5. Dialektickosť Života a subjektívna racionalita ľudí
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 8 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
5. Dialektickosť Života a subjektívna racionalita ľudí
Pre chápanie mnohých osobitostí psychopatológie marxizmu je nutné si spomenúť aj na definíciu pojmu «život» v „dialektickom“ materializme:
«ŽIVOT — forma pohybu matérie, kvalitatívne vyššia než fyzikálna a chemická forma, ktorá ich však obsahuje v «zrušenej» podobe. Realizuje sa v individuálnych biologických organizmoch a ich súboroch (populáciách, druhoch a pod.). Každý organizmus je otvoreným samoorganizujúcim[69] sa systémom, ktorý charakterizujú procesy látkovej výmeny, riadenia rastu[70], vývinu a rozmnožovania. (...) Pre odpoveď na otázku, či je existujúci život na Zemi unikátnym javom, je potrebný experimentálny výskum, a teda nemožno na ňu odpovedať cestou špekulácií» (vyššie citovaný „Filozofický slovník”, str. 113).
«ŽIVOT, jedna z foriem existencie matérie, zákonite vzniká pri určitých podmienkach v procese svojho vývinu. Organizmy sa líšia od neživých objektov látkovou výmenou, dráždivosťou, reprodukčnou schopnosťou, rastom, vývinom, aktívnou reguláciou svojho zloženia a funkcií, rôznymi formami pohybu, schopnosťou prispôsobiť sa prostrediu a pod. Predpokladá sa, že život vznikol cestou abiogenézy» („Sovietsky encyklopedický slovník“, r. 1986, str. 438).
«ABIOGENÉZA (z „a“—záporná častica[71], „bio[72]„… a …“genéza[73]„), tvorba organických zlúčenín rozšírených v živej prírode, mimo organizmu, bez účasti enzýmov. V širokom zmysle je abiogenéza vznikom života z neživých vecí, t.j. východisková hypotéza súčasnej teórie o vzniku života. V polovici 20. storočia bola experimentálne zrealizovaná abiogénna syntéza bielkovinovitých a iných organických látok v podmienkach rekonštruujúcich prapôvodnú Zem» („Sovietsky encyklopedický slovník”, r. 1986, str. 9).
No tieto úryvky zo slovníkov vyjadrujú postoje „dialektických“ materialistov patriacich k pokoleniam, ktoré boli oddelené dlhým časom od pokolenia zakladateľov. K tomu navyše v zamlčaniach skrývajú skazenú úzkobokosť tých postojov, ktoré propagovali samotní zakladatelia „dialektického“ materializmu v otázke, čo je to život v maximálne širokom zmysle tohto slova.
A táto úzkobokosť postojov zakladateľov je v dnešných časoch rozoblačujúco[74] neprístojná pre ich označenie ako «géniov, ukazujúcich ľudstvu cestu do svetlej budúcnosti».
Vymenovanie vlastností «živých organizmov», ktoré odlišujú «živé» objekty od «neživých», v danom prípade ani natoľko neodhaľuje podstatu témy, ako nanucuje scenár jej skúmania na základe princípu, aby «pre stromy nebolo vidno les»[75]. Vo výsledku preskúmania otázky v beznádejne temnom tunely tohto scenára sa kvalita chápania podstaty objektívneho javu menom Život stráca.
Takýto prístup filozofie „dialektického“ materializmu k chápaniu Života núti pripomenúť si jednu anekdotu z dejín filozofie. Jeden zo starogréckych filozofov dal definíciu človeka ako «tvora, chodiaceho na dvoch nohách». Na budúci deň oponent pred ním z vreca vypustil živého kohúta... No do prvého filozofa hĺbka pointy neverbálnej námietky nevošla, a on, neporušiac svoju prvotnú definíciu, pridal k nej iba spresnenie: «a bez peria». Na ďalší deň pred ním oponent vypustil z vreca toho istého kohúta, no už ošklbaného...[76] A tak obaja «milovníci múdrosti» sú hodní pokarhania: jeden za šikanovanie kohúta, a druhý, že svojho oponenta k tomu dohnal.
A hoci táto anekdota prežila nejedno pokolenie filozofov filológov-abstrakcionistov[77], žiaľ, stále je aktuálna, pretože neodnaučila filozofickú vedu od abstrakcionizmu prázdnej formálnej logiky, vytrhávajúceho časti z celostnosti Života, a zamieňajúceho týmito útržkami (občas aj formálne logicky bezchybnými) Život v plnosti a ucelenosti jeho rozmanitosti.
