3. Diogenes: „Hľadám človeka...”

Smutné dedičstvo Atlantídy · перевод (Slovenský) · раздел 6 из 10

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

3. Diogenes: „Hľadám človeka...”

Mnohým je známa legenda o gréckom filozofovi Diogenovi (približne 400–325 pred n.l.), ktorý, ako tvrdí legenda, žil v sude. Cez deň chodil s lampášom a na otázku „načo je mu lampáš cez deň?“, odpovedal krátko: „Hľadám človeka...“[^84]

Táto legenda putuje stáročiami z učebnice do učebnice, avšak aj k dnešnému dňu mnohí z tých čo o Diogenovi počuli, ho vnímajú ako „mestského blázna“ starovekej Synópy. Podobne ako začiatkom tohto storočia obyvatelia Kalugy, zaborení každý v svojej záhrade, mali za „mestského blázna“ K.E.Ciolkovského. No Diogenes vyšiel so skutočne dôležitou otázkou v živote spoločenstva, pričom odpoveď na túto otázku umožňuje pochopiť aj to, prečo mnohonásobné výzvy «Ľudia!!! Buďte ostražití: s mlčanlivým súhlasom ľahostajných sa uskutočňujú tie najhoršie zločiny» ostávali bez odozvy, akoby ich ani nebolo.

Jej podstata spočíva v tom, že správanie sa príslušníka biologického druhu nazývaného dnes, občas bez zjavných príčin v správaní väčšiny predstaviteľov rovnakého druhu, Človek Rozumný, sa tvorí na základe vzájomného pôsobenia:

vrodených inštinktov a nepodmienených reflexov;
bezmyšlienkovitého automatického vykonávania návykov a vypestovaných reflexov správania v podnecujúcich situáciách – rozdrážditeľoch;
rozumného (primeraného) vypracovania svojho správania na osnove zapamätanej informácie, ktorá sa znova objavila;
intuície (presahujúcej hranice inštinktov aj rozumu), ktorej odporúčania môžu byť v konečnom dôsledku rozumom pochopené.

Hoci v ľudskej psychike sú tak či onak prítomné všetky, tak u rôznych ľudí tieto komponenty reagujú medzi sebou odlišným spôsobom. V závislosti od toho, ako sú tieto komponenty v psychike jednotlivca hierarchicky zorganizované, môžeme hovoriť o stroji psychiky (štruktúre psychiky) každého z nich. Možno odhaliť nasledujúce rozdiely v organizácii – v stroji psychiky jednotlivcov:

Sú osoby, ktorých správanie je podriadené inštinktom, a rozum obsluhuje predovšetkým inštinktívne potreby a pokúša sa prispôsobiť tejto službe aj intuíciu.

Sú osoby, ktorých rozum posluhuje inštinktom, no ktorí systematicky odmietajú svoje intuitívne vhľady - vnuknutia, alebo celkovo postrádajú intuíciu.

Sú osoby, ktorých rozum nie je nevoľníkom inštinktov, no opitý svojou nezávislosťou na nich, odmieta aj intuitívne vhľady, alebo osoby, ktoré nimi vôbec nedisponujú.

Sú osoby, opíjajúce sa sebou, a pokúšajú sa prispôsobiť si aj intuíciu k tomu, aby slúžila ich túžbam, podmieneným jak inštinktami, tak aj sociálnymi komplexmi.

Sú osoby, ktorých rozum sa pri svojom rozvoji opiera o inštinkty, no ktoré tiež načúvajú intuícii a stroja svoje správanie na jej osnove.

No aj toto ešte nie je všetko. Jednotlivci, tvoriaci spoločnosť a jej podskupiny, zvyčajne plodia kolektívnu psychickú činnosť, a táto kolektívna psychická činnosť môže mať všeobecne celkovo dva typy:

V prvom prípade sa k chybám vykonaným jednou osobou, pribaľujú aj chyby vykonané druhými osobami. Balvan množstva chýb v ich kolektívnej činnosti rastie a utláča spoločnosť do tej doby, pokiaľ táto pod ich tlakom nezhynie, alebo kým spoločnosť nezačne plodiť kolektívnu psychickú činnosť druhého typu.
V druhom prípade chyby vykonané jednou osobou sa priebežne odstraňujú a kompenzujú inými, pritom ale každý dbá na to, aby sám páchal menšie množstvo chýb a pomáha druhým vyhnúť sa rovnakým chybám, aby tak nebol každý zaťažovaný odstraňovaním ich následkov.

