1. Pohľad skrze masky a šou

Smutné dedičstvo Atlantídy · перевод (Slovenský) · раздел 4 из 10

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

1. Pohľad skrze masky a šou

V poslednom čase, spoločnou črtou rôznych publikácií je mediálna podpora stavu konceptuálnej neurčitosti samoriadenia v RF. Základnou črtou, typickou pre priebeh udalostí v týchto podmienkach je politické potláčanie (realizované v tichosti) toho druhu politiky, aká bola deklarovaná predtým. Táto črta sa prejavuje ako v činnosti verejných politikov rôznej šarže, tak aj v činnosti samotných médií, bez ohľadu na to, či sú to provládne alebo opozičné médiá.

Vydanie “Pravda pjať”[^2] (pravda 5)* № 14 z 3. februára 1998 je jedným z najvýraznejších príkladov tohto druhu. Titulok na prvej strane „KSRF[^3] formuje tieňovú vládu. Komunisti veria, že vyhrajú voľby“. Vo vydaní sa uvádza úryvok z vystúpenia A.I.Lukjanova v Parlamentnom centre pred aktívom moskovskej organizácie „Ruskí vedci socialistickej orientácie (РУСО)“. Z neho možno posúdiť činnosť KSRF:

«... nie sme iba kritikmi režimu. Okolo 70 návrhov zákona sa stále nachádza v rôznych štádiách vývoja. Mnohé z nich môžu byť použité opozíciou po jej príchode k moci. Duma trikrát prijímala zákon o boji s korupciou, no trikrát bol zamietnutý garantom našej[^4] Ústavy. Vidíte tak, aké mocné sily manipulujú podpisom prezidenta. Mimoriadny význam pripisujeme zákonom «O pracovnom kolektíve», «O ochrane ruského jazyka a duchovnosti». Treba si brať príklad z Francúzska, ktoré už dávno ochránilo svoju civilizáciu[^5] od zaoceánskej nadvlády.

<...>

Poslanec I.M.Bratiščev zasvätil svoje vystúpenie projektu «Zákona o mimoriadnych opatreniach na vyvedenie Ruska z krízy», tretí raz vneseného pred parlament, a tiež návrhom frakcie komunistov ohľadne Daňového kódexu a systému opatrení, zabezpečujúcich rozvoj regiónov».

Z tohoto možno usúdiť, že „elita“ KSRF, ak neblafuje, nie je proti vytesneniu či odstráneniu „čubajsov“ z kabinetov Kremľu. No ak aj neblafuje ohľadne svojich zámerov voči kremeľským a regionálnym kabinetom, očividne sa pretvaruje ohľadom svojej socialistickej orientácie, dlhodobej perspektívy historického rozvoja – vzhľadom na komunizmus. Komunizmus – čiže zničenie vykorisťovania človeka človekom, a vytvorenie spoločenských podmienok pre slobodný rozvoj osobnosti každého človeka – vôbec nie je reálnym ideálom lídrov KSRF.

Vlečúca sa kríza posledného desaťročia je javom mnohostranným. Avšak väčšia časť jej ekonomických aspektov nie je spôsobená slobodou osobnosti (ktorú sľubovali zabezpečiť reformátori), ale slobodou úžery a slobodou finančného špekulantstva (o ktorej mlčali a ktorej dalo „vstupenku“ gorbačovské vedenie Komunistickej Strany ešte za čias ZSSR, svojou orientáciou na trhovú ekonomiku vyslovene západného typu).

Jednou z príčin relatívneho zmiernenia ekonomickej situácie v roku 1997 bolo zníženie sadzby Centrálnej Banky ohľadne úrokov — z úrovne nezmyselných 200 % ročne na nie menej nezmyselných 21 %. Každopádne, v januári 1998 na stretnutí v Davose V.S.Černomirdin oznámil, že jeho vláda je nútená[^6] siahnuť po «nepopulárnych opatreniach». Tieto „nepopulárne opatrenia“ sa prejavia v zvýšení úrokových mier Centrálnej Banky do nezmyselných 43 % ročne, rádovo predstihujúc energeticky podmienené tempo možného rastu výroby pri nezmenených cenách. To znamená, že obežné prostriedky (working capital – výrobný kapitál) budú znova odčerpané z výrobných oblastí úžerníckym systémom komerčných bánk a špekulatívnych trhov s „cennými“ papiermi a valutami. Z tohto musí byť každému jasné, že následkom neodvratných finančných disproporcií medzi odvetviami a ich reálnymi výrobnými možnosťami – sa nijaký východ z krízy r. 1998 diať nebude[^7]. To znamená, že behom nejakého času sa vláda uchýli k novej emisii[^8], ktorá za rok - dva si vyžiada novú denomináciu, podobne, ako to bolo v minulosti.

Vo výsledku uskutočnenej denominácie 1. januára 1998, dolár znova začal stáť toľko, čo pri Gorbačovovi – okolo 6 rubľov. No zatiaľ, čo v tej dobe bochník chleba stál 25 kopejok, tak teraz pri 6-rubľovom doláre on stojí už 2 ruble a 50 kopejok; zatiaľ čo jazda mestskou dopravou stála 5 kopejok, teraz stojí 1,5 rubľa. Avšak nominálna hodnota zárobkov väčšiny sa počas reformných rokov nezvýšila desaťnásobne (ako ceny tovarov). Zadlženosť ľudí kvôli oslabenej výplate za minulé roky ostala nevyriešenou, a to v dobe, keď už sa kopí nová zadlženosť za rok 1998. Okrem toho, následkom denominácie a diskrétneho charakteru tvorby cien (vylučujúceho tisícnásobné zníženie cien bez straty predošlej úrovne rentabilnosti výroby), ceny mnohých tovarov vyrástli v ich vyjadrení tak v starých, ako aj v nových nominálnych hodnotách. Všetky takéto finančno-ekonomické výsledky reforiem sú zapríčinené slobodou úžerníctva a finančného špekulantstva.

Nič menej, nikto z „elity“ KSRF sa nevyjadril ohľadom protispoločenského charakteru oznamu Černomirdina v Davose (znova vybičovať sadzbu úrokov z pôžičiek). Nikto nepoukázal na priamu podmienenosť prejavov krízy v ekonomike Ruska i sveta - úžerníckym charakterom kreditno-finančného systému a podvodníckym charakterom špekulatívnych trhov.

Že by sa nevedeli dovtípiť, to určite nie: od roku 1994 vedeniu KSRF pravidelne „tlačia do hlavy“ analytické práce, v ktorých je s úradníckou strohosťou preukázaná zhubná úloha úročenia - úrokov z pôžičiek a iného zlegalizovaného parazitizmu v ekonomickom rozvoji kolónií globálneho rasisticko-mafiózneho úžerníctva. No lídri KSRF o tomto mlčia. V Dume, na stránkach novín, v televíznom a rozhlasovom vysielaní[^9] sa prakticky v ničom neodlišujú od svojich „akože“ politických protivníkov – v otázkach o postoji k vytvoreniu globálnej „elitárno“-otrokárskej civilizácie metódami úžerníctva[^10].

Na rovnakej stránke čísla „Pravdy Pjať“ pod rubrikou «prísne netajné» je titulok: „Trocha «mŕtvej vody» na rany duše.“ Z neho možno pochopiť, že vedenie KSRF aj redakcia „Pravdy Pjať“ sú oboznámené s materiálmi Koncepcie spoločenskej bezpečnosti Ruska v globálnom historickom procese[^11].

Ako je známe, Komunistická Strana Sovietskeho Zväzu (KSSZ) v minulosti, aj Komunistická Strana Ruskej Federácie (KSRF) dnes, vyjadrovali názor, že keď pod ich vedením bude vybudovaný komunizmus, tak ekonomický život spoločnosti bude realizovaný podľa princípu «od každého podľa jeho schopností – ku každému podľa jeho potrieb». Bude to zrejme jednako následkom toho, že narastú výrobné kapacity všetkých odvetví, tak aj tým, že do života vstúpia nové generácie ľudí s inou psychikou, ktorých práca bude slobodná a tvorivá, a nie nútená – preto takáto práca bude ich primárnou životnou potrebou. Nie je to presný citát, ale približne tak sa to učilo v minulosti pri KSSZ, a približne na toto (hoci nie vždy) naráža dnes KSRF vo svojej propagande.

Medzi tým vyšlo najavo[^12], že politekonómia marxizmu-leninizmu je založená na vymyslených kategóriách, ktoré nepodliehajú praktickému meraniu (metrológii) v procese hospodárskej činnosti spoločnosti. Takýmito kategóriami sú «nutná pracovná doba» a «doba nadpráce», «jednoduchá» a «zložitá práca», «nutný produkt» a «nadprodukt» atď., navyše k tomu chyba alebo lož K. Marxa v otázke o „dogme Adama Smith-a“

Jedna z aforistických definícií socializmu bola daná Leninom: «Socializmus – to je evidencia a kontrola». Vo vzťahu k politekonómií ona znamená: nakoľko v praxi hospodárskej činnosti nie je možné merať kategórie politekonomickej vedy marxizmu, nie je možná evidencia, kontrola, a ako dôsledok nie je možný ani socializmus, ani prechod ku komunizmu na osnove marxizmu.

