4. Ako bola uskutočnená zámena

Ako a prečo sa písma robia «svätými»? · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 46

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

4. Ako bola uskutočnená zámena

Jeden zo západoeurópskych autorov U. Topper napísal:

«Akým spôsobom sa uskutočnilo pokresťančenie Európy? Nevieme. V žiadnom prípade nie tak, ako uvádzajú cirkevné texty, ani čo sa týka časového rámca, ani pokiaľ ide o charakter operácie. Skutočné udalosti sú v legendách skreslené na nepoznanie, všetko je obrátené hore nohami».

Ďalej preskúmame, ako prebiehali udalosti, ktoré nakoniec priviedli k zrodeniu latinskej modifikácie kresťanstva a násilnému rozšíreniu tohto «kresťanstva» na území súčasnej Európy a Ruska.

Rád templárov

V piatok 13. októbra 1307 boli na príkaz kráľa Filipa IV. zatknutí všetci francúzski templári a ich majetok skonfiškovaný.

Obvinenia:

● Rád sa dávno zriekol kresťanstva (on ani nebol kresťanský – pozn. autora). Členovia rádu pri svojom vstúpení do rádu pľuvali na kríž, nahlas odmietali moc cirkvi nad sebou.

● Vyhýbanie sa plateniu daní, finančné machinácie s nehnuteľnosťami, úžerníctvo a veľa iného.

Základná časť dôkazov bola zhromaždená kráľovskými sudcami s využitím mučenia, čo bolo v tom čase pri súdnych konaniach bežné.

Kto sa stal vlastníkom majetkov a peňažných prostriedkov rádu? Najskôr ten, kto potom uskutočňoval pretvorenie spoločnosti a zjednotenie Európy.

Avignonské zajatie „pápežov“

Ďalšou symbolickou udalosťou bolo avignonské zajatie pápežov (1309 - 1377 r.)

Podľa oficiálnej verzie[28] sa avignonské zajatie pápežov začalo kvôli nezhodám v oblasti financií pápeža Bonifáca VIII. a francúzskeho kráľa Filipa IV. Pripomenieme, že opäť sa stretávame s Filipom IV.

Mnohé zdroje uvádzajú, že Filip IV. nebol samostatnou postavou, a veľkú úlohu v jeho politike zohrávali jeho blízki. Bolo nejaké vedenie, ktoré v Európe uskutočňovalo «prestavbu», rozrušujúc existujúce piliere.

Ako uvádzajú encyklopédie, avignonské zajatie trvalo 68 rokov. Pápežstvo počas tejto doby prišlo o svoju bývalú úlohu v politickom živote Európy (veď ani žiadne nebolo — aut.).

V tom čase sa v krajinách západnej Európy začala centralizácia štátov. V centralizovaných štátoch bolo všetko obyvateľstvo podriadené monarchovi vrátane duchovenstva, a toto viedlo k rozdrobeniu Európy. Globálne centrum riadenia zadalo úlohu zjednotiť Európu. Za tým účelom začali budovať inštitút pápežstva.

Wilhelm Kammeier v knihe «Univerzálna falzifikácia histórie» (1926) píše:

«Existencia katolíckych pápežov do takzvaného avignonského zajatia bola úplne vymyslená».

U. Topper predpokladá, že pápežstvo vzniklo «... v Avignone a na konci XIV. storočia sa presťahovalo do Ríma do Talianska».

Avignonské obdobie malo v histórii pápežstva pripomínať reálne zajatie, no skôr to bola kolaborácia pápežov so «silnými tohto sveta».

Podľa všetkého, sústredili všetkých cirkevných vodcov („pápežov“) s cieľom ich združenia pod jedno vedenie[29].

Pápežom dali neobmedzenú moc v cirkvi. Wikipédia:

«No už rok po ukončení „Avignonského zajatia“ sa začal Veľký západný rozkol (1378 -1417), kedy aj v Avignone aj v Ríme pôsobili navzájom si konkurujúci pápeži, ktorí si medzi sebou rozdelili celý katolícky svet (a možno nie katolícky, ale náboženský, pretože katolíctva ešte nebolo? — aut.)».

Pravdepodobne nie všetci súhlasili s rozhodnutiami z Avignonu. Veď v tom čase na území súčasnej Európy existovali aj iné vierouky.

Koncil v Kostnici

Koncil v Kostnici (1414 - 1418) sa začal v čase rozkolu s cieľom zjednotenia Rímskej katolíckej cirkvi[30] a zastavenia Veľkého západného rozkolu, ktorý v tom čase viedol už k trojpápežstvu.

Koncil v Kostnici obnovil jednotnosť katolíckej cirkvi.

