6.2. Proti materialistickému ateizmu
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 11 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
6.2. Proti materialistickému ateizmu
Použitím dialektickej metódy (t.j. účelovo zmysluplnej postupnosti kladenia otázok, uvažovania a vyjadrenia jednoznačne pochopiteľných odpovedí na tieto otázky), za účelom odhalenia vnútornej konfliktnosti „dialektického“ materializmu, sme dospeli k odpovedi na otázku o hranične zovšeobecňujúcich pojmoch a prvotných rozdieloch vrátane:
Život — to je Boh a stvorený Vesmír. Z toho Vesmír sám osebe predstavuje objektívnu danosť trojjednoty matérie-informácie-miery. Preto videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo) — možno nazvať Bohocentrickým, pretože v ňom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: obraz Boží, ako subjektívne, mravne podmienené predstavy jednotlivca o Bohu, → Vesmír, ako trojjednota matérie-informácie-miery → postupnosť viac či menej detailných prechodov po sieti (systéme) svetonázorových a pojmových súvislostí od Vesmíru ako celku ku konkrétnej skúmanej otázke.
Jeho opakom je «Ja-centrické» videnie sveta (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo), v ktorom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: «Ja — ako stred súradníc, centrum Života, pupok Sveta a pod.» → okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» priamo v kontakte, → informácia, týkajúca sa tej-ktorej konkrétnej otázky.
Keďže okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» v priamom kontakte, sa neustále menia, tak jeho myšlienkový strom sa pravidelne rozpadáva, v dôsledku čoho môže byť postoj k jednej otázke v rôznych časových momentoch (objektívne neúmyselne) vo vzájomnom rozpore, a k rôznym otázkam — navzájom nekoordinovaný. Odtiaľto, z «Ja-centrického» videnia sveta teda pramenia ak nie aj všetky, tak veľmi mnohé poruchy pri pokusoch jednotlivca použiť dialektickú metódu — «subjektívnu dialektiku» — na riešenie rôznych problémov vo svojom živote a živote spoločnosti.
Taká je odpoveď na druhú z dvoch otázok zadaných v kapitole 6.1 ohľadom toho, čo konkrétne dáva dialektickej metóde schopnosť byť pre subjekt objektívnym prostriedkom na pochopenie objektívnej pravdy.
No skôr, než sa pustíme do analýzy prvej otázky — ohľadne premeny nemateriálnych objektívnych rozdielností na subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých prebieha myslenie subjektu, znova bude potrebné sa názorovo vyhraniť. Začneme od chronologicky staršieho názoru, vyjadrujúceho uhol pohľadu vedomého materialistického ateizmu, hluchého k námietkam a sebaisto utvrdeného vo svojej pravde:
«Tmárstvom nazývajú učenie, ktoré odmieta pevne stanovené fakty a pravdy. Ak sa pozrieme na túto vec z druhej strany, tak tmárstvo je učenie, ktoré nie je založené na chápaní, ale na viere v niečo, čo pravdou alebo faktom nie je[171]. Keďže z pozície ateizmu náboženské učenia nie sú založené na faktoch, ale na viere, tak náboženstvo je tým tmárstvom. Ale...
Na akých faktoch je založený samotný ateizmus? Kde sú fakty, dokazujúce napríklad, že človek nemá nesmrteľnú dušu?[172] Chirurgovia ju počas pitvy človeka ani raz nezbadali? A to má byť všetko?!
Veď nikto nevidel ani gravitačné, magnetické, elektrické pole. Znamená to, že ani tie neexistujú? Isteže — dnes nám prístroje ukazujú prítomnosť týchto polí. Ale pred 200 rokmi takéto prístroje neboli, a o poliach nikto nemal ani potuchy. Takže, čo tu ešte dnes stále chýba — nesmrteľná duša, alebo prístroje na jej odhalenie?
Dnes sme my, ateisti, horší tmári než veriaci. Veriaci neprestajne hľadajú fakty potvrdzujúce ich vieru, a my sme sa šikovne zariadili — nech by už našli čokoľvek, my veríme, že toho niet. Oni veria v prítomnosť nesmrteľnej duše, a my veríme v jej absenciu; oni veria v raj a peklo, a my veríme v ich absenciu atď. My, ateisti, sme tiež veriaci a tiež tmári, ibaže viacej ambiciózni (zvýraznené nami v citáte: sebakritické, niet čo dodať)» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?“, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
No hovoriť, že «o poliach nikto nemal potuchy» — to znamená šíriť nepravdivé chýry o minulosti. Väčšina ľudí skutočne netušila... až na výnimku tých zriedkavých ľudí, ktorých dnes nazývajú «senzibilmi»[173], ktorí vnímali fyzikálne polia organolepticky (ak použijeme modernú a často bezcennú vedeckú terminológiu), t.j. svojimi telesnými a duchovnými (biopoľovými)[174] zmyslovými orgánmi. Práve na nich hľadela zvyšná väčšina spoločnosti ako na nenormálnych: v horšom prípade sa ich bála a utláčala ich; v lepšom prípade nimi verejne pohŕdala, ale tajne za nimi chodievala po pomoc v riešení svojich problémov «netradičnými» prostriedkami v prípadoch, keď «tradičné» a vedecky podložené prostriedky boli zjavne nepoužiteľné.
«Senzibili» z čias «pred dialektickým materializmom»[175] nazývali poľové útvary, dostupné vnímaniu zmyslových orgánov každého z nich: «duchmi» — slovom, ktoré od senzibilov prebrali a ďalej používali aj ostatní členovia spoločnosti. «Ezoterické» filozofické školy, ktoré uprostred všemožných rádov a bratstiev učili istej múdrosti a praktikám rozvoja vnímavosti do takej úrovne, že subjekt nadobúdal schopnosť počuť a vidieť duchov — ich volali «jemnou matériou»; a «jemné matérie», rovnako ako aj hrubé (telesné), niesli v sebe zaznamenané obrazy.
A filozofi-materialisti rôznych verejných filozofických škôl[176] počas celých svojich dejín trvali na tom, že «duchovia neexistujú», že svedectvá o ich výjavoch sú buď rýdzim výmyslom, alebo skreslenou predstavou nejakých reálne existujúcich udalostí, alebo výsledkom zatemnenia rozumu svedkov nejakou chorobou alebo oblbujúcimi látkami.
Európsky[177] vzdelaná spoločnosť sa prijatím materializmu, ktorý sa začiatkom 18. storočia začal výrazne šíriť, zároveň takto vzdala svojej minulosti a praxe poznávania Života svojimi národmi, pretože oddávna sa všetka matéria (vrátane toho zmyslu, ktorý vyjadril V.I.Lenin v „Materializme a empiriokriticizme“) v ľudskom chápaní Objektívnej reality delila na dva druhy podľa atribútu «viditeľnosti — neviditeľnosti»[178]:
● viditeľná — hmota («telo» — «hrubá matéria»), alebo detailnejšie: štyri živly — zem, voda, vzduch, oheň, ako symbolické názvy štyroch agregátnych stavov hmoty — pevné, kvapalné, plynné, plazma;
● neviditeľná — duch (ako opak «tela» — «jemná matéria»), ktorý zodpovedá súhrnu všetkých fyzikálnych polí súčasnej materialistickej vedy.
Práve neviditeľný duch — disponujúci 1) schopnosťou vzájomného silového pôsobenia s matériou v jej viditeľných (hrubých) agregátnych stavoch a 2) schopnosťou prenikať cez tieto agregátne stavy — bol vnímaný ako sila, vnášajúca život dovnútra hmotných (hrubých) útvarov, ktoré sami osebe (bez vtelenia ducha – fyzikálnych polí) sú schopné len mechanického pôsobenia medzi sebou a neprejavujú navonok viditeľné príznaky života.
Materializmus vznikol z odmietania existencie neviditeľného a nevnímateľného pre väčšinu ľudí, na základe nedôvery voči nikomu (bez výnimky) z tých, pre ktorých boli jemnohmotné — duchovné — poľové javy viditeľné alebo citeľné iným spôsobom. To jest materializmus bol od svojho počiatku mravne a eticky chybný, nakoľko vyjadroval nedôveru jedných ľudí k druhým[179] na základe objektívne bezdôvodnej predpojatosti; a v základe nedôvery bola i je určitá mravná skazenosť samotných materialistov (možno, ich mravne podmienená pripravenosť zaklamať), kvôli čomu sú pre nich pravda a lož, bľabotané inými ľuďmi, nerozlíšiteľné.
