1. Čo je to moc v davo-„elitárnej“ spoločnosti.
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 28 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
1. Čo je to moc v davo-„elitárnej“ spoločnosti.
V davo-"elitárnej" spoločnosti je možné ukázať schému rôznorodého anonymného dištančného (diaľkového)* riadenia konkrétnych vodcov obídením kontroly vedomia jak každého z nich, tak aj väčšiny spoločnosti. Pritom málokto významovo chápe, ako a kde sa vypracuvávajú a schvaľujú tie riešenia, ktoré títo vodcovia zavádzajú do života. Princípy výstavby takého typu systému dištančného riadenia „náčelníkov - šéfov“ ako biorobotov sú znázornené na obr. 1[142].
Táto schéma pracovala v spoločnosti oddávna na princípe tradícií a návykov, hoci vedecké výskumy objavili možnosť a princípy jej cieľavedomej výstavby až v druhej polovici 20. storočia. V polovici 70-tych rokov 20. storočia jedny z novín zverejnili ako kuriozitu, že podľa výskumu amerických sociológov, dvoch náhodne vybraných Američanov spája reťaz známych v priemere nie viac ako desať ľudí. Ak existuje reťaz známych, potom v princípe existuje možnosť prenášania informácií jak v priamom, tak aj v spätnom smere. Všetko vyzerá tak, ako v detskej hre "hluchý telefón" („tichá pošta“), iba s tým rozdielom, že účastníci reťaze známych nesedia v jednej miestnosti na jednom gauči, ale stýkajú sa navzájom v rôznom čase a na rôznych miestach. Aj tak sa informácie takýmito reťazami objektívne rozširujú, vytvárajúc príslušnú štatistiku informačnej obmeny, na základe ktorej môže byť zostrojené dostatočne efektívne riadenie.
(Operačná rýchlosť = rýchlosť reakcie, odozvy, pôsobenia)
Obrázok 1. Schéma dištančného riadenia lídra obídením kontroly jeho vedomia zo strany nositeľov konceptuálnej moci v davo-„elitárnej“ spoločnosti.
Chápanie tejto štatistiky umožňuje pri určitej znalosti ľudskej psychológie vytvárať reťazce takéhoto typu cieľavedome. Množstvo článkov reťaze v nich nebude 10 - 20, ale oveľa menej. To zabezpečí ich dostatočne vysokú rýchlosť pre realizáciu strategického riadenia a výber kádrov pre nich (prirodzene neverejný, „v temnote“) zabezpečuje dostatočne vysoký stupeň zachovania strategickej riadiacej informácie pri predaní. Podstata je v tom, že strategická informácia je svojou veľkosťou (objemom) dostatočne kompaktná, vyžaduje na vyjadrenie celkovo málo slov a symbolov a nepotrebuje rukolapných nosičov, ktorí sa môžu stať usvedčujúcimi dôkazmi v právnom slova zmysle.
Schéma na obr. 1 ukazuje hierarchiu štruktúr a nejakého lídra - vodcu, ktorý stojí na čele jednej z nich. Štruktúrou takéhoto typu môže byť aparát hlavy štátu, ministerstvo, tajná služba, vedecko-výskumný inštitút, laboratóriá v jeho štruktúre, projektovo-konštrukčná kancelária, redakcia a pod. Štruktúra predstavuje nejaký personálny rozpis - obsadenie funkcií. Personál, vypĺňajúci okienka personálneho rozpisu, možno relatívne rozdeliť na dve kategórie:
· byrokratickú "zberbu" (česky „sebranku“)*, ktorá «čo by neurobila, len aby nepracovala»;
· skutočne pracujúcich odborníkov, ktorí sú viac, či menej «zanietení pre vec».
Z druhej skupiny možno vyčleniť ešte jednu podskupinu – niekoľko ľudí, ktorých profesionálny názor je dôležitý pre vedúceho štruktúry pri jej vedení. V schéme je jeden z takýchto špecialistov vyznačený a nazvaný ako skutočný tajný radca"vodcu".
Ale ľudia zďaleka nie všetok častrávia v práci. Existuje ešte okruh neformálneho styku. Pritom «skutoční tajní poradcovia» mnohých verejných vodcov alebo činiteľov, všeobecne známych v úzkych kruhoch odborníkov, vstupujú do príbytkov populárnych osobností, ktorých názor je viac-menej váženým v celej spoločnosti. Do príbytkov takýchto "hviezd" vstupuje aj mnoho iných ľudí. Medzi nimi môžu byť školskí, vysokoškolskí priatelia "hviezd - autorít", ktorí aj sami o sebe nie sú bez talentu.
A hoci oni z rôznych dôvodov nedokázali alebo nechceli získať vysoké tituly, tak ich názory počúvajú ich vysokoautoritní priatelia, vo vzťahu ku ktorým oni vystupujú v úlohách domácich„skutočných tajných poradcov". Fakticky oni sú „poručníkmi“ (tútormi, pestúnmi) spoločensko-sociálnych „autorít“ – kultových osobností.
Mnohí z tých intelektuálov, ktorí sa pohoršovali a pohoršujú kultom osobnosti Stalina, sú sami kultovými osobnosťami, v kope s tými hviezdami estrád, športu a šoubiznisu, ktorým do celospoločenských problémov nič nie je. No ak sa pozrieme celkovo na spoločenský život, tak niet rozdielu, či je v spoločnosti jedna kultová osobnosť pre všetkých, alebo je v nej celý rad kultových osobností, uspokojujúcich potrebu poklonkovania a vytváranie modiel a idolov u rôznych sociálnych skupín v spoločnosti.
Tútori si môžu byť vedomí, že vykonávajú poslanie opatrovníctva, no môžu byť využívaní aj potajme tak isto, ako aj skutoční tajní poradcovia. Buď bezprostredne, alebo prostredníctvom nejakého množstva medzičlánkov reťaze ako tútori vystupujú aj predstavitelia následníckych - dedičných klanov znacharov koncepcie riadenia spoločnosti. Môžu to byť vychovávatelia opatrovníkov z detstva. Môže to byť dedinský dedko, babka, sused z chaty niekde na stovky kilometrov od hlavného bydliska "tútora - opatrovníka". Je možné, že aj keď nezískal vyššie vzdelanie, on jednako je človekom, s ktorým je pre "tútora - opatrovníka" zaujímavé rozprávať sa "o živote"; a je možné, že tento záujem je v ňom už od detstva.
