Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

6. Dialektická metóda v praxi

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 9 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

6. Dialektická metóda v praxi

Začneme tým, že jasne sa vyhraníme vo svojom názore:

Objektívna realita — to je vlastne Život v maximálne všeobecnom zmysle tohto slova. Život, to je Boh a Bohom stvorený Vesmír, predstavujúci sám osebe živý organizmus. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, nesie v sebe objektívny zmysel, ktorý môže byť osvojený hociktorým subjektívnym rozumom, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok na odovzdávanie zmyslu od jedného subjektu k druhému) a prúd udalostí v Živote predstavuje rozprávanie.

Materializmus tento stvorený Vesmír nazýva «matériou»; a panteizmus[110], narážajúc na prejavy činnosti vyššieho rozumu (než ľudského), tento Vesmír (tzv. «matériu») — zbožstvuje (Podľa panteizmu vyšším rozumom nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ, ale je ním jedna z vlastností samotného nestvoreného Vesmíru).

Žiaden rozum sám osebe nemôže vyprodukovať nijaký intelektuálno-rozumový dôkaz existencie Boha (vrátane, ani na nejakom «experimentálnom základe»), rovnako ako nemôže na rovnakých princípoch vyprodukovať dôkazy neexistencie Boha.

No Život medzi iným do seba zahrňuje aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných[111] subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodne rozumných subjektov a ich množín (a tiež rozumných množín, ktorých elementy individuálne rozumné nie sú).

A v Živote dôkazy Svojej existencie dáva Boh — Tvorca a Všedržiteľ — Sám osobne každému, kto sa vedome zaoberá touto otázkou: a spočívajú v tom, že životné okolnosti subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a viditeľnejšie, čím viac je on sám vnímavý k reči Boha, keď sa Boh sám obracia k subjektu cez jeho vnútorný svet, cez iné subjekty alebo v Jazyku Života, plodiac súhry životných okolností jak vôkol, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravno-etický charakter, pretože súhry okolností majú mravne a eticky podmienený zmysel a účel vo vzťahu k životu subjektu, ktorý prejavil záujem o otázku existencie Boha.

Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú dávané subjektu, ktorý nad nimi nemá moc, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že ony zodpovedajú presne jeho osobnostnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta.

A v dôsledku takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy jedinečné a svojim spôsobom neopakovateľné pre každého. Prichádzajú v skutočnom a skrytom (pred druhými) dialógu s Bohom, ktorý si človek uvedomuje. Práve z dôvodu tohto mravno-eticky podmieneného a jedinečného (pre každého) dôkazu Božej existencie — žiadne intelektuálno-rozumové, logické dôkazy Božej existencie a ako ani dôkazy Jeho neexistencie nie sú.

Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika (vzájomné vzťahy subjektov) nemôže byť založená na základe «experimentálneho» postranného testovania otázkami typu: „Ako sa zachová druhý človek, keď sa ja zachovám takto, alebo vytvorím okolo neho takéto podmienky?“ Každý, kto pripravuje test alebo navrhuje nejaký test druhému kvôli tomu, aby potom na základe výsledkov testu s ním budoval nejaké vzťahy, objektívne (t.j. nezávisle od chápania tohto faktu a svojej vôle) takto generuje protitest vo vzťahu k nemu samému, v ktorom sa odkrýva najmä jeho osobná nedôvera k testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov nie je ničím motivovaná, okrem vlastných strachov, vypočítavosti alebo nejakej zaujatosti testujúcej strany. V dôsledku toho, strana pokúšajúca sa testovať druhú stranu dostáva vo väčšine prípadov veľmi nízke hodnotenie v tomto protiteste, ktorý sama vyvolala, pretože testovaná strana vycíti neprirodzenú umelosť tohto testovania, čosi ako úmyselnú faloš a neúprimnosť v správaní sa testujúcej strany voči svojej osobe.

Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na základe takéhoto prístupu netvoria. Boh varoval ľudí pred «experimentmi» vo vzťahu k Sebe, tie oddávna dostávali názov «pokúšať Boha»[112].

No subjektívnu zložku tejto podmienenosti (Bohom predkladaných dôkazov Svojej existencie) mnohí chybne označujú puncom plnej a dostatočnej odpovede na skúmanú otázku[113]. Vôbec pritom nevnímajú objektívnu zložku problematiky, a hodnotia presvedčenie druhých ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, ktorý nemá pod sebou žiadny objektívny základ, pretože toto presvedčenie druhých o Božej existencii je akoby len ich vlastným výmyslom a dôsledkom halucinácií, a tiež výsledkom ich dôvery cudzím podvodníkom[114].

No lepšie na tom nie je ani ten, kto prišiel k «viere v jediného Boha» (ako aj k viere v nejakých iných bohov) a je v nej natoľko «pevný» a «zaťatý», že akoby ani nemal potrebu v živých dôkazoch Božej existencie. Hoci takýto „veriaci“ hodnotí presvedčenie ateistov o Božej neexistencii ako ich vlastný neopodstatnený subjektivizmus, predsa len aj on sám tiež zotrváva v zajatí subjektivizmu, avšak iného typu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú nasleduje.

Boh nepotrebuje dokazovať Svoju existenciu, a ani človek nepotrebuje aby mu Boh opakovane každý deň dokazoval jeden a ten istý objektívny fakt Svojej existencie.

No život človeka v súlade s Bohom — predstavuje vedomý dialóg s Bohom skrze životné udalosti človeka a okolnosti, pred ktoré Boh človeka postaví.

A hoci sa Boh v Živote tak či onak neprestajne prihovára každému človeku, no už prvé a jednorazové uvedomenie si človekom tohto faktu, na základe nejakých javov v jeho vnútornom i všetkými zdieľanom vonkajšom svete, sa stáva pre človeka dôkazom Božej existencie.

Preto odmietanie ľuďmi «pevnými» a «zaťatými» vo viere — Božích dôkazov svojej existencie, adresovaných každému z nich osobne, v skutočnosti v mnohých prípadoch predstavuje ich principiálne odmietnutie nadviazania (život harmonizujúceho) dialógu s Bohom. Vo výsledku títo «pevne» a «zaťato» veriaci «v Boha», nevnímaví k osloveniam Boha v ich živote, sa sami menia na biorobotov-zombi, ktorí s vytrvalosťou, hodnej lepšieho využitia, sa snažia do dogiem svojich vieroúk tvrdošijne napasovať Život, vrátane diktovania Bohu, čo a ako má byť uskutočnené v Jeho Zámere.

Takéto odmietnutie život harmonizujúceho dialógu s Bohom, hoci ich motivácie sú rozdielne, je to čo spája aj bezducho veriacich v to, že Boh existuje, aj tých, čo sú presvedčení, že Boh neexistuje. Jedno aj druhé je však život disharmonizujúcim ateizmom.

Preto to, čo je napísané o dôkazoch Božej existencie — samo osebe nie je dôkazom Božej existencie, ale len informáciou pre každého o možnosti takýto dôkaz[115] získať.

Avšak žijeme v spoločnosti, v ktorej by získanie takéhoto skrytého i Zjaveného dôkazu znamenalo pre veľmi veľa ľudí obrovský problém, pretože by ich postavilo pred voľbu:

● buď pokračovať vo vedení tej existencie, akú viedli doteraz, nazývajúc to raz životnou radosťou, inokedy nezmyselným a bezcieľnym trápením;

● alebo zmeniť svoje mravy, etiku a začať, napokon, žiť v zmysluplnom súlade s Bohom v duchu Jeho Zámeru.

A pre mnohých je výhodnejšie nevedieť o možnosti takejto voľby, pretože sa už zžili s prvou možnosťou, a desí ich samotná možnosť, že Boh v Živote nie je taký, ako o Ňom učia služobníci príslušného kultu. A začať žiť v súlade s Ním — znamená zrieknuť sa svojho aktuálneho «automatického» životného štýlu, vzdať sa spoločnosti uviaznutej v nerestiach, a «osamote» (ako sa im zdá, čo mnohých desí) sa povzniesť nad jej historicky sformované tradície, kulty, celkovú kultúru a nasmerovanie ich zmien pod vplyvom vášní a bezduchej inercie; avšak povzniesť sa nad spoločnosťou kvôli návratu do spoločnosti a kvôli zmene orientácie jej života.

Ďalší by uprednostnili prvú možnosť, no radi by túto voľbu urobili vo Svete, nad ktorým niet neobmedzenej moci Boha, ktorý Seba obmedzuje len Ním samotným zvolenou etikou — byť milostivý.

Okrem toho sú aj takí, ktorí si kladú požiadavky na dôkazy Božej existencie, čo v zamlčaní predpokladá «bezcitnosť» a pomätenosť Boha, kvôli čomu hľadajú dôkazy mimo rozumného dialógu s Ním, a samozrejme nič nenachádzajú; a niektorí vychádzajú z túžby «chmatnúť Boha za bradu» a aby Boh «im robil poslíčka», nevšímajúc si toho, že sa stávajú podobnými starene z „Rozprávky o zlatej rybke“ A.S.Puškina. Mnohí však skrátka zotrvávajú v omyle alebo sa stávajú nevnímavými.

A nerozumní zasa chybne stotožňujú prejavy Všedržiteľnosti, adresované osobne rôznym ľuďom, aj Božie dopustenie vo vzťahu k rôznym ľuďom osobne, s bezdôvodnou, bezcieľnou, mravne a eticky nemotivovanou náhodou (mal šťastie alebo smolu — v závislosti od ich mravne podmieneného vzťahu k «náhodám»). Tí čo sa stali nevnímavými — bez preskúmania a pochopenia prehliadajú mnohé z toho, pred čo ich stavia Život, čím si sami pre seba kopú nepriechodnú priepasť medzi sebou a Životom.

6.1. Proti filozofii „dialektického“ materializmu a jej vlastníkom

Zakladatelia „dialektického“ materializmu sa neopodstatnene domnievali že Boh neexistuje. F.Engels zotrvával v moci názoru:

«…každá relígia[116] nie je ničím iným, než fantastickým odrazom v hlavách ľudí tých vonkajších síl, ktoré nad nimi panujú v každodennom živote — odrazom, v ktorom pozemské sily dostávajú formu nadpozemskú. (...) V ďalšom štádiu rozvoja sa celý súbor prírodných a spoločenských atribútov množstva bohov prenáša na jedného boha, ktorý je zase len odrazom abstraktného človeka. (...) V tejto forme, pohodlnej pre použitie a ku všetkému prispôsobenej, môže relígia pokračovať vo svojej existencii ako priama, t.j. emocionálna forma vzťahov ľudí k nad nimi panujúcimi cudzími silami, prírodnými aj spoločenskými, do tých čias, kým sa ľudia fakticky nachádzajú v moci týchto síl. (...) keď spoločnosť, získaním vlastníctva celého súboru výrobných prostriedkov a jeho plánovitým riadením oslobodí, takýmto spôsobom, seba aj svojich členov od tohto otroctva, v ktorom ich dnes držia nimi samými vyrobené, no vzdorujúce im ako neprekonateľná cudzia sila, výrobné prostriedky, teda, keď človek bude nielen mieniť, ale aj meniť — až potom zmizne posledná cudzia sila, ktorá sa dodnes ešte odráža v relígii, a spolu s ňou zmizne aj samotný religiózny odraz, z toho jednoduchého dôvodu, lebo už nebude čo odrážať» („Anti-Duhring”, citované vydanie, str. 321 — 323).

Či už bol tento názor následkom jeho omylu alebo nevnímavosti — bohvie. Avšak zakladatelia[117] poznali aj „dialektické“ zákony «negovania negácie», «prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a kvalitatívnych na kvantitatívne» a na ich základe (dokonca aj pri škodlivosti nimi vypravovaných formulácií zákonov dialektiky) by plne mohli predložiť hypotézu (avšak pri inej mravnosti), že ak na nesenie rozumu ako javu je potrebné určité množstvo určitým spôsobom organizovanej matérie, zoskupenej do ľudského organizmu, tak potom na nesenie podstatou analogického rozumu bude možno potrebné väčšie alebo menšie množstvo nebielkovinovej, inak organizovanej matérie, a teda: to čo sa im javí ako «neživé» a «nerozumné» — môže byť časťou iného druhu organizmu, ktorý ako systémový celok nesie v sebe aj život, aj rozum, avšak na základe iného druhu fyziológie.

No vzájomné vzťahy nositeľov rozumu sú podmienené mravmi a (z mravov plynúcej) etiky, a nie fyziológiou[118]. Vzájomne sa vylučujúce mravy a etika (vrátane absencie mravov a etiky u jednej zo strán) — sú dôvodom k tomu, aby prinajmenšom neprebiehala ani komunikácia, ani výmena názorov.

Ak by túto hypotézu predložili (čo je plne v moci logického rozumu — o ohraničenosti ktorého hovoril A.S.Chomjakov), bolo ďalej možné pohľadať v dejinách ľudstva dôkazy a stopy komunikácie ľudského rozumu s rozumom neľudským, pohľadať praktické dôkazy k vyslovenej hypotetickej domnienke, ako si to žiada dialektika. A v takom prípade by nasledujúce dejiny nepoznali žiaden „dialektický“ materializmus.

Mýty a legendy všetkých národov by dali množstvo informácií tohto druhu. Napokon, za predpokladu, že Boh, Tvorca a Všedržiteľ — ak existuje — a je rozumný, a milosrdný, bolo by možné sa k Nemu obrátiť priamo. Bolo by možné urobiť jedno aj druhé. A ak by bol hľadaný naozaj pravdivý objektívny zmysel Života a nebola by odháňaná určitá mravne neprípustná informácia z predpojatosti že sa jedná výlučne o «fantastický a prekrútený odraz objektívnej reality», tak by sa «subjektívna dialektika» — dialektickosť myslenia — skutočne stala účinným spôsobom chápania objektívnej pravdy ľuďmi v ich vedome zmysluplnom a srdečnom dialógu s Bohom i medzi sebou navzájom.

No „dialektikovia“-materialisti sa tejto sfére činnosti vždy vyhýbali. Alebo zamotaní do problémov každodenného zhonu a pod jeho tlakom, akonáhle sa vzdali „dialektického“ materializmu, upadli do idealistického ateizmu: t.j. do moci «všemohúceho boha, ktorý je na oplátku len odrazom abstraktného človeka».

Kým koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa študenti a absolventi seminárov (vyčerpaní idealistickým ateizmom, kaličiacim osud ľudí a ohovárajúcim Boha, ktorý existuje, ktorá bola pre samotných ľudí vo všednom živote príťažou) hádzali do náruče „dialektického“ materializmu a materialistického ateizmu, tak počiatkom spoločenskej krízy (organizovanej na základe filozofie „dialektického“ materializmu) sa „dialektickí“ marxisti zástupmi valili do náruče idealistického ateizmu, nepremýšľajúc nad tým, že ľudia počas celej histórie vymýšľali na Boha klebety úplne rovnako, ako na svojich blízkych aj cudzích ľudí, a preto mal F.Engels sčasti pravdu, keď hovoril, že «všemohúci boh je len odrazom abstraktného človeka»; no ak máme byť presnejší, — tak je odrazením nie «abstraktného», ale, jemne povedané, vôbec nie dobrého človeka. Tá posledná okolnosť sa aj stala tou mravnou osnovou, na ktorej sa adaptovali motivované „vedecky“ podložené ateistické názory.

No o fakte, že táto fikcia boha (ktorý neexistuje) podľa obrazu a podoby (jemne povedané) vôbec nie dobrého človeka prekrýva v ľudskom vedomí obraz pravého Boha, ktorý existuje — o tom sa ani „dialektickí“ materialisti, ani služobníci kultov vymyslených „bohov“ nezamýšľajú a nehovoria o tom. A v tomto odmietaní pravého Boha, ktorý existuje, sú materialistický aj idealistický ateizmus jednotní, hoci ostávajú v nezmieriteľnom nepriateľstve medzi sebou i so Životom, a verbujú prebehlíkov jeden u druhého.

No takýto druh hypotetického predpokladu predložený nebol, hoci si to žiadali formulácie zákonov dialektiky, aj «teória odrážania» objektívneho sveta do ľudskej psychiky, rozvinutá v „dialektickom“ materializme. A pretože nebol predložený, nebol ani preverený, a dialektická metóda chápania objektívnej pravdy sa ukázala byť v psychike početného davu „dialektikov“ materialistov nepredvídateľne nefunkčná.

Pri analýze „dialektického“ materializmu a pokusov využiť v ňom dialektickú metódu chápania objektívnej pravdy subjektmi — «dialektikmi-materialistami» — pričom nie tými najslabšími v intelektuálnom ohľade, ale skutočne dobre a všestranne informovanými vo svojej dobe, sme odhalili rad principiálne vážnych okolností, bezprostredne spojených s funkčnosťou subjektívnej dialektiky:

● F.Engels a V.I.Lenin, hoci každý po svojom, no obaja sa «rozbili» pri pokuse povýšiť definíciu pojmu «matéria» na úroveň «všeobecné», a nevšimli si zlyhanie činnosti svojho intelektu v snahe vytvoriť definíciu na úrovni «všeobecné»;

● funkčnosť dialektickej metódy poznania objektívnej pravdy je podmienená zhodou subjektívnych rozdielností v psychike človeka analyzujúceho život s objektívnymi rozdielnosťami, a jej nefunkčnosť zasa ich nezhodou[119];

● samotní «dialektici-materialisti» nevidia, kedy a ako strácajú súlad medzi subjektívnymi rozdielnosťami a objektívnymi rozdielnosťami a — odtrhávajúc sa pritom od Života — trúfalo pokračujú v úvahách o veciach, ktoré im ich pojmy neumožňujú pochopiť[120];

● a rovnako, veľké množstvo ľudí (medzi ktorými vedú najmä profesionálni filozofovia) už jeden a pol storočia číta diela zakladateľov, učia sa ich slovné obraty, ale tak isto nevidia, že sú antidialektické, nezmyselné a v mnohom aj životu nebezpečné.

A ak máme vyvodiť záver z týchto faktov, tak vznikajú dve otázky:

1. Ako sa objektívne rozdielnosti (vlastné Životu) premieňajú v psychike subjektu na subjektívne rozdielnosti[121].

2. Druhá otázka pramení z prvej a týka sa hranične zovšeobecňujúcich pojmov, bezprostredne predchádzajúcich pojmu «absolútne Všetko» (v „dialektickom“ materializme je to pojem «objektívna realita») v hierarchickej postupnosti zovšeobecnení, rovnako ako i otázka prvotných rozdielov, bezprostredne nasledujúcich za pojmom «absolútne Všetko» («objektívna realita») pri myšlienkovom pochode od neho k nejakej časti z množiny udalostí[122] v Objektívnej realite.

Problém dosiahnutia objektívnej funkčnosti «subjektívnej dialektiky» je riešiteľný, ak objektívne (t.j. nezávislé od vôle a priania subjektov) odpovede na tieto dve otázky skutočne existujú.

V opačnom prípade vedecká filozofia, ktorá by bola schopná poskytnúť odpoveď na ZÁKLADNÚ OTÁZKU o jasnej predvídateľnosti následkov, ako základu pre výber najlepšieho variantu riadenia priebehu udalostí — nie je objektívne možná, v dôsledku čoho treba profesionálnych filozofov zaradiť na zoznam profesionálnych parazitov a zamestnať ich v spoločensko-prospešných oblastiach činnosti, a zároveň začať hľadať a pestovať «zaklínačov živlov», predvídajúcich budúcnosť a riadiacich život spoločnosti a sociálnych skupín na základe teoreticky neformalizovaných zručností, ako to bývalo kedysi v primitívnych kultúrach[123].

A odpovede na tieto otázky, predstavujúce kľúč k fungovaniu subjektívnej dialektiky ako metódy chápania objektívnej pravdy cestou kladenia otázok a klasifikácie pojmov, cestou rozdelenia množiny javov na rody a druhy, boli dané v OTVORENEJ PODOBE v náboženstve ešte v 7. storočí nášho letopočtu, v Zvestovaní Mohamedovi, ktoré zapadlo do osnovy historicky sformovaného islamu, hoci väčšina tých, čo si hovoria moslimovia, aj tak tieto kľúče nepoužili.

Jednako, analýzu týchto otázok nezačneme citovaním a komentovaním Koránu. My, zladení v skrytosti s našim chápaním koranického Zvestovania, ukážeme otvorene a na intelektuálno-rozumovej báze vnútorný nesúlad „dialektického“ materializmu používajúc pritom dialektiku (ako metódu chápania objektívnej pravdy cestou kladenia konkrétnych otázok a získavania na ne konkrétnych odpovedí) adekvátne klasifikácii pojmov a rozdeleniu vecí na rody a druhy — čo spočiatku aj tvorilo obsah pojmu «umenie dialektiky», ktorá ho vyjadrovala v živote spoločenskej praxe dialektického myslenia jak individuálneho, tak aj kolektívneho.

Obrátime sa k „Materializmu a empiriokriticizmu“ V.I.Lenina a uvedieme nielen leninskú definíciu termínu «matéria», ale aj ten text, v ktorom sa definícia nachádza:

«…je absolútne neprípustné miešať, ako to robia machisti[124], učenie o tom-ktorom zložení matérie s gnozeologickou kategóriou, — miešať otázku o nových vlastnostiach nových druhov matérie (napríklad, elektrónov) so starou otázkou teórie poznania, s otázkou o zdrojoch nášho poznania, o existencii objektívnej pravdy atď. Hovoria nám, že Mach «odhalil elementy sveta»: červené, zelené, tvrdé, mäkké, hlasné, dlhé a pod. My sa pýtame: keď človek vidí červené, cíti tvrdé atď. je mu dávaná objektívna realita alebo nie? Táto prastará filozofická otázka je Machom dopletená[125]. Ak mu dávaná nie je, potom spolu s Machom nevyhnutne skĺzavate do subjektivizmu a agnosticizmu[126], do vami zaslúženého objatia imanentizmu[127], t.j. filozofických Meňšikovcov[128]. Ak mu dávaná je, potom je potrebný filozofický pojem pre túto objektívnu realitu, a tento pojem je dávno vypracovaný, týmto pojmom je práve matéria. Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku v jeho vnemoch, ktorá sa kopíruje, fotografuje, odráža našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich. Preto hovoriť, že takýto pojem môže «zostarnúť», je len detské bľabotanie, nezmyselné opakovanie argumentov módnej reakcionárskej filozofie. Mohol vari zostarnúť za dve tisícky rokov boj idealizmu a materializmu? Tendencií alebo línií Platóna a Demokrita vo filozofii? Boj náboženstva a vedy? Popierania objektívnej pravdy a jej prijímania? Boj prívržencov mimozmyslových vedomostí s ich protivníkmi?

Otázka, či prijať alebo odmietnuť pojem matérie, je otázkou dôvery človeka k svedectvu jeho zmyslových orgánov.[129] Otázka o zdroji nášho poznania, je otázkou, ktorá sa kládla a skúmala od samého počiatku filozofie, je otázkou, ktorá môže byť prestrojená na tisícky spôsobov profesormi-klaunami, ktorá ale nemôže zostarnúť, tak ako nemôže zostarnúť otázka, či je zdrojom ľudského poznania zrak, hmat, sluch a čuch[130]. Pokladať naše vnemy za obrazy vonkajšieho sveta – priznávať objektívnu pravdu – zastávať hľadisko materialistickej teórie poznania – je jedno a to isté („Materializmus a empiriokriticizmus“, citované vydanie, str. 140, 141).

Vyššie sme preukázali, že definícia pojmu „matéria“ V.I.Leninom nezodpovedá pojmu na úrovni «všeobecné», majúc tým na mysli, že táto definícia je len zúžením, obrezaním pojmu «objektívna realita» na úroveň pojmu nižšej kategórie. Uvedený odsek ukazuje, že V.I.Lenin neprikladal význam, ani si nevšimol nasledujúce otázky:

● je rozdiel medzi červenou a zelenou objektívnym rozdielom, existujúcim pomimo našich zmyslových orgánov, vnemov a pomimo vedomia ľudí?

● existoval aj v dobe, keď ľudstva na Zemi ešte nebolo a uvažovať nad touto témou nemal kto?

● čím je podmienený?

Z pohľadu farboslepého človeka alebo koňa, ktorý nevidí svet farebne, objektívny rozdiel medzi červenou a zelenou farbou skutočne nie je, väčšina ľudí však nie je farboslepá; dokonca aj farboslepý, ak je vyzbrojený spektroskopom, tak sa preň rozoznanie tohto rozdielu, hoc aj nepriamo, no predsa len stáva objektívne dostupným — pomocou prístrojovej bázy vedy, a nie priamo vnemovo. No ak sme vidiaci a vidíme rozdiel medzi «červenou» a «zelenou» bezprostredne vnemovo alebo nepriamo pomocou nástrojov technosféry; ak uznáme, že objektívny Svet (matéria) existuje pomimo nášho vedomia, a naše vnemy nám prinášajú obrazy, «súzvuky» a «melódie» vonkajšieho sveta — potom máme právo položiť si otázku:

A obrazy vonkajšieho sveta, napríklad, rozdiel medzi červenou a zelenou farbou sú objektívne? alebo sú len výplodom nášho subjektivizmu?

