Normálny emočno-zmyslový režim psychickej činnosti[313]
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 21 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Normálny emočno-zmyslový režim psychickej činnosti[313]
Videnie sveta skrz trojjednotu matérie-informácie-miery odkrýva úplne iný pohľad na emócie, dobrú alebo zlú náladu. A tento pohľad je skrátka nevyjadriteľný v tradíciách psychologických škôl jak Západu, tak aj védicko-znacharského Východu, v dôsledku toho, že v ich videní sveta informácia v Živote nie je objektívna, ale subjektívna[314], prípadne k tomuto aspektu jej existencie nemajú vyjadrený konkrétny postoj.
Avšak vo videní sveta skrz trojjednotu matérie-informácie-miery sa otázka emócií v ľudskom správaní javí byť nerozlučne spojená s dvoma ďalšími otázkami, ktoré sme už skúmali v dvoch predchádzajúcich podkapitolách, a ktoré väčšina psychológov a psychiatrov skúma izolovane. Sú to teda otázky:
● vzájomného vzťahu vedomej a nevedomých úrovní tvoriace dohromady jednotný proces myslenia jedinca;
● objektívnej = pravej, a nie deklarovanej ani predstieranej mravnosti jedinca.
Vo videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery predstavujú «emócie + pravá objektívna mravnosť + vedomé a nevedomé «zložky»[315] procesu myslenia» jednotný algoritmický komplex, spracovávajúci objektívnu informáciu — jak tú, ktorá prichádza zo zmyslových orgánov (telesných aj biopoľových/duchovných), tak aj tú, ktorá sa uchováva v pamäti[316]. A práve v tejto triáde «emócie + mravnosť + vedomé a nevedomé «zložky» procesu myslenia», predstavujúcej jednotný algoritmický komplex premeny informácie, sa vypracováva vnútorné i vonkajšie správanie každého jednotlivca, vrátane riadenia (dokonca aj nevedomého) prístupu tohto algoritmického komplexu k zdrojom informácií (zmyslom, pamäti, egregorom).
Na to, aby sme «mali život, a mali ho hojne»[317], a nie len «prežívali»[318], prekonávajúc prevažne nechcené zhody okolností, je potrebné zistiť funkčnú záťaž všetkých komponentov tohto algoritmického komplexu, aby sme ho vedeli naladiť ako ucelený systém na objektívne bezchybné spracovanie vstupnej i pamäťovej informácie a riadenie prístupu k zdrojom informácií.
Hoci už o tom bolo povedaného veľa, no niektoré aspekty je potrebné detailizovať.
Začneme vedomím. Možnosti ľudského vedomia, okrem stavov tranzu, sú ohraničené nasledujúcimi ukazovateľmi: jednotlivec dokáže udržiavať vedomú pozornosť a operovať súčasne so 7 až 9 rozdielnymi objektmi (rozdielnymi informačnými prúdmi); pritom dokáže rozlišovať nie viac ako 15 zmyslových jednotiek za sekundu (ináč povedané, rýchlosť vedomia predstavuje 15 bitov/sek).
Kým to prvé je viac-menej jasné, to druhé je potrebné objasniť. Každý obrázok na filmovom páse predstavuje zmyslovú jednotku. Vedomie, ak nie je v stave tranzu, tak pri rýchlosti premietania 16 obrázkov za sekundu a rýchlejšie, vníma projekciu ako pohyb; pri rýchlosti premietania pod 16 obrázkov za sekundu, vedomie vníma projekciu nie ako pohyb, ale ako postupnosť rôznych statických stavov, ktorých nadväznosť zobrazuje rôzne fázy pohybu.
Avšak nevedomé úrovne psychiky, chápané ako systém spracovania informácií, disponujú oveľa vyššou produktivitou a pracujú s oveľa širším rozsahom frekvencií a súborom fyzických polí nesúcich informačné toky, v porovnaní s možnosťami vedomia mimo stav tranzu[319].
Po odhalení tohto súboru faktov, prechádzame k postupnosti presne formulovaných otázok, z ktorých každá umožňuje dať na ňu presnú odpoveď, po čom sa následne otvára možnosť prejsť na ďalšiu otázku:
Pýtame sa: Je všetka informácia, ktorou disponujú nevedomé úrovne psychiky (obrazy, «melódie», «súzvuky» atď.), pre jedinca zbytočná, alebo aj ona sama osebe predstavuje informačné zabezpečenie jeho života, a preto je životne dôležitá?
