Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti

6. Kultúra a osobnosť

Vyriešenie problémov vzájomných národných vzťahov v duchu Koncepcie spoločenskej bezpečnosti · перевод (Slovenský) · раздел 18 из 26

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

6. Kultúra a osobnosť

Opisované v aktuálnej kapitole sa týka všetkých kultúr bez výnimky a každého jednotlivca osobne, t.j. výnimiek tu niet, hoci nasledovné môže v každej národnej či nábožensky podmienenej kultúre a hociktorej subkultúre nájsť svoj špecifický prejav. Pre porozumenie opísanému textu v aktuálnej práci je potrebné, po prvé, dôkladne ovládať DVTR, vrátane kapitoly «Procesy v supersystémoch», po druhé, precítiť a vypracovať si vlastnú vedomú predstavu o vzájomnom pôsobení osoby a egregoru. Aby sme uľahčili riešenie druhej úlohy, do zostavy aktuálnej práce sme zaradili Prílohu «Vytvorenie jednotlivcami kolektívnej psychiky (egregorov) a vzájomné pôsobenie osoby a egregorov».

Z vyššie opísaného by mali byť jasné nasledovné veci:

● Problém vzájomných národných a náboženských vzťahov nemôže byť zredukovaný na «sumu» vzájomných vzťahov predstaviteľov každej z kultúr, spolupracujúcich v «multikultúrnej» spoločnosti navzájom.

Príčina toho spočíva v tom, že ľudia môžu svojim konaním nepriamo (t.j. cez sociálne a celkovo prírodné prostredie, vrátane egregorov, ktoré sú súčasťou životného prostredia) spôsobiť škodu aj tým ľuďom, s ktorými majú mimoriadne dobré osobné vzťahy, alebo naopak, nepriamo môžu urobiť dobre tým, ktorých z duše nenávidia. Takýto druh vzájomných pôsobení ľudí, nielen cudzích, ale dokonca aj nevediacich o existencii jeden druhého, môžu byť rozanalyzované, len ak budeme skúmať národné a nábožensky podmienené kultúry, kultúry diaspór, rôzne subkultúry a kultúry «multikultúrnych» spoločností ako informačno-algoritmický systém, ktorých celkovými nositeľmi sú príslušné egregory, a ktoré sú svojimi rôznymi fragmentmi prerozdelené v jednotlivých psychikách množstva nositeľov príslušnej kultúry či subkultúry, a tiež — v pamätníkoch kultúry.

● Všetky davo-«elitárne» kultúry pri kontakte a vzájomnom prenikaní kultúrne svojráznych spoločností a rôznych sociálnych skupín vytvárajú navzájom osobné a skupinové konflikty, ktoré majú potenciál prerásť do medzinárodných a medzináboženských konfliktov.

Hlavnou príčinou tohto javu je okolnosť, že každá z davo-«elitárnych» kultúr v sebe nesie subkultúry s ambíciami na «elitárnosť», ktorých nositelia, čiastočne vedomým aktom vôle a čiastočne pod vplyvom egregorov príslušnej kultúry či subkultúry (ktorý si nemusia uvedomovať):

Nesúlad ostatných noriem (t.j. nepodmienených ambíciami na «elitárnosť») rôznych kultúr, čo sa týka správania v kvalitatívne rovnocenných situáciách, nie je hlavnou príčinou konfliktov, ale môže byť faktorom sprevádzajúcim hlavnú príčinu a provokujúcim alebo urýchľujúcim proces eskalácie konfliktu.

● Politické deklarácie, predpísané právne normy a procedúry ohľadom garancie rovnosti práv občanov nezávisle od ich národnej príslušnosti, vierovyznania a pod., samé o sebe nemajú za následok harmonizáciu vzájomných národných a náboženských vzťahov, a neprinášajú ani blahobyt všetkým členom «multikultúrnej» spoločnosti[499], ani vzájomnú «toleranciu» medzi predstaviteľmi rôznych kultúr a subkultúr, pretože nijako nemenia historicky sformované hlbinné základy osobnej a kolektívnej psychiky.

Silové a psychologické donútenie k dodržiavaniu deklarácii a zákonov problém nerieši, ale vytvára vonkajší dojem jeho riešenia, zachovávajúc hlbinný psychologický potenciál obnovenia konfliktov v budúcnosti. Potenciál konfliktu sa stupňuje tým, že pri formálnom dodržiavaní rovnosti práv nezávisle od pôvodu, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti — sa vyložene nekompetentní, profesionálne nespôsobilí a skazení jedinci objavujú v tých funkciách (v rámci spoločenského zjednotenia práce), kde skrátka nemôžu nespôsobiť škodu. Toto vyvoláva nespokojnosť s ich činnosťou, ktorá podľa názoru okolia súvisí s ich pôvodom alebo príslušnosťou ku konkrétnej kultúre či subkultúre v «multikultúrnej spoločnosti».

● Všetko povedané je fér vo vzťahu ku všetkým davo-«elitárnym» kultúram: bezostyšnému otrokárstvu, uskutočňovanému hrubou silou a terorom; feudalizmu, jak európskeho, tak aj ázijského vzoru; stavovsko-kastovej spoločnosti na základe védickej kultúry; kapitalizmu na základe liberálno-buržoáznej ideológie (a tiež de-ideologizovanému davu jednotlivcov s nejakými hmlistými zostatkami národnej alebo náboženskej identity); kapitalizmu na základe diktátorsko-oligarchickej ideológie; pseudosocializmu na základe ideológie «mraksizmu» alebo akejkoľvek inej ideológie[500] atď.

● A preto pred Ruskou Federáciou, ako aj pred všetkými ostatnými štátmi planéty (vrátane Izraelu), stojí problém nie „harmonizácie vzájomných národných vzťahov na základe kultu všakovakej «tolerantnosti» v nejakej ideálnej davo-«elitárnej» «multikultúrnej» spoločnosti“, ale problém vykorenenia exploatácie «človeka človekom» a likvidácie systému utláčania celej krajiny a jej ľudov ideovým internacizmom a jeho rôznorodými komplicmi a propagátormi.

Len v prípade vyriešenia tohto problému sa vzájomné národné vzťahy budú «samy od seba» postupne harmonizovať v priebehu rozvoja kultúry: kultúry — «socialistickej obsahom a mnohonárodnej formou» (ak použijeme stalinskú terminológiu v tom zmysle, v akom bol význam termínov popísaný vyššie v kapitole 3.3).

Iných blahodarnejších alternatív k tomuto niet.

● Recept vyriešenia tejto problematiky v globálnych rozmeroch bol v ZSSR vyložený ešte v r. 1968. Rozprávajúc o svetlej budúcnosti Zeme vo filozoficko-sociologickom románe «Hodina býka»[501], J.A.Jefremov (1907 —1972) o tom píše, ako o už dosiahnutom našimi predkami výsledku: «Vyčistenie noosféry od lži, sadizmu, zlých maniakálnych nápadov stálo ľudstvo Zeme obrovské úsilie». No pre nás je text vyznačený kurzívou tou prácou, ktorá nás ešte len čaká vykonať. Za nás samotných ju nikto iný robiť nebude. A to hlavné — J.A.Jefremov má pravdu: O noosféru sa treba starať ešte lepšie ako o atmosféru («Hodina býka»), a to je to, čím je naozaj nutné sa zaoberať, avšak takáto aktivita predpokladá vykročenie jedinca na globálnu úroveň starostlivosti a zodpovednosti, a chápania mnohého z toho, čo presahuje hranice Ja-centrických predstáv o Živote väčšiny...

———————

V súvislosti s tým, že problém harmonizácie vzájomných národných a náboženských vzťahov môže byť vyriešený len na základe rozvoja kultúry, tak ešte raz pripomenieme, že v chápaní KSB:

Kultúra — to je všetka informácia a algoritmika, ktorá v populácii príslušného biologického druhu nie je prenášaná z pokolenia na pokolenie v podobe hotovej na použitie, na základe genetického mechanizmu biologického druhu (t.j. nie je prenášaná «automaticky/biologicky», ale je obnovovaná z pokolenia na pokolenie na základe komunikácie jedincov biologického druhu).

Ľudstvo sa od všetkých ostatných biologických druhov, v živote ktorých možno odhaliť taký jav ako kultúra[502], odlišuje tým, že objem informácie a algoritmiky drvivej väčšiny národných kultúr (a zároveň — kultúry celého ľudstva) od začiatku 18. storočia[503] natoľko narástol, že ani jeden jednotlivec nie je schopný prijať celé kultúrne dedičstvo do svojej psychiky počas života, dokonca ak by sa aj dožil vysokej staroby a nezaoberal sa ničím iným, ako jej osvojovaním.

Osobná kultúra jedinca — je to časť kultúry spoločnosti, prijatá jednotlivcom do svojej psychiky, plus k tomu — jeho vlastné výtvory, ktoré môžu dopĺňať kultúru spoločnosti: takto je vzájomne prepojená osobná kultúra a kultúra spoločnosti.

