Potrebujeme inú školu

7. Učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“ ako prejav profanácie[158] zo strany pedagógov svojho dlhu voči žiakom a spoločnosti

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 18 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

7. Učebnica „Úvod do spoločenskej náuky“ ako prejav profanácie[158] zo strany pedagógov svojho dlhu voči žiakom a spoločnosti

7.1. „Spoločenská náuka“ a prírodné vedy

Obrátili sme sa k 8.vydaniu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pre 8 — 9 triedu všeobecnovzdelávacích zariadení pod redakciou Leonida Naumoviča Bogoljubova[159], publikovanej vydavateľstvom «Osveta» v r. 2003. Vydanie je charakterizované ako «prepracované a doplnené». Posledné slová znamenajú, že autorský kolektív a jeho vedúci mali dostatok času na to, aby obsah učebnice bol adekvátny životu a spájal do jedného celku roztrieštené vedomosti, osvojované žiakmi počas štúdia iných (svojou podstatou aplikovaných) špecializovaných disciplín, v mnohom tematicky izolovaných a oddelených navzájom v dôsledku charakteru každej z nich: všeobecnej biológie, biológie človeka, geografie, histórie, fyziky, chémie, literatúry atď.

U niekoho môže vzniknúť otázka: A ako spolu súvisia spoločenská náuka a jednotlivé, prevažne aplikované vedné odbory, také ako fyzika, chémia, biológia? Odpoveď na túto otázku plynie z toho, že úzko špecializované aplikované vedné odbory, také ako fyzika a chémia, spoločne s inými úzko špecializovanými aplikovanými vednými odbormi môžu poskytovať odpovede na otázky typu: existuje technická možnosť zostrojiť raketu pre let na Mars, alebo nie je? ...existuje technická možnosť vybudovať atómovú elektráreň alebo nie je?

Avšak otázky typu: — treba robiť niečo podobné, alebo netreba? ...a ak niečo také predsa len urobiť treba, tak na základe už existujúcich technológií a organizácie kolektívnej činnosti ľudí alebo na dosiahnutie zadaných cieľov treba vypracovať a zaviesť iné technológie a organizačné princípy? — ležia mimo kompetenciu ktorejkoľvek z aplikovaných disciplín ako aj ich «mechanicky» vytvorených zoskupení, pretože kladenie cieľov a rozhodovanie o prípustnosti použitia tých či oných prostriedkov na dosiahnutie stanovených cieľov, hoc aj je podriadené objektívnym zákonitostiam bytia, o ktorých učia prírodné vedy, jednako len nesú subjektívny charakter, ktorý je podmienený PSYCHIKOU ČLOVEKA, ktorej štúdium a FORMOVANIE je špecifická oblasť vedecko-výskumnej a PRAKTICKEJ činnosti ľudí. A tento druh otázok a odpovedí na ne je životne dôležitejším, než otázky a odpovede, ktorými sa zaoberajú úzko špecializované aplikované disciplíny.

Inými slovami, Černobyľská katastrofa je priamym následkom dosiahnutej úrovne rozvoja fyziky, matematiky a aplikovaných technicko-technologických a manažérsko-organizačných disciplín v podmienkach zdeformovanosti a nerozvitosti práve ľudsko-spoločenskej vedy.

Tejto katastrofy, ako aj mnohých iných, sa bolo možné vyhnúť, ak by životu adekvátna ľudsko-spoločenská veda bola nadradenou matricou, v rámci ktorej sa formuje profesionálne chápanie sveta fyzikov, činiteľov ďalších fundamentálnych vied, inžinierov, a rôznych manažérov a úradníkov.

Toto je to jediné, čo dokáže udržať ich neadekvátne impulzy a poskytnúť fundamentálnej a aplikovanej vede inú kvalitu a smer rozvoja.

Vyhnúť sa Černobyľskej katastrofe a mnohým iným nepríjemnostiam, permanentne spôsobovaným jadrovou energetikou, bolo naozaj možné. Nebola ničím neočakávaným, vzhľadom na svoj charakter, a vôbec nezrúcala ilúzie toho, čo jadrová energetika reálne ľudstvu prináša. V r. 1957 vyšiel na svetlo sveta fantastický román Ivana Antonoviča Jefremova „Hmlovina Andromedy“, ktorý sa v tom čase stal bestsellerom v celej Európe. Jedna z jeho dejových línií opisuje zánik civilizácie na akejsi planéte Zirda v dôsledku vyvinutia jej obyvateľstvom energetiky založenej na jadrových reakciách, zanechávajúcich po sebe (pri dnešných možnostiach) rádioaktívny odpad.

Keď tento román vyšiel na svetlo sveta, do Černobyľskej katastrofy zostávalo ešte 29 rokov.

Toto je nadmieru dlhá a dostatočná doba k tomu, aby sa fyzici, technici a politici zamysleli o možných následkoch rozvoja jadrovej energetiky na osnove štiepenia jadier niektorých chemických prvkov.

Jednako „Hmlovina Andromedy“ bola vyhodnotená ako «nepodložená fantázia», «umelecká literatúra», ktorej poslanie je vyplniť voľný čas ľudí a ktorá neobsahuje objektívne vedecké poznatky, významné pre reálny život čitateľov a spoločnosti ako takej. A primerane takémuto ohodnoteniu, hoc i nahlas nevyslovenému „vedeckou komunitou“, — korporatívno-mafiózna vypočítavosť vedeckej „elity“[160], ich extrémne úzka profesionálna špecializácia popri deprimujúco úzkom všeobecno-ľudskom rozhľade, popri nekompetencii vedcov a inžinierov v oblasti ľudsko-spoločenskej vedy[161], a tiež slabosti a zbabelosti mnohých tých, čo chápali toto nebezpečenstvo, — spôsobili rozvoj jadrovej energetiky na osnove predstáv teoretickej fyziky, v tom čase existujúcich; a stalo sa to napriek tomu, že dlhodobé záujmy národov ZSSR a celého ľudstva si žiadali vzdať sa používania týchto biosférno-ekologicky neprípustných technológií energetiky, a žiadali si vypracovať a osvojiť v praxi iné technológie — prípustné pre biosféru[162]. No tá druhá možnosť si žiadala, predovšetkým, inú ľudsko-spoločenskú náuku, a nie ateistický «MrakSizmus[163]»-leninizmus s jeho «dialektickým materializmom», ktorý panoval v ZSSR.

Vo výsledku jadrová fyzika a aplikované odvetvia vedy (obsluhujúce jadrovú energetiku) poskytli uspokojenie ctižiadostivosti a osobných ambícií množstvu kandidátov a doktorov vied, členov korešpondentov a akademikov, za čo spoločnosť zaplatila nie len finančnými prostriedkami pre vedeckú „elitu“, ale aj Černobyľom a ďalšími menej známymi katastrofami[164] a incidentmi na objektoch nosičoch rôznych komponentov jadrovej energetiky a jej odpadov, čoho následky bude v budúcnosti musieť prekonávať nejedno pokolenie.

Jednako, autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ nepovažovali za potrebné ukázať naraz podobnými príkladmi, že cesty rozvoja fundamentálnych a aplikovaných náuk a plody, ktoré tieto náuky prinášajú spoločnosti, sú podmienené charakterom a mierou rozvoja ľudsko-spoločenskej náuky, ktorá sa prejavuje v každodennom živote spoločnosti v algoritmike psychiky ľudí. Navyše, vo svojom príhovore čitateľovi («Od autorov») oni píšu[165]:

«Kurz «Úvod do spoločenskej náuky» v sebe zahŕňa základné poznatky z celého radu spoločenských vied: filozofie, ekonomiky, sociológie, etiky, práva, ekológie. Získaniu schopnosti využiť tieto poznatky v živote študentom napomôžu úvahy, kritické vnímanie rôznorodej informácie, samostatné hľadanie riešenia rozličných problémov, vznikajúcich v živote človeka a spoločnosti» (skúmaná učebnica, str. 5).

Všetky vedy, ktoré sa vzťahujú k prírodovede, ako aj aplikované inžinierske a organizačné disciplíny vyvinuté na osnove prírodných vied, autori učebnice nepovažovali za potrebné spomenúť. A to napriek tomu, že množstvo problémov v živote človeka a spoločnosti vznikali v minulosti a naďalej vznikajú práve následkom vylúčenia prírodovedných, technicko-technologických a organizačných disciplín z kompetencie takzvaných «spoločenských vied», ktoré sú akože výlučne «humanitárne».

Takáto ich charakteristika je len pohodlnou výhovorkou „humanitárnej“ vedeckej „elity“, za ktorou sa skrýva úpadok intelektu a nerozvitosť kultúry myslenia jej predstaviteľov, nadobúdajúcich jednostranné — neprirodzené (takzvané «humanitárne») — vzdelanie, pasúcich sa na nive «spoločenských vied».

Každopádne spomenutie histórie rozvoja jadrovej energetiky v spoločnosti, ktorá disponuje úplne konkrétnou kultúrou (vrátane umeleckej literatúry), by mohlo ukázať, že ľudsko-spoločenská veda[166] musí niesť obsiahlejší charakter vo vzťahu k jednotlivým vedám, pretože všetky jednotlivé vedy v ich historicky reálnej podobe sú splodené ľuďmi, a sú jedným z odvetví aktivít spoločnosti. A táto zmienka by tiež potvrdila správnosť názoru vysloveného ešte Aristotelom (384 — 322 pred n.l.), ktorý autori učebnice umiestnili na prednú predsádku knihy:

«Kto napreduje vo vedomostiach, ale zaostáva v mravnosti, ten kráča viac dozadu, než dopredu».

A preto nutne vznikajú otázky:

● Disponuje žiak na začiatku 8.ročníku (keď si otvorí učebnicu a uvidí tento Aristotelov výrok) vedomosťami a kultúrou myslenia, potrebnými k tomu, aby mohol samostatne pochopiť jeho zmysel, stotožniť sa s jeho pravosťou a začať sa sám usilovať žiť v súlade s prioritou rozvoja svojej vlastnej mravnosti nad všetkým ostatným?

● A ak žiak nedisponuje takýmito vedomosťami a zručnosťami, tak:

• Otvára mu ponúkaná učebnica dostup k nevyhnutným vedomostiam a zručnostiam?

• Alebo je potrebné aj z tejto učebnice sňať odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF a zameniť učebnicu v redakcií L.N.Bogoljubova inou učebnicou ľudsko-spoločenskej náuky, zodpovedajúcou potrebám zlepšenia kvality života ľudstva?[167]

Aby bolo možné na tieto otázky odpovedať, bude potrebné si učebnicu prečítať a okomentovať, aspoň fragmentárne.

7.2. Úvod do humanizmu: do falošného aj do pravého

Prvá kapitola učebnice má názov „Úvod“. Autorka „Úvodu“ — L.F.Ivanovová, kandidátka pedagogických vied, — ho začína nasledujúcimi slovami[168]:

«Kurz spoločenskej náuky sa začína kapitolou o človeku a vzťahu človeka ku všetkému, čo ho obklopuje. Ľudské vzťahy sa nazývajú aj humánne (z lat. homo — človek). Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty.

Z tohto istého slova pochádza aj pojem «humanizmus». V slovníku[169] je humanizmus definovaný takto: «Historicky sa rozvíjajúci systém názorov, uznávajúci hodnotu človeka, jeho právo na slobodu, šťastie, rozvoj a prejavenie svojich schopností, považujúci blaho človeka za kritérium spravodlivej spoločnosti».

(…)

Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami. Hoci, samozrejme, nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností. Humanizmus ako norma správania, v mnohom závisí od štruktúry spoločnosti, zákonov, podľa ktorých v nej žijú ľudia. Ľudia snívajú o spravodlivej a humánnej spoločnosti už dlhé storočia. Humánna spoločnosť — to je spravodlivá spoločnosť, v ktorej je tým najhlavnejším — človek, jeho blaho. Čím väčšiemu množstvu ľudí môže dať spoločnosť všetko potrebné pre skutočnú ľudskú existenciu, pre rôznorodé prejavy toho najlepšieho, dobrého a svetlého v nich, tým je spoločnosť humánnejšia.

Pravý humanizmus v sebe zahŕňa zodpovednosť človeka za svoje činy a skutky» (skúmaná učebnica, str. 6).

Podľa nášho názoru, už len tento uvedený fragment textu je viac než dostačujúcim k tomu, aby:

● po prvé, boli diskvalifikovaní[170] autori učebnice,

● po druhé, bol odňatí odporúčací grif Ministerstva vzdelávania RF,

● po tretie, boli diskvalifikovaní tí experti a pracovníci Ministerstva vzdelávania, ktorí v minulosti tejto učebnici odporúčací grif udelili.

Učebnica, v ktorej sa takto vysvetľuje pojem aj samotný fenomén humanizmu, pracuje na to, aby zlomil intelekt žiaka, nútiac ho súhlasiť s nezmyslom, pretože na získanie dobrej známky u zlého učiteľa je žiak nútený zreprodukovať celý nezmysel z učebnice, podať ho ako svoj názor bez kladenia otázok, ktoré by odhaľovali životnú neadekvátnosť názorov opísaných v učebnici.

Pokiaľ žiak samostatne uvažuje nad prečítaným v učebnici, porovnávajúc opísané v ňom s reálnym životom, tak nezmyselnosť napísaného bude preňho očividná. No, pri odpovedi na hodine u zlého učiteľa, je žiak nútený sa tváriť že v učebnici žiadna hlúposť nie je, a že nové poznatky z učebnice ho vlastne obohatili. Takýmto spôsobom učebnica spoločenskej náuky učí žiakov medzi 8. — 11. ročníkom pretvárke, ako samotnou učebnicou podloženej norme života celej spoločnosti[171]. Túto okolnosť treba dať do súvisu s vyššie uvedeným výrokom Aristotela o pohybe vpred a pohybe vzad v osobnostnom rozvoji človeka a učiniť primerané závery o charaktere štúdia v škole a jeho následkoch.

Pokiaľ žiak bezmyšlienkovite reprodukuje tento nezmysel, prijímajúc ho za svoj názor, stáva sa idiotom. Pokiaľ ale bezalternatívne odmieta nezmysel, tak po zavŕšení učebného kurzu zostane v lepšom prípade nevedkom, ktorý stratil v škole čas, a v horšom prípade — získa odpor ako k učeniu, tak aj k samovzdelávaniu, čo znižuje potenciál rozvoja spoločnosti a spôsobuje nebezpečenstvo pre život jak tejto spoločnosti, tak aj tých susedných v rámci niekoľkých pokolení.

A aby bolo možné voči nezmyslom vypracovať alternatívu — treba k tomu poznať mnoho faktov a myslieť samostatne. Jednako, väčšina žiakov v dnešnom systéme vzdelávania na toto nestačí: aj faktov poznajú málo, ani myslieť veľmi nevedia.

Aby sme sa presvedčili, že uvedený fragment z „Úvodu“ je nezmyselný, poďme porovnať text učebnice s reálnym životom a na tento účel zvýrazníme v texte hrubým písmom to, na čo treba zamerať pozornosť a samostatne zhodnotiť, porovnajúc to s prúdom udalostí historicky reálneho života:

«Humánnym sa nazýva veľkorysý, dobrý vzťah k ľuďom, ochota pochopiť druhého, snaha vidieť v ňom seberovného človeka, hodného úcty. (...) Humanizmus — to nie je len konkrétny postoj k človeku, ale aj konkrétne správanie. Takýto význam humanizmu nám umožňuje predpokladať, že všetci ľudia sú hodní úcty a disponujú dobrými vlastnosťami».

Áno, vo svojej fantázii si môžeme predstaviť, že «všetci ľudia sú hodní úcty». Avšak pokus realizovať tento princíp v praxi znamená, že v tom prípade si úctu každého človeka bez výnimky zaslúžia spoločne: — Kristus, Judáš, členovia Sanhedrinu; chán Mamai a knieža Dmitrij Donskoj; cár Vasilij Šujskij, pseudoDmitrij s rôznymi číslami, Minin a Požarskij; Puškin a Heeckeren s d'Anthèsom; Hitler, Trockij, Stalin; Krasnodonskí disidenti-mladogvardejci a s nimi zradcovia Vlasti, posluhovači okupantov, ktorí týrali mladogvardejcov v gestapáckych mučiarňach[172]; Gorbačov, Jelcin, aférista Mavrodi, noví rusSionski miliardári[173] a všetci nimi utláčaní; sexuálny maniak a vrah Čikatilo, množstvo menej známych násilníkov, vrahov, a ich obete... — a tí čo si vážia iba podaktorých z nich, a odmietajú si vážiť aj ostatných, sú vlastne mravne zaostalí, mravne zvrátení ľudia a teda nie sú «humanistami».

V danom prípade sa nesnažíme o dezinterpretáciu autorského textu, ale dávame ho do súvisu (presne taký, aký je) s reálnym životom. No a námietky typu, že akoby nemáme právo takto písať, pretože autor vraj iba nepresne vyjadril svoju myšlienku a pod., v danom prípade nie sú namieste, pretože:

● Po prvé, autor má vedeckú hodnosť kandidáta pedagogických vied, a vedúci celého autorského kolektívu aj samotného autora je akademikom RAV, profesor, doktor pedagogických vied. Všetky tieto insígnie autora aj vedúceho autorského kolektívu, ktoré ich oslobodzujú od nutnosti pracovať rukami a sú spoločnosťou platené neporovnateľne vyššie než je stanovená výška minimálnej mzdy, — musia autorov zaväzovať, aby svoje myšlienky vyjadrovali jednoznačne pochopiteľným spôsobom, vylučujúcim možnosť neadekvátneho chápania.

● Po druhé, my tu teraz nečítame textový prepis výskumno-tvorivej diskusie, v ktorej ľudia v rámci debaty o ešte nepoznanom, vyjadrujú svoje myšlienky tak, ako im to umožňuje ich osobnostný rozvoj a chápanie sveta, ale 8. (!!!) vydanie učebnice, prepracované a doplnené (!!!). T.j. autori si sami museli prečítať (alebo aspoň prezrieť) túto učebnicu minimálne 8 ráz a 8 ráz pouvažovať nad tým, či sa v reálnom živote vyskytuje to, čo tam napísali.

● Po tretie, autori boli povinní pri každom prečítaní svojej učebnice pouvažovať nad tým, ako ich slovo odozve sa, nemajúc pritom právo skrývať sa za slová F.I.Tjutčeva[174], pretože na základe čítania ich učebnice sa u desiatok tisíc[175] dnešných žiakov formujú alebo neformujú predstavy o tom, čo je podstatou človeka, o aký charakter života spoločnosti sa ľudia majú usilovať a akým spôsobom tieto snahy uviesť do života tak, aby sa v budúcnosti nebolo treba odkazovať na to, že «nie vždy sa dobro, spočívajúce v ľuďoch, prejavuje slobodne a bezproblémovo. Inokedy zasa okolnosti bránia dobrému skutku, rozvoju najlepších vlastností». O to skôr, že podobný typ odkazov sa v historickej realite príliš často ukazuje byť obyčajným cynizmom obyčajných darebákov.

Na rozdiel od toho, ako predkladajú chápať humanizmus autori učebnice, tak v reálnom živote si jedni (ľudia) tých istých ľudí za ich konkrétne činy vážia; a druhí si tých istých ľudí za tie isté činy zase nevážia.

No v živote, bez ohľadu na to, čo píšu autori učebnice, si konkrétni ľudia vážia i nevážia iných ľudí za konkrétne veci, nimi vykonané či nevykonané. Pre konkrétnosť ľudských zámerov a ich činov, v ktorých sa aj odzrkadľujú tieto zámery, nielenže si nemožno vážiť všetkých ľudí bez výnimky, no dokonca sa nemožno ani usilovať o úctu ku všetkým ľuďom bez výnimky.

Na to, aby si človek mohol začať vážiť napríklad Hitlera alebo Trockého, A.D.Sacharova, Gorbačova, Jeľcina, Mavrodiho a Čikatila, — sa musí najprv zmrzačiť v mravnom, aj v intelektuálnom smere.

Inými slovami, mravnosť a svetonázor ľudí sa prejavujú v ich úcte k jedným za ich konkrétne skutky, a v ich neúcte k tým istým alebo iným ľuďom za ich konkrétne skutky, no už iného druhu. Ľudia si ľudí vážia, alebo nevážia vždy za niečo konkrétne z ich činov alebo nečinnosti.

Aj preto sa nutne črtá otázka o objektívnej spravodlivosti a oprávnenosti činov určitých ľudí, a morálnom záväzku okolia si ich buď vážiť alebo nevážiť podľa ich činov, čo sa pre zmenu musí odzrkadľovať v podpore ľudí už vážených pre svoje činy.

Avšak túto problematiku, určujúcu charakter života spoločnosti a jej perspektívy, autori učebnice nespomenuli.

Pritom „uctievanie“ niekoho, bez ohľadu na to, čo «uctievaný subjekt» stvára, sa nazýva prisluhovačstvom. K prisluhovačstvu neoddeliteľne patria dvojité «morálne štandardy», a to je dôvod, pre ktorý si jedného “vážia” a druhého odsudzujú[176].

Takto pod rúškom «humanizmu» učebnica spoločenskej náuky predkladá ako životný ideál prisluhovačstvo a samoľúbe morálne ignorantstvo, keď už prisluhovať niet komu.

A to znamená, že autori učebnice sami sú zarytými prisluhovačmi.

Tí ktorí si myslia, že prejavovať z našej strany takúto «neslušnosť» k autorom rozoberanej učebnice je neprípustné, nech sa skúsia zamyslieť nad aforizmom V.O.Ključevského: «Niet u nich svedomitosti, len strašne veľa urážlivosti: nehanbia sa škodiť, no neznesú výčitku zo záškodníctva».

Okrem toho, kým napríklad pri skúmaní fyzikálnych teórii, je ešte prípustné neprechádzať od samotnej témy k analyzovaniu personálnych vlastností ich autorov, tak vo všetkých odvetviach ľudsko-spoločenskej náuky tento druh formálnej slušnosti ich len predurčuje k obsahovej neplodnosti, pretože práve ľudia personálne, sociálne skupiny a spoločnosti sú v nich objektmi výskumu, a zároveň aj subjektmi skúmateľmi. A pritom sa vyjasňuje, že všetky životné problémy tých-ktorých ľudí osobne aj spoločností ako celku, pri dôkladnejšom preskúmaní ich obsahu, sa ukazujú byť problémami osobnostno-psychického charakteru každého z ľudí, tvoriacich sociálne skupiny a kultúrnu svojráznosť spoločnosti ako takej.

