2. Psychologické základy samoriadenia spoločnosti
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 29 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2. Psychologické základy samoriadenia spoločnosti
Človek ječasťou biosféry Zeme. Inými slovami, je mu vlastné nielen to, čo ho odlišuje od predstaviteľov všetkých iných foriem živých organizmov, ale aj to, čo je vlastné všetkým ostatným druhom v biosfére Zeme. Ak sa rozpamätáme na učivo Biológie v základnej škole, známe všetkým, a nazrieme do vlastnej psychiky, tak je možné tvrdiť, že informačno-algoritmické zabezpečenie správania sa človeka v sebe zahŕňa:
vrodené inštinkty a nepodmienené reflexy (jak na vnútrobunkovej a bunkovej úrovni, tak aj na úrovniach tkanív, orgánov, systémov - ústrojenstiev a organizmu ako celku), ale taktiež aj ich obaly, vyvinuté v kultúre;
tradície kultúry, stojace nad inštinktami, zrodené a podporované na základe sociálnej organizovanosti;
vlastné, zmyslami a pamäťou ohraničené, uvedomenie si seba u jednotlivca;
«intuíciu vo všeobecnosti» - to, čo sa vynára z nevedomých úrovní psychiky jedinca, prichádza k nemu z kolektívnej psychiky, je zrodením navádzaní zvonku a posadnutosti v inkvizítorskom ponímaní tohto termínu;
Božie vedenie v prúde Prozreteľnosti, uskutočňované na základe všetkého predošlého, vynímajúc navádzanie a posadnutosť ako priame vpády zvonku do cudzej psychiky napriek želaniu a vedomej vôli jej vlastníka.
V psychike každého jedinca sa toto všetko nachádza, buď ako možné - potenciálne, alebo skutočné – reálne. Avšak hocičo jednotlivé z vymenovaného si môže podriadiť všetky ostatné súčasti psychiky v procese vytvárania správania sa jednotlivca vo všetkých životných situáciách:
ak prvé, tak jedinec je človeku podobné zviera(taká bola väčšina členovkaždého národného spoločenstva v minulosti) – je to zvierací typ stroja (usporiadania) psychiky;
ak druhé, tak jedinec je nositeľom typu stroja psychiky«zombie», nakoľko je podstatou biorobot, naprogramovaný kultúrou (taká je väčšina židov, a k tomuto typu organizácie psychiky sa blíži teraz väčšina obyvateľov Západu);
ak tretie alebo štvrté, tak jedinec je nositeľom démonického stroja psychiky. (Je to takzvané „svetové zákulisie“: majitelia biblických kultov, lídri mondializmu, židovstva, vyšší hierarchovia scientológov, otvorení satanisti, a takisto mnohí politici, umelci, športovci, jogíni, mágovia a tomu podobné „vyčnievajúce osobnosti“.
Démonický typ stroja psychiky má dve modifikácie, významné pre životy každého z ich nositeľov a spoločnosti ako celku:
· démonicko-korporátny, na základe ktorého jedinec tak alebo onak môže byť spoluúčastný v kolektívnej činnosti v nejakých aspektoch ako podriadený, a v nejakých aspektoch ako vedúci;
· a démonicko-individualistický, vylučujúci možnosti jeho spoluúčasti v kolektívnej činnosti (stavajúc ho mimo spoločnosť), alebo tlačiaci jedinca k tomu, aby zaujal pozíciu „nadčloveka“, ktorému zbytok spoločnosti sa má podriadiť.
- ak piate, tak je to človečí typ stroja psychiky - norma pre človeka, ktorá sa musí dosiahnuťvo veku dospievania (do začiatku pohlavného dozrievania a prebudenia pohlavných pudov) a získať stabilnosť do začiatku mladosti (zavŕšenia procesu formovania organizmu), a potom musí byť nemenne charakteristickou pre organizáciu jeho psychiky počas celého ďalšieho života, vo všetkých situáciách bez výnimky.
Povedané sa vzťahuje na predstaviteľov oboch pohlaví, aj keď každý z typov stroja psychiky jak u mužov, tak aj u dievčat a žien má svoje osobitosti[161].
Človečí typ usporiadania psychiky – ako pojem i ako prejav v živote – vyžaduje jedno objasnenie, potrebné jak pre tých, čo sú presvedčení, že Boha niet, tak aj pre tých, čo sú presvedčení, že Boh je: život človeka musí normálne prebiehať v jeho osobnom zmysluplnom dialógu s Bohom o zmysle a okolnostiach života. Dôkazy Svojej existencie Boh dá v tomto dialógu každému Sám primerane osudu, primerane dosiahnutému osobnostnému rozvoju každého, primerane problematike, ktorá ostáva nevyriešenou v živote človeka a spoločnosti. Dôkazy Jeho existencie majú mravne-etický charakter a spočívajú v tom, že udalosti života zodpovedajú zmyslu myšlienok a skrytých - vnútorných modlitieb, potvrdzujúc objektívnu spravodlivosť človeka a dávajúc okúsiť plody nespravodlivosti, ktorú človek uprednostnil napriek jemu Zhora daným znameniam.
A ak je jedinec vnímavý a čestný k sebe samému, tak nebude popierať, že dostal odpoveď
na svoje obrátenie sa v modlitbe k Bohu.
Druhá vec už je, či jedinec sa stotožní s Odpoveďou jemu Danou, alebo ju zavrhne, nakoľko mu odpoveď môže byť proti mysli. Ak sa stotožní, tak život z jeho pohľadu sa stane nádherný a bude plynúť ako dialóg s Bohom, v ktorom je pre človeka normálne veriť a dôverovať Bohu. No predmetom tejto viery nie je viera v neznáme a nedokázateľné, ale predmetom je vnútorná skrytá etika jedinca a Boha, a to je jeho ukryté, vnútorné, nepodmienené rituálom, kultúrnou tradíciou, propagandou, kontrapropagandou a tak podobne. Preto viera v Boha – je následkom nedôvery Bohu. Ona – viera v Boha (namiesto viery Bohu) – je sama o sebe v svojej podstate druhom ateizmu.
Hierarchická usporiadanosť vymenovaných komponentov určuje sTroj psychiky jedinca. Zostrojenie psychiky v tomto kontexte – to je významová jednotka, t.j. k tomuto slovnému spojeniu sa treba stavať takisto, ako k jednému slovu, ktoré je nositeľom jednoznačného stanoveného významu.
Niektorí jedinci sú nemenní v im vlastnom hierarchickom usporiadaní menovaných komponentov. Druhí prechádzajú od jedného k druhému nie jedenkrát aj spätne, niekedy aj viackrát za deň. Tretí sa menia jednosmerne a nezvratne. Pre človeka normálny rozvoj osobnosti je od prvého usporiadania k piatemu, a piate sa musí stať nezvratným do začiatku mladosti - do zavŕšenia genetického programu rozvoja organizmu. V človečom type stroja psychiky je dosiahnutá emocionálna pozitívna samostatnosť osobnosti, nezávislá na okolnostiach, kvôli tomu, že Všedržiteľ sa nie mýli, ale nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich: mravnosť, myšlienky, zámery. A na princípe takéhoto druhu emocionálnej sebestačnosti sa okolnosti začnú skladať pre život blahodárne, pre človeka samotného i tých, ktorých on prijíma do oblasti svojej starostlivosti, samozrejme ak sa oni úmyselne neprotivia im prejavenej starostlivosti.
Všetky vedomosti, návyky, kvalifikácia a špecializácie – to sú len doplnky k stroju psychiky. Vysoká profesionalita a talent môžu sprevádzať aj jedincov so zvieracím usporiadaním psychiky, strojom psychiky zombie, démonickým zostrojením psychiky v oboch modifikáciach. Preto úroveň profesionality a zručnosti v tých či oných druhoch činností ešte nič nehovorí o tom, či jedinec konal ako Človek.
Ale neprítomnosť profesionalizmu a akcieschopnosti, spôsobilosti konať, hoc v akejkoľvek spoločensky významnej oblasti diania, jednoznačne hovorí o tom, že ako Človek jedinec nekonal.[162]
Pritom všetkom analytici vyzerajú, ako keby sa v škole Biológiu neučili a nevedia, že druhu Človek rozumný (Homo sapiens), ako aj každému inému druhu v biosfére planéty sú inštinkty vlastné, že okrem toho je Človek jedinečný druh, ktorý je nositeľom aj kultúry – geneticky z pokolenia na pokolenie neprenosnej informácie, ktorá sa odovzdáva v následnosti pokolení vďaka informačným tokom, vytvoreným ľuďmi v ich spoločenskom živote, - ktorá v živote druhu Homo sapiens určuje ak nie všetko bez výnimky, tak kvalitu tohto života naisto.[163]
Preto skôr, než budeme hovoriť o princípoch kádrovej politiky štátu je nutné vyjasniť si, v akom smere —podľa výsledku činnosti štátu — sa musí posúvať štatistika rozčlenenia jedincov, tvoriacich spoločnosť podľa typov sTroja psychiky:
· na stranu početnej prevahy zvieracieho zostrojenia psychiky, keď správanie sa väčšiny ovládajú inštinkty, a vnútrosociálna moc patrí démonom?
· na stranu početnej prevahy zombie, keď správanie sa väčšiny ovládajú normy naprogramovanej kultúry, a vnútrosociálna moc, ako v predošlom, patrí démonom?
· na stranu vlády démonizmu, keď sa každý opája ním osvojenými možnosťami svojho tela a biopolí a démoni si konkurujú navzájom v samoschvaľovaní sa, rozumne udržiavajúc nejaké pravidlá korporátnej hry a potláčajúc démonov-individualistov preto, aby nezahubili planétu?
· na stranu Človečieho stroja psychiky a vymiznutia, minimálne aspoň spoločensky významných prejavov, všetkých ostatných typov zostrojenia psychiky u dospelého obyvateľstva?
V závislosti od odpovede na túto otázku sa definujú princípy kádrovej politiky.
Tu jetiežpotrebné maťna zreteli, že všetky vymenované typy usporiadania psychiky, z ktorých nie všetky sú vhodné v dospelom veku, zodpovedajú v dnešnej civilizácii vekovým periódam, keď si jedinec osvojuje tie alebo oné možnosti svojho organizmu, podľa toho, ako sa objavujú. Tak v správaní mládenca je viac inštinktívneho a nepodmienene-reflexného. Vyrastúc z mladosti, chlapec, napodobňujúc dospelého, si osvojuje hotové návyky, zakorenené v kultúre. Potom u neho začína prevládať vlastné pochopenie - názor a on háji svoje právo nebyť ako všetci a veliť situáciam a okoliu podľa svojej svojvôle. Nato sa ešte nejaký čas vyjasňuje, že spoliehanie sa výhradne na podriadenie si okolia je nedostatočné, nakoľko je nevyhnutné prebývať v súlade, harmónii s Neohraničenosťou a začína sa tvorivý rozvoj osobnosti v spoločnosti.
Taký je proces samorozvíjania genetického programu formovania človeka v spoločnosti, no v zvrátenej kultúre chorého spoločenstva môže byť prerušený v nejakom štádiu životnými okolnosťami, ktoré svojimi silami jedinec prekonať nedokázal. Následkom toho telesne dospelý môže ustrnúť pri stroji psychiky zvieraťa, zombie, démona, a tak sa nestať Človekom.
V kultúre zdravej spoločnosti tento proces samorozvíjania genetického programu formovania osobnosti musí sprevádzať podporujúci a predstihujúci proces opatery rozvoja mladších staršími, čo nutne vylúči možnosť zastavenia procesu vytvorenia osobnosti vonkajšími okolnosťami, na prekonanie ktorých vlastné sily jedinca nemusia stačiť.
Staroveké civilizácie, ako aj do našich dní preživší “divosi”, pokladali za nutné, aby proces formovania osobnosti, osvojivšej si návyky sebaovládania, sa ukončil k 13. roku veku. Len v takomto prípade, vstúpiac do veku pohlavného dozrievania, sa jedinec nestane otrokom svojho „chtíča“ (chtivosti, žiadostivosti), nakoľko inštinkty nad jeho správaním už nemajú moc. Primerane tomu, dosiahnuc vek iniciácie do dospelosti (13 - 15 rokov v rôznych kultúrach), dieťa muselo preukázať v skúškach zasvätenia, že sa sformovalo ako človek, v zmysle určenom v jemu rodnej kultúre. Tí, ktorí nevydržali tieto skúšky, sa buď vyháňali, alebo sa považovali naďalej za deti, nehľadiac na biologický vek ich tiel.
Jeden z problémov terajšej spoločnosti nie je v tom, že nie je definovaný pojem «človek», ktorý je potrebné potvrdiť v nejakých kvalifikačných skúškach po dosiahnutí veku dospievania; ale v tom, že nie sú definované osobitosti, ktoré jedinec majúc bez zjavných príznakov psychickej patológie (podľa súčasných medicínskych noriem), je stále nedočlovekom, zastaveným vo svojom vývoji, alebo odkloneným do nejakej slepej uličky.
Konkrétne v dôsledku tohto neopodstatneného paušálneho pridelenia občianskej rovnoprávnosti všetkým sú umožnené mnohé zločiny; vrátane služobné, z ktorých najmasovejšie je šikanovanie v ozbrojených silách, prikrývané a čiastočne podporované dôstojníckym zborom.
Pritom termín «sex-bomba» v mnohých historických situáciach je potrebné chápať doslovne: zbraň hromadného ničenia, ktorej ničiaci efekt môže pretrvávať stovky rokov do budúcna (takýmito príkladmi sex-bomby sú biblická Ester, Malka - matka kňaza Vladimíra - krstiteľa Rusi).
To jepreto, že inštinkty druhu Človek “rozumný” sú zostrojené tak, aby zabezpečili maximálne tempo rastu počtu obyvateľstva. Pritom inštinkty ženy sú orientované na opateru dieťaťa v prvých mesiacoch a rokoch jeho života a na boj za “lepšie miesto pod slnkom”. Ale inštinkty muža sú orientované na potlačenie “zajačích” programov správania sa («našou úlohou nie je rodiť: strčil, vytiahol a „v nohy“») a na starostlivosť o ženu s deťmi. To stavia muža (ak je nositeľomzvieracieho stroja psychiky) do psychologickej závislosti na žene[164] a je schopné premeniť ho na zbraň, prostredníctvom ktorej žena dosiahne “lepšie miesto pod slnkom”, konkurujúc si navzájom so sebe podobnými samicami. V kultúre spoločnosti, kde zvierací stroj psychiky prevažuje, je normálne a plne prípustné, že všetko to zvieraco-inštinktívne má svoje pokračovanie v kultúre a je vyjadrené v rôznych typoch kultúrnych náplastí: jednou z nich je móda, a predovšetkým, ženská móda, móda vysoká; ale taktiež veľkou časťou špecificky mužská nadávka (v Rusku - „мат“, na Slovensku – „jebať“)[165].
V knihe “Žena v starovekom svete” (E. Vardiman. М., «Veda», 1990, str. 15) je publikovaná reprodukcia skalnej kresby na tému život v spoločnosti v matriarcháte, nájdenej v jaskyni v Afrike na území dnešného Alžírska: obr. 4.
Obr. 4. Norma života? Alebo karikatúra na „vaginokraciu“?
Muž na love s kopijou a štítom. Jeho žena „ochraňuje zázemie“. Zdalo by sa, že sa zaoberajú každý svojou prácou. Ale dlhočizný hadovitý úd muža - vlastníctva tej ženy - je jej vložený tam, kam treba, a je podobný potápačskej hadici, a presnejšie káblu ovládania robota na diaľku, ťahajúci sa od ženy k miestu činnosti jej muža.
V komentári autora uvedenej knihy k tejto kresbe je povedané:
«Zdvihnutie rúk ženy treba bezpochyby chápať ako rituálne gesto: ženino prirodzenie zjavne súvisí s funkciou čarodejníctva, žena vzýva vyššie sily o dar bohatých lovísk».
Je možné, že staroveký autor kresby sa naozaj snažil vyjadriť túto myšlienku «ženu ako prostredníčku s vyššou mocou», no nie je vylúčené, že aj vtedy to bola karikatúra na «vaginokraciu», v ktorej "žena" takmer vždy - v priamom styku, aj na diaľku - riadi "muža", ako svojho biorobota; ale zároveň pri tomto aj ona môže byť «nie vlastnou paňou», nachádzajúc sa v moci toho istého, čo ovláda jej „muža“.
Každopádne, umenie je jeden zo spôsobov poznania a opisu Života, čím umelec je schopný objektívne ukázať to, čo presahuje jeho vlastné chápanie a dokonca protirečí jeho presvedčeniu. Ideu matriarchátu a vaginokracie na základe prevahy zvieracieho zostrojenia psychiky v spoločnosti sa zjavne nedá lepšie vyjadriť, ako to spravil ľuďmi zabudnutý autor ukázanej skalnej kresby.
Teraz s týmto, vyššie uvedeným, treba dať do vzťahu úlohu „rodiny“ a „prvých dám“ v politickom živote súčasného sveta, tváriaceho sa, že žije v zjavnom patriarcháte. Mnoho sa obnaží, stane sa viditeľným, ľahko zrozumiteľným a predvídateľným, akonáhle sa dá do vzťahu s rôznymi typmi zostrojenia psychiky mužov vo vládnych a ostatných funkciách a ich sprevádzajúcich žien (mileniek, zákonitých manželiek, rozkazujúcich mužom), ktoré, podľa svojho poradia, velia mužíčkom v domácom „politbyre“; alebo v druhom variante – vekovo „dospelých“ detí, psychologicky uviaznutých v detstve, ktoré rozkazujú materiam, prevracajúc život svojich materí v peklo; a takisto «mamičkiných» synáčikov a dcérušiek, ktorí/é aj keď z plienok vyrástli, no aj tak zostali v detstve a vo všetkom závislí na svojich matkách, ktoré prevrátili životy svojich detí v nikdy nekončiace otroctvo.
Ak je žena nositeľkou zvieracieho stroja psychiky alebo démonického, tak si ona veľmi cení vzťahy, postavené na takomto základe. Ak sa muž od nej oslobodí, je to pre ňu oveľa nepríjemnejšie, ako podvádzanie s inou babou na rovnakom inštinktívno-démonickom základe, je to pre ňu životná tragédia, osudový krach atď. – do tých čias, kým sa ona sama neoslobodí od diktátu inštinktov, automatizmov kultúry, vlastného démonizmu a posadnutosti.
Pre dospelých pri viazanosti ich vzťahov na inštinkty, nech aj pod kultúrnym pláštikom zaobalených, je lákavý samotný proces súloženia, ale tehotenstvo, ktoré môže nasledovať po súloži – to je sprievodný efekt, ktorý môže byť posúdený ako «nechcené tehotenstvo». Následkom toho spoločnosť s vládou (dominanciou) nečlovečích typov stroja psychiky je znepokojená problémom „bezpečného sexu“, v ktorej je dovolené súložiť bez obmedzení a nebezpečenstva, vrátane aj „nebezpečenstva“ tehotenstva, zdegradovaného, v prípade jeho „nežiadúcosti“, takmer na úroveň infekcií, prenášaných pohlavným stykom[166].
Pri človečom zostrojení psychiky, silou emocionálnej sebedostatočnosti jednotlivca, bez ohľadu na pohlavie, sex prestáva byť prostriedkom emocionálneho vybíjania a dobíjania, a každá súlož má za cieľ počatie Človeka – námestníka Božieho na Zemi - a preto sama o sebe je posvätným aktom, ktorý kvôli viazanosti na jej cieľ – narodenie a výchovaČloveka, nemôže byť vykonávaný postupom v rytme „bezpečného sexu“, obmedzeného iba „smädom“ po rozkoši, potenciou partnerov a voľným časom.
Rovnako tak „oddych“ vládnych funkcionárov a biznismenov od ich práce v sexe mimo rodinu je zjavným prejavom zvieracieho stroja psychiky alebo démonizmu.
Škandál v USA s Monikou Lewinskou[167] a prezidentom Clintonom ukázal, že v danej dobe (r. 1999) na čele štátnosti USA stojí hovoriaci, civilizáciou vydrezúrovaný „opičiak“. Počas oficiálneho vyšetrovania hlavná pozornosť americkej verejnosti sa zamerala na to, či Clinton klamal pod prísahou alebo nie, hoci v tejto epizóde hlavným poučným momentom je to, či spoločnosť prisúdi právo nositeľom zvieracieho alebo démonického stroja psychiky zastávať vysoké vládne funkcie, alebo bude považovať odhalenie tohto faktu za dostatočný dôvod na stratu dôvery a práva zastávať vysoké štátne funkcie pre takýto subjekt.
„Znepokojená verejnosť“ USA neodhalila existenciu otázky o rozdielnosti medzi typmi stroja psychiky, pred ktorou Amerika stála, ale mnohí dokonca považovali upútanie pozornosti Ameriky na sex Clintona za spolitizovaný akt, prinášajúci újmu politickej bezpečnosti USA, pretože z ich pohľadu sexuálne zábavky Clintona nemajú žiadny vzťah k výkonu jeho úradných povinností. Následkom takéhoto prístupu k neobjavenému problému o zostrojení psychiky, USA ostáva vrátiť sa k nej ešte raz v nejakej, možno, inej forme a presvedčiť sa, že to nie je malichernosť, nehodná pozornosti orgánov štátu a verejnosti.
V tom, že v Rusku je tento problém odhalený a v spoločnosti sa formuje jasný postoj, stanovisko k nemu, je jeho výhoda pri porovnaní Ruska s „pokrokovým“ Západom.
Ale spoločnosť je tvorená jednotlivcami, ktorí sú nositeľmi rôznych typov stroja psychiky. Mnohí z nich kolíšu medzi typmi zostrojenia psychiky, striedavo prebývajúc viac či menej dlhý časový interval to v jednej, to v druhej „nálade“ (stroji psychiky). Nejaká časť degraduje (vrátane pod vplyvom závislosti na alkohole, tabaku, drogách, pohlavnej nestriedmosti a pohlavných zvráteností, v čom sa taktiež prejavuje štruktúra psychiky, analogická zvieraciemu stroju, len s tým rozdielom, že namiesto závislosti na inštinktoch vzniká podriadenosť drogám a zvrátenostiam), a nejaká časť sa nezvratne rozvíja smerom k človečiemu stroju psychiky. Tvoriac spoločnosť, oni všetci nejakým spôsobom na seba vzájomne pôsobia, a táto interakcia vytvára nielen hmotné - zjavné prejavy. K takémuto typu nehmotných prejavov patrí kolektívna psychika, vytvorená jednotlivcami v ich súhrnosti.
Existencia individuálneho, t.j. vlastného vedomia a podvedomia jednotlivej osoby, je pocitovo viac, či menej samozrejmé každému človeku[168]. Zložitejšie je to s vnímaním a uvedomovaním hocikým z jedincov faktu objektívnej existencie kolektívneho nevedomia (podvedomia), a tým viac zmyslu ním nesenej informácie. Totižto každý z ľudí má vo svojej psychike len nejaký veľmi malý dielik kolektívneho nevedomia (podvedomia), uvedomujúc si len nejakú jeho časť.
Napriek tomu, každá množina ľudí (vrátane davu aj národa) nesie v sebe kolektívne nevedomie a riadi sa ním; v podstate nesie v sebe informačné moduly určitého zmyslu, rozložené svojimi rôznymi fragmentami v hierarchicky organizovanej psychike[169] každého jedinca z množiny rôznych ľudí[170]. Tieto moduly predurčujú proces samoriadenia kolektívu, nakoľko ľuďom v množine je vlastná jednota, po prvé – kultúry, a po druhé – charakteristikami nimi vyžarovaných biopolí. To znamená, že informačná výmena, ktorá je podstatou procesov riadenia a samoriadenia, má v spoločnosti minimálne dvojúrovňový charakter: prvá - úroveň biopoľa a druhá - prostredníctvom kultúry (druhy umenia, náboženstvá, mediálne prostriedky, veda a vzdelávanie).
Kolektívne podvedomie, v takomto ponímaní (ako objektívny informačný proces), podlieha cielenému skenovaniu a analýze, nakoľko útržky informačných modulov, tak alebo onak, nachádzajú svoje vyjadrenie v rôznorodých výtvoroch kultúry: od novinovo-toaletnej publicistiky, až po fundamentálne vedecké monografie, zrozumiteľné iba ich autorom a niekoľkým ich kolegom. Jeden človek alebo analytická skupina je schopná systematicky skenovať (po slovensky skúmať, prezerať) množstvo publikácií a vyhlásení rôznych ľudí k rôznym otázkam, vyberajúc z nich podľa tématických kľúčov fragmenty funkčne celostných - kompaktných informačných modulov, patriacich do kolektívneho podvedomia. Presne takto aj činnosť a nečinnosť jednotlivcov a kolektívov v určitých situáciach, nezviazané s týmto druhom zverejnenia ich názorov, predstavujú frázy «reči života», podľa ktorých takisto môže byť zistený význam toho, čo obsahuje ich kolektívne podvedomie.
Po analýze obsahu kolektívneho podvedomia (stavu a črtajúcich sa v ňom tendencií), je možné na neho vplývať v subjektívne zvolenom smere jeho zmeny, sledujúc určené ciele, či vložiť do neho informáciu, objektívne zodpovedajúcu, po prvé – cieľom, a po druhé - objektívnemu (ale nie subjektívne zistenému) informačno-algoritmickému stavu spoločnosti. Takýto zásah môže byť vykonaný napriek dlhodobým životným záujmom väčšiny; napriek tomu, ako väčšina vníma a vyjadruje svoje životné záujmy. Ale je to možné spraviť, ak ľudia nevedia, alehlavne aj nechcú, ochrániť svoje kolektívne správanie pred akože svojim kolektívnym podvedomím a agresívnym pôsobením naň nejakých, akoby ich ani nebolo, vonkajších síl.
A štátnosť – to je jeden z atribútov súčasnej spoločnosti, ktorý je faktorom systematického vplyvu na kolektívne podvedomie, keď bol v mnohom jeho výtvorom v minulosti.
Kolektívne podvedomie - svojho typu informačné domino, je proste následkom objektívnosti informácií v Stavbe sveta. Každá myšlienka, vo väčšine jej vyjadrení, má začiatok i koniec. Pred ňou môže vzísť[171] iná myšlienka, ktorú prvomenovaná objektívne bude rozvíjať, bude v nej pokračovať; no môže sa nájsť aj myšlienka, rozvíjajúca prvomenovanú. A každá z nich môže patriť rôznym ľuďom. A existuje nejaký „informačný magnetizmus“, o ktorého podstate v tejto práci hovoriť nebudeme, no pod vplyvom ktorého v informačnom domine kolektívneho nevedomia, rovnako ako v stolnom domine, existujú možné i nemožné zhody ukončení a začiatkov myšlienok. Rozdiel je len v tom, že prípadný súlad «ukončenie informačného modulu - jeho pokračovanie iným informačným modulom» je v informačnom domine nejednoznačný. No okrem toho, nejednoznačnosť pokračovaní v informačnom domine je vyvolaná aj tým, že v tomto spletenci myšlienok a ich útržkov je účastných mnoho ľudí naraz, vytesňujúc svojimi myšlienkami myšlienky druhých. Pritom, na rozdiel od stolného domina, kde počtom definovaná skupina hráčov splieta len jeden informačný reťazec, v kolektívnom nevedomí sa splieta - tká súčasne množstvo informačných výpočtov - algoritmov[172] jak z ukončených myšlienok, tak aj z kusých, nesúvislých, vytváraných rôznymi ľuďmi jak na úrovni celistvosti biopoľa (vedomej i nevedomej povahy), tak aj na úrovni prostriedkov kultúry.
Niektoré informačné výpočty (postupnosti, algoritmy) sa môžu svojim koncom napojiť na svoj začiatok, čoho ilustráciou je pre mnohých známa riekanka: «Mal kňaz psíkaa mal horád. Psík mu zožralkusmäsa, tak hozabil. Jamku vykopal, psíka zakopal, krížik postavila napísal naň: "Mal kňazpsíka... atď"». Ak takto postavený cyklus - okruh nedobrého informačného výpočtu, algoritmu kolektívneho podvedomia je trvalý, tak môže bežať v režime nekonečných kruhoch pekla.
Každý cyklus informačných výpočtov sa môže udržiavať pomerne nemnohopočetnou podmnožinou ľudí. Ale v ňom prebiehajúce procesy nie sú schopné upútať, pritiahnuť pozornosť zvyšnej väčšiny, ak v ňom niet otvorených vstupov pre zavŕšenie cudzích myšlienok a otvorených jemu vlastných zakončení - výstupov, ku ktorým by sa mohli pripojiť začiatky a konce myšlienok stúpencov. Alebo otvorené vstupy a výstupy sú, ale v informačnom prostredí spoločenstva chýbajú nevyhnutné spojovacie informačné moduly (informačné mosty medzi daným informačným okruhom – reťazou a druhými hierarchicky vzájomne vloženými informačnými okruhmi), ktoré by mohli prepojiť otvorené vstupy-výstupy so všetkými ostatnými informačnými výpočtami kolektívneho podvedomia.
Presne z toho dôvodu utíchli demokratizačné reformy v Rusku: úzky okruh demokratizátorov; „na hony“ vzdialení od bežných roľníkov, robotníkov a ostatných pracujúcich, ktorým sa „neradno starať do konkrétnej práce demokratizátorov – to nie je ich vec“; a dusia sa demokratizátori vo vlastnej šťave, vyjadrujúc im vlastné, typické zostrojenie psychiky v rozumových - intelektuálnych bojoch a nezmyselnom ruvaní sa medzi sebou ...
No môže sa stať aj tak, že nejaký informačný výpočet (algoritmus), udržiavaný takisto úplne neveľkým počtom ľudí, obsahuje v sebe množstvo vlastných výstupov-zavŕšení, otvorených pre pripojenie cudzích začiatkov-podnetov a zodpovedajúcich pokračovaní cudzích zavŕšených myšlienok a ich útržkov (obdobou toho v stolnom domine sú kocky-duplety, ležiace kolmo k reťazi kociek). Taký informačný algoritmus môže na seba napojiť každodennú činnosť takmer celej spoločnosti. A smerovanie spoločenského rozvoja, charakteristické pre tento typ informačných výpočtových modulov v kolektívnom podvedomí, určí ďalší život spoločnosti. Mimo tohto procesu ostanú iba ak tí, ktorí udržujú kruh informačných pút sami pre seba, do ktorých nieto otvorených vstupov a z ktorých niet otvorených výstupov pre zavŕšenia a začiatky myšlienok zvyšnej väčšiny členov spoločenstva.
Môže sa stať, že v nejakom informačnom výpočte-algoritme je medzera a nedostane sa ani k jedinej dobrej myšlienke, aby sa stal blahodárnym programom samoriadenia spoločenského rozvoja na základe kolektívneho podvedomia.
No môže sa stať aj tak, že stačí jeden neobozretný útržok myšlienky, aby v kolektívnom podvedomí zaplnil medzeru v nejakom informačnom algoritme, a tak odštartoval nejaký program spoločenského samoriadenia, ktorý je schopný zničiť plody mnohých tisícročí rozvoja kultúry.
Preto, majúc na pamäti informačné domino kolektívneho podvedomia a jeho riadiaci vplyv na tok udalostí, človek musí byť dôsledne starostlivý dokonca vo vlastných útržkoch zasnených myšlienok, a nieto ešte vo vnútorných monológoch pred svojim «JA» alebo v hlasnom prejave, hromžení na verejnosti v spoločnosti priateľov, či dokonca v médiách.
Aby sme nechodili okolo toho, tak duchovná kultúra spoločnosti – to je kultúra formovania informačných algoritmov v kolektívnom podvedomí. Aká je duchovná kultúra – taký je život spoločnosti. Súčasný stav Ruska a história jeho posledných niekoľkých storočí pri takom pohľade hovorí o každodennom prevládaní, dominancii krajne zvrátenej a zašpinenej duchovnej kultúry, a v tom je vyjadrená vláda nečlovečích typov stroja psychiky. Koniec koncov, toto sa vzťahuje aj na ostatné modifikácie davo-"elitárnej" kultúry v bližšom i vzdialenejšom zahraničí, aj keď tam je iná problematika. Kto nesúhlasí s týmto tvrdením o reálnej[173] duchovnosti Ruska, nech vyvráti slová apoštola Pavla: «A duchovia prorockí poslúchajú prorokov, lebo Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Tak býva vo všetkých cirkvách u svätých».
Reálny stav krajiny nepopiera, že ju chrániace vysoké ideály mravnosti a zrná opravdivej duchovnosti sú pod hromadou odpadu a zvráteností, ale je výrazom samopaše, bezstarostnosti a nezodpovednosti pri poznaní vysokých ideálov a prikázaní uplatňovať ich (zvrátenosti a samopaš) v živote.
Kolektívne podvedomie je organizované hierarchicky: od rodiny a skupiny spolupracovníkov v práci po národy a ľudstvo ako celok. Táto hierarchická organizovanosť je vyjadrená systémom vzájomne objemnejších vložení, meniacim svoju štruktúru a hierarchiu každým momentom. Je to podobné matrioške, ale rozdiel od skutočnej matriošky je v tom, že ak odhalíme najmenšiu „matriošku“ v kolektívnom nevedomí, tak v nej môže byť ľubovoľná z ju objímajúcich, ju zahŕňajúcich objemnejších veľkých „matriošiek“ so všetkými ostatnými, nakoľko človek je časťou Stavby sveta. On, človek, je odrazom - zobrazuje v sebe celú Objektívnu Realitu v jej plnosti a celistvosti, ale s rôznym stupňom detailizácie tých alebo oných fragmentov, čo určuje osobitosť videnia sveta, ponímania sveta a vnútorného sveta každého jedinca.
Všetky typy stroja psychiky, ktoré sú zosobnené v spoločnosti, podieľajú sa na vytváraní - zrode, formovaní kolektívneho podvedomia tejto spoločnosti, a tým ovplyvňujú samoriadenie spoločnosti na základe jeho kolektívneho podvedomia. Ale každý z typov stroja psychiky, vstupujúc do kolektívneho podvedomia spoločnosti, vnáša do neho len jemu vlastnú svojráznosť - osobitosť, oddeľujúcu v kolektívnom podvedomí každý typ stroja psychiky od fragmentov kolektívneho podvedomia, zrodených inými typmi stroja psychiky. Pritom silou toho, že všetci jedinci patria k jednému a tomu istému biologického druhu „Homo sapiens – človek rozumný“, v kolektívnom podvedomí, skladajúcom sa z osobitých fragmentov, podporovaných nositeľmi každého stroja psychiky, sú spoločné sféry, oblasti (informačné, dátové súbory typu „common“, prostredníctvom ktorých sa odovzdáva informácia medzi samostatne, nezávisle bežiacimi programami a podprogramami v dôsledku čoho sú spoločné súbory prítomné v niekoľkých spustených programoch, ak hľadáme analógiu v programovaní počítačových systémov). Presne tak sa majú informačné súbory typu „common“, vďaka ktorým ľudstvo patrí do biosféry Zeme.
Ľudstvo ako celok, každý národ, tá alebo iná sociálna skupina v svojom kolektívnom podvedomí nesie veľké objemy najrôznejších informácií. Preto, vstupujúc do diskusie na túto tému a neutopiť sa v nej, je potrebné sa obmedziť na prejednávanie len niektorých jej aspektov. V nasledujúcej práci rozoberieme len pomer frekvenčných charakteristík procesov v kolektívnom podvedomí, podmienených každým z typov stroja psychiky. To určuje celkový charakter samoriadenia spoločnosti a jej skupín na základe prejavov kolektívneho podvedomia, rozdeľujúc podľa frekvenčných pásiem (diapazónov) správanie sa nositeľov každého z typov stroja psychiky a rozčleňujúc ich podľa druhov činností, ktoré sú dostupné alebo nedostupné každému z nich.
- Prirodzený poriadok vládnutia.
Ďalej nasledujú samo sebou sa rozumejúce banality, ktoré, jednako len, je nutné vidieť a chápať nielen abstraktne, ale aj v ich prejavoch v procese všeobecne–dejinného rozvoja ľudstva a jeho národných i mnohonárodných spoločenstiev. Ale predtým, ako k nim prejdeme, urobíme jedno odbočenie do oblasti určenia - definovania termínov a pojmov.
Pripomenieme, že frekvencia je jednotka, delená buď na dĺžku periódy kmitaní, alebo na celú dobu trvania neperiodického procesu, ktorý je skúmaný ako kmitavý proces, obsahujúci v sebe iba plný cyklus jedného jediného kmitu:
f = 1/T; rozmer, veľkosť frekvencie = [f] = 1/[jednotka merania času].
Okrem toho, vo vzťahu k procesom vysielania, prenosu, príjmu a spracovania informácií, môžu slovo „frekvencia“ sprevádzať zjavne aj „potichu“ prívlastky „nosná“ a „taktovacia“. Rozdiel medzi nimi je nasledovný: nosná frekvencia - to je tá frekvencia, ktorá nesie kódované balíky impulzov signálu (kmitaní). A taktovacia frekvencia to je frekvencia, pomocou ktorej sa uskutočňuje výber rôznorodých kódovacích skupín z postupnosti kmitaní, prijímaných na nosnej frekvencii. Inými slovami, taktovacie frekvencie pri vysielaní informácie na nosnej frekvencii riadia konštrukciu signálu a pri realizácii príjmu na nosnej frekvencii riadia mechanizmus získavania informácie z celkového signálu.
Tak nastavenie televízora na nejaký kanál televízneho vysielania je nastavením na nosnú frekvenciu – frekvenciu, nesúcu signál. Avšak na to, aby sa obraz správne zobrazoval na obrazovke TV prijímača, musia byť správne zadané ešte dve taktovacie frekvencie: frekvencia riadkovania a frekvencia zobrazovania. Tieto dve frekvencie sú pri realizácii vysielania v nejakom konkrétnom systéme (PAL, SECAM a pod.) spravidla nemenné pre všetky nosné frekvencie.
Zobrazovacia frekvencia je frekvencia obnovy zobrazovania, predstavujúceho o sebe každý z obrazov. Vo väčšine prípadov je pre kinofilm štandartná frekvencia 24 obrázkov (3 byte (3 x 8 bitov) v zmysle ucelených jednotiek, a nie celkového informačného objemu) za sekundu. Inými slovami, počas doby trvania jednej sekundy televízny signál obsahuje celú informáciu, nevyhnutnú pre zostrojenie sekvencie 24 po sebe idúcich zobrazení - obrazov.
Avšak každý televízny obraz predstavuje aj sám o sebe sekvenciu „riadkov“, ktorých rozmiestnenie tesne jeden nad druhým na obrazovke umožňuje poskladať na obrazovke celostný obraz. Zvyčajne je to 625 riadkov na obrázok. T.j. frekvencia riadkovania - obnovy riadku je 1/((625×24) sek.).
Ak sa frekvencia zobrazovania (taktovacia frekvencia) v TV prijímači odlišuje od frekvencie zobrazovania prenosovej stanice, uskutočňujúcej televízne vysielanie, tak samotné obrázky na obrazovke televízora sa vytvárajú správne, avšak „behajú“ hore alebo dole. Je to v závislosti od toho, či prijímač zaostáva za zobrazovacou frekvenciou televízneho signálu vysielacej stanice alebo ju vo vytváraní obrázkov predbieha. Ak sa v televíznom prijímači odlišuje frekvencia riadkovania (taktovacej frekvencie) od frekvencie riadkovania signálu, tak nie je možné zostrojiť zobrazenie ani jedného obrázku, lebo dochádza k nesprávnemu výberu informácie zo signálu, informácie nevyhnutnej na zostrojenie každého riadku, súhrn ktorých je samotné zobrazenie – obraz.
Na starých televízoroch boli špeciálne regulačné gombíky „zobrazovacej frekvencie“ a „riadkovacej frekvencie“. Novšie televízory neskôr už automaticky nastavovali svoje frekvenčné parametre signálu televízneho vysielania. Tým umožňovali poslucháčovi nevedieť nič o kódovaní zobrazovania.
Ak chcete zvýšiť kvalitu zobrazovania, tak musíte umiestniť signály do pásiem s porovnateľne vyššou frekvenciou, ako je východzie frekvenčné pásmo. Takto, zachovajúc nezmenenú hodnotu frekvencie zobrazovania (24 obrazov za sekundu), je možné kvalitu zobrazovania zvýšiť na úkor zväčšenia množstva riadkov v obraze, čo prináša zo sebou nevyhnutnosť zväčšenia frekvencie riadkovania. A taktiež na úkor zväčšenia objemu informácie, charakterizujúceho každý riadok (množstvo bodov v riadku, počet stupňov svetelného kontrastu medzi bielou a čiernou, počet odtieňov farieb atď.)[174] To môže vyžadovať prenos signálu na vyššom frekvenčnom pásme nosnej (modulačnej) frekvencie, keďže v predchádzajúcom frekvenčnom pásme sa nedá rozmiestniť na časovom intervale 1 s/(625×24) množstvo kódových skupín, nevyhnutné pre správne zobrazenie riadkov vysokokvalitného zobrazenia[175].
V Koncepcii Sociálnej Bezpečnosti s názvom „Voda mŕtva“ sa nachádza nasledujúce vyjadrenie:
«Javy rezonancie a autooscilácie umožňujú napodobniť skúmané možné stavy štruktúr Vesmíru v dvojkovej sústave kódovania informácií na princípe párových stavov, zodpovedajúcich 1 a 0 (1 – rezonancia, alebo autooscilácia, 0 – ich neprítomnosť), známej z technických aplikácií.
Preto je informačná hĺbka v rovnakom časovom intervale ľubovoľného vysokofrekvenčného pásma väčšia v porovnaní s nízkofrekvenčným. Preto môže pozorovateľ, nachádzajúc sa vo vysokofrekvenčnom pásme, stiahnuť celú informáciu z pásma nízkofrekvenčného. No nie naopak, keďže nízkofrekvenčný pozorovateľ nedokáže vo svojom pásme skúmať všetky kódové sekvencie, prichádzajúce vo vysokofrekvenčnom pásme za ten istý, im spoločný časový interval. Na to musí nevyhnutne vo svojom nízkofrekvenčnom pásme rozmiestniť všetky kódové sekvencie vysokofrekvenčného pásma, na čo v nízkofrekvenčnom pásme je potrebné oveľa viac času, ako je čas ich priebehu vo vysokofrekvenčnom pásme.
Neviditeľným jemnohmotným svetom, o ktorých hovoria relígie, zodpovedajú podľa našeho chápania pásma ešte vyšších frekvencií kmitaní matérie v Stavbe sveta. Takisto v informačnej výmene hrá úlohu polarizácia (nasmerovanie, orientácia) kmitaní, nesúcich informáciu. Svet polarizačne ortogonálny, perpendikulárny[176] k našemu, je pre nás neviditeľný okrem oblasti jeho prieniku s našim svetom. Paralelný svet je viditeľný a môže byť súčasťou nášho sveta».
Všetko povedané v uvedenom úryvku z „Vody mŕtvej“ sa týka nosných frekvencií. Nosné frekvencie patria k pásmam s vyššími frekvenciami v porovnaní s taktovacími frekvenciami. V tejto práci bude reč o nízkofrekvenčných (dlhodobých) procesoch a procesoch s vyššími frekvenciami, avšak rozumie sa ich porovnanie podľa taktovacích frekvencií, riadiacich toky informácií, nesených nosnými frekvenciami. Každý takt (dĺžka periódy kmitania, zodpovedajúca taktovacej frekvencii) obsahuje v sebe množstvo periód kmitaní, zodpovedajúcich nosným frekvenciám.
V súlade s definíciou frekvencie ako f = 1/T, kde Т je čas, charakterizujúci proces, rýchlo plynúce neperiodické procesy patria k pásmam s vyššími frekvenciami, než dlhodobé neperiodické procesy. Najdlhšie trvajúce procesy majú najnižšie frekvencie.
Ak sa pozrieme na život, tak vysokofrekvenčné procesy sú vložené do nízkofrekvenčných[177] alebo prebiehajú na pozadí nízkofrekvenčných, majúc s nimi viac alebo menej rozvinuté väzby. V súvislosti s touto poznámkou v niektorých úlohách porovnávania možno dať dlhodobý vysokofrekvenčný proces do vzťahu s relatívne nízkofrekvenčným pásmom na princípe určenia frekvencie jeho plnej doby trvania, zahŕňajúcej viac ako jednu periódu (cyklus) vysokofrekvenčného procesu. Preto v ďalšom texte pod (relatívne) nízkofrekvenčným procesom je nutné rozumieť, buď proces s nízkou frekvenciou, určenou periódou cyklu, alebo proces, trvajúci tak dlho, že zahrnie viac ako jeden cyklus procesu s (relatívne) nižšou frekvenciou.
Predpokladajme, že nejaký jedinec podporuje svojou činnosťou nejaký proces a súčasne je nositeľom informácie, vlastnej nejakému procesu s vyššou frekvenciou. Pod vplyvom kolektívneho podvedomia sa za istých podmienok informácia, vlastná procesu s vyššou frekvenciou, aktivuje. Ak v jeho psychike proces s vyššou frekvenciou má väčšiu prioritu, než nízkofrekvenčný, tak jedinec vojde do procesu s vyššou frekvenciou, vyjdúc z podporovania procesu s pomerne nižšou frekvenciou.
To môže mať rôzne následky v závislosti od parametrov nízkofrekvenčného procesu:
· relatívne nízkofrekvenčný proces sa môže rozpadnúť, ak je jeho stav kritický vo vzťahu k činnosti konkrétne tohto jedinca a je ňou podmienený;
· proces môže pokračovať vo svojom plynutí, a jedinec po nejakom čase sa dokáže vrátiť k jeho podpore svojou činnosťou;
· proces môže pokračovať vo svojom plynutí, a jedinec za ním časom zaostane a za žiadnych okolností sa nedokáže k nemu vrátiť;
· proces môže zmeniť svoj priebeh, v dôsledku deformácie svojho predchádzajúceho plynutia v časovej perióde, nasledujúcej potom, keď jedinec uprednostnil (vedome alebo nevedome v súvislosti s následkami) podporu procesu s vyššou frekvenciou. Táto zmena môže byť v závislosti od charakteru procesu jak vratná, tak aj nezvratná.
Logika uprednostnenia procesov s relatívne vyššou frekvenciou môže mať bezpodmienečný charakter. Tento prípad má zároveň priamy vzťah k možnostiam nositeľov každého z typov stroja psychiky pôsobiť na riadenie celospoločenských vecí, t.j. vplývať na politiku štátu, antištátu (svetového zákulisia a ostatných mafióznych medzinárodných síl) a všetku spoločenskú (t.j. kolektívnu) iniciatívu.
· Inštinktívne a nepodmienene-reflexné programy správania sa, a takisto určitá časť podmieneno-reflexných programov správania sa v živote spoločnosti ako celku predstavujúskupinu informačných modulov s najvyššou frekvenciou. Zabezpečujú celkovo základné správanie sa jedinca v celom svete. Väčšina z týchto programov sa bezprostredne netýka iných jedincov. А drvivá väčšina z nich, ak sa aj bezprostredne týka ešte niekoho (ako napr. programy pohlavného správania sa), tak ide o jedincov, a nie množstvo ľudí, nie sociálne skupiny, nie národné spoločenstvá a nie ľudstvo celkovo, aj keď sprostredkovane sa to môže dotýkať mnohých.
· Тie programy správania sa, ktoré nie sú inštinktívnymi a reflexnými, a sú tradičnými normami kultúry celého spoločenstva alebo jeho podskupín, v porovnaní s programami správania sa prvej kategórie sa nachádzajú v pásme relatívne nižších frekvencií. A v svojich prejavoch správania sa mnohé z nich zachvacujú už nielen jedincov, ale množstvo jedincov.
· Vlastné chápanie – to je proces, ktorý – v závislosti od záujmov jedinca – môže spadať do pásma s ešte nižšou frekvenciou. Trvanie procesov v tomto pásme je ohraničené dobou života jedinca, ale adresátom procesov, vytváraných vlastným chápaním, môžu byť ľubovoľne veľké množiny objektov a subjektov, jak v súčasnosti, tak aj v budúcnosti (hoc by len v subjektom si predstavovanej budúcnosti, ktorá pri istých podmienkach sa môže stať realitou).
· Rovnako tak existujú procesy, ktorých trvanie zahŕňa život mnohých pokolení a ktorých účelné plynutie tak alebo onak je jak vedome, tak podvedome, podporované v postupnosti pokolení viac-menej širokými vrstvami spoločnosti.
Riadenie priebehu procesov však predpokladá vedome účelový postoj k podpore každého z nich svojou činnosťou. I keď neriadiaca účasť v nich môže byť podvedomá na základe automatizmov správania sa a vlastného nedostatočného chápania vo vzťahu k týmto procesom.
V štatistickom zmysle logika bezpodmienečného uprednostnenia procesov s vyššou frekvenciou k pomerne nízkofrekvenčným štatisticky odlišuje v správaní jeden od druhého nositeľov skôr definovaných typov sTroja psychiky. A takisto rozdeľuje a hierarchicky usporiadava fragmenty kolektívneho podvedomia,vytvárané v spoločnosti nositeľmi každého z typov sTroja psychiky.
Každé inštinktívne nutkanie vytrháva nositeľa zvieracieho stroja psychiky z relatívne nízkofrekvenčného procesu. Následkom toho, ak nízkofrekvenčný proces vyžaduje neprestajnú podporu svojej činnosti jedincom, tak jedinec buď vypadáva z daného procesu, alebo, ak je podmienený činnosťou práve tohto jedinca[178], tak proces sa rozvracia alebo mení svoj charakter.
Ak hovoríme o vplyve alkoholu, tabaku, narkotík na psychickú činnosť jedinca, tak oni narúšajú každý iný stroj psychiky a umelo znižujú psychiku jedinca až do zvieracieho usporiadania. To jest, ak by sme porovnávali typy stroja psychiky podľa motivácie uprednostnеnia a podľa príslušných frekvenčných charakteristík správania jedinca v relatívne nízkofrekvenčných procesoch. To sa ešte výraznejšie prejaví v prípade vzniku závislosti na nich.
Pritom v danom prípade sa pod činorodou podporou procesu chápe nielen zjavne viditeľná fyzická činnosť (napríklad kopanie kanálu), ale aj myšlienková a ostatná duchovná činnosť, pri ktorej sa musí príslušné nastavenie a sústredenie jedinca na nejaké problémy, úlohy (alebo ich vyriešenie) podporovať neprerušene (alebo v prirodzenom biorytmickom cykle sna / bdelosti, mesačných a ročných biorytmov) dlhodobo: dni, týždne, mesiace, roky, desaťročia celej za týmto účelom vedome vnímanej periódy života. Doba trvania v uvedenom zmysle nevyhnutnej neprestajnej podpory procesu je určená jeho charakterom.
Ak proces patrí do kategórie takých, ktoré vyžadujú dlhodobú funkčnosť sebaovládania, nedeformovanú umelým povzbudzovaním (stimulátormi) a zvrátením pre biologický druh „Homo sapiens“ prirodzeného nastavenia parametrov fyziológie tela a ducha (biopolí), tak ani jeden fajčiar alebo zriedkavo „sviatočne“ popíjajúci 1-2 poldeci, či pohár šampanského, a o to viac milovníci piva (dám si pivo každý deň) nie sú parametrami svojho tela a ducha-biopoľa v stave vstúpiť do riadenia takéhoto procesu. Predovšetkým je to v dôsledku vysokofrekvenčnosti kmitaní[179] parametrov biopoľa vo vzťahu k dĺžke trvania procesu, na ktorého riadenie jedinec ašpiruje. Okrem toho všetky narkotiká ničia štruktúry mozgu, v ktorých prebiehajú procesy spracovania informácií.
To znamená, že fajčiari, popíjači hoc aj zriedka tvrdých alkoholických nápojov, jedinci, pijúci miesto vody pivo a ostatné nízkoalkoholické nápoje každodenne a každý týždeň, ak pracujú v aparáte riadenia štátu a vo vedení súkromných podnikov rôzneho rozsahu, sú ako riadiči-manažéri objektívne škodní v o to väčšej miere, o čo dlhodobejšie procesy sa pokúšajú riadiť. A v každej oblasti činnosti existuje kritická doba trvania procesu, po prekročení ktorej sa dotyční riadiaci pracovníci stávajú rukojemníkmi nimi nekontrolovaných okolností. Ale v dôsledku toho, že oni sú riadiaci pracovníci, od výsledkov činnosti ktorých závisia životné podmienky a život mnohých druhých členov spoločnosti, tak oni všetci – tí „druhí“ - sa takisto stávajú rukojemníkmi okolností, ktorých riadenie manažéri buď nezvládli, alebo ich sami vyvolali. Všetko len kvôli fajčeniu, obľube piva a pravidelným posedeniam s pijatikou, deformujúcimi fyziológiu ich tiel a biopolí, dôsledkom čoho sa narušili, alebo boli prerušené nejaké procesy spracovania riadiaci významných informácií v ich psychike.
Sexuálne radovánky riadiacich pracovníkov s tými, ktorí nie sú rovnako zmýšľajúcimi z hľadiska profesionálnych záležitostí, rušivo vplývajú na priebeh nimi riadených dlhodobých procesov rovnako, ako fajčenie a pravidelná konzumácia alkoholu. Deje sa tak dôsledkom toho, že informácia, vlastná týmto procesom, preniká pri vzájomnom spájaní biopolí sexuálnych partnerov počas súlože do iných fragmentov kolektívneho podvedomia, ktoré sú podporované nie rovnako zmýšľajúcimi s riadiacimi pracovníkmi, ale neutrálmi (v zmysle aj našim, aj vašim) a ich protivníkmi. Pritom je prienik informácií do fragmentov kolektívneho podvedomia, cudzích alebo nepriateľských voči riadenému procesu, pre tieto fragmenty vstupným informačným tokom. Reagujúc na ne, riadiacemu procesu cudzie fragmenty kolektívneho podvedomia sú spôsobilé iniciovať alebo podporovať proces potlačenia alebo zničenia tohto riadeného procesu.
Rovnako tak prostitútka, obsluhujúca koho popadne z príslušných kruhov, je schopná cez svoje biopolia retranslácie - prenosu informácie, vlastnej procesu tam, kam treba. A v drvivej väčšine prípadov to nebude blahodárne. Okrem toho, aj sexuálny partner predáva riadiacemu pracovníkovi cez biopole informáciu, cudziu alebo nepriateľskú voči procesu, čo je taktiež schopné poškodiť spracovanie informácií v jeho psychike a narušiť priebeh ním spravovaného procesu, až do jeho úplného krachu. V súvislosti s tým, ak politickí protivníci alebo konkurenti v biznise majú sex so spoločným partnerom, tak pri skúmaní ich „bojových operácií“ na úrovni kolektívneho podvedomia „hrajú“ proti sebe s viac-menej „odkrytými kartami“. Aj keď to možno nevedia. V podstate prichádza v ich činnosti ku krátkemu prepojeniu, ktorého negatívny efekt - výška škody sa pre nich určuje stupňom narušenia ich informačno-algoritmickej izolácie jedného od druhého počas sexu so spoločným partnerom.
Kolektívne popíjanie – „chľastačka“, „slopanica“ - a takisto fajčenie sa málo čím odlišuje od podobných individuálnych činností. Vytvára totiž kolektívne podvedomie na princípe jednotného zvrátenia geneticky normálneho nastavenia fyziológie tela a biopolí všetkých zúčastnených. Rozdiel medzi kolektívnymi a individuálnymi je iba v tom, že v takýchto kolektívnych činnostiach sa vzájomne prepájajú komponenty biopolí „blízkeho pôsobenia“, a pri individuálnych iba komponenty biopolí „diaľkového pôsobenia“. Pritom, ak v kolektíve sú prítomní ľudia odlišných názorov, tok informácií cez biopolia tečie nevedno kam, podobne, ako pri sexuálnych radovánkach s nie rovnako zmýšľajúcimi partnermi. To jest, kolektívna pitka a kolektívne „pokurky“ sú schopné iba prehĺbiť tú škodu, ktorú do sféry riadenia vnášajú individuálne popíjanie a fajčenie.
Avšak v realite je to ešte krutejšie: Nositelia zvieracieho stroja psychiky, u ktorých v psychike pri formovaní línie správania sa inštinktívne pudy majú najväčší význam, a takisto tí, ktorí sú kultúrou umelo stiahnutí do zvieracieho stroja psychiky fajčením, popíjaním silno- a slaboalkoholických nápojov, narkotikami, sa nielen vytriasajú zo sféry riadenia relatívne nízkofrekvenčných procesov tokom životných situácií, ale dokonca sa ani nemôžu priblížiť k riadeniu niektorých procesov.
A posledný výrok je spravodlivý pre každý typ stroja psychiky, ktorému je vlastná logika bezpodmienečného uprednostňovania procesov s relatívne vyššou frekvenciou. Rozdiel medzi typmi stroja psychiky je podľa tohto parametra iba vo frekvenčných pásmach, v ktorých sa k riadeniu procesov nositelia každého z nich nemôžu ani priblížiť, a už vôbec nie ich riadiť.
Pri takomto názore, ktorý nie je možné vyvrátiť, leda by sme odmietli uznať všeobecné fyzikálne zákony zachovania a premeny matérie, energie a informácie, takmer celý riadiaci korpus v štátnej sfére a v sfére súkromného podnikania Ruska a Západu (až na zriedkavé výnimky) zneužíva svoj služobný stav, funkciu na pofajčievanie, popíjanie a sexuálne radovánky s kým príde.
Následky toho príde tak alebo onak „vyžrať“ zväčša tým, koho životné podmienky a občas i samotný život, závisia od kvality riadenia, zabezpečovaného dotyčnými riadičmi-manažérmi. Preto u väčšiny ne-riadičov na ohodnotenie činnosti riadičov-profesionálov v sfére súkromného podnikania a štátneho riadenia zostanú iba najhrubšie vulgárne nadávky a najkrutejšie „vinše“ ohľadom ich budúcnosti.
Kliatby a kruté „priania“ do budúcna sú taktiež objektívnou informáciou, ktorá sa ukladá do kolektívneho podvedomia. A ona cez materiálne nosiče informácie, vlastné ľudstvu (biopolia, fyzickí nositelia), stanúc sa adresnou, dostihne tých, na koho bola namierená a vykazuje objektívny vplyv v súlade so svojim zmyslom, čo sa aj odráža v štatistike.
Preto ak niekto, vstúpiac do riadiacej činnosti, náhle zistí, že u neho osobne alebo u jeho blízkych vznikli zdravotné problémy alebo ešte nejaké nepríjemnosti, nech sa zamyslí: kam a ako „kormidluje“, aké procesy svojou činnosťou podporuje, a aké procesy potláča. A nech si spomenie aj na detstvo: „I prišiel syn-trpaslík k otcovi a spýtal sa trpaslíka: A čo je to dobro? A čo zlo?“ Od postavenia práve týchto otázok sa začína vstup do riadenia.
Pokiaľ jedinec nezistí objektívne pravdivé, s konkrétnymi okolnosťami života spoločnostispojené (a nie jeho osobné) odpovede na tieto otázky, stav jeho a jeho blízkych sa bude zhoršovať až do ich úplného vykorenenia z bytia[180]. A platí to o to viac, ak v kultúre už našla svoje vyjadrenie alternatívna koncepcia riadenia spoločnosti, ktorá objektívne správnejšie odpovedá na otázky „Čo je to dobro a čo zlo?“, než tá, ktorú svojou činnosťou (a o to viac podvedome-automaticky v súlade s tradíciou) podporujú riadiči-manažéri, trpiaci nešťastia.
Následným, vo vzťahu k zvieraciemu stroju psychiky viacnízkofrekvenčným, podľa frekvenčných parametrov rušivým vplyvom, voči ktorým daný jedinec nemá síl sa brániť, je stroj psychiky biorobota-zombie. V ňom tradičnou kultúrou podmienené programy správania sa majú vyššiu významovú prioritou, než inštinktívne a reflexné programy podvedomia. Preto v tých dlhodobých procesoch, z ktorých nositelia zvieracieho stroja psychiky vypadávajú „volaním“ pudov a automatickým vykonávaním reflexných reakcií, alebo do ktorých nositelia zvieracieho stroja psychiky ani vojsť nemôžu, nositelia stroja psychiky biorobot-zombie, naprogramovaní kultúrou, sa udržia jednoducho preto, že v istých situáciách ich psychika zamieta tie línie správania sa, s ktorými súhlasí zvierací stroj psychiky alebo usporiadanie psychiky zvedené - stiahnuté do zvieraťa fajčením, alkoholom, silnejšími drogami a psychotropnými prostriedkami.
Najmasovejšie zo psychotropných prostriedkov sú priamo domov televíziou a internetom pútavo dodávané hrôzy, kvôli ktorým, ochabnuto alebo chtivo ich vnímajúc vo voľnom čase, subjekty zabúdajú na to, že im Zhora bolo dané Ľuďmi byť, a vypadávajú z riadenia nízkofrekvenčných procesov, stávajúc sa obeťami tých, ktorí zneužívajú moc, a to vrátane nad ich psychikou.
Predsa však existujú situácie, v ktorých sú tradičné riadiace riešenia neefektívne. V takých situáciách nositelia stroja psychiky zombie vypadávajú pri spracovávaní informácií z procesov s relatívne nižšou frekvenciou, lebo v ich psychike vládne bezpodmienečné uprednostňovanie tradície pred riešením, zavrhujúcim tradíciu, alebo pred proste novým riešením. To paralyzuje ich schopnosť myslieť a vypracovať netradičné riešenie, na základe ktorého by mohli podporovať plynutie zvoleného procesu v budúcnosti, keď tradičné riešenia vedú proces do krachu.
