Библиотека первоисточников · исследовательский корпус первичных текстов

1. «Druhé Evanjelium»

Ako a prečo sa písma robia «svätými»? · перевод (Slovenský) · раздел 3 из 46

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

1. «Druhé Evanjelium»

Je známe, že prvými kresťanskými písomnými dokumentmi sú listy apoštola Pavla, kanonické Evanjeliá boli napísané neskôr ako epištoly[3] (apoštolské listy)*.

Apoštol Pavol napísal 14 listov. Podľa dôležitosti informácií v nich obsiahnutých sa právom nazývajú «druhým Evanjeliom». Listy Pavla zohrávajú v kresťanskej vierouke často dôležitejšiu úlohu, než samotné Evanjeliá.

Učenie Pavla sa stalo základom neskorého kresťanstva, hoci bolo do očí bijúcim odklonením od "pôvodného" kresťanstva.

Niektorí historici, napríklad Arthur Drews pochybujú o tom, že Pavol bol historickou postavou, no o tom, že listy Pavla zohrávajú v kresťanstve kľúčovú úlohu, nepochybuje nikto.

I.Newton sa domnieval, že učenie Pavla je skreslené katolíckou cirkvou. Lev N. Tolstoj o tom napísal[4]:

«... preto, aby ľudia mohli využívať to veľké dobro, ktoré nám dáva pravé kresťanské učenie, sa predovšetkým musíme zbaviť toho nezmyselného, lživého a najmä hlboko nemorálneho učenia, ktoré pred nami skrylo to pravé kresťanské učenie. Tým učením, ktoré pred nami ukrylo učenie Krista, je učenie Pavla, uvedené v jeho listoch a ktoré sa stalo základom cirkevnej náuky. Tá náuka nielenže nie je učením Krista, ale je jeho priamym protikladom».

Renan sa vo svojom diele «Apoštol Pavol»[5] pozastavuje nad tým, že Apoštol Pavol nebol v stredoveku v Európe populárnym:

«Takmer nikto do 16. storočia (tu a ďalej sa zvýrazňuje text, na ktorý je potrebné podľa autora upriamiť osobitnú pozornosť) neuvádza jeho meno; veľmi zriedkavo sa nájde na štukových pamiatkach; nemá ctiteľov, nestavajú mu kostoly, jemu nepália sviece. Od začiatku 16. storočia sa meno Pavol ozýva odvšadiaľ».[6]

Ako vidíme, apoštol Pavol sa stal obľúbeným v dobe reformácie v 16. storočí.

Anglický historik Edwin Johnson (1842-1901) napísal knihu «Listy Pavla»[7], v ktorej na základe preskúmania veľkého množstva zdrojov[8], prišiel k veľmi zaujímavým záverom. Uvedieme len základné závery Johnsona (bez dôkazov k nim náležiacich), ktoré sú pre nás nevyhnutné za účelom ďalšieho skúmania.

O apoštolovi Pavlovi

● Listy Pavla boli vytvorené v polovici 16. storočia.

● Pavol bol do čias Martina Luthera neznámy.

● Pavol bol «vykonštruovaný» preto, aby židov urobili nepriamymi zakladateľmi kresťanskej cirkvi. Židia nemajú k Šavlovi-Pavlovi žiaden vzťah. Od nich jednoducho zobrali meno Šavol z Benjamínovho kolena.

● Listy Pavla boli vytvorené po vzniku kníhtlače v Európe. A nerobil to jeden človek, ale skupina ľudí, keď nastal rozkol v cirkvi.

● Zachovala sa len malinká kniha výrokov «Apoštol», na ktorú odkazujú v cirkevných knihách, ktorá sa postupne vyvíjala.

● Zo začiatku boli Pavlove listy veľmi krátke.

● Pavol sa mal stať mučeníkom a zakladateľom Rímskej cirkvi. Mal byť židom, «obráteným vďaka hlasu z neba».

● On spolu s Petrom zakladá východnú cirkev, a potom aj Rímsku a Rím sa stane hlavným mestom kresťanského sveta.

