Obeh informácie v kanáloch priamych a spätných väzieb v živote človeka[361]
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 23 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Obeh informácie v kanáloch priamych a spätných väzieb v živote človeka[361]
Primerane problémom a úlohám, ktoré sú človeku predkladané v programoch «maximum» a «minimum», Boh v Rozlíšení človeku obsahovo predkladá patričnú «prvotnú» informáciu, ktorá je úmerná rozvitosti telesných a biopoľových štruktúr jeho organizmu potrebných k jej pochopeniu a spracovaniu, a tiež úmerná rozvitosti vnímania sveta, a v rečovom období života aj chápania sveta[362]. Tento proces, ležiaci v základoch formovania informačno-algoritmického zabezpečenia človeka, sa začína ešte vo vnútromaternicovom období rozvoja jedinca a pokračuje po narodení. Ak nie sú prítomné ťažké genetické chorobné odchýlky, tak intenzívne rozvíjajúce sa hmotno-telesné a biopoľové štruktúry nervového systému[363] i celého organizmu začínajú podporovať nevedomý intelekt ako dvojaký proces:
● po prvé, ako proces triedenia a skladania «prvotnej informácie». V tomto procese sa množstvo «to — nie to», dávané v Rozlíšení, skladá do vlastného videnia sveta.
● po druhé, ako proces modelovania priebehu udalostí v Živote na základe videnia sveta a vytvárania svojho vnútorného i vonkajšieho správania.
Tieto dve zložky procesu nevedomej intelektuálnej činnosti prebiehajú paralelne popri sebe, ovplyvňujúc sa navzájom.
Spočiatku sa formuje vlastné videnie sveta — «Ja-centrické». A analógie mravných kritérií, ktoré riadia spracovanie informácií v algoritmike psychiky bábätka, sa čerpajú z geneticky prednastavenej algoritmiky inštinktívno-reflexného správania, zodpovedajúcej jeho veku.
Neskôr sa v detstve, úmerne rozvitosti štruktúr organizmu v procese dospievania dieťaťa a úmerne rozvitosti jeho videnia a chápania sveta, ešte pred tým ako prehodnotí kultúru dospelých v tínedžerskom veku, táto inštinktívno-reflexná algoritmika začleňuje do mohutnejšej (rozvetvenejšej a flexibilnej), kultúrne[364] podmienenej algoritmiky správania. Mravné kritériá sa v tomto období života detí formujú prevažne nevedomky v hravom napodobňovaní dospelých[365], a tiež v hotovej podobe z egregorov podporovaných spoločnosťou, a najmä, z rodových egregorov, na ktoré sa nevyhnutne každý človek napája «automaticky» (pre fakt pôvodu od konkrétnych predkov) — vplyvom genetického (chromozomálnym aparátom) nastavenia parametrov prijímačov a vysielačov biopolí jeho organizmu.
Postupne, úmerne procesu rozvoja telesno-biopoľových štruktúr, prebieha prvá zmena režimu psychiky dieťaťa. Tá je spôsobená rozvojom vteleného vedomia dieťaťa do takej miery, že sa prejavuje a začína rozvíjať vedomá zložka intelektu a počiatky mravnosti rozpoznávané samotným dieťaťom. Tento prechod je sprevádzaný začiatkom osvojenia si artikulovanej reči, čo je zároveň aj začiatkom formovania detského chápania sveta[366].
Detský intelekt v tomto období aktívne pracuje jak vo vedomej, tak aj v nevedomej zložke, a dieťa unáša životom hrebeň vlny jeho tvorivej aktivity. Avšak jeho tvorivá aktivita sa v tomto období prejavuje väčšinou v prispôsobovaní si objektov a subjektov, ktoré sa okolo neho nachádzajú (vrátane rodičov, starých rodičov, súrodencov) podľa seba, k svojim priebežným potrebám, a taktiež v prispôsobovaní si kultúrneho dedičstva spoločnosti, vytvoreného minulými pokoleniami ako aj dospelými v období jeho detstva.
Vedomostí a zručností má dieťa v tomto veku ešte málo, a ako dôsledok vznikajú — škrabance, odreniny, modriny a hrče, no i otvorené možnosti oveľa vážnejších zranení a neželanej smrti pod vplyvom prevažne objektov súčasnej technosféry[367] jak domácich, tak aj pouličných.
Preto od rodičov (a zároveň od všetkých dospelých, pri ktorých sa deti ocitli) sa vyžaduje vnímavosť, pozornosť, predvídavosť a preventívna starostlivosť, aby dieťa pri svojom poznávaní a prispôsobovaní si Sveta neurobilo niečo, čo by ho mohlo nenávratne zmrzačiť alebo zabiť. Ak sa v Božom dopustení niečo také stane, na vine sú dospelí, ktorí v niektorých svojich činoch prejavili trestuhodnú ľahostajnosť (nemusí to byť nutne vo vzťahu k ich dieťaťu: Svet je jeden a poprepájaný do jedného celku), parazitizmus alebo agresiu, ktoré sa však k nim vrátili po reťazci spätných väzieb v podobe takéhoto druhu «odvetnej» informácie.
A hoci takéto prípady sú vždy smutné a ťažké pre všetkých, ktorých sa tak či onak týkajú, no život hmotného tela — to ešte nie je život človeka v jeho plnosti, a Najvyšší sa nemýli. A všetko, čo sa deje, deje sa tým najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť, a z nej prameniacu etiku, všetkých ľudí:
Nepáči sa vám, čo a ako prebieha v Živote v Božom dopustení — zmeňte svoje mravy, predurčujúce algoritmiku individuálnej i kolektívnej psychiky, a UČTE svoje deti i svojich vnukov UČIŤ SA osvojovať si pravdovernosť prostredníctvom Života, aby nemuseli ťažko prežívať v tej oblasti Božieho Predurčenia, ktorá sa nazýva „dopustenie“.
No k ďalšiemu rozvoju kultúrneho dedičstva na základe prehodnotenia a vnesenia doň čohosi nového, čo tam predtým nebolo, dieťa ešte nie je pripravené: jeho videnie a chápanie sveta to vo väčšine prípadov ešte neumožňuje, a algoritmika psychiky je zatiaľ zaneprázdnená riešením úloh týkajúcich sa inej problematiky.
V tomto období ešte pokračuje dopĺňanie informačného zabezpečenia správania človeka «prvotnou» informáciou na základe poskytnutia Bohom v Rozlíšení samotnému dieťaťu ale aj tým, čo ho vychovávajú (rodičom, starým rodičom, súrodencom, rodinným priateľom atď.) akýchsi dvojíc «to — nie to» a k tomu sprievodnej «operatívnej» a «odvetnej» informácie, ktorú by dospelí mali zaregistrovať a pochopiť. Ak sa dáva niečo v Rozlíšení okolitým účastníkom výchovy dieťaťa, tak do ich pozornosti vojde čosi, a ak ich pozornosť neuletí na riešenie nejakých vlastných problémov, tak sa zrazu objaví myšlienka: «Toto je to, čo dieťa potrebuje». V tomto bode sa proces môže aj prerušiť, pretože rodičia a druhí dospelí, pod tlakom zhonu a vlastných zámerov, napokon nemusia vôbec uskutočniť to, čo práve rozpoznali ako potrebné pre rozvoj ich dieťaťa.
Ak sa v Rozlíšení dáva dieťaťu priamo nejaká informácia, s ktorou si samostatne nevie rady, tak ono v tých prípadoch začne „píliť uši“ okolitým dospelým rôznymi otázkami a žiadosťami. A tieto otázky môžu byť v silnom kontraste k jeho každodenným hravým detským záujmom a ambíciám pomaškrtiť si na niečom dobrom, alebo k čomukoľvek, čo je typické pre deti vo veku od 3 do 7 rokov.
Dieťa v tomto veku sa môže od rodičov dožadovať odpovedí na otázky: ako funguje Svet? A po odpovedi: «Svet sa skladá z matérie», sa začne dožadovať jasnej odpovede na ďalšiu otázku: «a čím sa líši táto neznáma «matéria», z ktorej sa skladá svet, od tej známej matérii, z ktorej sú zošité moje šaty?» (ak preložíme jeho detskú otázku do jazyka «vedeckej» filozofie). Zaujímajú ho aj otázky, čím sa odlišuje živé od neživého? čo je to smrť, a ako žijú mŕtvi[368]? existuje Boh, a ak neexistuje, tak prečo hovoria, že existuje? bolí to strom, keď ho pília? je správne jesť mäso, veď pre zvieratá, vtáky, ryby to je strašné a bolestivé, keď ich zabíjajú? odkiaľ sa berú peniaze a prečo sú veci tak drahé a nie sú zadarmo? kto je to pán? ako funguje štát, a prečo v niektorých sú králi, a v iných nie? čo je to «dobré», a čo je to «zlé»? prečo, a kvôli čomu sú dievčatá a chlapci — rozdielni? Ako vyzerajú dospelí ujovia a tety bez šiat? Porozprávaj, aký si bol (bola), keď si bol (bola) malý (malá). Ako ľudia žili, keď som ešte nebol na svete? odkiaľ sa vzal prvý človek?
A dieťa ešte zaujíma kopec ďalších otázok, hľadanie odpovedí na ktoré zabezpečí prácu pre nejeden vedecko-výskumný ústav na niekoľko desaťročí.
U veľkého množstva detí (vo veku od 3 do 7 rokov) sa v takýchto filozofických otázkach prejavujú záujmy ich osobnosti, ktoré sú v predstihu Zhora zamerané na informačno-algoritmické zabezpečenie realizácie ich programov «maximum» v priebehu celého ich nasledujúceho života.
A najsmutnejšie na tom je, že dospelí sa k tomuto typu otázok stavajú neseriózne, ako k nezmyselným detským vrtochom. Odháňajú ich alebo im dávajú nepravdivé odpovede[369], а nehovoria k veci, aspoň v miere svojho vlastného chápania a primerane tomu, čo dieťa v jeho veku dokáže pochopiť popri už osvojených vedomostiach, a primerane miere rozvitosti jeho vnímania a chápania sveta[370]. Hľadiac na to, ako sa dospelí stavajú k takémuto druhu detských otázok, možno sa zamyslieť aj nad tým, či vari dospelí nikdy neboli deťmi? ...či ich azda nikdy nezaujímali takéto filozofické a teologické otázky veľmi vysokej úrovne, ak to povieme vedeckým jazykom dospelých?
No okrem toho, že dieťa kladie hlboké filozofické otázky, môže tiež žiadať (a narobiť pritom aj cirkus), aby mu kúpili nejakú celkom konkrétnu knihu, na pochopenie obsahu ktorej však vo svojom veku očividne nie je pripravený (o čom sa aj sám presvedčí, ak mu ju začnú čítať, alebo ho nechajú listovať). Po tejto udalosti môže kniha doma ležať aj niekoľko desaťročí kým ju znova nájde, prečíta, alebo si spomenie, čo mu bolo prečítané v detstve (na vtedy nepochopené fragmenty), a usúdi že daný text je dôležitý pre jeho dospelý život[371].
Dieťa môže aj «nasadnúť» na informačné potoky dospelých, ak debatujú o niečom pre nich veľmi zaujímavom alebo dôležitom, a dieťa náhle preruší svoju hru, šum a ruch, potichu si prisadne vedľa dospelých a pozorne načúva a ukladá si do pamäti to, čo bežne nepatrí do sféry hravých záujmov ani jeho samého, ani jeho vrstovníkov, a bude si to pamätať ak nie celý život, tak po dlhé roky (alebo si na to spomenie po niekoľkých desaťročiach).
A všetok tento prudký záujem detí vo veky 3 — 7 rokov, o veci pre deti netypické, môže prebiehať na pozadí bežných detských hier a vrtochov (napr. nekúpenej, no veľmi želanej hračky, nanuku atď.), čo je typické pre všetky deti v ich veku. A hoci intenzita a sila vrtochov je u každého dieťaťa v jednotlivých vekových periódach iná (a všetky deti vrtošia následkom «Ja-centrizmu» primeraného ich veku a určitej nestabilite algoritmiky ich psychiky, ktorej informačné a mravné zabezpečenie sa ešte nesformovalo), predsa len niektoré vrtochy a žiadosti detí vyčnievajú spomedzi ostatných, dalo by sa povedať svojou neopodstatnenosťou, alebo naopak, záujmom o veci nezodpovedajúce ich veku.
Takéto prejavy v živote ich dieťaťa môžu u rodičov vyvolať údiv až podráždenie, spôsobené ich zábudlivosťou na vlastné detstvo a nechápaním Životnej účelovosti toho, čo prebieha v detskej psychike (prečo práve „ICH drobec“?[372] — rodičia si neuvedomujú, po prvé, že ich «drobec» nie je «ich» majetkom, ale slobodnou dušou od Boha v tomto Svete, a po druhé, že «drobec» vyrastie a detstvo je dané na prípravu pre dospelý život, v čom dospelí musia pomôcť), no na rozdiel od dospelých, žijúcich dnes prevažne priebežnými záujmami a stresom, dieťa vo veku od 3 do 7 rokov, dokonca v dnešnej kultúre, žije pod Božím vedením, a väčšinou sa mu neprotiví: ono sa pod Božím vedením pripravuje na dlhý život pred sebou, a Boh — lepšie než dieťa i jeho rodič — vie, čo presne bude dieťa vo svojom dospelom živote potrebovať, a v predstihu mu poskytuje prístup k náležitej «prvotnej» informácií, čím dieťaťu priamo dáva v Rozlíšení niečo, čo z jeho strany vyvoláva otázky filozoficko-teologického a vysoko vedeckého charakteru (prosby a žiadosti k rodičom i všetkým okolo, ktoré zjavne nespadajú do okruhu jeho hier a detských záujmov); ale aj nepriamo dáva čosi v Rozlíšení okoliu tak, aby zmysel toho našli sami a pochopiac to (čo im bolo dané v Rozlíšení), aby tak isto dieťaťu v predstihu poskytli čosi adekvátne a dôležité pre jeho budúci život.
Záujem detí vo veku od 3 do 7 rokov o neštandardné otázky, ktoré sa v dospelom živote radia do kompetencie filozofie, teológie, sociológie, teoretickej a experimentálnej fyziky, biológie, inžinierskej práce[373] atď., pričom ich záujem o danú tému často prekračuje hranice najvyššej aktuálne dosiahnutej úrovne rozvoja daných oblastí (kultúry spoločnosti) v historickom období ich detstva — je prirodzený, pretože:
● Práve v tomto veku prebieha formovanie mravnosti, rozpoznávanej samotným dieťaťom, v tom zmysle, že sa stáva schopným dávať odôvodnené odpovede na otázky typu: čo chce a prečo? A tiež je schopný zaradiť do kategórií «dobré» a «zlé» činy, či už svoje vlastné, cudzích reálnych subjektov alebo vymyslených osôb.
● Mravnosť, formujúca sa v tomto vekovom období, predstavuje KOSTROVÝ ZÁKLAD celej budúcej MRAVNOSTI DOSPELÉHO JEDINCA. Práve na tento «kostrový základ mravnosti», podľa obsahu a hierarchického usporiadania v ňom prítomných mravných kritérií, sa budú behom života naň pripájať a rásť aj všetky ostatné mravné kritériá.
● Božie predurčenie človeka — byť Božím zástupcom na Zemi — si od jednotlivca žiada názorovú určitosť práve v tomto druhu otázok, ktoré sú pre väčšinu ľudí v davo-„elitárnej“ spoločnosti «nadpozemské/nereálne», vzhľadom na ich vlastné chápanie sveta a starosti, ktorým sa venujú. A názorová určitosť k týmto druhom otázok, či už blízka pravde, lživá alebo žiadna (ako jeden z druhov nemravnosti) — určuje aj celý nasledovný život jedinca a možnosť realizovania jeho programov «maximum» a «minimum» aspoň ku sklonku života[374].
Práve z týchto dôvodov je záujem dieťaťa o takéto otázky v tomto vekovom období zákonitý a prirodzený. Chybnosť (neúplnosť) a pokrivenosť kostrového základu mravnosti, to sú tie najvážnejšie a najťažšie odstrániteľné (v ďalších obdobiach života) defekty rozvoja osobnosti (ako pri všetkých defektoch, kde termín «kostra» môže byť použitý v priamom alebo prenesenom zmysle). Ak sa kostrový základ mravnosti dieťaťa nebuduje tak, aby malo možnosť pochopiť tieto «nadpozemské/nereálne» otázky pri komunikácii s prírodou a dospelými, tak sa táto mravnosť buduje vo viac či menej škodlivej podobe prevažne nevedomky: počas detského napodobovania správania dospelých (zo svojho okolia alebo z filmov) a tiež sa čerpá z rodových egregorov a rôznych hierarchicky nadradených egregorov, podľa štruktúry ich vzájomnej vloženosti v «noosfére» Zeme.
Okrem toho, v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa kostrový základ mravnosti aspoň čiastočne kriví prevládajúcou kultúrou celej spoločnosti, a tiež subkultúrou tých kruhov spoločnosti, ku ktorým patrí rodina, konkrétne svojimi už vopred hotovými názormi k svetonázorovo-teologickým otázkam. V epoche idealistického ateizmu nové pokolenia tak preberali od dospelých obradnú vieru (pozdvihnutie rituálov na úroveň modlitby a vnútornej komunikácie s Bohom*), ničiacu ich vieru Bohu na základe svedomia v Živote a ich osobnú vnútornú relígiu (vnútorné spojenie s Bohom, bez prostredníkov*); v epoche materialistického ateizmu nové pokolenia rovnakým spôsobom preberali od dospelých presvedčenie, že Boh neexistuje, hoci ak žili podľa svedomia, mohli byť v Živote k Bohu bližšie, než obradoverci bez svedomia, od detstva presvedčení v tom, že Boh existuje a je Všemocný[375].
A aby sa v nových pokoleniach neobnovovali automatizmy správania na základe chybných názorov minulých generácií v rôznych «nadpozemských/nereálnych» otázkach, samotní dospeláci musia spolu so svojimi deťmi pouvažovať nad tým, či majú vo všetkých svojich názoroch na «nadpozemské/nereálne» otázky pravdu.
Pre spoločnosť je výhodnejšie podporovať a uspokojovať záujem detí práve k tejto problematike (presahujúcej dosiahnutú úroveň kultúry), než brániť deťom v uspokojení ich záujmov alebo im povinne nanucovať predstavy dospelých diplomovaných pedagógov, často slaboduchých a bez pamäte, o tom, čo — z pohľadu dospelých — by malo v detstve zaujímať ľudí druhého pokolenia, ktorých čaká riešenie iných úloh rozvoja ľudstva.
Nižšie je uvedený príklad „vedecky“ podloženej „pedagogiky“ mladších vekových skupín v jej praktickom použití, známy z reálnej minulosti detských škôl:
Podľa metodických príručiek pedagógov v detských škôlkach ZSSR koncom 1950-tych a začiatkom 1960-tych rokov sa deti na hudobnej výchove s nútenou disciplínou zborovo učili pesničku so slovami «slniečko na dvore, a v sade cestička, ty moja sladká, jahôdka-čerešnička», ktorú spievali bez nadšenia a záujmu len preto, aby nešli stáť do kúta; a keď ostali na chvíľu sami bez dozoru vychovávateľov[376], niektoré deti, hoci nie všetky, si pospevovali pesničky z detskej subkultúry s inými slovami: «len nech je vodka a zo sleďa chvost...» — a potajomky (vo veky 5 – 6 rokov), za letnou sprchou v priestoroch detskej škôlky, skupinovo, jeden za druhým do kruhu fajčili cigaretu „Belomor“ (Cigarety vždy niekto z nich, približne raz za týždeň, systematicky nosil z domu). Každodenné fajčenie pokračovalo až do tej doby, kým rodičia niekoho z detí po návrate zo škôlky nezacítili cigaretový smrad v dychu svojich detí a nebrali na zodpovednosť vychovávateľov a administráciu.
Kostrový základ mravnosti, sformovaný v rannom detstve na alkoholovo-barovej problematike tých rokov, sa prejavuje dnes všade v dospelom živote toho konkrétneho a niekoľkých ďalších pokolení niekdajších detí. A ak by sa kostrový základ mravnosti formoval ináč: nie na alkoholovo-barovej problematike, prevládajúcej v niektorých rodinách a spoločných dvoroch, a nie na hlúpych pesničkách v škôlke «o sade s čerešňou», vymyslených pre deti osprostenými dospelými[377], ale na celosvetonázorovej problematike života ľudstva? — bol by dnes život Ruska iný.
A čo dnes podsúvajú deťom v úlohe akože ich detských záujmov dospelí pedagógovia-zabednenci v reálnej výchovnej praxi detskými škôlkami a televíziou? kto túto výchovu realizuje? kto a ako si zlízne jej následky...
Pouvažujte, čo s tým robiť, a ako ochrániť deti, aspoň v budúcnosti pred takýmito diplomovanými škodcami — pedagógmi a radom detských spisovateľov, scenáristov a režisérov, tvorcov televíznych programov? či represie voči nim nezabezpečujú riešenie problému formovania kostrového základu pravdovernej mravnosti budúcich pokolení.
No reálna kultúra spoločnosti súčasnej globálnej civilizácie (s výnimkou niektorých špecifických subkultúr a relatívne neveľkého počtu rodín) je taká, že prirodzený záujem väčšiny detí o kľúčové otázky života týkajúce sa každého z nich osobne, o kľúčové otázky života spoločnosti a Života celkovo — nenachádza v období formovania kostrového základu mravnosti detí patričné uspokojenie. A toto má v davo-„elitárnej“ spoločnosti (okrem zombírujúcej profesionálnej, diplomovanej a OHLUPUJÚCEJ PEDAGOGIKY) ešte dve navzájom prepojené a najviac očividné príčiny:
● Nevnímavosť samotných rodičov k dôležitosti týchto otázok. Nevnímavosť, ktorú si osvojili vlastným začlenením sa do márnivého zhonu života dospelej populácie, ktorá nedozrela do Ľudskosti; týmto je aj podmienená nezdvorilosť a povrchnosť odrážajúca sa v podstate odpovedí na tieto otázky; permanentná zaneprázdnenosť dospelých márnosťami a zhonom (pracovaním do úmoru kvôli kariére alebo peniazom, domácimi prácami, televízorom, rôznymi závislosťami na degradačno-parazitickom spektre potrieb — vlastných aktuálne panujúcej kultúre spoločnosti atď.)
● «Stratégia výchovy» prameniaca z predstáv samotných dospelých o tom, čo všetko treba dieťa naučiť aby bolo «v živote úspešné», bez ohľadu na to, či sa samotným dospelým podarilo dosiahnuť tento úspech, ktorý teraz programujú dieťaťu, alebo nepodarilo (druhá vec je, nakoľko budú schopní zrealizovať svoju «stratégiu výchovy» v živote). «Stratégia výchovy» sa stáva ubíjajúcim faktorom vo «vydarených» rodinách, kde deti nie sú ponechané sami sebe, ulici, televízii a internetu v dôsledku toho, že ich rodičia sú zaujatí zhonom alebo zotročení degradačnými potrebami.
Ubíjajúce «stratégie výchovy» sa prejavujú v nútení dieťaťa k hodinám hry na piano, k lekciám krasokorčuľovania, ku športovej gymnastike, k učeniu cudzích jazykov, k intenzívnejším kurzom matematiky, fyziky, chémie atď., čo tvorí obsah módneho trendu výchovy a vzdelávania (v zmysle získania znalostí a nadobudnutia zručností) počas aktívneho života každého nového pokolenia rodičov a starých rodičov.
Z povedaného nevyplýva, že by dieťa nebolo potrebné učiť muzike, tancom a mnohému ďalšiemu... Je však neprípustné tlačiť naň módnou výchovou a vzdelaním do takej miery, aby sám viac nemal čas ani silu k tomu, aby si sám kládol a nachádzal odpovede na otázky o tom „ako funguje Život?“, ktoré sú svetom dospelých odsunuté do hlbín profesionálnej vedy alebo výšok filozofie a náboženstiev.
Ak sú rodičia veľmi tvrdohlaví v takomto utláčaní dieťaťa svojou «stratégiou výchovy», pričom na dieťa sú v jeho programoch «maximum» a «minimum» Bohom v Zámere kladené nejaké osobité úlohy, tak rodičovská «stratégia výchovy» sa stáva prekážkou v uskutočnení Božieho Zámeru. A tvrdohlavosť rodičov, ktorí sa uzavreli vo svojich predstavách o takzvanej «správnej výchove», a preto nevnímajú nikoho a nič, môže dospieť k tomu, že sami urobia zo svojho dieťaťa sirotu: obaja alebo jeden z nich môže zomrieť, aby neprekážal vo formovaní osobnosti dieťaťa v súlade so Zámerom (v tom je aj jedna z odpovedí na otázku, prečo mnohí z tých, koho spoločnosť nazýva veľkými ľuďmi, pre ich vklad do rozvoja kultúry, prišli v detstve o jedného alebo oboch rodičov). V ľahších prípadoch, svojim tvrdohlavým presadzovaním «správnej výchovy» („je to pre tvoju budúcnosť, tomu zatiaľ nerozumieš!“), dieťaťu len skomplikujú uskutočnenie jeho programov «maximum» a «minimum»[378].
Alebo, ak sa prijíma rozhodnutie Zhora v prospech predĺženia života rodičov, ktorým sa darí učiť svoje deti niečomu, čo bráni ďalšej realizácii Zámeru, tak v takomto prípade ich deti môžu odísť na druhý svet skôr, než ich rodičia.
V skutočnosti dospelí rodičia, bez ohľadu na dosiahnutú úroveň svojho vzdelania[379], by si v tomto období detstva svojich detí mali naplánovať prerozdelenie svojho času a síl tak, aby v prípade, ak im dieťa položí teologicko-filozofické otázky — povinne s ním vstúpili do zmysluplného dialógu. Pričom dospelí je povinný chápať, že odpovede na tieto otázky sú dôležité aj pre dieťa, ale aj pre samotného dospelého. A preto je povinný sám premýšľať (skúmať a chápať), a nie iba podsúvať dieťaťu jemu známe hotové názory druhých ľudí v bezducho-bifľovacom[380] režime. Ide o to, že proces myslenia — to nie sú len chemické reakcie a fyziológia látkovej výmeny v nervovej sústave človeka[381], ale ide o biopoľový proces, ktorý je fyziológiou látkovej výmeny a štruktúrami hmotného tela len podporovaný.
Procesu myslenia vždy zodpovedá určitá algoritmika riadenia zmyslových orgánov, informačných prenosových kanálov v organizme človeka, algoritmika spolupráce pravej a ľavej mozgovej hemisféry, z ktorých každá je funkčne špecializovaná[382]. A táto algoritmika vcelku aj čiastkovo je odlišná od iných režimov: bezstarostnosti, sna, práce svalov, oddychu v bdelom stave a pod. Toto všetko i mnoho iného nachádza svoj prejav v špecifickom vyžarovaní biopolí človeka, či už je to dieťa alebo dospelý.
No medzi dospelým a dieťaťom existuje aj rozdiel: tak ako je dospelý od dieťaťa silnejší silou svojho svalstva, tak je prirodzene silnejší od dieťaťa aj silou svojich biopolí. A to znamená, že ak biopolia dieťaťa a rodičov nie sú rozpojené, ale prepojené na seba navzájom, tak dospelý sa stáva lídrom v nastavovaní (ladení) algoritmiky biopolí systému «dieťa + dospelý», zároveň prebúdza v biopoli dieťaťa tie zložky žiarenia, ktoré si zatiaľ ešte neosvojilo (dieťa v sebe ešte neobjavilo tieto možnosti).
Dieťa je vnímavé k biopoliam (hoc i nevedome), o to viac k biopoliam svojich starších príbuzných. Na základe geneticky daného reflexného nastavenia dráh priamych a spätných väzieb fyziológie organizmu sa v detskej psychike formuje algoritmika prípravy na rôzne vonkajšie okolnosti. Tá sa najaktívnejšie rozvíja tiež v období detstva 3 až 7 rokov v rámci hier, pri ktorých si deti seba predstavujú v úlohe niekoho alebo niečoho, napodobujú okolité objekty a subjekty. A tak dieťa, akonáhle sa ocitne v biopoli dospelého, už len preto aby sa cítilo pohodlne (zjavný nesúlad rozdielne vylučovaných biopolí môže byť natoľko nepríjemný, ako škŕkanie klincom po skle, alebo falošne tóny v akorde či melódii) — nevedomky si nastavuje algoritmiku riadenia svojho organizmu a špecializovaných telesných a biopoľových štruktúr do toho režimu, v ktorom sa žiarenie jeho biopolí synchronizuje a spektrálne kopíruje oveľa silnejšie žiarenie biopolí dospelého, v ktorých sa dieťa nachádza[383].