No okrem tohto, sa jednotlivci môžu odlišovať aj podľa vzájomného vzťahu ich individuálnej psychiky a nimi plodenej kolektívnej psychiky. Pritom je jednotlivec:

Buď podriadený kolektívnej psychickej činnosti, vtedy ide o – stádovitosť;
Alebo je slobodným spoluúčastníkom kolektívnej psychickej činnosti, pritom vo vzťahu k jednej stádovitosti môže prípadne vystupovať ako pastier, no sám je neslobodný v nejakej inej úlohe.

Tiež treba mať na pamäti, že aj „stádovitosť“ rovnako ako „kolektívna sloboda“, v závislosti od charakteru informačných procesov v nich, môžu plodiť jak „lavínu nešťastí a chýb“, tak aj určité bezchybné fungovanie kolektívu ako celku[^85].

To znamená, že teoretické poznatky a osvojené praktické zručnosti (teoreticky formalizované aj neformalizované) – sú len doplnkom k stroju psychiky jednotlivca.

Inými slovami, vesmírna hodnota, dôstojnosť v ňom prítomného človeka sa neodráža v jeho vzdelaní, poznatkoch a zručnostiach, ale v konkrétnom stroji psychiky a jeho stabilite pod účinkom životných situácií.

Okrem toho, zatiaľ čo mnohí jednotlivci počas celého svojho života zotrvávajú pri jednom konkrétnom stroji ich psychiky, mnohí ostatní v priebehu života menia stroj svojej psychiky nezvratne a nie jedenkrát; taktiež je veľa tých, ktorých stroj psychiky sa mení neraz, avšak vratne, dokonca v priebehu jedného dňa, nieto ešte v priebehu ich života.

Rovnako rozmanité je aj plodenie kolektívnej psychiky množstvom jednotlivcov: sú jedinci, ktorých vklad do kolektívnej psychiky smeruje vždy len k tomu, aby ju premenili na „lavínu chýb a nešťastí“ nezávisle od ich vlastnej vôle a zámerov; sú jedinci, ktorí sa vždy snažia podporiť harmóniu bez chýb; sú jedinci, ktorým je blízke jedno aj druhé – a to v závislosti od ich aktuálnej nálady, vonkajších okolností, prípadne personálnej zostavy, ktorá tvorí ich okolie.

Exitujú dva uhly pohľadu:

jeden tvrdí, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, bez ohľadu na okolnosti ich pôvodu, či úspechov v oblasti osobnostného rozvoja – sú ľuďmi;
druhý tvrdí, že ako ľudia sú a konajú iba tí, ktorí disponujú určitými konkrétnymi vlastnosťami, napr.: pôvodom od predkov, vrodenými vlastnosťami, osvojenými zručnosťami a poznatkami a pod. A všetci ostatní, ktorí týmto nedisponujú, sa ľuďmi nestali.

Druhý uhol pohľadu, hoc pre mnohých je aj neprijateľný, má každopádne pod sebou reálne základy, ktoré nemožno v živote ani osobnom styku ignorovať, a tým viac v politike, od ktorej závisí život mnohých pokolení.

Ak chceme odhaliť stroj psychiky jednotlivca vo vyššie opísanom zmysle tohto termínu, a v každom z množstva prv preskúmaných variant, tak pod tlakom zistených okolností bude najprv potrebné vzdať sa názoru, že všetci jedinci druhu Človek rozumný, sa už len faktom svojej príslušnosti k biologickému druhu – stali Človekom.

Ale aby sme si v zatemnení mysle nezlomili väzy pri odopieraní ľudskej dôstojnosti kohokoľvek, tak pri druhom uhle pohľadu je tiež potrebné si všetko konkrétne a presne zadefinovať. V prvom rade je nutné povedať, že odopieranie ľudskej dôstojnosti na základe pôvodu od určitých predkov, poznatkov a zručností osvojených v živote sa historicky nepotvrdilo.