Tradičná starozákonno-talmudistická kultúra judaizmu - s jej zákazom opíjania sa (i keď striedme pravidelné popíjanie podporuje) a nemilosrdnosťou k osobám, porušujúcim starozákonno-talmudistický Zákon a k odpadlíkom – to je kultúra vytvárania stroja psychiky zombie po mnoho generácií.
V historicky reálnych podmienkach tradície kultúr väčšiny národov biblickej civilizácie, v ktorých tradície alkoholizmu (pitia s mierou i bez miery) sa zakorenili ako samo sebou sa rozumejúca záväzná norma, sú nosičmi programov umelého znižovania psychiky do zvieracieho usporiadania ak nie u všetkých, tak aspoň u základnej masy obyvateľstva.
Porovnanie frekvenčných pásiem udržateľnej práceschopnosti zvieracieho a do zvieracieho zníženého stroja psychiky so strojom psychiky zombie je také, že popíjajúci borci nemajú voči „žido-slobodomurárskemu sprisahaniu“ žiadnu šancu na víťazstvo. V momente, keď si znova vypijú, vždy vypadnú zo stavu, v ktorom je možná efektívna reakcia – odporovanie voči uskutočňovaniu „sprisahania“[181]. A ak máme byť presnejší, tak silou toho, že k uvedomeniu si nevyhnutnosti boja so „žido-slobodomurárskym sprisahaním“ oni prichádzajú v rámci tradičnej pijanskej kultúry, tak oni vôbec nemôžu vojsť do stavu, v ktorom môžu konať v tých frekvenčných pásmach, ako starozákonno-talmudickí zombie. Tak im oni prenechávajú bez boja nízkofrekvenčné pásmo procesov riadenia, prostredníctvom ktorého sa realizuje riadenie vysokofrekvenčných procesov, vložených v (socio-naturálne objektívne dominantných masívnych) nízkofrekvenčných.
Avšak aj vytriezvenie v rámci biblickej kultúry, napríklad priznaním oficiálnou hierarchiou Pravoslávia opravdivosti - správnosti vierouky abstinentov - nasledovníkov brata Jána Samarského (Čurikova)[182] – nie je riešením problému boja so „slobodomurársko-židovským sprisahaním“. Vec je v tom, že biblická tradícia obsahuje programy správania sa zombie-riadičov („rasy pánov“ - židov) a programy správania sa zombie-robotníkov (členov rôznorodých kánonicky-novozákonných cirkví, zvyčajne nazývaných „kresťanskými“ bez akýchkoľvek predpokladov k tomu v obsahu ich vierouky). Tieto programy sú vzájomne odsúhlasené umelcami z oblasti zaklínania sociálneho živlu takým spôsobom, že všetci budú vypĺňať im predurčené úlohy: starozákonno-talmudickí zombie - vládnu (ale neriadia), a novozákonní zombie - produktívne pracujú v oblasti výroby a služieb.
Ale zombie, žijúci podľa programov šaríje a historicky reálneho islámu do tejto schémy zahrnuté nie sú. Normy koránickej kultúry totiž odopierajú všetkým bez výnimky právo omamovať sa alkoholom a inými drogami. Taktiež karhajú a zaväzujú vykoreniť úročenie celkovo, a predovšetkým židovský monopolna korporátnu nadnárodnú úžeru predpísanú Bibliou, s ktorou súhlasia všetky novozákonné cirkvi. Tie občas zakazujú úžeru len svojim stúpencom – veriacim, no židovskú úžeru zo spoločnosti nevykoreňujú. To je jedna z príčin, prečo islam - nie koránický, ale dokonca aj historicky sformovaný,v ktorom mnohí, nazývajúci seba muslimami, nanajvýš5-krát denne búchajú hlavu o modlitebný koberček pri čítaní Koránu v im neznámom arabskom jazyku, je pre majiteľov biblickej otrokárskej doktríny vrahom č.1. O to nebezpečnejším nepriateľom pre nich je koránický islam - vedomá účasť Človeka z jeho slobodnej a dobrej vôle v neochvejnom uskutočňovaní Božieho diela stále i teraz.
Bolo by však chybné sa domnievať, že biblická kultúra, predstavujúca sama o sebe v slede mnohých pokolení kultúru vytvárania stroja psychiky zombie-biorobotov a stroja psychiky zombie, umelo zvedenéhodo zvieracieho usporiadania psychiky, vznikla prirodzene dejinne sama o sebe pod riadením kolektívneho podvedomia. O to viac je chybné si myslieť, že v tejto hanebnosti, brániacej Človeku potenciálnemu stať sa Človekom skutočným je stelesnený blahý Boží Zámer. Ona vznikla a existuje v rámci Božieho dopustenia do doby, po uplynutí ktorej odíde do prachu dejín, stanúc sa vedome rozpoznanou ako poblúdenie ľudstva.
Ona - biblická kultúra - je dielom zámeru. Zámeru podľa zištného, sebeckého názoru tých, ktorým nevyhovovali kultúrne tradície ďalekej minulosti. Národné kultúry sa vtedy v rôznych regiónoch v mnohom rozvíjali izolovane jedna od druhej. A svojráznosť každej z nich vo svojej mnohorakosti z pohľadu osnovateľov Biblického projektu bránila zjednoteniu ľudstva pod jedinou vládou[183]. Vo výsledku sa oni - títo starí sociálni inžinieri - svojím chápaním dopracovali k myšlienke studenej vojnys cieľom nastolenia svojho neobmedzeného svetového panovania. Hlavnou metódou tejto studenej vojny sa stala kultúrna spolupráca.
Odzačiatku bola vojna vedená formou židovského medzinárodného úrokového monopolu a svet sa proste skupoval od dôverčivých a hlúpych v globálnych merítkach. Aby Učenie, zanechané Kristom, neprekážalo tejto agresii, bolo rozhodnuté prispôsobiť ho potrebám realizácie agresie, a preto bolo prekrútené. Následne národom – obetiam agresie - začali nanucovať jedinú vierouku, ktorá bola určená na zabezpečenie vzniku informačných masívov (blokov typu „common“ - „spoločný“) v kolektívnom podvedomí každého z nich. Masívov, majúcich vyšší hierarchický význam, než predchádzajúce národné tradície, ale predsa len podriaďujúce sa starozákonným programom zombifikácie Judejcov, modifikovaných pre činnosť v novej historickej epoche Talmudom.
Uskutočňovanie Biblického projektu v každej fáze[184] jeho formovania vyžadovalo rozumnú účelnú tvorbu, nezlučiteľnú s predchádzajúcimi tradíciami (ako by sme sa k týmto cieľom postavili my?); vyžadovalo tvorivé riadenie procesov ustanovovania a modifikácie kultov a tradícií v priebehu mnohých pokolení. Toto všetko je činnosť, patriaca do ešte nízkofrekvenčnejšieho pásma, ako frekvenčné pásmo, v ktorom sú schopní akcie nositelia psychotypu zombie-biorobotov, v ktorom nasledovanie tradícií má vyššiu prioritu vo vzťahu k tvoreniu, schopnému zmeniť tradíciu, alebo ju vykoreniť.
Ale svojou podstatou je Biblický projekt a celá historia jeho zavedenia do života dejinami riadenia globálneho historickeho procesu nositeľmi deámonického stroja psychiky, na osnove ohraničeného vlastného chápania jedincov a kolektívov, zúčastnených na riadení projektu. V dôsledku ohraničenosti chápania a ostatných možností každého jedinca a ich kolektívov existuje aj pre démonický stroj psychiky hranica trvania procesu (frekvenčná medza), za ktorou démonizmus stráca schopnosť efektívneho riadenia vo vzťahu k ním vybraným cieľom. Ale naďalej ostáva ohraničene akcieschopným v pásmach s pomerne vyššou frekvenciou.
Človečí stroj psychiky - v skôr definovanom zmysle tohto termínu – prejavuje svoju akcieschopnosť vo všetkých skúmaných frekvenčných pásmach, aj za ich hranicami na princípe ozmyslených dialógových vzťahov s Bohom – Tvorcom a Všedržiteľom.
Iba pri démonickom a človečom stroji psychiky je jedinec v stave vedome-chápavo svojou činnosťou podporovať procesy, ktorých trvanie prekračuje dobu jeho života. Ale iba človečie usporiadanie psychiky je spoluúčastné na večnosti a vyjadruje jej mravno-etické a ostatné normy v časom ohraničenom živote.
Následkom takého rozdelenia akcieschopnosti každého zo skúmaných typov stroja psychiky podľa frekvenčných pásiem, sú pravdepodobnostne predurčené prehry konfliktných situácií medzi množinami nositeľov každého z nich: nositelia zvieracieho stroja a prostriedkami kultúry do zvieracieho typu zníženého stroja psychiky (podľa frekvenčných parametrov)prehrávajú so všetkými; zombie-bioroboti, v psychike ktorých najvyššiu prioritu majú tradície kultúry, prehrávajú s nositeľmi démonického a človečieho stroja psychiky; nositelia démonického stroja psychiky prehrávajú s nositeľmi Človeka.
V základe takejto pravdepodobnostno-štatistickej predurčenosti stojí logika bezpodmienečného uprednostnenia účasti v procesoch s vyššou frekvenciou, vlastná každému z typov stroja psychiky pri jeho porovnaní so všetkými ostatnými. Pod prehrou v konflikte sa tu rozumie neuskutočniteľnosť postavených cieľov riadenia, a rovnako i strata udržateľnosti už dosiahnutého výsledku alebo jeho znehodnocovanie behom istého času pri skúmaní konfliktu v dostatočne širokom frekvenčnom pásme.
V dôsledku toho, že typ stroja psychiky s vyššou frekvenciou (podľa kritéria bezpodmienečného uprednostnenia - preferencie) nevidí alebo skreslene chápe tie procesy, ktoré patria do pásma pomerne nízkych frekvencií, tak, hoci dosiahol túžený výsledok, môže nepostrehnúť jeho sprievodné nízkofrekvenčné prílohy, následkom čoho môže považovať svoju reálnu, v budúcnosti[185] už nevyhnutnú porážku za nesporné víťazstvo, dosiahnuté už priamo teraz. Je to podobné tomu, ako keď rybári, tráviac celý deň na love v oceáne, navrátiac sa večer na breh, zistili, že ich dedina bola zmetená tsunami - dlhou (t.j. nízkofrekvenčnou vo vzťahu k frekvenčnému spektru obyčajného vlnenia) a miernou v hĺbke, plochou vlnou - ktorú oni, súc na mori, nezbadali, keď prechádzala cez oblasť ich lovu z oblasti vzdialeného podvodného zemetrasenia[186].
Štatisticky predurčeným dôsledkom takýchto porážok typov stroja psychiky s vyššou frekvenciou v konfliktných situáciách s relatívne nízkofrekvenčnými typmi stroja psychiky je miznutie typov stroja psychiky s vyššou frekvenciou (buď priamo počas konfliktu, alebo ako výsledok ním vyvolaných následkov, z ktorých jedným je prehodnotenie minulosti a samotného konfliktu, vedúce k prechodu k inému, životaschopnejšiemu typu stroja psychiky). Ale pre dospelého jedinca to nie je rebrík, po ktorom má stúpať zo stupienka na stupienok, ako to interpretujú stúpenci mnohostupňovitých systémov zasvätení jak zjavných, tak aj tajných.
To, že tieto psychotypy sú zoradené po poradí, vytvára ilúziu, že ide o stupne jednej a tej istej cesty stúpania spoločnosti. Ale ak tá okolnosť, že neplnoletá osoba vo svojom vývoji od detstva do dospelosti postupne prechádza rôznymi štádiami, z ktorých na každom sa viac-menej výrazne vo svojom správaní počas rôznych rastových periód prejavujú črty každého z pomenovaných typov stroja psychiky,možno vnímať za normálnu, tak pre spoločnosť a ľudstvo ako celok takúto evolučnú postupnosť za normálnu považovať možné nie je. Pre každú spoločnosť a ľudstvo ako celok je iba jedna evolučná cesta civilizácie: „zvierací stroj psychiky Þčlovečí stroj psychiky“. Je však možný odklon od tejto normálnej cesty vývoja: zvierací stroj psychiky Þ stroj psychiky zombi-bioautomatu Þ démonický stroj psychiky Þ zánik civilizácie (buď následkom démonickej kolektívno-individuálnej samovraždy, alebo následkom zmarenia nežiadúceho smerovania do slepej uličky Zhora. Toho príkladom je zánik Atlantídy.)
No z cesty do démonickej evolučne slepej uličky nikdy nie je neskoro navrátiť sa k Človečenstvu.
Z ľubovoľného stavu je možný štart-vzlet k človečiemu stroju psychiky, minúc všetky medzistupne (v zmysle ich rozčlenenia podľa frekvenčných pásiem).
A tento vzlet zo zvieracieho stroja psychiky môže byť uskutočnený ľahšie, než zo stroja psychiky zombie alebo démonického. V zvieracom stroji psychiky je totiž menej pút ako pri stroji psychiky zombie, kde sa diktát inštinktov potláča a neprichádza k oslobodeniu. Deamonický stroj psychiky k potlačovaniu inštinktov v určitých situáciách ešte pridáva za istých okolností aj prekonávanie tradícií kultúry a ďalších programov správania sa, vlastných psychotypu zombie. Následkom toho stroje psychiky zombie-biorobot a démon sú nositeľmi rôznorodých vnútorných konfliktov osobnosti, od väčšiny ktorých je nositeľ zvieracieho usporiadania psychiky oslobodený (ale posledná veta sa netýka stiahnutia osoby do zvieracieho stroja psychiky umel(eck)ými prostriedkami, čo pridáva k vnútornému napätiu zombie a démonov niektoré ďalšie vnútorné konflikty).
Vnútorná konfliktnosť pri typoch stroja psychiky zombie, démonickom a zvedenom do zvieracieho, je u každého jedinca osobitá. Táto osobitosť vnútornej konfliktnosti každého, vytvára problémy vo vzájomných vzťahoch jedincov v ich spoločenskom živote. V dôsledku toho sa kolektívna psychika spoločnosti vyskladáva taktiež vnútorne konfliktne. Kvôli tomu kolektívne podvedomie spoločnosti je neschopné udržiavať a podporovať súlad v spoločnosti. To je jedincami vnímané ako konflikt osobnosti a spoločnosti. Sú dve riešenia tohto konfliktu:
· buď pôsobenie na kolektívne podvedomie a zameranie sa na riešenie jeho vnútornej konfliktnosti;
· alebo odosobnenie od spoločnosti a udržiavanie „ozbrojenej neutrality“ vo vzťahu s ostatnými, čo vyžaduje čerpanie rôznorodých svojich vlastných možností. Ale to je v podstate márna snaha zastúpiť svojou osobou celé ľudstvo.
To druhé prevláda v spoločnosti Západu, ktorá odíduc od stádnosti (jedinec je vlastníctvom – patrí rodu), vlastnej vláde zvieracieho stroja psychiky, prešla ku kultu individualizmu. Ale práve tento kult individualizmu je schopný vytvoriť serióznu prekážku pre spoločenstvo Západu pri prechode k človečiemu stroju psychiky (typ ČeloVek) a súbornosti - typu kolektívneho podvedomia, jemu zodpovedajúceho. Následkom toho je priamy prechod od zvieracieho stroja psychiky a do zvieracieho umelými prostriedkami zníženého k stroju psychiky Človeka, minúc zombie-biorobotov a démonov, pre spoločnosť najvhodnejší.
Taká je Objektívna realita, ak sa pozeráme na ňu triezvo a nazývame veci svojimi menami, pamätajúc na vzájomné vzťahy vecí. A nič nebráni, aby konkrétne táto cesta vedomého prechodu k Človeku sa stala pre Rusko a celé ľudstvo magistrálou – hlavnou cestou rozvoja kultúry, systému výchovy a vzdelávania, normou života spoločnosti.
- Chtíč neprirodzeného
Teraz sa pozrieme, čo doporučujú predstavitelia intelektuálnej „elity“ na to, aby sa skončila terajšia kríza spoločenského vývoja a nebola dopustená degradácia krajiny a jej zánik. Sústreďme sa na časopis „MOST“, č. 25, r. 1999. V ňom je publikovaný článok vedúceho Centra pre vývoj komplexných ekonomických programov „Modernizácia“ Jevgenija Giľba s názvom „Technokracia musí vyzdvihnúť kompetentných národných lídrov.“ Článku predchádza preambula:
«Existujú dva systémy poznatkov - vedomostí o svete, a to znamená – aj dva systémy vzdelávania. Prvý systém vedomostí je predurčený pre široké masy. Druhý systém – pre úzky kruh, ktorého poslaním je riadiť.
Historicky toto rozlišovanie možno vysledovať vo všetkých typoch kultúr, ktorých systém vzdelávania poznáme. Už v Starovekom Egypte (odkiaľ aj vzišiel Biblický projekt nastolenia neobmedzeného svetového vládnutia na „elitárno“-otrokárskom rasovom princípe a monopole židov na medzinárodné úžerníctvo: to je naše upresnenie pri citovaní) sa vzdelávanie pre úradnikov a nižšie žrecké kasty značne odlišovalo od toho, do čoho zasväcovali úzky kruh vyvolených, tvoriacich špičku žreckej kasty a okruh faraónov. V starovekej Mezopotámii vidíme podobné rozdelenie. V starovekej Judei sa vedomosti pre národ (Tóra, Talmud a letopisy) taktiež silno odlišovali od vedomostí, dosahovaných Levitmi. Napokon, kresťanská cirkev počas svojho panovania nad mysľami stredovekej Európy takisto mala jednu pravdu pre ľud a radové duchovenstvo, a úplne inú – pre zasvätených».
Tento odsek je ukážkový, jak vo vzťahu k tomu, čo je v ňom povedané priamo, tak i vo vzťahu k tomu, čo je obídené mlčaním. Hoci to, čo je zamlčané – obídené mlčaním - v histórii ľudstva nie je kategóriou nižšeho významu a dôležitosti, jednoducho preto, lebo to zamlčané odlišuje od všetkého toho, čo je vymenované. V tejto preambule je takmer všetko pravda. Ale je tam aj úmyselná lož, na odhalenie ktorej je nevyhnutné obrátiť pozornosť na niektoré do očí bijúce zvláštnosti.
Prvá: iba v priradení k Egyptu minulých epoch je slovo „staroveký“ napísané s veľkým počiatočným písmenom. V priradeniach k Judei a Mezopotámii je slovo „staroveká“ napísané s malým písmenom. Prečo? - Pretože je to významový rozdiel. Toto vyčlenenie starovekosti Egypta veľkým počiatočným písmenom je znakom toho, že staroveký Egypt aj doposiaľ je okultnou metropolou (po rusky (a slovensky)* stolicou) súčasnej biblickej civilizácie, predstavujúcej na základe realizácie Biblického projektu dobytú - podmanenú kolóniu vládcov starovekého Egypta. Je to tak, bez ohľadu na to, či to Gilbo chápe alebo nie, a bezmyšlienkovite-automaticky – v súlade s tradíciou - píše „Staroveký Egypt“, začínajúc obe slová veľkými písmenami.
Druhá: v súlade s normami používania slov v ruskom jazyku sa má písať a hovoriť: „túto rozlišnosť možno vysledovať“, „vidíme podobnú rozlišnosť“. No Giľbo systematicky píše nie „rozlišnosť“, ale „rozliš-OVANIE“. Do slova vsunul príponu „ovanie“-, významovo-zmyslovo nevhodnú v tomto kontexte.
Ak vychádzame z psychologického hľadiska, tak takéto javy vznikajú nie ako nezmyselné chyby, ale buď následkom toho, že jedinec sa nevedomky preriekol o tom, o čom, akosijevedomý, hovoriť nemá; alebo následkom toho, že sa nejaké slovo začína zlomyseľne systematicky používať v tom kontexte, v ktorom je nemiestne, aby sa jeho zmysel rozplynul, a aby sa v jemu vlastnom kontexte prestalo chápať primerane tomu, o čom ide reč. V rade situácií sa prvé i druhé zhodujú: vtedy jedinec o niečom vybrebtáva pod vplyvom úplne zámerného správania sa toho fragmentu kolektívneho podvedomia spoločnosti, ktorého on je účastný.
Aby sme odhalili, čo je v pozadí tohto článku J.Giľba, je nutné niektoré jeho fragmenty porovnať s dejinnou realitou a odhaliť tie zamlčania, ktoré nie sú tématicky nezmyselné v jeho kontexte. Giľbo píše:
«Opakujem, reč je nie o nejakých tajných vedomostiach (predurčených pre vyšších zasvätených do vedy a riadiacej praxe: naše vysvetlenie kontextu), ale o určitom videní sveta, schopnosti uvedomiť a osvojiť si tieto zobrazenia a použiť ich k budovaniu efektívnej ekonomickej štruktúry ruskej spoločnosti».
To jest, Giľbo vie, že vzdelanie “pre vyšších” v ním uvedených kultúrach staroveku i vo väčšine druhých, ktoré nespomenul, bolo odlišné od vzdelania “pre všetkých”. Nielen faktológiou poskytovaných poznatkov (Svet je spoločný pre všetkých, následkom čoho sú fakty tiež z veľkej časti spoločné – všeobecné), ale svetonázorom, uhlom pohľadu na Svet, vzťahom k nemu (a uhly pohľadu môžu byť rôzne, a z jedných vidno horšie a z druhých vidno lepšie: viac a detailnejšie).
Samozrejme, v preambule on nemohol (čo ani nie je nutné) uviesť všetky kultúry, všetky regionálne civilizácie minulosti a súčasnosti, založené na takomto druhu rozdelenia systému vzdelávania: „všetci“ ho musia opúšťať ako nositelia jedného svetonázoru, a nepočetní „vyvolení“ (kým vyvolení? – táto otázka je taktiež obídená mlčaním) stať sa vyššími riadičmi-manažérmi – nositeľmi druhého svetonázoru. A menovať jedinú kultúru, v základoch ktorej odpočiatku je uložený odkaz-zákon snažiť sa o vybudovanie spoločnosti, v ktorej je jednotný svetonázor pre všetkých bez výnimky, a jeho nositeľmi sú i prostí pracovníci i vyšší riadiči-manažéri – by malo nasledovať.
Takáto kultúra na Zemi existuje. V jej základe už viac ako 1 300 rokov (!!!) leží Korán. V Koráne sa mnohokrát odsudzuje monopol na vedomosti, ktorý umožňuje v podmienkach reálnych zákonov tvorby cien, fungujúcich v spoločnosti, mať jak priamo, tak i nepriamo monopolnevysokú cenuzasvojuúčasť v spoločenskomzjednotení profesionálnejpráce. Predovšetkým Súra 39 „Davy“ priamo poukazuje na skutočnosť, že monopol na vedomosti je pokušenie, pretože odkrýva možnosti k obohateniu sa na úkor utláčaných, aj rozdelením vzdelávacieho systému „pre všetkých“ a „nie pre všetkých“:
«50(49). A keď postihne človeka zlo, vzýva Nás. Potom, keď to My obrátime na milosť od Nás, on hovorí: „Bolo mi to darované, pretože mám poznanie.“ Nie, to je pokušenie, ale väčšina z nich to nevie! »[187]
То isté v preklade М.‑N.О. Оsmanova:
«Кeď postihne človeka nejaké nešťastie, vzýva Nás. A keď mu My darujeme nejakú Našu milosť, on hovorí: „Je to darované mne, za moje vedomosti.“ Nie, to bola skúška, ale väčšina ľudí sa tým neriadi.»
Súra 28 „Príbehy“ o tom istom ešte konkrétnejšie:
«78(78). Оn povedal: “То, čо jе mne darované, je mojim poznaním”. Snáď on nevedel, že Alláh[188] pred ním z pokolení vyhubil tých, čо boli od neho silnejší mocou a bohatší. A nebudú sa hriešnikov pýtať na ich hriechy!»
То samé v preklade М.‑N.О. Оsmanova:
«[Каrun] оdpovedal: “То, čо jе darované mne, [je darované] za moje znalosti”. Naozaj on nevedel, že Alláh pred ním zahubil [celé] pokolenia, ktoré ho prevyšovali mocou a bohatstvom? Podobných hriešnikov pýtať ani vypočúvať nebudú [v Súdny deň]!»
Posledné sa týka aj Giľba osobne a jeho úvah na tému o nevyhnutnosti nastolenia v Rusku systému vzdelávania „pre úzky kruh, ktorého predurčením je riadiť“ (kto, ako, na akom základe určuje prináležitosť jedinca k tomuto „úzkemu kruhu“?). Práve tento systém sa v Rusku od r. 1917 cieľavedome vykoreňuje a bude nezvratne nahradený iným systémom vzdelávania, ktorým vypestovaný svetonázor umožní každému členovi spoločnosti (narodenému bez Downovho syndrómu a podobnej patológie, brániacej normálnemu vývoju psychiky) vstupovať do sféry riadenia podľa jeho vôle a podľa miery nevyhnutnosti.[189]
Vedel to Giľbo v momente napísania svojho článku? – Bol povinný to vedieť (vzhľadom na to, že vedenie Centra „Modernizácia“ zaväzuje k profesionálnej kompetentnosti) a aj to vedel. A príznaky tohto poznania sú aj v článku Giľba:
«Rusko má šancu prejsť z kategórie krajín „tretieho sveta“ do kategórie vedúcich svetových mocností oveľa rýchlejšie, čím urobilo spätnú evolúciu. Nevyhnutným predpokladom pre to je prekonanie tej odlišnosti od rozvinutých krajín, ktoré je v dnešnom Rusku a vo všetkých krajinách „tretieho sveta“: neprítomnosť kasty vladárov (nositeľov nie pre všetkých riadiacich vedomostí a návykov v následí generácií: naše objasnenie citovaného).
No aj v prípade rozpadu Ruska podobná kasta bude nepochybne potrebná pre St. Peterburg, ktorý sa stane centrom nového pobaltského štátu. Podľa toho, ako rýchlo bude táto kasta pripravená prevziať na seba realizáciu konceptuálnej moci, závisí termín, kedy sa začne nový vzostup Veľkého mesta.»
V uvedenom fragmente znakovým termínom je «konceptuálna moc». Treba ho chápať dvojako: po prvé - ako ten druh moci, ktorá dáva spoločnosti koncepciu jej života ako jednotného celku v následnosti generácií; po druhé - ako moc samotnej koncepcie nad spoločnosťou - informačno-algoritmický vnútorný kostrový základ-osnovu kultúry a oporu pre celú jej činnosť.[190] Tento termín nie je výtvorom vedeckých výskumov Giľba. On ho vyčítal z prác Vnútorného Prediktora ZSSR, v ktorých jav konceptuálnej moci je terminologicky opísaný výslovne z uhla pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. Vnútorný prediktor ZSSR – kolektívna spoločenská iniciatíva – už realizuje konceptuálnu moc, čo je nemožné nevidieť a nepochopiť z jej prác.
Konceptuálna moc sa realizovala aj v staroveku v tom type kultúry, ktorý sa tak zapáčil Giľbovi kvôli tomu, že je v nej rozdelenie spoločnosti na ich „blahorodia, excelencie, svätosti“ – „elitu“, ku ktorej sa on počíta, a na „elite“ podriadené pracujúce hovädá, od ktorých sa Giľbo, ako aj mnohí druhí pretendenti – uchádzači o rôzne „ich excelencie“, mlčky, v tichosti oddeľujú. Ale historicky reálne v zamlčaniach davo-„elitárnej“ spoločnosti je aj ten fakt, že existuje nie jedna „elita“, ale hierarchia mnohých „elít“. A z každého stupňa tejto hierarchie všetci nižší, sami seba považujúci za nejakú „elitu“, sú pracujúci dobytok, nech by seba čo-ako zobrazovali a naparovali sa zobraziť ešte niečo viac presahujúce tento status, predurčený pre nich konceptuálnou mocou davo-„elitárnej“ spoločnosti.
Samozrejme aj Giľbo v tomto systéme patrí k nejakej skupine pracujúceho dobytka, pritom nezmyselne búriacej sa skupine, čo je majiteľmi systému trestané. Vzbura Giľba je vyjadrená, primerane v tom, že v tomto systéme niet miesta pre termín „konceptuálna moc“. A nezmyselnosť vzbury je v tom, že Gilbo používa systému cudzí termín na to, aby vytvoril novú, viac akcieschopnú ako predtým “elitu“, a tým samotným zachoval davo-„elitarizmus“ - „elitárno“ – otrokárske usporiadanie - v nejakej novej forme.
Konceptuálna moc sa realizuje v davo-„elitárnych“ sociálnych systémoch na základe zasvätení, z väčšej časti klanovo-uzamknuto. Na rozpracovanie a použitie zodpovedajúceho terminologického aparátu je v kolektívnom podvedomí vyšších „elitárnych“ skupín uvalený zákaz. U ne“elitárnej“ väčšiny spoločnosti v minulosti proste nebolo voľného času na to, aby prehodnotila bytie-existenciu svojeho spoločenstva a ľudstva celkovo a prešla k inému svetonázoru, na základe ktorého by bol rozvinutý zodpovedajúci terminologický aparát, umožňujúci prejsť spoločnosti k novej kvalite svojej existencie.
Tento systémový zákaz na terminológiu je podmienený, jak vnútorným strachom davu („elita“ je tiež dav, no viac vzdelaný, než prostý národ) pred autokraciou konceptuálnej moci a jej nepodčinenosťou nikomu v spoločnosti, tak aj strachom osobne „elity“ pred stratou monopolu na vedomosti a moc, umožňujúce dostávať jak priamo, tak aj sprostredkovane, monopolne vysoké ceny za svoju účasť v spoločenskom zjednotení profesionálnej práce[191]. To posledne uvedené je potrebné objasniť: ak v spoločnosti niet jednoznačne chápaného terminologického aparátu, tak „vykoktať” to, čo by bolo možné opísať pomocou tohto terminologického aparátu, je nemožné: niet slov, symbolov a niekedy aj obrazov. Neprítomnosť terminologického aparátu pri rozvinutom systéme viacvýznamových alegórií - inotajov, jednoznačne chápaných iba pri osvojení si kľúčov, je v rozvinutom systéme neformálnych odovzdávok-prenosov praktických návykov jedným z prostriedkov ochrany od všetkých tých „tajných“ znalostí, ktoré vo svojom kolektívnom podvedomí niesli kasty vyšších správcov (a nie vladárov, ako píše Giľbo), riadičov v starovekom svete.
Akonáhle sa v spoločnosti zjaví terminológia, tak uchránenie tajomstiev na týchto princípoch sa stáva nemožným, pretože aj papagáji a zombie-magnetofóny, neschopní nič pochopiť, budú v spoločnosti rozširovať predtým tajné vedomosti, rozprávajúc niekde nejako nimi počuté slová. Hoci oni samotní nechápu význam týchto slov, no budú ich počuť tí, ktorí chápu, o čom je reč. A to spôsobuje kvalitatívnu zmenu jestvovania spoločnosti.
Giľbo, zachovávajúc prívrženstvo k davo-“elitárnej” štruktúre spoločnosti a používajúc terminologický aparát, garantujúci u všetkých jednoznačnosť chápania povedaného a prečítaného, doporučuje naliehavo[192] vychovať kastu riadičov-manažérov, ktorých svetonázor by ich odlišoval od všetkých ostatných. Ak by on nebol prívržencom davo-„elitarizmu“ v dôsledku „elitárneho“ démonizmu, tak by vo svojom článku spomenul Korán a ideály koránickej kultúry, v súlade s ktorými by spoločnosť musela byť svetonázorovo jednotná, a následkom toho nerozdelená na dav a „elitu“. A tiež by svojou činnosťou podporil kolektívnu spoločenskú iniciatívu, teraz nazývanú Vnútorný prediktor ZSSR, ktorá sa rozvíja v smere uskutočnenia koránických ideálov spoločenského života ako Kráľovstva Božieho na Zemi (ale v tom prípade by jeho článok nebol publikovaný v časopise pre „elity“ manažérov).
Jeho článok, nami analyzovaný, predstavuje veľmi výraznú ilustráciu toho, ako nositelia stroja psychiky zombie a „elitárno“-démonického stroja psychiky robia to, čo nechápu. Následkom toho oni samotní ničia možnosti uskutočnenia toho, o čo sa snažia, čistiac cestu a miesto pre uskutočnenie iného.
A príčina toho nie je v tom, že Giľbo niečo nepochopil pri čítaní prác Vnútorného prediktora ZSSR: oni sú jednoznačne pochopiteľné na základe ovládania gramatiky ruského jazyka; ale to, že čo sa stáva z nich zrejmé, nie je vždy a nie pre všetkých čitateľov morálne prijateľné. Morálna neprijateľnosť Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, orientovanej na prechod k spoločnosti, v ktorej človečí s-troj psychiky v skôr definovanom zmysle toho slova je normou, predstavuje neprekonateľnú prekážku pre prechod od zlého svetonázoru (každý svojim spôsobom) „pre vládnucú elitu“ alebo svetonázoru „pre dav“, s poukázaním na fakt rozdielu, s čím začal svoj článok J.Giľbo.
- О svetonázore všeobecne a o jeho základe
No človečí stroj psychiky okrem toho, že pokrýva svojou pôsobnosťou najširší frekvenčný diapazón od procesov s veľmi krátkym trvaním po procesy, ktorých dĺžka presahuje dobu existencie súčasnej civilizácie, obsahuje v sebe svojrázny svetonázor, ktorý je nemožný alebo nie plne prevádzky schopný (t.j. ohraničený) v iných typoch stroja psychiky. Inými slovami, človečí stroj psychiky je nemožný bez určitého svetonázoru, pretože by to bol pokus o jeho realizáciu bez informačno–algoritmickej “vnútornej kostry”.
Vedomo-ozmyslená činnosť človeka – to je vyjadrenie jeho svetonázoru, cez prizmu ktorého sa lámu všetky toky vstupujúcej informácie, predávanej telesnými a biopoľovými zmyslovými orgánmi, a informácie, prichádzajúcej z pamäte, ktorá sa porovnáva so vstupným informačným tokom.
Preto, keď reč prichádza k svetonázoru človeka, tak to v podstate znamená, že je nevyhnutné odhaliť parametre tejto “prizmy”, nemajúc k nej prístup (cudzia duša - temnota), iba na základe pozorovania vstupných a výstupných procesov tejto „prizmy“. V 20. storočí v kybernetike[193] takáto úloha dostala názov „úloha o čiernej skrinke“, ktorej konštrukcia a predurčenie nie sú známe (prirodzene, nehovoríme o palubnom samozapisovači lietadla alebo inom technickom systéme, predurčenom na to, aby sa zachovali po akejkoľvek katastrofe a aby z jeho záznamov experti objasnili jej príčinu).
No „úloha o čiernej skrinke“ – nie je niečo v popredí vedy tejto éry. I. Kant ju skúmal už skôr, pomenujúc „čiernu skrinku“ dnešnej kybernetiky“ „vecou v sebe“. „Vec v sebe“ I. Kant charakterizoval ako v princípe nepoznateľnú. No ani on nebol prvým a nestal sa posledným: aj pred ním, aj po ňom dejiny poznali mnohých zdôrazňovačov viac či menej dôsledného i plného agnosticizmu (učenia o nemožnosti spoznať Objektívnu realitu): „nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky“ (lebo voda v rieke sa mení, v dôsledku toho, že rieka tečie.). A námietka ešte tvrdšieho agnostika: „nemožno ani jedenkrát vstúpiť do jednej a tej istej rieky“ (pretože rieka tečie a mení sa pokiaľ do nej vchádzate) – to je zo sporov filozofov-abstrakcionistov starovekého Grécka.
Avšak aj v dnešných dňoch sú filozofovia-abstrakcionisti, trvajúci na tom, „že svet je „usporiadaný“ dostatočne neurčito, a v ňom rozlišované objekty sú zvláštne „premenené - transformované formy“ nášho myslenia a činnosti, produkty zvláštnych procesov objektivizácie a ontologizácie“.
To posledné je výňatok z článku „Ruská idea: demokratický rozvoj Ruska“ skupiny autorov (profesor M.Rac, M.Ojzerman, B.Slepcov, S.Tarutin a ďalší). Bol zverejnený v časopise “Otázky metodológií” č. 1 - 2, r. 1995, založenom G.P.Sčendrovickým, a po jeho smrti vydávanom jeho učeníkmi a rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Uvedený názor je vyjadrením dnešného agnosticizmu, stotožňujúceho neurčitosti s nepoznateľnosťou, následkom čoho sa navrhuje fungovať vo Svete nie na základe osvojenia si objektívnej informácie, ale na základe „transformovaných foriem“, ktoré sú taktiež nepoznateľné, pretože každý jedinec je «„zostrojený“ dostatočne neurčito», a v ňom identifikované objekty, zaratávajúc aj „transformované formy“ prvej generácie si je nutné predstaviť ako „transformované formy“ druhej generácie.[194]
Aby sme neupadali do abstraktných (nepomenovateľných) úvah, ale vychádzali zo skutočnosti takej, aká ona je, tak Svet je usporiadaný (bez ironických úvodzoviek) dostatočne určito: normou atómu vodíka je 1 protón a 1 elektrón; normou u človeka je 23 párov chromozómov, dve nohy, dve ruky, jedna hlava, v ktorej majú v súlade pracovať dve hemisféry mozgu s rôznymi funkciami a pod. Mnohovariantné procesy a ich odklony od normy (ideálu) sú takisto nie nejaké v princípe nepoznateľné neurčitosti, ale štatistické určitosti. Z toho dôvodu sú poznateľné a dostatočne určito sa dajú popísať aparátom matematickej štatistiky a „teórie pravdepodobnosti“ (vo svojej podstate matematickej teórie mier neurčitosti-neistoty). No u niekoho - pri odklone od normy - môže zle pracovať jedna alebo aj obe hemisféry mozgu, z nejakej príčiny sa mu Svet nejaví štatisticky preukazne určitým, ale javí sa v princípe neurčitým, a preto nepoznateľným. Toto u neho odstraňuje aj potrebu vecného vysvetlenia koncepcií v podobe „pluralizmu“ možností – t.j. množstva neurčitostí. A ako dôsledok, „vývoj“ je chápaný iba ako znásobenie sa neurčitých možností, dostupných zdrojov pre spoločnosť a jedincov, nemajúce okrem znásobovania sa žiadne iné ciele. Takáto neurčitosť cieľov vývoja a neurčitosť možností vývoja stiera rozdiel, akoby ho ani nebolo, medzi vývojom, ktorý je vždy účelný a nie bezcieľny, a bezcieľnou márnosťou nad márnosťou, trápením sa všelijakým.
Filozofovia-neabstrakcionisti – premyslene konajúci praktici – sú riadičmi-manažérmi, schopnými uvidieť a opísať možnosti i prax riadenia, schopnými podporovať v spoločnosti život potvrdzujúce procesy samoriadenia.
Svetonázor, ak máme hovoriť slovami I.Kanta, je skutočne “vec v sebe” alebo “cudzia duša - temnota”. Áno, aj vo vlastnej duši každého človeka sú miesta, kam jeho bdejúce vedomie nikdy nenazerá. No svetonázor je „vec v sebe“ predovšetkým v tom zmysle, že to nie sú slová a zložitejšie gramatické konštrukcie nejakého jazyka. Reálne je Objektívna realita spoznateľná a môže byť primerane opísaná pomocou akéhokoľvek jazyka – ako prostriedku odovzdania informácie od jednotlivca k jednotlivcovi – ktorý je rozvinutý v kultúre spoločnosti. Samozrejme, poznanie a opísanie nesie v sebe aj niektoré nepresnosti a chyby, ale otázka prakticky nie je postavená na tom, aby sme absolutizovali chyby jedinca a neobjavené neurčitosti, ktoré sú nevyhnutné v dôsledku jeho ohraničenosti, nástojac na principiálnej nemožnosti poznávať a opisovať Objektívnu realitu, ale na tom, aby sme vopred a včas videli tú hranicu, za ktorou sa nepresnosti, chyby a neurčitosti poznania a opísania stávajú nebezpečnými a neprekračovali túto hranicu. Inými slovami, to znamená, že:
1.po prvé - otázka smeruje k rozlíšeniu v procese života a činnosti toho, čo sa nachádza na jednej i druhej strane menovanej hranice;
2.po druhé – že každý svetonázor môže byť identifikovaný a poznaný, opísaný prostriedkami jedného z jazykov, rozvinutých v kultúre spoločnosti, a na základe opisu sú druhí jedinci schopní si ho adekvátne vybaviť (primerane a úmerne súobrazne sebe samému reprodukovať) s dostatočnou pre život presnosťou, ak si to budú priať. To posledné vyžaduje úsilie, prácu na sebe samom, ktorá je kvalitatívne odlišná od slov, vyslovovaných na túto tému.
Tak sme sa vrátili k otázke o kontexte, v ktorom je vhodné to slovo, ktoré systematicky nie na správnom mieste používal E.Giľbo v preambule svojho článku, zle používajúc normy ruského jazyka. Táto otázka - otázka o Rozlíšení – sa systematicky neskúma vo filozofickej a bohosloveckej literatúre Západu i védicko-znacharského Východu. Jedinečné výroky, podobné výroku apoštola Pavla: „zmysly sa návykom priučili-navykli k rozlíšeniu dobra a zla“ (List k Hebrejom, 5:14) – prechádzajú u väčšiny nepovšimnuté a zostávajú bez podrobného vysvetlenia ich podstaty.
To je následok toho, že sa predpokladá, má na mysli toto: spôsobilosť k rozlíšeniu „toho“ od „nie toho“ je neoddeliteľná schopnosť indivídua a jedinec je tak sebestačný v ovládaní tejto spôsobilosti. Hoci u rôznych jedincov aj nie je rozvinutá rovnako, no je to akoby analogické tomu, že všetci majú rôzne prahy citlivosti a rozlišovacie schopnosti každého zo svojich zmyslových orgánov: Eskimáci a iné národy krajného Severu poznajú viac ako sto odtieňov farby snehu, a žijúci južnejšie – dva odtiene: biely – čerstvo napadaný a šedý – na jar. To zdanlivo potvrdzuje slová apoštola Pavla o navykaniu-priúčaniu zmyslov k rozlíšeniu cez návyky.
Možno, že niekto sa začne smiať, pamätajúc si obrazy fanaticky tupých „islamských“ fundamentalistov, ktorými jeho pamäť hojne zásobili televízia a tlač, no jediným historickým kontextom, z ktorého možno získať iný zmysel slova „Rozlíšenie“, je Korán. A naozaj, lepšie je vzdať sa posmešných predsudkov a vniknúť do podstaty otázky v jej Koránickom osvetlení. Tým viac, že E.Giľbo použil toto - zriedkavé v súčasnej ruskej kultúre - slovo v preambule svojho článku nie bez príčiny, ale zámerne: blokujúc jeho chápanie v koránickom zmysle, umiestniac ho do nevhodného kontextu. Možno aj nie vedome a zámerne, ale pod egregoriálnym vplyvom toho fragmentu kolektívneho podvedomia spoločnosti, ktorý on podporuje svojou činnosťou.
V arabskom jazyku je slovo, ktoré sa v ruskom prepise píše ako „furkan“. Nie jedenkrát sa s ním stretávame v Koráne, a 25. súra Koránu je takto aj nazvaná: „Furkan“. „Furkan“ sa do ruštiny prekladá dvojako: aj ako „rozlíšenie“, aj ako „spasenie“, čím dáva rôzne roviny-aspekty jeho všeobecného zmyslu v arabskom jazyku. Tieto dva varianty prekladu v základe vyjadrujú úplnosť otázky o rozlíšení toho v procese života a konania, čo sa nachádza na tej strane hranice, kde chyby a neurčitosti poznania a opisov Objektívnej reality nie sú nebezpečné pre konanie – činnosť, a čo sa nachádza na druhej strane hranice, kde tie isté chyby a neurčitosti predstavujú nebezpečenstvo a prinášajú so sebou viac alebo menej ťažké následky a útrapy.
Toto je dôvodom na to, aby si jedinec, ak nie je bezstarostným spotrebiteľom a notorickým parazitom, našiel čas prečítať – ako posolstvo, jemu osobne adresované – Korán (porovnávajúc navzájom jeho rôzne preklady, v ktorých sú vyjadrené rôzne významovo-zmyslové roviny pôvodného arabského textu, ak neovláda arabský jazyk).
V ďalšom, odvolávajúc sa na Korán v jeho prekladoch, budeme používať slovo „Rozlíšenie“ vo význame spasiteľnosti Rozlíšenia. V Koráne sa hovorí: «A dali sme Mojžišovi Písmo a Rozlíšenie: snáď pôjdete priamou cestou.» (súra 2:50). Téma Rozlíšenia sa vynára v Koráne mnohokrát: súry 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2. Z citovanej súry 2:50 možno pochopiť, že Mojžišovi boli dané nejaké vedomosti, informácie, zahrnuté do Písma (do opravdivej Tóry, ktorá následne bola vyňatá z používania a sfalšovaná vydaním, zvráteným kurátormi Biblického projektu) a bolo dané ešte niečo doplňujúce k Písmu, čo je nazvané – Rozlíšenie. Pri odkazoch na fragmenty koránického posolstva ľudstvu, v ktorých sa vyskytuje slovo „Furkan–Rozlíšenie“, sa odhaľujú dve zmyslové roviny, na ktoré poukazuje toto slovo v kontexte Koránu:
1.je to otázka o spôsobilosti jedinca k Rozlíšeniu „toho“ od „nie toho“;
2.a otázka o tom, čo konkrétne je v Koráne dané do Rozlíšenia ako základná východzia určitosť, od ktorej má človek odvíjať proces ozmyslenia a prehodnotenia Života.
Коrán, súra 8:29 objasňuje prvú z týchto otázok:
«Ó vy, ktorí ste uverili! Ak ste bohabojní (аrabské slovo pôvodného textu je zmyslovo bližšie k «skláňať sa v hlbokej úcte pred Bohom» a vylučuje chápanie ako «nezmyselného strachu, obavy»), Boh vám dá spôsobilosť Rozlišovať, očistí vás od vašich zlých skutkov (vyhladí zo života ich následky) a odpustí vám hriechy — veď Boh je veľký blahosťou». [195]
Takto Korán ohlasuje, že človek nie je sebestačný vo svojej spôsobilosti k Rozlíšeniu. Inými slovami – nie je sebestačný v spôsobilosti k výberu informácie z toku udalostí Života, a predovšetkým – tej informácie, ktorá prvýkrát v živote prichádza do jeho psychiky a na základe ktorej si vytvára svoje videnie sveta a chápanie sveta (svetonázor) počas celého života, počínajúc od vnútromaternicovej periódy vývoja. To znamená, že v podstate v súlade s vyššie uvedeným koránickým hlásaním človek nie je sebestačný v spôsobilosti vyčleniť „signál“, nesúci informáciu, na pozadí „šumov“ a „rušenia“. Táto schopnosť je každému individuu daná bezprostredne Bohom, primerane jeho mravnosti, určujúcej-podmieňujúcej všetko jeho konanie.
A v tom, že každý subjekt získava prístup k informácii pri jeho osvietení Rozlíšením priamo Bohom, Ktorý predvída následky udelenia prístupu konkrétnemu jedincovi k určitej informácii, sa nachádza jeden z aspektov Božej Všedržiteľnosti.
Tento pohľad – odmietanie samo sebou sa rozumejúcej životnej a vysoko filozofickej mienky na celom Západe a znacharsko-védickom Východe o sebestačnosti každého jedinca v jeho schopnosti Rozlíšenia – vydeľuje koránicky svetonázor od množstva iných.
A dozvediac sa o tejto jeho osobitosti, musí sa jedinec zamyslieť nad tým, akému svetonázoru dať prednosť ako svojho druhu „kostrovej osnove“ algoritmov svojej psychickej činnosti, určujúcej všetko jeho ostatné konanie. V jednom z dvoch prípadov bude kostrová osnova jeho psychickej činnosti znetvorená a zaťažujúca jeho samotného, a v druhom prípade mu bude zdravou oporou v Živote. Všetko závisí od toho, ako si jedinec sám ozmyslí toto, v Rozlíšení jemu dané rozlíšenie jedného od druhého. A proces ozmyslenia i jeho výsledky sú podmienené jeho opravdivou (a nie deklarovanou a predstieranou) mravnosťou, ktorú má taktiež možnosť odhaliť, ozmysliť, prehodnotiť a zmeniť.
Ak Rozlíšenie nie je dané, tak všetko je indiferentné (neutrálne, neurčité), všetko je temné alebo akoby zahalené nepreniknuteľnou hmlou: nič sa nelíši od všetkého ostatného. Nejaká zmysluplná a cieľavedomá činnosť ako keby ani nebola možná, pretože ciele a predmety činnosti sú nerozlíšiteľné od pozadia sprevádzajúcich pomerov, hoci možnosť bezcieľného zhonu a pohybu, označujúceho akoby život, zostáva zachovaná.
Ale ak je Rozlíšenie dané, tak nejaké „to“ je vedome vnímané v ho obklopujúcej Objektívnej realite, odlišne od všetkého ostatného „nie toho“ – pozadia pomerov, obklopujúcich „to“. Vlastne v tejto spôsobilosti vedome vidieť Objektívnu realitu ako súhrn „to“ a „nie to“ leží jav koránického Rozlíšenia.
Ako je známe, 1 bit – to je množstvo informácie, nevyhnutné na vyriešenie neurčitosti 50% : 50%, t.j. pre získanie určitej odpovede na otázku: „áno“ alebo „nie“, „možno“ alebo „nemožno“, „pravda“ alebo „lož“, „Dobro“ alebo „Zlo“. To jest, dávajúc indivíduu Rozlíšenie, Boh mu v podstate dáva 1 bit informácie, ozmysliac ktorú, je človek schopný vyriešiť nejaké neurčitosti v Živote, jak vo svojom osobnom, tak aj v Živote Stavby Sveta - Vesmíru. Tým sa mu otvára cesta k jeho osobnému rozvoju. Ak ozmyslenie bude chybné – čo je určené defektmi skutočnej morálky samotného jedinca – tak jedinec zožne nepríjemnosti, tým viac, čím viac je neprirodzená jeho reálna morálka. Naraziac na ne a popremýšľajúc o tom, ako k ním prišiel, sa môže vrátiť na priamu cestu rozvoja. Ak vyčerpá možnosti ozmyslenia a premyslenia toho, čo mu predtým bolo priamo dané Zhora v Rozlíšení, bude mu dané do Rozlíšenia niečo nové, odkrývajúce nové možnosti.
Ak Rozlíšenie nie je dané Bohom, tak to môže so sebou priniesť všetko možné, až po zmiznutie zo života, pretože v tom prípade si nemusí všimnúť, že zvolené zámery a cesty ich realizácie vedú pod električku, ako sa to stalo s dobre známym M.Berliozom v románe M.A. Bulgakova „Majster a Margaréta“[196]. A s mnohými sa podobné prihodí aj v reálnom živote: tak zhynul Titanic, ktorého pozorovateľom nebolo dané Rozlíšenie, následkom čoho, keď majitelia a velenie viedli linkovú loď plných chodom v nebezpečnej oblasti, porušujúc všetky normy dobrej námornej praxe[197], pred pozorovateľmi stála jednotvárna ošklivá stena černoty morskej noci, na pozadí ktorej sa nezjavil od nej objektívne odlišný obraz ľadovca, čo viedlo k zrážke, zničiacej túto veľmi známu loď, ktorá sa stala symbolom Západnej civilizácie a znakom jej celého 20. storočia.[198] A pozorovatelia skutočne potrebovali jeden bit in-formácie, aby s určitosťou a včas odpovedali na otázku: či je nejaká prekážka priamo v kurze lode, alebo nie. Odpoveď na túto otázku je rozlíšenie neistoty 50% na 50%. No toto, ako sa hovorí, je „ťažký prípad“.
V „ľahších prípadoch“ jedinec, ktorému nie je dané Zhora Rozlíšenie, sa „varí vo vlastnej šťave“, majúc do činenia s jednotvárnym informačným minimom, dodávaným do jeho psychiky zmyslovými orgánmi a tým, čo vytiahne zo svojej pamäte. Jeho existencia bude ponurá a chaotická dovtedy, pokiaľ neprehodnotí dostatočne blízko smerom k pravému zmyslu Života to, čo už v sebe nosí. Ak prehodnotenie bude dostatočne blízko k pravému zmyslu, tak mu bude znova dané Rozlíšenie, na základe ktorého môže vystúpiť zo svojho predchádzajúceho chaotického a nezmyselného kolobehu.
Таkýto pohľad na Rozlíšenie, okrem toho, ukazuje, že nenarúša ničiu slobodu voľby, nepotláča a neprevracia ničiu vôľu a Všemohúci je schopný riadiť a aj riadi všetko, dávajúc v ním určené momenty spasiteľnú schopnosť Rozlíšenia, alebo ju odopiera. V súlade s hlásaným v Koráne, súra 8:29, iba Boh dáva Rozlíšenie, a nikto Rozlíšenie nemôže získať pomimo Neho.
Akokoľvek by sa niekto staval k ohlásenému v koránickej súre 8:29, tak sotva môže namietať, že schopnosť Rozlíšenia leží v základe svetonázoru každého jedinca, a že svetonázor je podmienený tým, čo jedinec dokázal rozlíšiť v Objektívnej realite.
Druhá otázka, podmienená poskytnutým v Rozlíšení – to je otázka o tom, čo konkrétne (aký výber kategórií) - ako východzia určitosť - počiatočná istota, z ktorej človek môže odvíjať proces úvah ozmyslenia a prehodnotenia Života – najlepším spôsobom zodpovedá Objektívnej realite ako takej?
Vo svojej podstate je to otázka o medzne zovšeobecňujúcich kategóriách, ktoré sú prvotnými-primárnymi rozdielmi v samotnej medzne zovšeobecňujúcej kategórii, ktorú v ruštine prosto nazývajú jedným slovom „VŠETKO“, vedecko-filozoficky „Objektívna realita“ alebo (v latinsko-jazyčnej terminológii) „Universe“, čo sa obyčajne prekladá ako Vesmír. Aj keď, ak hľadáme podľa zmyslu analogické korene ruského jazyka, tak by bolo treba to preložiť ako „Všeobecnosť“.
U drvivej väčšiny ľudí táto otázka v živote nevyvstane. A ak sa niekto k nej obracia, tak až dospejúc, keď už je nositeľom nejakého svetonázorového systému, vytvorivšieho sa „samo sebou“ prirodzeným spôsobom pre tú subkultúru[199], ktorá je charakteristická tej sociálnej skupine, z ktorej daný jedinec pochádza. V dôsledku toho jeho svetonázor nemusí byť ním samotným si uvedomený, ale bude si ho uvedomovať mierou odpovedania si na otázku o voľbe východzích kategórií, z ktorých musí začínať ozmyslenie a prehodnotenie Života.
Preto, aby bolo možné uvidieť, v čom je zvláštnosť koránickej odpovede na túto otázku, je nevyhnutné najprv odhaliť tie otázky, ku ktorým jednotlivci v rôznych sociálnych skupinách spoločnosti v tradičných davo-„elitárnych“ kultúrach prichádzajú „samo sebou“.
- Čo sa „samo sebou“ rozumie...
Pozrieme sa na „Knihu pre počiatočne čítanie“ V.Vodovozova (Petrohrad, r. 1878), ktorá bola koncom 19. storočia predurčená pre samovzdelávanie Rusov, v ktorej sa hovorí o pohľadoch starovekých Egypťanov na Objektívnu realitu - na kategóriu „VŠETKO“.
«Najhlavnejšia kasta, riadiaca všetko (t.j. nesúvšia plnotu vnútrospoločenskej moci, vrátane moci konceptuálnej v oboch významoch tohto termínu – naše objasnenie), bola kasta duchovných alebo žrecov (v určitej etape svojej dejinnej púte prestali byť žrecami a hoc aj zachovali pomenovanie «žreci», tak boli len nositeľmi niektorých poznatkov a návykov v postupnosti generácií, t.j. v podstate boli znacharmi: naše upresnenie). Оni predpisovali aj vladárovi (t.j. faraónovi – naša vsuvka), ako žiť i čo robiť... Vyšším božstvom Egypťanov bol AMON. V jeho obraze-tvári boli zlúčené štyri božstvá: látka, z ktorej pozostáva všetko na svete – bohyňa NET; duch, oživujúci látku, alebo sila, ktorá ju núti skladať sa, meniť sa, fungovať – boh NEF; nekonečný priestor, zabratý látkou – bohyňa PAŠT; nekonečný čas, ktorý plynie pri neustálych zmenách látky – boh SEBEK. Všetko, čo je na svete, podľa učenia Egypťanov, pochádza z hmoty pôsobením neviditeľnej sily, zaberá priestor a mení sa s časom. A všetko toto tajomne sa zjednocuje v štvorjedinej podstate-bytosti AMON».
Ak sa odladíme od mien staroegyptských bohov, tak látka zodpovedá dnešnej „hmote“; duch – z väčšej časti „silovým poliam“; a priestor a čas tak aj od tých dôb zostali nezmenenými kategóriami v svetonázore.
To, čo pripomenul V.Vodovozov o starovekom Egypte, ukazuje, že prvotnými rozdielmi v medzne zovšeobecňujúcej kategórii „Všetko“ a zovšeobecňujúcimi kategóriami prvého radu, ktoré sú chápané ako základné pojmy o objektívnosti Stavby sveta, v súčasnej civilizácii nezmenene po tisíce rokov zostávajú:
a) „matéria“ (hmota);
b) „duch“, chápaný aj ako „energia“, „sila“ (silové pole, priradené k „matérii“ dialektickým materializmom), aj ako riadiaci princíp, t.j. „informácia“ a algoritmika jej transformáci;
c) „priestor“;
d) „čas“,
niekedy izolované, a niekedy zjednotené, to v štvorjedinom bohu-stavbe sveta Amonovi, to v „dvojjedinom“ bezmennom a nepersonifikovanom „časo-priestorovom kontinuu“ teórie relativity, obsahujúcom „matériu“ vo všetkých jej agregátnych stavoch.
Hoci slová, označujúce tieto prvotné rozdiely a interpretácie s nimi spojených pojmov, sa pri ich detailnejšom opise nie jedenkrát menili v priebehu histórie Západnej regionálnej civilizácie, tak nezmenené zostávalo jedno: informácia („obraz“, „idea“) a algoritmika („usporiadanie stavov a premien obrazov a ideí, hmoty a matérie celkovo) sú pojmovo utajené a neoddelené v skupine prvotných-primárnych rozdielov (a zodpovedajúcich pojmov) od „ducha“ = „energie“ = „sily“.
V zjavnej podobe informácia, obraznosť Sveta nepatrí do súboru uvedených prvotných-primárnych rozdielov v štvorjedinom Amonovi, stvárňujúcom kategóriu „Všetko“. To isté sa týka aj algoritmiky premien.
„Matéria“ = „hmota“ sa pri ďalšej detailizácii dávala do vzťahu so štyroma živlami-elementami (agregátnymi stavmi - skupenstvami hmoty: „zem“ – tuhé; „voda“ – kvapalné; vzduch – plynné; oheň – plazma). A pre väčšinu ľudí neviditeľné celoprírodné silové polia, nesúce usporiadanú energiu, sa nedeliteľne zliali s informáciou v „nemateriálnom duchu“. Prírodné vákuum - objektívne fyzicky vôbec nie prázdnota, ale jeden z druhov matérie – sa stalo „priestorom-úložiskom“ a čas sa stal znakom pre označenie nereálnej, nehmatateľnej nepochopiteľnosti.
Predovšetkým je nevyhnutné zamerať pozornosť na to, že z pohľadu jedinca, začínajúceho si uvedomovať seba v Objektívnej realite a ozmysľovať svoju existenciu v nej [200], „štvorjedinýAmonje prirodzene očakávaným (v istom zmysle) súhrnom medzných zovšeobecnení a prvotných-primárnych rozdielov v kategórii „Všetko“. Skutočne, celá Objektívna realita sa vo vzťahu k zmyslovým orgánom človeka rozpadá na dve časti:
То, čo sa pociťuje bezprostredne zmyslovými orgánmi (a to sú predovšetkým pocity vlastného tela, tvoriace veľkú časť tzv. „sebapociťovania“ mnohých jedincov).
То, čo sa orgánmi zmyslov priamo nepociťuje, no priamo nepociťované je prítomné, existuje a je vnímané rozumovo-intelektuálne na základe ozmyslenia možnosťami zmyslových orgánov ohraničeného vnímania Sveta. Inými slovami, na druhú kategóriu sa vzťahuje to, čo zodpovedá rozumovej aktivite jedincov na tému „je ešte niečo za hranicami vnímania našich zmyslov?“ .
V súlade s tým, všetko, čo je pociťované zmyslovými orgánmi väčšiny ľudí, spadá do kategórie „hmota“, ktorá dlhú dobu (pokiaľ veda neobjavila silové polia a nezahrnula ich do filozofickej kategórie „matéria“) bola stotožňovaná „pragmatikmi“ so všetkou „matériou vo všeobecnosti“.[201]
No v tom istom čase rôzne tradície „mystiky“ hovorili nielen o hmote ako o „hutnej“, „hrubej hmote“, ale aj o tzv. „jemnej hmote“, vo všeobecnosti nedostupnej „telesným (hmotným) zmyslom“, ale len „duchovným (biopoľovým) zmyslom“, čo je pre väčšinu ľudí nedostupné bez špeciálnej prípravy. Okrem toho, bola a existuje relatívne neveľká množina ľudí, ktorých orgány zmyslov (telesných i duchovných) bez akejkoľvek špeciálnej prípravy a tréningu sú oveľa citlivejšie, než u ostatných. Títo ľudia pociťovali rôzne prírodné polia – „jemnú hmotu“ mystických škôl - tak, ako ostatní ľudia pociťovali „hrubú hmotu“: nazývali ich „duchovidcami“, „extrasenzorikmi“ a pod.
