Mravnosť v algoritmike psychiky[306]
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 20 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Mravnosť v algoritmike psychiky[306]
Ako už bolo vysvetlené skôr, v jednej z poznámok pod čiarou na konci 1. kapitoly, algoritmus, to je spojitá postupnosť činov, ktorej vyplnenie umožní dosiahnuť určitý cieľ. Algoritmom sa nazýva aj opis takejto postupnosti činov.
Samotný Algoritmus ako opis predstavuje súbor:
informácií, ktoré opisujú charakter transformácie vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu.
mier (kritérií), ktoré riadia prenos tokov informácie (transformovanej v algoritme) od každého bloku k ďalším.
Algoritmika, je systém špecializovaných algoritmov v ich funkčnej vzájomnej prepojenosti.
Formálne navonok môžu byť algoritmy a ich fragmenty priradené k jednému z nasledujúcich typov alebo predstavovať ich usporiadanú kombináciu:
● Lineárne — v nich sa informácia prenáša postupne od bloku k bloku;
● Cyklické — v nich niekoľko blokov tvorí kruh, po ktorom sa prenáša informácia v procese jej transformácie;
● Rozvetvujúce sa — v nich posun informácie od jedného bloku k druhému nie je jednoznačne určený štruktúrou samotného algoritmu, ale je podmienený výsledkom spracovania vstupnej informácie;
● „paralelizujúce sa“ (mnohovláknové) — v nich sa informácia z jedného bloku posúva naraz do niekoľkých blokov-potomkov procesu.
Všetky typy algoritmov, okrem lineárneho, ak sa nebavíme o prerušovaní či zastavení behu programu pred jeho zavŕšením, si vyžadujú určité riadenie toku informácie pri jej odovzdávaní od bloku k bloku: vstup a výstup z cyklu, výber bloku-potomka, nastavenie parametrov „paralelizácie“ procesu atď. — si žiada riadenie. Riadenie informácie v algoritmoch pri jej prenose od bloku k bloku je založené na porovnávaní získaných výsledkov s určitým porovnávacím štandardom. Takýto štandard môže byť buď «vyrátaný» v samotnom algoritme, alebo to môže byť aj pevný atribút (konštanta*) samotného algoritmu. Vo videní sveta trojjednoty matérie-informácie-miery je svojou podstatou takýmto porovnávacím štandardom, ktorý riadi informačné toky v algoritme, jeden zo životných prejavov miery — t.j. kritérium.
Ako možno z tohto opisu pochopiť, tak v dvoch exemplárov rovnakého dostatočne rozvetveného algoritmu s určitým počtom cyklov spracovania informácie sa bude rovnaký vstupný prúd informácie transformovať do rôznych výsledkov, ak v jednom exemplári zmeníme hodnotu mier (kritérií), vlastných algoritmu (nie vypočítaných v ňom[307]), s ktorými sa porovnávajú priebežné výsledky spracovania informácie a kde na základe tohto porovnania sa informačný potok posúva na ďalšie spracovanie do ďalšieho bloku.
Uvedená definícia algoritmu i všetko povedané o riadení informačných tokov v algoritmoch možno plne aplikovať aj na psychickú činnosť jednotlivcov a kolektívov (spoluúčasť jednotlivcov v egregoroch); t.j. možno to aplikovať na algoritmiku psychiky všeobecne (osoby, egregoru alebo súboru egregorov) ako súboru jednotlivých algoritmov, ktoré tento súbor obsahuje a v ktorom prebieha prenos riadenia od jedného konkrétneho algoritmu k ďalším.
