Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Smutné dedičstvo Atlantídy

2. Globálne scenáre

Smutné dedičstvo Atlantídy · перевод (Slovenský) · раздел 5 из 10

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

2. Globálne scenáre

Predstavitelia psychického trockizmu, konkrétne biblického v Západnej civilizácii, majú svoje plány do budúcnosti nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k celému zvyšku sveta. V súvislosti s týmto, bolo by pre prozápadné demokratické spoločenstvo v Rusku i zahraničí lepšie sa včas zamyslieť nad osudom, jak svojho „amerického sna“, tak aj nad svojim vlastným.

Ako sme už vraveli prv, marxizmus bol od začiatku náukou z dielne psychického trockizmu. Jeho cieľom bolo nahradiť divoký kapitalizmus polovice 19. storočia (zhubný vo vzťahu k biosfére Zeme) iným spoločenským zriadením, s výrazne menším kontrastom <u>v miere spotreby materiálnych výdobytkov</u>, pri porovnaní obrazu života „elity“ a prostého ľudu, jak v rámci regiónov planéty, tak aj pri porovnaní „elitárnych vyspelých krajín“ a „tých ostatných“ (bývalých kolónií).

Nový systém spoločenského zriadenia bol nazvaný „socializmus“, „komunizmus“. Tento hlásal ideály pravej a priamej vlády ľudu na základe činnosti rôznych druhov sovietov[^56].

Avšak marxistická náuka bola vytvorená tak (a zachováva si tento stav dodnes), aby reálne poznatky (na základe ktorých by soviety ľudových zástupcov mohli samostatne prijímať rozhodnutia, vedúce k realizácii vznešených cieľov, ktoré hlásala táto náuka) nebolo možné získať z písomných prác marxistov.

Následkom toho, reálne vládnutie muselo zostať ako obvykle v rukách mafie – vykladačov života na osnove marxizmu; a celá plnosť vnútrospoločenskej moci – u pánov tejto mafie, následníkov starovekých projektantov rasisticko-biblickej doktríny globálneho otrokárstva na finančno-úžerníckom základe.

Všetko toto sa malo realizovať v celosvetovom rozsahu, no v dôsledku Brestského mieru, tlmiaceho nárast revolučnej situácie v Európe, ostalo len sa ohraničiť rozsiahlym sociálnym experimentom „vybudovania socializmu v jednej separátnej krajine“. Avšak prvotný globálny plán bol vytvoriť spoločenský systém, približne taký, aký bol v ZSSR v období Chruščova a Brežneva, ktorého opis by znel asi takto:

Všetci ľudia sú si formálne a právne rovní, no v skutočnosti niektoré rodiny „svojou rovnosťou trochu prevyšujú“ tých ostatných. Všetky deti chodia do približne rovnakých škôlok, učia sa v tých istých školách podľa rovnakých učebných osnov, no akosi samo sebou dochádza k tomu, že medzi vyznamenanými je židov viac, než je ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je tento podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, medzi doktormi viac ako polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, sú potichu vyberaní z čísla dôstojných uchádzačov a vládnu, realizujúc „kolektívny manažment“ v súlade s „leninskými normami straníckeho života“ na osnove vedeckých odporúčaní, vypracovaných sionizovanou vedou.

Výber „dôstojných“ politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého psychického trockizmu priviedol ZSSR ku krachu, avšak ešte predtým výber politikov a ďalších manažérov J.V.Stalinom (snažiacim sa zabezpečiť nezávislosť ZSSR od zahraničného diktátu) priviedla krajinu k statusu «veľmoci № 2» a v dôsledku úspešného výberu odborníkov počas stalinizmu sme ako prví vstúpili do Vesmíru v rámci dnešnej globálnej civilizácie.

Prvý aj druhý výsledok politiky bol sprevádzaný jedným a tým istým marxistickým učením a vykladaním života na jeho osnove. To ale svedčí o tom, že každý z týchto výsledkov bol v skutočnosti podmienený príčinami ležiacimi mimo samotné marxisticko-leninského učenia: subjektívne svojvoľnou politikou selekcie, výberu a rozloženia kádrov. Inými slovami, pri Stalinovi sa realizoval výber akcieschopných manažérov a špecialistov; po Stalinovi zasa nekvalitných a nespôsobilých.

Po roku 1917 väčšina dospelého obyvateľstva proti marxizmu ako takému nielenže nevystupovala, ale chovala sa k nemu s úctou, každopádne však neprenikajúc do jeho podstaty. Marxizmus stál mimo akúkoľvek kritiku a nevzbudzoval záujem ani nespokojnosť nielen z dôvodu prenasledovania kritikov, ale aj preto, lebo pokým bola zabezpečená spokojnosť spotrebiteľov a rast výroby, väčšina obyvateľstva nemala dôvod pochybovať o správnosti marxistického učenia, ktoré akoby bolo zjavne potvrdzované spoločenskou praxou (v dialektickom materializme sa vraví, že kritériom správnosti všetkých teórií je potvrdenie teórie praxou) a ich každodenným životom: kultúrny a ekonomický pokrok bol realitou aj napriek všedným problémom, cítil ho každý.

A menšina, nespokojná celkovo s marxizmom (z rôznych dôvodov, predovšetkým kvôli (vlastným) „elitárnym“ ambíciám), nevypracovala žiadny svetonázor, alternatívny k Biblii a marxizmu, ktorý by bol pochopiteľný prostému národu[^57]. Následkom toho, že antimarxistická teoretická alternatíva niesla, buď otvorený kapitalistický charakter, alebo patrila zjavne pod kompetenciu psychiatrie, represie voči antimarxistom nevzbudzovali u väčšiny obyvateľstva súcit ani odpor (tým skôr v pracovných kolektívoch, kde do polovice 1960-tych rokov si mnohí ešte stále pamätali život a prácu do roku 1917).

Popritom väčšina uvažovala asi takto:

Konečne je v marxizme aj konkrétnosť. V poriadku, ja im nerozumiem, ale sovietski vedci ako Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter[^58] to chápu, náš Afanasjev tiež. Nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou, a ja zasa tou svojou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina máme dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu a z roka na rok všetci žijú lepšie. Stalin vyhlásil politiku plánovaného znižovania cien a ceny sa každým rokom znižujú. Ťažkosti ktoré nám zanechala minulosť (recidívy buržoáznej morálky, NÁSLEDKY DVOJNÁSOBNÉHO ROZBITIA HOSPODÁRSTVA VOJNAMI POČAS ŽIVOTA JEDNEJ GENERÁCIE, úklady a sabotáž nepriateľov a pod.) samozrejme existujú, no postupne sú prekonávané mierou spoločenského rozvoja. Osobité problémy u nás nie sú; a tí, čo hovoria že marxizmus klame, — to sú nepriatelia nášho systému a oni chcú uvrhnúť národy do chaosu minulých roztržiek[^59], obrať nás o všetko dobré, čo sme dosiahli vďaka marxisticko-leninskému učeniu a vláde strany...

