3. Matematika a Boží Zámer
Matrica a “Matrica” — dva protiklady · перевод (Slovenský) · раздел 4 из 8
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
3. Matematika a Boží Zámer
V súlade s touto definíciou slova „matrica“, je v podstate strojový systém produkujúci živé sny celému ľudstvu vo filme nazvaný správne. A to nás privádza k otázke: strojový systém je jedinou matricou, alebo aj táto prináleží inej matrici, predurčujúcej jej existenciu a fungovanie?
Aby sme neohraničovali celistvosť úvah, bude lepšie predpokladať že strojový systém z námetu filmu ohraničený lokalizáciou na planéte Zem, môže existovať a fungovať iba ak je súčasťou nejakej objemnejšej (objímajúcej jeho existenciu) matrice, ktorá je vo vzťahu k nemu na vyššom stupni (úrovni) vzájomnej vloženosti čiastkových matríc[8]. Táto matrica na svojej úrovni zaujíma miesto v bunke objemnejšej (objímajúcej) matrice nasledujúceho stupňa. A tak, v priebehu skúmania rozširujúcej sa usporiadanosti vzájomnej vloženosti matríc, predurčujúcich jestvovanie vložených matríc a nimi vytvorených procesov (vrátane existencie vesmírov), sa tak dostávame k dvojici otázok, v ktorej kladná odpoveď na jednu z nich znamená zápornú odpoveď na tú druhú:
Existuje nejaká hranica tejto postupnosti rozširovania matríc? To jest, existuje určitá všeobjímajúca matrica, predurčujúca jestvovanie všetkých ostatných vložených matríc a ich možnosti naplnenia nejakou matériou a informáciou?
Alebo takáto hranica neexistuje a postupnosť matríc (objímajúcich do seba vložené obmedzené čiastkové matrice) môže narastať bez akýchkoľvek kvalitatívnych a kvantitatívnych limitov, vytvárajúc tak stále nové a nové možnosti existencie rôznorodých svetov?
K takýmto otázkam ľudstvo prichádzalo neraz, a v priebehu histórie rôzne svetonázorové systémy (školy) dávali na ne v rôznych formách obsahovo navzájom sa vylučujúce odpovede. No pri všetkej rôznorodosti detailne vypracovaných svetonázorových systémov, všetky môžu byť zaradené do jednej z dvoch kategórií odpovedí:
Existuje určitá hranica narastania postupnosti vzájomnej vloženosti matríc, a proces narastania postupnosti vzájomného objímania matríc nakoniec privedie k stotožneniu vrcholu postupnosti[9] s určitou konkrétnou všeobjímajúcou matricou, odvekou nazývanou... Božie Predurčenie existencie Vesmíru.
Objektívne existuje iba určitý základ existencie, svojim spôsobom „prvotná tehlička“ vesmíru, „základný element“ – jednotka a určité pravidlá („sčítania“, „násobenia“, „odčítania“ a iné) transformácie. Pri používaní týchto operácií na základnom prvku, môže postupnosť vzájomnej vloženosti čiastkových matríc bytia narastať bez ohraničenia, nestretnúc sa tak so žiadnou konkrétnou všeobjímajúcou matricou.
Jeden aj druhý názor pripúšťa nekonečne rozširujúcu sa postupnosť vkladania čiastkových matríc bytia, no oba vyjadrujú kvalitatívne rozdielne chápanie tejto nekonečnosti: V prvom prípade – je to na počiatku preddefinovaná Zhora „nekonečnosť“, a v druhom prípade – je to „nekonečnosť“ budovaná nárastom a transformáciou čiastkových matríc, predstavujúcich sebou „konečné prvky“ tohto nekonečného „budovania“. Na prvý pohľad, sú oba vzájomne sa vylučujúce názory rovnoprávne a posúdiť pravdivosť jedného a nepravdivosť druhého sa zdá byť nemožným. No ak pouvažujeme, tak pravdivým sa predsa len ukáže prvý názor: Existuje určité všeobjímajúce predurčenie (preddefinícia), následkom čoho proces nárastu postupnosti vzájomne objímajúcich sa čiastkových matríc bytia a ich naplnenie matériou a informáciou sa rozpadne – pri pokuse o vytvorenie niečoho (v tomto procese nárastu postupností vzájomnej vloženosti) čo nemá miesto vo všeobjímajúcej matrici – Božom Predurčení..
V opačnom prípade by sa zákony fyziky a chémie (ktoré vyjadrujú najvyššie z už vytvorených predurčení-preddefinícií) mohli opakovane meniť s objavením sa akejkoľvek novej matrici – nadstavby, objímajúcej všetky jej predchádzajúce v štruktúre vzájomnej vloženosti a završujúcej (dočasne, na vrchole) tento poriadok, čo zodpovedá „druhému zákonu dialektiky“ podľa ktorého kvantitatívne zmeny prechádzajú do kvalitatívnych[10].
