3. Kríza ruskej vedeckej filozofie v 19. storočí
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 6 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3. Kríza ruskej vedeckej filozofie v 19. storočí
Hoci samotní filozofovia Západu, majúci na svojom konte mnohé nesporné úspechy v rozvoji kultúry chápania sveta, si neuvedomovali bezvýchodiskovosť ciest rozvoja filozofickej tradície biblickej kultúry vcelku, no tento fakt bol vidno z iného uhlu ešte v epoche pred sformovaním marxizmu.
V 19. storočí žil v Rusku Alexej Stepanovič Chomjakov (1804 — 1860), jeden z ideológov takzvaných «slavianofilov», básnik, a okrem toho aj profesionálny filozof (člen-korešpondent Imperátorskej akadémie vied), no skutočný Rus[37], a nie imitátor-«západník». Ničmenej, vyššie citovaný „Filozofický slovník“ spomínajúc «západníka» P.J.Čaadajeva (1794 — 1856), nespomenul medzi filozofmi aj A.S.Chomjakova, ponechávajúc tak jeho meno a práce upadnúť do zabudnutia. Dôvodom prečo nechali A.S.Chomjakova a jeho práce upadnúť do zabudnutia bol jednak strach marxistov pred skutočnou Ruskou filozofiou, ale aj ignorantstvo a nafúkanosť, v dôsledku čoho — z ich pohľadu — vo filozofickej tradícii Ruska, a konkrétne tej ruskej, nie je nič vlastného a významného[38].
No napriek takýmto názorom je užitočné obrátiť sa k prácam A.S.Chomjakova v súvislosti s problematikou, ktorú skúmame. Svoj pohľad na západnú filozofiu a, konkrétne, na filozofiu G.Hegela on vyjadril takto:
«V samotnej idei komunizmu (podľa kontextu sa majú na mysli západné učenia tých rokov: — naše spresnenie v citáte) sa prejavuje jednostrannosť[39], ktorá leží ani nie natoľko v rozume mysliteľov, ako v jednostrannosti pojmov, zdedených z doterajšej histórie západných národov. Veda sa len snaží dať odpoveď na otázku zadanú Životom, a odpoveď nachádza jednostrannú a neuspokojivú, pretože jednostrannosť ležala už v otázke zadanej pred 13 storočiami germánskou družinou, ktorá dobila rímsky svet. Myslitelia západu sa točia v nekonečnom kruhu <negovaní negácií: naše spresnenie v citáte> iba preto, že je im nedostupná idea občiny. Nevedia zájsť ďalej a vytvoriť viac než len asociáciu (družinu). Taký je konečný výsledok, nimi viac či menej vyjadrený, a možno najjasnejšie vyjadrený anglickým spisovateľom, ktorý nazýva terajší stav spoločnosti stádovitosť (gregariousness) a hľadí na družinu (assotiation) ako na zlatý, ťažko dosiahnuteľný cieľ ľudstva[40]. Nakoniec, v tej vede, ktorá najmenej (myslia sa, nie presné vedy) závisí od života, v tom národe, ktorý má najmenej čo do činenia so životom — vo filozofii aj nemeckom filozofovi je zaujímavé skúmať jav životného návyku. Hegel vo svojej geniálnej «Fenomenológii» prišiel až na samotnú hranicu, ktorú mohla dosiahnuť filozofia na tej ceste ktorú si vybrala: ON DOSPEL DO JEJ SAMOZNIČENIA (zvýraznené nami v citáte: t.j. negácie seba samej, ako počiatočnej fázy «negovania negácie», ak použijeme terminológiu „dialektického“ materializmu). Záver z toho plynul prostý a jasný, zásluha večná. A napriek tomu všetkému jeho prísny logický um nepochopil svoj vlastný záver <Pretože tento záver leží mimo ciest rozvíjania logických procedúr: naše spresnenie v citáte>.