Kultúra sa rozvíja len výsledkom osobnej tvorby ľudí, zameranej na osvojenie a rozvoj tvorivého potenciálu ľudstva, osvojenie a prehodnotenie kultúrneho dedičstva predkov a druhých ľudov; a degraduje jak výsledkom osobnej degradácie ľudí a straty ich tvorivého potenciálu, tak aj výsledkom zvráteného použitia tvorivého potenciálu.

Ináč povedané, kultúra sa nerozvíja ani nedegraduje «sama od seba», ale len vo výsledku činnosti a nečinnosti ľudí — čiastočne vedome cielenej, a čiastočne nevedome «automatickej».

V ľudskej spoločnosti sa kultúra odovzdáva na základe rôznych druhov pamätníkov kultúry («artefaktov»), osobnej komunikácie predstaviteľov rôznych pokolení a rôznych kultúr, a na základe spolupráce osoby so spoločenskými inštitútmi.

Kultúra, zaznamenaná v rôznych «pamätníkoch kultúry» — je dôsledkom a prejavom «duchovnej kultúry», ktorá vo svojej podstate predstavuje zručnosti práce jednotlivcov s ich vlastným biopoľom (práve biopole je nositeľom všetkého informačno-algoritmického zabezpečenia tvoriaceho osobnú psychiku, vrátane pamäte a intelektu), egregormi a noosférou celej planéty.

Religiózna kultúra — ak pod týmto termínom budeme chápať vzájomnú spoluprácu jednotlivca a Boha skrze Život, a nie prax dodržiavania jednotlivcom rôznych rituálnych foriem správania, ktoré predpisuje tá či oná vierouka — tak ona má osobnostne jedinečný charakter a hrá celkovo špecifickú úlohu, nakoľko presahuje hranice tvárneho Vesmíru a aj prichádza spoza jeho hraníc...

A práve informačno-algoritmický obsah každej spoločenskej kultúry či subkultúry v mnohom určuje charakter spolupráce jej predstaviteľov s predstaviteľmi iných národných alebo nábožensky podmienených kultúr a subkultúr, pretože, po prvé, my všetci žijeme z väčšej časti na základe psychologických automatizmov (vedomých aj nevedomých), ktoré počas celého života (a osobitne v období od počatia do zavŕšenia puberty) prijímame do svojej psychiky práve z kultúry spoločnosti; a po druhé, my všetci v každom časovom okamihu sme pripojení k rôznym egregorom, v dôsledku čoho je každý náš čin sprevádzaný nejakými egregoriálnymi doplnkami: t.j. algoritmika egregoru príslušnej kultúry určuje zostavu «sprievodných efektov», neoddeliteľne dopĺňajúcich naše činy, pokým zotrvávame v spojení s príslušným egregorom; pritom tieto egregoriálne doplnky môžu na základe algoritmiky egregoru bežať ešte dlhý čas, dokonca aj po tom, čo sme (tak či onak) prerušili spojenie s daným egregorom[504], ak sme v čase spojenia s egregorom v ňom zámerne alebo mimovoľne iniciovali spustenie príslušných algoritmov.

Okolnosť, že samotná kultúra predstavuje informačno-algoritmický systém, znamená nasledovné:

● existujú konkrétne ciele (jedná sa o objektívny vektor cieľov, t.j. hierarchicky usporiadaná množina stanovených cieľov), na dosiahnutie ktorých je objektívne[505] orientovaná a na ktoré pracuje algoritmika danej kultúry;

● existuje aj množina zakázaných cieľov v tejto kultúre;

● existuje zložením nedefinovaná množina objektívne dosiahnuteľných cieľov, ktoré nepatria ani k objektívnemu vektoru cieľov danej kultúry, ani k zoznamu zakázaných cieľov (táto množina spolu s množinou zakázaných cieľov vytvára nomenklatúru cieľov na sformovanie-odhalenie potencionálneho vektora cieľov[506]);

● existujú určité algoritmy dosiahnutia cieľov, patriace objektívnemu vektoru cieľov.

● môžu existovať (nie však nutne, t.j. môžu aj neexistovať) algoritmy dosiahnutia cieľov, vzťahujúce sa k potencionálnemu vektoru cieľov (vrátane algoritmov dosiahnutia zakázaných cieľov[507]), ktoré sa nevyžadujú pre praktickú činnosť informačno-algoritmického systému na dosiahnutie cieľov v zostave objektívneho vektora cieľov danej kultúry;

● okrem toho existuje určitý «obraz sveta» — informačná báza údajov («databáza», «model života»), kde na základe porovnávania s týmto «životným modelom» priebežných informačných tokov (produkovaných reálnym životom) prebieha konkrétne zvolené odpracovanie algoritmiky individuálnych a kolektívnych psychík v praxi života.

A nositeľmi tohto všetkého sú najmä egregory národných a nábožensky podmienených kultúr, s ktorými spolupracujú ich predstavitelia žijúci v príslušnej dobe dejín («pamätníky kultúry» sú druhotné vo vzťahu k egregorom a s nimi spojenej duchovnej kultúre). Každý z žijúcich disponuje určitým egregoriálnym statusom, ktorý zároveň aj určuje charakter jeho spolupráce s príslušným egregorom a miesto (funkciu jednotlivca) v jeho algoritmike. Egregoriálny status sa môže meniť (a to aj nevratne) — jednak v dôsledku egregoriálnej algoritmiky, ale aj (nezávisle od jej zmien) v dôsledku zmeny psychiky jedinca (a tak degradácia i osobný rozvoj môžu zapríčiniť zmenu — podmienenú egregoriálnou algoritmikou — osobného egregoriálneho statusu, alebo prepnutie psychiky na iné, predtým tejto osobe nedostupné, egregory).

Hmotné «pamätníky kultúry» sú menej dôležité, než táto egregoriálna (duchovná) — svojou materiálnou podstatou poľová — zložka, nakoľko práve ona «si všetko pamätá»[508], t.j. je nositeľkou celého informačno-algoritmického zabezpečenia daného dejinne sformovaného spoločenstva ľudí, vrátane pamäti o hodnovernej historickej minulosti, aj pamäti o tom, ako boli predstavy spoločnosti o minulosti falzifikované a prekrúcané politikmi a «historikmi». Ona je sama «duchovným dedičstvom» každého ľudu, každej diaspóry, každého náboženstva a nesie v sebe jak úspechy, tvoriace základ pre ďalší rozvoj spoločnosti, tak aj defekty, brániace rozvoju a plodiace jak vlastnú degradáciu, tak aj degradáciu a rozvrat okolo seba v sociálnom a prírodnom prostredí.

Každý egregor svojou štruktúrou predstavuje prepojenie poľového tela egregoru a biopolí organizmov živých ľudí, ktoré sú v interakcii s poľovým telom egregoru, vymieňajúc si s ním energiu a informácie, zúčastňujúc sa na realizácii egregoriálnej algoritmiky, modifikujúc informačno-algoritmickú náplň egregora v procese rozvoja alebo degradácie kultúry a spoločnosti.

Poľové telo egregora, ako časť noosféry planéty, môže existovať dlhý čas dokonca aj pri vymiznutí živých ľudí, ktorí by tento egregor vyživovali energeticky a realizovali by jeho algoritmiku. Takáto strata sociálneho základu egregoru môže byť výsledkom genocídy[509], ale môže byť aj výsledkom prepnutia sa živých ľudí na iné egregory[510]. A práve v procese dospievania množstva ľudí pod vplyvom takejto egregoriálnej zložky sa formuje to, čo sa nazýva «národný charakter» alebo v definícii J.V.Stalinom to našlo vyjadrenie v slovách «spoločná mentalita, vyjadrujúca sa <t.j. prejavujúca sa> v spoločnej kultúre».

Avšak «národný charakter» predstavuje reálnu — nie «trans-epochálnu» a preto akoby «mimodejinnú konštantu», ale integrálnu mravno-psychologickú charakteristiku aktívnych pokolení[511] v každom období dejín, a tá sa postupom času mení pod vplyvom životných okolností danej spoločnosti, pôsobiacich na ľudskú psychiku, a ďalej — pod vplyvom samotných ľudí na kultúru, ktorí určitým spôsobom reagujú na prúd nových udalostí[512], a ešte neskôr — pod vplyvom (určitým spôsobom) pozmenenej kultúry na nové, do života vstupujúce pokolenia[513].

Pritom je však nutné dodať, že «národný charakter» je len jednou z mnohých charakteristík ľudu, a východiskovou, a preto fundamentálnou charakteristikou akéhokoľvek ľudu v jeho oboch zložkách (národ a diaspóry) sú ideály, presahujúce rámec uspokojovania fyziologických a všedných každodenných potrieb, ktoré si ľud zachováva nezávisle od toho, nakoľko týmto ideálom zodpovedá obraz jeho života v danom období dejín (o tom už bolo povedané v kapitole 2.2: «Kritériom ľudu nie je to, akým je, ale to, čo <on> považuje za krásne a pravdivé, o čom <on> vzdychá» — F.M.Dostojevskij). Ideály sú v každom období dejín určitým spôsobom prerozdelené medzi objektívnym vektorom cieľov a potencionálnym vektorom cieľov; v niektorých obdobiach môžu byť prakticky úplne vytesnené z objektívneho vektora cieľov do potencionálneho vektora cieľov egregoriálnej algoritmiky.

