2. Rusko
О stave, trendoch a možnostiach riadenia · перевод (Slovenský) · раздел 3 из 5
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
2. Rusko
Rusko od roku 1917 sa tiež nechávalo v moci internacistov (s výnimkou obdobia stalinskej éry 1930–1953). Do skonania J. V. Andropova šlo o moc internacistov-marxistov. Od r. 1984 do 1993 to bola perióda prevodu moci z rúk internacistov-marxistov do rúk buržoáznych internacistov. Od roku 1993 je v Rusku právne sformovaná štátna aj biznis moc liberálno-buržoáznych internacistov. Každopádne v súčasnosti žiadny vnútorne stabilný liberálno-buržoázny internacistický režim vládnutia (ako napríklad v USA, Kanade, Austrálií, a iných falošných demokraciách západu) sa v Rusku nevytvoril. A neexistujú ani žiadne možnosti žeby taký režim mohol vzniknúť niekedy v budúcnosti. Príčiny toho sú jednoduché:
● globálna – svetové zákulisie z polovice 19. storočia vykonáva politiku vykorenenia kapitalizmu postaveného na ideológií buržoázneho liberalizmu: Odtiaľto pochádza aj „internacionálny socializmus“ na báze marxizmu a tiež „nacionálny socializmus“ na osnove „Mein Kampf“, ku ktorým koncom 20.storočia pribudol aj projekt globálneho kalifátu: všetko toto sú prostriedky likvidácie buržoázneho liberalizmu a udržania si moci nad spoločnosťou na základe princípu „rozdeľuj a panuj“;
● vnútorná ruská – liberálno-buržoázna demagógia nenachádza odozvu v elektoráte, nakoľko takzvaný „elektorát“ (národ, voličská báza) sa „prejedol“ liberálnej politickej praxe cez „krušné 90-te roky“. Práve kvôli tomuto liberálne strany už systematicky nie sú v stave prekonať vo voľbách základnú bariéru, nevyhnutnú na to aby sa dostali do Dumy a na regionálne zákonodarné zhromaždenia. Národ sa „prejedol“ liberalizmu natoľko, že dokonca aj oprávnené výčitky liberálov na adresu štátnej moci ohľadom korupcie, zlodejstva, porušovania ľudských práv súčasnej legislatívy a pod. – nie sú schopne prevziať „elektorát“ pod svoju vlajku, ani im zabezpečiť uchvátenie štátnej moci neústavným spôsobom – za podpory davu mítingujúceho na „ruských majdanoch“{18} a agitujúceho na občiansku neposlušnosť voči „KGBáckemu režimu Putina“ (Takáto „agitácia“ potom plodí narúšanie práce orgánov štátnej moci cestou obsadenia administratívnych budov a akoby živelného, no pritom dobre organizovaného adresného teroru vo vzťahu k pracovníkom štátneho aparátu, silových zložiek{19} a členov ich rodín).
Takáto „politická pasivita“ obyvateľstva Ruska nie je dôsledkom toho, že by všetci ľudia boli otrokmi a sluhami „Putinovskej kliky“, ale je to výsledkom pocitu a chápania toho faktu, že akékoľvek riadenie štátu (dokonca aj zlé) je pre väčšinu spoločnosti lepší výber, než plnohodnotná občianska vojna bez akýchkoľvek pravidiel{20}. No ľudská trpezlivosť taktiež nie je nekonečná, preto poslanci, štátny zamestnanci, top manažéri, oligarchovia aj „ideový liberáli“ (teoretici aj praktici) by nemali upadávať do sebaklamu smerom k vrodenej, nezničiteľnej „pokore ruského človeka – pracujúceho dobytka“. No buržoázni liberáli súčasnosti, hoci stratili štátnu moc, tak rovnako ako v minulosti si udržujú kontrolu nad sociálnymi inštitútmi, generujúcimi a znovu obnovujúcimi štátnu moc, ekonomickú moc, a aj „4-tú moc“ (moc médií nad mysľou davu) vo všetkých davo-„elitárnych“ spoločnostiach.
