4. O čom mlčí historický mýtus

Smutné dedičstvo Atlantídy · перевод (Slovenský) · раздел 7 из 10

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

4. O čom mlčí historický mýtus

Žijeme totiž nie na osnove spoľahlivého poznania dejín, ale na osnove historického mýtu, v ktorom sa určitým spôsobom interpretujú údaje archeológov, rozprávania starovekých povestí, dochované kroniky i falošné falzifikáty. V súlade s panujúcim historickým mýtom – sa dnešné ľudstvo zrodilo v živočíšnom svete, vstúpilo do doby kamennej, prvé regionálne civilizácie vznikli približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, a písomná história sa začala asi pred 3 tisíc rokmi. A vďaka písomnej histórii sme všetci (viac či menej dobre) informovaní o minulosti regionálnych a globálnej civilizácie, počnúc približne od polovice prvého tisícročia pred našim letopočtom.

Základnou tézou (tvrdením)* tohto historického mýtu (pestovaného v priebehu mnohých storočí vo všetkých jeho variantách), ku ktorej musí samostatne dospieť čitateľ učebníc histórie, a dostupnej literatúry na témy, týkajúce sa histórie**, - je téza o ľuďmi neriadenom (a tiež pre ľudí vopred nepredvídateľnom) priebehu globálneho historického procesu.**

Každá štátna správa má podľa tejto tézy chronologické hranice v medziach života jednej generácie, a priestorové hranice – ak nie štátne, tak aspoň rozhranie, na ktorom môžu mať vojská daného štátu počas mieru základňu a vo vojnovom režime hliadkovať. A za týmito chronologickými a geografickými hranicami — všetko, čo sa ho týka, prebieha akoby samo od seba, bez akéhokoľvek cieleného vplyvu určitých vnútrospoločenských síl. Tento mýtus slúži ako maskovanie pre zákulisných šéfov globálnej politiky[^96], ktorí ju realizujú v súlade s vyššie uvedenou doktrínou „Deuteronómium-Izaiáš“ – vybudovania globálneho rasistického „elitárno“-nevoľníckeho štátu.

V posledných rokoch sa objavili pokusy zameniť tento historický mýtus chronologicky kratšou verziou akoby spoľahlivej a známej histórie. Napríklad v prácach matematikov MGU[^97] A.T.Fomenka a G.V.Nosovského[^98] sa na základe štatistickej analýzy informácie v kronikách tvrdí, že kroniky sú vcelku hodnoverné, počnúc od 11. – 12. storočia nášho letopočtu. Ale celá oveľa dávnejšia história opisuje (tie isté*) stredoveké dejiny mnohonásobne presunuté hlbšie do minulosti, v ktorých reálni ľudia stredoveku vystupujú pod inými prezývkami a v inej geografickej lokalite udalostí, reálne odohratých v stredoveku. No aj tomuto mýtu je vlastné potichu vykresľovať neriadený priebeh globálneho historického procesu.

Ide však o to, že reálne existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do prvého ani do druhého historického mýtu. Na jeho rozbitie postačí vložiť doň len jeden fakt, ktorý on sám nedokáže objasniť. Napríklad, v rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pritom Antarktída bola zobrazená bez ľadového panciera v stave, v akom nebola nikdy v pamäti dnešnej civilizácie, podľa jej oficiálnej histórie. Avšak dnešná civilizácia pristúpila ku globálnemu mapovaniu až po niekoľkých storočiach (po tom čo boli objavené tieto mapy), v časoch veľkých geografických objavov (od r.1492 ak rátame od prvej Kolumbovej plavby). Globálne mapovanie v trvaní štyroch storočí ňou bolo zavŕšené až v roku 1906, keď R.Amundsen prešiel z Atlantického do Tichého oceánu cez prielivy v súostroviach na severe Kanady; a definitívne bolo zavŕšené až po ukončení programu snímok povrchu Zeme z orbity v 1970-tych rokoch.

Napriek týmto skutočne hodnoverným a známym faktom sú ale na stredovekých mapách zobrazené línie pobrežia Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky na veľkej ploche s dĺžkovou odchýlkou (tak relatívne malou)*, ktorú úroveň rozvoja chronometrie a matematiky súčasnej civilizácie bola schopná zabezpečiť až začiatkom 80-tych rokov 18. storočia n.l.[^99]

Sfinga pri Cheopsovej pyramíde v Egypte je tradičnými historikmi spoločne s pyramídami datovaná vekom nie dlhším ako 5 tisíc rokov. Zlý zovňajšok sfingy historici objasňujú veternou eróziou: fúkal vietor, niesol piesok, tento piesok spolu so zvetrávaním zoškrabali časť materiálu a pod. No keď sa napokon prehliadky Sfingy ujal profesionálny geológ, ten prišiel k záveru že Sfingu dlhodobo zalievali prívalové dažde, a tá je tiež poškodená vodnou eróziou... Každopádne, v súčasnej civilizácii Sfinga stojí na jednom z najsuchších miest planéty, kde zriedkavý dážď nemohol spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu na kameňoch vertikálne ryhy, v tom istom čase, keď zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú horizontálne stopy, vytvárajúc pritom zaujímavé formy: skaly-hríby, skaly-dáždniky, skaly-postavy a pod. Okrem toho, takmer po väčšinu času, čo existuje súčasná civilizácia, bola Sfinga zasypaná pieskom, v dôsledku čoho hovoriť o veternej erózií nie je na mieste. Ak pripustíme, že Sfinga je obrazom človeka vo veku súhvezdia Leva[^100], potom je Sfinga kultúrnym pamätníkom doby, keď na mieste, kde bola postavená, jestvovala iná klíma s bohatými dažďami. Je výtvorom predchádzajúcej globálnej civilizácie, ktorá zahynula v nejakej globálnej geofyzikálnej alebo astrofyzickej katastrofe (podľa niektorých mýtov Mesiac a Venuša na prastarej hviezdnej oblohe neboli), a až po zavŕšení ktorej sa začala formovať a rozvíjať dnešná globálna civilizácia.

Na minulú predchádzajúcu globálnu katastrofu poukazujú tiež aj obelisky Egypta. Používali sa ako slnečné hodiny. Pritom stupnica týchto chronometrov je taká, že trvanie ranných, obedných a večerných „hodín“ nie je totožné, čo vyvoláva údiv u tých, ktorí sa stretli s týmto faktom. No ak by sa Egypt nachádzal na 15о severnej šírky (reálne je umiestnený približne medzi 25о a 30о severnej šírky), tak existujúce stupnice slnečných chronometrov Egypta by zaručovali presnosť všetkých hodín počas dňa.

Aj náleziská mamutov vo večne zamrznutej pôde sú premiešané s oveľa južnejšou vegetáciou, než tou, ktorá bežne rastie teraz v týchto šírkach; náhle uhynuté zvieratá vo veľkom množstve v kombináciách, aká sa nevyskytuje v bežnom živote biocenóz (dravce aj bylinožravce vo veľkom množstve premiešané) boli na niektorých miestach zasypané vrstvami sopečného popola a rýchlo zmrazené skôr, než sa ich roztrhané[^101] alebo celé mŕtvoly začali rozkladať.

