Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

Potrebujeme inú školu

6.3. Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?

Potrebujeme inú školu · перевод (Slovenský) · раздел 11 из 28

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

6.3. Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?

6.3.1. Hľadanie kritérií objektívnosti

Na otázku: „Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?“ — mnohí ľudia, bez zamyslenia sa nad podstatou veci, dávajú odpoveď v zmysle:

● historik musí v učebnici histórie uviesť objektívne fakty,

● a samotný svoj kladný či záporný vzťah k týmto faktom už nesmie nanucovať, pretože práve v postoji k faktom sa prejavuje subjektívna a korporatívna «ideologizácia» historickej vedy.

A pokiaľ učebnica týmto požiadavkám vyhovuje, potom následne sa stáva «objektívnou» učebnicou histórie.

Jednako, pri takomto type odpovedí ľudia padajú do pasce subjektivizmu historika, ktorý im predkladá akoby práve takúto objektívnu učebnicu. A takáto učebnica môže byť nielen subjektívnou, ale aj hlboko a «majstrovsky» ideologizovanou, hoci táto ideologizovanosť sa nevnucuje tvrdo a v odkrytej forme. Ide o to, že subjektivizmus v celej historickej literatúre nutne pramení z toho, že historik nemá možnosť v učebnici uviesť všetky historické fakty bez výnimky, a každý z nich opísať do najmenších detailov — tým skôr vo vzájomných súvislostiach s ostatnými faktami. Historik takto sám na základe svojho subjektivizmu (jak svojvoľne, tak aj mimovoľne) vyberá z celého množstva jemu známych faktov (a sú tu ešte aj neznáme jak preňho, tak aj pre vedu) práve tie fakty, ktoré zmieni vo svojej učebnici, kde ich opíše s detailnosťou podľa vlastného uváženia a spojí ich s ďalšími (ním) uvedenými faktami; a presne takto isto na základe svojho subjektivizmu vyberá aj tie fakty, ktoré spomínať nebude.

Aby sme ukázali k čomu to vedie, obrátime sa ku konkrétnym historickým faktom z nedávnej minulosti.

Je VŠEOBECNE ZNÁME, že 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko zaútočilo na Sovietsky Zväz bez vyhlásenia vojny, a jeho masívny útok bol pre pozemné vojská ZSSR nečakaným, tieto utrpeli katastrofálne straty, prišli o bojové zostavy a manévrovateľnosť zo strany vyšších štábov, následkom čoho prenechali nepriateľovi obrovské územia.

Je však MÁLO ZNÁME, že Vojensko-Morská flotila ZSSR, vrátane jej pozemných vojenských jednotiek, prijala tento istý útok v stave plnej bojovej pohotovosti.

A tak:

● kým autor učebnice histórie spomína iba prvý fakt, potom na tejto faktologickej osnove sa ďalej ľahko buduje mýtus o tom, akoby Hitler oklamal Stalina; akoby Stalin vojsku bránil pripraviť krajinu na odrazenie nevyhnutného napadnutia, o ktorom boli akože presvedčení všetci okrem neho; že jedine diktátor Stalin bol vinný za katastrofu leta 1941; že vo Veľkej Vlasteneckej vojne «zvíťazil vojak a prostý národ» a Stalin iba bránil jeho víťazstvu, a nakoniec si pripísal všetku slávu a zásluhy, a začal novú vlnu represií proti víťazom[83] «atď. atď.»

● ak však autor učebnice spomína nie len to, že pozemské vojská neboli pripravené na odrazenie masového útoku nepriateľa, ale aj to, že na rozdiel od nich Vojensko-Morská flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, potom spomenutie tohto — jedného jediného — historického faktu rozbíja kompletne celý mýtus o vine výlučne «diktátora» Stalina, postavený na množstve faktov jak historicky reálnych , tak aj «akože faktov» ktoré vznikli na základe výmyslov, klebiet a fám.

A tento mýtus sa rúca preto, lebo jedna a tá istá vojna nemôže byť zároveň aj nečakanou (pre jednu časť ozbrojených síl: pozemné vojská), a pritom aj očakávanou (pre druhú časť ozbrojených síl toho istého štátu) v tak presne určenom čase, že pritom V-M Flotila dokázala uviesť svoje základne, lode a časti pozemných vojsk do plnej bojovej pohotovosti a takto prijať útok. Ak by sa vojna skutočne začala nečakane a náhle, potom by sa v Sevastopole a ďalších námorných základniach VMF ZSSR, na ktoré boli nad ránom 22. júna 1941 vykonané letecké nálety, bolo odohralo niečo podobné tomu, čo sa stalo 7. decembra 1941 na hlavnej základni VMF USA v Tichom oceáne, na Pearl Harbore.[84]

A táto historicky reálna okolnosť privedie každého premýšľajúceho človeka k myšlienke o tom, že Vojensko-Morská flotila bola pred začiatkom Veľkej Vlasteneckej vojny riadená lepšie, než pozemné vojská. A «diktátor» Stalin veleniu VMF nijako nebránil v príprave síl flotily k odrazeniu možnej náhlej agresie[85]. No a pozemné vojská boli riadené neprípustne zle z iných príčin, na ktoré Stalin dosah nemal. To vedie k myšlienke, že v pozemných vojskách sa vyskytovali:

● Profesionálna nekompetentnosť a neadekvátnosť vyššieho veliteľského zboru svojim pozíciám[86].

● Zločinná nedbanlivosť vyššieho veliteľského zboru, následkom ktorej bolo nariadenie o príprave vojsk k odrazeniu náhleho masívneho útoku nepriateľa[87] sabotované a náležite sa neplnilo;

● Krytie úradnými osobami chýb, nedbanlivostí a zneužívania moci[88] zo strany podriadených, kde výzvy s podobnými narážkami a prosbami k nadriadeným vedúcim[89] automaticky plodia komplot, ktorý v procese svojho rozvoja nadobúda charakter politického komplotu a zrady Vlasti. Vzhľadom na túto okolnosť boli profesionálna nekompetentnosť, neadekvátnosť svojim funkciám a zločinná nedbanlivosť k roku 1941 objektívnym maskovaním sprisahania zradcov Vlasti, ktoré nebolo v rokoch 1937 – 1938 úplne odhalené a zneškodnené[90].

Avšak tieto predpoklady, ktoré možno reálne potvrdiť faktami[91], vzápätí tiež privádzajú k otázkam o povojnovej histórií ZSSR:

No pokiaľ nevieme, že V-M Flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, a pokiaľ nemáme obraznú predstavu o tom čo je to riadenie štátu, vrátane riadenia Ozbrojených síl (a takáto neznalosť je vlastná väčšine žiakov), potom mýtus o nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom výhradne vinou J.V.Stalina a L.P.Beriju sa zdá byť historicky hodnoverným. A v takom prípade človek nemá dôvod k tomu, aby si kládol všetky nami vyššie položené otázky a tiež ďalšie, ktoré sme v tomto texte nezadali. Taktiež nemá žiaden dôvod, aby hľadal odpovede na podobné otázky[95].

Väčšina obyvateľstva má svoju predstavu o dejinách utvorenú na základe toho, čo sa píše v učebniciach. Práve preto je pre budovanie budúcnosti tak dôležité to, ako učebnice histórie interpretujú minulosť, a najmä základné učebnice, z ktorých sa učí drvivá väčšina ľudí.

Jednako ale, môže vyvstať otázka: A kde je možné vyhľadať fakty, ktoré autori učebníc zamlčujú? Odpoveď na ňu je jednoduchá: Množstvo svedectiev je roztrúsených v memoárnej literatúre, domácej i zahraničnej.

Ľudia žijú, čo-to robia, a potom píšu spomienky. A v tejto memoárnej literatúre, ktorá dáva oveľa širšiu a plnšiu predstavu o ich dobe, je obsiahnutých množstvo svedectiev o faktov, ktoré neboli do kurzov histórie a historických traktátov z rôznych príčin zaradené, a ktoré redaktori a cenzori (ak boli) zo spomienok nevyškrtli preto, lebo nedokázali pochopiť ich význam. T.j. treba viacej čítať, nie len zízať na televízor hltajúc videofiltrát, a nehrať sa počítačové túlačky-strieľačky alebo „futbal“ na obrazovke monitora. A aby sme dokázali prečítať viac, a zvládať popritom množstvo iných vecí, treba si raz vyhradiť čas a osvojiť si rýchločítanie, aby sme vedeli čítať nielen po slovách (ako sa dnes učí v škole), ale tempom listovania strán knihy, čomu v škole neučia[96].

Takto vyššie uvedený príklad ukazuje, že «objektívnosť» učebnice histórie sa neprejavuje len vo faktoch, v ich množstve. A nie je dôležité či historik nespomína určité fakty na základe zlého úmyslu, uvedomujúc si, že by mohli zničiť ten historický mýtus ktorý sám buduje, plniac tak objednávku tých-ktorých politických síl; alebo ich nespomína z iných príčin: z vlastnej nevedomosti (úzkeho obzoru, neerudovanosti); následkom toho, že určité fakty sú držané v tajnosti štátom či mafióznymi korporáciami, prítomnými v spoločnosti; alebo preto, že historik sám nechápe historickú dôležitosť faktov o ktorých vie, ale nezaraďuje ich do rozprávania, pretože nevidí ich vzájomné prepojenia s inými faktami jak oveľa skoršími, tak aj oveľa neskoršími.

A na druhej strane, príklad postoja k učebnici I.Doluckého odporcami jeho verzie histórie tiež ukazuje, že kritika (kohokoľvek) pohľadov na históriu ignorovaním alebo neprijatím akýchkoľvek oznamovaných informácií, hoci aj sama osebe prináša uspokojenie samotnému kritikovi a jeho čitateľom, avšak nevykazuje spôsobilosť odhaliť neadekvátnosť neprijateľných pohľadov, a zároveň aj ich zlomyseľnú lživosť[97].