— Životne dôležitá.
Pýtame sa: Sú vedomie a nevedomé úrovne — navzájom izolované systémy spracovania informácie, alebo navzájom sa dopĺňajúce komponenty jednej a tej istej psychiky ako celku, a preto aj spolupracujúce navzájom (t.j. navzájom a obojsmerne si vymieňajú informácie)?
— Komponenty psychiky vcelku, vzájomne sa dopĺňajúce a vymieňajúce si obojsmerne informáciu.
Pýtame sa: ako dostať na vedomú úroveň v tempe plynutia reálnych udalostí všetku tú informáciu, ktorá je spracovávaná v nevedomých úrovniach psychiky, ak sú možnosti vedomia spracovávať informáciu obmedzené (okrem stavov tranzu) na vnímanie 7 až 9 rozdielnych objektov (informačných tokov) súčasne, a 15 zmyslových jednotiek za sekundu; a v stave tranzu sú tiež obmedzené, no inými charakteristikami, v dôsledku čoho sa pred vedomím nemôžu ukázať všetky tie obrazy, «melódie» a «súzvuky», v ktorých prebieha spracovanie informácií na nevedomých úrovniach psychiky?
— Len v hranične skomprimovanej podobe, umožňujúcej uvedomiť si prebiehajúce procesy spracovania informácií na nevedomých úrovniach psychiky, aspoň v nejakých, z riadiaceho hľadiska významných, hodnotiacich kategóriách minulých udalostí a smerovania ich toku: «dobré», «zlé», «nepodstatné», «neviem». Takže na vedomú úroveň psychiky môže byť predložené len jedno — svojim spôsobom zovšeobecňujúce — vyhodnotenie situácie a smerovanie jej zmien, ktoré nebude potláčať zvyšné informácie, ktorých spracovaním sa zaoberá vedomie v danom okamihu.
Pýtame sa: vnímané emočné pozadie, typické pre jednotlivca v každom okamihu jeho bdenia, je podmienené zapamätanými a priebežnými okolnosťami jeho života. Môžu byť emócie na vedomej úrovni chápané ako svojrázne štatistické indikátory, vychádzajúce z nevedomých úrovní psychiky a vyjadrujúce hranične zovšeobecnené výsledky ich činnosti, nesúce funkciu dôležitých pre riadenie hodnotiacich kategórií «dobre», «zle», «neviem»?
— Emočné pozadie je podmienené okolnosťami Života[320], a emócie môžu byť pochopené práve ako dôležité pre riadenie hodnotiace kategórie «dobre», «zle», «neviem» minulého priebehu udalostí a ich smerovania, podávaných v ľudskej psychike na úroveň vedomia jej nevedomými úrovňami; no rovnako tak aj nemusia byť pochopené v tomto zmysle — to je podmienené mravnosťou a vlastným videním sveta každého jednotlivca.
Vo videní sveta skrze trojjednotu matérie-informácie-miery sú všetky emočné prejavy chápané práve v tejto úlohe: ako hranične zovšeobecňujúce — štatistické ukazovatele — nevedomých úrovní psychiky pred úrovňou vedomia, ktoré si väčšina jednotlivcov stotožňuje s jeho vlastným «Ja», v každom okamihu času. A odmietnutie prijať ich v tejto úlohe spôsobuje prerušenie jedného z najdôležitejších obvodov spätnej väzby v celistvej ľudskej psychike a človeka tak robí rukojemníkom algoritmiky jeho nevedomých úrovní psychiky, a najmä — rukojemníkom chýb, ktoré sa v nich nachádzajú.
A informácia nevedomých úrovní psychiky, dodaná na úroveň vedomia v hranične skomprimovanej podobe — v podobe emócií, môže byť rozbalená, uvedomená, pochopená, ak existuje prianie urobiť to a osobná kultúra myslenia a celkovej psychickej činnosti to už umožňuje vykonať. No žiada si to čas, počas ktorého by táto informácia bola odovzdaná jeho vedomiu nie v podobe emócií, ale v inej dostupnej obrazno-melodickej symbolickej forme, alebo vo forme vnútorného monológu.
