Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči

Notes

Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 22 из 22

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

Notes

Tu a v ďalej v citátoch z “Domčeka v Kolomne” rímskymi číslicami je označené číslo uvedenej oktávy podľa textu úplného vydania poémy, ktorá obsahuje 54 оktáv (vo väčšine vydaní sú predstavené redakcie skrátené na 40 oktáv, — scenzúrované slobodomurárskym literárnym vedením).

„Domček v Kolomne“ bol napísaný na rodinnom statku А.S. Puškina Boldino 10. оktóbra 1830 (podľa juliánskeho kalendára).

«Мnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že naše chápanie je slabé; ale preto, že tieto veci nepatria do okruhu našich pojmov (nášho chápania)», — K. Prutkov.

V niektorých vydaniach v tejto vete je rečový zvrat «kto slovom vládne (кто словом правит)», а nie «kto slovu vládne, t.j. slovo opravuje, koriguje (кто слово правит)». Vo variante «kto slovom vládne (кто словом правит)» táto fráza zahŕňa v sebe obidva aspekty upresnenia použitia slova: po prvé - rozumie «slovo» ako objekt riadenia, а po druhé – rozumie «slovo» ako prostriedok na riadenie niečoho iného. Vo variante «kto slovu vládne (кто слово правит)» táto fráza poukazuje na nevyhnutnosť pripojenia sa k pravednosti (pravdivosti, opravdivosti), nakoľko v sebe zahŕňa nielen význam vládnutia slovom ako takým alebo vládnutia prostredníctvom slova nad tokom udalostí (ich usmerňovaním), ale aj opravovanie počas kultúrneho pokroku(?)* zvrátených slov a jazykových konštrukcií (preto sa čitateľ stretáva skoro vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR vo väčšej či menšej miere s archaickými tvarmi slov, alebo slovami písanými cez rozdeľovník. Je to zámer prekladateľov poukázať čitateľovi na pôvodný, pravedný, t.j. pravde a objektívnej skutočnosti, zodpovedajúci význam slov, často aj pomocou etymológie – náuky o pôvode slova. To jest, ísť ku koreňom slov, reči našej, a to, čo časom odvrátilo sa od pôvodného významu, naspäť opraviť, skorigovať...)*.

Je poukázané na tú skutočnosť, že myšlienka ako taká a slovo (lexika), ju vyjadrujúce, sú objektívne rozličné javy v živote.

Významová jednotka v tejto vete je «drhne okamžite». Čím viac človek má moc nad vlastným vnútorným monológom (alebo hurhajom — ako u koho), tým viac je schopný vnímať objektívnu informáciu zvonku (vrátane chápania ústnej reči a textov iných ľudí).

A v živote je to skutočne tak: následkom tárania je nesúlad slov (prehlásení o ušľachtilých zámeroch) a po slovách nasledujúcich činov. V živote spoločenstiev je to jeden zo zdrojov pohrôm, nešťastia.

«Ja vody Lety piju, / Мne doktorom je zakázaná skleslosť» — to je vo svojej podstate «ladička», podľa ktorej je dané emocionálno-zmyslové usporiadanie psychiky osoby. Leta — rieka z mýtov starovekých Grékov; napivší sa jej vody je zasvätený večnosti, zabudnúc na zhon pozemského života a takým obrazom oslobodivší sa od jeho vlády nad sebou. Skleslosť je neprijatie Všedržiteľnosti formou emócií pasivity v stave úpadku ducha. «V biede neklesaj, na Boha sa spoliehaj», — ruské príslovie („Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.“ – slovenská ľudová múdrosť)*. О emocionálno-zmyslovom stroji pozri práce Vnútorného Prediktora SSSR (VP SSSR) “Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty” (preložené do slovenčiny tu: http://leva-net.webnode.cz/products/dialektika-a-ateizmus-dve-nezlucitelne-podstaty/)*, “Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave”. Tieto a iné, ďalej v texte uvádzané, práce VP SSSR sú (v ruskom originále)prezentované na web stránke www.vodaspb.ru, а takisto sú rozširované na CD v zostave informačnej bázy VP SSSR (niektoré sú už preložené do slovenčiny a češtiny na www.leva-net.webnode.cz v rubrike Práce VP SSSR, na ďalších sa priebežne pracuje.). Tu v krátkosti vysvetlíme, že ak Vy dôverujete Bohu ohľadom života, smrti, posmrtnej existencie jak u seba, tak aj u druhých ľudí v minulosti, súčasnosti i budúcnosti, nevidíte v Bohu nepriateľa alebo bezstarostného cynika, tak majte vždy dobrú náladu, kladné emócie, istotu, buďte naplnení láskou k Životu, prejavujúcou sa starostlivosťou o druhých i oblasť životného prostredia, nemusíte mať strach, depresie, bezradnosť a pod. Таkúto náladu je treba sa naučiť v sebe vyvolať samovoľne, pretože práve v nej zmysly, vnímanie, intelekt a psychika ako celok pracujú najlepším možným spôsobom. Žiť, nenaladiac u seba takúto opravdivú vedomú náladu, je horšie, než pokúšať sa hrať na rozladenom hudobnom nástroji.

А tento priamy návrh А.S. Puškina čitateľovi ukončiť vlastnú vútornú utáranosť a zádumčivo čítať „Domček v Kolomne“ v zodpovedajúcej nálade, t.j. priviesť sa k samotným A.S. Puškinom zadanému emocionálno-zmyslovému nastrojeniu.

K tomu viď. pracovné vydanie komentárov roku 1990 VP SSSR k poéme „Domček v Kolomne“, rozširované na CD v zostave Informačnej bázy VP SSSR a publikované na internete na web stránke www.vodaspb.ru; а takisto krátky básnický výklad v práci VP SSSR „Voda mŕtva“. Ak si ktokoľvek myslí, že alegórie v „Domčeku v Kolomne“ objektívne niet, tak predtým, než obviní VP SSSR z «dodatočného pripisovania» А.S. Puškinovi našich výmyslov, nech najprv presvedčivo hoc len sebe odpovie na otázku: “Za akým účelom, s akým cieľom sú z väčšiny publikácií „Domčeka v Kolomne“ vyňaté epigraf a 14 oktáv, vrátane tých, kde A.S. Puškin spomína Ezopa s jeho vareným jazykom?”

V oboch zmyslových rovinách tohto slova – pozn. prekl.

Tento fakt prítomnosti vlastnej hybnosti (dynamiky, t.j. života jazyka sa odráža aj v úplnom názve slovníka V.I. Daľja — „Výkladový slovník ŽIVÉHO veľkoruského jazyka“.

V tomto je jeden z objektívnych dôvodov toho, že v staroveku slová «jazyk» a «národ» boli synonymami. Tento dvojitý význam slova «jazyk» je jednym z ukazovateľov toho, že nositeľom jazyka je práve celá spoločnosť, a nie ten či henten jedinec sám o sebe (оsobitne). A primerane tomu je jazyk majetkom spoločnosti.

О Ja-centrickom videní a chápaní sveta bude podrobne v Kapitole 2.

Nevedomosť a odmietanie pravdy-istiny nerobia pravdu-istinu objektívne neexistujúcou, ani ju nemenia na lož alebo omyl. Tým viac sa to týka Pravdy-Istiny.

Tu aj v ďalšom a v podstate vo všetkých prekladaných prácach VP SSSR sa čitateľ stretne namiesto slova „ateizmus“ so slovom „adeizmus“ Prečo „aDeizmus“ a nie „aTeizmus“? Bežne zaužívané slovo ateizmus vychádza z gréckeho slova Theos - Boh, a teda by malo byť správne atheizmus (takto je to aj v angličtine, francúzštine...) no slovanské jazyky často po dlhšej etablácii daného cudzieho slova prechádzajú na fonetický zápis - teda: ateizmus. Ale ako to rezonuje v noosférických poliach Zeme? AT (v prastarých (proto)jazykoch = Boh (a jeho kódovanie do hláskového písma = kódu): 1. (ne) začiatok = hláska A (Vesmír je večný a nekonečný) 2. (ne) koniec = hláska T Teda, „AT“ – hláskovo, akusticky – je projekčné vyjadrenie nekonečného cyklu Strojenia „začiatku a konca“ v príslušnom frekvenčnom kóde, ľahšie vnímateľnom aj pre jednoDuchých ľudí. Samohláska A – ako lokálne (i globálne?) maximum, ako najširší zvukový obraz z matematickej postupnosti frekvencií samohlások A - E - I - O - U, resp. ich obrazov. Spoluhláska T – max. uzavretý zvukový obraz - ako nadčasový symbol bodu vzniku, či transformácie, istej „singularity“. V tomto význame termín AT-eizmus je potom pravý opak toho, čo drvivá väčšina ľudí pod ním chápe (v zmysle zápisov do noosférických bioenergetických polí)… Preto, aby sme sa vyhli nesúladu našej reči s noosférickou odozvou, tak budeme používať slovo „adeizmus“, vychádzajúc z latinského Deus – Boh. – pozn. prekl.

Pri tomto je potreba postaviť otázku: „Čo také je «intelekt» a ako je usporiadaný?“— vo väčšine prípadov sa dokonca otázke ani nerozumie.

Otázka: “Čo také je «myšlienka», z čoho pozostáva a ako je usporiadaná?” — v prevládajúcej väčšine prípadov je takisto neporozumená.

«FILOLÓGIA (z fil... a grec. logos — slovo), оblasť vedy, študujúca písomné texty a na základe ich obsahovej, jazykovej a štylistickej analýzy - dejiny a podstatu duchovnej kultúry daného spoločenstva. Filológia vznikla v starovekej Indii a Grécku. V XVII — XVIII. storočí sa vyskladala ako veda, študujúca starovekú kultúru (jazyk, literatúru, dejiny, filozofiu, umenie v ich vzájomnej previazanosti). S diferencovaním jednotlivých vied sa obsah pojmu filológie zmenil: filológiu začali vnímať ako súbor vied, študujúcich kultúru národa, vyjadrenú v jazyku a literárnej tvorbe» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická CD verzia, r. 2000.).

«LINGVISTIKA (z lat. lingua — jazyk, to isté čo jazykoveda». «JAZYKOVEDA (lingvistika), veda o ľudskom prirodzenom jazyku a o všetkých jazykoch sveta ako jeho konkrétnych predstaviteľoch, všobecných zákonoch výstavby a fungovania ľudského jazyka. Začala sa rozvíjať v starovekom Východe — v Mezopotámii, Sýrii, Malej Ázii a Egypte, a takisto v starovekej Indii (Panini, V — IV. storočie pred n.l.), starovekom Grécku a Ríme (Аristoteles). Jazykoveda ako veda sa zrodila začiatkom XIX. storočia vo forme všeobecnej (V. Humboldt a ďalší) a porovnávaco-historickej (F. Bopp, J. Grimm [známejší ako autor rozprávok: naša vysvetlivka pri citovaní], А.Ch.Vostokov a iní). Základné smery v dejinách jazykovedy: logický (stred XIX. stor.), psychologický, mladogramatický (2. pol. XIX. stor), sociologický (koniec. XIX — zač. XX. stor.), štruktúrna lingvistika (1. pol. XX. stor.). Z pohľadu aspektov štúdia jazyka sa podmienečne vydeľuje vnútorná a vonkajšia lingvistika. K vnútornej lingvistike patria: všeobecná jazykoveda (študuje všeobecné jazykové kategórie), porovnávaco-historická a porovnávacia jazykoveda (sleduje genetické a typologické vzťahy medzi rôznymi jazykmi), оblasti jazykovedy, ktoré študujú rôzne úrovne jazykového systému: fonetika, fonológia, gramatika (morfológia, tvorba slov, syntax), lexikológia, frazeológia. Dejinami vzniku jazykového systému sa zaoberá história (historická fonetika, fonológia atď.) a etymológia; vlastné mená študuje onomastika, vrátane toponimika a antroponimika. Vonkajšia lingvistika (paralingvistika, etnolingvistika, psycholingvistika, sociolingvistika atď.) študujú aspekty jazyka, bezprostredne späté s fungovaním hovoriaceho človeka v spoločnosti. K nim sa vzťahujú takisto dialektológia a lingvistická geografia, študujúce teritoriálne varírovanie jazyka. Оsobitnú oblasť jazykovedy tvorí interlingvistika» („Veľký encyklopedický slovník”, elektronická CD verzia, r. 2000).

Toho príkladom sú piezoelektrické efekty. Таkto kmitavé mechanické pôsobenie na kryštál kremeňa vyvoláva kmitavú dynamiku napätia elektrického poľa na povrchu kryštálu. A naopak — kmitavé pôsobenie na kryštál kremíka premenlivým elektrickým poľom vyvoláva jeho mechanické kmitanie.

Impulz kmitania objektu na tej istej alebo násobnej frekvencii ako je frekvencia, charakteristická pre na daný objekt pôsobiaci faktor. Na jave rezonancie ja založené naladenie rádio- a telelevíznych prijímačov na vysielacie stanice.

Kmitavý proces, prebiehajúci v systéme bez prítomnosti vonkajšieho periodického vplyvu naň. Prítomnosť vlastného kmitania v systéme je podmienená charakteristikami samotného systému. Pritom systém môže pohlcovať energiu zvonku i energiu vyžarovať. Príkladom vlastného kmitania je kmitanie kyvadla v mechanických hodinách. Kyvadlo je regulátorom spotreby potenciálnej energie pružiny alebo závažia (v hodinách s gravitačným pohonom mechanizmu) mechanizmom hodín a regulátorom re-emisie energie v podobe krúženia ručičiek.

Koherentnosť v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova je: nejaká časová súvislosť v priebehu každého z množstva kmitavých procesov, vytvárajúca nejakú kvalitu v priebehu celého súboru procesov, tvoriacich skúmanú množinu. Príklad: aby členovia orchestra zahrali hudobné dielo, musí každý z nich hrať v rovnakom tempe svoj part partitúry jedného a toho istého diela. V opačnom prípade (ak tempo (v preklade do slovenčiny - čas) je u každého vlastné alebo každý «píli» svoje z rôznych diel; alebo čo si zmyslí, nevnímajúc druhých) hudba orchestra sa rozpadá na kakofóniu. (koherencia - súvislosť, spojitosť; priebeh elektromagnetických dejov poľa v čase a priestore – slovník cudzích slov na www.slovnik.azet.sk)*

Konkrétne, okrem známeho a často publikovaného (v slovníkoch, encyklopédiach) číselného kľúča cyriliky, existuje druhý kľúč, odhalený v Kyjevskom Sofijskom chráme na jednej zo stien spolu s azbukou. (Sotnikova L., Ferrufino K. “Príbuznosť — оsnova systému slova”, Tegucigalpa, Honduras, Graficentro, 1985). Je zvláštny, charakteristický tým, že rôzne slová ruského (aj do neho z iných jazykov zavedené) majú rovnaké hodnoty číselnej miery (sumy číselných hodnôt ich písmen) v prípade, ak majú nejaký jednotný hĺbkový význam. Napríklad číselné miery slov: «zákon» — 49, «sloveso» — 49, «duch» — 49; «slovo» — 47, «striebro» — 47 (slovo je striebro, mlčanie je zlato; a striebro je 47. prvok Periodickej tabuľky prvkov) a pod.. Tieto príklady ukazujú, že rovnosť číselných mier nie je bez príčiny a je jedným z prejavov tej skutočnosti, že v ruskom jazyku chemickému prvku № 47 môže organicky zodpovedať iba jedno meno, názov — striebro. Prvotné číselné miery, súc zapísané ako číslovky (napríklad, «sedem a štyridsať» pre striebro v starej morfológii čísloviek), majú svoju číselnú mieru atď. Vo výsledku miery každého z podstatných mien sa reťazia k jednému z čísel päťuholníka: 248, 293, 245, 283, 258, na základe ktorého oni ďalej prechádzajú jedno do druhého.

Аlgoritmus — skomolené al-Chorezmi — meno stredoázijského matematika stredoveku. Jeho menom je pomenovaná následná postupnosť úkonov, ktorých splnenie umožňuje dosiahnuť stanovené ciele. Таkže algoritmom sa nazýva opis takejto postupnosti úkonov. Аlgoritmus je: · súbor informácií, popisujúci charakter premeny (transformácie) vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu a · mier (meradiel), riadiacich odovzdanie tokov v algoritme premenenej (transformovanej) informácie od každého bloku k iným. Pod algoritmom sa chápe celý súbor čiastkových funkčne špecializovaných algoritmov. Medzi pojmami, vlastnými subkultúre na základe humanitného vzdelania termínom «аlgoritmus», «аlgoritmika» je najbližší termín «scenár», pričom scenár je mnohovariantný.

V opačnom prípade sa mu Život javí akokeby bez príčiny «pruhovaný»: «čierne pruhy» (keď zaostáva alebo predbieha) sa striedajú so «svetlými» (keď jeho správanie sa viac-menej vkladá do rytmiky objemnejších ho zahŕňajúcich procesov). (Proces Všedržiteľnosti – inými slovami Boží Zámer, ako hierarchicky najvyšší, všeobjímajúci, všetko-do-seba-zahŕňajúci proces)*

«ОPERA (tal. opera, doslovne — dielo, kompozícia) je hudobno-divadelné dielo, založené na syntéze slova, scénického deja a hudby. Vznikla v Taliansku na prelome 16. a 17. storočia. Počas historickej evolúcie boli vypracované rôzne operné formy: ária, recitatív, vokálny zbor, chóry, orchestrálne čísla (overtúra, antrakty). Niekedy opera zahŕňa baletné scény, rozhovor-dialóg, melodrámu. Druhy opery: historicko-legendárna, heroicko-epická, národno-rozprávková, lyricko-tragická a iné. Niektoré druhy opery sú tesne spojené s konkrétnou národnou kultúrou a epochou — talianska opera-seria (vážna), оpera-buffa (komická), francúzska veľká opera, оpera-komédia, lyrická opera, nemecký a rakúsky singspiel (spievaná hra), anglická baladná opera. Prvé ruské opery sa objavili v 2. pol. 18. storočia. Klasické diela operného žánru v Rusku vznikli v 19. storočí, potom boli vytvorené národné opery na Ukrajine, začiatkom 20. storočia v Аzerbajdžane, Аrménsku, Gruzínsku» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická verzia na kompaktnom disku, rok 2000).

Príkladom takejto koordinujúcej úlohy hudby je pieseň „Dubinuška“ («Ech, dubinuška, buchneme; ech, zelená, sama pošla, … oblečieme…» alebo v burlackom variante «po briežku ideme, pieseň slniečku spievame…»); takisto aj hudba v armáde a námorníctve bola prostriedkom riadenia vojsk na bojovom poli, počas pochodu a pod. (na Slovensku napr. známa stará pochodová pieseň: „Sama královná, sama královná, ceduličku psála, ceduličku psála...“)*.

Zvuk — mechanické kmitanie: vo fyzikálnych termínoch «pozdĺžne vlnenie» — kmity zhustenia a zriedenia prostredia v smere šírenia frontu vlny.

Ergonomickosť — zlúčiteľnosť, kompatibilita s človekom v zmysle pohodlia používania a bezpečnosti pre zdravie. Predovšetkým oddelenia akustického projektovania automobilových firiem majú na starosti nielen všeobecné zníženie hluku, vytváraného automobilom v rôznych režimoch, ale aj tým, aby vo zvukovej emisii automobilu neboli disonancie a zvukové emisie v pásmach, škodlivých alebo nepríjemných pre človeka.

Stavba Sveta – doslovný preklad ruského slova Мирозданиe, ktoré sa bežne prekladá ako Vesmír. No ruština má viacero výrazov pre vesmír, a daný výraz je vždy konkrétne spätý, s tým, čo, aká časť, obraz v súvislosti s vesmírom sa má na mysli. Tu sa jedná konkrétne o Vesmír v zmysle jeho štruktúry, vybudovania... – pozn. prekl.

«HARMÓNIA (gr. harmonia — spätosť, ladnosť, súrozmernosť), súrozmernosť častí, zlievanie rozličných komponentov do jedného organického celku. HARMÓNIA, vyjadrovacie prostriedky hudby, založené na zjednotení tónov do súzvukov a na spojení súzvukov v ich postupnom pohybe. Základný typ súzvuku je akord. Harmónia je vytváraná podľa určitých zákonov ladenia vo viachlasnej hudbe ľubovoľného zloženia — homofónii, polyfónii. Náuka o harmónii je jednou z hlavných oblastí teórie hudby» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická verzia na CD, rok 2000).

«DISONANCIA (fran. dissonance, z lat. dissono — neladne znejem), v hudbe nezliate, napäté súčasné zvučanie rozličných tónov» („Veľký encyklopedický slovník“, elektronická verzia na CD, rok 2000). Keď sa Vám nepáči zvuk, vydávaný pri škrabaní skla železom, tak je Vám nepríjemná v tomto zvučaní vznikajúca disonancia.

A v dôsledku snahy ľudí o úplnosť zobrazenia Života v umeleckej tvorbe boli vypracované technické prostriedky synchronizácie zvukového zápisu a kinofilmu, následkom čoho sa hudba stala neoddeliteľnou súčasťou filmového umenia a filmové umenie sa stalo blízke, podobné opernému.

Jedna z definícií «аrchitektúra je stuhnutá hudba» v opernom umení spočíva v tom zmysle, že dekorácie sú druhom architektúry, a preto, súc osobitým druhоm hudby, musia zodpovedať aj opernej hudbe aj opere ako celku.

V roku 2003 Valerij Gergijev inscenoval v Mariinskom divadle v Petrohrade operu Sergeja Prokofieva „Vojna a mier“. Túto inscenáciu charakterizovala úplná neprítomnosť dekorácií. A v súvislosti s uvedeným nás toto stavia pred otázku: Prečo v tejto inscenácii opera nebola kompletná so všetkými jej súčasťami? · sú v určitom zmysle chybné libretto opery a hudba S. Prokofieva, neschopné sa navzájom zlúčiť so scénickým dejom a dekoráciami? · alebo V. Gergijev sa zbavil dekorácií preto, že nevníma a nechápe prejav Života v opernom umení? · alebo V. Gergijev toto všetko vníma a chápe, no je vedome spoluúčastný v procesoch deštrukcie človeka takouto «modernou kultúrou»?

Podľa nášho názoru, špičkovým výkonom operného umenia v Rusku je „Príbeh o neviditeľnom hrade Kitež a deve Fevrónii“ N.A. Rimskeho-Korsakova a V.I. Beľského (аutor libretta), vzniknuvšieho v roku 1907. V ňom autori, začnúc tvoriť v obmedzeniach tradičnej biblickej kultúry, dokázali podísť až na jej hranice, pozrieť sa za ne, avšak nedokázali sa z nich vyrvať na slobodu.

So stanovením na Rusi vlády biblickej koncepcie zotročenia všetkých, národná mágia chorovodu bola nakoniec vytlačená energetickým vydájaním pasených a nárastom biblického egregoru na základe cirkevných rituálov alebo «politčetby» marxizmu. Neskôr sa do tohto procesu energetického vydájania a programovania psychiky zapojila televízia a internet a perspektívne sa do neho môže vliať aj interaktívna televízia s virtuálnymi televíznymi vedúcimi a «animovanými filmami» podľa individuálnej objednávky.

Inými slovami, historicky sa vyskladavšie rozdelenie vedy na «prírodné», «presné», «technické» a «humanitné» je neprirodzené.

О dvojtvárnosti adeizmu (materialistickej a idealistickej) pozri prácu VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“. Tu len v krátkosti vysvetlíme: · materialistický adeizmus priamo hovorí: Boha niet, všetky vierouky o jeho akoby existencii sú výmyslami. · idealistický adeizmus hovorí priamo: Boh existuje. No plodí výmysly o Jeho existencii a normách vzájomného vzťahu ľudí s Bohom, ktoré, ak s nimi súhlasíme, tak človeka odcudzujú Bohu a neumožňujú človeku nachádzať sa v stave opravdivého človeka.

Таk skutočné meno faraóna v starovekom Egypte bolo tajomstvom. Takisto na Rusi skoro do čias Petra I. (koniec XVII. storočia) spoločnosť poznala mnohých ľudí len podľa cirkevných (krstiacich) mien alebo zaužívaným prezývkam, ale nie podľa ich skutočných rodových mien.

Následkom toho v ruskom jazyku: «medveď» (ten, kto má na starosti med) namiesto «ber» (brloh — ležovisko bera (ber - ekvikalent nem. Bär, ang. Bear)*); «radlovitý» namiesto «los» (pretože parohy losa formou pripomínajú trocha lemeše – radlá pluhu); «ľstivý», «nečistý» — takisto zástupné slová podstatného pomenovania subjektov známeho druhu. V ruskom jazyku a v historicky dlhých kaskádach sú takéto zámeny. «Cher» — v minulosti pomenovanie písmena «Ch», teraz nazývaného «Cha». Kedysi pomenovanie písmena — «Cher» — sa stalo zástupcom zakázaného slova, začínajúceho sa týmto písmenom. Časom inotaj «cher» sám získal význam nepovoleného slova, a bolo — v kvalite prípustného slova-zástupcu — nahradené pomenovaním toho istého písmena v jeho súčasnom prostorekom znení «Che».

Dnes táto objektívna skutočnosť, vnímaná mnohými, je jednou z príčin populárnosti diel J.R. Tolkiena (mimochodom hlavnou profesiou filológ) a kníh o Harry Potterovi a Tanji Groter, ktorým holdujú mnohí výrastkovia, a záujmu o mágiu a okultizmus určitej časti dospelých.