A konajúc v duchu skazenej tradície, predvedenej v tejto anekdote, „dialektickí“ materialisti reagovali na vedecko-technický pokrok, realizujúci sa v priebehu celej epochy po vydaní diel zakladateľov, a k úspechom pokroku dolaďovali definície svojich filozofických kategórií, ktoré kládli do dizertácií, učebníc, slovníkov i encyklopédií — dávali však pritom dobrý pozor aby nerozbili samotný «diamat»[78], ktorý bol ich zdrojom obživy[79], preto mali strach a neprekračovali hranice dogiem, zdedených od zakladateľov a legitímnych klasikov.
V rokoch 1980 — 1986, keď boli citované slovníky vydané, tak samorozmnožujúce sa počítačové vírusy boli len ojedinelou kuriozitou; pružné automatizované prevádzky na osnove priemyselných robotov ešte netvorili sebestačný systém, schopný reprodukovať svoje elementy automaticky bez účasti človeka, iba na základe počítačových programov napísaných ľuďmi a umelým intelektom strojov; génové inžinierstvo a priemyselné «biotechnológie» vtedy ešte neboli atď.
Technosféra, ktorej ľudia dali zrod, ktorá by ale bola schopná svojej ďalšej samoreprodukcie a rozvoja (na základe umelého intelektu) bez účasti človeka, existovala iba vo fantastickej literatúre.
Profesionálni filozofovia „dialektici“-materialisti, ak aj čítali takýto druh fantastiky (napríklad, rozprávky poľského spisovateľa-fantastu Stanislawa Lema zo série „Kyberiáda“[80]), tak nikdy neporovnávali prečítané múdrosti spisovateľov so svojou vedou. Možno preto nespozorovali, že do nimi vymýšľaných definícií pojmu «život», zapadá aj technosféra svetov vymyslených spisovateľmi-fantastami. V dnešných dňoch (r. 2001) už možno očakávať, že reálna technosféra globálnej civilizácie sa čoskoro[81] vpíše do definícií pojmu «život», ktoré boli vytvorené „dialektikmi“-materialistami v rokoch 1960 až 1980, tým skôr, že génové inžinierstvo a biotechnológie sa tiež vyvíjajú.
A v krajnom prípade — v prípade zničenia dnešnej vysoko organizovanej biosféry Zeme ľuďmi — budú vôbec filozofovia-stroje uvažovať o «abiogenéze»[82] = «atechnogenéze»[83] a o zrode prvých mikročipov z piesku pláží oceánov silou samotnej prírody «v podmienkach prapôvodnej zeme» v dôsledku platnosti zákonov dialektického materializmu bez účasti v tomto procese akéhokoľvek nestrojového intelektu? A potom, po uplynutí nejakého času, budú sa filozofovia-stroje hádať o možnostiach existencie vysoko organizovaných inteligentných bielkovinových foriem života, dokazujúc ich nemožnosť odkazmi na prírodné podmienky Zeme, Mesiaca a pod.?...
Ináč povedané, podstata anekdoty o ošklbanom kohútovi — predstaviteľovi ľudstva je «dialekticko-materialisticky» reprodukovaná filozofickou vedou v novej etape dejín, v nových «zrušených» (ak sa vyjadríme jej terminológiou) formách.
Ale samotná klasická literatúra marxistickej filozofie obsahuje oveľa významnejšie vyjadrenia ohľadom otázky, čo je to život, než tie, ktoré sa dnes vkladajú do slovníkov:
«Život a smrť. Dnes už nepovažujú za vedeckú takú filozofiu, ktorá smrť nepokladá za podstatný moment života (poznámka: Hegel, „Encyklopédia“, č. I, str. 152 — 153)[84], ktorá nechápe, že negácia života[85] je vlastne obsiahnutá v samotnom živote, takže život sa vždy chápe v spojení so svojim nevyhnutným výsledkom — nachádzajúcim sa neustále v zárodku — so smrťou. Dialektické chápanie života práve k tomu aj speje. No kto to raz pochopil, pre toho končia akékoľvek rozhovory o nesmrteľnosti duše. Smrť je buď rozloženie organického tela, ktoré po sebe nič nezanechá, okrem chemických zložiek tvoriacich jeho substanciu, alebo mŕtve telo po sebe zanecháva nejaký životný princíp, niečo čo je viac alebo menej zhodné s dušou, princíp, ktorý prežíva všetky živé organizmy, a nie len človeka. Takto tu máme dostatočne jednoducho ujasnené, za pomoci dialektiky, charakteru života a smrti, aby sme sa zbavili prastarých povier. Žiť znamená zomierať» (F.Engels „Dialektika prírody“[86], samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r. 1987, str. 258; oddiel [Biológia], odsek 2).
