6.1. Proti filozofii „dialektického“ materializmu a jej vlastníkom
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 10 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
6.1. Proti filozofii „dialektického“ materializmu a jej vlastníkom
Zakladatelia „dialektického“ materializmu sa neopodstatnene domnievali že Boh neexistuje. F.Engels zotrvával v moci názoru:
«…každá relígia[116] nie je ničím iným, než fantastickým odrazom v hlavách ľudí tých vonkajších síl, ktoré nad nimi panujú v každodennom živote — odrazom, v ktorom pozemské sily dostávajú formu nadpozemskú. (...) V ďalšom štádiu rozvoja sa celý súbor prírodných a spoločenských atribútov množstva bohov prenáša na jedného boha, ktorý je zase len odrazom abstraktného človeka. (...) V tejto forme, pohodlnej pre použitie a ku všetkému prispôsobenej, môže relígia pokračovať vo svojej existencii ako priama, t.j. emocionálna forma vzťahov ľudí k nad nimi panujúcimi cudzími silami, prírodnými aj spoločenskými, do tých čias, kým sa ľudia fakticky nachádzajú v moci týchto síl. (...) keď spoločnosť, získaním vlastníctva celého súboru výrobných prostriedkov a jeho plánovitým riadením oslobodí, takýmto spôsobom, seba aj svojich členov od tohto otroctva, v ktorom ich dnes držia nimi samými vyrobené, no vzdorujúce im ako neprekonateľná cudzia sila, výrobné prostriedky, teda, keď človek bude nielen mieniť, ale aj meniť — až potom zmizne posledná cudzia sila, ktorá sa dodnes ešte odráža v relígii, a spolu s ňou zmizne aj samotný religiózny odraz, z toho jednoduchého dôvodu, lebo už nebude čo odrážať» („Anti-Duhring”, citované vydanie, str. 321 — 323).
Či už bol tento názor následkom jeho omylu alebo nevnímavosti — bohvie. Avšak zakladatelia[117] poznali aj „dialektické“ zákony «negovania negácie», «prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a kvalitatívnych na kvantitatívne» a na ich základe (dokonca aj pri škodlivosti nimi vypravovaných formulácií zákonov dialektiky) by plne mohli predložiť hypotézu (avšak pri inej mravnosti), že ak na nesenie rozumu ako javu je potrebné určité množstvo určitým spôsobom organizovanej matérie, zoskupenej do ľudského organizmu, tak potom na nesenie podstatou analogického rozumu bude možno potrebné väčšie alebo menšie množstvo nebielkovinovej, inak organizovanej matérie, a teda: to čo sa im javí ako «neživé» a «nerozumné» — môže byť časťou iného druhu organizmu, ktorý ako systémový celok nesie v sebe aj život, aj rozum, avšak na základe iného druhu fyziológie.
No vzájomné vzťahy nositeľov rozumu sú podmienené mravmi a (z mravov plynúcej) etiky, a nie fyziológiou[118]. Vzájomne sa vylučujúce mravy a etika (vrátane absencie mravov a etiky u jednej zo strán) — sú dôvodom k tomu, aby prinajmenšom neprebiehala ani komunikácia, ani výmena názorov.
Ak by túto hypotézu predložili (čo je plne v moci logického rozumu — o ohraničenosti ktorého hovoril A.S.Chomjakov), bolo ďalej možné pohľadať v dejinách ľudstva dôkazy a stopy komunikácie ľudského rozumu s rozumom neľudským, pohľadať praktické dôkazy k vyslovenej hypotetickej domnienke, ako si to žiada dialektika. A v takom prípade by nasledujúce dejiny nepoznali žiaden „dialektický“ materializmus.
Mýty a legendy všetkých národov by dali množstvo informácií tohto druhu. Napokon, za predpokladu, že Boh, Tvorca a Všedržiteľ — ak existuje — a je rozumný, a milosrdný, bolo by možné sa k Nemu obrátiť priamo. Bolo by možné urobiť jedno aj druhé. A ak by bol hľadaný naozaj pravdivý objektívny zmysel Života a nebola by odháňaná určitá mravne neprípustná informácia z predpojatosti že sa jedná výlučne o «fantastický a prekrútený odraz objektívnej reality», tak by sa «subjektívna dialektika» — dialektickosť myslenia — skutočne stala účinným spôsobom chápania objektívnej pravdy ľuďmi v ich vedome zmysluplnom a srdečnom dialógu s Bohom i medzi sebou navzájom.
No „dialektikovia“-materialisti sa tejto sfére činnosti vždy vyhýbali. Alebo zamotaní do problémov každodenného zhonu a pod jeho tlakom, akonáhle sa vzdali „dialektického“ materializmu, upadli do idealistického ateizmu: t.j. do moci «všemohúceho boha, ktorý je na oplátku len odrazom abstraktného človeka».
Kým koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa študenti a absolventi seminárov (vyčerpaní idealistickým ateizmom, kaličiacim osud ľudí a ohovárajúcim Boha, ktorý existuje, ktorá bola pre samotných ľudí vo všednom živote príťažou) hádzali do náruče „dialektického“ materializmu a materialistického ateizmu, tak počiatkom spoločenskej krízy (organizovanej na základe filozofie „dialektického“ materializmu) sa „dialektickí“ marxisti zástupmi valili do náruče idealistického ateizmu, nepremýšľajúc nad tým, že ľudia počas celej histórie vymýšľali na Boha klebety úplne rovnako, ako na svojich blízkych aj cudzích ľudí, a preto mal F.Engels sčasti pravdu, keď hovoril, že «všemohúci boh je len odrazom abstraktného človeka»; no ak máme byť presnejší, — tak je odrazením nie «abstraktného», ale, jemne povedané, vôbec nie dobrého človeka. Tá posledná okolnosť sa aj stala tou mravnou osnovou, na ktorej sa adaptovali motivované „vedecky“ podložené ateistické názory.
No o fakte, že táto fikcia boha (ktorý neexistuje) podľa obrazu a podoby (jemne povedané) vôbec nie dobrého človeka prekrýva v ľudskom vedomí obraz pravého Boha, ktorý existuje — o tom sa ani „dialektickí“ materialisti, ani služobníci kultov vymyslených „bohov“ nezamýšľajú a nehovoria o tom. A v tomto odmietaní pravého Boha, ktorý existuje, sú materialistický aj idealistický ateizmus jednotní, hoci ostávajú v nezmieriteľnom nepriateľstve medzi sebou i so Životom, a verbujú prebehlíkov jeden u druhého.
No takýto druh hypotetického predpokladu predložený nebol, hoci si to žiadali formulácie zákonov dialektiky, aj «teória odrážania» objektívneho sveta do ľudskej psychiky, rozvinutá v „dialektickom“ materializme. A pretože nebol predložený, nebol ani preverený, a dialektická metóda chápania objektívnej pravdy sa ukázala byť v psychike početného davu „dialektikov“ materialistov nepredvídateľne nefunkčná.