Tak tomu bolo v celej sovietskej minulosti po zavŕšení občianskej vojny a predovšetkým po NEPe, hoci každá perióda sovietskej epochy mala vlastný svojráz. Teraz, ešte predtým ako predstavíme variant možnej (nie západno-demokratickej, nie kapitalistickej) budúcnosti, pozrieme sa na to, čo sa udialo v poslednom roku života Stalina.

V diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ Stalin predstavil iné chápanie socializmu a dal direktívu sovietskej ekonomickej vede: predovšetkým sa zrieknuť pojmového a terminologického aparátu marxizmu v politekonómii. Toto bol rozsudok smrti „železnej opone“ marxizmu ako takého, za ktorou sa skrývala reálna globálna moc nad spoločenstvami a národmi. Poukázanie Stalina na nevyhnutnosť vzdania sa pojmového a terminologického aparátu marxizmu znamená, že ak v procese skutočnej revízie marxizmu sa v spoločnosti rozvíja iný svetonázor, iná ekonomická veda, vystavaná na prakticky merateľných kategóriách, tak spoločnosť získava reálnu nezávislosť moci v národných sovietoch všetkých úrovní – voči pánom prastarého psychického trockizmu, a konkrétne jeho marxistickej modifikácie.

Aby k tomu neprišlo, reálny a prastarý psychický trockizmus následne likviduje Stalina a rozvíja globálnu kampaň na jeho dehonestáciu, v ktorej naňho zvaľuje svoje vlastné zločiny, ktoré sa reálne odohrali v období, keď J.V.Stalin bol v čele strany a štátu. V „slobodnom svete“ sa za všetky tieto roky (ako bezchybná alternatíva stalinizmu a kapitalizmu) popularizoval marxistický trockizmus[^60]. Popritom sa z knižníc ZSSR (a tiež vo väčšine socialistických krajín) odstraňujú všetky Stalinove diela. A v ZSSR sa navyše obyvateľstvo cieľavedome otupuje alkoholom a tabakom, aby sa narušila jeho genetika, a tým samotným aj znížila jeho duchovnosť. Po 30-tich rokoch mlčania sa začína v poradí ďalšia kampaň destalinizácie ZSSR a rozbitie zostatkov stalinského socializmu v štáte.

Predstavitelia aj zákulisní šéfovia prastarého psychického trockizmu nemôžu J.V.Stalinovi odpustiť dve veci:

Trockista A.N.Jakovlev sa vo svojej knihe „Pochopenie“ zmienil iba o druhom bode, kde boj mnohonárodného boľševizmu s biblickým rasizmom (vzhľadom na špecifickú štruktúru, ktorá je skutočne založená na židovskej kádrovej báze), označil za „rasizmus“. O prvom bode – o rozsudku smrti marxizmu, vynesenom boľševizmom pred desaťročiami, - A.N.Jakovlev mlčí, no požaduje vykorenenie nie marxistickej, ale boľševickej ideológie (hoc sa časom marxizmus a boľševizmus stotožňuje, no stále sa dôsledne mlčí o trockizme).

Predstavitelia prastarého psychického trockizmu (vo všetkých jeho ideologických podobách) nielenže by neodsúdili J.V.Stalina za vybudovanie socializmu v jednej separátnej krajine, ale dokonca by ho naveky kanonizovali ako veľkého marxistu (nebyť týchto dvoch „priestupkov“)*, nakoľko rozsiahly experiment v ZSSR bol pre nich užitočný ako osnova – pre prechod k spoločensko-ekonomickým premenám globálneho rozsahu. Ak sa pozrieme na tento experiment, ako už bolo naznačené prv, tak V TOM ČASE prebehol pomerne úspešne: väčšina obyvateľstva za „Minc-ami“, „Varga-mi“ a marxizmom všeobecne nespozorovalo ich skutočných šéfov, a tí jednotlivci, čo to prekukli, nedokázali vypracovať účinnú alternatívnu sociologickú teóriu. Hodnotiaci výrok „experiment prebehol úspešne“ sa zmenil na presný opak „sa zakončil krachom“ – iba vďaka vyvodeným záverom J.V.Stalina, na ktoré mu predstavitelia marxizmu nedali mandát: presne v tomto zmysle a z ich uhlu pohľadu je J.V.Stalin despotom a uzurpátorom moci (moci konceptuálnej, o čom ale vždy svorne mlčia).

Ak by J.V.Stalin neurobil závery podľa vlastného svedomia a slobodnej vôle, predstavitelia marxizmu by aj dnes ospravedlňovali likvidácie (čistky) v procesoch roku 1937 a ďalších procesov, vykonávané „idealistami a romantikmi revolúcie“, ktorí prehliadli zmenu éry: prechod z éry deštrukcie starého systému do éry vybudovania nového. Línia tohto typu propagandy (pozitívnej vo vzťahu k Stalinovi a jeho prívržencom), ktorej základ dali v 30-tych rokoch takí dejatelia západnej kultúry a humanisti ako Lion Feuchtwanger a G.B.Shaw, by pokračovala až do dnešných dní.

Pre prastarý psychický trockizmus je objektívnou vlastnosťou likvidovať tých jedincov, ktorí si nevšimli zmenu éry, a pokračujú v „novej“ ére aj naďalej robiť to, čo robili v tej „starej“. Predstavitelia reálneho psychického trockizmu a biblickej doktríny, ktorú mal marxizmus realizovať v nových historických podmienkach, však nevedia J.V.Stalinovi odpustiť iné – to o čom sme už hovorili vyššie:

No otvorene to povedať nemôžu, lebo takýmto priznaním by podporili dielo J.V.Stalina navzdory svojim vlastným cieľom. A priznať J.V.Stalina veľkým marxistom a postaviť jeho diela na jednu policu s klasikmi náuk tiež nemôžu, nakoľko v dielach Stalina (dokonca aj ranných), nie je ten istý marxizmus: tento je nezištne tvorivý[^62] a nedogmatický, nie taký, aký by oni potrebovali. Preto im zostáva len o Stalinovi klamať a zlorečiť na jeho adresu (čo mnohí hlupáci po nich opakujú ako papagáje), ponechajúc jeho diela úzkemu kruhu dôverných špecialistov za účelom vytvorenia historických mýtov, ktorými žije dav i „elita“.

Teraz možno prejsť k analýze tej možnej varianty budúcnosti, ktorú majú v pláne realizovať predstavitelia prastarého trockizmu. Predovšetkým treba vedieť, že na Západe marxizmus tiež stojí mimo kritiku, rovnako ako to bolo zaužívané v ZSSR. Kritizujú sa len jednotliví marxisti pre ich konkrétne chyby — buď ako zločinci alebo ako prekrúcači náuky, — avšak samotná náuka vždy stojí mimo kritiku.