Kastový systém, ktorý akoby určoval mieru ľudskej dôstojnosti všetkých jednotlivcov v spoločnosti, sa zrútil dokonca aj vtedy, ak niekto spočiatku správne rozdelil ľudí do kást v závislosti od stroja psychiky, schopností, zručností a ďalším osobným vlastnostiam. No v rodinách vyšších kást sa rodili aj tí, ktorí si neboli schopní osvojiť sebadisciplínu, zručnosti a poznatky, nevyhnutné pre činnosť v spoločenstve; vyrástli tak, že nedisponovali osobnostnými vlastnosťami, ktoré boli občas osnovou kastového delenia; a v rodinách nižších kást sa rodili aj takí, čo disponovali osobnými kvalitami, považovanými za neoddeliteľnú vlastnosť vyšších kást; rodili sa aj tí, ktorí si vedeli osvojiť „vyššie“ poznatky a zručnosti, komu však toto „vyššie“ kasty neumožňovali, odopierajúc im toto právo na základe ich pôvodu. Svojou podstatou sa kasty premiešali, no formou sa štruktúra kást zachovala, a „nastúpila Kali-Yuga“.

Podobným spôsobom sa potom zrútil aj otrokársky a stavovský systém, kde neexistovali nepriechodné kastové hranice, kde stavovské hranice boli priepustné aspoň v štatistickom zmysle: to znamená že bolo všeobecné pravidlo, no existovali aj viac-menej mnohonásobné výnimky z neho.

V priebehu celej histórie predstavitelia prostého ľudu neraz a prakticky všade ukazovali „lepším ľuďom“ (utláčajúcim prostý ľud), že oni tiež nie sú na zahodenie a lepšie než aristokrati vedia robiť prakticky všetko:

bojovať – Spartakus, S.T.Razin, J.I.Pugačov, S.O.Makarov, M.V.Frunze, G.K.Žukov a mnohí ďalší; robiť vedu – M.V.Lomonosov, J.C.Maxwell, T.A.Edison; tvoriť umelecké diela – I.J.Repin, S.A.Jesenin, G.V.Sviridov; tvoriť veľkú politiku – A.D.Meňšikov, A.Hitler, V.M.Molotov, L.M.Kaganovič.

Nech by sa už hocikto akokoľvek staval k vymenovaným (ale aj mnohým ďalším) predstaviteľom prostého ľudu po ich ľudskej stránke, považujúc jedných za synov pekiel a druhých za najlepších predstaviteľov ich národa, – no v oblasti svojej činnosti oni konali prinajmenšom nie horšie, než predstavitelia „elít“ ich doby. Z druhej strany, ak sa pozrieme do kroník, opisujúcich diela „znamenitých predstaviteľov elít“ (ktorí plnosť ľudskej dôstojnosti priznávali vždy len sebe), tak mnohí z jej predstaviteľov nastvárali toľko ohavností, že hovoriť o ich ľudskej dôstojnosti nepripadá ani v úvahu.

Ak sa bližšie pozrieme na organizáciu psychiky jednotlivca a jeho účasť v kolektívnej psychike, tak mnohé v tejto problematike sa bude javiť veľmi špecificky. Dospelí, bez ohľadu na ich pôvod, disponujú vrodenými aj kultúrne podmienenými zložkami psychiky. Obe zložky sa prejavujú v správaní jednotlivca. Pritom u rôznych jednotlivcov a v rôznych časových intervaloch môže byť ich správanie podriadené buď inštinktom, alebo sociálne podmienených návykom (podobne ako u inštinktov, aj tieto tvoria bezmyšlienkovité automatizmy správania), alebo racionálnemu tvorivému svetonázoru každého, alebo vychádzajúcej za rámec nášho chápania: vlastnej intuícii; vedeniu Zhora, alebo posadnutosti (v inkvizítorskom zmysle slova).

Pri tom je zjavné, že inštinkty, rozum a intuícia – sú javy rôznej hierarchickej úrovne v organizácií ľudského správania na základe a v chode jeho psychickej činnosti.

Podľa nášho názoru – pre Človečí stroj psychiky – je prirodzené, ak sú vrodené reflexy a inštinkty základom, na ktorom sa ďalej vytvára tvorivé racionálne správanie; je prirodzené, keď intuícia poskytuje informáciu, ktorú možno pochopiť prostredníctvom intelektuálnej činnosti; je prirodzené, keď v prúde „intuitívneho vedenia všeobecne“[^86] sa vyčleňujú zložky, v ktorých sa odrážajú:

Informačné prúdy, splodené podvedomými úrovňami psychiky samotného jednotlivca;
Prúdy splodené kolektívnou psychickou činnosťou;
Rôzne druhy vonkajších mámení, s cieľom prekrútiť alebo podriadiť si slobodnú vôľu človeka
Božie vedenie Duchom Svätým.

