Objektívno-subjektívna prednastavenosť počiatočných podmienok osobnostného rozvoja
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 22 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Objektívno-subjektívna prednastavenosť počiatočných podmienok osobnostného rozvoja
No prechod k psychickej norme, odhalenej v predchádzajúcej podkapitole je možný iba v procese dospievania novorodeného neznajka a zmysluplného života tínedžera alebo dospelého človeka (z dôvodu nepripravenosti telesných a biopoľových štruktúr novorodenca podporovať túto normu). A samotný tento prechod predstavuje proces kolobehu informácie v Živote, v ktorom sa ľudská psychika zúčastňuje v ľubovoľnom štádiu svojho rozvoja od útleho detstva až do smrti, občas v hlbokej starobe.
Avšak preskúmanie tohto procesu z pozície «Ja-centrického» videnia sveta alebo «antropocentrického»[332] videnia sveta (čo je o trochu širšie) neposkytuje správnu predstavu o charaktere kolobehu informácie, zabezpečujúcom osobnostný rozvoj každého človeka a ľudstva vcelku, z toho dôvodu, že opierajúc sa o tieto dva druhy videnia sveta, algoritmika myslenia nevyhnutne podriaďuje riešenie niektorých otázok bezdôvodnému a neopodstatnenému presvedčeniu, ktoré možno vyjadriť nasledujúcimi slovami: celý Svet je predurčený pre človeka, t.j. — pre uspokojenie výlučne jeho potrieb, jak tých geneticky prednastavených, tak aj vymyslených.
«Ja-centrické» videnie sveta pri takomto prístupe k Životu siaha po využívaní vo svojich záujmoch nielen objektov tvoriacich životné prostredie ľudstva, ale aj iných ľudí spoločne s ich potenciálom, schopnosťami, majetkom, akoby ani neboli ľuďmi, ale len predmetmi verejnej výbavy života «Ja-centristu» alebo objektmi v jeho životnom prostredí. A toto plodí množstvo vnútrospoločenských nespravodlivostí a konfliktov medzi «Ja-centristami»: od letmých detských šarvátok a hádok pre hlúposti — až po úsilie zotročiť druhých ľudí a národy, vrátane svetových vojen kvôli novému prerozdeleniu moci nad regiónmi Zeme, ich zdrojmi a obyvateľstvom.
«Antropocentrické» videnie sveta, znepokojené celkovým riešením tohto druhu vnútrospoločenskej problematiky, stotožňuje záujmy jednotlivca so záujmami celého ľudstva, a žiada podriadenie záujmov jednotlivca i rozmanitých podskupín ľudstva záujmom celého ľudstva. To je o čosi lepšie, než «Ja-centrizmus» v jeho osobno-démonickej agresívnej aktivite, pretože na základe «antropocentrického» videnia sveta sa korporátno-démonická aktivita usiluje o zastavenie vnútrospoločenských konfliktov, a o odstránenie, potláčanie a uvoľňovanie (v bezpečne ventilovaných formách)[333] vnútrospoločenského napätia, prelievajúceho sa do týchto konfliktoch. To jest, korporatívno-démonický «antropocentrizmus» sa v miere svojho chápania stará o riešenie problémov, zapríčinených mnohotvárnym «Ja-centrizmom», jednako však jeho vzťah k životnému prostrediu stále ostáva v mnohom paraziticko-silovým jak nevedomky, tak aj vedome, no poddajne[334].
A «Ja-centrické» i «antropocentrické» videnia sveta zostávajú slepými k mnohému v Živote, a toto je ten najhorší druh slepoty: je to slepota tých, ktorí si neprajú alebo sa boja vidieť Život takým, aký naozaj je, zostávajúc zotročení svojimi túžbami «prispôsobiť Svet sebe»[335].
Preto ani «Ja-centrické», ani «antropocentrické» videnie sveta sa nesmie prejavovať v pedagogike ako vede o umení NAPOMÁHANIA DIEŤAŤU zo strany okolia V JEHO SAMOVÝCHOVE: od prvých sekúnd detstva novorodenca až po sformovanie a vznik k začiatku puberty nositeľa Ľudského režimu psychiky a Bohocentrického videnia a chápania sveta, t.j. Človeka. Ony môžu vytvoriť len «zombírujúcu pedagogiku», programujúcu psychiku dieťaťa už hotovými názormi na otázky, zaradené do programu učebného kurzu, pedagogiku tlmiacu a deformujúcu jeho tvorivý potenciál svojim rôznorodým «razením».
