Materské znamienko Biblickej doktríny
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 5 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Materské znamienko Biblickej doktríny
Rovnako škodlivo sa má aj vec s formuláciou zákona negovania negácie. Názov «zákon negovania negácie» možno vybaviť obšírnymi komentármi na tému, že pod negovaním prvej negácie druhou negáciou sa rozumie výstup na kvalitatívne novú úroveň vývoja a pod., ako je to interpretované v citovanej vysvetlivke zo slovníka.
Avšak negácia — jak prvá, tak aj druhá, a tiež ktorákoľvek ďalšia — sa môže prejaviť aj vo forme krachu. A toto tiež zapadá do formulácie zákona; pričom i bez dlhých rečí je jasné, že krach — to je negácia (odmietnutie*) doterajšieho stavu, ktorému predchádzal nejaký iný stav.
Okrem toho, ako vyplýva z komentárov uvedených filozofmi „dialektikmi“-materialistami, «účinok zákona sa naplno prejavuje len v celostnom, relatívne zavŕšenom procese vývoja; v každom jednotlivom štádiu zákon zvyčajne figuruje ako tendencia». To znamená, že formulácia zákona «negovania negácie» vlastne vyčleňuje útržok procesu, ktorý sa nazýva «postupnosť premien», a následne týmto útržkom zacláňa celý proces, potenciálne mnohovariantný.
V podstate formulácia zákona «negovania negácie» zamieňa celok za časť, odkrývajúc tak možnosť prekrúteného a obmedzeného chápania objektívnych možností plynutia procesu a možností jeho riadenia.
Takto sa za druhou negáciou rozumie aj tretia, za ňou ešte jedna atď., v postupnosti negácií. Čo je to vlastne postupnosť negácií? — beznádejná otročina a márnosť, chodenie v kruhu, čo sa koniec koncov stáva peklom, pretože vývoj — to je reálne postupnosť premien na základe vnútornej i vonkajšej algoritmiky vo vzájomnom pôsobení objektov a procesov rôznych kvalít, a nie postupnosť negovaní negácií, hoci negovanie niečoho môže byť časťou, základom alebo predpokladom jeho premeny.
Avšak formulácia zákona «negovania negácie» plodí v psychike algoritmiku negovania všetkého, odvádzajúc tak od ciest vedúcich k premene, pretože na pozadí množstva samodeštruktívnych negácií sa stráca nemálo ciest k skutočnej premene do lepšej kvality:
Vo svojej podstate zákon «negovanie negácie» je programovaním individuálnej i kolektívnej psychiky ľudí na potlačenie ich tvorivého potenciálu a tvorenia: načo tvoriť, keď za tým bude nasledovať negácia (ako zbytočnosti) všetkého toho, čo sa dnes navrhuje tvoriť a budovať, vkladajúc do toho veľké úsilie?
Jednako, zákon marxistickej dialektiky «negovanie negácie» nie je vynálezom 19. storočia, ani výsledkom rozvoja európskej filozofie tej doby, ale iba pseudovedecky vyjadrené zovšeobecnenie starozákonnej sugescie:
«5. čas rozhadzovať kamene, i čas zbierať kamene; čas objímať, i čas vyhýbať sa objatiam; 6. čas hľadať, i čas strácať; čas uschovávať, i čas vyhadzovať; 7. čas trhať, i čas zošívať; čas mlčať, i čas hovoriť; 8. čas milovať, i čas nenávidieť; čas vojny, i čas mieru. 9. Aký úžitok zostane pracujúcemu z toho, na čom tak drel? 10. Videl som tieto starosti, ktoré dal Boh ľudským synom, aby sa v tom cvičili» (Kazateľ, kap. 3)
«14. Videl som všetky činy, aké sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a trýznenie ducha!» (Kazateľ, kap. 1).
Inými slovami, zákon «negovania negácie» v marxizme je materským znamienkom Biblickej doktríny zotročenia všetkých. A je určený na používanie výlučne pre členov zotročovanej spoločnosti, pretože medzi všetkými negáciami je i takáto:
Načo bojovať za šťastie národa a dennodenne víťaziť nad zotročiteľmi? — veď aj tak nastane negácia víťazstva. A v súlade s touto algoritmikou, navievanou marxizmom, padol Sovietsky Zväz, nevyplniac pritom odkaz J.V.Stalina: zbaviť sa marxizmu[30] a, zameniac ho iným svetonázorovým systémom, oslobodiť sa tak (na základe nového chápania sveta) od moci jeho majiteľov a pohlavárov nad životom spoločnosti a štátu.
