Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

Odbočenie: O inštinkte sebazáchovy, stádovito-svorkovitom správaní a Ľudskosti

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 24 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

Odbočenie: O inštinkte sebazáchovy, stádovito-svorkovitom správaní a Ľudskosti

V zvieracom svete inštinkt sebazáchovy riadi reakcie jedinca každého druhu na reálnu alebo zdanlivú hrozbu, pomocou vrodenej a nadobudnutej algoritmiky. V zvieracom svete sa všetky programy správania podriadené inštinktu sebazáchovy, rozdeľujú do dvoch skupín, ktoré možno pomenovať podľa tých najviditeľnejších reakcií, ktoré sa v nich prejavujú:

● buď «UTIECŤ» (a zároveň sa skryť, zamaskovať na pozadí okolitej situácie, stať sa «neviditeľným» pre nebezpečenstvo, a tiež nevstupovať do zóny kde hrozí nebezpečenstvo, vycítiac ho vopred);

● alebo «SÁM ZAÚTOČIŤ».

Okrem toho, vo svete zvierat je niektorým biologickým druhom vlastná stádovosť a svorkovosť. Stádovosť-svorkovosť vo svete zvierat vytvára určitý druh sily, ktorej sa nedokážu ubrániť ani tie najdivokejšie a najsilnejšie jedince jak svojho vlastného druhu, tak aj iných druhov: aj tie, pre ktoré sú predstavitelia stádového druhu potravou; aj tie, ktoré sa samé môžu stať potravou pre svorku.

Ruský jazyk rozlišuje pojmy: stádo = lovená zver; svorka = zver, ktorá loví. Hoci algoritmika vzniku jedného i druhého na základe zjednotenia množstva jedincov je v mnohom podobná, no existuje aj rozdiel, ktorý spočíva hlavne v tom, že mláďatá predstaviteľov stáda sa vždy nachádzajú v stáde, pod ochranou jeho sily; a u svorky sa lovu zúčastňujú iba dostatočne dospelé jedince, pričom samice ochraňujú mláďatá mimo svorky, ktorá je na love. No každopádne, v dôsledku vytvorenia určitého druhu sily je algoritmika stádovo-svorkového správania spojená nielen s algoritmikou získavania potravy, ale aj s inštinktom sebazáchovy.

U človeka je inštinktívna algoritmika správania schopná sformovať jak stádovitosť, tak aj svorkovitosť — v závislosti od okolností. A v závislosti od rovnakých okolností, pri prechode z reakcie typu «zaútočiť» na reakciu typu «utiecť», môže jedinec rýchlo zmeniť sebavedomú «svorku» «Homo Sapiens» na zbabelé «stádo»; a opačný prechod z «utiecť» na «zaútočiť» dokáže tiež veľmi rýchlo zmeniť zbabelé «stádo» «Homo Sapiens» na neľútostnú «svorku».

Stádovitosť i svorkovitosť sa v algoritmike kolektívneho správania «Homo Sapiens» vytvára na základe neľudských typov psychiky (často aj v rôznych masových pouličných akciách sociálnych protestov). Pritom inštinktívne podmienená algoritmika stádovito-svorkovitého správania stiera u druhu «Homo Sapiens» osobnostný svojráz každého, kto je ňou zachvátený, prepadnúc duchu stádovitosti-svorkovitosti.

No Život človeka je taký, že v mnohých situáciách jedinec nemá právo ani «utiecť», ani «zaútočiť», ale v prípade reálnej alebo zdanlivej hrozby je povinný vyplniť v Živote Bohom mu v Zámere danú misiu, vložiac svoj život i smrť do rúk priamo Bohu a zachovávajúc si počas celej svojej životnej misie svoj osobnostný svojráz; a zasa v niektorých iných situáciách je povinný nevstupovať do nebezpečnej zóny, plniac tak určitú misiu v Zámere.

Preto vyplnenie misie podľa Zámeru si žiada nielen ovládanie znalostí a zručností, ale aj nepodriadenosť inštinktom, vrátane inštinktu sebazáchovy, pretože pri jeho nadvláde nefunguje viera človeka Bohu, nakoľko inštinktívne podmienená algoritmika sebazáchovy potláča vedomie človeka a ruší obojsmerný dialóg človeka a Boha. Inými slovami, inštinkt trhá relígiu na márne kúsky[403], a Ľudskú dôveru Bohu nahrádza (svojou podstatou) zvieracia „dôvera“ inštinktu sebazáchovy.

V ľudskej viere Bohu nemá miesto ani stádovito-svorkovité správanie, pretože Boh s každým človekom vedie samostatný rozhovor, v ktorom sa mu neudeľuje právo na zaujatie postoja: «Čo si myslím ja? Veď predsa to, čo všetci...»[404] — lebo svojráz každej osoby, predurčený Bohom, leží v základoch súbornosti ľudí. A to odlišuje súbornosť – aj od stádovitosti, aj od svorkovitosti[405]; A zaujatie postoja: «Čo si myslím ja? Veď predsa to, čo všetci...» — predstavuje jednu z foriem neuplatnenia sa v roli Človeka, zriekajúceho sa svojho vlastného osobnostného svojrázu, čo je samo osebe jedným z druhov neviery Bohu a zrieknutím sa živej relígie.

A jedno z rázcestí v algoritmike formovania osobnosti, určujúce jednu zo zložiek mužského a ženského typu psychiky, zodpovedá začiatku aktivácie inštinktu sebazáchovy.

Vo svete zvierat, v živote mnohých biologických druhov na Zemi je normálne, aby samičky, ktoré sú gravidné alebo kŕmia a vychovávajú svoje mláďatá, sa nachádzali v bezpečí, a tým skôr, aby nevstupovali do «bojových konfliktov» s predstaviteľmi svojho alebo iných biologických druhov; je tiež normálne, aby bezprostrednú ochranu samičiek a mláďat pred podobným nebezpečím (najmä vnútrobiosférneho pôvodu) zaisťovali samce, nezaťažené funkčnou záťažou vynosenia a kŕmenia potomstva. A na tieto funkcie sú v živote biologického druhu oboch pohlaví patrične nastavené aj inštinkty, vrátane inštinktu sebazáchovy jedincov každého z pohlaví.

Avšak v normálnom živote ľudstva i každého z ľudí sa nesmie vyskytovať mnohé z toho, čo je typické pre svet zvierat, a predovšetkým: človek nesmie byť bezvýhradne podriadený inštinktom. Človek však inštinkty nesie v sebe dedične, ako časť biosféry Zeme, a prekonanie moci inštinktu sebazáchovy nad psychikou človeka nutne prebieha v závislosti od funkčnej záťaže a od osobitostí inštinktívnej algoritmiky správania sa predstaviteľov každého pohlavia v živote druhu Homo Sapiens.

Existujú dva prirodzené spôsoby zaistenia bezpečnosti:

● v predstihu vycítiť nebezpečenstvo a nevstupovať do nebezpečnej zóny ani v prípade, ak je v nej čosi vábivé a príťažlivé;

● vstúpiť do nebezpečnej zóny a konať v nej premáhajúc a potláčajúc samotné nebezpečenstvo alebo vyhýbajúc sa jeho ničivým faktorom. Ak sa to nepodarí, potom zostáva buď možnosť opustiť nebezpečnú zónu (čo tiež nie je vždy možné), alebo prijať vplyv nebezpečenstva na seba, čo môže priviesť aj k záhube.

Taktiež existujú aj dve úrovne analýzy oboch spôsobov zaistenia bezpečnosti: osobná a spoločenská. Najprv preskúmame osobnú úroveň zaistenia bezpečnosti.

Jeden aj druhý spôsob reagovania na nebezpečenstvo môže byť jak nevedomo-automatický, tak aj vedomo-cielený, t.j. vôľový. No v kultúre davo-„elitárnej“ civilizácie, v ktorej drvivá väčšina obyvateľstva nedosahuje počas svojho života Ľudský typ režimu psychiky, oba spôsoby zaistenia bezpečnosti majú prevažne inštinktívne podmienený charakter, a majú aj svoje kultúrne obaly, maskujúce ich inštinktívnu podstatu atribútmi civilizácie, charakteristickými pre danú kultúru. No základ spočíva v tom, že sú stotožňované s prejavmi «ženskosti» a «mužskosti», pretože v živote biologického druhu prvá možnosť viac zodpovedá funkčnému úväzku samičky, a druhá možnosť viac zodpovedá funkčnému úväzku samca. A skutočne:

V osobnom rozvoji dievčat inštinktívne prevláda to prvé: v predstihu vycítiť nebezpečenstvo a nevstupovať do jeho zóny, dokonca bez rozpoznania charakteru nebezpečenstva. Túto reakciu na nebezpečenstvo, v prípade jej podmienenosti inštinktmi, možno zaradiť k typu «utiecť».

Toto obdobie v živote dievčat, keď sa aktivuje tento druh inštinktívne podmienenej včasnej reakcie na nebezpečenstvo (dištancovať sa) zodpovedá v živote chlapcov tomu obdobiu, keď oni vyslovene vyhľadávajú dobrodružstvá a nebezpečenstvá, a dokonca ich zvyknú aj vytvárať sami z ničoho, čo prináša rôzne nepríjemnosti jak drobné, tak aj veľké. V dôsledku tejto skutočnosti vzniká u dospelých pocit, že dievčatá dospievajú skôr ako chlapci nielen telesne, ale aj psychologicky, pretože kým chlapci spôsobujú sebe a rodičom rôzne nepríjemnosti, spôsobené vytváraním a zdolávaním všelijakých nebezpečenstiev — dievčatá začínajú dospelým pomáhať v každodenných veciach[406].

A z tejto varovnej reakcie na nebezpečenstvo typu «dištancovať sa» pramení aj sklon žien k zveľaďovaniu a tvorbe pohodlia, ako jeden zo spôsobov nevpustenia rôznych nebezpečenstiev do zóny jej bezprostredného pobytu. Avšak táto osobitosť algoritmiky ženskej psychiky, podriadenej inštinktu sebazáchovy, na základe princípu «bojím sa vlkov — nechodím do lesa» brzdí ženu aj v tvorbe: v dejinách dnešnej globálnej civilizácie väčšinu znamenitých predstaviteľov umenia, vedy, vynálezcov v technike tvoria prevažne muži, vrhajúci sa do neznámych a potencionálne nebezpečných oblastí, výsledkom čoho sa v ľudskej kultúre objavuje čosi nové, čo tam predtým nebolo. Skutočne:

V osobnom rozvoji chlapcov inštinktívne prevláda to druhé: vstupovať do zóny nebezpečenstva a, konajúc v nej, prekonávať a potláčať nebezpečenstvo alebo dosahovať ciele, ktoré s nebezpečenstvom priamo nesúvisia. Túto reakciu na nebezpečenstvo, v prípade jej podmienenosti inštinktmi, možno zaradiť k typu «sám zaútočiť».

Aj rôznorodá, a predovšetkým, vedecko-technická tvorba mužov v davo-„elitárnej“ spoločnosti skutočne z veľkej časti vyjadruje inštinktívne podmienenú reakciu na nebezpečenstvo typu «sám zaútočiť»: prírodné životné prostredie = nebezpečenstvo; všetka technosféra = prostriedky na ochranu pred prírodným životným prostredím, alebo prostriedky útočenia naň[407].

Preto v davo-„elitárnej“ civilizácii s početnou prevahou neľudských typov režimu psychiky muži nemajú osobitý dôvod vychvaľovať sa úspechmi svojej tvorivosti, pretože mnohé nešťastia a problémy ľudstva — sú len sprievodnými efektmi ich výdobytkov tvorivosti, ktoré sa v živote udiali len preto, lebo muži vo svojom tvorivom zápale necítili tie nebezpečenstvá, ktoré spôsobujú svojou tvorbou druhým, občas pre mnohé pokoleniach.

A teraz prejdeme k preskúmaniu oboch spôsobov zaistenia bezpečnosti na celospoločenskej úrovni.

«Nevstupovať do nebezpečnej zóny» — je efektívnou reakciou na nebezpečenstvo, no zároveň reakciou nenápadnou, bez sprievodných efektov na emócie okolia, čo spoločne s nepripravenosťou značnej časti žien k vedome-zmysluplným aktom vôle v prípade nebezpečenstva aj vyvolalo všeobecnú mienku o zbabelosti žien v porovnaní s mužmi. «Prekonávať a potláčať nebezpečenstvo» — je reakcia navonok veľmi výrazná, bijúca do očí, čo spoločne s nepripravenosťou značnej časti žien k vedome-zmysluplným aktom vôle v prípade nebezpečenstva aj vyvolalo predstavu o prevahe mužov v odvahe pri porovnaní so ženami.

V historickej minulosti sa prvý spôsob zaistenia bezpečnosti spoločenstiev, kultúr a regionálnych civilizácií prejavil v tom, že prorokyňami (varujúcimi pred nebezpečenstvom) boli najčastejšie dievčatá a ženy; a vodcami, organizátormi kolektívnej činnosti (pod vedením ktorých sa nebezpečenstvá prekonávali) boli najčastejšie mládenci a mužovia.

A toto štatisticky prejavujúce sa prerozdelenie mužov a žien v živote spoločnosti podľa spôsobov zaistenia bezpečnosti je pre svoju prevahu[408] v davo-„elitárnej“ spoločnosti považované za prirodzené a preto jediné možné. Ale to nie je pravda.