V skutočnosti ale Svet nie je predurčený k uspokojovaniu agresívno-parazitických zámerov nositeľov «Ja-centrizmu» i «antropocentrizmu». V Živote existuje to, čo je predurčené človeku a ľudstvu na uspokojenie ich prirodzených potrieb[336] a tvorivých záujmov. No existuje aj to, k čomu je Bohom predurčený človek a ľudstvo ako celok. A na túto dvojakú podmienenosť existencie každého človeka a celého ľudstva netreba zabúdať.
A preto v Bohocentrickom videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery osobný rozvoj nemožno skúmať ináč, než v jeho spojitosti s globálnym dejinným procesom, s biosférou Zeme (vo vzťahu ku ktorej je globálny dejinný proces časťou jej evolučného procesu) a so Životom vcelku.
Globálny dejinný proces je účelový a rozvíja sa cielene, a v predurčenosti jeho priebehu má miesto činnosť každého novorodeného človeka v súlade s realizáciou Božieho Zámeru.
Ak sa pozrieme na podstatu globálneho dejinného procesu z pohľadu materialistického ateizmu, to hlavné v ňom tvorí vedecko-technický pokrok, navyšovanie výrobných, a ako dôsledok — silových vo vzťahu k Prírode a spotrebiteľských možností celého ľudstva i každého človeka patriaceho k tej či onej spoločenskej skupine[337].
Ak sa pozrieme z pohľadu idealistického ateizmu v jeho novozákonno-kresťanskej modifikácii, v ňom je hlavné — poslušne a odovzdane trpieť všetko, robiť čo prikážu, dávajúc «cisárovi, čo je cisárovo», «zámočníkovi, čo je zámočníkovo», v neprestajnej nádeji «života budúceho veku» očakávajúc smrť alebo druhý príchod Krista osobne.
Ak sa pozrieme z pohľadu idealistického ateizmu v jeho starozákonno-židovskej modifikácii, v ňom je hlavné — pásť tento «pracovný dobytok-gójov» a pracovať na víťazné zavŕšenie Biblického projektu zotročenia všetkých: jedná sa o judejský (židovský) sociologický «ezoterizmus», a verejne sa toto isté nazýva očakávaním príchodu Mesiáša a ustanovenia ním svojej celosvetovej vlády[338].
Ak sa na globálny dejinný proces pozrieme z rádovo-«ezoterických» pozícií idealistického ateizmu, tak v jeho verejných prejavoch je v ňom hlavné — otvorená možnosť čerpania u prebudených jedincov rôznorodých schopností, s cieľom — stať sa dokonalým mágom, ktorého vôli sa vo Vesmíre podriaďuje všetko[339]; a v jeho zamlčaniach pre interné účely je v ňom hlavná — stabilná a bezpečná podpora davo-„elitarizmu“ v nadväznosti pokolení cestou «spúšťania» ľudí (prostredníctvom kultúry, vedy a technológii) do úrovne organizácie algoritmiky ich psychiky nižšej, než pri zvieracom režime, aby dodali davo-„elitarizmu“ nové, čoraz zvrátenejšie formy, skrývajúce jeho pravú podstatu.
Inými slovami, materialistický ateizmus a idealistický ateizmus rádovo-«ezoterického» razenia sa rozchádzajú iba v spôsoboch realizovania moci nad Prírodou: materialisti sú pre technicko-technologický spôsob; idealisti-«ezoteristi» sú pre spôsob formou mágie na základe osvojenia si biologických a psychologických schopností, geneticky vlastných samotným ľuďom, a za rozvoj genetického potenciálu.
Davo-„elitarizmus“ nutne sprevádza jedno aj druhé, nakoľko je prejavom osobnej závislosti jedných od druhých v hierarchii nositeľov rozmanitých vedomostí a zručností. Pritom hierarchie materialistov a idealistov-«ezoteristov» navzájom prenikajú jedna do druhej a rozlišujú sa len charakterom každou z nich kultivovaných vedomostí a zručností. Hierarchia idealistov-«ezoteristov» v tejto symbióze vedie, o príčinách čoho sme už hovorili v poznámke pod čiarou v kapitole 6.2 o ezoteristoch-“materialistoch“.
No ak sa pozeráme na globálny dejinný proces, prebývajúc pritom v normálnom emočno-zmyslovom režime psychickej činnosti, to hlavné v ňom tvorí — zmena takzvanej «noosféry» smerom k Ľudskosti — kolektívnej racionálnej duchovnosti celého ľudstva[340], egregora ľudstva zahŕňajúceho v sebe všetkých ľudí, ktorý je súčasne egregorom sociálnym, biosférnym, aj celoprírodným (minimálne pri skúmaní v hraniciach blízkeho Vesmíru planéty Zem). Zmena «noosféry» prebieha pod vplyvom prechodu ľudí k Ľudskému režimu psychiky, dokonca napriek útlaku davo-„elitarizmu“ v priebehu celej histórie dnešnej globálnej civilizácie.