Veď veci, ktoré sa v učebnici I.Doluckého nepáčili M.V.Sinicynovi, sa v dejinách Ruska odohrali: bolo aj rozdávanie pozemkov presťahovalcom, čo sa stalo príčinou búrenia sa miestneho obyvateľstva (chivských Turkménov); a v okolí cárskej rodiny sa motalo množstvo avanturistov, z ktorých niektorí sa uchádzali o rolu «kurátorov» ruskej politiky[98].

A napríklad noviny „Ruská vlajka“ naozaj žiadali: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali», ako o tom informuje I.Doluckij. Avšak popierať tieto veci, ako aj mnohé iné fakty uvedené I.Doluckým v jeho učebnici by bolo hlúpe, dokonca aj napriek tomu, že I.Doluckij nedal vo svojej učebnici k nim presné bibliografické odkazy (číslo vydania novín, autor, názov článku, strana, knižnica, evidenčné číslo archívneho zväzku). Bolo by to hlúpe preto, lebo keď sa pozriete do polygrafickej produkcie Ruska z čias 1844 — 1917, tak v nej nájdete veľa podobných vecí. V každom prípade, spoločne s týmto nájdete aj množstvo iných svedectiev[99], ktoré Vám neumožnia súhlasiť s pozíciou I.Doluckého, a prídete k záveru, že otázky ktoré predložil žiakom nezodpovedajú reálnym historickým okolnostiam, o ktorých svedčí prieskum oveľa širšieho spektra ruských knižných publikácií a periodických vydaní tých rokov. To posledné Vás postaví pre otázku, kto je vlastne samotný I.Doluckij: nevzdelaný samoľúby grafoman? alebo ostrieľaný cynický gauner? A tiež pred otázku: kto a s akým cieľom využíva I.Doluckého? A prečo niektorí historici a učitelia «skalopevne stoja» za jeho učebnicou?

T.j. na vyvrátenie lži, vytváranej na základe historicky hodnoverných faktov (!!!), treba do historickej koncepcie oponenta doplňovať iné fakty, ktorých zmienke sa on bráni buď z dôvodu svojho vlastného subjektivizmu, alebo pretože sám vie, že tieto fakty roztrhajú na kusy ním tak starostlivo budovaný historický mýtus[100]. Avšak po predložení na posúdenie iného historického faktu, s ktorým sú spojené otázky rúcajúce tú či onú koncepciu historickej minulosti, sú jej prívrženci:

● Buď vynútení sa od nej dištancovať, a niektorí z nich Vám čestne poďakujú za to, že ste ich oslobodili z moci falošných predstáv o dejinách,

● Alebo sú nútení «stratiť tvár» a vymýšľať si idiotské odpovede na podobné otázky.

Kým však prívrženci lživej koncepcie historickej minulosti majú pod svojou kontrolou systém vzdelávania a médií (ako je to v prípade ochrancov I.Doluckého) a zároveň aj masové umenie[101], tak môžu rozprúdiť kampaň zamlčovania pre nich neprijateľnej koncepcie minulosti a podnecovať propagandistickú kampaň na záchranu pre nich prijateľnej koncepcie, vysýpajúc na ľudí množstvo historicky hodnoverných faktov, potvrdzujúcich ich verziu, avšak len za podmienky, že rovnako hodnoverné fakty, ktoré ich verziu rúcajú, ostanú starostlivo a cielene zamlčované a skrývané.

T.j. «objektívnosť» učebnice histórie nie je podmienená len faktami ako takými, ale aj niečím druhým, čo sa ukrýva za faktami a čo sa skrz tieto fakty prejavuje v živote národných spoločenstiev, každého človeka i ľudstva vcelku. A to nás vedie k otázke:

A čo vlastne by sme chceli od učebnice histórie získať, čo by nám učebnica histórie mala dať?

Podľa nášho chápania, odpoveď na otázku možno sformulovať takto:

Učebnica histórie, by mala dať obraznú predstavu toho, čo je v živote spoločnosti a ľudí osobne čím podmienené v prúde udalostí opisovanej epochy; udalostí jak vnútorných (týkajúcich sa tejto spoločnosti), tak aj udalostí vonkajších (týkajúcich sa nej a prenikajúcich do nej zvonka).

V podstate to znamená, že:

«Objektívna» učebnica histórie musí byť opisom (historického procesu[102]), ktorý bez vzbudenia záujmu o preskúmanie faktov sa ani nezdá byť možným. Avšak tento opis musí byť udržateľným vzhľadom na dopĺňanie doň (pre ilustráciu) akýchkoľvek ďalších historicky hodnoverných faktov, a musí tiež odhaľovať aspoň nejakú časť[103] historicky nehodnoverných «akože faktov», t.j. výmyslov o minulosti, zlomyseľne zaradených do kategórie faktov, prípadne ocitnúcich sa tam iným spôsobom[104].

Druhá veta — teda udržateľnosť opisovanej koncepcie historickej minulosti vzhľadom na dopĺňanie do opisu zvonka hodnoverných faktov, a odhalenie ňou aspoň určitej časti výmyslov je v podstate kritériom objektívnosti každého textu a ústneho podania na tému «priebeh historického procesu».

Toto kritérium objektívnosti historického rozprávania v podstate označuje, že historická veda — je rovnako presná (exaktná), ako aj matematika, ale presnosť historickej vedy sa zakladá na iných pojmových (opisných) kategóriách.

6.3.2. «Skrášľovanie» minulosti, «očierňovanie» a «objektívnosť» na osnove hodnoverných faktov

A v takomto opise historického procesu sú fakty (vzbudzujúce záujem o preskúmanie) v určitom zmysle «farbami», pomocou ktorých rozprávač-historik kreslí pre čitateľa obraz priebehu historického procesu a života ľudí v ňom. Avšak v ktorej učebnici histórie je priamo napísané, že historické fakty — sú svojho druhu «farbami», pomocou ktorých musí spisovateľ-historik nakresliť živý obraz historického procesu v ním aktuálne skúmanej epoche? — my sme také učebnice histórie nevideli.

Samozrejme, pokiaľ nemáme farby alebo niektorých odtieňov nie je dosť, tak sa obraz namaľovať nedá[105]; a ak je farieb dosť, tak dokonca tú istú reálnu scenériu vyobrazia dvaja maliari stojaci vedľa seba v rovnakom čase na svojich plátnach — rozdielne.

Ničmenej, pokiaľ nejde o abstrakcionistov, ani „sju-sju-r-realistov“[106], tak vo väčšine prípadov možno ľahko spoznať pôvodný skutočný objekt v ich dielach; no a pokiaľ ide o abstrakcionistov či „sju-sju-r-realistov“, tak vo vzťahu k nami skúmanej otázke si možno iba spomenúť na slovko z jasličkovo-škôlkarského lexikónu — «čmáraninka-machuľka», ktorým deti nazývajú to, čo z ich pohľadu nie je obrázkom, pravdivým obrázkom.

No ak porovnáme diela realistického maliarstva s fotografiou, budeme si môcť všimnúť, že fotografia obsahuje väčšie množstvo detailov, z ktorých mnohé boli umelcami zanedbané, pričom každý z nich ich zanedbal ináč. Ak je reč o možnostiach zobrazenia mestskej scenérie na plátno, tak jeden maliar, v snahe zvýrazniť krásu architektúry budovy ktorú zdedila z minulosti, nenamaľuje na plátno elektrické drôty osvetlenia a trolejbusov, stĺpy, dopravné značky, hneď vedľa stojace lešenie, z ktorého sa vykonáva náter miestami opadanej omietky, a smetné kontajnery stojace «nie na svojom mieste» budú na jeho obraze chýbať tiež; a druhý, ten vytvorí kompozíciu okolo smetiakov, a reklamnou tabuľou či dopravnou značkou zacloní isté architektúrne skvosty atď.

Takto, mesto-skládka, zobrazené druhým maliarom, vyvolá vo výsledku u väčšiny ľudí odpor (psychika ľudí je taká, že iba u menšiny bude výjav na tomto obraze pôsobiť ako výčitka), a dedičstvo minulosti nasmerované do budúcnosti (zachytené prvým maliarom), očistené od naviateho a dočasne zotrvávajúceho haraburdia, bude ľudí samo pozývať k tomu, aby aj oni vo svojom živote vytvorili niečo hodné vďačných spomienok a úcty ich potomkov.

A ak je reč o tom, ktorý z týchto dvoch umelcov je bližšie k objektívnosti, tak podľa nášho názoru — prvý [architektonický skvost *]; o druhom možno povedať, že «kvôli stromom nevidí les» [skládka *], a jeho „umelecký výtvor“ tlačí na psychiku diváka subjektivizmom svojho autora[107], následkom čoho je fotografia (hoci je len produktom techniky) pre diváka užitočnejšia, než takáto „maľba“.

Druhou stranou takejto analógie je tá okolnosť, že zďaleka nie všetci ľudia si dokážu sami všimnúť niečo naozaj významné, či už sa dívajú na realitu, alebo na detailný výjav na fotografií[108]. A dielo umelca sa od fotografie odlišuje práve tým, že umelec sa nesnaží zobraziť realitu v jej absolútnej plnosti všetkých detailov, ale rôznymi umeleckými prostriedkami vyčleňuje to, čo je v jeho vnímaní a chápaní sveta viac významonosné a charakteristické v tejto realite. Avšak takých umelcov, ktorí by v svojich dielach slobodne ukazovali niečo naozaj objektívne dôležité a významné pre tvorenie svetlej budúcnosti, z toho čo uvideli v realite ako takej, takých je veľmi málo.

