5. Vynútenosť psychického trockizmu

Smutné dedičstvo Atlantídy · перевод (Slovenský) · раздел 8 из 10

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

5. Vynútenosť psychického trockizmu

Ak nebudeme trvať na uhle pohľadu o nezmyselnosti (téze o náhodnosti)* prírodných (prirodzeno-živelných) javov (typickom pre materialistický ateizmus), tak predchádzajúca globálna civilizácia bola rozvrátená zámernou geofyzickou alebo astrofyzickou katastrofou mocou Zhora z toho dôvodu, že v nej nositelia démonického typu psychiky[^131] dosiahli neobmedzenú vnútrosociálnu moc a udržovali si ju v následnosti pokolení, utláčajúc pritom tých, ktorých si dokázali podriadiť, nehľadiac na upozornenia Zhora[^132] o neprípustnosti takejto cesty. A až zničenie minulej globálnej civilizácie v katastrofe planetárnych rozmerov odkrylo cestu k vybudovaniu človečej globálnej civilizácie na Zemi.

Jednako všetkým, ktorým je Zhora dané byť ľuďmi, je im aj umožnené konať podľa ich slobodnej vôle v súlade s ich chápaním sveta a reálnou morálkou. Následkom toho, pokusy o obnovenie reálnych mravov a etických noriem Atlantídy v živote dnešnej civilizácie neboli vo väčšine prípadov prerušené bezprostredne Zhora, hoci aj takého prípady sa vyskytovali v priebehu celých jej dejín. Jeden z posledných prípadov takéhoto druhu bola smrť Jána - metropolitu Petrohradského a Ladožského, keď Zhora bolo prerušené jeho rituálne zneužitie mena Božieho pri pokuse požehnať večierok „elity“. Dávnejšie, sa stalo čosi podobné: kvôli náhlej chorobe nestihol Bronstein (Trockij) doraziť do Moskvy načas, aby sa stal nástupcom Lenina vo funkcií vodcu svetového proletariátu po jeho smrti.

No všetky aktívne snahy tých, ktorí nesúhlasili so zjavným, či tajným „elitárno“-nevoľníckym spoločenským systémom, boli podporované Zhora priamo aj nepriamo, t.j. bezprostredne i sprostredkovane skrz iných členov spoločnosti a celoprírodné javy).

Démonizmus je obmedzený vo všetkých svojich prejavoch v dôsledku individualizmu, povyšujúceho sa nad ostatnými; je vnútorne konfliktný. Z tohoto dôvodu je odsúdený aj na obmedzenosť svojich prognóz a rozpracovaných scenárov. Pri ich realizácii (následkom ohraničenosti a vnútornej konfliktnosti pri vyjasňovaní, kto z démonických osobností je hierarchicky významnejší), sa scenáre vždy realizujú s časovou stratou a určitými odchýlkami od predtým naplánovaného.

Takýto druh nepredvídateľných chýb v prognostike pri rozpracovávaní scenárov a nepredvídateľné prekážky pri ich realizácii vo videní sveta toho, čo vie o Bohu, sú vystihnuté slovami A.S.Puškina: «náhoda je mocným a okamžitým nástrojom Prozreteľnosti». No v svetonázore adeistu sa takýto druh nepredvídateľných náhod nevníma ako mocný okamžitý nástroj „neexistujúcej Prozreteľnosti“, ale ako ničím nepodmienená, nepredpovedateľná náhodná smola alebo šťastie pri realizácií určitých zámerov.

Uvedená charakteristika «náhody» A.S.Puškinom je ním vyjadrená v takomto kontexte:

«Prozreteľnosť nie je algebra. Ľudský um v prostonárodnom podaní, nie je prorok, ale hádač. Vidí všeobecný chod vecí a môže z neho vyvodiť hlboké predpoklady, často potvrdené časom, no nedokáže predvídať náhodu – mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti[^133]».

Neschopnosť predvídať činnosť mocného okamžitého nástroja Prozreteľnosti – náhody – v tom sú si rovní aj človečí stroj psychiky aj démonický. No vzťah Zhora k jednému a druhému je kvalitatívne odlišný.

