6.3.2. «Skrášľovanie» minulosti, «očierňovanie» a «objektívnosť» na osnove hodnoverných faktov
Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 28
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
6.3.2. «Skrášľovanie» minulosti, «očierňovanie» a «objektívnosť» na osnove hodnoverných faktov
A v takomto opise historického procesu sú fakty (vzbudzujúce záujem o preskúmanie) v určitom zmysle «farbami», pomocou ktorých rozprávač-historik kreslí pre čitateľa obraz priebehu historického procesu a života ľudí v ňom. Avšak v ktorej učebnici histórie je priamo napísané, že historické fakty — sú svojho druhu «farbami», pomocou ktorých musí spisovateľ-historik nakresliť živý obraz historického procesu v ním aktuálne skúmanej epoche? — my sme také učebnice histórie nevideli.
Samozrejme, pokiaľ nemáme farby alebo niektorých odtieňov nie je dosť, tak sa obraz namaľovať nedá[105]; a ak je farieb dosť, tak dokonca tú istú reálnu scenériu vyobrazia dvaja maliari stojaci vedľa seba v rovnakom čase na svojich plátnach — rozdielne.
Ničmenej, pokiaľ nejde o abstrakcionistov, ani „sju-sju-r-realistov“[106], tak vo väčšine prípadov možno ľahko spoznať pôvodný skutočný objekt v ich dielach; no a pokiaľ ide o abstrakcionistov či „sju-sju-r-realistov“, tak vo vzťahu k nami skúmanej otázke si možno iba spomenúť na slovko z jasličkovo-škôlkarského lexikónu — «čmáraninka-machuľka», ktorým deti nazývajú to, čo z ich pohľadu nie je obrázkom, pravdivým obrázkom.
No ak porovnáme diela realistického maliarstva s fotografiou, budeme si môcť všimnúť, že fotografia obsahuje väčšie množstvo detailov, z ktorých mnohé boli umelcami zanedbané, pričom každý z nich ich zanedbal ináč. Ak je reč o možnostiach zobrazenia mestskej scenérie na plátno, tak jeden maliar, v snahe zvýrazniť krásu architektúry budovy ktorú zdedila z minulosti, nenamaľuje na plátno elektrické drôty osvetlenia a trolejbusov, stĺpy, dopravné značky, hneď vedľa stojace lešenie, z ktorého sa vykonáva náter miestami opadanej omietky, a smetné kontajnery stojace «nie na svojom mieste» budú na jeho obraze chýbať tiež; a druhý, ten vytvorí kompozíciu okolo smetiakov, a reklamnou tabuľou či dopravnou značkou zacloní isté architektúrne skvosty atď.
Takto, mesto-skládka, zobrazené druhým maliarom, vyvolá vo výsledku u väčšiny ľudí odpor (psychika ľudí je taká, že iba u menšiny bude výjav na tomto obraze pôsobiť ako výčitka), a dedičstvo minulosti nasmerované do budúcnosti (zachytené prvým maliarom), očistené od naviateho a dočasne zotrvávajúceho haraburdia, bude ľudí samo pozývať k tomu, aby aj oni vo svojom živote vytvorili niečo hodné vďačných spomienok a úcty ich potomkov.
A ak je reč o tom, ktorý z týchto dvoch umelcov je bližšie k objektívnosti, tak podľa nášho názoru — prvý [architektonický skvost *]; o druhom možno povedať, že «kvôli stromom nevidí les» [skládka *], a jeho „umelecký výtvor“ tlačí na psychiku diváka subjektivizmom svojho autora[107], následkom čoho je fotografia (hoci je len produktom techniky) pre diváka užitočnejšia, než takáto „maľba“.
Druhou stranou takejto analógie je tá okolnosť, že zďaleka nie všetci ľudia si dokážu sami všimnúť niečo naozaj významné, či už sa dívajú na realitu, alebo na detailný výjav na fotografií[108]. A dielo umelca sa od fotografie odlišuje práve tým, že umelec sa nesnaží zobraziť realitu v jej absolútnej plnosti všetkých detailov, ale rôznymi umeleckými prostriedkami vyčleňuje to, čo je v jeho vnímaní a chápaní sveta viac významonosné a charakteristické v tejto realite. Avšak takých umelcov, ktorí by v svojich dielach slobodne ukazovali niečo naozaj objektívne dôležité a významné pre tvorenie svetlej budúcnosti, z toho čo uvideli v realite ako takej, takých je veľmi málo.
Približne takto sa má aj vec s «objektívnou» učebnicou histórie: táto môže byť vytvorená a prezentovať sa ako “objektívna” v ľubovoľnej z troch foriem, ktoré sme opísali v predchádzajúcej analógií (s fotografiou a dvomi maliarmi):
Buď – nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti;
Alebo – «skládka-smetisko».
Alebo – akási «holografická», mnohorozmerná objemná «fotografia», na ktorej sú z rôznych uhlov vidieť a dajú sa navzájom odlíšiť:
aj nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti,
aj všetko smeti, typické pre skládku či stavenisko.
Otázka je len v tom, nakoľko detailné je zobrazenie toho všetkého na «fotografii».
Prvý štýl sa zvyčajne nazýva «prizdobovanie», «skrášľovanie minulosti».
Druhý «očierňovanie».
