Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

6.3. Proti idealistickému ateizmu[215]

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

6.3. Proti idealistickému ateizmu[215]

Avšak skutočný paradox v živote a činnosti Pavla spočíva v tom, že hoci si uvedomoval rozdiel medzi „múdrosťou“ tohto sveta a pravdivou Bohom inšpirovanou múdrosťou, neraz o tom aj hovoriac — on sám systematicky pripisoval nariadenia „múdrostí“ tohto sveta na vrub Bohu, Jeho Zámeru a odhodlane (bojovne a bezcitne) hlásal takúto vierouku ako Bohom inšpirovanú miesto toho, aby sa pred hlásaním vynasnažil s Božou pomocou oddeliť vo svojej psychike (aby tak v jeho vieroučení druhých predišiel zmiešaniu oboch múdrostí do jednej):

● „múdrosť” tohto sveta, v ktorom sa sformoval ako osobnosť, ktorého dedičstvo niesol a neprekonal, a

● múdrosť inšpirovanú Bohom, možnosť pochopenia ktorej je dostupná každému, kto sa o ňu usiluje, na základe mravnej pripravenosti zmeniť sám seba, a predovšetkým — pripravenosti zmeniť svoju reálnu mravnosť[216], analyzujúc a prehodnocujúc Život, čo určuje charakter viery a relígie, a celej algoritmiky individuálnej psychiky každého človeka, vrátane jeho účasti v kolektívnej psychike (egregoroch) spoločnosti.

Ako vieme z Biblie, Pavol sa spočiatku volal Šavol, a Ježiš sa počas svojho života fyzicky so Šavlom nestretol. V tom čase bol Šavol presvedčeným prívržencom farizejskej[217] vetvy vtedajšieho judaizmu, usvedčovanej Ježišom z odpadlíctva od Boha, a ako následok — Šavol sa stal protivníkom Ježiša a vierouky ktorú šíril. Avšak napokon, ako na tom trvá tradícia kresťanských cirkví, sa Ježiš po svojom nanebovstúpení akože zjavil Šavlovi na jeho ceste do Damašku, kam mal namierené s poslaním vykonať tam represie voči tamojším židom, ktorí tam prijímali kresťanstvo skrze učenie druhých apoštolov, ktorých Ježiš k tomu počas svojho telesného života medzi ľuďmi povolal.

Kánon Nového zákona o tom rozpráva takto:

«A Šavol, ešte dýchajúc hrozbami a vraždami žiakov Pána, prišiel k veľkňazovi 2. a vydrankal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol, ak tam nájde stúpencov tohto učenia, aj mužov, aj ženy, zviazaných priviesť do Jeruzalemu. 3. A keď už šiel a približoval sa k Damasku, náhle ho ožiarilo svetlo z neba. 4. Padol na zem a začul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol! prečo Ma prenasleduješ? 5. On odpovedal: kto si, Pane? A Pán povedal: Som Ježiš, ktorého prenasleduješ. Ťažko sa ti pôjde proti ostriu. 6. Trasúc sa a v hrôze povedal: Pane! Čo mi prikážeš urobiť? a Pán mu povedal: vstaň a choď do mesta; a bude ti povedané, čo máš robiť. 7. A ľudia, ktorí s ním šli, stáli ako zmeravení, lebo počuli hlas ale nikoho nevideli. 8. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči a nikoho nevidel. A vzali ho za ruky a priviedli do Damasku. 9. A tri dni nič nevidel, nejedol a nepil. 10. V Damasku bol jeden učeník, menom Ananiáš; a Pán mu vo videní povedal: Ananiáš! On odpovedal: tu som, Pane. 11. A Pán mu povedal: vstaň a choď na ulicu, takzvanú Rovnú, a vyhľadaj v Júdovom dome Tarzénčana, menom Šavla; on sa teraz modlí, 12. a videl vo videní muža menom Ananiáš, ktorý prišiel k nemu a položil naňho ruky, aby znova videl. 13. Ananiáš odpovedal: Pane! počul som od mnohých o tomto človeku, koľko vykonal zla Tvojim svätým v Jeruzaleme; 14. aj tu má od veľkňazov moc zviazať všetkých, ktorí vzývajú Tvoje meno. 15. Ale Pán mu povedal: choď, lebo on je Mojou vyvolenou nádobou, aby hlásal Moje meno pred národmi a kráľmi aj synmi Izraela. 16. A Ja mu ukážem, koľko si musí vytrpieť pre Moje meno. 17. Ananiáš šiel a vošiel do domu a, kladúc na neho ruky, povedal: brat Šavol! Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, po ktorej si šiel, ma poslal, aby si znova videl a bol naplnený Svätým Duchom. 18. A vtom akoby šupina spadla z jeho očí, odrazu videl; a, vstávajúc, nechal sa pokrstiť, 19. a ako prijal pokrm, zmocnel. A zostal Šavol niekoľko dní s učeníkmi v Damasku. 20. A hneď začal v synagógach hlásať o Ježišovi, že On je syn Boží. 21. A všetci, čo to počuli, sa čudovali a vraveli: či to nie je ten, čo prenasledoval v Jeruzaleme tých, čo volali toto meno? určite aj sem prišiel na to, aby ich zviazal a priviedol k veľkňazom. 22. A Šavol čoraz viac silnel a miatol Židov žijúcich v Damasku, dokazujúc, že Ten je Kristus[218]» (Skutky apoštolov, 9. kapitola).

Tak sa Šavol stal apoštolom Pavlom. A jeho podiel na vzniku a formovaní historicky reálneho kresťanstva sa ukázal byť tak veľkým, že mnohí bádatelia tejto otázky dospievali k názoru, že by sa historicky reálne kresťanstvo malo nazývať pauliánstvom (od latinského «Paul» — Pavol). A zďaleka nie všetci hodnotili vklad Pavla na formovaní reálneho kresťanstva ako pozitívny, čoho príkladom je aj názor L.N.Tolstého:

«Ja viem, že to, čo sa chystám teraz povedať — konkrétne to, že tá cirkevná viera, ktorú už stáročia vyznávajú milióny ľudí pod názvom kresťanstvo, nie je ničím iným ako veľmi hrubou židovskou sektou, ktorá nemá nič spoločné s pravdivým kresťanstvom — sa bude zdať ľuďom, slovne vyznávajúcim učenie tejto sekty, nielenže nepravdepodobným, ale aj vrcholom strašného rúhania.

Ale ja to nemôžem nepovedať. Nemôžem to nepovedať preto, lebo kvôli tomu, aby ľudia mohli využívať veľké dobro, ktoré nám poskytuje pravdivé kresťanské učenie, sa musíme predovšetkým oslobodiť od tej útržkovitej, lživej a, hlavne, hlboko amorálnej náuky, ktorá pred nami skryla pravdivé kresťanské učenie. Táto náuka, ktorá pred nami ukryla učenie Krista, je tou Pavlovou náukou, opísanou v jeho posolstvách a vloženou do základov cirkevnej náuky. Táto náuka nielenže nie je učením Krista, ale je náukou, ktorá je s ním v priamom protiklade» (L.N.Tolstoj, „Prečo kresťanské národy celkovo, a najmä ruský, sa teraz nachádzajú v žalostnom postavení“[219]).

Aj keď oficiálne cirkvi s názorom L.N.Tolstého v tejto otázke nesúhlasia, vyhýbajúc sa behom celého 20. storočia preskúmaniu mravno-etickej podstaty Kristovho učenia a mravno-etickej podstaty kresťanských cirkevných náuk (a tá je skutočne odlišná[220]) — predsa len, hodnotenie L.N.Tolstojom historicky reálneho kresťanstva a úlohy apoštola Pavla v jeho formovaní bola pravdivá, pretože Šavla na jeho ceste do Damašku k službe nepovolal Ježiš Kristus.

Danú udalosť radíme medzi sugestívne preludy[221], pretože odmietame fakt zjavenia sa Šavlovi pravdivého Krista na základe toho, že:

Epizódy vzťahov takzvaného «Krista» a Šavla-Pavla, o ktorých je reč, sa odlišujú od množstva situácií uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že takzvaný «Kristus» sa chová úplne odlišne, než sa choval Kristus vo všetkých ostatných, nami nespochybňovaných, novozákonných svedectvách o jeho činnosti.

Takzvaný «Kristus» sa v epizóde so Šavlom na ceste do Damasku správa nekresťansky:

● Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).

● Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil[222] tomu, kto ho povolal do služby.

● Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu[223], tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.

Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval vôľu nikoho[224], nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.

V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damasku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.

A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia[225], tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu pravdy. A každý mohol Kristom mu odhalenú pravdu slobodne odmietnuť, alebo ju prijať do základov svojho života.

No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií)[226] a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:

● predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru),

● potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.

A špeciálna otázka:

Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako prijal „čosi“ Šavol-Pavol?

Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc[227].

A Šavol si na Boha ani nespomenul, pretože stratil sebakontrolu.

No ešte predtým, ako mu nahnali hrôzu a triašku, využívajúc Božie dopustenie vo vzťahu k nemu, Šavol bol od Boha vzdialený a tvrdohlavo zotrvával v tomto samoodcudzení od Neho. Obeťou sugestívneho preludu sa Šavol v Božom dopustení stal preto, lebo aj pred odchodom do Damasku, aj počas samotnej cesty bol posadnutý zlobou, a v takomto naladení (emočno-zmyslovom režime duše) nemal chuť myslieť na Boha; na svoj osobný VZÁJOMNÝ vzťah s Ním; na to, čo a ako učil Ježiš, a či je to pravda.

T.j. slepo a bezmyšlienkovito veriac farizejskej tradícii vyznávania judaizmu, žil mimo relígiu pravého Boha, sám sa od Neho separujúc bezmyšlienkovitou vierou v „múdrosť“ tohto sveta, zlostne a nezmyselne odmietajúc všetko, čo k nemu aspoň okľukami prichádzalo z Božích napomenutí, ktoré ľuďom odovzdával Ježiš, kým medzi nimi fyzicky žil. A bolo to tak, hoci Šavol mal otvorenú možnosť pouvažovať na tým, čo sa k nemu okľukami dostávalo z Ježišovho hlásania; mal možnosť predbežne sa pomodliť k Bohu aby ho ochránil od pokušení a preludov, ak už nedôveroval tomuto človeku — fyzickému Ježišovi, a príduc za ním mohol si s ním pohovoriť, v presvedčení že Boh vypočul jeho modlitbu a je tak samotným Bohom ochránený od pokušení a preludov, ako o to prosil v modlitbe. No Šavol to osobne pre seba nepovažoval za nevyhnutné; za nevyhnutné považoval realizovať represie voči inak veriacim a inak mysliacim. Takto vyzerala mravnosť Šavla pred epizódou na ceste do Damasku.

A v súlade s jeho mravmi, akonáhle niekto prejavil voči nemu silu a predstavil sa ako Ježiš, Šavol ihneď pristal na to, že ten niekto je skutočným Ježišom Kristom, nezamýšľajúc sa nad tým, že voči nemu bol použitý eticky rovnaký prístup, aký bol predtým použitý synedriónom (veľradou*) voči Ježišovi Kristovi, kým fyzicky žil medzi ľuďmi; že v tomto prístupe sa v oboch prípadoch odzrkadlila tá istá mravnosť:

«Naša sila bude zákonom pravdy, lebo slabosť je nanič»[228] (Šalamúnova múdrosť, 2:11, opis mravno-etickej pozície nespravodlivo zmýšľajúcich, pokúšajúcich Boha plánovaním popravy spravodlivého, ktorý ich usvedčoval z neprávostí. T.j. zmýšľanie synedriónu v podaní Šalamúnových veršov)  «Ťažko sa ti pôjde proti ostriu[229]» (Skutky apoštolov, 9:5, slová toho, čo sa zjavil Šavlovi v duchu).

Rozdiel je len v tom, že:

● v prípade Ježiša Krista bol tento prístup zhmotnený v podobe členov synedriónu, jeho stráží, rímskej moci, davu zloprajníkov a zvedavcov v ich personálnej zostave;

● v Šavlovom prípade sa tento prístup odrazil výlučne v duchu a fyzicky nezranil nikoho, snáď len samotného Šavla, ktorý náhle stratil zrak.

Boh nikoho Svojou vôľou neuvádza do činnosti v medziach Božieho dopustenia.

Do činnosti v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe sa púšťa každý sám svojou vôľou (vyhýbajúc sa Životu vlastnej pravdovernosti (* priťahujúc na seba efekt „opičej labky“ *)), pod vplyvom svojich už prekrútených alebo chybných mravov, vytrvalo ignorujúc (pre svoju nevšímavosť a tvrdohlavosť) všetky výstražné znamenia a smerovania na správnu cestu, dávané Zhora tak či onak každému predtým, než sa ocitne v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe.

To sa týka aj Šavla na jeho ceste do Damasku.

Okrem toho, pravdivý Kristus, ako vyplýva zo svedectiev o ňom (dokonca v kánonických textoch Nového Zákona), neodmietol nikoho prosbu o oslobodenie od zlého ducha, o vyliečenie zo zármutkov a chorôb[230]; tým skôr neodmietol nikoho z veriacich, a tiež nikoho z tých, čo boli predtým neveriaci a uverili. No Pavol, už ako uznávaný apoštol-učiteľ, svedčí o opaku:

«7. A aby som sa nepovyšoval neobyčajnosťou zjavení, bol mi daný do tela osteň, satanov anjel, ktorý ma skľučuje, aby som sa nepovyšoval. 8. Trikrát som prosil Pána, aby ma od neho zbavil. 9. No Pán mi povedal: „Stačí ti Moja priazeň, lebo Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti“. A preto sa oveľa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne Kristova sila» (2. list Korinťanom, kapitola 12).

A vzniká otázka:

● platí «Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti», ako to „niekto“ oznámil Šavlovi?

● alebo platí Božia Sila sa prejavuje v pravdovernosti nezávisle od «slabosti» a od «sily/moci» človeka?

A tieto dve možnosti nie sú zďaleka vždy jedno a to isté Božie dielo.

Tiež treba obrátiť pozornosť na to, že pravý Kristus vždy ľudí vyvádzal z oblastí Božieho dopustenia vo vzťahu k nim, a Pavla ponechal s ostňom v tele — s anjelom satana, doplniac to elegantným „zdôvodnením“: «aby sa nepovyšoval»?

— Tak to nebolo. Skutočný Kristus by Pavlovi pomohol prehodnotiť a zmeniť jeho mravy, a tým samotným by bol problém povyšovania sa vyriešený: Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia sami seba[231], vrátane s pomocou iných ľudí v danej veci[232]. No ak problém Pavlovho povyšovania sa existoval tak ako predtým, aj počas jeho apoštolskej služby, znamená to, že Pavol v sebe stále niesol démonický režim psychiky[233] a mravnosť zodpovedajúcu tomuto režimu, stále zotrvávajúc v odvrátení od pravdivého Boha, a väčšinou svojich skutkov neslúžil Bohu, pri pokračovaní v tom, čo začal Ježiš, hoci bol úprimne presvedčený o presnom opaku toho, čo sme tu povedali.

Ako mohol satanov anjel Pavla zdržiavať v jeho «chválení sa neobyčajnosťou zjavení»[234] je pre nás nepochopiteľné, tým viac, že sám Pavol hneď nato píše: «budem sa chváliť...». Alternatívna odpoveď na otázku: „Čo robil satanov anjel?“ — spočíva v tom, že tento posol, ktorý neprestajne sprevádzal Pavla, prinášal hlásenia o jeho zámeroch a činnosti svojmu — nie vševediacemu — šéfovi, čo bolo nevyhnutné na podporu udržateľnosti procesu riadenia situácie okolo Pavla prostriedkami egregoriálnej mágie v medziach Božieho dopustenia.