Tento samotný odsek aj s jeho záverečnou vetou: «žiť znamená zomierať», v zmysle rozplynúť sa v nezvratnom nebytí (a presne takto chápe podstatu smrti „dialektický“ materializmus) — úplne postačuje k tomu, aby bolo možné „dialektický“ materializmus charakterizovať ako programovanie kolektívnej samovraždy ľudstva[87] v časovom intervale «smrti-života» niekoľkých pokolení, ktorej formou realizácie je prekrútenie kultúry, a ako následok — deformácia charakteru (podstaty) človeka i spoločnosti a ich vzájomných vzťahov so Životom — Objektívnou realitou.
No F.Engelsovi boli známe aj iné názory na otázku života a smrti:
«Názor Liebiga[88], vyjadrený Wagnerovi[89] v posledných rokoch svojho života (v r. 1868):
«Treba už len aby sme pripustili, že život je rovnako starý, rovnako večný ako samotná matéria, a celý spor o pôvode života sa mi zdá pri tomto jednoduchom predpoklade vyriešený. Vážne, prečo si nemožno predstaviť, že organický život je tak isto prvotný, ako uhlík a jeho zlúčeniny[90]» (!) «alebo celkovo ako všetka nestvoriteľná a nezničiteľná matéria a ako sily naveky spojené s pohybom hmoty vo svetovom priestore[91]?»
Ďalej Liebig povedal (Wagner sa domnieva, že v novembri 1868):
a on tiež považuje za «prijateľnú» hypotézu, že organický život mohol byť «zanesený» na našu planétu zo svetového priestoru» (F.Engels, „Dialektika prírody”, citované vydanie, str. 260).
Po celom rade úryvkov z prác biológov 19. storočia ešte v „Dialektike prírody“ nasleduje časť, ktorá sa začína takto:
«Kritické pripomienky. Vyššie uvedená hypotéza o «večnosti života» a o zanesení jej zárodkov zvonka predpokladá:
večnosť bielkoviny,
večnosť prvotných foriem, z ktorých sa môžu vyvinúť organické. Jedno i druhé je neprípustné[92].
K bodu 1. — Tvrdenie Liebiga, že uhlíkové zlúčeniny sú rovnako večné ako aj sám uhlík, je sporné, ak nie lživé.
a) Je azda uhlík čímsi prostým? Ak nie, potom sám osebe ani nemôže byť večný[93].
b) Uhlíkové zlúčeniny sú večné v tom zmysle, že pri totožných podmienkach zmiešania, teploty, tlaku, elektrického napätia atď. sa neustále reprodukujú. No dodnes ešte nikomu nenapadlo tvrdiť, že by, napríklad, hoc aj tie najjednoduchšie uhlíkové zlúčeniny, CO2 alebo CH4, boli večné v tom zmysle, že by existovali ustavične a viac-menej všade, a že by neboli neustále tvorené zo svojich elementov a nerozpadávali sa stále na rovnaké elementy. Ak je živá bielkovina večná v tom zmysle, v akom sú večné ostatné zlúčeniny uhlíka, potom nielenže sa musí rozpadávať na svoje elementy (čo sa aj fakticky deje, ako je známe), ale musí byť aj nanovo z týchto elementov vytváraná, a to aj bez pomoci už hotovej bielkoviny, čo je v priamom protiklade so záverom, ku ktorému dospel Liebig» (F.Engels, „Dialektika prírody”, citované vydanie, str. 262).
«Život je spôsobom existencie bielkovinových tiel, ktorých podstatnou stránkou je neustála látková výmena s okolitou vonkajšou prírodou, pričom s ukončením tejto látkovej výmeny sa ukončuje aj život, čo privádza k rozkladu bielkoviny»[94] („Dialektika prírody“, citované vydanie, str. 263, 264).
F.Engels ihneď dáva poznámku:
«Aj v neorganickej hmote môže prebiehať podobná výmena látok, ktorá aj prebieha postupne všade, rovnako ako všade prebiehajú, hoci veľmi pomaly, chemické reakcie. Rozdiel ale spočíva v tom, že výmena látok neorganickú hmotu rozkladá, a u organickej je zase nevyhnutnou podmienkou jej existencie.» („Dialektika prírody”, citované vydanie, str. 264).
