Viera a rozum
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 12 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Viera a rozum
Rozum každého človeka je ohraničený, ohraničené sú aj vedomosti. V dôsledku toho vždy existuje to, čomu zostáva len veriť. Odmietnutie viery, ako súčasti videnia a chápania sveta, prináša so sebou ich narušenosť, t.j. neúplnosť, ohraničenosť[203].
Bolo by hlúpe snažiť sa vyhnať vieru z psychiky človeka. Znamenalo by to pokus vybudovať videnie a chápanie sveta výlučne na tom, čím disponuje psychika človeka zásluhou jeho vlastných zmyslových orgánov. V tomto prípade by bolo treba odmietnuť všetku informáciu, o ktorej sa daný človek dozvedel od ostatných vrstovníkov, a tiež všetku informáciu prichádzajúcu z minulosti. Pri úspešnom vyhnaní viery zo svojej psychiky by sa subjekt uzavrel do «informačnej ulity» pomerne malého objemu, a úrovňou organizácie svojho správania by klesol na úroveň dnešných elektronických hračiek-robotov, akých v súčasnosti majstrujú kybernetici. Viera umožňuje prijať do ľudskej psychiky neohraničenosť, keď pomocou viery prijíma pravdivú informáciu od iných ľudí a Boha. Preto riešenie problému nespočíva vo vyhnaní viery z psychiky podľa princípu «ja neverím nikomu» (vrátane Boha), ale v tom, aby sa človek (v dialógu s Bohom) naučil rozlišovať pravdu od lži, a rozlišujúc ich, nevpúšťal v dobrej viere do svojej psychiky lož, vydávajúcu sa za pravdu.
Viera umožňuje rozšíriť videnie a chápanie sveta do hraníc Objektívnej reality, je schopná obsiahnuť v nej všetko. Jednako, viera v čokoľvek má svoje špecifikum: dôvera, rovnako ako odmietnutie veriť nejakej konkrétnej informácii, konkrétnemu zmyslu sú v psychike jedinca podmienené jeho Skutočnou mravnosťou (t.j. matricou-mierou celkovej jeho psychickej činnosti), ktorá tiež určuje algoritmiku jeho vedomej aj nevedomej, zmyslovej aj intelektuálno-rozumovej činnosti.
Znamená to, že objektívne chybná mravnosť umožňuje uveriť na slovo chybnej a vyložene nepravdivej informácii, a pravdoverná mravnosť vylučuje uveriť lži a chybám tváriacim sa ako pravda.
Boh dáva človeku dôkaz Svojho bytia cez vieru (v to, že odpoveď je od Boha), a nie cez um-rozum.
Ako už bolo povedané, tento dôkaz má mravno-etický charakter vo svojej podstate a spočíva v tom, že Najvyšší odpovedá na modlitbu toho, kto Mu verí, tým, že životné okolnosti okolo veriaceho sa menia v zmysle jeho modlitieb o to viac a tým výraznejšie, čím je jeho mravnosť pravdovernejšia a čím je sám vnímavejší voči Bohu, keď sa Ten k nemu osobne obracia cez jeho svedomie, jeho vnútorný svet, cez druhých ľudí, cez pamätníky kultúry alebo nejako ináč v jazyku životných okolností (JŽO)[204]. Boh vždy odpovedá na úprimnú a zmysluplnú modlitbu: a dokonca aj keď neprebehne zmena životných okolností v súlade so zmyslom modlitby, tak určitým spôsobom bude daná odpoveď na otázku «prečo?».
Rozum jednotlivca v tomto dialógu iba analyzuje to, čo mu je Zhora dávané, vkladaním tohto dávaného do jeho systému videnia a chápania sveta, a menením jeho mravnosti a svetonázoru smerom k objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej.
Zmysel ľudského života v dnešnej historickej epoche spočíva v privedení mravnosti k objektívnej pravdovernosti, a vo viere pravde (v tom je aj zmysel relígie), čo je vzájomne podmienené a dosiahnuteľné v ľudskom živote len s Božou pomocou v procese prehodnotenia názorov a udalostí, ktorých svedkom sa človek stal, pretože Boh je všemohúci a vševediaci.
J.Muchin — urobiac subjektívne[205] logicky bezchybný, no objektívne logicky a mravno-eticky chybný záver o tom, že Boha niet — dospel až k panteizmu, v ktorom človeku udelil post Boha, pričom Prírode nadelil osobnostné kvality (podstatou mravno-etické), a v zamlčaní aj intelekt; a to všetko navzdory svojim vyhláseniam:
«Aby sme pochopili Prírodu, je treba postaviť sa na jej miesto[206]. Veď ona nás nemôže silou donútiť slúžiť svojmu cieľu (predtým tvrdil, že cieľom Prírody je jej večná existencia, ktorú by jej mal zabezpečiť rozum človeka, ktorý jediný dokáže riešiť takéto úlohy)[207] — nemá na nás svoj bič[208]. A ona potrebuje, aby sme vložili všetko svoje úsilie pre večný život ľudstva[209], pretože len v takomto prípade automaticky zabezpečíme večný život aj jej. Vychádzajúc z tohto cieľa, každý z nás je povinný mať absolútny zmysel pre povinnosť pred rodom, pred spoločnosťou, pred ľuďmi. A tento náš zmysel pre povinnosť má pre Prírodu ešte väčší význam, než náš rozum. Veď bez tohto zmyslu pre povinnosť nenasmerujeme svoj rozum a tvorivosť v prospech Prírody: žijeme asi tak 70 rokov — čo nás po večnosti, «po nás nech je aj potopa»[210]!