Vo vzťahu k tomuto procesu — cielenej zmeny kolektívnej duchovnosti ľudstva v globálnom dejinnom procese pod Božím vedením — všetko ostatné má len sprievodný, a v mnohom dočasný charakter, prípadne sa podobá «stavebnému lešeniu a stavebnému odpadu», ktorý sa nutne nachádza na každej nedokončenej stavbe, no v žiadnom prípade neurčuje charakter samotného architektonického diela v jeho budúcej zavŕšenej podobe, ani jeho predurčenie.
Pričom, ak hovoríme o kolektívnej duchovnosti ľudstva dnešnej civilizácie, tá sa nerozvíja od nuly, z «čistého, nepopísaného listu».
Jej «štartový stav» bol určený tým, čo sa zachovalo po zavŕšení globálnej prírodnej katastrofy, ktorá sa odohrala približne pred 10 000 až 13 000 rokmi (podľa rôznych odhadov) a zničila predchádzajúcu globálnu civilizáciu, v ktorej dominovala Atlantída. A preto, ako to už býva pri každom stroskotaní, dnešná kolektívna duchovnosť od začiatku zdedila okrem iného aj určitú tendenciu k obnoveniu predchádzajúceho spôsobu života[341], t.j. tendenciu k obnoveniu spoločenského zriadenia predchádzajúcej globálnej civilizácie.
Avšak táto tendencia k obnoveniu spôsobu života minulej globálnej civilizácie nie je jedinou v histórii súčasnej globálnej civilizácie: samotná jej história predstavuje osebe boj tejto tendencie s inými tendenciami, nekompatibilnými s ňou v tej istej spoločnosti. No aby sme mohli posúdiť, či je táto tendencia k obnoveniu spôsobu života predchádzajúcej civilizácie dobrá alebo zlá, a v čom konkrétne dobrá alebo zlá — je potrebné túto tendenciu odhaliť, jej podstatu, a vedome analyzovať, pretože ona sa (v rámci svojich možností) počas celej histórie pre väčšinu ľudí realizovala «automaticky», pôsobiac cez egregoriálnu algoritmiku kolektívneho nevedomia[342].
Akou bola predchádzajúca globálna civilizácia — hodnoverne vie len Boh. No ak analyzujeme všeobecne dostupné výklady dejín, tak možno odhaliť skutky, zamerané na obnovenie spôsobu života minulej globálnej civilizácie, odohrávajúce sa počas celého života súčasnej globálnej civilizácie; Ak budeme analyzovať samotné tieto skutky, mýty a legendy rôznych národov o «dopotopných časoch», nevyhnutne z toho vzíde záver, že minulá globálna civilizácia nebola kráľovstvom všeobecného šťastia a prosperity na Zemi. «Prosperita» menšiny bola zabezpečovaná násilným zbaveným ľudskej dôstojnosti u väčšiny. V súlade s jednou z rekonštrukcií minulej globálnej civilizácie na základe mýtov, oni dokonca nežili ani tak ako my...
«Rasa pánov» bola relatívne málopočetná a obývala iba jeden z kontinentov s najprijateľnejšou miernou klímou. Mimo tento kontinent sa nachádzali iba jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti podriadených národov, ktoré jej slúžili, a ktoré boli zbavené možnosti vykonávať technickú činnosť na základe technogénnej energie. Toto zabezpečovalo vysokú spotrebiteľskú úroveň «rasy pánov» pri relatívne dobrej ekológii na planéte vcelku.
Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali fyzickou nesmrteľnosťou, tak boli vnímaní ako nesmrteľní zvyškom obyvateľstva planéty, pretože dĺžkou svojho života niekoľkonásobne prevyšovali svojich poddaných: toto aj poskytlo základ pre vznik legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že využívali aj genetické inžinierstvo vo vzťahu k poddaným, zmeniac ich fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti k tvorivému samorozvoju boli umelo ohraničené priamou deformáciou ich genetiky.
Posledné, ako je známe, v dnešnej globálnej civilizácii, špeciálne v jej Západnej zložke, je vrcholom túžob mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtva sezóna“ — je len jedno z mnohých umeleckých stvárnení výskumov, reálne vykonávaných smerom k vytvoreniu na vedecky podloženej metóde rasy „pánov“ a množstva rás ju obsluhujúcich biomechanizmov: samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovaných na bežnom ľudskom jazyku — pracovných náhrad «súčasných ľudí» vo všednom živote i biznise.