● Pavol prichádza do Ríma a ukončuje svoju kariéru, aby začal svoj neviditeľný vplyv.

● Z Pavla je idol či ideál Katolíckej cirkvi, augustíncov, luteránov, kalvínov a všemožných katolíckych siekt. Môžu mať rozličné názvy, no bez Pavla sa nezaobídu.

● „Listy židom“ začlenil imaginárny Origenes[9], tie Pavlovi nepatria.

● V ranných listoch Pavla Tesaloničanom bolo vložené «Ježiš je Pán verných, on umrel a vstal z mŕtvych», no nespomína sa nič o jeho živote či učení, kríži, ochrane a odpustení hriechov.

● V listoch je veľa vecí, ktoré sa v Novom zákone nespomínajú. Pavol v liste Rimanom spomína Hermesa.

● Na konci listu Rimanom sa uvádza rad mien, aby sa poukázalo na veľké množstvo učeníkov kvôli tomu, aby Pavol so svojimi učeníkmi existoval v našej predstavivosti. Vo veršoch 1 – 6 prvej kapitoly sa uvádza symbol viery. Vypovedá, že Kristus pochádza zo semena Dávidovho.

● Lukáš, medik z Antiochie, sprevádza Pavla na všetkých jeho cestách. Vyzerá to tak, že Pavol dal Lukášovi povolenie k napísaniu Evanjelia, ktoré sa Lukáš dozvedel od Pavla a iných apoštolov. Lukáš to v predslove oznámil.

● Mnísi našli ďalší spôsob ako presláviť Pavla. Vynašli húfy heretikov, z ktorých najvýznamnejší o ňom podali svedectvo.

● Apokryfné texty slúžia za účelom vyvolania zvedavosti a rozptýlenia, a tiež za účelom zvýšenia hodnoty kanonických kníh. Pavol a Tekla i všetky bájky o krstení leva boli zaradené k apokryfom.

● Pavlových „písačiek“ nieto ani v Sýrii, ani v Afrike[10], ani v ktoromkoľvek zo spomínaných miest, no podľa všetkého sú v niektorých talianskych kláštoroch, a tiež v iných kláštorných systémoch, najmä vo Francúzsku, menovite u francúzskych benediktínov zo San-Mor.

O dejinách kresťanstva

● Imaginárny Тertulián[11] skompiloval celú históriu kresťanstva a rozšíril ju do sveta. To sa nemohlo udiať skôr, než v polovici 16. storočia.

● História v intervale medzi 7. a 14. storočím bola vymyslená mníchmi-spisovateľmi, ktorí vytvorili imaginárne postavy a udalosti.

● Pojmy ako «Otcovia Cirkvi», «Evanjeliá», «svätý apoštol Pavol» v ranných kresťanských textoch chýbajú.

● Rukopisy o dejinách cirkvi z pred začiatku 16. storočia sa nezachovali.

● Mnísi-literáti vypracovali abecedy, pergameny i černidlá, aby tak prezentovali rukopisy z rôzneho obdobia.

● Prijatie Vyznania Viery (Symbolu Viery) v Nicei je výmysel.

● Latinský jazyk bol skutočne pôvodným jazykom cirkvi. Napríklad Vergilius Polydorus[12] využíval práce iba latinských autorov, bez odkazu na autorov gréckych, čo znamená, že latinský jazyk bol skutočne pôvodným jazykom cirkvi.

● Katolícka cirkev bola zriadená relatívne nedávno, v čase Tridentského koncilu[13], alebo v momentoch, keď sa zostavovali dekréty, a tieto dekréty sú z väčšej časti formálne založené na doktríne Pavla, v skutočnosti sú vyjadrením názorov otcov (mníchov), ktorí «zmajstrovali» Pavla.

Krátke úryvky z viet predkladaných v Pavlovom mene:

«Nebeský Otec, Otec milosrdenstva a Boh útechy, poslal svojho Syna Krista. Príchod Ježiša bol predpovedaný ešte v Starom zákone. On môže vyslobodiť židov, ktorí žili podľa zákonov, aj pohanov, ktorí Ho nasledovali a všetci sa môžu stať synmi Božími. Kristus pred Bohom, skrze vieru a svoju krv, vykúpil naše hriechy, no nielen naše, ale aj hriechy celého sveta».