Okrem toho, ideály nenesú absolútny charakter v zmysle ich súladu s Božím Zámerom, ale masovo-subjektívny, t.j. odrážajú sa v nich historicky stabilné ľudské predstavy o ideálnom usporiadaní života spoločnosti, ktoré nemusia byť vo všetkom pravdoverné a nemusia byť vo všetkom objektívne životu adekvátne[514].

Nositeľmi ideálov (zmyslu života ľudu) je «genetické jadro» ľudu (národa, diaspóry). A pri vzniku civilizačnej jednoty mnohých ľudov, vzniká aj mnohonárodné «genetické jadro» civilizácie. Ak si položíme otázku: aká je funkcia tohto jadra? ...tak ona spočíva v obnovovaní zmyslu života ľudu v jeho rozvoji z pokolenia na pokolenie. Text «zmysel života ľudu v jeho rozvoji» bol v predošlej vete označený kurzívou, pretože obsahuje zamlčanie:

Jadro — v súlade s jeho špecifickou funkciou — nemôže byť generátorom ani katalyzátorom degradačných procesov vedúcich k biologickej degenerácii alebo zredukovania ideálov na získavanie výlučne fyziologických pôžitkov a uspokojovanie všedných potrieb.

Uspokojovanie psychicko-fyziologických a všedných každodenných potrieb na úrovni zabezpečujúcej reprodukciu biologicky zdravých pokolení, spôsobilých pre ďalší rozvoj, to je základ pre život, nie zmysel života. Ak sa toto stáva cieľom a zmyslom života, tak to predstavuje degradáciu (lumpenizáciu) alebo prežívanie v podmienkach nejakým spôsobom vniknutej krízy.

Napriek tomu, väčšia či menšia časť predstaviteľov jadra môže byť zatiahnutá aj do degradačných procesov, no, zakúsiac degradáciu, odmietne ju, nakoľko ideály sú na prvom mieste, a vplyv degradačných procesov na osobu robí dosiahnutie ideálov nemožným. Jadro môže zahynúť, ak nezvláda efektívne reagovať na výzvy doby — aj v tomto väzí vnútorná príčina záhuby civilizácií a ľudov v dejinách[515]; no ono ako množina (ľudí) sa nemôže nechať očarovať procesmi degradácie a stupňovať ich moc — v opačnom prípade by prestalo byť jadrom plniacim svoju špecifickú funkciu v živote ľudu alebo civilizácie.

Hoci niekto z predstaviteľov jadra môže pod tlakom okolností z neho aj vypadnúť, no presne tak isto môže niekto iný (alebo minulý odpadlík), po prekonaní okolností a vyriešení radu úloh osobného rozvoja, sa k nemu zasa pripojiť. Preto jadro je akási biologicky vyššia «rasa» v zložení ľudu alebo obyvateľstva civilizácie. Príslušnosť k jadru v aspekte biológie, samozrejme, predpokladá určité genetické minimum biologického zdravia, a (cez rodové egregory predkov získané) «automatické» prístupové práva k určitej informácii a algoritmike, uloženej v egregoroch príslušnej kultúry. No ak mravno-etické štandardy «cudzinca» sú z nejakých príčin také, že on úprimne z vlastnej vôle, hoc aj sporadicky, pracuje na realizáciu toho istého zmyslu života, ktorý obnovuje jadro z pokolenia na pokolenie, potom aj takýto «cudzinec» je objektívne predstaviteľom jadra.

Napríklad, A.S.Puškin mal medzi predkami Afričanov, a z uhlu pohľadu mnohých «etnických Rusov» on Rusom nebol, avšak objektívne informačno-algoritmicky bol aj tak práve on predstaviteľom jadra Ruskej mnohonárodnej civilizácie a genetického jadra Veľkorusov, a nie oni, ktorých «ruskosť», nemajúca nič spoločné s úsilím o svätosť mnohonárodnej Rusi, zmizla spoločne s položkou «národnosť» v pase občana postsovietskej RosSiónie; V.I.Daľj mal medzi predkami Dánov, no takisto aj on je predstaviteľom jadra Ruskej mnohonárodnej civilizácie. A ako vyplýva z byliny «Drak Tugarin» a mnohých ďalších diel A.K.Tolstého, on bol tiež predstaviteľom genetického jadra Ruskej mnohonárodnej civilizácie, a genetického jadra Veľkorusov; J.V.Stalin bol tiež predstaviteľom jadra ruskej mnohonárodnej civilizácie, a ako tvrdil on sám, bol «Rusom gruzínskeho pôvodu»[516]. Avšak jadro, to nie sú len široko známi kultúrni a politickí dejatelia. Tí, ktorí si myslia, že «jadro» tvoria len znamenití predstavitelia «elity», sa mýlia. Jadro, to je predovšetkým množstvo takzvaných «prostých ľudí», žijúcich (pre spoločnosť) «obyčajným» životom. No ak sa ocitnú v situácii, ktorej riešenie si vyžaduje ich «jadrovú podstatu», tak ona sa prejaví[517].

V minulosti termín «genetické jadro» v jazyku neexistovalo, v živote však áno. Existovalo aj vnímanie toho, že vo vzťahu k nemu nie všetci ľudia sú si navzájom identickí, a príslušnosť človeka k jadru charakterizovali slovom «blahoverný»[518] (t.j. verný dobru, pracujúci na dobro), ak sa nepoužívalo lživo, bez úmyslu zalichotiť «elitárovi», ako sa nakoniec začali používať slová «vaše blahorodie», «vaše vysokoblahorodie», «vaša svätosť» a pod.

Okrem toho, ako ukazujú dejiny, potomkovia predstaviteľov jadra nemuseli nutne patriť k jadru tiež: nesprávne počatie a chyby vo výchove, ak k nim došlo, tak sa na nich prejavili. V dôsledku toho termín «šľachetnosť/blahorodie»[519], ktorým v ďalekej minulosti mohli tiež charakterizovať príslušnosť ku genetickému jadru — stratil v živote svoj pôvodný zmysel, v dôsledku čoho dnes obnovovanie istinnej šľachetnosti (blahorodia) a blahovernosti v budúcich pokoleniach je povinnosťou každej rodiny.

Napriek tomu, podstatou je jadro — genetickým v aspekte obnovovania zmyslu života ľudu v jeho rozvoji. Má ho každý ľud, každá regionálna civilizácia, ktoré nevyčerpali zmysel svojej existencie[520]. A kým existuje, tak žije aj ľud, žije civilizácia.

Povedané znamená, že existuje určitý rozdiel medzi základnou masou predstaviteľov daného ľudu (civilizácie) a predstaviteľmi genetického jadra, prejavujúci sa v špecifikách osobnej algoritmiky psychiky a charaktere vzájomných vzťahov osobnej psychiky a egregorov.

Hlavný rozdiel spočíva v tom, že tí, ktorí nepatria k jadru a prebývajú v spoločnosti svojho ľudu (svojej civilizácie), pripájajú sa na príslušné egregory a správajú v súlade s ich algoritmikou a svojim egregoriálnym statusom v týchto egregoroch. No ak sa ocitnú v iných spoločnostiach, tak strácajú zmysel života svojho ľudu (civilizácie), pripájajú sa na egregory spoločností, ktoré ich prijali, a postupne sa adaptujú na ich algoritmiku, nadobúdajúc v nich taký či onaký egregoriálny status a pracujúc na realizáciu zmyslu života iných ľudov a civilizácií.

No ak sa v iných spoločnostiach ocitnú predstavitelia jadra, títo si zachovávajú spojenie so svojimi etnickými (civilizačnými) egregormi (podľa typu jadra), a k miestnej spoločnosti sa adaptujú len v tých aspektoch, ktoré nie sú v rozpore so zmyslom života, ktorý je obnovovaný jadrom z pokolenia na pokolenie; a popri tom vnášajú do života iných spoločností, do ich egregorov zmysel života, uchovávaný jadrom svojho ľudu (svojej regionálnej civilizácie).

Ak budeme analyzovať kultúry, a subkultúry v zostave kultúr, ako informačno-algoritmické systémy, vyčleňujúc v nich špecifické funkčné zložky, tak v nich možno vyčleniť:

  1. Zložku, ktorá je zameraná na formovanie jednotlivca počas jeho života, počnúc od predhistórie počatia a končiac vstupom do dospelosti.

  2. Zložku, ktorá je zameraná na zabezpečenie činnosti jednotlivca v okolitom svete, t.j. zameranú na spoluprácu:

Jednou z najdôležitejších súčastí druhej zložky je «obraz sveta» a jeho interpretácia v rôznych jazykoch, t.j. ide o videnie a chápanie sveta.

V informačno-algoritmickom vzťahu je druhá zložka podmienená prvou, nakoľko jednotlivé súčasti druhej zložky musia byť podporované osobnou kultúrou zmyslov[521], osobnou a kolektívnou kultúrou intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, a tie zase musia byť podporované nevyhnutnou úrovňou biologického zdravia, t.j. mierou rozvinutosti štruktúr organizmu jednotlivca a harmonickosťou rozvoja celkového organizmu (t.j. vzájomným súladom v rozvinutosti jeho zložiek).