Okrem toho «rasa pánov» bola nositeľkou kultúry mágie — súbor určitých praktík biopoľového vôľového vplyvu na priebeh udalostí, skrytý pred ostatným obyvateľstvom, vrátane aj v dôsledku deformácie ich prirodzenej genetiky, danej Bohom[343].
Tak či onak, no úsilie nastoliť v globálnych rozmeroch niečo podobné takémuto typu davo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy[344], možno badať v priebehu celej histórie súčasnej civilizácie. A badať to tým zreteľnejšie, čím väčšie sú úspechy vedy a technológií.
Táto tendencia pramení z toho, že v priebehu globálnej prírodnej katastrofy nezahynuli všetci. Tí, ktorí ju prežili a uchránili si osobnostnú pamäť (autonómnu, nezávislú od egregorov), pristúpili k znovuobnoveniu im známeho spôsobu života. Tí, ktorí nedisponovali osobnostnou pamäťou, a disponovali len egregoriálnou pamäťou, tak pri zničení egregorov «noosféry» minulej civilizácie stratili pamäť a zdiveli. Oni aj ich potomkovia sa potom stali prostredím a objektmi civilizátorskej misie tých preživších, ktorí si zachovali kultúru, vrátane kultúry mágie a nejakej vedy. No zdivení ľudia, pri osvojovaní svojho tvorivého potenciálu, začali aj svoje vlastné civilizačné budovanie, ktoré tiež zrodilo tendencie, nezlučiteľné s rekonštrukciou spôsobu života minulej rasovo „elitárnej“ globálnej civilizácie.
A preto počas celej histórie súčasnej globálnej civilizácie badať i tendenciu k organizácii života spoločnosti na iných princípoch, vďaka ktorým v súčasnej globálnej civilizácii odhalené vládnutie «pánov» «hovoriacim nástrojom» a otvorene uzákonené a všeobecne priznávané rozdelenie spoločnosti na klany «pánov» a beztvárny pokorný «pracovný dobytok» sa nedokázalo stabilizovať napriek úsiliam množstva zotročiteľov a ich ideologických spolupáchateľov — programátorov individuálnej i kolektívnej psychiky — služobníkov všemožných kultov, podobných apoštolovi Pavlovi[345]. Vo výsledku myslenia a iných činov tých, ktorí sa protivili rôznotvárnemu otrokárstvu, sa menila aj «noosféra», ktorá nepodporovala algoritmiku samoorganizácie života spoločnosti s prejavmi otrokárstva, prejavovanými kýmkoľvek z ľudí. Tak sa v histórii dnešnej globálnej civilizácie samotné otrokárstvo pod tlakom úsilia mnohých ľudí k Ľudskému životu neustále transformovalo, vystavujúc navonok čoraz viac „osobnej slobody“ v deklaráciách a skrývajúc sa v zamlčaniach a rozmanitých vlastnostiach života spoločnosti, ktoré ľudia nevnímajú ako prostriedky realizácie otrokárstva[346].
Minulá globálna civilizácia vošla do slepej uličky, z ktorej si ju jej vládcovia neželali vyviesť svojou dobrou vôľou, keď im to Zhora bolo nariadené. A až následne po tomto, bola ponechaná svojmu osudu:
● za to, že sa démonický režim psychiky stabilne reprodukoval v nadväznosti pokolení v jej „elite“, potláčajúci osobnostný rozvoj zvyšného obyvateľstva a deformujúci podstatu človeka všetkými „elite“ dostupnými prostriedkami;
● kvôli tomu, aby ľudstvo Zeme získalo možnosť samo vystúpiť zo slepej uličky pod Božím navigovaním.
Tak dal Boh predošlej globálnej civilizácii možnosť žiť a konať v medziach Jeho dopustenia, kde aj zahynula pod vplyvom okolností, ktoré nemala vo vlastnej moci, zbavená Božej podpory a pomoci[347]. S jej zánikom oslabol aj nátlak démonickej kultúry a mágie vládnucej rasovej „elity“. Nad ľuďmi oslabla aj moc „elitou“ podporovaných egregorov, a väčšina ľudí, stratiac spolu so zničenou egregoriálnou pamäťou aj kultúru, znevoľnujúcu ich vedomie a vôľu, získalo tak aj slobodu tvorivosti. A toto bola pomoc Zhora dušiam ľudí, pretože Bohu — z Jemu známych príčin — vyhovuje, aby človek sa vedome a na základe svojho rozumu stal spolutvorcom samého seba v súlade s Božím Zámerom, a nie zhora naprogramovaným robotom. Začal sa teda rozvoj dnešnej globálnej civilizácie, jej kultúry, jej «noosféry» — kolektívnej duchovnosti ľudstva, do ktorej každý žijúci prispieva svojim dielom.