Ak je osobná kultúra myslenia a kultúra celkovej psychickej činnosti dospelého efektívna, tak jej zodpovedá aj určitý konkrétny režim vyžarovania biopolí; ak dospelý odpovedá na otázky dieťaťa v bezducho-bifľovacom režime, nepremýšľajúc pritom, alebo odpovedá nesúvisle a uprene „premýšľa“ nad niečím vlastným, tak tomu zase zodpovedá aj iný režim vyžarovania biopolí. V takom prípade sa dieťa môže pokúsiť pomôcť sebe i dospelému položením otázky «oci, nad čím premýšľaš?», ktorá by mala myseľ dospelého priviesť naspäť k dieťaťu a dať mu to, čo potrebuje: teda oporný ŽIVÝ vzor-etalón nastavenia biopoľového systému organizmu v procese efektívneho myslenia. Ak tento vzor-etalón dospelý dieťaťu dať nedokáže, potom je dieťa nútené si ho vytvárať samo metódou pokus-omyl, možno aj počas celého života alebo ho bude hľadať v dostupných preň egregoroch.
No nie je vylúčené ani to, že odíde na druhý svet ako starý slabučký starček, ktorý nestratil celkom zdravý úsudok v dôsledku zostarnutia organizmu, no aj tak sa pritom nenaučil myslieť; nenaučil sa myslieť iba preto, lebo kedysi bolo potrebné premýšľať spolu s ním o kľúčových otázkach Života v jeho detstve, pričom rodičia ho odbili alebo mu dali odpovede na otázky v bezducho-bifľovacom režime[384].
Základom — fundamentom, na ktorom sa vytvára osobná kultúra ladenia svojho organizmu na rôznorodú psychickú činnosť, je osobná zmyslovo-emočná kultúra a kultúra pozornosti. A preto od úplne ranného detstva, ak chceme v dieťati vychovať zmyslovo-emočnú kultúru, treba s ním spoločne počúvať, ako rastú kvety a tráva, tak že ho to samého bude baviť, a nie čítať noviny kdesi v kúte; sledovať ako po zemi a steblách trávy lezú chrobáky a ako sa im ligoce štruktúrovaný povrch kroviek, a ako sa v nich odrážajú melódie lúčov slnka, hrajúcich v povetrí; uvidieť, že zem pri nohách stebiel nie je iba čierno-sivá rovnorodá kaša, akou sa zdá pri pohľade z okna auta uháňajúceho cestou, ale množstvom zrniečok piesku, odumretých zvyškov tráv a inej fauny a flóry minulých pokolení, po ktorých lozia mravčeky a ďalšie drobné chrobáčiky, a že to všetko žije, samo je to časťou Života, a tiež to určitým spôsobom „pozerá“ na človeka a ľudstvo; má k nemu svoj vlastný postoj, podobne ako keď sa sami „pozeráme“ na nich a máme k nim svoj vlastný postoj.
Ak si rodičia pre množstvo povinností na toto nenájdu čas a silu, musia ich v tomto podporiť dedkovia a babky. No aby takáto pomoc starých rodičov prišla vždy včas, rodina (teda množina príbuzných spoločne žijúcich na jednom mieste) musí zahrňovať v sebe niekoľko pokolení, a jej príbytok musí byť dostatočne priestorným a vhodným na tento účel[385].
S týmto druhom ukrátenosti detí vo veku od 1,5 do 7 rokov o spoločné bádanie s dospelými rôznych foriem života v biosfére Zeme; s ukrátením detí o obojstranne zaujímavé dialógy na teologicko-filozofické témy o Živote vcelku i o Živote v jeho rozmanitých prejavoch, v ktorých dospelí sú povinní deťom nielen pomôcť sformovať kostrový základ ich morálky, ale dať im aj oporný živý etalón nastavenia algoritmiky riadenia organizmu a celkovej psychiky v procese emočno-zmyslovej činnosti a myslenia, je spojená aj väčšina problémov s prospechom v školách v staršom veku.
Pásovo chrliaca a masovo zombírujúca pedagogika, panujúca už niekoľko storočí, nevidí osobnostný svojráz každého dieťaťa, nerozlišuje deti, nevidí rozvojové špecifiká každého z nich, a predovšetkým — nevidí poruchy (prerušenia, odklony, neprekonané hranice) v ich rozvoji, nehovoriac už o tom, že by deťom pomohla prekonať následky už existujúcich porúch a predísť novým v budúcnosti. Ona začína rovno tým, že ide dieťa precpávať rôznymi vedomosťami[386], nevyčleniac jeho osobný svojráz z anonymnej masy, nedajúc si tú námahu naučiť ho byť vnímavým k vlastnému organizmu, k fyziológii a plastickosti jak hmotného tela, tak aj k fyziológii a „plastickosti“ biopoľa[387]. A rovnako ako nemožno hrať na nenaladených husliach alebo gitare, ako nemožno fotografovať fotoaparátom so zakrytým objektívom alebo ktorého mechanizmus nastavovania rýchlosti funguje chybne — tak aj nenastavený organizmus nedokáže zabezpečiť efektívnu psychickú činnosť, vrátane sústredenia sa na vedomosti, ktoré vštepuje školská pedagogika; a tým skôr nedokáže zabezpečiť samostatné osvojenie si znalostí a zručností, pričom im ešte pomáhajú učitelia. A toto je hlavná chyba súčasnej pedagogiky aj ako systému aplikovaného v praxi, aj ako teoretického vedného odboru.
Preto sa v škole aj univerzitách ľahko a dobre učia tí, koho rodičia alebo starí rodičia doviedli v detstve do toho štádia osobného rozvoja, že dokážu čerpať vedomosti zo systému povinného aj špeciálneho vzdelania viac-menej samostatne, napriek nerestiam aktuálnej pedagogickej vedy a praxe.
No ak človek — v ľubovoľnom veku — náhle v sebe nájde naladenie organizmu, a tým pádom vlastne naladenie biopoľových procesov, zabezpečujúcich efektívne myslenie a celkovú psychickú činnosť, tak moc jeho intelektu rovnako rýchlo a mnohonásobne vrastie.
Funguje to tak bez ohľadu na to, či si správne naladenie vypracoval sám pod Božím vedením a naučil sa ho obnovovať aktom svojej vôle, alebo sa stalo preň prirodzenou a nevratne stabilnou normou (o takomto druhu zázraku rozpráva životopis Sergija Radonežského, ktorému štúdium spočiatku šlo veľmi ťažko), alebo sa tak či onak naučil ho v sebe obnovovať «skopírovaním» od niekoho druhého[388]. No v detstve je prirodzené, že dieťa ešte nedosiahlo tú znevoľnenosť, ktorá je typická pre mnohých dospelých, túži po komunikácii s rodičmi (a tiež, možno, s dospelými priateľmi rodiny), a preto vo veku 1,5 — 7 rokov má najlepšie predpoklady k tomu, aby sa nevedomky naladil na režim vyžarovania biopolí zodpovedajúcich najefektívnejšej zmyslovo-emočnej, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, podporovanej konkrétnym naladením organizmu, jeho telesných a biopoľových štruktúr.
A problém väčšiny rodín spočíva v tom, že rodičia buď nemajú svojim deťom čo ponúknuť, alebo nenachádzajú dostatok voľného času a síl k tomu, aby ponúkli svojim deťom aspoň to, čím disponujú oni sami, a čo deťom chýba najviac aby sa stali k začiatku puberty Ľuďmi — nositeľmi Ľudského režimu psychiky.
Druhá strana mince tohto problému spočíva v tom, že dospelí (aspoň v zrelom veku alebo starobe ako starí rodičia) si sami nechávajú utiecť možnosť nájsť v sebe — s deťmi pri spoločnom bádaní a chápaní Sveta, a v spoločných dialógoch s deťmi na kľúčové otázky — to, čo oni sami nedostali v detstve od svojich rodičov; okrem toho, pri dialógoch s deťmi na teologicko-filozofické témy, dospelí majú možnosť oslobodiť sa od vlastných omylov, ktoré kedysi prebrali v hotovej podobe z kultúry oveľa starších pokolení, čo im samotným otvorí nové možnosti v Živote.
No osvojiť si zručnosť naladenia organizmu, jeho hmotno-telesných a biopoľových štruktúr na efektívnu zmyslovo-emočnú, intelektuálnu a celkovú psychickú činnosť, dieťa nutne potrebuje ešte pred dosiahnutím veku 6 až 8 rokov, pretože v tomto veku ide do školy.
A Život zároveň vyžaduje od každého, kto si praje byť Človekom, aby vedome a aktom svojej vôle mal moc nad svojou náladou (emočno-zmyslovým režimom — prúdom emócií, emočným pozadím súvisiacim so zmyslom[389]), nad ladením algoritmiky psychiky, nad ladením algoritmiky fyziológie hmotného tela a biopolí organizmu (ako nosičov psychiky). A zručnosť takéhoto ladenia sa najľahšie a najprirodzenejšie osvojuje v detstve pri spoločnom bádaní bylín a kvetov spolu s dospelými, chrobáčikov na lúke pod slnkom, mačiatok alebo šteniatok, a tiež pri filozofických dialógoch s dospelými na «nadpozemské/nereálne» témy, k čomu má sklon väčšina detí od začiatku «rečového» obdobia ich života, a špeciálne vo veku 3 až 7 rokov.
Okrem toho, vo veku od 7 do 13 – 14 rokov je nevyhnutné prekonať moc inštinktu sebazáchovy a povzniesť sa nad neho. A hlavne — musí sa uskutočniť aj prechod od «Ja-centrického» videnia sveta k Bohocentrickému videniu sveta matérie-informácie-miery a vypracovanie správania na jeho základe, čo si tiež vyžaduje ovládanie ladenia organizmu a biopoľového systému aktom vôle, aby bolo možné slobodne vstupovať do režimov podporujúcich proces efektívneho myslenia a celkovej psychickej činnosti.
A začiatok pohlavného dozrievania (v zmysle zavŕšenia rozvoja orgánov pokračovania rodu a sprievodného prebúdzania pohlavných inštinktov) by mal tínedžer prijímať s chápaním toho, čo sa deje s jeho telom a psychikou, vedome v sebe rozlišujúc nielen psychickú činnosť na základe Bohocentrického videnia sveta pri Ľudskom režime psychiky, ale aj odchýlky od tohto ideálu aj v sebe samom, aj v okolitých ľuďoch: jednak tie čo sa už stali, ale aj výstražné predzvesti blížiacej sa deštrukcie psychickej činnosti pri Ľudskom režime psychiky a pod vplyvom vnútorných príčin a vonkajších faktorov.
Práve na tomto všetkom sa zakladá ľudská schopnosť sebaovládania, najmä ako včasného zvolenia vhodných prostriedkov k tomu, aby sme nemenne v Živote zostávali Ľuďmi, ktorých život a konanie vždy plynie v harmónii s Božím Zámerom.
A všetko, čo sa má udiať v procese formovania psychiky vo veku od 7 do 13 – 14 rokov, si žiada dialógovú koordinovanosť:
● Rozlíšenia, dávaného Bohom priamo každému človeku,
● vedomú pozornosť samotného subjektu, ktorá vo väčšej či menšej miere je podriadená vôli každého človeka, počnúc od nejakého veku.
Aby sme objasnili vzájomný vzťah Rozlíšenia a pozornosti, uvedieme taký príklad. Motor auta môže bežať na plné obrátky, no ak disky spojky nie sú pritisnuté k sebe (v dôsledku zlého nastavenia alebo z vôle samotného vodiča), tak výkon motora sa neprenesie do kolies, automobil bude stáť na mieste alebo sa pohne dolu svahom, ak je odbrzdený.
V podobnom vzájomnom vzťahu, spojenia diskov automobilovej spojky, sa nachádza aj Rozlíšenie od Boha a pozornosť subjektu — jak v procese vlastného osobného rozvoja človeka, tak aj v procese jeho činnosti v súlade s Božím Zámerom.
To, čo sa Bohom dáva v Rozlíšení, je pre človeka prvotným vonkajším faktorom, ktorý by ho mal postrkovať (jeho vôľu) k osobnému rozvoju, a taktiež k nejakej zmysluplnej činnosti. Človek však môže byť nepozorný k tomu, čo vzniká v jeho vedomí v momentoch osvietenia Rozlíšením, pretože jeho pozornosť je zaujatá niečím iným a nepodriaďuje sa jeho vôli, alebo aj preto, že on sám (svojou vôľou) sústredil svoju pozornosť ešte na čosi iné a nič viac už ďalej nevníma. Takže pri takejto „spolupráci“ Rozlíšenia a pozornosti nemôže existovať nijaký osobnostný rozvoj, ani činnosť v duchu Božieho Zámeru. Navyše:
Od momentu objavenia sa vedomej zložky intelektu — nevšímavý postoj človeka k Rozlíšeniu a k tomu, čo sa mu Bohom v Rozlíšení dáva, už predstavuje nebezpečenstvo pre samotného človeka[390].
Nejde iba o to, že s takýmto druhom dvojakej nepozornosti sa začína prerušenie relígie (vedomého zmysluplného spojenia duše každého človeka a Boha) a že nepozornosť k Rozlíšeniu je prejavom neúcty daného človeka k bezprostrednej Božej starostlivosti o neho osobne; ide aj o to, že v dôsledku takejto nepozornosti sa vo videní sveta daného človeka hromadia neusporiadané, izolované dvojice «to — nie to», ktorých zložky nie sú patrične prepojené so zložkami ostatných dvojíc «to — nie to», zaradených do mozaiky dovtedajšieho videnia sveta. Takže, ak sa Bohom v Rozlíšení ponúka prístup k tej či onej objektívnej informácii, a človek sa k tomuto procesu stavia bez náležitej pozornosti, potom kaleidoskopickosť jeho videnia sveta a na jeho základe vybudovanom chápaní sveta — narastá. Úmerne tomu, ako narastá miera kaleidoskopickosti, tak videnie a chápanie daného človeka sa stávajú čoraz nespôsobilejšími k tomu, aby na ich základe bolo možné modelovať mnohovariantný priebeh Života a vedome si voliť ten najlepší variant (v jeho mravne podmienenom chápaní sveta) svojej spoluúčasti v toku udalostí Života[391].
No možný je aj iný, nemenej smutný variant zvráteného postoja k Rozlíšeniu. Vedomie človeka napríklad môže registrovať to, čo sa mu dáva Zhora v Rozlíšení, avšak mravne podmienená neochota odkryť a prehodnotiť svoju skutočnú mravnosť — občas dokonca pod veľkým tlakom «odvetnej» informácie, prichádzajúcej po spätných väzbách a pri narastaní myšlienkového stromu na základe «Ja-centrického» videnia sveta — ho môže priviesť aj k predčasnej smrti alebo do blázinca.
To je zároveň odpoveď na otázku, prečo tak múdry F. Nitzsche a niektorí ďalší znamenití intelektuáli končili svoj život ako duševne chorí, a mnohí vynikajúci vedci a umelci, a ich najbližší príbuzní jak v minulosti, tak aj v súčasnosti sa obracali a obracajú k pomoci neuropatológov a psychiatrov[392], hoc aj sporadickej. Okrem toho, mnohí pri pokuse zbaviť sa mravne nepríjemných problémov, pri neochote zmeniť svoju mravnosť, sa snažili a snažia „zotrieť“ Zhora im v Rozlíšení danú «prvotnú» a «operatívnu» informáciu, uchyľujúc sa k rôznym oblbovákom, vrátane najrozšírenejšej a jednej z najškodlivejších z nich — k alkoholu. Vo výsledku takto mnohí z nich zakončili svoju životnú cestu predčasne (vzhľadom na prirodzené možnosti organizmu), a k momentu smrti pod vplyvom oblbovákov dosahovali takmer úplný rozpad osobnosti.
A aby v živote človeka nič podobné neprebiehalo, musí byť preň už od ranného detstva prirodzené a normálne obracať svoju pozornosť na to, čo sa dáva v Rozlíšení, premýšľať a nachádzať v tom zmysel, a zaraďovať to do svojho videnia a chápania sveta.
Takáto prirodzená súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» môže byť zabezpečená «automaticky» sformovanou algoritmikou dialógových vzťahov vedomia a nevedomých úrovní psychiky pri jej normálnom vývoji. Takúto súčinnosť, ak sa sformuje, si človek môže uvedomiť už v detstve alebo v oveľa staršom veku. No «automaticky», prirodzene a nenútene, sa môže sformovať len v rámci dialógu dieťaťa s dospelými pri uspokojení jeho záujmu o «nadpozemské/nereálne» témy filozoficko-teologického charakteru.
Ak sa z nejakých dôvodov normálna súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» nevytvára «automaticky, tak nikdy nie je príliš neskoro obrátiť vedomú pozornosť a rozum dieťaťa[393] k tejto trojici, čo umožní podporiť zvonku prirodzený proces formovania v jeho psychike adekvátneho a funkčného spojenia vedomej a nevedomých úrovní. No predsa len, vek od 4 do 7 rokov je obdobím, keď je dieťa v najväčšej miere súce k uvedomeniu si v sebe trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» a obnoveniu v sebe normálneho charakteru súčinnosti jej komponent, čo je zároveň vnútorným zdrojom vedome zmysluPlného (pochopeného*) ľudského života v relígii Boha, ktorý je.
Okrem toho, že vo veku 3 – 7 rokov by sa dieťa malo naučiť vnímať Život a naučiť sa myslieť, vo veku troch rokov a viac, úmerne rozvoju rozumovej zložky vedomej úrovne, úmerne rozvoju videnia a chápania sveta, sa prebúdza a začína prejavovať v činnosti človeka — vôľa.
Nakoľko v davo-„elitárnej“ spoločnosti proces výchovy detí nesie chybný a zvrátený charakter, tak veková hranica medzi obdobím života bez vôle a začiatkom obdobia dostatočne úspešného vôľového sebaovládania vedie v živote rôznych ľudí v rôznom veku: od 6 – 7 rokov až do postaršieho veku v hlbokej starobe, a v mnohých prípadoch aj tak nezavŕšené obdobie života jedinca bez vôle pretne smrť.
Túto informáciu treba objasniť, nakoľko rozdiel v ľudskom správaní medzi prejavmi vôle a rôznymi prejavmi absencie vôle nesú vnútorný psychologický charakter, v dôsledku čoho tie isté skutky rôznych ľudí alebo činy toho istého človeka v rôznom čase môžu navonok byť aj prejavom vôle, aj rôznorodým prejavom absencie vlastnej vôle.
Vôľa vždy pôsobí z vedomej úrovne a prejavuje sa vo vedomom výbere konkrétnych cieľov činnosti a v realizácií činov podriadených vedomiu, zameraných na dosiahnutie vedome zvolených cieľov, a tiež sa prejavuje vo vedomej realizácií skutkov, zameraných na nedopustenie realizácie vedome odmietnutých cieľov; z nevedomých úrovní pôsobia vlastné automatizmy a vonkajšie sugestívne preludy/mámenia. Pritom:
Pod «vôľou» v tom najvšeobecnejšom zmysle slova v danom kontexte my chápeme – schopnosť jedinca podriaďovať rôzne zdroje, situácie a priebeh udalostí dosiahnutiu vedomých cieľov[394], t.j. schopnosť ich riadiť (inými slovami, vôľa, to je vedomá schopnosť jedinca zadávať ciele svojim rôznorodým schopnostiam/možnostiam).
Objektmi aplikácie osobnej vôle môžu byť: predovšetkým — samotný subjekt (jeho biopole a telo), a tiež — objekty a druhé subjekty vôkol neho. Sila vôle sa prejavuje ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba i okolnosti jak vonkajšie, tak aj vnútorné vo vzťahu k algoritmike psychiky daného človeka. Takto, pri dodatočnom skúmaní otázky «osobnej vôle», ak sa na vec pozrieme s pozície nejakého druhého subjektu, vôľa tohto druhého subjektu sa môže prejavovať aj ako schopnosť nepodriaďovať sa (odolávať) tlaku okolností (vyhýbať sa im), vrátane napríklad aj tlaku prvého subjektu s vôľou a ďalších takýchto subjektov.
Avšak sloboda vôle jedinca biologického druhu «človek rozumný» je nedosiahnuteľná mimo Ľudský režim psychiky, v ktorom Bohom darovaná Ľúbosť, ktorá je súhrnom dokonalosti, oslobodzuje psychiku od závislostí a ich diktátu, v dôsledku čoho vôľa aj získava slobodu, ktorá je podporovaná Božím Zámerom, a prejavovať silu vôle (ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba a okolnosti) viac nie je potrebné.
Absencia vôle (bezvôlie) — neschopnosť k vôľovým činom vo vyššie uvedenom zmysle.
Druhy bezvôlia: úplná podriadenosť správania inštinktom; na nič nereagujúca zatvrdilosť naprogramovaného a autonómne konajúceho biorobota; posadnutosť biorobota, na diaľku mimozmyslovo riadeného nejakým iným subjektom, alebo biorobota, uchváteného alebo podriadeného nejakým egregorom. Vôľa sa prejavuje v tom, že uvedomujúc si neadekvátnosť odpracovania algoritmov správania vo «vnútornom» alebo «vonkajšom svete», človek je schopný sa im nepoddať.
Preto nevoľník — je subjekt, ktorý buď vôbec nedisponuje kvalitami vôle, alebo ich stratil na viac-menej dlhší čas následkom nejakých jeho subjektívnych (vnútorných) príčin, alebo pod vplyvom nejakých vonkajších okolností[395].
Avšak či budú vôľové prejavy subjektu v procese vlastného dosahovania cieľov viesť k úspechu alebo nie, to už je druhá otázka. Inými slovami, efektívnosť vôle je podmienená zručnosťami riadenia podľa plnej funkcie[396], adekvátne miere osvojenia vôle[397] nositeľom týchto zručností. A v otázke prítomnosti vôle ako takej (nezávisle od hodnotenia efektívnosti jej aplikácie voči tým-ktorým javom) je u jednotlivca dôležité prejavenie v živote takejto schopnosti podriadiť si zdroje k dosiahnutiu rozpoznaných cieľov (vrátane druhých subjektov, ktoré jednotlivec subjektívne vyhodnotil ako zdroj, alebo ktorí sa objektívne ocitli v podmienkach formujúcich sa vôkol nich v úlohe akéhosi zdroja[398]).
Jednako, nakoľko vedomá úroveň v psychike každého jednotlivca algoritmicky spolupracuje s nevedomými úrovňami psychiky, tak aj vôľová činnosť sa javí byť tak či onak spätá s mimovoľnou činnosťou, podmienenou «automatizmami» reagovania na súhru okolností a tendencií v rozvíjajúcej sa situácii «autopilota» nevedomých úrovní psychiky.
Pritom, v závislosti od dosiahnutého typu režimu psychiky, v závislosti od plnosti zostavy a hierarchickej usporiadanosti mravných kritérií, od informačného zabezpečenia správania vo forme videnia a chápania sveta, a tiež od informačného zabezpečenia vo forme «prístupových hesiel» osoby k informácii a algoritmike rôznych egregorov, algoritmika nevedomých úrovní psychiky môže byť «poslom»-tlmočníkom vedomých aktov vôle, schopným doniesť ich ďaleko za hranice vedomého vnímania života, až na hranice Vesmíru (to je jedna zo stránok, ktorá sa v rozprávkach nazýva «veľký čarodej»); môže byť fundamentom zabezpečujúcim úspešnosť vôľových aktov v oblasti vedomého vnímania života Vesmíru[399]; no môže aj klásť odpor (vrátane stavu, keď je podriadená cudzej vôli) úspešnosti vôľových aktov, pričom na vedomie môže buď nesiahať, alebo ho potláčať (a tým aj vôľu), alebo úplne odpojiť vedomie aj vôľu od procesu riadenia priebehu udalostí.
V živote jedného a toho istého človeka sa toto všetko môže diať jak v rôznych vekových obdobiach, tak aj v rôznych situáciách v hociktorom vekovom období — v závislosti od okolností, v ktorých sa nachádza, a v závislosti od jeho vedomého, mravne podmieneného vzťahu k nim.
Preto nedostatočná rozvitosť videnia a chápania sveta (ich plnosti, detailnosti, usporiadanosť «evidenčných a archívnych jednotiek» informácie), nedostatočná rozvitosť osobnej kultúry cítenia a myslenia (vrátane vedome chápanej a účelovej premeny svojej mravnosti, videnia a chápania sveta na základe prehodnotenia Života), nedostatočná rozvitosť telesných a biopoľových štruktúr organizmu[400] v ľubovoľnom veku vylučujú možnosť vôľovej činnosti buď úplne, alebo do určitej miery skracujú a ohraničujú jej škálu[401].
Okrem toho — a to je to hlavné, čo odlišuje rozum (intelekt) človeka od rozumu zvierat[402] — vôľa človeka je podmienená aj otvorenou možnosťou samotného človeka určovať si hranice subjektívne možného a vymedzovať si možné a nemožné, prípustné a neprípustné. A v súlade s tým, čo bolo povedané o úlohe mravnosti v algoritmike a štruktúre psychiky, vôľa človeka vo svojich prejavoch je vždy podmienená mravnosťou: «Rozum odpovedá pravde a lži, vôľa odpovedá dobru a zlu <v oboch prípadoch subjektívne chápanej pravde a lži, dobru a zlu: naše spresnenie v citáte> („Slovník” V.I.Daľja, zv. 1, str. 238).
Pritom od začiatku, od prvých momentov svojho prebudenia, vôľa človeka nie je slobodná, z toho dôvodu ľudia v mnohých prípadoch potrebujú silnú vôľu aby dosiahli úspech vo svojej činnosti. Potreba silnej vôle vzniká práve vtedy, keď človek potrebuje podriadiť svojej vedomej mravnosti svoje správanie — napriek rôznym «automatizmom» nevedomých úrovní svojej psychiky, napriek sugestívnym preludom a mámeniam, prosbám a požiadavkám druhých ľudí, napriek tlaku prírodných a vnútrospoločenských okolností.
A sloboda vôle jedinca biologického druhu «človek rozumný» je nedosiahnuteľná mimo Ľudský režim psychiky, v ktorom Bohom darovaná Ľúbosť, ktorá je súhrnom dokonalosti, oslobodzuje psychiku od závislostí a ich diktátu, v dôsledku čoho vôľa aj získava slobodu, ktorá je podporovaná Božím Zámerom, a prejavovať silu vôle (ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba a okolnosti) viac nie je potrebné. Preto jedným z medzníkov formovania osobnosti je získanie slobodnej vôle v Bohom darovanej Ľúbosti.
No na rozdiel od slobody vôle, slobodou vedomého výberu človek disponuje vždy. Avšak nie vždy majú ľudia, ktorí nezískali slobodu vôle, dostatok sily vôle (úsilia*) na to, aby prekonali diktát svojich niektorých mravne podmienených závislostí a vyslobodili sa z moci algoritmiky nevedomých úrovní psychiky a z moci tých-ktorých egregorov.
V tomto prípade nasledujú nepravdovernú voľbu, dokonca aj uvedomujúc si tento fakt. Táto súvzťažnosť — na jednej strane, sloboda vedomého výberu, na druhej strane, nedostatok sily vôle, ktorá nezískala slobodu — našla svoju krajnú podobu v ruskom prísloví: «Rád by som do raja, no hriechy nepustia».
Svojvôľa sa v správaní dieťaťa začína prejavovať adekvátne rozvoju rozumovej zložky vedomej úrovne, adekvátne rozvoju videnia a chápania sveta, následkom čoho si dieťa začína vedome klásť ciele a vedome pracovať na ich realizácii.