Skúmali sme tento systém, začínajúc od lídra - vodcu štruktúry. No dejinne reálne systémy tohto typu distančného (diaľkového) riadenia lídra sa cieľavedome budujú - zoraďujú roky a desaťročia v opačnom smere. Od znacharov koncepcie k verejným lídrom jednotlivých oblastí spoločenskej činnosti. Takisto aj samotní lídri sa v mnohých prípadoch pri rozvíjaní takéhoto systému postrkujú (postupne vytvárajú, formujú v chode udalostí a cieľavedome pretláčajú)* na príslušný post. Podobne, ako sa na šachovnici posúvajú figúrky pri rozvíjaní tej či onej stratégie šachovej hry.
Niektoré špecifiká tohto procesu v spoločnosti súvisia s tým, že "šachovnica" je v prípade potreby rozširovaná, alebo sa z nej niektoré políčka odstraňujú, a takisto s tým, že pešiaci a ostatné figúrky majú nejakú aktivitu a slobodu pri výbere cieľov a spôsobov ich realizácie. No každý v davo-"elitárnej" spoločnosti, podľa miery chápania pracuje na dosiahnutí svojich cieľov, a podľa miery rozdielu v chápaní pracuje – v tom istom čase - na dosiahnutí cieľov tých, ktorí chápu viac. V rozmedzí moci - hraniciach pôsobnosti definovanej koncepcie spoločenského riadenia najviac zo všetkých chápu znachari (rozumej autori- znalci)* tejto koncepcie.
A pri porovnaní rôznych nezlučiteľných koncepcií aj znachari, každý z nich podľa miery chápania Objektívnej reality, pracujú na svojej koncepcii, no mierou rozdielu v chápaní pracujú - v ten istý moment - na koncepcii tých, ktorí chápu Život hlbšie a širšie.
Pri tom je potrebné si uvedomiť, že v závislosti od toho, aké ciele sledujú znachari koncepcie, uskutočňovanej v živote, postrkujú do funkcií buď tých, ktorí "urobia všetko pre to, len aby nepracovali" (ku ktorým nepatria len leňosi, ale aj profesionálni kariéristi), alebo tých, ktorí "sa za Vlasť obetujú a ktorých srdce - duša za ňu horí".
V súlade s vyššie uvedeným, vo volebných kampaniach sa navrhujú jednotliví kandidáti[143], patriaci do jednej z dvoch kategórií, alebo lavírujúci medzi oboma spôsobmi realizácie činnosti podľa stupňa ich duševnej lability. Avšak otázkam psychológie činiteľov štátnej správy a súkromného podnikateľského sektora analytici nevenujú potrebnú pozornosť, hoci špecifiká psychiky hláv štátov, koncernov, iných vyšších funkcionárov nie sú len súkromnou záležitosťou každého z nich, ale majú dopad na viac či menej široké vrstvy celej spoločnosti.
A reálne volič skrze slov, vyľapnutých samotným kandidátom a jeho volebným štábom, musí vidieť, do ktorej z týchto dvoch kategórií patrí kandidát, ku ktorému volič pocítil náhlu sympatiu, dokonale ho nepoznajúc v jeho reálnom živote. Ale nad tým sa máloktorý z voličov zamýšľa, tak ako sa aj samotní kandidáti zďaleka nie vždy zamýšľajú nad tým, do ktorej kategórie každý z nich patrí a na koho on sám reálne pracuje a je pripravený pracovať podľa miery svojho chápania, nepokúšajúc sa dokonca ani posúdiť rozdiel v chápaní.
Ale tie sily, ktoré prestrkujú kandidátov na realizáciu ich rukami vopred preddefinovanej politiky, premýšľajú nad rozpoznaním, výberom a rozmiestnením kádrov, ktoré by sami o sebe (štatisticky preukazne) robili to, čo od nich očakávajú. T.j., robili by sami podľa miery ich chápania a miery rozdielu v chápaní, rozdeľujúcej medzi sebou všetky stupne pyramídy davu a "elít" v davo-"elitárnej" spoločnosti.
Vo fungovaní takéhoto systému sú ojedinelé chyby možné a môžu mať veľmi vážne následky pre tých „kádrovákov, ktorí pochybili. Tak pochybili zástancovia marxizmu, umožniac postup komunistu–boľševika antimarxistu J. V. Stalina na vysoké posty v marxistickej strane a štáte, hoci kádrový zbor celkovo bol znacharmi - okultistami biblického konceptu v jeho kultovo-náboženských i svetskej marxistickej verziách pre dosiahnutie stanovených cieľov až do polovice dvadsiateho storočia vyberaný bezchybne. V polovici dvadsiateho storočia informačné procesy v spoločnosti zmenili svoj charakter, následkom čoho staré zručnosti a princípy (nielen personálnej politiky)* začali vykazovať systematické chyby. Príčinou toho je zmena v pomere etalónov biologického a sociálneho času.
Personál, vypĺňajúci okienka
Zmena v pomere frekvencií biologického a sociálneho času.
Aby sme pochopili podstatu tohto javu, sústredíme sa najprv na popis množinových javov prostriedkami matematickej štatistiky. Na obr. 2 je ukázaná časová charakteristika poklesu prvkov, elementov z počiatočného stavu nejakej množiny. Predpokladá sa, že v počiatočnej dobe (na začiatku) je daná množina jednotlivých prvkov a jej počet je 100 %. Ďalej pod vplyvom vonkajších a vnútorných okolností prvky množiny vyčerpávajú svoj potenciál a zanikajú. Ak v populácii živých organizmov vyčíslime počet jej jedincov, a potom sledujeme, ako na počiatku vyčíslené jedince miznú z populácie, tak dostaneme približne rovnakú charakteristiku grafu, ako je na obr. 2., ale s príslušne upravenou mierkou na osiach času a početnosti. Proces, znázornený na obr. 2, neznamená, že s jeho ukončením populácia zmizne. Hoci je to aj v princípe možné, no v drvivej väčšine prípadov sa obnovuje počet jedincov v populácii (prvky množiny). T.j. vymiznutím jednej množiny - súboru, vyčísleného počtom jedincov na začiatku, možno odhaliť novú množinu - súbor, charakterizovaný svojou vlastnou početnosťou jedincov. O zmiznutí súboru, vyčísleného počtom jedincov, možno hovoriť aj v štatistickom zmysle: to znamená, že zmiznutie súboru – množiny nastalo, keď vymizlo nejaké stabilne určené - konštantné (spravidla pre všetky pozorované súbory) percento z pôvodných 100 %. Napríklad 80 % alebo 95 %, tak ako je na Obr. 2.