Obr.1 Závislosť spektra administratívnych rozhodnutí a budúcej kvality života od vedy a systému vzdelávania.
Ak sa pozrieme na obr. 1, je zrejmé že systém vzdelávania v Rusku v oblasti filozofie, sociológie, politológie, ekonomiky, financií, právnej vedy je stále koncipovaný tak, aby obsluhoval buržoázno-liberálnu ideológiu, liberálno-trhový ekonomický model, prípadne aby im robil demagogické krytie – ich od života odtrhnutých a naoko liberalizmu alternatívnych teórií. Výsledkom takéhoto systému vzdelávania v Rusku je ďalšie plodenie právnikov, ekonomických manažérov aj zamestnancov v štátnej službe, ktorých chápanie spoločnosti a jej ekonomiky sa nachádza v mantineloch ideológie buržoázneho liberalizmu, dokonca aj v prípade ak niekto z nich úprimne nenávidí liberálov a odsudzuje všetko to, čo urobili s krajinou počnúc rokom 1985 až po dnes. Fakulty žurnalistiky zase produkujú hŕby novinárov ktorých chápanie sveta je buď liberálne, alebo im nedovoľuje vytvoriť stabilnú a životaschopnú alternatívu buržoáznemu liberalizmu{21} a vedecko-metodologické zabezpečenie štátneho riadenia v súlade s alternatívnou ideológiou. Rovnako je na tom aj vysokoškolská príprava budúcich režisérov a scenáristov.
Z tohto stavu vyplýva aj odpoveď na otázku: „Prečo Putin nerozpustí Dumu, vládu, len občas vymení niekoho z vyšších kruhov? Prečo nerobí masový nábor spomedzi ľudí nepoškvrnených korupciou a zlodejčinou politických aktivistov?“ – Nemalo by to totiž zmysel:
● Jednotlivý aktivisti, dokonca aj keď majú určité alternatívne znalosti, nebudú sami schopní nahradiť štátny aparát a biznis-manažment v celku. Väčšinu z nich psychicky „zlomia“ a demoralizujú rôzne vnútroaparátne mafie. Preto aktivisti -jednotlivci sú zatiaľ prospešnejší, ak sa budú zaoberať osvetovou činnosťou spoločnosti, ako aj smerom k štátnym úradníkom, poslancom, biznismenom (podľa obr.1), a nie vstupovať do konfliktu s ľuďmi z aparátu, ktorí v mnohých prípadoch ani nie sú v stave ich pochopiť (zombírovaní vzdelaním, nemajúc slobodné intelektuálne zdroje, sily, čas na samovzdelávanie).
● Ak sa urobí masová výmena, - nastúpia absolventi VŠ, rovnakí (svetonázorovo a chápaním sveta), ako tí čo sú teraz „pri koryte“. No v tomto prípade – môže to s riadením štátu dopadnúť ešte horšie, nakoľko túto masu budú tvoriť nováčikovia ktorí nielenže nemajú žiadne skúsenosti s korupčníkmi a zlodejmi{22}, ale ani nijaké stabilné, životaschopné alternatívne znalosti. Tiež im chýbajú zručnosti práce v štátnom aparáte a návyky ako v ňom bojovať s mafiánskymi skupinkami o jednotlivé posty v orgánoch štátnej štruktúry, a ich modifikáciu v súlade s vlastnými záujmami a cieľom potlačenia svojich protivníkov{23}.
● Okrem toho, samotnú mienku davovo-„elitárnej“ spoločnosti o verejnosti prospešnej spôsobilosti alebo škodlivosti konkrétnych orgánov moci a politikov sa osobne formujú médiami. Média v Rusku tvoria liberálnu antiruskú informačnú politiku, tým čo ohlasujú (predkladanie informácií o určitých udalostiach), ako aj tým čo zamlčujú (zatajenie informácií o určitých udalostiach{24}). Preto odvolávať jedných a menovať do funkcie druhých podľa toho čo sa zjaví v správach – je len spôsob ako si pridávať nové problémi, a nechávať rásť tie staré.
