Potrebujeme inú školu

9. Najdôležitejšia životná zručnosť — umenie dialektiky poznania a tvorenia

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 25 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

9. Najdôležitejšia životná zručnosť — umenie dialektiky poznania a tvorenia

Existujú dva spôsoby ako žiť a robiť každú vec v živote:

● PRVÝ, najrozšírenejší a všetkým známy či už z vlastnej skúsenosti, alebo zo skúsenosti okolia:

• zápasiť s okolnosťami i sebou samotným v miere svojich síl, schopností a chápania,

• a keď sila, schopnosti a chápanie nestačia, tak „sa nechať unášať prúdom“ v záplave okolností až dovtedy, kým okolnosti človeka definitívne nezničia, alebo kým ho nepustia s väčšou či menšou škodou pre neho samého a okolie;

● DRUHÝ, o ktorom dokonca málokto tuší: život a aj veci sa realizujú akoby «sami od seba», riadia sa vôľou človeka, spojeného so Životom v jedno, čo je sprevádzané pocitom ľahkosti života i diela, a slobody od nezvládnuteľných a (tým skôr) ubíjajúcich okolností.

Druhý spôsob je podobný jazde slalomom z kopca na lyžiach, plavbe na plachetnici, jazde surfom na vlne, plachteniu na klzáku či deltapláne; je podobný v tom zmysle, že existuje sila, ktorá ťa sama nesie, a tebe zostáva len ju prijať (alebo splynúť v jedno so zariadením, na ktoré táto sila pôsobí: lyže, plachetnica, klzák) a usmerňovať jej pôsobenie, a pokochať sa pocitom slobody a ľahkosti letu na dosiahnutie určitého cieľa.

Avšak, pokiaľ sa udržať na prirodzenej nosnej sile nepodarí, nutne nasledujú nepríjemnosti: od malých (surfista stratil jednu vlnu, no dočká sa inej) po stredné (posádka jachty, ktorá stratila stožiar a plachty, bude musieť zaplatiť odtiahnutie a opravu) až veľké (slalomár, ktorý je zoslabnutý alebo vykoná zlý manéver sa môže vážne zmrzačiť, dokonca i zabiť, alebo zmrzačiť či zabiť ľudí na ceste).

T.j. strata sebaovládania (koordinácie vo vzťahu k sebe samému), doprevádzaná stratou prúdu nosnej prirodzenej sily alebo zrútením tohto prúdu nosnej sily na seba samého je v uvedenom príklade ekvivalentná prvému spôsobu života a činnosti.

Ak prejdeme od tohto príkladu k reálnemu životu, vyjasní sa, že väčšina ľudí stratila prúd nosnej sily tak dávno, že si už ani nespomína, kedy a ako sa to stalo; a ak si aj spomína, kedy a ako, tak nechápe, že sa odohralo práve toto.

No existuje aj istý rozdiel medzi týmto príkladom a reálnym životom a činnosťou ľudí v civilizovanej spoločnosti:

● Slalom na lyžiach, surfovanie surfistu na vlne sú rôzne výrazy gracióznosti človeka, vytvorenej biologickou evolúciou a vloženej do každého z nás (hoc len ako potenciál) geneticky — t.j. bez účasti samotného človeka a ľudstva vcelku. Ak sa táto gracióznosť (biologicky evolučne nadobudnutá druhom „Človek rozumný“) neprejavuje v každom z jeho predstaviteľov v ich každodennom živote, tak je to vina kultúry, spôsobu života civilizácie, v ktorom ťažkopádny spôsob existencie znevoľňuje a brzdí rozvoj prirodzených vlôh, vrátane vlohy gracióznosti, a ženie ich do sféry zabudnutia[324].

● Režim života a činnosti, keď život a veci sa realizujú akoby «sami od seba», nevyžadujúc od človeka neustále vypätie jeho síl a tým skôr prepínanie sa[325], — je podmienený nielen biológiou a genetikou druhu «Človek rozumný» ako takou, ale aj kvalitou rozvoja kultúry, vrátane kultúry výchovy[326] a vzdelávania[327] osobnosti v procese jej dospievania — t.j. je podmienený činnosťou samotných ľudí.

Umenie žiť a pracovať bez únavy (t.j. bez vyčerpania) na základe osvojenia si prúdu prirodzenej prírodnej sily, je potenciálne pre človeka dostupné, no historicky sformovanou kultúrou sa toto umenie vo všetkých jeho prejavoch nerozvíja a ani nereprodukuje.

Pritom v danom kontexte treba špeciálne vysvetliť, že:

● reč nejde o objavení, sprístupnení a použití podľa svojho uváženia akýchsi rezervných energetických zásob človeka ako autonómneho systému,

● reč ide o takom spôsobe života človeka v jednote s Vesmírom a o jeho opore v živote a činnosti na prirodzené prírodné prúdy energie, v ktorom vlastné zásoby energie jednotlivca sú potrebné v prvom rade na to, aby mohol vstúpiť do energetiky prúdu udalostí a udržať sa v nej pri určitých nezrovnalostiach vlastných činov s prúdom udalostí (ktoré však nespôsobia vyhodenie jedinca z prúdu sily ktorá ho nesie), vykazujúc pritom účelové pôsobenie na priebeh prúdu udalostí.

T.j. posledné sa podobá tomu, čo sa deje pri plavbe na plachetnici: hoc aj vietor poháňa plachetnicu, avšak pre nastavenie plachiet, aby loď šla určitým kurzom a v určitom rýchlostnom režime, posádka musí ťahať laná svojimi silami. Ak sa plachty neriadia, tak sa plachetnica stane hračkou veterného a morského živlu a stroskotá, je to len otázka času.

Inokedy, keď vidno, že človek málo je, tak sa ho ľudia pýtajú: „A ty čo: žiješ z Ducha Svätého?“ V podstate v tejto otázke, dnes už zabudnutej (výsledok toho, že sme viac ako 70 rokov žili v kultúre materialistického ateizmu), ale kedysi žartovnej (v epoche prevládania kultúry idealistického ateizmu) je aj obsiahnutá odpoveď na otázku: čo je potrebné k tomu, aby sa život i veci realizovali akoby «sami od seba», nevytvárajúc pred človekom pre neho neprekonané prekážky a nemeniac ho na «vyžmýkaný citrón»? Duch Svätý napomáha človeku len v zmysle Božieho Zámeru[328], a preto sa človek môže spoľahnúť na jeho podporu, — tým efektívnejšie, čím adekvátnejšie vníma a chápe Zámer, svoju možnú misiu v ňom a čím plnšie ju začína vykonávať. Človek ktorý žije a koná v oblasti Božieho dopustenia buď nedostáva žiadnu podporu, alebo naráža na odpor voči svojej činnosti, ktorý môže prerásť až do likvidácie jeho samého alebo objektov a subjektov spojených s ním a jeho činnosťou.