Približne takto sa má aj vec s «objektívnou» učebnicou histórie: táto môže byť vytvorená a prezentovať sa ako “objektívna” v ľubovoľnej z troch foriem, ktoré sme opísali v predchádzajúcej analógií (s fotografiou a dvomi maliarmi):

  1. Buď – nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti;

  2. Alebo – «skládka-smetisko».

  3. Alebo – akási «holografická», mnohorozmerná objemná «fotografia», na ktorej sú z rôznych uhlov vidieť a dajú sa navzájom odlíšiť:

 aj nadčasová osnova, siahajúca skrz storočia do minulosti, nevyhnutná pre oživenie ideálov budúcnosti,

 aj všetko smeti, typické pre skládku či stavenisko.

Otázka je len v tom, nakoľko detailné je zobrazenie toho všetkého na «fotografii».

Prvý štýl sa zvyčajne nazýva «prizdobovanie», «skrášľovanie minulosti».

Druhý «očierňovanie».

Tretí je skutočnou historickou objektívnosťou, a v tomto štýle musia byť uchované všetky historické knihy ľubovoľnej epochy a najmä učebnice všeobecno-vzdelávacích kurzov.

Je jasné, že očierňovanie — to je psychologická vojna proti národu, ktorého história sa očierňuje. Cieľom je zlomiť ho v mravno-psychologickom ohľade. Je to jasné všetkým, okrem tých, ktorí sami uverili takémuto očierňovaniu; dokonca to chápu aj mnohí jednotliví očierňovatelia.

No a skrášľovanie — to je prejav pseudopatriotizmu v rozsahu histórie samotného národa a štátu; ale aj prejavom protiľudskosti v rozsahu celosvetovej histórie. Avšak tento výrok treba lepšie vysvetliť.

Ešte A.I.Gercen písal v predslove k svojmu historickému zborníku: «Ďalej nám zatiaľ neumožňujú poznať históriu. Ruská vláda ako spätná prozreteľnosť mení k lepšiemu nie budúcnosť, ale minulosť». Tu je podmienenosť neblahej budúcnosti prikrášľovaním minulosti spozorovaná správne.

V živote to chodí tak. Najprv sa v spoločnosti vytvorí úctyhodný kultový mýtus (z uhla pohľadu jeho objednávateľov), ktorý sa identifikuje s historicky reálnou minulosťou. A až potom, sa touto lživou mytologizovanou minulosťou začínajú pýšiť tí, čo padnú do jej moci, zbožňujúc ju ako svoju vlastnú historickú minulosť. Takto samotný mýtus zatieňuje realitu a v predstavách mnohých sa stáva realitou ešte skutočnejšou, než je jej historicky reálny základ, pretože v mysliach ľudí ju mýtus zamieňa sám za seba.

Každopádne, reálne mravno-etické chyby minulosti sú z tohto kultového mýtu v tichosti odstránené alebo sú prezentované ako dobro. Preto kolektívne nevedomie spoločnosti na osnove tohto historického mýtu pracuje v prítomnosti tak, že permanentne opakuje chyby minulosti, formujúc tým samým aj budúcnosť.

Človek ale predsa len nie je celkom nevnímavým tvorom. A keď naráža na reálny život, tak vníma, že niečo sa v živote nedeje tak, ako o tom informuje mýtus. Vo výsledku sa mu tak prítomnosť začne hnusiť, a budúcnosť do ktorej (sa transformuje) preteká prítomnosť a ktorá nesie v sebe tendenciu opakovať všetky nepríjemné epizódy nepravdivo pochopenej minulosti v nových historických dekoráciách a spojeniach, — ho desí. No potom, čo v ňom mýtus stratí svoju moc, zostane v psychike človeka prázdno. Prázdno ktoré sa u ľudí (ktorí nedokážu včas odmietnuť prikrášlený historický mýtus) zaplní mýtom očierňujúcim minulosť.

A čím je takýchto ľudí — rozčarovaných z mýtu ktorý skrášľoval minulosť — viac, tým bližšie je spoločnosť ku katastrofe. Práve následkom tohto Rusko dospelo k 1. marcu 1881, ku katastrofám rokov 1917 a 1991. Ako uviedol jeden z najlepších historikov epochy konca Ruského impéria V.O.Ključevskij, «Minulosť[109] treba poznať nie preto, lebo uplynula, ale preto, lebo odchádzajúc, nedokázala „upratať všetky svoje následky“».

No ak pochopíme, čo sama osebe predstavuje «objektívnosť» historickej vedy a ako ju možno dosiahnuť, potom sa pred nami otvára možnosť vyhnúť sa budúcej katastrofe.

Pritom potreba vyhnúť sa jak očierňovaniu, tak aj prikrášľovaniu minulosti nás privádza k otázke: čo je to nadčasová osnova pre oživenie ideálov budúcnosti, a čo je to «smeti» a «stavebné lešenie»? V každom prípade, odpoveď na túto otázku leží mimo historickú vedu ako takú.

Odpoveď na ňu musí dať iná vedecká disciplína, v rôznych obdobiach nazývaná rôzne: «filozofia histórie», «občianska výchova», «spoločenská náuka». Ale keďže samotná odpoveď nie je natoľko spojená s výrobou produktu historickej vedy, ako s použitím a vypracovaním na osnove historického kurzu priaznivej politickej orientácie do budúcnosti, tak budeme ešte pokračovať v skúmaní otázky týkajúcej sa objektívnosti rozprávaní na historické témy[110].

«Objektívna» učebnica histórie musí dávať adekvátnu predstavu aj o nadčasovej osnove, potrebnej pre vybudovanie budúcnosti; aj o «smetí» (t.j. o chybách samoriadenia spoločnosti v minulosti); aj o «stavebnom lešení» (prechodných procesoch, ktoré pre spoločnosť boli dôležité v čase ich použitia, a neskôr už nazhromaždené podklady a skúsenosti strácajú pre spoločnosť a jej ďalší rozvoj význam/aktuálnosť). Preto prejdeme k odhaleniu pojmových kategórií, ktorých opora mení históriu z umenia tvorenia mýtov, obsluhujúcich politiku prameniacu «bohvie odkiaľ», na presnú vedu, plodiacu politiku.

6.3.3. Kategórie, ležiace v základoch objektívnej historickej vedy[111]

História je podobne ako matematika vedou presnou. Len s tým rozdielom, že v matematike sa dá výsledok spresniť na jedno a viac desatinných miest, no a každý historický proces môže byť opísaný:

● s presnosťou na (bezmenný[112]) dav[113]-národ a „osobnosť“ — osobnosť vodcu, génia, veľkého a múdreho alebo malého a podlého. Záleží len od toho, z pozície akej koncepcie organizácie života spoločnosti (spoločensko-politickej koncepcie) sa naň pozeráme.

V zložitejšom variante tohto opisu ostáva dav-národ naďalej neosobným, no k osobe vodcu sa pridávajú ďalšie osoby ako: prívrženci vodcu, jeho nepriatelia a prívrženci nepriateľov. Sú to tzv. «historické osobnosti». Т.j. tento variant je opisom s presnosťou na dav-národ a «historické osobnosti».

No keďže s «historickými osobnosťami» sa v živote aj ich činnosti ukazujú byť spojení ďalší ľudia, patriaci do anonymného davu-národa v historickom rozprávaní dvoch vyššie opísaných typov, — tak v doteraz anonymnom dave-národe možno objaviť rôzne skupiny (časti). Niektoré takéto skupiny existujú v priebehu krátkych časových intervalov v rozmedzí aktívneho života jedného pokolenia. No iné skupiny sa obnovujú v nadväznosti pokolení, prijímajúc medzi seba nových členov na zámenu tým starým čo zomreli. Okrem toho možno v spoločnosti objaviť aj rôzne sociálne skupiny: spoločenské triedy; profesionálne korporácie; v mnohonárodnostnej spoločnosti v rámci štátu no i v štruktúre ľudstva ako celku — národy a národnosti, národnostné menšiny, atď. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:

● s presnosťou na konkrétne sociálne skupiny.

Spomedzi takýchto sociálnych skupín sa osobito vynímajú tie, u ktorých sa všetci predstavitelia tak či onak zaujímajú prevažne o politiku. Vzhľadom na to, môže byť historický proces opísaný:

● s presnosťou na cirkevný rád či politickú stranu.

Napriek tomu, nie všetky takéto sociálne skupiny pôsobia otvorene vo verejnej politike, niektoré z nich sa pred spoločnosťou zatajujú, konajúc pritom zákulisnú politiku, alias, popri nej sa snažia pôsobiť na ostatných dojmom, že ony sa nezaoberajú politikou ale niečím iným (napr. robia zbierky motýľov alebo sa zaoberajú «osobnostným rozvojom» svojich členov). V závislosti od odhalenia tohto faktoru v historickom procese[114], môže byť historický proces opísaný:

● s presnosťou na globálne sprisahanie (napr. mnohých pokolení rímskych pápežov, ruských imperátorov, komunizmu, fašizmu, anarchizmu, homosexualizmu, židomasonského sprisahania a pod.).

Ale keďže sprisahania so strategickým zameraním bývajú mnohovrstvové (čo je užitočné v prípade prezradenia, a okrem toho je to vhodné z organizačného hľadiska na kanalizovanie nadbytočnej politickej aktivity plne nezasvätených a nie úplne zasvätených, a tiež kanalizovanie aktivít časti protivníkov cieľov sprisahania, zatiahnutých aj tak do komplotu z dôvodu ich riadenia, a tiež — na priame zneškodňovanie ich činnosti vo vzťahu k cieľom hlavného sprisahania), tak historický proces môže byť opísaný:

● s presnosťou na vnútorné «sprisahania v sprisahaní», šéfujúce nad sprisahaniami nižšej úrovne utajenia (napríklad masonstvom[115] v euro-americkej regionálnej civilizácii).

