Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

Notes

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 26 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

Notes

Táto i ďalšie práce VP ZSSR, predstavujúce Koncepciu spoločenskej bezpečnosti (KSB), sú zverejnené na internetových stránkach: www.vodaspb.ru, http://subscribe.ru/catalog/state.politics.bkz, www.dotu.ru, http://mera.com.ru, (česko-slovenský oficiálny web http://leva-net.webnode.cz/prace-vp-sssr/) na mnohých ďalších stránkach, a tiež sú šírené na kompaktných diskoch v zostave informačnej bázy VP ZSSR a sú vydávané aj formou kníhtlače.

„Smuta“ (смута) – nezhody, nepokoje, obdobie na Rusi, počas radikálnych cirkevných reforiem. – pozn. prekl.

Definícia termínu „ľud/ľudy“ (ako aj iných termínov a rozdielov medzi nimi) bude uvedená neskôr v špeciálnej kapitole. – pozn. prekl.

V «telemaratóne» rozhovorov s občanmi RF v priamom prenose 16. decembra 2010 bola medzi otázkami (vybranými V.V.Putinom na zodpovedanie) aj nasledovná: «A nehanbíte sa?», na ktorú V.V.Putin odpovedal: «Nie». No aj na zasadaní Štátnej rady gramatická forma «mali by sme sa hanbiť», namiesto «hanbíme sa za to, čo sa teraz deje» — v podstate vyjadruje priznanie sa v absencii hanby.

(v RJ foneticky — „Rassiane“, „Rasijskij narod“) Súčasná Ruská federácia sa skladá (podobne ako kedysi Sovietsky Zväz) z viacerých národov a etník, kde najpočetnejší je ruský, no predstavitelia celej federácie sa spoločne podľa názvu vlasti – Rossia (foneticky – „Rasija“), nazývajú „rossianin“ („Rasijanin“) (v slovenčine sa to nedá presnejšie preložiť jedným slovom, preto sa to prekladá často nepresne ako Rus, nie však v zmysle národnosti, ale v zmysle príslušnosti k mnohonárodnostnej Ruskej federácii, v zmysle príslušnosti k ruskej civilizácii) – pozn. prekl.

Ako sa možno pýšiť takým režimom a takou oligarchiou, ktoré v priebehu 20 rokov udržiavajú v krajine ekonomický rozvrat, vo výsledku čoho sa realizuje (akoby sama od seba) ekonomická genocída?

Byrokratizmus stojí na tom, že ani jeden byrokrat necíti u seba povinnosť vnikať do podstaty problémov a do podstaty veci zameranej na ich vyriešenie, pretože podľa jeho názoru je to povinnosť celej hierarchie jeho podriadených, a jeho misiou je iba menovať im problémy, ktoré sú oni povinní riešiť na najvyššej úrovni profesionality (zadávať im úlohy — to je pre byrokrata nad jeho sily, pretože, na transformáciu problému na úlohu je potrebné odhaliť a pochopiť samotný problém, algoritmiku jeho vzniku a algoritmiku jeho možného riešenia).

Tým, ktorí nemajú vlastnú skúsenosť zo života v ZSSR, odporúčam prečítať si knihu: J.I.Muchin «ZSSR – stratený raj» (Moskva: «Juza-Press». 2010). Medzi iným je v nej celkom adekvátne osvetlená aj otázka vzájomných vzťahov v ZSSR medzi obyčajnými ľuďmi rôznych národností. Otázka vzájomných vzťahov národných «elít» — to je samostatná téma, ktorá nemá nič spoločné so vzájomnými vzťahmi obyčajných ľudí rôznych národností. Uvedieme jeden príklad. Podľa svedectva jedného z tajomníkov ÚV KS Bieloruska sa začiatkom 1970-tych rokov stala takáto udalosť. Do Minska pricestovala delegácia z ÚV KS Estónska. Po protokolárnych procedúrach nasledoval neformálny rozhovor. V priebehu tohto neformálneho rozhovoru po kúpeli a počas slávnostnej hostiny sa u jedného z Estóncov «rozviazal jazyk», a vylial si srdce na tému, že rozmery a početnosť obyvateľstva Bieloruska sú, podľa jeho názoru, optimálne pre samostatnú existenciu Bieloruska ako štátu, zatiaľ čo Estónsko je pre samostatnú existenciu primalé. Tento rozhovor bol vtedy braný ako prázdne táranie, neschopné zapríčiniť nejaké reálne politické následky. Pripomenul sa až koncom 1980-tych rokov, keď Gorbačovsko-Jakovlevská klika v symbióze s vnútornými mafiami KGB viedla ZSSR k rozpadu, opierajúc sa na takých «elitárnych» nacionalistov, ako spomenutý pracovník ÚV KS Estónska. No organizovane mariť túto politiku straníckej špičky v straníckych orgánoch a v štátnom aparáte nemal kto, a izolovaní konceptuálne bezmocní jednotlivci typu V.I.Iljuchina (1949 — 2011), ktorý sa pokúsil iniciovať a doviesť pred súd trestné konanie voči M.S.Gorbačovovi podľa článku Vlastizrada, nedokázali nič urobiť... No skúsenosť minulých rokov takých, ako V.I.Iljuchin, ničomu neučí. 10. februára 2011 sa v Moskve z rozhodnutia Všeruského dôstojníckeho zhromaždenia uskutočnilo zasadanie «vojenského tribunálu» «ohľadom preskúmania deštruktívnej činnosti V.V.Putina». V jeho činnosti sa v úlohe žalobcu zúčastnil V.I.Iljuchin (poslanec Štátnej Dumy od KSRF, zaslúžilý právnik Ruska, neskôr náhle zomrel 19. marca 2011 na rozsiahly infarkt). «Tribunál» sa uzniesol: «Činnosť Vladimíra Vladimíroviča Putina, bývalého prezidenta Ruskej Federácie, bývalého Najvyššieho Veliteľa Ozbrojených Síl, dnes Predsedu Vlády Ruska, v sfére zabezpečenia obrany krajiny — uznať nezlučiteľnou s národnými záujmami, ako nesúcu citeľne nepriateľský charakter a spôsobujúcu nenahraditeľné škody vonkajšej bezpečnosti Ruskej Federácie. Pokladať za nemožné ďalšie zotrvávanie V.V.Putina v štátnej službe, a jeho činnosť podlieha pod dôkladné vyšetrovanie orgánmi činnými v trestnom konaní RF a ďalšiemu súdno-právnemu posúdeniu. Rozhodnutie tribunálu dať na vedomie platnému Prezidentovi RF, príslušníkom armády a flotily, všetkým občanom Ruskej Federácie» (http://vestiregion.ru/2011/02/12/prigovor-voennogo-tribunala-po-razrushitelnoj-deyatelnosti-putina-vv/).

Slovo «reálni» je v tomto kontexte nevhodné: v lepšom prípade by bolo vhodné — «reálne mysliaci». Toľko k otázke o presnosti používania slov, ktorá musí byť právnikom vlastná ako kvalita, ktorá tvorí jeden z aspektov ich profesionalizmu...

Áno, aj dnes je v spoločnosti podnikateľov dostatočne rozšírený takýto pohľad na perspektívy: «v Rusku sú pri moci idioti a podliaci. Nedá sa s tým nič robiť. Záchrana ľudu spočíva v tom, že prídu Číňania a nastolia v krajine poriadok. A čím rýchlejšie, tým lepšie».

A keby ešte na rovinu povedal: Kým boli tieto scenáre pripravené? Kto sú ich nositelia v RF?

Za týmto účelom však treba odstrániť zo štátneho aparátu idiotov, ktorých je v ňom nadbytočne veľa pre ich úslužnosť a zároveň lásku veľkej časti vyššie postavených nadriadených práve k úslužným podriadeným, vo výsledku čoho úslužní idioti majú výhody v postupe po kariérnom rebríčku v štátnej službe, čo má za následok, že slabomyseľnosť vo vzťahu k obsadeným postom sa stala v postsovietskej RF viac normou, než výnimkou.

O tom, ako sa takáto trhlina reálne generuje rosSiónskym úradným korpusom všetkých vetiev moci, viď analytickú správu VP ZSSR «O štátnej moci RF našich dní» zo série «O aktuálnom dianí» № 3 (96) (december r. 2010). Okrem toho, porovnajte platy federálnych poslancov, úradných osôb, ktorých podpis a slovo disponuje vlastným statusom na úrovni rajónu a vyššie, a platy väčšiny nájomného personálu — špeciálne v odvetviach «reálneho sektoru», a tiež vo vzdelávacom systéme a medicíne.

Podľa nášho názoru kurátori tajných služieb, vidiac, že situácia sa vyostruje, sa rozhodli vybiť emócie davu sami, v čase i mieste vhodnom pre seba, dajúc do pohybu tajným službám podriadených «gapončíkov» (* termín odvodený od G.Gapona *), aby tí prizvali nespokojných zúčastniť sa na akcii.

Špeciálne policajné jednotky. – pozn. prekl.

Najviac ozvučený prípad tohto druhu bolo zmlátenie skúšobného pilota, Hrdinu Ruskej Federácie Mohameda Toľbojeva (Dagestan) v r. 2004. Viď analytickú správu VP ZSSR «O „šikane“, antikomunizme i komunizme, vecne a bez emócii» zo série «O aktuálnom dianí», № 1 (49), r. 2006. Stalo sa ozvučeným preto, lebo «poliši» omylom zmlátili nie predstaviteľa «malých rýb», ale predstaviteľa profesionálnej elity federálnej úrovne.

A pravidelne sa predkladajú návrhy na zavedenie právneho zákazu na uvádzanie národnosti zločincov v médiách.

«Hlava Vyšetrovacej komisie Alexander Bastrykin sa znova vrátil k myšlienke daktyloskopickej a genómovej registrácie migrantov. Podľa jeho slov, je nutné zaviesť špeciálny vládny program, ktorý by rátal s úplnou evidenciou prichádzajúcich. Dôvodom pre podobné vyhlásenia sa stali štatistické údaje o vysokej miere kriminality medzi migrantmi, uvádza "Interfax". Ako oznámil Bastrykin, páchanie podobných zločinov nachádza rýchlu sociálnu odozvu a vyvoláva medzietnické napätie. A množstvo zločinov spojených s extrémizmom v Rusku vyrástlo na 20 % a tvorí 656 trestných činov. Ostatne, Bastrykin dodal, že takmer všetky z nich boli odhalené. “Poviem úprimne, a už sme o tom neraz hovorili, jedným z faktorov, ktorý vo väčšine prípadov hrá na ruku rôznym „podnecovateľom národnej nevraživosti“, je kriminalita migrantov“ — povedal. Pritom v posledných rokoch možno pozorovať stabilný nárast počtu trestných činov spáchaných cudzincami» («Bastrykin: národnú nevraživosť pomáhajú podnecovať prichádzajúci. Všetkým migrantom treba odobrať odtlačky prstov a DNK»: http://www.newsru.com/russia/17feb2011/daktil.html). Avšak v tejto publikácii sa nehovorí nič o vnútornej migrácii a štatistike zločinnosti ktorú plodí, a ani o mierach zameraných na jej vykorenenie. A navrhované miery (daktyloskopia a identifikácia DNK) vo vzťahu k občanom RF protirečí platnej Ústave krajiny (Čl. 6.2. «Každý občan Ruskej Federácie disponuje na jej teritóriu všetkými právami a slobodami a nesie rovnaké povinnosti stanovené Ústavou Ruskej Federácie», t.j. táto ústavná norma zaväzuje daktyloskopicky a genómovo identifikovať, povinne, buď všetkých, alebo nikoho).

Jednotlivec je nepodplatiteľný len vtedy, ak je oddane verný Idei sociálneho významu. Ak takúto ideu v srdci nenosí, tak je odsúdený byť podplatiteľným: je to len otázka ceny a toho, ako sformulovať «kúpno-predajnú» zmluvu, aby to preň nebolo ponižujúce alebo právne postihnuteľné. A tak čl. 13.2 Ústavy RF v zamlčaní otvára cestu ku korupcii, pretože tvrdí: «Žiadna ideológia nemôže byť stanovená ako štátna alebo povinná». Preto «národnou ideou» úradníckych elít, vyjadrujúcou ich «patriotizmus» (o ktorom hovoril V.V.Putin na Štátnej rade 27.12.2010, ako o faktore schopnom stmeliť spoločnosť) dnes je: «Ja som nadriadený — ty si hlupák; ty si nadriadený — ja som hlupák, čo si ráči vaša excelencia? — Len naznačte, a urobíme prvé aj posledné, všetkých postavíme do pozoru a oni vykonajú všetko. Vy — len nezabudnite na našu snahu...» A dokonca bol pokus aj uzákoniť tento princíp: do prvej redakcie «zákona o polícii», ktorý premenoval milíciu na políciu, bol zaradený princíp «prezumpcie zákonnosti konania príslušníkov polície» — navrhovalo sa pokladať činy policajta zákonnými do tých čias, kým súdnou cestou nebude dokázaný opak. — Pokúšali ste sa dosiahnuť priznanie nezákonnosti konania úradných osôb štátu v postsovietskej RosSiónii? — Ak áno, potom musíte vedieť, že domáci tvorcovia zákonov vykonali pokus uzákoniť princíp «Ja som nadriadený — ty si hlupák» v alegorickej forme. V každodennej životnej praxi sa táto «národná idea» vyjadruje v uspokojovaní úradnými osobami na úkor ostatnej spoločnosti, zákonnými i nezákonnými prostriedkami, takých neprestajne obnovovaných potrieb ako «mňam-mňam, šuk-šuk, hamty-hamty». Jedinou ochranou pred korupciou je vernosť človeka Idei, ktorej on verne a svedomito slúži. Ak Idea vyjadrujúca záujmy prevažnej väčšiny členov spoločnosti chýba — potom sa korupcia stáva zmyslom života úradných osôb, a tie sa ju pokúšajú dostať na úroveň národnej idey. No ak chýba reálna Idea, potom nemôže existovať ani patriotizmus stmeľujúci spoločnosť. Preto slová V.V.Putina o «všeruskom patriotizme», ktorými sa myslí, že tento «patriotizmus» by mal stmeliť do jedného celku aj obyčajný ľud, aj dnešnú na ňom parazitujúcu «elitu» — sú nezmyselné, pretože im chýbajú mravno-etické a ideové základy v sociálnej realite RF.

Pomimo daní nerozlišujúcich národnosť, mizerných výplat v reálnom sektore, «provízií» (čiastky vyplatené úradníkom za ich pričinenie k uskutočneniu projektu) a ďalších legálnych aj nelegálnych dávok od podnikateľov (viď analytickú správu VP ZSSR «Ako si režim SÁM pestuje sociálno-ekonomickú krízu...» zo série «O aktuálnom dianí» № 2 (98), január 2011).

Kondopoga — mesto v Karelii. V r. 2006 «neohlásený míting» domorodého obyvateľstva sa dožadoval vyhnania kaukazských diaspór z mesta: kvapkou, ktorá naplnila pohár trpezlivosti obyvateľov Kondopogy, sa stala vražda Kaukazanmi dvoch miestnych obyvateľov v reštaurácii „Čajka“ 30.08.2006, po čom sa následne prehnala po meste vlna pogromov na vlastníctvo Kaukazanov, a potom sa udial aj neohlásený míting. Hlava republiky Karelia S.Katanandov bol v jednom zo svojich vystúpení nútený priznať nespôsobilosť (organizačnú neschopnosť) vlády, ako republiky Karelia, tak aj mesta Kondopoga: «“Mali sme sily na odvrátenie pogromov? Mali. No vybrali sme si mäkký scenár, aby sme nebojovali s vlastným ľudom... Myslím si, že miery dovtedy podniknuté úradmi aj milíciou v Kondopoge boli nedostatočné“ — povedal Katanandov v interview „Izvestiam“. (...) Katanandov tiež povedal, že „v nepokojoch zohralo úlohu narastajúce sebavedomie, úcta k sebe. Obyvatelia mesta majú cítenie vlastnej dôstojnosti“. Priznal, že Čečenci ľudí terorizovali. Vláda si to všímala, ale „konala formálne“ a „to sa premieňalo na beztrestnosť“ (A toto je o neochote vlády ochrániť domorodé obyvateľstvo od čoraz drzejších diaspór, v základoch ktorej môže ležať len efektívne podplatenie vlády diaspórami: naše spresnenie v citáte). „Vedel som o tom. No nepredpokladal som, že všetko sa takto skončí. Povedať, že sme urobili všetko aby sme predišli kríze, nemôžem“ — povedal on» (http://www.newsru.com/russia/06sep2006/kondo.html). S analogickou požiadavkou približne v rovnakom čase vystúpil aj «neohlásený míting» v meste Saľsk v Rostovskej oblasti, ktorý sa ocitol v moci dagestanských kriminálnych štruktúr. Príznačné je aj to, že v súvislosti s udalosťami r. 2006 v Kondopoge, Saľsku a rade ďalších miest, nikto z hláv Kaukazských autonómnych republík neučinil žiadne vyhlásenie na adresu svojich súkmeňovcov, aby ich vyzval k úcte ku kultúre a obyvateľom tých regiónov RF, kam Kaukazania migrujú za zárobkom a trvalým miestom pobytu. A odmlčali sa v otázke o provokatívne drzom správaní svojich súkmeňovcov za hranicami oblasti vzniku ich národných kultúr aj v roku 2010 a ďalších rokov...

Termín люмпен (Lumpen) — má vzťah k marxizmu a nemeckému jazyku, je synonymom človeka s asociálnym správaním. V marxizme existoval termín lumpenproletariát – predstavitelia vrstvy tých, čo sa priživovali na práci ľudu. Marxův a Engelsův popis lumpenproletariátu: „Tato sebranka zkažených elementů všech tříd... povaleči, propuštění vojáci, propuštění zločinci, uprchlí otroci z lodí, podvodníci, šarlatáni, darebáci, kapsáři, komedianti, hazardní hráči, majitelé bordelů, žebráci, nebezpečná třída, odpad společnosti, nečinně zahnívající masa vyvrhnutá nejnižšími vrstvami staré společnosti“ (https://cs.wikipedia.org/wiki/Lumpenproletari%C3%A1t). – pozn. prekl.

Výnimku tvorí azda len Sibír a Ďaleký východ, kde úlohu Kaukazanov prevzali na seba diaspóry Číňanov a čiastočne Kórejcov.

28. októbra 2011 rozhodnutím Moskovského mestského súdu bol Aslan Čerkesov, obvinený z vraždy Jegora Sviridova, odsúdený na 20 rokov kolónie prísneho režimu. Žalujúca strana bola s rozsudkom spokojná, odsúdený sa neodvolal, obávajúc sa rozsudku z doživotnej väzby pri novom prerokovaní prípadu (dodatok 14.11.2011).

Ceny na nové autá tejto firmy, oznámené v januári 2011 (vtedajší kurz EUR:RUB = 1:40) na ich stránke http://www.landrover.com/ru/: «Freelander 2» — od 1 233 000 rubľov (cena prvej plánovanej servisnej prehliadky v januári 2009 v Moskve po najazdení 24 000 km u oficiálnych dílerov predstavovala od 6000 do 8000 rubľov aj čosi; cena druhej servisnej prehliadky od 7 100 do takmer 12 000 rubľov); «Defender» — od 1 555 000 rubľov; «Discovery 4» — od 1 999 000 rubľov; «Range Rover» — od 3 993 000 rubľov (99 825 €). Pritom «podľa údajov Federálnej služby štátnej štatistiky RF, ktorá v roku 2010 vykonala prieskum zárobkov medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva Rossie, máme tu nasledovný obraz: - V krajnej biede žije 13,4 % obyvateľstva so zárobkom menej ako 3422 rubľov mesačne (85 €). - V biede žije 27,8 % obyvateľstva so zárobkom od 3 422 do 7 400 rubľov mesačne (85 až 185 €). - V chudobe žije 38,8 % obyvateľstva so zárobkom od 7 400 do 17 000 rubľov mesačne (185 až 425 €). - «Bohatých spomedzi chudobných» je 10,9 % obyvateľstva so zárobkom od 17 000 do 25 000 rubľov mesačne (425 až 625 €). - Na úrovni priemerného blahobytu žije 7,3 % obyvateľstva so zárobkom od 25 000 do 50 000 rubľov mesačne (625 až 1250 €). - Medzi majetných sa radia občania so zárobkom od 50 000 do 75 000 rubľov mesačne (1250 až 1875 €). Ich počet tvorí 1,1 % obyvateľstva Rossie. - Takzvaní boháči tvoria 0,7 % obyvateľstva. Ich príjmy sa hodnotia na viac ako 75 000 rubľov mesačne. Z uvedených údajov vidno, že prvé tri skupiny (biedne, vrátane žijúcich v krajnej biede, a chudobné) tvoria dohromady 80 % obyvateľstva súčasnej RF» (D. Mironov-Tverskoj. Komu sa na Rusi nežije dobre. — Oficiálna stránka novín «Sovietska Rossia»: http://www.sovross.ru/modules.php?name=News&file=article&sid=586895). T.j. rodina nevychovaného «holobriadka» na nejakom «Land Rovery» zjavne nepatrí medzi 80 % chudoby, voči ktorej sa vykonáva politika ekonomickej genocídy, pretože pri úrovni zárobkov menšej ako 50 000 rubľov na dospelého člena rodiny, ľudia nedokážu ekonomicky zabezpečiť život a rozvoj svojich rodín pri vzniknutých cenách na životne dôležité tovary: stravu, oblečenie, rodinný príbytok a energie, voľnočasové a kultúrne potreby. Ak niekto z úradníkov nesúhlasí s tvrdením, že v krajine sa stále uskutočňuje ekonomická genocída, tak vyvráťte toto tvrdenie osobným príkladom, prakticky: odovzdať na dobročinnosť všetko svoje vlastníctvo (vrátane toho zaregistrovaného na príbuzných a priateľov), žiť v prenajatom príbytku, začať rozvoj svojich rodín z nuly pri reálnych zárobkoch dospelých členov rodiny nie viac ako 10 000 rubľov.

Hlavné mesto Mordvianska, jednej z republík RF. – pozn. prekl.

No pripomenieme, že za posledné desaťročia v rôznych miestach RF sa udiali opakované prípady zneuctenia pamätníkov vojenskej slávy predstaviteľmi miestneho, a nie prišlého obyvateľstva. Apoteózou sa stal zločin v Koľčugine: 2. januára 2008 partia mladistvých zmlátila a spálila na večnom ohni človeka, ktorý ich pokarhal kvôli tomu, že sa opíjali v priestoroch pamätníku — zima, mráz, počas popíjania sa chceli zohriať, a kadejakí okoloidúci im kazia pohodičku (http://kp.ru/daily/24052/104007/). Podobný prípad sa stal v Kaluge, kde v noci z 15. na 16. augusta 2011 päť mladistvých zaživa upálilo bezdomovca na Námestí Víťazstva na večnom ohni (http://kp40.ru/index.php?cid=600&nid=337719). Vlastne sa to stalo normou, keď mladí «banderlogovia» slopú pivo a vyhrievajú sa pri večných ohňoch na pamätníkoch vojenskej slávy prakticky všade, a polícia-milícia celé toto kurvenie nezatrhne («kurvenie» (блядство*) a slová s rovnakým koreňom v staroruskom lexikóne boli všeobecne používané a znamenali krajnú mieru lživosti a mravnej skazenosti, vyvýšené na životný štýl). (Slovenské „Kurviť“ je z nemeckého „die Kurve“ = zákruta, krivka, oblúk, a takisto nepriamo naznačuje krivenie/ohýbanie priamych mravných princípov.)

Vykonal on toto zhanobenie úmyselne, cítiac sa účastným víťazstva Čečenska nad RF, alebo pre svoju nevychovanosť nechápal, čo vlastne zhanobil — to je otvorená otázka. No ak Čečenci nechcú, aby Rusi toto vnímali ako zhanobenie, tak majiteľ džípu i jeho rodičia z toho nesmú vyviaznuť iba s peňažnou pokutou... aby nedávali druhým zlý príklad. T.j. Ramzan Kadyrov je povinný dať verejne na federálnych kanáloch TV oznam o prijatých mierach, pretože v opačnom prípade to bude hodnotené ako podpora zhonobenia z jeho strany a prejav ambície k nadvláde čečenskej diaspóry nad RF ako celku. Jednako, za uplynulé dva roky bola vec ponechaná zabudnutiu a R.Kadyrov nedal oznam ohľadne prijatých mier (doplnok 2012).

Kvalita vzdelávania počas rokov reforiem klesla, a klesá aj naďalej. Je to očividné všetkým, kto si pamätá, ako sa v sovietskej škole a VŠ učil sám, a kto má možnosť porovnať informovanosť študentov, ktorí nastupovali na štúdium VŠ v časoch ZSSR, s dnešnými absolventmi škôl. A sebadôverou, mnohé sociálne skupiny, popri ich nevzdelanosti v sociológii, histórii a politike, a maximálnej nezodpovednosti — kypia cez okraj.

Ako ilustráciu uvedieme aj s nenormatívnou, no zovšednenou a masovo rozšírenou lexikou, i zachovaním autorského štýlu písania — fragment polemiky na internete v otázke o úlohe ruských v dosiahnutí toho stavu, ktorý je. «Tu Andrej z Jekaterinburgu... Berkem... tu nejde o syndróm ružových okuliarov... tu ide, vlastne, o normálny pohľad na seba „zvnútra“... Už som ti o tom hovoril... Druhá vec je, že ty to nechápeš... A redukuješ to k obyčajným hvizdom o vznešenom... Chlape, ty vôbec nie si v obraze... Pre nás, pravoslávnych, hlavným dobrodením nie je celibát... ale rozvážnosť... Preto jedným z najhorších kameňov úrazu je odmietnutie myslieť a riešiť vzniknuté problémy, prijímať jednoduché rozhodnutia... Nie naletieť na každú blbosť... Nám o tom na kurzoch rozprávali celú večnosť... dokonca uvádzali aj citáty z Evanjelia... Ohľadom toho, že my v RPC kašleme na krajinu... Je to úplná blbosť... Na každej liturgii idú za našu krajinu modlitby... A ohľadom procedurálnej otázky, radšej nie... To sú čisto naše trenice, vás sa netýkajú, takže márne sa snažíte (alebo nie márne, ale pre zištný dôvod?) Pozdravujem, krajan. ----------------------<cut>---------------------- Odpoveď: Máš pravdu, v skutočnosti mnohé nechápem, a dôvod mám tiež, preto aj prednášam tieto výhrady. Asi mi preplo, zdá sa, že? Nuž kto som ja, aby som vytýkal čosi celej krajine a celej Cirkvi. No. Dôvod mám jednoduchý — chcem žiť. A pred tvárou smrti je už akosi jedno, aký veľký a rozmerný je vodca stáda, ktorý ma vedie na porážku. Ešte vysvetlím toho „vodcu stáda“, a pritom poviem maximálne čestne, bez servítky, čo si naozaj myslím. Nebude to príjemné čítať, áno. Pritom zaručene sa nájde idiot, ktorý sa bude snažiť hľadať pod maskou „skrytý nacionalizmus“ atď. — no to, čo bude napísané nižšie, je len konštatovanie faktov, ktoré bude dospelým ujom veľmi osožné si uvedomiť. Špeciálne ujom, ktorí robia závery v tak neľahkej otázke, ako je náboženská. Osobne neviem pochopiť, ako je možné — a to žijem v krajine, kde vládnu akoby ruskí. Prečo píšem «akoby» (úvodzovky doplnené nami v citáte)? Totiž oni pred mojimi očami presrali skvelé mocné impérium, bez vojny a celkovo bez akejkoľvek vážnej príčiny, ak k presraniu impérií vôbec existujú nejaké vážne príčiny. Hneď uzemním tupcov, ktorí skúsia kričať, že ruských označujem „oni“, s detskými výhradami „a len my sme ho prejebali alebo aj s tebou?!“. Drahí tupci, etnos je buď štátotvorný, alebo nie je. Ak nechápete, poviem to jednoduchšie: „Viezť sa“ neznamená „šoférovať taxík“, no ak si „šofér taxíka“, potom si povinný šoférovať, bez variantov. V opačnom prípade vráť licenciu a nehraj sa na taxikára. A netvár sa ani ako štátotvorný etnos, zabudni na „od mora k moru“, a za ropu plať hotovosťou, a zvykaj si na poplatky za prečerpávanie, aj na mnohé tranzitné platby — a čo sa týka prachov, prídeš v piatok, my v piatok robíme — a to nebudú dane, len tak, dáme niečo možno zo zvyku. Stručnejšie, ak tam ty niečo „štáto-tvoríš“, tak zodpovedaj za svoje trhy reálnymi vecami, a nie bájkami o „historicky sa sformovalo“. Skrátka ty len nechceš robiť svoju prácu. Alebo ešte horšie — nemôžeš. To kvôli tvojej neschopnosti zadávať a riešiť úlohy tu vyhadzujeme do „spoločného“ zdroje svojej zeme a životy svojich detí, nedostávajúc na oplátku NIČ. Pustil si sa držať nepriateľa v úctivej vzdialenosti od našej zeme, no nepriateľ stojí na prahu a mieri na nás raketami. Čo si urobil, aby sa tak nestalo? Pustil si sa robiť poriadok v našom spoločnom dome — no tak, kde je ten poriadok? Klaniame sa a pcháme do vrecka peniaze každému úradníckemu hovädu za každý krok po vlastnej zemi — to si ustanovil ty a podporuješ takýto chod. Na ulici panuje megabordel, a teba to kurva ani nepohne. My sami ľahko a s potešením vešiame banditov a narkomanov, a zlodejom odtíname ruky — ty si si však odbehol do Európy, a podpísal sa tam aj v našom mene pod humánnosť a ďalšie všelijaké sprostosti, sám pritom ale likvidovať krysy nechceš — práve preto si všimni, vyzerá to tak, že ty ochraňuješ tých, ktorí nás okrádajú a vraždia. A to ešte mlčím o hospodárstve — a veď to ty si tak zariadil, že prírodné i pracovné bohatstvá, ťažené z našej zeme a našich ľudí viac nezostávajú v našej krajine, ale utekajú niekam preč, ďaleko, kde zlodeji premieňajú náš pot a našu ropu na stometrové jachty a prepíjajú to s kurvami na všelijakých Courcheveloch. A na oplátku v našej krajine zostáva odpad a hroby — kto sa pod to podpísal a vzal zodpovednosť, nepamätáš? Pripomeniem: štát. Tvoj štát, pretože ty si v ňom štátotvorný etnos. Tu máme sumár horeopísaného z pohľadu „čurkistanca“ — ako ma pomerne často nazývajú poliši v hlavnom meste našej akoby spoločnej krajiny. Žiadne výhovorky typu „áno, veď aj ja tam žijem“ tu neplatia, pochop. Ty si štátotvorný etnos, áno alebo nie? Áno. A práve ty si vydal svoju krajinu nejakej špinavej bande, zberbe, čo prišla nevedno odkiaľ, a teraz ty sám si v nej — nikto. Vo svojej krajine. Bola by to čisto tvoja osobná vec, lenže ty si vydal strechu, pod ktorou žilo okrem teba ešte množstvo ďalších národov a etník. A to už nie je len tvoja osobná vec. Pozri sa, dlhý čas sme žili a nereptali, a nesnažili sa skákať ti po hlave. Ale teraz už nie si potrebný ani sám sebe, upadáš pred očami a nevyvolávaš nič, okrem zlosti, pre razantnosť, konkrétnosť a jasnosť názorov, ktoré si kedysi mal. Prečo sa potom čuduješ, keď si ťa doberajú, že ešte chvíľu — a požiadajú ťa, aby si si odsadol zo spoločného a nešpinil miesto, kde sa je. „Odporné“ — to nie je celkom to slovo, súhlas? A pritom presne tak vyzerá prirodzená reakcia na správanie štátotvorného etnosu, a takéto myšlienky, vo vedomej i nevedomej forme, bežia v hlavách ľudov, ktoré spolu s ruskými zostali žiť v úlomkoch impéria. Pritom, všimni si, v tomto texte som sa úmyselne neorientoval na emócie a precízne som obišiel tie aktuálne výbušné momenty, ktorými ľahko možno vytočiť nie veľmi chápavých ľudí. Všetko sú to veľmi jednoduché veci, súhlasíš? Zdá sa mi, že tieto veci je potrebné chápať; a ešte by bolo veľmi žiaduce si to uvedomovať, špeciálne keď zájde reč na náboženstvo. Pretože všetko vyššie povedané, keď sa zamyslíš, je práve o náboženstve. Vrátane aj jej „procedurálna otázka“, o ktorej mi ty hovoríš: sem nelez, to sa ťa netýka, to sú čisto naše trenice. Čo na to môžem povedať. Rád by som neliezol, brat môj. Mám kopu svojich starostí, a s veľkým potešením by som sa zaoberal iba nimi — a ty by si o mne jakživ nepočul. No „čisto vaše trenice“ sa akosi nie celkom správne odrážajú na našej spoločnej krajine. Pochop jednoduchú vec — ja vidím, že mňa môžu bez problémov zavraždiť rovno zajtra, dokonca nie ani za rok. A to už je seriózny dôvod na otázky. Kým spod tvojej čižmy vypustená háveď jednoducho kradla moje peniaze, tak som mlčal — nie v peniazoch je zmysel života, a nejaké peniaze už vôbec nie sú dôvodom srať sa s takým starým a spoľahlivým bráchom, ako si ty. No ty si si poplietol vrch a spodok, prestal si rozlišovať zlé od dobrého, a kvôli tvojmu nechápaniu sa ja môžem zajtra zobudiť pod bombami. A to už je vážna príčina opýtať sa ťa, čo to tam máš v hlave, keď si priviedol situáciu do zlého. A opýtať sa, kedy sa nakoniec spamätáš, a začneš sa venovať svojej práci — odháňať nepriateľov a krysy držať pod zemou. Preto mi prepáč, alebo neprepáč, no raz si ma donútil zamýšľať sa nad svojimi perspektívami, tak ja ti tvoje trenice budem vyčítať v plnej forme — pretože od „čisto tvojich treníc“ už príliš začalo závisieť, či budem dýchať alebo nie. <…>» («Bordel rusov a čurkovia o náboženstve»: http://www.berkem.ru/srach-russkogo-i-churki-pro-religioznoe/ — text je datovaný zo 14. decembra 2008, uviedli sme začiatočnú asi tretinu celého textu, a to tam je ešte viac než stovka komentárov...) (Čurka – prezývka občanov bývalých južnejších republík ZSSR, turkitskejšie národy tmavšej pleti. Podobne ako Rusom hovoria Kacap, a Ukrajincom Chochol).

«Nikto nie je väčší otrok ako ten, kto sa mylne domnieva, že je slobodný» — J.W.Goethe.

Viď analytickú správu VP ZSSR «“Destalinizácia”: mŕtve duše v službe…» zo série «O aktuálnom dianí», № 1 (97), r. 2011.

Tým skôr, že D.A.Medvedev v Ufe hovoril o medzinárodnej jednote, a nie o mnohonárodnej: ● medzinárodná jednota — jednota tých, ktorí majú určité postavenie medzi národmi; ● mnohonárodná jednota — jednota mnohonárodnej spoločnosti. Pritom v Ufe D.A.Medvedev vyzýval k presnosti používania slov.

Hlavné pre byrokratov — zabezpečiť si: «mňam-mňam, šuk-šuk, hamty-hamty» na úkor a škodu tých, ktorí skutočne niečo tvoria.

O jednej z ciest prejavenia politickej vôle takzvaným «obyčajným človekom» viď. analytickú správu «Pravdivý a slobodný je ich prorocký jazyk a s Vôľou Nebeskou družný...» zo série «O aktuálnom dianí» № 6 (102), december 2011, a tiež 8. kapitolu aktuálnej knihy.

Koniec koncov, je užitočné si túto prácu prečítať: hoci od jej publikácie uplynulo takmer 100 rokov (bola napísaná koncom r. 1912 — začiatkom r. 1913), no postsovietske režimy vo všetkých štátoch na území ZSSR urobili všetko preto, aby sa znova stala aktuálnou. V niektorých aspektoch zostarla z toho dôvodu, že: ● marxizmus (v dôsledku ateizmu, «materializmu» a privedenia do absurdnosti významu triednych vzťahov v spoločenskom rozvoji) nebral niektoré javy života spoločnosti ako objektívne reálne; ● J.V.Stalin v nej preskúmal len niektoré aspekty medzinárodných vzťahov, a nie celé spektrum v jeho plnosti; ● všeobecno-politický kontext sa za posledné storočie zmenil jak v Rusku, tak aj vo svete. Napriek tomu, táto práca J.V.Stalina dodnes predstavuje kvalitný štartový základ pre ďalší rozvoj chápania problematiky vzájomných národných vzťahov (a nie medzinárodných vzťahov) a ich harmonizácie v súčasnosti i dohľadnej perspektíve, nakoľko za posledné storočie nebolo vydané nič tematický širšie a obsiahle skúmajúce problematiku vzájomných národných vzťahov (grafománie na tému národnej otázky a jej riešenia v ZSSR a ďalších krajinách bolo v domácej «vede» mnoho, no ak aj existujú nejaké obsažné práce, tak nezískali žiadnu širokú popularitu, nie sú súčasťou vzdelávacích štandardov a neležia v základoch národnej politiky štátnosti RF). S touto prácou J.V.Stalina sa možno zoznámiť na internete, napríklad, na tomto linku: http://grachev62.narod.ru/stalin/t2/t2_48.htm. V tejto publikácii je uvedený rozklad textu po stranách z 2. zväzku zbierky diel J.V.Stalina a sú v nej zachované aj vysvetlivky a autorské odkazy na citovanú literatúru, avšak nachádzajú sa v nej preklepy zmyslového charakteru. Preto, ak nie je možnosť sa zoznámiť s tlačiarenskými vydaniami zo sovietskych čias, tak pri používaní tohto linku sa treba v mnohých prípadoch obrátiť k ďalším publikáciám na internete, v ktorých je iný súbor preklepov, napríklad: http://kob.rv.ua/index.php/other-aut-menu/stalin/69-marx-nacvopros; http://www.gumer.info/bibliotek_Buks/Polit/stal/marx_nac.php (všetky linky sú podľa stavu z februára 2011).

Viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» a «Základy sociológie» (časť 1).

V RJ je použité slovo „obščnosť“ (общность), ktoré má viac zmyslových rovín. Znamená jednak spoločenstvo, ale aj jednotu, jednotnosť, nejaký spoločný atribút (alebo súbor atribútov) zjednocujúci skupinu ľudí. To všetko vlastne možno chápať aj pod termínom spoločnosť. – pozn. prekl.

Nami zvýraznené hrubým v citáte, nakoľko v ďalšom texte sú zvyšné charakteristické príznaky národa zvýraznené hrubým písmom samotným autorom.

Chvíľkový, prchavý. – pozn. prekl.

Nami zvýraznené hrubým v citáte, nakoľko v ďalšom texte sú ostatné charakteristické príznaky národa zvýraznené hrubým písmom samotným autorom.

Od toho času sa mnohé zmenilo: Rakúsko-Uhorské impérium prestalo existovať. A politici RF (viď ich vyjadrenia v 1. kapitole) sú vážne presvedčení, že mnohonárodný ľud (v zmysle obyvateľstva) RF je národom, t.j. že RF je «mnohonárodnostný národ». To posledné je absurdnosť: pretože mnohonárodná spoločnosť, ktorá do seba zahŕňa národy a ich diaspóry, a tiež jednotlivcov rôznych národností, žijúcich za hranicami oblasti vzniku ich národných kultúr, ktorých počet i frekvencia stýkania sa so svojimi im neumožňuje vytvárať diaspóry, sa nemôže nazývať termínom «národ», majúcim celkom iný význam. (Náš komentár v citáte).

Hoci dalo by sa presnejšie povedať, že v hraniciach USA (v tom dejinnom období ich v Rusku nazývali Severo-Americké Spojené Štáty — SASŠ) prebiehal proces formovania národa z množstva emigrantov z iných krajín a bývalých otrokov-negrov. Domorodé indiánske obyvateľstvo bolo z tohto procesu cielene zlomyseľne vyradené a vystavené genocíde: viď prácu VP ZSSR «„Sad“ rastie sám?...». (Náš komentár v citáte).

Marxistický termín «deľba práce» nie je presný. Reč mala byť o výrobnej (vrátane profesionálnej) špecializácii v spoločenskom zjednotení práce. (Naša poznámka v citáte).

T.j. do zrušenia nevoľníctva v Ruskom impériu v r. 1861. (naša vysvetlivka v citáte).

Sociál-demokrati. – pozn. prekl.

Viď «Národný problém» R.Springera, str. 43, vyd. «Spoločenský prospech», r. 1909.

Viď «Národná otázka v sociál-demokracii» O.Bauera, vyd. «Kosák», r. 1909, str. 1 — 2.

Viď tá istá kniha, str. 6.

Viď tá istá kniha, str. 2.

Viď «Národná otázka v sociál-demokracii» O.Bauera, vyd. «Kosák», r. 1909, str. 24 — 25.

Viď tá istá kniha, str. 139.

Viď tá istá kniha, str. 2.

No «národný duch» — egregor národa a ľudí z neho pochádzajúcich — tiež existuje. Viď 6. kapitolu a Prílohu «Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a súčinnosť osoby a egregorov». (Naša poznámka v citáte).

Jednako, v danom prípade odkaz na anglický národný charakter nie je celkom vhodný, pretože väčšia časť presťahovalcov z Anglicka do Nového Sveta boli ľuďmi, ktorí si buď nenašli želané miesto v «starom, dobrom» Anglicku, alebo utekali pred jurisdikciou britskej koruny v dôsledku spáchania nimi zločinov. Jedno aj druhé bolo dôsledkom toho, že ich osobný charakter sa v niečom odlišoval od anglického «národného charakteru», ktorého nositelia zostávali naďalej žiť v «starom, dobrom» Anglicku ako verní poddaní. Všetko, čo bolo povedané o presťahovalcoch z Anglicka do Severnej Ameriky, sa týka aj anglických presťahovalcov do Austrálie, ktorá, nakoľko sa ocitla pod jurisdikciou Veľkej Británie, sa stala miestom deportácie zločincov a ich rodín. (Naša poznámka v citáte).

Viď str. 2 jeho knihy.

Viď tá istá kniha, str. 389.

Viď tá istá kniha, str. 388.

Viď tá istá kniha, str. 396.

Viď tá istá kniha, str. 2.

Viď tá istá kniha, str. 130.

Viď tá istá kniha, str. 130.

Uvedieme ju samostatne: «Národ je historicky sformované stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na základe spoločného jazyka, teritória, ekonomického života a mentality, prejavujúcej sa v spoločnej kultúre».

Termín «spoločenská náuka» bol splodený v 1990-tych rokoch grafomanmi, obsluhujúcimi liberálno-buržoázny režim, aby sa tak zbavili termínu «občianska náuka» zo sovietskych čias. Otázka životnej adekvátnosti tejto učebnice «spoločenskej náuky» je rozobratá v práci VP ZSSR «Potrebujeme inú školu» (r. 2005).

Zväzok 1, «Úvod do spoločenskej náuky» — učebnica pre 8. — 9. triedu.

Viď Prílohu «Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a súčinnosť osoby a egregorov».

To sa týka nielen «mainstreamu» oficiálnej vedy, ale aj «teórie pasionárnosti» L.N.Gumiljova, ktorú oficiálna veda dlhý čas odmietala. «Teória pasionárnosti», ktorá bola publikovaná prvýkrát v r. 1979 v knihe «Etnogenéza a biosféra Zeme», a ktorá sa stala veľmi populárnou v prostredí jalového publika mysliaceho bez súdnosti a citu, odpovede na tieto otázky neposkytuje. Hoci proces etnogenézy je reálnym javom v histórii ľudstva, no jeho opis v «teórii pasionárnosti» je neadekvátny. Opodstatnenie tohto názoru možno nájsť v práci VP ZSSR «Voda Mŕtva» (zv. 1, kapitola VII. «Pasionárnosť»: biológia a druhé vzájomne vložené procesy). Ten sa od čias napísania prvého vydania «Vody Mŕtvej» v r. 1991 nezmenil. Tu spomenieme len jednu jej osobitosť: v rôznych fragmentoch knihy L.N.Gumiljova «Etnogenéza a biosféra Zeme» (3. vydanie, štandardné, Leningrad, «Hydrometizdat», r. 1990) je súbor príznakov, nutných na odhalenie chýrneho «etnosu» L.N.Gumiljeva, občas väčší, než päť príznakov z definície národa J.V.Stalina, a zahŕňa v sebe dokonca aj lokalitu (prírodnú i sociálnu), a inokedy sa obmedzuje len na jeden stereotyp správania alebo sebahodnotenie «my sme iní, ako oni», časovo dostatočne stabilné. Stereotyp správania môže byť rôzny, vrátane stereotypu jedného z ideológov sionizmu (sionizmus — bol spočiatku ideou o tom, že židia rozptýlení po celom svete by sa mali vrátiť k usadlému spôsobu života v Palestíne) T.Herzla: národ to je «skupina ľudí so spoločnou historickou minulosťou a všeobecne uznanou príslušnosťou v súčasnosti, stmelená existenciou spoločného nepriateľa» (Proti sionizmu a izraelskej agresii. / Zborník materiálov progresívnej tlače. Zost. V.I.Kiseljov, N.P.Olejnikov. Akad. vied ZSSR; Inštitút Orientalistiky. — M.: Veda, r. 1974 — str. 61, 62). V tejto definícii «národa» T.Herzlom, plne zapadajúcej do definície «etnosu» L.N.Gumiljevom, «národy-etnosy» automaticky zanikajú, akonáhle zaniká nepriateľ alebo je nastolený mier vo vzájomných vzťahoch národov. Z toho dôvodu je táto «definícia» — prejavom idiotizmu alebo zlého úmyslu. Ak budeme vychádzať zo všeobecnej vedeckej praxe zabezpečenia metrologickej konzistentnosti teórií, podľa ktorej sa každá trieda javov charakterizuje svojim zostavovo presným konečným súborom metrologicky konzistentných príznakov, a teda — rôzne súbory príznakov zodpovedajú rôznym javom, tak L.N.Gumiliev je slobodný od tejto normy; slobodný od nej sú aj prívrženci «teórie pasionárnosti», čo nesvedčí v prospech ich osobnej kultúry intelektuálnej činnosti. Z dôvodu slobody od tejto všeobecnej vedeckej normy je «teória pasionárnosti» metrologicky nekonzistentná (ohľadom metrologickej konzistentnosti viď kapitolu 1.3 v práci VP ZSSR «Základy sociológie») a nezmyselná. Vo výsledku tak gumiljevovský «etnos» možno napasovať aj na historicky sformovaný národ, aj na ľud, aj na pseudoetnickú mafiu; potom nazvať konflikt medzi ľudom a mafiou medzinárodným konfliktom, v ktorom «veľký ľud» akoby bezdôvodne prejavuje xenofóbiu voči «národnostnej menšine»; a ďalej — pristúpiť k ochrane «národnostnej menšiny» od «útlaku» zo strany veľkých ľudov, brániacich svoju svojbytnosť a ďalší rozvoj svojich národných kultúr od úkladov pseudoetnickej mafie ovládať svojbytný ľud krajiny ako svoje vlastníctvo (ako ekonomický zdroj) alebo zlikvidovať ho.

Toto boli nútení priznať vo svojich verejných vystúpeniach hlavy celého radu európskych štátov. «Pokusy vybudovať v Nemecku multikultúrnu spoločnosť, v ktorej predstavitelia rôznych kultúr budú „žiť v zhode“, úplne zlyhali. Takéto priznanie učinila kancelárka NSR Angela Merkelová, vystupujúc v Postupime na stretnutí s mládežníckym krídlom jej strany Kresťansko-demokratická únia Nemecka. „V 1960-tych rokoch vláda NSR vyzvala zahraničných robotníkov, aby pricestovali do krajiny, a oni teraz žijú v nej. Vtedy sme klamali sami sebe, tvrdiac, že oni v Nemecku nezostanú a odcestujú. Avšak, to má ďaleko od reality“ — cituje kancelárku BBC» (titulok — «Pokusy vybudovať v Nemecku harmonickú multikultúrnu spoločnosť úplne zlyhali, vyhlásila Merkelová»): http://www.newsru.com/world/17oct2010/merkel.html). Po niekoľkých mesiacoch sa k názoru kancelárky Nemecka pridal aj premiér-minister «Veľkého Bratania». «Premiéra Veľkej Británie Davida Camerona obvinili v nadŕžaní ultrapravým organizáciám — britskí antifašisti, moslimovia aj opozičníci skritizovali politika za mníchovskú reč. Krátko predtým z tribúny bezpečnostnej konferencie vyhlásil o zlyhaní politiky multikulturalizmu. Už o niekoľko hodín v meste Luton prebehla masová anti-islamská demonštrácia, oznamuje „Эхо Москвы“» («Cameron vyhlásil, že politika multikulturalizmu zlyhala. Treba ukázať svaly»: http://www.newsru.com/world/06feb2011/kemeron.html). Potom sa k nim pripojil aj prezident Francúzska Nicolas Sarkozy: «„Príliš sme sa strachovali o identitu ľudí, prichádzajúcich do našej krajiny, no nedostatočne o identitu našej vlastnej krajiny, ktorá ich prijíma“ — povedal minulý štvrtok <10.02.2010> v televíznom rozhovore a priamo nazval politiku multikulturalizmu neúspešnou. „Samozrejme, my všetci si musíme vážiť rozdiely, no nechceme... spoločnosť zloženú z vedľa seba existujúcich izolovaných komunít. Ak prichádzaš žiť do Francúzska, tak musíš pristať na to, že sa rozpustíš, ako v taviacom kotly, v jednotnej spoločnosti, a konkrétne v národnej spoločnosti, a ak to nechceš prijať, nebudeš môcť byť želaným hosťom vo Francúzsku“ (…) O zlyhaní politiky multikulturalizmu hovorila aj federálna kancelárka Nemecka Angela Merkelová aj bývalí premiér-ministri Austrálie a Španielska John Howard a José María Aznar» (http://www.newsru.com/world/11feb2011/sarkozy.html). Najďalej zašli Holanďania. «Holandská vláda oznámila, že má v úmysle vzdať sa starého modelu multikulturalizmu, ktorý stimuloval moslimských migrantov vytvárať paralelnú spoločnosť v Holandsku. V novom návrhu zákona o integrácii (sprievodný list a 15-stranový plán činnosti), ktorý holandský minister vnútorných vecí Piet Hein Donner predstavil v parlamente 16. júna, sa hovorí: „Vláda zdieľa verejnú nespokojnosť s multikultúrnym modelom spoločnosti a plánuje presunúť priority smerom k ochrane hodnôt holandského ľudu. Pri novej systémovej integrácii budú hodnoty holandskej spoločnosti hrať ústrednú rolu. V súvislosti s touto zmenou sa vláda vzdáva modelu multikultúrnej spoločnosti“» („Hudson New York”, USA — 23. jún 2011; „The Netherlands to Abandon Multiculturalism“; http://perevodika.ru/articles/18983.html). V Nórsku politici ohľadom krachu multikulturalizmu nerobili oficiálne vyhlásenia, no 22. júna 2011 člen masonskej lóže sv. Olafa Anders Behring Breivik (držiteľ 7. stupňa zasvätenia — «Rytier Východu», patril do najvyššej kapituly lóže; po teroristickom čine «bratia» oznámili vylúčenie Breivika z lóže) zariadil výbuch vo vládnej štvrti Osló a spustil streľbu v mládežníckom tábore vládnucej robotníckej strany na ostrove Utøya. Následkom teroristických činov zahynulo 77 ľudí. No mnohé nasvedčuje tomu, že Breivik nebol pomätený samotár, ale prijal na seba individuálnu právnu zodpovednosť za širšiu «skupinu» a sám vystupuje ako jej hlasná trúba. V prospech tohto hovorí ten fakt, že podľa záberov ukázaných v prvých televíznych reportážach z miesta tragédie na ostrove Utøya, telá mnohých zavraždených ležali na brehu v miestach, ktoré boli zle viditeľné z vyvýšenej časti ostrova kvôli kríkom a pod. To vyvolalo dojem, že oni, utekajúc pred Breivikom, ktorý strieľal na ostrove, sa pokúsili opustiť ostrov preplávaním, no už na samotnom kraji brehu boli zabití výstrelmi, ktoré vyšli z člnu alebo druhého brehu. Okrem toho, v r. 2011 sa na internete mihotali správy, že Breivika mala v opatere britská MI-5 a CIA. A v auguste 2012 boli ohlásené výsledky vyšetrovania činnosti štátnych štruktúr, podľa ktorých polícia nepoužila včasné opatrenia na neutralizáciu Breivika a boli vznesené požiadavky oslobodiť ho a nasledovali hrozby na adresy úradných osôb Nórska menom «rádu templárov». Vo svojej reči na súde 17.04.2012 Breivik prehlásil: «Stojím tu teraz, ako predstaviteľ nórskeho, európskeho, anti-komunistického a anti-islámskeho hnutia: Nórsko-Európske Hnutie Odporu. A tiež, ako predstaviteľ Templárov. Hovorím v mene mnohých Nórov, Škandinávcov, Európanov, ktorí nechcú byť, ako domorodý etnos, zbavení svojich práv, nechcú byť zbavení kultúrnych a teritoriálnych práv. (…) máme právo položiť dve veľmi dôležité otázky politikom, novinárom, vedcom a verejným činiteľom. Prvá otázka: Pokladáte za nedemokratické, že nórsky ľud nemal nikdy možnosť vykonať referendum o zmene krajiny na polietnický a polikultúrny štát? Vari je nedemokratické obracať sa na svojich občanov kvôli rade? Druhá otázka: Je azda demokratické nikdy sa nepýtať občanov vlastnej krajiny, či sú pripravení vítať u seba doma afrických a ázijských utečencov, ba čo viac, meniť domorodých obyvateľov na menšinu vo svojej vlastnej krajine?» (http://pavel-slob.livejournal.com/515445.html; http://worldcrisis.ru/crisis/971021?PARENT_RUBR=wc_social&PARENT_ORDER=-WRITTEN%2C-PUBLISHED) Z tohto možno pochopiť, že multikulturalizmus, ak aj neutrpel v Nórsku krach, tak proti nemu, ako aj všade v Európe, vystupuje veľká časť domorodého obyvateľstva; a pre tento postoj existujú príčiny v štatistickom masovom správaní inokultúrnych prisťahovalcov a ich potomkov.

