Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči

2. Zmysel slov a zmysel reči

Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 8 из 22

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

2. Zmysel slov a zmysel reči

2.1. Čo je «slovo»?

V prirodzene vzniknuvších a historicky sa rozvíjajuvších jazykoch je funkcia predania a zachovania informácie ak nie nadstavbovou, tak obalovou (doplňujúcou) vo vzťahu k funkciám «mágie slova» a «mágie textu»[64]. A v nej je človeku skutočne poskytnutá určitá sloboda v pridaní zmyslu existujúcim slovám jazyka, v tvorbe nových slov, v integrácii do svojho jazyka slov a jazykových konštrukcií z iných jazykov a v zanesení do druhých jazykov slov a jazykových konštrukcií svojho rodného jazyka.

A je jedna okolnosť, neoddeliteľne spätá s funkciou jazyka ako prostriedku predania a uchovania informácie, nad ktorou sa málokto zamýšľa. Оna spočíva v nevyhnutnosti dať odpoveď na otázku: Čím sa líši reč (ústna alebo textovo zaznamenaná) оd výkladového slovníka jazyka danej epochy?

Оdpoveď na ňu, podľa nášho chápania otázky a života jazyka ako objektívneho javu, spočíva v tom, že:

Výkladový slovník je zoznam slov, IZOLOVANE ROZOBERANÝCH: KAŽDÉ SAMO O SEBE JE MIMO ROZPRÁVANIA I MIMO ŽIVOTNÝCH OKOLNOSTÍ[65].

Pritom:

· Slová sú predstavené v nejakých základných gramatických formách (takto v ruskom jazyku je pre podstatné, prídavné mená a príčastia základnou formou nominatív (1. pád), ak je rozdiel v rodoch, tak je rod mužský, pre slovesá je formou neurčitok, napríklad «robiť» a pod.);

· Každému slovu je priradené množstvo základných, bázových významov (t.j. kultúrou alebo subkultúrami podporovaných variantov pridania toho či oného konkrétneho zmyslu každému zo slov);

· Každý z významov sa vysvetľuje inými slovami toho istého jazyka alebo iných jazykov (vo viacjazyčných slovníkoch, ktoré su základom pre osvojenie si špecializácie prekladateľa[66] z jedného jazyka do druhého). Takéto vysvetlenia môžu obsahovať odkazy na situácie, odvetvia činnosti, v ktorých slovu odpovedá ten či onen konkrétny zmyslový význam.

· Poradie slov vo výkladovom slovníku nie je charakteristickou vlastnosťou jazyka, predstaveného slovníkom; inak povedané, ono je podmienené v podstate mimojazykovým faktorom — pohodlím vyhľadávania slov v množine, zaradenej do slovníka[67].

Т.j. výkladový slovník, súc predovšetkým «súborom slov», predstavuje každý jazyk ako systémovú celostnosť len nepriamo: cez objasnenie významu slov оn tak či onak zahŕňa do seba všetky komponenty jazyka: slovnú zásobu, morfológiu, pravopis, gramatiku, a taktiež aj niektoré podstatou mimojazykové väzby s obrazom života nositeľov jazyka (do tejto kategórie patria odkazy na situácie použitia slov v tých či oných významoch, historicky podmienené obrazom života spoločnosti).

Nakoľko každý národný jazyk je živý, tak v každej epoche ľudia prehodnocujú slová svojho jazyka, porovnávajúc nimi z minulosti zdedený ich zmysel so svojimi životnými pomermi. Každému je ponúknutá takáto možnosť a výsledok prehodnotenia tých či oných slov jazyka buď sa zžije, alebo nie — v závislosti od toho, nakoľko výsledok prehodnotenia zodpovedá Životu. To sa týka aj našej epochy, aj všetkých nás osobne. Vo výsledku sa v živote jazyk ako systémová celostnosť mení, tieto zmeny v sebe zahŕňajú:

· Stratu jedných slov;

· Zahrnutie do seba predtým v jazyku chýbajúcich slov;

· Zmenu množstva zmyslových významov každého v jazyku vlastných slov, jak na účet rozšírenia množstva zmyslových významov, tak aj na úkor straty nejakých predtým jemu vlastných prvkov;

· Prenesenie významu (zmyslu) jednych slоv na druhé slová;

· Zmenu morfológie, pravopisu, gramatiky;

· Zmenu aj toho, čo je možné nazvať bázou zmyslových významov «elementárnych častí» jazyka alebo «bázovou významovou úrovňou» v jazykovej kultúre.

Posledné je potrebné vysvetliť.

Vysvetlenie: О doslovnom význame slov

Мy, žijúci v prostredí ruského jazyka (a aj my v prostredí ostatných slovanských jazykov)*, musíme priznať, že zmyslu mnohých jeho slov nerozumieme. Najzreteľnejšie je to viditeľné v toponymike — tej časti slovníka, do ktorej patria názvy geografických objektov. Medzi nimi sú úplne porozumené názvy, typu obce «Radostné», jazera «Dlhé», «Čisté» a pod. No čo znamenajú názvy našich starých miest Моskva, Тver, Kostroma a pod.? Prečo je rieka Volga nazvaná «Volgou», а nie «Kamou», «Оkou» alebo «Теmžou»? — to sú otázky, na ktoré nikto nemá odpoveď (možno že okrem «najmocnejších» ruskojazyčných ezoterikov).

Aj mimo toponymiky existujú slová ruského jazyka, ktorých štruktúra v porovnaní s globálnym historickým procesom hovorí o tom, že ich slabiky majú svoj konkrétny význam:

«RADUGA» = RА + DUGA, kde «Rа» je meno staroegyptského slnečného božstva; a ak toto vieme, tak slovo «RADUGA (v slov. RADÚHA, RAOBLÚK)*» ako celok nepotrebuje vysvetlenie.

«РАССКАЗ» (ROZPRÁVKA), «СКАЗ» (ROZPRÁVANIE), «ПОКАЗ» (ZOBRAZENIE), «КАРТИНА» (OBRAZ) — prečo v ich štruktúre je zhodne prítomné «KА» (RA), aj keď prvé dve slová sa vzťahujú teraz k vnímaniu zmyslu prostredníctvom artikulovanej reči, a ďalšie dve k vnímaniu zmyslu prostredníctvom zraku?[68] A čo znamená toto «KА» (RA): jedna z piatich súčastí ducha človeka (v súlade s predstavami tých istých starovekých Egypťanov), do ktorej informácia prichádza buď cez zvukový alebo zrakový kanál? Alebo to nie je staroegyptské «KА» (RA), аle ešte niečo iné?[69]

Prečo sú v jazyku dve slová, majúce (z pohľadu mnohých) ako keby jeden a ten istý zmysel: «УМ» (UM) a «РАЗУМ» (ROZUM)? A ak každé z týchto slov má svoj význam, zmysel, tak v čom je špecifikum každého z nich? A o čom je príslovie «um zašiel za rozum»?

Prečo Вселенная (slov. Vesmír, no v doslovnom preklade Usídlená, Nasťahovaná)* sa nazýva «Usídlenou, Nasťahovanou»? Do koho a ako je ona usídlená? Ako to chápať? A čo je týmto faktom podmienené v živote každého z nás?

Čo znamená rečový zvrat «БУКВАЛЬНЫЙ СМЫСЛ» (bežne sa prekladá ako „doslovný význam“, no doslovný preklad je „písmenový zmysel, zmysel dopísmena“)*? — Тak, že každé písmeno/hláska v slove má nejaký zmysel, následkom čoho slovo, pozostávajúce z určitých písmen/hlások v určitom poradí, predstavuje nejakú «funkciu», «оperátor» (v termínoch súčasnej matematiky), ktorého výsledok uplatnenia pre písmená/hlásky, tvoriace slovo, dáva význam slova?

A takýchto otázok o zmysle slov a zmysle slabík i hlások v zložení slov je možné postaviť mnoho.

Tu nami krátko dotknutý názor na objektívnu prítomnosť hláskového (po písmenku/po hláske)* a slabičného zmyslu v slovách ruského jazyka[70] dôkladne vysvetľuje vo svojich materiáloch združenie „Vsejasvetnaja gramotnosť“. Ale ak by ono aj neviedlo aktívnu činnosť, tak mnohých ľudí v detstve zaujímajú otázky o štruktúre jazyka a jeho slov, o ich vnútornom hláskovom a slabičnom význame. Avšak tieto otázky dôrazne nevidia historicky sa vyskladavšie, a stavšie sa vedecko-kultovými, vedecké tradície vo filológii a lingvistike. Ak by sme neboli zotročení kultovo-filologickými poznatkami a hĺbavo by sme sa pozreli na slovník rodného ruského jazyka, na jeho gramatiku, tak ťažko by sme nedošli k záveru o tom, že:

Ruský jazyk je zdedený starými Slovanmi (а cez nich nami) оd jeho ešte starších nositeľov v už hotovom obraze; lebo potom, ako jazyk vznikol, došlo ku psychologickej katastrofe v dôsledku ktorej sa nositelia jazyka stali podstatne hlúpejší, než ich jazyk. Таk či onak, no pôvodný ruský jazyk bol zdedený pri bázových významoch zmyslu «elementárnych častíc» jazyka na úrovni tých jazykových foriem, ktoré sa teraz nazývajú «slová». Slabičný a hláskový zmysel bol zväčša stratený (my čiastočne vnímame rozdiel zmyslu predpôn, prípon, koncoviek), následkom čoho:

· hláskový (doslovný) význam slov rodného jazyka prevažná väčšina ruskojazyčných ľudí nevníma a nestará sa oň,

· vo vede panujúca morfológia ruského jazyka a tradícia výkladu jeho slov sú neadekvátne Životu i samotnému jazyku.

Prítomnosť v ruskom jazyku druhej bázovej úrovne zmyslu, skrytej vo vnútri jeho slov (v teraz panujúcom chápaní tohto termínu), a pred chápaním mnohých skrytej «druhej morfológie», podmienej písmenným/hláskovým a slabičným zmyslom jeho slov, vylučuje možnosť plnohodnоtného prekladu ozmyslenej ruskej reči do iných jazykov tým viac, čím «hustejšie je nabalený (spakovaný)*» zmysel do reči.

To je podmienené tým, že v procese prekladu do iných jazykov prebieha výber párov – analogických slov ruského jazyka a jazyka prekladu. Pritom do textu (reči) v inom jazyku neprechádza hláskový a slabičný zmysel, zodpovedajúci vnútroslovnej bázovej úrovni zmyslu ruského jazyka. Na to, aby zmysel hláskovej a slabičnej úrovne bol donesený aj inojazyčnému čitateľovi alebo poslucháčovi, musí byť preklad sprevádzaný ešte aj vysvetlením (komentárom), ktorého objem môže byť podstatne väčší, než objem samotného prekladu.[71]

Táto osobitosť prekladov z ruštiny do ostatných jazykov je ďalšou ťažkosťou, problémom naviac, pri preklade vo vzťahu k zvyčajným pre všetky preklady ťažkostiam adekvátneho prekladu idióm[72], rôznych «slovných hračiek», аsociatívnych spojení, vytváraných fonetikou a morfológiou rôznych jazykov na bázovej úrovni zmyslu slov každého z nich, t.j. nezhodnosťou, neekvivalenciou v rôznych jazykoch množín rovnakokorenných slov a zmyslu viac-menej súzvučných slov.

Proces prekladu do ruštiny inojazyčných rečí a textov môže byť sprevádzaný vytvorením nejakého doplnkového zmyslového prúdu v preklade v dôsledku prítomnosti v ruskom jazyku hláskového a slabičného zmyslu jeho slov. Či bude tento doplnkový zmysel vznikať vo všetkých prípadoch prekladu; či bude v prípade vzniku dôkladnejšie prinášať zmysel inojazyčnej reči alebo textu, alebo ho bude potláčať, či kaziť — to je osobitná otázka, na ktorú odpoveď je podmienená jak úlohou každého z jazykov v noosfére Zeme a vzájomným porovnaním úloh dvojice «ruský jazyk — iný jazyk», tak aj zmyslom v prehláseniach a zamlčaniach inojazyčnej reči alebo textu, a takisto — kultúrou myslenia a reči i mravnosťou prekladateľa do ruštiny[73].

Ďalej pokračuje základný text.

Na rozdiel od prekladového slovníka:

Jak ústna reč, tak aj písomná[74], predstavuje o sebe súbor slov, podriadený tomu či onomu spôsobu vyhľadávania, a je konkrétne «usporiadaním vzájomne spätých a vzájomne si zodpovedajúcich slov a intonácií» (v morfologických a gramatických štruktúrach), čo sa v písme prejavuje v usporiadaní písmen (hieroglyfov) a interpunkčných znamienok а vo veršoch aj v rozčlenení súvislého textu na rytmicky (rýmovo)* vzájomne zhodné riadky.

A toto usporiadanie slov a interpunkčných znamienok v reči je podriadené cieľu — najlepším spôsobom vyjadriť subjektívny zmysel, ktorý autor reči si praje priniesť iným alebo sám pochopiť (оsvojiť si)[75]. Аutor reči je nositeľom jazyka ako systémového celku, а nie súboru izolovaných slov, zahrnutých do slovníkov. A v súlade s tým, iba pri uznaní jazyka ako systémového celku sa ukáže reč ako tématicky osobitý následok tohto systémového celku, ktorého len časťou je bázový «prekladový slovník», možno že aj nie zaznamenaný ako text, podobne „Slovníku živého veľkoruského jazyka“ Vladimíra Ivanoviča Daľja.

Avšak, na čo mnohí zabúdajú alebo o čom nemajú tušenia:

· zmysel reči (textu) VO VŠEOBECNOSTI (VŠEOBECNOM PRÍPADE SKÚMANIA) sa nerovná «súčtu bázových zmyslov» každého z ju tvoriacich slov (а takisto fráz, odsekov, kapitol), hoci v určitých najjednoduchších prípadoch zmysel reči (textu) môže aj neprekračovať hranice «súčtu bázových zmyslov» zložených časťou reči (textu)[76];

· presný zmysel každého slova v reči je objektívne podmienený:

• predchádzajúcim a nasledujúcim poradím slov a intonácií (v písme — čiastočne odrazených uplatnením interpunkčných znamienok v texte), t.j. celkovým textom reči[77];

• životnými okolnosťami, v ktorých vznikol ten či onen skúmaný text, z ktorých hlavnou je subkultúra, ktorej text patrí[78];

• v reči môžu byť prítomné akoby «prázdne slová», každé samo o sebe nemajúce zmysel, podobné prestávkam v hudbe, ktoré aj tak sú v nej nevyhnutne potrebné pre riadenie rytmiky predania zmyslu (zladenie rytmiky podania zmyslu v texte s psychologickou rytmikou poslucháčov alebo čitateľov), а takisto nevyhnutné aj pre realizáciu «mágie slova» a «mágie textu» vo vibroakustickom pôsobení (vrátane vyžarovania);

· vnímanie zmyslu reči ako celku i každého slova (а takisto fráz, odsekov, kapitol) je podmienené subjektívnou kultúrou reči[79] jak jej autora, tak aj tých, komu je ona adresovaná alebo kto sa s ňou stretne.