O Biblii a jej autoroch

● Skutky Apoštolov boli napísané v polovici 16. storočia.

● Vulgáta[14], teda Latinská Biblia sú spoločne s Bibliou v hebrejčine najstaršími existujúcimi Biblickými textami (latinskými — aut.). V tejto súvislosti sa celá história ocitá v 16. storočí. Konečný variant textu Biblie, prijatý katolíckou cirkvou ako oficiálny, bol vydaný v rokoch 1589-1592 (Johnson odmieta, že Vulgátu napísal Hieronym a nazýva to rozprávkou — aut.).

● Guttenbergová Biblia (vytlačená akože v r. 1456) je pravdepodobne jedna z rozprávok historikov, ktorá vznikla potom, čo bolo niekomu v 16. storočí (alebo ešte neskôr) potrebné „dokázať“ existenciu Biblie už v polovici 15. storočia. Dátum vydania Biblie bol vyznačený spätne. Nezvyčajne vysoká kvalita typografie „guttenbergovho“ vydania svedčí o tom, že uvedená Biblia mohla byť vytlačená až po dlhom období rozvoja nového typografického umenia.

● Nový zákon sa formoval postupne a bol vytváraný mníchmi v kláštoroch, ako Skutky a Listy (apoštolov*) v podobe fragmentov, a potom bola z fragmentov zostavená mozaika Nového zákona.

● Skutky Apoštolov boli napísané asi pred 400 rokmi (teraz — pred viac ako 500 rokmi — aut.). Sú základom celého systému, na ktorom bol napísaný Nový zákon. T.j. úvod do Nového zákona a teologická práca. Osoby, miesto a čas – to všetko je vymyslené. Prácu odvádzali mnísi. Koordinovaná a rozširovaná bola v kláštoroch v období rannej reformácie.

O prácach Otcov cirkvi

● Tertulián, Eusebios z Kaisareie, Hieronym, Origenes a Augustín — títo autori a ich práce boli vymyslené latinskými stredovekými mníchmi.

● Diela Eusebia[15] boli napísané stredovekými mníchmi v latinskom jazyku v Paríži. Potom ich preložili do gréckeho jazyka s cieľom ukázať, že prvotné cirkvi sa formovali v Grécku.

● «Hieronym» a «Augustín» nie sú mená osôb, píšucich pred viac ako 1400 rokmi, ale pseudonym mníšskej frakcie z epochy Renesancie.

● Origenes zaviedol termín «Bohočlovek».

● Mnísi vytvorili učenie o prvotnom hriechu (Rimanom, 5:12).

● V dogmaticko-polemických dielach Tertulián spomína len 1. a 2. list Timotejovi, Galaťanom, Rimanom, 1. a 2. Korinťanom, Filipanom.

● Legenda o dielach Markióna sa objavuje pomerne neskoro a je uložená pod názvom «Tertulián».

● Tertulián prvýkrát sformoval koncepciu Trojice a položil základy cirkevnej latinčine[16].

O židoch

● O židovskej kultúre sa nedá presne hovoriť do roku 1492. V hebrejčine, podľa všetkého, bolo o tom zapísané okolo polovice 16. storočia.

● Židovskí vedci, vyhnaní zo Španielska, sa zamerali na zákonodarnú literatúru.

● Diela rabínov staršie ako z 15. storočia sa nezachovali. Zachovalo sa len veľmi málo kníh spred 15. storočia n.l.

● Prvá kniha v hebrejčine bola vytlačená na mieste, nazývanom Soncino, blízko Cremony (Taliansko, Lombardia)*, no je možné zistiť, že dokonca dátum tlače, 16. storočie, je veľmi pochybný.

● V kresťanských kruhoch je ťažké vystopovať prítomnosť hebrejčiny dokonca v prvej polovici 16. storočia.

● Kabalа, alebo tradícia sa ukazuje byť vynálezom epochy Renesancie.

● Židovská komúna na celom svete musí byť vždy utláčaná.