Podľa nášho názoru — po prvé, konceptuálna bezmocnosť vedy a, po druhé, v následku konceptuálnej bezmocnosti veda obsluhuje riadenie na základe aktuálne vládnucej, biblickej koncepcie. Biblická koncepcia, kvôli svojmu zotročujúcemu charakteru, sa riadi princípom «rozdeľuj a panuj», z toho dôvodu v nej niet miesta pre harmonizáciu vzájomných národných vzťahov. O reálnom stave vecí v RosSiónskej vede celkovo — viď analytickú správu VP ZSSR «Rossijská akadémia vied proti pseudovede? — „Doktor“: vylieč sa sám...» zo série «O aktuálnom dianí», № 4 (64), r. 2007.

Spektrum v tom najvšeobecnejšom zmysle — to je nomenklatúra kvalít + metrologicky konzistentná veličina alebo hodnotenie (ukazovateľ) stavu každej z pozícií nomenklatúry ležiacej v základe spektra. Takže spektrum výroby, to je nomenklatúra produkcie púšťanej do obehu + objemy výroby ku každej z pozícií nomenklatúry. Analogicky sa určuje aj spektrum spotreby.

T.j. celú nomenklatúru profesií a množstvo zamestnaných v každej z nich.

A tak môže jednotlivec behom svojho života opakovane meniť svoju národnosť podľa svojho uváženia, sťahujúc sa z krajiny do krajiny, alebo bez samotného sťahovania sa.

No samotná prítomnosť tohto problému v «multikultúrnej spoločnosti» je objektívnym vyjadrením toho, že idea buržoázneho liberalizmu o tom, že národná príslušnosť — je osobnou vecou každého — je životu neadekvátna a preto predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosti, ktoré jej dôverujú.

Preskúmanie otázky o trojjednote matérie-informácie-miery viď v prácach VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty», «Základy sociológie» (1. časť).

V marxizme sa namiesto tohto termínu používa iný — «spoločenská deľba práce».

Táto okolnosť leží v základe výroku, že zločinci a lumpen národnosť nemajú, robiac tak tento výrok vo všeobecnosti správnym. A hoci zločinci a lumpen používajú tie národné jazyky, v jazykovom prostredí ktorých vyrástli jeho predstavitelia, no vo svojom internom prostredí od neho upúšťajú, a dávajú prednosť príslušnému žargónu, ktorý definuje ich beznárodnostné jadro, sformované na základe snahy o uspokojenie fyziologických a každodenných všedných potrieb na úkor zvyšnej spoločnosti, Prírody i na úkor seba.

Tu i ďalej v lomených zátvorkách sú naše doplnenia v citovaných textoch.

«Zákonnou úlohou vlády je robiť pre komunitu ľudí všetko to, čo potrebujú, čo ale oni sami, individuálne, nedokážu urobiť buď vôbec, alebo nedokážu to urobiť dobre» — A.Lincoln (uvedené ako citát v knihe: F.D.Roosevelt «Besedy pri krbe», Moskva, ITRK, r. 2003, str. 83). Tento výrok A.Lincolna pomerne dobre definuje poslanie aj podstatu štátnosti, hoci malo byť povedané nie «pre komunitu ľudí», ale «pre spoločnosť», nakoľko komunita — to je niečo, čo existuje súčasne so spoločnosťou. (* V pôvodnom znení: „The legitimate object of government, is to do for a community of people, whatever they need to have done, but can not do, at all, or can not, so well do, for themselves - in their separate, and individual capacities.“ *)

«Spevneli sme ako krajina aj ako jednotný národ» — D.A.Medvedev (z prejavu na odovzdávaní Štátnych odmien RF 12.06.2011: http://www.kremlin.ru/transcripts/11544). No D.A.Medvedev akosi zabudol spomenúť, že táto «pevnosť» je nepatrná v porovnaní s pevnosťou ZSSR a nemá tie perspektívy rozvoja, akými disponoval ZSSR.

O Ruskom jazyku a jeho úlohe v kultúre viď prácu VP ZSSR «Jazyk náš: ako objektívna danosť i ako kultúra reči» (r. 2004).

Takýto stav nevyvoláva nespokojnosť u väčšiny predstaviteľov takýchto národov, ak kvalita riadenia, zabezpečovaná spoločnou mnohonárodnou štátnosťou, ich uspokojuje. No ak kvalita riadenia zo strany spoločnej štátnosti je neuspokojivá, tak existujú dva varianty reakcie na tento stav: ● buď separatizmus — «právo národov na sebaurčenie až po oddelenie sa a vytvorenie vlastného štátu», ● alebo zdokonaľovanie spoločnej mnohonárodnej štátnosti, aby sa ňou zabezpečovaná kvalita riadenia stala uspokojivou.

To znamená, že Európska Únia, ktorá sa právne sformovala až v 1990-tych rokoch, zaostala za nami o 400 rokov, a učiť sa od nej čomukoľvek strategicky významnému — nemáme čo.

Ďalej termín «národnosť» treba chápať v tomto zmysle: je tu spoločný jazyk s obyvateľstvom susedných regiónov, netreba prekladateľov, no sféry riadenia regiónov sú vzájomne oddelené za prítomnosti všetkých ostatných príznakov národa, ktoré môžu mať špecifické odlišnosti, vyčleňujúce národnosť z celkovej zostavy národa.

Toto sa dialo v mnohých regiónoch planéty počas prekonávania feudálnej rozdrobenosti. O tomto období života Gruzíncov píše J.V.Stalin vo svojom článku, ako o období, ktoré predchádzalo vzniku gruzínskeho národa.

Takí sú dnešní Veľkorusi, Bielorusi, Ukrajinci. Takí sú Gruzínci a Adžarci (jazyk je gruzínsky, biologický základ príbuzný Gruzíncom, ale v kultúre je mnoho tureckého, kvôli dlhotrvajúcemu životu v hraniciach Tureckého impéria).

J.V.Stalin píše o tendenciách k asimilácii Gruzíncami južných Osetov, ktorí počas dlhého obdobia dejín boli odrezaní od severných Osetov Kaukazským chrbtom, v dôsledku čoho nemali spoločné samoriadenie. Tomuto procesu asimilácie urobil koniec vznik ZSSR a rozvoj ciest medzi Severným a Južným Osetskom v sovietskej ére dejín Osetov.

Takúto politiku viedli Angličania vo vzťahu k domorodému obyvateľstvu Austrálie a Nového Zélandu. Odôvodnenie takejto politiky vo vzťahu k zaostalým ľudom z pohľadu buržoázno-liberálneho Západu v r. 1937 ohlásil W.Churchill, dávajúc inštrukcie komisii lorda Peela ohľadom prosionistickej politiky Veľkej Británie v Palestíne: «Ja si nemyslím, že pes na sene má výhradné práva na toto seno, dokonca ak aj leží na ňom veľmi dlhý čas. Ja takéto právo neuznávam. Neuznávam, napríklad, že bola vykonaná nejaký veľká nespravodlivosť voči americkým indiánom alebo domorodcom v Austrálii. Neuznávam, že týmto ľuďom bola spôsobená škoda vo výsledku toho, že silnejšia rasa, rozvinutejšia rasa alebo, každopádne, múdrejšia rasa, ak sa tak možno vyjadriť, prišla a zabrala ich miesto» (Uvádza sa v publikácii na internete http://ami-moy.narod.ru/A522/pages/A522-044.html s odkazom na knihu Martina Gilberta «Churchill a židia», publikovanú vo Veľkej Británii). Tento mravno-etický postoj pramení z biblickej doktríny zotročenia ľudstva v mene Boha, o čom reč pôjde neskôr.

Vo význame „Rus“, podobne ako v angličtine „russian“ (forma príd. mena). – pozn. prekl.

Kto sa odváži povedať, že V.I.Daľ alebo A.F.Hilferding nie sú ruskí? Aké môžu byť výhrady k tomu, že: maršal K.K.Rokosovskij bol Poliak? maršal I.Ch.Bagramjan Armén? A.V.Suvorov syn Arménky? P.I.Bagration Gruzínec? leteckí konštruktéri A.I.Mikojan a M.I.Gurevič, tvorcovia firmy «MiG» a vedeckej školy projektovania bojových lietadiel, boli Armén a žid? — Oni všetci vniesli svoj reálny vklad do rozvoja Ruskej civilizácie mnohých národov, čo aj odlišuje každého z nich od «ruských» a ostatných nacionalistov, ktorí sa stali prekážkou pre rozvoj mnohonárodnej civilizácie Rusi.

Slovo foneticky znejúce ako „mrak“ (мрак) má v ruskom jazyku význam „temnota“. Samozrejme ide o narážku na marxizmus. – pozn. prekl.

Genetický mechanizmus biologického druhu odovzdáva z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej na použitie informáciu a algoritmiku rôzneho zamerania. Podrobnejšie je to opísané v práci VP ZSSR «Základy sociológie».

Ohľadom existencie kultúry mimo ľudskej spoločnosti viď napríklad článok «Orangutany, kultúrne plemeno» v novinách «Izvestia» z 8. januára 2003 (internetová adresa: http://izvestia.ru/news/271439).

Osobných tvorivých vkladov do kultúry (zdieľaných informácií) – t.j. individuálnych i kolektívnych znalostí a zručností, dostupných spoločnosti, ľudstvu. – pozn. prekl.

T.j. frekvencia sobášov blízkych príbuzných musí byť dostatočne nízka, aby nedochádzalo k biologickej degenerácii populácie následkom šírenia a hromadenia v nej defektných génov.

T.j. rozvoja bez akéhokoľvek citeľného kladného alebo záporného vplyvu iných kultúr.

T.j. tvrdenie L.N.Gumiljova ohľadom toho, že etnogenéza nie je proces vnútrosociálny, ale podmienený prírodným prostredím (t.j. krajinný, vrátane ich biocenóznej komponenty) — je správne tvrdenie.

T.j. určujú sa štatistickými štandardmi, vyraďujúcimi zo skúmania «chvosty» hustoty osídlenia, v ktorých ojedinelí nositelia tej či onej národnej kultúry žijú uprostred prevažnej štatistickej väčšiny nositeľov inej národnej kultúry.

V RJ má slovo «vperemežku» (вперемежку — striedavo) spoločný koreň so slovom «meža» (межа — medza, hranica).

Takto Francúzsko a Nemecko neraz viedli vojnu kvôli včleneniu do svojej zostavy Alsaska a Lotrinska, spočiatku so zmiešaným obyvateľstvom, dnes patriacich Francúzsku na základe výsledkov druhej svetovej vojny 20. storočia, ktoré však boli súčasťou Nemecka v období medzi Francúzsko-pruskou vojnou r. 1871 a prvou svetovou vojnou 20. storočia. Pásmo rozhraničenia Ukrajincov (Malorusov) a Veľkorusov sa nachádza prevažne na území postsovietskej Ukrajiny a zaberá značnú časť v zostave jej teritória — takmer celú ľavobrežnú Ukrajinu a Krym, ktorý nikdy nebol územím vzniku ukrajinskej kultúry, nech by už čo písali o «glóbuse Ukrajiny» ideológovia ukrajinského nacionalizmu (viď napr. http://nnm.ru/blogs/bog-danya/svidomizm-i-svidoma-istoriosofiya/#cut).

To sú príčiny javu, ktorý historici nazývajú «sťahovaním národov» — keď ľud opúšťa oblasť vzniku svojej národnej kultúry a hľadá si «nové miesto pod slnkom», ku ktorému postup a upevnenie sa v ňom bolo v mnohých prípadoch realizované pomocou vojenskej sily ako rozhodujúceho faktoru.

Vojnu práve takéhoto druhu začal A.Hitler proti ZSSR: jej cieľom bolo «dobytie životného priestoru pre Nemcov na Východe» (bol ohlásený v «Mein Kampf» ešte v r. 1923), po čom sa následne predpokladalo zlikvidovať približne 100 000 000 «zbytočného» obyvateľstva ZSSR (Plán «Východ» — článok v nemeckom jazyku: http://gplanost.x-berg.de/gplanost.html), a zvyšok, spustený do nevratne otrockého stavu cestou modifikácie kultúry smerom k primitivizácii vzdelávania a stimulovaniu individuálnych «slobôd», sa mal oddávať nerestiam a degradovať. V podstate tento plán aj realizujú na území ZSSR v postsovietskej dobe rukami «elít», vytvorených z pôvodných obyvateľov.

Takto sa na úkor vyhnania, likvidácie a asimilácie slovanského obyvateľstva sformovalo dnešné Nemecko (Berlín bol spočiatku slovanským sídlom, ostrov Rujana v pred-germánskom období bol osídlený Slovanmi).

Tento prístup k rozšíreniu podriadeného územia je obmedzený len efektívnosťou dopravných prostriedkov a šírenia informácií. Obmedzenie ich rýchlosti a reprodukcie má objektívne za následok aj obmedzenie vzdialenosti medzi hlavným mestom a perifériami, po prekročení ktorej hlavné mesto prakticky plne stráca moc nad dianím v perifériách.

S výnimkou tých, ktorí sa v priebehu agresie a vzniku okupačného režimu stali otrokmi. V stáde otrokov, z pohľadu otrokára, sa nesmie vyskytovať ani národné seba-uvedomenie, ani inštitút rodiny. Vzhľadom k tomu je buržoázny liberalizmus — podľa stanovísk ktorého práva jednotlivca bezvýhradne prevyšujú práva rodiny, a chápanie národnej príslušnosti je súkromnou vecou jednotlivca, a nie jedným z faktorov zjednotenia národného a mnohonárodného spoločenstva — ideológiou otrokov (inak povedané: vlastnou otrokom), a nie ideológiou slobodných ľudí.

Avšak najhlavnejším v tomto predchádzaní bolo «neprehnať to», pretože v opačnom prípade politika zmazávania národnej identity porazených sa stáva katalyzátorom a rozbuškou národno-oslobodzovacích hnutí. Neraz sa o tom presvedčila poľská šľachta na Ukrajine, v Bielorusku a Litve, no šľachta zakaždým «poctivo» demonštrovala svoju nepoučiteľnosť a po určitom čase znova stúpala na tie isté hrable a rozdúchavala proti-poľské povstanie na etnicky nepoľských územiach. Práve výsledkom tohto sa šľachte nepodarilo zrealizovať sen o «Veľkom Poľsku» od Baltského mora po Čierne, a od Odry a Visly po Uralské pohorie.

Toto sa dialo v Anglicku po jeho dobytí Normanmi a strate u anglosaskej «elity» jej sociálneho statusu. Dozvuky tohto procesu našli svoje stvárnenie v široko známom románe Waltera Scotta «Ivanhoe».

Tak tomu bolo v Poľsku, kde sa najvplyvnejšími veľmožmi stali popoľštení prisťahovalci z kedysi Poľskom dobytej Ukrajiny, Bieloruska, Litvy. Na túto cestu vykročila aj «elita» postsovietskej RosSiónie...

Tak bolo aj v prípade Adžarcov — etnických Gruzíncov, ktorých asimiláciu Turecké impérium nedokázalo doviesť do plnej straty ich národného jazyka a úplného splynutia s Turkami.

Poľsko bolo natoľko neodbytné, že sa dočkalo odsúdenia svojej politiky zo strany Ligy národov v r. 1932 (http://kprf.ru/international/70898.html).

Rossia je tiež mnohonárodný štát, avšak algoritmika jeho vzniku ako mnohonárodného štátu a charakter vzájomných národných vzťahov v ňom je iný, preto spomenutú otázku ilustrujeme na príklade Rakúsko-Uhorska.

Mimochodom, odtiaľto aj pramení taký termín, ako «šachinšach» (kráľ kráľov), nakoľko moc miestnych král(ik)ov nad ich ľudom a územím sa priznávala «kráľom kráľov» za podmienok ich podriadenia sa v rade vecí vláde «kráľa kráľov» a pri povinnosti podporovať ekonomicky i vojenskou silou jeho politiku. Napríklad gruzínske, arménske, kurdské štáty za týchto podmienok patrili v dávnej minulosti do zostavy Perzskej ríše.

Tretia a štvrtá priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia. O zovšeobecnených prostriedkoch riadenia/zbraní viď práce VP ZSSR «Voda mŕtva» a «Základy sociológie» (3. časť, kniha 1, kapitola 8.5).

Medzi takéto súkromné korporácie dlho pred epochou dnešných nadnárodných korporácií patrili: Východo-Indická a Západo-Indická spoločnosť vo Veľkej Británii, Rusko-Americká spoločnosť v Ruskom impériu.

Termín «kryptokolónia» bol do lexikónu politológie zavedený Dmitrijom Galkovskim. Nezávisle od interpretácie tohto termínu v «elitárnej» politickej analytike, my ho chápeme nasledovne: termín poukazuje na kolonizovaný charakter života spoločnosti, udržovaný obchádzajúc vedomie väčšiny predstaviteľov tejto spoločnosti a predovšetkým — základnej masy členov jeho vládnucej «elity» (s výnimkou zasvätených bratov-masonov a «naverbovaných», ktorí vedia že zradili Vlasť a predali ju zotročiteľom).

Niektoré z nich (vrátane USA) sú suverénnymi len preto, že sú základňou hlavných svetových korporácií, kvôli čomu sú hranice medzi administráciou týchto korporácií a štruktúrami orgánov štátnej moci veľmi symbolické.

Pričom kryptokoloniálne postavedie ľudov sa neprejavuje len na úrovni ekonomiky, ale na všetkých prioritách zovšeobecnených prostriedkov riadenia. Vydržiavanie cudzej armády, ktorá sleduje prevažne ciele jej „vrchných veliteľov“. „Kultúra“ stravovania, okrem zamlčovania dlhodobych účinkov tiež nepriamo nastavuje (ne)zdravie ľudí záujmom riadiaceho centra. Média a náboženstvá, nielenže neinformujú o pravde, ale navyše nastavujú psychiku človeka do zombi-režimu vhodného práve pre centrum riadenia kryptokolónie. Zamlčovanie a prepisovanie histórie detto. A človek tomu verí a myslí si že je slobodný občan v slobodnom štáte. – pozn. prekl.

Bolo treba použiť slovo rozdiel «различие», a nie rozlíšenie «различение», ktoré má iný význam: viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty», «Základy sociológie».

Veta si vyslovene žiada dodatok: na úkor ostatných krajín a ich škodu.

Podrobnejšie o úlohe vedy a vzdelávacieho systému v samoriadení spoločnosti a riadení spoločností zvonku napriek ich vlastným záujmom viď kapitoly 10.6 a 10.7 práce VP ZSSR «Základy sociológie».

O kritériu pravdivosti viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty», «Základy sociológie» (časť 1.). S poľutovaním zostáva konštatovať, že študenti tretieho — štvrtého kurzu, majúc za sebou už nejaké to filozofické minimum, na otázku «čo je kritérium pravdivosti teórií a odhaľuje ich neadekvátnosť?» — nevedia dať odpoveď, dokonca aj po položení pomocných otázok.

Vystupujúc v Štátnej dume 20.04.2011 (deň narodenia A.Hitlera, mimochodom) s každoročnou správou o činnosti vlády RF, sa premiér V.V.Putin dotkol aj témy suverenity: «Ponaučenie pre nás všetkých spočíva v tom, že ekonomická a štátna bezmocnosť, nestabilnosť voči vonkajším šokom sa nutne mení na nebezpečenstvo pre národnú suverenitu. A všetci tu veľmi dobre chápeme, buďme otvorení, že v dnešnom svete, ak si slabý, tak nutne sa nájde niekto, komu sa zachce sem pricestovať alebo priletieť a poradiť, akým smerom sa treba uberať, akú politiku viesť, akú si vybrať cestu pre svoj vlastný rozvoj. A takéto napohľad vcelku dobromyseľné a nenútené rady sa zdali celkovo aj dobré, no za nimi v skutočnosti stojí hrubý diktát a zasahovanie do vnútorných vecí suverénnych štátov. A toto všetko my veľmi dobre chápeme. Viem, že v tejto otázke držia všetky parlamentné strany konsolidovaný postoj. Som vám zaviazaný za taký postoj k veci. Chcem znovu zopakovať: treba, aby sme boli sebestačnými a silnými. A ešte — a to je, samozrejme, najhlavnejšie — treba viesť politiku, ktorá bude zodpovedať záujmom občanov svojej vlastnej krajiny, a potom budú aj oni nás podporovať v našich aktivitách (zvýraznené nami v citáte)» (Oficiálny prepis vystúpenia, zverejnený na stránke premiér-ministra: http://premier.gov.ru/events/news/14898/). No ako premeniť na skutočnosť to, čo sme zvýraznili hrubým písmom, pri kryptokoloniálnom charaktere vzdelávania v oblasti sociológie a ekonomiky? — to premiér nepovedal, a Duma sa ho na to neopýtala preto, lebo za «mozgovými trastmi» všetkých jej strán stojí jedna a tá istá sociologická veda kryptokoloniálneho charakteru.

«Na poslednom Petrohradskom ekonomickom fóre (reč je o fóre, ktoré sa konalo v júni 2010: naše spresnenie v citáte), ktorý vojde do histórie bezprecedentným množstvom štátnych iniciatív, vrátanie založenia inovačného centra «Skolkovo», prezident Dmitrij Medvedev nariadil vláde rozpracovať program, v rámci ktorého sa bude zo štátneho rozpočtu financovať výučba študentov RF v najlepších zahraničných univerzitách. Na tieto potreby štát plánuje poskytnúť do 45 miliárd rubľov. (…) Do prezidentovho zoznamu vojde 65 zahraničných univerzít, kam na úkor štátu vyrazí okolo 200 ľudí. Neskôr by počet takýchto študentov mal vyrásť do 30 tisíc ľudí ročne. Konkurz sa neplánuje. Abiturient musí samostatne postúpiť na VŠ, po tomto sa bude môcť uchádzať o financovanie. Peniaze budú vyčleňované cez zahraničné banky pod garanciou vlády RF, aby kreditor mohol kontrolovať dlžníka. Pritom, ak sa študent rozhodne zostať v zahraničí natrvalo, bude musieť vrátiť kredit. Ak bude súhlasiť so zamestnaním v štátnej službe v RF, kredit v plnom rozsahu umorí vláda (zvýraznené nami v citáte). Ak sa absolvent vráti do vlasti, no zamestná sa v súkromnej spoločnosti, bude musieť splatiť polovicu utratených prostriedkov» (http://www.dailyj.ru/articles/2010/08/24/68430.html). Pol roka nato, vo svojej reči na otvorení ekonomického fóra v Davose 26. januára 2011 povedal D.A.Medvedev nasledovné: «V najbližšom desaťročí, dúfam, že minimálne desať tisíc našich mladých vedcov, inžinierov, štátnych úradníkov a profesionálov v iných oblastiach získajú magisterské a doktorské tituly v popredných svetových univerzitách. Verím, že potom zaujmú kľúčové pozície v biznise RF, štátnej správe, vo vede a vzdelávaní. Naša úloha je urobiť RF atraktívnejším miestom pre najlepšie umy sveta. Domnievam sa, že je to realistická úloha — prilákať k nám pracovať tisícky najlepších vedcov a inžinierov z celého sveta. Prílev zahraničných špecialistov je nutný hlavne kvôli tomu, aby sme prevzali skúsenosti, vytvorili živné prostredie pre tvorivosť našich špecialistov (podľa nášho názoru, množstvo problémov v našej krajine — to je už dostatočný predpoklad k tvorivosti našich špecialistov, ale štúdium názorov zahraničných kolegov, hoc je i užitočné, nie je však kľúčovým faktorom: naša poznámka v citáte). Práve preto sme ochotní pristúpiť aj na jednostranné uznanie, automatické uznanie diplomov a vedeckých titulov získaných v popredných svetových univerzitách, teraz sa na takom projekte pracuje. Chcel by som ešte poznamenať, že som zjednodušil migračný režim pre prichádzajúcich k nám vysokokvalifikovaných špecialistov. Predstavitelia biznisu ma o to požiadali, a ja som to urobil» (http://www.kremlin.ru/transcripts/10163. — Všetky zvýraznenia v texte hrubým písmom a kurzívou sú naše: celkovo, sú to variácie na tému «naša krajina je bohatá, chýbajú nám len príkazy (t.j. efektívna vláda)»: príďte a vládnite nám...). A D.A.Medvedev nikdy verejne ani súkromno-kuloárne nevyjadroval žiadne výhrady k riadiacej uplatniteľnosti a adekvátnosti západného vzdelania v oblasti sociológie, ekonómie, politológie a sociálno-ekonomického riadenia k záujmom spoločenského rozvoja. Preto aj reakcia na jeho prejav zo strany zainteresovaných osôb na Západe bola pozitívna. «…reč Medvedeva na ekonomické témy bola účastníkmi fóra prijatá veľmi pozitívne. Otázky rozvoja ekonomiky RF Medvedev vztýčil niekde v polovici reči, oznámiac, že sa chce zastaviť na krátkom zozname takýchto otázok — celkovo desiatich. Pravda, mnohí účastníci fóra ostali v tom momente znudení. No samotný fakt, že prezident tomuto zasvätil toľko času a predviedol detailné chápanie «nudných» ekonomických otázok a záujem na ich preskúmaní — bol druhým dôležitým signálom pre investorov. Tretí signál spočíval v poradí ekonomických tém. Prvou a najdôležitejšou témou bola privatizácia. Prečo? To je veľmi jednoduché: po-krízová RF bude potrebovať peniaze. Medvedev povedal, že privatizácia ani nemusí priniesť veľké zisky. Každopádne, súčasná dôležitosť privatizácie spočíva v tom, že nato aby boli dobre predané štátne aktíva, bude štát nútený zlepšovať investičnú klímu. Problém ekonomických reforiem v RF je v tom, že elita často na tomto nemá záujem. Preto, ak nutnosť privatizácie privedie k reformám zlepšujúcim investičnú atraktivitu RF, tak je to naozaj dobré. Pre mňa mimoriadne vážnou novinkou sa stali miery pre zlepšenie «ľudského kapitálu» RF — prezidentovo potvrdenie programu výučby občanov RF v zahraničí, vrátane štátnych úradníkov, a zjednodušenie procedúry udelenia víz pre cudzincov s vysokou úrovňou kvalifikácie (zvýraznené nami v citáte)» (O.Cyvinskij. «Aké signály dáva Medvedev investorom v Davose» — autor je profesorom na Yalskej univerzite. Článok z 27.01.2011 je na stránke ruskej verzie časopisu «Forbes» pri príležitosti vystúpenia D.A.Medvedeva na Davoskom fóre 26. januára 2011: http://www.forbes.ru/ekonomika-column/vlast/62595-kakie-signaly-medvedev-podaet-investoram-v-davose). Avšak v celom tomto úsilí štátnej moci RosSiónie a medzinárodného spoločenstva po druhý raz europeizovať (po prvý raz tak urobil Peter I.) vzdelávanie v Rusku — je predsa len aj pozitívna zložka: nie všetci čo vyrážajú do zahraničia kvôli získaniu vzdelania sú idioti, ktorí v poklonkovaní pred Západom príjmu všetok nezmysel západnej sociológie a ekonómie ako pravdu: mnohí pochopia, že ich oklamali a namiesto skutočného vzdelania im umožnili prístup k falzifikátu, certifikovaného ako vierohodné znalosti a adekvátne zručnosti. A toto bude mať nevratné následky.

V citáte boli opravené niektoré preklepy a nesprávne gr. pády originálneho ministerského textu.

Čo je prospešné pri podmienke, že základné vzdelanie vo Vlasti je životu adekvátne, čo sa potvrdzuje princípom «prax je kritériom pravdy», ktorý nepozná výnimky.

V roku 2012 po zvolení za prezidenta RF V.V.Putina a menovania D.A.Medvedeva do funkcie premiér-ministra sa A.V.Dvorkovič stal vicepremiérom vlády RF s ambíciami byť kurátorom celého reálneho sektoru ekonomiky v krajine.

Diplom MGU (Moskovskej štátnej univerzity) v špecializácii «ekonomická kybernetika» a magisterský diplom «Rossijskej ekonomickej školy» (súkromné vzdelávacie zariadenie, založené v r. 1944 profesorom Jeruzalemskej univerzity Gurom Oferom: t.j. «rossijským» ho možno vnímať len symbolicky — podľa miesta «strihania vzdelancov») a jeden americký z Duke university (Duke — táto univerzita patrí do desiatky najprestížnejších VŠ v USA). (G.Garin. «Poradca z Duke. Kto a ako «pomáha» prezidentovi RF» — noviny «Zavtra», № 6 (899) z 09.02.2011: http://zavtra.ru/cgi//veil//data/zavtra/11/899/51.html).

O tom sa nechtiac preriekol A.V.Dvorkovič sám počas vystúpenia pred študentmi Moskovskej finančno-priemyselnej akadémie v júni 2009: «Som predovšetkým ekonóm. Ekonómovia radi kladú otázky, ale neradi odpovedajú. Pretože odpovede nepoznajú — poznajú len varianty odpovedí. To, čo sa dnes javí ako správne, sa zajtra ukáže ako absolútne nesprávne. Na toto existuje vtip: ekonómov vymysleli preto, aby na ich pozadí dobre vyzerali synoptici. Isteže, existujú ekonómovia, ktorí predpovedali krízu, čo teraz prebieha po celom svete. No najskôr sa im to asi podarilo náhodne. Vyberajúc medzi rôznymi variantmi prognóz sa neveľké množstvo expertov trafilo do čierneho. A 80 percent zvyšných neuhádlo a nečakalo, že sa niečo také stane» (uvedené v článku Alexandra Zjuzjajeva v novinách «Komsomolská pravda» zo dňa 11.06.2009: http://spb.kp.ru/daily/24309.4/502853/ — Všetky zvýraznenia textu hrubým písmom v citáte sú naše).

V minulosti Inštitút etnografie N.N.Miklucho-Maklaja AV ZSSR. Pritom spomenieme dve príznačné okolnosti. Prvá: na poslednú Štátnu radu v r. 2010 (27. decembra), zasvätenú problematike harmonizácie vzájomných národných vzťahov, predstavitelia príslušného profilového inštitútu RAV pozvaní neboli. V tomto sa nepriamo prejavilo presvedčenie vyššej byrokracie o tom, že, nachádzajúc sa pri kormidle moci, ona aj tak všetko vie a všetko adekvátne chápe, v dôsledku čoho nepotrebuje ani doplnkové vzdelanie (V.V.Putin v Krasnojarsku v r. 2010 na stretnutí so študentmi univerzity ako odpoveď na položenú otázku zadal svoju otázku: «Myslíte si, že mi chýba vzdelanie?» a študentky, ktoré položili východiskovú otázku, ostali v rozpakoch nevediac, ako odvetiť premiérovi, hoci skutočne: vzdelanie mu chýba — právnické vzdelanie — nie je tým základom, ktorý z riadiaceho hľadiska umožňuje gramotne klásť a riešiť úlohy v riadení štátu), ani to, aby jej vedci niečo vysvetľovali a v čomsi ju usmerňovali behom realizácie praktickej politiky — odhaľovania a riešenia problémov života spoločnosti. Druhá: po tom, ako na spomenutej Štátnej rade vládnuci byrokrati predviedli svoje nechápanie problematiky vzájomných národných vzťahov, inštitút nevystúpil so žiadnymi vyhláseniami ohľadom toho, že úradnícka byrokracia a poslanecký korpus sú nekompetentní v tejto otázke, v dôsledku čoho je potrebný program na ich osvetu. T.j. vedenie inštitútu sú pätolizači, vyhýbajúci sa občianskej pozícii, hoci jeho riaditeľ — člen Verejného úradu, plniac svoju občiansku povinnosť, bol jednoducho povinný postaviť otázku ohľadom nekompetentnosti štátnych úradníkov v problematike vzájomných národných vzťahov a ich harmonizácie, aj ohľadom nutnosti vykonať príslušný výskum s cieľom realizácie vzdelávacích programov pre úradníkov a poslancov, a taktiež s cieľom zdokonaľovania všeobecného vzdelávania v oblasti sociológie, vrátane vzájomných národných vzťahov, na všetkých úrovniach.

Toto vyhlásenie je neospravedlniteľné pre riaditeľa Inštitútu etnológie a antropológie, ktorý bol povinný ešte v 1990-tych rokoch oboznámiť poslancov, vládu, administráciu prezidenta RF, Médiá a verejnosť o tom, k čomu vedie sociálno-ekonomická a národná politika postsovietskeho režimu. A rozhorčovať sa «ako jeden z prvých» — na to majú morálne právo obyčajní občania, a nie riaditeľ Inštitútu etnológie a antropológie.

T.j. aj za diaspóru, aj za rodný národ žijúci na teritóriu, z ktorého sa prisťahovali. – pozn. prekl.

Podrobnejšie o stave vedy v RF viď analytickú správu VP ZSSR «Ruská akadémia vied proti pseudovede? — „Doktor“: vylieč sa sám...» zo série «O aktuálnej situácii», № 4 (64), r. 2007.

Mimochodom dodáme, že neadekvátnosť koncepcie národno-kultúrnej autonómie preukázal ešte v rokoch 1912 — 1913 J.V.Stalin: v skôr citovanej práci «Marxizmus a národná otázka» je kapitola IV nazvaná «Kultúrno-národná autonómia» (to, že sa to teraz nazýva «národno-kultúrnou autonómiou», na podstate nič nemení). Je zakončená nasledujúcimi slovami: «Z toho vidno, že kultúrno-národná autonómia národnú otázku nerieši. A nielen to: ešte ju aj vyostruje a komplikuje, vytvárajúc živnú pôdu na zničenie jednoty robotníckeho hnutia, kvôli deleniu robotníkov podľa národnostného príznaku, kvôli zosilneniu treníc medzi nimi. Taká je úroda národnej autonómie». No všetko, čo v tomto fragmente J.V.Stalin vzťahuje k robotníckemu hnutiu, platí aj vo vzťahu k mnohonárodnej spoločnosti vcelku. Avšak riaditeľ profilového inštitútu RAV buď nevie, čo bolo napísané bádateľmi tejto problematiky v minulej dobe, alebo nepovažuje za nutné zdôvodniť svoj nesúhlas s nimi, označiac chyby a nepresnosti v ich dielach. Avšak najskôr, on a jemu podobní, len prostituujú a povedečťujú nezmysel, ktorý negramotná a tupá byrokracia uplatňuje v politike. No dobre, diela J.V.Stalina po XX. zjazde boli pre väčšinu nedostupné. Ale veď aj V.I.Lenin, ktorého diela boli široko dostupné a povinne sa vyučovali v školských kurzoch sociologických disciplín a filozofie, sa staval negatívne k národno-kultúrnej autonómii, charakterizujúc ju slovami: «Základný, principiálny hriech tohto programu je ten, že sa snaží uviesť do života ten najrafinovanejší a najabsolútnejší, do konca dovedený, nacionalizmus. Podstata tohto programu: každý občan sa hlási k tomu či onomu národu, a každý národ tvorí právny celok, s právom núteného zdanenia svojich členov, s národnými parlamentmi (snemovňami), s národnými «štátnymi tajomníkmi» (ministrami) (...) Marxizmus vyzdvihuje namiesto akéhokoľvek nacionalizmu — internacionalizmus, splynutie všetkých národov vo vyššej jednote, ktorá rastie pred našimi očami s každou verstou (dlžk.miera — niečo vyše kilometra*) železnice, s každým medzinárodný trastom, s každým (medzinárodným — svojou ekonomickou činnosťou, a potom aj svojimi ideami, svojimi túžbami) robotníckym zväzom» (viď «Kritické poznámky ohľadom národnej otázky» — V.I.Lenin, PSS, 5. vydanie, zv. 24; internetový zdroj: http://www.mysteriouscountry.ru/wiki/index.php/Ленин_В.И._Полное_собрание_сочинений_Том_24_КРИТИЧЕСКИЕ_ЗАМЕТКИ_ПО_НАЦИОНАЛЬНОМУ_ВОПРОСУ). Ničmenej, národno-kultúrna autonómia bola, minimálne raz, realizovaná v praxi. O tom, čím je v davo-„elitárnych“ podmienkach pri jej vyvýšení na základný životný princíp kultúrne svojrázneho spoločenstva v inokultúrnom prostredí, viď knihu J.A.Brafmana, «Kniha Kahal» (Kahal קהל = Židovská obec) (jeden z hyperlinkov: http://knigkagal.narod.ru/: vo vzťahu k tým, ktorí sa ocitli v jej moci — je to najhrubšia tyrania, zmysel šírenia ktorej nemôže byť pochopený na základe individuálnych či rodinných záujmov; a vo vzťahu k okoliu — permanentná «studená vojna» s nimi s cieľom zotročenia a strpčovania života tým, čo sa protivia.

Do zákona možno zapísať: všetci musia byť sýti, odetí, obutí, mať dôstojný ľudský príbytok atď. — no výsledkom takéhoto druhu tvorby zákonov sa toto želanie neuvedie do života. Na to, aby sa uviedlo do života, je potrebná adekvátna (tomuto želaniu) štátna politika, zahrňujúca v sebe tri zložky: biosférno-ekologickú, demografickú a ekonomickú (zabezpečujúcu prvé dve i seba nevyhnutnými produktmi). A okrem toho je nevyhnutná aj veda, na základe ktorej môže byť vytvorená politika, garantovane uvádzajúca tieto ciele do života.

Zvýraznené kurzívou je hlavným charakteristickým príznakom diaspóry, ktorý ju odlišuje od turistov.

Výnimky z tohto pravidla môžu nastať, ak sa turisti stanú obeťami vojny a živelných pohrôm v nimi navštevovanom regióne, alebo cestujú do krajiny s cieľom zúčastniť sa politických akcií, organizovaných miestnymi aktivistami alebo nadnárodnými politickými silami.

Slovný obrat z interview inštitútu etnológie a antropológie RAV V.A.Tiškova.

Alebo prebieha «sťahovanie» ľudu; alebo ľud postihla katastrofa a rozbieha sa na rôzne strany zo svojej vlasti pod vplyvom rôznych sociálnych či prírodných faktorov.

Tak u niektorých ľudov Severu je normálne, ak sa hosťovi ponúka spať a súložiť s manželkou pána domu: je to spôsob obnovy rodového genofondu pána domu na úkor hosťa pri nízkej hustote populácie a relatívne vysokej frekvencii príbuzenských sobášov. No v iných kultúrach je dožadovanie sa hosťom manželky pána domu najťažšou urážkou so všetkými z tohto faktu vyplývajúcimi následkami.

A kto tento zákon pozná, okrem jeho autora a určitého počtu právnikov?

K tomu navyše afganská diaspóra, ktorá vznikla v dôsledku zrady, najprv režimom M.S.Gorbačova a neskôr B.N.Jeľcina, prorusky naladených politických síl v Afganistane.

V prevažnej väčšine sú to ľudia zabezpečení na vyššej úrovni, než je štandard povestnej «strednej triedy», na úkor exploatácie spodných vrstiev diaspór, ktorých postavenie má blízko k bezprávno-otrockému, a tiež na úkor exploatácie diaspórou miestnej spoločnosti.

Nositelia Ľudského typu režimu psychiky sa zaoberajú prevažne riešením otázok svojho ľudu a preto sa nezvyknú ocitnúť v zostave lumpenizovaných utečencov. O typoch režimov psychiky viď práce VP ZSSR: «Základy sociológie» (1. časť, kapitola 4.7), «Princípy kádrovej politiky: štátu, „antištátu“, spoločenskej iniciatívy», osnovné materiály učebného kurzu «Dostatočne všeobecná teória riadenia», «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave» a ďalšie.

M.B.Chodorkovskij «trčí v base» práve preto, že on toto nepochopil a oznámil najvyššiemu rabínovi RF Berelovi Lazarovi, že on sa vníma ako Rus, a že ho záležitosti židovskej diaspóry nezaujímajú.

Napríklad kahalná disciplína židov v minulosti je javom tohto typu. Viď: ● N.S.Leskov, «Židovské kotrmelec-kolégium» (Жидовская кувырколлегия, jeden z hyperlinkov: http://www.gumer.info/bibliotek_Buks/Fiction/Leskov/jid_kuv.php). ● J.A.Brafman, «Kniha kahal» (jeden z hyperlinkov: http://knigkagal.narod.ru/).

Viď napríklad: Shlomo Sand. Kto a ako vynašiel židovský ľud. — M.: EKSMO. 2011 (Viď tiež internetovú publikáciu: http://lib.rus.ec/b/211121/read).

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia tvorili židia v Palestíne rádovo 2 % obyvateľstva.

«Achad ha-Am, jeden z významných sionistov, písal po svojej ceste do Palestíny: „Domnievame sa, že všetci Arabi sú divosi, ktorí žijú ako zvieratá a nerozumejú tomu, čo sa okolo nich deje. Je to, však, hlboký omyl“. A ďalej: „A čo v skutočnosti tvoria naši bratia v Palestíne?.. Židia zachádzajú s Arabmi kruto, zbavujú ich zákonných práv, hanobia ich bez akejkoľvek príčiny a dokonca sa chvastajú svojimi činmi. A medzi nami sa nenájde nikto, kto by vystúpil proti tejto odpornej a nebezpečnej tendencii“. Achad ha-Am odchádzal „na odpočinok“ a, očividne, si mohol na sklonku života dovoliť byť úprimným. Bol dostatočne jasnozrivým, aby predvídal, k akým tragickým výsledkom môžu v konečnom dôsledku priviesť pohŕdanie a nenávisť k pradávnemu obyvateľstvu Palestíny. Každý rok blčiaca intifáda (arab. „povstanie“) je toho dôkazom. Prorocké slová Achada ha-Ama boli hlasom volajúcim na púšti. Ostatní lídri sionizmu vykonávali politiku „tu a teraz“. „Čo sa týka otázky bezpečnosti — uvažoval Vladimír Žabotinskij, vystupujúc pred Britskou kráľovskou komisiou — či taký národ, ako je ten váš, majúci kolosálnu koloniálnu skúsenosť z minulosti, azda nevie, že kolonizácia nikdy neprebieha hladko, bez konfliktov s obyvateľstvom v regiónoch... legalizujte našu sebaobranu, tak ako to robíte v Keni“. K židovským oddielom „sebaobrany“ bol prevelený skúsený anglický rozviedčík Orde Charles Wingate. Pred neho bol postavený cieľ — zmeniť tieto oddiely na profesionálne kárne jednotky. Títo bojovníci vyháňali Arabov z oddávna im patriacich území a potláčali vznikajúce ohniská povstaní. Oddiely Wingate boli vytvorené nielen s cieľom likvidovať partizánsku vojnu (využívajúcu tú istú taktiku), ale aj kvôli ochrane drahocenného impérskeho objektu — irackého ropovodu, ktorého konečným bodom bol prístav Haifa. (...) Keď v Nemecku rástli represie proti židom, tak v tom istom Berlíne za pomoci nacistov bežal naplno takzvaný Palestínsky úrad, zaoberajúci sa „triedením“ utečencov za bezprostrednej účasti budúceho izraelského premiér-ministra Levi Eshkola (od 1963 do 1969). Jon a David Kimche, autori kníh „Tajné cesty“, svedčia o tom, že palestínski emisári „cestovali do nacistického Nemecka nie kvôli tomu, aby zachraňovali nemeckých židov; brali mladých mužov a ženy, pripravených vycestovať do Palestíny stať sa prvými osadníkmi, zápoliť... bojovať“. Pre mnoho tisíc židov žijúcich v Ríši existovala len cesta buď do tábora, alebo do „preškoľovacieho“ centra a odtiaľ priamo do Palestíny. „V národných židovských kruhoch — písal jeden z náčelníkov nemeckej rozviedky, Hagen, odkazujúc sa na názor Polkesa — sú veľmi spokojní s radikálnou germánskou politikou vo vzťahu k židom, pretože s jej pomocou sa zväčšuje židovské obyvateľstvo v Palestíne, takže v neďalekej budúcnosti bude možné rátať s prevahou židov nad arabmi“. Angličania sa spamätali až v r. 1939, keď spozorovali, že ich židovskí partneri súčasne hrajú hru s Nemeckom a Amerikou. Ako výchovný prostriedok prijíma Londýn v tom istom roku zákon o prudkom znížení emigrácie židov do Palestíny a zároveň sa usiluje získať si špičku miestneho arabského obyvateľstva pre organizácie zrážok so židovskými kolonistami. „Hagana“ odpovedala spustením teroru, ktorý sa v prvých rokoch vojny prerušil, no v roku 1944 vzplanul s novou silou» (http://www.specnaz.ru/archive/02_2002/10.htm). Ďalší premiér-minister Menachem Begin (od 1977 do 1983), laureát Nobelovej ceny mieru (1987), ako hlava ilegálnej židovskej ozbrojenej organizácie «Irgun», sa tiež zúčastnil terorizmu: proti Angličanom, pod ktorých mandátom bola Palestína po prvej svetovej vojne 20. storočia (výbuch hotelu «Kráľ Dávid» v júli 1946), a v masakri Arabov v Deir-Jasine (apríl 1948), ktorý zrealizovali jeho podriadení (oficiálne sa tvrdí, že to bola ich vlastná iniciatíva a nie príkaz M.Begina).

Tieto termíny budú vysvetlené v nasledujúcej kapitole 2.6.

Viď tiež práce VP ZSSR: «Liberalizmus — nepriateľ slobody» (2003) a «Ešte raz: liberalizmus — nepriateľ slobody» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí» № 7 (79), júl 2008). Tu len objasníme tú okolnosť, že historicky sformovaný liberalizmus je ideológiou buržoázie, následkom čoho v živote spoločnosti predpokladá: ● korporatívne všetko-si-dovoľovanie buržoáznej menšiny vo vzťahu k väčšine, čo aj je tou povestnou «liberty», ktorá sa rozprestiera len na buržoáziu, pričom na dostatočne mocnú, ku ktorej sa chýrna «stredná trieda» neráta; ● a akúkoľvek korporatívno-buržoáznu demokraciu, zdanie legitímnosti ktorej pripája účasť obyčajného ľudu vo volebných procedúrach s vopred naprogramovaným výsledkom — a to v dôsledku toho, že buržoázny liberalizmus je konceptuálne bezmocný, a vo voľbách sa účastnia len tie politické sily, ktorým pohlavári masonstva zverili účasť vo verejnej politike. Preto buržoázna demokracia, ako vyšší prejav buržoázneho liberalizmu, realizuje voči prostému ľudu princíp «hlasuj za koho chceš, aj tak dostaneš... politiku zameranú proti tebe». Tento výsledok, nevyhnutný v podmienkach buržoáznej «demokracie», je dôsledkom toho, že za všetkými stranami v systéme buržoázno-liberálnej plurality stojí: jedna a tá istá sociologická veda, «vybrúsená» na podporu davo-«elitarizmu» vo forme hierarchie peňažného bohatstva; jedno a to isté svetové bankovo-úžernícke spoločenstvo služobníkov finančného náboženstva; jedno a to isté masonstvo, ktoré je nástrojom na vykonávanie globálnej a nadnárodnej politiky; a toto všetko sa deje v riečisku biblickej doktríny zotročenia ľudstva v mene Boha.

Pretože «kolektívne vedomie», «spoločenské vedomie» ako reálny jav neexistuje, hoci takéto slovné spojenia sa ujali vo vedeckom a politickom lexikóne.

V aktuálnej práci sa dotkneme problematiky rasizmu a jeho životnej neadekvátnosti v minimálnom objeme, nakoľko rasizmus ako sociálny jav je preskúmaný v práci VP ZSSR «O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné». V r. 2010 v Chabarovsku bolo začaté súdne konanie s predmetom uznať túto prácu ako «extrémistickú», a našli sa «odvážni», «zásadoví» experti, ktorí sa «nezľakli» trestnej zodpovednosti za poskytnutie súdu vedome lživého expertného stanoviska a «odhalili» v nej príznaky podnecovania medzinárodnej neznášanlivosti. Konkrétne, v expertnom stanovisku sa nachádza vedome lživé tvrdenie: «Rasová doktrína KSB je najplnšie opísaná v knihe „Rasová doktrína: neuplatniteľné, no pravdepodobné“» (expertka — kandidátka filologických vied, docentka komerčnej VŠ — «Ďalekovýchodného inštitútu medzinárodných vzťahov» — bola natoľko zachvátená túžbou vyplniť «sociálnu objednávku», že si dokonca vo svojom „expertnom stanovisku“ neskontrolovala pravopis, následkom čoho uviedla názov práce, s inými pádovými príponami (čím úplne zmenila zmysel názvu v prospech objednávky)). Samotný fakt začatia tohto súdneho konania a pätolizačstvo expertov, ktorí «našli» príznaky podnecovania medzinárodnej neznášanlivosti v práci, dokazujúcej životnú neadekvátnosť rasových doktrín, sú ukazovateľmi toho, že: ● po prvé, režim nie je zainteresovaný na harmonizácii vzájomných národných vzťahov, ● a po druhé, lokajov, pripravených povedečtiť ľubovoľný objednaný názor, uprostred domácej inteligencie je nadmieru veľa, čo je dôsledkom jej lumpenizácie a v perspektíve neprináša nič dobré ani jej, ani tým čo jej dôverujú. Pričom mnohí z nich «odhaľujú extrémizmus» prakticky bezplatne, čo neumožňuje dať ich na jednu úroveň dokonca ani s Judášom. Takto «“Experti“ katedry pedagogiky a psychológie z Kirovského vzdelávacieho inštitútu zvyšovania kvalifikácie a doškoľovania pracovníkov — vyvodili nasledujúci záver, týkajúci sa obrazu V.Vasnecova „Stretnutie Olega s čarodejom“ z r. 1899, zobrazeného na obálke knihy Alexeja Dobrovoľskogo „Volchvovia“. Citujem ich „expertné stanovisko“: „Príznaky manipulatívneho psychologického vplyvu boli nájdené v brožúrke «Volchvovia», kde boli použité verbálne (slovné, rečové) i neverbálne (nerečové) prostriedky. K neverbálnemu manipulatívnemu vplyvu sa vzťahuje vyhotovenie obalu «Volchvovia», na ktorom je zobrazený starec ukazujúci oddielu vojakov smer akcie. Starec je odetý do jednoduchého odevu: dlhá košeľa, lykové krpce, práve vyšiel z lesa. V charakteristike starca je čitateľný obraz jazyčníka. Ukazovacie gesto ruky starca vo vzťahu k vojakom svedčí o jeho velení, o tom, že má nad nimi určitú moc. Vychádzajúc z pozície, že obal knihy odráža jej kľúčovú ideu, možno vyvodiť záver ohľadom snahy autora k veleniu, k ovládaniu druhých ľudí, zameraniu na boj“. Takýmto spôsobom bol fakticky obraz veľkého ruského maliara uznaný za extrémistický. A práca „Volchvovia“ bola zaradená do Federálneho zoznamu extrémistických materiálov. Na základe Federálneho zákona „O potláčaní extrémizmu“ ľubovoľná kópia tejto práce alebo jej časti je šírením extrémistických materiálov, a to je, samo osebe, tiež extrémizmom. Rovnako ako schvaľovanie šírenia podobných materiálov» (http://tor85.livejournal.com/1458122.html). Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 — 1908) bol v postsovietskej RosSiónii uznaný za extrémistu dvakrát: prvý raz — v Jekaterinburgu za predslov k «Vojenskej príručke» a k «Dôstojníckej príručke»; a druhý raz — v Taganrogu za jeho tvrdenie «Presvedčil som sa, že učenie <ruskej pravoslávnej> cirkvi je teoreticky zákerné a škodlivé klamstvo, a prakticky zbierkou najhrubších povier a mágie, dokonale ukrývajúcej celý zmysel kresťanského učenia» (http://news2.ru/story/229147/). — Koľko len hávede bez hanby a svedomia sa rozmnožilo na Rusi... «Niet v nich svedomitosti, ale strašne veľa urážlivosti: nehanbia sa škodiť, no neznesú výčitku zo záškodníctva» (V.O.Ključevskij. Zbierka diel v 9-tich zväzkoch. — Moskva: Myšlienka. r. 1990. zv. 9. — str. 398).

Ďalej v citovanom zdroji je do tohto dodatočného zoznamu zaradený Reinhard Heydrich, obľúbenec führera a hlava RSHA, ktorý mal pod sebou gestapo, kriminálnu políciu, rozviedku, kontrarozviedku.

Zvýraznené nami hrubým v citáte. Všetkým týmto a mnohým ďalším etnickým židom zabránili v hitlerovskom Nemecku stať sa ukážkovými nemeckými nacistami len rasové zákony tretej ríše. A ak by nebolo týchto rasových zákonov, tak medzi aktivistami a vodcami nemeckého nacizmu by bolo ľudí zo židovského prostredia uvedených ešte viac, než ich dnes odhaľujú nezaujatí a nepodplatení historici. Viď tiež: G.P.Klimov. Hitler a jeho «politbyro». — Časopis «Mladá Garda», № 6, r. 1991 alebo: G.P.Klimov. Červená kabbala, 5. kapitola „Hitler a jeho apoštoli“. (Jedna z internetových publikácií je na adrese: http://lib.meta.ua/book/14164).

J.I.Muchin. Kto v skutočnosti rozpútal 2. sv. vojnu? — Moskva: Juza-press. 2010 — str. 215 s odkazom na «Vojensko-historický časopis», № 9, r. 1990, str. 46.

Toto množstvo by stačilo na zostavenie takmer 10-tich streleckých divízií.

Americký politológ Ralph Epperson v knihe «Neviditeľná ruka. Úvod do pohľadu na Históriu ako na sprisahanie» (24. kapitola, 13. vydanie, USA, r. 1992; ruské vydanie: SPb: Vzdelanie a kultúra. 1996) píše nasledovné: «Rad pozoruhodných udalostí, ktoré predchádzali narodeniu Hitlera, poskytuje bohatú potravu predpokladom. Niektorí silne pochybujú o tom, že Johann Georg Hiedler bol otcom Aloisa. Napríklad, Thyssen a Koehler tvrdia, že Kancelár Dolfuss (Kancelár Rakúska) prikázal rakúskej polícii previesť dôkladné vyšetrovanie vo vzťahu k rodine Hitlera. Vo výsledku tohto vyšetrovania bol vyhotovený tajný dokument, ktorý dokazoval, že Maria Anna Schicklgruberová otehotnela počas pobytu vo Viedni. V tom čase pracovala ako slúžka v dome baróna Rothschielda. Akonáhle v rodine baróna odhalili jej tehotenstvo, bola poslaná domov do dedinky Spital, kde sa Alois narodil» (s odkazom na: Walter C.Langer, The Mind of Adolf Hitler, (New York, London: Basic Books, Inc.,), pp.100-102). Ak je to skutočne tak, potom Hitler je potomkom Rothschildov, predstaviteľom globálnej «elity» internacistickej židovskej diaspóry, privedeným do čela Nemecka kvôli vyplneniu celkom konkrétnych úloh, ktoré zvládol tak, ako vedel. A ak zodpovedá realite aj tvrdenie, že priezvisko «Schicklgruber» pochádza z názvu funkcie v stredovekej židovskej obci — vyberač šekelov, dane vyberanej od členov obce do «spoločného» — tak všetko je nehanebne okaté: Hitler, ako poverený „vyberač šekelov“, jednoducho vybral krvavý šekel od európskych židov, v prostredí ktorých od polovice 19. storočia rástla tendencia k asimilácii s obyvateľstvom krajín, v ktorých žili diaspóry. Skrátka, bolo to také napomenutie od majiteľov biblického projektu ohľadom toho, kto je kto, a komu má slúžiť. Práve preto sa Hitler nenachádzal medzi obvinenými na Norimberskom procese ani na diaľku, ani posmrtne: pohlavári projektu k nemu žiadne špeciálne výhrady nemali a ani nemajú.