Okrem toho:

«po celej Južnej Amerike boli nájdené zuhoľnatené telesné pozostatky z čias Doby Ľadovej „v ktorých kostry nezlučiteľných druhov zvierat (dravcov a bylinožravcov) boli chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nemenej vážnou je kombinácia (na dostatočne rozmerných plochách) zuhoľnatených suchozemských a morských zvierat, chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“».[^102]

Tí čo porovnávajú podobný rad faktov, majúcich geografickú lokalizáciu «po celej planéte», prichádzajú k názoru, že minulá globálna civilizácia zahynula následkom globálnej katastrofy, ktorá sa odohrala približne pred 10 – 13 tisíc rokmi, v priebehu ktorej gigantické prílivové vlny a cunami s výškou do jedného kilometra sa preliali cez pevninu, zmyli lesy, pozabíjali ľudí, mamutov i vorvane, premiešajúc navzájom ich zostatky. A vtedy došlo aj k posunu pólov (zemskej osi)*, čo bolo sprevádzané globálnou tektonickou aktivitou, mnohonásobnými erupciami vulkánov a pod. Následkom tejto katastrofy sa Egypt posunul viac na sever, a jeho slnečné chronometre stratili rovnomernosť svojich stupníc. Antarktída sa posunula viac na juh do polárnej ľadovej zóny, presne tak, ako sa na severnej pologuli posunuli do polárnej ľadovej zóny aj oblasti dnešného permafrostu[^103] na Sibíri, v Kanade a na Aljaške[^104].

Z globálneho kartografického snímkovania, vykonaného tou zahynuvšou civilizáciou, prešli do našej civilizácie nejaké zachované materiály, ktoré aj vytvorili základ stredovekých máp s pre nich nevhodnou Antarktídou a Amerikami na to, aby panujúci historický mýtus o vzostupe našej civilizácie z nulovej úrovne rozvoja kultúry do dnešných výšok bez akéhokoľvek kultúrneho pozadia bol vierohodným.

Obraz predchádzajúcej globálnej civilizácie možno obnoviť iba z mýtov a tajných náuk, neurčených pre dav a šírených od dávnych čias v dnešnej civilizácií medzi privilegovanými a zainteresovanými osobami. Toto všetko spoločne s aktuálnym historickým mýtom znamená, že Doba kamenná, ako to potvrdzuje aj archeológia, jestvovala... no nie všetci, čo prežili minulú globálnu katastrofu, zdiveli až na úroveň Doby kamennej. Okrem toho, v súlade s jednou z rekonštrukcií obrazu minulej globálnej civilizácie na osnove mýtov, — oni nežili rovnako ako my...

«Rasa Pánov» bola relatívne málopočetná a prebývala iba na jednom z kontinentov s najprijateľnejšou klímou. Mimo tohto kontinentu sa nachádzali len jej oporné body pre riadenie hospodárskej činnosti, ktorú obsluhovali (voči nej)* podriadené národy, pozbavené možnosti vykonávať výrobnú a inú činnosť na osnove technogénnej energie. Toto zabezpečovalo vysokú spotrebnú úroveň «rasy pánov» pri relatívne dobrej ekológii na planéte ako celku. Preto dnešné snahy o rozdelenie populácie na „zlatú miliardu“ a ju obsluhujúci „pracovný dobytok“ majú vo svojom základe staré hlboké psychologické pozadie.

Jedna z takýchto rekonštrukcií tvrdí, že exempláre jedincov «rasy pánov», ak aj nedisponovali telesnou nesmrteľnosťou, no boli tak vnímaní ostatnými obyvateľmi planéty, nakoľko mnohonásobne predstihovali svojich poddaných dĺžkou svojho života: práve toto dalo základ zrodu legiend o bohoch a polobohoch, ktorí kedysi žili medzi ľuďmi. Nie je vylúčené, že uplatňovali aj génové inžinierstvo na svojich poddaných, meniac ich tak fakticky na biorobotov, ktorých schopnosti tvorivého samorozvoja boli takto umelo a cielene ohraničené[^105]. Posledné, ako už vieme, je v dnešnej globálnej civilizácií (najmä v jej Západnej časti) vytúženým medzníkom mnohých predstaviteľov vládnucej „elity“. Film „Mŕtve obdobie“[^106] je len jedným z mnohých umeleckých stvárnení vedeckého výskumu, reálne uskutočňovaného s cieľom vytvoriť vedeckými metódami rasu „pánov“ a množstvo rás ju obsluhujúcích, samorozmnožujúcich sa, funkčne špecializovaných, programovateľných a diaľkovo (technicky a senzibilne) riadených biomechanizmov.

Tak či onak, snaha vytvoriť čosi na spôsob rasovo-„elitárnych“ rekonštrukcií života Atlantídy v globálnom rozsahu je viditeľná počas celých dejín súčasnej civilizácie. A je viditeľná tým viac, čím väčšie sú úspechy vo vede a technológiách dnešnej civilizácie. Každopádne, v súčasnej civilizácii priame a otvorené vládnutie «pánov» nad «hovoriacimi nástrojmi» a priame neskrývané rozdelenie spoločnosti na «pánov» a «pracujúci dobytok», ktoré bolo typické pre prvotné regionálne civilizácie, sa nepodarilo stabilizovať.

Nie je vôbec vylúčené, že atlantická «rasa pánov» minulej globálnej civilizácie, neovládala zvrchovane celú planétu, ale jestvovali regióny, ktoré si zachovali samostatnosť svojho riadenia. V nich počas globálnej katastrofy tiež nezahynuli celkom všetci. Možno práve to je príčinou tak výrazne odlišnej kultúry medzi Tichooceánskym Východom Eurázie a okolo-Atlantického Západu, a tiež kultúry predkolumbovskej Ameriky a dnešnej globálnej civilizácie. Ničmenej, ak aj necháme bokom detaily života minulej globálnej civilizácie, to nepochybne dôležitejšie, od čoho odvracia pozornosť súčasný oficiálny historický mýtus, je, že:

Paralelne s dobou kamennou súčasnej globálnej civilizácie sa rozvíjala misia civilizátorov – preživších príšelcov z civilizácie minulej.

Okrem toho, katastrofa nemusela byť úplne neočakávaná, následkom čoho tí, ktorí sa seriózne zaoberali možnými prognózami, sa postarali včas o to, aby v nej prežili a ochránili kultúrne dedičstvo pre budúcu obnovu normálneho (podľa ich názoru) života. Ak sa prognózami zaoberali seriózne aj vládnuce triedy, potom boli iste aj na štátnej úrovni organizované opatrenia k tomu, aby sa urýchlene obnovil normálny (v ich chápaní) obraz života po zavŕšení katastrofy. Biblická i Koránska správa o Noemovej arche predstavuje svojou podstatou informáciu o cieľavedomej reakcii na podobný typ výstražnej prognózy. Tiež treba mať na pamäti to, že biblická aj Koránska správa o arche je jednotná v tom, že archa – je výtvorom opozície vládnucemu režimu minulej civilizácie. Minulá civilizácia bola zámerne zničená Zhora. Bola jej poskytnutá možnosť zahynúť v Božom dopustení, za nenávratne zvrátenú morálku a etiku v sebe, nakoľko jej vládnuca „elita“, v ktorej prevládal démonický stroj psychiky, dosiahla neobmedzenú vnútrosociálnu moc, stabilnú v následnosti generácií.