A takéto „zdôvodnenie“ — akože Kristovo — ktoré tlmočil Pavol, ohľadom odmietnutia zbaviť ho satanovho anjela-besa, ktorý plnil funkciu sprevádzania, objasňovania situácie a navádzania, navyše deptajúci svojho zverenca, no nebrzdiaci jeho náklonnosť chváliť sa — popierajú prisľúbenia Krista dané v kázni na vrchu:

«7. Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám; 8. lebo každý prosiaci dostáva, a hľadajúci nachádza, a klopúcemu otvoria. 9. Je medzi vami taký človek, ktorý, ak ho syn poprosí o chleba, podal by mu kameň? a ak ho poprosí o rybu, podal by mu hada? 11. A tak, ako vy dokážete dávať dobré dary vašim deťom, i keď sú zlé, o to skôr váš Otec Nebeský dá dobré veci tým, čo prosia u Neho» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

No Pavol neprosil o zbavenie od satanovho anjela u Neho — u Najvyššieho Boha. On prosil u toho, koho považoval za skutočného Krista. Odmietnutím vyliečiť Pavla, Ježiš sám sa postavil proti tomu, čo (v kresťanstve nazývaný «Boh Otec») Najvyšší Boh prikázal Ježišovi zvestovať ľuďom a čo je všetkým známe z Ježišovej reči na vrchu?

— Tak to nebolo.

Pravý Kristus by sa tak nemohol zachovať k Šavlovi, ako to Kristovi pripisuje novozákonná klebeta v príbehu o obrátení Šavla v Pavla a tak, ako o tom svedčí samotný apoštol Pavol v druhom liste Korinťanom (12:7-9), pretože pravému Kristovi, pravému kresťanstvu nielenže nie je vlastné využívať Božie dopustenie na dosiahnutie svojich cieľov, nech by bolo v akejkoľvek forme a voči komukoľvek, ale je im vlastné neústupne privádzať ľudí na slobodu z oblasti dopustenia, ak sa v nej nachádzajú.

A zatiaľ čo my, hriešni ľudia, dokonca aj keď to všetko chápeme, predsa len dokážeme zlyhať (pre slabú vôľu alebo pre chybnosť svojich mravných kritérií, alebo nesprávnosť ich hierarchického usporiadania[235]) a využiť Božie dopustenie vo vzťahu k iným ľuďom z vypočítavosti alebo v záujmoch tretích síl, vyjadrujúc tým určitú mieru vlastného démonizmu a zombírovanosť — tak samotný Kristus nie je schopný takéhoto odpadlíctva pre svoju podstatu, inak by prestal byť Kristom: prišlo by k pádu Krista.

Tak, ako o tom hovorí Nový Zákon v epizódach spojených s Pavlom, sa mohol správať len pseudo-Kristus — Antikrist alebo niekto iný od Zlého.

A tak sa v činnosti Pavla prejavilo to, pred čím varoval samotný Ježiš:

«5. A keď niektorí hovorili o chráme, že je zdobený drahými kameňmi a darmi, On <Ježiš: naše spresnenie v citáte> povedal: 6. prídu dni, v ktorých z toho, čo tu vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zničené. 7. A spýtali sa Ho: Učiteľ! a kedy to bude? a aké bude znamenie, keď sa to bude diať? 8. On povedal: Dajte si pozor, aby vás nepriviedli do omylu, lebo mnohí prídu v Mojom mene, hovoriac, že to Ja; a ten čas je blízko: nenasledujte ich» (ev. p. Lukáša, 21. kapitola).

K tomu, ktorého v „Skutkoch apoštolov“ nazvali «Kristom» pri opise Šavlovej príhody na jeho ceste do Damasku — sa vzťahujú Kristove slová, dvakrát nami zvýraznené, v nasledujúcom citáte:

«15. Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, a vo vnútri sú to draví vlci. 16. Spoznáte ich podľa plodov (zvýraznené nami v citáte). Vari oberajú z trnky hrozno, alebo z lopúchu figy? A tak každý dobrý strom prináša dobré plody, a zlý strom prináša zlé plody. Dobrý strom nemôže prinášať zlé plody, tak ako zlý strom nemôže prinášať dobré plody. 19. (...) 20. Spoznáte ich teda podľa plodov (zvýraznené nami v citáte)» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

A pri podávaní svedectva učeníkom Jána Krstiteľa o sebe samom, Ježiš tak isto neobracal ich pozornosť na svoje osobnostné špecifiká ako také, ale na plody svojich činov, ktorých očitými svedkami boli Jánom vyslaní učeníci, pritom sa zdržal slovného vyjadrenia o tom, že on sám je Kristus[236]:

«19. Ján[237] si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Ježišovi s otázkou: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 20. Oni, príduc k Ježišovi, povedali: Ján Krstiteľ nás poslal za Tebou spýtať sa: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 21. A, On, práve v tom čase mnohých vyliečil z chorôb a neduhov aj od zlých duchov, a mnohým slepým daroval zrak. 22. A takto im Ježiš odpovedal: choďte, oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepým sa vracia zrak, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi sú kriesení, chudobným sa hlása dobrá zvesť; a blažený, kto sa na Mne nepohorší!» (ev. p. Lukáša, 7. kapitola).

Nebolo však povedané:

„Naháňam hrôzu a triašku tým, ktorí odporujú mne i tomu čo učím. A aby sa mi podrobili, úplne odovzdali — dočasne ich mrzačím a nechávam ich takto mrzákmi dovtedy, až pristanú žiť podľa môjho učenia a slúžiť mi — potom ich uzdravím a oni mi slúžia... zo strachu, nie zo svedomia, a preto spod mojej vôle niet kam ujsť.“

Nebolo to povedané preto, lebo nič z takejto démonicky všetko-si-dovoľujúcej aktivity v rámci Božieho dopustenia v skutkoch skutočného Krista (ktorý nezištne a úprimne plnil dobrý Boží Zámer) nebolo. A na ceste do Damašku nebolo všetko v poriadku: „niekto“, kto sa v duchu zjavil Šavlovi, bol podľa slov Kristus, ale podľa skutkov antikrist.

Zato Pavol sám konal presne tak, ako vo vzťahu k nemu konal antikrist, a ako nikdy medzi ľuďmi nekonal skutočný Kristus. Prerušiac propagandu svojho oponenta, Pavol vyriekol:

«8. A Elimas volchv (to v preklade znamenalo jeho meno) im odporoval, snažiac sa odhovoriť prokonzula od viery. 9. No Šavol, ktorý sa volal aj Pavol, naplniac sa Duchom Svätým uprel naňho zrak 10. a povedal: ó, ty preplnený všelijakou ľsťou a zločinom, syn diablov, nepriateľ každej pravdy! prestaneš ty zvádzať z priamych ciest Pánových? 11. A teraz hľa, ruka Pánova padne na teba: budeš slepý a neuvidíš slnka do času. A zrazu padlo naňho temno a tma, a on, obracajúc sa sem a tam, hľadal sprievodcu. 12. Vtedy prokonzul, keď uvidel čo sa stalo, uveril a žasol nad učením Pána» (Skutky apoštolov, 13. kapitola).

Slová, ktoré by Elima usvedčili z nepravdy, sa pochopiteľne nenašli, a udialo sa: «naša sila nech je zákonom pravdy!» — s odvolaním sa na Ducha Svätého, hoci Duch Svätý je mentorom ku každej Pravde, a ak by bol s Pavlom — slová by sa našli presne tak isto, ako sa vždy nachádzali u skutočného Krista. Takže znova len treba pripomenúť Kristové slová: «Spoznáte ich podľa plodov».

Takže mravnosť apoštola Pavla sa nezmenila a zostávala rovnako fanaticko-policajtskou, represívnou, akou bola u Šavla — prenasledovateľa prvotných kresťanov. Rozdiel bol len v tom, že akonáhle sa stal apoštolom, Šavol-Pavol už nekonal v mene veľkňazov starozákonného judaizmu, ale v mene Ježiša Krista.

Isteže, Šavol na ceste do Damasku nemusel vedieť všetko toto, čo sme uviedli z kánonu Nového Zákona, usvedčujúceho subjekt, ktorý sa Šavlovi v duchu zjavil, minimálne, ako drobného antikrista, ak nie toho Antikrista, všetkými cirkvami najviac očakávaného. No po tejto udalosti Pavol prežil ešte veľa rokov, pričom sa stretával aj s inými apoštolmi, ktorí sa rozprávali so skutočným Ježišom kým ešte fyzicky žil medzi ľuďmi.

Nie je možné, aby sa Pavol s nimi i ostatnými prvými kresťanmi nerozprával o mnohých veciach a oni mu nemohli neporozprávať o tom, čo sami vedeli zo spoločných rozhovorov s Ježišom, a čoho boli svedkami počas jeho života pri rozhovoroch s ostatnými ľuďmi. A ako ukazujú texty „Skutkov apoštolov“ i apoštolských listov, vrátane listov samotného Pavla[238], tak Pavol bol kazateľom, ktorý mal veľa znalostí jak zo starozákonných tradícií, tak aj z tej vierouky, ktorá vyjadrovala subjektívne mravne podmienené chápanie apoštolmi toho, čomu oni hovorili učenie Krista a čo vložili do základov historicky sformovaného kresťanstva.

Napriek tomu, Pavol, ktorý sa v priebehu svojho nasledovného života dozvedel mnohé o spôsobe života a činnosti skutočného Ježiša Krista, ani potom nezapochyboval, že na svojej ceste do Damasku nebol povolaný Ježišom, hoci sám napísal: «...sám Satan berie na seba podobu Anjela Svetla» (2. list Korinťanom, 11:14). A nezapochybovali o tom a uznali Pavla za Ježišovho vyvolenca aj apoštoli, ktorí predtým sprevádzali skutočného Ježiša Krista počas jeho fyzického života a boli súčasťou jeho systematickej výučby, hoci určite presne vedeli všetko to, čo je nám známe z kánonu Nového Zákona, ba oveľa viac.

To ale charakterizuje aj reálnu mravnosť apoštolov, a znamená to, že oni všetci sa k učeniu zanechanému Kristom stavali dosť nerozumne, ako k učeniu, ktoré nie je určené pre zmravnenie každého z nich osobne, viac než druhých — ale ako k učeniu, ktoré je určené výlučne pre iných, pretože oni sami boli predsa vyvolení, a svojim pobytom okolo Krista, akoby už zároveň načerpali aj všetko potrebné z jeho ducha (spoločne s informáciou), a takto akoby si už osvojili a niesli v sebe rovnakú pravdu, akú niesol Ježiš, fyzicky žijúci medzi ľuďmi.

A to nás privádza k otázke o tej mravnosti, ktorú oni pripisovali Bohu v ich vierouke, vytvárajúc takto ďalšieho vymysleného boha-egregor, a o rozdieloch medzi touto mravnosťou od skutočnej mravnosti Boha Najvyššieho, ktorý existuje.

Pričom špeciálne poznamenáme, že teraz nejde reč o karhaní apoštolov a Pavla, ani o pripísaní im všetkej zodpovednosti za tie nešťastia, ktoré spôsobil zväzok historicky sformovaného kresťanstva so starozákonno-talmudickým judaizmom v ľudských dejinách v epoche po prvom príchode Krista. Tieto nešťastia by naozaj neboli možné, ak by triumfovalo to vieroučenie, ktoré v sebe niesol a šíril samotný Ježiš, a nie vierouka apoštolov, ktorá sebou zamenila skutočné Kristovo učenie.

Keď ľudia prijímali vierouku a vieru od apoštolov, boli povinní uvažovať samostatne, mohli sa obrátiť priamo k Bohu, ako tomu učil Ježiš (zanechaná modlitba „Otče náš“ je o tom), mali otvorenú možnosť vybrať si inú vieru, a ukázať apoštolom ich omyly a chyby. Boh — nepochybne — by ich v tom podporil.

Ale dejiny treba brať také, aké sú: všetko sa odohralo najlepším možným spôsobom — pri tej mravnosti, ktorá bola vlastná každému jednému z ľudí; ak by čo len jediný človek zmenil svoju reálnu mravnosť a vyjadril by ju v svojich plánoch, túžbach, v správaní navonok, tak dejiny by sa odohrali ináč[239]; bolo by v nich menej trápenia, ak by ľudia sami, aktom svojej vôle, hľadali pravdovernosť a súlad s Bohom. No ak sa pozrieme na reálne mravy ľudí, tak možno vysloviť záver, že všetko sa realizuje o niečo lepšie, než sa mohlo diať, ak by Boh netlmil zlobu ľudí cez okolnosti, ktoré ani jeden z nich, ani všetci spolu, nemajú pevne v rukách. A apoštoli urobili čo mohli. Oni, tak ako ostatní ľudia — vychovaní a žijúci v davo-„elitárnej“ kultúre — nemohli nespraviť chybu.

Vznik kresťanstva v tej podobe, v akej sa historicky reálne sformovalo, zmeniac sa na jeden z mnohých druhov idealistického ateizmu, sa stal možným v dôsledku mravne podmieneného princípu, ktorý bol vlastný takmer všetkým prvým kresťanom[240]. A hoci bol tak či onak vlastný takmer všetkým prvým kresťanom, no výrazne ho vyjadril sám apoštol Pavol:

«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).

No rozum jednotlivca žijúci v «tomto svete» — pri reálnom dialógu s Bohom — iba analyzuje a prehodnocuje dávané Zhora, vkladajúc to do jedincovho systému chápania sveta, odhaľujúc pred jeho vedomím možnosti zmeniť svoju mravnosť a pohľad na svet buď v smere objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej. A každý jeden, dokonca aj keď tento proces nevníma a nerozumie mu, vnáša svoj podiel buď do toho, aby si pochabá (pred Bohom) „múdrosť“ tohto sveta aj naďalej upevňovala svoje miesto v spoločnosti, čoraz rafinovanejšie zotročujúc ľudí; alebo do toho, aby sa múdrosť Najvyššieho stala dedičstvom tohto sveta, aby sa stvárňovala v každom jeho obyvateľovi, v jeho plánoch a činoch, upevňovala harmóniu v spoločnosti, v biosfére Zeme, vo Vesmíre.

A ak naozaj zavrhneme svoj rozum, z túžby nasledovať Pavlovu radu a stať sa bláznom, čo Pavol sám aj verne realizoval počas svojho života, potom tento reálny dialóg človeka a Boha (volaný aj «relígia») bude zrušený samotným človekom, ktorému zostane len slepá, pochabá, fanatická viera v „čosi“, egregoriálno-magický rituál a tomu podobné «ópium» pre národ[241].

Dialóg bude zrušený preto, lebo práve rozum porovnáva „múdrosť“ tohto sveta s múdrosťou Bohom inšpirovanou, no a mravné kritériá — také, akými aktuálne disponujeme — určujú, čo z každej z nich vybrať a prijať ako subjektívnu pravdu, po čom následne Boh, privedúc človeka (alebo národ, ľudstvo) do konkrétnych životných okolností, mu umožní presvedčiť sa o správnosti alebo nesprávnosti tejto jeho voľby, a zároveň o pravdovernosti alebo skazenosti jeho mravnosti.

Veď súhlasiť s Pavlom znamená (minimálne v zamlčaní) nástojiť na principiálnej pochabosti a nepoznateľnosti Života, a tiež na absolútnej nepochopiteľnosti Božieho Zámeru. V terminológii «vedeckej filozofie» to znamená upadnúť do agnosticizmu — do omylu, generujúceho nové a prehlbujúceho staré omyly. Je to tak, pretože dokonca aj pravda, ak sa z nej stane slepá a pochabá viera, tak privedie do sebaklamu a omylu. No ani rozum takýchto ľudí nezostane opustený, ale bude zatiahnutý do egregoru, ktorého riadenie nie je v ich rukách.