Ale ani so sprisahaniami to nie je až tak jednoduché, pretože každé skutočné sprisahanie má svoj «mozgový trust», ktorý zadáva ciele sprisahania, určuje spôsoby a prostriedky na ich realizáciu, kontroluje priebeh plnenia plánov a v prípade potreby plán koriguje; a existuje aj výkonná periféria. Vzhľadom na túto okolnosť, historický proces môže byť opísaný:

● s presnosťou na «mozgové trusty», tie najhlbšie v mnohovrstvových sprisahaniach.

Avšak aj celé ľudstvo, bez ohľadu od jeho reálnej či fiktívnej vnútornej štruktúry, je len časťou Sveta/Vesmíru. A vzhľadom na túto skutočnosť, netreba hneď od prahu zavrhovať možnosť, že historický proces môže byť opísaný:

● s presnosťou na vzťah pozemského ľudstva s inými civilizáciami, hierarchiou satana a Kráľovstvom Boha – Tvorcu a Všedržiteľa (Božím Zámerom/Prozreteľnosťou).[116]

Avšak hore uvedené popisné kategórie (a tiež iné, nevymenované), ktoré môžu byť vzťahované k historickému procesu ako takému počas jeho popisovania, nie sú faktami histórie. No historické fakty s nimi súvisia skrze príslušnosť ľudí k tým-ktorým sociálnym skupinám, alebo cez činnosť «historických osobností» či sociálnych skupín. Popisné kategórie (ak urobíme analógiu histórie s matematikou ako exaktnou vedou), definujú priestor formálnych parametrov nejakej rozmernosti, vzhľadom na ktorý môže byť historický proces prezentovaný ako mnohokvalitatívny (mnohovrstvový). Inými slovami, historické rozprávanie s presnosťou na «historické osobnosti» a anonymný dav-národ, je len primitívnym rovinným modelom reálnych dejín; ale rozlíšenie príslušných záujmových skupín v anonymnom dave-národe už vytvára trojrozmerný model dejín a pod.

Skorej nami popísaný efekt, keď sa historický mýtus (historický model) rozpadol pri doplnení doň len jediného faktu, je podmienený tým, že — mýtus ktorý sa tváril ako hodnoverný (založený na osnove „n“ popisných kategórií), sa pri doplnení daného faktu (s ktorým sú spojené iné popisné kategórie, ktoré nepatria do spomenutých „n“ kategórií, na ktorých je vybudovaný mýtus) — ocitol v priestore parametrov vyššej rozmernosti. V takomto priestore parametrov vyššej rozmernosti sa jeho vnútorná nekonzistencia obnažuje. Celé sa to podobá tomu, ako keď na rovine uvidíte pravouhlý tieň trojrozmerného objektu... k tomu aby ste pochopili čo presne vrhá tieň takéhoto pravouhlého tvaru, treba prejsť od rovinného skúmania k skúmaniu priestorovému[117] (3D).

Vzhľadom na tento príklad, množina bázových popisných kategórií vo všeobecnom kurze histórie musí byť podľa možností viacrozmernejšou (t.j. čo sa týka množstva ňou zobrazovaných kvalít/vrstiev), a disponovať vlastnosťou analogickou «plnosti bázy vektorového priestoru» v matematike. Ak je dosiahnutá úroveň plnosti množiny [bázy] popisných kategórií [bázových vektorov], tak pri objavení sa nejakej na prvý pohľad novej popisnej kategórie a jej podrobnejšom preskúmaní vyjde najavo, že ona už existuje v našej množine popisných kategórií – pod iným menom[118] , alebo predstavuje akúsi kombináciu už známych kategórií.

T.j. v tejto analógií sa všetko podobá na definovanie bázy vektorov v n-rozmernom vektorovom priestore. No táto analógia nie je úplne totožná, pretože operácie sčítania, odčítania, skalárneho i vektorového súčinu vektorov atď. nemajú vo vzťahu k množine bázových popisných kategórií historického procesu zmysel.

Historická veda sa od matematiky odlišuje tiež tým, že nevyžaduje formálne strohé zadanie «bázy popisných kategórií», rozbor vlastností bázy, veľkosti ňou zadaného priestoru (a pod.) ešte predtým, než pristúpime k použitiu bázy na svoje ciele.

Ničmenej, ak preanalyzujeme ľubovoľné rozprávanie na historickú tému, tak báza popisných kategórií sa v nich objavuje. A obsah popisnej bázy sa určuje odvetvím histórie (história techniky, história vojen, história umenia a pod.) a cieľmi, ktorým slúži konkrétne rozprávanie. Okrem toho, v samotnom rozprávaní, ak ho prirovnáme línii ktorá má svoje východiskové súradnice (nejaká nula), tieto popisné kategórie disponujú rozdielnym významom (napríklad preto, že sa odhaľujú z postupnosti svojej vlastnej vloženosti).

Možno to prirovnať k pozícií číslice pri jej desatinnom zobrazení: čím viacej vpravo sa nachádza číslo od desatinnej čiarky, tým má menší význam (bez ohľadu na vlastnú hodnotu číslice). Napríklad číslo 1.238 má svoju celú časť =1, a desatinná časť = 0.238. Hoc aj 8 > 1, no v štruktúre tohto desatinného čísla (1.238) má 1 väčší význam ako 8. Podobne je to aj s popisnými kategóriami (v báze) — každá z nich má odlišnú objektívnu váhu a spolu vytvárajú určitú postupnosť(štruktúru), následkom čoho sa môže stať že: ak vynecháme jednu nestane sa nič (nezmení to podstatu), a ak vynecháme inú tak celkom to zdeformuje predstavu o minulosti.

Pritom chceme ale objasniť: pokus formalizovať históriu, natlačiť celú jej heterogénnosť (rozmanitosť) a detailnosť rozprávania do toho či onoho odvetvia matematiky by bola hlúposťou, avšak matematika (dokonca v objeme ktorý je známy žiakom 8-11 triedy) dáva človeku obraznú predstavu o tom, že vo Svete v ktorom žijeme:

● je všetko kvalitatívne rôznorodé;[119]

● že tieto kvalitatívne rôznorodosti nie sú rovnocenné pri vzájomnom porovnaní;

● že kvalitatívne rôznorodosti sú systematicky navzájom prepojené a vzájomne podmienené;

● že určitá množina kvalitatívnych rôznorodostí môže byť usporiadaná objektívnymi a na človeku nezávislými faktormi (čomu je príkladom zobrazenie ľubovoľného množstva = hodnoty v pozičnej číselnej sústave[120], napríklad desiatkovej, ktorú používame najviac), a môže byť usporiadaná aj človekom na základe jeho subjektivity (čoho príkladom je riešenie rôznych typov trajektóriových úloh v mechanike, v pravotočivej alebo ľavotočivej sústave súradníc, pri svojvoľnom zadaní smeru osi);

● že v mnohých prípadoch, v závislosti od zadania úlohy a cieľu jej zadania, môže byť množina kvalitatívnych rôznorodostí (opisujúcich nejaký reálny proces) rozšírená alebo zmenené jej usporiadanie.

V závislosti od toho, nakoľko človek dokáže pri riešení praktických úloh využívať aparát abstraktnej matematiky, natoľko je aj úspešný pri ich riešení. Aj preto sme uviedli túto analógiu, lebo v histórií je to tiež v mnohom podobné vo vzťahu k jej bazovým popisným kategóriám.

Pri ľubovoľnej norme presnosti opisu dejín (v zmysle opory na určitý súbor popisných kategórií) sú samozrejme možné aj chyby, rovnako ako sú možné i pri matematických výpočtoch s ľubovoľným počtom znakov. Aj pri čítaní historických prác sú chyby vnímané čitateľom s presnosťou približne do uvedených kategórií.

Ako je známe v matematike pri aproximácii, tak chyba v n-tom znaku v poradí znehodnocuje všetky nasledujúce znaky v získanom číselnom výsledku, a takisto aj mnohé ďalšie výsledky, získané na základe tých chybných. Čiže ak robíte výpočet s 8-mi znakmi, a v 5-tom znaku urobíte chybu, tak prvé štyri znaky použiť môžete, ale 5. až 8. môžete zahodiť bez ohľadu na to, či ide o záverečný výsledok, alebo sa bude ešte používať ako vstupný údaj pre iné výpočty. O to viac je smutné, ak sa dopustí chyba pri výpočte prvého výsledku vo výpočtovej schéme a nachádza sa v prvom znaku.

Ak sa od tejto analógie vrátime k téme objektívnosti historickej vedy, a konkrétne — k otázke o «objektívnej» učebnici histórie, tak sa môžeme spýtať: Ktorá vrstva (kvalita) historického procesu, pokiaľ ju neidentifikujeme, alebo jej neprikladáme náležitý význam v jej vplyve na celkový opis historických udalostí, je ekvivalentná chybe v prvom (najdôležitejšom) znaku, dopustenej v prvom kroku výpočtu?

Inými slovami, ktorá vlastnosť historického procesu má najvyššiu prioritu, ktorá jeho vlastnosť je hlavná?

6.3.4. Hlavná vlastnosť historického procesu

Ak budeme skúmať obsah histórie toho či onoho štátu, tak história zahraničnej a vnútornej politiky daného štátu predstavuje práve ten tok udalostí, ktorý v mnohom otvára alebo zatvára možnosti realizácie iných udalostí. Práve preto je politika jednou z najdôležitejších zložiek aj v živote spoločnosti, aj v štúdiu jej života historickou vedou, napriek tej skutočnosti, že politika samotná a jej možnosti sú kauzálne podmienené inými prúdmi udalostí v živote spoločnosti, za ktorými aktuálna politika kráča s určitým oneskorením v čase[121]. Preto si treba vyjasniť, aký objektívny zmysel nesie slovo «politika» napriek jeho subjektívne ohraničenému chápaniu mnohými ľuďmi, a predovšetkým — žiakmi.