Spočiatku sú to ciele chronologicky veľmi blízke, ktoré možno dosiahnuť ak aj nie jediným úsilím dieťaťa, tak pomerne krátkou postupnosťou vlastných činov bez pomoci okolia a bez prerušenia. Postupne s mierou rozvoja videnia a chápania sveta, s mierou toho ako Život potvrdzuje alebo odmieta možnosti plánovania a dosiahnutia zvolených cieľov na základe sformovaného videnia sveta, chápania sveta a mravnosti, uprostred vytýčených cieľov sa objavujú chronologicky čoraz vzdialenejšie ciele (od momentu ich zadania), vrátane takých, ktoré nemôžu byť zrealizované počas jeho života; objavujú sa ciele, ktoré na svoju realizáciu potrebujú jak spoluprácu druhých ľudí, tak aj činnú podporu zo strany rôznych mimosociálnych faktorov; objavujú sa ciele, ktoré nie sú realizovateľné na základe už osvojených vedomostí a zručností, ale ktorých realizácia si vyžaduje cieľavedomú tvorivosť v osvojovaní si nových vedomostí a zručností, v rozvoji svojej osobnej kultúry (mravnosti, videnia sveta, chápania sveta, celkovej algoritmiky psychiky), tvorivosť v rozvoji kultúry (zhmotnenej i duchovnej) spoločnosti a celého ľudstva.
A hoci nie všetci ľudia vo svojom osobnom rozvoji dosahujú rozpoznanie cieľov globálneho civilizačného významu, a svojvôľa väčšiny, osvojac si niektoré oblasti (dosť ohraničené ich «Ja-centrizmom») v menovaných hraniciach možného, zostáva stáť na dosiahnutých hraniciach — napriek tomu prevažná väčšina vo svojom osobnom rozvoji prichádza k tým hraniciam, kde ich vôľová činnosť naráža na nevedome «automatický» odpor inštinktov. A hierarchický význam inštinktu sebazáchovy a inštinktov pokračovania rodu je v algoritmike psychiky jedným z faktorov, určujúcich typ režimu psychiky (zvierací, zombi, démonický, Ľudský).
Vzhľadom na tento fakt, prejdeme k preskúmaniu problematiky osobnostného formovania spojenej s inštinktom sebazáchovy a inštinktívne podmienenej algoritmiky stádovito-svorkového správania, z moci ktorých by dieťa pri normálnom vývoji malo vyjsť vo veku od 7 do 13 rokov. A problematiku spojenú s inštinktmi pokračovania rodu preskúmame hneď potom.
Odbočenie: O inštinkte sebazáchovy, stádovito-svorkovitom správaní a Ľudskosti
V zvieracom svete inštinkt sebazáchovy riadi reakcie jedinca každého druhu na reálnu alebo zdanlivú hrozbu, pomocou vrodenej a nadobudnutej algoritmiky. V zvieracom svete sa všetky programy správania podriadené inštinktu sebazáchovy, rozdeľujú do dvoch skupín, ktoré možno pomenovať podľa tých najviditeľnejších reakcií, ktoré sa v nich prejavujú:
● buď «UTIECŤ» (a zároveň sa skryť, zamaskovať na pozadí okolitej situácie, stať sa «neviditeľným» pre nebezpečenstvo, a tiež nevstupovať do zóny kde hrozí nebezpečenstvo, vycítiac ho vopred);
● alebo «SÁM ZAÚTOČIŤ».
Okrem toho, vo svete zvierat je niektorým biologickým druhom vlastná stádovosť a svorkovosť. Stádovosť-svorkovosť vo svete zvierat vytvára určitý druh sily, ktorej sa nedokážu ubrániť ani tie najdivokejšie a najsilnejšie jedince jak svojho vlastného druhu, tak aj iných druhov: aj tie, pre ktoré sú predstavitelia stádového druhu potravou; aj tie, ktoré sa samé môžu stať potravou pre svorku.
Ruský jazyk rozlišuje pojmy: stádo = lovená zver; svorka = zver, ktorá loví. Hoci algoritmika vzniku jedného i druhého na základe zjednotenia množstva jedincov je v mnohom podobná, no existuje aj rozdiel, ktorý spočíva hlavne v tom, že mláďatá predstaviteľov stáda sa vždy nachádzajú v stáde, pod ochranou jeho sily; a u svorky sa lovu zúčastňujú iba dostatočne dospelé jedince, pričom samice ochraňujú mláďatá mimo svorky, ktorá je na love. No každopádne, v dôsledku vytvorenia určitého druhu sily je algoritmika stádovo-svorkového správania spojená nielen s algoritmikou získavania potravy, ale aj s inštinktom sebazáchovy.
U človeka je inštinktívna algoritmika správania schopná sformovať jak stádovitosť, tak aj svorkovitosť — v závislosti od okolností. A v závislosti od rovnakých okolností, pri prechode z reakcie typu «zaútočiť» na reakciu typu «utiecť», môže jedinec rýchlo zmeniť sebavedomú «svorku» «Homo Sapiens» na zbabelé «stádo»; a opačný prechod z «utiecť» na «zaútočiť» dokáže tiež veľmi rýchlo zmeniť zbabelé «stádo» «Homo Sapiens» na neľútostnú «svorku».
Stádovitosť i svorkovitosť sa v algoritmike kolektívneho správania «Homo Sapiens» vytvára na základe neľudských typov psychiky (často aj v rôznych masových pouličných akciách sociálnych protestov). Pritom inštinktívne podmienená algoritmika stádovito-svorkovitého správania stiera u druhu «Homo Sapiens» osobnostný svojráz každého, kto je ňou zachvátený, prepadnúc duchu stádovitosti-svorkovitosti.
No Život človeka je taký, že v mnohých situáciách jedinec nemá právo ani «utiecť», ani «zaútočiť», ale v prípade reálnej alebo zdanlivej hrozby je povinný vyplniť v Živote Bohom mu v Zámere danú misiu, vložiac svoj život i smrť do rúk priamo Bohu a zachovávajúc si počas celej svojej životnej misie svoj osobnostný svojráz; a zasa v niektorých iných situáciách je povinný nevstupovať do nebezpečnej zóny, plniac tak určitú misiu v Zámere.
Preto vyplnenie misie podľa Zámeru si žiada nielen ovládanie znalostí a zručností, ale aj nepodriadenosť inštinktom, vrátane inštinktu sebazáchovy, pretože pri jeho nadvláde nefunguje viera človeka Bohu, nakoľko inštinktívne podmienená algoritmika sebazáchovy potláča vedomie človeka a ruší obojsmerný dialóg človeka a Boha. Inými slovami, inštinkt trhá relígiu na márne kúsky[403], a Ľudskú dôveru Bohu nahrádza (svojou podstatou) zvieracia „dôvera“ inštinktu sebazáchovy.
V ľudskej viere Bohu nemá miesto ani stádovito-svorkovité správanie, pretože Boh s každým človekom vedie samostatný rozhovor, v ktorom sa mu neudeľuje právo na zaujatie postoja: «Čo si myslím ja? Veď predsa to, čo všetci...»[404] — lebo svojráz každej osoby, predurčený Bohom, leží v základoch súbornosti ľudí. A to odlišuje súbornosť – aj od stádovitosti, aj od svorkovitosti[405]; A zaujatie postoja: «Čo si myslím ja? Veď predsa to, čo všetci...» — predstavuje jednu z foriem neuplatnenia sa v roli Človeka, zriekajúceho sa svojho vlastného osobnostného svojrázu, čo je samo osebe jedným z druhov neviery Bohu a zrieknutím sa živej relígie.
A jedno z rázcestí v algoritmike formovania osobnosti, určujúce jednu zo zložiek mužského a ženského typu psychiky, zodpovedá začiatku aktivácie inštinktu sebazáchovy.
Vo svete zvierat, v živote mnohých biologických druhov na Zemi je normálne, aby samičky, ktoré sú gravidné alebo kŕmia a vychovávajú svoje mláďatá, sa nachádzali v bezpečí, a tým skôr, aby nevstupovali do «bojových konfliktov» s predstaviteľmi svojho alebo iných biologických druhov; je tiež normálne, aby bezprostrednú ochranu samičiek a mláďat pred podobným nebezpečím (najmä vnútrobiosférneho pôvodu) zaisťovali samce, nezaťažené funkčnou záťažou vynosenia a kŕmenia potomstva. A na tieto funkcie sú v živote biologického druhu oboch pohlaví patrične nastavené aj inštinkty, vrátane inštinktu sebazáchovy jedincov každého z pohlaví.
Avšak v normálnom živote ľudstva i každého z ľudí sa nesmie vyskytovať mnohé z toho, čo je typické pre svet zvierat, a predovšetkým: človek nesmie byť bezvýhradne podriadený inštinktom. Človek však inštinkty nesie v sebe dedične, ako časť biosféry Zeme, a prekonanie moci inštinktu sebazáchovy nad psychikou človeka nutne prebieha v závislosti od funkčnej záťaže a od osobitostí inštinktívnej algoritmiky správania sa predstaviteľov každého pohlavia v živote druhu Homo Sapiens.
Existujú dva prirodzené spôsoby zaistenia bezpečnosti:
● v predstihu vycítiť nebezpečenstvo a nevstupovať do nebezpečnej zóny ani v prípade, ak je v nej čosi vábivé a príťažlivé;
● vstúpiť do nebezpečnej zóny a konať v nej premáhajúc a potláčajúc samotné nebezpečenstvo alebo vyhýbajúc sa jeho ničivým faktorom. Ak sa to nepodarí, potom zostáva buď možnosť opustiť nebezpečnú zónu (čo tiež nie je vždy možné), alebo prijať vplyv nebezpečenstva na seba, čo môže priviesť aj k záhube.
Taktiež existujú aj dve úrovne analýzy oboch spôsobov zaistenia bezpečnosti: osobná a spoločenská. Najprv preskúmame osobnú úroveň zaistenia bezpečnosti.
Jeden aj druhý spôsob reagovania na nebezpečenstvo môže byť jak nevedomo-automatický, tak aj vedomo-cielený, t.j. vôľový. No v kultúre davo-„elitárnej“ civilizácie, v ktorej drvivá väčšina obyvateľstva nedosahuje počas svojho života Ľudský typ režimu psychiky, oba spôsoby zaistenia bezpečnosti majú prevažne inštinktívne podmienený charakter, a majú aj svoje kultúrne obaly, maskujúce ich inštinktívnu podstatu atribútmi civilizácie, charakteristickými pre danú kultúru. No základ spočíva v tom, že sú stotožňované s prejavmi «ženskosti» a «mužskosti», pretože v živote biologického druhu prvá možnosť viac zodpovedá funkčnému úväzku samičky, a druhá možnosť viac zodpovedá funkčnému úväzku samca. A skutočne:
V osobnom rozvoji dievčat inštinktívne prevláda to prvé: v predstihu vycítiť nebezpečenstvo a nevstupovať do jeho zóny, dokonca bez rozpoznania charakteru nebezpečenstva. Túto reakciu na nebezpečenstvo, v prípade jej podmienenosti inštinktmi, možno zaradiť k typu «utiecť».
Toto obdobie v živote dievčat, keď sa aktivuje tento druh inštinktívne podmienenej včasnej reakcie na nebezpečenstvo (dištancovať sa) zodpovedá v živote chlapcov tomu obdobiu, keď oni vyslovene vyhľadávajú dobrodružstvá a nebezpečenstvá, a dokonca ich zvyknú aj vytvárať sami z ničoho, čo prináša rôzne nepríjemnosti jak drobné, tak aj veľké. V dôsledku tejto skutočnosti vzniká u dospelých pocit, že dievčatá dospievajú skôr ako chlapci nielen telesne, ale aj psychologicky, pretože kým chlapci spôsobujú sebe a rodičom rôzne nepríjemnosti, spôsobené vytváraním a zdolávaním všelijakých nebezpečenstiev — dievčatá začínajú dospelým pomáhať v každodenných veciach[406].
A z tejto varovnej reakcie na nebezpečenstvo typu «dištancovať sa» pramení aj sklon žien k zveľaďovaniu a tvorbe pohodlia, ako jeden zo spôsobov nevpustenia rôznych nebezpečenstiev do zóny jej bezprostredného pobytu. Avšak táto osobitosť algoritmiky ženskej psychiky, podriadenej inštinktu sebazáchovy, na základe princípu «bojím sa vlkov — nechodím do lesa» brzdí ženu aj v tvorbe: v dejinách dnešnej globálnej civilizácie väčšinu znamenitých predstaviteľov umenia, vedy, vynálezcov v technike tvoria prevažne muži, vrhajúci sa do neznámych a potencionálne nebezpečných oblastí, výsledkom čoho sa v ľudskej kultúre objavuje čosi nové, čo tam predtým nebolo. Skutočne:
V osobnom rozvoji chlapcov inštinktívne prevláda to druhé: vstupovať do zóny nebezpečenstva a, konajúc v nej, prekonávať a potláčať nebezpečenstvo alebo dosahovať ciele, ktoré s nebezpečenstvom priamo nesúvisia. Túto reakciu na nebezpečenstvo, v prípade jej podmienenosti inštinktmi, možno zaradiť k typu «sám zaútočiť».
Aj rôznorodá, a predovšetkým, vedecko-technická tvorba mužov v davo-„elitárnej“ spoločnosti skutočne z veľkej časti vyjadruje inštinktívne podmienenú reakciu na nebezpečenstvo typu «sám zaútočiť»: prírodné životné prostredie = nebezpečenstvo; všetka technosféra = prostriedky na ochranu pred prírodným životným prostredím, alebo prostriedky útočenia naň[407].
Preto v davo-„elitárnej“ civilizácii s početnou prevahou neľudských typov režimu psychiky muži nemajú osobitý dôvod vychvaľovať sa úspechmi svojej tvorivosti, pretože mnohé nešťastia a problémy ľudstva — sú len sprievodnými efektmi ich výdobytkov tvorivosti, ktoré sa v živote udiali len preto, lebo muži vo svojom tvorivom zápale necítili tie nebezpečenstvá, ktoré spôsobujú svojou tvorbou druhým, občas pre mnohé pokoleniach.
A teraz prejdeme k preskúmaniu oboch spôsobov zaistenia bezpečnosti na celospoločenskej úrovni.
«Nevstupovať do nebezpečnej zóny» — je efektívnou reakciou na nebezpečenstvo, no zároveň reakciou nenápadnou, bez sprievodných efektov na emócie okolia, čo spoločne s nepripravenosťou značnej časti žien k vedome-zmysluplným aktom vôle v prípade nebezpečenstva aj vyvolalo všeobecnú mienku o zbabelosti žien v porovnaní s mužmi. «Prekonávať a potláčať nebezpečenstvo» — je reakcia navonok veľmi výrazná, bijúca do očí, čo spoločne s nepripravenosťou značnej časti žien k vedome-zmysluplným aktom vôle v prípade nebezpečenstva aj vyvolalo predstavu o prevahe mužov v odvahe pri porovnaní so ženami.
V historickej minulosti sa prvý spôsob zaistenia bezpečnosti spoločenstiev, kultúr a regionálnych civilizácií prejavil v tom, že prorokyňami (varujúcimi pred nebezpečenstvom) boli najčastejšie dievčatá a ženy; a vodcami, organizátormi kolektívnej činnosti (pod vedením ktorých sa nebezpečenstvá prekonávali) boli najčastejšie mládenci a mužovia.
A toto štatisticky prejavujúce sa prerozdelenie mužov a žien v živote spoločnosti podľa spôsobov zaistenia bezpečnosti je pre svoju prevahu[408] v davo-„elitárnej“ spoločnosti považované za prirodzené a preto jediné možné. Ale to nie je pravda.
Škodlivosť kultúry môže spočívať aj v tom, že ako spôsob zaistenia bezpečnosti sa v nej vníma len ten druhý. Prvá možnosť sa v rade prípadov nezvažuje buď vôbec, alebo je vnímaná ako zbabelosť nedôstojná človeka[409]. A jeden druh pokrivenosti kultúry spočíva v tom, že oba spôsoby sa prejavujú v kultúre a sú ňou považované za dôstojné človeka, no kladú sa proti sebe: prvý — ako vlastný výlučne ženskej podstate, a druhý — ako vlastný výlučne mužskej podstate. Toto protikladné postavenie spôsobuje:
● vzájomné nepochopenie a izolovanie sa predstaviteľov oboch pohlaví a — ako následok ich vzájomné nedorozumenia — vzájomne sa vylučujúce a nezlučiteľné konanie mužov a žien v jedných a tých istých (pre všetkých spoločných) situáciách, jak drobných a všedných, tak aj celospoločenského významu.
● zreteľne sa prejavujúcu neschopnosť mnohých žien rozumne a účelovo konať v podmienkach nadchádzajúceho nebezpečenstva, čo sa prelieva do babskej hystérie, nárekov, ktoré prechádzajú do viac či menej dlhodobého emočného tlaku na ich psychiku, a ktoré dokážu situáciu ešte viacej zhoršiť;
● zreteľne sa prejavujúcu nevnímavosť mnohých mužov k nadchádzajúcim nebezpečenstvám, v dôsledku čoho slepo vstupujú do nebezpečnej zóny, bez toho aby boli aj pripravení nebezpečenstvá prekonať[410], čo vedie k úrazom, k záhube, k ešte otrasnejším (než u žien) mužským hystériám, a iným psychickým nezdarom;
● všetko to zapríčiňuje množstvo druhotných nepríjemných následkov, ktorých účinok je citeľný neraz počas viacerých pokolení jak v živote príbuzenstva, tak aj v živote celej spoločnosti.
V minulosti (12. st. pred. n.l.) vo výsledku takejto deformácie kultúry padla Trója: panenská dievčina Kassandra, žrečica[411] Apollóna, varovala Trójanov pred tým, aby neunášali cudziu ženu, krásnu Helenu, pre Parida, syna kráľa Priama, lebo ich bude čakať záhuba vo vojne, ktorá nutne vznikne výsledkom tohto poníženia Achájcov Trójanmi; muži — nepochybne odvážni a zruční vojaci — nevypočuli ani varovanie žrečice, nie to ešte jednoduchej ženy. Vo výsledku: deväť rokov vojny; Trója padla, kto nezahynul alebo sa mu nepodarilo zomrieť prirodzenou smrťou, skončil svoj život v otroctve.
Meno Kassandry sa stalo synonymom pomenovania osoby, ktorá druhých varuje pred nebezpečenstvami, ktorej však prudko „chytré“, a v skutočnosti absolútne nevnímavé okolie vôbec neverí. Paradoxne, fakt všeobecnej nedôvery Trójanov ku Kasandre tento široko známy mýtus nevysvetľuje pokrivenosťou samotnej kultúry vzájomných vzťahov pohlaví v Tróji, ale úplne odvádza od podstaty problému «elegantnou» zámienkou: Kassandra, vraj, odmietla svojmu priamemu «mystickému nadriadenému» — bohovi Apollónovi — uspokojiť jeho chtíč, a ten, urazený, na ňu uvalil kliatbu: jej proroctvám nikto nebude veriť.
V 20. storočí analogický príklad predviedlo nacistické Nemecko, pre ktoré bol okrem iného charakteristický aj kult výroku «Nemeckí mužovia sú tí najmužnejší na svete, nemecké ženy sú tie najženskejšie na svete». Vo výsledku: takmer šesť rokov vojny; tretia ríša padla bez toho, že by si stihla všimnúť, ako sa stala nástrojom v rukách majiteľov židovstva a pohlavárov Biblického projektu zotročenia všetkých, avšak stihla narobiť škodu všetkým národom Zeme; Nemecko platí reparácie Izraelu — štátu, ktorý počas vojny, v ktorej Nemecko utrpelo drvivú porážku, neexistoval — a toto je tiež jeden z druhov súčasného otrokárstva[412].
V dnes prevládajúcej kultúre neexistuje pochopenie toho, že vyššie dva menované spôsoby zaistenia bezpečnosti sú navzájom sa dopĺňajúcimi zložkami jedného a toho istého algoritmu zaistenia bezpečnosti jak osobnej, tak i kolektívnej. A tento algoritmus zaistenia bezpečnosti môže byť v osobnej psychike plne realizovaný, len vo výsledku prekonania moci inštinktu sebazáchovy nad človekom.
Takýto je historický záver, z ktorého si treba vziať ponaučenie do budúcnosti.
Pre človeka je prirodzeným zaistením bezpečnosti – jak osobnej, tak i kolektívnej, až po celospoločenskú – ak obe tieto schopnosti podriadi svojej vedomej a na cieľ zameranej vôli: jak schopnosť v predstihu cítiť nebezpečenstvo, a nevstupovať bez účelnej predvídavej potreby do nebezpečnej zóny; tak aj schopnosť konať v nebezpečnej zóne, realizujúc zadané ciele, odstraňujúc alebo prekonávajúc nebezpečenstvo na základe vedomých a účelných aktov vôle, zladených so Zámerom.
Vstúpiť do nebezpečnej zóny? alebo do nej nevstupovať? a ak vstúpiť, ako v nej konať? — o tom každý človek rozhoduje samostatne podľa svojho vlastného svedomia v normálnej jednote emočno-zmyslového režimu jeho psychickej činnosti, a podľa toho, ako človek vníma a chápe svoju misiu v realizácii Božieho Zámeru. A človek musí v sebe rozlišovať jak zvieracie inštinktívne podmienené strachy a spôsoby (prikrášlené do rôznych kultúrnych obalov), tak aj účelovosť konania v súlade s Božím Zámerom. A v tom aj spočíva ľudská statočnosť.
Nositelia typov režimu psychiky zombi a démon sa tiež čiastočne nepodriaďujú inštinktu sebazáchovy, avšak toto nepodriaďovanie sa je založené na umelo kultivovanej narušenosti algoritmiky psychiky. Avšak osobitosťami algoritmiky psychiky typov zombi a démon sa rozptyľovať nebudeme, nie je to nevyhnutné vzhľadom na tematiku aktuálnej práce, a preto sa vyjadríme iba stručne: v ich prípade nejde o statočnosť, ale o nepríčetnosť, t.j. oni necítia nebezpečenstvo ani v predstihu, ani keď sa v ňom nachádzajú, alebo, ak aj čosi cítia, chápu to inak, nevnímajú to ako nebezpečenstvo.
„Odvaha“ v štýle zombi je postrannými divákmi hodnotená ako «fanatizmus», naprogramovanosť automatu, ktorý sám nie je schopný oslobodiť sa z programu, ktorý vykonáva[413].
„Odvaha“ v štýle démonizmu je postrannými divákmi hodnotená ako «čertovská „odvaha“», alebo ako «vyšinutosť», opilecká pomätenosť («opitému more siaha po kolená»), pretože opájať sa možno nielen alkoholom, ale aj mnohým iným, vrátane prehnaných démonických sebahodnotení a z nich prameniacich ambícií.
V drvivej väčšine kultúr sa poddávanie strachu považovalo a stále považuje za hanebné a nedôstojné jak u mužov, tak aj u žien, hoci ideály statočnosti sa v davo-„elitárnych“ kultúrach prejavujú najmä ako „odvaha“ v štýle zombi alebo démona. A sotva v nejakej kultúre by boli ženy zbabelejšie ako muži.
No prekonanie moci inštinktu sebazáchovy v osobnom rozvoji chlapcov a dievčat na ceste k Ľudskému režimu psychiky prebieha rôznym spôsobom, pričom navzájom sa dopĺňajúc jak v hraniciach algoritmiky osobnej psychiky, tak aj v hraniciach kolektívnej psychiky celej spoločnosti alebo spoločenskej skupiny v jej zostave; a to je normálne. Nenormálne je niečo iné: že v živote väčšiny ľudí súčasnej globálnej civilizácie, kvôli davo-„elitárnemu“ charakteru v nej panujúcej kultúry, sa tento proces prerušuje bez toho, aby bol dokončený, v dôsledku čoho sú ľudia spútaní všemožnými strachmi, alebo získavajú „odvahu“ v štýle zombi alebo démona.
No bez ohľadu na osobitosť aktuálne panujúcej kultúry je cesta k osvojeniu Ľudského režimu psychiky u chlapcov svoja, a u dievčat tiež svoja. A jeden z principiálnych rozdielov medzi mužskou a ženskou cestou k Ľudskému režimu psychiky spočíva v tom, že v osvojovaní si nezávislosti od inštinktu sebazáchovy a od inštinktívnej algoritmiky stádovito-svorkovitého správania:
● je pre chlapca prirodzenejšie (kvôli osobitosti inštinktívnej algoritmiky mužského pohlavia) osvojovať si varovný pocit a predvídanie nebezpečenstva počas získavania zručností zdolávania nebezpečenstva a konania v nebezpečných podmienkach;
● a pre dievča je prirodzenejšie (kvôli osobitosti inštinktívnej algoritmiky ženského pohlavia) získavať odhodlanosť k zdolaniu nebezpečenstva na základe svojho varovného pocitu blížiaceho sa nebezpečenstva a predvídania — jak samotného priebehu nebezpečných udalostí, tak aj potrebných odvetných akcii zo strany seba samej.
No v oboch prípadoch, aj naladenie varovného vnímania nebezpečenstva, aj vypracovanie algoritmiky účelného správania sa v nebezpečnej zóne sú podmienené mravnosťou, ktorá zjednocuje nevedomé a vedomú úroveň psychiky. A preto zmena mravnosti mení aj charakter v predstihu odhaľovaných faktorov, subjektívne vyhodnocovaných ako nebezpečenstvo, aj charakter zadávania cieľov i konania v nebezpečnej zóne. A jedna z príčin psychologickej nezlučiteľnosti jak v kolektívoch bez ohľadu na pohlavie, tak aj vo vzťahoch mužov a žien spočíva v tom, že jedni na základnej vlastnej mravnosti hodnotia ako nebezpečenstvo to, čo druhí ako nebezpečenstvo nevnímajú, čo sa aj prejavilo v osudoch Tróje a Nemecka, a taktiež v množstve medziľudských konfliktov typu «správaš sa hrozne: vystavuješ sa nebezpečenstvu a aj mňa pritom ohrozuješ».
V normálnej kultúre by geneticky nastavené prevládanie (u každého z pohlaví) jedného zo spôsobov zaistenia bezpečnosti nemalo potláčať druhý spôsob v osobnom rozvoji muža alebo ženy, aby sa tak v spoločnosti dospelých ľudí predišlo vzniku vzájomnej predpojatosti a nepochopenia zo strany predstaviteľov oboch pohlaví, a tiež slepoty mužov k blížiacemu sa nebezpečenstvu a neschopnosti žien účelne konať v nebezpečných podmienkach, čo ilustruje jednostrannosť rozvoja každého z pohlaví[414].
Ďalej nasleduje pokračovanie hlavnej témy tejto podkapitoly.
Prebudenie vôle vyjadruje čoraz intenzívnejšie uvedomovanie si dieťaťom samého seba ako osobnosti, odlišnej od všetkých ostatných — neopakovateľne svojráznej[415]. No prebudenie ľudskej vôle prebieha v súlade s genetickým programom rozvoja jeho organizmu, ktorý do seba zahŕňa aj aktiváciu (v určitom veku) každého z inštinktov typických pre celú biosféru. Preto od momentu prebudenia vôle, človek vstupuje do obdobia boja so samým sebou, ktorý sa deje vždy, keď algoritmy správania podmienené: 1) inštinktmi, 2) osvojenými výdobytkami kultúry, 3) svojim vlastným chápaním toho, čo je účelné, 4) egregoriálnym vedením, 5) bezprostredným vedením Zhora — sa v nejakej situácii ukážu byť navzájom v rozpore. A v ľudskom živote toto obdobie boja so samým sebou pokračuje až do tých čias, kým on sám nedosiahne nevratne Ľudský režim psychiky, pretože pri všetkých ostatných typoch režimu psychiky môže byť potenciál vnútornej konfliktnosti aktivovaný hocijakými životnými udalosťami. Preto už v detstve nutne vznikajú situácie, keď detské sebauvedomovanie a vôľa, ktorá ho vyjadruje, narážajú na moc inštinktu sebazáchovy.