Všetko horeuvedené o kultúrach skúmaných ako informačno-algoritmické systémy možno vyjadriť vo forme tabuľky vo vzťahu ku každej svojráznej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúre či subkultúre. Základ pre rozvetvenie štruktúry takejto tabuľky dávajú predchádzajúce odseky vyčlenené v texte skupinami hviezdičiek.

Avšak toto robiť nebudeme, nakoľko tabuľkovo-porovnávacia analýza celej množiny kultúr a subkultúr, prítomných na území RF a zvyšnom svete, nespadá medzi úlohy, ktoré rieši aktuálna práca. Napriek tomu bude užitočné, ak si čitateľ sám pre seba narysuje takúto charakteristickú tabuľkovú štruktúru kultúry, skúmanej ako informačno-algoritmický systém, čo je potrebné na formovanie jeho mozaikového chápania sveta.

Možno to tak urobiť na príklade hociktorej kultúry, hoci na príklade svojej rodnej kultúry je to najťažšie, najmä ak sa rodná kultúra jedincovi javí ako bezalternatívna, a on v nej nevidí rozdiely vzniknutých sebahodnotení, deklarácií o pravdovernosti a dobromyseľnosti — na jednej strane, a na druhej strane — toho, o čo sa objektívne snaží, a čo v skutočnosti tvorí[522].

Národné a nábožensky podmienené kultúry, ak ich skúmame ako informačno-algoritmické systémy, sa navzájom líšia podľa vyššie uvedených parametrov:

● cieľmi (zložením ich množstva a jeho hierarchickým usporiadaním, prítomnosťou alebo absenciou defektov v objektívnom vektore cieľov; zložením a usporiadanosťou potencionálneho vektora cieľov);

● algoritmikou dosiahnutia zhodných cieľov, čo podmieňuje rôznu efektivitu dosahovania cieľov;

● prítomnosťou algoritmov, ktoré nemajú svoju analógiu (cieľmi a prostriedkami ich dosahovania) v iných kultúrach;

● osobitosťami «obrazu sveta» prevládajúceho v kultúre, ktoré sa v rôznych kultúrach navzájom nezhodujú, a okrem toho, odlišnosťami tohto «obrazu sveta» od jeho objektívneho prvoobrazu — samotného Života;

● národné a nábožensky podmienené kultúry môžu, okrem toho, v sebe zahŕňať aj «exoterickú» (určenú pre všetkých) a «ezoterickú» (určenú pre rôznych «vyvolencov») zložku, ktoré určitým spôsobom navzájom spolupracujú, a všetko vyššie povedané o rozdieloch kultúr sa týka aj porovnania «exoterickej» a «ezoterickej» zložky — jak v rámci nejakej jednej kultúry, tak aj pri porovnávaní analogických zložiek rôznych kultúr.

Práve v dôsledku toho, že egregory národných a nábožensky podmienených kultúr a subkultúr objektívne existujú a navzájom sa líšia obsahom informačno-algoritmického zabezpečenia činnosti (s nimi prepojených) spoločností a komunít, ako aj jednotlivcov patriacich k týmto spoločenstvám a komunitám, tak všetky politické deklarácie a právne «garancie» rovnosti práv bez ohľadu na národný pôvod a náboženskú príslušnosť zostávajú prázdnymi slovami, ktoré nenachádzajú svoj prejav, po prvé, v štatistikách opisujúcich život «multikultúrnych» spoločností a celého ľudstva, a po druhé, v dynamike zmien týchto štatistík na časovej osi.

Je to všeobecné pravidlo dejín, ktoré V.O.Ključevskij vyjadril v aforizme «zákonitosť historických javov je nepriamo úmerná ich duchovnosti»[523].

Výnimiek je len zopár a potvrdzujú toto pravidlo, pretože «výnimky» sú dôsledkom toho, že sa duchovnosť spoločnosti mení pod vplyvom cielene vykonávanej politiky, a zmena duchovnosti má za následok zmenu kvality života. Toto je oddávna známe z Koránu: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, kým ľudia nezmenia to, čo je v nich» (Korán, 13:12 (11)), — a to, «čo je v ľuďoch», je duchovnosť: informácia a mravne podmienená algoritmika ich psychiky.

Medzi takéto «výnimky» patria, napríklad:

● Stalinská epocha budovania socializmu v ZSSR: nie slovami, ale činmi — keď sa pod vplyvom zmeny informačno-algoritmického obsahu národných kultúr menili aj všetky sociálne štatistiky;

● Malajzijský «kultúrno-ekonomický zázrak», ktorému Malajzia vďačí politike Mahathira Mohamada («antisemitu»[524] a «antiamerikánca», «odporcu globalizácie» (na biblický spôsob)), ktorý bol na čele krajiny od r. 1981 do r. 2003. Ako píše Wikipédia, «pri ňom sa Malajzia zmenila z krajiny s nízkorozvitou agrárnou ekonomikou na jedného z „ázijských tigrov“»[525].

Tiež je dobré poznamenať, že ani jedna, ani druhá «výnimka» z dejinného pravidla vyjadreného V.O.Ključenskim by nebola možná, ak by v ZSSR a v Malajzii boli platné — akoby «demokratické» — formálne, životom neopodstatnené ohraničenia na lehoty zotrvávania politikov vo vyšších štátnych funkciách.

Príčina toho spočíva v tom, že trvanie procesov cielenej (tým skôr — sociálno-živelnej) prestavby informačno-algoritmického zabezpečenia egregorov národných kultúr — je výrazne dlhšie, než trvanie právomoci úradných osôb, ktoré je zakotvené v legislatíve takzvaných «demokratických» spoločností. Následkom tohto, a tiež vplyvom praxe manipulovania davu, «demokratická» meniteľnosť vedenia krajiny negarantuje kontinuitu v realizácii kurzu rozvoja davo-«elitárnej» spoločnosti, pretože jak národné «elity», tak aj ich kurátori od ideového internacizmu sú vo väčšine prípadov proti takému rozvoju, ktorý by podrýval kulturologické výstuže davo-«elitarizmu»[526].

Inými slovami:

Prejav demokracie nespočíva v obmedzovaní lehôt zotrvávania vo vyšších štátnych funkciách volených osôb ani v obmedzení počtu ich období (za radom či súhrnne), prejav demokracie spočíva v tom, aby v krajine nebol prítomný deficit riadiaco gramotných a kompetentných kádrov, ktoré chápu záujmy istinného rozvoja ľudu, spôsoby a prostriedky ich realizácie, kádre, ktoré slúžia realizácii týchto záujmov nie zo strachu, nie pre odmenu, ale na základe svedomia.

Toto sa žiada preto, aby v prípade nutnosti bolo možné zameniť úradnú osobu iným človekom — dokonca v priebehu jeho funkčného obdobia, ak si táto osoba nevie poradiť so zverenými povinnosťami; a rovnako tiež preto, aby bolo možné vystriedať znamenitého politika, po niekoľkých desaťročiach jeho svedomitej služby ľudu, nie menej kompetentným a spôsobilým pokračovateľom všeľudového diela a tým zároveň zabezpečiť kontinuitu politiky a pokračovanie v dielach začatých vo funkčných obdobiach svojich predchodcov.

Skracovanie funkčných období a ich počtu nie je potrebné pre ľud, ale pre majiteľov falš-«demokracií», aby ľuďom ako F.D.Roosevelt a J.V.Stalin neumožnili tvoriť dejiny samostatne; aby bolo možné bez problémov meniť jednu marionetu, «demokraticky» zvolenú bezmyšlienkovitým davom, za druhú marionetu, zvolenú nie menej «demokraticky», neprivádzajúc proces k takým rušivým incidentom, ako bola vražda prezidenta USA J.F.Kennedyho (ktorý začal točiť kormidlo «inam a ináč»), nakoľko takéto incidenty podrývajú autoritu systému a dôveru v neho davu obyvateľov; a vyhýbajúc sa tiež vraždám uchovávaným v tajnosti (vražda F.D.Roosevelta, J.V.Stalina), pretože uchovávanie takýchto tajomstiev je v mnohých prípadoch dosť komplikované, a ich odhalenie tiež diskredituje systém a naviguje myšlienky k jeho skutočným majiteľom a ich cieľom.

Čo sa týka kvality života a možností ďalšieho rozvoja ľudstva, tak kľúčovou je tá zložka kultúry, ktorá je zameraná na formovanie jednotlivca v priebehu jeho života, počnúc od predhistórie jeho počatia a končiac jeho vstupom do dospelosti.