Primerane k tomu, čo bolo opísané vyššie, Rusko teraz ide na „autopilote“ egregoriálneho riadenia, ktorý pracuje na v minulosti sformovanom princípe sociálnej psychodynamiky. V.V.Putin tomuto procesu nebráni, neznásilňuje ho, iba zľahka upravuje jeho priebeh, zasahujúc v kľúčových momentoch pri riešení vonkajších aj vnútropolitických úloh{25}, opierajúc sa o bežiacu v automatickom režime sociálnu psychodynamiku{26}. Každopádne, aj v takýchto situáciách je otázka o perspektívach, t.j. o možnostiach ďalšieho priebehu udalostí a ich riadenia, vážna. Perspektívy sú variabilné, a niektoré spomedzi variantov aj vražedné pre Rusko.
Predovšetkým treba chápať, že vzostup nacionálneho povedomia v Európe a snaha o záchranu národných kultúr pôvodného obyvateľstva (všetkých národných štátov) od liberálneho internacizmu – je skutočne spôsobom ochrany pôvodných národov (prvotne etnicky homogénnych štátov Európy) a obrody ich kultúr v novej kvalite. No je aj potenciálom vojny proti „svetovému kalifátu“ s cieľom vykoreniť Korán, ako hrozbu realizácii biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha.
V prípade rozvoja udalostí v Európe podľa nacionalistického scenára, zákonite tam bude prebiehať ohraničenie práv predstaviteľov prisťahovavších cudzo-kultúrnych diaspór a osobitná politika štátu vo vzťahu k diaspóram a ich predstaviteľom (vrátane nútenej repatriácií). Ale toto môže fungovať iba v prvej etape, pretože rozdelenie spoločnosti na občanov a neobčanov nemôže fungovať neohraničene dlho, šlo by tu o „mínu“ pod blahobytom jedných aj druhých, schopnú explodovať (alebo byť úmyselne odpálenou) pri spontánnom alebo zámernom vzniku určitých podmienok. Ešte raz zdôrazníme – ide tu o potenciál vojny proti „svetovému kalifátu“. Zároveň sa v tejto etape musí realizovať politika vybudovania novej kultúry, ktorá zabezpečí vnútornú bezkonfliktnosť eticky rôznorodého a spočiatku aj eticky-morálne rôznorodého obyvateľstva{27}. Toto v aspekte zahraničnej politiky európskych štátov a v aspekte globálnej politiky urobí nemožným hromadenie potenciálu novej svetovej vojny medzi Európou a „svetovým kalifátom“ kvôli nerealizovateľnosti projektu „svetového kalifátu“, kde islam bude nahradený šariátom. To znamená prvá etapa by sa mala zavŕšiť vznikom mravno-eticky jednorodého obyvateľstva, v ktorom rozdelenie obyvateľstva štátu na občanov a neobčanov na základe ich pôvodu a kultúrnych osobitostí nebude mať žiaden zmysel a takéto rozdelenie by prinieslo len škodu pre ďalší rozvoj tejto mnohonárodnej spoločnosti. No politika nacionalisticky orientovaného štátu sa v tejto etape môže transformovať aj na nacizmus{28}, v dôsledku čoho sa spoločnosť stane viac či menej etnicky jednorodým, následkom čoho nevhodné diaspóry budú vyhnané alebo zničené (úplne alebo z väčšej časti).