Pri trvalej neschopnosti rozoznať lož od pravdy a pri vlastnom cynizme, vždy pripravenom skryť svoj osobný alebo korporatívny egoizmus za všeobecné mravné normy hodiace sa pre danú situáciu — sa najosvedčenejšou stratégiou ukazuje «neveriť nikomu». A tá bola po chuti mnohým v sovietskej spoločnosti: jak uprostred „elity“, tak aj medzi bežnými ľuďmi. Spomeňte si na film „Sedemnásť zastavení jari“, na šarmantného gestapáka Müllera (hral ho L.Bronevoj) a populárnosť Müllerovho výroku z tohto filmu: „Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... Mne môžete“.
Táto veta sa v spoločnosti stala «okrídlenou», a mnohí ju bezmyšlienkovite opakovali vo vhodných situáciách, bez toho aby si ju dali do súvisu s vlastnými mravnými normami. Takto L.Bronevoj-Müller, nie bez organizačnej snahy zo strany scenáristov a režisérov filmu, obohral V.Tichonova-Isajeva-Štirlica. Obohral ho s ľahkosťou? — t.j. nechal prejaviť sa cynickému internacistovi-židovi mnohých generácií v jeho vnútri, ktorému stačilo iba zmeniť civilný odev na uniformu SS a znázorniť na plátne rovnako cynickú démonicko-“elitárnu“ podstatu, ale už v postave bábkového nemeckého nacistu?
A materializmus, vychádzajúc z takéhoto druhu mravnosti: — «Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... (túto radu dáva démonizmus podriadenému «dobytku»). Mne môžete (a to je adresované sebe, «milovanému» až do bezvedomia, pripraveného zameniť Boží Zámer za svoju ignorantskú svojvôľu)» — povedal: „Duch, duchovia neexistujú, existuje len mechanika vzájomného pôsobenia hmotných útvarov“.
Neskôr k tejto mechanike vzájomného pôsobenia materialistická veda doplnila aj mechaniku «éteru», napĺňajúceho svetový priestor. O nejaký čas neskôr materialistická veda objavila «fyzikálne polia», ktoré boli zaradené k matérii, a upustili od koncepcie «éteru», a duchovia sa stále vyhlasovali za neexistujúcich.
No okrem toho, že duch (majúci schopnosť silovej interakcie s hmotnými útvarmi)[180] sa oddávna pokladal za silu, dávajúcu týmto útvarom život, tak bol to práve duch, ktorý bol vnímaný:
● aj ako nositeľ každého osobnostne-individuálneho princípu subjektu, neodmysliteľne disponujúceho vlastným svojrázom, zahŕňajúcim v sebe aj taký či onaký zmysel života, ktorý odlišuje jednu subjektovú individualitu od iných;
● aj ako nositeľ schopnosti prehodnocovať svoj dovtedajší zmysel života, t.j. nositeľ rozumu.
A tento vzájomný vzťah ducha a hmoty vo všetkých jej agregátnych stavoch bol súčasťou chápania ľuďmi jak svojho života (ako života ľudského ducha), tak aj (života) všetkých ostatných duchov, počínajúc od Božieho Ducha, duchov prírodných živlov, biosférnych duchov, a končiac všemožnými nečistými duchmi. Toto chápanie sveta je jasne vyjadrené aj v citáte zo Šalamúnovej Múdrosti («Milujte spravodlivosť súdiaci Zeme...»), uvedený na konci kapitoly 6.1.
Rovnako aj duša človeka sa v ľudských predstavách oddávna spájala predovšetkým s duchom — biopoľovým útvarom, ktorý sa počas smrti oddeľuje od tela, a až na základe prepojenia ducha a tela sa duša spája s hmotným telom. Práve o tom písal samotný F.Engels v „Dialektike prírody“: «mŕtve telo po sebe zanecháva nejaký životný princíp, niečo, čo je viac alebo menej zhodné s dušou, princíp, ktorý prežíva všetky živé organizmy, a nie len človeka» — avšak hodnotiac tento fakt ako neprirodzený výmysel. Príčinou, pre ktorú nechápal zmysel slova «duch» bolo zhrnutie celej množiny rozličných agregátnych stavov matérie výlučne do hmoty a do jej, v tom čase známych, štruktúrnych elementov: molekúl, atómov.
Vyhlásením o neexistencii ducha, materializmus súčasne odstránil z ľudského chápania sveta (možno bez toho, aby si to sám všimol) celú množinu subjektových princípov v Objektívnej realite, ako aj objektívny zmysel života. Po nejakom čase, prijatím fyzikálnych polí do lona pojmu «matéria», aj tieto zbavil života, pretože subjektový princíp a zmysel Života zanechal v nepokojných zamlčaniach, na vyjadrenie zmyslu ktorých «nebolo slov»[181].
Spolu s tým a v dôsledku toho boli z vedy vykázané mravná určitosť a etika, presahujúca hranice ľudskej spoločnosti: všetko sa tak stalo «objektom výskumu», zbavené subjektového princípu, kvôli čomu bolo možné s tým robiť akoby všetko, čo nenarúša v rámci spoločnosti aktuálne platnú legislatívu a ani nevedie k takýmto narušeniam.
A za tento synonymný[182] prevrat[183] v terminológii biblickej kultúry — «duch» → «fyzikálne polia»[184], — uskutočnený európskou vedou približne v období od začiatku 17. a do konca 20. storočia, ktorý počas celého svojho života zakladatelia „dialektického“ materializmu nevideli, no sami sa ho aktívne zúčastňovali — ľudstvo zaplatilo vysokú, a najmä, životu neadekvátnu cenu:
Ľudstvo prišlo o chápanie objektívneho charakteru toho, čo sa dnes nazýva «informácia» a spoločne so stratou chápania objektívnosti informácie stratilo aj cestu k získaniu objektívneho zmyslu života.
Zámena pojmov «duch» za «fyzikálne polia» to je presne ten spôsob vnímania a chápania sveta, pred ktorým varovala stará zen-budhistická múdrosť: „Samotné slovo «luna» je iba «prst», ktorý ukazuje na lunu: takže beda tomu, kto príjme «prst» za lunu“. No lepšie to nie je ani u tých, ktorí, zatvoriac oči, aby lunu nevideli, ale počujúc slovo «luna», povedia, že luna vôbec neexistuje, že je to výmysel, a samotné slovo «luna» je len prázdne slovo; a tiež u tých čo im uveria.
Písma zakladateľov „dialektického“ materializmu sú toho jasným svedectvom, a ako vidno z uvedeného fragmentu článku J.I.Muchina, on si tiež nevšimol zámenu pojmov «duch» za «fyzikálne polia», sprevádzanú stratou objektívneho zmyslu Života a uskutočnenú formou synonymnej zámeny; a preto ani nezbadal a neprehodnotil jej následky na kultúru spoločnosti a každého človeka v nej.
A ďalej vo vyššie uvedenom fragmente sa J.I.Muchin pokúša povzniesť z tretej (faktologickej) priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia[185] na prioritu prvú (svetonázorovú, metodologickú):
«Existujú dve protichodné metódy poznávania pravdy. Jedna, nazvime ju vedeckou — to je keď pravdu presne určujú — skúmajú, merajú, alebo v krajnom prípade ju zmerajú prístrojmi a na základe získaných údajov vykonajú závery, ak aj nie o celej pravde, tak aspoň o prítomnosti čohosi, čo môže byť pravdou.
Opačná metóda — v prítomnosť pravdy jednoducho veria. Je to smiešne[186], ale väčšina ľudí používa druhú metódu, čo-to si zapamätajú ako pravdy, a potom v to veria.
Nám druhá metóda absolútne nevyhovuje, pretože ide o sebaklam, viera celkovo nie je o poznávaní pravdy. Len chápanie je poznávaním pravdy. A chápať možno len na základe pravdivých faktov, kvôli čomu ich treba najprv uvidieť a zmerať, a uvidieť a zmerať fakty v otázke náboženstva zatiaľ nie je čím. V reálnom živote si v takýchto prípadoch zvyčajne zjednodušujeme úlohu: hodnotíme fakt na základe životnej skúsenosti a umenia logicky myslieť[187]. (…)
V otázke náboženstiev a ateizmu sú presné merania pre nás nedostupné, vedeckú metódu tu použiť nemôžeme[188]. Preto poďme vyskúšať predloženú metódu — metódu ohodnotenia rôznych zložiek našej náuky z pozície našich skúseností a logiky. Veď presnosť tu až tak nepotrebujeme, postačí ak si vyjasníme smer nášho pohybu» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná“, noviny „Duel, № 33 (80), r. 1998).
Priznajúc takto nepoužiteľnosť experimentálnych metód materialistickej (pozitivistickej) prírodovedy a jej technických aplikácií pri riešení základných náboženských otázok, J.I.Muchin robí aj napriek tomu racionálno-“logicky“ podmienený záver:
«Boha niet.