Prakticky doslovne zhodná definícia pojmu «život» sa v „dialektickom“ materializme uvádza aj v „Anti-Duhringovi“, u ktorého autorstvo F.Engelsa nikdy nebolo spochybnené:
«Život je spôsobom existencie bielkovinových tiel, a tento spôsob existencie spočíva vo svojej podstate v neustálej samoobnove chemických zložiek týchto tiel» („Anti-Duhring”, samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r. 1988, str. 78).
A tejto definícii v „Anti-Duhringovi“ predchádzajú úvahy o odlišnostiach výmeny látok v živom bielkovinovom organizme od výmeny látok vo zvyšnej prírode, zmyslom analogické poznámke v „Dialektike prírody“, uvedenej nami o dva odseky vyššie.
Iný druh vyjadrení, ktoré by definovali pojem «život», v dielach zakladateľov „dialektického“ materializmu niet. To znamená, že práve tieto názory od začiatku charakterizujú „dialektický“ materializmus v jeho chápaní Života v maximálne širokom zmysle tohto slova a procesov života a smrti organizmov a ich spoločenstiev. Pritom ešte raz obrátime pozornosť na to, že chápanie smrti v dialektickom materializme pramení z odmietnutia (negovania) premeny a v súlade s jeho «zákonom negovania negácie» znamená likvidáciu vedomia, duše[95], je totožné s nebytím, nastupuje s ukončením výmeny látok v tele.
No a úryvky zo slovníkov, ktorých citovaním sme začali aktuálnu kapitolu — sú len neskoršie navrstvenia. Sami osebe predstavujú odstúpenie pozícií „dialektickým“ materializmom pod tlakom vonkajších faktorov, ktoré nezapadli do prvotných definícií jeho «filozofických kategórií», a preto nie sú tvorivým rozvojom „dialekticko“-materialistickej filozofie, zhodujúcim sa s procesmi Života.
Ak porovnáme „Dialektiku prírody“, „Anti-Duhringa“ (napísaný F.Engelsom v rokoch 1876 až 78) s článkami vo filozofických slovníkov 1980-tych rokov, tak:
● Pre F.Engelsa Život sú len chemické reakcie, prebiehajúce vo «vysoko organizovanej matérii», a procesy výmeny látok tejto «vysoko organizovanej matérie» s vonkajším prostredím, ktoré predstavuje zväčša nie až natoľko «vysoko organizovanú» matériu. A tým pádom: Život neprináša objektívny zmysel a cieľ nikomu — čosi «odrazené» do vedomia «vysoko organizovanej mysliacej matérii» sa mihoce, obsluhujúc pritom (výlučne) fyziológiu látkovej výmeny — a to je všetko. Tým hlavným je ale fyziológia, látková výmena. Pritom z pohľadu aspoň trocha zdravo mysliaceho človeka je fyziológia len jedným z prostriedkov nutných pre život, a nie život sám; okrem toho fyziológia nie je len látková výmena, ale aj poľové procesy, ktoré túto látkovú výmenu sprevádzajú.
● Autormi slovníkových článkov, sto rokov po F.Engelsovi, je život už charakterizovaný určitým súborom príznakov-vlastností, nositeľmi (životaschopného súhrnu) ktorých nemusia byť nutne len bielkovinové štruktúry, ale môžu to byť aj štruktúry vytvárané ľuďmi v priebehu vývoja vedecko-technickej bázy civilizácie.
Tento výsledok je vyjadrením pokusov prispôsobiť prvotnú neživotaschopnú rozumovo-logickú schému „dialektického“ materializmu k zmeneným životným okolnostiam, a nie výsledkom analytického riešenia vnútorných rozporov a nelogickostí v prvotnom chápaní Života[96] interpretmi „dialekticko“-materialistickej filozofie cestou použitia dialektickej metódy chápania pravdy.
Avšak toto porovnanie definícií pojmu «život» v „dialektickom“ materializme, na počiatku jeho historickej cesty a na pokraji jeho vykorenenia, zároveň stavia každého človeka, ktorý nie je slepý voči tomuto kvalitatívnemu rozdielu, pred voľbu:
● treba uznať maximálne širokú definíciu pojmu «život», ktorá zahrňuje súbor takých vlastností ako metabolické procesy živých objektov s okolitým prostredím, rozmnožovanie, vývin, racionalita a ňou podmienená zmysluplnosť bytia na vyšších vývojových stupňoch, schopnosť splodiť iný život v nejakých iných «materiálnych formách», t.j. na základe iných materiálnych nosičov atď.?