Spoločensko-ekonomická formácia — starší termín pre sociálno-ekonomický systém. – pozn. prekl.

Práve kvôli tomuto boli hlavy európskych štátov nútené priznať krach politiky multikulturalizmu, čo bolo spomenuté skôr v poznámke pod čiarou v kapitole 2.1.

Svetoobčanmi (omnihuman, človek univerzálny=tolerantný=multikultúrny). – pozn. prekl.

Vyjadrením tohto je deklarácia, že «darebáci a zločinci nemajú národnosť».

Práve kvôli tomu, že nová oligarchia v RF, ktorá vznikla vo výsledku reforiem, nemá aktívnu podporu zo strany spoločnosti, RF našich dní nie je fašistickým štátom, hoci sa v nej nachádzajú skupiny a spoločenské hnutia, ktoré snívajú o svojom príchode k moci a o zriadení stabilného (v nadväznosti pokolení) fašistického režimu.

Pravdovernosť = Spravodlivosť, objektívna etika (vo filozofickom zmysle) presahujúca hranice ľudskej spoločnosti. – pozn. prekl.

Dosiahnuť dospelosť nielen telom, ale aj duchom (zavŕšiť psychický vývoj na úrovni svojho geneticky predurčeného potenciálu). – pozn. prekl.

«Za novosťou bežať pokorne si ľud bezduchý zvykol...» — báseň A.S.Puškina „Hrdina“.

V propagovaní doktríny «svojej neexistencie» dosiahli úspech pohlavári biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha — majitelia a kurátori «žido-masonského sprisahania», o úlohe ktorých v rozladení vzájomných národných vzťahov pôjde ešte reč.

Všeľudia — Общечеловеки (r.j.) — Omnihumans (a.j.), t.j. vyznavači všeľudskej kultúry. Termín charakterizoval už F.M.Dostojevský a dá sa chápať kladne aj záporne. Všeľudskosť v kladnom zmysle charakterizuje globalizáciu na ruský spôsob, a v zápornom význame charakterizuje liberálnu globalizáciu na západný spôsob. Kladná verzia sa opiera v každom ľude o vlastné národné a náboženské korene, vzájomnú spoluprácu a rozvoj spoločných hodnôt rozvíjajúcich ľudstvo v riečišti Božieho Zámeru. Záporná verzia sa opiera o likvidáciu pôvodných kultúr a nahradenie ich spoločnou univerzálnou kultúrou vyznávajúcou liberálne hodnoty (často abstraktné a odtrhnuté od Života). Liberálni „všeľudia“ sa najčastejšie angažujú v ľudskoprávnych organizáciách. Dostojevský ich nazýval „odtrhnutými od zeme“ (bez koreňov). – pozn. prekl.

Takzvaný «islamský extrémizmus» nie je islamský, pretože prekračuje tieto a aj iné etické normy, prikázané v Koráne.

Práve v dôsledku tohto počas degradácie spoločnosti otrokárov v Rímskom impériu vznikla taká kategória obyvateľstva, ako otroci-štátni úradníci.

Posledné je hraničný prejav zvieracieho typu režimu psychiky – zhovädilosti.

Táto formulácia vyjadruje, že tí, čo prijímajú nad sebou vládu iných ľudí 1) výsledkom toho odpadávajú od Boha, 2) sú vinnejší (vnútrospoločenský aspekt bytia) a 3) hriešnejší (religiózno-životný aspekt bytia), než kandidáti na «pánov» a zotročiteľov...

Takáto občina sa po rusky nazýva slovom «žrečestvo».

Ako úbožiakov videl Iblis ľudí, no reálne bol bezohľadným úbožiakom sám, pre svoje zmýšľanie. – pozn. prekl.

Svedomie — vrodený náboženský cit, pripojený k nevedomým úrovniam psychiky.

«Hry s nenulovými sumami» termín matematického oboru s názvom «teória hier». Označuje hru, ktorej pravidlá sú také, že výhra je garantovaná len jednej zo strán-účastníkov, bez ohľadu na stratégie, ktorými sa riadia druhí účastníci hry. Vo vzťahu k davo-«elitárnej» spoločnosti samotné «hry s nenulovými sumami» predstavujú algoritmiku reprodukcie a udržania sociálneho statusu vládnucej «elity» i závislosti na nej všetkých ostatných sociálnych skupín. Zmena tohto druhu algoritmiky pri zachovaní davo-«elitarizmu» ako životného princípu zapríčiňuje stratu statusu aktuálnych «elitárnych» klanov a vznik nového systému «elitárnych» klanov, ktorý môže do seba pojať aj nejakú časť starej «elity». Podrobnejšie ohľadom úlohy «hier s nenulovými sumami» v živote spoločnosti viď prácu VP ZSSR «Základy sociológie» (3. časť, kniha 1, kapitola 8.5).

T.j. maniakálna panovačnosť (mocichtivosť) niektorých typov je len dôsledkom ich maniakálnych sklonov k parazitizmu, avšak parazitizmus nie je dôsledkom «panovačnosti», vrátane aj skutočne maniakálnej panovačnosti. Práve preto moc nikoho nekazí a nekorumpuje (aforizmus: «(Moc korumpuje a) absolútna moc korumpuje absolútne» — v podstate tvrdí, že Boh je absolútne demoralizovaný a mravno-eticky skazený). Mocenský status v davo-«elitárnej» spoločnosti iba vytvára podmienky, v ktorých sa mravno-etická skazenosť osoby prejavuje v činoch tým viac a zreteľnejšie, čím vyššie sa jednotlivec dvíha po hierarchii vnútrospoločenskej moci (osvojujúc si potenciál beztrestnosti a nezodpovednosti), a čím je skazenejší on sám. Pritom ako «panovačnosť» (vrátane maniakálnej) môžu okolití ľudia (súdiac iných podľa seba) vnímať aj nezlomnú odhodlanosť človeka uskutočniť svoju misiu v Zámere, ktorá nemá nič spoločné s ambíciami presadiť sa a tyraniou voči okolitým ľuďom ako prejavu parazitických sklonov. (V histórii do kategórie takýchto «maniakálnych mocichtivcov» povrchní «myslitelia» zapísali Ivana Hrozného [viď jeho korešpondenciu s A.M.Kurbskym: «História ruskej literatúry». — internetový zdroj: http://ppf.asf.ru/drl/grozny.html, a tiež analytickú správu VP ZSSR r. 2011 «Oslobodenie filozofie na Rusi od dogiem byzantskej teológie»] aj J.V.Stalina [Viď prácu VP ZSSR «Judášov hriech XX zjazdu» — analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 2 (50) r. 2006]).

Jedna z kníh o spôsobe života dnešnej civilizácie je nazvaná «Blahobytizmus» (David Wann, John de Graaf, Thomas Naylor, «BLAHOBYTIZMUS: choroba ohrozujúca svet»; preklad z angličtiny N.Makarovoj, vydavateľstvo «Ultra», r. 2004, 392 strán; originálny názov znie «Affluenza. The all — Consuming Epidemic», «Affluenza» je slovná hračka, založená na súzvuku slov «affluence» — blahobyt, hojnosť a «influenza» — chrípka: po rusky sa tomu hovorí «nevie od dobroty čo so sebou»): «Čo je to konzum — spôsob života alebo nákazlivá choroba? Prečo si ľudia kupujú veci: pretože ich potrebujú, alebo preto, že ich potrebuje požierajúci ich mikrób blahobytizmu? Skupina amerických novinárov vytvorila televíznu šou, v ktorej skúmala správanie svojich krajanov — tých najbujnejších a najneskrotnejších spotrebiteľov súčasnosti. Na základe tohto cyklu vysielaní vznikla kniha, rozprávajúca o mechanizmoch vháňajúcich spoločnosť do víru neudržateľnej spotrebiteľskej vášne, uspokojovanej na úkor celého zvyšku ľudstva» (z upútavky na vydanie knihy v preklade na ruský jazyk). Hoci slovnú hračku originálneho názvu knihy do ruštiny nemožno preložiť (ani do slovenčiny), no jej ruský názov «потреблятство» (novotvar, cca „spotrebiteľstvo“, „konzumizmus“) je ešte efektívnejší v zmysle vyvolania asociácií a emócií odsudzujúcich «blahobytizmus», ktoré ho charakterizujú ako zlo.

V spoločnosti, ktorá v sebe prekonala davo-«elitarizmus», pre ďalej opísané niet miesta.

Tak v priebehu posledných niekoľkých storočí, keď sa gramotnosť stala dostatočne rozšíreným javom v živote takzvaného «kresťanského ľudu», mnohí aspoň raz v živote čítali alebo počuli slová Krista «... musím dobrozvestovať Božie Kráľovstvo, lebo na to som poslaný» (Lukáš 4:43). «Zákon a proroci do Jána; od toho času Božie Kráľovstvo dobrozvestuje sa a každý svojim úsilím vchádza v neho» (Lukáš 16:16). — No a kde sú plody úsilia toho množstva ľudí, ktorí tieto slová počuli aspoň raz v živote? Ale veď do tohto množstva patria aj tí, čo robili zápočty a skladali skúšky v školách pripravujúcich duchovenstvo takzvaných «kresťanských cirkví»: títo vynaložili hŕbu úsilia, aby presvedčili ostatných v tom, že presvedčenie o možnosti uviesť do života zmysel týchto slov je heréza (jej presný názov v latinčine je millenarizmus, v gréčtine chiliazmus), nezlučiteľná s pravým vierovyznaním kresťanstva...

Definícia sociologického termínu «dav» V.G.Belinským: «skupina ľudí žijúcich podľa tradície a uvažujúcich podľa autority».

No presne takisto aj uprostred «revolucionárov» možno objaviť: ● «istinných revolucionárov» a reorganizátorov, nezištne pracujúcich na uvedenie Idey do života spoločnosti, ● aj vypočítavých exploatátorov Ideí, ktorí nenašli priestor na realizáciu svojho koristníctva v predchádzajúcom spoločenskom zriadení. Podrobnejšie o Ideách a ich korporatívnej exploatácii v koristných cieľoch si možno prečítať v materiáloch KSB, viď prácu «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave».

K nim možno zaradiť kultúry: židovskú, anglosaskú, čínsku, japonskú.

Toto nemusí byť nutne revolučnosť «ľavicového» zamerania, môže ísť aj o revolučnosť «pravicovú»: príkladom toho sú B.E.Nemcov, M.M.Kasjanov, I.M.Chakamada a rad ďalších domácich liberálov-buržujov.

Na to, že v sebe nesú tendenciu k splodeniu nacizmu alebo internacizmu so všetkými negatívnymi dôsledkami, najprv pre okolitých ľudí, a potom aj pre samotných nacistov a internacistov, netreba zabúdať.

Pritom «elita» židovských diaspór väčšiny krajín sveta podporila hitlerizmus v Nemecku, riešiac tak svoje nie menej nepravdoverné úlohy globálnych rozmerov. Schicklgruberovčina — «hitlerizmus» — bol vedomým výtvorom politiky majiteľov nadštátnych bankových kruhov, ktorí použili Hitlera v realizácii ich geopolitického programu práve takýmito metódami, pretože od momentu publikácie «Mein Kampf» mu preukazovali štedrú finančnú podporu, prirodzene bez jej zverejňovania. T.j. vo svetovom bankovom spoločenstve na Hitlera hľadeli ako na „svojho človeka“. V tejto súvislosti treba ešte raz spomenúť, že v USA boli zverejnené materiály kedysi tajného vyšetrovania, uskutočneného na príkaz kancelára do-anschlussovského Rakúska Dolfussa, zavraždeného behom pokusu o prohitlerovský štátny prevrat. Vo výsledku tohto vyšetrovania bol vyhotovený tajný dokument, ktorý dokazoval, že Maria Anna Schicklgruberová (babka Hitlera) otehotnela počas pobytu vo Viedni, ako slúžka v dome baróna Rothschielda (viď knihu Ralpha Eppersona «Neviditeľná ruka. Úvod do pohľadu na Históriu ako na sprisahanie», kap. 24).

Charakteristickú epizódu opisuje S.J.Witte (1949 — 1915) vo svojich pamätiach. «V prvých rokoch môjho ministerstva pri Imperátorovi Alexandrovi III., sa ma Panovník raz spýtal: „Je pravda, že stojíte za židmi?“ Povedal som Jeho Veličenstvu, že je pre mňa ťažké odpovedať na túto otázku, a poprosil som Panovníka aby mi dovolil dať Mu otázku ako odpoveď na túto. Keď som dostal povolenie, spýtal som sa Panovníka, či môže On potopiť všetkých ruských židov v Čiernom mori. Ak môže, tak chápem takéto riešenie otázky, ale ak nemôže, tak jediné riešenie židovskej otázky spočíva v tom, aby im bola daná možnosť žiť, a to je možné len pri postupnom odstraňovaní špeciálnych zákonov vytvorených pre židov, pretože, koniec koncov, neexistuje iné riešenie židovskej otázky, než poskytnutie židom rovnoprávnosti s ostatnými poddanými Panovníka. Jeho Veličenstvo mi na to nič neodvetil a zostal ku mne zhovievavý a veril mi do posledného dňa svojho života. Nešťastný deň pre Rusko...» (S.J.Witte. Pamäti. zv. 2. — Skif Alex. 1994. — str. 188, 189). Avšak jeden z vodcov sionizmu konca 19. — začiatku 20. storočia, skôr spomínaný T.Herzl, ktorý dal definíciu národa, vychádzajúcu z apriórne povinnej potreby existencie nepriateľa — vo svojich denníkoch opisuje pozíciu S.J.Witte úplne inak: «Ja <...> som priateľom židov. (Pomyslel som si v duchu: a čo potom hovoria nepriatelia?!) — Ťažko sa zastať židov — pokračoval on — a neriskovať pritom podozrenie z úplatku. No ja sa s tým nestotožňujem. Mám dosť odvahy. Okrem toho, moja reputácia slušného človeka je natoľko pevná, že sa nemám čoho báť. Ale nerozhodní ľudia a karieristi ľahko prepadnú vplyvu a nenávidia židov. Za posledný čas pribudla ďalšia vážna vec: účasť židov v podvratných hnutiach. V čase keď zo 136 miliónov celkového obyvateľstva krajiny tvoria židia len 7 miliónov, v podvratných stranách tvoria 50 percent. — Čím si to vysvetľujete, vaša jasnosť? — Podľa mňa v tom nesie vinu naša vláda. Židov príliš utláčajú. Neraz som hovoril nebohému cárovi Alexandrovi III: «Vaše veličenstvo, ak možno utopiť 6 či 7 miliónov židov v Čiernom mori, tak s tým absolútne súhlasím, no ak to nie je možné, tak im treba dať možnosť žiť». Tohto názoru sa držím dodnes. Som proti ďalšiemu utláčaniu» (http://www.litmir.me/br/?b=56330&p=3; stretnutie T.Herzla a S.J.Witte sa udiala v r. 1903). V druhom variante prekladu do ruštiny vyzerá posledný odsek ešte urážlivejšie: «Domnievam sa, za to môže naša vláda. Až príliš moc tlačí na židov. Často som to hovorieval, v Bohu odpočívajúcemu, imperátorovi Alexandrovi III: „Vaše Veličenstvo, ak by bolo možné utopiť šesť alebo sedem miliónov ľudí v Čiernom mori, bol by som za to celou dušou. No keďže to nie je možné, treba im vytvoriť určité podmienky pre život“. Takýto bol môj uhol pohľadu a ten sa nezmenil. Som protivníkom nových prenasledovaní a ďalšieho útlaku» (Genadij Kaganov. Prorok vo fraku. Ruská misia Theodora Herzla — «Paradox Herzla»: http://www.heblit.org/0txt/genkapf.html). Dodáme, že v druhom manželstve sa S.J.Witte oženil s židovkou. Okrem toho, S.J.Witte bol majstrom intrigy, veľmi dobre si bol vedomý vplyvu médií na politiku (viď jeho pamäti o uzatvorení mierovej dohody s Japonskom v r. 1905), no nebol žiadnym utáraným idiotom, aby sa takto znemožnil. T.j. ak by sa skutočne pridržiaval názoru o prospešnosti genocídy židov pre Rusko, tak by o tom nikdy nepovedal T.Herzlovi. Preto z toho, ako sa v sionistickej tradícii uskutočňuje interpretácia jeho postoja k «židovskej otázke», možno pochopiť, že «antisemiti» — to nie sú tí, ktorí nemajú radi židov, ale tí, koho nemajú radi samotní «istinní židia»...

Očividne tento uhol pohľadu najjasnejšie vyjadril znamenitý, dnes nezaslúžene zabudnutý, vojensko-morský ruský činiteľ — admirál Nikolaj Karlovič Krabbe (1814 — 1876), morský minister od r. 1860 do konca svojho života. Pod jeho vedením prebehla obroda námorníctva po druhej svetovej vojne 19. storočia (tzv. «krymskej» vojne). Na výčitky, že je Nemcom, Krabbe namietal: «Nuž, aký som ja Nemec? Môj otec bol čistokrvný Fín, matka Moldavanka, ja sám som sa narodil v Tbilisi, v jeho arménskej časti, no pokrstený som pravoslávne... Takže, som rodený ruský človek!» (http://www.pobedaspb.ru/voswmoi_morsko.html). Aj ohľadom uvedomenia si jeho príslušnosti k civilizačnej jednote mnohonárodnej Rusi je vyjadrenie N.K.Krabbe absolútne adekvátne — o to viac, že on ho potvrdil svojou činnosťou behom celej doby svojej služby Rusku v námorníctve.

Za toto je v krátkodobých časových intervaloch zodpovedná hlavne vládnuca «elita», a v dlhodobých časových intervaloch obyčajný ľud, ktorý je pokorný (poslušný, rezignovaný) voči nepravdovernej «elite».

Reprodukcia obrazu S.M.Karpova (1890 — 1929) «ZSSR — bašta družby národov». Bol namaľovaný v r. 1924 a dobre vyjadruje chápanie jadra epochy boľševikmi tých rokov.

Viď zoznam diel na stránke: http://www.school-litra.ru/; http://www.bombina.com/t5_school_list.htm. Čo tam chýba? — diela, ktoré by učili nezištne chrániť Vlasť a Pravdu, premýšľať nad budúcnosťou, projektovať ju a uvádzať plány do života, nehľadiac na úklady nepriateľov

O «destalinizácii» viď analytickú správu VP ZSSR «„Destalinizácia”: mŕtve duše v službe…» zo série «O aktuálnom dianí», № 1 (97), r. 2011.

Pripomenieme, že v r. 1917 vedenie RPC nevystúpilo s odsúdením zvrhnutia monarchie a nastolenia moci dočasnej vlády, ale rýchle ho podporilo. Vzhľadom na túto okolnosť sú dnešné výhrady RPC na adresu ľudu, ktorý akože zradil prísahu dynastii Romanovcov, mierne povedané, pokrytecké.

Typický portrét «elitára» postsovietskej doby, ktorému sa podarilo realizovať sny «sovka» behom reforiem po r. 1991. No ak máme hovoriť o tom, kedy mravno-psychologický typ «sovok» vznikol a stal sa masovo rozšíreným, tak to nebolo v sovietskej epoche, ale v epoche nevoľníctva, predovšetkým po tom, čo bol vydaný a vstúpil do platnosti výnos o slobode šľachty, v dôsledku ktorého sa stala nezodpovednou, prestala slúžiť Bohu a Vlasti a začala hýriť a zaháľať, demoralizujúc mravy prostého ľudu. A tá skutočnosť, že Sovietska moc nedokázala za 70 rokov svojej existencie vykoreniť tento typ, si zasluhuje hlbšiu analýzu.

A otázka, prečo do r. 1917 pod vládou Nikolaja II a po r. 1953, keď «despotizmus a nevzdelanosť» J.V.Stalina nemohli brániť «múdrym a šľachetným ľuďom» rozvíjať krajinu, táto krajina, mierne povedané, degradovala v historicky krátkych obdobiach — na um «destalinizátorom» nepríde, a keď im ju položia, vyhýbajú sa jej preskúmaniu; a ak na nej nástojíte, tak upadajú do hystérie. O to nepríjemnejšou je pre nich otázka, prečo pod vedením J.V.Stalina po ukončení Veľkej Vlasteneckej vojny sa krajina vyšvihla na predvojnovú úroveň behom jednej päťročnice, ale po r. 1991 pod vládou humanistov a demokratov upadla do zdĺhavej krízy? Čo sa týka toho, prečo za vlády Nikolaja II krajina dospela do krachu, možno to pochopiť zo spomienok cárovho priateľa, jeho strýka a zaťa — veľkého kniežaťa Alexandra Michailoviča: Vel. kniež. Alexander Michailovič. Kniha spomienok. // «Ilustrovaná Rossia», 1933 (Pril.). Jeden z odkazov: http://militera.lib.ru/memo/0/one/russian/a-m.rar. Alexander Michailovič jasne ukázal integrálnu príčinu — Nikolaj II kultivoval a podporoval režim konceptuálne neurčitého riadenia, čo aj otvorilo cestu voči Rusku nepriateľskému, konceptuálne určitému riadeniu.

Dali sme prednosť poskytnúť ich v prerozprávaní, a nie v citátoch od klasikov liberálno-buržoázneho «humanizmu» (typu N.K.Svanidze, L.M.Mlečina, M.A.Fedotova – predsedu Rady pri prezidentovi RF na podporu rozvoja inštitútov občianskej spoločnosti a práv človeka — a ďalších), nakoľko hľadať príslušné citáty v mori ich slovných exkrementov by bola činnosť vyčerpávajúca a nie nutná.

Benjamín Bašlačjov. Stránka «Ruská demografia»: http://demograf.narod.ru/page80.htm. Viď tiež «Moskva, kaukazská zajatkyňa» — «O decembri 2010 bez emócií»: http://demograf.narod.ru/page108.htm.

Na obrázku je nápis s gramatickou chybou hneď v prvom slove (chýba mäkký znak): „Mládez za jednotnú Rossiu“. Jednotná Rossia je názov jednej z popredných strán v postsovietskej RF. – pozn. prekl.

Pre informáciu: V r. 2012 Celosvetová zdravotnícka organizácia (WHO) uznala zdravotnícky systém socialistickej Kuby za najlepší na svete. «Expertov upútal ten fakt, že v zemi sa všetkým občanom poskytuje prvotriedna lekárska pomoc bezplatne. Tiež na nich urobili dojem kampane, zamerané na vykorenenie infekčných ochorení. Okrem udržiavania vlastného zdravotníctva na patričnej úrovni, Kuba sa zaoberá výučbou zahraničných špecialistov a pomáha kolegom vo viac ako 32 krajinách» (http://www.meddaily.ru/article/28mar2012/ccool). A existuje predpoklad domnievať sa, že aj v Líbyi pod vedením M.Kaddafiho bolo zdravotníctvo podstatne lepšie, než v štátoch fungujúcich na liberálno-trhovom ekonomickom modeli, a tým skôr bolo lepšie, než akým sa v Líbyi stalo po víťazstve «demokracie».

Toto hodnotenie pripisujú W.Churchillovi. Jednako, rad zdrojov presvedčivo tvrdí, že W.Churchillovi bolo pripísané dodatočne: viď napríklad http://fat-yankey.livejournal.com/69167.html. Na uvedenom odkaze sa hovorí, že toto hodnotenie patrí mužovi menom Issac Deutcher (židovského pôvodu) — britskému biografovi L.D.Trockého a J.V.Stalina. Je tam faksimilne reprodukovaný fragment článku «Stalin» z «Britskej encyklopédie» r. 1956 (zv. 21, str. 303). Ten obsahuje text: «He was the originator of planned economy; he found Russia with wooden plows and left equipped with atomic piles; and he was “father of victory”» (Bol pôvodcom plánovanej ekonomiky; prevzal Rusko s drevenými pluhmi, a zanechal ho vybavené jadrovými reaktormi; a bol «otcom víťazstva»). «Neznámy prekladateľ sa rozhodol pridať vete na zvučaní a atomic piles (atómové reaktory) preložil ako jadrové zbrane. Neskôr sa „zbrane“ zamenili za prenikavejší obraz bomby» (komentár na uvedenej stránke).

Ukážeme to na príklade flotily, ktorú vlastnilo Ruské impérium k začiatku japonsko-ruskej vojny (1904 — 1905), pretože flotila do seba nasala dva úspechy aj defekty spoločnosti, ktorej patrí. Krížnik «Auróra». Projektovanie začalo v marci 1895. Do prevádzky vošiel v r. 1903. Dohromady: práce zabrali takmer 8 rokov, miesto zvyčajných 3 až maximálne 5 rokov v zahraničných lodeniciach (napríklad v Nemecku alebo USA) pri stavbe lodí tejto triedy. Pancier bol dodaný čiastočne z Francúzska kvôli nepostačujúcim kapacitám domáceho priemyslu. Delostrelectvo hlavného kalibru — 6 palcové delá licencované francúzskou firmou Canet. Diaľkomery firmy «Armstrong» boli kúpené vo Veľkej Británii. Kotly hlavného energetického zariadenia boli zhotovené v Rusku na základe licencie francúzskej firmy Belleville. Hriadele hnacieho aparátu boli zhotovené vo Francúzsku. Elektroinštalácia: Dynamá zahraničných firiem «Union» a «Siemens & Halske». Projekt lode bol ruský. Zostavená bola v «spoločnej firme» — Franko-Ruský závod v Petrohrade (dnes Admiralitné lodenice). Kvalita bola nasledovná: pri testovaní loď nedokázala vyvinúť naprojektovanú rýchlosť 20 uzlov (aj tak nedostatočnú v tej dobe), napriek tomu, že hnací aparát dosiahol výkon ešte vyšší oproti naprojektovanému. Na prvom prechode cez more do Anglicka sa vyjasnilo, že kvalita nitovania je nízka: spoje plášťa v nadvodnej časti trupu tiekli, keď ich omývali vlny. Okrem toho, krížnik patril k nezmyselnej triede lodí naprojektovanej v Rusku, ktorá disponovala prebytočnou bojovou silou k tomu, aby potopila nepancierovaný obchodný parník alebo plachetnicu (boj s námorným obchodom protivníka bola jednou z hlavných úloh, ktoré sa kládli na krížniky do objavenia sa ponoriek a letectva) pri nezvyčajne slabej a konštrukčne chybnej pancierovej ochrane na vedenie boja s protivníkom porovnateľnej delostreleckej sily. A tú pancierovú ochranu, ktorá bola nielen na «Auróre», ale aj na všetkých lodiach ruskej flotily v období pred japonsko-ruskou vojnou — projektovali buď hlupáci alebo nepriatelia impéria: veď čo povedať napríklad na priezorové štrbiny bojových kabín s šírkou otvoru 30,5 cm (12 palcov), do ktorých úlomky nepriateľských striel vlietali prúdom, a odrážajúc sa od vnútorného povrchu zastrešenia bojovej kabíny a jej vonkajších previsov — skosili na jeden raz celé velenie lode. Počas japonsko-ruskej vojny pod akože pancierovou ochranou bojových kabín lodí kvôli debilnej konštrukcii boli úlomkami striel zabití velitelia krížnika «Auróra» a pancierovej lode «Orol» (zomrel na zranenia po niekoľkých dňoch; projekt pancierovej lode — bol prepracovaným francúzskym projektom pancierovej lode «Cesarevič»), zranený veliteľ krížnika «Varjag» (okrem toho, na Varjagu bolo všetko delostrelectvo inštalované bez pancierovej ochrany; projekt aj stavba bola americká podľa ruského technického zadania); prielom eskadry z Port-Arturu do Vladivostoku 28. júla 1904 sa nekonal kvôli tomu, že v bojovej kabíne veliteľskej pancierovej lode «Cesarevič» (projekt aj stavba francúzska podľa ruského technického zadania) bolo črepinami pozabíjané alebo zranené celé velenie lode (velenie eskadry bolo z väčšej časti zabité na mostíku mimo bojovú kabínu jedným z prvých zásahov), následkom toho bola eskadra dezorganizovaná a od úplnej porážky ich zachránilo len to, že Japonci nevedeli čo sa stalo na «Cesareviči» a blízkosť Port-Arturskej pevnosti, kam sa väčšia časť lodí vrátila a kde bola Japoncami potopená neskôr delostreleckou paľbou počas obliehania Port-Arturu. Veď aj samotný vznik a priebeh japonsko-ruskej vojny a konania Ruska v jej priebehu je vynikajúcou ukážkou idiotizmu, prepleteného s cieleným záškodníctvom predstaviteľov vládnucej «elity» jak v hlavnom meste a v tyloch, tak aj na bojovom poli. A ak máme hovoriť o tom, čo sa dnes zvykne nazývať «duševným vlastníctvom», tak v krížniku «Auróra» bolo ruským «duchovným vlastníctvom» dohromady len: 1) hlúposť vyšších šarží Admirality (vypracovali a schválili projektové zadanie), priemerno-tuctová práca projektantov a 3) nesvedomitosť a nízka profesionalita staviteľov, prenesená do železa. Za všetku takúto «elitárnu» hlúposť platili svojimi životmi, trápením a krvou, predovšetkým obyčajní vojaci a námorníci, a tiež všetok ľud, na ktorý «elita» v konečnom dôsledku prenáša všetku škodu, spôsobenú jej politikou osprosteného egoizmu.

Rok 1986 bol prvým povojnovým rokom, v ktorom dokonca podľa oficiálnej štatistiky ZSSR bol ekonomický rast nulovým. Po roku 1986 do rozpadu ZSSR sa ekonomické ukazovatele iba znižovali.

Viď kapitolu 1.4 «“Správa — Nespráva“ o činnosti Vlády RF pre Štátnu dumu» v práci VP ZSSR «“Sad“ rastie sám?..» (2009). Príznačné je aj to, že Duma prijíma tieto „správy“ bez akýchkoľvek výhrad, bez žiadosti predložiť manažérsky relevantnú ekonomickú a sociálnu štatistiku. V tom sa prejavuje riadiaca negramotnosť poslaneckého korpusu, cieľavedome vyberaného vládnucim režimom.

Viď publikácie článkov na internete «Stalinská ekologická revolúcia» (napríklad: http://savok.name/forum/topic_137/11; http://pgazeta.narod.ru/4_1999_7_.html).

T.j. s výnimkou krajne neveľkého počtu «ukážkovo-objednaných» procesov, v ktorých výsledok bol vopred určený štátnou mocou. No takéto «ukážkovo-objednané» procesy sú typické nielen pre ZSSR, ale pre všetky davo-«elitárne» spoločenstvá, vrátane «bezúhonných» (z pohľadu domácich liberálov) falš-demokracií Západu (prípad Lyndona LaRouchea, vystupujúceho proti FEDu a úrokového kreditovania; prípad Viktora Buta; nároky britskej strany na Lugového v súvislosti s vraždou Litvinenko; zavraždenie vo väzení Haagskeho trinunálu bývalého prezidenta Juhoslávie Slobodana Miloševiča metódou neposkytnutia včasnej lekárskej pomoci — presná analógia prípadu Magnitský; prípad podpálenia Ríšskeho snemu v hitlerovskom Nemecku atď.).

O dodržiavaní platnej legislatívy štátnou mocou postsovietskej RosSiónie viď analytickú správu VP ZSSR «O štátnej moci RF našich dní» zo série «O aktuálnom dianí», № 3 (96), december 2010.

J.V.Stalin.

Orgánov činných v trestnom konaní. – pozn. prekl.

«Armáda vôle ľudu» (AVL), ktorá sa usiluje v krajine vybudovať systém právnej zodpovednosti úradných osôb pred ľudom za svoju činnosť, bola 19. októbra 2010 Moskovským mestským súdom uznaná «extrémistickou organizáciou», hoci nikdy nevyzývala k odstrelu úradných osôb «aktívne počas realizovania priamej demokracie», ani k silovému zvrhnutiu ústavného systému. «Na stránke organizácie sa tvrdí, že jej hlavným cieľom je vnesenie dodatku do Ústavy RF a prijatie zákona „O súde ľudu RF nad prezidentom a členmi Federálneho Zhromaždenia RF“. Slogan AVL hlása: „Niet zodpovednosti, ak predtým nehrozí trest“. Takým spôsobom členovia organizácie na čele s J.Muchinom navrhujú zaviesť priamu zodpovednosť politikov RF za neefektívne riadenie štátu. Ako názorný príklad uvádzajú zodpovednosť vodiča autobusu, ktorého pasažieri utrpeli zranenia (...). Aktivisti „Armády vôle ľudu“ považujú za potrebné vniesť do Ústavy RF článok 138. Podľa jeho textu sa Federálne Zhromaždenie aj prezident RF volia s cieľom „zákonmi a výnosmi organizovať obyvateľstvo (dnes žijúcich činných občanov) na ochranu ľudu (obyvateľstva a budúcich pokolení) pred duchovným a materiálnym zhoršením jeho života“. Podľa názoru členov AVL „zlé organizovanie ochrany ľudu RF Federálnym Zhromaždením a prezidentom je zločinom proti ľudu bez premlčacej lehoty“. Pritom „pri skúmaní daného zločinu je členom ľudového súdu nad Federálnym Zhromaždením a prezidentom každý občan RF“» (http://top.rbc.ru/society/19/10/2010/484737.shtml). T.j. posledný bod v podstate predpokladá súd vo forme všeľudového referenda s otázkou o vine konkrétnych predstaviteľov štátnej moci v zhoršení kvality života ľudu.

Hoci, čím sa «basa» odlišuje od koncentračného tábora, nie je jasné. Podľa oficiálnej štatistiky RF zaberá druhé miesto vo svete počtom uväznených v prepočte na 1000 obyvateľov (http://www.zashita-zk.org/stats/1246544925.html). Okrem toho na stránke http://mikle1.livejournal.com/794911.html sa vraví: «V r. 1991 V.N.Zemskov zverejnil v časopise «Socis» údaje dôkladne preštudovaných archívov: od r. 1921 do 1. februára 1954 bolo dohromady za kontrarevolučné zločiny odsúdených — 3 777 380 ľudí, z toho k trestu smrti — 642 980 vrátane, k pobytu v táboroch a väzeniach na 25 rokov a menej — 2 369 220, na vyhnanstvo a vyhostenie — 765 180 ľudí. Za 20 rokov ich nikto nepoprel. Ďalej sa uvádza obšírna štatistika a jej ohodnotenie: «Po prvé, nič také neprirodzené a «strašné» v počte obyvateľov GULAGu a ďalších miest odňatia slobody v ZSSR niet: neodlišuje sa od početnosti v nápravných zariadeniach iných krajín. Takto bolo v 1930-tych rokoch v priemere 583 väzňov v prepočte na 100 000 obyvateľov. V rokoch 1992 až 2002 bolo v prepočte na 100 000 obyvateľov súčasnej RF napočítaných 647 väzňov, a v USA — 626. Treba ešte zobrať na vedomie, že v 1930-tych rokoch v ZSSR, podľa rozprávania očitých svedkov, väčšia časť zločincov sedela za mrežami, a v súčasnej RF podľa všetkých príznakov presne naopak — väčšia časť zločincov sa prechádza na slobode. Toto, mimochodom, potvrdzuje aj štatistika zločinov. V r. 1940 pri počte obyvateľstva 193 miliónov ľudí bolo v ZSSR 6549 vrážd, a v r. 2005 v RF pri počte obyvateľov 145 miliónov ľudí bolo vrážd takmer 5 krát viac — 30 800 (nerátajúc 17 tis. ľudí, ktorí zomreli pri automobilových katastrofách). Po druhé, údaje prvej tabuľky vyvracajú názory, masovo rozšírené medzi antikomunistami, že v GULAGu prevládali politickí väzni: v 1930-tych rokoch ich počet nedosahoval ani tretinu väzňov. Politickí väzni v miestach odňatia slobody začali prevládať až v rokoch 1946 a 1947, keď do táborov začali postupovať odsúdení vlasovci, banderovci, «lesní bratia», vlastizradcovia a ďalšie nečisté sily (k nej patrí aj hlavná autorita liberálov v otázke represií — A.I.Solženicin, ktorý fakticky zbehol z frontu do GULAGu. (kde bola úmrtnosť neporovnateľne nižšia, než na fronte) — Naše doplnenie v citáte: viď analytickú správu VP ZSSR «Príznaky hranice epoch» zo série «O aktuálnom dianí», № 8 (80), august 2008, 1. kapitola «Na smrť Solženicina»). Vcelku vzaté, za obdobie sovietskej moci (podľa údajov z r. 1955) vo všetkých miestach odňatia slobody ZSSR prebývalo 9,5 mil. väzňov; z nich, ako už bolo spomenuté, bolo odsúdených na základe politických motívov 2,37 mil. ľudí, čo tvorí 25 % z celkového počtu uväznených». Táto štatistika neznamená, že v ZSSR neboli žiadne neopodstatnené represie a ich nevinné obete. Tie boli, no podstata tej epochy nie je v nich, hoci pre mnohé obete a ich príbuzných je podstata epochy práve v ich trápení.

«Najvyššia výplata bola zaznamenaná v administrácii prezidenta RF. Podľa údajov Štatistického úradu RF, zamestnanci Kremľa zarábajú v priemere 86,1 tis. rubľov mesačne. Za administráciou prezidenta nasleduje Účtovná komora (Счётная палата), kde je priemerný zárobok 76,5 tis. (…) Priemerný mesačný navýšený zárobok občianskych zamestnancov vo federálnych štátnych orgánoch v prvom kvartály roku 2011 tvoril 45,7 tis. rubľov (101,8 % oproti prvému kvartálu 2010). V 62 federálnych ministerstvách, službách, agentúrach (87 % z ich celkového počtu) úroveň priemerného mesačného zárobku občianskych zamestnancov bola nižšia, než priemerná mzda ekonomiky mesta Moskva (49,2 tis. rubľov). Približne tretina ministerstiev, služieb, agentúr mali priemerný mesačný zárobok nižší, než bola úroveň prvého kvartálu roku 2010 (priemerne podľa ekonomiky Moskvy vyrástol o 11,6 %). T.j. ak zahrnieme infláciu, tak oficiálne výplaty úradníkov sa v priemere znížili. V Štatistickom úrade RF spresňujú, že výplaty sa znížili nielen v reálnom, ale aj v nominálnom vyjadrení takmer u tretiny všetkých ministerstiev a úradov. V administratíve vlády priemerný zárobok občianskych zamestnancov v prvom kvartály tvoril 67,9 tis. rubľov, v Rade Federácie — 54,3 tis. rubľov, v Štátnej Dume — 38,5 tis. rubľov. Najmenší priemerný zárobok medzi ministerstvami v prvom kvartáli 2011 malo Ministerstvo Obrany — 27,9 tis. rubľov. Vo federálnych orgánoch súdnej moci a prokuratúry priemerný mesačný zárobok občianskych zamestnancov tvoril: na Ústavnom súde 68,0 tis. rubľov, na Najvyššom súde 55,9 tis. rubľov, na Vyššom arbitrážnom súde 47,3 tis. rubľov, na Generálnej prokuratúre 35,5 tis. rubľov, Vyšetrovacej komisii RF 34,8 tis. rubľov. Podľa údajov Štatistického úradu RF sa federálny úradník v priemere ukázal byť chudobnejší než Moskovčan. V rovnakom čase, keď sa úradníkom priemerné mesačné výplaty znižovali, Moskovčanom rástli, dodáva Štatistický úrad. Jednako, bieda úradníkom aj tak nehrozí. V desiatke federálnych úradov sa výplaty v prvom kvartáli zvýšili naraz o 20 — 40 % rok čo rok. Okrem toho, dodávajú experti: okrem oficiálnych výplat mnohí úradníci dostávajú peniaze načierno a disponujú privilégiami» (http://www.newsru.com/russia/26may2011/zarplata.html). — Porovnajte to so štatistikou o zárobkoch obyvateľstva, uvedenou v 1. kapitole v poznámke pod čiarou.

Gulagy boli zároveň väznicami a pracovnými tábormi. A nieto demokratickej krajiny, ktorá by nemala svoje väznice a väzňov dokonca v mierových časoch, kde počet odsúdených je štatistickým javom každého režimu. USA má vo svojich väzniciach milióny väzňov, a určite ich nemožno nazývať „nevinnými obeťami Obamu“. O to prísnejšie je to v predvojnovom a vojnovom období, keď je dôležité aby sa národ zjednotil pod jediným velením proti nepriateľovi, vtedy sa mnohé spoločensky nežiaduce javy posudzujú prísnejšie a je to v záujme prežitia štátu čeliaceho hrozbe. – pozn. prekl.

Vo volebných bulletinoch bol iba jeden kandidát, a prípady nevybratia jediných kandidátov, ak sa aj diali, tak zostali neznámymi (v rámci vnútornej demokracie strany, zväzu mládeže, odborov — také prípady boli a boli zriedkavé, no nie ojedinelé; pomerne často urobili škrt v ďalšej kariére tých, komu bola odoprená dôvera). No bezalternatívne voľby — neboli prejavom zlovôle J.V.Stalina, ale pozíciou straníckej nomenklatúrnej byrokracie, ktorej J.V.Stalin nemohol čeliť v tejto otázke. Spočiatku projekty bulletinov vo volebnom systéme, predpísanom Ústavou ZSSR r. 1936, predpokladali uplatniteľnosť niekoľkých kandidátov «neotrasiteľného bloku komunistov a nestraníkov» (viď A.Sabov. «Hrozba Stalina». — «Komsomolská pravda», 05.11.2002: http://kp.ru/daily/22669/21762/, a tiež pokračovanie — 6, 12-14, 16, 19-21 novembra 2002).

S výnimkou tých, kto prešiel pracovať do permanentne fungujúcich orgánov Sovietov, v ktorých personál dostával výplatu, tak ako aj všetci pracujúci, a úroveň tejto výplaty neprekračovala najvyššie mzdy za prácu v národnom hospodárstve a vede (Hoci toto sa netýkalo najvyšších funkcionárov KSSS a štátnosti, ktorí žili v «komunizme» pre seba a svoju rodinu).

To sa týka aj sudcov-žoldákov, aj daniarov-žoldákov atď. predstavitelia moci s oficiálnymi príjmami, mnohonásobne prevyšujúcimi príjmy väčšiny v reálnom sektore ekonomiky.

V r. 2010 medzi poslancami Štátnej dumy najviac zo všetkých «zarobil» Boris Zubickij — niečo vyše 1,9 miliardy rubľov; najmenej zo všetkých — Jelena Lapšina (tkáčka z Ivanova, ktorej v r. 2007 pripadol poslanecký mandát V.V.Putina), jej ročný príjem bol 194 000 rubľov (16 166 rubľov aj nejaké kopejky mesačne). Rozdiel v príjme 10 000-násobný. (http://www.kp.ru/daily/25685/890222/).

Napríklad, Josif Kobzon (spevák, príjem — 8 376 268 rub.), Nikolaj Rastorgujev (spevák, príjem — 6 157 022 rub), Irina Rodnina (krasokorčuliarka, príjem — 2 662 959 rub.), Anton Sicharulidze (krasokorčuliar, príjem — 8 872 003 rub.), Svetlana Chorkina (gymnastka, príjem — 3 854 554 rub.), Svetlana Žurova (rýchlokorčuliarka, príjem — 2 518 538 rub.), Alina Kabaeva (gymnastka, príjem — 14 018 316 rub.), Alexander Karelin (zápasník grécko-rímskeho štýlu, Hrdina RF «za vynikajúce úspechy v športe, statočnosť a hrdinstvo prejavené na Olympijských hrách roku 1996» — z formulácie výnosu prezidenta RF B.N.Jeľcina o vyznamenaní, uvedenom na stránke http://www.warheroes.ru/hero/hero.asp?Hero_id=3705; príjem — 4 305 444 rub.). (príjmy sú uvedené za rok 2010 z publikácie: http://www.kp.ru/daily/25685/890222; na tej istej stránke sa možno dozvedieť aj o vlastníctve poslancov-žoldákov). Pritom všetci menovaní (ak ponecháme stranou ešte bohatšiu oligarchiu) sú v prvých radách spotrebiteľov produkcie náročnej na materiál a spracovanie, hoci oni sami do výrobnej sféry nepatria. Ak vyjadríme štatisticky málo pravdepodobný predpoklad, že v RosSiónii možno čestnou prácou zarobiť 30 000 rubľov mesačne (reálnu štatistiku sme uviedli skôr: 80 % obyvateľov mali v r. 2010 menej ako 17 000 rubľov mesačne), potom všetko, čo prevyšuje sumu ročného zárobku 360 000 rubľov, je vyslovene ukradnuté na základoch uzákonených samotnými poslancami; no aj to je málo — množstvo poslancov a úradníkov sa obohacuje aj nezákonnými spôsobmi. A čo vidíme: azda všetci «profesionálne» hlasujú za rozpočet, predvídajú následky, a vytvorili legislatívu o hospodárskej a finančnej činnosti, ktorá robí inovačný rozvoj krajiny nevyhnutným, s postupom do úlohy lídra rozvoja ľudstva? A čo sú vôbec schopní pochopiť z výkazov ministrov ekonomického bloku alebo predsedu Centrálnej Banky pred Dumou? Ale veď ekonomická teória a prax sú len časťou sociológie, pričom ani nie najzložitejšou na pochopenie. A kto sa toľko sťažoval, že v Najvyššom Soviete ZSSR aj v iných Sovietoch poslanci neboli «profesionálmi», a že by mal existovať «profesionálny parlament»? V Dume a Rade Federácie zasadá 41 miliardárov (http://www.rf-agency.ru/acn/stat_ru). Čo spoločné majú v živote títo miliardári a poslanci-žoldáci (žijúci na úrovni «strednej triedy») s drvivou väčšinou obyvateľstva krajiny — s tými, čo každý deň pracujú od svitu do mrku a živoria z jednej výplaty 10 000 rubľov mesačne bez akýchkoľvek perspektív na zlepšenie kvality života pre seba a svojich potomkov?

Pri takýchto ukazovateľoch nevzdelanosti a nekompetentnosti oni a ich masa majú ešte drzosť robiť výčitky na adresu V.I.Lenina za to, že vraj údajne hovoril: «Každá kuchárka musí riadiť štát». Uveriť tomu, že V.I.Lenin vyslovil takúto hlúposť, možno len pri nemravných sklonoch k «elitarizmu» a z nich prameniaceho idiotizmu. V skutočnosti V.I.Lenin takéto hlúposti nerozprával. Jeho názor je presne opačný: «Nie sme utopisti. Vieme, že žiadny pomocný pracovník ani žiadna kuchárka momentálne nie sú schopní vstúpiť do riadenia štátu. […] No […] žiadame okamžité skoncovanie s týmto predsudkom, ako keby riadiť štát, zvládať všednú, každodennú riadiacu prácu boli schopní len bohatí alebo z bohatých rodín vzatí úradníci. My žiadame, aby sa výučba úlohe štátneho riadenia viedla uvedomelými robotníkmi a vojakmi a aby bola začatá ihneď, t.j. aby k tejto výučbe ihneď začali privádzať všetkých pracujúcich, všetku bedač» (z práce «Udržia si boľševici štátnu moc?», napísanú koncom septembra — prvej polovici októbra 1917, t.j. do začiatku Veľkej Októbrovej Socialistickej Revolúcie a zriadenia ňou Sovietskej moci: http://vivovoco.rsl.ru/VV/PAPERS/VLADLEN/VIL_01.HTM#sic). No, ako možno pochopiť z agitačných plagátov 1920-tych rokov a svedectiev súčasníkov, slovne podobná fráza sa V.I.Leninom predsa len prednášala a očividne neraz. Napríklad L.D.Trockij píše. «Ide o osud strany a sovietskeho režimu. Najdôležitejšiu úlohu diktatúry videl Lenin v demokratizácii riadenia: „Každá kuchárka sa musí naučiť riadiť štát“» (L.D.Trockij. Poplašný signál. — Článok datovaný 3. marca 1933. Zdroj: http://www.magister.msk.ru/library/trotsky/trotm342.htm). (Na základe materiálov zo stránky: http://wiki.redrat.ru/миф:кухарка). T.j. Sovietska moc si od začiatku kládla za cieľ dosiahnutie všeobecnej riadiacej gramotnosti obyvateľstva vo vzťahu k úlohe riadenia štátu ako nevyhnutného predpokladu pre vybudovanie skutočnej, a nie formálnej demokracie, socializmu a základu pre jeho rozvoj. Dnešní kverulanti na adresu V.I.Lenina z jeho skutočného názoru vyhodili iba jedno slovo, a to veľmi podstatné slovo «NAUČIŤ SA» meniace význam celej frázy, čím aj odhaľujú vlastný idiotizmus a «elitárnu» nemravnosť. Napriek tomu, treba priznať, že k momentu zachvátenia štátnej moci do svojich rúk, sa boľševici príliš nezamýšľali nad tým, či je marxizmus kvalitným teoretickým základom pre organizáciu a vykonávanie štátneho riadenia (viď «Protokoly zjazdov a konferencií Všezväzovej Komunistickej strany (b) — Šiesty zjazd». — Moskva, Leningrad, r. 1927 — VI zjazd sa konal v období od 8. do 16. augusta 1917 gregoriánskeho kalendára; komentáre k stenogramom VI zjazdu viď v práci VP ZSSR «Rozhermetizácia», hlava 5, kapitola 5.8.6 «Šiesty zjazd RSDRP — úlohy do budúcnosti»). Nasledovné udalosti dejín preukázali: marxizmus sa skutočne na toto nehodí, v dôsledku čoho sa ZSSR budoval metódou pokusov a omylov, a to zapríčinilo veľké obete...

Viď práce VP ZSSR «Voda Mŕtva» (1991), «Smutné dedičstvo Atlantídy» (Trockizmus to je «včera», no určite nie «zajtra») (1998), «Pätnásť rokov po GKČP...» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí» № 8 (56), r. 2006).

Viď tiež «Pravda o živote sovietskeho ľudu v ZSSR»: http://pomnimvse.com/442pb.html.

O príčinách vplyvu krízy na RF viď analytickú správu VP ZSSR «Kríza ako prostriedok vytriezvenia z ilúzií...» zo série «O aktuálnom dianí» № 2 (86), 2009 г.: «Pre drvivú väčšinu obyvateľstva kríza predstavuje hlavne: pokles objemov výroby vo všetkých odvetviach a regiónoch, rast cien a zníženie príjmov, znehodnocovanie úspor, hrozba straty zamestnania alebo skutočná strata zamestnania bez akýchkoľvek možností nájsť si novú (osobitne tam, kde ľudia pracujú na «mesto-živiacich» závodoch). Tento aspekt krízy je priamym vyjadrením hlúposti a nekompetentnosti štátneho riadenia, v základe ktorého leží chybnosť mravov úradníckeho korpusu, vedúcich predstaviteľov biznisu a «osobností» sociologickej vedy, vrátane ekonomiky».

Ruská Akadémia Vied a Vyššia Atestačná Komisia. – pozn. prekl.

Prívrženci KSB na toto počas viac ako 10 rokov opakovane upozorňovali rôzne orgány štátnej moci federálnej úrovne, no byrokratov zvyšovanie životnej úrovne ľudu nezaujíma. Nechali prepadnúť zabudnutiu aj odporúčania parlamentných čítaní ohľadom Koncepcie spoločenskej bezpečnosti 28. novembra 1995.

Preto nie je prípustné «zvrhnúť režim» ani podľa scenárov rokov 1905, 1917, ani podľa scenáru «revolúcie ruží» v Gruzínsku v r. 2003 alebo kyjevskej «oranžovej revolúcie» v r. 2004, ani podľa scenárov «twitterových revolúcii» tzv. arabskej jari v arabských krajinách začiatkom r. 2011, ani podľa scenáru «pivného puču» A.Hitlera v r. 1923, ani nijako ináč: existujúce problémy sa len prehĺbia, a okrem toho, k nim pribudnú ešte nové. Preto treba pracovať na premene aj spoločnosti, aj štátnosti na základe inej koncepcie organizácie života. V našom chápaní je takou koncepciou KSB.

Nepotrebnosť a potláčanie talentov bolo osobitne cítiť v po-stalinskom období v dôsledku toho, že príslušnosť k «nomenklatúre» sa v mnohom stala dedičnou, a represie voči jalovým karieristom (podľa hodnotenia výsledkov ich činnosti) a členov ich rodín (v podmienkach rodinkárstva, ktoré na Rusi neustále vytvárajú a reprodukujú «elity», členovia rodín nemôžu byť neúčastní k trestným činom dotyčných úradných osôb) sa skončili.

«Bolo to jej vystúpenie ohľadom zahraničnej politiky. Počul som ho z audiozápisu. Tam sa nehovorilo priamo, že v ZSSR treba ponechať 15 miliónov ľudí, ale oveľa rafinovanejšie: vraj, sovietska ekonomika je veľmi neefektívna, existuje len neveľká efektívna časť, ktorá, v skutočnosti, aj má právo na existenciu. A v tejto efektívnej časti je zaangažovaných celkovo 15 miliónov ľudí nášho obyvateľstva. Takýto bol zmysel vyjadrenia Thatcher, ktoré bolo potom interpretované rôzne. No podstata je v tom, že z pohľadu súčasných politikov, ktorí sa nie vždy vyjadrujú natoľko otvorene, ako „železná lejdy“, je opodstatnená existencia len tých ľudí, ktorí sú zaangažovaní v efektívnej ekonomike. A pre nás je to veľmi nedobrý signál, pretože podľa kritérií Západu je naša ekonomika veľmi neefektívna» (Koľko je v Rusku prebytočných ľudí. — Interview s Andrejom Parševom. — Internetový zdroj: http://www.pravoslavie.ru/guest/parshev.htm). Pre tých, ktorí sú presvedčení, že A.Paršev vytvoril základ pre ohováračskú kampaň voči Veľkej Británii a jej politikov, uvedieme ešte vyjadrenie iného premiéra (1990 — 1997) vlády «jej veličenstva» Johna Majora: «...úlohou Ruska po prehre v studenej vojne je zabezpečovať zdrojmi prosperujúce krajiny. No k tomu potrebujú celkovo iba 50 — 60 miliónov ľudí». — Internetový zdroj: http://www.alfar.ru/smart/4/1078/. Takže medzi hitlerovským režimom s jeho plánom «Ost» likvidácie rádovo 110 miliónov občanov ZSSR a režimom súčasnej «Veľkej Británie» nie je žiadny principiálny rozdiel, a adekvátne tomuto treba aj budovať politiku vo vzťahu k «spojenému kráľovstvu».