Ak sa obrátime k literatúre zaoberajúcej sa životom reliktných primitívnych kultúr a životom prastarých civilizácií, tak sa vyjasní, že v množstve primitívnych kultúr a v niektorých prastarých civilizáciách sa prechod jednotlivca do dospelosti uskutočňoval na základe «zasvätenia» (systému skúšok, sformalizovaného do rituálnej tradície). Pritom, z jednej strany, tínedžeri dokazovali svoju spôsobilosť v úlohe rovnocenných členov dospelej spoločnosti, a z druhej strany, ich rodičia tiež dokazovali svoju spôsobilosť (v úlohe dobrých rodičov) ako členovia spoločnosti zasluhujúci si úctu, lebo vo svojich deťoch a vnukoch predĺžili život tejto spoločnosti. A tí, čo nezvládli prejsť zasvätením, sa za členov dospelej spoločnosti nepokladali, napriek tomu, že biologicky sa stali zrelými jedincami druhu «Homo Sapiens». A hoci sa v rituáloch zasvätenia v niektorých kultúrach vyskytovali aj kruté, zámerne ľudí kaličiace procedúry[527], aj napriek tomu prítomnosť zasvätení v primitívnych kultúrach ukazuje na fakt, že oni aj starobylé civilizácie cítili nasledovné:

Človekom sa nestačí len narodiť, treba sa ním aj stať; a k tomu je potrebné prejsť určitou cestou osobného rozvoja a dosiahnuť na nej isté výsledky — jak telesné, tak aj duchovné. A to je nesporný fakt života.

A tak svoje predstavy o výsledkoch osobného rozvoja, umožňujúcich uznať biologicky dozretého jednotlivca človekom, vyjadrovali v rituáloch zasvätenia do dospelosti.

Na rozdiel od nich dnešné civilizované spoločnosti otázku výsledkov výchovy redukujú k zloženiu skúšok z «maturity»[528] (u nás, momentálne, sú to testy ЕГЭ (JŠS))[529]. Plnosť občianskych práv (v spoločnostiach, kde nie sú stavovsko-kastové ohraničenia a ohraničenia podľa príznaku pohlavia) sa automaticky priznáva každému, kto dosiahol určitú vekovú hranicu (od 13 do 21 rokov, v závislosti od danej kultúry), okrem tých, ktorých psychiatri označili za mentálne zaostalých alebo psychicky chorých.

A výsledok je zákonitý. Ako ukázal škandál (r. 1998) spojený so sexuálnym harašením bývalého (42-ho) prezidenta USA Billa Clintona (nar. 1946) a stážistky v aparáte Bieleho domu Moniky Lewinskej (nar. 1973), tak v spoločnostiach, kde nevidia rozdiel medzi «banderlogami» a Ľuďmi súcimi, sa nositelia zvieracieho a ďalších neĽudských typov režimu psychiky môžu dostať až do najvyšších úrovní verejnej hierarchie vnútrosociálnej moci.

Ale ak je takýto postoj životu adekvátny, potom odkiaľ sa berú všetky tie vnútrosociálne antagonizmy a konflikty (až po úroveň svetových vojen), nesúlad civilizácie s biosférou, hroziace jej samozničením?

Preto naše predstavy o osobnom rozvoji a zákonitostiach existencie ľudskej spoločnosti nám neumožňujú uznať ako životu adekvátnu a legitímnu historicky sformovanú výchovnú a vzdelávaniu prax, ktorá v podstate všetkých, čo dosiahli určitý vek priznáva plnoprávnymi občanmi, a tiež — súcimi Ľuďmi, bez ohľadu na reálne dosiahnuté výsledky osobného rozvoja.

V našom chápaní, normálna kultúra v ľudskej spoločnosti musí byť charakterizovaná nasledujúcimi ukazovateľmi súcosti jednotlivca ako Človeka:

● nevratne Ľudský typ režimu psychiky musí byť všetkými dosahovaný k začiatku puberty, rozpoznanej faktom aktivácie pohlavných inštinktov a končiacej zavŕšením práce genetických programov formovania celého organizmu a jeho štruktúr;

● spoločne s nevratne Ľudským typom režimu psychiky k začiatku puberty musí byť jednotlivec aj nositeľom osobnej dialektickej kultúry poznávania a tvorby;

● jeho videnie a chápanie sveta musí byť mozaikové a bohocentrické[530], založené na hraničných zovšeobecneniach (prvotných rozdieloch) trojjednoty matérie-informácie-miery.

Inými slovami:

Človek súci — to je zmysluPlná vôľa v duchu osobného vyznávania Božieho Zámeru na základe vrodeného religiózneho zmyslu — svedomia[531]. Práve to je Ľudský typ režimu psychiky. A preto ako následok:

→ Ak niet vôle, niet ani Človeka: je len človeku podobné zviera alebo biorobot s organizmom biologického druhu «Homo Sapiens».

→ Ak je vôľa prítomná, ale niet religióznosti (snaha o pravdovernosť a vedomá voľba svojej misie v súlade so Zámerom), tak je len démon, ale niet Človeka.

Preto defektná je každá spoločnosť, v ktorej:

● sa táto norma nerozpoznáva ako norma predurčená Zhora, a životný ideál pre všetkých, kto ju ešte nedosiahol,

● a kultúrou spoločnosti sa nezaisťuje obnovovanie tejto normy osobného sformovania k začiatku puberty v nadväznosti pokolení s rastúcou tendenciou obsiahnuť celú spoločnosť.

Pritom Ľudský typ režimu psychiky nie je samocieľom, ale základom pre ďalší osobný rozvoj a tvorbu v súlade s Božím Zámerom, t.j. objektívna nutnosť pre výber a dosahovanie cieľov vyššej úrovne, voči ktorým sú tí, čo nedosiahli Ľudský typ režimu psychiky — nekompetentní.

Detailnejšie je táto téma rozobraná v práci VP ZSSR «Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty» a konkrétne v kapitole 7.2. «Životný algoritmus formovania osobnosti», kde sú opísané naše predstavy o tom, ako má normálne prebiehať osobný rozvoj, aby bolo možné dosahovať vyššie uvedené výsledky, ktorými je (podľa nášho názoru) charakterizovaná súcosť Človeka — nezávisle od pohlavia, rasy, etnického pôvodu, sociálneho statusu jeho klanu alebo rodičov.

A treba priznať, že ani jedna dnešná národná, alebo aj nábožensky podmienená kultúra nezabezpečujú dosiahnutie tejto komplexnej kvality k začiatku puberty. Vo všetkých týchto kultúrach základná štatistická masa obyvateľstva prežíva väčšiu časť svojho dospelého života v neĽudských typoch režimov psychiky. Kultúry sa navzájom odlišujú len prerozdelením základnej štatistickej masy svojich predstaviteľov podľa neĽudských typov režimu psychiky a podľa kultúrnych obalov, v ktorých sa tieto typy režimov psychiky prejavujú; a tiež podľa spontánnej (t.j. automaticky-mimovoľnej) štatistiky a rytmiky prechodu jednotlivcov od jedných neĽudských typov režimu psychiky k iným neĽudským typom režimu psychiky pod vplyvom vonkajších okolností.

Kultúra, podmienená historicky sformovaným judaizmom, uvádza základnú štatistickú masu svojich predstaviteľov do typu režimu psychiky «zombi» («biorobot» s organizmom biologického druhu «Homo Sapiens»). Napomáha tomu aj mužská obriezka, vykonaná na 8. deň po narodení, deformujúca činnosť vyššej nervovej sústavy v dôsledku toho, že receptory na špičke pohlavného údu sú odkryté počas celého života, a nie len epizodicky, ako je to predurčené anatómiou ľudského organizmu a normálnou fyziológiou biologického druhu. A pretože biologický základ je zmrzačený, nemôže sa na ňom prirodzeným spôsobom formovať plnohodnotná psychika, a v danom prípade ruské porekadlo lepšie, ako čokoľvek iné určuje diagnózu: «hlava celý čas myslí len na p..oviny»[532].

V dôsledku toho je vnímanie sveta a intelektuálna činnosť zmrzačených obriezkou taká, že na mnohé veci sami nikdy neprídu, a existujú tiež veci, ktoré je im veľmi ťažké vysvetliť, apelujúc na ich um-rozum.

Iné kultúry, založené na Biblii v jej historicky sformovanej podobe, udržovali základnú masu obyvateľstva v zvieracom type režimu psychiky a tú najvzdelanejšiu časť obyvateľstva uvádzali do typu režimu psychiky «zombi». Od druhej polovice 20. storočia, v dôsledku rozšírenia všeobecného štandardného vzdelania uvádzajú základnú masu obyvateľstva do typu režimu psychiky «zombi», hoci informačno-algoritmické zabezpečenie týchto zombi sa odlišuje od židovsko-judejského štandardu.

Nebiblické kultúry boli v minulosti charakteristické podstatou analogickými štatistikami, hoci samotné charakteristiky sa mohli aj líšiť, a okrem toho sa od biblickej kultúry líšili aj kultúrnymi obalmi príslušných typov režimu psychiky. Potom, ako súčasná technosféra vyrobená v biblickej kultúre získala globálny charakter a vzdelávanie «európsko-amerického» typu začalo vstupovať do kultúr, ktorých základom nie je Biblia — základná masa ich obyvateľstva, ktorá získala takéto vzdelanie, začala byť tiež uvádzaná do typu režimu psychiky «zombi».

Na to je zameraná aj reforma vzdelávania v postsovietskej RosSiónii: jej ideálom je zákon-rešpektujúci idiot, «kvalifikovaný spotrebiteľ», vyučený akejkoľvek profesii, ale neschopný samostatne vnímať život a myslieť, vypracúvajúc svoj vlastný zmysel života[533].