● alebo odmietnuť takýto prístup, prekračujúci hranice tradície „dialektického“ materializmu, po čom:
zapierajúc sa rohami, zdokonaľujúc svoje myšlienkové a slovné kľučky, nástojiť na nevädnúcej dokonalosti F.Engelsovej definície pojmu «život»?
alebo, nezriekajúc sa čistoty dogiem «diamatu» a neponúkajúc žiadne nové alternatívy, začať hystericky zúriť kvôli očividnému, antidialektickému povýšeniu F.Engelom unikátneho — hoc aj významného («rozsiahleho») — javu (bielkovinového variantu života, rozšíreného po celej Zemi) na úroveň všeobecného pojmu (Života všeobecne) a jeho neschopnosti uviesť nejakú inú definíciu pre pojem «život»?
«UNIKÁTNE, ŠPECIFICKÉ A VŠEOBECNÉ — filozofické kategórie, vyjadrujúce objektívne súvislosti sveta, ako aj stupne ich poznania. Formujú sa počas vývoja prakticko-poznávacej činnosti. Každý objekt sa pred človekom vynára najprv ako niečo unikátne. Lenže už elementárna prax odhaľuje opakujúce sa znaky viacerých objektov a umožňuje ich spájať do určitých tried. Spoločné črty niektorých objektov, ktoré patria do určitej triedy, vystupujú ako špecifické. Iné črty, ktoré majú všetky objekty tejto triedy bez výnimky, sa pokladajú za všeobecné. Riešenie otázky vzájomného vzťahu unikátneho, špecifického a všeobecného vo vedomí i v objektívnom svete, najmä problém vzájomného vzťahu medzi všeobecnými pojmami a jednotlivými reálnymi objektmi, ktoré tieto pojmy označujú, vyvolalo v dejinách filozofie veľké ťažkosti» (vyššie citovaný „Filozofický slovník”, str. 109)[97].
Ak sa vrátime k F.Engelsom uvádzanému vyjadreniu J.Liebiga, tak z neho stačí len čosi vyčiarknuť a čosi spresniť, aby sme dostali definíciu pojmu «Život» v zmysle slova blízkom k tomu maximálne všeobecnému:
«Treba už len aby sme pripustili, že život je rovnako starý, rovnako večný ako samotná matéria <t.j. Vesmír>, a celý spor o pôvode života sa mi zdá pri tomto jednoduchom predpoklade vyriešený. Vážne, prečo si nemožno predstaviť, že [organický] život je tak isto prvotný, [ako uhlík a jeho zlúčeniny alebo celkovo] ako všetka [nestvoriteľná a nezničiteľná] matéria a ako sily naveky spojené s pohybom [hmoty] <matérie> vo [svetovom priestore] Vesmíre?»
V uvedenom citáte niektoré vyčiarknutia[98] predstavujú odstránenie «unikátneho» a «špecifického», a iné vyjadrujú nesúhlas s ateistickosťou J.Liebigovho predpokladu, ktorý sa nestal definíciou pojmu «život». Do <lomených zátvoriek> sú vložené naše doplňujúce spresnenia.
Povedané jednoduchšie a k veci:
Vesmír — je živý organizmus, avšak stvorený. Boh — je Živý, nestvorený a nezrodený, večný, sám je tvorcom života Vesmíru. Oboje spolu — Boh i stvorený Vesmír — zároveň definujú pojem «Život» v maximálne všeobecnom zmysle, t.j. v kategórii «všeobecné». Pritom pravdivosť tohto pojmu je potvrdzovaná samotným Životom prakticky, a nie kabinetnou logikou alebo nejako ináč intelektuálne-rozumovo.
No vo výsledku vyškrtnutí a niektorých spresnení, dokonca na základe J.Liebigovho vyjadrenia – známeho F.Engelsovi, dostávame ak aj nie «všeobecnú» definíciu javu života, tak definíciu bezprostredne hraničiacu s definíciou v kategórii «všeobecné», prechod ku ktorej si žiada len vyriešenie nejasností v otázkach: Existuje Boh, Tvorca a Všedržiteľ? a v akom je vzťahu — ak existuje — k Vesmíru a subjektom, ktoré sa vo Vesmíre nachádzajú a ktoré predstavujú časti tohto Vesmíru?
Po tom už zostáva si len spomenúť na slová znamenitého marxistu L.D.Bronsteina (Trockého): «Dialektika nemá so súdruhom Leninom nič dočinenia»[99], ale v tomto prípade už vo vzťahu k F.Engelsovi a k celej filozofii „dialektického“ materializmu a jej prívržencom, vrátane aj samotného L.D.Bronsteina.