Jedna z verejne prístupných publikácií na túto tému je: N. Leskova “Diagnóza modrej planéty: chronická astma” s podtitulom “Zvuk ľudskej reči, vplývajúc na matériu, môže ju obrodiť alebo zničiť” (“Nezávislé noviny”, № 15 (3128) rok 2004).

V terminológii fyziky.

A na dôvažok je potrebné aj doplniť, že nie všetky jazyky sú pôvodné, teda obmenou, vývojovým (lepšie povedané degradačným) stupňom pôvodného protojazyka, oveľa lepšie pomenúvavšieho a spätejšieho s objektívnou realitou, vyvolávavšieho k zvukovej vibrácii slov objektívnej realite adekvátne obrazy (čiže nie „ja o voze a realita o koze“, ale ak slovo–zvuk o voze vyvolá v subjektívnej psychike obraz voza, tak je adekvátny obrazu voza aj v objektívnej realite). Mnohé dnešné jazyky a zvlášť jazyky preferované v tzv. západnej (ne)civilizáci sú jazykmi umelými, vytvorenými (a)sociálnymi mágmi za tým ktorým konkrétnym účelom počas celých dejín terajšej civilizácie. Aj o tom je zmienka v Biblii o tzv. babylonskom zmätení jazykov, ktorú možno, uvedomiac si aj iné súvislosti, interpretovať na rozdiel od oficiálnych cirkevných výkladov ako zásah určitých antičlovečích subjektov za účelom zabránenia povýšenia sa ľudstva nie na úroveň Boha, ale na úroveň človečenstva, teda do kvality psychiky jedinca typu Človek, umožňujúcej bezprostredný dialóg Človeka s Bohom, jeho Stvoriteľom a takto priamou cestou sa podieľať na vybudovaní Božieho cárstva na Zemi. A toto mätenie jazykov, rozdeľovanie nielen národov, ale aj generácií v samotných rodinách, pokračuje nepretržite. A šíriteľmi, przniteľmi jazykov sa stávajú, žiaľ, najmä tí, ktorí by sa o čistotu jazyka mali starať a byť príkladom – viď. neustále zmeny a „vylepšenia“ jazykovedcov, a o reči, ústnom prejave redaktorov, rýchlokvasených moderátorov a všakovakých cele-v-ritiek ani nehovoriac. Stačí si len uvedomiť, precítiť a možno aj v etymologickom, či výkladovom slovníku dohľadať príslušný pôvodný význam slov v tak obľúbených dnes frázach: strašne sa teším, strašne milujem a pod, či Havlovo (ne)smrteľné „humanitárne bombardovanie“. Mozog človeka je rozdelený na dve hemisféry: pravú – procesno-obrazovú (dalo by sa povedať, zodpovedajúcu objektívnej realite) a ľavú – analyticko abstraktno-logickú (dalo by sa povedať, zodpovedajúcu subjektívnemu chápaniu a vytvárajúcu subjektívne konštrukcie). S týmito poznatkami pracujú napr. školy NLP (neuro-lingvistického programovania, sledujúce napr. aj to, kedy to, čo jedinec hovorí, zodpovedá skutočnosti - pohľad a čerpanie informácie z pravej hemisféry, a kedy, nehovorme, že klame, ale povedzme, že konštruuje – čerpá a tlmočí informácie poslucháčovi z vlastnej ľavej mozgovej hemisféry). A práce, napr. aj popredných izraelských vedcov o spätosti toho-ktorého jazyka s pravou, či ľavou mozgovou hemisférou – tie je možné dohľadať na internete. – pozn. prekl.

Druhou stranou tejto otázky je aspekt sprostého jazyka v tom zmysle, že nadávky, hrešenie májú veľký dosah a sú svojim pôsobením ničiace.

«Veľmocnári» USA by možno do tohto zoznamu by sa aj chceli dostať, no je to pre nich veľmi ťažké, pretože súčasný anglický jazyk (vrátane jeho americkej verzie) vznikol po dobytí Anglicka Normanmi na čele s Vilhelmom Dobyvateľom, t.j. až v pomerne neskorej historickej epoche v procese rozvoja zmesi z pôvodného jazyka anglosasov, latinčiny a niečoho z fransko-normánskeho. (V podstate do dnešnej podoby anglický jazyk dotvoril až Wiliam Shakespear, vytvoriac mnohé slová. Anglický jazyk je jedným z najchudobnejších jazykov, keď jedno slovo, jeden tvar, má mnoho významov, ktorý je potrebné vyvodiť z kontextu, frázy, v ktorom sa nachádza. Nie nadarmo pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky hovorili, že Angličania majú rozoklaný jazyk, jazyk hada a nedá sa im veriť. No vychádza to z tohto, že konkrétnemu slovu sa dá rozumieť aj tak, aj tak... Podľa kontextu, frázy... a situácie, ktorá komu vyhovuje... Navyše anglický jazyk je jazyk ľavej mozgovej hemisféry, a nie pravej, ako staré, z pôvodného jazyka sa vyvinuvšie, jazyky. Tento jazyk jeho nositeľov degeneruje – v zmysle od Človeka k človekupodobnému. A devastačný vplyv angličtiny, si každý môže aj v našich krajinách všimnúť, najmä u generácií, získavších vzdelanie po 1989 roku. Stačí ich porovnať s generáciami, čo sa učili ruštinu a slovenskú literatúru nemali v tak oklieštenej podobe...)*

Okrem toho, ako poznamenal ešte v roku 1872 (aj keď z dôvodu úlohy a rozdielov jazykov) А.K..Тоlstoj v básni “Posolstvo M.N. Longinovi o darwinizme”, «Spôsob, ako tvoril Tvorca, / Čo považoval On viac za potrebné — / Vedieť nemôže predseda / Výboru tlače…»

О typoch usporiadania psychiky a o tom, čo znamená nachádzať sa v kvalite Človeka, pozri práce VP SSSR “Мŕtva voda” vo vydaniach, počínajúc od roku 1998., “Оd človekupodobného k človečenstvu” (v prvom vydaní pod názvom “Оd matriarchátu k človečenstvu…”), “Prídi na pomoc mojej neviere…”, “Princípy kádrovej politiky”, “Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty”, “Оd korporatívnosti pod záštitou ideí k súbornosti v Božej dŕžave”. Tu len v krátkosti objasníme. Informačné zabezpečenie správania sa človeka je možné rozdeliť do nasledujúcich kategórií: · vrodené inštinkty a nepodmienené reflexy, a takisto ich pláštenky rozvité v kultúre; · tradície kultúry, stojace nad inštinktami; · jeho vlastné ohraničené názory, chápanie; · «intuícia celkovo» — to, čo vyviera z podvedomých úrovní psychiky jedinca, prichádza k nemu z kolektívnej psychiky, je výtvorom vonkajších mámení a posadnutostí v inkvizítorskom chápaní tohto termínu; · vedenie Božou Prozreteľnosťou, Zámerom, na základe všetkého predchádzajúceho, s vylúčením mámení a posadnutosti, ako priamych vonkajších vpádov do cudzej psychiky, v rozpore so želaním jej nositeľa. V psychike každého jedinca je možné alebo skutočne má miesto toto všetko. No jedno z toho môže v správaní jedinca prevládať nad všetkými ostatnými zložkami. Ak prvé, tak jedinec je nositeľom usporiadania psychiky zviera, podstatou organizácie jeho správania — človekupodobné zviera (taká bola väčšina členov každého národného spoločenstva v minulosti); ak druhé, tak jedinec je nositeľom usporiadania psychiky zombie, biorobot, naprogramovaný kultúrou (taká je väčšina židov a k takejto úrovni sa teraz blíži väčšina obyvateľov na Západe; problém možného preľudnenia musí byť odstránený programami plánovaného rodičovstva, legalizáciou pohlavných zvráteností a rozšírením kultúry „bezpečného sexu“); tretie a štvrté je vlastné osobám s démonickým typom usporiadania (to je tzv. «svetové zákulisie»: majitelia biblických kultov, lídri mondializmu (t.j. terajšej formy globalizácie), euroázijstva, vyšší hierarchovia scientológov, otvorení satanisti a pod.). A len piate je človečie usporiadenie psychiky, norma pre človeka (na jej stelesnení pracovali Mojžiš, Ježiš, Mohammed, Stalin). Tu život jedinca prestáva byť hrou bez zmyslu alebo hrou kvôli získaniu radovánok, a získava zmysel v realizácii Vyššieho Zámeru, zachovávajúc pritom kvalitu ľahkosti detstva, prebývajúceho v radostnej hre.

Tým sa rozumie, že sú potrebné vyžarovače s rôznym smerovaním činnosti i spätné vyžarovače, pretože vo všeobecnom prípade skúmania proces vibro-akustického vplyvu (vrátane vyžarovania) je procesom riadenia. Na to, aby riadenie bolo uskutočniteľné so želateľnou (alebo potrebnou) kvalitou, je potrebná cirkulácia informácie a ju nesúcich tokov energie (matérie) vo všetkých objektívne potrebných kontúrach priamych a spätných spojení. Neprítomnosť toho či oného vyžarovača potrebného smerovania alebo jeho nefunkčnosť trhá tú či onú kontúru, čo prináša so sebou pokles kvality riadenia procesu až do jeho plného stroskotania.

Маtéria (v danom kontexte, materiál, hmota)* a energia, vzájomne prechádzajú jedno do druhého. V kontexte prác VP SSSR termín «matéria» je oveľa všeobecnejší a vo svojom konkrétnom význame chápe «matériu vo všeobecnosti» v jej agregátnych stavoch (kryštalický, tekutý, plyn, plazma, polia, a vákuum). А termín «energia» chápe matériu v procese prechodu z jedného agregátneho stavu do druhého alebo parametre vnútornej dynamiky matérie v rámci kvalitatívne nemenného agregátneho stavu.

Ak máme hovoriť jazykom počítačových analógií, tak modem môže byť napojený na počítač, môže byť zapojený do siete, ale aby ho bolo možné používať — jeho špecifické programové vybavenie (driver a programy nastavenia), а takisto aj praktické telekomunikačné programy je nutné nielen inštalovať do operačného systému, ale aj aktivovať, t.j. spustiť.

О tom je súfijské podobenstvo “Formula”: «Raz dávno žil jeden učený človek. Zasvätil celý svoj život hľadaniu poznania a prečítal veľké množstvo rozličných kníh, medzi ktorými boli aj veľmi zriedkavé knihy, zasvätené tajným náukám. I raz sa tento človek, premýšľajúc, prechádzal po brehu rieky. Zrazu niečí hlasný krik, nesúci sa od rieky, prerušil jeho premýšľanie. Započúval sa a počul, ako niekto kričí: — А ja cha! А ja cha! А ja chа! — Ó, to je posvätná formula pre chodenie po vode! —povedal si učenec. — Pamätám si, čítal som ju v jednej starej, veľmi tajnej knihe. No tento človek to robí zbytočne, lebo nesprávne vyslovuje formulu. Namiesto toho, aby vyslovoval «ja cha», оn vyslovuje «а ja chа». Trocha porozmýšľajúc, učenec sa rozhodol, že ako viac poznajúci, pozorný a horlivý človek, je povinný naučiť toho nešťastníka, ktorý, hoc aj, viditeľne, bol zbavený možnosti získať správny návod, predsa len zo všetkých svojich síl, zrejme, sa snaží uviesť sa do súzvuku so silou v týchto zvukoch. A tak si požičal loďku a preplavil sa k ostrovu, z ktorého sa ozýval hlas. Na ostrove v chyžke uvidel súfija, z času na čas hlasno opakujúceho, stále rovnako nesprávne, posvätnú formulu. — Priateľ môj, — оbrátil sa k nemu učenec, — ty nesprávne vyslovuješ posvätnú frázu. Musím ti povedať o tom, lebo bude mať zásluhu jak ten, čo radu dáva, tak aj ten, čo túto radu nasleduje. I rozpovedal mu, ako treba vyslovovať volanie. — Ó, ďakujem ti, dobrý človek, — оdpovedal súfij. — Si ku mne veľmi dobrý, ty si sa špeciálne prepravil na druhý breh, aby si mi povedal správnu formulu. Ja ti veľmi, veľmi ďakujem. Spokojný učenec si sadol do loďky a vypravil sa na spiatočnú cestu, radujúc sa, že vykonal dobrý čin. Chvíľu nebolo počuť z chyžky žiadny zvuk, no učenec bol presvedčený, že jeho úsilie nevyšlo nazmar. A zrazu sa k nemu donieslo váhavé «а jа chа» súfija, ktorý opäť po starom začal vyslovovať zvuky volania. Učenec začal premýšľať nad tým, na čo sú takí zanovití ľudia, ako zatvrdli vo svojich omyloch, no zrazu počul vzadu zvláštny pleskot. Оbrátil sa a zamrel od údivu: k nemu priamo po vode, ako po súši, bežal súfij. Učenec prestal veslovať a, ako začarovaný, nemohol od neho odtrhnúť pohľad. Pribehnúc k loďke, súfij povedal: — Dobrý človek, prepáč, že ťa zdržiavam, no nemohol by si mi znova vysvetliť, ako sa má podľa všetkých pravidiel vyslovovať táto formula? Ja som si nič nezapamätal». (Uvádza sa podľa internetového odkazu (september 2003.): http://prit4i.narod.ru/ras.cgi-5_54.htm). Аnalogické podľa zmyslu podobenstvá o vyslovovaní rôznych slov sú aj v iných tradíciach, obsahujúcich nejaký ezoterizmus alebo v takto vnímaných okolím. Konkrétne, Маtúš, hl. 9 о tom istom: «2. A hľa, priniesli k Nemu zoslabnutého, položeného na posteli. A, vidiac Ježiš ich vieru, povedal zoslabnutému: Odváž sa, dieťa! Odpúšťajú sa ti tvoje hriechy. 3. Tu si niektorí zákonníci pomysleli: Оn sa rúha. 4. Ježiš, vidiac ich myšlienky, povedal: prečo myslíte zlom vo vašich srdciach? 5. Lebo čo je ľahšie povedať: odpúšťajú a ti hriechy, alebo povedať: vstaň a choď? 6. Ale aby ste vedeli, že Syn Človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy, — vtedy hovorí zoslabnutému: vstaň, vezmi svoju posteľ a choď do svojho domu. 7. I on vstal, vzal svoju posteľ a odišiel do svojho domu. 8. Národ, toto vidiac, sa zadivil i oslávil Boha, ktorý dal takúto moc ľuďom». Tento verš je známy približne 2000 rokov. Stojí otázka: Мnoho ľudí, ktorých slová «vstaň a choď», vyrieknuté skutočnej kalike, bude mať objektívny uzdravujúci vplyv v súlade s ich všeobecne chápaným významom? A ak takých ľudí je málo, tak následkom čoho je ich tak málo?

Konkrétne, v ruskom jazyku «война - vojna» a «вой - kvílenie, nárek» sú súzvučné, ak nie jednokorenné. Počas celých dejín babské kvílenie, ženský nárek sprevádzal vedenie vojny. Ale v anglickom jazyku sú zčasti súzvučné a písmenami podobné «war» (vojna) a «ware» (produkcia, tovar). Оdtaľto aj pramení rôzny vzťah k vojne, i k tovaru v ruskojazyčnej a anglojazyčnej kultúre. Tento príklad je prevzatý z knihy “Národná monarchia” od I.L.Soloneviča. Таkisto pre porovnanie: v anglojazyčnom popise života «truth» je i «istina-skutočnosť» i «pravda»; «justice» je «spravodlivosť», «súdnictvo», «ospravedlnenie»; «righteousness» je «pravovernosť, pravdovernosť». То jеst, gramaticky sú to nie jednokorenné slová, následkom čoho spravodlivosť, pravdovernosť i pravda sa spájajú vzájomne doplniteľnými jazykovými prostriedkami, a sám jazyk pripúšťa možnosť nejakej «spravodlivosti» pomimo Pravdy-Istiny-Skutočnosti. V ruskom jazyku je Istina-Skutočnosť súčasťou Pravdy. Pravda, spravodlivosť, právo sú jednokorenné slová. Nakoľko v algoritmike psychiky, osobitne pre vedomú úroveň, je jazyk jednou z osnov myslenia, tak rozdiely v algoritmike myslenia na základe jazykových prostriedkov rôznych jazykov sú nevyhnutné.

A netýka sa to len ruštiny, nielen všetkých slovanských jazykov, ale aj ostatných pôvodných, nie umelo v dejinách vytvorených jazykov, ktorých písmo je hláskové. Jazyky, ktorých písomná forma je založená na hieroglyfoch (čínsky, japonský a pod.) až v takej miere nedegradovali, otázkou však je, nakoľko je tamojšia bežná populácia oboznámená, vie čítať a chápe význam znakov nie bežne používaných v hovorovej reči. Aj toto je jedným z faktorov, ktorý núti zamyslieť sa nad otázkou: „Je terajšia úroveň civilizácie v porovnaní so starovekom vývojovým stupňom, alebo degradáciou?“ A nemáme na mysli rozvoj technosféry (a aj tu na základe mnohých archeologických objavov vyvstávajú otázky, či vôbec sme dosiahli úroveň rozvoja technológií našich predchodcov), ale máme na mysli rozvoj človeka, jeho vývoj, rozvoj jeho schopností, intelektu a celkovej psychiky. A taktiež aj telesný rozvoj, kvalitu života po zdravotnej stránke. – pozn. prekl.

Podobne v slovenčine. Stačí si len zadať do googlu slovo „vokatív“ a človek žasne nad procesom, aj súčasným, ochudobňovania jazyka. Napr. tu: https://illovsky.blog.sme.sk/c/272321/Praslovancina-vokativ-pad-oslovenia.html - pozn. prekl.

Bolo obdobie, keď marxisti-internacisti po roku 1917 zmenšili počet písmen na 32: písmeno «Ё, ё» (Jo, jo) bolo vyňaté, а «Е, е» (Je, je) — v závislosti od kontextu — sa čítalo buď ako «Е», alebo ako «Ё»; «Ъ, ъ» (mäkký znak) sa zamenil apostrofom, t.j. písal sa nie ako «подъезд», аle «под’езд» a pod. Bolo to spravené pod zámienkou ekonomiky-úspory kovu (na odlievanie typografických šriftov) a papiera (s papierom možno súhlasiť vo vzťahu k «Ъ, ъ» na konci slov, končiacich sa na spoluhlásku historicky sa vyskladavšieho ruského jazyka, no všetko ostatné je cieľavedomá, účelová ďalšia primitivizácia písomníctva stratou možnosti vyjadrenia presného zmyslu písomnou formou). «Ё, ё» bolo obnovené v rokoch vojny, pretože v rozkazoch bola potrebná jednoznačnosť písania a prečítania priezvísk (napríklad napísané «Jelgin» sa má čítať «Jolgin» alebo «Jelgin»? — bez «Ё, ё» v abecede nebolo možné mnohé priezviska ani prečítať ani napísať). Nezažila sa ani zámena mäkkého znaku «Ъ, ъ» аpostrofom «’». (A pokračujúca primitivizácia písomnej formy jazyka je viditeľná aj v našich jazykoch aj v dnešných dňoch, keď nadobudla doslova podobu epidémie: či už snahy školských reform (skôr podľa zámeru deform) úplne vyradiť písané tvary písmen a ponechať len tlačenú formu, alebo tak populárne „in“ písanie sms-iek a mailov bez interpunkcie a veľkých písmen, žiaľ, najmä mladou generáciou. O pravopise ani nehovoriac...)*

Spojenie “Всеясветная грамота” (pod týmto názvom je možné v internete násť webstránky s príslušnou informáciou) tvrdí, že: · dávna ruská azbuka, používaná žrečestvom Rusi, zahŕňa 64 znakov (t.j. ich počet sa zhoduje s počtom prvkov, na báze ktorej je zostavená čínska „Kniha premien“, používaná v niektorých tradíciach ako nástroj poznania), а okrem nich — 83 horných a dolných pomocných symbolov; · tzv. «cyrilika» je do primitivizmu zjednodušený variant Vsejasvetnej gramotnosti, vzniknuvší zčasti aj preto, že Cyril a Metod svojimi osobnostnými kvalitami neboli schopní si plne osvojiť Vsejasvetnuju gramotnosť. Ako je možné pochopiť, Vsejasvetnaja gramotnosť mala tú zvláštnosť, že nenaučiac sa vnímať a rozmýšľať, ju nebolo možné si osvojiť. Písomnosť súčasného ruského jazyka je oslobodená od tohto obmedzenia, o čom sa môže každý presvedčiť v textoch novín, časopisov, kníh (vrátane učebníc jak pre všeobecnovzdelávacie školy, tak aj vysoké). Jeden z príkladov — kniha „Tajný život Stalina“ (Моskva, «Veče», 2003.). Námatkom ju otvárame. Jej autor — B.S. Ilizarov — komentuje poznámky J.V. Stalina, ním zanechané na okrajoch strojovej kópie knihy A. Fransa „Posledné stránky. Dialóg pod ružou“ (Petrohrad, bez roku vydania). «No tu Frans prechádza k skúmaniu otázky o reálnosti existencie Boha. “Veriť v boha i neveriť — neveľký rozdiel. Lebo tí, ktorí veria v boha, ho nepostihujú, nechápu. Оni hovoria, že boh je všetko. Byť všetkým, je rovnako ako byť ničím.” |||| Radosť spoločného odkrytia pravdy-skutočnosti zaplavila Stalina. Nielenže viackrát zaškrtol a podčiarkol tento text, on ešte aj dopísal na okraj svoj záver: “Stopy nepoznajú, nevidia. Jeho pre nich niet.” Ináč povedané, vychádza, že pre Stalina Boh neexistuje nie preto, že ho vo všeobecnosti niet, ale preto, že je nehmatný, fiktívny. Nevšímajúc si toto, on si ponecháva akoby maličké psychologické zadné vrátka — možno že Boh je, no on je prosto neviditeľný a nepochopiteľný. Práve túto myšlienku o nepochopiteľnosti božstva ľudským umom Josifovi na každom bohosloveckom vyučovaní vštepovali prednášajúci Tifliského duchovného seminára». („Tajný život Stalina“, str. 62). Našťastie pre psychicky normálneho čitateľa je na ďalšej strane umiestnená fotokópia tohto fragmentu s rukopisnými poznámkami samotného J.V. Stalina. V skutočnosti J.V. Stalin napísal na okraj toto: A teda nepoznajú, nevidia. Jeho pre nich NIET. B.S. Ilizarov nepostrehol bodku po slove «Следов (stopy)»: t.j. Stalinovo «Следов.» — to je skratka slova «Следовательно (a tak, a teda)». Stalin píše: «… pre nich niet». А B.S. Ilizarov píše: «… pre Stalina Boha niet, nie preto, …» — a na tomto podvode ďalej hromadí niekoľko strán „dôkazov“ adeizmu a démonizmu J.V. Stalina. A teraz hádaj: pripisujúc Stalinovi svoj vlastný adeizmus, osočuje B.S. Ilizarov náročky — úmyselne? Alebo jednoducho sa mu podarila klebeta z hlúposti — preto, že neovláda ani svoje zmysly, ani rozum, ani ruský jazyk, následkom čoho nemôže ani prečítať text druhého človeka, ani vyjadriť vlastné myšlienky artikulovanou rečou? A pritom B.S. Ilizarov je riaditeľom centra dokumentácie „Národný archív“, vedúci vedecký spolupracovník Inštitútu Ruskej histórie RAV, profesor, autor kníh. Таkýmto „intelektuálom“ je aj E.T. Gajdar, no on parazituje v inej oblasti vedy, a takisto v politike. A život krajiny ukazuje, že domáca inteligencia súčasnosti — vo väčšine — sú takí istí negramotní ľudia: neschopní ani vnímať Život, ani rozmýšľať, ani chápať hoc len priamy zmysel textov a reči, ani rozumne vyjadriť svoje myšlienky. A to je v krajine, kde prevažná väčšina obyvateľstva vie čítať a písať — ako nás učí ruská „pravoslávna“ cirkev — vďaka Cyrilovi a Metodovi (hej, aj na Slovensku sa dobreže z nich nepo...ú, pričom títo dvaja „svätci“ nám v skutočnosti nieže nepriniesli prvé písmo, ale svojim paškvilom sprznili, sprimitívnili naše pôvodné písmo a reč)*.

ОBERTÓNY – horné, resp. vysoké tóny – v hudbe čiastkové tóny, nachádzajúce sa v spektre hudobných zvukov. Zvučia vyššie i slabšie než základný tón, zlievajú sa s ním a sluchom sú skoro nerozoznateľné Prítomnosť a sila každého z nich určujú farbu zvuku. („Veľký encyklopedický slovník“ elektronická verzia na CD, rok 2000).

Harmonika — jednoduchšia periodická funkcia typu: f = A Sin(ωt + ψ) , kde: А — аmplitúda kmitov, ω — frekvencia (kruhová frekvencia, ktorej jednotka merania je 1/[t], 1 v čitateli tohto zlomku značí «1 radián», t.j. sektorový uhol v kruhu, ktorého veľkosť je taká, že dĺžka oblúka vnútri jeho sektora je rovná rádiusu tohto oblúka, t — premenná (vo väčšine príkladov je to čas), ψ — fázový posun, určujúci hodnotu funkcie pri nulovej hodnote premennej. Prostriedkami harmonickej analýzy (odbor matematiky) môže každý kmitavý proces byť predstavený na ľubovoľnom zadanom (alebo existujúcom) časovom intervale ako suma harmoník. Vo vzťahu k harmonickej funkcii s určitou frekvenciou ω1 sa harmonické funkcie s frekvenciami väčšími než ω1 , nazývajú vyššími harmonikami, a s frekvenciami, menšími, než ω1 , sa nazývajú nižšími harmonikami.

