Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Potrebujeme inú školu

6.3.4. Hlavná vlastnosť historického procesu

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 15 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

6.3.4. Hlavná vlastnosť historického procesu

Ak budeme skúmať obsah histórie toho či onoho štátu, tak história zahraničnej a vnútornej politiky daného štátu predstavuje práve ten tok udalostí, ktorý v mnohom otvára alebo zatvára možnosti realizácie iných udalostí. Práve preto je politika jednou z najdôležitejších zložiek aj v živote spoločnosti, aj v štúdiu jej života historickou vedou, napriek tej skutočnosti, že politika samotná a jej možnosti sú kauzálne podmienené inými prúdmi udalostí v živote spoločnosti, za ktorými aktuálna politika kráča s určitým oneskorením v čase[121]. Preto si treba vyjasniť, aký objektívny zmysel nesie slovo «politika» napriek jeho subjektívne ohraničenému chápaniu mnohými ľuďmi, a predovšetkým — žiakmi.

“Komsomolská pravda” zo 16.12.1998 publikovala článok „Riadiť Rusko je nezaujímavé zamestnanie“, v ktorom sa uvádzajú niektoré materiály ankety deviatakov školy № 1133 v Krylatskom.

Článok začína vysvetlením gréckeho slova: «Politika» znamená v gréčtine «umenie riadiť štát». Ďalej sa informuje, že 2/3 opýtaných dali nasledujúce formulácie toho, čo pod «politikou» chápu moskovskí žiaci:

«… «boj o moc», «činnosť ľudí, ktorí sa zaoberajú problémami štátu a snažia sa urobiť dobre sami sebe», za čo aj «dostávajú veľké peniaze».

<...>

Na otázku, či ich samotných zaujíma politika, odpovedali všetky deti bez výnimky s rozhodnosťou, že ich zaujímajú iné veci. Najmä muzika. Na druhom mieste počítačové hry. Len asi tretina opýtaných viac-menej preniká do záludnosti politického života krajiny. A len podaktorí povedali: «rád by som vedel, čo sa v krajine deje», «znepokojuje ma inflácia, nezamestnanosť», «som zvedavý ako riadia štát», «čo bude zajtra»...

<...>

Prečo sa žiaci dištancovali od politiky? A dodali len «nezaujímavé», «nezáživné a veľmi nudné zamestnanie», «tam je všetko komplikované», «dosť náročné». Jeden mladý filozof sa domnieva, že «politika — je nebezpečná vec, pozrite koľko len majú nepriateľov», a druhý zvolal: «Chcem žiť!» …»

Hoci pred politikou sa utiecť nedá, no očividná neochota vnikať do jej tajov, je v tom istom čase sprevádzaná znepokojením, ktorého podstata je v tom, že následkom realizácie politiky iných to oni sami nebudú mať ľahké. No ujasniť si to aj tak treba: aj čo to vlastne je, aj ohľadom svojej účasti v tom.

Skrátka, je nebezpečné žiť tak, ako žila a žije drvivá väčšina tzv. «inteligentných ľudí»: oni sú tak «humánni», tak «čistí a povznesení duchom», ale politika ako ukazuje história, je cynická, drsná a krutá, a navyše špinavá; jednako, po tom čo sa dobrovoľne dištancujú od politiky, aj tak sa nakoniec v nej ocitajú, ale až vtedy, keď na nich politika siaha svojimi krutými a špinavými labami.

Takto sa ďalej žiť nedá, práve preto lebo «Chcem žiť!» — túžba vlastná ľuďom od ranného detstva. Ak aj časom vyprchá, tak nie pre «charakter človeka», ale pre neschopnosť jednotlivca poradiť si s okolnosťami, ktoré sú zväčša formované politikou.