V spojitosti s poslednými otázkami o existencii Boha, ktoré vznikli pri definovaní javu života na úrovni «všeobecného» pojmu, uvedieme úryvok z mnohým známeho umeleckého diela:
«— No, dovoľte aby som sa spýtal, – prehovoril zahraničný hosť po nepokojnom zamyslení, – a čo spravíme s dôkazmi bytia Boha, ktorých, ako je známe, existuje rovno päť?
— Žiaľ! — s poľutovaním odvetil Berlioz, – ani jeden z týchto dôkazov za nič nestojí, a ľudstvo ich dávno odložilo do archívu. Veď uznajte, že na úrovni rozumu žiaden dôkaz existencie Boha byť nemôže.
— Bravo! — vykríkol cudzinec, — bravo! Presne ste zopakovali myšlienku nepokojného starčeka Immanuela Kanta v tejto veci. Je tu ale zvláštnosť: on úplne rozbil všetkých päť dôkazov, a potom, akoby zo žartu sám zo seba, vytvoril vlastný šiesty dôkaz!
— Kantov dôkaz, — jemne sa pousmejúc, namietol vzdelaný redaktor, — tiež nie je presvedčivý. A Schiller nie nadarmo hovoril, že kantovské úvahy v tejto otázke môžu uspokojiť len otrokov, a Strauss sa iba smial nad týmto dôkazom» (M.A.Bulgakov, „Majster a Margaréta“).
Väčšina našich súčasníkov ani Kanta, ani Schillera nečítali, tým skôr v pôvodnom jazyku, a v dôsledku neznalosti dejín filozofie si môžu myslieť, že v románe M.A.Bulgakova sa má na mysli Strauss — hudobný skladateľ (jeden z dvoch), a nie David Friedrich Strauss (1808 — 1874), nemecký teológ[100] a filozof-mladohegelovec. No F.Engels a K.Marx ich diela čítali a poznali názor I.Kanta, že všetky intelektuálno-rozumové dôkazy existencie Boha sú nezmyselné.
No rovnako nezmyselné sú aj všetky intelektuálno-rozumové popretia Božej existencie, patriace do rovnakej oblasti, ako aj tieto dôkazy o Jeho existencii.
A toto sa zakladatelia boli povinní dovtípiť sami, ak u filozofov-predchodcov nenašli tento druh hotových názorov. Napriek tomu si zakladatelia „dialektického“ materializmu dovolili hlásať ateizmus ako objektívnu pravdu bez akéhokoľvek objektívneho opodstatnenia. Dôsledkom ich ateizmu bol aj materializmus, ktorého stanoviská mali vo svojej podstate málo čo spoločné s reálnym bytím takzvanej «matérie».
No najnepríjemnejšie pre filozofov-materialistov je v danom prípade to, že objektívny jav života (v hociktorom užšom zmysle, než vyššie uvedená definícia Života ako takého) charakterizovaný nejakým konkrétnym súborom vlastností (uvedeným v slovníkoch, alebo našim — oveľa širším, alebo nejakým iným) sa vykresľuje ako nemateriálny jav, vzhľadom na ktorý matéria (fragmentárne) vystupuje len ako nosič života, ak je úroveň organizácie matérie dostatočne vysoká, a jej množstvo pri existujúcej úrovni organizácie sa javí byť dostatočným k tomu, aby dokázala do seba pojať celostný proces života[101] a niesť ho v okolitom prostredí; alebo matéria Vesmíru sa vykreslí ako čosi, čo demonštruje Život Boha — Tvorcu a Všedržiteľa; pritom sama je súčasťou Života ako takého. A fyziológia materiálneho nosiča (vo fragmentoch Vesmíru), nech by sa prejavovala v akýchkoľvek procesoch — je stále iba prostriedkom realizácie života, a nie samotným životom.
V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť aj názory zakladateľov „dialektického“ materializmu na otázku toho, čo je to matéria. Leninská definícia „matérie“:
«Matéria je filozofická kategória na označenie objektívnej reality, ktorá je podávaná človeku v jeho vnemoch, ktorá sa kopíruje, fotografuje, odráža našimi vnemami, existujúc nezávisle od nich» („Materializmus a empiriokriticizmus”[102], samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r. 1986, str. 140).
Táto „definícia“ je ekvivalentná nasledovnej zhode: «matéria» «Objektívna realita», t.j. matéria v leninskom chápaní — je samotný Život v maximálne širokom zmysle slova, s ohľadom na nutnosť korekcie ateizmu V.I.Lenina.