Niet ho preto, lebo nie je potrebný, dokonca ani veriacim. Oni potrebujú raj v posmrtnom živote, a Boh je ten, bez koho si raj nevedia predstaviť[189].
Boha vymysleli dávno, a vtedy On aj Jeho raj mali nejaký zmysel. Ale dnes Boh vyzerá ako Čikatilo[190] — bezduchý sadista. Veď zamyslite sa nad tým, čo (On) robí. Rozmnožil ľudí a po okamihu pozemského života spúšťa večné šikanovanie ich duší. Jedných smaží v pekle, druhých naveky väzní v raji. Mohamed, pravda, začlenil do raja bujaré okaté devy, veď nech muži majú nejakú zábavu. No v čom sa kresťanský raj líši od väzenia[191]? Vo väzení tiež iba sedia a nič nerobia, okrem toho, že jedia a spamätávajú sa na účet štátu. Čím sa líši od raja? Pritom, rok väzenia sa svojou záťažou na človeka hodnotí ako dva roky v nápravnom-pracovnom tábore, kde väzni predsa len pracujú.
Jednoducho, keď vznikali náboženstvá, ľudia tak ťažko fyzicky pracovali, že fyzický oddych a jedlo v dostatočnom množstve sa im zdalo byť nadpozemským šťastím. V tých časoch bol takýto raj adekvátny, a toho, kto by takýto raj zabezpečil, bolo možné považovať za boha. Ale ako sa na takýto raj pozerať dnes?
Veru, a z druhej strany: predpokladajme, že Boh existuje, potom ale načo má On nás? Je predsa všemohúci, či si ešte nenašiel lepšiu zábavu[192], než utrácať deficitné energetické zdroje na vykurovanie kotlov v pekle a vyváranie nebeskej manny pre hordu flákačov v raji? Radšej by si mal zahrať domino — nakoniec, ani to nie je žiadna zábava, ale nie je to ani smrteľná nuda.
Takže ak sa pozrieme na Boha z praktického uhla pohľadu, tak On ani pre nás ľudí nemá žiaden zmysel, pretože my nepotrebujeme Jeho, ale raj, a my sme preňho len nezmyselné a nepochopiteľné bremeno. Podľa môjho názoru je tu príliš veľa nezmyselností, aby existovala aspoň akási pravdepodobnosť existencie Boha. Preto som ateista» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
Ak sa na povedané pozrieme z pozície etiky a religióznej praxe ľudského života vo viere Bohu, tak takého Boha, akým ho vykreslil J.I.Muchin, skutočne niet. No ak vieru v takéhoto vymysleného «boha» — akého predložil čitateľom „Duelu“[193] J.I.Muchin, aby dokázal neexistenciu Boha Pravého, ktorý je, a tým samotným udržal v ateizme všetkých očarených jeho „logikou“ — predsa len rozšírime do spoločnosti, znásilňujúc takto jej zdravý rozum, tak vznikne egregor (kolektívna duchovnosť, kolektívna psychika na základe biopolí[194] množiny ľudí, disponujúca svojou špecifickou informačnou bázou a algoritmikou súčinnosti s okolitým prostredím na jej základe), do ktorého budú uctievači kultu takéhoto „boha“ ukladať svoje znalosti a duševnú silu; egregor bude schopný používať nahromadené v ňom zásoby duchovnosti na realizáciu mágie; bude potláčať a skresľovať zmysly, vôľu a rozum ľudí ktorí ho podporujú, obdivujú alebo sú ním posadnutí; a „nadprirodzené“ zázraky budú zase podporovať vieru v boha, ktorého niet, na základe egregoriálneho brzdenia a skresľovania zmyslov a myslenia ľudí. Vo výsledku sa život spoločnosti zmení na stádovitosť (gregariousness[195]), čo si všimli ako poznávaciu črtu európskeho života R.Owen a A.S.Chomjakov.
No ten Boh, ktorý existuje, neodpovie tým, ktorí, ohovárajúc Ho[196], v podstate svojou prosbou neoslovujú Jeho[197], pretože On disponuje úplne inými osobnými mravno-etickými kvalitami a zámermi v porovnaní s tými, ktoré Mu pripísal J.I.Muchin. Preto takýto „hľadači boha“ nenájdu Boha, ktorý existuje do tých čias, kým sa sami nespamätajú a nezmenia svoj názor na Neho pod vplyvom životných okolností, likvidujúcich nevieru Bohu a vieru v jeden z množstva kultových egregorov, nazývaných „bohom“, obsluhujúcich potreby sociálnej mágie.
Mnohým príde vyššie povedané o nevšímavosti Boha k osloveniam, ktoré podstatou nevedú k Nemu, ako čudné, pretože naše mená väčšine z nás neprezrádzajú svoj hlbší zmysel – vnútornú významovú podstatu, a sú len viac-menej melodickým súzvukom, ktorého podstatu nepoznáme. No v pôvodných jazykoch, kde vznikli a odkiaľ prišli do našej kultúry, majú svoj konkrétny zmysel, t.j. vnútornú významovú podstatu. Napr. Anna — v preklade do nášho jazyka znamená „Milosť“, je tu teda otázka: prečo by dievčatko, dievča, žena, pomenovaná týmto meno, mala reagovať na oslovenie «ničomnica»? Prečo by sa BohuSlav mal ozývať na oslovenie «darebák»? A preto:
Dokonca ak sa aj Boh, ktorý má podstatou zmysluplné mená, vrátane takých ako Milostivý, Milosrdný, Všedržiteľ, Darca života, ozve (pre svoju milosť) na oslovenia k Nemu tých, ktorí si myslia, že On je podstatou «sadista» a «milovník domina znudený na smrť»[198] — zväčša nerozumejú tomu, čo im bolo povedané.[199]
A tým skôr Boh, prečo by mal reagovať na ich myšlienkové a fyzikálne experimenty na tému «existuje Boh?» tak, ako to čakajú oni, aby mohli fakt Božej existencie alebo neexistencie považovať za «čisto vedecky» stanovený? A ako by sa sám J.I.Muchin zachoval k listu čitateľa „Duelu“, ktorý by sa neoblomne dožadoval «čisto vedeckých» — t.j. nemravných a neetických — dôkazov faktu existencie samotného Jurija Ignatjeviča? — Najskôr by počkal, kým čitateľ zmúdrie (a Boh má nielen možnosť čakať, ale aj napomáhať procesu «zmúdrenia», nepriamym pôsobením na subjekt, ktorý Mu neverí).
A ak sa toto stalo jasným, potom je tu otázka: kde je aspoň premyslená formálna logika v „dôkazoch“ neexistencie Boha u J.I.Muchina? Pri analýze jeho „dôkazov“, presahujúcej hranice ním prezentovaného tunelového scenára[200] myslenia, sa tieto „dôkazy“ javia byť len potvrdením výroku, neraz vyslovovaného v dejinách súčasnej civilizácie: na úrovni rozumu nemôže byť o žiadnych dôkazoch existencie, ako ani neexistencie Boha žiadna reč, v dôsledku čoho sú spory na túto tému neplodné a nerozvážne.
Pritom treba obrátiť pozornosť aj na to, že plne v súlade s vyššie povedaným o úlohe mravnosti a etiky pri riešení otázok spadajúcich do oblasti relígie — na zdôvodnenie neexistencie „bohov“ (patriacich prevládajúcim historicky sformovaným egregoriálno-magickým kultom, ktorých obrazy boli vymodelované na obraz a podobu, jemne povedané, vôbec nie dobrého človeka) J.I.Muchin siaha po mravno-etických kritériách hľadania dôkazov a zdôvodnenia predpokladov. Jednako, napriek prirodzeným požiadavkám logiky (t.j. zabezpečiť plnosť skúmaných možností a systému logických dôkazov[201]), po dokázaní (ako sa mu zazdalo) absolútnej neexistencie vymysleného „boha“-«sadistu», J.I.Muchin prechádza k ďalším otázkam namiesto toho, aby siahol po ďalších mravno-etických kritériách pri hľadaní ciest komunikácie s iným Bohom, ktorý disponuje inými mravno-etickými kvalitami. Len v tomto prípade by mal etické právo a formálne logický dôvod tvrdiť čosi konkrétne v otázke existencie Boha.