Žiť bez filozofie! zrieknuť sa odkazu toľkých storočí! zanechať svoj, t.j. novonemecký, život bez akéhokoľvek obsahu! To bolo neznesiteľné. Hegel v mimovoľnom sebaklame vytvoril kolosálny prízrak svojej Logiky[41], dokazujúc veľkosť svojej geniality veľkosťou svojho omylu» („Názor Rusov o cudzincoch”, citované zo zborníka: A.S.Chomjakov, „O starom i novom“, Články a eseje, Moskva, r. 1988, str. 119, 120, komentáre v citáte sú naše).
Tento článok bol prvý raz publikovaný v r. 1846. „Manifest komunistickej strany“ K.Marxa a F.Engelsa — «prvý programový dokument vedeckého komunizmu» — bol publikovaný o dva roky neskôr v r. 1848. To znamená, že hodnotenie marxizmu a tým aj hodnotenie následkov jeho použitia bolo v Rusku dané skôr, než marxizmus získal svojráz, odlišujúci ho od ostatných filozofických systémov a vieroúk.
Táto okolnosť ale vedie k otázke, prečo teda nebola v Rusku vypracovaná alternatíva, ktorá by dokázala zamedziť vtrhnutiu marxizmu do Ruska a tým samotným aj ochrániť ľudstvo pred marxizmom a hitlerizmom?
Aby sme to správne pochopili a pochopili názor A.S.Chomjakova o «komunizme», treba obrátiť pozornosť na to, že A.S.Chomjakov chápal pod «družinou», «asociáciou» vynútené zjednotenie jednotlivcov do kolektívu vôľou vodcu a jeho pomocníkov (prinajmenšom dobrovoľne-nasilu, pretože nebolo kam ujsť), a pod občinou — dobrovoľné zjednotenie ľudí, ktorí cítia a chápu, že zjednotením svojich vedomostí, zručností a možností, môžu vytvoriť celkovo pre občinu a každého jej člena inú kvalitu života, ktorú by nikto z nich osamote nedosiahol, ani všetci spolu pod diktátom vodcu so železnou vôľou.
V tejto súvislosti je nutné tiež spomenúť, že A.S.Chomjakov nevidel zmysel ľudského života, a teda aj občiny mimo relígie a zaviedol do ruskej filozofie i bohoslovia ruskej pravoslávnej cirkvi termín «súbornosť», hierarchicky objímajúci pojem «občina».
«SÚBORNOSŤ (katolíckosť) (gréc. katholikos — všeobecný), jeden z hlavných príznakov kresťanskej cirkvi, fixujúci jej automatické chápanie ako všeobecnej, univerzálnej («jedna, svätá, súborná a apoštolská cirkev» — Nicejsko-Konštantínopolský symbol viery, 4 st.). Skúmajúc súbornosť ako špecifické dedičstvo pravoslávnej tradície (súbornosť ako súhrnný intelekt «cirkevného národa» na rozdiel od náboženského individualizmu protestantstva a autoritárstva pápeža v rímsko-katolíckej cirkvi) A.S.Chomjakov interpretoval súbornosť ako všeobecný princíp usporiadania bytia, ktorý charakterizuje množinu zhromaždenú silou lásky do «slobodnej a organickej jednoty» (v sociálnej filozofii bolo najväčšie priblíženie k tomuto javu pozorované v kresťanskej občine). Pojem súbornosť bol ruskou náboženskou filozofiou osvojený koncom 19. — 20. st.» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická verzia na kompaktnom disku, r. 2000)
A ako ukázala následná história, marxistický «komunizmus» vo všetkých krajinách, ktoré sa ho pokúsili vybudovať, ležal v duchu A.S.Chomjakovom karhanej filozofickej tradície a jej praktického použitia na riešenie problémov spoločnosti. Rozdiel medzi všetkými krajinami, kde marxizmus prišiel k moci, bol iba v charaktere, čase trvania a závažnosti spoločenskej pohromy, ktorú si museli ich národy pretrpieť v dôsledku nasmerovanosti filozofie marxizmu proti Životu.