Ale rovnako aj v prírodných vedách prechod od skúmania vedeckých myšlienok k skúmaniu osobných mravno-psychických vlastností ich autorov, zakázaný tradičnou etikou vedeckej činnosti[177], umožňuje v mnohých prípadoch pochopiť príčiny tých-ktorých vedeckých úspechov i omylov.

Takže vzhľadom na túto okolnosť, ešte pred písaním učebnice spoločenskej náuky, je potrebné v sebe odhaliť a ak nie aj vykoreniť, tak aspoň začať v sebe vykoreňovať prisluhovačstvo a iné neresti, pretože čím ich bude menej, tým čistejšie budú vedomosti vyjadrené v učebnici.

A takéto porovnanie v učebnici predkladaného humanizmu so životom vedie pochopiteľne k nutnosti rozhodnúť sa a vybrať si jeden z dvoch názorov:

● PRVÝ. Humanizmus je len prázdne slovo, a v živote — neuskutočniteľná «chiméra», a preto «humanitné náuky» rôzneho druhu sú užitočné, v prvom rade, pre cynickú a pokryteckú vládu, aby odstraňovala vnútorné napätie a realizovala «pasenie stáda» dobromyseľných hlupákov.

Tento názor ale prenecháme ako útechu pre rozhorčených neplodných nihilistov, ktorí nie sú spokojní s ničím. Nech si z neho ďalej robia každý svoj «akoby záver» o tom, že «humanizmus» treba nechať «trkvasom» pre zábavu a samému treba na sebe «makať», a byť tak nezávislým aj od «trkvasov», aj od cynicko-pokryteckej vlády.

No «vymakaní» jednotlivci víťazia len v amerických akčných filmoch a v nereálnych podmienkach[178], vymyslených scenáristami, avšak v reálnom živote si o mŕtvoly takýchto «vymakaných» kandidátov na hrdinov-jednotlivcov vytierajú topánky dobre organizované korporácie a vinníci za ich smrť sa väčšinou nenájdu.

● DRUHÝ. Humanizmus ako dielo Dobra a Pravdy — nespočíva v „úcte“ ku všetkým bez rozdielu, bez mravného rozlíšenia a ohľadu na ich činy, ale spočíva v aktívnej a činorodej Láske k ľuďom, dokonca aj vtedy, keď si ich už skutočne nemáme zväčša za čo vážiť.

V pravom humanizme sa prejavuje Láska k Životu a ľuďom, a nie úcta k nim za niečo, pretože človek nemiluje pre niečo konkrétne, urobené či neurobené, sľúbené či potichu očakávané, ale zo štedrosti duše, nehľadiac na nič a dokonca napriek mnohému, čo nie je hodné úcty ale skôr odsúdenia. A láska — to nie je sex ani psychologické putá, zväzujúceho dokopy jedného človeka (akoby milujúceho) a robiace si nárok na zotročenie druhého (akoby milovaného) a na jeho zmenenie na vlastnú — zbavenú práv — na človeka sa podobajúcu vec; Láska — to je súbor dokonalostí[179], majúca dôvody aj ciele v sebe samej, následkom čoho oslobodzuje vôľu človeka od rôznych pripútaností, nad ktorými predtým nemal moc, a robí „človeka“ Človekom a skutočne slobodným a emocionálne sebestačným.[180]

A ak uznáme pravdivým druhý názor, potom je potrebné naučiť sa byť Človekom, vždy disponujúcim silou i umením Ľúbiť každého človeka tak, aby sa potencionálny Hitler alebo Čikatilo ktorého v živote stretneme, nestal Zločincom, ale stal tiež človekom, preplneným aktívnou a činorodou Láskou a teda aj hodným úcty.

A aby bolo možné sa cieľavedome naučiť byť Človekom, treba predovšetkým jasne uvidieť objektívnu podstatu Človeka — ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v Živote u seba samého, u každého a všetkých. Preto je na druhej predsádke učebnice celkom vhodne umiestnený výrok F.Schellinga[181]:

«Človek v určitej miere rastie, keď poznáva[182] sám seba a svoju moc. Vsugerujte človeku vedomie toho, čím je, a čoskoro sa naučí byť aj tým, čím byť má».

A zdalo by sa, že práve tejto problematike sa ďalej venuje aj učebnica, nakoľko jej prvá časť sa volá «Človek. Príroda. Spoločnosť», v ktorej prvá kapitola má názov: «Čo je to človek». A začína ju «§ 1. Čo robí človeka človekom?», ktorého autorom je sám akademik RAV L.N.Bogoljubov.

7.3. Čo robí s človekom vyučovanie v ruskej škole?

Prečítali sme si «§ 1. Čo robí človeka človekom?» prvej kapitoly učebnice…

Možno sa ho celý naučiť naspamäť a zodpovedať učiteľovi v bezducho-bifľovacom režime od slova do slova. No pochopiť samotný obsah a vyložiť ho druhému človeku vlastnými slovami nie je možné.

Ak sa človek spoľahne na intelekt a svedomie tých, ktorí povýšili L.N.Bogoljubova na akademika RAV, doktora vied a profesora, zostáva mu len uznať si svoju vlastnú hlúposť a na základe toho sa psychicky zrútiť, stratiť vieru v seba: ako to, veď paragraf predsa písal doktor vied osobne, profesor a akademik; pravdepodobne to napísal veľmi múdro, a my — obyčajní ľudia, a tým skôr žiaci — celú tú hĺbku ním napísaného nevieme pochopiť pre svoju vlastnú hlúposť a nevzdelanosť.

Ničmenej, aby sme pochopili kto je v skutočnosti hlúpy, obrátime sa k textu učebnice: či sú to jej autori, alebo väčšina jej potenciálnych čitateľov. Päťstranový paragraf akademik ukončuje „Zhrnutím“:

«Čím sa líši človek od zvierat? Po prvé, človek dokáže vyrábať pracovné nástroje a používať ich. Po druhé, disponuje komplikovane organizovaným mozgom, myslením a artikulovanou rečou. Po tretie, človek je schopný cielenej tvorivej činnosti.

Človek je biosociálna bytosť, predstavujúca sama osebe špeciálny článok v rozvoji živých organizmov na Zemi» (skúmaná učebnica, str. 13, zvýraznený text hrubým je rovnaký ako v citovanom zdroji).

Za týmto «zhrnutím» nasleduje zoznam otázok na otestovanie sa, ktoré uvedieme nižšie (komentár pod čiarou k jednej z otázok je náš):

«1. Čo znamenajú slová: „Človek je biosociálna bytosť“?

2. Ktoré vlastnosti človeka sú biologické?

3. Aké vlastnosti človeka majú sociálnu povahu (t.j. vznikajú len v spoločnosti)?

4. V čom sa prejavuje tvorivý charakter ľudskej činnosti?

5. V čom spočíva vzájomná súvislosť medzi myslením a rečou?[183]

6. Ako sa prejavujú ľudské schopnosti?

7. Čo je to samorealizácia človeka?

8. Prečo je samorealizácia človeka možná len v činnosti?»

Niekto by mohol dúfať, že akademik poskytol vecné odpovede na svoje otázky v texte paragrafu. Jednako, takáto nádej je márna: akademik nedokázal použiť jemu známe fakty a preto, ako hovorievajú samotní pedagógovia «neodkryl tému» ním zadanú v názve paragrafu. Podľa klasifikačného hodnotenia slohových prác v škole si ním napísaný paragraf zaslúži hodnotenie «4» (za to, že niektoré fakty pozná: ak by nepoznal ani fakty, zaslúžil by si «5»).

Ak nepodľahneme psychologickému tlaku vedeckých titulov a hodností, ktoré sa tvária akoby objektívnym certifikátom o intelektuálnej sile, osvojených znalostiach a zručnostiach ich nositeľov; ak budeme uvažovať samostatne, a text vytvorený akademikom i mnohými ďalšími budeme porovnávať s faktami známymi zo života i zo školy, tak prídeme k záverom obsahovo iným (než tie, ktoré sme citovali vyššie ako «zhrnutie paragrafu») o podstate (povahe) človeka a jeho odlišnostiach od zvierat.

Preto sa znova obrátime k textu učebnice:

«Rozdiel medzi človekom a ostatnými živými bytosťami. Čo je to vlastne človek? Čím sa líši od zvierat? Nad týmito otázkami sa ľudia zamýšľajú oddávna. Staroveký filozof Platón na ne odpovedal takto: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria». Za dve tisícky rokov známy francúzsky fyzik a matematik B.Pascal namietol Platónovi: «Človek bez nôh stále zostane človekom, ale kohút bez peria sa človekom nestane».

Čo teda odlišuje ľudí od zvierat? Existuje, napríklad, príznak vlastný len ľuďom: zo všetkých živých bytostí má iba človek mäkký ušný lalok[184]. Avšak, je tento fakt tým hlavným, čo odlišuje človeka od zvierat?

Veľkí myslitelia prišli k záveru: najdôležitejší príznak človeka spočíva v tom, že je tvorom spoločenským, čiže sociálnym (latinské slovo socialis znamená «spoločenský»). (Spomeňte si z kurzov histórie a biológie, čo viete o pôvode človeka). Takže, človek je spoločenský tvor. Iba v spoločnosti, v kontakte medzi ľuďmi[185], prebiehalo formovanie takých ľudských kvalít, ako je jazyk (reč), schopnosť myslieť a ďalšie» (skúmaná učebnica, str. 8).

Na tomto «a ďalšie» sa zastavíme, čo to si spomenieme, ako nám to radí akademik, a pouvažujeme. V 6. kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ sme analyzovali učebnicu I.I.Doluckého a nájduc určité fakty a položiac si určité otázky sme mimochodom zbúrali ten historický mýtus, ktorý je vnucovaný žiakom ako pravdivá predstava o historickej minulosti, ktorá sa objektívne udiala. Tu urobíme to isté: budeme hľadať fakty, klásť otázky, a uvidíme či text akademika ustojí takýto prístup.

Zopár faktov: Platón žil v rokoch 428/427 — 348/347 pred n. l. V akom kontexte Platón vyslovil názor, že: «Človek, to je dvojnohé zviera bez peria», — my pre svoju nevzdelanosť nevieme, a akademik o tom nehovorí, hoci možno, ani on sám originálne texty Platóna nečítal (starogréčtina bola po r.1917 vyradená spomedzi všeobecnovzdelávacích programov). A možno v kontexte, v ktorom Platón vetu vyslovil, bola adekvátna a teda aj rozumná v jej obsiahlejšom kontexte. Avšak vytrhnutá z kontextu a podaná ako samostatná definícia toho, čím človek je, predstavuje len kultovú hlúposť, ktorá putuje storočiami z jednej knihy do druhej.

No vrstovníkom Platóna bol aj iný grécky mysliteľ — Diogenes zo Synope (404 — 323 pred n. l.). A legenda o ňom je oveľa významnejšia pre pochopenie toho, kto je človekom a kto iba človeku podobným členom spoločnosti, než «myšlienkový experiment» z odboru «šklbania sliepok»[186] tých, čo citujú „definíciu“ Platóna seriózne a seriózne mu aj oponujú.

Diogenes nepochyboval o tom, že človek je tvor spoločenský. A hoci žil osamote a príbytkom (ako o ňom píšu literárne zdroje) mu bol veľký prázdny sud, napriek tomu chodieval do mesta Synope (teda do spoločnosti) cez deň s rozsvieteným lampášom. Keďže cez deň je aj tak svetlo, spoluobčania sa ho udivene pýtali: «Načo chodíš cez deň s lampášom?» — Nato Diogenes odpovedal jednoducho, ale nepochopiteľne (pre drvivú väčšinu): «Hľadám Človeka…».

Diogenes nebol ani hlupákom, ani klaunom, rozveseľujúcim dav zvedavcov. On mal určité vlastné predstavy[187] o tom, čím musí Človek v živote byť a zisťoval, že jeho spoluobčania, krajania sa «Ľuďmi» nestali, hoci ich telesná podoba bola plne ľudská. Odtiaľto i pramení odpoveď na rozpačité otázky spoluobčanov.

Otázka prvá: Prečo dáva akademik žiakom klaunovsky-idiotskú (alebo hanebne posmešnú: — veď sotva bol Platón idiotom či klaunom) „definíciu“ Platóna, ale zamlčuje, že v histórii existuje legenda o Diogenovi, pochopenie zmyslu ktorej znamená osvetliť sebe i druhým podstatu množstva problémov a otázok? T.j. prečo sa akademik vyhol tomu hlavnému a neželá si objasniť Diogenovu odpoveď «Hľadám Človeka...», ktorú Diogenes dával na jemu zadávané otázky o lampáši? Na to netreba veľa, len menovite ukázať:

● V čom spočívajú objektívne možnosti osobného rozvoja každého jednotlivca, tvoriaceho spoločnosť?

● Ako možno tieto rozdiely klasifikovať?

● A existujú medzi príznakmi, objektívne ležiacimi v osnove získanej kvalifikácie, aj také, ktoré neumožňujú považovať všetkých členov spoločnosti za skutočných ľudí len preto, že biologicky patria k druhu «Človek rozumný» a nevyrástli medzi zvermi, ale v spoločnosti sebe podobných?

Toto nie sú vymyslené prázdne otázky o to viac, že akademik sám píše:

«Boli prípady, keď sa celkom malé deti dostali medzi zvieratá. Tým, že vyrástli medzi zvermi, sa nenaučili chodiť na dvoch nohách, rozprávať, používať rôzne predmety. Neboli schopní myslieť ako ľudia, a po tom, čo sa dostali medzi ľudí, správali sa ako zvieratá v zajatí» (skúmaná učebnica, str. 9).

Tento príklad potvrdzuje, že na to, aby mláďa druhu «Človek rozumný» skutočne narástlo v človeka, treba mu dať zodpovedajúcu výchovu a vzdelanie. Tento príklad ale vedie k otázke:

Ak spoločnosť, v ktorej sa jedinec narodil a vyrastá, nie je schopná (kvôli osobitostiam dosiahnutej úrovne života) poskytnúť určitú špecifickú výchovu a vzdelanie všetkým a každému, a iba reprodukuje z pokolenia na pokolenie sebe podobných, potom väčšina ľudí v nej objektívne nemôže byť Ľuďmi, hoci títo môžu byť samoľúbo utvrdení v tom, že «pravými Ľuďmi» sú, — je to tak?

A ak toto Diogenes vnímal ešte v 4.storočí pred našim letopočtom, potom naozaj mal dôvod pritiahnuť pozornosť svojich spoluobčanov k problému premeny ich spoločnosti (takej, akou objektívne bola) na spoločnosť Ľudí, a s tým cieľom vyšiel do ulíc mesta s lampášom.

No akademik, namiesto toho, aby sa podujal preskúmať podstatu tejto problematiky, hromadí kopec očividných a samo sebou rozumejúcich sa faktov: človek je tvor spoločenský a mäkkosť ušného laloku či jeho absencia u niektorých ľudí — toto skutočne nie je ten príznak, ktorý odlišuje Človeka od nie-Človeka.

Naša odpoveď na otázku: „Prečo sa akademik vyhýba legende o Diogenovi[188]?” je jednoduchá: akademik sám nepozná odpoveď na otázku, kto je Človekom a kto len človeku sa podobajúcim subjektom. Nevie to preto, lebo sa o tom nepíše v knihách ktoré prečítal, a tvorivé zručnosti, potrebné k samostatnému vypracovaniu príslušných vedomostí, — ním osobne v procese výchovy a získania vzdelania vypracované neboli; no plat (a možno aj autorský honorár za vydanie a opätovné dovydanie učebnice v náklade desiatok tisíc exemplárov) dostávať by sa chcelo, a verejnoprospešne pracovať — k tomu niet schopností, ani ochoty: robiť hocičo, len nepracovať.

Ináč povedané, akademik je sám obeťou mravne zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, ktorá psychiku žiakov programuje rozmanitými informáciami, no neučí ich vnímať Život, myslieť samostatne i kolektívne. Avšak práve toto všetko, čo škola neučí, je nevyhnutné pre osobnostný rozvoj a nadobudnutie kvalít «plnohodnotného Človeka». A keďže akademik nevníma to, že v legende o Diogenovi je ukryté veľa životne dôležitého a spoločnosť ho napriek tomu povýšila do hodnosti akademika, v tom prípade sú to ukazovatele objektívne hovoriace, že:

Od čias Diogena sa v spoločnosti kvalitatívne nič nezmenilo a Diogenom zvýraznená problematika premeny historicky sformovanej spoločnosti na spoločnosť Ľudí je stále aktuálna.

A aby obetí zdeformovanej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky, podobných autorom učebnice, v budúcnosti viac nebolo, aby sa uskutočnila premena nie-Ľudskej spoločnosti na spoločnosť Ľudskú, je nutné objasniť objektívny životný význam Diogenovej odpovede: «Hľadám Človeka». Potom bude v spoločnosti rozvinutá ľudsko-spoločenská veda (dostupná k osvojeniu všetkým), ktorá znemožní pseudohumanistické táraniny na sociálne témy. V opačnom prípade, obsahovo neurčité pseudohumanistické táraniny na sociálne témy budú stále viesť k veľkým aj malým pohromám jednotlivých ľudí, spoločnosť, ľudstvo...

Ešte zopár faktov. Existuje istý druh opíc, orangutany. Toto slovo sa stalo súčasťou jazyka všetkých civilizovaných národov ako názov druhu opice. Málokto už ale vie, že toto slovo bolo prevzaté z jazyka necivilizovaného kmeňa, popri ktorom, v džungli, žila jedna z populácií tohto druhu opíc. A v jazyku tohto kmeňa «orangutany» znamenajú «lesní ľudia». Podľa všetkého, necivilizovaní divosi dali takéto pomenovanie opiciam, lebo nevideli principiálne rozdiely medzi nimi a sebou: t.j. tiež si mysleli, že mäkký ušný lalok, srsť po celom tele alebo žiadna srsť a pod. — nie je tým hlavným, čo charakterizuje človeka a odlišuje ho od zvierat.

V poriadku, «divosi sú divosi»: žiadna civilizácia, žiadna veda, a ľaľa — povýšili opice na ľudí. Prešlo niekoľko storočí od doby, čo tento druh opíc bol popísaný vedou a slovo «orangutan» vošlo aj do zoologického lexikónu. No a v 20.storočí, zoológovia pri pozorovaní života opíc v prirodzenom prostredí prišli na to, že populácie niektorých druhov opíc sa odlišujú jedna od druhej životnými zručnosťami, odovzdávanými na základe «sociálnej organizácie» plemena. Tento jav, ktorý je svojou podstatou analogický ku kultúre ľudskej spoločnosti, zoológovia tiež označili za svojráznu «kultúru». Tejto téme je napríklad zasvätený článok v novinách „Zvesti“ z 8. januára 2003 „Orangutany sú kultúrnym plemenom“[189]. Začína sa slovami:

«V priebehu výskumu, ktorý 10 rokov viedla medzinárodná skupina pod vedením Carela van Schaika z americkej Duke Univerzity, sa vyjasnilo, že u orangutanov, ktoré sa považujú za jedného z príbuzných človeka, existuje kultúra. Samo osebe je to fajn. Dôležité je však iné: história ľudskej kultúry je ešte staršia ako sa predpokladalo. Bolo odhalených 24 modelov správania orangutanov, ktoré sa odovzdávajú formou imitácie a sú priamym príznakom kultúry. Kultúrne správanie vzniklo pre 14 miliónmi rokov, keď sa orangutany sformovali ako samostatný druh.

Charles Darwin bol znalcom v oblasti evolúcie. Charles Darwin povedal: „Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí“.[190] <…>

Jedným z príkladov kultúrneho správania sa orangutanov je používanie listov v úlohe obrúskov a rukavíc. U antropoidných primátov existujú racionálne modely, keď pomocou palice zrážajú hmyz zo stromu a sú aj také modely, ktoré slúžia pre zábavu. Orangutany si vymysleli rituál: keď sa ukladajú na spanie, sfukujú z dlane neviditeľné predmety. Niektoré sa venujú športu: spúšťajú sa zo zvalených stromov ako zo šmýkačky a pri brzdení sa chytajú vetiev.

Dôvodom pre výskum sa stal ten fakt, že niektoré orangutany používajú pracovné nástroje, a iné ich do ruky neberú. „Spočiatku sme boli v rozpakoch, keď sme pochopili, čo vyplýva z našich údajov“, — hovorí van Schaik. Práca sa stala pokračovaním štúdia počiatkov kultúry u šimpanzov, ktoré tiež zabralo 10 rokov. Bolo odhalených 39 vzorov kultúrneho správania, vo výsledku kultúra primátov dostala datovanie na 7 miliónov rokov».

No a v opičej svorke sa vytvára vlastná hierarchia osobností podobne, ako to funguje v historicky známych spoločenstvách ľudí.

T.j. všetko toto hovorí o tom, že nazvúc «orangutanmi» (t.j. «lesnými ľuďmi») predstaviteľov populácie jedného z druhu opíc žijúcich v susedstve, «necivilizovaní divosi» mali k tomu objektívne dôvody, a popri svojej «divokosti» a intelektuálnej neplnohodnotnosti sa vôbec nezmýlili. Opiciam chýba len schopnosť artikulovanej reči: «hardware» (biomasa, telo) túto schopnosť nepodporuje, t.j. nepodporuje príslušný «software», potrebný na jej realizáciu, — povedané jazykom počítačovej analógie.

Ale ani so schopnosťou zmysluplnej artikulovanej reči v zvieracom svete to nie je až tak jednoznačné: V r. 2003 tlačou i televíziou prekĺzli informácie o tom, že niektoré papagáje, žijúce spoločne s ľuďmi, si osvojujú jazyk ľudí a používajú artikulovanú reč v komunikácii so svojimi pánmi, voliac pritom plne zmysluplné a adekvátne situácii[191] frázy typu: «Ja ťa ľúbim, a ty na mňa kričíš!»; «Daj opekaný zemiačik!»; a odpovedal: «Nechcel som» — na otázku: «Prečo si nerozprával, keď ťa prišla natáčať televízia?».