Jednako, J.I.Muchin sebavedome pokračujúc v intelektuálnej úvahe F.Engelsa, nedokázal ani len fakt absolútnej neexistencie zlého „boha“, vymysleného samotnými ľuďmi na obraz a podobu vôbec nie dobrého človeka, pretože egregory nesúce obraz takýchto „bohov“ objektívne existujú, nakoľko sú prikrmované celými spoločenstvami ľudí počas celých známych dejín, a veľa ľudí sa nachádzalo a nachádza v moci týchto egregorov, dávajúc im svoju energiu, rozum, informáciu, zachádzajúc v tom až do úplnej straty sebakontroly a osobnostného svojrázu. Pritom egregory maskujú svoju existenciu pod menom pravého Boha. Inými slovami, zlý „boh“ (každý historicky reálny egregoriálno-magický kult má toho svojho) určitým spôsobom objektívne predsa len existuje (hoci jeho existencia je podmienená množinou subjektov), a určité množstvo ľudí v priebehu mnohých storočí vedie neľahkú existenciu pod ich nadvládou.
Avšak dôkazy neexistencie iného Boha — Boha pravého — J.I.Muchin nepredložil ani pred začiatkom jeho mravno-eticky podloženej[202] „logickej“ procedúry (v priebehu ktorej navyše v zamlčaní zamieňa jeden zmysel logických konštrukcií iným navzdory logickým normám), tak ani po jej zavŕšení.
A pre neho osobne (ako aj pre mnohých ďalších) niet dôkazov bytia Boha, ktorý existuje iba preto, lebo tieto dôkazy nie sú podmienené logikou, ale reálnou mravnosťou hľadača boha a etikou, ktorá ju vyjadruje, a ktorá v sebe prirodzene zahŕňa vieru a dôveru jednej slušnej osoby k inej. Ako bolo spomenuté vyššie, z absencie takéhoto druhu viery vznikol materializmus a individualizmus.
Ateizmus však môže, nedbajúc pritom na nikoho a nič, potlačujúc svoje zmysly a blokujúc rozum, jednoducho nepodložene tvrdiť: «Ja neverím v žiadneho Boha: ani v zlého, ani v dobrého» — bez toho, aby sa obťažoval zdôvodniť alebo vyvrátiť tento názor, čo ho akoby zbavuje povinnosti preskúmania mravno-etických základov vzájomnej dôvery a viery dvoch osôb: človeka a Boha, a mravno-etická podmienenosť ateizmu ostáva takto skrytá.
V prípade J.I.Muchina sa mravno-etická podmienenosť ním získaného záveru jednoducho odkryla práve v dôsledku toho, že vstúpil na cestu úvah ohľadne existencie a neexistencie Boha. No v oboch variantoch (nezdôvodnený ateizmus, alebo ateizmus zdôvodnený sám sebou) je ateizmus mravno-eticky podmienený tým, že človeku chýba viera a dôvera k iným ľuďom, majúcim mravno-etickú religióznu skúsenosť komunikácie s Bohom, a tiež — a to je hlavné — že človeku chýba viera a dôvera k samotnému Bohu, pred ktorým sa človek tvári akože hľadá, alebo sa pokúša skryť v iluzórnom domčeku klamania samého seba vlastnou nevierou.
Tak ako výsledok (úvah) je mravno-eticky podmienený, tak aj chýbajú dôkazy Božej existencie, čo na úrovni rozumu, logiky býva mnohými často stotožňované s dôkazom Božej neexistencie, napriek potrebe plnosti systému skúmaných možností a logických dôkazov.
A to nás vedie k otázke o vzájomnom vzťahu viery a rozumu.
Viera a rozum
Rozum každého človeka je ohraničený, ohraničené sú aj vedomosti. V dôsledku toho vždy existuje to, čomu zostáva len veriť. Odmietnutie viery, ako súčasti videnia a chápania sveta, prináša so sebou ich narušenosť, t.j. neúplnosť, ohraničenosť[203].
Bolo by hlúpe snažiť sa vyhnať vieru z psychiky človeka. Znamenalo by to pokus vybudovať videnie a chápanie sveta výlučne na tom, čím disponuje psychika človeka zásluhou jeho vlastných zmyslových orgánov. V tomto prípade by bolo treba odmietnuť všetku informáciu, o ktorej sa daný človek dozvedel od ostatných vrstovníkov, a tiež všetku informáciu prichádzajúcu z minulosti. Pri úspešnom vyhnaní viery zo svojej psychiky by sa subjekt uzavrel do «informačnej ulity» pomerne malého objemu, a úrovňou organizácie svojho správania by klesol na úroveň dnešných elektronických hračiek-robotov, akých v súčasnosti majstrujú kybernetici. Viera umožňuje prijať do ľudskej psychiky neohraničenosť, keď pomocou viery prijíma pravdivú informáciu od iných ľudí a Boha. Preto riešenie problému nespočíva vo vyhnaní viery z psychiky podľa princípu «ja neverím nikomu» (vrátane Boha), ale v tom, aby sa človek (v dialógu s Bohom) naučil rozlišovať pravdu od lži, a rozlišujúc ich, nevpúšťal v dobrej viere do svojej psychiky lož, vydávajúcu sa za pravdu.
Viera umožňuje rozšíriť videnie a chápanie sveta do hraníc Objektívnej reality, je schopná obsiahnuť v nej všetko. Jednako, viera v čokoľvek má svoje špecifikum: dôvera, rovnako ako odmietnutie veriť nejakej konkrétnej informácii, konkrétnemu zmyslu sú v psychike jedinca podmienené jeho Skutočnou mravnosťou (t.j. matricou-mierou celkovej jeho psychickej činnosti), ktorá tiež určuje algoritmiku jeho vedomej aj nevedomej, zmyslovej aj intelektuálno-rozumovej činnosti.
Znamená to, že objektívne chybná mravnosť umožňuje uveriť na slovo chybnej a vyložene nepravdivej informácii, a pravdoverná mravnosť vylučuje uveriť lži a chybám tváriacim sa ako pravda.
Boh dáva človeku dôkaz Svojho bytia cez vieru (v to, že odpoveď je od Boha), a nie cez um-rozum.
Ako už bolo povedané, tento dôkaz má mravno-etický charakter vo svojej podstate a spočíva v tom, že Najvyšší odpovedá na modlitbu toho, kto Mu verí, tým, že životné okolnosti okolo veriaceho sa menia v zmysle jeho modlitieb o to viac a tým výraznejšie, čím je jeho mravnosť pravdovernejšia a čím je sám vnímavejší voči Bohu, keď sa Ten k nemu osobne obracia cez jeho svedomie, jeho vnútorný svet, cez druhých ľudí, cez pamätníky kultúry alebo nejako ináč v jazyku životných okolností (JŽO)[204]. Boh vždy odpovedá na úprimnú a zmysluplnú modlitbu: a dokonca aj keď neprebehne zmena životných okolností v súlade so zmyslom modlitby, tak určitým spôsobom bude daná odpoveď na otázku «prečo?».
Rozum jednotlivca v tomto dialógu iba analyzuje to, čo mu je Zhora dávané, vkladaním tohto dávaného do jeho systému videnia a chápania sveta, a menením jeho mravnosti a svetonázoru smerom k objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej.
Zmysel ľudského života v dnešnej historickej epoche spočíva v privedení mravnosti k objektívnej pravdovernosti, a vo viere pravde (v tom je aj zmysel relígie), čo je vzájomne podmienené a dosiahnuteľné v ľudskom živote len s Božou pomocou v procese prehodnotenia názorov a udalostí, ktorých svedkom sa človek stal, pretože Boh je všemohúci a vševediaci.
J.Muchin — urobiac subjektívne[205] logicky bezchybný, no objektívne logicky a mravno-eticky chybný záver o tom, že Boha niet — dospel až k panteizmu, v ktorom človeku udelil post Boha, pričom Prírode nadelil osobnostné kvality (podstatou mravno-etické), a v zamlčaní aj intelekt; a to všetko navzdory svojim vyhláseniam:
«Aby sme pochopili Prírodu, je treba postaviť sa na jej miesto[206]. Veď ona nás nemôže silou donútiť slúžiť svojmu cieľu (predtým tvrdil, že cieľom Prírody je jej večná existencia, ktorú by jej mal zabezpečiť rozum človeka, ktorý jediný dokáže riešiť takéto úlohy)[207] — nemá na nás svoj bič[208]. A ona potrebuje, aby sme vložili všetko svoje úsilie pre večný život ľudstva[209], pretože len v takomto prípade automaticky zabezpečíme večný život aj jej. Vychádzajúc z tohto cieľa, každý z nás je povinný mať absolútny zmysel pre povinnosť pred rodom, pred spoločnosťou, pred ľuďmi. A tento náš zmysel pre povinnosť má pre Prírodu ešte väčší význam, než náš rozum. Veď bez tohto zmyslu pre povinnosť nenasmerujeme svoj rozum a tvorivosť v prospech Prírody: žijeme asi tak 70 rokov — čo nás po večnosti, «po nás nech je aj potopa»[210]!