Pri analýze „dialektického“ materializmu a pokusov využiť v ňom dialektickú metódu chápania objektívnej pravdy subjektmi — «dialektikmi-materialistami» — pričom nie tými najslabšími v intelektuálnom ohľade, ale skutočne dobre a všestranne informovanými vo svojej dobe, sme odhalili rad principiálne vážnych okolností, bezprostredne spojených s funkčnosťou subjektívnej dialektiky:
● F.Engels a V.I.Lenin, hoci každý po svojom, no obaja sa «rozbili» pri pokuse povýšiť definíciu pojmu «matéria» na úroveň «všeobecné», a nevšimli si zlyhanie činnosti svojho intelektu v snahe vytvoriť definíciu na úrovni «všeobecné»;
● funkčnosť dialektickej metódy poznania objektívnej pravdy je podmienená zhodou subjektívnych rozdielností v psychike človeka analyzujúceho život s objektívnymi rozdielnosťami, a jej nefunkčnosť zasa ich nezhodou[119];
● samotní «dialektici-materialisti» nevidia, kedy a ako strácajú súlad medzi subjektívnymi rozdielnosťami a objektívnymi rozdielnosťami a — odtrhávajúc sa pritom od Života — trúfalo pokračujú v úvahách o veciach, ktoré im ich pojmy neumožňujú pochopiť[120];
● a rovnako, veľké množstvo ľudí (medzi ktorými vedú najmä profesionálni filozofovia) už jeden a pol storočia číta diela zakladateľov, učia sa ich slovné obraty, ale tak isto nevidia, že sú antidialektické, nezmyselné a v mnohom aj životu nebezpečné.
A ak máme vyvodiť záver z týchto faktov, tak vznikajú dve otázky:
Ako sa objektívne rozdielnosti (vlastné Životu) premieňajú v psychike subjektu na subjektívne rozdielnosti[121].
Druhá otázka pramení z prvej a týka sa hranične zovšeobecňujúcich pojmov, bezprostredne predchádzajúcich pojmu «absolútne Všetko» (v „dialektickom“ materializme je to pojem «objektívna realita») v hierarchickej postupnosti zovšeobecnení, rovnako ako i otázka prvotných rozdielov, bezprostredne nasledujúcich za pojmom «absolútne Všetko» («objektívna realita») pri myšlienkovom pochode od neho k nejakej časti z množiny udalostí[122] v Objektívnej realite.
Problém dosiahnutia objektívnej funkčnosti «subjektívnej dialektiky» je riešiteľný, ak objektívne (t.j. nezávislé od vôle a priania subjektov) odpovede na tieto dve otázky skutočne existujú.
V opačnom prípade vedecká filozofia, ktorá by bola schopná poskytnúť odpoveď na ZÁKLADNÚ OTÁZKU o jasnej predvídateľnosti následkov, ako základu pre výber najlepšieho variantu riadenia priebehu udalostí — nie je objektívne možná, v dôsledku čoho treba profesionálnych filozofov zaradiť na zoznam profesionálnych parazitov a zamestnať ich v spoločensko-prospešných oblastiach činnosti, a zároveň začať hľadať a pestovať «zaklínačov živlov», predvídajúcich budúcnosť a riadiacich život spoločnosti a sociálnych skupín na základe teoreticky neformalizovaných zručností, ako to bývalo kedysi v primitívnych kultúrach[123].
A odpovede na tieto otázky, predstavujúce kľúč k fungovaniu subjektívnej dialektiky ako metódy chápania objektívnej pravdy cestou kladenia otázok a klasifikácie pojmov, cestou rozdelenia množiny javov na rody a druhy, boli dané v OTVORENEJ PODOBE v náboženstve ešte v 7. storočí nášho letopočtu, v Zvestovaní Mohamedovi, ktoré zapadlo do osnovy historicky sformovaného islamu, hoci väčšina tých, čo si hovoria moslimovia, aj tak tieto kľúče nepoužili.
Jednako, analýzu týchto otázok nezačneme citovaním a komentovaním Koránu. My, zladení v skrytosti s našim chápaním koranického Zvestovania, ukážeme otvorene a na intelektuálno-rozumovej báze vnútorný nesúlad „dialektického“ materializmu používajúc pritom dialektiku (ako metódu chápania objektívnej pravdy cestou kladenia konkrétnych otázok a získavania na ne konkrétnych odpovedí) adekvátne klasifikácii pojmov a rozdeleniu vecí na rody a druhy — čo spočiatku aj tvorilo obsah pojmu «umenie dialektiky», ktorá ho vyjadrovala v živote spoločenskej praxe dialektického myslenia jak individuálneho, tak aj kolektívneho.
Obrátime sa k „Materializmu a empiriokriticizmu“ V.I.Lenina a uvedieme nielen leninskú definíciu termínu «matéria», ale aj ten text, v ktorom sa definícia nachádza:
«…je absolútne neprípustné miešať, ako to robia machisti[124], učenie o tom-ktorom zložení matérie s gnozeologickou kategóriou, — miešať otázku o nových vlastnostiach nových druhov matérie (napríklad, elektrónov) so starou otázkou teórie poznania, s otázkou o zdrojoch nášho poznania, o existencii objektívnej pravdy atď. Hovoria nám, že Mach «odhalil elementy sveta»: červené, zelené, tvrdé, mäkké, hlasné, dlhé a pod. My sa pýtame: keď človek vidí červené, cíti tvrdé atď. je mu dávaná objektívna realita alebo nie? Táto prastará filozofická otázka je Machom dopletená[125]. Ak mu dávaná nie je, potom spolu s Machom nevyhnutne skĺzavate do subjektivizmu a agnosticizmu[126], do vami zaslúženého objatia imanentizmu[127], t.j. filozofických Meňšikovcov[128]. Ak mu dávaná je, potom je potrebný filozofický pojem pre túto objektívnu realitu, a tento pojem je dávno vypracovaný, týmto pojmom je práve matéria. Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku v jeho vnemoch, ktorá sa kopíruje, fotografuje, odráža našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich. Preto hovoriť, že takýto pojem môže «zostarnúť», je len detské bľabotanie, nezmyselné opakovanie argumentov módnej reakcionárskej filozofie. Mohol vari zostarnúť za dve tisícky rokov boj idealizmu a materializmu? Tendencií alebo línií Platóna a Demokrita vo filozofii? Boj náboženstva a vedy? Popierania objektívnej pravdy a jej prijímania? Boj prívržencov mimozmyslových vedomostí s ich protivníkmi?
Otázka, či prijať alebo odmietnuť pojem matérie, je otázkou dôvery človeka k svedectvu jeho zmyslových orgánov.[129] Otázka o zdroji nášho poznania, je otázkou, ktorá sa kládla a skúmala od samého počiatku filozofie, je otázkou, ktorá môže byť prestrojená na tisícky spôsobov profesormi-klaunami, ktorá ale nemôže zostarnúť, tak ako nemôže zostarnúť otázka, či je zdrojom ľudského poznania zrak, hmat, sluch a čuch[130]. Pokladať naše vnemy za obrazy vonkajšieho sveta – priznávať objektívnu pravdu – zastávať hľadisko materialistickej teórie poznania – je jedno a to isté („Materializmus a empiriokriticizmus“, citované vydanie, str. 140, 141).
Vyššie sme preukázali, že definícia pojmu „matéria“ V.I.Leninom nezodpovedá pojmu na úrovni «všeobecné», majúc tým na mysli, že táto definícia je len zúžením, obrezaním pojmu «objektívna realita» na úroveň pojmu nižšej kategórie. Uvedený odsek ukazuje, že V.I.Lenin neprikladal význam, ani si nevšimol nasledujúce otázky:
● je rozdiel medzi červenou a zelenou objektívnym rozdielom, existujúcim pomimo našich zmyslových orgánov, vnemov a pomimo vedomia ľudí?
● existoval aj v dobe, keď ľudstva na Zemi ešte nebolo a uvažovať nad touto témou nemal kto?
● čím je podmienený?