Podobne v „Rasijskoj gazete“ („Ruských novinách“) z 31.augusta 1995 je opublikovaný článok: „Utopisti, národ búrlivý...“. V ňom sa informuje o 18. medzinárodnom kongrese historikov, ktorý sa konal v Kanade (Montreal). Na ňom sa rozprúdila horúca diskusia ohľadne prednášok Rusov a východoeurópanov:

«Západným marxistom a trockistom[^63] prítomným za „okrúhlym stolom“ sa nepáčili odkazy na kresťanské náboženstvo v prednáškach. Konkrétne sa ich dotkol výrok, že výsledkom odklonu od kresťanských hodnôt sa rozumov spoločnosti zmocňuje utópia. Ruských historikov obvinili zo spiatočníctva a tiež z toho, že sa snažia posunúť ručičku hodín o niekoľko storočí dozadu. Historici z Ruska a Východnej Európy boli solidárni v kritike marxizmu, čo sa tiež nepáčilo ich západným kolegom. (Medzinárodné kanadské rádio)».

V najprestížnejších univerzitách, kde sa kuje západná vládnuca „elita“ (ako povedal v jednej zo svojich publikácií S.Kara-Murza) sú kiosky s politickou literatúrou držané iba trockistami. Pochopiteľne si ju kupuje a číta určitá časť študentov a tiež profesorov, ktorí boli v minulosti rovnako študentmi. Ako raz povedal jeden z veľkých imperialistov 20. storočia – veľký nepriateľ Sovietskej moci:

«Ak človek v mladosti nie je revolucionárom, je gauner. Ak sa v starobe nestal konzervatívcom, je hlupák». Medzi mládežou (aj na „elitných“ univerzitách) je mnoho ľudí s „dobrými úmyslami“, následkom čoho sa inteligencia všeobecne počas desaťročí na Západe i Východe nabíja revolučným marxizmom v trockistickej interpretácii, a dokonca ak sa adaptuje na vyspelý kapitalizmus, tak pri určitých okolnostiach spoločenského života (ktoré sa dajú vytvoriť umelo a cielene) si môže pripomenúť svoju mladosť a chovať sa ako za starých čias.

Obraz Trockého bol vždy príťažlivým vo všetkých západných filmoch a vo väčšine publikácií o histórií Ruska: idealista[^64], rojko, romantik, výborný správca, organizátor, manažér; no sem-tam sa v niečom zmýlil, občas to prehnal, — to sa predsa stane každému; zradili ho jeho závistliví a falošní spolubojovníci; no ideálom odstránenia vykorisťovania človeka človekom a vytvoreniu spoločnosti kde sú ľudia slobodní, bol literarno-kinematografický Trockij verný „celý svoj život“. Ideály sú to predsa dobré, ktože by ich spochybňoval alebo sa hádal o nich s Trockým?

A približne rovnako vyzerajú v prozápadnej literatúre a filmoch aj „diabolsky vratký“ N.I.Bucharin (charakteristika, daná V.I.Leninom, priamo poukazujúca na posadnutosť) a ďalšie obete boja boľševizmu s „pravicovým“ i „ľavicovým“ psychickým trockizmom v komunistickom hnutí 20. storočia.

No tu si treba uvedomiť, že kinematografia spracováva na rozdiel od univerzít nie vládnucu „elitu“ ale oveľa širšie auditórium, pričom formuje jej vzťah k niektorým historickým javom a osobnostiam, a takýmto spôsobom vytvára obrazy, ktoré sú občas veľmi vzdialené od toho, čo sa reálne odohralo v dejinách.

Okrem toho všeobecná kríza kapitalizmu od čias zakladateľov marxizmu nikam nezmizla. Len sa vystupňovala: najmä v jej ekologickom prejave, dokonca, ak aj na moment zabudneme na vojny a rozvoj kriminality (vrátane tej štruktúrne organizovanej), kríza vedie ľudstvo k samozničeniu. Intelektuáli, abstraktní humanisti „Rímskeho klubu“ sa tiež držia tohto názoru. Mnohí veľkí finančníci s tým súhlasia tiež, odsudzujú kapitalizmus v jeho historicky vyskladanej podobe a chceli by určitým spôsobom zmeniť spoločnosť, v dôsledku čoho financujú výskum a aktivity v tejto oblasti (ako kedysi Savva Morozov).

Nech to nazveme akokoľvek, no GLOBÁLNY problém (v marxizme nazvaný «všeobecnou krízou kapitalizmu») vo všetkých jeho životných prejavoch – <u>každopádne treba riešiť</u>. V opačnom prípade ľudstvo neprežije.

Keď predstavitelia biblickej doktríny zvážili, že už ubehlo dostatočne veľa času na to, aby duch stalinizmu „vypáchol“ zo sovietskej spoločnosti – kde v podmienkach bahenného zahnívania „odmäku“, neskôr stagnácie a svinského krochkania prežranej „elity“ v hlavných mestách (minimálne v porovnaní s perifériou), vyrástli a nastúpili nové generácie dobromyseľných nechápajúcich – vtedy bol ZSSR zničený počas reforiem, ktoré zodpovedali cieľom Direktívy NSC[^65] USA 20/1 z 18. augusta 1948. Prebehlo to pokojne rukami vlastného obyvateľstva, ako sa to aj predpokladalo v menovanej direktíve o spôsobe vedenia psychologickej vojny proti ZSSR.

Štátny aj vojensko-ekonomický krach ZSSR odobral z programu dňa hrozbu vojenskej zrážky veľmocí a ich satelitov, ktorých predstavitelia máločo chápali v globálnom riadení, keďže vytvorili arzenál všeobecného mnohonásobného samozničenia, ktorý sa nehodil ani k napadnutiu, ani na ochranu niektorej z veľmocí.

Pritom treba dodať, že pôvodní organizátori perestrojky mali oveľa dlhodobejšie plány, než jej tzv. „architekt“ A.N.Jakovlev. Budovať západný kapitalizmus v celom ZSSR alebo len niektorých jeho častiach nemali vôbec v úmysle.

Ak si vezmeme knihu V.S.Pavlova[^66], „Utiekla šanca? Finančný kľúč k trhu“[^67], tak môžeme pochopiť, že tento človek, ktorý prešiel Štátnou plánovacou komisiou, Výborom pre ceny, Výborom pre štátnu štatistiku, Ministerstvom Financií, je doposiaľ zriedkavým špecialistom-praktikom v oblasti financií a makroekonomiky; špecialistom akých je vo svete málo. Okrem toho neprestajne hovorí, že on je profesionálom mimo politiky: t.j. jemu je jedno, pod akou ideológiou beží fungujúca ekonomika a aké spoločenské zriadenie ju sprevádza.

Ničmenej, pri realizácií politiky náboru a rozmiestňovania kádrov, objednávatelia perestrojky ho najprv zaraďujú do tímu Gorbačova, a potom ho pre nepotrebnosť splachujú do politickej kanalizácie spolu s GKČP.