No samodeštruktívna algoritmika negovania negácie pracovala v dejinách Ruska v priebehu celého posledného tisícročia od krstenia Rusi: zozačiatku na základe biblickej „múdrosti“ tohto sveta, vrátane k veci i od veci citovaného Kazateľa[31] — do r. 1917; po r. 1917 — na základe filozofie „dialektického“ materializmu. A ak sa pozrieme do minulosti, tak dejiny Ruska sú dejinami radu katastrofických negovaní negácií, čo je priamym potvrdením zákernosti filozofického zákona negovania negácie, či už je do psychiky vštepený vo forme poučných rád Kazateľa alebo vo forme zákona «vedeckej filozofie». A ak niekto nesúhlasí s týmto tvrdením, bez toho aby sa obťažoval pouvažovať nad zmyslom formulácie «zákona negovania negácie»; nad tým ako tento zákon formuje správanie ľudí; ako ľudia budujú pod jeho vplyvom svoj život — tak jedna z príčin toho bude spočívať v tom, že on sám je — otrokom a nevoľníkom nanúteného mu zákona postupnosti katastrofických negácií, ktoré bránia tvorivej premene.
Ak ale optimistická filozofia — múdrosť Života — učí, že vývoj je postupnosť premien na základe vnútornej i vonkajšej algoritmiky vo vzájomnom pôsobení objektov a procesov rôznych kvalít, tak v spoločnosti bude panovať iný vzťah k Životu a iná algoritmika správania.
A ak sa v tejto filozofii navrhuje tvoriť za účelom uskutočnenia premeny do vyššej kvality, to je už iná činnosť, a nie márnosť nad márnosť a trýznenie ducha v zúfalstve agresívneho alebo pesimistického nihilizmu, ktorý sám predstavuje negovanie všetkého a všetkých, okrem vlastnej momentálnej vypočítavosti. Na to, aby sa uskutočnila premena, je možné a aj nutné pracovať s radosťou.
A len pri mravno-psychologickej orientácii na realizáciu postupnosti premien sa práca stane slobodnou tvorbou a bude prvou životnou potrebou ako prostriedok osobnostného rozvoja každého z nich.
Poslednú vetu treba objasniť. V komunistickej spoločnosti sa práca nestane prvoradou životnou potrebou, ako to tvrdila marxistická propaganda, čím sa myslelo, že práca je vždy podriadená úlohe uspokojenia ľudských potrieb v jedle, ošatení a v ostatnej produkcii a službách. Prvoradou potrebou sa stane osobnostný a spoločenský rozvoj a činnosť v duchu Božieho Zámeru, pričom nevyhnutná práca v tomto procese zaujme svoje ohraničené miesto.
A na realizáciu postupnosti negácií — túžba pracovať nevzniká, a ani by sa nemalo na ňu pracovať.
Podobne ani široko známa marxistická poučka o tom, že «spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie» nezodpovedá realite. Áno, spoločenské bytie skutočne vkladá svoj odtlačok do vedomia každého človeka z množiny ľudí tvoriacich spoločnosť. Súbor ich vedomí možno nazvať «spoločenským vedomím». Avšak to, čo západná psychológia koncom 19. storočia nazvala termínom «podvedomie», existovalo ešte pred týmto vedeckým „objavom“, hoci nieslo iné názvy: «hlbiny duše», «vnútornejšie vedomie, ktoré je oveľa širšie než to logické» atď.
No v marxizme sa o psychológii človeka a kolektívov, vrátane toho, čo je podmienené nevedomými úrovňami psychiky (hlbinami duše), v podstate nič nehovorí, čo svedčí minimálne o nevšímavosti zakladateľov k sebe samým[32], to predovšetkým. Zároveň v marxistických zamlčaniach zostáva aj to, že spoločenské bytie budúcich pokolení sa formuje pod vplyvom vedomej (ako aj nevedomej[33]) činnosti, hnanej vlastnou alebo cudzou vôľou. Činnosti, ktorá je podmienená mravnosťou každého z ľudí tvoriacich živé pokolenia, ktorých «spoločenské vedomie» bolo rovnako sčasti sformované činnosťou predchádzajúcich pokolení. Pritom samotný marxistický termín «spoločenské vedomie» nie je jednoznačne pochopiteľný: možno ho chápať aj ako súhrn poznaného všetkými členmi spoločnosti, ale umožňuje aj iné interpretácie.