V našej civilizácii sa vždy vynárala otázka, nakoľko je hodnoverná informácia o Noemovej arche, už len kvôli tomu, že svojimi rozmermi, ktoré sú uvedené v Biblií (Genesis 6:15 –dĺžka 300 lakťov; šírka 50 lakťov; výška trupu 30 lakťov; - čo je približne 150/25/30 metrov, je to viac, ako základné rozmery krížnika Auróra a blízke k rozmeru takých plavidiel, ako je atómový ľadoborec „Arktika“), archa prevyšuje všetky drevené lode, zostrojené súčasnou civilizáciou do dnešnej doby, a dokonca aj kovové lode obrovských rozmerov dnešná civilizácia začala konštruovať až v druhej tretine 19. storočia. Takže do polovice 19. storočia biblické správy o jej rozmeroch určite vyvolávali prekvapenie a obdiv.

Za posledných niekoľko sto rokov sa v tlači neraz objavovali správy o tom, že sa našla archa na hore Ararat, presne ako to opisuje aj Biblia o mieste zavŕšenia plavby. Jeden zo súhrnov správ na túto tému o tomto objave je opublikovaný v „Komsomolskej pravde“ (tlsťoške) 20. februára 1998. Uvádzajú sa svedectvá jedného Turka, ktorého ešte jeho dedo vodil do hory k „svätému korábu“ v roku 1905. Informuje sa, že počas 1. svetovej vojny 20. storočia ruský letec Roskovickij, realizujúc prelet nad oblasťou Araratu, na brehu horského jazera objavil polozatopený trup lode. «Z jednej strany bol jej trup čiastočne rozobratý, na lodi sa črtali štvorcové dvere široké okolo 6 metrov. To sa mi zdalo nezvyčajným, veď dokonca ani teraz nemajú lode tak obrovské dvere[^107]» (citát z interview Roskovického, poskytnutého v r. 1939 časopisu „magazín Nový Eden “, uvedený v „Komsomolskej pravde“).

Ako sa píše ďalej, Ruskom bola zorganizovaná expedícia k arche (Ararat sa v tom čase nachádzal na teritóriu, ktoré patrilo Ruskému impériu), tá vykonala fotografovanie a meranie archy, zobrala si aj vzorky jej materiálov. Avšak po návrate expedície do Petrohradu, už revolučného, sa «podľa určitých svedectiev» všetko ocitlo v kompetencii L.D.Trockého, a na jeho príkaz boli členovia expedície i všetky materiály zničené.

Po týchto udalostiach bola archa zabudnutá do tých čias, kým ju neobjavili druhý raz, no už vrastenú do ľadovca počas leteckého fotosnímkovania Leteckými ozbrojenými silami Turecka v roku 1959. Po tomto objave bolo k arche vyslaných niekoľko expedícií, vrátane nelegálnych. Niektoré takto nájdené materiály boli exponované v New Yorku v roku 1985, čo u Turecka vzbudilo protest z dôvodu porušenia ich interných zákonov o kultúrnych pamiatkach.

Okrem toho určitý objekt na úbočí Araratu bol objavený aj kozmickou rozviedkou USA. Keď chýry o tomto prenikli medzi spoločnosť a jeden z amerických výskumníkov, odvolávajúc sa na Zákon o slobode informácií požiadal o tieto snímky, tak ministerstvo obrany mu poskytlo iné fotografie, získané pri leteckom snímkovaní Vojskami USA v roku 1949 – teda ešte o 10 rokov staršie, ako turecké vojenské letecké fotosnímky. Všetky materiály na túto tému, ako sa píše v spomínanej publikácii „Komsomolskej pravdy“, ležia v archívoch CIA, no oficiálni predstavitelia Turecka zachovávajú mlčanie.

Články, zasvätené téme nálezu objektu podobného arche na náhornej plošine Araratu, s ilustrovaným obsahom, sú aj na internete[^108].

Na základe toho, čo je o dejinách dnešnej civilizácie známe, predsa len sa pridržiavame názoru, že minulá globálna civilizácia nebola spoločnosťou všeobecnej rovnosti ľudskej dôstojnosti a všeobecnej Lásky. Bola civilizáciou geneticky rozdielnych rás. A prinajmenšom v tej jej časti, na ruinách ktorej vznikol dnešný Západ, existovalo členenie na rasu «pánov», a rasu, ktorá «pánom» slúžila – teda «hovoriace nástroje».

A toto všetko našlo svoje rozmanité pokračovanie v dejinách súčasnej globálnej civilizácie, a veľa v nej aj vysvetľuje, obzvlášť v regionálnej histórii, ktorá si hovorí Západ – v ranných etapách jej vývoja:

Kastové členenie v dávnej minulosti v niektorých regiónoch – odrážalo úsilie potomkov „pánov“, realizujúcich misiu civilizátorov, zachovať v kontinuite generácií čisté genetické línie a zabrániť tak svojej „degenerácii“ pri krížení sa s potomkami bývalých „hovoriacich nástrojov“.
Manželstvá bratov a sestier, rodičov a detí v žrečeských a kráľovských dynastiách v ostatných regiónoch mali ten istý cieľ – ochrániť geneticky čisté línie „pánov“ v kontinuite pokolení pred zavlečením do nich genetického materiálu „hovoriacich nástrojov“ (prípadne mohlo ísť aj o objektívne vynútené opatrenie, pretože genetická rozdielnosť „pánov“ a „otrokov“ (spočiatku)* vylučovala možnosť pokračovania rodu v zmiešaných manželstvách).
Z druhej strany, právo prvej noci a pohlavnej rozpustilosti samcov „pánov“ smerom k samiciam „hovoriacich nástrojov“ malo rozšíriť možnosti pre civilizátorov za cenu určitého „skvalitnenia plemena“ civilizovaných v kontinuite pokolení realizáciou prirodzeného aj umelého výberu.
S týmito tajomstvami krvi bol taktiež spojený zákaz výskumu v oblasti genetiky, nanútený Sovietskemu Zväzu v časoch J.V.Stalina. Keďže čistý sionistický internacionalistický vývoj revolúcie podľa Marxa a Trockého sa v Rusku nevydaril, pohlavári marxizmu-trockizmu (potomkovia staroatlantických civilizátorov) uznali za vhodné zamedziť, aby sa v stane protivníka objavila obzvlášť špecifická informácia o genetike obyvateľstva, tým skôr, že už v roku 1925 prekĺzli do sovietskej tlače články o možnostiach určiť s 90% vierohodnosťou podľa analýzy krvi, či je jedinec židom alebo nie (prečo bol prejavený záujem práve k odhaleniu tohoto rozdielu sa nevysvetľovalo, hoc práve tento druh selekcie leží v základoch biblickej rasovej „elitárno“-nevoľníckej doktríny). Zákaz výskumu v oblasti genetiky je svojim spôsobom aj analógiou vtipu: «Stierlitz vedel, že dva a dva sú štyri, nevedel iba, či o tom vie aj Müller», alebo v trochu inej forme: «Globálne vládnuci „Nikto“[^109] vedel, čo v genetike znamená „dva krát dva“, a nechcel, aby to zistili v regióne, ktorý sa mu vyšmykoval z jeho neobmedzenej kontroly».

