Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

2. Antidialektickosť „dialektického“ materializmu

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 4 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

2. Antidialektickosť „dialektického“ materializmu

Vyššie spomenutý „Filozofický slovník“ pod redakciou akademika I.T.Frolova pojem «dialektika» charakterizuje takto:

«DIALEKTIKA (gréc. dialegomal — vediem diskusiu, uvažujem) — veda o najvšeobecnejších zákonoch rozvoja prírody, spoločnosti a myslenia. Vedeckému chápaniu dialektiky predchádzala dlhá história a samotný pojem dialektika vznikol v priebehu spracovania a dokonca prekonania prvotného zmyslu termínu. (...) Spočiatku sa týmto termínom (dialektike techne — umenie dialektiky) označovali: 1) schopnosť viesť spor prostredníctvom otázok a odpovedí; 2) umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy. (...) Vrcholom v rozvoji domarxistickej dialektiky bola idealistická dialektika Hegela. Hegel «ako prvý predstavil celý prírodný, historický a duchovný svet ako proces (t.j. ako neustály pohyb, zmenu, premenu a vývoj) a pokúsil sa odhaliť vnútornú spojitosť tohto pohybu a rozvoja» (Marx K., Engels F., zväzok 20, str. 23)[15]. Na rozdiel od abstraktných definícií rozumu, Hegelová dialektika je analogicky prechodom jednej definície do druhej, v ktorom možno badať, že tieto definície sú jednostranné a ohraničené, t.j. obsahujú negovanie samých seba. Preto dialektika je podľa Hegela «hybnou dušou každého vedeckého rozvíjania myšlienky a sama osebe predstavuje jedinečný princíp, ktorý vnáša do obsahu vedy imanentné spojenie[16] a nevyhnutnosť[17]…». (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 93, 94).

V ďalšom slovníku čítame:

«DIALEKTIKA [z gréc. dialektike (techne) — umenie viesť diskusiu, polemiku] je filozofické učenie o vzniku a rozvoji bytia, poznania, a na tomto učení založená metóda myslenia. V dejinách filozofie boli vynášané rôzne interpretácie dialektiky, ako: učenie o večnom formovaní a nestálosti bytia (Hérakleitos); umenie dialógu, dosiahnutie pravdy cestou konfrontácie názorov (Sokrates); metóda členenia a spájania pojmov s cieľom dosiahnutia nadzmyslovej (ideálnej) podstaty vecí (Platón); učenie o zhode (jednote) protikladov (Mikuláš Kuzánsky, G.Bruno); spôsob zbúrania ilúzií ľudského umu, ktorý vo svojej snahe o celistvé a absolútne poznanie sa nevyhnutne zamotáva do protirečení (I.Kant); všeobecná metóda dosiahnutia antagonizmov (vnútorných impulzov) rozvoja bytia, ducha a histórie (G.W.F.Hegel); učenie a metóda, tvoriaca základ poznania skutočnosti a jej revolučnej premeny (K.Marx, F.Engels, V.I.Lenin). Dialektická tradícia v ruskej filozofii 19. — 20. storočia našla svoje uplatnenie v učení V.S.Solovjova, P.A.Florenskogo, S.N.Bulgakova, N.A.Berdjajeva a L.Šestova. V západnej filozofii 20. st. sa dialektika rozvíjala prevažne v duchu neohegelizmu, existencializmu a rôznych prúdov náboženskej filozofie» („Veľký encyklopedický slovník“, počítačová verzia na kompaktnom disku, r. 1999 — 2000).

Prirodzene, že z pohľadu «mraksistov» dosiahla dialektika a učenie o nej svoj rozkvet až v dialektickom materializme:

«DIALEKTICKÝ MATERIALIZMUS, filozofia marxizmu-leninizmu; veda o najvšeobecnejších zákonoch rozvoja prírody, spoločnosti a myslenia; vedecký filozofický pohľad na svet a všeobecná metodológia poznávania objektívneho sveta a revolučného deja. (...) Dialektický materializmus predstavuje organickú jednotu materializmu a dialektiky. Vychádza z toho, že matéria predstavuje jediný základ sveta, a vedomie (vlastnosť matérie) rozpoznáva všeobecné vzájomné súvislosti medzi predmetmi a javmi, pohybom a rozvojom sveta ako výsledok jeho vnútorných antagonizmov. Centrálnou kategóriou dialektického materializmu je matéria. Spôsob jej existencie je pohyb. Základné formy existencie sú priestor a čas. Podstatu dialektického chápania pohybu a rozvoja objektívneho sveta a poznávania vyjadrujú zákony dialektického materializmu, medzi ktorými sú najhlavnejšie: jednota a boj protikladov, prechod kvantitatívnych zmien na kvalitatívne, zákon negovania negácie» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 388).

«KVALITA A KVANTITA[18] — filozofické kategórie.