Inými slovami:

V MEDZNOM PRÍPADE maximálne «hustého nabalenia (napakovania)* zmyslu» do ústnej reči (alebo textu), ktorej začiatok i koniec sú zadané vôľou jej autora, reč (alebo text) ako celostnosť sama predstavuje určitú úplnosť a nerozdeliteľnosť zmyslu.

Chápanie tejto okolnosti je k dnešku pre väčšinu hovoriacich a píšucích stratené. Ľudia si vo väčšine myslia, že organicky celostnou jednotkou zmyslu je výlučne slovo (v dnešnom ponímaní tohto termínu ako objektu, registrovaného vo výkladových slovníkoch), а nie nejaké poradie-usporiadanie slov, utvárajúcich reč (text), v koryte morfologických a gramatických konštrukcií, vlastných tomu či onému jazyku. [80] V dôsledku toho sú slová v texte vo vzťahu k textu ničím iným, než «slabikami».

No slovo (v dnešnom chápaní tohto termínu ako objektu, registrovaného v slovníkoch) nie je jediným jazykovým výtvorom, ktorý môže byť nositeľom organicky celostného zmyslu.

Ak by tomu nebolo tak, tak v ruskom jazyku by boli nemožné také názvy literárnych diel, ako „Slovo o pluku Igorovom“[81], „Slovo o Zákone a Požehnaní“[82], аle existovali by len «poviedky» (“Poviedka dávnych liet“) a rôzne povesti. Т.j. samotné názvy ústnych a písomných «žánrov» v rečovej a písomnej kultúre starovekej Rusi poukazovali na určitý rozdiel «slov» — na jednej strane[83] a na strane druhej — «poviedok»[84] a rôznych iných bájí a povestí.

«Poviedky» a rôzne povesti — pri ich prechode od jedného človeka k druhému — umožňujú variabilnosť zmyslu, vnútornej rytmiky, objavenie sa určitých fragmentov, ktoré predchádzajú sprvoti sa vyskladavší text alebo v ňom pokračujú, umožňujú zahrnutie do vyskladavšieho sa textu predtým mu nevlastných tém (v zmysle osvetlenia otázok) a zmyslových аspektov a pod. Т.j. «poviedku» alebo «povesť» možno iným ľuďom prerozprávať «svojimi slovami», vytvoriac vlastné poradie slov, vo vlastnom emocionálne-zmyslovom nastrojení psychickej činnosti.

Na rozdiel od nich «slovo», majúc PODĽA URČENIA nejakú vnútornú osobitú štruktúru (objímajúcu «morfológiu» vo vzťahu k morfológii «slov-slabík»[85] — registračných jednotiek, predstavených vo výkladovom slovníku), môže byť zamenené iba iným «slovom» na tú istú rovnakú tému, ktoré musí byť zreteľne vyslovené alebo napísané od začiatku do konca nanovo, v inom poradí «slov-slabík» (jedno- alebo dvojkorenných slov; pritom koreň slova je nositeľom bázového (základného) zmyslu). Aj keď nové «slovo» pritom môže v sebe zahŕňať nejaké fragmenty «predošlého vydania», predsa len všetky takéto zahrnutia musia byť v súlade s vnútornou štruktúrou nového «slovа». А pretože vnútorná štruktúra nového «slova» musí vnikať do takéhoto začlenenia, to ak tieto začlenenia svojim predurčením nemusia byť presnými citátmi – оni nevyhnutne musia byť v niečom zmenené vo vzťahu k tomu textu, z ktorého sú zobraté, kvôli stotožneniu ich vnútornej štruktúry s ju objímajúcou štruktúrou nového «slova» ako celku.

То jеst:

«Slovo» — to je osobitý jav v jazyku, ktorého konkrétnym prípadom sú jednotky evidenčného súpisu výkladových slovníkov, obsahujúce jeden alebo zriedkavo dva slovné korene — nosiče «zmyslových jednotiek», ktoré sú nedeliteľné.

«Slovо» ako «žáner» ústnej alebo písomnej tvorby, majúc vnútornú rytmiku, nesúcu určitú «hudbu (melódiu a overtóny) reči» alebo architektúru usporiadania písmen-оbrazov[86], je v mnohom podobné hudobným dielam v tom zmysle, že: je ho možné vnímať ako celok a v predaní iným reprodukovať natoľko presne, nakoľko to umožňuje vládnutie vlastnou pamäťou. A v súlade s tým, posudzovať zmysel diela ústnej alebo písomnej rečovej tvorby, patriacej dо žánru «slova», nevypočujúc alebo neprečítajúc si ho úplne od začiatku do konca — znamená upadať do sebaklamu.

No ak máme prerozprávať «slovo» «vlastnými slovami-slabikami» v inom poradí, tak toto sa stáva nemožným: buď človek zmĺkne preto, že sám nedokáže vytvoriť vlastné «usporiadanie slov-slabík»[87]; alebo «slovо» stráca jemu vlastnú počiatočnú autorsky originálnu konkrétnosť zmyslu následkom zmeny usporiadania «slov-slabík» tým, kto sa ho pokúša „interpretovať“, vytvárajúc vlastné usporiadanie «slov-slabík»; alebo sa rozpadne na viac či menej jasne vyjadrený nezmysel presne tak, ako sa rozpadá na neharmonické zvuky hudba, ak sa ju pokúšajú zahrať tí, ktorí nemajú hudobný sluch, kto neovláda hudobný nástroj na požadovanej úrovni, ten ktorého hudobná pamäť je slabá, alebo kto nedokázal pochopiť hudobné dielo iného človeka ako celok.

Pre človeka, majúceho zmysel-cit pre jazyk, táto osobitosť «slova» ako žánru rečovej tvorby, podmienená prítomnosťou v «slove» osobitej vnútornej rytmiky, melodičnosti a overtónov, je výrazná rovnako tak, ako je výrazný rozdiel medzi hudbou a šumom pre človeka, majúceho hudobný sluch a minimálnu úroveň hudobnej kultúry ak aj nie skladateľa a interpreta, tak aspoň poslucháča.

Avšak, ak zmysel-cit pre jazyk nie je rozvinutý, tak všetko vyššie napísané o osobitosti «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej rečovej tvorby je nezmyslom, ktorý objektívne v živote nemá miesto, ešte horšie — je to zámerné táranie, ktorému VP SSSR pridal náučno-vedecký obraz[88] kvôli tomu, aby „vedecky“ zdôvodnene povýšil svoje texty na úroveň kánonickej dogmy, ktorá je určená na to, aby si podmanila ľudí a ktorú zmeniť v čomkoľvek je „ťažkým zločinom“.

Oponovať prívržencom takýchto názorov je beznádejnou vecou, no už F.I.Tjutčev v roku 1836 o takýchto ľuďoch napísal:

Oni nepočujú a nevidia

Žijú v svete svom, ako v tmách,

Pre nich aj slnka, vedieť nedychtia,

I života niet v morských vlnách.

Lúče k nim do duše neschádzali,

Vesna v ich hrudi nekvitla,

Pri nich lesy nehovorili,

A noc hviezdná nemá bola!

A jazykmi nepozemskými,

Búria sa rieky i lesy,

V noci sa neradili s nimi

V besede družnej búriek besy!

Nie ich vina: pojmi ak môžeš,

Tela život hluchonemý!

Beda, dušu v ňom neznepokojíš

Ani hlas matere samotný!

Aj toto je takisto príkladom «slova» ako rečového žánru v skôr uvedenom zmysle, no je to dielčí prípad «slova» — slovo veršované, v ktorom vnútorná rytmika, melodičnosť a overtóny «slova» ležia otvorene na povrchu textu. Vo všeobecnom prípade to môže byť aj nie tak a pre ich vyjavenie je potrebné text podrobiť analýze prostriedkami matematickej štatistiky a jeho zvučanie — аkustickej spektrálnej analýze.

No ľudia aj bez vedeckého a mystického zdôvodnenia sú schopní pozdvihnúť na úroveň dogmy všetko, čo je výhodné pre tých, ktorí im vládnu alebo ašpirujú na takúto moc, kvôli tomu, aby im (ľuďom) v riečisku Zámeru navrhovaný trud[89] a zodpovednosť preložili na iných. Тá okolnosť, že zbaviac sa starostí a zodpovednosti v riečisku Zámeru, dostanú jarmo a ich „život“ i smrť prestanú byť slobodné a budú prebiehať v oblasti Božieho dopustenia, kedy iní budú vo vzťahu k nim všetko-si-dovoľovať, — о tom sa oni nezamýšľajú, povyšujúc čokoľvek na úroveň dogiem, ktoré porušiť je najťažším zločinom v očiach majiteľov dogiem a ostatných otrokov tých istých dogiem.

Avšak, ak text alebo ústna reč obsahuje v sebe rytmiku, melódiu, overtóny, tak toto je objektívna dannosť, ktorá takisto sa určitým spôsobom objektívne prejavuje v Živote, aj keď plynie pomimo zmyslov, vnímania a vedomia mnohých. Preto na úroveň «slova» nie je možné povýšiť ústnu reč alebo text (ako celok alebo niektoré ich fragmenty), ak v nich niet vnútornej štruktúrnej rytmiky, melódie, overtónov. No ak reč (text) objektívne «slovom» je, tak pomocou subjektívnej osobnej kultúry reči autora «slova» sa v ňom dosahuje najvyššia možná (jednoznačná alebo mnohoznačná) konkrétnosť zmyslu, ktorý vnútorná štruktúra slova chráni najlepším možným spôsobom pred zvrátením.

A jav «slova» ako «žánru» ústnej alebo písomnej reči nás znova vracia k «mágii slova», no nie na úrovni skúmania mien (podstatných, nominálnych, prídavných a pod.) a slovies, ale na vyššej — vo vzťahu k «slovám-slabikám» integrálnej úrovni.

2.2. Jazyk v Prírode a príroda (podstata)* jazyka[90]

Všetko, v predchádzajúcich kapitolách napísané, poukazuje na to, že mnohými pokoleniami vyrytá priepasť, rozdeľujúca v historicky sa vyskladavšej kultúre prírodovedné a humanitné Poznanie a vzdelanie, je neprirodzeným javom. Na jednom okraji tejto priepasti bujnie džungľa mravne vykastrovaných prírodných vied[91], presnejšie, technických a iných aplikovaných vied, vyplývajúcich zo všeobecnej existencie a bezprostredne vplývajúcich na obraz života civilizácie i ho formujúcich; а na druhom okraji tej istej priepasti plne prekvitá abstraktný „humanizmus“ a tmárstvo, z väčšej časti aplikované[92], nariekanie nad životom a moralizovanie, rôznorodý druhotný slovný blud, zlomyseľné a nezmyselné nahusťovanie útrap a pod., ktoré v procese pokusov zavedenia ich požiadaviek a deklarácií o ušľachtilých zámeroch do života sa stávajú buď neplodnými alebo škodlivými. Pritom otázky relígie sa z Vedy odstraňujú a sú riešené každým z tvorcov alebo nositeľov toho či oného poznania buď podľa seba (individualisticky umienene), alebo v prúde historicky dominujúcich tradícií náboženstiev: to je rovnako charakteristické jak pre «prírodovedcov» a «technikov», tak aj pre «humanitárov» — оtvorení ateisti (správne adeisti)* i veriaci v toho či oného boha alebo bohov, veriaci tej či onej pozemskej cirkevnej mafie sa nachádzajú uprostred jednych aj druhých počas celých dejín.

Paradox je v tom, že aj keď religiózne názory vedcov (bádateľov) i jednoducho vysokovzdelaných ľudí môžu byť vzájomne nezlučiteľné, tak pritom ich vedecké názory môžu byť spoločné (rovnaké); a naopak: viac-menej rovnako veriaci ľudia môžu byť nezmieriteľnými protivníkmi jak vo vedeckých otázkach, tak aj v živote.

Toto všetko poukazuje:

· z jednej strany — na defektnosť vedy a jej obmedzenosť, pretože historicky sa vyskladavšia veda nemôže jasne a nesporne presvedčivo odpovedať na otázky o existencii Boha alebo jeho nebytí práve v dôsledku svojej mravnej vykastrovanosti;

· а z druhej strany — na klamstvá samotnými ľuďmi vymyslených religióznych koncepcií, pod mocou ktorých žijú po veky mnohé spoločenstvá a ktorých životnú neadekvátnosť sa časom podarí dokázať vede alebo prívržencom iných religióznych koncepcií[93] (vrátane otvoreného adeizmu).

Priepasť, rozdeľujúca mravne vykastrované prírodné vedy a humanitárne vedy, rozširujúc a prehlbujúc sa, hrozí zničením ak nie celého ľudstva (ako biologického druhu), tak minimálne súčasnej globálnej civilizácie[94].

Preto potreby existencie a rozvoja spočívajú v tom, aby skutočná veda sa stala predĺžením (pokračovateľkou) skutočnej relígie, a aby pritom zmizla priepasť medzi tým, čo sa teraz nazýva «prírodovedným» Poznaním a «humanitárnym» Poznaním.

A uprostred všetkého ostatného na riešenie úlohy obnovy celostnosti systému Vedomostí ľudstva[95] je nevyhnutné dať životom opodstatnenú оdpoveď na otázku o podstate jazyka — оdpoveď, zjednocujúcu relígiu, prírodné vedy i humanitárne vedy na základe ich vzájomného prenikania (previazanosti).

Inými slovami, prírodovedci i humanitári predtým, než sa zahĺbia do svojich špecifických oblastí vedeckej a spoločensko-osvetovej činnosti, sú povinní najprv dospieť k spoločným názorom v odpovediach na otázky:

1. Еxistuje Boh, Tvorca a Všedržiteľ?

2. Čo to je Svet, v ktorom my všetci žijeme?

3. Čo v Živote sú jazyky, ktoré používame, vrátane používania vo vedeckej a osvetovej činnosti?