Tretí je skutočnou historickou objektívnosťou, a v tomto štýle musia byť uchované všetky historické knihy ľubovoľnej epochy a najmä učebnice všeobecno-vzdelávacích kurzov.
Je jasné, že očierňovanie — to je psychologická vojna proti národu, ktorého história sa očierňuje. Cieľom je zlomiť ho v mravno-psychologickom ohľade. Je to jasné všetkým, okrem tých, ktorí sami uverili takémuto očierňovaniu; dokonca to chápu aj mnohí jednotliví očierňovatelia.
No a skrášľovanie — to je prejav pseudopatriotizmu v rozsahu histórie samotného národa a štátu; ale aj prejavom protiľudskosti v rozsahu celosvetovej histórie. Avšak tento výrok treba lepšie vysvetliť.
Ešte A.I.Gercen písal v predslove k svojmu historickému zborníku: «Ďalej nám zatiaľ neumožňujú poznať históriu. Ruská vláda ako spätná prozreteľnosť mení k lepšiemu nie budúcnosť, ale minulosť». Tu je podmienenosť neblahej budúcnosti prikrášľovaním minulosti spozorovaná správne.
V živote to chodí tak. Najprv sa v spoločnosti vytvorí úctyhodný kultový mýtus (z uhla pohľadu jeho objednávateľov), ktorý sa identifikuje s historicky reálnou minulosťou. A až potom, sa touto lživou mytologizovanou minulosťou začínajú pýšiť tí, čo padnú do jej moci, zbožňujúc ju ako svoju vlastnú historickú minulosť. Takto samotný mýtus zatieňuje realitu a v predstavách mnohých sa stáva realitou ešte skutočnejšou, než je jej historicky reálny základ, pretože v mysliach ľudí ju mýtus zamieňa sám za seba.
Každopádne, reálne mravno-etické chyby minulosti sú z tohto kultového mýtu v tichosti odstránené alebo sú prezentované ako dobro. Preto kolektívne nevedomie spoločnosti na osnove tohto historického mýtu pracuje v prítomnosti tak, že permanentne opakuje chyby minulosti, formujúc tým samým aj budúcnosť.
Človek ale predsa len nie je celkom nevnímavým tvorom. A keď naráža na reálny život, tak vníma, že niečo sa v živote nedeje tak, ako o tom informuje mýtus. Vo výsledku sa mu tak prítomnosť začne hnusiť, a budúcnosť do ktorej (sa transformuje) preteká prítomnosť a ktorá nesie v sebe tendenciu opakovať všetky nepríjemné epizódy nepravdivo pochopenej minulosti v nových historických dekoráciách a spojeniach, — ho desí. No potom, čo v ňom mýtus stratí svoju moc, zostane v psychike človeka prázdno. Prázdno ktoré sa u ľudí (ktorí nedokážu včas odmietnuť prikrášlený historický mýtus) zaplní mýtom očierňujúcim minulosť.
A čím je takýchto ľudí — rozčarovaných z mýtu ktorý skrášľoval minulosť — viac, tým bližšie je spoločnosť ku katastrofe. Práve následkom tohto Rusko dospelo k 1. marcu 1881, ku katastrofám rokov 1917 a 1991. Ako uviedol jeden z najlepších historikov epochy konca Ruského impéria V.O.Ključevskij, «Minulosť[109] treba poznať nie preto, lebo uplynula, ale preto, lebo odchádzajúc, nedokázala „upratať všetky svoje následky“».
No ak pochopíme, čo sama osebe predstavuje «objektívnosť» historickej vedy a ako ju možno dosiahnuť, potom sa pred nami otvára možnosť vyhnúť sa budúcej katastrofe.
Pritom potreba vyhnúť sa jak očierňovaniu, tak aj prikrášľovaniu minulosti nás privádza k otázke: čo je to nadčasová osnova pre oživenie ideálov budúcnosti, a čo je to «smeti» a «stavebné lešenie»? V každom prípade, odpoveď na túto otázku leží mimo historickú vedu ako takú.
Odpoveď na ňu musí dať iná vedecká disciplína, v rôznych obdobiach nazývaná rôzne: «filozofia histórie», «občianska výchova», «spoločenská náuka». Ale keďže samotná odpoveď nie je natoľko spojená s výrobou produktu historickej vedy, ako s použitím a vypracovaním na osnove historického kurzu priaznivej politickej orientácie do budúcnosti, tak budeme ešte pokračovať v skúmaní otázky týkajúcej sa objektívnosti rozprávaní na historické témy[110].
«Objektívna» učebnica histórie musí dávať adekvátnu predstavu aj o nadčasovej osnove, potrebnej pre vybudovanie budúcnosti; aj o «smetí» (t.j. o chybách samoriadenia spoločnosti v minulosti); aj o «stavebnom lešení» (prechodných procesoch, ktoré pre spoločnosť boli dôležité v čase ich použitia, a neskôr už nazhromaždené podklady a skúsenosti strácajú pre spoločnosť a jej ďalší rozvoj význam/aktuálnosť). Preto prejdeme k odhaleniu pojmových kategórií, ktorých opora mení históriu z umenia tvorenia mýtov, obsluhujúcich politiku prameniacu «bohvie odkiaľ», na presnú vedu, plodiacu politiku.