Možnože niektorí s takýmto hodnotením príčin zániku minulej globálnej civilizácie nebudú súhlasiť, alebo budú nečinne žiadať „dôkazy“. No ak sú čestní, nech sami nájdu dôkazy, že to tak nie je: totiž archeológia, paleontológia, geológia počas niekoľkých storočí svojej existencie dávajú dôkazy toho, že minulá globálna civilizácia existovala a zahynula v globálnej prírodnej katastrofe[348], avšak tieto fakty nepasujú do kultivovaného v školách historického mýtu o rozvoji ľudstva od nuly po tom čo sa v živočíšnom svete Zeme akoby pred pár desiatkami tisíc rokov objavil nový biologický druh — človek[349].
A k záveru, že kľúče k chápaniu vzniku problémov v živote dnešnej civilizácie je nutné hľadať v dedičstve získanom od dopotopnej civilizácie, prichádzali bádatelia v dejinách súčasnej globálnej civilizácie neraz.
Napríklad D.S.Merežkovskij (1866, Petrohrad — 1941, Paríž), populárny spisovateľ v Rusku začiatkom 20. storočia, ktorý porovnaním obsahu mýtov o Atlantíde a textov Biblie dospel k záveru, že zdrojom biblických textov je staroveký Egypt. V roku 1923 (už v emigrácii) napísal knihu „Tajomstvo troch. Egypt — Babylon[350]“ ktorá nebola v Rusku publikovaná až do celkom nedávnej doby.
Prečo bola v Rusku kniha zakázaná a prečo vyšla začiatkom tretieho tisícročia? — Podľa nášho názoru preto, lebo obsahuje (autorom neuvedomený) rozsudok Biblickej civilizácie, ktorá hoc sa zrodila ešte v starovekom Egypte, aj tak nedokázala prekonať «smutné dedičstvo Atlantídy» a reprodukovala ho naďalej tak, ako to bolo kedysi vymyslené majiteľmi Biblického projektu zotročenia všetkých.
Obrátime sa k menovanej knihe:
«Vy heléni ste večné deti! V Helade niet starca. Niet u vás žiadnych povestí, žiadnej pamäti o sivých dávnych časoch» — hovoril Solónovi Aténskemu starý saiský žrec (jeden z predstaviteľov staroegyptskej hierarchie znacharov: naša poznámka v citáte). Túto amnéziu nového ľudstva on vysvetľuje celosvetovými potopami a požiarmi, ktoré opakovane hubili ľudský rod; iba v Egypte ich nebolo, a iba tu sa uchovávala pamäť o dopotopnom a dopožiarnom staroveku.
«Kedysi existoval Ostrov oproti toho prielivu, ktorý vy nazývate Herkulové Stĺpy: zem, ktorej rozmery boli väčšie, než Líbya a Malá Ázia dohromady. Tento Ostrov bol Atlantída» — oznamuje ten istý saiský žrec, je to jedna z najstarších povestí Egyptu. Atlanti, obyvatelia Ostrova, boli „synmi Božími“ (Platón, „Kritias“)
«V tom čase boli na zemi velikáni[351] (gr. gigantes, hebr. nefilim*), osobitne od toho času, ako synovia Boží (hebr. bəne haʼelohim*) začali navštevovať ľudské dcéry, a tie im začali rodiť mocných velikánov, slávnych ľudí dávnych čias» — akoby egyptská ozvena v Genezis. (Biblia, Genezis 6:4)
«A keď božská prirodzenosť ľudí postupne slabla, miešajúc sa s prirodzenosťou ľudskou, a nakoniec ľudská absolútne prevládala nad božskou, tak ľudia sa skazili — pokračuje egyptský žrec u Platóna. — Múdri videli, že ľudia sa stali zlými, a nemúdrim sa zdalo, že dosiahli vrchol dobrodenia a šťastia v tom čase, keď zbujnela ich nezmyselná žiadosť po bohatstve a moci... Vtedy sa Zeus rozhodol potrestať zvrátené ľudské plemeno». (Platón, „Kritias“)
«A uvidel Hospodin, že veľká je zvrátenosť ľudí na zemi... a zarmútil sa v srdci Svojom. A povedal Hospodin: vyhladím ľudí z povrchu zeme», — znova egyptská ozvena v Genezis. (Biblia, Genezis, 6:5 — 7)
Koniec oboch povestí je rovnaký. Egyptský boh Atum hovorí: «Zničím, čo som vytvoril: potopím zem, a zem bude znova vodou». — «Vody potopy prišli na zem... a zahynuli všetky tvory» (Biblia, Genezis, 7:10, 21) — «udiali sa veľké zemetrasenia, potopy, a v jeden deň, v jednu noc... ostrov Atlantída zmizol v morskej hlbine» (Platón, „Timeos“)
«Atlanti rozšírili svoje panstvo až do hraníc Egyptu» — tvrdí Platón. A podľa Herodota: «existovala cesta z Théb k Herkulovým Stĺpom» — k Atlantíde.