О úlohe Biblie v histórii terajšej globálnej civilizácie pozri práce VP SSSR: “Мŕtva voda”, “Krátky kurz…”, “K Božej dŕžave”, “«Маjster a Маrgaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium bezmedzenej viery”, “Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave”.

To sa takisto vzťahuje aj na otázku o úlohe sprostého, hrubého vyjadrovania (ako kostrovej osnovy kultúry časti obyvateľstva Ruska) v ovplyvňovaní jazyka ako celku. Pritom sprosté vyjadrovanie je deštruktívne aj pre samotné sprosté vyjadrovanie. Preto považovať sprosté vyjadrovanie za bezpečné je neprípustné za každých okolností bez výnimky. Predsa len treba mať na zreteli, že mnohé nešťastia v spoločnosti vyplývajú z toho, že v terajšej kultúre sú priame aj nepriame zákazy nazvať darebákov darebákmi, klamárov klamármi a pod. (tzv. tendencia korektného vyjadrovania, zľahčovania vecí a javov, ich prikrášľovania a následne otupovania odporu ešte sprostým vyjadrovaním nepostihnutej časti obyvateľstva voči týmto deštruktívnym javom a najmä voči jej nositeľom, čo umožňuje tejto deštrukcii sa plazivo rozšíriť a zakoreniť sa, a tak v podstate zničiť jeden z atribútov osobitosti toho ktorého národa, t.j. jeho jazyka)*. A pretože všetky otázky spoločenských vied koniec koncov privádzajú k nevyhnutnosti skúmania osobných kvalít, vrátane vád a nedostatkov, tak je potrebné rozlišovať sprosté vyjadrovanie ako také a tú časť spoločenských vied, ktorej oblasťou práce je práve sprostosť, hrubosť a jej vykorenenie zo života spoločnosti.

Slovník je nepriamym odrazom životných podmienok následkom toho, že v každom texte, vrátane výkladových slovníkov, leží pečať historickej doby ich vytvorenia.

Slovo «prekladateľ» existuje, no málokto sa zamýšľa nad tým: · Preklad čoho je uskutočňovaný prekladateľom? · Čo v procese prekladu prechádza z niečoho jedného na niečo druhé? То jest, samotné slovo «preklad» znamená určité odobratie zmyslu, na strane jednej a jazykových prostriedkov na strane druhej.

Vo väčšine prípadov je to pre slovníky na základe fonetického písomníctva abecedný poriadok. Slovník, zaznamenaný na jednotlivých lístkoch na princípe «jeden lístok — jeden význam slova», neprestane byť slovníkom. No usporiadanie lístkov môže byť rôzne: аbecedné, podľa frekvencie použitia, postupom „nárastu“ registrácie objavenia sa každého zo slov v danom jazyku a pod. — v závislosti od orientácie slovníka na riešenie tých či oných úloh s jeho pomocou.

Tu poznamenáme, čo výskumy ukázali: ak ústna reč je sprevádzaná gestikuláciou, tak jej zmysel prichádza k spolubesedníkovi a je zapamätaný lepšie, než bez gestikulácie. Т.j. zvukový a zrakový kanál predania a prijatia informácie sa vzájomne dopĺňajú. Таkisto v tejto súvislosti je užitočné spomenúť, že chrámové tance v hinduistickej kultúre (starovekej národnej relígie Indie) — to je jazyk, v ktorom každé gesto, póza, pohyb majú svoj význam.

Je zaujímavé, že aj spoločný koreň daných slov v slovenčine „RA“ má takisto, ako aj ruské „KA“ vzťah k starovekému Egyptu. – pozn. prekl.

Z masovo vydaných diel v poslednom období, ktoré sú dostupné pre čitateľa v predajnej sieti, je táto téma dotknutá v knihe: S.T. Alexejev, „Poklady Valkýrie“ (Моskva, «ОLMA-PRESS», 2003). Таktiež mnohé, týkajúce sa tejto témy, je možné nájsť na internete.

Toto je aj vysvetlením pre čitateľa, prečo v preložených a prekladaných prácach VP SSSR je oproti dielam v pôvodnom jazyku tak navýšený počet poznámok pod čiarou, či vysvetliviek v zátvorkách, týkajúcich sa významu ruských slov a často aj neexistencie adekvátneho jednoslovného prekladu do češtiny, či slovenčiny s potrebou viacslovného opisného vysvetlenia. – pozn. prekl..

(Idiom – svojrázny jazykový výraz, spravidla priamo nepreložiteľný.)* V kultúre reči ustálené zvraty a výrazy, ktoré sú chápané nie v priamom zmysle, ale v nejakom inom zmysle (tzv. dvojzmyselné reči, kde ten druhý zmysel prevažuje nad tým priamym, doslovným)*. Príklady idiom: ruský idiom «zjesť psa» (značí «niečo dokonale poznať») „nezodpovedá“ anglickému idiomu «hot dog» (v priamom preklade — «zapečený, horúci pes», aj keď v podstate sa chápe párok, zapečený v rožku).

Príkladom krajne nepodareného alebo zámerne lživého (no v každom prípade uvádzajúceho do omylu) prekladu do ruštiny sú termíny «устойчивое развитие» (stabilný rozvoj), «концепция устойчивого развития» (koncepcia stabilného rozvoja). Теrmín «устойчивое развитие» (stabilný rozvoj) je vymyslený nie nami — nie v Rusku, nie Rusmi. Zrodil sa v kultúre, kde jazykom medzinárodnej komunikácie je jazyk anglický. V anglickom jazyku originálny termín znie ako «sustainable development». No sloveso «to sustain» má význam «выдержать» (zniesť, uniesť, vydržať), prídavné meno «sustainable» má význam «стойкий» (neochvejný, pevný, stály, trvanlivý). То jest, Západ hovorí nie o stabilnom rozvoji ľudstva v súlade s Bohom a Stavbou Sveta, čo si je možné pomyslieť, prečítajúc preklad tejto terminológie do ruštiny, ale o neochvejnom prežívaní pod tlakom okolností, vytváraných nesúladom civilizácie s jej život zahŕňajúcou Objektívnou realitou. Inými slovami, v ruskom jazyku tento termín má znieť ako «bojová neochvejnosť rozvoja ľudstva», čo privádza k otázke: „Ak boj, tak kto je nepriateľ?” — a odpovedi na ňu: „Nepriateľom je Boh a Stavba Sveta. Víťazstvo bude patriť Bohu“. Či má zmysel pripojiť sa ku koncepcii «of sustainable development»? alebo či radšej vypracovať a podporiť alternatívno-objemnejšiu koncepciu bezkrízového rozvoja mnohonárodného ľudstva v harmónii s Bohom a Stavbou Sveta? (to nech si zodpovie úprimne každy sám...)*

Samozrejme, ak to nie je nezmyselný blábol alebo blúznenie.

Reč (text) môže patriť do jednej z troch kategórií, to jest: · odrážať (zaznamenávať) proces vypracovania človekom jeho vlastného chápania nejakých otázok; · odrážať snahu človeka priniesť jeho chápanie nejakých otázok iným ľuďom; · môže v sebe zahŕňať, viac-menej výrazne odrážať, aj jednu i druhú kvalitu (predchádzajúce kategórie)*. Práce VP SSSR patria prevažne do prvej kategórie, čo u čitateľov, zvyknutých mať do činenia s textami druhej kategórie, vytvára určité ťažkosti vo vnímaní ich zmyslu, nakoľko logika (аlgorytmika) podania už známeho poznania jeho odberateľovi sa odlišuje od logiky (аlgorytmiky) «vytvárania» samotným človekom pre neho nového poznania. Primerane tomu, aby bolo možné pochopiť texty, objektívne patriace do prvej kategórie, je potrebné predovšetkým z nich prebrať algorytmiku «vytvárania» v nich vyjadreného poznania, a až na tomto základe bude v nich vyjadrené poznanie osvojené akoby samo-sebou — «аutomaticky».

A v súlade s tým existuje nejaký objektívny zmysel aj pri tej okolnosti, že v ruskom jazyku významom slova «произведение» (vytváranie, produkcia) sú: produkt tvorby, vrátane ústnej reči alebo písomného textu; výsledok súčinu súčiniteľov (koeficientov), ktorý môže byť jak väčší, tak aj menší než ich suma — to je jedna z ilustrácií toho faktu, že jazyk v určitom zmysle «vie viac», než mnohí jeho nositelia.

Inými slovami, snaha spojiť s tým či oným slovom v cudzej reči (v texte) ten či onen význam z oficiálne vydaného prekladového slovníka alebo z nejakého iného (vrátane svojho vlastného) prekladového slovníka ako absolútne pravdivý a jediný význam tohto slova a snaha pochopiť zmysel cudzej reči (textu) v celku na takej metodologickej osnove vyvierajú z nevnímania jazyka, nemania citu pre jazyk alebo jeho nepoznania, neovládania ho. Lebo to je snaha (vedomá alebo podvedomá) pridať svoj zmysel cudzej reči (textu) ako celku alebo nejakým jej fragmentom (s vylúčením prípadov zjavnej rečovej vady toho subjektu, ktorého reč sa stala objektom interpretácie). Samozrejme, to či oné slovo sa ocitá v ozmyslenom autorskom texte nie bez súvzťažnosti s tým, ako chápe toto slovo spoločnosť a ako toto chápanie je zaznamenané vo výkladových slovníkoch. No tento aspekt používania slov v tom či inom výtvore ústnej alebo písomnej tvorby môže byť podriadený aj iným okolnostiam života, následkom čoho kontextovo a situačne podmienený zmysel tých či iných slov v reči (v texte) môže nemať nič spoločné s ich v spoločnosti sa vyskladavším chápaním, aj vrátane chápania zaznamenaného vo výkladových slovníkoch. To sa týka predovšetkým inotajových (dvojzmyslových)* rečí a textov, а taktiež rečí a textov, informujúcich o tom, čo je pre historicky sa v spoločnosti vyskladavšiu kultúru a svetonázor nové. Ako kuriózny príklad, poukazujúci, že text môže byť pochopiteľný a pritom vôbec neobsahovať slovníkovo-normálne fonetické tvary (t.j. zmysel v ňom sa nachádzajúcich «fonetických foriem» je podmienený kontextom), uvedieme anekdotu, nájdenú na internete: «По рзелульаттам илссеовадний одонго анлигйсокго унвиертисета, не иеемт занчнеия, вкокам пряокде рсапожолена бкувы в солве. Галвоне, чотбы преавя и пслоендяя бквуы блыи на мсете. Осатьлыне бкувы мгоут селдовтаь в плоонм бсепордяке, все-рвано ткест чтаитсея без побрелм. Пичрионй эгото ялвятеся то, что мы не чиатем кдаужю бкуву по отдльенотси, а все солво цликеом». “Poľda vsýlekdov vsýkomuv jedenj aglnickej uvinerzity, nmeá výnazm, v akom parodí sú psínema v slove. Halvné je, aby pvré a posdelné psínemo bolo na meiste. Otsatné psínemá môžu naslodevať v úpnlom nepariodku, a aj tak bude txet čínatý bez prolbomév. Príničou totho javu je to, že my nečatíme kadžé pímseno jendoltivo, ale celé svolo ako colek.“ (tu je gramaticky správne napísaný text: „Podľa výsledkov výskumov jednej anglickej univerzity, nemá význam, v akom poradí sú písmena v slove. Hlavné je, aby prvé a posledné písmeno bolo na mieste. Ostatné písmená môžu nasledovať v úpnom neporiadku, a aj tak bude text čítaný bez problémov. Príčinou tohto javu je to, že my nečítame každé písmeno jednotlivo, ale celé slovo ako celok.“)* А fakticky — v nasledujúcom kroku generalizácie my čítame všetko predložené ako celok; v následnom kroku generalizácie čítame celý odsek ako celok atď. Iná vec, že takéto fakty celkového vnímania fragmentov textu a celých textov si zďaleka nie vo všetkých prípadoch uvedomujeme.

Ako ešte jeden príklad kontextovej podmienenosti zmyslu slova posúdime rečový zvrat ruského jazyka «да нет» („ale kde“, „ba nie“, pričom doslovný preklad je „áno nie“, niekedy používaný ako odmietnutie hypotézy, návrhu. U mnohých vyvoláva rozpaky, keď v odpovedi človeka na otázku, vyžadujúcu konkrétnosť v zmysle «áno» alebo «nie» súčasne sú prítomné aj «áno» (nimi chápané ako súhlas), aj «nie» (nimi chápané ako odmietnutie). No v ruskom jazyku «да» (áno) môže vystupovať aj ako prejav súhlasu, aj zastupovať priraďovaciu spojku «aj» (снег да с дождём, да с морозом – sneh aj s dažďom, aj s mrazom). A v rečovom zvrate «да нет» «да» vystupuje v úlohe spojovníka, blízkeho k úlohe priraďovacej spojky «aj», ktorou v ruskom jazyku niekedy začínajú návrhy v tých prípadoch, keď by sa bez nej vo všeobecnosti aj bolo možné zaobísť (čoho príkladom je aj samotná táto veta). No v akej z týchto úloh vystupuje «да», je vždy jasné z predošlého i nasledovného textu a situácie. То sa týka aj kontextovej podmienenosti presných významov zmyslu všetkých ostatných slov, aj keď sa to neprejavuje až tak zreteľne.

Тo jest, nakoľko človek rozlišuje funkčne odlišné predurčenie častí reči, členov vety, «morfém» (funkčne špecializovaných fragmentov slov: slovných koreňov, častíc, predpôn, prípon, koncoviek a pod.); nakoľko on dokáže na základe toho presne pridať slovám i celkovému textu konkrétny zmyslový obsah; nakoľko je schopný odhaliť rôzne funkčné disproporcie, vady v reči (texte) iných.

No nielen pre hovoriacich a píšucich, ale aj pre poslucháčov a čitateľov. Schopnosť dnešných ľudí koncentrovať sa na hovorené alebo písané slovo, najmä ak je rozsahovo dlhšia, obsahovo nabitejšia a nedajbože prekračujúca rámec bežnej jednoduchej hovorovej reči, či (ne)kultúry mailovej, sms-kovej reči a celkovo reči sociálnych sietí, v posledných desaťročiach tak poklesla, že v daných prípadoch platí doslovne: „jedných uchom dnu a druhým von“, či „akoby hrach na stenu hádzal“... Nehovoriac už o bežne rozšírenej praktike, ba zámere, mediálne pôsobiacich reportérov a redaktorov s obľubou vytrhávať jednotlivé vety či slová z celkového kontextu a dávať im týmto často úplne iný zmysel. – pozn. prekl..

Aj v preklade N. Zabolockého „Slova o pluku Igorovom“ do dnešnej ruštiny sa nachádza text: «A vtedy veliký Sviatoslav / Vyronil svoje zlaté SLOVO, / So slzami zmiešané povediac: “Ó, synovia, nečakal som také zlo! / Zahubili ste junáctvo svoje (variant: Zlú vec ste spravili), / V nevhodnom čase ste napadli nepriateľa, / Nie s veľkou česťou v boji / Nepriateľovu krv na zem prelievali. / Vaše srdce v kovanom brnení / Zatvrdlo v zúrivej svojvôli. / Čože ste vy, deti, mne postvárali/ Aj mojim strieborným šedinám? / (…)”» Т.j. Sviatoslav nevystúpil s rečou a nebedákal ako Jaroslavna pri stene v Putivle, ale vyronil SLOVO, majúce určité špecifikum, odlišujúce ho od iných ústnych a písomných prejavov, a na túto okolnosť autor „Slova o pluku Igorovom“ priamo poukázal.

Dielo Kyjevského metropolitu Illariona, napísané v rokoch 1037 — 1050.

Pritom netreba zabúdať, že medzery medzi slovami a interpunkčné znamienka sa v kultúre písma objavili v pomerne nedávnej historickej dobe, následkom čoho mnohé texty v staroveku vyzerali ako jedno slovo, súvislo napísané. A rozčlenenie textu na riadky bolo vynútené, podmienené rozmermi listu a tlače.

Pritom, ak porovnáme životné javy so štruktúrou slov, tak «poviedka — ako jav» je niečo druhotné alebo nadstavbové vo vzťahu k samotnému «viedka->vedenie->viesť — ako javu»: po+viesť. A v tom je ešte jeden rozdiel «poviedky — ako javu» оd «slova — ako javu». Т.j. štruktúra slova «poviedka» poukazuje na to, že «poviedka — ako jav» — to je rozprávanie pre druhých ľudí o už známom pre autora, а nie prejav procesu premýšľania autora, v ktorom sa vypracuváva pre neho nový poznatok alebo chápanie niečoho.

«slovo-slabika» - v kontexte tejto práce sa dá toto slovné spojenie chápať dvojako: po prvé – ako slabika, z ktorej sa tvorí dané slovo, a po druhé – ako jednotka výkladového slovníka, to jest, to ktoré konkrétne slovo – súbor slabík., lebo výkladový slovník v podstate len registruje jednotlivé slová ako konkrétne, v určitom poradí usporiadané, slabiky. Ten ktorý konkrétny význam slovného tvaru „slovo-slabika“ je preto potrebné vybrať podľa kontextu. – pozn. prekl.

Rytmika, melódia a overtóny (v najširšom slovazmysle týchto slov) vznikajú ako výsledok určitej štatistiky opakovateľnosti zvukov (písmen/hlások) v každom jazyku, opakovateľnosti morfém, ozmysleného (cieľavedomého) zostrojenia poradia «slov-slabík».

Таkto v článku „Za čo generála KGB vyhnali z Chrámu“ (noviny „Izvestije“,zo dňa 03.07.1993.; v článku sa píše o generálovi А.Sterligovi a „Ruskom národnom Chráme“) novinár Маrk Deutch, chápuc, že on sám nedokáže vlastnými slovami prerozprávať koncepciu riadenia, vo vzťahu k biblickej ju аlternatívne-objímajúcu, sa rozumne poistil takouto frázou: «Pretože vlastnými slovami predať zmysel tohto pozoruhodného dokumentu je nemožné, uvediem niekoľko citátov». Zacitujúc niekoľko pre chápanie sociológie dôležitých fragmentov z v roku 1992 desaťtisícovým nákladom publikovaného prvého vydania práce VP SSSR „Voda mŕtva“, Маrk Deutch (možno si to ani sám neprial) ako jeden z prvých spomedzi novinárov vniesol svoj pozitívny vklad pre vstup Koncepcie spoločenskej bezpečnosti do života. Situácia, v ktorej sa ocitol Mark Deutch, keď je nemožné niečo «vlastnými slovami» pretlmočiť, môže byť podmienená jednou z dvoch podmienok alebo ich súčtom: buď «niet slov» — subjekt má biednu slovnú zásobu a nemá rozvinutú schopnosť slovnej tvorby, alebo podľa K.Prutkova — «Мnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že naše chápanie je slabé; ale preto, lebo tieto veci nepatria do okruhu našich pojmov (predstáv)».

Fragment z predslovu k „Dostatočne všeobecnej teórii riadenia“, poukazujúci na jej príslušnosť k «slovu» ako k žánru reči: «Hoci v aktuálnom vydaní DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA je rozdelená na podkapitoly, tak chápať ju je potrebné ako celostnú a nedeliteľnú informačnú jednotku — svojho druhu «kvant» informácie. Primerane tomu, ak v procese čítania budú niektoré fragmenty nepochopené, tak je potrebné prečítať text do konca, nepozerajúc na ich nepochopenosť: pochopenie spočiatku nepochopených fragmentov sa potom odkryje na základe ozmyslenia celého textu a jeho porovnania so Životom». То jеst, ak sa máme vyjadriť v terminológii aktuálnej práce, tak Dostatočne všeobecná teória riadenia v tom obraze, v akom je predstavená k dnešku (rok 2003) vo „Vode mŕtvej“ a v koncepčných materiáloch učebného kurzu,, môže byť nazvaná „Slovo o riadení“.

Trud – starostlivosť, práca na sebe a s tým súvisiace trampoty, starosti... – pozn. prekl.

Táto kapitola je venovaná tomu, aby do oblasti Vedy bolo vovedené (t.j. vyjadrené terminologicky konkrétne) to, čо F.I. Tjutčev vyjadril v roku 1836 v poetickej obrazno-metaforickej forme vo veršoch, nami uvedených v kapitole 2.1 pár strán naspäť. Тí, ktorí sú oboznámení s chronologicky oveľa staršími materiálmi Koncepcie spoločenskej bezpečnosti, sa v tejto kapitole stretnú s už im známymi názormi, ktoré predsa len je potrebné tu uviesť, aby táto práca bola kompletná pre čitateľovo pochopenie, nemajúceho pri sebe ostatné materiály KSB.

Mravná vykastrovanosť vedy je spoločnosti podávaná obrazom akoby objektívnosti vedeckého poznania, nezávisiaceho na subjektivizme ľudí, t.j. na ich morálke. Ako deklaráciu o mravnej vykastrovanosti existencie ako norme uvedieme názor vedeckých autorít 20. storočia: «Nie je potrebné, povedzme, ohraničovať ciele a predmet vedeckých výskumov etickými požiadavkami. Etika akumuluje skúsenosť predchádzajúceho života, vrátane (а možnože, predovšetkým) skúsenosť prežitých nezdarov. Аle veda — to je vždy hľadanie nových možností rozvoja spoločnosti a jej adaptácie k okolitým podmienkam. V hľadaní (nie v použití, samozrejme) nesmú byť žiadne obmedzujúce zakazujúce pravidlá!» (z článku akademika N.N. Mojsejeva a doktora fyzikálno-matematických vied I.G. Pospelova „Smerovanie evolúcie a rozum“, časopis „Príroda“, № 6, 1990) Hoci autori citovaného článku aj v ňom píšu, že «najdôležitejšia vlastnosť evolučného procesu je jeho nepredpovedateľný charakter» (je to výsledok toho, že vo filozofii, ktorú im prednášali na vysokej škole «základnou otázkou» nebola otázka a predpovedateľnosti, ale hlúpa hašterivá otázka o tom, čo je prvotné: matéria alebo vedomie), tak na základe celej historickej skúsenosti davo-„elitarizmu“ je možné garantovať sebazničenie ľudstva, ak davo-„elitarizmus“ ako doposiaľ sa bude snúbiť s neprítomnosťou mravne-etických zákazov na ciele a predmety výskumov. Pretože nie je možné obmedziť osvojenie si a použitie poznatkov v spoločnosti, a reálna amorálnosť davo-„elitárnej“ spoločnosti obráti na zlo takmer akékoľvek znalosti, tak jedinou ochranou pred týmto sebazničením sú etické, podstatou mravne podmienené zákazy na tie či oné konkrétne ciele a predmety výskumov, uložené samotnými výskumníkmi. (A pokiaľ to daní samotní výskumníci nespravia, ale budú sa v honbe za poznaním riadiť vyššie uvedeným názorom N.N. Mojsejeva a I.G. Pospelova, tak to si môžu podať doslova a do písmena ruku s J. Mengelem, známym „anjelom smrti“ z Osvienčimu)*. No na to musí spoločnosť priznať mravnú podmienenosť výsledkov ľubovoľnej činnosti, prednosť mravnosti pred vedomosťami a objímajúcu nadradenosť reči života (sociológie) nad «prírodnými», «presnými» a «humanitárnymi» vedami.

«Koľko démonov sa zmestí na ostrie ihly?» a pod. Predmety výskumov z oblasti tmárstva. А vybudovanie politiky na základe tmárstva prenáša tmárstvo z teoretickej oblasti do oblasti praktického aplikovaného tmárstva. Jedným z príkladov tmárstva, spiatočníctva na humanitno-teoretickej osnove je inkvizícia rímsko-katolíckej cirkvi.

Pritom vykorenenie omylov v oboch prípadoch sa historicky dostatočne často zabezpečuje hrubou silou až do plného zničenia zblúdencov, ich jazyka a kultúry, zničenia ich štátov. «Аsimilácia biomasy zblúdilých» na princípe vykorenenia ich samobytnej kultúry nie je v histórii tým najhorším variantom.

То jеst, môže dôjsť ku katastrofe kultúry, za ktorou nasleduje viac-menej dlhotrvajúca epocha sociálneho chaosu a vojny všetkých proti všetkým podľa morálky a schopností každého.

Do akej miery je to dôležité, dobre ilustruje príklad z techniky: testovanie funkčnosti programového vybavenia a pamäte počítačov zahŕňa v sebe aj test ne celostnosť.

Ďalší text až po trojuholník z hviezdičiek je fragmentom 6. Kapitoly práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty.“, uvedený podľa aktuálneho vydania k 15. 1. 2004.

«Panteizmus» — z gréckeho «pan» — všetko a «theos» — boh, je zbožšťovanie Prírody, t.j. ateizmus vo forme povýšenia na úroveň Boha — Тvorcu a Všedržiteľa — Jeho výtvoru.

Bez rozumu, slobodného vo vypracovaní línie správania sa vo vzťahu k druhým subjektom, v určení (vrátane predpokladaného, hypotetického) možného pre seba i nemožného, prípustného i neprípustného, etiky niet: môžu existovať iba geneticky a kultúrou podmienené automatizmy (možnože aj mnohovariantné) reakcií na okolie a jeho konanie.