Termín Dostatočne Všeobecnej Teórie Riadenia (DVTR). Viď práce VP ZSSR «Dostatočne všeobecná teória riadenia», «Voda Mŕtva», «Základy sociológie» (časť 1). Špecifiká realizácie plnej funkcie riadenia v živote USA a Ruskej mnohonárodnej civilizácie sú prezentované v práci VP ZSSR «„Sad“ rastie sám?..» (2009).

Termín «konceptuálna moc» zahŕňa v sebe dva zmysly: ● po prvé, je to osobná moc ľudí, ktorí sú schopní vypracovať koncepciu organizácie života spoločnosti a vštepiť ju do reálneho procesu samoriadenia spoločnosti; ● po druhé, je to moc samotnej koncepcie nad spoločnosťou, ktorá nie je podmienená osobami konkrétnych ľudí. Podrobnejšie o konceptuálnej moci ako o sociálnom jave viď práce VP ZSSR «Voda mŕtva» a «Základy sociológie».

Celková charakteristika marxisticko-leninskej ideológie je daná v práci VP ZSSR «Ford a Stalin: o tom, ako žiť Ľudsky» (2002), a tiež v práci «„Sad“ rastie sám?..» (2009, kapitola 4.1). Okrem toho vedecká a riadiaca neadekvátnosť politickej ekonómie «mraksizmu» je osobitne preukázaná v prácach VP ZSSR «Krátky kurz...» (redakcie z rokov 1994 a 1999) a «Voda mŕtva» (počnúc redakciou r. 1998), v ktorých je, okrem iného, daná aj predstava o riadiaco-adekvátnej politicko-ekonomickej teórii. Politickej praxi pod ideologickou mocou «mraksizmu» sú zasvätené práce VP ZSSR «Smutné dedičstvo Atlantídy» (Trockizmus, to je «včera», no určite nie «zajtra») (1998), «Judášov hriech XX. zjazdu» («O aktuálnom dianí», № 2 (50) r. 2006). Chyby filozofie dialektického materializmu sú objasnené v práci «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» (2001). Čo sa týka života spoločnosti pod mocou všetkého tohto, tak faktológia by čitateľovi mala byť známa buď zo životnej skúsenosti, alebo sa ju môže dozvedieť z memoárov súčasníkov udalostí a umeleckej literatúry («duch epochy» možno najlepšie spoznať cez umeleckú literatúru, než z traktátov vedcov-historikov), ktoré sú dostupné aj v knižniciach, aj na internete. Psychologicky významné javy, neodrazené v memoároch a umeleckých dielach, sú osvetlené v práci VP ZSSR «Smuta na Rusi: zrod, priebeh, prekonanie...» (2006, kapitola 2.3.3. «Prekonanie smuty v osobnej a kolektívnej psychike»). Tu objasníme len v krátkosti: ● «mraksizmus» — nie je tým ideovým základom, ktorý umožňuje realizovať ideály spravodlivosti v živote (t.j. vybudovať socializmus a komunizmus), kvôli defektnosti jeho ateistickej filozofie a metrologickej a riadiacej nekonzistentnosti politekonómie, vytvorenej na funkciách, akých v reálnom živote niet («nutná práca», «nadpráca», «nutný pracovný čas», «pracovný nadčas» atď.); ● uvedenie do života ideálov spravodlivosti si vyžaduje akceptovanie učenia o stanovení Božieho Kráľovstva na Zemi úsiliami samotných ľudí pod Božím vedením istinnou prvopočiatočnou podstatou všetkých abrahámskych náboženstiev (judaizmu, kresťanstva, islamu) a prekonanie na tomto základe konfliktu vedy a náboženstva, a takisto konfliktov týchto konfesií.

Význam slova «exploatácia» v ruskom jazyku v chronologickej postupnosti jeho výkladu v rôznych slovníkoch: «EXPLOATÁCIA žen., franc. neležanie niečoho nadarmo, vyťaženie z niečoho zárobkových výhod, príjmov; veľmi ťažkopádne slovo: otvorenie, spustenie do prevádzky, do činnosti; ťažba, získavanie, spracovanie; využívanie, koristenie. Nie lepšie ako sloveso exploatovať: ťažiť, zarábať, nadobúdať aj bohatnúť z čoho; púšťať do prevádzky, do behu, do činnosti; spracovávať» — V.I.Daľ «Výkladový slovník živého veľkoruského jazyka», zv. 4, str. 564 (roky 1863 — 1866). «EXPLOATÁCIA, EXPLOATOVANIE (fr. exploitation, z exploit — (hrdinský) čin). 1) vyťaženie možných výhod z kohokoľvek práce, predmetu alebo akejkoľvek výroby, osobitne, ak je to spojené s ujmou pre samotnú osobu alebo predmet. 2) všeobecné používanie čohokoľvek, spracovanie čohokoľvek, vyťaženie z niečoho zárobkových výhod. 3) ako výčitka, používa sa vo význame zneužitia tohto používania na škodu veci alebo osoby» — Slovník cudzích slov, ktoré v ruskom jazyku zdomácneli. — A.N.Čudinov, rok 1910 (http://dic.academic.ru/dic.nsf/dic_fwords/383/ЭКСПЛУАТАЦИЯ). «Exploatácia (fr. exploitation) 1) prisvojenie si produktov cudzej práce súkromnými vlastníkmi výrobných prostriedkov v dosocialistických spoločensko-ekonomických formáciách; 2) spracovanie, využívanie prírodných bohatstiev; využívanie zeme, priemyselných podnikov, dopravných prostriedkov, budov atď.» — Nový slovník cudzích slov. — by EdwART, rok 2009 (na rovnakom hyperlinku).

Analogické: Deuteronómium, 15:6.

«Diakon Andrej Kurjajev je presvedčený, že uplatňovať starozákonný zákaz úžery na súčasných bankárov vôbec nemožno. „Jedna vec je, keď človek v bezvýchodiskovej situácii, aby prežil zimu, je ochotný požiadať o úver pri ľubovoľných pravidlách — obohacovať sa na tomto nešťastí, je samozrejme nečestné. No v súčasnom svete sa peniaze v bankách vôbec nepožičiavajú kvôli hladu“ — povedal v interview pre časopis „Expert“». (http://top.rbc.ru/economics/06/08/2012/663195.shtml). — Týmto vyjadrením zďaleka nie posledný arcidiakon RPC (profesor Moskovskej duchovnej akadémie, starší vedecký pracovník katedry filozofie a religionistiky filozofickej fakulty MŠU) vydal svedectvo, že Duch Svätý preňho nie je «učiteľom každej pravdy» (Ján, 16:13) a svedomie mu nebráni v tom, aby niesol v sebe vyloženú neadekvátnosť: o vplyve úroku na ekonomiku a obeh financií, viď práce VP ZSSR: «Krátky kurz...», «Pre pochopenie makroekonomiky štátu a sveta» (Tézy).

«Zákon a proroci» v dobe Krista bolo tým, čo je dnes známe pod názvom „Starý zákon“.

Táto téma je objasnená v práci VP ZSSR «Základy sociológie» (kapitola 8.5).

Vrátane vládnucej «elity» hierarchie RPC.

V súvislosti s týmto tvrdením uvedieme hodnotenie Sovietskej moci veľkým kniežaťom Alexandrom Michailovičom, ktoré dal v emigrácii koncom 1920-tych — začiatkom 1930-tych rokov: «Napadlo mi, že, hoci nie som boľševik, predsa len nemôžem súhlasiť so svojimi príbuznými a známymi a bezohľadne kritizovať všetko, čo je robené Sovietmi iba preto, lebo je to robené Sovietmi. Nikto nepopiera fakt, že zabili mojich troch rodných bratov, ale tiež zachránili Rusko pred osudom vazala spojencov. Kedysi som ich nenávidel, a ruky ma svrbeli dostať sa k Leninovi alebo Trockému, no tu som sa zrazu dopočul o jednom, tam o druhom konštruktívnom kroku moskovskej vlády a pristihol som sa pri tom, ako šepkám: „Bravo!“. (Tento fragment rozpráva o udalostiach r. 1920, keď panské Poľsko, náchylné k nacizmu, podniklo agresiu voči Sovietskému Rusku s cieľom obnovenia svojich hraníc z r. 1772, a vtrhlo na územie Sovietskeho Bieloruska, a potom aj na Sovietsku Ukrajinu. Jeho agresia bola zmarená po tom, ako bola na Ukrajinu prevelená 1. jazdecká armáda pod velením S.M.Budjonného, ktorého úspechy vyzvali pocit hlbokej spokojnosti Alexandra Michailoviča: naše spresnenie v citáte) (...) Zostávať verným Rusku a nasledovať príklad predkov Romanových, ktorí nikdy nestavali seba nad svoje impérium, znamenalo pripustiť, že Sovietskej vláde treba pomáhať, nebrániť jej experimentom a priať im úspech tam, kde Romanovci utrpeli neúspech. Zostali ešte rady rovných (majú sa na mysli predstavitelia európskych dynastií: naše spresnenie v citáte). Až na jednu jedinú výnimku, ma oni všetci pokladali za blázna. Nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, no našiel som pochopenie a podporu v osobe jedného európskeho monarchu, známeho prenikavosťou svojich názorov. — Ak by ste sa ocitli v mojej situácii — spýtal som sa ho priamo — dovolili by ste svojej osobnej urazenosti a túžbe po pomste zacloniť starosť o budúcnosť vašej krajiny? Otázka ho zaujala. Úplne seriózne nad ňou pouvažoval a navrhol mi ju preformulovať. — Vyjadrime ju ináč — povedal, slovne sa obracajúc k rade ministrov. — Čo je hustejšie: krv alebo to, čo by som nazval „impérskou substanciou“. Čo je cennejšie: život vašich príbuzných alebo ďalšie budovanie impérskej idey? Moja otázka je odpoveďou na tú vašu. Ak to, čo ste milovali v Rusku, sa obmedzovalo jedine na vašu rodinu, tak nikdy nedokážete odpustiť Sovietom. No ak je vám súdené prežiť svoj život, podobne ako mne, želajúc si zachovanie impéria, buď pod súčasnou vlajkou alebo pod červenou zástavou víťaznej revolúcie — tak načo sa znepokojovať? Prečo v sebe nenájsť dostatok odvahy a neuznať úspechy tých, ktorí vás nahradili? (...) Ešte horúcejšie debaty ma čakali v Klube Armády a Flotily [v USA]. Jeho vedenie považovalo za celkom prirodzené, že budem preklínať Sovietske Rusko a predpoviem nevyhnutný krach päťročnému plánu. Toto som odmietol. Nič sa mi neprotiví viac, než to divadlo, keď ruský vyhnanec dovolí túžbe po pomste aby zahlušila jeho národnú hrdosť. V besede s členmi Klubu Armády a Flotily som naznačil, že som predovšetkým ruský a až potom veľké knieža. Ako som vedel, tak som im opísal neohraničené zdroje Ruska a povedal, že nepochybujem o úspešnom realizovaní päťročnice. — Na to môže uplynúť, — dodal som, — ešte rok-dva, no ak máme hovoriť o budúcnosti, tak tento plán nielenže bude vyplnený, ale za ním musí nasledovať plán nový, možno, desaťročný alebo dokonca pätnásťročný. Rusko nikdy viac neklesne do postavenia svetovej stoky (zvýraznené hrubým nami v citáte: v postalinskom období ale klesla) (svetová stoka - мировой отстойник – je ustálená fráza, používaná aj dnes v RJ na označenie krajín, kde obyvateľstvo aj priemysel degraduje, ostáva nanajvýš ťažobný, a je odbytišťom vecí, ktoré sú pre zvyšok sveta zastarané. U nás zvykneme hovoriť – zapadákov, čierna diera. Knieža touto vetou priznalo, že Rusko už v tomto stave bolo pred boľševikmi.). Ani jeden cár by nedokázal zrealizovať tak ambiciózny program, pretože jeho činy spútavalo príliš veľa princípov, diplomatických a ďalších. Dnešní vládcovia Ruska sú realisti. Sú bezohľadní v tom zmysle, v akom bol bezohľadný Peter Veľký. Sú rovnako bezohľadní, ako vaši železniční králi pred pol storočím, alebo vaši dnešní bankári, s tým jediným rozdielom, že v ich prípade tu máme do činenia s väčšou ľudskou čestnosťou a nezištnosťou. Tak sa stalo, že za stolom predsedu, priamo vedľa mňa, sedel generál ***, potomok významného železničného magnáta a člen správnych rád päťdesiatky korporácií. Keď za zvuku pomerne váhavých potleskov som zakončil reč, naše oči sa stretli. — Je zvláštne počuť takúto reč od človeka, ktorého bratov postrieľali boľševici, — povedal s neskrývanou nechuťou. — Máte úplnú pravdu, generál — odpovedal som — no, koniec koncov, my, Romanovci, sme celkovo zvláštna rodina. Ten najväčší z nás zabil vlastného syna za to, že ten sa pokúsil zasiahnuť do plnenia jeho „päťročného plánu“. Malú chvíľku mlčal, potom sa pokúsil prejsť na inú tému: — A čo by ste nám poradili podniknúť, aby sme sa ochránili pred týmto nebezpečenstvom? — Čestne povediac, neviem, — odpovedal som, — Navyše, generál, to je pohľad z vašej zvonice. Ja som ruský, vari nevidíte? Čo sa týka ostatných členov Klubu Armády a Flotily, tak musím čestne priznať, že akonáhle opadol prvý šok, tam ma obstúpili, podávali mi ruky a chválili za „úprimnosť“ a „odvahu“. — Viete, čo ste dnes narobili? — spýtal sa prezident klubu, keď som sa chystal odísť. — Takmer ste zo mňa urobili boľševika...“» (z knihy «Alexander Michailovič. Pamäti veľkého kniežaťa» Uvedené z internetovej publikácie na adrese: http://tochka-py.ru/index.php/entry/2012/03/24/velikij-knyaz-aleksandr-mikhajlovich-o-bolshevikakh).

Charakteristika «strednej triedy» postsovietskej RosSiónie je daná v analytickej správe VP ZSSR «Modernizácia od Medvedeva??? — ach jaj...» zo série «O aktuálnom dianí» № 9 (93), december 2009 — 4. kapitola «Hlavná “opora” RosSiónskej štátnosti vo veci predpokladanej modernizácii krajiny».

Stavovsko-kastové, finančno-feudálne zriadenie na čele s dynastiou je druhom oligarchickej diktatúry.

«Dobrý človek, z dobrého pokladu svojho srdca vynáša dobré, a zlý človek, zo zlého pokladu svojho srdca vynáša zlé, lebo jeho ústa hovoria to, čím je naplnené jeho srdce» (Lukáš, 6:45). To isté sa ale týka aj všetkej ostatnej činnosti, jak individuálnej, tak aj kolektívnej.

Tie dávajú neadekvátne hodnotenia, buď pre svoju neúplnosť (zamlčanie sociálne dôležitých javov), alebo úmyselnou lživosťou, prameniacou z úlohy «povedečtiť» politiku režimu (t.j. dodať jej pseudovedecký základ).

Vzhľadom na to, V.O.Ključevskij, hodnotiac perspektívy budovania socializmu v Rusku ešte pred jeho začiatkom (koncom 19. storočia), ich charakterizoval slovami: «Spoločnosť Pravdoverného Súžitia zložená z lotrov» — cítiac aj mravno-psychologickú nepripravenosť spoločnosti k socializmu, a nemožnosť zosúladiť mravy s ideálmi pravdovernosti na základe «mraksizmu», hoci aj sa nepustil do hlbšieho preskúmania problematiky.

O zovšeobecnených prostriedkoch riadenia / zbraní viď práce VP ZSSR «Voda Mŕtva» a «Základy sociológie» (3. časť, kniha 1, kapitola 8.5).

V danom kontexte pod termínom «sociálne premeny» možno chápať jak evolúciu historicky sformovaného spôsobu života v priebehu reforiem, tak aj revolúciu, likvidujúcu historicky sformovaný spôsob života a zaväzujúcu k vybudovaniu takmer od nuly nového spôsobu života.

Funkcia ideologickej moci má za úlohu — obliecť zotročujúcu (svojim charakterom) koncepciu do takých ideologických foriem, v ktorých by pred ľuďmi pôsobila ako hodná úcty a preto prijateľná, v ktorých by nevyvolávala odmietnutie, a tým skôr — cielený aktívny odpor zavádzaniu koncepcie do riadiacej praxe, až po vypracovanie a uvedenie do života alternatívnej koncepcie. Vzhľadom na túto funkciu je ideologická moc neoddeliteľným atribútom davo-«elitárnych» kultúr. Nie je potrebná vtedy, ak skutočné zámery nositeľov konceptuálnej moci a ich zamlčania sa zhodujú s otvorene deklarovanými ideálmi.

Výrobné sily, systém subjektívnych (ľudských) a hmotných elementov, uskutočňujúcich „látkovú výmenu“ medzi človekom a prírodou v procese spoločenskej výroby. V.s. vyjadrujú aktívny vzťah ľudí k prírode, ktorý spočíva v materiálnom a duchovnom osvojení si a rozvoji jej bohatstiev, počas ktorého sa obnovujú existenčné podmienky človeka a prebieha zrýchľujúci sa (v rámci meniacich sa spoločensko-ekonomických formácií) proces formovania a rozvoja samotného človeka. V.s. tvoria hlavnú stránku spôsobu výroby, základ rozvoja spoločnosti. Každému stupňu rozvoja v.s. zodpovedajú určité výrobné vzťahy, vystupujúce v úlohe spoločenskej formy ich pohybu. V.s. v procese svojho rozvoja prichádzajú do protirečenia s existujúcimi výrobnými vzťahmi. Zo stimulujúcich foriem rozvoja v.s. sa tieto vzťahy menia na ich okovy. Vtedy v podmienkach antagonistických formácií nastupuje epocha sociálnej revolúcie, prebieha prevrat v ekonomickej štruktúre spoločnosti, v právnej a politickej nadstavbe. Hlavnými v.s. sú samotní ľudia, účastníci spoločenskej výroby, robotníci, pracujúce masy. (viď K.Marx a F.Engels, zv. 46, č. 1, str. 403; V.I.Lenin, Úplná zbierka diel, 5. vydanie, zv. 38, str. 359) (http://dic.academic.ru/dic.nsf/bse/124148).

Je to Leninov odkaz na ľudové porekadlo «behať, ako blbec s počmáraným vrecom» — Naše objasnenie v citáte pre tých, ktorí sa nevyznajú v ruskej kultúre minulých čias. Vrece — vak, taška; počmáraná — maľovaná, t.j. ozdobená obrázkami, vzormi. V dnešnej dobe to porekadlo sedí na milovníkov «luxusu».

Šlo o šľachtu, ktorej bola za rôzne zásluhy udeľovaná pôda aj so statkom a nevoľníkmi-kresťanmi, ktorí na nej otročili. Situáciu okolo pomeščíkov (nesprávne statkárov) opisuje aj Gogoľov román „Mŕtve duše“. – pozn. prekl.

T.j. «právo» na exploatáciu «človeka človekom» — je v liberálno-buržoáznom chápaní neoddeliteľným prvkom osobnej «slobody», a toto zjednocuje buržoáznych liberálov s marxistami-trockistami a ďalšími fašistami. O podstate fašizmu viď práce VP ZSSR «Základy sociológie» (3. časť, kniha 2), «Fašizmus: ako sa to robí „demokraticky“...» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 2 (95), august 2010).

Hlavné príčiny: ● marxizmus tieto ideály iba deklaroval, no jeho majitelia mali v pláne vybudovať systém «ideálneho otrokárstva», v ktorom sú otroci presvedčení o svojej slobode; ● boľševici sa na úrovni sociálno-ekonomickej teórie nedokázali oddeliť od ideových prívržencov koncepcie ideálneho otrokárstva (marxistov-trockistov). Z týchto príčin bolo riadenie v ZSSR od začiatku vnútorne konfliktné (boľševizmus vs. «mraksizmus»), alebo inými slovami — konceptuálne neurčité. V r. 1991 bol tento konflikt vyriešený v prospech tretej sily — buržoáznych liberálov-globalistov.

Vo vzťahu k postsovietskej RosSiónii sa to týka «slobody bezdomovcov», ktorých politická prax buržoázneho liberalizmu deklasovala v sociálnej hierarchii na úroveň «odpadu spoločnosti».

Zmluva, Zákon — Dnes sa väčšinou používa forma napr. Starý Zákon, no pôvodný význam termínu bol Starý Závet (zmluva medzi ľuďmi a bohom o dedičstve od boha pre vyvolený ľud). Apoštol Pavol to v liste židom tiež spomína, že aby bol Závet platný, musí jeho držiteľ zomrieť, preto musel zomrieť Ježiš, aby pozostalí mali nárok na dedičstvo, ktoré bolo prisľúbené. Mimochodom ukážka talmudistickej logiky – pozn. prekl.

Viď práce VP ZSSR «K Bohodŕžave...», «Krátky kurz», «„Majster a Margaréta“: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezhraničnej viery».

Fondy spoločenskej spotreby — produkty, ponúkané občanom ZSSR bezplatne alebo na základe čiastočnej úhrady, podľa potreby, avšak v medziach možností ekonomiky. Predpokladalo sa, že podiel spotreby zo spoločenských fondov bude musieť s rozvojom socializmu narastať, a s prechodom na komunizmus sa fondy spoločenskej spotreby musia stať jediným zdrojom uspokojovania potrieb ľudí, úplne vytesniac obchodnú sféru zo života spoločnosti.

Práve táto okolnosť dala základ k tomu, aby bolo možné disidentom-antisovietčíkom a «ochrancom práv» liberálno-buržoázneho razenia vytknúť to, že oni v ZSSR nemali ideový konflikt s KGB (na ktorú sa oficiálne kládla úloha ochrany socializmu — ústavného systému ZSSR a Sovietskej štátnosti), ale merkantilný konflikt s OBChSS (útvar Min.Vnútra — Oddelenie pre Boj s Rozkrádaním Socialistického Majetku). T.j. konflikt nebol z dôvodu donútenia disidentov a ďalších občanov totalitným štátom ísť proti vlastnému svedomiu, ale z dôvodu robenia si nárokov zo strany disidentov-antisovietčíkov a «ochrancov-práv», ich obdivovateľov a bábkarov na právo dostávať bezprácny príjem a byť exploatátormi zvyšnej spoločnosti. Právo buržoáznej oligarchie na exploatáciu zvyšnej spoločnosti je hlavným zamlčaním liberálnej ideológie.

K.Marx. Kapitál, zv. 3, hl. 24.

V tom zákone však bola «diera», existovala niekoľko desaťročí ešte z predvojnových časov — výplata percent z vkladov obyvateľstva v sporiteľni. Pritom existoval prostriedok legalizácie súkromného kapitálu — vkladné knižky na doručiteľa. Na jej vybavenie sa stačilo dohovoriť s opilcom pri lahôdkarstve, pretože na jej zriadenie bol potrebný len pas, a potom už všetky vkladové operácie bolo možné vykonávať anonymne predložením vkladnej knižky bez predkladania pasu alebo iných dokumentov na overenie totožnosti. Začiatkom 1980-tych rokov rádovo 40 % rodín v ZSSR nemalo vkladné knižky. No vďaka tomuto prostriedku legalizácie súkromného kapitálu rádovo 90 % všetkých vkladov bolo sústredených na menej ako 3 % vkladných knižiek, a väčšia časť z týchto 3 % knižiek boli na doručiteľa. Keď OBChSS odhalil nejakého ilegálneho sovietskeho milionára, tak okrem zlata a ďalších hmotných cenností u neho zvyčajne našli celú «bibliotéku» vkladných knižiek na doručiteľa, na ktorých celková suma občas presiahla aj niekoľko miliónov rubľov (zatiaľ čo väčšina obyvateľstva v prvej polovici 1960-tych rokov zarábala do 100 rubľov, a v 1970-tych do 140 rubľov). Majitelia týchto peňazí boli práve tou sociálnou skupinou, ktorá si najviac zo všetkých želala znovunastolenie kapitalizmu v ZSSR, a až potom sa k nim pripojili «spolupracovníci» prvej vlny.

Všetko, čo J.V.Stalin povedal v tomto odseku, je korektné: neurčitosť cieľov vylučuje možnosť riadenia. Všetko je v plnom súlade s DVTR, hoci je to vyjadrené v terminológii marxizmu a konkrétne vo vzťahu k úlohe riadenia národného hospodárstva podľa plnej funkcie riadenia. Avšak problém spočíval v tom, že hoci v učebniciach politekonómie socializmu v ZSSR sa niekoľko desaťročí nachádzali slová «zákon systematického a proporcionálneho rozvoja», no učebnice neposkytovali nič k tomu, aby sa tieto slová v chápaní čitateľov spájali s medziodvetvovými bilanciami, dajakou metodológiou plánovania a praxou štátneho riadenia hospodárstva krajiny. Táto osobitosť sovietskeho vzdelávania v oblasti politekonómie bola jedným z faktorov zabezpečujúcich nekontrolovateľnosť politiky stranícko-sovietskeho režimu spoločnosťou a nekompetentnosť väčšiny predstaviteľov samotného režimu vo veci riadenia národného hospodárstva, financií a zahranično-ekonomickej činnosti.

Viď tiež analytickú správu VP ZSSR r. 2010 «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a celokultúrneho rozvoja spoločnosti».

Pritom otázka ohľadom metrologickej nekonzistentnosti pracovnej teórie hodnoty, ležiacej v základe politickej ekonómie marxizmu, pred marxistami nevstala: t.j. zatiaľ čo pracovné náklady na hĺbenie výkopov kopáčmi môžu byť ocenené v «človeko-hodinách», tak ako v «človeko-hodinách» oceniť pracovné náklady za dokázanie teorémy v matematike alebo za vytvorenie teórie v ľubovoľnej vednej oblasti? — veď jednému na to, aby dokázal teorému (napríklad Pytagorovu vetu), je treba niekoľko minút, a niekto iný to nedokáže bez vonkajšej nápovede ani za dlhé desaťročia svojho života. A tým skorej, ako si poradiť s pracovnými nákladmi v umení, nehovoriac už o tom, že kvalita umeleckých diel nepodlieha štandardizácii nomenklatúrnej evidencie, pretože dva automobily konkrétnej značky — to je jeden výtvor inžinierskeho umenia, avšak dva plnohodnotné automobily; Mona Lisa, La Gioconda je unikátna, ale jej reprodukcie a kópie nemajú plnosť kvality originálu; niekoľko kópií filmu je stále rovnakým filmom, a nie niekoľko nových; «Čierny štvorec» je pre jedných vynikajúce alegoricko-filozofické výtvarné dielo, a pre druhých jedným z mnohých artefaktov, ktorý patrí do múzea dejín psychiatrie, nie do galérie. A vzhľadom na nechápanie problematiky zabezpečenia metrologickej konzistentnosti riadenia nevstala u nich ani otázka ohľadom zachovania v podmienkach komunizmu kreditno-finančného systému ako nástroja makroekonomického riadenia a štatistickej evidencie preferencií spotrebiteľov, podmienených subjektivizmom nepodliehajúcim štandardizácii na základe nejakej nomenklatúry. Táto problematika je objasnená v monografii: M.V.Veličko, V.V.Jefimov, G.M.Imanov — Ekonomika a noosféra. Vedecko-metodologické osnovy štátneho riadenia sociálno-ekonomického rozvoja v podmienkach globalizácie. Noosférny (eticko-ekologický) prístup. — SPb: «ANO Smoľnyj inštitút». 2012. (Internetové vydanie tejto práce viď na hyperlinku: http://m3ra.ru/2012/06/22/economy-noosphere/; http://www.vodaspb.ru/russian/razdel_another_ekn.html).

No na riešenie problémov «postupne, ako budú prichádzať» sa takýto človeku podobní tvorovia zakaždým javia byť nespôsobilí, pretože na úspešné vyriešenie je potrebné vždy zavčasu odhaľovať zrejúce problémy a vytvárať predpoklady a prostriedky na ich riešenie.

No existovala jedna výnimka. Špeciálne v po-stalinskom období — narastalo napätie vo vzťahoch medzi komunisticky orientovanou spoločnosťou a stranícko-štátnou «nomenklatúrou», ktorá po vražde J.V.Stalina nastavila kurz na znovuobnovenie kapitalizmu. Aby ventilovali tento proces, neutralizovali ho a dodali sociokultúrnej dynamike želanú orientáciu, tak od druhej polovice 1960-tych rokov za podpory KGB a tajných služieb USA sa rozbehlo disidentské hnutie utáranej inteligencie liberálno-buržoázneho razenia. A takto sa prokomunistická opozícia byrokratickej nomenklatúre v rôznych vrstvách spoločnosti «profylaktovala» tým istým KGB natoľko rýchlo a tvrdo, že sa nedokázala sformovať do ako-tak organizovaného ideovo-etického prúdu v KSSS.

Má sa na mysli ten, kto si osvojil Ľudský typ režimu psychiky; kto dospel nielen telom ale aj psychikou; kto sa stal Človekom nielen na základe príslušnosti k druhu Homo Sapiens, ale aj úsilím rozvíjať vlastnú psychiku a umožnil jej dospieť (t.j. naplniť jej geneticky prednastavený potenciál). – pozn. prekl.

Pre informáciu: všetci, ktorí sa zúčastňovali pozlacovania kupol chrámu sv. Izáka v Petrohrade (okolo 60 ľudí: http://www.spbin.ru/encyclopedia/temples/isaac.htm) čoskoro zomreli v dôsledku otravy ortuťovými výparmi, neoddeliteľnej zložky technológie zlátenia tých čias. T.j. chrám sv. Izáka je tiež chrámom, ktorý stojí na krvi, hoci tento fakt je už zabudnutý aj štátom, aj RPC, aj turistickými sprievodcami.

V 19. storočí jedným z mála, kto priamo poukázal na tento aspekt života «elity» Ruského impéria a karhal ho, obsažne ukazujúc na škodu, ktorú tento jav spôsobuje rozvoju spoločnosti, bol N.V.Gogoľ: viď «Vybrané miesta z korešpondencie s priateľmi». No «múdra» «elita», ako vždy, nevypočula «božieho blázna»...

V mnohom práve kvôli F.Engelsovi, ktorý vysmial E.Duhringa za to, že ten vyjadril nasledovný názor: «Ľudské potreby ako také majú svoju prirodzenú zákonitosť, a ich rastu sú vytýčené známe hranice; dočasne prekračovať tieto hranice môže len neprirodzená zvrátenosť, aj to len do tých čias, kým v dôsledku toho nebude nasledovať znechutenie, presýtenie životom, nemohúcnosť, sociálne mrzáctvo a, nakoniec, spásna smrť...» (Anti-Duhring, 2. diel, 5. hlava). F.Engels to nazval «najhrubšími vulgaritami» a tým samotným zavrhol nutnosť rozdelenia spektra ľudských potrieb na demograficky podmienené a degradačno-parazitické ako východiskový bod rozvíjania politekonomickej teórie celkovo, a socializmu i komunizmu obzvlášť.

Prípad ľudí, ktorí sa dokážu nielen poučiť z vlastného nešťastia a chýb, ale neskôr tieto vedomosti neeticky použiť čisto vo svoj prospech, na úkor ostatných. Lenže vedomosti nesmú byť predmetom osobného vlastníctva a už vôbec nie predmetom obohacovania sa na úkor druhých. Je to pokušenie a skúška charakteru. – pozn. prekl.

t.j. okrem iného, v súlade s vlastnými alebo korporátnymi cieľmi. – pozn. prekl.

Ak je jedinec naprogramovaný kultúrou, v režime biorobot, nejde o výsledok jeho vlastnej premyslenej úvahy (a vôle slobodnej od mámení a inštinktov) ale skôr posadnutosti a honbou za určitým štýlom života, ktorý je prezentovaný ako spoločenská norma, hoc ide v jadre o parazitizmus. – pozn. prekl.

Umelo organizované «hry» tohto druhu sa oddávna nazývali «podvod».

Každý v miere svojho chápania pracuje na seba, a v miere svojho nechápania na tých, ktorí chápu viac. Toto je univerzálny princíp.

Viď prácu VP ZSSR «Ford a Stalin: o tom, ako žiť Ľudsky» a knihu H.Forda «Môj život, moje úspechy».

Z poslednej spomenutej okolnosti, týkajúcej sa rozdelenia degradačno-parazitického spektra potrieb medzi utlačovateľmi a utlačovanými a prístupu do riadiacej sféry (nezávisle od národnostnej alebo konfesíjnej príslušnosti osôb) — vyplývajú Kristove slová: «... hovorím vám, ak vaša pravdovernosť neprevýši pravdovernosť zákonníkov a farizejov, tak nevojdete do Kráľovstva Božieho» (Matúš, 5:20). V kánonickom texte Nového závetu v tejto vete miesto slov «Kráľovstvo Božie» stoja slová «Kráľovstvo Nebeské»: cenzori a redaktori kánonu sa o to postarali. Je to jasné prekrútenie slov Krista: má tam byť Kráľovstvo Božie, ktorého možnosť realizácie na Zemi úsilím samotných ľudí z ich dobrej vôle Kristus hlásal a toto učenie cirkvi v Jeho mene vyhlásili za herézu, dajúc jej názov «millenarizmus» (latinsky) alebo «chiliazmus» (grécky).

Hodnota štátnej podpory všedného života úradnej osoby, pripadajúcej na jedného «nomenklatúrneho» úradníka.

Čiže toto sa netýka toho množstva «clerkov», ktorí vedú administratívu, analyzujú rozvoj situácie a vypracovávajú projekty riadiacich rozhodnutí, ktoré následne schvaľujú vysokoplatené «elitárno-nomenklatúrne» úradné osoby (ich vyšší šéfovia).

Parížskej Komúny, r. 1871 (Naše vysvetlenie v citáte).

Parlament — z francúzskeho «parlé» = rozprávať — t.j. parlament je rozprávanie, vo väčšine prípadov jalové (naše objasnenie v citáte) (t.j. Leninova veta teda znie „...zámeny rozprávajúcich inštitúcií pracujúcimi“).

Od 30. decembra 1922 — po koniec decembra 1991, keď sa M.S.Gorbačov „zriekol“ funkcie p-REZIDENTA ZSSR.

Snáď len s výnimkou vedúcich Štátneho importného riadenia Smeljakova a Pavlova, ktorí boli za čias Andropova zastrelení pre obvinenie z úplatkárstva (za každý kontrakt, ktorý uzavreli s cudzincami, brali úplatky v hodnote 1 – 3 % zo sumy kontraktu). Vtedy bol zastrelený aj jeden zo zástupcov ministra rybného priemyslu ZSSR. Pred súd sa dostali aj náčelník Riadenia obchodu Výkonnej komisie Moskovskej mestskej rady Tregubov a 130 jeho spolupracovníkov. («Ako bojovali s „vlkolakmi“ v ZSSR»: http://news.bbc.co.uk/hi/russian/russia/newsid_3022000/3022210.stm).

O tomto neskôr v úryvkoch z poznámok J.S.Vargu (sovietsky ekonóm maďarského pôvodu — Jenő Varga).

Hodnotenia. – pozn. prekl.

Jej analýza je v analytickej správe „Byrokratická beznádej v RF a globálny projekt «Obama»“ zo série «O aktuálnom dianí» № 11 (83), r. 2008. Túto analytickú správu je dobré si prečítať kvôli tomu, aby bolo možné plnšie pochopiť obsah nasledovného úryvku.

V anglickom origináli je použitý termín „CEO“ (Chief Executive Officer, cca „generálny riaditeľ“ v s.r.o alebo „predseda predstavenstva“ v a.s.). – pozn. prekl.

B.H.Obama oznamuje, že pomer príjmov top-managerov a priemernej mzdy v USA za posledné desaťročia vzrástol: v r. 1980 tvoril 42 násobok, v r. 2005 tvorí 262 násobok (str. 73).

Ukážku podobnej odtrhnutosti od reality dal D.A.Medvedev ako prezident RF na stretnutí s učiteľmi a študentmi Londýnskej školy ekonómie a politických vied v r. 2009: «OTÁZKA (podľa prekladu): Moja otázka sa týka ekonomickej krízy. Veľa sa rozpráva o zväčšení úlohy štátu v ekonomike. Minulosť Ruska ako centralizovaného štátu zľahčuje alebo sťažuje zväčšenie štátnej účasti v ekonomike krajiny? D.MEDVEDEV: Skvelá otázka. Viete, my naozaj máme svoju vlastnú skúsenosť štátnej ekonomiky, plánovanej ekonomiky, centralizovanej ekonomiky, nech to nazveme akokoľvek. Myslím si, že nám to predsa len zľahčuje úlohu. Nehľadiac na to, že svoju odbornosť som získal až v období trhovej ekonomiky, avšak celkom dobre si pamätám aj na tie pravidlá, ktoré platili v tom období. Veľmi dobre poznám všetky problémy, ktoré vtedy boli, všetky prežitky plánovanej ekonomiky a všetky tie komplikácie, ktoré vznikli občanom žijúcim v takomto systéme súradníc. Preto skúsenosť, ako to najcennejšie vlastníctvo každého človeka, znamená vždy plus. Ak to chce niekto vyskúšať, nech si prečíta učebnice politekonómie socializmu z toho obdobia, no a samozrejme, nesmrteľné učenie Karla Marxa» (http://www.kremlin.ru/text/appears/2009/04/214696.shtml). Všetko povedané D.A.Medvedevom v odpovedi na túto otázku je odrazom nekompetentnosti a samoľúbej povrchnosti: Veď ak A.N.Jakovlev a M.S.Gorbačov boli zradcami, a N.I.Ryžkov nechápal problematiku riadenia štátu-superkoncernu ZSSR, tak to neznamená, že plánovaná ekonomika je chybou dejín. Táto «chyba» úspešne vykonala industrializáciu a kultúrnu revolúciu koncom 1920-tych a počas 1930-tych rokov, keď sa celý kapitalistický svet nachádzal v kríze; položila základy pre víťazstvo v tej najťažšej vojne, po ktorej ešte raz prezbrojila armádu a námorníctvo, ako prvá sa dostala do vesmíru. A problém nebol v jej princípoch, ale v «elitarizácii» vlády, počas ktorej sa vláda beznádejne debilizovala. Nehovoriac už o tom, že v ZSSR krátko pred prestavbou problémy boli, avšak chudoba tam nebola, a neboli ani bezdomovci a tuláci ako štatisticky významné sociálne javy. Okrem toho, čítať Karla Marxa kvôli pochopeniu organizácie štátneho riadenia makroekonomiky je úplne zbytočné. No z výšky sociálneho postavenia, vymeraného viac než 4 miliónmi ročného bezprácneho príjmu, toto prezident nie je schopný pochopiť... «Sú strašne odtrhnutí od ľudu», ako charakterizoval dekabristov súdruh Lenin... Aj myšlienky, že predstavitelia našej «elity» trpia intelektuálnou impotenciou, prichádzajú neustále, akonáhle ktosi z nich čosi povie.

Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana (boľševikov). – pozn. prekl.

Všezväzová komunistická strana (boľševikov). – pozn. prekl.

Komunistická strana sovietskeho zväzu. – pozn. prekl.

16. zjazd VKS(b) prijal rozhodnutie o rekonštrukcii všetkých odvetví národného hospodárstva na základe najnovšej techniky, t.j. vyhlásil kurz na modernizáciu krajiny s cieľom vybudovania materiálovo-technickej bázy socializmu a zabezpečenia plnej ekonomickej nezávislosti ZSSR. Potvrdil kurz na kolektivizáciu poľnohospodárstva, čo bolo podmienené: po prvé, nízkym tovarovým výkonom individuálnych hospodárstiev v ich prevažnej väčšine, po druhé, priemysel potreboval pracovné zdroje, ktoré bolo možné získať len na úkor rastu poľnohospodárskej výroby pomocou zefektívnenia práce na dedine a odlivu ekonomicky prebytočného dedinského obyvateľstva (najmä mládeže) do miest — do priemyslu a vedy.

V jadre ide reč o hrozbe veľkoruského šovinizmu a potenciálu jeho prerastania do nacizmu. — naša poznámka v citáte. «Šovinizmus (fr. chauvinisme), extrémna forma nacionalizmu, propagovanie národnej výnimočnosti; postavenie záujmov jedného národa do protikladu záujmom všetkých ostatných národov, šírenie národnej nadutosti, podnecovanie nepriateľstva a nenávisti medzi národmi. Termín „š.“ sa objavil vo Francúzsku [v r. 1831 v komédii bratov I. a J.Cogniard „Trojfarebná kokarda“; jedným z protagonistov bol agresívno-útočný novobranec Nicolas Chauvin (čit. N.Šovan); predpokladá sa, že predobrazom tejto postavy bol skutočný človek — veterán napoleónskych vojen N.Chauvin, vychovaný v duchu skláňania sa pred imperátorom — tvorcom „majestátu“ Francúzska]. Slovom „š.“ začali označovať rôzne prejavy nacionalistického extrémizmu» (Veľká sovietska encyklopédia).

V danom kontexte slovo «nacionalizácia» označuje kompletizáciu ďalej menovaných sfér činnosti v národných republikách ZSSR kádrami z domácich národností. — Naše objasnenie kontextu v citáte.

Tento aj predchádzajúci odsek je k otázke ohľadom potrebnosti ochrany socializmu a národných kultúr od internacizmu vo formách «internacionalizmu». — naša poznámka v citáte.

Táto veta si žiada doplnenie: ... ktorým manipuluje globálny internacizmus. — náš komentár k citátu. A práve kvôli tomu, že «veľkoruskí» nacionalisti sa vždy stávali tupým inštrumentom v rukách internacistov (lebo nacionalisti nemali svoj vlastný projekt globalizácie), boľševizmus ich nikdy nepodporoval, a oni boli vždy proti boľševizmu. V epoche J.V.Stalina preto aj «veľkoruských» nacionalistov (vrátane «gosudarstvennikov» (etatistov)) potláčali, hoci vysvetliť im zreteľne a v termínoch marxizmu «prečo?» — nebolo možné, pretože v marxizme neexistoval pojem «internacizmus». No aj v iných krajinách sa miestny nacionalizmus (šovinizmus) vždy stáva podriadeným internacizmu biblickej koncepcie zotročenia ľudstva v mene Boha, čoho najvýraznejším príkladom sa stal hitlerizmus, hoci obracanie sa k téme jeho spojenia so sionizmom sa označuje za «nepolitkorektné», a v mnohých prípadoch aj podlieha trestnému stíhaniu. Príčina podriadenosti všakovakých nacionalizmov internacizmu je jednoduchá: biblický internacizmus realizuje koncepciu globalizácie, a u nacionalistov niet koncepcie takejto úrovne.

Celý text v citáte je zvýraznený hrubým písmom samotným J.V.Stalinom.

Aj toto je germánsky nacizmus, avšak vo verzii o niečo «humánnejšej», než hitlerovská alebo anglosaská (vysoko vyvinutá behom niekoľkých storočí) verzia nacizmu, nakoľko sa orientuje na asimiláciu «zaostalého ľudu», a nie na ich úplnú likvidáciu «pre nepotrebnosť». — Náš komentár k citátu.

Toto je jedno z mála miest, kde J.V.Stalin používa termín «koncepcia», pričom ho dáva do úvodzoviek. A z celkového kontextu je zrejmé, že J.V.Stalin, objasňujúc problematiku vzájomných vzťahov v ZSSR, je sám konceptuálne mocný; a K.Kautskému (1854, Praha — 1938, Amsterdam) konceptuálnu moc nepriznáva, dávajúc termín «koncepcia» do úvodzoviek. — Náš komentár k citátu.

V tom zmysle, ako bol termín «národ» definovaný J.V.Stalinom v práci «Marxizmus a národnostná otázka». — Náš komentár k citátu.

V súvislosti s témou dotknutou J.V.Stalinom odporúčame prečítať si poviedku Čingiza Ajtmatova «Prvý učiteľ» (viď, napríklad tu: http://lib.ru/PROZA/AJTMATOW/uchitel.txt). — Náš komentár k citátu.

Tieto otázky, položené J.V.Stalinom zjazdu, ukazujú, že nacizmus a internacizmus sú svojimi cieľmi, spôsobmi a prostriedkami ich dosiahnutia identické, no propagátori politiky nacizmu a internacizmu sú rôzni. Jedným zo súčasných prejavov tejto identickosti je zjednotenie liberálno-buržoáznych internacistov a «ruských internacistov» v kampani «Putin, odíď!» v r. 2011. Zároveň tieto otázky ukazujú, že marxizmus bol od začiatku ideologickým obalom internacizmu, nakoľko neumožňuje sa terminologicky vyčleniť od internacionalistov-internacistov, odhaliť internacizmus a tým zároveň pred ním ochrániť mnohonárodnú spoločnosť. — Náš komentár k citátu.

Konal sa v Moskve 8. — 16. marca 1921 — Náš komentár k citátu.

V boľševickej interpretácii (a teda aj v stalinskom kontexte) je internacionalizmus slobodný od internacizmu a nesmie byť jeho sprievodcom, prostriedkom jeho legalizácie a maskovania. — Náš komentár k citátu.

V danom prípade by bolo presnejšie: s boľševizmom. — Náš komentár k citátu.

T.j. upadli do internacizmu. — Náš komentár k citátu.

Tieto odseky sú nami oddelené hviezdičkami v citáte od zvyšného textu, pretože práve z chápania mravno-eticky podmienených sociálnych javov, ktoré za nimi stoja, vyvierajú oba druhy politiky v oblasti vzájomných národných vzťahov: ● aj politika nesúladu, vznikajúceho ako dôsledok prejavov nacizmu a internacizmu, ● aj politika harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe vykorenenia národných a internacionálnych systémov exploatácie «človeka človekom».

Proces zjednotenia národných kultúr do jednej spoločnej (formou aj obsahom) kultúry v ZSSR skutočne prebiehal, avšak nestihol sa zavŕšiť k roku 1985: v opačnom prípade by sa ZSSR v r. 1991 nerozpadol — sovietsky ľud by nedovolil rozbiť svoj vlastný štát. No neotrockisti, parazitujúci v po-stalinskom období na tendencii k zjednocovaniu národných kultúr počas rozvoja každej z nich, hovorili o existencii jednotného sovietskeho ľudu (ako nositeľa socialistickej kultúry na základe ruského jazyka) ako o hotovom fakte navzdory realite. «V r. 1961 N.S.Chruščov na 22. zjazde KSSZ vyhlásil: «V ZSSR sa sformovalo nové historické spoločenstvo ľudí rôznych národností, majúcich spoločné charakteristické črty — sovietsky ľud». Uznesením 24. zjazdu KSSZ od r. 1971 bol sovietsky ľud označený za výsledok pevnej sociálno-politickej a ideovej jednoty všetkých tried a vrstiev, národov a národností, obývajúcich územie ZSSR. Ich spoločným jazykom — jazykom sovietskeho ľudu — bol uznaný ruský jazyk, čo bolo výrazom «tej úlohy, ktorú hrá ruský ľud v bratskej rodine ľudov ZSSR» (Wikipédia: http://ru.wikipedia.org/wiki/Советский_народ). A pod vplyvom tohto propagandistického mýtu neotrockistov sa práve v po-stalinskom období v národných republikách začalo tlmenie vzdelávacích systémov v národných jazykoch ľudov ZSSR, tlmenie systému štúdia národných jazykov a základov miestnych kultúr pre predstaviteľov ruskojazyčných diaspór. Toto bolo jedným z faktorov pre vznik potenciálu rozličných nacionalizmov s cieľom realizácie tohto potenciálu v diele likvidácie socializmu a rozčlenenia ZSSR v súlade s Direktívou NSC USA 20/1 z 18.08.1948 — náš komentár k citátu.

V citáte je vynechaný odsek o «odumretí štátu». Dodáme, že v KSB je tvrdenie marxizmu o «odumretí štátu» hodnotené ako chybné: štátnosť bude existovať, nakoľko spoločnosť potrebuje riadiacu prácu realizovanú na profesionálnom základe. A to si vyžaduje nielen riadiacu gramotnosť, ale aj poznanie predmetnej oblasti. Naštudovanie si prevažnej väčšiny predmetných oblastí nemôže byť realizované v priebehu riadenia, ale si vyžaduje predbežnú prípravu kandidáta, čo môže zabrať dlhší čas a nie vždy môže byť uskutočnené na pozadí nejakej inej profesionálnej činnosti.

V danom prípade by bolo presnejšie: pre boľševizmus. — Náš komentár k citátu.

Tieto odseky sú nami oddelené hviezdičkami v citáte od zvyšného textu, nakoľko MALO-buržoázny prerod sovietskej «elity» (jak v Ruskej Federácii, tak aj v Zväzových republikách a vo všetkých národných autonómiách) bol jedným z faktorov, ktoré priviedli k rozpadu ZSSR. «Intervenčníci» — okupanti, kolonizátori, nespokojní predovšetkým s budovaním socializmu-komunizmu v ZSSR. Principiálny rozdiel medzi «intervenčníkmi» a kryptokolonizátormi nie je.

Možno sa s ňou oboznámiť tu: http://www.democracy.ru/library/history/laws/constitution_1936.html.

Možno sa s ňou oboznámiť tu: http://www.democracy.ru/library/history/laws/constitution_1924.html. Na stránke http://www.democracy.ru/library/history/laws/ sa možno oboznámiť aj s Ústavou r. 1977, a s Ústavou RSFSR r. 1918.

Komunistická strana bola na 19. zjazde v r. 1952 premenovaná. Dovtedy sa volala: Všezväzová komunistická strana (boľševikov) — VKS(b). Po 19. zjazde sa nazývala: Komunistická strana Sovietskeho Zväzu — KSSZ.

V časopise «Komunista» № 3 1983 bol zverejnený jeho článok «Učenie Karla Marxa a niektoré otázky budovania socializmu v ZSSR» (viď: http://www.sovietworld.narod.ru/stat/stat/andropov-stat01.htm). V ňom sú, konkrétne, tieto slová «s tzv. základnými pravdami marxizmu treba narábať vcelku opatrne, pretože za ich nechápanie alebo zabúdanie surovo trestá samotný život». Takto poukazujúc na dôležitosť sociologicko-ekonomickej teórie v živote spoločnosti a štátnom riadení, však J.V.Andropov nepochyboval o životnej adekvátnosti samotnej marxistickej teórie, čo aj spôsobilo jeho skorý odchod na druhý svet a následný rozvoj udalostí.

Jediné čestné priznanie od autority domácej «ekonomickej vedy», ktoré sa podarilo nájsť, o nepripravenosti vedy riešiť úlohy, vyhlásené na začiatku «prestavby» v ZSSR, patrí akademikovi A.I.Ančiškinovi, zakladateľovi a prvému riaditeľovi Inštitútu ekonomiky a prognózovania vedecko-technického pokroku AV ZSSR (teraz Inštitút národno-hospodárskeho prognózovania RAV, na čele s V.V.Ivanterom): «Je potrebné priznať so všetkou určitosťou, že ekonomická veda, a aj spoločenské vedy vcelku, sa stali nepripravenými k odpovedi na otázky zadané 27. zjazdom strany, januárovým (r. 1987) Plénom, celým priebehom nášho rozvoja. Mnohé fundamentálne problémy rozvíjajúceho sa socializmu sme dnes nútení riešiť empiricky, metódou «pokusov a omylov», so všetkými negatívnymi dôsledkami spojenými s teoretickou nepripravenosťou k takýmto riešeniam. Príčin za vzniknutý stav vecí je niekoľko, a bolo by určite zjednodušením všetko zvaliť na neuspokojivú prácu samotných vedcov-ekonómov. Po prvé, pre úspešný rozvoj ekonomickej vedy je nevyhnutná zreteľne vyjadrená spoločenská a politická potrebnosť hlbokého a objektívneho odhalenia reálnych zákonitostí ekonomického rozvoja, jeho protirečení, nutná je potrebnosť vedeckej istiny. (…). Po druhé, stav poslednej (reč je o ekonomickej vede: naše spresnenie v citáte) bol vždy spojený s ideologickými direktívami, prítomnosťou alebo absenciou dogiem, ktoré často predurčovali nielen orientáciu, priebeh vedeckých výskumov, ale aj závery, výsledky» (Diskusia «Ekonomická teória a prax prestavby». — «Komunista», teoretický a politický časopis ÚV KSSZ, № 5 (1303), marec 1987, str. 35, 36). Na rozdiel od tejto praxe «povedečťovania» neznámo ako a odkiaľ sa berúcich politických názorov najvyššieho straníckeho a štátneho riadenia ZSSR, v USA sa politika voči ZSSR budovala na základe vedy študujúcej ZSSR — takzvanej «Sovietológie».

O tomto viď, napríklad, interview bývalého pracovníka Riadenia vonkajšej kontrarozviedky KGB ZSSR plukovníka A.A.Sokolova «A.Jakovleva naverbovala CIA, pred vyšetrovaním ho zachránil Gorbačov. Prečo?»: http://www.elesta1.ru/a-iakovleva-zaverbovannogo-cru-spas-ot-rassledovan/part1 a nasledujúce strany. Viď tiež N.Dobrjucha «Odhalenia posledného predsedu KGB: Pravdepodobne, Gorbačova a Jakovleva naverbovali v USA» («Komsomolská pravda» «na Ukrajine», 26.08.2011: http://kp.ua/daily/260811/297869/print/).

Tzv. „glásnosť“ – politika maximálnej otvorenosti ohľadom činnosti štátnych orgánov a slobody informácií. – pozn. prekl.

Stačí si spomenúť na takmer hysterickú reakciu «prestavbárov» na vcelku bezobsažný (v aspekte rozvoja teórie) emotívny článok N.A.Andrejevovej (ročník 1938) «Nemôžem sa zrieknuť princípov», zverejnený v novinách «Sovietske Rusko» 13. marca 1988 (viď: http://www.revolucia.ru/nmppr.htm). Po 3 týždňoch bol tento článok dementovaný novinami «Pravda» z 5. apríla 1988 v anonymnom redakčnom článku «Princípy prestavby: revolučnosť myslenia a konania», napísanom «zverbovaným CIA» členom Politbyra «architektom prestavby» A.N.Jakovlevom (viď: http://soveticus5.narod.ru/88/prpe.htm).