Inými slovami, marxizmus formuje pri vlastnej propagande pravdepodobný opis procesov spoločensko-ekonomickej činnosti a tento opis sa marxistami berie ako dogma, bez hlbšieho pochopenia, pretože zdravý ľudský rozum nedokáže prepojiť vymyslené (abstraktné)* kategórie marxistického učenia s reálnym životom. Pritom, ľubovoľný človek pri osobnom stretnutí s marxizmom môže učiniť jeden z dvoch vzájomne sa vylučujúcich záverov:

Buď priznať svoju nevzdelanosť a skloniť sa pred vykladačmi života na báze marxizmu, predpokladajúc že títo si poradili s tým, s čím si on poradiť nedokázal;
Alebo priznať, že on sám – je zdravo mysliaci človek, ale potom musí tiež priznať, že marxizmus je obsahovo nezmyslom (neadekvátny)*, a tí, čo vysvetľujú život na jeho osnove, sami o sebe predstavujú dokopy s ich psychicky abnormálnou masou politických špekulantov s globálnymi nárokmi.

V prvom prípade, takýto jedinec môže smelo seba zahrnúť medzi marxistov; V tom druhom – k spoločenstvu ľudí so zdravým rozumom. Avšak aj v tom prvom prípade bude spoločnosť stále určitým spôsobom fungovať, mysliac si, že vláda (vrátane tej finančno-ekonomickej) patrí k vykladačom života na báze marxizmu (to isté si budú myslieť aj mnohí zo samotných vykladačov), no reálna moc, ako zvyčajne, bude patriť tým, čo vytvorili marxizmus a spôsobili jeho rozšírenie v spoločnosti, v úlohe zásterky zahaľujúcej ich reálne „všetko si dovoľovanie“ vo vzťahu k celým národom.

V druhom prípade bude spoločnosť vynútená sformovať antimarxistickú sociológiu, schopnú ochrániť život ľudí od skrytých zámerov vlastníkov marxizmu (zneužiť spoločnosť na svoje ciele).

Tu treba ešte pripomenúť stúpencom západného „demokratického“ systému spoločenského života, aby nepodliehali ilúzií ohľadne zdanlivého krachu komunizmu v ZSSR, s ktorým si spojili dištancovanie sa oficiálnej vlády od marxistickej ideológie. Marxizmus sa spočiatku vytváral kvôli tomu, aby na jeho osnove bolo možné vykoreniť celý tento západný „demokratický“ spoločenský systém a nahradiť ho iným, v ktorom by bolo možné obmedziť a dostať pod kontrolu „lavínu spotreby a konzumu[^13]“, typickú pre davo-„elitárnu“ spoločnosť západného typu. No majitelia marxizmu sa nikdy a s nikým nechystali deliť o reálnu moc: oni potrebovali len určitú ideologickú a pseudovedeckú „železnú oponu“, za ktorou by sa skryl systém ich reálnej moci (v „akože“ socialistickej spoločnosti „celkom slobodnej a s reálnou vládou ľudu“). Presne túto úlohu hral marxizmus po celé roky v ZSSR.

Človek by si myslel, že vedenie KSRF (pokiaľ úprimne vyznáva ideály vlády ľudu v spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom) by sa malo zaradovať, keď mu predložia teoretické štúdie:

v ktorých je prekonaná škodlivosť marxizmu, vrátane tej v oblasti ekonomickej vedy.
v ktorých sú matematické modely založené na vyložene merateľných kategóriách ekonomického života spoločenstva, vďaka čomu môžu byť použité ako základ pre plánované riadenie hospodárstva v záujme pracujúcej väčšiny dnes žijúcich a tiež budúcich pokolení.
kde sa v úlohe vektora chyby riadenia ukazuje všetkým známy preiskurant (cenník) na tovary a služby, ktoré spotrebúva obyvateľstvo.
kde sa priamo hovorí, že v ideálnom režime samoriadenia spoločensko-ekonomického útvaru – by preiskurant (ako vektor chyby riadenia) mal stabilne byť rovný nule, následkom čoho sa vyplní aj princíp (omnoho starší než marxizmus) «od každého podľa jeho schopností – ku každému podľa jeho potrieb».

Napriek tomu, práve komunistická centrálna tlač akoby prvá vystúpila nie s kritikou, no s posmešným odmietnutím Koncepcie spoločenskej bezpečnosti a dopustila v článku priame prekrútenie názorov, vyjadrených v materiáloch KSB. Autor článku v „Pravde Pjať“ A. Baranov píše:

«Z pohľadu «Bogoderžavcev»[^14], — je veľkým hriechom poznať a skrývať pravdu pred národom».

Je to presne tak. A Baranov vystihol podstatu. No z jeho uhlu pohľadu, klamať hriechom nie je, a to už je zjavný satanizmus, keďže podobné správy sú v rozpore napríklad aj s prikázaniami Koránu (pre Korán neprijateľnými), alebo s biblickým prikázaním typu «nevyslovíš krivého svedectva...», ktoré začal hájiť pod heslom o vernosti Rusov k pravoslávnej vierouke. Preto bez náznaku svedomia pokojne píše ďalej:

«Napríklad plánujú zrušiť nadhodnotu prostredníctvom vykorenenia „úžerníckeho úroku“. No súčasné hospodárstvo si neželá pracovať na princípe naturálnej výroby[^15]. Peniaze okrem výmenného ekvivalentu vypĺňajú aj regulačnú funkciu. S tým nič nenarobíš.».

Tvorcovia KSB nie sú slepci, a nie sú ani hlúpi a chápu že súčasné hospodárstvo na princípe naturálnej výmeny produktov si pracovať nielenže neželá, ale ani nemôže, a preto kreditno-finančný systém sprevádzajúci výmenu tovarov musí v sebe obsahovať aj regulačnú funkciu vo vzťahu k výrobe a spotrebe na úrovni mikro- aj makroekonomiky.

Práve preto sa v materiáloch KSB vysvetľuje teória podobnosti mnohoodvetvových výrobno-spotrebiteľských systémov aj ako celok, ale tiež aj jednotlivo jej špecifické úlohy. Bez opory teórie podobnosti makroekonomických systémov nie je možné na vedeckej osnove prakticky zabezpečiť, aby sa táto „regulačná funkcia“ (peňazí) orientovala práve na záujmy pracujúcej väčšiny, a nie na záujmy parazitov: rasistickú úžernícku „elitu“, „elitu“ funkcionárov v politických stranách, vrátane poskokov hierarchie manažérov KSRF a redakcie „Pravda Pjať“, slúžiacich medzinárodnej mafióznej finančnej „aristokracií“ úžerníkov. Samozrejme, ekonomika sa dá riadiť aj bez všetkým dostupnej vedeckej teórie, no spoločnosť sa tu stane rukojemníkom národných a medzinárodných znalcov – špecialistov v „zaklínaní ekonomického živlu“, nositeľov utajovaných poznatkov a teoreticky neformalizovaných zručností.

Navyše, KSB nenavrhuje „zrušiť nadhodnotu“[^16], ako to píše A.Baranov, ale vzdať sa terminológie a politekonómie marxizmu ako aj väčšiny západných ekonomických teórií, ktoré nezodpovedajú reálne merateľným parametrom ekonomických procesov, sú zbavené manažérskeho významu, a preto sú škodlivé tak v praktickej hospodárskej činnosti, ako aj vo veci formovania spoločenskej mienky ohľadne ekonomických otázok. Podobnú úlohu (zrieknuť sa marxistickej terminológie a pojmového aparátu) predostrel J.V.Stalin v jeho diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“[^17] ešte v roku 1952.

Každopádne, všetko ohľadom článku v „Pravde Pjať“ o „Mŕtvej vode“, sme nenapísali s cieľom diskusie alebo polemiky s predstaviteľmi rozplodeného stáda trockistov, ale aby sme tým, ktorí na to ešte neprišli sami, odhalili lživosť novinárov a redakcie s názvom „Pravda“. A to hlavné: noviny „Pravda“ sú už dávno uzurpované trockistami[^18], a článok A.Baranova je len názorná ukážka prejavu trockistického typu psychiky.

Charakteristickou vlastnosťou trockizmu v komunistickom hnutí 20. storočia bola totálna hluchota k obsahu kritiky smerovanej na ich adresu[^19], spoločne s oddanosťou princípu potlačovania (systémom utajovania) deklarácií vyhlásených trockistami, na základe ktorých oni reálne fungujú (zjednotení v kolektívnom podvedomí).

V takejto politike (za vlády trockistov) sa pod vymyslenými zámienkami likvidovali aj tí, ktorí kedysi prehodnocovali chyby samotných trockistov (ako ich neúmyselný ideologický omyl) a priamo o nich hovorili v spoločnosti, v snahe priviesť ich k rozumu: Toto sa výrazne prejavilo v osude mnohých obetí NKVD-OGPU v období 1918 až 1930, keď tieto orgány boli úplne pod kontrolou trockistov a boli preplnené ich chránencami.