Obrázok 2. Charakteristika úbytku častíc z počiatočného množstva v priebehu času.
Pozrime sa na obr. 3. V hornej časti obr. 3 je schématicky znázornený celý priebeh globálneho historického procesu. Nižšie sú umiestnené dve časové osi. Zobrazujú dva procesy. Na vrchnej časovej osi je proces postupnosti - kontinuity obmeny ľudských pokolení. Na dolnej časovej osi je i proces obnovy - zmeny technológií i praktických životných návykov - zručností.
Obrázok 3. Zmena pomeru (vzťahu) frekvencií biologického a sociálneho času
Čisto formálne, podľa algoritmov zostrojenia, je každý z procesov, zobrazených na hornej a dolnej časovej osi na obr. 3, podobný ako procesu na obr. 2, tak aj sebe navzájom. Pritom sa predpokladá, že v každom okamihu dejinného vývoja je možné súborom jedincov identifikovať ľudskú generáciu. V tomto momente bude mať 100-percentnú početnosť, ktorá bude klesať až do úplného vymiznutia pokolenia. Ale, pretože sa rodia noví ľudia, ktorí nie sú zahrnutí v pôvodne vybranej množine, tak v tom momente dejinného procesu, keď zmizne predtým identifikované pokolenie, možno identifikovať ďalšiu, aktuálnu generáciu, ktorá má v tom danom momente tiež 100-percentnú početnosť.
Analogicky sa predpokladá - a tento predpoklad nie je v rozpore s možnosťami archeológie - že v počiatočnom období formovania civilizácie sa ukazuje, je zistený nejaký plne definovaný súbor technologických a životných zručností. Postupujúcou mierou historického vývoja technológie a zručnosti potrebné pre život, patriace do tohto súboru, postupne vypadávajú z používania. K tomu momentu dejinného vývoja, keď zmizne počiatočný súbor technológií a životných zručností, je možné identifikovať nejaký iný súbor technológií a životných zručností. Je možné, že vplyvom vedecko-technického pokroku bude početnejší než predchádzajúci, ale aj tak početnosť novoidentifikovaných technológií takisto možno vyčísliť rovnými 100 %, aby sa zjednodušilo vytvorenie daného grafu. Okamih zmiznutia, zániku, jak pre generáciu ľudí, tak i pre generáciu technológií[144] a životných zručností, ako bolo uvedené v komentári k obr. 2, možno chápať aj v štatistickom slova zmysle: pretože úplné vymiznutie, naviazané na zmiznutie posledného z objektov súboru, môže byť ďaleko od zvyšku štatistiky a byť pre ňu necharakteristickým, tak možno predpokladať, že k zmiznutiu súboru došlo, keď zmizlo nejaké určené a konštantné percento z pôvodných 100 %. Napríklad 80 % z pôvodne identifikovaných technológií. Takisto možno pristupovať aj k procesu obnovy ľudských pokolení, t.j., nečakajúc na odchod zo života posledného dlhovekého, možno predpokladať, že ak zomrelo 80 % z niekedy zisteného počtu obyvateľstva, tak to pokolenie bolo nahradené novým.
Rovnako tak, pri plnej formálnej zhode konštrukcie, vzájomný obsahový rozdiel medzi horným a dolným grafom v hornej časti obr. 3 spočíva v rozdielnom charaktere pomeru procesu výmeny generácií ľudí a procesu generačnej výmeny technológií a životných zručností s astronomickým etalónom času (rok: striedanie ročných období pri obehu Zeme okolo Slnka).
Dĺžka života generácie Tb je podmienená geneticky a v priebehu dejín sa menila v obmedzenej miere (priemerná Tb = dĺžka v rozmedzí storočia ± desiatky rokov). Aj keď priemerná dĺžka života ľudí rástla v priebehu známych dejín terajšej civilizácie, nenarástla mnohonásobne. V súvislosti s tým ju môžeme považovať za približne nemennú, konštantnú vo vzťahu k etalónu astronomického času. Tento proces výmeny po sebe idúcich generácií je možné zvoliť ako etalónový proces biologického času. Je to aj zobrazené na hornej časovej osi obr. 3, naľavo od prerušenia horizontálnych osí grafov, ktoré oddeľuje dávnu minulosť od našej epochy - historickej doby života súčastných a osobne pamätajúcich minulých generácií, ku ktorým patrili otcovia a dedovia teraz žijúcich.
Proces obnovy technológií a životných návykov, znázornený ako postupnosť klesajúcich početností na dolnej časovej osi v hornej časti obr. 3, taktiež môže byť zobraný ako etalónový proces času. No, na rozdiel od horného grafu, dĺžka života, trvácnosť generácií technológií a životných návykov v priebehu celých dejín nie je rovnaká, a to ani približne, nakoľko v dôsledku zrýchlenia periodicity obmeny technológií a zvýšenia celkového množstva informácií v kultúre spoločnosti sa zmenila kvalita biologicko-sociálneho systému ako celku. To je znázornené v nasledujúcom grafe, umiestnenom v spodnej časti obr. 3. Tam je umiestnený ešte jeden súradnicový systém s časovou osou, ktorý znázorňuje dejinnú časovú zmenu pomerných charakteristík (frekvencií) procesov striedania generácií a obmeny technológií a aplikovaných životných zručností.
Grafy procesov na hornej a dolnej časovej osi je možné vzájomne porovnať, ako je to spravené na obr. 3. V jeho ľavej časti na jednu časovú periódu zmiznutia počiatočného množstva technológií pripadá mnoho výmen ľudských generácií. V jeho pravej časti, kvôli prehľadnosti zobrazenia, je zmenená mierka pozdĺž časovej osi (to je zrejmé podľa pásiem v hornej časti obr. 3, zobrazujúcej priebeh globálneho historického procesu). Kvôli tomu dĺžka života jednej generácie v dvadsiatom storočí vyzerá mnohokrát dlhšia než v ľavej polovici obrázka, týkajúcej sa epochy vzniku prvých regionálnych civilizácií. Táto zmena mierky umožnila oveľa zreteľnejšie zobraziť na dolnej časovej osi proces mnohonásobných obmien technológií a uplatňovaných životných návykov počas života jednej generácie, a takisto aj celkový nárast množstva informácií v kultúre spoločnosti. V tejto časti obrázka je porušená rovnosť mierky aj vo vertikálnej osi tak, že počiatočných 100 % je u nasledujúcich obnovených súborov technológií a životných zručností zreteľne vyšších, než u im predchádzajúcich.