Z pohľadu farboslepého človeka alebo koňa, ktorý nevidí svet farebne, objektívny rozdiel medzi červenou a zelenou farbou skutočne nie je, väčšina ľudí však nie je farboslepá; dokonca aj farboslepý, ak je vyzbrojený spektroskopom, tak sa preň rozoznanie tohto rozdielu, hoc aj nepriamo, no predsa len stáva objektívne dostupným — pomocou prístrojovej bázy vedy, a nie priamo vnemovo. No ak sme vidiaci a vidíme rozdiel medzi «červenou» a «zelenou» bezprostredne vnemovo alebo nepriamo pomocou nástrojov technosféry; ak uznáme, že objektívny Svet (matéria) existuje pomimo nášho vedomia, a naše vnemy nám prinášajú obrazy, «súzvuky» a «melódie» vonkajšieho sveta — potom máme právo položiť si otázku:
A obrazy vonkajšieho sveta, napríklad, rozdiel medzi červenou a zelenou farbou sú objektívne? alebo sú len výplodom nášho subjektivizmu?
A odpoveď na nami položenú otázku, potvrdzovaná Životom, je len jedna:
Obraz je objektívny, hoci sám osebe nie je materiálny: do matérie sa len zobrazuje/zaznamenáva. No schopnosť subjektu (ako aj jeho neschopnosť) vnímať objektívny obraz, ako aj samotné subjektívne vnímanie objektívneho obrazu sú podmienené osobitosťami organizácie (usporiadanosti) matérie tvoriacej subjekt, ako aj matérie nesúcej obraz[131].
Takto napríklad nevidíme ultrafialovú časť spektra, v dôsledku všeobecných vlastností zdravého ľudského tela. A pri chybných odchýlkach od zdravotnej normy sú možné aj hluchota, slepota (plná alebo čiastočná, čoho príkladom je aj farbosleposť). Čiže aj norma, aj odchýlky od nej sú podmienené osobitosťami v organizácii špecifického druhu matérie, z ktorej je sformovaný subjekt: porucha v poradí (v štruktúre) usporiadania chromozómov a... červená je zrazu „zelená“ alebo je vidno ultrafialovú či infračervenú.
A toto bolo zjavné aj v časoch zakladateľov „dialektického“ materializmu. Takto, F.Engels nejedenkrát videl svoj obraz v zrkadle, videl svoj obraz na fotografiách. Videl K.Marxa aj naživo, aj na fotografiách. Vedel, že obraz jeho a K.Marxa sú dva objektívne odlišné obrazy. Vedel, že každý z obrazov ostane sám sebou nezávisle od jeho materiálneho nosiča: živého «bielkovinového tela», optického vyobrazenia tohto tela v zrkadle alebo jeho zobrazenia na fotografii, t.j. obraz je objektívny. Vedel, že obraz sám osebe nie je materiálny (v zmysle, že nie je charakterizovaný hmotou alebo iným druhom matérie nesúcej obraz), a neexistuje ani jednoznačná podmienenosť obrazu materiálnym nosičom, pretože na fotografickej doske môže byť zaznamenaný obraz hociktorého materiálneho objektu, ktorý sa ocitne v zornom poli objektívu fotoaparátu, opatreného spočiatku čistou fotografickou doskou.
To isté sa týka aj V.I.Lenina, tým skôr, že pri svojej kritike Machistov, on o tomto nemateriálnom a objektívne existujúcom píše: kopíruje sa, fotografuje sa, a nakoniec sa objektívna pravda o vonkajšom svete stáva vlastníctvom človeka, avšak o objektivite tohto nemateriálneho ani slovka: veď (spomínaná matéria*) sa «kopíruje» nie v zmysle, že by vytvorila totožný materiálny duplikát objektu zmyslovými orgánmi; oni len vytvoria viac či menej detailný duplikát pôvodného obrazu, za pomoci materiálnych procesov vlastných ľudskému organizmu alebo tých, ktoré sa mu podriaďujú vo vonkajšom svete, a tento nemateriálny duplikát nazývajú „dialektici“-materialisti «odrazom», «poznaním», a idealisti, ako možno pochopiť z „Materializmu a empiriokriticizmu“, «skúsenosťou», «čistou skúsenosťou», pridávajúc jej subjektívny alebo objektívny charakter v závislosti od okolností a charakteru idealizmu (subjektívny alebo objektívny).
Otázka, či každý obraz predstavuje sám osebe čosi nemateriálne, no objektívne, čo je neoddeliteľnou súčasťou objektívnej reality? — patrí podľa nášho chápania do rovnakej kategórie «gnozeologických otázok»[132], posúdenia ktorých je v literatúre „dialektického“ materializmu mnoho, vrátane samotného „Materializmu a empiriokriticizmu“:
«Veci existujú nezávisle od nášho vedomia, nezávisle od našich vnemov, mimo nás, lebo je isté, že alizarín existoval včera v uhoľnom dechte, a je tiež isté, že včera sme nevedeli nič o tejto existencii, žiadne vnemy sme od tohto alizarínu neprijímali („Materializmus a empiriokriticizmus”, citované vydanie, str. 113).
— Odpovedzte: «Áno» alebo «Nie».
Jednako, dialektický materializmus si sám «gnozeologické otázky» o objektívnosti nemateriálneho nekladie. Zameňte v tomto citáte slovo «veci» za slovo «obrazy»: otázka tak získa nový zmysel, odpoveď na ktorú si vyžaduje jedno — opustiť košiar materializmu, a predovšetkým „dialektického“ materializmu.
A teraz porovnáme nejaké fakty.
V kompletnej zbierke diel V.I.Lenina (piate vydanie) sa „Slovník živého jazyka veľkoruského“ od V.I.Daľja spomína trikrát. Pričom, ako možno pochopiť z príslušných miest zbierky, kde sa spomína „Slovník“, V.I.Lenin sa s ním oboznámil až po roku 1917, t.j. na sklonku svojho života. A v „Slovníku“ V.I.Daľja sa uvádza ľudové porekadlo «Niet veci bez obrazu»[133]. Ak ho porovnáme s práve uvedeným «gnozeologickým» citátom z „Materializmu a empiriokriticizmu“, tak toto porekadlo odkrýva oveľa hlbší pohľad na veci (v konkrétnosti), a na objektívnosť matérie (všeobecne); pohľad, ktorý je odlišný od pohľadov európskych filozofických škôl.
Je to jeden z mnohých indikátorov toho, že ľudová životná múdrosť v súhrne ruskojazyčných prísloví a porekadiel národov Ruska v 19. storočí v mnohom prevyšovala «vedeckú filozofiu» vládnucej „elity“ v Európe, vrátane ruskej európskej vzdelanej „elity“. A ak by „elitárna“ «vedecká filozofia» systematicky nepohŕdala ľudovou múdrosťou[134] a nestavala sa jej na odpor, vyhla by sa[135] tak mnohým vážnym chybám.
No pri širšom zadaní je otázka o objektívnosti vyložene nemateriálneho obrazu, nezávislého od konkrétneho druhu matérie, ktorá ho nesie — otázkou o objektívnej pravde (alebo inými slovami, o objektívnosti zmyslu Života, o objektívnosti informácie, o objektívnosti ideí) ako nemateriálnej súčasti bytia, ktorá sa zaznamenáva Životom v matérii vo všetkých (človeku známych aj neznámych v každej dobe) podobách, a na označenie ktorých sú potrebné náležité «filozofické» kategórie.