Kvalita — je vnútorná určenosť vecí a javov. Charakterizuje vec alebo jav ako taký. Je to súbor vlastností, stránok a rysov, vnútornej štruktúry a momentov, ktoré spôsobujú, že vec nazývame tak a nie inak. Je to jej podstatná odlišnosť od iných vecí alebo javov. Môžeme ju vymedziť iba vo vzťahu k iným kvalitám. Pritom sa riadime podľa ich podstatných stránok, ktoré vystupujú ako jej vlastnosti. Kvalita vyjadruje samostatnosť, ohraničenosť, určitosť a relatívnu stálosť. Úzko súvisí s podstatou vecí a javov, spoznávame ju iba rozumom. V nekonečnej štruktúrovanosti sveta nemajú veci a javy iba jedinú kvalitu, sú vždy súčasne viac kvalitami.

Kvantita — je určenie hromadných a časopriestorových aspektov, ich intenzity, stupňa, frekvencie, kapacity, rýchlosti a pod. Nie je to len ich počet. Veci a javy rovnakej kvality sa odlišujú kvantitou. Tá charakterizuje stupeň ich vývoja. Kvantita je pozorovateľná navonok, je merateľná, vystupuje ako jav, je poznateľná zmyslami. Zmeny kvantity sú relatívne pomalé, nepretržité, nedochádza pri nich k zmene podstaty a kvality. Pretože sa jednotlivé kvantitatívne stránky nevyvíjajú rovnomerne, dochádza postupne k narastajúcemu rozporu medzi nimi. Sú dôležitým prvkom vývoja, ale nemožno ich preceňovať. Samy o sebe vývoj nevysvetľujú.» (zdroj: http://marxismus.cz/diamat/zakony.htm)

«JEDNOTA A BOJ PROTIKLADOV, jeden zo základných zákonov dialektiky, odhaľujúci zdroj spontánneho pohybu, rozvoja objektívneho sveta a poznania. Základ každého vývoja tvorí antagonizmus — boj (súčinnosť) protichodných, vzájomne sa vylučujúcich strán a tendencií, nachádzajúcich sa súčasne vo vnútornej jednote a prelínaní. Jednota protikladov je relatívna, ich boj je absolútny; jednota fixuje počiatočné štádium rozvoja antagonizmu (bezprostredná jednota protikladov, ich izolácia), boj otvára najvyššiu etapu jeho rozvoja — hraničnú vyostrenosť protikladov, vyriešenie antagonizmu – vedúce ku kvalitatívnej premene objektu a vzniku nového antagonizmu» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 427).

«PRECHOD KVANTITATÍVNYCH ZMIEN NA KVALITATÍVNE, jeden zo základných zákonov dialektiky, podľa ktorého zmena kvality objektu prebehne vtedy, keď nahromadenie kvantitatívnych zmien dosiahne určitú hranicu. Zákon má objektívny a všeobecný charakter; odhaľuje najvšeobecnejší mechanizmus rozvoja. Po dosiahnutí určitej prahovej hodnoty (tzv. hraničnej miery[19]), vedú kvantitatívne zmeny k prestavbe štruktúry objektu, vo výsledku čoho sa vytvára kvalitatívne nový systém so svojimi vlastnými zákonitosťami rozvoja a štruktúrou. Kvantitatívne aj kvalitatívne zmeny sa navzájom podmieňujú; zákon určuje aj spätnú závislosť: kvalitatívne zmeny vedú ku kvantitatívnym zmenám. Proces prechodu je súčasne nespojitý aj spojitý: nespojitosť figuruje vo forme kvalitatívneho skoku, spojitosť zase vo forme kvantitatívnej zmeny» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 988).

«NEGÁCIA NEGÁCIE, jeden zo základných zákonov dialektiky, ktorý charakterizuje smer, formu a výsledok procesu vývoja; jednotu v postupnosti a nadväznosti vývoja; vznik „nového“ a relatívnosť opakovateľnosti niektorých okamihov „starého“. Podľa zákona negovania negácie sa rozvoj uskutočňuje v cykloch, pričom každý cyklus má tri štádiá: východiskový stav objektu; jeho premena na svoj protiklad (negácia); premena tohto protikladu na jeho protiklad (negácia negácie). Forma procesu vývoja má podobu špirály: každý cyklus predstavuje jeden závit vo vývoji, a samotná špirála je reťazcom cyklov. Účinok zákona sa naplno prejavuje len v celostnom, relatívne zavŕšenom procese rozvoja; v každom jednotlivom štádiu zákon zvyčajne figuruje ako tendencia (pozri tiež Negácia a Zrušenie[20])» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 951).

«(…) Dialektický materializmus — rozhodný a nezmieriteľný nepriateľ rôznych predstáv o nadprirodzených entitách, nech by ich náboženstvo a idealistická filozofia obliekali do akýchkoľvek šiat. Príroda sa vyvíja, dosahuje pritom svoje najvyššie formy, vrátane života a mysliacej matérie, nie však vďaka nadpozemskej sile, ale kvôli príčinám uloženým[21] v nej samej, v jej zákonoch. (...) Dialektický materializmus — to je filozofický základ programu, stratégie a taktiky, všetkej činnosti komunistickej strany» (Zvýraznené nami hrubým písmom v citáte, pretože to vysvetľuje mnohé z dejín krachu ruskej štátnosti v r. 1917, a štátneho krachu ZSSR v r. 1991; „Filozofický slovník“, str. 97, 98).