“Komsomolská pravda” zo 16.12.1998 publikovala článok „Riadiť Rusko je nezaujímavé zamestnanie“, v ktorom sa uvádzajú niektoré materiály ankety deviatakov školy № 1133 v Krylatskom.

Článok začína vysvetlením gréckeho slova: «Politika» znamená v gréčtine «umenie riadiť štát». Ďalej sa informuje, že 2/3 opýtaných dali nasledujúce formulácie toho, čo pod «politikou» chápu moskovskí žiaci:

«… «boj o moc», «činnosť ľudí, ktorí sa zaoberajú problémami štátu a snažia sa urobiť dobre sami sebe», za čo aj «dostávajú veľké peniaze».

<...>

Na otázku, či ich samotných zaujíma politika, odpovedali všetky deti bez výnimky s rozhodnosťou, že ich zaujímajú iné veci. Najmä muzika. Na druhom mieste počítačové hry. Len asi tretina opýtaných viac-menej preniká do záludnosti politického života krajiny. A len podaktorí povedali: «rád by som vedel, čo sa v krajine deje», «znepokojuje ma inflácia, nezamestnanosť», «som zvedavý ako riadia štát», «čo bude zajtra»...

<...>

Prečo sa žiaci dištancovali od politiky? A dodali len «nezaujímavé», «nezáživné a veľmi nudné zamestnanie», «tam je všetko komplikované», «dosť náročné». Jeden mladý filozof sa domnieva, že «politika — je nebezpečná vec, pozrite koľko len majú nepriateľov», a druhý zvolal: «Chcem žiť!» …»

Hoci pred politikou sa utiecť nedá, no očividná neochota vnikať do jej tajov, je v tom istom čase sprevádzaná znepokojením, ktorého podstata je v tom, že následkom realizácie politiky iných to oni sami nebudú mať ľahké. No ujasniť si to aj tak treba: aj čo to vlastne je, aj ohľadom svojej účasti v tom.

Skrátka, je nebezpečné žiť tak, ako žila a žije drvivá väčšina tzv. «inteligentných ľudí»: oni sú tak «humánni», tak «čistí a povznesení duchom», ale politika ako ukazuje história, je cynická, drsná a krutá, a navyše špinavá; jednako, po tom čo sa dobrovoľne dištancujú od politiky, aj tak sa nakoniec v nej ocitajú, ale až vtedy, keď na nich politika siaha svojimi krutými a špinavými labami.

Takto sa ďalej žiť nedá, práve preto lebo «Chcem žiť!» — túžba vlastná ľuďom od ranného detstva. Ak aj časom vyprchá, tak nie pre «charakter človeka», ale pre neschopnosť jednotlivca poradiť si s okolnosťami, ktoré sú zväčša formované politikou.

Jedna z aforistických definícii toho, čo predstavuje politika ako jav v živote spoločnosti, znie: politika, to je umenie možného. No samotné slovo «politika» v gréčtine doslova znamená «veľa záujmov»: «poli» — veľa, «tikos» — záujmy. Čiže jeho zmysel je oveľa širší, než ten, ktorý uviedla v citovanom článku „Komsomolská pravda“ — ako «umenie riadiť štát». Má sa ním na mysli «riadenie záujmov» v tom najširšom a najvšeobecnejšom zmysle slova, a zasahuje všetkých, pretože zahŕňa:

● zadávanie cieľov a formovanie tomu zodpovedajúcich záujmov jak vlastných, tak aj záujmov iných ľudí;

● odhalenie a analýza už sformovaných záujmov (tiež jak vlastných, tak aj cudzích);

● preštudovanie možností ich úplného a nekonfliktného uspokojenia;

● rozdelenie priorít, postupnosti uspokojenia rôznych záujmov, pri nemožnosti ich plného a bezkonfliktného uspokojenia;

● vypracovanie mier, nevyhnutných na zablokovanie možností uspokojenia odmietnutých záujmov (to sa týka prevažne záujmov iných ľudí);

● riadenie činnosti (svojej vlastnej, cudzích ľudí až po ľudstvo ako celok) smerujúcej k uspokojeniu akceptovaných záujmov (vrátane organizácie samoriadenia v prípadoch, keď sa priame riadenie javí byť nemožným alebo z nejakého dôvodu neprijateľným);

● potlačenie a kanalizáciu aktivít nasmerovaných na realizáciu odmietnutých záujmov;

● potlačenie aktivít nasmerovaných na prehodnotenie množstva uspokojovaných a odmietnutých záujmov, — jak podľa zostavy záujmov, tak aj podľa zostavy osôb a sociálnych skupín, ktorých záujmy sa uspokojujú alebo odmietajú.

My sme vymenovali len tie najvšeobecnejšie činnosti, ktoré môže do seba zahŕňať pojem «riadenie záujmov». Z pohľadu Dostatočne všeobecnej teórie riadenia (DVTR)[122] predstavujú hore uvedené komponenty procesu plnú funkciu riadenia (pojmová kategória DVTR) vo vzťahu k spoločnosti. No ak máme od ťažko a nejednoznačne chápaných termínov (bez dodatočných vysvetlení): doslova «politika» znamená «riadenie záujmov» a aforisticky «politika» znamená «umenie možného»[123], — prejsť k zrozumiteľnejším slovám, charakterizujúcim podstatu politiky ako javu, tak:

Politika — to je riadenie života spoločnosti ako celku, vrátane riadenia vnútrosociálnych útvarov ako aj umelých i prírodných systémov spojených so spoločnosťou. Politika zahŕňa aj organizáciu samoriadenia tam, kde priame riadenie nie je možné alebo je neželané.

Ak budeme chápať štátnosť ako systém riadenia vecí celospoločenského významu na profesionálnej osnove, potom v spoločnosti je štátnosť iba jedným z podobných systémov a iba jedným z nástrojov realizácie politiky — v užšom zmysle slova, než «riadenie záujmov».

Ak budeme skúmať históriu akéhokoľvek štátu[124], tak politika sa vo vzťahu k nemu (ako vieme) delí na vnútornú a zahraničnú. Avšak pokiaľ skúmame históriu určitej množiny štátov, máme právo si položiť otázku:

A neplodí náhodou spleť vnútornej a zahraničnej politiky celého súhrnu spoločností v týchto štátoch ešte jeden druh politiky, nadradenej všetkým štátom tohto súhrnu, tak či onak prenikajúcej do každého z nich?

Pri rozšírení množstva skúmaných štátov a po pripojení k nim spoločností nedisponujúcich štátnymi inštitútmi, je táto otázka ekvivalentná nasledujúcej:

A existuje nejaká globálna politika (riadenie globálneho historického procesu zvnútra samotnej spoločnosti, t.j. realizované samotnými ľuďmi), ktorá nejakým spôsobom ovplyvňuje jak vnútornú tak aj zahraničnú politiku každého spomedzi štátov?

Ak existuje, potom môžeme zadefinovať termíny:

● Globálna politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vo vzťahu k celému ľudstvu a planéty Zem.[125]

● Zahraničná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) za hranicami svojho územia a jurisdikcie;

● Vnútorná politika — to je činnosť zameraná na realizáciu cieľov vládnucej triedy štátu (v širšom zmysle politicky aktívnej časti spoločnosti) na svojom území a v hraniciach svojej jurisdikcie.

Vládnuce triedy drvivej väčšiny štátnych útvarov v histórií neboli a nie sú homogénne, následkom čoho, rôzne ich podskupiny môžu mať rôzne záujmy a rôznym spôsobom prerozdeľovať svoje úsilia medzi globálnu, zahraničnú a vnútornú politiku. Z toho dôvodu globálna, zahraničná a vnútorná politika toho istého štátu môže byť v menšej či väčšej miere vo vzájomnom nesúlade a potláčať jedna druhú[126].

U niekoho môže vzniknúť názor, že globálna politika sa mohla objaviť len v pomerne neskorom historickom období, nie prv než v etape veľkých geografických objavov, v začiatkoch formovania svetového koloniálneho systému; že v staroveku neexistovala, a preto globálny historický proces dnešnej ľudskej civilizácie bol spočiatku neriadený; že myšlienky ohľadne jeho riadenia, o vytvorení inštitútov na tvorbu a realizáciu globálnej politiky sa začali rodiť až v 20.storočí so založením Ligy národov po 1.sv.vojne, a Organizácie spojených národov počas 2.sv.vojny.

Byť naklonený tomuto názoru pri písaní učebnice histórie by znamenalo urobiť «chybu v prvom znaku», vlečúcu so sebou množstvo ďalších chýb.

Následkom tohto, kurz histórie, vytvorený s úmyselným či neúmyselným vyradením popisnej kategórie «riadenie globálneho historického procesu a lokálnych historických procesov», bude nevyhnutne neobjektívnym a bude vyjadrovať subjektívnu (chybnú) rekonštrukciu priebehu histórie, neadekvátnu k odohranej historickej realite.

V skutočnosti globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra samotnej spoločnosti, a preto v kurze Celosvetových dejín je treba globálnej politike venovať špeciálnu pozornosť; a lokálne (regionálne) dejiny je nutné skúmať ako proces vzájomnej súčinnosti globálnej, zahraničnej a vnútornej politiky spoločností v jednotlivých štátoch regiónu.