Žiaľ, mnohí v historicky sformovanom kresťanstve nasledovali a aj dnes nasledujú Pavlovú radu doslovne a absolútne:

«Treba skrátka veriť v to, čomu učí apoštolská cirkev» = «Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym».

Takáto mravne podmienená pozícia akoby ich zbavovala nutnosti zamýšľať sa nad tým, že Ježiš (počas fyzického života medzi ľuďmi) učil absolútne inému Kresťanstvu. A tým sa zároveň takýto nasledovníci Pavla separujú od Života i od Boha múrom pochabosti: či už agresívno-parazitickým alebo zo Života vydeseným a historicko-nihilistickým — na tom nezáleží. Táto pochabosť a jej vlastné dva menované extrémy prejavov aj určili podstatu historicky sformovaného kresťanstva vo všetkých jeho modifikáciách, vybudovaných na uznaní faktu popravy, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Takto, historicky sformované kresťanstvo svojou vieroukou o vykúpení ľudstva[242] skrze samoobetovanie sa Krista, akoby vyvoleného Bohom pre účel «obete zmierenia» so Sebou — zatieňuje učenie o Božom Kráľovstve na Zemi, do ktorého každý človek vchádza svojim úsilím pod Božím vedením, čo aj bolo obsahom Ježišovej dobrej zvesti pre všetkých ľudí bez výnimky.

Porovnajte:

Ježiš: «Zákon a proroci[243] do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobrozvestuje-sa[244] a každý doň (vlastným*) úsilím vchádza (Lukáš, 16:16). Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie i Pravdy Jeho, a toto všetko (z kontextu: pozemské dobrodenia pre všetkých ľudí) sa vám pridá (Matúš, 6:33). Lebo hovorím vám, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, tak nevojdete do Kráľovstva Nebeského (Matúš, 5:20).

Hospodin Boh náš je Pánom jediným (Marek, 12:29). Miluj Hospodina Boha tvojho celým svojím srdcom i celou svojou dušou, i celou svojou mysľou: toto je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: miluj blížneho svojho, ako seba samého (Matúš, 22:37, 38). Nie každý, kto Mi hovorí „Pane! Pane!” vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu Môjho Otca Nebeského (Matúš, 7:21). Proste, a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám; lebo každý prosiaci dostáva, hľadajúci nachádza a klopúcemu otvoria (...) A tak, ak vy viete dávať dobré veci vašim deťom, hoc boli zlé, tým skôr dá Nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo Ho prosia (Lukáš, 11:9, 10, 13). A keď príde On, Duch pravdy, naučí vás každej pravde... (Ján, 16:13)

Majte vieru Božiu, lebo pravdivo hovorím vám, ak niekto povie tejto hore: zdvihni sa a vrhni sa do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane podľa jeho slov – bude mať, čokoľvek povie. Preto hovorím vám: všetko, o čokoľvek budete prosiť v modlitbe, verte, že dostanete, – a budete mať. (Marek, 11:23, 24). A modlite sa takto:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; nech príde Kráľovstvo Tvoje; nech je vôľa Tvoja aj na zemi, ako je na nebi; chlieb náš nevyhnutný daj nám na tento deň; a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia[245], ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je Kráľovstvo i moc, i sláva na veky!” (Matúš, 6:9 - 13). Kráľovstvo Božie nepríde vo viditeľnej podobe (...) lebo, hľa, Kráľovstvo Božie je vo vašom vnútri (Lukáš, 17:20, 21)».

Pavol: «5. Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením, v úprimnosti srdca svojho, ako Kristovi, 6. nie len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci, plniaci z duše Božiu vôľu, 7.slúžiaci horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, 8. vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný»[246] (list Efezanom, 6. kapitola).

Ale keďže toto všetko nemá v Božom Kráľovstve žiadne miesto, tak treba dať ľuďom «čosi», v čo ak uveria, tak vojdú do zóny Božieho dopustenia. A toto «čosi» našlo tiež svoj prejav v Pavlovom učení:

«13. Veď ak krv teliat a kozlov a popol jalovice, skrz pokropenie, posväcuje znesvätených, aby telo bolo čisté, 14. tak o čo viac Krv Krista, ktorý Duchom Svätým priniesol Seba nepoškvrnenému Bohu, očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme slúžili Bohu živému a pravému! 15. A preto On je orodovníkom nového závetu[247], aby v dôsledku Jeho smrti, súcej na vykúpenie zo zločinov spáchaných v prvom závete, dostali sľúbené večné dedičstvo tí, ktorí sú prizvaní. 16. Lebo, kde je závet, tam je treba, aby nasledovala smrť zostaviteľa závetu, 17. pretože závet je platný po mŕtvych: nemá silu, kým je zostaviteľ závetu živý» (Židom, 9. kapitola).

Toto je učenie o mágii krvi v typickej ukážkovej podobe, ktorá sa v tradícii historicky sformovaného kresťanstva od úvah primitívneho mága (ohľadom úlohy a sily obete) odlišuje len názorom, že Boh musí sám sebe obetovať, ak nie samého seba, tak aspoň svoju «hypostázu»[248].

A hoci apoštoli hlásali «Krista ukrižovaného»[249], t.j. vierouku o vykúpení ľudstva Bohom „od kohosi“ obeťou spravodlivého, no v kánone Nového zákonu je pamätne zachovaný ten fakt, že oni sa mohli oslobodiť nad vládou tejto lži nad sebou, ak by porozmýšľali a dali si bez strachu odpoveď na pomocné otázky, ku ktorým ich priviedol Boh. Napríklad, Pavol vo svojich listoch nevynechal ani úvahu o modlitbe Krista v Getsemanskej záhrade:

«On, v dňoch Svojho fyzického života, so silným nárekom a slzami priniesol modlitby a prosby Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti; a bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» (Židom, 5:7)[250].

Pavol si uvedomuje, že Boh mohol Ježiša zachrániť od mučivej popravy. Avšak slová «bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» predsa len Pavol chápe ako vzkriesenie Krista po Jeho poprave a pochovaní:

«1. Bratia, pripomínam vám Evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom ste sa utvrdili, 2. ktorým sa zachraňujete, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, aby ste len neuverili zbytočne. 3. Lebo pôvodne som vám dal to, čo som aj sám prijal, teda že Kristus zomrel za naše hriechy, podľa Písma, 4. a že bol pochovaný, a že na tretí deň ožil, podľa Písma, 5. a že sa zjavil Kéfasovi, potom dvanástim; potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz, z ktorých väčšia časť žije doteraz, ale niektorí už zomreli; 7. potom sa zjavil Jakubovi a tiež všetkým Apoštolom; 8. a po všetkých sa zjavil aj mne, ako nejakému potratu[251]. 9. Lebo ja som najmenší z Apoštolov, a nie som hoden nazývať sa Apoštolom, pretože som prenasledoval Božiu cirkev. 10. No Božou priazňou som to, čo som; a Jeho priazeň vo mne nebola márna, najviac z nich som sa namáhal: vlastne nie ja, ale Božia priazeň, ktorá je so mnou. 11. A tak, či ja alebo oni, my tak hlásame, a vy ste tak uverili.

12. Ak sa teda o Kristovi hlása, že On vstal z mŕtvych, ako to, že niektorí z vás hovoria, že vzkriesenia mŕtvych niet? 13. Ak niet vzkriesenia mŕtvych, tak ani Kristus neožil; 14. a ak Kristus neožil, tak aj naše hlásanie je márne, márna je i vaša viera. 15. Pritom, my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch 18. Preto aj zosnulí v Kristovi zahynuli» (1. list Korinťanom, 15. kapitola).

Tu Pavol jasne vysvetľuje, že pre neho je viera v písmo a (dô)viera Bohu — jedno a to isté. No tu je ním ohlásená aj mravno-etická hranica, oddeľujúca tieto dve viery: «my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera[252] je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch» (zvýraznené nami hrubým písmom v citáte, s výnimkou častíc «by» určujúce podmieňovací spôsob: to je hranica mravného rozhraničenia idealistického ateizmu: na ktorú bol Pavol privedený Bohom v Jeho Zámere[253]). A tieto dve viery možno rozlíšiť práve rozumom (opierajúcim sa o aktuálny systém vlastných mravných kritérií*), no Pavol si zaželal byť bláznom, aby sa vyvýšil „v Kristovi“ a bol múdrym. To sa mu podarilo, no táto múdrosť sa ukázala byť stále tou istou starozákonnou „múdrosťou“ tohto sveta.

Obrátime sa teraz k opisu udalostí, ktoré sa odohrali v Getsemanskej záhrade, v kánone Nového Zákona:

«36. Potom Ježiš s nimi prišiel na miesto, ktoré sa volá Getsemani, a hovorí učeníkom: poseďte si tu, kým odídem tam, a pomodlím sa. 37. A vzal so Sebou Petra a oboch synov Zebedejových[254], a začal žialiť a smútiť. 38. Vtedy im Ježiš vraví: duša Moja žiali na smrť; zostaňte tu a bdejte so Mnou. 39. A kúsok poodišiel, padol na tvár, modlil sa a hovoril: Otče Môj! ak je to možné, nech ma minie tento kalich; ale nie ako Ja chcem, no ako Ty. 40. A vrátil sa k učeníkom a našiel ich spať, a hovorí Petrovi: vari ste nemohli jednu hodinu bdieť so Mnou? 41. bdejte a modlite sa, aby ste nepadli do pokušenia: duch je horlivý, no telo slabé. 42. Znova, poodišiel druhý raz, modlil sa hovoriac: Otče môj! ak Ma nemôže minúť tento kalich, aby som ho nemusel piť, nech sa stane Tvoja vôľa. 43. A keď prišiel, našiel ich znova spať, lebo im oťaželi oči. 44. Nechal ich tak, znova poodišiel a pomodlil sa tretí raz tými istými slovami. 45. Potom prišiel k Svojim učeníkom a hovorí im: stále ešte spíte a odpočívate? hľa, priblížila sa hodina, a Syn Človeka je predávaný do rúk hriešnikov; 46. vstaňte, ideme: priblížil sa Môj zradca.

47. A kým On ešte hovoril, Judáš, jeden z dvanástich, prišiel, a s ním množstvo národa s mečmi a kolmi, od veľkňazov i starších ľudu» (ev. p. Matúša, 26. kapitola).

Tým čo veria písmam a hierarchii pozemských teológov, no nie Bohu prostredníctvom Života, sa v tomto fragmente priamo hovorí, ako sa uvádzali do života starozákonné proroctvá o predaní Krista na popravu počas prvého príchodu.

No ak veríme Bohu prostredníctvom Života, tak v tomto istom texte sa priamo hovorí, že s otázkami o ďalšom osude Krista sa treba obracať priamo k Bohu, pretože ani jednému svedectvu apoštolov ohľadom Krista po jeho odvedení strážami už nemožno veriť[255].

A posledné tvrdenie nemožno poprieť, pretože samotný Ježiš, nabádajúc apoštolov k modlitbe v Getsemanskej záhrade — pričom sám bol skutočne mravne pripravený pretrpieť aj popravu, nie však využiť (ani ako formu nutnej sebaobrany) Božie dopustenie voči nepriateľom misie, ktorú na seba prijal a aj neochvejne plnil — vystríhal apoštolov pred pokušením. Apoštoli však podľahli spánku a snom miesto toho, aby bdeli a modlili sa, a preto ich svedectvá o poprave, pochovaní, vzkriesení a nasledujúcich zjaveniach sa im Ježiša predstavujú len úprimné svedectvá o ich sugestívnych preludoch — prejavoch presne toho pokušenia, pred ktorým boli vystríhaní Bohom cez Ježiša keď ich vyzýval k modlitbe, na čo však nedbali.

Tým, že podľahli spánku a snom, sa na svojej životnej ceste odtrhli od Krista a stratili ho, zostanúc tak časťou tohto sveta, neveriaceho Bohu prostredníctvom Života. Neprekročili spoločne s Kristom istú hranicu, k prekročeniu ktorej boli pozvaní, a ktorú Ježiš — sám ako prst — prekročil, modliac sa v nezištnej a úprimnej pripravenosti obetovať sám seba.

Tu bude treba priamo objasniť jednu otázku, ktorej sme sa dotkli už skôr, no rátalo sa s tým, že intuitívne je chápaná.

Čo je to Božie dopustenie

Božie dopustenie — t.j. ak existuje Bohom otvorená možnosť prejaviť zo strany jedných subjektov priamy alebo nepriamy vplyv (nezapadajúci do noriem pravdoverných vzájomných vzťahov) voči iným subjektom, ktoré sa sami odklonili od objektívnej pravdovernosti.

V závislosti od toho, ako a do akej miery sa subjekt vyhýba Zhora mu predostretým normám pravdovernosti[256] — v rovnakej miere ani Boh nebráni nepravdoverným skutkom voči tomuto subjektu, ani nepodporuje jeho nepravdoverný odpor voči tým, ktorí konajú proti nemu v medziach dopustenia[257].

Pritom dopustenie vo vzťahu ku každému je podmienené jeho osobnostným rozvojom, ktorý dosiahol: čím viac bolo Zhora človeku dané, čím bližšie má jeho mravnosť k pravdovernosti, čím väčší rozvoj schopností dosiahol pri osvojovaní svojho potenciálu — tým prísnejšie je posudzovaný Zhora a tým prísnejšia by mala byť jeho vlastná sebadisciplína.

Jednako, v závislosti od toho, do akej miery je človek (dokonca aj nepravdoverný) vnímavý k osloveniam Boha v jeho vnútornom svete a zvonka skrze Jazyk Životných znamení a kultivuje v sebe pravdovernosť — dopustenie voči nemu sa môže rozprestierať v rozsahu od «demonštratívno-poučného» charakteru náhlej hrozby, ktorá svojim potencionálnym obetiam nespôsobí žiadnu škodu, až po likvidačný charakter situácie voči nim, ak vyčerpali mieru dopustenia voči sebe; pričom tieto udalosti môžu zároveň niesť aj demonštratívno-poučný charakter pre niekoho iného. Toto sa deje jak vo vzťahu k jednotlivým osobám, tak aj vo vzťahu k spoločenstvám aj ľudstvu v celku[258].

Božie dopustenie je vo všetkých prípadoch predvídavo účelové, pretože v ňom Boh dáva nepravdoverným pod vplyvom okolností možnosť spamätať sa, nenarúšajúc tak svojou vôľou slobodu ich voľby a ani nepotláča ich vôľu. A spamätanie je plne dostupné, ak v ľudskej psychike stabilne pracuje väzba «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt, zameraný na prehodnotenie udalostí v Živote a vlastnej mravnosti».

Pritom, jedny a tie isté okolnosti — v závislosti od toho, v akom režime psychiky a emočno-zmyslovom naladení psychickej činnosti je subjekt schopný zotrvávať, keď sa ocitne pod vplyvom týchto udalostí — môžu byť vyriešené jak v medziach Božieho dopustenia, tak aj v rámci Zámeru, a to buď úplne alebo čiastočne. A ak človek, určitým spôsobom, túto nejasnú predurčenosť riešenia situácie (vznikajúcej akoby Božím dopustením) vníma a chápe, tak je plne schopný ju aktom svojej vôle absolvovať v súlade so Zámerom, vyhnúc sa tak vplyvu dopustenia na seba a okolie.