Pritom treba chápať, že stať sa «Bohom inšpirovaným automatom»[329] nie je predurčením človeka, ktorému boli Zhora dané um-rozum a vôľa[330].

Ak by predurčenie človeka spočívalo v tom, aby sa stal «Bohom inšpirovaným automatom», potom by mu rozum a vôľa boli k ničomu. Ináč povedané, um-rozum sú človeku dané Zhora nato, aby človek mal možnosť nasmerovať svoju vôľu k Zámeru, a za týmto účelom musí byť aj um-rozum podriadený vôli človeka natoľko, aby mohol dosiahnuť chápanie Zámeru, spoznať miesto a možnosti človeka i ľudstva v ňom[331].

T.j., počnúc preskúmaním želania vlastného mnohým ľuďom, žiť s ľahkosťou tak, aby sa v živote vždy «darilo», sme prišli až k otázke o potrebnosti umenia zmysluplne poznávať Život, pretože bez tejto zručnosti nebude želanie žiť s ľahkosťou tak, aby sa v živote vždy «darilo» — realizovateľné.

Ináč povedané, spolu so všetkým ostatným musí škola predsa len začať žiakov učiť zručnosti poznania. Presnejšie povedané, riešeniu tejto úlohy a uvedomenia si faktu dosiahnutia výsledku musí byť podriadený celý učebný program, celý učebný proces.

Avšak veková psychológia a vekové potreby sú také, že za normálnych okolností musí praktické si osvojenie tejto zručnosti predchádzať jej pochopeniu a opísaniu jazykovými prostriedkami.

Žiaľ, žijeme v epoche, v ktorej vzdelávanie «pre všetkých» (vrátane vzdelania pre “elitu”), je predurčené k tomu, aby touto zručnosťou nevládol náležitým spôsobom nikto, okrem uzavretého do seba kruhu zákulisných pohlavárov globálnej civilizácie.

Preto aj medzi potenciálnymi čitateľmi aktuálneho zborníka je mnoho takých, ktorí nedisponujú zručnosťou efektívneho poznávania ani v počiatočnom štádiu (hoci geneticky prednastavený potenciál je prítomný u všetkých viac-menej biologicky zdravých ľudí) — uvažujú kombinujúc pritom prevažne hotové názory, no neuvažujú poznávajúc a tvoriac. Preto niekto môže namietnuť, že vyjadrený názor o nutnosti učiť všetkých žiakov zručnosti poznávať, nie je ničím iným iba krásnym snom, ktorý však nie je realizovateľný v masovej pedagogickej praxi, pretože otvorenými zostávajú otázky: kto ich tomu bude učiť? a ako pripraviť učiteľov?

V skutočnosti sú takéto námietky a otázky neopodstatnené.

Ak sa pozrieme na proces vedomého poznávania ako takého, tak ono predstavuje samo o sebe prúd riešenia rôznych druhov nejasností: «Boží Zámer — Božie Dopustenie — hranice dopustenia, za ktoré sa už nemožno dostať», «čierne — biele» atď. umenie zmysluplne rozlišovať, klasifikovať, klásť jednoznačne pochopiteľné otázky a nachádzať na ne jednoznačne pochopiteľné odpovede. V tomto spočíva všeobecná podstata každého procesu poznávania bez ohľadu na to, čo konkrétne sa usiluje spoznať ten-ktorý človek alebo kolektív.

V minulosti umenie nachádzať pravdu cestou zadávania otázok v určitej postupnosti a nachádzania odpovedí na zadané otázky nazývali starovekí Gréci «dialektikou». A v takomto chápaní definície dialektiky ako metódy (spôsobu) nachádzania pravdy boli starovekí Gréci pravdivejší, než dialektickí filozofovia (či už materialisti alebo idealisti) posledných niekoľko storočí.

Ak budeme súhlasiť s chápaním dialektiky ako metódy poznávania objektívnej pravdy človekom, cestou kladenia otázok a nachádzania na ne odpovedí, stane sa zrejmým že:

Naše rozprávanie v kapitolách 6 a 7 aktuálneho zborníka je v podstate tlačovým výpisom dialektického procesu poznávania — t.j. výtlačkom toho, ako sa praktická zručnosť dialektického poznávania, vlastná osobnej kultúre psychickej činnosti spracovateľov aktuálneho zborníka, prejavila v ich textoch.

Okrem toho treba chápať, že texty bývajú dvoch základných typov:

● interpretácia toho, čo človek už vie k okamihu začiatku písania textu;

● myslenie v písanej forme, keď človek netuší, čo všetko sa dozvie zo svojho vlastného textu po jeho dokončení.

Práce VP ZSSR, hoc sa aj zakladajú na určitých už pre spoločnosť známych vedomostiach, no z väčšej časti predstavujú druhý variant (t.j. všetky sú viac-menej textovým výtlačkom procesu dialektického poznávania), ku ktorým sa radí aj text aktuálneho zborníka:

Znamená to, že:

● ak čitateľ čítal kapitoly 6 a 7 v otvorenom odnevoľnenom[332] stave psychiky, pri mlčaní vnútorného monológu[333], tak mal možnosť vstúpiť do procesu dialektického poznávania situácie v tuzemskom vzdelávaní a vytvárania budúcnosti nášho školstva a prijať tento proces (jeho algoritmiku) do svojej psychiky;

● ak čitateľ čítal kapitoly 6 a 7 v znevoľnenom stave psychiky s cieľom zapamätať si čo možno najviac hotových názorov alebo viacej vnímal námietky svojich vnútorných hlasov[334], tak tento proces prešiel mimo jeho prijatie a osvojenie, hoc i zostal «zapísaným» v určitých zónach jeho pamäti, viac-menej izolovaných od aktívneho procesu jeho psychickej činnosti[335]. Т.j. v tomto prípade si treba hlavy 6 a 7 prečítať ešte raz v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky, utíšiac monológy svojich vnútorných hlasov.