● «Chceme, aby boli zlikvidovaní, ale bez ich kníh sa nezaobídeme», hovorí Polydoro (Virgili). A toto je jeden zo zámerov, ktorý Pavlovo tajomstvo rozmotáva úplne.

● Pavol musí byť židom a musí byť aj katolíkom — hovoria všetci katolíci. On musí byť protestantom — hovoria všetci protestanti. No osudovým momentom v dokazovaní je to, že židia nemajú k Šavlovi-Pavlovi vzťah.

● Deň, keď cirkev prestane byť frakciou proti židom, sa stane jej posledným.

● Znovu a znovu sa vnucuje absurdná teória, že židia boli prvými vo všetkom.

Pripomenieme, že Johnson vykonal aj analýzu rozhodnutí Tridentského koncilu, ale o tom budeme hovoriť neskôr.

Pravdupovediac, Johnsonove závery sú pre kresťanov a pre historikov-tradicionalistov šokujúce. Nielenže nám autor dáva úplne inú chronológiu histórie kresťanskej cirkvi, ale hovorí dokonca o zostavovaní textov «svätého» písma za účelom dosiahnutia vlády nad kresťanským svetom.

Podľa názoru Johnsona benediktínsky mnísi zostavili symbol viery aj Evanjeliá, vymysleli si historické postavy: zakladateľov cirkvi, kresťanských vedcov, apoštolov s ich listami a skutkami, ktorým pripísali všetky svoje myšlienky.

Tiež sa ukazuje, že počas reformácie neveľká hŕstka znacharov v Európe zrealizovala transformáciu cirkvi a odštartovala expanziu latinskej modifikácie kresťanstva.

Podotýkame, že nielen Johnson, ale aj iní západní bádatelia písali o falšovaní kresťanských kníh. Napr. Barthélémy Germon, francúzsky jezuita z Orleans (1663‑1712), si myslel, že staré rukopisy s textami Blahoslaveného Augustína a dokonca aj rukopisy evanjelií boli sfalšované v benediktínskom kláštore Corbie do 13. storočia. Mnohé diela Augustína, Origena, Hieronyma, Isidora Sevillského, Bernarda atď. sú sfalšované.

Podľa Germona boli podrobené zmenám aj knihy Svätého Písma. Evanjelium od Lukáša a niekoľko listov apoštola Pavla[17].

Za falšovateľov Germon považuje známych heretikov: Ária, ebionitov («chudobných») a albigéncov, no v skutočnosti, ako uvidíme neskôr, jezuita chytráči: to „latinskí“ cieľavedome upravovali vieroučné knihy ariánov a albigéncov (katarov).

Latinská cirkev nevytvárala nové sväté knihy, ale zaoberala sa len — v súlade s úlohami, ktoré jej boli zadané zo strany globálneho riadenia, — «úpravou» textov a pridávaním vhodných článkov, čo od základu zmenilo podstatu kresťanskej vierouky.

A tak vidíme, že listy Pavla boli vytvorené pred Evanjeliami a boli základom, do ktorého boli vložené všetky kľúčové momenty pre zmenu Evanjelií. Pavlovi sa pripisuje učenie, že každá moc/vláda je od Boha, o prvenstve židov vo všetkom a ich vyvolenosti Bohom, o Kristovom vykúpení všetkých hriechov, o rodokmeni Krista od Dávida, a pod., čo, ako tvrdí Johnson, prv neexistovalo.

Skutočne, analyzujúc staroruskú literatúru, napríklad apokryf: «Zjavenie Apoštola Pavla»[18], tu vidíme celkom iného Pavla. Pavol vystupuje ako «Boží obľúbenec», ktorého osobne poznal a miloval «Syn Boží» Kristus[19]. V tomto diele sa o židoch nič nehovorí, a už vôbec nič o tom, že by Pavol bol židom Šavlom. Tu sa odsudzujú tí, «ktorí zvyšujú percentá a sú zameraní na bohatstvo a v Bohu nechcú mať pomocníka».