Čo sa týka Ligy národov a OSN, ktoré sa objavili v 20.storočí, tak ony sú len dôsledkom toho, že uvedomenie si jednoty ľudstva, jednoty jeho osudu, sa začalo šíriť v politicky aktívnych vrstvách národných spoločností. A toto uvedomenie umožnilo odhaliť pramene globálnej politiky, fungujúce oddávna. Aby sme nerozprávali len tak naprázdno, obrátime sa k jednej z najrozšírenejších kníh, o ktorej počul takmer každý, no len málo kto sa zmysluplne zaoberal jej obsahom a prienikom jej obsahu do každodenného života množstva ľudí v nadväznosti pokolení v priebehu minimálne posledných troch tisícročí. Obrátime sa k Biblii:

«Nedávaj na úrok svojmu bratovi (podľa kontextu súkmeňovcovi-židovi) ani striebra, ani chleba, ani hocičo iné, čo je možné dávať na úrok; cudzincovi (t.j. nie-židovi) dávaj na úrok, aby pán boh tvoj (t.j. diabol, ak sa skrz svedomie pozrieme na podstatu úrokového parazitizmu) ťa požehnal vo všetkom, čo sa robí rukami tvojimi na zemi, do ktorej ideš, aby si v nej vládol» (posledné sa týka nielen staroveku a nielen Palestíny obetovanej starovekým židom, pretože toto je prevzaté nie zo správy o rozšifrovaní jediného zvitku dajakého chorobopisu, ale zo súčasnej, masovo publikovanej knihy, propagovanej všetkými cirkvami a časťou „inteligencie“ ako večnej pravdy, danej akoby Zhora) - Deuteronómium, 23:19, 20. «I budeš vládnuť nad mnohými národmi, a oni nad tebou vládnuť nebudú» - Deuteronómium, 28:12. «Vtedy synovia cudzincov (t.j. nasledovné pokolenia nie-židov, ktorých predkovia vliezli do zámerne nesplatiteľných dlhov voči plemenu úžerníkov-spoluveriacich) budú stavať tvoje múry (takto teraz mnohé rodiny arabov-Palestíncov vo svojom živote závisia od možnosti pracovných ciest do Izraela) a ich králi ti budú slúžiť („Ja som žid kráľov – vyjadrenie jedného z Rothschildov na nevydarený kompliment na jeho adresu: „Vy ste kráľ židov“); lebo vo svojom hneve som ťa ničil, ale vo svojej milosti budem k tebe milostivý. I budú tvoje brány otvorené, nebudú sa zatvárať ani vo dne, ani v noci, aby bolo k tebe prinášané bohatstvo národov a boli privádzaní ich králi. Lebo národy a kráľovstvá, ktoré ti nebudú chcieť slúžiť, zahynú, a také národy budú úplne vykorenené» — Izaiáš, 60:10 - 12.

Hierarchovia všetkých akoby-Kresťanských Cirkví, vrátane hierarchie Ruského Pravoslávia, trvajú na svätosti tejto ohavnosti а kánon Nového Zákona, ktorý prešiel cenzúrou a redakciou ešte pred Nicejským koncilom (325 n.l.), ju hlása v mene Krista (bez akéhokoľvek opodstatnenia) až do skončenia vekov — ako blahý Boží Zámer:

«Nemyslite si, že Ja som prišiel narušiť zákon alebo prorokov[127]. Ja som ich neprišiel narušiť, ale vyplniť. Pravdivo vám hovorím: kým sa nepominie nebo i zem, nepominie zo zákona ani jedno písmenko, ani jedna čiarka, kým sa nenaplní všetko» - Маtúš, 5:17, 18.

Toto je konkrétny zmysel Biblie, v dôsledku ktorého aj vznikla a ktorým sa riadi celá biblická civilizácia — takzvaný «Západ» a čiastočne aj Rusko. Všetky ostatné veci v Biblii sú už len drobnosťami a sprievodnými okolnosťami, zameranými na rozvrat umu a zotročenie vôle ľudí.

Kto môže povedať, že toto nie je koncept globálnej politiky? — iba ten, koho otrokárske záujmy tento koncept vyjadruje a tiež ten, kto je ním zotročený natoľko, že nedokáže vnímať Svet takým akým je a odmieta uvažovať.

Ak by I.I.Doluckij napísal objektívnu učebnicu histórie, tak tá by sa vytrhla zo zajatia biblickej globálnej politiky a nekládla by žiakom provokačné (a vo svojej podstate hlúpe) otázky, vzorky ktorých uvádza M.V.Sinicyn vo svojich námietkach k I.I.Doluckému:

«... ale pravé vyčíňanie šovinizmu veľkorusov-reakcionárov je spojené s honom na židov. Noviny „Ruská vlajka“ žiadala: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali». A nasleduje otázka k žiakovi: «možno vieš, že s podobnými výrokmi vystupujú aj v našej dobe „ruské patriotické organizácie“, vrátane združenia „Pamäť“. Čo si myslíš, možno takýto postoj považovať za patriotický? Prečo tak nenávideli a nenávidia židov v našej krajine?»

Odpoveď na tieto, — vo svojej podstate hlúpe, — provokačno-štvavé otázky spočíva v tom, že zavádzanie do života biblického konceptu globálnej politiky všade narážalo a naráža na odpor národov planéty. No keďže svetonázor jednotlivých spoločností nedorástol do chápania tejto globálnej politiky[128], spôsobov ako je realizovaná, jej prienikov do kultúr národných spoločností, tak reakcia na ňu v priebehu histórie niesla prevažne emocionálny charakter, t.j. prejavovala sa a stále sa prejavuje v nenávisti časti obyvateľstva k židom, pretože práve na nich bola kedysi v dávnoveku zložená realizátorská misia tohto globálneho politického konceptu a oni túto misiu tak či onak realizujú vo všetkých spoločnostiach, hoci prevažná väčšina z nich to robí automaticky (neuvedomuje si to). V určitých momentoch prirodzená nenávisť k zotročiteľom prerástla a prerastá do násilia a odvetných prenasledovaní, no keďže si spoločnosti stále uchovávali oddanosť biblickej kultúre (historicky reálne kresťanstvo je jedným z jej podsystémov), tak:

● tzv. «antisemitizmus» sa ukázal byť prostriedkom stmelenia židov, brániacim ich asimilácii (začleneniu sa do národov, medzi ktorými žijú) a teda krachu biblického projektu zotročenia všetkých[129];

● rituálne vraždy kresťanov židmi (materiály vyšetrovania jedného z takýchto prípadov uviedol V.I.Dalj vo vyššie spomenutej knihe) sú tiež jedným zo systémových prostriedkov oddeľovania národov a židov, čo je taktiež vnútorným prostriedkom stmeľovania židovstva ako inštrumentu na realizáciu biblickej globálnej politiky;

● objavenie sa takéhoto projektu uprostred plemena kočovníkov, žijúcich v kamennom veku[130], nemôže byť svojbytným výdobytkom jeho kultúry (kočovný národ doby kamennej nemá taký rozsah myslenia a taký svetonázor), a to dáva dôvod predpokladať, že starovekí židia sa stali prvými obeťami tohto projektu, ktorý bol historicky reálne vypracovaný mimo ich prostredie a mimo ich vôľu;

● slobodomurárstvo/masonstvo sa zaoberá budovaním globálneho štátu, ako o tom priamo informuje „Sovietsky encyklopedický slovník“ (r.1986), no nerobí to všeobecne, ale konkrétne v rámci tohto programu globálnej politiky (čo zamlčujú takmer všetky zdroje, ktorých autori píšu o slobodomurárstve);

● ak sa niekomu nepáči biblický koncept globálnej politiky a skutočne si neželá, aby sa on sám a jeho potomkovia stali obeťami tohto globálneho politického projektu, potom tento projekt treba vykoreniť — v rámci mocnejšieho, alternatívneho a objemnejšieho globálneho politického projektu;

● zároveň:

Ak biblický koncept globálnej politiky človeka neuspokojuje, potom nakoľko Biblia sama seba chváli, pripisujúc si pôvod svojich sociologických náhľadov a vierouky Bohu, človek sa ocitá pred nutnosťou vyriešiť množstvo otázok, týkajúcich sa bohoslovia a ľudsko-spoločenskej náuky v historicky sformovanej kultúre, čiže sa ocitá pred nutnosťou vyjsť nad rámec kompetencie historickej vedy kvôli tomu, aby mohol posúdiť jednak odohrané dejiny ako také, a tiež ich interpretáciu historickou vedou; ale aj kvôli tomu, aby mohol vypracovať alternatívnu alebo alternatívno-objemnejšiu globálnu politiku.

● A treba priznať:

Je to veľmi hanebný čin — povýšiť pôvod rasovej doktríny zotročenia ľudstva na Zjavenie pravého Boha. No tento čin sa ukázal byť efektívnym, pretože ortodoxných satanistov (vedome si želajúcich ísť do konfliktu s Bohom) vo všetkých dobách nebolo medzi ľuďmi veľa, a v každodennom živote nie každý dokáže odmietnuť Bibliu ako celok, ponúknuť okoliu zrozumiteľne a presvedčivo inú koncepciu globálnej politiky a náboženského života, a postrčiť ľudstvo k tomu aby žilo ináč; o to ťažšie je to uskutočniteľné (no reálne uskutočniteľné pri podpore Zhora) v podmienkach cielenej trestnej politiky pánov a pohlavárov biblického projektu vo vzťahu k tým, ktorí sa mu protivia (biblické: «a také národy budú úplne vykorenené», — to nie sú len prázdne slová). Preto pripisovanie tejto globálnej politiky Bohu jednoducho paralyzovalo mnohých jej protivníkov, o to viac ešte po tom, čo sa Biblia stala základom kultúry ich spoločností (a tak to bolo počas mnohých storočí)[131].

No pokiaľ sa mlčí o obsahu biblického globálneho politického projektu a sú kladené otázky podobné tým, ktoré kládol žiakom I.I.Doluckij, tak súhlasiac s tým, že nenávisť k ľuďom motivovaná akoby vďaka ich pôvodu (pravdivé príčiny vyvolávajúce nenávisť sa neposudzujú, pretože zostávajú nevyslovené) — je zlo, človek sa tak ocitá ak nie v zajatí, tak minimálne sa stáva rukojemníkom biblickej globálnej politiky.