No a tým, ktorí si kapitoly 6 a 7 prečítali v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky a prijali do algoritmiky svojej psychiky v nich uvedený demonštratívny príklad procesu dialektického poznávania, treba dať ešte zopár vysvetlení k tomu, aby lepšie pochopili dialektiku ako metódu poznávania a procesy, prebiehajúce v ich psychike počas poznávacej a tvorivej činnosti.

«LOGIKA je veda o spôsoboch dokazovania a vyvracania» („Sovietsky encyklopedický slovník”, r.1986). Všetky funkčne špecializované druhy logiky odpovedajú po svojom na otázku: ako prísť od pravdivých úsudkov-premís (východiskových údajov) k pravdivým úsudkom-záverom (výsledkom, odpovediam na otázky). Pre logiku je charakteristická podmienenosť každého ďalšieho úsudku od úsudku predchádzajúceho a východiskových údajov. Pritom všetky otázky v logickej procedúre pramenia z predchádzajúcich úsudkov, podobne, ako v najnižších triedach školy všetci riešili úlohy z aritmetiky pomocou otázok, krok po kroku, prechádzajúc od odpovede na jednu otázku k odpovedi na ďalšiu otázku v priebehu riešenia úlohy.

DIALEKTIKA nie je logika. Dialektika je nad logikou v tom zmysle, že otázky v priebehu dialektického procesu poznávania (a tvorenia) aj odpovede na ne môžu vyplývať:

● z východiskových údajov a predchádzajúcich úsudkov, podobne ako je to v logike;

● z určitých dohadov, opodstatnených nejako ináč, a nie logicky;

● «byť vycucané z prsta» — t.j. z nijako neopodstatnených (v logike na to «majú právo» len axiómy) intuitívnych predpokladov a pojmovo nejasného vnímania formálne neobjavených príčinno-následkových spojení u rôznych, zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich javov.

V dôsledku dvoch posledných okolností je dialektika umením, ktoré nemožno formalizovať; psychickou zručnosťou, ktorej možnosť osvojenia je v človeku geneticky uložená, ktorú si ale nemožno osvojiť formálnym spôsobom na algoritmickej osnove: 1.) «urob toto», 2.) «urob toto», 3.) «urob toto», ..., blahoželáme Vám a odovzdávame vám kvalifikovaný certifikát «dialektik-bakalár» («dialektik-magister» atď. až po stupeň «prezidenta Akadémie dialektiky a všetkých vied» vrátane).

Preto, ak umenie dialektiky nie je osvojené, človek zadáva «nesprávne otázky» a v nesprávnej postupnosti, a aj keď sa na ne dajú vcelku správne odpovede (zodpovedajúce týmto otázkam), tak postupnosť «otázka — odpoveď, otázka — odpoveď, ... » (alebo sieť «otázok — odpovedí» v ich určitej vzájomnej súvislosti) sa javí byť neadekvátnou k životu a nevedie k pravde.

Následkom tohto, dialektika vďaka tomu, že v sebe neobsahuje formalizované algoritmy a formálno-logické zákony[336] je navonok (formálne) podobná takzvanej «diabolskej logike», v ktorej sa zákony a pravidlá vytvárajú, potvrdzujú a rušia (občas aj implicitne) v priebehu práce podľa cieľov a potrieb pohlavárov procesu presviedčania kohokoľvek v čomkoľvek na osnove «diabolskej logiky», čo ju zároveň robí podobnou schizofrénii[337].

Na rozdiel od «diabolskej logiky» je proces dialektického poznávania a tvorenia obsahovo iný a preto vedie k Pravde, a nie k chybám a schizofrénii.

Príčiny zlyhaní dialektického procesu poznávania (vrátane jeho prechodu na «diabolskú logiku») spočívajú v chybnom vnímaní sveta a neorganizovanosti psychiky.

Čo sa týka samotných chýb vnímania sveta, tak pred tým, než na ne poukážeme, preskúmame typy vnímania a chápania sveta[338]. Vnímanie sveta človeka predstavuje samo osebe systém jeho vlastných subjektívnych obrazných predstáv o Živote, a ten môže byť:

● Kaleidoskopický, keď subjektívne obrazy životných javov sú prevažne roztrieštené (neúplné, každý jeden inak) a konkrétne vzájomné súvislosti medzi nimi, adekvátne vzájomným súvislostiam životných javov, nesúcich prvoobrazy, tie chýbajú. Súvislosti sa vytvárajú i zanikajú chaoticky vonkajším vplyvom (podobne ako keď sa presýpajú farebné sklíčka v kaleidoskope, a vytvárajú pritom čudesné obrazce), no nevytvárajúc adekvátny obraz sveta.

● Mozaikový, ktorý sa od kaleidoskopického líši tým, že subjektívne obrazy sú v psychike jednotlivca z väčšej časti navzájom poprepájané a spolu tvoria viac-menej adekvátny obraz sveta, podobne ako fragmenty mozaiky dohromady tvoria určitý zmysluplný obraz. Mozaikové vnímanie sveta sa delí na dva typy:

• Ja-centrické, v ktorom sa obraz sveta «rysuje» tak, že v jeho centre sa nachádza samotný subjekt. V ňom sa svet zobrazuje odlišne v závislosti od toho, akú pozíciu v ňom zaujíma samotný subjekt. Okrem toho, horizont, viditeľný subjektom z «jeho vlastnej veže», je ohraničený a za ním je ukryté mnohé z toho, čo je nahradené vlastnými či prevzatými fantáziami o nepoznanom, následkom čoho sa Ja-centrické vnímanie sveta vždy ukazuje byť ohraničeným a v konflikte s neohraničenosťou, o to hlbšom, čím neadekvátnejšie sú fantázie o nepoznanom (voči) objektívne nepoznanému (t.j. tomu, čo objektívne existuje, ale nie je známe). Ja-centrické vnímanie sveta sa buduje na pojmových kategóriách: priestor, čas, hmota, duch [energia*], ktoré môžu byť v rôznych epochách dejín predstavované pod rôznymi menami a v rôznych kombináciách.

• Bohocentrické vnímanie sveta, v ktorom sa obraz sveta «rysuje» na osnove Bohom daných obrazných predstavách o Živote a vzájomnej prepojenosti javov v ňom. Je to vnímanie sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery[339], o ktorej bola reč prv v jednej z poznámok pod čiarou v 5.kapitole aktuálneho zborníka. A v ktorom celkový obraz sveta získava vlastnosti hologramu: t.j. v ňom je na jeden a ten istý predmet možné nazerať z rôznych uhlov pohľadu jak striedavo, tak aj súčasne, a samotný obraz sveta sa v závislosti od zmeny uhlu pohľadu (pozície «svojej veže») nemení.