O apoštolovi Pavlovi je zmienka aj v Povestiach dávnych liet (nazývaných aj „prapôvodná kronika“)*, kde Pavol vystupuje ako «učiteľ Slovanov… z tých istých Slovanov sme aj my Rus; preto aj nám, Rusi, je Pavol učiteľom, rovnako ako slovanskému národu».

U I.I. Sreznevského[20], ktorý zozbieral staré slovanské kresťanské knihy, také frázy zo synodálnej Biblie, ako: «Otroci, poslúchajte svojich pánov so strachom a chvením na tele, v úprimnosti srdca svojho, ako Krista...» (Efezanom, 6:5), — chýbajú. A list Efezanom sa začína počnúc 12. veršom: «pretože náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, proti moci, proti vládcom tmy tohto sveta, proti duchom hnevu nebeského» (Efezanom, 6:12). To znamená, že Pavol nabádal vystupovať proti osatanelej moci, ktorá ľuďom vytvára temnotu bez východísk.

Takto sa Johnsonove závery potvrdzujú aj staroruskými zdrojmi.

No ak sa pozrieme na synodálnu Bibliu, ktorá je Ruskou pravoslávnou cirkvou prijatá ako svätá kniha, tak uvidíme, že text všetkých kanonických kníh presne kopíruje texty Vulgaty — svätej knihy Rímskej katolíckej cirkvi, hoci pred 17. storočím to tak nebolo.

Komu, kedy a ako sa podarilo zameniť ruské Sväté knihy za rímsko-katolícke, objasníme ďalej.

Je známe, že prvými kresťanskými písomnými dokumentmi sú listy apoštola Pavla, kanonické Evanjeliá boli napísané neskôr ako epištoly[3] (apoštolské listy)*.

Apoštol Pavol napísal 14 listov. Podľa dôležitosti informácií v nich obsiahnutých sa právom nazývajú «druhým Evanjeliom». Listy Pavla zohrávajú v kresťanskej vierouke často dôležitejšiu úlohu, než samotné Evanjeliá.

Učenie Pavla sa stalo základom neskorého kresťanstva, hoci bolo do očí bijúcim odklonením od "pôvodného" kresťanstva.

Niektorí historici, napríklad Arthur Drews pochybujú o tom, že Pavol bol historickou postavou, no o tom, že listy Pavla zohrávajú v kresťanstve kľúčovú úlohu, nepochybuje nikto.

I.Newton sa domnieval, že učenie Pavla je skreslené katolíckou cirkvou. Lev N. Tolstoj o tom napísal[4]:

«... preto, aby ľudia mohli využívať to veľké dobro, ktoré nám dáva pravé kresťanské učenie, sa predovšetkým musíme zbaviť toho nezmyselného, lživého a najmä hlboko nemorálneho učenia, ktoré pred nami skrylo to pravé kresťanské učenie. Tým učením, ktoré pred nami ukrylo učenie Krista, je učenie Pavla, uvedené v jeho listoch a ktoré sa stalo základom cirkevnej náuky. Tá náuka nielenže nie je učením Krista, ale je jeho priamym protikladom».

Renan sa vo svojom diele «Apoštol Pavol»[5] pozastavuje nad tým, že Apoštol Pavol nebol v stredoveku v Európe populárnym:

«Takmer nikto do 16. storočia (tu a ďalej sa zvýrazňuje text, na ktorý je potrebné podľa autora upriamiť osobitnú pozornosť) neuvádza jeho meno; veľmi zriedkavo sa nájde na štukových pamiatkach; nemá ctiteľov, nestavajú mu kostoly, jemu nepália sviece. Od začiatku 16. storočia sa meno Pavol ozýva odvšadiaľ».[6]

Ako vidíme, apoštol Pavol sa stal obľúbeným v dobe reformácie v 16. storočí.

Anglický historik Edwin Johnson (1842-1901) napísal knihu «Listy Pavla»[7], v ktorej na základe preskúmania veľkého množstva zdrojov[8], prišiel k veľmi zaujímavým záverom. Uvedieme len základné závery Johnsona (bez dôkazov k nim náležiacich), ktoré sú pre nás nevyhnutné za účelom ďalšieho skúmania.