Tak, v tejto najstaršej povesti, a možno prvom bľabote ľudstva, je začiatok nášho sveta spojený s koncom nejakých iných svetov. A spojením medzi koncom a začiatkom je Egypt.
A kým v povesti o Atlantíde niet zrnka vonkajšej historickej pravdy, tak zrnko pravdy náboženskej, vnútornej, v nej predsa len je: jazyčnícka eschatológia[352] začiatku sveta je zrkadlovo-analogická kresťanskej eschatológii konca — Apokalypse.
Svetlo Atlantídy, to ono je na dne závratno-priepastnej Egyptskej dávnosti — večnosti.
A čo je to Atlantída? Povesť alebo proroctvo? Bola už alebo bude?
Atlanti — «synovia Boží», alebo, ako by sme povedali dnes — «bohočlovek-ovia».
«Človek sa nadchne duchom božskej, titanskej hrdosti — a stane sa Bohočlovek», — hovorí Ivan Karamazov u Dostojevského. O kom je to povedané? O nich alebo o nás? Nie sme takí istí aj my — odsúdení, posadnutí nezmyselnou pýchou a túžbou po všemohúcnosti, synovia Boží, rebelujúci proti Bohu? A či nás nečaká rovnaký koniec?» (D.S.Merežkovskij, „Tajomstvo troch. Egypt — Babylon“, Moskva, «EKSMO-Press», r. 2001, str. 170 — 173)
Avšak D.Merežkovskij, rovnako ako všetci, koho väznila okultno-ezoterická tradícia, zdedená z Atlantídy, aj on bol autoritou rozdrvenou biblickou tradíciou interpretácie textov a faktov, a preto nedokázal za celý svoj život dať odpoveď na otázku:
Ak «Atlantída bolo svetlo», tak prečo ju Boh ponechal napospas sebe v Svojom dopustení, v ktorom aj zahynula?
Avšak aktuálna práca nie je o minulej globálnej civilizácii, nepravdoverne usporiadanej a preto aj zaniknutej v dopustení Božom, ale o vybudovaní budúcej globálnej civilizácie, na ktorú sa musí premeniť tá súčasná.
A bez ohľadu na špecifiká nepravdovernosti minulej globálnej civilizácie, ktorá spôsobila jej zánik, odhalené rozdielne typy režimu psychiky, ktorých nositeľmi môže byť jeden a ten istý človek v rôznych periódach svojho života — sú objektívnou danosťou. A vzhľadom na rozdielne možnosti každého z týchto režimov psychiky[353] a rozdielne možnosti spoločenstiev v ktorých prevláda každý z uvedených typov, PÝTAME SA:
Predurčil Boh ako normu pre človeka zvierací režim psychiky? alebo režim psychiky zombi? alebo démonický režim psychiky? — Alebo Boh jednoznačne predurčil ako normu pre dospelého človeka Ľudský režim psychiky, pretože pri všetkých ostatných typoch režimu psychiky ľudstvo nie je schopné k ničomu inému, než k agresívnemu parazitizmu v čoraz rozpínavejších hraniciach, a vo výsledku takéhoto parazitizmu — k samolikvidácii?
Podľa nášho chápania Boh predurčil Ľudský režim psychiky ako normu pre všetkých ľudí, ktorá musí byť dosahovaná k začiatku puberty. Preto chybná je každá spoločnosť, v ktorej sa táto norma nechápe ako Zhora predurčená norma a životný ideál pre tých, ktorí ju zatiaľ nedosiahli, a kultúrou tejto spoločnosti nie je zabezpečená reprodukcia tejto normy formovania osobnosti k obdobiu puberty v nadväznosti pokolení s narastajúcou tendenciou obsiahnuť celú spoločnosť[354].
No napriek nevyhnutnosti zabezpečiť dosahovanie Ľudského typu režimu psychiky k veku začiatku pohlavného dozrievania, t.j. v predstihu zavŕšenia práce genetického programu rozvíjania hmotno-telesných a biopoľových štruktúr organizmu, egregory ľudstva nesú algoritmiku brzdenia a deformovania ľudského osobného psychického rozvoja, brániacu drvivej väčšine novorodených v dosahovaní Ľudského režimu psychiky k začiatku ich puberty. A práve na túto «noosféru» — pri absencii na Zemi inej, ktorá by zabezpečovala dosiahnutie tejto normy v období detstva a tínedžerského veku — sa svojimi nevedomými úrovňami pripája psychika každého novovznikajúceho človeka ešte v období jeho vnútromaternicového vývinu.