V ideálnom prípade človek musí byť slobodný od posadnutosti (inými entitami a stádovitosťou v kolektívnej psychike), a všetko ostatné – inštinkty, návyky, rozum a intuícia – musí v jeho psychike zotrvávať vo vzájomnej harmónii a napomáhať jedno druhému v zabezpečení takého správania človeka v živote, aby nevznikali konflikty s Vyšším zámerom[^87]**. Ináč povedané, človečí typ stroja psychiky – to je diktatúra svedomia pri vedomej viere (**dôvere) Bohu.

A tak, ak rozum odmieta intuíciu, alebo iba nevoľnícky slúži inštinktom, potom nejde o Človečí ale o zvierací typ stroja psychiky. Aj v tejto práci slová ako „zvierací stroj psychiky“ netreba vnímať ako nadávku, ale v nasledovnom zmysle: zvrchovanosť vrodených živočíšnych inštinktov a nepodmienených reflexov spoločne s návykmi správania (prebratými z kultúry spoločnosti a bezducho vykonávanými v životných situáciách - svojim spôsobom analógia drezúry), nad všetkými ostatnými zložkami psychiky toho, komu je Zhora predurčené byť Človekom Rozumným.

Pritom treba mať na pamäti, že aj pri zvieracom stroji psychiky môže byť intelekt vysoko vyvinutý, a jeho nositeľ môže byť znamenitým profesionálom v tej či onej pracovnej oblasti civilizácie[^88] (vrátane mágie), pričom v podstate nie je Človekom.

Existuje tiež stroj psychiky typu biorobot-zombi, postavený na osnove bionositeľa druhu Človek Rozumný, ktorý sa však od Človečieho stroja psychiky odlišuje tým, že tu sa v správaní (z rôznych príčin, ako vonkajších, tak aj subjektívnych) vytráca vlastná sloboda pri narábaní s informáciou (ako jedna zo zložiek slobody vôle), následkom čoho jednotlivec pod vplyvom náležitých okolností – spúšťačov iba odpracováva program správania[^89], vštepený do jeho psychiky, prípadne nie je v stave zmariť vonkajšiu aktivizáciu pre neho typických zručností a vlastností – inými jednotlivcami alebo kolektívmi podľa ich svojvôle.

Okrem toho, zombírujúce programy môžu byť v správaní jednotlivca hierarchicky významnejšie než vrodené inštinkty, následkom čoho, z jednej strany zombie v určitých situáciách neprejavuje inštinktívno-živočíšne reakcie na situačné spúšťače, a pôsobí ako človek (čo i odlišuje zombie-biorobotov od nositeľov čisto zvieracieho stroja psychiky, ktorí sa ani len nepokúšajú potláčať zvrchovanosť živočíšneho vedenia); z druhej strany je v zombie psychike možný konflikt medzi behaviorálnymi programami inštinktov a zombie programami správania, a tiež medzi rôznymi zombie programami správania.

Tiež pomerne často možno vidieť, ako sa rozum a vôľa, získajúc kontrolu nad inštinktami a programami správania, sformovanými tradíciou, sebapovyšujú a pokúšajú sa podriadiť si, či popierať intuitívne hodnotenia, a dokonca úplne vytesňujú intuíciu z psychiky a odmietajú Boží zámer v prúde „všeobecnej intuície“, následkom čoho sa jednotlivec stáva obeťou pre neho samého neprekonateľnej ohraničenosti a posadnutosti. To je vlastnosť – démonického stroja psychiky všeobecne.

Hlavnou podstatou démonizmu – je motivované (vedomé) alebo nemotivované (nevedomé) úsilie jednotlivca izolovať sa od Boha.