To znamená že trockizmus (v jeho úprimnom osobnom prejave dobromyseľnosti) je typický rozporom: medzi vedomím jednotlivca a jeho podvedomím (osobným ale aj kolektívnym, plodeným všetkými trockistami spoločne). A v tomto konflikte zlovestne víťazí kolektívne podvedomie trockistov, ktoré následne potláča osobnú dobromyseľnosť každého z nich (súhrnnou aktivitou ich všetkých).

Ide o psychickú vlastnosť tých, ktorým sa prihodilo stať sa trockistami, a nie o vlastnosť určitej ideológie. Psychický typ trockistu môžu sprevádzať najrôznejšie ideológie. Tak napríklad, metropolita Ján, po preskúmaní jeho publicistickej činnosti, môže byť zaradený k psychickým trockistom[^20], nehľadiac na jeho úprimnú oddanosť k pravosláviu. Druhý príklad — «architekt perestrojky», v minulosti člen Politbyro A.N.Jakovlev, ako psychický trockista sa dokázal prejaviť v mnohých vieroukách: od ortodoxného marxizmu-leninizmu (keď bol mysliteľom bludov v agitačno-propagačnom centre UV KSSZ pred „vyhostením“ na veľvyslanecký post do Kanady); cez ideológiu „všeľudských hodnôt“ a socializmu s „ľudskou tvárou“ (počas perestrojky); do pokusu vyjadriť sa cez budhizmus, pritom súbežne hovoriac že je „pravoslávnym kresťanom“ v knihe „Pochopenie“ ( v orig. „Постижение“, Moskva, „Zacharov“, „Vagrius“, r.1998, str.140).

Z tejto konkrétnej príčiny – čisto psychického charakteru – rovnoprávne osobné vzťahy s trockizmom a trockistami na úrovni intelektuálnej diskusie, argumentov a protiargumentov sú bezvýsledné a* (dokonca)* nebezpečné[^21] pre tých, ktorí skúmajú trockizmus ako ideológiu[^22] a nevidia jeho reálnu PODideologickú zápletku, nezávislú od ideológie ktorá ju zahaľuje.

Intelekt, ktorý využívajú v diskusií pri pokuse usmerniť protivníka, alebo s ním spoločne odhaliť pravdu (na základe ktorej by bolo možné prekonať predchádzajúce problémy vo vzájomných vzťahoch) – to je len jedna zo zložiek psychiky ako celku. No celková psychika (pokiaľ ide o trockistický typ) nedovoľuje jedincovi intelektuálne spracovať informáciu, ktorá by dokázala zmeniť doktrínu, ktorú v aktuálny moment realizuje práve tá vetva trockizmu (jedna z mnohých ideologicky sformovaných), ku ktorej jedinec ideologicky patrí.

Táto psychická zvláštnosť[^23], je vlastná mnohým jedincom. Z historického hľadiska ide o prastarý jav, oveľa starší ako trockizmus v komunistickom hnutí 20. storočia. V minulosti sa pre túto psychickú vlastnosť nenašlo iné pomenovanie, než posadnutosť. A v období panovania materialistického svetonázoru pre tento jav už vôbec nevznikali slová, zodpovedajúce podstate tohto druhu psychickej poruchy – ktorá bola pomenovaná nanovo, avšak nie podľa svojej podstaty, ale podľa pseudonymu jedného z jej najvýraznejších predstaviteľov (Trockého-Bronsteina), v komunistickom hnutí 20. storočia.

Dnes, keď materializmus pri svojom rozvoji splodil kybernetiku, informatiku, počítače a informačné technológie, tak v termínoch tejto vedy možno trockizmus charakterizovať ako – autonómny alebo diaľkovo riadený robot s ohraničeným programom identifikácie situácie a reakcie na jej zmeny, po fyziologickej stránke v mnohom podobný normálnemu človeku.

Tento druh osobitosti „trockizmu“ (v historicky širokom zmysle tohto slova) vedie k tomu, že vzťahy ľudí a „trockizmu“ ležia svojou podstatou mimo oblasť konštruktívnych diskusií, kolektívneho „brainstormingu“ určitých problémov a ďalšej účelnej ľudskej činnosti. Pritom vzťahy s trockizmom a trockistami vypadávajú aj z oblasti etiky a morálky ľudských vzťahov. Ak v tomto prípade nespadnú do kompetencie psychiatrie a duševného liečiteľstva (vyvinutého v určitom historickom období), tak spadnú pod oblasť praktickej sociálnej hygieny, a to vždy, keď sa spoločnosť unaví „trockizmom“ a začne pred ním chrániť svoj život v súčasnosti, aj v budúcnosti. V takejto situácií „trockizmus“ spúšťa mechanizmus imitácie boja so sebou samým, a tým ako ho aktivizuje v spoločenskom živote, vťahuje do masakry represií množstvo nestranných ľudí, aby neskôr tieto obete mohol dať za vinu svojim nepriateľom: Tak tomu bolo v reálnom živote v časoch inkvizície v katolíckom svete, ako aj v ZSSR počas boja boľševizmu s trockistickým marxizmom[^24].

V Rusku veci spejú k ďalšiemu vykoreneniu „trockizmu“, pri ktorom dôjdu na mnohých „trockistov“ ťažké časy, — či už sú v podobe „komunistov“, „patriotov“, „pravoslávnych“, „moslimov“, „demokratov“, „kozmopolitov“ či predstaviteľov iných vieroúk, ideológií alebo subjektov bez ideológie... Nanešťastie, v tomto z veľkej časti skrytom a pre bežnú myseľ nejasnom procese, väčšina z tých, čo sa v ňom nevedomky ocitajú, nedokážu pochopiť — « za čo?...». Práve tento druh trockistického nechápania leží aj v základe oznámenia, tak nesympatického pre A.Baranova: «miera krvavosti nadchádzajúcich udalostí v Rusku bude daná mierou osvojenia si (všetkými vrstvami našej spoločnosti) poznatkov ktoré (my) prinášame ľuďom». Uvedieme jeho názor v jednej z jeho mnohých formulácií, A.Baranov komentuje:

«Мy» — teda verní „operátori“ Vnútorného Prediktora. Akoby to bolo hlavné poslanie, hlavná úloha KSBRu[^25]».

Pritom tento komentár – je klebetným výmyslom A.Baranova, a preto aj svojráznym naklikávaním si problémov na svoju hlavu. Citovaná ním veta je obsahovo totožná aforizmu V.O.Ključevského: «História nie je učiteľka, ale dozorkyňa: ona neučí, ale iba trestá za neznalosť úloh».

No zatiaľ čo aforizmus V.O.Ključevského je písaný v literárne pôvabnom štýle a alegoricky[^26], tak veta, čo sa tak nepáčila A.Baranovovi hovorí to isté, čo aforizmus, ale oveľa priamejšie. A ako to potvrdzuje historická skúsenosť, bolo tak vždy: miera krvavosti východu z určitej situácie bola nepriamo úmerná miere chápania podstaty vecí tými, ktorí sa v nej ocitli. O tomto tiež hovoril V.O.Ključevskij, no v inom aforizme: «Zákonitosť historického javu je nepriamo úmerná jeho duchovnosti». Materialistická veda našich dní pod zákonitosťou chápe opakovanie sa tých istých konkrétnych následkov pri opakovaní podmienok, v ktorých sa objavuje pozorovaný objekt, proces. Duchovnosť bez chápania (podľa nášho názoru) nie je možná. Preto netreba sa báť cudzích názorov (zhodujúcich sa s vlastnými), ako to robí A.Baranov, ale chybnosti vlastných názorov a absencií stanovísk k hroziacim problémom – v čom sa prejavuje samotné nechápanie toho, čo sa deje a smer toku udalostí.

Prítomnosť stálych tendencií k nerozumnej „baranovskej“ schopnosti naklikávať si nešťastie na svoju hlavu (priame výzvy k represiám voči protivníkom historicky starobylého „trockizmu“) nájdeme aj v spomenutej knihe A.N.Jakovleva „Pochopenie“:

«Veď v čom je nakoniec základná príčina dnešných sporov, neurčitosti, polovičatých riešení, neistoty? Čo je príčinou krízy. Ktorá nás zasiahla[^27]?

Ja ich vidím v dvojvládí demokracie a boľševizmu[^28].

Demokracia prešľapuje na mieste. Boľševizmus[^29] naberá na sile.

Nový prielom k spoločnosti slobody môže byť uskutočnený len na báze debolševizácie celej krajiny, oslobodenia od trestnej dedičnosti totalitárneho režimu.

Vychádzajúc z tohto, 21. augusta 1996 som sa obrátil k ruskej a svetovej spoločnosti, k Prezidentovi Ruska, Ústavnému súdu, Vláde, Generálnemu prokurátorovi, Federálnemu zhromaždeniu s výzvou vzbudiť prenasledovanie boľševickej ideológie a jej nositeľov». — str. 185.

Ďalej na troch stranách sa vyčísluje za aké zločiny historicky prastarého psychického trockizmu, včleneného do boľševického hnutia (prevrat v roku 1917, organizácia občianskej vojny, zničenie kresťanstva, nasadenie ateizmu, zlikvidovanie predchádzajúcej vládnucej „elity“ a ďalšie) spoločne so svojimi úspechmi v minulosti (odporujúcimi doktríne historického psychotrockizmu) by sa mal zodpovedať boľševizmus. Takže dnešní nositelia boľševických ideálov spravodlivosti v živote spoločnosti, by sa mali „zodpovedať“ za zločiny minulých pokolení psychických trockistov.

