4. Dialektickosť Života a úloha «vedeckej filozofie» v spoločnosti
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 7 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
4. Dialektickosť Života a úloha «vedeckej filozofie» v spoločnosti
Vďaka tejto exkurzii do niektorých nemarxistických tradícií chápania sveta sa môžeme ináč pozrieť aj na samotnú dialektickosť Života, aj na to, ako je vyjadrená jednak vo «vedeckej filozofii», tak aj v životnej múdrosti. Po tom, ako bola preukázaná chybnosť marxistického «zákona jednoty a boja protikladov» niekým, nejako a kvôli čomusi dosadených do týchto úloh (čo pri dosadzovaní zostáva zamlčané); po tom, ako bolo preukázané, že «zákon negovania negácie» je v podstate zákonom, diktujúcim, programujúcim rad katastrof, tak potrebných pre majiteľov tohto zákona, aby sa vyhli premene zotročujúcej kultúry aj samotných zotročovaných ľudí — vzniká otázka lepšej formulácie, než tá, ktorá bola kultivovaná viac ako pol druha storočia materialistami-“dialektikmi“ s vytrvalosťou, ktorá by si zaslúžila lepšie uplatnenie. Čo možno o tom povedať?
Naozaj:
V Živote[52] dochádza k vzájomnému pôsobeniu objektívnych rozdielností, ktorých spoločnou vlastnosťou je ich príslušnosť k Objektívnej realite[53]. Takéto vzájomné pôsobenie rozdielností sa prejavuje v procesoch vývoja jednotlivých štruktúr Vesmíru (Stavby sveta), a tiež v procesoch ich degradácie a rozkladu. V tomto vzájomnom pôsobení rozdielností platí vzájomná podmienenosť kvality[54] — množstvom (kvantitou) a usporiadaním: zmeny v množstve a usporiadaní spôsobujú zmeny kvality; a zmeny kvality sa prejavujú v zmenách množstva a usporiadania v postupnosti premien[55], ktoré prebiehajú na základe vnútornej a vonkajšej algoritmiky vo vzájomnom pôsobení rozdielností. Vo vzájomnom pôsobení rozdielností[56] vždy môže byť odhalené riadenie[57]: buď vo forme samoriadenia, v realizácii procesu ktorého sa nezúčastňuje nikto z odhalených subjektov; alebo vo forme bezprostredného riadenia zo strany niektorého z odhalených subjektov (jedného z množiny); alebo sa riadenie a samoriadenie nejako navzájom dopĺňajú[58].
A to je v hrubom aj všetko, čo možno povedať o najvšeobecnejších zákonitostiach bytia, nezachádzajúc do detailov samotného bytia a charakteru každej z množstva objektívnych rozdielností, ktoré vo vzájomnej súčinnosti vytvárajú v Živote súbor priebežných udalostí.
Charakteristiku, ktorá je od základného textu oddelená na začiatku a konci hviezdičkami, by bolo možné skúsiť[59] nazvať «znamenitým úspechom filozofickej vedy» — «integrálnym zákonom dialektiky» a začať rozdúchavať jeho kult v spoločnosti, za účelom zotročenia spoločnosti ďalšou v poradí umŕtvujúcou dogmou; ďalej by bolo možné ju nenazvať nijako a povedať, že všetko je to viac-menej očividné, chápe sa to «samo sebou», a pre vedu — a tým skôr pre vysokú filozofiu — nemá žiaden význam, ponechajúc tak všetkých a každého ich «chápaniu samo sebou»[60], alebo «živelne» sformovanému chápaniu, alebo chápaniu — cielene opečiatkovanému — pod tlakom panujúcej kultúry alebo autority jednej z tradičných škôl «vedeckej» či «cirkevnej» filozofie.
No nezávisle od týchto dvoch extrémov či nejakých iných variantov postoja k tomuto alebo inému «hierarchicky všeobjímajúcemu zákonu bytia» — Životu je objektívne vlastné čosi, čo v súčasnej európskej filozofii, ktorá používa grécko-latinskú terminológiu, je vyjadrené v samotnom pojme «dialektika». No ako ešte v staroveku učil zen-budhistický mudrc, treba mať na zreteli, že:
Samotné slovo «luna» je iba «prst», ktorý ukazuje na lunu: takže beda tomu, kto príjme «prst» za lunu[61].
To znamená, že samotné slovo «dialektika» ešte nie je dialektikou, ale iba ukazovadlom na niečo, čo sa vyskytuje v Objektívnej realite, vrátane vnútorného sveta subjektov, ktoré sami tvoria časť tejto všetkými zdieľanej Objektívnej reality.