Samotné dopustenie predstavuje svojrázny prepínač spätných väzieb na človeka: čo zaseješ, to aj zožneš; v mnohých prípadoch zožneš stonásobne[259]. Preto by sa človek mal premyslene stavať k tomu, čo prichádza cez spätné väzby, zistiť ich znak (kladná alebo záporná väzba) a zmeniť ho na opačný, ak sa to ukáže ako nutné.

Zároveň vedomosť o Božom dopustení, ako objektívnom jave v živote spoločnosti i každého človeka jednotlivo, umožňuje odhaliť štyri základné druhy etiky:

● Využitie Božieho dopustenia (takého aké sa sformovalo vo vzťahu k druhým) vo svojich zámeroch.

● Subjektívny odhad hraníc Božieho dopustenia a na základe tohto odhadu zlomyseľné navigovanie okolia do tejto oblasti (dopustenia voči nim) s cieľom ich vypočítavého využívania v rámci tohto dopustenia (tak sú vybudované všetky biblické kulty ich majiteľmi, a na tom stojí aj rôznorodý satanizmus).

Takto aj politika demoralizácie dorastajúcich pokolení vo všetkých dobách a vo všetkých národoch — nie je daňou za slobodu slova a umeleckú tvorbu, nie je etickým omylom, ale zámerným zlým úmyslom. A nech si majitelia a pracovníci médií, tvoriaci televízne programy a prehľady správ, umeleckí činitelia (takzvaná „tvorivá“ inteligencia), služobníci a pohlavári egregoriálno-magických pseudonáboženských a svetských kultov — len dávajú dobrý pozor, pretože všetka činnosť tohto druhu prebieha v hraniciach Božieho dopustenia so všetkými nevyhnutnými sprievodnými následkami pre jej priaznivcov a samotných činiteľov[260].

● Konanie v hraniciach Božieho dopustenia s cieľom prekazenia nepravdoverných činov niekoho, kto už bol oboznámený s podstatou jeho nepravdovernosti, no naďalej trvá na svojom, a nevníma ďalšie upozornenia, že treba podľa toho aj žiť, a konať ináč. Takto vyzerá ideálne zdôvodnenie práva na posvätnú — spravodlivú — vojnu (napr. takéto je zdôvodnenie islamského džihádu) a na činnosť rôznych druhov «inkvizície».

Avšak v skutočnej praxi dejín pod heslami «posvätnej vojny», prehlasovanej oboma znepriatelenými stranami, väčšinou len jedni bezbožníci zakúšajú besnosť druhých bezbožníkov v rámci Božieho dopustenia voči obom stranám. A preto beda tomu, kto v ilúzií svojej pravdovernosti, začne „posvätnú“ vojnu proti tým, ktorí sú viac pravdoverní, alebo tým viac, ktorí sú skutočne pravdoverní: nevyhnutne budú musieť čeliť priamej (a pre nepravdoverných aj nepredvídateľnej) podpore Bohom tých, ktorí sú pravdovernejší. A to isté sa týka aj všemožných „svätých“ inkvizícií.

● Principiálne odmietnutie vplývania na druhých spôsobom, ktorý nezodpovedá normám pravdoverných vzájomných vzťahov, no napriek tomu možným v hraniciach Božieho dopustenia voči tým, čo nejednajú pravdoverne. Pritom na seba preberá povinnosť upozorňovať potencionálne obete dopustenia na to, že sa nachádzajú v tejto oblasti, ukazujúc im cestu von, ponechávajúc úlohu vysporiadania sa s tými, čo tvrdohlavo konajú nepravdoverne, Bohu. Tomuto učil ľudí Ježiš a tento princíp dodržiaval aj on sám, kým žil fyzicky medzi nimi. Toto je — v našom chápaní — základom kresťanskej etiky: «Poďte a naučte sa, čo znamená: „Milosrdenstvo Chcem, a nie obetu» (ev. p. Matúša, 9:13)[261].

V spoločnosti je prevaha kresťanskej (a v podstate normálnej Ľudskej) etiky v práve uvedenom zmysle možná, je však potrebné a žiaduce, aby človek bol morálne pripravený a ochotný úprimne pouvažovať aj nad opačnými názormi zo strany okolia o jeho vlastnej nepravdovernosti, aby mohol takto s pomocou okolitých ľudí zmeniť samého seba.

V tom aj spočíva podstata algoritmiky súbornosti ako podpory pre osobný rozvoj.

Pri neochote pouvažovať nad upozorneniami ohľadom vlastnej nepravdovernosti, pri neschopnosti urobiť to alebo pri neochote zmeniť samého seba, a zbaviť sa tak nepravdovernosti v sebe, je nevyhnutý prechod „odmietača“ k samoizolácii alebo „svätej“ vojne proti všetkým, čo s ním nesúhlasia, aby sa tak mohol sám utvrdiť v svojich omyloch, ktoré vyhovujú jeho morálke, a vštepiť ich okoliu ako normu. A v tejto vojne nevyhnutne zahynie, ak nebude nejakým spôsobom zastavený a nebude mu Zhora ponúknutá možnosť spamätať sa, ktorú aj využije.

Ježiš, žijúci pravdoverne a v súlade s Bohom, sa vždy zdržiaval mimo oblasť dopustenia vo vzťahu k nemu. Boh je pravdoverný a neopúšťa pravdovernosť, ani tých, čo podľa nej žijú, chráni ich v rámci Svojich možností, a poprava skutočného pravdoverného nemá v Božom Predurčení existencie Vesmíru miesto.

A preto, Kristus nebol ukrižovaný a nezomrel na kríži, pretože bol neviditeľne pre okolitých ľudí povznesený Bohom k Sebe, v rámci odpovede na jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade, lebo Boh nie je sadista, ani odpadlík od pravdoverných, nie je podvodník, ale Milosrdný, Všemohúci, Všedržiteľ. No Kristus, keďže nezomrel, ani nemohol vstať z mŕtvych. A viera historicky sformovaných kresťanských cirkví je márna, pretože ide o mŕtvu vieru mŕtvym písmam, a nie živú vieru živých ľudí Živému Bohu v jednote a univerzálnosti objektívnej pravdovernosti a z nej vyplývajúcej etiky[262].

A o tom, že poprava Krista sa neudeje, hoci bude snaha siahnuť mu na život, a že odchod Krista z tohto sveta bude neviditeľný, lebo ho prikryjú tajomstvá Božie, a nespravodlivo zmýšľajúci zostanú v zajatí svojich omylov, o tom v predstihu prorokoval už Šalamún (Šalamúnova Múdrosť, 2. kapitola), jemu však neverili. O tom, že Boh povzniesol Krista k Sebe, nedopustiac popravu skutočného pravdoverného, píše aj Korán (súra 4:156-157), zoslaný ako odpoveď na modlitbu Mohameda, no kresťanské cirkvi neuverili ani Mohamedovi, a nevedia, ako by sa Koránu zbavili v ľudskej kultúre. To, že poprava Krista sa neudiala, napovie aj svedomie každého, kto pri čítaní o udalostiach v Gestemanskej záhrade dôveruje Bohu, zveruje Mu «vždy svoj Život» (t.j. život v tomto svete aj posmrtnú existenciu) a je presvedčený, že modlitba toho, kto verí, nie sú len prázdne slová, a Boh — ktorý je Všemohúci a Jeho milosrdenstvo bezhraničné — vždy odpovie na modlitbu najlepším spôsobom.

Takto na základe jedného a toho istého textu, pomocou rozumu — a nie v bláznovstve (absencii rozumu), ktoré navrhoval apoštol Pavol — vychádzajú najavo dve vzájomne si odporujúce viery:

● viera Bohu prostredníctvom Života v dialógu s Ním cez modlitby a Jazyk životných diel ľudí a Božích znamení;

● viera v písmo a tradíciu (vyhlásené za posvätné) stotožňovaná s vierou v Boha, pri neviere Bohu prostredníctvom Života.

Viera v písmo a tradíciu v zamlčaní pramení z dávania za pravdu tvrdeniu, že je jedno, či sa apoštoli v Getsemanskej záhrade spolu s Ježišom modlili alebo nie, aby bolo možné veriť ich svedectvám, a to napriek tomu, že Boh sám ich vystríhal skrze Ježiša pred pokušením, blížiacim sa na (apoštolov a mnohých ďalších*) neveriacich Bohu prostredníctvo Života, pred ktorým sa apoštoli mohli (ak by chceli) ochrániť modlitbou, účasť na ktorej im ponúkal Ježiš.

Takto, dávaním za pravdu svedectvám apoštolov a biblickému písmu ohľadom Kristovej popravy, historicky sformované kresťanstvo odmieta dôveru Bohu, odmieta dôveru Ježišovi ako Božiemu vyslancovi, nuluje význam vedome zmysluplnej modlitby a dáva ju na rovnakú úroveň s «nemodlitbou», a tým samotným aj rúca relígiu ako zmysluplné vnútorné spojenie človeka s Bohom v Živote. A páchajúc toto všetko už storočia v zamlčaniach, sprevádzajúcich uznávanie svedectiev apoštolov za pravdivé, historicky sformované kresťanstvo obviňuje otvorených ateistov z rovnakých previnení, z akých vzniklo ono samo.

Odmietanie veriť Bohu prostredníctvom Života a oddávanie sa viere v cirkevnú doktrínu je v zamlčaní sprevádzané aj tým zmyslom, že Boh, ktorý je všemohúci, prejavil krutosť a neušetril Ježiša od trýznivej popravy ako odpoveď na jeho modlitbu. Na opodstatnenie tradičného cirkevného názoru o poprave, pochovaní a vzkriesení Ježiša sa v Biblii tvrdí, že Kristova obeta na vykúpenie hriechov ľudstva bola Bohom vložená už do Predurčenia existencie Vesmíru[263]. To inými slovami znamená, že Boh, ktorý je všemohúci, vložil do Predurčenia existencie sveta nutnú, bezalternatívnu krutosť a nespravodlivosť vo vzťahu k skutočnému pravdovernému (tomu, ktorý žije v plnom súlade s objektívnymi Božím zákonmi*).

Otázka: a čím sa toto odlišuje od tvrdenia J.I.Muchina, že «boh je sadista»?[264]

Nesporný rozdiel je len v tom, že existenciu boha-sadistu sa J.I.Muchin pokúša vyvrátiť, a cirkvi idealistického ateizmu nosiace Kristovo meno už od čias apoštolov ospravedlňujú túto vymyslenú bezdôvodnú a nezmyselnú krutosť, ktorá bola — podľa ich názoru — vložená Bohom do osudu ľudstva ešte v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, a hlásaním existencie «boha-sadistu», ktorého niet, plodia egregory, ktoré existujú, znečisťujúc tak «noosféru»[265] — jednu zo zložiek ducha Matky Zeme — klamstvami.

Isteže, ak si niekto dá za cieľ obhájiť cirkevnú tradíciu vierouky, tak môže nazhromaždiť množstvo úvah o etickom príklade úprimno-nezištného sebaobetovania kvôli záchrane iných, ktorý dal Ježiš celému ľudstvu. A ak sa intelekt ukazuje byť slabým, aby ospravedlnil podlosť, ktorú sa žiada pripísať Bohu — tak sa môže vyhovoriť na «nepredvídateľnosť Prozreteľnosti». No odkazy na to, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, a preto ju nemožno vyjadriť ľudskými slovami, ani čiastočne — tu nepomáhajú. My máme odpoveď aj na túto námietku:

Tvrdenie, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, podľa princípu komplementarity, znamená, že agnostici, presvedčení o jeho absolútnej nevyspytateľnosti, sami svedčia o tom, že žijú mimo Prozreteľnosť (Zámer) a všetko čo vyznávajú je ich vlastná márnosť, a nie časť Zámeru, ktorú Boh dáva v relígii každému človeku, ktorú ale ľudia prekrucujú vlastnými výmyslami, prameniacimi zo skazenosti ich mravných kritérií, z ich vlastných strachov, z nedôvery Bohu a hluchoty ich svedomia k Jeho hlasu.

A netreba, vzdajúc sa vôle a pamäte, vstupovať do tunelového scenára cirkevných úvah o etickom príklade sebaobetovania Krista, ohraničujúc sa pritom len faktami a algoritmikou úvah, ktoré ponúkajú cirkevní prísažní teológovia. Treba prebudiť svoj rozum a spomenúť si, že takéto úprimne nezištné sebaobetovania sa diali aj pred Kristom, aj po ňom: spomeňte si na dobrovoľné sebaobetovania sa v magických kultoch indiánov predkolumbovskej Ameriky; na 300 Sparťanov na čele s kráľom Leonidom, ktorí zahynuli všetci do jedného v Thermopylskom prechode, no nedovolili armáde Peržanov zotročiť Heladu; spomeňte si na suvorovské «sám zomri, ale druha zachráň»; spomeňte si na ochrancov Brestskej pevnosti, na kurzistov podoľských vojenských škôl, ktorí padli v okolí Moskvy na Iljinských hraniciach, spomeňte si na panfilovcov; spomeňte si na japonských mladíkov kamikadze[266]; spomeňte si na dobrovoľníkov, ktorí čestne pracovali na Černobyľskej JE po katastrofe 26. apríla 1986; spomeňte si na tých, ktorí sa obetovali v období prestavby a reforiem, chrániac tak v Rusku — regionálnej civilizácii — Spravodlivosť pred samotnými rusmi; spomeňte si aj na tých, ktorí nie dobrovoľne, ale reagujúc na výzvu, predsa len prijali túto ťažkú povinnosť smrteľného sebaobetovania sa a čestne ju vyplnili; pripomeňte si aj tých, o ktorých neviete...[267]

— Nie je to v rovnakom rozsahu? — Nie sú to rovnaké idey, kvôli ktorým šli ľudia nezištne a dobrovoľne na smrť? — Ktosi sa obetoval za falošné idey, zachraňujúc druhých pred represiami «skutočných spravodlivých», ktorí viedli «svätú vojnu»? Nesprávne duše: príliš hriešne, kvôli svojim hriechom nevhodné ako obeta pre boha, zbytočne sa obetovali, «nemali modrú krv», «trčala im slama z topánok», ich sebaobetovanie nebolo skutočné?

Áno, aj rozsah je «iný», aj idey nie sú vždy «správne», a niektoré idey sú dokonca celkom zblúdené, a všetci — čo sa obetovali — sú hriešni, ale podstata úprimne nezištného sebaobetovania je rovnaká: aj u indiánov, aj u 300 Sparťanov, aj u Krista, aj 28 panfilovcov, aj u kamikadze, aj u chlapcov z Hitler-jugend[268], aj u dobrovoľných likvidátorov černobyľskej katastrofy, aj u mnohých ďalších, ktorých mená pozná len Boh.

A všetci sú to — duše Božie, duše ľudí, ktorých stvoril Boh: — «Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti» (Šalamúnova Múdrosť, 2:23).

A preto máme právo karhať a odmietať idey, kvôli ktorým položili svoje hlavy mnohí z menovaných i nemenovaných, avšak nemáme právo nevážiť si osobne každého z týchto sebaobetujúcich sa, pretože každý z nich bol — nezávisle od svojej vôle — plodom svojej epochy a kultúry, sformovanej k okamihu príchodu jeho duše na tento svet.

A existuje ešte jedna okolnosť:

V ZSSR (vrátane prípadu s Černobyľom) mnohí, milujúc Život, dobrovoľne šli v ústrety smrteľnému sebaobetovaniu v úprimnom presvedčení, že po smrti — občas mučivo sa naťahujúcej desaťročia následkom rán, chorôb z ožiarenia, úrazov, navyše v spoločnosti, kde je až príliš veľa nevďačných, ľahkomyseľných, vypočítavých a skúpych individualistov, vedúcich neviazaný život — odídu do nebytia, a nie k Bohu.