Algoritmika psychickej činnosti osoby do seba zahŕňa vedomie jednotlivca, nevedomé[308] úrovne jeho individuálnej psychiky a určité fragmenty kolektívnej psychiky, ktorej sa zúčastňuje (egregory, ktorých fragmenty sú rozložené v psychike jednotlivca). Pritom samotná algoritmika myslenia predstavuje dialóg vedomia a nevedomých úrovní psychiky. A v rámci tohto dialógu vedomie väčšinou odobruje alebo zakazuje použitie výsledkov spracovania informácií nevedomými úrovňami psychiky, hoci u mnohých sa vedomie len zúčastňuje tohto procesu, bez toho že by doň zasahovalo. Vedomie taktiež kladie úlohy pred nevedomé úrovne psychiky, ktoré ich musia riešiť.
Vedomie jednotlivca sa v podstate «vezie životom» na organizme (hmotné telo + biopolia), ktorého vonkajšie i vnútorne správanie je neustále riadené nevedomými úrovňami psychiky, v dôsledku čoho sa behom dlhých časových intervalov stáva rukojemníkom nie vždy vedomej a pochopenej informácie a nie vždy predvídateľných (pre jeho vedomie) algoritmov spracovania tejto informácie, ktoré sú obsiahnuté v jeho nevedomých úrovniach psychiky alebo sú mu cez ne dostupné v nejakej kolektívnej psychike.
A vždy, keď sa stretneme s termínom «nevedomé úrovne psychiky», treba si pamätať, že cez ne môže byť na osobu uplatňovaný vonkajší vplyv zo strany egregorov (kolektívnej psychiky, ktorej sa osoba zúčastňuje), ale tiež zo strany subjektov, ktoré zneužívajú svoje mimozmyslové schopnosti. Takže ako rukojemník svojho nevedomia, si jednotlivec ani nemusí všimnúť, ako sa stane posadnutý (t.j. riadený zvonka pomimo jeho účelovo orientovanej vôle alebo navzdory jej) nejakým iným subjektom alebo objektom, od ktorého jeho nevedomé úrovne psychiky získavajú informáciu, ktorá určuje jeho správanie.
Psychika prevažnej väčšiny ľudí je organizovaná tak, že ak jej nevedomé úrovne riešia nejakú konkrétnu úlohu, tak nie je možná vedomá autokontrola správnosti riešenia tejto úlohy počas samotného procesu jej riešenia[309].
Príčina tohto spočíva v tom, že požiadavka na bezchybnú kontrolu riešenia nejakej konkrétnej úlohy počas jej samotného riešenia si v podstate žiada riešiť naraz dve úlohy:
● riešenie samotnej životnej úlohy s dostatočne vysokou úrovňou kvality riešenia;
● riešenie úlohy spoľahlivej kontroly z hľadiska bezchybnosti riešenia prvej úlohy v priebehu jej vypracovania a realizácie.
V tomto multitaskingovom (mnoho-úlohovom*) režime, čím viac psychických rezerv (ktoré sú vždy ohraničené) je vyčlenených na riešenie prvej úlohy, tým menej rezerv bude vyčlenených na riešenie tej druhej. V dôsledku toho sú možné situácie, keď riešenie druhej z menovaných úloh nebude možné alebo bude chybné kvôli nedostatku psychických rezerv pridelených tejto úlohe.
V poslednom variante sa subjekt môže stať obeťou chyby pri riešení prvej úlohy, alebo omylom upustiť od jej v podstate správneho riešenia.
Nadbytok psychických rezerv pridelených riešeniu druhej úlohy môže zapríčiniť nemožnosť vyriešenia prvej.
Preto najlepším variantom prerozdelenia ohraničených rezerv sa javí byť vyčlenenie maximálnych rezerv na riešenie samotnej životnej úlohy pri minimálnej kontrole (iba hrubých chýb), čo si žiada počiatočnú dôveru v bezúhonnosť práce algoritmiky nevedomých úrovní psychiky.
Dosiahnutie človekom takejto neomylnej dôvery — čo je v podstate včasné získanie hodnoverných poznatkov o schopnosti alebo neschopnosti bezchybne riešiť príslušnú úlohu — je jednou z otázok, ktorou by sa mala vecne zaoberať psychológia osobnosti vo svojich praktických aplikáciách.