Škodlivosť kultúry môže spočívať aj v tom, že ako spôsob zaistenia bezpečnosti sa v nej vníma len ten druhý. Prvá možnosť sa v rade prípadov nezvažuje buď vôbec, alebo je vnímaná ako zbabelosť nedôstojná človeka[409]. A jeden druh pokrivenosti kultúry spočíva v tom, že oba spôsoby sa prejavujú v kultúre a sú ňou považované za dôstojné človeka, no kladú sa proti sebe: prvý — ako vlastný výlučne ženskej podstate, a druhý — ako vlastný výlučne mužskej podstate. Toto protikladné postavenie spôsobuje:

● vzájomné nepochopenie a izolovanie sa predstaviteľov oboch pohlaví a — ako následok ich vzájomné nedorozumenia — vzájomne sa vylučujúce a nezlučiteľné konanie mužov a žien v jedných a tých istých (pre všetkých spoločných) situáciách, jak drobných a všedných, tak aj celospoločenského významu.

● zreteľne sa prejavujúcu neschopnosť mnohých žien rozumne a účelovo konať v podmienkach nadchádzajúceho nebezpečenstva, čo sa prelieva do babskej hystérie, nárekov, ktoré prechádzajú do viac či menej dlhodobého emočného tlaku na ich psychiku, a ktoré dokážu situáciu ešte viacej zhoršiť;

● zreteľne sa prejavujúcu nevnímavosť mnohých mužov k nadchádzajúcim nebezpečenstvám, v dôsledku čoho slepo vstupujú do nebezpečnej zóny, bez toho aby boli aj pripravení nebezpečenstvá prekonať[410], čo vedie k úrazom, k záhube, k ešte otrasnejším (než u žien) mužským hystériám, a iným psychickým nezdarom;

● všetko to zapríčiňuje množstvo druhotných nepríjemných následkov, ktorých účinok je citeľný neraz počas viacerých pokolení jak v živote príbuzenstva, tak aj v živote celej spoločnosti.

V minulosti (12. st. pred. n.l.) vo výsledku takejto deformácie kultúry padla Trója: panenská dievčina Kassandra, žrečica[411] Apollóna, varovala Trójanov pred tým, aby neunášali cudziu ženu, krásnu Helenu, pre Parida, syna kráľa Priama, lebo ich bude čakať záhuba vo vojne, ktorá nutne vznikne výsledkom tohto poníženia Achájcov Trójanmi; muži — nepochybne odvážni a zruční vojaci — nevypočuli ani varovanie žrečice, nie to ešte jednoduchej ženy. Vo výsledku: deväť rokov vojny; Trója padla, kto nezahynul alebo sa mu nepodarilo zomrieť prirodzenou smrťou, skončil svoj život v otroctve.

Meno Kassandry sa stalo synonymom pomenovania osoby, ktorá druhých varuje pred nebezpečenstvami, ktorej však prudko „chytré“, a v skutočnosti absolútne nevnímavé okolie vôbec neverí. Paradoxne, fakt všeobecnej nedôvery Trójanov ku Kasandre tento široko známy mýtus nevysvetľuje pokrivenosťou samotnej kultúry vzájomných vzťahov pohlaví v Tróji, ale úplne odvádza od podstaty problému «elegantnou» zámienkou: Kassandra, vraj, odmietla svojmu priamemu «mystickému nadriadenému» — bohovi Apollónovi — uspokojiť jeho chtíč, a ten, urazený, na ňu uvalil kliatbu: jej proroctvám nikto nebude veriť.

V 20. storočí analogický príklad predviedlo nacistické Nemecko, pre ktoré bol okrem iného charakteristický aj kult výroku «Nemeckí mužovia sú tí najmužnejší na svete, nemecké ženy sú tie najženskejšie na svete». Vo výsledku: takmer šesť rokov vojny; tretia ríša padla bez toho, že by si stihla všimnúť, ako sa stala nástrojom v rukách majiteľov židovstva a pohlavárov Biblického projektu zotročenia všetkých, avšak stihla narobiť škodu všetkým národom Zeme; Nemecko platí reparácie Izraelu — štátu, ktorý počas vojny, v ktorej Nemecko utrpelo drvivú porážku, neexistoval — a toto je tiež jeden z druhov súčasného otrokárstva[412].

V dnes prevládajúcej kultúre neexistuje pochopenie toho, že vyššie dva menované spôsoby zaistenia bezpečnosti sú navzájom sa dopĺňajúcimi zložkami jedného a toho istého algoritmu zaistenia bezpečnosti jak osobnej, tak i kolektívnej. A tento algoritmus zaistenia bezpečnosti môže byť v osobnej psychike plne realizovaný, len vo výsledku prekonania moci inštinktu sebazáchovy nad človekom.

Takýto je historický záver, z ktorého si treba vziať ponaučenie do budúcnosti.

Pre človeka je prirodzeným zaistením bezpečnosti – jak osobnej, tak i kolektívnej, až po celospoločenskú – ak obe tieto schopnosti podriadi svojej vedomej a na cieľ zameranej vôli: jak schopnosť v predstihu cítiť nebezpečenstvo, a nevstupovať bez účelnej predvídavej potreby do nebezpečnej zóny; tak aj schopnosť konať v nebezpečnej zóne, realizujúc zadané ciele, odstraňujúc alebo prekonávajúc nebezpečenstvo na základe vedomých a účelných aktov vôle, zladených so Zámerom.

Vstúpiť do nebezpečnej zóny? alebo do nej nevstupovať? a ak vstúpiť, ako v nej konať? — o tom každý človek rozhoduje samostatne podľa svojho vlastného svedomia v normálnej jednote emočno-zmyslového režimu jeho psychickej činnosti, a podľa toho, ako človek vníma a chápe svoju misiu v realizácii Božieho Zámeru. A človek musí v sebe rozlišovať jak zvieracie inštinktívne podmienené strachy a spôsoby (prikrášlené do rôznych kultúrnych obalov), tak aj účelovosť konania v súlade s Božím Zámerom. A v tom aj spočíva ľudská statočnosť.

Nositelia typov režimu psychiky zombi a démon sa tiež čiastočne nepodriaďujú inštinktu sebazáchovy, avšak toto nepodriaďovanie sa je založené na umelo kultivovanej narušenosti algoritmiky psychiky. Avšak osobitosťami algoritmiky psychiky typov zombi a démon sa rozptyľovať nebudeme, nie je to nevyhnutné vzhľadom na tematiku aktuálnej práce, a preto sa vyjadríme iba stručne: v ich prípade nejde o statočnosť, ale o nepríčetnosť, t.j. oni necítia nebezpečenstvo ani v predstihu, ani keď sa v ňom nachádzajú, alebo, ak aj čosi cítia, chápu to inak, nevnímajú to ako nebezpečenstvo.

„Odvaha“ v štýle zombi je postrannými divákmi hodnotená ako «fanatizmus», naprogramovanosť automatu, ktorý sám nie je schopný oslobodiť sa z programu, ktorý vykonáva[413].

„Odvaha“ v štýle démonizmu je postrannými divákmi hodnotená ako «čertovská „odvaha“», alebo ako «vyšinutosť», opilecká pomätenosť («opitému more siaha po kolená»), pretože opájať sa možno nielen alkoholom, ale aj mnohým iným, vrátane prehnaných démonických sebahodnotení a z nich prameniacich ambícií.

V drvivej väčšine kultúr sa poddávanie strachu považovalo a stále považuje za hanebné a nedôstojné jak u mužov, tak aj u žien, hoci ideály statočnosti sa v davo-„elitárnych“ kultúrach prejavujú najmä ako „odvaha“ v štýle zombi alebo démona. A sotva v nejakej kultúre by boli ženy zbabelejšie ako muži.

No prekonanie moci inštinktu sebazáchovy v osobnom rozvoji chlapcov a dievčat na ceste k Ľudskému režimu psychiky prebieha rôznym spôsobom, pričom navzájom sa dopĺňajúc jak v hraniciach algoritmiky osobnej psychiky, tak aj v hraniciach kolektívnej psychiky celej spoločnosti alebo spoločenskej skupiny v jej zostave; a to je normálne. Nenormálne je niečo iné: že v živote väčšiny ľudí súčasnej globálnej civilizácie, kvôli davo-„elitárnemu“ charakteru v nej panujúcej kultúry, sa tento proces prerušuje bez toho, aby bol dokončený, v dôsledku čoho sú ľudia spútaní všemožnými strachmi, alebo získavajú „odvahu“ v štýle zombi alebo démona.

No bez ohľadu na osobitosť aktuálne panujúcej kultúry je cesta k osvojeniu Ľudského režimu psychiky u chlapcov svoja, a u dievčat tiež svoja. A jeden z principiálnych rozdielov medzi mužskou a ženskou cestou k Ľudskému režimu psychiky spočíva v tom, že v osvojovaní si nezávislosti od inštinktu sebazáchovy a od inštinktívnej algoritmiky stádovito-svorkovitého správania:

● je pre chlapca prirodzenejšie (kvôli osobitosti inštinktívnej algoritmiky mužského pohlavia) osvojovať si varovný pocit a predvídanie nebezpečenstva počas získavania zručností zdolávania nebezpečenstva a konania v nebezpečných podmienkach;

● a pre dievča je prirodzenejšie (kvôli osobitosti inštinktívnej algoritmiky ženského pohlavia) získavať odhodlanosť k zdolaniu nebezpečenstva na základe svojho varovného pocitu blížiaceho sa nebezpečenstva a predvídania — jak samotného priebehu nebezpečných udalostí, tak aj potrebných odvetných akcii zo strany seba samej.

No v oboch prípadoch, aj naladenie varovného vnímania nebezpečenstva, aj vypracovanie algoritmiky účelného správania sa v nebezpečnej zóne sú podmienené mravnosťou, ktorá zjednocuje nevedomé a vedomú úroveň psychiky. A preto zmena mravnosti mení aj charakter v predstihu odhaľovaných faktorov, subjektívne vyhodnocovaných ako nebezpečenstvo, aj charakter zadávania cieľov i konania v nebezpečnej zóne. A jedna z príčin psychologickej nezlučiteľnosti jak v kolektívoch bez ohľadu na pohlavie, tak aj vo vzťahoch mužov a žien spočíva v tom, že jedni na základnej vlastnej mravnosti hodnotia ako nebezpečenstvo to, čo druhí ako nebezpečenstvo nevnímajú, čo sa aj prejavilo v osudoch Tróje a Nemecka, a taktiež v množstve medziľudských konfliktov typu «správaš sa hrozne: vystavuješ sa nebezpečenstvu a aj mňa pritom ohrozuješ».

V normálnej kultúre by geneticky nastavené prevládanie (u každého z pohlaví) jedného zo spôsobov zaistenia bezpečnosti nemalo potláčať druhý spôsob v osobnom rozvoji muža alebo ženy, aby sa tak v spoločnosti dospelých ľudí predišlo vzniku vzájomnej predpojatosti a nepochopenia zo strany predstaviteľov oboch pohlaví, a tiež slepoty mužov k blížiacemu sa nebezpečenstvu a neschopnosti žien účelne konať v nebezpečných podmienkach, čo ilustruje jednostrannosť rozvoja každého z pohlaví[414].

Ďalej nasleduje pokračovanie hlavnej témy tejto podkapitoly.

Prebudenie vôle vyjadruje čoraz intenzívnejšie uvedomovanie si dieťaťom samého seba ako osobnosti, odlišnej od všetkých ostatných — neopakovateľne svojráznej[415]. No prebudenie ľudskej vôle prebieha v súlade s genetickým programom rozvoja jeho organizmu, ktorý do seba zahŕňa aj aktiváciu (v určitom veku) každého z inštinktov typických pre celú biosféru. Preto od momentu prebudenia vôle, človek vstupuje do obdobia boja so samým sebou, ktorý sa deje vždy, keď algoritmy správania podmienené: 1) inštinktmi, 2) osvojenými výdobytkami kultúry, 3) svojim vlastným chápaním toho, čo je účelné, 4) egregoriálnym vedením, 5) bezprostredným vedením Zhora — sa v nejakej situácii ukážu byť navzájom v rozpore. A v ľudskom živote toto obdobie boja so samým sebou pokračuje až do tých čias, kým on sám nedosiahne nevratne Ľudský režim psychiky, pretože pri všetkých ostatných typoch režimu psychiky môže byť potenciál vnútornej konfliktnosti aktivovaný hocijakými životnými udalosťami. Preto už v detstve nutne vznikajú situácie, keď detské sebauvedomovanie a vôľa, ktorá ho vyjadruje, narážajú na moc inštinktu sebazáchovy.

Strachy a obavy z reálnych i zdanlivých hrozieb sú pre všetky deti v rannom veku typické, no v období bezvôľneho života k nim existuje jeden postoj[416], a v období od začiatku prebudenia vôle je postoj k nim už iný. Dieťa v tomto čase už vie, že poddávať sa strachom a báť sa je zlé. A keď sa ocitne v situáciách, keď začne cítiť strach, tak pod vplyvom tejto kultúrne podmienenej normy správania, sa úsilím svojej vôle začne snažiť o to, aby sa nepoddal moci strachu. Takže vôľa vo svojej prvej spolupráci s mocou inštinktu sebazáchovy sa učí brzdiť inštinktívnu reakciu na nebezpečenstvo typu «utiecť», vlastnú slabšej strane v inštinktívne riadenom konflikte. To sa týka jak chlapcov, tak dievčat.

A genetický program rozvoja organizmu každého druhu pripravuje mláďatá k dospelému životu, v ktorej druhový inštinkt sebazáchovy bude v mnohých prípadoch vyžadovať nielen zdržanie reakcie typu «utiecť», ale bude vyžadovať inú reakciu na nebezpečenstvo — «sám zaútočiť». A k prejaveniu tejto reakcie musia byť pripravené aj samce, aj samičky každého druhu, s tým jediným rozdielom, že u samcov mnohých druhov je to zväčša prevládajúci typ reakcie, a pre samičky mnohých druhov je to druh reakcie v mimoriadnych situáciách pri ochrane potomstva pred útokom (hoci existujú i druhy, v ktorých je to aj pre samičky základným druhom reakcie) na nich v prípade, keď samce z nejakého dôvodu dopustili, aby došlo k «bojovej zrážke» protivníka so samičkou, zaneprázdnenou výchovou detí.