No aj „duchovidci“ i „neduchovidci“ žili v pre nich všetkých spoločnom Svete a stretávali sa s rovnakým množstvom javov. Z akéhokoľvek dôvodu mohli „duchovidci“ ostatným porozprávať o tom, čo ostatní nevnímali svojimi zmyslami a čo pre nich predstavovalo skrytú realitu, neviditeľnú stranu života, ktorú duchovidcovia osvetľovali (alebo zobrazovali takúto osvetu). Takto objasňovali vzájomné vzťahy medzi zdanlivo nepreviazanými (z uhlapohľadu neduchovidcov) prejavmi života v hmote, prostredníctvom vzájomných vzťahov na princípe „jemnohmoty“, ktoré uvidieť je pre drvivú väčšinu ľudí nedostupné.
Konkrétne táto strana života bola zovšeobecnená v pojmoch „duch“, „jemnohmota“, ktoré sa odlišujú od „hrubej hmoty“ výslovne kritériom nedostupnosti vnímania prostredníctvom zmyslových orgánov väčšiny ľudí, a nie kritériom silového pôsobenia s hmotou, čím je charakteristický „boh NEF“, oživujúci hmotu, pretože všetky formy matérie sú spôsobilé k vzájomnému silovému pôsobeniu a dôvody pre takéto rozdelenie na „hmotu“ a „ducha“ nedávali.
To isté sa týka aj predstáv o priestore a čase. Oni nie sú vnímané zmyslovými orgánmi ani „prostých smrteľníkov“, ani „duchovidcov“. Sú odlišné aj od hmoty, aj od ducha. A okrem toho, je priestor odlišný od času, hoc by len z dôvodu principiálnej možnosti opakovaného návratu v priestore na predchádzajúce miesto prebývania, ktoré je relatívne definované vybraným bodom a niekoľkými (tromi vo vnímaní makrosveta väčšinou ľudí) vzájomne sa nezhodujúcimi smermi. Samozrejme, ak úvahy na tému „nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky“ posudzujeme osobitne.
A všetky tieto prvotné-primárne rozdiely sú v prirodzenom svetonázore „subjektom“ previazané: hmota, prestúpená duchom („energo-informačnými“, silovými poľami), zaberá prázdny nekonečný priestor–úložisko a mení sa v nepochopiteľnom čase...
To znamená, že súbor prvotných-primárnych rozdielov tradičného svetonázoru, panujúceho v kultúre civilizácie, je zrejme prirodzený. A je jeden a ten istý počas celej histórie davo-„elitárnej“ kultúry: od zložiek štvorjediného Amona (Amuna, Amena, Amina, Omena v rôznom prepise) starovekého Egypta až po časopriestorové kontinuum teórie relativity a princípu „Théta – MEST“[202] v dianetike a scientológii.
Jednou z osobitostí tohto svetonázoru je neschopnosť jeho nositeľov pozerať sa na Svet z iného uhla pohľadu, nezhodujúceho sa s ich “Ja-centrizmom”, čo vylučuje aj možnosť ozmysleného pohľadu zo strany na seba samotného. Táto osobitosť sa prejavuje tým výraznejšie, čím viac je vzdialený im navrhovaný uhol pohľadu od ich “Ja-centrizmu”. Ak sa aj podarí vniesť do ich vedomia pohľad z iného uhla, tak mnohí z nich to vidia ako snahu zbaviť ich vlastného “Ja”, osobitosti, individuality a pod. Pritom treba osobitne zdôrazniť tú svojráznosť takéhoto “očividne prirodzeného” svetonázoru, s ktorou sme začali analýzu jeho pôvodu:
Оn sa vytvára – zoraďuje smerom od jedinca ako centra Stavby sveta k hraniciam priestoru a času (k hraniciam, predstaviteľných si jedincom) a vyúsťuje do rôznych mozaík filozofického “Ja-centrizmu“ (filozofického egocentrizmu v jazyku latinskej terminológie medzinárodnej vedy).
Pritom termín “Ja-centrizmus” poukazuje iba na koreň myšlienkového stromu, a vôbec nemá na mysli výrazne vyjadrený egoizmus, ako ambícií ovládať a komandovať všetkých.
Predstaviteľnosť si hraníc priestoru a času je sama podmienená medznými stotožneniami a prvotnými-primárnymi rozdielmi v kategórii “Všetko”. Ak súbor medzných stotožnení a prvotných-primárnych rozdielov nezodpovedá Objektívnej realite ako takej, tak mierou “úletu predstavivosti v priestore a čase” sa bude hromadiť chyba kvôli rozchádzaniu sa subjektívnej predstavy a Objektívnej reality. Chyba narastá tým viac, čím ďalej predstavivosť “ulieta vo svojich fantáziach” od bezprostredne cíteného-vnímaného “Ja-centrom”, následkom čoho sa objavujú doslovne chápané “krištáľová nebeská klenba”, Zem, ležiaca na chrbtoch troch gigantických veľrýb, plávajúcich v bezbrehom oceáne a pod.
Ak systematická chyba svetonázoru reálne existuje, tak sa bude v kultúre odovzdávať, narastajúc z generácie na generáciu. Bude sa prejavovať v živote civilizácie napriek panujúcej, no konania neschopnej blahej zameranosti vo forme hriechov, problémov a životných nezdarov, postihujúcich mnohých jedincov i celé národy.
Vo výsledku za niekoľko tisíc rokov vývoja Západu na osnove svetonázoru mnohotvárneho mozaikového „Ja-centrizmu“ a kaleidoskopického idiotizmu (ako alternatíve mozaikám „Ja-centrizmu“) všemožné chyby, vyplývajúce z tohto svetonázoru, nahromadiac sa, vyústili v súčasnosti do globálnej biosféricko-ekologickej krízy a do množstva vnútrospoločenských kríz a problémov.
Posledný odstavec potrebuje objasniť to, čím sa odlišuje kaleidoskopický svetonázor od mozaikového.
- Моzаiky a kаlеidоskоpy
Každý jedinec je časťou Vesmíru. Aby žil a fungoval vo Vesmíre a nebol ním rozdrvený, zničený, musí sa jedinec správať v súlade s tým, čo prebieha okolo neho, v niečom sa podriaďujúc zhluku okolností, a v niečom vplývať na priebeh udalostí. Pre jedinca, obdareného rozumom a slobodou výberu línie správania sa, je to v podstate otázka o informačno-algoritmickom zabezpečení jeho správania sa mimo diktátu automatizmov inštinktov, podmienených reflexov a tradícií kultúry.
Aby konal ozmyslene a účelne, musí predvídať dôsledky činov ešte predtým, ako bude nejaká činnosť započatá alebo vstúpi do fázy nezvratnosti následkov. Preto základná otázka každej prakticky užitočnej filozofie – to je otázka o predvídateľnosti následkov.
Umenie dať jednoznačnú odpoveď na túto otázku v reálnych životných podmienkach, umožňuje z množstva možných variantov budúcnosti vybrať najlepší variant (vylučujúci dokonca aj fragmentálnu realizáciu nejakých nepríjemných variantov) a k jeho realizácii pritiahnúť dostatočné zdroje. Zodpovedajúco tomu, iba od života odtrhnutá, abstraktná filozofia prázdnych tárajov si môže dovoliť nejakú inú „základnú otázku“, zjavne alebo skryte, stanovením „základnej otázky“, odbiehajúc od otázky o predvídateľnosti, ktorej riešeniu musia byť podriadené všetky ostatné jej „otázky“.
Prakticky, nezávisle od metód, ktoré sa používajú pre prognózovanie, otázka o predvídateľnosti smeruje k tomu, aby už v súčasnosti sa získali obrazy objektívne možnej budúcnosti v jej rôznych variantoch, jak najpravdepodobnejších, tak aj variantov s mizivo malou pravdepodobnosťou ich „samovoľného“ uskutočnenia sa.
Pri absencii riadenia, čo je ekvivalentné „samovoľnému“ toku udalostí, sa realizuje najpravdepodobnejší variant (samozrejme, ak odhady pravdepodobností skúmaných variantov neobsahujú hrubé chyby). Ale ak je „samovoľný“ priebeh udalostí neprijateľný, tak je nevyhnutné riadenie. Riadenie priebehu udalostí je schopné realizovať varianty objektívne možnej budúcnosti s menšími pravdepodobnosťami „samovoľného“ priebehu, než ktoré majú najpravdepodobnejšie varianty. Korelácia (súvzťažnosť) je tu takáto: čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie vybratého variantu, tým vyššia musí byť riadiaca kvalifikácia tých, ktorí ho chcú realizovať, pretože, čím nižšia je pravdepodobnosť „samovoľnej“ realizácie variantu, tým vyššia musí byť kvalita riadenia v procese prechodu k nemu z reálnej súčasnosti.
Toto všetko je v súbore znalostí, vyjadrených prostredníctvom rôznorodých jazykov, rozvinutých v kultúre a neformalizovaných návykov a je v davo-“elitárnej” spoločnosti predmetom vzdelávania nie „pre všetkých“, ale výlučne „pre úzky kruh, ktorého určením je riadiť“. V ľudskej spoločnosti toto isté – vo svojom najlepšom tvare – sa musístať majetkom všetkých.
No jadrom toho všetkého, bez čoho nemožno vykazovať riadiace pôsobenie, je prognostika (prognózovanie, predikcia). Prognostika môže byť výsledkom vlastného modelovania v relatívne vysokofrekvenčných pásmach transformácie informácií vo svojom vnútornom svete toku reálnych procesov. Môže byť daná zvonku z rôznych zdrojov, s ktorými môže byť v interakcii ten alebo iný stroj psychiky. A môže byť syntézou výsledkov modelovania vo vlastnom vnútornom svete jedinca a prognostiky, ktorú dostal zvonku.
Ak mimo analýzy necháme proroctvá, zoslané Bohom, tak všetká ostatná prognostika je výsledkom nejakého modelovania priebehu udalostí v zrýchlenom časovom úseku, za predpokladu možnosti vykazovania riadiaceho pôsobenia na ne tými alebo inými subjektami-riadičmi (manažérmi). Celá táto prognostika vyžaduje model, ktorý by obsahoval informáciu, objektívne charakterizujúcu tie procesy, v súlade s ktorými jedinec hodlá „plávať s prúdom“, a tým viac na ktorých priebeh chce riadiaco pôsobiť.
Ak máme hovoriť o ozmyslenom správaní sa v Objektívnej realite, tak každý jedinec k tomu potrebuje svoj vnútorný informačný model Objektívnej reality, ktorá je spoločná pre všetkých. A takýto model je vlastný psychike každého jedinca. Tento model, vo svojom poradí, môže predstavovať informačný základ-pozadie a súbor rôznorodých párov „to“ – „nie to“, daných indivíduu v Rozlíšení počas celého jeho života. Informačný základ vo všeobecnosti je u všetkých jeden – spoločný pre všetkých (u každého mu nejakú svojráznosť pridajú osobitosti jeho zmyslových orgánov), ale súbor rôznych párov „to“ – „nie to“, daných v Rozlíšení počas celého života, je u každého vlastný: jak kvôli rozdielu vo veku a spolupatričnosti k tej, či onej generácii, tak aj kvôli tomu, že každý zaberá v živote jedine svoje miesto a ide jedine vlastnou životnou púťou, nesie svoje a po predkoch zdedené problémy, ktoré rieši alebo nerieši, získavajúc v Rozlíšení novú informáciu v binárnom kóde párov „to“ - „nie to“.
No jedinec môže zaujímať rôzné postoje k celému súhrnu „to“ – „nie to“ (kde každý z elementov predstavuje zmyslovú jednotku), ktorými on myslí vedome i podvedome: jak v slovných formách, „mrmlajúc“ si niečo pre seba, tak aj mimolexikálne – v obrazoch bez slov, v symboloch a pod.
Podvedomý alebo vedomý postoj jedinca k týmto zmyslovým jednotkám môže byť dvojaký:
pre jednych je normálne úsilie k tomu, aby všetky zmyslové jednotky, s ktorými operuje ich psychika boli určitým spôsobom späté návzajom. Táto určitosť vzájomných väzieb môže byť jak jednoznačná (raz a navždy), tak aj mnohoznačná – štatisticky usporiadaná, z ktorej sa zakaždým vyberá jednoznačná konkrétnosť vzájomných väzieb, podmienená konkrétnymi okolnostiami reálneho života, fantáziou, zámermi;
pre druhých je normálne vyhýbať sa tomu, aby sa v ich psychike vytváral systém určitých vzájomných prepojení medzi zmyslovými jednotkami, ktoré získavajú v Rozlíšení.
Svetonázor prvého typu nazývame mozaikovým. Druhý typ je problematické nazvať svetonázorom, pretože on síce je schopný obnášať mnohé fakty, pojmy a pod., no nenesie v sebe jedno – celostný obraz Sveta. Hoci fragmenty – zmyslové jednotky – z ktorých obraz sveta môže byť v princípe poskladaný, sú v ňom prítomné, občas aj v hojnosti i detailnosti. A ak prvé je podobné mozaikovej vitráži, tak to druhé je podobné kaleidoskopu[203], v ktorom sa presýpajú také isté rôznofarebné sklíčka, z akých je zložená vitráž. Pri každom potrasení „trubice kaleidoskopu“ životnými okolnosťami alebo pri pridaní nových „sklíčok“ – zmyslových jednotiek – sa chaoticky popresýpajú, zobrazujúc nový vzor. Možno, že aj krásny a bizarný, no nemajúci nič spoločné s „mozaikovou vitrážou“, ktorá viac alebo menej detailne opakuje obraz Sveta v psychike jedinca s prvou organizáciou a cieľovou orientáciou intelektu.
Intelekt, um, rozum – v súčasnom ruskom jazyku sú synonymami. Intelekt – to je tá zložka psychiky, ktorá v prvom rade pred všetkým ostatným zodpovedá za ozmyslenie života. V jeho základe leží stanovenie vzájomných väzieb v celom súbore zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“, ktoré jedinec získal v Rozlíšení za celý svoj život. Všetky ostatné úlohy je intelekt schopný riešiť tým úspešnejšie, čím lepšie vyriešil túto úlohu vytvorenia vlastného informačného modelu Sveta vo forme mozaiky zmyslových jednotiek „to“ – „nie to“ na všeobecnom informačnom podklade.
Kaleidoskopické videnie sveta, nie súc celostným obrazom Všetkého, v princípe nie je vhodné pre modelovanie a prognózovanie.
Preto, zaprvé, aby bol dav závislý na vládnucej „elite“, sa v davo-“elitárnej” spoločnosti v systéme vzdelávania „pre všetkých“ cielene kultivuje kaleidoskopické videnie sveta. Kaleidoskopickosť videnia sveta systémom vzdelania „pre všetkých“ sa nepodporuje iba v oblasti úzko profesionálneho vzdelávania, pretože každá profesionálna činnosť sa stáva na základe likvidácie vzájomných vzťahov medzi rôznymi fragmentami vedomostí a návykov, tvoriacich profesionalizmus, nemožnou. No mimo hraníc profesionálnej činnosti sa kaleidoskopickosť videnia sveta podporuje na princípe kultu „voľnomyšlienkárstva“ a práva jedinca nepodobať sa na ostatných vo svojom „sebavyjadrení“. Reálne celá táto inakosť a svojráznosť v spoločnosti predstavujú o sebe nepodobnosť vzoru v jednom kaleidoskope na vzor v druhom kaleidoskope, no nie svojráznosť-originalitu stabilného svetonázoru, zabezpečujúceho rozvoj osobnosti smerom k človečiemu stroju psychiky.
A, zadruhé, vstup nezvaných cudzorodých elementov do zákulisnou vládnucou „elitou“ monopolizovanej sféry realizácie reálnej moci sa blokuje systémom profesionálneho filozofického a historicko-sociologického vzdelávania, kde prekvitajú filozofické školy s kdejakými „základnými otázkami“ filozofie, len nie s otázkou o predvídateľnosti následkov s cieľom riadenia okolností.
Príkladmi takýchto svetonázorových škôl sú dialektický a historický materializmus, mnohým známy zo sovietskej minulosti, a takisto aj k oficiálnemu marxizmu opozičné rôznorodé filozofické školy, vrátane Georgija Ščedrovického, Ilju Prigožina, Alexandra Zinovjeva a druhých. To je vidieť aj v skôr uvedených citátoch z časopisu Ščedrovického následovníkov: «svet je „vytvorený“ dostatočne neurčito...» – čo je jedným z vyjadrení kaleidoskopického videnia sveta, obšírnejšie vyjadreného vo zvyšnom texte spomínaného článku.
Таkto verejná filozofia plní funkciu výpustnej kanalizácie: všetci, koho zaujímajú problémy života spoločnosti a ľudstva ako celku, a ktorí, podriadiac sa autorite jej kultových osobností, trpiacich kaleidoskopickosťou videnia sveta a odtrhnutosťou mudrovaní od života (nemožno ani raz vstúpiť do tej istej rieky...; koľko čertov sa zmestí na hrot ihly? čo je prvotné: hmota alebo vedomie? a pod ), súhlasia s ich názormi, tí sú neschopní konať ako riadiči-manažéri na celospoločensky významnej úrovni.
- Svetonázor:
“pre všetkých” a «pre úzky kruh, ktorý je vyvolený — riadiť»[204]
Giľbo o tomto rozdiele vzdelávania „pre všetkých“ a pre tých, ktorí akoby boli „vyvolení riadiť“, píše na príklade systému ekonomického vzdelávania, vytvorivšieho sa v davo-„elitárnych“ spoločnostiach, takto:
«V ekonomickom vzdelávaní ... existuje fundamentálna odlišnosť „ekonomiky pre úradníkov“ a „ekonomiky pre vlastníkov“. Таké oblasti posledného obdobia, ako nepriame riadenie na úrovni pravidiel, štruktúra peňažného obehu, nepriame stimulovanie, makroriadenie a pod., v princípe zostanú mimo hraníc základného ekonomického vzdelania.[205] Príčina toho je prostá – funkcia „ekonomiky pre úradníkov“ spočíva vo vnucovaní určitých stereotypov (často blízkych k čistej mytológii[206]), ktoré sumárne programujú predvídateľné správanie sa ekonomických subjektov. Analogická, vlastne, je aj funkcia verejnej ekonomickej vedy. Existencia predvídateľného správania sa týchto detí zabezpečuje podmienky na hru v systéme pre tých, ktorí majú poznatky zo sféry vyššej ekonomiky.
Analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania. (...) on (systém prípravy úradníkov: naše objasnenie pri citovaní) nedáva žiaden prístup k tým znalostiam, na základe ktorých skutoční majitelia západného sveta zabezpečujú efektívne riadenie ekonomiky a stabilné prekvitanie svojich krajín».
Avšak ekonomická veda je iba časťou celkovej sociológie: a všetko, čo povedal Giľbo, je úplne správne aj vo vzťahu k jej hierarchicky vyšším článkom[207], na základe ktorých sa organizuje spoločenské riadenie v nízkofrekvenčných diapazónoch (v porovnaní s ekonomickými procesmi). Aj J. Giľbo by sa mal nad tým zamyslieť, keď sám blažene píše, že «analogická situácia je v mnohých oblastiach poznania».
Ideológie „pre úradníkov“ a ideológie „pre majiteľov“ sú rovnako tak rozdielne, ako aj publikácie ekonomickej vedy „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, ale s korekciou na tú okolnosť, že tí, ktorí sa pri skúmaní na úrovni ekonomiky javia ako „majitelia“ sú pri skúmaní na úrovni ideológií „úradníkmi“. Avšak ideológie vo svojom poradí sú výtvorom svetonázorových škôl. Aj v nich existuje také isté rozdelenie vzdelania „pre úradníkov“ a „pre majiteľov“, následkom čoho tvorcovia verejných ideológií (jeden z historicky posledných príkladov – Adolf Hitler) - „majitelia“ na úrovni porovnávania ideologických systémov, sú „úradníkmi“ na úrovni porovnávania svetonázorových systémov, z ktorých vyplývajú ideológie.
A v tom niet ničoho, čím by mohol J.Giľbo alebo niekto iný ešte prispieť do oblasti vedy. Plutarchos, opisujúc rozhorčenie Alexandra Macedónskeho kvôli zverejneniu Aristotelom niektorých učení filozofa, uvádza úplne ukážkový vojvodcov list[208]:
«Postupoval si nesprávne, zverejniac učenie, predurčené iba pre ústne vzdelávanie. Čím sa budeme odlišovať od ostatných ľudí, ak tie samé učenia, na ktorých sme boli vychovaní, sa stanú všeobecným majetkom? Chcel by som prevyšovať druhých nie tak silou a mocou, ako vedomosťami z vyšších predmetov».
Uspokojujúc zranenú ctižiadostivosť a pocit nadradenosti Alexandra nad «ostatnými ľuďmi», mu Aristoteles vo svojej odpovedi objasnil, že «hoci sú tieto učenia i zverejnené, no zároveň akoby aj nezverejnené».
Na tomto príklade je dobre vidieť, že Alexander Macedónsky – líder „elity“ – bol znepokojený „narušením“ Aristotelom - perifériou sociálneho znacharstva-„žrectva“ - monopolu na Vedomosti - základu moci nad nevedomou spoločnosťou. No tu sa isto musíme dovtípiť, že Aristoteles bol znepokojený nad zachovaním tohto monopolu na Vedomosti ešte viac, než Alexander, pretože naznačuje Alexandrovi, že ním uskutočnené zverejnenie je v istom zmysle defektné a neumožňuje po jeho prečítaní získať Poznanie v plnej miere: sú potrebné ešte nejaké objasnenia. A možno nielen objasnenia, ale aj zažitie nejakých úkonov nositeľov týchto vedomostí, spoluúčasť v nejakej ich činnosti.
Ak to Alexander Macedónsky sám nepochopil, tak len preto, že neoddeľoval „žrectvo“ od „elity“. No z tej istej Alexandrovej otázky vyplýva, že sociálni znachari ho oboznámili len s tým, čo pokladali za nevyhnutné pre splnenie Alexandrovi zverenej misie. Takže z pohľadu sociálneho znacharstva bol Alexander Veľký „úradníkom“, takým istým predstaviteľom davu, ako aj všetci ostatní, nepatriaci medzi „žrecov“. Tento dejinný fakt, opísaný Plutarchom, ukazuje, že „elita“ i „žrectvo“, každý mierou svojho chápania, ochraňovali monopol na Vedomosti a spolupracovali vo sfére riadenia.
Pritom je potrebné si uvedomiť, že väčšina ľudí pozná Plutarcha ako jedného zo spisovateľov-historikov staroveku, no málokto vie, že bol („vedľajším zamestnaním“) ešte aj vrchným žrecom Delfského orákula. Do jeho povinností patrilo celkové riadenie prognostickej činnosti orákula a prístupu ostatnej spoločnosti k dosiahnutým výsledkom. A z uvedeného dialógu v korešpondencii medzi Alexandrom a Aristotelom je vidieť, že rozdiel v ich chápaní sveta je výsledkom pôsobenia systému vzdelávania. Alexander - „úradník“, Aristoteles - ideologický majiteľ; ale aj samotný Aristoteles je „úradníkom“ jeho svetonázorových majiteľov.
Uvedieme aj čerstvejší príklad. V.Prussakov v knihe „Okultný mesiáš a jeho reich“ (Moskva „Mladá garda“, str. 24) uvádza úryvok z listu Dietricha Eckarta z r. 1923[209], ktorý napísal niekoľko dní pred svojou smrťou jednému so svojich do niečoho zasvätených priateľov:
«Nasledujte Hitlera! Оn bude tancovať, ale to som ja, kto našiel pre neho muziku. Zaistili sme mu prostriedky spojenia s Nimi[210]. Netrúchlite za mnou: ovplyvnil som dejiny viac, než akýkoľvek iný Nemec».
Takto jeden zo staršíchsvetonázorových prikazovačov objasňuje skutočnú rolu nie najobyčajnejšieho úradníka ideológie.
Potom, čo bol ukázaný rozdiel medzi kaleidoskopickým a mozaikovým svetonázorom a nevhodnosť kaleidoskopického videnia sveta pre podporu riadiacej činnosti sa stala jasnou, je nevyhnutné vrátiť sa k otázke alkoholu, iných narkotík a psychotropných látok i extrasenzoriky.
Začneme účinkami alkoholu na informačné nízkofrekvenčné procesy v psychike, ktorých dĺžka trvania je porovnateľná s dĺžkou trvania celého života jedinca. Čo sa stane, keď koncentrácia alkoholu v krvi presiahne hranice kolísania jeho pre organizmus prirodzenej úrovne, prevýšiac niektorú medznú hodnotu?
— Červené krvinky v krvi sa začnú vo veľkom lepiť navzájom. Cievy, v ktorých tečie krv v mozgu sú rôzne: sú aj úplne tenké, takže dve vzájomne sa zlepivšie červené krvinky v nich uviaznu. Čo nastane ako toho výsledok? — Niektoré skupiny neurónov budú bez kyslíka a zahynú. Neuróny, ako je známe, sa pri terajšej fyziológii človeka neobnovujú. Tie informačno-algoritmické procesy, ktoré prebiehali na báze neurónových sietí, v ktorých sa zúčastňovali tieto neuróny, sa rozpadajú, čo vedie k strate informácií v psychike jedinca.
Okrem toho, že činnosť intelektu bude skreslená počas celej doby, až kým sa omámený nevyspí a úroveň alkoholu a alkoholických toxínov sa nevráti na prirodzenú úroveň, v mozaikovom obraze sveta zmiznú niektoré zmyslové jednotky a niektoré väzby medzi nimi sa pretrhnú alebo skomolia: mozaika sa stane menej detailnou a úplnou, a niektoré jej fragmenty sa rozpadnú do kaleidoskopu. To znamená, že na základe poškodenej mozaiky obrazu sveta sa modelovanie niektorých procesov s cieľom zhodnotenia situácie a možností jej zmeny stane hrubším vo vzťahu k presnosti parametrov prognózovanej budúcnosti a menej detailným. Primerane tomu sa zúži množstvo procesov, ktoré je daný jedinec schopný riadiť, následkom čoho jeho pokusy riadiť priebeh takýchto procesov, v modelovaní ktorých chyby presiahli kritickú úroveň v jeho psychike, nevyhnutne skončia krachom riadenia.
Neuróny zabité alkoholom sa neobnovujú. Ale algoritmy práce psychiky sú však také, že po odstránení účinkov alkoholického šoku sa začne proces obnovy porušeného mozaikového obrazu sveta: budú sa obnovovať stratené významové jednotky a väzby medzi nimi. Rýchlosť tohto procesu je taká, že po vypití 100 g vodky, novoročnej alebo svadobnej čaše šampanského (200 – 250 g 12 % alkoholu), pol litra "pivka" (6 % alkoholu) uplynú asi tri roky dovtedy, než sa v intelektuálnej činnosti na hranici osobných možností nahradia škody, spôsobené jediným pitím - miernym podľa dnešného chápania. A z riadenia niektorých dostatočne dlhotrvajúcich (nízkofrekvenčných) procesov bude jedinec týmto jednorazovým pitím vylúčený minimálne na tri roky. Počas týchto troch rokov sa toho môže veľa udiať, a nie do všetkých procesov, raz z nich vypadnúc, sa možno opakovane vrátiť...
Моzog systematicky pijúceho hoci len „ľahké“ alkoholické nápoje, dokonca ani nie do nemoty, je cintorínom alkoholom zabitých neurónov. Približne tak charakterizoval vplyv alkoholu na štruktúry mozgu akademik F.G.Uglov Akadémie medicínskych vied ZSSR vo svojich knihách „V zajatí ilúzií“ a „Zo zajatia ilúzií“.
Samozrejme, jedinec má právo si zvoliť aj alkoholický spôsob samovraždy[211]. No v danom prípade hovoríme o personálnej politike; predovšetkým vo sfére riadenia, ktorej stavom je podmienený život celej spoločnosti. A pretože následky riadenia, utlmeného alkoholom, je nútená si „vyžrať“ celá spoločnosť (a v Rusku je to tak počas celej doby známej histórie), tak nastane taký moment, kedy pijúci riadiaci pracovníci nebudú mať právo sa cítiť dotknutí, že oni o niečom nevedeli a neboli upozornení... Tento text je varovaním.
Bez zabiehania do tých podrobností, z ktorých časť je viditeľná len pod elektrónovým mikroskopom, po stáročia islam a mnohé okultno-magické školy trvajú na absolútnej triezvosti svojich nasledovníkov, dbajúc o zachovanie si svojej najvyššej akcieschopnosti. Avšak kresťanské cirkvi pozývajú svoje stádo k účasti na pití, zastrašujúc od alkoholu bočiacich večnými mukami pekelnými: to je ohavné povolanie. A svetská lživeda a publicistika propaguje "kultúrne pitie": vraj, netreba sa spíjať do nemoty, ale len do tej miery, aby život veselší bol i odstránil sa stres, vyplavil cholesterol z organizmu a pod.
Hoci riešenie problémov „stresov“ spočíva vo vybudovaní osobnostnej kultúry vnímania a ozmyslenia sveta, na základe ktorej správanie, po prvé, vylučuje nečakané nepríjemnosti nazývané „stresmi“, a, po druhé, ktorej predstaviteľ je v spoločnosti emocionálne sebestačný a nepotrebuje „obveseľujúce“ prostriedky, tak problémy cholesterolu, srdcových infarktov, mŕtvice, rakoviny – to sú problémy vedenia zdravého spôsobu života a výživy, zodpovedajúceho genetickým nastaveniam fyziológie druhu Človek rozumný.
Popísaný mechanizmus účinku alkoholu na mozaikový svetonázor vedie k tomu, že s jedincom, ktorý pravidelne popíja hoci len pivo, o mnohých témach je proste zbytočné hovoriť. Vniknutie do ich problematiky vyžaduje od neho určitú úroveň rozvoja mozaiky svetonázoru (detailnosti a dostatku počtu väzieb medzi významovými jednotkami), no táto úroveň je pre neho, kvôli zničeniu dlhodobých informačno-algoritmických procesov systematickým pitím, nedostižná.
Ak čitateľ týchto riadkov patrí do kategórie pravidelne, hoc aj málo, pijúcich, tak, ak on okamžite pristúpi k absolútnej triezvosti-abstinencii vo vzťahu k alkoholu, tabaku a ostatným omamným látkam, prejdú minimálne tri roky dovtedy, než pochopí, čo všetko je obsiahnuté v uvedenom texte. Aksanestaneabsolútnetriezvym, takbudepovedané považovaťzanezmysel, nemajúcižiaden význam.
Námietky voči povedanému môžeme charakterizovať len príslovím: «opitému je more po kolená». No nehľadajte more: aby sa pijan utopil, na to stačia aj jeho vlastné sople, ktorými je opitý schopný sa udusiť (také prípady boli)...
Druhá stránka účinku alkoholu, ostatných narkotík a psychotropných látok je spojená s tým, že intelekt - to je proces biopolí. Vo vzťahu k organizmu druhu Človek rozumný je možné zaviesť pojem geneticky podmienené, normálne nastavenie parametrov biopolí: sem patrí súpis polí, frekvenčné charakteristiky (nosné i taktovacie frekvencie, fázové posuvy), polarizácia, prijímaco-vysielajúce povrchy (bioantény) a vlnovody v organizme a pod.
Tieto parametre nastavenia systému biopolí organizmu sú samo o sebe normálne, ak jedinec, nemajúci vo svojom chromozómovom aparáte vrodené odchýlky od celodruhovej normy, sa pridržiava správnej biorytmiky, ak v jeho potravinovej dávke niet produktov, cudzorodých genetike jeho organizmu. Najmä to posledné nepredpokladá požívanie alkoholu, nepredpokladá fajčenie tabaku a ostatných narkotík. Okrem toho treba mať na pamäti, že človek anatomicky (t.j. geneticky) nie je mäsožravcom[212].
Užívanie alkoholu a ostatných drog mení geneticky normálne nastavenie systému biopolí organizmu druhu Človek rozumný. To má za následok jak narušenie práce intelektu samotného, tak aj to, že do psychiky jedinca začínajú vstupovať informačné toky, ktorých vniknutie je vylúčené pri geneticky normálnom nastavení systému biopolí organizmu. Následkom toho sa komolí-deformuje informačné pozadie, na ktorom sa skladá mozaika; trhajú sa predchádzajúce prepojenia medzi významovými jednotkami; z informačných tokov, cudzích normálnej genetike, vznikajú informačné moduly, ktoré sú cudzie normálnej psychike človečenstva, z ktorých časť, ak použijeme paralely so svetom počítačov, svojimi funkciami a účinkom na psychiku je analogická inštalačným programom zložitých informačných produktov a počítačovým vírusom (časť z nich v minulosti nazývali «besmi», ktoré posadli jedinca, a nimi postihnutých zasa - «posadnutými»).
Vo výsledku všetkého tohto, cudzieho pre geneticky podmienené normálne nastavenie systému biopolí, môže jedinec prestať byť sám sebou, ba dokonca stratiť schopnosť stať sa a byť človekom. V menej závažných prípadoch ide o „všeho-nanajvýš“ skomolenie a rozpad mozaikového obrazu sveta.
Užitím akejkoľvek drogy alebo takmer každej psychotropnej látky jedinec otvára do svojej psychiky nejaký informačný kanál. Tento kanál môže umožniť obojsmerný pohyb informácií. Ak je to tak, potom otvoriac taký kanál, jedinec cezeň sám môže pôsobiť na okolitý svet, ak má dostatok sebaovládania a sily vôle. V takomto prípade sa stane "šamanom", ktorých mnohé praktiky sú založené na úmyselnej narkotizácii seba a ostatných. Ale šamanov je málo. Obetí šamanizmu a šamanov je však oveľa viac[213]: Indiánov na tabak nastavili šamani, pretože tabak im otváral voľný kanál na vstup do psychiky každého slabšieho a menej znalého člena kmeňa, ale všetko skončilo pádom ich civilizácie.
Spontánny rozvoj extrasenzorických schopností vykazuje na mozaikový svetonázor podobný vplyv ako pri narkotikách v tom zmysle, že si jedinec, osvojujúc určité duchovné praktiky, mení parametre biopoľového systému organizmu, a tým si u seba odkrýva extrasenzorické kanály informačnej výmeny. Dosiahnúc toho, je schopný sa extrasenzoricky nabudiť do takej miery, že bude prijímať informácií viac, ako je schopný ozmysliť bezpečným spôsobom pre seba aj pre okolie. Dôsledok tohto okamihového mimozmyslového prieniku informácií môže byť viac než dostatočným na to, aby zlomil jeho život raz a navždy, a takisto zlomil alebo skaličil životy ľudí, priamo alebo nepriamo od neho závislých.
Ak je on „riadičom“, ktorý pociťuje viac, ako je schopný ozmysliť, tak on nie je „riadičom“, ale hračkou sociálnych živlov – v tom lepšom prípade; v horšom prípade je výkonným mechanizmom v rukách tých, ktorí cez extrasenzoriku a inými cestami vkladajú do jeho psychiky všetko, čo si zaželajú, vopred predvídajúc jeho reakciu na tok tej alebo inej vstupujúcej informácie. V tom je podstata princípu riadenia prostredníctvom nastrčených figúriek, ktoré akoby „samy vedia, čo a ako treba robiť“, no robia to, čo im naprogramujú zákulisní bábkari (spomeňte si na obr. 1 a 4).
No aj mozaikový svetonázor sa môže líšiť podľa princípov organizácie nasmerovania vybudovania vzájomných väzieb zmyslových jednotiek v mozaikovom obraze sveta – duševnom strome. Predtým bol uvedený systém medzných zovšeobecnení a prvotných rozdielov v kategórii „Všetko“, vlastný „Ja-centrickému“ pohľadu na svet, ktorý sa „samo sebou“ rozumie ako prirodzený a objektívne pravdivý počas celých mnohotisícročných dejín našej civilizácie: od staroegyptského Amona po scientologickú cirkev. Menovite scientológia sa dnes v spoločnosti kultivuje a získavá status vedeckého objektívneho poznania v systéme vzdelávania „pre všetkých“ a vo verejnej vede.
A to vedie k otázke, a aký systém prvotných rozdielov v medzne zovšeobecňujúcej kategórii „Všetko“ je predurčený v davo-„elitárnej“ spoločnosti nie „pre všetkých“, ale pre úzky okruh osôb, uzurpujúcich si vyššie druhy vnútrospoločenskej moci?
Pretože vzhľad sveta ako celku sa v priebehu posledných storočí formuje pri určujúcom vplyve biblickej civilizácie, tak pripomenúc predtým uvedenú preambulu k článku J.Giľba: «V starovekej Judei sa vedomosti pre národ (Tóra, Talmud a letopisy) taktiež silno odlišovali od vedomostí, dostupných levitom», si musíme položiť otázku, že čo také vedeli a chápali leviti, čo nechápali ostatní, hoci to aj možno poznali? Odpoveď na ňu možno nájsť v okultnej literatúre:
«Tridsiatimi dvoma cestami – zázračnými, múdrymi, načrtal IA, IEBE, Savaof, Boh Izraela, Boh Živý a Kráľ Večný, El Shaddai, Milosrdný a Odpúšťajúci, Najvyšší a Prebývajúci vo večnosti – vznešené a sväté je Jeho Meno – stvoril svet Svoj troma Seferim: sefar, sipur a sefer» (Epigraf k jednej z časti knihy V. Šmakova “Posvätná kniha Thovta Veľké arkány Taro, r. 1916, dotlač r. 1993).
A to je vysvetlené v poznámke pod čiarou:
«Prvý z týchto troch termínov (Sephar) označuje čísla, ktoré nám jednotlivo dávajú možnosť stanoviť nevyhnutné určenia a vzťahy každého (podľa kontextu možno: človeka) a veci, s účelom pochopiť cieľ, pre ktorý bola vytvorená: aj MIERA dĺžky, aj MIERA objemu, aj MIERA hmotnosti, pohyb a harmónia – VŠETKY TIETO VECI SÚ RIADITEĽNÉ ČÍSLAMI. Druhý termín (Sipur) vyjadruje slovo i hlas, pretože je to Božie slovo i hlas, pretože toto Božie Slovo, to je Hlas Boha Živého, ktorý stvoril bytosti v ich rôznych FORMÁCH, či už sú vonkajšie, alebo sú vnútorné: toto jeho treba rozumieť v týchto slovách: „Boh povedal: „Buď Svetlo“ a „bolo Svetlo.“ Nakoniec, tretí termín (Sipher) znamená písanie. Písmo Boha je PLOD TVORENIA. Slová Boha sú Jeho Písmo, Myšlienka Boha je Slovo. Tak myšlienka, slovo a písmo sú v Bohu v podstate jedno, zatiaľ čo u človeka sú v podstate tri». - „Cuzary“, 4, § 25, citácia podľa knihy V. Šmakova “Posvätná kniha Thovta”, str. 245 (zvýraznenie niektorých fragmentov textu veľkými písmenami - naše).
Vo všeobecnosti, ako písal Aristoteles Alexandrovi Macedónskemu, «hoci sú aj tieto učenia zverejnené, no zároveň akoby aj nezverejnené»: pompézne, mnohoslovne a bez ústnych komentárov, ktoré sú schopní dať “znalí ľudia” – neplodne chápano, čo vylučuje jednoznačnosť pochopenia povedaného väčšinou samostatných hľadačov pravdy mimo systému zasvätení.
A toto - nemožnosť chápania v dôsledku úmyselného vyjadrenia nejednoznačnosti vzájomne sa vylučujúcich významov – aj vytvára hlavnú osobitosť vzdelávania «pre úzky kruh, ktorý je vyvolený riadiť», a presnejšie: pre úzky kruh, ktorého ambície sú bezvýhradne a bez zodpovednosti vládnuť.
Následkom toho stojíme pred otázkou:
Či to môže byť pochopené (a taktiež, či môže byť pochopená Objektívna realita) mimo systém legitímnych zasvätení kurátormi Biblického projektu alebo nejakého iného systému zasvätení?
Ukazuje sa, že všetko toto môže byť pochopené, ešte hlbšie, no z iného písomného zdroja, zverejneného s tirážami rádovo mnohokrát prevyšujúcimi všetky tiráže „Svätej knihy Thovta“ i „Cuzary“, na ktorú sa odvoláva V. Šmakov, i ostatnej okultnej literatúry.
- Svetonázor pre všetkých ľudí
Predovšetkým treba mať na zreteli, že všetko citované z "Posvätnej knihy Thovta" – to sú druhotné výklady a prekrúcania, a nie prvotná osnova-princíp toho svetonázoru, ktorý nie je určený pre všetkých v biblickej civilizácii.
Aby sme pochopili, o čom sa snažili hovoriť citovaní okultisti, je lepšie nehľadať vstupy do systémov zasväcovania biblickej kultúry o to viac, že vyššie z nich sú skryté pred väčšinou kvôli nevhodnému krvnému pôvodu[214], ale je potrebné sa obrátiť na zdroje, obsahujúce prvotný princíp-osnovu tohto svetonázoru.
Jedným z takýchto zdrojov je Korán. V ňom obsiahnutej súre 25, nazvanej "Rozlíšenie", je daný systém prvotných rozlíšení v medzne zovšeobecňujúcej významovej kategórii «Všetko». Pozrieme sa na ňu:
«1. Blahoslavený ten, kto zoslal «аl-Furkán» («Rozlíšenie»)[215] Svojmu otrokovi, aby on (t.j. Mohammed) sa stal prehováračom k obyvateľom svetov; 2. [blahoslavený] Тen, ktorému patrí moc <presnejšie zvrchovaná moc: — naše upresnenie pri citovaní> nad nebesami i zemou, ktorý nezrodil pre Seba dieťa[216], a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie zvrchovanú moc: — naše upresnenie pri citovaní>. Оnstvorilvšetko jestvujúce a dal mu [funkčnú] mieru. 3. [Neveriaci] sa namiesto Nemu začali klaňať iným bohom, ktorí nič nevytvoria, ale sami sú stvorení. Dokonca ani im samotným nie je podriadená ani škoda, ani úžitok, nie je im podriadená ani smrť, ani život, ani vzkriesenie» (v preklade M.-N.O. Osmanova).
Tie isté verše v preklade G. S. Sablukova:
«1. Blahoslavený Ten, kto zoslal Furkán[217] svojmu otrokovi na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Тen, komu prináleží kraľovanie na nebesiach i na zemi; ktorý nikdy nemal deti, ktorý nemal spoločníka v kraľovaní; ktо stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. Аle oni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením».
To isté v preklade I. J. Kračkovského:
«1(1). Blahoslavený ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal kazateľom svetov, — 2(2). ktorý má moc nad nebesami i zemou, a On Si nezobral dieťa, i nebolo u Neho spoločníka na moci. Оn vytvoril každú vec i rozmeral ju mierou. 3.(3). A vzali oni namiesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Оni samotní pre seba nevládnu ani nad škodou, ani úžitkom, a oni neovládajú ani smrť, ani život, ani vzkriesenie».
Rôzne preklady vyjadrujú rôzne zmyslové roviny - aspekty významu, obsiahnutého v slovách pôvodného jazyka, preto sme uviedli niekoľko vydaní prekladov. Nami v texte hrubo zvýraznené – to sú klúče pre vstup do systému nemenne prvotných rozlíšení v medzne zovšeobecňujúcej kategórii «Všetko», zodpovedajúcich koránickým nazeraniam na tvárnu Stavbu Sveta, nad ktorou (celkovo i po častiach) zvrchovaná moc nedeliteľne patrí iba Bohu: «...Boh daruje Svoju moc tomu, komu si praje[218]» (súra 2:248). A samovláda hocikoho je iluzórna a pôsobí iba v pre ňu ustanovených hraniciach Božieho strpenia.
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že Korán všade hlása svetonázor, odlišný od všetkých variánt „Ja-centrizmu“.
Prostredníctvom Koránu sa ľuďom navrhuje prijaťv kvalite vedomej normy organizácie psychiky jedincov a spoločenstiev SVETONÁZOR, PRICHÁDZAJÚCI OD BOHA KU KAŽDÉMU ČLOVEKU, prichádzajúcemu do styku s Koránom a jeho prekladmi.
Svetonázor, pochádzajúci od Boha má prinajmenšom dva vzájomne sa doplňujúce významy:
· aj ako daný v Zjavení Zhora,
· aj ako určujúci usporiadanosť rozvíjania mozaiky duchovného stromu človeka v jednoznačne určenom poradí: po prvé - Obraz Boží v duši každého, po druhé – оbrazy tvárnej Stavby Sveta (dávané v Rozlíšení ako systém párových vzťahov «to» — «nie to»), ktorej súčasťou je aj samotný človek spolu s jeho psychickou usporiadanosťou a vnútorným svetom.
Teraz prejdeme k otázke o nemenne prvotných rozlíšeniach v medzne zovšeobecňujúcej kategórii «Všetko», zodpovedajúcich koránickým nazeraniam na tvárnu Svetostavbu. Ako je vidieť z vyššie uvedených textov prekladov Koránu do ruštiny, jedni prekladatelia dávali prednosť tomu, aby vyjadrili po rusky význam predurčenosti bytia, iní dávali prednosť tomu, aby vyjadrili význam miery, rozmeranosti bytiaasúmernosti[219]v toku udalostí.
To jest, arabské slovo, s ktorým sa stretávali, zahŕňa v sebe obidva významy, ktoré v ruskom jazyku je možné zjednotiť iba v dvojslovnom spojení «predurčená miera», ktorú M.-N.O. Osmanov nazval «funkčnou» - slovom, ktoré vyjadruje jeden z odtieňov určenia, definovania, ako súčasti Vyššej predurčenosti.
Preto, ak sa zameriame na slová, nami zvýraznené v uvedených prekladoch veršov 25-tej súry Koránu, tak ich zovšeobecnený mnohovýznamový zmysel možno vyjadriť v ruštine aj nasledujúcou súhrnou frázou:
Boh stvoril všetkojestvujúcev Stavbe Sveta adalmuNím predurčenúmhru[220].
Ak máme hovoriť jazykom súčasnej vedy, tak všetko jestvujúce v tvárnej Svetostavbe je matéria v jej rozličných agregátnych stavoch: vákuum[221], fyzikálne polia, plazma (vysokoionizovaný plyn, v ktorom elektróny majú toľko energie, že sa nemôžu udržať v atómoch na stabilných orbitoch), plynné skupenstvo hmoty, kvapalné skupenstvo hmoty, pevné (kryštalické) skupenstvo hmoty. Agregátne stavy, cesty a spôsoby prechodu z jedného stavu do druhého, vlastnosti matérie v každom z nich i v prechodových procesoch sú predurčené pre ňu Zhora. A predstavy ľudí o týchto rôznych agregátnych stavoch tak, či onak zodpovedajú prísloviu „niet veci bez obrazu“. Ale čo také je miera a ako súvisí s obrazmi matérie? - táto otázka sa v „Ja(ego)-centrických“ filozofických systémoch neskúma.
Veda o miere, číselnej určenosti samej o sebe – to je matematika. Ale v materiálnej Svetostavbe miera - číselná určenosť - prestáva byť sama o sebe (sama pre seba)*: ona je stelesnená v objektoch a subjektoch Stavby Sveta - všetkému tvárnemu je pridaná Zhora predurčená miera - číselná určitosť: jak kvantitatívna, tak i radová. V Stavbe Sveta je všetko materiálne i miery jednych fragmentov číselne porovnateľné s mierami iných fragmentov, t.j. všetkým fragmentom Stavby Sveta je vlastná súmerateľnosť jak medzi sebou, tak aj so svojimi komponentami.
Miera – to je predovšetkým číselná určitosť: 2 x 2 = 4, jedna sekunda je 9 192 631 770 periód žiarenia, ktoré zodpovedajú prechodu medzi dvoma nanajvýš tenkými úrovňami základného stavu atómu 133Cs (céziový etalón frekvencie a času); 1 meter je 1 650 763,73 vĺnovej dĺžky žiarenia vo vákuu, zodpovedajúceho prechodu medzi hladinami 2p10 a 5d5 atómu Kryptónu-86 (86Kr) (údaje o etalónoch sekundy a metra sú prevzaté zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“ vydanie z r. 1986); «dĺžka pytóna = 38 papagájov aj jedno krídielko papagája» (podľa známeho animovaného filmu); atómy chemických prvkov sa od seba líšia počtom protónov v ich jadrách, určujúcich poradové číslo každého z nich v Periodickej tabuľke prvkov D. I. Mendelejeva; izotopy toho istého prvku sa od seba líšia počtom neutrónov v zložení ich jadra. A tak ďalej: na čo len obrátime pozornosť – všade sa objaví číselná determinovanosť – miera: buď jedinečná, alebo množinová, predstavujúca štatistiku, umožňujúcu rozlišovať množiny navzájom a vydelovať z množín podmnožiny.
V procese vedomého alebo nevedomého porovnávania jedného fragmentu Stavby Sveta s druhými, zistenými na princípe Rozlíšenia, sa odkrývajú dva druhy vnímania úmernosti - proporcionality:
· vnímanie priestoru;
· vnímanie času.
Ich vnímanie vytvára dva druhy číselnej určenosti (determinovanosti): jednotky dĺžky a jednotky času, objektívne navzájom previazané cez materiálnosť[222] na hierarchickej úrovni mikrosveta Heisenbergovým vzťahom neurčitostí[223], v ktorom je vyjadrená nemožnosť izolovaného vnímania priestoru bez času, alebo času bez priestoru, lebo priestor a čas sú výtvory rozmeranej matérie vo všetkých jej agregátnych stavoch (následkom toho je nemožné vnímanie i priestoru i času bez ich podmienenosti materiálnym prostredím, nech by bola matéria v akomkoľvek agragátnom stave).
Vo všetkých prípadoch, bez výnimky, pre vnímanie priestoru a času je nevyhnutný etalónový proces, s ktorým sa porovnáva a ktorým sa merajú všetky ostatné časy a priestory. Týmto etalónom sa môže stať aj samotný človek (staroveký aforizmus: človek je miera všetkých vecí) aj ľubovoľné objekty Stavby Sveta - Vesmíru. Ak nie je určený etalónový proces, tak vzniká „problém Pytóna“ z animovaného filmu, ktorý sám seba v samote mučil otázkou o tom, akáže je jeho dĺžka? – do tých čias, kým mu nepomohol Papagáj, vezmuvší na seba funkciu etalóna dĺžky a určivší, že dĺžka Pytóna je „38 papagájov a jedno krídielko papagája“. Bez tohto aktu merania by Pytón zostal rovný sám sebe v nijak inak neurčenej jedinečnej a nezameniteľnej dĺžke Pytóna, predstavujúcej sebou „vec samú o sebe – vec v sebe“.
Tak podobne je to aj s meraním času. Pretože každý proces, podliehajúci periodizácii, môže byť zvolený ako etalónový, tak jednotkou merania času sa stanoví dĺžka doby trvania periódy etalónového procesu, s ktorým sa porovnávajú všetky ostatné procesy, majúce svoj vlastný tok času.
Takto to je v svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery. Ale úplne ináč je to v svetonázore štvorpostulátového Amona-svetostavby. Z histórie vedy, rozvíjavšej sa na princípe „Ja(ego)-centristického“ svetonázoru štvorpostulátového Amona, je známe, že ona vždy zakúšala ťažkosti s poznávaním priestoru a času samých o sebe, t.j. bez podmienenosti ich charakteristík matériou. Vznikali zaujímavé „anekdoty“ na tieto témy, typu výrokov svätého Augustína o tom, že, keď sa ho nepýtajú na podstatu času, je mu všetko jasné, ale akonáhle sa ho spýtajú, tak on nevie, čo má povedať…[224]
V skutočnosti-realite, čo objektívne existuje - to je objektívne poznateľné. Abstraktný priestor a čas štvorpostulátového Amona – pusté (prázdne) schránky materiálnej Svetostavby – sa stali problémami, a tak aj nepoznané vedou po tisíce rokov, kvôli tomu, že objektívne neexistujú. Ale v priebehu tých istých tisícov rokov objektívne materiálne podmienený priestor a čas boli vždy bez problémov merateľné: menili sa len požiadavky spoločnosti na etalónovú bázu meraní, samotná etalónová báza, a to sa rozširovalo množstvom metód merania.
Nepoznateľnosť priestoru a času v „JA(ego)-centrickom“ svetonázore štvorpostulátového Amona, vládnucom v civilizácii v priebehu celej jej histórie, je dôsledok neprítomnosti prvotných rozdielov a medzných identifikácií miery v súbore. Ale ak je miera zahrnutá do súboru prvotných rozdielov a medzných identifikácií, tak potom abstraktného priestoru a času niet, ale konkrétne priestory a časy sú vždy objektívne merateľné každým subjektom, ktorý si to želá. Otázkou je len voľba etalónovej bázy a metód merania a ich adekvátnosť k cieľom činnosti subjektov.
Teraz je možné preskúmať otázku o spätosti matérie, miery a informácie. Vedomiu väčšiny nebolo po tisícročia vlastné vidieť v obraze (maľbe alebo soche), vo zvuku (melódii, čo akou by bola), súbor čísel. Jednako, koncom dvadsiateho storočia laserový kompaktný disk (počítačový CD - ROM) sa stal jednotným nosičom pre záznam i zvuku, i obrazu, i textu v číselnom kóde, predstavujúcom číselnú určitosť, jednoznačnosť, t.j. rôznorodosť miery. Aj keď kódovacích systémov, formátov „očíslovania – digitalizácie“ obrazu, zvuku, textu môže byť zostrojených mnoho, tak v každom z nich je jednoznačne definovaná zhoda, „súbor kódových skupín čísel - zobrazenie buď zvukového záznamu, alebo zápis nejakej informácie iného druhu“.
Pritom informácia (obraz, melódia, myšlienka atď.) objektívne zostane sama sebou nezávisle na tom, na akom materiálnom nosiči a akým kódom je zaznamenaná (zapísaná).
Hoci CD – kompaktný disk - je umelý výtvor civilizácie (artefakt), aj tak v živote spoločnosti nachádzajú svoj osobitý prejav IBA zákony existencie celého Vesmíru. Nič také, čoho niet vo Vyššej predurčenosti bytia (Vyššej miere), sa v kultúre civilizácie nemôže objaviť.
Preto je potrebné iba uvidieť číselnú determinovanosť (mieru) v obrazoch, ktoré sú vlastné Objektívnej realite bez výtvorov civilizácie, a výtvory civilizácie použiť ako modely, ktorých fungovanie umožňuje pochopiť všeobecnejšie objektívne zákonitosti bytia: «Boh stvorilživota všetko existujúce takými, že súSlovomvečnéhoživotaaslúžia ako Učeniepre človeka oZákonochskutočného pravéhoBoha»(apokryf „Evanjelium Sveta Ježiša Krista podľa učeníka Jána“).
Na vytvorenie číselnej určenosti-determinovanosti v priestorovej súmerateľnosti na úrovni makrokozmu je potrebný bod, tri navzájom sa neprekrývajúce smery a etalón jednotkovej dĺžky. V tomto systéme súradníc tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v nejakom určitom poradí (formáte) udávajú polohu bodu vo vzťahu k začiatku súradníc. Ak v priestorovej súmerateľnosti sú stanovené koordináty súboru bodov, tak určujú v priestore obraz, či už tá množina rozptýlených bodov je línia, plocha alebo objem.
Toto – to je priestorová forma, rozmeraná v priestore matérie, nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnej priestorovej dutine). Ak máme úlohu pridania číselnej determinovanosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám). Následkom toho agregátny stav matérie navonok aj vnútri priestorovej číselne determinovanej formy môže byť rôzny a hocijaký objekt sa prejaví v matériovom priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri aj navonok predtým metricky zadanej priestorovej formy.
Ak je vnútri aj zvonku priestorovej formy agregátny stav priestoru matérie jeden a ten istý, tak dôjdeme k aforizmu, ktorý sa v rôznych epochách pripisoval rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odpovedal: „Zoberiem balvan mramorua osekám z nehovšetkoprebytočné“, - skutočne, lepšie to nepovieš.
Tento proces osekania prebytočného z balvana, obsahujúceho priestorovú formu, môže byť opísaný numericky ako program pre prácu obrábacieho stroja s číselným programovým riadením (napr. CNC-fréza). Sochár pracuje na princípe svojho okometra a myslí v obrazoch, v dôsledku čoho k procesu číselného porovnania priestoru matérie na úrovni jeho vedomia v procese tvorby nedochádza, aj keď obrazy jeho vnútorného sveta taktiež obsahujú číselnú determinovanosť, rovnako ako aj všetko ostatné. V procese tvarovania, realizovaného hoc obrábacím strojom s číselným programovým riadením (CNC), hoc tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už existujúci ako informácia, zaznamenaná pomocou nejakého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je v tom, že v CNC obrábacom stroji pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, a človek-sochár tvorí na princípe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu. Inými slovami, kód pre stroj začal pracovať až potom, čo kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, ale kód pre človeka pracuje od momentu objavenia sa druhu Človek Rozumný - Homo sapiens.
Ale po tomto získaní sochárskeho obrazu, zostáva ešte spomenúť starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a ním vytvorenej soche (budúcej Galatei), ktorá ilustruje proces zmeny číselnej determinovanosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vnútri priestorovej formy. V dôsledku tejto zmeny sa chladný mramor premenil (transformoval) v živé telo a socha sa premenila na dievča Galateu, ktorá sa stala ženou sochára. A ako neraz sa už v histórii hovorilo, každý človek sám vo vzťahu k sebe je i „neotesaným mramorom“ (alebo gučou „hliny“), i „Pygmalionom“ i „Galateou“.
Pohyb priestorovej formy primerane vybranému systému koordinátov mení formu na melódiu a zápis melódie v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah v kultúre civilizácie sa najlepšie prejavil v gramofónových platniach s mechanickým záznamom zvuku, ako reliéf drážky. Zodpovedajúco tomu aforizmus „architektúra – to je stuhnutá hudba“ je v podstate pravdivým aforizmom.
Tieto príklady ukazujú, že číselná determinovanosť i obraznosť sveta (samozrejme materiálneho) sú vzájomne späté. Možno uviesť iné príklady, ktoré ukážu, že takisto sú vzájomne späté číselná determinovanosť a „melódie i aranžmány“ jak v prírode, tak i v spoločnosti. Preukázať neprítomnosť tohto vzájomného vzťahu sa nepodarí. Ale svetonázorové systémy, vytvorené ľudstvom, sa môžu rozchádzať v odpovedi na otázku o tom, čo je následkom čoho:
· buď obraz (alebo iná informácia) je prejavom a následkom číselnej determinovanosti (absolútnej i radovej)?
· alebo číselná determinovanosť (absolútna i radová) je následkom existencie obrazu (alebo inej informácie)?
Inými slovami, či algebra je princípom harmónie, alebo harmónia princípom algebry?
Z nášho pohľadu, v rámci Vesmíru je tento spor neplodný, pretože matéria vždy a vo všetkých prípadoch obsahuje v sebe číselnú determinovanosť, neoddeliteľne spojenú s priestorovými obrazmi alebo inou informáciou. Vo vzťahu k Svetostavbe ako celku Božia predurčenosť je Vyššia Mhra a ona podmieňuje jestvovanie Stavby Sveta - Vesmíru v nerozdeliteľnom trojjedinstve matérie, číselnej determinovanosti (miery) absolútnej i radovej, obrazov a melódií (informácií). Slovo - to je jedna z mier: «Na počiatku bh[225] slovo, i slovo bh u Boha...» (Ján, 1:1). Ale hľa, pokračovanie: «... a Boh bh slovo» je podľa nášho názoru od štvorpostulátového Amona, lebo «... a Boh bh slovo» je vyjadrením zbožštenia miery-predurčenosti bytia, keďže slovo - to je jedna z mnohých čiastkových mier jestvovania.
Toto všetko umožňuje pochopiť, že druhý verš dvadsiatej piatej súry Koránu, nazvanej „Rozlíšenie“, poukazuje na systém OBJEKTÍVNYCHnemenne prvotných rozdielov (medzne zovšeobecňujúcich stotožnení - identifikácií), ktoré sa nachádzajú v základoch života Stavby Sveta-Vesmíru: matéria, informácia, miera – v ich nerozdeliteľnom trojjedinstve.
A tento systém trojjedinnosti matérie-informácie-miery - medzne zovšeobecňujúcich pojmových kategórií a ich vzájomných vzťahov v rámci Stavby Sveta – je jediný na ozmyslenie (pochopenie) a opísanie všetkého v hierarchii Vesmíru od mikrokozmu po makrokozmos, vrátane života civilizácií. Rovnako tak v koránickom svetonázore trojjedinnosť matérie-informácie-miery je vlastná Vesmíru ako celku i jeho fragmentom a je nerozdielnou trojicou jednej podstaty, ktorú jediný Boh - Tvorca a Všehodržiteľ - miluje[226].
Je potrebné venovať pozornosť aj tomu, že z uhla pohľadu človeka, uznávajúceho akt stvorenia Vesmíru Bohom ako objektívnu pravdu, danú v Zjavení Zhora, svetonázor štyroch kategórií hmoty-ducha(energie)-času-priestoru je vyjadrením nielen „Ja(ego)-centrizmu“, ale aj bezbožnosti, ktorá aj ak spadá do hľadania boha, zachovávajúc si pri tom ale svoju kvalitu, stáva sa panteizmom – zbožšťovaním Vesmíru. Príkladom toho bol staroveký egyptský štvorpostulátový Amun (Amon). Alebo, hoci aj uznávajúc akt stvorenia Vesmíru, priamo prehlasuje svoju nechuť patriť do «dynamiky Najvyššej Bytosti»[227], nezamýšľajúc sa ani nad príčinami, ani dôsledkami takéhoto svojho neželania patriť do «dynamiky Najvyššej Bytosti», ktorú zvyčajne nazývajú «Božím Úmyslom – Božou Prozreteľnosťou». Ešte v jednom variante – zbožšťuje sa fyzikálne vákuum, ponižujúc celú tvárnu Stavbu Sveta - Vesmír.