Pojem — je komponentom psychiky človeka, ktorý predstavuje určité subjektívne obrazy v ich určitom vzájomnom prepojení s jazykovými prostriedkami príslušného jazyka, ktorý daný subjekt používa.

Chápanie sveta — je systém pojmov v ich vzájomných súvislostiach. Keďže chápanie sveta nie je možné bez vnímania sveta, tak v závislosti od typu vnímania sveta, vlastného človeku, je mu vlastné aj chápanie sveta jedného z troch vymenovaných typov: kaleidoskopické, mozaikovo Ja-centrické, mozaikovo bohocentrické.

Dialektický proces poznávania nefunguje na osnove kaleidoskopického vnímania sveta. Dialektický proces nefunguje na osnove jalových rečí, keď za slovami nie sú obrazy tých javov, o ktorých ide reč. Dialektický proces plodí chyby, keď sa používajú nepresné slová a keď je chápanie sveta vybudované na neadekvátnych prepojeniach obrazov a jazykových prostriedkov alebo na neadekvátnych obrazných predstavách. Na osnove mozaikového Ja-centrického vnímania sveta môže byť dialektický proces funkčný, ak sa opiera na životu adekvátne fragmenty vnímania sveta; a nepredvídateľne stráca funkčnosť, ak prechádza na životu neadekvátne fragmenty svetonázorovej mozaiky.

Dialektická metóda poznávania a tvorenia je najviac funkčná na osnove bohocentrického vnímania sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery pri adekvátnom používaní jazykových prostriedkov[340].

Otázka ohľadne chýb v organizácii psychickej činnosti si takisto žiada zopár objasnení.

• • *[341]

Existuje jedna otázka, ktorú možno nazvať východiskovou otázkou psychológie ako vedy:

Je človek sebestačný v schopnosti vyberať informáciu z prúdu udalostí Života, a hlavne —tú «prvotnú»[342] informáciu, alebo nie?

Výber jednej z dvoch odpovedí na túto otázku je vo svojej podstate výberom jednej z dvoch druhov teórií, opisujúcich formovanie psychiky a psychickú činnosť človeka. A zároveň, každá z odpovedí na ňu odkrýva možnosti vstupu do tých či oných kvalitatívne rozdielnych psychologických praktík a zatvára možnosť vstupu do iných psychologických praktík. T.j. je to jedna z otázok, odpovede na ktorú určujú kvalitu a zameranie rozvoja civilizácie a jej kultúry.

Táto otázka je skutočne východiskovou otázkou pre rozvíjanie psychológie ako vedy, pretože všetka subjektívna psychická činnosť sa začína až potom, keď sa «prvotná» informácia stane majetkom psychiky subjektu; pokiaľ informácie niet, psychika zostáva prázdna: niet osobnosti, niet človeka, niet poznávajúceho subjektu, ani objektu poznania, občas aj v jednej a tej istej osobe.

Každý z oboch variantov odpovede na položenú otázku plodí dve navzájom sa vylučujúce odpovede jak o možnostiach človeka, tak aj ľudstva v tomto Svete:

● Ak vstup informácie (vrátane «prvotnej») do psychiky je plne podmienený touto samotou psychikou a zdravím organizmu, potom subjekt má objektívne možnosť kráčať Životom kam chce a ako len chce.

● Ak je ale vstup informácie, a predovšetkým «prvotnej», podmienený nielen psychikou a zdravím organizmu, ale aj objektívnymi procesmi nezávislými na subjekte, vrátane priameho prerozdelenia informácie Bohom Všedržiteľom, tak:

• Existujú oblasti, kam jednému subjektu bude dovolené sa posúvať v jeho osobnom rozvoji, poskytnutím mu príslušnej informácie;

• A druhý subjekt pri všetkej svojej horlivosti sa nedokáže dostať do tých oblastí, nakoľko je ochudobnený o potrebné informačné zabezpečenie; nedokáže sa do nich dostať minimálne dovtedy, pokým v dôsledku výlučne svojej psychickej činnosti nezmení v sebe samom niečo, po čom mu zvonku bude umožnený prístup k príslušnému informačnému zabezpečeniu jeho cesty a činnosti.

A takéto rozdiely v možnostiach subjektov v získaní prístupu k určitej informácii sú objektívne, hoci v mnohom sú podmienené subjektivizmom každého — jeho zmysluplným prístupom k formovaniu vlastnej osobnosti a vzťahom k spoločnosti a Životu celkovo.

Avšak všetky verejné («exoterické») psychologické školy Východu i Západu, až na zriedkavé výnimky, túto otázku ako aj závery, sprevádzajúce odpovede na každú z nich, nevidia. Pritom automaticky vychádzajú poväčšine z toho, že človek je sebestačný v schopnosti výberu informácií z prúdu udalostí Života.

A tento postoj sa prejavuje vo väčšine psychologických teórií buď explicitne v otvorenej forme, alebo implicitne, napriek tomu, že:

Riadenie ako také (t.j. charakterizované samotnou podstatou procesu, nazvaného týmto termínom) predstavuje samo osebe kombináciu adresného a cirkulačného (neadresného) šírenia informácie v riadenom systéme, spôsobujúcej dopredu predvídateľné následky (jak výsledku, tak aj pridružené vedľajšie efekty).

Táto všeobecná poučka Dostatočne všeobecnej teórie riadenia privádza k myšlienke, že adresné prerozdelenie «prvotnej» i «odvetnej»[343] informácie s dopredu známymi pre Boha následkami, plne zodpovedajúcimi cieľom Jeho Zámeru, je jednou zo zložiek Jeho Všedržiteľnosti. A preto:

Človek nie je sebestačný v otázke výberu rôznorodej informácie z prúdu udalostí v Živote, a predovšetkým, — v otázke výberu «prvotnej» informácie, ktorej zloženie je «stavebným materiálom» pre jeho vlastné vnímanie a chápanie sveta, tvoriace základ pre tvorbu vlastných plánov, spôsobov ich realizácie a správania sa v Živote. Inými slovami, svoju psychiku v súčinnosti s okolnosťami Života si človek buduje sám, avšak Kto, ako a v duchu akej Vyššej účelovosti mu dodáva «stavebný materiál» na jej budovanie, — nad tým sa väčšina nezamýšľa.