Jedna z aforistických definícii toho, čo predstavuje politika ako jav v živote spoločnosti, znie: politika, to je umenie možného. No samotné slovo «politika» v gréčtine doslova znamená «veľa záujmov»: «poli» — veľa, «tikos» — záujmy. Čiže jeho zmysel je oveľa širší, než ten, ktorý uviedla v citovanom článku „Komsomolská pravda“ — ako «umenie riadiť štát». Má sa ním na mysli «riadenie záujmov» v tom najširšom a najvšeobecnejšom zmysle slova, a zasahuje všetkých, pretože zahŕňa:

● zadávanie cieľov a formovanie tomu zodpovedajúcich záujmov jak vlastných, tak aj záujmov iných ľudí;

● odhalenie a analýza už sformovaných záujmov (tiež jak vlastných, tak aj cudzích);

● preštudovanie možností ich úplného a nekonfliktného uspokojenia;

● rozdelenie priorít, postupnosti uspokojenia rôznych záujmov, pri nemožnosti ich plného a bezkonfliktného uspokojenia;

● vypracovanie mier, nevyhnutných na zablokovanie možností uspokojenia odmietnutých záujmov (to sa týka prevažne záujmov iných ľudí);

● riadenie činnosti (svojej vlastnej, cudzích ľudí až po ľudstvo ako celok) smerujúcej k uspokojeniu akceptovaných záujmov (vrátane organizácie samoriadenia v prípadoch, keď sa priame riadenie javí byť nemožným alebo z nejakého dôvodu neprijateľným);

● potlačenie a kanalizáciu aktivít nasmerovaných na realizáciu odmietnutých záujmov;

● potlačenie aktivít nasmerovaných na prehodnotenie množstva uspokojovaných a odmietnutých záujmov, — jak podľa zostavy záujmov, tak aj podľa zostavy osôb a sociálnych skupín, ktorých záujmy sa uspokojujú alebo odmietajú.

My sme vymenovali len tie najvšeobecnejšie činnosti, ktoré môže do seba zahŕňať pojem «riadenie záujmov». Z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR)[122] predstavujú hore uvedené komponenty procesu plnú funkciu riadenia (pojmová kategória DVTR) vo vzťahu k spoločnosti. No ak máme od ťažko a nejednoznačne chápaných termínov (bez dodatočných vysvetlení): doslova «politika» znamená «riadenie záujmov» a aforisticky «politika» znamená «umenie možného»[123], — prejsť k zrozumiteľnejším slovám, charakterizujúcim podstatu politiky ako javu, tak:

Politika — to je riadenie života spoločnosti ako celku, vrátane riadenia vnútrosociálnych útvarov ako aj umelých i prírodných systémov spojených so spoločnosťou. Politika zahŕňa aj organizáciu samoriadenia tam, kde priame riadenie nie je možné alebo je neželané.

Ak budeme chápať štátnosť ako systém riadenia vecí celospoločenského významu na profesionálnej osnove, potom v spoločnosti je štátnosť iba jedným z podobných systémov a iba jedným z nástrojov realizácie politiky — v užšom zmysle slova, než «riadenie záujmov».

Ak budeme skúmať históriu akéhokoľvek štátu[124], tak politika sa vo vzťahu k nemu (ako vieme) delí na vnútornú a zahraničnú. Avšak pokiaľ skúmame históriu určitej množiny štátov, máme právo si položiť otázku:

A neplodí náhodou spleť vnútornej a zahraničnej politiky celého súhrnu spoločností v týchto štátoch ešte jeden druh politiky, nadradenej všetkým štátom tohto súhrnu, tak či onak prenikajúcej do každého z nich?

Pri rozšírení množstva skúmaných štátov a po pripojení k nim spoločností nedisponujúcich štátnymi inštitútmi, je táto otázka ekvivalentná nasledujúcej:

A existuje nejaká globálna politika (riadenie globálneho historického procesu zvnútra samotnej spoločnosti, t.j. realizované samotnými ľuďmi), ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje jak vnútornú tak aj zahraničnú politiku každého spomedzi štátov?

Ak existuje, potom môžeme zadefinovať termíny:

● Globálna politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vo vzťahu k celému ľudstvu a planéty Zem.[125]

● Zahraničná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) za hranicami svojho územia a jurisdikcie;

● Vnútorná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) na svojom území a v hraniciach svojej jurisdikcie.