To znamená že démonizmus všeobecne – je oveľa širší fenomén než satanizmus, ak pod satanizmom chápeme úmyselný vstup do hierarchie démonických entít, cieľavedomo odporujúcich Božiemu zámeru, a podriadenie sa tejto hierarchii. Démonizmus všeobecne, okrem satanizmu, zahrňuje aj individuálny démonizmus (zvyčajne sa sám nazýva individualizmom), ktorý môže byť tak zlomyseľným, ako aj mysleným dobre (vo všednom chápaní dobra a zla); a tiež zahrňuje aj kolektívny démonizmus typu Laodicejskej cirkvi[^90] («nie si ani studený, ani horúci, ale vlažný», “neutralita”, «ja nič ja muzikant»). No vo všetkých prípadoch problémy démonizmu pramenia z jeho sebaistého presvedčenia o vlastnej sebestačnosti a samotná podstata spočíva v odmietaní démonizmom Božieho zámeru a Jeho Všemocnosti, následkom čoho je ale jeho vlastná obmedzenosť, vyvolávajúca u prívržencov démonizmu nepredvídateľné následky – vtedy, keď ciele démonizmu nezapadajú do Vyššieho Predurčenia, ktoré sa vždy nevyhnutne a v plnosti realizuje a zároveň odstraňuje a zastavuje všetko, čo mu je cudzie, keď príde čas.

To že časť démonických bytostí vytvára hierarchie, z ktorých hlavnou je otvorený satanizmus, a určitá časť démonických bytostí koná individuálne – to je druhotným javom, pokiaľ ide o osobnú ľahostajnosť a neurčitý postoj k Vyššiemu predurčeniu či nespokojnosť s Bohom a Jeho Zámerom.

Všetky inštinkty, reflexy, návyky a vášne v správaní nositeľov zvieracieho stroja psychiky a stroja psychiky zombie pracujú podvedome a automaticky pri kontakte jednotlivca s náležitými vonkajšími podnetmi – situáciami; no v mnohých situáciách aj démonizmus v dôsledku svojej uzavretosti a ohraničenosti skĺzava v správaní sa na úroveň zombie alebo zvieraťa.

Aj keď každý, kto sa narodil pod biologickým druhom Človek Rozumný má otvorenú možnosť stať sa skutočným Človekom, pomerne často môžeme pozorovať, ako sa rozum stáva nevoľníkom a obsluhuje živočíšne inštinkty človeka; alebo ako sa rozumová činnosť sebapovyšuje a pokúša sa negovať intuitívne hodnotenia, ba dokonca úplne vytesniť intuíciu z psychiky; ako sa rozum podriadený inštinktom alebo samoľúbosti pokúša podriadiť si aj intuíciu; ako sa všetky spoločne snažia odmietať Vyšší zámer, následkom čoho sa stávajú obeťami nimi neprekonateľnej ohraničenosti a posadnutosti.

Tiež je možné vidieť aj to, ako určití jednotlivci podnikajú aktivity voči iným jednotlivcom s cieľom prevrátiť ich stroj psychiky smerom k zvieraciemu alebo „zombie“[^91], aby oni sami, alebo iní, mali možnosť parazitovať, zneužívajúc psychicky zmrzačených v úlohe „rozumných zvierat“ alebo robotov, po fyziologickej stránke veľmi podobných Človeku. Toto môže byť prejavom všetkých – nie človečích – typov stroja psychiky.

Okrem toho, a o tom sa sociológovia mále kedy zamýšľajú: inštinkty jedincov druhu Človek Rozumný sú ovplyvnené pohlavím a zvyčajne nesú programy zachovania druhu v následnosti pokolení. V dôsledku toho, ženské inštinkty sú orientované na starostlivosť o dieťa v prvotných štádiách jeho života, a žena pod ich prvenstvom v jej správaní je podriadená potrebám dieťaťa; inštinkty muža sú zamerané na starostlivosť o ženu a dieťa, v dôsledku čoho je muž psychologicky podriadený žene skrze inštinkty pohlavnej príťažlivosti (k nej)* a pod. Názor, že muž je ten aktívny v sexuálnych vzťahoch – je len ilúzia: u muža pohlavnú náklonnosť k sebe vzbudzuje žena; mužská reakcia – je opätovanie, druhá vec je potom, či žena príjme túto opätovanú náklonnosť alebo nie. Potreba prekonávať ženské odporovanie a neochotu prijať ňou vzbudenú inštinktívnu náklonnosť pri povrchnom preskúmaní javu splodila v spoločnosti názor o aktivite mužského pohlavia v sexuálnych vzťahoch.

V dôsledku takýchto špecifík prerozdelenia úloh reprodukcie druhu uprostred biosféry Zeme v následnosti pokolení medzi jedincami mužského a ženského pohlavia, pri kvantitatívnom prevládaní zvieracieho stroja psychiky – spoločnosť psychicky žije v matriarcháte bez ohľadu na to, že organizačne sa môže javiť ako typický patriarchát.