Preto, aj keď sa to mnohým rodičom, starým rodičom, školským a predškolským pedagógom môže zdať čudné, tak práve inštinkt sebazáchovy ženie hlavne chlapcov vo veku 5 — 13 rokov k vyhľadávaniu dobrodružstiev a nebezpečenstiev z toho dôvodu, aby sa pri dobrodružstvách a nebezpečných hrách na odvahu, mohli upevniť v zručnostiach reakcie typu «sám zaútočiť», ktorá je podriadená inštinktu sebazáchovy.

Dievčatá, keď nie sú zaneprázdnené výhradne dievčenskými vecami charakteristickými pre ich vek, tak sprevádzajú chlapcov pri ich dobrodružstvách: buď sa v nich zúčastňujú priamo, alebo len ako diváčky a znalkyne chlapčenských prejavov „odvahy“, ktorá je v tomto veku prevažne bezvôľna, a preto aj nerozvážna. Pritom dievčatá vystupujú jednak v roli povzbudzovačiek k prejavom chlapčenskej „odvahy“, tak aj v roli brzdiaceho faktoru pri nevhodných prejavoch odvahy z pohľadu dievčat, podriaďujúc chlapcov svojej vôli na základe inštinktívne podmienenej psychologickej podriadenosti muža žene[417].

Ale keďže genetický program formovania algoritmiky inštinktu sebazáchovy sa nerozvíja v prirodzenom prírodnom prostredí, ale v kultúrnom prostredí civilizácie, tak druhový inštinkt sebazáchovy je z veľkej časti skrytý pod rôznymi druhmi kultúrnych obalov, ktoré vytvárajú klamlivý dojem o tom, čo prebieha. Z toho dôvodu, keď si dospelí začnú spomínať na svoje detské nebezpečné hry a šibalstvá, ktoré boli pre nich v tom veku veľmi dôležité, teraz nevedia pochopiť, načo im to všetko bolo dobré. Nevedia to pochopiť hlavne kvôli tomu, že ich dospievanie sprevádzalo formovanie inej algoritmiky psychiky, z pohľadu ktorej sa nebezpečné hry a šibalstvá detských čias zdajú byť nerozumom, bláznivým hazardom; ale z pohľadu algoritmiky psychiky dieťaťa, ktorá sa ešte vyvíja, nešlo o nerozumné činy, ale prejavovalo sa v nich (ako sa mu vtedy zdalo) formovanie jeho samého ako osobnosti, uvedomujúcej si svoj vlastný svojráz, a tým samým aj začleňovanie sa k dospelosti a oddeľovanie sa od «detskosti».

Presne tak isto nie sú nebezpečné hry a šibalstvá výplodom nerozumnej detskej vôle pre nové dorastajúce pokolenie. A dospelí by to mali prijať ako objektívnu danosť, v opačnom prípade nedokážu dieťaťu pomôcť úspešne prekonať toto nebezpečné obdobie ich života.

Mnohé hry a šibalstvá skutočne predstavujú reálne nebezpečenstvo a ohrozujú zdravie a život jak samotných detí, tak aj okolie (je známych veľa prípadov, keď pri záchrane detí, ktoré sa zahrávali s nebezpečenstvom a dostali sa do problémov, zomierali dospelí a ďalšie deti). A týmto reálnym nebezpečenstvám a hrozbám v živote detí (prevažne chlapcov) zodpovedá druhá špička úrazovosti a tragických úmrtí následkom toho, že deti sa zahrávajú s nebezpečenstvom aby preukázali odvahu, a niektoré z nich urobí chybu, alebo zaneprázdnené hrou, prekročí mieru svojich možností.

No s touto vekovou špičkou úrazovosti a tragédií sú spojené dve okolnosti:

● Štatistika tohto druhu udalostí hovorí o tom, že tie sa najčastejšie dejú nie vtedy, keď je dieťa osamote, ale vtedy, keď deti vystrájajú spoločne.

● Štatistika tiež hovorí o tom, že poškodené dieťa i ďalší účastníci nebezpečných hier zvyčajne vedia o možnosti úrazu, avšak napriek tejto varovnej znalosti sa deti hrajú na stavbách, hľadajú a nechajú vybuchovať muníciu (jak starú z čias vojny, tak aj súčasnú — v „bojových oblastiach“), plávajú a lezú kam netreba, otvárajú transformátorové skrine a rozvádzacie pulty, natesno prebiehajú pred vlakmi alebo autami, pretekajú sa na bicykloch, motocykloch, kolieskových korčuliach bez dodržiavania akýchkoľvek pravidiel, zaoberajú sa pyrotechnikou a inými nebezpečnými druhmi technickej tvorby a pod.

Keďže tieto okolnosti sú navzájom nerozlučne prepojené, tak umožňujú pochopiť, že v skutočnosti:

Nebezpečné hry na odvahu — nie sú prejavom samotnej detskej vôle, ale prejavom bezvôlia, presnejšie povedané — algoritmiky stádovito-svorkovitého správania, spojenej s inštinktom sebazáchovy a zameranej na odhalenie budúceho vodcu stáda-svorky, najpevnejšieho v odhodlaní prejaviť inštinktívnu reakciu na nebezpečenstvo typu «sám zaútočiť».

Práve táto inštinktívne podmienená algoritmika stádovito-svorkovitého správania odpája vôľu dieťaťa od riadenia svojho správania a situácie, alebo ju deformuje. Väčšina dospelých, a tým skôr väčšina detí, si túto algoritmiku a jej inštinktívnu podmienenosť neuvedomuje, v dôsledku čoho prislúcha výlučne nevedomým úrovniam ich psychiky. Preto takmer všetky výzvy k vedomej úrovni psychiky dieťaťa: zákazy; hrozby[418]; reči o tom, prečo sa to alebo ono nesmie robiť; pokusy nájsť spôsob ventilovania detskej energie v rámci nejakej bezpečnej, ale preň nezaujímavej činnosti; domáce či školské tresty (od odňatia niečoho vytúženého až po neľútostný rodičovský výprask) — sa javia ako márne.

Navyše, hrozby použité ako varovania pred problémami, sú z väčšej časti škodlivé, pretože ak aj dieťa nevyprovokujú k tomu aby zákaz porušilo, a utvrdilo sa tak vo vlastnej vôli a zároveň dokázal sebe aj dospelým, že už nie je decko, tak pobádajú dieťa ku klamstvu a uzavretosti. Tá posledná vec, po prvé, nenapomáha súladu v rodine, a po druhé, veští dieťaťu v budúcnosti problémy spôsobené formujúcim sa zvykom klamať, keď si to akože «situácia vyžaduje», pretože plody jeho klamstiev sa budú tak či onak vracať naspäť k nemu a jeho blízkym po reťazci spätných väzieb vo forme «odvetnej» informácie[419]. Ale aj v prípade, ak dieťa ku lži slovom, nedopovedaním alebo mlčaním nedospeje, tak hrozby (najmä tie, ktoré dosiahli svoj zastrašujúci účinok) a tresty (občas aj jednorazové) prerušujú a potláčajú v dieťati vypracovanie vôľových kvalít. A to, ako dôsledok, zhoršuje jeho možnosti získať Ľudský režim psychiky a riešiť úlohy programov «maximum» a «minimum», ponúknuté mu v osude Bohom.

Jediným efektívnym prostriedkom ako ochrániť dieťa od vážnych problémov vo veku nebezpečných hier na ukázanie odvahy, t.j. ochrániť dieťa od neho samého a od rovnakých ako on, osobnostne nesformovaných rovesníkov — je pomôcť mu oslobodiť sa z moci algoritmiky stádovito-svorkovitého správania, ktorá v tomto veku napomáha formovaniu algoritmiky pre reakciu «sám zaútočiť na nebezpečenstvo» inštinktu sebazáchovy, a ktorá vyberá lídra stáda-svorky v budúcom dospelom živote, čo je normálne v živote zvieraťa, ale nie Človeka.

Ale aby dieťaťu bolo možné pomôcť, je potrebné, aby dospelí chápali, že tu nemajú dočinenia s vôľou dieťaťa (vyjadrujúcou jeho uvedomenie si a chápanie prebiehajúcej situácie), ktorá sa ešte len formuje, ale s algoritmikou nevedomých úrovní jeho psychiky, pripojenou na kolektívnu psychiku, ktorá do seba zahŕňa: aj rodové egregory samotného dieťaťa; určité nadradené objemnejšie egregory podporované celou spoločnosťou; a tiež aj tie drobné egregory, ktoré zakaždým spoločne s rovesníkmi vytvára samotné dieťa počas hier, vrátane tých nebezpečných.

Tiež treba chápať, že predpoklad k tomu, aby dieťa úspešne prekonalo vek nebezpečných hier na odvahu, sa vytvára v predchádzajúcich etapách jeho osobného rozvoja — v rannejšom detstve. A ak sa v rannom detstve vyskytli nejaké poruchy pri absolvovaní etáp formovania osobnosti, tak vo veku nebezpečných hier treba dieťaťu pomôcť doplniť to, čo bolo vynechané v minulosti, o čom sme hovorili skôr v tejto podkapitole: zručnosť naladenia algoritmiky fyziológie organizmu aktom svojej vôle (svojvôľne) na efektívne vnímanie a spolucítenie, myslenie a celkovú psychickú činnosť; formovanie kostrového základu mravnosti na svetonázorovo-teologickej problematike; správna súčinnosť Rozlíšenia od Boha, pozornosti samotného človeka, a intelektu — ako vnútorný zdroj vedome zmysluplného života Človeka v relígii Boha, ktorý je.

Mnohí si myslia, že nešťastné úrazy detí, ktoré sa hrajú nebezpečné hry na odvahu, sa dejú nečakane, že niekto skrátka mal šťastie, a niekto smolu; inými slovami, že samotné «šťastie» a «smola» nemajú svoj cieľ ani príčinu. V skutočnosti je takýto názor následkom toho, že aj dospelí, určitým spôsobom spoluzodpovední za nešťastný úraz, aj deti (jak poškodené, tak aj tie, ktoré sa zúčastnili nebezpečných hier) si jednoducho nevšimli v Rozlíšení nejaké im dané výstražné znamenia, alebo ak aj všimli, tak sa nad nimi nezamysleli v spojitosti so svojimi zámermi do budúcna a nevedomo-automatickým (t.j. zvyčajným) štýlom života. Väčšinou rôznorodé názory o nečakanosti nešťastí sú dôsledkom toho, že aj dospelí, aj deti, ktorí občas vyvodia nesprávne názory v otázkach svetonázorovo-teologickej problematiky, majú narušený alebo prekrútený kostrový základ mravnosti, nie sú nositeľmi osobnej kultúry súčinnosti Rozlíšenia, pozornosti a intelektu, v dôsledku čoho žijú mimo vedome zmysluplnej relígie — skrytého dialógového spojenia človeka a Boha.

V dôsledku vypadnutia z relígie, v práve uvedenom zmysle, nemôžu zavčas uvidieť algoritmiku blížiaceho sa problému, a v nej úlohu mnohých udalostí a faktov, ktoré sa im zdajú ako izolované a nijako nesúvisiace. Preto sa deti nevedia vyhnúť týmto problémom, pri nebezpečných hrách na odvahu; a preto dospelí nevedia týmto problémom predísť.

Aby bolo možné stať sa Človekom, k tomu je naozaj potrebné vedieť premôcť inštinktívnu reakciu typu «utiecť pred nebezpečenstvom». A keďže informácia aj miery (riadiace algoritmiku) sú objektívne, tak tomuto i mnohému ďalšiemu sa možno naučiť v predstavivosti, mimo kontakt s reálnym nebezpečenstvom.

Takýto druh výuky a sebavýuky vo vnútorných imaginárnych svetoch človeka je naozaj možný, a môže byť nemenej úspešný, než výuka v reálnom, nami všetkými zdieľanom vonkajšom svete. Ale vyžaduje si to, aby v psychike človeka neexistoval vzájomný protiklad a vzájomná izolácia algoritmiky správania v jeho vnútornom svete — na jednej strane, a na druhej strane — algoritmiky správania v spoločnom vonkajšom svete. V takomto prípade algoritmika, ktorá predviedla svoju efektívnosť vo vnútornom svete, subjektívne predstavovanom rovnakým obrazom a rovnakou mierou voči vonkajšiemu zdieľanému svetu, sa ľahko prenesie bez straty efektívnosti aj do vonkajšieho zdieľaného sveta.

A hoci sa deti takýmto spôsobom skutočne naučia mnohým veciam vo svojej predstavivosti[420], avšak takú úroveň rozvoja osobnej kultúry psychickej činnosti — ktorá umožňuje neuchyľovať sa k reálnym experimentom v zdieľanom vonkajšom svete (vrátane experimentov s okolím i so sebou), v prevládajúcej davo-„elitárnej“ kultúre — dosahuje neveľký počet ľudí aj v oveľa zrelšom veku.

Vzhľadom na túto okolnosť, ak sa nepodarí naučiť všetko čo treba vo svojich vnútorných svetoch, potom je nutné sa učiť vo všetkými zdieľanom vonkajšom svete, vrátane detských hier s reálnymi nebezpečenstvami, umeniu potláčať inštinktívnu reakciu typu «utiecť pred nebezpečenstvom».

Ak sa dieťa samostatne učí prekonávať inštinktívne nutkanie «utiecť pred nebezpečenstvom», tak sa musí naučiť vedome, premyslene a zmysluplne vstupovať do nebezpečnej zóny, vtedy, keď je to v súlade so Zámerom, a konať v nej tak, aby sa podľa možností vyhlo porážke škodlivými faktormi, typickými pre daný druh nebezpečenstva.