Strachy a obavy z reálnych i zdanlivých hrozieb sú pre všetky deti v rannom veku typické, no v období bezvôľneho života k nim existuje jeden postoj[416], a v období od začiatku prebudenia vôle je postoj k nim už iný. Dieťa v tomto čase už vie, že poddávať sa strachom a báť sa je zlé. A keď sa ocitne v situáciách, keď začne cítiť strach, tak pod vplyvom tejto kultúrne podmienenej normy správania, sa úsilím svojej vôle začne snažiť o to, aby sa nepoddal moci strachu. Takže vôľa vo svojej prvej spolupráci s mocou inštinktu sebazáchovy sa učí brzdiť inštinktívnu reakciu na nebezpečenstvo typu «utiecť», vlastnú slabšej strane v inštinktívne riadenom konflikte. To sa týka jak chlapcov, tak dievčat.
A genetický program rozvoja organizmu každého druhu pripravuje mláďatá k dospelému životu, v ktorej druhový inštinkt sebazáchovy bude v mnohých prípadoch vyžadovať nielen zdržanie reakcie typu «utiecť», ale bude vyžadovať inú reakciu na nebezpečenstvo — «sám zaútočiť». A k prejaveniu tejto reakcie musia byť pripravené aj samce, aj samičky každého druhu, s tým jediným rozdielom, že u samcov mnohých druhov je to zväčša prevládajúci typ reakcie, a pre samičky mnohých druhov je to druh reakcie v mimoriadnych situáciách pri ochrane potomstva pred útokom (hoci existujú i druhy, v ktorých je to aj pre samičky základným druhom reakcie) na nich v prípade, keď samce z nejakého dôvodu dopustili, aby došlo k «bojovej zrážke» protivníka so samičkou, zaneprázdnenou výchovou detí.
Preto, aj keď sa to mnohým rodičom, starým rodičom, školským a predškolským pedagógom môže zdať čudné, tak práve inštinkt sebazáchovy ženie hlavne chlapcov vo veku 5 — 13 rokov k vyhľadávaniu dobrodružstiev a nebezpečenstiev z toho dôvodu, aby sa pri dobrodružstvách a nebezpečných hrách na odvahu, mohli upevniť v zručnostiach reakcie typu «sám zaútočiť», ktorá je podriadená inštinktu sebazáchovy.
Dievčatá, keď nie sú zaneprázdnené výhradne dievčenskými vecami charakteristickými pre ich vek, tak sprevádzajú chlapcov pri ich dobrodružstvách: buď sa v nich zúčastňujú priamo, alebo len ako diváčky a znalkyne chlapčenských prejavov „odvahy“, ktorá je v tomto veku prevažne bezvôľna, a preto aj nerozvážna. Pritom dievčatá vystupujú jednak v roli povzbudzovačiek k prejavom chlapčenskej „odvahy“, tak aj v roli brzdiaceho faktoru pri nevhodných prejavoch odvahy z pohľadu dievčat, podriaďujúc chlapcov svojej vôli na základe inštinktívne podmienenej psychologickej podriadenosti muža žene[417].
Ale keďže genetický program formovania algoritmiky inštinktu sebazáchovy sa nerozvíja v prirodzenom prírodnom prostredí, ale v kultúrnom prostredí civilizácie, tak druhový inštinkt sebazáchovy je z veľkej časti skrytý pod rôznymi druhmi kultúrnych obalov, ktoré vytvárajú klamlivý dojem o tom, čo prebieha. Z toho dôvodu, keď si dospelí začnú spomínať na svoje detské nebezpečné hry a šibalstvá, ktoré boli pre nich v tom veku veľmi dôležité, teraz nevedia pochopiť, načo im to všetko bolo dobré. Nevedia to pochopiť hlavne kvôli tomu, že ich dospievanie sprevádzalo formovanie inej algoritmiky psychiky, z pohľadu ktorej sa nebezpečné hry a šibalstvá detských čias zdajú byť nerozumom, bláznivým hazardom; ale z pohľadu algoritmiky psychiky dieťaťa, ktorá sa ešte vyvíja, nešlo o nerozumné činy, ale prejavovalo sa v nich (ako sa mu vtedy zdalo) formovanie jeho samého ako osobnosti, uvedomujúcej si svoj vlastný svojráz, a tým samým aj začleňovanie sa k dospelosti a oddeľovanie sa od «detskosti».
Presne tak isto nie sú nebezpečné hry a šibalstvá výplodom nerozumnej detskej vôle pre nové dorastajúce pokolenie. A dospelí by to mali prijať ako objektívnu danosť, v opačnom prípade nedokážu dieťaťu pomôcť úspešne prekonať toto nebezpečné obdobie ich života.
Mnohé hry a šibalstvá skutočne predstavujú reálne nebezpečenstvo a ohrozujú zdravie a život jak samotných detí, tak aj okolie (je známych veľa prípadov, keď pri záchrane detí, ktoré sa zahrávali s nebezpečenstvom a dostali sa do problémov, zomierali dospelí a ďalšie deti). A týmto reálnym nebezpečenstvám a hrozbám v živote detí (prevažne chlapcov) zodpovedá druhá špička úrazovosti a tragických úmrtí následkom toho, že deti sa zahrávajú s nebezpečenstvom aby preukázali odvahu, a niektoré z nich urobí chybu, alebo zaneprázdnené hrou, prekročí mieru svojich možností.
No s touto vekovou špičkou úrazovosti a tragédií sú spojené dve okolnosti:
● Štatistika tohto druhu udalostí hovorí o tom, že tie sa najčastejšie dejú nie vtedy, keď je dieťa osamote, ale vtedy, keď deti vystrájajú spoločne.
● Štatistika tiež hovorí o tom, že poškodené dieťa i ďalší účastníci nebezpečných hier zvyčajne vedia o možnosti úrazu, avšak napriek tejto varovnej znalosti sa deti hrajú na stavbách, hľadajú a nechajú vybuchovať muníciu (jak starú z čias vojny, tak aj súčasnú — v „bojových oblastiach“), plávajú a lezú kam netreba, otvárajú transformátorové skrine a rozvádzacie pulty, natesno prebiehajú pred vlakmi alebo autami, pretekajú sa na bicykloch, motocykloch, kolieskových korčuliach bez dodržiavania akýchkoľvek pravidiel, zaoberajú sa pyrotechnikou a inými nebezpečnými druhmi technickej tvorby a pod.
Keďže tieto okolnosti sú navzájom nerozlučne prepojené, tak umožňujú pochopiť, že v skutočnosti:
Nebezpečné hry na odvahu — nie sú prejavom samotnej detskej vôle, ale prejavom bezvôlia, presnejšie povedané — algoritmiky stádovito-svorkovitého správania, spojenej s inštinktom sebazáchovy a zameranej na odhalenie budúceho vodcu stáda-svorky, najpevnejšieho v odhodlaní prejaviť inštinktívnu reakciu na nebezpečenstvo typu «sám zaútočiť».
Práve táto inštinktívne podmienená algoritmika stádovito-svorkovitého správania odpája vôľu dieťaťa od riadenia svojho správania a situácie, alebo ju deformuje. Väčšina dospelých, a tým skôr väčšina detí, si túto algoritmiku a jej inštinktívnu podmienenosť neuvedomuje, v dôsledku čoho prislúcha výlučne nevedomým úrovniam ich psychiky. Preto takmer všetky výzvy k vedomej úrovni psychiky dieťaťa: zákazy; hrozby[418]; reči o tom, prečo sa to alebo ono nesmie robiť; pokusy nájsť spôsob ventilovania detskej energie v rámci nejakej bezpečnej, ale preň nezaujímavej činnosti; domáce či školské tresty (od odňatia niečoho vytúženého až po neľútostný rodičovský výprask) — sa javia ako márne.
Navyše, hrozby použité ako varovania pred problémami, sú z väčšej časti škodlivé, pretože ak aj dieťa nevyprovokujú k tomu aby zákaz porušilo, a utvrdilo sa tak vo vlastnej vôli a zároveň dokázal sebe aj dospelým, že už nie je decko, tak pobádajú dieťa ku klamstvu a uzavretosti. Tá posledná vec, po prvé, nenapomáha súladu v rodine, a po druhé, veští dieťaťu v budúcnosti problémy spôsobené formujúcim sa zvykom klamať, keď si to akože «situácia vyžaduje», pretože plody jeho klamstiev sa budú tak či onak vracať naspäť k nemu a jeho blízkym po reťazci spätných väzieb vo forme «odvetnej» informácie[419]. Ale aj v prípade, ak dieťa ku lži slovom, nedopovedaním alebo mlčaním nedospeje, tak hrozby (najmä tie, ktoré dosiahli svoj zastrašujúci účinok) a tresty (občas aj jednorazové) prerušujú a potláčajú v dieťati vypracovanie vôľových kvalít. A to, ako dôsledok, zhoršuje jeho možnosti získať Ľudský režim psychiky a riešiť úlohy programov «maximum» a «minimum», ponúknuté mu v osude Bohom.
Jediným efektívnym prostriedkom ako ochrániť dieťa od vážnych problémov vo veku nebezpečných hier na ukázanie odvahy, t.j. ochrániť dieťa od neho samého a od rovnakých ako on, osobnostne nesformovaných rovesníkov — je pomôcť mu oslobodiť sa z moci algoritmiky stádovito-svorkovitého správania, ktorá v tomto veku napomáha formovaniu algoritmiky pre reakciu «sám zaútočiť na nebezpečenstvo» inštinktu sebazáchovy, a ktorá vyberá lídra stáda-svorky v budúcom dospelom živote, čo je normálne v živote zvieraťa, ale nie Človeka.
Ale aby dieťaťu bolo možné pomôcť, je potrebné, aby dospelí chápali, že tu nemajú dočinenia s vôľou dieťaťa (vyjadrujúcou jeho uvedomenie si a chápanie prebiehajúcej situácie), ktorá sa ešte len formuje, ale s algoritmikou nevedomých úrovní jeho psychiky, pripojenou na kolektívnu psychiku, ktorá do seba zahŕňa: aj rodové egregory samotného dieťaťa; určité nadradené objemnejšie egregory podporované celou spoločnosťou; a tiež aj tie drobné egregory, ktoré zakaždým spoločne s rovesníkmi vytvára samotné dieťa počas hier, vrátane tých nebezpečných.
Tiež treba chápať, že predpoklad k tomu, aby dieťa úspešne prekonalo vek nebezpečných hier na odvahu, sa vytvára v predchádzajúcich etapách jeho osobného rozvoja — v rannejšom detstve. A ak sa v rannom detstve vyskytli nejaké poruchy pri absolvovaní etáp formovania osobnosti, tak vo veku nebezpečných hier treba dieťaťu pomôcť doplniť to, čo bolo vynechané v minulosti, o čom sme hovorili skôr v tejto podkapitole: zručnosť naladenia algoritmiky fyziológie organizmu aktom svojej vôle (svojvôľne) na efektívne vnímanie a spolucítenie, myslenie a celkovú psychickú činnosť; formovanie kostrového základu mravnosti na svetonázorovo-teologickej problematike; správna súčinnosť Rozlíšenia od Boha, pozornosti samotného človeka, a intelektu — ako vnútorný zdroj vedome zmysluplného života Človeka v relígii Boha, ktorý je.
Mnohí si myslia, že nešťastné úrazy detí, ktoré sa hrajú nebezpečné hry na odvahu, sa dejú nečakane, že niekto skrátka mal šťastie, a niekto smolu; inými slovami, že samotné «šťastie» a «smola» nemajú svoj cieľ ani príčinu. V skutočnosti je takýto názor následkom toho, že aj dospelí, určitým spôsobom spoluzodpovední za nešťastný úraz, aj deti (jak poškodené, tak aj tie, ktoré sa zúčastnili nebezpečných hier) si jednoducho nevšimli v Rozlíšení nejaké im dané výstražné znamenia, alebo ak aj všimli, tak sa nad nimi nezamysleli v spojitosti so svojimi zámermi do budúcna a nevedomo-automatickým (t.j. zvyčajným) štýlom života. Väčšinou rôznorodé názory o nečakanosti nešťastí sú dôsledkom toho, že aj dospelí, aj deti, ktorí občas vyvodia nesprávne názory v otázkach svetonázorovo-teologickej problematiky, majú narušený alebo prekrútený kostrový základ mravnosti, nie sú nositeľmi osobnej kultúry súčinnosti Rozlíšenia, pozornosti a intelektu, v dôsledku čoho žijú mimo vedome zmysluplnej relígie — skrytého dialógového spojenia človeka a Boha.
V dôsledku vypadnutia z relígie, v práve uvedenom zmysle, nemôžu zavčas uvidieť algoritmiku blížiaceho sa problému, a v nej úlohu mnohých udalostí a faktov, ktoré sa im zdajú ako izolované a nijako nesúvisiace. Preto sa deti nevedia vyhnúť týmto problémom, pri nebezpečných hrách na odvahu; a preto dospelí nevedia týmto problémom predísť.
Aby bolo možné stať sa Človekom, k tomu je naozaj potrebné vedieť premôcť inštinktívnu reakciu typu «utiecť pred nebezpečenstvom». A keďže informácia aj miery (riadiace algoritmiku) sú objektívne, tak tomuto i mnohému ďalšiemu sa možno naučiť v predstavivosti, mimo kontakt s reálnym nebezpečenstvom.
Takýto druh výuky a sebavýuky vo vnútorných imaginárnych svetoch človeka je naozaj možný, a môže byť nemenej úspešný, než výuka v reálnom, nami všetkými zdieľanom vonkajšom svete. Ale vyžaduje si to, aby v psychike človeka neexistoval vzájomný protiklad a vzájomná izolácia algoritmiky správania v jeho vnútornom svete — na jednej strane, a na druhej strane — algoritmiky správania v spoločnom vonkajšom svete. V takomto prípade algoritmika, ktorá predviedla svoju efektívnosť vo vnútornom svete, subjektívne predstavovanom rovnakým obrazom a rovnakou mierou voči vonkajšiemu zdieľanému svetu, sa ľahko prenesie bez straty efektívnosti aj do vonkajšieho zdieľaného sveta.
A hoci sa deti takýmto spôsobom skutočne naučia mnohým veciam vo svojej predstavivosti[420], avšak takú úroveň rozvoja osobnej kultúry psychickej činnosti — ktorá umožňuje neuchyľovať sa k reálnym experimentom v zdieľanom vonkajšom svete (vrátane experimentov s okolím i so sebou), v prevládajúcej davo-„elitárnej“ kultúre — dosahuje neveľký počet ľudí aj v oveľa zrelšom veku.
Vzhľadom na túto okolnosť, ak sa nepodarí naučiť všetko čo treba vo svojich vnútorných svetoch, potom je nutné sa učiť vo všetkými zdieľanom vonkajšom svete, vrátane detských hier s reálnymi nebezpečenstvami, umeniu potláčať inštinktívnu reakciu typu «utiecť pred nebezpečenstvom».
Ak sa dieťa samostatne učí prekonávať inštinktívne nutkanie «utiecť pred nebezpečenstvom», tak sa musí naučiť vedome, premyslene a zmysluplne vstupovať do nebezpečnej zóny, vtedy, keď je to v súlade so Zámerom, a konať v nej tak, aby sa podľa možností vyhlo porážke škodlivými faktormi, typickými pre daný druh nebezpečenstva.
No ak dieťa z nejakého dôvodu[421] samostatne neprekoná inštinktívne nutkanie «utiecť pred nebezpečenstvom», tak algoritmika stádovito-svorkovitého správania, obsluhujúca formovanie algoritmiky inštinktu sebazáchovy, deti nabáda ku hrám s reálnymi nebezpečenstvami, v ktorým si deti jedno pred druhým demonštrujú svoju odvahu, získavajúc pritom zručnosti nepoddávať sa moci strachu a potláčať inštinktívne nutkanie slabšieho «utiecť pred nebezpečenstvom»; konať v nebezpečnej zóne vyhýbajúc sa jej škodlivým faktorom.
Navyše, pod vplyvom všeobecne známej kultúrne podmienenej mienky, že byť zbabelcom[422] je zlé, a bez pochopenia toho, že ľudská statočnosť sa odlišuje aj od zbabelosti, aj od „odvážnosti“ zombi a démona, deti pod vplyvom algoritmiky stádovito-svorkovitého správania provokujú druhých k nebezpečným hrám, predbiehajúc sa navzájom v „odvážnosti“, a nie vždy sú schopné zastaviť sa bez toho, aby porušili zákaz dospelých alebo prekročili tú hranicu, za ktorou sa ocitnú v moci nešťastia.
Z pohľadu ateizmu, jak idealistického (osobných hierarchií nositeľov verejno-cirkevných i tajno-rádových hodností v rôznych vieroukách), tak aj materialistického (osobných hierarchii nositeľov vedeckých hodností a titulov v rôznych akadémiách a univerzitách) — v tomto druhu hier s nebezpečenstvom účinkujú nasledujúce subjekty a objekty:
● dospelí, ktorí nezvládli dohľad nad deťmi a ponechali ich sami sebe;
● samotné deti, ktoré v každej historickej dobe disponujú vlastnou vekovou subkultúrou, v mnohom skrytou pred dospelými kvôli nevnímavosti samotných dospelých k rozdielom medzi psychikou dospelého a dieťaťa v rôznych vekových obdobiach;
● nebezpečenstvá (prírodné aj technogénne), ktoré sa stávajú predmetom a arénou hier.
Z pohľadu materialistického ateizmu Boh neexistuje; z pohľadu idealistického ateizmu Boh existuje, no na Neho samotní vychovávatelia a ich prísni sudcovia (tí, čo posudzujú najmä cudzie rodičovské a profesionálne pedagogické prešľapy) zabúdajú pri analýze nebezpečných detských hier, alebo šomrú na Boha až po tom, keď sa stane nejaké nešťastie.
● No v skutočnosti Boh sa tiež zúčastňuje vo všetkých detských hrách s nebezpečenstvami.
No na rozdiel od väčšiny rodičov a pedagógov, domáhajúcich sa pokory a poslušnosti detí, Boh ponecháva slobodu výberu línie správania sa na samotnom dieťati, učiac človeka počas jeho celého života (počnúc ranným detstvom) robiť pravdoverné rozhodnutia a neochvejne sa nimi riadiť, pritom necháva človeku aj právo robiť chyby jak pri výbere rozhodnutí, tak aj pri realizácii línie správania. A súčasťou tohto práva mýliť sa je aj otvorená možnosť ochutnať plody uskutočnenej chyby jak pre samotného vinníka, tak aj pre okolie. Pritom hlavnou chybou je mnohotvárny ateizmus v praxi, ktorého nositeľmi sú samotní dospelí, a s pomocou ktorých sa reprodukuje v nových pokoleniach.
A vyslovene z ateizmu pramení veľmi rozšírená chyba pri výchove detí: dospelí sa neučia pravdovernosti prostredníctvom Života a neželajú si ju kultivovať ani v deťoch, no od detí vyžadujú, aby sa im podriadili «priamo teraz a vždy», a vynucujú si toto podriadenie silou, zastrašovaním, uplácaním, potláčaním vôle dieťaťa silou vlastnej vôle (ak ňou sami disponujú), pretlmočením skrze seba energetickej a informačno-algoritmickej moci rodových a ďalších egregorov, a ešte mnohými ďalšími prostriedkami, čím bránia prebudeniu a formovaniu vôle samotného dieťaťa.
Takýto prístup k zabezpečeniu poslušnosti komplikuje alebo aj úplne zabraňuje možnosti, aby sa osobnosť dieťaťa sformovala do Človeka k začiatku puberty, pretože:
● Nerozvitosť vôľových kvalít je základom k tomu, aby dieťa v budúcnosti zotrvalo pri zvieracom režime psychiky alebo režime psychiky zombi, v závislosti od osobitostí jeho mravnosti, ktorá sa u neho sformovala, a energetiky jeho organizmu.
● V prípade, ak sa vôľové kvality sformujú úspešne, ale kostrový základ mravnosti je ateistický, je to základom k sformovaniu démonického režimu psychiky. V závislosti od osobitostí mravnosti môže byť démon svojim okolím vnímaný ako «zlý» alebo «dobrý», avšak démonizmus je stále len démonizmom, a z ktorého typu možno ľahšie prejsť k režimu Človek je naozaj sporná otázka, pretože odpoveď na ňu závisí od sprievodných okolností.
A preto, ak budeme pamätať na Boha a nebudeme Bohu prekážať zúčastňovať sa výchovy detí, tak ako sa to deje v kultúrach idealistického a materialistického ateizmu, tak všetky nebezpečenstvá detstva dieťa zdolá úspešne, bez vlastnej ujmy a bez ohrozenia nimi kohokoľvek v okolí.
A z tohto princípu — nebrániť Bohu zúčastňovať sa výchovy detí — sa musí odvíjať (počnúc od ranného detstva detí) celá pedagogická teória a prax jak v rodine, tak aj v spoločnosti, ktorá rodinu obklopuje.
- [423]
Ak sa opýtame poškodené dieťa na to, čo prebiehalo v jeho vnútornom svete počas posledných niekoľko dní pred nešťastím (a ešte lepšie, ak si sami spomenieme na zážitky podobných epizód vo svojom detstve), tak vo väčšine prípadov môžeme zistiť, že boli tam prítomné rôznorodé predtuchy a predzvesti blížiaceho sa problému. To isté sa týka aj vypočutia ostatných účastníkov kolektívnej hry s nebezpečenstvom, v ktorej sa stalo nejaké nešťastie. A tak je to spravodlivé jak ohľadom drobných incidentov, ktorých následky sa liečia bozkom od rodičov a typickou frázou «do svadby sa ti to zahojí», tak aj v prípadoch tragickej smrti detí pri ich nebezpečných hrách na odvahu.
Charakter predtúch a predzvestí blížiaceho sa nebezpečenstva môže byť rôzny: od prostého vyjavenia vo svetle Rozlíšenia subjektu alebo objektu, ktorý nakoniec privedie k nešťastiu; až do priamych a nedvojzmyselných varovaní pred charakterom blížiaceho sa nešťastia vo forme vnútorného slovného monológu alebo videnia adresovaného vedomiu, v ktorom pred vnútorným zrakom sa jasne a zreteľne zobrazí celá postupnosť udalostí, ktoré sa nakoniec stanú reálnymi a privedú k nešťastiu[424].
Pritom predzvesti nie sú sprevádzané tým stavom emócií, ktorý sa bežne nazýva strachom alebo iným druhom psychickej stiesnenosti (emočného tlaku*). A práve táto okolnosť umožňuje odlíšiť predzvesti od náhleho záchvatu hrôzy, strachov a pod.
Pocit strachu, pričom zdalo by sa neopodstatného, bezdôvodného, prichádza len v tom prípade, ak ľudská pozornosť nezachytila nejakú jemu adresovanú predzvesť, alebo v prípade ak zachytila, človek jej dobre neporozumel a nespojil si ju so všetkými ostatnými okolnosťami svojho života, vrátane svojich zámerov do budúcna. V zdanlivej bezdôvodnosti pocitu strachu sa prejavuje aj zlyhanie súčinnosti Rozlíšenia od Boha a pozornosti samotného človeka, ktoré je samo osebe prerušením jeho životného dialógu s Bohom.
Táto postupnosť «predzvesť → nepozornosť k predzvesti alebo jej nepochopenie v súvislosti s okolnosťami života → pocit bezdôvodného, neopodstatneného strachu» — je charakteristická pre normálnu algoritmiku psychiky. V nej je emócia strachu ešte jednou hranicou varujúcou pred problémami, po ktorom ostáva ešte nejaký čas na prehodnotenie priebehu udalostí, vypracovanie a vedome-vôľovú realizáciu ďalších skutkov, ktoré umožnia v najlepšom prípade predísť problémom, alebo aspoň podstatne znížiť mieru škody.
A to je úplne dostačujúce k tomu, aby dieťa svojím úsilím vôle odolalo algoritmike stádovito-svorkovitého správania a predišlo problémom; a pri hromadne ničivom charaktere nebezpečenstva je to plne dostačujúce k tomu, aby sa pokúsil odhovoriť aj ostatných účastníkov hry od nebezpečných šibalstiev, minimálne v daný čas, kým matrica-scenár[425] problému je plný energie a jeho algoritmika je aktívna.
Toto je možné, ale len v tom prípade, ak je vychovaná správna súčinnosť Rozlíšenia, pozornosti a intelektu, a dieťa už rozumie, v čom a ako sa v jeho psychike prejavuje bezprostredné Božie vedenie, a kostrový základ jeho mravnosti sa vyskladal tak, že prebývanie v súlade s Bohom podľa jeho Zámeru je už preňho oveľa dôležitejšie, než všetky ostatné životné okolnosti.
Ak sa v dňoch, ktoré bezprostredne predchádzali nešťastiu, nedarí nájsť žiadne predzvesti a sprievodné javy v psychickej činnosti a živote, tak je potrebné sa pozrieť viac do šírky, pamätajúc na to, že v Živote je všetko navzájom prepojené, a v živote každého človeka všetko to, čo sa deje s ním a jeho blízkymi, je mravno-eticky podmienené nimi samotnými. Inými slovami, ak práve táto nešťastná udalosť nemala predzvesť, tak kdesi vo vzdialenejšej minulosti boli vykonané nejaké mravno-etické chyby, v dôsledku ktorých sa odohralo nešťastie v rámci prozreteľného Božieho dopustenia. A cez dopustenie môže prísť jak poučná odplata za minulú nepravdovernosť, ktorá ostala bez prehodnotenia (človek si nevstúpil do svedomia, hoci na ňu bol veľakrát upozornený v Rozlíšení Zhora a v Jazyku životných znamení), tak aj prekazenie nejakých možností jednať nepravdoverne v budúcnosti, ktoré sú podmienené určitými zatiaľ neprejavenými chybami v sformovanej mravnosti samotného dieťaťa[426] (ono alebo dospelí ostali hluchí k dávaným (Zhora v Rozlíšení a v Jazyku životných znamení) varovaniam pred príležitosťami realizácie takýchto so Zámerom nezlučiteľných možností alebo si ich chybne vysvetlili).
Okrem toho aj dospelí by nemali zabúdať na to, že psychická činnosť človeka (dospelých aj detí) je sprevádzaná vplyvom na matrice-scenáre priebehu udalostí. Preto, ak sa nešťastie odohralo v realite, znamená to, že ono sa fakticky odohralo o niečo skôr v matričnej zložke Života (na úrovni miery), vtedy keď sa vo výsledku psychickej činnosti samotných ľudí sformovala príslušná matrica-scenár egregoriálnej algoritmiky, ktorá nakoniec priviedla k nešťastiu[427].
Ak príchod nejakej udalosti nie je Bohom predurčený ako vyslovene nutný, tak jej možno predísť, rozložením matrice na navzájom oddelené fragmenty, jej energetickým vyprázdnením, alebo premenou matrice-scenára egregoriálnej algoritmiky vedúcej k nešťastiu tak, aby výsledky realizácie matrice-scenára boli aspoň prijateľné, a ešte lepšie, aby boli želané. Akonáhle sa matrica sformovala, tak do momentu, kým sa v súlade s ňou zrealizujú určité udalosti, prejde ešte nejaký čas, počas ktorého sa matrica energeticky napĺňa, zapájajú sa do nej účastníci, synchronizuje sa s nadradenými, objemnejšími matricami-scenármi, ktoré sa už realizujú a pod. V priebehu tohto času možno na matricu-scenár a na procesy realizácie s ňou spojených udalostí vplývať, podriaďujúc ich (matricu a udalosti) mravne podmienenej účelnosti.
No aby bolo možné takto vplývať na priebeh udalostí, je bezpodmienečne nutné vedieť o takejto možnosti dostupnej človeku, a učiť sa jak schopnosti cítiť matricu bezprostredne[428], tak aj odhaľovať v Živote jednotlivé znakové prejavy matríc-algoritmov (k tomu je však nutné priznať, že Život je Jazykom, ktorým Boh rozpráva s každým a všetkými), ktoré predchádzajú ich uvoľneniu vo forme neprijateľnej činnosti toho či onoho egregoru. Toto je jedna z najefektívnejších metód predchádzania nešťastí a problémov[429].
Všetky matrice-algoritmy, ktoré sa ešte nerealizovali v hmote, ale sa už sformovali, sú zaznamenané v biopoliach, rovnako ako tie, ktoré sa už odohrali a sú majetkom ľudskej pamäte a «noosféry» (nachádzajúc sa v pamäti môžu byť nanovo reprodukované nevedomo-automaticky podľa známeho princípu «história sa opakuje»[430]). Ako sme už hovorili, tá najširšia hranica oblasti lokalizácie osoby, ktorú možno odhaliť podľa jej nevedomých úrovní psychiky (ktorej nosičom sú prírodné polia) je celý Vesmír. No v každom okamihu času môže hranica viesť aj nejako ináč, v súlade so zvolenými prahovými (mernými) energetickými a informačnými ukazovateľmi prejavov prítomnosti a činnosti tejto osoby vo Vesmíre.