Kým takmer všetci žijú v zajatí inštinktov, starajúcich sa výlučne o pokračovanie rodu, potom pre väčšinu nie je charakteristické Milovať, hoci aj spoločnosť nazýva Láskou to, čo ňou nie je: Láska, na rozdiel od inštinktov a čarov-vábidiel (špeciálnych zombie programov), nezotročuje, ale dáva jedincovi slobodu voľby zodpovednosti a starostlivosti o všetkých, ktorých je človeku Zhora dané Milovať.

No inštinktívne vzájomné prepojenia („vzťahy“) – sú len jedným z druhov pripútanosti (závislosti)*, ktorá vzniká medzi jedincami a zbavuje ich slobody a bráni Láske. Keď prichádza láska, tak ona oslobodzuje od závislostí, spôsobených tak inštinktami ako aj návykmi a ďalšími sociálne podmienenými informačnými komplexmi. To ale neznamená, že bývalé vzťahy sa rušia; znamená to, že tieto získavajú nový kvalitatívny rozmer, nakoľko Láska má ciele aj princípy sama v sebe, následkom čoho človek prestane byť nevoľníkom rozmanitej emočnej podriadenosti od okolitých jedincov a nimi plodených situácií.

A tak, ak v spoločnosti panuje zvierací stroj psychiky, tak kultúra takejto spoločnosti predstavuje sama o sebe iba nadstavby a rozšírenia zvieracích inštinktov. Tvorivosť plodí nové formy a spôsoby uspokojovania jedných a tých istých zvieracích inštinktov. Pri panovaní stroja psychiky zombie rôzneho druhu, tvorivosť v spoločnosti je skôr raritou, a kultúra sa podobá navždy pevne ustanovenému verklíku - muzikálnej škatuľke (šablóne)*: znie možno aj krásne, ale bez ducha. Keďže inštinkty v sebe nesú krátkodobé programy správania; kultúra, ktorá určuje správanie zombie, nesie v sebe dlhodobé programy; a démonizmus, na osnove vôle a tvorivých snáh, dokáže v mnohých prípadoch prekonávať aj inštinkty aj automatické vykonávanie tradičných automatizmov zombie, — tak v rámci dlhodobých časových intervalov (v rámci života pokolenia) sa vykresľuje štatistika hierarchie podriadenosti psychologických typov: démonické osoby programujú správanie zombie; zombie „pasú“ jedincov so zvieracím strojom psychiky.

Ako sme už vraveli, stroj psychiky jednotlivca sa môže často meniť v priebehu života jednotlivca. Zmena stroja psychiky jednotlivca môže byť vratná aj nezvratná. Pri vratnej zmene stroja psychiky, táto sa môže meniť v závislosti od nálady a situácie aj niekoľko ráz za deň, nieto ešte v priebehu života. Tak, ako je každému Zhora dané stať sa Človekom podľa psychického zloženia stroja psychiky vo vyššie opísanom zmysle, tak určitá časť obyvateľstva v každej historickej epoche nezvratne prechádza na stroj psychiky Človeka, a cieľavedome napomáha všetkým ostatným pri ich premene na Človeka.

Spoločenský progres alebo regres je vyjadrený zmenou zložiek štatistiky nositeľov každého z opísaných (objektívne rôznorodých) typov stroja psychiky – a vôbec nie úspechom „materiálnej“ kultúry, umenia, štátneho zriadenia a im podobných, ľahko rozoznateľných demonštračných atribútov tej ktorej spoločnosti.

Hrubo povediac, psychické pozadie dnešnej civilizácie v priebehu celej jej histórie, je približne takéto: skrytý matriarchát pod diktátom zvieracích inštinktov a pod všeobecnou kontrolou démonických bytostí, opierajúcich sa pri svojej činnosti na pastierov-biorobotov.

Takéto stanovisko na podmienenosť dôstojnosti človeka strojom psychiky jednotlivca a jeho stability vedie k otázkam o vyhliadkach tých, ktorí sa ešte nestali Človekom v spomínanom chápaní a cítení zmyslu slova „Človek“: dokážu sa stať Človekom behom ich života? Dokážu sa stať Človekom ich deti? Dokážu sa stať Človekom všetci členovia spoločnosti, so zriedkavou štatistickou výnimkou postihnutých od narodenia? V závislosti na odpovediach (na tieto otázky) pri realizácií politiky v súlade s konkrétnymi odpoveďami (ako aj pri odmietnutí vytvoriť si názor na tieto otázky), vytvorí sa ten či onen systém života spoločnosti.