Hoci uvedené citáty zo slovníkov z 1980-tych rokov sú druhotné vo vzťahu k textom klasikov dialektického materializmu, no analogické formulácie s obšírnymi vysvetlivkami k nim a tiež s kritikou názorov filozofov ne-dialektikov a filozofov ne-materialistov (v marxistickom zmysle slov) sa nachádzajú aj v prácach klasikov marxizmu: „Anti-Duhring“, „Dialektika prírody“ F.Engelsa, „Materializmus a empiriokriticizmus“, „K otázke dialektiky“ V.I.Lenina.

Tu je treba obrátiť pozornosť na to, že interpretácia filozofie dialektického materializmu samotným K.Marxom je útržkovito roztrúsená v celom súbore jeho prác, ktoré boli publikované v priebehu asi štyridsať rokov, v ktorých sú vyjadrené jeho názory na riešenie, a tiež na spôsoby utajenia akýchkoľvek problémov života spoločnosti a ľudí v nej. A zatiaľ čo tu menované knihy F.Engelsa a V.I.Lenina možno brať ako súborné učebnice-encyklopédie samotnej filozofie dialektického materializmu, tak knihu samotného K.Marxa možno zaradiť do tejto skupiny len ťažko.

No ako vidno aj z uvedených citátov, otázka dialektickosti Života bola počas celej známej histórie v zornom poli európskej vedeckej filozofie. Jednotlivé jej aspekty sa stávali predmetom skúmania filozofov, a niektorí filozofi dávali viac či menej zrozumiteľné formulácie zákonov dialektiky, a oddávna v podstate používali dialektické procedúry pri hľadaní vedeckej pravdy. A to hlavné:

Keď sa spočiatku termínom «dialektika» (dialektike techne — umenie dialektiky) označovali: 1) schopnosť viesť spor prostredníctvom otázok a odpovedí; 2) umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy, tak „starovekí“ boli bližšie k plnosti dialektickosti myslenia, než marxisti (bude to preukázané v nasledujúcich kapitolách aktuálnej knihy).

Okrem toho tu treba obrátiť pozornosť na tú okolnosť, že európske národy, v ktorých kultúrnom prostredí sa zrodil dialektický materializmus, používajú počas celej svojej písomnej histórie fonetické písomníctvo.

Fonetické písomníctvo zachytáva znenie ľudskej reči, a nie prúd obrazného myslenia človeka, prejavujúceho sa alebo skrývajúceho[22] v tejto reči. No v kultúre celého ľudstva existujú aj iné druhy písomníctva, priamo zachytávajúce prúd obrazných predstáv, na základe ktorých prebieha obrazné myslenie človeka, ktoré sa v ústnej alebo písomnej reči iba odráža.

Preto, ak je dialektickosť Života objektívnou danosťou, tak je nevyhnutné, aby sa v kultúre národov s rozvitou obrazovo-symbolickou písomnosťou objavil symbol-hieroglyf — poukazujúci na dialektickosť Života a určitým spôsobom vyjadrujúci túto ideu. A taký symbol skutočne existuje: Je to takmer každému známy symbol «Jing-Jang»:

Je v ňom stvárnené všetko, čo našlo svoje vyjadrenie vo formuláciách troch zákonov dialektiky dialektického materializmu, a tiež to, čo presahuje hranice týchto formulácií a vôbec sa v nich neprejavilo — kvôli čomu sa aj formulácie zákonov dialektiky v marxisticko-leninskej filozofii javia ako chybné, so všetkými z tohto faktu vyplývajúcimi následkami pre praktickú činnosť na jej osnove.

Teraz si skúste predstaviť, že nepoznáte takýto súzvuk ako «jing-jang» a jeho dve zložky («jing» a «jang»), a prečítajte si nasledujúci text, v ktorom sa používa symbol , s ktorým je tento súzvuk spojený.

V existujú protiklady vo vzájomne sa prelínajúcej jednote, tvoriacej kruhovú štruktúru . Ak si predstavíme, že «červíček» «Jing» žije tým, že «obhrýza» chvostík «červíčka» «Jang», a ten zasa žije tým, že obhrýza chvostík «červíčka» «Jing», pričom sa obaja posúvajú na miesto, ktoré sa uvoľní v kruhovej štruktúre v dôsledku «obhrýzania susedovho chvosta» každým z nich, tak obraz sa stane pohyblivým, a v jeho plastike sa prejavia všetky tri zákony marxistickej dialektiky. V druhom variante, ak zvíjame dvojžilové lano z prameňov (tenších lán) odlišnej farby, bude sa jednať o špirálový proces, pričom v priereze bude toto lano predstavovať obraz «Jing-Jang», najmä, ak doprostred každej žily vložíme jadro (stredový prameň) vo farbe jeho párovej žily.