Vládnuce triedy drvivej väčšiny štátnych útvarov v histórií neboli a nie sú homogénne, následkom čoho, rôzne ich podskupiny môžu mať rôzne záujmy a rôznym spôsobom prerozdeľovať svoje úsilia medzi globálnu, zahraničnú a vnútornú politiku. Z toho dôvodu globálna, zahraničná a vnútorná politika toho istého štátu môže byť v menšej či väčšej miere vo vzájomnom nesúlade a potláčať jedna druhú[126].

U niekoho môže vzniknúť názor, že globálna politika sa mohla objaviť len v pomerne neskorom historickom období, nie prv než v etape veľkých geografických objavov, v začiatkoch formovania svetového koloniálneho systému; že v staroveku neexistovala, a preto globálny historický proces dnešnej ľudskej civilizácie bol spočiatku neriadený; že myšlienky ohľadne jeho riadenia, o vytvorení inštitútov na tvorbu a realizáciu globálnej politiky sa začali rodiť až v 20.storočí so založením Ligy národov po 1.sv.vojne, a Organizácie spojených národov počas 2.sv.vojny.

Byť naklonený tomuto názoru pri písaní učebnice histórie by znamenalo urobiť «chybu v prvom znaku», vlečúcu so sebou množstvo ďalších chýb.

Následkom tohto, kurz histórie, vytvorený s úmyselným či neúmyselným vyradením popisnej kategórie «riadenie globálneho historického procesu a lokálnych historických procesov», bude nevyhnutne neobjektívnym a bude vyjadrovať subjektívnu (chybnú) rekonštrukciu priebehu histórie, neadekvátnu k odohranej historickej realite.

V skutočnosti globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra samotnej spoločnosti, a preto v kurze Celosvetových dejín je treba globálnej politike venovať špeciálnu pozornosť; a lokálne (regionálne) dejiny je nutné skúmať ako proces vzájomnej súčinnosti globálnej, zahraničnej a vnútornej politiky spoločností v jednotlivých štátoch regiónu.

Čo sa týka Ligy národov a OSN, ktoré sa objavili v 20.storočí, tak ony sú len dôsledkom toho, že uvedomenie si jednoty ľudstva, jednoty jeho osudu, sa začalo šíriť v politicky aktívnych vrstvách národných spoločností. A toto uvedomenie umožnilo odhaliť pramene globálnej politiky, fungujúce oddávna. Aby sme nerozprávali len tak naprázdno, obrátime sa k jednej z najrozšírenejších kníh, o ktorej počul takmer každý, no len málo kto sa zmysluplne zaoberal jej obsahom a prienikom jej obsahu do každodenného života množstva ľudí v nadväznosti pokolení v priebehu minimálne posledných troch tisícročí. Obrátime sa k Biblii:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[127]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Kto môže povedať, že toto nie je koncept globálnej politiky? — iba ten, koho otrokárske záujmy tento koncept vyjadruje a tiež ten, kto je ním zotročený natoľko, že nedokáže vnímať Svet takým akým je a odmieta uvažovať.

Ak by I.I.Doluckij napísal objektívnu učebnicu histórie, tak tá by sa vytrhla zo zajatia biblickej globálnej politiky a nekládla by žiakom provokačné (a vo svojej podstate hlúpe) otázky, vzorky ktorých uvádza M.V.Sinicyn vo svojich námietkach k I.I.Doluckému:

«... ale pravé vyčíňanie šovinizmu veľkorusov-reakcionárov je spojené s honom na židov. Noviny „Ruská vlajka“ žiadala: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali». A nasleduje otázka k žiakovi: «možno vieš, že s podobnými výrokmi vystupujú aj v našej dobe „ruské patriotické organizácie“, vrátane združenia „Pamäť“. Čo si myslíš, možno takýto postoj považovať za patriotický? Prečo tak nenávideli a nenávidia židov v našej krajine?»