Viď prácu VP ZSSR «Judášov hriech XX. zjazdu» («O aktuálnom dianí», № 2 (50) r. 2006).

Maximum, čo bolo reálne, bolo chápanie podstaty Sovietskej moci najmä ako moci židov a ich prisluhovačov a cítenie neadekvátnosti internacistického marxistického projektu. Jeden z výrazných príkladov takéhoto typu «chápania» je zachytený v «Prekliatych dňoch» I.A.Bunina: «Nedávno som stretol na ulici prof. Ščepkina, „komisára ľudovej osvety“. Hýbe sa pomaly, s idiotskou tuposťou hľadiac vpred. Na pleciach úplne zaprášená talma (krátky plášť bez rukávov) s obrovskou mastnou škvrnou na chrbte. Klobúk tiež taký, že hľadieť naň je hnus. Najšpinavší papierový golierik, zozadu podopierajúci veľký vulkán, hnisavý vred, a starú hrubú viazanku, nafarbenú červenou olejovou farbou. Hovorí sa, že Feľdman sa prihováral nejakým roľníckym „poslancom“: — Súdruhovia, čoskoro na celom svete bude vláda sovietov! Zrazu zaznie hlas z davu poslancov (ukrajinským dialektom): — To sa nestane! Feľdman nazlostene: — A to už prečo? — Nie je dosť židov! To nič, nebojte sa: je dosť Ščepkinov» (http://az.lib.ru/b/bunin_i_a/text_2262.shtml) — datované nocou 24. apríla 1919. No a «vysokovzdelaní» «Buninovia», kvôli ich «elitarizmu» nie sú žiadnou prekážkou ale komplicmi biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha; prekážkou a alternatívou sú «Buninmi» prehliadaní boľševici, málo vzdelaní v tej dobe, vďaka výnosu «o kuchárkiných deťoch» (r. 1887), zatvárajúcemu prístup k strednému a vyššiemu vzdelaniu predstaviteľom «prostého ľudu», čím po niekoľkých desaťročiach obrali krajinu o akcieschopný riadiaci korpus. 17. (29.) októbra 1888 sa odohrala havária vlaku Alexandra III v Borkách (rok predtým bol schválený výnos „o kuchárkiných deťoch“), ktorú možno interpretovať ako Zhora danú predzvesť budúcej katastrofy impéria v r. 1917, ako dôsledok neadekvátneho riadenia: konkrétne miesto — rajón osady „Červonnyj Veleteň“, čo v preklade z ukrajinčiny znamená Červený Obor, a ten čo vystriedal impérium bol naozaj «Červeným Obrom». No v oficiálnej cirkevnej a štátnej tradícii tej epochy táto udalosť nebola vnímaná ako predzvesť-výstraha, z ktorej treba vyvodiť adekvátne politické závery, ale ako «zázrak» — zázračné spasenie cárskej rodiny. Preto na mieste tejto «zázračnej» katastrofy bol v rokoch 1891 — 1894 postavený chrám v mene Krista Spasiteľa (chrám bol zničený počas bojov v rokoch Veľkej Vlasteneckej vojny), a sociálna politika ostala nezmenená. V dôsledku nemennosti sociálnej politiky Ruské impérium pod vládou klanu Romanovcov po zrušení nevoľníctva v r. 1861 nedokázalo zrealizovať ten scenár rozvoja, ktorý vcelku úspešne (hoc aj s niektorými chybami, ako účasť v 2. svetovej vojne na strane Hitlera) zrealizovalo Japonsko po reštaurácii Meidži v rokoch 1867 — 1868.

Príkladom toho bola vražda prezidenta USA J.F.Kennedy, ktorý v jednom zo svojich verejných vystúpení povedal, že moc v USA patrí tajným spoločenstvám a to je nezlučiteľné s demokraciou. — Skutočne mocní pohlavári tajných spoločenstiev nezačali jeho názor spochybňovať: jednoducho ho zastrelili a pochovali so všetkými poctami...; vraždu pripísali psychopatovi-samotárovi, ktorého tiež zastrelili (a hoci nejaký čas žil v ZSSR, nepoužili ani antisovietsku kartu), a nebohého prezidenta zaradili do «panteónu» znamenitých politických činiteľov Ameriky, pričom jeho vládnutie vykladajú «americkému ľudu» spôsobom, aký vyhovuje im...

Avšak takéto nádeje sa nie vždy naplnia. Kto s týmto tvrdením nesúhlasí, potom musí priznať, že v Kazachstane a po páde ZSSR dodnes beží diktatúra proletariátu, nakoľko jeho prezident Nursultan Abiševič Nazarbajev (ročník 1940) začínal svoju pracovnú činnosť ako betonár, a neskôr bol tavičom na Karagandinskom metalurgickom kombináte (Magnetka — ohnivá kolíska: http://www.izvestia.kz/node/333). No na svojej oficiálnej stránke prezidenta Kazachstanu (http://www.akorda.kz/ru/the_head_of_the_state/president) sa hanbil uviesť svoju pracovnú minulosť, hoci uviedol všetky svoje vyslovene sfalšované «vedecké» «elitárno»-statusové regálie (doktor ekonomických vied, akademik akadémií rôznych krajín, «čestný profesor» atď.). Celkovo, vytvára tak dojem typického chána.

T.j. byrokratov. – pozn. prekl.

J.V.Stalin. Diela. Zv. 8 Str. 31 — 60. — M.:1948. Alebo viď: http://grachev62.narod.ru/stalin/t8/t8_03.htm.

J.V.Stalin. Diela. Zv. 13. Str. 382 — 379. —M.: 1952. Alebo viď publikáciu v novinách «Pravda» z 28. januára 1934. Jedna z internetových publikácií: http://www.hrono.ru/libris/stalin/13-27.html.

Leninova definícia spoločenskej triedy: «Veľké skupiny ľudí, odlišujúce sa svojim miestom v historicky sformovanom systéme spoločenskej výroby, svojim vzťahom (prevažne zafixovaným a sformalizovaným v zákonoch) k výrobným prostriedkom, svojou úlohou v spoločenskej organizácii práce, a následne, spôsobom získavania a veľkosťou toho podielu spoločenského bohatstva, ktorým disponujú. Triedy, to sú také skupiny ľudí, z ktorých jedna si môže prisvojiť prácu inej vďaka rozdielnosti miest v určitom systéme spoločenského hospodárstva» (V.I.Lenin. Kompletná zbierka diel. 5. vyd., zv. 39, str. 15).

Partmaximum (stranícke maximum) — ohraničenie príjmov členov VKS(b) v ZSSR, na vedúcich pozíciách. Bolo zrušené v r. 1934. V učebniciach histórie, vrátane «Histórie KSSZ» sa nespomínalo a jeho úloha sa neskúmala.

Zhoda byrokracie v ZSSR s definíciou spoločenskej triedy: ● sovietska byrokracia vo všetkých svojich hypostázach mala miesto v systéme spoločenskej výroby — v riadiacej sfére; ● vzťah k výrobným prostriedkom — byrokracia ZSSR začala obnovovať samú seba na «elitárno»-klanovom základe, v dôsledku čoho pri tolerancii zvyšnej spoločnosti získala monopol a nekontrolovateľnosť z jej strany nad svojou riadiacou činnosťou; ● čo sa týka spôsobu získania svojho podielu spoločenského bohatstva, tak samotná byrokracia určovala tarifnú škálu zárobkov, štruktúru bezplatných výhod a štátneho zabezpečenia predovšetkým pre vyšších hierarchov byrokracie, a potom už, podľa princípu „čo zostane“, aj pre zvyšok spoločnosti. O vzniku byrokracie v ZSSR ako spoločenskej triedy — triedy parazitickej, exploatátorskej, viď práce VP ZSSR: «Globálna potreba našich dní — debyrokratizácia moci a biznisu a vykorenenie parazitizmu menšín na práci a živote väčšiny» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 3 (39) r. 2005), «Judášov hriech ХХ. zjazdu» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 2 (50) r. 2006), «15 rokov po GKČP…» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí» № 8 (56), r. 2006), «Byrokratická beznádej v RF a globálny projekt „Obama“» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí» № 11 (83), r. 2008), « „Sad” rastie sám?» (r. 2009). Prvým, kto verejne charakterizoval byrokraciu v tzv. socialistických štátoch ako spoločenskú exploatátorskú triedu, bol Milovan Đilas (1911 — 1995), v minulosti člen ÚV Komunistickej strany Juhoslávie a jeden z vicepremiérov tejto krajiny. «19. novembra 1956, po jeho verejnom vyhlásení pre agentúru «France Presse» s odsúdením sovietskej vojenskej intervencie v Maďarsku, bol Đilas zatknutý a odsúdený na tri roky väzenia. V zahraničí v roku 1957 bola zverejnená publicisticko-filozofická kniha Đilasa «Nová trieda: Analýza komunistického systému», v ktorej zdôvodnil svoju tézu o vzniku v ZSSR, Juhoslávii a ostatných socialistických krajinách, vládnucej triedy — privilegovanej straníckej byrokratickej vrchnosti. Táto kniha, preložená do viac ako 40 jazykov, získala širokú odozvu za hranicami tzv. socialistického sveta — avšak jej autorovi priniesla ešte sedem dodatočných rokov väzenia» (http://ru.wikipedia.org/wiki/%CC%E8%EB%EE%E2%E0%ED_%C4%E6%E8%EB%E0%F1).

Byrokracia stojí «na troch pilieroch»: 1) mravná pripravenosť jednotlivca-byrokrata k parazitizmu, 2) jeho slabošstvo a 3) nekompetentnosť vo veciach, do ktorých sa pustil. No mravná pripravenosť je hlavná: ak tá chýba, tak pre druhé a tretie niet miesto. Sú to všetko psychologické faktory, čo prenáša otázku vykorenenia byrokracie z oblasti boja s byrokratizmom a byrokratmi osobne do oblasti rozvoja kultúry samotnou spoločnosťou. Vonkajším faktorom vo vzťahu k byrokracii, napomáhajúcim realizovaniu týchto predpokladov do skutočnej byrokracie, je negramotnosť v riadení a politická bezvôľa, panujúce vo zvyšnej spoločnosti.

L.D.Trockij (jeden z internacistov a teda aj iniciátorov potlačenia Sovietskej moci, ako moci, ktorá vychádzala z ľudu v regiónoch, a jej zámeny vládou byrokratov), napísal v r. 1936 v knihe «Verná revolúcia: Čo je to ZSSR a kam kráča?» (http://www.magister.msk.ru/library/trotsky/trotl001.htm): «Privilégiá majú len polovičnú cenu, ak ich nemožno zanechať ako dedičstvo pre deti. No právo závetu je neoddeliteľné od vlastníckeho práva. Nestačí byť riaditeľom trastu, treba byť podielnikom. Víťazstvo byrokracie v tejto kľúčovej oblasti by znamenala jej premenu na novú majetnú triedu». «Pád sovietskeho režimu by neodvratne priviedol k pádu plánového hospodárstva, a tým samotným, k likvidácii štátneho vlastníctva. Vynútené spojenie medzi trastmi a závodmi vo vnútri trastov by sa rozpadlo. Najlepšie prosperujúce podniky by sa poponáhľali vyjsť na samostatnú cestu. Mohli by sa zmeniť na akciové spoločnosti alebo nájsť inú prechodnú formu vlastníctva, napr. s účasťou pracujúcich na ziskoch. Súčasne a ešte ľahšie by sa rozpadli jednotné roľnícke družstvá. Pád dnešnej byrokratickej diktatúry, bez jej zámeny novou socialistickou vládou, by takto znamenal návrat ku kapitalistickým vzťahom, pri katastrofickom úpadku hospodárstva a kultúry». «Ak... by sovietsku vládnucu kastu zosadila buržoázna strana, našla by nemálo odhodlaných sluhov medzi dnešnými byrokratmi, administrátormi, technikmi, riaditeľmi, straníckymi sekretármi, a celkovo medzi privilegovanou vrchnosťou. Vyčistenie štátneho aparátu by sa zišla, samozrejme, aj v tomto prípade; no buržoáznu reštauráciu by asi menej pripadlo čistiť ľudu, než revolučnej strane. Hlavnou úlohou novej vlády by však bolo obnovenie súkromného vlastníctva na výrobné prostriedky. Predovšetkým by bolo treba vytvoriť podmienky na vyčlenenie silných farmárov zo slabých družstiev a podmienky pre zmenu silných družstiev na výrobné kooperatívy buržoázneho typu, na poľnohospodárske akciové spoločnosti. V oblasti priemyslu by odnárodňovanie začalo z podnikov ľahkého a potravinárskeho priemyslu. Plánovací základ by sa dočasne zmenil na sériu kompromisov medzi štátnou mocou a jednotlivými „korporáciami“, t.j. potencionálnymi vlastníkmi spomedzi sovietskych kapitánov priemyslu, bývalými vlastníkmi-emigrantmi a zahraničnými kapitalistami. Nehľadiac na to, že sovietska byrokracia pripravila toho veľa pre buržoáznu reštauráciu, v oblasti foriem vlastníctva a metód hospodárenia by nový režim musel vykonať nie reformu, ale sociálny prevrat». Avšak toto vystúpenie L.D.Trockého proti byrokracii nebolo prejavom starostlivosti pravého komunistu o blaho krajiny. Bolo jedným z aspektov konfliktu biblického projektu a boľševizmu, v ktorom istinný marxista L.D.Trockij (viď prácu VP ZSSR «Smutné dedičstvo Atlantídy» (Trockizmus, to je «včera», no určite nie «zajtra»)) pod zámienkou boja s byrokraciou vystupoval proti boľševizmu, núteného v daných historických okolnostiach zachraňovať budúcnosť krajiny od ideových marxistov, opierajúc sa o principiálne bezideovú byrokraciu, ktorú on sám aj vytváral v prvých porevolučných rokoch, potláčajúc Sovietsku vládu pod zámienkou boja s kontrarevolúciou v regiónoch (viď prácu VP ZSSR «Judášov hriech XX. zjazdu»).

Ak si obyčajný pracujúci človek dosadený do riadiacej funkcie začínal osvojovať „buržoázne maniere“, ak spanštel, zlenivel, začal sa chovať ako „elitár“. – pozn. prekl.

Oficiálny názov 17. zjazdu v straníckej historiografii bol «zjazd víťazov», a neoficiálny názov v «liberálno-humanistickej» historiografii bol «zjazd zastrelených»: z 1966 poslancov 17. zjazdu bolo stíhaných 1108 ľudí, z nich bolo 848 zastrelených (pritom zo 139 členov a kandidátov na členov ÚV VKS(b), zvoleného 17-tym zjazdom, bolo zastrelených 89 ľudí) (údaje sú zo stránky: http://www.liga-press.ru/news/history/dvadcaty_sezd/ s odkazmi na materiály komisie Prezídia ÚV KSSZ, zriadenej 31. decembra 1955 «na analýzu otázky, ako sa stali možnými masové represie proti väčšine celej zostavy členov a kandidátov ÚV VKS(b), zvoleného 17-tym zjazdom strany». Komisiu tvorili Pospelov, Komarov, Aristov a Švernik; do práce boli zapojení pracovníci KGB a Prokuratúry ZSSR (konkrétne, predseda KGB generál I.Serov). Závery komisie boli predstavené 8. februára 1956 na zasadaní Prezídia ÚV — v predvečer XX. zjazdu KSSZ, ktorý sa konal 14. — 25. februára 1956, v ktorého posledný pracovný deň vystúpil N.S.Chruščov s lživou správou «O kulte osobnosti a jeho následkoch») (v materiáloch KSB je táto správa komentovaná v práci VP ZSSR «Judášov hriech XX. zjazdu»).

V origináli je ruské slovo „барствовать — barstvovať“, od slova „barin“ — v preklade: „Milosť pán“. Čiže správať sa „po pánsky“, ako elita. Flákať sa, užívať si blahobyt, vrtošiť a žiť z práce cudzích rúk. – pozn. prekl.

Toto je jeden z hlavných problémov prechodu ku komunizmu: v podmienkach hojnosti si zachovať ľudskú dôstojnosť a nezačať «krochkať» — viď animovaný film «Medveďohrôza — Медвежуть», 2. séria. Inými slovami, komunizmus nie je pre «bandarlogov». Charakteristika Bandar-Logov medveďom Balu (R.Kipling. Maugli): «Naučil som ťa Zákonu Džunglí — spoločnému pre všetky národy džunglí, okrem Opičieho Národu, ktorý žije na stromoch. Oni nemajú Zákon. Nemajú svoj jazyk, len ukradnuté slová, ktoré preberajú od druhých, keď načúvajú, špehujú a striehnu, sediac na stromoch. Ich obyčaje nie sú našimi obyčajami. Žijú bez vodcu. Nič si nepamätajú. Len tárajú a chvastajú sa, akoby boli veľkým národom a vymysleli v džungliach veľké veci, no zrazu padne orech, a hneď sa rehocú a na všetko už zabudli. Nikto v džungliach sa s nimi nekamaráti. My nepijeme tam, kde pijú opice, nechodíme tadiaľ, kadiaľ chodia opice, nelovíme tam, kde oni lovia, nezomierame tam, kde oni zomierajú. Vari si počul odo mňa čo len slovo o Bandar-Logoch?» Nikoho vám nepripomína charakteristika Bandar-Logov? — špeciálne s ohľadom na to, že spomenutie V.V.Putinom Bandar-Logov a R.Kiplinga v televíznom vysielaní «Rozhovor s Vladimírom Putinom. Pokračovanie» 15. decembra 2011 sa týka pomerne špecifického a veľmi úzkeho politického kontextu: «E.Mackevičius: Ešte jedna otázka k rovnakej téme: „Ste kandidátom na prezidenta. Ako budete pracovať so stranami, vrátane tých, ktoré neprešli do Štátnej Dumy, a celkovo s tými, ktorí Vás neakceptujú z princípu?“ V.Putin: V tejto veci existuje štandardná odpoveď, a tá je aj správna. Ak mi občania zveria najvyššiu funkciu v štáte — post Prezidenta, ja, nepochybne, budem pracovať so všetkými. V skutočnosti, tak som aj konal vždy doteraz. S predstaviteľmi najrôznejších frakcií, politických síl bez akejkoľvek výnimky. Tým skôr, že u nás je Prezident nadstraníckou persónou. A doteraz sa mi to darilo, a darilo dostatočne ľahko. Navyše, musím povedať, že aj vo Vláde Ruskej Federácie boli doteraz zastúpení, v skutočnosti, ľudia s najrôznejšími názormi. A konkrétne, nie je to ani tak rovnováha, ako výber tých najrozumnejších názorov, čo dáva možnosť hýbať sa s istotou a bezchybne, alebo s minimálnymi chybami. Ak chceme zaslúženú stabilitu, ktorá je spojená s rozvojom, ako som už vravel, tak treba mať na zreteli myšlienky a návrhy na rozvoj krajiny od ľudí s najrôznejšími politickými pohľadmi. Tak som konal, a samozrejme, tak aj budem konať. A čo sa týka tých, ako ste povedali, ktorí ma neakceptujú z princípu — celkovo, treba sa s úctou správať ku všetkým našim občanom. Existujú, pravdaže, ľudia, ktorí majú pas občana Ruskej Federácie, ale konajú v záujmoch zahraničného štátu a za zahraničné peniaze, s nimi sa tiež budeme snažiť naladiť kontakt. Často je to márne alebo nemožné. Čo možno povedať v tomto prípade? Viete, možno povedať... možno na konci povedať: „Poďte ku mne, banderlogovia“. Od detstva mám rád R.Kiplinga» (Stenogram priameho televízneho a rádiového vysielania programu «Rozhovor s Vladimírom Putinom. Pokračovanie» 15. decembra 2011: http://www.rg.ru/2011/12/15/stenogramma.html). (Tá záverečná Putinova veta pripomína pasáž z Ostrožskej biblie, kde Ježišova veta na púšti po pokúšaní Satanom znie: „Poď za mnou Satan...“ (v zmysle nasleduj ma...) na rozdiel od súčasnej podoby prekladu „Odíď odo mňa Satan“) No okrem rebelujúcich a k vzbure pripravených «banderlogov» existujú ešte aj «skrotení banderlogovia», viac či menej vydrezúrovaní kultúrou davo-«elitarizmu».

O ňom sa možno dozvedieť z internetu: Eugen Samuelovič Varga (1879 — 1964) — ekonóm, akademik AV ZSSR. Narodil sa v Uhorsku. Predseda Najvyššieho Sovietu Národného Hospodárstva Maďarskej Sovietskej Republiky (r. 1919). Po neúspešnom pokuse o založenie Maďarskej sovietskej republiky sa ocitol v Moskve. V roku 1927 sa stal zakladateľom Inštitútu svetového hospodárstva a svetovej politiky a stál na jeho čele do roku 1947. Práce E.S.Vargu v oblasti ekonomických problémov a politiky imperializmu získali širokú známosť. Laureát Leninovej ceny (1963). Súdiac podľa pamätí «Otvoriť za 25 rokov», E.S.Varga si nevymýšľal, no hoci prežil dlhý život, v ktorom videl mnohé, aj tak nepochopil, či už šlo o marxizmus, boľševizmus, trockizmus, judaizmus, internacizmus — akú rolu hrajú v globálnom historickom procese... Vo výsledku tak ním založený Inštitút svetového hospodárstva a svetovej politiky za 20 rokov svojej práce si nevšimol biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha ani v náboženskej, ani v marxisticko-svetskej verzii.

Skratka z ruských slov „Sovietske hospodárstvo“ (Sovjetskoe chozjajstvo). Štátne poľnohospodárske podniky, podobne ako Kolchozy (Kolektívne hospodárstvo). – pozn. prekl.

Viď analytickú správu VP ZSSR r. 2011 «Oslobodenie filozofie na Rusi od dogiem byzantskej teológie». Tu len uvedieme úryvok z XX. hlavy «Záver» «Knihy spomienok» veľkého kniežaťa Alexandra Michailoviča: «Je nič neľutujem a neklesám na duchu. Moji vnuci — mám štyroch — pravdepodobne, dosiahnu niečo lepšie. Ja dnešnú epochu nepovažujem ani za civilizovanú, ani za kresťanskú. Keď čítam o miliónoch ľudí umierajúcich od hladu v Európe, Amerike a Ázii, kým v rovnakom čase v skladoch hnije nespočetné množstvo chleba, kávy a ďalších produktov (písané v rokoch «veľkej depresie», výsledkom ktorej v USA od hladu vymrelo niekoľko miliónov ľudí: — náš postreh k citátu), tak priznávam nevyhnutnosť radikálnych zmien v podmienkach nášho života. Osud troch monarchii rozkolísal moju vieru v pevnosť politických pilierov. Trinásť rokov komunistickej skúsenosti nad nešťastným Ruskom zabili všetky moje ilúzie ohľadne ľudského idealizmu. Od ľudí nachádzajúcich sa v duchovnom otroctve ani nemožno očakávať nič iné. Oficiálne kresťanstvo, ktoré v roku 1914 ukázalo svoju neadekvátnosť, vynakladá všetko úsilie k tomu, aby nás premenilo na otrokov Božích (slová, označené nami kurzívou, by bolo dobré dať do úvodzoviek alebo ponechať len slovo «otrokov», nespomínajúc Boha: — naše spresnenie v citáte), privádzajúc nás takto k fatalizmu, ktorý nesie strašnú zodpovednosť za tragický koniec Ruska a jeho dynastie. Relígia Lásky, založená na zákone Lásky, musí zameniť všetky vierovyznania a premeniť dnešných «otrokov Božích» na Jeho aktívnych spolupracovníkov. Ak nás naše útrapy ničomu nenaučili, tak potom obeta Krista bola zbytočná, a potom má naozaj pravdu ten, kto tvrdí, že posledný kresťan bol ukrižovaný pred tisíc deväťsto rokmi. Je trpké si uvedomovať, že dnešná cirkev odišla ďaleko od Krista; ale je to tak. Chýbajúci článok ona vytvoriť nedokáže, lebo sa neriadi zákonom Lásky; všetko je prítomné: dogmy, sviatosti, obrady, tisíce modlitieb, za ktorými sa skrýva jej duchovná nemohúcnosť, len Lásky niet. Koho a čo musíme ľúbiť? Najvyššiu Silu — Boha, nie slovami, nie poklonkovaním a otrockým podlizovaním sa, ale myšlienkami a činmi lásky ku všetkým rovnako, k blízkym i vzdialeným, k priateľom i k nepriateľom, ku všetkým tvorom. Musíme ľúbiť celý svet, lebo tvoríme jeho neoddeliteľnú časť, súčasne si uvedomujúc, že sme vyšli od Najvyššej Sily a k nej sa vrátime len vtedy, keď sa staneme samostatnou, uvedomelou, duchom silnou osobnosťou. Mimo myšlienok a pre lásku nemôže existovať lásky k Najvyššej Sile — Bohu; tejto Sile sme potrební natoľko, nakoľko plniac svetské zákony nerušíme harmóniu sveta. Musíme ľúbiť všetko čisté, krásne, prírodu a jej prejavy, musíme ľúbiť pozemský život, lebo on je jedným zo stupňov života večného, ktorý keď povedieme v pravde, čistote a láske, získame možnosť postúpiť o stupeň vyššie. Ja chápem, že je ťažké ľúbiť život tým, u ktorých život prebieha v neustálej ťažkej práci, v neustálych starostiach o uživenie svojich rodín. Veď ale ak porovnáme náš život s životom našich sestier a bratov, ktorí zostali v Rusku, tak, naozaj, lepšie je byť slobodným bedárom, než bedárom-otrokom. Okrem toho, veď nie len nám samým sa žije ťažko; všetko obyvateľstvo zemegule, s výnimkou majetnej menšiny, žije v rovnakých podmienkach ako my. Treba si pevne ujasniť, že návratu do minulosti niet; ak sa vrátime do vlasti, tak aj tam budeme pracovať bez odpočinku; sami budeme musieť budovať svoje blaho, čakať pomoci nebude od koho. Okrem toho, prudká zmena, ktorá sa udiala v našom živote, z duchovného uhlu pohľadu, je veľkým dobrom, a kto to pochopil, ten hlboko využil túto okolnosť pre svoj vzostup na ceste k dokonalosti. A práve z tohto uhlu pohľadu musíme ľúbiť život. Svoj život je treba vidieť nie z pohľadu úzkeho pozemského, prechodného, ale z pohľadu večného, duchovného. Treba sa na seba dívať nie ako na telo, v ktorom dočasne žijeme, ale ako na duch, ktorého je naše «Ja» vyjadrením, ktorý je obyvateľom Sveta, pre ktorého niet ani času, ani priestoru, ktorý žije kde chce, ktorý nie je podriadený ani zákonom prírody, ani zákonom ľudským, ktorého práva sú bezhraničné, pretože život je v ňom samom, a ktorý je zodpovedný len pred Najvyššou Silou — Bohom. Nič pozemské ničím a nikdy nemôže ublížiť nášmu duchu, on je mimo dosah pozemských, ľudských ambícii, no spojenie s Duchom Večným je vždy v jeho plnom dosahu. Uvedomujúc si veľkú istinu práve povedaného a precítiac túto veľradostnú istinu do konca, pochopíme, nakoľko je všetko, čo sa týka nášho tela, malicherné, nakoľko je všetko dejúce sa na zemi, nepodstatné. Povedzte si: «Som večný duch, slobodný, vychádzajúci od Boha a k Bohu idúci: mám v sebe všetko, aby som bol s Bohom vo večnom kontakte, a toto všetko spočíva v slove «ľúbiť» — slovo, ktoré skutočne vyjadruje základný, pozitívny zákon Sveta» (http://militera.lib.ru/memo/0/one/russian/a-m.rar).

O vytvorení a analýze súladu medzi úlohami podnikov a ich organizačných štruktúr viď pracovné materiály VP ZSSR «O kultúre administratívnej činnosti» a prácu «Základy sociológie» (1. časť, kapitola 7.2).

Ak v spoločnosti je prítomný obrat financií, tak kvalita jej života a perspektívy sú v mnohom určované tým, komu a za čo v nej platia peniaze: ● ak v zárobkoch vedú «atraktívne sexice» (t.j. «elitárne» «vyziabnuté mačky»), «šoumeni» a predstavitelia úzkej skupiny «elitárnych» klanov, stojaci na vyšších postoch v štátnej moci a biznise — perspektívy spoločnosti sú jedny — mizerné; ● ak v zárobkoch vedú vysokí profesionáli v oblasti vedy, techniky, vzdelávacieho systému (najmä predškolského a ďalej), medicíny nezávisle od klanovej príslušnosti — perspektívy spoločnosti sú iné, oveľa lepšie. Čo sa týka riadiacej sféry, tak ona v mravno-eticky zdravej spoločnosti nemôže byť lídrom v zárobkoch, nakoľko postup po «kariérnom rebríčku» smerom k vrcholu «vertikály moci» musí byť sprevádzaný znižovaním príjmov od určitého maxima pre túto sféru činnosti do úrovne približne 2/3 priemernej mesačnej mzdy v spoločnosti (na vrchole «vertikály moci»). Ide o to, že samotná veľkosť násobku pomeru mzdy (riadiacich pracovníkov) k minimálnej mzde predstavuje spoločensky akceptovanú hodnotu deficitu náležitého profesionalizmu v sociálno-ekonomickom systéme. Preto v mnohonásobne vyšších výplatách najvyšších riadiacich pracovníkov (v porovnaní s minimálnou mzdou) a ich ďalších príjmoch a privilégiách sa zobrazuje prudký nedostatok vysokokvalifikovaných riadiacich pracovníkov v tejto spoločnosti. Stav sa ešte viac komplikuje tým, že v davo-«elitárnych» kultúrach pri konkurencii na posty s vyššími platmi v kariérnom raste vyhrávajú intrigáni a lokaji, a nie profesionáli, ktorí nazývajú veci pravými menami, odhaľujú problémy, chyby a zneužitia vo sfére realizovania moci. V dôsledku nevykoreniteľnosti tejto tendencie v davo-«elitárnych» kultúrach deficit vysokoprofesionálnych riadiacich pracovníkov sa ešte viac vyostruje, kvalita riadenia vecí celospoločenského významu sa znižuje, čo spoločnosť vedie do krízy (pozrite si úryvky z pamätí akademika E.S.Vargu a porovnajte ich s následnou históriou ZSSR).

Napríklad, «kolektív polikliniky» vyliečil 100 nemocných, pritom: 3 terapeuti vyliečili po 20 nemocných, chirurg — 15, očný lekár — 10, ORL — 10, neuropatológ — 5.

Lietadlo je dielom fundamentálnej vedy a jej aplikovaných oborov, hlavného konštruktéra a jeho prácu obsluhujúcich špecialistov, kolektívu leteckého závodu a kolektívov všetkých tých podnikov, ktoré boli dodávateľmi surovín, dielov a všetkého ostatného, čo je nutné pre prácu leteckého závodu. Okrem toho, možnosť jeho vytvorenia v súčasnosti je podmienená úspechmi minulých pokolení v oblasti vedy a techniky, nahromadenými za celú históriu dnešnej globálnej civilizácie. Vklad každého účastníka takejto kolektívnej činnosti do spoločného výsledku nám pomôže objasniť nasledujúci príklad. Povedzme, že je treba vyložiť náklad tehál z auta ručne. 10 ľudí spraví reťaz a začnú vykladať náklad, prehadzujúc si tehly jeden druhému z ruky do ruky. Pravdepodobnosť, že každý účastník nepustí tehlu na zem a nerozbije je rovná 0,9 (90 %). Otázka: koľko tehál bude rozbitých pri takomto spôsobe vykladania a pri takejto úrovni profesionalizmu? — skúste vyrátať sami: nie je to ťažké, ak porozmýšľate, a program kalkulačka je takmer v každom mobilnom telefóne a v každom počítači. Je teda jasné, že ak výsledkom takejto «práce» zostane nepoškodených tehál menej , než je potrebné pre stavbu, a nový náklad tehál už nebude, tak sa stavba nezrealizuje (v danom príklade zostalo iba 34% tehál nepoškodených). Ak túto analógiu použijeme k úlohe o vypracovaní a výrobe vedecky podloženej produkcie na základe kolektívnej profesionálne špecializovanej práce, tak bude očividné, že mnohé projekty sa stanú nerealizovateľnými v dôsledku nahromadenia chýb v technologickom reťazci (postupnosť prác) v sieťových grafoch projektov, zobrazujúcich procesy vypracovania a výroby vedecky podloženej produkcie.

Formálne hodnotenia, predkladané kádrovým oddeleniam a nadriadenému vedeniu, nemajú význam pre vzájomné vzťahy ľudí v kolektíve.

Reálny prípad. Jeseň 1941. Do delostreleckej batérie pribudla posila z Kazachstanu. Brániť Vlasť boli ľudia morálne odhodlaní, no väčšina nových neovládala ruský jazyk. Čo robiť? — Veliteľ batérie menoval veliteľmi kanónov tých, ktorí ovládali ruský jazyk. Ďalej veliteľ vydáva príkaz po rusky — velitelia kanónov ich zopakujú po kazašsky, čísla výpočtov všetci chápu a plnia. Hlásenia a otázky idú tiež cez veliteľov kanónov. Bojová príprava prebieha tiež normálne: tí, čo vedia ruský jazyk sa učia sami a vysvetľujú druhým po kazašsky ako používať zbraň a ako je zorganizovaná služba. Po niekoľkých mesiacoch je jazyková bariéra prekonaná: batéria je bojaschopná, a predstavuje mnohonárodný kolektív, ktorého všetci členovia pracujú na spoločný cieľ, pri vzájomnej pomoci a pripravenosti zameniť v boji ranených a mŕtvych. Žiadnych konfliktov na národnostnom základe niet.

O tom viď analytickú správu VP ZSSR «Pravdivý a slobodný je ich prorocký jazyk a s Vôľou Nebeskou sa druží...» zo série «O aktuálnom dianí» № 6 (102), r. 2011, a tiež 8. kapitolu aktuálnej knihy.

Napríklad, hrdina Sovietskeho Zväzu, námorník na ponorke Jaroslav Konstantinovič Iosseliani (1912 — 1980) sa narodil a vyrástol v horách Svaneti (Gruzínsko). Vo svojich spomienkach «Oheň v oceáne» (Tbilisi: Merani. r. 1975) on, popri cenzúre Hlavného politriadenia Sovietskej Armády a Vojensko-morskej flotily, zverejnil pravdu o mravno-etických kvalitách «nepotopiteľného» vrchného veliteľa VMF ZSSR chruščevsko-gorbačovských čias — S.G.Gorškova (viď http://lib.rus.ec/b/177805/read). Hrdina Sovietskeho Zväzu, námorník na ponorke Izrael Iljič Fisanovič (1914 — 1944) sa narodil v Jelizavetgrade (dnes Kyrovograd, Ukrajina), neskôr sa rodina presťahovala na Charkov. Zahynul na ponorke V-1 (bývalá britská «Sunfish») spoločne s celou posádkou, vrátane anglických styčných dôstojníkov: ponorku, plávajúcu v polohe nad hladinou, na trase z Veľkej Británie do Murmanska, potopilo (ako tvrdia Angličania, omylom) anglické lietadlo; podľa tvrdenia anglickej strany ponorka vybočila z dohodnutého rajónu a pri spozorovaní lietadla sa ponorila miesto toho, aby zostala na povrchu a vyslala dohodnuté poznávacie znamenia, po čom bola následne potopená leteckými hĺbkovými bombami.

Podniky, ktoré mesto živia a rozvíjajú. – pozn. prekl.

Ak nie koncom 1950-tych rokov, tak začiatkom 1960-tych rokov sa začalo používať príslovie «vedcom byť nemusíš, ale byť kandidátom si povinný...». O žalostnom stave oficiálnej vedy v našej krajine viď analytickú správu VP ZSSR «Ruská akadémia vied proti pseudovede? — „Lekár“: vylieč sa sám...» zo série «O aktuálnom dianí» № 4 (64), r. 2007.

Výnimkou boli oblasti vzniku veľkoruskej, ukrajinskej a bieloruskej kultúry. Tu boli nadmieru (vzhľadom na podiel, ktorý tvorili v zostave obyvateľstva) úspešní v kariérnom postupe predstavitelia židovsko-judejskej diaspóry (viď nasledujúcu poznámku). V prvých desaťročiach ZSSR sa to týkalo ich prítomnosti jak v zostave byrokracie, tak aj v iných «prestížnych» sférach činnosti. V po-stalinských časoch sa ich prítomnosť v administratívnom aparáte vyššej úrovne o čosi znížila, no stále hrali kľúčovú úlohu vo vede, vzdelávacom systéme, umeniach orientovaných na široké masy a voľný čas, a v žurnalistike. V postsovietskych časoch židovsko-judejská diaspóra posilnila svoju prítomnosť v orgánoch štátnej moci na všetkých úrovniach «vertikály».

Kým v slovenčine poznáme len jeden termín „žid“, tak v ruskom jazyku je viac termínov s ohľadom na rôzne významové aspekty. Ruské slovo 1) žid je rovnako vulgárne, ako naše slovo „židák“, a neoznačuje ani etnický ani náboženský príznak, ale je vyjadrením všetkého negatívneho čo bolo kedy v dejinách u židov pozorované, najmä vypočítavosť, lakomosť a farizejstvo v peňažných otázkach (Podobne, ako sa udomácnilo slovo cigániť, v zmysle klamať, v spojení s rómskym etnikom. A slovo cigáň reprezentuje negatívne mravné vlastnosti pozorované u rómskeho etnika v minulosti). Ruské slovo 2) judej odráža náboženský aspekt príslušníka židovskej národnosti (od názvu náboženstva — judaizmus). Ruské slovo 3) jevrej odráža etnický aspekt príslušníka židovskej národnosti (od slova Hebrej). Aby nedošlo k zmäteniu významov v ďalšom texte, tak pokiaľ nebude kladený dôraz na niektorý konkrétny aspekt, bude sa používať všeobecný slovenský termín „žid“, a aj v prípade etnického príznaku použijeme „žid“ alebo „jevrej“. Pokiaľ sa bude jednať o expresívny zmysel ruského slova žid, použijeme expresívny slovenský ekvivalent (napr. „židák“). – pozn. prekl.

Židovská (jevrejská) — charakteristika podľa príznaku rodovo-kmeňovej príslušnosti, t.j. podľa pôvodu od určitého rodu-kmeňa (Hebrej); judejská — charakteristika podľa príznaku vierovyznania a ideológie; komunita, a nie spoločnosť — pretože táto globálna kultúrne osobitá skupina ľudí bola vytvorená umelo za účelom riešenia určitých globálno-polických úloh a existuje paralelne so spoločnosťami, ktorých vznik a rozvoj mal prirodzene svojrázny dejinný charakter. Komu to nie je zrejmé z Biblie, viď prácu VP ZSSR «Sinajský „pochod“» (v Informačnej báze VP ZSSR v zborníku «Intelektuálna pozícia» № 1/97 (2)).

Ako bolo podotknuté na jednej židovsko-judejskej stránke, «antisemiti — to nie sú tí, ktorí nemajú radi židov, ale tí, ktorých nemajú radi samotní židia».

«Aj Egypťania svojho času boli spravodlivými a ľudomilnými» — K.Prutkov.

V citáte sme hrubým zvýraznili etnických židov. Okrem toho, V.I.Lenin bol synom dcéry židovského konvertitu. N.I.Bucharin bol v druhom manželstve ženatý s židovkou — dcérou Jurija Larina (jeho skutočné priezvisko bolo Lurje, meno Yechiel-Michael), autora knihy «Židia a antisemitizmus v ZSSR» (— M., L.: r. 1929: http://rutracker.org/forum/viewtopic.php?t=3542433).

Nepodarilo sa nám vyjasniť o koho ide. Ak je to chyba, a má sa na mysli J.S.Ganeckij (pravým menom Jakov Fürstenberg), jeden z organizátorov prejazdu V.I.Lenina zo Švajčiarska cez územie Nemecka v jeseni 1917, tak ten bol zastrelený v ZSSR v r. 1937 a s Československom nemal nič (náš komentár k citátu) (*pravdepodobne ide v citáte len o ďalší preklep a autor mal asi na mysli Rudolfa Slánskeho, tiež židovského pôvodu, ktorého popravili v r. 1952, rovnako ako Bedřicha Gemindera (gancki/slansky – mohlo sa popliesť))

Predseda medzinárodnej sekcie ÚV KSČ (naše spresnenie v citáte).

Stalo sa to v r. 1952. Zo 14 ľudí zahrnutých do prípadu, bolo 11 židov. Po zavŕšení procesu K.Gottwald povedal: «V priebehu vyšetrovania a počas procesu s protištátnym sprisahaneckým centrom bol odhalený nový kanál, cez ktorý zrada a špionáž prenikajú do komunistickej strany. Je to sionizmus» (http://www.lechaim.ru/ARHIV/128/date.htm). (Naše spresnenie v citáte).

Smrť J.M.Sverdlova nie je jasná. Podľa oficiálnej verzie J.M.Sverdlov zomrel 16. marca 1919 na následky španielskej chrípky. Podľa inej verzie zomrel vo výsledku zbitia v Orle robotníkmi, čo bolo ututlané, aby sa nepriťahovala pozornosť k problematike «semitizmus – antisemitizmus». Podľa ešte inej verzie bol J.M.Sverdlov otrávený na príkaz V.I.Lenina alebo jeho prívržencov, nakoľko práve on bol organizátorom atentátu na V.I.Lenina 30. augusta 1918, ktorý V.I.Lenin aj tak prežil. J.M.Sverdlova, ako organizátora neúspešného vnútrostraníckeho a štátneho prevratu, bolo rozhodnuté zlikvidovať, ale pochovať ho s poctami, aby sa «neprala špinavá bielizeň na verejnosti» — tým skôr, že ešte bežala občianska vojna, v ktorej v tom čase víťaz ešte nebol jasný (náš komentár k citátu).

Hodnovernosť týchto informácií o neprítomnosti židov vo vedení u nás vyvoláva pochybnosti, no reálnu štatistiku tých rokov nepoznáme (náš komentár k citátu)

Správne malo znieť „numerus clausus“ – uzavretý počet. – pozn. prekl.

Tiché prenasledovanie židov dosiahlo najväčšiu silu v posledných rokoch života Stalina (uväznenie výkvetu medicínskej vedy pod zámienkou úmyselne vykonanej sabotáže, odvolanie takmer všetkých židovských lekárov z kremeľskej nemocnice atď.). Tesne pred Stalinovou smrťou Ščerbakov, vtedajší člen „ideologickej komisie“ ÚV, poslal Stalinovi pamätnú správu, v ktorej odkazmi na Marxa „dokazoval“, že židia nikdy nemohli byť čestnými prívržencami socializmu, a navrhol odoslať všetkých židov na Sibír! Moja dcéra mi porozprávala, že na Sibíri už stáli pripravené baraky na rozmiestnenie židov! Neveril som tomu, význam židovských vedcov v atómovej fyzike je veľmi veľký... (poznámka z citovaného zdroja. Ak ten list Ščerbakova skutočne existoval, potom Ščerbakov obviňoval židov z ich oddanosti internacizmu, no E.S.Varga to nepochopil).

Fráza «tradičný ruský antisemitizmus» tu znamená, že Rusi sú antisemiti od prírody, preto «antisemitizmus» v Rusku vzniká ako nutný výsledok «chemickej reakcie» typu: 10 rusov + 1 žid = prirodzený ruský antisemitizmus bezalternatívne. Okrem toho, na teror voči pôvodnému obyvateľstvu Palestíny, ktorý sprevádzal proces vzniku a formovania «židovského štátu», si žid E.S.Varga nespomína: miestne obyvateľstvo je súčasťou životného prostredia a preto sa «ľudská» etika naň nevzťahuje?

V r. 1956 v čase maďarskej kontrarevolúcie Chruščov povedal v úzkom kruhu: „Chyba spočívala v tom, že vo vláde Rákosi sedelo príliš veľa židov“. (Poznámka z citovaného zdroja: ako chápať toto vyjadrenie N.S.Chruščova — je otázka otvorená: buď ako problém v tom, že zodpovednosť za politiku režimu Rákosi padla na židov; alebo politika, ktorú viedli židia, ktorí mali režim Rákosiho pod kontrolou, sa stala protiľudovou, čo aj vyvolalo povstanie a problémy pre vonkajšiu a vnútornú politiku ZSSR).

Emancipácia: 1. Oslobodenie od akejkoľvek závislosti. 2. Vyrovnávanie práv.

Marx má na mysli emancipáciu ľudstva od trhovníctva, od moci peňazí. Použitie slova «židovstvo» («Judentum») v zmysle «trhovníctvo» tu je u Marxa spojené s tým, že v nemeckom jazyku sa slovo «Jude», okrem svojho základného významu — «žid», «judej» používalo aj v zmysle «úžerník», «trhovec». — Red. —————— Ďalej naše doplnenie ku komentáru redakcie. V minulosti sa v Ruskom jazyku v rovnakom význame používali dnes «nepolitkorektné» slová — «žid» (v RJ sa „žid“ povie slušnejšie „Jevrej“ alebo „Judej“) a slová s rovnakým koreňom: viď «Slovník živého veľkoruského jazyka» V.I.Daľja — tie vydania, z ktorých položka «ŽID» nebola v po-stalinských časoch odstránená sovietskymi a postsovietskymi cenzormi: «Žid, židovin, židjuk, židjuga, m. židova alebo židovščina, ž. židovje pod. skúpy, skupáň, vypočítavý kupec. Jevrej, nevidel si žida? — provokujú židov. Na každého mirjanina (predstaviteľa sveta), po siedmich židovinov. Ži ako brat, a jednaj sa ako žid. Žid krstený, nepriateľ zmierený, no vlk kŕmený. Rodom šľachtic, a činmi židovin. Muž, ako stodola, a napálený ako židovin. Odprevadila muža za stodolu, a zbohom židovin! Nesiahajte čerti na dvoranov, a židia na samaritánov. Židomor m., židomorka ž. Židovská duša alebo vypočítavý kupec. Židovať, židomorničať, židomoriť, skupániť, žgrlošiť; získavať kopejku vydierajúc, nedoplácajúc a pod. Židjukať, -sja, nadávať komu do židov. Židovstvo alebo židovščina, židovské zásady, štýl. Židovstvovať, mať tieto zásady. Heréza židovstvujuščich alebo subotníkov. Židovská smola, asfalt, zemná, kamenná, ťažená smola. Židovská višňa rastlina Machovka. V «Slovníku» V.I.Daľja vydania roku 1955 a neskorších stereotypných vydaniach na jeho základe (r. 1981 a ďalšie) tejto položky niet. Stopami po jej odstránení je menší počet riadkov a menšia hustota typografického textu na strane kde mala byť. (V uvedenom Marxovom texte v ruskej verzii je všade použitý politkorektný ekvivalent slova „Jevrej“ (nie urážlivé „žid“) čím paušalizuje všetkých židov, nielen tých skupáňov a vydriduchov, ktorých označuje špeciálne ruské slovo „žid“. V slovenskom preklade to nie je o nič lepšie, lebo slovenčina pozná iba slovo „žid“ a v ňom už ďalej nerozlišuje významové podskupiny. Toho sa týka aj nasledujúci odsek) Vzhľadom na tieto osobitosti zmyslovej záťaže slova «Jude» v nemeckom jazyku, v preklade článku K.Marxa na ruský jazyk by miesto slova «Jevrej», a od neho odvodených slov, bolo vhodnejšie na mnohých miestach použiť (adekvátne zmyslu konkrétneho kontextu) slovo «žid» a slová s rovnakým koreňom. Takým prekladom by text iba získal, pretože v takomto prípade by bezdôvodne neobviňoval z židovstvovania všetkých židov bez výnimky: presvedčte sa o tom sami, prečítajte si text ešte raz a vykonajte príslušné zámeny v texte. Je to ukazovateľom toho, že odstránenie položky «ŽID» zo «Slovníka» V.I.Daľja nie je prejavom boja s «predsudkami antisemitizmu» ani vylepšením histórie, ale aktom politiky antisemitizmu, pretože vo výsledku boli takto všetci jevreji stotožnení s židmi, a slovo «žid» bolo postavené do pozície urážlivého a preto zakázaného.

V r. 1843, keď K.Marx písal tento článok, tak jednotné Nemecko ešte nebolo, a na jeho území sa rozprestieralo množstvo polofeudálnych etnicky-nemeckých štátov. Nemecké cisárstvo bolo vyhlásené 18. januára 1871 vo Versailles v čase blokády Paríža pruskými vojskami v priebehu franko-pruskej vojny.

Formulácia «cez neho aj pomimo neho» má na mysli, že židovstvo nemá moc nad samým sebou, že je len nástrojom, pomocou ktorého sa dosahujú opisované výsledky.

Láokoón — žrec v Tróji. V záverečnej fáze trójskej vojny (12 st. pred n.l.) varoval Trójanov aby neničili mestské brány s cieľom vtiahnuť do mesta dreveného koňa, v ktorom bola ukrytá achájska «elitná jednotka». Na povel «bohov», «fandiacich» vo vojne achájcom, vyšli z mora obrovské hady, ktoré vo svojich objatiach udusili Láokoona i jeho synov. Trójania to pochopili ako znamenie zhora, aby bránu Tróje rozbili a vtiahli do mesta dreveného koňa aj so schovanou v ňom nepriateľskou «elitnou jednotkou». Kam vtedy hľadela «trójska colnica»? — táto otázka zostáva otvorená...

«MAMONA, v Novom Závete označuje «bohatstvo»; odtiaľ pochádzajú slová: «Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone» (Matúš, 6:24). Slovo je aramejského pôvodu, do európskych jazykov vošlo cez latinský a grécky jazyk, a označovalo «bohatstvo», «blahobyt». Pravdepodobne, toto slovo bolo príbuzné aramejskému «ma amon», ktoré znamenalo nejakú cennosť, prijatú do zálohy. V Novom Závete toto slovo začalo označovať «bohatstvo» a zosobňovať boháčov, o čom svedčia slová: «A Ja vám hovorím: získavajte si priateľov bohatstvom (mamonom) nespravodlivým... (veta v citovanom zdroji bola prerušená, v dôsledku čoho vznikala lživá predstava o zmysle Kristových slov — ďalej v Novom Závete pokračuje slovami: «aby vás, až raz schudobniete, prijali do večných príbytkov» — naše vysvetlenie v citáte). A tak, ak ste v nespravodlivom bohatstve (mamone) neboli verní, kto vám zverí istinné? (Lukáš 16:9, 11). Posledný verš umožňuje myšlienku, že slovo «mamona», zrejme, bolo vytvorené z aramejského koreňa «amn» («zverovať», «poverovať»). V takom prípade používanie slova «mamona» na označenie padlého anjela, ako to robia napríklad Milton v Stratenom raji (I, 678) a E.Spencer v Kráľovne víl (II, VII, 8) je neopodstatnené» (http://nntc.nnov.ru/encyclopedia/articles/204.192/art-Mammona-5276.html; tiež dodáme, že v ruskom Synodálnom preklade Biblie sa «mamona» v uvedených fragmentoch Evanjelia od Lukáša nespomína). V inej verzii: «Mamon — démon lakomosti a bohatstva. On ako prvý ľudí naučil rozrývať hrudu zeme, aby z nej odcudzoval poklady. Bol zvrhnutý do pekla ako posledný. Chodí vždy s nízko sklonenou hlavou. Knieža s hodnosťou pokušiteľ» (http://myfhology.narod.ru/monsters/demons/m/demon-mammon.html).

Vyššie v texte bol odkaz na nasledovné dielo: Gustave de Beaumont «Mária, alebo otroctvo v Spojených Štátoch, atď.», Paríž, r. 1935.

Vo veľkom rozsahu. — Red.

Do detailov. — Red.

V podstate marxizmus, ako svetská odroda biblického projektu, bol zameraný na nápravu tohto nenormálneho stavu (politická moc — otrokyňa moci peňazí) v prospech nadvlády ideových marxistov-internacistov nad hospodárskymi systémami pseudosocialistických spoločností s cieľom likvidácie pretekov v spotrebe, plodených liberálno-trhovým ekonomickým modelom. Pritom v spoločnosti ideových marxistov-internacistov si židia mali zachovať svoju identitu a uskutočňovať celkový dozor nad sociálno-ekonomickým systémom. Vo svojich pamätiach «Otvoriť za 25 rokov» sa E.S.Varga v podstate sťažuje na to, že v ZSSR sa to nepodarilo uskutočniť. A keďže sa to nepodarilo uskutočniť vďaka mnohonárodnému boľševizmu pod vedením J.V.Stalina, tak internacisti («mraksisti» a buržoázni liberáli) v tom navyše vidia aj «antisemitsko»-nacionalistickú zložku skutkovej podstaty zločinov J.V.Stalina pred svetovým internacistickým spoločenstvom stúpencov biblického projektu.

Veta s veľmi hlbokým podtextom.

V danom prípade by bolo správnejšie hovoriť nie o «vlastnej hodnote», ale o vlastnom význame.

Toto tvrdenie, z ktorého sa stal aforizmus, je lživé: peniaze sú podstata, odcudzujúca nečloveka (t.j. nositeľa neĽudských typov režimu psychiky) od práce a života.

Je to nevyhnutý výsledok podriadenia židovsko-judejskej kultúry počas mnohých storočí starozákonnému prikázaniu: «Nedávaj na úrok svojmu bratovi ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi dávaj na úrok, aby pán boh tvoj ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» — Deuteronómium, 23:19, 20.

Fakticky touto vetou, v plnom súlade s realitou dejín, K.Marx tvrdí, že židia nie sú národ, nakoľko k slovu národnosť pridáva prívlastok «chimérická», ktorý znamená «mýtická, reálne neexistujúca». Židovstvo je nepochybne komunitou ľudí, avšak charakterizuje sa nie tým súborom príznakov, ktorými sa charakterizujú všetky národy (viď kapitoly 2.1, 2.2).

A odkiaľ a ako vznikajú v živote spoločností práve také zákony? — do verejného preskúmania tejto problematiky sa K.Marx nepustil.

«Jezuitizmus» — idióm pochádzajúci z názvu katolíckeho rádu jezuitov (rád «Srdca Ježišovho»), charakterom svojich vzťahov so spoločnosťou je politickou mafióznou zakonšpirovanou organizáciou. V histórii sa jezuiti zviditeľnili svojim intrigánstvom, farizejstvom, pokryteckosťou a cynizmom. Na tomto základe sa vytvoril idióm (ustálené slovné spojenie používané v prenesenom význame), označujúci rozdielne mravné a etické štandardy vo vzťahu k sebe, «svojim» a «cudzím» — okoliu.