Pritom treba spomenúť, že je symbolom celovesmírnych mikro- a makro- princípov bytia, ktoré existujú a prejavujú sa vo všetkom, t.j. vo všetkých jednotlivostiach bytia. A je nepredstaviteľné, že by aspoň niektorí predstavitelia z celkového počtu mnohých generácií ľudí, ktorí sa narodili a vyrástli v kultúre, kde tento symbol existuje už storočia, sa vo svojich predstavách «nehrali» s rôzne «hry», vnímajúc tieto «hry» ako symbolické analógy reálnych javov, s ktorými dennodenne prichádzajú do styku jak v živote prírody, tak v živote spoločnosti.

A dialektický materializmus (minimálne v súčasnosti) naozaj priznáva v učení o vyjadrenie dialektiky v starovekej čínskej filozofii[23]. No dialektická obraznosť má oveľa väčšiu životnú hĺbku, než akékoľvek slovné formulky najvšeobecnejších zákonov bytia a komentárov k nim, pretože:

● patrí k zriedkavej skupine symbolov, hranične zovšeobecňujúcich všetko v systéme obrazných predstáv človeka o svete (minimálne v prípade, ak si človek uvedomuje, že nesie nejaký zmysel, a nevníma ho ako dômyselnú, no nezmyselnú čmáraninu);

● keďže je prepojený s jazykovými spôsobmi vyjadrenia obrazného myslenia, v skrytej forme obsahuje aj ohlásené, aj zamlčané informácie;

● a hranica medzi ohlásenými a zamlčanými informáciami pri odhalení zmyslu obraznosti symbolu aplikovanom pri praktickom riešení životnej smoly[24] (t.j. neurčitosti, problému) sa určuje každý raz jak samotnou smolou, tak aj chápaním sveta toho, kto sa s týmto problémom-smolou stretáva.

Ak sa Vám podarilo predstaviť si, že nepoznáte slová «jing-jang», «jing» a «jang», tak sami ste mohli pocítiť, že analógy k vlastnostiam takýchto symbolov-obrazov — v kultúrach, ktoré sa reprodukujú a rozvíjajú z pokolenia na pokolenie na základe drvivej prevahy fonetického písomníctva, ktoré prakticky vykorenilo symboliku a obraznosť zo všetkých oblastí života spoločnosti — prakticky nie sú, pretože:

Akékoľvek slovné formulky, vrátane formulácie zákonov dialektiky v marxizme, sami osebe predstavujú vyjadrenie chápania sveta autorov týchto formuliek.

Takže všetky slovné formulácie, keď sa s nimi človek stretá, potrebujú zakaždým rozumné prehodnotenie, pretože:

● nutne sa v nich prejavujú subjektívne defekty pohľadu na svet (subjektívno-obrazných predstáv o Živote) a defekty kultúry reči (presnosti a vhodnosti používania slov) autorov týchto slovných formulácií. Vo výsledku sa tak otvára možnosť k tomu, že sa môžeme stať obeťou omylov, a tiež úmyselných lží autorov týchto formulácií. Práve na túto okolnosť poukazuje mnohým známy aforizmus «vyslovená myšlienka je lož».

● Pri pokuse ľudí využiť cudzie hotové formulácie na vyriešenie svojich vlastných životných problémov nemusí hranica medzi «ohlásenou a zamlčanou informáciou» (ktorú formulácie, ako konštrukcie určitého jazyka, objektívne a štatisticky obsahujú) zodpovedať požiadavkám (na minimálnu potrebnú úroveň chápania sveta, objektívne nutnú na vyriešenie problému), v dôsledku čoho objektívne vzniká potreba iných slovných formulácií, ktorá v mnohých prípadoch dospeje až do nutnosti osvojenia si a zavedenia do kultúry danej spoločnosti nových jazykových prostriedkov[25].

Napríklad, jedno z takých zamlčaní, ktoré chápanie symbolu vynáša za hranice formulácií zákonov dialektiky v marxizme, pramení z interpretácie čierno-bieleho zobrazenia — ako naukladania na seba rôznofarebných zobrazení, vo výsledku čoho biela farba v predstavuje syntézu siedmych základných farieb spektra (siedmych farieb dúhy). Avšak formulácia zákona dialektického materializmu o «jednote a boji protikladov» zodpovedá výlučne čierno-bielej verzii zobrazenia , a nezapadá do nej sedem farieb dúhy, ktoré spolu tvoria bielu farbu – navzájom sa doplňujúc[26], pretože všetky základné farby spektra nie sú vo vzájomnom protiklade, a každá z nich je len pomyselne, nie absolútne v protiklade k absolútnej čiernej[27].