A.S.Chomjakov, okrem toho objasnil aj príčiny krízy celej západnej filozofickej vedy, ktorá sa najvýraznejšie prejavila v prácach G.Hegela[42]. V rovnakom článku „Názor Rusov o cudzincoch“ A.S.Chomjakov hovoriac v mene ruskej „elity“, odchovávanej od čias Petra I. na západnej kultúre, s horkosťou poznamenal:
«To VNÚTORNÉ VEDOMIE, KTORÉ JE OVEĽA ŠIRŠIE, NEŽ TO LOGICKÉ (zvýraznené nami v citáte: «logické vedomie» v preklade do ruštiny znamená — slovne sa vyjadrujúce vedomé myslenie, vnútorný monológ človeka na úrovni vedomia v jeho psychike) a ktoré vytvára osobnosť každého človeka, tak isto ako každého národa — to sme stratili. Ale aj úzke logické vedomie nášho národného života nám nie je dostupné z mnohých príčin: pre naše hrdé opovrhnutie k tomuto životu, pre neschopnosť čisto racionálnej vzdelanosti chápať živé javy a dokonca aj pre absenciu údajov ktoré by mohli byť podrobené analýze. Nehovorím, že takéto údaje nie sú... ale všetky sú také, že nemôžu byť pochopené umom, vychovaným cudzozemskou mysľou a vkuté do cudzozemských systémov, ktoré nemajú nič spoločné so základmi nášho prastarého duchovného života a nášho prastarého osvietenstva <na ktoré sa v období po krstení Rusi navrstvili (zdeformujúc ho) staroegyptsko-biblická duchovnosť a spôsob chápania Života: naše spresnenie v citáte>» (citovaný zborník, str. 121).
To, že A.S.Chomjakov mal pravdu vo svojom konštatovaní, že vzdelaná vládnuca „elita“ Ruska stratila kultúru obrazného myslenia, ktorej rozvoj je nevyhnutný na prekonanie krízy slovnej abstraktno-logickej filozofie a pre jej návrat do reality Života, to sme konkrétne preukázali na príklade symbolicko-obraznej predstavy v obraze dialektickosti Života ako takého.
To isté vyjadrenie A.S.Chomjakova o vnútornom nelexikálnom (neverbálnom) vedomí v mnohom vysvetľuje fakt, prečo sa v Rusku skôr než marxizmus nemohla objaviť spôsobilejšia a tvorivá kultúra pravdoverného chápania sveta. Neplodnosť filozofickej vedy ruskej „elity“, ktorá za viac ako 50 rokov[43] nedokázala ani odraziť, ani prekonať vpád marxizmu do Ruska, boli len čiastočne spôsobené príčinami, ktoré vymenoval A.S.Chomjakov. Okrem nich existovali aj ďalšie:
Keďže biblické a marxistické texty — sú dve tváre tej istej doktríny zotročenia všetkých majiteľmi judejského[44] rasizmu, tak aby bolo možné vystúpiť nad marxizmus, bolo nevyhnutné prehodnotiť aj Bibliu (čo nedokázal urobiť ani sám A.S.Chomjakov): nie je možné sa ochrániť a oslobodiť od marxizmu, a pritom sa nechrániť pred Bibliou a neoslobodiť sa od jej konceptuálnej moci[45].
Táto jednota marxizmu a Biblickej doktríny bola preukázaná na vzájomnom súlade starozákonných textov Kazateľa a «zákone negovania negácie» „dialektického“ materializmu, a tiež v iných prácach VP ZSSR, v ktorých bolo preukázané, že na základe „vedomostí“, ktoré predkladá marxistická filozofia a politekonómia, nemožno zavládnuť mocou nad procesmi organizácie samoriadenia spoločnosti.