Avšak objektívnosť nemateriálnych obrazov vecí (v nich stvárnenej informácie), to ešte nie je všetka objektívna nemateriálnosť v Živote. Obraz zostáva sám sebou, nezávisle od jeho prenosu z jedného druhu nosnej matérie do iného druhu matérie; zostáva sám sebou v každej z množstva svojich kópií, umelo alebo prirodzene zaznamenávaných do toho-ktorého druhu matérie. A to nás privádza ešte k jednej «gnozeologickej otázke»:
Čo objektívne a zároveň nemateriálne dáva matérii objektívny obraz?
Matérii vždy dáva osobitosť usporiadanosť jej fragmentov, presnejšie povedané, obraz sa v matérii formuje určitým systémom organizácie matérie; a konkrétny obraz nesený matériou sa ničí zmenením tohto systému organizácie v štruktúrach matérie ktoré ho nesú. Toto je jedna zo súčastí vzájomnej podmienenosti kvality (v danom prípade — obrazu) kvantitou a usporiadaním[136].
Usporiadanosť (systém organizácie*) je tiež nemateriálna, hoci neoddeliteľne spojená s matériou a vyjadrená v nej, pretože vo Vesmíre niet neusporiadanej matérie: dokonca jeden druh «chaosu» je odlíšiteľný od iného podľa preň typických matematicko-štatistických charakteristík, pretože je usporiadaný[137] inak. Skutočne, usporiadanie rozmiestnenia molekúl chemických zlúčenín v emulzii na fotografickej platni (filme) je jedno, a pri stvárnení obrazu akvarelom (vodomaľbou) je prítomné iné usporiadanie (sú tam iné atómové štruktúry-zlúčeniny a aj iná usporiadanosť molekúl), pričom objektívny obraz zaznamenaný na fotoplatni a na akvareli môže byť jeden a ten istý, bez ohľadu na to, že na fotoplatni bol získaný pomocou techniky, a akvarel je výtvorom umeleckej tvorivosti človeka.
No termín «usporiadanosť» (systém organizácie*), jeho definícia, tu nevystihuje presne podstatu. Ak chceme vyjadriť podstatu, tak:
Každá usporiadanosť je prejavom miery — v zmysle určitosti a predurčenosti[138]: 1. číselná určitosť[139], t.j. určitosť množstva a poradia, ktoré súhrnne vytvárajú vektorovo-matričnú určitosť, vrátane určitosti rozdielov pravého a ľavého systému súradníc[140]; 2. predurčenie — t.j. určitosť, ktorá predchádza aktu tvorenia.
Predurčenosť: v jednej zo svojich najjednoduchších vyjadrení sa môže prejaviť ako — zákonitý vznik rovnakých chemických zlúčenín pri totožných fyzikálnych podmienkach pre molekuly atómov; a vo svojom vysoko organizovanom vyjadrení, no v hraniciach spoločnosti, sa môže prejaviť ako — zákonitosť (opakovanie) historických javov, ktorá je nepriamo úmerná ich duchovnosti[141], t.j. miere chápania samotnými ľuďmi — činiteľmi dejín — svojej minulosti a svojej orientácie do budúcnosti.
Vyššie uvedená postupnosť kladenia otázok a dávanie na ne všeobecne známych odpovedí zo života — predstavuje objektívny príklad toho, ako «subjektívna dialektika» láme zvnútra „dialektický“ materializmus, obnažujúc nedialektickosť „dialektického“ materializmu, strateného vo sne[142], v troch hranične zovšeobecňujúcich kategóriách — v trojjednote objektívnych rozdielnych kvalít — t.j. matérie-informácie-miery — z ktorých každá v poradí zovšeobecňovania[143] predchádza kategórii «Vesmír». A pojem trojjednoty matérie-informácie-miery je pojmom na úrovni «všeobecné» v rozsahu Vesmíru. F.Engels a V.I.Lenin sa «rozbili» pri pokuse povýšiť na túto úroveň «matériu ako takú». Pojem trojjednoty matérie-informácie-miery v poradí zovšeobecňovania bezprostredne predchádza pojmu «Život»=«Objektívna realita»=«Všetko čo je» — pojmu na úrovni «všeobecné», bez akýchkoľvek lokálnych ohraničení.
Takto pri budovaní filozofie „dialektického“ materializmu zafungoval algoritmus skúmania otázok vychádzajúci z princípu, aby «pre stromy nebolo vidno les», od počiatku zapracovaný do Biblického projektu zotročenia všetkých jeho majiteľmi a pohlavármi.
Všetci zakladatelia „dialektického“ materializmu[144] aj ich ideoví protivníci (filozofovia iných smerov), ako to vidno dokonca z relatívne neveľkého objemu nami uvedených citátov, píšu tak či onak presne o týchto troch vo Vesmíre neoddeliteľne prepojených kategóriách, nazývajúc ich rôznymi menami, no nevedia ich zlúčiť v jedno (pomocou dialektickej metódy[145] alebo nejako ináč) a syntetizovať na ich základe zovšeobecňujúci pojem, v ktorom by sa vyriešilo a stalo jasným NEDOrozumenie konfliktu medzi materializmom, idealizmom a «numerologickou filozofiou», bľabotajúcou o tom, že čísla vládnu svetom, ktorej ale idealizmus neprikladal patričný význam, a materializmus ju považoval za druh idealizmu.
Jedno z miest, ukazujúcich ako dialektický materializmus «zblízka nevidí» trojjednotu objektívne rozdielnych kvalít — matérie-informácie-miery a nechápe jej dôležitosť ako pojmu na úrovni «všeobecné» v rámci Vesmíru, hoci v podstate o nej hovorí, možno nájsť u F.Engelsa:
«Nägeli[146] najprv hovorí, že nie sme v stave rozpoznať skutočnosť rozdielov medzi kvalitami, a hneď nato hovorí, že podobné «absolútne rozdiely» sa v prírode nevyskytujú! /.../.
Po prvé, každá kvalita má nekonečne veľa kvantitatívnych gradácií, napríklad odtieňov farieb, stupňov tvrdosti a mäkkosti, trvanlivosti a pod. a hoci sú tieto (atribúty*) rozdielnej kvality, sú merateľné a poznateľné.
Po druhé, neexistujú kvality, ale len veci disponujúce kvalitami, a to nekonečným množstvom kvalít. Dve rozdielne veci majú vždy niektoré kvality spoločné (minimálne vlastnosť — telesnosti), ďalšie kvality sa odlišujú mierou, a nakoniec, ešte ďalšie kvality môžu niektorej z týchto vecí úplne chýbať» („Dialektika prírody“, kapitola „Poznámky a fragmenty“ – „Dialektika“, citované vydanie, str. 200).
V uvedenom citáte, ak použijeme terminológiu R.Avenariusa, tak F.Engels, a za ním aj celý „dialektický“ materializmus povyšuje matériu na úroveň «centrálneho člena»[147], znižujúc všetko ostatné na nižšiu hierarchickú úroveň zostavou nedefinovanej množiny «protičlenov», stojacich proti «centrálnemu členu», robí to však v zamlčaní (implicitne). Je to ďalší príklad, v ktorom „dialektický“ materializmus nemôže byť oddelený od subjektívneho idealizmu (v danom prípade «empiriokriticizmu»), následkom toho, že odtrhnutím sa od Života padá do číreho, do seba uzavretého subjektivizmu.