A preto jedny a tie isté oblasti polí, prenikajúce Vesmírom, môžu byť v rovnakom časovom okamihu spracovávané nevedomými alebo vedomými úrovňami psychiky rôznych ľudí, čo mení aj celý charakter matríc-algoritmov zaznamenaných v týchto poľových oblastiach. Pritom vplyv rôznych osôb na jednu a tú istú matricu-algoritmus môže byť navzájom protichodný. Účastníci tohto typu konfliktov matričného riadenia[431] to vôbec nemusia vnímať, môžu to ale pociťovať napríklad ako zmenu emočného pozadia alebo chápať viac či menej racionálne a detailne v akýchsi obrazno-melodických a jazykových formách.
Ak sa konflikt matričného riadenia stal citeľným v emočnej alebo vedome racionálnej forme, potom sa stáva možnou aj vedome účelová vôľová reakcia naň zo strany každého, kto ho cíti. Môže sa v nej prejaviť vyriešenie konfliktu (neutralizovanie) matričného riadenia v akejkoľvek forme, no môže sa v nej prejaviť aj potlačenie svojou vôľou všetkých ostatných účastníkov konfliktu riadenia jednej a tej istej situácie (ich vedomej vôľovej i nevedomej činnosti spojenej s konfliktom).
Toto môže, svojim spôsobom, priviesť ku konfrontácii dvoch i viacerých vedome účelových, no mravno-eticky rozdielnych vôlí. V tomto prípade víťazstvo môže byť dosiahnuté aj na úkor sily vlastného žiarenia biopolí nezávisle od sprievodných okolností. Toto je jeden z druhov mágie a jeden z prejavov toho, čo sa nazýva «silou vôle».
Už toto v normálnom živote rodiny by malo stačiť k tomu, aby sa matrično-egregoriálne zabránilo problému, ktorý dieťa ohrozoval, pretože dospelí v rodových egregoroch disponujú oveľa vyšším hierarchickým statusom, než deti, ktorých psychika sa ešte len formuje; a sila i kapacita vlastných zásob energie pri vyžarovaní biopolí dospelými je prirodzene vyššia, než sila a zásoby energie u detí.
No matričné premeny v podobných konfliktoch riadenia môžu byť efektívne uskutočnené aj pri veľmi nízkych vkladoch vlastnej energie do procesu: pri udržaní harmónie vlastnej psychiky[432] a vybudovaní vlastného vnútorného i vonkajšieho správania v súlade s Bohom a Vesmírom. Je to v podstate bežné správanie človeka — žijúceho v súlade s Božím Zámerom — podporované všetkou silou Vesmíru, nutnou v tom či onom konkrétnom prípade, ale tiež Božou vôľou. A ako hlási ruská národná múdrosť «Božiu vôľu nepremôžeš», a potom všetko prebieha podľa princípu «kľud a pohladenie — Božie dobrodenie».
Preto v prípadoch, ak vlastné chápanie a sila na odvrátenie problémov vlastným vplyvom na procesy formovania, energetického naplnenia a synchronizácie matríc-scenárov — nestačí, potom sa treba bez pýchy a pochybovania obrátiť priamo k Bohu, s dôverou a pripravenosťou úprimne a svedomito zareagovať na Jeho volanie.
A toto je normálna algoritmika budovania svojho správania a udržania bezpečnosti svojho života i života okolitých ľudí, ktorú si chlapci aj dievčatá musia osvojiť vo veku nebezpečných hier na odvahu. Táto algoritmika je jednou zo zložiek Ľudskej statočnosti; ak chýba, tak človek je odsúdený k „odvahe“ v štýle zombi alebo démona, a v určitých okolnostiach sa nutne ocitne v moci strachov a prejaví celkom jednoduchú a pre mnohých pochopiteľnú inštinktívnu reakciu sebazáchovy — utiecť pred nebezpečenstvom «priamo teraz», dokonca zabudne aj na strach z garantovaného trestu zastrelením pre zbabelosť «neskôr»[433].
Moc inštinktu sebazáchovy a algoritmiky stádovito-svorkovitého správania v dôsledku toho, že tento proces sprevádzajú zranenia, a niekedy aj smrť pri nebezpečných hrách, sa v živote chlapcov prejavuje zreteľnejšie, než v živote dievčat. Okrem toho, nebezpečné hry chlapcov sú svojou podstatou bližšie k životu v prírodnom prostredí kde bývajú, a z toho dôvodu sa ich inštinktívne pozadie vcelku ľahko odkrýva.
No algoritmika stádovito-svorkovitého správania v procese formovania osobnosti zahŕňa aj mnohé činnosti, patriace výlučne do sféry kultúry spoločnosti ako celku alebo subkultúr nejakých spoločenských skupín v jej zložení. Práve na základe stádovito-svorkovitej algoritmiky, na základe škodlivosti a pokrivenosti kostrového základu mravnosti, na ktorej ďalej narastajú rôzne mravné neurčitosti, a tiež následkom bezvôlia, deti samé v tínedžerskom veku zvádzajú jeden druhého k zoznámeniu sa s rôznymi neresťami, o ktorých sa niektorí z nich dozvedia z kultúry spoločnosti dospelých, tým skôr, ak zoznámenie sa s neresťou prináša aj nejaký pôžitok[434] (alebo je aspoň zmyslovo príjemné).
A iba jedno také dieťa, skazené slovami alebo činmi, s výchovou ktorého si neporadila jeho vlastná rodina, má v tomto veku potenciál demoralizovať mnoho ďalších detí, vyrastajúcich napohľad v normálnych rodinách s dobrými rodičmi.
Príčina takejto demoralizácie napohľad dobrých detí ich vrstovníkmi spočíva v tom, že rodičia svojim správaním — nevšímavosťou, alebo naopak, prehnaným záujmom typu „výsluch“ pre každú drobnosť v živote dieťaťa a ustavičným poučovaním, pokryteckým postojom ohľadne zamlčovania určitých nerestí a problémov v živote dospelej spoločnosti a pod. — dosiahnu to, že takto sami trhajú dialógové spojenie so svojimi deťmi, v dôsledku čoho sa dieťa v tomto veku dozvie veľa vecí o živote od svojich vrstovníkov alebo o čosi starších detí, a začína si osvojovať mnohé neresti — buď pre svoju bezvôľu, alebo z presvedčenia, že sú normálne alebo nejako prípustné pre život človeka (dávajú pôžitok a nezabíjajú hneď).
A toto sa deje v priebehu celej histórie, vrátane epochy pred objavením sa filmového a televízneho priemyslu, ktorých magnáti, sami demoralizovaní alebo bezvôľne unášaní túžbou po bohatstve, púšťajú na plátna kín a obrazovky umeleckú a dokumentárno-publicistickú produkciu kultivujúcu neresti.
Jediná efektívna ochrana od takejto demoralizácie detí inými deťmi a filmovým priemyslom má dvojaký charakter: po prvé, neznižovať ale navyšovať množstvo dialógových vlákien, spájajúcich rodičov s ich deťmi, a po druhé, správať sa ku všetkým deťom ako k svojim obľúbeným, aby aspoň čiastočne bola dobrom podporená výchova tých detí, ktorých rodiny výchovu z nejakých špecifických dôvodov nezvládajú.
Jedným z takých činov, patriacich výlučne do oblasti kultúry a spojených s algoritmikou stádovito-svorkovitého správania a inštinktom sebazáchovy, je požívanie v priebehu celej histórie rôznych oblbovákov — látok «meniacich vedomie»[435], v područí ktorých sa v niektorých kultúrach ocitali obe pohlavia (ako napríklad fajčenie tabaku u indiánov predkolumbovskej Ameriky, aj v biblickej kultúre druhej polovice 20. – začiatku 21. storočia), alebo prevažne mužské pohlavie (ako požívanie rôznych oblbujúcich alkoholických nápojov, ktoré sprevádzalo takmer všetky evro-azíjskej národy počas celej histórie).
Jedno aj druhé je spojené s tým druhom sily, ktorú plodí stádo-svorka. Vplyv látok meniacich vedomie na subjekt má mnoho hrán, aj keď vplyv každej látky a ich kombinácie majú svoju vlastnú špecifikáciu. No ak budeme hovoriť všeobecne, bez zachádzania do špecifík vplyvu každej jednej z nich a ich kombinácií, ktorý je navyše podmienený nielen samotnými látkami, ale aj osobnými špecifikami subjektu-konzumenta, tak ony menia fyziológiu organizmu. Vo výsledku sa mení charakter biopoľovej súčinnosti organizmu s prostredím. Pritom sa môžu otvárať tie kanály energo-informačnej výmeny s prostredím, ktoré sú zvyčajne zatvorené, a zatvárať tie zvyčajne otvorené; niektoré oblasti nervového systému sa môžu nadmieru aktivovať a niektoré tlmiť. Niektoré z takýchto látok umožňujú otvoriť rezervné zásoby energie organizmu na zdolanie s ich pomocou nejakých vrcholových potrieb, čo následne vyvoláva nutnosť «super-intenzívneho» oddychu na doplnenie týchto rezervných zásob. A toto všetko spôsobuje zmenu charakteru súčinnosti nevedomých úrovní psychiky medzi sebou navzájom i s úrovňou vedomia. Mnohé z týchto látok vyvolávajú fyziologickú závislosť na nich, ktorej moc nezdolá vôľa zďaleka každého subjektu, vo výsledku čoho vzniká príslušná subkultúra a egregor na základe moci tradície a fyziologickej závislosti nad jednotlivcom, nad ktorým vládnu tí, ktorí disponujú dostatočne silnou vôľou, a ktorí si tiež osvojili niektoré špecifické zručnosti a vedomosti[436].
Vplyv mnohých z radu takýchto látok má deštruktívny charakter na hmotné a biopoľové štruktúry organizmu, v dôsledku čoho skracujú životný potenciál subjektu, a to aj na úkor «stierania» «prvotnej» a ďalších informácií, a tiež na úkor ničenia štruktúr, ktoré nesú intelekt, ako proces spracovania a premeny rôznorodej informácie.
Posledná spomenutá okolnosť — ničenie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie, dávanej človeku Bohom priamo alebo nepriamo; priame alebo nepriame ničenie a deformovanie procesov spracovania informácie — hovorí o tom, že užívanie týchto druhov látok nie je v súlade so Zámerom, a preto nie je pre Človeka vhodné.
Dokonca aj v prípadoch, ak u človeka nevzniká fyziologická závislosť od užívania tohto typu látok, a veda nezistila žiadny škodlivý vplyv alebo aj naozaj neexistuje, tak aj v takom prípade, ak sa k nim človek uchyľuje kvôli tomu, aby sa «povzbudil»[437], tak samotný vznik nutnosti «povzbudiť sa» prezrádza, že človek vypadol z rytmiky života podľa Zámeru, v dôsledku čoho aj pociťuje nedostatok síl a pokúša sa odkryť a použiť nejaké svoje rezervné zásoby energie. No takéto «povzbudzovanie sa» musí sprevádzať aj chápanie toho, že je nutné sa vrátiť k rytmike života podľa Zámeru a doplniť rezervné zásoby energie spotrebované «povzbudzovaním sa», a taktiež prehodnotiť udalosti, ktoré sa odohrali, a urovnať si videnie a chápanie sveta.
V stave stádovitosti-svorkovitosti sa skutočne získava určitý druh sily. No vznik tohto druhu sily u „Homo Sapiens“ je založený na tom, že vôľa všetkých účastníkov stáda-svorky je vo väčšej alebo menšej miere potlačená alebo odpojená od procesu riadenia vlastného správania jednotlivca. Účastníkmi stáda-svorky sa sformuje egregor, v ktorom vodca alebo ten, čo sa prvý dostane do konfliktu s nejakými okolnosťami dá počiatočný impulz celému stadovito-svorkovitému správaniu v daných okolnostiach (v prípade, ak impulz nebol daný vodcom, tak vodca v dôsledku svojej prevahy v biopoľovej moci a sile vôle, je schopný prevziať spustený proces stádovito-svorkovitej aktivity, a môže zachovať jeho orientáciu alebo ju zmeniť[438]).
Získať kvalitatívne i kvantitatívne možnosti kolektívnej sily aj plody jej použitia, ktoré sa nedajú dosiahnuť individuálne, je túžbou mnohých. Avšak pre «Homo Sapiens» sú odkryté dva varianty vytvorenia rôznorodej kvality kolektívnosti: stádovitosť-svorkovitosť a súbornosť, z ktorých každá prináša svoje vlastné plody.
Principiálny rozdiel medzi nimi je v tom, že:
● stádovitosť-svorkovitosť si od všetkých účastníkov stáda-svorky (okrem vodcu) vyžaduje dokonca ani nie vedomé vzdanie sa svojej vôle, ale pravé — nefalšované — bezvôlie, k čomu sa pod vplyvom rôznych okolností znižujú nositelia zvieracieho, zombi a démonického režimu psychiky;
● a súbornosť si od všetkých jej účastníkov žiada vzájomne sa dopĺňajúcu zladenosť vôle každého z nich v kolektívnej činnosti podľa Božieho Zámeru, a dosahuje sa na základe algoritmiky charakteristickej pre Ľudský režim psychiky, ktorý je stabilný aspoň počas obmedzenej časovej lehoty[439].
Davo-„elitárne“ kultúry si neuvedomujú tento rozdiel, alebo ak si aj niečo uvedomujú (aspoň v triedení veľkých a malých vodcov na «múdrych» a «despotov-tyranov»), tak nevytvárajú si v sebe vedome vôľový vzťah ku každému z oboch typov kolektívnosti.
Kolektívna sila býva vytúženým cieľom a opája, a bezvôlie (alebo odpojenie vôle od algoritmiky psychiky) sa ľahko dosahuje pod vplyvom alkoholu alebo fajčenia tabaku (alebo nejakých iných oblbovákov). Odtiaľto prechádza obdobie nebezpečných hier, v prípade, ak deti nedokázali prekonať moc inštinktu sebazáchovy, do nadšenia pre stádovito-svorkovité možnosti na základe umelého potlačenia alebo odpojenia vôle od algoritmiky psychiky každého z nich (okrem vodcov a kandidátov na vodcov[440]) a to aj pomocou rôznych oblbovákov. No a vodca, ktorého vôľa prevláda v stáde-svorke «Homo Sapiens», je vo väčšine prípadov len lídrom stáda-svorky, no nie je slobodným od algoritmiky jej bezvôlia[441], ktorá kladie určité ohraničenia aj na jeho vôľu, pretože v opačnom prípade on sám má šancu stať sa obeťou «automatizmov» reagovania stáda-svorky na to, čo ona sama vníma ako «bezvládie/anarchiu».
Ďalším jedným z rozdielov medzi stádovitosťou-svorkovitosťou a súbornosťou «Homo Sapiens» spočíva v tom, že v režime stádovitosti-svorkovitosti je u všetkých jej účastníkov okrem vodcu blokovaná intelektová zložka. Vo výsledku tak egregor stádovitosti-svorkovitosti môže konať iba na základe tej algoritmiky správania, ktorú si jej účastníci vypracovali predtým; a hoci vodca, disponujúci vôľou i vedomou zložkou osobného intelektu, môže mať «mimozmyslový» (vedomý alebo nevedomý) dostup k informačným a algoritmickým (vrátane intelektového) zdrojom účastníkov stáda-svorky, avšak blokovanie osobných intelektov účastníkov bezvôlím — vylučuje u stáda-svorky možnosť vytvorenia kolektívneho intelektu súborného typu[442].
Preto, ak obdobie nebezpečných hier pretieklo do obdobia nadšenia zo stádovito-svorkovitých efektov, tým skôr na základe oblbovania sa omamnými látkami, tak je to nesporný ukazovateľ toho, že vôľové kvality sa v psychike dieťaťa náležitým spôsobom nerozvili. Oblbovanie sa neskôr preleje buď do silnej fyziologickej závislosti od narkotík, alebo do «kultúrneho» popíjania «s mierou» na sviatky a iné príležitosti. Jedno i druhé je zlé, i keď každé po svojom, pretože obe rovnako ničia vnútorný životný dialóg človeka s Bohom, bránia formovaniu mozaikového Bohocentrického videnia sveta a vzniku Ľudského typu režimu psychiky.
No stádovito-svorkovité efekty sú charakteristické nielen u chlapcov vo veku vyjasnenia si vôľových vzťahov každého z nich s inštinktom sebazáchovy, ale aj u dievčat, i keď v živote dievčat (kvôli osobitosti stavby ženskej algoritmiky inštinktov sebazáchovy a zachovania rodu druhu «Homo Sapiens») sa prejavujú v konaní, ktoré prevažne neohrozuje ich zdravie.
Minimálne tomu tak bolo v historickej minulosti až do čias, kým sa kozmetika v podstate nezmenila na chemickú zbraň[443] (a možno aj genetickú, porážajúcu budúce pokolenia); a minisukne v spojení s módnym odmietnutím teplej bielizne nezačali hroziť prechladnutím orgánov uložených v panve, za chladného vetru a mrazu pri absencii schopnosti svojvoľne ovládať energetiku organizmu a prispôsobovať ju parametrom okolitého prostredia; a kým nevstúpila do platnosti kultúra promiskuity pod sloganmi „bezpečného sexu“, tváriaceho sa ako životne dôležitý a prirodzený spôsob emocionálneho ventilovania stresu a doplnenia energie. Okrem toho, spojenie minisukne a modernej dennej spodnej bielizne, ktorá nezakrýva hrádzu a polovice zadku, vytvára dodatočné riziko vniknutia rôznych infekcii do ženského organizmu «cestou zdola» — minimálne v podmienkach letného života v meste s jeho pouličným prachom a špinou, zďaleka nie sterilnou mestskou dopravou a inými verejnými priestormi: stačí sa len raz nešikovne posadiť a vzniknú nepríjemnosti (tým skôr pri imunitnom systéme, ktorý je nedorozvitý alebo oslabený lekárskou „starostlivosťou“ či jesennou avitaminózou).
Nadšenie dievčat a dospelých žien novými módnymi trendmi v dnešnej dobe — pomerne často nebezpečnými pre ich vlastné zdravie a zdravie budúcich generácií, buď priamo, alebo nepriamo následkom neergonomickosti[444] mnohých módnych výtvorov a rituálov, ktoré vošli do módnej kolekcie pravidiel «bontónu» tej-ktorej subkultúry — je prevažne kultúrnym obalom inštinktívne podmienenej algoritmiky stádovito-svorkovitého správania a pritiahnutia pozornosti potencionálnych partnerov (z ktorých si následne vyberie toho pravého*) na reprodukciu nových pokolení druhu «Homo Sapiens». Táto stádovito-svorkovitá podriadenosť ženy (nesúcej neĽudský typ režimu psychiky) priebežnej móde neprestáva fungovať ani potom, ako žena začne žiť rodinný život, a funguje dokonca aj napriek vkusu jej manžela v oblasti estetiky a sexuálnych túžob, čím žena sama otvára možnosť rozbiť si vlastnú rodinu v dôsledku toho, že prestane byť sexuálne príťažlivou pre manžela alebo sa stane príťažlivou pre niekoho cudzieho.
V dnešnej dobe, keď globalisti davo-„elitári“ cielene formujú bezpohlavnú kultúru davu «unisex», tak pod jej tlakom sa bezvôľa chlapcov začína prejavovať v kultúrnych obaloch minulých výlučne ženských subkultúr, a bezvôľa dievčat zasa v kultúrnych obaloch minulých výlučne mužských subkultúr[445].
Jedným z prejavov stádovito-svorkovitých efektov, nebezpečných nielen pre samotných účastníkov stáda-svorky mláďaťa «Homo Sapiens», ale hlavne pre okolitých ľudí sú: tínedžerské skupinové výtržnosti a trestná činnosť, dokonca v podaní dievčat (jeden z následkov bezpohlavnej kultúry «unisex») ešte výsmešnejšie a tvrdšie, než v podaní chlapcov; a v mestskom variante ešte tvrdšie, než vo vidieckom.
«Mazáctvo» v ozbrojených silách, v mnohých prípadoch dokonca kultivované veliteľským zborom s cieľom zjednodušenia si vlastnej služby a neoficiálneho vyhnutia sa plneniu svojich veliteľských záväzkov[446], patrí k tej istej množine stádovito-svorkovitých trestných prejavov defektnosti kostrového základu mravnosti a ďalších zvráteností a porúch v algoritmike formovania osobnosti na ceste od útleho veku do dospelosti.
A bezprostredná príčina všetkých týchto pre spoločnosť nebezpečných prejavov stádovitosti-svorkovitosti spočíva v tom, že v osobnom rozvoji detí vo veku 5 — 13 rokov, ktoré nezískali pravdoverný kostrový základ mravnosti v dôsledku prerušenia životného dialógu s Bohom (alebo neschopnosti ho vedome viesť) — sa nesformovala vôľa. Vo výsledku tak množstvo ľudí nezískalo počas dospievania moc nad inštinktom sebazáchovy a s ním spojenou inštinktívne podmienenou algoritmikou stádovito-svorkového správania.
To jest, všetko je to spôsobené poruchami a zvrátenosťami v algoritmike formovania osobnosti ešte v skoršom veku, než 5 — 13 rokov.
Vo veku 13 — 14 rokov človek normálne dosahuje aj najväčšiu silu intelektu: nie v tom zmysle, že by toho príliš veľa vedel alebo jeho osobná kultúra myslenia dosiahla vrchol dokonalosti — v davo-„elitárnej“ spoločnosti to tak nebýva. Ale schopnosť osvojovať si novú informáciu a prehodnocovať už známu pri zistených výhradách je v tomto veku v davo-„elitárnych“ kultúrach — aj tak najvyššia.
Je to spôsobené jednak zavŕšením rozvíjania štruktúr organizmu, ktoré zabezpečujú intelektuálnu činnosť, a neznečistenosťou organizmu všakovakým «bordelom» a «fyziologickým odpadom» látkovej výmeny a fyziológie biopolí, rozladených nezdravým spôsobom života pod tlakom kultúry davo-„elitárnej“ spoločnosti a technosféry, čo je typické pre dospelých; ale aj tým, že zosilnené zombírujúce vzdelávanie v starších triedach všeobecnovzdelávacích škôl a vo vyšších školách ešte neprejavili svoj ničivý vplyv na videnie a chápanie sveta, a tiež na algoritmiku vlastného myslenia, v dôsledku čoho ona ešte nedosiahla tú úroveň zvrátenosti, rozdrobenosti na navzájom izolované a vzájomne sa blokujúce[447] fragmenty intelektu, čo je typické pre mnohých vysoko vzdelaných a veľa znalých dospelých. A vo výsledku najotupenejšími — v zmysle schopnosti osvojiť si nejakú novú informáciu alebo prehodnotiť už existujúce znalosti s výstupom na novú úroveň chápania tej-ktorej otázky, vrátane vlastnej úlohy v Živote — sa v davo-„elitárnej“ kultúre často stávajú titulované vedecké osobnosti — doktori, profesori, členovia korešpondenti a akademici, ale tiež vysokí hierarchovia cirkví a štátu.
Tiež treba chápať, že aj keď my tu v texte opisujeme formovanie vôle a niektoré aspekty intelektuálnej činnosti postupne, no v živote každého dieťaťa sú: sformovanie vôle a rozvoj intelektu, kultúry myslenia, videnia a chápania sveta — dvomi vzájomne podmienenými procesmi, prebiehajúcimi súbežne.
Do fázy osobného rozvoja, ktorý je charakteristický prebudením vôle a jej formovaním, vstupuje dieťa vo veku 4 — 5 rokov pri «Ja-centrickom» videní sveta, pri značne nerozvinutých (vo vzťahu k normám dospelosti) štruktúrach organizmu zabezpečujúcich činnosť intelektu, pri značne obmedzených vedomostiach a zručnostiach. A vzhľadom na tieto osobitosti, opierajúc sa o «Ja-centrické» videnie a chápanie sveta, dieťa si nutne strojí svoje správanie vyjadrujúce jeho vôľu tak, že naráža na «Božiu vôľu nepremôžeš».
A hoci pedagogika kultúr idealistického a materialistického ateizmu na to zabúda, no ešte pred vznikom takýchto situácií, a aj po nich dieťa dostáva v osvietení Rozlíšením «prvotnú» informáciu, a tiež «operatívnu» a «odvetnú» informáciu, adresovanú Všedržiteľom jemu osobne a vďaka tomu adekvátnu pre jeho osobný rozvoj, ktorá sa mu cielene podáva tak, že umožňuje dieťaťu samostatne alebo s pomocou jeho okolia prehodnotiť svoj štýl správania, svoju už sformovanú mravnosť, svoje zámery do budúcnosti, a tým samotným vlastne — celkovo prehodnotiť a zmeniť charakter svojich vzájomných vzťahov so Životom.
Inými slovami, narážajúc na to, že «Božiu vôľu nepremôžeš», dieťa aj vo veku 13 — 14 rokov, disponujúce už značnými vedomosťami o živote prírody i aktuálnej spoločnosti, jej pamätných dejinách — je schopné pochopiť, čo konkrétne leží v súlade so Zámerom, a čo konkrétne je v rozpore s realizáciou Zámeru; je schopné pochopiť, že každý svoj úmysel musí človek začínať otázkou adresovanou svedomiu, či táto vec má miesto v Zámere, či leží v hraniciach Božieho dopustenia (t.j. či ho Boh dovolí uskutočniť), alebo či je jednoznačne v rozpore so Zámerom a daná činnosť bude nevyhnutne zastavená Zhora; že „slobodnou“ od takéhoto prístupu k začiatku svojej činnosti môže byť len zver (nositelia zvieracieho typu režimu psychiky) a rôznorodí nevoľníci (zombi-bioroboti, naprogramovaní tradíciami a príkazmi vyšších hierarchov, a tiež démoni, ktorých sloboda je ohraničená tým, že nemajú moc nad Rozlíšením, ktoré Boh dáva každému účelovo v súlade s najvyššou úlohou realizácie Zámeru); je schopné sa zamyslieť nad svojou osobnou misiou v Zámere, ktorá sa mu možno odkrýva vo viacerých variantoch jak v jeho vnútornom svete, tak aj cez kultúru spoločnosti; je schopné urobiť vedomý výber toho variantu, realizácii ktorého je najlepšie zasvätiť svoj ďalší život[448].
V tomto veku sa druhý raz (no už pri najvyššej sile intelektu) vracia k otázkam kľúčovej problematiky Života — k tým istým svetonázorovo-teologickým otázkam, týkajúcim sa «nadpozemských/nereálnych» tém v davo-„elitárnej“ kultúre dospelých, na ktorých sa v jeho rannom detstve mal normálne budovať pravdoverný kostrový základ mravnosti.
Algoritmicky všetko prebieha v podstate rovnako, ako už bolo opísané skôr, keď sa hovorilo o spoluúčasti Boha v hrách detí s nebezpečenstvami, len iná informácia, dodávajúca neopakovateľný svojráz života každého človeka, cyklicky prechádza cez špirálovito organizované obvody priamych a spätných väzieb: «prvotná» informácia dávaná v Rozlíšení + informácia z pamäti + «operatívna» informácia + «odvetná» informácia podmienená minulými skutkami → intelekt → správanie vo vnútornom svete (prehodnotenie minulosti, zámery do budúcnosti, formovanie videnia a chápania sveta) → správanie vo vonkajšom svete (vplývanie na prostredie) → «odvetná» informácia. A ak vzájomná spolupráca Rozlíšenia, pozornosti a intelektu (spracúvajúceho «prvotnú», «operatívnu» a «odvetnú» informáciu) je navzájom zladená, tak prebieha nevratný prechod k mozaikovému Bohocentrickému videniu sveta a naprávajú sa mnohé chyby mravnosti a jej kostrového základu, zdedené z ranného detstva, keď dieťa bolo z veľkej časti pod mocou rodových a im nadradených egregorov.