Okrem toho vo všetkých kultúrach existujú faktory, pod vplyvom ktorých na základe neĽudských režimov psychiky vznikajú príslušné modifikácie typu psychiky upadnutej do neprirodzenosti.

Nositelia Ľudského typu režimu psychiky boli v minulosti vo všetkých kultúrach hodnotení ako anti-systémový faktor podliehajúci zničeniu, alebo izolovaní od spoločnosti ako «čudáci», «nedostižne svätí spravodliví» a iná «exotika».

Vo výsledku tak všetky kultúry, ktoré nezaisťujú dosahovanie Ľudského typu režimu psychiky k začiatku puberty, plodia davo-«elitarizmus», pretože nad ich nositeľmi majú moc:

● inštinkty: 1) stádovito-svorkovitého správania, 2) rodičovskej pripútanosti a 3) vnútrodruhovej individuálnej a skupinovej konkurencie o «miesto pod slnkom», a tiež — rôzne kultúrne obaly v živote spoločnosti, v ktorých inštinktívne programy nachádzajú svoj prejav,

● démonická bezstarostnosť, nezodpovednosť a povyšovanie sa nad zvyškom spoločnosti a inými kultúrami.

Preto v spoločnosti dospelých je nositeľ Ľudského typu režimu psychiky zriedkavým javom a pomerne často býva odsudzovaný pre «nepraktickosť» alebo nenávidený pre porušovanie «zákonov» stáda-svorky.

Okrem toho, ako už bolo poznamenané skôr, nato, aby ľudí bolo možné exploatovať, musia byť predbežne utláčaní, alebo inými slovami, musia byť vytvorené podmienky, v ktorých by:

  1. Vrodený potenciál osobného rozvoja utláčaných bol znížený v porovnaní s potenciálom osobného rozvoja utláčateľov.

Vo väčšine kultúr na tento zámer pracuje alkohol, tabak, a ďalšie narkotiká, ktoré okrem iného sú aj genetickými jedmi, poškodzujúcimi genetický mechanizmus a potenciál biologického zdravia a osobného rozvoja potomkov.

Okrem toho, v minulosti pre rodiny jednoduchého ľudu (dnešných tzv. «rozvitých krajín») bola charakteristická systematická «podvýživa», a to aj hladovanie, ktoré organizmu dieťaťa neumožňovali sa rozvinúť v plnej zhode s genetickým programom, a to aj keď neobsahoval žiadne defekty[534]. A v súčasnosti sa pod vplyvom týchto faktorov a nimi vyvolávaných následkov nachádza väčšina obyvateľstva tzv. «nerozvinutých krajín», t.j. evidentná väčšina ľudstva.

Negatívny vplyv na genetiku a zdravie potomkov majú aj smilné pohlavné vzťahy predkov (jednak vplyvom infekcií a skrátka cudzorodých organizmov prenášaných pohlavným stykom, ale aj vplyvom telegónie — odovzdaniu neadekvátnej genetickej informácie v biopoľových a egregoriálnych procesoch).

  1. Ľudia nemohli realizovať svoj potenciál rozvoja.

Môže to byť následkom najmä neadekvátnej rodinnej výchovy.

Ide o to, že mnohé algoritmy (životné zručnosti), ktoré sa týkajú osobnej kultúry zmyslov, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, ak to umožňujú podmienky, dieťa do svojho biopoľa «odpisuje» v podobe hotovej na použitie z biopolí okolitých ľudí[535]. No ak vníma v rodine komunikáciu s dospelými ako osobné nebezpečenstvo, ako stres, potom sa od nich duchovne izoluje a kvôli tomu «neodpisuje» dokonca ani tie (pre jeho rozvoj nevyhnutné) komponenty osobnej kultúry celkovej psychickej činnosti, ktoré sú prítomné u iných členov rodiny. Nanešťastie, v mnohých rodinách kvôli osobitému životu ich predkov deti prakticky nemajú čo «odpísať» z biopolí dospelých a rodových egregorov svojich predkov: ich predkovia prežívali v neĽudských typoch režimu psychiky, v dôsledku čoho sa len málo užitočného pre sformovanie Človeka nachádza v duchovnom dedičstve mnohých rodín.

Okrem toho, dospelí musia deťom venovať svoju pozornosť, prenikať do ich problémov, napomáhať deťom v ich osobnom rozvoji. Za týmto účelom musia mať dospelí dostatok voľného času a síl, ktoré v živote pod mocou systému exploatácie «človeka človekom» sú plne pohlcované exploatátormi. A u dospelých takisto musí existovať určitá túžba a zručnosť v práci s deťmi, čo v mnohých rodinách chýba ešte vo väčšej miere, než voľný čas a sila...

  1. Ľudia si nemohli osvojiť vedomosti a zručnosti (vrátane pod vplyvom faktorov 1 a 2), ktoré by im umožnili vojsť do riadiacej sféry, aby tak zamenili riadiace osoby zneužívajúce svoju moc.

Túto úlohu vo väčšine vysoko rozvinutých spoločností rieši vzdelávací systém, schopný zmeniť ľubovoľné štedro Bohom obdarené dieťa na idiota, ak sa ono tomuto systému poddá[536].

V menej civilizovaných spoločnostiach sa táto úloha rieši rodinným charakterom výchovy a vzdelávania popri rodinno-klanovej špecializácii práce, v dôsledku čoho «cudzí» nemajú dostup k osvojeniu si určitých vedomostí a zručností, a najmä tých, ktoré sú v spoločnosti potrebné na realizáciu rôznych druhov moci. Práve v dôsledku tohto sa v davo-«elitárnych» spoločnostiach životom potvrdzovala správnosť odsudzovania situácii typu «z bedára stal sa pán» — človek z prostého ľudu vo väčšine prípadov jednoducho nemal zručnosti potrebné na plnenie «šľachtických» — v podstate riadiacich funkcií, čo aj podmieňovalo jeho egregoriálny status, popri statuse jeho rodových egregorov; no dejiny poznajú aj výnimky z tejto davo-«elitárnej» zákonitosti.

V civilizovaných spoločnostiach na tento účel pracujú aj televízia a internet: odvádzajú pozornosť detí a dospelých od reality a nahrádzajú ju rôznymi druhmi ilúzií, hlúpymi zábavkami pri ktorých ľudia márnia čas, ktorý by inak mohli využiť na osobný rozvoj seba a svojich detí.

Práve pod vplyvom týchto faktorov predbežného útlaku a deformácie osobného rozvoja sa ľudia stávajú nekompetentní, nevzdelateľní, bez vôle, tvorivo neplodní, živoriaci mimo riečisko Zámeru a v dôsledku toho aj nespôsobilí vstúpiť do riadenia (ak sa v živote stretávajú so zbesilým «elitárnym» riadením), aby ho mohli vykoreniť.

A pretože všetko vyššie opísané platí, tak likvidácia exploatácie «človeka človekom», a tým skôr likvidácia systémovo organizovanej exploatácie — neznamená napísanie a uvedenie do platnosti zákonov o «spoločnom vlastníctve», o «zákaze exploatácie človeka človekom», «o rovnosti práv všetkých občanov bez ohľadu na...» atď., ale znamená odstránenie systému predbežného útlaku a deformácie osobného rozvoja. Toto, viac než čokoľvek iné, je potrebné na zabezpečenie všestranného a úplného osobného rozvoja všetkých, t.j. potrebné na dosiahnutie k začiatku puberty vyššie spomínaných ukazovateľov: Ľudského typu režimu psychiky, vypracovania efektívnej osobnej kultúry poznávania a tvorby, mozaikového bohocentrického videnia a chápania sveta trojjednoty matérie-informácie-miery.

A k tomu je potrebná duchovná tvorba, t.j. očistenie noosféry Zeme od všemožného odpadu a ohavností, a vybudovanie informačno-algoritmických systémov egregorov národných kultúr ako aj integrálnej kultúry ľudstva tak, aby tieto zabezpečovali k začiatku puberty dosahovanie vyššie menovaných kvalít, ktorými vyjadrujú ľudskú dôstojnosť všetci, čo nie sú postihnutí vážnymi poškodeniami organizmu v dôsledku chorôb a zranení, ktoré skutočne vylučujú možnosť plnohodnotného rozvoja osobnej psychiky.

Ešte jeden aspekt problému vykorenenia exploatácie «človeka človekom» je spojený s druhou zložkou kultúr, do ktorej sme zaradili informačno-algoritmické zabezpečenie spolupráce jednotlivca s ďalšími členmi spoločnosti, technosférou a prírodným prostredím.

Ak podrobíme analýze historicky sformované národné a nábožensky podmienené kultúry v tomto aspekte, tak sa vyjasní, že:

V súčasnosti i v dohľadnej historickej minulosti sa židovsko-judejská kultúra, skúmaná ako informačno-algoritmický systém, prezentuje ako jedinečná v tom zmysle, že práve v nej sa nachádzajú určité ciele globálneho významu aj aktívna algoritmika ich dosiahnutia.