Ak niekto nesúhlasí s takýmto vysvetlením predurčenia emócií, vynárajúcich sa vo vedomí v každom okamihu bdenia jednotlivca, tak nech skúsi vysvetliť ich predurčenia nejako inač. No ako ukazuje stáročia trvajúca historická prax psychologických škôl Západu i védicko-znacharského Východu, tak všetky ostatné interpretácie emočného života jednotlivca sú ťažko pochopiteľné[321] a zaváňajú agnosticizmom[322] — učením o nepoznateľnosti Sveta a nezmyselnosti Života.
No emócie sú podmienené nielen okolnosťami Života, ale aj osobitosťami algoritmiky psychiky, ktorá spracováva informáciu a plodí emócie: mravnosťou, videním sveta (kaleidoskopickým, mozaikovým, Ja-centrickým, Bohocentrickým). A to nás privádza k ešte jednej otázke — kľúčovej otázke.
PÝTAME SA: Mýli sa Všedržiteľ? alebo je Všedržiteľnosť (t.j. neobmedzená všezahŕňajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Živote — v Objektívnej realite) neomylná vo všetkých svojich prejavoch, bez výnimky?
— Všedržiteľ sa nemýli, a Všedržiteľnosť je neomylná vo všetkých jej prejavoch, bez výnimky.
Pýtame sa: Ak je Všedržiteľnosť neomylná vo všetkých jej prejavoch, a jednotlivec nie je v konflikte s Všedržiteľom, potom by malo byť intelektuálno-rozumové chápanie jednotlivcom tohto faktu sprevádzané emóciami, o to viac, že emócie vždy sprevádzajú chápanie Života?
— Malo.
Pýtame sa: Aké emócie, aká nálada by mala sprevádzať intelektuálno-rozumové chápanie tohto faktu?
— Dobrá nálada — radostný vnútorný pokoj a prianie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu[323], ako emočné pozadie — je normou pre človeka zotrvávajúceho v súlade s Bohom, vo všetkých životných okolnostiach a teda — normou pre nevratne Ľudský režim psychiky[324].
Pýtame sa: Ak takýto radostný vnútorný pokoj a prianie pomáhať Svetu, otvorenosť duše chýba, a miesto toho je prítomná emocionálna skleslosť, zlá nálada alebo „žiadna“, tak čo týmto oznamujú nevedomé úrovne vedomiu, ktoré si väčšina ľudí stotožňuje s vlastným «Ja»?
— Odpoveď je jednoduchá:
● V súčasnosti, uskutočnenej minulosti alebo v zámeroch jednotlivca do budúcnosti sa vyskytuje nejaký jeho konflikt s Všedržiteľnosťou, plody ktorého pri ním zvolenej línii správania bude nevyhnutne zberať (ak ich už nezberá) a tie budú nepríjemné.
Avšak o čo konkrétne sa jedná, v čom spočíva objektívny zmysel konfliktu, či vznikol vo výsledku zámeru jednotlivca alebo ide o dôsledok jeho nevšímavosti a nedisciplinovanosti a spôsobili ho chyby v algoritmike jeho nevedomých úrovní psychiky — to bude potrebné zistiť, čo si vyžaduje vedome analytický prístup jednotlivca k Životu, k priebehu udalostí v ňom, k súhre rôznych okolností okolo jednotlivca i v ňom samom.
● alebo jednotlivec, ktorý navonok nie je v konflikte s Bohom, chápe čosi neadekvátne Objektívnej realite alebo sčasti niečo nechápe vo všedržiteľne prebiehajúcom podľa Božej vôle, a jeho nevedomé úrovne psychiky v dôsledku jeho ne(dô)viery Bohu dávajú chybné hodnotenie situácie, čo v perspektíve pre daného jedinca tiež neveští nič dobrého, pretože v dôsledku tohto sa jeho správanie môže ocitnúť v konflikte so Zámerom.