Táto premena algoritmiky osobnej psychiky ku konaniu na základe mozaikového Bohocentrického videnia a chápania sveta, a tiež sformovanie na jeho základe nevratne Ľudského režimu psychiky[449] by normálne mala predchádzať začiatku záverečnej fázy rozvíjania v organizme orgánov reprodukcie nových pokolení biologického druhu «Homo Sapiens» a aktivácie ich funkčne charakteristickej algoritmiky riadenia fyziológie a inštinktívnych programov správania predstaviteľov každého z pohlaví[450].
Jedna z najťažších porúch, čo sa týka následkov, v prekonaní tejto hranice spočíva v tom, že proces prechodu od detského «Ja-centrického» videnia sveta, ktoré je prevažne mozaikové, k Bohocentrickému videniu sveta sa začne, ale... po tom, ako sa «Ja-centrická» mozaika rozsype, proces sa pretrhne pod vplyvom vonkajších faktorov následkom špecifík nedorozvitosti alebo jednostrannosti osobného rozvoja v minulých etapách, pod psychickým tlakom zo strany dospelých vychovávateľov (zdrvujúca stratégia módnej výchovy) a profesionálnej pedagogiky, výsledkom čoho človek vstupuje do puberty a dospelosti so stabilne kaleidoskopickým videním a chápaním sveta.
V iných prípadoch človek, zachovajúc si prv sformovanú na základe «Ja-centrizmu» mozaikovosť videnia a chápania sveta, pretože nestihol zavŕšiť prechod k Bohocentrickému videniu a chápaniu sveta, vstupuje do puberty a dospelosti s dvomi mozaikami: «Ja-centrickou» a Bohocentrickou. V takomto prípade sa algoritmika jeho psychiky, pod vplyvom vonkajších okolností i jeho vlastnej psychickej činnosti formujúcej zámery do budúcna (matričné strojenie), stáva nestabilnou, striedavo sa opierajúc raz na «Ja-centrickú» mozaiku, a raz na Bohocentrickú.
Je to spôsobené vnútornou konfliktnosťou jeho mravnosti. Mravnostné uprednostnenie «Ja-centrizmu» pri rozvitosti vôľových kvalít vedie k démonickému režimu psychiky. No démon s takýmto dvojakým videním sveta bude «démonom-smoliarom», pretože preňho nepostrehnuteľný presun podpory algoritmiky psychiky na Bohocentrickú mozaiku bude vo väčšej či menšej miere brániť úspešnosti jeho démonizmu. V tomto prípade tvrdohlavé zotrvávanie v démonizme je v konečnom dôsledku samovražedné, pretože démonická korporatívnosť nepotrebuje «démonov-smoliarov»[451], a Boh zasa podporuje Ľudskosť a vedomú, premyslenú, úprimnú snahu o ňu. No ak jednotlivec v démonizme tvrdohlavo nezotrváva, ale rieši svoje vnútorné konflikty mravnosti v prospech objektívnej, Bohom predurčenej pravdovernosti, čomu Boh vždy pomáha, tak proces prechodu k Bohocentrickému mozaikovému videniu sveta (ktoré neoddeliteľne sprevádza Ľudský režim psychiky) sa úspešne zavŕši ešte v puberte alebo dospelosti, hoci bude nutné sa učiť aj na vlastných chybách, prameniacich z démonických sklonov, ktoré sa nepodarilo včas odhaliť alebo premôcť.
Okrem toho, Bohocentrické mozaikové videnie sveta je základom k získaniu životnej a, ako následok, emocionálnej sebestačnosti Človeka v Ľúbosti darovanej Bohom.
Dobrá nálada, emočný pozdvih je pri «Ja-centrickom» mozaikovom alebo kaleidoskopickom videní sveta vždy podmienený okolnosťami: po zmene okolností alebo po nabažení sa nimi sa dobrá nálada vytráca, a žiada sa opäť čosi nové. Okrem toho, pri «Ja-centrickom» videní sveta môže dobrá nálada prameniť aj z objektívnej zlomyseľnosti, a naopak deprimovanosť a rozčúlenosť môže byť subjektívnou reakciou na uskutočnenie v živote nejakých cieľov Zámeru.
Vzhľadom na tieto osobitosti «Ja-centrického» videnia sveta, nie je v ňom citeľný a pochopiteľný objektívny rozdiel medzi Bohom darovanou Ľúbosťou a príjemnými závislosťami, na základe ktorých sa tvorí dobrá nálada a emočné pozadie jeho nositeľa.
Tí, ktorí Ľúbia, a nesú v sebe Ľúbosť — nemajú potrebu rečniť o Láske. A naopak, ak o nej hovoria tí, ktorí ju v sebe nenesú — je to podobné, ako vysloviť slovo «med»: zďaleka nie každému sa z toho urobí v ústach sladko; a už vôbec nie každý zistí, že po vyslovení iným človekom slova «med», sa naozaj objaví pravý med v jeho ústach.
Avšak tým, ktorí v sebe Lásku nenesú, ale sú toho schopní, pretože sú k tomu Bohom predurčení, treba hovoriť o tom, s čím majú dočinenia a čo Láskou nie je, čo však pre svoju neznalosť a nechápavosť, želajúc si Ľúbiť a byť Ľúbení, «láskou» nazývajú navzdory podstate Lásky.
V davo-„elitárnej“ spoločnosti, kde väčšina nedosahuje Ľudský typ režimu psychiky, «láskou» vo väčšine prípadov nazývajú všakovaké druhy vášní, spôsobujúce emočný pozdvih, a hlavne — priväzujúce človeka k jeho zdroju. Odtiaľto pramenia v podstate klebetné frázy, ako: «krutá láska...», «kto nepozná lásku, nepozná trápenie...» (slová jednej z ukrajinských národných piesní).
Ľúbosť, však, nielenže nie je krutá, ale je aj spoľahlivou ochranou pred trápením. Ľúbosť nikoho, nikdy a k ničomu nepripútava: ona naopak oslobodzuje z bezvôle pripútaností každého, kto v sebe nachádza Ľúbosť. A ľudským vzťahom, ktoré sa stihli ešte predtým sformovať na základe nejakých pripútaností, Ľúbosť pridáva novú kvalitu, premeniac ich vnútornú podstatu.
A práve Ľúbosť, oslobodzujúca človeka od závislostí, mu prináša slobodu vôle. Bez Ľúbosti vôľa slobodnou nebýva.
Slobodu výberu má človek vždy, no slobodu vôle, ak je spútaný závislosťami — nie. Jeho vôľa je v niektorých jeho zámeroch ohraničená a riadená závislosťami, a v takýchto situáciách človek potrebuje silu vôle, aby zrealizoval vybrané, aby prekonal diktát závislostí o čom sa hovorilo prv. Ak ale človek získava Ľúbosť, ktorá ho oslobodzuje od závislostí, tak nakoľko ho závislosti prestávajú spútavať, spoločne s Ľúbosťou získava aj slobodu vôle.
Človek, ktorý nesie v sebe Ľúbosť, nie je podriadený ubíjajúcim emóciám a získava emocionálnu sebestačnosť. Jeho emočný stav nie je podmienený okolnosťami navôkol, pretože reálne cíti, že Všedržiteľ je neomylný a to je nevyčerpateľná úctivá radosť; nie je podmienený ani tým, či jeho Lásku druhí prijímajú alebo nie, pretože Láska je vo svojej podstate slobodným a štedrým darom, obsahujúcim dôvody a ciele v sebe samom, ktorý, z jednej strany, nemožno nikomu nanútiť, a z druhej strany, ktorý preteká ako voda skrz prsty toho, komu je smerovaná, ak ju ten neudrží vo svojich dlaniach ústretovým prúdom Lásky, ale rozprestiera prsty, aby si pre seba uchmatol viac; alebo ak si schoval ruky, lebo si neželá prijať dar.
Ale aj ten človek, ktorý Ľúbi, nie je vlastníkom svojej Lásky, ale iba nositeľom Ľúbosti Božej, ktorá mu je tiež darovaná Zhora. Napriek tomu, ak človek Ľúbi, tak tí, ku ktorým je nasmerovaná jeho Láska, ak nie sú nositeľmi Ľudského režimu psychiky, môžu vedome alebo nevedome túžiť, aby on bol od nich závislý (buď ako otrok, alebo ako otrokár, čo sa im nesplní), v dôsledku čoho budú jeho Lásku vnímať ako „nesprávnu“ alebo dokonca ako otvorené zlo a absenciu Lásky.
To je už ale ich problém, nie Ľúbiaceho.
Okrem toho, na rozdiel od závislostí a vášní, Ľúbosť neskresľuje a «neobrezáva» funkcionalitu telesných a biopoľových zmyslov a intelektu. Napriek tomu, ak do ľudského správania prenikne ním včas neprehodnotená (napríklad pri nepozornosti k tomu, čo sa dáva v Rozlíšení) a svojou podstatou skazená informácia, vlastná jeho pamäti alebo podmienená jeho mravnosťou, tak človek môže urobiť chyby, a vykonajúc niečo hlúpe vo vnútornom alebo vonkajšom svete, vypadne zo stavu Ľúbosti na viac či menej dlhšiu dobu. No pre neho samotného ten stav, do ktorého upadol kvôli svojej chybe, bude natoľko protivný, že vynaloží všetko svoje úsilie, aby vrátil do svojho vnútra Ľúbosť, bez akéhokoľvek vonkajšieho postrkovania alebo tlaku vonkajších okolností.
A v dôsledku takýchto osobitých vlastností Ľúbosti i «nelásky», ľudia vo svete sa reálne vyvíjajú dvojako: buď pod tlakom Božieho dopustenia, t.j. pod vplyvom vonkajších okolností, ktoré ich nakoniec buď zlikvidujú, alebo privedú k Ľúbosti; alebo pod vplyvom v nich horiacej Ľúbosti. Verte, tá druhá možnosť je lepšia.
Avšak tí, ktorí Ľúbia — naozaj nemajú potrebu rečniť o Láske. A ak o nej hovoria tí, ktorí ju v sebe nenesú — je to podobné, ako vysloviť slovo «med»: zďaleka nie každému sa z toho urobí v ústach sladko; a už vôbec nie každý zistí, že po vyslovení iným človekom slova «med», sa naozaj objaví pravý med v jeho ústach.
A tým, ktorí v sebe Lásku nenesú, ale sú toho schopní, má zmysel hovoriť o tom, čo poznajú ale Láskou nie je, čo však pre svoju neznalosť, želajúc si Ľúbiť a byť Ľúbení (a snaha o to je vložená do človeka Zhora, hoci márnivosť ju môže aj prehlušiť), «láskou» nazývajú navzdory podstate toho, s čím majú reálne dočinenia. A ak oni skutočne Ľúbiť chcú, tak Ľúbosť nájdu vďaka takejto nápovedi, ak tú nápoveď príjmu; vďaka nápovedi ju nájdu rýchlejšie, než keby ju hľadali sami, predierajúc sa márnym zhonom civilizácie, zviazaní závislosťami (vrátane tých vrúcnych) na rukách i nohách. Preto tu bolo v krátkosti rozpovedané o tom, čo Láskou nie je, hoci v spoločnosti sa zvykne nazývať «láskou», dokonca aj s rôznymi básnickými prívlastkami, hoci Ľúbosť je jednoduchá a básnické prívlastky nepotrebuje, a keďže je súborom dokonalostí, obsahuje dôvody i ciele v sebe samej.
No Ľúbosť možno získať len na základe Bohocentrického videnia sveta. A to je známe už oddávna:
«94(93). Každý, kto je v nebesiach i na zemi, prichádza k Milosrdnému len ako otrok[452]; (94). On ich pomenoval a spočítal počtom. 95(95). A oni všetci k Nemu po jednom prídu v deň Vzkriesenia. 96(96). Vskutku, tí, ktorí (Mu*) uverili a tvorili dobré diela[453], — im Milosrdný daruje Ľúbosť» (Korán, súra 19 „Mária”).
To jest po tom, ako prídete k presvedčeniu, že vlastné u vás sú len hriechy a oddáte sa Bohu nie zo strachu pred peklom alebo z túžby po raji, ale z túžby nezaťažovať svojimi hriechmi život svojho okolia a potomkov, tak ak to robíte úprimne, a neoblomne začínate tvoriť dobro, Boh vás povedie a daruje vám Svoju Ľúbosť, ktorá vás oslobodí od závislostí, a ktorú dokážete preniesť celým svojim životom, obdarúvajúc ňou, skrze svoju osobu, Svet. A váš život bude prebiehať v bezprostrednom dialógu s Bohom.
Boh nájde jazyk, ktorému budete rozumieť, aby s vami mohol viesť dialóg — len si nezatvárajte oči a nezakrývajte uši, neotupujte si ani ostatné zmysly, nezriekajte sa rozumu, aby ste nezavrhli Boha, keď sa k vám obráti. A plňte si záväzky, ktorých ste si vedomí, predbiehajúc sa navzájom v dobrých dielach, a Boh pridá k tomu, čo vy plníte, ešte lepšie — nevyspytateľné pre vás v Jeho Zámere.
A získanie Ľúbosti na základe prechodu k Bohocentrickému videniu sveta by sa tiež malo uskutočniť vo veku do 3 — 14 rokov. Ak sa tak aj deje, tak človek pri vstupe do obdobia pohlavného dospievania vedome vníma prebúdzanie pohlavných inštinktov, vníma ako pod ich mocou vzniká v jeho psychike pripútanosť k určitým osobám, ktorá spôsobuje závislosť jeho emočného pozadia od vzťahov s týmito osobami.
No vstupujúc do tohto obdobia s Bohom darovanou Ľúbosťou, on uniká podriadeniu sa moci vášní a pripútaností. Okrem toho, tým že si už predtým osvojil vôľové kvality pri vyjasnení si vzťahu k inštinktom sebazáchovy, je nositeľom ešte jedného pásma ochrany svojej ľudskej dôstojnosti od podriadenosti zvieracím inštinktom (vrátane rôznych modifikácií formou kultúrnych obalov). V stave Ľúbosti, dávajúcej emocionálnu sebestačnosť, človek získava nezávislosť od frekvencie a charakteru pohlavných stykov (alebo vybitia inštinktov v zvrátenostiach), ktoré sú pri všetkých (bez výnimky) neľudských typoch režimu psychiky v mnohom určované emočným pozadím, náladou a stabilnosťou psychickej činnosti[454].
Vo výsledku tak v Ľudskom režime psychiky nemá miesto to, čo sexuológia nazýva pohlavnou zvrhlosťou a sexuálnou exotikou, ktorých úlohou je oblažiť zmysly.
A pohlavný styk pri Ľudskom type režimu psychiky stráca úlohu všeobecne dostupného prostriedku emočného vybitia alebo dobitia sa, získania pôžitku, a nadobúda svoje Istinné poslanie — poslanie posvätného aktu, zameraného výlučne na počatie a výchovu nového Človeka — zástupcu Boha na Zemi.
Ak hranica sformovania Ľudského typu režimu psychiky nie je prekročená vo veku do 13 — 14 rokov, potom sa tak deje výlučne v dôsledku rôznych nadkritických odchýlok[455] v osobnom psychickom alebo telesnom (hmotnom alebo biopoľovom) rozvoji.
V takom prípade tínedžer vstupuje do obdobia pohlavného dozrievania, zaťažený rôznymi druhmi nedorozvitosti a zvrátenosti organizmu a psychiky, čo je spôsobené chybami (nepravdovernosťou) občas aj niekoľkých minulých pokolení jeho priamych predkov (alebo pestúnov, ktorí nahradili príbuzných), skazenosťou subkultúr a kultúry celej spoločnosti, a nielen chybami uskutočnenými jeho staršími príbuznými a profesionálnymi pedagógmi v jeho bezprostrednej výchove. Keďže opis mnohovariantnej kombinatoriky všemožných porúch a zvráteností v algoritmike formovania osobnosti by bol príliš objemným a presahoval by rozsah problematiky aktuálnej knihy, my sme sa obmedzili len na poukázanie tých najzávažnejších príčin (čo sa týka následkov): «Ja-centrizmus», kaleidoskopickosť videnia a chápania sveta, podriadenosť inštinktom jak bezprostredne, tak aj pod prikrášleným kultúrnym obalom.
V takomto variante osobného rozvoja, bez dosiahnutia Ľudského režimu psychiky pred začiatkom pohlavného dozrievania, má prebudenie pohlavných inštinktov v živote civilizácie za následok jak drobné nepríjemnosti, tak aj veľké problémy, keď inštinktívne podmienené vášne, zmiešané s kultúrne podmienenými vášňami, vášňami vlastného démonizmu, sú schopné zničiť všetko navôkol[456].
A táto podmienenosť vzniku mnohých rodín na základe moci inštinktov spôsobuje aj množstvo problémov v samotných rodinách, vytvára zbytočné ťažkosti predovšetkým deťom. Inštinkty biologického druhu «Homo Sapiens» sú také, že správanie ženy podriaďujú službe/starostlivosti o dieťa v počiatočnom období jeho života; a správanie muža podriaďujú službe/starostlivosti o ženu. Inými slovami, pod diktátom inštinktov sa matka nachádza v psychologickej podriadenosti dieťaťu, a muž v psychologickej podriadenosti žene (žene alebo milenky); emočné pozadie dospelých, a následne aj emočno-zmyslový režim ich psychickej činnosti je určovaný pohlavnými vzťahmi a preto nie je pre Človeka normálny (t.j. nenormálny — vzhľadom k tej norme, ktorú sme odhalili a opísali v kapitole, ktorá bola tejto otázke zasvätená).
Pri Ľudskom režime psychiky u oboch manželov nemá nič z tohto nad nimi moc. V zvieracej forme života v biosfére (v živote zvierat *), toto všetko si navzájom zodpovedá a plní úlohu podpory dostatočnej plodnosti druhu. V živote davo-„elitárnej“ civilizácie, toto všetko má nad ľuďmi moc presne tak ako v zvieracej forme života v biosfére, ale kultúra davo-„elitárnej“ spoločnosti do tohto vnáša disharmóniu, spôsobenú tým, že zvierací režim psychiky obrastá[457] všelijakými zombi obalmi a démonickými nadstavbami.
Preto bez prechodu k Ľudskému režimu psychiky nutne vznikajú v živote civilizácie konflikty medzi pokoleniami v spoločnosti, medziľudské konflikty v rodine medzi manželmi ako aj medzi dospelými i deťmi[458].
Ak sa obmedzíme analýzou perspektív osoby mimo jej previazanosti so spoločnosťou, tak vo výsledku:
Ak sa k začiatku pohlavného dozrievania nesformoval nevratne Ľudský režim psychiky prirodzenou cestou dospievania, tak do dospelého života človek vchádza ako nositeľ zvieracieho režimu psychiky, režimu psychiky zombi alebo démonického.
A tak, už ako dospelé osoby, jedni sa zastavujú na dosiahnutej úrovni vývoja, domnievajúc sa, že sú normálni, plnohodnotní ľudia, a druhí cítia, že v nich samotných, v ľuďoch okolo, v celej spoločnosti niečo nie je v poriadku, tak ako by malo byť, a neprestávajú hľadať v čom sa odráža plnosť dôstojnosti Človeka, aby ju mohli uplatniť v sebe aspoň do staroby a pomôcť svojmu okoliu v odhalení a vyriešení ich životných problémov. A tým, ktorí sú úprimní v tomto hľadaní a premene seba samého — tým Boh pomáha, a oni dosahujú želaný cieľ, meniac spoločnosť aj jeho «noosféru» v duchu Božieho Zámeru smerom k Ľudskosti.
V aktuálnej kapitole sme poukázali na základné hranice, ktoré je nutné prekonať na ceste od útleho veku k začiatku puberty[459], aby sa Človekom mohol stať každý, bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnú príslušnosť, kultúrne prostredie. Ony sú spoločné pre všetkých, no každému je daný svoj vlastný osud v celkovom osude ľudstva (zjednocujúcom všetky osobné osudy), a preto životná cesta každého disponuje určitým svojrázom tých životných okolností, v ktorých on buď úspešne prekonáva každú z hraníc, alebo ju prechádza s nejakými «pokutovými» bodmi, alebo je zajatcom okolností a zastavuje sa pred dokončením svojho rozvoja.
Neopakovateľný svojráz informácie (vo svojej plnosti), s ktorou sa človek stretáva počas celej svojej životnej cesty od počatia až do smrti, tie vedomosti a zručnosti, ktoré si ľudia osvojujú — zatieňujú tieto hranice a preto sa pre mnohých stávajú akoby neviditeľnými a podstatou nepochopiteľnými. Pritom informácia (vedomosti) a životné zručnosti, nevyhnutné pre činnosť vo vonkajšom, všetkými zdieľanom svete, sa podávajú ako jediné dôležité, ako tie, ktoré charakterizujú životné úspechy alebo neúspechy každej osoby. Z množstva takýchto hodnotení, vyjadrujúcich intelektuálno-démonický «Ja-centrizmus», vyrástla védická (znacharská) kultúra davo-„elitarizmu“, ktorá priviedla ku skaze minulú globálnu civilizáciu, a ktorá od začiatku začala seba reprodukovať pri formovaní dnešnej globálnej civilizácie a jednotlivých regionálnych civilizácií tvoriacich jej súčasť.
No potom, ako boli menované hranice osobnostno-psychologického rozvoja odhalené a ako bolo preukázané, že prevládajúca kultúra je v skutočnosti taká, že ľudia vstupujú do dospelosti s množstvom problémov osobnostno-psychologickej nedorozvitosti, ktoré sami nedokázali odhaliť a vyriešiť v detstve alebo ktoré vyriešili nejako chybne, je potrebné uvedomenie si toho, že vedomosti a zručnosti, svojráz informácie, s ktorou človek prichádza do styku v rôznych etapách svojej životnej cesty, má podriadený charakter: ich osvojenie si v detstve a tínedžerskom veku je nevyhnutné len do tej miery, do akej práve v tomto procese každý úspešne napreduje smerom k Ľudskému režimu psychiky a otvoreniu možností ďalšieho osobného a spoločenského rozvoja na tomto základe. No žiadne osvojené vedomosti a zručnosti — od základov abecedy a aritmetiky až do výšin jogy alebo mágie — sami osebe nikomu a nič negarantujú.
Vzhľadom na túto okolnosť sa celé ľudstvo ocitlo v situácii, keď nie je zatiaľ schopné urobiť voľbu (ktorú si mnohí ani neuvedomujú, a ktorú navyše mnohí zatiaľ nie sú schopní učiniť, ani keď si uvedomujú jej podstatu a nutnosť), kvôli svojej osobnostno-psychologickej nedorozvitosti. A možnosti voľby sú takéto:
● buď ďalej navyšovať spektrum informácie a zručností nesených kultúrou, privádzajúc na svet nové a nové pokolenia ľudí, ktorým prevládajúca kultúra bráni stať sa plnohodnotnými Ľuďmi (a zároveň ich predurčuje na bytie neĽudí-démonov, uchádzajúcich sa o post «nadľudí»), čo sa v konečnom dôsledku nutne zavŕši katastrofou globálnej civilizácie;
● alebo vedome cielene pretvoriť kultúru a «noosféru» činnosťou tých, pre ktorých je neprijateľné – aby ľudstvo pokračovalo cestou znacharsko «ezotericky-exoterickej» davo-„elitárnej“ tradície, nevedomo-automaticky vedúcej dnešnú globálnu civilizáciu ku katastrofe[460]. Pretvoriť kultúru a «noosféru» tak, aby v spoločnosti:
bolo jednoznačne všeobecne známe, čo je to Ľudský režim psychiky;
prevládal názor, že Ľudský režim psychiky je prirodzený a jediný normálny pre ktoréhokoľvek predstaviteľa druhu «Homo Sapiens», počnúc jeho pubertou;
domáca rodinná, školská a celospoločenská vychovávateľská prax v ich dejinnom rozvoji garantovala dosiahnutie Ľudského typu režimu psychiky k začiatku puberty všetkými novorodenými deťmi (bez výnimky).
A zatiaľ, keďže my všetci sme deťmi, ktoré vyrástli vo védicko-znacharskej kultúrnej tradícii davo-„elitarizmu“ (ktorá má viac dočinenia s vedomou úrovňou psychiky), v jej miernejšej forme zdedenej z Atlantídy, no s nezmenenou podstatou v «noosfére» (súčinnosť s ňou u väčšiny prebieha prevažne na nevedomých úrovniach psychiky), tak my všetci (so zriedkavými výnimkami) vstupujeme do dospelosti zaťažení množstvom svojich i cudzích chýb v osobnostno-psychologickom rozvoji každého z nás, ktoré sa odohrali v dobe od počatia.
Tí, ktorí to necítia a nechápu, žijú ako sa podarí, a nezmyselne zberajú plody svojich i cudzích chýb v hraniciach Božieho dopustenia, čo nie je dôstojné človeka. A tí, ktorí to aspoň cítia, hoc aj nechápu podstatu opísaného procesu formovania osobnosti, budú už v dospelosti musieť znova a znova sa vracať k práci nad chybami detstva, aby predsa len prekonali hranice, ktoré ich kedysi zastavili v osobnostno-psychologickom rozvoji, a stali sa plnohodnotnými Ľuďmi. A ak sa jednotlivec o to skutočne usiluje, tak aby pomohol algoritmike nevedomých úrovní svojej psychiky v riešení rôznorodej problematiky, a aby sa v súlade s Božím Zámerom stal spolutvorcom ľudskej dôstojnosti (jak svojej, tak aj druhých ľudí) — je nevyhnutné osvojiť si to, čo starovekí Gréci nazývali «dialektikou», no v jej pravdivej religióznej podobe, nutne obrátenej nielen k druhým ľuďom, ale predovšetkým k Bohu.
V opačnom prípade podstata rozdielov (ktoré cítia mnohí[461]) medzi dospelými ľuďmi podľa režimov psychiky nimi nebude pochopená správne, ale nejako ináč, čo bude objektívne brániť pretvoreniu «noosféry» na Ľudský typ, konzervujúc tak pre budúcnosť civilizácie nebezpečný davo-„elitarizmus“ a védicko-znacharskú kultúru v nejakých nových, ešte vycibrenejších, a preto skazenejších formách.
Primerane problémom a úlohám, ktoré sú človeku predkladané v programoch «maximum» a «minimum», Boh v Rozlíšení človeku obsahovo predkladá patričnú «prvotnú» informáciu, ktorá je úmerná rozvitosti telesných a biopoľových štruktúr jeho organizmu potrebných k jej pochopeniu a spracovaniu, a tiež úmerná rozvitosti vnímania sveta, a v rečovom období života aj chápania sveta[362]. Tento proces, ležiaci v základoch formovania informačno-algoritmického zabezpečenia človeka, sa začína ešte vo vnútromaternicovom období rozvoja jedinca a pokračuje po narodení. Ak nie sú prítomné ťažké genetické chorobné odchýlky, tak intenzívne rozvíjajúce sa hmotno-telesné a biopoľové štruktúry nervového systému[363] i celého organizmu začínajú podporovať nevedomý intelekt ako dvojaký proces:
● po prvé, ako proces triedenia a skladania «prvotnej informácie». V tomto procese sa množstvo «to — nie to», dávané v Rozlíšení, skladá do vlastného videnia sveta.
● po druhé, ako proces modelovania priebehu udalostí v Živote na základe videnia sveta a vytvárania svojho vnútorného i vonkajšieho správania.
Tieto dve zložky procesu nevedomej intelektuálnej činnosti prebiehajú paralelne popri sebe, ovplyvňujúc sa navzájom.
Spočiatku sa formuje vlastné videnie sveta — «Ja-centrické». A analógie mravných kritérií, ktoré riadia spracovanie informácií v algoritmike psychiky bábätka, sa čerpajú z geneticky prednastavenej algoritmiky inštinktívno-reflexného správania, zodpovedajúcej jeho veku.
Neskôr sa v detstve, úmerne rozvitosti štruktúr organizmu v procese dospievania dieťaťa a úmerne rozvitosti jeho videnia a chápania sveta, ešte pred tým ako prehodnotí kultúru dospelých v tínedžerskom veku, táto inštinktívno-reflexná algoritmika začleňuje do mohutnejšej (rozvetvenejšej a flexibilnej), kultúrne[364] podmienenej algoritmiky správania. Mravné kritériá sa v tomto období života detí formujú prevažne nevedomky v hravom napodobňovaní dospelých[365], a tiež v hotovej podobe z egregorov podporovaných spoločnosťou, a najmä, z rodových egregorov, na ktoré sa nevyhnutne každý človek napája «automaticky» (pre fakt pôvodu od konkrétnych predkov) — vplyvom genetického (chromozomálnym aparátom) nastavenia parametrov prijímačov a vysielačov biopolí jeho organizmu.