Despotizmus (ako jeden z prejavov démonizmu), sa tvári že on neignoruje tieto rozdiely v stroji psychiky jednotlivcov, a akoby práve preto sa snaží každému spravodlivo udeliť jeho sociálny status, t.j. práva a povinnosti v súlade s jeho reálnymi možnosťami. V skutočnosti je ale iba despotizmom a nie spravodlivosťou, pretože ignoruje inú dôležitejšiu vec, a to: keď sa stroj psychiky zmení, tak nie len vzdorovitý (v minulosti) jedinec začne hľadať východisko z tejto sociálnej ohrady, do ktorej ho despotizmus zahnal.

Abstraktný humanizmus ignoruje vymenované rozdielnosti v stroji psychiky jednotlivcov a tvrdí, že všetkým a „hneď teraz“ musia byť poskytnuté rovnaké práva, realizované v živote na základe toho, či iného chápania podstaty demokratických procedúr, dostupných všetkým. No v realite, pri pokusoch zrealizovať tento prístup v praxi spoločenského systému života množstva jednotlivcov, situácia sa stáva horšou než pri otvorenom despotizme. V tomto tvrdení nie je nič nové. Okrem toho, konzervatívci toto tvrdili abstraktným humanistom neustále: «Existujú ľudia, ktorí sa zmenia na hovädá, len čo sa s nimi začne jednať ako s ľuďmi», — V.O.Ključevskij.

Ničmenej, je dosť veľa jednotlivcov, ktorí by radi urobili niečo „hneď teraz“, a nevedia prekonať svoju netrpezlivosť. Následkom tejto netrpezlivosti sa púšťajú do činnosti, ktorej perspektívy neblahého zakončenia nevidia, nakoľko sú zahltení túžbou uskutočniť svoj dobrý úmysel „hneď teraz“, ignorujúc výstrahu: «Nezačínajte činnosť, ktorej zakončenie neleží vo Vašich rukách», — V.O.Ključevskij.

Ďalší zasa, uvidiac určitú viac-menej vzdialenú perspektívu, ktorej realizácia je celkom reálna (za predpokladu že sa k nej vybuduje cesta z reálnej prítomnosti), okamžite zanechajú prítomnosť a ženú sa ozlomkrky za perspektívou (vidinou budúcnosti)*, nebudujúc v reálnej prítomnosti nič pre jej uskutočnenie, alebo skúšajú na jej uskutočnenie použiť vyložene nevhodné prostriedky, pričom na posúdenie vhodnosti prostriedkov sa im nezdá potrebné “strácať čas*” (ako sa to zo začiatku prihodilo v Rusku pri terorizme dekabristov a neskôr marxistov)*, ospravedlňujúc to frázou: “na premýšľanie už je neskoro“ alebo „treba robiť aspoň niečo“. A čo také možno urobiť bez rozmýšľania?

No existujú aj takí, čo povzbudzujú všetkých dobromyseľných netrpezlivcov, za tým účelom, aby ich rukami zničili prítomnosť a zablokovali cesty k reálne možnej priaznivej perspektíve. Medzi takýchto sa radí aj M.S.Gorbačov, kedysi povzbudzujúci zlatokopov perestrojky slovami: «Perestrojka – to je ale neprebádaná cesta, súdruhovia!», — a nikto sa ho neodvážil zahriaknuť: «Nepoznáš brody – neskáč do vody! Povedzte mi prosím ale úprimne: „Vy ako hlava štátu – ste idiot, alebo nepriateľ národa?“»

Ľudia správajúci sa netrpezlivo, odmietajú ruskú národnú múdrosť vyjadrenú slovami: «Trpezlivosť a práca všetko zdolajú»[^92]. V Koráne je podmienenosť skutočnej mravnosti trpezlivosťou vyjadrená priamo:

«Dobro a zlo nie sú si rovné. Odstraňuj zlo tým, čo je lepšie <ako zlo>, a potom ten, kto je tvojim nepriateľom, stane sa tvojim blízkym priateľom. A nedosiahne to nikto, len ten, kto trpel <znášal>; nedosiahne to nikto, len držitelia veľkého dielu». — Súra[^93] 41:34, 35.