Leninova „definícia“ je v podstate zámenou jednej jazykovej konštrukcie inou, a nie definíciou zovšeobecňujúceho všeobecného pojmu na základe syntézy určitého množstva unikátnych a špecifických pojmov. Pritom Leninova „definícia“ len nadväzuje na tradíciu jalových pokusov definovania pojmu «matéria» v „dialektickom“ materializme:
«Matéria ako taká je čistý výtvor mysle a abstrakcia. Ak veci, ktoré skúmame ako fyzicky existujúce, zjednotíme pod pojem matéria, odvádzame tak pozornosť od všetkých kvalitatívnych rozdielov v nich. Preto matéria ako taká, na rozdiel od konkrétnych existujúcich matérií, nie je čímsi citeľne existujúcim. Prírodoveda, ktorá sa snaží vypátrať jednotnú matériu ako takú, zredukovať kvalitatívne rozdiely na čisto kvantitatívne rozdiely v zostave najmenších totožných častíc, postupuje tak, ako by konala, ak by miesto višní, hrušiek, jabĺk hľadala plod ako taký, miesto mačiek, psov, oviec a pod. by hľadala cicavce ako také, plyn ako taký, kov ako taký, kameň ako taký, chemickú zlúčeninu ako takú, pohyb ako taký. (…) Ako už dokázal G.Hegel („Encyklopédia“, č. I, str. 199), tento názor, tento «jednostranne matematický uhol pohľadu», podľa ktorého možno matériu určovať len kvantitatívnym spôsobom, a kvalitatívne je oddávna rovnaká, je «vyložene názorom» francúzskeho materializmu 18. storočia. Je dokonca návratom k Pytagorovi, ktorý chápal už číslo, určenie kvantity (množstva)[103], ako podstatu vecí» („Anti-Duhring“, vyššie citované vydanie, str. 400, 401).
Po tomto nám zostáva pripomenúť si aspoň formuláciu zákona marxistickej dialektiky o prechode kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a kvalitatívnych na kvantitatívne a položiť si otázku: kde boli predstavy F.Engelsa o tomto zákone, keď písal a neraz čítal práve uvedený odsek zo svojho „Anti-Duhringa“? — Aj keď nepoznal jadrovú fyziku, t.j. kvantitatívne vzájomné vzťahy «elementárnych častíc» pri reakciách štiepenia a syntézy atómových jadier, avšak chémia (minerálna aj organická) už bola dostatočne rozvinutá v jeho dobe a dávala viac než dostatok príkladov toho, že kvalita každého konkrétneho druhu matérie (odlišujúca ho od iných konkrétnych druhov matérie) je vyjadrením vnútorných vzťahov množstiev a poradí v organizácii každej z najrôznejších konkrétnych druhov matérie (z ktorých sa skladá daný celok*): atmosférický kyslík О2 a ozón О3 sa správajú chemicky odlišne, oxid uhoľnatý СО sa nechová rovnako ako oxid uhličitý СО2, a voda Н2О inak ako peroxid vodíka Н2О2. A J.Liebig, ktorého sme už spomínali, pritom už objavil jav izomérie[104]: rôzne chemické zlúčeniny disponujú rovnakou množstevnou chemickou zostavou, no v dôsledku rozdielnej usporiadanosti atómov v ich molekulách prejavujú rôzne chemické vlastnosti, čo súvisí v Živote nielen s úlohou «čísel všeobecne», ale aj s kvalitatívnym rozdielom v objektívnych základoch množstevných (základných) a radových čísloviek, vektorov (matríc) a skalárov.
To isté vyjadrenie kvality cez vnútorné kvantitatívne vzťahy a určitý poriadok funguje aj vo vlnových procesoch, t.j. v matérii vo forme prírodných polí: svetlo — elektromagnetické pole, vibrácie fyzického vákua[105]. Rozdiel kvalít medzi modrým svetlom a zeleným, červeným a infračerveným nespočíva v kvalite vibrácii ako takých, ale vo frekvencii vibrácii, t.j. v kvantitatívnych vzťahoch v rámci nejakého nadradeného (voči tomuto druhu kvalít) poriadku.
To isté sa týka aj V.I.Lenina: jeho definícia «matérie všeobecne», «matérie ako takej» — stotožňujúca matériu s objektívnou realitou, ktorá má okrem «materiálnosti» ešte celý rad kvalít — formálne logicky predstavuje nahradenie jedným slovom množstva slov, a vo svojej podstate stavia na úroveň všeobecného pojmu (akým je «objektívna realita») jednu z vlastností súčasti tejto «objektívnej reality» — matériu Vesmíru; a zároveň znižuje úroveň pojmu «objektívna realita», stotožňujúc celok so svojou časťou.