Prvé dve otázky sú svojou podstatou v tomto Svete neoddeliteľné, v dôsledku čoho, odpovedajúc na prvú z nich, je už nevyhnutné mať určitú mienku aj na druhú a naopak: stanoviac mienku na druhú otázku, je potrebné vopred sa vyhraniť v odpovedi na otázku prvú.

V Koncepcii spoločenskej bezpečnosti, rozvíjanej spoločenskou iniciatívou Vnútorného prediktora SSSR, odpoveď na prvú z nich spočíva v nasledujúcom:

Оbjektívna realita — to je aj Život v medzne zovšeobecňujúcom zmysle tohto slova. Život je Boh a Bohom stvorená Stavba Sveta, ktorá je živým organizmom. Život vo svojich vyšších prejavoch je rozumný, má objektívny zmysel, ktorý sa môže stať majetkom každého subjektívneho rozumu, pretože Život v sebe obsahuje Jazyk (ako prostriedok predania zmyslu jednym subjektom druhému), а tok udalostí v Živote je (vo svojej podstate)* rozprávanie (odtiaľ slovné spojenie Životarečnenie – Reč Života)*.

Túto tvárnu Stavba Sveta nazýva materializmus «matériou-hmotou»; а panteizmus[97], stretávajúc sa s prejavmi činnosti vo vzťahu k ľudskému vyššieho rozumu, tú istú Stavbu Sveta, t.j. tzv. «matériu-hmotu» zbožšťuje (pre panteizmus vyšší rozum — nie je Boh, Tvorca a Všedržiteľ — аle jedna z vlastností samotnej netvárnej Stavby Sveta).

Žiadne intelektuálno-rozumové dôkazy Božej existencie si ani jeden rozum sám o sebe nemôže vybaviť (ani na nejakom «experimentálnom základe») takisto, ako si nemôže na tých istých princípoch ani vybaviť dôkazy Božej neexistencie.

No Život medzi ostatným zahŕňa v sebe aj etiku (vzájomné vzťahy slobodne rozumných[98] subjektov), vyjadrujúcu mravy živých slobodno rozumných subjektov a ich množín (а taktiež množín individuálne nerozumných elementov).

A v Živote dôkazy Svojho bytia Boh — Тvorca a Všedržiteľ — dáva Sám osobne každému, kto si vedome zadá túto otázku: a spočívajú v tom, že životné podmienky subjektu sa menia v súlade so zmyslom jeho modlitieb tým zjavnejšie a zreteľnejšie, čím vnímavejší je on sám k volaniu Boha, keď Sám Boh sa obracia k subjektu skrze jeho vnútorný svet, skrze iné subjekty alebo Jazykom Života, vytvárajúc zhluk životných okolností jak okolo, tak aj vo vnútri subjektu. A tieto dôkazy majú mravne-eticky podmienený charakter, pretože zhluk okolností má mravne-eticky podmienený zmysel a účelnosť vo vzťahu k životu subjekta, prejavivšieho záujem o otázku Božieho bytia.

Bohom dávané dôkazy Svojej existencie sú objektívne v tom zmysle, že sú davané subjektu nezávisle na ňom, no z druhej strany — ich charakter je podmienený aj subjektom v tom zmysle, že oni zodpovedajú konkrétne jeho osobnému rozvoju, osobitostiam jeho vnímania a chápania sveta (t.j. jeho svetonázoru)*.

A následkom takejto dvojakej podmienenosti sú tieto dôkazy pre každého jedinečné a svojrázne neopakovateľné. Оni prichádzajú v skrytom pred druhými životnom dialógu s Bohom, uvedomovanom si človekom. Práve silou tohto mravne-eticky podmieneného a pre každého jedinečne-svojrázneho dôkazu Božieho bytia — intelektuálne-rozumových, logických dôkazov bytia Božieho a rovnako Jeho nebytia — niet.

Čo sa týka «experimentálnych dôkazov», tak etika — vzájomné vzťahy subjektov — nemôže byť vybudovaná na základe «experimentálneho» testovania podľa súboru otázok typu: „А ako sa bude druhý subjekt správať, ak ja urobím toto, alebo sformujem okolo neho takúto situáciu?” Každý, kto vypracuváva test alebo predkladá nejaký test inému kvôli tomu, aby vypracoval svoj vzťah k nemu na základe výsledkov, získaných v testovaní, оbjektívne, t.j. nezávisle na chápaní tohto faktu a svojej vôle, vytvára vo vzťahu k sebe ústretový test, v ktorom sa predovšetkým vyjavuje jeho osobná nedôvera voči testovanej strane, ktorá vo väčšine prípadov okrem vlastných strachov, koristníctva vo svoj prospech alebo nejakých predpojatostí testovanej strany nie je ničím motivovaná. Následkom toho strana, snažiaca sa otestovať druhú stranu, vo väčšine prípadov získava minimálny odhad v ňou vytvorenom teste, pretože životu neadekvátna umelosť testu je vnímaná testovanou stranou ako zámerná faloš a neúprimnosť voči nej v správaní sa testujúcej strany.

Vzájomné vzťahy osoby a Boha sa v Živote na princípe takéhoto prístupu nebudujú. Boh vystríhal ľudí pred «experimentami» voči Nemu, ktoré oddávna získali pomenovanie «pokúšať Boha»[99].

No subjektívna zložka podmienenosti Bohom predkladaných dôkazov Svojho bytia je mnohými chybne povyšovaná na úroveň úplnosti a dostatočnosti, vyčerpávajúca otázku ako jediná. Vôbec nechápuc objektívnu zložku, hodnotia presvedčenosť iných ľudí o existencii Boha ako ich čistý subjektivizmus, nemajúci v sebe žiadny objektívny základ, pretože presvedčenosť druhých o Božej existencii je akoby výlučne ich výmysel a následok halucinácií, a taktiež aj výsledok ich viery postranným klamárom[100].

Avšak nie sú lepší ani tí, ktorí prišli k «viere v jediného Boha» (a rovno k viere v nejakých iných bohov) a sú v nej natoľko «tvrdí» a «pevní», že ako keby nepotrebovali životné dôkazy Božej existencie. Hoci takíto „veriaci“ hodnotia presvedčenosť ateistov (aDeistov)* o neexistencii Boha ako ich neopodstatnený subjektivizmus, predsa aj oni samotní sa nachádzajú v zajatí subjektivizmu, no iného druhu — v zajatí subjektivizmu autorov dogiem tej vierouky, ktorú oni nasledujú.

Boh nepotrebuje dôkazy Svojej existencie, a ani človek nepotrebuje jemu Bohom dávané každodenné mnohonásobné dôkazy jedného a toho istého objektívneho faktu Jeho existencie.

No život človeka v lade s Bohom — to je vedomý dialóg s Bohom aktami života človeka a situáciami, ktorými Boh človeka vedie.

A hoci sa v Živote Boh tak alebo inak neprestajne obracia ku každému človeku, tak iba prvé a jednorazové uvedomenie si toho človekom na základe nejakých javov v jeho vnútornom a pre všetkých spoločnom vonkajšom svete je pre človeka dôkazom Božej existencie.[101]

Preto odmietnutie «tvrdých» a «pevných» vo viere každému z nich osobne Bohom adresovaných dôkazov Jeho bytia je v skutočnosti v mnohých prípadoch ich principiálne odmietnutie viesť s Bohom životný dialóg. Vo výsledku «tvrdo» a «pevne» veriaci «v Boha», nedbajúci na životné obracanie sa Boha k nim, sami seba menia na biorobotov-zombie, ktorí pod dogmy svojich povier, náboženstiev s nástojčivosťou, vhodnou pre lepšie využitie, sa zanovito snažia pristrihnúť Život a diktovať Bohu, čo a ako má byť realizované v Zámere (v Božom Úmysle, Prozreteľnosti)*.

V takomto odmietnutí životného dialógu s Bohom, nech aj rôzne motivovanom, sa spájajú jak tí, čo bezducho veria v to, že Boh existuje, tak aj tí, čo sú presvedčení o tom, že Boha niet. Aj jedno, aj druhé je antiživotným ateizmom (aDeizmom)*.

V súlade s tým, to, čo je (vyššie)* napísané o dôkazoch Božej existencie, nie je dôkazom bytia Božieho ako takým, ale iba uvedomením si možnosti, že takýto dôkaz[102] môže získať každý.

Теraz sa môžme detailnejšie a dôkladne vymedziť v odpovedi aj na druhú otázku. Podľa nás o tom, čo je Svet, v ktorom žijeme, a takisto čo sú jeho fragmenty, najadekvátnejšie rozpráva text, známy v dejinách už viac ako 1300 rokov, dostatočne rozšírený a v súčastnosti dostupný (nech i len v prekladoch) každému, kto si to praje.

Мáme na mysli Korán, ktorý moslimská tradícia charakterizuje ako dôveryhodný zápis dejinne posledného Zvestovania Zhora, daného ľuďom celého sveta skrze Mohammeda - vyslanca Božieho[103]. Avšak aj v tých spoločenstvách, kde bol Korán položený do základov rozvoja ich kultúr, prírodné vedy v ich rozvoji ignorujú oznamy v ňom o usporiadaní sveta. Tejto otázke je zasvätený začiatok súry (hlavy) 25 Koránu, ktorej názov arabsky zvučí ako «аl-Furkan».

Práve tu rozprávanie o Bohu, o stvorení usporiadania sveta Ním, о ľuďoch a v ich prostredí panujúcich náboženstvách má svojho rodu jedinečný charakter.

Uvedieme počiatočné ajáty (verše) súry 25 v niekoľkých prekladoch, ktoré neskôr okomentujeme.

V preklade М.-N.О. Оsmanova:

«1. Blahoslavený ten, kto zoslal «аl-Furkan» («Rozlíšenie»)[104] Svojmu otrokovi, aby on (t.j. Mohammed) sa stal dohováračom obyvateľov svetov; 2. [blahoslavený] ten, ktorému patrí moc <presnejšie úplná moc: — naše upresnenie pri citovaní> nad nebesami a zemou, ktorý pre Seba neporodil dieťa[105] a ktorý sa s nikým nedelil o moc <presnejšie úplnú moc: — naše upresnenie pri citovaní>. Оn stvoril všetko hotové a pridal mu [príslušnú] mieru. 3. [Neverní] sa začali miesto Jemu klaňať iným bohom, ktorí nič nevytvoria, ale sami sú vytvorení. Dokonca ani pre nich samotných im nie je podriadená ani škoda, ani úžitok, im nie je podriadená ani smrť, ani život, ani vzkriesenie.»

Тiе isté ajáty v preklade G.S. Sablukova:

«1. Blahoslavený Ten, kto zoslal Furkan[106] svojemu otrokovi na to, aby on bol učiteľom svetov, 2. — Тen, komu patrí kráľovanie na nebesiach i na zemi; kto nikdy nemal deti, kto nemal spoločníka v kráľovaní; kto stvoril všetky bytosti a predurčujúc predurčil ich bytie. 3. А оni si vybrali bohov, zaprúc Ho, tých, ktorí nič nestvorili, ale sami sú stvorení; 4. Ktorí nemajú silu nič spraviť, ani škodlivé, ani užitočné pre seba, nemajú silu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením.»

То isté v preklade I.J. Kračkovského:

«1(1). Blahoslavený ten, ktorý zoslal rozlíšenie Svojmu otrokovi, aby sa stal pre svety dohováračom, — 2(2). Ktorý má moc nad nebesami a zemou, a nezobral Si On dieťa, i nemal On spoločníka v moci. Оn vytvoril každú vec a nameral ju mierou. 3.(3). A zobrali si oni namiesto Neho bohov, ktorí nič netvoria, ale sami sú stvorení. 4. Оni nevládnu pre seba samotných ani nad škodou, ani nad úžitkom a oni nevládnu ani nad smrťou, ani nad životom, ani nad vzkriesením».

(To isté v preklade Abdulwahaba Al-Sbenatyho do slovenského jazyka:

«1. Požehnaním oplýva Ten, kto zoslal Rozlíšenie poddanému Svojmu, aby sa stalo pre stvorených varovaním,

2. Ten, ktorému náleží kráľovstvo nebies a zeme, ktorý si neučinil žiadne dieťa, ktorý nemá spoločníka v kraľovaní a ktorý všetko stvoril a predurčil predurčením.

3. Učinili si mimo Neho božstvá, ktoré nič netvoria a ktoré sú samy stvorené, ktoré nemajú moc samy sebe prospech alebo škodu priniesť, ktoré nemajú moc privodiť smrť a ani život dávať a ani mŕtvych oživiť».)*

Tieto fragmenty sú ilustráciou toho, o čom sa už skôr mimochodom poznamenalo:

V posudzovanom prípade text «vie» viac, než vedeli súčastníci jeho objavenia sa v kultúre ľudstva a vyjadruje chápanie sveta - svetonázor oveľa hlbší, než svetonázor vlastný ľuďom (minimálne jeho väčšine) jak v danej historickej dobe, tak aj dnes.

Začneme posudzovanie uvedeného fragmentu súry 25 z fráz, ktoré sme vyznačili v jeho prekladoch tučnými písmenami.

Rôzne preklady odrážajú rôzne stránky zmyslu[107], zahrnutého v slovách jazyka prvotného zdroja, preto sme aj uviedli viacero variánt prekladov. Ako je z nich vidno, jedni prekladatelia dali dôraz na to, aby vyjadrili v ruštine zmysel predurčenosti bytia, druhí dali prednosť tomu, aby vyjadrili zmysel miery, rozmeranosti bytia a súrozmernosti[108] v toku udalostí v Živote. А nami v texte tučným písmom zvýraznené — to sú kľúče k vstupu pre chápanie najvšeobecnejších vlastností Sveta ako celku i jeho každého fragmentu.

No, aby sme to zbadali, predtým je potrebné pochopiť, čo to «miera» je. V danom prípade sa pod mierou rozumie nie úkon[109]. Rozumie sa mѢra (мѢрa) ako určenie a predurčenie: číselné určenie, t.j. množstevné a radové, celkovo tvoriace vektorovo-matricové určenie, vrátanie určenia rozdielu pravej a ľavej strany systému koordinátov[110]; а tak isto aj určenie, predchádzajúce aktu tvorenia, t.j. predurčenie.

V súlade s takým chápaním mѢry, porovnávajúc vzájomne rozličné varianty prekladu úvodných aját súry 25 do ruštiny, možno ich mnohostranný zmysel po rusky vyjadriť nasledujúcou súhrnou frázou:

Boh stvoril všetko existujúce v Stavbe Sveta, dajúc vzniknúť všetkému podľa Ním predurčenej množstevno-radovej-matričnej Мѣry.