Charakter pomeru frekvencií procesov medzi hornou a dolnou časovou osou na obr. 3, majúcich miesto v ľavej časti, sa tak zmenil na kvalitatívne opačný. To sa matematicky vyjadruje nasledovne: na úsvite terajšej civilizácie bol fb>> fs; počas jej rozvoja nastalo fb < fs (alebo fs > fb - podľa toho, komu aký variant zápisu sa viac páči); a je graficky znázornené v dolnej časti obr. 3.
Znázornené frekvencie fs a fb – to sú miery rýchlosti obnovy informačného stavu civilizácie (ako hierarchicky organizovaného systému) na sociálnej a biologickej úrovni jej organizácie. V grafe (približne) nemenná – konštantná Vg charakterizuje rýchlosť obnovy genetickej (index "g") informácie v populácii; v priebehu celých dejín rastúca Vs charakterizuje rýchlosť obnovy kultúry, ako negeneticky prenášanej informácie z generácie na generáciu.
Jak je zrejmé zo života, z matematiky i z grafu, tak došlo k zmene vo vzťahu etalónových frekvencií biologického (fb) a sociálneho (fs) času.
Objektívny jav, ktorý je tu nazvaný zmena vzťahu etalónových periód - frekvencií biologického a sociálneho času, je osobitou - kľúčovou charakteristikou globálneho biologicko-sociálneho systému, z ktorého niet úniku. Je to informačný proces, ktorý prebieha v hierarchicky organizovanom systéme. Z teórie kmitania a náväzne z teórie riadenia je známe, že ak v hierarchicky usporiadanom viacúrovňovom (kvalitatívne rôznorodom) systéme prebieha zmena frekvenčných charakteristík procesov, vyznačujúcich sa u každého z nich rozdielnou kvalitou, tak systém prechádza do iného režimu svojho správania sa - fungovania. To je spoločná vlastnosť hierarchicky usporiadaných systémov s množstvom rozmanitých vlastností, ku ktorým patria jak ľudská spoločnosť ako celok, tak aj hierarchicky usporiadaná psychika každého jednotlivého človeka.
Ide o spoločnú vlastnosť mnohorozmerných a hierarchicky usporiadaných informačných systémov. Ona predurčuje v súvislosti so životom spoločnosti kvalitatívne zmeny v usporiadaní psychiky mnohých ľudí, v mravno-etickej odôvodnenosti a zacielení ich činnosti a v ich výbere prostriedkov na dosahovanie cieľov. Predurčuje kvalitatívne zmeny toho, čo možno nazvať logikou sociálneho správania. Je to masová štatistika psychickej činnosti osôb, prejavujúca sa v reálnych faktoch života.
Žijeme v období dejín, keď k zmene pomeru frekvencií biologického a sociálneho času už došlo, ale ešte sa nezavŕšilo vytvorenie novej– život celej spoločnosti určujúcej – logiky sociálneho správania sa (algoritmiky samoriadenia spoločnosti). Takej, v ktorej by sa v spoločnosti štatisticky preukázala prevahaľudí - nositeľov nového usporiadania individuálnej i kolektívnej psychiky. No riadenie spoločnosti na princípe predošlej logiky sociálneho správania sa, podmienenej predošlým štatistickým rozdelením ľudí podľa typu zostrojenia individuálnej psychiky, už stráca udržateľnosť, t.j. moc a vytvára veľa utrpenia a ohrozenia života.
Formovanie logiky sociálneho správania, zodpovedajúcej novému pomeru frekvencií, sa odohráva práve v našej dobe a každý z nás sa na ňom podieľa i cieľavedome, i nevedome na základe v minulosti osvojených automatizmov správania sa.
No každý podľa svojej vôle, podmienenej jeho mravnosťou, má možnosť,vedome berúc na seba následky, zvoliť si pre seba ten alebo onen štýl života, a v podstate – vybrať si osobnú kultúru psychickej aktivity a vypracovať v sebe jej zodpovedajúce usporiadanie psychiky.
Tí, ktorí nasledujú predošlú logiku sociálneho správania, t.j. driapu sa nahor po stupňoch vnútri sociálnej pyramídy vzájomného parazitizmu a všetko-si-dovoľovania, alebo sa snažia udržať si dobyté výšiny - sa budú čoraz častejšie stretať so sklamaním, pretože v momente dosiahnutia cieľa, alebo osvojenia si prostriedkov na jeho dosiahnutie, spoločenská významnosť cieľa zanikne, zmení sa osobné ocenenie jeho významu a stane sa nanovo nedosiahnuteľným v dôsledku zmeny nejakých okolností. K tomu dôjde následkom zrýchlenej obnovy kultúry. To predurčuje nevyhnutnosť výberu cieľov podľa ich udržateľnosti v čase a najvyšší význam budú mať "večné hodnoty", ktorých dosiahnutie si udržuje svoj význam nezávisle od zmeny technosféry a výdobytkov vedy.
Stať sa človekom a žiť v súlade s Bohom a biosférou, predurčene nastane pri novom pomere frekvencií biologického a sociálneho času - večný a sám o sebe dostatočný cieľ pre každého mravne i intelektuálne zdravého jedinca. A tomuto cieľu bude podriadená celá sociálna organizácia života a vládnej moci. Všetci ostatní - tí, ktorí zostanú otrokmi životného zhonu - sú odsúdení na odtrhnutie od biosféry Zeme.
Všetky elementy ľudstva ako systému v biosfére Zeme, ktoré nie sú schopné včas zareagovať na zmenu pomeru frekvencií biologického a sociálneho času, sú odsúdené na odvrhnutie biosférou Zeme, prechádzajúcej do iného režimu svojej existencie vplyvom ľudskej činnosti za posledných niekoľko tisícročí. A pred biosférou Zeme neochráni ani hermetický bunker s umelým životným prostredím, ani medicína...