No ak sa Boh nemýli, tak SA PÝTAME: možno predpokladať, že uvedomujúc si tento nesúlad medzi stavom «noosféry» a potrebami pre rozvoj osobnosti od útleho veku do sformovania Ľudského režimu psychiky — každej duši, ktorá vstupuje do tohto Sveta, sa ponúka nejaký súhrn úloh na pretvorenie kolektívnej duchovnosti (celej štruktúry egregorov ľudstva) tak, aby tento odhalený nesúlad postupom času a v nadväznosti pokolení zmizol raz a navždy?
Podľa nášho názoru — možno predpokladať, že tento dohad nebude prázdnym výmyslom: všetko tak v skutočnosti aj je, a možno sa o tom presvedčiť, ak preanalyzujeme mravnosť a etiku (ktorá ju vyjadruje) v konkrétnych životných okolnostiach hociktorého rodu (v zmysle klanu) po vzostupných líniách príbuzenstva predkov v priebehu niekoľkých pokolení.
A každá duša má otvorenú možnosť uskutočniť tento program «takmer maximálne» — dosiahnuť pod Božím vedením Ľudský typ režimu psychiky hoc aj v zrelom veku[355], ak nie do puberty, a na tomto základe ďalej pokračovať v osobnostnom rozvoji a prispieť svojim dielom k formovaniu ľudskosti a jej kolektívnej duchovnosti — budúcej «noosféry». No človeku je priznané právo mýliť sa, a je mu udelená sloboda voľby, v dôsledku čoho má pred sebou otvorenú možnosť uskutočniť aj «program-minimum» pri určitom množstve rôznych chýb, ktoré majú poslúžiť ako životná lekcia jemu samému i druhým ľuďom. Množina možností uzavretých v pásme ohraničenom «programom-maximum» a «programom-minimum» je zároveň osudom človeka.
Čo všetko bude sprevádzať v následnom živote každého, kto realizuje svoj osobný «program-maximum» pred tým, než vyčerpá životné zdroje svojho organizmu — vie len Boh. No vyhnutie sa uskutočneniu «programu-minimum» a zhoršenie stavu «noosféry» svojimi osobnými chybami v činnosti i nečinnosťou — a predovšetkým chybami vo výbere mravných kritérií a určení ich hierarchického usporiadania, ktoré určujú celú algoritmiku psychickej činnosti jednotlivca, vrátane jeho účasti na kolektívnej psychike egregorov — nutne vedie k vyčerpaniu Božieho dopustenia mýliť sa a k ukončeniu života jednotlivca v tomto Svete pred uplynutím tej lehoty, ktorú by mu mohol zabezpečiť vrodený potenciál jeho zdravia.
Čo a ako sa na novorodeného človeka kladie zmeniť v «noosfére» je v mnohom určené predhistóriou jeho rodu, pretože tými najbližšími vo vzťahu k psychike každého sa javia byť rodové egregory jeho predkov v rodovej línií otca[356] a matky. A určitý podiel chýb, zanechaných predkami v rodových egregoroch, a skutkov v nezrealizovaných nimi programoch «maximum» a «minimum», človek dedí ako svoje životné úlohy vo svojich programoch «maximum» a «minimum», a čosi sa prerozdelí i na jeho potomkov, ak ním jeho rod nekončí.
Okrem toho každé dieťa má rodičov, často aj dedkov a babičky, starších bratov a sestry, ktorí zo zostavy svojich programov «maximum» a «minimum» čosi vykonali a niečomu sa vyhli. A vzhľadom k tomu, že dieťa je pre nich najbližším človekom, jeho psychika je pripojená na ich vlastné rodové egregory. V dieťati sa tak všetkým jeho blízkym, a predovšetkým rodičom, dedkom a babkám, dávajú uvidieť ich vlastné osobné i rodové chyby a ich následky, aby oni sami prehodnotili a zmenili čosi v sebe samých. Vo vzťahu k rodičom a ďalším príbuzným je to «odvetná» informácia, prichádzajúca cez reťaz spätných väzieb. Jej intenzívnosť je daná tým, ako na ňu reagujú tí, komu je adresovaná, ako odpoveď na ich činy alebo nečinnosť.