Odpoveď na tieto, — vo svojej podstate hlúpe, — provokačno-štvavé otázky spočíva v tom, že zavádzanie do života biblického konceptu globálnej politiky všade narážalo a naráža na odpor národov planéty. No keďže svetonázor jednotlivých spoločností nedorástol do chápania tejto globálnej politiky[128], spôsobov ako je realizovaná, jej prienikov do kultúr národných spoločností, tak reakcia na ňu v priebehu histórie niesla prevažne emocionálny charakter, t.j. prejavovala sa a stále sa prejavuje v nenávisti časti obyvateľstva k židom, pretože práve na nich bola kedysi v dávnoveku zložená realizátorská misia tohto globálneho politického konceptu a oni túto misiu tak či onak realizujú vo všetkých spoločnostiach, hoci prevažná väčšina z nich to robí automaticky (neuvedomuje si to). V určitých momentoch prirodzená nenávisť k zotročiteľom prerástla a prerastá do násilia a odvetných prenasledovaní, no keďže si spoločnosti stále uchovávali oddanosť biblickej kultúre (historicky reálne kresťanstvo je jedným z jej podsystémov), tak:

● tzv. «antisemitizmus» sa ukázal byť prostriedkom stmelenia židov, brániacim ich asimilácii (začleneniu sa do národov, medzi ktorými žijú) a teda krachu biblického projektu zotročenia všetkých[129];

● rituálne vraždy kresťanov židmi (materiály vyšetrovania jedného z takýchto prípadov uviedol V.I.Dalj vo vyššie spomenutej knihe) sú tiež jedným zo systémových prostriedkov oddeľovania národov a židov, čo je taktiež vnútorným prostriedkom stmeľovania židovstva ako inštrumentu na realizáciu biblickej globálnej politiky;

● objavenie sa takéhoto projektu uprostred plemena kočovníkov, žijúcich v kamennom veku[130], nemôže byť svojbytným výdobytkom jeho kultúry (kočovný národ doby kamennej nemá taký rozsah myslenia a taký svetonázor), a to dáva dôvod predpokladať, že starovekí židia sa stali prvými obeťami tohto projektu, ktorý bol historicky reálne vypracovaný mimo ich prostredie a mimo ich vôľu;

● slobodomurárstvo/masonstvo sa zaoberá budovaním globálneho štátu, ako o tom priamo informuje „Sovietsky encyklopedický slovník“ (r.1986), no nerobí to všeobecne, ale konkrétne v rámci tohto programu globálnej politiky (čo zamlčujú takmer všetky zdroje, ktorých autori píšu o slobodomurárstve);

● ak sa niekomu nepáči biblický koncept globálnej politiky a skutočne si neželá, aby sa on sám a jeho potomkovia stali obeťami tohto globálneho politického projektu, potom tento projekt treba vykoreniť — v rámci mocnejšieho, alternatívneho a objemnejšieho globálneho politického projektu;

● zároveň:

Ak biblický koncept globálnej politiky človeka neuspokojuje, potom nakoľko Biblia sama seba chváli, pripisujúc si pôvod svojich sociologických náhľadov a vierouky Bohu, človek sa ocitá pred nutnosťou vyriešiť množstvo otázok, týkajúcich sa bohoslovia a ľudsko-spoločenskej náuky v historicky sformovanej kultúre, čiže sa ocitá pred nutnosťou vyjsť nad rámec kompetencie historickej vedy kvôli tomu, aby mohol posúdiť jednak odohrané dejiny ako také, a tiež ich interpretáciu historickou vedou; ale aj kvôli tomu, aby mohol vypracovať alternatívnu alebo alternatívno-objemnejšiu globálnu politiku.

● A treba priznať:

Je to veľmi hanebný čin — povýšiť pôvod rasovej doktríny zotročenia ľudstva na Zjavenie pravého Boha. No tento čin sa ukázal byť efektívnym, pretože ortodoxných satanistov (vedome si želajúcich ísť do konfliktu s Bohom) vo všetkých dobách nebolo medzi ľuďmi veľa, a v každodennom živote nie každý dokáže odmietnuť Bibliu ako celok, ponúknuť okoliu zrozumiteľne a presvedčivo inú koncepciu globálnej politiky a náboženského života, a postrčiť ľudstvo k tomu aby žilo ináč; o to ťažšie je to uskutočniteľné (no reálne uskutočniteľné pri podpore Zhora) v podmienkach cielenej trestnej politiky pánov a pohlavárov biblického projektu vo vzťahu k tým, ktorí sa mu protivia (biblické: «a také národy budú úplne vykorenené», — to nie sú len prázdne slová). Preto pripisovanie tejto globálnej politiky Bohu jednoducho paralyzovalo mnohých jej protivníkov, o to viac ešte po tom, čo sa Biblia stala základom kultúry ich spoločností (a tak to bolo počas mnohých storočí)[131].