A marxistická neurčitosť «spoločenského vedomia» ako termínu, spojeného s nejakým životným javom, a neurčitosť vzájomného vzťahu osobnej psychiky (v ktorej prebiehajú jak vedomé, tak aj nevedomé rôznorodé javy) s týmto neurčito chápaným «spoločenským vedomím» vedie prevažne k tomu, že človek sa zrieka určitých preňho objektívne dostupných možností osobne vplývať na život spoločnosti.
Škodlivý je aj marxistický termín «spoločenská deľba práce». V spoločnosti, v jeho výrobno-distribučnej činnosti, prebieha zjednocovanie (združovanie) práce množstva jednotlivcov, no určite nie deľba práce medzi nimi. Proces zjednocovania práce má naozaj zložku, ktorú možno nazvať profesionálnou špecializáciou a vyčlenením profesií (rozdelením a vyčlenením remesiel), podmienenú rozdelením jednotného technologického procesu výroby čohokoľvek na vzájomne izolované zložky, z ktorých každá sa realizuje rôznymi ľuďmi alebo ktoré sú rozdelené do časových intervalov. Pritom pod profesionalizmom sa rozumie systematické, a nie sporadické, vyplnenie určitých druhov práce v miere kvality, ktorá je akceptovaná ako dostatočná priamymi spotrebiteľmi — inými účastníkmi spoločenského zjednocovania práce i spotrebiteľmi konečného produktu.
Tak je to, ak nazývame veci svojimi menami. Ak ale súhlasíme s termínom «spoločenská deľba práce», spôsobí to v spoločnosti separovanie ľudí.
A práve v dôsledku takéhoto typu programovania psychiky veľkého množstva ľudí, v štýle «človek sám nič nezmôže», MILIÓNY ľudí v predvečer blížiacej sa spoločenskej pohromy div nie jednohlasne zabedákajú:
„A čo už ja — sám — s tým narobím?”
— nezmyselne očakávajúc, že príde niekto «veľký, múdry a mocný» a sám urobí za nich všetkých to, čo oni všetci spolu môžu a sú aj povinní urobiť sami, ak sú Ľuďmi, a nie len človeku podobnými tvormi.
Ty sám aj hocikto ďalší, kto bude chcieť — môžete zjednotiť svoje cielené úsilie a prácu pre blaho všetkých s úsilím a prácou ďalších ľudí, ktorých je na Zemi už viac než šesť miliárd.
Tvrdenie marxizmu o prítomnosti «spoločenskej deľbe práce» je druh prístupu k riadeniu života zotročovanej spoločnosti, známy ako «rozdeľuj a panuj».
Tým všetkým dohromady — obmedzenými a prekrútenými formuláciami zákonov marxistickej „dialektiky“, vyjadrenými názormi a sprevádzajúcimi ich zamlčaniami ohľadom otázok ľudskej biológie a dejín spoločnosti:
«historický materializmus» marxizmu bráni ľuďom uvedomiť si riadený charakter dôkladne pestovaných sociálnych katastrof, prebiehajúcich v priebehu celej histórie súčasnej globálnej civilizácie.
V súlade s utajením vedomostí o riadení sedí aj fakt, že storočie potom, čo sa objavil „Manifest komunistickej strany“, sa marxisti všade spriahli proti kybernetike, ktorá sa pokúsila opísať procesy riadenia ako také. O ďalších päťdesiat rokov to boli práve vedúci marxistických strán, ktorí sa prejavili ako odporcovia prác VP ZSSR, odmietajúci dostatočne všeobecnú teóriu riadenia[34] a vysvetlenie globálneho historického procesu z jej pozície ako riadeného procesu, pričom riadeného konfliktne, pretože to protirečí doktríne «historického materializmu» o nutnosti vzájomnej výmeny spoločensko-ekonomických formácií podľa miery zmeny výrobných vzťahov ľudí v spoločnosti.
Nezrozumiteľnosť marxizmu v otázke procesov riadenia, umožňuje brániť v spoločnosti uvedomeniu si riadeného charakteru globálneho historického procesu, riadeného charakteru väčšiny vojen a sociálnych katastrof, čo v spojení s formuláciami marxistických zákonov dialektiky, vnášajúcimi deštrukciu do každej činnosti, a nezmyselnosťou jeho politekonómie vylučuje na základe marxizmu možnosť tvorby.