Postupne, úmerne procesu rozvoja telesno-biopoľových štruktúr, prebieha prvá zmena režimu psychiky dieťaťa. Tá je spôsobená rozvojom vteleného vedomia dieťaťa do takej miery, že sa prejavuje a začína rozvíjať vedomá zložka intelektu a počiatky mravnosti rozpoznávané samotným dieťaťom. Tento prechod je sprevádzaný začiatkom osvojenia si artikulovanej reči, čo je zároveň aj začiatkom formovania detského chápania sveta[366].
Detský intelekt v tomto období aktívne pracuje jak vo vedomej, tak aj v nevedomej zložke, a dieťa unáša životom hrebeň vlny jeho tvorivej aktivity. Avšak jeho tvorivá aktivita sa v tomto období prejavuje väčšinou v prispôsobovaní si objektov a subjektov, ktoré sa okolo neho nachádzajú (vrátane rodičov, starých rodičov, súrodencov) podľa seba, k svojim priebežným potrebám, a taktiež v prispôsobovaní si kultúrneho dedičstva spoločnosti, vytvoreného minulými pokoleniami ako aj dospelými v období jeho detstva.
Vedomostí a zručností má dieťa v tomto veku ešte málo, a ako dôsledok vznikajú — škrabance, odreniny, modriny a hrče, no i otvorené možnosti oveľa vážnejších zranení a neželanej smrti pod vplyvom prevažne objektov súčasnej technosféry[367] jak domácich, tak aj pouličných.
Preto od rodičov (a zároveň od všetkých dospelých, pri ktorých sa deti ocitli) sa vyžaduje vnímavosť, pozornosť, predvídavosť a preventívna starostlivosť, aby dieťa pri svojom poznávaní a prispôsobovaní si Sveta neurobilo niečo, čo by ho mohlo nenávratne zmrzačiť alebo zabiť. Ak sa v Božom dopustení niečo také stane, na vine sú dospelí, ktorí v niektorých svojich činoch prejavili trestuhodnú ľahostajnosť (nemusí to byť nutne vo vzťahu k ich dieťaťu: Svet je jeden a poprepájaný do jedného celku), parazitizmus alebo agresiu, ktoré sa však k nim vrátili po reťazci spätných väzieb v podobe takéhoto druhu «odvetnej» informácie.
A hoci takéto prípady sú vždy smutné a ťažké pre všetkých, ktorých sa tak či onak týkajú, no život hmotného tela — to ešte nie je život človeka v jeho plnosti, a Najvyšší sa nemýli. A všetko, čo sa deje, deje sa tým najlepším možným spôsobom vzhľadom na aktuálnu mravnosť, a z nej prameniacu etiku, všetkých ľudí:
Nepáči sa vám, čo a ako prebieha v Živote v Božom dopustení — zmeňte svoje mravy, predurčujúce algoritmiku individuálnej i kolektívnej psychiky, a UČTE svoje deti i svojich vnukov UČIŤ SA osvojovať si pravdovernosť prostredníctvom Života, aby nemuseli ťažko prežívať v tej oblasti Božieho Predurčenia, ktorá sa nazýva „dopustenie“.
No k ďalšiemu rozvoju kultúrneho dedičstva na základe prehodnotenia a vnesenia doň čohosi nového, čo tam predtým nebolo, dieťa ešte nie je pripravené: jeho videnie a chápanie sveta to vo väčšine prípadov ešte neumožňuje, a algoritmika psychiky je zatiaľ zaneprázdnená riešením úloh týkajúcich sa inej problematiky.
V tomto období ešte pokračuje dopĺňanie informačného zabezpečenia správania človeka «prvotnou» informáciou na základe poskytnutia Bohom v Rozlíšení samotnému dieťaťu ale aj tým, čo ho vychovávajú (rodičom, starým rodičom, súrodencom, rodinným priateľom atď.) akýchsi dvojíc «to — nie to» a k tomu sprievodnej «operatívnej» a «odvetnej» informácie, ktorú by dospelí mali zaregistrovať a pochopiť. Ak sa dáva niečo v Rozlíšení okolitým účastníkom výchovy dieťaťa, tak do ich pozornosti vojde čosi, a ak ich pozornosť neuletí na riešenie nejakých vlastných problémov, tak sa zrazu objaví myšlienka: «Toto je to, čo dieťa potrebuje». V tomto bode sa proces môže aj prerušiť, pretože rodičia a druhí dospelí, pod tlakom zhonu a vlastných zámerov, napokon nemusia vôbec uskutočniť to, čo práve rozpoznali ako potrebné pre rozvoj ich dieťaťa.
Ak sa v Rozlíšení dáva dieťaťu priamo nejaká informácia, s ktorou si samostatne nevie rady, tak ono v tých prípadoch začne „píliť uši“ okolitým dospelým rôznymi otázkami a žiadosťami. A tieto otázky môžu byť v silnom kontraste k jeho každodenným hravým detským záujmom a ambíciám pomaškrtiť si na niečom dobrom, alebo k čomukoľvek, čo je typické pre deti vo veku od 3 do 7 rokov.
Dieťa v tomto veku sa môže od rodičov dožadovať odpovedí na otázky: ako funguje Svet? A po odpovedi: «Svet sa skladá z matérie», sa začne dožadovať jasnej odpovede na ďalšiu otázku: «a čím sa líši táto neznáma «matéria», z ktorej sa skladá svet, od tej známej matérii, z ktorej sú zošité moje šaty?» (ak preložíme jeho detskú otázku do jazyka «vedeckej» filozofie). Zaujímajú ho aj otázky, čím sa odlišuje živé od neživého? čo je to smrť, a ako žijú mŕtvi[368]? existuje Boh, a ak neexistuje, tak prečo hovoria, že existuje? bolí to strom, keď ho pília? je správne jesť mäso, veď pre zvieratá, vtáky, ryby to je strašné a bolestivé, keď ich zabíjajú? odkiaľ sa berú peniaze a prečo sú veci tak drahé a nie sú zadarmo? kto je to pán? ako funguje štát, a prečo v niektorých sú králi, a v iných nie? čo je to «dobré», a čo je to «zlé»? prečo, a kvôli čomu sú dievčatá a chlapci — rozdielni? Ako vyzerajú dospelí ujovia a tety bez šiat? Porozprávaj, aký si bol (bola), keď si bol (bola) malý (malá). Ako ľudia žili, keď som ešte nebol na svete? odkiaľ sa vzal prvý človek?
A dieťa ešte zaujíma kopec ďalších otázok, hľadanie odpovedí na ktoré zabezpečí prácu pre nejeden vedecko-výskumný ústav na niekoľko desaťročí.
U veľkého množstva detí (vo veku od 3 do 7 rokov) sa v takýchto filozofických otázkach prejavujú záujmy ich osobnosti, ktoré sú v predstihu Zhora zamerané na informačno-algoritmické zabezpečenie realizácie ich programov «maximum» v priebehu celého ich nasledujúceho života.
A najsmutnejšie na tom je, že dospelí sa k tomuto typu otázok stavajú neseriózne, ako k nezmyselným detským vrtochom. Odháňajú ich alebo im dávajú nepravdivé odpovede[369], а nehovoria k veci, aspoň v miere svojho vlastného chápania a primerane tomu, čo dieťa v jeho veku dokáže pochopiť popri už osvojených vedomostiach, a primerane miere rozvitosti jeho vnímania a chápania sveta[370]. Hľadiac na to, ako sa dospelí stavajú k takémuto druhu detských otázok, možno sa zamyslieť aj nad tým, či vari dospelí nikdy neboli deťmi? ...či ich azda nikdy nezaujímali takéto filozofické a teologické otázky veľmi vysokej úrovne, ak to povieme vedeckým jazykom dospelých?
No okrem toho, že dieťa kladie hlboké filozofické otázky, môže tiež žiadať (a narobiť pritom aj cirkus), aby mu kúpili nejakú celkom konkrétnu knihu, na pochopenie obsahu ktorej však vo svojom veku očividne nie je pripravený (o čom sa aj sám presvedčí, ak mu ju začnú čítať, alebo ho nechajú listovať). Po tejto udalosti môže kniha doma ležať aj niekoľko desaťročí kým ju znova nájde, prečíta, alebo si spomenie, čo mu bolo prečítané v detstve (na vtedy nepochopené fragmenty), a usúdi že daný text je dôležitý pre jeho dospelý život[371].
Dieťa môže aj «nasadnúť» na informačné potoky dospelých, ak debatujú o niečom pre nich veľmi zaujímavom alebo dôležitom, a dieťa náhle preruší svoju hru, šum a ruch, potichu si prisadne vedľa dospelých a pozorne načúva a ukladá si do pamäti to, čo bežne nepatrí do sféry hravých záujmov ani jeho samého, ani jeho vrstovníkov, a bude si to pamätať ak nie celý život, tak po dlhé roky (alebo si na to spomenie po niekoľkých desaťročiach).
A všetok tento prudký záujem detí vo veky 3 — 7 rokov, o veci pre deti netypické, môže prebiehať na pozadí bežných detských hier a vrtochov (napr. nekúpenej, no veľmi želanej hračky, nanuku atď.), čo je typické pre všetky deti v ich veku. A hoci intenzita a sila vrtochov je u každého dieťaťa v jednotlivých vekových periódach iná (a všetky deti vrtošia následkom «Ja-centrizmu» primeraného ich veku a určitej nestabilite algoritmiky ich psychiky, ktorej informačné a mravné zabezpečenie sa ešte nesformovalo), predsa len niektoré vrtochy a žiadosti detí vyčnievajú spomedzi ostatných, dalo by sa povedať svojou neopodstatnenosťou, alebo naopak, záujmom o veci nezodpovedajúce ich veku.
Takéto prejavy v živote ich dieťaťa môžu u rodičov vyvolať údiv až podráždenie, spôsobené ich zábudlivosťou na vlastné detstvo a nechápaním Životnej účelovosti toho, čo prebieha v detskej psychike (prečo práve „ICH drobec“?[372] — rodičia si neuvedomujú, po prvé, že ich «drobec» nie je «ich» majetkom, ale slobodnou dušou od Boha v tomto Svete, a po druhé, že «drobec» vyrastie a detstvo je dané na prípravu pre dospelý život, v čom dospelí musia pomôcť), no na rozdiel od dospelých, žijúcich dnes prevažne priebežnými záujmami a stresom, dieťa vo veku od 3 do 7 rokov, dokonca v dnešnej kultúre, žije pod Božím vedením, a väčšinou sa mu neprotiví: ono sa pod Božím vedením pripravuje na dlhý život pred sebou, a Boh — lepšie než dieťa i jeho rodič — vie, čo presne bude dieťa vo svojom dospelom živote potrebovať, a v predstihu mu poskytuje prístup k náležitej «prvotnej» informácií, čím dieťaťu priamo dáva v Rozlíšení niečo, čo z jeho strany vyvoláva otázky filozoficko-teologického a vysoko vedeckého charakteru (prosby a žiadosti k rodičom i všetkým okolo, ktoré zjavne nespadajú do okruhu jeho hier a detských záujmov); ale aj nepriamo dáva čosi v Rozlíšení okoliu tak, aby zmysel toho našli sami a pochopiac to (čo im bolo dané v Rozlíšení), aby tak isto dieťaťu v predstihu poskytli čosi adekvátne a dôležité pre jeho budúci život.
Záujem detí vo veku od 3 do 7 rokov o neštandardné otázky, ktoré sa v dospelom živote radia do kompetencie filozofie, teológie, sociológie, teoretickej a experimentálnej fyziky, biológie, inžinierskej práce[373] atď., pričom ich záujem o danú tému často prekračuje hranice najvyššej aktuálne dosiahnutej úrovne rozvoja daných oblastí (kultúry spoločnosti) v historickom období ich detstva — je prirodzený, pretože:
● Práve v tomto veku prebieha formovanie mravnosti, rozpoznávanej samotným dieťaťom, v tom zmysle, že sa stáva schopným dávať odôvodnené odpovede na otázky typu: čo chce a prečo? A tiež je schopný zaradiť do kategórií «dobré» a «zlé» činy, či už svoje vlastné, cudzích reálnych subjektov alebo vymyslených osôb.
● Mravnosť, formujúca sa v tomto vekovom období, predstavuje KOSTROVÝ ZÁKLAD celej budúcej MRAVNOSTI DOSPELÉHO JEDINCA. Práve na tento «kostrový základ mravnosti», podľa obsahu a hierarchického usporiadania v ňom prítomných mravných kritérií, sa budú behom života naň pripájať a rásť aj všetky ostatné mravné kritériá.
● Božie predurčenie človeka — byť Božím zástupcom na Zemi — si od jednotlivca žiada názorovú určitosť práve v tomto druhu otázok, ktoré sú pre väčšinu ľudí v davo-„elitárnej“ spoločnosti «nadpozemské/nereálne», vzhľadom na ich vlastné chápanie sveta a starosti, ktorým sa venujú. A názorová určitosť k týmto druhom otázok, či už blízka pravde, lživá alebo žiadna (ako jeden z druhov nemravnosti) — určuje aj celý nasledovný život jedinca a možnosť realizovania jeho programov «maximum» a «minimum» aspoň ku sklonku života[374].
Práve z týchto dôvodov je záujem dieťaťa o takéto otázky v tomto vekovom období zákonitý a prirodzený. Chybnosť (neúplnosť) a pokrivenosť kostrového základu mravnosti, to sú tie najvážnejšie a najťažšie odstrániteľné (v ďalších obdobiach života) defekty rozvoja osobnosti (ako pri všetkých defektoch, kde termín «kostra» môže byť použitý v priamom alebo prenesenom zmysle). Ak sa kostrový základ mravnosti dieťaťa nebuduje tak, aby malo možnosť pochopiť tieto «nadpozemské/nereálne» otázky pri komunikácii s prírodou a dospelými, tak sa táto mravnosť buduje vo viac či menej škodlivej podobe prevažne nevedomky: počas detského napodobovania správania dospelých (zo svojho okolia alebo z filmov) a tiež sa čerpá z rodových egregorov a rôznych hierarchicky nadradených egregorov, podľa štruktúry ich vzájomnej vloženosti v «noosfére» Zeme.
Okrem toho, v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa kostrový základ mravnosti aspoň čiastočne kriví prevládajúcou kultúrou celej spoločnosti, a tiež subkultúrou tých kruhov spoločnosti, ku ktorým patrí rodina, konkrétne svojimi už vopred hotovými názormi k svetonázorovo-teologickým otázkam. V epoche idealistického ateizmu nové pokolenia tak preberali od dospelých obradnú vieru (pozdvihnutie rituálov na úroveň modlitby a vnútornej komunikácie s Bohom*), ničiacu ich vieru Bohu na základe svedomia v Živote a ich osobnú vnútornú relígiu (vnútorné spojenie s Bohom, bez prostredníkov*); v epoche materialistického ateizmu nové pokolenia rovnakým spôsobom preberali od dospelých presvedčenie, že Boh neexistuje, hoci ak žili podľa svedomia, mohli byť v Živote k Bohu bližšie, než obradoverci bez svedomia, od detstva presvedčení v tom, že Boh existuje a je Všemocný[375].
A aby sa v nových pokoleniach neobnovovali automatizmy správania na základe chybných názorov minulých generácií v rôznych «nadpozemských/nereálnych» otázkach, samotní dospeláci musia spolu so svojimi deťmi pouvažovať nad tým, či majú vo všetkých svojich názoroch na «nadpozemské/nereálne» otázky pravdu.
Pre spoločnosť je výhodnejšie podporovať a uspokojovať záujem detí práve k tejto problematike (presahujúcej dosiahnutú úroveň kultúry), než brániť deťom v uspokojení ich záujmov alebo im povinne nanucovať predstavy dospelých diplomovaných pedagógov, často slaboduchých a bez pamäte, o tom, čo — z pohľadu dospelých — by malo v detstve zaujímať ľudí druhého pokolenia, ktorých čaká riešenie iných úloh rozvoja ľudstva.
Nižšie je uvedený príklad „vedecky“ podloženej „pedagogiky“ mladších vekových skupín v jej praktickom použití, známy z reálnej minulosti detských škôl:
Podľa metodických príručiek pedagógov v detských škôlkach ZSSR koncom 1950-tych a začiatkom 1960-tych rokov sa deti na hudobnej výchove s nútenou disciplínou zborovo učili pesničku so slovami «slniečko na dvore, a v sade cestička, ty moja sladká, jahôdka-čerešnička», ktorú spievali bez nadšenia a záujmu len preto, aby nešli stáť do kúta; a keď ostali na chvíľu sami bez dozoru vychovávateľov[376], niektoré deti, hoci nie všetky, si pospevovali pesničky z detskej subkultúry s inými slovami: «len nech je vodka a zo sleďa chvost...» — a potajomky (vo veky 5 – 6 rokov), za letnou sprchou v priestoroch detskej škôlky, skupinovo, jeden za druhým do kruhu fajčili cigaretu „Belomor“ (Cigarety vždy niekto z nich, približne raz za týždeň, systematicky nosil z domu). Každodenné fajčenie pokračovalo až do tej doby, kým rodičia niekoho z detí po návrate zo škôlky nezacítili cigaretový smrad v dychu svojich detí a nebrali na zodpovednosť vychovávateľov a administráciu.
Kostrový základ mravnosti, sformovaný v rannom detstve na alkoholovo-barovej problematike tých rokov, sa prejavuje dnes všade v dospelom živote toho konkrétneho a niekoľkých ďalších pokolení niekdajších detí. A ak by sa kostrový základ mravnosti formoval ináč: nie na alkoholovo-barovej problematike, prevládajúcej v niektorých rodinách a spoločných dvoroch, a nie na hlúpych pesničkách v škôlke «o sade s čerešňou», vymyslených pre deti osprostenými dospelými[377], ale na celosvetonázorovej problematike života ľudstva? — bol by dnes život Ruska iný.
A čo dnes podsúvajú deťom v úlohe akože ich detských záujmov dospelí pedagógovia-zabednenci v reálnej výchovnej praxi detskými škôlkami a televíziou? kto túto výchovu realizuje? kto a ako si zlízne jej následky...
Pouvažujte, čo s tým robiť, a ako ochrániť deti, aspoň v budúcnosti pred takýmito diplomovanými škodcami — pedagógmi a radom detských spisovateľov, scenáristov a režisérov, tvorcov televíznych programov? či represie voči nim nezabezpečujú riešenie problému formovania kostrového základu pravdovernej mravnosti budúcich pokolení.
No reálna kultúra spoločnosti súčasnej globálnej civilizácie (s výnimkou niektorých špecifických subkultúr a relatívne neveľkého počtu rodín) je taká, že prirodzený záujem väčšiny detí o kľúčové otázky života týkajúce sa každého z nich osobne, o kľúčové otázky života spoločnosti a Života celkovo — nenachádza v období formovania kostrového základu mravnosti detí patričné uspokojenie. A toto má v davo-„elitárnej“ spoločnosti (okrem zombírujúcej profesionálnej, diplomovanej a OHLUPUJÚCEJ PEDAGOGIKY) ešte dve navzájom prepojené a najviac očividné príčiny:
● Nevnímavosť samotných rodičov k dôležitosti týchto otázok. Nevnímavosť, ktorú si osvojili vlastným začlenením sa do márnivého zhonu života dospelej populácie, ktorá nedozrela do Ľudskosti; týmto je aj podmienená nezdvorilosť a povrchnosť odrážajúca sa v podstate odpovedí na tieto otázky; permanentná zaneprázdnenosť dospelých márnosťami a zhonom (pracovaním do úmoru kvôli kariére alebo peniazom, domácimi prácami, televízorom, rôznymi závislosťami na degradačno-parazitickom spektre potrieb — vlastných aktuálne panujúcej kultúre spoločnosti atď.)
● «Stratégia výchovy» prameniaca z predstáv samotných dospelých o tom, čo všetko treba dieťa naučiť aby bolo «v živote úspešné», bez ohľadu na to, či sa samotným dospelým podarilo dosiahnuť tento úspech, ktorý teraz programujú dieťaťu, alebo nepodarilo (druhá vec je, nakoľko budú schopní zrealizovať svoju «stratégiu výchovy» v živote). «Stratégia výchovy» sa stáva ubíjajúcim faktorom vo «vydarených» rodinách, kde deti nie sú ponechané sami sebe, ulici, televízii a internetu v dôsledku toho, že ich rodičia sú zaujatí zhonom alebo zotročení degradačnými potrebami.
Ubíjajúce «stratégie výchovy» sa prejavujú v nútení dieťaťa k hodinám hry na piano, k lekciám krasokorčuľovania, ku športovej gymnastike, k učeniu cudzích jazykov, k intenzívnejším kurzom matematiky, fyziky, chémie atď., čo tvorí obsah módneho trendu výchovy a vzdelávania (v zmysle získania znalostí a nadobudnutia zručností) počas aktívneho života každého nového pokolenia rodičov a starých rodičov.
Z povedaného nevyplýva, že by dieťa nebolo potrebné učiť muzike, tancom a mnohému ďalšiemu... Je však neprípustné tlačiť naň módnou výchovou a vzdelaním do takej miery, aby sám viac nemal čas ani silu k tomu, aby si sám kládol a nachádzal odpovede na otázky o tom „ako funguje Život?“, ktoré sú svetom dospelých odsunuté do hlbín profesionálnej vedy alebo výšok filozofie a náboženstiev.
Ak sú rodičia veľmi tvrdohlaví v takomto utláčaní dieťaťa svojou «stratégiou výchovy», pričom na dieťa sú v jeho programoch «maximum» a «minimum» Bohom v Zámere kladené nejaké osobité úlohy, tak rodičovská «stratégia výchovy» sa stáva prekážkou v uskutočnení Božieho Zámeru. A tvrdohlavosť rodičov, ktorí sa uzavreli vo svojich predstavách o takzvanej «správnej výchove», a preto nevnímajú nikoho a nič, môže dospieť k tomu, že sami urobia zo svojho dieťaťa sirotu: obaja alebo jeden z nich môže zomrieť, aby neprekážal vo formovaní osobnosti dieťaťa v súlade so Zámerom (v tom je aj jedna z odpovedí na otázku, prečo mnohí z tých, koho spoločnosť nazýva veľkými ľuďmi, pre ich vklad do rozvoja kultúry, prišli v detstve o jedného alebo oboch rodičov). V ľahších prípadoch, svojim tvrdohlavým presadzovaním «správnej výchovy» („je to pre tvoju budúcnosť, tomu zatiaľ nerozumieš!“), dieťaťu len skomplikujú uskutočnenie jeho programov «maximum» a «minimum»[378].
Alebo, ak sa prijíma rozhodnutie Zhora v prospech predĺženia života rodičov, ktorým sa darí učiť svoje deti niečomu, čo bráni ďalšej realizácii Zámeru, tak v takomto prípade ich deti môžu odísť na druhý svet skôr, než ich rodičia.
V skutočnosti dospelí rodičia, bez ohľadu na dosiahnutú úroveň svojho vzdelania[379], by si v tomto období detstva svojich detí mali naplánovať prerozdelenie svojho času a síl tak, aby v prípade, ak im dieťa položí teologicko-filozofické otázky — povinne s ním vstúpili do zmysluplného dialógu. Pričom dospelí je povinný chápať, že odpovede na tieto otázky sú dôležité aj pre dieťa, ale aj pre samotného dospelého. A preto je povinný sám premýšľať (skúmať a chápať), a nie iba podsúvať dieťaťu jemu známe hotové názory druhých ľudí v bezducho-bifľovacom[380] režime. Ide o to, že proces myslenia — to nie sú len chemické reakcie a fyziológia látkovej výmeny v nervovej sústave človeka[381], ale ide o biopoľový proces, ktorý je fyziológiou látkovej výmeny a štruktúrami hmotného tela len podporovaný.
Procesu myslenia vždy zodpovedá určitá algoritmika riadenia zmyslových orgánov, informačných prenosových kanálov v organizme človeka, algoritmika spolupráce pravej a ľavej mozgovej hemisféry, z ktorých každá je funkčne špecializovaná[382]. A táto algoritmika vcelku aj čiastkovo je odlišná od iných režimov: bezstarostnosti, sna, práce svalov, oddychu v bdelom stave a pod. Toto všetko i mnoho iného nachádza svoj prejav v špecifickom vyžarovaní biopolí človeka, či už je to dieťa alebo dospelý.
No medzi dospelým a dieťaťom existuje aj rozdiel: tak ako je dospelý od dieťaťa silnejší silou svojho svalstva, tak je prirodzene silnejší od dieťaťa aj silou svojich biopolí. A to znamená, že ak biopolia dieťaťa a rodičov nie sú rozpojené, ale prepojené na seba navzájom, tak dospelý sa stáva lídrom v nastavovaní (ladení) algoritmiky biopolí systému «dieťa + dospelý», zároveň prebúdza v biopoli dieťaťa tie zložky žiarenia, ktoré si zatiaľ ešte neosvojilo (dieťa v sebe ešte neobjavilo tieto možnosti).
Dieťa je vnímavé k biopoliam (hoc i nevedome), o to viac k biopoliam svojich starších príbuzných. Na základe geneticky daného reflexného nastavenia dráh priamych a spätných väzieb fyziológie organizmu sa v detskej psychike formuje algoritmika prípravy na rôzne vonkajšie okolnosti. Tá sa najaktívnejšie rozvíja tiež v období detstva 3 až 7 rokov v rámci hier, pri ktorých si deti seba predstavujú v úlohe niekoho alebo niečoho, napodobujú okolité objekty a subjekty. A tak dieťa, akonáhle sa ocitne v biopoli dospelého, už len preto aby sa cítilo pohodlne (zjavný nesúlad rozdielne vylučovaných biopolí môže byť natoľko nepríjemný, ako škŕkanie klincom po skle, alebo falošne tóny v akorde či melódii) — nevedomky si nastavuje algoritmiku riadenia svojho organizmu a špecializovaných telesných a biopoľových štruktúr do toho režimu, v ktorom sa žiarenie jeho biopolí synchronizuje a spektrálne kopíruje oveľa silnejšie žiarenie biopolí dospelého, v ktorých sa dieťa nachádza[383].
Ak je osobná kultúra myslenia a kultúra celkovej psychickej činnosti dospelého efektívna, tak jej zodpovedá aj určitý konkrétny režim vyžarovania biopolí; ak dospelý odpovedá na otázky dieťaťa v bezducho-bifľovacom režime, nepremýšľajúc pritom, alebo odpovedá nesúvisle a uprene „premýšľa“ nad niečím vlastným, tak tomu zase zodpovedá aj iný režim vyžarovania biopolí. V takom prípade sa dieťa môže pokúsiť pomôcť sebe i dospelému položením otázky «oci, nad čím premýšľaš?», ktorá by mala myseľ dospelého priviesť naspäť k dieťaťu a dať mu to, čo potrebuje: teda oporný ŽIVÝ vzor-etalón nastavenia biopoľového systému organizmu v procese efektívneho myslenia. Ak tento vzor-etalón dospelý dieťaťu dať nedokáže, potom je dieťa nútené si ho vytvárať samo metódou pokus-omyl, možno aj počas celého života alebo ho bude hľadať v dostupných preň egregoroch.
No nie je vylúčené ani to, že odíde na druhý svet ako starý slabučký starček, ktorý nestratil celkom zdravý úsudok v dôsledku zostarnutia organizmu, no aj tak sa pritom nenaučil myslieť; nenaučil sa myslieť iba preto, lebo kedysi bolo potrebné premýšľať spolu s ním o kľúčových otázkach Života v jeho detstve, pričom rodičia ho odbili alebo mu dali odpovede na otázky v bezducho-bifľovacom režime[384].