Je možné, že rovnaké genetické osobitosti, zdedené z minulej nespravodlivej globálnej civilizácie sa prejavujú aj v tom, čo mnohokrát vypozorovali organizátori kolektívnej činnosti v spoločnosti. Henry Ford o tom písal takto:

«Drvivá väčšina si praje zostať tam, kde je ona postavená. PRAJÚ SI BYŤ RIADENÝMI, ŽELAJÚ SI, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH DRUHÍ ROZHODOVALI ZA NICH A ZBAVILI ICH ZODPOVEDNOSTI.

(citovaný text je zvýraznený nami: t.j. oni sú psychickými otrokmi – pracovným antropoidným dobytkom, ktorý riadi a za ktorý zodpovedá ich «pán» pred inými „slobodnými“ «pánmi»; okrem slova «zodpovednosti» je nevyhnutné k zvýrazneným slovám H.Forda ešte doplniť slová «starostlivosti o ostatných a nasledujúce pokolenia»)

Preto najväčší problém nespočíva v tom, nájsť tých, čo si zaslúžia povýšenie, ale tých, čo si ho prajú. <…>

… pre väčšinu ľudí je trestom potreba myslieť. Ideálnou sa im javí taká práca, ktorá nekladie žiadne požiadavky na tvorivý inštinkt (zvýraznené nami: pri takomto štýle vzťahu k práci, ktorá je základom zabezpečenia života dnešnej civilizácie, sa robotník ničím neodlišuje od pracujúceho dobytka, či naprogramovaného robota; ak však máme hovoriť o tvorivej oblasti, v ktorej dnešná civilizácia dosiahla úspechy – tak potom sú to zbrane: prírodou dané zuby a pazúry vymenili rozumné živočíchy behom niekoľkých tisícročí za jadrovú výzbroj a vojensko-kozmické sily)».[^110]

Otupujúci vplyv systematického školského a univerzitného vzdelania[^111], v mnohom neodlíšiteľný od drezúry, napasovanej na riešenie rôznych druhov problémov metódami zdedenými po predkoch; vzdelania, ktoré programuje psychiku konkrétnymi poznatkami a zručnosťami, ale neučí ľudí tvoriť (teda vnímať seba a Život, a samostatne chápať Život, a podľa miery nutnosti plodiť v sebe i v kultúre spoločnosti nevyhnutné poznatky a zručnosti), môže mať samozrejme rovnaké následky, ako tie, o ktorých písal H.Ford.

A hoci sa so vzdelávacím systémom stretávajú ak aj nie všetci bez výnimky, tak minimálne väčšina – každopádne nie všetkých on otupuje a ohlupuje. Tento fakt, že nie všetci vychádzajú zo škôl a univerzít vydrezúrovaní ako idioti pre prácu v nejakej oblasti, môže mať takisto reálnu genetickú predispozíciu (program)*, zdedený ešte z minulej globálnej civilizácie.

Po sformovaní centier regionálnych civilizácií približne pred 5 až 7 tisíc rokmi, značne vzdialených jeden od druhého, no majúcich veľa podobného a spoločného (z námetov mýtov ktoré sa zachovali, zvestujúcich o ich formovaní), sa začala ich expanzia (rozširovanie hraníc) do priľahlých regionov. V dôsledku toho, ako začali hraničiť jeden vedľa druhého, začala epocha vojen medzi regionálnymi civilizáciami.

Bez ohľadu na to, ako ciele týchto vojen chápali a vysvetľovali samotní panovníci každého z regiónov, toto boli vojny, ktoré mali objektívny cieľ vo vzdialenej historickej perspektíve – vytvorenie globálnej civilizácie, a to konkrétne tou regionálnou civilizáciou, ktorá zvíťazí vo finále vojen s ďalšími kandidátmi na to isté.

Počas týchto vojen Egypt skôr než všetci jeho ostatní súperi (adepti na neobmedzenú svetovládu) prešiel od vojen „horúcich“ k vojne „studenej“ – informačnej vojne metódou kultúrnej spolupráce so svojimi zotročenými susedmi, ktorých historicky vyskladaná kultúra sa počas realizácie kultúrnej spolupráce zmiešala alebo zdeformovala, a to agresorom zámerne vytvorenou kultúrou – biblickou kultúrou v našej historickej realite.

Formou prejavu tohoto spôsobu vedenia svetovej vojny (vlečúcej sa už niekoľko tisíc rokov) a výsledkom snáh tamojších znacharov (následníkov pyramíd a poznatkov minulej globálnej civilizácie), vznikla vyššie uvedená doktrína skúpenia celého zvyšku sveta od globálne ľahkovážnych a pochabých na osnove medzinárodného nadštátneho úžerníckeho monopolu. Samotný Egypt (ako regionálna civilizácia), takmer zahynul pri pôrode tejto doktríny a dodnes iba prežíva v stave kómy.

Aby bolo možné realizovať agresiu formou kultúrnej spolupráce, bol potrebný vhodný nástroj schopný samoreplikácie, nesúci umelo a zámerne vytvorenú kultúru. Podľa všetkého, samotnú vnímavosť a úsilie hierarchovia znacharov Egypta posilnili dedičstvom Atlantídy z oblasti genetických experimentov, selekcie a genetického inžinierstva. Príhodným „etnografickým materiálom“[^112], vybraným na tento cieľ, sa ukázali byť kočovné plemená (teraz nazývané ako starohebrejské), žijúce v dobe kamennej[^113] a uväznené v egyptskom zajatí. Títo sa stali chrámovými otrokmi, nie otrokmi štátu, či súkromných osôb: t.j. stali sa vlastníctvom hierarchie strážcov poznatkov a zručností (stále nazývaných „žrečestvom“, bez akéhokoľvek opodstatnenia k tomuto v ich ďalšej činnosti).

Neskôr, v priebehu sinajského „pochodu“, na osnove tohto „etnografického materiálu“ bol vyšľachtený špeciálny druh ľudí – nositeľov biblickej doktríny. Tento sa historicky vyvinul do dnešného židovstva, nasal do seba počas storočí aj množstvo nadšencov (cudzincov, čo prijali judaizmus, - občas celý národ, ako to bolo v prípade chazarov).