Rusko na rozdiel od európskych štátov nikdy nebolo etnicky jednorodým štátom. Za posledných niekoľko storočí bolo civilizáciou mnohých národov, žijúcich v jednom spoločnom štáte. Rozvoju tohto štátu každý jeho národ prispel svojim dielom, podľa vlastnej úrovne dosiahnutého sociálno-kultúrneho rozvoja. Tiež sféra štátneho riadenia a obchodu nikdy nebola počas tejto periódy etnicky jednorodou, hoci ruský jazyk bol pre všetkých jazykom spoločnej štátnosti, kultúrnej výmeny a medzinárodnej komunikácie. Táto skutočnosť kladie na hlavu všetkých, ktorí používajú vo svojom živote ruský jazyk, zjednocujúci rôzne národy do jednej civilizácie, osobitú zodpovednosť za spoločný osud – nezávisle od ich národného pôvodu a cítenia.
Preto rozdúchavanie a podpora rôznych druhov nacionalizmu v Rusku (od velikoruského, cez iné, až dokonca po žido-judaistický internacizmus) – to je osvedčená cesta k občianskej vojne a rozdeleniu krajiny na množstvo „suvenírnych“ nacionálnych štátov, v ktorých titulné národy budú utláčať a vyháňať diaspóry „cudzincov“. Napokon celú skupinu týchto „suvenírnych“ štátov s potešením „zožerie“ liberálno-buržoázny konglomerát na čele so svojimi nadnárodnými korporáciami. K tomu využije ich vedecko-technickú a ekonomickú nesebestačnosť, insolventnosť a permanentnú pripravenosť „elity zaostalých národov“ predať všetko otrokárom predstihujúcim ich vo vedecko-technickom rozvoji{29} a nakoniec to hlavné, „elity“ oslepujúci „vysoko civilizovaný“ hedonizmus, ktorý pre nich nebol dostupný v minulosti.
Zhubnosť pre Rusko tohto buržoázneho liberalizmu internacistov a nacionalizmu niektorých odporcov liberalizmu, si v krajine mnohí uvedomujú.
V otázke záchrannej alternatívy k jednému aj druhému sa predkladá myšlienka „dŕžavnosti“ (pozn. prekl. «державности» - pravdepodobne imperský, monarchistický projekt), to jest mnohonárodného patriotizmu rusov – rozvoj spoločného mnohonárodného štátu, do rozvitia ktorého by v spoločnom záujme mohli prispievať všetci, bez ohľadu na ich národný pôvod a „sociálny status“. Toto heslo existuje v rôznych formách ešte z čias Jelcina{30}, každopádne demagógia na túto tému v postsovietských vládach a „patriotických“ médiách za posledných 20 rokov nepriniesla žiadne citeľné výsledky: Rusko je tak ako predtým v kríze, a táto kríza sa mnohým javí zúfalá a stupňujúca sa. Avšak tento typ demagógie neprinesie žiadne dobré ovocie ani v budúcnosti. Príčina je jednoduchá:
„Državnosť“ nemôže byť samo osebe cieľom spoločenskej aktivity, pretože štátnosť je – podľa svojho objektívneho poslania – prostriedkom realizácie cieľov vyššieho stupňa dôležitosti{31}. A ak takýto druh cieľov neexistuje, alebo sa zavrhujú tými, v koho rukách sa ocitla štátna moc, potom sa štátnosť stane sama o sebe cieľom, následkom čoho je že idea „državnosti“ ostane odsúdená k neplodnosti a štátnosť sa stane parazitickou.
Sú dve varianty ako sa môžu v tomto prípade rozvíjať udalosti:
● buď štátnosť, nenájde ciele vyššieho stupňa spoločenskej dôležitosti alebo sama odporuje ich realizácií a práve kvôli tomuto spôsobí svoj krach{32}. Následky sú variabilné (v lepšom prípade – zámena presvedčivejšou štátnosťou, v horšom prípade – občianska vojna, okupácia, rozčlenenie krajiny.. ..až po odchod národa z historickej arény);
● alebo štátnosť nájde ciele vyššieho stupňa spoločenskej dôležitosti (nie iba udržiavanie a znovu obnovovanie samej seba), pre ktoré začína pracovať, zvyšujúc efektívnosť, a v dôsledku nájdenia týchto cieľov prestáva byť parazitickou.