Okrem toho, druhý predpoklad vyžaduje nevyhnutnosť mať okrem samotnej jedinečnej „matrici“ - prvozákladu aj prostriedky dovoľujúce navyšovať postupnosť vzájomnej vloženosti – ktoré svojou podstatou predstavujú to isté Božie Predurčenie bytia, no skonfiškované z predmetu úvah: buď pre chybnosť úvah, alebo aby sa vyhli nazvať veci pravým menom.
Avšak tieto dva preskúmané vzájomne sa vylučujúce predpoklady sú takisto vyjadrením dvoch rozdielnych svetonázorov, ktoré sa taktiež vzájomne vylučujú:
Prvý – Bohocentrický. Vo svojej podstate vychádza z toho že Vesmír vcelku, ako aj jeho časti, planéta Zem aj Ľudstvo je Božím výtvorom, plodom Predurčenia Tvorcu a Všemocného, a život ľudí s týmto svetonázorom prebieha v medziach Božieho Zámeru. Pre človeka žijúceho v medziach tohto Zámeru je prirodzené si uvedomovať že Svet je jeden a celistvý, a všetko v ňom ( vrátane vzťahov medzi ľuďmi) je príčinno-následkové, mnohovariantné (vo všeobecnosti) prozreteľno (*predvídateľno) účelové. A každý jeden človek buduje svoj život v medziach Božieho Predurčenia a to buď v súlade so Zámerom, alebo mu svojou činnosťou odporuje. V prvom prípade je pre človeka Boh – nadmiernou realitou, hierarchicky najvyšším Všeobjímajúcim riadením, s Ktorým sa neustále snaží udržovať istú etiku osobnostných vzťahov na osnove objektívnej morálky. V druhom prípade prebieha proces neustáleho odporovania (zo strany subjektu) Božiemu Zámeru, v ktorom sa takto prejavuje určitý druh morálne-podmieneného svetonázoru jedinca.
V Bohocentrickom svetonázore sú miera a matrica rôznymi názvami (ruský a latinský) jedného a toho istého objektívneho javu. Ak chápeme Božie Predurčenie bytia všetkého čo je ako – mnohorozmernú matricu možných stavov všetkej matérie vo Vesmíre, tak potom určitá časť matrice – Božieho Predurčenia je dostupná aj ľudskému vnímaniu miery. V podstate ktorýkoľvek vnímavý a neskazený človek, ktorému bola zhora daná schopnosť rozlišovať príčinno-následkové väzby vlastnej existencie a okolo neho sa skladajúcich okolností, vníma prejavy Božieho Zámeru (ako hierarchicky Najvyššieho všeobjímajúceho riadenia) a preto dokáže, a evidentne sa aj snaží formovať svoju činnosť v súlade s Bohom, v medziach Jeho zámeru na osnove svojho cítenia miery.
Druhý svetonázor možno nazvať „Ja-centrickým“, (egocentrickým - v latinskom variante). Vo svojej podstate je buď úplne ateistický, keď stavia človeka do pozície boha či pokoriteľa Prírody, alebo panteistický kedy zbožstvuje Vesmír v celku, platiac daň za to, že zďaleka nie všetko v Prírode je podriadené človeku i ľudstvu v celom. No v obidvoch variantoch tento svetonázor trvá na tom, že Vesmír, planéta Zem s biosférou a ľudstvom v nej sa nejako „samovytvorili“ (no pritom sa v podvedomí človeka prikloneného k takémuto svetonázoru aj tak vynára otázka: z čoho?). Následkom výbuchu (znova otázka: čoho?). Následkom veľmi dlhej evolúcie (znova: čoho?)
Pre takýto svetonázor je typické vnímanie objektívnej reality ako množstvo nijako medzi sebou neprepojených náhodných javov, procesov, faktov, ktorých neustála obmena rôznorodých kombinácií určuje podľa neho evolučný vývoj vesmíru, „samorealizujúci sa“ v súlade s odhalenými aj ľuďmi ešte neodhalenými zákonmi prírody.
Toto je výsledkom toho, že ateista považuje všetky neviditeľné príčinno-následkové väzby medzi rôznymi javmi (v ktorých sa bezprostredne prejavuje hierarchicky Najvyššie všeobjímajúce riadenie Všemocného) za objektívne neexistujúce: Všetko čo jedincovi nie je dané priamo vnímať, mnohí racionálne hodnotia ako objektívne neexistujúce. Takýto svetonázor stavia do centra vesmíru (aj nevedomky) buď človeka a jeho ohraničené možnosti, alebo zákony prírody (ktoré len čo si človek osvojil začal sám seba ospevovať ako „korunu“ prírody). Avšak Ja-centrizmus ostane Ja-centrizmom, bez ohľadu na šírku svojho horizontu: „Ak som aj videl ďalej ako ostatní, tak iba preto, lebo som stál na pleciach velikánov“, - I.Newton.
A následkom neviditeľného ale citeľného ateizmu v „Ja-centrickom“ svetonázore, (*jeho obete) vnímajú snahu človeka o pochopenie jediného Boha a jeho Zámeru (prozreteľnosti) vo vzťahu k tvoreniu ako presný opak snahy človeka spoznávať zákony prírody.