V oboch prípadoch sú zlé emócie prejavom jeho vlastnej chybnej mravnosti, pokúšajúcej sa odmietnuť základné mravné kritérium Bohocentrického mozaikového videnia sveta:
Všedržiteľ je neomylný: všetko, čo sa len deje, deje sa k lepšiemu; všetko čo sa odohralo a odohráva — tak sa odohralo a odohráva tým najlepším možným spôsobom pri tej reálnej mravnosti (a z nej odvodených zámerov) a etike, ktorých nositeľmi sú všetci jednotlivci, súhrnne tvoriaci spoločnosť[325]; Všedržiteľ je veľký a všemohúci, a Jeho milosť bezhraničná.
Navyše:
Uvedené tvrdenie je svojim spôsobom ladička pre psychiku, určujúca náladu, ako jednotu emočného a zmyslového (intelektuálno-rozumového) režimu psychickej činnosti, harmonickú so Životom: Uvedomenie si toho reálneho faktu Života, že Všedržiteľ sa nemýli a všetko a vždy sa odohráva najlepším možným spôsobom (vzhľadom na aktuálnu mravnosť všetkých účastníkov procesu*), by malo vyvolávať dobrú náladu — radostný vnútorný pokoj a prianie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu.
A až potom, ako pri uvedomení si menovaného faktu nastúpi vnútorný pokoj a prianie pomáhať Svetu s otvorenou dušou, vzniklo dobré emočné pozadie, dobrá nálada, možno pristúpiť k dielu, zostávajúc pritom vnímavým k hlasu svedomia, a dielo bude dobrým; v opačnom prípade bude algoritmika nevedomých úrovní psychiky a celková psychika znieť falošne, rovnako ako falošne znie rozladený klavír alebo gitara[326].
A toto nastavenie psychiky je potrebné si naladiť hneď ráno (pri prebudení sa zo sna) aktom svojej vôle a pravidelne si ho obnovovať v priebehu dňa; a tým skôr si ho obnovovať zakaždým, akonáhle si človek uvedomí, že jeho nálada, emócie nezodpovedajú menovanému objektívnemu faktu Života.
Preto zlá nálada, emočná skleslosť, podráždenosť alebo otvorený hnev a zlomyseľnosť — sú znakmi toho, že je nutné vo svojej činnosti, v zámeroch do budúcna[327], vo svojom postoji k prebiehajúcim udalostiam odhaliť čosi, čo bude potrebné prehodnotiť; no odhaľovať a prehodnocovať čokoľvek konkrétne bude možné až potom, čo bude obnovená jednota emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti, ladiaca so Životom.
Môže nasledovať námietka v tom zmysle, že u rôznych jednotlivcov jedny a tie isté udalosti, ocitnutie sa v tých istých okolnostiach, jedna a tá istá správa — vyvoláva rôzne emočné prejavy, čo zdanlivo popiera práve povedané.
No nie je to tak: tu bola reč o emočných prejavoch jednotlivca, ktorý sa, hoc aj nie nevratne, no predsa len nachádza v Ľudskom režime psychiky v určitom dlhšom časovom intervale, dostatočnom na to, aby sa sformovali jeho emócie a nálada. No okrem toho, každý jednotlivec má aj svoju vlastnú osobnostnú predhistóriu, geneticky podmienenú informáciu (vrátane duchovného dedičstva, v podobe informácie a algoritmiky egregorov, dostupných jeho psychike), ktorá ovplyvňuje emócie pri vnímaní jednotlivých udalostí v každom okamihu času.
Ale ak sa jednotlivec nachádza v skúmanom čase nie v Ľudskom, ale nejakom inom režime psychiky, alebo je jeho psychika nestabilná a hemží sa, neustále meniac svoj režim, tak všetko bude celkom ináč.
Ide o to, že v Ľudskom režime psychiky sa zabezpečuje jednota emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti[328], pri ktorej jednotlivec „sám od seba“ — vedome aj nevedomky — zotrváva v riečisku dobrého Božieho Zámeru. A toto je pre človeka normálny emočno-zmyslový režim psychickej činnosti.