Toto nezvratne odhaľuje deštruktívny agresívno-parazitický charakter marxizmu a zameranosť jeho majiteľov a pohlavárov na zotročenie celého ľudstva v sofistikovaných formách pod heslami boja za oslobodenie práce a života väčšiny od vykorisťovania menšinou.
A ak by bol marxizmus výplodom šialeného nadšenca, ktorý rád uvažuje vo voľnom čase nad životom, a profesionálne sa venuje nejakej spoločensky užitočnej práci, a po práci píše filozofické traktáty — tak tieto a mnohé ďalšie pochabosti marxizmu by boli sčasti ospravedlniteľné: nuž, človek sa samovzdeláva ako vie...
V kultúre davo-„elitárnych“ spoločností človek má právo spraviť chybu, keďže prevládajúca kultúra od útleho detstva deformuje a obmedzuje jeho vývin. A neúmyselné chyby môžu byť veľmi závažné a ničivé svojimi následkami.
Ničmenej, ku K.Marxovi treba vznášať prísne požiadavky: K.Marx bol profesionálnym „filozofom“[35], t.j. profesionálnym analytikom Života a učiteľom iných ľudí — po skončení univerzity mal v úmysle stať sa profesorom na univerzite v Bonne, avšak zriekol sa toho z politických dôvodov[36]. No aj keď sa zriekol tohto úmyslu, v priebehu celého svojho života sa tváril, že sa zaoberá riešením problémov spoločenského rozvoja celého ľudstva, a jeho diela (aj diela F.Engelsa) sa ešte za ich života stali učebnými pomôckami v histórii, sociológii a ekonomike spoločnosti pre mnohých a mnohých ľudí v rôznych krajinách.
K.Marx sa len «tváril», a nevenoval sa riešeniu problémov celého ľudstva, pretože v opačnom prípade by si nedovolil ohraničiť sa rozvojom toho učenia, ktoré je dnes nazvané «marxizmus», výlučne na základe verejnej filozofie Európskej regionálnej civilizácie, vytrvale pritom ignorujúc nutnosť analýzy verejných filozofických názorov moslimského, védického i budhistického Východu a ezoterických filozofických tradícií jak Východu, tak aj Západu.
Takto sa počas desaťročí mohol správať buď posadnutý grafoman (ktorý patrí do ústavu pre choromyseľných, ktorého ale «rozpropagovali» a povýšili na titul «génia všetkých dôb a národov» zlomyseľní „chytráci“-provokátori), alebo jeden zo samotných zlomyseľných „chytrákov“.
Filozofia marxizmu — tzv. «dialektický materializmus» — bola cvičením sa jej zakladateľov v logike bez axióm a pravidiel, vybudovanej na zamlčaniach, ktorých zmysel nezodpovedá Objektívnej realite. V dôsledku toho mrzačí intelekt tých, ktorí sa k nej správajú ako k celistvému, vedeckému pohľadu na svet, a slúži ako ochrana pred odhalením (pomocou slobodného chápania) nezmyslov, ktoré marxizmus obsahuje, napr. mimoriadne „praktického“ nezmyslu jeho politekonómie. I keď sú v nej aj pravdivé postoje, avšak v celkovom systéme marxizmu plnia len úlohu vábničky, a nie základu pre ďalší rozvoj.
V 19. storočí už bolo v Európe dostatočne veľa preloženej literatúry, ktorá umožňovala pochopiť ak nie všetko, tak veľmi veľa z podstaty neeurópskych kultúrnych tradícií, a ohlasujúc svoje ambície vyriešiť problémy rozvoja celého ľudstva, zakladatelia marxizmu nemali pravo obmedziť sa len na dedičstvo európskej, prevažne germánskej, verejnej filozofickej tradície, ktorá v podstate upadla do hlbokej krízy (v dôsledku „vývoja“ smerom do slepej uličky) ešte skôr, ako K.Marx v r. 1841 zakončil univerzitu: t.j. európska filozofia zašla do slepej uličky ešte v dobe G.Hegela (1770 — 1831), ktorého práce v oblasti dialektiky marxizmus hodnotí ako najlepšie vyjadrenie dialektiky v epoche pred Marxom.