Démonický a človečí stroj psychiky sú si rovné aj v ich schopnosti vidieť všeobecný chod vecí, do ktorého patrí tiež štatistika množstva náhod, na základe ktorej sú obaja schopní zistiť, čo presne je v živote civilizácie počas celých dejín systematicky podporované dávkami mocného okamžitého nástroja Prozreteľnosti, a čo presne sa nimi likviduje.

V priebehu celých dejín je jasne podporované u tých, ktorým je Zhora dané byť Človekom, odmietanie-odpor byť otrokom kohokoľvek spomedzi vedome či nevedome nárokujúcich si titul „nadčloveka“ uprostred ľudstva. Ako prejav tohto sa zrútilo obnažené otrokárstvo a kastový systém potom, čo zmizla sociálna báza, schopná psychicky i svetonázorovo byť nevoľníkmi, «hovoriacimi nástrojmi».

Reagujúc na takýto druh zmeny spoločenskej psychiky a svetonázoru, reštaurátori Atlantídy boli nútení prejsť ku klanovo-stavovskej štruktúre typu európskeho feudalizmu, priznávajúceho aspoň akú-takú dôstojnosť človeka predstaviteľom „sociálnej spodiny“. Neskôr, po uplynutí dlhšieho historického obdobia, po početných roľníckych povstaniach a neutíchajúcom konflikte medzi regionálnou územnou aristokraciou a medzinárodnými „elitami“ a ich pánmi, ale tiež kvôli zmiznutiu sociálnej bázy, spôsobilej byť poddanými a bezprávnymi nižšími stavmi, sa rozpadol aj feudalizmus.

Reštaurátori globálnej Atlantídy boli nútení prejsť k «buržoáznej demokracii» na princípe formálnej právnej rovnosti všetkých členov spoločnosti pred zákonom. No zákonodateľstvo ako predtým stále vyjadrovalo biblickú doktrínu finančno-úžerníckeho rasového otrokárstva, a Biblia otvorene ležala v základe kultúry Západnej regionálnej civilizácie.

Ničmenej, aj v takejto podobe od začiatku 19. storočia ich neobmedzená moc si koledovala o stratenie udržateľnosti, z dôvodu prakticky otrockého postavenia najrôznejšieho „osobne slobodného“ nájomného personálu, nespokojného so svojim postavením v spoločnosti «slobody, rovnosti a bratstva». Okrem toho, pretek spotreby v spoločnosti s prevahou zvieracieho typu štruktúry psychiky (ignorujúcim dokonca aj tú obmedzenú sebadisciplínu, ktorú odporúčali obmedzené biblické prikázania), následkom rastu energovybavenia a technicko-technologického progresu viedlo situáciu k ďalšiemu rozkolísaniu sociálneho systému pri zmene medziodvetvových proporcií zamestnanosti a zachovaní predošlého systému vzdelávania, programujúceho psychiku vedomosťami a zručnosťami, hotovými k použitiu.

A hlavne – narastal úpadok dôvery k duchovenstvu, čo sľubovalo perspektívu straty dôvery k biblickým kultom celkovo. To znamenalo, že bolo nevyhnutné zaoberať sa tým, ako uchovať podstatu (existenciu)* biblickej „elitárno“-nevoľníckej kultúry, keď Biblia stratí svoju autoritu v spoločnosti pod tlakom narastajúcej autority materialistickej vedy, rozvíjajúcej sa bez cirkevného poručníctva a represií už niekoľko storočí.

Takto v súlade s novou formujúcou sa historickou situáciou vznikol marxizmus, ako ďalšia modifikácia «slobody, rovnosti a bratstva», bez reálnej slobody, rovnosti a bratstva členov civilizovaných spoločností, podriadených «rase civilizátorov». Ako bolo skôr uvedené, marxizmus (súc od začiatku psychicky trockistickou náukou), dával pravdepodobné vysvetlenia o spoločensko-historickom rozvoji a o hospodárskej činnosti spoločnosti pri predpoklade jeho šéfov, že «tento dobytok, predurčený na prácu, no považujúci sa za ľudí», nepochopí skrytú podstatu učenia a uspokojí sa tým, že: «práca je, výplata je, som najedený, obutý, odetý, cez sviatok „kultúrne opitý“, žiť mám kde, o ženy a deti je postarané, na dovolenku cestujem každý rok; pánov, vrátane Boha, niet, všetci sú si rovní a „súdruhovia“ sme si navzájom. Čo ešte treba?».