Pre uskutočnenie vedomej samokontroly práce nevedomých úrovní psychiky je potrebné vystúpiť z procesu riešenia samotnej životnej úlohy a prehodnotiť nielen dosiahnuté priebežné a finálne výsledky, ale aj informáciu, aj algoritmus jej spracovania, ktoré priviedli k získaniu práve týchto výsledkov.
Táto osobitosť psychiky vedie k tomu, že jedinec skutočne nevie v procese svojej činnosti čo tvorí, pretože udalosti ho unášajú v tom zmysle, že nevedomé úrovne psychiky nepretržite reagujú na vstupný prúd informácií, odpájajúc pritom vedomie a tým samotným aj vôľu subjektu (vôľa vždy pôsobí z vedomej úrovne, z nevedomých úrovní pôsobia len rôzne automatizmy správania a sugestívne preludy prichádzajúce zvonka) od účasti v riadení priebehu udalostí[310].
Vedieť (čo tvorí*) môže jednotlivec až — po zavŕšení nejakých etáp svojej činnosti, vedome prehodnotiac to čo už vytvoril; alebo — pri formovaní svojich zámerov (cieľov a spôsobov ich dosiahnutia) vo svojej predstave ešte pred začiatkom činnosti:
● vo vzťahu k minulosti — na základe faktov, ktoré sa už odohrali. Čo sa prejavilo aj v ruskom prísloví «mužík je múdry vždy až po čine»;
● vo vzťahu k zámerom do budúcna — len do tej miery, nakoľko sa jeho subjektívny odhad/predstava udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti behu udalostí, v ktorých sa hodlá zúčastniť alebo sa ich už zúčastňuje, zhoduje s objektívnymi možnosťami plynutia týchto udalostí pri jeho účasti; inými slovami, nakoľko sa model preň želaného priebehu udalostí v jeho predstave (ešte pred začiatkom danej činnosti) zhoduje mierou i obrazom s objektívnymi možnosťami vyplývajúcimi z daných okolností Života, na ktoré hodlá vplývať[311].
Vďaka tomuto si môže jednotlivec vo väčšine prípadov (okrem tých, keď zahynul alebo si nevratne poškodil mozog) porovnať reálny výsledok so svojimi predchádzajúcimi zámermi, porozmýšľať nad algoritmikou svojho myslenia a celkovou psychickou činnosťou, aby tak odhalil a odstránil tie poruchy v algoritmike svojej psychiky, ktoré priviedli k tomu, že reálne dosiahnuté výsledky činnosti sa nezhodli s očakávaniami a zámermi v tej miere, ako sa predpokladalo pred začiatkom činnosti.
Analógiou takéhoto vzťahu medzi vedomou úrovňou a nevedomými úrovňami v psychike jedinca je vzťah pilota a autopilota: pilotovi je zverená úloha správneho nastavenia autopilota v príslušných etapách letu a všeobecnej kontroly správnosti jeho fungovania, a autopilot má za úlohu bezprostredné riadenie objektu na základe spracovania takých objemov informácii behom riadiaceho procesu, aké by pilot spracovať nezvládol.
Čo sa týka samotnej psychiky jednotlivca, tak problém kontrolovania správnosti jej algoritmiky spočíva v tom, že väčšina jej blokov-transformátorov informácie je ukrytá v nevedomých úrovniach psychiky, v dôsledku čoho sa bdelému vedomiu uskutočniť ich revíziu nedarí, pokiaľ si jedinec neosvojil psychotechniku svojvoľného vchádzania do tranzových stavov, v ktorých sa pri určitej zručnosti sprístupňuje vedomiu tá informácia prítomná v psychike, ktorá je v bežnom stave psychiky nedostupná; a operačná rýchlosť vedomia pri spracovaní informácií sa mnohonásobne zvyšuje v dôsledku jeho posunu do vysokofrekvenčného rozsahu (v akom pracuje nevedomie*).