A v mnohých prípadoch sa človek javí byť očividne nesebestačným nielen v otázke výberu «prvotnej» a «odvetnej» informácie z prúdu udalostí, ale aj informácie, ktorú symbolicky nazveme «operatívnou», t.j. preňho potrebnou na realizáciu aktuálnych vecí a plánov do budúcna.

No stáva sa, že v človeku, v jeho vnútornom svete sa čosi udeje, po čom akoby začal pozerať na Svet novými očami, a odrazu vidí a počuje veci, ktoré si predtým nevšímal; a veci, ktoré dovtedy stáli alebo boli beznádejne zamrznuté, sa začínajú hýbať akoby sami od seba, ľahko, až k ich pozitívnemu zavŕšeniu vďaka tomu, že informácia, ktorú človek predtým nebol schopný získať z prúdu udalostí, sa stala jeho vlastníctvom.

A on sám po tomto ostáva udivený: „Ako to: veď som to mal pred očami vždy, chodil som len okolo, a nestaral sa o to?“

Vysvetlenie podobných situácií, ktoré zažil vo svojom živote takmer každý, je možné nesebestačnosťou človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, jasne a zrozumiteľne:

To, čo človek chápe ako výber «prvotnej» a «odvetnej» informácie (a v mnohých prípadoch aj «operatívnej» informácie) z prúdu udalostí v Živote samotným človekom, je v skutočnosti poskytnutím mu priamo Zhora prístupu k informácii napomáhajúcej realizovanie Božieho Zámeru[344].

A toto vysvetlenie zamŕzania a krachu záležitostí nesebestačného človeka v otázke výberu «prvotnej» a «odvetnej» informácie je plne v súlade so všeobecnými princípmi organizácie riadenia — hierarchicky nižších vložených podsystémov vyššími hierarchickými úrovňami, v hierarchicky organizovaných (do seba vložených) systémoch. Okrem toho:

V takomto chápaní Života sa veda stáva neoddeliteľnou súčasťou relígie, pretože vedecká pravda vzniká na základe poskytnutia človeku, v súkromnom a obojstranne zameranom spojení medzi ním a Bohom (t.j. v relígii), prístupu samotným Bohom k «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» objektívnej informácii.

Druhá vec je, ako človek (nositeľ subjektivizmu) pochopí danú mu objektívnu informáciu v procese jej osvojenia, a čo konkrétne si zaumieni urobiť a čo bude robiť na základe získaného informačného zabezpečenia. No a na toto bude reakcia Zhora v podobe «odvetnej» informácie, doručenej reťazcami spätných väzieb[345].

Avšak tvrdenie o sebestačnosti človeka vo výbere «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života, automaticky sprevádza to, že podobné fakty zamŕzania a krachu rôznych záležitostí sa pripisujú nikým neriadenej „náhode“, nemajúcej ani príčinu, ani racionálny dôsledok, čo je v podstate vyjadrením ateizmu.

Korán objasňuje všetko vyššie povedané (o vstupe prvotnej, odvetnej a operatívnej informácie do psychiky človeka), ako Bohom priamo každému dávané Rozlíšenie. Rozlíšenie v najvšeobecnejšom zmysle predstavuje schopnosť vidieť nejaké «toto» na pozadí akéhosi «nie toto», t.j. vidieť delimitáciu «tohto» a «nie tohto». V psychickej činnosti sa všemožné páry «toto — nie toto» objavujú ako subjektívne obrazy reálnych životných javov, ktorých prvoobrazy sú dostupné pre zmyslové orgány človeka, a ktoré sú dávané Bohom človeku skrz Rozlíšenie[346].

V psychike človeka Rozlíšenie (osvietenie Rozlíšením) vzniká na vedomej úrovni (na takéto okamihy osvietenia Rozlíšením si prakticky môžu spomenúť všetci ľudia vo svojom živote). No ďalšia otázka spočíva v tom, čo sa deje v psychike človeka s informáciou, ktorú on získava skrz Rozlíšenie. Varianty sú dva:

● Prvý — horší — uniká pozornosti a bez vedomého pochopenia odchádza niekam do nevedomých úrovní psychiky. Toto vedie: k formovaniu kaleidoskopického vnímania sveta; prehlbovaniu existujúceho kaleidoskopizmu; zastaveniu osobného rastu; nezmyselnosti existencie a množstvu nešťastia, spôsobeného činnosťou ľudí na základe neadekvátneho vnímania a chápania sveta.

● Druhý — vedomá pozornosť človeka ju zachytáva, a vôľa dáva povel si ju zapamätať a pochopiť. V závislosti od charakteru pamätania a pochopenia vzniká mozaikové vnímanie a chápanie sveta v jednom zo svojich dvoch typov: Ja-centrické, alebo bohocentrické vnímanie a chápanie trojjedinosti matérie-informácie-miery, majúce holografické vlastnosti.

Ak to povieme stručne, tak na to, aby subjektívna dialektika ako proces poznania objektívnej Pravdy fungovala dostatočne dobre, je potrebné, aby kultúre psychickej činnosti osoby bola vlastná triáda, vytvorená postupnosťou «Osvietenie Rozlíšením → Pozornosť → Pochopenie», ktorá musí byť stabilne aktívna v akejkoľvek situácii.

Čo sa týka osvietenia Rozlíšením, tak Korán (8:29) hovorí, že ono sa dáva Bohom bezprostredne každému podľa jeho mravnosti:

«Ó tí, čo ste uverili! Ak budete mať bázeň pred Bohom <t.j. budete sa vyhýbať vyvolávaniu Božej nespokojnosti>, On vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých skutkov a odpustí vám. V pravde, Boh je veľmi milostivý!» (Korán, súra 8:29).

Zo všetkého tu povedaného o Rozlíšení a o triáde «Osvietenie Rozlíšením → Pozornosť → Pochopenie» vyplývajú závery potvrdzované životom, ktorých podstatu možno v krátkosti opísať takto: Ak človek verí Bohu a zároveň sa snaží zosúladiť svoju vôľu so Zámerom, tak všetky chyby v jeho vnímaní a chápaní sveta sú odstraňované tým úspešnejšie, čím efektívnejšie pracuje triáda «Osvietenie Rozlíšením → Pozornosť → Pochopenie», pretože Boh dáva skrz Rozlíšenie príslušnú informáciu a privádza človeka do situácií, ku ktorým zmysluplný postoj s vierou Bohu umožňuje objaviť a odstrániť chyby vo vnímaní sveta, v chápaní sveta, v mravnosti, v osobnej kultúre myslenia i osobnej psychickej kultúre a ďalšej činnosti celkovo.