No akonáhle sa k človeku dostáva hoc aj nie zreteľná formulácia, ale len nejaké jeho vlastné (intuitívne*) vnímanie «všeobjímajúceho zákona bytia», tak v prípade, ak je interpretom filozofie (t.j. potencionálnym «zakladateľom» filozofickej školy alebo pokračovateľom-«klasikom» niektorej z jestvujúcich škôl), tak sa ocitá na rozcestí, za ktorým ležia dve navzájom sa vylučujúce cesty, po prejdení ktorých sa na konci každej z nich ukazuje vo vedomí interpretov filozofie:
● buď knižnično-kabinetné strašidlo — ohromné monštrum — prízrak filozofie, zložený z množstva špecifických termínov a konštrukcií logických procedúr zjednocujúcich tieto termíny (ktoré vyčleňujú filozofov-filológov od zvyšku spoločnosti[62]), avšak pomocou ktorého nemôžu riešiť reálne životne problémy ani samotní filozofi-zakladatelia, ani pokračovatelia nimi začatej filozofickej tradície[63];
● alebo nástroj, s NEPRIAMOU pomocou ktorého možno objektívne riešiť malé aj veľké problémy, ktoré ľuďom Život postaví do cesty,
a tento nástroj môže byť odovzdaný ďalším ľuďom,
a osvojiť si ho môže každý viac-menej fyzicky a psychicky zdravý človek,
ak sa mu to bude zdať preň užitočné.
«Filozofické» tradície prvého typu — ak neodumrú ihneď «v tichosti kabinetov» (alebo na oddeleniach psychiatrie) spolu s tými čo ich stvorili, občas dosť znalými a všestranne sčítanými grafomanmi, a stanú sa v spoločnosti kultovými, tak — vytvoria množstvo problémov, ktoré bude treba riešiť na základe inej múdrosti, skutočne milujúcej Život.
Z tvorby takéhoto knižnično-kabinetného monštra, od Života odtrhnutej logiky (abstraktnej filológie) a jalového formalizmu, obvinil A.S.Chomjakov v osobe G.Hegela celú západnú (biblickú) filozofickú tradíciu: grandiózne, intelektuálne na úrovni; vytvoriť niečo také — vhodné len pre veľké umy, umy izolované od problémov okolitej spoločnosti... čo ale v reálnom živote nemôže byť nikým použité tvorivým spôsobom, a preto je to k ničomu, ba dokonca škodlivé kvôli svojej zvodnosti.
A nielen A.S.Chomjakov spozoroval túto neschopnosť riešiť problémy v reálnom živote, charakteristickú pre víťaznú tradíciu «vedeckej filozofie» na Západe:
«Filozof ľahko víťazí nad zármutkom budúcim a minulým, ale ľahko býva porazený tým súčasným[64]» (K.Prutkov, „Plody rozmýšľania. Myšlienky a aforizmy“, № 112).
A.S.Chomjakov sa v jednej veci zmýlil: myslel a dúfal, že v Hegelovej filozofii dosiahlo monštrum od Života odtrhnutej logiky a jalového formalizmu maximum svojho rozvoja[65], no K.Marx a F.Engels napriek jeho mienke veľmi rýchlo dokázali, že «hegelizmus» ešte nie je vrchol. No na rozdiel od mnohých iných filozofov, zakladatelia marxizmu vypustili toto monštrum z ticha univerzitných knižníc spolu z úzkym kruhom profesionálnych filozofov «na pašu», a tomu zachutila «mysliaca trstina», ktorou bola a je «inteligencia» všetkých davo-„elitárnych“ spoločností. Vo výsledku tak monštrum zvodného «vedeckého filozofického» intelektualizmu, odtrhnutého od reálneho života a neschopného tvoriť, zanechal po sebe množstvo nešťastí a problémov.
Avšak každá vedecká filozofia, bez ohľadu na to, či patrí k prvému alebo druhému typu, či už je citátovo-dogmatická alebo metodologická, v každom prípade predstavuje nástroj. Predsa len, skôr ako budeme hovoriť o vedeckej filozofii druhého typu, s ktorej NEPRIAMOU pomocou možno objektívne odhaľovať a riešiť osobné aj spoločenské, malé aj veľké problémy v každodennom prítomnom živote, je nutné správne zadefinovať funkčné predurčenie tohto nástroja, a tiež hranice jeho činnej oblasti, za ktorými je už jeho použitie neadekvátne.
Tento nástroj sa vo svete ľudskej psychiky tvorí každým interpretom filozofie. No ak k nemu hľadáme analóg medzi predmetmi zhmotnenej kultúry, tak je to ladička.