V ozmyslení a opísaní všetkého prebiehajúceho vo Svetostavbe-trojjedinnosti musí človek dávať všetko jemu dané v Rozlíšení do súvisu s tromi, už vyznačenými, pojmovými kategóriami prvotných (základných) rozlíšení a medzne zovšeobecňujúcich identifikácií, chápanými v tomto kontexte takto:
- МАТÉRIA - to, čo sa pre(z)-OBRAZ-uje, prechádza z jedného stavu do druhého a disponuje usporiadanosťou, meniacou sa v procese vzájomného pôsobenia jedných materiálnych objektov (procesov) na iné. Matéria je konkrétne toto:
· hmota v pevnom, kvapalnom a plynnom skupenstve;
· plazma, t.j. vysoko ionizovaný plyn, v ktorom molekuly chemických zlúčenín strácajú stabilnosť a rozpadávajú sa, a atómy chemických prvkov strácajú elektróny, ktorých energia je väčšia ako energetické úrovne (energetická kapacita) stabilných orbitov;
· elementárne častice a fotóny rôznych druhov žiarenia, pri pohľade zvonku vyzerajúce ako častice, ale pri skúmaní podstaty týchto častíc, sa ukazujúce ako postupnosť-séria vĺn vo fyzikálnom prírodnom vákuu аlebo v matérii, nachádzajúcej sa v iných agregátnych stavoch;
· statické a dynamické polia vo fyzikálnom prírodnom vákuu, schopné rôznym spôsobom silovo vplývať na všetky druhy matérie;
· samotné fyzikálne vákuum v nevybudenom stave, vytvárajúce z „ničoho“ elementárne častice (kvantá energie) a pohlcujúce ich tak náhle, že tieto častice dostali názov „virtuálne“. V takom nazeraní všetko vyššie uvedené pred fyzikálnym vákuom v nevybudenom stave je fyzikálne vákuum, vyvedené z agregátnej rovnováhy, t.j. vybudené (excitované) vákuum.
Posledné vyjadrenie, s ohľadom na vytvorenie a pohltenie virtuálnych častíc fyzikálnym vákuom možno chápať aj ako poukázanie na to, že všetkyformymatérie, okrem vákua v nevybudenom-neexcitovanom stave, sú samé o sebe vákuom v excitácii.
Matéria prechádza z jedného stabilného stavu (vyváženého režimu, rovnovážneho udržateľného procesu), majúceho vnútornúdynamiku, do iného, vyžarujúc vlastnú alebo pohlcujúc do seba vonkajšiu energiu.
„Energia“ vo fyzike je definovaná ako schopnosť vykonávať mechanickú prácu, a všetky druhy energie prechádzajú jedna v druhú podľa určenej miery, nachádzajúcej vyjadrenie formou číselných konštánt a koeficientov v matematických vzorcoch zákonov fyziky. V dôsledku toho všetky formy energie sú si v tomto zmysle ekvivalentné navzájom. Ale nakoľko agregátne stavy matérie (udržateľné rovnovážne procesy) sa líšia energetickým potenciálom (energokapacitou ich vnútornej dynamiky) a energia priteká a odteká z každej štruktúry vo Vesmíre ako prúd nejakého druhu matérie (kvantov-fotónov žiarenia, poľa a pod.), tak v svetonázore trojjedinnosti sú „energia“ a „matéria“ ekvivalentami. Rozdiel v používaní oboch termínov je v tom, že termín „matéria“ sa používa hlavne vo vzťahu k stabilným (udržateľným) rovnovážnym procesom (agregátnym stavom matérie) a „energia“ k rôznemu druhu prechodových procesov, pretože ona podmieňuje možnosť alebo nemožnosť ich realizácie.
2.OBRAZ, INFORMÁCIA, MYŠLIENKA- samo o sebe „niečo“ nehmotné, ktoré nezávisí ani od kvality svojho matériového nosiča, ani od množstva matérie (energie) jeho/ju nesúcej. Ale bez matériového nosiča to „niečo“ vo Vesmíre samo o sebe neexistuje, nie je vnímané, neprenáša sa.
- MhRA (cez „ať“) – Bohom predurčená mnohorozmerná mat(r)ica možných stavov a premien matérie, uchovávajúca informáciu vo všetkých procesoch; vrátane informáciu o minulosti i o predurčenom smerovaní ich objektívne možného priebehu, t.j. o príčinno-následkových podmienenostiach v ich primeranosti.
Všetka matéria, s ohľadom na informáciu, ktorá jej dáva obraz, všetky materiálne[228] objekty, vystupujú ako nosiče jediného celovesmírneho hierarchickyorganizovaného mnohoúrovňového informačného kódu – celovesmírnej miery.
Vo vzťahu k informácii je miera kódom (ľudský jazyk je čiastková miera, pretože on je jedným z informačných kódov, patriacich k celovesmírnemu systému kódovania informácie). Vo vzťahu k matérii táto celovesmírna miera pôsobí ako mnohorozmerná (obsahujúca čiastkové miery) pravdepodobnostná mat(r)ica jej možných stavov, obrazov a premien, t.j. „matrica“ pravdepodobností a štatistických predurčeností[229] možných stavov. Je to svojho druhu Zhora predurčený «mnohovariantný scenár jestvovania Stavby Sveta - Vesmíru». On štatisticky predurčuje usporiadanosť čiastkových matériových štruktúr (ich informačnú hĺbku - kapacitu) a cesty ich zmeny pri potlačení informácie zvonku i pri strate informácie (nesenej samozrejme matériou).
Aj to, aj iné môže byť sprevádzané narušením ideálnej súrozmernosti (proporcionality), harmónie jak samostatných fragmentov štruktúry, tak aj jej celkovej hierarchie. Strata súrozmernosti je degradáciou, ale vo vzťahu k objímajúcim štruktúram a systémom, zahŕňajúcim množstvo štruktúr, degradácia niektorých ich čiastkových fragmentov môže byť rozvojom štruktúry (systému) ako celku. Tak ako kvetný púčik prechádza vývojom: púčik, puk, kvet, plod, semeno, rastlina: aj degradácia elementov je neoddeliteľná od vývoja celého systému a ho objímajúcich-zahŕňajúcich (v tomto zmysle hierarchicky vyšších) systémov.
Systém medzne (maximálne) zovšeobecňujúcich stotožnení (identifikácií) a prvotných rozlíšení v Svetostavbe-Vesmíre - trojjedinnosť matérie-informácie-miery vylučuje kaleidoskopičnosť videnia sveta tým vo väčšej miere, čím menej je človek hluchý k Zhora jemu danému zmyslu pre mieru.
«Zmysel pre mieru» - to nie sú prázdne slová a takisto nie dvojzmyselné slová, významovo neurčité, a preto občas nemiestne vyslovované. Oni priamo poukazujú na to, že človeku je daný Zhora šiestyzmysel, ktorý jevpodstate jehoosobným prostriedkom vnímaniamiery-Božiehopredurčenia.
No tento zmysel je k ničomu pre nositeľa „Ja(ego)-centrického“ svetonázoru, ktorý ho zoraďuje-formuje v smere viditeľných i zdanlivých (imaginárnych) hraníc Vesmíru v prázdnych schránkach priestoru a času, nakoľko informácia, prinášaná zmyslom pre mieru stavia jedinca pred nevyhnutnosť zrieknuť sa „Ja(ego)-centrismu“. S prechodom k mysleniu na princípe nemenne prvotných (primárnych) rozlíšení trojjedinstva matérie-informácie-miery zmysel pre mieru nadobúda osobitý význam, pretože duševný kmeň a mozaikovitosť svetonázoru sú v mnohom podmienené jeho rozvojom.
Prechod od „Ja(ego)-centrizmu“ v mozaikovej alebo kaleidoskopickej forme k osobnej kultúre myslenia na základe kategórií trojjedinstva matérie-informácie-miery sa nie vždy realizuje v jednom momente, ale môže vyžadovať nejaký subjektívne podmienený čas, počas ktorého jedinec zostáva prakticky bez funkčného svetonázoru, pretože predošlý už stratil udržateľnosť a nový ju ešte nezískal.
Súdiac podľa všetkých skúseností ľudstva pravdepodobnostnámatricamožných stavov – miera, má «holografické» vlastnosti v tom zmysle, že ľubovoľný jej fragment obsahuje v sebe nejakým spôsobom aj všetky jej ostatné fragmenty vo všetkej ich informačnej plnosti. Miera prebýva vo všetkom a všetko prebýva v miere. Vďaka tejto vlastnosti miery je svet celostný a úplný. Vypadnutie z miery je záhuba.
Skĺznutie-pošmyknutie sa v tomto smere – to je ohrozenie života a nutnosť prežívania v dianeticko-scientologickom zmysle tohto termínu[230]. Vyčerpanie čiastkovej miery je prechodom do inej čiastkovej miery, je získaním nejakej novej kvality. Zmysel pre mieru, berúc do úvahy «holografické» vlastnosti miery bytia, umožňuje objektívneprimerane porovnávať konkrétnosti (súbor párových dvojíc „to“ – „nie to“) navzájom, formujúc udržateľnú mozaiku svetonázoru, rozvíjajúcu sa od Vesmírneho zdroja smerom k sebe samému.
Môže vzniknúť otázka: v čom spočíva prednosť, výhoda tohto Bohopočiatočného svetonázoru, založeného na princípe systému nemenneprvotných rozlíšení trojjedinstva matérie-informácie-miery v porovnaní s „JA(ego)-centrickým“ svetonázorom, založenom na štyroch postulátoch Stavby Sveta hmote-duchu-priestore-čase?
Po prvé, v svetonázore trojedinstva sa informácia zvedomuje (sa chápe) ako objektívna kategória spoločná pre všetkú Objektívnu realitu, ktorej osvojenie si je subjektívne. V iných svetonázorových systémoch zvedomenie, vnímanie objektívnosti informácie, ako jednej z kategórií systému prvotných rozlíšení v medzne zovšeobecňujúcej kategórii „Všetko“, je vylúčené.
Nakoľko v „JA(ego)-centrických“ svetonázoroch sú chápané ako prvotné kategórie, kategórie odvodené od objektívne prvotných, tak proces formovania mozaiky je sprevádzaný vnútornými «echami - ozvenami» – vlastnými šumami psychiky, skresľujúcimi užitočný signál – vnímanie sveta. Takto v ponímaní sveta niečo môže byť stratené v dôsledku neúplnosti okruhu prvotných kategórií objektívnej informácie – zmyslu; niečo môže vyzerať ako objektívne nedeliteľné následkom nedeliteľnosti informácie a matérie v iných svetonázoroch a takisto neprítomnosti miery; a niečo sa môže javiť ako objektívne rôzne objekty, aj keď v skutočnosti je to iba jeden objekt, rozmnožený všemožnými vnútornými «echami» a transformovaný do rôznych obrazov, ktorým sú pridané rôzne názvy a vzájomné väzby, ktoré však nezodpovedajú objektívnym rozlíšeniam „to“ – „nie to“, dávanými Zhora v Rozlíšení.
Všetky tieto vnútorné «echá» a ostatné chyby zobrazenia informácie vytvárajú vnútorne konfliktnú psychiku typu «mnohohlavého monštra v jednej ľudskej hlave». Ak každá z týchto «virtuálnych» hláv, nachádzajúca sa v nevedomých úrovniach vnútorného sveta jedinca, tvorí «svoje», prekážajúc tvoriť «svoje» všetkým ostatným, tak v živote jedného a toho istého «JA» sa stráca to skutočné – ozajstné svoje tým viac, čím viac vnútorných «virtuálnych» hláv má. Prejavy aktivít každej z nich jeho vedomie navzájom od seba nerozlišuje, a preto nevie, ktorú z nich má stotožniť s «JA», a ktoré má hodnotiť ako bláznovstvo, pred ktorým je nutné sa chrániť. «Človek s rozdvojenou mysľou je nestály vo všetkých svojich cestách» (Súborné posolstvo apoštola Jakuba 1:08).
A typ psychiky «mnohohlavého monštra v jednej ľudskej hlave» tak alebo inak, viac či menej, sa zreteľne prejavuje v správaní každého nositeľa kaleidoskopického alebo mozaikového „JA(ego)-centrického“ svetonázoru.
Po druhé, svetonázor trojjedinstva matérie-informácie-miery nie je „JA(ego)-centrický“ svetonázor - videnie sveta. Nakoľko nositeľ „JA(ego)-centrického“ svetonázoru sa môže ocitať v rôznych situáciach, tak z jeho uhla pohľadu jedno a to isté môže vyzerať a ozmysľovať sa navzájom sa vylučujúco v rôznych momentoch jednej a tej istej časovej periódy v závislosti na tom, aké postavenie zaberá počas každej z nich „Ja-centrum – ego“ a v akom zostrojení psychiky v danom momente prebýva jedinec. To má rozhodujúci vplyv na jeho stanovenie, posúdenie cieľov a výber línie správania sa.
Vzájomné porovnanie týchto rôznych uhlov pohľadu je pre samotný subjekt nemožné, pretože ony „sedia“ na rôznych odnožiach „vetvenia mysle“, medzi ktorého odnožami a konármi niet väzieb a prechodov (táto neprítomnosť priamych spojení a prechodov medzi odnožami a vetvami „vetvenia mysle“ vytvára efekt „virtuálnej“ vnútornej mnohohlavosti nositeľov „JA(ego)-centrického“ kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru).
Tieto zmeny «nuly (počiatku) systému koordinátov», ktorý nastavuje začiatok skladania mozaiky (koreň stromu mysle), patria relatívne k vysokofrekvenčným pásmam, v dôsledku čoho zmena polohy začiatku „JA(ego)-centrického“ systému koordinátov - prevzatie (uchvátenie) riadenia konaním niektorou «virtuálnou»hlavou alebo jej koalíciou s ďalšími «virtuálnymi»hlavami - je jedným z faktorov, ktoré sú schopné vylúčiť subjekt-nositeľa „JA(ego)-centrického“ svetonázoru z riadenia procesov, patriacich k nízkofrekvenčným pásmam, ktorých vnímanie vyžaduje dlhší čas a nemennosť subjektívnych merítok prebiehajúcich dejov.
Avšak v svetonázore trojjedinstva je počiatok – východisko stromu mysle vždy nemenný: Boh a tvárny Vesmír, predstavujúce trojjedinstvo matérie-informácie-miery, následkom čoho vnímanie sveta nekolíše a nerozpadá sa do kaleidoskopu pod vplyvom toku okolností, ale sa len upresňuje v detailoch a tématicky sa rozširuje. To vytvára dve osobité vlastnosti svetonázoru trojjedinstva, odvíjajúceho sa od Boha ako počiatku.
Predovšetkým, ak v momente prechodu k svetonázoru trojjedinstva subjekt aj bol nositeľom «virtuálnej» vnútornej mnohohlavosti, tak «virtuálna» hlava, ktorá ako prvá prešla k tomuto svetonázoru, začína sa zjednocovať s ostatnými, ktoré sa jej podarí presvedčiť, do jednej «virtuálnej» hlavy; aktivity tých «virtuálnych» hláv, ktoré zostanú pri svojom „JA(ego)-centrizme“, sa vyhodnocujú ako bludy, bláznovstvá, ktorých informácie je potrebné prehodnotiť v kategóriách trojjedinstva. Týmto je zodpovedajúca «virtuálna» hlava mierou prehodnotenia jej vlastnej informácie zbavená «životnej sily» a je pohltená. Takto na základe svetonázoru trojjedinstva «sama o sebe» mizne vnútorná konfliktnosť psychiky jedinca bez toho, aby sa hodili tieto konflikty do sveta, spoločného všetkým[231].
Okrem toho, nemennosť počiatku (základov) stromu mysle v svetonázore trojjedinstva otvára ešte jeden spôsob videnia všetkého: možnosť „holografického“ pohľadu na každý predmet, ktorý sa môže odrazupremietať pred vnútorným pohľadom, ukazujúc sa z vnútra aj zvonku, aj z mnohých rôznych uhlov pohľadu, v rôznych jeho časových okamihoch, v rôznom osvetlení[232]. Pritom sa jedná jak o reálne predmety, tak aj o predstavované (abstraktné) produkty ľudskej tvorivosti - rôzne druhy vedeckých abstrakcií i abstrakcií umeleckej tvorby.
V súlade s menovanými vlastnosťami svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery, ak v spoločnosi sa kultivuje kaleidoskopický alebo mozaikový „JA(ego)-centrický“ svetonázor, tak nositelia ne-„JA(ego)-centrického“ svetonázoru trojjedinstva majú výhodu nad nositeľmi všetkých ostatných svetonázorov pri riešení prognostických úloh a úloh riadenia.
A rozdiel v možnostiach týchto dvoch typov svetonázoru tvorí základ pre formovanie pyramídy chápania a nechápania v spoločnosti, v ktorej každý jedinec mierou svojho chápania pracuje na dosiahnutí svojich cieľov a mierou rozdielu v chápaní na realizácii cieľov tých, ktorí chápu lepšie. Na vrchole tejto pyramídy (jej symbol je na jednodolárovej bankovke) sa nachádza „bdiace oko“ (svetonázor) najvyšších zasvätených do dohľadu nad Biblickým projektom. Oni si udržiavajú túto pozíciu vďaka tomu svetonázoru, ktorý Šmakov popísal s odkazmi na „Cuzary“ v „Svätej knihe Thovta“. A ako môžeme pochopiť zo symboliky pyramídy s „bdiacim okom“ na jej vrchole, všetci ostatní jedinci, tvoriaci spoločnosť - pyramídu, z ich uhla pohľadu sú podobní slepým, hluchým, nemysliacim, mŕtvym kameňom, ktoré môžno vhodne otesať a vytvoriť z nich všetko, čo sa zachce.
No okrem toho je nutné pochopiť to hlavné: ako je to, čo je povedané v Koráne, späté s tajnými znalosťami najvyšších zasvätencov v kurátorstve realizácie Biblického projektu, a v čom je rozdiel medzi ich svetonázorom a koránickým svetonázorom,určenýmprevšetkých ľudí bez výnimky.
Predovšetkým je nutné pochopiť, že v čase udalostí, ktoré dostali v Biblii názov «egyptské zajatie», tak starovekí židia neboli pomiešaní s ostatným otrockým stádom, ale boli oddelení od neho a boli vlastníctvom hierarchie „žrecstva – kňažstva“ starovekého Egypta, plánujúcej vtedy svoj projekt dosiahnutia bezhraničného svetového panovania metódou „kultúrnej spolupráce“, ktorý sa následne objavil pred vnímavými, pozornými historikmi ako Biblický projekt.
Hierarchovia Egypta potrebovali „etnografickú surovinu“, z ktorej by mohli vytvoriť nástroj - zbraň realizácie svojho projektu. V tej dobe došlo na základe pokrvnej príbuznosti k preniknutiu starovekej egyptskej žreckej – kňažskej periférie do prostredia - komunity starovekých židov. Konkrétne, ako uvádza Biblia, už Jozef bol ženatý s Asenath dcérou Putifera, žreca (t.j. hierarchu-znachara) Iliopolského (vo viaczaužívanom prepise – Heliopolského: „slnkohradského“ – v preklade do ruštiny. Heliopol to sú Théby - hlavné kultové centrum Amonovej hierarchie v Egypte) - Genesis 41:50. Pre judaizmus je príznačné NAVONOK určovať príslušnosť k židovstvu po matke-židovke (príslušnosť k židovstvu mlčky – to je osobitá otázka). Toto dedičstvo matriarchátu vo vzťahu k potomkom Jozefa a Asenath znamená, že oni všetci patrili do klanového systému, bývalej kádrovej báze vyššieho znacharstva (takzvaného „žrecstva“) Egypta, vládnucého v mene faraóna (v tých rokoch sa profesionalizmus reprodukoval v nových generáciách predovšetkým po pokračujúcich genealogických líniách, a nie na základe systému celonárodného vzdelávania mimo rodín a klanov, ako je to v našich časoch: takto jeden otec učil svojho syna, aby bol oráčom, a druhý – vládcom alebo znacharom). Takto pokrvno-príbuzenské klanové systémy staroegyptských zasvätencov tajomstiev kultu Amona prenikli do židovstva.
Ako je z Koránu možné pochopiť, Najvyšší v misii Mojžiša otváral možnosť pridať globálnemu projektu, zahájenému znacharmi Egypta, úplne inú kvalitu: osvetu všetkých národov Zeme Pravdou, a nie nastolenie svetovlády skupinou démonických osôb (azda nejak pre seba riešiacich problém riadených vtelení - reinkarnácií, nakoľko v opačnom prípade chystať globálny „elitárno“-nevoľnícky projekt sa môže ukázať sebe drahším). V nastavších vplyvom hierarchie Egypta konkrétnych spoločensko-historických podmienkach bola budúcim Židom[233] v Zjavení, ktoré im bolo predané prostredníctvom Mojžiša, ponúknutá Zhora možnosť výberu misie, ktorú ponesú veky: buď osvietenie všetkých a ich oslobodenie od tyranie démonizmu, alebo stať sa sami prvými nevoľníkmi pôvodcov Biblického projektu a, stanúc sa biorobotmi, zotročiť iných, konajúc v hraniciach Božieho strpenia, do doby, než uplynie.
Oni si vybrali to posledné - stať sa biorobotmi a zotročovať, odvrhnúc misiu, predloženú im skrze Mojžiša (o tom rozpráva kniha Numeri, Hlava 14. Podrobne je otázka o zámene jednej misie inou rozobraná v práci Vnútorného Prediktora ZSSR „Sinajský pochod“). Zhodnotenie - posúdenie týchto udalostí je v Koráne jednoznačné, súra 62, "Zoradenie"[234]:
«5(5). Тí, ktorým bolo dané niesť Tóru, ale oni ju neponiesli, sú podobní somárovi, ktorí nesie knihy. Biedna podoba ľudí, ktorí považovali za lož znamenia Boha! Boh nevedie ľudí nespravodlivých!
6(6). Povedz: “Ó, vy, ktorí ste sa stali židmi! Ak vy tvrdíte, že ste blízki k Bohu, okrem ostatných ľudí[235], tak si zaželajte smrť, ak ste úprimní!”
7(7). No oni nikdy si ju nezaželajú kvôli tomu, čo predtým vykonali ich ruky. Boh vie o nespravodlivých»
Ale, ako sme už skôr poznamenali, v Koráne sa hovorí: «A hľa, My sme dali MojžišoviPísmo i Rozlíšenie: azda pôjdetepriamou cestou» (súra 2:50). То jеst, v Zjavení, ktoré sa obracalo k budúcim židom skrze Mojžiša, boli dané dva druhy informácií rôzneho charakteru:
· zovšeobecňujúca svetonázorová informácia, nazvaná «Rozlíšenie»;
· a návody na organizáciu života spoločnosti a vierouky, nazvané «Písmo».
Väčšina starovekých židov nad tým, čo bolo dané ako Rozlíšenie, mávlo rukou ako nad informáciou, akoby nemajúcou praktický význam v ich každodennom živote. A treba byťeštehorší, nežbolioni v dávnoveku, abysme dneszopakovali ich MRAVNOSTNÚchybu.
Ale riadiace zložky - do spoločnosti starovekých Židov preniknuvšia periféria osnovateľov projektu na ovládnutie sveta, vzdelanejšia (v zmysle ovládania poznania a zručností), než pracujúca väčšina, pochopila, že informácia daná v Zjavení Mojžišovi ako Rozlíšenie, predstavuje dokonalejší svetonázor, nežli ten, ktorý sa utvára „samo sebou“ na základe „JA(ego)-centrizmu“, prejavujúceho sa v staroegyptskom učení o štvorpostulátovom Amonovi.
Pretože väčšina starovekých Židov dala prednosť misii zotročenia, tak oni nepotrebovali informáciu, danú Mojžišovi ako Rozlíšenie, a ona bola „všetkými“ zabudnutá po niekoľkých generáciách. Avšak ona sa stala informačnou osnovou, na základe ktorej sa vytváralo v nadväznosti generácií vzdelávanie najvyšších zasvätencov – kurátorov Biblického projektu.
Po tomto, sa v literatúre biblickej civilizácie slovo „rozlíšenie“ začalo používať zriedkavo. No kde-tu občas sa vyskytne niečo podobné v nasledujúcich slovách: niekto sa naučil alebo si osvojil „zákon rozlíšenia“, čo možno chápať ako poukázanie na to, že zasvätením získal prístup k informácii, na princípe ktorej mohol prejsť od „samo sebou“ sa rozumejúcich právd (dogiem) svetonázoru štvorpostulátového Amona k svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery. Takýmto príkladom odkazov na „zákon rozlíšenia“, ale bez toho, aby sa vchádzalo do jeho podstaty, je biografická informácia o v XIX. storočí žijúcom američanovi Levi H. Dowlingovi, autorovi "Evanjelia Ježiša Krista veku Vodnára" (v preklade z anglického „Spoločnosť védickej kultúry“, St. Petersburg , r. 1994, str. 14), kde sa čitateľovi knihy naznačuje, že by pre neho nebolo zlé pochopiť „zákon rozlíšenia“ a poznamenáva sa, že Levimu trvalo mnoho rokov, «aby naštudoval zákon rozlíšenia a naladil sa na tóny a rytmy Ježiša Nazaretského, Enocha, Melchizedeka a ich súputníkov».
Ale existuje jedna okolnosť: v Koráne slovo „Furqan“, preložené do ruštiny ako „Rozlíšenie“, poukazuje na dva rôzne významy, o ktorých sa písalo vyššie:
· po prvé – na bezprostredne priamo od Boha dávanú každému jedincovi schopnosť vedome rozlišovať v Živote „to“ a „to nie“ v tempe toku udalostí;
· po druhé – na systém prvotných rozdielov v medzne zovšeobecňujúcej významovej jednotke „Všetko“.
„Zákon rozlíšenia“ v druhom význame je skutočne možné si osvojiť, naučiť sa, pochopiť. Ale Rozlíšenie v prvom význame dáva len Boh, dáva podľa reálnej mravnosti a zbožnosti každého. Toto si vlastným úsilím neosvojíš. To aj odlišuje koránickú kultúru od všetkých variánt védicko-znacharskej kultúry a šamanizmu, kde dosiahnutie výsledkov v systéme výučby a zasvätení je možné vlastným úsilím s podporou vyššie pozdvihnutých „starších“ mentorov.
Silou toho, že Rozlíšenie je dané Bohom bezprostredne každému podľa jeho skutočnej mravnosti a zbožnosti, démonizmus - hoc aj na základe svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery – sa nemôže postaviť človečiemu stroju psychiky, prejdivšiemu od „JA(ego)-centrického“ svetonázoru hmoty–ducha-priestoru-času (v ktorom niet miesta pre objektívnu informáciu a jednoznačnosť vnímania objektívneho významu a miery) k svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery. K svetonázoru, podporovanému neustále primerane Objektívnej skutočnosti samotným Bohom, dávajúcim Rozlíšenie ako schopnosť vidieť v Živote „to“, odlišujúce sa od „nie to“ a žiť, a nie sa dusiť v „omáčke“ hromád vlastných lží a bludov. A to je svetonázor pre všetkých ľudí.
- Cesta k súbornosti
Nech by bol jedinec nositeľom hocakého zostrojenia psychiky, nech by mal hocaký svetonázor, či už to chce alebo nie, tak má vplyv na okolnosti a samotný život mnohých iných: jak súčastníkov, tak aj potomkov. Nie je v silách nikoho, aby svojou osobou nahradil-zastúpil celé ľudstvo, nejaký národ, či sociálnu skupinu. Každý však vnáša svoj vklad do života svojej sociálnej skupiny, národa, ľudstva, nezávisle na tom, či chápe zmysel toho, čo tvorí, alebo sa nielen nestará (nerobí si starosti), čo tvorí, ale ani nechce o tom vedieť a porozmýšľať, či je to dobré alebo zlé. Každopádne, jednotlivci vo svojej početnosti vytvárajú kolektívnu psychiku a kolektívnu činnosť, ktorej výsledky sa skladajú do celku v nadväznosti (kontinuite) individuálnej činnosti mnohých a mnohých účastníkov (občas dokonca v rade generácií). Každý z nich vykonáva svoju časť plného (celkového) algoritmu činnosti, a preto sú tieto výsledky individuálne nedosiahnuteľné.
Aj keby sa nikto nehlásil ku konkrétnym výsledkom takejto kolektívnej činnosti, čo je podmienené aj samotnými výsledkami a osobitosťami subjektivizmu toho, kto má s nimi do činenia, tak výsledky kolektívnej činnosti sa musia prijímať ako samozrejmosť (nevyhnutnú realitu)*: či už Černobyľ, padajúci na hlavy nám a našim potomkom, alebo víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne, ktorého mnohé plody[236] sa proste prepili[237] a opilcami premrhali (odtiaľto vzišiel v prepočte na doláre 130-miliardový dlh ZSSR[238], ktorého väčšiu časť zdedilo terajšie Rusko, pridajúc k nemu ešte aj svoje nové dlhy).
A aj keď v dohľadnej perspektíve sú očakávané výsledky zlé[239], tak nie je možné sa im vyhnúť, staviac na cestu uzavretosti v individualizme, žijúcom výhradne len na svojom v kruhovej obrane pred zvyškom sveta, pretože, ako poznamenal Kozma Prutkov: «Ľudia by neprestali žiť spolu, aj keby sa rozišli na rôzne strany»[240] – hoc by len silou toho, že vo Vesmíre je všetko vzájomne „jemnohmotne“ previazané – udržované celoprírodnými poľami «holografické» vlastnosti miery - predurčenia. Následkom toho, aj «rozíduc sa rôznymi smermi», jednotlivci budú vytvárať kolektívnu psychiku, ktorá bude vplývať na život každého z nich prostredníctvom „jemnohmotnej matérie“. A ak táto kolektívna psychika bude zlá, tak ona „dostane“ každého, kto sa na nej podieľal, nech by sa kdekoľvek snažil schovať pred plodmi, vzídenými z jeho účasti, alebo „neúčasti“ v nej; a okrem toho - Boh je Všedržiteľ.
To všetko hovorí o tom, že kolektívnu psychiku je nevyhnutné naučiť sa budovať tak, aby nevytvárala v prejavoch kolektívneho nevedomia také kolektívne činnosti, ktorých výsledkom môže byť ďalší „Černobyľ“ alebo tyranský režim, ktorého cieľom bude pokriviť ako baraní roh každého[241], súc úprimne presvedčený o svojej vlastnej spravodlivosti a nezhrešiteľnosti, alebo otvorene vyhlasujúc svoju satanskú podstatu.
Každé zostrojenie individuálnej psychiky vo svojich masových prejavoch vytvára osobitný typ kolektívnej psychiky. Aj riadenie života jednotlivcov a spoločnosti pod vplyvom kolektívneho podvedomia je pre každého z nich rozličné. Ale aj princípy zostrojenia kolektívnej psychiky nositeľmi rôzneho typu stroja psychiky sú taktiež odlišné.
Vo svete zvierat sa tiež utvára kolektívna psychika. Pritom ona má dve zreteľne zjavné úrovne: úroveň celého druhu a úroveň kŕdľa, stáda, rodiny (v závislosti od toho, ako žije ten alebo onen druh). Celodruhovú úroveň skúmať nebudeme, pretože to vyžaduje skúmanie samoriadenia biosféry planéty ako jednotného celku v dlhodobých časových intervaloch, úmerných dobe trvania geologických epôch, čo presahuje rámec tématiky tejto poznámky.
U mnohých, ak nie u väčšiny, živočíšnych druhoch pri skúmaní párových vzťahov má každá samica, ako pokračovateľka rodu, vyššie hierarchické postavenie (status) než hociktorý samec. Pri skúmaní skupinových vzťahov v stáde, kŕdli, rodine (v závislosti na tom, aký obraz života je charakteristický pre daný druh) pri bežných udalostiach (relatívne vyššie frekvenčných vo vzťahu k trvaniu cyklu «zabreznutie – brezosť - kŕmenie a výchova potomstva – znova zabreznutie») má vyššie hierarchické postavenie než samice iba jeden zo samcov - vodca svorky. Pritom maximálna početnosť svorky je podmienená nejakou intenzívnosťou styku v nej všetkých so všetkými ostatnými pod spoločným – celkovým vedením vodcu. Ak početnosť svorky presiahne určité maximum, pri ktorom intenzita styku – komunikácie klesne pod kritickú hranicu, tak nadpočetní sa buď vyháňajú, alebo hynú vplyvom kolektívnej psychiky svorky. Alebo sa svorka rozpadá na dve, ak má kto viesť, stať sa vodcom pre každú z častí bývalej svorky (stáda) a stav biocenózy umožňuje ďalšie rozmnoženie populácie daného druhu.
V spoločenstvách, v tých jeho sociálnych skupinách, ktoré žijú na princípe zvieracieho stroja psychiky, tieto najvšeobecnejšie zákonitosti sa zachovávajú. Pritom celodruhové inštinktívne programy správania sa majú svoje pokračovanie v kultúre, v ktorej ich je možné prejaviť (ukázať), preložené do iného „jazyka“. Takto v stáde paviánov sa vytvára hierarchia ich „osobností“ na princípe toho, kto komu beztrestne demonštruje svoj pohlavný úd, a kto s tým súhlasí alebo svojou slabosťou je nútený to brať ako povinnosť.Toto stádové opičenie „ja som na vás všetkých úd položil“[242], plus podriadenosť (ovplyvniteľnosť) psychiky „úd položivších“ veľmi úzkemu okruhu samíc, vrtiacich „údmi“ vodcov, pokračuje z inštinktívnej úrovne psychiky do viac či menej plynule (činnosťou rozumu) rozvíjajúcej sa kultúry tých, komu Zhora bolo dané byť ľuďmi. V kultúre získava svoje pláštiky (väčšinou normy etikety: mlčky tradičné, zaužívané a hlasno právne; do tejto kategórie patrí ženská móda, make-up a šperky a osobitne - vysoká móda), ktoré sa iba menia v priebehu historického vývoja spoločnosti človekupodobných opíc s početnou prevahou zvieracieho stroja psychiky v nej.
Vo všeobecnosti sa na tomto psychologickom princípe zakladajú vzťahy v klanových systémoch organizovaného zločinu – vo „verchuškách“ mafií a formovaní gangov, ktorých rozmer činnosti je širší. To isté sa týka aj tradičných "elitárnych" rodinno-klanových, zákonodárstvu sa nezodpovedajúcim štruktúr, ktoré kontrolujú určité sektory verejného života v každej davo-„elitárnej“ spoločnosti: politiku, vedu, umenie a pod. No existuje hranica intenzity osobného styku - komunikácie, ktorá nedovoľuje tomuto dynamickému systému vyjasnenia si vzťahov na princípe „kto na koho a čo má právo položiť“ rozšíriť sa do života celého národa. V rámci sociálneho systému, kde osobný styk - komunikácia všetkých navzájom nie je možný-á, jak v dôsledku prekročenia kritickej, pre toto maximálnej početnosti, tak aj v dôsledku územnej rozptýlenosti jedincov, sa objavujú nadstavbové (vo vzťahu k základnej úrovni prvotnej svorky) úrovne hierarchie. V nich vodcovia rôznych „svoriek“ a „stád“ si vyjasňujú už medzi sebou, „kto na koho má právo úd položiť“ a kto sa musí tomu podvoliť spolu s celým svojim „stádom“.
Sami chápete, že pri takomto charaktere vzťahov v orgánoch moci, dohliadajúcich na rôzne regióny štátu a oblasti spoločenského života a výroby, bezkrízový rozvoj spoločnosti v časových intervaloch, porovnateľných a prekračujúcich dĺžku aktívneho života vodcov, nie je možný, pretože systém samoriadenia spoločnosti sa prestavuje po každom vyjasnení si vodcami svoriek «kto na koho má právo úd položiť». Takto architektúra riadiacich štruktúr spoločnosti ako celku vyjadruje nie plnú funkciu riadenia[243] , nie dlhodobé celospoločenské záujmy, ale vytvorivšiu sa v danom intervale vládnutia hierarchiu vodcov „svoriek“, „hlavných paviánov“, v ktorej je snaha podmaniť si všetko a ktorá reguluje vzťahy medzi ostatnými vodcami nižšieho rangu.
Tento proces vyjasnenia si hierarchických vzťahov medzi vodcami nadstavbových úrovní hierarchie „svoriek“ (až po sumity «veľkej osmičky - G8» - „vodcov“ najrozvinutejších krajín), je relatívne nízkofrekvenčný v pomere k procesom lokalizovaným v „prvotnej svorke“. V tomto procese sa formujú zombifikujúce programy, jednotné pre celú spoločnosť, ktoré blokujú-potláčajú označovanie znakovou tradíciou príslušnosti k určitej sociálnej vrstve („svorke“)[244] a celú inštinktívne prirodzenú dynamiku nevyhnutného vyjasnenia si hierarchického statusu medzi dvoma predtým neznámymi jedincami.
V určitej etape historického vývoja sa tieto zombifikujúce programy formujú adresne a cielene tými, ktorí vedome či nevedome preberajú na seba funkciu riadenia spoločnosti ako celku (príkladom toho je globálny Biblický projekt). Tí, ktorí sa týmto zaoberajú, sú sami vo väčšej či menšej miere slobodní vo vzťahu k ich činnosťou meniacemu sa súboru zombifikujúcich programov, patriacich ku kultúre spoločnosti. Niektoré z nich tvoria rôznorodé pláštiky pre prienik inštinktov do kultúry, alebo ktorých účel je blokovať-potláčať inštinktívne prejavy v nejakých konkrétnych situáciách. Obsah a ciele, ktorým sú novovznikajúce programy podriadené, sú definované tým, čo je najvlastnejšie (najcharakteristickejšie) psychike sociálnych programátorov: démonizmus alebo zameranosť k ľudskosti, a len toto určuje rozdiel v nimi prijímaných a zavádzaných normách «kultúrneho správania sa».
Tak či tak, zombifikujúce programy označenia (signovania) apreukázaniahierarchickéhostatusu jedincav spoločnostisvládounečlovečiehostrojapsychikyznižujú spoločenské výdavky v kolektívnej činnosti v porovnaní s variantou kolektívnej činnosti (prakticky nemožnou), v ktorej by sa všetci neprestajne zaoberali prehodnocovaním hierarchického postavenia seba a iných, ako je to v „svorke paviánov“. To by znemožnilo akúkoľvek inú činnosť, okrem správania sa, podmieneného súborom inštinktívnych programov.
Skúmaním účasti zvieracieho stroja psychiky a stroja psychiky zombie-biorobota v kolektívnej psychike spoločnosti, vychádza najavo predtým mimochodom poznamenané: stroj psychiky zombie-biorobota je ten istý zvierací stroj psychiky, len spútaný okovami alebo pancierom (komu aké prirovnanie sa viac páči) programov správania sa, obmedzujúcimi inštinktívne prejavy v niektorých situáciách a nasmerovavajúcimi tieto inštinktívne prejavy do kultúrne sformovaných pláštikov, masiek, vytvorených civilizáciou.
Spoločnosť sa skladá z rôznych jedincov, z ktorých každý nesie jemu vlastné špecifické znalosti a zručnosti, a takisto informačné moduly, prostredníctvom ktorých sa podieľa (je účastný) na kolektívnej psychike a kolektívnej činnosti, ktorej výsledky sú samotným jednotlivcom neuskutočniteľné. Časť týchto informačných modulov sú taktiež zombifikujúce programy. A ak v tomto súbore programov, ktoré v sebe nesie spoločnosť, sú všetky čiastkovéprogramy navzájom zosúladené, dôsledkom čoho medzi nimi neexistujú konflikty riadenia, tak spoločnosť je schopná-spôsobilá ku kolektívnej, vnútorne bezkonfliktnej činnosti. V nej panuje (dominuje) stroj psychiky ideálneho (dokonalého) zombie - bez schopnosti k akejkoľvek tvorivosti, bezchybne vykonávajúci situáciami podnietené zodpovedajúce programy, bez slova a bezchybne vypĺňajúci priame rozkazy hierarchicky vyšších zombie a programátorov.
Ale pretože človek nie je predurčený k tomu, aby bol dokonalým zombie, tak takýto systém, v snahe vytvoriť ho, spôsobuje neodstániteľné poruchy spoločnosti «dokonalých zombie» vo všetkých tu uvedených ukazovateľoch:
samotné zombifikujúce programy v ich súhrne (ako celok) obsahujú nezrovnalosti medzi sebou a nie vždy zodpovedajú situáciám-podnetom, následkom čoho bezchybná kolektívna reakcia na ich základe v princípe nie je možná;
reálni nositelia stroja zombie-psychiky odpracuvávajú programy s chybami, v porovnaní s variantom ich ideálneho uskutočnenia;
priame príkazy hierarchicky vyšších zombie a programátorov sa taktiež vykonávajú skutočnými nositeľmi stroja psychiky zombie s nedbalosťou a nesúhlasom jak skrytým, tak zjavne vyjadreným, vyplývajúcim z rôznorodej vnútornej konfliktnosti psychiky každého z nich (a vnútorná konfliktnosť psychiky je principiálne neodstániteľná mimo jej človečieho zostrojenia, lebo len v ňom svetonázor trojjedinstva matérie-informácie-miery zabezpečuje nemennosť kmeňa-osnovy duševného stromu a odstránenie konfliktov informačných modulov v psychike indivídua prirodzenou, Zhora predurčenou cestou).
Okrem toho, človeku, hoc aj pri zvieracom stroji psychiky, hoc aj potlačenom zombifikujúcimi programami, je vlastná schopnosť tvorivej jedinečnej činnosti a jeho tvorba je deštruktívna pre dokonalý komplex programov pre zombie-spoločnosť. Je to preto, že nikto zo samotných nie dokonalých zombie si uvedomuje všetky informácie takéhoto komplexu vo vzájomnej podmienenosti jeho rozličných informačných modulov. No svojou kreativitou ho každý modifikuje, vnášajúc do neho rôzne inovácie, predpokladateľne nezladené so všetkými predošlými pôvodnými fragmentami i s inováciami, ktoré zaviedli iní. A to je nevyhnutné jak pri kaleidoskopickom, tak aj pri mozaikovom „JA(ego)-centrickom“ svetonázore jedincov.
V dôsledku toho zombie spoločnosť a jej programátori sa nemôžu zaobísť bez represívneho aparátu, ktorý by podporoval udržateľnosť tohto systému, jak počas života jednej generácie, tak aj v následnosti generácií. Napriek tomu, ideál právneho štátu, v ktorom celý život musí byť podriadený zákonom a porušenie zákona sa trestá podľa zákona (a prakticky aj bez (mimo) zákona, keď legálne činnosti v efektívnosti prehrávajú s nelegálnymi), sa udržuje po celom svete, aj v Rusku napriek jeho očividnej nefunkčnosti v podmienkach, keď nadzákonná koncepcia riadenia práce celej spoločnosti v následnosti generácií, v súlade s ktorou sú programy-zákony písané, nie je v tejto spoločnosti zverejnená - formou ideológie.
Že Západ aj žije bez zjavného (verejného) ohlásenia ideológie, to sa zdá len na prvý povrchný pohľad: Západ – to je biblická civilizácia. A Biblia obsahuje v sebe okrem iného aj ideológiu spoločenského života, i keď to ideológiou priamo nazývané nie je. Pritom Západ - do objavenia sa scientológie a vzniku pomerne masového záujmu o východnú mystiku - bol ideologicky rovnorodou-homogénnou spoločnosťou, v ktorej sa nič, cudzie Biblii, neprejavovalo tak, aby to malo vplyv na ďalší osud spoločnosti tejto civilizácie. Západ si zvykol žiť bez alternatívy k Biblii, nechápajúc jej podstatu a podvedome prijímajúc biblické normy ako automatizmy správania sa zombie-biorobotov a „samo sebou“ sa rozumejúcich právd, rovnako vhodných pre všetky životné situácie, pre všetky národy, pre všetky regióny sveta, pre všetky historické epochy. A to napriek tomu, že to objektívne aj subjektívne nie je tak.
Rusko však, hoc by aj následkom toho, že jeho rôzne národy vyznávajú vierouky, zvestujúce nie vždy navzájom kompatibilné ciele a metódy ich realizácie, v súhrne predstavujúce ich životné ideály a vzhľadom k tomu, že v jeho dejinách bolo 70 rokov budovania komunizmu, svojimi ideálmi odlišného od dosavadných noriem spoločenského života Západu na základe Biblie, nemá možnosť vybudovať «právny štát» bez zverejnenia ideológie, čo sa aj potvrdilo skúsenosťou s reformami po roku 1991.
No po 70 rokov budovania komunizmu (hoc aj nezavŕšeného preto, že prebiehalo s mnohými chybami a pod vplyvom zámernej sabotáže) v Rusku nie je možné zaviesť ako štátnu ideológiu („narodnú ideu“), nech by to bol akokoľvek modifikovaný systém, stádno-paviánich vzťahov «kto na koho úd položil, a kto je povinný s tým pokorne súhlasiť, aby nebol zo stáda vyhnaný alebo roztrhaný na kusy», pod ktorým – posluhujúc oligarchom a ich okultným pánom – Rady (parlamenty) všetkých zhromaždení piplajú zákony.
Zverejnenie koncepcie formou ideológie je schopné zvýšiť efektívnosť systému, nazývaného «právny štát», pridajúc mu kvalitu zmyslu života, no ohraničene: do tých čias, dokiaľ systém nenarazí na plody chýb, urobených v zostavení ideológie. Keď sa to stane, je nutné, aby svetonázor, ktorý sa prejavuje v koncepcii riadenia života celej spoločnosti v rade generácií, bol taktiež zverejnený, aby sa samotná ideológia stala objektom-predmetom zmysluplného tvorivého vplyvu zo strany širokých vrstiev spoločnosti.
Toto je tá hranica, to rozhranie, ku ktorému spoločnosť v ZSSR podišla k roku 1953 a od ktorého sa odklonila k roku 1985 ďaleko naspäť preto, lebo jej vládnuca „elita“ bola a je morálne pomýlená a nepripravená na to, aby vyťažila, prijala konkrétne tento pre ňu morálne neprijateľný zmysel z poslednej práce J.V. Stalina „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, ktorá sa stala jeho závetom. Na týchto morálnych princípoch formovania „elít“, vrátane politickej „elity“, ktoré sme predtým citovali v interpretácii akademika N.N.Mojsejeva, túto hranicu zverejnenia svetonázoru na úrovni celospoločenského významu nie je možné prekonať. Ale aj žiť, neprekonajúc ju, spoločnosť takisto - už nebude môcť.
A v priebehu viac ako tridsiatich rokov po publikovaní „Ekonomických problémov socializmu v ZSSR“, do samého začiatku perestrojky, „elita“ dala prednosť spoluúčasti v Biblickom projekte v pozícii prikŕmovaných nevoľníkov-vykonávateľov. To je dobre vidno z prejavu Hrdinu socialistickej práce akademika Pontrjagina[245] na valnom zhromaždení AV ZSSR (Akademických vied)* v roku 1980, zverejneného novinami „Tajné materiály“, číslo 8, z júla 1999. Uvedieme z neho niektoré fragmenty (poznámky pod čiarou, patriace k citácii sú naše):
«Sionisticko-masonské pozadie disidenstva teraz už možno pozorovať uprostred rôznych skupín obyvateľstva, no v prvom rade v takých ideologických inštitútoch AV ZSSR, ako Inštitút USA a Kanady[246], Inštitút svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov, Inštitút východných náuk[247], Inštitút sociologického výskumu a iné. V priestoroch menovaných inštitúcií ako keby dostávali druhý život také formulácie, načerpané zo sionisticko-masonských, nám nepriateľských rozhlasov, týkajúce sa Afganistanu a A. Sacharova[248], ako: „To sa im (t.j. nám) nedaruje - Afganistan bude pre nich (t.j. pre nás) druhý Vietnam“, „Za Sacharova oni (t.j. my) draho zaplatia, on sa čoskoro stane prezidentom imperialistického Ruska“ a pod.
Popri zodpovednosti riaditeľov inštitútov, ktorí nesmú byť v budúcnosti odporúčaní do volieb na XXVI. zjazde strany do zostavy ÚV KSSZ, ešte väčšiu zodpovednosť za podobnú frivolnosť nesie náš prezident A.P.Aleksandrov[249], ktorý umožnil vedeniam týchto inštitúcií vedecké výskumy vo falošných smeroch. Taktiež, keď prezidentom AV ZSSR bol vážený[250] Anatolij Petrovič, dal zelenú pre voľbu namiesto skutočného vedca Trapeznikova S.P. – J.M. Primakova (on je Kiršblat), privandrovalca zo žurnalistiky bez akejkoľvek vedeckej výbavy. Nie je divné, že akademik Primakov okamžite po príchode na riaditeľský post Inštitútu východných náuk zvrátil (stočil do slepej uličky)* výskumy sionizmu?
Navyše, vedenie poukázaných troch - štyroch inštitútov sa neobmedzuje v tomto pláne prenasledovaním vlastných spolupracovníkov[251], ale pri blahosklonnej zhovievavosti A.P.Aleksandrova sa dlhodobo snaží diskreditovať tých, ktorí v iných ustanovizniach, dokonca aj mimo rámca AV ZSSR, sa snažia preskúmať sionizmus a slobodomurárstvo, a obzvlášť ich spätosť a súčinnosť[252]. Ale veď je známe, že drvivá väčšina amerických prezidentov, kongresmanov, senátorov, biznismenov a ostatných predstaviteľov elity americkej spoločnosti míňa značnú časť svojho drahocenného času na zhromaždenia v slobodomurárskych lóžach, vynakladajú peniaze na výstavbu ohromných masonských chrámov atď. a pod. A celý ten najdôležitejší aspekt ich života, nielenže nie je u nás predmetom najsústredenejšej pozornosti, ale každý, kto sa tým začne zaoberať, je okamžite vystavený najbesnejším útokom zo strany vedenia a poslušných spolupracovníkov vyššie spomínaných inštitútov.
A tu je výsledok: v našich vedeckých ideologických inštitútoch nemôžu dať zrozumiteľnú odpoveď a naviac – sami „sa divia“ tej jednomyseľnosti, s ktorou predstavitelia 104 krajín sveta (plus 18 zdržiacich sa hlasovania pri 18 socialistických krajinách, ktoré boli - proti) vyzvali na Valnom zhromaždení OSN v januári 1980 odovzdať Afganistan na roztrhanie silám reakcie a imperializmu.
V súčasnosti 80 % všetkého kapitálu nesocialistického sveta je priamo alebo nepriamo kontrolované sionistickým kapitálom, ktorého existenciu takíto spolupracovníci z menovaných inštitútov AV ZSSR, ako Didiani[253], Mirskij, Braginskij, Rogov a ďalší, s húževnatosťou, hodnou lepšej veci, sa snažia všemožne vyvrátiť. Ale fakty sú neúprosné! USA bortili a bortia vzťahy s nami nie kvôli ulahodeniu národnému kapitálu (tam ho zostalo celkovo len 5 %), ale kvôli ulahodeniu „neexistujúcemu“ medzinárodnému sionistickému kapitálu, pod ktorého priamou alebo nepriamou kontrolou sa nachádza 95 % ekonomiky USA. Preto v našich dňoch boj so sionizmom, s jeho medzinárodným sionistickým kapitálom, podporovaným jeho piatou kolónou – slobodomurárstvom, je bojom s kapitalistickým systémom všeobecne.»
Toto zaznelo v podstate na zasadnutí štábu piatej kolóny židomasonstva v ZSSR. Prejav Pontrjagina, svojou podstatou objektívne pravdivý, v ktorom je možné iba upresniť terminológiu a spätosť ním uvedených faktov s tým, o čom sa pomlčalo, nebol publikovaný v masových informačných prostriedkoch ZSSR a nebol prerokovaný ani v pléne ÚV vládnucej strany, ani na jej zjazdoch, ani na zasadaniach Najvyšších sovietov ZSSR a zväzových republík. To poukazuje na to, že štruktúry výkonnej moci v ZSSR boli vnútorne plne pod kontrolou tých síl, o ktorých rozprával L.S.Pontrjagin a ktoré pracovali na zotročení ZSSR v súlade s Biblickým projektom.
Vlastne kvôli tomu sa stal Afganistan pre ZSSR analógiou Vietnamu pre USA. A misia poskytnutia pomoci národu Afganistanu v prechode od feudalizmu k spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, vyústila do viac ako 20 rokov neutíchajúcej občianskej vojny v tejto krajine. Z rovnakého dôvodu bol ZSSR riadene privedený k viac či menej riadenému krachu. A o charaktere tohto riadenia ešte v tých rokoch sa bolo možné dozvedieť z knihy N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“. Jej celkový náklad a výňatkov z nej dosiahol k začiatku roka 1990 okolo 20 miliónov kusov.
Nejedná sa o nostalgiu za sovietskou minulosťou, o to či bola dobrá alebo zlá, o dobre alebo zlu, ale je to o tom, že Sovietskyzväzsazrútilnie v dôsledku rozhodnutiajehonárodovprejsť na inúorganizáciuživota spoločnosti, ale kvôli tomu, že riadenie jeho vnútornej a zahraničnej politiky bolo vykonávané prostredníctvom kurátormi Biblického projektu v ZSSR zrodenej periférie. Z ich uhla pohľadu bolo obyvateľstvo ZSSR - nie viac ako obnoviteľné (v prípade nevyhnutnosti) pracovné zdroje a jeho územie - zdroj prírodných zásob.
Svoje vystúpenie uzavrel L.S.Pontrjagin nasledujúcimi slovami:
«V súvislosti s uvedeným, sa navrhuje, predložiť prebiehajúcemu zjazdu na otvorené hlasovanie návrh o likvidácii doživotných akademických platov.
Vykonanie navrhovaných opatrení by bolo prvým krokom na ceste k preventívnej desionizácii (v protiklade k denacifikácii post factum, ktorá len sovietsky národ stála 20 miliónov životov). Včasná desionizácia, v budúcnosti rozšírená na celú krajinu, by viedla k vytvoreniu takého pevného zázemia, pri ktorom by sa pre nás nestalo hrozbou nijaké embargo na obilie a IBM. K nám by sa celkovo obával vojsť niekedy v budúcnosti ľubovoľný agresor. Fakticky tieto opatrenia by sa stali oveľa mocnejšou garanciou, než akékoľvek OSV-2.»
Ale v AV ZSSR, v ÚV KSSZ, v Najvyšších sovietoch konkrétne postavenú otázku „v tichosti prehliadli“, aj keď ju postavil nie jedine Pontrjagin, hoci Pontrjagin bol najväčšou autoritou z počtu tých, ktorí postavili túto otázku v tých rokoch. Tých, ktorí nemali takú vážnosť a popularitu, jednoducho zatvárali do blázinca. Takto naložili s V.N.Jemeľjanovom - bývalým poradcom N.S.Chruščova - potom, čo napísal knihu „Desionizácia“ a poslal ju na adresu XXIII. zjazdu KSSZ. Na slobodu sa dostal až za M.S.Gorbačova, keď proces rozpadu ZSSR už prebiehal a preventívna desionizácia - preventívne odstrojenie samoriadenia spoločnosti od riadenia kurátormi Biblického projektu – sa stala už nemožnou. A prejav Pontrjagina celý ten čas bol vydávaný v „samizdate“. To poukazuje na to, že Akadémia vied ZSSR k začiatku 80-tych rokov bola internacionálnym sionistickým hadím brlohom. A Ruskom po ZSSR zdedená Ruská akadémia vied sa kvalitatívne nezmenila. V dôsledku toho v roku 1999 by sa nemalo oslavovať 275. výročie Ruskej akadémie vied, ale rozpustiť ju kvôli škodlivosti-zhubnosti a zriadiť Ministerstvo koordinácie vedecko-výskumných prác a informačno-algoritmického zabezpečenia výrobnej sféry a politiky.
Démonický stroj psychiky má takisto svoje osobitosti v nim vytváranej kolektívnej psychike. Pritom v závislosti na osobitostiach (zvláštnostiach) jednotlivcov, nositeľov démonického stroja psychiky, sú možné dve varianty ich účasti v kolektívnej psychike:
Ak démonická osoba nie je nositeľkou zámerov v súvislosti s celou spoločnosťou, tak sa sebapotvrdzuje (presadzuje) na pozadí svojho okolia, prejavujúc svoj individualizmus v rámci dominujúcej kultúry a správa sa tak, ako keby bola vrcholom ľudstva (minimálne v nejakej oblasti činnosti), a ak nie pupkom Zeme, tak hoc aj priščom (vyrážkou) na rovnom povrchu. Jej účasť v kolektívnej psychike pozostáva zväčša z toho, že rozbíja tie alebo oné fragmenty bývalej kultúry, alebo svojou tvorivosťou vytvára nové. V prvom prípade je to „vandalizmus“ - ničenie kvôli ničeniu. V druhom prípade démonické osoby tohto typu sú podvedomými programátormi, pozmeňujúcimi v spoločnosti sa vyskladavší komplex zombifikujúcich programov, aj keď z prevažnej časti nechápu túto svoju rolu. Konajú slepo, a nie premyslene cieľavedomo. Taká je väčšina umelcov a ambicióznych bábkových politikov.
Druhý typ si uvedomuje, že je nositeľom nejakých zámerov v súvislosti s celou spoločnosťou. Takéto démonické osoby vytvárajú korporácie, pracujúce na dosiahnutí cieľov, vlastných zakladateľom každej z nich i ich nástupcom v nasledujúcich generáciách. V rámci takýchto korporácií sa vytvára hierarchia, v ktorej dynamika vyjasnenia si hierarchického postavenia, analogická stádovo-paviánej, má impulzno-„sezónny“ charakter. Od „zjazdu“ do „zjazdu“ sa korporácia viac-menej aktívne zaoberá činnosťou, nasmerovanou na dosiahnutie cieľov, a na „zjazdoch“ si jej vodcovia chcú vyjasniť, kto na koho «úd položil, a kto sa tomu musí podriadiť». Taká je väčšina politickej „elity“ v každom štáte, vrchnosť cirkví a mafií, aj keď mafie, vrátane mafie kurátorov Biblického projektu, majú svoje špecifikum, podmienené nevyhnutnosťou zabezpečenia utajenia, ktoré ich odlišuje od verejných korporácií.
То jеst, démonický stroj psychiky - to je tiež zvierací stroj psychiky, odlišujúci sa od stroja psychiky zombie len v tom, že jeho nositeľ sám vytvára putá a brnenia pre zadržiavanie a kamufláž inštinktívnych prejavov jak pre seba, tak pre okolie a potomkov. Pre démonický, zvierací a do zvieracieho umelými prostriedkami znížený stroj psychiky je rovnako charakteristický nedostatok emocionálnej sebestačnosti, v dôsledku čoho správanie sa ich nositeľov je podriadené získavaniu potešenia, pôžitku. Hoci zdroj potešenia, na ktorom sú emočne závislí, môže byť každému vlastný a neopakovateľný v dôsledku svojráznej zvrátenosti morálky a celkovo psychiky u každého z nich v «Ja(ego)-centrickom» svetonázore.
Démonické osoby, vedome podporujúce korporátne aktivity, „priorávajú“ (priberajú) aj démonické osoby-individualistov, zapájajúc ich do korporátnych informačných tokov a prispôsobujúc ich svojim potrebám (každý mierou chápania pracuje na realizácii svojich cieľov a mierou nechápania – na dosiahnutí cieľov tých, ktorí chápu viac). Toto môže byť vykonané jak «nebadane – v tichosti» (bezštruktúrnym spôsobom), tak i na základe otvoreného verbovania (štruktúrnym spôsobom)[254]. Mnohí z démonov-individualistov ľahko vkĺzajú do takejto korporátnej činnosti, pretože je to pre nich jeden zo spôsobov, ako sa povýšiť nad okolitým sociálnym zázemím. Vo výsledku môžu vznikať docela podivné (bizarné) náuky, keď v jednom záprahu sa stretnú, na prvý pohľad, tak rôzne osoby ako Nikolaj Rerich – mnohým známy, ako sám seba vydávajúci za umelca a ochrancu kultúry celého ľudstva (Rerichov pakt) a Jakov Bljumkin - vrah nemeckého vyslanca grófa Mirbacha (v dobe provokácie marxistov-trockistov, známej ako pokus o štátny prevrat ľavých eserov 6. júla 1918), charakterizovaný v učebniciach histórie ako „politický dobrodruh“ na hranici, alebo dokonca za hranicou psychopatie[255].