A odpoveď na nami položenú otázku, potvrdzovaná Životom, je len jedna:

Obraz je objektívny, hoci sám osebe nie je materiálny: do matérie sa len zobrazuje/zaznamenáva. No schopnosť subjektu (ako aj jeho neschopnosť) vnímať objektívny obraz, ako aj samotné subjektívne vnímanie objektívneho obrazu sú podmienené osobitosťami organizácie (usporiadanosti) matérie tvoriacej subjekt, ako aj matérie nesúcej obraz[131].

Takto napríklad nevidíme ultrafialovú časť spektra, v dôsledku všeobecných vlastností zdravého ľudského tela. A pri chybných odchýlkach od zdravotnej normy sú možné aj hluchota, slepota (plná alebo čiastočná, čoho príkladom je aj farbosleposť). Čiže aj norma, aj odchýlky od nej sú podmienené osobitosťami v organizácii špecifického druhu matérie, z ktorej je sformovaný subjekt: porucha v poradí (v štruktúre) usporiadania chromozómov a... červená je zrazu „zelená“ alebo je vidno ultrafialovú či infračervenú.

A toto bolo zjavné aj v časoch zakladateľov „dialektického“ materializmu. Takto, F.Engels nejedenkrát videl svoj obraz v zrkadle, videl svoj obraz na fotografiách. Videl K.Marxa aj naživo, aj na fotografiách. Vedel, že obraz jeho a K.Marxa sú dva objektívne odlišné obrazy. Vedel, že každý z obrazov ostane sám sebou nezávisle od jeho materiálneho nosiča: živého «bielkovinového tela», optického vyobrazenia tohto tela v zrkadle alebo jeho zobrazenia na fotografii, t.j. obraz je objektívny. Vedel, že obraz sám osebe nie je materiálny (v zmysle, že nie je charakterizovaný hmotou alebo iným druhom matérie nesúcej obraz), a neexistuje ani jednoznačná podmienenosť obrazu materiálnym nosičom, pretože na fotografickej doske môže byť zaznamenaný obraz hociktorého materiálneho objektu, ktorý sa ocitne v zornom poli objektívu fotoaparátu, opatreného spočiatku čistou fotografickou doskou.

To isté sa týka aj V.I.Lenina, tým skôr, že pri svojej kritike Machistov, on o tomto nemateriálnom a objektívne existujúcom píše: kopíruje sa, fotografuje sa, a nakoniec sa objektívna pravda o vonkajšom svete stáva vlastníctvom človeka, avšak o objektivite tohto nemateriálneho ani slovka: veď (spomínaná matéria*) sa «kopíruje» nie v zmysle, že by vytvorila totožný materiálny duplikát objektu zmyslovými orgánmi; oni len vytvoria viac či menej detailný duplikát pôvodného obrazu, za pomoci materiálnych procesov vlastných ľudskému organizmu alebo tých, ktoré sa mu podriaďujú vo vonkajšom svete, a tento nemateriálny duplikát nazývajú „dialektici“-materialisti «odrazom», «poznaním», a idealisti, ako možno pochopiť z „Materializmu a empiriokriticizmu“, «skúsenosťou», «čistou skúsenosťou», pridávajúc jej subjektívny alebo objektívny charakter v závislosti od okolností a charakteru idealizmu (subjektívny alebo objektívny).

Otázka, či každý obraz predstavuje sám osebe čosi nemateriálne, no objektívne, čo je neoddeliteľnou súčasťou objektívnej reality? — patrí podľa nášho chápania do rovnakej kategórie «gnozeologických otázok»[132], posúdenia ktorých je v literatúre „dialektického“ materializmu mnoho, vrátane samotného „Materializmu a empiriokriticizmu“:

«Veci existujú nezávisle od nášho vedomia, nezávisle od našich vnemov, mimo nás, lebo je isté, že alizarín existoval včera v uhoľnom dechte, a je tiež isté, že včera sme nevedeli nič o tejto existencii, žiadne vnemy sme od tohto alizarínu neprijímali („Materializmus a empiriokriticizmus”, citované vydanie, str. 113).

— Odpovedzte: «Áno» alebo «Nie».

Jednako, dialektický materializmus si sám «gnozeologické otázky» o objektívnosti nemateriálneho nekladie. Zameňte v tomto citáte slovo «veci» za slovo «obrazy»: otázka tak získa nový zmysel, odpoveď na ktorú si vyžaduje jedno — opustiť košiar materializmu, a predovšetkým „dialektického“ materializmu.

A teraz porovnáme nejaké fakty.

V kompletnej zbierke diel V.I.Lenina (piate vydanie) sa „Slovník živého jazyka veľkoruského“ od V.I.Daľja spomína trikrát. Pričom, ako možno pochopiť z príslušných miest zbierky, kde sa spomína „Slovník“, V.I.Lenin sa s ním oboznámil až po roku 1917, t.j. na sklonku svojho života. A v „Slovníku“ V.I.Daľja sa uvádza ľudové porekadlo «Niet veci bez obrazu»[133]. Ak ho porovnáme s práve uvedeným «gnozeologickým» citátom z „Materializmu a empiriokriticizmu“, tak toto porekadlo odkrýva oveľa hlbší pohľad na veci (v konkrétnosti), a na objektívnosť matérie (všeobecne); pohľad, ktorý je odlišný od pohľadov európskych filozofických škôl.

Je to jeden z mnohých indikátorov toho, že ľudová životná múdrosť v súhrne ruskojazyčných prísloví a porekadiel národov Ruska v 19. storočí v mnohom prevyšovala «vedeckú filozofiu» vládnucej „elity“ v Európe, vrátane ruskej európskej vzdelanej „elity“. A ak by „elitárna“ «vedecká filozofia» systematicky nepohŕdala ľudovou múdrosťou[134] a nestavala sa jej na odpor, vyhla by sa[135] tak mnohým vážnym chybám.

No pri širšom zadaní je otázka o objektívnosti vyložene nemateriálneho obrazu, nezávislého od konkrétneho druhu matérie, ktorá ho nesie — otázkou o objektívnej pravde (alebo inými slovami, o objektívnosti zmyslu Života, o objektívnosti informácie, o objektívnosti ideí) ako nemateriálnej súčasti bytia, ktorá sa zaznamenáva Životom v matérii vo všetkých (človeku známych aj neznámych v každej dobe) podobách, a na označenie ktorých sú potrebné náležité «filozofické» kategórie.

Avšak objektívnosť nemateriálnych obrazov vecí (v nich stvárnenej informácie), to ešte nie je všetka objektívna nemateriálnosť v Živote. Obraz zostáva sám sebou, nezávisle od jeho prenosu z jedného druhu nosnej matérie do iného druhu matérie; zostáva sám sebou v každej z množstva svojich kópií, umelo alebo prirodzene zaznamenávaných do toho-ktorého druhu matérie. A to nás privádza ešte k jednej «gnozeologickej otázke»:

Čo objektívne a zároveň nemateriálne dáva matérii objektívny obraz?

Matérii vždy dáva osobitosť usporiadanosť jej fragmentov, presnejšie povedané, obraz sa v matérii formuje určitým systémom organizácie matérie; a konkrétny obraz nesený matériou sa ničí zmenením tohto systému organizácie v štruktúrach matérie ktoré ho nesú. Toto je jedna zo súčastí vzájomnej podmienenosti kvality (v danom prípade — obrazu) kvantitou a usporiadaním[136].

Usporiadanosť (systém organizácie*) je tiež nemateriálna, hoci neoddeliteľne spojená s matériou a vyjadrená v nej, pretože vo Vesmíre niet neusporiadanej matérie: dokonca jeden druh «chaosu» je odlíšiteľný od iného podľa preň typických matematicko-štatistických charakteristík, pretože je usporiadaný[137] inak. Skutočne, usporiadanie rozmiestnenia molekúl chemických zlúčenín v emulzii na fotografickej platni (filme) je jedno, a pri stvárnení obrazu akvarelom (vodomaľbou) je prítomné iné usporiadanie (sú tam iné atómové štruktúry-zlúčeniny a aj iná usporiadanosť molekúl), pričom objektívny obraz zaznamenaný na fotoplatni a na akvareli môže byť jeden a ten istý, bez ohľadu na to, že na fotoplatni bol získaný pomocou techniky, a akvarel je výtvorom umeleckej tvorivosti človeka.

No termín «usporiadanosť» (systém organizácie*), jeho definícia, tu nevystihuje presne podstatu. Ak chceme vyjadriť podstatu, tak:

Každá usporiadanosť je prejavom miery — v zmysle určitosti a predurčenosti[138]: 1. číselná určitosť[139], t.j. určitosť množstva a poradia, ktoré súhrnne vytvárajú vektorovo-matričnú určitosť, vrátane určitosti rozdielov pravého a ľavého systému súradníc[140]; 2. predurčenie — t.j. určitosť, ktorá predchádza aktu tvorenia.

Predurčenosť: v jednej zo svojich najjednoduchších vyjadrení sa môže prejaviť ako — zákonitý vznik rovnakých chemických zlúčenín pri totožných fyzikálnych podmienkach pre molekuly atómov; a vo svojom vysoko organizovanom vyjadrení, no v hraniciach spoločnosti, sa môže prejaviť ako — zákonitosť (opakovanie) historických javov, ktorá je nepriamo úmerná ich duchovnosti[141], t.j. miere chápania samotnými ľuďmi — činiteľmi dejín — svojej minulosti a svojej orientácie do budúcnosti.

Vyššie uvedená postupnosť kladenia otázok a dávanie na ne všeobecne známych odpovedí zo života — predstavuje objektívny príklad toho, ako «subjektívna dialektika» láme zvnútra „dialektický“ materializmus, obnažujúc nedialektickosť „dialektického“ materializmu, strateného vo sne[142], v troch hranične zovšeobecňujúcich kategóriách — v trojjednote objektívnych rozdielnych kvalít — t.j. matérie-informácie-miery — z ktorých každá v poradí zovšeobecňovania[143] predchádza kategórii «Vesmír». A pojem trojjednoty matérie-informácie-miery je pojmom na úrovni «všeobecné» v rozsahu Vesmíru. F.Engels a V.I.Lenin sa «rozbili» pri pokuse povýšiť na túto úroveň «matériu ako takú». Pojem trojjednoty matérie-informácie-miery v poradí zovšeobecňovania bezprostredne predchádza pojmu «Život»=«Objektívna realita»=«Všetko čo je» — pojmu na úrovni «všeobecné», bez akýchkoľvek lokálnych ohraničení.

Takto pri budovaní filozofie „dialektického“ materializmu zafungoval algoritmus skúmania otázok vychádzajúci z princípu, aby «pre stromy nebolo vidno les», od počiatku zapracovaný do Biblického projektu zotročenia všetkých jeho majiteľmi a pohlavármi.

Všetci zakladatelia „dialektického“ materializmu[144] aj ich ideoví protivníci (filozofovia iných smerov), ako to vidno dokonca z relatívne neveľkého objemu nami uvedených citátov, píšu tak či onak presne o týchto troch vo Vesmíre neoddeliteľne prepojených kategóriách, nazývajúc ich rôznymi menami, no nevedia ich zlúčiť v jedno (pomocou dialektickej metódy[145] alebo nejako ináč) a syntetizovať na ich základe zovšeobecňujúci pojem, v ktorom by sa vyriešilo a stalo jasným NEDOrozumenie konfliktu medzi materializmom, idealizmom a «numerologickou filozofiou», bľabotajúcou o tom, že čísla vládnu svetom, ktorej ale idealizmus neprikladal patričný význam, a materializmus ju považoval za druh idealizmu.

Jedno z miest, ukazujúcich ako dialektický materializmus «zblízka nevidí» trojjednotu objektívne rozdielnych kvalít — matérie-informácie-miery a nechápe jej dôležitosť ako pojmu na úrovni «všeobecné» v rámci Vesmíru, hoci v podstate o nej hovorí, možno nájsť u F.Engelsa:

«Nägeli[146] najprv hovorí, že nie sme v stave rozpoznať skutočnosť rozdielov medzi kvalitami, a hneď nato hovorí, že podobné «absolútne rozdiely» sa v prírode nevyskytujú! /.../.

Po prvé, každá kvalita má nekonečne veľa kvantitatívnych gradácií, napríklad odtieňov farieb, stupňov tvrdosti a mäkkosti, trvanlivosti a pod. a hoci sú tieto (atribúty*) rozdielnej kvality, sú merateľné a poznateľné.

Po druhé, neexistujú kvality, ale len veci disponujúce kvalitami, a to nekonečným množstvom kvalít. Dve rozdielne veci majú vždy niektoré kvality spoločné (minimálne vlastnosť — telesnosti), ďalšie kvality sa odlišujú mierou, a nakoniec, ešte ďalšie kvality môžu niektorej z týchto vecí úplne chýbať» („Dialektika prírody“, kapitola „Poznámky a fragmenty“ – „Dialektika“, citované vydanie, str. 200).

V uvedenom citáte, ak použijeme terminológiu R.Avenariusa, tak F.Engels, a za ním aj celý „dialektický“ materializmus povyšuje matériu na úroveň «centrálneho člena»[147], znižujúc všetko ostatné na nižšiu hierarchickú úroveň zostavou nedefinovanej množiny «protičlenov», stojacich proti «centrálnemu členu», robí to však v zamlčaní (implicitne). Je to ďalší príklad, v ktorom „dialektický“ materializmus nemôže byť oddelený od subjektívneho idealizmu (v danom prípade «empiriokriticizmu»), následkom toho, že odtrhnutím sa od Života padá do číreho, do seba uzavretého subjektivizmu.

Fakt, že historicky reálni filozofovia-idealisti (vrátane formálneho logika-dialektika G.Hegela) nedospeli k pojmu trojjednoty objektívne rozdielnych (kvalít) matérie-informácie-miery, napriek tomu, že takmer všetci velikáni európskej filozofie krúžili okolo neho, zakopávajúc oň[148], — hovorí jednoznačne o tom, že ani všetky druhy idealizmu, rozvinuté koncom 19. storočia v biblickej kultúre (na Západe), neboli o nič lepšie od hociktorého z druhov materializmu tej doby.

No všetko v poriadku nie je ani vo filozofických tradíciách prameniacich zo znacharských kultúr národov Východu. Konkrétne, symbol možno chápať v zmysle dialektickej duality, o čom sme hovorili skôr: dva protiklady zlievajúce sa do jedného celku, z ktorých každý v sebe nesie kvalitu svojho náprotivku (čo je symbolicky vyjadrené bodkou opačnej farby, umiestnenou „na hlave“ každého «červíčka-žubrienky»).

Chápanie je však možné aj v zmysle trojjednoty: okrem týchto dvoch protikladov existuje ešte jedna — bezfarebná, priezračná a prázdna forma-matrica, ktorá sa prejavuje, t.j. stáva sa viditeľnou, pričom nerozlučne v sebe spája oba protiklady všetkým známeho . Bez tejto prázdnej, priezračnej a bezfarebnej formy, odlišnej od «jing» a «jang», by ostala z len neforemná machuľa «neurčitej farby a vzoru». Jednako, v široko známej literatúre zasvätenej východným filozofickým tradíciám sa nám nepodarilo naraziť na výklad v zmysle trojjednoty matérie-informácie-miery.

Pritom dobré je si všimnúť, že do interpretácie ako symbolu trojjednoty matérie-informácie-miery v tvorenom Vesmíre spadajú maximálne zovšeobecňujúce kategórie vnímané človekom v živote priamo, čo ju odlišuje od tradičnej interpretácie , o ktorej sme hovorili predtým, a v ktorej je priame vnímanie vesmírnych zložiek «jing» a «jang» pre väčšinu problematické.

A táto chybnosť, nepochopenie a prekrútenosť chápania Života ako všezahŕňajúceho Božieho bytia a trojjednoty matérie-informácie-miery v tvorenom Vesmíre idealizmom a materializmom vo všetkých jeho podobách sa vo VEREJNÝCH FILOZOFIÁCH SPOLOČNOSTI zachováva dodnes. Je zapríčinená zlobou, nemravnosťou a neetickosťou filozofov vo vzťahu k skutočnému Bohu ktorý existuje, a nie k tým „bohom“:

● ktorých si idealistickí ateisti vymysleli celú hromadu, a ktorých obrazmi vo svojich srdciach zamenili obraz skutočného Boha — služobníci rôznych historicky sformovaných egregoriálno-magických kultov aj im dôverujúci občania;

● ktorých materialistickí ateisti odmietajú v podstate správne, no nezamýšľajú sa pritom o skutočnom Bohu, ktorý existuje, ani o VZÁJOMNÝCH vzťahoch s Ním každého človeka osobne, spoločenstiev a ľudstva vcelku.

A pritom všetkom európska verejná filozofia PRAMENIACA Z BIBLIE oddávna stavia všetkých čo sa s ňou stretajú pred voľbu:

Idealizmus alebo materializmus? Tretie[149] netreba! Vyberte si! — No pri výbere z dvoch umelo a zlomyseľne vykonštruovaných druhov lži si nemožno vybrať pravdu.

A v tom istom čase aplikovaná filozofia (t.j. nie abstraktno-kabinetná) na základe trojjednoty prvotných odlišujúcich sa kvalít — t.j. matérie-informácie-miery — existovala celý ten čas v tej istej biblickej kultúre, no nebola určená pre systém verejného filozofického vzdelávania, ale pre internú potrebu judejských «ezoteristov».

Obrátime sa k časopisu „MOST“, № 25, r. 1999. V ňom je zverejnený článok vedúceho Centra pre tvorbu komplexných ekonomických programov „Modernizácia“ – Jevgenija Giľbo s názvom „Technokracia by mala menovať kompetentných národných lídrov“. Článok predchádza preambula:

«Existujú dva systémy poznatkov o svete, to znamená, že aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém poznatkov je určený pre široké masy. Druhý pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.

Historicky toto rozlíšenie badať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systémy vzdelávania poznáme. Už v Starom Egypte (odkiaľ aj vytryskol Biblický projekt zriadenia neobmedzenej svetovej nadvlády na rasovom „elitárno“-nevoľníckom základe a monopole judejov na medzinárodné úžerníctvo: - naše spresnenie v citáte) sa vzdelanie pre úradníkov a nižšie žrečeské kasty výrazne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, tvoriacich špičku žrečeskej kasty a okolie faraónov. V starej Mezopotámii vidíme tiež podobné rozlíšenie. V starej Judei sa vedomosti pre národ (Tóra, Talmud a kroniky) tiež výrazne odlišovali od znalostí nadobudnutých levítami. A napokon, kresťanská cirkev v priebehu svojho panovania nad umami stredovekej Európy mala tiež jednu pravdu pre národ a radový klérus, a celkom inú pre zasvätených».

A ak si položíme otázku, čo také vedeli a chápali levíti – pokračovatelia vyššieho „žrečestva“ starovekého Egypta vo vedomostiach a kultúre, čo nechápali ostatní, napriek tomu, že to možno aj poznali? — tak odpoveď na ňu možno nájsť v okultnej literatúre[150]:

«Tridsiatimi dvoma cestami — nádhernými, múdrymi, načrtol JH, JHVH, Sabaoth (Boh zástupov*), Boh Izraela, Boh Živý a Kráľ Večný, Všemohúci, Milosrdný a Odpúšťajúci, Vznešený a Prebývajúci vo večnosti, — vznešené a sväté je Jeho Meno, — vytvoril svet Svoj troma seferim: sefar, sipur a sefer.» (Epigraf k jednej z kapitol knihy V.Šmakova „Svätá kniha Thovta. Veľké arkany Taro“, r. 1916, reedícia r. 1993).

A vysvetlené je to v poznámke pod čiarou:

«Prvý z týchto termínov (Sefar) má označovať čísla, ktoré jediné nám dávajú možnosť zistiť nevyhnutné funkcie a vzťahy každého (podľa kontextu, možno: človeka) aj veci kvôli tomu, aby bolo možné pochopiť cieľ, pre ktorý bola vytvorená; aj MIERA dĺžky, aj MIERA objemu, aj MIERA váhy, pohyb i harmónia — VŠETKY TIETO VECI SÚ RIADENÉ ČÍSLAMI. Druhý termín (Sipur) vyjadruje slovo a hlas; pretože je to Božské slovo a hlas, a pretože je to Božské Slovo, je to Hlas Boha Živého, Ktorý zrodil bytosti v ich rozličných FORMÁCH, či už sú vonkajšie, alebo vnútorné; to jeho (tento termín*) treba chápať v týchto slovách: „Boh povedal: „Buď svetlo“ a „nastalo Svetlo“. Nakoniec, tretí termín (Sefer) označuje písmo. Písmo Boha je PLOD TVORENIA. Slová Boha sú Jeho Písmom. Myšlienka Boha je Slovom. Tak myšlienka, slovo i písmo je v Bohu iba jedno, kým v človeku sú tromi.» („Cuzary“, 4, § 25, cit. z knihy V. Šmakova „Svätá kniha Thovta“, str. 245; zvýraznenie niektorých fragmentov v texte veľkými písmenami — je naše).

V podstate, ako písal Aristoteles Alexandrovi Macedónskemu, «aj keď sú tieto učenia zverejnené, zároveň akoby ani zverejnené neboli»: vyumelkované, rozvláčne aj bez slovných komentárov, ktoré dokážu dať len „znalí ľudia“, t.j. znachari (ako sa môže mnohým zdať) — ťažko pochopiteľné, čo vylučuje možnosť jednoznačného chápania napísaného väčšinou svojvoľných hľadačov pravdy mimo systémov zasvätení.

A práve toto (nemožnosť chápania v dôsledku úmyselného vyjadrenia nejednoznačnosti navzájom sa vylučujúcich zmyslov) tvorí hlavnú osobitosť vzdelania «pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť», a presnejšie povedané: pre úzky kruh, ktorý má ambície neobmedzene a nezodpovedne vládnuť[151].

Avšak, napriek tomu možno v «Písme Božom» (plodoch Božej tvorby) rozpoznať matériu vo všetkých jej podobách, v Myšlienke Božej možno rozpoznať objektívnu informáciu, zmysel života, a v Slove Božom možno rozpoznať mieru. A to všetko vytvára trojjednotu matérie-informácie-miery v stvorenom Vesmíre. To znamená, že filozofia na základe trojjednoty objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery existovala historicky dlhodobo, a zákulisní pohlavári Biblického projektu zotročenia všetkých, opierajúc sa o ňu, rozhojdávali spoločenské vedomie ako kyvadlo od «idealizmu» k «materializmu» a opačne, a nedovolili mu zastaviť sa, ukončiť ten zhon a spamätať sa, aby bolo možné dospieť k pravde — trojjednote matérie-informácie-miery.

K.Marx, ako vnuk dvoch rabínov, mohol byť od detstva oboznámený s touto «ezoterickou» aplikovanou filozofiou pohlavárov biblického projektu v jej neskrývanej podobe: všetko citované z knihy V.Šmakova patrí k judejskej, rabínskej tradícií «misticizmu». No ak by aj K.Marx v živote takéto posvätenie odmalička svojimi staršími príbuznými nedostal, tak algoritmika jeho psychiky bola nastavená podľa ladičky filozofie na základe trojjednoty objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery pre jeho automatickú príslušnosť k určitým rodovým egregorom[152]. Napriek tomu, táto filozofická ladička sa v «dialektickom materializme» neprejavila, pretože judejský egregor bol vo vzťahu k zvyšnej spoločnosti agresívny a „nechcel[153]„ jej dať zbraň na ochranu pre sebou samým. Preto pri analýze otázky na úrovni súčinnosti judejského egregoru a ďalších egregorov ľudstva v dnešnej globálnej civilizácii:

Celý «dialektický materializmus», vytvorený pod vedením a za priamej účasti K.Marxa je vyložený podfuk obzvlášť veľkých rozmerov, tvorený pod egregoriálnym vedením s cieľom uviesť ľudí do omylu a na tomto základe ich vykorisťovať. A samotný K.Marx naozaj nebol ani «marxistom», ani pravým komunistom, ale imitačným provokatérom, zúčastňujúc sa tejto úlohy v mnohom vedome (a ak úplne nevedomky, potom bol očividne slaboduchý).

V prospech tohto tvrdenia hovorí najmä to, že v článku „K židovskej otázke“ (umiestnenom v 1. zväzku 2. vydania diel K.Marxa a F.Engelsa) K.Marx odviedol pozornosť čitateľa od skúmania starozákonno-talmudickej ideológie, sústreďujúc sa na vášeň k peniazom, čo je typické nielen pre židov, ako nástroj riadenia Biblického projektu zotročenia ľudstva, ale tak či onak je to vlastné veľmi mnohým aj v nežidovskej spoločnosti. A keďže Západná regionálna civilizácia Zeme vedie svoju existenciu pod konceptuálnou mocou Biblie a Talmudu už nejedno tisícročie, tak téma na skúmanie by tu určite bola. A stále je aktuálna pre všetkých, ktorí túžia po zosobnení pravdovernosti v živote spoločnosti a odstránení nespravodlivostí. Inými slovami, ak by bol K.Marx úprimným komunistom — odporcom parazitovania menšiny na živote väčšiny a všetkých spolu na biosfére Zeme — tak by pozornosť čitateľov pútal k starozákonno-talmudickej ideológii a jej úlohe v globálnych dejinách, a neodvádzal od nej.