Na rozdiel od nich, Ježiš vedel viac než dobre, že smrť každého človeka je iba prechodom do iných kvalít bytia, ktoré tiež patria Životu a Bohu; vedel, že nech by bol ako mučivý prechod smrťou na kríži, ktorá mu bola naprogramovaná starozákonným písmom, tak aj takýto prechod, ako každý iný, je len epizódou v «Živote (trvajúcom*) vždy».

Takže podstata problému nespočíva v obetovaní sa zo správne alebo zle, či zvrátene chápanej lásky k ľuďom a Životu; ani v rozsahu oblasti, kde druhí môžu zakúsiť plody sebaobetovania sa; ani v tajomstve osobnosti toho čo sa obetoval.

Podstata problému spočíva v tom, že všetky cirkevné «úvahy» na tému o výnimočnosti obetovania sa Krista na kríži, ktoré sa akože udialo na základe predurčenia Najvyššieho, ktorého nazývajú «Bohom Otcom» — sú prizvané skryť, zacloniť a prekrútiť tie idey, ktoré rozosieval v spoločnosti samotný Ježiš, kým fyzicky žil medzi ľuďmi.

A tieto idey spočívali — nie v tom, že by sebaobetovanie spočívalo v dobrovoľne zvolenej smrti v mene čohokoľvek alebo kohokoľvek — ale v tom, že celý život človeka, či už dlhý alebo krátky, oddaný vedome zmysluplnému realizovaniu ním pochopenej časti dobrého Božieho Zámeru na Zemi, je sebaobetovaním, ak je vôbec správne nazývať tento — pre Človeka normálny — spôsob života slovom «sebaobetovanie».

Toto je ten prípad, keď to, čo sa démonickou „múdrosťou“ tohto sveta zdá byť «sebaobetovaním», v zmysle zrieknutia sa možnosti premrhať svoj život v rôznych pôžitkoch a povyšovaní sa nad druhými (vrátane na úkor ich cielenej «degenerácie»), je v skutočnosti len začiatkom premeny antropoidnosti na Ľudskosť, dostupnej všetkým na základe prechodu k Ľudskému režimu psychiky. Pri Ľudskom režime psychiky vzniká emocionálna sebestačnosť osoby, ktorá človeka zbavuje od závislosti svojho vnútorného naladenia na okolnostiach.

No cirkvi nosiace Kristovo meno, velebením mýtického smrteľného úmrtia Krista na kríži, vystavujúc toto za ideál hodný nasledovania — sa prejavujú ako príbuzné F.Engelsovi v ich samovražednom (a preto aj hriešnom) pohľade na život: «žiť znamená zomierať» — len s tou osobitosťou, že zomrieť je akoby lepšie... Nájsť si pre seba vhodnú „Golgotu“ a trpieť na nej «miesto Krista»...

No kým podľa cirkevnej vierouky Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych «podľa písma», tak z celého množstva jedincov nasmerovaných cirkvou na samolikvidáciu v smrteľnom sebaobetovaní sa – z mŕtvych nevstal nikto. A cirkvi sa z tejto očividnosti vykrúcajú tým, že to tak aj má byť a oni všetci «očakávajú» spoločné vzkriesenie mŕtvych a «život budúceho veku»[269].

Takto sa v pseudokresťanskej kultúre od útleho detstva programuje psychika akokoľvek dobromyseľných ľudí na samolikvidáciu. A Ježiš, ten neučil vyhľadávať vhodnú Golgotu, ale byť neochvejným v upevňovaní Pravdy Božej v spoločnosti ľudí bez ustráchaného ohľadu na zdanlivú nevyhnutnosť Golgoty, lebo:

Boh podporuje pravdovernosť v tomto veku, a nekynoží ju, v «očakávaní života budúceho veku».

A všetky pozornosť odvádzajúce «úvahy» na tému nevyhnutnosti Kristovho sebaobetovania a jeho smrti na kríži sa lámu na jednom úsloví:

Každý hrdinský čin obetovania svojho života[270] je platením (životmi jedných) za zločiny druhých.

Pritom samotné zločiny jednej strany, otvárajúce možnosť k sebaobetovaniu druhých, sa odohrávajú v medziach Božieho dopustenia. A neschopnosť druhej strany vyriešiť situáciu ináč než len obetovaním vlastného života, to je tiež údelom tých, ktorí sa ocitli v oblasti Božieho dopustenia.

A preto všetko mudrovanie ohľadom etického príkladu sebaobetovania sa Krista pre ľudí a akože nepochopiteľného tajomstva tejto obete je také, že Najvyšší Boh pri nich vyzerá buď nie ako všemohúci a vševediaci, v dôsledku čoho Sám robí chyby a je tak nútený pristúpiť k obetovaniu pravdoverného; alebo je všemohúci a Sám sa dopúšťa minimálne nasledujúcich mravno-etických zločinov:

● on už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru doň vkladá nespravodlivú a krutú vraždu pravdoverného, venujúc ho sebe i ľuďom ako formu sebaobetovania, hoci ak by bol skutočne všemohúci a vševediaci, nemusel by hľadať «zmierenie» s ľudským rodom (alebo kým ešte) v krvavých obetách ním vybraného pravdoverného; alebo

● on nastavuje Ježiša pod úder miesto seba. Eticky bezchybné voči Ježišovi i všetkým ostatným by to bolo vtedy — ak by sa sám stelesnil v ľudskej podobe, vykonal skutok sebaobetovania a poskytol tak etický príklad ľuďom, ak by už takýto príklad trápenia a pre ľudí nepochopiteľného vykúpenia skrz utrpenie v úprimne nezištnom sebaobetovaní bol skutočne nutný — a nie klásť toto ťažké bremeno na druhú osobu. V opačnom prípade je eticky nutné nahlas priznať svoju vinu pred tým, kto na seba prijíma nutnosť sebaobetovania, a prosiť ho o odpustenie za to, že ho nastrčil.

A teda, podľa učenia cirkví to vyzerá tak, že ich boh je po mravnej stránke horší než Hitler:

• Hitler neslobodne — v dôsledku vlastnej posadnutosti, zaujatosti, nie všemohúcnosti v politike — nastrčil chlapcov z hitler-jugend, a tí boli obetovaní okolnostiam;

• a boh cirkví nosiacich meno Krista, ako všemohúci svojou vôľou zámerne nastavuje Ježiša už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, vytvárajúc tak nevyhnutnosť jeho obetovania sa na smrť, a sám túto krvavú obetu prijíma;

● Najvyšší, hoc je všemohúci a počuje Kristovu modlitbu dvíhajúcu sa z Getsemanskej záhrady, nezasahuje do prúdu udalostí. To je podobné situácii, ako keby urastený príslušník špeciálnej jednotky, vycvičený na boj zblízka, ktorý začul spred brány volanie niekoho slabšieho o pomoc pred skupinou drzých chuligánov, by zostal potichu bokom fajčiac cigaretu, čakajúc kým chuligáni dokončia začaté dielo, aby potom demonštrujúc spravodlivý hnev, mohol zavolať zranenému záchranku a na chuligánov políciu. Je to ekvivalentné tomu, ako keby námorník, po tom čo prijal núdzový signál «SOS», odmietol poskytnúť pomoc trpiacim v núdzi.

● alebo ešte horšie, ako stály Všedržiteľ predsa len dočasne «zavesí stráž na klinec» a obnoví svoju Všedržiteľnosť až po tom, čo sa vo Svete začne rozmáhať zlo, ktorého otvorenú možnosť realizácie aj sám predurčil.

Pričom ak sa pozrieme na etiku v ľudskej spoločnosti a legislatívu štátov súčasnej civilizácie, tak vymenované činy sa takmer vo všetkých prípadoch kvalifikujú ako zločin, za spáchanie ktorých vinníci podliehajú trestnej (vrátane medzinárodnej) zodpovednosti; alebo, ak aj nie sú niekde právnicky kvalifikované ako zločin, jednoducho v ľuďoch vyvolávajú opovrhnutie voči tomu, kto ich spáchal a pácha.

Okrem toho, vierouka biblických cirkví nosiacich Kristovo meno plodí aj pokusy podliakov ospravedlniť svoj zločin a ukázať sa vo svetle dobrodincov podľa schémy, načrtnutej v básni gruzínskeho básnika Michaila Kvlividze „Judášov monológ“[271]:

Na pláňach horských vietor hviezdy pásol,

I vravel nám učiteľ s bolesťou skrytou:

„Kohút tri-krát nestihne kikiríknuť,

Ja zradeným budem niekým z vás tu“.

Prekážal Učiteľ v ohnisku jedu,

My nemohli rieknuť sme v odvet ni slova,

Akoby zrazu všetka tá svetská zloba

prisadla k stolu našemu biedu.

Úsmevom nás Učiteľ zohrial,

No v ňom smútok presvitá skrytý,

I postupne, len akoby zradu šípil,

Krik kohúta za oknami dozral.

Mlčali my sme i vrcholky hôr,

Čas utekal, cez chmáry lúč prenikol

I prvý krik niesol sa kohútov,

Ako svedomia môjho predsmrtný chór.

Vietor oblakmi metal sťa penou,

Tak, že otvorilo sa nebo, nakloniac,

i krik druhý zvučal nad ves-mierou,

No nebolo zradcov v strede nás.

Tak, mýlil si sa pastier snáď,

Učiteľ, jasnovidec i prorok náš?

Svätosť padá, na smrť ide sa rozbíjať,

Keď slová naplnené nebudú vo svoj čas.

Zrada bez hlbokého prepočtu

Ak vôbec možné je? Boh odpoveď nedá,

No Boh umrie naveky, ak niekto tu,

Podľa predpovede Boha nepredá.

I ja rozhodol vstať nad sebou a vekom,

Bozkom lživým poškvrnil ústa,

Obetovať Ježiša-človeka,

Spasúc tým Boha-Krista

Rýchlo, rýchlo, noc už sa krátila,

A v tom krvavom šere,

Ja bozkal som na pery Učiteľa,

nech ho banda katov spozná a bere.

Táto báseň je na stránkach rádia „Sloboda“ charakterizovaná ako «slávna». Súhlasiť s Judášom v tejto básni možno len pri zotrvaní pod konceptuálnou mocou Biblie a pri dôvere v boží pôvod Izaiášových „proroctiev“ o nutnosti Kristovej popravy kvôli jej predurčeniu Zhora. Po čom už len zostane priznať, že Ježiš je spasiteľ nebeský, a Judáš spasiteľ pozemský, a treba nasledovať v živote jeho príklad. A takto sa objektívny rozdiel medzi pravdovernosťou a podlosťou stane AKOBY nerozlíšiteľný[272]. No ak zo seba strasieme biblické preludy a klebety na Boha, tak Život sa pred vedomím zobrazí inak: podlosť zostane podlosťou, pravdovernosť pravdovernosťou, a vždy budú navzájom odlíšiteľné. A nič, okrem vernosti Biblii, neprekážalo M.Kvlividze pouvažovať nad zmyslom Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade a o VZÁJOMNOM vzťahu Krista a iných ľudí s Bohom. Ak by sa oslobodil spod moci biblických preludov, napísal by zmyslovo inú báseň.

No zatiaľ čo v spoločnosti najrôznejšie tragédie (v ktorých mnohí obetujú vlastné životy) vznikajú prevažne vo výsledku neúmyselných chýb alebo nedbanlivosti pri plnení pracovných povinností, tak Bohu sa takéto isté (povahou svojho následku) mravno-etické zločiny pripisujú idealistickým ateizmom formou klebety ako Jeho vlastný vedomý zámer, čo v právnických normách väčšiny spoločností je kvalifikované ako priťažujúca okolnosť. Avšak, napriek všetkým nezmyslom idealistického ateizmu:

V Živote sú normy Pravdovernosti jednotné a spoločné: aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha. Jediný rozdiel je v tom, že pre Boha sú to Jeho subjektívne normy: Ním zvolené a vložené do Predurčenia existencie Vesmíru ako objektívna Pravdovernosť; a pre všetkých ostatných, Ním stvorených, sú tieto normy objektívnou nevyhnutnosťou, ak si želajú byť pravdovernými.

A satan nie preto je zlý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od druhých, ale pretože je nepravdoverný a neodbytný v svojej nepravdovernosti. A Ježiš nie preto je dobrý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od iných; a už vôbec nie preto, že by bol počatý z Ducha Svätého alebo že ho povýšili na úroveň «Boha Syna», ale pretože je pravdoverný a nezlomný v pravdovernosti, úprimne zverujúci Bohu svoj Život (trvajúci*) vždy.

No podľa cirkvi, podľa apoštolov, podľa starozákonných prorokov-(biblických postáv v podaní Biblie)[273], kedysi povýšených na úroveň akoby skutočných prorokov Božích a rôznymi davmi aj priznanými v tejto úlohe, nech je ohlásená akákoľvek podlosť, že bola vykonaná na základe vôle pravého Boha, ktorý existuje, a je to bez dôkazov prijaté ako pravda v nejakej vierouke, tak táto podlosť je zakaždým nejako logicky zdôvodnená, alebo pripísaná «nevyspytateľnosti Božieho Zámeru»; no viera by mala byť nespochybniteľná, toto ale nie je viera Bohu prostredníctvom Života, ale viera v tradíciu, ktorá bola zavedená zblúdilcami a zlomyseľnými odpadlíkmi od Boha.

A tých, čo sa nepodriaďujú tomuto druhu názorov (každá z množstva vieroúk idealistického ateizmu má vlastné) — tých obviňujú zo satanizmu a odpadlíctva od Boha.

A toto sa deje už od starozákonných čias:

Izaiáš začal s kázňou o budúcej poprave Krista-Mesiáša, nezamýšľajúc sa nad zdrojom svojich „proroctiev“ a nad jednoznačnosťou Boha vo Svojej mravnosti; apoštoli bezhlavo a amorálne verili viac Izaiášovi a starozákonným kánonickým písmam, než Kristovi, viac než jeho modlitbe k Bohu, viac než samotnému Živému Bohu, a tiež hlásali popravu, pochovanie a vzkriesenie Krista-Mesiáša bez akýchkoľvek k tomu príčin v Živote. Odkazujúc sa na «starozákonného evanjelistu» Izaiáša, posadnutého mágiou programátora židovského-starozákonného egregoru; odkazujúc sa na apoštolov, ktorý zaostali v Živote za Kristom — rovnako bezhlavo a amorálne tomu učia cirkvi, nevenujúc pozornosť tomu, že:

Popieranie jednotnosti a univerzálnosti noriem Pravdovernosti Života, prebiehajúce v živote a priamo vnášané do úvah, či už otvorene alebo v zamlčaní — predstavuje mravnú osnovu idealistického ateizmu, ktorá rozbíja relígiu (spojenie*) človeka a Boha, ktorý existuje; dokáže vytvoriť egregor boha, ktorý neexistuje, pod mocou ktorého vädne aj svedomie, aj rozum[274]. Potom už zostáva len slúžiť hierarchii neznámych pozemských manažérov tohto egregoru, zacláňajúceho Boha, a viesť úbohý život biorobotov[275], kde jedinec nie je ani plnohodnotným zvieraťom vo faune zemskej biosféry, ani Človekom – námestníkom Boha na Zemi.

Ohovorenie Boha sme preukázali na príklade z Biblie, no rovnaké mravné osnovy sú v ľubovoľnej podobe idealistického ateizmu. Následkom ohováračského pripísania Bohu všetkosidovoľujúcej „mravnosti“, akože prozreteľnej — sa idealistický ateizmus v množstve životných prípadov stáva neschopným rozlíšiť: čo pochádza od Boha, a čo od zlého; v čom sa prejavuje dobrý Boží Zámer, a v čom pokus mu odporovať.