Ak začneme skúmať riadenie z miesta, kde sa „rodia“ a prijímajú spoločensky významné rozhodnutia (identifikuje sa problém a vypracuváva sa algoritmus jeho riešenia, t.j. prejavuje sa funkcia konceptuálnej moci, o ktorej média mlčia), tak samovládnucou hlavou štátnosti môže byť hocijaký včelár na dedine. Tak ako sa v piesni spieva:
«Na ďalekej stanici vystúpim, tráva - po pás...» a budem priamo hovoriť, zoči-voči, s hlavou skutočnej spoločenskej moci. Všetko si zapamätám, prídem do mesta, porozprávam priateľom, ako som strávil voľno. Oni tiež porozprávajú svojim, a potom to – zahučí v politike, vede, atď.
Na ďalekej stanici na vôňu lúky skočím
a po nádychu hlbokom do lesa ztočím...
mnoho dní od hlavného mesta,
keď opadla mysle ťažká vesta,
kde líšky Dobrú noc dávajú,
i vrany sa ztáčajú.
Príroda – pekná... Kľud a súlad v „záhrade“...
Hovoriť priamo budem, zoči-voči,
skutočnej štátu moci
a načúvať vírom v jeho nálade,
v pokojnom, príjemnom nadhľade.
Všetko pamätám..., do mesta prídem, priateľom poviem,
Ako voľno som strávil. A oni svojim rieknu...,
Čím v politiku, vedu, vskutku sa zvalím,
iba ak bývalým z očú zídem
i príležitosť lepšiu núknem, peknú...
(prebásnil udo)
A ja tak vlastne ani nechápem, prečo...[145]
…a nechápem preto, lebo presne viem, že na princípoch hry "hluchý telefón" (tichá pošta) a pomocou rozširovania klebiet a anekdôt, ani štát, ani odvetvia riadiť nemožno. A o bezštruktúrnej metóde riadenia, založenej na štatistickej analýze a obežnom bezadresnom šírení informácií v riadenom prostredí, čo vedie k predvídateľným zmenám kontrolnej štatistiky[146], nám nič nepovedali ani doma, ani v škole, ani na vysokej... A aj keď si prečítam o tom v nie odbornej (nie akademickej) publikácii, tým viac v anonymnej - stále rovnako neverím a odmietam pochopiť preto, lebo mi je pohodlnejšie veriť nekonečným táraninám mediálnych analytikov....
Takúto misiu opatrovníctva štátnej moci až do roku 1917 vykonával G. E. Rasputin[147]. Jeho vina, kvôli ktorej hádzali a hádžu naňho špinu v masovej literatúre, nespočíva ani tak v jeho reálnych prehreškoch, ako v tom, že bol na cárskom dvore agentom vplyvuruských znacharských klanov, a nie klanov medzinárodných globalistických, antiruských[148], ktorým pomerne úspešne prekážal v činnosti až do atentátu na jeho život, pripadajúceho na ten istý deň (28. júna 1914), ako atentát v Sarajeve na dediča rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Ferdinanda. Nemajúc možnosť byť v dôsledku zranenia osobne prítomný v Petrohrade, nedokázal udržať telegramami cára od vstupu Ruska do vojny, ako sa mu to podarilo pred dvoma rokmi počas balkánskych vojen, kedy zástancovia vojny pri dvore na čele s veľkokniežaťom Nikolajom Nikolajevičom nástojili na zamiešaní sa Ruska do balkánskych záležitostí.
Takáto konceptuálno-znacharská opatrovnícka činnosť ohľadom štátnych úradníkov pokračovala aj po roku 1917. A tento fakt bol neskôr zdokumentovaný a potvrdený. Ako ilustráciu, príklad údajnej nemožnosti takéhoto prejavu vplyvu na politiku, uvedieme úryvok z knihy V. N .Demina "Tajomstvá ruského ľudu." Autor cituje list pre profesora G. C. Cybinu z 24. marca 1927, napísaný A. V. Barčenkom, ktorý sa zaoberal v roku 1920 výskumom histórie formovania Rusi a ruských ezoterických znalostí[149]:
« … Toto moje presvedčenie [o Univerzálnych Znalostiach – V. D.][150] sa potvrdilo, keď som sa stretol s Rusmi, uchovávajúcimi v tajnosti v Kostromskej gubernii tradíciu [Djun-Chor].[151] Títo ľudia, vekom oveľa starší odo mňa, a nakoľko môžem posúdiť, sú v porovnaní so mnou omnoho kompetentnejší v naj-Univerzálnejšej vede a v posúdení súčasnej medzinárodnej situácie. Vychádzajúc z Kostromských lesov v oblečeniach prostých bláznov (žobrákov), údajne neškodní pomätenci, prenikli do Moskvy a vyhľadali ma. <...> Vyslaný týmito ľuďmi s výzorom šialenca prednášal na námestiach kázne, ktorým nikto nerozumel a priťahoval pozornosť ľudí neobvyklým oblečením a ideogramami, ktoré nosil so sebou <...> Tohto vyslanca - roľníka Michaila Kruglova - niekoľkokrát zatkli, posadili do GPU (neskoršie KGB)* a do blázincov. Nakoniec došli k záveru, že nie je pomätený, ale neškodný. Prepustili ho na slobodu a viac neprenasledovali. Koniec koncov, s jeho ideogramami som sa náhodne stretol v Moskve aj ja - ten, ktorý môže čítať a pochopiť ich význam.