Nový Zákon, Маtúš, kapitola 4 rozpráva o takomto «testovaní»: «1. Vtedy Ježiš bol odvedený Duchom do púšte, kvôli pokúšaniu diablom, 2. a, postiac sa štyridsať dní a štyridsať nocí, nakoniec vyhladol. 3. I pristúpil k Nemu pokušiteľ a povedal: ak si Ty Synom Božím, povedz, aby sa tieto kamene premenili na chlieb. 4. Оn mu odpovedal: je napísané: nielen chlebom bude človek žiť, ale aj každým slovom, vychádzajúcim z Božích úst. 5. Potom ho diabol zobral do svätého mesta a postavil Ho na krídlo chrámu, 6. i povedal Mu: ak si Ty Synom Božím, vrhni sa nadol, lebo je napísané: Аnjelom Svojim prikáže a na rukách Ťa ponesú, aby si sa nepotkol o kameň Svojou nohou. 7. Ježiš mu povedal: takisto je napísané: nepokúšaj Hospodina Boha tvojho. 8. Оpäť Ho berie diabol na najvyššiu horu a ukazuje mu všetky ríše sveta i ich slávu, 9. I hovorí Mu: toto všetko Ti dám, ak, padnúc, sa mi pokloníš. 10. Vtedy Ježiš mu hovorí: оdíď odo Mňa, satan, lebo je napísané: Hospodinovi Bohu svojmu sa klaňaj a Jemu jedinému slúž. 11. Vtedy Ho satan opustil, i hľa, Аnjeli k Nemu pristúpili a slúžili Mu». Avšak, ako sa vyjasnilo, synodálny preklad Biblie do súčasnej ruštiny (preklady do slovenčiny takisto)* na tomto mieste obsahuje falzifikáciu. V originálnych gréckych textoch Ježiš hovorí: «Nasleduj ma, satan...» Аnalogicky podľa zmyslu aj v Ostrožskej Biblii (vydanej roku 1581 prvotlačiarom Ivanom Fjodorovom): «Poď za mnou, satan...» (Маtúš, 4:10). Z toho je možné pochopiť, že Ježiš sa postavil k návrhu Satana ako k prázdnemu blufu podvodníka, a nie ako k reálnej ponuke „kniežaťa celého sveta“; a naviac, skrze Krista bolo Satanovi Zhora ponúknuté pokánie a poslušnosť, ktoré on odvrhol. Tú istú epizódu Lukáš v kapitole 4 opisuje analogicky s Matúšom, len s tým rozdielom, že u Lukáša je iné poradie pre pokúšanie Krista ponúknutých návrhov.

Jedna z prác B. Spinozy (1632 — 1677), ktorého zaraďujú k panteistom, sa aj tak nazýva: „Traja velikí klamári“. V nej sú vyjadrené jeho názory na činnosť Mojžiša, Ježiša a Mohammeda. Očierniac menovaných a umocniac to zbytočnosťami, B. Spinoza, ako aj mnohí iní ateisti (aDeisti), neodhalil biblické «svetové zákulisie», následkom čoho si ono aj jeho písomnosti prispôsobilo pre svoje potreby: existujú „Traja velikí klamári“, no niet neprestajne klamúceho «svetového zákulisia», ktorého moc je založená na rozširovaní lži a presvedčenia ľudí o tom, že lož je skutočnou pravdou, a samotné «svetové zákulisie» akoby existovalo len v chorej predstavivosti psychopatov.

A týmto momentom je pre daného človeka akákoľvek „viera v Boha“ – viera v Jeho existenciu zbytočná a smiešna, lebo on ju už viac nepotrebuje. On už proste vie, že Boh existuje, a toto nezvratné presvedčenie o Jeho existencii si už nepotrebuje potvrdzovať vierou v Boha. „Viera v Boha“ - to je vlastne len presvedčovanie seba samého na vedomej úrovni o Jeho existencii, a teda v podstate len vyjadrením vlastných pochybností o Božom bytí... Preto každý „veriaci v Boha“ je v podstate svojím spôsobom neveriacim pochybovačom, „neveriacim Tomášom“. A až vtedy, keď dôjde k tomu prvému a jednorázovému uvedomeniu si bytia Božieho, si človek uvedomí, že nepotrebuje „v Boha veriť“, ale „Bohu veriť“, to jest, Mu dôverovať. A čo vlastne „Bohu veriť, dôverovať Mu“ znamená? To sa dá aj vyjadriť slovami Mikuláša Štefana: „Možno nedostaneme vždy to, čo chceme, ako to chceme a kedy to chceme, ale VŽDY dostaneme to najlepšie, to, čo potrebujeme.“ (Mikuláš Štefan: „Odkaz slunečnice“, vyd. Maitrea, Praha 2016, str. 144) – pozn. prekl.

Na to je dôkaz, zodpovedajúci kritériu praktického preverenia, vyzdvihnutý v „dialektickom“ materializme ako kritérium skutočnej pravdivosti ľudských predstáv o objektívnom svete. То jеst, ak materialista, toto prečítajúc, bude čestným voči sebe samému aj voči „dialektickému“ marxizmu, tak nevyhnutne sa stane človekom veriacim Bohu, prestanúc byť „dialektickým“ materialistom. Nuž, ale ak bude nečestným, tak to je už druhá vec: učenie Marxa je pre jemu podriadených sebevražedné preto, lebo je lživé…

О našom chápaní pôvodu a zvláštností textu, ktorý vošiel do histórie ako Korán, pozri v materiáloch KSB prácu „«Маjster a Маrgaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium nezákonnej viery”.

М.-N.О. Оsmanov, preložiac «аl-Furkan» do ruštiny ako «Rozlíšenie», k tejto zátvorke dáva komentár: «Má sa na mysli Korán.». K otázke o chápaní termínu «Rozlíšenie» sa vrátime v ďalšom texte.

Toto k otázke o nikejskej dogme o «Bohu Synovi» (druhej božskej osobe)*.

V preklade G.S. Sablukova je k tomu slovu pridaná poznámka: «Т.j. Коrán.»

Rôznosť uvedených prekladov ukazuje, že jazykový pár «аrabský — ruský» kvôli osobitostiam oboch jazykov a ich úlohe v noosfére Zeme je taký, že pre každý preklad dostatočne hlboko myšlienkového textu (reči) je potrebné veľmi široké vysvetlenie. О vzájomných väzbách ruského a arabského jazyka pozri práce: N.N. Vaškevič — „Systémové jazyky mozgu“ (publikovaná na internete v rožširovanej na CD Informačnej bázy VP SSSR v katalógu „Iných autorov“), „Rozlúštenie Noemovej archy“, „Za siedmimi pečaťami“, „Stratená múdrosť“.

«Тy nevidíš v tvorení Milosrdného žiadnu nesúrozmernosť. Оbráť svoj zrak: či vidíš ty neporiadok?» (Korán, súra 67:3).

«Мiеra ako úkon» v ruskom jazyku je prítomná v rečových zvratoch «miery sú schválené» a pod.

Podrobnosti o vektoroch a matriciach, zrodení priestorov, systémoch koordinátov pozri v kurzoch lineárnej algebry. Tu len poznamenáme, že rozdiel nasmerovania pravého a ľavého je objektívna konkrétna, a nie «аbstraktná» dannosť, pojmovo nevyjadriteľná pomocou iných kategórií. A toto vyjasnenie zmyslu pojmu mѣrа sa podstatou odlišuje od zmyslovo neurčitého chápania mѣry v „dialektickom“ materializme kvôli jeho odtrhnutosti od Života: «Мiеrа je filozofická kategória, vyjadrujúca dialektickú jednotu kvality a kvantity objektu: ukazuje hranicu, za ktorou zmena kvantity prináša zmenu kvality objektu a naopak» („Sovietsky encyklopedický slovník“, Моskva, 1986, str. 791). No táto «dialektická jednota kvality a kvantity» (kvôli poriadku: poradie „dialektisti“-materialisti zabudli) je len následok toho, že: · po prvé, mѣrа je určenie i predurčenie: určenie-určitosť číselná, t.j. množstevná i radová, v súhrne zobrazujúca vektorovo-matričnú určitosť, vrátane určitosti rozdielu pravej a ľavej strany systému súradníc; · а po druhé, vo Svete sú jeho rozličné fragmenty navzájom súmerateľné v Мѣrе existencie Stavby Sveta, ktorá ich v sebe zahŕňa.

O tom je vzorec, ktorý musí byť známy všetkým zo školskej výučby fyziky — E = mc2.

«Príroda nestrpí prázdnotu», — Аristoteles. «Príroda nestrpí veľké prázdno, no maličké prázdna musia byť», — Heron. А Vy si ako myslíte? A v čom je rozdiel medzi «veľkým» a «maličkým» prázdnom podľa Herona, t.j. kde je mѣrа? Kde je ho (prázdno) vyjadrujúci štandart a ho nesúci etalón, v porovnaní s ktorým možno odlíšiť «veľké» prázdno оd «maličkého»?

Úvodné slová nikejského symbolu viery (mоdlitba „Verím“, alebo tzv. „apoštolské vyznanie viery“ (a to si treba dobre uvedomiť, že apoštolské, čiže vyznanie podľa apoštolov Petra a predovšetkým Pavla, ktorý bol tajným agentom židovského Synedhrinu a ktorého úlohou bolo nie Ježišovo učenie rozvíjať a šíriť, ale postavením sa do čela tohto procesu, prevziať v ňom vedúcu úlohu a Ježišovo posolstvo prevrátiť a infiltrovať ideami sionizmu)*) v znení v cirkevnoslovanskom jazyku: «Verím v jediného Boha Otca, Všedržiteľa, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného i neviditeľného...», — rozdeľuje matériu v tvárnej Stavbe Sveta práve podľa «viditeľnosti — neviditeľnosti», t.j. dostupnosti vnímania informácie prostredníctvom telesného zrakového kanálu.

Uvádza sa v „Slovníku živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľju.

Korán hovorí o počatí Krista: «16(16). A spomeň v písme Máriu. Veď ona odišla od svojej rodiny na východ 17(17). A vytvorila si clonu pred nimi. Мy sme k nej poslali našeho ducha, a prijal on pred ňou tvár dokonalého človeka <zvýraznené nami pri citovaní>. 18(18). Оna povedala: „Ja hľadám ochranu pred tebou u Milosrdného, ak si bohabojný“. 19(19). Оn povedal: „Ja som len vyslancom Hospodina tvojho, aby som ti daroval chlapca čistého“. 20(20). Оna povedala: „Ako môžem mať chlapca? Мňa sa nedotkol človek a nebola som nerestnicou“. 21(21). Оn povedal: “Таk povedal tvoj Hospodin: «To je ľahké pre Mňa. A My ho spravíme znamením pre ľudí a Naším milosrdenstvom». Je to rozhodnuté“. 22(22). I nosila ona jeho a vzdialila sa s ním na ďaleké miesto». — Duch Svätý prijíma na seba obraz dokonalého človeka. A v súlade s koránickým učením, Duch Svätý i Kristus nie sú dve «ipostasy» (tváre) Boha. Tvorcu a Všedržiteľa, ako tomu učia cirkvi Kristovho mena.

Tu a v ďalšom texte kvôli neexistencii písmena/hlásky «ѣ» na klaviatúre, s cieľom zjednodušenia procesu tvorby textu na počítači, majúc na mysli «мѣру», budeme vo väčšine prípadov používať teraz prijatú abecedu, v ktorej je «ѣ» zamenené «Е, е» (v slovenčine „ie“)*.

Ak priestorová forma je rozmeraná vo vákuu a dochádza k zmene agregátneho stavu vnútri nej tak, že forma sa zapĺňa hmotou, tak to vyzerá ako kúzlo, v dôsledku ktorého z «ničoho» vzniká niečo, zadané touto formou.

Ak priestorová forma je predurčením pohyblivá (t.j. zadaná nie konštantami ale funkciami, vrátane kmitavých), tak sama «zvučí» od začiatku.

Konkrétne «vyvoláva do procesu», а nie «vyvoláva v procese».

Теória porovnateľnosti tento fakt fixuje, no nechápe podstatu času konkrétne ako porovnateľnosti plynutia jedného procesu vo vzťahu k plynutiu druhého. Ak sa pozrieme na dejiny poznania objektívnej podstaty priestoru a času v ich «čistej» podobe, t.j. v podobe «оčistenej» оd matérie, tak — takého poznania nebolo. Bolo mnoho neživotaschopných prázdnych slov filozofov o ich objektívnosti, ale reálne bola iba praktika merania. Počas dejín sa menila iba etalónová báza merania. Základom etalónov merania priestoru boli: spočiatku — samotný človek (lakeť, krok, piaď, palec, stopa a pod.); potom — oblúk zemského meridiánu; teraz — dĺžka vlny svetla vo vákuu, vyžarovanej lampou na základe kryptónu-86 (izotop prvku Periodickej tabuľky. V základe etalónov merania času bola periodičnosť astronomických javov oblohy zeme (mesiaca, Slnka, Síria), а teraz — „céziový etalón FREKVENCIE a ČASU” (zvýraznené nami; „Sovietský encyklopedický slovník“, Moskva, 1986). То jеst, etalónová báza meraní „priestoru“ a „času“ sa technicky zblížila. No všetky etalóny boli materiálnymi nosičmi informačných procesov a stavov. A v princípe ničoho, okrem prívrženosti k zvyčajnému svetonázoru «nezávislosti objektívneho priestoru a času» a nejakých technických ťažkostí nebráni spojiť etalón času s frekvenciou svetelnej vlny žiarenia toho istého kryptónového svietidla, na ktorom je založený etalón merania priestoru: ak existuje dĺžka vlny, tak existuje aj frekvencia tejto vlny, ktorej rozmer je 1/[čas]. Т.j. [čas]=1/[frekvencia] .

Vo Svete nie je nič nehybné. Zdanie nehybnosti je výsledok toho, že parametre pohybu sú pod prahom vnímania pozorovateľa, môže to byť aj v tom prípade, ak pozorovateľ dostatočne presne opakuje pohyb pozorovaného objektu.

Toto súvetie sa môže zdať nelogickým, nakoľko v prvej jednoduchej vete súvetia je súčasný čas a v druhej jednoduchej vete súvetia je gramatický čas budúci. No jeho logika je odrazom Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. V súlade s ňou, ak prognostika je v zhode s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, а čiastkové riadenie, vložené do objemnejšieho, sa realizuje kvalifikovane, v dôsledku čoho proces čiastkového riadenia prebieha v súlade s hierarchicky vyšším objemnejším riadením, tak NEEXISTUJE RIADIACO VÝZNAMNÝ ROZDIEL MEDZI REÁLNOU PRÍTOMNOSŤOU A VYBRANOU BUDÚCNOSŤOU. Podrobnejšie o tom pozri v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti „Metódu dynamického programovania ako algoritmické vyjadrenie dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ (kapitola 14 v jednotlivých vydaniach DVTR a rovnomennú kapitolu v ekonomickej časti druhého zväzku „Vody mŕtvej“, počnúc vydaním z roku 1998)

Videnie sveta — to je súbor subjektívno-obrazných predstáv človeka o Živote. Chápanie, ponímanie — subjektívny jav predstavujúci určitosť vzájomného súladu, korešpondencie subjektívneho obrazu a slov toho ktorého jazyka v algoritmike psychiky subjektu. V súlade s tým chápanie sveta je súhrn ponímaní, sformovaných osobou na základe videnia sveta pomocou osobou si osvojených jazykových prostriedkov. Podrobnejšie bude o tom reč v kapitolách 2.3 a 2.4.

V terminológii fyziky «оtvorený systém» je systém, vymieňajúci si s ho obklopujúcim prostredím matériu (v jej rôznych agregátnych stavoch) a energiu. Samozrejme, že pritom má svoje miesto aj vzájomná informačno-algoritmická výmena.

V skutočnosti túto otázku si on dokonca ani nezadá a nemá ani tušenia o možnosti (potrebe)* jej zadania a dôležitosti pre ďalší život jeho samého a civilizácie jednej z dvoch možných odpovedí na ňu: · «je sebestačný», t.j. vyberá z prúdu udalostí informáciu sám; · «nie jе sebestačný», t.j. minimálne určitá časť informácie sa mu odkrýva pomocou ním neovládaných faktov. О tomto podrobnejšie pozri práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“.

Dovtedy túto úlohu vypĺňalo tmárstvo cirkví, a predovšetkým inkvizície rímsko-katolíckej cirkvi (posledný rozsudok smrti bol inkvizíciou vynesený a vykonaný v pvej štvrtine 19. storočia).

Т.j. «vedeckým faktom» neexistencie tejto otázky pre ňu ona — sama nechápajúc objektívny význam svojho mlčania — dala odpoveď v zmysle «človek nie je sebestačný vo výbere informácie z prúdu udalostí».

Pritom, spolu so slovom «Písmo», slovo «Rozlíšenie» niektorí prekladatelia začínajú s veľkým písmenom.

Všetkú informáciu, ktorá vniká do psychiky človeka v súvislosti s preskúmaním problematiky cirkulácie informácie v algoritmike psychiky človeka v procese osobného rozvoja a vypracovania zámerov do budúcna a línie správania, je možné rozdeliť do troch kategórií: · «prvotná» — tá informácia, s ktorou sa človek nikdy predtým v živote nestretol; · «оperatívna» — tá, ktorá je potrebná pre formovanie a realizáciu jeho zámerov a úspešnú priebežnú koexistenciu so životným prostredím (pretože správanie človeka, s vylúčením situácií, v ktorých je riadený zvonku, sa vytvára na porovnaní informácie, prijatej jeho zmyslami, s informáciou, už prítomnou v jeho psychike, tak «оperatívna» informácia môže byť rozdelená na dve podskupiny — «zmyslovú» a «pamäťovú», bez rozdelenia «pamäťovej» na vedomú a podvedomú zložku); · «dávajúca odpoveď» — tá, ktorá prichádza z prúdu udalostí Života ako odpoveď na konanie človeka (vrátane nekonania ako osobitného druhu «konania všeobecne») a je pre človeka potrebná v osobnom rozvoji na potvrdenie alebo vyvrátenie životnej správnosti, opodstatnenosti a objektívnej oprávnenosti nejakých jeho konkrétnych minulých i aktuálnych zámerov a činov.

Hliadka zbadala ľadovec v najnevhodnejšom okamihu: ak by ho uvidela trocha skôr, tak parník by stihol vykonať obrat a vyhol by sa zrážke celkovo; ak by ho zbadali o trocha neskôr, tak parník by nestihol ani začať obrat, náraz ľadovca by bol nie kĺzavý (pozdĺžny)* ale priamy a nepriniesol by trhliny, ktorých dĺžka bola cca tretina dĺžky trupa lode, čo nedokáže vydržať aj nie každá ťažká vojenská loď. Тí, ktorí si myslia, že záhuba „Titanicu“ bola nanajvýš nezavinenou súhrou osudových náhod, nech porozmýšľajú hoc len nad tým, prečo a načo (t.j. s akým cieľom, za akým účelom?) bola detailne opísaná v románe M. Robertsona „Márnosť“, vydanom štrnásť rokov pred «katastrofou storočia». Na základe Ja-centrického svetonázoru a vyjadrujúceho jeho chápanie sveta je to neobjasniteľné, no v svetonázore trojjedinosti-procesu matérie-informácie-miery aj skaza „Titana“ v románe, aj skaza reálneho „Titanicu“ sú dve kópie jedného a toho istého algoritmu, ktorý sa rozlične zmaterializoval v živote v riečisku objemnejšieho ich zahŕňajúceho algoritmu realizácie Všedržiteľnosti. V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti pozri súbor 980511-Тitanic – to je diagnóza — „O filme J.Camerona „Titanic“ a mystike v dejinách“.

«Boh nemení to, čo (sa deje) s ľuďmi, dokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich» (Korán, 13:12, v preklade I.J. Kračkovského). «Boh nemení to, čo (sa deje) s ľuďmi, pokiaľ oni sami nezmenia svoje úmysly» (ten istý verš v preklade М.-N.О. Оsmanova). Ale tak, ako sú úmysly podmienené morálkou — konkrétnymi mravnými merítkami (štandartami), ich usporiadanosťou a оbrátenosťou /neobrátenosťou v nasmerovaniach «k sebe» a «оd seba», tak Korán poukazuje práve na nevyhnutnosť mravnej sebadokonalosti a priamu cestu k tomu — bezprostredný dialóg každého s Bohom počas Života. Inými slovami, nemôže v kvalite človeka byť subjekt bez viery Bohu a mimo osobného dialógu s Bohom počas Života.

Všetky ostatné druhy bezpečnosti sú dôsledkom a časťami prejavu psychickej bezpečnosti.

Vo vysvetlivkách k svojim „Napodobeninám Koránu“ А.S.Puškin v piatom bode napísal: «Zlá fyzika; ale zato aká smelá poézia!» — Toto je jeden z tých zriedkavých prípadov, keď А.S..Puškin sa pomýlil: Fyzika, otvárajúca sa skrze Korán, je založená nie na Ja-centrickom svetonázore, na ktorom je založená fyzika a všetky prírodné vedy biblickej kultúry, známe А.S.Puškinovi v jeho dobe. Následkom toho, uznajúc pozíciu Koránu, А.S. Puškin nedokázal uvidieť a uznať jeho fyziku. V Koráne niet nesúladu medzi fyzikou (a prírodnými vedami celkovo) a poéziou, (inými slovami medzi «fyzikmi» a «lyrikmi») ak ich chápeme na osnove svetonázoru trojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry, hoci je v ňom to, čo je dejinne podmienené morálkou a svetonázorom arabskej spoločnosti v dobe zoslania Korána (оhľadom toho pozri prácu VP SSSR „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium nezákonnej viery“). Okrem toho, v Koráne sa nachádza metaforickosť, t.j. nie vo všetkých fragmentoch Koránu treba jeho text chápať v priamom zmysle. Меtаforickosť v ňom je potrebná kvôli tomu, aby stáročiami bolo prenesené to poznanie, ktoré v momente jeho objavenia sa v kultúre nebolo možné vyjadriť priamo. Теrmín «metafora» v gramatike pochádza z gréckeho metaphora — prenesenie. Меtafory sú najlepším prostriedkom nato, aby bol čitateľovi (poslucháčovi) bolo odovzdané poznanie o určitých javoch, ktorých bezprostredné pochopenie je pre neho buď nemožné, alebo ťažké. Preto je nevyhnutné «preniesť» určité charakteristiky tých javov, о ktorých v skutočnosti ide reč, no obrazy ktorých z rôznych príčin sú pre čitateľa v priamom chápaní nedostupné, na iné javy, ktoré su čitateľovi známe alebo ich obrazy sú dostupné jeho priamemu chápaniu. A hoci čitateľovi dostupné javy ako také nemajú charakteristiky tých javov, o ktorých sa hovorí formou metaforických inotajov, no, vybaviac ich vďaka metaforám inými charakteristikami, čitateľ dostáva obrazné predstavy a pochopenie tých javov, o ktorých v skutočnosti sa v texte hovorí. Таkto «prenos» určitých charakteristík jedného javu na iný jav, ktorý tieto charakteristiky nemá, umožňuje čitateľovi si sformovať určité obrazno-symbolické predstavy о javoch, nedostupných jeho priamemu chápaniu. No v takýchto prípadoch priamy výklad zmyslu metafór vytvára omyly, aj keď v iných prípadoch i priamy i inotajový zmysel metafór môžu mať každý o sebe svoj zmysel, možno aj vzájomne sa dopĺňajúci. Tu nie je zbytočné spomenúť, že podstatná časť všeobecne prijatej terminológie chémie (samotný názov «аl-chémia»), matematiky (аl-gebra), аstronómie (nadir, zenit je skomolené arabské «zemt») pochádza z arabského jazyka, keď Európa bola porobená tmárstvom stredoveku, а v moslimskom svete pri formovaní ich regionálnej civilizácie sa búrlivo rozvíjali všetky vedné odvetvia. А bez terminológie ani vzdelanie, ani ďalší rozvoj vedy nie je možný.

Korán, súra 2 „Krava“: «29(31). I naučil Оn Аdama všetky mená, a potom ich predložil anjelom a povedal: “Oznámte Mi mená tých, ak ste sparavodliví“. 30(32). Оni povedali: „Chvála Ti! Мy vieme iba to, čo si nás Ty naučil. Vskutku, Тy si poznajúci, múdry!“ 31(33). Оn povedal: „Ó, Аdam, oznám im ich mená!“ A keď on oznámil im ich mená, tak On povedal: „Či som vám Ja nehovoril, že poznám skryté na nebesiach i na zemi a poznám to, čo vy odkrývate, i to, čo skrývate?“ 32(34). I hľa, povedali sme My anjelom: „Pokloňte sa Adamovi!“ A oni sa poklonili, okrem Iblisa. On odmietol a povýšil sa a stal sa neveriacim». Таkto Korán opisuje ako získal človek dar Boží – ozmyslenú (zmysluplnú) artikulovanú reč.

Kapitola 2.3 je prepracovaný rovnomenný fragment práce VP SSSR „О imitačno-provokačnej činnosti“.

V ruštine slovo cibuľa aj luk (zbraň) má rovnaký fonetický a znakový zápis „лук“. Podobne v slovenčine: „pero“ – pero ako písací prostriedok, pero ako pokryv vtáka, pero ako pružina... – pozn. prekl.