A keď už nový systém veľkolepo ukázal svoju životaschopnosť v spoločensko-ekonomickom a kultúrnom rozvoji, a tým viac počas druhej svetovej vojny 20. storočia, a zdalo sa, že už je možné pristúpiť k rozšíreniu „pokrokovej skúsenosti“ na celý zvyšok sveta, tak tu zrazu ten, čo bol určený do funkcie „veľkého a múdreho vodcu“ «vodca tohto dobytčieho stáda» v „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“:

vynáša marxizmu rozsudok smrti;
kladie osnovy podstatou antimarxistickej náuky o socializme a prechodu ku komunizmu, hoci pritom používa marxistickú terminológiu;
а potom hucká ním vedené pracujúce stádo proti stádu riadiacich biorobotov, realizujúcich špeciálnu funkciu globálnej montáže sociálneho systému v realizovanej doktríne.

Vo výsledku jedna hromadne vydaná brožúrka s objemom asi 100 strán a niekoľko umelo nafúknutých procesov voči sionizmu osvetlili a spláchli do kanalizácie dejín všetku tú stáročnú prácu na obnovení, ak už aj nie otvorenej segregácie Atlantídy, tak aspoň zachovania skrytej neobmedzenej moci «rasy pánov» nad «týmto dobytkom».

Hrozba bola lokalizovaná, a zóna tak neúspešne zavŕšivšieho sa, no spočiatku nádejného experimentu bola izolovaná od ostatného sveta na 30 rokov. Potom sa začala nová etapa jej začlenenia do „nového svetového poriadku“ realizácie oddanosti „pánov“ démonickej bezstarostnosti, nezodpovednosti a komfortu, zdedenej od predchádzajúcej globálnej civilizácie.

Pritom psychickí trockisti (disponujúci zvýšenou vnímavosťou k tendenciám rozvoja spoločenských procesov) vykladajú názory, ktoré v podstate poukazujú na ich pochybnosti ohľadom možnosti vyriešenia «všeobecnej krízy kapitalizmu» na osnove určitej ideológie, či už marxizmu, alebo niečoho iného, schopného skryť ich moc pod závojom pravdepodobnej lži. Všeobecná kríza kapitalizmu sa navrhuje vykoreniť nie na osnove jasne hlásaného učenia, ale na osnove jednotného chápania zamlčaní a narážok v množstve náuk tými, ktorí sú toho schopní, pri predpoklade, že «tento dobytok» sa tentoraz dá kúpiť za slobodu od ideológií, spomenúc si v duchu nie dobrým slovom na systém politickej výuky od škôlky do staroby, ktorý existoval v období marxizmu. Musí byť uplatnený „pluralizmus“ ideológií, v ktorom bude «dobytok» a «zombie» bezmocne blúdiť, а «chytrí ľudia» pochopia a tým samotným si uchovajú svoje „elitárne“ postavenie a moc nad «pracujúcim dobytkom» a «biorobotmi», pasúcimi ich stádo.

Ukážku takéhoto prístupu názorne predviedol nie «Dnešný Trockij», ale «Dnešný Parvus»[^134] — George Soros. Noviny “Prísne tajné” № 2, r. 1998 uverejnili článok “Zlodejský kapitalizmus“ s podtitulkom «Senzačná reč Georga Sorosa, ktorú všetci odmietavo komentovali, no nikto nečítal ». V článku sa uvádzajú obšírne citáty z vystúpenia G.Sorosa na Americko-ruskom sympóziu investorov na Harwardskej univerzite, ktoré sa konalo začiatkom januára 1998. Aj keď sa v ňom hovorí len o dnešnom ruskom kapitalizme, ktorý je charakterizovaný ako zlodejský, no v skutočnosti odsudzuje celý globálny kapitalistický systém, najmä preto, že G.Soros nemôže nevedieť že jeho, ním osobne kontrolované a ďalšie špekulatívne fondy boli obvinené z toho, že v októbri-novembri 1997 okradli krajiny Juhovýchodnej Ázie.