Práve pre túto okolnosť karhanie i popieranie ideového internacizmu, ako aj jeho globálno-politickej praxe, nie je preň ani alternatívou, ani prekážkou na dosiahnutie neobmedzenej globálnej moci. V dôsledku bezalternatívne jedinečného informačno-algoritmického zabezpečenia svojej činnosti nemá ideový internacizmus historicky sformovaného judaizmu žiadnu konkurenciu v porovnaní so všetkými ostatnými davo-«elitárnymi» kultúrami v priebehu celej dohľadnej histórie.

A tak pre predstaviteľov nežidovských a nejudejských kultúr je najlepšou stratégiou dosiahnutia spotrebiteľského a sociálno-statusného blaha v tomto svete — «zapredať sa židom». A na to je potrebné mať buď od počiatku «spotrebiteľskú hodnotu» pre majiteľov a pohlavárov ideového internacizmu, alebo ju vytvoriť od nuly. Pritom je treba dodať, že osobitne sa oceňuje úprimná «židoexaltácia», v základe ktorej leží zmrzačená mravnosť a intelektuálna nespôsobilosť v chápaní histórie, politológie, psychológie a sociológie vcelku. T.j. všetko v plnom súlade s doktrínou «Deuteronómium-Izaiáš»: buď slúžiť majiteľom doktríny, alebo odísť do historického nebytia.

Avšak toto je stratégia dosiahnutia spotrebiteľského a sociálno-statusného blaha v tomto svete, ale nie stratégia realizovania plnosti ľudskej dôstojnosti v živote. A neexistuje žiadny dôkaz toho, že práve doktrína «Deuteronómium-Izaiáš» vyjadruje Božie predurčenie vo vzťahu k osudom ľudstva, preto za neodbytnosť v jej uvádzaní do života sa bude treba zodpovedať pred Bohom, a za bezduchú lojalitu k nej sa bude treba zodpovedať ešte prísnejšie, než za neodbytnosť.

Okrem toho:

Život ako taký, a najmä — biologická degenerácia biblicky-civilizovaných a napodobujúcich ich «svetských» spoločností[537], a taktiež nimi vytvorená globálna biosfericko-sociálna kríza, sú objektívnym ukazovateľom toho, že spomenutá doktrína nemá podporu Zhora: Boh nie je schizofrenik, aby vykoreňoval Ním prikázanú pravdovernosť.

T.j. biblický projekt zotročenia ľudstva v mene Boha — globalizácia na biblický spôsob — predstavuje sama osebe grandiózny podfuk, v ktorého moci sa, však, ocitli mnohé kultúry — a nielen tie, ktoré veria v inšpirovanosť Biblie Bohom v jej historicky sformovaných verziách, ale aj tie, ktoré neveriac jej, držia sa svojich národných a nábožensky podmienených foriem davo-«elitarizmu» a exploatácie v ňom «človeka človekom».

Alternatívou ideovému internacizmu, založenému na doktríne «Deuteronómium-Izaiáš», môže byť len vykorenenie davo-«elitarizmu» v globálnych rozmeroch vo všetkých jeho možných formách existencie. A to predpokladá rozvoj, rozšírenie a uvedenie do života mocnejšej koncepcie globalizácie, prameniacej z objektívnej pravdovernosti (mravnosti obsahovo iného charakteru) a zahŕňajúcej v sebe iné ciele a inú algoritmiku ich dosiahnutia. Jej nositeľmi sa musia stať všetky národné kultúry a kultúry diaspór, vrátane židovsko-judejskej.

V opačnom prípade bude egregoriálna algoritmika celého súboru národných a nábožensky podmienených kultúr v jej historicky sformovanej podobe, tak ako predtým, uskutočňovať «egregoriálny podfuk» voči celej množine ľudí, ktorí nedosiahli Ľudský typ režimu psychiky (a tiež tých, čo ho stratili pri strate sebaovládania v rôznych okolnostiach) a nedisponujú náležitými vedomosťami a zručnosťami, primerane egregoriálnemu statusu každého z nich v čase interakcie s tým-ktorým egregorom.

A v tomto v minulosti historicky sformovanom a dodnes funkčnom systéme vzájomne prepojených egregorov nositeľov neĽudských typov režimu psychiky — najvyšším hierarchickým statusom (pre najväčšie obsiahnutie sfér činnosti, čo je podmienené globálnou úrovňou stanovovania cieľov) disponuje práve egregor židovsko-judejského ideového internacizmu a s ním spojený egregor biologického internacizmu «LGBT»-komunity, v dôsledku čoho:

● nelojálnosť voči algoritmike týchto egregorov v politike a biznise pri neĽudských typoch režimu psychiky vzbúrenca, ktorý nemá algoritmickú podporu svojich egregorov v príslušných sférach činnosti[538] — je zárukou sociálnych neúspechov jeho samotného a určitej časti jeho príbuzných a blízkych (až po biologicky predčasnú smrť alebo záhubu);

● a lojálnosť zabezpečuje prosperitu (kariéru, bohatstvo atď.) úmerne oceneniu «spotrebiteľskej hodnoty» daného jednotlivca algoritmikou egregorov židovsko-judejského internacizmu a «LGBT»-komunity.

Avšak nositelia Ľudského typu režimu psychiky stáli v každej dobe a v každom ľude mimo moc tohto egregoriálneho systému, nakoľko oni sú zástupcami Boha na Zemi, žijúci v súbornosti, hoci ich súbornosť je len jedným z mnohých segmentov noosféry tejto planéty a nie práve najpočetnejší svojou zostavou jedincov, ktorí ho podporujú.

Okrem toho, kultúra musí zohľadňovať špecifickosť realizácie genetického rozvojového potenciálu jak mužmi, tak aj ženami. Funkcie pohlaví v živote biologického druhu «Homo Sapiens» sú rozdielne a pritom vzájomne prepojené.

Nikto nemôže nahradiť ženu ako rodičku a v živote novorodeného človeka prvú vychovávateľku a učiteľku. No v období tehotenstva a starostlivosti o drobca je žena funkčne veľmi obmedzená vo všetkých ostatných pre ňu možných sociálnych úlohách. Kvôli týmto biologickým okolnostiam sa práve na muža kladie funkcia zabezpečenia ženy a detí všetkým potrebným pre život, minimálne v obdobiach jej zníženej sociálnej funkčnosti.

Ak budeme skúmať tieto funkcie pohlaví, vyčleniac pred zátvorku kultúrne podmienenú zložku, tak v aspekte biológie je plnenie všetkých funkcií spojených s reprodukciou pokolení biologického druhu uskutočňované na úrovni vrodených programov inštinktívneho správania jedincov každého z pohlaví. U biologického druhu «Homo Sapiens» sa normálna reprodukcia pokolení v komplexe programov správania vrodených inštinktov zabezpečuje nasledovne:

● Samička priťahuje k sebe pozornosť samčeka, ktorého si (možno si to ani neuvedomujúc) intuitívne vybrala ako budúceho otca svojich detí.

● Nasleduje odvetná reakcia samčeka.

● Ak samček reaguje kladne, t.j. odpovedá samičke vzájomnosťou, tak inštinktívna algoritmika predpokladá jeho psychologickú pripútanosť k voličke-vyvolenej, ktorá zabezpečuje jeho podriadenosť voči nej s cieľom uspokojovania potrieb a starostlivosti o ňu a deti. Pre túto biologickú okolnosť prakticky vo všetkých jazykoch existujú porekadlá typu «nikto nie je hrdinom pred vlastnou ženou». K deťom vzniká tiež inštinktívne podmienená pripútanosť, no nie tak silná ako u samičiek.

● Samička je zase, tiež inštinktívne, pripútaná k dieťaťu s cieľom jeho ochrany a uspokojenia jeho potrieb.

Mužská polygamia nie je biologickou normou pre druh «Homo Sapiens», ako to tvrdia mnohé publikácie, schvaľujúc a propagujúc týmto spôsobom smilnosť a podkopávajúc tým inštitút rodiny v spoločnosti. Polygamia je prostriedok reprodukcie pokolení v «havarijnom režime» existovania populácie, pretože kvôli rozdeleniu funkcií medzi pohlaviami je úmrtnosť samcov pod vplyvom rôznych druhov nebezpečenstiev, s ktorými sa priamo stretávajú pri plnení funkcie svojho pohlavia (zabezpečovanie života samičiek a detí, vrátane ich ochrany pred rôznymi hrozbami) — vyššia, než úmrtnosť samičiek. Tým skôr v podmienkach tvrdej vnútrodruhovej konkurencie o «miesto pod slnkom» môže úmrtnosť samcov pri šarvátkach s konkurentmi zmeniť pomer početnosti pohlaví tak, že samcov v reprodukčnom veku nemusí na všetky samičky v reprodukčnom veku vôbec stačiť. V tomto prípade sa aktivujú inštinktívne programy polygamného pohlavného správania. Tieto zabezpečujú oveľa rýchlejšiu reprodukciu pokolení na úkor toho, že takmer všetky samičky tak či onak rodia, avšak kvalita výchovy pod vplyvom polygamie sa v tej či onej miere znižuje, pretože vo výchove detí sa musia permanentne, a nie len sporadicky, zúčastňovať minimálne obaja rodičia[539], a v ideálnom prípade aj starší príbuzní.