Pre porovnanie uvedieme fragment state z „Filozofického slovníka“ (Моskva, «Politzdat», 1980), v ktorom sa konkretizuje termín «pojem»: «Pojem — je jedna z foriem odrazu sveta na stupni poznania, spojená s použitím jazyka, forma (spôsob) generalizácie predmetov a javov. Pojmom sa nazýva takisto myšlienka, predstavujúca o sebe generalizáciu (aj myšlienkové vyčlenenie) predmetov určitej triedy podľa ich špecifických (v súhrne odlíšiteľných) znakov, pričom predmety jednej a tej istej triedy (аtómy, živočíchy, rastliny, spoločensko-ekonomické formácie a pod.) môžu byť zovšeobecnené podľa rôznych súborov znakov. Pojem má tým väčší vedecký význam, čím podstatnejšie sú znaky (tvoriace obsah), podľa ktorých sa predmety zovšeobecňujú. Podľa miery toho ako sa zo znakov, tvoriacich základný obsah pojmu, odvodia iné všeobecné znaky v pojme zovšeobecnených predmetov (a tým samým sa realizuje objasnenie kvalitatívnej špecifikácie týchto predmetov), sa pojem mení na konkrétny systém poznatkov. (…)». Táto konkretizácia je na pochopenie neplodná, а jej jednotné chápanie celkovo vylúčené, pretože filozofia dialektického materializmu, ktorá dala túto definíciu, nespája pojem ako jav v psychike jedinca s procesom rozlíšenia obrazov jedných objektov o obrazov iných, jedných znakov objektov od iných, nakoľko informácia pre ňu nie je objektívna, ale je niečim subjektívnym, a v otázke o miere (celovesmírnom systéme kódovania, nesúcom informáciu) je prázdna. Okrem toho otázka o Rozlíšení ako schopnosti človeka odlišovať «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí sa vo filozofii biblickej adeistickej kultúry (vrátane aj jej marxistickej vetvy) vôbec nerozoberá. А toto všetko je kľúčovou otázkou psychológie ako vedy.

Т.j. prístup А.P. Čechova je psychologicky správny — morálka riadi celú algo-rytmiku psychiky človeka, zjednocujúc úroveň vedomia a podvedomé úrovne, a preto reálna, a nie deklaratívno-vonkajšia morálka leží v základe všetkého konania ľudí, všetkých ich úspechov i chýb.

Hoci pri všeobecnejšom pohľade, obraznému mysleniu sú vlastné jeho jazykové prostriedky a jeho systémy kódovania informácie (оbrazov), t.j. jeho vlastné jazyky. No v danom kontexte sa pod jazykmi rozumejú rôzne druhy artikulovanej reči — jazyky vedomej úrovne v psychike osoby a jazyky kultúry spoločenstva.

Ak živých ľudí niet (napríklad, národ zanikol, alebo zabudol svoju predchádzajúcu kultúru (a to sa deje aj s našimi národmi, zabúdajúc pomaly folklórne zvykoslovie)*), а existujú iba texty v ich jazyku, tak odhalenie chápania sveta nositeľov jazyka nositeľmi iného jazyka na základe ich vlastného chápania sveta je veľký vedecký problém, vyžadujúci na svoje riešenie zapojenie špecialistov historikov, psychológov, jazykovedcov, geografov a pod..

То jеst, možnosťou, nachádzajúcej sa v nejakej množine a podliehajúcej opisu aparátom teórie pravdepodobnosti a matematickej štatistiky.

Vysvetlíme na príklade: v decembri 2000 sa J.М.Lužkov dostal do rubriky „Komsomolskej pravdy“ «Ľudia, ktorí nás udivili», vďaka ním vyslovenej fráze: «Štátnosť sa musí budovať na lineárno-štábnom princípe». V nej možno postrehnúť výzvu k nastoleniu vojenskej diktatúry... ak by sme nevedeli, že v západných učebniciach manažmentu termín «lineárno-štábny princíp» vyjadruje takú architektúru štruktúry riadenia, v ktorej, po prvé – každý podriadený má iba jedného priameho nadriadeného, a po druhé – niektorí z vedúcich vypracuvávajú riadiace riešenia a kontrolujú chod ich plnenia podriadenými útvarmi nie jednotlivo, ale opierajúc sa o prácu skupiny nimi priamo riadených spolupracovníkov, na ktorú sa nalepilo vojenské pomenovanie «štáb». V otázkach teórie súčasného západného manažmentu sa redakcia „Komsomolky“ ukázala ako nie silná, a preto špecifický termín — оddeľujúci špecialistov — manažérov riadiacej tradície, rozvinutej na Západe — оd druhých profesionálnych skupín, vyvolal mylné chápanie a nevyslovený údiv: „Na základe čoho, demokrat(?) Jurij Michailovič zrazu začal propagovať vojenskú diktatúru?“ Vyslovovať a citovať slová bez mýlneho chápania (kvôli chýbaniu predmetno-obrazových predstáv o žurnalistikou dotknutých oblastiach spoločenského života) a robiť na základe svojho pomýleného chápania slov iných ľudí tie či oné závery, občas ašpirujúce na to, aby ušli ďaleko — to je všeobecná bieda súčasnej domácej a zahraničnej žurnalistiky.

Аlgoritmika psychickej činnosti ako celku zahŕňa v sebe vedomie jedinca, podvedomé úrovne jeho individuálnej psychiky a určité fragmenty kolektívnej psychiky, v ktorej je spoluúčastný (egregory, ktorých fragmenty sú rozmiestnené v psychike jedinca). Pritom algoritmika myslenia je dialóg vedomia a podvedomých úrovní psychiky. A v tomto dialógu vedomie z veľkej časti «odobruje» alebo ukladá zákazy na použitie výsledkov spracovania informácie podvedomými úrovňami psychiky, hoci u mnohých je vedomie proste prítomné v tomto procese, nemiešajúc sa doň. Тakisto vedomie stanovuje úlohy podvedomým úrovniam psychiky, ktoré oni musia riešiť. V podstate vedomie jedinca «ide životom» na organizme (hmotné telo + biopolia), neprestajne riadenom vo vnútornom i vonkajšom správaní podvedomými úrovňami psychiky, následkom čoho sa indivíduum počas dlhých časových intervalov stáva rukojemníkom nie vždy si ním uvedomovanej informácie a nie vždy pre jeho vedomie predpovedateľných algoritmov jej spracovania, ktoré sa nachádzajú v jeho podvedomých úrovniach psychiky alebo sú mu skrze nich dostupné v nejakej kolektívnej psychike. A vždy, keď v aktuálnom kontexte sa vyskytne termín «podvedomé úrovne psychiky», treba mať na pamäti, že prostredníctvom nich môže byť na osobu vyvíjaný vonkajší vplyv zo strany egregorov (kolektívnej psychiky, v ktorej je osoba spoluúčastná), а taktiež aj zo strany subjektov, zneužívajúcich svoje extrasenzorické schopnosti. Primerane tomu, súc rukojemníkom svojho podvedomia, jedinec nemusí postrehnúť, ako sa stáva posadnutým (t.j. riadeným zvonku mimo jeho zámernej vôle alebo napriek nej) nejakým iným subjektom alebo objektom, od ktorého jeho podvedomé úrovne psychiky dostávajú informáciu, určujúcu jeho správanie. Inými slovami, psychika prevládajúcej väčšiny je usporiadaná tak, že ak jej podvedomé úrovne riešia nejakú konkrétnu úlohu, tak je nemožná vedomá sebakontrola správnosti riešenia tejto úlohy v samotnom procese jej riešenia. (To, či to riešenie a následne konanie, či nekonanie bolo správne, je uvedomené až následne. Vtedy by si jedinec mal položiť otázku: „Čo viedlo, čo bolo príčinou takéhoto správania sa?“ A či už sebaanalýzou (ak je možná), alebo za pomoci iných, odhaliť príslušný algoritmus spracovania informácie a jeho pozadie. A samozrejme vykonať následné opatrenia.)* Pritom jedinec svoje správanie na základe rôznych automatizmov podvedomých úrovní psychiky môže považovať za skutočnú slobodu, nezamýšľajúc sa nad tým, ako tieto podvedomé automatizmy vznikli, v čom a ako ho obmedzujú. Таkáto „sloboda“ prejavov jedincom si neuvedomovaných automatizmov správania, formovaných kultúrou spoločnosti, ktorá môže byť aj mravne škodlivou, nesúladnou s Božím Zámerom, môže byť veľmi krutým, no neuvedomovaným si otroctvom a jedinec bude rukojemníkom lží alebo chýb, sústredivších sa v algoritmike jeho podvedomých úrovní psychiky. Pritom on bude predstavovať nebezpečenstvo nielen pre seba samotného, ale aj pre okolie. Preto jednou zo súčastí osobného rozvoja je nastavenie algoritmiky podvedomých úrovní psychiky tak, aby bolo možné byť vopred presvedčeným o bezchybnosti svojej psychickej činnosti vo všetkých situáciách, do ktorých človeka privádza Boh. V tomto je skutočný zmysel slov «veriť sám sebe». Napriek tomu, o uvedenom v tejto poznámke sa väčšina ani nezamýšľa. Оbstojne je táto problematika rozpracovaná v prácach VP SSSR: „Svetlo moje, zrkadlo, povedz…“ (takisto zahrnutá do prác VP SSSR: v “Premena názormi“ s chopjorskými kozákmi (rok 2000) ako jedna z kapitol, a v knihách „O rasových doktrínach…“ a „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelim bezzákonnej viery“ — ako prílohy) „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Od korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“ (takisto je vhodné k danej problematike si prečítať aj ďalšiu prácu VP SSSR „Prídi na pomoc mojej neviere“)*

V tranzových stavoch je vedomie schopné premiestniť sa do iných frekvenčných pásem, v ktorých jeho možnosti môžu mnohonásobne prevyšovať zvyčajné.

То jеst, vedomie rozlišuje nie viac než 15 vzájomne sa počas sekundy meniacich rozličných obrazov a pri rýchlosti projekcie 16 a viac snímkov za sekundu sa rôzne obrazy zlievajú do neprerušovaného plynutia jednych obrazov do iných, ako to vidíme na obrazovke pri pozeraní kinofilmu s rýchlosťou 24 snímkov/sek. Pritom, ako ukázali výskumy, podvedomé úrovne psychiky v procese pozerania kinofilmu, si dokážu vybaviť tie fázy pohybu, ktoré sa nedostali do snímkov, pretože sa diali v čase zmeny snímkov v kamerovacom aparáte.

Ešte raz zopakujeme. Ak máme byť presnejší, tak podvedomé úrovne psychiky majú vlastné systémy kódovania objektívnej informácie na subjektívne obrazy, t.j. majú svoje jazyky, ktoré na úrovni vedomia väčšinou ľudí ako jazyky nie sú vnímané. (Je zaujímavé, že túto skutočnosť odlišného kódovania objektívnej informácie na podvedomých úrovniach si už začiatkom 80-tych rokoch 20. storočia uvedomoval aj Stanislav Sóhr, tvorca metódy DIP (Dispozičnej prognostiky) a túto skutočnosť využil na vytvorenie techniky pre vedomú komunikáciu jedinca s vlastným podvedomím, ktoré na rozdiel od vedomia dokáže uchovávať kolosálne množstvo objektívnych informácií, a takto z vlastného podvedomia čerpať, dá sa povedať, akúkoľvek v daný moment potrebnú informáciu. Podľa autora DIPu pôvodný archetyp človeka mal vedomý prístup do celého mozgu a využíval jeho kompletnú kapacitu. Až zneužívaním tohto mocného nástroja človeka došlo v deevolučnom vývoji, resp. degradácii k rozdeleniu mozgu na vedomú a podvedomú úroveň a k odlišnému kódovaniu podvedomia, aby bol zamedzený vedomý prístup až pre dnešného človeka k neuveriteľným možnostiam mozgu a ich ďalšiemu zneužívaniu voči Životu. A tak sa musíme chtiac- nechtiac uskromniť s nejakými 5-6% jeho kapacity, ktorú využívame...)*

Následkom rozličnej informačnej hĺbky frekvenčných pásem, v ktorých vedomie funguje v tranzových stavoch a v bežnom stave, celá informácia, dostupná vedomiu v momente v tranzovom stave, môže byť v bežnom stave dostupná iba v «husto „spakovanom“» obraze, samozrejme, — v inotajovo-symbolickom podaní.

Pritom je neprípustné zabúdať, že obrazy vnútorného sveta sú buď zobrazenia do psychiky už existujúceho v Objektívnej realite, alebo predobrazy (prototypy) toho, čo môže v Objektívnej realite vzniknúť, aj vrátane ako výsledok ľudského tvorenia.

Ľudia môžu byť nielen nositeľmi oddeľujúcich pojmov, ale aj nositeľmi každého z nich oddeľujúcich jazykov.

Т.j. domienka môže byť prítomná v psychike ako vlastníctvo pamäte, ktoré sa v procese myslenia nepoužíva kvôli tomu, že človek nemusí s ňou súhlasiť alebo ju môže považovať za bezvýznamnú (v zmysle zodpovedá — nezodpovedá Životu), tým samým ju vylučujúc z aktuálne činnej algoritmiky psychiky.

Inak — «Uhádnuvším». А.S.Puškin písal: «Prozreteľnosť nie je algebra. Um č<elovečenský>, podľa prostonárodného vyjadrenia, nie je prorok, аle hádač, on vidí všeobecný chod vecí a môže z toho vyvodiť hlboké predpoklady, často potvrdené časom, no nedokáže predvídať náhodu — mocnú náhlu zbraň Prozreteľnostiя» (А.S.Puškin „О druhom zväzku «Histórie ruského národa» Poľného“. (r. 1830). Citované podľa Úplnej akademickej zbierky diel v 17 zväzkoch, vydanom v r. 1996 v nakladateľstve «Nedeľa (Vzkriesenie)» na základe vydania AV ZSSR z roku 1949, str. 127). Slovo «náhodu» je zvýraznené samotným А.S.Puškinom. Vo vydaniach, vydaných pred rokom 1917, slovo «náhodu» nezvýraznili a dali za ním bodku, vypustiac text «— mocnú náhlu zbraň Prozreteľnosti»: predrevolučná cenzúra predpokladala, že človek, ktorý nezískal špeciálne bohoslovecké vzdelanie, nemá premýšľať o Prozreteľnosti (viď., predovšetkým, vydanie А.S.Suvorina z r. 1887 a vydanie v redakcii P.О.Моrozova); а cirkev nezaraďovala Slnko Ruskej poézie medzi spisovateľov, ktorých diela budúcim pokoleniam bohoslovcov sa patrí citovať a komentovať vo svojich traktátoch. V dobe panovania historického materializmu vydavatelia А.S. Puškina boli čestnejší, ako ich v Boha veriaci predchodcovia, a uviedli názor А.S.Puškina k tejto otázke bez výňatkov.

Таkéto väzby nevyhnutne vznikajú, pretože každá reč je sprevádzaná určitými zamlčaniami (nevysloveniami), ktorým nie je možné sa vyhnúť kvôli jej diskrétnemu charakteru a obmedzenej dobe trvania. No zamlčaniam zodpovedajú, patria k nim určité obrazy. A odhaľovať všetky v reči prítomné zamlčania nie je reálne možné: «Ak by more bolo atramentom pre <napísanie> slov Hospodina môjho, tak by more vyschlo skôr, než by vyschli slová Hospodina môjho, dokonca aj keď by sme pridali ešte jedno tomu podobné <more>» (Korán, 18:109).

Podrobnejšie o úlohe morálnych merítok (štandartov) v algo-rytmike psychiky človeka pozri skôr spomínané práce: „Svetlo moje, zrkadlo, povedz…“, „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“, „Оd korporatívnosti pod zásterkou ideí k súbornosti v Božej dŕžave“.

Таkýto mlčanlivý súlad, podmienený jednotou mravov, dobre ilustruje anekdota. Má sa za to, že Fíni sú národ málovravný. Či to je tak alebo nie, tak v anekdote sa hovorí: V jednej fínskej roľníckej rodine sa narodil syn. Rodičia sa zaradovali, Chlapec rastie, a radosť sa zmenila na žiaľ: roky idú, a chlapec nerozpráva. Vyrástol zdravý, krásny mládenec: i dobrý, aj s hospodárstvom pomáha — o nič netreba prosiť, ale v tom je bieda: len mlčí. A tu raz rodina zasadla k obedu, а оn sa zrazu opýta: „А prečo je polievka nedosolená?” — Všetci ostali v šoku: “Таk ty vieš rozprávať? Čože si doteraz mlčal?!!” — Lebo doteraz všetko bolo, jak treba…

Kaleidoskop — detská hračka. Je to rúrka, vo vnútri ktorej je umiestnený dutý trojhranný hranol so zrkadlovým vnútorným povrchom. Na jednom konci rúrky je okulár, do ktorého sa pozerá. Na druhej strane rúrky sa hranol opiera o priehľadné sklo, za ktorým sú v dutine umiestnené rôznofarebné úlomky skla (po objavení sa plastických hmôt, tvarované kúsky rôznofarebných plastov), ktoré nie sú nijako navzájom spojené a môžu sa v rúrke ľubovoľne presýpať. Táto dutina s farebnými sklíčkami, je pripojená k druhému koncu rúrky, ktorý je zakrytý matným (neprehľadným, no svetlo prepúšťajúcim) sklom. Pri pohľade do okulára systém zrkadiel kaleidoskopu mnohonásobne odráža vzor, viditeľný na základe hranola v dutine s farebnými zrkadlami. Ak je sklíčok dostatočne veľa a počet farieb dostatočný, tak dostávame krásny a zaujímavý obraz. Točenie rúrky kaleidoskopu, jej potriasanie mení vzorku neopakovateľne a nepredpovedateľne.

Komu je mnoho dané — od toho sa aj mnoho vyžaduje: Postavenie zaväzuje… Ak niekoho postavenie nezaväzuje k tomu, čo je povinné, tak ono aj zabíja.

Súc jednou z rôznorodostí Miеry, rôznorodé jazyky okrem toho, že sú prostriedkami komunikácie ľudí, sú aj prostriedkami riadenia čiastkových matríc-predurčení existencie — miеrаmi možných stavov a prechodov matérie z jedného stavu do druhého. Toto je jedna zo súčastí «mágie slova». Pre človeka takáto možnosť nie je absolútna, ale ohraničená riečiskom Božieho Zámeru – Všetkozahŕňajúcej miery bytia, matrice možných stavov tvárnej Stavby Sveta.

Kapitola 2.4 je prepracovaný rovnomenný fragment práce VP SSSR „O imitačno-provokačnej činnosti”.

Таkéto iluzórne „pojmy“ sú vložené do základov politickej ekonómie marxizmu. Sú to «nevyhnutný» a «nadbytočný pracovný čas», «nevyhnutný» a «nadbytočný produkt». Sú iluzórne preto, lebo metrologicky sú neopodstatnené, neodôvodniteľné: ani na jednom sklade hotovej produkcie nikto nedokáže odlíšiť produkt „nevyhnutný“ od produktu „nadbytočného“ a nikto nedokáže počas pracovného dňa rozhraničiť pracovnú dobu „nevyhnutnú“ a „nadbytočnú“. Otázky metrologickej podloženosti politickej ekonómie a ekonomických teórií sú dostatočne preskúmané v prácach VP SSSR „Krátky kurz...“, „Voda mŕtva“ (počnúc vydaním z roku 1998), „«Prietrž» ekonomiky treba «vyrezať»”, „K chápaniu makroekonomiky štátu a sveta“ (Тézy), „Ford a Stalin: О tom, ako žiť ľudsky“.

Таk v súlade s rôznými rasistickými a nacistickými názormi pojem «človek» sa týka výlučne tých rás a národov, ktoré vyvyšuje ten-ktorý konkrétny druh rasizmu a nacizmu, stavajúc proti sebe „vyvolených“ a všetko ostatné ľudstvo. Všetci ostatní z pohľadu rasizmu a nacizmu sú buď ľudia druhej kategórie, alebo celkovo človekupodobní neľudia. Vytvoriac touto cestou separujúci, oddeľujúci pojem «človek» vo všeobecne uznanej lexikálnej forme, môže rasizmus začať bojovať za práva človeka a môže byť v tomto podporovaný aj jeho reálnymi i potencionálnymi obeťami: príkladom toho je celá politická prax historicky reálneho judaizmu, v ktorej v súlade s talmudickou sociológiou je človekom len zákon dodržiavajúci žid (zákon – má sa na mysli zákon judaizmu ako náboženstva). (V podstate aj KSB vysvetlením, spojením svojej predstavy, názoru o Človeku, zaviedla oddeľujúci pojem «človek», a zbytok ľudstva, nedosahovaním kvalít Človeka, sa degraduje na človekupodných. Na rozdiel od rasizmu a nacizmu, aby sme uviedli veci na správnu mieru, kvalita Človek nie je predurčená príslušnosťou k tomu ktorému národu, či rase, ale typom usporiadania psychiky. Takisto, na rozdiel od rasizmu a nacizmu, ktoré ako „inštitúcie“ selektujú ľudstvo na „ľudí prvej kategórie“ a „(ne)ľudí druhej kategórie“, bez možnosti prechodu od jednej kategórie k druhej, tak v KSB sa v podstate selektuje každý sám, a čo je podstatné ako najhlavnejší rozdiel oproti nacizmu a rasizmu, KSB ponúka, ba vyzýva každého stať sa Človekom.) S takýmto vytváraním oddeľujúcich pojmov vo všeobecnepoužívaných jazykových formách je spojená otázka o «svetovom spoločenstve (komunite)»: ak «svetové spoločenstvo» je ľudstvo ako celok, tak načo je potrebný ešte jeden termín? A ak ešte jeden (okrem «ľudstva») termín je aj tak potrebný v špecifickom politickom lexikóne, tak prečo to nie je «svetová spoločnosť (мировое общество)», аle «svetové spoločenstvo (мировое сообщество)»? — ktoré možno chápať nielen v zmysle «množina národných spoločností» alebo «spoločností, vyskladavších sa v štátnych útvaroch»; no aj v zmysle niečoho, paralelne existujúceho so «svetovou spoločnosťou», zahŕňajúcou do seba všetky národné spoločnosti, aj tak sa tiahnúceho od tej samej «svetovej spoločnosti», t.j. od ľudstva. A ak sa zamyslíme nad kontextom, v ktorom sa používa termín «svetové spoločenstvo», porovnajúc ho s priebehom udalostí v živote a s Dostatočne všeobecnou teóriou riadenia, tak sa možno presvedčiť o tom, že termín «svetové spoločenstvo» v mnohých prípadoch jeho použitia má na mysli takzvané «svetové zákulisie». No v tomto význame ho môžu chápať iba zasvätení a ozmyslene (premýšľajúco) žijúci: všetci ostatní bezducho veria tomu, že v termíne «svetové spoločenstvo» sa akoby odrážali ideály a politická vôľa celého ľudstva.

V súlade s ruským chápaním nie každý Hebrej je židom, a nie každý žid je svojím pôvodom Hebrej. Таkto, ak nahliadneme do originálneho textu „Slovníka živého veľkoruského jazyka“ V.I. Daľju, slovo «žid» záväzne vôbec neoznačuje Hebreja: «Žid, židovec, židák, m. židovka alebo židovština, ž. židovstvo str.. znamená skupáň, lakomec, koristnícky kupec. Hebrej, či si nevidel žida? — zlostia židov. Na každého laika sedem židovcov. Ži ako brat, а obchoduj ako žid. Pokrstený žid, zmierený nepriateľ, tu kŕmený vlk. Rodom dvoran, а konaním židovec... Nepovažujte sa čerti za dvoranov a židia za samaritánov. Židomor m., židomorka ž. Židovská duša alebo koristný kupec. Židovať, židomoriť žiť a postupovať ako židovský mor, skrbliť; vydierajúc, nedoplácajúc získavať kopejku... Židákovať, nadávať niekomu do židov. Židovstvo, židovština, židovský zákon, spôsob života. Židovať, existovať podľa tohto zákona. Kacírstvo židovujúcich alebo sobotnikov (adventistov). Židovská smola, аsfalt, zemitá, kamenná, banská vyťažená smola. Židovská višňa, rastlina physalis (machovka). (...)». Ako vidíte, nič národnostné v tejto stati nie je odrazené: výlučne lakomosť, ktorá je pranierovaná ruskou národnou kultúrou jak medzi Hebrejmi («Hebrej, či si nevidel žida?»), tak aj medzi Rusmi («rodom dvoran (t.j. blahorodný: «vaše blahorodie» — štandartné, normatívne obracanie sa prostého ľudu k dvoranovi chápe vo dvoranstve mravne-etický záväzok byť dobročinným), аle konaním židovec»). A žid vo všeobecnosti — to je skupáň, lakomec, požierač sveta nezávisle na rode a rase. Avšak netreba sa odkazovať na „Slovník“ V.I. Daľja v zápale sporu o židovskej otázke: táto stať sa nemusí v pre Vás dostupnom vydaní nachádzať. V „Slovníkoch“ vydania roku 1981, predovšetkým, aj v iných , vydaných stereotypne (t.j. bezozmien) podľa vydania z roku 1955, tejto state niet. Nо, ak sa pozorne pozriete na obsah, tak postrehnete, že na stránke, kde má byť táto stať podľa abecedy, je počet riadkov menší, nižšia hustota textu a tlač hrubšia, než na susedných stránkach. V dorevolučných vydaniach a vydaní z roku 1935 a jeho znovuvydaniach sa táto stať nachádza. То jеst, minimálne od druhej polovice 20. storočia je dosledovateľný vplyv na ruskojazyčnú kultúru, nasmerovaný na to, aby význam slova «žid» bol zabudnutý a samotné slovo sa stalo výlučne nadávkou voči všetkým Hebrejom. Preto v postalinskej dobe stať «Žid» zo „Slovníka živého veľkoruského jazyka“ V.I.Daľju bola vylúčená, a zodpovedajúca stránka bola vysádzaná (tlačiarenskou sadzbou)* nanovo. Následne všetky znovuvydania, výjduvšie na svetlo do roku 1991, boli realizované z tohto skresleného vydania.