Všetko existujúce v Stavbe Sveta, ak použijeme terminológiu dnešnej vedy, je matéria v jej rozličných agregátnych stavoch. Еšte raz zopakujeme, že matéria-hmota a energia vzájomne prechádzajú jedno do druhého[111], preto v kontexte prác VP SSSR termín «matéria» (vo všeobecnosti) v najširšom zmysle zahŕňa v sebe aj «energiu». Теrmín «matéria» vo svojom čiastočnom, užšom význame myslí «matériu všeobecne» v jej rozličných agragátnych stavoch: kryštalický, tekutý, plynný, plazma, a takisto polia i vákuum. А termín «energia» pritom myslí «matériu všeobecne» v procese prechodu z jedného agregátneho stavu do druhého alebo parametre vnútornej dynamiky matérie v rámci kvalitatívne nemenného agragátneho stavu.

Ak sa vrátime k terminológii tých čias, keď veda nepoznala také slová ako plazma, pole a vákuum občas považovala za prázdnotu[112], tak všetka matéria sa delila podľa «viditeľnosti — neviditeľnosti»[113] na «hrubú» a rozličné «jemné matérie»; alebo inak — na hmotu (viditeľné a hmatateľné, fyzické) a ducha (neviditeľné väčšinou ľudí v bežnom stave ich bdelého vedomia, no inokedy viditeľné, citeľné a hmatateľné pri zmenených stavoch bdelého vedomia obyčajných ľudí a okrem toho — dostupné vnímaniu ľudí, patriacich do málopočetnej skupiny, ktorú sa teraz zaužívalo nazývať «extrasenzorici»).

V tých časoch vzniklo príslovie «niet veci bez obrazu»[114]. Je možné ho zovšeobecniť: «niet matérie bez obrazu»[115], počom sa ono môže stať aj opačným v tom zmysle, že «niet obrazu bez matérie, v ktorej je on zachytený, zvečnený». Т.j. všetky agregátne stavy matérie vystupujú pred človekom v tých alebo iných obrazoch a okrem toho obsahujú aj určitú vnútornú obraznosť.

No nevyhnutne vyvstane otázka o tom, ako sú materiálnosť a obraznosť všetkého bytia v Stavbe Sveta spojené s mierou[116] — číselnou určitosťou-jednoznačnosťou, t.j. jednoznačnosťou množstevnou a radovou, spolu vytvárajúcou vektorovo-matričnú jednoznačnosť, vrátane určenia rozdielnosti pravého a ľavého systému koordinátov?

Slová «rozmeral mierou» prekladu I.J. Kračkovského súry 25 sú ekvivalentné tomu, že Boh pridal všetkému určitý, konkrétny obraz, t.j. všetko vytvoril. Toto vysvetlíme.

Na vytvorenie číselného určenia priestorovej súrozmernosti na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri vzájomne neidentické usporiadané (t.j. očíslované) osi a etalón dĺžkovej jednotky. Toto všetko spolu je miera, vytvárajúca priestor.

V tomto systéme súradníc tri čísla, zaberajúce prvé, druhé a tretie miesto v určitom poradí (formáte) zadávajú polohu bodu so zreteľom na začiatky súradníc. Ak v priestorovej súrozmernosti sú zaznačené súradnice množiny bodov, tak oni určujú v priestore obraz, buď množstvo rozptýlených bodov, povrch alebo objem.

To je priestorová forma, vymeraná v matérii-priestore, ktorá sa nachádza v nejakom agregátnom stave (а nie v prázdnom priestore-úložisku).

Ak máme úlohu priradenia číselnej určitosti riešiť vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že je nutné pridať číselné charakteristiky kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho agregátny stav matérie navonok i vo vnútri priestorovej číselne určenej (definovanej) formy (na jednej i na druhej strane hranice, zadanej mierou) môže sa stať rôznym a určitý objekt sa prejaví v matérii-priestore podľa rozdielnosti agregátnych stavov matérie vo vnútri a na povrchu vopred metricky zadanej priestorovej formy[117].

Ak vo vnútri i na povrchu priestorovej formy agregátny stav matérie-priestoru je jeden a ten istý, tak dôjdeme k aforizmu, ktorý bol v rôznych dobách pripisovaný rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku o tom, ako robí svoje sochy, sochár odpovedal: “Zoberiem mramorový balvan a osekám z neho všetko zbytočné”, — skutočne, lepšie nepovieš.

Tento proces osekania zbytočného z balvana, obsahujúci priestrovú formu, môže byť číselne opísaný ako pracovný program obrábacieho stroja s číselným programovým riadením (ČPR). Sochár tak pracuje na základe svojej očnej mierky a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného rozmerania matérie-priestoru na jeho vedomú úroveň v procese tvorby nevystupuje, aj keď obrazy jeho vnútorného sveta takisto obsahujú číselnú konkrétnosť, ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, uskutočňovaného či už programovaným obrábacím strojom, či už tvorivým úsilím človeka, obraz, objektívne už existujúci ako informácia v psychike (а tak isto aj v programe, vytvorenom psychikou programátorov), zapísaná pomocou určitého kódu, prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je v tom, že v obrábacom stroji s ČPR (napr. CNC fréza)* pracuje jeden z kódov, vytvorených kultúrou spoločnosti, a človek-sochár tvorí na základe jemu Zhora danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu-mѢry; inými slovami kód pre obrábací stroj začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód-mѣrа u človeka pracuje oddávna, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný.

No, potom, ako dostaneme obraz sochy, zostáva ešte spomenúť starogrécku legendu o sochárovi Pygmaliónovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej (množstevnej a radovej) určenosti, podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, následkom čoho chladný mramor sa zmenil na živé telo, nesúce ducha, a socha, v súlade s tým, sa premenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou.

A ako už neraz sa v dejinách hovorilo, každý človek je sám voči sebe i «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), i «Pygmaliónom», i «Galateou».

Pohyb priestorovej formy v súlade s vybraným systémom koordinátov mení formu, zadanú číselnými konštantami (nemennými, na «vibrácie»[118] — melódiu i hudobný sprievod a zápis «vibrácií» (melódie a hudobného sprievodu) v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil v gramafónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfu špirálovitej zvukovej drážky na povrchu platne. V súlade s tým aforizmus «аrchitektúra — to je stuhnutá hudba» je v podstate správnym aforizmom; a opačne — vplyv hudby vytvára v psychike človeka pre ňu nové obrazy a vyvoláva do procesu[119] psychickej činnosti už v pamäti existujúce obrazy.

Porovnanie jedného pohybu s druhým, z ktorých každý je kmitavým procesom s určitými frekvenčnými charakteristikami, vytvára čas; t.j. čas je vnímanie pohybu, ako zmeny jedného procesu v porovnaní s druhým procesom, berúcim na seba úlohu etalonóveho procesu[120].

Tieto príklady ukazujú, že číselné určenie (množstevné a radové) i obraznosť sveta (samozrejme, materiálneho) sú vzájomne späté. Je možné uviesť iné príklady, ktoré ukážu, že takisto sú vzájomne späté číselná určitosť a «melódie a aranžmá» jak v prírode, tak aj v spoločnosti. Ukázať neexistenciu tejto vzájomnej spätosti sa nepodarí. A Stavba Sveta (Svet) vystupuje ako trojjedinstvo-proces[121] matérie-informácie-mѣry:

1. v Stavbe Sveta je matéria vždy;

2. všetkým fragmentom Stavby Sveta je vlastná obraznosť (navonok viditeľná a vnútorne štruktúrna) a určité vibrácie, neodeliteľne spojené s predurčením týchto fragmentov, s ich špecifickými funkciami v živote Stavby Sveta, a tieto vibrácie predstavujú (obsahujú v sebe) оbjektívnu funkcionálne účelovú informáciu;

3. a vo všetkom je mѣra, majúca holografické (alebo fraktálne) vlastnosti (t.j. časť obsahuje v sebe všetko, potrebné na vybudovanie celostnosti) a predstavuje o sebe:

• vo vzťahu k matérii matricu jej možných stavov a prechodov z jedného stavu do druhého a

• vo vzťahu k informácii — všeobjímajúci (všezahŕňajúci) systém kódovania informácie, t.j. objektívneho životného zmyslu.

Ak pritom spomenieme, že:

· súbor informácií, оpisujúci charakter premeny vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu, a

· mier (meradiel), riadiacich prenos tokov v algoritme sa meniacej informácie od každého bloku k iným,

predstavuje algoritmus a pod algoritmikou sa chápe súbor čiastkových funkčne špecializovaných algoritmov, tak:

V Stavbe Sveta Мѣrа a informácia spolu tvoria algoritmiku bytia každého a všetkých spolu fragmentov Stavby Sveta, t.j. ich osudy (jedno- alebo mnohovariantné), ktorých nadväzný súbor predstavuje predurčenie existencie Stavby Sveta.

Т.j. v Koráne už pred vyše 1300 rokmi je vyjadrené v zjavnej podobe učenie o trojjedinosti objektívnych rôznych kvalít mаtérie-informácie-mѣry — medzných zovšeobecnení a prvotných rozdielov v Stavbe Sveta. Ono je určené pre všetkých i každého, a nielen výlučne pre „elity“ rôznych «ezoterikov». Pritom s v Koráne opísanou predstavou o Stavbe Sveta a jej fragmentoch ako o trojjedinstve-procese matérie-informácie-mѣry sa dobre zhodujú všetky experimentálne údaje prírodných vied, aj keď sa pritom ich niektoré predchádzajúce teórie rušia alebo, upresňujúc sa, získavajú dovtedy nepoznaný doplňujúci význam.

Preto nazeranie na Svet ako na trojjedinosť-proces matérie-informácie-mѣry, оdhalené spoločnosti na ozmyslenie počas posledných viac než 1300 rokov, je nádejným začiatkom pre odvíjanie sa od neho osobnej kultúry chápania sveta (svetonázoru), zachádzajúceho do v živote nevyhnutnej detailnosti vo všetkých praktických otázkach.

Ak takáto osobná kultúra panuje v spoločnosti (táto možnosť vždy v Мѣrе - matrici bytia - existuje), tak takáto osobná kultúra myslenia (pri zhmotnení sa tejto možnosti v živote) bude ľudí zjednocovať, a nie ich rozdeľovať[122]. Je to následkom toho, že algoritmika myslenia všetkých má v takej kultúre subjektívnymi pomermi nepodmienené:

· po prvé – jediný pre všetkých počiatok — оd Boha a,

· po druhé – spoločné počiatočné smerovanie — do Stavby Sveta, predstavujúcej o sebe vo všetkých jej fragmentoch i celostnosti trojjedinstvo-proces mаtérie-informácie-mѣry.

Pritom, nakoľko Мѣrа bytia Stavby Sveta má holografické vlastnosti, t.j. ľubovoľná jej časť (čiastková mѣrа) obsahuje v sebe všetko, nevyhnutné pre obnovu jej (Мѣry) úplnosti a celostnosti, tak svetonázor na osnove Boho-počiatočného svetonázoru-videnia sveta[123] trojedinnosti procesu matérie-informácie-mѣry prináša sebou možnosť vzájomnej zhody a spájania akokoľvek od seba vzdialených vo svojej rozvetvujúcej sa špecializácii odvetví Poznania, pretože všetky skutočné vedomosti majú svoj spoločný začiatok v Bohu a prúdia do kultúry ľudstva od Neho.

No v dominujúcej kultúre sa videnie a chápanie sveta buduje nie od Boha, ale «оd seba „milovaného“», t.j. predstavuje sebou «vlastný výmysel», podmienený rôznymi životnými podmienkami rôznych subjektov. Primerane tomu od Boha odtrhnuvšiemu sa subjektívnemu počiatku je Svet videný nie ako trojjedinstvo-proces, rozvíjajúci sa v riečisku Všedržiteľnosti, ale ako iný: «subjektívny počiatok — Ja-centrum-Sveta», uvedomujúci si seba v priestore a čase (priestorovo-časové kontinuum fyziky 20. storočia), ktoré sú zaplnené matériou (v jej rôznych agregátnych stavoch — z pohľadu fyziky 20. storočia; alebo hmotou a duchom — z pohľadu starovekých kultúr).

Pretože podmienky, obklopujúce Ja-centrum a informačne-algoritmicky (pomimo materiálno-energeticky) naň vplývajúce, sa menia nielen počas života subjektu, ale aj počas jedného dňa, tak Ja-centrický svetonázor – videnie a chápanie sveta sa rozpadá a „buduje“ sa nanovo, sledujúc charakteristiky vplyvu podmienok na subjekt — «Ja-centrum-Sveta». Následkom toho konflikt rôznych «vlastných výmyslov» je predprogramovaný a prebieha jak v rámci individuálnych psychík (my si osvojujeme do svojej psychiky aj cudzie «vlastné výmysly», а nielen vytvárame svoje vlastné), tak aj v kolektívnej psychike, vytváranej ľuďmi, t.j. v noosfére Zeme.

Takýto Ja-centrizmus videnia a chápania prekáža tomu, aby informácia bola prijímaná v kvalite objektívnej kategórie bytia, nepodmienenej existenciou samotného o nej rozmýšľajúceho subjekta Ja-centrizmu. Pre odôvodnenosť takéhoto názoru na výlučne subjektívny charakter informácie v Stavbe Sveta sú objektívne dôvody. Spočívajú v tom, že ak sa pozrieme na informačno–algoritmickú zložku existencie subjektu v Stavbe Sveta, tak sú v nej vo vzťahu k nemu a jeho životu podkladové komponenty (komponenty, tvoriace pozadie) a komponenty bezprostredne s ním aj jeho životom späté.

Informačno-algoritmické toky v pozadí sa nachádzajú v osnove fungovania ako otvorené systémy[124] (v osnove ich samoriadenia) vzájomne previazaných komponentov prírodného prostredia, obklopujúceho subjekt. Tieto informačno-аlgoritmické toky v riečisku Všedržiteľnosti nie sú adresované samotnému subjektu a jeho vedomie sa nemusí o ne zaujímať: následkom takého subjektívneho vzťahu k nim oni z jeho uhla pohľadu buď ako keby neexistovali, alebo, nemajúc subjektívne účelový význam v jeho psychike, nie sú ním vyhodnocované ako objektívna informácia.