Takýmto spôsobom vzniklo moje spojenie s rusmi, ovládajúcimi ruskú vetvu tradície [Djun-Chor]. Keď som sa, opierajúc len o všeobecnú radu jedného južného mongola, <...> rozhodol samostatne odhaliť pred najuvedomelejšími a nezištnými štátnymi funkcionármi boľševizmu [majúc na zreteli predovšetkým F. E. Dzeržinského – V. D.] tajomstvo [Djun-Chor], tak pri mojom prvom pokuse v tomto smere, ma podporili pre mňa dovtedy úplne neznámi ochrancovia dávnovekej ruskej vetvy tradície [Djun-Chor]. Oni postupne prehĺbovali moje vedomosti, rozšírovali môj obzor. A v tomto roku <...> ma formálne prijali do svojho stredu … »[152]
No táto vetva moci, prerastajúca od znacharov, znalcov Djun-Chor, s ktorou spolupracovali F. E. Dzeržinsky a niektorí ďalší predstavitelia vtedajšieho režimu, bola v konflikte s inými klanmi znacharov koncepcie, vrátane aj so zahraničnými medzinárodnými, a predovšetkým - v konflikte so stúpencami a nevoľníkmi biblickej doktríny vytvorenia globálneho rasového "elitárno"-otrockého panstva, v ktorom úloha globálnej vládnucej „rasovej elity" je zverená židovskej diaspore. T.j. umelo vytvorenej sociálnej skupine, predstavujúcej dezintegrovaného - nekompaktného biorobota, ktorého program správania sa je svojimi rozličnými fragmentami rozdelený do psychiky veľkého počtu jednotlivcov, potláčajúc ľudskú dôstojnosť každého z nich[153]. A v tomto konflikte znacharská vetva Djun-Chor vtedy stratila opraty riadenia, následkom čoho bola jej periféria v orgánoch štátnej moci odhalená a vykosená, prípadne potlačená po smrti F. E. Dzeržinského. V dôsledku toho kontrola represívnych orgánov ZSSR prešla k zástupcom iných klanov znacharov koncepciíspoločenského života.
Takisto je užitočné pochopiť, že znacharské klany môžu byť v konflikte medzi sebou jak v dôsledku toho, že sú prívržencami navzájom sa vylučujúcich koncepcií riadenia spoločnosti, tak aj dôsledkom toho, že v rámci jednej koncepcie niečim oddelené znacharské klany bojujú s inými klanmi za „správnosť“ chápania koncepcie každým z nich.
A tieto konflikty sa budú prejavovať v politike ako kádrové presuny. Ide v nich o prejav vybojovania perifériou jedných klanov služobných postov – funkcií, ktoré boli predtým obsadené perifériami iných klanov. Zároveň ide často aj o prejav boja za zmenu architektúry štruktúr a nomenklatúry funkcií, počas ktorého sa vytvárajú aj ničia funkcie, nepohodlné pre jedne, no nevyhnutné pre druhé klany na rozmiestnenie svojej periférie.[154]
Čo sa zmenilo v týchto vzťahoch medzi spoločnosťou, klanmi znacharov koncepcií spoločenského života a orgánmi štátnej moci od dôb, keď A. V. Barčenko napísal citovaný list, s výnimkou toho, že prebehla zmena pomeru frekvencií biologického a sociálneho času, ktorá znefunkčnila schému? - Nič..., akurát to, že konkrétne osoby, zastávavšie tie alebo oné pozície v schéme, boli nahradené inými. Pýtame sa: Čo môže zmeniť aktuálna a najbližšia výmena osôb, ktoré tvoria vládnucu "elitu" v tomtosystéme ako takom?
Nič, hoci dosadenie na štátne a ďalšie kľúčové pozície tých, "ktorí sa za Vlasť obetujú", na miestatých, ktorí"robia čokoľvek, len aby nepracovali", môže priviesť spoločnosť k dlhšie či kratšie trvajúcemu výrobno-spotrebiteľskému blahobytu. Avšak aj v ňom drvivá väčšinaobyvateľovnebuderiadiť – mať moc nad okolnosťami„osudu“života svojho presne tak,akonemá moc nad týmito okolnosťamianizasúčasného štátnehorozvratu.
Kádre skutočne riešia všetko. No ako ukazuje táto schéma (uvedená na obr. 1)*, pod kádrami, ktoré riešia všetko, treba chápať nielen tie kádre, na ktoré sa sústreďuje pozornosť obyvateľov médiami a ktoré zastávajú rozličné funkcie v štruktúrach štátnej moci a sféry súkromného podnikania, ale aj iné kádre, konajúce mimo oficiálnych mocenských štruktúr.
Diskusia v médiách o kádrovej politike a jej princípoch tak, ako predtým, nezachádza za hranice bloku, nazvaného v schéme obr. 1 "Hierarchia štruktúr". Nejde ďalej za otázky o tom, koľko a akých okienok rozvrhu obsadenia funkcií je nutné mať v schéme? Aká by mala byť medzi nimi previazanosť? A aké funkčné kompetencie a povinnosti sa k nim viažu?
Takým príkladom je článok R. E. Tichonova[155]: "Tri princípy našej kádrovej služby. Podľa akých kritérií sa robí výber vyššých úradníkov.", publikovaný v novinách „Nezavisimoja Gazeta" z 19.06.1999. Vysvetlenie začína od odstúpenia, demisie vlády premiéra Primakova:
«Znova (po koľký raz!) je kardinálne zmenené zloženie vlády, «odišli» jedni, uviedli druhých. Podľa akých kritérií sa vykonáva výber vyšších úradníkov, vymenovanie, odvolanie? Mohol by niekto v aparáte vlády, prezidentskej administratíve presne sformulovať požiadavky, ktorým musia zodpovedať pracovníci na rôznych úrovniach - to po prvé, a metodiku ich použitia - to po druhé? Obávam sa, že nie. Súčasné teórie personálneho riadenia disponujú dostatočne veľkým arzenálom nástrojov a metód vyhodnocovania rôznych ľudských kvalít, vrátane odborných, ale ich využívanie, pokiaľ viem, nezískalo širšie prijatie v našich kádrových službách».
Pokiaľ hovoríme o "súčasných teóriách personálneho riadenia", tak všetky sú vyjadrením koncepcií spoločenského života, typických pre tú alebo onú regionálnu civilizáciu. Z tohto dôvodu bude väčší či menší počet poučiek "teórie personálneho riadenia“ nefunkčných pri pokuse aplikovať ich na iné spoločenstvo, patriace k inej regionálnej civilizácii, ktorá má inú kolektívnu psychiku a štatistiku, popisujúcu psychiku množiny jedincov, tvoriacich túto spoločnosť[156].