Takýto je biologický základ, ktorý je schopný zabezpečiť reprodukciu pokolení biologického druhu «Homo Sapiens» dokonca pri úplnom vynulovaní kultúry.

Kultúra, ktorá dosiahla určitý stupeň svojho vývoja, na ktorom sa v nej objavujú ciele presahujúce hranice uspokojenia fyziologických a všedných každodenných potrieb, mení svorku-stádo na spoločnosť, samčeka na muža a samičku na ženu. Ak by kultúra zabezpečovala dosahovanie Ľudského typu režimu psychiky, potom by zmenila davo-«elitarizmus» na súbornosť v Bohodŕžave, muža na Muža a ženu na Ženu. A o to je nutné sa usilovať.

Pritom treba chápať, že osobný rozvoj chlapcov a dievčat je geneticko-kultúrno[540] predurčene zameraný na dosiahnutie nevratne ľudského typu režimu psychiky, avšak postupnosť priebehu etáp rozvoja je rôzna, a je podmienená funkciami pohlaví v reprodukcii pokolení.

Dievča, absolvujúc cestu k dospelosti, sa pripravuje na úlohu matky. V živote populácie biologického druhu si reprodukcia pokolení žiada, aby sa samičky a deti, ktorých akcieschopnosť a odolnosť pred vplyvom ničivých faktorov životného prostredia nemusí byť dostatočná, podľa možností nedostávali do nebezpečných situácií. K tomu je potrebné, aby intuícia vždy včas varovala pred nebezpečenstvom, a aby sa dievča naučilo počúvať jej hlas, dokonca ak aj nevie pochopiť a racionálne objasniť charakter tejto hrozby a spôsob ochrany pred ňou.

Chlapec, absolvujúc cestu k dospelosti, sa pripravuje k bezprostrednej práci s problematikou, vrátane prípravy byť ochrancom matiek a detí v nebezpečných situáciách. A kvôli tomu sa musí naučiť jednať v nich zmysluplne a účelovo, a nestrácať pritom sebakontrolu. Tieto zručnosti, tak ako aj mnohé iné, môžu byť vo väčšine prípadov v historicky sformovaných kultúrach vypracované len na základe určitej praxe. K tomu sú však potrebné dve podmienky: po prvé, je potrebné sa ocitať v reálnych, potenciálne nebezpečných situáciách, avšak intuícia je tomu prekážkou, po druhé, na vyriešenie nebezpečných situácií je nutné vedieť používať intelekt.

Preto v súlade s týmito úlohami, ktoré bude treba v dospelosti riešiť, je v rámci vlastného osobného rozvoja:

● dievčatám dané si najprv osvojiť intuíciu, a potom si osvojiť intelekt — práve preto sa väčšina dievčat vyhýba hrám s nebezpečenstvami;

● a pre chlapcov je nutné si tieto úlohy osvojiť v opačnom poradí: najprv si osvojiť intelekt, a potom intuíciu — práve preto väčšina chlapcov «vyhľadáva dobrodružstvá» a svojimi hrami s nebezpečenstvom desia rodičov a pri neúspechoch spôsobujú sebe, rodičom a okolitým ľuďom rôzne nepríjemnosti.

Napriek tomu v kultúrach, ktoré deti nevedú k dosiahnutiu Ľudského typu režimu psychiky k začiatku puberty, cestu osobného sformovania až do konca absolvujú len jednotlivci. Väčšina dievčat, k obdobiu vstúpenia do dospelosti, si neosvojí intelektuálny potenciál náležitým spôsobom, a chlapci vstupujú do dospelosti väčšinou intuitívne otupení, alebo s intuíciou rozvitou do určitého stupňa, nie však integrovanou do ucelenej psychiky[541].

Následkom toho vo všetkých jazykoch existujú porekadlá typu:

● «ženy sú sliepky» a anekdoty o «ženskej logike» a «blondínkach», ktoré poukazujú na neosvojenosť intelektuálneho potenciálu[542] základnou štatistickou masou žien,

● a «chlapi majú „dlhé vedenie“»[543], ktoré poukazujú na neosvojenosť intuitívneho potenciálu základnou štatistickou masou mužov.

Ako následok:

● ženy, pri neosvojení si intelektuálneho potenciálu, nie sú schopné vecne objasniť životnú adekvátnosť svojich intuitívnych pohľadov (a tiež svoje správanie v minulosti);

● muži, pri neosvojení si intuitívneho potenciálu, až po «nastváraní hlúpostí» sú schopní objasniť, ako bolo treba konať v danej situácii ináč, aby všetko dobre dopadlo.

V pravdovernej kultúre aj chlapci aj dievčatá musia KOMPLETNE absolvovať cestu osobného sformovania — formovania plnohodnotnej psychiky: t.j. pri Ľudskom type režimu psychiky ženy musia byť racionálne, a muži musia byť intuitívni.

Hoci pre anatomické a fyziologické rozdiely organizmov mužov a žien (jak v aspekte biochémie a jej rytmiky, tak aj v aspekte biopoľa) a rozdielnosť funkcií pohlaví v živote biologického druhu — ženská psychika sa nepochybne aj v tomto prípade bude odlišovať od mužskej. Avšak nebude takej situácie, keď predstavitelia jedného pohlavia hľadia na predstaviteľov toho druhého ako na bytosti iného biologického druhu žijúceho s nimi v symbióze, alebo ako na mimozemšťanov — t.j. tak, ako je tomu teraz.

Pritom treba chápať, že tvorivý potenciál je rovnako vlastný aj mužom, aj ženám, no v drvivej väčšine prípadov je realizovaný odlišne.

● Tvorivý potenciál muža sa realizuje prevažne priamo pri riešení tých problémov, na ktoré v živote narazí.

● Tvorivý potenciál ženy pri riešení problémov stojacich mimo rodiny — pretože ona sama je matka, a v tejto úlohe je nenahraditeľná — sa realizuje prevažne nepriamo cez jej deti, a čiastočne aj cez muža (alebo druhov a milencov, ak žije nemravne).

Z menšej časti sa tvorivý potenciál mužov realizuje nepriamo cez ich deti a ženu (alebo družky a milenky, ak žijú nemravne), a tvorivý potenciál žien (ak vedú rodinný život) sa z menšej časti realizuje priamo pri riešení problémov netýkajúcich sa rodiny, na ktoré v živote narazia.

Preto, ak niektorý z mužov podľa názoru spoločnosti vykonal niečo znamenité, tak táto spoločnosť by mala byť predovšetkým vďačná jeho matke (a možno aj babičkám), nakoľko v období, počnúc od predhistórie počatia, po vstup dieťaťa do rečového obdobia a začiatku jeho vlastného aktívneho poznávania a tvorby — bola práve matka, bezalternatívne, hlavným dospelým človekom v osude a živote každého, prvým učiteľom a prvým vychovávateľom, kurátorom osobného rozvoja. Práve v tomto období sa zakladajú telesné a biopoľové štruktúry organizmu a formujú sa tie základy psychiky, na ktorých sa neskôr rozvíja a osvojuje poznávaco-tvorivý potenciál. Ak týchto základov niet, tak na alternatívnej im prázdnote nemôže vzniknúť nič užitočné pre spoločnosť a samotnú osobu. Úloha muža, ako bezprostredného vychovávateľa a učiteľa dieťaťa sa stáva dôležitou až v ďalších etapách osobného rozvoja.

A preto, ak skúmame spoločnosť v časových intervaloch obopínajúcich život niekoľkých pokolení, tak za ženou stoja — prevažne riešenia strategických úloh v duchu koncepcie, pod mocou ktorej sa spoločnosť nachádza (hoci žena si to nemusí ani uvedomovať); a za mužom stoja — prevažne riešenia taktických úloh v duchu konceptuálne podmienenej stratégie.

A riešenie úloh oboch kategórií prebieha v riečisku egregoriálnej algoritmiky príslušnej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúry. Stavať proti sebe mužský a ženský princíp, zveličovať jeden z nich a znižovať význam druhého je neprirodzenou hlúposťou, pretože:

● stratégia bez taktiky — je analógiou nešikovnosti;

● taktika bez stratégie — je analógiou slepoty.

Pritom však treba chápať, že skutočné životné stratégie sú podmienené koncepciami organizácie života spoločnosti ako jediného uceleného organizmu v nadväznosti pokolení. A nefunkčnosť prevládajúcej koncepcie predstavuje hrozbu pre život spoločnosti, a zmena koncepcií má za následok aj zmenu životných stratégií a taktických prostriedkov jednotlivcov a celej spoločnosti.

Preto v rodine aj v živote spoločnosti musia predstavitelia oboch pohlaví vypĺňať pre každého z nich prirodzené biologické a sociálne funkcie, navzájom sa pritom dopĺňajúc. Úlohy strategického charakteru aj úlohy taktického charakteru musia byť rovnako riešené najlepším možným spôsobom v riečisku Božieho Zámeru v ich prepojenosti, a kultúra musí byť zameraná na to, aby v živote spoločnosti realizovala túto možnosť v masovej štatistike života mnohých osôb oboch pohlaví.

←→