Pri tom je dobré obrátiť pozornosť na to, že A.N.Jakovlev vo svojej knihe ani raz nespomenul Trockého, ktorý sa ocitol medzi „boľševikmi“ spolu s jeho druhmi až v apríly 1917. Ani raz nespomenul, že do konca 1920-tych rokov v aparáte strany a represívnych orgánoch ZSSR prevládali a konali iba spolubojovníci Trockého a Zinovjeva (sociálnym pôvodom – drobná židovská buržoázna inteligencia – splodená rasistickou kultúrou Starého Zákona a Talmudu).

Genocída proti nežidovskej väčšine populácie ZSSR v období do roku 1937 (skutočne realizovaná štátnymi orgánmi) sa uskutočňovala prevažne pod židovským vedením v trockisticko-marxistickej ideologickej forme. Realizovala sa tými, ktorých potom následne prenasledovali ako trockistov a sionistov. No v 1930-tych rokoch, keď ideologický boj s trockizmom bol v podstate zavŕšený a začalo sa vykoreňovanie trockistov zo straníckeho aparátu a zo všetkých spoločensky významných oblastí života, tak v ZSSR (ako to dokonca priznali aj špecialisti z Oxfordu v ich knihe „Rusko, história“) bolo popravených nie „milióny a milióny“, ale 700-tisíc ľudí (desiatky ráz menej, ako bolo popravených v období trockizmu v straníckom a štátnom aparáte). Avšak tieto „milióny a milióny“, ktoré boli reálne zlikvidované v období panovania marxistického trockizmu v Rusku (do 40 miliónov ľudí), boli po smrti Stalina neopodstatnene pripísané k „nevinným obetiam stalinizmu“. Zato trockistická „elita“ revolúcie r. 1917 a občianskej vojny (z ktorej mnohí neprežili represie rokov 1935 - 1953), boli trockistami Chruščevovej generácie a ďalšími nazývaná „idealistami“, „romantikmi revolúcie“, „naivnými rojkami“ a pod.

Pri charakterizovaní dnešného politického smeru Ruska, A.N.Jakovlev v tej istej knihe píše:

«V podstate sa plazíme k slobode cez kanalizačné potrubie». — str. 154. Veď on sám bol «architektom perestrojky»; sám si vybral práve túto cestu, na ktorej je sloboda dostupná iba skrz prechod cez kanalizačné potrubie, plné všelijakých nečistôt, po čom bude spoločnosť ešte potrebovať nevyhnutnú očistu (čistku). A o začiatkoch tejto cesty ku „kanalizačnému potrubiu“ on píše nasledovne:

«Počas storočí bola politika prostriedkom riešenia problémov včerajška a dneška. Takým bola aj „perestrojka“ (prestavba), snažiaca sa riešiť problémy, čo tu zostali od februárovej revolúcie 1917 a odstrániť ohavnosti stalinizmu.

Občas sme sa my, reformátori, pokúšali nahliadnuť aj do budúcnosti. No prevažne na úrovni želaní a snáh, vytekajúcich z morálky doby. Politika sa ukázala byť bezmocnou predvídať[^30] vlastné následky. Ešte sme nedisponovali potrebnou informáciou na takého predvídanie[^31]. <...>

Politika „perestrojky“ mala svoje špecifikum, ktoré zanechalo na všetkých udalostiach svoju pečať. V čom spočívalo? V tom že sme nemohli otvorene hovoriť o našich dlhodobých zámeroch. Boli sme nútení hovoriť, že nevyhnutné ekonomické premeny pracujú na blaho socializmu, politické premeny – to isté».

Posledný odstavec prezrádza, že A.N.Jakovlev nebol jediným takýmto „mudrcom“ v spoločnosti „hlupákov“, ktorým akože nebolo možné hovoriť celú pravdu „o svojich dlhodobých zámeroch“, nasmerovaných akože na blaho týchto „hlupákov“. No boli tu aj iní „mudrci“, ktorí mali tiež «svoje špecifikum», následkom čoho «nemohli otvorene rozprávať o svojich dlhodobých zámeroch», a to ani pred A.N.Jakovlevom, ani pred jeho druhmi a následníkmi. Tak A.N.Jakovlev – moralizátor na politické témy[^32] — sa sám preriekol v tom, že bol iba obyčajným pešiakom v hierarchií lži, aká je typická pre systém realizovania moci v spoločnosti – prastarým psychickým trockizmom.

V roku 1985 existovala aj iná cesta k slobode – nie cez „kanalizačné potrubie“, – no práve takí ako A.N.Jakovlev, zaťažení kadejakými ohavnosťami a s trockistickou psychikou priviedli spoločnosť do tohoto „kanalizačného potrubia“, keďže minulým pokoleniam psychických trockistov sa podarilo uzurpovať mocenskú štruktúru v strane i štáte potom, ako zlikvidovali Stalina.

To, že národy ZSSR to tolerovali, je druhá vec. Vládnuca „elita“ – je tiež časťou národa a táto mala a má otvorenú možnosť viesť krajinu inou cestou.

Avšak samotný fakt toho, že všetci sa ocitli v „kanalizačnom potrubí“, plnom všelijakých nečistôt, podľa A.N.Jakovleva nie je výsledkom chybnej morálky a etiky vládnucich reformátorov (počnúc rokom 1953), ale je to len následok ich „romantizmu“ a „idealizmu“: «pre nás, romantikov reforiem...» (str. 170); «mňa osobne veľmi sklamala (a nie raz) náchylnosť k romantickým ideálnym hodnoteniam» (str. 175). Tento druh „idealizmu“ a „romantizmu“ sa odráža aj v knihe, napísanej pre budúcnosť; odráža sa v tom, že kniha je preplnená naozaj vznešenými slovami o humanizme, Dobre a Zle, no zároveň takáto kniha neladí s históriou. Zlo aj Dobro je v histórií vždy konkrétne.

Pokus oddať sa abstraktnému, konkrétne so životom nijako nezviazanému humanizmu, je vo svojej podstate jednou z odrôd konkrétneho Zla.

A konkrétne Dobro (je v drvivej väčšine prípadov) prekazením konkrétneho zla – teda praktický, a nie abstraktný humanizmus.

V tomto zmysle, ak aj bol Bronstein-Trockij (vnútorne) ozajstným abstraktným humanistom, tak vo svojich činoch sa javil ako zločinec-praktik. Zato Stalin bol humanistom-praktikom, potláčajúcim abstraktných humanistov, ktorých dobré úmysly bez dobrých skutkov menia život ľudí na peklo. A v pekle život nie je možný. A hoci odstránenie pekla zo života ľudí – je proces bolestný a špinavý (v spoločnosti s nevyvinutou duchovnosťou), stále ide o proces praktického humanizmu. Abstraktní humanisti totiž konajú takým spôsobom, že nenechávajú spoločnosti čas na rozvoj nefalšovanej ľudskej duchovnosti a na reakciu voči nim prostredníctvom ideálnych nenásilných metód, stvárňujúcich vysokú duchovnosť. Rozdiel medzi boľševizmom a prastarým psychickým trockizmom – je v tomto pomere konkrétneho a abstraktného (presne neurčeného) Dobra a Zla. Hľadanie pomsty a odplaty za minulé skutky – nie je vlastné boľševizmu[^33], no neľútostná likvidácia aktívnych pokrytcov a zločincov je v ňom dopustiteľná, ak už iné prostriedky prestali byť efektívne.

„Nové Zvesti“ (“Новые Известия”) v čísle z 29.01.1998 zverejnili rozhovor Jurija Kovalenka s francúzskymi sociológmi Michel a Monique Pinçon pod titulkom «Elita: národná česť alebo kasta žrecov?». Ešte predtým, ako okomentujeme rozhovor, spomenieme ,že tí, čo sa považujú za „elitu“, sú reálne hanbou národov, i keď oni sami sa majú za filantropov a dôležitých ľudí. A hoci sami o sebe predstavujú uzavretú, občas globálnu kastu, no je to kasta spotrebiteľov (prospechárov), z ktorej len jednotliví predstavitelia dokážu myslieť. No na tejto úrovni už nejde o žrecov, ale hierarchov-znacharov mágie moci nad živlom davu, ľahostajnému k svojmu osudu. Práve títo znachari sú vnútro-sociálnymi pánmi prastarého psychického trockizmu.

«— Čo také dnes znamená elita? Rozum, česť a svedomie národa alebo klan, ktorý prevažne dbá o svoje záujmy?

— V prvom rade nejde len o jednu elitu, ale niekoľko – ekonomická, intelektuálna, politická, administratívna a pod. Ako sociológovia nemáme veľmi radi slovo „elita“, ktoré má pozitívny význam. Slovo elita predpokladá príslušnosť „k najlepším z najlepších“. Dávame radšej prednosť výrazu - sociálne dominujúca trieda».