Po nových voľbách sa stal pápežom Martin V.

Na koncile boli prijaté dva dokumenty, v ktorých bolo schválené:

● Koncil disponuje najvyššou mocou, ktorú mu dal Kristus, a všetci, nevynímajúc pápeža, sa musia tejto moci podriadiť;

● Koncil sa bude konať pravidelne, po určenom počte rokov.

Oba dokumenty boli vyjadrením tézy o zvrchovanosti moci koncilu nad pápežstvom, a preto neboli potvrdené pápežom. Má sa za to, že koncil ukončil schizmu (rozkol)*, ale nedokázal uskutočniť reformu cirkvi.

Zároveň prijal rozhodnutie o potrestaní heretika Jána Husa. Bol upálený spolu so svojimi dielami. Poprava Jána Husa zapríčinila husitské vojny (1419 - 1434).

Dá sa povedať, že na koncile v Kostnici sa v rokoch 1414 - 1418 uskutočnilo zjednotenie rímskych katolíckych cirkví do jedinej organizácie.

Hoci koncil neriešil všetky úlohy, napríklad, pápežovi ešte nebola udelená neobmedzená moc, no už táto zjednotená cirkevná organizácia ukázala, čo sa stane s tými, ktorí sa nepodriadia jej rozhodnutiam.

Hľa z akého hriechu pred Bohom začala svoju činnosť zjednotená latinská cirkev, ktorá neskôr dostane názov «katolícka», podľa všetkého od slova «kat»: v českom jazyku «kat» znamená «popravčí».

Nie sú známe všetky skutočnosti o Jánovi Husovi a už vôbec, akú vieru on obhajoval.

No sú známe niektoré postoje vierouky, ktorú hlásal:

● Nemožno sa slepo podriaďovať cirkvi, ale je potrebné uvažovať samostatne;

● Vláda (moc), porušujúca Božie prikázania, nemôže byť Ním uznaná;

● Každý človek je v priamom spojení s Bohom bez akýchkoľvek prostredníkov, teda cirkev ako medzičlánok medzi Bohom a človekom nie je potrebná;

● Spoveď je násilím voči svedomiu, a preto sa treba uspokojiť s vnútornou ľútosťou človeka pred Bohom;

● Je potrebné preložiť Bibliu z tradičného latinského jazyka do národných jazykov.

Takže, aké kresťanstvo kázal Ján Hus?

Nepriamo nám o tom vypovedá nasledovný fakt. Na pomoc husitom, ktorí sa bránili pred križiakmi rímskeho pápeža, «prišiel oddiel zložený z množstva pravoslávnych poddaných Veľkého litovského kniežatstva, bojujúcich proti katolizácii svojej krajiny. Spolu s Táborom bojovali 8 rokov proti poľským, nemeckým a uhorským vojskám»[31].

Ako sa zdá, pravoslávni pomáhali pravoslávnym v boji proti latinským.

Podotýkame, že v súčasnosti sú Čechy najviac ateistickou krajinou v Európe[32].

Ferraro-Florentský koncil

Ferraro-Florentský koncil sa konal v rokoch 1438-1445.

Po vojenskej skúsenosti s Čechmi sa rozhodli vyskúšať vnútiť latinský variant kresťanstva politickými metódami. Oficiálnym cieľom Florentského koncilu bolo prekonanie dogmatických rozporov medzi Západnou a Východnou cirkvou a dojednanie únie medzi nimi.

Sústredili predstaviteľov všetkých kresťanských cirkví – okolo 700 ľudí. Zúčastnil sa aj kyjevský metropolita Isidor. V ultimatívnej forme im všetkým navrhli vstúpiť do zväzu s latinskou cirkvou, pod vedením rímskeho pápeža. Zároveň žiadali prijať nové kresťanské dogmy latinskej cirkvi: najvyššia moc rímskeho pápeža v Ekumenickej Cirkvi, filioque[33] (dodatok k Symbolu viery) a náuku o očistci.

júla 1439 podpísali Florentskú úniu.

Únia spočívala v akceptovaní inovácií Rímskej cirkvi, no s výhradou, že Východné cirkvi nebudú u seba zavádzať latinské liturgické a cirkevné obrady.

Predstavitelia pravoslávnych cirkví podpísali dokumenty nie z vlastnej vôle. Počas koncilu väčšina predstaviteľov byzantskej delegácie 5 mesiacov nedostávala peniaze na obživu, sľúbené ako podmienka účasti delegácie na koncile ešte v Konštantínopole.

Medzi tými, ktorí úniu nepodpísali bol metropolita Marek z Efezu. Marek z Efezu neurobil žiadne ústupky v prospech latinskej náuky, a latinských nazýval heretikmi.