Pokračujme v úvahe o sebe. Náš rozum je tiež dvojaký. Po prvé, je to počítač, t.j. pamäť[211]. Dokáže si pamätať fakty aj osvojené spôsoby spájania faktov. Povedzme, rozsvietila sa zelená žiarovka (fakt) — bež (spájanie faktov) ku kŕmidlu (druhý fakt), červená — uteč.
Druhé, čo dokáže náš rozum — to je tvorenie, t.j. dokáže spájať fakty úplne novými riešeniami, ktoré v pamäti tohto človeka ešte neboli. No a túto schopnosť zvieratá nemajú, to možno povedať isto[212]. Na Zemi sa nachádza dosť veľa zvierat, ktoré žijú dlhšie ako človek. No aj opice, aj delfíny sú dodnes zvieratami, avšak človek za niekoľko tisíc rokov riešil toľko tvorivých úloh, že prakticky zmenil obraz celej planéty.
Ak by som bol veriacim[213], tak by som povedal — Boh do nás vdýchol dve veci: schopnosť cítiť povinnosť a schopnosť tvoriť. Pričom, opakujem, prvá schopnosť je pre Prírodu oveľa dôležitejšia, než tá druhá, pretože schopnosť tvoriť možno ľahko rozvinúť, najmä ak máme v zálohe večnosť, a citom pre povinnosť sa premáhajú inštinkty.
No ak by to bol Boh, tak ten by do nás vložil tieto vlastnosti v hotovej podobe, ale Príroda, ako vždy, vložila do každého človeka iba zárodok, ktorý navyše spoločne s telom nerastie v každom človeku» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
Avšak ľudské schopnosti, menované J.I.Muchinom, sú vlastnosťami vloženými do človeka Zhora v podobe hotovej na použitie (alebo aj zneužitie). A človeku je poskytnutá sloboda v ich používaní. Ak by človeku nebola daná Zhora táto sloboda, tak Život by sa zmenil na „hraciu skrinku“, a ľudia by sa zmenili na bezduché automaty bez vôle a morálky ako súčasť jej „mechanického“ aparátu, alebo na divákov, nemajúcich možnosť zmeniť priebeh námetu predstavenia, v ktorom účinkujú ako postavy, bez vlastnej vôle.
Sloboda voľby, schopná oslobodiť Láskou k Životu aj ľudskú vôľu[214], je človeku daná Zhora, a to, kto s ňou ako zaobchádza, závisí už od neho samého: a v tomto mravne podmienenom dialógu človeka so Životom prebieha proces formovania mravnosti a etiky každého človeka a kultúry budúcej Ľudskosti. V opačnom prípade by nemohol bežať proces (obopínajúci životy mnohých pokolení) kolektívnej tvorby (budúcej) kultúry Ľudskosti, realizovaný Ľuďmi prítomnými v každej dobe.
T.j. J.I.Muchin znova nie je zadobre s logikou: ak by dokonalosť bola do človeka vložená v hotovej podobe, tak ľudská tvorivosť by v danej oblasti neprebiehala, a schopnosť tvoriť (minimálne v tejto oblasti) by bola pre Život nadbytočná a nepotrebná. Boh si ale prial, aby sa ľudská tvorivosť prejavila aj v tejto oblasti. Prečo si to prial práve tak? — to už je iná otázka, na ktorú každý dostáva odpoveď celým svojim životom.
Ale túto otázku J.I.Muchin nevidí preto, lebo Boh preňho neexistuje, no:
Ak niet otázky — tak niet ani ciest k odpovedi na ňu, a subjektívne — niet ani odpovede.
V tejto súvislosti treba spomenúť smutné slová kráľa Dávida (prorok Daud v Islame): «Povedal si blázon v srdci svojom: „Niet Boha“» (Kniha žalmov, 14:1).
Pre Dávida (ako aj pre mnohých veriacich na základe svedomia, a nie písem alebo rituálov) bola existencia Živého Boha reálnym, eticky dokázaným, nevyvrátiteľným, všedným faktom svojho vlastného života, a nie predmetom úvah či viery v rozumové a experimentálne nedokázateľné predpoklady. No a pravdivosť Dávidových slov o bláznovstve každého ateistu potvrdil J.I.Muchin sám „logikou“ svojich úvah na tému «Boh neexistuje, duša je nesmrteľná».
O takýchto ateistických názoroch a spôsobe chápania Života, akých súčasný príklad nám poskytol J.I.Muchin v citovanom článku, sa pred mnohými storočiami vyjadril aj jeden zo zakladateľov historicky sformovaného kresťanstva — apoštol Pavol:
«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).
A toto nie je jediné miesto v listoch apoštola Pavla, kde obracia pozornosť na to, že takzvaní «normálni ľudia» sú v drvivej väčšine objektívne pred Bohom bláznami:
«Tak ako had svojou prefíkanosťou zviedol Evu, tak aj ja sa bojím, aby ste neprišli o rozum odklonením sa od jednoduchosti v Kristovi» (2. list Korinťanom apoštola Pavla, 11:3).
No vyjadrenie apoštola Pavla nie je paradoxom, t.j. Pavol v danom prípade neprotirečí sám sebe: jasne si uvedomoval, že démonická múdrosť «normálnych» ľudí (a tým skôr «znamenitých intelektuálov») tohto sveta je zjavným, nesporným bláznovstvom pred Bohom, a snažil sa, znížiac sa k úzkemu a ohraničenému vnímaniu a chápaniu sveta svojich «normálnych» súčasníkov, vysvetliť im v ich jazyku, ako — podľa jeho názoru — to, čo oni považujú za múdrosť zhruba-približne vyzerá v porovnaní s pravou Bohom inšpirovanou múdrosťou, ktorú oni považujú za jeden z prejavov čistého bláznovstva.
Použitím dialektickej metódy (t.j. účelovo zmysluplnej postupnosti kladenia otázok, uvažovania a vyjadrenia jednoznačne pochopiteľných odpovedí na tieto otázky), za účelom odhalenia vnútornej konfliktnosti „dialektického“ materializmu, sme dospeli k odpovedi na otázku o hranične zovšeobecňujúcich pojmoch a prvotných rozdieloch vrátane:
Život — to je Boh a stvorený Vesmír. Z toho Vesmír sám osebe predstavuje objektívnu danosť trojjednoty matérie-informácie-miery. Preto videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo) — možno nazvať Bohocentrickým, pretože v ňom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: obraz Boží, ako subjektívne, mravne podmienené predstavy jednotlivca o Bohu, → Vesmír, ako trojjednota matérie-informácie-miery → postupnosť viac či menej detailných prechodov po sieti (systéme) svetonázorových a pojmových súvislostí od Vesmíru ako celku ku konkrétnej skúmanej otázke.
Jeho opakom je «Ja-centrické» videnie sveta (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo), v ktorom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: «Ja — ako stred súradníc, centrum Života, pupok Sveta a pod.» → okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» priamo v kontakte, → informácia, týkajúca sa tej-ktorej konkrétnej otázky.
Keďže okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» v priamom kontakte, sa neustále menia, tak jeho myšlienkový strom sa pravidelne rozpadáva, v dôsledku čoho môže byť postoj k jednej otázke v rôznych časových momentoch (objektívne neúmyselne) vo vzájomnom rozpore, a k rôznym otázkam — navzájom nekoordinovaný. Odtiaľto, z «Ja-centrického» videnia sveta teda pramenia ak nie aj všetky, tak veľmi mnohé poruchy pri pokusoch jednotlivca použiť dialektickú metódu — «subjektívnu dialektiku» — na riešenie rôznych problémov vo svojom živote a živote spoločnosti.
Taká je odpoveď na druhú z dvoch otázok zadaných v kapitole 6.1 ohľadom toho, čo konkrétne dáva dialektickej metóde schopnosť byť pre subjekt objektívnym prostriedkom na pochopenie objektívnej pravdy.
No skôr, než sa pustíme do analýzy prvej otázky — ohľadne premeny nemateriálnych objektívnych rozdielností na subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých prebieha myslenie subjektu, znova bude potrebné sa názorovo vyhraniť. Začneme od chronologicky staršieho názoru, vyjadrujúceho uhol pohľadu vedomého materialistického ateizmu, hluchého k námietkam a sebaisto utvrdeného vo svojej pravde:
«Tmárstvom nazývajú učenie, ktoré odmieta pevne stanovené fakty a pravdy. Ak sa pozrieme na túto vec z druhej strany, tak tmárstvo je učenie, ktoré nie je založené na chápaní, ale na viere v niečo, čo pravdou alebo faktom nie je[171]. Keďže z pozície ateizmu náboženské učenia nie sú založené na faktoch, ale na viere, tak náboženstvo je tým tmárstvom. Ale...