A hoci «ezoteristi» aj mali k dispozícii filozofiu na základe prvotných kategórií (maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov v hraniciach Vesmíru) trojjednoty matérie-informácie-miery, no jej funkčnosť bola obmedzená faktorom, ktorý nikto z nich nevedel ovplyvniť: faktorom nesebestačnosti jednotlivca vo výbere informácií z prúdu udalostí Života, o čom budeme hovoriť v kapitolách 7.1 a 7.2. A práve ilúzia sebestačnosti človeka vo výbere informácií z prúdu udalostí Života je jednou z príčin nesúladu subjektívnych rozdielností (v psychike*) klasikov „dialektického“ materializmu s objektívnymi rozdielnosťami (vo vonkajšej realite*) samotného Života.

Všeobecnejšie povedané, «subjektívna dialektika» nepredvídateľne stráca funkčnosť v psychike ateistu. V tejto súvislosti zacitujeme zo Šalamúnovej Múdrosti 1. kap[154].:

«Milujte spravodlivosť, súdiaci[155] zeme, pravdivo uvažujte o Hospodinovi, a v úprimnosti srdca Ho hľadajte, 2. On je nachádzaný tými, čo Ho neskúšajú a nezjavuje sa tým čo Mu neveria[156]. 3. Bo nepravdivé mudrovanie vzďaľuje od Boha a skúšanie Jeho sily odhaľuje bláznov. 4. Do zákernej duše nevojde múdrosť a nebude bývať v tele podrobenom hriechu, 5. Svätý Duch múdrosti sa vzdiali od zákernosti, vyhne sa pochybnému mudrovaniu a zahanbí blížiacu sa nepravdu. 6. Duch múdrosti má ľudí rád, no neospravedlní zloprajného pre jeho ústa, lebo Boh je svedkom jeho vnútorných zmyslov[157] a pravdivým divákom jeho srdca, a poslucháčom jeho jazyka. 7. Duch Hospodina napĺňa vesmír, a spája všetko poznanie majúce svoj hlas. 8. Preto žiadna neprávosť sa neskryje, a neunikne usvedčeniu. 9. Preverené budú myšlienky nečestného[158], a jeho slová dôjdu k Hospodinovi na usvedčenie jeho neprávostí; 10. pretože horlivé ucho počuje všetko, a krik frflošov sa neschová. 11. Preto sa chráňte pred zbytočným frflaním a zdržte sa osočovania, lebo ani skryté slovo neprejde naprázdno, a klebetiace ústa ničia dušu. 12. Nezáviďte smrti chybami Vášho života a nepriťahujte si zánik činmi svojich rúk. 13. Boh nestvoril smrť a neraduje sa z hynutia žijúcich, 14 On stvoril všetko kvôli bytiu[159], a spásny je zrod sveta, niet v ňom jedu záhuby, a niet kráľovstva pekelného[160] na zemi. 15. Pravdovernosť je nesmrteľná. 16. Nečestní však prizvali (smrť*) rukami aj slovami, nadšene ju nazvali priateľkou, uzavreli s ňou dohodu, pretože sú hodní zdieľať s ňou osud».

Tiež treba vedieť, že všetko citované zo „Svätej knihy Thovta“ sú len druhotné výklady a interpretácie, a nie základ toho svetonázoru trojjednoty matérie-informácie-miery, ktorý nie je v Biblickej civilizácii určený k tomu, aby bol vyjadrený vo verejnej filozofii. V Koráne sa píše o tom, ako svetonázor trojjednoty (maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov) matérie-informácie-miery zapadol do osnovy filozofie, ktorú si uzurpovali biblickí «ezoteristi»: «A hľa, My sme dali Mojžišovi Písmo a Rozlíšenie: možnože pôjdete priamou cestou» (súra 2:50).

Z citovaného (Korán, 2:50) možno pochopiť, že Mojžišovi boli odovzdané nejaké vedomosti, informácie, zhromaždené do Písma (pravá Tóra, následne vyradená z používania a zamenená verziou, prekrútenou kurátormi Biblického projektu zotročenia všetkých), a k Písmu mu bolo dané ešte niečo navyše, čo dostalo názov — Rozlíšenie.

To, čo je v Koráne nazvané «Rozlíšením», bolo po odstránení Mojžiša jednoducho skryté pred davom a uzurpované vyššími hierarchami biblických «ezoteristov» pre internú potrebu.

Čo je vlastne to «Rozlíšenie» možno pochopiť z Koránu, kde sa táto téma otvára pomerne často: napr. súry 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2. Ak sa pozrieme na fragmenty koranického posolstva ľudstvu, v ktorých je prítomné arabské slovo «Furkan», ktoré možno do ruského jazyka preložiť dvojako «Rozlíšenie» a «Spása», odhaľujú sa dve zmyslové vrstvy, na ktoré slovo v kontexte Koránu poukazuje:

● je to otázka toho, čo presne sa v Koráne dáva k Rozlíšeniu ako východisková určitosť, od ktorej by človek mal odvíjať svoj proces analyzovania a prehodnocovania Života;

● otázka schopnosti jednotlivca Rozlišovať «toto»/«nie toto», «jedno» od «druhého» v prúde udalostí Života, čo v podstate predstavuje otázku výberu informácií z prúdu udalostí v Živote, ktorej sa budeme venovať, ako sme už povedali, v kapitolách 7.1 a 7.2.

Aby sme pochopili, o čom sa v citovanom fragmente snažili viesť reč biblickí «ezoteristi», netreba hľadať vstupy do systémov zasvätení v biblickej kultúre tým skôr, že vyššie z nich sú pred väčšinou aj tak uzavreté na základe príznaku, akým je nevyhovujúci pôvod podľa krvi[161], preto lepšie bude sa obrátiť na iné zdroje, obsahujúce prvotný základ tohto svetonázoru.

Jedným z takých zdrojov, dostupných väčšine ľudí v hmotnej podobe, je Korán. V ňom je súra 25 nazvaná rovnako — „Rozlíšenie“ (Al-Furkan*), a poskytuje sa v nej systém prvotných rozdielov trojjednoty matérie-informácie-miery vo Vesmíre, ktorý je súčasťou maximálne zovšeobecnenej významovej kategórie «úplne všetko». Pozrieme sa teda na súru (kapitolu*) 25:

1. Požehnaný ten, kto zoslal «al-Furkan» («Rozlíšenie»)[162] Svojmu otrokovi, aby sa on (t.j. Mohamed) stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [požehnaný] ten, ktorému patrí moc <presnejšie úplná moc: — naše spresnenie pri citovaní> nad nebesami a zemou, ktorý pre Seba nesplodil dieťa[163] a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie úplnú moc: — naše spresnenie pri citovaní>. On stvoril všetko čo je a dal tomu [náležitú] mieru. 3. [Neverní] začali miesto Neho uctievať iných bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení, dokonca sami sebe nemôžu ani uškodiť, ani prospieť, nepodriaďuje sa im ani smrť, ani život, ani vzkriesenie» — (v preklade Osmanova).

Tie isté verše v preklade G.S. Sablukova:

«1. Požehnaný Ten, kto zoslal Furkan[164] otrokovi svojmu na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Ten, komu patrí kraľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kraľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. A oni si vybrali za bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»

To isté v preklade I.J. Kračkovského:

1(1). Požehnaný ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety kazateľom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezaobstaral si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. On vytvoril každú vec a rozmeral ju mierou. 3.(3). A obstarali si oni miesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Nemajú moc sami sebe ani uškodiť, ani prospieť, a nemajú moc ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.

Rôzne preklady vyjadrujú rôzne významové odtiene zahrnuté v slovách primárneho jazyka (arabčiny), preto sme uviedli niekoľko vydaní prekladov. Ako z nich vidno, jedni prekladatelia dali prednosť tomu, aby po rusky vyjadrili zmysel predurčenosti bytia, druhí dali prednosť tomu. aby vyjadrili zmysel miery, rozMeranosti a úMernosti[165] v prúde udalostí v Živote. Nami hrubým zvýraznený text – to sú kľúče k vstupu do systému nemenne prvotných rozdielov, v maximálne zovšeobecňujúcej kategórii «všetko», zodpovedajúcich koránickým názorom na stvorený Vesmír, nad ktorým plná moc (celkovo i fragmentárne) neobmedzene patrí iba Bohu[166], a samovláda kohokoľvek je len iluzórna a funguje iba vo vymedzených preň hraniciach Božieho dopustenia.

Ak navzájom porovnáme rôzne varianty prekladu veršov súry 25 do ruského jazyka, ich zovšeobecnený mnohorozmerný význam možno vyjadriť v našom jazyku aj nasledujúcou súhrnnou frázou:

Boh stvoril vo Vesmíre všetko čo je, tvoriac všetko podľa Ním predurčenej množstevno-radovo-matričnej miery[167].

T.j. v Koráne je zreteľne vyjadrené učenie o trojjednote objektívnych rozdielností matérie-informácie-miery — maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov vo Vesmíre a toto učenie je predurčené pre všetkých, a nie výlučne pre „elitu“ «ezoteristov». A tento názor, dostupný spoločnosti na skúmanie za posledných viac ako 1300 rokov, je spoľahlivým základom na odvíjanie od neho filozofie. Avšak verejná filozofia stále ešte prezentuje videnie sveta na základe objektívnych rozdielností, ktoré však nie sú prvotnými rozdielnosťami v hraniciach Vesmíru, rovnako, ako to bolo aj za čias faraónov.

Teraz sa pozrieme na „Knihu pre počiatočné čítanie“ V.Vodovozova (SPb, r. 1878), koncom 19. storočia predurčenej k samovzdelávaniu obyvateľov Ruska, v ktorej sa píše o názoroch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu.

«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúca plnú vnútrospoločenskú moc, vrátane konceptuálnej moci v oboch významoch tohto termínu – naša vysvetlivka), bola kasta duchovných alebo žrecov. Oni aj kráľovi (t.j. faraónovi — naša vsuvka) predpisovali, ako žiť a čo robiť... Najvyšším božstvom Egypťanov bol AMUN. V jeho osobe sa zjednocovali štyri božstvá: hmota, z ktorej pozostáva všetko na svete — bohyňa NET; duch, oživujúci hmotu, alebo sila, ktorá ju núti vyvíjať sa, meniť sa, fungovať — boh NEF; nekonečné priestranstvo, zaplnené hmotou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý sa nám predstavuje pri neustálych zmenách hmoty — boh SEBEK. Podľa učenia Egypťanov, všetko čo na svete jestvuje pochádza z hmoty, pôsobením neviditeľnej sily sa mení v čase a zaberá priestor, a toto všetko sa tajomne spája v štvorjedinej bytosti AMUN.»

Ak si v uvedenom úryvku odmyslíme mená staroegyptských bohov, tak hmota zodpovedá dnešnej «hmote»; duch — väčšinou «silovým poliam»; a «priestor» i «čas» zostali stále nezmenenými kategóriami videnia sveta z tých čias. To čo pripomenul V.Vodovozov o starom Egypte potvrdzuje, že prvotnými rozdielmi a zovšeobecňujúcimi kategóriami (v zmysle základných pojmov pre pochopenie objektívneho Vesmíru) súčasnej civilizácie už tisícročia nemenne zostávajú:

1. “matéria“ (hmota); 2) “duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, pripisované „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaca podstata, t.j. «informácia» i «miera»; 3) “priestor“; 4) “čas“... Niekedy nejednotné, a niekedy zjednotené — raz v štvorjedinom bohu-vesmíre Amunovi, a raz v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom «časopriestorovom kontinuu», obsahujúcom «matériu» vo všetkých jej agregátnych stavoch i všetko ostatné.

Hoci slová označujúce tieto prvotné rozdiely a výklady pojmov s nimi spätými sa pri ich detailnejšom opise behom dejín Západnej regionálnej civilizácie neraz menili, tak nemenným ostávalo jedno: informácia («obraz», «idea», «usporiadanosť stavov a premien hmoty i matérie dohromady») bola pojmovo utajená a nevyčlenená v skupine prvotných rozdielov (a im prislúchajúcich pojmov) od «ducha» = «energie» = «sily».

«Matéria» = «hmota» sa pri ďalšej detailizácii vzťahovala na štyri živly (agregátne stavy hmoty: «zem» — pevné skupenstvo; «voda» — tekuté skupenstvo; «vzduch» — plynné skupenstvo; «oheň» — plazma)[168]. A pre väčšinu ľudí neviditeľné prírodné silové polia, nosiče usporiadanej energie, neoddeliteľne zlepili aj s informáciou do „nemateriálneho“ «ducha»; prírodné vákuum, ktoré objektívne fyzicky vôbec nie je prázdnotou, ale jednou z podôb (agregátnych stavov) matérie, sa stalo «priestorom-úložiskom», a «čas» sa stal symbolom pre označenie nehmatateľnej, fiktívnej nepochopiteľnosti.

Kvôli pochopeniu toho, prečo je v znacharskej démonickej kultúre pre dav určené videnie sveta „štvorjedinosti“ Vesmíru (hmota, energia, priestor, čas), a pre zasvätencov do tajomstiev riadenia davu je určené videnie sveta trojjednoty, je treba odpovedať na otázku:

V čom je podstata prevahy myslenia jedinca na základe objektívnych prvotných rozdielností v trojjednote matérie-informácie-miery, nad myslením jedinca na základe objektívnych rozdielností, zlúčených do štvorhypostázy hmoty-ducha-priestoru-času?

Všeobecnú odpoveď na ňu dáva príslovie:

«V krivom oku aj rovné vyzerá krivo».

Ide o to, že ak objektívny Vesmír existuje ako trojjednota matérie-informácie-miery, tak v myslení na základe kategórií štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času možno odlíšiť čosi ako «užitočný signál» a «vlastné šumy» myšlienkového procesu, vyvolané mnohonásobným «navrstvením» na seba druhotných kategórií «priestoru» a «času» a nedeliteľnosťou hmoty-ducha-informácie, ktoré deformujú a potláčajú «užitočný signál»; a neurčitosť miery predurčuje stavbu «myšlienkového stromu», počínajúc od vlastného «Ja» (ako od centra priestoru a času, naplnených hmotou-energiou), k strate stability v dôsledku zmeny okolností obklopujúcich toto «Ja» a vplývajúcich na neho, a k posunu subjektívnych pojmov voči objektívnym rozdielnostiam vlastných Životu[169].

Ak pripustíme, že reálnemu usporiadaniu Vesmíru objektívne zodpovedá videnie sveta štvorhypostáznosti hmoty-ducha-priestoru-času, tak analogicky v myslení na osnove trojjednoty matérie-informácie-miery bude prítomný nejaký «užitočný signál» i «vlastné šumy» procesu, deformujúce a potláčajúce «užitočný signál».

Štatistika bude svedkom toho, že tí čo vo svojom myslení robia viacej chýb, budú znášať škodu, a v snahe vyhnúť sa škodám v budúcnosti budú vedome alebo podvedome hľadať alternatívu k svojmu doterajšiemu pohľadu na svet.

Ako ukazujú dejiny, videnie sveta štvorhypostáznosti Vesmíru zostávalo v priebehu dejín postegyptských regionálnych civilizácií v podstate rovnaké, menilo len formy, v ktorých sa ukazovalo spoločnosti, a prešlo cestou od teologickej doktríny Egypťanov o najvyššom božstve štvorhypostáznom Amonovi, až po časopriestorové kontinuum materialistov 20. storočia a systém «Θ — MEST» scientológie[170]. A regionálna civilizácia, v ktorej toto videnie sveta panovalo nad rozumom väčšiny populácie, doviedla planétu do globálnej biosférno-ekologickej krízy, v ktorej sa prejavila kríza vnútrospoločenská, a do otvorenej možnosti vojnového sebazničenia následkom poruchy práce čímkoľvek zabezpečeného počítača.

No celý ten dlhý čas zostávalo rovnaké aj videnie sveta trojjednoty — ale na rozdiel od videnia sveta „štvorhypostáznosti“ Vesmíru — zostávalo v nemennej jednote formy a obsahu, i keď zorné pole, obzor jeho nositeľov sa zväčšoval mierou rozvoja kultúry. No nie tá regionálna civilizácia, ktorej sväté písmo — Korán — uchovávalo kľúče k videniu sveta trojjednoty, zrodila globálne problémy našich dní. V tom je aj životne dôležitá odpoveď na otázku, ktorý z dvoch pohľadov na svet je efektívnejší a bezpečnejší.

A preto, aby dav bol závislý od „elitárnej“ hierarchie jeho pastierov, musia sa pastieri opierať o taký svetonázorový systém, v základných kategóriách ktorého je myslenie sprevádzané nižšou mierou «vlastných šumov», deformujúcich a potláčajúcich «užitočný signál». Táto osobitosť sa prejavuje aj v rozdielnom adresovaní svetonázorových systémov:

● trojjednota matérie-informácie-miery — pastierom, zasväteným do «veľkých tajomstiev»;

● štvorhypostáznosť Vesmíru (hmoty-ducha-priestoru-času) — všetkému davu: jak prostému ľudu, tak aj tým, čo sa pokladajú za „elitu“.

Ak človek uvažuje v kategóriách trojjednoty, môže si uvedomovať ten istý jav, udalosť jak v kategóriách trojjednoty, tak aj v kategóriách štvorhypostáznosti Vesmíru. Pritom sa vyjasní, že niektoré veci, ktoré sú vo videní sveta trojjednoty očividné a jasné, tak v kategóriách štvorhypostáznosti Vesmíru sú skryté vnímaniu a nedajú sa pochopiť ani opísať «jazykovými» prostriedkami, rozvinutými v kultúre.

To jest naša odpoveď na položenú otázku je objektívne a prakticky potvrdená dejinami. A ako je známe: «v krivom oku, aj rovné vyzerá krivo…»

Inými slovami, videnie sveta štvorhypostáznosti Vesmíru vo všetkých jeho vonkajších formách je chybným videním sveta. Následkom toho intelekt fungujúci na jeho základe (individuálny i kolektívny) nemôže byť bezchybným prostriedkom spracovania a premeny informácie kvôli vysokej miere «vlastných šumov» v procese myslenia.

6.2. Proti materialistickému ateizmu

Použitím dialektickej metódy (t.j. účelovo zmysluplnej postupnosti kladenia otázok, uvažovania a vyjadrenia jednoznačne pochopiteľných odpovedí na tieto otázky), za účelom odhalenia vnútornej konfliktnosti „dialektického“ materializmu, sme dospeli k odpovedi na otázku o hranične zovšeobecňujúcich pojmoch a prvotných rozdieloch vrátane:

Život — to je Boh a stvorený Vesmír. Z toho Vesmír sám osebe predstavuje objektívnu danosť trojjednoty matérie-informácie-miery. Preto videnie sveta trojjednoty matérie-informácie-miery (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo) — možno nazvať Bohocentrickým, pretože v ňom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: obraz Boží, ako subjektívne, mravne podmienené predstavy jednotlivca o Bohu, → Vesmír, ako trojjednota matérie-informácie-miery → postupnosť viac či menej detailných prechodov po sieti (systéme) svetonázorových a pojmových súvislostí od Vesmíru ako celku ku konkrétnej skúmanej otázke.

Jeho opakom je «Ja-centrické» videnie sveta (a tiež chápanie sveta, ktoré ho vyjadruje pojmovo), v ktorom sa myšlienkový strom vždy buduje v poradí: «Ja — ako stred súradníc, centrum Života, pupok Sveta a pod.» → okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» priamo v kontakte, → informácia, týkajúca sa tej-ktorej konkrétnej otázky.

Keďže okolnosti, s ktorými je «Ja-centrum» v priamom kontakte, sa neustále menia, tak jeho myšlienkový strom sa pravidelne rozpadáva, v dôsledku čoho môže byť postoj k jednej otázke v rôznych časových momentoch (objektívne neúmyselne) vo vzájomnom rozpore, a k rôznym otázkam — navzájom nekoordinovaný. Odtiaľto, z «Ja-centrického» videnia sveta teda pramenia ak nie aj všetky, tak veľmi mnohé poruchy pri pokusoch jednotlivca použiť dialektickú metódu — «subjektívnu dialektiku» — na riešenie rôznych problémov vo svojom živote a živote spoločnosti.

Taká je odpoveď na druhú z dvoch otázok zadaných v kapitole 6.1 ohľadom toho, čo konkrétne dáva dialektickej metóde schopnosť byť pre subjekt objektívnym prostriedkom na pochopenie objektívnej pravdy.

No skôr, než sa pustíme do analýzy prvej otázky — ohľadne premeny nemateriálnych objektívnych rozdielností na subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých prebieha myslenie subjektu, znova bude potrebné sa názorovo vyhraniť. Začneme od chronologicky staršieho názoru, vyjadrujúceho uhol pohľadu vedomého materialistického ateizmu, hluchého k námietkam a sebaisto utvrdeného vo svojej pravde:

«Tmárstvom nazývajú učenie, ktoré odmieta pevne stanovené fakty a pravdy. Ak sa pozrieme na túto vec z druhej strany, tak tmárstvo je učenie, ktoré nie je založené na chápaní, ale na viere v niečo, čo pravdou alebo faktom nie je[171]. Keďže z pozície ateizmu náboženské učenia nie sú založené na faktoch, ale na viere, tak náboženstvo je tým tmárstvom. Ale...

Na akých faktoch je založený samotný ateizmus? Kde sú fakty, dokazujúce napríklad, že človek nemá nesmrteľnú dušu?[172] Chirurgovia ju počas pitvy človeka ani raz nezbadali? A to má byť všetko?!

Veď nikto nevidel ani gravitačné, magnetické, elektrické pole. Znamená to, že ani tie neexistujú? Isteže — dnes nám prístroje ukazujú prítomnosť týchto polí. Ale pred 200 rokmi takéto prístroje neboli, a o poliach nikto nemal ani potuchy. Takže, čo tu ešte dnes stále chýba — nesmrteľná duša, alebo prístroje na jej odhalenie?

Dnes sme my, ateisti, horší tmári než veriaci. Veriaci neprestajne hľadajú fakty potvrdzujúce ich vieru, a my sme sa šikovne zariadili — nech by už našli čokoľvek, my veríme, že toho niet. Oni veria v prítomnosť nesmrteľnej duše, a my veríme v jej absenciu; oni veria v raj a peklo, a my veríme v ich absenciu atď. My, ateisti, sme tiež veriaci a tiež tmári, ibaže viacej ambiciózni (zvýraznené nami v citáte: sebakritické, niet čo dodať)» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?“, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).

No hovoriť, že «o poliach nikto nemal potuchy» — to znamená šíriť nepravdivé chýry o minulosti. Väčšina ľudí skutočne netušila... až na výnimku tých zriedkavých ľudí, ktorých dnes nazývajú «senzibilmi»[173], ktorí vnímali fyzikálne polia organolepticky (ak použijeme modernú a často bezcennú vedeckú terminológiu), t.j. svojimi telesnými a duchovnými (biopoľovými)[174] zmyslovými orgánmi. Práve na nich hľadela zvyšná väčšina spoločnosti ako na nenormálnych: v horšom prípade sa ich bála a utláčala ich; v lepšom prípade nimi verejne pohŕdala, ale tajne za nimi chodievala po pomoc v riešení svojich problémov «netradičnými» prostriedkami v prípadoch, keď «tradičné» a vedecky podložené prostriedky boli zjavne nepoužiteľné.

«Senzibili» z čias «pred dialektickým materializmom»[175] nazývali poľové útvary, dostupné vnímaniu zmyslových orgánov každého z nich: «duchmi» — slovom, ktoré od senzibilov prebrali a ďalej používali aj ostatní členovia spoločnosti. «Ezoterické» filozofické školy, ktoré uprostred všemožných rádov a bratstiev učili istej múdrosti a praktikám rozvoja vnímavosti do takej úrovne, že subjekt nadobúdal schopnosť počuť a vidieť duchov — ich volali «jemnou matériou»; a «jemné matérie», rovnako ako aj hrubé (telesné), niesli v sebe zaznamenané obrazy.

A filozofi-materialisti rôznych verejných filozofických škôl[176] počas celých svojich dejín trvali na tom, že «duchovia neexistujú», že svedectvá o ich výjavoch sú buď rýdzim výmyslom, alebo skreslenou predstavou nejakých reálne existujúcich udalostí, alebo výsledkom zatemnenia rozumu svedkov nejakou chorobou alebo oblbujúcimi látkami.