Prečo Marek z Efezu nazýval latinských heretikmi?

Hovoril, že latinskí zmenili Evanjeliá, pripísali Kristovi to, čo nepovedal: «Prečo... hlásame iné Evanjelium!»[34].

Aj tak sa únia ukázala byť nie pevnou a v skutočnosti netrvala dlho. Už za niekoľko rokov mnohí účastníci Koncilu, episkopi a metropoliti začali verejne odvolávať svoj súhlas s Koncilom alebo tvrdiť, že rozhodnutia Koncilu boli dosiahnuté podplácaním a hrozbami zo strany latinského duchovenstva.

Takto sa po dobrom nepodarilo dohodnúť, no s tým sa latinskí neuspokojili: už v roku 1453 zabrali Osmani Konštantínopol, nie bez pomoci latinských a židov.

Ako sa k rozhodnutiam Ferraro-Florentského Koncilu postavili v Rusku?

Kyjevský metropolita Isidor podpísal úniu s Rímsko-katolíckou Cirkvou, no veľkoknieža Moskovský Vasilij Ivanovič (Vasilij III., 1479 - 1533) Isidora na tretí deň po príchode poslal do temnice, odobral mu titul a roztrhal úniu s Rímskou Cirkvou.

Tridentský koncil

Tridentský koncil sa konal v rokoch 1545 - 1563 (trval 18 rokov).

● Jeden z najdôležitejších koncilov v dejinách katolíckej cirkvi.

● Na ňom boli riešené úlohy na 300 rokov dopredu. Nasledujúci Vatikánsky koncil sa konal až v r. 1869, aj ten bol prerušený.

«Podľa všetkého, do Tridentského koncilu katolicizmus neexistoval ako jediná organizovaná štruktúra»[35].

Rozhodnutia Tridentského koncilu

● Tridentský koncil upevnil zvrchovanosť pápežov. Fakticky bol vytvorený Rímsky katolicizmus ako monolitná nadnárodná nadštátna organizácia s jediným centrom riadenia — rímskym pápežom, názory ktorého sú v otázkach viery a morálky neomylné.

● Sformoval ideologický základ v podobe Biblie.

● Od toho momentu je Vulgáta, t.j. latinský preklad Biblie oficiálnou Bibliou katolíckej cirkvi.

● Je uvedené, že autorom všetkých kníh Starého a Nového zákona je Boh.

● Prijaté nariadenie o Symbole viery (Credo — latinsky „Verím“);

● Oficiálne schválený rád jezuitov.

● Prijaté nariadenie o Indexe zakázaných kníh.

● Prvýkrát zverejnené Evanjelium Krista, potom listy jeho apoštolov.

● Prvý krát sa hovorí o našom «Pánovi Ježišovi Kristovi, Synovi Božom».

● Zakázal vykladať Písmo laikom. Právo vykladania pravého zmyslu Svätého písma má len „svätá matka cirkev“. «Ktorí neuposlúchnu, budú usvedčovaní kazateľmi a potrestaní v súlade so zákonom».

● Schválil základné dogmy katolicizmu.

● Donútil všetkých duchovných i profesorov katolíckych univerzít zložiť prísahu Tridentskému vyznaniu viery.

Na Tridentskom koncile bola fakticky vytvorená nábožensko-ideologická – politická organizácia, s orientáciou činnosti na globálnu úroveň a nielen náboženská (vieroučná), akými boli iné cirkvi.

Jednota cirkvi, založená na zvrchovanosti pápeža bola silnou stránkou rímskej cirkvi, umožňujúca riešiť množstvo úloh, ktoré nemohli riešiť iné cirkvi. Moc pápežov bola neobmedzená.

Rád jezuitov, legalizovaný na koncile, bol podľa vyhlásenia ustanovený za účelom vzdelávania národov iných krajín latinskej vierouke. Zamlčané bolo, že to bol vojenský mníšsky rád, ktorý zohrával gigantickú úlohu vo formovaní mnohých panovníkov stredovekej Európy. Jezuiti boli vždy preslávení umením dosiahnuť výsledky za akúkoľvek cenu. Rád jezuitov omotal svojimi kontaktmi všetky civilizované krajiny sveta. Intrigy a vydieranie, podplácanie a vraždy — z jednej strany, ochrana záujmov cirkvi a katolicizmu — z druhej. V podstate, ak použijeme dnešnú terminológiu, tak rád jezuitov sa stal jednou zo zbraní pápežstva a jeho vlastníkov vo vedení «hybridnej vojny» za neobmedzenú svetovládu.