Ako vyplýva z knihy V.S.Pavlova, jeho kvalifikácia, skúsenosti a poznatky, plne umožňovali (pri jeho vedení reforiem finančného i výrobno-spotrebiteľského systému) „skĺznuť“ do trhového kapitalizmu západného typu bez akýchkoľvek šokových terapií.

Ak by však po zavŕšení periódy reforiem v ZSSR a Rusku chceli skutočne vytvoriť občiansku spoločnosť, parlamentnú demokraciu popri viac-menej bezproblémovej trhovej ekonomike, potom by bolo treba si ušetriť V.S.Pavlova aj pre tím B.N.Jelcina, vyskladaný po GKČP. Avšak pre tím B.N.Jelcina si vybrali babrákov – E.T.Gajdara a A.B.Čubajsa, ktorých samotný národ znenávidel za to, že vohnali ekonomiku krajiny a jej regiónov do zdĺhavého úpadku a skazy.

Toto je ale osobnostný aspekt nerealizovaného vybudovania „vyspelého kapitalizmu“ v Rusku. Vedecko-metodologický aspekt spočíva v tom, že ak by skutočne mali v úmysle priviesť Rusko do lona západnej demokracie, tak hlavnými reformátormi v oblasti ekonomiky by sa stali stúpenci školy laureáta Nobelovej ceny V.Leontjeva.

Títo na rozdiel od „chicago boys“ (novopolitikov bez praxe, nabitých neživotaschopnou teóriou)*, hoc aj nevedia všetko v oblasti riadenia ekonomiky, no vedia minimálne to, že bilančná metóda medziodvetvovej analýzy neopisuje výmysly ani fatamorgány; vedia že medziodvetvové vzájomné prepojenia majú <u>ohraničené medze pružnosti</u> (v ktorých skutočne fungujú monetaristické metódy); vedia že za tieto medze sa monetarizmus púšťať nesmie, lebo inak zničí pomerne jemnú štatistiku výmeny tovarov a platieb, čo je ekvivalentné zničeniu makroekonomického systému vcelku (samo o sebe predstavujúceho mnohoodvetvový systém výroby a spotreby).

Pritom, ako už bolo ukázané prv, netreba čakať, že v roku 1998 sa kríza sama od seba (alebo úsilím „mladých reformátorov“) vstrebe. Bude sa držať dovtedy, kým obyvatelia Ruska znenávidia nielen osoby (stvárňujúce západnú demokraciu), ale aj celý tento typ spoločenského systému a západno-kapitalistickú ekonomiku. Po rozpade ZSSR a „páde“ Ruska, v ďalšej etape uskutočňovania globálneho scenára svetovej marxistickej revolúcie, na to, aby boli odstránené aj problémy s názvom «všeobecná kríza kapitalizmu», zákulisní šéfovia trockizmu budú ešte musieť rovnako nechať „padnúť“ aj Západ a neutralizovať Východ.

Potrebný potenciál k tomu je už vytvorený. Kolosálny dolárový dlh USA, tisícnásobne (v porovnaní s rokom 1930) nafúknutá burzová bublina „cenných“ papierov – to je nálož pod globálnym finančným systémom riadenia globálneho hospodárstva. USA to sú „MMM“[^68] globálneho rozsahu, ktorých valuta je istená produkciou a službami výlučne „vyspelých krajín“ na úkor expanzie vlastných pyramídových finančných štruktúr do „nevyspelých“ a zotročených krajín. Ak sa expanzia zastaví, pyramída krachne, rozsype sa a jej „cenné“ papiere stratia hodnotu.

V novinách „Pravda“ z 30. júla 1996 je opublikovaný článok „Americké dlhy – bomba pre svetovú ekonomiku“. V nej sa oznamuje, že oficiálny federálny dlh USA sa oceňuje na 4,6 biliónov dolárov. Podľa výpočtov Národnej rady daňových poplatníkov USA, ak sa zarátajú aj nekryté dlhopisy, tak celkový dlh je rovných 17 biliónov dolárov. To znamená, že na každého pracujúceho Američana vychádza dlh v sume 145 tis. dolárov. Každopádne, komu patrí suma tých 17 biliónov, o tom sa nehovorí, hoci je jasné, že suma patrí globálnej úžerníckej „elite“ a burzovej „elite“, stojacej aj nad USA. Očividne túto „elitu“ mali na mysli aj v doklade OSN v „Programe rozvoja“, opublikovanom 15. Júna 1996 agentúrou „Reuters“, v ktorom sa píše že celkovo 358 rodín - klanov miliardárov - má príjem, ktorý v dolárovom vyčíslení prevyšuje súčet príjmov 45 % populácie Zeme.

V tom istom čísle „Pravdy“ sa píše, že finančná situácia Kanady nie je o nič lepšia: na každého Kanaďana, vrátane detí a starcov pripadá takmer 30 tisíc dolárov dlhu.

«Ako sa vyjadril známy západný finančník James Goldsmith, v Európe sa „nahromadilo kritické množstvo na výbuch aj sociálneho prevratu, aj politickej nestability v globálnych rozmeroch“. Podľa jeho názoru aj „boľševická revolúcia roku 1917 sa bude javiť menej výraznou, než tento prevrat“».

Tento citovaný odstavec si vyžaduje komentár: jedna z firiem, zúčastňujúcich sa vo fixácii zlata (stanovovaní trhovej ceny na zlatých burzách) nosí ceduľku „Goldsmith“. Je možné, že autor uvedeného citátu má k nej priamy vzťah, nakoľko klanov „finančnej aristokracie“ nie je príliš veľa a sú najlepšie informované v otázkach globálneho riadenia. V dôsledku rozsahu svojej činnosti on rozpráva so znalosťou sociálnej i finančnej situácie na úrovni globálneho významu. Okrem toho, J.Goldsmith je komplicom G.Sorosa v niektorých globálnych špekuláciách. Druhá vec je to, či vyjadruje iba svoje znepokojenie pred nešťastím blížiacej sa sociálnej katastrofy (a sám je pritom vo sfére svojej činnosti len biorobotom, podvedome naprogramovaným na vytvorenie tohoto potenciálu celou západnou kultúrou a svojim sociálnym pôvodom), alebo či sa sám cielene zúčastňoval v jeho vytvorení, s cieľom globálnych sociálnych otrasov (a teraz skrz média a na pozadí všeobecných táranín pre dav, si ako zasvätenec iba vymieňa názor o stupni zrelosti tohoto potenciálu s druhými zasvätencami).

Skúšobné testy bomby pre svetovú ekonomiku boli vykonané na jeseň 1997 na aziatoch. A tak aktuálny globálny finančný výbuch možno vykonať v určený čas „Č“ (Ako to spraviť, je možné uvidieť na základe teórie podobnosti makroekonomických systémov, rozvinutej v antimarxisticej boľševickej Koncepcii spoločenskej bezpečnosti, ktorá vyzvala takú nespokojnosť trockistickej „Pravdy Pjať“, hlavne z tu opísaných dôvodov).