Európsky[177] vzdelaná spoločnosť sa prijatím materializmu, ktorý sa začiatkom 18. storočia začal výrazne šíriť, zároveň takto vzdala svojej minulosti a praxe poznávania Života svojimi národmi, pretože oddávna sa všetka matéria (vrátane toho zmyslu, ktorý vyjadril V.I.Lenin v „Materializme a empiriokriticizme“) v ľudskom chápaní Objektívnej reality delila na dva druhy podľa atribútu «viditeľnosti — neviditeľnosti»[178]:

● viditeľná — hmota («telo» — «hrubá matéria»), alebo detailnejšie: štyri živly — zem, voda, vzduch, oheň, ako symbolické názvy štyroch agregátnych stavov hmoty — pevné, kvapalné, plynné, plazma;

● neviditeľná — duch (ako opak «tela» — «jemná matéria»), ktorý zodpovedá súhrnu všetkých fyzikálnych polí súčasnej materialistickej vedy.

Práve neviditeľný duch — disponujúci 1) schopnosťou vzájomného silového pôsobenia s matériou v jej viditeľných (hrubých) agregátnych stavoch a 2) schopnosťou prenikať cez tieto agregátne stavy — bol vnímaný ako sila, vnášajúca život dovnútra hmotných (hrubých) útvarov, ktoré sami osebe (bez vtelenia ducha – fyzikálnych polí) sú schopné len mechanického pôsobenia medzi sebou a neprejavujú navonok viditeľné príznaky života.

Materializmus vznikol z odmietania existencie neviditeľného a nevnímateľného pre väčšinu ľudí, na základe nedôvery voči nikomu (bez výnimky) z tých, pre ktorých boli jemnohmotné — duchovné — poľové javy viditeľné alebo citeľné iným spôsobom. To jest materializmus bol od svojho počiatku mravne a eticky chybný, nakoľko vyjadroval nedôveru jedných ľudí k druhým[179] na základe objektívne bezdôvodnej predpojatosti; a v základe nedôvery bola i je určitá mravná skazenosť samotných materialistov (možno, ich mravne podmienená pripravenosť zaklamať), kvôli čomu sú pre nich pravda a lož, bľabotané inými ľuďmi, nerozlíšiteľné.

Pri trvalej neschopnosti rozoznať lož od pravdy a pri vlastnom cynizme, vždy pripravenom skryť svoj osobný alebo korporatívny egoizmus za všeobecné mravné normy hodiace sa pre danú situáciu — sa najosvedčenejšou stratégiou ukazuje «neveriť nikomu». A tá bola po chuti mnohým v sovietskej spoločnosti: jak uprostred „elity“, tak aj medzi bežnými ľuďmi. Spomeňte si na film „Sedemnásť zastavení jari“, na šarmantného gestapáka Müllera (hral ho L.Bronevoj) a populárnosť Müllerovho výroku z tohto filmu: „Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... Mne môžete“.

Táto veta sa v spoločnosti stala «okrídlenou», a mnohí ju bezmyšlienkovite opakovali vo vhodných situáciách, bez toho aby si ju dali do súvisu s vlastnými mravnými normami. Takto L.Bronevoj-Müller, nie bez organizačnej snahy zo strany scenáristov a režisérov filmu, obohral V.Tichonova-Isajeva-Štirlica. Obohral ho s ľahkosťou? — t.j. nechal prejaviť sa cynickému internacistovi-židovi mnohých generácií v jeho vnútri, ktorému stačilo iba zmeniť civilný odev na uniformu SS a znázorniť na plátne rovnako cynickú démonicko-“elitárnu“ podstatu, ale už v postave bábkového nemeckého nacistu?

A materializmus, vychádzajúc z takéhoto druhu mravnosti: — «Nikomu nemôžete veriť. Dokonca ani sebe... (túto radu dáva démonizmus podriadenému «dobytku»). Mne môžete (a to je adresované sebe, «milovanému» až do bezvedomia, pripraveného zameniť Boží Zámer za svoju ignorantskú svojvôľu)» — povedal: „Duch, duchovia neexistujú, existuje len mechanika vzájomného pôsobenia hmotných útvarov“.

Neskôr k tejto mechanike vzájomného pôsobenia materialistická veda doplnila aj mechaniku «éteru», napĺňajúceho svetový priestor. O nejaký čas neskôr materialistická veda objavila «fyzikálne polia», ktoré boli zaradené k matérii, a upustili od koncepcie «éteru», a duchovia sa stále vyhlasovali za neexistujúcich.

No okrem toho, že duch (majúci schopnosť silovej interakcie s hmotnými útvarmi)[180] sa oddávna pokladal za silu, dávajúcu týmto útvarom život, tak bol to práve duch, ktorý bol vnímaný:

● aj ako nositeľ každého osobnostne-individuálneho princípu subjektu, neodmysliteľne disponujúceho vlastným svojrázom, zahŕňajúcim v sebe aj taký či onaký zmysel života, ktorý odlišuje jednu subjektovú individualitu od iných;

● aj ako nositeľ schopnosti prehodnocovať svoj dovtedajší zmysel života, t.j. nositeľ rozumu.

A tento vzájomný vzťah ducha a hmoty vo všetkých jej agregátnych stavoch bol súčasťou chápania ľuďmi jak svojho života (ako života ľudského ducha), tak aj (života) všetkých ostatných duchov, počínajúc od Božieho Ducha, duchov prírodných živlov, biosférnych duchov, a končiac všemožnými nečistými duchmi. Toto chápanie sveta je jasne vyjadrené aj v citáte zo Šalamúnovej Múdrosti («Milujte spravodlivosť súdiaci Zeme...»), uvedený na konci kapitoly 6.1.

Rovnako aj duša človeka sa v ľudských predstavách oddávna spájala predovšetkým s duchom — biopoľovým útvarom, ktorý sa počas smrti oddeľuje od tela, a až na základe prepojenia ducha a tela sa duša spája s hmotným telom. Práve o tom písal samotný F.Engels v „Dialektike prírody“: «mŕtve telo po sebe zanecháva nejaký životný princíp, niečo, čo je viac alebo menej zhodné s dušou, princíp, ktorý prežíva všetky živé organizmy, a nie len človeka» — avšak hodnotiac tento fakt ako neprirodzený výmysel. Príčinou, pre ktorú nechápal zmysel slova «duch» bolo zhrnutie celej množiny rozličných agregátnych stavov matérie výlučne do hmoty a do jej, v tom čase známych, štruktúrnych elementov: molekúl, atómov.

Vyhlásením o neexistencii ducha, materializmus súčasne odstránil z ľudského chápania sveta (možno bez toho, aby si to sám všimol) celú množinu subjektových princípov v Objektívnej realite, ako aj objektívny zmysel života. Po nejakom čase, prijatím fyzikálnych polí do lona pojmu «matéria», aj tieto zbavil života, pretože subjektový princíp a zmysel Života zanechal v nepokojných zamlčaniach, na vyjadrenie zmyslu ktorých «nebolo slov»[181].

Spolu s tým a v dôsledku toho boli z vedy vykázané mravná určitosť a etika, presahujúca hranice ľudskej spoločnosti: všetko sa tak stalo «objektom výskumu», zbavené subjektového princípu, kvôli čomu bolo možné s tým robiť akoby všetko, čo nenarúša v rámci spoločnosti aktuálne platnú legislatívu a ani nevedie k takýmto narušeniam.

A za tento synonymný[182] prevrat[183] v terminológii biblickej kultúry — «duch» → «fyzikálne polia»[184], — uskutočnený európskou vedou približne v období od začiatku 17. a do konca 20. storočia, ktorý počas celého svojho života zakladatelia „dialektického“ materializmu nevideli, no sami sa ho aktívne zúčastňovali — ľudstvo zaplatilo vysokú, a najmä, životu neadekvátnu cenu:

Ľudstvo prišlo o chápanie objektívneho charakteru toho, čo sa dnes nazýva «informácia» a spoločne so stratou chápania objektívnosti informácie stratilo aj cestu k získaniu objektívneho zmyslu života.

Zámena pojmov «duch» za «fyzikálne polia» to je presne ten spôsob vnímania a chápania sveta, pred ktorým varovala stará zen-budhistická múdrosť: „Samotné slovo «luna» je iba «prst», ktorý ukazuje na lunu: takže beda tomu, kto príjme «prst» za lunu“. No lepšie to nie je ani u tých, ktorí, zatvoriac oči, aby lunu nevideli, ale počujúc slovo «luna», povedia, že luna vôbec neexistuje, že je to výmysel, a samotné slovo «luna» je len prázdne slovo; a tiež u tých čo im uveria.

Písma zakladateľov „dialektického“ materializmu sú toho jasným svedectvom, a ako vidno z uvedeného fragmentu článku J.I.Muchina, on si tiež nevšimol zámenu pojmov «duch» za «fyzikálne polia», sprevádzanú stratou objektívneho zmyslu Života a uskutočnenú formou synonymnej zámeny; a preto ani nezbadal a neprehodnotil jej následky na kultúru spoločnosti a každého človeka v nej.

A ďalej vo vyššie uvedenom fragmente sa J.I.Muchin pokúša povzniesť z tretej (faktologickej) priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia[185] na prioritu prvú (svetonázorovú, metodologickú):

«Existujú dve protichodné metódy poznávania pravdy. Jedna, nazvime ju vedeckou — to je keď pravdu presne určujú — skúmajú, merajú, alebo v krajnom prípade ju zmerajú prístrojmi a na základe získaných údajov vykonajú závery, ak aj nie o celej pravde, tak aspoň o prítomnosti čohosi, čo môže byť pravdou.

Opačná metóda — v prítomnosť pravdy jednoducho veria. Je to smiešne[186], ale väčšina ľudí používa druhú metódu, čo-to si zapamätajú ako pravdy, a potom v to veria.

Nám druhá metóda absolútne nevyhovuje, pretože ide o sebaklam, viera celkovo nie je o poznávaní pravdy. Len chápanie je poznávaním pravdy. A chápať možno len na základe pravdivých faktov, kvôli čomu ich treba najprv uvidieť a zmerať, a uvidieť a zmerať fakty v otázke náboženstva zatiaľ nie je čím. V reálnom živote si v takýchto prípadoch zvyčajne zjednodušujeme úlohu: hodnotíme fakt na základe životnej skúsenosti a umenia logicky myslieť[187]. (…)

V otázke náboženstiev a ateizmu sú presné merania pre nás nedostupné, vedeckú metódu tu použiť nemôžeme[188]. Preto poďme vyskúšať predloženú metódu — metódu ohodnotenia rôznych zložiek našej náuky z pozície našich skúseností a logiky. Veď presnosť tu až tak nepotrebujeme, postačí ak si vyjasníme smer nášho pohybu» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná“, noviny „Duel, № 33 (80), r. 1998).

Priznajúc takto nepoužiteľnosť experimentálnych metód materialistickej (pozitivistickej) prírodovedy a jej technických aplikácií pri riešení základných náboženských otázok, J.I.Muchin robí aj napriek tomu racionálno-“logicky“ podmienený záver:

«Boha niet.

Niet ho preto, lebo nie je potrebný, dokonca ani veriacim. Oni potrebujú raj v posmrtnom živote, a Boh je ten, bez koho si raj nevedia predstaviť[189].

Boha vymysleli dávno, a vtedy On aj Jeho raj mali nejaký zmysel. Ale dnes Boh vyzerá ako Čikatilo[190] — bezduchý sadista. Veď zamyslite sa nad tým, čo (On) robí. Rozmnožil ľudí a po okamihu pozemského života spúšťa večné šikanovanie ich duší. Jedných smaží v pekle, druhých naveky väzní v raji. Mohamed, pravda, začlenil do raja bujaré okaté devy, veď nech muži majú nejakú zábavu. No v čom sa kresťanský raj líši od väzenia[191]? Vo väzení tiež iba sedia a nič nerobia, okrem toho, že jedia a spamätávajú sa na účet štátu. Čím sa líši od raja? Pritom, rok väzenia sa svojou záťažou na človeka hodnotí ako dva roky v nápravnom-pracovnom tábore, kde väzni predsa len pracujú.

Jednoducho, keď vznikali náboženstvá, ľudia tak ťažko fyzicky pracovali, že fyzický oddych a jedlo v dostatočnom množstve sa im zdalo byť nadpozemským šťastím. V tých časoch bol takýto raj adekvátny, a toho, kto by takýto raj zabezpečil, bolo možné považovať za boha. Ale ako sa na takýto raj pozerať dnes?

Veru, a z druhej strany: predpokladajme, že Boh existuje, potom ale načo má On nás? Je predsa všemohúci, či si ešte nenašiel lepšiu zábavu[192], než utrácať deficitné energetické zdroje na vykurovanie kotlov v pekle a vyváranie nebeskej manny pre hordu flákačov v raji? Radšej by si mal zahrať domino — nakoniec, ani to nie je žiadna zábava, ale nie je to ani smrteľná nuda.

Takže ak sa pozrieme na Boha z praktického uhla pohľadu, tak On ani pre nás ľudí nemá žiaden zmysel, pretože my nepotrebujeme Jeho, ale raj, a my sme preňho len nezmyselné a nepochopiteľné bremeno. Podľa môjho názoru je tu príliš veľa nezmyselností, aby existovala aspoň akási pravdepodobnosť existencie Boha. Preto som ateista» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).

Ak sa na povedané pozrieme z pozície etiky a religióznej praxe ľudského života vo viere Bohu, tak takého Boha, akým ho vykreslil J.I.Muchin, skutočne niet. No ak vieru v takéhoto vymysleného «boha» — akého predložil čitateľom „Duelu“[193] J.I.Muchin, aby dokázal neexistenciu Boha Pravého, ktorý je, a tým samotným udržal v ateizme všetkých očarených jeho „logikou“ — predsa len rozšírime do spoločnosti, znásilňujúc takto jej zdravý rozum, tak vznikne egregor (kolektívna duchovnosť, kolektívna psychika na základe biopolí[194] množiny ľudí, disponujúca svojou špecifickou informačnou bázou a algoritmikou súčinnosti s okolitým prostredím na jej základe), do ktorého budú uctievači kultu takéhoto „boha“ ukladať svoje znalosti a duševnú silu; egregor bude schopný používať nahromadené v ňom zásoby duchovnosti na realizáciu mágie; bude potláčať a skresľovať zmysly, vôľu a rozum ľudí ktorí ho podporujú, obdivujú alebo sú ním posadnutí; a „nadprirodzené“ zázraky budú zase podporovať vieru v boha, ktorého niet, na základe egregoriálneho brzdenia a skresľovania zmyslov a myslenia ľudí. Vo výsledku sa život spoločnosti zmení na stádovitosť (gregariousness[195]), čo si všimli ako poznávaciu črtu európskeho života R.Owen a A.S.Chomjakov.

No ten Boh, ktorý existuje, neodpovie tým, ktorí, ohovárajúc Ho[196], v podstate svojou prosbou neoslovujú Jeho[197], pretože On disponuje úplne inými osobnými mravno-etickými kvalitami a zámermi v porovnaní s tými, ktoré Mu pripísal J.I.Muchin. Preto takýto „hľadači boha“ nenájdu Boha, ktorý existuje do tých čias, kým sa sami nespamätajú a nezmenia svoj názor na Neho pod vplyvom životných okolností, likvidujúcich nevieru Bohu a vieru v jeden z množstva kultových egregorov, nazývaných „bohom“, obsluhujúcich potreby sociálnej mágie.

Mnohým príde vyššie povedané o nevšímavosti Boha k osloveniam, ktoré podstatou nevedú k Nemu, ako čudné, pretože naše mená väčšine z nás neprezrádzajú svoj hlbší zmysel – vnútornú významovú podstatu, a sú len viac-menej melodickým súzvukom, ktorého podstatu nepoznáme. No v pôvodných jazykoch, kde vznikli a odkiaľ prišli do našej kultúry, majú svoj konkrétny zmysel, t.j. vnútornú významovú podstatu. Napr. Anna — v preklade do nášho jazyka znamená „Milosť“, je tu teda otázka: prečo by dievčatko, dievča, žena, pomenovaná týmto meno, mala reagovať na oslovenie «ničomnica»? Prečo by sa BohuSlav mal ozývať na oslovenie «darebák»? A preto:

Dokonca ak sa aj Boh, ktorý má podstatou zmysluplné mená, vrátane takých ako Milostivý, Milosrdný, Všedržiteľ, Darca života, ozve (pre svoju milosť) na oslovenia k Nemu tých, ktorí si myslia, že On je podstatou «sadista» a «milovník domina znudený na smrť»[198] — zväčša nerozumejú tomu, čo im bolo povedané.[199]

A tým skôr Boh, prečo by mal reagovať na ich myšlienkové a fyzikálne experimenty na tému «existuje Boh?» tak, ako to čakajú oni, aby mohli fakt Božej existencie alebo neexistencie považovať za «čisto vedecky» stanovený? A ako by sa sám J.I.Muchin zachoval k listu čitateľa „Duelu“, ktorý by sa neoblomne dožadoval «čisto vedeckých» — t.j. nemravných a neetických — dôkazov faktu existencie samotného Jurija Ignatjeviča? — Najskôr by počkal, kým čitateľ zmúdrie (a Boh má nielen možnosť čakať, ale aj napomáhať procesu «zmúdrenia», nepriamym pôsobením na subjekt, ktorý Mu neverí).

A ak sa toto stalo jasným, potom je tu otázka: kde je aspoň premyslená formálna logika v „dôkazoch“ neexistencie Boha u J.I.Muchina? Pri analýze jeho „dôkazov“, presahujúcej hranice ním prezentovaného tunelového scenára[200] myslenia, sa tieto „dôkazy“ javia byť len potvrdením výroku, neraz vyslovovaného v dejinách súčasnej civilizácie: na úrovni rozumu nemôže byť o žiadnych dôkazoch existencie, ako ani neexistencie Boha žiadna reč, v dôsledku čoho sú spory na túto tému neplodné a nerozvážne.

Pritom treba obrátiť pozornosť aj na to, že plne v súlade s vyššie povedaným o úlohe mravnosti a etiky pri riešení otázok spadajúcich do oblasti relígie — na zdôvodnenie neexistencie „bohov“ (patriacich prevládajúcim historicky sformovaným egregoriálno-magickým kultom, ktorých obrazy boli vymodelované na obraz a podobu, jemne povedané, vôbec nie dobrého človeka) J.I.Muchin siaha po mravno-etických kritériách hľadania dôkazov a zdôvodnenia predpokladov. Jednako, napriek prirodzeným požiadavkám logiky (t.j. zabezpečiť plnosť skúmaných možností a systému logických dôkazov[201]), po dokázaní (ako sa mu zazdalo) absolútnej neexistencie vymysleného „boha“-«sadistu», J.I.Muchin prechádza k ďalším otázkam namiesto toho, aby siahol po ďalších mravno-etických kritériách pri hľadaní ciest komunikácie s iným Bohom, ktorý disponuje inými mravno-etickými kvalitami. Len v tomto prípade by mal etické právo a formálne logický dôvod tvrdiť čosi konkrétne v otázke existencie Boha.

Jednako, J.I.Muchin sebavedome pokračujúc v intelektuálnej úvahe F.Engelsa, nedokázal ani len fakt absolútnej neexistencie zlého „boha“, vymysleného samotnými ľuďmi na obraz a podobu vôbec nie dobrého človeka, pretože egregory nesúce obraz takýchto „bohov“ objektívne existujú, nakoľko sú prikrmované celými spoločenstvami ľudí počas celých známych dejín, a veľa ľudí sa nachádzalo a nachádza v moci týchto egregorov, dávajúc im svoju energiu, rozum, informáciu, zachádzajúc v tom až do úplnej straty sebakontroly a osobnostného svojrázu. Pritom egregory maskujú svoju existenciu pod menom pravého Boha. Inými slovami, zlý „boh“ (každý historicky reálny egregoriálno-magický kult má toho svojho) určitým spôsobom objektívne predsa len existuje (hoci jeho existencia je podmienená množinou subjektov), a určité množstvo ľudí v priebehu mnohých storočí vedie neľahkú existenciu pod ich nadvládou.

Avšak dôkazy neexistencie iného Boha — Boha pravého — J.I.Muchin nepredložil ani pred začiatkom jeho mravno-eticky podloženej[202] „logickej“ procedúry (v priebehu ktorej navyše v zamlčaní zamieňa jeden zmysel logických konštrukcií iným navzdory logickým normám), tak ani po jej zavŕšení.

A pre neho osobne (ako aj pre mnohých ďalších) niet dôkazov bytia Boha, ktorý existuje iba preto, lebo tieto dôkazy nie sú podmienené logikou, ale reálnou mravnosťou hľadača boha a etikou, ktorá ju vyjadruje, a ktorá v sebe prirodzene zahŕňa vieru a dôveru jednej slušnej osoby k inej. Ako bolo spomenuté vyššie, z absencie takéhoto druhu viery vznikol materializmus a individualizmus.

Ateizmus však môže, nedbajúc pritom na nikoho a nič, potlačujúc svoje zmysly a blokujúc rozum, jednoducho nepodložene tvrdiť: «Ja neverím v žiadneho Boha: ani v zlého, ani v dobrého» — bez toho, aby sa obťažoval zdôvodniť alebo vyvrátiť tento názor, čo ho akoby zbavuje povinnosti preskúmania mravno-etických základov vzájomnej dôvery a viery dvoch osôb: človeka a Boha, a mravno-etická podmienenosť ateizmu ostáva takto skrytá.

V prípade J.I.Muchina sa mravno-etická podmienenosť ním získaného záveru jednoducho odkryla práve v dôsledku toho, že vstúpil na cestu úvah ohľadne existencie a neexistencie Boha. No v oboch variantoch (nezdôvodnený ateizmus, alebo ateizmus zdôvodnený sám sebou) je ateizmus mravno-eticky podmienený tým, že človeku chýba viera a dôvera k iným ľuďom, majúcim mravno-etickú religióznu skúsenosť komunikácie s Bohom, a tiež — a to je hlavné — že človeku chýba viera a dôvera k samotnému Bohu, pred ktorým sa človek tvári akože hľadá, alebo sa pokúša skryť v iluzórnom domčeku klamania samého seba vlastnou nevierou.

Tak ako výsledok (úvah) je mravno-eticky podmienený, tak aj chýbajú dôkazy Božej existencie, čo na úrovni rozumu, logiky býva mnohými často stotožňované s dôkazom Božej neexistencie, napriek potrebe plnosti systému skúmaných možností a logických dôkazov.

A to nás vedie k otázke o vzájomnom vzťahu viery a rozumu.

Viera a rozum

Rozum každého človeka je ohraničený, ohraničené sú aj vedomosti. V dôsledku toho vždy existuje to, čomu zostáva len veriť. Odmietnutie viery, ako súčasti videnia a chápania sveta, prináša so sebou ich narušenosť, t.j. neúplnosť, ohraničenosť[203].

Bolo by hlúpe snažiť sa vyhnať vieru z psychiky človeka. Znamenalo by to pokus vybudovať videnie a chápanie sveta výlučne na tom, čím disponuje psychika človeka zásluhou jeho vlastných zmyslových orgánov. V tomto prípade by bolo treba odmietnuť všetku informáciu, o ktorej sa daný človek dozvedel od ostatných vrstovníkov, a tiež všetku informáciu prichádzajúcu z minulosti. Pri úspešnom vyhnaní viery zo svojej psychiky by sa subjekt uzavrel do «informačnej ulity» pomerne malého objemu, a úrovňou organizácie svojho správania by klesol na úroveň dnešných elektronických hračiek-robotov, akých v súčasnosti majstrujú kybernetici. Viera umožňuje prijať do ľudskej psychiky neohraničenosť, keď pomocou viery prijíma pravdivú informáciu od iných ľudí a Boha. Preto riešenie problému nespočíva vo vyhnaní viery z psychiky podľa princípu «ja neverím nikomu» (vrátane Boha), ale v tom, aby sa človek (v dialógu s Bohom) naučil rozlišovať pravdu od lži, a rozlišujúc ich, nevpúšťal v dobrej viere do svojej psychiky lož, vydávajúcu sa za pravdu.

Viera umožňuje rozšíriť videnie a chápanie sveta do hraníc Objektívnej reality, je schopná obsiahnuť v nej všetko. Jednako, viera v čokoľvek má svoje špecifikum: dôvera, rovnako ako odmietnutie veriť nejakej konkrétnej informácii, konkrétnemu zmyslu sú v psychike jedinca podmienené jeho Skutočnou mravnosťou (t.j. matricou-mierou celkovej jeho psychickej činnosti), ktorá tiež určuje algoritmiku jeho vedomej aj nevedomej, zmyslovej aj intelektuálno-rozumovej činnosti.

Znamená to, že objektívne chybná mravnosť umožňuje uveriť na slovo chybnej a vyložene nepravdivej informácii, a pravdoverná mravnosť vylučuje uveriť lži a chybám tváriacim sa ako pravda.

Boh dáva človeku dôkaz Svojho bytia cez vieru (v to, že odpoveď je od Boha), a nie cez um-rozum.