Na koncile bol vytýčený cieľ: očistiť cirkev od herézy, vykoreniť zneužitia a chyby, upevniť vnútornú cirkevnú disciplínu a oslobodiť Rímsku cirkev od kontroly zo strany svetských monarchov.

Za účelom vykorenenia herézy spoliehali na Index zakázaných kníh[36] a na inkvizíciu.

Pripomenieme, že všetky mníšske rády boli založené za účelom katolizácie nekatolíckych národov akýmikoľvek metódami a prostriedkami.

Formálne sa možnosti pápežov po Tridentskom koncile obmedzovali na menovanie episkopov v ktorejkoľvek katolíckej krajine, no v skutočnosti pápež určoval kráľov a imperátorov. V katolíctve existuje predstava o nadradenosti cirkevnej moci nad svetskou.

Potvrdením toho je návrh jezuitu Possevino Ivanovi Hroznému, aby prijal katolíctvo, ako jediné správne náboženstvo, za čo mu sľubovali vymenovanie za východného imperátora.

Ďalej zostalo rímskej katolíckej cirkvi vyriešiť dve úlohy:

Odstrániť heretikov, „bosorky“ (vedmy) a „čarodejov“ (koldúnov), prekážajúcich v rozšírení katolíctva v Európe.
Rozšíriť vplyv katolíctva, t.j. uskutočniť expanziu do iných krajín, vrátane Ruska.

Inkvizícia na Západe

Po Tridentskom koncile, v druhej polovici 16. storočia a v 17. storočí sa v Európe začali náboženské vojny a boj s herézami.

130 rokov medzi rokmi 1559 až 1689 sa pre Európu stalo obdobím anarchie, občianskych vojen a povstaní. Oficiálna história uvádza ako hlavnú príčinu protestantsko-katolícky náboženský boj, no je to tak? Protestanti sa tiež zúčastnili Tridentského koncilu a prijali latinskú verziu svätého písma.

Luther bol augustínskym mníchom а Kalvín bol katolíkom a bohoslovcom. Obidvaja sa zaoberali prekladom Biblie. Oni mohli plniť špeciálnu misiu — stáť v čele tých, ktorí boli nespokojní s katolicizmom, no nedovoliť im odvrátiť sa od vierouky vytvorenej latinskými a od boja s heretikmi.

Z inkvizície je zvykom obviňovať len katolíkov. No tak to nebolo. Protestanti tiež upaľovali „bosorky“ (vedmy) a „čarodejov“ (koldúnov) a ešte dôkladnejšie než katolíci. Uvedieme úryvok z knihy «Kresťanstvo a námeľ»[37]:

«... v protestantských oblastiach Nemecka lovci vediem šaleli ešte viac než v krajinách, ktoré zostali katolíckymi. …Každé mesto, každé mestečko, každé prelátstvo, každé šľachtické sídlo v Nemecku zapaľovalo hranice. …po celom Nemecku sa odvšadiaľ dvíha dym hraníc, zacláňajúci svetlo.

Ak na mape vyznačíme bodkou každý zistený prípad upálenia vedmy, tak ... by sa celistvé plochy objavili v Švajčiarsku a od Rýna do Amsterdamu a tiež na juhu Francúzska, zašpinili by Anglicko, Škótsko a Škandinávske krajiny. Treba pripomenúť, že oblasťami najväčšej koncentrácie bodiek boli protestantské centrá. ...práve zrejmí činitelia protestantizmu (Luther, Kalvín, Bakster) boli fanatickí prenasledovatelia vediem».

Vyzerá to na deľbu práce: katolíci bojovali s heretikmi a protestanti s „bosorkami“ a „čarodejmi“.

Položme si otázky:

● Prečo inkvizícia začala svoju činnosť až v stredoveku, bez ohľadu na to, že kresťanstvo už existovalo približne jeden a pol tisícročia, ako nám to tvrdí oficiálna história? Nezískalo by kresťanstvo za tak dlhú dobu stabilitu?

● Odkiaľ sa vzali húfy heretikov?

Ako poukázal už spomínaný Johnson, «húfy» heretikov sa objavili len na papieri.

Z nášho pohľadu boli heretici vymyslení za účelom zakrytia faktu oveľa skoršej existencie jedinej vierouky na území celej Európy a nanútenia všetkým myšlienky, že existovali len rôznorodé, navzájom neprepojené sekty, s ktorými bol katolicizmus nútený bojovať.

Za čo konkrétne mučili a upaľovali heretikov? Existuje opis mučenia a popravy, existuje štatistika, literatúra ohľadom inkvizície obsahuje okolo 2 000 titulov, no v čom konkrétne bola vina heretikov, ťažko pochopiť.