No ak dieťa z nejakého dôvodu[421] samostatne neprekoná inštinktívne nutkanie «utiecť pred nebezpečenstvom», tak algoritmika stádovito-svorkovitého správania, obsluhujúca formovanie algoritmiky inštinktu sebazáchovy, deti nabáda ku hrám s reálnymi nebezpečenstvami, v ktorým si deti jedno pred druhým demonštrujú svoju odvahu, získavajúc pritom zručnosti nepoddávať sa moci strachu a potláčať inštinktívne nutkanie slabšieho «utiecť pred nebezpečenstvom»; konať v nebezpečnej zóne vyhýbajúc sa jej škodlivým faktorom.

Navyše, pod vplyvom všeobecne známej kultúrne podmienenej mienky, že byť zbabelcom[422] je zlé, a bez pochopenia toho, že ľudská statočnosť sa odlišuje aj od zbabelosti, aj od „odvážnosti“ zombi a démona, deti pod vplyvom algoritmiky stádovito-svorkovitého správania provokujú druhých k nebezpečným hrám, predbiehajúc sa navzájom v „odvážnosti“, a nie vždy sú schopné zastaviť sa bez toho, aby porušili zákaz dospelých alebo prekročili tú hranicu, za ktorou sa ocitnú v moci nešťastia.

Z pohľadu ateizmu, jak idealistického (osobných hierarchií nositeľov verejno-cirkevných i tajno-rádových hodností v rôznych vieroukách), tak aj materialistického (osobných hierarchii nositeľov vedeckých hodností a titulov v rôznych akadémiách a univerzitách) — v tomto druhu hier s nebezpečenstvom účinkujú nasledujúce subjekty a objekty:

● dospelí, ktorí nezvládli dohľad nad deťmi a ponechali ich sami sebe;

● samotné deti, ktoré v každej historickej dobe disponujú vlastnou vekovou subkultúrou, v mnohom skrytou pred dospelými kvôli nevnímavosti samotných dospelých k rozdielom medzi psychikou dospelého a dieťaťa v rôznych vekových obdobiach;

● nebezpečenstvá (prírodné aj technogénne), ktoré sa stávajú predmetom a arénou hier.

Z pohľadu materialistického ateizmu Boh neexistuje; z pohľadu idealistického ateizmu Boh existuje, no na Neho samotní vychovávatelia a ich prísni sudcovia (tí, čo posudzujú najmä cudzie rodičovské a profesionálne pedagogické prešľapy) zabúdajú pri analýze nebezpečných detských hier, alebo šomrú na Boha až po tom, keď sa stane nejaké nešťastie.

● No v skutočnosti Boh sa tiež zúčastňuje vo všetkých detských hrách s nebezpečenstvami.

No na rozdiel od väčšiny rodičov a pedagógov, domáhajúcich sa pokory a poslušnosti detí, Boh ponecháva slobodu výberu línie správania sa na samotnom dieťati, učiac človeka počas jeho celého života (počnúc ranným detstvom) robiť pravdoverné rozhodnutia a neochvejne sa nimi riadiť, pritom necháva človeku aj právo robiť chyby jak pri výbere rozhodnutí, tak aj pri realizácii línie správania. A súčasťou tohto práva mýliť sa je aj otvorená možnosť ochutnať plody uskutočnenej chyby jak pre samotného vinníka, tak aj pre okolie. Pritom hlavnou chybou je mnohotvárny ateizmus v praxi, ktorého nositeľmi sú samotní dospelí, a s pomocou ktorých sa reprodukuje v nových pokoleniach.

A vyslovene z ateizmu pramení veľmi rozšírená chyba pri výchove detí: dospelí sa neučia pravdovernosti prostredníctvom Života a neželajú si ju kultivovať ani v deťoch, no od detí vyžadujú, aby sa im podriadili «priamo teraz a vždy», a vynucujú si toto podriadenie silou, zastrašovaním, uplácaním, potláčaním vôle dieťaťa silou vlastnej vôle (ak ňou sami disponujú), pretlmočením skrze seba energetickej a informačno-algoritmickej moci rodových a ďalších egregorov, a ešte mnohými ďalšími prostriedkami, čím bránia prebudeniu a formovaniu vôle samotného dieťaťa.

Takýto prístup k zabezpečeniu poslušnosti komplikuje alebo aj úplne zabraňuje možnosti, aby sa osobnosť dieťaťa sformovala do Človeka k začiatku puberty, pretože:

● Nerozvitosť vôľových kvalít je základom k tomu, aby dieťa v budúcnosti zotrvalo pri zvieracom režime psychiky alebo režime psychiky zombi, v závislosti od osobitostí jeho mravnosti, ktorá sa u neho sformovala, a energetiky jeho organizmu.

● V prípade, ak sa vôľové kvality sformujú úspešne, ale kostrový základ mravnosti je ateistický, je to základom k sformovaniu démonického režimu psychiky. V závislosti od osobitostí mravnosti môže byť démon svojim okolím vnímaný ako «zlý» alebo «dobrý», avšak démonizmus je stále len démonizmom, a z ktorého typu možno ľahšie prejsť k režimu Človek je naozaj sporná otázka, pretože odpoveď na ňu závisí od sprievodných okolností.

A preto, ak budeme pamätať na Boha a nebudeme Bohu prekážať zúčastňovať sa výchovy detí, tak ako sa to deje v kultúrach idealistického a materialistického ateizmu, tak všetky nebezpečenstvá detstva dieťa zdolá úspešne, bez vlastnej ujmy a bez ohrozenia nimi kohokoľvek v okolí.

A z tohto princípu — nebrániť Bohu zúčastňovať sa výchovy detí — sa musí odvíjať (počnúc od ranného detstva detí) celá pedagogická teória a prax jak v rodine, tak aj v spoločnosti, ktorá rodinu obklopuje.

• • • [423]

Ak sa opýtame poškodené dieťa na to, čo prebiehalo v jeho vnútornom svete počas posledných niekoľko dní pred nešťastím (a ešte lepšie, ak si sami spomenieme na zážitky podobných epizód vo svojom detstve), tak vo väčšine prípadov môžeme zistiť, že boli tam prítomné rôznorodé predtuchy a predzvesti blížiaceho sa problému. To isté sa týka aj vypočutia ostatných účastníkov kolektívnej hry s nebezpečenstvom, v ktorej sa stalo nejaké nešťastie. A tak je to spravodlivé jak ohľadom drobných incidentov, ktorých následky sa liečia bozkom od rodičov a typickou frázou «do svadby sa ti to zahojí», tak aj v prípadoch tragickej smrti detí pri ich nebezpečných hrách na odvahu.

Charakter predtúch a predzvestí blížiaceho sa nebezpečenstva môže byť rôzny: od prostého vyjavenia vo svetle Rozlíšenia subjektu alebo objektu, ktorý nakoniec privedie k nešťastiu; až do priamych a nedvojzmyselných varovaní pred charakterom blížiaceho sa nešťastia vo forme vnútorného slovného monológu alebo videnia adresovaného vedomiu, v ktorom pred vnútorným zrakom sa jasne a zreteľne zobrazí celá postupnosť udalostí, ktoré sa nakoniec stanú reálnymi a privedú k nešťastiu[424].

Pritom predzvesti nie sú sprevádzané tým stavom emócií, ktorý sa bežne nazýva strachom alebo iným druhom psychickej stiesnenosti (emočného tlaku*). A práve táto okolnosť umožňuje odlíšiť predzvesti od náhleho záchvatu hrôzy, strachov a pod.

Pocit strachu, pričom zdalo by sa neopodstatného, bezdôvodného, prichádza len v tom prípade, ak ľudská pozornosť nezachytila nejakú jemu adresovanú predzvesť, alebo v prípade ak zachytila, človek jej dobre neporozumel a nespojil si ju so všetkými ostatnými okolnosťami svojho života, vrátane svojich zámerov do budúcna. V zdanlivej bezdôvodnosti pocitu strachu sa prejavuje aj zlyhanie súčinnosti Rozlíšenia od Boha a pozornosti samotného človeka, ktoré je samo osebe prerušením jeho životného dialógu s Bohom.

Táto postupnosť «predzvesť → nepozornosť k predzvesti alebo jej nepochopenie v súvislosti s okolnosťami života → pocit bezdôvodného, neopodstatneného strachu» — je charakteristická pre normálnu algoritmiku psychiky. V nej je emócia strachu ešte jednou hranicou varujúcou pred problémami, po ktorom ostáva ešte nejaký čas na prehodnotenie priebehu udalostí, vypracovanie a vedome-vôľovú realizáciu ďalších skutkov, ktoré umožnia v najlepšom prípade predísť problémom, alebo aspoň podstatne znížiť mieru škody.

A to je úplne dostačujúce k tomu, aby dieťa svojím úsilím vôle odolalo algoritmike stádovito-svorkovitého správania a predišlo problémom; a pri hromadne ničivom charaktere nebezpečenstva je to plne dostačujúce k tomu, aby sa pokúsil odhovoriť aj ostatných účastníkov hry od nebezpečných šibalstiev, minimálne v daný čas, kým matrica-scenár[425] problému je plný energie a jeho algoritmika je aktívna.

Toto je možné, ale len v tom prípade, ak je vychovaná správna súčinnosť Rozlíšenia, pozornosti a intelektu, a dieťa už rozumie, v čom a ako sa v jeho psychike prejavuje bezprostredné Božie vedenie, a kostrový základ jeho mravnosti sa vyskladal tak, že prebývanie v súlade s Bohom podľa jeho Zámeru je už preňho oveľa dôležitejšie, než všetky ostatné životné okolnosti.

Ak sa v dňoch, ktoré bezprostredne predchádzali nešťastiu, nedarí nájsť žiadne predzvesti a sprievodné javy v psychickej činnosti a živote, tak je potrebné sa pozrieť viac do šírky, pamätajúc na to, že v Živote je všetko navzájom prepojené, a v živote každého človeka všetko to, čo sa deje s ním a jeho blízkymi, je mravno-eticky podmienené nimi samotnými. Inými slovami, ak práve táto nešťastná udalosť nemala predzvesť, tak kdesi vo vzdialenejšej minulosti boli vykonané nejaké mravno-etické chyby, v dôsledku ktorých sa odohralo nešťastie v rámci prozreteľného Božieho dopustenia. A cez dopustenie môže prísť jak poučná odplata za minulú nepravdovernosť, ktorá ostala bez prehodnotenia (človek si nevstúpil do svedomia, hoci na ňu bol veľakrát upozornený v Rozlíšení Zhora a v Jazyku životných znamení), tak aj prekazenie nejakých možností jednať nepravdoverne v budúcnosti, ktoré sú podmienené určitými zatiaľ neprejavenými chybami v sformovanej mravnosti samotného dieťaťa[426] (ono alebo dospelí ostali hluchí k dávaným (Zhora v Rozlíšení a v Jazyku životných znamení) varovaniam pred príležitosťami realizácie takýchto so Zámerom nezlučiteľných možností alebo si ich chybne vysvetlili).

Okrem toho aj dospelí by nemali zabúdať na to, že psychická činnosť človeka (dospelých aj detí) je sprevádzaná vplyvom na matrice-scenáre priebehu udalostí. Preto, ak sa nešťastie odohralo v realite, znamená to, že ono sa fakticky odohralo o niečo skôr v matričnej zložke Života (na úrovni miery), vtedy keď sa vo výsledku psychickej činnosti samotných ľudí sformovala príslušná matrica-scenár egregoriálnej algoritmiky, ktorá nakoniec priviedla k nešťastiu[427].

Ak príchod nejakej udalosti nie je Bohom predurčený ako vyslovene nutný, tak jej možno predísť, rozložením matrice na navzájom oddelené fragmenty, jej energetickým vyprázdnením, alebo premenou matrice-scenára egregoriálnej algoritmiky vedúcej k nešťastiu tak, aby výsledky realizácie matrice-scenára boli aspoň prijateľné, a ešte lepšie, aby boli želané. Akonáhle sa matrica sformovala, tak do momentu, kým sa v súlade s ňou zrealizujú určité udalosti, prejde ešte nejaký čas, počas ktorého sa matrica energeticky napĺňa, zapájajú sa do nej účastníci, synchronizuje sa s nadradenými, objemnejšími matricami-scenármi, ktoré sa už realizujú a pod. V priebehu tohto času možno na matricu-scenár a na procesy realizácie s ňou spojených udalostí vplývať, podriaďujúc ich (matricu a udalosti) mravne podmienenej účelnosti.

No aby bolo možné takto vplývať na priebeh udalostí, je bezpodmienečne nutné vedieť o takejto možnosti dostupnej človeku, a učiť sa jak schopnosti cítiť matricu bezprostredne[428], tak aj odhaľovať v Živote jednotlivé znakové prejavy matríc-algoritmov (k tomu je však nutné priznať, že Život je Jazykom, ktorým Boh rozpráva s každým a všetkými), ktoré predchádzajú ich uvoľneniu vo forme neprijateľnej činnosti toho či onoho egregoru. Toto je jedna z najefektívnejších metód predchádzania nešťastí a problémov[429].

Všetky matrice-algoritmy, ktoré sa ešte nerealizovali v hmote, ale sa už sformovali, sú zaznamenané v biopoliach, rovnako ako tie, ktoré sa už odohrali a sú majetkom ľudskej pamäte a «noosféry» (nachádzajúc sa v pamäti môžu byť nanovo reprodukované nevedomo-automaticky podľa známeho princípu «história sa opakuje»[430]). Ako sme už hovorili, tá najširšia hranica oblasti lokalizácie osoby, ktorú možno odhaliť podľa jej nevedomých úrovní psychiky (ktorej nosičom sú prírodné polia) je celý Vesmír. No v každom okamihu času môže hranica viesť aj nejako ináč, v súlade so zvolenými prahovými (mernými) energetickými a informačnými ukazovateľmi prejavov prítomnosti a činnosti tejto osoby vo Vesmíre.