G.Soros charakterizoval všetko, čo sa týkalo nedávnych valutno-finančných otrasov a načrtnutého do blízkej budúcnosti (pád japonského yenu 1.apríla 1998[^135]) ako:

«nič, v porovnaní so skončením sovietskej epochy...

Pád jedného systému si vyžiadal okamžité vytvorenie nového. Existujú dva pohľady[^136] na to, aký by mal byť tento nový režim. Z môjho uhla pohľadu, optimálnym by bolo sformovanie otvorenej spoločnosti, ktorá nebude závislá na ideológii, nech by akou bola. A nakoľko stále narážame na nedokonalosť chápania, nedokonalosť vzájomného porozumenia, nemôžeme vytvoriť dokonalú spoločnosť. Všetko, čo nám zostáva, je vytvoriť nedokonalú spoločnosť, v ktorej ľudia majú slobodu voľby a slobodu sebarealizácie, čím sami zdokonaľujú spoločnosť. Nepochybne, podobný systém nemôže existovať bez nevyhnutných demokratických inštitútov, bez trhových mechanizmov, schopných korigovať chyby, a pravdaže ani bez prvenstva zákona, riadiaceho celý život spoločnosti... Tak v podstate fungujú všetky civilizované štáty».

Toto je vyjadrením pesimistického démonizmu, bez ohľadu na to, do akej miery to chápe samotný G.Soros. Dobre sa to dopĺňa s problematikou, objasnenou v článkoch Markov Vladimírových v „NG-Scenároch“: absencia určitej ideológie (ako systému jasne vyjadrených názorov ohľadne normálneho života spoločnosti a odklonenia od normy); zvrchovanosť zákona (v tichosti vyjadrujúceho nejakú koncepciu spoločenského samoriadenia); abstraktný humanizmus; a pluralizmus názorov (bez zaujímania sa o to, ktorý z nich je bližší k skutočnej pravde); odmietnutie konkrétnosti terminológie pri opise životných javov a posúdení problematiky pri prenášaní hlavného obsahu prejavov do podtextu a narážok, aby len «verní oddaní pochopili»[^137]; tiché zákazy na posudzovanie podaktorých tém, a, ako výsledok — prenasledovanie a represie bez vysvetlenia dôvodu vo vzťahu k tým, ktorí nechcú žiť vo svete narážok a tajností a nepodriaďujú sa bezvýhradne diktátu narážok, tajností a ich vykladačov.

Z tohto ale možno pochopiť, prečo si psychický trockista A.N.Jakovlev tak náhle obľúbil budhistickú filozofiu. Jeden z učiteľov budhizmu – Zenšu[^138] – sa vyjadril takto:

«Dokonalá cesta nie je ťažká, jednoducho prehliada výber a voľbu. Ako náhle začínate niečo tvrdiť, je prítomný výber a voľba. Existuje číre prázdno, ale ja nežijem v tomto čírom prázdne. No každopádne, venujete jej dostatok pozornosti?» (“Zen-Budhizmus”, Daisecu Suzuki, «Základy Zen-Budhizmu», str. 225, r. 1993, MP “Odyseus”, Hlavná redakcia Kyrgizskej Encyklopédie, Biškek).[^139]

Pre historicky reálny budhizmus je naozaj typická pružnosť myslenia, vznášajúca sa nad skostnatenými logickými schémami a dogmatikou, čo sa v budhizme prejavilo v rozvitej kultúre mnohovýznamových (vrátane bezslovných - mimolexikálnych) alegórií, ktoré každý chápe v závislosti od stroja psychiky a podľa miery rozvoja jeho vnímavosti, chápania sveta a mimolexikálneho myslenia ako takého, len dávajúc do súvisu so svojim psychickým svetom nejaké „slová“ spolubesedníka. Hoci toto aj umožňuje zabezpečiť odovzdanie <u>predstáv o pravde</u> i samotnej budhistickej pravdy, no každopádne, pri takomto prístupe sú možné aj vzájomne sa vylučujúce varianty pochopenia tých istých slov, po čom následne ten, ktorý ich mylne pochopil, je odsúdený kráčať životom, „nemennne si otĺkajúc šišku“ do tých čias, pokiaľ nezíska iné videnie toho mimolexikálneho významu, na ktorý mu poukázali nejakými slovami alebo inými znakmi: slovo «luna» je len «prst, ukazujúci na lunu»[^140], no nie samotná luna; beda tomu, kto uzná prst za lunu. Je to naozaj tak, avšak takýto prístup predpokladá, že na „lunu“ je prípustné ukazovať nielen „prstom“, ale aj nejako inak, napríklad tým, čo máme niže chrbta; no predsa len treba uznať, že všetky varianty ukazovania na „lunu“ sa medzi sebou líšia presnosťou ukazovania a jednoznačnosťou jeho pochopenia. No aj tak zo všetkého povedaného plynie jednoduchý záver: tí, ktorých pozornosť smerujú k „lune“, musia sami „lunu“ uvidieť, a nie tvrdiť že „luna“ je to, čím im na ňu ukázali.