A ak starozákonný-talmudický judaizmus opakovane tvrdí, že „národy Zeme “ – sú v podstate zvieratá s ľudskou tvárou, tak to možno vnímať tiež ako príznak toho, že predstaviteľom judaizmu bolo oddávna známe o zdivočelosti väčšiny populácie planéty počas minulej globálnej katastrofy až do stavu blízkeho zvieraťu, čiže o kvantitatívnom prevládaní zvieracieho typu stroja psychiky (vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu) v „národoch Zeme“. No aj pasovaným Bibliou do funkcie rasy „pánov“ nie je veľmi čím sa chváliť: hierarchia znacharov starovekého Egypta totiž vyšľachtila reálne historické židovstvo presne tak, ako sa dnes šľachtia plemená dobytka, vopred si zadajúc celkom presné ciele. Na uskutočnenie vypracovaného svetového projektu, muselo židovstvo ako celok spĺňať dve základné takticko-technické požiadavky:

Aby v ňom, čo do počtu, prevládal typ stroja psychiky autonómneho biorobota i diaľkovo riadeného biorobota mimozmyslovými prostriedkami, v ktorom inštinkty sú potláčané kultúrou podmienenými programami správania sa. V celkovej štatistike to malo zabezpečiť prevahu väčšiny jednotlivcov-biorobotov nad jednotlivcami so živočíšnym strojom psychiky v konfliktných procesoch s dostatočne dlhým časom trvania, v ktorom prevládajúce krátkodobé inštinktívne programi správania sa u zvieracieho stroja psychiky strácajú efektívnosť. Vo výsledku tak dosiahnutý úspech v tejto oblasti splodil presvedčenie o osobitej intelektuálnej a kultúrnej – nadľudskej – prevahe židov nad ostatnými.
Aby sa predstavitelia globálneho projektu a ich potomkovia mohli schovať v sociálnom prostredí tejto rasy „pánov“ po tom, čo sa projekt rozšíri v medzinárodnom rozsahu, a národy vychádzajúce z divokosti, v ktorých kvantitatívne prevláda zvierací stroj psychiky, sa ukážu byť manažérsky závislé od „pánov“ na základe vštepenej im biblickej kultúry. Možno, že bola aj nejakým spôsobom zabezpečená genetická nemiešateľnosť vlastníkov projektu s ich židovským zámotkom-biorobotom. V každom prípade noviny „Nový Petrohrad“, 06.02.97 v článku „Všetci rabíni majú jedného predka“ píšu nasledujúce: «Skupina bádateľov z Izraela, Kanady, Anglicka a USA, realizujúc veľký výskum, opublikovala jeho výsledky v časopise „Nature“. Preskúmajúc dedičný materiál rabínov v občinách židov-aškenázi (centrálna a východná Európa), sefardov (južná Európa), sa utvrdili v tom, že všetci duchovní, dokonca aj z dávno rozdelených spoločenstiev, v skutočnosti pochádzajú od jedného predka po mužskej línií. Genetický rozdiel medzi duchovnými a ich ovečkami v miestnom spoločenstve je omnoho väčší, než rozdiel medzi rabínmi navzájom vzdialených diaspór».

V priebehu celej nasledovnej histórie museli skutoční páni židovstva neraz vyradiť množstvo jedincov, genealogických línií a takmer celé stáda biorobotov kvôli tomu, aby židovstvo stabilne vyhovovalo výlučne len dvom hore opísaným najhlavnejším takticko-technickým požiadavkám nástroja agresie.

Posledná z takéhoto rodu prebierok židov („zdivočelých“- z uhla pohľadu ich šéfov), niesla názov „holokaust“; spôsobená bola snahou množstva židov emancipovať sa v Európe v tých národoch, uprostred ktorých žili, asimilovať sa s nimi; čiže vedomou alebo podvedomou snahou stať sa rovnakými, ako všetci ostatní ľudia.

Vyjadrený názor o civilizátorskej misií a prostriedkoch jej uskutočnenia sa môže javiť mnohým ako nezmyselným, avšak, ak sa obrátime k publikáciám na tému záhad histórie, monografiám triedy „Celosvetová história“, školským a univerzitným učebniciam, napísaným bez rôznych „hlúpych vtipov“ na osnove interpretácie historických údajov a zachovaných kroník, tak môžeme uvidieť veľmi špecifické osobitosti tohto druhu publikácií.

Prakticky všetky mýty starovekých regionálnych civilizácií bez výnimky a tiež mnohých „necivilizovaných“ národov a plemien, hovoria o tom, že ich vznik bol podmienený prišelcami spoza mora (alebo z neba – z vesmíru), osvietencami, ktorí učili divochov, zberateľov a lovcov - poľnohospodárstvu, remeselníctvu, základom štátneho riadenia. Potom títo civilizátori buď zomreli, alebo boli zavraždení, prípadne opustili svojich zverencov; inokedy sa tohto odstraňovania príšelcov-civilizátorov zúčastňovali iní zlí „bohovia“, snažiaci sa tiež realizovať svoju civilizátorskú misiu, stanúc sa tak nástupcami „bohov“ ktorí ju začínali.
V priebehu celej histórie mnoho mysliteľov odhaľovalo globálne nadštátne riadenie na osnove všeobecne známych faktov, ktoré kultivovaný historický mýtus vysvetľuje ako neodôvodnené, navzájom nesúvisiace zvláštnosti, či zhody náhod, ktoré v žiadnom prípade nemajú vplyv na život obyvateľstva: «No veru hlúposť: Antarktída na mape 15. storočia, 300 rokov pred jej objavením F.F.Bellingshausenom a M.P.Lazarevom, čo ťa ale v 21.storočí po tejto mape? – treba sa učiť, pracovať a ďalšie podobné veci, a nie zaoberať sa somarinami». Tento druh faktov – odhalení globálneho riadenia je zachytený aj v literatúre dnešnej civilizácie: od novozákonných správ o „kniežati tohto sveta“, ktorý prerozdeľuje moc nad krajinami, ponúkajúci ju tentoraz aj Kristovi[^114]; až po moderné vedecké a podrobne zdokumentované monografie, ako sú napríklad kniha amerického politológa Anthony Ralph Epperson-a „Neviditeľná ruka: Úvod do konšpiračného pohľadu na Históriu“[^115] alebo objavy Rerichovcov o stáročnej činnosti Svetovej vlády[^116].
No kultivovaný historický mýtus takto odhalené globálne nadštátne riadenie (prejavujúce sa v podpore „elitárno“-nevoľníckych režimov) v uplynulých storočiach zakaždým pripisoval buď Bohu, alebo diablovi (pasovaného tvorcami mýtu do funkcie „kniežaťa tohto sveta“), a ostatné vysvetlenia nálepkoval ako schizofréniu. Pritom tvorcovia mýtu starostlivo odoberali z učebnej historickej literatúry správy o takých faktoch ako napr. geografické mapy „Piri Reisa“, staroegyptské a ďalšie „historické anomálie“, a tiež informácie o činnosti rádov a iných systémov zasvätenia (najmä slobodomurárstva) — realizujúcich nadštátne riadenie v súlade s ich koncepciou obnovenia Atlantídy. Najvýraznejším príkladom posledne spomínaného je Starý a Nový zákon v ich historicky vyskladaných verziách (v minulosti povinné učenie pre všetkých), v ktorom „žrečestvo“ Egypta a členovia Sanhedrinu[^117] sú predstavení ako jednotlivé osoby (slobodné vo svojom správaní, nijakým spôsobom nezviazané „na rukách a nohách“ disciplínou hierarchií systémov zasvätenia a rozdelenia právomoci), čo odporuje reálnej praxi u takéhoto typu štruktúr, očividnej aj dnes v činnosti cirkví a politických strán (napríklad KSSZ, KSRF, RPC).
Ak sa spoločnosti aj ponúka nejaká „alternatíva“ k panujúcemu historickému mýtu, tak je to niečo na spôsob teórie „pasionárnosti“ L.N.Gumiljova, kde sú všetky nepríjemnosti (spôsobené činnosťou ľudí)* «zákonom prírody, za ktoré ľudia nenesú žiadnu zodpovednosť»; alebo sa ponúka starostlivosť zvonku od „dobrých prišelcov“ spomedzi živých ľudí, ktorých opatera má osebe zameniť minulú a súčasnú opateru „zlých prišelcov“ z vesmíru (historický mýtus o „zlých“ a „dobrých“ prišelcoch z Vesmíru dnes obnovuje scientologická cirkev); alebo ide o návrhy nečinne, neprotiviac sa zlu, s pokorou voči vládam, „dúfať v Boha“.
Je jasné, že monografie triedy «Celosvetová história» môžu byť dvoch typov:

Prvý - opísanie globálneho historického procesu, ako jednotného a celistvého procesu, objímajúceho všetky vzájomné prepojenia množstva regionálnych historických procesov;
Druhý - opísanie celého súhrnu regionálnych historických procesov, či dokonca aj nie procesov, ale roztrieštených historických reálnych aj vymyslených faktov z histórie rôznych regiónov, prakticky bez akéhokoľvek prepojenia medzi nimi, čo vylučuje videnie celistvého globálneho historického procesu tými, ktorí nie sú schopní vnímať a chápať život spoločnosti samostatne.