Na to isté poukázal aj Kristus:

«Kto chce ísť za Mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž, a nasleduje Ma...» — Marek, 8:34.

Netrpezlivci, ktorí nevenujú pozornosť a silu tomu, aby v sebe sformovali ozajstnú trpezlivosť a sebadisciplínu pri práci na realizácií dlhodobej perspektívy, stanú sa obeťami sebaklamu, keď ich netrpezlivosť budú podporovať ich ďalekozriví a trpezliví protivníci. Pritom ak ich protivníci pracujú na objektívne Zlo, potom nedisciplinovanosť a netrpezlivosť je priama cesta k posadnutosti, biorobotizácií. Okrem toho netreba zabúdať ani na démonické osobnosti.

Démonické osobnosti, — disponujúc (vedome či podvedome) prehnaným sebahodnotením, súc nositeľmi zvieracieho stroja psychiky, zombie psychiky alebo žijúci v svojvôli individualizmu (oslobodeného od zajatia inštinktov a zombie programov), — plodia agresívno-parazitický individualizmus, nárokujúci si na nadľudskú dôstojnosť uprostred ľudstva.

Majú sklon k vzájomnému hodnoteniu svojej hierarchickej dôležitosti a spochybňovaniu „znížených hodnotení“ (podľa ich názoru) od ostatných voči ním samotným. Medzi nimi sú tiež netrpezlivci, no sú tam aj ďalekozriví činní stratégovia, disponujúci mimoriadnou trpezlivosťou, nepovažujúci sa za priviazaných k vonkajšiemu sociálnemu času.

V spoločenstvách dnešnej globálnej civilizácie reálne existujú dobromyseľní netrpezlivci, ktorí prejavujúc tento špecifický druh pochabosti, sa zoskupujú do kŕdľov. Keď kŕdle takýchto netrpezlivcov (idúc hlavou proti múru) prídu k štátnej alebo inej moci nad spoločnosťou a začínajú realizovať svoj abstraktný humanizmus, tak tento sa následne premení na lavínu najrôznejšej zločinnosti, pretože rozdiely v stroji psychiky jednotlivcov predsa len reálne existujú. Tieto rozdielnosti v stroji psychiky plodia vzájomne sa vylučujúce chápania (každým z množstva jednotlivcov) konkrétneho dobra a konkrétneho zla, alebo absolútnu neprítomnosť presného chápania týchto vecí. To sa potom premieta do vnútrospoločenských konfliktov množstva antropoidných živočíchov - biorobotov-zombie, svojvoľných démonických individualistov, a tých, ktorým sa počas každej historickej éry podarilo stať sa Človekom - v súhrne tvoriacich spoločnosť[^94].

Tento druh konfliktov (spôsobených rozdielmi v správaní, v ktorom sa odráža každý z existujúcich strojov psychiky v spoločnosti), býva potláčaný alebo odstraňovaný inštitúciami spoločenského samoriadenia, a to rôznymi prostriedkami: «privolať sen», umelo vytvoriť záujmy (aktivitu)* pre znepriatelené strany mimo sféry konfliktu, fyzicky izolovať od spoločnosti alebo zlikvidovať jednu, prípadne viac strán, zúčastnených v konflikte.

Po odstránení obzvlášť krvavých následkov pokusu realizovať v praxi abstraktný humanizmus „hneď teraz“ v spoločnosti, ktorý ešte nedozrel do ľudskosti, — nasledujúce viac či menej despotické podržanie dosiahnutej dynamickej rovnováhy medzi spoločenskými skupinami, — nové pokolenia abstraktných humanistov nazývajú totalitarizmom, despotizmom, diktatúrou a podobnými „nepeknými slovami“. No ak sa im podarí znova dostať k moci, tak abstraktný humanizmus plodí ďalšiu v poradí katastrofu spoločenského systému, a spoločnosť, ak nezahynie v nej, tak po nejakom čase obnovuje «despotický poriadok», potláčajúci slobodu jedných alebo druhých spoločenských skupín: tried, stavov, klanov, a tiež slobodu samovyjadrenia sa v živote toho ktorého stroja psychiky[^95]. Takáto je približne periodicita celej minulej histórie (zhrnutej v kronikách), vo všetkých regiónoch planéty.