Je známe, že za heretika je považovaný ktokoľvek, kto neprijíma dogmy katolíckej cirkvi, no aké dogmy boli rozhodujúce pre popravu — nie je jasné.

K akej viere patrili takzvané „bosorky“ (vedmy) a „čarodejovia“ (koldúni)?

Tí, ktorých nazývali „bosorkami“ a „čarodejmi“, boli tiež spojení s heretikmi. Ak by boli nejednotní, skoncovali by s nimi rýchlo, a nebojovali by s nimi niekoľko storočí.

Z knihy «História pohanskej Európy»[38] sa dozvieme, že «…lov na takzvané „bosorky“... bol úmyselným prenasledovaním zvyšných pohanov v Európe».

Je očividné, že sa nejednalo o boj s heretikmi, ale so slovanským obyvateľstvom v Európe, likvidovali ich a vytláčali pod zámienkou, že sú heretici, „bosorky“ a „čarodeji“.

Teoretický» základ inkvizície

Inkvizítori, ospravedlňujúc svoju činnosť, sa opierali o Starý zákon:

«Vari nezlikvidoval boh prostredníctvom potopy celé ľudstvo, ušetriac len Noeho s rodinou; neupálil zaživa všetko obyvateľstvo Sodomy a Gomory, vylejúc na nich «dážď síry a ohňa» (Genezis 19:24); vari nezničil 14 700 ľudí, opovážiacich sa reptať proti Mojžišovi v čase putovania židov po púšti; vari neposlal jedovaté hady na tých, ktorí «boli malomyseľní» na ceste (Numeri 21:4, 6); vari nezabil 50 070 obyvateľov BétŠémeša len za to, že «nazreli do archy pána? V porovnaní s týmito masovými krvipreliatiami biblického boha môže náš postup vyzerať takmer ako detská hra» (História pohanskej Európy).

S pomocou Starého zákona je možné plne dokázať «božský» pôvod inkvizície.

Inkvizítori považovali dokonca samotného Krista zakladateľom a zákonodarcom inkvizície.

V Jánovom Evanjeliu Kristus hovorí: «Ak niekto nezostáva vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia do ohňa a zhoria.» (Ján 15:6). Najmä táto fráza sa inkvizítorom hodila, pretože ospravedlňovala ich samých, aj používanie hraníc. Avšak pritom sa vyhýbali odpovedi na otázku: Prečo Kristus počas svojho prvého príchodu neupaľoval «heretikov» ani po jednom, ani hromadne, ale trval na tom, že «lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí, choďte a naučte sa, čo znamená: milosrdenstvo chcem, a nie obetu? Lebo ja som neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov k pokániu»[39].

Základné herézy. V čom je podstata? Bogomilovia (katari)

Oficiálna cirkevná história hovorí o tom, že križiacke výpravy proti katarom sa uskutočnili v rokoch 1209-1229 a predstavovali sériu vojenských výprav, iniciovaných Rímskou katolíckou cirkvou za účelom vykorenenia herézy[40] katarov v oblasti Languedoc. Posledného katara upálili na hranici v roku 1321. Počas týchto križiackych výprav, trvajúcich 20 rokov, bolo zlikvidovaných minimálne milión ľudí. (Wikipédia).

Podľa nášho názoru je nelogické hovoriť o vojne rímskej katolíckej cirkvi s katarmi v 13. storočí: v tom čase ešte neexistovala zjednotená latinská cirkev. Mohli sa spájať neveľké oddiely banditov, aby okrádali obyvateľov Languedocu, no nič viac, než toto.

A prvá križiacka výprava „latinských“ sa konala proti husitom. Na boj s katarmi bola potrebná seriózna vojenská sila, na zničenie takého opevnenia ako pevnosť Carcasonne a Montségur, bolo potrebné delostrelectvo: tam bola hrúbka stien niekoľko metrov, ale delostrelectvo bolo dostatočne rozšírené až v 15. storočí. Veď aj budovať také monumentálne stavby (s oveľa hrubšími múrmi)* malo zmysel len na obranu pred delostrelectvom[41].

Pevnosť Montségur

Všetky vojny proti katarom sa mohli udiať až v 16. - 17. storočiach a najpravdepodobnejšie po Tridentskom koncile.

Sú informácie, že latinská cirkev bojovala aj proti heretikom Valdenským, ktorých likvidovali v 17. storočí. Wikipédia píše, že v roku 1655 piemontské vojsko spolu s banditmi a írskymi žoldniermi umučili 2 000 valdenských. V roku 1685 francúzske a talianske vojská zabili okolo 3 000 veriacich, zajali okolo 10 000 a rozmiestnili okolo 3 000 detí do katolíckych oblastí».