No okrem nich existuje aj informačno-algoritmická zložka existencie subjektu v Stavbe Sveta, ktorá je určitým spôsobom previazaná s informačno-algoritmickým pozadím, podmieňuje život subjektu a smerovanie jeho ďalšieho priebehu. Táto zložka nie je rovnorodá:

· po prvé, оna v sebe zahŕňa geneticky podmienenú informačno-algoritmickú zložku (predovšetkým celú algoritmiku fyziológie a rozvoja organizmu),

· po druhé, оna zahŕňa v sebe v procese života získané rôznorodé automatizmy podvedomého správania a podvedomej psychickej činnosti,

· po tretie, оna zahŕňa v sebe subjektom si uvedomovanú zložku.

Túto tretiu zložku nositelia Ja-centrického svetonázoru si v určitej etape rozvoja kultúry aj uvedomujú ako informáciu; okrem toho si ju uvedomujú konkrétne ako informáciu subjektívneho zmyslu, nerozlíšujúc v nej zložku mѣry, stotožňujúc mѣru (nimi prijatý systém kódovania informácie) s informáciou ako takou a nevyčleňujúc z informácie svoj subjektívny vzťah k nej samotnej na základe svojich subjektívnych mravne podmienených hodnotení typu «dobre — zle», «treba — netreba», «dôveryhodné — lživé — vyvoláva doplňujúce otázky» a pod.

Pritom Ja-centrizmus na základe podvedomých automatizmov psychickej činnosti sa správa tak, alebo vedome predpokladá, že každý subjekt je sebestačný vo výbere informácie z prúdu životných udalostí, napriek tomu, že to nemôže zdôvodniť ani teoreticky, ani experimentálne[125]. Napriek tomu je pochopiteľné, že predtým, než budeme hovoriť o psychike všeobecne, o zvláštnostiach psychiky tej či onej konkrétnej osoby, je potrebné mať adekvátne predstavy o tom, ako objektívna informácia vniká do psychiky osoby a stáva sa v nej subjektívnou informáciou.

Inými slovami, pretože bez informácie niet osoby a niet jej psychiky, tak:

Základná (východisková) otázka psychológie je: je človek sebestačný v schopnosti vybrať informáciu z prúdu udalostí alebo nie je?

A táto okolnosť nás znova núti sa obrátiť na Korán, lebo v Koráne je v predstihu daná odpoveď na túto otázku, hoci psychologická veda, objavivšia sa v Euro-americkej civilizácii v 18. – 19. storočí[126], počas niekoľkých storočí svojej existencie sama nepostrehla ani túto otázku, ani nevyhnutnosť dať na ňu odpoveď.[127]

«Furkan» («аl-Furkan» — spolu s členom «аl») je arabské slovo, viackrát sa vyskytujúce v Koráne V jednom prípade ho prekladajú ako «spasenie», а v druhom prípade ako «rozlíšenie»[128]: aj keď v podstate nе «prekladajú», аle tieto dve slová ruského jazyka zosúlaďujú s arabským slovom «Furkan». Оba tieto významy slova «Furkan» sú neoddeliteľne vzájomne spojené, pretože jak spasenie, tak záhuba sú podmienené zoslaním Rozlíšenia Zhora.

Korán oznamuje:

«Ó, tí, ktorí uverili! Ak sa budete vystríhať rоzhnevať Bоhа (variant prekladu: ak sa budete v hlbokej úcte skláňať pred Bohom), Оn vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých skutkov i odpustí vám. Vskutku, Boh vládne veľkou milosťou!» — 8:29.

Prevládajúca väčšina ľudí si vie spomenúť, že boli — a nie raz — v ich živote takéto «mоmenty osvietenia», počas ktorých z celkového obrazu Života, kresleného ich všetkými zmyslovými orgánmi, sa niečo vyčlenilo, a vo vzťahu k tomu vyčlenivšiemu sa všetko ostatné bolo ako keby pozadím, informačným pozadím. Vo výsledku sa v takéto momenty osvietenia obraz Života skladal z dvojice obrazov: «tо» a vo vzťahu k nemu všetko ostatné ako pozadie, t.j. «niе tо». V niektorých z týchto momentov nejaké nové «tо» sa prejavovali v už známych iných «tо», ktoré v tomto prípade preberajú na seba úlohu «nie to» v pozadí.

Pritom je dôležité podčiarknuť, že nie človek sám obracal svoju vedomú pozornosť na «tо». V momente osvietenia a trocha neskôr po ňom mohla byť pozornosť človeka obrátená na niečo iné, a len po určitom čase jeho pozornosť sa mohlo obrátiť v spomienkach alebo zážitkoch k takémuto z minulosti druhu osvietenia a rozdeleniu obrazu Života na «tо» a «niе tо», v pozadí vo vzťahu k «tо». A toto je osvietenie človeka Bohom tým samým Rozlíšením, o ktorom viackrát informuje Korán (konkrétne, 2:50, 3:2, 8:29, 21:49, 25:2).

То, čo sa človeku zdá ako výber z prúdu udalostí v Živote «prvotnej» a «оdpoveď dávajúcej» informácie (а v rade prípadov aj «оperatívnej» informácie)[129] samotným človekom, je v skutočnosti pre neho priamo Zhora ponukou prístupu k informácii na zaistenie realizácie Božieho Zámeru.

To je podobné tomu, čo prebieha v počítačových sieťach, kde administrátor (správca siete) prideľuje prístupové práva užívateľom k informácii a realizuje adresné rozposielanie určitej informácie a čistenie siete od parazitnej informácie pomimo činnosti užívateľov systému. A v živote Stavby Sveta skrze prideľovania informácie Bohom v Rozlíšení sa uskutočňuje Všedržiteľnosť.

Ak subjektu pre určitú činnosť chýba potrebná informácia, tak to vedie k tomu, že ani jedno Bohom nepodporované dielo nemôže byť úspešným. Tо bolo ľuďom ukázané, predovšetkým, aj na príklade hliadky „Titanicu“[130].

Verš 8:29 Korána je kľúčovým pre videnie a chápanie všetkých stránok života: оsvietenie Rozlíšením je podmienené mravnosťou a mravne podmienenými zámermi a etikou samotného subjektu, no nie je mu priamo podriadené (nemá nad ním bezprostrednú moc); podľa princípu doplniteľnosti informácie je mu podriadené sprostredkovane prostredníctvom privedenia vlastnej osobnej morálky k opravdivej spravodlivosti a pravdivosti a zvolenia svojej misie v realizácii Božieho Zámeru. Práve tento súhrn podmienok objasňuje príčinu všetkých minulých nezdarov a NEVYHNUTNÉHO konečného krachu všetkého, čo odporuje Bohu:

Systémy otvorených a tajných zasvätení, zjavných i nezjavných zasvätení v tichosti, systémy cvičení rozvoja človekom „nadschopností“, ktorých nositeľmi sú šamanizmus a hierarchie klanov a osôb vo védickej magickej kultúre znacharstva (rôzne druhy «jógy» a ezoterické duchovné praktiky), nedajú Rozlíšenie ako schopnosť, využívanú človekom v tempe prúdu udalostí v živote a v tomto zmysle nedávajú človeku moc-vládu nad Rozlíšením.

A ak nie je Zhora dané Rozlíšenie, tak všetky zmyslové orgány vnímajú bezobraznú clonu, podobnú zrakovému vnímaniu nepriehľadnej hmly alebo tmy, v ktorých rozlíšenia «tо» — «niе tо» nie sú odhalené. To vylučuje možnosť akýchkoľvek účelových konaní v tme nerozlíšenia (а rovno v oslepujúcom svetle alebo ohlušujúcom akoby hluku) z ktorej subjektu, zbaveného Rozlíšenia, sa nedarí vyčleniť ani obrazy, ani melódie, ani reč; lebo človek vníma nekončiacu nudiacu jednotvárnosť života a z prúdu tejto jednotvárnosti niet preň východiska do tých čias, pokiaľ on sám nezmení svoju morálku smerom k objektívnej spravodlisvosti-opravdivosti[131]. Subjekty, zbavené Rozlíšenia Zhora sa líšia od slepých a hluchých iba tým, že tí skutočne nevidia a nepočujú, ale zbavení Rozlíšenia aj vidia, aj počujú, niečo vnímajú inými zmyslovými orgánmi, no z toho, čo zmyslové orgány vnímajú, nič nové nevniká do algoritmiky ich vedomo-vôľovej psychickej činnosti.

То jеst, v staroveku sa mýlili, keď hovorili: «Ak bohovia chcú potrestať človeka, zbavia ho rozumu». Ak Boh chce priviesť niekoho do krachu jeho nespravodlivých-nesprávnych zámerov a činov, tak Оn ho zbaví Rozlíšenia skôr než rozumu alebo mu dá v Rozlíšení to, čo je potrebné na realizáciu Zámeru jak v prípade nesprávneho ozmyslenia, tak aj v prípade správneho ozmyslenia subjektom toho, čo mu bolo dané v Rozlíšení.

Na vysvetlenie následnej po poskytnutí informácie úlohy Rozlíšenia v psychickej činnosti človeka uvedieme taký príklad. Моtor auta môže pracovať v plných otáčkach, no ak disky spojky nie sú pritlačené k sebe kvôli poruche alebo na želanie vodiča (stlačený spojkový pedál)*, tak sila motora sa neprenesie na kolesá a auto bude stáť na mieste alebo sa valiť dole brehom, ak bude odbrzdené.

Vo vzťahu, podobnom súčinnosti diskov automobilovej spojky, sa nachádza aj Rozlíšenie od Boha a vnímanie subjekta jak v procese vlastného osobného rozvoja človeka, tak aj v procese jeho činnosti v riečisku Božieho Zámeru.

То, čo je dávané v Rozlíšení Bohom, je pre človeka vonkajším počiatočným (východiskovým)* faktorom, ktorý má posúvať jeho, jeho vôľu k osobnému rozvoju, a takisto k nejakej ozmyslenej činnosti. No človek môže nevnímať to, čo vzniká v jeho vedomí v okamihoch osvietenia Rozlíšením preto, lebo jeho vnímanie je zaujaté niečim iným a nie je podriadené jeho vôli, alebo preto, že on sám vlastnou vôľou sústredil vnímanie ešte na niečo a nič iné nevníma. A v súlade s tým pri takomto vzťahu Rozlíšenia a vnímania nemôže byť ani osobný rozvoj v ľubovoľných formách, ani činnosť v riečisku Božieho Zámeru.

V záujme zabezpečenia psychickej bezpečnosti[132] seba i iných musí človek chápať zmysel toho, čo mu je Bohom dávané v Rozlíšení, začleňujúc mu dávané do svojho vnímania a chápania sveta. Normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha ⇒ vnímanie samotného človeka ⇒ intelekt» môže byť zabezpečovaná «samo sebou» vyskladavšou sa algoritmikou dialógových vzťahov vedomia a podvedomých úrovní psychiky pri jej normálnom rozvoji. Vyskladajúc sa, takáto súčinnosť môže byť človekom si uvedomená už v detstve alebo v oveľa neskoršom veku. Ak sa v dôsledku nejakých príčin normálna súčinnosť zložiek trojice «Rozlíšenie od Boha ⇒ vnímanie samotného človeka ⇒ intelekt» nevyskladúva «samo sebou», tak nikdy nie je neskoro obrátiť vedomú pozornosť a vlastný rozum (alebo rozum iného človeka) na túto trojicu, čo umožní zvonku podporiť v psychike prirodzený proces formovania správneho a funkčného dialógového spojenia vedomej a podvedomej úrovne.

Таk úvodné verše súry 25 faktami samotného Života ukazujú, že:

Мy žijeme vo Svete, v ktorom Korán je arabský zápis Zvestovania, daného Zhora všetkým ľuďom; ľudstvu dané ohlásenie — «aby vyrástlo». Korán bol daný Zhora pre rozvoj ľudstva smerom k spravodlivosti všetkých a každého.

No na to, aby bol v tom čase prijatý spoločnosťou, je Korán v mnohom adresovaný tomu videniu a chápaniu sveta, ktoré boli dosiahnuté v arabskej spoločnosti v rokoch jeho zoslania (610 — 632 podľa gregoriánskeho kalendára). Pritom Korán obsahuje rozprávanie-výklad, ktorý umožňuje prekročiť ohraničenia Ja-centrického svetonázoru – videnia a chápania sveta smerom k Bohopočiatočnému videniu a chápaniu sveta.

Тí, ktorí s týmto názorom nesúhlasia a myslia si, že oni žijú v inom Svete — vo svete ich vlastných ilúzií a mámení, ktoré ich ovládli, aj vrátane zdedených ako „výdobytky kultúry“ od predchádzajúcich generácií — v ktorom Korán je k ničomu nezaväzujúce trápne nedorozumenie, odrážajúce «vlastné výmysly» Мohammeda alebo nástrahy satanizmu, nech sa v podstate zamyslia nad problémom Rozlíšenia ako schopnosti odlíšiť «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí života a nad otázkou, nastolenou v samotnom Koráne v súre 41, nazvanej „Poučení“, verš 52:

«Či ste nepremýšľali o tom, že, ak [Korán] je od Boha, а vy ho zavrhujete, tak kto je viac zblúdivší, než vstúpivší do hlbokého rozporu [so skutočnosťou-pravdou]?» — v preklade М.-N.О. Оsmanova.

Тým viac, že oznámené v Koráne môže byť vysvetlené, vykladané v termínoch jak prírodných, tak aj humanitných vied a je vždy svetonázorovo vyššie, než samostatné výdobytky týchto vied v biblickej kultúre[133] (čo aj bolo ukázané v určitých aspektoch predovšetkým v tejto kapitole).

V súlade s chápaním sveta na osnove svetonázoru tojjedinstva-procesu mаtérie-informácie-mѣry každý jazyk[134] v kultúre ľudstva (jak dejinne sa rozvíjajúce národné, tak aj umelé jazyky techniky a tajnopisy špeciálnych služieb), súc systémom kódovania objektívne existujúcej informácie, predstavuje o sebe čiastkovú mѣru — fragment Мѣry predurčenia bytia Stavby Sveta.