Mimo Ľudský režim psychiky, ak aj možno hovoriť o akejsi jednote emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti, tak takáto „jednota“ — po prvé, neladí vo vzťahu k Životu, a po druhé, vyskytuje sa v nej konflikt medzi vedomou a nevedomými úrovňami psychiky, a tiež vnútorné konflikty v samotnom nevedomí, zapríčinené poruchami mravnosti, ako hierarchicky usporiadaného súboru určitých mravných kritérií. A ako následok, vyvoláva to účasť jednotlivca vo vnútorne konfliktnej kolektívnej psychike — kolektívnom nevedomí; ináč povedané, vyvoláva to pripájanie psychiky jednotlivca na nezlučiteľné, navzájom znepriatelené egregory. A tým pádom, v jeho živote bude nevyhnutne dochádzať ku konfliktu s Božím Zámerom. Preto:
O jednote emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti mimo Ľudský režim psychiky možno v podstate hovoriť nanajvýš hypoteticky, pretože takáto „jednota“ je v hociktorej jej podobe iba krátkodobá, a podmienená «operatívnou» i «odvetnou» informáciou, navyše pochopenou chybne. Nesúlad so Životom tejto „jednoty“ vyplýva z toho, že emočné prejavy a prejavy rozumovo-intelektuálnej činnosti si navzájom nezodpovedajú, ak ich dáme do súvisu s jednou a tou istou objektívnou informáciou, charakterizujúcou životné okolnosti alebo situáciu, v ktorej sa subjekt ocitol.[329]
Okrem toho rozhovory na tému, že rôzni jednotlivci majú v identických situáciách rôzne emočné prejavy, nemá zmysel viesť vo forme odtrhnutej od konkrétneho jednotlivca a konkrétnej situácie: šlo by len o jalový abstrakcionizmus, brániaci pochopeniu podstaty skúmaných javov psychickej činnosti každého jednotlivca.
Napriek tomu, pri každom režime psychiky, na ľubovoľnom emočnom pozadí, na ktorom prebieha vedomá intelektuálno-rozumová činnosť, je jednotlivec schopný rozoznať aké konkrétne udalosti u neho vyvolávajú emočný vzostup alebo emočný pokles, dobrú alebo zlú náladu; a po odhalení týchto udalostí a svojho vzťahu k nim, dokáže im dať aj mravné ohodnotenie, po čom si následne môže vybrať pre seba najvýhodnejšie kritérium do budúcnosti.
Pritom treba ale osobitne podčiarknuť, že emočné pozadie pri emočno-zmyslovom režime, ktorý ladí so Životom, sa odlišuje od opojno-bezmyšlienkovitého vzostupu emócii pri získaní jedincom energetickej dávky od druhého človeka alebo egregoru.
To znamená, že normálna algoritmika psychiky, zjednocujúca svoju vedomú a nevedomé úrovne psychiky, nutne v sebe zahŕňa:
● dôveru Bohu, vyjadrenú v základnom mravnom kritériu človeka: «Všedržiteľ je vo svojich činoch neomylný, všemohúci a Jeho milosrdenstvo neobmedzené, a uvedomenie si tohto faktu by malo vyvolávať — radostný vnútorný pokoj a želanie pomáhať Svetu, plodiace otvorenosť duše Životu — dobrú náladu, určujúcu charakter i výsledky celkovej psychickej činnosti», — a toto zabezpečuje so Životom zladenú jednotu emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti VŠETKÝCH ĽUDÍ BEZ VÝNIMKY;
● režim psychiky Človek;
● stabilnosť nadväznosti v prenose informácie «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt»;
● oporu o mozaikové Bohocentrické videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery a chápanie sveta, ktoré je jeho vyjadrením.
Len na tomto základe je možné cielené odhalenie vo vzťahu k Životu rôznych chýb (jak svojich vlastných, tak aj v okolí) v chápaní sveta, vo videní sveta, v algoritmike psychiky, a najmä — mravných chýb, ktoré sú príčinou všetkých ostatných.
Práve v takejto celkovej algoritmike psychiky, a konkrétne v jej nevedomých úrovniach, subjekt získava včasné uvedomenie si svojej principiálnej schopnosti alebo neschopnosti riešiť ten či onen životný problém (alebo úlohu), ak aj nie bezchybne, tak aspoň s prijateľnou mierou chýb na základe fungovania nevedomých úrovní svojej psychiky, nepodriadených vedomiu v priebehu činnosti. A výrok je spravodlivý pri akomkoľvek detailnejšom preskúmaní štruktúry psychiky, odzrkadľujúcom osobitosti dosiahnutého osobnostného rozvoja príslušného človeka, pri ľubovoľnom stupni rozšírenia jeho vedomia a «pokročilosti» v rôznorodých duchovných (psychologických) praktikách.