Valdenskí a katari si boli, čo sa týka náboženských názorov, natoľko blízki, že odlíšiť ich prakticky nebolo možné[42].

Kto boli títo katari (valdenskí) a prečo ich likvidovali? Prečo prekážali „latinským“?

Najpresnejší opis náboženských názorov katarov je poskytnutý v diele J.Duvernoy-a «Náboženstvo Katarov»[43].

Základné tézy náboženstva katarov:

● Syn Boží prišiel na tento svet nie preto, aby vykúpil prvotný hriech svojou obetou na kríži, ale preto, aby pripomenul ľuďom, že ich Kráľovstvo nie je z tohto sveta, a naučil ich oslobodzujúcemu tajomstvu, ktoré ich navždy oslobodí od zla a od času;

● Kresťanstvo Katarov je bez ukrižovania[44];

● Syn Boží je Anjel Boží;

Ježiš Kristus na pozadí katarského kríža (na svätožiari). Priečelie chrámu Matky Božej v Paríži

Do obsahu Svätej knihy katarov (valdenských) patrili Evanjeliá, Apoštol, Kazateľ, Žalmy, Pieseň Piesní a niektoré iné texty.

Ruská encyklopédia «Tradícia» v článku «Katari» píše:

«Bogomilovia Byzancie a Balkánu a tiež katari Talianska, Francúzska a Languedocu predstavovali jednu a tú istú Cirkev».

«Katari si robili nárok na to, že práve oni predstavujú jedinú a autentickú kresťanskú Cirkev, a rímska Cirkev je odklonením od Kristovho učenia»[45].

Encyklopédia Brockhousa a Efrona o kataroch (bogomiloch) uvádza nasledovné:

«Na začiatku 13. storočia bola celá Južná Európa od Pyrenejí a Oceánu po Bospor a Olymp obklopená takmer nepretržitou reťazou bogomilských osád.

Na Západe ich nenazývali bogomilmi a babuncami, ale manichejcami, publikánmi (paulikiánmi), patarínmi v Taliansku, katarmi v Nemecku (odtiaľ Ketzer — heretik), albigéncami v Južnom Francúzsku (podľa mesta Alba), a tiež tisserands (tkáči). U nás v Rusku, boli Bogomilovia tiež známi a ich vplyv sa značne prejavil v oblasti apokryfickej literatúry.

História a vierouka západných bogomilov je vysvetlená pod termínmi albigénci a katari. ... Bogomilovia prežili do 17. storočia; mnohí boli obrátení na pravoslávie, no ešte viac na katolicizmus».

Vo všeobecnosti možno s istotou povedať, že katari, bogomili a ďalší «heretici» boli predstaviteľmi jednej a tej istej vierouky, proti ktorej bojovala oficiálna rímsko-katolícka cirkev až do konca 17. storočia.

Tu podotkneme, že bogomilovia pokladali Satanaila — za zlý princíp viditeľného sveta, a Krista – za dobrý princíp[46].

Posledným opevnením katarov bola pevnosť Montségur, ktorú nazývali chrámom Grálu a potom chrámom Slnka.

Ariáni a osobitosti ich vierouky

Z bohosloveckých diel o histórii náboženstva vyplýva, že ariáni zanikli v dávnych dobách, avšak ako ubiehajú storočia, ariáni nikde nemiznú a nedarí sa ukryť ich existenciu až do 18. storočia. Napríklad obrovské spoločenstvo ariánov existovalo v 17. storočí v Poľsku[47].

U. Topper napísal[48]:

«Heretik Árij môže tiež predstavovať vymyslenú osobu, maskujúc ako «heretický veľkňaz» nejaké silnejšie náboženstvo».

Uvedieme základné body učenia ariánov:

● Ariáni nepovažovali Ježiša za Boha, ale len prvého z rovných — prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi;

● Odmietali myšlienku o trojjedinosti Boha;

● Ježiš neexistoval vždy, t. j. existuje «začiatok jeho bytia»;

● Ježiš bol stvorený z nebytia, pretože pred tým ho nebolo;

● Ježiš nemôže byť rovný Otcovi — Bohu, t.j. nie je rovnakej podstaty, ale podobnej podstaty.

Voltaire o ariánoch písal[49]: «Každopádne, skupina Ária sa znovu začína rodiť jak v Anglicku, tak aj v Holandsku a Poľsku. Veľký pán (či majster?)* I. Newton prejavil tomuto smeru česť tým, že ho vzal pod svoju ochranu».