Niekedy, pri neochote analyzovať biblickú vierouku a zdroj jej pôvodu, alebo pokuse celkom sa vyhnúť otázke, čo konkrétne v Živote plynie v súlade s Božím Zámerom a čo konkrétne v medziach Božieho dopustenia, no snažiac sa nepriznať ani pred sebou, ani pred ostatnými svoju bezbožnosť, idealistický ateizmus tvrdí:

Ja verím v Boha všeobecne, a aký je Boh? akú mravnosť a etiku si zvolil On pre Seba? — to ja neviem. Nie som kompetentný riešiť takéto otázky, sú nad moje chápanie[276].

Je to podobné tomu, čo otvorený ateizmus vyjadruje vo svojich výrokoch a neviere v žiadneho boha. Oznam o viere v «boha všeobecne» je len iná forma oznamu o neviere v žiadneho boha, a žiadnemu bohu, pretože v takomto abstraktnom «bohu všeobecne» je skutočný jediný Boh, ktorý existuje, neodlíšiteľný od množstva rozličných bohov, ktorí objektívne neexistujú.

A presne tak isto idealistický ateizmus, hovoriac o viere v neurčitého «boha všeobecne», vyjadruje jeho vlastnú nemravnosť[277], ktorá sa láme na zbabelosti. No v tej istej chvíli, v rovnakých vyhláseniach o viere v «boha všeobecne», je zároveň vyjadrená aj nádej v to, že jediný Boh, ktorý existuje, a nie abstraktný «boh všeobecne», ktorého niet — aj tak milostivo odpustí aj nemravnosť, aj ňou podmienenú podporu všetkých alebo niektorých z množstva egregoriálno-magických kultov materialistického a idealistického ateizmu v davo-„elitárnej“ spoločnosti.

V tejto mravnej indiferentnosti, odsudzujúcej ľudí na nezmyselné trpiteľstvo v živote v dôsledku odmietnutia Božieho vedenia, idealistickí ateisti viaznu. Kvôli mravnej indiferentnosti a zrieknutia sa rozumu daného Bohom, idealistický ateizmus, tvrdošijne zotrvávajúci v tomto a zriekajúci sa objektívnej pravdovernosti, sa stáva obeťou Božieho dopustenia, čoho príkladom sú napríklad — život plný trápení a ťažká smrť mnohých rehoľníkov idealistického ateizmu, v nezmyselnej zaťatosti neviery Bohu skrz Život a šíriac na Boha rôzne druhy klebiet.

A toto hovorí posvätným Jazykom Života o tom, že idealistický ateizmus je horší, rafinovanejší a nebezpečnejší než otvorený materialistický ateizmus, ktorý v mnohých prípadoch, ako ukazujú dejiny, býva svojimi činmi (pripravenosťou prevziať na seba nesebecky starostlivosť o osirelý – z jeho pohľadu – svet)[278] bližšie k objektívnej pravdovernosti, sám si to neuvedomujúc a nevedúc prázdne alebo lživé debaty o Bohu. A idealistický ateizmus, preplnený klebetami na Boha Milostivého, Milosrdného, nie je v práve odsudzovať otvorený materialistický ateizmus, hoci karhať ho je povinný každý.

ČASŤ II.

(Hlavná)

K pravdovernosti v Živote

Avšak skutočný paradox v živote a činnosti Pavla spočíva v tom, že hoci si uvedomoval rozdiel medzi „múdrosťou“ tohto sveta a pravdivou Bohom inšpirovanou múdrosťou, neraz o tom aj hovoriac — on sám systematicky pripisoval nariadenia „múdrostí“ tohto sveta na vrub Bohu, Jeho Zámeru a odhodlane (bojovne a bezcitne) hlásal takúto vierouku ako Bohom inšpirovanú miesto toho, aby sa pred hlásaním vynasnažil s Božou pomocou oddeliť vo svojej psychike (aby tak v jeho vieroučení druhých predišiel zmiešaniu oboch múdrostí do jednej):

● „múdrosť” tohto sveta, v ktorom sa sformoval ako osobnosť, ktorého dedičstvo niesol a neprekonal, a

● múdrosť inšpirovanú Bohom, možnosť pochopenia ktorej je dostupná každému, kto sa o ňu usiluje, na základe mravnej pripravenosti zmeniť sám seba, a predovšetkým — pripravenosti zmeniť svoju reálnu mravnosť[216], analyzujúc a prehodnocujúc Život, čo určuje charakter viery a relígie, a celej algoritmiky individuálnej psychiky každého človeka, vrátane jeho účasti v kolektívnej psychike (egregoroch) spoločnosti.

Ako vieme z Biblie, Pavol sa spočiatku volal Šavol, a Ježiš sa počas svojho života fyzicky so Šavlom nestretol. V tom čase bol Šavol presvedčeným prívržencom farizejskej[217] vetvy vtedajšieho judaizmu, usvedčovanej Ježišom z odpadlíctva od Boha, a ako následok — Šavol sa stal protivníkom Ježiša a vierouky ktorú šíril. Avšak napokon, ako na tom trvá tradícia kresťanských cirkví, sa Ježiš po svojom nanebovstúpení akože zjavil Šavlovi na jeho ceste do Damašku, kam mal namierené s poslaním vykonať tam represie voči tamojším židom, ktorí tam prijímali kresťanstvo skrze učenie druhých apoštolov, ktorých Ježiš k tomu počas svojho telesného života medzi ľuďmi povolal.

Kánon Nového zákona o tom rozpráva takto:

«A Šavol, ešte dýchajúc hrozbami a vraždami žiakov Pána, prišiel k veľkňazovi 2. a vydrankal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol, ak tam nájde stúpencov tohto učenia, aj mužov, aj ženy, zviazaných priviesť do Jeruzalemu. 3. A keď už šiel a približoval sa k Damasku, náhle ho ožiarilo svetlo z neba. 4. Padol na zem a začul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol! prečo Ma prenasleduješ? 5. On odpovedal: kto si, Pane? A Pán povedal: Som Ježiš, ktorého prenasleduješ. Ťažko sa ti pôjde proti ostriu. 6. Trasúc sa a v hrôze povedal: Pane! Čo mi prikážeš urobiť? a Pán mu povedal: vstaň a choď do mesta; a bude ti povedané, čo máš robiť. 7. A ľudia, ktorí s ním šli, stáli ako zmeravení, lebo počuli hlas ale nikoho nevideli. 8. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči a nikoho nevidel. A vzali ho za ruky a priviedli do Damasku. 9. A tri dni nič nevidel, nejedol a nepil. 10. V Damasku bol jeden učeník, menom Ananiáš; a Pán mu vo videní povedal: Ananiáš! On odpovedal: tu som, Pane. 11. A Pán mu povedal: vstaň a choď na ulicu, takzvanú Rovnú, a vyhľadaj v Júdovom dome Tarzénčana, menom Šavla; on sa teraz modlí, 12. a videl vo videní muža menom Ananiáš, ktorý prišiel k nemu a položil naňho ruky, aby znova videl. 13. Ananiáš odpovedal: Pane! počul som od mnohých o tomto človeku, koľko vykonal zla Tvojim svätým v Jeruzaleme; 14. aj tu má od veľkňazov moc zviazať všetkých, ktorí vzývajú Tvoje meno. 15. Ale Pán mu povedal: choď, lebo on je Mojou vyvolenou nádobou, aby hlásal Moje meno pred národmi a kráľmi aj synmi Izraela. 16. A Ja mu ukážem, koľko si musí vytrpieť pre Moje meno. 17. Ananiáš šiel a vošiel do domu a, kladúc na neho ruky, povedal: brat Šavol! Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, po ktorej si šiel, ma poslal, aby si znova videl a bol naplnený Svätým Duchom. 18. A vtom akoby šupina spadla z jeho očí, odrazu videl; a, vstávajúc, nechal sa pokrstiť, 19. a ako prijal pokrm, zmocnel. A zostal Šavol niekoľko dní s učeníkmi v Damasku. 20. A hneď začal v synagógach hlásať o Ježišovi, že On je syn Boží. 21. A všetci, čo to počuli, sa čudovali a vraveli: či to nie je ten, čo prenasledoval v Jeruzaleme tých, čo volali toto meno? určite aj sem prišiel na to, aby ich zviazal a priviedol k veľkňazom. 22. A Šavol čoraz viac silnel a miatol Židov žijúcich v Damasku, dokazujúc, že Ten je Kristus[218]» (Skutky apoštolov, 9. kapitola).

Tak sa Šavol stal apoštolom Pavlom. A jeho podiel na vzniku a formovaní historicky reálneho kresťanstva sa ukázal byť tak veľkým, že mnohí bádatelia tejto otázky dospievali k názoru, že by sa historicky reálne kresťanstvo malo nazývať pauliánstvom (od latinského «Paul» — Pavol). A zďaleka nie všetci hodnotili vklad Pavla na formovaní reálneho kresťanstva ako pozitívny, čoho príkladom je aj názor L.N.Tolstého:

«Ja viem, že to, čo sa chystám teraz povedať — konkrétne to, že tá cirkevná viera, ktorú už stáročia vyznávajú milióny ľudí pod názvom kresťanstvo, nie je ničím iným ako veľmi hrubou židovskou sektou, ktorá nemá nič spoločné s pravdivým kresťanstvom — sa bude zdať ľuďom, slovne vyznávajúcim učenie tejto sekty, nielenže nepravdepodobným, ale aj vrcholom strašného rúhania.

Ale ja to nemôžem nepovedať. Nemôžem to nepovedať preto, lebo kvôli tomu, aby ľudia mohli využívať veľké dobro, ktoré nám poskytuje pravdivé kresťanské učenie, sa musíme predovšetkým oslobodiť od tej útržkovitej, lživej a, hlavne, hlboko amorálnej náuky, ktorá pred nami skryla pravdivé kresťanské učenie. Táto náuka, ktorá pred nami ukryla učenie Krista, je tou Pavlovou náukou, opísanou v jeho posolstvách a vloženou do základov cirkevnej náuky. Táto náuka nielenže nie je učením Krista, ale je náukou, ktorá je s ním v priamom protiklade» (L.N.Tolstoj, „Prečo kresťanské národy celkovo, a najmä ruský, sa teraz nachádzajú v žalostnom postavení“[219]).

Aj keď oficiálne cirkvi s názorom L.N.Tolstého v tejto otázke nesúhlasia, vyhýbajúc sa behom celého 20. storočia preskúmaniu mravno-etickej podstaty Kristovho učenia a mravno-etickej podstaty kresťanských cirkevných náuk (a tá je skutočne odlišná[220]) — predsa len, hodnotenie L.N.Tolstojom historicky reálneho kresťanstva a úlohy apoštola Pavla v jeho formovaní bola pravdivá, pretože Šavla na jeho ceste do Damašku k službe nepovolal Ježiš Kristus.

Danú udalosť radíme medzi sugestívne preludy[221], pretože odmietame fakt zjavenia sa Šavlovi pravdivého Krista na základe toho, že:

Epizódy vzťahov takzvaného «Krista» a Šavla-Pavla, o ktorých je reč, sa odlišujú od množstva situácií uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že takzvaný «Kristus» sa chová úplne odlišne, než sa choval Kristus vo všetkých ostatných, nami nespochybňovaných, novozákonných svedectvách o jeho činnosti.

Takzvaný «Kristus» sa v epizóde so Šavlom na ceste do Damasku správa nekresťansky:

● Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).

● Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil[222] tomu, kto ho povolal do služby.

● Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu[223], tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.

Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval vôľu nikoho[224], nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.

V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damasku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.

A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia[225], tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu pravdy. A každý mohol Kristom mu odhalenú pravdu slobodne odmietnuť, alebo ju prijať do základov svojho života.

No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií)[226] a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:

● predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru),

● potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.

A špeciálna otázka:

Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako prijal „čosi“ Šavol-Pavol?

Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc[227].

A Šavol si na Boha ani nespomenul, pretože stratil sebakontrolu.

No ešte predtým, ako mu nahnali hrôzu a triašku, využívajúc Božie dopustenie vo vzťahu k nemu, Šavol bol od Boha vzdialený a tvrdohlavo zotrvával v tomto samoodcudzení od Neho. Obeťou sugestívneho preludu sa Šavol v Božom dopustení stal preto, lebo aj pred odchodom do Damasku, aj počas samotnej cesty bol posadnutý zlobou, a v takomto naladení (emočno-zmyslovom režime duše) nemal chuť myslieť na Boha; na svoj osobný VZÁJOMNÝ vzťah s Ním; na to, čo a ako učil Ježiš, a či je to pravda.

T.j. slepo a bezmyšlienkovito veriac farizejskej tradícii vyznávania judaizmu, žil mimo relígiu pravého Boha, sám sa od Neho separujúc bezmyšlienkovitou vierou v „múdrosť“ tohto sveta, zlostne a nezmyselne odmietajúc všetko, čo k nemu aspoň okľukami prichádzalo z Božích napomenutí, ktoré ľuďom odovzdával Ježiš, kým medzi nimi fyzicky žil. A bolo to tak, hoci Šavol mal otvorenú možnosť pouvažovať na tým, čo sa k nemu okľukami dostávalo z Ježišovho hlásania; mal možnosť predbežne sa pomodliť k Bohu aby ho ochránil od pokušení a preludov, ak už nedôveroval tomuto človeku — fyzickému Ježišovi, a príduc za ním mohol si s ním pohovoriť, v presvedčení že Boh vypočul jeho modlitbu a je tak samotným Bohom ochránený od pokušení a preludov, ako o to prosil v modlitbe. No Šavol to osobne pre seba nepovažoval za nevyhnutné; za nevyhnutné považoval realizovať represie voči inak veriacim a inak mysliacim. Takto vyzerala mravnosť Šavla pred epizódou na ceste do Damasku.

A v súlade s jeho mravmi, akonáhle niekto prejavil voči nemu silu a predstavil sa ako Ježiš, Šavol ihneď pristal na to, že ten niekto je skutočným Ježišom Kristom, nezamýšľajúc sa nad tým, že voči nemu bol použitý eticky rovnaký prístup, aký bol predtým použitý synedriónom (veľradou*) voči Ježišovi Kristovi, kým fyzicky žil medzi ľuďmi; že v tomto prístupe sa v oboch prípadoch odzrkadlila tá istá mravnosť:

«Naša sila bude zákonom pravdy, lebo slabosť je nanič»[228] (Šalamúnova múdrosť, 2:11, opis mravno-etickej pozície nespravodlivo zmýšľajúcich, pokúšajúcich Boha plánovaním popravy spravodlivého, ktorý ich usvedčoval z neprávostí. T.j. zmýšľanie synedriónu v podaní Šalamúnových veršov)  «Ťažko sa ti pôjde proti ostriu[229]» (Skutky apoštolov, 9:5, slová toho, čo sa zjavil Šavlovi v duchu).

Rozdiel je len v tom, že:

● v prípade Ježiša Krista bol tento prístup zhmotnený v podobe členov synedriónu, jeho stráží, rímskej moci, davu zloprajníkov a zvedavcov v ich personálnej zostave;

● v Šavlovom prípade sa tento prístup odrazil výlučne v duchu a fyzicky nezranil nikoho, snáď len samotného Šavla, ktorý náhle stratil zrak.

Boh nikoho Svojou vôľou neuvádza do činnosti v medziach Božieho dopustenia.