Na akých faktoch je založený samotný ateizmus? Kde sú fakty, dokazujúce napríklad, že človek nemá nesmrteľnú dušu?[172] Chirurgovia ju počas pitvy človeka ani raz nezbadali? A to má byť všetko?!
Veď nikto nevidel ani gravitačné, magnetické, elektrické pole. Znamená to, že ani tie neexistujú? Isteže — dnes nám prístroje ukazujú prítomnosť týchto polí. Ale pred 200 rokmi takéto prístroje neboli, a o poliach nikto nemal ani potuchy. Takže, čo tu ešte dnes stále chýba — nesmrteľná duša, alebo prístroje na jej odhalenie?
Dnes sme my, ateisti, horší tmári než veriaci. Veriaci neprestajne hľadajú fakty potvrdzujúce ich vieru, a my sme sa šikovne zariadili — nech by už našli čokoľvek, my veríme, že toho niet. Oni veria v prítomnosť nesmrteľnej duše, a my veríme v jej absenciu; oni veria v raj a peklo, a my veríme v ich absenciu atď. My, ateisti, sme tiež veriaci a tiež tmári, ibaže viacej ambiciózni (zvýraznené nami v citáte: sebakritické, niet čo dodať)» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?“, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
No hovoriť, že «o poliach nikto nemal potuchy» — to znamená šíriť nepravdivé chýry o minulosti. Väčšina ľudí skutočne netušila... až na výnimku tých zriedkavých ľudí, ktorých dnes nazývajú «senzibilmi»[173], ktorí vnímali fyzikálne polia organolepticky (ak použijeme modernú a často bezcennú vedeckú terminológiu), t.j. svojimi telesnými a duchovnými (biopoľovými)[174] zmyslovými orgánmi. Práve na nich hľadela zvyšná väčšina spoločnosti ako na nenormálnych: v horšom prípade sa ich bála a utláčala ich; v lepšom prípade nimi verejne pohŕdala, ale tajne za nimi chodievala po pomoc v riešení svojich problémov «netradičnými» prostriedkami v prípadoch, keď «tradičné» a vedecky podložené prostriedky boli zjavne nepoužiteľné.
«Senzibili» z čias «pred dialektickým materializmom»[175] nazývali poľové útvary, dostupné vnímaniu zmyslových orgánov každého z nich: «duchmi» — slovom, ktoré od senzibilov prebrali a ďalej používali aj ostatní členovia spoločnosti. «Ezoterické» filozofické školy, ktoré uprostred všemožných rádov a bratstiev učili istej múdrosti a praktikám rozvoja vnímavosti do takej úrovne, že subjekt nadobúdal schopnosť počuť a vidieť duchov — ich volali «jemnou matériou»; a «jemné matérie», rovnako ako aj hrubé (telesné), niesli v sebe zaznamenané obrazy.
A filozofi-materialisti rôznych verejných filozofických škôl[176] počas celých svojich dejín trvali na tom, že «duchovia neexistujú», že svedectvá o ich výjavoch sú buď rýdzim výmyslom, alebo skreslenou predstavou nejakých reálne existujúcich udalostí, alebo výsledkom zatemnenia rozumu svedkov nejakou chorobou alebo oblbujúcimi látkami.
Európsky[177] vzdelaná spoločnosť sa prijatím materializmu, ktorý sa začiatkom 18. storočia začal výrazne šíriť, zároveň takto vzdala svojej minulosti a praxe poznávania Života svojimi národmi, pretože oddávna sa všetka matéria (vrátane toho zmyslu, ktorý vyjadril V.I.Lenin v „Materializme a empiriokriticizme“) v ľudskom chápaní Objektívnej reality delila na dva druhy podľa atribútu «viditeľnosti — neviditeľnosti»[178]:
● viditeľná — hmota («telo» — «hrubá matéria»), alebo detailnejšie: štyri živly — zem, voda, vzduch, oheň, ako symbolické názvy štyroch agregátnych stavov hmoty — pevné, kvapalné, plynné, plazma;
● neviditeľná — duch (ako opak «tela» — «jemná matéria»), ktorý zodpovedá súhrnu všetkých fyzikálnych polí súčasnej materialistickej vedy.
Práve neviditeľný duch — disponujúci 1) schopnosťou vzájomného silového pôsobenia s matériou v jej viditeľných (hrubých) agregátnych stavoch a 2) schopnosťou prenikať cez tieto agregátne stavy — bol vnímaný ako sila, vnášajúca život dovnútra hmotných (hrubých) útvarov, ktoré sami osebe (bez vtelenia ducha – fyzikálnych polí) sú schopné len mechanického pôsobenia medzi sebou a neprejavujú navonok viditeľné príznaky života.
Materializmus vznikol z odmietania existencie neviditeľného a nevnímateľného pre väčšinu ľudí, na základe nedôvery voči nikomu (bez výnimky) z tých, pre ktorých boli jemnohmotné — duchovné — poľové javy viditeľné alebo citeľné iným spôsobom. To jest materializmus bol od svojho počiatku mravne a eticky chybný, nakoľko vyjadroval nedôveru jedných ľudí k druhým[179] na základe objektívne bezdôvodnej predpojatosti; a v základe nedôvery bola i je určitá mravná skazenosť samotných materialistov (možno, ich mravne podmienená pripravenosť zaklamať), kvôli čomu sú pre nich pravda a lož, bľabotané inými ľuďmi, nerozlíšiteľné.
Pri trvalej neschopnosti rozoznať lož od pravdy a pri vlastnom cynizme, vždy pripravenom skryť svoj osobný alebo korporatívny egoizmus za všeobecné mravné normy hodiace sa pre danú situáciu — sa najosvedčenejšou stratégiou ukazuje «neveriť nikomu». A tá bola po chuti mnohým v sovietskej spoločnosti: jak uprostred „elity“, tak aj medzi bežnými ľuďmi. Spomeňte si na film „Sedemnásť zastavení jari“, na šarmantného gestapáka Müllera (hral ho L.Bronevoj) a populárnosť Müllerovho výroku z tohto filmu: „Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... Mne môžete“.
Táto veta sa v spoločnosti stala «okrídlenou», a mnohí ju bezmyšlienkovite opakovali vo vhodných situáciách, bez toho aby si ju dali do súvisu s vlastnými mravnými normami. Takto L.Bronevoj-Müller, nie bez organizačnej snahy zo strany scenáristov a režisérov filmu, obohral V.Tichonova-Isajeva-Štirlica. Obohral ho s ľahkosťou? — t.j. nechal prejaviť sa cynickému internacistovi-židovi mnohých generácií v jeho vnútri, ktorému stačilo iba zmeniť civilný odev na uniformu SS a znázorniť na plátne rovnako cynickú démonicko-“elitárnu“ podstatu, ale už v postave bábkového nemeckého nacistu?
A materializmus, vychádzajúc z takéhoto druhu mravnosti: — «Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... (túto radu dáva démonizmus podriadenému «dobytku»). Mne môžete (a to je adresované sebe, «milovanému» až do bezvedomia, pripraveného zameniť Boží Zámer za svoju ignorantskú svojvôľu)» — povedal: „Duch, duchovia neexistujú, existuje len mechanika vzájomného pôsobenia hmotných útvarov“.
Neskôr k tejto mechanike vzájomného pôsobenia materialistická veda doplnila aj mechaniku «éteru», napĺňajúceho svetový priestor. O nejaký čas neskôr materialistická veda objavila «fyzikálne polia», ktoré boli zaradené k matérii, a upustili od koncepcie «éteru», a duchovia sa stále vyhlasovali za neexistujúcich.
No okrem toho, že duch (majúci schopnosť silovej interakcie s hmotnými útvarmi)[180] sa oddávna pokladal za silu, dávajúcu týmto útvarom život, tak bol to práve duch, ktorý bol vnímaný:
● aj ako nositeľ každého osobnostne-individuálneho princípu subjektu, neodmysliteľne disponujúceho vlastným svojrázom, zahŕňajúcim v sebe aj taký či onaký zmysel života, ktorý odlišuje jednu subjektovú individualitu od iných;
● aj ako nositeľ schopnosti prehodnocovať svoj dovtedajší zmysel života, t.j. nositeľ rozumu.
A tento vzájomný vzťah ducha a hmoty vo všetkých jej agregátnych stavoch bol súčasťou chápania ľuďmi jak svojho života (ako života ľudského ducha), tak aj (života) všetkých ostatných duchov, počínajúc od Božieho Ducha, duchov prírodných živlov, biosférnych duchov, a končiac všemožnými nečistými duchmi. Toto chápanie sveta je jasne vyjadrené aj v citáte zo Šalamúnovej Múdrosti («Milujte spravodlivosť súdiaci Zeme...»), uvedený na konci kapitoly 6.1.