Vo vzťahu k historicky sformovanému kresťanstvu je táto charakteristika správna: je náboženskou vetvou internacizmu — «už nie je ani Grék, ani Žid» (list Kolosanom, 3:11), nakoľko prikázanie Krista «Zákon a proroci do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobro_zvestuje_sa a každý doň úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16) — bolo odvrhnuté ako heréza.

Viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» a «Základy sociológie» (1. časť).

Viď prácu VP ZSSR «Smutné dedičstvo Atlantídy. Trockizmus, to je „včera“, no určite nie „zajtra“».

Vraj, židia boli tou najutláčanejšou časťou obyvateľstva Ruského impéria (s čím po prečítaní «Knihy kahal» J.A.Brafmana a «Židovského kotrmelec-kolégia» N.S.Leskova (http://www.litra.ru/fullwork/get/woid/00111611240332652558/) treba súhlasiť), a preto uprostred nich bolo najväčšie percento profesionálnych revolucionárov; a po revolúcii židovské pracujúce masy, predtým utláčané, podporili Sovietsku vládu, ktorá ich oslobodila od útlaku, a to prirodzene priviedlo k tomu, že židia sa stali mnohonásobne nadmerne zastúpení v ZSSR v orgánoch vlády a v «prestížnych» sférach činnosti, o to viac, že prakticky celé židovské obyvateľstvo vedelo čítať a písať, a predstavitelia robotníkov iných národností boli vo svojej väčšine negramotní, kvôli čomu nemohli pracovať v orgánoch štátnej moci. Pritom «významný činiteľ» revolúcie J.Larin pomlčal o tom, že revolúcie r. 1917 sa začali sériou provokácií, organizovaných židovskými internacistami a zameranými na to, aby dôstojnícky korpus armády a flotily, ako aj úradníci, videli v revolúcii svojho nepriateľa — neľútostného a krutého, ktorý ich odsúdil k smrti z jemu známych príčin, kvôli čomu s ním nie je možné sa dohodnúť na garanciách života, a ktorého — aby bolo možné prežiť — treba poraziť v nekompromisnej vojne. O jednej z takýchto provokácií viď pamäti Garaľda Karloviča Grafa «Krv dôstojníkov», ktoré uvádzajú svedectvo veliteľa pancierovej lode «Andrej Pervozvannyj» G.O.Gadda o sérii vrážd dôstojníkov na Baltickej flotile, organizovanej internacistami začiatkom marca 1917. Boli publikované v časopise «Slovo», № 8, r. 1990, str. 22 — 25; viď aj: http://www.fedy-diary.ru/?page_id=6201 (s niektorými skráteniami sú skopírované v prácach VP ZSSR «Trockizmus-„leninizmus“ preberá „moc“» — «Rozhermetizácia», hlava 5, § 8 a v analytickej správe r. 2000 «Výmena názorov» — odpoveď VP ZSSR na list chopjorských kozákov). Zabíjali nielen tých dôstojníkov, ktorí skutočne stihli za roky služby «zmoriť» mužstvo bitkami a inou šikanou; zabíjali jednoducho preto, že ľudia mali na pleciach výložky. Vraždy prebiehali aj na lodiach, aj na pozíciách vojenských jednotiek, aj v uliciach miest. No stalo sa to možným len vďaka platnosti aj dnes kultového princípu «armáda stojí mimo politiku». Uvedieme svedectvo G.O.Gadda o organizátoroch tejto vražednej kampane, ktorá napokon popudila dôstojnícky korpus do nekompromisnej kontrarevolučnej antisovietskej činnosti a k emigrácii: «Len výrazne neskôr, celkom náhodne, jeden z popredných boľševických činiteľov, žid Špicberg, v rozhovore s niekoľkými morskými dôstojníkmi vrhol svetlo na túto drámu. Celkom otvorene oznámil, že vraždy boli organizované boľševikmi v mene revolúcie. Boli nútení sa k tomuto uchýliť, pretože sa nepotvrdili ich kalkulácie ohľadom toho, že pre ťažké životné podmienky, režim a správanie dôstojníkov, štátny prevrat automaticky vyvolá aj masaker dôstojníkov. Špicberg hovoril: „prešli dva, tri dni od začiatku prevratu, a Baltická flotila, schopne riadená svojim Veliacim admirálom Nepeninom, zostávala stále v kľude. Vtedy za účelom prehĺbenia revolúcie bolo potrebné, kým nebolo ešte neskoro, oddeliť námorníkov od dôstojníkov a vykopať medzi nimi neprekonateľnú priepasť nenávisti a nedôvery. Kvôli tomu bol zabitý admirál Nepenin a ďalší dôstojníci. Vytvárala sa priepasť, nebolo viac schopného veliteľa, dôstojníci na námorníkov už hľadeli ako na vrahov, a námorníci sa báli pomsty dôstojníkov v prípade reakcie...“ Špicberg mal pravdu. Nezabudneme na tieto dni, na tie vraždy. No zodpovednosť za ne sme položili nie na zblbnutých námorníkov, ale na osnovateľov a vodcov revolúcie. Tie vraždy boli hrozné. No ešte hroznejšie bolo to, že tieto vraždy neboli nikým odsúdené. Vari si spoločnosť osobitne žiadala ich vyšetrovanie, vari ich rázne odsúdila?... Mimochodom, o čom sa vôbec máme baviť, keď samotný vojensko-morský minister novej vlády Gučkov schválil vyznamenanie Georgievským krížom poddôstojníka záložného bataliónu Volyňského pluku Kirpičnikova za to, že zabil veliteľa svojho bataliónu... Svojho času páni Kerenskí, Gučkoví, Ľvoví, Miľjukoví atď. udelili amnestiu všetkým takýmto vrahom a tým nielen prikryli vraždy v mene revolúcie, ale ich aj uzákonili po prevrate. Tým na seba vzali krv preliatu nájomnými vrahmi, ktorí boli poslaní «vykopať priepasť», tým si zaslúžili večné prekliatie aj od príbuzných týchto obetí, aj od celého Ruska». Tieto vraždy neboli organizované boľševikmi, ale revolucionármi-internacistami. Viď aj R.M.Meľnikov. „Vojnová loď «Andrej Pervozvannyj» 1906 — 1925“. — Hlava 26. «Svetlá na sťažňoch» (http://www.navylib.su/ships/bkm-andrey-pervozvanny/26.htm). A dejinná pravda, ktorá sa dnes ponecháva zabudnutiu, spočíva v tom, že v organizácii revolúcií r. 1917 dominovala internacistická zložka, a jedným z cieľov internacistickej revolučnej politiky bolo — nepustiť samostatne mysliace národné riadiace kádre, ktoré získali na ten čas dobré vzdelanie, k porevolučnej štátnej a hospodárskej moci. A kvôli tomu ich bolo treba vyprovokovať k nekompromisnej antirevolučnej činnosti. Všetko v plnom súlade s doktrínou «Deuteronómium-Izaiáš» a vyjadreniami bláznivých a zbesilých rabínov o zmysle života nežidov — o tom ale až ďalej... Ak máme súdiť podľa pamätí E.S.Vargu «Otvoriť za 25 rokov», on túto zložku nechápal a preto ním spomínaný román, v ktorom v jednej z dejových línií komisár Leizerman tvorí genocídu, bol vzatý ako ohováračský a preto «antisemitistický». No internacistická zložka v organizácii «ruských» revolúcií rokov 1905 a 1917 predstavuje dejinnú pravdu. Viď tiež: ● nemytologizovaný životopis poručíka P.P.Šmidta (V.Šigin, «Neznámy poručík Šmidt») — «Náš súčasník», № 10, 2001; http://www.nash-sovremennik.ru/p.php?y=2001&n=10&id=4); ● prácu VP ZSSR «Rozhermetizácia». Takže chlapík, ktorý namietol komisárovi Feľdmanovi, že «nie je dosť židov!» (o čom svedčí I.A.Bunin v «Prekliatych dňoch») — sa nemýlil v hodnotení charakteru riadiacich síl revolúcie a občianskej vojny.

V «politkorektnej» forme je podstata tejto nepolitkorektnej odpovede vyjadrená Lionom Feuchtwangerom (1884 — 1958) v románe «Španielska balada» (názov v pôvodnom jazyku znie «Židovka z Toleda» — r. 1954) viď napr., http://www.gramotey.com/?open_file=1269066427. Ako tvrdí wikipédia, v tomto diele L.Feuchtwanger «rozvíjal idey pokroku a humanizmu». Podstata toho «pokroku a humanizmu» spočívala v tom, že žid si vzal na starosť všetky dane a poplatky jedného zo španielskych kráľovstiev (kúpil si funkciu pri kráľovi), po čom kráľovstvo prekvitalo, kým tomu bolo tak. Akonáhle s tým skončil, začal sa úpadok.

Jedným z následkov rozšírenosti tohto stereotypu je to, že každého, kto svojim talentom čo len trochu vytŕča na pozadí, sa obe strany tvrdošijne snažia prirátať k židom, občas aj bez akéhokoľvek opodstatnenia. Nie všetci, koho počas života zarátajú medzi židov voči tomu protestujú, pretože aj tichý súhlas s takýmto zarátaním, vrátane aj keď nemá pod sebou reálny základ v rodovej línii, vo väčšine prípadov v biblickej kultúre napomáha k úspešnejšiemu napredovaniu v kariére. Tento následok pracuje na upevnenie stereotypu «židia sú múdrejší, pracovitejší atď.».

Menej DRZÍ a menej blázniví rabíni neprednášajú takéto slová, keď sa ich názor môže dostať za hranice židovsko-judejskej diaspóry, no ani verejne nespochybňujú názory svojich bláznivejších kolegov, čím vyjadrujú svoj tichý súhlas s ich názormi. A na to, aby vytvorili o judaizme dobrú mienku, píšu knihy ako: Dennis Prager & Joseph Telushkin «Osem otázok o judaizme. Manuál k judaizmu pre inteligentného skeptika» (alebo iný variant názvu «Osem otázok ohľadom judaizmu pre inteligentného skeptika». — Los Angeles: 1980. Prekl. do ruštiny). Jedna z internetových publikácií tohto traktátu je uvedená na odkaze: http://lib.rus.ec/b/123204/read. Naše komentáre k nemu viď v práci VP ZSSR «K Bohodŕžave...». V reklamnom traktáte D.Pragera a J.Telushkina sa judaizmus prezentuje ako náboženstvo lásky každého judeja k Bohu a všetkým ľuďom bez rozdielu rás a vierovyznaní. Rabíni dokonca tvrdia, že podľa talmudickej legendy bude Mesiáš synom nežida, ktorý príjme judaizmus, po čom čitateľovi samému zostáva urobiť záver, že obvinenia judaizmu z rasizmu a zamerania na zotročenie ľudstva atď. — sú len neopodstatnenou klebetou «antisemitov». Rabíni sa dokonca odvážili objasniť, prečo Ježiša nemôžu uznať Kristom-Mesiášom, hoci nemôžu popierať ideály humanizmu Nového Závetu, ktoré vyrástli z učenia Krista, po čom čitateľovi už len zostáva si uvedomiť súcitnú trpezlivosť celého judaizmu k zblúdilým nežidom. Čitateľ, ktorý nepozná nič, okrem televízie a útržkovitých spomienok z niekoľkých zabudnutých kníh, môže urobiť na základe písem rabínov-popularizátorov iba záver o tom, že: ak je židom, potom by sa mal vrátiť aj s rodinou do lona synagógy; ak nie je židom, tak judaizmus je svojrázny ale nie zlý; no a ak si v ňom židia ochraňujú čistotu viery a kultúry, tak si ich za to možno len vážiť, dokonca ak sa aj, ako i všetci ľudia, v niečom mýlia, a «antisemitizmus» je len predsudok, ktorý nemá žiadne dôvody v histórii, okrem vlastnej nevzdelanosti a zlostnej závisti flákačov-«antisemitov» k pracantom-židom. Samozrejme, niekto z židov môže byť lotrom, no nemožno robiť zovšeobecnenia na «celý ľud» atď.

«Gój» (jednotné číslo) — židovské slovo pre označenie nežida.

Preto takí židia, ktorí osobne nie sú solidárni s týmto typom rabínskych vyjadrení a viac-menej sa pridŕžajú jednotných mravno-etických štandardov voči všetkým ľuďom bez výnimky, pre svoju historicko-filozofickú nevedomosť vidia väčšinou v takýchto rabínoch ojedinelých idiotov (tzv. «tisícnikov»), ktorí diskreditujú židov, a nie systémovo konajúci politicko-organizačný faktor globálnej úrovne významu. A málokto zo židov (jak v Izraeli, tak aj v diaspórach) chápe, že títo «tisícníci» sú vnútrožidovskou mafiou, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre všetkých naokolo — jak židov, tak nežidov. Teraz vysvetlíme termín «tisícnik». Existuje judejské podobenstvo. Keď boh rozdeľoval rozum a hlúposť, tak vo všetkých ľudoch boli rozdelené viac-menej rovnomerne medzi predstaviteľmi každého z nich. Židia sa proti takémuto prístupu vzopreli, vraj «my sme tebou vyvolení, a preto musíme všetkých ostatných prevyšovať rozumom». Boh ich vypočul a vyšiel im v ústrety: všetka hlúposť, ktorá na vás pripadne, bude pridelená každému tisícemu z vás, a ostatných 999 bude od nej slobodných. V súlade s týmto podobenstvom vznikol v židovskej kultúre idióm «tisícnik», označujúci židov, ktorí zviditeľnili svoj idiotizmus najznamenitejším spôsobom.

Prax organizovania exploatácie spoločnosti obklopujúcej diaspóru na príklade Ruského impéria je opísaná Jakovom Alexandrovičom Brafmanom, židom, ktorý prijal pravoslávie vo veku 34 rokov, v «Knihe Kahal» (http://mnoogoknig.ru/bookbox_100327.html). No rabinát povie, že J.A.Brafman je odpadlík a klebetník.

«Šábes-goj» — nežidovský sobotný sluha, najímaný v sobotu na vykonávanie tých druhov činnosti, ktorými sa judej, v súlade s vieroukou judaizmu, v sobotu zaoberať nesmie; alebo tiež opovržlivé pomenovanie tých, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú v službách židovsko-judejských diaspór nezávisle od otázky svätenia soboty (príkladom toho bol Litvinenko, ktorý zavŕšil svoju službu B.A.Berezovskému tým, že sa napil čaju s polóniom, v dôsledku čoho zomrel...).

Narodil sa v Miláne v r. 1964, učil sa v USA, má kvalifikáciu židovského sudcu (dajan). Obaja rodičia Berela Lazara sú chasídi. V RF je v službe od r. 1990. Nariadením prezidenta RF V.V.Putina bol zaradený do Rady pri prezidentovi RF pre spoluprácu s náboženskými organizáciami a združeniami. V septembri 2005 bol výnosom V.V.Putina menovaný za člena Verejnej komory RF. Manželka Channa Deren je dcérou amerického rabína, občianka USA. V roku 2010, špeciálnym Výnosom prezidenta Ruskej Federácie D.A.Medvedeva, získala občianstvo RF v režime «Za mimoriadne zásluhy pre Vlasť» (umožňujúcom ponechať si občianstva iných krajín). Berel Lazar je držiteľom vyznamenaní RF — rád «Družby národov» (2004) a zlatý odznak «Spoločenské uznanie» (2006) — zdroj Wikipédia.

Federácia židovských občín Ruska. V ruskom jazyku FEOR. – pozn. prekl.

A.Shayevich sa narodil v Chabarovsku v r. 1937 (rodičia ho nazvali menom Adolf, čo je indikátorom toho, že v r. 1937 sa k Adolfovi Hitlerovi mnohí v židovských kruhoch ZSSR chovali s úctou). V roku 1989 sa stal hlavným rabínom ZSSR, v roku 1993 sa stal iniciátorom KŽNOOR a bol zvolený za hlavného rabína RF. V júni 2000 Federácia židovských občín (FŽO SNŠ) vymenovala Berela Lazara za hlavného rabína RF, avšak KŽNOOR, RŽK (Ruský židovský kongres) a iné organizácie naďalej vnímajú Shayevicha ako aktívneho v tejto funkcii. Odmenený rádom «Družby národov» i rádom «Úcty» — zdroj Wikipédia.

Kongres židovských náboženských občín a organizácií Ruska. V ruskom jazyku KEROOR. – pozn. prekl.

O tom, že je rusofil, oznámil Zinovij Kogan sám v programe televíznej stanice «Kultúra» A.N.Archangelského «Tou dobou» 16.04.2012 pri posúdení témy «Ruská kultúra je jadrom kultúry RF».

A.J.Chinštein — novinár, poslanec Štátnej dumy, člen frakcie «Jednotné Rusko».

A.V.Minkin — novinár, publikuje prevažne v «Moskovskom komsomolci». Wikipédia ho charakterizuje ako mentora A.J.Chinšteina, a v minulosti «priateľa a poradcu Vladimíra Gusinského», jedného z najvplyvnejších oligarchov obdobia «krušných 90-tych».

A.M.Makarov — právnik, poslanec Štátnej dumy, člen frakcie «Jednotné Rusko», televízny moderátor (program «Sloboda a spravodlivosť» — t.j. najlepšia téma preňho aby otvoril otázku o oslobodení od internacizmu).

D.L.Bykov — spisovateľ, scenárista, filmový kritik, životopisec B.L.Pasternaka a B.Š.Okudžavy. Wikipédia ho prezentuje ako Rusa, napriek tomu, že je etnický žid a občan Izraelu.

P.S.Lungin — filmový režisér.

A.V.Makarevič — muzikant, spevák, skladateľ, umelec, líder skupiny «Stroj času». Medzi iným aj autor piesne o užitočnosti pobytu krýs na lodi (http://a-pesni.org/rok/machyna/pokrysah.htm).

M.A.Zacharov — divadelný a filmový režisér; osudy mnohých hercov, ktorí stvárňovali jeho umelecké videnie života, skončili tragicky...

V.R.Solovjov — novinár, moderátor historicko-politických šou v televízii.

V.V.Pozner — televízny redaktor a moderátor.

A.N.Archangeľskij — moderátor, literárny kritik, okrem toho sa považuje za spisovateľa.

I.D.Kobzon — spevák, poslanec Štátnej dumy, člen frakcie «Jednotné Rusko». Vláda USA mu zakázala vstup do krajiny, nakoľko sú presvedčení o jeho spojení s mafiou. I.D.Kobzon žiadal oficiálne vyšetriť toto obvinenie, ale Spojeným Štátom, súdiac podľa všetkého, stačia vlastné «spravodajské údaje», ktoré my posúdiť nemôžeme, ktoré však nemajú v pláne zverejňovať počas oficiálne vedenej súdnej procedúry.

Anatolij Borisovič — všeobecne známy privatizátor a nepotopiteľný byrokrat (škatuľa od xeroxu plná 500 000 doláčov v r. 1996 nemala za následok žiadnu trestnú zodpovednosť).

Igor Borisovič — politický analytik, doktor filozofických vied, riaditeľ Centra pre výskum Ruska, iniciátor zavedenia do ruského systému vzdelávania nového predmetu «rossiológia».

V.A.Nikonov — vnuk V.M.Molotova a Poliny Semjonovny Žemčužinoj (súčasné meno Pérl Semjonovna Karpovskaja).

J.J.Satanovskij — politický analytik, prezident Inštitútu Blízkeho Východu (predtým Inštitút pre výskum Izraelu a Blízkeho Východu), v rokoch 2003 — 2004 prezident Ruského židovského kongresu, svojimi činmi potvrdzuje oprávnenosť nosenia takéhoto priezviska.

A.J.Gerber — figuruje ako spisovateľka a «filmová kritička», politický a verejný činiteľ, «ochrankyňa práv», jedna z účastníčiek a organizátorov Občianskeho fóra — s mnohoročnou praxou: spoluorganizátorka spisovateľského združenia «Apríl» (r. 1989), ktoré bolo veľmi aktívne v rokoch prestavby vo veci rozbitia ZSSR, od r. 2007 člen Verejnej komory.

A.J.Livšic — pomocník prezidenta B.N.Jeľcina pre ekonomické otázky, usmievavý táraj na sociálno-ekonomické témy, spoločensky prospešné výsledky jeho práce nie sú známe.

A.V.Dvorkovič — pomocník prezidenta D.A.Medvedeva pre ekonomické otázky, spoločensky prospešné výsledky jeho činnosti nie sú známe, od mája 2012 (po zvolení za prezidenta krajiny V.V.Putina a menovania D.A.Medvedeva na post premiér-ministra) je vicepremiérom vlády RF, spoločensky prospešné výsledky jeho činnosti nie sú známe.

R.S.Grinberg — doktor ekonomických vied, člen-korešpondent RAV, riaditeľ Inštitútu ekonomiky RAV, prednáša čosi liberálno-trhové vo viacerých VŠ, spoločensky užitočné výsledky jeho vedeckej a pedagogickej činnosti nie sú známe.

Predkovia N.Sarkozy v línii otca pochádzajú z maďarského šľachtického rodu, matka je dcérou žida, ktorý prijal katolicizmus.

Matka Obamu — Stanley Ann Dunham pochádza zo židovskej rodiny, v dôsledku čoho, podľa židovských zákonov, je sám Obama židom.

Príkladom toho je historicky nehodnoverné divadelné predstavenie «Zádušná modlitba» režiséra M.A.Zacharova podľa hry «ruského» (tak tvrdí Wikipédia a rad iných zdrojov) spisovateľa a dramaturga G.I.Gorina, ktorú napísal na základe vlastných internacistických pohľadov na motívy diel židovského spisovateľa Šolom-Alejchema (súčasné meno: Solomon Naumovič Rabinovič (1859 — 1916, New York), písal prevažne v jazyku Jidiš).

Je mu zasvätená analytická správa VP ZSSR «Fašizmus ide bojovať s fašizmom: — Kto ho poslal?» zo série «O aktuálnom dianí» № 1 (37) z januára 2005.

24.01.2005. Všetky poznámky pod čiarou naprieč citovanými úryvkami — sú naše.

Tu Berel Lazar podáva otázku tak, akoby sa vierouka judaizmu nesformovala v historickej minulosti, ale bola sformovaná v súlade s ústavou RF a ústavami iných krajín, hoci v skutočnosti mnohé ústavy súčasných štátov (vrátane ústavy RF) obsahujú stanovy, podriaďujúce štáty biblickému projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. Napríklad legislatíva o činnosti Centrálnej Banky RF (FZ-86 «O Centrálnej Banke Ruskej Federácie (Banke Ruska)» a čl. 75 platnej ústavy), ktorá ju robí «štátom v štáte» a zaraďuje do svetového systému riadenia ekonomík krajín pod diktátom úžerníctva v plnom súlade s biblickou doktrínou «Deuteronómium-Izaiáš», o podstate ktorej Berel Lazar nemôže nevedieť pre svoje získané rabínske vzdelanie, ktoré ho zaväzuje poznať text Tóry.

Rečovým obratom «zvierací antisemitizmus» (v zmysle: gójovia sú zvieratá, a niektoré z týchto zvierat plodia antisemitizmus) Adolf Shayevich fakticky prejavil solidaritu s izraelskými rabínmi Ovadia Jozefom a Dovom Liorom, v dôsledku čoho je jeho konanie trestným činom, ktorého obsah spadá pod čl. 282 TZ RF.

Hoci predtým bolo oznámené, že v KŽNOOR je hlavným rabínom Adolf Shayevich, a Zinovij Kogan je predsedom tejto organizácie. (*Záleží aj na tom, či spomenutý poslanec Dumy pod hlavou organizácie myslel predsedu, alebo hlavného rabína... *)

http://www.rusprav.ru/2004/new/10.htm.

Viď Exodus, 17:8 — 16.

Monopol na vedomosti je monopolom na moc (vládu, riadenie). «Vedomosti vo svojej podstate znamenajú moc (vládnuť)» (Francis Bacon) — moc (vládnuť), a nie sila, ako to mnohí vnímali z názvu časopisu «Vedomosti znamenajú silu».

Teória Ch.Darvina v jej zvulgarizovanej podobe prišla nesmierne vhod na propagandu starozávetno-talmudického rasizmu medzi tými, ktorí odmietajú historickú realitu sion-parazitizmu usilujúceho o svetovú nadvládu.

Islam uznával, okrem Mohameda, aj ďalších prorokov, ako napr.: Adama, Noeho, Abraháma, Mojžiša a Ježiša Krista.

Azda sa autori uvedeného akademického textu stali natoľko bezočivými vo svojej vedeckej samoľúbosti, že sa o jednej z kultúr civilizácie odvážili písať, bez toho aby sa oboznámili s textom, na základe ktorého vznikla? — tomu sa nedá uveriť: Klebetili vedome, vediac o čo ide, plniac tak «sociálnu objednávku» majiteľov a pohlavárov biblicko-marxistického projektu zotročenia ľudstva.

Okrem toho, v Koráne sa opakovane hovorí o tom, že darovať slobodu veriacim spomedzi otrokov a otrokýň je bohumilé dielo. Právo toto sa stalo spôsobom rozširovania islamu v prvých desaťročiach jeho existencie. Napríklad, Ali (bratranec a zať proroka Mohameda) skupoval otrokov, učil ich islamu, a po roku, keď sa presvedčil, že uverili Bohu a ovládajú vierouku, ich púšťal na slobodu, vybaviac ich prostriedkami k existencii. Mnohí sa vracali do vlasti a stali sa učiteľmi islamu.

T.j. vina Nemcov, ktorí prijali Hitlera ako führera, je väčšia, než vina samotného Hitlera. (Vina nie je čosi absolútne, čo potrebuje rozhrešenie od Boha. Naopak, pochopenie svojich chýb nabáda jednotlivca k lepšiemu chápaniu pravdovernosti, k pravdovernejšiemu správaniu už počas života. A chápanie viny iných pomáha tiež k predchádzaniu podobným situáciám. Netreba sa chlácholiť, že sme len nevinnou obeťou agresora, a nie my sa máme snažiť niečo zmeniť: takýto postoj psychologicky prenáša aktivitu na druhých, na autority, ktoré sú akože povinné naviesť poriadok. Ak prijmeme svoj podiel na nešťastnej situácii, to nás psychologicky zaväzuje, aby sme cítili povinnosť hľadať riešenie my, aby impulz zmeny prichádzal od nás, zdola od obyčajných ľudí... Aby sme nečakali na Godota!)

Blúznenia o celosvetovom kalifáte.

T.j. miesto skutočného Božieho slova, ktoré by ich oslobodzovalo, sa nechali obťažkať výmyslami majiteľov a tvorcov judaizmu, ktoré vláčia na chrbte ako skrotený osol. – pozn. prekl.

V SR sa na podobnom princípe kultivuje beztrestnosť Rómov, za ktorých sa schovávajú tí, ktorí sú pre spoločnosť reálne oveľa nebezpečnejší... – pozn. prekl.

Na túto tému viď: ● J.B.Pranaitis «Kresťan v Talmude židovskom alebo tajomstvá rabínskeho učenia o kresťanoch», SPb, r. 1911: (http://kob.in.ua/boock/recommended/%D0%A5%D1%80%D0%B8%D1%81%D1%82%D0%B8%D0%B0%D0%BD%D0%B8%D0%BD%20%D0%B2%20%D0%A2%D0%B0%D0%BB%D0%BC%D1%83%D0%B4%D0%B5.rar); ● «Mravná teológia židov-talmudistov» (preklad z nemčiny od protojereja A.Kovaľnickogo: SPb, r. 1898: http://www.paraklit.org/aktual/Nravstvennostj-talmudistov.htm); ● http://kiberbob2000.livejournal.com/831083.html.

Reč tu ide o tvrdení, podľa ktorého v judaizme existujú tajné totalitné sekty, praktizujúce rituálne vraždy detí inovercov s cieľom získania ich krvi a jej použitia v iných rituáloch judejského kultu vierovyznania. Toto obvinenie predstavitelia židovsko-judejských diaspór, rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev označujú za ohováranie a odmietajú, preto ho nazývajú «krvavým očiernením». Jednako, ten mravno-etický postoj, aký zastávajú rabíni, ako vyššie citovaní Ovadia Jozef a Dov Lior, Zinovij Kogan, nedovoľuje čestne uveriť, ako nespornej pravde, vyhláseniam o lživosti «krvavého očiernenia» vo všetkých prípadoch (bez výnimky) takýchto obvinení. Koho táto téma zaujíma, môže si pozrieť «Knihu mnícha Neofita» (http://ambulaev.narod.ru/Neofit.doc) a knihu Vladimíra Ivanoviča Daľja «Šetrenie o zabíjaní židmi kresťanských nemluvniat a používaní ich krvi» (http://www.rus-sky.com/history/library/dal.htm). Prvýkrát bola natlačená v r. 1844 s nákladom menej ako 20 exemplárov pre členov cárskej rodiny a úzky kruh vyšších úradníkov na príkaz ministra vnútra Ruského impéria. Od začiatku 20. storočia bola niekoľko krát vydaná nanovo. Kniha je zasvätená oficiálnemu vyšetrovaniu takzvaného «Veližského prípadu», ktoré prebiehalo v rokoch 1823 — 1835 (Veliž je názov mesta v Smolenskej oblasti na rieke Západná Dvina): vyšetrovanie vraždy Fjodora Jemeljanova — 3,5 ročného syna vojačky. A nikto nikdy preukázateľne nespochybnil hodnovernosť v nej napísaného ohľadne konkrétneho «Veližského prípadu». O existencií tejto knihy V.I.Dalja, milovníci citovania a karhania černosotnenských vydaní začiatku 20. storočia radšej jednoducho mlčia, a zdalo by sa — čo môže byť jednoduchšie, než ju preanalyzovať a vyvrátiť. Okrem informácií týkajúcich sa vyšetrovania «Veližského prípadu», V.I.Daľj uvádza aj údaje kroník o iných prípadoch, ktoré boli súčasníkmi prijaté práve ako rituálne vraždy židmi kresťanských detí. Do čias internetu menovanú knihu V.I.Daľja jednoducho likvidovali a zamlčovali. Viď tiež polemiku okolo vraždy Andrjušu Juščinského — «prípad Beilis» (v rokoch 1911 — 1913), neutíchajúcu počas celého storočia. Dokonca ak by «prípad Beilis» bol skutočne sfalšovaný (v tom zmysle, že klasický zločin niektoré zainteresované politické sily predstavili spoločnosti ako rituálnu vraždu židom pravoslávneho chlapca) a podarilo by sa to jednoznačne dokázať, tak ani to by nevyvrátilo napísané V.I.Daljom o vyšetrovaní «Veližského prípadu». Okrem toho, takéto obvinenia sú vznášane aj v dnešných dňoch. Viď, napríklad, O.Larin. «Rituálna vražda v Sevastopole» (r. 1911): http://via-midgard.info/10533-ritualnoe-ubijstvo-detej-v-sevastopole.html. Viď tiež článok «Krvavé očierňovanie židov» (Кровавый навет на евреев) vo Wikipédii. Hoci v tomto článku sa vyhlasuje «krvavé očiernenie» za lživé, predsa len sa uvádza: «V roku 2006 Ariel Toaff — profesor izraelskej Bar-Ilanovej univerzity, špecializujúci sa na stredoveké židovské dejiny, etnický žid a syn hlavného rabína Rímu, vydal knihu «Krvavá Pascha. Európski židia a rituálne vraždy» (Pasque di sangue. Ebrei d’Europa e omicidi rituali), v ktorej sa tvrdí, že v Stredovekom Taliansku mohla existovať judejská sekta používajúca pri rituáloch prášok z krvi. Podľa jeho slov, «uprostred občiny aškenázi v tom čase existovali extrémistické skupiny, ktoré boli schopné páchať takéto činy a ospravedlňovať ich». Podľa názoru kritikov, ten fakt, že Toaffova hypotéza je postavená na výpovediach, ktoré boli získané mučením, úplne znehodnocuje jeho ďalšie myšlienkové konštrukcie. V Izraeli Toaffova kniha vyvolala veľké rozhorčenie a diskutovalo sa o nej v Knessete (Parlamente). Samotný Toaff sa napokon vyjadril, že jeho závery boli nesprávne pochopené, a on iba tvrdil, že materiály inkvizície neumožňujú vyhlásiť, že všetky podobné prípady boli sfalšované» (s odkazmi na: http://booknik.ru/context/all/idayite-nam-krasnogo-krasnogo-yetogo...i/ a http://www.interfax-religion.ru/catholicism/?act=news&div=16609).

V súvislosti s týmto poznamenáme, že vrchný rabinát nemôže nepoznať obsah vieroúk, alternatívnych k judaizmu, nakoľko oddávna existuje kvalifikačná norma: «Členovia Sanhedrinu (Sinedriónu) musia byť znalí v magickej vede a jazyčníckej teológii» — Talmud (Sanhedrin, Menachot). Vysvetlivky: 1) pod «jazyčníckou teológiou» sa v judaizme tradične chápe každá nežidovská teológia, 2) Sanhedrin je Najvyššia Rada..

Historicky sformovaná Biblia sa skladá z dvoch častí: Starého očiernenia a Nového očiernenia Boha, zvyčajne nazývaných «Závetmi či Zmluvami»: opodstatnenosť tohto tvrdenia je predstavená v prácach VP ZSSR «Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi», «K Bohodŕžave...», «„Majster a Margaréta“: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezhraničnej viery».

Tretiu ríšu v tomto odseku nespomíname, nakoľko to bol od začiatku provokačno-profylaktický internacistický projekt, a nie reálny (no zakončený neúspechom) pokus Nemecka vytrhnúť sa spod moci biblického projektu globalizácie: hitlerizmus riešil iné úlohy.

«Marrano» (špan.) — «sviňa» — ľudový názov židovských conversos (t.j. židov čo sa dali pokrstiť: naše spresnenie v citáte; okrem toho, iné zdroje (http://www.jig.ru/anti/018.html) tvrdia, že pomenovanie sa týkalo len tých konvertitov, ktorých podozrievali v tajnom vyznávaní judaizmu). «Nový kresťan» — oficiálna «cirkevná» definícia conversos, týkajúca sa jak samotného konvertitu, tak aj jeho potomkov do štvrtého pokolenia (definície boli prebraté z linku: http://www.migdal.ru/times/98/17251/).

Brečtan — invázna parazitická rastlina: naše spresnenie v citáte.

Hoci na tento prípad pasuje príslovie «trafená hus zagága», pretože Hitlerov otec od začiatku nosil priezvisko «Schicklgruber».

V ruskom jazyku sa rozlišuje: jevrej = žid, podľa etnického príznaku; judej = žid, podľa náboženského príznaku; žid = urážlivé slovo v zmysle „podvodník, darebák, lakomec“ (vyjadruje to všetko negatívne, čo sa kedy židom v dejinách vyčítalo). – pozn. prekl.

Talmud a ostatné traktáty historicky sformovaného judaizmu radšej nespomenul, aby nepriťahoval pozornosť k téme. — Náš komentár k citátu.

Tu nie je úprimný. V pravoslávnom prostredí sú mnohí presvedčení o tom, že táto otázka by mala byť riešená radikálne a rýchlo. — Náš komentár k citátu.

Samotná existencia tohto zoznamu je objektívnym prejavom slabomyseľnosti režimu (nedokážu ideovo poraziť extrémistov) a jeho antiľudovosti (v podmienkach antiľudovej politiky režimom kultivovaná nevzdelanosť obyvateľstva nutne plodí extrémizmus, a zoznam zakázaných kníh tento stav len konzervuje).

Takto V.Čaplin potvrdil svoj ateizmus a pokrytectvo. Ak sa Biblia — v jej historicky sformovanej podobe — nemá prijímať len ako literárna pamiatka staroveku, ale ako «bohom inšpirované písmo», potom ani V.Čaplin, ani nikto ďalší nemá právo rozhodovať o tom, aké prikázania dodržovať, a aké je potrebné ignorovať: treba dodržiavať všetky prikázania. Ak sa z jednej strany vyhlasuje, že text je «posvätný», «bohom inšpirovaný», a z druhej strany, že časť prikázaní dodržiavať netreba, a ktoré — o tom rozhodneme my, podľa politickej konjunktúry a vlastných chúťok, tak je to pokrytectvo vo vzťahu k Bohu a ateizmus, a nie chybné chápanie «bohom inšpirovaných» textov. Alternatívou môže byť len „bezzávetná“ (bez Starého a Nového závetu) (v RJ je slovo „bezzavetnaja“ dvojzmyselné. Totiž, primárne znamená „bezhraničná“, „oddaná“, „obetavá“ – no etymologicky možno slovo rozložiť na dve časti „bez-zavetnaja“, t.j. fungujúca aj bez závetu, nerobiaca veci len kvôli dedičstvu, zištne) — nezištná dôvera Bohu podľa svedomia, s postojom k písmam ako pamätníkom histórie, v ktorých je zaznamenané aj Božie vedenie vo vzťahu k ľudstvu, aj chyby a zneužitia samotných ľudí z minulých čias, od vplyvu ktorých na súčasnosť treba ochrániť globálnu civilizáciu.

Slangový termín, vysvetlený na začiatku kapitoly 3.1 vo štvrtej odrážke. – pozn. prekl.

«Transgendernosť — súhrnný termín na označenie javov nesúladu medzi sociálnym pohlavím (gender) a biologickým pohlavím. Do definície transgendernosti spadajú: ● transsexuáli — ľudia, ktorých gender je identifikovaný ako protikladný k biologickému pohlaviu; ● transvestiti — hrajú rolu opačného pohlavia (nosením oblečenia, ktoré spoločenské normy a zvyklosti jeho okolia predpisujú opačnému pohlaviu); ● androgýni — ľudia s rovnako silno vyjadrenými mužskými aj ženskými gendernými kvalitami; ● intersexuáli (používa sa aj termín «hermafroditi») — ľudia majúci biologické pohlavné príznaky oboch pohlaví; ● bigenderi — ľudia, ktorých genderová identita sa pravidelne mení pod vplyvom vonkajších faktorov; ● agenderi — ľudia, ktorí odmietajú príslušnosť k akémukoľvek pohlaviu. K bigenderom, a teda k transgenderom, možno priradiť aj ľudí s neurčitou genderovou identitou. Môže to byť jednak prechodným javom v mladom veku, keď si človek ešte nevyjasnil svoj genderový model, ale aj druhom pevnej osobnosti» (Wikipédia).

Napríklad: «Dobrá situácia v rodine pozitívne vplýva na rozvoj mozgu a intelektu u dieťaťa. K takému záveru dospeli pracovníci Harwardskej univerzity a Bostonskej pediatrickej nemocnice, zverejnil „NEWSru Israel“. Analýza mozgu odchovancov rumunských detských domovov vo veku 8-11 rokov preukázala: ak sa dieťa nachádza v opatere sociálnych služieb, tak bude mať menej bielej a sivej hmoty v porovnaní s rovesníkom, rastúcim v plnohodnotnej, usporiadanej rodine. Je tiež zaujímavé, že dieťa vyrastajúce v náhradnej rodine, má objem bielej hmoty (prenášajúcej signály v mozgu) normálny. Ale sivá hmota, do zostavy ktorej patria nervové bunky, ovládajúce prácu svalov, pamäť, emócie a reč, v poriadku nie je, a odlišuje sa menším objemom. Možno práve preto deti, ktoré trávia príliš veľa času s cudzími ľuďmi, nezriedka trpia syndrómom ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou), ďalšími psychickými odchýlkami, nízkym IQ, a rozvoj ich rečových návykov je spomalený» (http://www.meddaily.ru/article/25jul2012/dpope4).

Napríklad, krach Ruského impéria v r. 1917 bol v mnohom zapríčinený známym výnosom «o kuchárkiných deťoch» (r. 1887), ktorý zatvoril prístup k strednému a vyššiemu vzdelaniu predstaviteľom «prostého ľudu», a tým, o niekoľko desaťročí, pripravil krajinu o spôsobilý riadiaci korpus.

Psychologický aspekt vnímania pohlavia, kým sa jedinec „cíti byť“. – pozn. prekl.

Mitochondriálna DNK sa prakticky kompletne prenáša po ženskej línii, nakoľko v spermatozoidoch je jej rádovo menej, než vo vaječných bunkách.

Táto téma je rozobratá v prácach VP ZSSR «O rasových doktrínach: nepoužiteľné, no pravdepodobné» a «Základy sociológie» (Časť 3, kniha 2) na príklade počatia syna Nikolaja II — cároviča Alexeja Nikolajeviča.

Posadnutosť — v cirkevno-inkvizítorskom chápaní tohto javu. Bes/duch — z pohľadu fyziky — je poľovou štruktúrou, ktorá je parametrami svojej energetiky kompatibilná s biopoľom jednotlivca. Táto štruktúra môže niesť program (informáciu a algoritmiku) správania, ktorá po vtrhnutí besa do biopoľa organizmu a integrácii s ním sa stane prvkom informačno-algoritmického správania jednotlivca. Besy môžu niesť programy, pod vplyvom ktorých sa jednotlivec môže začleniť do «LGBT»-komunity.

Toľko k uvedenému názoru, že «homoši nikomu neubližujú», ktorého reprodukciou sme začali túto kapitolu. — Ubližujú: a nielen v menovanej veci, no ľudia sú väčšinou otupení a nevnímaví a preto nadmieru zle poznajú to, čo sa deje v ľudskom segmente noosféry planéty pod vplyvom našich myšlienok a iných aktivít, vrátane pod vplyvom «LGBT»-správania, a aký vplyv to všetko má na život ľudstva...

Toto je tiež osobitosťou genetiky, ktorá hoc aj neprogramuje bezalternatívnu príslušnosť k «LGBT»-komunite, no ani nepredstavuje biologickú prekážku tomu, aby človek sám vykročil na túto cestu pod vplyvom sociálneho prostredia alebo vlastnej «túžby po dobrodružstve».

Osobná viera v pravdivosť freudizmu, vytvoreného nositeľom režimu psychiky spustenej do neprirodzenosti (pravidelne totiž požíval narkotiká na lekársky predpis a fajčil), s jeho učením o «latentnej homosexualite» môže priviesť k takémuto typu egregoriálnej posadnutosti so všetkými z toho vyplývajúcimi «LGBT»-následkami.

V odbornej literatúre sú opísané prípady zmeny charakteru ľudí smerom k charakteru darcu, po transfúzii krvi. (Krv je živá substancia, obsahuje darcove živé bunky, ktoré tiež majú svoje vlastné biopole, tak ako všetko živé, a v ňom obsiahnutú informáciu, čo podmieňuje prenos informácii telesnými tekutinami. Navyše toto by mohlo zohrávať rolu aj pri rituálnej homosexualite. „Majster“ svojou spermou odovzdáva zasvätencovi tiež určitý druh vlastnej biopoľovej informácie. Navyše pri sprievodných vybudených emóciách a rituáli je to vcelku silný druh mágie. Rovnako aj pri klasickom pohlavnom styku muža a ženy sa prenáša súčasne s telesnými tekutinami aj biopoľová informácia a vytvára určitý mimozmyslový komunikačný kanál pre podvedomie medzi partnermi.)

Napríklad, scientológovia tvrdia: čím menej slov vysloví skupina chirurgov počas operácie pri úplnej anestézii — tým menej škody spôsobí psychike pacienta. A v tomto s nimi možno súhlasiť.

Konkrétne, pri Ľudskom type režimu psychiky vzniká pozitívna emocionálna sebestačnosť, nezávislá na životných okolnostiach, čo vedie k zániku psychologickej a fyziologickej závislosti od frekvencie a «kvality» sexu, a sex bez zámeru počať v Láske človeka — zástupcu Božieho — stráca pre jednotlivca zmysel a atraktivitu. Avšak pohlavný styk, v ktorom prebieha počatie námestníka Božieho, sa stáva aktom bohoslužby, preto si od manželov vyžaduje mravno-etickú a svetonázorovú prípravu naň.

Napríklad, viera v pravdivosť freudizmu s jeho učením o «latentnej homosexualite» vlastnej každému je jedným zo spôsobov pripájania psychiky na «LGBT»-egregor.

Je to jedna z kľúčových tém v námete filmu «Alexander» (režisérom a spoluautorom scenáru bol Oliver Stone. Okrem neho sa na písaní scenáru podieľali Christopher Kyle a Laeta Kalogridis; úlohu Alexandra hral Colin Farrell, úlohu jeho matky Olympias hrala Angelina Jolie), ktorý mal premiéru v r. 2004 a bol premietaný na plátnach kín celého sveta. Príbeh sa začína tým, že 40 rokov po vražde Alexandra Macedónskeho (356 až 323 pred n.l.), zostarnutý Ptolemaios, jeden z najbližších spolubojovníkov, ktorý sa po jeho smrti stal miestodržiteľom Egypta a zakladateľom rodu poslednej dynastie vládnucej Egyptu predtým, než sa stala provinciou Ríma, sa rozhodol rozpovedať a zapísať životný príbeh Alexandra Veľkého. A jeho rozprávanie-narážka na rituálne-povinnú homosexualitu, do ktorej svojich zverencov vtiahol Aristoteles a zmysel ktorej nespočíva v zvrátenom uspokojovaní chtíču, ale v čomsi inom — sa objavuje div nie na samom začiatku filmu. Takýto jednoduchý je spôsob prípravy k verbovaniu budúcich členov tajných spoločenstiev...

Oblasťou činnosti tajných spoločenstiev je predovšetkým politika. Preto bez tohto spresnenia v danom kontexte sa nemožno zaobísť.

Ak sa podarí prečítať si tento text niekomu z tých, kto seba považuje za vysoko zasväteného, kto ale neprešiel rituálne-povinnou homosexualitou, tak vôbec nemusí oponovať vyššie povedanému na základe svojej vlastnej skúsenosti: jeho oklamali vyššie stojaci v hierarchii a nasmerovali na jednu z mnohých bočných vetiev hierarchie, zatvoriac pred ním cestu k postupu po hlavnom kmeni neverejnej «vertikály moci». A nakoľko tajné spoločenstvá sa zaoberajú politikou a politickou mágiou (matrično-egregoriálnym riadením), tak jednou z príčin, kvôli ktorej sa homosexualita v stalinských časoch v ZSSR trestala smrťou, bola ochrana politiky od nástrah vysokozasvätených bisexuálov. No a to, že obeťami týchto politických represií sa stali aj obyčajní «pederasti» v ich množstve, je sprievodným efektom takéhoto spôsobu neutralizácie a profylaktovania politickej činnosti a mágie vysokozasvätených bisexuálov. Druhá vec je, že vtedy takéto podrobnosti spoločnosti neobjasňovali, iba jednoducho zastrelili tých, koho sa podarilo odhaliť.

«Prvým teoretikom kreatívneho prístupu k realite bol Timothy Leary, ktorý pomocou narkotík rozširoval vedomie. Druhým prístupom je homosexualita. Prečo v Amerike tak podporujú homosexuálov? Richard Florida, autor teórie Kreatívnej triedy, ktorý za kľúčový faktor ekonomického úspechu považoval prítomnosť tvorivej elity, odvodil koeficient homosexuality. Čím vyšší je koeficient homosexuality v nejakej oblasti, tým vyššia je možnosť tvorivého prelomu» — akože («Komsomolská pravda» 28.07.2010. Darja Aslamova. «Tu duchov napájajú koňakom a budujú komunizmus po kalmycky. 2. časť»: http://kp.ru/daily/24530/675235/). V r. 2011 «Poslanci v Kalifornii prijali zákon, zaväzujúci miestne školy na špeciálnych hodinách rozprávať o historických úspechoch gejov a lesbičiek. Nedávno spomínaný návrh zákona potvrdila dolná komora zákonodarného zboru štátu. (...) Návrh zákona v záverečnom hlasovaní dostal od štátneho zhromaždenia 49 hlasov „za“ a 25 „proti“, bez jediného hlasu republikánov na jeho podporu. Kalifornia je prvým štátom, ktorého zákonodarné zhromaždenie prijalo podobný dokument» (http://www.newsru.com/world/06jul2011/gomlow.html). No, ako sa sťažuje «LGBT»-komunita, väčšina školákov v USA a vo Veľkej Británii stále používa slová označujúce príslušnosť k «LGBT» komunite — len ako urážku alebo výsmech.

Minimálne, v tej jej časti, ktorá je známa z prekladov, ktoré boli vydané v ZSSR.

V RF sa s homosexualitou spája „belasá“ farba, rovnako ako v našich končinách „ružová“. – pozn. prekl.

V súlade s tým má prezident Bieloruska A.G.Lukašenko pravdu: «lepšie je byť „diktátorom“, než „belasým“» (povedané 06.03.2012 na adresu ministra zahraničných vecí NSR — «belasého» bojovníka za «demokraciu» v Bielorusku i všade inde).

Toto nie je nový typ režimu psychiky, len odroda (poddruh) zvieracieho. Zvieratá (divé) sú schopné aspoň žiť v súlade s prírodou, no dobytok (domáce zvieratá) sa orientujú len na jedlo a sex, a ich poslaním je byť hlúpe a absolútne závislé na svojom pánovi a napokon skončiť na jeho bitúnku. – pozn. prekl.

Programátorský žargón. „Bug“ = chrobák (z angl.), označuje programátorskú chybu neúmyselne vnesenú autorom do programu, ktorá vyvoláva neštandardné správanie aplikácie. (na odlaďovanie takýchto chýb pri testovaní programu sa používa tzv. debugger = odstraňovač chrobákov). – pozn. prekl.

Nuž, pieseň «Belasá luna» (objavila sa v 1990-tych rokoch) sa nemôže stať ľudovou...

Oficiálna pozícia z r. 1990.

Existuje anekdota, ktorá charakterizuje postoj medicíny k tejto otázke: Ak vás vypustili z blázinca, tak to ešte neznamená, že vás vyliečili — jednoducho ste sa stali takým, ako všetci ostatní...

T.j. k tomu, aby choroba prepukla, sú potrebné dve podmienky: genetická predispozícia a vplyv príslušných faktorov. Ak ktorákoľvek jedna z nich chýba, tak človek zostáva zdravým.

N.P.Dubinin. Večný pohyb (O živote i o sebe). — M.: Politizdat. 1989. Ďalšie odkazy na strany zodpovedajú tomuto vydaniu. Existuje aj internetová publikácia tejto knihy. Na zamyslenie: v tejto knihe sa nachádza fotografia — V.I.Lenin a skupina tulákov. Jedným z tulákov je budúci akademik N.P.Dubinin. Otázka: existuje šanca medzi masou tulákov postsovietskej RosSiónie stať sa vynikajúcimi vedcami alebo aspoň normálnymi občanmi? — V ZSSR množstvo tulákov z čias občianskej vojny a Veľkej Vlasteneckej vojny za podpory Sovietskej moci dokázalo opustiť cestu zločinov a lumpenizácie a stať sa členmi spoločnosti, zasluhujúcimi si úctu.

Mesto bolo zničené do základov, priemysel ani doprava v ňom nefungovali, a životný priestor mušky bol identický životnému priestoru dedinských populácii.

Mesto bolo už čiastočne obnovené, začali v ňom fungovať priemyselné podniky a doprava, čím zároveň zmenili životné prostredie a jeho vplyv na živé organizmy.

S.Kuzina. Svet za oknom spálne. Ľuďom sa začínajú meniť gény (http://blog.kp.ru/community/3052273/post142164988/).

Nízke IQ u detí je spojené s mestským smogom (http://detkalin.ru/internet-news/nizkiy-iq-detey/).

Mestské deti majú IQ nižšie, než dedinské. — «Moskovský komsomolec», 18.02.2008 (http://www.mk.ru/old/article/2008/02/18/54461-gorodskie-deti-imeyut-iq-nizhe-chem-derevenskie.html).

Megapolisy «ukrajujú» 5 rokov života (Stránka «Ruská farmaceutika»: http://pharmapractice.ru/16826).

Rituálnosťou sa myslí povinnosť, a je to jasné tým, ktorí praktikujú akýkoľvek rituál. A mystickosťou sa v danom prípade chápe integrácia psychiky jednotlivca cez rituál do egregoru príslušného tajného spoločenstva, čoho dôsledky si účastníci príslušného rituálu nemusia uvedomovať, t.j. môžu pre nich zostávať «mystické», tajomné. Viď Prílohu «Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a vzájomné pôsobenie osoby a egregorov».

Napríklad, ako oznámilo BBC 29.07.2012, jedna z “liahní“ vyšších riadiacich kádrov Veľkej Británie — «Oxfordská univerzita zmenila svoj prísny dress-code na základe prosby transgenderných študentov. Od budúceho týždňa počas skladania skúšok a návštevy oficiálnych podujatí študenti viac nebudú povinní nosiť oficiálny odev, ktorý sa považuje za tradičný pre ich biologické pohlavie. To znamená, že muži budú môcť nosiť sukne a pančuchy, a ženy si obliekať pánske obleky a kravaty-motýliky. Podľa starých pravidiel, študenti mužského pohlavia museli bezpodmienečne nosiť tmavý oblek, čierne topánky, biely motýlik a bielu košeľu. Ženám sa patrilo odieť do tmavej sukne alebo nohavíc, bielej blúzky, čiernych pančúch, a na krk si zaviazať čiernu stužku».

Termín je propagovaný od r. 1972.

Zdôvodnenie tohto názoru viď v prácach VP ZSSR: ● «Od antropoidnosti k Ľudskosti» (prvé vydanie v r. 1997 malo chybný názov «Od matriarchátu k Ľudskosti»), ● «Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Bohodŕžave, neprijme Posledný závet?» (r. 1999), ● «O rasových doktrínach: nepoužiteľné, no pravdepodobné» (prvá redakcia r. 2000).

T.j. praktikovanie porna (pornografia) nie je pre nositeľa Ľudského typu režimu psychiky príťažlivé, ale odporné. (Jedným zo spôsobov, akým „sociálni inžinieri“ metódou „okien overtona“ (metóda nenápadných krokov) masovo vedú davy a predovšetkým mužov k bisexualite, bola v po-sametových rokoch produkcia porna v ktorom propagovali análny sex muža so ženou (a iné vyslovené zvrhlosti). Za celú dobu socializmu a krátko aj po jeho páde, ak aj bola cez západné televízie dostupná nejaká pornografia vo filmoch, napr. cez ORF alebo časopisy, tak šlo o „klasiku“, žiadne extrémne zvrhlosti. No propagácia zvrhlých foriem pornografie v masovom meradle nastala až v určitom momente v rokoch po revolúcii. A u mnohých mužov so zvieracím režimom psychiky to spôsobilo doslova až posadnutosť análnym sexom. Tým skočili na lep svetovému zákulisiu, ktoré manipuluje celým ľudstvom v prospech LGBT komunity a jej „morálky“, a tiež sa snaží odstrániť vrodený odpor voči zvrhlostiam)

Liberalizmus nie je sloboda. Viď práce VP ZSSR «Liberalizmus — nepriateľ slobody» (r. 2003) a «Ešte raz: liberalizmus — nepriateľ slobody» (analytická správa zo série «O aktuálnom dianí», № 7 (79), júl 2008).

v ČJ: námluvy. – pozn. prekl.