Ako už bolo povedané, tento dôkaz má mravno-etický charakter vo svojej podstate a spočíva v tom, že Najvyšší odpovedá na modlitbu toho, kto Mu verí, tým, že životné okolnosti okolo veriaceho sa menia v zmysle jeho modlitieb o to viac a tým výraznejšie, čím je jeho mravnosť pravdovernejšia a čím je sám vnímavejší voči Bohu, keď sa Ten k nemu osobne obracia cez jeho svedomie, jeho vnútorný svet, cez druhých ľudí, cez pamätníky kultúry alebo nejako ináč v jazyku životných okolností (JŽO)[204]. Boh vždy odpovedá na úprimnú a zmysluplnú modlitbu: a dokonca aj keď neprebehne zmena životných okolností v súlade so zmyslom modlitby, tak určitým spôsobom bude daná odpoveď na otázku «prečo?».

Rozum jednotlivca v tomto dialógu iba analyzuje to, čo mu je Zhora dávané, vkladaním tohto dávaného do jeho systému videnia a chápania sveta, a menením jeho mravnosti a svetonázoru smerom k objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej.

Zmysel ľudského života v dnešnej historickej epoche spočíva v privedení mravnosti k objektívnej pravdovernosti, a vo viere pravde (v tom je aj zmysel relígie), čo je vzájomne podmienené a dosiahnuteľné v ľudskom živote len s Božou pomocou v procese prehodnotenia názorov a udalostí, ktorých svedkom sa človek stal, pretože Boh je všemohúci a vševediaci.

J.Muchin — urobiac subjektívne[205] logicky bezchybný, no objektívne logicky a mravno-eticky chybný záver o tom, že Boha niet — dospel až k panteizmu, v ktorom človeku udelil post Boha, pričom Prírode nadelil osobnostné kvality (podstatou mravno-etické), a v zamlčaní aj intelekt; a to všetko navzdory svojim vyhláseniam:

«Aby sme pochopili Prírodu, je treba postaviť sa na jej miesto[206]. Veď ona nás nemôže silou donútiť slúžiť svojmu cieľu (predtým tvrdil, že cieľom Prírody je jej večná existencia, ktorú by jej mal zabezpečiť rozum človeka, ktorý jediný dokáže riešiť takéto úlohy)[207] — nemá na nás svoj bič[208]. A ona potrebuje, aby sme vložili všetko svoje úsilie pre večný život ľudstva[209], pretože len v takomto prípade automaticky zabezpečíme večný život aj jej. Vychádzajúc z tohto cieľa, každý z nás je povinný mať absolútny zmysel pre povinnosť pred rodom, pred spoločnosťou, pred ľuďmi. A tento náš zmysel pre povinnosť má pre Prírodu ešte väčší význam, než náš rozum. Veď bez tohto zmyslu pre povinnosť nenasmerujeme svoj rozum a tvorivosť v prospech Prírody: žijeme asi tak 70 rokov — čo nás po večnosti, «po nás nech je aj potopa»[210]!

Pokračujme v úvahe o sebe. Náš rozum je tiež dvojaký. Po prvé, je to počítač, t.j. pamäť[211]. Dokáže si pamätať fakty aj osvojené spôsoby spájania faktov. Povedzme, rozsvietila sa zelená žiarovka (fakt) — bež (spájanie faktov) ku kŕmidlu (druhý fakt), červená — uteč.

Druhé, čo dokáže náš rozum — to je tvorenie, t.j. dokáže spájať fakty úplne novými riešeniami, ktoré v pamäti tohto človeka ešte neboli. No a túto schopnosť zvieratá nemajú, to možno povedať isto[212]. Na Zemi sa nachádza dosť veľa zvierat, ktoré žijú dlhšie ako človek. No aj opice, aj delfíny sú dodnes zvieratami, avšak človek za niekoľko tisíc rokov riešil toľko tvorivých úloh, že prakticky zmenil obraz celej planéty.

Ak by som bol veriacim[213], tak by som povedal — Boh do nás vdýchol dve veci: schopnosť cítiť povinnosť a schopnosť tvoriť. Pričom, opakujem, prvá schopnosť je pre Prírodu oveľa dôležitejšia, než tá druhá, pretože schopnosť tvoriť možno ľahko rozvinúť, najmä ak máme v zálohe večnosť, a citom pre povinnosť sa premáhajú inštinkty.

No ak by to bol Boh, tak ten by do nás vložil tieto vlastnosti v hotovej podobe, ale Príroda, ako vždy, vložila do každého človeka iba zárodok, ktorý navyše spoločne s telom nerastie v každom človeku» (J.I.Muchin, „Je duša človeka nesmrteľná?”, noviny „Duel“, № 33 (80), r. 1998).

Avšak ľudské schopnosti, menované J.I.Muchinom, sú vlastnosťami vloženými do človeka Zhora v podobe hotovej na použitie (alebo aj zneužitie). A človeku je poskytnutá sloboda v ich používaní. Ak by človeku nebola daná Zhora táto sloboda, tak Život by sa zmenil na „hraciu skrinku“, a ľudia by sa zmenili na bezduché automaty bez vôle a morálky ako súčasť jej „mechanického“ aparátu, alebo na divákov, nemajúcich možnosť zmeniť priebeh námetu predstavenia, v ktorom účinkujú ako postavy, bez vlastnej vôle.

Sloboda voľby, schopná oslobodiť Láskou k Životu aj ľudskú vôľu[214], je človeku daná Zhora, a to, kto s ňou ako zaobchádza, závisí už od neho samého: a v tomto mravne podmienenom dialógu človeka so Životom prebieha proces formovania mravnosti a etiky každého človeka a kultúry budúcej Ľudskosti. V opačnom prípade by nemohol bežať proces (obopínajúci životy mnohých pokolení) kolektívnej tvorby (budúcej) kultúry Ľudskosti, realizovaný Ľuďmi prítomnými v každej dobe.

T.j. J.I.Muchin znova nie je zadobre s logikou: ak by dokonalosť bola do človeka vložená v hotovej podobe, tak ľudská tvorivosť by v danej oblasti neprebiehala, a schopnosť tvoriť (minimálne v tejto oblasti) by bola pre Život nadbytočná a nepotrebná. Boh si ale prial, aby sa ľudská tvorivosť prejavila aj v tejto oblasti. Prečo si to prial práve tak? — to už je iná otázka, na ktorú každý dostáva odpoveď celým svojim životom.

Ale túto otázku J.I.Muchin nevidí preto, lebo Boh preňho neexistuje, no:

Ak niet otázky — tak niet ani ciest k odpovedi na ňu, a subjektívne — niet ani odpovede.

V tejto súvislosti treba spomenúť smutné slová kráľa Dávida (prorok Daud v Islame): «Povedal si blázon v srdci svojom: „Niet Boha“» (Kniha žalmov, 14:1).

Pre Dávida (ako aj pre mnohých veriacich na základe svedomia, a nie písem alebo rituálov) bola existencia Živého Boha reálnym, eticky dokázaným, nevyvrátiteľným, všedným faktom svojho vlastného života, a nie predmetom úvah či viery v rozumové a experimentálne nedokázateľné predpoklady. No a pravdivosť Dávidových slov o bláznovstve každého ateistu potvrdil J.I.Muchin sám „logikou“ svojich úvah na tému «Boh neexistuje, duša je nesmrteľná».

O takýchto ateistických názoroch a spôsobe chápania Života, akých súčasný príklad nám poskytol J.I.Muchin v citovanom článku, sa pred mnohými storočiami vyjadril aj jeden zo zakladateľov historicky sformovaného kresťanstva — apoštol Pavol:

«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).

A toto nie je jediné miesto v listoch apoštola Pavla, kde obracia pozornosť na to, že takzvaní «normálni ľudia» sú v drvivej väčšine objektívne pred Bohom bláznami:

«Tak ako had svojou prefíkanosťou zviedol Evu, tak aj ja sa bojím, aby ste neprišli o rozum odklonením sa od jednoduchosti v Kristovi» (2. list Korinťanom apoštola Pavla, 11:3).

No vyjadrenie apoštola Pavla nie je paradoxom, t.j. Pavol v danom prípade neprotirečí sám sebe: jasne si uvedomoval, že démonická múdrosť «normálnych» ľudí (a tým skôr «znamenitých intelektuálov») tohto sveta je zjavným, nesporným bláznovstvom pred Bohom, a snažil sa, znížiac sa k úzkemu a ohraničenému vnímaniu a chápaniu sveta svojich «normálnych» súčasníkov, vysvetliť im v ich jazyku, ako — podľa jeho názoru — to, čo oni považujú za múdrosť zhruba-približne vyzerá v porovnaní s pravou Bohom inšpirovanou múdrosťou, ktorú oni považujú za jeden z prejavov čistého bláznovstva.

6.3. Proti idealistickému ateizmu[215]

Avšak skutočný paradox v živote a činnosti Pavla spočíva v tom, že hoci si uvedomoval rozdiel medzi „múdrosťou“ tohto sveta a pravdivou Bohom inšpirovanou múdrosťou, neraz o tom aj hovoriac — on sám systematicky pripisoval nariadenia „múdrostí“ tohto sveta na vrub Bohu, Jeho Zámeru a odhodlane (bojovne a bezcitne) hlásal takúto vierouku ako Bohom inšpirovanú miesto toho, aby sa pred hlásaním vynasnažil s Božou pomocou oddeliť vo svojej psychike (aby tak v jeho vieroučení druhých predišiel zmiešaniu oboch múdrostí do jednej):

● „múdrosť” tohto sveta, v ktorom sa sformoval ako osobnosť, ktorého dedičstvo niesol a neprekonal, a

● múdrosť inšpirovanú Bohom, možnosť pochopenia ktorej je dostupná každému, kto sa o ňu usiluje, na základe mravnej pripravenosti zmeniť sám seba, a predovšetkým — pripravenosti zmeniť svoju reálnu mravnosť[216], analyzujúc a prehodnocujúc Život, čo určuje charakter viery a relígie, a celej algoritmiky individuálnej psychiky každého človeka, vrátane jeho účasti v kolektívnej psychike (egregoroch) spoločnosti.

Ako vieme z Biblie, Pavol sa spočiatku volal Šavol, a Ježiš sa počas svojho života fyzicky so Šavlom nestretol. V tom čase bol Šavol presvedčeným prívržencom farizejskej[217] vetvy vtedajšieho judaizmu, usvedčovanej Ježišom z odpadlíctva od Boha, a ako následok — Šavol sa stal protivníkom Ježiša a vierouky ktorú šíril. Avšak napokon, ako na tom trvá tradícia kresťanských cirkví, sa Ježiš po svojom nanebovstúpení akože zjavil Šavlovi na jeho ceste do Damašku, kam mal namierené s poslaním vykonať tam represie voči tamojším židom, ktorí tam prijímali kresťanstvo skrze učenie druhých apoštolov, ktorých Ježiš k tomu počas svojho telesného života medzi ľuďmi povolal.

Kánon Nového zákona o tom rozpráva takto:

«A Šavol, ešte dýchajúc hrozbami a vraždami žiakov Pána, prišiel k veľkňazovi 2. a vydrankal si od neho listy pre synagógy v Damasku, aby mohol, ak tam nájde stúpencov tohto učenia, aj mužov, aj ženy, zviazaných priviesť do Jeruzalemu. 3. A keď už šiel a približoval sa k Damasku, náhle ho ožiarilo svetlo z neba. 4. Padol na zem a začul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol! prečo Ma prenasleduješ? 5. On odpovedal: kto si, Pane? A Pán povedal: Som Ježiš, ktorého prenasleduješ. Ťažko sa ti pôjde proti ostriu. 6. Trasúc sa a v hrôze povedal: Pane! Čo mi prikážeš urobiť? a Pán mu povedal: vstaň a choď do mesta; a bude ti povedané, čo máš robiť. 7. A ľudia, ktorí s ním šli, stáli ako zmeravení, lebo počuli hlas ale nikoho nevideli. 8. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči a nikoho nevidel. A vzali ho za ruky a priviedli do Damasku. 9. A tri dni nič nevidel, nejedol a nepil. 10. V Damasku bol jeden učeník, menom Ananiáš; a Pán mu vo videní povedal: Ananiáš! On odpovedal: tu som, Pane. 11. A Pán mu povedal: vstaň a choď na ulicu, takzvanú Rovnú, a vyhľadaj v Júdovom dome Tarzénčana, menom Šavla; on sa teraz modlí, 12. a videl vo videní muža menom Ananiáš, ktorý prišiel k nemu a položil naňho ruky, aby znova videl. 13. Ananiáš odpovedal: Pane! počul som od mnohých o tomto človeku, koľko vykonal zla Tvojim svätým v Jeruzaleme; 14. aj tu má od veľkňazov moc zviazať všetkých, ktorí vzývajú Tvoje meno. 15. Ale Pán mu povedal: choď, lebo on je Mojou vyvolenou nádobou, aby hlásal Moje meno pred národmi a kráľmi aj synmi Izraela. 16. A Ja mu ukážem, koľko si musí vytrpieť pre Moje meno. 17. Ananiáš šiel a vošiel do domu a, kladúc na neho ruky, povedal: brat Šavol! Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, po ktorej si šiel, ma poslal, aby si znova videl a bol naplnený Svätým Duchom. 18. A vtom akoby šupina spadla z jeho očí, odrazu videl; a, vstávajúc, nechal sa pokrstiť, 19. a ako prijal pokrm, zmocnel. A zostal Šavol niekoľko dní s učeníkmi v Damasku. 20. A hneď začal v synagógach hlásať o Ježišovi, že On je syn Boží. 21. A všetci, čo to počuli, sa čudovali a vraveli: či to nie je ten, čo prenasledoval v Jeruzaleme tých, čo volali toto meno? určite aj sem prišiel na to, aby ich zviazal a priviedol k veľkňazom. 22. A Šavol čoraz viac silnel a miatol Židov žijúcich v Damasku, dokazujúc, že Ten je Kristus[218]» (Skutky apoštolov, 9. kapitola).

Tak sa Šavol stal apoštolom Pavlom. A jeho podiel na vzniku a formovaní historicky reálneho kresťanstva sa ukázal byť tak veľkým, že mnohí bádatelia tejto otázky dospievali k názoru, že by sa historicky reálne kresťanstvo malo nazývať pauliánstvom (od latinského «Paul» — Pavol). A zďaleka nie všetci hodnotili vklad Pavla na formovaní reálneho kresťanstva ako pozitívny, čoho príkladom je aj názor L.N.Tolstého:

«Ja viem, že to, čo sa chystám teraz povedať — konkrétne to, že tá cirkevná viera, ktorú už stáročia vyznávajú milióny ľudí pod názvom kresťanstvo, nie je ničím iným ako veľmi hrubou židovskou sektou, ktorá nemá nič spoločné s pravdivým kresťanstvom — sa bude zdať ľuďom, slovne vyznávajúcim učenie tejto sekty, nielenže nepravdepodobným, ale aj vrcholom strašného rúhania.

Ale ja to nemôžem nepovedať. Nemôžem to nepovedať preto, lebo kvôli tomu, aby ľudia mohli využívať veľké dobro, ktoré nám poskytuje pravdivé kresťanské učenie, sa musíme predovšetkým oslobodiť od tej útržkovitej, lživej a, hlavne, hlboko amorálnej náuky, ktorá pred nami skryla pravdivé kresťanské učenie. Táto náuka, ktorá pred nami ukryla učenie Krista, je tou Pavlovou náukou, opísanou v jeho posolstvách a vloženou do základov cirkevnej náuky. Táto náuka nielenže nie je učením Krista, ale je náukou, ktorá je s ním v priamom protiklade» (L.N.Tolstoj, „Prečo kresťanské národy celkovo, a najmä ruský, sa teraz nachádzajú v žalostnom postavení“[219]).

Aj keď oficiálne cirkvi s názorom L.N.Tolstého v tejto otázke nesúhlasia, vyhýbajúc sa behom celého 20. storočia preskúmaniu mravno-etickej podstaty Kristovho učenia a mravno-etickej podstaty kresťanských cirkevných náuk (a tá je skutočne odlišná[220]) — predsa len, hodnotenie L.N.Tolstojom historicky reálneho kresťanstva a úlohy apoštola Pavla v jeho formovaní bola pravdivá, pretože Šavla na jeho ceste do Damašku k službe nepovolal Ježiš Kristus.

Danú udalosť radíme medzi sugestívne preludy[221], pretože odmietame fakt zjavenia sa Šavlovi pravdivého Krista na základe toho, že:

Epizódy vzťahov takzvaného «Krista» a Šavla-Pavla, o ktorých je reč, sa odlišujú od množstva situácií uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že takzvaný «Kristus» sa chová úplne odlišne, než sa choval Kristus vo všetkých ostatných, nami nespochybňovaných, novozákonných svedectvách o jeho činnosti.

Takzvaný «Kristus» sa v epizóde so Šavlom na ceste do Damasku správa nekresťansky:

● Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).

● Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil[222] tomu, kto ho povolal do služby.

● Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu[223], tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.

Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval vôľu nikoho[224], nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.

V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damasku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.

A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia[225], tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu pravdy. A každý mohol Kristom mu odhalenú pravdu slobodne odmietnuť, alebo ju prijať do základov svojho života.

No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií)[226] a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:

● predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru),

● potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.

A špeciálna otázka:

Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako prijal „čosi“ Šavol-Pavol?

Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc[227].

A Šavol si na Boha ani nespomenul, pretože stratil sebakontrolu.

No ešte predtým, ako mu nahnali hrôzu a triašku, využívajúc Božie dopustenie vo vzťahu k nemu, Šavol bol od Boha vzdialený a tvrdohlavo zotrvával v tomto samoodcudzení od Neho. Obeťou sugestívneho preludu sa Šavol v Božom dopustení stal preto, lebo aj pred odchodom do Damasku, aj počas samotnej cesty bol posadnutý zlobou, a v takomto naladení (emočno-zmyslovom režime duše) nemal chuť myslieť na Boha; na svoj osobný VZÁJOMNÝ vzťah s Ním; na to, čo a ako učil Ježiš, a či je to pravda.

T.j. slepo a bezmyšlienkovito veriac farizejskej tradícii vyznávania judaizmu, žil mimo relígiu pravého Boha, sám sa od Neho separujúc bezmyšlienkovitou vierou v „múdrosť“ tohto sveta, zlostne a nezmyselne odmietajúc všetko, čo k nemu aspoň okľukami prichádzalo z Božích napomenutí, ktoré ľuďom odovzdával Ježiš, kým medzi nimi fyzicky žil. A bolo to tak, hoci Šavol mal otvorenú možnosť pouvažovať na tým, čo sa k nemu okľukami dostávalo z Ježišovho hlásania; mal možnosť predbežne sa pomodliť k Bohu aby ho ochránil od pokušení a preludov, ak už nedôveroval tomuto človeku — fyzickému Ježišovi, a príduc za ním mohol si s ním pohovoriť, v presvedčení že Boh vypočul jeho modlitbu a je tak samotným Bohom ochránený od pokušení a preludov, ako o to prosil v modlitbe. No Šavol to osobne pre seba nepovažoval za nevyhnutné; za nevyhnutné považoval realizovať represie voči inak veriacim a inak mysliacim. Takto vyzerala mravnosť Šavla pred epizódou na ceste do Damasku.

A v súlade s jeho mravmi, akonáhle niekto prejavil voči nemu silu a predstavil sa ako Ježiš, Šavol ihneď pristal na to, že ten niekto je skutočným Ježišom Kristom, nezamýšľajúc sa nad tým, že voči nemu bol použitý eticky rovnaký prístup, aký bol predtým použitý synedriónom (veľradou*) voči Ježišovi Kristovi, kým fyzicky žil medzi ľuďmi; že v tomto prístupe sa v oboch prípadoch odzrkadlila tá istá mravnosť:

«Naša sila bude zákonom pravdy, lebo slabosť je nanič»[228] (Šalamúnova múdrosť, 2:11, opis mravno-etickej pozície nespravodlivo zmýšľajúcich, pokúšajúcich Boha plánovaním popravy spravodlivého, ktorý ich usvedčoval z neprávostí. T.j. zmýšľanie synedriónu v podaní Šalamúnových veršov)  «Ťažko sa ti pôjde proti ostriu[229]» (Skutky apoštolov, 9:5, slová toho, čo sa zjavil Šavlovi v duchu).

Rozdiel je len v tom, že:

● v prípade Ježiša Krista bol tento prístup zhmotnený v podobe členov synedriónu, jeho stráží, rímskej moci, davu zloprajníkov a zvedavcov v ich personálnej zostave;

● v Šavlovom prípade sa tento prístup odrazil výlučne v duchu a fyzicky nezranil nikoho, snáď len samotného Šavla, ktorý náhle stratil zrak.

Boh nikoho Svojou vôľou neuvádza do činnosti v medziach Božieho dopustenia.

Do činnosti v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe sa púšťa každý sám svojou vôľou (vyhýbajúc sa Životu vlastnej pravdovernosti (* priťahujúc na seba efekt „opičej labky“ *)), pod vplyvom svojich už prekrútených alebo chybných mravov, vytrvalo ignorujúc (pre svoju nevšímavosť a tvrdohlavosť) všetky výstražné znamenia a smerovania na správnu cestu, dávané Zhora tak či onak každému predtým, než sa ocitne v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe.

To sa týka aj Šavla na jeho ceste do Damasku.

Okrem toho, pravdivý Kristus, ako vyplýva zo svedectiev o ňom (dokonca v kánonických textoch Nového Zákona), neodmietol nikoho prosbu o oslobodenie od zlého ducha, o vyliečenie zo zármutkov a chorôb[230]; tým skôr neodmietol nikoho z veriacich, a tiež nikoho z tých, čo boli predtým neveriaci a uverili. No Pavol, už ako uznávaný apoštol-učiteľ, svedčí o opaku:

«7. A aby som sa nepovyšoval neobyčajnosťou zjavení, bol mi daný do tela osteň, satanov anjel, ktorý ma skľučuje, aby som sa nepovyšoval. 8. Trikrát som prosil Pána, aby ma od neho zbavil. 9. No Pán mi povedal: „Stačí ti Moja priazeň, lebo Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti“. A preto sa oveľa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne Kristova sila» (2. list Korinťanom, kapitola 12).

A vzniká otázka:

● platí «Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti», ako to „niekto“ oznámil Šavlovi?

● alebo platí Božia Sila sa prejavuje v pravdovernosti nezávisle od «slabosti» a od «sily/moci» človeka?

A tieto dve možnosti nie sú zďaleka vždy jedno a to isté Božie dielo.

Tiež treba obrátiť pozornosť na to, že pravý Kristus vždy ľudí vyvádzal z oblastí Božieho dopustenia vo vzťahu k nim, a Pavla ponechal s ostňom v tele — s anjelom satana, doplniac to elegantným „zdôvodnením“: «aby sa nepovyšoval»?

— Tak to nebolo. Skutočný Kristus by Pavlovi pomohol prehodnotiť a zmeniť jeho mravy, a tým samotným by bol problém povyšovania sa vyriešený: Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia sami seba[231], vrátane s pomocou iných ľudí v danej veci[232]. No ak problém Pavlovho povyšovania sa existoval tak ako predtým, aj počas jeho apoštolskej služby, znamená to, že Pavol v sebe stále niesol démonický režim psychiky[233] a mravnosť zodpovedajúcu tomuto režimu, stále zotrvávajúc v odvrátení od pravdivého Boha, a väčšinou svojich skutkov neslúžil Bohu, pri pokračovaní v tom, čo začal Ježiš, hoci bol úprimne presvedčený o presnom opaku toho, čo sme tu povedali.

Ako mohol satanov anjel Pavla zdržiavať v jeho «chválení sa neobyčajnosťou zjavení»[234] je pre nás nepochopiteľné, tým viac, že sám Pavol hneď nato píše: «budem sa chváliť...». Alternatívna odpoveď na otázku: „Čo robil satanov anjel?“ — spočíva v tom, že tento posol, ktorý neprestajne sprevádzal Pavla, prinášal hlásenia o jeho zámeroch a činnosti svojmu — nie vševediacemu — šéfovi, čo bolo nevyhnutné na podporu udržateľnosti procesu riadenia situácie okolo Pavla prostriedkami egregoriálnej mágie v medziach Božieho dopustenia.

A takéto „zdôvodnenie“ — akože Kristovo — ktoré tlmočil Pavol, ohľadom odmietnutia zbaviť ho satanovho anjela-besa, ktorý plnil funkciu sprevádzania, objasňovania situácie a navádzania, navyše deptajúci svojho zverenca, no nebrzdiaci jeho náklonnosť chváliť sa — popierajú prisľúbenia Krista dané v kázni na vrchu:

«7. Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám; 8. lebo každý prosiaci dostáva, a hľadajúci nachádza, a klopúcemu otvoria. 9. Je medzi vami taký človek, ktorý, ak ho syn poprosí o chleba, podal by mu kameň? a ak ho poprosí o rybu, podal by mu hada? 11. A tak, ako vy dokážete dávať dobré dary vašim deťom, i keď sú zlé, o to skôr váš Otec Nebeský dá dobré veci tým, čo prosia u Neho» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

No Pavol neprosil o zbavenie od satanovho anjela u Neho — u Najvyššieho Boha. On prosil u toho, koho považoval za skutočného Krista. Odmietnutím vyliečiť Pavla, Ježiš sám sa postavil proti tomu, čo (v kresťanstve nazývaný «Boh Otec») Najvyšší Boh prikázal Ježišovi zvestovať ľuďom a čo je všetkým známe z Ježišovej reči na vrchu?