A preto jedny a tie isté oblasti polí, prenikajúce Vesmírom, môžu byť v rovnakom časovom okamihu spracovávané nevedomými alebo vedomými úrovňami psychiky rôznych ľudí, čo mení aj celý charakter matríc-algoritmov zaznamenaných v týchto poľových oblastiach. Pritom vplyv rôznych osôb na jednu a tú istú matricu-algoritmus môže byť navzájom protichodný. Účastníci tohto typu konfliktov matričného riadenia[431] to vôbec nemusia vnímať, môžu to ale pociťovať napríklad ako zmenu emočného pozadia alebo chápať viac či menej racionálne a detailne v akýchsi obrazno-melodických a jazykových formách.

Ak sa konflikt matričného riadenia stal citeľným v emočnej alebo vedome racionálnej forme, potom sa stáva možnou aj vedome účelová vôľová reakcia naň zo strany každého, kto ho cíti. Môže sa v nej prejaviť vyriešenie konfliktu (neutralizovanie) matričného riadenia v akejkoľvek forme, no môže sa v nej prejaviť aj potlačenie svojou vôľou všetkých ostatných účastníkov konfliktu riadenia jednej a tej istej situácie (ich vedomej vôľovej i nevedomej činnosti spojenej s konfliktom).

Toto môže, svojim spôsobom, priviesť ku konfrontácii dvoch i viacerých vedome účelových, no mravno-eticky rozdielnych vôlí. V tomto prípade víťazstvo môže byť dosiahnuté aj na úkor sily vlastného žiarenia biopolí nezávisle od sprievodných okolností. Toto je jeden z druhov mágie a jeden z prejavov toho, čo sa nazýva «silou vôle».

Už toto v normálnom živote rodiny by malo stačiť k tomu, aby sa matrično-egregoriálne zabránilo problému, ktorý dieťa ohrozoval, pretože dospelí v rodových egregoroch disponujú oveľa vyšším hierarchickým statusom, než deti, ktorých psychika sa ešte len formuje; a sila i kapacita vlastných zásob energie pri vyžarovaní biopolí dospelými je prirodzene vyššia, než sila a zásoby energie u detí.

No matričné premeny v podobných konfliktoch riadenia môžu byť efektívne uskutočnené aj pri veľmi nízkych vkladoch vlastnej energie do procesu: pri udržaní harmónie vlastnej psychiky[432] a vybudovaní vlastného vnútorného i vonkajšieho správania v súlade s Bohom a Vesmírom. Je to v podstate bežné správanie človeka — žijúceho v súlade s Božím Zámerom — podporované všetkou silou Vesmíru, nutnou v tom či onom konkrétnom prípade, ale tiež Božou vôľou. A ako hlási ruská národná múdrosť «Božiu vôľu nepremôžeš», a potom všetko prebieha podľa princípu «kľud a pohladenie — Božie dobrodenie».

Preto v prípadoch, ak vlastné chápanie a sila na odvrátenie problémov vlastným vplyvom na procesy formovania, energetického naplnenia a synchronizácie matríc-scenárov — nestačí, potom sa treba bez pýchy a pochybovania obrátiť priamo k Bohu, s dôverou a pripravenosťou úprimne a svedomito zareagovať na Jeho volanie.

A toto je normálna algoritmika budovania svojho správania a udržania bezpečnosti svojho života i života okolitých ľudí, ktorú si chlapci aj dievčatá musia osvojiť vo veku nebezpečných hier na odvahu. Táto algoritmika je jednou zo zložiek Ľudskej statočnosti; ak chýba, tak človek je odsúdený k „odvahe“ v štýle zombi alebo démona, a v určitých okolnostiach sa nutne ocitne v moci strachov a prejaví celkom jednoduchú a pre mnohých pochopiteľnú inštinktívnu reakciu sebazáchovy — utiecť pred nebezpečenstvom «priamo teraz», dokonca zabudne aj na strach z garantovaného trestu zastrelením pre zbabelosť «neskôr»[433].

Moc inštinktu sebazáchovy a algoritmiky stádovito-svorkovitého správania v dôsledku toho, že tento proces sprevádzajú zranenia, a niekedy aj smrť pri nebezpečných hrách, sa v živote chlapcov prejavuje zreteľnejšie, než v živote dievčat. Okrem toho, nebezpečné hry chlapcov sú svojou podstatou bližšie k životu v prírodnom prostredí kde bývajú, a z toho dôvodu sa ich inštinktívne pozadie vcelku ľahko odkrýva.

No algoritmika stádovito-svorkovitého správania v procese formovania osobnosti zahŕňa aj mnohé činnosti, patriace výlučne do sféry kultúry spoločnosti ako celku alebo subkultúr nejakých spoločenských skupín v jej zložení. Práve na základe stádovito-svorkovitej algoritmiky, na základe škodlivosti a pokrivenosti kostrového základu mravnosti, na ktorej ďalej narastajú rôzne mravné neurčitosti, a tiež následkom bezvôlia, deti samé v tínedžerskom veku zvádzajú jeden druhého k zoznámeniu sa s rôznymi neresťami, o ktorých sa niektorí z nich dozvedia z kultúry spoločnosti dospelých, tým skôr, ak zoznámenie sa s neresťou prináša aj nejaký pôžitok[434] (alebo je aspoň zmyslovo príjemné).

A iba jedno také dieťa, skazené slovami alebo činmi, s výchovou ktorého si neporadila jeho vlastná rodina, má v tomto veku potenciál demoralizovať mnoho ďalších detí, vyrastajúcich napohľad v normálnych rodinách s dobrými rodičmi.

Príčina takejto demoralizácie napohľad dobrých detí ich vrstovníkmi spočíva v tom, že rodičia svojim správaním — nevšímavosťou, alebo naopak, prehnaným záujmom typu „výsluch“ pre každú drobnosť v živote dieťaťa a ustavičným poučovaním, pokryteckým postojom ohľadne zamlčovania určitých nerestí a problémov v živote dospelej spoločnosti a pod. — dosiahnu to, že takto sami trhajú dialógové spojenie so svojimi deťmi, v dôsledku čoho sa dieťa v tomto veku dozvie veľa vecí o živote od svojich vrstovníkov alebo o čosi starších detí, a začína si osvojovať mnohé neresti — buď pre svoju bezvôľu, alebo z presvedčenia, že sú normálne alebo nejako prípustné pre život človeka (dávajú pôžitok a nezabíjajú hneď).

A toto sa deje v priebehu celej histórie, vrátane epochy pred objavením sa filmového a televízneho priemyslu, ktorých magnáti, sami demoralizovaní alebo bezvôľne unášaní túžbou po bohatstve, púšťajú na plátna kín a obrazovky umeleckú a dokumentárno-publicistickú produkciu kultivujúcu neresti.

Jediná efektívna ochrana od takejto demoralizácie detí inými deťmi a filmovým priemyslom má dvojaký charakter: po prvé, neznižovať ale navyšovať množstvo dialógových vlákien, spájajúcich rodičov s ich deťmi, a po druhé, správať sa ku všetkým deťom ako k svojim obľúbeným, aby aspoň čiastočne bola dobrom podporená výchova tých detí, ktorých rodiny výchovu z nejakých špecifických dôvodov nezvládajú.

Jedným z takých činov, patriacich výlučne do oblasti kultúry a spojených s algoritmikou stádovito-svorkovitého správania a inštinktom sebazáchovy, je požívanie v priebehu celej histórie rôznych oblbovákov — látok «meniacich vedomie»[435], v područí ktorých sa v niektorých kultúrach ocitali obe pohlavia (ako napríklad fajčenie tabaku u indiánov predkolumbovskej Ameriky, aj v biblickej kultúre druhej polovice 20. – začiatku 21. storočia), alebo prevažne mužské pohlavie (ako požívanie rôznych oblbujúcich alkoholických nápojov, ktoré sprevádzalo takmer všetky evro-azíjskej národy počas celej histórie).

Jedno aj druhé je spojené s tým druhom sily, ktorú plodí stádo-svorka. Vplyv látok meniacich vedomie na subjekt má mnoho hrán, aj keď vplyv každej látky a ich kombinácie majú svoju vlastnú špecifikáciu. No ak budeme hovoriť všeobecne, bez zachádzania do špecifík vplyvu každej jednej z nich a ich kombinácií, ktorý je navyše podmienený nielen samotnými látkami, ale aj osobnými špecifikami subjektu-konzumenta, tak ony menia fyziológiu organizmu. Vo výsledku sa mení charakter biopoľovej súčinnosti organizmu s prostredím. Pritom sa môžu otvárať tie kanály energo-informačnej výmeny s prostredím, ktoré sú zvyčajne zatvorené, a zatvárať tie zvyčajne otvorené; niektoré oblasti nervového systému sa môžu nadmieru aktivovať a niektoré tlmiť. Niektoré z takýchto látok umožňujú otvoriť rezervné zásoby energie organizmu na zdolanie s ich pomocou nejakých vrcholových potrieb, čo následne vyvoláva nutnosť «super-intenzívneho» oddychu na doplnenie týchto rezervných zásob. A toto všetko spôsobuje zmenu charakteru súčinnosti nevedomých úrovní psychiky medzi sebou navzájom i s úrovňou vedomia. Mnohé z týchto látok vyvolávajú fyziologickú závislosť na nich, ktorej moc nezdolá vôľa zďaleka každého subjektu, vo výsledku čoho vzniká príslušná subkultúra a egregor na základe moci tradície a fyziologickej závislosti nad jednotlivcom, nad ktorým vládnu tí, ktorí disponujú dostatočne silnou vôľou, a ktorí si tiež osvojili niektoré špecifické zručnosti a vedomosti[436].

Vplyv mnohých z radu takýchto látok má deštruktívny charakter na hmotné a biopoľové štruktúry organizmu, v dôsledku čoho skracujú životný potenciál subjektu, a to aj na úkor «stierania» «prvotnej» a ďalších informácií, a tiež na úkor ničenia štruktúr, ktoré nesú intelekt, ako proces spracovania a premeny rôznorodej informácie.

Posledná spomenutá okolnosť — ničenie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie, dávanej človeku Bohom priamo alebo nepriamo; priame alebo nepriame ničenie a deformovanie procesov spracovania informácie — hovorí o tom, že užívanie týchto druhov látok nie je v súlade so Zámerom, a preto nie je pre Človeka vhodné.

Dokonca aj v prípadoch, ak u človeka nevzniká fyziologická závislosť od užívania tohto typu látok, a veda nezistila žiadny škodlivý vplyv alebo aj naozaj neexistuje, tak aj v takom prípade, ak sa k nim človek uchyľuje kvôli tomu, aby sa «povzbudil»[437], tak samotný vznik nutnosti «povzbudiť sa» prezrádza, že človek vypadol z rytmiky života podľa Zámeru, v dôsledku čoho aj pociťuje nedostatok síl a pokúša sa odkryť a použiť nejaké svoje rezervné zásoby energie. No takéto «povzbudzovanie sa» musí sprevádzať aj chápanie toho, že je nutné sa vrátiť k rytmike života podľa Zámeru a doplniť rezervné zásoby energie spotrebované «povzbudzovaním sa», a taktiež prehodnotiť udalosti, ktoré sa odohrali, a urovnať si videnie a chápanie sveta.

V stave stádovitosti-svorkovitosti sa skutočne získava určitý druh sily. No vznik tohto druhu sily u „Homo Sapiens“ je založený na tom, že vôľa všetkých účastníkov stáda-svorky je vo väčšej alebo menšej miere potlačená alebo odpojená od procesu riadenia vlastného správania jednotlivca. Účastníkmi stáda-svorky sa sformuje egregor, v ktorom vodca alebo ten, čo sa prvý dostane do konfliktu s nejakými okolnosťami dá počiatočný impulz celému stadovito-svorkovitému správaniu v daných okolnostiach (v prípade, ak impulz nebol daný vodcom, tak vodca v dôsledku svojej prevahy v biopoľovej moci a sile vôle, je schopný prevziať spustený proces stádovito-svorkovitej aktivity, a môže zachovať jeho orientáciu alebo ju zmeniť[438]).

Získať kvalitatívne i kvantitatívne možnosti kolektívnej sily aj plody jej použitia, ktoré sa nedajú dosiahnuť individuálne, je túžbou mnohých. Avšak pre «Homo Sapiens» sú odkryté dva varianty vytvorenia rôznorodej kvality kolektívnosti: stádovitosť-svorkovitosť a súbornosť, z ktorých každá prináša svoje vlastné plody.

Principiálny rozdiel medzi nimi je v tom, že:

● stádovitosť-svorkovitosť si od všetkých účastníkov stáda-svorky (okrem vodcu) vyžaduje dokonca ani nie vedomé vzdanie sa svojej vôle, ale pravé — nefalšované — bezvôlie, k čomu sa pod vplyvom rôznych okolností znižujú nositelia zvieracieho, zombi a démonického režimu psychiky;

● a súbornosť si od všetkých jej účastníkov žiada vzájomne sa dopĺňajúcu zladenosť vôle každého z nich v kolektívnej činnosti podľa Božieho Zámeru, a dosahuje sa na základe algoritmiky charakteristickej pre Ľudský režim psychiky, ktorý je stabilný aspoň počas obmedzenej časovej lehoty[439].