Po výbuchu bomby amerických dlhov Západ a Východ „padnú“ do veľkej depresie, popri ktorej sa depresia z roku 1929 a povojnové škody budú všetkým javiť ešte ako ozajstná prosperita. A práve tomuto globálnemu scenáru nasvedčujú prvé príznaky začiatku kampane diskreditácie USA, v úlohe čestného a morálne bezúhonného politického lídra ľudstva. 19. februára 1998 televízia prakticky vo všetkých krajinách sveta ukázala trapas, ktorý sa stal štátnej tajomníčke USA Madeleine Albright pri jej návšteve jednej z univerzít. Istý jeden mladý človek vstal a povedal že jej položí otázku, na ktorú nebude vedieť odpovedať. Pointa jeho otázky spočívala v tom, že nielen Irak narúša rezolúciu OSN, ale rovnako aj Turecko a Izrael, napriek tomu USA sa oborili iba na Irak. Odpoveď M.Albright neukázali.

Z tohto možno pochopiť, že nedodržiavanie Irakom rezolúcie OSN je len zámienkou, ktorá zakrýva skutočné príčiny a ciele USA. Neprimeraná vojenská aktivita USA voči Iraku (podrývajúca za podmienok opísaných študentom autoritu samotných USA) taktiež zapadá do trockistického scenára úmyselného vytvorenia globálnej krízy. „Nezávislé noviny“ (Nezavisimaja gazeta) zo 17. februára 1998 s podtitulkom „carte-blanche“ opublikovala článok A.Konovalova „Scenár globálneho konfliktu je celkom reálny. Stratila Amerika pud sebazáchovy?“, v ktorom sa analyzujú možnosti rozšírenia vojenských akcií na iné regióny spolu so sociálno-ekonomickými následkami týchto vojen. V tejto analýze sa zrodila téma posadnutosti:

«V súvislosti so sexuálnym škandálom okolo prezidenta Clintona časopis „Newsweek“ nedávno napísal: „Clinton je očividne niečím posadnutý. Ak sú ľudia posadnutí, oni nepremýšľajú nad následkami.“ Neviem pokiaľ ide o samotného Clintona, ale čoraz častejšie vidíme potvrdenie posadnutosti samotnej Ameriky a absenciu potrebného sebaovládania. Predtým to boli okolnosti, ktoré ich nútili sa kontrolovať. Azda by sa rozhodli USA pre silové akcie v Zálive, kým existoval ZSSR so svojim jadrovým potenciálom a ideologickou konfrontáciou? Dokonca v roku 1991, keď ideologická konfrontácia v podstate už neexistovala, USA pre svoju operáciu „púštna búrka“ zhromažďovali celosvetovú koalíciu. A teraz vyhlasujú, že už sú pripravení konať na vlastnú päsť».

Hoci aj A.Konovalov neanalyzuje, čím konkrétne sú USA a ich šéfovia posadnutí (a toto je to najpodstatnejšie pri posadnutostiach), no musí to byť zjavné z celkového obsahu aktuálnej práce: USA sú posadnuté ilúziou možnosti vybudovania globálnej „Novej Atlantídy“ podľa amerického vzoru. Posadnuté touto myšlienkou, sa snažia natlačiť pomocou vojenskej sily tam, kde sa národom nepodarilo vštepiť „americký sen“ ako životný ideál a kde nie sú vytvorené vhodné podmienky pre neobmedzenú vládu nad ľuďmi na osnove úžerníctva (Islam odsudzuje úžeru ako jeden z najťažších hriechov) [^69].

Okolnosť, že USA sú nakazené trockistickým „socializmom“ (ktorý nepredpokladá silovú dominanciu akejkoľvek veľmoci, a s tým spojených hrozieb pre blahobyt pánov tohto systému), tamojší demokrati a republikáni buď nevidia, alebo to jednoducho ignorujú, považujúc svojich marxistov za nevýznamný spoločenský faktor. A hľa! Keďže „všeobecnú krízu kapitalizmu“ treba každopádne vykoreniť, no vedenie USA sa o to vôbec nesnaží, čoskoro tak bude treba vykoreniť samotnú krízu spolu s americkým kapitalizmom...

Treba poznamenať, že analytika nacionalistov v tomto ohľade je viac jasnozrivá, než analytika „nezávislých“ a demokratov. V novinách „Ruské Zhromaždenie“ (Ruskij Sabor) № 27, r. 1997 je opublikovaný článok predstaviteľa analytického oddelenia Ruského Národného Zhromaždenia[^70] V.P.Anochina „V svetovom merítku – osud Ruska“. V ňom sa priamo hovorí o politikoch Ruska po roku 1991:

«... za ich chrbtami stáli tí, ktorí potrebovali získať čas nie pre kapitalizovanie Ruska, ale pre socializáciu Európy. A to za každú cenu, aj za cenu ekonomickej intervencie do Ruska.

Nešlo o straníckych tárajov, vrytých do pamäte národa svojou hlúposťou a privilégiami, ani štátnych disidentov, ktorí platili stranícke známky a písali na dve adresy – na Západ a na Lubjanku[^71]. Títo ľudia – oni sú mozgom Internacionály, druhou kolónou partaje, stojaci na stráži jej finančných záujmov. Sú to tí, ktorých je teraz módne nazývať „dobrými hospodármi“ (krepkij chozajstvennik)*. Ich cieľom nie je vládnuť v rozkradnutej krajine. Nechali nech sa o moc bijú „novopolitici“, riaditelia veľkoskladov zeleniny, blízki kolegovia. Ich cieľom je vyviesť bohatstvo, ktoré ešte ostalo v Rusku, rozmiestniť ho v Európe a Amerike, pripojiť ho k tomu čo už leží desaťročia a razom dokončiť to, čo si želal veľký Lenin – založiť Spojené Štáty Európy bez národov a hraníc. No pod jeho rozhodným vedením v Rusku sa to nepodarilo. Nič sa nedeje. Experiment pokračuje...»

Chyba v tejto analytike je iba v tom, že v skutočnosti sa nepredpokladá založenie Spojených Štátov Európy, ale Celosvetového Zväzu „Sovietskych“ „Socialistických“ Republík. A v rámci tohto Experimentu (či skôr globálneho scenára) v podmienkach umelo vytvorenej a úmyselne podporovanej zdĺhavej globálnej krízy, marxisticko-trockistická inteligencia, vychovaná na univerzitách (pre ktorú je typická povrchnosť, netrpezlivosť, a uprednostňovanie formy pred vnútorným obsahom), v okamihu realizácie strašnej ekonomickej krízy náhle začne kričať po celom svete v jazykoch všetkých národov:

“Kapitalizmus, buržoázna parlamentná demokracia, a tiež sem-tam zastaralý feudalizmus – to sú sračky. Práve ony všetkých priviedli k tejto nešťastnej globálnej kríze. Veľkí zakladatelia vedeckého socializmu a komunizmu minulých čias – Marx, Engels, Lenin, Trockij – o tomto hovorili ešte pred sto rokmi, a ak by nedošlo k skomoleniu marxizmu „ohavným stalinizmom“[^72], tak svetlá socialistická budúcnosť by nastúpila na celej Zemi ešte v 1930-tych rokoch, a my by sme už dávno žili slobodne a šťastne. Tak poďme, postarajme sa o slobodu a šťastie našich detí a vnukov“[^73]