Rovnako aj duša človeka sa v ľudských predstavách oddávna spájala predovšetkým s duchom — biopoľovým útvarom, ktorý sa počas smrti oddeľuje od tela, a až na základe prepojenia ducha a tela sa duša spája s hmotným telom. Práve o tom písal samotný F.Engels v „Dialektike prírody“: «mŕtve telo po sebe zanecháva nejaký životný princíp, niečo, čo je viac alebo menej zhodné s dušou, princíp, ktorý prežíva všetky živé organizmy, a nie len človeka» — avšak hodnotiac tento fakt ako neprirodzený výmysel. Príčinou, pre ktorú nechápal zmysel slova «duch» bolo zhrnutie celej množiny rozličných agregátnych stavov matérie výlučne do hmoty a do jej, v tom čase známych, štruktúrnych elementov: molekúl, atómov.
Vyhlásením o neexistencii ducha, materializmus súčasne odstránil z ľudského chápania sveta (možno bez toho, aby si to sám všimol) celú množinu subjektových princípov v Objektívnej realite, ako aj objektívny zmysel života. Po nejakom čase, prijatím fyzikálnych polí do lona pojmu «matéria», aj tieto zbavil života, pretože subjektový princíp a zmysel Života zanechal v nepokojných zamlčaniach, na vyjadrenie zmyslu ktorých «nebolo slov»[181].
Spolu s tým a v dôsledku toho boli z vedy vykázané mravná určitosť a etika, presahujúca hranice ľudskej spoločnosti: všetko sa tak stalo «objektom výskumu», zbavené subjektového princípu, kvôli čomu bolo možné s tým robiť akoby všetko, čo nenarúša v rámci spoločnosti aktuálne platnú legislatívu a ani nevedie k takýmto narušeniam.
A za tento synonymný[182] prevrat[183] v terminológii biblickej kultúry — «duch» → «fyzikálne polia»[184], — uskutočnený európskou vedou približne v období od začiatku 17. a do konca 20. storočia, ktorý počas celého svojho života zakladatelia „dialektického“ materializmu nevideli, no sami sa ho aktívne zúčastňovali — ľudstvo zaplatilo vysokú, a najmä, životu neadekvátnu cenu:
Ľudstvo prišlo o chápanie objektívneho charakteru toho, čo sa dnes nazýva «informácia» a spoločne so stratou chápania objektívnosti informácie stratilo aj cestu k získaniu objektívneho zmyslu života.
Zámena pojmov «duch» za «fyzikálne polia» to je presne ten spôsob vnímania a chápania sveta, pred ktorým varovala stará zen-budhistická múdrosť: „Samotné slovo «luna» je iba «prst», ktorý ukazuje na lunu: takže beda tomu, kto príjme «prst» za lunu“. No lepšie to nie je ani u tých, ktorí, zatvoriac oči, aby lunu nevideli, ale počujúc slovo «luna», povedia, že luna vôbec neexistuje, že je to výmysel, a samotné slovo «luna» je len prázdne slovo; a tiež u tých čo im uveria.
Písma zakladateľov „dialektického“ materializmu sú toho jasným svedectvom, a ako vidno z uvedeného fragmentu článku J.I.Muchina, on si tiež nevšimol zámenu pojmov «duch» za «fyzikálne polia», sprevádzanú stratou objektívneho zmyslu Života a uskutočnenú formou synonymnej zámeny; a preto ani nezbadal a neprehodnotil jej následky na kultúru spoločnosti a každého človeka v nej.
A ďalej vo vyššie uvedenom fragmente sa J.I.Muchin pokúša povzniesť z tretej (faktologickej) priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia[185] na prioritu prvú (svetonázorovú, metodologickú):
«Existujú dve protichodné metódy poznávania pravdy. Jedna, nazvime ju vedeckou — to je keď pravdu presne určujú — skúmajú, merajú, alebo v krajnom prípade ju zmerajú prístrojmi a na základe získaných údajov vykonajú závery, ak aj nie o celej pravde, tak aspoň o prítomnosti čohosi, čo môže byť pravdou.
Opačná metóda — v prítomnosť pravdy jednoducho veria. Je to smiešne[186], ale väčšina ľudí používa druhú metódu, čo-to si zapamätajú ako pravdy, a potom v to veria.
Nám druhá metóda absolútne nevyhovuje, pretože ide o sebaklam, viera celkovo nie je o poznávaní pravdy. Len chápanie je poznávaním pravdy. A chápať možno len na základe pravdivých faktov, kvôli čomu ich treba najprv uvidieť a zmerať, a uvidieť a zmerať fakty v otázke náboženstva zatiaľ nie je čím. V reálnom živote si v takýchto prípadoch zvyčajne zjednodušujeme úlohu: hodnotíme fakt na základe životnej skúsenosti a umenia logicky myslieť[187]. (…)
V otázke náboženstiev a ateizmu sú presné merania pre nás nedostupné, vedeckú metódu tu použiť nemôžeme[188]. Preto poďme vyskúšať predloženú metódu — metódu ohodnotenia rôznych zložiek našej náuky z pozície našich skúseností a logiky. Veď presnosť tu až tak nepotrebujeme, postačí ak si vyjasníme smer nášho pohybu» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná“, noviny „Duel, № 33 (80), r. 1998).
Priznajúc takto nepoužiteľnosť experimentálnych metód materialistickej (pozitivistickej) prírodovedy a jej technických aplikácií pri riešení základných náboženských otázok, J.I.Muchin robí aj napriek tomu racionálno-“logicky“ podmienený záver:
«Boha niet.
Niet ho preto, lebo nie je potrebný, dokonca ani veriacim. Oni potrebujú raj v posmrtnom živote, a Boh je ten, bez koho si raj nevedia predstaviť[189].
Boha vymysleli dávno, a vtedy On aj Jeho raj mali nejaký zmysel. Ale dnes Boh vyzerá ako Čikatilo[190] — bezduchý sadista. Veď zamyslite sa nad tým, čo (On) robí. Rozmnožil ľudí a po okamihu pozemského života spúšťa večné šikanovanie ich duší. Jedných smaží v pekle, druhých naveky väzní v raji. Mohamed, pravda, začlenil do raja bujaré okaté devy, veď nech muži majú nejakú zábavu. No v čom sa kresťanský raj líši od väzenia[191]? Vo väzení tiež iba sedia a nič nerobia, okrem toho, že jedia a spamätávajú sa na účet štátu. Čím sa líši od raja? Pritom, rok väzenia sa svojou záťažou na človeka hodnotí ako dva roky v nápravnom-pracovnom tábore, kde väzni predsa len pracujú.
Jednoducho, keď vznikali náboženstvá, ľudia tak ťažko fyzicky pracovali, že fyzický oddych a jedlo v dostatočnom množstve sa im zdalo byť nadpozemským šťastím. V tých časoch bol takýto raj adekvátny, a toho, kto by takýto raj zabezpečil, bolo možné považovať za boha. Ale ako sa na takýto raj pozerať dnes?
Veru, a z druhej strany: predpokladajme, že Boh existuje, potom ale načo má On nás? Je predsa všemohúci, či si ešte nenašiel lepšiu zábavu[192], než utrácať deficitné energetické zdroje na vykurovanie kotlov v pekle a vyváranie nebeskej manny pre hordu flákačov v raji? Radšej by si mal zahrať domino — nakoniec, ani to nie je žiadna zábava, ale nie je to ani smrteľná nuda.
Takže ak sa pozrieme na Boha z praktického uhla pohľadu, tak On ani pre nás ľudí nemá žiaden zmysel, pretože my nepotrebujeme Jeho, ale raj, a my sme preňho len nezmyselné a nepochopiteľné bremeno. Podľa môjho názoru je tu príliš veľa nezmyselností, aby existovala aspoň akási pravdepodobnosť existencie Boha. Preto som ateista» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).
Ak sa na povedané pozrieme z pozície etiky a religióznej praxe ľudského života vo viere Bohu, tak takého Boha, akým ho vykreslil J.I.Muchin, skutočne niet. No ak vieru v takéhoto vymysleného «boha» — akého predložil čitateľom „Duelu“[193] J.I.Muchin, aby dokázal neexistenciu Boha Pravého, ktorý je, a tým samotným udržal v ateizme všetkých očarených jeho „logikou“ — predsa len rozšírime do spoločnosti, znásilňujúc takto jej zdravý rozum, tak vznikne egregor (kolektívna duchovnosť, kolektívna psychika na základe biopolí[194] množiny ľudí, disponujúca svojou špecifickou informačnou bázou a algoritmikou súčinnosti s okolitým prostredím na jej základe), do ktorého budú uctievači kultu takéhoto „boha“ ukladať svoje znalosti a duševnú silu; egregor bude schopný používať nahromadené v ňom zásoby duchovnosti na realizáciu mágie; bude potláčať a skresľovať zmysly, vôľu a rozum ľudí ktorí ho podporujú, obdivujú alebo sú ním posadnutí; a „nadprirodzené“ zázraky budú zase podporovať vieru v boha, ktorého niet, na základe egregoriálneho brzdenia a skresľovania zmyslov a myslenia ľudí. Vo výsledku sa život spoločnosti zmení na stádovitosť (gregariousness[195]), čo si všimli ako poznávaciu črtu európskeho života R.Owen a A.S.Chomjakov.