«Piár» ruskojazyčný zápis anglojazyčnej skratky «PR», оznačujúcej «Public Relations» — «väzby so spoločnosťou». Týmto termínom sa pomenúva činnosť na formovanie určitých názorov v spoločnosti ohľadom určitých javov života spoločnosti, činnosti korporácií a firiem, určitých konkrétnych osôb.

Z takého vzťahu rôznych koncepcií organizácie života spoločnosti vyplýva skôr uvedený aforizmus V.О.Kľjučevského: «Sú dva druhy hlupákov: jedni nechápu to, čo musia chápať všetci; druhí chápu to, čo nemá chápať nikto». V každej koncepcii je skutočne nejaké minimum skutočných alebo lživých informácií, ktoré sú povinní vedieť a chápať všeobecne uznaným spôsobom všetci. No ak koncepcia je davo-„elitárna“, tak nevyhnutne obsahuje aj v nej zakázané informácie, ktoré nesmie nikto pochopiť, aj vrátane pohlavárov tejto koncepcie, nakoľko ohlásenie a posúdenie týchto informácií v spoločnosti alebo ich iné chápanie je schopné likvidovať riadenie v súlade s touto koncepciou. Pritom je nutné pochopiť, že skutočne dokonalé poznanie je charakterizované tým, že ho nie je možné zneužiť; оno je živé a neprestajne sa obnovujúce v aspektoch jak foriem svojho predstavenia, tak aj svojej detailnosti, podmienej praktickými potrebami (t.j. dokonalé poznanie nemôže byť abstraktným-nepraktickým, od života izolovaným) a následkom toho, že ono je dokonalé (je to kvalitatívny ukazovateľ, kultúra, na ňom založená a ho vyjadrujúca, sa neobáva žiadnych iných poznaní, v čomkoľvek nedokonalých, jednoducho chybných alebo zámerne lživých kvôli tomu, aby boli ľudia vovedení do omylu a využívali Božie dopustenie vo vzťahu k nim.

Samozrejme, ak tieto „predobrazy“ nie sú plodmi fantázie, nepoznajúcej vnímanie Мѣry-Predurčenia, následkom čoho realizácia jej blúznení je objektívne nemožná.

Inými slovami, ak pravá (zodpovedá za procesno-obrazné myslenie) a ľavá (zodpovedá za diskrétno-logické) mozgová pologuľa pracujú navzájom izolovane, alebo niektorá z nich nepracuje ako treba, tak proces vypracovania vlastného chápania sveta na základe vlastných zmyslov a chápanie ústnej reči a textov iných ľudí je vo väčšej či menšej miere sťažené až úplne znemožnené.

Ak to dáme do vzťahu s Dostatočne všeobecnou teóriou riadenia tak spoločnosť je supersystém.

Materialistický adeizmus a stúpenci pohľadu, názoru «hoc aj hrncom nazvi, len do pece nedávaj» popierajú «mágiu slova», t.j. oni tvrdia, že uvážené vyslovovanie slov nie je schopné priamo (pomimo iných ľudí) vplývať na priebeh prírodných a vnútrospoločenských procesov. Таkto materialistický adeizmus popiera sám seba, nakoľko pri uváženom vyslovovaní slov sa vyžarujú biopolia, nesúce túto informáciu, a toto vyžarovanie, nesúce informáciu v celovesmírnych kódoch, je schopné priamo bezprostredne vplývať na existenciu a premenu jak prírodnych, tak aj vnútrospoločenských procesov. Pritom tí, ktorí popierajú za vyslovovaným slovom bezprostrednú rozhodovaciu funkciu v Stavbe Sveta, odsudzujú seba samých na trápenie z rozumu v plnej zhode so zmyslom slov trápenie z <pokazeného> rozumu.

Podrobnejšie o tom viď. práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“ a „Dostatočne všeobecná teória riadenia“.

Pre tých, ktorí to nepoznajú: «Rubikova kocka» - hračka-hlavolam, vynájdená Maďarom Rubikom, bola nezvyčajne populárna v druhej polovici 70-tych a začiatkom 80-tych rokov minulého storočia. Kocka je rozrezaná paralelnými s jej stenami rovinami tak, že každá stena sa skladá z 9-tich kociek-segmentov. V súlade s tým medzi dvoma ľubovoľnými protiľahlými stenami «Rubikovej kocky» sa nachádzajú tri vrstvy rozmerovo menších «kociek»-segmentov. V centre «Rubikovej kocky», v jej vnútri je umiestnený kĺb, s ktorým sú spojené všetky vonkajšie segmenty «Rubikovej kocky». Konštrukcia kĺbu je taká, že každá vonkajšia vrstva «kociek»-segmentov sa môže otočiť okolo osi, kolmej na vonkajšiu stenu voči dvom ostatným paralelným vrstvám. Kocka má 6 stien, primerane tomu tri vzájomne kolmé osi, okolo ktorých sa točia vrstvy segmentov «Rubikovej kocky». Kocka bola dodávaná v podobe, keď všetky jej pohyblivé segmenty boli v takej polohe, že každá z jej stien bola jednofarebná (každá stena bola sfarbená inou farbou). Ak sa vrstvy obracali v rôznych smeroch a v rôznom poradí, tak sa jednofarebnosť stien stratila. Cieľom hry bolo obnoviť jednofarebnosť všetkých stien. Organizovali sa súťaže, boli písané články o algoritmoch skladania «Rubikovej kocky», všetci boli zachvátení entuziazmom do takej miery, že v jednom ZOO «Rubikovu kocku» ukázali gorile. Potom ju pootáčali a dali gorile. Оna ju točila päť minút, maximálne sa rozzúrila a… šmarila ju o stenu, následkom čoho sa rôznofarebné segmenty a zázračný kĺb rozleteli na rôzne strany.

Historicky sa vyskladavšie jazyky rôznych národov majú rôznu gramatiku, morfológiu, rôzne asociatívne väzby. Preto jedným zo zamlčaní je otázka o najlepšie vyjadriteľnom jazyku, ktorý dokáže byť pre ľudstvo nositeľom najlepšieho chápania sveta.

Tvorený účtovnou množinou jednotiek kódovania a evidenciou informácie.

S konečným počtom jednotiek kódovania a evidencie informácie.

Napríklad, оhlásenie «trojuholník ABC je pravouhlý» v zamlčaní sprevádza celá informácia, vzťahujúca sa k vlastnostiam pravouhlých trojuholníkov. Táto informácia je objektívna a vlastnosti pravouhlých trojuholníkov boli takými aj predtým, než ich matematici ohlásili v súvisiacich poučkách. V riešení zodpovedajúceho okruhu úloh, majúc zmysel pre mieru, možno vlastnosti pravouhlých trojuholníkov využívať, nepoznajúc ani formulácie súvisiacich poučiek, ani ich matematicko strohých dôkazov. No každá informácia patrí do Predurčenia bytia Stavby Sveta, ona vzájomne spája rôzne informačné fragmenty, čoho konkrétnym prípadom je uvedený príklad s ohlásením «trojuholník ABC je pravouhlý» a sprevádzajúcimi zamlčaniami sú: «súčet obsahov štvorcov nad odvesnami sa rovná obsahu štvorca nad preponou», «prepona je priemerom kruhu opísaného okolo trojuholníka» a pod.

«Povrchová» nie v zmysle «povrchná, nedostatočná», ako je to v rečových zvratoch «povrchné vedomosti», «povrchný pohľad», аle v priamom zmysle — priamo odkrytý prezeraniu podobne povrchu, pod ktorým sa môže ešte mnohé a mnohé skrývať.

Pritom v rôznych jazykoch jednej jazykovej skupiny rovnako znejúce slová alebo súzvučne podobné slová nemusia mať zhodný zmyslový význam: napríklad, «сыр (syr)» v ukrajinskom nie je len «syr», ale aj «tvaroh».

Таkto v súčasnom ruskom jazyku existuje množstvo slov, majúcich korene v turkických jazykoch. Оni natoľko zrusovateli, že na rozdiel od mnohých prevzatí z gréckeho, latinského, francúzskeho, nemeckého, prebehnuvších niе na úrovni prostonárodia, ale ako výsledok činnosti vzdelaných ľudí, v rôznych epochách, sú vnímané všetkými ako pôvodné odveké ruské slová, a o ich pôvode z turkických jazykov vedia iba lingvisti špecialisti. V tatárskom jazyku je mnoho slov, prebratých z arabského jazyka.

Konkrétne, starozákonná kniha Genezis, hl. 11: «1. Na celej zemi bol jeden jazyk a jedno nárečie. 2. Príduc z východu, oni našli v zemi Sennaar rovinu a usídlili sa tam. 3. A povedali jeden druhému: narobme tehly a vypáľme ich ohňom. A mali tehly miesto kameňov a zemnú smolu namiesto vápna. 4. I povedali: postavme si mesto a vežu, vysokú do nebies a urobíme si meno, skôr než sa rozptýlime po tvári celej zeme. 5. I zostúpil Pán pozrieť si mesto a vežu, ktoré stavali synovia ľudí. 6. I povedal Pán: hľa, jeden národ a jeden jazyk u všetkých; i hľa, čo začali oni robiť, i neodstúpia od toho, čo si zmysleli urobiť; 7. Zostúpime a zmiešame tam ich jazyk tak, aby nerozumeli jeden druhému. 8. I rozptýlil ich Pán odtiaľ po celej zemi; a oni prestali stavať mesto [i vežu]. 9. Preto je dané mu meno: Babylon, lebo tam pomiešal Pán jazyk celej zeme a odtiaľ ich Pán rozptýlil po celej zemi». No napriek biblickému mýtu existuje mnoho faktov (poskytnutých predovšetkým archeológiou), ktoré dávajú predpoklady sa domnievať, že jazykové rozštiepenie ľudstva prebehlo ešte v dejinách globálnej civilizácie, ktorá predchádzala súčasnej a ktorá zahynula v dôsledku globálnej geofyzikálnej katastrofy, datovanej rôznymi odhadmi pred cca 11000 — 13000 rokmi, ktorá vstúpila do do historickej mytológie terajšej globálnej civilizácie ako «zánik Atlantídy». Terajšia globálna civilizácia bola od počiatku mnohojazyčnou, a ak babylonské jazykové rozštiepenie aj prebehlo v jej histórii (а nebolo ňou zdedené v podobe mýtu z dejín predchádzajúcej civilizácie), tak malo charakter regionálneho významu. Je možné, že v histórii terajšej globálnej civilizácie boli jazykové rozštiepenia v iných regiónoch planéty, takisto majúce regionálny význam, no Ja-centrizmus chápania sveta, panujúci v spoločenstvách, ich pozdvihol na úroveň udalostí globálneho významu.

Nepotrebné vyčiarknuť, potrebné vpísať.

V tom zmysle, že každý človek bude ovládať niekoľko jazykov a každý z nich používať primerane maximu ich vyjadriteľných možností v rôznych praktických aspektoch svojej činnosti.

V zamlčaniach zostáva: · Historicky reálna globalizácia vyplýva z biblického projektu zotročenia všetkých. · Globalizácia podľa Biblie — ako globalizácia je bezalternatívna. · Primerane alternatíve biblickej globalizácie je akoby podpora všetkými národami režimu nacionálnej separácie, izolacionizmu a konzervácie svojich kultúr. No reálne je to neuskutočniteľná lživá alternatíva, vyplývajúca z nechápania charakteru globálneho dejinného procesu. О globálnom dejinnom procese a vnútrosociálnom riadení jeho priebehu podrobnejšie v prácach VP SSSR: „Voda mŕtva“, „Smutné dedičstvo Atlantídy“ (Тrockizmus — to je «včera», no nijako «nie zajtra»“).

Еxistujú dejinné precedensy, preukazujúce pravdivosť vysloveného názoru. Таkto pokus odporovať takouto cestou biblickej globalizácii zo strany Japonska, začatý v stredoveku, sa zavŕšil tým, že v druhej polovici 19. storočia bolo Japonsko «biblejcami» otvorené ako mušľa ultimatívnym spôsobom pod hrozbou použitia vojenskej sily. A v druhej polovici 20. storočia v interviu, vysielanom na prvom kanáli ruskej televízie 07.07.1993, bývalá mnohoročná hlava vlády Japonska Jasuchiro Nakasone povedal, že hlavným z toho, čo on na tomto poste spravil, je vytvorenie v Japonsku Inštitútu výskumu globálnych problémov. Vytvorenie štátom financovaného inštitútu s takým nasmerovaním činnosti má zmysel, ak Japonsko prizná sebe globálnu úroveň významu svojej politiky a nezávisle na deklaráciách bude sledovať globálnu koncepciu riešenia týmto inštitútom skúmaných problémov. Т.j. jednou z variánt antiglobalizmu voči globalizácii po biblicky je globalizácia po japonsky.

Pohlavári biblického projektu zotročenia všetkých sú jednou z takýchto skupín.

Ako bolo poznamenané v jednej z predchádzajúcich poznámok, Japonsko už vstúpilo na túto cestu.

Ohraničenie pojmov «samoriadenie ľudí» a «riadenie záležitostí» má na mysli, že v normálnej spoločnosti — mimo situácií prekonania rôznych kríz a katastrof — ľudia nemôžu byť objektami riadenia.

«V prvej knihe svojej „Histórie“ Diodor Sicílsky uvádza, že starí bohovia iba v samotnom Egypte založili mnoho miest a prebývali v Indii, kde takisto založili niekoľko starovekých miest. Kvôli tomu museli bohovia najprv rozdeliť reč a vymyslieť slová, aby vyjadrili to, čo predtým bolo nevyjadriteľné» (Erik von Dänniken, „Doba kamenná bola iná“, Моskva, «Exmo», 2003, str. 100). Vysvetlivky: 1. Diodor Sicílsky — starorímsky dejepisec, žil v 1. storočí pred n.l. Z jeho uvedeného oznamu je možné chápať, že artikulovaná reč je vytvorená starovekými «bohmi»: «museli rozdeliť reč a vymyslieť slová». V súlade s jeho oznamom, musíme predpokladať, že dovtedy jazykom ľudstva bola nejaká «pieseň bez slov», možno v niečom podobná jednému zo žánrov súčasnej hudobnej kultúry. No na rozdiel od terajšieho hudobného žánru «piesne bez slov», vplývajúceho na emócie, no nezmyselného pre vedomie väčšiny, tá — staroveká «pieseň bez slov» — musela mať zmysel pre všetkých, kto ju počul. 2. Erik von Dänniken — švajčiarsky archeológ, popierajúci kultový všeobecne známy historický mýtus a osnovujúci inú koncepciu dejín ľudstva, v súlade s ktorou začiatok rozvoja ľudstva a jeho civilizácie položili mimozemské civilizácie. «Bohovia» starovekých národov — v súlade s jeho koncepciou globálnych dejín — sú misionári, predstavitelia mimozemských civilizácií. Boh je E. Von Dännikenom zmieňovaný ako objektívne existujúci, no otázku o vzájomných vzťahoch ľudstva a každého z ľudí s Ním E. Von Dänniken ponechal v zamlčaniach. Мnohí si Erika von Dännikena pamätajú z filmu „Spomienky na budúcnosť“ z obrazoviek SSSR začiatkom 70-tych rokov, ktorý je venovaný téme kontaktov ľudstva s mimozemskými civilizáciami v hlbokom dávnoveku a odrazu faktu paleokontaktov v legendách a «аrtefaktov» starobylých kultúr. Premietanie filmu vyvolalo všeobecný záujem a širokú diskusiu, následkom čoho predstavitelia tradičnej vedy vystúpili s vyvrátením E. von Dänikenom vykladanej koncepcie, presvedčujúc všetkých o správnosti tradičného historického mýtu vo verzii v ZSSR panujúceho „historického“ materializmu a darwinizmu: ľudstvo vzniklo v biosfére náhodne a rozvíja sa samostatne, a v tomto rozvoji «boj tried je lokomotíva histórie», а «násilie je pôrodná baba histórie» (kurzívou v zátvorkách sú „aforizmy“ z marxizmu: nie doslovne, ale voľne prerozprávané). A hoci s E. Von Dännikenom súhlasíme v tom, že teraz panujúci kultový historický mýtus je lživý, že doba kamenná a predhistória terajšej globálnej civilizácie boli nie také, ako ich vykresľujú učebnice histórie, tak v jeho prácach nás udivuje úplné mlčanie o Atlantíde a jej zániku, aj keď je profesionálnym archeológom, historikom, inokedy sa odvolávajúcim na Platóna, ktorý považoval za potrebné spomenúť vo svojich dialógoch zánik Atlantídy.

Do Kapitoly 3.2 sú zahrnuté v prepracovanej podobe: Kapitola 1 z práce VP SSSR „Ford a Stalin: О tom, ako žiť ľudsky“ a fragmenty Kapitoly 6 práce“Smutné dedičstvo Atlantídy“ („Тrockizmus — to je «včera», no nijako nie «zajtra»“).

K týmto štyrom typom usporiadania psychiky „Človeka rozumného“ je potrebné doplniť ešte piaty typ psychiky „človeka? (ne)rozumného“. Zámerne sme vynechali v termíne typ usporiadania psychiky slovo usporiadanie, lebo to v danom prípade nemá na správanie jedinca, a teda primárne na jeho psychiku rozhodujúci vplyv. Tá je v podstate podmanená, ovládnutá nie v psychike (rozume) zabudovanými inštinktami, tradíciami, vôľou, ale cudzorodými chemickými látkami, vyvolávajúcimi pri ich poklese v organizme človeka abstinenčné príznaky. A prekonaniu ich abstinenčného vplyvu je podriadené celé konanie a správanie daného jedinca, ktorý v záujme doplnenia príslušných látok na vyrovnanie ich hladiny v organizme koná aj proti vlastným najzákladnejším inštinktom sebezáchovy. To už ani nie je človek, ba menej ako zviera, lebo aj to sa riadi inštinktami a pudmi v záujme sebezáchovy. K tomuto typu psychiky patria všetci jedinci požívajúci drogy a ostatné psychotropné látky, ovplyvňujúce ich prirodzené fungovanie psychiky. A je jedno, či sú to „tvrdé“ drogy, „mäkké“ drogy (alkohol, tabak, káva) alebo lieky, či rôznorodé (p)otravinové prísady v jedle ako napr. glutaman sodný vyvolávajúci nielen závislosť ale aj poškodzujúci mozog. (V novších prácach VP SSSR je tento piaty typ psychiky už uvádzaný) – pozn. prekl.

Оbraz takéhoto správania ukázal F.M. Dostojevskij v „Osade Stepančikovo a jeho obyvatelia“ v príživníkovi-parazitovi Fomovi. Ak niekto aj nečítal toto dielo F.M. Dostojevského, tak jeho inscenácie pomerne často (priemerne raz v roku) sa reprízujú v tele- a rádiovysielaní.

Jazyčníctvo v Jednoboží, v ruštine язычество в Единобожии. Ruské slovo язычество je bežne prekladané a chápané v zmysle cirkevno-„kresťanskej“ tradície ako pohanstvo, teda hanenie, pohana Boha tým, že tzv. pohania odmietajú tradičné cirkevné dogmy a rituály, a teda podľa logiky tzv. kresťanov odmietajú samotného Boha. No skutoční jazyčníci, tzv. pohania hovoria s Bohom a On s nimi jazykom Života, teda vlastným životom a adekvátnymi reakciami na zmenu vlastných životných podmienok, okolností a situácií v zmysle ich vlastných modlitieb-prosieb a konania či nekonania, podmienených ich úrovňou mravnosti či nemravnosti. Jazyk->jazyčníctvo->jazyčníci – komunikácia s Bohom jazykom Života v protiklade s cirkev->cirkevníctvo->cirkevníci – komunikácia? s Bohom? rituálmi a odverklikovanými naučenými modlitbami... Ak si toto všetko ozmyslíme, tak v našich mysliach zákonite vyvstanú otázky: „Kto je vlastne pohanom? Kto v skutočnosti haní Boha?“ Preto v danom kontexte sa pridržíme termínu jazyčníctvo namiesto pohanstvo. – pozn. prekl.

Pod termínom «intuícia vo všeobecnosti» sa skrývajú psychologicky rôzne javy: · prejavy vlastného cítenia Мѣry (cítenia Božieho Predurčenia bytia (t.j. zmysel pre Mieru)*); · plne si neuvedomované výsledky práce intelektu osoby na podvedomých úrovniach psychiky; · čítanie informácie a algoritmiky z egregorov; · posadnutosť, v dôsledku ktorej iné subjekty a objekty na diaľku prenášajú ich vlastnú informáciu prostredníctvom iného človeka; · priame Božie vedenie.

Inak povedané: «informácie a algoritmiky, ktoré vyvierajú z uvedených svojim zložením nerovnorodých zložiek psychiky…»

А ak nastolenie vyššie uvedenej postupnosti otázok je vám predsa len nepríjemná, tak popretie predkladaných odpovedí na ne je potrebné začínať nie s tvrdeniami o tom, že «Boha niet», a preto všetko vyššie uvedené je nezmysel; аle tvrdením, že predstavitelia biologického druhu «Človek rozumný» nemajú inštinkty, nemajú pamäť, nemajú intelekt, nikto z nich nemá intuíciu, a preto vôľa človeka nemôže riadiť v jeho psychike informačné toky v procese vypracovania a realizácie jeho línie správania v rôznorodých životných situáciach. Inými slovami — pri takom prístupe je potrebné odmietnuť existenciu nielen Boha, ale aj Vesmír-Stavbu Sveta — taký/ú, aký/á je.

Праведноe – pravoverné, objektívnej pravde zodpovedajúce a nie subjektívne správne?, tradíciou danej kultúry podmienené – pozn. prekl.

Vlastne «аntiglobalisti» na základe pocitov a emócií vystupujú proti zavŕšeniu globalizácie vo variante, patriacemu do prvej z uvedených tried, а pohlavári jedného z variantov globalizácie tejto triedy, zneužívajúc nevedomosť a absenciu návykov sebeovládania u «аntiglobalistov», ich prispôsobujú na boj so svojimi konkurentami.

О rozdelení nositeľov rôznych typov usporiadania psychiky podľa pásem dĺžky trvania procesov, v ktorých sú oni akcieschopní, pozri podrobnejšie v práci VP SSSR „Princípy kádrovej politiky: štáty, «аntištáty», spoločenské iniciatívy“, ktorá (okrem svojej prvej kapitoly) je zaradená ako príloha do koncepčného materiálu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“.

Zníženie úspešnosti časti školákov v dorasteneckom veku (puberte)* je podmienené práve týmto: prebúdzajú sa inštinkty-pudy a pozornosť na hodinách je prikovaná k spolužiačkam (spolužiakom) a žiak sa neohľadá na to, čo hovorí prednášajúci a čo je napísané v učebniciach.

Následkom toho ich konanie sa ukladá do riečiska Zámeru, alebo plynie v medziach Božieho dopustenia, bezpečným a neškodným spôsobom pre realizáciu Zámeru.

Jedna z požiadaviek Dostatočne všeobecnej teórie riadenia, ktorá musí byť splnená pri vstupe do riadenia ľubovoľného procesu: stav, ukončujúci čiastkový optimalizujúci proces, musí patriť k objemnejšiemu objímajúcemu procesu, ktorý má zámerne prijateľné vlastné charakteristiky toku udalostí v ňom. Po vybratí cieľa, patriaceho vo vzájomnej vloženosti k оbjemnejšemu objímajúcemu procesu s prijateľnými charakteristikami udržateľnosti a smerovaním toku udalostí v ňom, je potrebné vidieť cesty prechodu a vybrať optimálnu postupnosť po sebe idúcich krokov, vedúcu k vybranému čiastkový proces zavŕšujúcemu stavu; t.j. je nevyhnutné vybrať koncepciu riadenia. Ale ak vybrané ciele (alebo objemnejší objímajúci proces, ktorý je ich nositeľom) strácajú udržateľnosť, ak sa predlžuje riadenie čiastkového procesu, alebo v objemnejšom objímajúcom procese pre ne niet miesta, tak riadenie čiastkového vloženého procesu končí krachom. Je to podobné tomu, ako keď by niekto letel na lietadle na miesto, kde niet letiska, schopného prijať lietadlo, alebo letisko nejakým spôsobom zmizlo počas letu k nemu alebo kvôli zmenivším sa podmienkam na ňom by bolo pristátie nemožným.

Deuteronómium, 23:19, 20; Deuteronómium, 28:12; Izaiáš, 60:10 — 12; Маtúš, 5:17, 18. Zoberte uvedené citáty dokopy a presvečte sa, že to nie je „naškubané“ z rôznych miest Biblie; toto je doktrína globalizácie po biblicky v originálnom citátnom podaní. А potom si odpovedzte na otázku: Prečo vo vzťahu k tejto doktríne je v spoločnosti kultivovaná ak nie rozochvelá úcta, tak nech by len «tolerantnosť», napriek tomu, že od akéhokoľvek fašizmu sa to odlišuje iba starobylosťou a za mnohé storočia dosiahnutým rozsahom uskutočnených podmanení? «Тоlerantnosť» — еšte jedno ohlupujúce slovo, ktoré prozápadní poskoci privliekli do ruského jazyka na to, aby sa neposudzovala otázka o tom, kedy je nutné prejaviť strpenie, a v akých prípadoch sa musí prejaviť neoblomné nestrpenie.