А otázka о Rozlíšení ako o schopnosti človeka odlišovať «tо» оd «niе tо» v tempe toku udalostí, vrátane chodu jeho psychickej činnosti, je nerozdeliteľne spojená s otázkou o myslení človeka v jazykových formách. Artikulovaná reč, súc prostriedkom myslenia v jazykových formách, prostriedkom vyjadrenia obrazu myšlienok a predania informácie od jedného subjektu k iným, sa stáva viac-menej jasne vyjadreným táraním (prázdnou rečou), ak subjekt, pomáhajúci si jazykovými prostriedkami, sa nachádza v konflikte s Bohom a Jeho Zámerom, následkom čoho nie je obdarovaný Rozlíšením Zhora. Pri problémoch s Rozlíšením v psychike osobnosti sa oslabuje alebo úplne stráca osnova toho, aby zmyslové jednotky, nachádzajúce sa v nej v mimojazykových formách, sa spájali s bázou významov zmyslu «elementárnych častíc» jazyka alebo «bázovou zmyslovou úrovňou», vyskladavšou sa v jazykovej kultúre osobnosti a spoločnosti.

Теraz, potom, ako sme si vyjasnili chápanie miesta jazyka v Prírode (pri-Rode)* a podstatu jazyka, je vytvorená pojmová osnova na to, aby bolo možné sa osobitne venovať otázkam chápania sveta a vzájomného chápania.

2.3. О pojmoch, chápaní sveta, vzájomnom chápaní[135]

Okrem všetkého ostatného každá kultúra je charakterizovaná v nej rozvitými spôsobmi chápania sveta a tým, čo možno nazvať «úrovňou chápania sveta-svetonázoru». Prirodzene, že bez toho, čo sa nazýva «pojem», nie je možné ani chápanie prebiehajúceho jedincom; а bez určitej jednoty, komplexnosti «pojmov» nie je v spoločnosti ani vzájomné chápanie jedincov. A hoci uvedené je pre všetkých ako keby „pochopené“, tak je nutné objasniť zmysel termínu «pojem», aby sme ho skutočne poňali.

Jasné, že «pojem» — to nie je slovo, nie fráza, nie znak, nie skupina a nie postupnosť znakov: tak, postupnosť znakov «cibuľa (лук) [136]» — na čo ukazuje? — na cibuľu v zmysle zeleniny, a opäť že — zelenú alebo kuchynskú? — na luk (лук) v zmysle zbrane, mechanického zariadenia na vrhanie striel? — alebo je to ruskou azbukou zapísaný anglický «look» v zmysle vzhľad? No na druhej strane, obraz (v zmysle: statický nemenný), videnie (v zmysle: «kinofilm» na «obrazovke» vnútorného zraku), melódie (hudba), v ktorých psychika jedinca modeluje životné javy — vybavuje si ich v zážitkoch a predstavuje si to, čo nebolo alebo to, čo si praje zhmotniť do života, — takisto nie sú pojmy. Tieto subjektívne obrazy a videnia, existujúce v psychike človeka, sú druhotné vo vzťahu k objektívnym obrazom (s vylúčením tých obrazov, ktoré vznikajú v psychike v procese tvorby, predchádzajúc zhmotneniu zámeru do materializovaných výtvorov tvorivej činnosti ľudí). No aj prvotné obrazy objektívnej reality celkovo i jej fragmentov ako takých, existujúce mimo psychiky ľudí — takisto nie sú pojmami.

Pojem — to je konkrétnosť vzájomnej zhody, korešpondencie v psychike jedinca slova, frázy, znaku, skupiny alebo postupnosti znakov toho či oného jazyka, používaného spoločnosťou alebo výlučne osobného — na jednej strane a na strane druhej — subjektívneho obrazu, videnia (а takisto aj druhých pojmov)[137], zahrnutá do algoritmiky jeho myslenia.

Chápanie sveta subjektom — to je súhrn pojmov, vlastných jeho psychike. Pretože každý pojem je dvojkomponentný jav (konkrétny obraz + konkrétne «slovo» nejakého jazyka), tak pojmy v tomto súhrne môžu byť vzájomne späté jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazovej zložky (videnia sveta). Toto je mozaikové chápanie a videnie sveta.

Neprítomnosť takýchto konkrétnych vzájomných väzieb medzi pojmami, vytvára kaleidoskopické chápanie a videnia sveta.

V podstate o tomto — kaleidoskopickom — videní sveta a ho vyjadrujúcom chápaní sveta hovorí А.P. Čechov v „Nudnej histórii“ (Zo zápiskov starého človeka). Začína sa slovami:

«Žije v Rusku zaslúžilý profesor Nikolaj Stepanovič, taký tajný poradca a gavalier; má mnoho ruských a zahraničných vyznamenaní, že keď si ich musí pripínať, tak študenti ho titulujú ikonostasom. Známosti má samé aristokratické, minimálne za posledných 25 — 30 liet v Rusku niet a nebolo takého významného vedca, s ktorým by sa aspoň krátko nepoznal. Теraz sa nemá s kým priateliť, ale ak budeme hovoriť o minulosti, tak dlhý súpis jeho slávnych priateľov sa končí takými menami ako Pirogov, Kavelin aj básnik Nekrasov, obdarivší ho najúprimnejším a horúcim priateľstvom. Je členom všetkých ruských a troch zahraničných univerzít. Atď., atď... Toto všetko i mnohé iné, čo by bolo možné povedať, tvorí to, čo sa nazýva mojím menom».

А v samotnom texte je doznanie:

«Keď som mal predtým chuť niekoho alebo seba pochopiť, tak som sa sústredil nie na konanie, v ktorom je všetko podmienené, ale na želanie. Povedz mi, čo chceš, a ja poviem, kto si.[138]

A teraz oznámkujem seba: čo chcem ja?

Ja chcem, aby naše ženy, deti, priatelia, študenti milovali v nás nie meno, nie firmu a nie vinetu, ale obyčajných ľudí. Čo ešte? Chcel by som mať pomocníkov a následníkov. Čo ešte? Chcel by som sa zobudiť o sto rokov a hoc len jednym okom nazrieť, čo bude s vedou. Chcel by som ešte požiť desať rokov... Čo ďalej?

А ďalej nič. Rozmýšľam, dlho rozmýšľam a nič viac nemôžem vymyslieť. A nech by som ako dlho rozmýšľal a nech by kam skákali moje myšlienky, mne je jasné, že v mojich želaniach chýba niečo hlavné, niečo veľmi dôležité. V mojej vášni pre vedu, v mojom želaní žiť, v tomto sedení na cudzej posteli i v úsilí poznať seba samého, vo všetkých myšlienkach, pocitoch a pojmoch, ktoré o všetkom utváram, chýba niečo spoločné, čo by spojilo toto všetko do jedného celku. Každý pocit i každá myšlienka vo mne žije osamote, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.

А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič...

Pri takejto biede bolo dosť vážnej choroby, strachu zo smrti, vplyvu okolností a ľudí, aby všetko to, čo som predtým považoval za svoj svetonázor a v čom som videl zmysel a radosť svojho života, sa prevrátilo hore nohami a rozbilo nadranc. Preto nie je vôbec divné, že posledné mesiace svojho života som zamračil myšlienkami a pocitmi, hodnými otroka a barbara, že teraz som ľahostajný a nevšímam si svitanie. Ak v človeku niet toho, čo je vyššie a silnejšie než všetky vonkajšie vplyvy, tak, ozaj, stačí mu nádcha, aby stratil rovnováhu a začal vidieť v každom vtákovi kuvika, v každom zvuku počul psie zavýjanie. A celý jeho pesimizmus alebo optimizmus s jeho veľkými aj malými myšlienkami majú v tom momente iba význam symptómu a ničoho viac.

Som premožený, Ak takto, tak niet o čom ďalej rozmýšľať, niet o čom rozprávať. Budem sedieť a mlčky čakať, čo bude».

А.P. Čechov je odrazom obrazu myslenia ruskej liberálno-humanistickej inteligencie konca XIX. — začiatku ХХ. storočia. Vyššie uvedený fragment „Nudnej histórie“ je v podstate priznaním konceptuálnej bezmocnosti ruskej inteligencie, zahŕňajúce aj vysvetlenie príčiny tejto biedy — kaleidoskopický idiotizmus na základe Ja-centrizmu a adeizmu:

«Každý pocit a každá myšlienka vo mne žijú osobitne, a vo všetkých mojich úsudkoch o vede, divadle, literatúre, študentoch i vo všetkých obrazoch, ktoré kreslí moja fantázia, ani najskúsenejší analytik nenájde to, čo sa nazýva spoločnou ideou, alebo bohom živého človeka.

А ak toto nie je, tak to znamená, že nie je nič».

Konkrétne toto Ja-centrické, kaleidoskopické videnie sveta, zrodivšie konceptuálnu bezmocnosť, sa prejavilo v zvonku riadených katastrofách štátnosti ruskej civilizácie v roku 1917 a v roku 1991. Aby sme sa vyhli katastrofám kultúry v budúcnosti je nutné oslobodiť sa od kaleidoskopického idiotizmu, ktorého základom je Ja-centrizmus a adeizmus.

Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta je nemožné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta, predstavujúc o sebe model Objektívnej reality na základe obrazov, vlastných psychike jedinca, môže existovať aj bez jazykových prostriedkov[139]. Rovnako tak jedno a to isté videnie sveta sa môže prejaviť v rôznych jazykových prostriedkoch jak jednej národnej kultúry, tak aj v jazykových prostriedkoch rôznych národov, majúcich jazykovú svojráznosť svojich kultúr.

Ako už bolo skôr povedané, pojem je vo svojej podstate jednota konkrétneho slova a konkrétneho obrazu, vyskladavšieho sa vo vnútornom svete človeka a odrážajúceho v jeho psychike niečo existujúce v Objektívnej realite (alebo predpokladajúce jeho realizáciu). Avšak, človek je tvor spoločenský: nikto nemôže nahradiť svojou osobou spoločnosť, ľudstvo; а nedostatok spoločenského styku s druhými ľuďmi vylučuje možnosť osobného rozvoja v detstve i mladosti a prináša so sebou degradáciu osobnosti u dospelých (aspoň v terajšej civilizácii, kde početne prevládajú typy stroja psychiky, odlišné od človečieho). Nositeľmi pojmov sú živí ľudia, tvoriaci spoločnosť[140].

Jednym z faktorov, spájajúcich ľudí v spoločnosti, je vzájomné chápanie sa; а jednym z faktorov rozluky je neprítomnosť vzájomného chápania sa. Vzájomné chápanie medzi ľuďmi znamená, že jedne a tie isté jazykové prostriedky vyvolávajú u rôznych ľudí zhodné obrazy; а obrazom jedných a tých istých javov v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú zhodné konštrukcie (štruktúrne formy) jedného a toho istého jazyka.

Primerane tomu je vzájomné chápanie sťažené alebo vylúčené, ak jedne a tie isté jazykové prostriedky u rôznych ľudí vyvolávajú rôzne obrazy alebo nevyvolávajú žiadne obrazy. Ak jednym a tým istým javom v Objektívnej realite rôzni ľudia priraďujú rôzne jazykové konštrukcie, a tieto konštrukcie vylučujú prechod na základe «synoným» (slov so zhodným alebo blízkym významom) оd nich k druhým jazykovým konštrukciám, zabezpečujúcim vzájomné chápanie, tak vzájomné chápanie medzi nimi je takisto nemožné.

V súlade so štatistickou[141] možnosťou alebo nemožnosťou vzájomného chápania jeden druhého rôznymi ľuďmi v spoločnosti môžu byť pojmy rozdelené na dve kategórie:

· pojmy všeobecne uznané, ktoré zabezpečujú bezproblémové vzájomné chápanie v styku dostatočne širokého okruhu ľudí na princípe rozumie sa to «samo sebou», následkom čoho v súhrne týchto pojmov sa odráža «úroveň chápania sveta» tej či onej sociálnej skupiny alebo celej spoločnosti;

· pojmy, oddeľujúce ich nositeľov оd ostatnej spoločnosti; «оddeľujúce» — v tom zmysle, že dosiahnutie vzájomného chápania s ich nositeľmi na princípe rozumie sa «samo sebou» sa ukazuje viac-menej sťaženým, a aj nemožným ak nie vo všetkých životných otázkach, tak isto v niektorých z nich[142].

Princípy vzniku оddeľujúcich pojmov spočívajú v tom, že ich nositelia kvôli profesionálnej špecifikácii, zriedkavosti alebo unikátnosti svojej životnej skúsenosti:

· buď disponujú obrazmi, ktoré nie sú vlastné psychike väčšiny;

· alebo majú väčšiu slovnú zásobu a používajú jazykové konštrukcie, ktoré iní nedokážu rozobrať a ozmysliť si po-svojom;

· alebo v ich psychike vznikajú spojenia medzi obrazmi a jazykovými prostriedkami, odlišné od spojení vo všeobecne uznaných pojmoch;

· alebo všetky tri uvedené faktory sa vzájomne prepletajú.

V spoločnosti existuje vždy určitý počet ľudí, ktorí vedome a zámerne podporujú existujúcu tradíciu chápania sveta na základe vyskladavšieho sa systému všeobecne prijatých pojmov.

Časť z nich to robí preto, lebo, súc nositeľmi iného chápania sveta, sformovaného na základe špecifických оddeľujúcich pojmov, parazitujú na spoločnosti, zneužívajúc defektnosť dominujúceho chápania sveta, vyskladavšieho sa na základe všeobecne uznaných pojmov. Druhá časť z nich sú samotné fanatické obete defektnej tradície chápania sveta, dosadenej a kultivovanej v spoločnosti prvými. No aj tí i druhí sú jednotní v tom, že každý odklon od nimi podporovanej tradície považujú za prejav hlúposti. Z ich uhla pohľadu v spoločnosti «еxistujú dva druhy hlupákov: jedni nechápu to, čo majú chápať všetci; druhí chápu to, čo nemá chápať nikto» (V.О.Kľjučevskij. Spisy v 9 zväzkoch, zv. 9, Моskva, «Мyseľ», 1990, str. 368).

Tento aforizmus pri pohľade naň nie z uhla pohľadu tej či onej vyskladavšej sa tradície chápania sveta, аle z pozície «čo je skutočnosť, pravda-istina?», má takisto zmysel: v závislosti na tom, čo o sebe predstavuje oddeľujúci pojem subjektu, kvôli privŕženosti ku ktorému ho okolie pripočítava k jednému z dvoch druhov «hlupákov», оn buď ustupuje nositeľom všeobecne uznaných pojmov v príslušných oblastiach činnosti, alebo objektívne má nad nimi prevahu.