Wikipédia: Názory blízke ariánstvu nachádzame u mnohých veriacich vedcov 17. – 18. storočia, vrátane I. Newtona. …Priateľ Newtona William Whiston (prekladateľ diel Jozefa Flávia) bol v roku 1710 zbavený profesorského titulu a vyhnaný z Cambridgeskej univerzity za svoje tvrdenia, že «náboženstvom rannej cirkvi bolo ariánstvo».

Zdôrazníme podstatný moment: ariánstvo je náboženstvom pôvodného kresťanstva.

A tak, máme možnosť vidieť, že ariánstvo bolo rozšírené v Európe ešte v 18. storočí, no latinskí bohoslovci preniesli históriu ariánstva do 4. storočia.

Boj Západu proti pôvodnému kresťanstvu (ariánstvu) neprestáva dodnes. Už viac ako 6 rokov sa západní žoldnieri pokúšajú zlikvidovať prezidenta Sýrie Bašára Asada a zmeniť vládu v tejto krajine. Celá elita Sýrie vrátane prezidenta Asada sú alaviti. Alavitov v Sýrii nie je viac ako 2 milióny, okolo 12 % obyvateľstva, obývajúceho oblasť Latakie-Tartusa. No prečo alaviti vyvolávajú nenávisť u krajín Západu? Pôvod tejto nenávisti je rovnaký ako pôvod nenávisti k Rusom.

Západu sa podarilo zapáliť nenávisť k alavitom u moslimov-sunnitov, ktorí považujú boj s režimom prezidenta Asada za «džihád» aj proti neveriacim-alavitom, aj proti vládcovi, ktorý nie je moslimom.

Dejiny tohto rozporu sú oveľa dlhšie ako 6 rokov, počas ktorých mu médiá venujú pozornosť. Do roku 1936 existoval alavitský štát, ktorý potom Francúzi pripojili k Sýrii, napriek protestom alavitských šejkov. Potom alaviti, aby sa vyhli prenasledovaniu zo strany moslimov-sunnitov, začali deklarovať príslušnosť alavizmu k islamu. Avšak dodnes nie je možné povedať, nakoľko sú alaviti moslimami. Je to dostatočne uzavretá skupina, ktorej náboženské priority nie sú celkom pochopené. U alavitov zohráva veľkú úlohu princíp «Takíja», podľa ktorého môže alavita vykonávať obrady iných náboženstiev, uchovávajúc si svoju vieru v duši[50].

Podľa nášho názoru je vierouka alavitov blízka k ariánstvu. Ctia si Issu (Ježiša Krista), kresťanských apoštolov a niektorých svätých, oslavujú Narodenie a Veľkú noc, na bohoslužbách čítajú Evanjelium a používajú kresťanské mená.

Mnohým je známe, ako netradične odpovedala veštica Vanga na otázku ohľadom začiatku tretej svetovej vojny: «Sýria ešte nepadla!». Zrejme cítila, že Sýria je jednou z posledných bášt ranného kresťanstva, ktorú sa Západ snaží zničiť všetkými prostriedkami. A to sa doteraz nepodarilo len vďaka tomu, že do cesty expanzie Západnej civilizácie vstúpilo Rusko.

Pravoslávni pomáhajú pravoslávnym!

Vzťah slovanskej viery s ariánstvom, katarmi a bogomilmi

Nikolaj Osokin[51] píše o tom, že súčasníci albigénskych vojen považovali katarov za potomkov ariánov. Zdôrazňovali, že ariánstvo bolo rozšírené aj v Ázii aj v Európe a dokonca tam bolo štátnym náboženstvom. Spomína sa tiež úloha slovanského prúdu bogomilov.

Pre nás je dôležité, že albigínci sú potomkovia ariaánov, presnejšie ariánmi, a to, že sú to Slovania.

Kamenný pamätný kríž v Jaroslavskom múzeu umenia. Na kríži je nápis: «Cár Slavyn (slavjan)* , Is. Christos Nika»

Zväčšená horná časť pamätného kríža

Už sme analyzovali učenie katarov a zistili sme, že sa zhoduje s učením bogomilov a valdenských. Teraz chápeme, že aj ariáni hlásali to isté.

G.V. Vernadský[52] uvádza:

«To, že sa bogomilské myšlienky hlásali na Rusi, je možné vidieť z historky bojara Jána, syna Vyšaty, zapísanej v «Povestiach dávnych liet». V r. 1071 prišiel Ján na Biele jazero, oblasť severnej Rusi, vyberať daň a tam sa rozprával s akýmsi čarodejom (koldúnom), ktorý vyhlásil, že «diabol stvoril človeka, a boh do neho vložil dušu».