Jednako I.I.Doluckij, podriaďujúci život školákov (stotožňujúcich sa s jeho učebnicou) pod biblickú globálnu politiku, sa neobťažuje tým, aby:

  1. Nesporne preukázal, že uvedenie do života biblickej koncepcie zotročenia všetkých a likvidácie tých čo s ňou nesúhlasia je pravé objektívne Dobro a blaho pre celé ľudstvo[132].

  2. Že kým nie je uvedená do života v plnom svojom objeme, tak sú prípustné rôzne životné nepríjemnosti ako napríklad organizované (pohlavármi projektu v 20.storočí):

— určené na vybudovanie globálneho štátu, cestou zničenia historicky sformovaných národných a mnohonárodných štátov a degradácie neporušených štátov na úroveň provincií v globálnom štáte.

Prirodzene, že globalizácia podľa tohto projektu potláča slobodu, demokraciu, prirodzený rozvoj národných kultúr a mnohé z nich likviduje, že pod jej jarmom a degradujúcim vplyvom na psychiku sa nutne ocitá každá osobnosť.

Toto všetko sa dá preukázať v objektívnej učebnici histórie na osnove nikým nespochybňovaných faktov a tvrdení svedkov udalostí.

Každopádne učebnica histórie I.I.Doluckého takou nie je. A preto odňatie odporúčacieho grifu bolo správne. Avšak učitelia ktorí vstali na jeho obhajobu[135] — zlí historici a mizerní učitelia: títo sú záškodníkmi.

Ničmenej, tragédia historického vzdelávania v Rusku spočíva v inom — zvyšné učebnice histórie tiež nezodpovedajú kritériám objektívnosti: ich báza popisných kategórií nie je plná (a v mnohých prípadoch aj úmyselne oklieštená); ich autori vychádzajú z toho, že globálny historický proces od dávnej minulosti až dodnes je neriadený (zvnútra samotnej spoločnosti); posluhujúc okamžitým potrebám tej-ktorej moci, zabúdajú na reálne dejiny a zaoberajú sa striedavo tu skrášľovaním, tu očierňovaním jedných a tých istých udalostí dejín. A samotná historická veda, sa téme «objektívnosť výsledkov historického bádania» — vyhýba.

Na záver tejto kapitoly možno povedať, že hlavná vlastnosť globálneho historického procesu spočíva v tom, že globálny historický proces je oddávna riadený zvnútra spoločnosti a rovnako bude riadený zvnútra spoločnosti v dohľadnej perspektíve. Takže všetky regionálne/lokálne historické procesy sú viac či menej podmienené globálnou politikou, a rovnako naopak, každý z nich prejavuje viac či menej silnú spätnú reakciu na globálnu politiku, t.j. na riadenie globálneho historického procesu.

Jednako, prichádzajúc k chápaniu oddávna riadeného (zvnútra spoločnosti) priebehu globálneho historického procesu, sa dostávame až k otázke: Čím sa začali dejiny dnešnej globálnej civilizácie?

6.3.5. Predhistória a začiatok dejín dnešnej globálnej civilizácie

Učebnice histórie, vyjadrujúce ateistický uhol pohľadu (a takých je v poslednom storočí a pol väčšina), vychádzajú z predpokladu, že človek súčasného biologického druhu «Homo sapiens» «sám od seba» vznikol v biosfére planéty, začal myslieť, vytvoril početné kultúry doby kamennej; a potom neskôr na základe kmeňových zväzov (asi pred 7 — 5 tisíc rokmi) vznikli prvé regionálne civilizácie a štáty, vzniklo písomníctvo, začala sa politika, objavili sa štátne dokumenty, historické kroniky, a takýmto spôsobom (s objavením sa písomných kroník) sa ukončila predhistória a začala sa história dnešnej globálnej civilizácie. Toto je presne ten historický mýtus, v moci ktorého žije väčšina tých, čo študovali históriu v škole a univerzitách.

V posledných rokoch sa objavili pokusy zameniť tento historický mýtus chronologicky kratšou verziou akoby hodnoverne známej histórie. Konkrétne v prácach matematikov MGU[136] A.T.Fomenko a G.V.Nosovského sa na základe štatistickej analýzy oznamov z kroník tvrdí, že kroniky sú z väčšej časti hodnoverné, počnúc od 11. a 12.storočia nášho letopočtu, a všetka starobylejšia história predstavuje históriu stredoveku, mnohonásobne prenesenú do dávnejšej minulosti, v ktorej reálni ľudia zo stredoveku vystupujú pod inými prezývkami a v zmenenej geografickej lokalite stredovekých reálií[137].

No ide o to, že existujú fakty, ktoré nezapadajú ani do prvého, ani do druhého historického mýtu. A na rozbitie mýtu stačí vložiť doň iba jediný fakt, ktorý on nedokáže vysvetliť.

Začneme otázkou: Kde je ten «prechodný článok» v procese zmeny od opice k človeku, ktorý by svedčil o pôvode druhu Človek rozumný od nejakých opiciam podobných predkov v evolučnom procese pod vplyvom práce[138] a prirodzeného výberu? — Od tej doby, ako Ch. Darwin (1809 — 1882) opublikoval svoju knihu „Pôvod druhov, cestou prirodzeného výberu“ (1859), na ktorú sa zrazu začali odkazovať prívrženci vzniku človeka vo faune, antropológovia aj tak nič nenašli. T.j. do dnešnej doby vede nie sú známe žiadne biologické dôkazy tej predhistórie ľudstva, ktorá je predkladaná v učebniciach. A to nie je ojedinelá nešťastná výnimka: chýbajú «prechodné články» aj k tomu, aby bolo možné objasniť pôvod všetkých ostatných biologických druhov od akýchsi druhov-prototypov: druhové rozdiely nesú diskrétny/nespojitý charakter. Ináč povedané, veľryba je vodný cicavec, avšak žiadne «obojživelné» «poloveľryby-poloveľhady», z ktorých pochádzajú dnešné veľryby a veľhady — tiež nie sú.

No aj so samotnou históriou to nevyzerá lepšie:

Tak napríklad, sú známe ruiny starobylého mesta, ktoré dnes volajú Mohendžodaro. Charakter jeho poškodenia, odhalený archeológmi, hovorí o tom, že mesto bolo zničené niečím, čoho účinok bol analogický jadrovému výbuchu:

«Archeologická expedícia, ktorá začiatkom 20.storočia robila vykopávky vedľa indickej osady Mohendžodaro, objavila ruiny veľkého starobylého mesta, patriaceho civilizácii, ktorá bola jednou z najrozvinutejších na svete a trvala dve až tri tisícročia. Jednako, najväčšia záhada veľkomesta, ktorá sa objavila pred vedcami, bola spojená nie s jeho rozkvetom, ale zánikom.

Výskumníci sa pokúšali objasniť, od čoho mesto „zomrelo“, predkladajúc rôzne dohady. No všetky hypotézy sa rozsypali ako domček z kariet: V ruinách stavieb nebol spozorovaný ani najmenší príznak vyčíňania vodného živlu, chýbali mnohopočetné pozostatky ľudí a zvierat, a tiež úlomky zbraní a stopy pustošenia. Ani jedna z kostier nemala poškodenia typické pre zranenia od klasických zbraní. Očividný bol len jediný fakt, a to: katastrofa prebehla náhle a trvala krátko.

Nakoniec Angličan Davenport a Talian Vincenti predložili ohromujúcu hypotézu, — kategoricky vyhlásili, že starobylé mesto postihol osud... Hirošimy a Nagasaki! Inými slovami, najstaršie veľkomesto bolo zničené jadrovým výbuchom! Potvrdzujú to, napríklad, roztrúsene medzi ruinami kúsky hliny a zeleného skla (celé vrstvy!). Pravdepodobne sa piesok a hlina pod vplyvom vysokej teploty najprv roztavili, a potom náhle stuhli. Rovnaké vrstvy zeleného skla sa objavujú v púšti štátu Nevada (USA) každý raz po jadrovom výbuchu.

Od momentu vykopávok v Mohendžodaro prešlo celé storočie. Moderná analýza ukázala, že tavenie fragmentov starobylého mesta prebehlo pri kolosálnej teplote, nie menej ako 1500 stupňov Celzia. Výskumníci tiež našli výrazne obtiahnutú oblasť epicentra, kde všetky domy boli zrovnané so zemou. Od centra k periférii sa skaza postupne znižovala. A ešte detail: práve v oblasti Mohendžodaro boli nájdené desiatky kostier, ktorých rádioaktívnosť presiahla normu 50 ráz!

Okrem iného, v starobylom indickom epose „Mahábhárata“ je zafixovaných nemálo podaní o zvláštnej sile tajomnej zbrane, potvrdzujúcich túto viac než hypotézu. Napríklad v jednej z kapitol sa hovorí o „náboji“ „žiariacom ako oheň, no bez dymu“. Po jeho páde na zem „hlboká tma zahalila celú oblohu. Dvihli sa víchrice a smršte, prinášajúce pohromu a pustošenie. Tisícky domácich a divokých zvierat, a desiatky tisíc ľudí zmenil hrozný výbuch na popol. Roľníci, mešťania i vojaci sa vrhali do vôd rieky, aby zmyli otrávený prach...“» (citované z článku na internete[139]).

A toto nie je jediné miesto, kde povrch zeme z neznámych dôvodov vyzerá rovnako, ako miesta, kde dnešná civilizácia vykonala povrchové jadrové výbuchy.

Ešte jeden fakt. V rannom stredoveku existovali mapy, na ktorých bola zobrazená Antarktída, brehy Severnej a Južnej Ameriky. Pričom Antarktída bola zobrazená bez ľadovej vrstvy, v stave, v akom si ju dnešná civilizácia nikdy nepamätala, podľa oficiálnej histórie[140].