Pokračujme v úvahe o sebe. Náš rozum je tiež dvojaký. Po prvé, je to počítač, t.j. pamäť[211]. Dokáže si pamätať fakty aj osvojené spôsoby spájania faktov. Povedzme, rozsvietila sa zelená žiarovka (fakt) — bež (spájanie faktov) ku kŕmidlu (druhý fakt), červená — uteč.
Druhé, čo dokáže náš rozum — to je tvorenie, t.j. dokáže spájať fakty úplne novými riešeniami, ktoré v pamäti tohto človeka ešte neboli. No a túto schopnosť zvieratá nemajú, to možno povedať isto[212]. Na Zemi sa nachádza dosť veľa zvierat, ktoré žijú dlhšie ako človek. No aj opice, aj delfíny sú dodnes zvieratami, avšak človek za niekoľko tisíc rokov riešil toľko tvorivých úloh, že prakticky zmenil obraz celej planéty.
Ak by som bol veriacim[213], tak by som povedal — Boh do nás vdýchol dve veci: schopnosť cítiť povinnosť a schopnosť tvoriť. Pričom, opakujem, prvá schopnosť je pre Prírodu oveľa dôležitejšia, než tá druhá, pretože schopnosť tvoriť možno ľahko rozvinúť, najmä ak máme v zálohe večnosť, a citom pre povinnosť sa premáhajú inštinkty.
No ak by to bol Boh, tak ten by do nás vložil tieto vlastnosti v hotovej podobe, ale Príroda, ako vždy, vložila do každého človeka iba zárodok, ktorý navyše spoločne s telom nerastie v každom človeku» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
Avšak ľudské schopnosti, menované J.I.Muchinom, sú vlastnosťami vloženými do človeka Zhora v podobe hotovej na použitie (alebo aj zneužitie). A človeku je poskytnutá sloboda v ich používaní. Ak by človeku nebola daná Zhora táto sloboda, tak Život by sa zmenil na „hraciu skrinku“, a ľudia by sa zmenili na bezduché automaty bez vôle a morálky ako súčasť jej „mechanického“ aparátu, alebo na divákov, nemajúcich možnosť zmeniť priebeh námetu predstavenia, v ktorom účinkujú ako postavy, bez vlastnej vôle.
Sloboda voľby, schopná oslobodiť Láskou k Životu aj ľudskú vôľu[214], je človeku daná Zhora, a to, kto s ňou ako zaobchádza, závisí už od neho samého: a v tomto mravne podmienenom dialógu človeka so Životom prebieha proces formovania mravnosti a etiky každého človeka a kultúry budúcej Ľudskosti. V opačnom prípade by nemohol bežať proces (obopínajúci životy mnohých pokolení) kolektívnej tvorby (budúcej) kultúry Ľudskosti, realizovaný Ľuďmi prítomnými v každej dobe.
T.j. J.I.Muchin znova nie je zadobre s logikou: ak by dokonalosť bola do človeka vložená v hotovej podobe, tak ľudská tvorivosť by v danej oblasti neprebiehala, a schopnosť tvoriť (minimálne v tejto oblasti) by bola pre Život nadbytočná a nepotrebná. Boh si ale prial, aby sa ľudská tvorivosť prejavila aj v tejto oblasti. Prečo si to prial práve tak? — to už je iná otázka, na ktorú každý dostáva odpoveď celým svojim životom.
Ale túto otázku J.I.Muchin nevidí preto, lebo Boh preňho neexistuje, no:
Ak niet otázky — tak niet ani ciest k odpovedi na ňu, a subjektívne — niet ani odpovede.
V tejto súvislosti treba spomenúť smutné slová kráľa Dávida (prorok Daud v Islame): «Povedal si blázon v srdci svojom: „Niet Boha“» (Kniha žalmov, 14:1).
Pre Dávida (ako aj pre mnohých veriacich na základe svedomia, a nie písem alebo rituálov) bola existencia Živého Boha reálnym, eticky dokázaným, nevyvrátiteľným, všedným faktom svojho vlastného života, a nie predmetom úvah či viery v rozumové a experimentálne nedokázateľné predpoklady. No a pravdivosť Dávidových slov o bláznovstve každého ateistu potvrdil J.I.Muchin sám „logikou“ svojich úvah na tému «Boh neexistuje, duša je nesmrteľná».
O takýchto ateistických názoroch a spôsobe chápania Života, akých súčasný príklad nám poskytol J.I.Muchin v citovanom článku, sa pred mnohými storočiami vyjadril aj jeden zo zakladateľov historicky sformovaného kresťanstva — apoštol Pavol:
«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).
A toto nie je jediné miesto v listoch apoštola Pavla, kde obracia pozornosť na to, že takzvaní «normálni ľudia» sú v drvivej väčšine objektívne pred Bohom bláznami:
«Tak ako had svojou prefíkanosťou zviedol Evu, tak aj ja sa bojím, aby ste neprišli o rozum odklonením sa od jednoduchosti v Kristovi» (2. list Korinťanom apoštola Pavla, 11:3).
No vyjadrenie apoštola Pavla nie je paradoxom, t.j. Pavol v danom prípade neprotirečí sám sebe: jasne si uvedomoval, že démonická múdrosť «normálnych» ľudí (a tým skôr «znamenitých intelektuálov») tohto sveta je zjavným, nesporným bláznovstvom pred Bohom, a snažil sa, znížiac sa k úzkemu a ohraničenému vnímaniu a chápaniu sveta svojich «normálnych» súčasníkov, vysvetliť im v ich jazyku, ako — podľa jeho názoru — to, čo oni považujú za múdrosť zhruba-približne vyzerá v porovnaní s pravou Bohom inšpirovanou múdrosťou, ktorú oni považujú za jeden z prejavov čistého bláznovstva.