Ale všetky druhy kolektívnej činnosti na základe démonického stroja psychiky sú vnútorne konfliktné (t.j., sami sebe si vytvárajú v činnosti prekážky, ktoré musia prekonávať a ktoré vedú konanie ku krachu, ak sa prekážky, sebou samým vytvorené, ukážu neprekonateľnými), vzhľadom na dominantný kaleidoskopický alebo mozaikový, ale «JA(ego)-centrický» svetonázor u nich. Na ich základe nie je možné rôznym jedincom dospieť k jednotnému (rovnakému) pochopeniu toho, čo sa deje, svojho miesta v prebiehajúcich udalostiach, perspektív a cieľov budúcej činnosti; a, ako dôsledok, nie je možné zladiť svoje vedomé a nevedomé konanie s ostatnými. Svetonázor trojjedinstva matérie-informácie-miery, na základe ktorého je možné jednotné chápanie všetkého rôznymi jednotlivcami kvôli nemennosti a všeobecnosti koreňov myslenia pre všetkých jeho nositeľov, v démonickom type stroja psychiky zostane výsadou vyššie zasvätených v Biblickom projekte. Ale vzhľadom na to, že sú v rozpore s Vyššou Vôľou, je taktiež neefektívny pri riešení tých úloh, ktoré sa na jeho princípoch pokúšajú riešiť vyššie zasvätení - kurátori Biblického projektu, pretože v Rozlíšení nezískajú nič, alebo získajú to, čo pri ich morálke, ťahajúcej ich ku klamlivému pochopeniu prebiehajúcich udalostí, vedie projekt ku krachu.
Na základe takýchto osobitostí zvierací, zombie a démonický typ stroja psychiky vytvárajú kolektívnu činnosť, ktorá v dôsledku konfliktnosti medzi jej rôznymi fragmentami, spôsobenej kaleidoskopickosťou a «Ja(ego)-centrizmom» videnia sveta, nesie so sebou výsledky, ktorých získanie nebolo zahrnuté do cieľov žiadneho jej účastníka. Okrem toho, proces získania výsledkov kolektívnej činnosti, v princípe jednotlivcom nedosiahnuteľných, pre ktoré mnoho druhov kolektívnej činnosti sa aj začína, pokračuje s nízkou kvalitou riadenia. To má za následok, že očakávaný výsledok je buď celkovo nedosiahnuteľný, alebo jeho kvalita je natoľko nízka, že nie je konkurencie schopný alebo je vyhodnotený ako bezcenný, a kvôli takému sa celkovo ani nemalo niečo podnikať.
Túto zvláštnosť vytvorenia kolektívnej činnosti na princípe zvieracieho, zombie, démonického stroja psychiky zreteľne ilustruje spoločenské zjednotenie práce v Rusku. V nej obyvatelia Ruska produkujú také svinstvo, že ho ani oni sami nechcú používať. Navyše, to nimi vyprodukované svinstvo je neprípustne nespoľahlivé v prevádzke, čo vyvoláva množstvo nehôd, z ktorých najznámejšou je - Černobyľ.
Napriek tomu, väčšina ľudí má potrebu sa spojiť s inými jedincami na princípoch, odlišných od tých, ktoré sú založené na vzájomnom hodnotení hierarchického postavenia v rámci „svorky“, tak či onak vlastnom zvieraciemu stroju psychiky a jeho civilizačným nadstavbám – stroju psychiky zombie a démona. Nerozprávame o formálnom spájaní sa, založenom na jednoznačne definovanom rozdelení práv a povinností, ale o spájaní sa duchom, ktoré nie je vyjadrené vo formálne písaných a nepísaných dohodách o spájaní sa (zjednotení). Hovoríme o spájaní sa, v ktorom sa riešia a miznú rozpory medzi jednotlivcami a všetci sú si navzájom rovní v zmysle ľudskej dôstojnosti každého z nich, dopĺňajúc druh druha v živote a činnosti svojimi špecifickými vedomosťami a zručnosťami. Ale kaleidoskopický a «JA(ego)-centrický» svetonázor, vlastný nečlovečím typom stroja psychiky, nedovoľujú toto uskutočniť za triezva v stave bdelosti.
Prekonať túto hranicu - v jej podstate svetonázorovú – je možné všeobecne známym spôsobom: v opileckom opojení (alebo pod vplyvom inej omamnej látky) je potlačená vyššia nervová činnosť a predovšetkým vytvorenie väzieb medzi zmyslovými jednotkami. Následkom toho sa dosiahne v takom stave želané neformálne zjednotenie v duchu v dôsledku takmer úplného vylúčenia svetonázoru z algoritmu vypracovania správania sa. Pritom svetonázorové rozdiely medzi subjektmi, brániace ich zjednoteniu v duchu v triezvom stave, na nejaký čas zmiznú „samé od seba“. V takom zjednotení sa vytvára kolektívna psychika a prietok informácií sa deje prostredníctvom kanálov biopolí výmenou medzi subjektami, vrátane doplnkových kanálov informačnej výmeny, otvorených drogou. Ale keď účastníci takéhoto zjednotenia v netriezvom duchu vytriezvejú, je možné, že mnohých z nich postihne zničenie tých procesov, ktorých sa zúčastňujú a ktorých osobitosti priebehu sú podmienené ich svetonázorovými rozdielmi. O takomto vplyve účinku alkoholu a ostatných omamných látok na dlhodobé procesy, ktorých doba trvania presahuje interval medzi pravidelnými aktami opájania sa - drogovania, bolo hovorené už skôr.
Okrem toho, keďže vytvorenie vnútorne bezkonfliktnej kolektívnej psychiky, pod ktorej neformálnym riadením prebieha kolektívna činnosť zosúladene, má praktický význam v činnosti každej firmy, sa touto problematikou zaoberajú aj profesionálni psychológovia; môžu byť konzultantmi firiem, ale môžu byť aj v trvalom zamestnaneckom pomere s danou firmou. Vytvorenie špecializovanej psychologickej služby vo firme – to je jedna z rezerv na zlepšenie kvality jej riadenia, nevyhnutnej pre jej dostatočne vysokú konkurenciuschopnosť s ostatnými zameraním podobnými firmami.
Nebudeme zabiehať do posudzovania v tejto oblasti používaných techník, ale podotkneme to hlavné: ak hovoríme o všetkých západných školách psychológie, vrátane praktík Scientologickej cirkvi, tak žiadna z nich nevidí rozdiely medzi skôr uvedenými typmi stroja psychiky, a preto nemôžu riešiť problém zjednotenia rôznych jednotlivcov v duchu raz a navždy, ale len prehrabúvajú hromadu neprestajne vznikajúcich problémov v ich vzájomných vzťahoch, spôsobených jak rozdielom v ich stroji psychiky, tak aj zvláštnosťami «JA(ego)-centrického» kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru každého z nich, prejavujúcimi sa v ich zámeroch a v správaní sa.
Spomenieme len jednu metódu, ktorá nevyžaduje od účastníkov formálne znalosti v oblasti psychológie a ovládanie rôznych psychologických praktík: kolektívny zájazd úsekov firmy(alebo neveľkej firmy ako celku) za oddychom mimo mesta s prenocovaním vprírodespôsobuje zlepšeniepsychickejatmosféry vkolektíveavýrazne zvyšujekvalitujeho práce.
Zaplatenie takého pikniku firmou v podmienkach kultúry, kde niet alternatív k panujúcej koncepcii spoločenského života, sa oplatí. Ale ak v spoločnosti existujú vzájomne sa vylučujúce koncepcie, tak koncepčné nezhody a z nich vyplývajúcu nezladenosť a neprispôsobivosť v správaní sa zamestnancov nemožno odstrániť vo sne, keď vedomie prebýva v inej kvalite a spájajú sa biopolia osôb, zúčastňujúcich sa výletu. No tak, či onak, vo sne prebieha na úrovni biopolí zjednocovanie psychík jednotlivcov na nevedomej úrovni takým spôsobom, že medziľudské antagonizmy a nezrovnalosti medzi nimi sa odstraňujú. Avšak prekonanie antagonizmov a nezrovnalostí, spôsobených rozlišnosťou koncepcií spoločenského života, vyžaduje identifikáciu, pochopenie a prehodnotenie koncepcií v bdelom stave. Kvôli tomu v podmienkach Ruska metóda kolektívneho sna bude mať zníženú efektívnosť v porovnaní s jej aplikovaním na Západe[256]. Je skutočne čas prebudiť sa a triezvou hlavou všetko prehodnotiť a správať sa v súlade s Najvyšším predurčením.
Človečí stroj psychiky sa odlišuje od všetkých ostatných, predovšetkým tým, že najvyššiu prioritu pri určení línií správania sa jednotlivca má vedomé naplnenie Najvyššieho Zámeru v takej miere, v akej je Zámerpre neho určený (jemu zodpovedajúci, jemu zvestovaný).
Zámer-Úmysel je otvorený na zvestovanie pre všetkých v Zjaveniach, obnovujúcich Jediný Zákon (Mater Písma v koránickej terminológii) v jeho pravom slova zmysle do tej miery, do akej sa v kultúrach, rozvíjajúcich sa pod vedením nositeľov démonického stroja psychiky, on prekrúcal. Posledným záznamom v Zjavení obnoveného Jediného Zákona v lexikálnej forme je Korán[257]. A takisto on – Jediný Zákon – sa odkrýva každému adresne v mimo lexikálnych formách osobne skrze svedomie a Rozlíšenie, v ktorých dávané zmyslové jednotky «tо» - «nie tо» treba pochopiť. Až potom ho možno vyjadriť v lexikálnych formách podľa svedomia a porozumenia každého jedinca.
Rovnako tak, normálna kolektívna psychika, vytváraná a podporovaná jedincami s človečím sTrojom psychiky, je dôsledkom vytvorenia skrytého vedomého osobného vzťahu každého z nich s Bohom.
V Koráne je napísané:«Niet donútenia v relígii (zbožnosti). Už sa jasne odlíšila priama cesta od poblúdenia» (súra 2:257). A popisuje sa vyznanie viery, ku ktorej donútenie byť nemôže (celá súra 112):
ОČISTENIE (VIERY)
V mene Boha milostivého, milosrdného.
1(1). Povedz: “Оn — Bоh — je jеdiný,
2(2). Bоh večný;
3(3). Оn nerodil a nebol zrodený,
4(4). i niet nikoho, jemu rovného!”
A o vzťahoch človeka s Bohom sa uvádza nasledovné:
91(88). A oni hovoria: „Vzal si Milosrdný syna.“ (89). Vy ste spáchali ohavnú vec.
92(90). Nebesia sú pripravené rozpadnúť sa od toho, i Zem rozlomiť sa, aj hory padnúť prachom,
93(91). z toho, že oni prisúdili Milosrdnému syna. (92). To sa nepodobá Milosrdnému brať si syna.
94(93). Každý, kto je na nebesiach i na zemi, prichádza k Milosrdnému len ako služobník; (94). On ich započítal a spočítal počtom.
95(95). A všetci oni k Nemu po jednom prídu v deň Vzkriesenia.
96(96). Vskutku, tí, ktorí uverili a tvorili dobré skutky – im Milosrdný daruje Ľúbosť» (súra 19, „Mária“).
To znamená, že po tom, ako Vy prichádzate k presvedčeniu, že Vaše vlastné sú len hriechy a oddátesaBohu niezo strachuz peklaaleboz túžby po raji, ale snahou nezaťažovať svojimi hriechmiživot okolia apotomkov, tak, ak to robíte úprimne a neochvejne začínate tvoriť dobro, Boh Vás povedie životom a daruje Vám Svoju Ľúbosť. Ona Vás oslobodí od závislostí a dokážete ju preniesť celým svojim životom, obdarovávajúc ňou v neposlednom rade Svet. A život Váš bude plynúť v bezprostrednom dialógu s Bohom, ako to aj On prisľúbil:
«A keď sa ťa budú Moji služobníci pýtať na Mňa, to vedz - Ja som na blízku, odpovedám na prosbu volajúceho, keď Mňa volá. Nech že sa obracajú na Mňa a nech uveria vo Mňa – môže byť, pôjdu priamo!» (Коrán, súrа 2:182(186)).
Boh nájde jazyk, Vám zrozumiteľný, aby viedol dialóg s Vami. Nezatvárajte si toľko oči a nezapchávajte si uši, nezriekajte sa rozumu, aby ste Ho neodvrhli, keď sa On k Vám obráti. Buďte pozorní, vnímaví, lebo nachádzajúci sa mimo vnímateľnosti ... smutný to ich osud. A vypĺňajte Vám známe povinnosti, snažiac sa predstihnúť jeden druhého v dobrých skutkoch a Boh pridá k tomu, čo robíte, viac a lepšie - nevyspytateľné pre Vás v Jeho Zámere-Prozreteľnosti.
Tento význam je rovnaký pre všetky vierouky Jediného Zákona.
Ale z uvedeného vyplýva mnohé, čo aj určuje princípy personálnej politiky verejnej (spoločenskej) iniciatívy, kladúcej sizacieľprechodglobálnejcivilizáciek dominancii človečieho stroja psychiky v neja ním vytváranéhokolektívnehopodvedomia, v ktorom životjednotlivcovaspoločenstievplynie vnútornebezkonfliktovavsúladesbiosféruZeme. Rusky sa tento typ kolektívnej psychiky, kolektívneho podvedomia nazýva súbornosť.
Boh neznásilňuje nikoho ani pravdou: «A ak by si Hospodin tvoj prial, potom by uverili úplne všetci, čo sú na zemi. Či ty azda prinútiš ľudí k tomu, aby sa stali veriacimi?» (Korán, súra10:99(99)).
Vždy sa zachováva sloboda voľby. To jest, je neprijateľné vyhlásiť za cieľ štátnej politiky realizáciu Božieho Zámeru na Zemi, povýšiť na stupeň «pravdy konečnej inštancie», záväznej pre všetkých, hocičie chápanie Zámeru; napísať podľa vlastného pochopenia zákony pre realizáciu akoby-Zámeru a stanoviť inkvizíciu, ktorá bude nútiť k jeho vykonávaniu, opäť v závislosti na vlastnom pochopení tohto akoby-Zámeru.
Nakoľko niet donútenia v relígii, tak snaha ísť touto cestou nebude Zhora podporovaná, ale jej zakladatelia a im pokorní prisluhovači budú do doby vyčerpania trpezlivosti ponechaní konať podľa vlastných výmyslov, aby sa mohli presvedčiť o jej márnosti. Následne mnohí z nich sa budú zodpovedať za to, čo urobili napriek jasne im oznámenému významu Zámeru.
V podstate, v Koráne sa navrhuje kráčať k tomu, aby sa v živote spoločnosti vnútorne nenapäté systémy vzájomných vzťahov jednotlivcov stali základom ich kolektívnej činnosti, zahŕňajúcej celý život spoločnosti, aby sa činnosť v nich stala vnútorne bezkonfliktnou a súladnou so Zámerom. To zaručí šťastie a plnosť života každému a život ľudstva v súlade - harmónii s biosféru Zeme.
Vnútorne nenapäté systémy vzájomných vzťahov jednotlivcov, ohľadom dosiahnutia nimi vybraných cieľov kolektívnej činnosti, sú v dlhodobých časových intervaloch viac stabilné a efektívne, než systémy dosiahnutia tých istých cieľov na princípe rôznych druhov nátlaku a programovania psychiky. Tie tak alebo onak obmedzujú schopnosti tvorivého rozvoja jedinca a – ako dôsledok - obmedzujú možnosti spoločenstva, tvoreného týmito jedincami.
A preto, ak niekto prišiel k Milosrdnému ako služobník, a vedome prijal svoj diel v Jeho Zámere, načnúc ho napĺňať, tak potom on získa slobodu - slobodu vôle. Ale ostatným on len ponúknuť môže túto cestu a môže im pomôcť vydať sa na ňu a ísť po nej. A ešte môže okoliu ukázať seba na tejto púti, aby mohli uvidieť túto cestu a mohli s ňou porovnať svoju púť – ktorá je lepšia. Ale každý na tejto ceste musí konať z vlastnej iniciatívy a vlastného chápania podľa svedomia, nezištne pomáhajúc druhým a s radosťou prijímajúc pomoc okolia, pamätajúc na Zákon: «Starajte sa, ako predstihnúť druh druha v dobrých skutkoch!» (Korán, súra 2:143(148)).
Základom tohto prístupu k organizácii kolektívnej činnosti je tá skutočnosť, že ak sa človek úprimne snaží splniť svoj diel v Zámere, tak Boh ho neopomenie nadeliť Rozlíšením a inou podporou. Ak v priebehu spoločnej činnosti vznikajú nejaké rozpory, tak pamätajúc na to, že «Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Tak to býva vo všetkých zhromaždeniach u svätých» (Nový zákon, Prvý list apoštola Pavla Korinťanom, 14:33), ich účastníci podniknú všetko nevyhnutné na objasnenie pravdy: «Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie a Jeho Pravdy, a všetko to (z kontextu: pozemská blaženosť pre všetkých ľudí) vám bude pridané» (Matúš 6:33).
Mozaikový svetonázor trojjedinstva matérie-informácie-miery, hlasujúc objektívnosť informácie a jednoznačne stanovujúc koreň duševného (myšlienkového) stromu, od ktorého sa odvíja mozaika vzájomne prepojených zmyslových jednotiek v svetonázore každého z jeho nositeľov, vytvára predpoklady pre rovnorodé, jednotné vnímanie a chápanie všetkého rôznymi ľuďmi. Mozaikový svetonázor, vzhľadom k uznaniu objektívnosti informácií a predurčenosti bytia Zhora, predpokladá aj zrieknutie sa autorských práv, túžby potvrdiť svoju mienku ako záväzné riešenie pre všetkých, a je preto pre všetkých spoločným zjednocujúcim prostriedkom na objasnenie Istiny – skutočnej Pravdy.
Všetci nositelia tých alebo oných názorov - sú si navzájom rovní. Zaujímavé sú názory samotné a chyby v nich obsiahnuté, nakoľko pri odhalení a odstránení chýb i úmyselnej lži prebieha proces pretvorenia civilizácie v človečenstvo.
Preto, ak kohokoľvek nezaujíma nič okrem toho, ako potvrdiť svoj názor do tej miery, aby bol záväzným pre všetkých, a týmto sa povýšiť nad ostatných, a nie či: je jeho vlastný názor chybný a či existujú iné názory, bližšie k Istine –skutočnej Pravde? – tak on sa v daný moment nachádza v nejakom nečlovečom stroji psychiky a podporuje nejakú inú kolektívnu činnosť, ktorá prekáža realizácii Zámeru na základe vedomej premyslenej spoločenskej iniciatívy. Je to tak, aj keby jeho názor bol skutočne najbližšie k pravdivosti-skutočnosti, nakoľko on neočakáva jeho slobodné uznanie druhými, tým viac v prípade, ak sa uchádza o nejaké „autorské práva“.
Treba ho ponechať pri tých názoroch a tej činnosti, na ktorých on lipne. Ak sa mýli, nástojac na pravdivosti svojho názoru a činnosti, tak mu Boh dá príležitosť sa o tom presvedčiť.
Ale ak má pravdu on v jemu prislúchajúcom názore a činnosti, a v skutočnosti sa mýlite Vy, zamietajúc jeho prostredníctvom predkladané návrhy, tak Boh poskytne príležitosť presvedčiť sa o tom Vám. Ale vychádzajúc v tomto prípade z kolektívnej činnosti, protirečiacej tomu, čo Vy pokladáte za pravdivé, nebudete sa miešať do činnosti, v ktorej sa prejavil Zámer (Boží Úmysel)*. A to je lepšie, než by ste do nej vstúpili a spravili by ste svojou prítomnosťou a spoluúčasťou v nej kolektívnu činnosť vnútorne konfliktnou. Ale ak máte pravdu Vy, tak bez vašej účasti nepravé dielo vyčerpá svoje možnosti a krachne rýchlejšie, než by ste prekážali jeho pádu, podporujúc v ňom činnosť tých, ktorí sú objektívne mylne presvedčení o jeho správnosti.
Iba takýto prístup k organizácii kolektívnej činnosti odkrýva možnosti pre slobodný osobný tvorivý rozvoj každého jedinca v nej a jeho prechod k človečiemu stroju psychiky, v ktorom sloboda voľby a sloboda vôle sa najviac napĺňajú. Tento prístup vytvára medzne (extrémne)* nízkofrekvenčný proces, ktorého doba trvania presahuje čas života súčasnej globálnej civilizácie. A tento proces vnáša do jej života to, čo je vlastné večnosti, v dôsledku čoho dominuje nad všetkým, čo sa deje v diapazónoch s vyššou frekvenciou. Obmedzuje v nich akcieschopnosť tých nositeľov hociktorého typu stroja psychiky, ktorí sa bránia tomu, aby prešli k človečiemu stroju psychiky a podporili tento proces. Tu je potrebné zdôrazniť, že takýto prístup zasahuje aj tvorivú činnosť, výsledkom ktorej sa rodí to, čo v živote doteraz nebolo.
Ale ak niekto, odvolávaním sa na princípy slobody výberu línie správania sa a tvorby vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov, obhajuje svoje právo zaoberať sa tým, čo prináša do života objektívne zlo, tak to je démonická snaha prisvojiť si cudzie, nie jemu vlastné: princíp vytvorenia vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov jedincov je predurčený pre realizovanie slobody tvoriť dobro, a nie byť blahosklonnou maskou všetko-si-dovoľovania, bezstarostnosti a nezodpovednosti.
Zdanlivo jeden a ten istý výsledok kolektívnej činnosti môže byť dosiahnutý jak na princípe rozšírenia vnútorne nenapätého systému vzájomných vzťahov v spoločnosti, tak aj na princípe individuálneho a masového nátlaku a programovania správania sa jedincov. A preto, ak sú ciele definované a sú blahé samé o sebe, je možné údajne nečakať, kým nejaké skupiny alebo kľúčové postavy (nositelia špecifických - požadovaných znalostí a zručností) prídu k názorom, nevyhnutným pre ich realizáciu a začnú ich vyjadrovať vo svojej činnosti z vlastnej iniciatívy, ale je možné jednoducho vytvoriť štruktúru vzájomne podriadených funkcií, ktorá zabezpečí riadenie na princípe šírenia priamych príkazov a nepriameho diktátu, v dôsledku čoho sa uskutoční to, čo potrebujú šéfovia projektu a bude to rýchlejšie.
Ale ak sa tak bude postupovať, tak dosiahnutý výsledok bude po nejakej dobe stratený vzhľadom na to, že vnútorné napätia v systéme vzájomných vzťahov, nakopiac sa, presiahnu kritickú úroveň, pri ktorej rôzne piliere, výstuhy systému (strach z represií, nedostatok peňazí, psychologické nátlaky a pod.) a umelé poistky napätia stratia svoju efektívnosť. Následne sa vnútorné napätia realizujú vo viac či menej intenzívnom samozničení systému. Presne takto v ZSSR a vo väčšine bývalých «socialistických» krajín sa zrútil pseudo-socializmus - spoločnosť vynútenej spravodlivosti bez vykorisťovania človeka človekom, kde sa nenašla ani jedna efektívna spoločenská iniciatíva, schopná ochrániť tie životné blahá, ktoré dával väčšine prostých ľudí socializmus hoc aj v jeho donucovaco-príkaznej forme: bezplatná zdravotná starostlivosť a vzdelanie, vysoká úroveň sociálnej zabezpečenosti v chorobe a v starobe, osobná bezpečnosť na väčšine ulíc v ľubovoľnej dennej dobe a pod.
Kapitalistický Západ má dostatočne pevné základy preto, lebo v jeho spoločnosti spolu so systémom donucovania a programovania psychiky existujú a sa podporujú jej vlastné vnútorne nenapäté systémy vzájomných vzťahov, v ktorých jednotlivci konajú na základe osobnej iniciatívy. Pritom sa Západ vyznačuje určitou špecifickosťou a rozdelením celkovej moci (právomocí) medzi vnútorne nenapätými systémami a systémami donucovania a programovania správania sa. Tam sa vnútorne nenapäté systémy tvoria na prinípe toho typu stroja psychiky (zvierací, zombie, démonický), ktorý sa už vyskladal „samo sebou“, a pri takom svetonázore, ktorý je («Ja(ego)-centrický» kaleidoskopický alebo mozaikový) a nesledujú ciele vo vzťahu života spoločnosti a ľudstva ako celku.
Tieto osobné vnútorne nenapäté systémy sa „oborávajú, obhŕňajú“ štruktúrami donucovania, sledujúcimi globálne ciele (finančný diktát úžerníckých bánk a represívne orgány) a štruktúrami programovania správania sa (kult individualizmu, sledujúci osobné súkromné záujmy; cirkvi jak tradičné tak aj „netradičné“; systém verejného vzdelávania na princípoch «pre „úradníkov“»). Takto sa dva systémy vytvorenia vzťahov vzájomne dopĺňajú v celkovom živote spoločnosti, takmer nikde sa navzájom medzi sebou nepretínajúc a nemajúc medzi sebou rozpory a konflikty, schopné vplývať na ďalší osud spoločnosti.
Zamlčiavajúc Biblický projekt vybudovania globálneho „elitárno“-nevoľníckeho štátu, systém donucovania a programovania správania, pod diktátom ktorých sa realizuje Biblický projekt, a vystavujúc na obdiv slobodu osobnej iniciatívy, pohlavári Západu predstavujú toto spoločenské zriadenie ako etalón-normu demokracie (skutočnej moci národa), zaručujúci ako jediný slobodu osobného rozvoja. Pritom zneužívajú to, že prevažná väčšina im naslúchajúcich je svojimi vlastnými záujmami vzdialená od riadenia na globálnej úrovni a nemôže ich odhaliť. Takto z pokolenia na pokolenie kult tohto systému udržuje „milovníkov slobody“ v nečlovečích typoch stroja psychiky. Ale v Rusku táto hra neprejde: to je osobitná kapitola.
To isté, podľa cieľov, sa analogicky týka aj Scientologického projektu[258], ktorým jeho zakladatelia chcú vytlačiť Biblický projekt, ktorý priviedol globálnu civilizáciu do slepej uličky.
Toto tvrdenie o vnútorne nenapätých systémoch vzájomných vzťahov na Západe sa môže zdať protirečiace tomu, čo bolo skôr povedané o tom, že nečlovečie typy stroja psychiky sa vyznačujú neprestajným vyjasnievaním si hierarchického postavenia. Ale v takomto roztrieďovaní sa nie sú účastní všetci; a kto sa v ňom zúčastňuje, tak taktiež nie voči všetkým, takže je pomerne široký okruh jedincov, ktorí nemajú námietky voči cudziemu hierarchickému postaveniu a akceptujú to postavenie, ktoré je určené im samotným. V tom sa prejavuje ich lojálnosť k systému davo-„elitarizmu“ a v systémom povolených hraniciach vytvárajú mnohopočetné súkromné spoločenské iniciatívy, ktoré nepodrývajú základy davo-"elitarizmu". A tak, fungujúc v mnohom na princípe vybudovania vnútorne nenapätých systémov, vytvoria potenciál udržateľnosti davo-„elitárnej“ spoločnosti ako celku. Ak úroveň zaviazanosti (záväzkov) v nich začne prekračovať pre účastníkov-dobrovoľníkov znesiteľnosť, tak spoločenské iniciatívy sa rozpadnú v dôsledku vnútorných pnutí, prerastajúcich do konfliktov medzi účastníkmi iniciatív z rôznych dôvodov, väčšinou vzdialených od spoločenskou iniciatívou proklamovaných cieľov. Ale ak sa spoločnosť nezaobíde bez produktov činnosti aktivitu stratiacich spoločenských iniciatív, tak vzniknú nové spoločenské iniciatívy, tiež si zachovávajúce svoju efektívnosť, dokiaľ princíp vnútorne nenapätých systémov nebude v nich potlačený nejakým nerozumným a horlivým administrátorom.
Jediný Zákon ponúka spoločenskú iniciatívu, fungujúcu na základe princípu zostrojenia vnútorne nenapätých systémov, ktorá sa nezačleňuje do týchto na Západe ustálených biblických noriem podporovania udržateľnosti „elitárno“-nevoľníckeho systému a nezapadá ani do noriem ostatných védicko-znacharských davo-„elitárnych“ kultúr a projektov, pretože:
· po prvé - táto spoločenská iniciatíva ponúka realizáciu stanovených cieľov vo vzťahu k celej globálnej civilizácii;
· po druhé - najvýznamnejší z jej cieľov je vykorenenie vlády nečlovečích typov stroja psychiky, čo je ekvivalentné likvidácii davo-„elitarizmu“ – „elitárno“- nevoľníckeho systému vo všetkých jeho zjavných aj zamaskovaných formách existencie;
· po tretie - ponúka rozšírenie svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery v spoločnosti. Ten je vlastný človečiemu stroju psychiky a je základom k nevratnému prechodu k nemu pre každého jednotlivca, ktorý si uvedomí, že žije v zostrojení zvieracej, zombie alebo démonickej psychiky a praje si prejsť k človečiemu stroju psychiky.
Všetky ostatné ciele v spoločenskej iniciatíve, ponúkanej Jediným Zákonom, majú menší význam a sú podriadené vyššie spomenutým.
Vysvetlili sme to v ruskom jazyku na konci dvadsiateho storočia, ale v podstate to isté bolo vysvetlené v arabskom jazyku v Koráne v siedmom storočí. Akonkrétneoboznámenie sa sKoránomvjehorôznychprekladochakos posolstvom, adresovanomosobnekaždému znás, náspriviedlok pochopeniuv tejto práci vysvetleného.
Z vysvetleného musí byť jasné, že uskutočnenie tejto spoločenskej iniciatívy je zhubné pre Biblický projekt vybudovania globálneho „elitárno“-nevoľníckeho štátu na základe židovského monopolu na korporátnu úžeru a monopolu na skupovanie autorských práv na informačné produkty za účelom realizácie technologického alebo iného informačného diktátu. V súvislosti s nevyhnutnosťou pre kurátorov Biblického projektu ochrániť sa pred touto spoločenskou iniciatívou, sa nimi vykonštruváva a vytvára strašiak «islamského fundamentalizmu». Ten sa uvažuje stotožniť vo vedomí obyvateľov s Koránickým vieroučením, a tým zdiskreditovať Koránický islám a jeho nositeľov v očiach davu, podriadeného prostredníctvom systému donútenia a programovania správania sa kurátorom Biblického projektu.
Ak by mal niekto pocit, že v podstate skrývajúc sa za výzvu nasledovať jediný Zákon sa navrhuje uskutočniť anarchiu, vylučujúcu služobnú podriadenosť a disciplínu v kolektívnej činnosti; že pri pokuse o zavedenie anarchie bude spoločnosť uvrhnutá do chaosu, aby v tom chaose tí, ktorí stoja za navrhovanou spoločenskou iniciatívou, sa obohatili a nakoniec zotročili Rusko, tak tomu tak nie je.
Táto spoločenská iniciatíva nepripúšťa spoločenskú anarchiu a zhýralosti osobného správania sa, ale zaväzuje každého jej účastníka k sebadisciplíne v živote, zodpovedajúcej aj cieľom spoločenskej iniciatívy, aj prostriedkom ich dosiahnutia. Oddaním sa príkazom a úlohám on pridáva svoju osobitosť, svojráznosť, ktorá odlišuje kolektívnu činnosť v nej od všetkých ostatných.
V Koráne je napísané:
«Povedz: „Ó, tí, kto viete písať! Príďte k slovu, stejnému pre nás i pre vás, aby sme sa neklaňali nikomu, okrem Boha, a nič Mu nepridávali do spoločníctva, a aby ani jeden z nás nepremieňal druhých na pánov, okrem Boha“. Ak sa odvrátia, povedzte: „Vydajte svedectvo, že my – sme oddaní (Bohu)“» (súra 3:57(64)).
To znamená, že všetci ľudia majú rovnakú osobnú dôstojnosť vo vzťahoch medzi sebou a stotožňovať hierarchiu služobnej podriadenosti pri vypĺňaní povinností v kolektívnej činnosti s hierarchiou osobnej dôstojnosti – znamená popierať Jediný Zákon a prepadať sa z v ňom navrhovanej spoločenskej iniciatívy do satanizmu, akovládnucej formy korporátnehohierarchickyorganizovanéhodémonizmu.
V Koráne je takisto napísané (v posledných veršoch súry 3) nasledovné:
«98(103). Držte sa viery Boha[259] všetci, i nerozdeľujte sa, a pamätajte na milosť Boha k vám, keď ste boli nepriatelia, a On zblížil vaše srdcia, a vy ste sa stali z Jeho milosti bratmi!
- Boli ste na okraji priepasti ohňa a On vás odtiaľ zachránil. Tak vám Boh zjavuje Svoje znamenia, - možno, že pôjdete správnou cestou! —
100(104). a nech je uprostred vás občina, ktorá vyzýva k dobru, káže odobrené a zdržiava sa od neodobreného. Títo sú šťastlivci (text pri citovaní je zvýraznený nami)
101(105). A nebuďte ako tí, ktorí sa rozdelili a začali protirečiť potom, ako prišli k nim jasné znamenia; pre týchto – je veľký trest».
Vo vzťahu k spoločenskej iniciatíve toto všetko dohromady znamená, že pre človeka je normálne podľa svedomia veriť Bohu. Inými slovami, bez viery Bohu jedinec Človekombyť nemôže, aj keď môže byť veľmi presvedčivo človeku podobný. A veriac-dôverujúc Bohu, človek nie je povinný vykonať príkaz, ktorého zmysel nechápe, ak nevyplnenie príkazu sebou nevyvoláva to, čo on chápe ako zlo, alebo vyplnenie ktorého považuje za škodlivé. Okrem etických a ostatných otázok, preskúmanie ktorých je nezmyselné mimo konkrétnych situácií a nesúvisiace s príkazmi, ktoré niekto vydáva a niekto odmieta vyplniť, táto podmienka vedie k otázke o operatívnosti spoločenskejiniciatívy (rozvíjanej na základe princípu vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov medzi jednotlivcami) v tých frekvenčných pásmach, do ktorých už ona bezprostredne vošla a funguje.
Ak príkaz, úloha sú odmietnuté k vykonaniu, aj keď zodpovedajú cieľom a prípustným prostriedkom ich realizácie v kolektívnej činnosti, podporovanej spoločenskou iniciatívou, je možné, že je potrebná nejaká doba na to, aby ten, ktorému je daná táto úloha, si uvedomil jej správnosť a zhodol sa na účelnosti jej vykonania. Ak čas na to nevyhnutný je, tak spoločenská iniciatíva je funkčná v tom frekvenčnom pásme, do ktorého proces patrí a ktorého riadenie ona prijala, zadávajúc túto úlohu. Ak ale tejto časovej rezervy niet, tak potom spoločenská iniciatíva v tomto frekvenčnom pásme - na základe princípu vnútorne nenapätých systémov - je nefunkčná.
V tomto prípade, v princípe, by sa možno dala získať donútením v nejakej forme alebo prosbou akceptácie nevyhnutnosti vykonania úlohy vo viere, ale vstúpiť na túto cestu znamená postaviť sa pred nevyhnutnosť následne odstraňovať vnútorné napätia v systéme. Avšak, v spoločenskej iniciatíve, navrhnutej v Jedinom Zákone, niet takých cieľov, kvôli uskutočneniu ktorých by bola prijateľná taká činnosť, pretože ona nie je zviazaná konkrétnymi kalendárnymi termínmi v živote spoločnosti. Ona samotná je procesom, vytvárajúcim sociálny čas a zadávajúcim určené termíny pre všetky ostatné procesy, stanúc sa v spoločnosti jediným procesom, podporovaným nielen ľuďmi, ale aj Bohom.
A preto, aby sa nehromadili vnútorné napätia v systéme vzájomných vzťahov, z ktorých nie všetky môžu byť odhalené, je lepšie podporovať funkčnosť spoločenskej iniciatívy - na základe princípu vnútorne nenapätých systémov - v relatívne nízkofrekvenčných pásmach procesov. To časovo zvyšuje jej funkčný potenciál, ktorý za nejaký čas umožní rozšíriť udržateľne funknú činnosť spoločenskej iniciatívy na základe princípu vnútorne nenapätých systémov do relatívne vyšších frekvenčných pásiem procesov, v ktorých doposiaľ spoločenská iniciatíva akcieschopnú funkčnosť nemá.
Okrem toho, nevyhnutnosť byť pochopeným, pred ktorou stojí každý v tejto spoločenskej iniciatíve (a najmä profesionálni riadiči-manažéri všetkých oborov spoločenského života), ho zaväzuje budovať svoju činnosť tak, aby prvou prioritou bola činnosť na základe informácie, ktorú nie je nevyhnutné utajovať. To neznamená, že vo všeobecnosti nemôže byť nevyhnutné utajenie prístupu k nejakej informácii pre viac či menej široký okruh osôb (jak sociálnych skupín, tak konkrétnych osôb). Takáto nevyhnutnosť môže vzniknúť, a nejaká informácia môže byť skrytá kvôli ochrane riadeného procesu pred zasahovaním do jeho priebehu odporcami spoločenskej iniciatívy, bezstarostnými zízačmi a tými, ktorí chápu tento proces nejako ináč, alebo ich sebeovládanie v rámci vlastnej iniciatívy je lepšie vynechať. Ale aj vtedy je rozšírenie akejkoľvek lži hocikým z účastníkov spoločenskej iniciatívy neprijateľné, pretože takáto lož bude štatisticky predurčene tými, ktorí jej uveria, vložená do základov chybných rozhodnutí, ktorých dôsledky môžu byť veľmi závažné a ktoré v budúcnosti bude musieť odstraňovať ta samá spoločenská iniciatíva. Netreba si v súčastnosti vytvárať ťažkosti a prekážky pre svoju budúcu činnosť, lebo blahý (ušľachtilý) Zámer je vnútorne bezkonfliktný a nekladie „míny“ na svojej ceste.
Ten, kto nie je v stave hovoriť pravdu vo všetkých prípadoch bez výnimky, spätých s dielom, ktorému hlása svoju oddanosť alebo si len prosto myslí, že je tomuto dielu oddaný, v skutočnosti koná úplne iné dielo. Jeho zmysel, význam nie je schopný pochopiť, pokiaľ pokračuje v klamaní a obhajovaní svojho právo na «milosrdnú lož». Podstatou pozemskejmúdrostijeneklamaťza žiadnych okolností, alenájsťtú pravdu, ktorújepotrebné povedaťaspraviťvo vzniknuvšíchsituáciach.
A vznik potreby zatajovať niečo treba hodnotiť ako prejav nejakých vnútorných napätí a konfliktov v systéme činnosti, ktorých príčiny je potrebné identifikovať a odstrániť. Pritom odmietnutie prístupu k nejakej informácii môže byť sprevádzané, doplnené zverejnením inej informácie, ktorá bude užitočná dopytujúcemu sa. To podporí rozšírenie iniciatívy v spoločnosti.
Ale to všetko boli len všeobecné úvodné slová, adresované každému, bez ohľadu na osobitosti jeho života. Ak jedinec súhlasí s jemu predkladanou spoločenskou iniciatívou, tak on stojí pred nevyhnutnosťou do nej vstúpiť. Nevyhnutnosťou, podmienenou konkrétnymi zvláštnosťami jeho života. Keďže spoločenská iniciatíva sa rozprestiera nie v nejakom od života civilizácie Zeme odtrhnutom, abstraktnom priestore, obývanom podľa svojho chápania vykonštruovanými postavami, ale v každodennom životetejto civilizácie takom, aký on reálne je, tak pred jedincom, riešiacim vstup do spoločenskej iniciatívy, vyvstáva známa otázka: «Čo robiť?».
On potrebuje konkrétnu odpoveď, pretože aj horlivý zástanca princípu vytvorenia vnútorne nenapätých systémov sa v reálnom živote stretáva s činnosťou spoločnosti, vykonávanou v takých frekvenčných pásmach, v ktorých spoločenská iniciatíva na princípe vytvorenia vnútorne nenapätých systémov ešte nezískala akcieschopnosť. A v týchto frekvenčných pásmach spoločnosť koná tak, ako vie. A k tomu konaniu spoločenská iniciatíva musí vedieť vypracovávať svoj cieľavedomý postoj, definujúci buď podporu niektorých druhov konania spoločnosti, napomáhajúc vyriešeniu v nich vzniknutých vnútorných pnutí; alebo odmietnutie takejto podpory až do ich vymretia zo spoločenskej existencie. To znamená, že otázka «Čo robiť?» je skutočne aktuálna.
Väčšina z tých, kto ju zadá - nie sebe, ale účastníkom spoločenskej iniciatívy – má však na mysli nie doslovné (ad littera) «čo robiť?», ale trocha iné:
Ja som na blaho zameraný človek, vy ste tiež ľudia zameraní na blaho, a preto uznávam vašu autoritu a vodcovské schopnosti, takže povedzte mi konkrétne, čoráčite, aby somvykonal, nakoľko krajina, národ, ľudstvo hynie a trebarýchlo«niečo robiť».
Ale odpoveď na toto priamo nevyjadrené vyhlásenie lojality, sprevádzajúce jeho návrh splniť, čo prikážu[260] a rýchlo, môže byť pýtajúcim sa odmietnutá, nakoľko spočíva v nasledovnom:
Musíte sa nevyhnutne vytrhnúť z Vášho obvyklého zhonu, nájsť si čas a silu a neustále sa zaoberať SVETONÁZOROVÝM samovzdelávaním, aby ste dospeli k takému pochopeniu navrhovanej spoločenskej iniciatívy, aké Vám umožní konať samostatne s pomocou Božou v jej riečisku, nedávajúc otázky «čo ráčite, aby som vykonal?», ale z dobrej vôle nezištne pomáhajúc druhým a s radosťou prijímajúc ich pomoc v súlade s Vaším ozajstným videním a chápaním toho, čo sa deje a perspektív v toku udalostí.
Túto odpoveď mnohí vnímajú ako od bezprostredných potrieb života odtrhnutú abstrakciu, ktorou sa zaoberajú tí, ktorí podporujú túto spoločenskú iniciatívu. Tento ich postoj je podmienený tým, že v Jedinom Zákone predkladaná spoločenská iniciatíva nie je ešte tak rozvinutá, aby «priamo teraz» vypĺňala v tempe prijímania zákaznícke objednávky[261] jej členov a zvyšku spoločnosti, ktorých splnenie je podmienené procesmi, patriacimi k relatívne vysokofrekvenčným pásmam, kde spoločenská iniciatíva ešte nerozvinula svoju činnosť na princípe vnútorne nenapätých systémov.
A objektívne dosiahnuteľné výsledky, ktoré v budúcnosti prinesú dlhodobé nízkofrekvenčné procesy, v ktorých spoločenská iniciatíva už teraz funguje, sú pre účasníkov, vytýkajúcich jej abstrakcionizmus, bezcenné, pretože sú presvedčení, že «žiť v tejto nádhernej dobe nebudem ani ja, ani ty». Toto jeformaprejavupodvedoméhobezohľadného egoizmu väčšiny znicha chamtivého koristenia pre vlastnú momentálnu potrebu[262].
Oni nepremýšľajú o tom, že terajšia doba je oveľa krajšia, než časy, kedy bolo možné jednoducho zhynúť v žalúdku divokého zvera pre pobavenie civilizovaného publika v aréne nejakého provinčného cirkusu Rímskeho impéria, rozľahlého po celom svete a schvaľujúceho takéto mravy. Aj terajšia doba –skutočne nádherná, nakoľko Všemohúcnosť je bezchybná vo všetkých jej prejavoch – nastúpila ako plod končiacich, no v staroveku začínajúcich dlhodobých (nízkofrekvenčných) procesov. Tieto procesy podporovali svojim konaním z vlastnej iniciatívy ľudia, ktorí pokladali za možné vo vtedajšom «práve teraz»opravdivo sa snažiť žiť tak, ako má Človek žiť vždy. Ale teraz „žijúci“ «priamo teraz» nepovažujú za potrebné byť blahodárnymi, blaho konajúcimi (ktorých mená vo svojej veľkoleposti «Boh vie - pozná»), hoc aj využívajú hotové plody práce spravodlivých, ako „samo sebou“ sa rozumejúce a po práve im patriace ako „samozrejmé blaho“. Pre nich je zvlášť zaťažujúce premýšľať o tom, že oni každý okamih svojho života - «priamo teraz» – sami do budúcna sejú...
Neveriaci argumentovali a argumentujú, že „žiť“ treba, ako oni „myslia“, len teraz, a preto musia bezpodmienečne urvať od života pre seba takisto «priamo teraz» (vedomý uhol pohľadu «po nás potopa» je v mnohých ohľadoch eticky čistejší, než ich v podstate také isté podvedomo-automatické správanie). V dôsledku takého vzťahu - postoja k Životu, tie spoločenské iniciatívy, ktoré nie sú schopné uspokojiť ich spotrebiteľské objednávky «priamo teraz» v tempe ich zadania, sú pre nich bezcenné. Oni - vedome aj podvedome - považujú pre seba za najdôležitejšie pre nich zištné záležitosti, odmietajúc im predkladaný nepomíjajúci blahý osud vo večnosti. Toto – ich vlastné sebectvo, egoizmus a zištnosť, a takisto neviera v spoluúčasť (podieľanie sa) človeka na Božom Zámere-Pláne, sa VŽDY nemenne uskutočňujúcom, alebo ich pomýlenou morálkou prekrútené hlásanie Zámeru - je jediný dôvod, prečo návrh svetonázorovo pozdvihnúť sa nad priaznivcov alternatív ku spoločenskej iniciatíve vytvorenia Kráľovstva Božieho na Zemi je vnímaný mnohými „blahomyseľnými“ ako od života odtrhnutý abstrakcionizmus.
V skutočnosti, pozdvihnúť sa ideologicky nad prívržencov neprijateľných koncepcií zriadenia života spoločnosti (a o tom vlastne hovoríme) – je jediný efektívny spôsob, ako ich vystaviť podmienkam, v ktorých je nemožné realizovať ich koncepcie a v ktorých nie sú schopní vlastnej činnosti. To vytvorí podmienky na to, aby sa spoločenská iniciatíva, navrhnutá Zhora, stala neobmedzene vládnucou v spoločnosti[263], pokrývajúc všetky pásma frekvencií procesov a všetky oblasti činnosti civilizácie.
Je to tak, lebo iba v tomto prípade o vlastnej spravodlivosti presvedčení protivníci Najvyššieho Zámeru strácajú personálnu základňu a inertné sociálne prostredie, v ktorom pôsobí ich personálny korpus. Tak nenávratne strácajú akcieschopnosť v dôsledku toho, že ich systém, vytvárajúci princíp organizácie kolektívnej činnosti - «každý podľa miery svojho chápania pracuje na realizácii svojich vlastných záujmov, a mierou nechápania – na realizácii záujmov tých, ktorí chápu lepšie» - začína trvalo a nezvratne pracovať proti nim samým. A z tejto situácie majú len dve východiská:
buď zhynúť do nebytia (neexistencie);
alebo vstúpiť do v Jedinom Zákone predkladanej spoločenskej iniciatívy, uznajúc jej princípy a ciele, ktorá je bohate otvorená pre všetkých. A nesloboda, obmedzenie individualizmu v spoločenskom živote v nej skutočne existuje: táto nesloboda - zákaz vedomého alebo nevedomého ustanovenia a súhlasu s ustanovením ľubovoľnej (nad)vlády nad ľuďmi okrem Boha - Stvoriteľa a Všehodržiteľa, jediného Pána ľudí, ktorý dáva Ľúbosť a slobodu vôle tvoriť dobro tým, ktorí uznajú Jeho nedeliteľnú moc nad všetkým.
Tretie východisko skutočne nie je dané. Je blahom, že všetko zlo, hocikým predtým spáchané, prijatím naplnenia Božieho Zámeru v relígiách Jediného Zákona, je mu Bohom odpustené.
Nám tiež vyhovuje ľubovoľná varianta z nich, nech by si hocktorú z nich pre seba vybrali.
- Priaznivý vietor Všemohúceho
Tak či onak v spoločnom svete žijú tí, pre ktorých «existuje len okamih medzi minulosťou a budúcnosťou, vlastne on sa nazýva[264] život», a preto v každý takýto okamih treba vedieť brať a vziať zo života všetko[265], čo je spôsobilý dať. A tí, ktorí sa snažia každý okamih žiť tak, ako sa má žiť vždy, súc plnomocnými predstaviteľmi Večnosti na Zemi. Oni sa skutočne správajú v živote odlišne: tí prví - väčšinou tak, «ako všetci» v ľahostajne[266]-automatickej spoločnosti a tí druhí - poväčšinou ináč. Dokonca, aj keď sa zdanlivo spolu zúčastňujú rovnakých spoločenských záležitostí, v skutočnosti sa nachádzajú v kvalitatívne odlišných druhoch činnosti.
A už v tomto živote je medzi nimi hranica, nepriechodná pre „časných“[267], ale priepustná pre tých, ktorí sú spoluúčastní večnosti. A večnosť vstupuje do prúdu zhonu, zostávajúc neviditeľná pre „časných“ podobne, ako diamant čistej vody – krištálovo čistý diamant zostáva neviditeľný v čistej vode. Táto hranica sa netiahne ani v čase, ani v priestore. Ona sa tiahne v činnosti a nečinnosti každého, kto žije na Zemi. Táto hranica rozdeľuje koncepcie organizácie života spoločnosti ako jediného organizmu. A hoci sa na prvý pohľad dá v histórii vysledovať konceptuálna rozmanitosť, tak v skutočnosti každá z množstva známych historicky dielčích koncepcií vyjadruje viac alebo menej jasne jednu z dvoch generálnych koncepcií:
· Najvyšší Zámer vedie[268] civilizáciu k tomu, aby celá činnosť jednotlivcov bez výnimky v nej vo všetkých frekvenčných pásmach prebiehala blahodárne («Sláva Bohu na výsostiach, mier na zemi a pokoj ľuďom dobrej vôle... »[269]) na základe vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov všetkých členov spoločnosti. To zabezpečuje každému z nich slobodu konania Dobra.
· Protivníci tejto generálnej koncepcie budujú hierarchicky organizované systémy priameho a nepriameho donucovania a programovania správania sa jak jednotlivcov, tak aj kolektívov, vytvárajúc v spoločenských vzťahoch rôznorodé napätie.
Ak prívrženci prvej koncepcie sejú v každom čase (v súčasnosti každého z nich) semená, klíčiace počas celých dejín v budúcnosti (vo vzťahu k dejinnému času života každého z nich), v ktorej sa nezvratne stelesňujú tie alebo oné ideály, vlastné nimi vybratej koncepcii Prozreteľnosti. Naproti tomu ich protivníci nie sú v stave dôjsť ani k spoločnému cieľu, ale spoločným metódami ich rôznych strán (mafií, klanov, rodín) sa snažia mačkať Zhora danú súčasnosť, aby vymodelovali z nej niečo vytúžené pre každú z ich strán.[270]
Znásilňovať a skrkvať súčasnosť, aby sa z nej dalo vymodelovať vysnívané – to je to, čo zjednocuje všetkých protivníkov Zámeru. Bez ohľadu na to, že každou stranou (mafiou, klanom, rodinou) je chcené to, čo je neprijateľné pre všetkých ostatných, ale nie všetko nimi chcené je objektívnym zlom. Kvôli nejednotnosti cieľov bojujú nielen proti Zámeru (niekto cieľavedome, a niekto vo svojej morálne podmienenej rôznorodej slepote), ale aj drtia druh druha, bojujúc medzi sebou, potláčajúc a rozmačkajúc všetko, čo nemá síl sa tomu protiviť, aby si potom vymodelovali svoj ideál, alebo aspoň to, čo sa podarí.
No možnosti Objektívnej reality sú neporovnateľne silnejšie ako možnosti každého z nich a ich koalícií. A preto Život, keď sa v ňom stelesní Zámer-Prozreteľnosť, zmačká aj ich samotných, aj ich výtvory. A ak niekto z nich z nejakých príčin odmieta metódu priameho i nepriameho znásilňovania Života, tak, súc nositeľmi «JA(ego)-centrického» svetonázoru, nie sú v stave rozvíjať efektívnu činnosť na osnove princípu vytvorenia vnútorne nenapätých systémov. Oni nemajú možnosť svoj «JA(ego)-centrický» svetonázor, neprimeraný Objektívnej realite, upevniť v spoločnosti ako dominujúci[271], keďže sa v spoločnosti rozširujú aj iné variácie «JA(ego)-centrizmu», a takisto aj oveľa silnejšie svetonázorové systémy.
Úmerne tomu, že v živote civilizácie sa súčasne realizujú dve vzájomne sa vylučujúce základné koncepcie organizácie života spoločnosti, všetky konania a nekonania, ktoré je jedinec spôsobilý vedome a podvedome konať v priebehu celého svojho života, patria do troch rôznych kategórií:
· Tí, čo sú konceptuálne ľahostajní z rôznych príčin (podmienenosť mimosociálnymi procesmi alebo úrovňou rozvoja spoločnosti v danej dejinnej epoche). Môžu patriť k činnosti, ktorá sa realizuje v tej alebo v druhej základnej koncepcii. Príkladmi takéhoto druhu vedomej i nevedomej činnosti je takmer všetko to, čo je podmienené biológiou druhu Homo sapiens. Taktiež také spoločenské procesy ako výroba na základe spoločenského zjednotenia práce, bez ktorej nemožnosť žiť je podmienená reálnou mravnosťou a duchovnosťou civilizácie (rozdiel medzi koncepciami je v tom, na aké ciele je orientovaná výroba a akými prostriedkami sa realizuje riadenie výroby a prerozdeľovanie produkcie).
· Tí, čo za každých okolností bez výnimky vyjadrujú buďjednu, alebo druhú základnú koncepciu. Takto zavedenie monopolu na Vedomosti (a predovšetkým na vedomosti metodologického charakteru - prvú prioritu zovšeobecných prostriedkov riadenia) s cieľom vytvorenia závislosti zbytku spoločnosti na „znacharoch“-monopolistoch vo všetkých prípadoch vyjadruje koncepciu, odporujúcu Zámeru-Prozreteľnosti. To isté sa týka aj kreditno-finančného systému s úrokovými sadzbami (individuálne i korporátne bankové úžerníctvo, vrátane medzinárodného, i podpora úžerníckej mafie populáciou, ktorá má u nej prebytočné voľné prostriedky v bankách a „cenné“ papiere), ktorý vytvára otroctvo na základe finančného diktátu. Organizácia a spoluúčasť pri výrobe a predaji „potravinárskeho“ alkoholu a iných narkotík, ich konzumácia – to je tiež práca proti Zámeru.
· Tí, ktorív závislosti od súbehu sprievodných okolností sú, buďkonceptuálne ľahostajní, alebo vyjadrujú niektorú z dvoch základných koncepcií. Takto je vybudovanie obydlia nevyhnutné, ale ak sú jeho rozmery také, že rodina ho nie je schopná uriadiť v rámci denných aktivít bez profesionálnej služby alebo ju nahradzujúcich «chudobných súrodencov», tak postaviac takýto „palác“, ide rodina proti Zámeru, nech by sa hocako snažili jej členovia ospravedlniť. A ak sú rozmery obydlia nedostatočné, a preto je v ňom stiesnených niekoľko generácií jednej rodiny, čo im bráni žiť spoločne v harmónii a vzájomnej starostlivosti druh o druha (a práve to je nevyhnutné pre správne osobnostné formovanie detí, a v tom nemôže viacgeneračnú rodinu nahradiť žiadna spoločenská inštitúcia), tak to je tiež proti Zámeru-Prozreteľnosti.[272]
Konkrétne v dôsledku tohto rozdelenia na tri kategórie hocijakej každodennej činnosti, vo všeobecnosti dostupnej všetkým a každému, návrh zaoberať sa svetonázorovým sebavzdelávaním, aby sa človek oslobodil od diktatúry a programovania správania obídením kontroly vedomia zo strany protivníkov spoločenskej iniciatívy, navrhnutej v Jedinom Zákone, nie je abstrakcionizmom, odtrhnutým od reálneho života.Totižtoprimeraný a Objektívnej realite zodpovedajúci svetonázor dáva každú možnosť konania alebo nekonania v každodennom živote samostatne v jednote vedomia a podvedomia jedinca včas korelovať prípustné alebo neprípustné konanie vo vzťahu k vybranej základnej koncepcii, v závislosti od konkrétneho súbehu okolností.
То znamená, že na otázku «čo robiť?», každý musí vedieť si odpovedať sám, ozmysliac podľa svedomia to, čo mu je dané v Rozlíšení na základe bohocentrického svetonázoru trojjedinnosti matérie-informácie-miery.
To nie je iba v tom, že nízkofrekvenčné procesy sú objímajúce a v pozadí vo vzťahu k vysokofrekvenčným. Vec je v tom, že mnohé nízkofrekvenčné procesy sa skladajú z krátkych po sebe idúcich taktov (cyklov), obsahujúcich nejakú ukončenú sadu dejov, vytvárajúcich priebežný výsledok v nejakom dlhšom, ich zahŕňajúcom procese. V každom takomto takte môžu byť veľmi krátke akcie a pauzy medzi nimi: jak krátke, tak aj dlhé pauzy, zasahujúce život mnohých generácií.
A len primerane a realite zodpovedajúco ozmyslené Rozlíšenie základných koncepcií umožňuje skladať v následnosti generácií želateľné nízkofrekvenčné dlhodobé procesy z krátkych taktov každodennej činnosti množstva ľudí. A presne tak to umožňuje zdržiavať, mariť priebeh neželateľných procesov alebo ich transformovať na želateľné, vnášajúc do ich priebehu niečo, čo im predtým nebolo vlastné.
Výsledky takéhoto dlhodobého konania, vytvoreného z množstva krátkych taktov, môžu byť veľmi rozsiahle jak z osobného rozmeru skúmania, tak aj pri spoločenskej analýze v celom rozmere. Začneme s osobnou:
Ak každodenne prečítate vnímavo 5 strán, tak za 365 dní ste schopný prečítať a pochopiť 1825 strán[273] textu.
Je možné, že si v prebiehajúcom zhone svojich záležitostí nenájdete voľný čas, aby ste naraz prečítali knihu s 1 000 stranami. Ale takmer každý je schopný nájsť si čas[274], aby prečítal 5 strán denne a ozmyslel si prečítané, nezabúdajúc to, čo prečítal skôr, a porovnal prečítané s tým, čo bezprostredne pociťuje v sebe a okolo seba. To je reálne: na to je nevyhnutné len jednu hodinu menej pozerať TV, alebo neposedávať s „kecalmi“ pri pohári piva, alebo ešte odmietnúť nejaké iné nezmysly. No taká realita už patrí k nízkofrekvenčnému procesu vo vzťahu k fyziologicky analogickému prečítaniu detektívky alebo nejakého iného čítania, ktoré je predurčené na to, aby človek zabil voľný čas na ceste do práce alebo na chatu v autobuse alebo v električke. To isté platí aj pre žurnalistiku «na zlobu dňa».
Dôsledky prečítania môžu byť rôzne: niekedy prečítaná detektívka alebo ostrejšia publicistika «na zlobu dňa», ktorá vyzývala «niečo robiť»[275] «priamo teraz», sa za rok zabudne, stanúc sa mŕtvo pochovanou v hlbinách pamäti pod vrstvami zábavného čítania, prečítaného neskôr, nasledujúcich publikácií «na zlobu dňa» a informácií bežnej každodennosti. To prejde bez osobitých následkov pre Váš život, ak ignorujete obzvlášť závažné následky, že budete naďalej otrokom ničotného zhonu.
Spomeňte si na osud tej publicistiky, ktorá znepokojovala Vás i mnohých iných v druhej polovici 80-tych rokov 20. storočia, keď sa v reakcii na ňu davy nasmerovali nevedno kam[276], nechápajúc v dlhodobej perspektíve nič z prebiehajúceho, a v priebežnom výsledku sa dosiahlo to, čo je teraz. Vtedy sa mnohí takisto trhali «niečo robiť» «priamo teraz», a scénaristi-režiséri spoločenských nešťastí a tragédií nachádzali, kto z nich a čo má robiť v súlade so scénarmi, adresujúc k ich reálnej morálke, túžbam a pripravenosti robiť to, čo už oni vedia: od prázdneho tárania, ktoré očarovalo ostatný dav, po strieľanie na porážku.
Neprestajne dráždení publicistikou a ich automatizmov správania rozdrážďujúcimi situáciami, zaskočení obyvatelia nenachádzali čas na to, aby sa svetonázorovo samovzdelávali, aby predčili v spôsobilosti riadiť priebeh udalostí prívržencov im neprijateľných koncepcií a konali na báze inej svetonázorovej osnovy konceptuálne cieľavedome, ukladajúc svoje konanie do matrice-scenára priebehu im prijateľných dlohodobých (nízkofrekvenčných) procesov.Od tej doby sa tak mnoho dalo urobiť, že by sme už všetci žili v oveľa lepšej a blahodárne usporiadanej spoločnosti a svete, než v tom, čo je teraz, ak by aspoň polovica všetkých „aktivistov“- hysterikov nezmätkovala, ale v pokoji, nehľadiac «na zlobu dňa», denne predkladanú zlostnou žurnalistikou, sa zaoberala svojim svetonázorovým samovzdelávaním a zo svetonázoru vyplývajúcou činnosťou v postupnej realizácii spoločenskej (kolektívnej) iniciatívy na princípoch vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov ľudí.
No oni vo väčšine nevenovali a nevenujú pozornosť tomu, že situácie – dráždivé podnety ich automatizmov správania sa vytvárali a vytvárajú sa cieľavedome, takže každý z nich je fakticky málo odlišný od diaľkovo riadeného „lunochodu“ a všetci spolu po väčšinu života predstavujú stádo „lunochodov“, nezmyselne – z pohľadu ľudskosti – prešliapávajúcich priestory rodnej planéty.