Štandardná ladička v historicky sformovanej kultúre ľudstva dáva základ pre naladenie správnej výšky tónov hudobných nástrojov, a tiež nastavuje spoločné ladenie všetkých pri speve: toto je nota «la» prvej oktávy[66].
Ladičku ale nepotrebujú tí, ktorí majú absolútny hudobný sluch. To isté sa týka aj «vedeckej filozofie»: nepotrebujú ju tí, ktorí majú vyvinutý zmysel pre mieru a iné zmysly, majú vyvinutú osobnú kultúru myslenia a zručnosť zmysluplného používania rôznorodých jazykov spoločnosti.
Ladičku potrebujú tí, ktorých hudobný sluch je «relatívny»: t.j. noty navzájom rozlišovať vedia v zmysle «vyššia — nižšia — rovnaká», no schopnosť zaradiť ich v súlade s absolútnou škálou zvukov, tá im chýba. Túto schopnosť zastupuje štandardná ladička, ktorá zadáva etalónovú výšku zvuku «la» prvej oktávy, čo umožňuje naladiť pre spoločnú skladbu rôzne hudobné nástroje, a členom chóru, disponujúcim relatívnym sluchom, tiež umožňuje zladene spievať viacerými hlasmi, vrátane «a cappella»[67].
Napriek tomu, ladička nedokáže sama osebe nahradiť ani jeden nástroj, hoci namiesto ladičky niekedy používajú klavír alebo iné nástroje, ktoré ak sú správne naladené, dokážu si udržať naladenie dlhý čas aj v meniacich sa podmienkach prostredia.
No ten, kto zhotovuje ladičku a nemá pritom po ruke etalónový exemplár — je povinný niesť v sebe samom etalónový tón čistého «la».
Rovnako aj každá vedecká filozofia — bez ohľadu od úmyslov jej zakladateľov a bez ohľadu od uvedomenia si tohto objektívneho faktu profesionálnymi filozofmi a amatérskymi prívržencami — berie na seba úlohu ladičky (presnejšie systému ladičiek), do súzvuku s ktorou môžu jej prívrženci naladiť algoritmiku svojej psychiky (alebo môžu len deklarovať naladenie, nerobiac tak pretože nevedia alebo nechcú).
Vo výsledku takéhoto naladenia, ktoré je podmienené kvalitou filozofie, sa algoritmika psychiky jednotlivcov i spoločností, v ktorých je príslušná filozofia dostatočne rozšírená, prejaví: buď ako spôsobilá, alebo nespôsobilá odhaľovať a riešiť rôzne problémy života, prípadne vytvárať nové a prehlbovať staré. A samotná filozofia, akonáhle splní úlohu naladenia algoritmiky psychiky na riešenie problémov každodenného života, po tomto následne preteká do ľudskej činnosti, strácajúc svoje špecifické formy. Predovšetkým, preteká do aplikovanej vedy a odzrkadľuje sa v nej, vo výsledku čoho mizne hranica medzi aplikovanou vedou a „čistou“[68] «vedeckou filozofiou». A celkovo, pretekajúc do každodennej životnej činnosti ľudí, filozofia sa odráža vo všetkom, čím maže hranicu medzi čistou «vedeckou filozofiou» a životom spoločnosti a jednotlivcov.
Preto prvá otázka skutočnej životnej múdrosti spočíva v tom, či človek zameraný na budúcnosť vôbec cíti sám v sebe pravdivú mieru bytia? ...aby tak mohol poukázať na faloš všetkých vedecko-filozofických «ladičiek», vrátane tej jeho vlastnej «ladičky», ktorú v minulosti zdedil z kultúry spoločnosti.
O to legitímnejšie smeruje táto otázka k interpretom filozofií, ktorí vytvorili každý na základe svojho vlastného zmyslu pre mieru «ladičky» pre iných ľudí, a maximálne — pre celé ľudstvo.
No «zmysel pre mieru» — tu sú v marxizme len prázdne slová, slovný obrat, za ktorým sa nič neskrýva... snáď okrem abstraktnej „miery“ v úlohe «filozofickej kategórie», ktorá akože «vyjadruje dialektickú jednotu kvality a kvantity objektu», ktorá «ukazuje hranicu, za ktorou zmena kvantity zapríčiňuje zmenu kvality objektu a naopak».
A pretože predstavy o dialektike sú v marxizme chybné a prekrútené, čo už bolo preukázané skôr, dialektický materializmus nemá čo hovoriť o miere, o «dialektickej» jednote kvality a kvantity, o forme a obsahu: ani ako o objektívnych danostiach v živote, ani ako o filozofických kategóriách, ktoré tieto objektívne danosti vyjadrujú a zavádzajú do chápania sveta ľudí.