Táto okolnosť vyplýva z defektnosti formulácie zákona «jednoty a boja protikladov» v dialektickom materializme s jeho «relatívnosťou» jednoty protikladov a «absolútnosťou» ich boja, pretože protiklady vždy tvoria pár. Ak atribút párovosti takzvaných «protikladov» v systéme nie je zistený, t.j. sú viac než dva, a systém nie je redukovaný na hierarchiu duálnych vzťahov v každej dvojici (čo je aj prípad interpretácie na základe siedmych základných farieb dúhy a absolútne čiernej farby), tak možno hovoriť iba o jednote a vzájomnom pôsobení «rozdielností»[28], objektívne sa navzájom odlišujúcich a, možno, subjektívne človekom rozoznateľných – priamo alebo pomocou nejakých prostriedkov. No jednota odhalených v systéme rozdielností pritom nemusí byť nutne relatívna, a ich súčinnosť nemusí byť nutne bojom, o to viac — absolútnym bojom, ak pod absolútnosťou boja chápeme boj na víťazstvo jedného z protikladov, ktorý vo výsledku boja načisto odstráni druhý protiklad.

Množina možných vzťahov medzi objektívnymi rozdielnosťami je rozsiahlejšia, než základná duálna sada marxizmu (jednota a boj), v dôsledku čoho ambície sluhov dialektického marxizmu vyriešiť všetky problémy spoločenského rozvoja na jeho základe sú nielenže neopodstatnené, ale vlečú za sebou aj lavínu nových a prehlbovanie starých problémov.

Okrem toho, boj sa môže skončiť aj nevratným zničením východiskového systému bez postúpenia na nový závit špirály vývoja, na ktorom sa prejavia jeho nové kvality. Pritom v marxizme sa nič zrozumiteľné nehovorí o riadení ako o procese, o vzájomnom prelínaní riadiacich procesov, podporovaných rôznymi subjektmi. A účelovo riadené podnecovanie rozporov (antagonizmov) v systéme, starostlivo určenom pre úlohu protivníka, a jeho akoby „samodeštrukcia“, vo výsledku riadeného vyvolania ich boja, povzneseného do absolútna, až do «víťazného konca» — to všetko sa v marxizme pripisuje (podľa toho čo hlása – explicitne) «objektívnemu chodu vecí», «nevyhnutnosti», «úlohe osobnosti v dejinách», uskutočňujúcej túto smutne slávnu (akoby jedinú možnú) nevyhnutnosť, napriek tomu že jej uskutočneniu predchádzala potenciálne riadená mnohovariantnosť možností, z ktorých bolo možné si vybrať ten najvýhodnejší variant a riadiť prúd udalostí v súlade s ním.

Formulácia zákona o prechode kvantitatívnych zmien na kvalitatívne a kvalitatívnych na kvantitatívne — je tiež povrchná a hmlistá. V skutočnosti:

Existuje vzájomná podmienenosť kvality — kvantitou a usporiadaním. Takže zmeny v kvantite a usporiadaní spôsobujú kvalitatívne zmeny, rovnako ako zmeny v kvalite sa odrážajú v zmenách kvantity a usporiadania[29].

Materské znamienko Biblickej doktríny

Rovnako škodlivo sa má aj vec s formuláciou zákona negovania negácie. Názov «zákon negovania negácie» možno vybaviť obšírnymi komentármi na tému, že pod negovaním prvej negácie druhou negáciou sa rozumie výstup na kvalitatívne novú úroveň vývoja a pod., ako je to interpretované v citovanej vysvetlivke zo slovníka.

Avšak negácia — jak prvá, tak aj druhá, a tiež ktorákoľvek ďalšia — sa môže prejaviť aj vo forme krachu. A toto tiež zapadá do formulácie zákona; pričom i bez dlhých rečí je jasné, že krach — to je negácia (odmietnutie*) doterajšieho stavu, ktorému predchádzal nejaký iný stav.

Okrem toho, ako vyplýva z komentárov uvedených filozofmi „dialektikmi“-materialistami, «účinok zákona sa naplno prejavuje len v celostnom, relatívne zavŕšenom procese vývoja; v každom jednotlivom štádiu zákon zvyčajne figuruje ako tendencia». To znamená, že formulácia zákona «negovania negácie» vlastne vyčleňuje útržok procesu, ktorý sa nazýva «postupnosť premien», a následne týmto útržkom zacláňa celý proces, potenciálne mnohovariantný.

V podstate formulácia zákona «negovania negácie» zamieňa celok za časť, odkrývajúc tak možnosť prekrúteného a obmedzeného chápania objektívnych možností plynutia procesu a možností jeho riadenia.

Takto sa za druhou negáciou rozumie aj tretia, za ňou ešte jedna atď., v postupnosti negácií. Čo je to vlastne postupnosť negácií? — beznádejná otročina a márnosť, chodenie v kruhu, čo sa koniec koncov stáva peklom, pretože vývoj — to je reálne postupnosť premien na základe vnútornej i vonkajšej algoritmiky vo vzájomnom pôsobení objektov a procesov rôznych kvalít, a nie postupnosť negovaní negácií, hoci negovanie niečoho môže byť časťou, základom alebo predpokladom jeho premeny.