Davo-„elitárne“ kultúry si neuvedomujú tento rozdiel, alebo ak si aj niečo uvedomujú (aspoň v triedení veľkých a malých vodcov na «múdrych» a «despotov-tyranov»), tak nevytvárajú si v sebe vedome vôľový vzťah ku každému z oboch typov kolektívnosti.

Kolektívna sila býva vytúženým cieľom a opája, a bezvôlie (alebo odpojenie vôle od algoritmiky psychiky) sa ľahko dosahuje pod vplyvom alkoholu alebo fajčenia tabaku (alebo nejakých iných oblbovákov). Odtiaľto prechádza obdobie nebezpečných hier, v prípade, ak deti nedokázali prekonať moc inštinktu sebazáchovy, do nadšenia pre stádovito-svorkovité možnosti na základe umelého potlačenia alebo odpojenia vôle od algoritmiky psychiky každého z nich (okrem vodcov a kandidátov na vodcov[440]) a to aj pomocou rôznych oblbovákov. No a vodca, ktorého vôľa prevláda v stáde-svorke «Homo Sapiens», je vo väčšine prípadov len lídrom stáda-svorky, no nie je slobodným od algoritmiky jej bezvôlia[441], ktorá kladie určité ohraničenia aj na jeho vôľu, pretože v opačnom prípade on sám má šancu stať sa obeťou «automatizmov» reagovania stáda-svorky na to, čo ona sama vníma ako «bezvládie/anarchiu».

Ďalším jedným z rozdielov medzi stádovitosťou-svorkovitosťou a súbornosťou «Homo Sapiens» spočíva v tom, že v režime stádovitosti-svorkovitosti je u všetkých jej účastníkov okrem vodcu blokovaná intelektová zložka. Vo výsledku tak egregor stádovitosti-svorkovitosti môže konať iba na základe tej algoritmiky správania, ktorú si jej účastníci vypracovali predtým; a hoci vodca, disponujúci vôľou i vedomou zložkou osobného intelektu, môže mať «mimozmyslový» (vedomý alebo nevedomý) dostup k informačným a algoritmickým (vrátane intelektového) zdrojom účastníkov stáda-svorky, avšak blokovanie osobných intelektov účastníkov bezvôlím — vylučuje u stáda-svorky možnosť vytvorenia kolektívneho intelektu súborného typu[442].

Preto, ak obdobie nebezpečných hier pretieklo do obdobia nadšenia zo stádovito-svorkovitých efektov, tým skôr na základe oblbovania sa omamnými látkami, tak je to nesporný ukazovateľ toho, že vôľové kvality sa v psychike dieťaťa náležitým spôsobom nerozvili. Oblbovanie sa neskôr preleje buď do silnej fyziologickej závislosti od narkotík, alebo do «kultúrneho» popíjania «s mierou» na sviatky a iné príležitosti. Jedno i druhé je zlé, i keď každé po svojom, pretože obe rovnako ničia vnútorný životný dialóg človeka s Bohom, bránia formovaniu mozaikového Bohocentrického videnia sveta a vzniku Ľudského typu režimu psychiky.

No stádovito-svorkovité efekty sú charakteristické nielen u chlapcov vo veku vyjasnenia si vôľových vzťahov každého z nich s inštinktom sebazáchovy, ale aj u dievčat, i keď v živote dievčat (kvôli osobitosti stavby ženskej algoritmiky inštinktov sebazáchovy a zachovania rodu druhu «Homo Sapiens») sa prejavujú v konaní, ktoré prevažne neohrozuje ich zdravie.

Minimálne tomu tak bolo v historickej minulosti až do čias, kým sa kozmetika v podstate nezmenila na chemickú zbraň[443] (a možno aj genetickú, porážajúcu budúce pokolenia); a minisukne v spojení s módnym odmietnutím teplej bielizne nezačali hroziť prechladnutím orgánov uložených v panve, za chladného vetru a mrazu pri absencii schopnosti svojvoľne ovládať energetiku organizmu a prispôsobovať ju parametrom okolitého prostredia; a kým nevstúpila do platnosti kultúra promiskuity pod sloganmi „bezpečného sexu“, tváriaceho sa ako životne dôležitý a prirodzený spôsob emocionálneho ventilovania stresu a doplnenia energie. Okrem toho, spojenie minisukne a modernej dennej spodnej bielizne, ktorá nezakrýva hrádzu a polovice zadku, vytvára dodatočné riziko vniknutia rôznych infekcii do ženského organizmu «cestou zdola» — minimálne v podmienkach letného života v meste s jeho pouličným prachom a špinou, zďaleka nie sterilnou mestskou dopravou a inými verejnými priestormi: stačí sa len raz nešikovne posadiť a vzniknú nepríjemnosti (tým skôr pri imunitnom systéme, ktorý je nedorozvitý alebo oslabený lekárskou „starostlivosťou“ či jesennou avitaminózou).

Nadšenie dievčat a dospelých žien novými módnymi trendmi v dnešnej dobe — pomerne často nebezpečnými pre ich vlastné zdravie a zdravie budúcich generácií, buď priamo, alebo nepriamo následkom neergonomickosti[444] mnohých módnych výtvorov a rituálov, ktoré vošli do módnej kolekcie pravidiel «bontónu» tej-ktorej subkultúry — je prevažne kultúrnym obalom inštinktívne podmienenej algoritmiky stádovito-svorkovitého správania a pritiahnutia pozornosti potencionálnych partnerov (z ktorých si následne vyberie toho pravého*) na reprodukciu nových pokolení druhu «Homo Sapiens». Táto stádovito-svorkovitá podriadenosť ženy (nesúcej neĽudský typ režimu psychiky) priebežnej móde neprestáva fungovať ani potom, ako žena začne žiť rodinný život, a funguje dokonca aj napriek vkusu jej manžela v oblasti estetiky a sexuálnych túžob, čím žena sama otvára možnosť rozbiť si vlastnú rodinu v dôsledku toho, že prestane byť sexuálne príťažlivou pre manžela alebo sa stane príťažlivou pre niekoho cudzieho.

V dnešnej dobe, keď globalisti davo-„elitári“ cielene formujú bezpohlavnú kultúru davu «unisex», tak pod jej tlakom sa bezvôľa chlapcov začína prejavovať v kultúrnych obaloch minulých výlučne ženských subkultúr, a bezvôľa dievčat zasa v kultúrnych obaloch minulých výlučne mužských subkultúr[445].

Jedným z prejavov stádovito-svorkovitých efektov, nebezpečných nielen pre samotných účastníkov stáda-svorky mláďaťa «Homo Sapiens», ale hlavne pre okolitých ľudí sú: tínedžerské skupinové výtržnosti a trestná činnosť, dokonca v podaní dievčat (jeden z následkov bezpohlavnej kultúry «unisex») ešte výsmešnejšie a tvrdšie, než v podaní chlapcov; a v mestskom variante ešte tvrdšie, než vo vidieckom.

«Mazáctvo» v ozbrojených silách, v mnohých prípadoch dokonca kultivované veliteľským zborom s cieľom zjednodušenia si vlastnej služby a neoficiálneho vyhnutia sa plneniu svojich veliteľských záväzkov[446], patrí k tej istej množine stádovito-svorkovitých trestných prejavov defektnosti kostrového základu mravnosti a ďalších zvráteností a porúch v algoritmike formovania osobnosti na ceste od útleho veku do dospelosti.

A bezprostredná príčina všetkých týchto pre spoločnosť nebezpečných prejavov stádovitosti-svorkovitosti spočíva v tom, že v osobnom rozvoji detí vo veku 5 — 13 rokov, ktoré nezískali pravdoverný kostrový základ mravnosti v dôsledku prerušenia životného dialógu s Bohom (alebo neschopnosti ho vedome viesť) — sa nesformovala vôľa. Vo výsledku tak množstvo ľudí nezískalo počas dospievania moc nad inštinktom sebazáchovy a s ním spojenou inštinktívne podmienenou algoritmikou stádovito-svorkového správania.

To jest, všetko je to spôsobené poruchami a zvrátenosťami v algoritmike formovania osobnosti ešte v skoršom veku, než 5 — 13 rokov.

Vo veku 13 — 14 rokov človek normálne dosahuje aj najväčšiu silu intelektu: nie v tom zmysle, že by toho príliš veľa vedel alebo jeho osobná kultúra myslenia dosiahla vrchol dokonalosti — v davo-„elitárnej“ spoločnosti to tak nebýva. Ale schopnosť osvojovať si novú informáciu a prehodnocovať už známu pri zistených výhradách je v tomto veku v davo-„elitárnych“ kultúrach — aj tak najvyššia.

Je to spôsobené jednak zavŕšením rozvíjania štruktúr organizmu, ktoré zabezpečujú intelektuálnu činnosť, a neznečistenosťou organizmu všakovakým «bordelom» a «fyziologickým odpadom» látkovej výmeny a fyziológie biopolí, rozladených nezdravým spôsobom života pod tlakom kultúry davo-„elitárnej“ spoločnosti a technosféry, čo je typické pre dospelých; ale aj tým, že zosilnené zombírujúce vzdelávanie v starších triedach všeobecnovzdelávacích škôl a vo vyšších školách ešte neprejavili svoj ničivý vplyv na videnie a chápanie sveta, a tiež na algoritmiku vlastného myslenia, v dôsledku čoho ona ešte nedosiahla tú úroveň zvrátenosti, rozdrobenosti na navzájom izolované a vzájomne sa blokujúce[447] fragmenty intelektu, čo je typické pre mnohých vysoko vzdelaných a veľa znalých dospelých. A vo výsledku najotupenejšími — v zmysle schopnosti osvojiť si nejakú novú informáciu alebo prehodnotiť už existujúce znalosti s výstupom na novú úroveň chápania tej-ktorej otázky, vrátane vlastnej úlohy v Živote — sa v davo-„elitárnej“ kultúre často stávajú titulované vedecké osobnosti — doktori, profesori, členovia korešpondenti a akademici, ale tiež vysokí hierarchovia cirkví a štátu.

Tiež treba chápať, že aj keď my tu v texte opisujeme formovanie vôle a niektoré aspekty intelektuálnej činnosti postupne, no v živote každého dieťaťa sú: sformovanie vôle a rozvoj intelektu, kultúry myslenia, videnia a chápania sveta — dvomi vzájomne podmienenými procesmi, prebiehajúcimi súbežne.

Do fázy osobného rozvoja, ktorý je charakteristický prebudením vôle a jej formovaním, vstupuje dieťa vo veku 4 — 5 rokov pri «Ja-centrickom» videní sveta, pri značne nerozvinutých (vo vzťahu k normám dospelosti) štruktúrach organizmu zabezpečujúcich činnosť intelektu, pri značne obmedzených vedomostiach a zručnostiach. A vzhľadom na tieto osobitosti, opierajúc sa o «Ja-centrické» videnie a chápanie sveta, dieťa si nutne strojí svoje správanie vyjadrujúce jeho vôľu tak, že naráža na «Božiu vôľu nepremôžeš».

A hoci pedagogika kultúr idealistického a materialistického ateizmu na to zabúda, no ešte pred vznikom takýchto situácií, a aj po nich dieťa dostáva v osvietení Rozlíšením «prvotnú» informáciu, a tiež «operatívnu» a «odvetnú» informáciu, adresovanú Všedržiteľom jemu osobne a vďaka tomu adekvátnu pre jeho osobný rozvoj, ktorá sa mu cielene podáva tak, že umožňuje dieťaťu samostatne alebo s pomocou jeho okolia prehodnotiť svoj štýl správania, svoju už sformovanú mravnosť, svoje zámery do budúcnosti, a tým samotným vlastne — celkovo prehodnotiť a zmeniť charakter svojich vzájomných vzťahov so Životom.

Inými slovami, narážajúc na to, že «Božiu vôľu nepremôžeš», dieťa aj vo veku 13 — 14 rokov, disponujúce už značnými vedomosťami o živote prírody i aktuálnej spoločnosti, jej pamätných dejinách — je schopné pochopiť, čo konkrétne leží v súlade so Zámerom, a čo konkrétne je v rozpore s realizáciou Zámeru; je schopné pochopiť, že každý svoj úmysel musí človek začínať otázkou adresovanou svedomiu, či táto vec má miesto v Zámere, či leží v hraniciach Božieho dopustenia (t.j. či ho Boh dovolí uskutočniť), alebo či je jednoznačne v rozpore so Zámerom a daná činnosť bude nevyhnutne zastavená Zhora; že „slobodnou“ od takéhoto prístupu k začiatku svojej činnosti môže byť len zver (nositelia zvieracieho typu režimu psychiky) a rôznorodí nevoľníci (zombi-bioroboti, naprogramovaní tradíciami a príkazmi vyšších hierarchov, a tiež démoni, ktorých sloboda je ohraničená tým, že nemajú moc nad Rozlíšením, ktoré Boh dáva každému účelovo v súlade s najvyššou úlohou realizácie Zámeru); je schopné sa zamyslieť nad svojou osobnou misiou v Zámere, ktorá sa mu možno odkrýva vo viacerých variantoch jak v jeho vnútornom svete, tak aj cez kultúru spoločnosti; je schopné urobiť vedomý výber toho variantu, realizácii ktorého je najlepšie zasvätiť svoj ďalší život[448].

V tomto veku sa druhý raz (no už pri najvyššej sile intelektu) vracia k otázkam kľúčovej problematiky Života — k tým istým svetonázorovo-teologickým otázkam, týkajúcim sa «nadpozemských/nereálnych» tém v davo-„elitárnej“ kultúre dospelých, na ktorých sa v jeho rannom detstve mal normálne budovať pravdoverný kostrový základ mravnosti.