No ten Boh, ktorý existuje, neodpovie tým, ktorí, ohovárajúc Ho[196], v podstate svojou prosbou neoslovujú Jeho[197], pretože On disponuje úplne inými osobnými mravno-etickými kvalitami a zámermi v porovnaní s tými, ktoré Mu pripísal J.I.Muchin. Preto takýto „hľadači boha“ nenájdu Boha, ktorý existuje do tých čias, kým sa sami nespamätajú a nezmenia svoj názor na Neho pod vplyvom životných okolností, likvidujúcich nevieru Bohu a vieru v jeden z množstva kultových egregorov, nazývaných „bohom“, obsluhujúcich potreby sociálnej mágie.
Mnohým príde vyššie povedané o nevšímavosti Boha k osloveniam, ktoré podstatou nevedú k Nemu, ako čudné, pretože naše mená väčšine z nás neprezrádzajú svoj hlbší zmysel – vnútornú významovú podstatu, a sú len viac-menej melodickým súzvukom, ktorého podstatu nepoznáme. No v pôvodných jazykoch, kde vznikli a odkiaľ prišli do našej kultúry, majú svoj konkrétny zmysel, t.j. vnútornú významovú podstatu. Napr. Anna — v preklade do nášho jazyka znamená „Milosť“, je tu teda otázka: prečo by dievčatko, dievča, žena, pomenovaná týmto meno, mala reagovať na oslovenie «ničomnica»? Prečo by sa BohuSlav mal ozývať na oslovenie «darebák»? A preto:
Dokonca ak sa aj Boh, ktorý má podstatou zmysluplné mená, vrátane takých ako Milostivý, Milosrdný, Všedržiteľ, Darca života, ozve (pre svoju milosť) na oslovenia k Nemu tých, ktorí si myslia, že On je podstatou «sadista» a «milovník domina znudený na smrť»[198] — zväčša nerozumejú tomu, čo im bolo povedané.[199]
A tým skôr Boh, prečo by mal reagovať na ich myšlienkové a fyzikálne experimenty na tému «existuje Boh?» tak, ako to čakajú oni, aby mohli fakt Božej existencie alebo neexistencie považovať za «čisto vedecky» stanovený? A ako by sa sám J.I.Muchin zachoval k listu čitateľa „Duelu“, ktorý by sa neoblomne dožadoval «čisto vedeckých» — t.j. nemravných a neetických — dôkazov faktu existencie samotného Jurija Ignatjeviča? — Najskôr by počkal, kým čitateľ zmúdrie (a Boh má nielen možnosť čakať, ale aj napomáhať procesu «zmúdrenia», nepriamym pôsobením na subjekt, ktorý Mu neverí).
A ak sa toto stalo jasným, potom je tu otázka: kde je aspoň premyslená formálna logika v „dôkazoch“ neexistencie Boha u J.I.Muchina? Pri analýze jeho „dôkazov“, presahujúcej hranice ním prezentovaného tunelového scenára[200] myslenia, sa tieto „dôkazy“ javia byť len potvrdením výroku, neraz vyslovovaného v dejinách súčasnej civilizácie: na úrovni rozumu nemôže byť o žiadnych dôkazoch existencie, ako ani neexistencie Boha žiadna reč, v dôsledku čoho sú spory na túto tému neplodné a nerozvážne.
Pritom treba obrátiť pozornosť aj na to, že plne v súlade s vyššie povedaným o úlohe mravnosti a etiky pri riešení otázok spadajúcich do oblasti relígie — na zdôvodnenie neexistencie „bohov“ (patriacich prevládajúcim historicky sformovaným egregoriálno-magickým kultom, ktorých obrazy boli vymodelované na obraz a podobu, jemne povedané, vôbec nie dobrého človeka) J.I.Muchin siaha po mravno-etických kritériách hľadania dôkazov a zdôvodnenia predpokladov. Jednako, napriek prirodzeným požiadavkám logiky (t.j. zabezpečiť plnosť skúmaných možností a systému logických dôkazov[201]), po dokázaní (ako sa mu zazdalo) absolútnej neexistencie vymysleného „boha“-«sadistu», J.I.Muchin prechádza k ďalším otázkam namiesto toho, aby siahol po ďalších mravno-etických kritériách pri hľadaní ciest komunikácie s iným Bohom, ktorý disponuje inými mravno-etickými kvalitami. Len v tomto prípade by mal etické právo a formálne logický dôvod tvrdiť čosi konkrétne v otázke existencie Boha.
Jednako, J.I.Muchin sebavedome pokračujúc v intelektuálnej úvahe F.Engelsa, nedokázal ani len fakt absolútnej neexistencie zlého „boha“, vymysleného samotnými ľuďmi na obraz a podobu vôbec nie dobrého človeka, pretože egregory nesúce obraz takýchto „bohov“ objektívne existujú, nakoľko sú prikrmované celými spoločenstvami ľudí počas celých známych dejín, a veľa ľudí sa nachádzalo a nachádza v moci týchto egregorov, dávajúc im svoju energiu, rozum, informáciu, zachádzajúc v tom až do úplnej straty sebakontroly a osobnostného svojrázu. Pritom egregory maskujú svoju existenciu pod menom pravého Boha. Inými slovami, zlý „boh“ (každý historicky reálny egregoriálno-magický kult má toho svojho) určitým spôsobom objektívne predsa len existuje (hoci jeho existencia je podmienená množinou subjektov), a určité množstvo ľudí v priebehu mnohých storočí vedie neľahkú existenciu pod ich nadvládou.
Avšak dôkazy neexistencie iného Boha — Boha pravého — J.I.Muchin nepredložil ani pred začiatkom jeho mravno-eticky podloženej[202] „logickej“ procedúry (v priebehu ktorej navyše v zamlčaní zamieňa jeden zmysel logických konštrukcií iným navzdory logickým normám), tak ani po jej zavŕšení.
A pre neho osobne (ako aj pre mnohých ďalších) niet dôkazov bytia Boha, ktorý existuje iba preto, lebo tieto dôkazy nie sú podmienené logikou, ale reálnou mravnosťou hľadača boha a etikou, ktorá ju vyjadruje, a ktorá v sebe prirodzene zahŕňa vieru a dôveru jednej slušnej osoby k inej. Ako bolo spomenuté vyššie, z absencie takéhoto druhu viery vznikol materializmus a individualizmus.
Ateizmus však môže, nedbajúc pritom na nikoho a nič, potlačujúc svoje zmysly a blokujúc rozum, jednoducho nepodložene tvrdiť: «Ja neverím v žiadneho Boha: ani v zlého, ani v dobrého» — bez toho, aby sa obťažoval zdôvodniť alebo vyvrátiť tento názor, čo ho akoby zbavuje povinnosti preskúmania mravno-etických základov vzájomnej dôvery a viery dvoch osôb: človeka a Boha, a mravno-etická podmienenosť ateizmu ostáva takto skrytá.
V prípade J.I.Muchina sa mravno-etická podmienenosť ním získaného záveru jednoducho odkryla práve v dôsledku toho, že vstúpil na cestu úvah ohľadne existencie a neexistencie Boha. No v oboch variantoch (nezdôvodnený ateizmus, alebo ateizmus zdôvodnený sám sebou) je ateizmus mravno-eticky podmienený tým, že človeku chýba viera a dôvera k iným ľuďom, majúcim mravno-etickú religióznu skúsenosť komunikácie s Bohom, a tiež — a to je hlavné — že človeku chýba viera a dôvera k samotnému Bohu, pred ktorým sa človek tvári akože hľadá, alebo sa pokúša skryť v iluzórnom domčeku klamania samého seba vlastnou nevierou.
Tak ako výsledok (úvah) je mravno-eticky podmienený, tak aj chýbajú dôkazy Božej existencie, čo na úrovni rozumu, logiky býva mnohými často stotožňované s dôkazom Božej neexistencie, napriek potrebe plnosti systému skúmaných možností a logických dôkazov.
A to nás vedie k otázke o vzájomnom vzťahu viery a rozumu.