Krátke zhrnutie obsahu: rodičia sa rozviedli, otec s jedným zo synov odcestoval žiť do domu k svojmu spolubývajúcemu-pederastovi. Spoločne tak «vychovávajú» dieťa. Dieťa je spokojné: otec aj Frank žijú spolu, pracujú spolu, jedia spolu, spia spolu, holia sa spolu, a občas sa spolu hádajú. No, nakoniec, sa vždy udobria. Frank dieťa tiež «ľúbi»: číta mu knižky, chystá sendviče, upokojuje ho, keď sa mu prisní zlý sen. Cez víkendy sa obaja pederasti a dieťa chodia spolu zabaviť: na štadión, do zoologickej záhrady, na pláž. Súdiac podľa jedného z obrázkov, spolubývajúci-pederasti občas nechávajú dieťa mame, no on radostne beží od nej k autu, keď za ním prichádzajú jeho «vychovávatelia». Kto je z nich «pasívny», a kto «aktívny» sa z komiksu jednoznačne určiť nedá. No je tu podozrenie, že ak «aktívnym» je «ujo» Frank, tak časom sa pokúsi prepchať svoj úd do anusu dieťaťa, neobmedzujúc sa len anusom zostarnutého otca.

Napríklad «v Británii sa objavil zákon (do Trestného kódexu vstúpil ako doplnenie k imigračným zákonom), vďaka ktorému nevhodné poznámky na adresu homosexuálov sa môžu zmeniť na mnoho rokov vo väzení. Svojou formou je podobný tým, ktoré trestajú ľudí prejavujúcich agresiu na národnostnom alebo náboženskom základe. Trest za slová bude veľmi tvrdý — do 7 rokov väzenia, t.j. o 2 roky viac, ako pri obvinení z fyzického násilia! Tajomník anglického Ministerstva spravodlivosti John Straw si myslí, že taký zákon v krajine je skrátka nevyhnutný. Ak máme veriť jeho slovám, tak za posledných 10 rokov «tých, kto verejne osočuje alebo obmedzuje gejov, začalo byť príliš veľa» (Anton Andrejenko. «O identite „civilizovanej spoločnosti“». — «Рэспублiка», noviny Rady Ministrov Republiky Bielorusko: http://www.respublika.info/4428/interesting/article22121/). Fakticky to znamená, že všetky anekdoty zo série «o gejoch a lesbičkách» sú vo «VeľkomBrataní» odteraz — «politickými anekdotami».

Čítaním podľa rolí sa chápe, že niektoré z detí na seba príjme rolu homosexuála. No ako hovoril vynikajúci ruský herec Georgij Michajlovič Vicin (1917 — 2001), «do roly treba vedieť nielen vstúpiť, ale treba vedieť z nej aj vyjsť». Úmrtia množstva hercov, kopírujúce úmrtia postáv, ktoré kedysi zahrali — je výsledkom toho, že v divadelných VŠ a štúdiách učia «vstupovať do rolí», ale neučia vystupovať z rolí von. Preto čítanie «podľa rolí» je aktom zatiahnutia do «LGBT»-komunity tých žiakov, ktorí do tejto roly dokážu vstúpiť, ale nedokážu z nej vyjsť von. — Náš komentár k citovanému textu.

Nie «často», ale v drvivej väčšine prípadov, a ich odmietanie «LGBT»-správania v takejto forme je vyjadrením viac-menej zdravej mravnosti väčšiny z nich. — Náš komentár k citátu.

Viď, napríklad, starozávetnú knihu Levitikus, kapitola 20, verše 10 až 22. — Naše spresnenie v citáte.

Viď prácu VP ZSSR «O rasových doktrínach: nepoužiteľné, no pravdepodobné»

Napríklad — Veľká Británia, Francúzsko, Mexiko, Belgicko, Brazília, Kostarika, Luxemburg.

Ona sama od seba nezmizne: na jej vykorenení treba cieľavedome pracovať... — Náš komentár k citátu.

Ak by to povedal, tak nikto z politického establišmentu v RF a v zahraničí by to neodsúdil: odmlčali by sa presne rovnako, ako sa odmlčali vo veci vyjadrení bláznivých a zbesilých rabínov, ktoré sme uviedli v 4. kapitole. «Humanista» a «demokrat» A.V.Minkin sa k týmto vyjadreniam odmlčal, ako aj všetci ostatní. — Náš komentár k citátu.

Poznámka v pase, svedčiaca o negatívnych charakteristikách danej osoby, ktorá je majiteľom pasu. Negatívny kádrový posudok. – pozn. prekl.

«Gej-prájd» — to nie je preklep.«Gej prajd (angl. Gay pride), gej pochod je akcia, ktorej úlohou je demonštrovať existenciu LGBT (lesbičiek, gejov, bisexuálov a transgenderov) v spoločnosti, vyjadriť podporu tolerantného správania sa k nim...» (Wikipédia). Okrem toho, existuje termín «celosvetový prajd-pochod (angl. worldpride) — udalosť, organizovaná medzinárodným združením InterPride, ktorý pomáha gejom, lesbičkám, bisexuálom a transgenderom obrátiť pozornosť medzinárodného spoločenstva na svoje problémy skrze pochody...» (Wikipédia). Základný význam slova «pride» (vysl. „prájd“) v anglickom jazyku je «hrdosť», «pýcha», «nadutosť», «predmet hrdosti», no okrem toho je termín «pride» spojený aj so svetom zvierat: «PRÁJD (angl. pride), neveľká, no stabilná svorka levov (6—12 jedincov), zložená zo samcov a niekoľkých príbuzných samíc s ich potomstvom, ktorí žijú a poľujú spoločne» (dic.academic.ru › Ekologický slovník). Termín «gej-prájd» bol zavedený v r. 1969 jedným z gej-aktivistov (Wikipédia). Nakoniec z toho vznikla dvojzmyselnosť: v termíne sa okrem toho, čo si želali «LGBT»-aktivisti, zobrazil aj hriech pýchy, a jeho miesto vo — faune. Takto „si nabehnúť“ možno len pri „chrobákoch“ v psychike — ďalší argument k otázke, že príslušnosť k «LGBT» plodí «chrobáky» v psychike.

Ak zákon nevyžaduje prenasledovanie a nútené «liečenie», tak rovnosť práv je zabezpečená, pretože všetko sa určuje osobnými vzťahmi «LGBT»-predstaviteľa a zvyšnej spoločnosti. Ak sa «LGBT»-predstaviteľ nedomáha sexuálnych potešení s ľuďmi biologicky normálnej pohlavnej orientácie, tak problém vo vzájomných vzťahoch so spoločnosťou uňho nevznikne: odhaliť «LGBT»-predstaviteľa (napríklad, kvôli tomu, aby boli «potlačené» jeho práva) je veľmi obtiažna úloha v spoločnosti, kde ovládanie adekvátnych «senzibilných» zručností je jav veľmi zriedkavý.

A čo také občinné našli žurnalisti v «LGBT»-komunite?

Dodáme však, že odsúdenie lesbických sexuálnych potešení sme v Biblii nenašli.

Práve takýto postoj zastávajú «priemerní» «veľkoruskí patrioti» k «žido-masonskému sprisahaniu», kaukazským a stredoázijským diaspóram a «LGBT»-komunite. A vo vzťahu k Veľkorusom takýto istý postoj zastávajú ukrajinskí a bieloruskí «patrioti», a v minulosti «patrioti» pobaltských republík ZSSR. No zaviesť v krajine poriadok, t.j. organizovať život mnohonárodnej Ruskej civilizácie a takýmto spôsobom odpovedať ČINMI na «námietky», podobné tým v diskusnom článku «Bordel Rusov a čurkovia o náboženstve» (uviedli sme ho v poznámke pod čiarou v 1. kapitole), «priemerní» «veľkoruskí patrioti» nie sú schopní, pretože mravne sú schopní «zachraňovať Vlasť» len za osobitnú a nemalú plácu; len bez ohrozenia svojho «drahocenného» života; len pod ochranou elitných jednotiek KGB-FSB; a podľa možností — na večierkoch a recepciách; ak ich «vytočíte», t.j. vyburcujete v nich silné emócie, tak sa ukáže, že «záchranu RF» si predstavujú ako účasť na pouličných neporiadkoch a terore voči «cudzincom» a nepohodlným politikom. Treba chápať, že hybnou silou davu emočne vyburcovaných jedincov sú inštinkty stádovito-svorkovitého správania. Stručnejšie povedané, «patrioti» aj liberálna opozícia svojim správaním silne pripomínajú Bandar-Logov podľa charakteristiky danej medveďom Balu, uvedenej skôr v poznámke kapitoly 3.3.2.

Ústava RF: Čl. 19.1. Pred zákonom a súdom sú si všetci rovní. Čl. 19.2. Štát garantuje rovnosť práv a slobôd človeka a občana nezávisle od pohlavia, rasy, národnosti, jazyka, pôvodu, majetkového a služobného stavu, miesta pobytu, vzťahu k náboženstvu, presvedčení, príslušnosti k občianskym združeniam, a tiež iných okolností. Zakazujú sa akékoľvek formy obmedzovania práv občanov na základe príznakov sociálnej, rasovej, národnostnej, jazykovej či náboženskej príslušnosti. — No a ako je to: zodpovedá život spoločnosti týmto deklaráciám a akoby štátnym garanciám?

Napríklad, ideológia «čučche» v Severnej Kórey, v ktorej fakticky zvíťazil «národný socializmus», hoci tento termín sa vo vzťahu k Severnej Kórei nepoužíva. Avšak, ak by hitlerizmus nerozpútal druhú svetovú vojnu 20. storočia, tak po ukončení periódy počiatočného formovania, s charakteristickým preň násilím, terorom a pod., sa v tretej ríši mohol vyskladať taký životný obraz, ktorý by bol v etických aspektoch v mnohom identický dnešnému severokórejskému.

V českom preklade napr. tu: https://uloz.to/!uii2EAzBJVsn/ivan-jefremov-hodina-byka-zip.

Viď, napríklad, článok v novinách «Zvesti» z 8. januára 2003 «Orangutany sú kultúrnym plemenom»: http://www.izvestia.ru/news/271439. Alebo viď úryvky z tohto článku v prácach VP ZSSR «Základy sociológie» (3. časť, kniha 2, kapitola 10.1.1), «Potrebujeme inú školu» (kapitola 7.3).

Do začiatku 18. storočia národné kultúry touto vlastnosťou ešte nedisponovali, no nachádzali sa v nich ľudia (tzv. «encyklopedicky vzdelaní ľudia»), ktorí ovládali takmer všetky odvetvia kultúry na profesionálnej alebo takmer profesionálnej úrovni.

Práve v dôsledku tohto môže i krátkodobá súčinnosť osobnej psychiky s egregorom, ktorého algoritmika leží mimo riečisko Božieho Zámeru, mať za následok škodu (zlo) spôsobenú jak sebe, tak aj okolitým ľuďom a potomkom...

T.j. nezávisle od subjektívnych názorov ohľadom tohto.

Potencionálny vektor cieľov — súhrn cieľov, na dosiahnutie ktorých v praktickej činnosti (v danej kultúre) nepracuje žiadna algoritmika, ktoré sú však pre skúmaný systém objektívne možné ako ciele jej činnosti alebo v neurčenej budúcnosti, alebo v prípade vzniku určitých provokujúcich okolností.

Algoritmika dosiahnutia zakázaných cieľov môže byť známa, no v praxi života nie je žiadaná práve pre svoj zákaz.

Napríklad, práve v nej sú uchované duplikáty «spálených rukopisov» atď.

Príkladom toho je osud indiánov Severnej Ameriky. Viď prácu VP ZSSR «„Sad“ rastie sám?..» (r. 2009).

Takto väčšina slovanského obyvateľstva RF vo svojom každodennom živote dávno vypadli z egregoru, ktorý sa v bylinách (povestiach) a rozprávkach nazýval «Ruským duchom» (viď prácu VP ZSSR «Smuta na Rusi: zrod, priebeh, prekonanie...» (r. 2006), Odbočenie od témy 3), nakoľko svojimi mravmi a etikou sú len malichernými „židmi“-individualistami, nespôsobilými ani ku korporatívnosti (judejského typu), ani k súbornosti (viď prácu VP ZSSR «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave...»), a okrem toho sú len príležitostne triezvymi a neprefajčenými (to sú charakteristiky režimu psychiky spusteného do neprirodzenosti, ktorý disponuje minimálnou svojprávnosťou v porovnaní s ostatnými typmi režimov psychiky: viď práce VP ZSSR «Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», občianskej iniciatívy» (r. 1999) alebo Prílohu v zostave osnovných materiálov učebného kurzu «Dostatočne všeobecná teória riadenia», a tiež «Základy sociológie»); časť pobaltských Slovanov na území dnešného Nemecka sa stali Nemcami; a Bulhari, ktorí spočiatku neboli etnickými Slovanmi, prekočujúc do Čiernomorskej oblasti z Volgy, sa Slovanmi stali, prevezmúc jazyk a kultúru miestneho obyvateľstva a dajúc mu svoj etnický názov (Volga – Volgaria. V Azbuke sa „V“ píše ako „B“). To isté sa týka aj procesu formovania «národov» USA a Kanady na základe prúdu presťahovalcov z Európy a ich potomkov (viac o téme v práci VP ZSSR «„Sad“ rastie sám?..»): tu sa tiež jedná o prepnutie sa ľudí z etnických egregorov (z ktorých každý bol splodený jeho vlastným ľudom) na egregory, ktoré boli cielene kultivované masonstvom na základe prvých presídlencov do «Nového sveta». A rovnaký jav prebieha v osudoch ľudov RF, Európy, krajín Ázie a Afriky, Centrálnej a Južnej Ameriky, Austrálie, ktorých kultúra sa v súčasnosti intenzívne mení pod vplyvom produkcie Hollywoodu a celkovej technosféry vyprodukovanej «vyspelým» Západom.

T.j. charakteristiku množstva jedincov, a nie len nejakého predstaviteľa príslušnej národnej kultúry osobne. Jednotlivec osobne môže byť «typickým predstaviteľom» svojho ľudu (národa alebo diaspóry), ak spadá pod «hrb» krivky s hustotou štatistického prerozdelenia charakterizujúceho «národný charakter», alebo «netypickým». Čo sa týka «netypických», tak tí sa delia do dvoch kategórií: «vyvrheli», odsudzovaní za kriminalitu, škodlivosť, degradáciu; a ľudia «nie z tohto sveta», ak je ich dobrota priznaná, no spájaná so správaním, ktoré nezodpovedá «typickému» národnému charakteru ich doby.

Charakter takejto reakcie je podmienený: k danému obdobiu historicky sformovanou kultúrou; náboženstvom a personálnou činnosťou ľudí, vyjadrujúcou ich mravnosť, chápanie sveta, celkovú intelektuálnu a psychickú činnosť. V takomto kontexte je nečinnosť — druhom činnosti.

Tento proces zmeny «národného charakteru» pod vplyvom okolností a reakcie spoločnosti na tieto okolnosti je v poetickej forme opísaný v básni-byline A.K.Tolstého «Drak Tugarin» (napr. tu: http://www.rupoem.ru/tolstoj/nad-svetlym-dneprom.aspx). Treba však dodať, že A.K.Tolstoj v tomto diele opisuje post-factum (vo forme proroctva Tugarina) degradačný variant zmien «národného charakteru» na pozadí utláčania osobnej psychiky v mnohých pokoleniach Bibliou a alkoholom, ktoré sa stali kultúrnym dedičstvom v oveľa skorších časoch, než hostina kniežaťa Vladimíra, z opisu ktorej sa bylina začína, hoci pritom vyjadruje presvedčenie: «o česť Vlasti našej strach nemám, ... a ak by sa jej i nešťastie prihodilo, potomkovia nešťastie premôžu», «stáva sa, ... nutnosť občas donúti kráčať naprieč bahnom, no kúpať sa v ňom — len svine môžu!». A v základe tohto presvedčenia stoja — ideály, charakterizujúce ľud a zmysel jeho existencie, nezávisle od historických okolností, historicky premenlivého «národného charakteru» a reálnej podoby života ľudu a jeho diaspór v tej či onej epoche.

Takto je napríklad sen o «dobrom vládcovi», ktorý svojou individuálnou vôľou nastolí spravodlivosť v živote spoločnosti, nesplniteľný — čo ukazuje skúsenosť z čias Ivana Hrozného (viď analytickú správu VP ZSSR «Oslobodenie filozofie na Rusi od dogiem byzantskej teológie») a J.V.Stalina (viď prácu VP ZSSR «Judášov hriech XX. zjazdu»). A táto ilúzia je kultivovaná cirkvami Kristovho mena, podľa učenia ktorých bude kráľovstvo spravodlivosti nastolené Kristom, keď druhýkrát príde na zem. V skutočnosti Kristovo učenie nebolo o druhom príchode s cieľom nastolenia kráľovstva spravodlivosti, ale o tom, že «Kráľovstvo Božie sa dobrozvestuje a každý (vlastným) úsilím doňho vchádza», no kult pokory a bezduchej poslušnosti k vrchnosti do druhého príchodu Krista je práve tým, čo brzdí množstvo ľudí pred tým, aby vynakladali úsilie zamerané na ich vlastný vstup do Kráľovstva Božieho, a vďaka tomuto sa ich pokora pred nespravodlivosťou stabilne znovuobnovuje v nadväznosti pokolení.

Práve tento proces záhuby civilizácie v dôsledku hynutia jej jadra prebieha v súčasnosti na Západe, a práve do tohto procesu sa Západ a tuzemskí západniari snažia zatiahnuť RF. O tomto istom, len inými slovami, písal J.A.Jefremov svojmu priateľovi, americkému paleontológovi Everettovi C. Olsonovi: «Môžeme vidieť, že mravnosť a česť (v ruskom chápaní týchto slov: naše spresnenie v citáte — o tom viac v texte za citátom) je oddávna oveľa podstatnejšia, než kordy, slony a šípy, tanky a pikujúce bombardéry. Všetky deštrukcie impérií, štátov a iných politických organizácií prebiehajú prostredníctvom straty mravnosti. Je to jedinou príčinou katastrof v celých dejinách, a preto po preskúmaní všetkých katakliziem dnes môžeme povedať, že deštrukcia nesie charakter sebadeštrukcie» (Uvedené v texte knihy: A.Konstantinov, «Žiarivý most», 2. vydanie, podľa publikácie na stránke: http://noogen.2084.ru/Efremov.htm; viď tiež: Jefremov Ivan Antonovič. Korešpondencia s vedcami. Nevydané práce. RAV, séria «Dedičstvo vedy». Zv. 22. — M.:Veda, 1944). V tradičnom ruskom chápaní týchto slov platí «mravnosť» = «pravdovernosť», a preto ani česť, ako životný jav, nemôže byť nepravdoverná. Realita života je však taká, že mravnosť nie vždy predstavuje pravdovernosť, a preto aj česť sa môže nachádzať v konflikte s pravdovernosťou.

Toto sebahodnotenie J.V.Stalina je spojené s nasledujúcou historkou. V Georgievskej sieni Kremľa 25. mája 1945 na oslave na počesť Víťazstva Stalin predniesol prípitok na veľký ruský ľud a jeho trpezlivosť: «Ja pripíjam, predovšetkým, na zdravie ruského ľudu, pretože v tejto vojne si zaslúžil všeobecné uznanie ako vedúca sila Sovietskeho Zväzu uprostred všetkých ľudov našej krajiny...» (varianty textu, aktuálneho dodnes i v dohľadnej perspektíve, podľa stenogramu aj podľa novinovej správy uvádza Wikipédia: http://ru.wikipedia.org/wiki/%C7%E0_%F0%F3%F1%F1%EA%E8%E9_%ED%E0%F0%EE%E4). Potom k nemu pristúpil dojatý maršal tankových vojsk Pavel Rybalko: — Súdruh Stalin, ako výnimočne ste sa vyjadrili o ruskom ľude! Odkiaľ vy, Gruzínec, tak do hĺbky poznáte ruský ľud? Stalin odpovedal: — Ja nie som Gruzínec, ja som Rus gruzínskeho pôvodu!

Viď objasňujúcu správu VP ZSSR «Z dejín ruskej konceptuálnej moci». Umelecko-obraznú predstavu o tom, ako sa predstavitelia jadra odlišujú od nejadra, poskytuje film «Tank „Klim Vorošilov 2“».

Mimochodom, blahoverný — je cirkevno-oficiálnou prezývkou kniežaťa Alexandra Nevského.

Je zaujímavé, že v RJ má termín „blagorodstvo“ význam „šľachetnosť, veľkodušnosť“ a termín „blagorodie“ je len „blahorodie“, pritom očividne ide o etymologicky veľmi príbuzné slová, pravdepodobne synonymá, čo osvetľuje aj u nás známe slovo – blahorodie. Z ľudskej vlastnosti — ušľachtilosti, šľachetnosti — si «elity» privlastnili termín šľachta, šľachtic. Vystihuje to fakt, že u šľachty bolo šľachtené takmer všetko, okrem mravnosti (najmä špecifické znalosti a zručnosti), a že bola šľachtená, nie šľachtiaca samu seba. Pritom ak sa chce stať človek šľachetným, musí šľachtiť (zdokonaľovať) on sám seba, vlastným úsilím, nie sa nechať šľachtiť iným. A vedomosti bez mravnosti, či mravnosť bez vedomostí: nie sú ničím. (sú to rodné sestry, dve strany jednej mince, musia sa rozvíjať spolu) – pozn. prekl.

V terminológii DVTR je činnosť genetického jadra jednou zo súčastí riadenia na základe virtuálnych štruktúr.

Zmyslov — jak telesných, tak aj biopoľových; zmyslov — jak rozvíjajúcich sa automaticky, mimo vôľu jednotlivca na základe genetického programu, tak aj vedome pestovaných, rozvíjajúcich sa na základe geneticky prednastaveného potenciálu v dôsledku cieľavedomého konania samotného jednotlivca. Napríklad, medicínsky traktát «Základy lekárskej vedy Tibetu Žud-Ši» (en. Gyushi, rGyu-bzhi) (do ruštiny bol preložený P.A.Badmajevom (1851 — 1920), ktorý ovládal aj tibetskú, aj európsku medicínsku tradíciu svojej doby) je pre predstaviteľov európskej medicínskej tradície zbytočný, nakoľko ten pramení z kultúry zmyslov (kultúry vnímania), odlišnej od biblickej (európskej). Z rovnakých dôvodov sú pre drvivú väčšinu našich vrstovníkov zbytočné aj všemožné «ezoterické traktáty», pretože oni tiež pramenia z inej kultúry zmyslov, a preto si ich adekvátne chápanie vyžaduje prestavbu kultúry zmyslov, ktorá sa u jednotlivca sformovala v tej či onej historicky sformovanej kultúre. No ani to mu negarantuje jeho ďalšiu bezpečnosť kvôli tomu, že značná časť ezoterizmu vyjadruje démonický typ režimu psychiky a je zameraná na zaistenie démonického presadenia sa v spoločnosti.

Príkladom toho boli, napríklad, (vyššie uvedené v 4. kapitole) sťažnosti E.S.Vargu ohľadom «antisemitizmu» v ZSSR, ktoré boli sami osebe dôsledkom jeho úplného nechápania internacistickej podstaty historicky sformovanej judejsko-jevrejskej kultúry, v ktorej sám vyrástol. To isté sa týka aj väčšiny bojovníkov s «xenofóbiou» a «antisemitizmom»: vôbec si neuvedomujú defekty tých kultúr, ktoré sa snažia ochraňovať pred «xenofóbmi», hoci aj «xenofóbi» vo svojej väčšine si neuvedomujú defekty vlastných kultúr.

Týmto aforizmom sa začína «Zošit s aforizmami» V.O.Ključevského (V.O.Ključevskij. Diela v 9 zväzkoch. — M.: Myšlienka. 1990. Zv. 9, str. 375). Termínom «zákonitosť» sa vo vedeckom lexikóne rozumie vznik (opakovateľnosť) javu za určitých podmienok. Duchovnosť je vo svojej podstate egregor, ktorý je predovšetkým hmotným (s poľovým charakterom hmoty) objektom a v dôsledku svojej materiálnosti je nositeľom špecifického informačno-algoritmického obsahu. Ak je duchovnosť, v aspekte informačno-algoritmického zabezpečenia života spoločnosti, nemenná, tak udalosti sa opakujú ako na predstavení jednej a tej istej divadelnej hry, hoci sprievodné okolnosti (svojho druhu dekorácie) sa menia od krajiny ku krajine, od obdobia k obdobiu.

Viď, napr. tu: http://jn.com.ua/disasters/mahathir_2210.html. Takúto charakteristiku dostal za to, že v jednom zo svojich vystúpení obvinil židovské burzové a bankárske kruhy v organizovaní globálnej finančno-ekonomickej krízy r. 1998, ktorá spôsobila značné škody kreditno-finančnému systému a ekonomike Malajzie. Tým samotným M.Mohamad potvrdil správnosť tvrdenia: «antisemiti» — to nie sú tí, ktorí nemajú radi židov, ale tí, koho nemajú radi samotní židia-internacisti.

Pritom je nutné dodať, že štartovné podmienky mnohonárodnej Malajzie (zloženie obyvateľstva tvoria: Číňania, Indovia, Malajzijci, potomkovia anglických kolonizátorov: Malajzijci, podľa stavu z r. 1981 sú najviac utláčaní) boli po viac ako storočnom utláčaní Veľkou Britániou, japonskej okupácii, boji za nezávislosť a nastolení vlastnej štátnosti, v r. 1981 neporovnateľne horšie, než štartovné podmienky ZSSR po približne 70 ročnom budovaní socializmu tesne pred vyhlásením prestavby klikou «Gorbačov — Jakovlev» v r. 1985; a kultúrno-ekonomické výsledky Malajzie v roku 2003 boli neporovnateľne lepšie, než výsledky postsovietskej RosSiónie v roku 2012. Toľko k otázke ohľadom cieľov štátneho riadenia, koncepcie ich dosiahnutia a kvalite riadenia, a tiež k otázke ohľadom role osobností v dejinách. Viď tiež analytickú správu VP ZSSR «Chile: generálna skúška obsadenia RF» zo série «O aktuálnom dianí» № 12 (60), r. 2006, v ktorej sa s určitými skráteniami uvádza referát «Skúsenosť dynamického rozvoja» Mahathira Mohamada na 6. Konferencii ADVISTA ARABIA (Džidda, Saudská Arábia), s ktorým vystúpil 14. marca 2004, a ktorý je v mnohom aktuálny aj pre postsovietsku RosSióniu. Ako možno pochopiť z jeho obsahu, Malajzia sa stala príkladom úspešnej modernizácie «skrze intuíciu» bez akýchkoľvek teoretických základov. V analytickej správe «Dve posolstvá» zo série «O aktuálnom dianí» № 5 (29) r. 2004 bol tento referát M.Mohamada porovnaný s Posolstvom vtedajšieho prezidenta RF V.V.Putina (zvoleného do druhého funkčného obdobia v rovnaký deň 14. marca, keď M.Mohamad vystúpil so svojim referátom) Federálnemu zhromaždeniu RF na základe dania ich do súvisu s plnou zostavou zovšeobecnených prostriedkov riadenia/zbraní: porovnanie nedopadlo v prospech štátnosti RF počas celého jej trvania od r. 1991 do r. 2012...

Viď prácu VP ZSSR «Základy sociológie» (3. časť, kniha 2, kap. 10. «Davo-«elitarizmus»: biologické predpoklady a kulturologické výstuže»).

Ženská obriezka (odstránenie klitorisu a malých pyskov ohanbia), amputácia prstov alebo článkov prstov, vyrážanie alebo orezávanie zubov atď.

V angl. jazyku slovo „maturity“ znamená „dospelosť“, „zrelosť“. – pozn. prekl.

V preklade „Jednotná štátna skúška“ (forma zaškrtávacieho testu, namiesto klasických ústnych skúšok). – pozn. prekl.

T.j. myšlienkový strom, poradie rozširovania detailnosti na «obraze sveta» musí byť nasledujúci: Boh  Ním stvorený Vesmír ⇒ … ⇒ Zem ⇒ (Biosféra ⇒ Jednotlivec ⇒ …) alebo (množina priebežných záujmov jednotlivca v ich vzájomnom prepojení).

Ak je osobné vyznávanie Zámeru v niečom aj chybné, ale hlas svedomia nie je umlčaný, tak v dialógu s Bohom budú chyby odstránené. A ak je vyznanie chybné, a hlas svedomia je umlčaný rôznymi náboženskými dogmami alebo inými sociokultúrnymi predsudkami, tak jednotlivec sa mení na zaslepeného a zadubeného fanatika — zombi-biorobota.

Moderátorka televíznej relácie «Zdravie» J.V.Malyševa, ako doktorka medicínskych vied a profesorka, by tomu v podstate mala rozumieť. Napriek tomu ona propagovala obriezku a rozprávala o akejsi jej výhode (viď, napríklad: http://www.youtube.com/watch?v=kOU1m-iArXc). Sotva by až tak nerozumela neurofyziológii, no taká je orientácia politiky...

Podľa slov zástupcu Predsedu Výboru pre vzdelávanie a vedu Štátnej dumy RF, Predsedu hnutia «Vzdelanie pre všetkých» Olega Smolina, Andrej Fursenko na každoročnom Seligerskom fóre mládeže 23. júla 2007 povedal, že podľa jeho názoru «chybou sovietskeho vzdelávacieho systému bol pokus vyformovať človeka-tvorcu, a dnešná úloha spočíva v tom, aby bol vychovaný kvalifikovaný spotrebiteľ, schopný kvalifikovane narábať s výsledkami tvorby iných». Avšak vo vydaní «Literárnych novín» bezprostredne po Seligerskom fóre boli slová ministra predložené trochu ináč: «Minister vzdelávania Andrej Fursenko, počas svojho vystúpenia na konferencii konajúcej sa v rámci všeruského mládežníckeho fóra „Seliger-2007“, organizovaného hnutím „Naši“, sa posťažoval na trvajúci od sovietskych čias, skostnatený systém vo svojom rezorte, úporne sa snažiaci pripravovať človeka-tvorcu. Avšak dnes, podľa názoru ministra, je základom vychovať spotrebiteľa, ktorý bude vedieť správne narábať s výdobytkami a technológiami, ktoré vypracovali iní». (Z článku na stránke «Fakty o RF»: http://rufact.org/wiki/%D0%A4%D1%83%D1%80%D1%81%D0%B5%D0%BD%D0%BA%D0%BE%20%D0%90%D0%BD%D0%B4%D1%80%D0%B5%D0%B9%20%D0%90%D0%BB%D0%B5%D0%BA%D1%81%D0%B0%D0%BD%D0%B4%D1%80%D0%BE%D0%B2%D0%B8%D1%87). Je ľudu potrebný A.A.Fursenko ako politický činiteľ? alebo by ho bolo užitočnejšie zamestnať až do penzie v cestnom staviteľstve, dať mu krompáč a lopatu, a čas strávený vo funkcii ministra mu odrátať zo započítaných rokov?

V 1990-tych rokoch sa pod vplyvom reformátormi organizovanej ekonomickej genocídy a sprievodnej podvýživy a hladu, posilnených hypodynamiou v mestskom štýle života, ocitla ne-«elitárna» väčšina niekoľkých pokolení, ktoré sa v tomto období narodili. Následky tohto ešte nie sú prekonané.

V opačnom prípade si ich dieťa musí vypracovať samostatne. V tom mu ale môžu brániť znížený genetický potenciál rozvoja a brzdiaci, deformujúci vplyv alternatívnych algoritmov («životných zručností»), ktoré sa nachádzajú v biopoliach starších členov rodiny a v rodových egregoroch. Okrem toho platí princíp «Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, bo keď budem Jano, neohneš ma mamo!»: t.j. rozvoj určitých kvalít je možný len v určitých vekových obdobiach a v mnohých prípadoch je podmienený rozvojom iných kvalít v ešte ranejšom vekovom období.

Podrobnejšie na túto tému viď práce VP ZSSR «Základy sociológie» (Časť 3, kniha 2, kapitola 10.7. «Vzdelávací systém») (r. 2010) a «Potrebujeme inú školu...» (r. 2005).

Nárast štatistiky chorobnosti predstihuje pôrodnosť: viac ako 90 % novorodencov má nejaký patologický jav, vrátane defektívno-genetických, a väčšina zdravých novorodencov má sklon ochorieť neskôr buď kvôli genetickým predispozíciám k niektorej z chorôb, alebo pod vplyvom stresov a zlej ekológie; onkologické ochorenia sa šíria takým tempom, že situácia dospela až k postihnutiu dieťaťa v lone matky; šíri sa «epidémia» neplodnosti; približne polovica obyvateľstva je závislá od pomoci psychológa alebo psychiatra, čo zvyšuje hrozbu antisociálneho správania množstva jedincov biologického druhu „Homo Sapiens“, ktorí sa nestali Ľuďmi — až po terorizmus a úmyselné organizovanie technogénnych MEGA-katastrof.

Rebel nemá podporu vlastných kultúrnych egregorov aj preto, lebo v biblickej kultúre je ich algoritmika v týchto sférach činnosti v mnohom identická algoritmike židovsko-judejskému egregoru, pretože programy správania sú kópiami ich judejských analógov, avšak vo verzii «light»: t.j. so zníženou funkcionalitou — napríklad, oslabené sú možnosti korporatívnej činnosti pri absencii jej priameho alebo nepriameho vedenia zo strany predstaviteľov židovsko-judejského egregoru.

Vo väčšine prípadov ani žena, ani muž osamote nie sú schopní vychovať človeka adekvátnym spôsobom, nakoľko dieťa bez ohľadu na svoje pohlavie musí pre svoj plnohodnotný osobný rozvoj vidieť vzory správania jak mužského, tak aj ženského typu, a musí sa nachádzať pod ich rovnako starostlivým, avšak svojráznym vplyvom.

Spojenie «geneticko-kultúrno» znamená, že predurčenosť má dvojaký charakter: po prvé, genetický mechanizmus druhu «Homo Sapiens» v sebe nesie potenciál vytvorenia kultúry, v ktorej je dosiahnuteľný Ľudský typ režimu psychiky ako základ pre misiu človeka v živote — byť zástupcom Boha na Zemi, a po druhé, spoločnosť si takúto kultúru musí vypracovať sama.

Okrem toho, pre dievčatá a ženy je charakteristické kolísanie akcieschopnosti pod vplyvom zmeny hormonálneho pozadia v súlade s rytmikou menštruačného cyklu. V dôsledku toho môže byť dievča (žena) v jednom období cyklu mimoriadne geniálna, a v inom období zasa mimoriadne nespôsobilá. A milujúci muž musí túto rytmiku brať do úvahy, aby neuvádzal ženu do situácií, ktoré si vyžadujú určitú spôsobilosť v tie dni, keď toho nie je schopná fyziologicky. U mladíkov a mužov je hormonálne pozadie stabilnejšie a nevykazuje natoľko citeľný vplyv na psychiku a spôsobilosť. Hoci biorytmiku treba zohľadňovať u všetkých detí a dospelých, avšak u dievčat (žien) je to potrebné robiť obzvlášť.

Hlas emócií často dostáva oveľa vyššiu prioritu ako hlas logiky. A často aj vďaka despotizmu vlastných emócii u jedincov-nositeľov niektorého z neĽudských režimov psychiky, napriek tomu že dostáva cez intuíciu množstvo informácii, nie sú navzájom pospájané vždy logicky bezchybne. – pozn. prekl.

V zmysle: nevedia čítať „medzi riadkami“, nevedia správne predvídať, ale hodnotia logicky správne až na základe faktov, po tom čo sa udalosť stala („Po boji je každý generálom“). Bez intuície, dokonca aj s bezchybnou logikou, je jedinec ochudobnený o veľké množstvo životu adekvátnych informácii. – pozn. prekl.

Archaické sloveso s významom – oznamovať dobrú správu (blahozvestovať). – pozn. prekl.

«Zákon a proroci do Jána; od tohto času Kráľovstvo Bože blahozvestuje sa a každý úsilím do neho vchádza» (Lukáš, 16:16).

Viď prácu VP ZSSR «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave» (r. 2003).

Smuta (смута) – v preklade znamená „nepokoje, zmätky“. Šlo o veľmi nepokojné obdobie v dejinách Ruska. – pozn. prekl.

Druhá fáza úplného cyklu rozvoja smuty je charakterizovaná pokusom vybudovania «elitárnej» štátnosti, ktorého kádrovou základňou nie je spoločnosť, ale klany «elity». Súčasný cyklus, na rozdiel od minulých cyklov rozvoja smuty na Rusi, sa odlišuje len tým, že tentokrát je v «elite» veľký podiel tých, ktorých etnická kultúra je postihnutá judejským ideovým internacizmom. S týmto politicky aktívnym jadrom nevoľníkov egregoru globalizácie na biblický spôsob v politike spolupracuje komunita doma-vypestovaných ideových «všeľudí» a bezideové predajné typy.

Až po masový kanibalizmus v podmienkach hospodárskeho krachu, ak «banderlogovia» pod jeho vplyvom stratia svoj «jemný nádych civilizovanosti».

Práve z toho dôvodu, ako už bolo spomenuté skôr v kapitole 5, bolo počas celej histórie rozbitie inštitútu rodiny súčasťou politiky zotročenia národných spoločností a udržiavania stavu zotročenia alebo predpokladom k zotročeniu.

O podmienenosti vedy koncepciou riadenia viď prácu VP ZSSR «Základy sociológie» (časť 3, kapitola 10.6.1).

Do tejto kategórie spadá drvivá väčšina žurnalistov, ktorí nemajú za sebou nič len školu, «žurfak» (žurnalistickú fakultu), množstvo jour-fixov, a určité množstvo textov a klipov, ktoré pre osobitosť im vlastnej «humanitárnej» osobnej kultúry zmyslov a «intelektuálnej» činnosti — nie sú schopní dať do súvisu s realitou Života.

Mnohí z nich umierajú skoro po odchode do dôchodku v dôsledku straty ich dovtedajšieho zmyslu života a neschopnosti si vypracovať nový.

V tom aj oddávna spočíva jeden z problémov Ruska. «V Rusku niet priemerných talentov, obyčajných majstrov, ale existujú osamelí géniovia a milióny nikde neuplatniteľných ľudí. Géniovia nedokážu urobiť nič, pretože nemajú tovarišov, a s miliónmi nejde urobiť nič preto, lebo nemajú majstrov. Prví sú bezúspešní preto, lebo ich je príliš málo; druhí sú bezmocní preto, že je ich príliš veľa» (V.O.Ključevskij. Diela v 9. zväzkoch. — M.: Myšlienka. 1990. Zv. 9. — str. 373). — A hoci nasledovné slová budú znieť paradoxne, taká je však štatistika profesionalizmu na Rusi — je to priamy následok oddanosti Ruskej civilizácie ideálu spravodlivosti, nakoľko predstavuje samo osebe pasívnu reakciu prostého ľudu na pokusy «elity» vybudovať rodokmeňový klanovo-hierarchický systém, ktorý úlohu zvyšovania profesionalizmu u miliónov ľudí robí zbytočnou, pretože celý efekt z toho bude pohltený nenásytnou pažravosťou «elít».

Žiaľ, dnes ľuďmi získavané vzdelanie (najmä vyššie) možno zaradiť k jednému z dvoch typov — 1) prírodovedné a jeho aplikované smery (také ako technika, poľnohospodárstvo, medicína) a 2) neprirodzené, takzvané «humanitné» (odtrhnuté od prírody, života). Príčina takéhoto rozdelenia je v tom, že v prirodzených vedách a ich aplikovaných smeroch je určitým spôsobom vyriešený problém zabezpečenia metrologickej preukázateľnosti činnosti, a v takzvaných «humanitných» sú len diela niektorých bádateľov metrologicky preukázateľné, zatiaľ čo «mainstream» sú len «slová, slová, slová...»: alebo prázdne fikcie, alebo nejednoznačne spojené s realitou života. O zaistení metrologickej preukázateľnosti činnosti viď prácu VP ZSSR «Základy sociológie» (časť 1, kapitola 1.3). Okrem toho, mnohí «humanitári» sú v skutočnosti intelektuálne poškodení, a prejavuje sa to v tom, že logiku a dialektickosť v ich «rozumovej» činnosti nebadať...

O princípoch tohto viď práce VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» (r. 2001) a «Základy sociológie» (1. časť).

Úspešnosť krajiny pod vedením J.V.Stalina má vo svojom základe ten fakt, že on toto umenie ovládal. A problémy a zneužitia toho obdobia sú v mnohom dôsledkom toho, že drvivá väčšina obyvateľstva ZSSR toto umenie neovládala a bola po sociálno-riadiacej stránke nespôsobilá.

Nielenže oni okrem «doručených» a «odoslaných» sprievodných listov takmer nič nečítajú (prílohy k sprievodným listom na desiatkach a stovkách strán — to nie je pre nich, to je pre «klerkov»), ale aj keď počujú názvy kníh typu «Ekonomika nevinného podvodu» (M.: Európa. 2009), tak to v nich nevyvoláva zvedavosť k otázke: Čo bolo príčinou, že jeden z vynikajúcich amerických ekonómov a politikov 20. storočia — J.K.Galbraith — nazval svoju knihy práve takto? — v presnejšom preklade názov znie «Ekonomické teórie neúmyselného podvodu». Ktosi zo západných intelektuálov sa vyjadril v takom zmysle: «Tí, čo len sledujú televízor, sú odsúdení žiť pod mocou tých, čo čítajú knihy». Možno to ešte doplniť: A tí, čo čítajú iba «doručené» a «odoslané», komandujú pod mocou tých, ktorí, vychádzajúc zo svojich politických záujmov, sponzorovali autorov a vydavateľov kníh, na základe ktorých oni študovali...

Takto počas návštevy Turecka, 16. marca 2011 prezident RF D.A.Medvedev pri podpise dokumentov o budovaní AE v Turecku za účasti RF vyhlásil: «Všetci si kladú otázku: môže byť atómová energetika bezpečnou? Môže byť bezpečnou, len za tým účelom treba prijímať správne rozhodnutia o umiestnení atómovej stanice, o príslušnom projekte, o operátorovi. Pri dodržaní všetkých podmienok je atómová energetika absolútne bezpečnou (zvýraznené nami v citáte) a veľmi prospešnou pre ľudstvo — povedal Medvedev» («Komsomolská pravda» z 16.03.2011: http://kp.ru/daily/25653.4/816231/). — Nedesí vás počuť to z úst «humanitára», ktorý sám v tejto oblasti nie je kompetentný — tým skôr po Černobyle (apríl 1986) a Fukušime (marec 2011) na pozadí toho, že polčas rozpadu (doba za ktorú sa objem zníži len o polovicu) plutónia je 25 000 rokov, a celé ľudstvo produkuje každý rok približne 120 000 ton rádioaktívneho odpadu, na ktorý nemáme technológie neutralizácie a v súčasnom vedeckom oficióze sa ani neočakávajú? Pritom žiadna technika nebýva bezporuchová. Ani ľudia nie sú neomylní. T.j. dokonca ak aj nebudeme brať do úvahy teroristickú hrozbu a diverzie, tak havárie a katastrofy v atómovom priemysle, vrátane jeho atómovo-energetickej sekcie, sú objektívne neodvratné, otázka je len v tom: kedy, kde a v akom rozsahu prebehnú v budúcnosti havárie a katastrofy, ak tomu nezabráni Boh Sám alebo cez činnosť ľudí? — Takto už počas vyššie uvedeného výroku D.A.Medvedeva v auguste 2012 vyšli na verejnosť informácie o objavení neodstrániteľných makrotrhlín v tele reaktora jednej z AE v Belgicku. Preto by sa žiadalo počuť zreteľné, faktologicky zdôvodnené výhrady zo strany D.A.Medvedeva a «Rosatoma» na cyklus prác člena-korešpondenta RAV A.V.Jablokova pod všeobecným názvom «Atómové mýty» alebo «Atómová mytológia» (zverejnené na internete). A keďže «Jednotné Rusko» zvolilo D.A.Medvedeva za svojho lídra aj po tomto (a ešte tu bolo aj zjednotenie časových pásem a prechod na čas, ktorý je o dve hodiny v predstihu pred astronomickým a biologickým; vydanie Líbyjského ľudu do otroctva nadnárodných spoločností), tak táto voľba charakterizuje straníckych aktivistov aj zvyšnú masu nie práve najlepšie v aspekte intelektuálnej spôsobilosti, mravno-etického zdravia, kompetentnosti a zodpovednosti za svoju politiku, vrátane kádrovej politiky.

«Korupcia, korupcia... No pošleme sedieť celú krajinu, a koho potom budem cárom?» — podľa svedectva A.V.Karaulova («Moment istiny», 5. kanál, 13.08.2012) patria tieto slová prezidentovi B.N.Jeľcinovi.

Hoci sú aj takí, ktorí tomu neveria a sú presvedčení, že krajinu treba vydať do rúk Číňanom, Američanom alebo komu ešte, kto je «oveľa civilizovanejší» a preto dokáže urobiť poriadok v «krajine hlupákov».

G.Ch.Popov — v čase prestavby bol jedným z lídrov medziregionálnej poslaneckej skupiny v Najvyššej Rade ZSSR, neskôr v čase agresívnej «demokratizácie» bol starostom Moskvy, dnes je prezidentom Medzinárodnej univerzity. V roku 1988, vystupujúc v programe «Názor» 1 kanála Ústrednej televízie ZSSR, vyhlásil: «Ja nechápem túto fantazmagóriu, keď v krajine je všetko, zdroje sú, len nevzniká to, čo treba» — To je jeho vlastné priznanie v profesionálnej nespôsobilosti.

S.V.Kirijenko — Od decembra 2007 je na čele «Rosatomu», majúc za sebou zjavne nie profilové vzdelanie pre prácu v «Rosatome» (Inštitút vodného transportu) a nie tú správnu prax («komsomolský vodca» a medzi «komsomolcami» jeden z prvých finančných podvodníkov-buržujov v kriminálnych 1990-tych rokoch). V r. 2010 príjem hlavy «Rosatomu» tvoril 18 mil. rubľov («Komsomolská pravda» z 10.05.2011: http://kp.ru/daily/25682/841933/) — Súdiac podľa všetkého, to je pláca za jeho lojálnosť a «technické premiérovanie» v období «defaultu» v auguste 1998. Jeho otec, B.J.Izraiteľ — predstaviteľ židovsko-judejskej diaspóry, doktor filozofie, zlostný prednášajúci internacizmu vo forme «vedeckého komunizmu», opustil rodinu, výsledkom čoho jeho syn začal používať matkine priezvisko. Ďalší príklad menovania do funkcie vyžadujúcej si špecifické znalosti, úspešnej finančnej podvodníčky, ktorá nimi nedisponovala — ministerka poľnohospodárstva RF v rokoch 2009 až 2012 J.B.Skrynnik(ová) — lekárka bez praxe (hoci doktorka medicínskych vied), ktorá presedlala na finančný biznis a stala sa doktorkou ekonomických vied. Ďalej tu máme ešte jedného «finančníka», nedisponujúceho profesionálnymi znalosťami. Je to minister obrany RF A.E.Serdjukov. Je zaťom bývalého premiéra a vicepremiéra V.A.Zubkova: t.j. ak by sa dcéra V.A.Zubkova vydala za iného človeka, tak A.E.Serdjukov by nebol ministrom obrany. V období zavŕšenia povinnej vojenskej služby pred odchodom do civilu zakončil krátky dôstojnícky kurz. Potom medzi rokmi 1985 až 2000 zbieral skúsenosti ako obchodník s nábytkom. Od roku 2000 bol v štátnej službe vo finančnom sektore (očividne, pod patronátom svojho svokra, ktorý tiež pracoval v štátnej službe vo finančnom sektore v období od r. 1993 do r. 2007). Ak budeme súdiť podľa dátumov, tak až po menovaní vo februári 2007 do funkcie ministra obrany ukončil A.E.Serdjukov nejaký Kurz v Akadémii generálneho štábu. Dovtedy ako civil stihol obhájiť kandidátsku aj doktorskú dizertáciu z ekonomiky — z financií, ale nie z organizácie fungovania reálneho sektoru. Pričom v prípade S.V.Kirijenko a A.E.Serdjukova k momentu menovania do svojich funkcií si evidentne nemohli iniciatívne osvojiť znalosti potrebné na vykonávanie vedecko-výskumnej, technickej a reorganizačnej politiky vo funkciách, ktoré obsadili svojimi telami. Po prvé, z dôvodu zaneprázdnenosti záležitosťami vo funkciách, v ktorých boli predtým, a po druhé, z dôvodu utajenosti drvivej väčšiny informácií o tých oblastiach, ktoré sa tak nečakane ocitli v ich kompetencii. Nie je vylúčené, že obdobie «vstupu do funkcie», keď boli pracovne plne závislí od podriadených im profesionálov, u nich pokračuje doteraz; no je ešte viac pravdepodobné, že sú sami objektmi manipulácie zvonka. Čo sa týka J.B.Skrynnik(ovej), tak ona za niekoľko rokov zastupovania svojim telom funkcie ministra si aj tak nedokázala osvojiť podstatu veci — v zmysle, osvojiť si vedomosti potrebné na vykonávanie vo svojom rezorte vedecko-výskumnej, technickej a reorganizačnej politiky; a jej tvár z nejakého dôvodu vytvára dojem, že nie je všetko v poriadku ani s konzumáciou alkoholu v režime «kultúrneho pitia». A takáto kádrová politika je pre režim, budujúci rodokmeňový klanovo-hierarchický systém, veriaci, že financie «vládnu» všetkým a všetky problémy sa redukujú len na financovanie a dosahovanie komerčnej efektívnosti — normou. Isteže, financovanie je potrebné, a finančné ukazovatele sú manažérsky dôležité pre človeka znalého v problematike a gramotného v riadení (bez znalosti problematiky a riadiacej gramotnosti sami osebe nič neznamenajú, nadmerné zisky jedných podnikov a odvetví sú deštruktívne voči reálnemu sektoru celkového národného hospodárstva). Áno, vyskytujú sa aj riadiaci pracovníci-psychológovia, ktorí dokážu úspešne viesť akúkoľvek profesionálnu činnosť na tom základe, že «vnútorne vycítia» profesionálov a slušných ľudí, ktorým možno veriť a z takých ľudí si vytvoria tím, ktorého iniciatívu a činnosť potom riadia. No v davo-«elitárnych» kultúrach je tento druh riadiacich pracovníkov-psychológov — veľmi zriedkavým javom, a nie normou osobného rozvoja lokalizovanou v hraniciach výlučne «šľachetnej a blahovernej elity».

Jeho vlastné priznanie v profesionálnej nespôsobilosti: «...podotýkam: my máme len Kudrina. Nie Kassandrina (narážka na trójsku Kassandru - vedmu?). Takého, ktorý by vedel presne vždy uhádnuť ceny ropy, kurz dolára, „JUKOSy“ a všetko ďalšie. Veď ekonomika je podobná žene. Vari ju možno pochopiť?» (zvýraznené nami hrubým v citáte. «A.Livšic: Ekonomika je podobná žene. Vari ju možno pochopiť?» — «Finančné zvesti» z 05.10.2005; viď tiež: http://www.fintraining.ru/modules.php?op=modload&name=News&file=article&sid=851&mode=thread&order=0&thold=0).

Jeho vlastné priznanie v profesionálnej nespôsobilosti: «...ja som predovšetkým ekonóm. Ekonómovia radi kladú otázky, ale neradi odpovedajú. Pretože odpovede nepoznajú (zvýraznené hrubým nami v citáte) — poznajú len varianty odpovedí. To, čo sa dnes zdá správne, zajtra bude absolútne nesprávne. Na toto existuje aj vtip: ekonómov vymysleli kvôli tomu, aby na ich pozadí dobre vyzerali synoptici. Samozrejme, existujú ekonómovia, ktorí predpovedali krízu, ktorá teraz prebieha na celom svete. No najskôr sa im to podarilo náhodne. Pri výbere rôznych variantov prognóz určité malé množstvo expertov uhádlo ten správny. A zvyšných 80 percent neuhádlo a ani nečakalo, že sa niečo také stane» (uvedené v článku Alexandra Zjuzjajeva v novinách «Komsomolská pravda» z 11.06.2009: http://spb.kp.ru/daily/24309.4/502853/).

Autorka skôr spomínaného článku «Nemôžem sa zriecť princípov», zverejneného v novinách «Sovietskej Rusko» 13. marca 1988.

M.J.Veller — filológ, neovládajúci aparát matematického modelovania dynamiky sociálno-ekonomických systémov, s prehnanou sebaistotu uvažuje na rôzne témy, vrátane ekonomických...

O nutnosti tohto hovoril opakovane J.V.Stalin v posledných rokoch svojho života. V novinách «Zajtra» № 50 (211), r. 1997 je zverejnený rozhovor s bývalým hlavným redaktorom časopisu «Komunista» R.Kosolapovom, v ktorom hovorí: «Od konca 1950-tych do začiatku 1970-tych rokov som mal možnosť tesne spolupracovať s Dmitrijom Ivanovičom Česnokovom — bývalým členom Prezídia ÚV, ktorý v r. 1953 «sa deportoval» do Gorkého. Pričom žiadnu zrozumiteľnú príčinu mu Chruščov povedať nedokázal: existuje taký názor, a hotovo. Práve Česnokovovi Stalin deň-dva pred svojou smrťou povedal do telefónu: “Musíte sa v najbližšom čase zamerať na otázky ďalšieho rozvoja teórie. Môžeme čo-to popliesť v hospodárstve, no situáciu tak či onak napravíme. Ak však urobíme chybu v teórii, tak zničíme celé dielo. Bez teórie nám hrozí smrť, smrť, smrť!..”». Viď tiež prácu J.V.Stalina «Ekonomické problémy socializmu v ZSSR» a naše komentáre k nej v prácach «Ford a Stalin: o tom, ako žiť Ľudsky» a «Krátky kurz...».

Práve o tomto, ako o globálnej misii Rusi, písal ešte v r. 1839 A.S.Chomjakov v básni «Rusku» («Buď pyšná! — riekli tebe lichotníci...» napr. tu: http://homyakov.ouc.ru/rossii.html), hoc aj nie celkom jednoznačne (možno ju chápať v duchu biblicko-pravoslávnej tradície, a rovnako ju možno chápať aj v zmysle oslobodenia od nej). — Nepochopili ju správne, nerozhodli sa ju vyplniť, a za to pykáme už takmer dve storočia…

O tomto viď prácu VP ZSSR «Potrebujeme inú školu» (r. 2005).