V období nadvlády marxizmu v ZSSR marxizmus starostlivo chránil aj nadvládu Biblie. A predstavitelia biblických kultov podliehali represiám nie pre podstatu vierouky, ktorú kultivovali, ale pre časovú nenáležitosť ich snáh.
A sociologická doktrína Biblie a v nej vyjadrená filozofia boli v ZSSR mimo kritiku pre ich podstatu: boli zamlčované (práce teológov boli zamknuté v špeciálnych schránkach svetských knižníc, a cirkevnej hierarchii nebolo dovolené ich široko propagovať v spoločnosti) alebo naprázdno vysmievané[46].
A to čo je vysmievané, nemôže byť predmetom seriózneho rozboru, posúdenia a kritiky, a zostáva nedotknuteľné do „lepších“ časov. Okrem toho «zakázané ovocie najviac chutí», a preto k momentu oficiálneho pádu ideologickej moci marxizmu v r. 1991, mnohí straníci-marxisti sami dozreli do stavu, aby sa vrátili do lona biblických cirkví: podaktorí ako ovečky, a podaktorí aj ako pastieri.
Po roku 1991 — z uhla pohľadu spoločných majiteľov Biblie a marxizmu — nastali na území ZSSR „lepšie“ časy, a lídri KSRF[47] ak aj nestoja v chrámoch ako «svietniky» na všetkých dvanásť cirkevných sviatkov, tak hovoria o svojej pripravenosti k spolupráci s biblickou cirkvou[48] vo veci obrodenia Ruska, a zo straníckych dokumentov odstránili požiadavku ateistického presvedčenia u svojich prívržencov, čím napomohli spolupráci cirkví materialistického a idealistického ateizmu[49] v rámci spoločnej stratégie zotročenia všetkých majiteľmi a pohlavármi Biblicko-marxistického projektu.
Ale prekonanie krízy vedeckej filozofie si žiadalo podmienky, v ktorej sa pustí do filozofie a bude sa ňou dennodenne a neprestajne zaoberať (t.j. obľúbi si múdrosť Života, ak nepoužijeme grécke slovo «filozofia» a nebudeme pod «filozofiou» rozumieť dnes existujúce pseudovedecké táraniny, od ktorých vädne duša a deformuje sa rozum ľudí) samotný národ regionálnej civilizácie Ruska, príslušníci prostého ľudu, a nie samostatní myslitelia (spriaznení so samozvanou „elitou“) cudzí a nepochopiteľní pre prostý ľud. Takéto podmienky nastali v ZSSR až behom stalinskej a ďalších epoch, a jedným z výsledkov je aj táto práca.
No A.S.Chomjakov ešte napísal:
«Veda u nás postupuje pomerne ďaleko. Začína sa oslobodzovať od miestnych cudzozemských prameňov[50], s ktorými bola zmiešaná vo svojom počiatočnom veku. Ako dospieva a pevnie, musí sa snažiť o zjednotenie s ruským osvietenstvom, ktorého priezračná hlbina (vytvorenie čistého a ranného kresťanstva[51]) sama môže zahojiť hlbokú ranu nášho vnútorného rozpoltenia. Už je nám dovolené spoliehať sa na vlastnú živú vedu, na vlastné slobodné umenie, na vlastné pevné osvietenstvo, zjednocujúce do jedného život i vedomosti; a presne tak isto sa rodné osvietenstvo prejaví aj v obrazoch i, takpovediac, v odeve ruského života. Videné — je vždy len obalom vnútornej mysle. (...)
Potom bude u nás to životne dôležité vedomie, ktoré je nevyhnutné pre každý národ a ktoré je obšírnejšie a mocnejšie od formálneho a logického vedomia. (…)» (A.S.Chomjakov, „Názor cudzincov o Rusku”, z vyššie citovaného zborníku, str. 103).