Približne toto ona rozpráva už teraz, no jej slová ostávajú zatiaľ nevyžiadanými reálnou politikou štátov a životom spoločnosti. Okrem povrchne jasnozrivých marxistov Japonska a Kanady, je za socializmus aj švédska veda. Pozrieme sa na publikáciu v „Ekonomických novinách“ № 48, r.1997 „Svetová kríza presvedčila: Burzu cenných papierov bude treba obetovať“. Jej autor, člen a korešpondent Ruskej Akademie Vied (RAN) V.L.Perlamutrov uvádza prognózu švédskeho profesora Bu Gustavsona na seminári o ekonomike v Upsalskej univerzite, ktorý sa uskutočnil ešte v septembri 1991:

«...Áno, socialistickému hnutiu sa podarilo odohnať od seba mnohé skupiny obyvateľov. To je fakt, s tým nič nenarobíš.

No ak sa ma opýtate, aké sú perspektívy socializmu na nie príliš vzdialenú budúcnosť, tak vám poviem: som presvedčený, že behom 7 až 10 rokov vo svete vypukne (celé tie roky sa hromadia predpoklady) taká globálna kríza vzájomnej zadlženosti krajín, korporácií, bánk, sociálnych skupín, národov, kontinentov, akú ešte nikto nevidel. Veď dnes všetci žijú na úver, dlh, a príde čas platiť... A potom celá táto neokonzervatívna konjunktúra, škrtiaca sociálne programy, privatizujúca všetko i všetkých, sa rozplynie ako dym. Aj ľuďom, obyčajným ľuďom začne byť jasné, že socialistická cesta (nehovorím o konkrétnych modeloch) je pre nich jedinou možnou cestou[^74]. Prosím vás, pamätajte si tieto slová».

Ďalej už V.L.Perlamutorov píše o súčasnosti:

«Minulý október Bu Gustavson navštívil Moskvu. Rozprávali sme sa o tom, že teraz vo Francúzsku, Anglicku, Taliansku, Švédsku prišli k moci socialisti. Zrazu sme si spomenuli na tento seminár. Áno, svetová ekonomika sa hýbe presne týmto smerom. Jej slabým miestom je peňažný systém a hlavne burzový systém[^75]. V skutočnosti pracujú podniky, vytvárajú produkciu, realizujú ju, získavajú príjmy. A tu zrazu nejaký George Soros machináciou na burze znižuje hodnotu akcií podniku (korporácie, firmy) a iba kvôli tomuto sa podnik ocitne na hrane krachu alebo dokonca za touto hranicou[^76].

A keďže ekonomika je najzložitejšia sieť vzájomných platobných vzťahov, tak namiesto bežných kalkulácií za tovary a služby nastupujú a narastajú nedoplatky, ktoré následne znižujú hodnotu akcií (teda vlastne hodnotu výrobných zdrojov vzájomne prepojených podnikov).

Nastupuje to, čo tu už bolo v roku 1929. Hoci vtedy svetová ekonomika nebola tak tesne prepojená. Teraz ale je. A nielen to, teraz najväčším dlžníkom sveta je ekonomika USA. Pokým tu nie je veľká a zdĺhavá kríza, tak ekonomika USA v mnohom žije na úkor vykorisťovania ekonomík iných krajín – tlačia zelené papieriky s názvom „dolár“ a výmenou za ne dostávajú suroviny, materiály a pod.»

Keď globálna ekonomika „spadne“ do globálnej depresie, tak dav, ktorý sa tohto marazmu presýti, podporí názory tej časti inteligencie, ktorá bude ešte horlivejšie ako dnes kričať o nevyhnutnosti prechodu k socializmu v globálnych rozmeroch. Po určitom úsilí o zachvátenie štátnej moci, neutralizácii a odstránení odporcov (demoralizovaných a hysterických z dôvodu ich konceptuálneho bezvládia), bude sformovaná „svetlá socialistická budúcnosť“ v globálnych rozmeroch. Taká, aká bola v ZSSR za čias Chruščova a Brežneva.

Pritom v lojálnych krajinách sa kádrová politika (pri nábore a rozmiestňovaní manažérov a špecialistov) bude realizovať podľa pracovných kvalít, tak ako to bolo v ZSSR pri Stalinovi; a v nelojálnych krajinách bude výber kádrov negatívny, tak ako to bolo v Rusku za čias Nikolaja II, vo Weimarskej republike, v ZSSR za čias odmäku a stagnácie – aby sa zabezpečil ich neúspech pri pokuse o následné zasvätenie do svetového systému „socializmu“ na osnove marxizmu.

A v tomto „socializme“ (už nie v jednej separátnej krajine, ale) na celom svete platí že:

Čisto formálne podľa práva – sú si všetci rovní. Avšak, niektoré rodiny sú si o trochu rovnejšie ako tie ostatné. Všetky deti sa učia v rovnakých školách podľa rovnakých osnov, no akosi samo od seba sa deje to, že medzi vyznamenanými je židov viac než ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je ich podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, a medzi doktormi a akademikmi viac než polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, potichu sa vyberajú z množstva uchádzačov, uznaných hodnými, a vládnu na základe vedeckých odporúčaní, vypracovávaných sionizovanou vedou.

Keďže v lojálnych krajinách výber politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého „trockizmu“ sa zabezpečuje na opačných princípoch než tie čo priviedli ZSSR ku krachu, — tak ich ekonomika prekvitá, chudobných niet, nadmieru bohatých niet, ekologická kríza sa zmierňuje, „prežitky kapitalizmu“ a rôznych druhov nacionalizmu sa ničia v globálnom rozsahu, občas spoločne aj s ich nositeľmi (ak v davo-„elitárnej“ spoločnosti je 60% ľudí so všetkým spokojných, 35% „nevie povedať“, čo im prekáža, 4% je nespokojných s konkrétnymi nedostatkami, tak s 1% otvorene nespokojných so spoločenským systémom je v takejto spoločnosti možné systematicky robiť, čo sa len zapáči, kľudne nazývajúc plánované represie starostlivosťou o blaho 99%).