Viď práce VP ZSSR «Potrebujeme inú školu» (r. 2005) a «Ruská akadémia vied proti pseudovede? — „Lekár“: vylieč sa sám...» («O aktuálnom dianí», № 4 (64), r. 2007).

Na Západe sa úloha všeobecno-vzdelávacej školy už zmenila. Jej poslaním je — sformovať návyk lojálnosti a podriadenosti zákonom, a vzdelávanie spadlo na úroveň komiksov, t.j. minimálny základ pre socializáciu a prácu v sfére služieb alebo ako pomocného pracovníka či operátora («stláčať tlačidlá» bez chápania podstaty riadiacich procesov a súvislostí medzi nimi) v priemysle alebo poľnohospodárstve.

Určitá časť z týchto ľudí sa neskôr stane kriminálnymi autoritami, hoci nie všetky kriminálne autority vo svojom detstve patrili do tejto kategórie.

Ešte raz pripomenieme, že v kontexte Koncepcie spoločenskej bezpečnosti sú sloboda a všetko-si-dovoľovanie dva navzájom sa vylučujúce javy. V ruskom jazyku je Sloboda skratkou: SVOBODA = S-ovestju VO-diteľstvo BO-gom DA-nnoje, t.j. Vedenie svedomím, dané od Boha.

Práve v tomto tkvie hlavná úloha aparátu pracujúceho s podnetmi občanov, na všetkých úrovniach «vertikály moci» — z celého množstva podnetov vyčleňovať tie, ktoré sa týkajú otázok strategického osudového charakteru, informácia o ktorých neprúdi oficiálnymi kanálmi z rôznych dôvodov. Vyčlenenie takýchto podnetov je nutné jednak pre včasné odhalenie a riešenie problémov, ale aj pre zaangažovanie vo vládnych orgánoch ľudí, ktorí môžu odhaľovať problémy a zadávať úlohy na ich riešenie. No niet v tom potreby počas budovania rodokmeňového systému, keď právo vstupovať do vládnych orgánov je určované klanovou príslušnosťou a lojalitou k systému mocenských klanov. Vo svojej podstate ide o prerušenie jedného z obvodov spätných väzieb v systéme sociálneho riadenia, čo v konečnom dôsledku odsudzuje pokusy vybudovania rodokmeňového systému k nutnému krachu. V auguste 2012 média informovali o novom fígli byrokracie: «Takmer 4 mil. rubľov je vyčlenených na vytvorenie jednotného systému práce s ústnymi podnetmi občanov, prichádzajúcimi telefonicky do vládnych orgánov, a na rozvoj automatického systému sémantickej analýzy textov posielaných občanmi na meno prezidenta alebo adresu jeho administrácie — 4,5 mil. rubľov» (Podľa vtedajšieho kurzu rubľa cca 113 tisíc eur)(Vzgljad. Obchodné noviny. 21.08.2012: http://www.vz.ru/politics/2012/8/21/594303.html). Avšak bez chápania vyššie opísaného je to len ďalšie «tunelovanie» grantov zo štátneho rozpočtu, aj keď drobné.

Ak si niekto vyberá zlé ciele, alebo riadi tak nešikovne, že celé dielo sa obráti proti nemu, stane sa obeťou vlastného výtvoru — «за что боролись, на то и напоролись». – pozn. prekl.

V čínskej verzii príslovie znie: «vznešené miesto plné nečistých síl býva». U nás by to lepšie vystihovala veta «miesto pri koryte nezvykne byť prázdne». Každé miesto, ktoré sa uvoľnilo, býva rýchlo vyplnené niečím iným, a nikto nie je nenahraditeľný. Paradoxom je, že príležitosť vie najlepšie a najrýchlejšie vyčmuchať zlodej. – pozn. prekl.

Takto napríklad VAZ pre kvalitu ním vyrobených áut, pre ich konštrukčné a prevádzkové osobitosti nekope len lenivý. Pritom však nikto nehodnotí ten fakt a jeho následky, že v r. 1966 «Fiat-124» vyhral titul «Auto roka». Po uzavretí zmluvy o budovaní automobilového závodu v Toľjatti (kedysi Stavropol v Samarskej oblasti) bol «Fiat-124» upravený «Fiatom» na výrobné podmienky a využitie v ZSSR, a až po tomto sa začala výroba modelu «VAZ-2101», ktorá ležala v základe konštrukcie celej triedy vazovskej «klasiky», produkovanej do polovice septembra 2012 behom viac ako 40 rokov, a ktorého mnohé detaily a agregáty, hoc aj v modifikovanej podobe, sa «rozliezli» do celého modelového radu VAZ. T.j. toto je ten prípad, keď na základe «čerešničky» dokázali urobiť to, čo urobili. Tiež je treba obrátiť pozornosť k tomu, že tí istí ľudia, ktorí nadávajú na produkciu VAZu, naivne veria tomu, že vojenská technika projektovaná v posledných 15-tich rokoch existencie ZSSR a v postsovietskej RF sa nachádza na najvyššej svetovej úrovni, a že ju aj určuje. To akože aj vysvetľuje, prečo NATO nebude bojovať proti Rusku. Oni nevedia, že vice-prezident USA Joe Biden, na základe analýzy tajných služieb, dal perspektívam RF takéto hodnotenie: «Obyvateľstvo RF sa zmenšuje, ekonomika vädne, RF neprežije nasledujúcich 15 rokov» (The Wall Street Journal. 25. júla 2009) — ktorá robí vojenskú operáciu NATO proti RF v danom štádiu degradácie RF predčasnou a nevhodnou kvôli výdavkom a možnej odvetnej škode. Pre nich je výhodnejšie a spoľahlivejšie jednoducho počkať.

O tomto svedčia steny výťahov a podchodov, stav parkov a parčíkov po masových «kultúrnych podujatiach». A takýto dobytok prispel svojim dielom do rozpadu ZSSR: Aký postoj by mali zaujať etnickí Lotyši k nižšie opísanej situácii? Koniec 1970-tych rokov. Študenti niekoľkých fakúlt, počtom niečo vyše stovky, cestujú po ukončení 5. kurzu na vojenské cvičenie pred získaním vojenských hodností dôstojníkov v zálohe. Velí im vedúci praxe — starší dôstojník v hodnosti kapitána 1. rangu (ekvivalent plukovníka). Nad ránom prichádzajú do Rigy, hlavného mesta lotyšskej SSR. Vlak, ktorý ich má odviezť na miesto vojenských cvičení, odchádza z Rigy až večer. Celý deň sú ponechaní sami sebe. Večer, pred odchodom vlaku sa všetci zišli na peróne. Nejaká časť budúcich dôstojníkov v rezerve bola opitá. Jeden z nich bol opitý navonok zjavne každému, kto naň pozrel, teda aj miestnym obyvateľom čakajúcim vlak na druhej strane nástupišťa, rovno na peróne vyťahuje svoju «hadicu» a vylieva na perón produkty spracovania alkoholických nápojov tlačiacich na jeho mechúr. Vedúci praxe, ktorý tam stál odetý v uniforme, červenel od hanby, no tváril sa, že sa nič nestalo, pretože bol pretvárkou brežnevskej epochy postavený do situácie, že ak by tento fakt nabral ohlas, a tým viac s privedením polície — tak zodpovednosť za opitosť študentov a ich výčiny by niesol on, a nie ten dobytok, čo doštudoval do 6. kurzu a chystal sa získať vojenské hodnosti dôstojníkov v zálohe. A na doplnenie témy ešte anekdota — tiež z tých čias: NDR. Po ulici kráča sovietsky dôstojník. Čižmy sa ligocú, uniforma ako má byť, remene vŕzgajú. Oproti nemu kráča Nemka s dieťaťom. Krpec sa pýta: Mama, a to je kto? — Dôstojník sovietskej armády. — A prečo nie je opitý? — Asi sa lieči z kvapavky. To nie je žiadna ruská mladícka bujarosť, ale práve ten štýl správania, ktorému sa hovorí «russisch schwein» celkom zaslúžene. Pochopiteľne, že zďaleka nie všetci v národných republikách ZSSR chceli žiť v spoločnom štáte s takýmito «banderlogmi», a v beztrestnosti takýchto dobytkov a nezainteresovanosti ostatných «ruských» k takémuto správaniu svojich rodákov videli štátnu politiku poníženia pôvodného obyvateľstva národných republík absolútne oprávnene, o to viac, že opísaná situácia nie je výnimočný prípad, ale norma správania značnej časti etnických Veľkorusov.

«V porovnaní s rokom 1990 sa hriech proti prikázaniu «nepokradni» (krádeže a lúpeže) vymrštil o 337 %, hriech proti prikázaniu «nezabi» (vraždy) podskočil o 120 %, neviera v Tvorcu (samovraždy) vyrástla o 85 %, hriech cudzoložstva (rozvody) sa zvýšil o 58 %» (I.A.Gundarov. Mala by sa cirkev kajať, alebo prečo Hospodin dopustil Pussy Riot? — http://www.km.ru/v-rossii/2012/08/14/dolzhna-li-tserkov-kayatsya-ili-zachem-gospod-popustil-pussy-riot). A ešte je tu otázka, spojená s porušením prikázania «neklam»: Aká je štatistika prerozdelenia obyvateľstva podľa kritéria «trvanie časového intervalu medzi dvoma po sebe nasledujúcimi aktmi vedomej lži» (frekvencie klamania), a ako sa táto štatistika mení? — Je to veľmi dôležitá otázka pre život spoločnosti a jej budúcnosť vo svetle Koranickej informácie: «221. Mám vám oznámiť, na koho zostupujú satani? 222. Zostupujú na každého klamára, hriešnika» (súra 26).

A.G.Aganbegjan a T.I.Zaslavskaja — akademici AV ZSSR, ekonómovia. Patria do tej skupiny parazitov, ktorí si nepriali vytvoriť funkčnú teóriu štátneho plánovania a riadenia sociálno-ekonomického rozvoja, a bojovali za prechod na «samoriadiacu sa» trhovú ekonomiku. Im sa pripisuje autorstvo koncepcie «neperspektívnych dedín», ktorej uvedenie do života v rokoch 1960 až 1980 sa stalo jedným z generátorov demografických, ekonomických a kultúrnych problémov dnešnej RF, zosilnených prechodom krajiny na liberálno-trhový ekonomický model.

V produkcii základných druhov tovarov, určujúcich kvalitu života, v prepočte na obyvateľa patril ZSSR v polovici 1980-tych rokov do prvej desiatky svetových ekonomík (vo svete je približne 200 formálno-právne suverénnych štátov, z ktorých veľká časť bola v 1980-tych rokoch kapitalistická). V súvislosti s týmto ukazovateľom nemajú reformátori pred Vlasťou žiadne zásluhy, a žiadne sa ani od nich neočakávajú. Len záškodníctvo. A kto zo záškodníkov sa na tom zúčastňoval z hlúposti, a kto zo zlého úmyslu, to nie je podstatné. Pritom je nutné zdôrazniť ešte jednu okolnosť. Kým rozvité kapitalistické krajiny okrádali tretí svet pomocou diktovania cien svetového obchodu v podmienkach výrobnej špecializácie regiónov a krajín, tak ZSSR toto nielenže nerobil, ale ešte aj poskytoval značnú finančno-ekonomickú pomoc tým štátom, ktoré (nie vždy zaslúžene) považoval za svojich reálnych alebo potenciálnych spojencov.

Práve preto, že toto sa stalo najpálčivejším problémom spoločnosti, bábkari M.S.Gorbačova, aby mu tak zabezpečili širokú podporu a dôveru medzi ľuďmi, ho primäli na «protialkoholovú kampaň», ktorú potom aj dohnali do absurda, aby znevážili a zdiskreditovali ideu triezveho životného štýlu ako BEZALTERNATÍVNEJ normy pre človeka.

T.j. úprimne sa nadchýnať «elitou» a s nezlomnou dôverou si vážiť jej predstaviteľov osobne, používajúc svoj intelekt na ospravedlnenie ich hriešnosti v ľubovoľných prejavoch alebo tupo sa odkazujúc na prikázanie «nesúď, aby si nebol súdený» (Matúš, 7:1).

A nakoľko tento «ideál» protirečí predurčeniu človeka byť námestníkom Boha na Zemi, tak davo-«elitarizmus» vždy spôsoboval vzbury prostého ľudu. S cieľom predchádzania takýchto excesov, začali byť rozvíjané systémy kanalizácie politickej aktivity prostých ľudí vo formách bezpečných pre davo-«elitarizmus»: najvyšším úspechom davo-«elitárnej» civilizácie v tejto oblasti sa stala mnohostranová falš-demokracia buržoázneho liberalizmu Západu, ktorá predstavuje zástenu, za ktorou sa skrýva reálna diktatúra klanov, páchnucich masonstvom z pokolenia na pokolenie, (a/alebo klanov národných znacharských systémov) a ich majiteľov.

Nevoľník — jednotlivec nedisponujúci vôľou alebo ktorého vôľa je nejakým spôsobom podriadená vôli iného subjektu, alebo obmedzená niektorou egregoriálnou algoritmikou, alebo korporatívnou disciplínou.

Na pokračovanie týchto slov apoštola Pavla: «A vy, páni, zaobchádzajte s nimi podobne, miernite prísnosť, vediac, že i nad vami samotnými, i nad nimi je na nebesiach Hospodin, Ktorý nikomu nenadŕža» (list apoštola Pavla Efezanom, 6:9) — hierarchovia cirkví, vrátane RPC, a pocirkevnená «elita» buď zabúda, alebo sa k nim stavia ako k «reklame», ktorá ich v živote k ničomu zaväzovať nemusí; nehovoriac už o tom, že ani predchádzajúce slová Pavla vôbec nedávajú «elite» v mene Boha práva na panské maniere a parazitovanie na Živote, utláčajúc pritom prostý ľud, ale navrhujú prostému ľudu to pretrpieť, aby sa nezmyselná vzbura a hnev nestali prekážkou uvedenia do života zmyslu istinného Kresťanstva: «Zákon a proroci do Jána; od tohto času Kráľovstvo Božie dobrozvestuje sa a každý (vlastným) úsilím doň vchádza» (Lukáš, 16:16). Lebo je jasne povedané: «... viete, že kniežatá panujú nad národmi, a veľmoži ich ovládajú; no medzi vami nech tak nie je...» (Matúš, 20:25, 26). V súvislosti s tým V.O.Ključevskij ocharakterizoval úlohu RPC v dejinách Rusi nasledovne: «Vyššia hierarchia z Vizancie (Byzancie), mníšska, usadla ako čierne nešťastie na ruské veriace svedomie a doteraz ho zastrašuje svojou čiernotou» (str. 437). «Ruské duchovenstvo nikdy neučilo svoje ovečky poznávať a milovať Boha, len sa báť čertov, ktorých ono samo aj rozmnožilo so svojimi ženami» (str. 434) (V.O.Ključevskij. Diela v 9-tich zväzkoch. — M.: Myšlienka. Zv. 9).

v zmysle arabského výrazu „Inšalláh“ (ak si to Alah bude želať). Ekvivalent nášho „urobíme to a to... ak Boh dá/ak dožijeme“. – pozn. prekl.

V dnešnej dobe sa to osobitne týka drvivej väčšiny takzvaných «moslimských fundamentalistov» a ich vodcov vo všetkých krajinách sveta, pracujúcich na tom, aby sa všetci klaňali modlitebnému koberčeku, platili vedeniu «fundamentalistov» daň a boli jeho nevoľníkmi (pracantmi a bojovými zombi), miesto toho, aby sa ľudia učili žiť, vyznávajúc Boží Zámer a uvádzajúc jeho zmysel vlastnou vôľou do života podľa svojho svedomia.

O tom, že pomsta je prinajmenšom zbytočná vo vzťahu k dosiahnutiu vytýčených cieľov, nakoľko odčerpáva zdroje, a preto Boh nie je pomstychtivý; o tom, že duši sa dáva vtelenie kvôli jej rozvoju v rámci riešenia úloh v riečisku Zámeru — o tomto «odborníci» na karmu a jej «čistenie» mlčia: pokorne znášajte karmickú odplatu, kajajte sa z pre vás neznámych hriechov vašich minulých životov a neznečisťujte karmu novými hriechmi — a v tomto spočíva zmysel vašej pozemskej existencie.

Ruský a Burjatský názov pre budhistické kláštory. – pozn. prekl.

Ako už bolo spomenuté skôr, sovietsky genetik a akademik N.P.Dubinin (1907-1998) bol v rokoch občianskej vojny jedným z množstva túlavých detí.

Napríklad, L.P.Berija počas rokov 1920-tych až 1930-tych chcel neraz zanechať prácu v stranícko-štátnom aparáte a vrátiť sa k architektúrno-stavebnému dielu.

Táto časť dejín Vlasti ani v oficiálnej historickej vede, ani na internete nebola náležite objasnená.

«Robfak» — skratka dvoch slov «robotnícka fakulta». Sieť stredných škôl, ktorá bola spustená po roku 1919, kde mladí robotníci a roľníci (s prerušením aj bez prerušenia práce vo výrobe) mohli získať stredné vzdelanie, ak ho nestihli získať v detstve. Vo väčšine prípadov ich absolventi, po ukončení robfakov, pokračovali na VŠ a získavali vyššie vzdelanie. K školskému roku 1932/33 bolo v ZSSR približne 1000 robfakov, na ktorých študovalo okolo 350 000 ľudí. V 1930-tych rokoch úmerne rozvoju vzdelávacieho systému sa robfaky začali rušiť, a ich misia bola postupne prenesená na večerné školy.

Pre nich je Vlasť iba socialistická: v zmysle, opísanom v 3. kapitole; text «socialistická Vlasť» je nedeliteľný «hieroglyf». Ruské impérium a postsovietská buržoázno-liberálna RosSiónia je len geografickým rodiskom, ale nie Vlasťou. Vlasť je nutné oslobodiť spod moci kryptokolonizátorov a znovuzrodiť.

O tom viď prácu VP ZSSR «Od antropoidnosti k Ľudskosti» (r. 1997, názov prvej redakcie bol chybný - «Od matriarchátu k Ľudskosti»).

Ako už bolo spomenuté skôr v jednej z poznámok pod čiarou, po reštaurácii Mejdži (v rokoch 1867 — 1868) Japonské impérium realizovalo taký scenár rozvoja («cestnú mapu»), ktorý sa pre dynastiu Romanovcov stal nedosiahnuteľným.

Napríklad, práve toto Sovietskej moci neodpustil F.I.Šaljapin. Keď 8. decembra 1918 obnovila svoju činnosť Akadémia Generálneho štábu, tak sa na počesť tejto udalosti rozhodli zorganizovať slávnostný koncert. Poslucháčom Akadémie bol vtedy aj budúci generál–poručík Georgij Pavlovič Sofronov (1893 — 1973; od apríla 1942 zástupca veliteľa Západného frontu, od r. 1944 zástupca veliteľa 3. Bieloruského frontu). Velenie Akadémie vyslalo jeho — ešte len budúceho plukovníka — na byt už vtedy vynikajúceho speváka F.I.Šaljapina, aby ho pozval zúčastniť sa koncertu. F.I.Šaljapin si zapýtal vrece bielej múky: Akadémia generálneho štábu mu pre chudobu tých rokov nemohla nadeliť múku, a oslavný koncert sa odohral bez účasti F.I.Šaljapina. (O tejto epizóde zo života F.I.Šaljapina píše G.P.Sofronov vo svojich pamätiach «Nepodriadené času» kap. 6; internetová publikácia: http://militera.lib.ru/memo/russian/sofronov_gp/index.html). F.I.Šaljapin — človek z prostého ľudu, celý život snívajúci votrieť sa medzi «elitu» Ruského impéria, nechcel urobiť radosť budúcim veliteľom Armády svojho ľudu, ktorých čakala úloha chrániť jeho Vlasť, jeho ľud v budúcnosti; chrániť, a pritom sa podriadiť tvrdej disciplíne a sebadisciplíne, neľutujúc svoje zdravie, ani zdravie svojich blízkych, ani života, stratu ktorých nemožno v pozemskom živote nahradiť ani dvoma pudmi (pud=16,4 kg) pšeničnej múky, ani žiadnymi peniazmi; nehovoriac už o tom, že smrteľný boj, na vedenie a účasť v ktorom sa chystali velitelia, je činnosť spoločensky oveľa významnejšia, než ľubovoľné vystúpenie na scéne alebo iný akt umeleckej tvorby, a objatia vojny nie sú tak láskavé ako objatia múz. — Nevoľník a skupáň, hoc aj vynikajúci umelec a spevák...

V každej dobe sa deti hrali na to, čo videli v živote dospelých. Dnes sa toho veľa nezmenilo. Okrem toho, čo deti vidia bezprostredne, začali vidieť mnohé aj na obrazovkách televízorov. Preto sa dnes deti hrajú na to, čo vidia v živote dospelých, aj na to, čo vidia na obrazovke televízora. Práve preto sú politici povinní premýšľať nad tým, čo ukazovať v televízii, aby mravnosť a celková psychika budúcich pokolení nebola zmrzačená televíziou.

Alebo aspoň tí členovia rodiny, ktorí mali v ich očiach najväčšiu autoritu, pretože stávalo sa aj také, že v jednej a tej istej rodine šiel jeden syn ako dobrovoľník do Červenej armády, a druhý syn ako dobrovoľník do bielej. Jedni rodičia vydávali druhých rodičov bielej kontrarozviedke, a druhí, keď sa zmenila vláda, vydávali ich a aj svojich rodičov-bielych — červenej ČeKe, ak tých nenapadlo alebo nestihli utiecť s ustupujúcimi bielymi.

Organizácie typu «Zväz meča a pluhu», vysmiateho I.I.Iľfom a J.P.Petrovom (pravé priezvisko Katajev — brat spisovateľa V.P.Katajeva) v «Dvanástich stoličkách», niesli iluzórne perspektívy zvrhnutia Sovietskej vlády, avšak celkom reálne perspektívy byť zastreleným alebo poslaným do GULAGu, nakoľko VČK-OGPU sama úspešne vytvárala podobné «ilegálne» organizácie podľa rôznych potrieb.

KomSoMol — skratka pre «Komunistický zväz mládeže» (zväzáci), názov mládežníckej politickej organizácie v ZSSR.

Výkonný výbor (IspolKom) — permanentne fungujúci orgán Sovietskej vlády, realizujúci riadenie v intervaloch medzi zasadaniami sovietov (soviet=rada (vládny orgán)) príslušnej úrovne, ktorým sa aj zodpovedá.

Tento aspekt je zachytený vo filme N.S.Michalkova «Vyčerpaní slnkom» historicky hodnoverne. Takáto medzivrstva «bývalých» („elitárov“ spred r. 1917, strativších po VOSR svoj status) a potomkov «bývalých» v «orgánoch» existovala, a bola dostatočne vplyvná. Ona vniesla svoj primeraný vklad do zneužitia moci v tej epoche (čo «humanisti» nazývajú «stalinskými represiami») presne tak isto, ako aj absolventi «chederov» (súkromných židovských škôl), ktorých v «orgánoch» od čias občianskej vojny (pre ich osobitú revolučnosť) bolo tiež nemálo, a ktorí pre zdôvodnenie svojej existencie v názoroch (mentalitou rovnakého) vyššieho vedenia, sfabrikovali «z ničoho» množstvo káuz «nepriateľov ľudu». Napríklad, šéfom NKVD v Rostove na Done a ak nie iniciátorom, tak organizátorom fabrikácie «z ničoho» prípadu obvinenia spisovateľa M.A.Šolochova z prípravy «bielo-kozáckeho povstania» v r. 1937 — bol žid-internacista akýsi Kogan — dnes, podľa všetkého, «nevinná obeť stalinských represií» (jedna z publikácií o tejto epizóde zo života M.A.Šolochova a krajiny v tých rokoch: http://tortuga.angarsk.su/fb2/kuzncf02/Tihiy_Don_sudba_i_pravda_velikogo_romana.fb2_47.html).

Príkladom toho sú — bratia I.B. a A.B. Čubajsi, bratia A.N. a B.N. Strugackí (spisovatelia-fantasti), S.V.Kirijenko (Izraiteľ), I.D.Kobzon, B.A.Berezovskij, A.V.Abramovič, V.A.Gusinskij a ďalší.

Záujem prostého ľudu v ZSSR k tejto téme bol pre vedenie marxistov-internacistov krajne nepríjemný, čo aj vyvolalo potrebu poskytnúť svoje vlastné pravdepodobné objasnenie otázky, vo výsledku čoho v r. 1929 sa aj objavila už spomínaná kniha J.Larina (Lurje) «Židia a antisemitizmus v ZSSR».

Viď úryvky spomienok veliteľa pancierovej lode «Andrej Pervozvannyj» v poznámke pod čiarou 4. kap.

Viď prácu VP ZSSR «Ford a Stalin: o tom, ako žiť Ľudsky» (r. 2002).

Takýto postoj k životu mnohých ľudí v podstate stiera rozdiel medzi človekom a pracujúcim dobytkom, ktorého pán nesie zodpovednosť za konanie dobytku aj starostlivosť o dobytok.

To ich aj odlišuje od disidentov sovietskej epochy a dnešnej opozície: tvrdošijne sa snažia «predviesť» v oblasti, v ktorej nie sú kompetentní.

Toto je jednou z hlavných príčin, prečo skutočná demokracia v ZSSR nebola možná. No je to tiež jednou z hlavných príčin, prečo skutočnej demokracie niet ani v buržoázno-liberálnych štátoch Západu.

Scéna, keď Ostap Bender v kupé vlaku ukazuje svojim spolucestujúcim — študentom, vracajúcim sa z praxe — kufor plný peňazí, po čom následne naráža na obštrukciu a ocitá sa sám: je psychologicky hodnoverná vzhľadom na túto sociálnu skupinu, dostatočne mnohopočetnú v tých pokoleniach.

Niektorí z nich, ktorí sa dožili prestavby, verili M.S.Gorbačovovi až do toho posledného dňa 25. decembra 1991, keď sa tento zradca «vzdal právomocí» hlavy štátu ZSSR. V tejto súvislosti sa oplatí spomenúť Čingizchána. V jeho zbierke zákonov — Jasse (Yasse) — bol aj taký druh zločinu, ako «oklamanie dôverujúceho». Bol jedným z najťažších zločinov, nepoznajúcich premlčaciu lehotu, za ktoré bolo ukladané prostým ľuďom sťatie hlavy, a predstaviteľom «elity», vrátane nositeľov moci, zlámanie chrbtice.

Ako už bolo spomenuté skôr, obdobie, keď na čele KSSZ a štátu stál J.V.Andropov, bolo krátke. Za ten čas sa nestihli sformovať žiadne tendencie, z ktorých by časom mohlo vyrásť niečo, čo by pomohlo prekonať zotrvačnosť byrokracie chruščevsko-brežnevsko-gorbačovského typu.

Žiaľ, prestať sa spoliehať na akcieschopnosť tajných služieb a vziať na seba zodpovednosť za osud krajiny a sveta sa ukazujú byť rovnako neschopní aj mnohí «patrioti» našich dní.

Deti XX zjazdu, potomkovia „sovietskej inteligencie“ (t.j. prevažne tých, z ktorých sa sformovala byrokracia, bývalá predrevolučná šľachta). Deti, ktoré sa narodili počas vojny a do dospelosti (a politiky) vstupovali v ére Chruščova. Samotný pojem „šesťdesiatnici“ podľa Wikipédie siaha do 19. storočia, označovali ním ešte tzv. nihilistov a buržoázno-liberálnych revolucionárov („narodniky“ – A.I.Gercen). – pozn. prekl.

Pritom je nutné dodať, že humoristický charakter a hravosť I.Iľfa a J.Petrova v «Dvanástich stoličkách» a v «Zlatom teliatku» zaclonil (v domácej kultúre a v jej vnímaní a chápaní, najmä u tínedžerov) varovania N.V.Gogoľa, ktoré vyjadril v poéme «Mŕtve duše». Ináč povedané, materialistický ateizmus «mraksizmu» svojim vplyvom na tínedžerov ZSSR zanechal väčší dojem, než idealistický ateizmus pravoslávia: «Mŕtve duše» preberali v rámci školského kurzu literatúry, a diela I.Iľfa a J.Petrova «O Ostapovi» čítali v rámci svojej vlastnej iniciatívy «na zapitie», bez toho aby sa zamysleli, či sa bude dobre žiť pod mocou režimu «veľkého kombinátora». Túto reálnu hrozbu si mnohí, dokonca svetové autority-intelektuáli, neuvedomili ani potom, keď na postsovietskom priestore zavládol režim «veľkého kombinátora»: «Navrchu (podľa kontextu ide reč o hierarchii moci — naše spresnenie v citáte) môže sedieť gauner, podliak, môže tam sedieť karierista, no ak je to inteligentný človek, už je mu veľa odpustené , pretože on pochopí, že to čo robí, krajina potrebuje» — akademik AV ZSSR, a neskôr akademik RAV N.N.Mojsejev (1917 — 2000), jeden z popredných špecialistov svetovej úrovne 1970-tych — 1990-tych rokov v oblasti mechaniky, matematiky a matematického modelovania biosférno-ekologických procesov, zakladateľ fakulty riadenia a aplikovanej matematiky Moskovského fyzikálno-technického inštitútu (z publikácie «Gorbačov-fondu» «Prestavba. Po desiatich rokoch». — M.: Apríl-85. 1995 — str. 148).

V našom regióne boli deti najskôr „iskričky“, potom „pionieri“, neskôr „zväzáci“, a ako dospelí mohli vstúpiť do komunistickej strany. – pozn. prekl.

K začiatku 1980-tych rokov vec zašla až tak ďaleko, že sa vyskytovali prípady nespustenia trestného konania za valutové trestné činy, páchané členmi výborov Komsomolov VŠ, nakoľko títo mlčali, že nitky vedú do ÚV VLKSM (Ústredný výbor všezväzového leninského komunistického zväzu mládeže), ktorých robotníci, ako aktivisti budovateľských oddielov, sami organizovali systém korporatívneho obohacovania pri výmene budovateľských oddielov so zahraničím, ktorý odhalení vinníci zdedili od nich v hotovej podobe.

Mnohí z nomenklatúry toto nedokázali pochopiť ani keď už zostarli, podobne ako dvaja generáli z rozprávky M.J.Saltikova-Ščedrina, ktorých on opísal takto: «Generáli slúžili celý život v akejsi registratúre; tam sa narodili, tam boli vychovaní a aj zostarli, čiže, nič nechápali. Dokonca nepoznali žiadne iné slová, okrem: „Prijmite ubezpečenie o mojej absolútnej úcte a oddanosti“».

Súdiac podľa všetkého, B.N.Jeľcin bol tiež jedným z takýchto.

V prípadoch keď väčšina sa riadila princípom «len mňa nie», a to sa stávalo pomerne často, najmä ak obeť takejto voľby z nejakých dôvodov nebola prítomná na volebnej procedúre, a osobná účasť sa formálne ani nevyžadovala.

V zmysle: Navôkol 500km ani živej duše. Uviazli v aute ďaleko od civilizácie. – pozn. prekl.

Umelecký film «Žehnajte žene» bol natočený podľa poviedky Iriny Grekovoj «Majiteľka hotelu». Produkčné štúdio «Mosfilm», r. 2003. Autori scenáru V.Valuckij, S.Govoruchin. V hlavnej úlohe S.Chodčenkova.

Viď o tom, napríklad, knihy: ● Masaru Ibuka. Po troch je už neskoro. — M.:RusLit. 1991 (http://lib.ru/KIDS/after3.txt). Masaru Ibuka (1908 — 1997), zakladateľ spoločnosti «SONY» (1946), od r. 1950 po r. 1970 bol jej prezidentom, a od r. 1971 do r. 1976 bol na čele jej rady riaditeľov, po odchode z funkcií bol až do smrti poradcom. V r. 1971 vydal menovanú knihu. Analyzoval tvorivú schopnosť personálu «SONY» a snažil sa ju zvýšiť, to ho donútilo venovať sa otázkam pedagogiky. ● Marie-Andrée Bertin. Výchova v lone matky alebo rozprávanie o premeškaných možnostiach. — MNPO «Život». 1992. (http://www.modernlib.ru/books/bertin_andre/vospitanie_v_utrobe_materi_ili_rasskaz_ob_upuschennih_vozmozhnostyah/read_1/). ● Ohľadom role predhistórie počatia viď viac v prácach VP ZSSR «O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné» (kap. 4.1) a «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» (kapitola 7.2 «Životný algoritmus formovania osobnosti», podkapitola «Objektívno-subjektívna prednastavenosť počiatočných podmienok osobnostného rozvoja»).

Toto je veľmi dôležité spresnenie.

Narážky na túto okolnosť možno nájsť v legendách mnohých národov, vrátane biblických legiend. — Zvedenie ľudstva začalo zvedením prvej ženy.

Takéto je sociálne postavenie ženy podľa biblicky-pravoslávneho domáceho rádu a vo väčšine kultúr historicky sformovaného islamu. Vedie to k tomu, že pre tradičnú biblicko-pravoslávnu kultúru aj pre kultúru historicky sformovaného islamu (v ktorej šariát nahradil diktát svedomia v psychike mužov aj žien) sú charakteristické, v podstate, tie isté problémy, z ktorých hlavným je — neschopnosť líderstva v úlohe civilizačného rozvoja ľudstva, ktoré sa vyjadruje napríklad v mnoho storočí trvajúcom preberaní veľkej časti vedy a technosféry, t.j. elementov sociálno-organizačných noriem a sociálno-riadiacich procedúr regionálnej civilizácie Západu. Tento problém sa len prehlbuje tým, že Západ je nesporným Lídrom ľudstva, avšak na ceste k samovražde, z ktorej treba prejsť na cestu rozvoja.

V 1960-tych rokoch ten najlacnejší fotoaparát «Smena» stál 13 rubľov, a sen fotonadšencov tých rokov nedostatkový «Zenit-E» stál 77 až 100 rubľov (v závislosti od typu objektívu), automaty «Zenit-5» stál 450 rubľov. Okrem fotoaparátu bolo treba mať špeciálne nádobky na vyvolávanie filmov, a na tvorbu čierno-bielych fotografií bol potrebný zväčšovák, fotolampa a vaničky na spracovanie fotopapieru. Táto doplnková výbava stala minimálne okolo 20 rubľov. Pri priemernom zárobku v krajine 100 — 120 rubľov, nie každá rodina si mohla dovoliť kúpiť svojmu dieťaťu hoci len «Smenu». Naexponovať, vyvolať a získať po jednej fotografii vo formáte pohľadnice z jedného filmu, ktorý mal 36 záberov — stálo okolo 3 rubľov. Medzi žiakmi a študentmi tej doby jeden fotoamatér, schopný urobiť technicky dobré fotografie, pripadal približne na 50 — 60 ľudí, ktorí buď vôbec ešte nedržali v ruke fotoaparát, alebo neovládali celý proces od výberu filmu, správneho vloženia filmu do fotoaparátu, až po získanie fotografií. Preto fotografické kroniky až do objavenia sa «mydlovničiek» (kompaktnejšie fotoaparáty, menej náročnejšie na nastavovanie parametrov snímok), fotoslužieb, mobilných fotoaparátov a internetu boli prevažne dielom rúk profesionálov, robiacich fotokroniky a ich objednávateľov-cenzorov.

Všetky fotografie uvedené v kapitole 8.2 sú vzaté z internetu, a dokonca nie z pornostránok. A to ešte nie sú tie najopĺzlejšie a najhnusnejšie fotografie.

Autori článku, z im známych príčin, pomlčali o výsledkoch dotazovania dievčat-tínedžeriek. Alebo žeby takýto prieskum veľkí «vedci», zakladatelia federálneho programu «Plánované rodičovstvo», nerobili?

«Rómeo + Júlia + antikoncepcia... tretí nie je navyše» — článok v oblastných novinách centrálnej RF. Ako vidno z názvu článku, v ktorom sú spomenuté nedospelé (podľa platnej legislatívy) osoby, ten považuje za normálne SEXUÁLNE RADOVÁNKY práve u tínedžerov, ktorí ešte nie sú schopní viesť samostatný rodinný život a sami sú dotovaní všetkým nevyhnutným prevažne rodinou svojich rodičov z jej rozpočtu. Fakticky je to propaganda, zameraná na zničenie budúcich pokolení následkami telegónie. Autori článku zjavne nechápu, že v živote neexistuje taká neviazanosť pre oblaženie svojej chtivosti, ktorá by po sebe nezanechávala škodlivé následky pre samotných pôžitkárov, ich okolie a potomkov.

Telegónia, to nie je výmysel.

Kto ochráni práva nefajčiarov. — Internetový zdroj: http://www.vitasite.ru/articles/depende-article/no-tabak/.

Štúdio Gorjkovo. r. 1968. Režisér S.Rostockij. Scenárista G.Polonskij.

Georges d'Anthès – Puškinov vrah. – pozn. prekl.

Pieseň je cynickou paródiou na Puškinovo „Lukomorie“. – pozn. prekl.

Tá okolnosť, že vo filme «Biele slnko púšte» je podpapučník Vereščagin výrazným nositeľom veľkých všestranných predpokladov, avšak jalový a alkoholik — je psychologicky vyjadrené správne. Jedna z publikácií hovorí o prepojení «mužský alkoholizmus — charakter ženy» («Občianska vojna. Dnešní špecialisti bojujú s alkoholizmom metódou rodinných zmlúv», časopis «Ohník», № 15, 13. apríla 1998 г.: http://www.ogoniok.com/archive/1998/4550/15-54-56/). V ňom sa odkazujú na prax pomoci rodinám, v ktorých muži pijú: na to, aby muž prestal piť, musí žena zmeniť svoj charakter a až potom možno hovoriť o ďalšej práci s mužom a zachránením rodiny.

Ďalším variantom ventilovania materinských inštinktov môže byť objavenia sa v dome psov a mačiek, kde charakter starostlivosti o tieto zvieratá zodpovedá charakteru starostlivosti o maloleté deti, s tým jediným rozdielom, že domáce zvieratká nikdy nevyrastú a nestanú sa dospelými ľuďmi, a možno ich rozmaznávať celý život. No v dnešných podmienkach to predstavuje iba prerušenie osobného vývoja ženy, a nie riešenie problému ohľadom pomeru inštinktívneho a racionálne slobodného v živote človeka.

Oplatí sa pripomenúť v aktuálnom kontexte, že Kabanicha, znamená aj samičku divej svine: ktorá vyniká len drzosťou a prefíkanosťou v boji za «miesto pod slnkom» a ničím iným...

Z anglojazyčnej počítačovej terminológie «copy» (skopírovať do pamäte počítača) a «paste» (prilepiť, z pamäte počítača do otvoreného súboru alebo dialógového okna na internetovej stránke alebo aplikácie).

Takéto proporcie financovania môžu byť charakteristické pre rodiny, kde muž je podnikateľom v pomerne úspešnom biznise, alebo má vysoko-zárobkovú funkciu v štátnej službe či súkromnom biznise, čo je charakteristické pre menej ako 5 % obyvateľstva. Avšak ak aj obaja manželia pracujú v masových profesiách a ich financovanie «projektu» sa blíži k pomeru 50 % na 50 % alebo v niektorých prípadoch dokonca s väčším podielom ženy, tak aj v takomto prípade všetko ďalej uvedené autorom tohto citátu je stále aktuálne a pravdivé.

K tomu treba dodať, že v drvivej väčšine prípadov žena osamote nie je v stave vychovávať dieťa: bez ohľadu na pohlavie bude psychika dieťaťa v čomsi chybná, nakoľko ono nutne potrebuje vzory jak mužského, tak aj ženského správania; a to hlavné čo mu chýba, je Láska a harmónia vzájomných vzťahov jeho rodičov, ako aj ďalších členov jeho rodiny.

Ak Ľúbi, tak «o rozum nepríde», a ak «stratil rozum», tak to znamená diktát inštinktov, ktorému nevie čeliť v dôsledku toho, že jeho výchova bola neadekvátna, a prispela tomu matka, najskôr, vyžadujúc si poslušnosť, čím zároveň potlačila a zdeformovala rozvoj vôle.

Ak manželka vykročí na cestu zneužívania «babskej moci», tak vo väčšine prípadov prebehnú dva vzostupy drzosti: prvý — čoskoro po registrácii manželstva; druhý — ihneď po narodení prvého dieťaťa a vzniku právne garantovanej perspektívy výživného a delenia spoločne nadobudnutého majetku v prípade rozvodu vo svoj prospech. Pritom, takáto žena je dokonca schopná odpustiť mužovi aj neveru, nakoľko niekde v hĺbke svojej duše vie, že iná len dokázala vybudiť inštinkty v jej mužovi efektívnejšie než ona sama, a preto muž je vinný iba sčasti; no oslobodenie sa jej muža z moci vlastných inštinktov vo výsledku jeho osobného rozvoja, následkom čoho ona stráca svoju «babskú moc» nad ním, takáto žena odpustiť nedokáže, a jeho Láska jej nie je potrebná, pretože ona túži práve po «babskej moci» nad ním v režime «žena má vždy pravdu!».

Jedna z piesní «estrádnej hviezdy» Iriny Ponarovskoj (nar. v r. 1953) sa tak aj nazýva «Žena má vždy pravdu» (viď text na linku: http://onsound.ru/song_45466.html). Táto pieseň je v podstate hymnus na agresívny ženský despotizmus a idiotizmus. Prirodzene, že s takýmito horlivo-bezstarostnými a nezodpovednými predstavami o misii ženy v živote spoločnosti I.Ponarovskaja sa stala nespôsobilou pre rodinný život: Wikipédia nazýva mená šiestich druhov, s ktorými sa jej nepodarilo vytvoriť šťastnú rodinu v rôznych obdobiach života. Alla Pugačjova a jej dcéra Kristína Arbakajte sú rovnako nespôsobilými ženami. Valentína Vasiljevna Tolkunova (1946 — 2010) — posledná ľudová Speváčka ZSSR — bola charakteristická inými predstavami o ženskej misii, a v súlade s nimi prežila aj kvalitatívne iný život.

Pieseň z filmu «Štít a meč», hudba B.Basnera, verše M.Matusovskogo, text na stránke: http://www.pojelanie.ru/zastol/pesni/po/17.php.

Plátenná krasnoarmejská čapica-ušianka (jeden zo symbolov červenej armády), foto: http://www.istpravda.ru/upload/iblock/edd/edddb8e4b40fefd67f487a466a86c83f.jpg . - pozn. prekl.

Jedným z príkladov je článok Júlie Larionovej „Červené ústa — chorá pečeň“ v týždenníku „Kuriér“, № 28 z 20 — 26. júla 2000: «Keď si vyberáte rúž (rtěnku), oplatí si všímať nielen jeho odtieň, ale aj zloženie. Medici a ekológovia varujú: mnohé rúže sa vyrábajú na základe škodlivých syntetických látok. Zhotoviť z nich rúž je oveľa jednoduchšie, než z prírodných olejov, práca s ktorými si vyžaduje väčšie umenie i viac času. A chemici vymysleli mnoho syntetických náhrad, ktoré rúžu skutočne dodávajú vylepšené vlastnosti. No kým rastlinné oleje sú neškodné, tak minerálne oleje a ropné produkty sa usadzujú v pečeni, obličkách a lymfatických uzlinách, to sa stáva spúšťačom mnohých ochorení, nepohody, a napomáha to vzniku syndrómu zvýšenej únavy. A pri dlhodobej aplikácii kryštalického parafínu, používaného v rúžoch, sa spúšťajú zápalové procesy srdcových chlopní. Týka sa to nielen lacných rúžov, ktoré dostať kúpiť na každom rohu, ale aj produkcie mnohých známych výrobcov kozmetiky. Pozrite sa na zloženie svojho rúžu. Ropné produkty a chemické tuky môžu byť „skryté“ v podobe parafínu, mikrokryštalického vosku, petrolátumu (to je vazelína získaná z ropných zvyškov), minerálnych olejov, ceresitu, methiconu a ďalších. Dokonca pred niekoľkými rokmi Svetová zdravotnícka organizácia určila maximálnu normu — človek denne môže užiť maximálne 0,01 miligramu minerálnych olejov na každý kilogram svojej váhy. No pri používaní rúžov, ceruziek, leskov na pery, ženy neúmyselne «zjedia» oveľa viac a škodia tak svojmu zdraviu. (A pri bozkoch všetko to svinstvo jedia aj muži: naše doplnenie v citáte). Ekológovia a lekári si myslia, že firmy by sa mali úplne zriecť používania škodlivých ropných produktov a ísť cestou používania prírodných produktov. Pre firmy to ale nie je výhodné». A okrem rúžov na pery existujú ešte aj ďalšie prostriedky líčenia, šampóny, krémy, pleťové vody, farby na vlasy, dezodoranty, zubné pasty a pod., syntetické tkanivá a farby na bielizni v zónach, kde sa telo potí, chemická látka sa rozpadáva alebo rozpúšťa, a následne cez póry vstrebáva naspäť do tela. V tlači bolo písané — a nie je to v rozpore s chémiou a biochémiou — o tom, že bola zistená súvislosť štatistiky onkologických ochorení v súvislosti s výrobou podprseniek z niektorých druhov syntetických vlákien; a všemožné vložky a tampóny, obsahujúce v sebe chemicky reaktívne zložky, sami predstavujú ešte ďalší faktor chemického rizika, ale aj genetického rizika pre budúce potomstvo, vplývajúci priamo na pokožku a sliznicu orgánov dievčat a žien. Viď tiež: «Kozmetika a genetika: čo majú spoločné?» (http://biomolecula.ru/content/244) a «Kozmetické prostriedky dokážu ovplyvniť prácu génov» (http://www.med2.ru/story.php?id=43705). A takýto vplyv nie je vždy blahodarný.

Uvedieme kuriozitu, ktorá potvrdzuje správnosť povedaného. Časopis «Človek a zákon» raz zverejnil informáciu, že súd vo Veľkej Británii istému mužovi vyhovel v žiadosti o rozvod na tom základe, že pred uzavretím manželstva jeho manželka používala kozmetiku tak intenzívne, že vytvorila u neho klamlivú predstavu o jej príťažlivosti ako ženy. K tomu existuje anekdota: — Oci a ako lapajú bláznov? — Nuž, pomocou kozmetiky, módnych šiat, krásnej bielizne, a na očarujúce úsmevy, synku.

Napríklad, mnohé z parádnic 1980-tych až 2000-ich rokov sú odsúdené stretnúť sa radikulitídou krížovej oblasti, s poruchami funkcie obličiek, nadobličiek, vaječníkov, orgánov malej panvy, panvovo-bedrových kĺbov v dôsledku toho, že kedysi si podchladili krížovú oblasť organizmu, keď sa predvádzali v studenej klíme RF v džínsoch, ktorých pás bol div nie že pod kostrčou, a bundičkách, ktorých spodok bol len čosi málo pod lopatkami, čo bolo ešte zhoršené poruchou krvného obehu vplyvom úzkych džínsov, do ktorých sa nedalo vopchať bez stlačenia mäkkého tkaniva organizmu.

Pričom primárne to žena môže robiť kvôli tomu, aby sa dobre cítila v ženskom kolektíve podobne inštinktívno-módne zmýšľajúcich krasotiniek, aby „zapadla“ medzi kolegyňami v práci, čo je rovnako nízky dôvod, ako keď sa dav chlapov v pracovnom kolektíve hecuje a podpichuje, kto z nich je väčší „chlap“ z pohľadu diktátu mužských inštinktov. To že pri neprimeranom holdovaní inštinktom muži aj ženy priťahujú do svojho života situácie, ktoré komplikujú ich rodinný život a občas ho aj ničia, je už dôsledkom tohto typu hlúposti.

Bola vyjadrená námietka k tomu, že uvedené foto (konkrétne stuha na nej) je výsledkom použitia «fotošopu» a bol aj poskytnutý link na pôvodný «fotošopom» neupravený zdrojový obrázok (rovnaký, len bez stuhy). Odpoveď na túto námietku nesie dva aspekty: 1. námietka preukázala, že niektorí kritici VP ZSSR poznajú pornografický segment internetu oveľa lepšie než samotnú KSB a život. 2. námet tejto fotomontáže nemení nič na jeho psychologickej hodnovernosti: na internete je množstvo originálnych fotografii, na ktorých sú zachytené obnažené slečinky vo veku od tínedžerského do «balzakovského» i staršie, «fotiace» sa pred zrkadlom so samoľúbym výrazom tváre.

V preklade slogan znamená: Žena=demokracia. V tejto vete obrátime pozornosť na to, že zvolená forma slova «woman» je formou jednotného čísla (t.j. žena, nie ženy), a preto v takomto podaní «vrchol demokracie» predstavuje despotizmus nejakej jednej ženy. To jest, spoločnosť by mala živoriť v podmienkach «vaginokracie»: Ja mám «cicu», ja určujem pravidlá života! Perspektívy takéhoto vládnutia sa odrážajú vo vulgárnej fráze «Je to celé na pi..». (Podobné vulgárne hodnotenia stavu vecí existujú aj s mužským pohlavím, a odrážajú realitu, že daný jedinec (hodnotený subjekt – muž/žena) nerozmýšľa pri práci dostatočne hlavou, ale „rozum“ nosí kdesi pod pupkom, a tak aj jeho práca vyzerá).

V preklade slogan znamená: Učte nášho prezidenta.

Členovia a členky skupiny „Vojna“ z ktorých niektoré boli aj z „Pussy riot“ súložili „za medvedíka“ (Na podporu Medvedevovi pred voľbami 2008) v múzeu vedľa vypchatého medveďa, natáčali si to a neskôr dali na internet. Medzi súložiacimi bola aj Nadežda Tolokkonikova (v 9. mediaci tehotenstva) – pozn. prekl.

O pôvode týchto fotografií viac tu: http://www.newsru.com/russia/25dec2007/girls.html.

Veta zobrazená na fotografii A.M.Kabajevoj: «Muži sa chodia na nás dívať, a každý si pritom čosi predstavuje» — je presne o tom. A čo presne «si predstavujú», to už A.M.Kabajeva neupresnila.

Viď libreto opery N.A.Rimskogo-Korsakova a V.I.Beľskogo «Povesť o neviditeľnom meste Kitež a deve Fevrónii». V informačnej báze VP ZSSR je uvedená v priečinku «Iní autori» alebo viď internetovú publikáciu: http://www.vodaspb.ru/russian/files/another/kitezh.html.

Obrázok súsošia na prvej strane ako aj poslednej pred prílohami. – pozn. prekl.

Cez priame väzby prechádza riadiaci vplyv; cez spätné väzby subjekt-riadiaci pracovník (alebo automatický riadiaci systém) získava informáciu o aktuálnom stave riadeného objektu a prostredia, s ktorým je v súčinnosti. V mnoho-subjektových systémoch môžu byť priame väzby jedného subjektu spätnými väzbami iných, a spätné väzby jedného, priamymi väzbami iných.

«Zahraničie» je na vyššie uvedenej schéme zjednotené s «Prírodným prostredím» do jedného bloku, aby nebolo treba rysovať pre každý štát, pre každý kultúrne svojrázny ľud a jeho diaspóry duplikát tejto schémy.

Alkoholizmom – alegória v ruskom jazyku. – pozn. prekl.

Naše predstavy o Zámere sú vyjadrené v prácach «K Bohodŕžave...», «Od korporatívnosti pod rúškom ideí k súbornosti v Bohodŕžave», «“Majster a Margaréta“: hymnus démonizmu alebo Evanjelium bezhraničnej viery».

Viď kapitolu 8.1 aktuálnej práce a v nej tabuľku č.2, a taktiež prácu VP ZSSR «Základy sociológie» (3. časť a prílohy).

Viď práce VP ZSSR «Dostatočne všeobecná teória riadenia», «Základy sociológie» (2. časť), «Voda Mŕtva».

O tomto viď práce VP ZSSR «Voda mŕtva», «Krátky kurz», «Ford a Stalin: o tom, ako žiť Ľudsky», «Pre pochopenie makroekonomiky štátu a sveta» (Tézy), «Organizačno-technologický prístup k makroekonomickým systémom — kľúč k úspechu ekonomického a kultúrneho rozvoja spoločnosti», a taktiež: M.V.Veličko, V.V.Jefimov, G.M.Imanov. Ekonomika a noosféra. Vedecko-metodologické základy riadenia štátom sociálno-ekonomického rozvoja v podmienkach globalizácie. Noosférny (eticko-ekologický) prístup. SPb: «ANO Smoľnyj inštitút», r. 2012. (Internetovú publikáciu tejto práce si možno pozrieť na nasledovných stránkach: http://m3ra.ru/2012/06/22/economy-noosphere/; http://www.vodaspb.ru/russian/razdel_another_ekn.html).

Viď práce VP ZSSR «Základy sociológie» (1. časť), «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty».

Príloha predstavuje kapitolu 4.8 práce VP ZSSR «Základy sociológie» s nepatrnými štylistickými úpravami.

Mravné štandardy nie sú si navzájom rovnocenné, ale sú hierarchicky usporiadané podľa dôležitosti.

Navyše v RJ sa slová „darí sa/nedarí sa“ vyjadrujú doslova slovami „vezie/nevezie“ (везёт/невезёт). – pozn. prekl.

V danom prípade sa pod moduláciou rozumie podmienenosť parametrov vysofrekvenčného kmitavého procesu (amplitúdy, frekvencie atď.) amplitúdovo-frekvenčnými charakteristikami nízkofrekvenčného kmitavého procesu. Príkladom amplitúdovej modulácie je zvukové rádiovysielanie (AM)(Väčšinou už len v rozsahu dlhých vĺn), ktoré je založené na tom, že zmena amplitúdy rádiového signálu na nosnej frekvencii (frekvencie vysielania) kopíruje zmeny frekvencie a intenzity prenášaného zvuku. V sovietskych časoch sa realizácia tohto princípu v rádiotechnike učila na kurze fyziky v šiestej triede.

Ak sa takéto «spiace» mravné štandardy začnú prejavovať v aktívnej algoritmike (t.j. začnú sa prejavovať v správaní), tak situáciu možno popísať príslovím «je ako vymenený».

V tomto prípade jednotlivci svojim postavením v egregore fungujú podobne ako bunky v organizme: organizmus existuje, pričom počas doby jeho existencie bunky vznikajú a zanikajú, vymieňajúc sa navzájom.

Publikované v časopise «Pedagogické vedy», № 1, r. 2006. Uvedené z publikácie na internetovej stránke: http://www.semdoct.ru/science/5f0b311d/.