Bez ohľadu na to, leninská definícia je predsa len životaschopnejšia, než protirečiaci jej výrok F.Engelsa: «Matéria ako taká je čistý výtvor mysle a abstrakcia». Tu F.Engels, potom čo neuspel zadefinovať istý maximálne zovšeobecňujúci pojem, ktorý nazval «matéria ako taká» (pojem úrovne «všeobecné», ak použijeme terminológiu „dialektického“ materializmu), upadol do toho druhu filozofie, ktorý sám nazýval idealizmom[106].
Tieto príklady ukazujú, že človek (Engels*) je schopný uvidieť a uvedomiť si, že:
«Takzvaná objektívna dialektika panuje v celej prírode, a takzvaná subjektívna dialektika, dialektické myslenie, je iba odrazom (v celej prírode panujúceho) pohybu cestou protikladov, ktoré aj podmieňujú život prírody svojim neustálym bojom a svojim záverečným prechodom do seba navzájom, resp. do vyšších foriem» („Dialektika prírody”, citované vydanie, str. 180).
Je predsa schopný sformulovať zákony dialektiky (hoc aj nie v ich najlepšom vyjadrení). Uvidieť nedialektickosť v myslení, nezhodujúcu sa s objektívnou dialektickosťou Života, keď sa vyjadruje k názorom druhých. Sám však pritom (nenachádzajúc sa vždy v súlade s formálnou logikou, nieto ešte s dialektikou Života — «dialektikou Prírody», ak použijeme jeho terminológiu) za pravé dialektické myslenie vydáva svoj vlastný subjektivizmus, protirečiaci jednak zákonom dialektiky ktoré sám vyjadril, ale aj oveľa širšej rozmanitej objektívnej dialektickosti Života.
Vyhlásenia typu — že v tej dobe on nemohol poznať všetko to, čo je známe z jadrovej fyziky a molekulárnej biológie našich dní — v danom prípade nie sú ospravedlnením, pretože ak by v dialektickosti myslenia F.Engelsa bolo všetko v poriadku, tak do jeho formulácií definície pojmu «život» by ľahko zapadli neskoršie objavy vedy, ako tomu bolo v prípade jadrových technológií, ktoré zapadli do jeho predpokladu (na úrovni «unikátne») o tom, že uhlík nie je čímsi prostým.
No všetky preukázané (i tie nepreskúmané) chyby „dialektického“ materializmu nie sú prejavom nemožnosti dialektiky (ako metódy) porozumieť objektívnej pravde, ale dôsledkom toho, že všetko čo sa v „dialektickom“ materializme nazýva «odrazom objektívneho sveta do vedomia človeka» — t.j. «subjektívne rozdielnosti»[107], na základe ktorých prebieha proces myslenia človeka — nie vždy zodpovedá objektívnym rozdielnostiam[108], vzájomne na seba pôsobiacim v Živote a predstavujúcim zdroje toho, čo sa v procese «odrážania» ocitá v psychike človeka.
Práve v dôsledku tohto «subjektívna dialektika» (ak použijeme terminológiu F.Engelsa) nie vždy a nie úplne zodpovedá «objektívnej dialektike». No otázka o objektívnych príčinách vytvárajúcich chyby «subjektívnej dialektiky» sa v „dialektickom“ materializme neskúma. A zákaz jej skúmania je jedným z hlavných zákazov ukladaných v zamlčaniach v kultúre marxizmu.
Otázka ohľadom príčin chýb v «subjektívnej dialektike» privádza k radu ďalších otázok: čo sa v procese «odrážania» z objektívneho sveta dostáva do subjektívnej psychiky, do vedomia človeka? je to svojou povahou subjektívne (to, čo sa ocitá v psychike subjektu), alebo objektívne? alebo prebieha v procese «odrážania» premena niečoho objektívneho na niečo subjektívne? A ako je to — čo vchádza do vedomia v procese «odrážania» — prepojené s matériou vo všeobecnosti i s matériou v jej konkrétnych formách?
No takéto otázky sa v dialektickom materializme tiež neskúmajú. A zabezpečenie funkčnosti «dialektickej metódy chápania objektívnej pravdy»[109] si žiada jednoznačne pochopiteľné a konkrétne odpovede na tieto i sprievodné otázky.
Tieto odpovede musia byť také, aby subjektívne rozdielnosti (vnútorný systém pojmov*), na základe ktorých prebieha všetka psychická činnosť človeka, vrátane myslenia, boli zhodné (obrazom i mierou) objektívnym rozdielnostiam (vo vonkajšom svete*) jak tým prítomným, tak aj objektívne v Živote možným.