Avšak formulácia zákona «negovania negácie» plodí v psychike algoritmiku negovania všetkého, odvádzajúc tak od ciest vedúcich k premene, pretože na pozadí množstva samodeštruktívnych negácií sa stráca nemálo ciest k skutočnej premene do lepšej kvality:

Vo svojej podstate zákon «negovanie negácie» je programovaním individuálnej i kolektívnej psychiky ľudí na potlačenie ich tvorivého potenciálu a tvorenia: načo tvoriť, keď za tým bude nasledovať negácia (ako zbytočnosti) všetkého toho, čo sa dnes navrhuje tvoriť a budovať, vkladajúc do toho veľké úsilie?

Jednako, zákon marxistickej dialektiky «negovanie negácie» nie je vynálezom 19. storočia, ani výsledkom rozvoja európskej filozofie tej doby, ale iba pseudovedecky vyjadrené zovšeobecnenie starozákonnej sugescie:

«5. čas rozhadzovať kamene, i čas zbierať kamene; čas objímať, i čas vyhýbať sa objatiam; 6. čas hľadať, i čas strácať; čas uschovávať, i čas vyhadzovať; 7. čas trhať, i čas zošívať; čas mlčať, i čas hovoriť; 8. čas milovať, i čas nenávidieť; čas vojny, i čas mieru. 9. Aký úžitok zostane pracujúcemu z toho, na čom tak drel? 10. Videl som tieto starosti, ktoré dal Boh ľudským synom, aby sa v tom cvičili» (Kazateľ, kap. 3)

«14. Videl som všetky činy, aké sa robia pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a trýznenie ducha!» (Kazateľ, kap. 1).

Inými slovami, zákon «negovania negácie» v marxizme je materským znamienkom Biblickej doktríny zotročenia všetkých. A je určený na používanie výlučne pre členov zotročovanej spoločnosti, pretože medzi všetkými negáciami je i takáto:

Načo bojovať za šťastie národa a dennodenne víťaziť nad zotročiteľmi? — veď aj tak nastane negácia víťazstva. A v súlade s touto algoritmikou, navievanou marxizmom, padol Sovietsky Zväz, nevyplniac pritom odkaz J.V.Stalina: zbaviť sa marxizmu[30] a, zameniac ho iným svetonázorovým systémom, oslobodiť sa tak (na základe nového chápania sveta) od moci jeho majiteľov a pohlavárov nad životom spoločnosti a štátu.

No samodeštruktívna algoritmika negovania negácie pracovala v dejinách Ruska v priebehu celého posledného tisícročia od krstenia Rusi: zozačiatku na základe biblickej „múdrosti“ tohto sveta, vrátane k veci i od veci citovaného Kazateľa[31] — do r. 1917; po r. 1917 — na základe filozofie „dialektického“ materializmu. A ak sa pozrieme do minulosti, tak dejiny Ruska sú dejinami radu katastrofických negovaní negácií, čo je priamym potvrdením zákernosti filozofického zákona negovania negácie, či už je do psychiky vštepený vo forme poučných rád Kazateľa alebo vo forme zákona «vedeckej filozofie». A ak niekto nesúhlasí s týmto tvrdením, bez toho aby sa obťažoval pouvažovať nad zmyslom formulácie «zákona negovania negácie»; nad tým ako tento zákon formuje správanie ľudí; ako ľudia budujú pod jeho vplyvom svoj život — tak jedna z príčin toho bude spočívať v tom, že on sám je — otrokom a nevoľníkom nanúteného mu zákona postupnosti katastrofických negácií, ktoré bránia tvorivej premene.

Ak ale optimistická filozofia — múdrosť Života — učí, že vývoj je postupnosť premien na základe vnútornej i vonkajšej algoritmiky vo vzájomnom pôsobení objektov a procesov rôznych kvalít, tak v spoločnosti bude panovať iný vzťah k Životu a iná algoritmika správania.

A ak sa v tejto filozofii navrhuje tvoriť za účelom uskutočnenia premeny do vyššej kvality, to je už iná činnosť, a nie márnosť nad márnosť a trýznenie ducha v zúfalstve agresívneho alebo pesimistického nihilizmu, ktorý sám predstavuje negovanie všetkého a všetkých, okrem vlastnej momentálnej vypočítavosti. Na to, aby sa uskutočnila premena, je možné a aj nutné pracovať s radosťou.

A len pri mravno-psychologickej orientácii na realizáciu postupnosti premien sa práca stane slobodnou tvorbou a bude prvou životnou potrebou ako prostriedok osobnostného rozvoja každého z nich.

Poslednú vetu treba objasniť. V komunistickej spoločnosti sa práca nestane prvoradou životnou potrebou, ako to tvrdila marxistická propaganda, čím sa myslelo, že práca je vždy podriadená úlohe uspokojenia ľudských potrieb v jedle, ošatení a v ostatnej produkcii a službách. Prvoradou potrebou sa stane osobnostný a spoločenský rozvoj a činnosť v duchu Božieho Zámeru, pričom nevyhnutná práca v tomto procese zaujme svoje ohraničené miesto.

A na realizáciu postupnosti negácií — túžba pracovať nevzniká, a ani by sa nemalo na ňu pracovať.