Je to dosť významný názor, úplne odlišný od názorov tých, čo v súčasnosti vzlykajú o chronických neúspechoch vo formovaní novej „elity“ v Rusku, dávajúc prednosť výrazu „elita“ namiesto „sociálne dominujúcej triedy“; a už vôbec nehovoriac o samotnom formovaní „sociálno dominujúcej triedy“ a jej charaktere (morálnych a etických kvalitách). Dominovať v spoločnosti môžu aj najhorší z najhorších, aj najlepší z najlepších pustokvetov[^34], zatiaľ čo slovo „elita“ vo všetkých oblastiach poznania (s výnimkou dnešnej ruskej sociológie) má skutočne zmysel výberu najlepších z najlepších.

Ďalej sa oznamuje že:

«Vo Francúzskom systéme dedičná elita starých buržoáznych a aristokratických rodín (ktoré zastávajú kľúčové miesta v spoločnosti a štáte) sa akoby zlieva s elitou, ktorej sa podaril (pomocou diplomov[^35]) uskutočniť sociálny výstup. Medzi dvoma elitami tak vzniká solidarita. Oni fungujú ani nie na mafióznej osnove, ale zaoberajú sa lobovaním, vzájomnou podporou, bez ohľadu na časom vznikajúce ideologické rozpory».

Treba mať na pamäti, že každá odnož sociológie obsluhuje vždy jednu alebo niekoľko spoločenských tried, ale nie celú spoločnosť ako celok. Oficiálna sociológia, či už sociológia vládnuceho režimu alebo sociológia zákonnej opozície, zvykne dodržiavať vžitý „bontón“ danej spoločnosti, následkom čoho niektoré veci iba naznačuje (tí čo vedia, pochopia aj narážky. A ten čo nepochopil, tomu to ani netreba vedieť), a iné veci jednoducho zamlčiava, akoby vôbec neboli.

Práve z tejto osobitosti oficiálnej sociológie vznikajú slovné obraty typu «ani nie na mafióznej osnove», keďže byť «mafiánmi» sa posudzuje ako nevhodné. Preto pre mafiózny charakter činnosti (svojou podstatou) predstaviteľov dedičných a skrz diplomy pridružených „elít“ – hľadajú sa slová, ktoré nemajú v spoločnosti negatívny význam: «lobovanie», «vzájomná podpora». No tichá vzájomná podpora je charakteristická aj pre činnosť predstaviteľov mafií, odsudzovaných oficiálnou vládnucou „elitou“. Preto ak strhneme pláštik výrazov „korektných pre verejnosť“ (nehanobiacich niekoho osobné sebavedomie), tak francúzska sociológia v podstate priznala klanovo-mafiózny charakter moci vo Francúzsku.

«— Vari vo Francúzsku elita nezjednocuje skutočne tých najlepších?

— Nie je to tak. Nedá sa povedať, že do jej zostavy vstupujú len múdri, len vzdelaní, len civilizovaní, ktorí prevyšujú všetkých ostatných. Francúzsky systém vzdelávania, namiesto toho aby dával rovnaké vzdelávanie všetkým, zaoberá sa selekciou. Vo výsledku sa tak do najlepších vysokých škôl takmer vôbec nedostávajú deti z nižších vrstiev. Sú tu dve možnosti. Buď sú tieto deti idioti – je možné že niektorí takto uvažujú, hoci málo kto o tom hovorí nahlas. Alebo je problém v organizácií vzdelávania, ktorá nie je postavená na rovnosti. Hra je vopred odohraná, všetko je predurčené, a len určití jednotlivci z národa sa predierajú do prestížnych škôl».

V podstate táto odpoveď potvrdzuje prv celkom delikátne vyslovený názor o mafióznom charaktere moci „elít“ tak vo Francúzsku, ako aj celkovo vo svete. Táto odpoveď ale poukazuje aj na mafiózny charakter sociológie. Napríklad, sociológia sa mení z prázdnych rečí (na témy sociálnych problémov) na reč života[^36] vtedy, ak po odhalení určitých nezrovnalostí (a problémov) v živote spoločnosti, prechádzajú sociológovia k vyriešeniu týchto nezrovnalostí (a problémov) ku blahu spoločnosti. V konkrétnom danom prípade si bude treba zvoliť jednu z dvoch možností:

«deti obyčajných Francúzov sú vo svojej väčšine naozaj hlúpe, následkom čoho je systém vzdelávania nútený uskutočňovať výber uchádzačov o štúdium v „prestížnych“ univerzitách, výsledkom čoho aj vzniká v národe elita», alebo
«systém výchovy a vzdelávania (v rodine aj škole) uplatňovaný dnes vo Francúzsku aj celkovo na Západe, robí z väčšiny rodiacich sa detí hlupákov nie náhodou, ale cieľavedome v nadväznosti pokolení udržiava snahu o bezstarostný spotrebiteľský status kozmopolitickej „elity“ a jej pánov».

No aj výber konkrétnej odpovede na tieto otázky náhle stavia človeka pred ďalšie, nemenej závažné otázky:

Čo je nevyhnutné urobiť pre to, aby sa v ďalších pokoleniach ľudia nerodili prevažne hlúpymi (keďže spoločnosť hlupákov je odsúdená na samolikvidáciu)?
Čo je nevyhnutné urobiť pre to, aby systém výchovy a vzdelávania nemenil ľudí (normálnych od narodenia) na hlupákov?

No na ceste k posúdeniu tohto druhu problematiky v spoločnosti, vládnuca mafiózna „elita“ náhle preruší financovanie sociológie, ktorá sa takto sama premenila na reč života. A tak sociológom, ktorí sú ako osobnosti slabí na to, aby sa pozdvihli smerom k reči života, zostáva iba pohľadať tému, ktorá umožní zachovať financovanie ich hojnosti:

«Študujeme tradičnú elitu, rodinné dynastie typu Rothshildov, ktorí sa v priebehu storočí nachádzajú na sociálnom vrchole. Zaujíma nás, ako odovzdávajú svoje dedičstvo z pokolenia na pokolenie, ako sa im darí udržovať svoje dominantné pozície. Čo sa týka «nových zbohatlíkov», tu hlavne riešime otázku, či majú dynastické zámery».

V tejto problematike je možné zbadať len jedno: Tiež si veru našli, čo skúmať... – Toto možno „skúmať“ až do súdneho dňa, ak sa pritom budú vytrvalo obchádzať samotné princípy vybudovania biblickej „elitárno“-otrokárskej civilizácie, v ktorej žijú sociológovia z rozhovoru:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (v kontexte svojmu súkmeňovcovi - židovi) ani striebro, ani obilie, ani nič iné, čo možno dávať na úrok; len cudzincovi (t.j. nežidovi) dávaj na úrok, aby ťa pán boh tvoj (t.j. diabol, ak pozeráme na podstatu týchto odporúčaní skrz svedomie) požehnal vo všetkom, čo tvorí sa tvojimi rukami na zemi, do ktorej prídeš, aby si jej vládol (to posledné sa netýka len staroveku a nie iba Palestíny prisľúbenej starým židom – nakoľko sa nejedná o úryvok z vedeckého rozboru jediného rukopisu histórie chorôb, nájdeného v ruinách starovekej psychiatrickej liečebne, ale o úryvok zo súčasnej, masovo vydávanej knihy, propagovanej vo všetkých kostoloch aj časťou „inteligencie“ ako večná pravda, daná akoby Zhora).» — Deuteronómium, 23:19, 20. «A budeš panovať nad mnohými národmi, a oni nad tebou panovať nebudú.» — Deuteronómium 15:6 (podobne 28:12). «Potom synovia cudzincov (t.j. ďalšie pokolenia nežidov, ktorých predkovia vošli do úmyselne nesplatiteľných dlhov – plemenu úžerníkov rovnakej viery) budú stavať tvoje múry (tak aj dnes, životy mnohých arabských rodín - Palestíncov úplne závisia od možnosti chodiť za prácou do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť(„Som žid kráľov“ – námietka jedného z Rothshildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Ste kráľ židov“);** lebo hoc v hneve som ťa ničil, ale v priazni svojej budem k tebe milostivý. Tvoje brány budú otvorené, nebudú sa zatvárať vo dne, v noci, aby ti prinášali bohatstvo národov a dnu privádzaní boli ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vyhubené.» — Izaiáš, 60:10 — 12.

Ak sa pozrieme na tieto princípy, tak v nich špeciálne nie je čo skúmať vo forme ich plnej jednoznačnosti a rasisticko-parazitickej otvorenosti, no pritom aj tak treba dať odpoveď na takúto otázku: Sú tieto princípy vhodné pre slobodný osobnostný rozvoj drvivej väčšiny ľudí, alebo sú predsa len tieto princípy nevhodné? A ako obstojí tvrdenie o ich pôvode z Božieho Zjavenia, ak výsledkom ich praktickej realizácie, západná civilizácia po množstve vojen, vrátane štyroch svetových[^37], priviedla celé ľudstvo na pokraj samozničenia v globálnej biosférno-ekologickej kríze, ktorá vznikla v dôsledku pre biosféru neprípustného technicko-technologického „pokroku“ zapriahnutého na pôžičkové úroky, ktorých páni sa všetkými spôsobmi derú k neobmedzenej svetovláde?

No táto problematika francúzsku „elitárnu“ sociológiu, ako aj psychického trockistu A.N.Jakovleva[^38], nezaujíma, a preto celý článok pokračuje prázdnymi slovami o tom, aké je príjemné patriť k „elite“ v davo-„elitárnej“ spoločnosti: «Patriť k elite — znamená cítiť sa súčasťou osobitej moci».