Všetko je sprevádzané jedným a tým istým marxizmom a vykladaním života na jeho základe, proti ktorému väčšina neprotestuje. Marxizmus stojí mimo kritiku, ani nie tak kvôli priamemu zákazu a hrozbe represií, ale skôr preto že kým sa zabezpečuje riešenie minulých problémov a udržuje sa spokojnosť spotrebiteľov, obnova a rast výroby, tak väčšina nemá dôvod pochybovať o marxizme-trockizme. Väčšina teda uvažuje približne takto: No dobre, okrem základov v marxizme ničomu nerozumiem, ale profesori — internacionalisti Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter, náš Afanasjev, japonský Kuroda Kan'ichi a ďalší to chápu; nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou. Ja sa zasa zaoberám svojou prácou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina má dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu, pomáhajúc si navzájom, a všetci z roka na rok žijú lepšie; „dnešný Trockij“[^77] ohlásil politiku plánovaného znižovania cien v globálnych rozmeroch a Sovietska vláda Celosvetového Zväzu Sovietskych Socialistických Republík ju úspešne realizuje; a tí, čo hovoria, že marxizmus-trockizmus je zlý, že „dnešný Trockij“ a jeho spolubojovníci sú despotovia, pokrytci a bábky mafie, anonymne vládnucej v zákulisí, to sú nepriatelia nášho celosvetového šťastia; chcú nás pripraviť o všetko, čo sme dosiahli na základe učenia Marxa a Engelsa a tvorivého rozmachu dedičstva ich veľkými vernými žiakmi: Leninom, Trockým, Kan'ichi Kurodom, „dnešným Trockým“...

Niektorí jednotlivci chápu, čo sa reálne za tým skrýva, no okolie ich (dokonca aj bez represií) stavia pred otázku: «A čo by si chcel: práca je, výplata je, si najedený, obutý, ošatený, cez sviatok môžeš „kultúrne piť“, máš kde bývať, žena a deti sú zabezpečené, cez dovolenku môžeš pochodiť celý svet. Čo by si ešte chcel?» V podmienkach takejto prízemnej samoľúbosti skutočná pravda týchto pár jednotlivcov ostane nežiadúcou...

V duchu tohto scenára leží aj článok akademika, generálmajora na dôchodku A.Sokolova „Popol ilúzií“, opublikovaný v novinách „Nový Petrohrad“ № 6 z 12. februára 1998. Článok začína slovami:

«Výsledky volieb do miestnej samosprávy z 8. februára urobili jasno v tiahnucom sa spore o cestách rozvoja Ruska. 88 % obyvateľov[^78] toho najzápadniarskejšieho mesta v Rusku sa vyjadrilo proti právu sami si voliť vládu. Stalo sa to zavŕšením padajúcej tendencie počtu voličov ochotných zúčastniť sa vo voľbách v priebehu posledných 5 rokov. Možnosť voliť si vládu sa tak v Petrohrade ukázala reálne potrebná len pre 12 % jeho obyvateľov. Demokracia sa v Rusku neuchytila. Potichu, s ľahostajnosťou, sa tak Rusi vzdali demokracie. Pokojne čakajú na ľubovoľnú vládu a sú pripravení podriadiť sa hocikomu».

Táto interpretácia je správna, len ak v tichosti a bez domýšľania by bolo jasné, že alternatíva pre koncepciu spoločenského systému realizovaného na Západe neexistuje. No ak by sa vedelo, že alternatíva existuje, potom by výsledky volieb znamenali, že iba 12 % voličov vedome a nezmyselne podporuje jeden zo spôsobov realizácie biblickej doktríny rasového otrokárstva, nazvaný «západná demokracia»; z celkového počtu tých, čo neprišli na voľby, teda 88 % voličov — jej určitá časť je skutočne konceptuálne ľahostajná a ako dobytok pripravená prijať hociktorú vládu, ďalšia časť by rada podporila iný spôsob realizácie tej istej biblickej koncepcie, a určitá časť vedome i podvedome podporuje alternatívne koncepcie, a z toho dôvodu nemá čas na vyjadrenie voličskej aktivity v koncepcii spoločenského života, ktorá je pre nich neprijateľná. Ale keďže západná demokracia sa v Rusku ukázala ako neschopná života, tak A.Sokolov prechádza k odôvodneniu alternatívy:

«Akým len nezmyselným zločinom bolo zničenie socializmu v Rusku – systému, ktorý umožňoval zaistiť liberalizmus, materiálny blahobyt a slobodný rozvoj osobnosti. Socializmus bol jediným možným spôsobom zabezpečiť dostatočnú úroveň slobôd, sociálneho zabezpečenia a ekonomickej aktivity bez demokracie. To je jeho hlavná odlišnosť od ľubovoľnej diktatúry, ktorá podobné veci nedokáže. V krajine, kde demokracia nie je geneticky prijímaná národom, je brežnevský socializmus – ideálnym spoločenským systémom. Iste, z európskeho uhla pohľadu sa socializmus zdá byť príliš exotickým spoločenským zriadením – rovnako, ako každé stabilné neeurópske zriadenie».

Pochopenie, že «brežnevský socializmus» bol iba jedným z prechodných stupňov od neprijateľného (pre zákulisných šéfov Západu) stalinského socializmu k prijateľnému „socializmu“, očividne akademikovi chýba. No ideál spoločenského zriadenia je označený slovom «socializmus», známym pre väčšinu obyvateľov Ruska z minulej skúsenosti.

A názor západného davu ohľadom ciest ďalšieho rozvoja Ruska sa navrhuje ignorovať, pritom sa sťažuje na ruskú „elitu“:

«300 ročný zvyk ruskej elity na všetko pozerať cez prizmu západných predstáv ju doviedol k tomuto zločinu. Zničila tak organicky vytvorený (vo výsledku dlhého a úspešného hľadania) pre Rusko najvhodnejší spôsob spolunažívania, rozvrátila aj krajinu aj náš život. A obnoviť rozvrátené sa podľa západného receptu nedarí».

Ďalej sa prehodnocujú alternatívy k zdĺhavému rozpadu sociálnych väzieb: fašizmus (vo forme pustej podriadenosti štátu organizovanému zločinu), a stalinizmus. Prednosť sa dáva stalinizmu, avšak, ako prechodnému režimu, s cieľom následného vytvorenia obnoveného «brežnevského socializmu»:

«Cesty NASPÄŤ (zvýraznené nami v citáte: takže iba vpred) k brežnevskému socializmu niet. <...> V týchto podmienkach iba nový Stalin dokáže tými najtvrdšími veliteľskými metódami postaviť ekonomiku na nohy, prinútiť ľudí fungovať, premýšľať nad vecami. Stalinizmus je pre dnešok tou najlepšou možnou budúcnosťou pre Rusko. Všetky ostatné možné druhy diktatúry sú horšími: úroveň zverstiev nebude o nič menšia, akurát ekonomika namiesto rastu bude degradovať.

Nový Stalin sa bude hodiť, aby sme zvýšili latku vzdelanosti mládeže na potrebnú úroveň. Dať jej také vzdelanie, aby bola schopná aj niečo vyrobiť, a nie iba kradnúť a zabíjať. Bude treba nový Berija, aby bolo ako-tak policajné zverstvo[^79] pod kontrolou, zmeniť ho z deštruktívnej na tvorivú silu. Je prehnané vravieť, že odvrátiť toto zverstvo (splodené degradáciou a Jelcinizmom) už nikto nedokáže.