Fakt, že historicky reálni filozofovia-idealisti (vrátane formálneho logika-dialektika G.Hegela) nedospeli k pojmu trojjednoty objektívne rozdielnych (kvalít) matérie-informácie-miery, napriek tomu, že takmer všetci velikáni európskej filozofie krúžili okolo neho, zakopávajúc oň[148], — hovorí jednoznačne o tom, že ani všetky druhy idealizmu, rozvinuté koncom 19. storočia v biblickej kultúre (na Západe), neboli o nič lepšie od hociktorého z druhov materializmu tej doby.
No všetko v poriadku nie je ani vo filozofických tradíciách prameniacich zo znacharských kultúr národov Východu. Konkrétne, symbol možno chápať v zmysle dialektickej duality, o čom sme hovorili skôr: dva protiklady zlievajúce sa do jedného celku, z ktorých každý v sebe nesie kvalitu svojho náprotivku (čo je symbolicky vyjadrené bodkou opačnej farby, umiestnenou „na hlave“ každého «červíčka-žubrienky»).
Chápanie je však možné aj v zmysle trojjednoty: okrem týchto dvoch protikladov existuje ešte jedna — bezfarebná, priezračná a prázdna forma-matrica, ktorá sa prejavuje, t.j. stáva sa viditeľnou, pričom nerozlučne v sebe spája oba protiklady všetkým známeho . Bez tejto prázdnej, priezračnej a bezfarebnej formy, odlišnej od «jing» a «jang», by ostala z len neforemná machuľa «neurčitej farby a vzoru». Jednako, v široko známej literatúre zasvätenej východným filozofickým tradíciám sa nám nepodarilo naraziť na výklad v zmysle trojjednoty matérie-informácie-miery.
Pritom dobré je si všimnúť, že do interpretácie ako symbolu trojjednoty matérie-informácie-miery v tvorenom Vesmíre spadajú maximálne zovšeobecňujúce kategórie vnímané človekom v živote priamo, čo ju odlišuje od tradičnej interpretácie , o ktorej sme hovorili predtým, a v ktorej je priame vnímanie vesmírnych zložiek «jing» a «jang» pre väčšinu problematické.
A táto chybnosť, nepochopenie a prekrútenosť chápania Života ako všezahŕňajúceho Božieho bytia a trojjednoty matérie-informácie-miery v tvorenom Vesmíre idealizmom a materializmom vo všetkých jeho podobách sa vo VEREJNÝCH FILOZOFIÁCH SPOLOČNOSTI zachováva dodnes. Je zapríčinená zlobou, nemravnosťou a neetickosťou filozofov vo vzťahu k skutočnému Bohu ktorý existuje, a nie k tým „bohom“:
● ktorých si idealistickí ateisti vymysleli celú hromadu, a ktorých obrazmi vo svojich srdciach zamenili obraz skutočného Boha — služobníci rôznych historicky sformovaných egregoriálno-magických kultov aj im dôverujúci občania;
● ktorých materialistickí ateisti odmietajú v podstate správne, no nezamýšľajú sa pritom o skutočnom Bohu, ktorý existuje, ani o VZÁJOMNÝCH vzťahoch s Ním každého človeka osobne, spoločenstiev a ľudstva vcelku.
A pritom všetkom európska verejná filozofia PRAMENIACA Z BIBLIE oddávna stavia všetkých čo sa s ňou stretajú pred voľbu:
Idealizmus alebo materializmus? Tretie[149] netreba! Vyberte si! — No pri výbere z dvoch umelo a zlomyseľne vykonštruovaných druhov lži si nemožno vybrať pravdu.
A v tom istom čase aplikovaná filozofia (t.j. nie abstraktno-kabinetná) na základe trojjednoty prvotných odlišujúcich sa kvalít — t.j. matérie-informácie-miery — existovala celý ten čas v tej istej biblickej kultúre, no nebola určená pre systém verejného filozofického vzdelávania, ale pre internú potrebu judejských «ezoteristov».
Obrátime sa k časopisu „MOST“, № 25, r. 1999. V ňom je zverejnený článok vedúceho Centra pre tvorbu komplexných ekonomických programov „Modernizácia“ – Jevgenija Giľbo s názvom „Technokracia by mala menovať kompetentných národných lídrov“. Článok predchádza preambula:
«Existujú dva systémy poznatkov o svete, to znamená, že aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém poznatkov je určený pre široké masy. Druhý pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.
Historicky toto rozlíšenie badať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systémy vzdelávania poznáme. Už v Starom Egypte (odkiaľ aj vytryskol Biblický projekt zriadenia neobmedzenej svetovej nadvlády na rasovom „elitárno“-nevoľníckom základe a monopole judejov na medzinárodné úžerníctvo: - naše spresnenie v citáte) sa vzdelanie pre úradníkov a nižšie žrečeské kasty výrazne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, tvoriacich špičku žrečeskej kasty a okolie faraónov. V starej Mezopotámii vidíme tiež podobné rozlíšenie. V starej Judei sa vedomosti pre národ (Tóra, Talmud a kroniky) tiež výrazne odlišovali od znalostí nadobudnutých levítami. A napokon, kresťanská cirkev v priebehu svojho panovania nad umami stredovekej Európy mala tiež jednu pravdu pre národ a radový klérus, a celkom inú pre zasvätených».
A ak si položíme otázku, čo také vedeli a chápali levíti – pokračovatelia vyššieho „žrečestva“ starovekého Egypta vo vedomostiach a kultúre, čo nechápali ostatní, napriek tomu, že to možno aj poznali? — tak odpoveď na ňu možno nájsť v okultnej literatúre[150]:
«Tridsiatimi dvoma cestami — nádhernými, múdrymi, načrtol JH, JHVH, Sabaoth (Boh zástupov*), Boh Izraela, Boh Živý a Kráľ Večný, Všemohúci, Milosrdný a Odpúšťajúci, Vznešený a Prebývajúci vo večnosti, — vznešené a sväté je Jeho Meno, — vytvoril svet Svoj troma seferim: sefar, sipur a sefer.» (Epigraf k jednej z kapitol knihy V.Šmakova „Svätá kniha Thovta. Veľké arkany Taro“, r. 1916, reedícia r. 1993).
A vysvetlené je to v poznámke pod čiarou:
«Prvý z týchto termínov (Sefar) má označovať čísla, ktoré jediné nám dávajú možnosť zistiť nevyhnutné funkcie a vzťahy každého (podľa kontextu, možno: človeka) aj veci kvôli tomu, aby bolo možné pochopiť cieľ, pre ktorý bola vytvorená; aj MIERA dĺžky, aj MIERA objemu, aj MIERA váhy, pohyb i harmónia — VŠETKY TIETO VECI SÚ RIADENÉ ČÍSLAMI. Druhý termín (Sipur) vyjadruje slovo a hlas; pretože je to Božské slovo a hlas, a pretože je to Božské Slovo, je to Hlas Boha Živého, Ktorý zrodil bytosti v ich rozličných FORMÁCH, či už sú vonkajšie, alebo vnútorné; to jeho (tento termín*) treba chápať v týchto slovách: „Boh povedal: „Buď svetlo“ a „nastalo Svetlo“. Nakoniec, tretí termín (Sefer) označuje písmo. Písmo Boha je PLOD TVORENIA. Slová Boha sú Jeho Písmom. Myšlienka Boha je Slovom. Tak myšlienka, slovo i písmo je v Bohu iba jedno, kým v človeku sú tromi.» („Cuzary“, 4, § 25, cit. z knihy V. Šmakova „Svätá kniha Thovta“, str. 245; zvýraznenie niektorých fragmentov v texte veľkými písmenami — je naše).