Základom — fundamentom, na ktorom sa vytvára osobná kultúra ladenia svojho organizmu na rôznorodú psychickú činnosť, je osobná zmyslovo-emočná kultúra a kultúra pozornosti. A preto od úplne ranného detstva, ak chceme v dieťati vychovať zmyslovo-emočnú kultúru, treba s ním spoločne počúvať, ako rastú kvety a tráva, tak že ho to samého bude baviť, a nie čítať noviny kdesi v kúte; sledovať ako po zemi a steblách trávy lezú chrobáky a ako sa im ligoce štruktúrovaný povrch kroviek, a ako sa v nich odrážajú melódie lúčov slnka, hrajúcich v povetrí; uvidieť, že zem pri nohách stebiel nie je iba čierno-sivá rovnorodá kaša, akou sa zdá pri pohľade z okna auta uháňajúceho cestou, ale množstvom zrniečok piesku, odumretých zvyškov tráv a inej fauny a flóry minulých pokolení, po ktorých lozia mravčeky a ďalšie drobné chrobáčiky, a že to všetko žije, samo je to časťou Života, a tiež to určitým spôsobom „pozerá“ na človeka a ľudstvo; má k nemu svoj vlastný postoj, podobne ako keď sa sami „pozeráme“ na nich a máme k nim svoj vlastný postoj.
Ak si rodičia pre množstvo povinností na toto nenájdu čas a silu, musia ich v tomto podporiť dedkovia a babky. No aby takáto pomoc starých rodičov prišla vždy včas, rodina (teda množina príbuzných spoločne žijúcich na jednom mieste) musí zahrňovať v sebe niekoľko pokolení, a jej príbytok musí byť dostatočne priestorným a vhodným na tento účel[385].
S týmto druhom ukrátenosti detí vo veku od 1,5 do 7 rokov o spoločné bádanie s dospelými rôznych foriem života v biosfére Zeme; s ukrátením detí o obojstranne zaujímavé dialógy na teologicko-filozofické témy o Živote vcelku i o Živote v jeho rozmanitých prejavoch, v ktorých dospelí sú povinní deťom nielen pomôcť sformovať kostrový základ ich morálky, ale dať im aj oporný živý etalón nastavenia algoritmiky riadenia organizmu a celkovej psychiky v procese emočno-zmyslovej činnosti a myslenia, je spojená aj väčšina problémov s prospechom v školách v staršom veku.
Pásovo chrliaca a masovo zombírujúca pedagogika, panujúca už niekoľko storočí, nevidí osobnostný svojráz každého dieťaťa, nerozlišuje deti, nevidí rozvojové špecifiká každého z nich, a predovšetkým — nevidí poruchy (prerušenia, odklony, neprekonané hranice) v ich rozvoji, nehovoriac už o tom, že by deťom pomohla prekonať následky už existujúcich porúch a predísť novým v budúcnosti. Ona začína rovno tým, že ide dieťa precpávať rôznymi vedomosťami[386], nevyčleniac jeho osobný svojráz z anonymnej masy, nedajúc si tú námahu naučiť ho byť vnímavým k vlastnému organizmu, k fyziológii a plastickosti jak hmotného tela, tak aj k fyziológii a „plastickosti“ biopoľa[387]. A rovnako ako nemožno hrať na nenaladených husliach alebo gitare, ako nemožno fotografovať fotoaparátom so zakrytým objektívom alebo ktorého mechanizmus nastavovania rýchlosti funguje chybne — tak aj nenastavený organizmus nedokáže zabezpečiť efektívnu psychickú činnosť, vrátane sústredenia sa na vedomosti, ktoré vštepuje školská pedagogika; a tým skôr nedokáže zabezpečiť samostatné osvojenie si znalostí a zručností, pričom im ešte pomáhajú učitelia. A toto je hlavná chyba súčasnej pedagogiky aj ako systému aplikovaného v praxi, aj ako teoretického vedného odboru.
Preto sa v škole aj univerzitách ľahko a dobre učia tí, koho rodičia alebo starí rodičia doviedli v detstve do toho štádia osobného rozvoja, že dokážu čerpať vedomosti zo systému povinného aj špeciálneho vzdelania viac-menej samostatne, napriek nerestiam aktuálnej pedagogickej vedy a praxe.
No ak človek — v ľubovoľnom veku — náhle v sebe nájde naladenie organizmu, a tým pádom vlastne naladenie biopoľových procesov, zabezpečujúcich efektívne myslenie a celkovú psychickú činnosť, tak moc jeho intelektu rovnako rýchlo a mnohonásobne vrastie.
Funguje to tak bez ohľadu na to, či si správne naladenie vypracoval sám pod Božím vedením a naučil sa ho obnovovať aktom svojej vôle, alebo sa stalo preň prirodzenou a nevratne stabilnou normou (o takomto druhu zázraku rozpráva životopis Sergija Radonežského, ktorému štúdium spočiatku šlo veľmi ťažko), alebo sa tak či onak naučil ho v sebe obnovovať «skopírovaním» od niekoho druhého[388]. No v detstve je prirodzené, že dieťa ešte nedosiahlo tú znevoľnenosť, ktorá je typická pre mnohých dospelých, túži po komunikácii s rodičmi (a tiež, možno, s dospelými priateľmi rodiny), a preto vo veku 1,5 — 7 rokov má najlepšie predpoklady k tomu, aby sa nevedomky naladil na režim vyžarovania biopolí zodpovedajúcich najefektívnejšej zmyslovo-emočnej, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, podporovanej konkrétnym naladením organizmu, jeho telesných a biopoľových štruktúr.
A problém väčšiny rodín spočíva v tom, že rodičia buď nemajú svojim deťom čo ponúknuť, alebo nenachádzajú dostatok voľného času a síl k tomu, aby ponúkli svojim deťom aspoň to, čím disponujú oni sami, a čo deťom chýba najviac aby sa stali k začiatku puberty Ľuďmi — nositeľmi Ľudského režimu psychiky.
Druhá strana mince tohto problému spočíva v tom, že dospelí (aspoň v zrelom veku alebo starobe ako starí rodičia) si sami nechávajú utiecť možnosť nájsť v sebe — s deťmi pri spoločnom bádaní a chápaní Sveta, a v spoločných dialógoch s deťmi na kľúčové otázky — to, čo oni sami nedostali v detstve od svojich rodičov; okrem toho, pri dialógoch s deťmi na teologicko-filozofické témy, dospelí majú možnosť oslobodiť sa od vlastných omylov, ktoré kedysi prebrali v hotovej podobe z kultúry oveľa starších pokolení, čo im samotným otvorí nové možnosti v Živote.
No osvojiť si zručnosť naladenia organizmu, jeho hmotno-telesných a biopoľových štruktúr na efektívnu zmyslovo-emočnú, intelektuálnu a celkovú psychickú činnosť, dieťa nutne potrebuje ešte pred dosiahnutím veku 6 až 8 rokov, pretože v tomto veku ide do školy.
A Život zároveň vyžaduje od každého, kto si praje byť Človekom, aby vedome a aktom svojej vôle mal moc nad svojou náladou (emočno-zmyslovým režimom — prúdom emócií, emočným pozadím súvisiacim so zmyslom[389]), nad ladením algoritmiky psychiky, nad ladením algoritmiky fyziológie hmotného tela a biopolí organizmu (ako nosičov psychiky). A zručnosť takéhoto ladenia sa najľahšie a najprirodzenejšie osvojuje v detstve pri spoločnom bádaní bylín a kvetov spolu s dospelými, chrobáčikov na lúke pod slnkom, mačiatok alebo šteniatok, a tiež pri filozofických dialógoch s dospelými na «nadpozemské/nereálne» témy, k čomu má sklon väčšina detí od začiatku «rečového» obdobia ich života, a špeciálne vo veku 3 až 7 rokov.
Okrem toho, vo veku od 7 do 13 – 14 rokov je nevyhnutné prekonať moc inštinktu sebazáchovy a povzniesť sa nad neho. A hlavne — musí sa uskutočniť aj prechod od «Ja-centrického» videnia sveta k Bohocentrickému videniu sveta matérie-informácie-miery a vypracovanie správania na jeho základe, čo si tiež vyžaduje ovládanie ladenia organizmu a biopoľového systému aktom vôle, aby bolo možné slobodne vstupovať do režimov podporujúcich proces efektívneho myslenia a celkovej psychickej činnosti.
A začiatok pohlavného dozrievania (v zmysle zavŕšenia rozvoja orgánov pokračovania rodu a sprievodného prebúdzania pohlavných inštinktov) by mal tínedžer prijímať s chápaním toho, čo sa deje s jeho telom a psychikou, vedome v sebe rozlišujúc nielen psychickú činnosť na základe Bohocentrického videnia sveta pri Ľudskom režime psychiky, ale aj odchýlky od tohto ideálu aj v sebe samom, aj v okolitých ľuďoch: jednak tie čo sa už stali, ale aj výstražné predzvesti blížiacej sa deštrukcie psychickej činnosti pri Ľudskom režime psychiky a pod vplyvom vnútorných príčin a vonkajších faktorov.
Práve na tomto všetkom sa zakladá ľudská schopnosť sebaovládania, najmä ako včasného zvolenia vhodných prostriedkov k tomu, aby sme nemenne v Živote zostávali Ľuďmi, ktorých život a konanie vždy plynie v harmónii s Božím Zámerom.
A všetko, čo sa má udiať v procese formovania psychiky vo veku od 7 do 13 – 14 rokov, si žiada dialógovú koordinovanosť:
● Rozlíšenia, dávaného Bohom priamo každému človeku,
● vedomú pozornosť samotného subjektu, ktorá vo väčšej či menšej miere je podriadená vôli každého človeka, počnúc od nejakého veku.
Aby sme objasnili vzájomný vzťah Rozlíšenia a pozornosti, uvedieme taký príklad. Motor auta môže bežať na plné obrátky, no ak disky spojky nie sú pritisnuté k sebe (v dôsledku zlého nastavenia alebo z vôle samotného vodiča), tak výkon motora sa neprenesie do kolies, automobil bude stáť na mieste alebo sa pohne dolu svahom, ak je odbrzdený.
V podobnom vzájomnom vzťahu, spojenia diskov automobilovej spojky, sa nachádza aj Rozlíšenie od Boha a pozornosť subjektu — jak v procese vlastného osobného rozvoja človeka, tak aj v procese jeho činnosti v súlade s Božím Zámerom.
To, čo sa Bohom dáva v Rozlíšení, je pre človeka prvotným vonkajším faktorom, ktorý by ho mal postrkovať (jeho vôľu) k osobnému rozvoju, a taktiež k nejakej zmysluplnej činnosti. Človek však môže byť nepozorný k tomu, čo vzniká v jeho vedomí v momentoch osvietenia Rozlíšením, pretože jeho pozornosť je zaujatá niečím iným a nepodriaďuje sa jeho vôli, alebo aj preto, že on sám (svojou vôľou) sústredil svoju pozornosť ešte na čosi iné a nič viac už ďalej nevníma. Takže pri takejto „spolupráci“ Rozlíšenia a pozornosti nemôže existovať nijaký osobnostný rozvoj, ani činnosť v duchu Božieho Zámeru. Navyše:
Od momentu objavenia sa vedomej zložky intelektu — nevšímavý postoj človeka k Rozlíšeniu a k tomu, čo sa mu Bohom v Rozlíšení dáva, už predstavuje nebezpečenstvo pre samotného človeka[390].
Nejde iba o to, že s takýmto druhom dvojakej nepozornosti sa začína prerušenie relígie (vedomého zmysluplného spojenia duše každého človeka a Boha) a že nepozornosť k Rozlíšeniu je prejavom neúcty daného človeka k bezprostrednej Božej starostlivosti o neho osobne; ide aj o to, že v dôsledku takejto nepozornosti sa vo videní sveta daného človeka hromadia neusporiadané, izolované dvojice «to — nie to», ktorých zložky nie sú patrične prepojené so zložkami ostatných dvojíc «to — nie to», zaradených do mozaiky dovtedajšieho videnia sveta. Takže, ak sa Bohom v Rozlíšení ponúka prístup k tej či onej objektívnej informácii, a človek sa k tomuto procesu stavia bez náležitej pozornosti, potom kaleidoskopickosť jeho videnia sveta a na jeho základe vybudovanom chápaní sveta — narastá. Úmerne tomu, ako narastá miera kaleidoskopickosti, tak videnie a chápanie daného človeka sa stávajú čoraz nespôsobilejšími k tomu, aby na ich základe bolo možné modelovať mnohovariantný priebeh Života a vedome si voliť ten najlepší variant (v jeho mravne podmienenom chápaní sveta) svojej spoluúčasti v toku udalostí Života[391].
No možný je aj iný, nemenej smutný variant zvráteného postoja k Rozlíšeniu. Vedomie človeka napríklad môže registrovať to, čo sa mu dáva Zhora v Rozlíšení, avšak mravne podmienená neochota odkryť a prehodnotiť svoju skutočnú mravnosť — občas dokonca pod veľkým tlakom «odvetnej» informácie, prichádzajúcej po spätných väzbách a pri narastaní myšlienkového stromu na základe «Ja-centrického» videnia sveta — ho môže priviesť aj k predčasnej smrti alebo do blázinca.
To je zároveň odpoveď na otázku, prečo tak múdry F. Nitzsche a niektorí ďalší znamenití intelektuáli končili svoj život ako duševne chorí, a mnohí vynikajúci vedci a umelci, a ich najbližší príbuzní jak v minulosti, tak aj v súčasnosti sa obracali a obracajú k pomoci neuropatológov a psychiatrov[392], hoc aj sporadickej. Okrem toho, mnohí pri pokuse zbaviť sa mravne nepríjemných problémov, pri neochote zmeniť svoju mravnosť, sa snažili a snažia „zotrieť“ Zhora im v Rozlíšení danú «prvotnú» a «operatívnu» informáciu, uchyľujúc sa k rôznym oblbovákom, vrátane najrozšírenejšej a jednej z najškodlivejších z nich — k alkoholu. Vo výsledku takto mnohí z nich zakončili svoju životnú cestu predčasne (vzhľadom na prirodzené možnosti organizmu), a k momentu smrti pod vplyvom oblbovákov dosahovali takmer úplný rozpad osobnosti.
A aby v živote človeka nič podobné neprebiehalo, musí byť preň už od ranného detstva prirodzené a normálne obracať svoju pozornosť na to, čo sa dáva v Rozlíšení, premýšľať a nachádzať v tom zmysel, a zaraďovať to do svojho videnia a chápania sveta.
Takáto prirodzená súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» môže byť zabezpečená «automaticky» sformovanou algoritmikou dialógových vzťahov vedomia a nevedomých úrovní psychiky pri jej normálnom vývoji. Takúto súčinnosť, ak sa sformuje, si človek môže uvedomiť už v detstve alebo v oveľa staršom veku. No «automaticky», prirodzene a nenútene, sa môže sformovať len v rámci dialógu dieťaťa s dospelými pri uspokojení jeho záujmu o «nadpozemské/nereálne» témy filozoficko-teologického charakteru.
Ak sa z nejakých dôvodov normálna súčinnosť komponentov trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» nevytvára «automaticky, tak nikdy nie je príliš neskoro obrátiť vedomú pozornosť a rozum dieťaťa[393] k tejto trojici, čo umožní podporiť zvonku prirodzený proces formovania v jeho psychike adekvátneho a funkčného spojenia vedomej a nevedomých úrovní. No predsa len, vek od 4 do 7 rokov je obdobím, keď je dieťa v najväčšej miere súce k uvedomeniu si v sebe trojice «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt» a obnoveniu v sebe normálneho charakteru súčinnosti jej komponent, čo je zároveň vnútorným zdrojom vedome zmysluPlného (pochopeného*) ľudského života v relígii Boha, ktorý je.
Okrem toho, že vo veku 3 – 7 rokov by sa dieťa malo naučiť vnímať Život a naučiť sa myslieť, vo veku troch rokov a viac, úmerne rozvoju rozumovej zložky vedomej úrovne, úmerne rozvoju videnia a chápania sveta, sa prebúdza a začína prejavovať v činnosti človeka — vôľa.
Nakoľko v davo-„elitárnej“ spoločnosti proces výchovy detí nesie chybný a zvrátený charakter, tak veková hranica medzi obdobím života bez vôle a začiatkom obdobia dostatočne úspešného vôľového sebaovládania vedie v živote rôznych ľudí v rôznom veku: od 6 – 7 rokov až do postaršieho veku v hlbokej starobe, a v mnohých prípadoch aj tak nezavŕšené obdobie života jedinca bez vôle pretne smrť.
Túto informáciu treba objasniť, nakoľko rozdiel v ľudskom správaní medzi prejavmi vôle a rôznymi prejavmi absencie vôle nesú vnútorný psychologický charakter, v dôsledku čoho tie isté skutky rôznych ľudí alebo činy toho istého človeka v rôznom čase môžu navonok byť aj prejavom vôle, aj rôznorodým prejavom absencie vlastnej vôle.
Vôľa vždy pôsobí z vedomej úrovne a prejavuje sa vo vedomom výbere konkrétnych cieľov činnosti a v realizácií činov podriadených vedomiu, zameraných na dosiahnutie vedome zvolených cieľov, a tiež sa prejavuje vo vedomej realizácií skutkov, zameraných na nedopustenie realizácie vedome odmietnutých cieľov; z nevedomých úrovní pôsobia vlastné automatizmy a vonkajšie sugestívne preludy/mámenia. Pritom:
Pod «vôľou» v tom najvšeobecnejšom zmysle slova v danom kontexte my chápeme – schopnosť jedinca podriaďovať rôzne zdroje, situácie a priebeh udalostí dosiahnutiu vedomých cieľov[394], t.j. schopnosť ich riadiť (inými slovami, vôľa, to je vedomá schopnosť jedinca zadávať ciele svojim rôznorodým schopnostiam/možnostiam).
Objektmi aplikácie osobnej vôle môžu byť: predovšetkým — samotný subjekt (jeho biopole a telo), a tiež — objekty a druhé subjekty vôkol neho. Sila vôle sa prejavuje ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba i okolnosti jak vonkajšie, tak aj vnútorné vo vzťahu k algoritmike psychiky daného človeka. Takto, pri dodatočnom skúmaní otázky «osobnej vôle», ak sa na vec pozrieme s pozície nejakého druhého subjektu, vôľa tohto druhého subjektu sa môže prejavovať aj ako schopnosť nepodriaďovať sa (odolávať) tlaku okolností (vyhýbať sa im), vrátane napríklad aj tlaku prvého subjektu s vôľou a ďalších takýchto subjektov.
Avšak sloboda vôle jedinca biologického druhu «človek rozumný» je nedosiahnuteľná mimo Ľudský režim psychiky, v ktorom Bohom darovaná Ľúbosť, ktorá je súhrnom dokonalosti, oslobodzuje psychiku od závislostí a ich diktátu, v dôsledku čoho vôľa aj získava slobodu, ktorá je podporovaná Božím Zámerom, a prejavovať silu vôle (ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba a okolnosti) viac nie je potrebné.
Absencia vôle (bezvôlie) — neschopnosť k vôľovým činom vo vyššie uvedenom zmysle.
Druhy bezvôlia: úplná podriadenosť správania inštinktom; na nič nereagujúca zatvrdilosť naprogramovaného a autonómne konajúceho biorobota; posadnutosť biorobota, na diaľku mimozmyslovo riadeného nejakým iným subjektom, alebo biorobota, uchváteného alebo podriadeného nejakým egregorom. Vôľa sa prejavuje v tom, že uvedomujúc si neadekvátnosť odpracovania algoritmov správania vo «vnútornom» alebo «vonkajšom svete», človek je schopný sa im nepoddať.
Preto nevoľník — je subjekt, ktorý buď vôbec nedisponuje kvalitami vôle, alebo ich stratil na viac-menej dlhší čas následkom nejakých jeho subjektívnych (vnútorných) príčin, alebo pod vplyvom nejakých vonkajších okolností[395].
Avšak či budú vôľové prejavy subjektu v procese vlastného dosahovania cieľov viesť k úspechu alebo nie, to už je druhá otázka. Inými slovami, efektívnosť vôle je podmienená zručnosťami riadenia podľa plnej funkcie[396], adekvátne miere osvojenia vôle[397] nositeľom týchto zručností. A v otázke prítomnosti vôle ako takej (nezávisle od hodnotenia efektívnosti jej aplikácie voči tým-ktorým javom) je u jednotlivca dôležité prejavenie v živote takejto schopnosti podriadiť si zdroje k dosiahnutiu rozpoznaných cieľov (vrátane druhých subjektov, ktoré jednotlivec subjektívne vyhodnotil ako zdroj, alebo ktorí sa objektívne ocitli v podmienkach formujúcich sa vôkol nich v úlohe akéhosi zdroja[398]).
Jednako, nakoľko vedomá úroveň v psychike každého jednotlivca algoritmicky spolupracuje s nevedomými úrovňami psychiky, tak aj vôľová činnosť sa javí byť tak či onak spätá s mimovoľnou činnosťou, podmienenou «automatizmami» reagovania na súhru okolností a tendencií v rozvíjajúcej sa situácii «autopilota» nevedomých úrovní psychiky.
Pritom, v závislosti od dosiahnutého typu režimu psychiky, v závislosti od plnosti zostavy a hierarchickej usporiadanosti mravných kritérií, od informačného zabezpečenia správania vo forme videnia a chápania sveta, a tiež od informačného zabezpečenia vo forme «prístupových hesiel» osoby k informácii a algoritmike rôznych egregorov, algoritmika nevedomých úrovní psychiky môže byť «poslom»-tlmočníkom vedomých aktov vôle, schopným doniesť ich ďaleko za hranice vedomého vnímania života, až na hranice Vesmíru (to je jedna zo stránok, ktorá sa v rozprávkach nazýva «veľký čarodej»); môže byť fundamentom zabezpečujúcim úspešnosť vôľových aktov v oblasti vedomého vnímania života Vesmíru[399]; no môže aj klásť odpor (vrátane stavu, keď je podriadená cudzej vôli) úspešnosti vôľových aktov, pričom na vedomie môže buď nesiahať, alebo ho potláčať (a tým aj vôľu), alebo úplne odpojiť vedomie aj vôľu od procesu riadenia priebehu udalostí.
V živote jedného a toho istého človeka sa toto všetko môže diať jak v rôznych vekových obdobiach, tak aj v rôznych situáciách v hociktorom vekovom období — v závislosti od okolností, v ktorých sa nachádza, a v závislosti od jeho vedomého, mravne podmieneného vzťahu k nim.
Preto nedostatočná rozvitosť videnia a chápania sveta (ich plnosti, detailnosti, usporiadanosť «evidenčných a archívnych jednotiek» informácie), nedostatočná rozvitosť osobnej kultúry cítenia a myslenia (vrátane vedome chápanej a účelovej premeny svojej mravnosti, videnia a chápania sveta na základe prehodnotenia Života), nedostatočná rozvitosť telesných a biopoľových štruktúr organizmu[400] v ľubovoľnom veku vylučujú možnosť vôľovej činnosti buď úplne, alebo do určitej miery skracujú a ohraničujú jej škálu[401].
Okrem toho — a to je to hlavné, čo odlišuje rozum (intelekt) človeka od rozumu zvierat[402] — vôľa človeka je podmienená aj otvorenou možnosťou samotného človeka určovať si hranice subjektívne možného a vymedzovať si možné a nemožné, prípustné a neprípustné. A v súlade s tým, čo bolo povedané o úlohe mravnosti v algoritmike a štruktúre psychiky, vôľa človeka vo svojich prejavoch je vždy podmienená mravnosťou: «Rozum odpovedá pravde a lži, vôľa odpovedá dobru a zlu <v oboch prípadoch subjektívne chápanej pravde a lži, dobru a zlu: naše spresnenie v citáte> („Slovník” V.I.Daľja, zv. 1, str. 238).
Pritom od začiatku, od prvých momentov svojho prebudenia, vôľa človeka nie je slobodná, z toho dôvodu ľudia v mnohých prípadoch potrebujú silnú vôľu aby dosiahli úspech vo svojej činnosti. Potreba silnej vôle vzniká práve vtedy, keď človek potrebuje podriadiť svojej vedomej mravnosti svoje správanie — napriek rôznym «automatizmom» nevedomých úrovní svojej psychiky, napriek sugestívnym preludom a mámeniam, prosbám a požiadavkám druhých ľudí, napriek tlaku prírodných a vnútrospoločenských okolností.
A sloboda vôle jedinca biologického druhu «človek rozumný» je nedosiahnuteľná mimo Ľudský režim psychiky, v ktorom Bohom darovaná Ľúbosť, ktorá je súhrnom dokonalosti, oslobodzuje psychiku od závislostí a ich diktátu, v dôsledku čoho vôľa aj získava slobodu, ktorá je podporovaná Božím Zámerom, a prejavovať silu vôle (ako schopnosť vedome a účelovo prekonávať samého seba a okolnosti) viac nie je potrebné. Preto jedným z medzníkov formovania osobnosti je získanie slobodnej vôle v Bohom darovanej Ľúbosti.
No na rozdiel od slobody vôle, slobodou vedomého výberu človek disponuje vždy. Avšak nie vždy majú ľudia, ktorí nezískali slobodu vôle, dostatok sily vôle (úsilia*) na to, aby prekonali diktát svojich niektorých mravne podmienených závislostí a vyslobodili sa z moci algoritmiky nevedomých úrovní psychiky a z moci tých-ktorých egregorov.
V tomto prípade nasledujú nepravdovernú voľbu, dokonca aj uvedomujúc si tento fakt. Táto súvzťažnosť — na jednej strane, sloboda vedomého výberu, na druhej strane, nedostatok sily vôle, ktorá nezískala slobodu — našla svoju krajnú podobu v ruskom prísloví: «Rád by som do raja, no hriechy nepustia».
Svojvôľa sa v správaní dieťaťa začína prejavovať adekvátne rozvoju rozumovej zložky vedomej úrovne, adekvátne rozvoju videnia a chápania sveta, následkom čoho si dieťa začína vedome klásť ciele a vedome pracovať na ich realizácii.
Spočiatku sú to ciele chronologicky veľmi blízke, ktoré možno dosiahnuť ak aj nie jediným úsilím dieťaťa, tak pomerne krátkou postupnosťou vlastných činov bez pomoci okolia a bez prerušenia. Postupne s mierou rozvoja videnia a chápania sveta, s mierou toho ako Život potvrdzuje alebo odmieta možnosti plánovania a dosiahnutia zvolených cieľov na základe sformovaného videnia sveta, chápania sveta a mravnosti, uprostred vytýčených cieľov sa objavujú chronologicky čoraz vzdialenejšie ciele (od momentu ich zadania), vrátane takých, ktoré nemôžu byť zrealizované počas jeho života; objavujú sa ciele, ktoré na svoju realizáciu potrebujú jak spoluprácu druhých ľudí, tak aj činnú podporu zo strany rôznych mimosociálnych faktorov; objavujú sa ciele, ktoré nie sú realizovateľné na základe už osvojených vedomostí a zručností, ale ktorých realizácia si vyžaduje cieľavedomú tvorivosť v osvojovaní si nových vedomostí a zručností, v rozvoji svojej osobnej kultúry (mravnosti, videnia sveta, chápania sveta, celkovej algoritmiky psychiky), tvorivosť v rozvoji kultúry (zhmotnenej i duchovnej) spoločnosti a celého ľudstva.
A hoci nie všetci ľudia vo svojom osobnom rozvoji dosahujú rozpoznanie cieľov globálneho civilizačného významu, a svojvôľa väčšiny, osvojac si niektoré oblasti (dosť ohraničené ich «Ja-centrizmom») v menovaných hraniciach možného, zostáva stáť na dosiahnutých hraniciach — napriek tomu prevažná väčšina vo svojom osobnom rozvoji prichádza k tým hraniciam, kde ich vôľová činnosť naráža na nevedome «automatický» odpor inštinktov. A hierarchický význam inštinktu sebazáchovy a inštinktov pokračovania rodu je v algoritmike psychiky jedným z faktorov, určujúcich typ režimu psychiky (zvierací, zombi, démonický, Ľudský).
Vzhľadom na tento fakt, prejdeme k preskúmaniu problematiky osobnostného formovania spojenej s inštinktom sebazáchovy a inštinktívne podmienenej algoritmiky stádovito-svorkového správania, z moci ktorých by dieťa pri normálnom vývoji malo vyjsť vo veku od 7 do 13 rokov. A problematiku spojenú s inštinktmi pokračovania rodu preskúmame hneď potom.