— Tak to nebolo.

Pravý Kristus by sa tak nemohol zachovať k Šavlovi, ako to Kristovi pripisuje novozákonná klebeta v príbehu o obrátení Šavla v Pavla a tak, ako o tom svedčí samotný apoštol Pavol v druhom liste Korinťanom (12:7-9), pretože pravému Kristovi, pravému kresťanstvu nielenže nie je vlastné využívať Božie dopustenie na dosiahnutie svojich cieľov, nech by bolo v akejkoľvek forme a voči komukoľvek, ale je im vlastné neústupne privádzať ľudí na slobodu z oblasti dopustenia, ak sa v nej nachádzajú.

A zatiaľ čo my, hriešni ľudia, dokonca aj keď to všetko chápeme, predsa len dokážeme zlyhať (pre slabú vôľu alebo pre chybnosť svojich mravných kritérií, alebo nesprávnosť ich hierarchického usporiadania[235]) a využiť Božie dopustenie vo vzťahu k iným ľuďom z vypočítavosti alebo v záujmoch tretích síl, vyjadrujúc tým určitú mieru vlastného démonizmu a zombírovanosť — tak samotný Kristus nie je schopný takéhoto odpadlíctva pre svoju podstatu, inak by prestal byť Kristom: prišlo by k pádu Krista.

Tak, ako o tom hovorí Nový Zákon v epizódach spojených s Pavlom, sa mohol správať len pseudo-Kristus — Antikrist alebo niekto iný od Zlého.

A tak sa v činnosti Pavla prejavilo to, pred čím varoval samotný Ježiš:

«5. A keď niektorí hovorili o chráme, že je zdobený drahými kameňmi a darmi, On <Ježiš: naše spresnenie v citáte> povedal: 6. prídu dni, v ktorých z toho, čo tu vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zničené. 7. A spýtali sa Ho: Učiteľ! a kedy to bude? a aké bude znamenie, keď sa to bude diať? 8. On povedal: Dajte si pozor, aby vás nepriviedli do omylu, lebo mnohí prídu v Mojom mene, hovoriac, že to Ja; a ten čas je blízko: nenasledujte ich» (ev. p. Lukáša, 21. kapitola).

K tomu, ktorého v „Skutkoch apoštolov“ nazvali «Kristom» pri opise Šavlovej príhody na jeho ceste do Damasku — sa vzťahujú Kristove slová, dvakrát nami zvýraznené, v nasledujúcom citáte:

«15. Dajte si pozor na falošných prorokov, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, a vo vnútri sú to draví vlci. 16. Spoznáte ich podľa plodov (zvýraznené nami v citáte). Vari oberajú z trnky hrozno, alebo z lopúchu figy? A tak každý dobrý strom prináša dobré plody, a zlý strom prináša zlé plody. Dobrý strom nemôže prinášať zlé plody, tak ako zlý strom nemôže prinášať dobré plody. 19. (...) 20. Spoznáte ich teda podľa plodov (zvýraznené nami v citáte)» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

A pri podávaní svedectva učeníkom Jána Krstiteľa o sebe samom, Ježiš tak isto neobracal ich pozornosť na svoje osobnostné špecifiká ako také, ale na plody svojich činov, ktorých očitými svedkami boli Jánom vyslaní učeníci, pritom sa zdržal slovného vyjadrenia o tom, že on sám je Kristus[236]:

«19. Ján[237] si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Ježišovi s otázkou: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 20. Oni, príduc k Ježišovi, povedali: Ján Krstiteľ nás poslal za Tebou spýtať sa: Ty si Ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného? 21. A, On, práve v tom čase mnohých vyliečil z chorôb a neduhov aj od zlých duchov, a mnohým slepým daroval zrak. 22. A takto im Ježiš odpovedal: choďte, oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepým sa vracia zrak, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvi sú kriesení, chudobným sa hlása dobrá zvesť; a blažený, kto sa na Mne nepohorší!» (ev. p. Lukáša, 7. kapitola).

Nebolo však povedané:

„Naháňam hrôzu a triašku tým, ktorí odporujú mne i tomu čo učím. A aby sa mi podrobili, úplne odovzdali — dočasne ich mrzačím a nechávam ich takto mrzákmi dovtedy, až pristanú žiť podľa môjho učenia a slúžiť mi — potom ich uzdravím a oni mi slúžia... zo strachu, nie zo svedomia, a preto spod mojej vôle niet kam ujsť.“

Nebolo to povedané preto, lebo nič z takejto démonicky všetko-si-dovoľujúcej aktivity v rámci Božieho dopustenia v skutkoch skutočného Krista (ktorý nezištne a úprimne plnil dobrý Boží Zámer) nebolo. A na ceste do Damašku nebolo všetko v poriadku: „niekto“, kto sa v duchu zjavil Šavlovi, bol podľa slov Kristus, ale podľa skutkov antikrist.

Zato Pavol sám konal presne tak, ako vo vzťahu k nemu konal antikrist, a ako nikdy medzi ľuďmi nekonal skutočný Kristus. Prerušiac propagandu svojho oponenta, Pavol vyriekol:

«8. A Elimas volchv (to v preklade znamenalo jeho meno) im odporoval, snažiac sa odhovoriť prokonzula od viery. 9. No Šavol, ktorý sa volal aj Pavol, naplniac sa Duchom Svätým uprel naňho zrak 10. a povedal: ó, ty preplnený všelijakou ľsťou a zločinom, syn diablov, nepriateľ každej pravdy! prestaneš ty zvádzať z priamych ciest Pánových? 11. A teraz hľa, ruka Pánova padne na teba: budeš slepý a neuvidíš slnka do času. A zrazu padlo naňho temno a tma, a on, obracajúc sa sem a tam, hľadal sprievodcu. 12. Vtedy prokonzul, keď uvidel čo sa stalo, uveril a žasol nad učením Pána» (Skutky apoštolov, 13. kapitola).

Slová, ktoré by Elima usvedčili z nepravdy, sa pochopiteľne nenašli, a udialo sa: «naša sila nech je zákonom pravdy!» — s odvolaním sa na Ducha Svätého, hoci Duch Svätý je mentorom ku každej Pravde, a ak by bol s Pavlom — slová by sa našli presne tak isto, ako sa vždy nachádzali u skutočného Krista. Takže znova len treba pripomenúť Kristové slová: «Spoznáte ich podľa plodov».

Takže mravnosť apoštola Pavla sa nezmenila a zostávala rovnako fanaticko-policajtskou, represívnou, akou bola u Šavla — prenasledovateľa prvotných kresťanov. Rozdiel bol len v tom, že akonáhle sa stal apoštolom, Šavol-Pavol už nekonal v mene veľkňazov starozákonného judaizmu, ale v mene Ježiša Krista.

Isteže, Šavol na ceste do Damasku nemusel vedieť všetko toto, čo sme uviedli z kánonu Nového Zákona, usvedčujúceho subjekt, ktorý sa Šavlovi v duchu zjavil, minimálne, ako drobného antikrista, ak nie toho Antikrista, všetkými cirkvami najviac očakávaného. No po tejto udalosti Pavol prežil ešte veľa rokov, pričom sa stretával aj s inými apoštolmi, ktorí sa rozprávali so skutočným Ježišom kým ešte fyzicky žil medzi ľuďmi.

Nie je možné, aby sa Pavol s nimi i ostatnými prvými kresťanmi nerozprával o mnohých veciach a oni mu nemohli neporozprávať o tom, čo sami vedeli zo spoločných rozhovorov s Ježišom, a čoho boli svedkami počas jeho života pri rozhovoroch s ostatnými ľuďmi. A ako ukazujú texty „Skutkov apoštolov“ i apoštolských listov, vrátane listov samotného Pavla[238], tak Pavol bol kazateľom, ktorý mal veľa znalostí jak zo starozákonných tradícií, tak aj z tej vierouky, ktorá vyjadrovala subjektívne mravne podmienené chápanie apoštolmi toho, čomu oni hovorili učenie Krista a čo vložili do základov historicky sformovaného kresťanstva.

Napriek tomu, Pavol, ktorý sa v priebehu svojho nasledovného života dozvedel mnohé o spôsobe života a činnosti skutočného Ježiša Krista, ani potom nezapochyboval, že na svojej ceste do Damasku nebol povolaný Ježišom, hoci sám napísal: «...sám Satan berie na seba podobu Anjela Svetla» (2. list Korinťanom, 11:14). A nezapochybovali o tom a uznali Pavla za Ježišovho vyvolenca aj apoštoli, ktorí predtým sprevádzali skutočného Ježiša Krista počas jeho fyzického života a boli súčasťou jeho systematickej výučby, hoci určite presne vedeli všetko to, čo je nám známe z kánonu Nového Zákona, ba oveľa viac.

To ale charakterizuje aj reálnu mravnosť apoštolov, a znamená to, že oni všetci sa k učeniu zanechanému Kristom stavali dosť nerozumne, ako k učeniu, ktoré nie je určené pre zmravnenie každého z nich osobne, viac než druhých — ale ako k učeniu, ktoré je určené výlučne pre iných, pretože oni sami boli predsa vyvolení, a svojim pobytom okolo Krista, akoby už zároveň načerpali aj všetko potrebné z jeho ducha (spoločne s informáciou), a takto akoby si už osvojili a niesli v sebe rovnakú pravdu, akú niesol Ježiš, fyzicky žijúci medzi ľuďmi.

A to nás privádza k otázke o tej mravnosti, ktorú oni pripisovali Bohu v ich vierouke, vytvárajúc takto ďalšieho vymysleného boha-egregor, a o rozdieloch medzi touto mravnosťou od skutočnej mravnosti Boha Najvyššieho, ktorý existuje.

Pričom špeciálne poznamenáme, že teraz nejde reč o karhaní apoštolov a Pavla, ani o pripísaní im všetkej zodpovednosti za tie nešťastia, ktoré spôsobil zväzok historicky sformovaného kresťanstva so starozákonno-talmudickým judaizmom v ľudských dejinách v epoche po prvom príchode Krista. Tieto nešťastia by naozaj neboli možné, ak by triumfovalo to vieroučenie, ktoré v sebe niesol a šíril samotný Ježiš, a nie vierouka apoštolov, ktorá sebou zamenila skutočné Kristovo učenie.

Keď ľudia prijímali vierouku a vieru od apoštolov, boli povinní uvažovať samostatne, mohli sa obrátiť priamo k Bohu, ako tomu učil Ježiš (zanechaná modlitba „Otče náš“ je o tom), mali otvorenú možnosť vybrať si inú vieru, a ukázať apoštolom ich omyly a chyby. Boh — nepochybne — by ich v tom podporil.

Ale dejiny treba brať také, aké sú: všetko sa odohralo najlepším možným spôsobom — pri tej mravnosti, ktorá bola vlastná každému jednému z ľudí; ak by čo len jediný človek zmenil svoju reálnu mravnosť a vyjadril by ju v svojich plánoch, túžbach, v správaní navonok, tak dejiny by sa odohrali ináč[239]; bolo by v nich menej trápenia, ak by ľudia sami, aktom svojej vôle, hľadali pravdovernosť a súlad s Bohom. No ak sa pozrieme na reálne mravy ľudí, tak možno vysloviť záver, že všetko sa realizuje o niečo lepšie, než sa mohlo diať, ak by Boh netlmil zlobu ľudí cez okolnosti, ktoré ani jeden z nich, ani všetci spolu, nemajú pevne v rukách. A apoštoli urobili čo mohli. Oni, tak ako ostatní ľudia — vychovaní a žijúci v davo-„elitárnej“ kultúre — nemohli nespraviť chybu.

Vznik kresťanstva v tej podobe, v akej sa historicky reálne sformovalo, zmeniac sa na jeden z mnohých druhov idealistického ateizmu, sa stal možným v dôsledku mravne podmieneného princípu, ktorý bol vlastný takmer všetkým prvým kresťanom[240]. A hoci bol tak či onak vlastný takmer všetkým prvým kresťanom, no výrazne ho vyjadril sám apoštol Pavol:

«Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym. Lebo múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom» (1. list Korinťanom apoštola Pavla, 3:18, 19).

No rozum jednotlivca žijúci v «tomto svete» — pri reálnom dialógu s Bohom — iba analyzuje a prehodnocuje dávané Zhora, vkladajúc to do jedincovho systému chápania sveta, odhaľujúc pred jeho vedomím možnosti zmeniť svoju mravnosť a pohľad na svet buď v smere objektívnej pravdovernosti, alebo v smere ďalšieho vzďaľovania sa od nej. A každý jeden, dokonca aj keď tento proces nevníma a nerozumie mu, vnáša svoj podiel buď do toho, aby si pochabá (pred Bohom) „múdrosť“ tohto sveta aj naďalej upevňovala svoje miesto v spoločnosti, čoraz rafinovanejšie zotročujúc ľudí; alebo do toho, aby sa múdrosť Najvyššieho stala dedičstvom tohto sveta, aby sa stvárňovala v každom jeho obyvateľovi, v jeho plánoch a činoch, upevňovala harmóniu v spoločnosti, v biosfére Zeme, vo Vesmíre.

A ak naozaj zavrhneme svoj rozum, z túžby nasledovať Pavlovu radu a stať sa bláznom, čo Pavol sám aj verne realizoval počas svojho života, potom tento reálny dialóg človeka a Boha (volaný aj «relígia») bude zrušený samotným človekom, ktorému zostane len slepá, pochabá, fanatická viera v „čosi“, egregoriálno-magický rituál a tomu podobné «ópium» pre národ[241].

Dialóg bude zrušený preto, lebo práve rozum porovnáva „múdrosť“ tohto sveta s múdrosťou Bohom inšpirovanou, no a mravné kritériá — také, akými aktuálne disponujeme — určujú, čo z každej z nich vybrať a prijať ako subjektívnu pravdu, po čom následne Boh, privedúc človeka (alebo národ, ľudstvo) do konkrétnych životných okolností, mu umožní presvedčiť sa o správnosti alebo nesprávnosti tejto jeho voľby, a zároveň o pravdovernosti alebo skazenosti jeho mravnosti.

Veď súhlasiť s Pavlom znamená (minimálne v zamlčaní) nástojiť na principiálnej pochabosti a nepoznateľnosti Života, a tiež na absolútnej nepochopiteľnosti Božieho Zámeru. V terminológii «vedeckej filozofie» to znamená upadnúť do agnosticizmu — do omylu, generujúceho nové a prehlbujúceho staré omyly. Je to tak, pretože dokonca aj pravda, ak sa z nej stane slepá a pochabá viera, tak privedie do sebaklamu a omylu. No ani rozum takýchto ľudí nezostane opustený, ale bude zatiahnutý do egregoru, ktorého riadenie nie je v ich rukách.

Žiaľ, mnohí v historicky sformovanom kresťanstve nasledovali a aj dnes nasledujú Pavlovú radu doslovne a absolútne:

«Treba skrátka veriť v to, čomu učí apoštolská cirkev» = «Ak si niekto z vás myslí, že je múdry v tomto veku, nech sa stane bláznom, aby sa stal múdrym».

Takáto mravne podmienená pozícia akoby ich zbavovala nutnosti zamýšľať sa nad tým, že Ježiš (počas fyzického života medzi ľuďmi) učil absolútne inému Kresťanstvu. A tým sa zároveň takýto nasledovníci Pavla separujú od Života i od Boha múrom pochabosti: či už agresívno-parazitickým alebo zo Života vydeseným a historicko-nihilistickým — na tom nezáleží. Táto pochabosť a jej vlastné dva menované extrémy prejavov aj určili podstatu historicky sformovaného kresťanstva vo všetkých jeho modifikáciách, vybudovaných na uznaní faktu popravy, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

Takto, historicky sformované kresťanstvo svojou vieroukou o vykúpení ľudstva[242] skrze samoobetovanie sa Krista, akoby vyvoleného Bohom pre účel «obete zmierenia» so Sebou — zatieňuje učenie o Božom Kráľovstve na Zemi, do ktorého každý človek vchádza svojim úsilím pod Božím vedením, čo aj bolo obsahom Ježišovej dobrej zvesti pre všetkých ľudí bez výnimky.

Porovnajte:

Ježiš: «Zákon a proroci[243] do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobrozvestuje-sa[244] a každý doň (vlastným*) úsilím vchádza (Lukáš, 16:16). Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie i Pravdy Jeho, a toto všetko (z kontextu: pozemské dobrodenia pre všetkých ľudí) sa vám pridá (Matúš, 6:33). Lebo hovorím vám, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, tak nevojdete do Kráľovstva Nebeského (Matúš, 5:20).

Hospodin Boh náš je Pánom jediným (Marek, 12:29). Miluj Hospodina Boha tvojho celým svojím srdcom i celou svojou dušou, i celou svojou mysľou: toto je prvé a najväčšie prikázanie; druhé je mu podobné: miluj blížneho svojho, ako seba samého (Matúš, 22:37, 38). Nie každý, kto Mi hovorí „Pane! Pane!” vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu Môjho Otca Nebeského (Matúš, 7:21). Proste, a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám; lebo každý prosiaci dostáva, hľadajúci nachádza a klopúcemu otvoria (...) A tak, ak vy viete dávať dobré veci vašim deťom, hoc boli zlé, tým skôr dá Nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo Ho prosia (Lukáš, 11:9, 10, 13). A keď príde On, Duch pravdy, naučí vás každej pravde... (Ján, 16:13)

Majte vieru Božiu, lebo pravdivo hovorím vám, ak niekto povie tejto hore: zdvihni sa a vrhni sa do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane podľa jeho slov – bude mať, čokoľvek povie. Preto hovorím vám: všetko, o čokoľvek budete prosiť v modlitbe, verte, že dostanete, – a budete mať. (Marek, 11:23, 24). A modlite sa takto:

„Otče náš, ktorý si na nebesiach! Nech sa svätí meno Tvoje; nech príde Kráľovstvo Tvoje; nech je vôľa Tvoja aj na zemi, ako je na nebi; chlieb náš nevyhnutný daj nám na tento deň; a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia[245], ale zbav nás zlého. Lebo Tvoje je Kráľovstvo i moc, i sláva na veky!” (Matúš, 6:9 - 13). Kráľovstvo Božie nepríde vo viditeľnej podobe (...) lebo, hľa, Kráľovstvo Božie je vo vašom vnútri (Lukáš, 17:20, 21)».

Pavol: «5. Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením, v úprimnosti srdca svojho, ako Kristovi, 6. nie len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci, plniaci z duše Božiu vôľu, 7.slúžiaci horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, 8. vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný»[246] (list Efezanom, 6. kapitola).

Ale keďže toto všetko nemá v Božom Kráľovstve žiadne miesto, tak treba dať ľuďom «čosi», v čo ak uveria, tak vojdú do zóny Božieho dopustenia. A toto «čosi» našlo tiež svoj prejav v Pavlovom učení:

«13. Veď ak krv teliat a kozlov a popol jalovice, skrz pokropenie, posväcuje znesvätených, aby telo bolo čisté, 14. tak o čo viac Krv Krista, ktorý Duchom Svätým priniesol Seba nepoškvrnenému Bohu, očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme slúžili Bohu živému a pravému! 15. A preto On je orodovníkom nového závetu[247], aby v dôsledku Jeho smrti, súcej na vykúpenie zo zločinov spáchaných v prvom závete, dostali sľúbené večné dedičstvo tí, ktorí sú prizvaní. 16. Lebo, kde je závet, tam je treba, aby nasledovala smrť zostaviteľa závetu, 17. pretože závet je platný po mŕtvych: nemá silu, kým je zostaviteľ závetu živý» (Židom, 9. kapitola).

Toto je učenie o mágii krvi v typickej ukážkovej podobe, ktorá sa v tradícii historicky sformovaného kresťanstva od úvah primitívneho mága (ohľadom úlohy a sily obete) odlišuje len názorom, že Boh musí sám sebe obetovať, ak nie samého seba, tak aspoň svoju «hypostázu»[248].

A hoci apoštoli hlásali «Krista ukrižovaného»[249], t.j. vierouku o vykúpení ľudstva Bohom „od kohosi“ obeťou spravodlivého, no v kánone Nového zákonu je pamätne zachovaný ten fakt, že oni sa mohli oslobodiť nad vládou tejto lži nad sebou, ak by porozmýšľali a dali si bez strachu odpoveď na pomocné otázky, ku ktorým ich priviedol Boh. Napríklad, Pavol vo svojich listoch nevynechal ani úvahu o modlitbe Krista v Getsemanskej záhrade:

«On, v dňoch Svojho fyzického života, so silným nárekom a slzami priniesol modlitby a prosby Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti; a bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» (Židom, 5:7)[250].

Pavol si uvedomuje, že Boh mohol Ježiša zachrániť od mučivej popravy. Avšak slová «bol vypočutý pre Svoju zbožnosť» predsa len Pavol chápe ako vzkriesenie Krista po Jeho poprave a pochovaní:

«1. Bratia, pripomínam vám Evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste aj prijali, v ktorom ste sa utvrdili, 2. ktorým sa zachraňujete, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, aby ste len neuverili zbytočne. 3. Lebo pôvodne som vám dal to, čo som aj sám prijal, teda že Kristus zomrel za naše hriechy, podľa Písma, 4. a že bol pochovaný, a že na tretí deň ožil, podľa Písma, 5. a že sa zjavil Kéfasovi, potom dvanástim; potom sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz, z ktorých väčšia časť žije doteraz, ale niektorí už zomreli; 7. potom sa zjavil Jakubovi a tiež všetkým Apoštolom; 8. a po všetkých sa zjavil aj mne, ako nejakému potratu[251]. 9. Lebo ja som najmenší z Apoštolov, a nie som hoden nazývať sa Apoštolom, pretože som prenasledoval Božiu cirkev. 10. No Božou priazňou som to, čo som; a Jeho priazeň vo mne nebola márna, najviac z nich som sa namáhal: vlastne nie ja, ale Božia priazeň, ktorá je so mnou. 11. A tak, či ja alebo oni, my tak hlásame, a vy ste tak uverili.

12. Ak sa teda o Kristovi hlása, že On vstal z mŕtvych, ako to, že niektorí z vás hovoria, že vzkriesenia mŕtvych niet? 13. Ak niet vzkriesenia mŕtvych, tak ani Kristus neožil; 14. a ak Kristus neožil, tak aj naše hlásanie je márne, márna je i vaša viera. 15. Pritom, my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch 18. Preto aj zosnulí v Kristovi zahynuli» (1. list Korinťanom, 15. kapitola).

Tu Pavol jasne vysvetľuje, že pre neho je viera v písmo a (dô)viera Bohu — jedno a to isté. No tu je ním ohlásená aj mravno-etická hranica, oddeľujúca tieto dve viery: «my by sme sa stali falošnými svedkami o Bohu, pretože by sme svedčili o Bohu, že On vzkriesil Krista, ktorého On nekriesil, ak teda mŕtvi neožívajú; 16. lebo ak mŕtvi neožívajú, tak ani Kristus neožil. 17. A ak Kristus neožil, tak vaša viera[252] je márna: stále ste ešte vo svojich hriechoch» (zvýraznené nami hrubým písmom v citáte, s výnimkou častíc «by» určujúce podmieňovací spôsob: to je hranica mravného rozhraničenia idealistického ateizmu: na ktorú bol Pavol privedený Bohom v Jeho Zámere[253]). A tieto dve viery možno rozlíšiť práve rozumom (opierajúcim sa o aktuálny systém vlastných mravných kritérií*), no Pavol si zaželal byť bláznom, aby sa vyvýšil „v Kristovi“ a bol múdrym. To sa mu podarilo, no táto múdrosť sa ukázala byť stále tou istou starozákonnou „múdrosťou“ tohto sveta.

Obrátime sa teraz k opisu udalostí, ktoré sa odohrali v Getsemanskej záhrade, v kánone Nového Zákona:

«36. Potom Ježiš s nimi prišiel na miesto, ktoré sa volá Getsemani, a hovorí učeníkom: poseďte si tu, kým odídem tam, a pomodlím sa. 37. A vzal so Sebou Petra a oboch synov Zebedejových[254], a začal žialiť a smútiť. 38. Vtedy im Ježiš vraví: duša Moja žiali na smrť; zostaňte tu a bdejte so Mnou. 39. A kúsok poodišiel, padol na tvár, modlil sa a hovoril: Otče Môj! ak je to možné, nech ma minie tento kalich; ale nie ako Ja chcem, no ako Ty. 40. A vrátil sa k učeníkom a našiel ich spať, a hovorí Petrovi: vari ste nemohli jednu hodinu bdieť so Mnou? 41. bdejte a modlite sa, aby ste nepadli do pokušenia: duch je horlivý, no telo slabé. 42. Znova, poodišiel druhý raz, modlil sa hovoriac: Otče môj! ak Ma nemôže minúť tento kalich, aby som ho nemusel piť, nech sa stane Tvoja vôľa. 43. A keď prišiel, našiel ich znova spať, lebo im oťaželi oči. 44. Nechal ich tak, znova poodišiel a pomodlil sa tretí raz tými istými slovami. 45. Potom prišiel k Svojim učeníkom a hovorí im: stále ešte spíte a odpočívate? hľa, priblížila sa hodina, a Syn Človeka je predávaný do rúk hriešnikov; 46. vstaňte, ideme: priblížil sa Môj zradca.