V podstate, ako písal Aristoteles Alexandrovi Macedónskemu, «aj keď sú tieto učenia zverejnené, zároveň akoby ani zverejnené neboli»: vyumelkované, rozvláčne aj bez slovných komentárov, ktoré dokážu dať len „znalí ľudia“, t.j. znachari (ako sa môže mnohým zdať) — ťažko pochopiteľné, čo vylučuje možnosť jednoznačného chápania napísaného väčšinou svojvoľných hľadačov pravdy mimo systémov zasvätení.
A práve toto (nemožnosť chápania v dôsledku úmyselného vyjadrenia nejednoznačnosti navzájom sa vylučujúcich zmyslov) tvorí hlavnú osobitosť vzdelania «pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť», a presnejšie povedané: pre úzky kruh, ktorý má ambície neobmedzene a nezodpovedne vládnuť[151].
Avšak, napriek tomu možno v «Písme Božom» (plodoch Božej tvorby) rozpoznať matériu vo všetkých jej podobách, v Myšlienke Božej možno rozpoznať objektívnu informáciu, zmysel života, a v Slove Božom možno rozpoznať mieru. A to všetko vytvára trojjednotu matérie-informácie-miery v stvorenom Vesmíre. To znamená, že filozofia na základe trojjednoty objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery existovala historicky dlhodobo, a zákulisní pohlavári Biblického projektu zotročenia všetkých, opierajúc sa o ňu, rozhojdávali spoločenské vedomie ako kyvadlo od «idealizmu» k «materializmu» a opačne, a nedovolili mu zastaviť sa, ukončiť ten zhon a spamätať sa, aby bolo možné dospieť k pravde — trojjednote matérie-informácie-miery.
K.Marx, ako vnuk dvoch rabínov, mohol byť od detstva oboznámený s touto «ezoterickou» aplikovanou filozofiou pohlavárov biblického projektu v jej neskrývanej podobe: všetko citované z knihy V.Šmakova patrí k judejskej, rabínskej tradícií «misticizmu». No ak by aj K.Marx v živote takéto posvätenie odmalička svojimi staršími príbuznými nedostal, tak algoritmika jeho psychiky bola nastavená podľa ladičky filozofie na základe trojjednoty objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery pre jeho automatickú príslušnosť k určitým rodovým egregorom[152]. Napriek tomu, táto filozofická ladička sa v «dialektickom materializme» neprejavila, pretože judejský egregor bol vo vzťahu k zvyšnej spoločnosti agresívny a „nechcel[153]„ jej dať zbraň na ochranu pre sebou samým. Preto pri analýze otázky na úrovni súčinnosti judejského egregoru a ďalších egregorov ľudstva v dnešnej globálnej civilizácii:
Celý «dialektický materializmus», vytvorený pod vedením a za priamej účasti K.Marxa je vyložený podfuk obzvlášť veľkých rozmerov, tvorený pod egregoriálnym vedením s cieľom uviesť ľudí do omylu a na tomto základe ich vykorisťovať. A samotný K.Marx naozaj nebol ani «marxistom», ani pravým komunistom, ale imitačným provokatérom, zúčastňujúc sa tejto úlohy v mnohom vedome (a ak úplne nevedomky, potom bol očividne slaboduchý).
V prospech tohto tvrdenia hovorí najmä to, že v článku „K židovskej otázke“ (umiestnenom v 1. zväzku 2. vydania diel K.Marxa a F.Engelsa) K.Marx odviedol pozornosť čitateľa od skúmania starozákonno-talmudickej ideológie, sústreďujúc sa na vášeň k peniazom, čo je typické nielen pre židov, ako nástroj riadenia Biblického projektu zotročenia ľudstva, ale tak či onak je to vlastné veľmi mnohým aj v nežidovskej spoločnosti. A keďže Západná regionálna civilizácia Zeme vedie svoju existenciu pod konceptuálnou mocou Biblie a Talmudu už nejedno tisícročie, tak téma na skúmanie by tu určite bola. A stále je aktuálna pre všetkých, ktorí túžia po zosobnení pravdovernosti v živote spoločnosti a odstránení nespravodlivostí. Inými slovami, ak by bol K.Marx úprimným komunistom — odporcom parazitovania menšiny na živote väčšiny a všetkých spolu na biosfére Zeme — tak by pozornosť čitateľov pútal k starozákonno-talmudickej ideológii a jej úlohe v globálnych dejinách, a neodvádzal od nej.
A hoci «ezoteristi» aj mali k dispozícii filozofiu na základe prvotných kategórií (maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov v hraniciach Vesmíru) trojjednoty matérie-informácie-miery, no jej funkčnosť bola obmedzená faktorom, ktorý nikto z nich nevedel ovplyvniť: faktorom nesebestačnosti jednotlivca vo výbere informácií z prúdu udalostí Života, o čom budeme hovoriť v kapitolách 7.1 a 7.2. A práve ilúzia sebestačnosti človeka vo výbere informácií z prúdu udalostí Života je jednou z príčin nesúladu subjektívnych rozdielností (v psychike*) klasikov „dialektického“ materializmu s objektívnymi rozdielnosťami (vo vonkajšej realite*) samotného Života.
Všeobecnejšie povedané, «subjektívna dialektika» nepredvídateľne stráca funkčnosť v psychike ateistu. V tejto súvislosti zacitujeme zo Šalamúnovej Múdrosti 1. kap[154].:
«Milujte spravodlivosť, súdiaci[155] zeme, pravdivo uvažujte o Hospodinovi, a v úprimnosti srdca Ho hľadajte, 2. On je nachádzaný tými, čo Ho neskúšajú a nezjavuje sa tým čo Mu neveria[156]. 3. Bo nepravdivé mudrovanie vzďaľuje od Boha a skúšanie Jeho sily odhaľuje bláznov. 4. Do zákernej duše nevojde múdrosť a nebude bývať v tele podrobenom hriechu, 5. Svätý Duch múdrosti sa vzdiali od zákernosti, vyhne sa pochybnému mudrovaniu a zahanbí blížiacu sa nepravdu. 6. Duch múdrosti má ľudí rád, no neospravedlní zloprajného pre jeho ústa, lebo Boh je svedkom jeho vnútorných zmyslov[157] a pravdivým divákom jeho srdca, a poslucháčom jeho jazyka. 7. Duch Hospodina napĺňa vesmír, a spája všetko poznanie majúce svoj hlas. 8. Preto žiadna neprávosť sa neskryje, a neunikne usvedčeniu. 9. Preverené budú myšlienky nečestného[158], a jeho slová dôjdu k Hospodinovi na usvedčenie jeho neprávostí; 10. pretože horlivé ucho počuje všetko, a krik frflošov sa neschová. 11. Preto sa chráňte pred zbytočným frflaním a zdržte sa osočovania, lebo ani skryté slovo neprejde naprázdno, a klebetiace ústa ničia dušu. 12. Nezáviďte smrti chybami Vášho života a nepriťahujte si zánik činmi svojich rúk. 13. Boh nestvoril smrť a neraduje sa z hynutia žijúcich, 14 On stvoril všetko kvôli bytiu[159], a spásny je zrod sveta, niet v ňom jedu záhuby, a niet kráľovstva pekelného[160] na zemi. 15. Pravdovernosť je nesmrteľná. 16. Nečestní však prizvali (smrť*) rukami aj slovami, nadšene ju nazvali priateľkou, uzavreli s ňou dohodu, pretože sú hodní zdieľať s ňou osud».