Avšak súčasná civilizácia pristúpila ku globálnemu kartografickému mapovaniu až niekoľko storočí po objavení sa týchto máp, v epoche veľkých geografických objavov (od r. 1519, ak rátať od prvej plavby okolo sveta F. Magalhãesa). Globálne kartografické mapovanie trvajúce 4 storočia bolo v zásade zavŕšené až v r. 1906, keď R.Amundsen preplával z Atlantiku do Tichého oceánu cez prielivy v súostroví na severe Kanady; a úplne bolo zavŕšené až v 1970-tych rokoch po dokončení programu systematických snímok povrchu Zeme z Vesmíru.

Napriek všetkým týmto hodnoverne známym faktom sú na stredovekých mapách na veľkej ploche zobrazené pobrežné línie Antarktídy, oboch Amerík, Európy a Afriky s chybou v (zemepisnej) dĺžke, ktorej presnosť v dnešnej civilizácií začal zabezpečovať rozvoj chronometrie[141] a matematiky[142] až začiatkom 80-tych rokov 18.storočia n.l.

Egyptská Sfinga pri Cheopsovej pyramíde sa spoločne so samotnými pyramídami datuje tradičnými historikmi na nie viac ako 5000 rokov. Jej zlý vzhľad historici objasňujú veternou eróziou: vial vietor, niesol piesok, piesok a zvetrávanie vyškriabali časť materiálu atď. Keď sa ale obhliadkou Sfingy začal zaoberať profesionálny geológ, tak prišiel k záveru, že Sfingu dlhodobo zalievali prívalové dažde, a že je poškodená vodnou eróziou, zapríčinenou atmosférickými zrážkami... jednako, v dnešnej civilizácii Sfinga stojí na jednom z najsuchších miest planéty, kde veľmi zriedkavé dažde nemohli spôsobiť vodnú eróziu, zanechávajúcu hlboké vertikálne ryhy a vlnité horizontálne žliabky, v tom čase, keď zvetrávanie a veterná erózia zanechávajú výlučne horizontálne stopy s ostrými okrajmi, vytvárajúce pritom bizarné formy: skaly-hríby, skaly-dáždniky, skaly-figúry a pod.

A hromady mamutov vo večnom ľade premiešané s oveľa južnejšou vegetáciou, než tá, čo rastie na mieste v daných šírkach; veľké množstvá zvierat, náhle uhynutých, boli v týchto usadeninách nájdené v takých kombináciách, aké v bežnom živote biocenóz nevidno (dravce a bylinožravce vo veľkých množstvách na jednom mieste, a k tomu pomiešané s polámanými stromami), a v niektorých miestach boli zasypané vrstvami popola alebo zaliate bahnom, po čom veľmi rýchlo zamrzli ešte skôr, než sa ich roztrhané[143] alebo celé mŕtvoly začali rozkladať. Okrem toho:

«… po celej Južnej Amerike boli objavené fosílne pozostatky obdobia Ľadovej periódy, „v ktorých kostry nezlučiteľných zvieracích druhov (dravcov a bylinožravcov) boli chaoticky premiešané s ľudskými kosťami. Nie menej závažnou je kombinácia (na dostatočne rozľahlom území) pozostatkov suchozemských a morských zvierat, chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“»[144]

V Južnej Amerike sa nachádza jazero Titicaca. Je to slané jazero na hranici Peru a Bolívie, vo výške 3812 metrov nad úrovňou mora, a jeho hĺbka dosahuje až 272 metrov. Na jazere Titicaca je ostrov s dobre zachovanými zvyškami staroperuánskych stavieb. Na dne jazera sa našli ruiny starobylého mesta. Podľa názoru geológov bolo toto jazero časťou oceánu. Okrem toho, na jeho brehoch boli objavené zvyšky starobylého prístavu, z ktorého plaviť sa po tomto jazere nie je kam, čo prináša na um myšlienku, že jazero sa «vznieslo» a stalo vysokohorským až po tom, čo bol postavený tento prístav.

V Európe je množstvo megalitických stavieb z obdobia doby kamennej. Ak ich nebudeme skúmať jednotlivo, ale spolu ako celok, tak mnohé z nich vyzerajú byť rozmiestnené v priamych líniách, tiahnucich sa mnoho stoviek kilometrov naprieč celým kontinentom: cez lesy, hory, jazerá a niektoré cez Baltické more a jeho zálivy. A rôzne takéto línie sa zbiehajú v starogréckom meste Delfy (a rovno z nich aj vybiehajú lúčmi) — sídle Delfského orákula, mieste kde bol (podľa mýtov) boh Apolón. Pre lesných lovcov a prvotnopospolných roľníkov je natoľko presné pospájanie množstva objektov čosi nadmierne[145], ak predpokladáme, že na takýto typ budovania je nevyhnutná geodézia a kartografia, vyvinutá do úrovne, blízkej tej našej; a pokiaľ je to všetko reálne postavené bez geodézie a kartografie tak ako sú chápané dnes, potom všetko, čo sa dnes interpretuje vedou ako primitívna «doba kamenná», bolo v skutočnosti epochou kvalitatívne inej duchovnej kultúry (kultúry psychickej činnosti), umožňujúcej riešiť mnohé dnes neriešiteľné inžinierske úlohy «organolepticky», t.j. na osnove vlastných zmyslov, a intelekt sa používal nie na ich riešenie, ale na nejaké iné ciele.

V aztéckej civilizácii[146] existovalo mesto, ktorého ruiny sa dnes nachádzajú na území veľkomesta Mexiko a ktoré je dnešnej vede známe pod názvom Teotihuacan. V pôdoryse rozmiestnení architektúrnych objektov tohto mesta boli odhalené proporcie vzdialeností planét slnečnej sústavy od Slnka, vrátane asteroidového pásu a Pluta[147]. Mimochodom, Koperník uverejnil svoju prácu o Slnečnom systéme, v centre ktorého bolo Slnko, až v r.1542 krátko pred smrťou; Galileo zostrojil ďalekohľad až v r.1609 a do toho času o žiadnych asteroidoch a tým skôr o «asteroidovom páse» nemohlo byť vo vede ani reči; a planéta Pluto, bola objavená ďalekohľadom až v r.1930. A na to, aby toto všetko mohlo byť v Teotihuacane vybudované, boli tiež potrebné aj poznatky, aj urbanistický plán, na vznik ktorých bola pre zmenu potrebná predhistória rozvoja vedy, najmä astronomických pozorovaní, pravdaže, ak vychádzame z vedecko-technického myslenia našej civilizácie. Alebo žeby aj toto všetko, vrátane poznatkov o umiestnení Pluta a asteroidového pásu, bolo získané «organolepticky»[148]?

Ale ani toto ešte nie je všetko. Na území dnešného Sudánu žije kmeň Dogonov, ktorý (ako sa predpokladá) predtým žil na území Mali. Od roku 1946 bola s kmeňom v kontakte francúzska etnografická expedícia. Výsledky jej výskumu boli publikované v r.1951 v knihe „Sudánska Síriusova sústava“. Podstata veci spočíva v tom, že tento kmeň oddávna vie, že voľným okom viditeľný Sírius nie je len samotná hviezda, ale ide o hviezdnu sústavu. Aj astrofyzické parametre hviezd, patriacich do tohto systému, o ktorých Dogoni vedia, boli potvrdené astronómiou dnešnej civilizácie až v 19.storočí, aj to len čiastočne. V 19. storočí bol dokázaný fakt existencie «Síriusa B» — bieleho trpaslíka, ktorého interval obiehania je približne 50 rokov a určuje rytmiku kultu Síriusa u Dogonov, minimálne od 15.storočia, ak nie skôr. Ale mýty Dogonov spomínajú ešte jednu hviezdu v zostave hviezdnej sústavy Síriusa — «Emme Ya» [Sírius C]*, ktorá má tiež svoju hviezdu-obežnicu, o existencií či neexistencií ktorých nám dnešná veda nevie nič povedať[149]. Tieto poznatky tiež získali Dogoni «organolepticky»? ...v pradávnej minulosti vo vzdialenosti 8,5 svetelných rokov medzi Slnečnou a Síriusovou sústavou? A pokiaľ tieto poznatky získali v minulosti v hotovej podobe, tak potom od koho?

Takýto druh faktov, — a aj to len tie najznámejšie z ich množstva, — nezapadajú do toho historického mýtu, ktorý sa v škole vyučuje ako reálne dejiny ľudstva a národov ktoré ho tvoria.

A doteraz takéto fakty slúžili ako základ k tomu, aby nie historická veda, ale jednotliví bádatelia, osobne nespútaní korporatívnou disciplínou «vedeckej komunity», ich interpretovali:

● Buď ako pamätníky spoluúčasti na pozemských veciach mimozemských civilizácií[150].

● Alebo ako svedectvo toho, že počiatkom dnešnej globálnej civilizácie bolo prebehnutie nejakej katastrofy celoplanetárneho rozsahu, ktorá zničila minulú globálnu civilizáciu a jej kultúru; následkom tejto katastrofy ľudia zdiveli, v dôsledku čoho aj začala doba kamenná; no súbežne s ňou začala aj civilizátorská misia k divochom zo strany zachránených nepočetných nositeľov predchádzajúcej vysokej kultúry[151].

● Nie je vylúčené, že minulá civilizácia sa k okamihu svojej záhuby dostala ďalej vo veci osvojenia kozmu než dnešná civilizácia. Je možné že boli aj kontakty s mimozemskými civilizáciami. A teda, že okrem plávajúceho korábu boli ňou vytvorené aj kozmické a jaskynno-bunkrové úkryty[152].

No nech to už bolo v realite dejín akokoľvek, historická veda nemá právo ignorovať fakty, archeologické a antropologické pamiatky, ktoré «nepasujú» do ňou splodených historických mýtov, ktorými kŕmi o minulosti nič netušiacich (vďaka veku) žiakov a študentov. Je povinná ich interpretovať kvôli tomu, aby sa stala objektívnou.

←→