Algoritmicky všetko prebieha v podstate rovnako, ako už bolo opísané skôr, keď sa hovorilo o spoluúčasti Boha v hrách detí s nebezpečenstvami, len iná informácia, dodávajúca neopakovateľný svojráz života každého človeka, cyklicky prechádza cez špirálovito organizované obvody priamych a spätných väzieb: «prvotná» informácia dávaná v Rozlíšení + informácia z pamäti + «operatívna» informácia + «odvetná» informácia podmienená minulými skutkami → intelekt → správanie vo vnútornom svete (prehodnotenie minulosti, zámery do budúcnosti, formovanie videnia a chápania sveta) → správanie vo vonkajšom svete (vplývanie na prostredie) → «odvetná» informácia. A ak vzájomná spolupráca Rozlíšenia, pozornosti a intelektu (spracúvajúceho «prvotnú», «operatívnu» a «odvetnú» informáciu) je navzájom zladená, tak prebieha nevratný prechod k mozaikovému Bohocentrickému videniu sveta a naprávajú sa mnohé chyby mravnosti a jej kostrového základu, zdedené z ranného detstva, keď dieťa bolo z veľkej časti pod mocou rodových a im nadradených egregorov.

Táto premena algoritmiky osobnej psychiky ku konaniu na základe mozaikového Bohocentrického videnia a chápania sveta, a tiež sformovanie na jeho základe nevratne Ľudského režimu psychiky[449] by normálne mala predchádzať začiatku záverečnej fázy rozvíjania v organizme orgánov reprodukcie nových pokolení biologického druhu «Homo Sapiens» a aktivácie ich funkčne charakteristickej algoritmiky riadenia fyziológie a inštinktívnych programov správania predstaviteľov každého z pohlaví[450].

Jedna z najťažších porúch, čo sa týka následkov, v prekonaní tejto hranice spočíva v tom, že proces prechodu od detského «Ja-centrického» videnia sveta, ktoré je prevažne mozaikové, k Bohocentrickému videniu sveta sa začne, ale... po tom, ako sa «Ja-centrická» mozaika rozsype, proces sa pretrhne pod vplyvom vonkajších faktorov následkom špecifík nedorozvitosti alebo jednostrannosti osobného rozvoja v minulých etapách, pod psychickým tlakom zo strany dospelých vychovávateľov (zdrvujúca stratégia módnej výchovy) a profesionálnej pedagogiky, výsledkom čoho človek vstupuje do puberty a dospelosti so stabilne kaleidoskopickým videním a chápaním sveta.

V iných prípadoch človek, zachovajúc si prv sformovanú na základe «Ja-centrizmu» mozaikovosť videnia a chápania sveta, pretože nestihol zavŕšiť prechod k Bohocentrickému videniu a chápaniu sveta, vstupuje do puberty a dospelosti s dvomi mozaikami: «Ja-centrickou» a Bohocentrickou. V takomto prípade sa algoritmika jeho psychiky, pod vplyvom vonkajších okolností i jeho vlastnej psychickej činnosti formujúcej zámery do budúcna (matričné strojenie), stáva nestabilnou, striedavo sa opierajúc raz na «Ja-centrickú» mozaiku, a raz na Bohocentrickú.

Je to spôsobené vnútornou konfliktnosťou jeho mravnosti. Mravnostné uprednostnenie «Ja-centrizmu» pri rozvitosti vôľových kvalít vedie k démonickému režimu psychiky. No démon s takýmto dvojakým videním sveta bude «démonom-smoliarom», pretože preňho nepostrehnuteľný presun podpory algoritmiky psychiky na Bohocentrickú mozaiku bude vo väčšej či menšej miere brániť úspešnosti jeho démonizmu. V tomto prípade tvrdohlavé zotrvávanie v démonizme je v konečnom dôsledku samovražedné, pretože démonická korporatívnosť nepotrebuje «démonov-smoliarov»[451], a Boh zasa podporuje Ľudskosť a vedomú, premyslenú, úprimnú snahu o ňu. No ak jednotlivec v démonizme tvrdohlavo nezotrváva, ale rieši svoje vnútorné konflikty mravnosti v prospech objektívnej, Bohom predurčenej pravdovernosti, čomu Boh vždy pomáha, tak proces prechodu k Bohocentrickému mozaikovému videniu sveta (ktoré neoddeliteľne sprevádza Ľudský režim psychiky) sa úspešne zavŕši ešte v puberte alebo dospelosti, hoci bude nutné sa učiť aj na vlastných chybách, prameniacich z démonických sklonov, ktoré sa nepodarilo včas odhaliť alebo premôcť.

Okrem toho, Bohocentrické mozaikové videnie sveta je základom k získaniu životnej a, ako následok, emocionálnej sebestačnosti Človeka v Ľúbosti darovanej Bohom.

Dobrá nálada, emočný pozdvih je pri «Ja-centrickom» mozaikovom alebo kaleidoskopickom videní sveta vždy podmienený okolnosťami: po zmene okolností alebo po nabažení sa nimi sa dobrá nálada vytráca, a žiada sa opäť čosi nové. Okrem toho, pri «Ja-centrickom» videní sveta môže dobrá nálada prameniť aj z objektívnej zlomyseľnosti, a naopak deprimovanosť a rozčúlenosť môže byť subjektívnou reakciou na uskutočnenie v živote nejakých cieľov Zámeru.

Vzhľadom na tieto osobitosti «Ja-centrického» videnia sveta, nie je v ňom citeľný a pochopiteľný objektívny rozdiel medzi Bohom darovanou Ľúbosťou a príjemnými závislosťami, na základe ktorých sa tvorí dobrá nálada a emočné pozadie jeho nositeľa.

Tí, ktorí Ľúbia, a nesú v sebe Ľúbosť — nemajú potrebu rečniť o Láske. A naopak, ak o nej hovoria tí, ktorí ju v sebe nenesú — je to podobné, ako vysloviť slovo «med»: zďaleka nie každému sa z toho urobí v ústach sladko; a už vôbec nie každý zistí, že po vyslovení iným človekom slova «med», sa naozaj objaví pravý med v jeho ústach.

Avšak tým, ktorí v sebe Lásku nenesú, ale sú toho schopní, pretože sú k tomu Bohom predurčení, treba hovoriť o tom, s čím majú dočinenia a čo Láskou nie je, čo však pre svoju neznalosť a nechápavosť, želajúc si Ľúbiť a byť Ľúbení, «láskou» nazývajú navzdory podstate Lásky.

V davo-„elitárnej“ spoločnosti, kde väčšina nedosahuje Ľudský typ režimu psychiky, «láskou» vo väčšine prípadov nazývajú všakovaké druhy vášní, spôsobujúce emočný pozdvih, a hlavne — priväzujúce človeka k jeho zdroju. Odtiaľto pramenia v podstate klebetné frázy, ako: «krutá láska...», «kto nepozná lásku, nepozná trápenie...» (slová jednej z ukrajinských národných piesní).

Ľúbosť, však, nielenže nie je krutá, ale je aj spoľahlivou ochranou pred trápením. Ľúbosť nikoho, nikdy a k ničomu nepripútava: ona naopak oslobodzuje z bezvôle pripútaností každého, kto v sebe nachádza Ľúbosť. A ľudským vzťahom, ktoré sa stihli ešte predtým sformovať na základe nejakých pripútaností, Ľúbosť pridáva novú kvalitu, premeniac ich vnútornú podstatu.

A práve Ľúbosť, oslobodzujúca človeka od závislostí, mu prináša slobodu vôle. Bez Ľúbosti vôľa slobodnou nebýva.

Slobodu výberu má človek vždy, no slobodu vôle, ak je spútaný závislosťami — nie. Jeho vôľa je v niektorých jeho zámeroch ohraničená a riadená závislosťami, a v takýchto situáciách človek potrebuje silu vôle, aby zrealizoval vybrané, aby prekonal diktát závislostí o čom sa hovorilo prv. Ak ale človek získava Ľúbosť, ktorá ho oslobodzuje od závislostí, tak nakoľko ho závislosti prestávajú spútavať, spoločne s Ľúbosťou získava aj slobodu vôle.

Človek, ktorý nesie v sebe Ľúbosť, nie je podriadený ubíjajúcim emóciám a získava emocionálnu sebestačnosť. Jeho emočný stav nie je podmienený okolnosťami navôkol, pretože reálne cíti, že Všedržiteľ je neomylný a to je nevyčerpateľná úctivá radosť; nie je podmienený ani tým, či jeho Lásku druhí prijímajú alebo nie, pretože Láska je vo svojej podstate slobodným a štedrým darom, obsahujúcim dôvody a ciele v sebe samom, ktorý, z jednej strany, nemožno nikomu nanútiť, a z druhej strany, ktorý preteká ako voda skrz prsty toho, komu je smerovaná, ak ju ten neudrží vo svojich dlaniach ústretovým prúdom Lásky, ale rozprestiera prsty, aby si pre seba uchmatol viac; alebo ak si schoval ruky, lebo si neželá prijať dar.

Ale aj ten človek, ktorý Ľúbi, nie je vlastníkom svojej Lásky, ale iba nositeľom Ľúbosti Božej, ktorá mu je tiež darovaná Zhora. Napriek tomu, ak človek Ľúbi, tak tí, ku ktorým je nasmerovaná jeho Láska, ak nie sú nositeľmi Ľudského režimu psychiky, môžu vedome alebo nevedome túžiť, aby on bol od nich závislý (buď ako otrok, alebo ako otrokár, čo sa im nesplní), v dôsledku čoho budú jeho Lásku vnímať ako „nesprávnu“ alebo dokonca ako otvorené zlo a absenciu Lásky.

To je už ale ich problém, nie Ľúbiaceho.

Okrem toho, na rozdiel od závislostí a vášní, Ľúbosť neskresľuje a «neobrezáva» funkcionalitu telesných a biopoľových zmyslov a intelektu. Napriek tomu, ak do ľudského správania prenikne ním včas neprehodnotená (napríklad pri nepozornosti k tomu, čo sa dáva v Rozlíšení) a svojou podstatou skazená informácia, vlastná jeho pamäti alebo podmienená jeho mravnosťou, tak človek môže urobiť chyby, a vykonajúc niečo hlúpe vo vnútornom alebo vonkajšom svete, vypadne zo stavu Ľúbosti na viac či menej dlhšiu dobu. No pre neho samotného ten stav, do ktorého upadol kvôli svojej chybe, bude natoľko protivný, že vynaloží všetko svoje úsilie, aby vrátil do svojho vnútra Ľúbosť, bez akéhokoľvek vonkajšieho postrkovania alebo tlaku vonkajších okolností.

A v dôsledku takýchto osobitých vlastností Ľúbosti i «nelásky», ľudia vo svete sa reálne vyvíjajú dvojako: buď pod tlakom Božieho dopustenia, t.j. pod vplyvom vonkajších okolností, ktoré ich nakoniec buď zlikvidujú, alebo privedú k Ľúbosti; alebo pod vplyvom v nich horiacej Ľúbosti. Verte, tá druhá možnosť je lepšia.

Avšak tí, ktorí Ľúbia — naozaj nemajú potrebu rečniť o Láske. A ak o nej hovoria tí, ktorí ju v sebe nenesú — je to podobné, ako vysloviť slovo «med»: zďaleka nie každému sa z toho urobí v ústach sladko; a už vôbec nie každý zistí, že po vyslovení iným človekom slova «med», sa naozaj objaví pravý med v jeho ústach.

A tým, ktorí v sebe Lásku nenesú, ale sú toho schopní, má zmysel hovoriť o tom, čo poznajú ale Láskou nie je, čo však pre svoju neznalosť, želajúc si Ľúbiť a byť Ľúbení (a snaha o to je vložená do človeka Zhora, hoci márnivosť ju môže aj prehlušiť), «láskou» nazývajú navzdory podstate toho, s čím majú reálne dočinenia. A ak oni skutočne Ľúbiť chcú, tak Ľúbosť nájdu vďaka takejto nápovedi, ak tú nápoveď príjmu; vďaka nápovedi ju nájdu rýchlejšie, než keby ju hľadali sami, predierajúc sa márnym zhonom civilizácie, zviazaní závislosťami (vrátane tých vrúcnych) na rukách i nohách. Preto tu bolo v krátkosti rozpovedané o tom, čo Láskou nie je, hoci v spoločnosti sa zvykne nazývať «láskou», dokonca aj s rôznymi básnickými prívlastkami, hoci Ľúbosť je jednoduchá a básnické prívlastky nepotrebuje, a keďže je súborom dokonalostí, obsahuje dôvody i ciele v sebe samej.

No Ľúbosť možno získať len na základe Bohocentrického videnia sveta. A to je známe už oddávna:

«94(93). Každý, kto je v nebesiach i na zemi, prichádza k Milosrdnému len ako otrok[452]; (94). On ich pomenoval a spočítal počtom. 95(95). A oni všetci k Nemu po jednom prídu v deň Vzkriesenia. 96(96). Vskutku, tí, ktorí (Mu*) uverili a tvorili dobré diela[453], — im Milosrdný daruje Ľúbosť» (Korán, súra 19 „Mária”).

To jest po tom, ako prídete k presvedčeniu, že vlastné u vás sú len hriechy a oddáte sa Bohu nie zo strachu pred peklom alebo z túžby po raji, ale z túžby nezaťažovať svojimi hriechmi život svojho okolia a potomkov, tak ak to robíte úprimne, a neoblomne začínate tvoriť dobro, Boh vás povedie a daruje vám Svoju Ľúbosť, ktorá vás oslobodí od závislostí, a ktorú dokážete preniesť celým svojim životom, obdarúvajúc ňou, skrze svoju osobu, Svet. A váš život bude prebiehať v bezprostrednom dialógu s Bohom.