Pri tom osobitnú úlohu v živote človeka a jeho psychickej činnosti zaujíma mravnosť, pretože práve ona určuje celú algoritmiku psychickej činnosti a myslenia, to predovšetkým.

Algoritmus ako zápis predstavuje súhrn, po prvé, informácie, opisujúcej charakter transformácie vstupného prúdu informácie v každom bloku algoritmu, a po druhé, mier (kritérií), riadiacich prenos toku transformovanej (v blokoch) informácie od každého bloku k iným blokom.

Algoritmika, je systém špecializovaných algoritmov v ich funkčnej vzájomnej prepojenosti.

Navonok formálne môžu byť algoritmy a ich fragmenty priradené k jednému z nasledujúcich typov alebo predstavovať ich usporiadanú kombináciu:

● Lineárne — v nich sa informácia prenáša postupne, od bloku k bloku;

● Cyklické — v nich niekoľko blokov tvorí kruh, po ktorom sa prenáša informácia v procese jej transformácie;

● Rozvetvujúce sa — v nich šírenie informácie od jedného bloku k druhému nie je podmienené jednoznačne štruktúrou samotného algoritmu, ale výsledkami spracovania informácie;

● „paralelizujúce sa“ (mnohovláknové) — v nich sa informácia z jedného bloku prenáša naraz na niekoľko blokov-potomkov procesu.

Všetky typy algoritmov, okrem lineárneho, ak sa nebavíme o prerušovaní či zastavení behu programu pred jeho zavŕšením, si vyžadujú určité riadenie toku informácie pri ich odovzdávaní z bloku do bloku: vstup a výstup z cyklu, výber bloku-potomka, nastavenie parametrov „paralelizácie“ procesu atď. — si vyžaduje riadenie. Riadenie informácie v algoritmoch pri jej prenose od bloku k bloku je založené na porovnaní získaných výsledkov s určitým porovnávacím štandardom. Takýto štandard môže byť jak «vyrátaným» v samotnom algoritme, tak aj pevným atribútom (konštantou*) samotného algoritmu. Svojou podstatou takýto porovnávací štandard (vo vnímaní sveta trojjedinosti matérie-informácie-miery), riadiaci informačné toky v algoritme, je jedným zo životných prejavov miery, t.j. je to kritérium.

Ako možno pochopiť z tohto opisu, u dvoch exemplárov rovnakého dostatočne rozvetveného algoritmu s určitým počtom cyklov spracovania informácie sa bude rovnaký vstupný prúd informácie transformovať do rôznych výsledkov, ak v jednom exemplári zmeníme hodnotu mier (kritérií), vlastných algoritmu (nie vypočítaných v ňom[347]), s ktorými sa porovnávajú priebežné výsledky spracovania informácie a kde na základe tohto porovnania sa informačný potok posúva na ďalšie spracovanie do ďalšieho bloku.

Uvedená definícia algoritmu i všetko povedané o riadení informačných tokov v algoritmoch možno plne aplikovať aj na psychickú činnosť jednotlivcov a kolektívov (spoluúčasť jednotlivcov v egregoroch); t.j. možno to aplikovať na algoritmiku psychiky vcelku (osoby, egregora alebo nejakého súboru egregorov) ako súboru jednotlivých algoritmov, ktoré tento súbor obsahuje a v ktorom prebieha prenos riadenia od jedného konkrétneho algoritmu k ďalším.

Úlohu porovnávacích štandardov (kritérií) riadiacich tok informácií v algoritmike psychiky človeka tu zohráva jeho mravnosť, ktorá je jednotná pre vedomie i nevedomé úrovne psychiky, hoci môže byť vnútorne konfliktnou, pokiaľ je špecifickou zložkou vnímania sveta, ktoré je viac či menej kaleidoskopické.

V informačnom aspekte je mravnosť jednotlivca súborom obrazných predstáv a ich opisov (vnútorný jazyk osoby) nejakých životných, reálnych i potencionálnych špecifických udalostí s hodnotením každej z nich «dobré», «zlé», «nevýznamné» alebo «význam neurčený» alebo «má vedľajšie následky», ktoré sú okrem toho ešte aj hierarchicky usporiadané, podľa vlastnej preferencie.

A preto:

Nemravnosť — je iba zložkou celkovej mravnosti subjektu, ktorá v podstate predstavuje, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, spôsobenú absenciou niektorých z nich alebo variabilitou mravných kritérií, ktoré možno uplatniť v tej istej situácii, a po druhé, neurčitosť v hierarchickom usporiadaní mravných kritérií podľa ich dôležitosti.

S týmto súborom opisov-kritérií a ich vzájomných prepojení, tvoriacich mravnosť subjektu, je vo vzájomnom vzťahu celá algoritmika psychiky v procese spracovania informácie pri hodnotení priebehu udalostí, tvorbe plánov a línie správania pri meniacich sa okolnostiach života. Takže prepísanie odhalených mravných kritérií novými hodnotami «dobre» — «zle» vo vzťahu k množstvu špecifických udalosti napojených na každé z nich, predefinuje aj celý charakter algoritmiky vedomých a nevedomých úrovní psychiky, meniac pritom množstvo cieľov, ktoré sa človek usiloval v živote dosiahnuť, a množstvo metód a prostriedkov na ich dosiahnutie, ktoré považoval za prípustné.

Pritom, ak predefinované (vplyvom prehodnotenia života) hodnoty mravných kritérií sú menej chybné (vo vzťahu k Božiemu predurčeniu pre človeka), než predtým, potom aj «autopilot» nevedomých úrovní psychiky sám vytvára lepšiu líniu správania, než v minulosti; ak sú zadané chybnejšie hodnoty, potom chyby «autopilota» nevedomých úrovní psychiky budú ešte ťažšie[348].

No ak úlohu mravných kritérií ako porovnávacích štandardov všemožných výsledkov spracovania informácie v algoritmike psychiky predsa len priznáme, nevyhnutne vznikne otázka: «Existuje možnosť „nestáť si na kábli“, „nemať dlhé vedenie“, hodnotiac iba minulé chyby, ale byť bystrým a múdrym v predstihu vo vzťahu k nepriaznivému priebehu udalostí, a vyhnúť sa tak zosobneniu v Živote chybných línií správania?» — Takáto možnosť je geneticky obsiahnutá v psychike človeka a spočíva v umení udržovať si určitý emočno-významový režim[349] psychickej činnosti vo všetkých situáciách.