No ako vieme, Boh sa neskrýva v moci, ale v pravde...

Každopádne, uvedené slová francúzskych sociológov – to nie je trockizmus (marxistický či psychický), ale informačné prostredie plodené psychológiou individualizmu, v ktorej psychický trockizmus pracuje nenápadnejšie, ako za podmienok, keď sa všetci a všetko nazýva pravým menom a cielene sa riešia nezrovnalosti v spoločenskom rozvoji pre blaho (nie mafióznej parazitickej elity, ale) pracujúcej väčšiny, oveľa svedomitejšej než „elita“ počas celej histórie.

„Komsomolská pravda“ z 28. januára 1998 v rubrike „Besiedka «KS»“ beseduje s «politológom Sergejom Kurginjanom». Text je doplnený dosť nevydarenou (z pohľadu fotografického umenia) fotografiou Kurginjana: uzávierka fotoaparátu sa otvorila v momente keď jeho tvár prechádzala z jedného výrazu na iný, ktorý navyše doprevádzala gestikulácia, následkom čoho na portréte „politológa“ nie je zachytená pečať intelektu. Nakoľko z množstva fotografií, robených dnes fotoreportérmi možno vybrať tú najvhodnejšiu, tak po publikácií takýchto fotografií je možné podať na súd žalobu za zneváženie cti a dôstojnosti, hoci nie je vylúčené, že práve tieto fotografie (ako aj v prípade s M.S.Gorbačovom[^39]) hodnoverne odrážajú podstatu udalostí.

V rozhovore S.Kurginjan dáva rad významných dôkazov:

«— Sergej Jervandovič, vás nazývajú jedným z autorov slávneho textu – príhovor GKČP (puč). A celkovo ideovým inšpirátorom a špecialistom puču...

— O GKČP som sa dozvedel 19. Augusta v kabinete Lobova, kde hučal reproduktor. On bol vtedy sekretárom Rady bezpečnosti Ruska. Prišiel som za ním s inými vecami, a smutný Lobov, hľadiac na mňa, povedal: „Veru, ty si to urobil“. Odpovedal som, že ak by som to bol ja, vy by ste už nesedeli v tomto kabinete.

— Čí to bol teda scenár?

— Viem, že to bolo zopár ľudí. Menovať ich nechcem: netúžia byť zverejnení, a je to ich vec».

Už zostalo iba priznať sa, že týchto pár ľudí našlo vo svojom scenári úlohu aj pre sitz-scenáristu[^40] S.Kurginjana, ktorú on aj hrá podľa miery svojich ambícií a chápania.

Chybu GKČP (augustový puč 1991) vidí S.Kurginjan v tom, že B.N.Jelcinovi nebola ponúknutá funkcia prezidenta ZSSR. A táto myšlienka sa stala záhlavím celej besedy: «GKČP by bol uspel, ak by urobil Jelcina prezidentom ZSSR». Ohľadom tohto S.Kurginjan hovorí:

«... mne sa zdá, že Jelcin to očakával ráno. Určité indície ohľadom tohto existovali. A existuje jeden jeho výrok, pomerne trpký, ktorý sa mi javí ako kľúčový: Raz povedal, že bolo dôležité vyhrať hru s Krjučkovom. Hru! A očividne sa rozhodol, že GKČP je len klin (pomôcka). Ale pokušenie to bolo preňho veľké. On je človek absolútne imperiálny. Jediný z tejto straníckej kohorty, chápajúci, ako ďaleko zašiel proces a ako ďaleko treba zájsť v reforme spoločnosti kvôli tomu aby sa zachovalo impérium. A on, ako keby bol vnútorne pripravený zachraňovať systém. A ten ho odtrhol. On mu to neodpustil.

— Myslíte si, že republiky[^41] by súhlasili mať nad sebou nového imperátora?

— Zdá sa mi, že určitá varianta bola. Pozorne si prečítajte všetky publikované pamäti členov GKČP a uvidíte tam stopy, tak ako sa aj mne ich podarilo rozšifrovať - určité znaky, línie, rozhovory, postavy, ktoré sa pokúšali všetko toto realizovať».

V tom istom interviu sa Kurginjan dotýka úlohy J.V.Stalina v histórií ZSSR.

«— Mal som jeden veľmi zaujímavý rozhovor s jedným vysokopostaveným Číňanom. Ja mu hovorím o geopolitike, o reformách – a on pozerá do prázdna, zahľadený a výraz má akýsi pochmúrny. Zrazu reč zašla k Stalinovi. Razom ožil a hneď hovorí: «Áno, Stalin robil všetko správne. Iba jedno neurobil. Nepodarilo sa mu zabezpečiť kontinuitu moci. Ale u nás je ten problém vyriešený. My máme veľkého Teng Siao-pchinga, on je nástupcom veľkého Mao Ce Tunga. Veľký Ťiang Ce-min sa stal nástupcom veľkého Teng Siao-pchinga. Nevieme ako budú volať ďalšieho, len vieme, že bude nástupcom a bude veľkým». Potom dvíha palec hore a jeho ešte nedávno kalný pohľad sa premení na žiarivý (poznáte to, keď ľuďom náhle zažiaria oči), a nato povie: «Bo taká je vôľa Podnebies[^42]».

„Elitár“ S.Kurginjan, ako pri všetkých svojich zmienkach na tému Stalin, nechápe, že J.V.Stalin sa usiloval vyhnúť „elitarizácií“ moci, a preto sa staral hlavne o stabilné pokračovanie diela boľševizmu v následnosti pokolení, a nie o stabilitu straníckej „elity“, stavajúcej sa proti národu. Ako vyplýva zo slov vysokopostaveného Číňana o ktorom hovoril Kurginjan: «Nevieme, ako budú volať ďalšieho, len vieme, že bude nástupcom a bude VEĽKÝM (zvýraznené nami v citáte)», — vedenie ČĽR po dnešný deň podporuje davo-„elitárny“ charakter spoločenských vzťahov, čo sa aj odrazilo v úvahe jej predstaviteľa o činnosti Stalina.

Čo sa týka kontinuity moci, tak ona (kontinuita, nadväznosť) zvykne byť štruktúrna a bezštruktúrna; a predovšetkým, kontinuita sa nachádza vždy v medziach určitej koncepcie riadenia. Ak je kontinuita štruktúrna a reálna koncepcia davo-„elitárna“, tak následník bude vždy „veľký“, lebo „taká je vôľa Podnebies“. Chruščov nebol následníkom moci v koncepcií boľševizmu, po ktorej šiel J.V.Stalin. No kontinuita moci boľševizmu bola s vraždou Stalina (cieľ preseknúť rozvoj boľševizmu) aj tak zabezpečená, avšak zabezpečená ideologicky – bezštruktúrne. Preto sa obrazne vraví, «Stalin neodišiel do minulosti, on sa rozplynul v našej budúcnosti»[^43].

Nad tým, ako sa Stalin «rozplynul v budúcnosti», dnes dumajú mnohí politológovia Západu i Východu. No jedno je už isté: všetky ich obavy ohľadne «obnovy stalinizmu» vyjadrujú ich tušenie, že vodca-žrec ZSSR určitým spôsobom je stále prítomný v súčasnosti a dielo, ktorému slúžil, pokračuje. A ak sa „rozplynul“, a neskonal celkom bez stopy, tak za určitých podmienok sa môže znova „vykryštalizovať“. Preto západná i naša demokratická „elita“ sú viac než čokoľvek iné ustarostení tým, aby takéto podmienky nenastali.

Chýba im chápanie toho, že v tých časoch bola (presne definovaná) koncepcia spoločenského zriadenia stelesnená v osobnosti J.V.Stalina v jej najplnšej podobe, hoci v alegóriách filmu „Ivan Hrozný“ S.Ejzenštejn jasne narážal na stelesnenie určitej koncepcie v osobnosti Štátnika. Rovnako im chýba chápanie toho, že osobnosť, stelesňujúca v sebe koncepciu, je náhodná (nečakaná) v tom zmysle, že je podmienená historickou konkrétnosťou. A každý prípad spadá pod štatistiku; veď štatistika množstva náhodných osobností v jednotlivých historických obdobiach je vždy konkrétna, a historické obdobia sa od seba odlišujú štatistickým rozložením osobností podľa ich vzťahu ku každému z množstva možných koncepcií spoločenského zriadenia. No samotné koncepcie nie sú náhodné v tom zmysle, že nie sú bezdôvodné a zbytočné.

Pri „elitárnom“ chápaní stalinizmu ako samorealizujúcej sa osobnej ambicióznosti (a psychickou podstatou agresívno-parazitického individualizmu) tí, čo sa boja zopakovania stalinizmu, okamžite diskreditujú každého, v kom sa im mihne „nový Stalin“: spravidla sa ich obeťou stáva politický imidž generálov – ako Gromov, Makašov, Ačalov, Ruckov, Lebeď, Rochlin... O tom, že koncepcia môže byť dnes zosobnená množstvom akcieschopných a činných ľudí, ktoré sa nezúčastňujú verejnej politiky – nemajú „elitárni horenosi“ ani poňatia: Každý z ich radov chce mať vodcu, a keďže nemajú silného vodcu, tak každý „horenos“ smelo zápasí s domnelými bábkovými vodcami iných ideologických skupín. Po tejto “besiedke «KS»” prechádza k prognózam:

«— Sergej Jervandovič, ste uznávaným majstrom prognostikom. Čo, podľa vášho názoru, bude s nami v tomto roku a nie príliš vzdialenej budúcnosti?