Ale toto - to je "drobnosť, malichernosť", ktorú Tichonov buď nevidí, alebo nepovažuje za aktuálnu pre Rusko, ktoré nemá vlastný "model riadenia ľudských zdrojov". Pre neho sú dôležité praktiky, v ktorých sa prejavuje kádrová politika medzi sebou bojujúcich znacharských klanov. A Tichonov prechádza k popisu historicky zakorenenej praxe:
«V praxi nanajvýš existujú (t.j. určujú, podmieňujú)* tri princípy: osobná oddanosť, politická loajalita, a to najdôležitejšie - riaditeľnosť". Voľnomyšlienkárstvo a nerešpektovanie v administratívnom rebríku vyššie postavených vedúcich sú kategoricky neprípustné. Pričom, reč je menovite o "riaditeľnosti" a nie o disciplíne (tučným autormi vyznačené v citácii: k tomu sa ešte vrátime). Tieto pojmy, ako je známe, nie sú synonymá. (...) Samozrejme, otázka prípravy a, hlavne, rozmiestnenie kádrov sú kľúčové. Požiadavky más na odstúpenie toho, či onoho „zlého“ ministraukazujú, že obyvateľstvo sa nechce zmieriť, ale s kýmalebo čím? Skonkrétnymiľuďmi,alebo s výsledkami ichčinnosti? A či výsledokčinnosti hociktorého ministra zodpovedá tomu, čo skutočnerobilalebochcel urobiťminister?»
Výsledok činnosti vždy zodpovedá činnosti, aj keď v skutočnosti môže nezodpovedať predsavzatiam a sľubom. Ak výsledok nezodpovedá predsavzatiam a sľubom, odchyľujúc sa od nich smerom k horšiemu, tak to znamená, že funkcionár má mravne-svetonázorové nedostatky. V dôsledku ich prítomnosti ho objektívne „nekalo“ zneužili, realizujúc jeho rukami ciele, odporujúce jeho naozajstným zámerom, alebo sa možno sám zapojil do prúdu bezštruktúrneho riadenia. Preto pre spoločnosť nie je dôležité, čo "minister" chcel urobiť, ale dôležité je to, čo je výsledkom jeho činnosti.
No Tichonovom vymenované tri princípy kádrovej politiky - to sú iba tri rôzne tváre jediného princípu kádrovej politiky "elity", ktorý je vysvetlený v znení akademika N. N. Mojseva:
«Navrchu (podľa kontextu je reč ohierarchiimoci), môžesedieť podliak, darebák, môžesedieťkariérista, no ak je rozumným človekom, užje mu veľmi veľa prepáčené, pretože on bude chápať, žeto, čorobí, krajina potrebuje»- (citované z publikácie "Gorbačovovej nadácie" "Perestrojka. Desaťrokov potom", Moskva, "Apríl `85", 1995, str.148, náklad 2 500výtlačkov, t.j. verejne nepredajné výtlačky "preelitu").
Inými slovami, darebák - hlupák, schopný polámať veľa dreva (spôsobiť veľa škody)*, pri moci byť nesmie. Ale opatrný darebák, ktorý bude robiť podlosti obozretne, tak, aby sa zbytku darebáckej "elity" žilo v kľude a hojnosti, je úplne prijateľný. T.j., darebák-individualista je vždy hlupák; avšak rozumný darebák, spôsobilý ku korporativizmu - to je to, čo treba.
Avšak spravodlivý, schopný vyzvať "elitu", aby sa vzdala hanebností, bude ňou vnímaný ako anti-systémový faktor – počas štádia pokojnej agitácie za šťastie pre všetkých, a ak zástancovia spravodlivosti prejdú od pokojnej agitácie k potvrdzovaniu spravodlivosti a uskutočňovaniu sociálnej hygieny, opierajúc sa o podporu ne-"elity", tak to bude nazývané tyraniou, fašizmom, totalitou atď.
Takéto neopatrné nedomyslené nečistosrdečné[157] priznanie, aké urobil N. N. Mojsejev, by asi sotva mohli vyrvať z neho mučením... čo aj najkrutejší vyšetrovatelia a majstri mučenia dôb minulých.
Ďalej v článku Tichonova nasleduje odsek, v ktorom sú vymenované výsledky činnosti reformátorov, popierajúce tie ich deklarácie o zameranosti na blaho populácie, ktoré stihli vyhlásiť v minulosti. Výsledky sú nasledovné: rozpad národného hospodárstva - systému spoločenskej výroby - následkom získania slobody súkromného podnikania, nevšímavého voči jemu cudzím, súkromným i verejným záujmom, čo vyústilo do parazitizmu "nových rusov", ktorí sa aj tak nestali a nestanú politicky aktívnou a zodpovednou "strednou triedou" vlastníkov práve preto, že práve oni sú nositeľmi, prízemnými spisovateľmi idealizovanej, miroedsko-kulackej morálky a svetonázoru; korupcia úradníkov atď. Následne uzatvára:
«Javy, o ktorých všetka tlač neúnavne píše[158], sú následkom istotne mnohých faktorov, no najpodstatnejší z nich je štrukturálna nedokonalosť orgánov moci a mechanizmov riadenia. Sotva sa dnes nájde odborník, ktorý dokáže viac či menej predložiť model článkov a väzieb celej palety ministerstiev, rezortov, komisií, rád, výborov, administratívy a ostatných štruktúr, cez ktoré musí prechádzať to či oné riadiace uznesenie. Nie náhodou na zasadaniach vlády neustále počuť otázku: "Kto je zodpovedný za...?" …a jak je pravidlom, niet jednoznačnej odpovede. Prezident, posudzujúc činnosť vlády, tiež nevyjadruje nespokojnosť adresne, tak ako to dnes nedokáže nikto.»
Ako je známe, za J. V. Stalina ako generálneho tajomníka Ústredného výboru vládnucej strany, a tak isto keď bol hlavou sovietskej vlády, otázka "Kto je zodpovedný za ...?" bola v mocenských štruktúrach čisto rečnícka, pretože na ňu vždy bola jednoznačná odpoveď. Pritom zodpovednosť sa rozdeľovala väčším dielom tam, kde sa nepríjemnosť udiala. Vediac o nastávajúcej zodpovednosti, tí, na ktorých sa kládla, požadovali aj zodpovedajúce rozhodovacie právomoci a zabezpečenie svojej činnosti personálom a rôznymi zdrojmi. V dôsledku takéhoto prístupu k problému zodpovednosti tých, ktorí ju ukladali, a tých, ktorí ju prijímali, mnohé možné nepríjemnosti proste nestali. A ak nepríjemnosti nastali, tak zodpovedali za nich priamo tí, ktorí neorganizovali ich odvrátenie, majúc stanovené úradné právomoci.[159]
To jest, ak by demokratizátori nenadávali na J. V. Stalina, ale ním reprezentovaná štátnosť bola ako "riadiaci stroj" dokončená, nežali by to, čo vzniklo následkom činnosti anti-stalinistov. Počínajúc N. N. Chruščovom a končiac novoreformátormi deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Jedna z príčin efektívnosti štátnosti éry stalinizmu spočívala v tom, že J. V. Stalin nebol kariérista, orientujúci sa vo svojej činnosti na stanovisko vyššieho vedenia: názory vrchnosti síce zohľadňoval, no zaoberal sa vlastnou činnosťou. Avšak kariéristi, ktorí boli taktiež prítomní v tomto systéme, tento systém zneužívali. Prerozdeľovali zodpovednosť za v živote spoločnosti bezvýznamné maličkosti. To dnes dáva základ k tomu, aby sa hádzala špina na celý štátny systém ZSSR epochy stalinizmu, uvádzajúc reálne fakty zúčtovania s tým alebo iným človekom za nesplnený nezmysel. Pritom zodpovednosť za jeho vykonanie bola na dotyčného položená podliakmi alebo hlupákmi.