Ak sa algoritmus správania, aktivizovaný každodennou „zlobou“ – rozdražďujúcou situáciou, po nejakom čase ukazuje neefektívny pre realizáciu ich bezdôvodných nádejí a snáh, tak sa to pre drvivú väčšinu odhaľuje náhle v okamihu. Po takomto rozčarovaní nasledujú výbuchy emócií alebo depresií (nedostatok síl a emócií) a pokusy o prepnutie sa na nejaký iný algoritmus bezmyšlienkovitého automatického správania, alebo na vonkajšie riadenie zo strany nimi chceného vodcu – „dobrého pastiera“. Hoci, ak by rozmýšľali (čo znamená: konkrétnesi vo svojom vnútornom svete predstavovali priebeh udalostí v Objektívnej realite, ktorých sa účastnia – a k tomu aj nevyhnutne Objektívnej realite adekvátny svetonázor, ktorého zostrojenie si oni predstavujú ako abstrakcionizmus odtrhnutý od života, ktorý im bráni „žiť“ «priamo teraz»), tak – v drvivej väčšine prípadov – by sa im nevhodnosť algoritmu pre realizáciu želaného odhalila už dávno pred začiatkom jeho bezmyšlienkovitého automatického odpracovávania v podnecujúcich situáciach–rozdrážditeľoch.
A toto včasné odhalenie – podmienené efektívnym svetonázorom – by dalo každému z nich možnosť nepodporovať tie procesy, ktoré oni reálne podporili svojou činnosťou alebo nečinnosťou, ale tvorivo podporiť iné procesy, ktoré by priniesli iné plody.[277]
A v tom prípade, jedinci, z ktorým každému bola daná Zhora sloboda výberu línie správania sa, a taktiež aj spoločenstvá týchto jedincov, by sa nenachádzali v stresových situáciách, analogických tým, ktoré prežívalo «SNŠ» a v historickej minulosti raz za 50 rokov (a to aj častejšie) prežívalo Rusko – regionálna civilizácia.
No aj po všetkých týchto mnohoročných nešťastiach a spoločenských nepokojoch je návrh zaoberať sa svetonázorovým samovzdelávaním pre nich neprijateľný. Totižto oni akoby chcú «niečo robiť» práve «priamo teraz» a neželajú si „naprázdno strácať čas“ na to, aby si získali osnovu pre samostatné zmysluplné videnie toho, čo prebieha. A práve toto je nevyhnutné robiť «priamo teraz» tak, aby vždy bolo dobre, pretože v opačnom prípade bude musieť jedinec spočívať, podobajúc sa slepému, hluchému, mŕtvemu kameňu v murive sociálnej pyramídy, ako je to zaobrazené na jednodolárovom papierovom odpade.
Ale v Rusku - ZSSR nie všetci boli takými. Druhí, pozrúc sa na počiatok celého reformátorského zmätku, si pre seba stanovili: keď to všetko vyjde navnivoč, tak v spoločnosti už musí byť rozvinuté také videnie a chápanie sveta, na základe ktorého už spoločnosť dokáže žiť. A pre toto je nevyhnutné pracovať, vytvárajúc to, čo sa stane základom budúcej spoločnosti. A, aby dali spoločnosti takýto základ-osnovu, potichu sa už vtedy (a to v tej dobe predstavovalo «priamo teraz») zaoberali svetonázorovým samovzdelávaním a činnosťou postupu realizácie spoločenskej iniciatívy, nehľadiac na «zlobu dňa»: oni sa nepoddávali povyku a zmätku ani v dňoch štátneho puču, ani v dňoch Belovežských dohôd a „abdikácie z trónu“ M.S.Gorbačova, ani v marcových dňoch roku 1993 pri konfrontácii Najvyššieho Sovietu RSFSR a Prezidentskej administratívy, ani v dňoch rozstrieľania moskovského Bieleho domu v r. 1993, ani v augustových dňoch r. 1998pri páde kurzurubľa, ani v dňoch abdikácie z trónu «cára» Borisa Jeľcina.
Celé toto obdobie sa zaoberali činnosťou, podporujúcou a vytvárajúcou dlhodobé (nízkofrekvenčné) procesy v riečisku spoločenskej iniciatívy, predloženej v Jedinom Zákone. A v dôsledku tejto každodennej činnosti budú nielen prechodné výsledky, ale aj nevykoreniteľné, nezvratné úspechy.
Pre tých, ktorí mali čo povedať druhým ľuďom, stačili každý deň dve-tri hodiny na to, aby napísali niekoľko stránok. Podľa miery toho, ako svetonázorovo rástli, ich spoločenská iniciatíva naberala silu a – pri podpore Zhora – zvyšovala svoje možnosti efektívneho pôsobenia na priebeh udalostí, rozširujúc svoju akcieschopnoť na všetky viac vysokofrekvenčné diapazóny procesov. Výsledkom bolo, že to, čo bolo napísané v priebehu niekoľkých rokov v tempe niekoľkých stránok za deň, bolo vydané a stalo sa nevykoreniteľnou súčasťou Ruskej kultúry a dedičstvom všetkých zúčastnených osôb.
Takto spoločenská iniciatíva na princípe vybudovania vnútorne nenapätých systémov, pohlcujúc do seba slobodnú prácu mnohých ľudí, dosiahla to, že v súčasnosti sa vytvorila celá knižnica[278]. Odkazy na jej základné práce sú v aktuálnej Prílohe k DVTR.
A to je jeden z nezvratných výsledkov celospoločenského rozmeru činnosti spoločenskej iniciatívy v riečišti Jediného Zákona, lebo čo je napísané perom – nevyrúbeš sekerou, aj keby to bola sekera kata alebo «sekera vojny». A ako povedal A.S.Puškin: «nemožno odkúpiť vplyv znárodnenej myšlienky».
Aké dôkazy efektívnosti spoločenskej iniciatívy, predloženej v Jedinom Zákone a fungujúcej na základe princípu vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov jednotlivcov, sú ešte nevyhnutné pre toho, kto pociťuje priebeh života a je spôsobilý myslieť, ak nie je presvedčeným zlo-dejom (zloduchom)?
A ak do vašich rúk «priamo teraz» sa dostane dôstojná kniha, tak za rok pozorného čítania po 5 strán za deň, je vám schopná odkryť cesty k takým svetonázorovým výškam a priestorom, ktoré sa ani nesnívali tým najvyššie zasväteným do niečoho (čoho podstatu nechápu, lebo každé zasvätenie nie je len ohraničené, ale aj obmedzuje psychiku a nad prvými hierarchami v spoločenstve každého systému zasvätení sú ešte okultní mimosociálni páni-majitelia)[279], o ktorých poučne písal J.Gilbo, v podstate nič nehovoriac, no ponúkajúc začať proces alternatívneho zasvätenia „priamo teraz“: «dnes, v každom prípade nie neskôr, ako do konca roku 1999. Kto neuspel, ten sa oneskoril».
Získať blahý podiel vo večnosti nie je nikdy neskoro: pokiaľ je človek živý a, súc pri vedomí, je schopný myslieť – on sa neoneskoril.[280] No ísť alebo vzlietať k tým výšinám a priestorom musí každý sám, svojou osobnou prácou a nikto za neho neurobí to, čo môže urobiť iba on sám:
Vlastné vnímanie a chápanie sveta – to sú tie produkty vlastnej práce, ktoré nemožno odtrhnúť od druhých, ani prinútením, ani podvodom, ani kúpiť v hotovom použiteľnom tvare. Na druhej strane, nemožno ich ani podarovať druhému podľa svojej vôle, ani predať, ani vnútiť žiadnou silou alebo zaviesť do psychiky pomimo vedomia.
Vytvoriť si vlastné videnie a chápanie sveta – to je to, čo každý musí urobiť pre seba iba sám. Druhí mu môžu len poukázať na takúto možnosť, objasniac svoje videnie a chápanie, ale nič viac. A ak bude jedinec nasledovať túto možnosť, tak on dokáže pomôcť druhým urobiť to isté a zrealizovať aj mnoho iného.
Avšak, mnohí emocionálne (a zdalo by sa, bezmyšlienkovite) reagujú na «zlobu dňa», ktorá ich neustále vytrháva z dlhodobých (nízkofrekvenčných) procesov. Len vedome sa udržiavajúc na hrebeni týchto procesov možno prejsť cez «zlobu dňa», nebyť ňou zachvátený, zastavený, či prevrhnutý. Keďže je to späté s emocionálnou reakciou na prebiehajúce udalosti, tak prichádzame k otázke o emóciach, ktoré sú tak alebo onak vlastné človeku pri jeho správaní sa.
Svetonázor trojjedinosti matérie-inFormácie-miery odkrýva úplne iný pohľad na otázku o emóciach, dobrej či zlej nálade. A tento pohľad je proste nevyjadriteľný v tradíciach psychologických škôl jak Západu, tak aj védicko-znacharského Východu v dôsledku toho, že v ich svetonázore je informácia nie objektívna ale subjektívna[281]f alebo k objektívnej informácii nie je vyjadrený konkrétny vzťah.
V svetonázore trojjedinosti matérie-informácie-miery je otázka o emóciach v správaní sa človeka nerozdielne spätá s dvoma ďalšími otázkami, ktoré sú väčšinou psychológov a psychiatrov skúmané izolovane:
· po prvé – je to otázka vzťahu vedomých a podvedomých komponentov jednotného procesu myslenia jedinca;
· po druhé – je to otázka o objektívnej – skutočne pravdivej, a nie deklarovanej a predstieranej mravnosti jedinca.
V svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery predstavujú «emócie + opravdivá objektívna mravnosť + vedomé a podvedomé komponenty procesu myslenia»jednotný algoritmický komplex, ktorý spracováva jak tú objektívnu informáciu, ktorá postupuje od zmyslových orgánov (telesných i biopoľových – duchovných), tak aj tú, ktorá je uložená v pamäti. Práve v tejto trojici, ktorá predstavuje jednotný algoritmický komplex premeny informácie, sa generuje vnútorné a vonkajšie správanie sa každého jedinca.
Kvôli tomu, aby človek «mal život a mal ho v hojnosti»[282], a nie len «prežíval»[283], prekonávajúc prevažne nežiadúce súhry okolností, je nevyhnutné zistiť funkčnú záťaž komponentov tohto algoritmického komplexu, aby si ho človek vedel nastavovať ako celostný systém na objektívne dokonalé spracovanie informácií.
Začneme vedomím. Možnosti ľudského vedomia mimo tranzových stavov sú ohraničené nasledujúcimi ukazovateľmi: jedinec je schopný vedome vnímať a operovať so 7 - 9 objektami[284] (informačnými tokmi) naraz. Zároveň je schopný rozlišovať nie viac ako 15 zmyslových jednotiek za sekundu (inými slovami, rýchlosť vedomia predstavuje 15 bit/s).
Ak prvé je viac-menej jasné, tak druhé potrebuje vysvetlenie. Každý snímok na filmovom páse je zmyslová jednotka. Pri rýchlosti projekcie 16 snímkov za sekundu a rýchlejšie, vedomie mimo stavu tranzu vníma obraz ako pohyb. Pri rýchlosti projekcie pod 16 snímkov za sekundu vníma vedomie film nie ako pohyb, ale ako reťaz rôznych nepohyblivých stavov, ktorých sled predstavuje rôzne fázy pohybu. V stave tranzu sa vedomie posúva do iných frekvenčných pásiem a je spôsobilé vnímať ako „pomalé“ procesy dokonca aj veľmi rýchle javy, ako napr. výbuch delostreleckého granátu, a nie iba vyčleniť z filmu povestný 25. snímok alebo vloženú zvukovú stopu, ktorá je posunutá do infrazvukového pásma (prostriedky programovania podvedomého správania).
Avšak podvedomé úrovne psychiky, považované za systém spracovania informácií, majú oveľa väčší výkon a pokrývajú oveľa širší rozsah frekvencií, než dostupné možnosti vedomia mimo tranzových stavov. Ako ukázali štúdie, podvedomé úrovne psychiky pri sledovaní filmu dokážu zachytiť aj tie fázy pohybu, ktoré sa nachádzajú v medzerách medzi fázami, nasnímanými na filmový pás.
Otázka: Je celá inFormácia, ktorá je vlastná podvedomým úrovniam psychiky (obrazy, melódie a pod.) pre jedinca bezcenná, alebo aj ona predstavuje informačno-algoritmické zabezpečenie jeho života, a preto je životne nevyhnutná?
— Je životne nevyhnutná.
Otázka: vedomie a podvedomé úrovne psychiky – sú to navzájom izolované systémy spracovania informácie, alebo vzájomne sa doplňujúce komponenty jednej a tej istej celkovej psychiky, a preto vzájomne sa ovplyvňujúce (t.j. prebieha v nich obmena informácií v oboch smeroch)?
— Vzájomne sa doplňujúce a informácie si vymieňajúce komponenty celkovej psychiky.
Otázka: Ako dostať na úroveň vedomia v tempe toku reálnych udalostí celú túto informáciu, ktorú spacovávajú podvedomé úrovne psychiky, akmožnosti vedomia pri spracovávaní informácií sú ohraničené (mimo tranzu) na 7 - 9 objektov a 15 zmyslových jednotiek za sekundu, (zatiaľ čo v tranzových stavoch sú tiež ohraničenia, no s inými charakteristikami, v dôsledku čoho si vedomie nemôže predstaviť všetky tie obrazy a melódie, v ktorých prebieha spracovanie informácií na podvedomých úrovniach psychiky)?
— Iba v extrémne zhustenom obraze, ktorý umožňuje si ju uvedomiť hoci len v riadiaco významných vyhodnocovacích kategóriach minulých udalostí a smerovania ich priebehu: «dobre», «zle», «neurčené». Môže byť podané iba akési zovšeobecňujúcezhodnotenie situácie a smerovanie jej zmien, ktoré nebude potláčať ostatnú informáciu, ktorej spracovaním sa v tom čase zaoberá úroveň vedomia.
Otázka: Je emocionálne pozadie, nálada, typické pre jedinca po celú dobu jeho bdenia, podmienené zapamätanými a prebiehajúcimi okolnosťami jeho života a môžu byť ozmyslené na úrovni vedomia ako znaky, ktoré vyplávali z podvedomých úrovní psychiky, nesúc všeobecné správy o výsledkoch činnosti podvedomých úrovní psychiky, ktoré majú charakter riadiaco významných hodnotiacich kategórií «dobre», «zle», «neurčito»?
— Emócie sú podmienené okolnosťami jeho života a môžu byť ozmyslené práve v týchto riadiaco významných hodnotiacich kategóriach «dobre», «zle», «neurčito»z minulého priebehu udalostí a ich smerovania, posúvaných na úroveň vedomia v psychike jedinca, jeho podvedomými úrovňami. No môžu byť v tejto kvalite aj neozmyslené - to je podmienené svetonázorom jedinca.
V svetonázore trojjedinstva matérie-informácie-miery sú všetky emocionálne prejavy ozmyslené práve v tejto kvalite: ako maximálne zovšeobecnené výsledné ukazovatele podvedomých úrovní psychiky pred úrovňou vedomia, stotožňovaným väčšinou jedincov s ich vlastným «Ja» v každom časovom okamihu. Informácia podvedomých úrovní psychiky vystupujúca na úroveň vedomia v maximálne zhustene zbalenej forme - vo forme emócií, môže byť rozbalená, uvedomená, pochopená, ak to umožňuje osobná kultúra myslenia. To si však vyžaduje čas, v priebehu ktorého by bola táto informácia predaná vedomiu nie vo forme emócií, ale v inej forme, dostupnej jeho vnímaniu.
Ak niekto nesúhlasí s takýmto ozmyslením predurčenia emócií, vyvstávajúcich vo vedomí počas celej doby bdenia jedinca, tak nech si ozmyslí ich predurčenie nejak inak. No ako ukazujú stáročné dejinné skúsenosti psychologických škôl Západu a védicko-znacharského Východu, všetky ostatné interpretácie emocionálneho života jedinca sú chápané nepohodlne a smrdia agnosticizmom[285] - učením o nepoznateľnosti Sveta a nezmyselnosti života a bytia.[286]
Takže sa pýtame: Mýli sa snáď Všedržiteľ? alebo je Všedržiteľnosť (nedeliteľná všeobjímajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Objektívnej realite) bezchybná vo všetkých jej prejavoch, a to bez výnimky?
— Všedržiteľ sa nemýli a Všedržiteľnosť je bezchybná vo všetkých jej prejavoch bez výnimky.
Otázka: Ak je Všedržiteľnosťbezchybná vo všetkých jej prejavoch a človek nie je v konflikte so Všedržiteľom, tak akú má mať náladu, aké emócie?
— Dobrú náladu, pozitívne emócie – to je norma človečieho usporiadania psychiky vo všetkých životných okolnostiach bez výnimky.
Otázka: Ak sú emócie negatívne, nálada zlá alebo „nijaká“, tak čo sa oznamuje vedomiu z podvedomých úrovni psychiky?
— Odpoveď je jednoduchá:
· v súčasnej dobe alebo v minulosti, či v zámeroch jedinca do budúcnosti existuje jeho konflikt so Všedržiteľnosťou, plody ktorého pri nim vybratej línii správania sa nevyhnutne zožne (ak ich už nezožína) a budú nepríjemné. No čo konkrétne, v čom pozostáva objektívny zmysel konfliktu, či už vznikol v dôsledku úmyslu jedinca alebo je to dôsledok jeho nevnímania – to je nutné objasniť. To si vyžaduje vedomý ozmyslený vzťah jedinca k životu, k toku udalostí v ňom, k súbehu rôznych situácií okolo neho i v ňom samotnom.
· alebo jedinec, otvorene sa nenachádzajúc v konflikte s Bohom, niečo vníma nesúobrazne a neprimerane Objektívnej realite alebo niečo v prebiehajúcom mu nedochádza, a v dôsledku jeho nedôvery Bohu jeho podvedomé úrovne psychiky vydávajú chybné emocionálne hodnotenie prebiehajúceho, čo v perspektíve taktiež nesľubuje jedincovi nič dobrého. O podmienenosti tohto chybného emocionálneho hodnotenia vlastnosťami samotného jedinca bude reč trocha nižšie.
Môžu nasledovať námietky v tom zmysle, že u rôznych jedincov jedne a tie isté udalosti, padnutie do jednych a tých istých situácií, jedna a tá istá správa vyvolávajú rôzne emocionálne prejavy, čo by zdanlivo vyvracalo práve povedané. Ale nie je to tak: reč bola o emocionálnych prejavoch jedinca, ak dokonca i reverzne (spätne), ale stále prebývajúceho v človečom usporiadaní psychiky v nejakom dlhšom časovom intervale, ktorý je dostatočný na to, aby sa sformovali jeho emócie a nálada. No okrem toho, u každého jedinca je vlastná osobná predhistória, vlastná geneticky podmienená informácia, ktorá tiež vplýva na emocionálnosť vnímania rôznych udalostí.
Ale ak sa jedinec v uvažovanom časovom intervale nachádza nie v človečom stroji psychiky, ale v nejakom inom alebo jeho psychika je nestabilná a kmitá, neprestajne a vratne meniac svoje usporiadanie, tak toto všetko bude nie úplne tak.
Podstata je v tom, že v človečom usporiadaní psychiky sa zabezpečuje jednota emočného a zmyslového stroja duše[287], pri ktorom jedinec „samosebou“ prebýva v riečisku Všedržiteľnosti. Mimo človečieho usporiadania psychiky, ak je vôbec možné hovoriť o nejakej jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše, tak táto „jednota“ – po prvé, neladí s Objektívnou realitou a po druhé, je tam konflikt medzi vedomím a podvedomými úrovňami psychiky, a taktiež aj vnútorné konflikty v samotnom podvedomí (a to ho, ako následok, zaťahuje do vnútorne konfliktnej kolektívnej psychiky – kolektívneho podvedomia. Inými slovami, to prináša pripojenie psychiky jedinca na nezlučiteľné, navzájom nepriateľské egregory).
A o jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše mimo človečieho usporiadania psychiky v podstate možno hovoriť veľmi podmienečne, pretože nesúlad tejto „jednoty“ vyplýva z toho, že emočné prejavy a racionálno-intelektuálna činnosť nie sú vo vzájomnom súlade. To platí, ak ich vztiahneme k jednej a tej istej objektívnej informácii, ktorá charakterizuje životné okolnosti alebo situáciu, do ktorej sa jedinec dostal.
Okrem toho, rozhovory na tému, že pre rôznych jedincov sú v živote charakteristické rôzne emocionálne prejavy v jednych a tých istých situáciach, je nevhodné viesť v abstraktnej forme, odtrhnutej od konkrétnych jedincov a konkrétnych podmienok: to by bolo neplodným abstrakcionizmom, iba brániacim chápaniu podstaty skúmaných javov psychickej činnosti každého jedinca.
Preto konkrétne: dieťa sa raduje tvári matky, sklonivšej sa nad kolískou; slnečnému lúču; prvým kvetom a snehovým vločkám v jeho živote. Plače, keď sa stretáva so zlom, aj keď nie je nasmerované proti nemu osobne, hoci objektívne každé zlo je proti každému žijúcemu, a preto sa dieťa nemýli, ak na neho takto reaguje. Raduje sa a smeje sa v reakcii na dobro. Ono sa zle - negatívne stavia k rozprávkovému ľudožrútovi i ostatným zlodejom a dobre odlišuje v rozprávkach dobro od zla. A v detských hrách sa pomerne ťažko hľadajú dobrovoľníci na plnenie úloh zjavných zlodejov, hoci len akože. A ak sa im nepodarí nájsť dobrovoľníkov alebo sa dohovoriť, tak hra prebieha za účasti imaginárneho, všetkými si predstavovaného zlodeja, fyzicky neprítomného medzi účastníkmi hry. To je vyjadrenie normálnej jednoty emocionálneho a zmyslového stroja duše. A ono prevláda v správaní sa väčšiny ľudí v ich detstve.
Ale detičky ešte nie sú celkom vyskladanými ľuďmi. Im je od ranného detstva vlastné nielen toto, ale aj rôzne výroky o sebe, ako o «pupku Zeme». Vyplývajú z toho, že jedinec v rannom detstve žije nie na základe svojho chápania, ale na základe vrodených programov správania sa, sotva si osvojujúc kultúrne dedičstvo a vlastný, v ňom uložený, genetický potenciál vývoja podľa miery objavenia a osvojenia si tých alebo iných schopností v procese jeho dospievania. V každom vysokoorganizovanom biologickom druhu je každé mláďa hierarchicky vyššie než ktorákoľvek samica, a to v tom zmysle, že jej inštinktívne programy správania sa sú orientované na uspokojovanie-obsluhu mláďatka v prvých dňoch po narodení. A táto všeobecná biosférická zákonitosť sa môže prejavovať aj v živote ľudstva pri určitých osobitostiach kultúry: ak v spoločnosti prevláda zvierací stroj psychiky, tak, ak je v rodine málo detí (1 - 2), tak ich detstvo – v tom zmysle, že sa nachádzajú pod všeobjímajúcou inštinktívne podmienenou opaterou rodičov – sa predlžuje do doby telesnej dospelosti a začiatku samostatného života (a občas až do odchodu rodičov zo života, keď sa „deti“ už samé stávajú starcami), pretože ich rodičia už nemajú nikoho, na koho by obrátili svoje inštinktívne programy starostlivosti, aj keď už získali v civilizácii nejaké tie kultúrne „pláštiky“.
A ak je to tak, potom prichádza odplata za neschopnosť a neželanie si rozumne vychovať z ľudského mláďaťa Človeka. A hľa, deti vyrástli:
· matka sa bojí prísť a ozvať sa k svojmu výrastkovi, „chrobáčikovi“;
· jazyk po stáročia udržiava synovskú zhovädilú „múdrosť“ «hovädám je aj otca ľahšie biť» („hovädá“ - synonymum stáda dobytka). To zjavne vyjadruje zvieracie usporiadanie psychiky, pretože nový vodca „stáda“ pochádza z mladšej generácie, než rovesníci predchádzajúceho vodcu;
· „Revízor“ od N.V. Gogoľa – minulé storočie; podľa podstaty deja – spoločenská tragédia[288], o čom sa, počínajúc rokom 1905, presvedčili mnohí, ktorí sa smiali nad sebou, nad zlom, ktoré nosia v sebe. No neprešli ani dve storočia a celé sály a televízne auditórium sa ako predtým bezstarostne a bezostyšne smejú v reakcii na povedačky Rajkina, Žvaneckého, Mišina, Gorina, Petrosjana, Zadornova a ostatných, hoci NIE JE ČOMU SA SMIAŤ: vysmievané zlo neprestáva byť zlom.
Po výsmechu zlo nezmizne, ale sa rozširuje ešte aktívnejšie preto, lebo sa vníma ako smiešné, ale nie ŽIVOTNE ŠKODLIVÉ. Výsmech poskytuje iba emocionálne uvoľnenie pre bezumných hlupákov a bezstarostných, no nedáva kľúče k pochopeniu príčin zla v spoločnosti, ani prostriedky na jeho vykorenenie. A takáto „satira a humor“ sú v podstate SAMO-PO-ŽIERANIE SPOLOČNOSTI ČLOVEKU PODOBNÝCH v priamom význame týchto slov, t.j. rôznorodosť kanibalizmu.
HLAVNÁ ŠKODLIVOSŤ DRVIVEJ VAČŠINY DIEL „SATIRY A HUMORU“ POZOSTÁVA V TOM, ŽE PROGRAMUJÚ PSYCHIKU NA FALOŠNÉ - LŽIVÉ EMOCIONÁLNE OHODNOTENIE VYSMIEVANÝCH NEDOSTATKOV, ktoré ani zďaleka nie každý dokáže sám racionálno-intelektuálne napraviť.
· Inteligencia rada špekuluje o ideáloch dobra a spravodlivosti vo všeobecnosti. Ale akonáhle ideály dobra a spravodlivosti v spoločnosti nadobúdajú konkrétnosť, vyjadrenú v prísnych lexikálnych formách, tak začínajú vyvolávať hrôzu v dušiach „inteligencie“ a obyvateľov. Na druhej strane, sledujúc bez sebamenšieho záchvevu, ako nositelia agresívneho individualizmu ničia prírodu a kultúru, v dôsledku sociálneho „progresu“, nechápaví „inteligenti“ samoľúbo píšu dizertácie a udeľujú si stupne v slobodomurárstve a iných rádovych a mafiánskych štruktúrach. A málokomu by z nich aspoň «smutne, samozrejme» bolo; a ešte menej z nich sa zamýšľa nad tým «čo robiť?»[289]? (okrem toho, čo už bolo povedané k tejto otázke skôr, ide zároveň o názov známeho románu, rovnako ako aj komédia A.S.Gribojedova, ktoré mali vplyv na osud Ruska na konci 19. storočia), lebo v ich chápaní prebiehajúce ne-sú-LAD-nosti sú „zákonom materialistickej prírody“ (materialistický ateizmus) alebo „nevyspytateľnosťou ciest Hospodina“ (idealistický ateizmus)[290] a pod., no nie výsledkom – jak ich osobnej, tak aj kolektívnej – nedbalosti, nesvedomitosti a roztopašnosti.
· Mocichtiví sa zároveň nestíhajú požierať navzájom i mnohých ostatných okolo seba.. A niet ani nevyhnutnosti, ako niekedy v detstve, vyhľadávať a presvedčovať niekoho iného, aby sa stal ľudožrútom vo vzťahu k celým národom už nie zo zábavy – pri hre. A ľudožrúti z pokolenia na pokolenie (napríklad klany úžerníkov Rothschildov, Rockefellerov) prezentujú seba ako dobrodincov.
· A po stáročia niet akcieschopných národov a cirkví, ktoré by vykorenili všetko to zlo, hoci počet obyvateľov na Zemi na začiatku 20. storočia presiahol 1,5 mld. a podľa vtedajšej štatistiky bolo len 10 mil. otvorených ateistov. Na začiatku 21. storočia populácia Zeme presiahla 6 mld. a každý z týchto jedincov má potenciál ľudskej dôstojnosti, premrhaný v márnivosti v podstate tak isto, ako v časoch „religiózneho“ tmárstva, hoci dnes už cirkvi vo väčšine krajín nemajú taký vplyv na spoločnosť. No väčšina dnes i v minulosti žijúcich ľudí nepochybovala a nepochybuje o svojej osobnej ušľachtilosti a cnosti.
To jest, pokiaľ všetko toto množstvo mládeže po generácie vyrastalo; pokiaľ sa učili sami žiť, hľadiac na život dospelých, a v 20. storočí ich opantalo kino, televízia a internet – továrne na sny; a pokiaľ dospelí ich učili, objasňujúc život slovom, mlčaním a skutkom (svojim príkladom), podľa svojho chápania, u väčšiny z nich - pod vplyvom kultúry spoločnosti, zdedenej od starších generácií - dochádzalo k zničeniu tejto jednoty emocionálneho a zmyslového stroja duše, ktorý má väčšina mládeže a detí mladšieho veku. A tak, nezávisle na tom, počas celej histórie globálnej civilizácie vládne v nej idealistický alebo materialistický ateizmus.
Chápanie dieťaťa nie je veľké, no predsa existuje a je z väčšej časti v súlade s jeho emóciami, a taktiež aj s okolitým svetom. Chápanie dospelého je „väčšie“, než chápanie dieťaťa, ale jednota emocionálneho a zmyslového stroja duše, zodpovedajúca dôstojnosti človeka, u väčšiny získaná nebola. Následkom toho vnímajú Stavbu sveta - Vesmír ako nepriateľský voči nim osobne i ľudstvu, a na Boha zabudli alebo Ho vnímajú ako hluchého k ich volaniu.[291] Ale nevnímajú seba - nezískavších pre človeka potrebnú jednotu emocionálneho a zmyslového stroja duše - ako nepriateľa svojich vlastných detí, iných ľudí, seba samého, Vesmíru i Boha - Tvorcu a Všedržiteľa.
Inštinkty, ak nie sú v človečom usporiadaní psychiky, zombifikujúce programy, vlastné kultúre, «Ja(ego)-centrizmus» vlastného chápania na základe kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru väčšinou posúvajú na úroveň vedomia lživé, vo vzťahu k dôstojnosti človeka,emocionálne hodnotenia situácií a smerovania ich zmien. To sa prejavuje rozpadom jednoty pre človeka lživého emocionálneho a zmyslového stroja duše.
A vyššie uvedené – to nie je niečo novoobjavené v psychológii človeka. V Sunne - zbierke svedectiev o výrokoch proroka Mohameda - je zaznamenaný prorokov výrok: «Každý človek sa rodí ako muslim (v tom zmysle, že sa rodí s emocionálnym a zmyslovým strojom duše, súladnom s Božím Zámerom a zodpovedajúcim „nulovému“ veku) a len rodičia ho robia židom, kresťanom alebo vyznávačom mnohobožstva»(uvedené vierouky sa podľa Koránu klasifikujú, buď ako zvrátené, prekrútené opravdivé Zjavenia – historicky reálny judaizmus a kresťanstvo, alebo ako bezbožné výmysly ľudí – mnohobožstvo).
Tento typ kultúry sa v Koráne hodnotí takto:
«A My sme už stvorili džinov i ľudí, z ktorých mnohí sú majetkom pekla (lebo): majú srdcia, čo nič nechápu; oči, čo nevidia; uši, čo nepočujú. Oni sú ako dobytok, dokonca viac - zblúdilý. Oni sú nachádzajúci sa mimo vnímateľnosti, pozornosti» (súra 7:179) – preklad podľa chápania zmyslu autormi, odlišný od bežne publikovaných prekladov.
No podvedomé úrovne psychiky posúvajú informácie na úroveň vedomia nielen vo forme emocionálnych prejavov. Podvedomie posúva informácie na úroveň vedomia aj v lexikálnych formách tých «jazykov» (v najvšeobecnejšom slova zmysle, ako prostriedok kódovania informácie), ktoré sú vlastné každému jedincovi: verbálna reč, matematický jazyk, obrazy životných javov, ktoré v závislosti od ich charakteru možno chápať i priamo, i ako symboly–hieroglyfy inotajového «jazyka» a pod. Pritom niektoré «jazyky» môžu byť spoločné pre mnohých jedincov v nejakej kultúre, no môžu byť aj výlučne osobné «jazyky», vlastné iba psychike daného jedinca. Avšak proces odovzdania informácie v lexikálnej forme toho-ktorého «jazyka» je oveľa pomalší než emocionálny, pretože to, čo sa formou emocionálneho prejavu predá vedomiu v priebehu zlomku sekundy, môže vyžadovať k vedomiu nasmerovaný mnohohodinový monológ (film) podvedomých úrovní psychiky v jednom z «jazykov», v ktorom hustota zbalenia informácií je oveľa nižšia, než v jazyku emocionálnych prejavov. A možnosti, ktoré ponúkajú «jazyky» treba využívať, pretože s ich pomocou, nech by sa v hocakom stroji psychiky jedinec nachádzal, je schopný si odpovedať na otázky:
· čo konkrétne vyvoláva u neho radosť, a čo nespokojnosť?
· to, čo vyvoláva u neho určité pozitívne alebo negatívne emócie, alebo depresiu ako nedostatok emócií a síl, je v objektívnom, ale nie v subjektívnom zmysle dobré alebo zlé?
Posledná otázka môže byť postavená aj formou viac či menej širokého súhrnu čiastkových otázok, ktoré ponúkajú jedincovi pozrieť sa na seba z boku alebo predstaviť si seba v iných životných okolnostiach na mieste druhých ľudí:
Bol by rád alebo zarmútený, ak by mu niekto urobil to isté, čo on robí ostatným?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku činnosti jeho predkov?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku jeho vlastnej činnosti?
S akými vlastnosťami jeho samotného sú spojené jemu nepríjemné životné situácie, v ktorých sa ocitá? A s akým cieľom sa v nich ocitá?
A tie isté otázky sa týkajú vzťahu k činnosti okolia. V závislosti od toho, aké plody táto činnosť prináša jemu samotnému, ostatným účastníkom, potomkom – má jej napomáhať, alebo byť k nej zhovievavý, alebo ju rozhodne zamedziť?
Každý je schopný takéto otázky sám sebe položiť a dávať na ne odpovede, ktorých správnosť sa potvrdzuje alebo vyvracia v živote ďalším priebehom udalostí vo Všedržiteľnosti. A tento cyklus «otázka-odpoveď» v dialógu so sebou samým umožňuje odhaliť emocionálny a zmyslový stroj vlastnej duše, a taktiež nesúlad medzi emóciami a zisteným objektívnym zmyslom toho, čo prebieha.
A v dialógu s druhými to môže byť urobené ešte rýchlejšie a lepšie, samozrejme v prípade absencie predsudkov voči druhému spolubesedníkovi, ktorý akoby má len cieľ ponížiť druhého, a nie jemu i sebe pomôcť pri riešení nejakých problémov.[292] Tak alebo inak, každý vo svojej činnosti prejavuje emocionálny a zmyslový stroj svojej duše a každý, kto chápe význam slov «emocionálny a zmyslový stroj duše», ho dokáže odhaliť nielen u seba, ale aj u druhých.
O to viac je jedinec schopný dávať odpovede na takýto druh otázok pri prechode od «Ja“-centrického» kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru k svetonázoru trojjedinosti matérie-informácie-miery, ktorý mu umožňuje získať holografické videnie Objektívnej reality, svojeho miesta v nej a smerovanie svojich ciest.
Skôr uvedené príklady, ukazujúce rozdiely v emocionálnom a zmyslovom stroji duše detí a dospelých sú výsledkom práve takéhoto druhu racionálno-intelektuálnych cyklických dejov «otázka sebe samému – odpoveď sebe samému».
No väčšina si nekladie takýto druh otázok z vlastnej vôle, a mnohí, budúc zdrvení životnými okolnosťami, nezmyselne hynú dlho predtým, ako vyčerpajú maximálne možnú dobu životnosti ich tiel, vôbec si nezadajúc takéto otázky ani pod tlakom života. Druhí, nejako to potiahnuc do hlbokej staroby, strácajú zdravý rozum a následne ich už nemôžu zadať ani sebe, ani okoliu.I to, i druhé, i tretie je takmer jediné, čo je hodné poľutovania a smútku v existencii dnešnej globálnej civilizácie celého ľudstva i konkrétne Ruska.
To hlavné, čo sa môže odhaliť v odpovediach na takéto otázky, ktoré si jedinec sám sebe zadá, je:
· buď, že jedincovi je emocionálne príjemné to, čo je ním v dialógu so samým sebou odhalené ako objektívne zlo, plynúce v hraniciach zámerného dopustenia zlodejstva Zhora;
· alebo, že záporné emócie vyvoláva nejaký súbeh a adresácia okolností napriek tomu, že mu má byť jednoznačne a dobré známe: Všedržiteľnosť je bezchybná, a ak niečo prebehlo alebo prebieha nie tak, ako by chcel, tak v súbehu okolností, ktoré ho k tomu priviedli, sú ich vnútorné príčiny a ďalekosiahlá cieľavedomosť, podriadená Zámeru-Prozreteľnosti. Bohu treba veriť, a ak človek chce, aby sa v budúcnosti nič podobného nestalo, tak je nutné si pamätať: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich.»(Korán 13:12). Ale, aby jedinec niečo v sebe zmenil, aby toto presvedčenie zapracovalo, je nevyhnutné si uvedomiť, čo konkrétne a ako treba zmeniť.
Okrem toho, venujme pozornosť: v uvedenom verši Koránu sa hovorí «s ľuďmi», a nie «s človekom» - množné číslo. To znamená., že zmena behu udalostí, ktoré sa niekomu nepáčia, si vo všeobecnosti vyžaduje určitú cieľavedomú zmenu nielen jeho vnútorného sveta, ale aj vnútorného sveta mnohých ďalších, ktorí sú zapojení do priebehu týchto udalostí.
Ale ak dialóg so sebou samým ohľadom identifikácie objektívneho dobra a zla vedie do slepej uličky, tak Boh, vediac o tom, môže dať jedincovi nejaký vonkajší zdroj informácie, ktorá mu umožní správne postaviť otázku a vedome prísť ku konkrétnemu názoru ohľadom podstaty tejto otázky.
V takomto kladení otázok a nachádzaní konkrétnych odpovedí na ne, spočíva podstata dialektiky ako metódy poznania objektívnej Pravdy-Istoty.[293]
Takými zdrojmi informácií môžu byť diela kultúry, iní ľudia, hocičo iné, čo je nejakým spôsobom schopné pomôcť v ozmyslení prebiehajúcich dejov v živote.
Ale bez ohľadu na to, či sa v otázke postavená neurčitosť vyriešila vo vnútornom dialógu so sebou samým alebo sa vyriešila za pomoci vonkajších informačných zdrojov, tak toto všetko je racionálno-intelektuálna informácia vyjadrená v lexikálnych formách «jazykov», vlastných úrovni vedomia v psychike. A v tejto konkrétnosti názorov vedomej úrovne je vyjadrená reálna mravnosť jedinca.
Hoci morálka môže byť takisto vnútorne konfliktná (keď sa chce, ako sa hovorí, aby «aj ovca bola celá, aj vlk sýty»; i sexom sa zaoberať ostošesť, i neotehotnieť a pohlavné choroby nechytiť; jesť, piť, fajčiť a pôžitkáriť nejakým iným neprirodzeným spôsobom, i aby sa zdravie nezničilo; zarábať peniaze vkladmi do bánk a „cenných papierov“, i aby ekonomika a spoločnosť prekvitali a pod.), tak morálka v psychike jedinca je stále jedna a tá istá, jak pre úroveň vedomia, tak aj pre jej podvedomé úrovne.
A podvedomé úrovne psychiky vedú jedinca životom v súlade s tým, čo tvorí jeho reálnu morálku, ktorá môže byť odhalená v dialógu so sebou samým (i s druhými ľuďmi) každým jedincom, ak si to bude želať. Podvedomé úrovne psychiky v súlade s reálnou morálkou jedinca určujú jeho účasť a spôsoby účasti, alebo odmietajú účasť v tých alebo oných fragmentoch kolektívneho podvedomia spoločnosti a jej sociálnych skupín.
Funkčne riadiaco reálna mravnosť jedinca predstavuje «prístupové heslá», vďaka ktorým je jedinec spôsobilý, alebo nespôsobilý vstúpiť do nejakých fragmentov kolektívneho podvedomia alebo vytvoriť duchovnú jednotu s inými jedincami. Mravnosť taktiež predstavuje aj «odozvy na žiadosti o prístup» zo strany druhých jedincov a fragmentov kolektívneho podvedomia k všetkému tomu, čoho nositeľom je jedinec, ako aj v používaní čoho (vrátane aj mimo jeho vôle – vôľa vždy koná z vedomej úrovne) môžu byť zainteresovaní postranní jednotlivci i kolektívy, či už je takáto zainteresovanosť vedomá alebo nevedomá. To znamená, že mravnosť je obojsmerná: od seba k druhým sú - «prístupové heslá-žiadosti»; a od okolia k sebe - «odozvy na vonkajšie prístupové heslá-žiadosti».
Pre účastníkov spoločenskej iniciatívy, navrhnutej v Jedinom Zákone a fungujúcej na princípe vnútorne nenapätých systémov, je zhoda «prístupových hesiel-žiadostí» adresovaných z vnútra a «odoziev na žiadosti» z vonku normálna. Ide totiž o jeden z prostriedkov vykorenenia stádovo-paviánich usporiadaní hierarchií „osobností“ v spoločenstve ľudí.
Na prvý pohľad to vytvára zraniteľnosť jej účastníkov v porovnaní s tými systémami kolektívnej činnosti, kde takáto zhoda je možná len na rovnakej úrovni hierarchie, no je vylúčená pri príslušnosti jedincov k rôznym hierarchickým stupňom. No špecifikum takejto zdanlivej zraniteľnosti pozostáva z toho, že dostup k informácii je možný, no samotná informácia je objektívne taká, že jej použitie v rozpore so Zámerom Prozreteľnosti je buď celkovo nemožné, alebo predstavuje hrozbu pre tých, ktorí sa o to snažia[294] alebo podľahnú takémuto pokušeniu. V tejto jednote morálok - mravností, určujúcich prípustné vo vlastnom správaní a prípustné v správaní druhých vo vzťahu k nemu aj spočíva podstata absencie tzv. «dvojakých štandartov - metrov».
Dôsledkom takéhoto riadiaco funkčného záväzku mravnosti otázka o identifikácii a zmene reálnej morálky jedinca (vrátane mravnosti a etiky, ktorú pripisuje Bohu) – to je najviac „hustá“ (ang. „cool“) téma pre „hackerov“[295] zo psychológie a duchovných praktík. Zároveň je to najvýznamnejší článok zaistenia informačnej bezpečnosti vlastnej psychiky u každého jedinca. Všetky ostatné druhy bezpečnosti, aké je len človek schopný vymyslieť, majú aj tak vo svojom základe informačné zabezpečenie. Následkom toho, ak je informačná bezpečnosť narušená, tak všetky ostatné druhy bezpečnosti sú takisto vo väčšej alebo menšej miere narušené.
Ale na to, aby jedinec správne naložil s uvedomenou pri dialógu so sebou samým informáciou, riešiacou neurčitosti, čo je Dobro a čo je objektívne Zlo v ich životných prejavoch, je nevyhnutné chápať, ako musia byť v individuálnej normálnej psychike vytvorené vzťahy úrovne vedomia a podvedomých úrovní psychiky.
V bdelom stave stotožňuje väčšina populácie vedomú úroveň svojej psychiky s vlastným «Ja». Je prirodzené predpokladať, že úroveň psychiky, v ktorej prebýva «Ja», je hierarchicky najvyššia. Ale na druhej strane, možnosti tejto „hierarchicky najvyššej“ úrovne pri spracovaní informácie sú oveľa nižšie, než možnosti zdanlivo hierarchicky voči vedomiu nižších podvedomých úrovní. Tento rozdiel možností vedomej úrovne a podvedomých úrovní vytvára podmienky, v ktorých podvedomé úrovne psychiky môžu postaviť «Ja», prebývajúce na úrovni vedomia, pred to, čo nebolo zahrnuté vo vedomých zámeroch a plánoch «Ja», alebo dokonca vylučuje možnosti ich realizácie. Táto možnosť pri jej realizácii v živote je ekvivalentná strate vedomia, stotožňovaného s vlastným «Ja» - hierarchicky najvyššieho statusu v psychike. Následkom toho jedinec prestáva byť sám sebe pánom (stráca vládu nad sebou) a mení sa na rukojemníka informačno-algoritmických procesov, ktoré prebiehajú na podvedomých úrovniach jeho „vlastnej“ psychiky (situácia, opisovaná porekadlom: „Chvost vrtí psom, a nie pes chvostom“).
Tento problém bol neraz v dejinách vnímaný v rôznych formách. A keď si ho ľudia nejak uvedomili, tak i jednotlivo, i kolektívne vyvíjali úsilie k jeho vyriešeniu v tom zmysle, aby vlastné «Ja» každého z nich prestalo byť rukojemníkom situácií, vytváraných mimo jeho vôle podvedomými úrovňami jeho psychiky.
V kultúre ľudstva sa vyskladali dva aktívne prístupy k jeho riešeniu. Každý z nich vytvoril vlastné psychologické teórie a duchovné praktiky:
· «rozšírenie vedomia» a zahrnutie do neho tých úrovní psychiky, s v nich prebiehajúcimi procesmi, ktoré sa predtým nachádzali mimo neho;
· prestavba štruktúry vedomej a podvedomých úrovní psychiky na základe dialógu (informačnej výmeny) medzi jednotlivými úrovňami s cieľom likvidácie rôznych druhov antagonizmov medzi nimi. To sa musí prejaviť v jednote emocionálneho a zmyslového stroja duše vo všetkých životných situáciách i v živote jednotlivca v súlade s Najvyšším Zámerom Prozreteľnosti.
Ak uprednostníme druhý prístup k riešeniu tohto problému a vyhľadávame technickú analógiu vzťahov vedomého «Ja» s ostatnými úrovňami psychiky, tak vedomie, spolu s jeho prirodzenými schopnosťami, môžeme prirovnať k pilotovi. A celé nevedomie (podvedomie) – k autopilotovi.
V takejto analógii je prvý prístup ekvivalentný (v mnohom) tomu, že pilot, na začiatku nešika, preberá na seba postupne čoraz väčšie množstvo funkcií, zabudovaných do autopilota. Druhý prístup je ekvivalentný (v mnohom) tomu, že si pilot osvojuje metódy nastavovania autopilota a zaoberá sa vzájomne sa doplňujúcim vymedzovaním toho, čo berie na seba on a toho, čo ukladá na autopilota, ktorého možnosti pri spracovaní informácií prekonávajú jeho vlastné. Pilot môže autopilota naprogramovať pre riešenie ľubovoľných úloh a korigovať jeho činnosť podľa miery rozpoznanej nevyhnutnosti.
Môže vyvstať otázka, v akom vzájomnom vzťahu sú oba prístupy. Na to môžu byť dané rôzne odpovede, podmienené morálkou, svetonázorom a osobnou skúsenosťou každého z odpovedajúcich.
Z nášho pohľadu druhý prístup - prestavba vedomých a podvedomých úrovní psychiky tak, aby pracovali ako celostný systém, vzájomne sa doplňajúc a podporujúc - zahŕňa v sebe aj prvý princíp, pretože pri nastavovaní „autopilota“ nemôže „pilot“ nezískať predstavu o jeho funkčných možnostiach a ich riadení.
Avšak druhý prístup, zahrňajúci aj prvý prístup (rozšírenie vedomia), mu pridáva osobitnú kvalitu od samého počiatku, od toho momentu, keď nasledovanie prvého prístupu pri ignorácii (alebo odmietaní druhého) skôr, či neskôr privedie k tomu, že do oblasti vedomia zavedené možnosti je nevyhnutné zosúladiť. Okrem toho, aj do súladu s tým, čo si individuálne vedomie (v procese jeho rozširovania) v Objektívnej realite ešte neosvojilo. Tak ako vždy, niečo bude zostávať mimo vedomia - to prvý prístup vedie do slepej uličky, pretože ak nevedie k uvedomeniu si nevyhnutnosti zosúladiť uvedomované s nevyhnutne zostávajúcim neuvedomeným, tak nasledovanie cesty rozširovania vedomia končí osobnou katastrofou. Tá je vyvolaná, ak aj nie vnútornou konfliktnosťou individuálnej psychiky[296], tak konfliktnosťou individuálnej a kolektívnej psychiky alebo tiež konfliktnosťou psychiky jedinca s Najvyšším Zámerom Prozreteľnosti, ktorého realizácia má svoje miesto v Stavbe Sveta - Vesmíre, ak sú vnímané prebiehajúce procesy.
Prvý prístup (rozširovanie vedomia) v tradičnej kultúre ľudstva vyjadrujú rôzne druhy duchovných praktík védicko-znacharského Východu (jógy) a západných (biblicko-slobodomurárskych) systémov zasvätenia do rôznorodého okultizmu. Na možnosť realizácie druhého prístupu je jasne poukázané v Koráne, avšak ten nie je rozvinutý v historicky reálnom islame, ináč by región koránickej kultúry nebol tak vnútorne roztrieštený a nezakúšal by množstvo vnútorných a vonkajších problémov.
Svetonázor trojjedinosti matérie-informácie-miery v každej relígií Jediného Zákona predpokladá realizáciu druhého prístupu. – prestavbu vzťahov vedomej a podvedomých úrovní psychiky jedinca takým spôsobom, aby sa odstránili protirečenia medzi nimi, aby jedinec nebol rukojemníkom okolností, vytváraných jeho podvedomými úrovňami psychiky, a aby jeho život plynul v súlade so Zámerom. Vlastne na to, aby jedinec vstúpil do tohto procesu nastavenia vzájomných vzťahov vedomia, stotožňovaného s vlastným «Ja», a podvedomých úroví psychiky, je nevyhnutné identifikovať protirečenia-rozpory v emocionálnom a zmyslovom stroji duše.
Dokonca, ak aj jedinec nemá na danej etape svojho osobnostného rozvoja v moci celú triádu «emócie, racionálno-intelektuálna činnosť, reálna morálka», tak okrem prípadov ťažkej psychickej patológie je vždy schopný ozmyslene reagovať na zistenú, v dialógu so sebou samým, konkrétnosť na otázku, čo je objektívne dobro a čo je objektívne zlo. A takéto reakcie môžu byť v podstate dve:
· buď „sebaospravedlňovanie“, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zreteľný alebo nie zjavný príkaz podvedomým úrovniam psychiky nájsť vysvetlenia, ktoré umožnia jedincovi nazvať v dialógu so sebou samým odhalené zlo dobrom, alebo postupovať naopak: nazvať zlom to, čo zlom nie je.
· alebo pokánie, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá zjavný alebo nezjavný príkaz zmeniť morálne meradlo a viesť spracovanie informácií tak, aby vnútorné a vonkajšie správanie vyjadrovalo dobro v súhlase s tým, čo je identifikované v dialógu so sebou samým ako uvedomenie si objektívneho dobra a objektívneho zla.
Avšak v ľubovoľnom z oboch prípadov výberu línie správania sa vyvstáva otázka o primeranosti vo svojom princípe ľahších subjektívnych hodnotení objektívnych kategórií Dobra a Zla k objektívnemu Dobru a Zlu v ich životných prejavoch. Dva subjekty majú právo pridržiavať sa každý svojej mravne podmienenej mienky, ale ani jeden z nich nesmie zabúdať, že ich odlišné názory ležia v riečisku Všedržiteľnosti a Boh dáva každému z nich možnosť presvedčiť sa o tom, čo je pravdivé chápanie podstaty objektívneho Dobra a Zla. Azda každý z nich len nebude patriť do skupiny «nachádzajúcich sa mimo vnímania» (Korán, 7:178).
Ale pri predpoklade, že počas dialógu so sebou samým indivíduum dosiahne hodnotenia, blízke pravdivým, tak prvá línia správania vyjadruje v zásade satanizmus, nech by aj neuvedomovaný. Ale aj druhá línia konania môže byť na dobro zameraným démonizmom, ktorý sa snaží svojou ušľachtilosťou a cnosťou nahradiť Najvyšší Zámer Prozreteľnosti, ak pokánie prebieha mimo jedincom ozmysleného Rozlíšenia koncepcií, vyjadrujúcich Zámer, ale jemu vzdorujúcich[297], i mimo relígie - priameho, úprimného a pred ostatnými skrytého dialógu jedinca a Všedržiteľa.
Posledné si vyžaduje objasnenie. Nie všetky vierouky a religiózne kulty otvárajú možnosť k takémuto dialógu. Väčšinu dnešných aktívnych relígií ľudstva predstavujú egregoriálne relígie idealistického adeizmu,v ktorých sa veriaci modlia - ako k pravému Bohu - ku kolektívnemu podvedomiu. To vytvorili ich predkovia a oni ho podporujú duchovne (t.j. aj energeticky na úrovni biopolí, aj informačne, im vlastnými mienkami o Bohu a Jeho Zámere)...
V egregoriálnych relígiach sa podporujú zákazy toho, aby do dialógu so sebou samým o podstate objektívneho Dobra a Zla spadalo posúdenie tých alebo oných ustanovení vierouky. Takýmto veriacim sa ponúka len bezvýhradná viera v Boha, v ktorej sa vo vyššie opísanom dialógu so sebou samým o podstate Dobra a Zla v ich prejavoch hodnotovo-intelektuálnemu ozmysleniu a revízii podrobuje morálka, vyjadrená vo vierouke, uznanej tou, či onou cirkvou za pravdivú a „posvätnú“. Tak sa začína nezmyselná hystéria veriaceho v egregoriálnu relígiu.
Hystéria vyplýva z toho, že Duch Svätý pre otroka egregoru nie je učiteľom každej pravdy, následkom čoho mu nie je dané Zhora ničoho, čím by mohol preukázať neopodstatnenosť názorov, nesúladných s ním v religióznych presvedčeniach. Písmo, tradícia jeho výkladu, nech by boli aj pravdivé, no neveriace Bohu (nedôverujúce Mu vo svojom živote a posmrtnom bytí) je ako tank, za pancierom ktorého jedinec „jazdí“ životom, no život potláčajúc. Vyhrabať sa spoza „panciera“ a jednoducho pozrieť sa ozmyslene na Život podľa svedomia je pre neho hrozné, a ten, kto mu to navrhuje, vyvoláva v jeho duši nenávisť. No emócie strachu a nenávisti pri človečom stroji psychiky nemajú miesto v duši veriaceho Bohu.
V relígiach, v ktorých egregory, vytvárané a podporované samotnými jedincami, nezatmievajú duši obraz Boží, je prípustné posudzovanie ľubovoľných tém v dialógu, aj vrátane Zámeru Prozreteľnosti, aj objektívnej dobromyseľnosti Všedržiteľa, ktorá kvôli ohraničenosti jedinca mu môže byť nie vždy zrozumiteľná. Preto sa mu môže javiť ako zlo, zlo-dejstvo. No táto objektívna dobromyseľnosť Všedržiteľa musí byť etalónom pre vytvorenie mravného merítka pre každého veriaceho. A tak mierou miznutia falošnosti v mravnom merítku jedinca všetko nie úplne pochopené získava svoj opravdivý význam a obraz.
Emócie strachu a nenávisti pri posudzovaní vnútorne subjektívne zakázaných tém v priamych a bezprostredných relígiach[298] Boha i každého človeka miznú podľa miery racionálno-intelektuálneho ozmyslenia problémov, ktoré dostane v Rozlíšení, pretože Boh vedie Jemu veriacich k človečiemu stroju psychiky.
Otázka o akoby nemožnosti identifikácie v dialógu so sebou samým (a takisto i v besedách s druhými) objektívneho Dobra a Zla v ich prejavoch v živote – to je umelá, neprirodzená otázka. Vymyslená preto, aby, vylúčiac zo skúmania Božiu Všedržiteľnosť, všetko objímajúcu a zahŕňajúcu, vrátane dialógov samého so sebou, sa uniklo od odpovede na ňu a „sebaospravedlniac sa“ takýmto agnosticizmom, sa existovalo ako predtým v zvieracom, zombie alebo démonickom stroji psychiky, so sklonom (vlastnom každému odpadlíkovi od Boha) upadnúť do zjavného kolektívneho satanizmu, vyhýbajúc sa tomu, aby sa stal Človekom.
Okrem toho, netreba zabúdať na objektívnosť informácie (obrazov, melódií, zmyslu života) a na to, že intelekt je prostriedok, Bohom daný a predurčený pre prácu so zmyslovými jednotkami, dávanými v Rozlíšení. Preto, ak jedinec nie je omámený alkoholom alebo niečím iným, jeho racionálno-intelektuálna činnosť je dostatočne spoľahlivá a on je spôsobilý k samokontrole jej výsledkov. Poruchy v práci intelektu sú prevažne podmienené kaleidoskopickosťou toho informačného modelu celkového sveta alebo nejakých jeho fragmentov, o ktorý sa intelekt opiera, a takisto aj defektami reálnej morálky jedinca, ktorá nie je v súlade so Zámerom Prozreteľnosti. Následkom toho chyby narastajú mierou odklonu zameraní jedinca od Zámeru Prozreteľnosti a zmenšujú sa mierou návratu do riečiska Zámeru.
Špecifiká morálneho merítka jedinca môžu byť aj také, že nejaké jemu tak, či onak oznamované informácie nevyvolávajú racionálno-intelektuálne námietky z jeho strany, ale v dôsledku toho, že ich zmysel je pre neho mravne neprijateľný, podvedomé úrovne psychiky ich vylučujú z informačného modelu Sveta, na základe ktorého si vypracováva vnútorné a vonkajšie správanie sa.
V podstate je to nič iné, ako to, že morálne merítko subjektu v tomto prípade odovzdáva riadenie jeho správania zombifikačným programom alebo inštinktom. A preto, práve premena vlastnej morálky do relígie priamej a bezprostrednej komunikácie s Bohom (egregoriálne relígie, v ktorých sú modlitby adresované k vlastným výmyslom veriacich, tu nepomôžu) otvára jedincovi cestu k človečiemu usporiadaniu psychiky.
Ak v nejakých morálne neprijateľných, a preto odvrhnutých informáciách je vyjadrená objektívna pravda, tak jedincovi bude Zhora poskytnutá možnosť uistiť sa v tom, že on nemá pravdu vo svojom vzťahu k nim. Či zachce zmeniť svoje morálne merítko-kritérium v súlade s týmto, alebo uprednostní okúšanie neprestajne sa opakujúcich nepríjemných, no poučných životných okolností - to závisí len od jeho slobodnej voľby.
Avšak nezávisle na tom, či sa jedinec zaoberá systematickými dialógmi so sebou samým na témy morálky a etiky, ak v jeho dennom časovom rozvrhu je hoci len jedna voľná hodina (keď nie je zaneprázdený prácou, nie je omámený, keď nie je v toku rozptyľujúcich informácií alebo ešte iného nezmyslu), dialóg so samým sebou prebieha aj na podvedomých úrovniach psychiky a vykazuje svoj blahodárny vplyv na život jedinca. Inými slovami, priebeh tohto procesu na podvedomých úrovniach psychiky potrebuje – smeruje k tomu, aby sa jedinec ocitol v situáciach, keď je oslobodený od diktátu obvyklého zhonu. Táto možnosť sa mnohým často otvára v tom momente, keď ich postihujú choroby a iné nepríjemnosti. Ale ak sú spôsobilí prehodnotiť svoju minulosť, tak uvidia, že takýmto spôsobom sa im poskytuje čas, aby mohli v osamotení pobudnúť so svojim vnútorným svetom a pochopiť mnohé z toho, čo predtým bolo pre nich zakryté (v súlade s tým, aby jedinec nechorľavel a nestal sa obeťou nešťastných prípadov, je nutné si vydeliť hoci len hodinu denne na dialóg so samým sebou a skrytú komunikáciu s Bohom). Pri tomto geneticky a celoprírodne podmienené procesy transformácie informácií, plynúce v podvedomých úrovniach psychiky, vedú k odstráneniu jej defektov. A ak sa vedomie neprotiví prebiehajúcemu, tak vyzdravenie prebieha nielen telesne. Ak vzdoruje, tak sa choroba môže stať smrteľnou.
Takže vietor Všedržiteľnosti v skutočnosti nesie k blahu toho, kto sa mu neprotiví. A o to rýchlejšie toho, kto ho zachytáva do svojich plachiet.
- Lepšia moc nad samým sebou, než tisícročná moc nad druhými ľuďmi a vecami[299]
Nо v ľubovoľnom prípade, procesu likvidácie antagonizmov medzi vedomými a podvedomými úrovňami psychiky a privedenia emocionálneho a zmyslového usporiadania duše do súladu so Zámerom môže pomôcť určitá disciplína narábania s informáciou na vedomej úrovni, neprotirečiaca funkčným možnostiam vedomia prevažnej väčšiny ľudí, ktorí ešte nedokázali rozšíriť svoje vedomie natoľko, že už vedia, čo a ako majú potom robiť.
Disciplíne narábania s informáciou na úrovni vedomia v súlade s podvedomými úrovňami psychiky a Životom učí – medzi všetkým ostatným – Dostatočne všeobecná teória riadenia.
- jún - 31. júl 1999.
Upresnenia: 18. január 2000;
- december 2002 - 10. január 2003.
Preklad: 10. január 2013 – 31. december 2015
[1] Tento © Copyright pri publikácii knihy neodstraňovať, pretože by to protirečilo jeho významu. © Copyright vydavateľa v prípade nutnosti umiestniť za neho. Tútopoznámku pod čiarou pri publikácii odstrániť.
[2] Je naskenovaná a zahrnutá v súbore Informačnej bázy VP ZSSR (VP – Vnútorný prediktor (predpovedateľ, prognostik, nižšie v hlavnom texte – Vnútorný prognostický kolektív – pozn. prekl.)), rozširovanom pomocou CD nosičov. Pozri takisto web stránky: www.dotu.ru, www.vodaspb.ru, na ktorých sú publikované všetky ostatné práce VP ZSSR.