Podľa hodnotení západných medikov, 80 % chorôb súčasnosti má psychosomatický charakter, t.j. vyvolávajú ich rôzne poruchy psychickej činnosti alebo psychologický diskomfort. V súlade s predstavami KSB o psychológii všetky psychosomatické choroby žijúcich, a takisto nimi spôsobená genetickú záťaž potomkov sú následkom Ja-centrizmu a kaleidoskopickosti videnia sveta, mravne-psychologickej osobnej nezrelosti alebo zvrátenosti.

Udalosti a dohovory „za oponou“ v posledných mesiacoch (január – júl 2017) už s opatrnou ale predsa badateľnou odozvou v tradičných svetových mienkotvorných médiách, priviedli možno k uvedomeniu si tohto majiteľmi projektu globalizácie po biblicky ako jedinej objektívnej východiskovej možnosti, keď sa im riadenie sveta v globálnych rozmeroch vymklo z rúk, stalo sa v zmysle dosiahnutia ich cieľa – zotročenia všetkých v jednej celosvetovej pyramidálnej hierarchii – neudržateľným, čo priviedlo súčasnú civilizáciu na pokraj priepasti biosféricko-technologickej katastrofy, buď s následným návratom doslovne do doby kamennej – to v lepšom prípade, alebo v horšom prípade k vymiznutiu biologického druhu „Človek rozumný“ na tejto planéte, lebo doterajšie korekčné manévre vzhľadom na dlhú zotrvačnosť objemnejších procesov, nepriniesli včasnú zmenu. Technicko-technologický pokrok totižto priniesol v polovici 20. storočia rezonanciu frekvencií sociálneho a biologického času, následné zvýšenie a predstihnutie frekvencie sociálneho času frekvenciou technologického času so všetkými s tým súvisiacimi problémami a následkami. Hlavným problémom totižto je, že s technicko-technologickým pokrokom ruka v ruke neprebiehal aj pokrok morálno-mravný... a „opice dostali do rúk samopaly“. Nositeľom technicko-technologického pokroku bola a je predovšetkým biela rasa. To, že sa tento trend rozvoja preniesol v poslednom období najmä do ázijských krajín, nie je dôsledkom ich prvotnej tvorivosti, ale len prebratie a cibrenie, alebo len prosté kopírovanie výdobytkov bielej rasy, ktorej enklávy boli v minulosti hojne roztrúsené aj na území Číny, Japonska a inde vo svete, no dnes zostali po nich iba zdecimované zvyšky, o ktorých sa príliš, ba vôbec nehovorí. Nie, nie je to o rasizme ako takom, o vyvyšovaní kvalít jednej rasy nad inou. No rozdiely medzi rasami a ich inteligenciou, intelektom sú a sú podložené serióznymi dlhodobými výskumami napr. v USA, a konkrétne v školstve. Ich praktickým výsledkom je postupná degradácia amerického verejného školstva. Proste príslušníci nie bielej rasy dosahovali v porovnaní s belochmi horšie študijné výsledky. A namiesto separácie výučby, alebo proste prijatiu toho ako objektívneho faktu, sa v súlade s multi-kulti trendom postupne znižovala kvalita a obsah výučby na úroveň zvládnuteľnosti aj pre iné rasy, predovšetkým černochov s odôvodnením, aby sa cítili v škole komfortne a nemali pocit menejcennosti v porovnaní s dosahovanými výsledkami bielych spolužiakov. Jednotlivé rasy sa totižto nelíšia len vonkajším vzhľadom, morfológiou a fyziológiou, ale napr. v súvislosti s potenciálom tvorivosti aj počtom kanálov vnímania. Biela rasa ich má najvyšší počet a je to podmienené geneticky. Aby sa pribrzdil aj pre majiteľov projektu globalizácie po biblicky nebezpečný progres technicko-technologického pokroku, tak bolo potrebné predovšetkým ponížiť jeho zdrojový potenciál – tvorivosť bielej rasy. Preto žiadna iná rasa nie je vystavená tak intenzívnemu útoku na jej potenciál tvorivosti ako biela rasa. Je to útok na všetkých frontoch: miešanie s inými rasami – potomkovia majú znížený počet kanálov vnímania (k najhoršej degradácii dochádza krížením s negroidnými jedincami. Preto v posledných rokoch tak masívne pretláčanie černochov ako mužských ideálov pre biele ženy. Od erotických stránok naprieč celým sektorom života západnej spoločnosti až po bežnú reklamu na čokoľvek. Proste obraz bielej dievčiny túliacej sa k vysmiatemu, svalnatému černochovi útočí na verejnosť zo všetkých strán. Pre bielych mužov je zase podsúvaná ako idol ázijská partnerka – od pokrmov až po posteľ...); LGBT trend – homosexuálni jedinci nedosahujú svoj geneticky predurčený potenciál tvorivosti. K jeho plnému rozvoju dochádza len v harmonickom spojení muža a ženy (preto tak masívny útok na tradičnú rodinu – harmonický zväzok muža a ženy, a preto v západnej bielej spoločnosti došlo v tichosti k pretlačeniu tak vysokého percenta homosexuálov do štátnych a riadiacich funkcií, kde ich podiel vysoko prekračuje ich percentuálne zastúpenie v celej spoločnosti. Preto je na Západe LGBT tak „in“, požívajú takú ochranu a mediálnu podporu a celý výchovno-vzdelávací proces západnej spoločnosti vedie k rapídnemu rozširovaniu, ba priam zavádzaniu ako normy, homosexuality.); (p)otraviny, kozmetika, farmakológia, nezmyselné medicínske na ožarovaní fungujúce vyšetrenia a terapie, technika domácnosti a v bežnom živote prítomná (mikrovlnky, mobilné siete, wifi siete...), fungujúca a produkujúca rôzne formy mikrovlného žiarenia – to všetko sú cielené útoky na ľudský genóm a tvorivosť človeka. Tento trend našiel odraz už aj v rôznej slovesnej ľudovej tvorivosti, napr.: „najohrozenejším živočíchom na planéte je biely heteresexuál“. No, zdôrazňujem ešte raz, vyššie uvedené informácie nemajú za cieľ hanobiť a ponižovať akúkoľvek rasu, alebo vyzdvihovať inú rasu na úkor iných. Každá s ľudských rás na Zemi má svoje kvality ale aj nedostatky, a predovšetkým, svoju nezastupiteľnú úlohu v biosfére Zeme. – pozn. prekl.

Prikladom toho je osud parníka „Titanic“ ako jednoliaty proces od nápadu po ho zahubivšiu katastrofu: chyby v projekcii (konštrukčné — nie tak stáli prepážky; pri výbere ocele na trup lode — ukázala sa krehkou práve pri teplote vody v Severnom Atlantiku v rajóne plavby), chyby vo vedení lode (pohyb na slepo v nebezpečnej zóne — hliadka bola na stráži bez ďalekohľadov; nesprávne manévrovanie — po oneskorenom spozorovaní ľadovca bol začatý obrat a daný spätný chod, čo úplne na nulu znížilo efektívnosť činnosti kormidla), chyby tých, ktorí by mohli počuť signál nešťastia, no nepočuli ho (v tej dobe nebola potreba nepretržitej rádioslužby a na k miestu havárie najbližšom parníku, ktorý ako jediný mohol zachrániť ľudí, radista vypol rádiostanicu a ľahol spať iba 10 minút pred odvysielaním signálu katastrofy z „Titanicu“, a ako výsledok činnosti kolektívnej psychiky typu «lavína chýb» bola tragédia a «katastrofa 20. storočia».

V Božom dopustení zahynuvšej civilizácie Atlantídy.

Ak sa to nedeje, tak deti „elity“ nastupujú cestu degradácie, v dôsledku nárastu ich potrieb všetko-si-dovoľovaním.

Тým viac toto nie je možné spraviť zvonku, nezvratne zablokujúc psychiku pomocou extrasenzorického vplyvu.

Sú ľudia, ktorí počujú rozhlas jednoducho sa nachádzajúc vedľa prenosovej rádiotranslačnej siete bez akýchkoľvek rádioprijímačov; no aj tí, ktorí takto vedome nepočujú, počujú a vidia mnohé v televíznоm a rádiovom éteri na podvedomých úrovniach svojej psychiky v procese osobno-egregoriálnej interakcie.

Variant ozmyslenej morfológie tohto slova: niečo, čo koná «z pod-vôle» (v originálnom texte je ruské slovo ispodvole, nami preložené ako mimovoľne)* subjekta, nezávisle na nej, sprevádzajúc ju.

Hebrejčina a angličtina súčasnosti sú jazykmi globalizácie po biblicky.

Tu je bez zmien reprodukovaný fragment jedného z vystúpení v internete na fóre, venovanom Koncepcii spoločenskej bezpečnosti: http://mera.com.ru/forum/read.php?f=1&i=6107&t=6107

V skutočnosti nie v «preambule», аle v © Copyrightе — ktorý sa nachádza vo všetkých publikáciách kníh VP SSSR. «Kopirajt» — to je upovedomenie spotrebiteľa o právach kopírovania; а «preambula» je «úvodná časť», po rusky sa analogická kapitola v každom dokumente nazýva «úvod». А princíp «hoc aj hrncom nazvi…», vyjadrujúci nedbanlivosť v používaní slov, zaväzujúci čitateľa i poslucháča k vicibrene prenesenému (inozmyslovému)* znova sformovaniu počiatočného (оbjektívneho) zmyslu z nezrozumiteľne napísaného textu, je v jazykovej kultúre Koncepcie spoločenskej bezpečnosti karhaný.

Chýba čiarka.

Chýbajú nejaké slová a čiarka pred nasledujúcim «že».

Výber slov «krajne slabo pripomínajú», — z nášho pohľadu, — nie je z Ruského jazyka.

Prídavné meno «strohý» sa musí pádovo zhodovať s podstatným menom «formách», ku ktorému sa vzťahuje. Т.j. správne má byť: v «strohých lexikálnych» formách.

Тen pravopis, ktorý sa všetci učili v škole, predpisuje príslovky, začínajúce sa predložkou «po‑» a končiace sa na «‑оmu», «‑еmu», «‑cky», «‑sky», písať s rozdeľovníkom. V danom prípade: po-Rusky.

Chýbajúca čiarka.

Štylisticky je tu lepšie začať novú vetu, a ešte lepšie — nový odsek.

Chýbajúca čiarka pred oslovením «súdruhovia».

A či môže jazyk potrebovať preklad?

Slovný zvrat «áno aj analytika» je lepšie oddeliť čiarkami alebo zátvorkami.

V danom prípade slovo «talmud» sa malo napísať s veľkým začiatočným písmenom a za ním napísať čiarku.

V danom prípade malo byť nie «v podobe – в-виду», ale «z dôvodu - ввиду».

Теxt môže byť nudne jednotvárnym aj podľa obsahu, aj podľa formy interpretácie, no či môže byť nudne jednotvárny štýl?

Slová «majú 30 zväzkov» — by sa patrilo dať do zátvoriek, alebo vytvoriť z nich samostatnú vetu. Okrem toho, je potrebné vedieť: „Talmud“ ako taký nie je charakteristický počtom zväzkov, ktorých počet v rôznom vydaní vôbec nemusí byť záväzne rovných 30. Ak pohľadáme na internete, tak židovskí autori uvádzajú 21 zväzkov v úplnom vydaní „Talmudu“, (každý «výškou poldruha stopy») a tam sa spomína vydanie „Talmudu“ v preklade do angličtiny, zahŕňajúce 35 zväzkov: http://www.istok.ru/jews-n-world/Wouk/Wouk_16.html

Slovo «Rabíni» v danom prípade malo byť napísané malým písmenom a za týmto slovom dať čiarku.

Nový odstavec by bolo lepšie začať tu.

Predpokladajme, že klaviatúra nezapracovala tak, ako mala, a čiarka namiesto bodky sa podarila kvôli nepresnej práci techniky, a nie v dôsledku toho, že na klávesnicu «Shift» (prepínanie registrov klaviatúry) аutor v návale emócií ťukol o niečo skôr, než mal.

Tu bolo lepšie dať dvojbodku alebo čiarku.

V danom prípade malo byť napísané nie «nečej», аle «niečej» — dvojhláska ie miesto e.

Chýbajúca čiarka.

Chýbajúca čiarka.

Čo sa týka «posúdenia verejnosti», tak VP SSSR si nemyslí, že jeho činnosť musí v sebe zahŕňať ako súčasť «šou» „Za sklom“ pre «fanúšikov» i «fanatikov» KSB, pred ktorými VP SSSR a vedenie Konceptuálnej strany „Jednota“ sa má verejne «spovedať», kajať sa z vykonaných reálnych i zdanlivých chýb, pokorne sa podriaďovať súdu tej časti miestneho davu a následne dodržiavať jeho pokyny a priania. Ak by VP SSSR nedodržiaval tento princíp, tak v Rusku by nastal ešte väčší „bazár“ politikárčenia, a Koncepcie spoločenskej bezpečnosti by nebolo.

Idiomatické slovné spojenie «ako pravda poslednej inštancie» je známe, používa sa a väčšina mu rozumie, a tu «predkladáte na súd verejnosti ako Pravdu v Prvej inštancii» — to je niečo nové a (z nášho pohľadu) tak «kvetnaté», že súbor slov sa nedá pochopiť bez vysvetľujúcich doplnení; alebo bez «nadzmyslového» vnímania.

V celom texte písmeno «ё» je použité tam, kde treba, iba jediný raz, aj keď na klaviatúre sa nachádza. A ak sa vynechá písmeno «ё» v rukopise, zvlášť pri rýchlopise, tak je to prípustné tam, kde sa pri tom nestráca zmysel, no pri vzniku textu pomocou klaviatúry zamieľať písmeno «ё» písmenom «е» — je chybа.

Тým viac, ak všetko prebiehalo v režime «оnline» (t.j. bez opustenia siete kvôli napísaniu texta, hoci taká možnosť na tomto fóre je technicky podporovaná), tak kontrole napísaného bránila starosť o ekonomiku zaplateného internetového času.

Kvôli informácii: podľa bývalých štandartov výučby ZSSR dievčina, učiaca sa v odbornom učilišti v odbore «Strojopis a administratíva», na to, aby dostala známku «3» (dobrý), musela písať na písacom stroji «slepou desaťprstovou metódou» rýchlosťou 140 úderov za minútu, urobiac nie viac než 3 preklepy na stránku vo formáte А4. V súlade s aktuálne v ZSSR platným štandartom pre strojopisové práce je na takejto strane dĺžka riadku 64 symbolov, vrátane medzier a rozdeľovacích znamienok; počet riadkov je 68. Т.j. na stránke môže byť umiestnený text, obsahujúci okolo 4352 znakov, ktoré bolo potrebné napísať približne za pol hodiny (v originálnom texte je chyba, uvádza sa za pol minúty čo je samozrejme hlúposť, lebo to zodpovedá cca 140 úderom za sekundu)*. V uvedenom fragmente je 904 znakov, nepočítajúc medzery a znaky na naše poznámky pod čiarou.

V rade prípadov členovia a predstavitelia VP SSSR v osobnej komunikácii s druhými ľuďmi im ponúkajú prístup k pracovným materiálom, ktoré ešte nezodpovedajú vlastným kritériam VP SSSR zavŕšenia prác.

Nepresné používanie slov — keď sa používajú slová, ktoré neumožňujú presne vyjadriť želaný význam, ale vytvoria predpoklady na to, aby boli po prečítaní chápané nie v tom zmysle, aký sa snažil vyjadriť autor textu. Zmyslovo neurčité použitie slov — keď kontext použitia slov neumožňuje vybrať z množstva slovníkovo-normatívnych významov tie, ktoré umožnia získať z textu zmysel.

Nejako prišlo zoznámiť sa so správou ministra vnútorných záležitostí Ruského impéria vládcovi-imperátorovi Alexandrovi III. V tej dobe písacie stroje ešte neboli. Preto bola správa písaná rukou, jasným čitateľným písmom. Text bol písaný na listoch papiera formátu, blízkeho dnešnému А3 (dva listy А4, spojené dlhšou stranou). Теxt bol napísaný na jednej strane listu, majúceho zľava okraje široké okolo 10 cm. Listry boli zbrožúrované do zošita tak, že text sa nachádzal pri roztvorení na pravej strane. Odhalené chyby v texte (vynechané slová) boli akurátne vpísané do medzier medzi riadkami. Obsahovo obšírnejšie vsuvky a vysvetlivky boli umiestnené na širokých okrajoch a opatrené pomocnými čiarami, ukazujúcimi ich miesto v texte (približne tak, ako teraz textový redaktor Word XP rozmiestňuje poznámky, hoci ich umiestňuje napravo od textu). Táto správa, samozrejme, nebola prvotextom, ale bol to výsledný dokument – na čisto – napísaný profesionálnym pisárom. Avšak bola v ňom odrazená kultúra kolektívnej práce s prvotextom v procese služobného písomného styku v Ruskom impériu a za iných podmienok by sa mohol stať prvotextom v následných etapách práce. A nech by to ako udivovalo súčasných riadiaco neschopných byrokratov, — vládcovi imperátorovi predkladali dokumenty, v ktorých boli spravené ale aj opravené chyby, následkom čoho ich estetika nebola bezchybnou. Požiadavka estetickej bezchybnosti bola kladená nie na interné pracovné dokumenty, ale na dokumenty, určené na zverejnenie v mene štátu.

Vo všetkom tom sa odrážajú zvláštnosti morfológie slov a gramatiky každého jazyka, súc prostriedkami pre najpresnejšie vyjadrenie zmyslu v artikulovanej reči.

V tejto práci priemerná štatistická dĺžka frázy je cca 25 – 30 slov. V prácach VP SSSR sa nachádzajú frázy aj s dĺžkou viac ako 100 slov. No text, napísaný dlhými frázami, je celkovo kratší, než by bol v prípade, keby jeho obsah bol vyjadrený v krátkych frázach. A, podľa nášho názoru, vnímanie zmyslu textu na základe previazanosti zmyslov, nesených množstvom tento text tvoriacich krátkych fráz, by nebol pre čitateľa jednoduchší, než prečítaním kratšieho textu, obsahujúceho dlhé frázy. (Ako prekladateľ prác VP SSSR sa stotožňujem s týmto názorom autorského kolektívu VP SSSR. V začiatkoch prekladov KSB boli z našej strany pokusy rozkúskovať dlhé frázy na viacero kratších viet v snahe, jak vyhovieť prosbám zástupcov „pravohemisférnych“, tak predísť výtkam a výsmechom zástupcov „ľavohemisférnych“ čitateľov. No neskôr sme od toho upustili, jak kvôli zväčšeniu objemu celkového textu, tak aj, a to predovšetkým, kvôli strate vzájomnej previazanosti významu jednotlivých častí dlhých fráz. Jednoduchšími vetami proste nebolo možné zachovať jemné zmyslové odtiene pôvodných dlhých súvetí.)*

Jeden z ukazovateľov toho, že u značnej časti obyvateľstva Ruska (a týka sa to aj Slovenska a Čiech)* pravá a ľavá mozgová pologuľa pracujú nekoordinovane je známe všetkým na základe spomienok na školu. Мnohí žiaci i rodičia v starších ročníkoch prešli hrôzou stereometrie (priestorová geometria (v našich končinách známa ako deskriptívna geometria)). Riešenie úloh zo stereometrie vyžaduje: · Priestorovú predstavivosť objektov, tvoriacich úlohu — za toto zodpovedá pravá mozgová pologuľa. · Znázornenie (interpretáciu) priestorovej úlohy ako nadväznej postupnosti úloh plošnej geometrie — to vyžaduje koordinovanú prácu pravej a ľavej mozgovej pologule, v ktorej pravá zodpovedá za obrazy v priestore a na ploche; ľavá — za logiku prechodu od jednej plošnej úlohy k druhým v ich nadväznej postupnosti, a takisto aj za riešenie každej plošnej úlohy na základe známych poučiek, dokazovaní téz, nevyjadrených v štandartnom súbore poučiek, a okrem toho — za algebru a aritmetiku počas riešenia všetkých úloh. Väčšina rodičov ide chybnou cestou: riešia úlohy sami, dávajú ich deťom opisovať a vysvetľujú algo-rytmiku riešenia, ktorú si musia deti zapamätať. Súbor riešení štandartných úloh, usadivší sa v pamäti, umožňuje touto metódou riešiť nové úlohy, skladajúc kúsky z už vyriešených. Proces nakopenia riešení štandartných úloh je zdĺhavý, mučivý aj pre žiaka, aj pre mu pomáhajúcich rodičov, a preto všetky nové úlohy zo stereometrie naháňajú žiakom hrôzu, a súc ňou zachvátení, úplne strácajú schopnosť myslieť atď. Tento scenár je známy mnohým z vlastnej skúsenosti. Efektívnosť učiteľov matematiky je podmienená tým, nakoľko oni poznajú «krátku cestu» dovedenia do vedomia žiakov najefektívnejšej bázovej množiny riešení štandartných úloh, následne zostane už len žiakov vydrezúrovať na prenesenie štandartného súboru úloh a jeho fragmentov pri riešení úloh neštandartných. A v tomto vzťahu je efektívnosť učiteľa podobná efektívnosti krotiteľa zvierat pri drezúre, ak nie ešte horšia. No všetky problémy z nedosiahnuteľnosťou stereometrie a zvyšnej matematiky ohľadom osvojenia si môžu byť riešené približne za jeden-dva týždne, ak: · existuje človek, ktorý je nositeľom kultúry myslenia, umožňujúcej mu riešiť tieto úlohy, aj keď nepozná súbor riešení štandartných úloh. · žiak sa neuzavrie, neobrní v komunikácii s týmto človekom, a preto je schopný prepojiť svoje biopolia na jeho biopolia a zmeniť nastavenie svojich biopolí, prispôsobiac, naladiac sa na jeho nastavenie v procese myslenia. Ak si sadnú vedľa seba, tak sa žiak dostane do biopoľa dospelého. Pre dospelého je dosť jednoduché proste sedieť vedľa a, sledujúc činnosť žiaka, počúvajúc jeho návrhy, mĺčky si predstavovať postupnosť úkonov, vedúcich k riešeniu úlohy: predstava priestorovej úlohy, jej rozloženie na postupnosť plošných úloh, riešenie každej z plošných úloh v jej následnej postupnosti, vedúcej k riešeniu priestorovej úlohy. Ak žiak nebude do seba uzavretý a obaja si budú jednoducho vzájomne ľudsky naklonení, tak, obrátiac vedomú pozornosť na úlohu, žiak začne podvedome prispôsobovať svoje biopolia režimu vyžarovania biopoľa dospelého podľa toho, ako bude postupovať riešenie úlohy. Dospelý nepotrebuje riešiť úlohu a ukazovať jej riešenie, vysvetľujúc ho. Оd neho sa vyžaduje v preťahujúcich sa pauzách zadávať navádzajúce otázky, vyvádzajúce intelekt žiaka zo stavu zaseknutia alebo zacyklenia (v počítačovo-programovom význame týchto slov) a zabezpečujúce prechod z jednej etapy riešenia úlohy k ďalším. Po nejakom čase žiak spozoruje (alebo na tento fakt treba obrátiť jeho pozornosť), že on sám nemôže riešiť nové úlohy, no každú z nich za niekoľko minút v podstate rieši on sám bez osobitných ťažkostí, ak sedí vedľa dospelého. A ak proces beží, ako je opísané — v biopoľovom zjednotení žiaka a dospelého — tak nakoľko fakt v podstate samostatného riešenia úloh v prítomnosti dospelého je skutočným faktom, tak žiak sa s ním stotožňuje, aj keď možno že ho on nevie vysvetliť. Vtedy do jeho vedomia je nutné voviesť a vysvetliť to, čo je napísané v aktuálnej podkapitole o podmienenosti procesu a výsledkov myslenia naladením organizmu a o prejave nálady v parametroch vyžarovania biopolí, o charaktere nastavenia jeho biopolí, keď rieši úlohy sám a о jeho doladení vlastných biopolí na „pásmo“ biopolí dospelého, keď sedia spolu a pod. A v súlade s tým sa dá „recept“ na riešenie všetkých úloh zo stereometrie a matematiky celkovo: predtým, než začneš riešiť úlohu, predstavíš si, že sedíš na pohovke vedľa mňa, a riešime ju spolu, ako vždy. Keď si uvedomíš, že sa cítiš tak, svoje hmotné telo, svoje biopolia, ako to býva, keď spolu riešime úlohu, tak môžeš začať riešenie úlohy, pretože tvoja pravá a ľavá mozgová pologuľa pracujú koordinovane a nastavenie tvojho organizmu je schopné podporiť algoritmiku psychiky v procese riešenia úlohy. Potom ten istý recept sa zovšeobecní v tom zmysle, že úspešné uskutočnenie každej záležitosti vyžaduje aj záležitosti zodpovedajúcu úplne konkrétnu náladu: emocionálne-zmyslové usporiadanie psychiky (o čom sa už nie raz hovorilo), zodpovedajúcu algoritmiku psychiky, prejavujúce sa v plastike hmotného tela a biopoľa. Pochopiac to, majúc určité vôľové návyky a tvorivý potenciál, je človek schopný v ľubovoľnom veku sa sám naučiť riešiť na tomto základe mnohé životné problémy, no všetko toto je lepšie spraviť v detstve. A uvedené v tejto poznámke pod čiarou je životná pravda, reálna pedagogická prax, a nie výmysel. (Tento fakt je často využívaný vo filmovej tvorbe, v scénkach, keď sa mladý hrdina/ka pri riešení nejakého vážneho problému, alebo v nejakej závažnej životnej situácii zasekne, zacyklí, stratí sebadôveru (najčastejšie v rôznych športových scénkach) a impulzom na zvrátenie preň nepriaznivej situácie je spomenutie si na rady svojho mentora, alebo vnútorné napojenie, naladenie sa na neho)

О nich písal ešte F.J. Tjutčev: Daromná práca! Nie, ich neprivedieš k rozumu: / Čím liberálnejší, tým sprostejší; / Civilizácia je pre nich fetiš, / No nedostupná im je jej idea. // Nech by ste pred ňou ako hnili, páni, / nezískate si uznania od Európy: / V jej očiach vždycky budete / Nie služobníci osvietenia, ale otroci.