Tak aj uvedenú vetu o dokonalej ceste možno tiež pochopiť minimálne dvojako:

po prvé – ako tvrdenie, že prejavom oddanosti dokonalej ceste je zrieknutie sa v každodennom živote a vo všetkých situáciách akéhokoľvek konkrétneho výberu a voľby.
po druhé – ako tvrdenie, že po výbere objavených variant ďalšieho rozvoja, uskutočnenia konkrétnej voľby objektívne dokonalej (v zmysle najlepšej) cesty a vykročenia na ňu, zostáva už len sa jej pridržiavať, náledkom čoho sa prichádzajúce návrhy výberu a voľby alternatív voči naozaj dokonalej ceste odmietajú. Tomuto chápaniu zodpovedá v Ruskej kultúre príslovie «lepšie od dobra nehľadajú»[^141].

Potom naozaj: dokonalá cesta nie je ťažká, no vyžaduje trpezlivosť a isté úsilie pri výbere a voľbe ciest vstupu na ňu, a sebadisciplíny pri prechode na ňu zo stavu nedokonalosti. Ale takto je to v druhej variante chápania. V prvej variante ilúzia možnosti nerozhodnúť sa –nezvoliť si naozaj objektívne dokonalú cestu odsudzuje k ťažkostiam, schopným priviesť nič nevnímajúceho démonického jedinca k záhube aj v tomto, aj vo večnom živote. Abstraktnému humanizmu (v ktorom sa často prejavuje podvedomý démonizmus popri jedincom vedome deklarovanej dobromyseľnosti) je vnútorne vlastná neochota činiť konkrétnu voľbu a výber svojho slobodného správania sa (, ktoré by bolo*) v súlade s Vyšším zámerom, nakoľko by to znamenalo smrť pre svojvoľne démonický individualizmus a jeho premenu na stroj psychiky Človek.

Ničmenej, démonické odmietnutie voľby konkrétnosti a hľadania harmónie s Vyšším zámerom sa „sebaospravedlňuje“, spravidla želaním nestratiť neopakovateľnú svojráznosť osobnosti.

Démonická neochota učiniť voľbu vyvoláva tiež náhlu „lásku“ k nedogmatickej budhistickej filozofii, v ktorej sa nedogmatickosť démonicky chápe nie ako umenie dať spolubesedníkovi množstvo prístupov k jednej a tej istej konkrétnej pravde, ale ako neurčitosť a nepoznateľnosť samotnej pravdy ako takej.

Pri takomto chápaní je odmietnutie výberu a voľby pre tých, ktorým bolo dané byť ľuďmi, ekvivalentné tomu, že oni sami padnú za obeť Zhora realizovanému prirodzenému výberu tých, ktorí sa usilujú uplatniť v úlohe Človeka a pomáhajú v tom aj druhým, a tých, ktorí sa tejto možnosti sami vyhýbajú alebo bránia v jej realizácii druhým. Práve v dôsledku tohto výberu Zhora v priebehu dejín dnešnej civilizácie potomkovia démonickej «rasy pánov» Atlantídy strácajú sociálnu bázu «hovoriaceho náradia». Následkom toho sú nútení odovzdávať človečenstvu jednu pozíciu za druhou, nútene pritom predstierajúc svoju oddanosť rovnoprávnosti a slobode prejavu človečej dôstojnosti všetkých.