Podobne ani široko známa marxistická poučka o tom, že «spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie» nezodpovedá realite. Áno, spoločenské bytie skutočne vkladá svoj odtlačok do vedomia každého človeka z množiny ľudí tvoriacich spoločnosť. Súbor ich vedomí možno nazvať «spoločenským vedomím». Avšak to, čo západná psychológia koncom 19. storočia nazvala termínom «podvedomie», existovalo ešte pred týmto vedeckým „objavom“, hoci nieslo iné názvy: «hlbiny duše», «vnútornejšie vedomie, ktoré je oveľa širšie než to logické» atď.

No v marxizme sa o psychológii človeka a kolektívov, vrátane toho, čo je podmienené nevedomými úrovňami psychiky (hlbinami duše), v podstate nič nehovorí, čo svedčí minimálne o nevšímavosti zakladateľov k sebe samým[32], to predovšetkým. Zároveň v marxistických zamlčaniach zostáva aj to, že spoločenské bytie budúcich pokolení sa formuje pod vplyvom vedomej (ako aj nevedomej[33]) činnosti, hnanej vlastnou alebo cudzou vôľou. Činnosti, ktorá je podmienená mravnosťou každého z ľudí tvoriacich živé pokolenia, ktorých «spoločenské vedomie» bolo rovnako sčasti sformované činnosťou predchádzajúcich pokolení. Pritom samotný marxistický termín «spoločenské vedomie» nie je jednoznačne pochopiteľný: možno ho chápať aj ako súhrn poznaného všetkými členmi spoločnosti, ale umožňuje aj iné interpretácie.

A marxistická neurčitosť «spoločenského vedomia» ako termínu, spojeného s nejakým životným javom, a neurčitosť vzájomného vzťahu osobnej psychiky (v ktorej prebiehajú jak vedomé, tak aj nevedomé rôznorodé javy) s týmto neurčito chápaným «spoločenským vedomím» vedie prevažne k tomu, že človek sa zrieka určitých preňho objektívne dostupných možností osobne vplývať na život spoločnosti.

Škodlivý je aj marxistický termín «spoločenská deľba práce». V spoločnosti, v jeho výrobno-distribučnej činnosti, prebieha zjednocovanie (združovanie) práce množstva jednotlivcov, no určite nie deľba práce medzi nimi. Proces zjednocovania práce má naozaj zložku, ktorú možno nazvať profesionálnou špecializáciou a vyčlenením profesií (rozdelením a vyčlenením remesiel), podmienenú rozdelením jednotného technologického procesu výroby čohokoľvek na vzájomne izolované zložky, z ktorých každá sa realizuje rôznymi ľuďmi alebo ktoré sú rozdelené do časových intervalov. Pritom pod profesionalizmom sa rozumie systematické, a nie sporadické, vyplnenie určitých druhov práce v miere kvality, ktorá je akceptovaná ako dostatočná priamymi spotrebiteľmi — inými účastníkmi spoločenského zjednocovania práce i spotrebiteľmi konečného produktu.

Tak je to, ak nazývame veci svojimi menami. Ak ale súhlasíme s termínom «spoločenská deľba práce», spôsobí to v spoločnosti separovanie ľudí.

A práve v dôsledku takéhoto typu programovania psychiky veľkého množstva ľudí, v štýle «človek sám nič nezmôže», MILIÓNY ľudí v predvečer blížiacej sa spoločenskej pohromy div nie jednohlasne zabedákajú:

„A čo už ja — sám — s tým narobím?”

— nezmyselne očakávajúc, že príde niekto «veľký, múdry a mocný» a sám urobí za nich všetkých to, čo oni všetci spolu môžu a sú aj povinní urobiť sami, ak sú Ľuďmi, a nie len človeku podobnými tvormi.

Ty sám aj hocikto ďalší, kto bude chcieť — môžete zjednotiť svoje cielené úsilie a prácu pre blaho všetkých s úsilím a prácou ďalších ľudí, ktorých je na Zemi už viac než šesť miliárd.

Tvrdenie marxizmu o prítomnosti «spoločenskej deľbe práce» je druh prístupu k riadeniu života zotročovanej spoločnosti, známy ako «rozdeľuj a panuj».

Tým všetkým dohromady — obmedzenými a prekrútenými formuláciami zákonov marxistickej „dialektiky“, vyjadrenými názormi a sprevádzajúcimi ich zamlčaniami ohľadom otázok ľudskej biológie a dejín spoločnosti:

«historický materializmus» marxizmu bráni ľuďom uvedomiť si riadený charakter dôkladne pestovaných sociálnych katastrof, prebiehajúcich v priebehu celej histórie súčasnej globálnej civilizácie.