47. A kým On ešte hovoril, Judáš, jeden z dvanástich, prišiel, a s ním množstvo národa s mečmi a kolmi, od veľkňazov i starších ľudu» (ev. p. Matúša, 26. kapitola).

Tým čo veria písmam a hierarchii pozemských teológov, no nie Bohu prostredníctvom Života, sa v tomto fragmente priamo hovorí, ako sa uvádzali do života starozákonné proroctvá o predaní Krista na popravu počas prvého príchodu.

No ak veríme Bohu prostredníctvom Života, tak v tomto istom texte sa priamo hovorí, že s otázkami o ďalšom osude Krista sa treba obracať priamo k Bohu, pretože ani jednému svedectvu apoštolov ohľadom Krista po jeho odvedení strážami už nemožno veriť[255].

A posledné tvrdenie nemožno poprieť, pretože samotný Ježiš, nabádajúc apoštolov k modlitbe v Getsemanskej záhrade — pričom sám bol skutočne mravne pripravený pretrpieť aj popravu, nie však využiť (ani ako formu nutnej sebaobrany) Božie dopustenie voči nepriateľom misie, ktorú na seba prijal a aj neochvejne plnil — vystríhal apoštolov pred pokušením. Apoštoli však podľahli spánku a snom miesto toho, aby bdeli a modlili sa, a preto ich svedectvá o poprave, pochovaní, vzkriesení a nasledujúcich zjaveniach sa im Ježiša predstavujú len úprimné svedectvá o ich sugestívnych preludoch — prejavoch presne toho pokušenia, pred ktorým boli vystríhaní Bohom cez Ježiša keď ich vyzýval k modlitbe, na čo však nedbali.

Tým, že podľahli spánku a snom, sa na svojej životnej ceste odtrhli od Krista a stratili ho, zostanúc tak časťou tohto sveta, neveriaceho Bohu prostredníctvom Života. Neprekročili spoločne s Kristom istú hranicu, k prekročeniu ktorej boli pozvaní, a ktorú Ježiš — sám ako prst — prekročil, modliac sa v nezištnej a úprimnej pripravenosti obetovať sám seba.

Tu bude treba priamo objasniť jednu otázku, ktorej sme sa dotkli už skôr, no rátalo sa s tým, že intuitívne je chápaná.

Čo je to Božie dopustenie

Božie dopustenie — t.j. ak existuje Bohom otvorená možnosť prejaviť zo strany jedných subjektov priamy alebo nepriamy vplyv (nezapadajúci do noriem pravdoverných vzájomných vzťahov) voči iným subjektom, ktoré sa sami odklonili od objektívnej pravdovernosti.

V závislosti od toho, ako a do akej miery sa subjekt vyhýba Zhora mu predostretým normám pravdovernosti[256] — v rovnakej miere ani Boh nebráni nepravdoverným skutkom voči tomuto subjektu, ani nepodporuje jeho nepravdoverný odpor voči tým, ktorí konajú proti nemu v medziach dopustenia[257].

Pritom dopustenie vo vzťahu ku každému je podmienené jeho osobnostným rozvojom, ktorý dosiahol: čím viac bolo Zhora človeku dané, čím bližšie má jeho mravnosť k pravdovernosti, čím väčší rozvoj schopností dosiahol pri osvojovaní svojho potenciálu — tým prísnejšie je posudzovaný Zhora a tým prísnejšia by mala byť jeho vlastná sebadisciplína.

Jednako, v závislosti od toho, do akej miery je človek (dokonca aj nepravdoverný) vnímavý k osloveniam Boha v jeho vnútornom svete a zvonka skrze Jazyk Životných znamení a kultivuje v sebe pravdovernosť — dopustenie voči nemu sa môže rozprestierať v rozsahu od «demonštratívno-poučného» charakteru náhlej hrozby, ktorá svojim potencionálnym obetiam nespôsobí žiadnu škodu, až po likvidačný charakter situácie voči nim, ak vyčerpali mieru dopustenia voči sebe; pričom tieto udalosti môžu zároveň niesť aj demonštratívno-poučný charakter pre niekoho iného. Toto sa deje jak vo vzťahu k jednotlivým osobám, tak aj vo vzťahu k spoločenstvám aj ľudstvu v celku[258].

Božie dopustenie je vo všetkých prípadoch predvídavo účelové, pretože v ňom Boh dáva nepravdoverným pod vplyvom okolností možnosť spamätať sa, nenarúšajúc tak svojou vôľou slobodu ich voľby a ani nepotláča ich vôľu. A spamätanie je plne dostupné, ak v ľudskej psychike stabilne pracuje väzba «Rozlíšenie od Boha → pozornosť samotného človeka → intelekt, zameraný na prehodnotenie udalostí v Živote a vlastnej mravnosti».

Pritom, jedny a tie isté okolnosti — v závislosti od toho, v akom režime psychiky a emočno-zmyslovom naladení psychickej činnosti je subjekt schopný zotrvávať, keď sa ocitne pod vplyvom týchto udalostí — môžu byť vyriešené jak v medziach Božieho dopustenia, tak aj v rámci Zámeru, a to buď úplne alebo čiastočne. A ak človek, určitým spôsobom, túto nejasnú predurčenosť riešenia situácie (vznikajúcej akoby Božím dopustením) vníma a chápe, tak je plne schopný ju aktom svojej vôle absolvovať v súlade so Zámerom, vyhnúc sa tak vplyvu dopustenia na seba a okolie.

Samotné dopustenie predstavuje svojrázny prepínač spätných väzieb na človeka: čo zaseješ, to aj zožneš; v mnohých prípadoch zožneš stonásobne[259]. Preto by sa človek mal premyslene stavať k tomu, čo prichádza cez spätné väzby, zistiť ich znak (kladná alebo záporná väzba) a zmeniť ho na opačný, ak sa to ukáže ako nutné.

Zároveň vedomosť o Božom dopustení, ako objektívnom jave v živote spoločnosti i každého človeka jednotlivo, umožňuje odhaliť štyri základné druhy etiky:

● Využitie Božieho dopustenia (takého aké sa sformovalo vo vzťahu k druhým) vo svojich zámeroch.

● Subjektívny odhad hraníc Božieho dopustenia a na základe tohto odhadu zlomyseľné navigovanie okolia do tejto oblasti (dopustenia voči nim) s cieľom ich vypočítavého využívania v rámci tohto dopustenia (tak sú vybudované všetky biblické kulty ich majiteľmi, a na tom stojí aj rôznorodý satanizmus).

Takto aj politika demoralizácie dorastajúcich pokolení vo všetkých dobách a vo všetkých národoch — nie je daňou za slobodu slova a umeleckú tvorbu, nie je etickým omylom, ale zámerným zlým úmyslom. A nech si majitelia a pracovníci médií, tvoriaci televízne programy a prehľady správ, umeleckí činitelia (takzvaná „tvorivá“ inteligencia), služobníci a pohlavári egregoriálno-magických pseudonáboženských a svetských kultov — len dávajú dobrý pozor, pretože všetka činnosť tohto druhu prebieha v hraniciach Božieho dopustenia so všetkými nevyhnutnými sprievodnými následkami pre jej priaznivcov a samotných činiteľov[260].

● Konanie v hraniciach Božieho dopustenia s cieľom prekazenia nepravdoverných činov niekoho, kto už bol oboznámený s podstatou jeho nepravdovernosti, no naďalej trvá na svojom, a nevníma ďalšie upozornenia, že treba podľa toho aj žiť, a konať ináč. Takto vyzerá ideálne zdôvodnenie práva na posvätnú — spravodlivú — vojnu (napr. takéto je zdôvodnenie islamského džihádu) a na činnosť rôznych druhov «inkvizície».

Avšak v skutočnej praxi dejín pod heslami «posvätnej vojny», prehlasovanej oboma znepriatelenými stranami, väčšinou len jedni bezbožníci zakúšajú besnosť druhých bezbožníkov v rámci Božieho dopustenia voči obom stranám. A preto beda tomu, kto v ilúzií svojej pravdovernosti, začne „posvätnú“ vojnu proti tým, ktorí sú viac pravdoverní, alebo tým viac, ktorí sú skutočne pravdoverní: nevyhnutne budú musieť čeliť priamej (a pre nepravdoverných aj nepredvídateľnej) podpore Bohom tých, ktorí sú pravdovernejší. A to isté sa týka aj všemožných „svätých“ inkvizícií.

● Principiálne odmietnutie vplývania na druhých spôsobom, ktorý nezodpovedá normám pravdoverných vzájomných vzťahov, no napriek tomu možným v hraniciach Božieho dopustenia voči tým, čo nejednajú pravdoverne. Pritom na seba preberá povinnosť upozorňovať potencionálne obete dopustenia na to, že sa nachádzajú v tejto oblasti, ukazujúc im cestu von, ponechávajúc úlohu vysporiadania sa s tými, čo tvrdohlavo konajú nepravdoverne, Bohu. Tomuto učil ľudí Ježiš a tento princíp dodržiaval aj on sám, kým žil fyzicky medzi nimi. Toto je — v našom chápaní — základom kresťanskej etiky: «Poďte a naučte sa, čo znamená: „Milosrdenstvo Chcem, a nie obetu» (ev. p. Matúša, 9:13)[261].

V spoločnosti je prevaha kresťanskej (a v podstate normálnej Ľudskej) etiky v práve uvedenom zmysle možná, je však potrebné a žiaduce, aby človek bol morálne pripravený a ochotný úprimne pouvažovať aj nad opačnými názormi zo strany okolia o jeho vlastnej nepravdovernosti, aby mohol takto s pomocou okolitých ľudí zmeniť samého seba.

V tom aj spočíva podstata algoritmiky súbornosti ako podpory pre osobný rozvoj.

Pri neochote pouvažovať nad upozorneniami ohľadom vlastnej nepravdovernosti, pri neschopnosti urobiť to alebo pri neochote zmeniť samého seba, a zbaviť sa tak nepravdovernosti v sebe, je nevyhnutý prechod „odmietača“ k samoizolácii alebo „svätej“ vojne proti všetkým, čo s ním nesúhlasia, aby sa tak mohol sám utvrdiť v svojich omyloch, ktoré vyhovujú jeho morálke, a vštepiť ich okoliu ako normu. A v tejto vojne nevyhnutne zahynie, ak nebude nejakým spôsobom zastavený a nebude mu Zhora ponúknutá možnosť spamätať sa, ktorú aj využije.

Ježiš, žijúci pravdoverne a v súlade s Bohom, sa vždy zdržiaval mimo oblasť dopustenia vo vzťahu k nemu. Boh je pravdoverný a neopúšťa pravdovernosť, ani tých, čo podľa nej žijú, chráni ich v rámci Svojich možností, a poprava skutočného pravdoverného nemá v Božom Predurčení existencie Vesmíru miesto.

A preto, Kristus nebol ukrižovaný a nezomrel na kríži, pretože bol neviditeľne pre okolitých ľudí povznesený Bohom k Sebe, v rámci odpovede na jeho modlitbu v Getsemanskej záhrade, lebo Boh nie je sadista, ani odpadlík od pravdoverných, nie je podvodník, ale Milosrdný, Všemohúci, Všedržiteľ. No Kristus, keďže nezomrel, ani nemohol vstať z mŕtvych. A viera historicky sformovaných kresťanských cirkví je márna, pretože ide o mŕtvu vieru mŕtvym písmam, a nie živú vieru živých ľudí Živému Bohu v jednote a univerzálnosti objektívnej pravdovernosti a z nej vyplývajúcej etiky[262].

A o tom, že poprava Krista sa neudeje, hoci bude snaha siahnuť mu na život, a že odchod Krista z tohto sveta bude neviditeľný, lebo ho prikryjú tajomstvá Božie, a nespravodlivo zmýšľajúci zostanú v zajatí svojich omylov, o tom v predstihu prorokoval už Šalamún (Šalamúnova Múdrosť, 2. kapitola), jemu však neverili. O tom, že Boh povzniesol Krista k Sebe, nedopustiac popravu skutočného pravdoverného, píše aj Korán (súra 4:156-157), zoslaný ako odpoveď na modlitbu Mohameda, no kresťanské cirkvi neuverili ani Mohamedovi, a nevedia, ako by sa Koránu zbavili v ľudskej kultúre. To, že poprava Krista sa neudiala, napovie aj svedomie každého, kto pri čítaní o udalostiach v Gestemanskej záhrade dôveruje Bohu, zveruje Mu «vždy svoj Život» (t.j. život v tomto svete aj posmrtnú existenciu) a je presvedčený, že modlitba toho, kto verí, nie sú len prázdne slová, a Boh — ktorý je Všemohúci a Jeho milosrdenstvo bezhraničné — vždy odpovie na modlitbu najlepším spôsobom.

Takto na základe jedného a toho istého textu, pomocou rozumu — a nie v bláznovstve (absencii rozumu), ktoré navrhoval apoštol Pavol — vychádzajú najavo dve vzájomne si odporujúce viery:

● viera Bohu prostredníctvom Života v dialógu s Ním cez modlitby a Jazyk životných diel ľudí a Božích znamení;

● viera v písmo a tradíciu (vyhlásené za posvätné) stotožňovaná s vierou v Boha, pri neviere Bohu prostredníctvom Života.

Viera v písmo a tradíciu v zamlčaní pramení z dávania za pravdu tvrdeniu, že je jedno, či sa apoštoli v Getsemanskej záhrade spolu s Ježišom modlili alebo nie, aby bolo možné veriť ich svedectvám, a to napriek tomu, že Boh sám ich vystríhal skrze Ježiša pred pokušením, blížiacim sa na (apoštolov a mnohých ďalších*) neveriacich Bohu prostredníctvo Života, pred ktorým sa apoštoli mohli (ak by chceli) ochrániť modlitbou, účasť na ktorej im ponúkal Ježiš.

Takto, dávaním za pravdu svedectvám apoštolov a biblickému písmu ohľadom Kristovej popravy, historicky sformované kresťanstvo odmieta dôveru Bohu, odmieta dôveru Ježišovi ako Božiemu vyslancovi, nuluje význam vedome zmysluplnej modlitby a dáva ju na rovnakú úroveň s «nemodlitbou», a tým samotným aj rúca relígiu ako zmysluplné vnútorné spojenie človeka s Bohom v Živote. A páchajúc toto všetko už storočia v zamlčaniach, sprevádzajúcich uznávanie svedectiev apoštolov za pravdivé, historicky sformované kresťanstvo obviňuje otvorených ateistov z rovnakých previnení, z akých vzniklo ono samo.

Odmietanie veriť Bohu prostredníctvom Života a oddávanie sa viere v cirkevnú doktrínu je v zamlčaní sprevádzané aj tým zmyslom, že Boh, ktorý je všemohúci, prejavil krutosť a neušetril Ježiša od trýznivej popravy ako odpoveď na jeho modlitbu. Na opodstatnenie tradičného cirkevného názoru o poprave, pochovaní a vzkriesení Ježiša sa v Biblii tvrdí, že Kristova obeta na vykúpenie hriechov ľudstva bola Bohom vložená už do Predurčenia existencie Vesmíru[263]. To inými slovami znamená, že Boh, ktorý je všemohúci, vložil do Predurčenia existencie sveta nutnú, bezalternatívnu krutosť a nespravodlivosť vo vzťahu k skutočnému pravdovernému (tomu, ktorý žije v plnom súlade s objektívnymi Božím zákonmi*).

Otázka: a čím sa toto odlišuje od tvrdenia J.I.Muchina, že «boh je sadista»?[264]

Nesporný rozdiel je len v tom, že existenciu boha-sadistu sa J.I.Muchin pokúša vyvrátiť, a cirkvi idealistického ateizmu nosiace Kristovo meno už od čias apoštolov ospravedlňujú túto vymyslenú bezdôvodnú a nezmyselnú krutosť, ktorá bola — podľa ich názoru — vložená Bohom do osudu ľudstva ešte v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, a hlásaním existencie «boha-sadistu», ktorého niet, plodia egregory, ktoré existujú, znečisťujúc tak «noosféru»[265] — jednu zo zložiek ducha Matky Zeme — klamstvami.

Isteže, ak si niekto dá za cieľ obhájiť cirkevnú tradíciu vierouky, tak môže nazhromaždiť množstvo úvah o etickom príklade úprimno-nezištného sebaobetovania kvôli záchrane iných, ktorý dal Ježiš celému ľudstvu. A ak sa intelekt ukazuje byť slabým, aby ospravedlnil podlosť, ktorú sa žiada pripísať Bohu — tak sa môže vyhovoriť na «nepredvídateľnosť Prozreteľnosti». No odkazy na to, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, a preto ju nemožno vyjadriť ľudskými slovami, ani čiastočne — tu nepomáhajú. My máme odpoveď aj na túto námietku:

Tvrdenie, že Božia Prozreteľnosť (Zámer) je absolútne nevyspytateľná, podľa princípu komplementarity, znamená, že agnostici, presvedčení o jeho absolútnej nevyspytateľnosti, sami svedčia o tom, že žijú mimo Prozreteľnosť (Zámer) a všetko čo vyznávajú je ich vlastná márnosť, a nie časť Zámeru, ktorú Boh dáva v relígii každému človeku, ktorú ale ľudia prekrucujú vlastnými výmyslami, prameniacimi zo skazenosti ich mravných kritérií, z ich vlastných strachov, z nedôvery Bohu a hluchoty ich svedomia k Jeho hlasu.

A netreba, vzdajúc sa vôle a pamäte, vstupovať do tunelového scenára cirkevných úvah o etickom príklade sebaobetovania Krista, ohraničujúc sa pritom len faktami a algoritmikou úvah, ktoré ponúkajú cirkevní prísažní teológovia. Treba prebudiť svoj rozum a spomenúť si, že takéto úprimne nezištné sebaobetovania sa diali aj pred Kristom, aj po ňom: spomeňte si na dobrovoľné sebaobetovania sa v magických kultoch indiánov predkolumbovskej Ameriky; na 300 Sparťanov na čele s kráľom Leonidom, ktorí zahynuli všetci do jedného v Thermopylskom prechode, no nedovolili armáde Peržanov zotročiť Heladu; spomeňte si na suvorovské «sám zomri, ale druha zachráň»; spomeňte si na ochrancov Brestskej pevnosti, na kurzistov podoľských vojenských škôl, ktorí padli v okolí Moskvy na Iljinských hraniciach, spomeňte si na panfilovcov; spomeňte si na japonských mladíkov kamikadze[266]; spomeňte si na dobrovoľníkov, ktorí čestne pracovali na Černobyľskej JE po katastrofe 26. apríla 1986; spomeňte si na tých, ktorí sa obetovali v období prestavby a reforiem, chrániac tak v Rusku — regionálnej civilizácii — Spravodlivosť pred samotnými rusmi; spomeňte si aj na tých, ktorí nie dobrovoľne, ale reagujúc na výzvu, predsa len prijali túto ťažkú povinnosť smrteľného sebaobetovania sa a čestne ju vyplnili; pripomeňte si aj tých, o ktorých neviete...[267]

— Nie je to v rovnakom rozsahu? — Nie sú to rovnaké idey, kvôli ktorým šli ľudia nezištne a dobrovoľne na smrť? — Ktosi sa obetoval za falošné idey, zachraňujúc druhých pred represiami «skutočných spravodlivých», ktorí viedli «svätú vojnu»? Nesprávne duše: príliš hriešne, kvôli svojim hriechom nevhodné ako obeta pre boha, zbytočne sa obetovali, «nemali modrú krv», «trčala im slama z topánok», ich sebaobetovanie nebolo skutočné?

Áno, aj rozsah je «iný», aj idey nie sú vždy «správne», a niektoré idey sú dokonca celkom zblúdené, a všetci — čo sa obetovali — sú hriešni, ale podstata úprimne nezištného sebaobetovania je rovnaká: aj u indiánov, aj u 300 Sparťanov, aj u Krista, aj 28 panfilovcov, aj u kamikadze, aj u chlapcov z Hitler-jugend[268], aj u dobrovoľných likvidátorov černobyľskej katastrofy, aj u mnohých ďalších, ktorých mená pozná len Boh.

A všetci sú to — duše Božie, duše ľudí, ktorých stvoril Boh: — «Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti» (Šalamúnova Múdrosť, 2:23).

A preto máme právo karhať a odmietať idey, kvôli ktorým položili svoje hlavy mnohí z menovaných i nemenovaných, avšak nemáme právo nevážiť si osobne každého z týchto sebaobetujúcich sa, pretože každý z nich bol — nezávisle od svojej vôle — plodom svojej epochy a kultúry, sformovanej k okamihu príchodu jeho duše na tento svet.

A existuje ešte jedna okolnosť:

V ZSSR (vrátane prípadu s Černobyľom) mnohí, milujúc Život, dobrovoľne šli v ústrety smrteľnému sebaobetovaniu v úprimnom presvedčení, že po smrti — občas mučivo sa naťahujúcej desaťročia následkom rán, chorôb z ožiarenia, úrazov, navyše v spoločnosti, kde je až príliš veľa nevďačných, ľahkomyseľných, vypočítavých a skúpych individualistov, vedúcich neviazaný život — odídu do nebytia, a nie k Bohu.

Na rozdiel od nich, Ježiš vedel viac než dobre, že smrť každého človeka je iba prechodom do iných kvalít bytia, ktoré tiež patria Životu a Bohu; vedel, že nech by bol ako mučivý prechod smrťou na kríži, ktorá mu bola naprogramovaná starozákonným písmom, tak aj takýto prechod, ako každý iný, je len epizódou v «Živote (trvajúcom*) vždy».

Takže podstata problému nespočíva v obetovaní sa zo správne alebo zle, či zvrátene chápanej lásky k ľuďom a Životu; ani v rozsahu oblasti, kde druhí môžu zakúsiť plody sebaobetovania sa; ani v tajomstve osobnosti toho čo sa obetoval.

Podstata problému spočíva v tom, že všetky cirkevné «úvahy» na tému o výnimočnosti obetovania sa Krista na kríži, ktoré sa akože udialo na základe predurčenia Najvyššieho, ktorého nazývajú «Bohom Otcom» — sú prizvané skryť, zacloniť a prekrútiť tie idey, ktoré rozosieval v spoločnosti samotný Ježiš, kým fyzicky žil medzi ľuďmi.

A tieto idey spočívali — nie v tom, že by sebaobetovanie spočívalo v dobrovoľne zvolenej smrti v mene čohokoľvek alebo kohokoľvek — ale v tom, že celý život človeka, či už dlhý alebo krátky, oddaný vedome zmysluplnému realizovaniu ním pochopenej časti dobrého Božieho Zámeru na Zemi, je sebaobetovaním, ak je vôbec správne nazývať tento — pre Človeka normálny — spôsob života slovom «sebaobetovanie».

Toto je ten prípad, keď to, čo sa démonickou „múdrosťou“ tohto sveta zdá byť «sebaobetovaním», v zmysle zrieknutia sa možnosti premrhať svoj život v rôznych pôžitkoch a povyšovaní sa nad druhými (vrátane na úkor ich cielenej «degenerácie»), je v skutočnosti len začiatkom premeny antropoidnosti na Ľudskosť, dostupnej všetkým na základe prechodu k Ľudskému režimu psychiky. Pri Ľudskom režime psychiky vzniká emocionálna sebestačnosť osoby, ktorá človeka zbavuje od závislosti svojho vnútorného naladenia na okolnostiach.

No cirkvi nosiace Kristovo meno, velebením mýtického smrteľného úmrtia Krista na kríži, vystavujúc toto za ideál hodný nasledovania — sa prejavujú ako príbuzné F.Engelsovi v ich samovražednom (a preto aj hriešnom) pohľade na život: «žiť znamená zomierať» — len s tou osobitosťou, že zomrieť je akoby lepšie... Nájsť si pre seba vhodnú „Golgotu“ a trpieť na nej «miesto Krista»...

No kým podľa cirkevnej vierouky Ježiš na tretí deň vstal z mŕtvych «podľa písma», tak z celého množstva jedincov nasmerovaných cirkvou na samolikvidáciu v smrteľnom sebaobetovaní sa – z mŕtvych nevstal nikto. A cirkvi sa z tejto očividnosti vykrúcajú tým, že to tak aj má byť a oni všetci «očakávajú» spoločné vzkriesenie mŕtvych a «život budúceho veku»[269].

Takto sa v pseudokresťanskej kultúre od útleho detstva programuje psychika akokoľvek dobromyseľných ľudí na samolikvidáciu. A Ježiš, ten neučil vyhľadávať vhodnú Golgotu, ale byť neochvejným v upevňovaní Pravdy Božej v spoločnosti ľudí bez ustráchaného ohľadu na zdanlivú nevyhnutnosť Golgoty, lebo:

Boh podporuje pravdovernosť v tomto veku, a nekynoží ju, v «očakávaní života budúceho veku».