Do činnosti v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe sa púšťa každý sám svojou vôľou (vyhýbajúc sa Životu vlastnej pravdovernosti (* priťahujúc na seba efekt „opičej labky“ *)), pod vplyvom svojich už prekrútených alebo chybných mravov, vytrvalo ignorujúc (pre svoju nevšímavosť a tvrdohlavosť) všetky výstražné znamenia a smerovania na správnu cestu, dávané Zhora tak či onak každému predtým, než sa ocitne v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe.

To sa týka aj Šavla na jeho ceste do Damasku.

Okrem toho, pravdivý Kristus, ako vyplýva zo svedectiev o ňom (dokonca v kánonických textoch Nového Zákona), neodmietol nikoho prosbu o oslobodenie od zlého ducha, o vyliečenie zo zármutkov a chorôb[230]; tým skôr neodmietol nikoho z veriacich, a tiež nikoho z tých, čo boli predtým neveriaci a uverili. No Pavol, už ako uznávaný apoštol-učiteľ, svedčí o opaku:

«7. A aby som sa nepovyšoval neobyčajnosťou zjavení, bol mi daný do tela osteň, satanov anjel, ktorý ma skľučuje, aby som sa nepovyšoval. 8. Trikrát som prosil Pána, aby ma od neho zbavil. 9. No Pán mi povedal: „Stačí ti Moja priazeň, lebo Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti“. A preto sa oveľa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne Kristova sila» (2. list Korinťanom, kapitola 12).

A vzniká otázka:

● platí «Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti», ako to „niekto“ oznámil Šavlovi?

● alebo platí Božia Sila sa prejavuje v pravdovernosti nezávisle od «slabosti» a od «sily/moci» človeka?

A tieto dve možnosti nie sú zďaleka vždy jedno a to isté Božie dielo.

Tiež treba obrátiť pozornosť na to, že pravý Kristus vždy ľudí vyvádzal z oblastí Božieho dopustenia vo vzťahu k nim, a Pavla ponechal s ostňom v tele — s anjelom satana, doplniac to elegantným „zdôvodnením“: «aby sa nepovyšoval»?

— Tak to nebolo. Skutočný Kristus by Pavlovi pomohol prehodnotiť a zmeniť jeho mravy, a tým samotným by bol problém povyšovania sa vyriešený: Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia sami seba[231], vrátane s pomocou iných ľudí v danej veci[232]. No ak problém Pavlovho povyšovania sa existoval tak ako predtým, aj počas jeho apoštolskej služby, znamená to, že Pavol v sebe stále niesol démonický režim psychiky[233] a mravnosť zodpovedajúcu tomuto režimu, stále zotrvávajúc v odvrátení od pravdivého Boha, a väčšinou svojich skutkov neslúžil Bohu, pri pokračovaní v tom, čo začal Ježiš, hoci bol úprimne presvedčený o presnom opaku toho, čo sme tu povedali.

Ako mohol satanov anjel Pavla zdržiavať v jeho «chválení sa neobyčajnosťou zjavení»[234] je pre nás nepochopiteľné, tým viac, že sám Pavol hneď nato píše: «budem sa chváliť...». Alternatívna odpoveď na otázku: „Čo robil satanov anjel?“ — spočíva v tom, že tento posol, ktorý neprestajne sprevádzal Pavla, prinášal hlásenia o jeho zámeroch a činnosti svojmu — nie vševediacemu — šéfovi, čo bolo nevyhnutné na podporu udržateľnosti procesu riadenia situácie okolo Pavla prostriedkami egregoriálnej mágie v medziach Božieho dopustenia.

A takéto „zdôvodnenie“ — akože Kristovo — ktoré tlmočil Pavol, ohľadom odmietnutia zbaviť ho satanovho anjela-besa, ktorý plnil funkciu sprevádzania, objasňovania situácie a navádzania, navyše deptajúci svojho zverenca, no nebrzdiaci jeho náklonnosť chváliť sa — popierajú prisľúbenia Krista dané v kázni na vrchu:

«7. Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám; 8. lebo každý prosiaci dostáva, a hľadajúci nachádza, a klopúcemu otvoria. 9. Je medzi vami taký človek, ktorý, ak ho syn poprosí o chleba, podal by mu kameň? a ak ho poprosí o rybu, podal by mu hada? 11. A tak, ako vy dokážete dávať dobré dary vašim deťom, i keď sú zlé, o to skôr váš Otec Nebeský dá dobré veci tým, čo prosia u Neho» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

No Pavol neprosil o zbavenie od satanovho anjela u Neho — u Najvyššieho Boha. On prosil u toho, koho považoval za skutočného Krista. Odmietnutím vyliečiť Pavla, Ježiš sám sa postavil proti tomu, čo (v kresťanstve nazývaný «Boh Otec») Najvyšší Boh prikázal Ježišovi zvestovať ľuďom a čo je všetkým známe z Ježišovej reči na vrchu?

— Tak to nebolo.

Pravý Kristus by sa tak nemohol zachovať k Šavlovi, ako to Kristovi pripisuje novozákonná klebeta v príbehu o obrátení Šavla v Pavla a tak, ako o tom svedčí samotný apoštol Pavol v druhom liste Korinťanom (12:7-9), pretože pravému Kristovi, pravému kresťanstvu nielenže nie je vlastné využívať Božie dopustenie na dosiahnutie svojich cieľov, nech by bolo v akejkoľvek forme a voči komukoľvek, ale je im vlastné neústupne privádzať ľudí na slobodu z oblasti dopustenia, ak sa v nej nachádzajú.

A zatiaľ čo my, hriešni ľudia, dokonca aj keď to všetko chápeme, predsa len dokážeme zlyhať (pre slabú vôľu alebo pre chybnosť svojich mravných kritérií, alebo nesprávnosť ich hierarchického usporiadania[235]) a využiť Božie dopustenie vo vzťahu k iným ľuďom z vypočítavosti alebo v záujmoch tretích síl, vyjadrujúc tým určitú mieru vlastného démonizmu a zombírovanosť — tak samotný Kristus nie je schopný takéhoto odpadlíctva pre svoju podstatu, inak by prestal byť Kristom: prišlo by k pádu Krista.

Tak, ako o tom hovorí Nový Zákon v epizódach spojených s Pavlom, sa mohol správať len pseudo-Kristus — Antikrist alebo niekto iný od Zlého.

A tak sa v činnosti Pavla prejavilo to, pred čím varoval samotný Ježiš:

«5. A keď niektorí hovorili o chráme, že je zdobený drahými kameňmi a darmi, On <Ježiš: naše spresnenie v citáte> povedal: 6. prídu dni, v ktorých z toho, čo tu vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zničené. 7. A spýtali sa Ho: Učiteľ! a kedy to bude? a aké bude znamenie, keď sa to bude diať? 8. On povedal: Dajte si pozor, aby vás nepriviedli do omylu, lebo mnohí prídu v Mojom mene, hovoriac, že to Ja; a ten čas je blízko: nenasledujte ich» (ev. p. Lukáša, 21. kapitola).

K tomu, ktorého v „Skutkoch apoštolov“ nazvali «Kristom» pri opise Šavlovej príhody na jeho ceste do Damasku — sa vzťahujú Kristove slová, dvakrát nami zvýraznené, v nasledujúcom citáte:

«15. Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, a vo vnútri sú to draví vlci. 16. Spoznáte ich podľa plodov (zvýraznené nami v citáte). Vari oberajú z trnky hrozno, alebo z lopúchu figy? A tak každý dobrý strom prináša dobré plody, a zlý strom prináša zlé plody. Dobrý strom nemôže prinášať zlé plody, tak ako zlý strom nemôže prinášať dobré plody. 19. (...) 20. Spoznáte ich teda podľa plodov (zvýraznené nami v citáte)» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

A pri podávaní svedectva učeníkom Jána Krstiteľa o sebe samom, Ježiš tak isto neobracal ich pozornosť na svoje osobnostné špecifiká ako také, ale na plody svojich činov, ktorých očitými svedkami boli Jánom vyslaní učeníci, pritom sa zdržal slovného vyjadrenia o tom, že on sám je Kristus[236]:

«19. Ján[237] si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Ježišovi s otázkou: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 20. Oni, príduc k Ježišovi, povedali: Ján Krstiteľ nás poslal za Tebou spýtať sa: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 21. A, On, práve v tom čase mnohých vyliečil z chorôb a neduhov aj od zlých duchov, a mnohým slepým daroval zrak. 22. A takto im Ježiš odpovedal: choďte, oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepým sa vracia zrak, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi sú kriesení, chudobným sa hlása dobrá zvesť; a blažený, kto sa na Mne nepohorší!» (ev. p. Lukáša, 7. kapitola).

Nebolo však povedané:

„Naháňam hrôzu a triašku tým, ktorí odporujú mne i tomu čo učím. A aby sa mi podrobili, úplne odovzdali — dočasne ich mrzačím a nechávam ich takto mrzákmi dovtedy, až pristanú žiť podľa môjho učenia a slúžiť mi — potom ich uzdravím a oni mi slúžia... zo strachu, nie zo svedomia, a preto spod mojej vôle niet kam ujsť.“

Nebolo to povedané preto, lebo nič z takejto démonicky všetko-si-dovoľujúcej aktivity v rámci Božieho dopustenia v skutkoch skutočného Krista (ktorý nezištne a úprimne plnil dobrý Boží Zámer) nebolo. A na ceste do Damašku nebolo všetko v poriadku: „niekto“, kto sa v duchu zjavil Šavlovi, bol podľa slov Kristus, ale podľa skutkov antikrist.

Zato Pavol sám konal presne tak, ako vo vzťahu k nemu konal antikrist, a ako nikdy medzi ľuďmi nekonal skutočný Kristus. Prerušiac propagandu svojho oponenta, Pavol vyriekol:

«8. A Elimas volchv (to v preklade znamenalo jeho meno) im odporoval, snažiac sa odhovoriť prokonzula od viery. 9. No Šavol, ktorý sa volal aj Pavol, naplniac sa Duchom Svätým uprel naňho zrak 10. a povedal: ó, ty preplnený všelijakou ľsťou a zločinom, syn diablov, nepriateľ každej pravdy! prestaneš ty zvádzať z priamych ciest Pánových? 11. A teraz hľa, ruka Pánova padne na teba: budeš slepý a neuvidíš slnka do času. A zrazu padlo naňho temno a tma, a on, obracajúc sa sem a tam, hľadal sprievodcu. 12. Vtedy prokonzul, keď uvidel čo sa stalo, uveril a žasol nad učením Pána» (Skutky apoštolov, 13. kapitola).

Slová, ktoré by Elima usvedčili z nepravdy, sa pochopiteľne nenašli, a udialo sa: «naša sila nech je zákonom pravdy!» — s odvolaním sa na Ducha Svätého, hoci Duch Svätý je mentorom ku každej Pravde, a ak by bol s Pavlom — slová by sa našli presne tak isto, ako sa vždy nachádzali u skutočného Krista. Takže znova len treba pripomenúť Kristové slová: «Spoznáte ich podľa plodov».

Takže mravnosť apoštola Pavla sa nezmenila a zostávala rovnako fanaticko-policajtskou, represívnou, akou bola u Šavla — prenasledovateľa prvotných kresťanov. Rozdiel bol len v tom, že akonáhle sa stal apoštolom, Šavol-Pavol už nekonal v mene veľkňazov starozákonného judaizmu, ale v mene Ježiša Krista.

Isteže, Šavol na ceste do Damasku nemusel vedieť všetko toto, čo sme uviedli z kánonu Nového Zákona, usvedčujúceho subjekt, ktorý sa Šavlovi v duchu zjavil, minimálne, ako drobného antikrista, ak nie toho Antikrista, všetkými cirkvami najviac očakávaného. No po tejto udalosti Pavol prežil ešte veľa rokov, pričom sa stretával aj s inými apoštolmi, ktorí sa rozprávali so skutočným Ježišom kým ešte fyzicky žil medzi ľuďmi.

Nie je možné, aby sa Pavol s nimi i ostatnými prvými kresťanmi nerozprával o mnohých veciach a oni mu nemohli neporozprávať o tom, čo sami vedeli zo spoločných rozhovorov s Ježišom, a čoho boli svedkami počas jeho života pri rozhovoroch s ostatnými ľuďmi. A ako ukazujú texty „Skutkov apoštolov“ i apoštolských listov, vrátane listov samotného Pavla[238], tak Pavol bol kazateľom, ktorý mal veľa znalostí jak zo starozákonných tradícií, tak aj z tej vierouky, ktorá vyjadrovala subjektívne mravne podmienené chápanie apoštolmi toho, čomu oni hovorili učenie Krista a čo vložili do základov historicky sformovaného kresťanstva.

Napriek tomu, Pavol, ktorý sa v priebehu svojho nasledovného života dozvedel mnohé o spôsobe života a činnosti skutočného Ježiša Krista, ani potom nezapochyboval, že na svojej ceste do Damasku nebol povolaný Ježišom, hoci sám napísal: «...sám Satan berie na seba podobu Anjela Svetla» (2. list Korinťanom, 11:14). A nezapochybovali o tom a uznali Pavla za Ježišovho vyvolenca aj apoštoli, ktorí predtým sprevádzali skutočného Ježiša Krista počas jeho fyzického života a boli súčasťou jeho systematickej výučby, hoci určite presne vedeli všetko to, čo je nám známe z kánonu Nového Zákona, ba oveľa viac.

To ale charakterizuje aj reálnu mravnosť apoštolov, a znamená to, že oni všetci sa k učeniu zanechanému Kristom stavali dosť nerozumne, ako k učeniu, ktoré nie je určené pre zmravnenie každého z nich osobne, viac než druhých — ale ako k učeniu, ktoré je určené výlučne pre iných, pretože oni sami boli predsa vyvolení, a svojim pobytom okolo Krista, akoby už zároveň načerpali aj všetko potrebné z jeho ducha (spoločne s informáciou), a takto akoby si už osvojili a niesli v sebe rovnakú pravdu, akú niesol Ježiš, fyzicky žijúci medzi ľuďmi.

A to nás privádza k otázke o tej mravnosti, ktorú oni pripisovali Bohu v ich vierouke, vytvárajúc takto ďalšieho vymysleného boha-egregor, a o rozdieloch medzi touto mravnosťou od skutočnej mravnosti Boha Najvyššieho, ktorý existuje.

Pričom špeciálne poznamenáme, že teraz nejde reč o karhaní apoštolov a Pavla, ani o pripísaní im všetkej zodpovednosti za tie nešťastia, ktoré spôsobil zväzok historicky sformovaného kresťanstva so starozákonno-talmudickým judaizmom v ľudských dejinách v epoche po prvom príchode Krista. Tieto nešťastia by naozaj neboli možné, ak by triumfovalo to vieroučenie, ktoré v sebe niesol a šíril samotný Ježiš, a nie vierouka apoštolov, ktorá sebou zamenila skutočné Kristovo učenie.

Keď ľudia prijímali vierouku a vieru od apoštolov, boli povinní uvažovať samostatne, mohli sa obrátiť priamo k Bohu, ako tomu učil Ježiš (zanechaná modlitba „Otče náš“ je o tom), mali otvorenú možnosť vybrať si inú vieru, a ukázať apoštolom ich omyly a chyby. Boh — nepochybne — by ich v tom podporil.

Ale dejiny treba brať také, aké sú: všetko sa odohralo najlepším možným spôsobom — pri tej mravnosti, ktorá bola vlastná každému jednému z ľudí; ak by čo len jediný človek zmenil svoju reálnu mravnosť a vyjadril by ju v svojich plánoch, túžbach, v správaní navonok, tak dejiny by sa odohrali ináč[239]; bolo by v nich menej trápenia, ak by ľudia sami, aktom svojej vôle, hľadali pravdovernosť a súlad s Bohom. No ak sa pozrieme na reálne mravy ľudí, tak možno vysloviť záver, že všetko sa realizuje o niečo lepšie, než sa mohlo diať, ak by Boh netlmil zlobu ľudí cez okolnosti, ktoré ani jeden z nich, ani všetci spolu, nemajú pevne v rukách. A apoštoli urobili čo mohli. Oni, tak ako ostatní ľudia — vychovaní a žijúci v davo-„elitárnej“ kultúre — nemohli nespraviť chybu.