— Ak chcete presne predpovedať detaily, musíte byť sám varený v tejto kuchyni[^44]. Nemám najmenší záujem tam byť[^45]. Viem len, že rok 1998, podľa všetkých francúzskych prognóz (a Francúzsko sa tým intenzívne zaoberalo[^46]), — je rokom katastrof. Ja tiež vidím nárast katastrof. Lietadlá už padajú. Zariadenia sú absolútne opotrebované. Nikto z ľudí, hľadiaci na zisk, nevie zabezpečiť štrukturálnu modernizáciu.[^47] Existujú rozpočty, koľko je potrebné vynaložiť prostriedkov na obnovu základných fondov, ak chce mať Rusko modernú priemyselnú bázu. Sú to ohromné cifry – od 500 do 700 miliárd dolárov. A kto sa dnes zaoberá štrukturálnou modernizáciou? Biznismeni? Štát? Gazprom? Nikto. Ešte štyri, päť rokov, a začnú štrajkovať stroje. Možno do nemoty vyzývať babičky aby hlasovali srdcom, strašiť ľudí, ukazujúc v TV rôzne desivé zubaté generálske úsmevy[^48], no atómové reaktory nie je možné vyzvať k tomu aby hlasovali srdcom. Grafitová tyč tomu nebude rozumieť.[^49] Východisko vidím v jednom: v Rusku sa musí objaviť konsolidovaná vládnuca strana, prepojená so spoločnosťou.

— Ako si ju vy predstavujete?[^50]

— Mohla by to byť taká „dvojhrbá“[^51] elita: z liberálnej skupiny a skupiny viac „zemitejšej“. Podľa sociálneho zloženia, jedna silová s expertno-elitnou dominantou, s prímesou finančného a ďalšieho „elitárneho substrátu“, vrátane vojensko-priemyselného. A druhý hrb by sa mal prevažne skladať z finančnej elity, ale tiež s prímesou všetkého ostatného. Medzi hrbmi musí vzniknúť vnútorný konsenzus ohľadom problémov, týkajúcich sa štátnej idey.

Hlúposť, z môjho pohľadu, je v tom, že „pôdne spoločenstvo“ nie je pripravené prijať niektoré veľmi rozumné, no nepríjemné liberálne postavy. A niektoré z týchto postáv si natoľko privykli byť vo svojom sektore, že sa boja uskutočniť túto migráciu».

Z nášho pohľadu, hlúposť spočíva vo vyslovenej nádeji, že u «finančnej "elity" s prímesou všetkého ostatného» by mal vzniknúť „vnútorný konsenzus“ ohľadom problémov, „týkajúcich sa štátnej idey“.

Ide o to, že ruská finančná „elita“ na pozadí globálnej úžerníckej aristokracie, fungujúcej na osnove (vyššie spomenutej) biblickej doktríny globálneho finančného otrokárstva, je len úžernícka bagáž-podenka[^52], bez plánov do budúcna. Dnes sa nabaliť a nehľadieť na nič – to je jej princíp, vďaka ktorému je na území Ruska práve ona lídrom v realizácii antinárodných ideí finančno-ekonomickej genocídy a likvidácii národných štátností v súlade s vyššie spomenutou doktrínou „Deuteronómia - Izaiáša“ globálnych úžerníckych „šéfov“.

Toto všetko sa už priamo vravelo S.Kurginjanovi ešte v roku 1990. Ak si to S.Kurginjan skutočne nepamätá, tak jeho psychika je postihnutá psychickým trockizmom; ak si to pamätá, potom je len predajný človek-agent, „intelektuálna“ persona psychického trockizmu. No bez ohľadu na to, či je psychickým trockistom, alebo len agentom a posluhovačom pánov psychického trockizmu, podstata jeho publikácií sa nemení: nesú sa v duchu psychického trockizmu.

Ak sa deje rozklad Ruska v súvislosti s koncepciou vyjadrenou v Biblií, v slobodomurárskych publikáciách, v nariadeniach Rady národnej bezpečnosti USA a v ďalších známych a menej známych dokumentoch, tak konsolidovaná vládna strana, vyjadrujúca v svojej politike štátne idey národov Ruska, môže vzniknúť nie na osnove „elitárnych“ ambícií všetkých vymenovaných aj nevymenovaných (S.Kurginjanom) skupín, ale iba na osnove alternatívnej koncepcie, odmietajúcej „elitárno“-otrokárske spoločenské zriadenie.

Všetci nositelia „elitárnych“ ambícií (bez ohľadu na ich vyhlásenia o vznešenosti Ruska a jeho globálnej misii) sú len ďalšou modifikáciou prastarej globálnej „elitárno“-otrokárskej doktríny. Tej, ktorá ráta so zničením všetkých národných i mnohonárodných štátností (a kultúr), behom procesu prechodu k jednotnej globálnej kozmopolitnej „elitárnej“ štátnosti, kde je Väčšine prichystaný osud pracujúceho dobytka – tvoriaceho doplnok k svojmu pracovnému miestu (podliehajúceho navyše zrušeniu, ak daný odbor nebude viac potrebný).

Posledné zmienené je nevyhnutnosť, nakoľko privedenie Väčšiny do idiotizmu systémom vzdelávania (a bez toho by davo-„elitarizmus“ nemohol existovať a fungovať) vylučuje možnosť efektívnej rekvalifikácie v procese štruktúrnych a technologických zmien v systéme výroby (v spoločnosti).

No ak niekto z tých, čo sa nazývajú „patriotmi“ dúfa, že jeho osobné „elitárne“ ambície a „elitárne“ ambície jemu podobných dokážu tomuto všetkému čeliť, potom by sa mal zamyslieť nad miestom a úlohou psychického trockizmu v jeho vnútri.

Avšak ukazuje sa, že činnosť S.Kurginjana neprebieha sama od seba, ale je len čiastkovým prípadom oveľa širšieho zámeru (nápadu, úmyslu), ktorý našiel svoje vyjadrenie v prílohe „Nezávislých novín“ (Nezavisimoj Gazety) „NG - Scénare“ № 1, r.1998

Na prvej strane je článok M.V.Raca[^53] “Scénar pre «NG-Scénare»”. Článok sa začína preambulou:

«Ešte v štádiu plánov mi Vitalij Tretjakov rozprával o budúcich «NG-S», ktoré staval do opozície rôznym druhom «záverov». Nie správy o tom, čo už bolo, nie analýza udalostí, ale projektívna myseľ (nasmerovaná do budúcnosti) mala zapadnúť do osnovy novej prílohy «NG». Nie novinármi celého sveta tak milované „horúce fakty“ a senzácie, ale ich prvozdroj: rozličné zámery, koncepcie, programy, projekty, plány, scenáre (nevymenujeme celý tento dlhý rad). Zámer takmer geniálny, no musím sa priznať, že hĺbku a ťažkosti jeho realizácie som pritom podcenil».

Ďalej nasleduje «časť prvá: konceptuálna», v ktorej sa hovorí, že prvotný zámer ostal nerealizovaným, následkom čoho:

«rozvrat v hlavách, zjavný nedostatok projektívnej mysle sa zobrazuje všetkým záujemcom raz do mesiaca v «NG-S». Čím sú aj zaujímavé.

No každopádne si myslím, že neporovnateľne zaujímavejšie a dôležitejšie by bolo realizovať prvotný zámer. Nielen v záujme profesionálnej žurnalistiky (veď podobných vydaní nieto nielen v Rusku, ale zdá sa, že ani nikde vo svete), ale tiež v záujme nášho formujúceho sa občianskeho spoločenstva a tiež štátu, želajúceho stať sa právnym (nie je tak?) a trhového hospodárstva, ak ho chceme vidieť civilizované».

Ak sa pozrieme na podstatu tohto textu, tak reč v ňom ide:

O konceptuálnej moci, ako o moci určitých koncepcií nad spoločnosťou a spolu s nimi plodených scenárov na realizáciu cieľov každej z nich;
A tiež o konceptuálnej moci, ako o moci tej skupiny spoločnosti, ktorá vypracováva a koriguje koncepcie života spoločnosti a scenáre realizácie koncepcií – v hraniciach ktorých účinkujú aj všetky ostatné typy moci (z piatich známych), vrátane „4-tej moci“ - Médií.