A všetky pozornosť odvádzajúce «úvahy» na tému nevyhnutnosti Kristovho sebaobetovania a jeho smrti na kríži sa lámu na jednom úsloví:

Každý hrdinský čin obetovania svojho života[270] je platením (životmi jedných) za zločiny druhých.

Pritom samotné zločiny jednej strany, otvárajúce možnosť k sebaobetovaniu druhých, sa odohrávajú v medziach Božieho dopustenia. A neschopnosť druhej strany vyriešiť situáciu ináč než len obetovaním vlastného života, to je tiež údelom tých, ktorí sa ocitli v oblasti Božieho dopustenia.

A preto všetko mudrovanie ohľadom etického príkladu sebaobetovania sa Krista pre ľudí a akože nepochopiteľného tajomstva tejto obete je také, že Najvyšší Boh pri nich vyzerá buď nie ako všemohúci a vševediaci, v dôsledku čoho Sám robí chyby a je tak nútený pristúpiť k obetovaniu pravdoverného; alebo je všemohúci a Sám sa dopúšťa minimálne nasledujúcich mravno-etických zločinov:

● on už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru doň vkladá nespravodlivú a krutú vraždu pravdoverného, venujúc ho sebe i ľuďom ako formu sebaobetovania, hoci ak by bol skutočne všemohúci a vševediaci, nemusel by hľadať «zmierenie» s ľudským rodom (alebo kým ešte) v krvavých obetách ním vybraného pravdoverného; alebo

● on nastavuje Ježiša pod úder miesto seba. Eticky bezchybné voči Ježišovi i všetkým ostatným by to bolo vtedy — ak by sa sám stelesnil v ľudskej podobe, vykonal skutok sebaobetovania a poskytol tak etický príklad ľuďom, ak by už takýto príklad trápenia a pre ľudí nepochopiteľného vykúpenia skrz utrpenie v úprimne nezištnom sebaobetovaní bol skutočne nutný — a nie klásť toto ťažké bremeno na druhú osobu. V opačnom prípade je eticky nutné nahlas priznať svoju vinu pred tým, kto na seba prijíma nutnosť sebaobetovania, a prosiť ho o odpustenie za to, že ho nastrčil.

A teda, podľa učenia cirkví to vyzerá tak, že ich boh je po mravnej stránke horší než Hitler:

• Hitler neslobodne — v dôsledku vlastnej posadnutosti, zaujatosti, nie všemohúcnosti v politike — nastrčil chlapcov z hitler-jugend, a tí boli obetovaní okolnostiam;

• a boh cirkví nosiacich meno Krista, ako všemohúci svojou vôľou zámerne nastavuje Ježiša už v štádiu predurčenia existencie Vesmíru, vytvárajúc tak nevyhnutnosť jeho obetovania sa na smrť, a sám túto krvavú obetu prijíma;

● Najvyšší, hoc je všemohúci a počuje Kristovu modlitbu dvíhajúcu sa z Getsemanskej záhrady, nezasahuje do prúdu udalostí. To je podobné situácii, ako keby urastený príslušník špeciálnej jednotky, vycvičený na boj zblízka, ktorý začul spred brány volanie niekoho slabšieho o pomoc pred skupinou drzých chuligánov, by zostal potichu bokom fajčiac cigaretu, čakajúc kým chuligáni dokončia začaté dielo, aby potom demonštrujúc spravodlivý hnev, mohol zavolať zranenému záchranku a na chuligánov políciu. Je to ekvivalentné tomu, ako keby námorník, po tom čo prijal núdzový signál «SOS», odmietol poskytnúť pomoc trpiacim v núdzi.

● alebo ešte horšie, ako stály Všedržiteľ predsa len dočasne «zavesí stráž na klinec» a obnoví svoju Všedržiteľnosť až po tom, čo sa vo Svete začne rozmáhať zlo, ktorého otvorenú možnosť realizácie aj sám predurčil.

Pričom ak sa pozrieme na etiku v ľudskej spoločnosti a legislatívu štátov súčasnej civilizácie, tak vymenované činy sa takmer vo všetkých prípadoch kvalifikujú ako zločin, za spáchanie ktorých vinníci podliehajú trestnej (vrátane medzinárodnej) zodpovednosti; alebo, ak aj nie sú niekde právnicky kvalifikované ako zločin, jednoducho v ľuďoch vyvolávajú opovrhnutie voči tomu, kto ich spáchal a pácha.

Okrem toho, vierouka biblických cirkví nosiacich Kristovo meno plodí aj pokusy podliakov ospravedlniť svoj zločin a ukázať sa vo svetle dobrodincov podľa schémy, načrtnutej v básni gruzínskeho básnika Michaila Kvlividze „Judášov monológ“[271]:

Na pláňach horských vietor hviezdy pásol,

I vravel nám učiteľ s bolesťou skrytou:

„Kohút tri-krát nestihne kikiríknuť,

Ja zradeným budem niekým z vás tu“.

Prekážal Učiteľ v ohnisku jedu,

My nemohli rieknuť sme v odvet ni slova,

Akoby zrazu všetka tá svetská zloba

prisadla k stolu našemu biedu.

Úsmevom nás Učiteľ zohrial,

No v ňom smútok presvitá skrytý,

I postupne, len akoby zradu šípil,

Krik kohúta za oknami dozral.

Mlčali my sme i vrcholky hôr,

Čas utekal, cez chmáry lúč prenikol

I prvý krik niesol sa kohútov,

Ako svedomia môjho predsmrtný chór.

Vietor oblakmi metal sťa penou,

Tak, že otvorilo sa nebo, nakloniac,

i krik druhý zvučal nad ves-mierou,

No nebolo zradcov v strede nás.

Tak, mýlil si sa pastier snáď,

Učiteľ, jasnovidec i prorok náš?

Svätosť padá, na smrť ide sa rozbíjať,

Keď slová naplnené nebudú vo svoj čas.

Zrada bez hlbokého prepočtu

Ak vôbec možné je? Boh odpoveď nedá,

No Boh umrie naveky, ak niekto tu,

Podľa predpovede Boha nepredá.

I ja rozhodol vstať nad sebou a vekom,

Bozkom lživým poškvrnil ústa,

Obetovať Ježiša-človeka,

Spasúc tým Boha-Krista

Rýchlo, rýchlo, noc už sa krátila,

A v tom krvavom šere,

Ja bozkal som na pery Učiteľa,

nech ho banda katov spozná a bere.

Táto báseň je na stránkach rádia „Sloboda“ charakterizovaná ako «slávna». Súhlasiť s Judášom v tejto básni možno len pri zotrvaní pod konceptuálnou mocou Biblie a pri dôvere v boží pôvod Izaiášových „proroctiev“ o nutnosti Kristovej popravy kvôli jej predurčeniu Zhora. Po čom už len zostane priznať, že Ježiš je spasiteľ nebeský, a Judáš spasiteľ pozemský, a treba nasledovať v živote jeho príklad. A takto sa objektívny rozdiel medzi pravdovernosťou a podlosťou stane AKOBY nerozlíšiteľný[272]. No ak zo seba strasieme biblické preludy a klebety na Boha, tak Život sa pred vedomím zobrazí inak: podlosť zostane podlosťou, pravdovernosť pravdovernosťou, a vždy budú navzájom odlíšiteľné. A nič, okrem vernosti Biblii, neprekážalo M.Kvlividze pouvažovať nad zmyslom Kristovej modlitby v Getsemanskej záhrade a o VZÁJOMNOM vzťahu Krista a iných ľudí s Bohom. Ak by sa oslobodil spod moci biblických preludov, napísal by zmyslovo inú báseň.

No zatiaľ čo v spoločnosti najrôznejšie tragédie (v ktorých mnohí obetujú vlastné životy) vznikajú prevažne vo výsledku neúmyselných chýb alebo nedbanlivosti pri plnení pracovných povinností, tak Bohu sa takéto isté (povahou svojho následku) mravno-etické zločiny pripisujú idealistickým ateizmom formou klebety ako Jeho vlastný vedomý zámer, čo v právnických normách väčšiny spoločností je kvalifikované ako priťažujúca okolnosť. Avšak, napriek všetkým nezmyslom idealistického ateizmu:

V Živote sú normy Pravdovernosti jednotné a spoločné: aj pre ľudí, aj pre anjelov Božích, aj pre Boha. Jediný rozdiel je v tom, že pre Boha sú to Jeho subjektívne normy: Ním zvolené a vložené do Predurčenia existencie Vesmíru ako objektívna Pravdovernosť; a pre všetkých ostatných, Ním stvorených, sú tieto normy objektívnou nevyhnutnosťou, ak si želajú byť pravdovernými.

A satan nie preto je zlý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od druhých, ale pretože je nepravdoverný a neodbytný v svojej nepravdovernosti. A Ježiš nie preto je dobrý, že je konkrétnou osobou, odlišnou od iných; a už vôbec nie preto, že by bol počatý z Ducha Svätého alebo že ho povýšili na úroveň «Boha Syna», ale pretože je pravdoverný a nezlomný v pravdovernosti, úprimne zverujúci Bohu svoj Život (trvajúci*) vždy.

No podľa cirkvi, podľa apoštolov, podľa starozákonných prorokov-(biblických postáv v podaní Biblie)[273], kedysi povýšených na úroveň akoby skutočných prorokov Božích a rôznymi davmi aj priznanými v tejto úlohe, nech je ohlásená akákoľvek podlosť, že bola vykonaná na základe vôle pravého Boha, ktorý existuje, a je to bez dôkazov prijaté ako pravda v nejakej vierouke, tak táto podlosť je zakaždým nejako logicky zdôvodnená, alebo pripísaná «nevyspytateľnosti Božieho Zámeru»; no viera by mala byť nespochybniteľná, toto ale nie je viera Bohu prostredníctvom Života, ale viera v tradíciu, ktorá bola zavedená zblúdilcami a zlomyseľnými odpadlíkmi od Boha.

A tých, čo sa nepodriaďujú tomuto druhu názorov (každá z množstva vieroúk idealistického ateizmu má vlastné) — tých obviňujú zo satanizmu a odpadlíctva od Boha.

A toto sa deje už od starozákonných čias:

Izaiáš začal s kázňou o budúcej poprave Krista-Mesiáša, nezamýšľajúc sa nad zdrojom svojich „proroctiev“ a nad jednoznačnosťou Boha vo Svojej mravnosti; apoštoli bezhlavo a amorálne verili viac Izaiášovi a starozákonným kánonickým písmam, než Kristovi, viac než jeho modlitbe k Bohu, viac než samotnému Živému Bohu, a tiež hlásali popravu, pochovanie a vzkriesenie Krista-Mesiáša bez akýchkoľvek k tomu príčin v Živote. Odkazujúc sa na «starozákonného evanjelistu» Izaiáša, posadnutého mágiou programátora židovského-starozákonného egregoru; odkazujúc sa na apoštolov, ktorý zaostali v Živote za Kristom — rovnako bezhlavo a amorálne tomu učia cirkvi, nevenujúc pozornosť tomu, že:

Popieranie jednotnosti a univerzálnosti noriem Pravdovernosti Života, prebiehajúce v živote a priamo vnášané do úvah, či už otvorene alebo v zamlčaní — predstavuje mravnú osnovu idealistického ateizmu, ktorá rozbíja relígiu (spojenie*) človeka a Boha, ktorý existuje; dokáže vytvoriť egregor boha, ktorý neexistuje, pod mocou ktorého vädne aj svedomie, aj rozum[274]. Potom už zostáva len slúžiť hierarchii neznámych pozemských manažérov tohto egregoru, zacláňajúceho Boha, a viesť úbohý život biorobotov[275], kde jedinec nie je ani plnohodnotným zvieraťom vo faune zemskej biosféry, ani Človekom – námestníkom Boha na Zemi.

Ohovorenie Boha sme preukázali na príklade z Biblie, no rovnaké mravné osnovy sú v ľubovoľnej podobe idealistického ateizmu. Následkom ohováračského pripísania Bohu všetkosidovoľujúcej „mravnosti“, akože prozreteľnej — sa idealistický ateizmus v množstve životných prípadov stáva neschopným rozlíšiť: čo pochádza od Boha, a čo od zlého; v čom sa prejavuje dobrý Boží Zámer, a v čom pokus mu odporovať.

Niekedy, pri neochote analyzovať biblickú vierouku a zdroj jej pôvodu, alebo pokuse celkom sa vyhnúť otázke, čo konkrétne v Živote plynie v súlade s Božím Zámerom a čo konkrétne v medziach Božieho dopustenia, no snažiac sa nepriznať ani pred sebou, ani pred ostatnými svoju bezbožnosť, idealistický ateizmus tvrdí:

Ja verím v Boha všeobecne, a aký je Boh? akú mravnosť a etiku si zvolil On pre Seba? — to ja neviem. Nie som kompetentný riešiť takéto otázky, sú nad moje chápanie[276].

Je to podobné tomu, čo otvorený ateizmus vyjadruje vo svojich výrokoch a neviere v žiadneho boha. Oznam o viere v «boha všeobecne» je len iná forma oznamu o neviere v žiadneho boha, a žiadnemu bohu, pretože v takomto abstraktnom «bohu všeobecne» je skutočný jediný Boh, ktorý existuje, neodlíšiteľný od množstva rozličných bohov, ktorí objektívne neexistujú.

A presne tak isto idealistický ateizmus, hovoriac o viere v neurčitého «boha všeobecne», vyjadruje jeho vlastnú nemravnosť[277], ktorá sa láme na zbabelosti. No v tej istej chvíli, v rovnakých vyhláseniach o viere v «boha všeobecne», je zároveň vyjadrená aj nádej v to, že jediný Boh, ktorý existuje, a nie abstraktný «boh všeobecne», ktorého niet — aj tak milostivo odpustí aj nemravnosť, aj ňou podmienenú podporu všetkých alebo niektorých z množstva egregoriálno-magických kultov materialistického a idealistického ateizmu v davo-„elitárnej“ spoločnosti.

V tejto mravnej indiferentnosti, odsudzujúcej ľudí na nezmyselné trpiteľstvo v živote v dôsledku odmietnutia Božieho vedenia, idealistickí ateisti viaznu. Kvôli mravnej indiferentnosti a zrieknutia sa rozumu daného Bohom, idealistický ateizmus, tvrdošijne zotrvávajúci v tomto a zriekajúci sa objektívnej pravdovernosti, sa stáva obeťou Božieho dopustenia, čoho príkladom sú napríklad — život plný trápení a ťažká smrť mnohých rehoľníkov idealistického ateizmu, v nezmyselnej zaťatosti neviery Bohu skrz Život a šíriac na Boha rôzne druhy klebiet.

A toto hovorí posvätným Jazykom Života o tom, že idealistický ateizmus je horší, rafinovanejší a nebezpečnejší než otvorený materialistický ateizmus, ktorý v mnohých prípadoch, ako ukazujú dejiny, býva svojimi činmi (pripravenosťou prevziať na seba nesebecky starostlivosť o osirelý – z jeho pohľadu – svet)[278] bližšie k objektívnej pravdovernosti, sám si to neuvedomujúc a nevedúc prázdne alebo lživé debaty o Bohu. A idealistický ateizmus, preplnený klebetami na Boha Milostivého, Milosrdného, nie je v práve odsudzovať otvorený materialistický ateizmus, hoci karhať ho je povinný každý.

ČASŤ II.

(Hlavná)

K pravdovernosti v Živote

Začneme tým, že jasne sa vyhraníme vo svojom názore:

Objektívna realita — to je vlastne Život v maximálne všeobecnom zmysle tohto slova. Život, to je Boh a Bohom stvorený Vesmír, predstavujúci sám osebe živý organizmus. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, nesie v sebe objektívny zmysel, ktorý môže byť osvojený hociktorým subjektívnym rozumom, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok na odovzdávanie zmyslu od jedného subjektu k druhému) a prúd udalostí v Živote predstavuje rozprávanie.

Materializmus tento stvorený Vesmír nazýva «matériou»; a panteizmus[110], narážajúc na prejavy činnosti vyššieho rozumu (než ľudského), tento Vesmír (tzv. «matériu») — zbožstvuje (Podľa panteizmu vyšším rozumom nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ, ale je ním jedna z vlastností samotného nestvoreného Vesmíru).

Žiaden rozum sám osebe nemôže vyprodukovať nijaký intelektuálno-rozumový dôkaz existencie Boha (vrátane, ani na nejakom «experimentálnom základe»), rovnako ako nemôže na rovnakých princípoch vyprodukovať dôkazy neexistencie Boha.

No Život medzi iným do seba zahrňuje aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných[111] subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodne rozumných subjektov a ich množín (a tiež rozumných množín, ktorých elementy individuálne rozumné nie sú).

A v Živote dôkazy Svojej existencie dáva Boh — Tvorca a Všedržiteľ — Sám osobne každému, kto sa vedome zaoberá touto otázkou: a spočívajú v tom, že životné okolnosti subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a viditeľnejšie, čím viac je on sám vnímavý k reči Boha, keď sa Boh sám obracia k subjektu cez jeho vnútorný svet, cez iné subjekty alebo v Jazyku Života, plodiac súhry životných okolností jak vôkol, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravno-etický charakter, pretože súhry okolností majú mravne a eticky podmienený zmysel a účel vo vzťahu k životu subjektu, ktorý prejavil záujem o otázku existencie Boha.

Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú dávané subjektu, ktorý nad nimi nemá moc, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že ony zodpovedajú presne jeho osobnostnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta.

A v dôsledku takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy jedinečné a svojim spôsobom neopakovateľné pre každého. Prichádzajú v skutočnom a skrytom (pred druhými) dialógu s Bohom, ktorý si človek uvedomuje. Práve z dôvodu tohto mravno-eticky podmieneného a jedinečného (pre každého) dôkazu Božej existencie — žiadne intelektuálno-rozumové, logické dôkazy Božej existencie a ako ani dôkazy Jeho neexistencie nie sú.

Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika (vzájomné vzťahy subjektov) nemôže byť založená na základe «experimentálneho» postranného testovania otázkami typu: „Ako sa zachová druhý človek, keď sa ja zachovám takto, alebo vytvorím okolo neho takéto podmienky?“ Každý, kto pripravuje test alebo navrhuje nejaký test druhému kvôli tomu, aby potom na základe výsledkov testu s ním budoval nejaké vzťahy, objektívne (t.j. nezávisle od chápania tohto faktu a svojej vôle) takto generuje protitest vo vzťahu k nemu samému, v ktorom sa odkrýva najmä jeho osobná nedôvera k testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov nie je ničím motivovaná, okrem vlastných strachov, vypočítavosti alebo nejakej zaujatosti testujúcej strany. V dôsledku toho, strana pokúšajúca sa testovať druhú stranu dostáva vo väčšine prípadov veľmi nízke hodnotenie v tomto protiteste, ktorý sama vyvolala, pretože testovaná strana vycíti neprirodzenú umelosť tohto testovania, čosi ako úmyselnú faloš a neúprimnosť v správaní sa testujúcej strany voči svojej osobe.

Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na základe takéhoto prístupu netvoria. Boh varoval ľudí pred «experimentmi» vo vzťahu k Sebe, tie oddávna dostávali názov «pokúšať Boha»[112].

No subjektívnu zložku tejto podmienenosti (Bohom predkladaných dôkazov Svojej existencie) mnohí chybne označujú puncom plnej a dostatočnej odpovede na skúmanú otázku[113]. Vôbec pritom nevnímajú objektívnu zložku problematiky, a hodnotia presvedčenie druhých ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, ktorý nemá pod sebou žiadny objektívny základ, pretože toto presvedčenie druhých o Božej existencii je akoby len ich vlastným výmyslom a dôsledkom halucinácií, a tiež výsledkom ich dôvery cudzím podvodníkom[114].

No lepšie na tom nie je ani ten, kto prišiel k «viere v jediného Boha» (ako aj k viere v nejakých iných bohov) a je v nej natoľko «pevný» a «zaťatý», že akoby ani nemal potrebu v živých dôkazoch Božej existencie. Hoci takýto „veriaci“ hodnotí presvedčenie ateistov o Božej neexistencii ako ich vlastný neopodstatnený subjektivizmus, predsa len aj on sám tiež zotrváva v zajatí subjektivizmu, avšak iného typu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú nasleduje.

Boh nepotrebuje dokazovať Svoju existenciu, a ani človek nepotrebuje aby mu Boh opakovane každý deň dokazoval jeden a ten istý objektívny fakt Svojej existencie.

No život človeka v súlade s Bohom — predstavuje vedomý dialóg s Bohom skrze životné udalosti človeka a okolnosti, pred ktoré Boh človeka postaví.

A hoci sa Boh v Živote tak či onak neprestajne prihovára každému človeku, no už prvé a jednorazové uvedomenie si človekom tohto faktu, na základe nejakých javov v jeho vnútornom i všetkými zdieľanom vonkajšom svete, sa stáva pre človeka dôkazom Božej existencie.

Preto odmietanie ľuďmi «pevnými» a «zaťatými» vo viere — Božích dôkazov svojej existencie, adresovaných každému z nich osobne, v skutočnosti v mnohých prípadoch predstavuje ich principiálne odmietnutie nadviazania (život harmonizujúceho) dialógu s Bohom. Vo výsledku títo «pevne» a «zaťato» veriaci «v Boha», nevnímaví k osloveniam Boha v ich živote, sa sami menia na biorobotov-zombi, ktorí s vytrvalosťou, hodnej lepšieho využitia, sa snažia do dogiem svojich vieroúk tvrdošijne napasovať Život, vrátane diktovania Bohu, čo a ako má byť uskutočnené v Jeho Zámere.

Takéto odmietnutie život harmonizujúceho dialógu s Bohom, hoci ich motivácie sú rozdielne, je to čo spája aj bezducho veriacich v to, že Boh existuje, aj tých, čo sú presvedčení, že Boh neexistuje. Jedno aj druhé je však život disharmonizujúcim ateizmom.

Preto to, čo je napísané o dôkazoch Božej existencie — samo osebe nie je dôkazom Božej existencie, ale len informáciou pre každého o možnosti takýto dôkaz[115] získať.

Avšak žijeme v spoločnosti, v ktorej by získanie takéhoto skrytého i Zjaveného dôkazu znamenalo pre veľmi veľa ľudí obrovský problém, pretože by ich postavilo pred voľbu:

● buď pokračovať vo vedení tej existencie, akú viedli doteraz, nazývajúc to raz životnou radosťou, inokedy nezmyselným a bezcieľnym trápením;

● alebo zmeniť svoje mravy, etiku a začať, napokon, žiť v zmysluplnom súlade s Bohom v duchu Jeho Zámeru.

A pre mnohých je výhodnejšie nevedieť o možnosti takejto voľby, pretože sa už zžili s prvou možnosťou, a desí ich samotná možnosť, že Boh v Živote nie je taký, ako o Ňom učia služobníci príslušného kultu. A začať žiť v súlade s Ním — znamená zrieknuť sa svojho aktuálneho «automatického» životného štýlu, vzdať sa spoločnosti uviaznutej v nerestiach, a «osamote» (ako sa im zdá, čo mnohých desí) sa povzniesť nad jej historicky sformované tradície, kulty, celkovú kultúru a nasmerovanie ich zmien pod vplyvom vášní a bezduchej inercie; avšak povzniesť sa nad spoločnosťou kvôli návratu do spoločnosti a kvôli zmene orientácie jej života.

Ďalší by uprednostnili prvú možnosť, no radi by túto voľbu urobili vo Svete, nad ktorým niet neobmedzenej moci Boha, ktorý Seba obmedzuje len Ním samotným zvolenou etikou — byť milostivý.

Okrem toho sú aj takí, ktorí si kladú požiadavky na dôkazy Božej existencie, čo v zamlčaní predpokladá «bezcitnosť» a pomätenosť Boha, kvôli čomu hľadajú dôkazy mimo rozumného dialógu s Ním, a samozrejme nič nenachádzajú; a niektorí vychádzajú z túžby «chmatnúť Boha za bradu» a aby Boh «im robil poslíčka», nevšímajúc si toho, že sa stávajú podobnými starene z „Rozprávky o zlatej rybke“ A.S.Puškina. Mnohí však skrátka zotrvávajú v omyle alebo sa stávajú nevnímavými.

A nerozumní zasa chybne stotožňujú prejavy Všedržiteľnosti, adresované osobne rôznym ľuďom, aj Božie dopustenie vo vzťahu k rôznym ľuďom osobne, s bezdôvodnou, bezcieľnou, mravne a eticky nemotivovanou náhodou (mal šťastie alebo smolu — v závislosti od ich mravne podmieneného vzťahu k «náhodám»). Tí čo sa stali nevnímavými — bez preskúmania a pochopenia prehliadajú mnohé z toho, pred čo ich stavia Život, čím si sami pre seba kopú nepriechodnú priepasť medzi sebou a Životom.