V našom chápaní Života je opísaná algoritmika psychiky — emočný a zmyslový režim psychickej činnosti a charakter súčinnosti vedomia a nevedomých úrovní psychiky — normou, ku ktorej by mal človek dospieť v procese formovania osobnosti. A k tejto norme — prirodzene — počas dospievania by mal dospieť pred tým, než sa v ňom prebudí pohlavný inštinkt, tým skôr, že má na to všetky predpoklady, vložené v ňom samom:
● formovanie intelektu v plnej jeho sile prebieha ešte pred pohlavným dozrievaním, v dôsledku čoho je človek schopný sa vedome a zmysluplne stavať k tomu, čo sa deje počas pohlavného dozrievania s jeho organizmom a psychikou, a je schopný pochopiť, čím sa človek odlišuje od človeku-podobných: zvieraťa, biorobota, démona;
● mravnosť a sila vôle k tomuto času musia byť vyvinuté natoľko, aby jedinec po zavŕšení pohlavného dozrievania dokázal stabilne zotrvávať v Ľudskom režime psychiky.
Ak aj nie nevratnom Ľudskom režime, no minimálne aby sa dokázal vracať k Ľudskému režimu psychiky skôr, než stihne spôsobiť sebe i okoliu podstatné a nezvratné škody.
Ak človek túto normu počas dospievania a k momentu prebudenia a aktivácie pohlavných inštinktov nedosahuje, znamená to, že bude musieť začať svoj dospelý život v režime psychiky zviera, v režime psychiky zombi-biorobota, alebo v démonickom režime psychiky, prípadne kolísajúc medzi nimi, a v určitých momentoch a krátkych periódach dosahujúc aj Ľudský režim psychiky. Možno jeho život aj bude plynúť k jeho spokojnosti, ale len do chvíle, kým nevyčerpá mieru Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe. A väčšinu tých, čo nedosiahli Ľudský režim psychiky, čaká ťažký život, plný sklamaní a nespokojnosti, konfliktov a nespravodlivostí jak vo svojej rodine, tak aj mimo nej[330]; áno, možno ani zomieranie neprebehne ľahkou, Zhora požehnanou smrťou[331], ale mučivo — v dôsledku chorôb a úrazov.
A nanešťastie, kultúra našej spoločnosti je taká, že takýchto Životom sužovaných ľudí je väčšina. No ona je taká, že aj v dospelom živote sa väčšina javí byť neschopná z rôznych príčin prejsť na Ľudský režim psychiky, a na jeho základe premeniť svoju osobnosť a kultúru spoločnosti tak, aby zabezpečili aspoň samým sebe dôstojnú starobu a budúcim generáciám — plnosť života.
Možno niekto bude namietať, že hore opísané nie je normou, ktorú by mal človek dosiahnuť v svojom osobnom — psychickom — rozvoji k momentu ukončenia práce genetického programu rozvíjania hmotno-telesných a biopoľových štruktúr organizmu.
Avšak takáto námietka zaväzuje odhaliť a ukázať inú konkrétnu normu, ktorú by mal človek vo svojom osobnom rozvoji dosiahnuť k momentu zavŕšenia práce genetického programu rozvíjania hmotno-telesných a biopoľových štruktúr organizmu. Je to tak preto, lebo rozvoj bez predbežne zadaných cieľov nemôže existovať. Bezcieľny býva len zmätok a nihilizmus, ako odmietanie všetkého už len z princípu, o škodlivosti ktorého bolo povedané pri skúmaní biblicko-marxistického zákona „dialektiky“ negovania negácie negovania negácie... bez tvorenia, bez rozvoja, bez premeny.
Ale aj takéto — bezcieľne pre ich nositeľov — nihilizmus a zmätok slúžia na realizáciu cieľov (ktoré si ich nositelia neuvedomujú) stanovených majiteľmi kultu zmätku a nihilizmu, konajúcich v medziach Božieho dopustenia. Takže zamyslite sa aj nad tým, komu slúžite svojim neplodným nihilizmom a ohodnoťte mieru Božieho dopustenia voči vám...