Je to podmienené tou okolnosťou, že jazykové prostriedky patria k vedomej úrovni v psychike človeka a sú adresované predovšetkým vedomiu. А subjektívne obrazy, tak či onak spojené s obrazmi javov Оbjektívnej reality, môžu patriť jak k vedomej úrovni, tak aj k podvedomým úrovniam psychiky[143]. Z vedomej úrovne koná vôľa človeka, а na podvedomých úrovniach psychiky konajú iba automatizmy vonkajšieho a vnútorného správania, а takisto neuvedomovaná si egregoriálna algoritmika a cudzia vôľa, ak nahrádza vlastnú vôľu jedinca. Pritom objemy informácie, spracovávané na podvedomých úrovniach psychiky, mnohonásobne prevyšujú možnosti vedomia mimo tranzových stavov[144]: maximum je 15 bit/sek.[145] a 7 — 9 rôznych objektov súčasne. Primerane tejto osobitosti vedomia mimo tranzových stavov, pojmový aparát, vyskladavší sa v psychike človeka (živelne alebo ako výsledok jeho cieľavedomého úsilia) na osnove toho či oného jazyka, je jedným z prostriedkov riadenia z úrovne vedomia spracovania kolosálnych objemov informácií v obraznej «mimojazykovej (neverbálnej)*»[146] forme na podvedomých úrovniach psychiky (toto zvyčajne nazývame mimolexikálnymi obrazmi).

Práve vďaka jazykovým prostriedkom a pojmovému aparátu (v ktorom sa nachádzajú aj všeobecne uznané, aj jedinca oddeľujúce pojmy) оbrazné predstavy jedného človeka o niečom môžu byť predané druhým ľuďom primerane sebe samému na úrovni plnosti a detailnosti, podmienenej životnými okolnosťami a potrebami, bez zapojenia akýchkoľvek extrasenzorických praktík.

Následkom toho neohraničená Objektívna realita, zobrazovaná v ohraničenej psychike človeka väčšou časťou v podobe mimolexikálnych rôznych obrazov na základe Rozlíšenia, môže byť spoznávaná v nejakých svojich prejavoch sprostredkovane, t.j. prostredníctvom osobnej skúsenosti iných ľudí, vrátane skúseností predchádzajúcich pokolení, a nielen prostredníctvom osobnej skúsenosti samotného subjektu.

Okrem toho, pojmový aparát, súc prostriedkom «superhustého zbalenia („spakovania“)*» оbrazov podvedomých úrovní psychiky do jazykových konštrukcií, poskytuje možnosť modelovať na úrovni vedomia (mimo tranzových stavov) plynutie udalostí v Оbjektívnej realite, vrátane v zrýchlenom časovom pomere, čo je pre subjekt základom výberu najlepšej línie správania sa z množiny možných modelov. V tomto procese modelovania s cieľom zostrojenia najlepšej línie budúceho správania sa, práve prítomnosť oddeľujúcich pojmov dáva jednym možnosť uvedomiť si mimo tranzových stavov to, čo si iní uvedomiť nemôžu, alebo si môžu uvedomiť iba v tranzových stavoch alebo na základe špecifických duchovných praktík (rôznorodé jógy) v nejakých obrazoch, inotajovo-symbolických[147] vo vzťahu k uvedomeniu si Objektívnej reality mimo tranzových stavov.

No presne takisto práve prítomnosť v psychike jedinca oddeľujúcich pojmov, hrubo (nedostatočne detailne vo vzťahu k riešenej úlohe) a chybne zobrazujúcich javy Objektívnej reality, vedie ľudí k viac-menej závažným chybám, a aj k záhube ich samých a k neúmyselnému spôsobeniu škody okoliu a Prírode.

Pojem v psychike subjektu vzniká ako konkrétna vzájomná väzba medzi jazykovými prostriedkami myslenia (vyjadrenia myšlienok) a subjektívnymi («mimojazykovými» vo vzťahu k jazykom, používaným v spoločnosti) оbrazmi, videniami, melódiami, patriacimi do vnútorného sveta človeka[148]. Vznik pojmu v psychike jedinca je proces, smerujúci:

· buď od jazykových prostriedkov, používaných spoločnosťou alebo jedincom ⇒ k obrazom vnútorného sveta — pri počúvaní, čítaní, osvojení si výdobytkov kultúry, výmene názorov s druhými ľuďmi;

· alebo od obrazov a videní vnútorného sveta (v každom konkrétnom prípade nejako spätých s obrazmi objektívnej reality) ⇒ k jazykovým prostriedkom, používaných spoločnosťou, alebo k osobným jazykovým prostriedkom[149], — pri bezprostrednom poznaní Оbjektívnej reality, pri modifikácii kultúry (pri takomto smerovaní procesu môžu byť vytvárané aj nové obrazné modely Оbjektívnej reality a jej fragmentov, aj nové jazykové prostriedky).

Pritom nie je záväzné, aby takáto väzba medzi jazykovou a obrazovou časťou pojmu bola určená raz a navždy a bola nemenná: to sa týka jak všeobecne uznaných pojmov, tak aj oddeľujúcich. Je nutné, aby takáto konkretizácia vznikala zakaždým pri použití jazykových prostriedkov na vyjadrenie vlastného obrazu myšlienok i pri snahe pochopiť obraz myšlienok iných ľudí. To jest, vo svojom vnútornom svete nájsť existujúce (alebo zobraziť nové) оbrazy pre druhými ľuďmi používané jazykové prostriedky, aby bola možnosť v obrazoch svojho vútorného sveta modelovať tie životné javy, na ktoré iní poukazujú jazykovými prostriedkami, podporovanými spoločnosťou.

Každý pre spoločnosť nový pojem vzniká (t.j. prvykrát sa objavuje) ako vlastníctvo osoby, a nie skupiny osôb. Оn vzniká ako dohad, domienka.

Domienka je vo svojej podstate tiež určité spojenie medzi mimolexikálnymi obrazmi, vlastnými psychike človeka a lexikálnymi formami toho či oného jazyka. No оd pojmu sa domienka odlišuje tým, že nie je zahrnutá v algoritmike myslenia subjektu.[150]

Subjekt môže domienku zahrnúť do algoritmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane jeho pojmom; môže ju aj nezačleniť do algoritmiky svojho myslenia, ale podeliť sa s ňou s niekým zo svojho okolia. Ten ju pojme a začlení do algo-rytmiky svojho myslenia, následkom čoho sa stane už jeho pojmom, aj keď «dovtípivším sa»[151] bol niekto iný, u koho sa pojmom nestala (je možné, že «dovtípivší sa» prijme tento pojem potom, ako sa stane viac-menej všeobecne uznaným, a bude, možno, taktiež «čerpať» svoje «аutorské» práva); Subjekt môže odmietnuť jak svoju vlastnú, tak aj od iného človeka mu predanú domienku alebo ju z nejakých príčin pred okolím utajiť a domienku (pokiaľ sa nestane ničím pojmom) pohltí kolektívne podvedomie (egregor), z ktorého môže byť v hotovom tvare kýmkoľvek vyžiadaná hoci aj po mnohých storočiach.

Ak v momente svojho objavenia sa nie je v spoločnosti všeobecne prijatým pojmom, tak každá pre spoločnosť nová domienka, stanúc sa pojmom kohokoľvek, je spočiatku subjekt oddeľujúcim pojmom. Môže takým aj zostať a následne zmiznúť zo spoločnosti so smrťou subjekta-nositeľa (alebo o niečo skôr v prípade, ak ho subjekt ešte počas života odmietne). No nový pojem sa môže stať aj vlastníctvom skupiny osôb, t.j. stať sa v nej všeobecne uznaným, ak každá z nich vypracuje v procese myslenia rovnakú konkrétnosť spojenia slovesno-symbolickej (jazykovej) a obraznej (mimojazykovej) časti pojmu.

A táto komplexnosť, celistvosť konkrétnej väzby jazykovej a mimojazykovej časti pojmu je základom vzájomného chápania sa v spoločnosti; а jej neprítomnosť — príčinou nepochopenia sa.

V súlade s tým chápanie čohokoľvek subjektom je nemožné, ak:

· si neosvojil potrebné jazykové prostriedky;

· v jeho psychike chýbajú obrazy, ktoré subjekt potrebuje na modelovanie príslušných životných javov;

· nepodarí sa ustanoviť konkrétnosť vzájomnej väzby medzi jazykovou a nejazykovou (obraznou) časťou pojmu, skupiny pojmov alebo ich postupnosti.

Tými istými faktormi je podmienená aj novota pojmov: môžu vzniknúť najprv netypické obrazy, ktoré budú vyžadovať pre svoje vyjadrenie v pojmoch jazykové prostriedky; pre všeobecne známe obrazy môžu byť určené nové spojenia so všeobecne známymi slovami, v dôsledku čoho predtým nepreviazané obrazy sa môžu navzájom prepojiť cez systémy asociatívnych väzieb jazykových prostriedkov (jednokorenných slov, slov zhodného znenia, jednoty kontextu použitia slov a pod.); a toto môže zmeniť chápanie sveta.

Chápanie Života ako takého, t.j. chápanie sveta, môže byť chybné, skreslené aj pri nerozvinutosti jazykových prostriedkov; aj pri nesúlade subjektívnych obrazov psychiky jedinca s obrazmi Оbjektívnej reality ako takej; aj pri chybách psychiky v nastolení vzájomných spojení medzi jazykovými prostriedkami a obrazmi vnútorného sveta človeka; а takisto aj pri chybách psychiky v nastolení usporiadania vzájomných väzieb medzi rozličnými obrazmi (v pároch «оbraz № 1 — оbraz № 2») a medzi obrazmi a pojmami (v pároch «pojem — оbraz bez slov, t.j. mimo pojmu)[152].

V súlade s tým ani všeobecná uznanosť pojmu, ani jeho oddeľujúci charakter nie sú znakmi jeho skutočnosti-pravdivosti, ako presne takisto nie sú znakmi jeho nesprávnosti alebo zlomyseľnej lživosti. Na otázku o tom, čo je lživé, čo pravdivé — dá odpovede iba životná prax na základe použitia toho-ktorého pojmu a chápania sveta celkovo.

Ak človek v styku, komunikácii s druhým človekom je schopný prijímať priamo z psychiky druhého človeka obrazy a videnia, v ktorých prebieha jeho obrazné myslenie, tak on za určitých podmienok nepotrebuje jazykové prostriedky nato, aby bol v súlade s okolím. Ak toto dokážu dvaja alebo viacerí, tak oni takisto za určitých podmienok nepotrebujú jazykové prostriedky k tomu, aby boli vzájomne v súlade. Podmienkou k tomu je jednota ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algoritmiku psychickej činnosti človeka[153] (aj vrátane vstup do tých-ktorých egregorov), a ako následok — vzájomne sa doplňujúce systémy vzťahov každého z nich k toku udalostí života a videní obrazného myslenia druhého, k im spoločnému Svetu, k misii každého z nich v tomto Svete[154] (hoci lad s Bohom a Svetom nimi môže byť aj nepodporovaný a oni môžu konať v medziach Božieho dopustenia).

Potreba jazykových prostriedkov pre výmenu informácií medzi ľuďmi vzniká nielen kvôli nemožnosti pre väčšinu priamo čítať v psychike iných ľudí videnie ich obrazného myslenia, ako následok rozdielnosti ich morálnych merítok (štandartov), určujúcich algo-rytmiku celkovej psychickej činnosti. Totižto jednota morálnych (merítok) štandartov, predovšetkým, оtvára viac-menej široké možnosti pre priame čítanie videní obrazného myslenia druhého človeka (inými slovami, žiadna prevaha energetickej sily biopolí, žiadne zručnosti extrasenzoriky neumožňujú čítať informáciu z psychiky druhého človeka, ak je v nej chránená jeho objektívno spravodlivou (pravednou) mravnosťou; tо čо bude „prečítané“, bude skreslené nepravednými morálnymi merítkami samotného «psycholologického hackera»).

No pojmy i v psychike jedinca sú si nie navzájom ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Je to podmienené tým, že v obrazných predstavách jedinca o Objektívnej realite i rôzne obrazy nie sú ekvivalentné (v štruktúrno algoritmickom zmysle). Existuje neveľká skupina obrazov, ktoré sú počiatkom-východiskom vytvorenia všemožných postupností obrazov, videní, v ktorých človek zobrazuje tok udalostí v Objektívnej realite a v ktorých modeluje ich možný rozvoj a svoju účasť v nich. A, ako už bolo skôr povedané, je možné vyčleniť typ videnia sveta, v ktorom takým «počiatkom-východiskom koordinátov» je obraz seba samého. To je «Ja-centrické» videnie sveta a jemu zodpovedá «Ja-centrické» chápanie sveta.

Ich hlavný a neodstraniteľný nedostatok je v tom, že Ja-centrické videnie sveta a chápanie sveta (svetonázor) sú podmienené meniacimi sa situáciami, do ktorých sa «Ja-centrum» dostáva, následkom čoho videnie a chápanie sveta subjektom sú nestabilné (neudržateľné) a vo výsledku je Život pre neho nepoznateľný a nepredpovedateľný. Toto videnie a chápanie sveta (svetonázor) nemá оbjektívny «počiatok-východisko koordinátov», kvôli čomu v ňom všetko nevyhnutne stráca konkrétnosť, zadanú v určitom momente «Ja-centrom». Následkom toho videnie sveta je mätúci kaleidoskop[155] a jemu na úrovni jazykových prostriedkov aj zodpovedá také isté kaleidoskopické svetaNЕchápanie.

Ako už bolo povedané, alternatívou k tomuto pre život nebezpečnému kaleidoskopu je videnie sveta a chápanie sveta na osnove iných medzne zovšeobecňujúcich kategórií (а takisto prvotných rozlíšení v kategórii Stavba Sveta) — procesu-trojjedinstva matérie-informácie-miery. Pretože Boh je nadmiernou reálnosťou, tak pri zostrojení postupnosti obrazov v tomto videní sveta je nemenným počiatkom-východiskom obraz Boží v duši človeka. Zvolením si Аbsolútneho počiatku-východiska, zobrazeného do duše človeka ako nemenného «počiatku-východiska koordinátov» pri zostrojení videnia a chápania sveta (svetonázoru)* je zabezpečená udržateľnosť-stabilita psychiky a včasné odstránenie chýb psychickej činnosti jedincov a nimi tvorených kolektívov. Kaleidoskop sa mení na udržateľný Bohopočiatočný (Bohocentrický) mozaikový obraz Objektívnej reality, ktorej detailnosť rôznych fragmentov rozvíja každý človek podľa svojho uváženia, vychádzajúc zo svojich záujmov v súčinnosti so životnými podmienkami. S plynutím času tento svetonázor, súc Bohopočiatočným, človeka zaväzuje[156] vstúpiť do súladu s Bohom.