Treba priznať, že nevedomé úrovne psychiky, ako systém spracovania informácie, sú mnohonásobne mocnejšie, než úroveň vedomia. A normálny vzájomný vzťah vedomia a nevedomých úrovní psychiky osoby sú podobné na vzájomný vzťah pilota (vedomie) a autopilota (nevedomé úrovne psychiky): nie je vždy v možnostiach pilota riadiť lietadlo v zložitých letových podmienkach, ale pilot je schopný nastaviť autopilot do režimu, v ktorom bude let bezpečným, a odovzdať riadenie autopilotu. V podstate aj my ideme životom na «autopilote» nevedomých úrovní psychiky, pričom sa zďaleka nie vždy zamýšľame nad tým, v akom režime je nastavený tento náš «autopilot».

Pritom si zvyčajne uvedomujeme nejaký konkrétny zmysel na pozadí rôznych emócií.

Emócie v podstate predstavujú — mravne podmienené — symbolické hodnotenia prebiehajúcich udalostí nevedomými úrovňami psychiky.

Je prirodzené, že celistvosť psychiky si žiada vzájomný súlad emócií (vytváraných nevedomými úrovňami psychiky) a uvedomovaného si významu (týchto emócií). Okrem toho, efektívnosť psychickej činnosti si žiada nielen celistvosť psychiky ako systému spracovania informácií, ale aj určité psychické naladenie[350], zodpovedajúce aktuálnej práci[351], jedným z komponentov ktorého je vzájomný súlad emócií a uvedomovaného si ich významu.

A to nás privádza k otázke o svojho druhu «ladičke», pomocou ktorej by človek svojvoľne mohol reprodukovať naladenie svojej psychiky, zabezpečujúce celistvosť psychiky a jej funkčnosť jak pri odstraňovaní chýb v samotnej psychickej činnosti, tak aj v procese poznávania a tvorenia.

Prechod na ladičku emočno-významového režimu psychickej činnosti je jednoduchý, a tiež sa jedná o proces dialektického poznania.

PÝTAME SA: Mýli sa azda Všedržiteľ? alebo je Všedržiteľnosť (neobmedzená všezahŕňajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Živote — v Objektívnej realite) neomylná vo všetkých svojich prejavoch bez výnimky?

— Všedržiteľnosť sa nemýli, a Všedržiteľnosť je neomylná vo všetkých svojich prejavoch bez výnimky.

Pýtame sa: Ak je Všedržiteľnosť neomylná vo všetkých svojich prejavoch, a jednotlivec nie je v konflikte s Všedržiteľom, potom malo by byť intelektuálno-rozumové chápanie tohto faktu sprevádzané emóciami? o to skôr, že emócie vždy sprevádzajú pochopenie Života?

— Malo.

Pýtame sa: Aké emócie, aké psychické naladenie by mali sprevádzať intelektuálno-rozumové pochopenie tohto faktu?

— Dobré psychické naladenie (radostná vnútorná vyrovnanosť a túžba osožiť Svetu, plodiaca otvorenosť duše Životu[352]) ako emočné pozadie je normou pre človeka, prebývajúceho v harmónii s Bohom, vo všetkých životných situáciách bez výnimky. A je tiež normou pre nevratne Ľudský režim psychiky.

Pýtame sa: A ak pocit radostnej vnútornej vyrovnanosti a túžby osožiť Svetu, otvorenosť duše Životu chýba, a namiesto toho je prítomná emočná skleslosť, nálada zlá alebo „nijaká“, tak potom o čom informujú nevedomé úrovne psychiky vedomie, ktoré si väčšina ľudí spája s ich «Ja»?

— Odpoveď je jednoduchá:

● V prítomnom čase alebo v odohranej minulosti, alebo v plánoch jednotlivca do budúcnosti sa vyskytuje nejaký jeho osobný konflikt s Všedržiteľnosťou, plody ktorého bude musieť pri ním zvolenej línii správania nevyhnutne žať (ak ich už nežne) a budú nepríjemné.

No o čo sa konkrétne jedná, v čom spočíva objektívny zmysel konfliktu, či vznikol ako výsledok úmyslu jedinca alebo je následkom jeho nepozornosti a rozpustenosti a je podmienený chybami v algoritmike jeho nevedomých úrovní psychiky, — to je nutné si vyjasniť, a vyžaduje si to vedome chápavý postoj jednotlivca k Životu, k priebehu udalostí v ňom, k zhode rôznych okolností vôkol neho a v ňom samom.

● alebo jednotlivec, ktorý nie je priamo v konflikte s Bohom, chápe voľačo odlišne či neúmerne k Objektívnej realite, prípadne úplne nepochopil čosi vyplývajúce zo všedržiteľnosti podľa Božej vôle, a následkom jeho nedôvery Bohu mu jeho nevedomé úrovne dávajú nesprávne hodnotenia tohto čo sa deje, čo v perspektíve danému jednotlivcovi tiež neveští nič dobré, pretože v dôsledku tohto sa môže jeho správanie ocitnúť v konflikte so Zámerom.

V oboch prípadoch sú zlé emócie vyjadrením nesprávnosti jeho vlastnej mravnosti, pokúšajúcej sa odmietnuť východzie mravné kritérium bohocentrického mozaikového vnímania sveta:

Všedržiteľ je neomylný: všetko, čokoľvek sa len deje, deje sa k lepšiemu; všetko čo sa odohralo a odohráva, sa odohralo a odohráva najlepším možným spôsobom pri tej reálnej mravnosti (a z nej odvodených plánov) a etike, ktorej nositeľmi sú jednotlivci, súhrnne tvoriaci spoločnosť; Všedržiteľ je veľký, všemohúci a Jeho milosť bezhraničná.

Okrem toho:

Uvedený výrok je naozaj svojim spôsobom ladičkou pre psychiku, zadávajúci náladu, ako jednotu emocionálneho a významového (intelektuálno-rozumového) režimu psychickej činnosti, ladiacu s Životom: Uvedomenie si toho reálneho faktu Života, že Všedržiteľ sa nemýli a všetko a všade sa uskutočňuje najlepším možným spôsobom, musí vyvolávať dobrú náladu — radostnú vnútornú vyrovnanosť a túžbu osožiť Svetu, plodiacu otvorenosť duše Životu.