Otázka druhá: Čo po tomto všetkom urobiť s vlastnosťami, akože, definujúcimi človeka, ktoré akademik uviedol v «záveroch» napísaného ním paragrafu «Čo robí človeka človekom?»: používanie pracovných nástrojov, schopnosť myslieť a na základe myslenia sa zaoberať tvorivou a inou cielenou činnosťou?

Takže, je celkom možné, že aj Platón, vidiac, že väčšina jeho vrstovníkov sa nestala ľuďmi, v skutočnosti nedal definíciu toho „čo je to človek?“, ale vyjadril svoje opovrhnutie nad človeku podobnými ľuďmi. Avšak človeku podobní, nestanuvší sa Ľuďmi, považujúc sa pritom za skutočných Ľudí[192], Platónove posmešky na ich adresu nepochopili, v dôsledku čoho úplne seriózne citujú a vyvracajú jeho „definíciu“. No a pri Diogenovi dávajú radšej prednosť nespomínať ho na verejnosti, pretože ak by sa niekto začal venovať skúmaniu obsahu ním vztýčenej otázky o ideáli človeka, ktorý je treba v živote stelesniť, mohol by sa o sebe dozvedieť mnohé z toho, čo mu pre chorobne urážlivú sebalásku bude nepríjemné a zrazí hrebienok; jednako, ani zabudnúť na Diogena v svojom úzkom kruhu «profesionálnych filozofov» — nedokážu a dávajú prednosť hovoriť o ňom formou zábavnej kuriozity v rámci dejín filozofie (t.j. “To hrozno je kyslé” — ak si pripomenieme známu bájku „Líška a hrozno“[193]).

Avšak hľadaním odpovedí na položené otázky sa budeme zaoberať o niečo neskôr. Predtým, než si pripomenieme nové fakty a položíme nové otázky o tom, čo je potrebné pre obsažnejšie a presnejšie pochopenie toho, kto je to skutočný človek, a kto len človeku podobná bytosť, znova sa vrátime k textu akademika:

«No, aj ako spoločenský (sociálny) tvor, človek neprestáva byť tvorom prírody. Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach. Výsledkom dlhodobého vývoja prírody je ľudský mozog. Človek je zázračným výtvorom prírody. Má veľa biologických potrieb: dýchať, jesť, spať, potrebuje prostredie o určitej teplote. Naše telo, krv, mozog patria prírode. Takže človek je biologická bytosť. Prejavuje sa to v anatómii a fyziológii človeka, v priebehu nervovo-mozgových, elektrických, chemických a iných procesov v ľudskom organizme.

Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre[194], tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov). Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť. No maliarom sa môže stať iba v spoločnosti. Každý novorodenec má mozog a hlasový aparát, ale naučiť sa myslieť a rozprávať môže len v spoločnosti. Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy organicky prepojené medzi sebou, a len v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálna bytosť» (skúmaná učebnica, str. 9).

Uvedený fragment je jasnou ilustráciou defektnosti jednostranného tzv. «humanitného vzdelania». Rád by som sa spýtal: Leonid Naumovič, a pamätáte si a chápete aspoň niečo z toho, čomu Vás učili v strednej škole na hodinách fyziky?

Otázka tretia: Čím sa odlišuje živý organizmus človeka od mŕtvoly? ...ak pritom skúmame nielen špecifické chemické reakcie, ktorých súbor je príznačný pre ľudskú fyziológiu, ako napokon, aj pre iné bunkové či mnohobunkové organizmy. — Odpoveď na túto otázku spočíva v tom, že pre živý organizmus je tiež príznačné (okrem prebiehania v ňom určitých chemických procesov) ešte aj vyžarovanie biopoľa, odlišné od tých žiarení ktoré sú vlastné mŕtvole.

Biopole — to nie je nejaký osobitý druh jedného z fyzikálnych polí, podobného elektrostatickému a magnetickému, ale súbor rozmanitých prírodných polí vyžarovaných živým organizmom a charakteristických pre neho[195]; t.j. charakterizujúcich ho presne rovnako, ako aj osobitosti stavby a biochémie hmotného tela. Rozdiel je len v tom, že kým telo je viditeľné a hmatateľné, biochémiu možno identifikovať v laboratóriu, tak prístrojová báza pre výskum biopolí je do dnešného dňa neuspokojivá, a preto sa mnohí môžu spokojne tváriť alebo byť úprimne presvedčení o tom, že biopolia sa v prírode nevyskytujú.

A odkiaľ akademik nabral, že «nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach»? Okrem neschopnosti väčšiny ľudí vedome vnímať fyzické polia biopoľových štruktúr živých organizmov, čo ešte svedčí o tom, že v prírode neexistujú výlučne poľové — t.j. netelesné (nehmotné[196]) — formy života, majúce svoju osobitú, výlučne biopoľovú fyziológiu[197]? Na rozdiel od nich:

Organizmus živého človeka, ako aj mnohých iných biologických druhov v biosfére Zeme, prestavuje — navzájom spolupracujúce, štruktúrne si navzájom zodpovedajúce a vzájomne prepojené — telesné (hmotné) telo a biopole, ktorého niektoré elementy sa rozprestierajú na vzdialenosť angströmov a mikrónov[198] od povrchu bunkových membrán[199], a iné okamžite (aj napriek teórii relativity, keďže nejde o elektromagnetické polia)[200] odchádzajú do nekonečna a dosahujú «hranice Vesmíru».

Ak s tým ale akademik nesúhlasí, potom nech to priamo aj povie: magnetické pole neexistuje, lebo on osobne ho nedokázal pocítiť, ako to vyžadoval aj V.I.Uljanov-Lenin, keď dával svoju definíciu matérie ako «filozofickej kategórie» vo svojej (do značnej miery grafomanskej) práci „Materializmus a empiriokriticizmus“[201].

V dávnej minulosti biopole nazývali «duchom» a hovorievali o zdraví tela i ducha človeka. No z akademikovho textu vyplýva, že človek je len telo: «Príroda vytvorila telo človeka. Nehmotnými sú len prízraky v strašidelných rozprávkach». — Inými slovami, duch (biopole rôznych organizmov) akoby v prírode ani neexistoval. No akademik, tým že sa „zbavil“ ducha, zbavil sa aj nutnosti objasniť celú problematiku duchovného zdravia:

«Každé dieťa má prsty podriadené vlastnej vôli: môže vziať štetec, farby a kresliť» (skúmaná učebnica, str. 9).

A čo je to vôľa? Poslúcha duch (biopole) vôľu dieťaťa? V akom veku sa formuje vôľa a ako? Ak sa vôľa nesformovala, a dospelý nemá vôľu, je skutočným človekom alebo len človekupodobným? Ak sa dieťa chce stať skutočným človekom, musí sa kvôli tomu naučiť vnímať ducha — svojho, druhých ľudí a ďalších živých organizmov? Musí človek vedieť vôľou ovládať žiarenie biopoľa, a aké môže spôsobovať a spôsobuje následky v okolitom prostredí[202]? Aké existujú spätné reakcie prostredia na duch? — to sú len niektoré z otázok, ktorým sa vyhol alebo nezaregistroval jednostranne „humanitne“ vzdelaný akademik, ako, mimochodom, tieto otázky neregistrujú ani jednostranne vzdelaní «fyzici», nezamýšľajúci sa o človeku ako o fyzikálnom objekte.

No ak sa na takéto otázky nedajú životu adekvátne odpovede, potom sa v reálnom živote môže stať niečo také, čo sa bude javiť strašnejším než samotná strašidelná rozprávka.

Jednako, ani v chápaní biológie — ktorá je v objeme školského kurzu oslobodená od ťažkého matematického aparátu, chémie a fyziky, nepodriaditeľných „humanitnému“ vedomiu — vec s akademikom nestojí lepšie, pretože nerozvážne reprodukuje nezmysel, kedysi ním načerpaný z kurzu biológie.

«Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)» (skúmaná učebnica, str. 9).

Analogické predstavy toho, ako v prírode vznikajú nové druhy živých organizmov, vrátane vzniku Človeka rozumného (Homo sapiens), majú mnohí ľudia. A ak požiadame o vysvetlenie podstaty toho, čo vedie k objaveniu sa nového biologického druhu v biosfére planéty, tak väčšina porozpráva približne nasledovné:

V živote každého biologického druhu existuje «prirodzený výber», ktorý predstavuje vzájomnú súčinnosť dvoch procesov:

● V biologickom druhu-rodičovi budúceho nového druhu prebieha vnútorný proces:

• reprodukcia nových pokolení je sprevádzaná mutáciami, v dôsledku čoho sa genotyp novorodených jedincov mení vo vzťahu ku genotypu ich predkov;

• následkom mutácií vznikajú u jedincov rôzne osobitosti v stavbe ich organizmov, ich fyziológii atď., následkom čoho získavajú nové charakteristické znaky a vlastnosti, ktorými predkovia nedisponovali.

● Životné prostredie predstavuje proces, ktorý je vonkajší vo vzťahu k biologickému druhu. Ono vplýva na každého jedinca daného druhu. Tí jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky nezodpovedajú prostrediu, pôsobením tohto vplyvu hynú a zomierajú štatisticky častejšie; a prežívajú jedinci, ktorých životné možnosti naprogramované geneticky viacej zodpovedajú prostrediu, a vyhrávajú jak vo vnútrodruhovej, tak aj v medzidruhovej konkurencii o životné zdroje.

Ak sa v genotype jedincov biologického druhu (celkovo alebo v niektorej jeho populácii) nahromadí dostatočne veľa mutácií, potom možno povedať, že v biosfére sa objavil nový biologický druh.

Tento druh predstáv o pôvode biologických druhov vychádza od Charlesa Roberta Darwina (1809 — 1882). Na základe materiálov, ktoré zozbieral počas plavby okolo sveta (1831 — 1836) na lodi „Beagle“, Ch.Darwin rozpracoval hypotézu[203] o evolučnom pôvode biologických druhov, vyloženú v jeho práci „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (r.1859). S publikáciou tejto knihy otáľal dlhé roky (k okamihu vydania knihy prešlo viac ako 20 rokov, po ukončení jeho plavby na „Beagle“), pretože si bol vedomí toho, že ním uzretý obraz života prírody v rôznych regiónoch zeme počas jeho plavby okolo sveta, rozbije aj v spoločnosti historicky sformované biblické vnímanie a chápanie sveta, presne tak, ako ho rozbil aj v ňom samom[204]. Hypotéza o pôvode človeka od predka podobného opici[205], je jedným z prípadov všeobecnej hypotézy o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu (t.j. v procese zmeny pokolení v priebehu dlhého času). Bola vyjadrená Ch.Darwinom v práci „Pôvod človeka a pohlavný výber“ (r.1871), ktorá spôsobila škandál v biblicky mysliacej spoločnosti, pretože postavila človeka na jednu úroveň s ostatnými biologickými druhmi v biosfére Zeme, zbaviac ho tak statusu «koruna stvorenia».

Neskôr, v dôsledku mnohonásobného prerozprávania a reinterpretácie, bola hypotéza Ch.Darwina (o pôvode biologických druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení) povýšená na úroveň hodnovernej vedeckej teórie a vošla v rôznych modifikáciách do učebných kurzov biológie. V ZSSR sa stala bezalternatívnou teóriou, ktorá sa nikdy verejne nespochybňovala, následkom čoho aj po krachu ZSSR — kvôli inercii bezmyšlienkovitého (bezobrazného[206]) vnímania hotových názorov z kníh — pokračuje aj naďalej formovať predstavy o rozvoji biosféry Zeme všetkých tých, čo neveria biblickému mýtu o božom tvorení všetkého čo je, počas šiestich dní.

Avšak do tých istých učebných kurzov spadá aj opis dedičného mechanizmu biologických druhov, fungujúceho na základe chemických reakcií DNK a RNK, ktorý je v svojej najrozvinutejšej podobe v rámci biosfére Zeme predstavený v štruktúrach a procesoch chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov. A to, čo je známe dokonca len zo školského kurzu biológie[207] o fungovaní chromozomálneho aparátu mnohobunkových organizmov, vyvracia teóriu evolučného (t.j. postupného) pôvodu biologických druhov cestou hromadenia mutácií v priebehu dlhého času v procese zmeny mnohých pokolení.

Ide o to, že biologické druhy sú geneticky uzamknuté vo vzťahu jeden k druhému: každý druh je unikátny v počte chromozómov, v zostave génov a usporiadaní génov v chromozómoch. Následkom toho je medzidruhové kríženie buď nemožné, alebo neplodné (mul – kríženec somára a koňa — je neplodný), alebo geneticky nestabilné v nadväznosti pokolení (takto sú v nadväznosti pokolení nestabilnými — umelo vyšľachtené plemená domácich zvierat a sorty kultúrnych rastlín, hoci zďaleka nie všetky z nich sú medzidruhovými krížencami)[208].

To znamená, že ak následkom určitých mutácií, prebiehajúcich v jednom dvojpohlavnom[209] biologickom druhu počas zmeny mnohých pokolení, predsa len vznikne jedinec, ktorý začlení do svojho genotypu taký druh mutácie, že sa bude už zaraďovať k nejakému «novému druhu», tak, nakoľko vznikne v jednom jedinom exemplári určitého konkrétneho pohlavia, tento «nový druh» zmizne z biosféry okamžite po smrti tohto jedinca, pretože potomstvo zanechať nedokáže, lebo nemá viac jedincov svojho druhu (opačného pohlavia); a ak by aj nejaké potomstvo zanechalo, bolo by medzidruhovým hybridom/krížencom, teda buď neplodným, alebo geneticky nestabilným v nadväznosti pokolení.

Problematická je aj možnosť nahromadenia mutácií v procese zmeny mnohých pokolení v prirodzenom životnom prostredí, ak sa takým spôsobom snažíme objasniť vznik «nového druhu». Predovšetkým, nenasvedčujú tomu samotné životné podmienky mnohých biologických druhov. Takto vraj cicavce niekedy a nejako vznikli na súši. Pritom všetky veľrybotvaré — morské cicavce — žijú vo vodnom prostredí; a ony hynú nielen keď sa ocitnú na súši, ale stačí ak sa dostanú na plytčinu, z ktorej sa sami nevedia oslobodiť. Každá veľryba je natoľko prispôsobená k životu v mori a natoľko neprispôsobená k životu na súši a obojživelnej existencii, že tento druh mohol vzniknúť iba v mori v úplne hotovej podobe. Navyše v súčasnej biosfére neexistujú žiadne «prechodné formy» od suchozemských cicavcov k veľrybotvarým, a vede nie sú známe ani žiadne fosílne pozostatky «prechodných foriem» od dajakého plne suchozemského „veľHada“[210] k plne morskej veľRybe.

Avšak veda nepozná ani «prechodné formy», ktoré by navzájom spájali všetky ostatné druhy v biosfére Zeme.

Pričom hľadanie týchto «prechodných foriem, obzvlášť «prechodných foriem» od predka podobného opici — k človeku druhu «Homo sapiens», niesli cieľavedomý charakter, pretože vedci-(materialisti a ateisti) sa snažili hypotézu Ch.Darwina podložiť faktickými údajmi o minulých, dnes už stratených biosférach[211], aby tak z kultúry spoločnosti odstránili vierouky a relígie[212]. Ale vyslovene následkom toho, že biologické druhy vznikali prakticky okamžite (čo znamená, vo veľkom množstve jedincov), takéto «prechodné formy» za storočie a pol od času čo vyšli na svet práce Ch.Darwina o pôvode druhov nájdené neboli, pretože zostatky takýchto «prechodných foriem» neexistujú: nemohli vzniknúť a ani nevznikli, práve v dôsledku špecifickej činnosti genetického aparátu.

Čo sa týka prirodzeného výberu, ten v biosfére Zeme funguje. Pričom na jeho osnove nevznikajú nové druhy; na jeho osnove sa všetky biologické druhy iba prispôsobujú k zmenám v ich životnom prostredí, ktoré prebiehajú v živote planéty. Avšak každý nový biologický druh môže v biosfére Zeme vzniknúť len v dôsledku «genetickej katastrofy» v biologickom druhu — jeho rodiča. Následkom «genetickej katastrofy» jedinci druhu-rodiča masovo rodia potomstvo, patriace k inému biologickému druhu, ktorý sa v biosfére Zeme predtým nevyskytoval[213]. Ak to tak nie je, potom treba zavrhnúť všetko, čo veda v druhej polovici 20.storočia zistila o DNK, RNK a fungovaní chromozomálneho aparátu.

Vyslovený predpoklad o rodení nových druhov následkom genetických katastrof u druhov-rodičov neodporuje tomu, čo je dnes známe o funkcii chromozomálneho aparátu a je v súlade s faktom neexistencie akýchkoľvek «prechodných foriem» v geologických sedimentoch minulých epoch života biosféry. Ohľadom faktorov, ktoré by dokázali spôsobiť takúto «genetickú katastrofu» — rodenie nového druhu — môžu existovať rôzne predpoklady:

● Prišelci z Vesmíru, predstavitelia mimozemskej vysokorozvitej civilizácie, ktorá dokázala realizovať projekt «Biosféra Zeme» prostredníctvom «nanotechnológií»[214] a génového inžinierstva. Avšak tento predpoklad privádza k otázkam:

• O charaktere tejto životnej formy (hmotná či poľová);

• O povahe Vesmíru a úplne prvej civilizácii v ňom, z ktorej vyšli všetky ostatné civilizácie[215].

● Nejaký prúd hmotu pretvárajúceho žiarenia dopadajúceho na Zem z Kozmu, ktorému prirodzene prebiehajúce chemické a fyzikálne procesy každej epochy na Zemi «načúvajú» a reagujú naň zmenou svojich vlastností, výsledkom čoho sa sformovali prvé bielkovinové zlúčeniny, vznikli molekuly DNK a začal sa vývoj biosféry Zeme.

● Samotná biosféra Zeme nesie v sebe algoritmus svojho rozvoja, v dôsledku čoho po dosiahnutí určitých vlastností:

• Sama biosféra plodí špecifické vírusy[216], ktoré pôsobením na pohlavné bunky druhu-rodiča ich modifikuje tak, že vo výsledku počatia sa začína rozvoj organizmov nových biologických druhov.

• Prebúdza v organizmoch takzvané «spiace gény», v dôsledku čoho prebieha zmena fyziológie jedincov druhu-rodiča a oni rodia jedincov nového biologického druhu.

Ale aj tento predpoklad vedie k otázke, odkiaľ sa vzal tento biosférny algoritmus, ktorý v určitom štádiu svojej činnosti plodí rozumný biologický druh, ktorého rozumnosť niektorí predstavitelia (ako napríklad akademik L.D.Bogoljubov) priznávajú výlučne len predstaviteľom tohto druhu.

Otázka štvrtá: Vari nerozumná Príroda šialene a bezcieľne splodila biologický druh «Človek rozumný»?

V podstate je to otázka o existencii Rozumu, ktorý vytvoril tento algoritmus rozvoja biosféry, zahrňujúceho do seba aj vznik druhu «Človek rozumný»; a druhá strana tejto otázky je vec predurčenia človeka v tomto algoritme a tiež odplata pre ľudstvo a každého človeka za odkláňanie sa od tohto predurčenia.

Niektoré vierouky nazývajú tento Rozum — Bohom, Tvorcom Vesmíru a všetkého čo v ňom je, Všedržiteľom; iné vierouky, ktoré popierajú akt tvorenia Vesmíru Bohom, zbožstvujú Vesmír (Prírodu)[217]; tretia vierouka, zastúpená vedeckým vnímaním a chápaním sveta, uprednostňuje sa tváriť, že jedinou rozumnou bytosťou je len človek, a okolo neho vládne úplná absencia akejkoľvek formy myslenia jak v prítomnosti, tak aj v minulosti[218].

Inými slovami, vyššie povedané o možnostiach pôvodu jednotlivých druhov živých organizmov znamená, že aj druh «Homo sapiens» vznikol naraz ako celé pokolenie v priebehu života jednej alebo viacerých (nie mnohých) generácií druhu-rodiča, ako aj všetky ostatné, dostatočne vysoko rozvité biologické druhy. Druh «Človek rozumný» vznikol ihneď v princípe takým, akým sa poznáme, hoci v priebehu celého svojho ďalšieho života sa menil v procese prirodzeného výberu, ktorý do seba (vo vzťahu k «Človeku rozumnému») zahrňoval aj zložku podmienenú kultúrou, vytvorenou samotnými ľuďmi; v tejto zmene pokračuje i dnes.

A rozumnosť Človeka (jak osôb, tak aj celého druhu), myslenie ktorého sa skutočne odlišuje od myslenia ostatných hmotno-telesných živých bytostí v biosfére Zeme, predpokladá cielený charakter týchto zmien, podriadený vôli samotných ľudí v určitých objektívne existujúcich medziach.

Takže po tom, čo je v učebniciach biológie opísaný mechanizmus prirodzeného výberu a práce chromozomálneho aparátu dedičnosti a variability, v učebnici spoločenskej náuky nie je viac potrebné písať: «Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)», — majúc tým na mysli životnú adekvátnosť hypotézy Ch.Darwina o evolučnom pôvode druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení.

Milióny rokov mohli byť algoritmike rozvoja (nesenej biosférou Zeme) potrebné k tomu, aby v nej druh «Homo sapiens» mohol vzniknúť, avšak tento vznikol naraz (v historickom časovom meradle). Pričom ako bolo preukázané v 6.kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ dnešná globálna civilizácia nie je prvou globálnou civilizáciou na Zemi.

Pokiaľ však:

● učebnica biológie obsahuje v sebe dve skupiny informácií, ktoré sa navzájom vylučujú,

● a učebnica spoločenskej náuky, odkazujúc sa na kurz biológie, predpokladá pravdivosť oboch týchto skupín informácií,

● no a ešte pritom rozpráva aj o stavbe ľudského organizmu tak, že aby bolo možné s ňou súhlasiť, žiak musí vypnúť pravú hemisféru mozgu a zabudnúť všetko, čo vie z druhých zdrojov (vrátane učebníc fyziky, popri všetkých ich nedostatkoch),

— tak takúto učebnú metódu treba označiť ako spoločensky nebezpečnú a škodlivú.

Avšak práve takýmto spôsobom, rozbíjajúc vzájomné prepojenia medzi informáciami, dávajúc dohromady chybné a vyslovene lživé informácie spolu s pravdivými, súčasná ruská škola mení každého žiaka, ktorý toto všetko vníma bez spätného prehodnotenia v korelácii so životom ako takým, na subjekt, ktorého vnímanie a chápanie sveta je rozdrobené na izolované a vzájomne konfliktné fragmenty; ktorý nedokáže myslieť samostatne; preto od tohto vnímania a chápania sveta nie je už ďaleko k otvorenej schizofrénii, s ktorou si dnešná psychiatria poradiť nevie. A tí, ktorí sú schopní odhaľovať hlúposť v školských učebniciach, sa neodvratne ocitajú v konflikte so školou ako spoločenským inštitútom stelesneným zlými učiteľmi tejto školy: t.j. historicky sformované školstvo na báze pseudohumanistických táranín o človeku neguje svojich najlepších žiakov (v mravno-psychickom zmysle) alebo «na nich v plnom (učebnom) rozsahu tlačí» aby sa:

● stali takými «ako všetci», t.j. vo väčšej či menšej miere zlými v mravno-psychickom ohľade;

● alebo sa mravno-psychicky zlomili, t.j. aby pod tlakom systémových požiadaviek potlačili svoju vlastnú podstatu, súhlasili s hlúposťou a vyloženým klamstvom, a stali sa spodinou spoločnosti.

Azda potrebujeme takú školu, v ktorej výučba dieťaťa (potencionálne zdravého v mravnom, psychickom a intelektuálnom aspekte) vedie k tomu, aby sa stal cynikom, pokrytcom, slabomyseľným, schizofrenikom, alebo neznalým nevedkom?

A preto pri hĺbavom prečítaní celkovo len jedného paragrafu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ vzniká želanie:

1. Zmeniť Ruskú akadémiu vzdelávania (RAV) na Ruskú pedagogickú spoločnosť, ktorá by nemala oprávnenie udeľovať si akékoľvek vedecké a čestné tituly a hodnosti.

2. Zlikvidovať Vyššiu atestačnú komisiu[219] (VAK) a anulovať všetky kvalifikačné diplomy vydané ňou v minulosti, aby sa nemnožili ctižiadostivci, ktorí robia škodu jak vede, tak aj technike i celej spoločnosti.

3. «Rozohnať» súčasný personál Ministerstva vedy a vzdelávania RF[220] a prijať nových na osnove konkurzu.

4. Všetkých parazitujúcich na vede a vzdelávaní z VAK, RAV, Ministerstva vzdelávania povinne zamestnať na nízkych pracovných pozíciách v cestnej a občianskej výstavbe, aby život priemerného človeka poznali nie iba z kníh, ale pocítili ho na svojej vlastnej koži a začali uvažovať adekvátne reálnemu životu, a nie odtrhnuto od neho pod vplyvom knižných poznatkov a vyložených nezmyslov.

A toto želanie nie je prejavom agresivity rozhnevaných závistlivých hlupáčikov-smoliarov, čo sa nedokázali prekliesniť medzi legitímnu „intelektuálnu elitu“ spoločnosti, ale pramení zo slobodného racionálneho porovnania textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ a faktov známych zo života, iných učebníc a publikácií v tlači.

Jednako, ak by sme ihneď začali uskutočňovať tieto miery, v mene starostlivosti o deti, nič dobrého z toho nevzíde[221]. Na ich uskutočnenie,

● po prvé, je potrebný kádrový korpus, ktorý musí byť pri moci a musí byť spôsobilý realizovať konkurzný výber uchádzačov o prácu vo svojej vlastnej zostave a v systéme výchovy a vzdelávania národa, fungujúci na iných princípoch, nie tých, historicky sformovaných a reprodukovaných zo zotrvačnosti aj dnes;

● po druhé, ak by sa takýto kádrový korpus už v orgánoch štátnej moci aj nachádzal, tak ak sa majú tieto miery uskutočniť «zhora» diktátorským nariadením, spoločenská prospešnosť týchto mier bude nepochopiteľná pre mnohých a mnohých ľudí, ktorí tento krok budú vnímať ako akt despotizmu, inkvizítorské prenasledovanie vedeckých a administratívnych kádrov, vyrovnávanie si osobných účtov a pod.

To znamená, že všetok vyššie opísaný a ďalší profesionálne organizovaný idiotizmus v oblasti vedy a vzdelávania možno bezbolestne vykoreniť len, idúc «zdola», výchovou nových pokolení, ktoré sa stanú nositeľmi kvalitatívne inej kultúry, zahŕňajúcej do seba aj subkultúru pedagogickej činnosti:

● Platónova „definícia“, vo vzťahu k sebe samému, bude mravne neprijateľnou pre každého človeka budúcej kultúry, pretože každému v nej bude jasné, prečo Diogenes chodil po Synope s lampášom a v čom spočíva ideál Človeka, ktorý musí byť stelesnený v každom členovi spoločnosti;

● Každý v nej sa bude hanbiť, ak jeho osobnostné charakteristiky budú tak či onak zapadať do Platónovej „definície“ toho, čo je to „človek“.

V zostave týchto pokolení sa zrodia nové vedecké a riadiace kádre, ktoré budú chápať, že k samoriadeniu spoločnosti sú nevhodné akadémie a vyššie atestačné komisie, ministerstvá a ďalšie štruktúry, skompletizované byrokratmi odtrhnutými od života — naprogramovanými biorobotmi/zombi — a jednoducho darebákmi, pre ktorých je kolobeh dokumentov prácou[222], a nie prostriedkom na zabezpečenie kolektívnej činnosti ľudí v spoločnosti. A ľudia týchto pokolení, vstupujúci do vedy, do štátnej moci a biznisu, vyjadrujúci svoj svetonázor v činoch, budú sami sabotovať a anulovať byrokratické aktivity spomenutých zariadení, ale aj iných zariadení podobného typu a mnohé z nich zrušia pre nepotrebnosť. Avšak v politicky aktívnej spoločnosti, chápajúcej potrebnosť týchto mier, to už nebude vyvolávať žiadne námietky.

Mravný a svetonázorový rozvoj spoločnosti je sám osebe rozvojom kultúry. Tento však musí byť pred reformami v predstihu, aby samotné reformy neskrachovali a nezdiskreditovali svojou podstatou správne a životu adekvátne idey, vložené do týchto reforiem.

Zatiaľ je treba prežiť to, čo tu máme, chápajúc, že jediná okolnosť zmenšujúca vinu akademika a podriadeného mu autorského kolektívu, a tiež školstva celkovo ako spoločenskej inštitúcie, spočíva v tom, že oni sami sú obeťami chybnej výchovy a biorobotizujúcej pedagogiky minulých rokov, programujúcej psychiku detí k neschopnosti myslieť a zahlcujúcej pamäť mixom všemožných hlúpostí pomiešaných s vedomosťami vhodnými na použitie v hotovej podobe.

Predsa len, bez ohľadu na to, čo píše akademik a podriadený mu autorský kolektív v učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“, treba ešte vniesť svetlo do ním dotknutých otázok v 1. paragrafe učebnice a pochopiť, kto je to Človek: od čias Diogena prešlo mnoho storočí, takže je už načase odhaliť ideál Človeka a uviesť ho do života.

7.4. Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?

Skúmanie tejto otázky začneme opäť textom v učebnici. V §1 kapitoly I. akademik píše:

«Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. (… — tu preskočíme to, čo sme už komentovali v kapitole 7.3). Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy[223]. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy medzi sebou organicky prepojené, a iba v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálnou bytosťou» (skúmaná učebnica, str. 9).

Dajte si do súvisu všetko tu povedané s prv citovaným článkom v novinách „Zvesti“ „Orangutany sú kultúrnym plemenom“ a ukáže sa, že aj orangutany, ktorých Carel van Schaik z americkej Duke univerzity študoval 10 rokov, sú tiež bytosťami «biosociálnymi», nakoľko v ich populácii tiež existujú zručnosti, ktoré vznikli vo výsledku ich myšlienkovej tvorby a boli odovzdávané z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálnej organizácie».

Životu adekvátnu odpoveď na otázku: V čom je rozdiel medzi «biosociálnosťou» orangutanov a «biosociálnosťou» človeka okrem toho, že orangutany nedisponujú artikulovanou rečou? — možno nájsť, ak sa pustíme do preskúmania toho, čo je v človeku biologické, a ako je to prepojené s tým, čo je v človeku sociálne podmienené.

Jednako, namiesto vecného preskúmania organických prepojení biologicky a sociálne podmienených komponentov človeka, akademik sa obrátil k téme «Myslenie a reč», ktorej obsahová neadekvátnosť už bola spomenutá skôr v jednej z poznámok pod čiarou. Preto aj tentokrát budeme musieť sami preskúmať otázku vzájomných súvislostí medzi biologickým a sociálnym v človeku, aby sme pochopili, čím sa odlišuje «biosociálnosť» ľudí, od «biosociálnosti» niektorých druhov opíc okrem toho, že opice nedisponujú schopnosťou artikulovanej reči.

Biologický druh «Človek rozumný» je skutočne výplodom biosféry Zeme. A naozaj je jedinečným javom, ktorý v nej nemá obdoby. Pritom každému jedincovi druhu «Človek rozumný» je vlastné všetko, čo je geneticky vlastné aj drvivej väčšine dostatočne vysoko rozvitých druhov zvierat v biosfére Zeme, a konkrétne:

● Vrodené nepodmienené reflexy rôznych hierarchických úrovní v usporiadaní jeho organizmu (úrovne buniek, úrovne orgánov, systému orgánov a organizmu v celku).

● Vrodené inštinkty, programy správania, ktoré sa vzťahujú k úrovni organizácie «organizmus vcelku» a zabezpečujú súčinnosť s okolitým prostredím v «automatickom» režime nezávisle od osobných životných skúseností daného jedinca, ktorý si ich vytvára v priebehu celého svojho života. A hoci všetky jedince daného druhu disponujú inštinktmi, no celý komplex inštinktívne podmienených programov správania neobsluhuje len život príslušného jedinca, ale život celého druhu (jeho populácie). Práve preto je v celom komplexe tým najhlavnejším inštinkt zachovania (predlženia) rodu a pritom jeho algoritmika je špecifická, odlišujúca navzájom psychiku jedincov podľa ich príslušnosti k jednému z pohlaví[224].

● Jednoznačne nenaprogramovaný potenciál schopností správania každého jedinca v jeho interakcii s prostredím, zahrňujúci do seba jak podmienené reflexy a zvyky, tak aj vypracovávanie rôznych programov správania na základe myslenia v súlade s nejakým účelom.

U najviac vyvinutých druhov zvierat vedie posledná zložka dokonca k výskytu určitého «sociálneho usporiadania» a «kultúry» v podobe súboru behaviorálnych zručností, odovzdávaných z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálneho usporiadania».

Všetko to sa stalo aj dôvodom k tomu, že «divosi» nazvali jeden spomedzi druhov opíc, ktorých populácia žila v susedstve s nimi, «lesnými ľuďmi» — «orangutanmi». Avšak predstaviteľom vedy dnešnej civilizácie, ich rozvitosť technosféry a odtrhnutosť od života biocenóz, nepoznanie množstva osobitostí v spôsobe života opíc im zahmlili podstatu otázky.

No spoločne so všetkým týmto biologickým je každému predstaviteľovi druhu «Človek rozumný» geneticky vlastné aj to, čo tento druh (a všetkých jeho predstaviteľov) odlišuje od ostatných biologických druhov v zostave biosféry Zeme. V každom prípade to nie je to, o čom písal akademik v §1 učebnice, t.j. nie je to zvislá poloha tela pri chôdzi, oslobodzujúca predné končatiny, čo im umožnilo stať sa rukami; nie je to najvyvinutejší mozog a schopnosť vyjadrenia myšlienok skrz artikulovanú reč a pod.

To, čo odlišuje človeka od zvierat je pre drvivú väčšinu ľudí neviditeľné, a nie je bezprostredne vnímané ich hmotnými zmyslovými orgánmi, hoci každý človek (ktorý už nie je tínedžerom) môže túto osobitosť zmysluplne vnímať jednak priamo sám v sebe, ale môže ju tiež vidieť aj nepriamo v správaní iných ľudí, pretože ona sa prejavuje práve v správaní.

To hlavné, čo charakterizuje organizáciu psychickej činnosti zvierat (nakoľko to možno posúdiť z údajov zoológie, skúseností chovateľov a cvičiteľov) spočíva v tom, že:

V každom spomedzi druhov v biosfére Zeme, s výnimkou človeka, je geneticky naprogramovaný jednoznačný, bezalternatívny charakter organizácie psychickej činnosti [psychiky jedincov druhu] ako procesu získavania a spracovávania informácií, prichádzajúcej zo spoločného pre všetkých «vonkajšieho sveta» do psychiky jedinca daného druhu.

Preto, nech už by opicu alebo cirkusové zviera naučili čomukoľvek; nech by na čokoľvek samostatne prišiel medveď v lese alebo Vaša domáca mačka, pes alebo papagáj (i keď on je vták, a nie zviera[225]), aj tak organizáciou svojej psychickej činnosti zastanú nemennými predstaviteľmi svojho biologického druhu.

Na rozdiel od zvierat a vtákov, v biologickom druhu «Človek rozumný» nie je organizácia psychickej činnosti takto jednoznačne, bezalternatívne, geneticky naprogramovaná.

A to je práve to, čo odlišuje každého predstaviteľa biologického druhu «Človek rozumný» od predstaviteľov všetkých ostatných druhov, a čo druh «Človek rozumný» celkovo vyčleňuje v celej biosfére Zeme ako unikátny jav.

Pritom nejde o to, že človeku ako aj predstaviteľom ostatných vysokovyvinutých druhov sú vlastné: 1) nepodmienené reflexy, inštinkty a schopnosť vytvárania podmienených reflexov, 2) rozvoj «sociálnej organizácie», na základe ktorej sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie jednotlivé vedomosti a zručnosti, ktoré vznikli v dôsledku myšlienkovej činnosti predstaviteľov minulých aj súčasného pokolenia, 3) že intelektuálnou silou a tvorivými schopnosťami človek prevyšuje predstaviteľov všetkých ostatných biologických druhov v biosfére Zeme.

Ide o to, aký hierarchický význam (prioritu) v psychickej činnosti danej osoby má každý z vymenovaných zdrojov behaviorálnych zručností (algoritmov správania).

Inými slovami, záleží na tom, čo je v správaní človeka v živote (v jeho určitých etapách a momentoch výberu línie ďalšieho správania) čomu podriadené: tvorivý potenciál a kultúra — inštinktom; alebo inštinkty a kultúra — tvorivým schopnostiam; a pri druhej možnosti záleží aj na tom, čo takáto tvorivosť osoby prináša Svetu.

V skutočnosti teda platí:

Ak je správanie človeka (bez ohľadu na jeho tvorivý potenciál, nech by bol akokoľvek silný) bezvýhradne podriadené vrodeným inštinktom a reflexom, v takomto prípade je SUBJEKT organizáciou svojej psychiky NEODLÍŠITEĽNÝ OD ZVIERAŤA. Takýto jedinec je, ako to už zadefinoval Platón, «dvojnohým tvorom bez peria», hoci možno (a to sa stáva v živote spoločnosti pomerne často) aj s ambíciami na niečo významnejšie.

Predsa len, v spoločnosti ľudí (následkom toho, že organizácia psychiky každého z nich môže byť mnohovariantná, a ľudia sa objektívne usilujú odlišovať od zvierat) nevyhnutne vznikajú situácie, v ktorých inštinkty od osoby žiadajú jedno, a kultúra (v ktorej sa aspoň čiastočne prejavuje Zhora predurčená podstata človeka[226]) niečo druhé. Ak sa subjekt v takýchto situáciách podriaďuje diktátu inštinktov, potom platí to, čo bolo povedané vyššie: organizáciou psychiky sa neodlišuje od zvierat. A ak sa nepodriaďuje inštinktívnym pudom, a dáva prednosť kultúrnym normám, v takom prípade je Človekom?

— Nie, nie nevyhnutne: dokonca dnešná úroveň rozvoja robotechniky umožňuje naprogramovať mnohé kultúrne normy správania do technických zariadení, ktoré môžu byť aj humanoidné (tým skôr pri pokračujúcom vývoji bio- a nanotechnológií).

Avšak, v živote neodvratne dochádza k situáciám, keď historicky sformované kultúrne normy a kultúrou podmienené zručnosti neumožňujú odhaliť a vyriešiť všetky problémy, s ktorými sa stretáva človek. Ak subjekt v takýchto situáciách dáva prednosť tradičným normám kultúry, namiesto svojich tvorivých schopností; alebo, ak aj odhalí problém a určí spôsob a prostriedky jeho riešenia na základe vlastného rozumu a tvorivého potenciálu, no napriek tomu sa bezpodmienečne podriaďuje normám tradičnej kultúry, ktorá priamo alebo nepriamo zakazuje mať čosi spoločné s touto problematikou, a predpisuje mať k nej nejaký iný postoj, potom je SUBJEKT SVOJIM SPRÁVANÍM NEODLÍŠITEĽNÝ OD NAPROGRAMOVANÉHO AUTOMATU[227], ktorý vo svojom programovo-algoritmickom zabezpečení obsahuje dva komponenty: 1) čosi ako «BIOS»[228] (ktorý v človeku zastupuje súbor vrodených nepodmienených reflexov a inštinktov) a 2) súbor prednastavených aplikácií/programov (zodpovedajúcich normám tradičnej kultúry), ktoré automat nedokáže ani zastaviť, ani zmeniť, ani zameniť za iné programy, napr. vypracované ním samým a lepšie zodpovedajúce novým okolnostiam a potrebám. Ak v takýchto situáciách, ktoré si žiadajú upustiť od tradičnej kultúry a prejaviť niečo nové, čo jej dovtedy nebolo vlastné, subjekt toto nové vo svojom správaní prejavuje, je v takomto prípade Človekom?

— Nie, nie nevyhnutne. Ak dáme za pravdu akademikovi L.N.Bogoljubovi, ktorý v učebnici predstavil človeka ako «vysoko organizované telo», potom nad tým možno pouvažovať. No ak si spomenieme na duch — biopole človeka, ktorého niektoré komponenty sa rozprestierajú ak nie okamžite, tak rýchlosťou vyššou ako svetlo na veľmi veľké vzdialenosti v medziach Vesmíru, — potom nie je vylúčená možnosť získania jedincom nových vedomostí a zručností v podobe hotovej k použitiu zvonka. Fyzikálna (prírodná) osnova tohto javu spočíva v tom, že rôzni ľudia, vyžarujúc zhodné a kompatibilné (svojimi fyzikálnymi charakteristikami) biopolia, tvoria sami osebe dokopy biopoľové organizmy, nesúce i kolektívnu psychiku, vrátane kolektívneho intelektu[229], v ktorých prebieha výmena informácií. Preto teda to, čo sa pri pohľade z jednej strany javí ako tvorenie niečoho nového jedným jediným «vysoko organizovaným geniálnym telom», akoby úplne izolovaným od vonkajších zdrojov majúcich informácie hotové k použitiu, v skutočnosti to môže byť odpisovanie/kopírovanie (vyložene z vonkajších zdrojov) informácií a algoritmiky (fragmentov vedomostí a zručností, ktoré si vyžaduje situácia) subjektom do svojej psychiky (jej nositeľom je práve duch, biopole). Maximálne — v podobe hotovej na použitie, a minimálne — ako pomocná nápoveda[230], ktorá umožní samostatne vypracovať potrebné vedomosti a zručnosti.

Zmienky ohľadom biopoľovej zložky života v podstate znamenajú, že okrem autonómnych robotov fungujúcich v automatickom režime, môžu existovať ešte aj roboty, ktorých samoriadenie (na báze automatizmov) je v určitých situáciách doplnené ešte aj informačno-algoritmickou podporou ich činnosti a riadením zvonka.

Predpokladajme, že subjekt pri analýze svojho minulého správania a zámerov do budúcnosti, si ujasní 1) čo v jeho psychike (vnútornom svete) pramení vyložene z inštinktov, 2) čo presne prebral z kultúry spoločnosti, v ktorej vyrástol a žije, 3) a čo presne prišlo a určitým spôsobom prichádza zvonka v hotovej podobe či ako nápoveda.

A potom, «vyzistiac si to» zo všetkého čo mu je známe o svojom živote, si môže ujasniť aj to, čo charakterizuje konkrétne jeho. A možnože zistí, že nič vlastné sa v ňom osobne do aktuálneho momentu ani nenachádza, a on sám je iba nositeľom a skladiskom nielen zvieracej, ale aj rastlinnej podstaty a ešte množstva cudzích vecí zdedených z kultúry, od iných ľudí alebo prijatých v hotovej podobe z biopolí. T.j. on sám je len prázdnou formou, zaplnenou cudzím obsahom[231], možno, ani vôbec nie zlým z pohľadu jeho samotného a okolia. Avšak, po tomto mu zostane len smutná konštatácia: že vlastne mňa ako človeka v tomto Svete niet. Potom sa vynorí otázka o zmysle vlastného života a o tom, ako a kvôli čomu žiť ďalej.

Ale možno predsa len nájde aj nejaké «suché zvyšky», t.j. svoje vlastné mravne podmienené záujmy[232] a vôľu, ktorá jeho činnosť (teda aj myslenie a rôznorodý tvorivý potenciál) podriaďuje uskutočneniu týchto záujmov. Ak sa tak stane, jedná sa o Človeka?

— Tiež nutne nie, hoci sa organizáciou svojej psychiky odlišuje aj od zvierat, ktorých správanie je bezvýhradne podmienené inštinktom, aj od robotov, ktorých správanie určujú do nich nahraté programy a vonkajšie riadenie.

No aby sme lepšie objasnili posledný výrok, budeme musieť prerušiť vlastné rozprávanie na danú tému a znova sa vrátiť k tomu, čo je známe zo školského kurzu, a tiež k textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova.

O tom, že v ruských dejinách existoval básnik Michail Jurjevič Lermontov (1814 — 1841), možno v dnešnom Rusku úplne všetci žiaci nevedia. Avšak autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ o tomto fakte nemôžu nevedieť, a len sotva nečítali báseň M.J.Lermontova „Démon“. A hoci, z uhlu pohľadu L.N.Bogoljubova «Netelesné bytosti existujú len v strašidelných rozprávkach», asi sotva bude trvať na tom, že démon u Lermontova je charakteristický tým, že nemá telo a že je iba duch[233] (t.j. bytosť, ktorej organizmus, štruktúra je zložená z nejakých fyzikálnych polí a možno plazmy, udržiavanej týmito poľami).

V básni M.J.Lermontova „Démon“, osoba podľa ktorej je báseň pomenovaná, je predstavená ako mravno-psychologický typ, ktorý vo svojom správaní vyjadruje hlavne svojvôľu, pracujúcu na dosiahnutie sebauspokojenia podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce»… nakoľko mu to len umožňuje vlastná «muskulatúra» a «frajerina» v tvoriacich sa okolnostiach, nie úplne podriadených vôli démona. Tieto vonkajšie (nepodriadené jeho vôli) subjektívne aj objektívne okolnosti predstavujú to jediné, čo kladie hranice vovedeniu do života démonického «robím si čo sa mi zachce: ber od života všetko!»[234] T.j. démonizmus (napriek svojim ambíciám a zábudlivosti na vlastnú ohraničenosť) je objektívne ohraničený vo svojich možnostiach, v dôsledku čoho permanentne a nevyhnutne trpí krach pri dosahovaní svojich cieľov a prežíva rozčarovanie, dokonca aj v prípade ich dosiahnutia (pretože dosiahnuté ciele sprevádzajú rôzne vedľajšie efekty, s ktorými démonizmus nerátal).

Jednako, to čo opísal M.J.Lermontov, nie je prázdnym výmyslom: takáto organizácia psychickej činnosti sa vyskytuje nie len v živote «netelesných bytostí v strašidelných rozprávkach», ale je vlastná — i keď nie väčšine ľudí, ale mnohým ľuďom jak minulých, tak aj dnes žijúcich pokolení.

Pričom, NOSITELIA DÉMONICKEJ ORGANIZÁCIE PSYCHICKEJ ČINNOSTI sú predurčení mýliť sa aj pri kladení cieľov, pri plánovaní i realizácii svojich zámerov, následkom čoho narážajú na nepríjemnosti oni sami a spôsobujú väčšiu alebo menšiu škodu životu svojho okolia a Svetu. To všetko je dôsledkom ohraničenosti démonizmu — v schopnosti získavať a spracovávať informáciu počas plánovania a realizácie svojich zámerov.

A keďže táto formula charakterizuje démonizmus ako taký, bez jeho rozdelenia:

● na «dobrý» dobromyseľný démonizmus (chcem, aby vo svete neexistovalo zlo, aby sa všetci mali dobre «poďme žiť družne»[235]),

● a «zlý» (to čo si zaželám ja, to je aj «dobrom»[236]),

— privádza to k ďalšej otázke: môže ohraničenosť (vrátane aj človeka) prebývať v súlade s (nepodriadenou jej vôli) neohraničenosťou Života v jeho plnosti a celistvosti?

Na túto otázku exitujú v kultúre ľudstva rôzne odpovede v širokom diapazóne zmyslov: od «nie je to možné v princípe» až po «je to životne dôležité pre všetkých ľudí a realizovateľné. Ak človek žije v súlade s Bohom, v dialógu s Ním dosahuje to, že jeho vôľa vyjadruje Lásku a vždy koná v duchu Božieho Zámeru».

Т.j. samotná otázka, kto je Človek a odlišuje sa od démona vo vyššie definovanom mravno-psychologickom zmysle tohto termínu, privádza k ďalšej otázke: Existuje Boh — Tvorca a Všedržiteľ? A teda aj ku dvom možným odpovediam na ňu, a z nich vyplývajúcich následkov:

● Ak Boh existuje, potom ČLOVEK JE TEN, KTO CHÁPE A STELESŇUJE V ŽIVOTE (PONÚKNUTÝ MU CEZ OSUD A NÍM SAMÝM VYVOLENÝ) SVOJ DIEL V REALIZÁCII BOŽIEHO ZÁMERU OHĽADOM ŽIVOTA SVETA A VŠETKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ V ŇOM ŽIJÚ.

● Alebo ak Boh neexistuje, tak človek je ten tvor, ktorý bol vyššie opísaný ako «dobrý démon», ktorý si želá, aby vo svete neexistovalo «zlo», aby všetkým bolo «dobre», aby všetci žili družne; a kvôli tomu, aby sa to všetko zrealizovalo, takýto dobrý démon-človek (jak individuálne, tak v zostave korporácie) bojuje proti zlým démonom, pre ktorých je «dobro» tým, čo sa oni sami snažia získať v hotovej podobe alebo dosiahnuť vo výsledku svojej snahy:

• individuálne;

• alebo kolektívne, na základe akceptovania každým z nich určitej hierarchie osôb a korporatívnej disciplíny, zaužívanej v tejto hierarchii.

Tým posledným sa myslí, že démonizmus môže mať charakter separátne individualistický, a môže mať tiež charakter korporatívny, bez ohľadu od jeho «dobroty» či neskrývanej zlomyseľnosti.

V prípade akceptovania démonom hierarchie démonických osobností a korporatívnej disciplíny, sa korporácia vyčleňuje od okolitého Sveta a stavia sa do protikladu Životu. No keďže definícia «dobra» a «zla» je potrebná, aby bolo možné seba aj iných rozdeľovať medzi «dobrých ľudí» a «zlých démonov», predkladá sa výrok, zdanlivo dostatočný na sebaurčenie «dobrých»: «nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe».

Zdalo by sa, že takáto téza, ktorej zmysel sa odráža v rôznych formuláciách naprieč dejinami, je dostatočná na to, aby bolo vždy možné rozoznať, kto je «dobrý človek» a kto «zlý démon». Predsa len, reálny život je taký, že táto téza sa ukazuje byť nedostatočnou, následkom čoho sa v dejinách objavili rôzne doktríny o «dobrom Zle» a o «zlom Dobre», o «hriešnych Svätcoch» a o «svätých Hriešnikoch» (manicheizmus, neomanicheizmus, bedrjajevčina [filozofia N.Bedrjajeva, žil v r.1874 — 1948], momentálne klimovština[237], atď.).

Táto téza je nedostatočná preto, lebo každý jeden skutok je sprevádzaný nepredvídateľnými vedľajšími efektmi, ktoré sa svojou závažnosťou môžu prejaviť (a v realite sa často aj prejavujú) ako oveľa podstatnejšie, než je samotný skutok, vnášajúci do života dobromyseľnosť «dobrých ľudí» alebo zlé úmysly «démonov». Vedľajšie efekty sú nevyhnutným následkom celistvosti Života a rôznorodých vzájomných prepojení v ňom, občas veľmi vzdialených, a zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich udalostí. Následkom tohto a nepredvídateľnosti hraníc vedľajších efektov:

● «dobrý ľudia» plodia také frázy, ako známe Žvanecko-Černomyrdinské: «Mali (sme) tie najlepšie úmysly, no dopadlo to ako vždy»[238];

● a «zlí démoni» sa vyjadrujú v tom zmysle, že «sme časťou tej sily, ktorá večne túži robiť zlo, ale koná dobro»[239], nechávajúc pritom nevyslovené: kvôli okolnostiam, ktoré nemáme pod kontrolou.

Po získaní určitej moci v spoločnosti, si dobrý i zlý démonizmus vyžaduje bezvýhradnú službu voči sebe, vytvárajúc rôzne kruté a vycibrené formy nátlaku na svoje okolie. Jedným z najvycibrenejších variantov prejavu démonizmu je prinútenie okolia k morálnosti, ktorý v podobe vzoru správania démona uviedol F.M.Dostojevskij v „Obci Stepančikovo a jej obyvateľoch“ (Foma/Tomáš).

T.j. ak by aj existovala snaha vyhnúť sa odpovediam na otázky existencie Boha a vzájomných vzťahoch človeka a démonov s Ním, odvolajúc sa na «Kantov kategorický imperatív[240]» («nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe» alebo v inej formulácii «správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe»), tak uvedenie do vzájomného súvisu — praxe používania tohto imperatívu s reálnym životom — nás aj tak privedie k bohosloveckej problematike: t.j. k nevyhnutnosti ujasnenia si svojich vzájomných vzťahov s Bohom.

Tak aj Lermontovov Démon kedysi nebol démonom a žil ináč, nepoznajúc rozčarovanie a krach v svojich záležitostiach. V tej dobe «… on veril i miloval, / Šťastná to prvotina stvorenia! Neznajúc zloby ni pochyby, / A nehrozil umu jeho / Rad vekov jalový a clivý...».

A sám L.N.Bogoljubov doplnil §1 kapitoly I. učebnice zadaním, ktoré v podstate vedie k bohosloveckým otázkam, napriek jeho všetkým ostatným, vlastným, pseudohumanistickým táraninám o tom, čo je to človek:

«Prečítajte si báseň a vyjadrite svoj postoj k slovám autora.

U človeka je myseľ vencom života.

A čistota duše osnovou jest bytia.

Podľa týchto rysov nájdeme človeka:

Od vekov prevyšuje všetky zemské tvory.

No ak žije, bez mysle, bez viery,

To sa človek nelíši od zveri.

Anvari»

Tu je potrebné objasnenie: Awhad ad-Din Anvari (zomrel v r. 1191) nebol len stredovekým perzským básnikom, ale bol aj súfí. To druhé znamená, že relígia preňho nebola len rituálom (podobným obligátnej dennej «gymnastike» pre telo, pamäť a rozum), ale zmysluplným dialógom s Bohom skrze život na osnove viery človeka Bohu a vyznávania Božieho Zámeru (v miere svojho chápania), čo sa musí reálne prejavovať v činnosti človeka. Anvariho slová o človeku: «od vekov prevyšuje všetky zemské tvory», to je priamy následok koránického výroku, že práve Človeku je predurčené stať sa zástupcom Boha na Zemi: «On <Boh> je ten, kto z vás urobil zástupcov na zemi; kto bol neveriacim, proti nemu sa otočí jeho neviera; neviera neveriacich navŕši u ich Pána len nenávisť; neviera navŕši neveriacim len škodu!» (Korán 35:37(39) ).

Takže podľa Anvariho predstáv: ak si subjekt myslí, že Boha niet, alebo Bohu neverí a preto sa vyhýba tomu, aby na seba prevzal svoj diel v zastupovaní Boha na Zemi, v takom prípade sa nestal Človekom a je neodlíšiteľný od zvieraťa.

Zdalo by sa, že uvedením citátu, akademik musel vedieť koho cituje a aký zmysel vkladal citovaný autor do svojich slov, súc plodom svojej epochy a kultúry. A žiakom, ešte pred tým, ako im je daná úloha vyjadriť, čo si myslia o slovách básnika, súfija, treba objasniť podstatu veci.

Predsa len, L.N.Bogoljubov bohoslovecké otázky v §1 prvého zväzku učebnice rozoberať nezačal, a preskúmanie otázok relígie a ateizmu preniesol do druhého zväzku učebnice, určeného pre 10. a11. triedu, ktorý je nazvaný „Človek a spoločnosť“. V ňom § 46, kapitoly XII, druhého zväzku má názov „Relígia a moderný svet“. V druhom zväzku je 49 paragrafov v 13. kapitolách, čo znamená, že §1 prvého zväzku a §46 druhého zväzku delia od seba v učebnom kurze 4 roky. A to vedie k otázke: naučila azda škola žiakov schopnosti vyvolať si z pamäti vlastnou vôľou všetko čo aktuálne potrebujú, spomedzi vecí, ktoré sa dostali do ich pamäti nie pre týždňom, dvomi, ale ešte pred rokmi? Ak nenaučila, potom to vyzerá tak, že žiak nie je v stave dať si sám zmysluplne do súvisu text §46 druhého zväzku s textom §1 prvého zväzku.

Jednako, obrátime sa k §46 druhého zväzku. Jeho autorom nie je akademik L.N.Bogoljubov, ale nejaký N.N.Sucholet[241], ktorý, ako možno pochopiť, nemá vedecké tituly a hodnosti (o nich sa tu nič nespomína, na rozdiel od iných - otitulovaných - členov autorského kolektívu). Okrem toho, v §46 hlavy XII druhého zväzku sú použité materiály V.S.Ovčinnikova. Tento paragraf sa začína slovami:

«Relígia — to sú určité názory a predstavy ľudí, príslušné obrady a kulty.

Srdcom relígie je viera» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

Viera komu? alebo viera v čo? ...to sa tu nespresňuje, hoci veriť niekomu konkrétnemu a veriť v niečo konkrétne, to sú dve rozdielne viery, ktoré môžu byť aj navzájom v konflikte. Okrem toho, autori nadviazali na sovietsku tradíciu skreslenia prvotného zmyslu slova «relígia». Ešte v 19. storočí filozof V.S.Solovjov vysvetľoval podstatu relígie ako reálneho javu takto:

«Relígiou, v nepochybnom všeobecnom zmysle, nezávisle od pochybnej etymológie, nazývame to, čo po prvé, spája človeka s Bohom, a po druhé, v dôsledku tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí medzi sebou» (“Mohamed. Jeho život a religiózne učenie”, Petrohrad, «Budovateľ», r.1992, str. 15; prvé vydanie r.1886 v sérii «Život výnimočných ľudí»).

A táto interpretácia (V.S.Solovjovom) zmyslu slova «relígia» je v súlade s tým, čo si možno prečítať v „Latinsko-ruskom slovníku“ O.Petručenka (reprintová reedícia IX vydania r.1914, Moskva, «Grécko-latinský kabinet J.A.Šičalina», r.1994), v ktorom okrem slova «religio» sa nachádza ešte aj termín «religo — spojenie», prvotný vo vzťahu k slovu «religio».

No ak sa pozrieme na slovníky zo sovietskej epochy, tak toto prvotné slovo «religo» sa z nich stráca. „Filozofický slovník“ pod red. akad. I.T.Frolova (Moskva, «Politizdat», r.1981, str. 315) hovorí: «religio — zbožnosť, svätosť». “Sovietsky encyklopedický slovník” (Moskva, vydavateľstvo «Sovietska encyklopédia») hovorí: «RELÍGIA (od lat. religio — nábožnosť, svätyňa, predmet kultu)». “Výkladový slovník cudzích slov” pod redakciou L.P.Krysina (Moskva, vyd. «Ruský jazyk», r.1998, str. 600), dáva iný, no blízky uvedenému vo „Filozofickému slovníku“, význam latinského slova «religio — svedomitosť».

Takýmto spôsobom, retrospektívna prehliadka slovníkov ukazuje, že autori učebnice nepozerali do slovníkov, ale predniesli svoju vlastnú predstavu termínu relígia, ktorý sa ukázal byť neadekvátnym prvotnému zmyslu latinských slov. T.j. objektívne nadväzujú na tradíciu skresľovania svetonázoru žiakov, ktorí pre svoj vek ešte nepoznajú mnohé, o čom sa v učebniciach nepíše.

Pritom v učebnici predkladaná definícia termínu «relígia» vo význame systém názorov a predstáv, vlastný konkrétnej subkultúre, je druhotná vo vzťahu k prvotnému významu latinského slova «spojenie». No termínom «relígia» v jeho druhotnom význame — t.j. vnímanie a chápanie sveta — sa nemajú na mysli tie či rôzne «konkrétne názory a predstavy ľudí», ako o tom píšu autori, ale určitosť v odpovedi na otázku, čo je to svätosť a zbožnosť, vnášaná do života spoločnosti religióznymi ľuďmi skrze ich svedomie. Pritom religióznosť bez Boha nie je možná[242], ale je plne možná bez kultu «zodpovedajúcich» (čomu? — otázka sama osebe) obradov a rituálov.

A podobne aj sloboda svedomia nespočíva v práve vyznávať akúkoľvek relígiu či byť ateistom, ale v práve človeka byť slobodným od potlačenia jeho svedomia tým či oným kultom vierouky (či už je nábožný alebo otvorene ateistický[243]) a korporácie ktorá tento kult riadi a má z neho zisk, nútiac ľudí aby dodržiavali normy rituálu. Posledný variant mení človeka na biorobota, ak to dáme do súvisu s nami vyššie vyslovenými názormi o možných variantoch organizácie psychickej činnosti človeka. Toto môže byť podstatou kultu niektorej vierouky, ale podstatou pravej relígie to byť nemôže.

Ďalej autor § 46 píše:

«V čom spočívajú osobitosti religióznej viery? Jej prvým elementom je viera v samotnú existenciu Boha ako Tvorcu všetkého jestvujúceho, správcu všetkých vecí, činov, myšlienok ľudí. (...)

Na základe čoho je možná takáto viera?

Na základe znalosti obsahu náboženských mýtov, Svätých kníh (Biblie, Koránu a ďalších) a dôvery k vyskytujúcim sa v nich svedectvám tých, ktorým sa podarilo presvedčiť sa o faktoch existencie Boha (výjavy národu, zjavenia atď.); na základe priamych dôkazov existencie Boha (zázraky, priame výjavy, zjavenia atď.)» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

Začneme tým, že predstavovať vec takým spôsobom, že Boh je správcom všetkých myšlienok ľudí je hlúposť: Všedržiteľnosť je procesom objemnejším (nadradeným) a dialógovým vo vzťahu k tomu, ako samotní ľudia riadia svoje myšlienky. V danom prípade autori učebnice jednoducho šíria nevzdelanosť, obeťou ktorej sa stali oni sami v minulosti kvôli nedostatku vlastnej zvedavosti. Napríklad Korán hovorí: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia svoje úmysly» (súra 13:12) [*13:11].

Ale to nie je všetko, čo možno povedať o uvedenom fragmente učebnice. Ďalej, napriek tomu, že autor píše o knihách ako zdrojoch religióznej viery, on sám tiež informuje aj o nejakých Bohom priamo poskytovaných dôkazoch Svojej existencie, ktoré sa stali v minulosti podľa svedectva vtedy žijúcich ľudí; alebo ak nemáme veriť takýmto svedectvám, treba aspoň priznať, že v dejinách objektívne prebiehali udalosti, ktoré sa vykladali (chápali) ich účastníkmi a/alebo očitými svedkami ako takýto druh potvrdenia Svojej existencie Bohom.

Jednako autori otázku o priamych potvrdeniach Bohom Svojho bytia zvádzajú k zázrakom — javom, ktoré sa dejú mimoriadne zriedkavo a nepochopiteľným spôsobom napriek zvyčajnému priebehu udalostí a ľudským predstavám o objektívne možnom vývoji javov v prírode a spoločnosti. A ako jeden z druhov «zázrakov» predstavujú tie javy, ktoré by bolo možné nazvať «strategickým zjavením[244]», následkom čoho sa v spoločnosti objavuje informácia, predtým netypická pre jej kultúru, určujúca ďalší život tej či onej regionálnej civilizácie a ľudstva celkovo na mnoho ďalších storočí. Úmerne takémuto prístupu k priamym dôkazom, autori učebnice píšu:

«História ukazuje, že prípady priamych prejavov vyšších síl, nepopísaných predtým v mýtoch a Posvätných knihách, prakticky neexistujú [pravda, a vari si história často vyžaduje «strategické zjavenia», určujúce osudy národov a priebeh dejín na mnohé storočia a preto aj priťahujúce všeobecnú pozornosť? — naša poznámka v citáte]: cirkvi sa mimoriadne opatrne stavajú k prejavom akéhokoľvek zázraku, správne predpokladajúc, že chybnosť, alebo ešte horšie, nesvedomitosť v jeho opise vyvolá u ľudí nevieru a môže podkopať autoritu cirkví a vieroučení» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385).

Ako tomuto možno oponovať? — Skutočne, priebeh dejín si nežiada, aby sa «strategické zjavenia» (v zmysle tohto termínu, opísanom nami v predchádzajúcom odseku) dávali Bohom každému človeku a nie jednorázovo v priebehu jeho života[245]. Okrem toho, ak budeme predpokladať, že všedný priebeh procesov v prírode a spoločnosti sa náhle preruší a nastane epocha «permanentných zázrakov», tak postupom času sa to pre budúce pokolenia stane bežným presne tak, ako aj moderná technosféra (ktorá vznikla v druhej polovici 20. storočia, v pamäti dnešných dospelých) je úplne bežným javom pre dnešné deti a tínedžerov: mnohé z nich si ani nedokážu predstaviť, že ich babičky a dedkovia žili vo svete, v ktorom nemohli používať nielenže mobilné, ale aj pevné (káblové) telefónne zariadenia; že televízor v dome nebol vôbec, a nielen farebný atď. T.j. autori učebnice, odvolávajúc sa na cirkvi, (hierarchovia ktorých sa naozaj musia starať o «strihanie» svojho stáda) — vyhli sa tak preskúmaniu otázky ohľadom priamych potvrdení Bohom Svojho bytia každému a všetkým v každodennom živote bez akýchkoľvek nadprirodzených javov.

Hoci sa autori odkazujú na Bibliu a Korán, no súdiac podľa toho, čo píšu, sami nepoznajú obsah ani jedného, ani druhého. A takto píšu učebnicu na základe druhotných klebiet o týchto knihách, kolujúcich v prostredí „vedeckej elity“.

Ak sa obrátime ku Koránu (hoci i v preklade, možno, nie vo všetkom vydarenom), tak otázka o podstate relígie a potvrdení Bohom Svojho bytia všetkým a každému, kto si to zaželá, sa objasňuje jednoznačne pochopiteľným spôsobom. Mohamedovi je povedané: «A keď sa ťa Moji otroci[246] pýtajú na Mňa, veď Ja som blízko a odpovedám na prosbu volajúceho, keď na Mňa zavolá. Nech Mi teda odpovedajú a nech uveria vo Mňa, možnože, vykročia priamo![247]» (súra 2:182). [*2:186]

V tomto «uveria vo Mňa» je určitá nepresnosť. Nepresnosť preto, lebo ak človek poslúchne radu a obráti sa k Bohu sám na základe svojej vlastnej iniciatívy bez notorickej vypočítavosti[248], tak dostane odpoveď, ktorá bude adekvátna zmyslu jeho oslovenia: pravdaže, pokiaľ sa nedomáha zjavenia mu nadprirodzeného «zázraku», neadekvátneho k priebehu každodenných udalostí v duchu Zámeru[249].

Jednak ale potom, čo je takéto potvrdenie preukázané, človek môže upustiť od svojho vlastného obrátenia sa k Bohu a vyhodnotiť získanú životne dôležitú odpoveď Boha ako bezvýznamnú, nič neznamenajúcu zhodu náhod alebo ako prejav vlastných, geneticky daných, magických schopností. No opakovaných dôkazov už nebude: múdremu postačí aj jeden.

No ak sa človek nevzdáva zmyslu svojho obrátenia k Bohu po získaní odpovede, ktorá sa prejavuje v zmene chodu udalostí (a toto môže poznať len on sám), tak otázka viery v Boha je pre neho vyriešená raz a navždy. Avšak odrazu začína byť preňho aktuálna otázka viery (dôvery) Bohu ako osobnosti počas celého jeho minulého i budúceho života a otázka zmysluplného vzťahu k svojmu životu, aby bol pánom svojho osudu v súlade so Zámerom, a nie len skladom cudzieho osudu pri nespornej absencii seba samého v tomto Svete, podobne ako Piérre Bezuchov, o čom sme už hovorili skôr. Čiže to znamená, že potvrdenia Svojho bytia Bohom, dávané Ním priamo každému, kto o ne požiada, sa dávajú na báze viery, ale žiadajú si rozumný postoj, pretože nesú v sebe etický mravoučný charakter jak v každodennom živote osoby, tak aj v prípade «strategických zjavení».

Učebnica ľudsko-spoločenskej náuky o tomto oboznámiť nielenže môže, ale je aj povinná. Avšak žiak sa môže obrátiť k Bohu ohľadne podobných dôkazov len sám a prinútiť ho k tomu nemôže nikto, pretože to je záležitosť, ktorá patrí do oblasti vzájomného osobného vzťahu medzi žiakom a Bohom, a Boh nie je tyran ani vydierač, na rozdiel od toho, čomu učia kresťanské cirkvi na príklade epizódy s budúcim apoštolom Pavlom na ceste do Damasku.

Je ale celkom prirodzené, že pseudohumanistická učebnica spoločenskej náuky sa preskúmaniu a posúdeniu tejto problematiky vyhýba, a navádza žiakov k súhlaseniu s názorom, že obyčajný človek si nemôže sformovať životu adekvátny názor o existencii Boha a mať s Ním normálny vzájomný vzťah, pokračujúc v osvetľovaní bohosloveckých otázok:

«Bohoslovci všetkých náboženstiev sa v priebehu mnohých storočí usilovali dokázať existenciu Boha. Jednako, nemecký filozof I.Kant presvedčivo preukázal vo svojich úvahách, že cestou logiky nemožno dokázať ani existenciu Boha, ani jeho neexistenciu, zostáva tak len veriť» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385)[250].

Výrok: «Zostáva tak len veriť» v to, že Boh existuje, je buď vedomé klamstvo, alebo omylom bezduchého ateistu, pretože každý človek je schopný a má aj právo si vyžiadať u Boha potvrdenie Jeho existencie — nie cez rituály, ani cirkevné vierouky, ale jednoducho — cez život, obrátiac sa k Bohu vo svojej mysli. Ale po tomto si už musí ujasniť a rozhodnúť sa, či bude:

● ďalej žiť životom zmysluplnej viery Bohu, zvoliac si a tvoriac svoj diel v Zámere;

● alebo svoju vieru a dôveru Bohu odoprie, urazí sa na Neho a začne viesť životný štýl démona v miere svojich možností.

Teraz sa môžeme vrátiť a pokračovať v posúdení otázky o variantoch organizácie psychickej činnosti človeka.

Takže, okrem dvoch doteraz odhalených variantov organizácie psychickej činnosti osoby, v jednej z ktorých je človek neodlíšiteľný od zvieraťa, a v druhej je neodlíšiteľný od robota, riadeného autonómne alebo zvonka, rozbor bohosloveckých otázok umožňuje odhaliť ešte dva ďalšie varianty organizácie psychickej činnosti ľudí:

● V jednej z nich je človeku podobný subjekt NEODLÍŠITEĽNÝ OD DÉMONA z toho dôvodu, že na základe ním osvojených schopností jedná podľa princípu «robím si čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha alebo upadá do ateizmu, čím sa stavia do opozície Svetu i všetkým ostatným ľuďom.

● V druhom variante je to ČLOVEK. Človek, žijúci v zmysluplnom dialógu s Bohom, životom na osnove viery Bohu, a preto nachádzajúci v sebe Lásku od Boha a objavujúci priestor na prejavy svojej vôle v duchu Božieho Zámeru. Pri tomto sa dosahuje emocionálna sebestačnosť človeka v Živote, nezávislá od okolností; a tiež sa dosahuje aj najvyššia úroveň akcieschopnosti človeka vo všetkých situáciách, do ktorých ho zavedie Život[251].

Takže možno vyhlásiť, že genetika človeka dopúšťa štyri typy režimu jeho psychiky, určujúce charakter organizácie psychickej činnosti osoby:

1. Zvierací — keď je správanie človeka bezpodmienečne (t.j. bez ohľadu na okolnosti) podriadené vrodeným inštinktom a nepodmieneným reflexom rôznej úrovne organizácie v štruktúre jeho organizmu

2. Biorobot, „Zombi“ — keď je správanie človeka bezpodmienečne podriadené programom správania, prevzatým z kultúry spoločnosti alebo cielene vštepeným do jeho psychiky zvonku ich projektantmi.

3. Démonický — keď človek prejavuje svoju vôľu (a tvorivosť) podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha lebo Mu neverí, alebo pretože v Neho neverí, alebo pretože neuznáva dobrotu Božieho Zámeru a Všedržiteľnosti[252].

4. Človečí — keď človek dobrovoľne a na základe viery Bohu sa usiluje žiť v harmónii s Bohom, a jedná zmysluplne v duchu Božieho Zámeru.

No existuje ešte jedna možnosť, realizovaná samotnými ľuďmi, ktorí sa Ľuďmi (čiže nositeľmi Ľudského typu režimu psychiky) nestali, a reprodukovaný kultúrou spoločnosti v nadväznosti mnohých pokolení:

5. Režim psychiky spustený do neprirodzenosti — keď subjekt, patriaci do biologického druhu «Človek rozumný» sa otupuje rôznymi druhmi psychotropných látok: alkoholom, tabakom a ešte ťažšími narkotikami dnešných dní. Toto vedie k neprirodzenej deformácii charakteru fyziológie organizmu jak v aspekte látkovej výmeny, tak aj v aspekte fyziológie biopoľa, čo má za následok hojné a rôznorodé narušenia psychickej činnosti vo všetkých jej aspektoch (počnúc od funkcie zmyslových orgánov, končiac intelektom a prejavmi vôle)[253], charakteristických pre typy režimu psychiky zvieraťa, zombi, démona (nositelia psychiky typu Človek sa neotupujú). Takto sa človeku podobný subjekt stáva nositeľom organizácie psychiky, ktorá sa v biosfére prirodzene nevyskytuje, a kvalitou svojho správania, nezodpovedajúceho vyvíjajúcim sa okolnostiam, sa zdá byť najhorším spomedzi zvierat[254]. A za toto narušenie (ním samým) preňho predurčeného statusu v biosfére Zeme dostáva neodvratne odplatu od Života.

Pritom, ak vzniká u subjektu závislosť na narkotikách, vzniká u neho pevná deformácia biopoľa. A tak, podľa parametrov svojho ducha, prestáva patriť k biologickému druhu «Človek rozumný». Okrem toho mnohé z narkotík sú genetickými jedmi, t.j. narúšajú funkciu chromozomálneho aparátu a ničia štruktúry chromozómov tých, ktorí ich prijímajú do svojho organizmu. Defektné štruktúry chromozómov sa prenášajú na potomstvo, čo tak či onak podrýva ich zdravie, potenciál osobnostného rozvoja a tvorivosti. Vyskytuje sa to o to viac, o čo počatie prebehne skôr, než systém obnovy štruktúr chromozómov, fungujúci v organizme, stihne opraviť poškodenia. No ak genetické jedy prichádzajú do organizmu príliš často a v takých množstvách, že systém obnovy chromozomálnych štruktúr organizmu nezvláda opraviť všetky poškodenia, potom je potomstvo odsúdené k degenerácii.

A práve tieto okolnosti aj umožňujú nazvať tento typ režimu psychiky (vytvorený samotnými ľuďmi a reprodukovaný kultúrou spoločnosti) — spusteným do neprirodzenosti.

Každý typ režimu psychiky, svojim prejavom v správaní ľudí (jeho nositeľov), vytvára určité (kvalitatívne odlišné) subkultúry, ktorých súhrn takto vytvára kultúry národov a ľudstva v celom, počas ich historického vývoja. A to privádza k otázke:

● Ktorá z kultúr, hodnotená podľa kvality v nej reprodukovaných typov režimu psychiky (z pokolenia na pokolenie), predstavuje sama o sebe ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v živote ľudstva?

● Ako odstrániť kvalitatívne zdeformované kultúry, prekážajúce stelesneniu v živote zvoleného ideálu?

Treba ešte špeciálne poznamenať, že vyššie vykreslené predstavy o podstate človeka pri ich zobrazení v politickej praxi štátu nie sú výrazom «klerikalizmu», «náboženského spiatočníctva», nenarušujú svetský charakter štátu a slobodu svedomia, pretože práve v nich sa princíp slobody svedomia aj prejavuje, nakoľko:

● po prvé, v hore opísaných predstavách o podstate človeka sa vzájomný vzťah medzi osobou a Bohom javí ako skryté poznanie ich dvoch, do podstaty ktorého tretie osoby svojvoľne vtrhnúť nemôžu,

● po druhé, tento vzťah nie je spätý a ani nemôže byť spojený s niektorým tradičným či netradičným vieroučením a príslušným rituálom (budhizmus, judaizmus, katolicizmus, pravoslávie, islam a pod.).

● a predovšetkým:

Hlavná zodpovednosť za to, s akým typom režimu psychiky žije subjekt v tú-ktorú dobu, je kladená na neho samotného. Na neho sa kladie hlavná zodpovednosť za plody jeho skutkov aj za to, ako Život sám reaguje na jeho činnosť (vrátane jeho nečinnosti v určitých situáciách)

Práve túto problematiku musí objasňovať učebnica ľudsko-spoločenskej náuky.

Ak by sa L.N.Bogoljubov (hoc aspoň po tom, ako sa stal akademikom[255]) zamyslel nad zmyslom svojho priezviska a pustil sa do preskúmania otázky toho, čo presne je v človeku všeobecne biologické, a čo je charakteristické iba pre neho, ak by opísal problematiku geneticky naprogramovanej variability organizácie psychickej činnosti ľudí v §1 svojej učebnice, — tak by sa v autorskom kolektíve zrodila kvalitatívne iná učebnica.

A žiak by sa už po prečítaní §1 mohol zamyslieť nad tým: kto je to človek? stal sa on sám už Človekom? A nad mnohými ďalšími vecami, spojenými s odpoveďami na tieto otázky a prebiehajúcimi v živote spoločnosti.

A ak si prezrieme text aktuálnej kapitoly, môžeme sa presvedčiť o tom, že faktov (podávaných akademikom) je dostatočne veľa k tomu, aby bolo možné dospieť k vyššie opísanému názoru o tom, kto je to Človek, a kto sa ním ešte nestal. Naša zmienka o Diogenovi nie je k tomu nevyhnutne potrebná, niesla len charakter vonkajšieho vplyvu, aby vyviedla čitateľa z „logiky“ rozprávania doktora pedagogických vied, profesora, akademika RAV.

15. — 26. marca 2004 Spresnenia: 22. apríl — 23. máj 2004; 22. august 2004; 30. marec — 11. apríl 2005

7.5 Čo človek potrebuje?

“Čo človek potrebuje?” — tak sa volá §2 kapitoly I. skúmanej učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou akademika Ruskej akadémie vzdelávania (RAV) L.N.Bogoljubova. Autorom tohto paragrafu je sám akademik. §2 nie je veľký, celkovo na tri strany, nerátajúc pritom ešte jednu stranu s otázkami a úlohami k nemu. Paragraf začína rétorickými otázkami:

«Čo potrebuje človek pre normálny život? Prečo majú rôzni ľudia rôzne potreby? Môžu byť potreby rozumné aj nerozumné? Môže byť práca ľudskou potrebou, alebo je to len nevyhnutnosť?»

Postaviac čitateľa pred tieto otázky, L.N.Bogoljubov prechádza k objasneniu témy, vytýčenej v názve paragrafu. Nižšie uvedieme text §2 v jeho plnosti (tu i ďalej v citáte budú poznámky pod čiarou naše):

«Núdzu človeka v čomkoľvek možno nazvať potrebou. To znamená, že otázku možno položiť ináč: aké má človek potreby?

Vžime sa do fiktívneho rozhovoru vášho vrstovníka so starším kamarátom:

— Dá sa vôbec dať odpoveď na otázku, čo človek potrebuje? Veď každý má predsa vlastné túžby. Jeden potrebuje zaujímavú knihu, druhý magnetofón, tretí počítač...

— No áno, ale prečo nikto necíti potrebu dostať ako darček, napríklad kamennú sekeru?

— A na čo by dnes komu bola?

Veď práve! Predstavíme si pravekého človeka. Čo si myslíš, potešil by sa takémuto darčeku?

— A ešte ako! Tento predmet patril medzi tie najnutnejšie v jeho živote! A zhotoviť ho bolo veľmi náročné[256].

— A mohla u pravekého človeka vzniknúť potreba vlastniť magnetofón, počítač?

— Samozrejme, že nie! Také veci si nemohol ani len predstaviť.

— To znamená, že musíme urobiť ten najdôležitejší záver: ľudské potreby nemôžu byť v každej dobe rovnaké. Naopak, postupom času sa menia, dokonca v rámci toho či onoho historického obdobia, nehovoriac už o historickej epoche. A ešte: potreby závisia od podmienok, v ktorých ľudia žijú, od úrovne rozvoja hospodárstva.

— A dnešný človek má potrebu vlastniť hromadu vecí?

— Má, isteže. Ale treba pochopiť hlavné: načo sú človeku tieto veci? Ak knihy potrebuje preto, aby sa popýšil že má doma vzácne vydania, to je jedna vec. A ak preto, aby ich čítal, to je niečo iné[257]. Jedna vec je, keď si človek vyberá oblek, aby sa jeho vonkajšia podoba páčila okoliu, a je niečo celkom iné, keď koná podľa pravidla «všetci nosia takéto obleky». To znamená, musíme si ujasniť, aké potreby rodí túžba mať nejakú konkrétnu vec: potreba vedomostí alebo potreba krásy, ľubovoľným spôsobom sa vyčleniť z masy iných ľudí alebo potreba «byť ako všetci».

No nemožno hovoriť len o materiálnych potrebách, o potrebe vecí. Isteže, človek sa neobíde bez jedla, príbytku, ošatenia, obuvi. No aj tieto fyzické (alebo prvoradé) potreby sú poľudštené: človek len sotva bude trhať zubami surové mäso, použije nôž a vidličku; nezačne piť z mláky; potrebuje nielen steny a strechu, chrániace ho pred chladom, ale aj určité príslušenstvo.

Okrem materiálnych potrieb, existujú ešte aj sociálne potreby, vznikajúce iba v spoločnosti: vo vedomostiach, tvorivosti, vytváraní krásneho. U mnohých ľudí je najdôležitejšou potrebou zdravého človeka: potreba práce.

— Ale možno to považovať za potrebu? Veď ľudia pracujú, aby získali prostriedky na zaobstaranie si jedla, oblečenia... Niektorí by radi nepracovali...

— Áno, pre mnohých ľudí je práca iba nutnosť, a pracujú bez osobitej túžby. No existujú aj iní ľudia, pre ktorých je práca radosťou, zdrojom uspokojenia, spôsobom ako odhaliť svoje možnosti. A samozrejme, bolo by treba uspokojiť materiálne potreby rôznych ľudí podľa množstva a kvality ich práce[258]. Kto viac a lepšie pracuje, koho práca je zložitejšia a ťažšia, musí mať aj viac možností pre uspokojenie svojich ďalších potrieb. Avšak, k tomu je nutná príslušná úroveň rozvoja ekonomiky[259].

— Ale veď môže sa predsa stať, že niekto, kto má najväčšie potreby, má nakoniec menej možností na ich uspokojenie, než niekto iný, koho potreby sú dosť ohraničené.

— Zatiaľ to ináč nejde[260]. Ale dostali sme sa k najdôležitejšej otázke. Spomeň si na «Rozprávku o rybárovi a rybke» A.S.Puškina: najprv bolo starene treba nové koryto, potom izba, ďalej si zaželala byť dvornou dámou, potom si žiadala, aby z nej zlatá rybka urobila cárovnú, a keď toto všetko dosiahla, zachcelo sa jej byť vládkyňou mora, u ktorej by zlatá rybka slúžila ako poslíček. Niektorí ľudia sa podobajú tejto starene: existuje pre nich len slovo «chcem!». Ale premýšľajúci ľudia pochopili, že potreby musia byť rozumné.

— A čo to znamená?

— Nuž, po prvé, rozumné potreby sú spojené s chápaním toho, že možnosti uspokojenia všetkých ľudských potrieb sú ohraničené existujúcimi prírodnými zdrojmi. Takto je rozumnou požiadavka, aby každý človek mohol získať pohodlné a krásne oblečenie podľa svojho vkusu. Je ale nezmyselne žiadať, aby každému človeku dali možnosť mať kožuch zo soboľa, veď toľko soboľov na Zemi niet, a možnosti ich množenia sú obmedzené[261]. Po druhé, rozumnou je potreba mať normálne podmienky pre životnú činnosť. Napríklad, zabezpečiť vo výrobe hygienické podmienky alebo mať pre rodinu samostatný byt. Po tretie, tieto potreby nesmú odporovať morálnym normám spoločnosti, spôsobovať iným ľuďom nepríjemnosti. A tak potreba človeka počúvať muziku je celkom rozumná, ale len za podmienky, ak ju nenúti počúvať aj tých, ktorí v tom čase potrebujú pokoj a oddych. Po štvrté, a to je hlavné, rozumné sú tie potreby, ktoré napomáhajú v človeku rozviť jeho pravé ľudské vlastnosti: schopnosť pracovať, záujem o vedomosti, snaha o krásu, túžba prinášať ľuďom dobro.

Kým potreba jedla, oblečenia, bývania je prirodzená, no má rozumné hranice, tak potreba človeka v poznávaní, v tvorivej činnosti, v kráse sú bezhraničné...

— Niektorí ľudia majú potrebu fajčiť...

— To už je ale klamlivá potreba: organizmus človeka nepotrebuje tabakový dym, naopak, fajčenie spôsobuje fajčiarovi a okolitým ľuďom iba škodu. Hoci sa u fajčiarov vytvára zvyk spôsobujúci nutkanie na cigaretu, v skutočnosti to je, opakujem, pseudopotreba[262].

— A ak človek nemá klamlivé potreby, znamená to, že človek toho veľa nepotrebuje?

— To závisí od jeho hodnotovej orientácie.

— Jedna sa o cenné veci, peniaze, zlato?[263]

— Nie, nejedná. Každý človek má v živote svoje vlastné orientačné body. Podľa nich sa v živote orientuje, podobne ako pútnik, ktorý má stále v zornom poli orientačné body terénu, aby nezablúdil. Ak sa hovorí o hodnotových orientačných bodoch, má sa na mysli otázka: čo v okolitom živote, v správaní ostatných ľudí považuje človek za zvlášť dôležité, významné, najvhodnejšie pre seba? Napríklad, jedného človeka upútava na ľuďoch um, druhého fyzická sila. Jeden dáva prednosť knihám detektívneho žánru, druhý knihám «o láske». Znamená to, že hodnotové orientačné body a potreby človeka sú tesne medzi sebou prepojené.

Človek ide na návštevu k známym: čo má preňho väčší význam — chutné pohostenie alebo obsah debaty? Niekoľkohodinová kartová hra alebo prehliadka reprodukcií obrazov? Hodnotové orientačné body sú usmerňovačom správania človeka. Ak je pre človeka osobitne dôležité nadobúdanie vecí, tak uňho prevažujú materiálne potreby. Ak ho priťahujú vedomosti a tvorba, tak sa v ňom formujú rôzne duchovné potreby, ktoré robia život plným a zaujímavým[264].

Popremýšľajte nad nasledujúcimi slovami verejného činiteľa a publicistu začiatku 20.storočia A.V.Lunačarskeho:

«Vari človek žije preto... aby si každý deň navliekal nohavice, uprostred dňa zjedol kúsok mäsa, a večer si líhal do postele? Nie. Všetko je to iba prostriedkom k tomu, aby dosiahol šťastný život.

Človek nežije kvôli týmto prostriedkom. Musí sa obliekať, stravovať, oddychovať i pracovať preto, aby rozvíjal svoje vedomosti, zmysli, pocity, aby spoznal šťastie, bol šťastným a dal toto šťastie druhým[265]».

● Základné pojmy: Potreby, hodnotové orientácie.

● Termíny: Materiálne, duchovné.

A teraz skúste úprimne povedať, možno si z textu hore uvedeného paragrafu ujasniť odpovede na otázky (a tým skôr žiak, ktorý ešte málo čo v živote videl): čo presne človek objektívne potrebuje, a čo mu objektívne škodí? ako možno objektívne potrebné a prospešné veci v živote odhaliť a odlíšiť ich od objektívne škodlivých? existuje u ľudí možnosť garantovane uspokojiť všetky svoje objektívne prospešné potreby a zničiť v kultúre objektívne škodlivé potreby spoločne s ich generátormi? — Toto sú naozaj životne dôležité otázky pre každú spoločnosť, avšak akademik sa k ich zadaniu nedostal a odpovede na ne nedal, pokračujúc tak v tradícii mnohých «vedeckých hviezd» — vyhýbať sa odkrytiu a riešeniu životne dôležitých problémov, a zanechal tak žiakov aj učiteľov osamote s banalitami, ním vyslovenými.

Preto budeme musieť odpovede na tieto otázky dať sami. Avšak na rozdiel od toho, ako sme skúmali učebnicu histórie I.Doluckého, „Úvod“ a §1 učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“, tentoraz nebudeme explicitne klásť konkrétne otázky, umožňujúce vytrhnúť sa zo zajatia bezobsažných banálností autorov učebnice. Budeme viesť rozprávanie, pod ktorým sa myslia navádzajúce otázky a všeobecne známe fakty, ktoré ležia v osnove nami ďalej uvedených názorov.

Ničmenej, začneme textom učebnice. Medzi zadaniami na konci paragrafu je aj jedno takéto:

«L.N.Tolstoj písal: “Predtým než budeme hovoriť o blahu z uspokojenia potrieb, je treba rozhodnúť, aké potreby tvoria blaho ”.

Dajte do súvisu slová L.N.Tolstého s materiálmi tohto paragrafu».

L.N.Tolstoj zadal naozaj kľúčovú otázku, pretože ak sa odkryjú tie potreby, ktoré objektívne tvoria blaho, potom bude treba napísať paragraf s celkom iným obsahom. A jeho obsah postaví čitateľa pred otázku, ako sa on sám osobne, — pokiaľ má ambíciu stať sa Človekom (v našom chápaní: nositeľom Ľudského typu režimu psychiky), — musí spolupodieľať na politickom, ekonomickom a kultúrnom živote spoločnosti.

Ak budeme vychádzať z toho, že každý človek je bytosťou, ktorá sama osebe predstavuje i časť biosféry, i časť spoločnosti[266], potom to znamená, že v ľudskej spoločnosti ľudia majú:

● potreby, ktoré sú priamo podmienené biológiou druhu «Človek rozumný», a

● tiež potreby:

• ktoré, po prvé, sú priamo podmienené historicky sformovanou kultúrou danej spoločnosti a

• ktoré, po druhé, samy určujú perspektívy tejto spoločnosti a jej budúcej kultúry, v závislosti od toho, aký postoj k týmto potrebám majú samotní ľudia: považujú ich za prirodzené, či neprirodzené.

Takto patrí k biologickým potrebám potreba: jedla; komunikácie so sebe podobnými; potreba spánku a oddychu; potreba v pokračovaní rodu; potreba súkromia, teda miest, kde spánok, oddych, počatie, pôrod a výchova potomstva je chránená pred vplyvom rôznych nepriaznivých faktorov, vrátane iných ľudí atď. Pracovná činnosť ľudí slúži predovšetkým na uspokojenie týchto potrieb[267].

No genetika biologického druhu «Človek rozumný» je taká, že samotný druh v sebe nesie aj potenciál rozvoja kultúry[268]. Inými slovami, znamená to, že pracovná (a iná) činnosť ľudí nie je jednoznačne naprogramovaná (výhradne) skrz inštinkty (tak ako je napevno naprogramovaná «práca» mravcov v mravenisku), ale práve v rozvoji kultúry (vrátane kultúry práce na uspokojenie biologických potrieb) sa prejavuje mnohovariantný rôznorodý tvorivý potenciál ľudí mnohých pokolení. A tak, tie potreby, ktoré sú v každú epochu dejín podmienené kultúrou, predstavujú produkt ľudskej tvorivosti a, môže byť, že sami sú oporou ľudí v ich ďalšej tvorbe: v jednej epoche bola na to treba — kamenná sekera, a v druhej epoche — počítač, pričom jedno aj druhé je produktom predchádzajúcej tvorby (svojich tvorcov) a prostriedkami stvárnenia tvorivých zámerov ak nie všetkých, tak aspoň nejakej časti svojich užívateľov.

Okrem toho, rozvoj kultúry je taký, že v spoločnosti vznikajú potreby, podmienené samotnou kultúrou, ktoré nemajú bezprostredný vzťah k uspokojeniu biologických potrieb ľudí (takéto sú prevažne všetky potreby umelecko-estetického charakteru, na uspokojenie ktorých slúži umenie).

V každej epoche existujú aj rôznorodé potreby psychického charakteru (podľa miesta lokalizácie procesov ich uspokojenia), ktoré nie sú priamo spojené ani s fyziológiou organizmu, ani s historicky sformovanou kultúrou a orientáciou jej zmeny, hoci čiastočne sú podmienené aj biológiou, aj kultúrou. To je to, čo sa často nazýva «duchovné potreby».

Pritom kultúra (jak celej spoločnosti, tak aj osobná kultúra ľudí, tvoriacich túto spoločnosť) do seba integruje aj biologické potreby, pridávajúc im rôzne kultúrne obaly: my naozaj, za normálnej situácie a vo viac-menej normálom psychickom rozpoložení nepijeme vodu z kaluže, pri jedení používame príbor a väčšiu časť svojej potravy necháme prejsť kulinárskym spracovaním.

Avšak klasifikácia potrieb podľa miesta ich vzniku (biológia — či kultúra) a podľa lokalizácie procesov, ktoré vedú k ich uspokojeniu (psychika osoby: jej vnútorný svet, — či spoločný zdieľaný svet: príroda, spoločnosť, technosféra), ešte nehovorí nič o tom, ktoré z nich sú objektívne blahom, a ktoré škodia; či je vzťah danej konkrétnej potreby k jednej z nazvaných kategórií (blaho vs. škoda) podmienený nejakými vedľajšími javmi, alebo má vždy jednoznačný charakter, nezávislý na vedľajších javoch.

Podmienenosť určitej časti ľudských potrieb — všeobecnou biológiou druhu «Človek rozumný», a časti potrieb — kultúrou, pri prevládajúcom nadstavbovom charaktere kultúry vo vzťahu k biologickým procesom v živote ľudí, znamená, že posudzovať potreby jednotlivca oddelene od spoločnosti a potreby spoločnosti oddelene od biocenóz, v ktorých sama žije — znamená uskutočňovať chybu, tiahnucu sa časom a hroziacu samovraždou tejto spoločnosti.

A hoci netrváme na tom, že nami povedané v predchádzajúcom odseku musí byť «automaticky jasné» všetkým, no práve tejto chyby sa dopustil akademik v §2 kapitoly I. skúmanej učebnice.

No posúdenie a klasifikácia potrieb jednotlivca, vylučujúca možnosť takejto chyby, môže byť uskutočnená len na základe preskúmania potrieb celej spoločnosti v teritóriu jej prebývania.

Potreby celej spoločnosti v teritóriu jej prebývania môžu byť predstavené ako spektrum potrieb: t.j. zoznam (nomenklatúra) potrieb a objemy požiadaviek celej spoločnosti ku každej z položiek nomenklatúry. V tomto spektre potrieb každému jednotlivcovi pripadá jeho osobné spektrum potrieb, predstavujúce výber zo zoznamu potrieb a určité objemy požiadaviek ku každej z pozícii osobného zoznamu požiadaviek. Analogicky, aj reálne uspokojenie potrieb môže byť predstavené v podobe spektra.

Pre náš účel nie je nutné rozpisovať zoznam potrieb v celej jeho detailnosti[269], ale takýto čisto formálny krok, ako je zhrnutie všetkých spoločenských potrieb do spektra, umožňuje lepšie pochopiť charakter vzájomného tlaku spoločnosti a biosféry navzájom, a charakter vzájomných vzťahov jednotlivca so spoločnosťou, s biosférou. Tiež to umožňuje vidieť perspektívy jednotlivcov, ako aj celej spoločnosti v nadväznosti niekoľkých pokolení; a predvídanie variantov možného priebehu udalostí je základom riadenia ich priebehu a uskutočnenia toho najlepšieho z možných variantov[270].

Okrem toho treba vedieť, že každý z typov režimu psychiky sa od tých ostatných odlišuje aj spektrom potrieb ich nositeľov: ako samotnou zostavou potrieb, tak aj objemom požiadaviek, usporiadaním rôznych potrieb podľa dôležitosti a poradia ich uspokojenia, spôsobmi ich uspokojenia. V realite si prevažná väčšina potrieb každého jednotlivca vyžaduje kolektívnu prácu množstva ľudí. Preto je otázka potrieb a ich uspokojenia nerozlučne spätá s otázkou organizácie výroby a prerozdelenia rôznorodej produkcie v spoločnosti.

Štatistika, opisujúca rôzne stránky života spoločnosti a ich vzájomné súvislosti, objektívne existuje a disponuje vlastnými charakteristikami stability v čase, podmienenými zmenou pokolení, kultúry a môže byť odkrytá. Preto bez ohľadu na názory, vyhrávajúce v mravných sporoch, individuálna aj štatistická analýza príčinno-následkových podmieneností v systéme vzťahov:

— umožňuje štatisticky objektívne vyčleniť (všetkým aj bez toho známe) škodlivé faktory: alkohol, ďalšie narkotiká a jedy, rozvracajúce organizmus a psychiku; sexuálne úchylky; neúmernosť (teda: nedostatočnosť alebo prebytočnosť) užívania samo osebe neškodných produktov a služieb, následkom čoho vzniká škoda u ich spotrebiteľa a (alebo) okolia, potomkov, biosféry; a tiež umožňuje vyčleniť aj faktory, predtým nevnímané ako škodlivé.

A adekvátne takémuto prístupu sa potreby všetkých ľudí rozvetvujú do dvoch kategórií:

● PRVÁ: biologicky prípustné demograficky podmienené potreby.

— Zodpovedajú zdravému spôsobu života v nadväznosti pokolení obyvateľstva i biocenóz v regiónoch, kde prebieha život a činnosť ľudí a spoločenstiev.

— Sú podmienené biológiou druhu Človek rozumný, pohlavnou aj vekovou štruktúrou obyvateľstva, kultúrou (vrátane jej podmienenosti prírodno-geografickými podmienkami) a orientáciou jej rozvoja.

Orientácia rozvoja kultúry môže byť dvojaká:

• k Ľudskosti — k civilizácii, v ktorej sa režim psychiky typu Človek akceptuje ako jediný normálny pre všetkých ľudí, počnúc od pubertálneho veku vyššie;

• alebo nazad ku kultúre otvoreného otrokárstva, v ktorej prevládajú režimy psychiky typu zviera a zombi (prevažne ako otroci), zombi a démon (prevažne ako otrokári).

Tiež sa môže prejaviť tendencia ku «konzervácii» historicky sformovanej antropoidnosti — teda spoločnosti kde sa človekom nazýva úplne každý, bez ohľadu na jeho režim psychiky, alebo v ktorej sa otázka «Kto je to Človek?» nikdy nerozoberá do hĺbky svojej podstaty.

● DRUHÁ: degradačno-parazitické potreby.

— Uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje priamu alebo nepriamu škodu tým, ktorí sú im oddaní ako aj okoliu a ich potomkom. Okrem toho narúša aj biocenózy v oblastiach pobytu a činnosti ľudí.

— Oddanosť týmto potrebám (ako psychologický faktor, ktorý sa prejavuje, napríklad, v nespokojnosti alebo závisti voči tým, ktorí viac uspeli v užívaní si rôznych „pôžitkov a rozkoší“), hoc by šlo aj o nesplniteľné potreby, bráni rozvoju ľudí, národov i celého ľudstva na ich ceste k Ľudskosti.

Degradačno-parazitické potreby sú primárne podmienené prevládaním v spoločnosti neľudských typov režimu psychiky a sprievodnými zvrátenosťami a úpadkom morálky. Sekundárne sa z pokolenia na pokolenie prejavujú v tradíciách kultúry a v biologickej dedičnosti.

Okrem toho, ako je vidno, degradačno-parazitickými potrebami sa môžu stať aj, na prvý pohľad, celkom prirodzené potreby biologického charakteru, a nie len tie, podmienené kultúrou.

Takto aj potreba jesť, pri jej neúmernom uspokojovaní, či uspokojovaní rôznymi «kulinárskymi skvostami» (mnohé z nich podľa zostavy vstupných ingrediencií nezodpovedajú fyziológii ľudského organizmu[271]) zdraviu človeka škodí. Inštinktívne naprogramovaná potreba v pokračovaní rodu, ničím nezdržiavaná pri neľudských typoch režimu psychiky, je schopná priviesť k nadbytočnému rastu počtu jedincov v spoločnosti; v tomto prípade ľudia spasú a udupú prírodu v teritóriu svojho výskytu, následkom čoho doterajšie biocenózy zmiznú; potom sa zrúti aj tradičná kultúra spoločnosti. Pritom môže vzniknúť taká situácia, v ktorej spoločnosť nezvládne prechod na nový typ kultúry, zodpovedajúci novým biocenózam, a zoslabne alebo zahynie v biosféricko-ekologickej katastrofe; alebo bude musieť, donútená vlastnou hlúposťou a neschopnosťou žiť v harmónii s prírodou, začať vojnu proti susedom za nezničený «životný priestor».

Ale aj takzvané «duchovné potreby» môžu niesť degradačno-parazitický charakter. Ide o to, že v ľudskom živote emócie hrajú zďaleka nie poslednú rolu, a v mnohých životných situáciách hrajú emócie dokonca zásadnú rolu vo vzťahu k ľudskej činnosti. Preto ľudia túžia po pozitívnych emóciách. Avšak, iba v režime psychiky typu Človek ľudia získavajú — bez ohľadu od súhry životných okolností — pozitívnu emocionálnu sebestačnosť[272]. Vo všetkých ostatných typoch režimu psychiky je jedinec emočne závislý na rôznych veciach a okolnostiach, a jedným zo spôsobov ako si takto vytvoriť v sebe pozitívnu emočnú kulisu, je:

● získavať pôžitok v umelo vytváraných okolnostiach, alebo vystavovať sa vplyvu rôznych umelých faktorov prinášajúcich pôžitok, ktoré menia emócie, prirodzene sformované v priebehu toku životných udalostí jednotlivca;

● vyhýbať sa vplyvu okolností, prinášajúcich nepríjemné pocity.

V podstate na základe takéhoto druhu konfrontácie spokojnosti s nespokojnosťou prebieha život jedincov všetkých biologických druhov v živočíšnom svete na báze inštinktov, reflexov atď. T.j. jedná sa o biologický jav. Ale v živote ľudskej spoločnosti získava tento jav špecifické rysy, ktoré sú následkom odlišnosti biologického druhu «Človek rozumný» od všetkých ostatných biologických druhov, vrátane po anatomickej stránke k nemu najbližších druhov (antropoidné opice a ...svine[273]): následkom dostupnosti pre človeka piatich variantov organizácie jeho psychickej činnosti, každý z možných variantov[274] sa prejavuje v akceptovaní, alebo odmietnutí historicky sa sformovaných noriem kultúry a vo vytvorení kultúry budúcnosti.

Pritom, pri neľudských typoch režimu psychiky, je jedným zo zámerov tvorivosti človeka počas jej realizácie: získať uspokojenie za každú cenu, bez ohľadu na okolnosti a následky jak pre svoje okolie, tak aj pre samotného adepta na získanie uspokojenia.

Pri takejto orientácii a zámeroch rozvoja kultúry aj vznikajú rozmanité, kultúrou podmienené degradačno-parazitické potreby, a rozpracúvajú sa všemožné spôsoby ich uspokojenia. Apoteózou tejto orientácie sú ťažké narkotiká a implantácia elektród do mozgu s cieľom nepretržitého stimulovania štruktúr, ktoré sa prirodzene aktivujú, keď človek prežíva niečo príjemné.

Ak jednotlivec ide touto cestou a zájde tak ďaleko, že u neho vzniká fyziologická alebo psychologická závislosť od umelo vytváraného pôžitku, stáva sa parazitom a hynie. Priblíženie jeho smrti závisí jednak od toho, ako rýchlo sa rozpadáva jeho organizmus pod vplyvom «generátorov pôžitku», v závislosti ktorých sa ocitol, a tiež od toho, nakoľko rýchlo vysiľuje zvyšok spoločnosti, v dôsledku čoho ho ľudia prestávajú podporovať alebo ho tak či onak dorazia sami, chrániac sa tak pred jeho parazitizmom a ním spôsobovaných utrpení.[275]

T.j. «pôžitok» alkoholikov, fajčiarov, ďalších narkomanov a mravno-psychicky spustených, ktorý je vo svojej podstate potrebou psychologickou/duchovnou (subjekt má silnú potrebu kladných emócií alebo úteku do iluzórneho sveta pred nepríjemnou životnou realitou), sa vo výsledku javí byť degradačno-parazitickou potrebou.

No okrem snahy získať uspokojenie je potrebné preskúmať aj potrebu vyhnúť sa nepríjemnostiam (negatívnym emóciám). Jednou z reálnych nepríjemností, s ktorou sa ľudia stretávajú od samého začiatku sformovania našej civilizácie, je práca, na vyplnenie ktorej človeku nestačia jeho schopnosti (zručnosť) alebo ktorá zaberá jeho čas a sily v takých množstvách, že mu nezostáva voľný čas; alebo je celkovo nútený pracovať tak veľa, že behom času, ktorý zvýšil na oddych, regenerovať silu a schopnosť pracovať sa nedarí[276].

Je prirodzené, že v tomto prípade voľba medzi «nepríjemnosťou — a absenciou nepríjemnosti» ponúka rôzne možnosti:

● Osvojenie si zručností, potrebných pre efektívnu prácu, aby táto prestala byť faktorom stresu. No učiť sa efektívne je tiež treba vedieť, t.j. disponovať zručnosťami k osvojeniu si hotových na použitie vedomostí a zručností alebo na zreprodukovanie od nuly efektívnejších vedomostí a zručností[277].

● Zmena organizácie pracovného a oddychového režimu, čo ale nie je vždy v moci samotného človeka kvôli kolektívnemu charakteru väčšiny druhov činností a historicky sformovanej sociálnej organizácii. Zmena sociálnej organizácie si vyžaduje politickú vôľu a určité historicko-sociálne vedomosti, ktoré nemožno načerpať z učebníc, analogických učebnici histórie I.I.Doluckého a učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“ (zv.1) — „Človek a spoločnosť“ (zv.2) pod redakciou L.N.Bogoljubova.

● Individuálne sa vyhýbanie práci, čo popri bežnom zlodejstve a žobraní predpokladá (v svojej najdôslednejšej forme) donútiť iných ľudí, aby pracovali na neho, čoho prostriedkami sú:

• hrubá sila alebo hrozba jej použitia;

• vytvorenie podmienok závislosti druhých ľudí na sebe;

• rôzne formy podvádzania a balamutenia tých, ktorých nútia pracovať na iných, na úkor životných záujmov samotných podvedených a ich blízkych.

A v spoločnosti sa skutočne sformovala kultúra vyhýbania sa práci. Jednako, naplno sa vyhnúť práci sa darí len mravne a psychicky spusteným degradantom (alkoholikom a narkomanom), pre ktorých je závislosť od «generátorov pôžitku» natoľko silná, že nie sú schopní pracovať.

Všetkým ostatným — «kocúrom Matroskinom»[278] — nezostáva iné, ako pustiť sa buď do riadiacej činnosti v rámci procesu nútenia pracovať na seba iných; alebo iba pasívne podporovať (z rôznych zdrojov ktorými disponuje) sociálne inštitúty a riadiacu činnosť iných, za účelom organizácie kolektívnej práce ľudí tak, aby z toho mali prospech len niektorí z nich.

A činnosť mnohých pokolení «kocúrov Matroskinov» sa prejavuje v tom, že úroveň spotreby (a rovnako aj príjmy) tých, ktorí tvoria „elitu“, v oblasti riadenia vecí celospoločenského významu, je vyššia (pričom mnohonásobne), než príjmy a úroveň spotreby tých, ktorí sa venujú práci, teda v priamej výrobnej činnosti.

Táto osobitosť organizácie života spoločnosti sa stala automaticky reprodukovanou tradíciou, ktorú nezmenili ani revolúcie[279], ani reformy[280]; je ideologicky zdôvodnená a v mnohých prípadoch aj podporená zákonom[281]. Je jednou z foriem monopolnej exploatácie[282] riadiacich vedomostí a zručností, exploatácie sociálneho postavenia, ktoré je druhým nedostupné, následkom sformovaných tradícií atď.

Ničmenej, akademik, bez snahy ukázať túto problematiku žiakom, píše v §2 kapitoly I. nami skúmanej učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“:

«... a to je hlavné, rozumné sú tie potreby, ktoré napomáhajú rozviť v človeku jeho pravé ľudské vlastnosti: schopnosť pracovať, záujem o vedomosti, snaha o krásu, túžba prinášať ľuďom dobro».

Т.j. pri pomlčaní o korporatívnej činnosti množstva «kocúrov Matroskinov» v nadväznosti pokolení, učebnica odporúča ako ideál — nezištne, prajne a tvorivo pracovať na podporu historicky sformovanej korporácie parazitujúcich degradantov. Je to hodné človeka? — podľa nášho názoru nie: zmysel ľudského života je v inom.

Najjednoduchšia odpoveď na podobné ponuky drieť zadarmo na parazitov spočíva v známej fráze: «Hlupákov práca miluje, hlupák má prácu rád...» a slogane «Kos a pritĺkaj!» pod vyobrazením symbolov práce — kosáka a kladiva. Ak množstvo ľudí cíti, že ich nútia pracovať na iných, na úkor ich vlastných záujmov a záujmov ich blízkych, potom takáto odpoveď sa javí byť dostatočne efektívnou na vytvorenie určitých problémov korporácii «kocúrov Matroskinov». No nie je efektívna pre oslobodenie sa od ich ambícií: nato sú už potrebné vedomosti historicko-sociologického charakteru a politická vôľa ku zmene života spoločnosti a jej kultúry.

Ide o to, že ak takáto politická a kultúrna aktivita nejestvuje, potom «kocúri Matroskinovia» sa stávajú monopolnou korporáciou, ktorá kvôli zapojeniu druhých ľudí do spoločnej práce v prospech «kocúrov Matroskinov» ponúka svojim potencionálnym (aj už nimi využívaným) pracovníkom príslušné «duchovné potreby», ktoré (ako by sa na prvý pohľad zdalo) nemajú nič spoločné s typicky degradačno-parazitickými potrebami, ako sú alkohol, fajčenie, narkotiká, sexuálna bujnosť atď.

V predchádzajúcich (pod)kapitolách 7.1 až 7.4 aktuálneho zborníku (zasvätených otázke toho, kto je to človek) sme už analyzovali, čo učebnica spoločenskej náuky vraví o relígiách. Vtedy sme preukázali, že autorský kolektív učebnice tvoria nevzdelaní ateisti. No ak budeme pokračovať v skúmaní výkladu otázok ohľadne relígie a ateizmu v druhom zväzku učebnice „Človek a spoločnosť“, určenej pre štúdium v 10. a 11. triede, nevyhnutne dospejeme k záveru, že autorský kolektív predstavuje nielen nevzdelaných ateistov, ale navyše aj bezcharakterných prisluhovačov parazitov.

§46 kapitoly XII, nazvanej „Duchovné hodnoty modernej civilizácie“, obsahuje podkapitolu „Rozmanitosť relígií“, ktorú by bolo dobré nazvať „Rozmanitosť vieroučení“, pretože v podstate v nej ide reč o vieroukách, a nie o relígiách ako osobných vnútorných spojeniach ľudí a Boha. Táto kapitola sa začína slovami:

«Na svete existujú rozmanité viery, sekty, cirkevné organizácie. Sú to i rozličné formy polyteizmu (mnohobožstva), ktorých tradície siahajú do prvotných náboženstiev (viera v duchov, uctievanie rastlín, zvierat, duší mŕtvych). S nimi susedia rôzne formy monoteizmu (jednobožstva). Patria sem aj národné relígie ako konfuciánstvo (Čína), judaizmus (Izrael) atď., aj svetové relígie, ktoré sa sformovali v epoche vzniku impérií a našli si prívržencov medzi národmi, hovoriacimi rôznymi jazykmi, ako budhizmus, kresťanstvo, islam. Práve svetové náboženstvá prejavujú najväčší vplyv na rozvoj moderných civilizácií[283]» (“Človek a spoločnosť” — zv. 2 skúmanej učebnice, str. 386).

Tento odsek je ukážkou toho, čo sa v posledných rokoch začalo nazývať «manipuláciou vedomia». Začneme tým, že judaizmus už existoval, a štátu Izrael[284] ešte nebolo. Navyše, v staroveku na území dnešnej Palestíny po jej dobytí starovekými židmi sa najprv sformovali dva štáty: Izrael v severnej časti Palestíny a Judea v južnej časti na hranici so starovekým Egyptom. Izrael ako samostatný štát vydržal približne sto rokov (jednou z možných príčin pádu starovekého Izraelu, mohlo byť aj odmietnutie ním judaizmu), a Judea ako samostatný štát takmer tisícročie. V historickom období po štátnom krachu starovekej Judei a úteku židov z Palestíny (v období dobytia Palestíny Rímom v 1.st. pred n.l. až 1.st. n.l.) judaizmus prestal byť «národnou relígiou»: Po prvé, židia ktorí ho vyznávali prestali byť národom[285]; po druhé, vyznávači judaizmu žili v mnohých krajinách sveta uprostred iných národov, hebrejčina prestala byť ich jazykom (a pre mnohých prozelytov, ktorí prijali judaizmus, ani nikdy rodným nebol) a začali hovoriť rôznymi jazykmi, t.j. jazykmi národov, uprostred ktorých žili. Ako predchodca historicky sformovaného kresťanstva, ktoré má len máločo spoločné s učením Krista[286], judaizmus je historicky reálne svetovým náboženstvom, a nie národným. Navyše, na základe cieľov vložených do jeho sociologickej doktríny je judaizmus svetovým náboženstvom od samého začiatku.

Avšak žiadny protest zo strany židovskej verejnosti ani obvinenie autorského kolektívu učebnice z «antisemitizmu» v spojení s takýmto znížením postavenia judaizmu v dejinách nenasledoval. A jediné vysvetlenie účelnosti takéhoto zníženia postavenia judaizmu v učebnici a totálne mlčanie židovskej (a najmä rabínskej) verejnosti v spojení s týmto spočíva v tom, že globálna sociologická koncepcia judaizmu nie je predmetom verejných diskusií a hodnotenia. Uvedieme ešte raz to, posúdeniu čoho sa akademik aj ním vedený autorský kolektív vyhli:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrze svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých akoby-kresťanských cirkví, vrátane hierarchie ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti, а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[287]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.

Akceptovaním posvätnosti Biblie a utvrdením sa, že Zjavenia v nej sú Zhora a nie sú zvrátené, sa rasovo-„elitárna“ doktrína „Deuteronómia-Izaiáša“ stáva vedúcou doktrínou v kultúre biblickej civilizácie, a Nový Zákon programuje psychiku „ovečiek“ kresťanských cirkví na podriadenie sa pohlavárom projektu zotročenia všetkých:

«… neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; a ak sa chce niekto s tebou súdiť a vziať ti košeľu, daj mu aj vrchný odev», — Matúš 5:39, 40. «Nesúďte, aby ste neboli súdený» (t.j. rozhodovať čo je to v živote konkrétne Dobro a Zlo nemáte právo, a preto neodporujte ničomu), — Matúš 7:1.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Vo výsledku sa takto v biblickej civilizácii vytvára svojrázny systém vnútrosociálnych vzťahov, prenikajúci do všetkých jej štátov a národných spoločenstiev, ktoré bibliu uznali ako posvätnú alebo k nej aspoň zaujali ľahostajno-tolerantný postoj:

1. Najvyššia úroveň hierarchie — pohlavári projektu, dávajúci prednosť vyhýbať sa publicite pri svojej činnosti.

2. Druhá úroveň hierarchie — zákony dodržiavajúci židia (judeji[288]), ktorým je zverená misia priameho riadenia v regiónoch, kde sa nachádzajú diaspóry židov.

3. Najnižšia úroveň — vyznávači tradičného kresťanstva v jednej z jeho modifikácií na základe kánonu Nového zákona a tradície výkladu Biblie pre nejudejov[289], a tiež ateisti a predstavitelia iných vieroučení, nemajúci v sebe žiadne alternatívne globálne projekty.

4. K tomu navyše — «spojivovým a nervový tkanivom» tohto systému, spájajúcim jeho komponenty do jedného celku a zabezpečujúcim ich súčinnosť je slobodomurárstvo (masonstvo), fungujúce na princípoch:

• každý podľa miery svojho chápania pracuje na to, čo chápe sám, a v miere svojho nechápania pracuje na tých, ktorí sú zasvätený do vyšších stupňov (ako on), a na tých, ktorí chápu viac bez ohľadu na to či sú zasvätení alebo nie;

• bezpodmienečná podriadenosť a zodpovednosť nositeľov nižších stupňov pred vyššími.

Pritom stupne od 1 do 33 môžu dosiahnuť všetci, od 34 do 66 len judeji, od 67 vyššie len rabíni. Príslušnosť k vyšším stupňom zasvätenia v každej skupine si vo väčšine prípadov žiada dedičnú príslušnosť kandidáta k systému (hoci môžu existovať aj výnimky). Takáto rasovo-klanová filtrácia a vyžadovanie dedičnej príslušnosti sú pomerne spoľahlivou zátarasou od postupu na vedúce miesta antimasonských agentov infiltrovaných v systéme behom života jedného pokolenia, nad čím sa konceptuálne bezmocní[290] bojovníci s «židomasonským sprisahaním» (v ktorom sú aj «židia», aj masoni celkovo len «figúrkami», usporiadanými trochu zložitejšie, ako tie šachové) nezamýšľajú (a konceptuálne zdatní ľudia, neprijímajúci biblický projekt, zase nemajú potrebu takto prenikať do ich štruktúr, s cieľom postaviť sa na čelo a zmeniť zameranie a charakter ich činnosti).[291]

A tak preto, aby sa v spoločnosti neformovali predstavy o systémovej celistvosti a nespornej účelovosti biblickej kultúry, učebnice histórie radšej nič zrozumiteľné o masonstve nepíšu, čím deformujú predstavy väčšiny žiakov o priebehu dejín a politiky.

V kultúre dnešnej spoločnosti je pre určitú časť obyvateľstva spoluúčasť na fungovaní biblických kultov (judaizmu i takzvaného „kresťanstva“ vo všetkých jeho modifikáciách) naliehavou duchovnou potrebou, ktorú oni sami považujú za vysoko mravnú. Avšak táto potreba je vo svojej podstate, ako to vidno z doktríny Deuteronómium-Izaiáš, degradačno-parazitickou pre každého z nich i pre celú spoločnosť. Môže vari toto pochádzať od Boha a byť súčasťou Zámeru? — Pre odpoveď na túto otázku slúži každému človeku svedomie.

Skrývajúc pred školákmi vyššie uvedenú podstatu biblickej sociológie a stavajúc ju mimo posúdenia, učebnica „Človek a spoločnosť“ menuje ostatné svetové náboženstvá a dáva krátke hodnotenia ich vieroučení:

«Budhizmus — najrannejšia, časom svojho vzniku, svetová relígia. Svoje najväčšie rozšírenie dosiahla v Ázii. Hlavnú časť budhistického vieroučenia tvorí mravnosť a normy správania človeka. Skrze rozmýšľanie a pozorovanie môže človek dospieť k pravde, nájsť správnu cestu k spáse, a dodržovaním prikázaní svätého učenia dosiahnuť dokonalosť. (...)

Jedným z najdôležitejších prikázaní budhizmu je láska a milosrdenstvo k živým bytostiam. Pričom budhizmus nariaďuje nerobiť medzi nimi rozdiely a správať sa rovnako dobroprajne a súcitne k dobrým aj zlým, k ľuďom i zvieratám.

Stúpenec Budhu sa nesmie odplácať zlom za zlo, lebo v opačnom prípade sa zlo nielenže nezničí, ale naopak, narastá nepriateľstvo a utrpenie. Dokonca nie je dovolené chrániť druhých pred násilím a trestať za vraždu. Stúpenec Budhu sa musí ku zlu správať pokojne, trpezlivo, len sa ho sám nezúčastňovať. (...)

Kresťanstvo — druhá, časom svojho vzniku, svetová relígia. (...)

Mravné pravidlá kresťanstva sú vyložené v prikázaniach «nezabiješ», «neukradneš», «nebudeš cudzoložiť», «váž si svojho otca i matku», «nevytvoríš si modlu», «nevyslov meno Pána Boha nadarmo»[292]…

Hlavnými v kresťanstve sú: idea hriešnosti človeka ako príčina všetkých jeho trápení a učenie o vyslobodení sa od hriechov cestou modlitby a priznania si viny[293]. Hlásanie zmierenia, odpustenia vín je bezhraničné. (...)

Všetko, čo sme doteraz hovorili o relígii v modernom svete, je najviac charakteristickým pre kresťanstvo, pretože ono sa ukázalo byť najlepšie prispôsobeným ku spoločenským zmenám, než druhé relígie[294]. (…)

Islam (musulmanstvo[295]) — najneskoršia, časom svojho vzniku, svetová relígia. (…)

Islam v preklade do ruského jazyka znamená «poslušnosť (pokora)»[296]. Človek, je podľa Koránu, tvorom slabým, náchylným k hriechu, neschopným dosiahnuť čokoľvek v živote samostatne[297].

Zostáva mu dúfať v milosrdenstvo a pomoc Alaha[298]. Ak bude človek veriť v Boha, dodržiavať musulmanskú relígiu, zaslúži si večný život v raji. Vyžadujúc si od veriacich poslušnosť Alahovi, islam prikazuje rovnakú poslušnosť aj k pozemskej moci[299]. (…)

…realizácia islamských hesiel rukami extrémistov môže ľudstvu priniesť nevyčísliteľné tragédie[300]» (učebnica “Človek a spoločnosť”, Moskva, «Osveta», 7.vydanie, r.2001, str. 386–389).

Ale my sa pýtame: Realizovanie doktríny Deuteronómium-Izaiáš v priebehu mnohých storočí, o ktorej autori učebnice z neznalosti a bezcharakternosti mlčali, už ľudstvu priniesla mnoho trápenia. Čo s ňou robiť? Je prípustné žiť pod jej mocou? — o tom učebnica „Úvod do spoločenskej náuky — Človek a spoločnosť“ nič nehovorí, ponúkajúc jedným osud «kocúrov Matroskinov» (otrokárov), a druhým osud otrokov-nevoľníkov, povinných drieť na «kocúrov Matroskinov», žijúcich si bezstarostne a v dostatku, kvôli čomu musia otroci v sebe zanietene rozvíjať svoje tvorivé schopnosti a pseudohumanizmus — vážiť si všetkých rovnako, bez skúmania ich mravov, etiky a činov. A toto sa žiakom predkladá ako tie «najlepšie ľudské vlastnosti». Okrem toho: o agresivite a parazitizme judaizmu autori učebnice pomlčali; tých čo sa agresivite neprotivia pochválili; islam, odmietajúci zotročenie, predstavili ako potencionálne hlavnú hrozbu pre budúcnosť ľudstva.

A vari to nie je bezcharakternosť zo strany autorského kolektívu učebnice a Ministerstva vedy a vzdelania RF vo vzťahu k stovkám tisícov žiakov?

Predsa nie každému vyhovuje výber osudu: byť otrokom či byť otrokárom?!

Aj jedno, i druhé má alternatívu — stať sa Človekom. Ale to si vyžaduje vedomosti a zručnosti, schopnosť vytvárať vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby, a najmä vôľu, spôsobilosť uviesť to všetko do života a odolávať pred skĺznutím na degradačno-parazitickú cestu[301].

A rozdelenie potrieb do dvoch spektier nie je samoúčelnosťou.

Po prvé, keďže človek bez svojich osobných zmysluplných dialógových vzájomných vzťahov s Bohom nie je schopný žiť práve ako Človek, tak demograficky podmienené spektrum potrieb je objektívnou danosťou, plne rozpoznateľnou. Pritom demograficky podmienené spektrum potrieb v každej etape dejín vyjadruje podstatu človeka.

Po druhé, ak demografickú „pyramídu“ (graf) «položíme na bok» s tým, že zlúčime jej os s horizontálnou časovou osou, základňu pyramídy umiestnime do aktuálneho kalendárneho roku a vrchol nasmerujeme do minulosti, tak už sa nebude javiť ako pyramída, ale ako demografická vlna, utekajúca v čase do budúcnosti. V tomto modeli je demografická dynamika (v podmienkach absencie vojen a epidémií. Čo je v podstate kompetencia politiky, kultúrnej výstavby) predvídateľná na desaťročia dopredu. Jej predvídateľnosť pri efektívnej politike zabezpečuje jej predvídateľnosť na storočia dopredu. A keďže demograficky podmienené potreby spoločnosti sú spojené s demografiou, tak tento fakt vytvára predpoklad k tomu, aby spoločnosť a jeho štátnosť mohli zavčasu pripraviť výrobné kapacity, infraštruktúry vzdelávania, zdravotníctva, dopravy a spojov k vyčerpávajúco plnému a garantovanému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb všetkých. V tomto prípade všeobecne kultúrny, vedecký, technicko-technologický a organizačný pokrok sa stáva rezervou stability takýchto možností a plánov po ich prenesení do života a pridáva im historicky konkrétnu náplň[302].

Pritom potreby degradačno-parazitického spektra podliehajú likvidácii, pretože kvôli ohraničenej produkcii biocenóz a schopností ich regenerácie, ohraničenosti výrobných kapacít spoločnosti toto degradačno-parazitické spektrum potrieb bráni garantovanému a plnému uspokojeniu demograficky podmienených potrieb jak v živote nejakého jedného pokolenia, tak aj v nadväznosti pokolení[303]. Avšak v súčasnej spoločnosti sa demograficky podmienené i degradačno-parazitické spektrá potrieb nerozdeľujú ani v praxi riadenia štátu, ani v ekonomických teóriách.

Jedna z príčin tohto javu je v tom, že vládnuce „elity“ spoločenstiev už stáročia sú sami obeťami degradačno-parazitického spektra potrieb, následkom čoho pod rozhovormi o všeobecnom blahu a starostlivosti o národ, sa štátna politika reálne zameriava na to, aby spoločná práca slúžila ku „prospechu“ klanov vládnucej „elity“. Pritom všetky potreby „elity“ sa uspokojujú, v prvom rade, na úkor životných potrieb prevažnej väčšiny populácie. Spoločne s „elitou“ a sociálnou „spodinou“ existujú rôzne vrstvy skrotených pätolizačov, ktorí obsluhujú potreby „pánov života“ — «kocúrov Matroskinov», zaoberajúc sa vedeckou činnosťou, umením a ďalšími „vysokými“ druhmi činnosti. A zvyšok populácie (zaneprázdnený bojom o prežitie v podmienkach neskrývaného silového nútenia k práci na „pánov života“ alebo v podmienkach nikdy nekončiaceho rastu cien) v priebehu celých dejín nemá dostatok voľného času, síl a nevyhnutnú minimálnu úroveň vzdelania k tomu, aby vypracoval a uviedol do života alternatívu rôznorodému civilizovanému otrokárstvu.

To, že sa teraz o tom hovorí priamo a významovo jednoznačne, a tiež to, že v Rusku existuje alternatívna a objemnejšia Koncepcia spoločenskej bezpečnosti, zameraná na sformovanie globálnej civilizácie Ľudskosti a vykorenenie takýmto spôsobom civilizovaného otrokárstva «kocúrov Matroskinov» vo všetkých jeho formách je:

● výsledkom celodejinného kultúrneho pokroku celého ľudstva,

● a tiež jedným z úspechov Ruskej mnohonárodnej civilizácie, podmienené praxou budovania socializmu v ZSSR počas doby viac než 70 rokov[304].

Toto všetko (otázka ohľadom typov režimu psychiky aj toho, kto je to Človek; otázka ohľadom rozdelenia potrieb na demograficky podmienené a degradačno-parazitické) je dobré predložiť už na samom začiatku štúdia kurzu ľudsko-spoločenskej náuky. Je to potrebné kvôli tomu, že po prvé, žiaci 8. triedy sú už schopní toto všetko pochopiť, po druhé, ich prevažná väčšina ešte nestihla vpadnúť do procesov degradácie a parazitizmu, a preto majú šancu sa tomu vyhnúť. A to hlavné je, že toto všetko nemá abstraktno-teoretický charakter, odtrhnutý od reálnej problematiky života žiakov a ich rodičov, ale aktuálny úžitkový, umožňujúci spoločnosti — a najmä jeho novým pokoleniam — pristúpiť k vyriešeniu problematiky života spoločnosti, bez nevedomo-automatického znovuvytvárania vo svojom živote rýdzich omylov, chýb a lží, ktoré boli vlastné minulým generáciám.

Avšak treba chápať, že ľudia si úplne neuvedomujú všetky potreby spoločnosti ako ani to osobné spektrum potrieb, ktoré každý z nich vytvára a pracuje na jeho realizáciu; neuvedomujú si, ktoré z ich potrieb patria k demograficky podmienenému spektru a napomáhajú ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a ktoré patria k degradačno-parazitickému spektru a bránia ich osobnému i spoločenskému rozvoju, a vytvárajú množstvo problémov pre nich samých, okolie i potomkov.

To jest, ľudia nemajú plnosť poznania toho, čo sami činia jak v dôsledku vlastnej obmedzenosti a mnohoúrovňovej organizácie psychiky, tak následkom vzniku rôznych «vedľajších efektov», ktoré plodí ich činnosť; a určité množstvo ľudí si dokonca ani nepraje vedieť čo činí. A to najdôležitejšie, historicky sformovaná kultúra je taká, že stabilne znovuvytvára v nadväznosti pokolení neĽudské typy režimu psychiky. Z toho dôvodu, hoci čo-to ľudské nie je nikomu z nás cudzie, avšak aj tí, čo zažili aspoň jednorazový pobyt v Ľudskom type režimu psychiky, zďaleka nie celý čas bdenia i spánku žijú na jeho osnove, následkom čoho sú určité príslušné degradačno-parazitické potreby vlastné nám všetkým (možno, až na vzácne výnimky). Preto, hoci si ľudia želajú uspokojenie ich potrieb z demograficky podmieneného spektra, čo je v princípe aj realizovateľné, avšak ich oddanosť niektorým degradačno-parazitickým potrebám prekáža realizácii tejto možnosti[305].

Navyše:

Reálna mravnosť, psychika ľudí i kolektívna psychika spoločnosti je taká, že ľudí nemožno zahrnúť dobročinnosťou, dajúc im všetko potrebné z demograficky podmieneného spektra potrieb výlučne snahou postranných dobrodincov, či už je to nejaká osoba-sponzor, «dobročinný fond», «sociálne orientovaný štát», «starček Chotabič», «Zlatá Rybka» alebo Boh: hoci by šlo o nie veľa, aj tak bude z pohľadu obdarovávaných vždy niečo «zlé», a ich vlastná snaha «vylepšiť» ponúkané (plynúca z degradačno-parazitických potrieb, tak či onak vlastných všetkým) zmaria dobročinnosť, vykonanú inými, alebo ju spravia v čomsi nepoužiteľnou, prípadne ju premenia na otvorené zlo.

Inými slovami, pri neľudských typoch režimu psychiky na osnove ktorých dnes žije väčšina ľudí v historicky sformovanej kultúre súčasnosti, môže vonkajšia pomoc ľuďom iba uľahčiť identifikáciu a riešenie určitých problémov ich vlastným úsilím, – individuálnym i kolektívnym. No riešiť problémy už musia oni sami, pomáhajúc pritom iným a prijímajúc pomoc od iných[306]. Avšak to je možné, len ak je dielo a jeho výsledok v zmysle spoločenskej prospešnosti pre človeka dôležitejšie, než jeho vlastná vypočítavosť — teda nároky na uspokojenie potrieb seba samého a svojich blízkych, a činnosť zameraná na uspokojovanie svojich sebeckých potrieb za každú cenu, bez ohľadu na následky pre seba, okolie, potomkov.

V podstate všetko povedané v tejto i predchádzajúcej kapitole znamená:

Keďže nikomu z nás nie je cudzie čosi ľudské, tak základná potreba ľudí, ktorú by si mali uvedomiť všetci, spočíva vo vlastnej premene smerom k sformovaniu v sebe Ľudského typu režimu psychiky, ktorá sa musí stať základom pre ďalší osobný rozvoj a spoluúčasť v živote spoločnosti. A k tomu je potrebné vojsť do relígie (nie v zmysle dodržiavania nejakých obradov a «príslušnosti k cirkvi», ale) v zmysle osobného dialógu s Bohom v živote, pretože to je základom pre vyznávanie Božieho Zámeru a činnosti v jeho duchu.

A tí, čo to už pochopili, mali by tiež pochopiť, že všetci ostatní trpia núdzou Lásky z ich strany, pretože Láska[307], prejavovaná človeku iným človekom, v prvom rade upokojuje, chráni, a tým samým vyslobodzuje človeka z moci zhonu, dáva mu možnosť spamätať sa, prehodnotiť minulosť, prítomnosť, plány do budúcna a tiež sa začať hýbať smerom k Ľudskosti, a nešmýkať sa na cestu degradácie a parazitizmu. Láska, darovaná človeku Bohom, ako súbor dokonalostí, má dôvody aj ciele sama v sebe a preto robí to, čo je opisované ako zázraky. A práve tento zázrak Lásky je tým, čo potrebujú všetci a každý, a preto sa ho treba naučiť robiť.

16. — 22. apríl 2004 Spresnenia: 11. — 13. apríl 2005