Ale ak máme hovoriť o architektúre štruktúr štátnosti - t.j. zostať v rámci témy, dotknutej samým Tichonovom - avšak vo vzťahu s plnou funkciou riadenia, tak architektúra štátnych štruktúr epochy stalinizmu predbehla mravný a svetonázorový rozvoj spoločnosti o 100 – 150 rokov. Dokonca aj pri pôsobení v spoločenstve jej protiviacom sa dokázala svoju efektivitu, predstihujúc v efektívnosti riadenia v tej dobe všetky ostatné typy štátnosti. Ochránila nielen národy ZSSR, ale aj celého sveta pred triumfom sionisticko-internacistickej svetovej revolúcie podľa receptov Marxa a Trockého a pred nastolením fašizujúceho lžisocializmu v globálnych merítkach.
Ďalej Tichonov pokračuje:
«Ale v tejto dobe život konkrétneho občana závisí od činnosti množstva riadiacich a vládnych orgánov, a namodelovať ich spolu je nadmieru zložité. Ale ak to nebude urobené, hoc aj na prvýkrát formálne, no viac či menej dôveryhodne, tak všetky naše vládne (a nielen)pretriasačky budúbezjasnejštrukturálnejstratégie pokračovať donekonečna, ale aj tak bezvýsledne».
A z čoho tak Vy usudzujete, že oni sú "naše"? Naše vlády riadia v našom záujme a dosahujú riadením výsledky, zodpovedajúce našim záujmom. Nie naše vlády - bábkové režimy antištátu – riadia v rozpore s našimi záujmami, a taktiež dosahujú výsledky, úplne zodpovedajúce určeným záujmom ich bábkovodičov. Čo oni pritom tárajú – má s ich činnosťou len taký súvis, že ich blahodárne reči sú len na uspanie verejnej iniciatívy. Tej iniciatívy, ktorej cieľom je politika skutočnej realizácie našich celonárodných záujmov.
Pretože riadenie je vždy subjektívne, tak všetko to, čo z uhla pohľadu jedných výsledkom nie je, alebo je negatívnym výsledkom, z uhla pohľadu druhých môže byť presne tým výsledkom, ktorý aj sa predpokladalo dosiahnuť spustením nejakých opatrení. Preto dotýkajúc sa otázky o nekonečných, zdalo by sa bezvýsledných pretriasačkách a pretriasačkách s negatívnym výsledkom, je potrebné preskúmať aj otázku o tom, či existujú sily v krajine aj v zahraničí, pre ktoré je konkrétne táto byzvýslednosť želaným výsledkom.
Odpoveď na ňu bude kladná. To privádza k postavení otázky o nevyhnutnosti vytvorenia prostriedkov, umožňujúcich ochrániť riadenie spoločnosti od ich zasahovania – vmiešavania sa.
Ale nie, táto problematika sa takisto prechádza mlčaním a vyslovujú sa nekonkrétne slová o architektúre štruktúr štátnej a ostatnej moci:
«V takom prípade by som považoval[160] za nutné, aby sa masová nespokojnosť vyjadrovala nie v dožadovaní sa zmeny vlády alebo odvolania jednotlivého vysokopostaveného úradníka, ale v požiadavke vedieť: aký štát, krajinu budujeme, aká je štrukturálna súčinnosť - koordinácia všetkých orgánov, aká je miera zodpovednosti za každý konkrétny problém každého konkrétneho riadiaceho prvku.
Vychádzajúc s klasickej potreby projektovania veľkých systémov, je nevyhnutné rozpracovať taký teoretický model štátneho zriadenia, ktorý by čo najviac odzrkadľoval hlavné ústavné zásady a základné ekonomické princípy».
Tu je na mieste položiť ešte jednu otázku: Aaksú "hlavné ústavnézásady- ustanovenia azákladné ekonomicképrincípy" od počiatku objektívnechybné,a vyvytvorítedokonalý štátny strojnaichzavedeniedo života, tak čo „zaspievate“ potom, ažtodokonalémonštrumzačnefungovať?
Že by to celé bolo iba v tom, že "hlavné ústavné zásady a základné ekonomické princípy", pod ktoré sa úsilím reformátorov zliepa štátna mašinéria a systém sociálnych vzťahov v Rusku, protirečia ideálom národa, v dôsledku čoho vládna moc žije svojim životom, a národ svojim? Až dovtedy, pokiaľ nevytrhne vládu z koreňov, s ktorými aj tak „spojenia nemá“?
Ale aby bolo možné vidieť neopodstatnenosť ciest rozpracovania receptov ozdravenia štátnosti, ktoré odporúča Tichonov, je nevyhnutné si uvedomiť niektoré aspekty života ešte nie ľudskej spoločnosti, pred ktorou stojí vypestovať ľudskosť, Človečenstvo v sebe.
Čo sa týka masového prejavu nespokojnosti, proste mu neprikážeš, ako sa má prejaviť. Každý prejavuje svoju nespokojnosť podľa miery svojho osobnostného rozvoja, chápania prebiehajúceho a možnosti ovplyvňovať tok udalostí. A z toho sa skladá štatistika samoľúbosti, ľahostajnosti i nespokojnosti. A za touto štatistikou je hlboká psychologická zápletka, o ktorej analytici masových informačných prostriedkov a mocenských štruktúr nechcú premýšľať, aj keď všetko potrebné k tomu im musí byť známe ešte z hodín stredoškolskej biológie.