Až potom, keď sa v podmienkach obrovského vypätia síl podarí vychovať novú gramotnú generáciu, príde čas na liberalizmus. Až potom začne vznikať pomerne slobodná, stabilná a materiálne zabezpečená spoločnosť. Bude tiež trochu podobná západným modelom, ako bol trochu podobný brežnevský socializmus. Ale táto spoločnosť, podobne ako socializmus, bude aj tak najlepším spôsobom života pre Rusko. Tí, čo zdedia túto novú stabilnú spoločnosť, vezmú do úvahy trpkú skúsenosť našej generácie a nebudú ho ničiť pre západné ilúzie. Dúfam, že Rusko proti nim dostalo dosť silnú vakcínu».

K tomuto zostáva už len dodať: «Nech žije permanentná svetová „socialistická“ revolúcia!», nakoľko netreba zabúdať a zamlčovať, že je nevyhnutné na Západe vykoreniť to, čo sa v marxizme nazýva «všeobecnou krízou kapitalizmu», a ktorá reálne existuje.

Súčasná, a tým skôr budúca technologická báza výroby, ako sa dnes neopodstatnene domnieva väčšina, umožňuje podporovať zhovädilú samoľúbosť v trockisticko-brežnevskom socializme svetového rozsahu neobmedzene dlho. Každopádne takýto názor v tichosti predpokladá, že veda ešte nevedno ako, no každopádne nejako vyrieši problematiku ekologickej krízy a predtým nepoznaných chorôb. Aj tak iba všetci koexistujú na stave dobre chovaného rozumného „pracovného dobytka“, nemajúceho nad sebou moc, no aj tak si samoľúbo o sebe mysliaceho, že je slobodným ľudom. Pritom v tom istom okamihu nad nimi neobmedzene vládne korporácia klanov ich pánov, ukrývajúca sa pred dobytčími pohľadmi za „železnou oponou“ marxizmu-trockizmu a možno ešte nejakých pridaných (pre zvýšenie efektívnosti) atribútov, aké sa zatiaľ v historickej minulosti výrazne neprejavili (o čom bude povedané neskôr). Moc pánov — konceptuálne zadefinovaná — existuje na troch pilieroch, známych už oddávna:

— Zákon.

— Kult.

— Imitácia dobročinnosti.

V prípade ak sa niekde tvorí nelojálne pracujúce stádo, prestáva sa mu poskytovať manažérska zákulisná „pastierska starostlivosť“ a ono zostane osamote s problémami:

A netreba si nahovárať klamstvá: popri všetkom možnom blahobyte, marxisticko-trockistický „socializmus“ – to je dobytčí, a nie ľudský život. Ľudský Život, na rozdiel od tohto domnelého komfortu (možného ako jedna z variant budúcnosti) sa odlišuje konkrétnymi odpoveďami na otázku «A čo ešte?», ktorá bola položená vyššie. Konkrétne odpovede na túto otázku sú opísané v opublikovaných materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti Ruska v globálnom historickom procese, ktorá bola tak „proti srsti“ trockistickej „Pravde Pjať“.

Nepochybne, zákulisní šéfovia psychického trockizmu každému, kto sa obáva realizácie vyššie opísaného scenára celosvetovej „socialistickej revolúcie“ povedia, že tento opis je iba výplodom schizofrénie[^82], výplod chorej predstavivosti, a že v skutočnosti sa zrealizuje práve ten variant „svetlej budúcnosti“, o ktorú sa sami usilujú všetci tí, čo majú pochybnosti: humanistom — humanizmus; liberálom — liberalizmus; sociálnym demokratom — socializmus s ľudskou tvárou; nacionalistom — nacizmus; rasistom — rasizmus; kapitalistom — kapitalizmus a buržoázna demokracia; monarchistom — monarchizmus; pravoslávnym — pravoslávie; moslimom — džihád; mier — národom; chlieb — hladným; zem — roľníkom; továrne — robotníkom; banky — bankárom; ženy — mužom; muži — ženám; ružových — ružovým; zeleň — zeleným a pod., presne tak, ako to už raz bolo vyjadrené jednou vetou: „Každému – to svoje[^83]“ — umiestnenou nad bránou jedného z koncentračných táborov Tretej ríše. Obyčajný systém, známy už oddávna: RÝCHLO SĽUBUJ, rozdeluj a panuj!

Dostanúc (alebo dajúc sám sebe) takéto vysvetlenie, každý, obávajúci sa opísaného priebehu udalostí, bezmyšlienkovite a bezstarostne sa aj ukľudní do okamihu, pokým ho nevydesí reálne sa uskutočňujúci scenár, ako sa už s tým svojho času stretli S.Kurginjan, A.N.Jakovlev a mnohí, mnohí ďalší v priebehu posledných niekoľko storočí. Pre pohlavárov (zákulisných šéfov)* starovekého psychického trockizmu je typické všetkosidovoľovanie. Jednu z jeho strán zachytil K.Marx v tvrdení, ktoré sa tak nepáčilo A.N.Jakovlevovi: Násilie — to je «pôrodná babica histórie» (“Pochopenie”, str. 92). No K.Marx bol psychickým trockistom a pokrytcom, a aj preto nepovedal, že v dejinách násiliu takmer vždy predchádza do očí bijúce pokrytectvo.

Таk aj teraz pohlavári politického trockizmu môžu otvorene povedať, že opísaný scenár je prejavom schizofrénie, avšak oni nikdy nepriznajú (prinajmenej zatiaľ), že ide o jeden z niekoľkých reálnych scenárov ich globálneho riadenia.

A preto v čase, keď pohlavári psychického trockizmu budú V TICHOSTI konať tak, ako považujú za potrebné, tak jedinci, túžiaci žiť bezstarostne a bez zodpovednosti, sa môžu kľudne domnievať, že opísaný scenár realizácie celosvetovej marxisticko-trockistickej „socialistickej“ revolúcie je iba plodom chorej fantázie, v základe ktorého niet žiadnych reálnych faktov a spoločensko-historických procesov. Je to ich právo, „uvažovať“ takto.

A tí čo uvažujú inak, nech si pamätajú:

Dejinná prax potvrdzuje, že väčšina minulých výziev typu «ľudia, buďte ostražití!!! tie najhoršie zločiny sa dejú s mlčanlivým súhlasom ľahostajných» zostávali v „ľudskej“ spoločnosti nevypočuté. A tí, čo vyzývali okolie k ostražitosti a aktívnej spoluúčasti na ich vlastnom osude, hynuli spolu s nimi, občas ani nestihli zanechať po sebe „Reportáž so slučkou na krku“, keď sa realizoval jeden zo scenárov, ktorý sa predtým väčšine zdal nemožným.

Vo vzťahu k „socialistickému“ trockistickému globálnemu scenáru to znamená, že ten sa zrealizuje alebo bude odložený bokom na neskôr – bez ohľadu na výzvy k ostražitosti a inú agitáciu, ale úplne z iných dôvodov.

\

=

←→