Všetky vyššie uvedené špecifiká náuk triedy «Celosvetová história» v súhrne zabezpečujú určitú naprogramovanosť správania nositeľov zvieracieho a zombie stroja psychiky v spoločnosti, čo zaisťuje ich sociálne správanie, pri ktorom oni sami nevidia tyraniu nadštátneho globálneho riadenia a jeho aktuálnych a dlhodobých cieľov, alebo pripisujú všetky tieto procesy výhradne nepostihnuteľnej „božej prozreteľnosti“ a v podstate nepochopiteľným náhodám (typické u ateistov).

Všetky masovo vydávané «Celosvetové histórie» dnešnej civilizácie patria k druhému typu, v ktorom kvôli stromom nevidno les: ide o množstvo lokálnej histórie, no niet dejín celku; v každej lokálnej histórií je množstvo faktov, no žiaden proces obsahujúci vnútornú algoritmiku samoorganizácie a súčinnosti s vonkajším svetom.

Následkom toho väčšina čitateľov takejto histórie má predstavu len o špecifikách spoločenského riadenia v štátoch, patriacich regionálnym civilizáciám, a žijú v presvedčení, že nadštátne riadenie, a o to viac vnútrosociálne riadenie globálneho historického procesu neexistuje, a tento prebieha sám od seba náhodným spôsobom, a nie v smere presne určených cieľov riadenia. A neschopnosť Ligy národov a OSN ich len utvrdzuje v správnosti mienky o nemožnosti globálneho riadenia, hoci ich pokus uvažovať nad možnosťou či nemožnosťou globálneho vnútrosociálneho riadenia stojí na osnove úplne nesprávnych pojmov o riadení celkovo.

No neprítomnosť pojmov o riadení celkovo mu skutočne neumožňuje uvažovať o možnosti či nemožnosti realizácie obzvlášť špecifického globálneho vnútrosociálneho riadenia, — čo on aj stotožňuje s pravdivosťou názoru o neexistencii takéhoto vnútrosociálneho riadenia videním akoby „jeho všeobecnej nemožnosti“.

Takto sa kultivuje historický mýtus o bezcieľne neriaditeľnom priebehu globálneho historického procesu od Doby kamennej do našich dní, napriek množstvu dejinných faktov, ktoré hovoria o tom, že spočiatku sa v globálnom dejinnom procese vyskytuje civilizátorská misia, a nie iba jedna, z ktorých každá sleduje svoje vlastné celkom presné (a v mnohom aj vzájomne sa vylučujúce) globálne ciele.

Napríklad, ak sa na svahoch Araratu skutočne zachoval drevený koráb, tak utajenie informácie o ňom je v súlade s pokusmi zamaskovať civilizátorské misie v dejinách dnešnej civilizácie; ale ak ide o falzifikáciu, t.j. na svahoch Araratu nič podobného nie je (a preto skutočne nie je čo zverejniť), potom ide o nabíjanie biblického historického mýtu, na osnove ktorého sa uskutočňuje obnova démonických režimov minulej globálnej civilizácie, zahynuvšej počas katastrofy.

Avšak námietky voči účelovo riadenému (na vnútrosociálnej úrovni) charakteru priebehu globálneho historického procesu nesú hysterický charakter, a ak je to možné – aj charakter neľútostných represií voči tým, ktorí sa pridržiavajú tohto názoru. Pritom nikto a nikdy sa neujal toho, aby preukázal:

nepravdivosť správ o zániku Atlantídy;
sfalšovanie máp ranného stredoveku s vyobrazením Antarktídy a oboch Amerík (mapa Piri Reisa nie je jedinou[^118]);
Sfalšovanie obeliskov na Mesiaci, ktorých pôdorys rozmiestnenia (podľa fotografií, získaných z amerického kozmického zariadenia «Lunar Orbiter 2»[^119]), zrkadlovo kopíruje pôdorys rozmiestnenia pyramíd v egyptskej Gíze a pod., keďže rozsiahly faktologický materiál takéhoto druhu, rozmiestnený chronologicky počas celej histórie dnešnej globálnej civilizácie, je dokonca aj v prípade jeho sfalšovania prejavom globálneho nadštátneho riadenia, no trochu iného než to, o ktorom sa prevažne pojednáva v tejto práci

Keďže systematická činnosť (minimálne ohľadom nevystavovania na obdiv, a maximálne ohľadom utajenia globálneho nadštátneho vnútrosociálneho riadenia a konkrétnej civilizátorskej misie) nie je bezcieľna, privádza nás to k otázke o charaktere vzájomných vzťahov medzi civilizátormi a civilizovanými.

Ako vieme z histórie, vzťahy „zaostalých“ a „nositeľov pokroku“ boli stelesnené aj v dvoch epizódach takéhoto kontaktu „civilizovaných“ a „divochov“:

Anglického kapitána J.Cooka (1728-1779) „divosi“ rýchlo zjedli, a ako na hociktorý obed, následne celkom zabudli, ak aj nie do večere, tak do budúceho obeda[^120];
N.N. Miklucho-Maklaj (1846 - 1888) žil niekoľko rokov medzi Papuáncami, a aj po viac ako sto rokoch si ho v tomto národe stále ešte pamätajú a nazývajú jeho menom svoje deti.

Máme dôvod sa domnievať, že natoľko rozličný osud dvoch bádateľov nie je spôsobený ani tak veľmi rôznymi kvalitami „divochov“, ako skôr rôznymi kvalitami samotných civilizátorských misií, realizácie ktorých sa zúčastnil každý z nich. Ako je už známe, Veľká Británia založila v priebehu niekoľkých storočí globálne koloniálne impérium, v ktorom za prvotriedneho človeka bol uznaný iba Anglosas, a na pôvodné obyvateľstvo Austrálie sa ešte v druhej polovici 19. storočia organizovali poľovačky ako na divokú zver; a dokonca ani potomkovia Holanďanov neboli uznaní za prvotriednych ľudí v priebehu anglo-búrskej vojny.