Tiež treba vedieť, že všetko citované zo „Svätej knihy Thovta“ sú len druhotné výklady a interpretácie, a nie základ toho svetonázoru trojjednoty matérie-informácie-miery, ktorý nie je v Biblickej civilizácii určený k tomu, aby bol vyjadrený vo verejnej filozofii. V Koráne sa píše o tom, ako svetonázor trojjednoty (maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov) matérie-informácie-miery zapadol do osnovy filozofie, ktorú si uzurpovali biblickí «ezoteristi»: «A hľa, My sme dali Mojžišovi Písmo a Rozlíšenie: možnože pôjdete priamou cestou» (súra 2:50).
Z citovaného (Korán, 2:50) možno pochopiť, že Mojžišovi boli odovzdané nejaké vedomosti, informácie, zhromaždené do Písma (pravá Tóra, následne vyradená z používania a zamenená verziou, prekrútenou kurátormi Biblického projektu zotročenia všetkých), a k Písmu mu bolo dané ešte niečo navyše, čo dostalo názov — Rozlíšenie.
To, čo je v Koráne nazvané «Rozlíšením», bolo po odstránení Mojžiša jednoducho skryté pred davom a uzurpované vyššími hierarchami biblických «ezoteristov» pre internú potrebu.
Čo je vlastne to «Rozlíšenie» možno pochopiť z Koránu, kde sa táto téma otvára pomerne často: napr. súry 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2. Ak sa pozrieme na fragmenty koranického posolstva ľudstvu, v ktorých je prítomné arabské slovo «Furkan», ktoré možno do ruského jazyka preložiť dvojako «Rozlíšenie» a «Spása», odhaľujú sa dve zmyslové vrstvy, na ktoré slovo v kontexte Koránu poukazuje:
● je to otázka toho, čo presne sa v Koráne dáva k Rozlíšeniu ako východisková určitosť, od ktorej by človek mal odvíjať svoj proces analyzovania a prehodnocovania Života;
● otázka schopnosti jednotlivca Rozlišovať «toto»/«nie toto», «jedno» od «druhého» v prúde udalostí Života, čo v podstate predstavuje otázku výberu informácií z prúdu udalostí v Živote, ktorej sa budeme venovať, ako sme už povedali, v kapitolách 7.1 a 7.2.
Aby sme pochopili, o čom sa v citovanom fragmente snažili viesť reč biblickí «ezoteristi», netreba hľadať vstupy do systémov zasvätení v biblickej kultúre tým skôr, že vyššie z nich sú pred väčšinou aj tak uzavreté na základe príznaku, akým je nevyhovujúci pôvod podľa krvi[161], preto lepšie bude sa obrátiť na iné zdroje, obsahujúce prvotný základ tohto svetonázoru.
Jedným z takých zdrojov, dostupných väčšine ľudí v hmotnej podobe, je Korán. V ňom je súra 25 nazvaná rovnako — „Rozlíšenie“ (Al-Furkan*), a poskytuje sa v nej systém prvotných rozdielov trojjednoty matérie-informácie-miery vo Vesmíre, ktorý je súčasťou maximálne zovšeobecnenej významovej kategórie «úplne všetko». Pozrieme sa teda na súru (kapitolu*) 25:
- Požehnaný ten, kto zoslal «al-Furkan» («Rozlíšenie»)[162] Svojmu otrokovi, aby sa on (t.j. Mohamed) stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [požehnaný] ten, ktorému patrí moc <presnejšie úplná moc: — naše spresnenie pri citovaní> nad nebesami a zemou, ktorý pre Seba nesplodil dieťa[163] a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie úplnú moc: — naše spresnenie pri citovaní>. On stvoril všetko čo je a dal tomu [náležitú] mieru. 3. [Neverní] začali miesto Neho uctievať iných bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení, dokonca sami sebe nemôžu ani uškodiť, ani prospieť, nepodriaďuje sa im ani smrť, ani život, ani vzkriesenie» — (v preklade Osmanova).
Tie isté verše v preklade G.S. Sablukova:
«1. Požehnaný Ten, kto zoslal Furkan[164] otrokovi svojmu na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Ten, komu patrí kraľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kraľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. A oni si vybrali za bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»
To isté v preklade I.J. Kračkovského:
1(1). Požehnaný ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety kazateľom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezaobstaral si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. On vytvoril každú vec a rozmeral ju mierou. 3.(3). A obstarali si oni miesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Nemajú moc sami sebe ani uškodiť, ani prospieť, a nemajú moc ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.
Rôzne preklady vyjadrujú rôzne významové odtiene zahrnuté v slovách primárneho jazyka (arabčiny), preto sme uviedli niekoľko vydaní prekladov. Ako z nich vidno, jedni prekladatelia dali prednosť tomu, aby po rusky vyjadrili zmysel predurčenosti bytia, druhí dali prednosť tomu. aby vyjadrili zmysel miery, rozMeranosti a úMernosti[165] v prúde udalostí v Živote. Nami hrubým zvýraznený text – to sú kľúče k vstupu do systému nemenne prvotných rozdielov, v maximálne zovšeobecňujúcej kategórii «všetko», zodpovedajúcich koránickým názorom na stvorený Vesmír, nad ktorým plná moc (celkovo i fragmentárne) neobmedzene patrí iba Bohu[166], a samovláda kohokoľvek je len iluzórna a funguje iba vo vymedzených preň hraniciach Božieho dopustenia.
Ak navzájom porovnáme rôzne varianty prekladu veršov súry 25 do ruského jazyka, ich zovšeobecnený mnohorozmerný význam možno vyjadriť v našom jazyku aj nasledujúcou súhrnnou frázou:
Boh stvoril vo Vesmíre všetko čo je, tvoriac všetko podľa Ním predurčenej množstevno-radovo-matričnej miery[167].
T.j. v Koráne je zreteľne vyjadrené učenie o trojjednote objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery — maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov vo Vesmíre a toto učenie je predurčené pre všetkých, a nie výlučne pre „elitu“ «ezoteristov». A tento názor, dostupný spoločnosti na skúmanie za posledných viac ako 1300 rokov, je spoľahlivým základom na odvíjanie od neho filozofie. Avšak verejná filozofia stále ešte prezentuje videnie sveta na základe objektívnych rozdielností, ktoré však nie sú prvotnými rozdielnosťami v hraniciach Vesmíru, rovnako, ako to bolo aj za čias faraónov.
Teraz sa pozrieme na „Knihu pre počiatočné čítanie“ V.Vodovozova (SPb, r. 1878), koncom 19. storočia predurčenej k samovzdelávaniu obyvateľov Ruska, v ktorej sa píše o názoroch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu.
«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúca plnú vnútrospoločenskú moc, vrátane konceptuálnej moci v oboch významoch tohto termínu – naša vysvetlivka), bola kasta duchovných alebo žrecov. Oni aj kráľovi (t.j. faraónovi — naša vsuvka) predpisovali, ako žiť a čo robiť... Najvyšším božstvom Egypťanov bol AMUN. V jeho osobe sa zjednocovali štyri božstvá: hmota, z ktorej pozostáva všetko na svete — bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti vyvíjať sa, meniť sa, fungovať — boh NEF; nekonečné priestranstvo, zaplnené hmotou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý sa nám predstavuje pri neustálych zmenách hmoty — boh SEBEK. Podľa učenia Egypťanov, všetko čo na svete jestvuje pochádza z hmoty, pôsobením neviditeľnej sily sa mení v čase a zaberá priestor, a toto všetko sa tajomne spája v štvorjedinej bytosti AMUN.»