V jednom z posledných odstavcov článku Marka Raca sa píše:

«Ďalším užitočným krokom, už schváleným na stránkach «NG-S», — je publikácia a posúdenie alternatívnych plánov, koncepcií, programov atď. Nech všetci zainteresovaní majú možnosť porovnávať. No týmto spôsobom (na rozdiel od aktuálneho stavu vecí) sa téma neuzatvára, ale vytvára nový problém. Za rok, dva je možné a aj nutné sa k nej vrátiť: a čas ukáže, kto mal pravdu, a rozumní ľudia (a takí na Rusi ešte nevymreli) si vezmú ponaučenie. «NG-Scenáre» pri súčasnom ignorantskom vzťahu vlády k spoločenskej mienke nevyhnutne potrebujú buldočí stisk[^54]: nemožno sa vzdať načatej témy na polceste. Ak sa púšťame niečo posúdiť, treba doviesť toto posúdenie do plnej jasnosti, vyjasniac si, kto je kto a čo je čo. V opačnom prípade, všetky reči o morálke a pravidlách čestnej hry zostanú len prázdnymi rečami».

Tento článok Marka Raca v rovnakom čísle «NG-S» sprevádza ešte jeden článok s rovnakou tematikou pod názvom “O životnom cykle plánov premien. Od «NG-Scenárov» do scenárov stabilného rozvoja ľudstva” a podpisom nejakého Marka Vladimírova, o ktorom sa nič nehovorí na rozdiel od M.Raca. O Markovi Vladimirovičovi Racovi, je daná poznámka pod čiarou, a keďže gramatické formy mena po otcovi „Vladimirov“ a „Vladimirovič“ v ruskom jazyku niekedy poukazovali na jedného a toho istého otca, nie je vylúčené, že oba články v skutočnosti vyšli z pera M.Raca. V každom prípade sa navzájom tak veľmi dobre dopĺňajú, že budia dojem, že boli napísané tým istým človekom alebo kolektívom autorov.

Po povrchnom oboznámení sa s nimi, je možné si predstaviť, že Ruská inteligencia sa predsa len nakoniec obrátila k problematike skutočného riadenia spoločnosti a začala hovoriť (hoci aj poslepiačky nahmatávajúc novú terminológiu) o organizácií samoriadenia spoločnosti a riadenia štátu podľa žrečeskej schémy riadenia prediktor-korektor (prorok-opravár: prognosticko-analytická«projektívna myseľ» — porovnanie «projektu» s realitou po uplynutí istého času — korekcia «projektívnej mysle», ak hovoriť terminológiou článku M.Raca).

Pri dôslednom oboznámení sa vyjasňuje, že tomu tak nie je. V skutočnosti sa ukazuje, že tu staroveký psychický trockizmus imituje svoju oddanosť plánu realizovať skutočnú vládu ľudu v schéme prediktor-korektor. Bez ohľadu či to Markovia Vladimiroviči a redakcia «NG» chápu alebo nie, v skutočnosti neorganizujú realizáciu konceptuálnej moci v spoločnosti, ale iba imitáciu tejto činnosti s cieľom utopiť vo vlne imitácií reálny proces budovania konceptuálnej moci spoločnosti v Rusku.

Táto imitátorská márnosť sa nepriamo prejavuje v tom, že autor sa nepokúša nahmatať nejakú presnú terminológiu k tomu, aby v jej jazyku hovoril o tom, o čom všetci po celé stáročia z rôznych príčin mlčali: O spoločenskom fenoméne konceptuálnej moci (vo vyššie uvedenom zmysle tohto termínu) a jej mieste v živote národných spoločenstiev a ľudstva v celom; jasne sa vyhýba nespornej súvzťažnosti reálneho javu ako takého (z jednej strany) a termínov (z druhej strany).

Zjavné úsilie vyhnúť sa konkrétnosti a presnosti v problematike konceptuálnej moci v spoločnosti i nad spoločnosťou sa najvýraznejšie prejavuje v nasledujúcom odstavci:

«Všetko toto je možné, pravda, len za podmienok slobodnej diskusie. Vieme, že diskusia predpokladá pluralizmus, trpezlivosť k iným názorom, tolerantnosť, kultúru dialógu. No toto vonkoncom neznamená všežravosť. Právny rámec (zvýraznené samotným M.Racom) ohraničuje kruh postojov a názorov, ktoré je užitočné rozoberať (a tým aj popularizovať) v «NG-S». Čitateľom musí byť tiež garantovaná istá úroveň profesionalizmu. Akademické tituly a posty – a nie indulgentia[^55], dovoľujúca vodiť čitateľov «NG-S» za nos. Dávať na to pozor, je priamou povinnosťou redakcie».

Tento odstavec je sám osebe obrazom vysokokvalitného „vodenia za nos“. Ide o to, že ak sa pozrieme na „právny rámec“ (zákonodárstvo) z konceptuálneho pohľadu, tak toto zákonodárstvo je jasne určenou hranicou, na ktorej sa jedna koncepcia (systému života) civilizácie chráni od iných s ňou nezlučiteľných koncepcií (systémov života) tej istej civilizácie.

To znamená, že M.Rac si svoju koncepciu už dávno vybral: či sa rozhodol podvedome, a či vedome a potichu, to nemá pre jeho čitateľov žiadny osobitý význam. Navyše aktuálna koncepcia je v tomto kontexte vykresľovaná spoločnosti v tichosti – medzi riadkami ako bezalternatívna. Ak je hlavným cieľom udržanie vedomého alebo podvedomo-automatického názoru o jej bezalternatívnosti spoločnosťou, tak pochopiteľne ani nebude predmetom posudzovania a porovnávania (jej samej) s inými možnými koncepciami: v lepšom prípade — preto, aby sa (týmito posúdeniami) nestrácal čas pri realizácií už dávno a potichu prijatej koncepcie (pánmi „Rac-ov“); v horšom prípade — koncepcia je ohavnosť, a aby sa to dalo zakryť, M.Racom navrhované posúdenia spôsobov realizácie konkrétnych detailov koncepcie treba vykonávať v rámci vypracovaného v nej práva – noriem zákonnosti.

Pri tom je neprípustné, aby niekto vyhodnotil všetky vyhlásenia aj zamlčania tejto koncepcie a vyniesol voči nej konkrétny verdikt, čím by splodil novú alternatívu k tejto koncepcií alebo podporil jednu z predchádzajúcich alternatív (systematicky zamlčovaných urečnenými „Racami“ v priebehu historicky dosť dlhého obdobia).

Ak hovoriť o podstate tejto potichu pretláčanej koncepcie, tak v jej charaktere sa vyjavuje celá biblická doktrína globálneho finančného rasistického otrokárstva na osnove úžerníctva, klamstva, kultivovania nevzdelanosti a idiotizmu systémom (akože) vzdelávania.

M.Rac – to už nie je obsluha prastarého psychického trockizmu, ale reálny psychický trockizmus v akcii, i keď nedisponujúci plnou mocou koncepcie (realizovanej nimi v podmienkach Ruska dnešných dní). Trockizmus by iste uprednostnil nevychádzať na (pre neho) klzkú cestu konceptuálnej činnosti a stýkania sa s (pre neho) vražednou téematikou (spätou s problematikou konceptuálnej moci v spoločnosti a s problematikou činnosti skutočného žrečestva, ako aj znacharov a šarlatánov). Každopádne, reálna alternatívna konceptuálna činnosť, aktivizovaná v Rusku počiatkom Perestrojky, dnes núti psychický trockizmus mobilizovať všetky „vnútorné rezervy“ (a hlavne zvyšky tých intelektuálnych) k imitácií konceptuálnej činnosti, čo sa prejavuje v boji trockizmu so samým sebou, ktorý ešte nedospel k hromadnej porážke.

Preto sa vlastným diplomovaným znacharom-vykladačom života dáva narážka, že «postavenie zaväzuje... lebo ak postavenie nezaväzuje, potom aj zabíja». Inými slovami, staroveký psychický trockizmus musí byť poistený pred tým, aby doktori a profesori na stránkach «NG-S» nekvalifikovane a nezodpovedne „nevodili ľudí za nos“ – AKO TO ZVYKLI ROBIŤ cez „odmäk“ (Chruščov)*, stagnáciu (Brežnev)* a perestrojku (Gorbačov)*, keď sa ukončil odstrel karieristov-pustokvetov v domácej vede (realizovaný počas boja trockizmu a boľševizmu medzi sebou za Stalina)

Markovia Vladimiroviči tiež nehovorili nič o tom, že ak voľné miesta v hierarchií znacharov sú obsadené šarlatánmi (schopnými iba nekvalifikovane vodiť ľudí za nos), tak zdravo rozmýšľajúcich ľudí (nositeľov veľmi zaujímavých a perspektívnych názorov na dnešnú problematiku života spoločnosti a civilizácie) – treba pohľadať mimo legitímnych oficiálnych a neoficiálnych hierarchií.

Že je to možné, a že takýto ľudia reálne existujú, o tom páni psychického trockizmu dobre vedia. No snažia sa vykresliť vec tak, že mimo legitímnej oficiálnej hierarchie nič zdravé nie je. A s týmto cieľom dávajú možnosť vyjadriť sa v médiách ľuďom, ktorý by mali byť v ústavnej psychiatrickej starostlivosti, z dôvodu rôznych psychických porúch. Vytvárajúc prúd rečí psychopatov pustených do tlače, oni navyše k tomuto prúdu sa tvrdošijne snažia započítať aj všetko zdravé (nezačleňujúce sa do koncepcie, ktorú realizuje psychický trockizmus). Ukážka takéhoto priraďovania k radu šialencov je vo vyššie rozobratom článku A.Baranova v „Pravda Pjať“.