A až potom, čo pri uvedomení si menovaného faktu prišli vnútorná vyrovnanosť a túžba osožiť Svetu s otvorenou dušou, vzniklo dobre emočné pozadie, dobré psychické naladenie, možno pristúpiť k dielu, zostávajúc pritom vnímavým k hlasu svedomia, a všetko pôjde dobre; v opačnom prípade algoritmika nevedomých úrovní psychiky a celková psychika bude „hrať falošne“, rovnako ako rozladený klavír či gitara[353].

A toto naladenie psychiky je potrebné si zriaďovať po prebudení zo sna vôľou a pravidelne si ho obnovovať v priebehu dňa; obnovovať o to skôr, akonáhle si človek uvedomí, že jeho nálada, emócie nezodpovedajú menovanému objektívnemu faktu Života.

Tieto vysvetlivky umožňujú pochopiť, že v základoch fungovania dialektiky ako spôsobu poznávania leží vedomá religióznosť človeka a jeho viera/dôvera Bohu, ktorá má účasť v procese poznávania a vedie ho, dáva človeku skrz Rozlíšenie informáciu nevyhnutnú pre zadávanie otázok; ak Boh Rozlíšenie nedá, potom namiesto dialektiky vzniká «diabolská logika» alebo ambiciózno-schizofrenické vysvetlenie Života vcelku a jednotlivých životných javov.

Z povedaného možno pochopiť, že existujú tri možné spôsoby osvojenia si dialektiky a ich kombinatorika:

● Počas komunikácie s nositeľom osobnej kultúry dialektického poznávania vstúpiť s ním spoločne do procesu dialektického poznávania a prijať ho do svojho biopoľa (analogicky tomu, ako to bolo opísané v 2.kapitole), po čom si treba samostatne prejsť v mysli, čo a ako sa odohrávalo v psychike, alebo sa oboznámiť s opisom dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

● Prečítať si hociktorý «výtlačok» procesu dialektického poznávania a pokúsiť sa zreprodukovať proces vo svojom biopoli, kvôli čomu treba čítať v otvorenom, odnevoľnenom stave psychiky, a potom si prejsť samostatne v mysli, čo a ako sa odohrávalo v psychike, alebo sa oboznámiť s opisom dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

● Prečítať si opis dialektického procesu poznávania ako procesu psychickej činnosti, aby bolo možné nájsť v sebe samom všetky komponenty procesu a zložiť ich dohromady v ktoromkoľvek procese samostatného poznávania nejakého reálneho životného problému.

Posledná klauzula, spoločná pre všetky tri metódy osvojenia dialektiky, vyplýva z tej skutočnosti, že dialektika je inštrumentom pre odhalenie a riešenie reálnych problémov a nefunguje v polygónnych (výcvikových-nereálnych) podmienkach «tematických cvičení...».

Čo sa týka aktérov VP ZSSR v jeho tíme ku koncu 1990-tych rokov, tak vzdelávací systém nedokázal v nich potlačiť geneticky vloženú (do každého človeka) tendenciu dialektického spôsobu poznávania. Ďalej nasledovalo prečítanie diel klasikov dialektického materializmu, z ktorých bolo možné pochopiť ich predstavy o dialektickom procese poznávania[354]. Potom prišlo pochopenie toho, že dialektika je pre človeka prirodzený spôsob poznávania a tvorenia, ktorý historicky sformovaná kultúra davo-„elitárnej“ spoločnosti potláča a deformuje, pretože je cielene sformovaná tak, aby menšina vládla nad väčšinou a nepretržite parazitovala na jeho práci a živote. Po tomto bolo povedané, že ovládanie dialektiky je najdôležitejšia životná zručnosť. 13 rokov na to bol VP ZSSR pripravený k tomu, aby predniesol svoje chápanie dialektického procesu poznávania a tvorenia ako psychologickej zručnosti. Toto našlo svoje vyjadrenie v práci VP ZSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, v ktorej je poskytnutý oveľa podrobnejší popis dialektiky, než v aktuálnej práci.

T.j. nič nenasvedčuje tomu, že masové osvojenie si zručnosti dialektického poznávania v škole nie je možné, hoci na to, aby bolo skutočne masovým, sú potrebné nové školské učebnice, v ktorých by bol textovo zaznamenaný proces dialektického poznávania rôznych javov adekvátne vyučovaciemu predmetu; alebo by takéto texty boli zaradené do zoznamu povinnej literatúry potrebnej k naštudovaniu. Toto všetko pri osvojení si rýchločítania a mravno-eticky zdravej atmosfére v škole (predovšetkým medzi pedagógmi, komunikácia s ktorými je potrebná vyslovene kvôli osvojeniu si psychických zručností) otvára možnosť k tomu, aby bola dialektika ako psychická zručnosť masovo osvojovaná žiakmi už v nižších triedach a vedome chápaná vo vyšších.

Čo sa týka «diabolskej logiky», tú nemožno človeka naučiť: virtuózmi «diabolskej logiky» sa stávajú tí, ktorým sa z rôznych dôvodov nepodarilo stať sa dialektikmi. Preto, aby bolo virtuózov «diabolskej logiky» menej, a aby nemohli škodiť spoločnosti, škola musí učiť zručnosti dialektiky všetkých, a učiť ju efektívne.

A dialektika v dôvere človeka Bohu je metódou poznávania Pravdy v Živote, ktorá je v harmónii so samotným Životom. Je zrnom, z ktorého si každý človek môže vypestovať všetko ostatné, čo je potrebné pre bezpečný život jeho samého i ľudstva.

A predovšetkým, z dialektiky vyrastá Dostatočne všeobecná teória riadenia (DVTR). Samotná DVTR je kmeňom, bezprostredne vyrastajúcim z dialektiky a ďalej sa rozvetvujúcim na množstvo praktických vetiev DVTR, v súlade s potrebami ľudí v objasňovaní problémov a riešení rôznych úloh svojho života i života spoločnosti.

Ak škola v nižších ročníkoch naučila rýchločítaniu, tak je plne v silách žiaka pochopiť DVTR a osvojiť si ju, ak aj nie v profesionálnych praktických aspektoch dospelého života, tak minimálne v aspektoch egregoriálno-matričného riadenia spoločenských a biosférnych procesov. Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia takisto treba zaradiť do všeobecnovzdelávacieho kurzu.

13. apríl — 11. máj 2005

Práca je publikovaná v neukončenej redakcii