Cirkvi Kristovho mena nazývajú túto zložku genetického dedičstva «prvotným hriechom»[357]. I keď v skutočnosti je doktrína o «prvotnom hriechu» bohorúhačstvom, pretože nie je spravodlivé klásť na jedného človeka zodpovednosť za to, čo vykonali iní, a čomu on nedokázal zabrániť. A táto egregoriálne zdedená chybná algoritmika — nie je hriechom, za ktorý by sa mal človek pred Bohom zodpovedať, ale dedením okolností, za vznik ktorých samotný jedinec zodpovednosť nenesie, ktoré sú však zamerané na to, aby ľudia na svojej vlastnej koži pocítili to, k čomu sa hlásia (dospelí) alebo k čomu by sa hlásili (deti) bez náležitej pozornosti alebo chápania, kvôli svojráznosti algoritmiky ich rodových egregorov, vplývajúcich na ich nevedomé úrovne psychiky; aby pocítili to, čo vedome považujú prípustné pre seba alebo druhých, napriek tomu, že niektorými svojimi „akože prípustnými“ vedomými alebo nevedomými činmi alebo nečinnosťou — zaťažujú život iných pohromami. Zodpovedať bude treba nie za „prvotný“ hriech, ale za svoj vlastný, vypestovaný behom života, mravne podmienený postoj ku všetkému zdedenému od predkov, prejavujúci sa v činnosti i nečinnosti, a za to, čo bude odovzdané potomkom v zostave ich genetického dedičstva.
V tejto dedičnosti okolnosť predstavuje jeden zo znakov ucelenosti Života vždy, umožňujúca každému pocítiť, že človek každým svojim činom vnáša svoj diel do kategórie «VŽDY», a pocítiac v sebe dedičstvo chýb predkov (ak sa usiluje o pravdovernosť), mal by sa postarať aj o to, aby ich neodovzdal svojim potomkom a nezaťažil ich svojimi chybami, zaznamenanými v rodových egregoroch.
Vzhľadom na túto životnú integritu sa «prvotný hriech» — ako jeden zo stimulov k osobnostnému rozvoju aj pre novorodeného človeka, aj pre jeho blízkych — «nezmýva» pri obrade krstu alebo nejakým iným aktom mágie. No ak starší žijúci v rode, vidiac v deťoch ako v zrkadle svoju osobnú i rodovú skazenosť, zmenia sami seba, tak mnohé z toho čo sa vzťahuje k «prvotnému hriechu» mizne z algoritmiky psychiky mladších v rode, občas „samo od seba“, bez akýchkoľvek vedomých úsilí z ich strany: jednoducho kvôli vyššiemu hierarchickému statusu starších v rodových egregoroch; zmeniac seba, práve oni menia aj niektoré «zdieľané oblasti», o ktoré sa v rodových egregoroch opiera algoritmika psychiky mladších v rode[358].
Avšak podobne ako «prvotný hriech» sa potomkom odovzdáva aj dobré genetické dedičstvo. No jedno ani druhé sa neodovzdáva v podobe „hotovej na použitie“, ale v podobe «prístupových práv» k informácii a algoritmike zaznamenanej v rodových egregoroch aj v hierarchicky nadradených egregoroch, v rozširujúcom sa poradí ich vzájomnej vloženosti: od egregoru rodiny-rodu až k egregoru celého ľudstva a ďalej. Prístupové práva sa realizujú pod tlakom okolností, nevedome alebo vedome, pri premyslenom postoji k okolnostiam a dávanej skrz Rozlíšenie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie.
Ľudské osudy tiež zahŕňajú do seba aj súdených si manželov/ky. Jeden druhému súdení, to sú tí ľudia odlišného pohlavia, ktorí keď sa stanú manželmi, dokážu si v najvyššej možnej miere navzájom pomôcť v realizácii «programov maximum» každého z nich, čím zároveň oslobodzujú svojich potomkov od nutnosti opravovať mnohé chyby v algoritmike svojich rodových egregorov, a otvárajú im tak širšie možnosti vplyvu na nadradené egregory v rozširujúcom sa poradí ich vzájomnej vloženosti v «noosfére»; takže deti, ktoré sa narodili v manželstvách súdených si navzájom partnerov, disponujú najlepším vrodeným potenciálom vzhľadom na iné možné varianty manželstva ich rodičov. Avšak mnoho manželstiev sa uzatvára nie medzi navzájom si súdenými z rôznych príčin, čo spôsobuje dodatočné ťažkosti pri realizácii programov «maximum» každého z manželov. Časť týchto ťažkostí pripadne na ich deti a ďalšie pokolenia vo forme zdedených životných okolností, a takisto chýb v algoritmike psychiky a problémov, ktoré budú musieť nutne odstrániť a vyriešiť v ich programoch «maximum» a «minimum»[359].
Takéto sú pri hrubom (t.j. málo detailnom) preskúmaní okolnosti, sprevádzajúce zrodenie človeka a jeho ďalší život, ako realizáciu jedinej cesty po matrici množiny variantov, dostupných mu v osude[360].