To znamená, že J.Cook sa v podstate stal obeťou domobrany pred agresívnymi a zlostnými civilizátormi. V.S.Vysockij, ako narkotizovaný, a preto aj zvrátene chápajúci biorobot so svojim abstraktným humanizmom (mnohí z jeho fanúšikov ho šíria posledných 20 rokov), slovami piesne zasvätenej tejto udalosti „Prečo domorodci zjedli Cooka?... mlčí veda“: «šmaril (kameň*), PODLIAK – a nieto Cooka», — ňou samotnou aj prejavil, svoju pokornosť a solidárnosť rovnakej civilizátorskej misii, ku ktorej patril aj zjedený J.Cook.

Každopádne, uvedené príklady sa vzťahujú k osobnému kontaktu zástupcov rôznych kultúr. No v histórii dnešnej civilizácie sa odohral aj vznik jednej spomedzi regionálnych civilizácií, ktorý sa stal pamätným aj pre ostatné regionálne civilizácie. Reč ide o Koranickej civilizácii, v ktorej toho človeka, ktorý uskutočnil túto civilizátorskú misiu tiež spomínajú s vďačnosťou a hlbokou úctou. Pritom treba mať na pamäti, že Mohamed realizoval svoju civilizátorskú misiu bez tajností, v každom prípade presne nazýval, čo je to Dobro, a čo – Zlo v konkrétnych situáciách života spoločnosti.

Inými slovami – on uskutočňoval civilizátorskú misiu, odlišnú od tej, v ktorej sa „rasa pánov“ od Doby kamennej (neschopná k neskrývanému panovaniu nad otrokmi) snaží zrealizovať tajnú nadvládu, neviditeľnú pre tých, ktorým sa pokúšajú nanútiť otrocký údel. Realizáciu tejto civilizátorskej misie možno tiež vystopovať z doby pred potopou.

Dnes túto regionálnu civilizáciu Západ označil za globálnu hrozbu svojmu abstraktnému humanizmu. Preto túto doktrínu vykúpenia sveta rasou „pánov“-civilizátorov na osnove úžerníckeho monopolu ich biorobotov (ležiacu v základoch kultúry Západu), treba porovnať s ideovými základmi kultúry Koranickej regionálnej civilizácie.

Korán priamo poukazuje na CHYBNOSŤ existencie VNÚTROSOCIÁLNYCH HIERARCHIÍ „pánov“ a otrokov: «...dospejte k slovu zhodnému pre nás i pre vás, (...) aby jedni z nás nemenili druhých z nás v pánov okrem Boha» (Súra 3:57 [3:64*][^121]). «Boli ste na okraji priepasti ohňa, a On vás odtiaľ zachránil[^122]. Tak vám Boh objasňuje svoje znamenia, - možno že pôjdete cestou spravodlivosti! – a nech vznikne medzi vami občina, povzbudzujúca k dobru, nariaďujúca odobrené a držiaca od neodobriteľného. Tí – budú šťastliví» (Súra 3:99, 100 [3:103,104*] – priame karhanie abstraktného humanizmu). Z tohto možno pochopiť, že pre každého človeka môže byť pánom len Boh; všetci ostatní „páni“ si na seba berú príliš bez reálnych predpokladov, hoci sú aj dočasne tolerovaní...

Rovnako aj ten, kto si vyberá pánov okrem Boha, pácha (podľa Koránu) neodpustiteľnú chybu. Človek má len jedného pána – Najvyššieho Boha, Tvorcu a Všemocného.

Adekvátne je vnesené svetlo aj na otázku ohľadom kompetencie pred Bohom vykúpenia sveta „pánmi“-civilizátormi na osnove úžerníckeho monopolu.

Súra 2:

«v.275[274*]. Tí ktorí tratia svoj majetok nocou i dňom, tajne i verejne, - im patrí ich odmena u Pána; nemusia mať strach, a nebudú zarmútení!

v.276[275*]. Tí čo požierajú úroky, znovuvstanú iba takými, akým znuvuvstane ten, koho zráža satan svojim dotykom. To preto, že hovorili: „Veď obchod a úrok je to isté“ (v preklade Sablukova: „lichva – je to isté čo zisk pri obchode“). Ale Boh povolil obchod a zakázal úrok. Ku komu príde napomenutie od jeho Pána a ovládne sa, tomu sa odpustí, čo bolo predtým: o jeho skutkoch rozhodne Boh; a kto sa neovládne, tí sú obyvateľmi ohňa, oni v ňom večne žijú!

v.277[276*]. Boh ničí úrok a pestuje milodar (Sablukov: Boh sťahuje z užívania lichvu, no silu lichvy odovzdáva milodarom). V pravde, Boh nemá rád žiadneho neverného hriešnika.

v.[277*]. A tí čo uverili, a konali dobro, modlili sa a dávali očistenie, - im patrí ich odmena u Pána; nemusia mať strach, a nebudú zarmútení!

Korán tiež informuje, že Mojžišova misia vôbec nespočívala v tom, aby vytvorila za 40 rokov „sinajského pochodu“ plemeno biorobotov. Ale spočívala v tom, aby zachránila obete egyptského znacharstva pred biorobotizáciou, dajúc im pravé Zjavenie (Odhalenie Pravdy)*. Každopádne — títo ho odmietli niesť národom Zeme na základe svojej slobodnej vôle, následkom čoho sa sami stali obeťami zombírovania a nositeľmi zombírujúcej biblickej kultúry:

Súra 62:5. «Tí, ktorým bolo dané niesť Tóru, a oni ju neponiesli, sú podobní oslovi, ktorý nesie knihy. Ohavná je podoba ľudí, ktorí označili znamenia Boha za lož! Boh nesprevádza ľudí nečestných!»

Po tomto — tým, ktorí sa pridŕžajú názoru že Boh jestvuje[^123], sa ponúka možnosť zaujať postoj k nasledujúcej otázke: Odhalenie Pravého Boha sa prejavilo v Koráne? A či v Biblii? – len jedno alebo druhé, pretože v nich prezentované doktríny vybudovania globálnej civilizácie (v ktorých sa zjednotia všetci jednotlivci), — sú dve navzájom sa vylučujúce doktríny. Avšak aj tí, ktorí sa pridŕžajú názoru, že Boh nejestvuje, ako aj tí, ktorí tvrdia, že je, — po uvedených odstavcoch by sa mali tiež rozhodnúť, ktorú z dvoch globálnych doktrín spoločenského zriadenia by mali trvale podporovať svojou činnosťou v živote: v rodine, v práci, skrátka v spoločnosti.

Podľa nášho názoru, dokazovanie, že Korán sám o sebe predstavuje «satanské verše», je podobné tomu, ako sa o jeho pôvode vyjadril Salman Rushdie, — dielo je veľmi náročné: usvedčiť Korán v lživosti toho, čo sa v ňom tvrdí sa nám nepodarilo, no vďaka prečítanému v ňom sa mnohé v živote stalo jasnejším. Kresťanským cirkvám a Synagóge sa nepodarilo preukázať lživosť Koránu ani behom 1 300 rokov. O to viac treba sústrediť pozornosť na to, že všetci bohoslovci aj svätí všetkých cirkví sa vyhli nedogmatickému preskúmaniu Koránu, a dokazovali tak jeho neplatnosť na osnove mlčanlivého priznávania dogiem svojho vlastného vieroučenia – ako absolútnej pravdy.