Ak si v uvedenom úryvku odmyslíme mená staroegyptských bohov, tak hmota zodpovedá dnešnej «hmote»; duch — väčšinou «silovým poliam»; a «priestor» i «čas» zostali stále nezmenenými kategóriami videnia sveta z tých čias. To čo pripomenul V.Vodovozov o starom Egypte potvrdzuje, že prvotnými rozdielmi a zovšeobecňujúcimi kategóriami (v zmysle základných pojmov pre pochopenie objektívneho Vesmíru) súčasnej civilizácie už tisícročia nemenne zostávajú:
- “matéria“ (hmota); 2) “duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, pripisované „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaca podstata, t.j. «informácia» i «miera»; 3) “priestor“; 4) “čas“... Niekedy nejednotné, a niekedy zjednotené — raz v štvorjedinom bohu-vesmíre Amunovi, a raz v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom «časopriestorovom kontinuu», obsahujúcom «matériu» vo všetkých jej agregátnych stavoch i všetko ostatné.
Hoci slová označujúce tieto prvotné rozdiely a výklady pojmov s nimi spätými sa pri ich detailnejšom opise behom dejín Západnej regionálnej civilizácie neraz menili, tak nemenným ostávalo jedno: informácia («obraz», «idea», «usporiadanosť stavov a premien hmoty i matérie dohromady») bola pojmovo utajená a nevyčlenená v skupine prvotných rozdielov (a im prislúchajúcich pojmov) od «ducha» = «energie» = «sily».
«Matéria» = «hmota» sa pri ďalšej detailizácii vzťahovala na štyri živly (agregátne stavy hmoty: «zem» — pevné skupenstvo; «voda» — tekuté skupenstvo; «vzduch» — plynné skupenstvo; «oheň» — plazma)[168]. A pre väčšinu ľudí neviditeľné prírodné silové polia, nosiče usporiadanej energie, neoddeliteľne zlepili aj s informáciou do „nemateriálneho“ «ducha»; prírodné vákuum, ktoré objektívne fyzicky vôbec nie je prázdnotou, ale jednou z podôb (agregátnych stavov) matérie, sa stalo «priestorom-úložiskom», a «čas» sa stal symbolom pre označenie nehmatateľnej, fiktívnej nepochopiteľnosti.
Kvôli pochopeniu toho, prečo je v znacharskej démonickej kultúre pre dav určené videnie sveta „štvorjedinosti“ Vesmíru (hmota, energia, priestor, čas), a pre zasvätencov do tajomstiev riadenia davu je určené videnie sveta trojjednoty, je treba odpovedať na otázku:
V čom je podstata prevahy myslenia jedinca na základe objektívnych prvotných rozdielností v trojjednote matérie-informácie-miery, nad myslením jedinca na základe objektívnych rozdielností, zlúčených do štvorhypostázy hmoty-ducha-priestoru-času?
Všeobecnú odpoveď na ňu dáva príslovie:
«V krivom oku aj rovné vyzerá krivo».
Ide o to, že ak objektívny Vesmír existuje ako trojjednota matérie-informácie-miery, tak v myslení na základe kategórií štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času možno odlíšiť čosi ako «užitočný signál» a «vlastné šumy» myšlienkového procesu, vyvolané mnohonásobným «navrstvením» na seba druhotných kategórií «priestoru» a «času» a nedeliteľnosťou hmoty-ducha-informácie, ktoré deformujú a potláčajú «užitočný signál»; a neurčitosť miery predurčuje stavbu «myšlienkového stromu», počínajúc od vlastného «Ja» (ako od centra priestoru a času, naplnených hmotou-energiou), k strate stability v dôsledku zmeny okolností obklopujúcich toto «Ja» a vplývajúcich na neho, a k posunu subjektívnych pojmov voči objektívnym rozdielnostiam vlastných Životu[169].
Ak pripustíme, že reálnemu usporiadaniu Vesmíru objektívne zodpovedá videnie sveta štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času, tak analogicky v myslení na osnove trojjednoty matérie-informácie-miery bude prítomný nejaký «užitočný signál» i «vlastné šumy» procesu, deformujúce a potláčajúce «užitočný signál».
Štatistika bude svedkom toho, že tí čo vo svojom myslení robia viacej chýb, budú znášať škodu, a v snahe vyhnúť sa škodám v budúcnosti budú vedome alebo podvedome hľadať alternatívu k svojmu doterajšiemu pohľadu na svet.
Ako ukazujú dejiny, videnie sveta štvorhypostáznosti Vesmíru zostávalo v priebehu dejín postegyptských regionálnych civilizácií v podstate rovnaké, menilo len formy, v ktorých sa ukazovalo spoločnosti, a prešlo cestou od teologickej doktríny Egypťanov o najvyššom božstve štvorhypostáznom Amonovi, až po časopriestorové kontinuum materialistov 20. storočia a systém «Θ — MEST» scientológie[170]. A regionálna civilizácia, v ktorej toto videnie sveta panovalo nad rozumom väčšiny populácie, doviedla planétu do globálnej biosférno-ekologickej krízy, v ktorej sa prejavila kríza vnútrospoločenská, a do otvorenej možnosti vojnového sebazničenia následkom poruchy práce čímkoľvek zabezpečeného počítača.
No celý ten dlhý čas zostávalo rovnaké aj videnie sveta trojjednoty — ale na rozdiel od videnia sveta „štvorhypostáznosti“ Vesmíru — zostávalo v nemennej jednote formy a obsahu, i keď zorné pole, obzor jeho nositeľov sa zväčšoval mierou rozvoja kultúry. No nie tá regionálna civilizácia, ktorej sväté písmo — Korán — uchovávalo kľúče k videniu sveta trojjednoty, zrodila globálne problémy našich dní. V tom je aj životne dôležitá odpoveď na otázku, ktorý z dvoch pohľadov na svet je efektívnejší a bezpečnejší.
A preto, aby dav bol závislý od „elitárnej“ hierarchie jeho pastierov, musia sa pastieri opierať o taký svetonázorový systém, v základných kategóriách ktorého je myslenie sprevádzané nižšou mierou «vlastných šumov», deformujúcich a potláčajúcich «užitočný signál». Táto osobitosť sa prejavuje aj v rozdielnom adresovaní svetonázorových systémov:
● trojjednota matérie-informácie-miery — pastierom, zasväteným do «veľkých tajomstiev»;
● štvorhypostáznosť Vesmíru (hmoty-ducha-priestoru-času) — všetkému davu: jak prostému ľudu, tak aj tým, čo sa pokladajú za „elitu“.
Ak človek uvažuje v kategóriách trojjednoty, môže si uvedomovať ten istý jav, udalosť jak v kategóriách trojjednoty, tak aj v kategóriách štvorhypostáznosti Vesmíru. Pritom sa vyjasní, že niektoré veci, ktoré sú vo videní sveta trojjednoty očividné a jasné, tak v kategóriách štvorhypostáznosti Vesmíru sú skryté vnímaniu a nedajú sa pochopiť ani opísať «jazykovými» prostriedkami, rozvinutými v kultúre.
To jest naša odpoveď na položenú otázku je objektívne a prakticky potvrdená dejinami. A ako je známe: «v krivom oku, aj rovné vyzerá krivo…»
Inými slovami, videnie sveta štvorhypostáznosti Vesmíru vo všetkých jeho vonkajších formách je chybným videním sveta. Následkom toho intelekt fungujúci na jeho základe (individuálny i kolektívny) nemôže byť bezchybným prostriedkom spracovania a premeny informácie kvôli vysokej miere «vlastných šumov» v procese myslenia.