Z odpovede Ivana Hrozného Jánovi Rokite[53]: «Podobne, ako bol Satanail zavrhnutý Nebesami a miesto anjelom svetla bol nazvaný tmou a klamom a jeho anjeli — démonmi» — tiež vyplýva, že za Ivana Hrozného bolo na Rusi ariánstvo[54].

Portrét Ivana Hrozného z kolekcie vologdského regionálneho múzea miestnej histórie[55]. Na hrudi je možné vidieť ariánsky (katarský) kríž

A už celkom „nepremožiteľným tromfom“ je v „Povestiach dávnych liet“ prezentované vyznanie viery, v ktorom krstiteľ Rusi Vladimír hovorí: «A syn je podobnej podstaty a rovnako večný (собезначален) ako Otec…». Podobnej podstaty, ale nie rovnakej podstaty, ako sa tvrdí v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Práve ariáni považovali Krista len za stvorenú bytosť, no podobnú Bohu-Otcovi.

Rovnako knieža Vladimír v Povestiach dávnych liet spomína Satanaila.

A opäť sa v textoch stretávame s prejavmi dogiem ariánskeho učenia. Z toho vyplýva, že ak bol Vladimír krstiteľom Rusi, v tom prípade prijal ariánstvo.

Treba poznamenať, že bogomilské (ariánske) knihy sa nezachovali a všetky úsudky o ich učení môžeme čerpať len z literatúry kritikov, písanej kresťanskými autormi, prevažne katolíkmi. Okrem toho nie je jasné, akú abecedu používali, či to bola cyrilika alebo hlaholika[56].

Takže, knieža Vladimír prijal ariánstvo a Ivan Hrozný vo svojich listoch priamo vyjadruje svetonázor, ktorý je v súlade s ariánskymi dogmami. Takže — na Rusi bolo ariánstvo?

Bolo na Rusi dvojvierie?

Celý rad autorov sa domnieva, že na Rusi bolo obdobie dvojvieria.

Napríklad, N. P. Ševcova[57] má za to, že «dvojvierím boli zasiahnuté aj vzdelané, osvietené kruhy ruskej spoločnosti. Aj neznámy autor "Slova o pluku Igorovom", jedného z nádherných príkladov staroruskej literatúry, rozpráva, že jeho hrdina sa ide pokloniť chrámu Presvätej Bohorodičky v Kyjeve — z vďaky za zázračné vyslobodenie zo zajatia; no súčasne sa spomínajú aj starí pohanskí (jazyčnícki) bohovia, ktorí tiež ochraňujú knieža Igora. Autor, ktorý sa zdá byť súčasne jazyčníkom aj kresťanom, ešte nevníma rozdiel medzi jedným a druhým».

Dvojvierie potvrdzujú nápisy na stenách Sofijského chrámu v Novgorode[58], kde sa prichádzajúci modlia k svätej Sofii, spomínajú jazyčníckych bohov a opisujú jazyčnícke obrady. Dokonca aj názov samotného chrámu je iný, nie kresťanský.

V. J. Petruchin[59] píše:

«Kombinácia kresťanských a jazyčníckych obradov v rámci nie len jedného cintorína (ako tomu bolo v Kyjeve, Hnezdove, Timereve), ale aj v rámci jedného pohrebu, svedčí o relatívne pokojnom spolunažívaní kresťanských a jazyčníckych spoločenstiev».

V našom chápaní je termín «dvojvierie» nesprávny. Tento termín je vymyslený špecialistami preto, aby bolo v rámci aktuálnej koncepcie možné vysvetliť náboženské názory ruských ľudí bez toho, aby sa dotkli základov historicky sformovaného kresťanstva. Reálny obraz mohol byť celkom iný: toto bola ruská viera tých čias, v určitom zmysle bola «syntetická», no nebola «dvojvierím».

N.K. Nikolský[60] sa domnieval, že za kniežaťa Vladimíra Rus bola krstená, avšak toto kresťanstvo sa výrazne odlišovalo od súčasného kresťanstva, zmeneného v období Nikonovských reforiem. Kresťanstvo Vladimírových čias «sľubovalo Rusi svetlú budúcnosť», na rozdiel od súčasného, v ktorom je radikálne zmenený systém morálky a jej dogmatický základ».

Čudinov poznamenal:

«Prechod ku kresťanstvu v prvotnom štádiu predstavoval len nevýznamné premenovanie védických bohov. Bohyňa Mara sa začala volať Pannou Máriou, boh Jar – Ježišom Kristom. Apoštoli sa predstavovali ako védickí bohovia».

Jeden zo západoeurópskych autorov U. Topper napísal: