10. Plná funkcia riadenia a intelekt (individuálny a súborný[57])
Dostatočne všeobecná teória riadenia (2011) · перевод (Slovenský) · раздел 13 из 29
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
10. Plná funkcia riadenia a intelekt (individuálny a súborný[57])
Rôzne schémy riadenia majú rôzne možnosti vnímania (podpory) obsahovo rôznych koncepcií riadenia a im zodpovedajúcich cieľových funkcií riadenia. Preto aj, keď sa do osnovy riadenia vkladá jeden a ten istý vektor cieľov, tak koncepcia riadenia a schéma riadenia sa podmieňujú navzájom.
Koncepcia riadenia je etapou (fázou) plnej funkcie riadenia. V rámci DVTR sa hranične zovšeobecňujúcim pojmom javí byť pojem „Plná funkcia riadenia“.Tento termín vo svojej podstate opakuje v Kapitole 2 (DVTR) popísanú definíciu javu “riadenie”, rozvíja ho však podrobnejšie.
Plná funkcia riadenia (ako objektívny jav), predstavuje postupnosť rôznorodých krokov (činov), ktorými sa realizuje proces riadenia v celom rozsahu rozlíšených možností a detailov. Inými slovami, plná funkcia riadenia zahŕňa v sebe celú algoritmiku riadenia objektu (procesu).
Plná funkcia riadenia (podobne, ako aj koncepcia riadenia) je hierarchické usporiadaná sekvencia činov - krokov rôzneho druhu. Jednotlivé kroky tohto algoritmu sú nasledovné:
Rozlíšenie faktorov prostredia (objektívnych javov), s ktorými sa v rámci mnohorakosti[58] procesov Stvorenia stretáva daný intelekt.
Formovanie stereotypu (návyku, zvyku) rozlišovania daného faktora v budúCnosti.
Formovanie vektora cieľov riadenia vo vzťahu k danému faktoru a vovedenie tohto cieľového vektora do celkového (všeobecného) cieľového vektora svojho správania sa (samoriadenia)
Formovanie Koncepcie riadenia a čiastkových cieľových funkcii riadenia, tvoriacich spolu koncepciu. Formovanie Koncepcie riadenia prebieha na osnove(základe) riešenia úlohy udržateľnosti(stability) v zmysle predpovedateľnosti(prognózy) správania sa riadeného objektu/objektov.
Organizácia a reorganizácia účelových štruktúr – nositeľov(nosičov) cieľových funkcii riadenia(riadiacich funkcii).
Kontrola(pozorovanie, dohliadanie) nad činnosťou týchto štruktúr v rámci procesu riadenia, uskutočňovaného nimi a koordinácia spolupráce(interakcie) rôznych typov takto vytvorených účelových štruktúr.
Zničenie(likvidácia) existujúcich štruktúr v prípade nepotrebnosti(nadbytočnosti); ich podpora - držanie v práceschopnom stave; konzervácia na sklad pre prípad opätovnej potreby; operatívna transformácia na iný, aktuálne, či v budúcnosti potrebný typ štruktúr, alebo ich udržiavanie v priebežnom „pohotovostnom“ režime a pod.[59]
Body 1 a 7 sú v plnej funkcii riadenia vždy prítomné. Medzi nimi ležiace body (2 až 6) možno spájať, alebo hlbšie špecifikovať, vytvoriac súvislú postupnosť nejakých malých „etáp“, primerane potrebám praxe.
Ak sa v reálnom procese riadenia niektoré etapy Plnej funkcie riadenia neprejavujú, znamená to, že riadenie sa neuskutočňuje podľa plnej funkcie. T.j., niektoré etapy plnej funkcie sa realizujú[60] mimo hraníc objektu (procesu), riadeného nie podľa plnej funkcie.
Ako už bolo poznamenané v IV. Kapitole: Z pohľadu teórie a praxe riadenia KLESÁ význam in-formácie, charakterizujúcej proces riadenia, v nasledujúcom poradí:
· najdôležitejšia je in-formácia o procesoch, ktorých priebeh by mohol spôsobiť vytvorenie takej možnosti (situácie), keby v priebehu procesu riadenia v budúcnosti mohlo prísť k odkloneniu od normálnych parametrov;
· objektívne sa objavili (vznikli) možnosti také, že priebeh procesu riadenia sa v budúcnosti môže odkloniť od normálnych parametrov;
· tieto možnosti sa začali realizovať a vyvolali tendenciu odklonu priebehu procesu riadenia od normálnych parametrov;
· priebeh procesu sa odklonil od normálnych parametrov, no zatiaľ sa nachádza v prípustných hraniciach;
· odklonenie parametrov na hranu prípustnosti;
· proces sa dostal za prípustné hranice (najmenej dôležitá informácia „GAME OVER“, FATAL ERROR, IRREVERSIBLE DEMAGE SITUATION)
A prakticky nulový riadiaci význam má informácia o tom, že vyššie uvedené neexistuje a proces riadenia prebieha normálne.[61]
Pritom je potrebné objasniť si ešte jeden aspekt odhadu možností a tendencií pri vypracovávaní riadiaceho pôsobenia. Odhaľovať sa môžu nielen nepriaznivé možnosti, ale aj možnosti pozitívne, ktorých realizácia umožní významne zvýšiť kvalitu riadenia. To sa týka aj odhadu tendencií.
Avšak zváženie odhalených možností a črtajúcich sa tendencií oboch kategórií A) negatívne a B) pozitívne) je pri riadení možné len v schéme prediktor-korektor (pri zachovaní PFR – Plnej funkcie riadenia). Programovo-Adaptívne schémy riadenia (PASR) sú k týmto objektívnym faktorom slepé a vo vzťahu k negatívnym možnostiam a tendenciám pracujú na princípe „pokiaľ hrom netresne, sedliak sa neprežehná“ a pozitívne možnosti a tendencie sú v nich (PASR) nerealizovateľné.
Z toho vyplýva, že plná funkcia riadenia môže byť realizovaná iba v intelektuálnej schéme riadenia (rôznorodosť - typ schémy riadenia prediktor – korektor = prognostik - opravár), ktorá predpokladá tvorivosť systému riadenia: subjektu-vodiča (manažéra), a to minimálne v nasledujúcich oblastiach: .
· rozpoznávanie faktorov prostredia, ktoré vyvolávajú potrebu riadenia, alebo zmenu jeho charakteru;
· formovanie vektorov cieľov;
· formovanie nových koncepcií riadenia;
· zdokonaľovanie metodológie a návykov prognostikovania[62] pri riešení otázky ohľadom udržateľnosti v zmysle predpovedateľnosti v rámci stanovenia úlohy riadenia a/alebo v procese riadenia podľa schémy prediktor-korektor.
Primerane tomu, je ovládanie efektívnej osobnej kultúry spoznávania (rozlišovania) a tvorivosti[63] pre riadiaceho pracovníka objektívnou nevyhnutnosťou. T.j., ak nechce byť „zombi-automatom“ (bio-robotom), nesúcim nejaké na neho zvonku v rámci určitého procesu riadenia vložené funkcie. Ešte presnejšie: Ak chce konať v rámci plynutia Božieho Zámeru – Plánu, garantujúceho najvyššiu mieru bezpečnosti a úspešnosti riadenia[64]. O to viac, že iba Boh má moc nad Rozlíšením ako schopnosťou,bez ktorej je prvý bod plnej funkcie riadenia vo všeobecnosti nerealizovateľný а ak aj je výnimočne realizovateľný, tak iba s viac- či menej existujúcimi ohraničeniami.
Históricky sa (bola) sformovaná taká situácia, že naša kultúra myslenia (spoločnosť) vo všeobecnosti stratila zmysel pre rozlišovanie významu slov „rozum“, „um“, „myseľ“, „vnímanie“, „hodnotenie“ a „chápanie“. Preto namiesto nich používame neslovienske, latinské slovo „intelekt“, chápajúc pod ním „samo“meniaci sa a „samo“sanalaďujúci algoritmus výberu a zmeny in-formácie. Dôsledkom jeho činnosti vznikajú in-formačné moduly, DOVTEDY danému subjektu neznáme a zvonku v hotovom (predžutom) tvare do neho do tohto okamžiku nevstupujúce. Zvonku je formovaná v cieľovej osobe a/alebo kolektíve želaná emócia, vzťah k nejakému javu. V obzvlášť zvrátených prípadoch možno takto cielene dlhodobo umelo vyvolávať pozitívne emócie k objektívne negatívnym javom, činnostiam. Hoci aj k vražedným, či dokonca samovražedným. Od krátkozrakého ničenia okolitej biosféry, až po konzumáciu nezdravej potravy, zneužívaniu liekov (drog), okrádaniu druhých za požičanie niečoho (úrok), atď..
Každý algoritmus je nejaká čiastková miera, cez ktorú tečú in-formačné toky. Preto je intelekt procesom rozšírenia (expanzie) nejakej čiastkovej miery.
Čo je to objektívny jav nazývaný „intelekt“, a v čom je jeho podstata, je vec dosť nejasná. Najmä pre vedomie, opierajúce sa o svetonázor, ktorý neuznáva in-formáciu mimo ľudskej spoločnosti ako objektívnu kategóriu. Tento svetonázor predpokladá, že človek je buď jediná bytosť disponujúca intelektom, alebo že intelekt je vždy lokalizovaný podľa princípu „jeden intelekt – jedna bytosť“ a nemôže byť lokalizovaný podľa princípu „jeden intelekt - množstvo (aj rôznorodých) nositeľov jeho rôznych fragmentov, vrátane takých, výlučne nositeľov, ktorí vlastný intelekt ani nemajú. T.j., takýto svetonázor sa okrem iného snaží popierať existenciu kolektívneho intelektu, schovávajúc tento dôležitý faktor riadenia ako konkurenčnú výhodu tých, ktorí ho riadiť vedia (sú schopní ním dostatočne efektívne manipulovať).
Ak však máme hovoriť o riadení dostatočne obšírne, tak intelektuálny faktor je prítomný pri riadení a samoriadení podľa plnej funkcie riadenia vždy. Nezávisle od toho, nakoľko a ako si človek predstavuje intelekt vo všeobecnosti a ako si predstavuje rôzne spôsoby jeho skutočnej prirodzenej existencie a realizácie v umelých technických výtvoroch samotných ľudí.
V mnohých uzavretých systémoch pôsobí intelekt aj priamo[65] v priebehu uskutočňovania koncepcie riadenia. V prípade straty alebo paralýzy[66] intelektu dochádza v takýchto systémoch k strate kvality riadenia vo väčšom alebo menšom stupni, prípadne až do úplného kolapsu koncepcie riadenia. Konkrétne toto sa stalo aj so straníckym aparátom KSSZ: paralýza intelektu psychiky členov strany (p)oddanosťou a dogmami, odtrhnutými od chápania, ozmysleného vnímania života. Predtým z rovnakých príčin padol cárizmus a z rovnakých príčin zhynie aj „demokracia“[67], na západný spôsob.
Nevyhnutnosť zvýšenia kvality riadenia v oblasti techniky vyvolala mnoho vedecko-technických riešení na tému „umelý intelekt“ (umelá inteligencia). Konfrontácia rôznych sociálnych skupín v dejinách zrodila množstvo metód blokovania, „osedlávania“, zdržiavania, či narušovania cudzej intelektuálnej činnosti a tak i mnoho metód stimulácie, pseudostimulácie a zdokonaľovania kultúry vlastnej intelektuálnej činnosti. Dva v tomto odseku uvedené aspekty činnosti ľudskej spoločnosti sú z pohľadu problematiky intelektu tesne spojené s odpoveďou na otázky:
- Je intelekt všeobecný celoprírodný jav a ľudský intelekt je len jeden z mnohých?
Ďalej v tomto kontexte:
- Je umelý intelekt
a) skutočným intelektom, či
b) prevažne len protézou vlastného intelektu človeka, neželajúceho a/alebo neschopného využívať svoj vlastný intelekt (inteligenciu)?
- Alebo je ľudský intelekt jedinečný (unikátny), a „umelý intelekt“ je jeho výtvor, majúci s ľudským len spoločný názov, no vnútornou podstatou je kvalitatívne od neho odlišný?
Aby sme dostali jednu z možných odpovedí na tieto otázky, špekulatívne zostrojíme nejaký informačno-algoritmický proces, založený na vedome bezintelektuálnych elementoch a na pevných (nemenných) algoritmoch (pravidlách činnosti), nevyžadujúcich účasť intelektu.
V prírode je všetko podriadené hierarchii pravdepodobnostných predurčeností, prejavujúcich sa v sledovanej štatistike javov. Preto vyžaduje modelovanie mnohých procesov, prebiehajúcich v prírode i spoločnosti, modelovanie pravdepodobnostných predurčeností. Nato sa používajú rôzne druhy štatistických modelov, ktoré môžu v sebe zahŕňať generátory náhodných čísel, v roli analógii tzv. náhodných životných situácii (rozptylov, fluktuácii) v týchto modeloch.
Pripomenutie!!: V nasledujúcich riadkoch popisovanú, názorne modelovanú situáciu obzvlášť odporúčame študentovi si tak, ako je v úvode celej publikácie DVTR zdôraznené, pri jej čítaní zároveň aspoň v hrubých črtách pre lepšie pochopenie kresliť. T.j., aby sa v komplexnosti do svojej predstavivosti sprostredkovávaných obrazov nestratil..
K modelu:
Jeden z najznámejších generátorov náhodností (jednoznačných nepredvídateľností - minimálne pre väčšinu ľudí) je ruleta. Ruleta je vo svojej primitívnej forme „tanier“, vnútri ktorého je pozdĺž okraja kruhový žliabok s komôrkami, v ktorých sú napísané čísla. V centre „taniera“ je vertikálna os, na ktorú je nasadený kríž. Krížom sa zatočí a do „taniera“ sa vhodí gulička. Lopatky kríža ženú guličku po „tanieri“ (dno ktorého v niektorých konštrukciách rulety taktiež rotuje) dovtedy, pokiaľ kinetická energia kríža a guličky nevyprchá. Následne gulička padne do jednej z komôrok a zastaví sa v nej. Krupiér – bankár, roztáčajúci ruletu, v závislosti od vypadnutého čísla a stávok, ktoré stavili hráči pred vhodením guličky do „taniera“, rozdeľuje medzi svojím „bankom“ a hráčmi výhry a prehry. Gulička nemá mechanicky konštantné kinetické spojenie s krížom a „tanierom“ a pri správnej kruhovej forme „taniera“, jeho vodorovnom umiestnení, vylúčení skrytých brzdení a pod., je ochranou záujmov hráčov pred podvodmi s pribrzdením kríža na číslach, garantujúcich výhru hociktorého z hráčov alebo krupiéra. Pravidlá hry sú také, že pravdepodobnostne predurčujú výhru majiteľov kasína (banku).
Ruletu sme mali okrem filmov o Džejmsovi Bondovi apod., možnosť vidieť napr. aj vo filme „Blaf“ (z r. 1980[68]) , kde A. Čelentano „rozbil bank“, keď vsadil na „zero“ (nulu) a po pár vetách buchol dvermi na jachte. Rôzne telešou typu „Koleso šťastia“ (TV Markíza) majú zjednodušené varianty „rulety“ bez guličky, v ktorých je kríž nahradený šípkou - ukazovateľom. Prípadne varianty hier Športka, Sazka a pod.
Telešou tohto typu slúži v neposlednom rade aj na odvedenie intelektuálnej sily, pozornosti masy ľudí na bezvýznamné hlúposti, čo je nevyhnutné pre majiteľov zákulisných sponzorov podobných programov okrem iného aj k tomu, aby oblafli ľudí, pokiaľ pozerajú telešou[69].
Uvoľnia sa vášne a odventilujú emócie, no chápanie prebiehajúcej reality od seriálu k seriálu zrovna nerastie, hoci intelekt filmových ŠTÁBOV i scenáristov naopak, pracuje naplno... Pracuje však nie na riešení problémov života spoločnosti. Koeficient spoločensky prospešnej intelektuálnej činnosti je pri celom tomto divadle blízky nule a presne o to aj nad-„elitárnemu“ prediktorovi ide. Maximálna možná paralýza, brzdenie rozvoja spoločnosti takmer akýmikoľvek prostriedkami a zachovanie vlastného informačného náskoku = základne moci svojej pyramídovej hry.
Preskúmajme spolu teraz nasledujúcu situáciu:
dvaja hráči s menom „Prostredie“ (okolie) a „Systém“ (uzavretá n-tita) krútia „ruletou“ pod dohľadom „Rozhodcu“[70], ktorý kontroluje celkový chod hry. Ruleta má jednu zvláštnosť: pri viacnásobnom roztočení vyhadzuje náhodné čísla, ktoré sú podriadené takému zákonu rozdelenia (rozptylu), že na číselnej osi sa podľa miery padania nových čísel, objavuje oblasť ich koncentrácie, v ktorej je padnutých čísel viac, ako mimo nej.
„Prostredie“ začína hru a pootočí dvakrát ruletou. Prvé z vypadnutých čísel je kódom, podľa ktorého „Rozhodca“ určuje maximálny čas, v priebehu ktorého musí „Systém“ urobiť odvetný ťah. Úloha druhého čísla v hre, ktoré padne „Prostrediu“ v každom jeho ťahu, je zrejmá z konania „Systému“ v procese realizácie jeho vlastného ťahu. Je popísaná v nasledujúcich riadkoch..
Vo svojom ťahu „Systém“, aby neprehral, musí postaviť proti druhému číslu (ktoré vypadlo u „Prostredia“) väčšie alebo rovnaké číslo. Pritom „Systém“ má len ten čas na roztočenie „rulety“, ktorý mu pridelil „Rozhodca“[71] v súlade s prvým číslom, ktoré padlo „Prostrediu“ v jeho ťahu. „Systém“, ak má na to čas, má právo púšťať ruletu niekoľkokrát.
Okrem toho má „Systém“ lotérijný bubon (istý druh pamäte), v ktorom zostávajú guličky s číslami, padnuvšími v minulých roztočeniach rulety „Systémom“. Lotérijný bubon takýmto spôsobom hromadí v sebe celú minulú skúsenosť vzájomného pôsobenie „Prostredia“ a „Systému“ počas hry. A pokiaľ čas, pridelený „Systému“ na ťah nevypršal, „Systém“ roztáča aj lotérijný bubon.
V momente vypršania času, určeného na uskutočnenie svojho ťahu, má „Systém“ dve čísla[72]:
. najvyššie číslo z množstva čísel vypadnutých v rulete;
. najvyššie číslo z množstva čísel vypadnutých pri roztočení lotérijného bubna.
Obe čísla sa zapisujú na čisté guličky a vkladajú sa do lotérijného bubna pre hru v nasledujúcich ťahoch. Následne „Systém“ hádže mincu a podľa toho, čo padne, si vyberá jedno z týchto dvoch čísel: ruletové alebo loterijné. Dané číslo je odpoveďou „Systému“ na ťah „Prostredia“ a hra pokračuje – „Prostredie“ je na ťahu.
Pri takýchto pravidlách hry, ak hra nie je prehraná alebo prehra je v tomto štádiu daným nastavením pravidiel vylúčená, tak výsledkom jedného aktu hry sa „Sudcovi“ predkladá ďalšie číslo „Prostredia“ a odvetné číslo „Systému“. Podľa čísla, predloženého „Prostredím“, mu „Rozhodca“ podáva kartičku, na ktorej je napísaná formulácia nejakej otázky. Podľa rôznorodosti čísel, vypadnuvších u „Prostredia“ a „Systému“, dáva „Rozhodca“ „Systému“ kartičku, na ktorej je napísaná odpoveď na otázku. Správnosť alebo chybnosť, a taktiež aj obšírnosť odpovede sa určuje rôznosťou čísel „Prostredia“ a „Systému“: znakom (+-) a absolútnou hodnotou rozdielu (číslom).
Keď sa nahromadí kôpka kartičiek–otázok a kartičiek–odpovedí, „Prostredie“ a „Systém“ vstupujú na javisko(pódium) na scénu s prísľubom zahrať scénku „skúška“. „Prostredie“ predstavuje profesora a „Systém“ - žiaka.
Jasne, že „žiak“ sa javí byť v očiach intelektuálneho diváka od otázky k otázke stúpajúcim[73] intelektom. Podľa miery nahromadenia loptičiek v lotérijnom bubne totiž môže byť prehra „Systému“ v rulete čoraz pravdepodobnejšie kompenzovaná výhrou, získanou z lotérijného bubna. V súlade s tým sa v páre kartičiek „otázka - odpoveď“ objavuje čoraz viac správnych a dôkladných odpovedí. Divák lotérijný bubon a ostatnú zákulisnú mechaniku nevidí, no majúc intelekt a nejaké tie znalosti, môže hodnotiť tak otázky, ako aj odpovede a vyhodnocovať intelekt „Žiaka-Systému“.
Hádzanie mince je v tomto príklade faktorom, o ktorom hovorí príslovie „Aj majster tesár sa sekne“, keď sa namiesto známeho správneho riešenia prijme z nevysvetliteľných dôvodov chybné.
„Intelektuálnosť“ „Žiaka-Systému“ možno v očiach diváka zvýšiť, napr. ak
a) umiestnime do lotérijného bubna nejaký počiatočný „kapitál“. T.j., skupinu guličiek s nejakými číslami, garantujúcimi nemožnosť katastrofickej prehry v prvých kolách hry;
b) ďalej možno z hry vylúčiť hádzanie mince, predurčiac výber najvyššieho z čísel „Systému“;
c) možno zvýšiť uhlovú rýchlosť rulety a lotérijného bubna, aby po ťahu „Prostredia“ mohol „Systém“ za jemu pridelený čas vytiahnúť z nich väčšie množstvo čísel, atď.
Tak vyzerá „Žiak-Systém“ ako intelektuál, až pokiaľ niekto nenahliadne do zákulisia. Ide o jeden z možných modelov, ktorý pri pohľade zvonku na jeho vstupné a výstupné informačné toky vyzerá, že disponuje intelektom. Nie je vylúčené, že jav, ktorý dostal názov „intelekt“, je viditeľný inému intelektu vždy iba zvonku vo vzťahu k štruktúram, ktoré intelekt buď nesú, alebo sú samými oným intelektom.
Uvedený príklad je zaujímavý tým, že zdanie (ilúzia) intelektu sa vytvára súborom elementov organizovaných v rámci postupnosti prijímania a vysielania in-formácií, pričom samotné tieto elementy určite intelekt nemajú. V podstate sú celkovo len dva jasné intelektuálne subjekty: „Tvorca hry“ a „diváci“[74].
V Universe budú analógmi účastníkov hry:
ruleta – pravdepodobnostné predurčenosti, ktorým sú podriadené prírodné procesy;
z rulety vypadávajúce čísla – čiastkové miery, kódy objektívnej in-formácie;
súlad otázky a odpovede na kartičkách – konkrétny prípad zobrazenia in-formácie (príslušnej vlastnosti)[75] z jedného fragmentu Vesmíru do druhého a následne nepriamo sprostredkovane z neho do vonkajšieho prostredia. Celý tento proces prebieha v pre nich spoločnej miere-Matrici, celovesmírnom hierarchicky mnohoúrovňovom systéme kódovania in-formácie.
Na rozdiel od kasína v Monte Carlo i Las Vegas, sa v takýchto „ruletách–intelektoch“ rozohrávajú kolosálne objemy in-formácií, nesených celoprírodným (vesmírnym) hierarchicky mnohoúrovňovým kódom – mierou. Tá si pravdepodobnostnými predurčenostiami podriaďuje (definuje) súlad-súhlas (adekvátnosť) priameho i spätného zobrazenia[76]. V súlade s tým je Rozhodca (Osudie, Sudca) mnohorozmerná pravdepodobnostná mat(r)ica možných stavov matérie - miera, čo je alegoricky vyjadrené od staroveku ako váhy Themidy (taktiež miera[77]).
A) Bubon lotérijnej pamäte je štruktúra, fixujúca v sebe viac -alebo menej plne a presne informáciu na určitej hierarchickej úrovni organizácie Univerza.
B) Počiatočným kapitálom je in-formácia, nahromadená za predchádzajúce etapy evolúcie.
C) divácka sála je vedomím, za chrbtom ktorého, t.j. v podvedomí[78], stojí presne taký istý „lotérijný bubon pamäte“, i duplikát „rulety“, ako aj za
D) kulisami scény, na ktorej vystupujú „Školák“ a „Profesor“.
Takto jeden „intelektuál“ hodnotí „intelektuálnu“ silu druhého.
Tento model[79] „intelektuálnej“ činnosti sa stane trochu zložitejším (avšak realite adekvátnejším) ak stoja za vedomím bubny 3:
jeden – úplne naplnený, zodpovedajúci zatiaľ prejdeným stupňom vývoja; (minulosť)
druhý – napĺňaný, zodpovedajúci prebiehajúcej etape evolúcie (prítomnosť);
tretí – absolútne prázdny, zodpovedajúci nadchádzajúcim etapám evolúcie. (budúcnosť)
Vedomie zaujíma iba prebiehajúca, aktuálna hra. Preto do naplneného bubna nenazerá. Okrem toho, tento bubon môže byť zapečatený, ako tomu v zložitých systémoch býva, kde tvorca[80] uzatvára prístup užívateľom (málo kvalifikovaným) do raz a navždy ním odregulovaných[81] blokov. Do prázdneho bubna vedomie jednoducho nemá kvôli čomu nazerať. Čísla–otázky rulety, padajúce mimo rozsah čísel-odpovedí druhého bubna, čaká rôzny osud.
Na menšie čísla–otázky garantovane pri bezchybnom točení odpovedá prvý bubon, obsahujúci všetky minulé skúsenosti. Pravdepodobnosť chyby v jeho práci je nízka, a aj v prípade chybnej práce sa prehra kompenzuje nepatrnou výhrou z druhého bubna.
Pretože ruleta je podriadená zákonu distribúcie náhodných čísel, tak časový interval medzi následnými padnutiami čísel-otázok z rozsahu čísel-odpovedí tretieho bubna je v porovnaní s dobou trvania hry dostatočne veľký. Z toho dôvodu sa druhý bubon štatisticky predurčene stihne naplniť do toho momentu, kedy vypadne katastrofická otázka-číslo z rozsahu tretieho bubna.
Etapa evolúcie zodpovedajúca druhému bubnu sa končí, keď vypadnutie otázok počiatočnej časti rozsahu tretieho bubna už nemôže vyvolať katastrofickú škodu, chybu (eng. „fatal error“). Hra sa presúva do tretieho bubna a vypadávanie otázok v jej priebehu z rozsahov prvého a druhého bubna zostáva za kulisami hry, pretože sú už nezaujímavé.
Možná je aj ďalšia interpretácia mnohobubnovej[82] hry:
Každý bubon s ruletou zodpovedá hierarchickej úrovni v organizácii objemnejšieho (vyššieho) systému, potenciálne dostupného vedomiu „Žiaka“ pre in-formačnú výmenu. Pritom prehra vo svojom bubne môže byť kompenzovaná guličkou z hierarchicky vyššieho bubna, no za podmienky, ak o to „Žiak“ poprosí „Žiaka z vyššej triedy“, ktorý je vo vzťahu k nemu hierarchicky vyšší, alebo môže mať právo sa bezprostredne obracať priamo na tvorcu hry (programátora a/alebo admina..scenáristu/režiséra).
Avšak poprosiť možno iba vtedy, ak vieš, že je koho poprosiť, nehľadiac na zriedkavosť a možno aj nepochopenie faktu samotného kontaktu, či funkčných foriem - spôsobov komunikácie. Vedomie „Žiaka“ si však zároveň uvedomuje zďaleka NIE všetky úrovne hierarchie a ich vzťahy. T.j., môže si aj NEuvedomovať tak samotnú organizáciu hry, ako aj to, že mimo hry (pódia) ešte niečo a niekto existuje. Pokus skloniť sa k prosbe môže totiž naraziť z URČITÝCH dôvodov aj na odpoveď typu: „Ale choď ty niekam, veď loptičky s takými veľkými číslami ani nebývajú…“.
Vo vzťahu k ľubovoľnému konkrétnemu číslu je síce takáto odpoveď absurdná-nezmyselná, ale treba si uvedomiť, že číslo v danom modeli je iba symbolickým kódom in-formačného modulu so zatiaľ ešte nepredpovedateľným obsahom z pohľadu „Žiaka“. Teda OBSAHOM (informačného bloku - IT: „packet“) zatiaľ neznámym a nerozpoznateľným na základe „Žiakom“ už nahromadených skúsenosti (t.j. na základe jeho stereotypov – návykov – rozpoznávania javov vonkajšieho i vnútorného sveta).
Práve o tomto stave veci môžeme čítať v Evanjeliu podľa Jána 16:12: „Ešte veľa vám čo povedať mám, no teraz by ste to nepojali.” Analogická situácia je opísaná v Koráne 5:101: „… Nepýtajte sa na veci, ktoré vás zarmútia, ak vám odhalené budú. Ak sa však na nich opýtate, keď sa už Koránom riadiť budete, odhalia sa vám. Veď zmiloval sa Boh nad nimi, bo Boh je milosrdný a mierny. Keď pýtali sa ľudia na ne pred vami, tak následne odhaleniam neverili.“ Aj jeden z apokryfov „Blahá zvesť (gr.“evanjelium“) sveta Ježiša Krista od učeníka Jána“ (podľa pôvodných aramejských a staroslovienských textov, vyd. „Priateľstvo“(Spoločnosť), Rostov na Done, 1991) odovzdáva slová Krista: „A teraz vďaka prítomnosti Ducha Svätého Otca nášho Nebeského, hovorím Ja s vami jazykom Života Boha Živého. A niet ešte uprostred vás nikoho, kto by všetko pochopiť mohol, čo Ja vám hovorím. A tí, ktorí vám Písmo vysvetľujú, s vami mŕtvym jazykom ľudí hovoria, hľadajúcich cez ľudí ich telá choré a smrteľné“
T.j., Písma, Zhora dané Zjavenia, priamo hovoria o situácii, keď hľadajúci pomoc, ju nemôžu prijať v celej plnosti a sile, pretože sú sami slabí. A Písma priamo poukazujú na zdroj dôveryhodnosti (istoty, spoľahlivosti) – na Ducha Svätého. Avšak mnohí ani túto informáciu nemôžu prijať a osvojiť si ju, pokladajúc ju za výmysel neznalých ľudí staroveku, nepoznajúcich našu súčasnú vedu a techniku.
Zostáva iba otázka ohľadom toho, ČO všetko do pohybu uvádza. Tento faktor možno nazvať princípom plnosti a celostnosti Svetostavby (Stvorenia, sTrojenia Sveta, UniVerza). Tento princíp tvrdí, že STrojenie Sveta obsahuje v sebe všetko nevyhnutné pre vykonanie celého cyklu svojej existencie. Vyjadrený bol ešte vo Védach, no jeho celá obsahová stránka sotva môže byť rozlúštená bez vystúpenia za hranice tohto Vesmíru.
Universum existuje ako proces. Jeho súčiastky (fragmenty) sú vzájomne spolupôsobiace (interagujúce) štruktúry, vyvíjajúce sa pod tlakom okolitého prostredia - iných štruktúr. Tlak prostredia, vzájomná interakcia štruktúr medzi sebou sú pravdepodobnostne predurčené, hierarchické a vyjadriteľné v štatistických zákonitostiach (štatistike príčinno-následkových väzieb), odhaľovaných pomocou pozorovaní. Tlak prostredia je zobrazenie (formovanie[83]). Ide o in-formačný proces, nesený celoprírodným hierarchicky mnohoúrovňovým systémom kódovania informácií na rôznych materiálových nosičoch. Odozva (reakcia) štruktúry a v nej prebiehajúce vnútorné zmeny sú taktiež zobrazeniami[84]. Tieto vnútorné zmeny sú informačným procesom, prebiehajúcim v rovnakom systéme kódovania na úrovniach obsiahnutých v danej štruktúre. Pritom je tento informačný proces podriadený rovnakým pravdepodobnostným predurčeniam, ktoré sa odrážajú-zobrazujú v štatistike pozorovaní. Odozva má pravdepodobnostný (aj keď čiastočne slobodou individuálneho subjektivizmu podmienený), jednoznačne neurčitý charakter v hraniciach(rámci) množiny pravdepodobnostných predurčení, typický(charakteristický) pre každú úroveň celoprírodného systému kódovania informácií. Rezonančné javy sa v hierarchických, mnohoúrovňových štruktúrach prejavujú ako štatisticky častejšie, alebo štatisticky zriedkavejšie informačne rôznorodé odozvy (reakcie), v závislosti od vektora stavu prostredia[85] a štruktúry(objektu) v momente procesu ich vzájomnej interakcie. Podľa miery nahromadenia informácií štruktúrou v rámci štatistiky jej odoziev na tlak prostredia vzniká stále menej chýb, poškodzujúcich štruktúru. Odozvy (reakcie) tak získavajú jednoznačnú určitosť (presnosť, zadefinovateľnosť) v zmysle predpovedateľnosti zobrazení „tlak - odozva“(akcia - reakcia), stále viac a viac sa približujúcich[86] k optimu. Interakcia prostredia a štruktúry, v ktorej sa na danej hierarchickej úrovni prejavuje rôznorodosť jej správania, sa v zmysle nejednoznačnej predpovedateľnosti „tlak - odozva“ posúva do oblasti čoraz zriedkavejších faktorov tlaku. Dochádza k informačnému nasýteniu danej úrovne organizácie štruktúry a proces prechádza do nasledujúcej hierarchickej úrovne jednotného celoprírodného systému kódovania informácie.
Zhrnieme a zhodnotíme teraz výsledky skúmania modelu intelektu s „ruletou“ a „bubnom“. Štruktúra odpovedá na štatistiku tlaku prostredia nejednoznačne v rámci hraníc pravdepodobnostných predurčení. Jej odozva sa formuje v procese kompilácie[87] (kombinácie) na základe „náhodného“ triedenia informačných modulov v jej pamäti a zvonku prichádzajúcej in-formácie. T.j., v procese premeny[88] informácií, predurčenej celkovou Mierou (formou = matricou možných stavov).
V in-formačnom vzťahu dostatočne veľká rozvíjajúca sa a (/alebo) svoju hierarchickosť rozšírujúca štruktúra predstavuje spojenie (súčet) minimálne nasledujúcich funkčne odlišných útvarov (pričom možno aj NIE lokalizovaných v nej v podobe čiastkových vložených štruktúr):
- Determinovaná[89] dlhodobá pamäť (IT-HDD HarD Drive), natvrdo jednoznačne pracujúca podľa princípu: „aká otázka - taká odpoveď“. Vzdialenie sa od tohto princípu (chyba, porucha) vedie pravdepodobne k poškodeniu štruktúry s rôznym stupňom závažnosti(v závislosti od situácie). Výber in-formačných modulov z nej prebieha na základe rezonančných, autooscilačných[90] a iných javov, ktoré vyjadrujú dostatočne dobrú zhodu in-formačných charakteristík
a) vonkajšieho pôsobenia - tlaku prostredia a
b) vnútorného stavu štruktúry v jej in-formačne nasýtených(saturovaných) úrovniach
pri prechode in-formačného toku tlaku prostredia touto štruktúrou.
Pr.: Takto sa rozozvučia struny hudobných nástrojov ako reakcia na zvuky príslušnej frekvencie[91]. Aktivujú sa rozbušky bezkontaktných morských a pozemných mín, samonavádzacie hlavice riadia činnosť zbrane, keď sa v zóne ich dosahu objaví im in-formačne (teplo, veľkosť, zloženie-kov,..) zodpovedajúci objekt;
- Pravdepodobnostná operatívna, operačná pamäť (IT-RAM Random access memory), hromadiaca štatistiku odoziev (reakcií) štruktúry a kombinácií možných odoziev na tlak prostredia. Pravdepodobnosť získania nevyhnutnej in-formácie pre správnu odozvu je podriadená
A) frekvencii obracania sa k tejto informácii pod tlakom prostredia a
B) rýchlosti mechanizmu náhodného triedenia informačných modulov.
Je to čiastočne analogické písaniu na piesku v zóne morského príboja. T.j., informácia je uložená len tak dlho, ako stíhate po celý čas obnovovať morom zmývané fragmenty
záznamov.
Rezonančné a autooscilačné javy v pravdepodobnostnej pamäti taktiež hrajú svoju
úlohu. No na rozdiel od predchádzajúceho druhu pamäte, vznik rezonancií,
autooscilácií atď. vedie aj k zmene v organizácii informačne nenasýtených úrovní
štruktúry. Reakcia „otázka - odpoveď“ je tu nejednoznačná z dôvodu informačnej
nenasýtenosti štruktúry;
- Mechanizmus „náhodného“ triedenia, fragmentácie a spájania informačných modulov, uložených v oboch druhoch pamäte. Vo vzťahu k izolovanej deterministickej pamäti tento mechanizmus vytvára chyby jej fungovania v tom zmysle, že vytvára nejednoznačnosť odoziev. Vo vzťahu k pravdepodobnostnej pamäti je tento mechanizmus normálnym procesom jej fungovania. Podľa nášho názoru, rolu tohto mechanizmu hrá celý súbor kmitavých procesov v danej štruktúre s ich „náhodnými“ (t.j. štatisticky usporiadanými)
a) fázovými posunmi jedného procesu voči druhému a
b) amplitúdovo-frekvenčnými charakteristikami[92].
Ak vzniká (nastáva) nejaký súlad fáz procesov – súčasnosť, súfazovosť(koherencia), tak prebieha odber(snímanie) nevyhnutnej informácie. Ak sa odber v danom momente nevykoná, tak informácia zostáva nedostupná, aj keď je v samotnej štruktúre prítomná.
V informačne nenasýtených úrovniach štruktúry, je vznik koherencie nejakých procesov s inými vonkajšími alebo vnútornými procesmi(vo vzťahu k skúmanej úrovni štruktúry), zmenou kvalitatívneho stavu danej úrovne štruktúry na nejaký čas. V priebehu tohto času (obdobia, periódy) sa na danej úrovni štruktúry môžu vytvoriť nové útvary, alebo vzniknúť nové procesy.
Dôsledkom tohto faktoru môže byť taká situácia, že po zániku koherencie sa štruktúra už nemôže vrátiť do stavu pred koherenciou. Takým spôsobom sa realizuje krôčik v jej vývoji.
KOHERENCIA, ako faktorv-časného (po-hotového, rovnakého načasovania) pre-dania informácie a/alebo energie, sa prejavuje na rozvoji a ďalšom priebehu procesov. Takto sa svetelné vyžarovanie žiarovky bežnej lampy odlišuje od koherentného vyžarovania lasera. Oba zdroje svetla tak vykazujú kvalitatívne odlišný vplyv na objekty, s ktorými interagujú, a to aj napriek rovnakej energetickej sile toku ich žiarenia[93].
SúČasnosť (v-časnosť, rovnaké načasovanie = koherenciu) vo vzťahu k procesom v nejakej štruktúre možno chápať dvojako:
a) v zmysle úzkeho časového intervalu, v priebehu ktorého sa prejavujú nejaké javy v ich súhrne, súčte;
b) pre štruktúry disponujúce pamäťou, možno v-časnosť (koherenciu) chápať v zmysle, že až keď im bude táto in-formácia vo vývoji potrebná, vyvolajú ju z pamäte touto potrebou, ako koherentným spúšťačom (eng. „trigger“), resp. spúšťačom koherencie apod. Pritom nejaký čas sa fakt získania (dispozície) tejto informácie z uhla pohľadu vonkajšieho pozorovateľa môže NEprejavovať. Súfáznosť (koherencia) je v zmysle známom z fyziky, jedným z prejavov súčasnosti (v-časnosti, rovnakého načasovania) v procese priebehu skupiny nejakých procesov.
- Tzv. „Prirodzený[94] faktor“, prednaznačujúci „náhodne“ vytvorenú odozvu, majúcu informačné nasýtenie dostatočné na zachovanie dosiahnutej úrovne organizácie štruktúry, alebo jej zvýšenie. Sú to svojho druhu „váhy“[95], na ktorých sa vyvolaná odozva porovnáva s nejakým zvoleným etalónom[96], vznikajúcim v priebehu tých istých procesov, ktoré vyvolávajú aj samotnú odozvu.
Vo všeobecnosti zabezpečuje determinovaná[97] pamäť určitú úroveň stability štruktúry na dosiahnutom stupni jej vývoja. Pravdepodobnostný mechanizmus pamäte a náhodného triedenia vnútornej a vonkajšej in-formácie v spojení s prirodzenými „váhami“ (Mierou) zabezpečujú pravdepodobnostne predurčený charakter priebežného
A) krátkodobého zvýšenia komplexnosti[98] a in-formačného nasýtenia štruktúry, alebo aj
B) jej poškodenie, až do jej zničenia.
Všetky 4 vyššie uvedené faktory spolu zabezpečujú dohromady pravdepodobnostne predurčený stabilný (udržateľný) charakter dlhodobého procesu zvyšovania komplexnosti štruktúry a/alebo ňou neseného informačného modulu v procese ich vývoja.
Je možné, že na nejakej etape (na istej úrovni) evolúcie, sa po prekonaní určitej hranice (z hľadiska množstva spracovaných in-formácií), takýto prejav činnosti všetkých menovaných ,samo o sebe bezintelektuálnych komponentov, začne ľuďmi nazývaťintelektom. Tento súhrn procesov a faktorov sa nachádza v najrozličnejších frekvenčných diapazónoch (rozptyloch), na rôznych nosičoch informácie a na rôznych úrovniach hierarchie v rámci celkovej organizácie UniVersa.
Pri takomto chápaní Stvorenia sveta, disponuje tak ono celkovo, ako aj jeho fragmenty, intelektom a aspektom osobnosti. Intelekty sa navzájom odlišujú podľa miery osvojenia si čiastkových fragmentov celovesmírnej Miery. Intelekt je proces rozširovania čiastkovej miery. Je to proces zahŕňajúci v sebe samom hierarchiu do neho vložených procesov zobrazenia. Vzájomné porozumenie (pochopenie) medzi intelektmi je tým pravdepodobnejšie(reálnejšie), čím viac zhody je medzi nimi. Pre začiatok pochopenia je nevyhnutný aspoň dotyk ich čiastkových mier alebo sprostredkovateľ (proxi) v in-formačnej výmene (interface – rozhranie), čo je tiež nejaká miera. Pritom je Vševesmírna Miera spostredkovateľom univerzálnym.
Pomenujme si niektoré potrebné zhody[99], nevyhnutné pre vzájomné pochopenie sa dvoch intelektov:
spoločný materiálny nosič, ktorým (cez ktorý) prebieha proces in-formačnej výmeny medzi intelektmi;
zhodný frekvenčný rozsah procesov, charakteristických pre podstatu bytia (existencie) štruktúr nosičov týchto intelektov;
zhodné frekvenčné rozsahy frekvencii taktovacích (rozdeľujúcich kódové skupiny jednu od druhej) a nosných, pomocou ktorých prebieha samotná in-formačná výmena;
zhoda systémov kódovania in-formácií;
zhoda energetických výkonov, nevyhnutných a (alebo) prípustných pre in-formačnú výmenu;
miera zhody informačnej bázy, nevyhnutnej pre vzájomné rozlišovanie sa (identifikáciu)[100] pri prvom i nasledujúcich kontaktoch.
Intelekt je jeden z prostriedkov daných vedomiu človeka. A ako každý prostriedok, je aj intelekt riadený. Hovorí sa: Má „Vietor v hlave.“ Vo vzťahu k in-formačným tokom v UniVerse je to síce možné povedať aj takto. Avšak vtedy je intelekt vo vzťahu ku nim plachtou (infotokom). T.j., pri snahe o čo najobjektívnejšie gramotnú POZITÍVNU interpretáciu tohto ľudového porekadla[101].
Umenie plávania s plachtami spočíva v tom, aby sme do plachiet NEchytali NEpotrebný vietor. Vtedy možno hoc aj na maličkej loďke doplávať tam, kam treba. No ak sa celá kapacita plachiet „žmýkača vetra“ (v minulosti takto nazývali mnohé veľké rýchle plachetnice – napr. tzv. Klipre) dostane do rúk neschopných, tak „brázditeľ morí“ (ďalší poetický obraz, ktorým charakterizovali rýchle plachetnice) bude hračkou morských živlov, akoby na ňom nebolo ani kormidla, ani plachiet. T.j., loď bude zničená živlami preto, lebo na jeho palube niet ľudí, schopných správne narábať s plachtami. Tak bude aj intelekt riadený nedisciplinovaným vedomím bez prítomnosti vôle zahltený[102] tokom „kaše“ pomiešaných myšlienok. Myšlienok ako z pamäte vystupujúcich, tak aj z vonku prichádzajúcich. Tento neusporiadaný tok myšlienok trhá organizáciu psychiky na cucky. Disciplinované[103] vedomie však drží v sebe len to, čo identifikuje pre zmysluplné konanie mysle ako nevyhnutné. Iba vtedy bude intelekt oporou vedomiu i duši na púti človeku podobnej opice k Človeku[104].
Vysvetlenie názorov na intelekt je v teórii riadenia nevyhnutné predovšetkým preto, že pojem plnej funkcie riadenia nemožno uviesť, obíduc pojem intelekt. Avšak v tom prípade vedie interpretácia procesu existencie UniVersa, ako procesu samoriadenia podľa nejakej (i keď nám neznámej) plnej funkcie riadenia, nevyhnutne k pojmu Najvyššieho z intelektov, vedúceho tento proces samoriadenia Vesmíru v rámci Plnej funkcie riadenia.
To znamená, že a-teizmus (presnejšie an-deizmus[105]) je s logikou Dostatočne všeobecnej teórie riadenia v aktuálnom podaní nezlučiteľný. A-teistické variácie na tému teórie riadenia buď:
stavajú človeka (ľudstvo ako celok) na miesto Boha, alebo
strácajú komplexnosť (celostnosť) výkladu, keď sa začínajú čo i len dotýkať témy globálneho historického procesu, pretože nemôžu vysloviť slová „Hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie“ vo vzťahu k ľudstvu a „významným“ činiteľom minulosti i súčasnosti.
Z a-teistického vedomia takýmto spôsobom buď vypadávajú nejaké fragmenty pozorovania procesov riadenia, alebo sa narúša hierarchia ich vedomého vnímania svojho okolia, čo predurčene vedie k chybám v riadení. Nábožensko-kultové vedomie davo–„elitárnych“ spoločenstiev prináša aj ďalšie nešťastie: dogmatizácia „sv.“ Písiem je stotožňovanie chápania a vôle ľudí, čo ich zapisovali (plus redakčná úprava a cenzúra)[106], s vôľou Najvyššieho, čo obmedzuje slobodu vôle väčšiny, podriaďujúc ju nad–„elitárnemu“ prediktorovi, ktorý taktiež zvykne svoju vôľu s najvyššou vôľou Najvyššieho stotožňovať - a to je satanizmus[107]. Príčinou úspechu „jeho“ činnosti v minulej histórii je skrytie Zjavení Zhora a ich prekrútenie. Evanjelium Lukáša 11:52: „Beda vám, zákonníkom, že ste kľúč poznania vzali; sami ste nevošli, a tým, ktorí vojsť chceli, ste prekážali“ V súčasnosti je to výčitka všetkým hierarchiám osobných vzťahov v spoločnosti, včítane hierarchií cirkví. Pravda, mnohé hierarchie i kľúče samotné stratili.
Okrem toho, väčšina ľudí si zvykla mať čo do činenia so sebe podobnými individuálnymi intelektmi[108]. Keď sa však vo svojom živote občas chtiac-nechtiac stretnú s neľudským[109] intelektom, väčšina sa hrôzou vyľaká až do šialenstva len samotnou nezvyčajnosťou toho, čo sa stalo. Avšak v dejinách konajú nielen individuálne, ale aj kolektívne[110] a iné intelekty, hierarchicky vyššie vo vzťahu k individuálnemu ľudskému intelektu. Aby bolo možné vidieť ich činnosť, nejakú ich cieľavedomosť, je nevyhnutné jednotné chápanie faktora, pomenovaného ako „intelekt“, v rôznych jeho prejavoch, zatiaľ hoc i bez ohľadu na jeho hierarchické postavenie v rámci Objektívnej reality.