[3] Rok 2014 – kompletný preklad do slovenského jazyka. Aj pri maximálnej snahe čo najvernejšie zachovať pôvodný text, tak v porovnaní s ruským originálom je tu pár zmien. Vzhľadom na rozdielnosť v štylistike a informačnú náročnosť textu sme kvôli lepšej zrozumiteľnosti všade, kde to bolo možné, ale s dôrazom na zachovanie významu a súvislosti pôvodnej myšlienky v celkovom kontexte, rozčlenili siahodlhé ruské súvetia na viacero viet, prípadne časť súvetia presunuli do poznámky pod čiarou. Kvôli neexistencii výrazov v slovenskom jazyku adekvátnych ruským slovám, rozdielnosti v hovorových výrazoch a zaužívaných rečových zvratoch a rozdielnej štylistike sa čitateľ oproti originálu stretne v nutných prípadoch so synonymickými, či inak upresňujúcimi výrazmi v zátvorkách.
[4] V práci “Základy sociológie” 6. časť, ak nepočítame úvod a ďalšie, vytvoreniu DVTR predchádzajúce časti, zamerané na hlavné súvislosti medzi rôznymi formami psychológie.
[5] Proces – sú-bytia v množine vzájomne vložených a viac-menej previazaných udalostí – súbytí, ktorých bytie (existencia) prebieha sú-časne.
[6] v rámci skúmania celej mozaiky ich rôznorodostí – pozn. prekl.
[8] V uzavretom systéme sú objekt riadenia a systém jeho (samo)riadenia vzájomne previazané kanálmi informačnej výmeny
[9] Pritom je dôležité si uvedomiť, že z matematického hľadiska sú dve ĽUBOVOĽNÉ čísla približne rovnaké, a preto je otázka prakticky len o tom:
Je možné v realizovanom procese riadenia nenulové komponenty vektora chyby pokladať zapribližne nulové?
[10] V ruskom originále je doslovne uvedené: упра-воле-ния , kde je zvýraznený koreň slova воле = vôľa. Takto už samotné slovo упра-воле-ниe (riadenie) predpokladá, zakomponúva do svojho obsahu, niečiu vôľu, zámer, čiže doslovne: riadenie znamená napĺňanie (realizáciu) niečiej vôle – dopl. prekl.
[11] Drift = vychýlenie, posun, pomalá zmena spôsobená zmenou podmienok; driftovať = nechať sa unášať prúdom – pozn. prekl.
[12] A takisto aj priame subjektívne hodnotenia objektívnych pravdepodobnostných predurčení, získané mimo formálnych procedúr algoritmických štatistických modelov - Človek je toho objektívne schopný.
[13] Číslo od 0 do 1, je v podstate hodnotením objektívne možného (mierou neurčitosti). Ale komu sa viac páči v bežnej každodennosti - nádeji na „garanciu“, tomu v rozmedzí 0% - 100%.
[14] „Kádre riešia všetko!“
[15] bližšie v Kapitole 14 tohto vydania DVTR a v špeciálne tomu určenej odbornej literatúre
[16] Tento princíp sa pokúšajú vedci uskutočniť v projektoch reaktorov termojadrovej syntézy TOKAMAK: Plazmový tok je neudržateľný a jeho konfiguráciu sa pokúšajú riadiť prostredníctvom (sekundárne) priamym riadením intenzity elektromagnetického poľa udržiavajúceho plazmu v reaktore. Existujú príklady úspešnej realizácie riadenia nestabilných objektov vychádzajúce z vyššie uvedeného princípu v letectve, lodiarenskom priemysle atď.
[17] Вседержителъ, Вседержительность – doslovný preklad Všehodržiteľ, Všehodržiteľnosť, čiže Ten, čo drží, zahŕňa, obsahuje všetko... V iných kultúrach nazývaný „Allah, Manitou, Veľký duch, Vyššia moc (Vis Maior)“ a pod. – pozn. prekl.
[18] Hoci častejšie hovoria „objektívnych zákonitostí“ a zahmlievajú týmto slovným spojením zmysel „objektívnych zákonitostí“ = podmienenosť dôsledkov príčinami, zodpovedajúcich Božiemu predurčeniu existencie Objektívnej reality.
[19] V kontexte tejto práce sa rozumie, že pravdepodobnosti a pravdepodobné predurčenosti objektívne jestvujú vo vzťahu k ešte nenastanej budúcnosti. Preto sa nedajú bezprostredne pozorovať a merať, ale sa prejavujú v štatistike pozorovania množstva rovnakých udalostí, ktoré sa stali v uskutočnenej minulosti. Z tohto dôvodu štatistické modely minulosti aj dneška sú prostriedkom hodnotenia pravdepodobných charakteristík budúcich procesov.
[20] A. S. Puškin. „O druhom zväzku “Dejín ruského národa“ N. A. Polevoj“. Citácia z Kompletnej akademickej zbierky spisov o 17 zväzkoch, reedície v r. 1996 vo vydavateľstve „Nedeľa“ na základe vydania AN ZSSR z r. 1949, str. 127. Slovo „náhoda“ je vyznačené samotným A. S. Puškinom. Vo vydaniach, ktoré vyšli pred r. 1917 nie je slovo „náhoda“ vyznačené a za ním dali bodku, vynechajúc text “- mocný okamžitý nástroj Prozreteľnosti“. Predrevolučná cenzúra predpokladala, že človeku, ktorý nedostal špeciálne bohoslovecké vzdelanie, netreba uvažovať o Prozreteľnosti (vid. konkrétne vydanie A. S. Suvorina z r. 1887 a vydanie pod redakciou P. O. Morozova). Cirkev neradila A. S. Puškina - Slnko ruskej poézie - k spisovateľom, ktorých diela by sa slušilo a patrilo citovať a komentovať vo svojich traktátoch budúcim generáciám bohoslovcov. V ére vlády historického materializmu sa ukázali byť vydavatelia A. S. Puškina čestnejšími, ako ich v Boha veriaci predchodcovia a uviedli názor A. S. Puškina ohľadom tejto otázky bez vynechania časti textu.
[21] Ak sa pilotovi pri „nepristáti“ nepodarí rýchlo nabrať výšku a prekonať efekt nasávania v zóne redukcie za kormou lode, vznikajúcej pri jej pohybe, lietadlo sa rozbije o jej trup. V tom prípade posádka lietadla zomrie, ak sa jej nepodarí katapultovať behom stotín sekundy na posledných metroch. Pri „prelete“ možnosť ísť na druhý okruh (s následným ďalším pokusom o pristátie) je garantovaná technicky a organizačne v rámci možností, ktoré dovoľuje zvyšná zásoba paliva v lietadle.
[22] Konkrétne preto, že dialektický materializmus priamo stavia základnú otázku filozofie inak, je tak zhubný. To sa týka aj drvivej väčšiny tzv. idealistických filozofických škôl.
[23] Formálne matematicky sa tento prístup realizuje na príslušných univerzitách (napr. STU Sjf katedra KAM) v odbornej špecializácii s názvom „Expertné systémy“
[24] Idiom – zaužívaný rečový zvrat, ktorý je chápaný v istom prenesenom, alebo symbolickom zmysle: napríklad „hot dog“ sa doslovne prekladá ako „horúci pes“ aj keď v skutočnosti, na chápavejšej úrovni idiomatických (zmeno-významových) komunikačných stereotypov dnešnej populácie, označuje párok v rožku.
[25] V originále je „общевселенской“ – doslovne:jednotnejceloekumenickej (z lat. ekumenický = všeobecný, svetový, zjednocujúci... ekumenizmus = úsilie o zjednotenie...) t.j. jednotnej všezjednocujúcej, alebo celovesmírnej.– pozn. prekl.
[26] Rovnajúcej sa miere určitosti, keďže súčet (inte-grál) všetkých pravdepodobností z množstva objektívne možného je rovný určite, isto číslu 1,0.
[27] Konkrétnych čísel- znakov, vyjadrujúcich nejakú kvantitatívno-kvalitatívnu vlastnosť, parameter
[28] Čiže vždy nasleduje tá varianta, ktorá následne vyplýva z tej, ktorá sa zrealizuje pred ňou, o čom dokumentuje vektor stavu – pozn. prekl.
[29] Znak < znamená „jednoznačne menšie“, na rozdiel od znaku £, pripúšťajúceho rovnosť.
[30] Viď . vyššie uvedený sociálno-psychologický fenomén zeleného a červeného semafóru (dobré sa samo sebou rozumie a na nedobré treba radšej upozorniť) a ľudovej piesne „Cesta je zarúbaná, šarvanci po nej idú...“. Tento fenomén sa však v opačnom garde (programovaním katastrof) manažersky, pomocou médií, masovo zneužíva k vyvolávaniu umelého stresu, a tým zákonite objektívne lepších podmienok na manipuláciu davu. – dopl. prekl.
[31] Tým sú myslené príčiny, dostatočne blízke skúmanému procesu, ak ich dáme do spojitosti príčinno-dôsledkových podmieneností. Zhodnotenie miery „blízkosti“ sprostredkovaných príčin je podmienená podmienkami a zadaním riadiacej úlohy.
[32] Etapy Plnej funkcie riadenia a schémy riadenia budú podrobne vysvetlené v ďalších kapitolách, ale potom teraz zmienené bude nevyhnutné spomenúť samostatne.
[33] Hoci on sám bol príkladom nedôvery k Bohu podľa života a programovania ďalšieho osudu cirkvi, názvom „kresťanská“, ako falošného vieroučenia. Cirkvám Kristovho mena nie je dané Zhora presvedčivo dosvedčiť, že Šalamúnove proroctvo (Múdrosti Šalamúna, hlava 2, (v slov. Preklade Kniha Prísloví , Príslovia II – Ovocie múdrosti – vid. napr. tu: http://www.ssv.sk/BIBLIA/page.php?id=22 - pozn. prekl.)) vo vzťahu ako spochybnenia popravy Krista — je lož, že ono (Šalamúnove proroctvo) nebolo. Lebo ak bolo, tak všetky svedectvá о ukrižovaní a zmŕtvychvstaní — je zaslepenie Bohu neveriacich ich zlobou.
Pritom treba pamätať, že pred zatknutím Krista v Getsemanskej záhrade, on trikrát vyzýval učeníkov modliť sa spolu s ním, varujúc ich, že v opačnom prípade, budú obeťami pokušenia. Po tomto varovaní Ježiš, vracajúc sa k nim, nachádzal ich zakaždým spiacich. V súlade s tým, potom ako učeníci neobstáli v bdení a modlitbe, ani jednému ich slovu o ďalšom osude Krista nemožno veriť, ak máme veriť Bohu a Kristu.
[34] Skaza „Titaniku“ je vo všetkých detailov opísaná v románe M. Robertsona „Márnosť“, ktorý uvidel svetlo sveta 14 rokov pred touto najväčšou námornou katastrofou v dobách mieru.
[35] V preklade M. –N. O. Osmanova: „... pokiaľ oni sami nezmenia svoje úmysly“
[36] Kópie recenzií kritiky z novín toho obdobia
[37] Halys je pohraničná rieka, po rýchlom prechode ktorej Kroisos v r. 546 B.C. vstúpil do vojny s Peržanmi a utrpel porážku od Kýra II...
[38] Viď. analytická štúdia Vnútorného prediktora ZSSR, r. 2009 „Orákul: sociálna inštitúcia a polit-technológia“
[39] Aktuálna prognóza (r. 2014) pre rok 2050 je viac ako 10 miliárd ľudí a ďalej nasleduje, ako jedna z variánt, prirodzená stabilizácia populácie na tejto úrovni. Podobne ako iné druhy, keď naplnia svoju eko-niku – aktualiz. prekl.
[40] číslo šelmy – zvera, ktorého jeden zo zmyslov (významov) je v tom, že v základni davo–„elitárnej“ spoločnosti je psychologický podklad: vláda zvieracích inštinktov nad ostatnými komponentami psychiky väčšiny populácie.
[41] O typoch s-troja psychiky viac v Prílohe DVTR (a publikáciách Od ovčana k človeku a MIM – dopl. prekl.)
[42] Inými slovami: hoci je nemožné byť bez profesionalizmu v príslušnom type spoločensky prospešnej činnosti, nie v profesionalizme sa ľudská dôstojnosť prejavuje. Veľmi často totiž vysoký profesionál - je nie človekom, ale doplnkom k svojmu pracovnému miestu. Iný zas, poúčajúc druhých o právach človeka a humanizme, nič iné robiť nevie a ani nechce, a z tohto dôvodu tiež nie je človekom.
[43] možno mnohovariantný, alebo ním prijaté fragmenty programov patriacich ako celok kolektívnemu podvedomiu.
[44] Ide o presný matematický termín: Viď. odbor lineárnej algebry a matematickej analýzy
[45] V ZSSR boli sieťové metódy v móde v 60-tich rokoch 20. stor., keď ich používanie bolo byrokraticky vynucované. No nakoľko v ZSSR epochy „stagnácie“ a objektívne i subjektívne faktory v živote spoločnosti bránili optimalizácii riadenia jednotlivých projektov a národného hospodárstva celkovo, tak akonáhle módna vlna prešla, boli zabudnuté. A praktické vypracovania, realizované vo forme programov, boli stratené s príchodom počítačov nových generácií (IBM) z dôvodu softvérovej nekompatibility so staršími pokoleniami počítačov.
Napriek tomu pre dnešnú riadiacu (manažérsku) kultúru (včítane socio-kultúrneho inžinieringu)*, sú znalosti sieťových metód a umenie ich používať na optimalizáciu riadenia projektov a samotného podnikania esenciálne.
V materiáloch KSB (Koncepcie sociálnej bezpečnosti) o možnostiach využitia sieťových metód na optimalizáciu štruktúr samosprávy a podnikov pozri nedokončenú prácu VP ZSSR „O kultúre administratívnej činnosti“ a prácu „Osnovy sociológie“. .
[46] O nej bude reč v Kapitole 14 – pozn. prekl.
[47] v ktorej je časť väzieb, ktoré pri tradičnom prístupe možno nazvať akokeby spätnými, nakoľko sa uzamykajú cez prognózovanie budúcnosti.
[48] Systém je množstvo elementov interagujúcich (navzájom spolupracujúcich) jeden s druhým a s prostredím, obklopujúcim systém, v ktorom sú určené:
funkcionálna špecializácia každého z elementov, t.j. ich kvantitatívne a kvalitatívne zloženie;
vzájomné prepojenia;
algoritmika fungovania elementov a systému ako celku.
[49] Nie však v tom zmysle, ako je termín „uzavretý systém“ chápaný v dnešnej fyzike, ale vo vyššie definovanom zmysle Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. . Objasníme si rozdiel chápania tohto pojmu vo fyzike a v Dostatočne všeobecnej teórii riadenia: „Uzavreté systémy“ sú z pohľadu fyziky také systémy, ktoré nie sú spôsobilé k výmene energií s druhými systémami a ktorých vlastná energia sa zachováva nie len kvalitatívne (ako rozmer), ale aj kvantitatívne. Systém je zamknutý v tom a iba v tom prípade, ak tok energie na vstupe a výstupe systému je rovný nule. Ale takáto situácia je sotva častým prípadom. Zvyčajne tok energie na vstupe a výstupe systému nie je nulový. Uzavreté systémy sú čiastkovým (parciálnym) prípadom otvorených systémov. Systém je otvorený vtedy a len vtedy, ak prichádza u neho k energetickej výmene s okolitým prostredím.. Teda v skutočnosti „uzavretý systém“ v takejto jeho definícii je abstrakciou teoretickej fyziky, umožňujúcou približne opísať priebeh skutočných procesov v prírode s množstvom klauzúl (podmienok), keďže v prírode a spoločnosti sú reálne všetky systémy „otvorené“.
[50] V tejto kvalite môže existovať iba konceptuálne svojbytný národ.
[51] Prikloníme sa v tomto preklade radšej k doslovnému prekladu ruského pojmu Вседержитель – Všedržiteľ, namiesto v našom jazyku zaužívaného pojmu Všemohúci, vychádzajúc etymologicky z terminológie DVTR, kde v ruskom termíne иерархически наивысшее всеобъемлющее управление – hierarchickynajvyššie všeobjímajúce riadenie - je možné prekladať slovo всеобъемлющее nielen ako všeobjímajúce, ale aj ako všeobsahujúce, všezahŕňajúce -> všedržiace -> Všedržiteľ . To u čitateľa lepšie vyvoláva zodpovedajúci obraz toho, čo autori slovom Boh, Všedržiteľ a pod. myslia. Tak nevzniká odmietavá reakcia niektorých pri slove Všemohúci, ktoré u nich automaticky vyvoláva obraz cirkevného „kostolného boha“. – pozn. prekl.
[52] V čom je podstatný rozdiel medzi „objektom“ a „uzavretým systémom“, to sa stanoví v ďalšom texte
[53] Napríklad, lietadlo spotrebováva palivo počas letu, dôsledkom čoho algoritmika jeho riadenia, používaná pri plných nádržiach, bude chybná,, ak ju použijeme pri riadení, keď na palube zostane iba minimálna zásoba paliva. Tento efekt je ešte výraznejší, ak lietadlo počas letu zhadzuje náklad (veľký, štatisticky významný vo vzťahu k jeho maximálnej vzletovej hmotnosti) – to sa týka hlavne bombardérov, raketových nosičov, tankovacích, a požiarnych lietadiel.
[54] My používame termíny typu „schéma riadenia“, a nie typu „princíp riadenia“, používané v technických variáciách teórie riadenia, keďže pod uvedeným termínom chápeme schému architektúry štruktúry, uskutočňujúcej proces riadenia. Pritom jedne a tie isté „princípy riadenia“ môžu byť realizované na osnove rozličných schém riadenia.
[55] Prvý integrál podľa času je rýchlosť a druhý je aktuálny stav. Viď. obrátený postup derivačných metodík analýzy statických, kinematických (1. derivácia podľa času) a dynamických (2. derivácia podľa času) systémov v odboroch aplikovanej fyziky, biofyziky, fyziológie a praktickej psychológie riadenia (tvorenia, strojenia, konštrukčného inžinierstva). Podrobnejšie v skriptách 3., 4., 5. a 6. semestra všeobecnej časti štúdia na Sjf STU, čiastočne Fa STU a Svf Slovenskej technickej univerzity Bratislava – predmety: Statika, Kinematika, Dynamika, Pružnosť a pevnosť I. a II. v rámci základnej časti štúdia a zvlášť na odbornej špecializácii Biomedicínska kybernetika (KAM - Katedra automatizácie a merania). – pozn. prekl.
[56] Termín „prediktor-korektor“ je názov jednej z metód numerickej matematiky. V nej sa postupnými priblíženiami (nejakého počtu krokov, tzv. aproximáciou, resp. iteráciou)* získavajú riešenia úlohy. Pritom samotný algoritmus metódy predstavuje cyklus, v ktorom sa v postupnosti jedna za druhou vykonávajú dve operácie: prvá - prognóza riešenia a druhá - kontrola prognózy vzhľadom na uspokojenie potrieb na presnosť riešenia úlohy. Algoritmus sa ukončuje v prípade, keď prognóza zodpovedá potrebám určenej presnosti riešenia úlohy.
[57] Zborový, kolektívny (pozn. prekl.)
[58] Rôznorodosti, multiforemnosti (pozn. prekl.)
[59] Ide o štruktúry kulturologické, politické, sociálne, nadačné, bankové, vojenské, výrobné, teroristické, atď.. (pozn. prekl.)
[60] Pri reálnom riadení (manažmente) sa nevyhnutne VŽDY uskutočňujú všetky etapy PFR. Otázkou je: Kým? T.j., subjektom oficiálnym (viditeľným) na pódiu, alebo réžiou za oponou. T.j., do akej miery sám herec disponuje i schopnosťami scenáristicko-režisérskymi, producentskými, či dokonca projektantskými.. V opačnom prípade ide len o ilúziu riadenia. (pozn. prekl.)
[61] V podstate presne opačne sa to učia ovce na bežných školách. (pozn. prekl.)
[62] V staroveku prognostikovanie = prorokovanie, prorok = prognostik (pozn. prekl.)
[63] Viď. práce VP ZSSR „Základy sociológie“, Kapitola 5; „Dialektika a ateizmus: dva antagonizmy“.
[64] za predpokladu správnej voľby cieľového vektora – viď základy moderne tzv. „Hodnotového manažmentu“ (pozn. prekl.)
[65] Nie len nepriamo, bezštruktúrne ako programátor daného systému. (pozn. prekl.)
[66] Paralýza – ochrnutie, umŕtvenie, v danom kontexte strata akcieschopnosti – (pozn. prekl.)
[67] Davokratúra, démonkracia. (pozn. prekl.)
[68] Následne opakovane dávali v televízii.
[69] To sa týka aj televíznych seriálov typu „mydlových opier“..bublina ilúzii (eng. soap opera): dnes, ako i napr. v ´90 rokoch Bewerly Hills 90210, Fresh Prince, Married with children, Bay Watch, etc. Emocionálny „stroj“ - nastavenie (mechanizmus hodnotenia do vedomia prichádzajúcich in-formácií po ich spracovaní podvedomím) subjektov, spoluprežívajúcich dej s hrdinami seriálov, sa formuje týmito seriálmi, a nie udalosťami skutočného života ich samých. Obete agresie kultu tak strácajú - nežijú svoj život, ale viac život svojich „hrdinov“. Dôsledkom toho sa deformuje emocionálno-zmyslové usporiadanie psychiky otrokov seriálov a ich intelekt neodvratne stráca časť svojej práceschopnosti na riešenie ich vlastných reálnych problémov.
[70] Sudca, analógia „osudia“ (akejkoľvek schránky, mechanizmu) napr. pri spomínaných hazardných hrách (Pozn. prekl.)
[71] V tomto prípade ruletné osudie. V druhom prípade ide o osudie lotérijné, lotérijného bubnu.
[72]Prípad, keď je čas pridelený na ťah „Systému“ kratší, ako čas nevyhnutný na roztočenie rulety aj lotérijného bubna, kvôli zamedzeniu nejednoznačnosti vylúčime. T.j., minimálny čas, pridelený na ťah „Systému“ garantuje hoci len jednorázové roztočenie rulety a lotérijného bubna.
[73] Vylepšujúcim, rozvíjajúcim, optimalizujúcim sa..(eng. „upgrade“) pozn. prekl.
[74] Viď aj aplikácie vyššie uvedeného v „umení divadla“ ..reálnej politiky a pod., masovo cez médiá využívané sociálnym vs. asociálnym inžinierstvom. (pozn. prekl.)
[75] Latinsky ono tak často tu spomínané “inFormatio“. T.j., prenos konkrétnych mier tvorcom zvolenej formy (sk: „obrazu“) pozn. prekl.
[76] Spätnej väzby okolia (pozn. prekl.)
[77] Hellénska Thémis, bohyňa poriadku, spravodlivosti, filoSofie, múdrosti, harmónie, symetrie. V Egypte bola jej starším ekvivalentom tzv. bohyňa Maat a jej symbolické pero-pierko. V Rím lat. „Justitia“ (pozn. prekl.)
[78] Psychika človeka má, disponuje určitou štruktúrou. Súčasná, v posledných rokoch všeobecne dostupná, rôznorodá okultná literatúra, svojimi úvahami o „mentále“, „astrále“, „kauzalite“ a pod., uvádza do rozpakov každého, kto nejde cestou osvojenia si okultných psychologických praktík. Dôsledkom toho sú pre „nezasvätených“ také slová, ako „kauzálne telo“, „mentál“, „astrál“, iba prázdnymi výrazmi, s ktorými nemožno spojiť žiadne z ich vlastných zážitkov. Preto úvahy na tému psychickej činnosti a jej riadenia svojou vlastnou vôľou pomocou takejto terminológie, väčšine čitateľov (včítane silno zainteresovaných „amatérov“) nič nedá.
Mnohí „pokročilejší okultisti“ považujú takýchto ľudí za buď
a) zaostalých vo svojom rozvoji (ide o vulgárnu formu hodnotenia ostatných z pozície démonizmu) alebo
b) prebývajúcich v duchovnej nedospelosti z dôvodu bežného - „prirodzeného“ usporiadania psychiky (tu ide o zhovievavejšie hodnotenie z pozície démonizmu).
Objektívne ide však skôr o niečo iné:
Ak sa totiž pozrieme na fakty reálneho života „pokročilých okultistov“, možno drvivú väčšinu tých, ktorí prešli cestou osvojenia si všemožných psychologických praktík rozmanitého okultizmu, charakterizovať slovami: „VEDOME cítia viac, ako sú schopní BEZPEČNÝM (pre seba a svoje okolie) spôsobom pochopiť “ Práve v dôsledku takého vzťahu
rôznorodej VNÍMAVOSTI dosahujúcej úroveň vedomia a
spôsobilosti, schopnosti si vnímané ozmysliť – POCHOPIŤ,
je ich život plný veľkých i malých nešťastí a nepríjemností, ktoré vznikajú v ich živote náhle, „nepredvídateľne“ a sprevádzajú ich sebauspokojenia, spojené s úspechmi v osvojení si rôznorodých duchovných praktík. Pritom: „Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja (mieru, miery), ako tomu vo všetkých spoločenstvách svätých býva.“ (apoštol Pavol, Prvý list Korinťanom, 14:33) – a vyzerá, že v tomto tvrdení sa Pavol nemýlil.
Bieda života a životný nepokoj mnohých, ktorí sa na cestu osvojenia si rôznych psychologických praktík vydali, dáva podklad k tomu, aby sa urobil záver, že bez výnimky všetky rozhovory a písomné traktáty o „astrále“, „mentále“, „kauzalite“, „rozširovaní vedomia“, „pravostrannom“ i „ľavostrannom“ stave vedomia, „kotviacom bode“ (eztr. C. Castaneda – „assembladge point“) a pod., vlastné tradíciám rôzneho okultizmu v ich verejných vystúpeniach, odvádzajú nimi unesených ľudí od uvedomenia si - pochopenia niečoho iného – životne oveľa dôležitejšieho, esenciálneho..
V súlade s prianím byť pochopenými a neuviaznuť v pre prevládajúcu väčšinu ľudí prázdnych úvahách o „mentále“ a pod., aby nedošlo k strate toho životne dôležitého, od čoho odvádzajú pozornosť úvahy rôznych okultistov, tak vo všetkých prácach, týkajúcich sa otázok psychickej činnosti jednotlivca a spoločnosti, sa VP ZSSR (Vnútorný Prediktor Súboru-Zboru Sociálne Spravodlivého Ruska ) obmedzuje na analýzu dvojkomponentnej štruktúry psychiky osobnosti. T.j., úroveň
vedomia a
podvedomé úrovne psychiky,
tak alebo onak vzájomne interagujúce ako s úrovňou vedomia, tak aj navzájom medzi sebou. V texte publikácie „Voda mŕtva“ sa nevedomé úrovne psychiky v ich súhrne nazývajú „podvedomím“.
Hranica medzi úrovňou vedomia a rôznofunkčnými podvedomými úrovňami psychiky je pohyblivá a určuje sa a) náladou (frekvenčným naladením sa na situáciu) a b) energetikou (kľud,..koncentrácia,..radosť,..hnev,..) človeka. V závislosti od toho, nakoľko je človek schopný vlastnou vôľou (t.j. vedome) riadiť svoju a) náladu (nastavenie, nastrojenie) a b) energetiku – natoľko má vo svojej moci pohybovanie hranicami (pásmom) svojho vedomia v hraniciach (rámci) Vesmíru. Vôľa človeka vždy koná z úrovne vedomia a je vedome cielená (cieľavedomá).
Čo sa týka rozlíšenia-vymedzenia dvoch (alebo niekoľkých) osôb podľa podvedomých úrovní psychiky, tak hranica, v rámci ktorej sa nachádza určitá osoba, nie je tak jasne viditeľná ako hranica „hrubo“-materiálneho tela, ktorá je daná povrchom kože. Podstata je v tom, že hoci sú ľudia pri zbežnom pohľade lokalizovaní v týchto materiálnych telách, tak biopolia („jemno“-materiálne telo), nimi vyžarované, sa rozprestierajú za hranice jednotlivca, stanovené pokožkou materiálneho tela. Okrem toho, v dôsledku spolupatričnosti všetkých ľudí k rovnakému biologickému druhu, súhrn polí (tepelné, elektromagnetické, gravitačné,..), tvoriacich ich biopole, je vo svojej podstate kvalitatívne jednorodý u rôznych ľudí. (ide o typové zloženie, nie kvantitatívnu charakteristiku - intenzitu jednotlivých zložiek biopoľa, ktorá sa môže lokálne meniť hlavne podľa typu psychiky jedincov)
Preto možno zadaním jednej prahovej (hraničnej, rámcovej) hodnoty intenzity vybraného druhu fyzikálneho poľa (z celkovej zostavy biopoľa), získať jednu oblasť lokalizácie osoby v Univerze a zadaním inej prahovej hodnoty toho istého poľa, možno dostať inú oblasť lokalizácie osoby. Zadaním kvalitatívne iného celoprírodného poľa zo zostavy biopoľa a jeho prahovej hodnoty, možno dostať tretiu oblasť lokalizácie „objektu“. (Poznámka z r. 2004)
[79] Štandardný pojem odb. Riadenia, informatiky, automatizácie a robotiky na technických univerzitách: “simulácia“. Nie však v pejoratívnom zmysle, ale pozitívnom tvorivom=sTrojivom=konštrukčnom. (pozn. prekl.)
[80] Konštruktér, projektant, strojca, programátor-admin (pozn. prekl.)
[81] Vytestovaných(?) (pozn. prekl.)
[82] eng. multi raffle ticket drum (pozn. prekl.)
[83] Lat. „forma“ = obraz, t.j., in-formácia = zobrazovanie, prenos celých foriem pomocou ich konkretizovaných (rozlíšených = lat: identifikovaných) mier (rozmerov – farebných, zvukových, priestorových, hmotnostných, svetelných, časových, atď..). Viď model Princípu tvorenia, sTrojenia MIM vysvetlený v predchádzajúcich kapitolách. Resp. MIM-FEI..
Forma(ako spojitý súbor konkrétnych-diskrétnych Mier)
InFormácia (samotný Pohyb, Tlak, „Duch sv.“, Prenos, Akt Tvorenia)
Existencia (Matéria vo všetkých jej „hrubých“ i „jemných“ štruktúrach) pozn. prekl.
[84] In-formácie a trans-formácie (ako ekvivalent, resp. derivát samotnej in-Formácie) pozn. prekl.
[85] Cez, pomocou ktorého koná subjekt, alebo ono samo (prostredie) je oným subjektom a nejde teda len o „proxy“ (IT term.) samotného subjektu. (pozn. prekl.)
[86] Iteračná aproximácia (v terminológii IT a Numerickej matematiky) pozn. prekl.
[87] Skladanie poznatkov a ich preloženie (transformácia) na iný objekt - nosič (IT term.). Kombinovanie je typ samotného čiastkového procesu prenosu konkrétnych zvolených mier. Viď variácie, permutácie a iné matematické operácie = zvolené algoritmy spracovávania informácii. (pozn. prekl.)
[88] prenosu, transPortu, pretvorenia, transformácie (pozn. prekl.)
[89] Jednoznačne priraďujúca (pozn. prekl.)
[90] Autooscilačný – rozkmitaný vlastným „rytmom“ (frekvenciou) ; t.j., nejaká vonkajšia (externá) sila aktivuje cez modulátor vnútorný oscilátor systému. Ak je táto sila modulovaná sinfázne (vo fáze) s rychlosťou oscilátora, rastie kmitanie systému napr. až do nelineárneho stavu atď.. – pozn. prekl.
[91] Samostatne bez hudobníka/operátora niekde v kúte stojaci nástroj sa na externý zvuk-impulz (frekvenčne zodpovedajúci napr. nejakej jeho strune) sám na diaľku (dištančne) rozozvučí. (pozn. prekl.)
[92] Objasníme termíny podľa Veľkého encyklopedického slovníka:
AMPLITÚDA – (z lat. amplitudo – veľkosť, rozsah) je najväčšia odchýlka kmitajúcej veličiny (podľa príslušného fyzikálneho zákona) od hodnoty strednej, alebo od nejakej hodnoty, ktorá je podmienečne prijatá ako nulová.
AMPLITÚDOVO-FREKVENČNÁ CHARAKTERISTIKA (frekvenčná charakteristika) – závislosť amplitúdy kmitania na výstupe zo zariadenia od frekvencie harmonického signálu na vstupe do zariadenia.
Meria sa podľa zmeny frekvencie (amplitúdne konštantného-stabilného) vstupného signálu. Táto charakteristika ukazuje, ako sa prenášajú jednotlivé harmonické zložky skúmaného signálu a umožňuje vyhodnotiť mieru poškodenia jeho spektra.
KOHERENCIA (z lat. cohaerens – nachádzajúci sa v spojení, súvisiaci) je zladený priebeh niekoľkých kmitavých alebo vlnových procesov v čase. (Kmitanie je „ostrejší“ typ vlnenia) Ak zostáva fázový rozdiel dvoch kmitavých procesov v priebehu času stabilný(konštantný), alebo sa mení podľa jasne definovaného zákona, tak sa kmitania nazývajú koherentnými. Kmitania, u ktorých sa fázový rozdiel mení nepravidelne a rýchlo v porovnaní s ich periódou, sa nazývajú nekoherentnými.
SÚFAZNOSŤ (alebo aj synfáznosť) je súlad fáz pri skúmaní niekoľkých procesov v spoločnom súradnicovom systéme (prostredí).
[93] Vyžarovania, výkone žiarenia
[94] Všemierny, UniVerzálny, Vše-obecný, Celoprírodný (pozn. prekl.)
[95] V staroveku eqv. symbol „bohyne“ Maat (egpt.), a Themys (héll.), jedna z etymologických interpretácii pôvodu slova maatthémys, mathémys, mathém-at-tikos, mathématikos, matematika (pozn. prekl.)
[96] Javom, vzniknutým na inom porovnávanom objekte, štruktúre. Etalón je jav, hodnota, ktorú si zvolíme ako porovnávací štandard, jednotku pre iné javy rovnakej kategórie. Viď Základy metrológie – Kalibrácia. Vyššie uvedený faktor č.4 („prirodzený“) sa môže používať napr. na všeobecné testovanie odoziev systému pri skúmaní jeho jednotlivých charakteristík, na základe ktorých sa následne vypracováva a zdokonaľuje jeho model. Viď Teória riadenia: Induktívno-deduktívne metódy analýzy objektov, fenomenologicko-teoretické prístupy a „bombardovanie“ skúmaného objektu testovacími impulzmi, zhromažďujúc získané odozvy s cieľom stavby čo najfunkčnejšieho modelu objektu, ktorý chcem riadiť, atď.. (pozn. prekl.)
[97] s jednoznačne predurčenými vzťahmi (pozn. prekl.)
[98] podrobnosti, jemnosti, detailnosti, zložitosti (pozn. prekl.)
[99] Súlady, koincidencie, príbuznosti, kľúče k spolupráci (pozn. prekl.)
[100] IT term. - recipročnú identifikáciu (pozn. prekl.)
[101] Na rozdiel od jeho niekedy negatívnej konotácie. T.j., negatívne, až pejoratívne mysleného kontextu (pozn. prekl.)
[102] IT term. – stack overload – pretečenie pamäte, či už operačnej (RAM-eqv. vedomia), alebo pevného disku HDD (podvedomia). Ide zároveň aj o jeden z principiálnych spôsobov útoku na akýkoľvek operačný systém (sociologický – humanoidný, vyšších primátov všeobecne, animálny, alebo syntetický - PC). Inak aj tzv. „zahltenie systému“. Istý typ sociologického operačného systému (kultúry) majú totiž aj zvieratá. Hlavne tzv. „vyššie“ druhy a špeciálne stádovité, tlupovité (u jednoduchších druhov organizmov aj tzv. hejná, či roje) čo sú podľa niektorých odborníkov nie len formy kolektívnej inteligencie, ale v prípade vyššej komplexnosti (kvalitatívne mnohokomponentnom, multiúrovňovom systéme) i kultúry. (pozn. prekl.)
[103] Schopné koncentrácie – ROZLÍŠENIA (pozn. prekl.)
[104] ČeloVěku, CeloVěku (pozn. prekl.)
[105] An-dei. Z lat. aj “ne-Boh“, „proti-Bohu“. Atteizmus je totiž v pôvodnom hlbšom zmysle skôr pojmom pre prvé v dejinách známe oficiálne uzákonené celoštátne monoteistické náboženstvo, ktoré vzniklo v starom Egypte (stgpt: „Kamet“) pred cca. 3300 rokmi (18. Dynastia – Nová ríša - faraón Achnaton) z pravdepodobne ešte starších ideí a konceptov. Išlo o vieru jedinému Bohu AT-onovi. Keďže je ale prevrátená asociácia pojmu a-teizmus z istých dôvodov extrémne silno nainfikovana do našej kultúry, budeme ju, aby nevznikli dodatočné nedorozumenia, ZATIAĽ väčšinou v tejto publikácii používať aj my. (pozn. prekl.)
[106] Či dokonca snaha o infikovanie kolektívneho podvedomia obete-stáda pôvodne extrémne heretickou myšlienkou, že „Boh si Duchom svätým svoje písmo a cirkev i proti vôli ľudí (vôli j´elít a pasivite dobytka) chrániť bude“, tak vlastný zákon - dar Človeku: 1) rozumu a 2) slobodnej vôle popierajúc.. (pozn. prekl.)
[107] Existencia tzv. Satana-Sethana-Iblisa,.. je ďalšia náväzná otázka a tak aj to, o aký fenomén vlastne pravdepodobne ide, možné varianty, atď.. (pozn. prekl.)
[108] Ľudovo: „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá!“ (pozn. prekl.)
[109] V zmysle „nadprirodzeným“ a presnejšie „neprirodzeným“..iným, ako je dnes bežne v populácii zvykom. (pozn. prekl.)
[110] Prípadne „súborné“ (pozn. prekl.)
[111] Tomuto odklonu od ideálnych hodnôt sa dá vyhnúť, ak zadáme takúto požiadavku pri tvorbe systému riadenia, no aj v tomto prípade bude oscilačný (kmitavý) charakter rovnovážneho režimu pokračovať. Avšak oscilácie budú prebiehať v nejakom pásme hodnôt na jednu stranu od predpísaných ideálnych hodnôt rovnovážneho režimu.
[112] Z lat. derivatio = odvodenie, odchýlenie; derivácia (druhotná, odvodená veličina) – jeden zo základných pojmov matematickej analýzy – pozn. prekl.
[113] = algoritmus spracovania informácií – pozn. prekl.
[114] T.j. charakterizovaných špecifikáciou in-formácie, no nie materiálnymi nosičmi, na (v) ktorých je zapísaná informácia, a taktiež nie systémami kódovania informácií.
[115] V spoločnosti: fundamentálna časť je genetika (nepodmienené reflexy); adaptačná časť sú podmienené reflexy, kultúra a tvorenie.
U zvierat: fundamentálna časť sú nepodmienené reflexy; adaptačná časť sú podmienené reflexy.
[116] T.j. koncepciami riadenia supersystému jak aktívne realizovanými, tak aj tými, ktoré môžu byť aktivované.
[117] Zmysel tohto termínu je určovaný v každom konkrétnom prípade cieľmi a úlohami, kvôli ktorým je supersystém inštalovaný do zvoleného prostredia.
[118] V tom zmysle, že sa túto interakciu podarí opísať matematicky tak, že hustota rozdelenia skúmaných javov existuje.
[119] Viď. doktrína I. Prigožina „poriadok z chaosu“
[120] A nepodriaďuje sa tej, či onej osobe – vodcovi, autorite, („svätému“, dogmatickému učeniu - kolektívnej osobe)* atď. A nestane sa nevoľníkom, otrokom toho-ktorého egregora, v danom prípade kolektívnej psychiky (egregora) stádo-čriedovitého (hejnovitého) typu.
[121] Inými slovami: V mnohých prípadoch faktický režim fungovania systému, za predpokladu, že mu zodpovedá zanedbateľne malý vektor chyby riadenia, predstavuje vyjadrenie objektívneho vektora cieľov, ktorý sa môže nezhodovať s deklarovaným vektorom cieľov. Môžu byť odlišné jak ohľadom súboru do neho patriacich komponentov, tak aj ohľadom ich usporiadania podľa stupňa významu každého z nich.
Objektívny vektor cieľov môže byť rozpoznaný inak - v priebehu analýzy rozšírenia a transformácie informácie vo fakticky pracujúcich (aktívnych) obvodoch priamych a spätných väzieb uzavretého systému v procese jeho fungovania. Nepracujúce obvody môžu byť dané do vzťahu s potenciálnym vektorom cieľov, ktorý sa nijako neprejavuje (zatiaľ)* vo fungovaní uzavretého systému.
[122] Ciele vnútroštruktúrneho významu vo vektoroch cieľov rôznych elementov zabezpečujú (umožňujú) samotnú možnosť (schopnosť) vytvorenia štruktúry; a ciele celoštruktúrneho významu predurčujú fungovanie štruktúry a možnosti jej zapojenia do objemnejších štruktúr.
[123] vo vojensko-spravodajskej terminológii: Zvýšenie potenciálu, možnosti infiltrácie supersystému, resp. jeho jednotlivých regiónov a postupné prebratie kontroly nad nimi, poskytnutie objektívne lepšej, predikčne udržateľnejšej alternatívy – pozn. prekl.
[124] Dodatočnosť informácie – tzv. tiché, nevyhlásené sprevádzanie hlavnej vyhlásenej informácie ďalšou dodatočnou, ju doplňujúcou informáciou, vyplývajúcou z objektívneho poznania celostného obrazu, naviazaného na hlavnú ohlásenú informáciu – pozn. prekl.
[125] Uvedené sa vzťahuje predovšetkým k sfére politológie, v ktorej prevláda rôznorodá analýza deklarácií o dobromyseľnosti politických činiteľov a strán za plnej ignorácie otázky o jednohlasnosti (identičnosti) deklarácií a neoddeliteľne ich sprevádzajúcich zamlčaní, podstatu ktorých, možno, nie úplne chápu aj sami autori deklarácií o dobrom úmysle.
V bežnejšej terminológii pre tzv. humanitnú inteligenciu (reálne spravidla nevedomé virtuáne Proxy-objekty, sprostredkovatelia, prevodníky sily moci - motora reálnej poly-tykos prognostikov a korektorov v pozadí za oponou)* hovoríme v tomto prípade o miere jednoty a antagonizmu individuálneho alebo kolektívneho podvedomia. Potom, ako sa zavŕši daná etapa dejín, tvária sa politológovia prekvapene a uvažujú o zapredanosti, tajnej konšpirácii a pod. Hoci, ak by sa v minulosti posnažili zanalyzovať pravdepodobne (logicky objektívnu)* zamlčanú informáciu, sprevádzajúcu deklarácie o dobrých úmysloch, tak by zavčasu zbadali, že majú dočinenia s ideologickým systémom typu „trójskeho koňa“. V ňom informácia, objektívne jemu „v tichosti“ vlastná, disponuje po prvé: hierarchicky najvyšším významom a po druhé: popiera informáciu, vlastnú systému zverejnením. Z tohto dôvodu v procese reálneho fungovania systému z deklarácie o dobrom úmysle v reálnom živote málo čo zostane. A skutočnosť tak v nasledujúcom období nevyhnutne zodpovedá sprievodným zamlčaniam.
[126] Tok (pre-dávanie) informácií z jedného fragmentu Objektívnej reality do druhého fragmentu, je sprevádzaný tým, že informácia sa ukladá do pamäte fragmentu-príjemcu.
[127] V origináli упреждающее вписывание, kde упреждающее v doslovnom preklade znamená predchádzajúce. Slovo predchádzajúce v tomto kontexte treba chápať nie ako predošlé, ale ako tomu predchádzajúce, k tomu vedúce, predpokladajúce, k niečomu navádzajúce... вписывание, doslovne vpisovanie vo význame vchádzanie, začleňovanie sa... spolu voľne preložiteľné ako dopredu predpokladané - predikčné začleňovanie – pozn. prekl.
[128] Niekedy to bolo opísané v školských učebniciach fyziky.
Podstata veci je v tom, že materiálny kmitavý proces príslušnej frekvencie je vybraný ako prostriedok pre-dávania informácií Amplitúda kmitania v tomto procese je riadene menená - upravovaná. Nazýva sa to amplitúdovou moduláciou. Vo výsledku, ak v zápise procesu zjednotíme amplitúdové hodnoty plynulou ohýbajúcou krivkou, tak ohýbajúca bude predstavovať kmitavý proces, patriaci k rozptylu s nižšou frekvenciou, ako nosný proces. Proces-ohýbajúca je informácia, predávaná nosným procesom.
Je to jeden zo spôsobov predávania zvuku v diapazóne (pásme) frekvencie rádiových vĺn. Nosný proces vysielania rádiových vĺn, patriaci vzťahovo k vysokofrekvenčnému pásmu (vo vzťahu k pásmu zvukových frekvencií), je modulovaný zvukovou frekvenciou.
[129] V dejinách dnešnej globálnej civilizácie tento hviezdičkami oddelený text umožňuje pochopiť niektoré výnimočnosti priebehu II. svetovej vojny 20. storočia.
Ruské cárske impérium predstavovalo (podľa niektorých názorov)* blok, prežívajúci krízu riadenia. Subjektívny vektor cieľov jeho centra riadenia nezodpovedal objektívnemu celoblokovému. To odkrylo možnosť uskutočniť pokus rozdelenia Ruska a pohltenia jeho úlomkov Euro-Americkým (kreditno-finanančným)* konglomerátom (kontrolovaným formátormi tzv. biblického úrokovo-otrokárskeho globálneho akvizičného konceptu koncentrácie moci)*. Ale ZSSR pod vedením J. V. Stalina bol ako predtým blokom, v ktorom však prebiehal proces prekonania defektnosti vektorov cieľov: subjektívneho vektora cieľov centra riadenia voči objektívnemu celoblokovému.
Japonsko predstavovalo autonómny región, charakterom riadenia blízky blokovému typu, avšak na osnove deamonického typu stroja psychiky (a nekritickej bezhraničnej oddanosti Japoncov tradíciám lokálneho pyramídového systému).
Nemecko bolo časťou konglomerátu, v ktorom sa imitoval pokus prejsť k blokovému charakteru riadenia. Ten sa ukázal byť dostatočne úspešný na to, aby vyprovokoval Japonsko na vstup do zväzku s Nemeckom, za pre Japonsko krajne nevýhodných podmienok.
V týchto podmienkach sa agresívny potenciál Japonska (ním bola vytlačená už dokonca aj emisia obeživa pre regióny Ďalekého Východu ZSSR, ktoré predpokladalo obsadiť) vybil na USA úsilím vnútorného „slobodo“murárstva Euro-amerického konglomerátu, hľadajúceho (pre dav oficiálny)* dôvod na vstúpenie USA do vojny (z istých konkrétnych dôvodov)* na strane súperov Nemecka a úsilím špeciálnych služieb ZSSR za osobnej angažovanosti J. V. Stalina a L. P. Beriju pri riadení periférie sovietskej rozviedky v USA.
Pri bilancovaní vojny, zdalo by sa, vyhral Euro-Americký konglomerát. Blok Japonska s riadením na osnove deamonického (a „zombi“)* stroja psychiky sa dostal na hranu katastrofy, od ktorej ho zachránilo zastanie sa osobne J. V. Stalina. Ten kategoricky odmietol pripočítať japonského cisára k vojenským zločincom (z časti je pravdou, že do veľkej miery bol cisár naozaj bábkou v rukách japonských j-elitárnych „jastrabov“)*. Toto neumožnilo pohlavárom Euro-Amerického konglomerátu zlikvidovať monarchiu v Japonsku a zbaviť ho jeho národnej duchovnej podstaty podobne, ako to bolo urobené s Tureckom po I.svetovej vojne, v dôsledku prevzatia moci slobodomurárskym (dönmeh-om) režimom Ata-Türka. V dôsledku toho si Japonsko uchránilo potenciál ďalšieho svojbytného rozvoja.
Ale hlavné ( pohľadu niektorých Rusov)* je to, že popri viditeľnom víťazstve Euro-Amerického konglomerátu sa predĺžil svojbytný vývoj bloku Ruska, a konglomerát pokračoval a pokračuje v stúpaní ku kríze riadenia metódou zasahovania do cudzích záležítostí, narúšania riadenia v susedných regiónoch a pohlcovania úlomkov.
[130] To posledné vyžaduje preorientovanie systému na iné ciele, alebo zaväzuje k jej likvidácii z dôvodu jej nepotrebnosti.
[131] Bázy, os-novy..., t.j. možnosti zrodu súborného intelektu
[132] V danom kontexte sa má na mysli organ – hudobný nástroj – pozn. prekl.
[133] konečný ú-spech, dosiahnutie cieľa - šach-mat..., ang. “Full win“, “Full-house“ – najoptimálnejšie splnenie zadanej celkovej úlohy (cieľa). – pozn. prekl.
[134] V niektorých kultúrach (napr. v ruskej, ale aj na Slovensku v niektorých nárečiach) sa namiesto smerovej predložky „do“ používa „v“ , napríklad, namiesto „vybral sa do šíreho sveta“, „vybral sa v šíry svet“ , tu konkrétne „v RIM“, čo sa čítavalo, ...číta - umožnuje čítať aj zprava doľava. Zprava prečítaný výraz RIM = MIR (v starosloviančine svet) môže znamenať v mnohých euro-indických jazykoch aj MIER, MIERU. – dopl. prekl.
[135] Оhľadom lineárneho programovania viď. odborná literatúra.
[136] Preklad z japončiny, Moskva, „Financie a štatistika“, r. 1991, na základe japonského vydania z r. 1984 – osobná príručka
[137] “ять” – v slovenčine „ať“ - koncovka slovies napr.: konať, pracovať, rozmýšľať... in-, či trans-formovať atď. V možnej interpretácii staroslovienčiny (vo verzii ВсеЯСветная Грамота) ide pri danom znaku aj o pojem ako MIERA, tvorenie, sTrojenie – pozn. prekl.
[138] Hoci v kánonickej podobe metódy je prítomné kritérium-maximum, tak použitie kritéria-minimum je takisto možné, lebo v praxi prechod ku kánonickej forme úlohy sa dosahuje navýšením o mínus 1 príslušných hodnôt a výrazov.
[139] V roku 1991 bolo niekoľko pracovných verzií DVTR (Dostatočne univerzálneho modelu sTrojenia)*. Jedna z nich sa končila tými istými slovami, ako v roku 1992 publikovaná verzia: „Ty vládneš, no aj tebou vládnu“ – vravieval Plutarchos, ktorými sa začína v tomto odkaze komentovaný úsek textu.
Druhá verzia pokračovala v uvedenom texte nasledovne:
„Ty vládneš, no aj tebou vládnu“ – vravieval Plutarchos. A to je pravda, keďže priame vzťahy jedného, z uhlu pohľadu druhého, sa javia byť spätnými, a spätné, zodpovedajúco - priamymi. Z nich dvoch, riadenie uskutočňuje ten, kto viac pozná a hlbšie chápe, dôsledkom čoho je schopný, vo vzťahu k sebe, cudziu koncepciu riadenia vložiť do od ich oboch koncepcií všeobecnejšej koncepcie samoriadenia, ako jediného celostného systému. Tento záver (spôsob riešenia) je spravodlivý, jak vo vzťahu k individuálnym, tak aj k súborným intelektom.
Tretia verzia pokračovala v tomto texte takto:
„Ty vládneš, no aj tebou vládnu“ – vravieval Plutarchos“. A to je pravda, keďže priame vzťahy jedného, z uhlu pohľadu druhého, sa javia byť spätnými, a spätné, zodpovedajúco priamymi. Z dvoch uskutočňuje riadenie ten, kto viac pozná a hlbšie chápe, dôsledkom čoho je schopný cudziu koncepciu riadenia vložiť do svojej všeobecnejšej koncepcie.
Počas prípravy typografického vydania v r. 1992 prešla vnútornou procedúrou VP ZSSR schvaľovania textov rôznych pracovných verzií verzia prvá, ktorá nechávala slová Plutarcha bez akýchkoľvek bližších objasnení.
[140] Úmerne tomu, ak niekto používa termín „všeobecná teória riadenia“, bez akýchkoľvek ohraničení jak verejných, tak aj tichých, tak v konečnom výsledku je to vyjadrenie démonických „Ja - Ego-centrických“ ambícií na sebestačnoť človeka ako „všemohúceho“ .
[141] Viď. taktiež Prílohu.
[142] číslovanie obrázkov v Prílohe je samostatné, t.j., začína číslom 1
[143] “Kandidovať“ v zmysle predložiť kandidatúru: toto slovo zaznelo na jednej z tlačových konferencií z úst žzrnalistu v otázke, zadanej S.V. Štepašinovi ( v dobe prezidentovania. B. N. Jeľcina koncom 90-tych rokov bol nejakú dobu ministerským premiérom Ruska).
[144] Termín „generácia“ vo vzťahu k objektom technosféry sa už stal všeobecne zaužívaným: „počítač piatej generácie“, „televízor druhej generácie“ a pod. Použili sme ho vo vzťahu k technológiám.
[145] A okrem toho existujú aj metódy práce s egregormi – kolektívnou psychikou bezprostredne, napriamo hoci aj z lúky, hoc aj z lesa, hoc aj z pece dedinskej izby...
[146] Podčiarknutý text je v podstate definíciou bezštruktúrneho spôsobu riadenia, ktoré sa líši od štruktúrneho. V štruktúrnom spôsobe riadenia, ktorý väčšina stotožňuje s riadením všeobecne, sa štruktúry, ktorých časťami sa informácie šíria selektívne, direktívno-adresne, formujú pred začatím samotného procesu riadenia. V bezštruktúrnom spôsobe sa štruktúry vyskladajú v procese obežného neadresného šírenia informácie v riadenom prostredí. Riadenie štruktúrne sa vo väčšine prípadov vykryštalizuváva z bezštruktúrneho v tých prípadoch, ak ciele najprv dosiahnuté v bezštruktúrnom riadení, získajú stabilitu.
[147] Predovšetkým pozri zbierku "Cestami tisícročia" (štvrté vydanie, Moskva, "Mladá garda", 1991).
[148] Najmä pozri: O. Šiškin „Bitka o Himaláje. NKVD: mafia a špionáž“, Moskva, „Olma press“, 1991, str. 15 - 31.
[149] O činnosti A. V. Barčenka sa hovorí vo vyššie spomínanej knihe "Bitka o Himaláje." od O. Šiškina
[150] poznámka, vysvetlivka autora V. N. Deminu
[151] Hranaté zátvorky [Djun-Chor] (čítaj Džun-Chor)* v našej publikácii nahrádzajú znak - ideogram, existujúci v citovanom zdroji.
[152] V. N. Demin "Tajomstvá ruského národa", Moskva, Veče, 1997, str. 9, 10
[153] V židovskej literatúre pochopenie faktu jestvovania židovstva ako rozpolteného biorobota našlo svoje vyjadrenie v zvrátenej podobe, ako doktrína o národe-Spasiteľovi (vyvolenom národe)*, ktorý neočakáva stelesnenie Mesiáša – Spasiteľa ako človeka, ale sám je nositeľom všetkých spasiteľských ideí a predstavuje vedúcu spoločenskú silu pri ich uskutočňovaní v globálnych merítkach. Jednou z vetví takéhoto mesiášstva je ozajstný, pôvodný marxizmus, ktorého hrobárom sa stal J. V. Stalin.
[154] A presne toto sa deje v Rusku počas všetkých rokov koncepčne nejasných reforiem po roku 1985
[155] Rostislav Jevgenij Tichonov - doktor technických vied, profesor, generálny riaditeľ - rektor Daňovej akadémie.
[156] Rádio "Maják" (1999) v rozhovore s Doktorom psychologických vied P. N. Šichirevom oznámilo, že "iba 5 % personálu z počtu Rusov, prichádzajúcich do západných firiem, zodpovedá západným štandardom". Rusom je akoby vlastné to, čo sa na Západe kvalifikuje ako "príživníctvo", "závisť", "snaha o "sociálnu spravodlivosť", t.j. rovnostárstvo".
[157] Jedným z predpokladov zo srdca čistého doznania je ozajstné pokánie - ľútosť. Avšak v uvedenom prípade princíp personálnej politiky sa vyhlasuje za normu, ba čo viac, za normu s dohľadnou historickou perspektívou.
[158] Ale myslieť a vypracovávať scenáre riešenia problémov minulosti a navrhovať modely bezkrízovej činnosti v budúcnosti, to dnešná žurnalistika nevie. Preto jej zostáva iba "neúnavne písať".
[159] Ak budeme hodnotiť bez abstraktného humanizmu a mýtov o "nepochopených", akože génioch a nevinne poškodených, tak Jagoda a Ježov niesli zodpovednosť za zneužívanie represívnych orgánov, ktoré spôsobilo škody štátu, socialistickej výstavbe i samotnej myšlienke socializmu; Blucher – ten zodpovedal za bojovú nepripravenosť vojsk, ktorá sa ukázala na Chalchin-Gole; Tuchačevskij – za to, že sa viac zaoberal politikárčením v ozbrojených silách, a nie ich včasným prezbrojovaním, ako to vyžadovali posty - funkcie náčelníka výzbroje Červenej armády a prvého námestníka Národného komisariátu obrany, ktoré postupne zastával od roku 1934; generál Pavlov zodpovedal za svoju služobnú neschopnosť (nezvládnutie služby) v dôsledku čoho, v smere hlavnej osi útoku Wehrmachtu, dokonca trvalo dislokované vojenské jednotky v jemu zverenom okruhu na začiatku vojny neboli v pohotovosti a nie na tých pozíciách, kde mali byť rozvinuté podľa plánu a rozkazu Generálneho štábu z 18.06.1941, ktorý on nesplnil.
[160] A prečo podmieňovací spôsob, vyjadrujúci nemožnosť konania, alebo neochotu k nemu? Pouvažuj: Kto ti bráni, okrem Teba samotného?
[161] Podrobnejšie o typoch stroja psychiky a osobitostiach i možnostiach každého z nich, pozri práce Vnútorného prediktora ZSSR “Od človekupodobného k človečenstvu” (v prvom vydaní “Od matriarchátu k človečenstvu”), “Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy” (v súčasnom vydaní ho Príloha zahŕňa takmer úplne); о procese vzniku osobnosti a ľudského typu usporiadania psychiky — “Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty”; о vzájomných väzbách genetiky človeka a typmi stroja psychiky — “О rasových doktrínach: nezdôvodnené, nо pravdepodobné”.
Všetky práce Vnútorného prediktora ZSSR, vrátane tu aj ďalej spomínaných, sú umiestnené na internete, na www.vodaspb.ru, а taktiež sú rozširované na CD v súbore Informačnej bázy Vnútorného prediktora ZSSR.
[162] To sa týka, najmä, Josifa Brodského — idolu mnohých „elitárnych“ intelektuálov. Na porovnanie: А. S. Gribojedov uspel ako diplomat, А. P. Borodin — ako chemik, N. A. Rimskij-Коrsakov — ako námorník; C. A. Kjui — ako vedec, inžinier-fortifikátor; a taktiež А. S. Puškin bol nie najhorším štátnym úradníkom Ruska, hoci na jeho úradnícku činnosť umenovedci-biografovia prevažne pozabudli.
[163] Zoológovia, skúmajúc život opíc v prírodnom prostredí, zistili, že populácia niektorých druhov opíc sa odlišuje druh od druha životnými návykmi, odovzdávanými na princípe «sociálnej organizácie» druhu. Zoológovia to definovali ako «kultúru». Okrajovo sa tejto téme venuje publikácia v novinách “Известия” z 08.01.2003 “Orangutány — kultúrna rasa.” (internetová stránka http://www.izvestia.ru/science/article28471). Začína sa slovami:
«Počas výskumu, ktorý 10 rokov viedol medzinárodný tím pod vedením Karla van Schaika z americkej univerzity Duke, bolo zistené, že orangutany, ktoré sa považujú za jedných z príbuzných človeka, majú kultúru. Samo o sebe príjemné. No dôležité je iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia, ako sa predtým predpokladalo. Je objavených 24 modelov správania sa orangutánov, ktoré sa predávajú cestou imitácie a sú priamym príznakom kultúry. Kultúrne správanie vzniklo pred 14 mil. rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.
Charles Darwin poznal zmysel evolúcie. Povedal:“Opica opivšia sa z brandy, nikdy viac sa k nemu nepriplichtila. A v tom je opica poznateľne múdrejšia ako väčšina ľudí”. <…>
Jeden z príkladov kultúrneho správania sa orangutánov — použitie lístia ako servítky a rukavice. Človeku podobné primáty majú racionálne modely, keď pomocou palice zbíjajú hmyz zo stromov. Majú aj také, ktoré slúžia zábave. Orangutany vymysleli rituál: ukladajúc sa k spánku, sfukujú z dlane neviditeľné predmety. Niektoré športujú: šmýkajú sa ako z kopca zo zvalených stromov, chytajúc sa pri brzdení vetiev.
Podnetom pre výskum bol ten fakt, že niektoré orangutany používajú pracovné nástroje, a druhé ich do rúk neberú. “Zo začiatku sme prišli do rozpakov, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov”, — hovorí van Schaik. Práca sa stala pokračovaním výskumu počiatkov kultúry u šimpanzov, ktorý takisto trval 10 rokov. Bolo zistených 39 paradigiem (vzorov) kultúrneho správania sa — vo výsledku kultúra primátov získala datovanie 7 mil. rokov».
[164] Programy správania "zajačieho" typu «našou úlohou nie je rodiť: strčil, vytiahol a zutekal» nemusia byť blokované pri prechode k zostrojeniu psychiky zombie alebo k démonickému zostrojeniu psychiky. V tomto prípade psychologická závislosť na nejakej ženskej osobne zmizne, ale emocionálna závislosť pre častosť samotných pohlavných aktov môže pretrvať, budúc ako prv faktorom, odtrhujúcim nositeľov stroja psychiky zombie alebo démona od relatívne nízkofrekvenčných procesov.
[165] Podrobnejšie o kultúrnych zaobaleniach inštinktov pozri prácu Vnútorného Prediktora ZSSR “Od človekupodobného k človečenstvu” (v prvom vydaní “Od matriarchátu k človečenstvu …”).
[166] Cynický názov jedného filmu, oceneného prémiou na jednom z prestížnych filmových festivalov zo začiatku 21.storočia: “Život ako smrteľná nemoc, prenášaná pohlavnou cestou”.
[167] Mladučká spolupracovníčka aparátu Bieleho domu, buď zviedla prezidenta USA Billa Clintona, alebo ju zviedol on. Ich vzťah sa stal predmetom prejednávania spoločnosti, médií, vlády a súdneho systému USA.
[168]Mnohí súhlasia s existenciou kolektívneho vedomia - «spoločenského vedomia» v bežnej marxistickej terminológii, pod ktorým možno rozumieť celkový súhrn informácií v spoločnosti, vnímaných celou množinou ľudí. Ale takéto chápanie v podstate definuje „spoločenské vedomie“ ako fikciu - termín, definujúci objektívne neexistujúci jav.
[169] v zmysle charakteristiky strojov psychiky zvoleného objektu v každom okamihu skúmaného časového intervalu
[170] Pritom nejaký funkcionálne-ucelený informačný modul (IM) môže byť nesústredený v psychike jedného človeka, ale rozptýlený svojimi rôznymi fragmentami v psychike množstva ľudí. V tomto prípade IM - ako informačná ucelenosť – je nedostupný vedomému vnímaniu jednotlivej osoby. Ale ak sa všetci jeho nositelia stretnú a, vyčleniac jeho fragmenty v svojej individuálnej psychike, vyjadria ich na úrovni vedomia, tak sa stane dostupným vedomému vnímaniu v celosti aj pre individuálne vedomie.
[171] = možno úmyselne vsunúť.
[172] Strohý termín, v nasledujúcom kontexte, poukazujúci na to, že na rozdiel od reťazca domino kociek je informačnému algoritmu objektívne vlastné smerovanie čítania. T.j. zavádzanie inFormácie do činnosti ľudí.
[173] Reálne v čriede paviánov hierarchia ich „osobností“ sa zoraďuje na princípe toho, kto komu beztrestne ukazuje pohlavný úd. Zodpovedajúco tomu celoruské „мат“ (ktorému zodpovedá tak frekventované celoslovenské „jebať“)*: “Ja ťa...”; “Aha ... tebe”; “Ja na vás všetkých ... ” — to je vtrhnutie stádovo-opičieho myslenia a správania sa do spoločenstva tých, komu je Zhora dané byť ľuďmi — námestníkmi Božími na Zemi. Opiciam nie je dané byť ľuďmi; Rusom je to dané, a netreba sa znižovať na úroveň opíc.
Tí, ktorí sa chcú pocvičiť v rasizme ohľadom postoja Rusov v spojitosti s týmto oznamom, výhradne s cieľom ich osvety, mali by vedieť, že v zhode s textami Koránu určitá časť Judejcov bola Bohom premenená na opice za ich odpadlíctvo od Jeho Jediného Prikázania.
[174] Možnosť porovnania vysokokvalitného zobrazovania, v ktorom je zafixovaných viac detailov, s hrubším dáva aj súčasné televízne vysielanie. Pri interviu s predstaviteľmi tajných služieb, či osobami, prajúcimi si zachovanie anonymity, je zobrazenie tváre v štúdiovom spracovaní videozápisu zmenené na súbor farebných štvorčekov. V podstate fragment obrázku, obsahujúci tvár, predstavuje takú formu, akú by mal celý obraz v prípade štandardu televízneho vysielania s menším množstvom riadkov v obraze a s menším množstvom bodov v riadku.
Pri zlepšení kvality zobrazenia by každý riadok terajšieho zobrazenia sa predstavoval viacerými riadkami a v riadku by bol väčší počet podľa farby a kontrastnosti rozličných bodov.
[175] Práve dôsledkom nedostatočnej informačnej hĺbky pásiem rozhlasového vysielania na dlhých vlnách (LW tisícky metrov, stredných (MW stovky metrov) a krátkych vlnách (SW desiatky metrov) je televízne vysielanie prevádzkované v pásme metrových a decimetrových vĺn. Ale keďže sa rádiové vlny týchto frekvenčných pásiem šíria priamočiaro, nesledujú ohyb zemskej kôry a neodrážajú sa od ionosféry, vyžaduje organizácia televízneho vysielania sieť retranslátorov (retransmitorov , zosilňovačov) včítane orbitálnych (TV družíc, satelitov).
[176] „Ortogonálny“ – kolmý, „perpendikulárny“ – zvislý, kolmý – pozn. prekl.
[177] napríklad: ročný vegetačný cyklus je vložený do vo vzťahu k nemu nízkofrekvenčnému procesu života viacročnej rastliny
[178] Tak kedysi knieža Sviatoslav, stanúc sa zvedeným Malkou, kardinálne zmenil smerovanie rozvoja regionálnej civilizácie budúceho Ruska na viac než 1000 rokov.
[179] Televízne reklamy priamo povzbudzujú k posuvu stroja psychiky jedinca do vysokofrekvenčného pásma, napr.: „Pivo „Zlatý Bažant“: treba sa stretávať častejšie!“
[180] Postsovietska ruská „elita“ už nakopila smutnú štatistiku tohto druhu.
[181] Opitý Vereščagin je symbolom, s ktorým mnohí sympatizujú. Aj keď on „úplatky neberie“ (ale odkiaľ má pávy?) a je „nedotklivý ohľadom Veľmoci“, spievajúci s gitarou, ležiac na zemi: „Vaše blahorodie, pani šťastena...“, nie je pre „žido-slobodomurárske sprisahanie“ protivníkom. Lebo kým vytriezvie a vyjde z opice (kocoviny), situácia sa môže, vo vzťahu k jeho možnostiam na jej priebeh vplývať, nezvratne zmeniť.
Prečo v roku 1961 Powers letel na špionážnom lietadle „U2“ práve 1. mája? Aby pokazil ľuďom sviatok? - Nie. Preto, lebo plánovači operácie v USA, hoci aj len na úrovni kolektívneho podvedomia vedeli, že v ZSSR počas celonárodných sviatkov a po nich je viac ako polovica (mierne povedané) leteckých posádok nie v stave prejsť predletovými testami na alkohol a následky jeho požitia. A to sa týka aj ďalších druhov ozbrojených síl (v danom prípade PVO - protivzdušnej obrany), v ktorých bojové velenie bude deformované dôsledkami uvedených vplyvov, aj keby boli v rámci bojového poplachu povolaní všetci operační dôstojníci. A vtedy zostrelili nielen Powersa, ale aj svoje stíhačky, u ktorých smrť pilotov vysvetľovali operační dôstojníci veliteľstvu nejakými nezmyslami a utajili – „ako by sa nestala“ - pred celým ostatným národom.
[182] Ján Samarský – pôvodne kresťan. Národný vykladač Biblie konca 19. a prvej polovice 20. stor. (zmizol bez stopy v GULAGu). Uznával celú pravoslávnu tradíciu s výnimkou „prijímania pitím“, keďže nástojil na záväzku kresťana k vedeniu absolútne triezveho spôsobu života. Tvrdil, že prijímanie pitím vína, charakteristické pre cirkevnú tradíciu, je zvrátenosťou kresťanstva, keďže Ježiš bol nazerijcom, t.j. absolútnym abstinentom, ktorí nejedli ani hrozno. Vďaka činnosti brata Jána sa v Petrohrade a ďalších ruských mestách začal proces vedomého triezvenia národa, ktorému bránila oficiálna cirkev i imperátorské zriadenie. Cár Mikuláš II. na jednu zo žiadosti brata Jána o obnovenie jeho besied o triezvosti v Petrohrade vyhlásil rezolúciu „nevidím nutnosť“. Na túto rezolúciu brat Ján povedal, že aj Boh nevidí nutnosť existencie Mikuláša II. Aj keď tieto svoje slová po roku 1917, ako sa hovorí, oľutoval, no dejiny sa zavŕšili v súlade s nimi. Po roku 1917 bola cirkev čurikovcov podobne, ako aj ďalšie komunistické kresťanské cirkvi, vystavená prenasledovaniu zo strany marxistov, pokúšajúcich sa presadiť svoju lžikomunistickú dogmu ako pravdu. Po odchode brata Jána na druhý svet sa jeho cirkev prerodila do sekty, žijúcej minulosťou a vytvárajúcej stroj psychiky novozákonných zombie v nasledujúcich pokoleniach.
To isté sa týka aj triezvosti staroobradníkov, žijúcich podľa biblických programov.
[183] Je to vysvetlené v prácach Vnútorného Prediktora ZSSR „Sinajský pochod“ (zahrnutá v zborníku „Intelektuálna pozícia“ č. 1 (2), r. 1997) a „Smutný dedičstvo Atlantídy“ („Trockizmus – to je „včera“, no nikdy nie „zajtra“).
[184] časy Mojžiša, misia ktorého bola pôvodne nasmerovaná na to, aby vykorenila túto hanebnosť, avšak samotnými židmi bola zavrhnutá; po Mojžiovi do Krista; po Kristovi do Nikejského koncilu, potvrdzujúceho kánony nového kultu; nasledujúce epochy.
[185] Vo „vždy“ – procese neohraničenej doby trvania – iný vzťah k času ohraničených procesov, vysokofrekvenčných vo vzťahu k „vždy“
[186] Takéto prípady boli reálne v dejinách Japonska neraz.
[187] Tu a ďalej, kde nie je osobitne poznamenané, je Korán citovaný z prekladu I. J. Kračkovského.
[188] Slovo «Аlláh» je arabský ekvivalent ruského slova «Boh», preto netreba sa tváriť, že Alláh – to nie je Boh, a Boh – nie je Alláh.
[189] To jest, dnešná kríza v Rusku – to je svojho druhu neutrálne obdobie medzi 2 epochami: z minulej, keď sa systém vzdelávania skutočných vládcov – znacharských klanov – kvalitatívne odlišoval od systému vzdelávania pre všetkých ostatných, zabezpečujúc ich podriadenie sa defektami ich svetonázoru, Rusko už vyšlo, pretože predchádzajúci systém stratil schopnosť produkovať akcieschopných riadičov-manažérov. Nový systém vzdelávania, garantujúci jednotu svetonázoru a dostupnosť moci každému podľa miery spoločenskej nevyhnutnosti, sa v spoločnosti teraz len rozširuje, a jeho absolventi ešte nevykazujú rozhodujúci vplyv na sféru riadenia.
[190] Samozrejme, v biosfére sú organizmy bez kostry (napr. medúzy), no všetky vyššie biologické druhy na Zemi majú vnútornú kostru. Keď kostra zmäkne, akokeby do stavu chrupavky alebo zmizne, tak každý vyšší organizmus zhynie. Plod vyšších druhov pri svojom vývoji taktiež prechádza dvoma štádiami: spočiatku žije embryo bez kostry, a potom sa začne formovanie kostrového skeletu. Ak vývoj kostry bude narušený alebo vylúčený z genetického programu, tak sa narodí netvor, možno aj neschopný života. V „embryách vyšších druhov“ vývoja kultúry civilizácie, ako aj vývoja biosféry Zeme je tiež dejinná hranica, za ktorou sa „bezkostrová“ existencia stáva samovražednou pre tie skupiny jedincov, ktoré sa pokúšajú odvrátiť sa od nevyhnutnosti získania konceptuálnej moci a slobodnej sebadisciplíny, ktorá zodpovedá nimi vybranej a rozvíjanej koncepcii. A taktiež existujú sily, ktoré zámerne bránia formovaniu svetonázorovej „kostry“.
[191] O tom sa hovorilo v Koráne už pred viac ako 1300 rokmi, no ľudia to nevnímali.
[192] „ Pri tejto stratégii organizácia kádrového výberu a procesu zasvätenia vyžaduje veľké organizačné, finančné a materiálne zdroje. Takáto zmena v stratégii rastu by mohla skrátiť čas na vytvorenie novej kasty vladárov na menej než desaťročia. Jej vstup do arény súčasného politického života k r. 2004 by mohol dať rezký impulz k zmene situácie“ – píše v článku Giľbo.
S tým možno dať do vzťahu nasledovné: formovaním globálnej kasty vyšších manažérov na týchto princípoch, alternatívnej k národným a medzinárodným biblickým kastám, ktoré stratili akcieschopnosť, sa už dávno zaoberá Scientologická cirkev vo všetkých krajinách sveta.
Avšak, nespomínajúc scientológov ako protivníikov a konkurentov, nestavajúc otázku o alternatíve k nim, Giľbo píše:
„Tento proces musí začať dnes, v každom prípade nie neskôr, ako koncom r. 1999. Kto neuspel, ten zmeškal.“
Týmito slovami zakončuje svoj článok, nepochopiac to, že on už zmeškal, čo mu malo byť jasné aj podľa jeho života, aj z prác VP ZSSR, odkiaľ vyčítal termín „konceptuálna moc“.
[193] Kybernetiku predstavujú spoločnosti ako vedu o všeobecnom riadení, hoci ona v skutočnosti nie je dostatočne všeobecnou teóriou riadenia. Prečo to tvrdíme, na to pozri kapitolu „Dostatočne všeobecná teória riadenia.
[194] Avšak tieto, akoby sociologicky aplikované fragmenty z tohto článku, sme objavili odpísané skoro doslovne v oficiálnom dokumente administratívy RF „Politika národnej bezpečnosti RF (1996 - 2000)“. Na základe tohoto filozofického pozadia patrí uvedený dokument adiministratívy RF k žánru prázdnych deklarácií o blahých zámeroch. Jalová bezobsažnosť vyhlásení v ňom, vylučuje možnosť jeho predmetnej kritiky podstaty sa týkajúcich otázok, a taktiež aj možnosť zavedenia v ňom uvedených dobrých zámerov do života. Uplynulá doba od jeho vypracovania v r.1996 potvrdila správnosť tohto jeho ohodnotenia (pozri analytický článok «“Repucha“ – hlúpa osnova politiky Ruska» v zborníku prác „Intelektuálny postoj“ č. 1, r.1996, v ktorom sa recenzuje dokument „Politika národnej bezpečnosti RF (1996 - 2000)“).
[195] Vydanie, vyjadrujúce naše chápanie, na základe prekladov M.–N.O.Osmanova a G.S. Sablukova. Vo väčšine druhých prekladov sa arabský „furkan“ prekladá jednym slovom „Rozlíšenie“, ktoré niektorí prekladatelia začínajú tak ako slovo Písmo s veľkým počiatočným písmenom, zdôrazňujúc jeho posvätnosť. V preklade G.S.Sablukova arabskému slovu „furkan“ v rade prípadov zodpovedá slovo „spasenie“, v rade prípadov „Korán“, a v rade prípadov sa zachováva samotné arabské slovo v ruskom prepise (transliterácii), jednako sa začínajúce s veľkým počiatočným písmenom (v arabskej abecede niet rozdelenia na malé a veľké písmena).
[196] Komentár k románu je v práci VP CCCP „Majster a Margaréta“: hymna démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“.
[197] Termín, ktorým pomenúvajú kultúru udržiavania bezpečnosti morských (námorných) záležitostí, zahŕňajúc do tohto pojmu jak formalizované normy v rôznych dokumentoch, ako aj neformálne riešenia a tradície.
[198] V jednom zo sociologických prieskumov, realizovaných na Západe, navrhli charakterizovať 20. storočie jednym slovom: hoci boli menované aj „Hirošima“, aj „Holokaust“, tak väčšina opýtaných povedala... “Titanic“.
[199] Kultúra spoločnosti, v ktorej sú sociálne skupiny, identifikovateľné podľa rôznych kritérií, sa skladá zo subkultúr týchto sociálnych skupín.
[200] Ak človek žije v „sladkom“ nevedomí ako príde, neozmysľujúc svoje bytie, tak je odsúdený na kaleidoskopickosť svetonázoru kvôli neurčitosti súboru medzne zovšeobecňujúcich stotožňovaní a prvotných-primárnych rozdielov (u väčšiny) alebo ich zamieňanie za prebiehajúce pocity, o čom bude reč v ďalšom texte.
[201] Je nutné poukázať na jednu osobitosť materialistického svetonázoru: z jeho uhla pohľadu všetko, čo nie je vnímané orgánmi zmyslov a prístrojovým vybavením vedy, má jedinečné, unikátne prejavy, a preto nepodlieha opakovanému experimentálnemu overeniu – „objektívne“ neexistuje.
[202] „Princíp, rozpracovaný L.R. Hubbardom, teória Théta-MEST, pričom Théta (Θ) (...) predstavuje kvalitu alebo potenciál.
MEST – nové slovo, pozostávajúce z úvodných písmen anglických slov Matter (hmota), Energy (energia), Space (priestor) a Time (čas), ktoré sú súčasťami fyzického vesmíru“ – výňatok z knihy Bernda von Wittenberg “Šach planéte Zem”, str. 441, (Moskva, „Nová planéta“, 1997).
„Théta (Θ) – jednotka vedomia, jeho spôsobilosť tvoriť“. Théta sa definuje ako: “Energia života, ktorá pôsobí na hmotu vo fyzickom vesmíre, oživuje ju, uvádza do pohybu a mení ju.” (z rovnakej knihy, str. 433 s odvolávkou na “Technický slovník dianetických a scientologických termínov”).
To jest, scientologická Théta (Θ) je vo všetkom vyňatá z rovnakého staroegyptského “boha NEFA”, ”ducha” Amona, ako nedeliteľné “kvantum duchovnosti”, vlastné človeku, ktoré leží v základe jeho podstaty.
[203] Dnes je zriedkavo vidieť túto detskú hračku v obchodoch, preto je nutné vysvetlenie. Kaleidoskop je trubica, ktorá má na jednom konci okulár (do ktorého sa hľadí) a druhý koniec je zakrytý matným sklom (prepúšťa svetlo, ale skrz neho nie je nič vidieť). Dole vo vnútri trubice sa tiahne trojuholníková, z vnútra zrkadlová prizma (hranol). Jedna jej čelná stena sa opiera o okulár a druhá o priezračné sklo. Medzi týmto priezračným sklom a matným sklom, uzatvárajúcimi trubicu, sú nasypané úlomky farebného skla. Tie sa odrážajú vo vnútorných zrkadlových hranách prizmy vo vnútri trubice, a v okulári vidno krásne vzory. Pri potrepaní alebo otáčaní trubice sa sklíčka presýpajú do bizarných vzorovy, ktoré sa celkovo neopakujú.
[204] V úvodzovkách sú slová z už skôr spomínanej state J.Giľba.
[205] Všetko toto a mnoho iného je vysvetlené pre všetkých v prácach VP SSSR: v „Mŕtvej vode“ vo vydaní z r. 1998 i v „Krátkom kurze“ vo vydaní z r. 1999 a v práci „K chápaniu makroekonomiky štátu a sveta“.
[206] Z väčšej časti skutočne predstavujú pravdepodobnú mytológiu, ktorej úlohou je – programovať predvídateľne správanie sa tých, ktorí dostali to alebo oné vzdelanie. A všetko, čo Giľbo povedal o systéme verejného ekonomického vzdelávania, v davo-„elitárnych“ spoločnostiach platí vo vzťahu k prakticky všetkým vedám, ktoré sa vyučujú v systéme verejného vzdelávania. Medzi nimi sú z väčšej časti objektívne iba dve: matematika a zemepis, aj to len kvôli špecifíkám ich predmetov skúmania, a nie vďaka systému verejného vzdelávania (chémia a fyzika k ním nepatria, pretože ich teórie sú podmienené svetonázorom teoretikov, ktorý sám o sebe je produktom ich výchovy a vzdelania).
[207] Vzťahujúcim sa k prostriedkom riadenia vyšších priorít (pozri kapitoly „Dostatočne všeobecná eória riadenia“ a „Riadenie globálneho historického procesu“ vo „Vode mŕtvej“, a taktiež „Krátky kurz“, „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božej dŕžave...“ a ďalšie práce VP CCCP).
[208] Aristoteles bol jednym z učiteľov A. Macedónskeho.
[209] Ešte pred príchodom na svet prvého vydania knihy „Mein Kampf“ Adolfa Hitlera.
[210] Má na mysli nejaký mimosociálny zdroj informácií, nečlovečí intelekt, čo priamo hovorí o zbesilosti a posadnutosti Hitlera.
[211] Lekár pacientovi: “Alkohol vás pomaly zabíja..." - “Doktor, ale ja sa neponáhľam…”
[212] Hoci mäso a ryby sa požívajú všade, tak my to považujeme za následok epochy po globálnej katastrofe, ktorá zničila Atlantídu, keď sa bývalá kolektívna duchovnosť (egregory Atlantskej civilizácie, ktoré niesli kolektívnu pamäť a pod riadením ktorých žili jedinci) rozpadla, a jedinci sami o sebe, zbavení bývalého informačného zabezpečenia ich správania sa, vštepeného v egregoriálnych poliach (energoinformačné pole Zeme v terminológii súčasných extrasenzorikov), zostali bez pamäte a návykov, vlastných ich predchádzajúcemu spôsobu života. Aby prežili, pod diktátom pudu sebazáchovy, sa naučili jesť čokoľvek, aj to, čo nepatrí k normálnemu jedlu človeka. To sa následne zafixovalo kultúrou súčasnej globálnej civilizácie ako norma. Ale táto "norma" je iba do času.
[213] Potom, čo bolo toto uvedené, je žiadúce, aby bola zverejnená štatistika: aký je podiel v štátnych orgánoch (prezident, administratíva prezidenta, vláda, parlament) absolútnych abstinentov; tých, ktorí pijú príležitostne; tých, ktorí fajčia; tých, ktorí fajčia i pijú. To isté sa týka aj domácich novinárov, prebývajúcich prevažne v tabakovom opojení a podnapití (so zreteľom na referenčné obdobie troch rokov).A "zmodralým" i "sfialovetým", nachádzajúcim sa v týchto oblastiach pôsobnosti, je lepšie jednoducho odísť z verejného života.
[214] Je nevyhnutné byť rodom nielen žid, ale výlučne z rodu rabínov, a pre niektoré zasvätenie len z rodu Levitov, pričom účastní v systéme tajných zasvätení, aj dedične v následnosti pokolení. Taký je systém nízkofrekvenčných filtrov, ochraňujúcich vyššie úrovne hierarchie riadenia Biblikého projektu pred prevzatím riadenia vyslanými agentami jeho protivníkov – odporcov.
[215] М. -N. О. Оsmanov, preložiac «аl-Furkan» do ruštiny ako «Rozlíšenie», túto zátvorku komentuje: «Majúc na zreteli Korán».
[216] To je k otázke o Nikejskej dogme o «Bohu Synovi».
[217] V preklade G. S. Sablukova je k tomu slovu pridaná poznámka: «T.j. Korán.»
[218] Komu si praje, t.j. komu chce. Ale ruské slovo „пожелает” možno chápať aj vo význame: komu praje, koho obdarúva – pozn. prekl.
[219] «Ty nevidíš v tvorení Milosrdného žiadnu nesúmernosť. Obráť svoj zrak: či ty uvidíš neporiadok?» — Коrán, súra 67:3.
[220] V rannom ruskom písomníctve, kde každé písmeno bolo nielen znakom, označujúcim zvuk v ústnej reči, ale aj hieroglyfom, «miera» prostredníctvom «iе» je slovo s rovnakým koreňom ako umieranie, hanebnosť, darebáctvo, darebák. Тá «miera», о ktorej hovoríme v texte, sa gramotne píše s « h » (jat): mhra/. Spraviac toto upresnenie, jednako len zostaneme v súčasnej fonetickej grafike, ktorá je zostrojená nie podľa významu, ale podľa fonetiky (zvučania).
[221] Тí, ktorí nesúhlasia, že vákuum je matéria schopná reagovať s matériou v jej iných agregátnych stavoch, nech objasnia všetkým ostatným, ako sa vlny (elektromagnetické, gravitačné a podobné vlnenia) šíria v ideálnom nič. Vákuum, to nie je nič, ale niečo — matéria v jednom z jej agregátnych stavov.
[222] Nič, okrem medzinárodných dohôd o výbere etalónov a nejakých technických aspektov, netreba na určenie trvania sekundy na základe frekvencie žiarenia etalonóveho žiariča, dávajúceho dĺžku metra, alebo postupovať opačne: určiť dĺžku metra na základe dĺžky vlny, zodpovedajúcej vyžareniu (emisii) etalónu, zadajúceho dobu trvania sekundy. No v každom prípade bez materiálneho etalónu nebude ani jednotka priestorového merania, ani jednotka časomiery. Nezávisle od toho etalónové procesy patria mikro- aj makrokozmu.
[223] Číselná súvislosť chýb pri meraní súradníc aj impulzov (hmotnosť vynásobená rýchlosťou) mikročastíc: nepresnosť merania súradníc, vynásobená nepresnosťou merania impulzu, v absolútnej hodnote nie je menšia ako hodnota Planckovej konštanty.
[224] Vo vystihnutí zmyslu našimi slovami.
[225] «Bh» to nie je «be-me», ani nie «bolo», ako prekladajú tento výraz zo staroslovanského do súčasného ruského jazyka.
[226] Ale dogmatizmus cirkví po Nikejskom koncile vedie kvalitatívne k inému chápaniu toho.
[227] “Scientológia. Princípy mysle”, Moskva, «Nová éra – New Age», r. 1998, str. 43.
[228] Vo všeobecnosti je prívlastok "materiálne" vo vzťahu k objektom zbytočný, pretože, jak je z vyššie uvedeného zrejmé, ten istý objekt je aj informačným aj metrickým. No je to daň vytvorivšej sa tradícii „JA(ego)-centrického“ svetonázoru, v ktorej matéria je súčasťou súboru prvotných (primárných) rozdielov a medzne zovšeobecňujúcich identifikácií, ale v ktorom informácie a miery - niet. Dúfame, že existencia tohto, v podstate celkom nezáväzného prívlastku v texte uľahčí čitateľovi porovnanie svetonázoru Koránického trojjedinstva matérie-informácie-miery s variantami „JA(ego)-centrických“ svetonázorov štyroch postulátov hmoty-ducha-priestoru-času.
[229] Rozdiel medzi pojmami „pravdepodobnosť“ a „štatistická predurčenosť“ je mimo hraníc oboru matematiky, zvanej „teória pravdepodobnosti a matematická štatistika“ a je vysvetlený v dostatočne všeobecnej teórii riadenia. Z pohľadu dostatočne všeobecnej teórie riadenia „teóriu pravdepodobnosti“ by bolo správne nazvať podľa jej podstaty:matematická teória mier neurčitostí.
[230] Objavenie sa termínu «prežívanie» v Dianetike a Scientológii dovoľuje v tejto súvislosti tvrdiť, že scientológovia kráčajú po klzkej ceste, ktorá ich strhne k vypadnutiu z miery bytia spoločnosti, aj keď tomu sotva rozumejú. Príčina toho tkvie v priamom odmietnutí (zrieknutí sa) toho, čo oni nazvali «ôsmou dynamikou», «dynamikou Najvyššieho Bytia - Najvyššej Existencie». V Koráne je to objasnené takto: «A kto sa odkláňa od chápania Milosrdného, k tomu My pristavíme Satana, a on bude pre neho sprievodcom. A oni <diabli>, samozrejme, odvrátia ich od <skutočnej - pravdivej> cesty, a budú si oni myslieť, že kráčajú po priamej ceste ... » - súra 43:35(36), 36 (37). Náš pohľad na Scientológiu a Dianetiku je vysvetlený v práci „Prídi na pomoc mojej neviere... O podstate Dianetiky a Scientológie: pohľad zo strany“.
[231] Poznámka pre scientológov: Čistenie seba samého bez pomoci audítora – človeka (guru, majstra, kňaza) je možné v priamom religióznom spojení s Bohom, na ktorého nevyhnutnosť poukazuje Korán, mierou prechodu jednotlivca k svetonázoru trojjedinstva matérie-informácie-miery.
[232] Predstavu o tom môže dať zčasti stránka, na ktorej je umiestnených niekoľko fotografií toho istého predmetu, nasnímaných rôznymi spôsobmi. Ale rozdiel v tomto prirovnaní predsa len bude: pri pohľade na takúto stránku sa „oči rozutekajú“ medzi všetky na nej umiestnené obrázky, alebo sa pozornosť zameria na každý z nich postupne. Pri „holografickom“ pohľade toto nenastane: vníma sa všetko a naraz z rôznych uhlov pohľadu, ktoré môžno vzájomne porovnať.
Inými slovami, striedavo prižmurujúc oči, je možné si všimnúť, že obraz, videný každým z nich, sa líši od druhého následkom toho, že oči sú v rôznych bodoch priestranstva. Ale zobrazenie, do ktorého sa vaším mozgom syntetizujú (spájajú) obidva obrazy, sa nerozdvojuje (pri triezvej hlave). Pri „holografickom“ pohľade na svet v jedinom zobrazení sa syntetizuje (spája) mnoho obrazov, získaných pri pohľade na predmet z množstva uhlov pohľadu naraz.
[233] Všade v texte, kde bude slovo Židia písané veľkým začiatočným písmenom sa myslí Židia ako príslušníci národa, t.j. Júdejci, Hebrejci – pozn. prekl.
[234] V slovenskom preklade Koránu má súra 62, z ktorej je citát, názov „Piatok“, „Zoradenie“ je súra 61 – pozn. prekl.
[235] v slovenskom preklade Koránu: „...ak je vám bližší Boh, ako ostatní ľudia, ...“ – pozn. prekl.
[236] Nevzťahuje sa to vôbec na reparácie z Nemecka a prerozdelenie zón vplyvu vo svete po ukončení druhej svetovej vojny dvadsiateho storočia a po rozpade ZSSR, ale na možnosti spoločenského rozvoja, ktoré sa nevyužili v období od r. 1952 (od októbrového pléna ÚV KSSZ) do roku 1991.
[237] Ako sa v piesni spieva: "Za víťazstvo sme sa plne vyšťavili, za priateľov ešte pridali ..." a tak pokračovali, až pokiaľ neprepili "družbou národov zomknutý veliký mohutný Sovietsky zväz" (slová zo štátnej hymny ZSSR).
[238] Stalin zanechal nasledovníkom krajinu bez dlhov, pri vylúčení dlhu USA podľa Lend - Lease Act, ktorý odmietol zaplatiť. Jedným z dôvodov odmietnutia, ako rozprávali svedkovia, bolo to, že podľa zmluvy o Lend - Lease, všetko, čo bolo poskytnuté Sovietskemu zväzu a bolo spotrebované, alebo zahynulo počas vojny – sa odpisovalo, a to, čo zostalo nedotknuté - muselo byť zaplatené alebo vrátené Spojeným štátom v plnej kompletnosti. Keď Američanom začali vracať autá, ako bolo stanovené v zmluve, tak oni (Američania) inštalovali v prístavoch nakládky lisy a začali drviť bezchybné stroje na kov, ktorý vyvážali zo ZSSR. To bolo hlásené J. V. Stalinovi a on to zobral ako pošpinenie pamiatky vo vojne padlých sovietských ľudí. Následne dal príkaz zastaviť vrátenie Američanom toho, čo sa zachovalo a využiť to všetko v národnom hospodárstve. Súčasne bolo vydané vyhlásenie, že dlh z pôžičky a prenájmu je plne splatený krvou sovietskych vojakov (pre porovnanie - celková strata Spojených štátov na všetkých frontoch nepresiahla 500 tisíc ľudí). Podľa nášho názoru, Stalin správne morálne a eticky posúdil činnosť americkej strany pri vracaní dlhov na základe Lend - Lease.
[239] V kontexte nadchádzajúcej doby po vydaní, vypracovaní tejto práce koncom dvadsiateho a začiatkom dvadsiateho prvého storočia pri (p)rezidentovaní opilca Jelcina - dopl. prekl.
[240] "Plody zamyslenia sa, nezahrnuté do zbierky spisov Kozmu Prutkova. Myšlienky a aforizmy ", № 56.
[241] To nie zlý (slabý) génius Hitler prišiel k moci v Nemecku, oblafnúc prostoduchých romantických Nemcov, naklonených kidealizmu - predstavivosti, odtrhnutej od reality života. Toto kolektívne nevedomie Nemecka, podporované všetkými Germánmi (zahŕňajúc aj budúce obete "holokaustu"), vyzdvihlo a postrkovalo Hitlera k tomu, aby sa 9. mája 1945 stalo presne takým, akým ono bolo v reálnych dejinách.
[242] Konkrétne, pasovanie na rytiera v stredoveku bolo sprevádzané položením meča na pravé pleco povyšovaného do rytierskej hodnosti. V menej vznešených formách, obnažujúcich inštinktívnu motiváciu navonok slávnostného rituálu, celé pasovanie na rytiera sa redukuje na jednu frázu: "Ja som položil na vás meč a vašou povinnosťou je mi slúžiť" - tu ostáva už len jedno slovo z troch písmen nahradiť iným slovom z dvoch písmen (alebo piatich), a potom celý "elitársky" rituál pasovania za rytiera bude na nerozoznanie od obnovenia poriadku "hlavným" paviánom v jeho stáde.
Všetky zákony "o urážke jeho cisárskeho (alebo kráľovského) Veličenstva" sú analogické represiám "hlavného" paviána v stáde proti tým, na ktorých demonštrácia jeho údu nespravila dojem, nevyvoláva v nich príliv loajality a ktorí neodídu preč v prípade demonštrácie vlastného údu aj samému "šéfovi paviánov".
Vyjadrenia inštinktívnych programov správania sa takéhoto druhu v kultúre sa menili mierou rozvoja civilizácie. V detailoch sa zákonodárstvo dôb fyzického, zjavného otrokárstva staroveku líši od zákonodárstva občianskej spoločnosti. Avšak, pri zachovaní nadvlády zvieracieho stroja psychiky sa menia iba prostriedky a spôsoby vytvárania hierarchie osobnostného útlaku a prerozdelenia produktov, produkovaných v spoločenskom zjednotení práce.
[243] Pozri Dostatočnevšeobecnú teóriuriadenia.
[244] Predtým toto poslanie mali ozdoby, vzory a iné detaily v národných krojoch, podľa ktorej ten, kto poznal túto symboliku, mohol pri stretnutí prečítať takmer celú biografiu nositeľa kroja, určiť jeho hierarchický status a porovnať s vlastným postavením. Ale teraz vznikajú niekedy až komické situácie, keď módni návrhári preberú nejaké vzory pre súčasné modely z kompletných vzorov zbierkových etnografických kolekcií, ktoré sa k nim dostanú. V televízii bol vysielaný takýto príklad: jeden zo zástupcov domorodých národov ruského severu sa vyjadril v tom zmysle, že je mu smiešne vidieť chlapa v kožuchu so vzorom miestneho koloritu, ktorý hlása, že nositeľ kožuchu je žena, druhýkrát vydatá a matka dvoch detí.
Podobný účel mali aj niektoré tradície tetovania a ozdôb v primitívnych kultúrach národov v tropickom podnebí.
Teraz táto funkcia označenia hierarchického postavenia, v ktorej je vyjadrený zvierací stroj psychiky, sa z veľkej časti presunula na spotrebiteľské štandardy sociálnych skupín: byt s eurorekonštrukciou a 600-kový "Mercedes" – to je jeden; komunálny byt alebo „chruščovka“ a jazda na zánovnom "Záporožci" na "chatu", a do práce verejnou dopravou – to je druhý status.
[245] Lev Semenovič Pontrjagin (1908-1988), ruský matematik, akademik AV ZSSR (1958), Hrdina socialistickej práce (1969). V 13 rokoch stratil zrak. Práce na topológii, teórii spojitých (kontinuálnych) skupín, diferenciálnych rovniciach, fundamentálne (základné) práce na matematickej teórii optimálnych procesov, v ktorej vytvoril vedeckú školu. Leninova cena (1962), Štátne vyznamenanie ZSSR (1941, 1975).
Ako vidno zo zoznamu jeho vedeckých záujmov, pracoval aj v oblasti aplikácie matematických metód k úlohám riadenia ako celku. To možno i vysvetľuje tak široký a v jeho dobe netypický pohľad na svet, ktorý vyjadril vo svojom prejave na valnom zhromaždení AV ZSSR.
[246] Jeho riaditeľom bol dlhé roky akademik G. A. Arbatov.
[247] V rôznych rokoch posledné dva inštitúty viedol akademik J. M. Primakov.
[248] Jeden z množstva abstraktných humanistov, a abstraktný humanizmus – je dielo, hroziace mnohými galibami, a preto si nezasluhujúce rešpekt a spomienku v dobrom.
[249] Anatolij P. Aleksandrov - akademik, jadrový fyzik a jeden z autorov Černobyľského "zázraku", banketový opilec, ako to bolo vtedy obvyklé, viedol v tom čase AV ZSSR. Ak máme hovoriť o Černobyle, ako o plode chybných úsilí sovietskej vedy, nesmie sa zabúdať na včasné varovania, ktorým administratíva vied a vedecká obec nerozumela. Konkrétne, ešte v roku 1957, len dva roky po spustení prvej jadrovej elektrárne v Obninsku, v sci-fi románe "Hmlovina Andromedy" I. A. Jefremov popisoval v jednej z dejových línií zánik civilizácie planéty v dôsledku zavedenia produktov rozpadu jadrových energonosičov, používaných v jej energetike, do metabolického cyklu. Toto varovanie prišlo 29 rokov pred Černobyľom, ale vedecké hviezdy AV ZSSR s tvrdohlavosťou osla a ambíciami opíc vypĺňali pokyny strany a vlády, nimi (vedcami) inšpirovanými o vytvorení energetiky "mierového atómu". Zamyslieť sa nad takýmito varovaniami a vypracovať alternatívu k energetike, nezvratne hromadiacej pre súčasnú biosféru neprijateľný odpad, bolo pre nich neprimeranou (podradnou) úlohou aj intelektuálne aj morálne. Z tohto dôvodu oni robili, kto akú vedel, každý svoju maticu pre túto pekelnú mašinu, nezamýšľajúc sa nad dôsledkami a neodvážiac sa pozrieť na problém v celosti. Tak bol Černobyľ naprogramovaný a realizovaný kolektívnym nevedomím, podmieneným morálkou vedecko-technickej akademickej mafie.
Ani teraz nie je situácia o nič lepšia než v 60-tych rokoch: na výstavbu jadrovej energetiky vydrezúrované exempláre osobitého druhu Človek "rozumný" sa neumúdrili (neprišli k rozumu, nepoučili sa)* ani Černobyľom, ale pokračujú vo vytváraní nových projektov, pre biosféru neprijateľných energetických zariadení, potláčajúc mocou akademickejvedeckej mafie všetky výskumy v oblasti vyhľadávania a zavádzania rozumných, biosférou prijateľných alternatív.
[250] Slovo malo byť zjavne v úvodzovkách.
[251] Konkrétne trable, ktorým bol vystavený, a pred ktorými ho neochránil ani J. V. Andropov, jeden z najlepších historikov sovietskej éry N. N. Jakovlev, známy ako autor kníh "CIA proti ZSSR", "1. augusta 1914", ktorý sa zaoberal výskumom slobodomurárstva a jeho vplyvu na históriu nielen Ruska. Bol spolupracovníkom Inštitútu USA a Kanady, keď ho viedol G. A. Arbatov. Podrobnosti pozri v prílohe knihy N. N. Jakovleva "1. augusta 1914", Moskva, 1974; vydanie 3, ext., Moskva, "Moskovčan", 1993.
[252] V podstate akademik L. S. Pontrjagin postavil otázku o nevyhnutnosti výskumu Biblického projektu s cieľom uchrániť nezávislosť ZSSR od tejto ohyzdnosti.
[253] Možno chyba: má byť Dadiani (jeden z poverených autorov epochy stagnácie, píšucích o sionizme).
[254] О štruktúrnom a bezštruktúrnom spôsobe riadenia pozri DVTR (Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia).
[255] Podrobnosti pozri v už spomínanej knihe O. Šiškina “Bitka o Himaláje. NKVD: mágia a špionáž” (М. «Olma-press», r. 1999).
[256] Pre väčšinu v rovine každodenného života je nutné pochopiť, že oddelené spanie manželov (konkrétne spanie, chápané v pravom slova zmysle ako spánok, a nie ako iný výraz pre zaoberanie sa sexom v nočnom čase), bez ohľadu na dôvody, znižuje stabilitu ich rodiny, pretože vylučuje z ich života proces zjednocovania ich biopolí mimo bdenia, v ktorom sa vzájomne zlaďujú podvedomé úrovne psychiky každého z nich.
Ale ak manželia nie sú rovnako zmýšľajúci ohľadom koncepcií spoločenského života, tak problémy v ich vzájomných vzťahoch, podmienené rozdielmi v svetonázoroch a vyplývajúce zo vzájomne sa vylučujúcich koncepcií spoločenského života, vyžadujú vedomé prehodnotenie všetkého v stave bdelosti.
[257] Naše zdôvodnenie tohto tvrdenia a naše chápanie Jediného Zákona je vysvetlené v prácach: "Mŕtva voda" vydanie r. 1998, "Krátky kurz..." vydanie r. 1999, "Otázky Petrohradskému a Ladožskému metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej Pravoslávnej cirkvi", "K Bogoderžaviu (Ku kráľovstvu Božemu)...", "Sinajská «túra»“, "Od matriarchátu k človečenstvu...", "Prídi na pomoc mojej neviere...", " Viera a Miera", "Prečo, vyzývajúc ku kráľovstvu Božemu, Vnútorný Prediktor neprijíma Posledný Zákon?", "«Majster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium bezzákonnej viery“.
[258] Podrobnosti pozri v práci Vnútorného Prediktora SSSR „Prídi na pomoc mojej neviere…“.
[259] «Viera Boha» — obraz relígie (zbožnosti), ako vzájomného spojenia — obojstranne nasmerovanej informačnej výmeny.
[260] V takomto type prejavov lojálnosti a ponuky vyplniť, čo prikážu, sa objektívne prejavuje sTroj psychiky zombie alebo démona, najdúvšieho svoje miesto v hierarchicky organizovanej korporácii démonov.
[261] Prianie nastolenia normálnej štátnej moci «priamo teraz», ktorú by vykonávali ľuďia s mnohými a hlbokými znalosťami, pamätajúci na blaho každého občana v kontinuite mnohých pokolení — to je takisto zákaznícke prianie, ak jedinec nepodniká nič pre to, aby vyrástla generácia, z ktorej vzídu vodcovia krajiny a hospodárstva, majúci nimi požadované kvality.
[262] «Postoj, chvíľa: si nádherná…» — spomeňte si, odkiaľ a kam to vedie.
[263] «...ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov, tak nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského» (Matúš, 05:20), aj keď zjavne má byť nie «kráľovstvo nebeské», ale kráľovstvoBožie, zahŕňajúce jak nebeské, tak i pozemské. «Spravedlivosť» = «Pravdu» (Božiu) + «vedať» (poznať).
[264] Slová piesne sú presné: «vlastne on sa nazýva život», bez neho by nebol Život v celej jeho úplnosti.
[265] «Ber od života všetko» – slogan z reklamy firmy Pepsi.
[266] T.j., zažívajúcich problémy v dôsledku straty Rozlíšenia.
[267] žijúcich len pre daný okamih „tu a teraz“ v duchu hesla „urvi, čo môžeš“, vôbec nerozmýšľajúc o tom, čo svojimi dnešnými skutkami sejú do vlastnej budúcnosti – v ktorú vlastne ani neveria. – pozn. prekl.
[268] No ísť musia ľudia samotní.
[269] Slová modlitby „Veľký chválospev“.
[270] V alegoricko-symbolickom filme „ČAS SMÚTKU ešte neprišiel“ práve takýto vzťah k Svetu, ako k plastelíne, ktorú možno vyvaľkať, a potom vymodelovať z nej všetko, čo sa zachce, učí Ivanova, ešte dorastenca, Metod – znachar, internacionalista a globalista.
Ako ukazuje film, nič dobrého z takéhoto prístupu k Svetu nezískava ani Metod „rozsypavší sa na dharmy“ a vtelivší sa do dubu («a ak si tupý ako strom, tak sa staneš baobabom a baobabom budeš tisíc rokov, pokiaľ zomrieš» – približne podľa V.S.Vysockého) na začiatku novej epochy v živote človečenstva, ani Ivanov, ktorý si nedokázal harmonicky usporiadať svoj život, vyvaľkajúc plastelínu a modelujúc z nej to Dona Quijota, to lietadielka a pištole. Ani ostatné postavy vo filme, s výnimkou černošky (manželky Griňu), pretože všetci, vypijúc si na stretnutie, opití prespali kľúčový moment, ktorý tak čakali a kvôli ktorému sa zhromaždili z rôznych miest planéty po mnohých rokoch, čo sa rozdelili.
[271] Z toho dôvodu gajdarovci a javlincovci sú odsúdení byť kabinetnými sektami „intelektuálov“ a nie stranami, ktoré by mali celospoločenskú podporu.
[272] To posledné je nevyvratiteľné ohodnotenie «chruščoviek» (extrémne malometrážnych, prevážne dvojizbových bytov)* bez akýchkoľvek poľahčujúcich okolností, zmäkčujúcich vinu štátnych predstaviteľov ZSSR, ktorí dopustili tento jav „architektúry“, zničujúci voči rodine dnes i v budúcnosti vo vzťahu k spoločnosti ako celku. Totižto rodina je semienko, z ktorého klíči a vyrastá spoločnosť v následnosti generácií. Chruščovky = architektonická genocída.
[273] Pre porovnanie: v pravoslávnej Biblii, vydanej Moskovským patriarchátom, je očíslovaných 1 371 strán textov písma a všemožných príloh (máp, kalendárov, referenčných materiálov). Korán je kratší: 390 strán v preklade M. -N. O. Osmanova a niečo pod 500 strán v preklade I. J. Kračkovského (v oboch prípadoch je počet strán vrátane príloh a komentárov).
[274] S. A. Gegečkori (Sergo Lavrentievič Berija) v interview uverejnenom v novinách „Tajné materiály“, č. 8, júl 1999 uvádza nasledujúcu epizódu svojej komunikácie s I.V.Stalinom:
«On (Stalin - naše vysvetlenie pri citácii) pôsobil dojmom veľmi skromného človeka. Mne sa veľmi páčila jeho knižnica. On zrejme prečítal všetky tie knihy a niektoré dokonca niekoľkokrát. Raz zobral z police zväzok v gruzínskom jazyku a spýtal sa: „Čítal si to ? Prečo nie? Nemáš dostatok času? Len lenivci nemajú čas na čítanie kníh.“ (zvýraznené nami pri citovaní)».
[275] No nehovorila, čo konkrétne robiť.
[276] «Perestrojka – to je nepreskúmaná cesta, súdruhovia!» – M. S. Gorbačov na vystúpení v Krasnojarsku.
«Nezačínajte diela, ktorých koniec nie je vo vašich rukách.» – V. O. Kľjučevskij, ruský historik konca 19. stor. – začiatku 20. storočia.
«Nepoznajúc brod – nevstupuj do vody.» – národná múdrosť.
Ako možno z toho pochopiť, perestrojkovo-reformátorský zhon protirečil aj múdrosti historicko-spoločenskej vedy, aj múdrosti národnej.
[277] Základná otázka každej filozofie života je otázka o predvídateľnosti následkov s cieľom výberu najlepšej varianty a potlačenie možnosti realizácie neprijateľných variánt.
[278] Adresa na internete: http://www.vodaspb.ru (doteraz preložené niektoré z nich do slovenčiny a češtiny na www.leva-net.webnode.cz)*
[279] O nich už bola reč, keď bol skôr spomínaný A. Hitler ako príklad úradníka ideológie.
[280] Lepšie je to však urobiť nie na smrteľnej posteli, ale skôr, pokiaľ ešte sú sily na to, aby sa tvorilo Dobro v živote.
[281] Ak v Objektívnej realite informácia pre čitateľa neexistuje, ale existuje len subjektívna kategória, vytváraná ľuďmi v spoločnosti a označovaná ako informácia, tak u takéhoto čitateľa môžu vzniknúť ťažkosti v chápaní ďalšieho textu a nesúhlas s povedaným.
[282] „Prišiel som preto, aby ste mali život a mali ho v hojnosti.“ (slová Krista v podaní apoštola Jána, kap. 10:10)
[283] Cieľ najvyššej priority v existencii jedinca, podľa názorov scientológov.
[284] Starozákonných prikázaní je 10, t.j. viac ako 7 - 9, čím ich vedomie väčšiny ľudí nedokáže všetky udržať naraz pohromade. Podľa jedného z talmudistických traktátov, cez osobu Noeho bolo po potope daných ľudstvu 7 prikázaní, t.j. vedome toľko, koľko je schopné vedomie väčšiny ľudí súčasne udržať pohromade.
Toto je ďalší príklad deštruktívneho vplyvu Biblie na psychiku jedinca. To isté sa týka aj 10 ustanovení morálneho kódexu budovateľa komunizmu – dokumentu navrhnutého na XXII. zjazde KSSZ ako morálno-etickej normy života spoločnosti.
[285] Zvlášť venujte pozornosť tí, ktorí sa oboznámili s východnou mystikou a jógou: reč je nie o tom, ktorá z čakier zodpovedá za emócie a ktorá za racionálno-intelektuálnu činnosť. Reč je o tom, ako v celostnej algoritmike vypracovania línie správania sa na osnove jedincovi dostupnej informácie sú vzájomne previazané: vedome neozmyslené emócie v tempe priebehu udalostí a uvedomovaný si zmysel, vytváraný racionálno-intelektuálnou činnosťou.
Nech by v akých čakrách a ako boli tieto komponenty rozmiestnené – to je riešenie Najvyššieho pri Jeho stvorení človeka. A toto - to je otázka o materiálnych nosičoch tých alebo iných informačných komponentov.
A ako nakonfigurovať algoritmický systém na objektívne bezchybné spracovanie informácií - to je prenechané na premyslené vykonanie každému jedincovi. A to – to je otázka ohľadom informačných modulov rôzneho účelu, ktoré nemenia svoju objektívnu kvalitu, bez ohľadu na materiálny nosič, na ktorom boli zaznamenané.
[286] Pociťovanie nezmyselnosti života a bytia sa prejavuje vo fenoméne neočakávane vznikajúcej nevyhnutnosti „konca sveta“ práve v biblickej kultúre. Tento fenomén sa opakuje s periodicitou 1 000, 500 alebo 100 rokov: t.j. v rytmike «okrúhlych dátumov». Takýto druh agnosticizmu je bezprostredne zviazaný s problematikou, ktorá je zmienená na konci Kapitoly 11 tejto práce: ako žiť „práve teraz“, aby sa nevstupovalo do konfliktu so Všedržiteľom. Na prvý pohľad, po tom všetkom, čo tu bolo povedané, odpoveď je jednoduchá: «priamo teraz» treba žiť tak isto «ako vždy»“, t.j. ako sa sluší splnomocnenému zástupcovi večnosti na Zemi. A podvedome je táto informácia v nejakej forme prítomná u všetkých ľudí.
Otázka: Je všetkým táto informácia dostupná na úrovni vedomia?
—Nie, nie všetkým, ale iba tým, u ktorých niet vo svetonázore špecifických zombifikačných programov, brániacich výstupu na úroveň vedomia informácií o tom, ako treba žiť vždy, formou pohodlne chápaných zmyslových jednotiek.
Otázka: A čo sa deje s tými, u ktorých sú v psychike rôzne druhy vedomých a podvedomých zákazov na rozanalyzovanie tejto problematiky?
—U nich sa v dôsledku nemožnosti uvedomiť si, ako treba žiť vždy, môže zjaviť pocit „konca sveta“. A ak tento pocit bude vyjadrený v lexikálne prístupnej forme, tak z ľudí so stro-om psychiky zvierat, zombie alebo démonov možno sformovať sekty a dokonca celé „religiózne hnutia“ s vyargumentovaným, z ich pohľadu, zdôvodnením názoru o vyčerpaní možnosti civilizácie a nevyhnutnom konci jej existencie, ako aj smrti všetkého.
Takéto boli (z nášho pohľadu) skutočné príčiny vzniku sekty «Brána raja» (Gates of Paradise) v mestečku Santa Flo v USA. Členovia sekty uverili možnosti vyriešenia protirečení vedomia a podvedomia cez odchod z planéty Zem na kozmickej lodi, ktorá šla v chvoste kométy Hale-Boll. V Rusku tento druh agnosticizmu viedol k vytvoreniu religiózneho prúdu, známeho pred pár rokmi pod názvom «Veľké biele bratstvo», už rokmi zabudnuté. Učenie o „konci sveta“ je typické aj pre Cirkev „Posledného zákona“, ktorá učí, že druhý príchod Krista na Zem sa realizoval v Rusku v nových tkanivách Sergeja Anatolieviča Toropa, ktorý prijal aj nové meno – Vissarion. Nasledovníci Vissariona sa spasia a stanú sa jadrom zrodenia transformovaného ľudstva a tí, čo ich nenasledujú zahynú v dôsledku vyčerpania možností existencie terajšej civilizácie, Niekto definitívne zanikne, a niekto sa vtelí do nového pretransformovaného ľudstva.
[287] To je termín, ktorý definuje pojem o vzájomnej korelácii: 1) informácií v Objektívnej realite, 2) emocionálnych prejavov a 3) subjektívneho ozmyslenia Objektívnej reality jedincom.
[288] Ešte horšie je to so všeobecne známou „komédiou“ A. S. Gribojedova: útrapy z rozumu môžu byť iba pri démonickom stroji psychiky, ktorý je charakteristický nositeľovi rozumu. A „komédia” skutočne, rozsypavšia sa na okrídlené slová a aforizmy, pretože Čackij je skonštruovaný ako ušľachtilá osobnosť v porovnaní so svojim okolím, priniesla mnoho útrap Rusku, pretože v tejto „komédii” sa niet nad čím smiať.
No toto je odmena vládnucej triede: sám Gribojedov iba vrátil to, čo bolo do neho vkladané od detstva. Pozri stať V.Meščerjakova „Záhada Gribojedova”, Nový svet, č. 12, 1984.
No ani jeden z literárnych kritikov aj tak nedokázal povedať, akou spoločensky užitočnou prácou sa mohol zaoberať „kladný” hrdina komédie – Čackij? Ak sa pozrieme na námet „komédie” mimo dominujúcej domácej literárnej tradície, tak Čackij je na všetko pľujúci táraj, ktorý, aj keď je po práve nespokojný s vtedajšou spoločnosťou, sám v duši nenesie nič, okrem bezohľadného kritizovania a deklarácií o svojich vlastných ušľachtilých úmysloch.
A k správaniu A.S. Gribojedova v Perzii (Iráne) sú plne použiteľné slová M.J. Lermontova «smejúc sa, vyzývavo pohŕdal jazykom a morálkou cudzej krajiny...», za čo aj zaplatil životom, a to nielen svojim, ale aj kozákov z ochranky ruskej misie. A ak to porovnáme so slovami samotnej „komédie” Gribojedova «zlé jazyky sú strašnejšie ako pištoľ», tak jej jazyk v 19. stor. bol na úrovni zbraní hromadného ničenia samých seba na základe nepremyslene-emocionálnych reakcií tohto diela.
To isté sa týka aj diela „Utrpenie mladého Werthera“ od Goetheho, ktoré zapríčinilo epidémiu samovrážd.
[289] Slová v zátvorkách sú prevzaté od L.N. Gumileva. Jeho sociálne vykastrovaná koncepcia (rovnako ako aj sociálne vykastrovaná koncepcia G. Klimova) je vhodná pre pokračovanie agresie siono-internacizmu a Biblického projektu, pretože po celkovej VULGARIZÁCII ideí oboch koncepcií v spoločenskom vedomí davu zostáva: etnogenéza, degenerácia (vyrodenie) – mimo spoločnosti.
«To znamená, že sa tu stretávame s determinovaným javom prírody, za ktorý človek nenesie morálnu zodpovednosť, dokonca ak aj pri tom hynie prekrásna panenská príroda a veľkolepá cudzia kultúra. Je to smutné, samozrejme, ale čo robiť?» (L.N. Gumilev, „Etnogenéza a biosféra Zeme“, tretie vydanie, Leningrad, Gidrometizdat, r. 1990, str. 462).
No takýto názor je nedôstojný človeka...
[290] Ateizmus môže existovať v dvoch formách:
· Materialistický ateizmus priamo vyhlasuje, že Boha niet, idey o Bohu sú výplodom vedeckej nevedomosti a kolektívnej umeleckej tvorivosti ľudí.
· Idealistický ateizmus priamo hlása existenciu Boha a nevyhnutnosť každého človeka žiť v sú-lade, harmónii s Božím Zámerom - Prozreteľnosťou. No vytvára také vieroučenie na osnove škodlivých a bezstarostných fantázií o Bohu a Jeho Zjaveniach ľudstvu, že čím sa jedinec viacej podriaďuje normám viery, tým viac je hluchý k volaniu Boha, a tým pádom v ešte ostrejšom konflikte so Zámerom.
[291] «A Hospodin nás nepočuje, voláš, nevoláš...»– slová piesne na tému bielogvardejských utrpení z repertoáru Žanny Bičevskej.
[292] Odmietnutie tohto predsudku odkrýva možnosť zo-strojiť činnosť na os-nove «tandémového princípu», ktorého efektívnosť kvalitatívne predčí efektívnosť cieľovo analogickej činnosti jednej osoby. Na základe «tandémového princípu» dvaja prví hierarchovia starovekého Egypta realizovali najvyššiu moc v štáte. Podrobnejšie pozri „Voda mŕtva“ vo vydaní z r. 1998, „Od človeku podobného k človečenstvu“ (v prvom vydaní „Od matriarchátu k človečenstvu...), „Dialektika a ateizmus: dve nezlúčiteľné podstaty“.
V primitivizovanom a formalizovanom tvare sa «tandémový princíp» používa v scientologickej cirkvi na riešenie veľmi konkrétnej úlohy: oslobodenie jedinca od moci automaticky odpracovávaných programov správania sa v rozdražďujúcich situáciách - podnetoch, nachádzajúcich sa v podvedomých úrovniach jeho psychiky. V terminológii scientologickej cirkvi sa to nazýva «clearing», «auditing» a je to zákazom rovnoprávnosti besedujúcich ohraničená modifikácia tandémového princípu”.
[293] Detailne o tom – pozri prácu VP SSSR “Dialektika a ateizmus: dve nezlúčiteľné podstaty“.
[294] Ako v „Bielom slnku púšte“ vysvetlil Semen, vylietajúc z okna Vereščagina, svoj návrat s prázdnymi rukami: „On má granáty nie tohto systému...“
[295] Hacker – špecialista na neautorizovaný a nesankciovaný prístup k informácii cez počítačové siete.
[296] «Človek s rozdvojenou mysľou nie je stály vo všetkých svojich cestách» (Epištola apoštola Jakuba, 1:8).
[297] Toho príkladom je film „Pokánie” T.Abuladzeho, ktorý dal perestrojke emocionálny náboj abstraktného humanizmu, ktorý vždy vyústi do veľkých sociálnych katastrof následkom toho, že abstraktnému humanizmu nie je vlastné rozlišovať koncepcie, v ktorých sa odráža Boží Úmysel, od koncepcií, odporujúcich Úmyslu.
T.Abuladze, nerozlišujúc koncepcie, ohovoril epochu socializmu v ZSSR – socializmus sa budoval pod nátlakom, ale rôzne politické osobnosti sa k tomu stavali rozlične, vychádzajúce z rôznych koncepcií. Ak hovoríme osobne o Stalinovi, tak on bol nominálne na čele systému nanucovania socializmu a komunizmu. Avšak, ako ukazuje jeho písomné dedičstvo, bol zástancom vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzťahov medzi ľuďmi a cieľavedome pôsobil všetkými jemu dostupnými prostriedkami tak, aby spločnosť prešla k zmysluplnému (uvedomelému, chápavému) socializmu, ktorý by pramenil z mravnosti ľudí na základe ich dobrej vôle, čo je nemožné bez prechodu k človečiemu stroju psychiky.
L.D.Trockij pracoval proti tomu, podporujúc úsilie o modernizáciu Biblického projektu podľa požiadaviek epochy, v ktorej je výroba založená na technogénnej energii.
L.P.Berija, ako možno pochopiť z reálnych faktov jeho biografie, osobne bol zameraný na dobro, no nerozlišoval dve protichodné koncepcie v ruskom marxizme. V dôsledku toho pracoval na obe a bránil realizácii každej z nich. Za to aj zaplatil, keď bol trockistami druhej vlny určený do pozície «obetného baránka», na ktorého hodili všetky reálne i vymyslené prehrešky režimu proti národom ZSSR.
[298] V preklade do slovenčiny je pojem «relígia» – «spojenie, zväzok»; v Koráne je to inotajový obraz «verva Allaha».
[299] Z besedy súfija Fudaila s bagdaddským kalifom Harunom al-Rašidom (Idris Šach, „Rozprávky dervišov”, Моskvа, “Аgentúra «Fair»”, r. 1996 , str. 201). V tejto fráze súfija je zamlčanie: dosiahnutá moc nad samým sebou patrí do kategóriе «Vždy», а niе «priamo teraz» trebа «niečо robiť».