Každopádne, ciele na realizáciu ktorých by mala pracovať štátnosť, cesty a spôsoby ako ich dosiahnuť – tieto v postsovietskom Rusku sú mimo verejnej diskusie: bola to zakázaná téma v priebehu celého imperského obdobia Ruska a všetkých poststalinskych období. Boľševicko-stalinské obdobie sa neradilo k tejto tradícii.
Ak idea „dŕžavnosti“ sama o sebe nefunguje (bez objasnenia politikov typu napr. „My pracujeme na blaho národa čo nám len sily stačia, len tupý národ nechápe aké má šťastie že mu vládneme práve my“, ktoré vyvolávajú len posmech a nadávky zo strany podriadených{33}), tak bez diagnostiky situácie sa tu zaobísť nedá. Na to, aby štátnosť mohla pracovať bez vysvetľovania a presvedčovania národa o svojich dobrých úmysloch a múdrosti, je nevyhnutné aby vo výsledkoch riadenia štátu drvivá väčšina ľudí videla stelesnenie svojich vlastných pocitov spravodlivosti v organizovaní života spoločnosti. A konkrétne TOTO chýba v postsovietskom Rusku za celú dobu jeho existencie.
Otázka o sociálnej spravodlivosti nie je tak jednoduchá, ako ju vysvetľujú liberáli v zmysle „zobrať a rozdeliť“, kde predložiac vyslovene idiotské „riešenie“ sa vyhne posúdeniu jeho podstaty a tým samým sa vyhne realizácií životaschopného riešenia, nezlučiteľného s liberálnymi benderovsko-čičikovskými ideálmi „veľkých kombinátorov“. No na to aby Roman Abramovič a jemu podobní makro- a mikro- oligarchovia žili v palácoch, s obsluhou a ochrankou, rozvážali sa po celom svete vlastnými lietadlami a jachtami, rozmerovo ne menšími ako samotný symbol revolúcie – krížnik „Auróra“, - tak vidieť v tomto zmysel svojho života môžu tiež len idioti. A ak „dŕžavníci“ chcú vytlačiť „Romu“ (Abramoviča) z jeho sociálneho postavenia, aby ho obsadili sami, tak v Rusku idea „dŕžavnosti“ na ne nebude fungovať rovnako, ako na „Romu“ a jemu podobné, a na zástupy závistlivcov a obdivovateľov talentu oligarchov dnes v Rusku nefunguje idea liberalizmu.
Ak by aj všetci vyššie uvedení demotivátory – neboli produktom samostatnej národnej tvorby ruského človeka, ale šlo by o produkt profesionálnej práce sociálnych psychológov a polittechnológov, pracujúcich pre „štátny aparát USA“, tak ruský „dŕžavníci“ majú aj tak o čom popremýšľať, aby v budúcnosti takýto druh tvorivosti nenašiel pozitívnu reakciu u tých, kto musí žiť v Rusku pod ich vládou a z jednej výplaty pod štatistickým priemerom...
Inač povedané, národná jednota de-fakto – bez akýchkoľvek deklarácií na túto tému – je následkom toho, že štátnosť prejavuje činmi národné túžby o spravodlivosti v svojej politike. Zameniť tieto činy slovami o „súlade a zmierení“{34} parazitov a pracantov, o ich vzájomnom poklonkovaní a tolerantnosti, o nemorálnosti závisti „neúspešných“ k úspechom Abramoviča a jemu podobných – sa nepodarí: bude treba buď zhmotňovať životom spravodlivosť – alebo sa stať obeťou „sociálnej závisti“ a „nechápania hlúpym národom svojho šťastia“ žiť pod vládou idiotov a „kreatívnych“ podvodníkov{35}.