V súlade s utajením vedomostí o riadení sedí aj fakt, že storočie potom, čo sa objavil „Manifest komunistickej strany“, sa marxisti všade spriahli proti kybernetike, ktorá sa pokúsila opísať procesy riadenia ako také. O ďalších päťdesiat rokov to boli práve vedúci marxistických strán, ktorí sa prejavili ako odporcovia prác VP ZSSR, odmietajúci dostatočne všeobecnú teóriu riadenia[34] a vysvetlenie globálneho historického procesu z jej pozície ako riadeného procesu, pričom riadeného konfliktne, pretože to protirečí doktríne «historického materializmu» o nutnosti vzájomnej výmeny spoločensko-ekonomických formácií podľa miery zmeny výrobných vzťahov ľudí v spoločnosti.

Nezrozumiteľnosť marxizmu v otázke procesov riadenia, umožňuje brániť v spoločnosti uvedomeniu si riadeného charakteru globálneho historického procesu, riadeného charakteru väčšiny vojen a sociálnych katastrof, čo v spojení s formuláciami marxistických zákonov dialektiky, vnášajúcimi deštrukciu do každej činnosti, a nezmyselnosťou jeho politekonómie vylučuje na základe marxizmu možnosť tvorby.

Toto nezvratne odhaľuje deštruktívny agresívno-parazitický charakter marxizmu a zameranosť jeho majiteľov a pohlavárov na zotročenie celého ľudstva v sofistikovaných formách pod heslami boja za oslobodenie práce a života väčšiny od vykorisťovania menšinou.

A ak by bol marxizmus výplodom šialeného nadšenca, ktorý rád uvažuje vo voľnom čase nad životom, a profesionálne sa venuje nejakej spoločensky užitočnej práci, a po práci píše filozofické traktáty — tak tieto a mnohé ďalšie pochabosti marxizmu by boli sčasti ospravedlniteľné: nuž, človek sa samovzdeláva ako vie...

V kultúre davo-„elitárnych“ spoločností človek má právo spraviť chybu, keďže prevládajúca kultúra od útleho detstva deformuje a obmedzuje jeho vývin. A neúmyselné chyby môžu byť veľmi závažné a ničivé svojimi následkami.

Ničmenej, ku K.Marxovi treba vznášať prísne požiadavky: K.Marx bol profesionálnym „filozofom“[35], t.j. profesionálnym analytikom Života a učiteľom iných ľudí — po skončení univerzity mal v úmysle stať sa profesorom na univerzite v Bonne, avšak zriekol sa toho z politických dôvodov[36]. No aj keď sa zriekol tohto úmyslu, v priebehu celého svojho života sa tváril, že sa zaoberá riešením problémov spoločenského rozvoja celého ľudstva, a jeho diela (aj diela F.Engelsa) sa ešte za ich života stali učebnými pomôckami v histórii, sociológii a ekonomike spoločnosti pre mnohých a mnohých ľudí v rôznych krajinách.

K.Marx sa len «tváril», a nevenoval sa riešeniu problémov celého ľudstva, pretože v opačnom prípade by si nedovolil ohraničiť sa rozvojom toho učenia, ktoré je dnes nazvané «marxizmus», výlučne na základe verejnej filozofie Európskej regionálnej civilizácie, vytrvale pritom ignorujúc nutnosť analýzy verejných filozofických názorov moslimského, védického i budhistického Východu a ezoterických filozofických tradícií jak Východu, tak aj Západu.

Takto sa počas desaťročí mohol správať buď posadnutý grafoman (ktorý patrí do ústavu pre choromyseľných, ktorého ale «rozpropagovali» a povýšili na titul «génia všetkých dôb a národov» zlomyseľní „chytráci“-provokátori), alebo jeden zo samotných zlomyseľných „chytrákov“.

Filozofia marxizmu — tzv. «dialektický materializmus» — bola cvičením sa jej zakladateľov v logike bez axióm a pravidiel, vybudovanej na zamlčaniach, ktorých zmysel nezodpovedá Objektívnej realite. V dôsledku toho mrzačí intelekt tých, ktorí sa k nej správajú ako k celistvému, vedeckému pohľadu na svet, a slúži ako ochrana pred odhalením (pomocou slobodného chápania) nezmyslov, ktoré marxizmus obsahuje, napr. mimoriadne „praktického“ nezmyslu jeho politekonómie. I keď sú v nej aj pravdivé postoje, avšak v celkovom systéme marxizmu plnia len úlohu vábničky, a nie základu pre ďalší rozvoj.

V 19. storočí už bolo v Európe dostatočne veľa preloženej literatúry, ktorá umožňovala pochopiť ak nie všetko, tak veľmi veľa z podstaty neeurópskych kultúrnych tradícií, a ohlasujúc svoje ambície vyriešiť problémy rozvoja celého ľudstva, zakladatelia marxizmu nemali pravo obmedziť sa len na dedičstvo európskej, prevažne germánskej, verejnej filozofickej tradície, ktorá v podstate upadla do hlbokej krízy (v dôsledku „vývoja“ smerom do slepej uličky) ešte skôr, ako K.Marx v r. 1841 zakončil univerzitu: t.j. európska filozofia zašla do slepej uličky ešte v dobe G.Hegela (1770 — 1831), ktorého práce v oblasti dialektiky marxizmus hodnotí ako najlepšie vyjadrenie dialektiky v epoche pred Marxom.