Vznik kresťanstva v tej podobe, v akej sa historicky reálne sformovalo, zmeniac sa na jeden z mnohých druhov idealistického ateizmu, sa stal možným v dôsledku mravne podmieneného princípu, ktorý bol vlastný takmer všetkým prvým kresťanom[240]. A hoci bol tak či onak vlastný takmer všetkým prvým kresťanom, no výrazne ho vyjadril sám apoštol Pavol:

«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).

No rozum jednotlivca žijúci v «tomto svete» — pri reálnom dialógu s Bohom — iba analyzuje a prehodnocuje dávané Zhora, vkladajúc to do jedincovho systému chápania sveta, odhaľujúc pred jeho vedomím možnosti zmeniť svoju mravnosť a pohľad na svet buď v smere objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej. A každý jeden, dokonca aj keď tento proces nevníma a nerozumie mu, vnáša svoj podiel buď do toho, aby si pochabá (pred Bohom) „múdrosť“ tohto sveta aj naďalej upevňovala svoje miesto v spoločnosti, čoraz rafinovanejšie zotročujúc ľudí; alebo do toho, aby sa múdrosť Najvyššieho stala dedičstvom tohto sveta, aby sa stvárňovala v každom jeho obyvateľovi, v jeho plánoch a činoch, upevňovala harmóniu v spoločnosti, v biosfére Zeme, vo Vesmíre.

A ak naozaj zavrhneme svoj rozum, z túžby nasledovať Pavlovu radu a stať sa bláznom, čo Pavol sám aj verne realizoval počas svojho života, potom tento reálny dialóg človeka a Boha (volaný aj «relígia») bude zrušený samotným človekom, ktorému zostane len slepá, pochabá, fanatická viera v „čosi“, egregoriálno-magický rituál a tomu podobné «ópium» pre národ[241].

Dialóg bude zrušený preto, lebo práve rozum porovnáva „múdrosť“ tohto sveta s múdrosťou Bohom inšpirovanou, no a mravné kritériá — také, akými aktuálne disponujeme — určujú, čo z každej z nich vybrať a prijať ako subjektívnu pravdu, po čom následne Boh, privedúc človeka (alebo národ, ľudstvo) do konkrétnych životných okolností, mu umožní presvedčiť sa o správnosti alebo nesprávnosti tejto jeho voľby, a zároveň o pravdovernosti alebo skazenosti jeho mravnosti.

Veď súhlasiť s Pavlom znamená (minimálne v zamlčaní) nástojiť na principiálnej pochabosti a nepoznateľnosti Života, a tiež na absolútnej nepochopiteľnosti Božieho Zámeru. V terminológii «vedeckej filozofie» to znamená upadnúť do agnosticizmu — do omylu, generujúceho nové a prehlbujúceho staré omyly. Je to tak, pretože dokonca aj pravda, ak sa z nej stane slepá a pochabá viera, tak privedie do sebaklamu a omylu. No ani rozum takýchto ľudí nezostane opustený, ale bude zatiahnutý do egregoru, ktorého riadenie nie je v ich rukách.

Žiaľ, mnohí v historicky sformovanom kresťanstve nasledovali a aj dnes nasledujú Pavlovú radu doslovne a absolútne:

«Treba skrátka veriť v to, čomu učí apoštolská cirkev» = «Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym».

Takáto mravne podmienená pozícia akoby ich zbavovala nutnosti zamýšľať sa nad tým, že Ježiš (počas fyzického života medzi ľuďmi) učil absolútne inému Kresťanstvu. A tým sa zároveň takýto nasledovníci Pavla separujú od Života i od Boha múrom pochabosti: či už agresívno-parazitickým alebo zo Života vydeseným a historicko-nihilistickým — na tom nezáleží. Táto pochabosť a jej vlastné dva menované extrémy prejavov aj určili podstatu historicky sformovaného kresťanstva vo všetkých jeho modifikáciách, vybudovaných na uznaní faktu popravy, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Takto, historicky sformované kresťanstvo svojou vieroukou o vykúpení ľudstva[242] skrze samoobetovanie sa Krista, akoby vyvoleného Bohom pre účel «obete zmierenia» so Sebou — zatieňuje učenie o Božom Kráľovstve na Zemi, do ktorého každý človek vchádza svojim úsilím pod Božím vedením, čo aj bolo obsahom Ježišovej dobrej zvesti pre všetkých ľudí bez výnimky.

Porovnajte:

Ježiš: «Zákon a proroci[243] do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobrozvestuje-sa[244] a každý doň (vlastným*) úsilím vchádza (Lukáš, 16:16). Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie i Pravdy Jeho, a toto všetko (z kontextu: pozemské dobrodenia pre všetkých ľudí) sa vám pridá (Matúš, 6:33). Lebo hovorím vám, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, tak nevojdete do Kráľovstva Nebeského (Matúš, 5:20).

Hospodin Boh náš je Pánom jediným (Marek, 12:29). Miluj Hospodina Boha tvojho celým svojím srdcom i celou svojou dušou, i celou svojou mysľou: toto je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: miluj blížneho svojho, ako seba samého (Matúš, 22:37, 38). Nie každý, kto Mi hovorí „Pane! Pane!” vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu Môjho Otca Nebeského (Matúš, 7:21). Proste, a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám; lebo každý prosiaci dostáva, hľadajúci nachádza a klopúcemu otvoria (...) A tak, ak vy viete dávať dobré veci vašim deťom, hoc boli zlé, tým skôr dá Nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo Ho prosia (Lukáš, 11:9, 10, 13). A keď príde On, Duch pravdy, naučí vás každej pravde... (Ján, 16:13)

Majte vieru Božiu, lebo pravdivo hovorím vám, ak niekto povie tejto hore: zdvihni sa a vrhni sa do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane podľa jeho slov – bude mať, čokoľvek povie. Preto hovorím vám: všetko, o čokoľvek budete prosiť v modlitbe, verte, že dostanete, – a budete mať. (Marek, 11:23, 24). A modlite sa takto:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; nech príde Kráľovstvo Tvoje; nech je vôľa Tvoja aj na zemi, ako je na nebi; chlieb náš nevyhnutný daj nám na tento deň; a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia[245], ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je Kráľovstvo i moc, i sláva na veky!” (Matúš, 6:9 - 13). Kráľovstvo Božie nepríde vo viditeľnej podobe (...) lebo, hľa, Kráľovstvo Božie je vo vašom vnútri (Lukáš, 17:20, 21)».

Pavol: «5. Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením, v úprimnosti srdca svojho, ako Kristovi, 6. nie len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci, plniaci z duše Božiu vôľu, 7.slúžiaci horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, 8. vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný»[246] (list Efezanom, 6. kapitola).

Ale keďže toto všetko nemá v Božom Kráľovstve žiadne miesto, tak treba dať ľuďom «čosi», v čo ak uveria, tak vojdú do zóny Božieho dopustenia. A toto «čosi» našlo tiež svoj prejav v Pavlovom učení:

«13. Veď ak krv teliat a kozlov a popol jalovice, skrz pokropenie, posväcuje znesvätených, aby telo bolo čisté, 14. tak o čo viac Krv Krista, ktorý Duchom Svätým priniesol Seba nepoškvrnenému Bohu, očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme slúžili Bohu živému a pravému! 15. A preto On je orodovníkom nového závetu[247], aby v dôsledku Jeho smrti, súcej na vykúpenie zo zločinov spáchaných v prvom závete, dostali sľúbené večné dedičstvo tí, ktorí sú prizvaní. 16. Lebo, kde je závet, tam je treba, aby nasledovala smrť zostaviteľa závetu, 17. pretože závet je platný po mŕtvych: nemá silu, kým je zostaviteľ závetu živý» (Židom, 9. kapitola).

Toto je učenie o mágii krvi v typickej ukážkovej podobe, ktorá sa v tradícii historicky sformovaného kresťanstva od úvah primitívneho mága (ohľadom úlohy a sily obete) odlišuje len názorom, že Boh musí sám sebe obetovať, ak nie samého seba, tak aspoň svoju «hypostázu»[248].

A hoci apoštoli hlásali «Krista ukrižovaného»[249], t.j. vierouku o vykúpení ľudstva Bohom „od kohosi“ obeťou spravodlivého, no v kánone Nového zákonu je pamätne zachovaný ten fakt, že oni sa mohli oslobodiť nad vládou tejto lži nad sebou, ak by porozmýšľali a dali si bez strachu odpoveď na pomocné otázky, ku ktorým ich priviedol Boh. Napríklad, Pavol vo svojich listoch nevynechal ani úvahu o modlitbe Krista v Getsemanskej záhrade:

«On, v dňoch Svojho fyzického života, so silným nárekom a slzami priniesol modlitby a prosby Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti; a bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» (Židom, 5:7)[250].

Pavol si uvedomuje, že Boh mohol Ježiša zachrániť od mučivej popravy. Avšak slová «bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» predsa len Pavol chápe ako vzkriesenie Krista po Jeho poprave a pochovaní:

«1. Bratia, pripomínam vám Evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom ste sa utvrdili, 2. ktorým sa zachraňujete, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, aby ste len neuverili zbytočne. 3. Lebo pôvodne som vám dal to, čo som aj sám prijal, teda že Kristus zomrel za naše hriechy, podľa Písma, 4. a že bol pochovaný, a že na tretí deň ožil, podľa Písma, 5. a že sa zjavil Kéfasovi, potom dvanástim; potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz, z ktorých väčšia časť žije doteraz, ale niektorí už zomreli; 7. potom sa zjavil Jakubovi a tiež všetkým Apoštolom; 8. a po všetkých sa zjavil aj mne, ako nejakému potratu[251]. 9. Lebo ja som najmenší z Apoštolov, a nie som hoden nazývať sa Apoštolom, pretože som prenasledoval Božiu cirkev. 10. No Božou priazňou som to, čo som; a Jeho priazeň vo mne nebola márna, najviac z nich som sa namáhal: vlastne nie ja, ale Božia priazeň, ktorá je so mnou. 11. A tak, či ja alebo oni, my tak hlásame, a vy ste tak uverili.

12. Ak sa teda o Kristovi hlása, že On vstal z mŕtvych, ako to, že niektorí z vás hovoria, že vzkriesenia mŕtvych niet? 13. Ak niet vzkriesenia mŕtvych, tak ani Kristus neožil; 14. a ak Kristus neožil, tak aj naše hlásanie je márne, márna je i vaša viera. 15. Pritom, my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch 18. Preto aj zosnulí v Kristovi zahynuli» (1. list Korinťanom, 15. kapitola).

Tu Pavol jasne vysvetľuje, že pre neho je viera v písmo a (dô)viera Bohu — jedno a to isté. No tu je ním ohlásená aj mravno-etická hranica, oddeľujúca tieto dve viery: «my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera[252] je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch» (zvýraznené nami hrubým písmom v citáte, s výnimkou častíc «by» určujúce podmieňovací spôsob: to je hranica mravného rozhraničenia idealistického ateizmu: na ktorú bol Pavol privedený Bohom v Jeho Zámere[253]). A tieto dve viery možno rozlíšiť práve rozumom (opierajúcim sa o aktuálny systém vlastných mravných kritérií*), no Pavol si zaželal byť bláznom, aby sa vyvýšil „v Kristovi“ a bol múdrym. To sa mu podarilo, no táto múdrosť sa ukázala byť stále tou istou starozákonnou „múdrosťou“ tohto sveta.

Obrátime sa teraz k opisu udalostí, ktoré sa odohrali v Getsemanskej záhrade, v kánone Nového Zákona:

«36. Potom Ježiš s nimi prišiel na miesto, ktoré sa volá Getsemani, a hovorí učeníkom: poseďte si tu, kým odídem tam, a pomodlím sa. 37. A vzal so Sebou Petra a oboch synov Zebedejových[254], a začal žialiť a smútiť. 38. Vtedy im Ježiš vraví: duša Moja žiali na smrť; zostaňte tu a bdejte so Mnou. 39. A kúsok poodišiel, padol na tvár, modlil sa a hovoril: Otče Môj! ak je to možné, nech ma minie tento kalich; ale nie ako Ja chcem, no ako Ty. 40. A vrátil sa k učeníkom a našiel ich spať, a hovorí Petrovi: vari ste nemohli jednu hodinu bdieť so Mnou? 41. bdejte a modlite sa, aby ste nepadli do pokušenia: duch je horlivý, no telo slabé. 42. Znova, poodišiel druhý raz, modlil sa hovoriac: Otče môj! ak Ma nemôže minúť tento kalich, aby som ho nemusel piť, nech sa stane Tvoja vôľa. 43. A keď prišiel, našiel ich znova spať, lebo im oťaželi oči. 44. Nechal ich tak, znova poodišiel a pomodlil sa tretí raz tými istými slovami. 45. Potom prišiel k Svojim učeníkom a hovorí im: stále ešte spíte a odpočívate? hľa, priblížila sa hodina, a Syn Človeka je predávaný do rúk hriešnikov; 46. vstaňte, ideme: priblížil sa Môj zradca.

47. A kým On ešte hovoril, Judáš, jeden z dvanástich, prišiel, a s ním množstvo národa s mečmi a kolmi, od veľkňazov i starších ľudu» (ev. p. Matúša, 26. kapitola).

Tým čo veria písmam a hierarchii pozemských teológov, no nie Bohu prostredníctvom Života, sa v tomto fragmente priamo hovorí, ako sa uvádzali do života starozákonné proroctvá o predaní Krista na popravu počas prvého príchodu.

No ak veríme Bohu prostredníctvom Života, tak v tomto istom texte sa priamo hovorí, že s otázkami o ďalšom osude Krista sa treba obracať priamo k Bohu, pretože ani jednému svedectvu apoštolov ohľadom Krista po jeho odvedení strážami už nemožno veriť[255].

A posledné tvrdenie nemožno poprieť, pretože samotný Ježiš, nabádajúc apoštolov k modlitbe v Getsemanskej záhrade — pričom sám bol skutočne mravne pripravený pretrpieť aj popravu, nie však využiť (ani ako formu nutnej sebaobrany) Božie dopustenie voči nepriateľom misie, ktorú na seba prijal a aj neochvejne plnil — vystríhal apoštolov pred pokušením. Apoštoli však podľahli spánku a snom miesto toho, aby bdeli a modlili sa, a preto ich svedectvá o poprave, pochovaní, vzkriesení a nasledujúcich zjaveniach sa im Ježiša predstavujú len úprimné svedectvá o ich sugestívnych preludoch — prejavoch presne toho pokušenia, pred ktorým boli vystríhaní Bohom cez Ježiša keď ich vyzýval k modlitbe, na čo však nedbali.

Tým, že podľahli spánku a snom, sa na svojej životnej ceste odtrhli od Krista a stratili ho, zostanúc tak časťou tohto sveta, neveriaceho Bohu prostredníctvom Života. Neprekročili spoločne s Kristom istú hranicu, k prekročeniu ktorej boli pozvaní, a ktorú Ježiš — sám ako prst — prekročil, modliac sa v nezištnej a úprimnej pripravenosti obetovať sám seba.

Tu bude treba priamo objasniť jednu otázku, ktorej sme sa dotkli už skôr, no rátalo sa s tým, že intuitívne je chápaná.