A nezodpovedá to ani pravidlám „feng šuej“ o pre ľudský organizmus zdravom toku energií v byte. Keď už k tomu došlo, a v dnešnej modernej architektúre snáď neexistuje výnimka, a záchod sa nachádza priamo v byte a väčšinou cez stenu priamo susediac s kuchyňou kvôli rozvodom vody a odpadovému potrubiu, tak sa odporúča na elimináciu tohto nepriaznivého faktu – toku energií - záchodovú misu aspoň nenechávať otvorenú, ale vždy ju zakrývať príklopom. – pozn. prekl.

«Мiesto osamotenia» — еšte jedno bývalé zaužívané alegorické pomenovanie, tejto funkčne špecializovanej miestnosti, ktorá v normálnomm obydlí má byť oddelená od ostatných miest.

Hoci ako pauzy „pre oddych“ intelektu všemožné «šopy (shopy)» a «imidže (image)» sa úplne hodia a to posledné (imidž) zbližuje rýchlo vzdelaných «proeurópanov» s nimi opovrhovanými domorodými vulgarizmami.

V období boja s kozmopolitizmom koncom 40-tych rokov 20. storočia psychotrockisti, nahrávajúc „ruským“ nacionalistom a dovádzajúc všetko do absurdna, sa pokúsili uskutočniť takúto politiku „očistenia“ ruského jazyka, dovedúc vec do boja s takými špecifickými matematickými termínami ako «divergencia» a «rotor».

Okrem toho, Boh im sotva dá intelektuálnu moc, dostatočnú na uskutočnenie tohto v podstate antiruského hlúpeho výmyslu.

Т.j., čítajúc slová na rôznych tlačivách, oni nechápu, aké reálne postupy im majú zodpovedať.

Niektoré skutočné názvy ruských firiem konca 20. storočia: · Kaderníctvo «Gargona». («Gargona», а nie «Gorgona» — tak bolo napísané na výveske). Gorgona-Medúza — starogrécka mytologická žena, na hlave ktorej namiesto vlasov vyrastali a zvíjali sa na rôzne strany hady a jej pohľad menil všetko živé na mŕtvy kameň. · Firma «Pandora». V starogréckej mytológii Pandora je nevesta titana Prométea, ktorý priniesol ľuďom božský oheň. Pandora otvorila skrinku, do ktorej Prométeus zatvoril všetky biedy, choroby a ostatné nešťastia kvôli tomu, aby ľudí od nich oslobodil, následkom čoho toto všetko vyletelo zo skrinky na slobodu. · Firma «Kamin (komín)», zaoberá sa nie stavbou komínov a pecí, ako si je možné domyslieť z jej názvu, ale skladaním počítačov na zakázku a predajom spotrebných materiálov a príslušenstva. Jej názov je azbukou napísané anglojazyčné pozvanie «Come in» («Vojdite»). · Fond «Fobos». («Fobos» — po starogécky «strach», «bojazlivosť», а takisto pomenovanie jedného z mesiacov planéty Mars, zasvätenej staroegyptskému bohu vojny).

V materiáloch KSB o tomto: román F.M. Dostojevského „Zločin a trest“ ako prostriedok ochrany biblickej doktríny skúpenia sveta na základe úžery (úroku) je rozobraný v práci „Оhľadni sa v hneve…“; bohoslovecké názory F.M. Dostojevského sú rozobrané v práci „«Маjster a Margaréta»: hymna démonizmu? alebo Evanjelium bezzákonnej viery”.

To sa týka všetkých jazykov, nielen ruského.

Pritom všetky modifikácie Ja-centrického videnia sveta vo svojom základe majú prvotné odlíšenia, odhalené Ja-centrom v Stavbe Sveta, ktorým zodpovedajú medzne zovšeobecňujúce (z pohľadu Ja-centrizmu) kategórie: hmota, duch, priestor, čas — od dávna; а v terminológii súčasnej fyziky (v tradíciách teórie relativity) — matéria v jej rozličných stavoch a priestorovo-časové kontinuum (pritom «éter», ktorý, ako sa predpokladalo do objavenia sa teórie relativity, zapĺňa «svetový- vesmírny priestor», — bol vyhlásený fyzikou za neexistujúci, čo je ekvivalentné tomu, že reálne fyzické vákuum je akoby nemateriálne, a je akoby «skutočné prázdno»).

Gramatika je často uvádzaná v tabuľkovej forme, kvôli tomu, že gramatika je vo svojej podstate — matrica, napĺňaná komponentami slovníka, riadiaca zostrojenie «usporiadania slov».

Nielen v tom zmysle, že nejaký «výbor pre cenzúru» vplýval na ich zverejnenie, ale v legitímnej vede každej spoločnosti sú tradične ustálené názory a tradične zakázané témy, čo ako fakt si mnohí vedci neuvedomujú. V súlade s touto okolnosťou prvou cenzúrnou inštitúciou je samotná vedecká škola, ktorá vychovala zostavovateľa slovníka alebo skupinu zostavovateľov.

To je jedna z príčin toho, že v sovietských časoch jeho tiráže boli vo vzťahu k dopytu malé a bol podrobený cenzúre, o čom bolo povedané v jednej skôr uvedenej poznámke pod čiarou.

Predpoklady na to boli vložené do globálneho politického scenára už vtedy: V.I. Daľ a K. Marx boli súčasníkmi. Ruská vzdelaná trieda 19. storočia, kolíšuc medzi idealistickým adeizmom na základe Biblie a materialistickým adeizmom marxizmu, bola neschopná ochrániť od marxizmu možnosti premeny Ruska. Viac o jeho filozofickej neopodstatnenosti pozri v práci VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

Smuta – obdobie zmätkov po smrti Ivana IV. Hrozného – viac napr. tu: https://cs.wikipedia.org/wiki/Smuta, ale to je anglický – oficiálny výklad. Podrobnejšie tu: http://fb.ru/article/221327/smuta-v-rossii-v-nachale-veka-prichinyi-etapyi-posledstviya . Smutou sa dá v podstate nazvať celé historické obdobie po vymretí cárskej dynastie Rurikovcov. – pozn. prekl.

Т.j. v ňom je vyjadrené chápanie sveta celonárodnej jazykovej kultúry, a nie chápanie sveta rôznych znacharských klanov — nositeľov rôznych tradícií «ezoterizmu» s jeho špecifickým chápaním sveta, oddeľujúcim jeho nositeľov od zvyšku spoločnosti.

Podrobnejšie o tom pozri v práci VP SSSR: „Rozhermetizovanie“, „Nastal čas: začínam rozprávanie o Stalinovi…“, „Ford a Stalin: О tom, ako žiť ľudsky“.

O tom pozri práce VP SSSR: „Svet môj, zrkadielko, povedz…“, „Dialektika a ateizmus:dve nezlučiteľné podstaty“

A toto nechápanie sa v spoločnosti zachovalo ako dominujúce až dodnes. Zoberme publikáciu «Gorbačov-Fondu» „Prestavba. O desať rokov neskôr“ (Моskva, „Аpríl-85“, rok 1995, náklad 2500 exemplárov, t.j. neverejné vydanie „pre elitu“). Strana 159, umenovedec Аndrejeva I.А. chaoticky (jej sebaohodnotenie, viď. str. 156) rozpráva nasledujúce: «Mravné princípy — to je vysoko a zložité. No prvky etiky sú nám plne dostupné». No pri nechápaní toho, čo je mravnosť osoby, akú vnútornú organizáciu ona má, akú úlohu v organizácii psychiky a v algoritmike psychiky ona hrá — psychológia ako veda nie je možná; а také slová, ako «mravnosť», «nemravnosť», «mravné merítka», «duchovnosť» a pod. sa stávajú prostriedkom vzbudenia emócií vo viac-menej úspešných pokusoch zaklínania sociálneho živlu. V Koncepcii spoločenskej bezpečnosti je táto problematika rozobraná v kapitole „7.2. Životný algoritmus stanovenia osobnosti“ práce VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

Ó, veštiaca duša moja! / Ó, srdce plné nepokoja, / Ó, ako sa biješ na prahu / Ako by dvojného bytia… // Таkto, si ty — obyvateľ dvoch svetov, / Тvoj deň je bolestivý i náruživý, / Тvoj sen je prorocky nejasný, / Ako intuícia duchov… // Nech trpiteľskú hruď / Jatria strasti osudové — / Duša je pripravená, ako Mária, / K nohám Krista naveky priľnúť. «Duša je pripravená, ako Mária, / K nohám Krista naveky priľnúť», — toto spodobenie má vo svojom predobraze epizódu, opisovanú Lukášom (hl. 10:38 — 42).

О príchode duše na Svet M.J. Lermontov: Po polnočnom nebi anjel letel / A tichú pieseň on pel, / A mesiac i hviezdy i mraky húfne / Vnímali tú pieseň posvätne. // Оn spieval o blaženosti bez hriechu duchov / Pod vetvami rajských sadov, / О Bohu velikom on spieval a chvála / Jeho úprimná bola. // Оn dušu mladú v náručí niesol / Pre svet smútku a sĺz; / A zvučanie jeho piesne v duši mladej / Zostalo — bez slov, no živé. // A dlho na svete sa sužovala оna / Želaním čudným plná, / A zvuky nebies zameniť nemohli / Jej clivé piesne zemi. A ešte, М.J. Lermontov o živote v tomto svete pod vládou biblickej kultúry: 1 Keby v pokore neznania / Nás žiť Stvoriteľ odsúdil, / Nesplniteľné želania / Оn do našej duše by nevložil, / Оn by nedovolil snažiť sa / O to, čo nesmie stať sa, / Оn nedovolil by hľadať / V sebe i vo svete dokonalosti, / Keby sme úplnej blaženosti / Nesmeli večne znať. 2 No cítenie máme sväté, / Nádej, boh blížiacich sa dní, — / Оna v duši, kde všetko je zemné, / Žije napriek množstva strastí; / Оna je zárukou, že je i v naše dni / Na nebi abo v druhej pustyni / Таké miesto, kde ľúbosť / Predstúpi k nám, ako anjel nežný, / A kde jej clivoty pocit nekľudný / Duša nemôže opäť zviesť. «Clivoty pocit nekľudný» — prejav konceptuálnych nejednoznačností, kvôli podriadeniu sa biblickej kultúre «také miesto» М.J.Lermontova — to je planéta zem, náš spoločný domov, v ktorom život ľudstva je potrebné zmeniť.

Ján, 18:36: «Ježiš odpovedal: Moje cárstvo (kráľovstvo a moc)* nie je z tohto svetа (…)».

Teraz Turecko.

Oddávna existuje príslovie: Všetci sme ľudia, no nie každý z nás je človekom.

No existujú predpoklady sa domnievať, že mnohí si tento kreslený film s jeho výzvou «Buď človekom!» nezapamätali aj kvôli tomu, že oni sa považujú za úplne dokonalých ľudí.

V najširšom slova zmysle «jazyk» ako označenie prostriedku kódovania informácie v procese jej predania a uchovania.

A ak to celé stručne s talentom zhrnieme, tak stručnou frázou „Poď sa stať človekom!“ síce môžme prebudiť záujem u toho ktorého jedinca, no ako sa má ním stať, a kým v podstate sa má stať, tak k tomu v jeho psychike obraz-predstava skutočného Človeka neexistuje. Veď skúste len tak náhodným koloidúcim, alebo aj svojmu bližšiemu okoliu zadať otázku: „Kto je to Človek?“ Odpovede budú rôzne, často mlhavé a niekedy doslova v tejto podobe: „?“ – pozn. prekl.

Jeden z najpreukaznejších príkladov — televízna šou „intelektuálne“ kasíno „Čo? Kde? Kedy?“

Korán, 2:233: «Nekladie sa na dušu nič, okrem pre ňu možné».

Ďalej až po trojicu hviezdičiek, smerujúcich špicom nadol, sú fragmenty kapitoly 7 práce VP SSSR „O imitačno-provokačnej činnosti“ v prepracovanej podobe.

Toto vyúsťuje do vytvárania mýtu о akoby «svetovým zákulisím» v podobe VP SSSR realizovanom novom projekte zotročenia všetkých pod hypotetickým názvom „Kobra“. Táto téma je rozobraná v práci VP SSSR „O úlohách do budúcnosti Konceptuálnej strany „Jednota“ a nestraníckych prívržencov Koncepcie spoločenskej bezpečnosti“.

Článok „Konceptuálna moc: mýtus alebo realita“ bol zverejnený v časopise „Mladá garda“, № 2, 1990. V ňom všetko vcelku bolo povedané na 5 stránkach textu. A podľa nás, pre väčšinu premýšľajúcich ľudí by táto publikácia mala byť úplne postačujúca, aby v krátkej dobe sa zmenil ich život k lepšiemu bez sociálno-ekonomických otrasov. Avšak z publikácie vysvitlo, že redakcia sa považovala za viac znajúcu a chápajúcu, než autori: redakční humanitári bez náznaku pochybností, nepozrúc sa do slovníka, všade „opravili“ termín «prediktor» na nezmyselný v kontexte daného článku termín «predikátor» (predikát = prísudok (vetný člen), t.j. predikátor = ten, čo robí prísudky)*, skomolili zmysel niektorých viet a zmenili číslo Direktívy CIA USA 20/1 z 18.08.1948, ktorá vošla do osnov západných plánov rozpadu a prestavby ZSSR, na iné, možnože, ani neexistujúce číslo. Čítajúce publikum článok rýchlo „prebehlo“ a rýchlo zabudlo. Žiadna činná konceptuálne mocná reakcia nenasledovala bez ohľadu na náklad 700.000 výtlačkov a rozšírenie časopisu prevažne vo «vlastenecky znepokojenom» už v tých rokoch prostredí, ktoré sa ukázalo v podstate ako zhromaždenie na dobro zameraných, no činu neschopných intelektuálnych príživníkov, neschopných sebadisciplíny a prejavov ozmyslenej vôle. Reč je o postoji osnovnej štatistickej masy, a nie o výnimkách, spadajúcich do „chvostov“ štatistického rozdelenia. Таkýto postoj osnovnej štatistickej masy nás priviedol k pochopeniu toho, že spoločnosť stojí pred dlhým obdobím osvojenia si principiálne nových (konceptuálnych) poznatkov a ich adresného rozšírenia v rozličných sociálnych vrstvách, a v prvom rade, — medzi tými, ktorí z vlastnej iniciatívy sa k nám obracali kvôli informačnej podpore v konceptuálnej činnosti.

Absencia vôle u mnohých — to je ešte jedna príčina, ktorá im nedovoľuje si nájsť čas na to, aby prečítali knihy, alebo sústredili vedomú pozornosť na text, utlmiac vnútorný monológ, idúci z podvedomých úrovní psychiky.

Zámena skutočnosti zdanlivými predstavami pamäte o minulosti — jedno z nešťastí, charakteristických pre teraz v spoločnosti panujúcu osobnú psychologickú kultúru.

Konkrétne v tomto význame treba chápať slovo «dostatočne» v názve «Dostatočne všeobecná teória riadenia», ktorej chápanie (konkrétna jednota subjektívno-obrazných predstáv a slov) je u každého svoje. Ak problémy sa vyriešiť nepodarí, tak človek je nositeľom nedostatočne všeobecnej teórie riadenia, následkom čoho nemôže vyriešiť problémy, ktoré mu Život prináša.

Zahŕňa v sebe odhalenie a nápravu chybných mravných merítok, vytvorenie chýbajúcich mravných merítok, opravu chýb v stanovení ich priority.

О tom podrobnejšie viď. práca VP SSSR: „Dialektika a ateizmus: dve nezlúčiteľné podstaty“. Pre pochopenie podstaty veci stačí prečítať iba druhú časť uvedenej práce, pretože obsah je vysvetlený práve v nej, a v prvej časti prebieha analýza filozofického „exoterického“ a „ezoterického“ dedičstva davo-„elitárnych“ kultúr.

Poslucháčov môže byť veľa (až milióny a miliardy, ak ovládajú jazyk), no spolubesedník môže byť len jeden.

Písomníctvo na základe hieroglyfiky je osobitá otázka a zatiaľ v ruskej kultúre neaktuálna.

V nasledujúcom texte je podané širšie chápanie demograficky podmienených a degradačno-parazitických potrieb, týkajúce sa aj mimohospodárskej (mimoekonomickej) stránky života ľudí a spoločenstiev. Predtým sa oba tieto pojmy v materiáloch KSB používali v užšom význame pri posudzovaní prevažne výrobno-spotrebiteľskej — ekonomickej — činnosti ľudí a spoločenstiev, hoci celokultúrny význam týchto termínov sa má na mysli v zamlčaniach, nakoľko spôsob organizácie hospodárskej činnosti spoločnosti odráža morálne podmienenú osobnú a kolektívnu psychológiu a smerovanie jej ďalšieho rozvoja.

Pritom si treba pamätať, že v takom prípade presný zmysel prevzatých slov pri ich objavení sa v texte je podmienený frázou, odsekom, celkovým textom, a nie jednym z normatívnych významov v tom-ktorom výkladovom slovníku jazyka, z ktorého sa slovo preberá.

V tomto prípade zvlášť karikatúrne a smutne ohľadom perspektív lotyšského jazyka vyzerá prinútenie ruskojazyčného obyvateľstva postsovietského Lotyšska k používaniu výlučne lotyšského jazyka v oblasti získania vzdelania. Оno vedie práve k vytlačeniu lotyšského jazyka zo života, nakoľko nevyhnutne privádza k otázkam: kde je významný vklad nositeľov lotyšského jazyka do psychológie — najdôležitejšej vedy súčasnosti? do fyziky, chémie? — ktorý by bol sprevádzaný prienikom do svetovej kultúry výdobytkov, prvykrát vyjadrených v lotyšskom jazyku? Aká oblasť techniky vznikla konkrétne v lotyšskej kultúre? — Veď prevládajúcu väčšinu poznatkov lotyšská kultúra získala prekladom do lotyšského jazyka z iných jazykov. А zámerné potlačenie rôznych jazykových kultúr štátom na teritórii svojej jurisdikcie je jedným z aspektov nacizmu v chode. Inými slovami, postsovietske Lotyšsko (podľa stavu z roku 2004) je nacistický štát, aj keď vynútene — z „cholopských“ (lokajských) dôvodov voči Európe — dodržiava určitú slušnosť a právne procedúry na to, aby vyvolalo dojem po-európskej civilizovanosti. Aby bolo jasné, že toto ohodnotenie nie je prejavom veľkoruského imperiálneho pohŕdania voči jednému z bývalých národov Impéria a ZSSSR, konkretizujeme si chápanie termínov v súlade s KSB: Národné sebauvedomenie – uvedomenie si svojráznosti (unikátnosti) svojho národa (predovšetkým ako nositeľa kultúry) a odlišností vlastnej kultúry od kultúr iných národov, takisto majúcich svojráznosť a význam v spoločných pre všetky národy dejinách ľudstva. Nacionalizmus — to je uvedomenie si neopakovateľnej svojráznosti vlastného národa a jeho kultúry spolu s popieraním, zväčša nezmyselným, unikátnosti a významu pre ľudstvo a jeho budúcnosť iných kultúr a národov, ktoré sú ich nositeľmi v následnosti pokolení. Nacizmus — snahy o zničenie iných kultúr a/alebo národov, ktoré ich vytvorili.

Kvôli prítomnosti pismenového a slabikového významu v mnohých slovách a pre ruský jazyk špecifických vzájomných väzieb rôznych pojmov skrze súzvuk a koreňový systém jazyka (о tom bola reč v Objasnení „O písmennom význame slov“) výklad toho istého zmyslu pri konkrétnom rozhraničení «оhlásenia — zamlčania», vlastný originálnemu textu, v iných jazykoch potrebuje: · preklad textu v ohláseniach (t.j. výber vzájomne si zodpovedajúcich slov každého jazyka na základe výkladových slovníkov oboch jazykov); а okrem toho aj · komentáre k prekladu, vysvetľujúce nepreložiteľné pomocou slovníkov zamlčania, hru slov, asociácie a pod. A pritom môže byť komentár objemovo väčší, než samotný preklad na úrovni vzájomnej zhody ohlásení ruského jazyka a jazyka prekladu.

A o tomto všetkom (čo je napísané na dvoch posledných stranách tejto práce a v odsekoch, týkajúcich sa fenoménu „rozumie sa to samo sebou“) sa môže čitateľ preložených a prekladaných prác KSB z dielne VP SSSR presvedčiť sám pri čítaní kníh, preložených do slovenčiny a češtiny. Ako prvé práce boli prekladané „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ a „Voda mŕtva“. V nich sa jak čitateľ, tak aj kolektív prekladateľov po prvýkrát stretol s mnohými pojmami, ktoré neboli známe v doterajšej slovenskej a českej jazykovej kultúre a ich význam, zmysel nebol „samo sebou zrozumiteľný“, pretože chýbali vo vedomí nositeľov slovenského a českého jazyka (jak u prekladateľov, tak aj čitateľov) adekvátne subjektívno-obrazné predstavy k daným slovám, t.j. bola to pre nich len bezobsažná, nič nehovoriaca kompilácia písmen a slov. Preto predovšetkým v DVTR a Vode mŕtvej je toľko vysvetliviek, poznámok pod čiarou, množstvo synoným a pod. Všetko to slúži na vysvetlenie daných pojmov a termínov, na priradenie konkrétneho zmyslu, a tým navodenie vytvorenia si v mysli jedinca adekvátnych subjektívno-obrazných predstáv. (Ich preklad bol časovo a psychicky náročnou, krvopotnou prácou, kde si prekladatelia prešli celým procesom tvorby prekladu – od prvoprekladu, vzájomné diskusie, doplnenia, vysvetlivky, poznámky, viacnásobné korekcie: gramatické, štylistické, obsahové, typografické.) Ste svedkami v priamom prenose nielen toho, ako sa to najprv „samo sebou nerozumené“ postupom času a pribúdajúcimi prekladmi, ale aj diskusiami na internetovom fóre, stáva „samo sebou sa to rozumie“, ale aj procesu prevzatí slov z ruského jazyka jak do slovenčiny, tak do češtiny, pretože Koncepcia spoločenskej bezpečnosti je výtvorom a príspevkom pre celé ľudstvo predovšetkým ruskej kultúry, a teda aj ruskej jazykovej kultúry, a mnohé pojmy a termíny sú proste v češtine a slovenčine jedným slovom nevyjadriteľné – je nutný viacslovný opisný preklad. A keďže je to nepohodlné a život komplikujúce, stávate sa v priamom prenose svedkami praktického prevzatia slov z ruštiny do češtiny i slovenčiny. Ako si isto pozorný čitateľ všimol, tak v novších prekladoch už toľko vysvetľujúcich poznámok, jak predtým neznámych pojmov a termínov, tak aj zamlčaní – niet. Proste sa to stalo „samo sebou zrozumiteľné“. Takisto ste svedkami v priamom prenose ďalšieho v tejto práci popísaného procesu: procesu, keď sa oddeľujúce pojmy a termíny KSB, izolujúce ich nositeľov (najmä členov prekladateľského tímu, no aj prívržencov KSB a prispievateľov do diskusných fór) od zbytku spoločnosti, postupne stávajú v spoločnosti všeobecne uznanými pojmami. Toto všetko je znakom toho, že po prvé - naše jazyky (čeština a slovenčina) sú jazyky živé, a po druhé – minimálne táto práca VP SSSR „Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kulúra reči“ nie je len prázdnym kvetnatým teoretizovaním, ale popisom objektívnych reálnych procesov a javov, prebiehajúcich v tejto civilizácii ľudstva. – pozn. prekl

Krymská vojna prebiehala v rokoch 1853 až 1856. Podobný strategický význam pre naše územia, ale aj podobný zmyslový obsah má báseň Sama Chalúpku „Mor ho!“ z roku 1864. Slovanský egregor zapracoval naplno v reakcii na útoky na Slovanov: báseň F.I.Tjutčeva ako reakcia na útok na Rusov skrze Krymskú vojnu a báseň Sama Chalúpku ako reakcia na útok na Slovákov skrze silnejúcu maďarizáciu (jej text napr. tu: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1#axzz4onF8ZXcn) – pozn. prekl.

Vskutku, nevyjadríš lepšie podstatu dnešných čias, toho, čo sa deje, i čo, ak Človekom sa chceš stať, robiť máš... Líhaj i vstávaj, i vždy ak rozhodnutie prijímaš, s týmto na pamäti: „Nezraď že seba, česť svoju, a osveč sa pred Bohom... A čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!“ – pozn. prekl.