No pokiaľ sa mlčí o obsahu biblického globálneho politického projektu a sú kladené otázky podobné tým, ktoré kládol žiakom I.I.Doluckij, tak súhlasiac s tým, že nenávisť k ľuďom motivovaná akoby vďaka ich pôvodu (pravdivé príčiny vyvolávajúce nenávisť sa neposudzujú, pretože zostávajú nevyslovené) — je zlo, človek sa tak ocitá ak nie v zajatí, tak minimálne sa stáva rukojemníkom biblickej globálnej politiky.

Jednako I.I.Doluckij, podriaďujúci život školákov (stotožňujúcich sa s jeho učebnicou) pod biblickú globálnu politiku, sa neobťažuje tým, aby:

  1. Nesporne preukázal, že uvedenie do života biblickej koncepcie zotročenia všetkých a likvidácie tých čo s ňou nesúhlasia je pravé objektívne Dobro a blaho pre celé ľudstvo[132].

  2. Že kým nie je uvedená do života v plnom svojom objeme, tak sú prípustné rôzne životné nepríjemnosti ako napríklad organizované (pohlavármi projektu v 20.storočí):

— určené na vybudovanie globálneho štátu, cestou zničenia historicky sformovaných národných a mnohonárodných štátov a degradácie neporušených štátov na úroveň provincií v globálnom štáte.

Prirodzene, že globalizácia podľa tohto projektu potláča slobodu, demokraciu, prirodzený rozvoj národných kultúr a mnohé z nich likviduje, že pod jej jarmom a degradujúcim vplyvom na psychiku sa nutne ocitá každá osobnosť.

Toto všetko sa dá preukázať v objektívnej učebnici histórie na osnove nikým nespochybňovaných faktov a tvrdení svedkov udalostí.

Každopádne učebnica histórie I.I.Doluckého takou nie je. A preto odňatie odporúčacieho grifu bolo správne. Avšak učitelia ktorí vstali na jeho obhajobu[135] — zlí historici a mizerní učitelia: títo sú záškodníkmi.

Ničmenej, tragédia historického vzdelávania v Rusku spočíva v inom — zvyšné učebnice histórie tiež nezodpovedajú kritériám objektívnosti: ich báza popisných kategórií nie je plná (a v mnohých prípadoch aj úmyselne oklieštená); ich autori vychádzajú z toho, že globálny historický proces od dávnej minulosti až dodnes je neriadený (zvnútra samotnej spoločnosti); posluhujúc okamžitým potrebám tej-ktorej moci, zabúdajú na reálne dejiny a zaoberajú sa striedavo tu skrášľovaním, tu očierňovaním jedných a tých istých udalostí dejín. A samotná historická veda, sa téme «objektívnosť výsledkov historického bádania» — vyhýba.

Na záver tejto kapitoly možno povedať, že hlavná vlastnosť globálneho historického procesu spočíva v tom, že globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra spoločnosti a rovnako bude riadený zvnútra spoločnosti v dohľadnej perspektíve. Takže všetky regionálne/lokálne historické procesy sú viac či menej podmienené globálnou politikou, a rovnako naopak, každý z nich prejavuje viac či menej silnú spätnú reakciu na globálnu politiku, t.j. na riadenie globálneho historického procesu.

Jednako, prichádzajúc k chápaniu oddávna riadeného (zvnútra spoločnosti) priebehu globálneho historického procesu, sa dostávame až k otázke: Čím sa začali dejiny dnešnej globálnej civilizácie?

←→