Avšak v algoritmike psychiky každého sa nachádza jeden komponent, ktorý je spoločný aj pre vedomú, aj pre nevedomé úrovne psychiky a zjednocuje vedomie i nevedomie do uceleného systému spracovania informácií tým bezchybnejšie, čím v sebe obsahuje menej vzájomne si odporujúcich názorov na konkrétne osobné otázky a ich vzájomné súvislosti. Týmto komponentom je mravnosť, ktorú aj keď zriedka, ale predsa len volajú «mravné kritérium». A hoci vo svojej mravnosti si nie všetko jedinec uvedomuje uprostred činnosti, o čom sme hovorili už skôr, napriek tomu môžu byť mravné kritériá vo vzťahu k tej-ktorej činnosti a línii správania vedome odhalené vo výsledku prehodnotenia svojho minulého správania a zámerov do budúcna; možno to vykonať jak samostatne, tak aj s pomocou svojho okolia, ak sa človek vzdá predsudkov, že prijať pomoc znamená ponížiť sám seba (ak sa jednotlivec vzdá názoru o vlastnom ponížení, potom dokonca aj skutočná snaha „zhodiť ho“ a ponížiť, prichádzajúca zvonka, sa zmení na objektívnu pomoc pri prekonávaní nejakej jeho vlastnej skazenosti).
V informačnom aspekte samotná mravnosť jednotlivca predstavuje súbor opisov charakteristických životných situácií, reálnych aj potencionálnych, s hodnotením každej z nich známkami «dobré», «zlé», «nepodstatné» alebo «neviem», alebo «spôsobené sprievodnými okolnosťami», ktoré sú navyše aj hierarchicky usporiadané podľa vlastných preferencií.
Takže:
Nemravnosť je časťou celkovej mravnosti subjektu, ktorá sama osebe predstavuje, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, spôsobenú buď absenciou niektorých z nich, alebo mnohorakosťou mravných kritérií, použitie ktorých je možné v tej istej situácií, a po druhé, neurčitosti v hierarchickej štruktúre mravných kritérií podľa ich dôležitosti.
S týmto súborom opisov-kritérií a ich vzájomných prepojení, tvoriacich mravnosť subjektu, sa dáva do súvzťažnosti celá algoritmika psychiky počas spracovania informácie pri hodnotení behu udalostí, tvorbe plánov a línie správania v meniacich sa podmienkach života. Preto predefinovanie odhalených kritérií novými hodnotami známok «dobré» — «zlé» vo vzťahu k množinám špecifických udalostí, ktoré sú prepojené na každé z týchto kritérií, predefinuje aj celkový charakter algoritmiky vedomých i nevedomých úrovní psychiky, zmeniac pritom množstvo cieľov, o realizáciu ktorých človek v živote usiloval, i množstvo spôsobov a prostriedkov ich dosiahnutia, ktoré považoval za prípustné.
Pritom, ak nové predefinované hodnotenia mravných kritérií sú menej chybné vo vzťahu k Božiemu predurčeniu pre človeka, než tie predchádzajúce, tak aj «autopilot» nevedomých úrovní psychiky sám vytvára lepšiu líniu správania, než v minulosti; ak sú zadané ešte chybnejšie hodnotenia, tak chyby «autopilota» nevedomých úrovní psychiky budú ešte závažnejšie[312].
No ak priznáme úlohu mravných kritérií, ako porovnávacích štandardov pre najrôznejšie výsledky spracovania informácií v algoritmike psychiky, tak nevyhnutne vznikne otázka: «Existuje možnosť, nebyť múdrym len pri pohľade späť, len pri skúmaní chýb vykonaných v minulosti — ale byť bystrým v predstihu vzhľadom na nepriaznivý priebeh udalostí, a vyhnúť sa tak stvárneniu v Živote chybných línií správania?» — Takáto možnosť je geneticky prednastavená v ľudskej psychike.