V súvislosti s týmto uvedieme úryvky z poznámok v „Knihe o Koráne“ L.I.Klimoviča (М., 1988) na str. 112:

«V roku 1932 teoretický časopis Vatikánu “Civilta Cattolica” vytlačil v piatich číslach 4 anonymné články, porovnávajúce kresťanstvo a islam. V druhom z nich „Islam a kresťanstvo z pohľadu božieho zjavenia“ – je Korán označený za zhoršenú verziu Evanjelia, a prorok je charakterizovaný „nie ako zakladateľ nového náboženstva, ale ako obnoviteľ dávnej viery patriarchov a Evanjelia Ježiša Krista (“Civilta Cattolica”, 1932, 6, VIII, p. 242 — 244). (Podrobnejšie, viď: E.Beljajev “Vatikán a Islam” /prístup a ciele súčasnej katolíckej „islamskej štúdie“/, “Antireligioznik”, 1932, № 23 — 24, str. 6—9)».

No ak Vatikán sám priznáva v jednom zo svojich vydaní, že Mohamed je obnoviteľ dávnej viery patriarchov a Dobrej zvesti[^124] Ježiša Krista, tak tým samotným on priznáva, že historicky reálne kresťanstvo je vybudované na prekrútení dávnej viery patriarchov a pravdivého Odhalenia, daného skrz Ježiša Krista Zhora, keďže opísané v Koráne je z väčšej časti nezlučiteľné s biblickou vieroukou a jej sociologickou doktrínou.

V Koráne je predpovedaná aj záchrana ľudstva od „islamského fundamentalizmu“[^125], založená na jasnom a jednoznačne presnom výklade Koránu a histórie. Z neho aj obyčajnému pracantovi, ako aj „vládnucej“ inteligencií moslimského sveta musí byť zjavné, že fanatický „islamsky fundamentalizmus“ je odpadlíctvo od Islamu a Koranického učenia.

Súra 4:96 [4:94*] «Ó vy, ktorí ste uverili! Keď vyrážate po ceste Boha, tak rozpoznávajte a nehovorte tomu, kto vám ponúkne mier: „Ty si neveriaci“, - domáhajúc sa tak pominuteľností[^126] života blížnych. Veď Boh má korisť hojnú. Takýto ste boli predtým, no Boh vám preukázal milosť. Ale vy rozpoznávajte: Podľa pravdy, Bohu je známe to, čo robíte!»

Inými slovami, vlastnú posadnutosť, sklon k mamonárstvu a zlomyseľnosť netreba ospravedlňovať odkazovaním sa na prikázania milostivého a milosrdného Boha šíriť Islam[^127] medzi národmi Zeme.

Súra 3:57 [3:64*] «Povedz: „Ó majitelia písma![^128] Dospejte k slovu zhodnému pre nás i pre vás, aby sme sa neklaňali nikomu okrem Boha, neprisudzovali k Nemu žiadnych druhov, a aby niektorí z nás nerobili z iných pánov popri Bohu“».

Súra 58:21 «Boh napísal: “Zvíťazím Ja a Moji poslovia!”»

Posledné, napríklad, je priamym upozornením psychických trockistov a ich šéfov o zavŕšení globálneho historického procesu úplným a nezvratným krachom biblickej doktríny a trockistického scenára svetovej „socialistickej revolúcie“ so všetkými jeho možnými následnými doplneniami a spresneniami.

Avšak z celého Koranického učenia možno pochopiť, že všetci tí, čo úprimne veria Bohu, — sa nesmú na smrť biť a hádať pre prospech niektorého z adeptov na globálnu nadvládu nad všetkými ľuďmi, ale pochopiť a vytvárať milosť Najvyššieho, ktorá už v ich pozemskom živote je obrátená ku každému, kto ju len sám neodstrkuje slepotou, vášňami, pýchou alebo bezmyšlienkovitým dodržiavaním pozemských písaných alebo nepísaných dogiem. A oslovenia typu „pane“, „excelencia“, „vládca“ musia byť odstránené, ako ničiace ľudskú dôstojnosť na oboch stranách (u tých, čo ich vyslovujú i u tých, čo ich prijímajú); a tiež ničiace jednotu lexiky a zmyslu (teda textu a podtextu) pri ich formálnom používaní v súlade s normami otrokársko-nevoľníckej etiky, ešte stále sa vyskytujúce v súčasnej spoločnosti. No Koranické učenie nenúti nikoho konať v živote proti jeho presvedčeniam, vrátane neveriacich:

«Niet donútenia v relígii[^129]. Už jasne dominuje cesta čestnosti pred omylom. Kto neverí v modloslužbu a verí v Boha, ten sa chytil spoľahlivej opory, ktorá sa nerozbije. Vskutku, Boh je počujúci a znajúci!» — (Súra 2:257 [2:256*]). «Povedz tým, čo neveria: „Tvorte podľa svojich možností, My tiež konáme! Vyčkávajte, My tiež vyčkávame!“» — (Súra 11:122 [121,122*]). «On je ten, ktorý poslal Svojho posla s cestou čestnosti a relígiou pravdy, aby ju zviditeľnil nad každou relígiou, aj keby to uctievačom mnohobožstva bolo na zlosť » (Súra 9:33).

Nakoľko neveriaci sa nie vždy dobre znesú s veriacimi, tak veriacim sa dodatočne vraví: «No, nebojte sa ľudí, ale bojte sa Mňa! A nekupujte za Moje znamenia veci ničotné![^130] A kto nesúdi podľa toho, čo zoslal Boh, to sú neveriaci» (Súra 5:48) [5:44*].

Okrem toho Korán opakovane odmieta biblické tvrdenia o «kniežati tohto sveta», teda akúkoľvek REÁLNU moc satana nad ľuďmi v tomto svete (14:26,27 [14:22*]; 15:39,43; 17:67 [17:65*]; 16:101,102 [16:99,100*]). A to je eticky správne zo strany Boha voči ľuďom, nenesúcim zodpovednosť za hriechy svojich predkov, ale dediacich životné okolnosti splodené ich predkami.

A to čo sa považuje za satanovu moc na svetom, je v súlade s informáciou z Koránu — dobrovoľné pritakávanie (samozvedených ľudí) satanovi. V jeho základoch leží zvolenie si človekom za svojho boha svoje vášne (to znamená podriadenie rozumu svojim inštinktom a sociálne podmieneným komplexom; citeľným pôžitkom; pýche, démonicky velebiacej indivíduum nad spoločnosťou a Božími znameniami) a ignorantská NEVŠÍMAVOSŤ k rôznym druhom Božích znamení.

Ak si nebudeme zakrývať oči, tak Biblia nie je len nezmyselnou hromadou vyjadrení k tým či oným otázkam, ktoré jej len tak sami od seba, bez akéhokoľvek úmyslu zo všetkých strán, podsúvajú prívržencov rasistickej doktríny vybudovania globálnej „elitárno“-nevoľníckej civilizácie. Úmysel tu bol. A korporatívny pokus realizovať tento úmysel sa sleduje počas celej histórie dnešnej civilizácie, od momentu vytvorenia v nej prvých regionálnych civilizácií.

V tomto úmysle sa odráža démonický typ psychiky istej časti jedincov, realizujúcich program obnovy normálneho (v ich chápaní) obrazu života civilizácie po katastrofe, ktorá zničila predchádzajúcu globálnu civilizáciu Zeme.