Boh nájde jazyk, ktorému budete rozumieť, aby s vami mohol viesť dialóg — len si nezatvárajte oči a nezakrývajte uši, neotupujte si ani ostatné zmysly, nezriekajte sa rozumu, aby ste nezavrhli Boha, keď sa k vám obráti. A plňte si záväzky, ktorých ste si vedomí, predbiehajúc sa navzájom v dobrých dielach, a Boh pridá k tomu, čo vy plníte, ešte lepšie — nevyspytateľné pre vás v Jeho Zámere.

A získanie Ľúbosti na základe prechodu k Bohocentrickému videniu sveta by sa tiež malo uskutočniť vo veku do 3 — 14 rokov. Ak sa tak aj deje, tak človek pri vstupe do obdobia pohlavného dospievania vedome vníma prebúdzanie pohlavných inštinktov, vníma ako pod ich mocou vzniká v jeho psychike pripútanosť k určitým osobám, ktorá spôsobuje závislosť jeho emočného pozadia od vzťahov s týmito osobami.

No vstupujúc do tohto obdobia s Bohom darovanou Ľúbosťou, on uniká podriadeniu sa moci vášní a pripútaností. Okrem toho, tým že si už predtým osvojil vôľové kvality pri vyjasnení si vzťahu k inštinktom sebazáchovy, je nositeľom ešte jedného pásma ochrany svojej ľudskej dôstojnosti od podriadenosti zvieracím inštinktom (vrátane rôznych modifikácií formou kultúrnych obalov). V stave Ľúbosti, dávajúcej emocionálnu sebestačnosť, človek získava nezávislosť od frekvencie a charakteru pohlavných stykov (alebo vybitia inštinktov v zvrátenostiach), ktoré sú pri všetkých (bez výnimky) neľudských typoch režimu psychiky v mnohom určované emočným pozadím, náladou a stabilnosťou psychickej činnosti[454].

Vo výsledku tak v Ľudskom režime psychiky nemá miesto to, čo sexuológia nazýva pohlavnou zvrhlosťou a sexuálnou exotikou, ktorých úlohou je oblažiť zmysly.

A pohlavný styk pri Ľudskom type režimu psychiky stráca úlohu všeobecne dostupného prostriedku emočného vybitia alebo dobitia sa, získania pôžitku, a nadobúda svoje Istinné poslanie — poslanie posvätného aktu, zameraného výlučne na počatie a výchovu nového Človeka — zástupcu Boha na Zemi.

Ak hranica sformovania Ľudského typu režimu psychiky nie je prekročená vo veku do 13 — 14 rokov, potom sa tak deje výlučne v dôsledku rôznych nadkritických odchýlok[455] v osobnom psychickom alebo telesnom (hmotnom alebo biopoľovom) rozvoji.

V takom prípade tínedžer vstupuje do obdobia pohlavného dozrievania, zaťažený rôznymi druhmi nedorozvitosti a zvrátenosti organizmu a psychiky, čo je spôsobené chybami (nepravdovernosťou) občas aj niekoľkých minulých pokolení jeho priamych predkov (alebo pestúnov, ktorí nahradili príbuzných), skazenosťou subkultúr a kultúry celej spoločnosti, a nielen chybami uskutočnenými jeho staršími príbuznými a profesionálnymi pedagógmi v jeho bezprostrednej výchove. Keďže opis mnohovariantnej kombinatoriky všemožných porúch a zvráteností v algoritmike formovania osobnosti by bol príliš objemným a presahoval by rozsah problematiky aktuálnej knihy, my sme sa obmedzili len na poukázanie tých najzávažnejších príčin (čo sa týka následkov): «Ja-centrizmus», kaleidoskopickosť videnia a chápania sveta, podriadenosť inštinktom jak bezprostredne, tak aj pod prikrášleným kultúrnym obalom.

V takomto variante osobného rozvoja, bez dosiahnutia Ľudského režimu psychiky pred začiatkom pohlavného dozrievania, má prebudenie pohlavných inštinktov v živote civilizácie za následok jak drobné nepríjemnosti, tak aj veľké problémy, keď inštinktívne podmienené vášne, zmiešané s kultúrne podmienenými vášňami, vášňami vlastného démonizmu, sú schopné zničiť všetko navôkol[456].

A táto podmienenosť vzniku mnohých rodín na základe moci inštinktov spôsobuje aj množstvo problémov v samotných rodinách, vytvára zbytočné ťažkosti predovšetkým deťom. Inštinkty biologického druhu «Homo Sapiens» sú také, že správanie ženy podriaďujú službe/starostlivosti o dieťa v počiatočnom období jeho života; a správanie muža podriaďujú službe/starostlivosti o ženu. Inými slovami, pod diktátom inštinktov sa matka nachádza v psychologickej podriadenosti dieťaťu, a muž v psychologickej podriadenosti žene (žene alebo milenky); emočné pozadie dospelých, a následne aj emočno-zmyslový režim ich psychickej činnosti je určovaný pohlavnými vzťahmi a preto nie je pre Človeka normálny (t.j. nenormálny — vzhľadom k tej norme, ktorú sme odhalili a opísali v kapitole, ktorá bola tejto otázke zasvätená).

Pri Ľudskom režime psychiky u oboch manželov nemá nič z tohto nad nimi moc. V zvieracej forme života v biosfére (v živote zvierat *), toto všetko si navzájom zodpovedá a plní úlohu podpory dostatočnej plodnosti druhu. V živote davo-„elitárnej“ civilizácie, toto všetko má nad ľuďmi moc presne tak ako v zvieracej forme života v biosfére, ale kultúra davo-„elitárnej“ spoločnosti do tohto vnáša disharmóniu, spôsobenú tým, že zvierací režim psychiky obrastá[457] všelijakými zombi obalmi a démonickými nadstavbami.

Preto bez prechodu k Ľudskému režimu psychiky nutne vznikajú v živote civilizácie konflikty medzi pokoleniami v spoločnosti, medziľudské konflikty v rodine medzi manželmi ako aj medzi dospelými i deťmi[458].

Ak sa obmedzíme analýzou perspektív osoby mimo jej previazanosti so spoločnosťou, tak vo výsledku:

Ak sa k začiatku pohlavného dozrievania nesformoval nevratne Ľudský režim psychiky prirodzenou cestou dospievania, tak do dospelého života človek vchádza ako nositeľ zvieracieho režimu psychiky, režimu psychiky zombi alebo démonického.

A tak, už ako dospelé osoby, jedni sa zastavujú na dosiahnutej úrovni vývoja, domnievajúc sa, že sú normálni, plnohodnotní ľudia, a druhí cítia, že v nich samotných, v ľuďoch okolo, v celej spoločnosti niečo nie je v poriadku, tak ako by malo byť, a neprestávajú hľadať v čom sa odráža plnosť dôstojnosti Človeka, aby ju mohli uplatniť v sebe aspoň do staroby a pomôcť svojmu okoliu v odhalení a vyriešení ich životných problémov. A tým, ktorí sú úprimní v tomto hľadaní a premene seba samého — tým Boh pomáha, a oni dosahujú želaný cieľ, meniac spoločnosť aj jeho «noosféru» v duchu Božieho Zámeru smerom k Ľudskosti.

V aktuálnej kapitole sme poukázali na základné hranice, ktoré je nutné prekonať na ceste od útleho veku k začiatku puberty[459], aby sa Človekom mohol stať každý, bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnú príslušnosť, kultúrne prostredie. Ony sú spoločné pre všetkých, no každému je daný svoj vlastný osud v celkovom osude ľudstva (zjednocujúcom všetky osobné osudy), a preto životná cesta každého disponuje určitým svojrázom tých životných okolností, v ktorých on buď úspešne prekonáva každú z hraníc, alebo ju prechádza s nejakými «pokutovými» bodmi, alebo je zajatcom okolností a zastavuje sa pred dokončením svojho rozvoja.

Neopakovateľný svojráz informácie (vo svojej plnosti), s ktorou sa človek stretáva počas celej svojej životnej cesty od počatia až do smrti, tie vedomosti a zručnosti, ktoré si ľudia osvojujú — zatieňujú tieto hranice a preto sa pre mnohých stávajú akoby neviditeľnými a podstatou nepochopiteľnými. Pritom informácia (vedomosti) a životné zručnosti, nevyhnutné pre činnosť vo vonkajšom, všetkými zdieľanom svete, sa podávajú ako jediné dôležité, ako tie, ktoré charakterizujú životné úspechy alebo neúspechy každej osoby. Z množstva takýchto hodnotení, vyjadrujúcich intelektuálno-démonický «Ja-centrizmus», vyrástla védická (znacharská) kultúra davo-„elitarizmu“, ktorá priviedla ku skaze minulú globálnu civilizáciu, a ktorá od začiatku začala seba reprodukovať pri formovaní dnešnej globálnej civilizácie a jednotlivých regionálnych civilizácií tvoriacich jej súčasť.

No potom, ako boli menované hranice osobnostno-psychologického rozvoja odhalené a ako bolo preukázané, že prevládajúca kultúra je v skutočnosti taká, že ľudia vstupujú do dospelosti s množstvom problémov osobnostno-psychologickej nedorozvitosti, ktoré sami nedokázali odhaliť a vyriešiť v detstve alebo ktoré vyriešili nejako chybne, je potrebné uvedomenie si toho, že vedomosti a zručnosti, svojráz informácie, s ktorou človek prichádza do styku v rôznych etapách svojej životnej cesty, má podriadený charakter: ich osvojenie si v detstve a tínedžerskom veku je nevyhnutné len do tej miery, do akej práve v tomto procese každý úspešne napreduje smerom k Ľudskému režimu psychiky a otvoreniu možností ďalšieho osobného a spoločenského rozvoja na tomto základe. No žiadne osvojené vedomosti a zručnosti — od základov abecedy a aritmetiky až do výšin jogy alebo mágie — sami osebe nikomu a nič negarantujú.

Vzhľadom na túto okolnosť sa celé ľudstvo ocitlo v situácii, keď nie je zatiaľ schopné urobiť voľbu (ktorú si mnohí ani neuvedomujú, a ktorú navyše mnohí zatiaľ nie sú schopní učiniť, ani keď si uvedomujú jej podstatu a nutnosť), kvôli svojej osobnostno-psychologickej nedorozvitosti. A možnosti voľby sú takéto:

● buď ďalej navyšovať spektrum informácie a zručností nesených kultúrou, privádzajúc na svet nové a nové pokolenia ľudí, ktorým prevládajúca kultúra bráni stať sa plnohodnotnými Ľuďmi (a zároveň ich predurčuje na bytie neĽudí-démonov, uchádzajúcich sa o post «nadľudí»), čo sa v konečnom dôsledku nutne zavŕši katastrofou globálnej civilizácie;

● alebo vedome cielene pretvoriť kultúru a «noosféru» činnosťou tých, pre ktorých je neprijateľné – aby ľudstvo pokračovalo cestou znacharsko «ezotericky-exoterickej» davo-„elitárnej“ tradície, nevedomo-automaticky vedúcej dnešnú globálnu civilizáciu ku katastrofe[460]. Pretvoriť kultúru a «noosféru» tak, aby v spoločnosti:

• bolo jednoznačne všeobecne známe, čo je to Ľudský režim psychiky;

• prevládal názor, že Ľudský režim psychiky je prirodzený a jediný normálny pre ktoréhokoľvek predstaviteľa druhu «Homo Sapiens», počnúc jeho pubertou;

• domáca rodinná, školská a celospoločenská vychovávateľská prax v ich dejinnom rozvoji garantovala dosiahnutie Ľudského typu režimu psychiky k začiatku puberty všetkými novorodenými deťmi (bez výnimky).

A zatiaľ, keďže my všetci sme deťmi, ktoré vyrástli vo védicko-znacharskej kultúrnej tradícii davo-„elitarizmu“ (ktorá má viac dočinenia s vedomou úrovňou psychiky), v jej miernejšej forme zdedenej z Atlantídy, no s nezmenenou podstatou v «noosfére» (súčinnosť s ňou u väčšiny prebieha prevažne na nevedomých úrovniach psychiky), tak my všetci (so zriedkavými výnimkami) vstupujeme do dospelosti zaťažení množstvom svojich i cudzích chýb v osobnostno-psychologickom rozvoji každého z nás, ktoré sa odohrali v dobe od počatia.

Tí, ktorí to necítia a nechápu, žijú ako sa podarí, a nezmyselne zberajú plody svojich i cudzích chýb v hraniciach Božieho dopustenia, čo nie je dôstojné človeka. A tí, ktorí to aspoň cítia, hoc aj nechápu podstatu opísaného procesu formovania osobnosti, budú už v dospelosti musieť znova a znova sa vracať k práci nad chybami detstva, aby predsa len prekonali hranice, ktoré ich kedysi zastavili v osobnostno-psychologickom rozvoji, a stali sa plnohodnotnými Ľuďmi. A ak sa jednotlivec o to skutočne usiluje, tak aby pomohol algoritmike nevedomých úrovní svojej psychiky v riešení rôznorodej problematiky, a aby sa v súlade s Božím Zámerom stal spolutvorcom ľudskej dôstojnosti (jak svojej, tak aj druhých ľudí) — je nevyhnutné osvojiť si to, čo starovekí Gréci nazývali «dialektikou», no v jej pravdivej religióznej podobe, nutne obrátenej nielen k druhým ľuďom, ale predovšetkým k Bohu.

V opačnom prípade podstata rozdielov (ktoré cítia mnohí[461]) medzi dospelými ľuďmi podľa režimov psychiky nimi nebude pochopená správne, ale nejako ináč, čo bude objektívne brániť pretvoreniu «noosféry» na Ľudský typ, konzervujúc tak pre budúcnosť civilizácie nebezpečný davo-„elitarizmus“ a védicko-znacharskú kultúru v nejakých nových, ešte vycibrenejších, a preto skazenejších formách.