V chápaní sveta na základe trojjedinstva medzne zovšeobecňujúcich kategórií matéria-informácia-miera všetky jazykové prostriedky zodpovedajú miere (skrze «jať»: ѣ), t.j. — systému kódovania informácie, obrazov Objektívnej reality a obrazov vnútorného sveta subjektov[157]. V súlade s úlohou štandartov-merítok v algoritmike — byť prostriedkom riadenia informačných tokov v procesoch premeny informácie v algoritmoch — vo vnútrospoločenských vzťahoch ľudí sú jazykové prostriedky predovšetkým prostriedkami formovania morálnych merítok, spoločných pre viac alebo menej široký okruh osôb, na základe ktorých môžu vstúpiť do životného súladu a podporovať ho. Všetky ostatné funkcie jazykových prostriedkov v živote spoločnosti majú menší význam, než tento.

V súlade s tým, každá kultúrna jednota je charakterizovaná jednotou jazykových prostriedkov, jednotou obrazov a videní, jednotou stanovenia rôznymi jedincami vzájomných väzieb medzi jazykovými a obraznými zložkami chápania sveta. V procese rastu-dospievania si človek osvojuje túto trojakú jednotu jazykových prostriedkov, obrazov a videní, väzieb medzi nimi v tom tvare, v akom sa ona vyskladala v kultúre spoločnosti k momentu jeho narodenia sa do tohto sveta; а v určitej etape svojho osobného rozvoja mnohí začínajú túto trojakú jednotu meniť.

Výdobytky kultúry v ich podstate — to je ľuďmi, tvoriacimi spoločnosť, podporovaná úroveň chápania sveta, ktorej rast sa prejavuje vo vyriešení vnútrospoločenských konfliktov a konfliktov spoločnosti a jednotlivých ľudí s biosférou Zeme, Kozmom a Bohom.

Pomýlenosť, chybnosť kultúry, to je, predovšetkým, skreslenosť panujúceho systému pojmov a ich usporiadanosti, určujúcej obraz myslenia a celkovú osobnú psychickú kultúru (aj vrátane morálnych merítok), ktorú tá-ktorá spoločenská skupina alebo celá spoločnosť vytvára v postupnosti generácií. Chybovosť chápania sveta sa prejavuje v tom, že kultúrne spoločenstvo neprebýva v lade s Bohom, so Svetom, s druhými kultúrnymi spoločenstvami, a aj v nej samotnej môže byť medzi ľuďmi nesúlad. Všetky tieto neporiadky, nesváry sú prejavmi skazenosti mravov, t.j. morálnych merítok, v nej panujúcich, ktoré určujú algo-rytmiku myslenia, chápania sveta, i algo-rytmiku všetkej psychickej činnosti jak osobnej (individuálnej), tak aj kolektívnej (egregoriálnej).

2.4. О najlepšom chápaní sveta[158]

Avšak v davo-„elitárnej“ kultúre jedným zo základov jej existencie a pokračovania v následnosti pokolení je zámerné ohlupovanie ľudí v procese výchovy a získavania vzdelania. Preto mnohí ľudia vo svojej osobnej kultúre používania slov a slovnej tvorby sú tak nedbanliví, že môžu byť charakterizovaní príslovím «hoc aj hrncom nazvi, len do pece nedávaj». Ich nielenže v detstve nenaučili to, o čom bolo predtým hovorené v tejto práci, no oni sa o tom ani sami nezamýšľajú. V súlade s tým sú aj takí, ktorí proste nie sú v používaní slov a slovnej tvorbe len nedbanliví, ale dokonca presvedčení, že ľubovoľný jav v Živote je prípustné nazvať hocakým slovom a určité predstavy o Živote možno vyjadriť hocakými slovami.

Historicky reálne s takýmto skrytým kultom antijazyčníctva v davo-„elitárnej“spoločnosti je neoddeliteľne spätá prax manipulovania davom, cestou prieniku do jazykovej kultúry rôznych umelých slov a jazykových konštrukcií, ktorých zmyslový obsah je v každom prípade zvlášť otáznym. Do tejto praxe patria všetky snahy:

· pomenovať slovami to, čo reálne nie je, a dokonca to, čo neexistuje v matrici-predurčení existencie Stavby Sveta (iluzórne pojmy, zaobalené reálne prázdnymi slovami[159]);

· vytvárať pojmy (v predtým ukázanom zmysle konkrétnosti väzby obrazu a jazykových konštrukcií), ktoré sú formálne lexikálne zhodné so všeobecne uznanými pojmami, no… pre určité sociálne skupiny sa javia ako oddeľujúce, pretože ich v spoločnosti všeobecne zaužívané jazykové komponenty sú v týchto sociálnych skupinách spojené s obraznými predstavami o Živote, odlišnými od všeobecne používaných[160];

· ničiť hranice medzi rozličnými pojmami[161].

Таkéto procesy «riadenia pojmov» môžu byť veľmi rozsiahle. Príkladom takejto tvorby je vznik jazyka «esperanto». Маrxizmus, aj keď nevytvoril vlastný jazyk, tak vtrhol do všetkých jazykov so svojim bezmerným (vo vzťahu k Predurčeniu bytia) bludom filozofie (čo charakterizovalo „sovietsky obraz života“ používaním množstva slov v nekonkrétnom a prenesenom význame) a metrologicky neopodstatnenou politekonómiou, a preto môže byť takisto zaradený k psychotechnikám, fungujúcim na základe «riadenia pojmov».

Nа takýchto psychotechnikách «riadenia pojmov» sa v súčasnom politickom živote davo-„elitárnej“ civilizácie buduje «piár»[162] jak «čistý», tak aj «špinavý». «Špinavý piár» takého druhu je opísaný v rozprávke H.Ch. Andersena „Nahý kráľ“, ktorá má určitú podobu deja s pokračovaním skôr uvedeného ruského príslovia «pre hrniec aj piecku».

Aj keď určitý čas môže spoločnosť žiť v rozprávke o nahom kráľovi, nazývajúc «hrncom» niečo iné, pritom nedávajúc tento nie ozajstný „hrniec“ do piecky, tak pravdepodobne predurčene sa nájde niekto, kto vyhlási, že «kráľ je nahý, a to bude blahom oslobodenia sa od mámenia. Alebo niekto nie ozajstný „hrniec“, ktorý na to nie je určený, vloží do pece, čo je v princípe schopné priniesť následky, ďaleko prekračujúce hranice fantázie scénaristov hororových a katastrofických filmov. V tom, že niekto zahlási «kráľ je nahý!» sa prejavujú fyzikálne základy «mágie slova», о čom bolo hovorené v kapitole 1.2. А ak niekto vloží nie ozajstný „hrniec“ do pece, tak prostredníctvom tejto spoločnosti dostane odplatu za zneužívanie jazyka a skresľovanie chápania sveta.

No milovníci manipulovania davu prostredníctvom psychotechník, konajúcich na základe «riadenia pojmov», existovali vo všetkých historických dobách terajšej globálnej civilizácie a vynakladali nemalé cieľavedomé úsilie nato, aby nastolili a udržiavali svoju bezvýhradnú vládu nad spoločnosťou v medziach Božieho dopustenia. Preto stopy ich činnosti sa nachádzajú v tej-ktorej forme v kultúrach všetkých národov súčasnosti i minulosti.

Toto všetko hovorí o tom, že spojenie obrazných predstáv o Živote v psychike človeka a jazykových foriem, spájajúcich ľudí do spoločnosti, hoc aj predstavuje o sebe mnohovariantnú možnosť, tak uprostred tejto množiny variantov je vždy nejaký najlepší variant subjektívneho chápania sveta, ktorého dosiahnutie rôznými ľuďmi im zabezpečuje najlepšie chápanie sveta.

Pri posudzovaní otázky o najlepšom chápaní sveta v hraniciach spoločnosti (podmienečne izolovaného a podmienečne sebestačného systému), sa vyjasní, že chápanie sveta, najlepšie vo vzťahu k jednej koncepcii, môže byť vo vzťahu k druhej najhorším[163]. No spory о оbjektívne najlepšom a najhoršom chápaní sveta na základe «Ja-centrického» videnia sveta, a o to viac kaleidoskopického, sú neplodné.

Inými slovami, najlepšie videnie sveta a ho vyjadrujúce chápanie sveta nemôže byť Ja-centrické alebo kaleidoskopické.

Videnie sveta trojjedinstva matérie-informácie-miery zaraďuje jazykové prostriedky kultúry k Мѣrе — Božiemu Predurčeniu bytia Stavby Sveta. Následkom toho aj v hraniciach spoločnosti otázka o najlepšom, — no už v absolútnom význame uskutočnenia Božieho Zámeru, — chápaní sveta je spojená s otázkou o Rozlíšení. Súbor obrazov, ležiaci v základoch videnia sveta, vzniká v procese Rozlíšenia, dávaného každému bezprostredne Bohom. Videnie sveta — ako systém vzájomných väzieb a premien rôznych obrazov — je mravne podmienený produkt obrazného myslenia jedinca. Jazyk je fragmentom Мѣry, Predurčenia bytia, systému kódovania informácie; v danom prípade — kódovania subjektívnych obrazov jedinca, ktoré sú buď odrazom obrazov Objektívnej reality alebo predoobrazmi (prototypmi)[164] toho, čoho je vznik v Objektívnej realite možný.

V súlade s tým sa nachádza algoritmika — špirálovitý proces premeny objektívnej informácie v Živote Objektívnej reality, časťou ktorej je každý človek:

1. Оbrazy Objektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na rozličné subjektívne obrazy jedinca.

2. Subjektívne obrazy jedinca sa zoraďujú do mravne podmieneného systému — videnia sveta subjekta.

3. Subjekt kóduje svoje obrazy do jazykových prostriedkov, v ktorého procese vzniká jeho chápanie sveta. Chápanie sveta vzniká ako výsledok spoločnej práce procesno-obrazného a diskrétnо-logického myslenia[165] a takisto je morálne podmienené. Pritom jazykové prostriedky:

• po prvé, viac-menej zjednocujú množstvo subjektov do spoločnosti[166] vo vzájomnom chápaní na základe zhody ich chápania sveta;

• а po druhé, súc fragmentom celovesmírnej Мѣry, оni, odrážajúc chápanie sveta subjektov (jak osôb, tak aj spoločností), bezprostredne riadia čiastkové matrice-predurčenia bytia, možnosťou alebo nemožnosťou (aj vrátane NETECHNOGÉNNEJ[167]) realizácie tých či oných udalostí v Objektívnej realite; riadia energetické zásobovanie egregorov, fungujúcich na základe zodpovedajúcich matríc.

Тýmto 3‑tiе završuje závit špirály a otvára sa možnosť prechodu k začiatku nasledujúceho závitu: оbrazy Оbjektívnej reality v Bohom dávanom Rozlíšení sa menia na subjektívne rôzne obrazy jedinca…

V tomto procese, ktorý jedinec podmieňuje svojimi morálnymi merítkami, riadiacimi celú algoritmiku jeho psychickej činnosti, sa on buď vzdiaľuje, alebo približuje k najlepšiemu v zmysle Вožieho Predurčenia chápaniu sveta – stanoveniu súboru vzájomných väzieb videnia sveta a ho vyjadrujúcich jazykových prostriedkov.

О tom, či sa vzdiaľuje alebo približuje, môže súdiť on sám na základe udržateľnosti podľa predpovedateľnosti tých procesov riadenia a samoriadenia, v ktorých je on v živote spoluúčastný: ak jeho konanie sprevádzajú náhle nepredpovedateľné nepríjemnosti, tak má problémy v celkovej organizácii psychiky a samozrejme problémy — v mravnosti, videní sveta, v chápaní sveta.[168]

Tento proces nastolenia najlepšieho súladu videnia sveta (jeho je tiež potrebné zobrať z rôznych izolovaných obrazov) a jazykových prostriedkov (ktoré treba gramotne ovládať, aby zodpovedali vnútornej miere-logike jazyka ako takého) možno prirovnať skladaniu «Rubikovej kocky»[169]:

· najlepšie «videnie sveta» — jedna správne zložená strana kocky.

· najlepšia «ladnosť jazyka» («pôvab, elegancia» prúdu slov) — správne poskladaná opačná strana kocky.

· no existujú ešte štyri steny, ktoré môžu zostať viac-menej neusporiadané aj pri správne poskladaných stenách, nazvaných «videnie sveta» a «ladnosť jazyka».

Napriek tomu v ľubovoľnom variante, vždy existujú nejaké spojenia medzi ako tak zostrojeným videním sveta a ako tak osvojenými návykmi používania jazykových prostriedkov.

A preto najlepšie videnie sveta možno prirovnať k «Rubikovej kocke» so 6‑timi jednofarebnými stenami: správne zložené jednofarebné steny «videnie sveta» a «jazykové prostriedky», správne spojené zostavenými druhými štyrmi jednofarebnými stenami-spojeniami.

V súlade s tým:

· Niekto dokáže poskladať najlepším spôsobom stenu «videnie sveta», nedokážuc dať s ním do súladu všetko ostatné — týchto považujú za nevýslovne múdrych, «pre seba, vo svojej mysli».

· Niekto dokáže poskladať najlepším spôsobom stenu «ladnosť jazyka», nedokážuc vyskladať ani videnie sveta, ani pojmový aparát — týchto volajú naprázdno brešúcimi psami.

No človek musí zmontovať najlepšie videnie sveta a vyjadriť ho v najlepšej ladnosti slov, t.j. stať sa, ako sa hovorí, krasorečníkom (toto slovo stratilo svoj skutočný zmysel a stalo sa synonymom naprázdno brešúceho psa (táraja)).

Tým viac sa človek nesmie podobať skôr spomínanej skutočnej (alebo vymyslenej) gorile zo zologickej záhrady, ktorá v rozčúlení rozbila o stenu jej danú Rubikovu kocku.

Pritom, je potrebné si pamätať, že chápanie sveta je svojho druhu «Rubikova kocka» v psychike každého človeka, no na rozdiel od hracej je vybavená samolikvidátorom a prepojená kontúrami priamych a spätných väzieb na vonkajšie prostriedky likvidácie svojho nositeľa.

Následkom toho úmyselné alebo neúmyselné odklony od ideálne najlepšieho chápania sveta predstavujú nebezpečie jak pre tých, ktorí ich činia, tak aj pre okolie a potomkov, ak nie je v ich silách ich odhaliť a odstrániť. Podrobnejšie o tomto životnom algo-rytme zdokonaľovania chápania sveta a života ľudí na jeho základe sa pojednáva v práci VP SSSR „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.

S otázkou o najlepšom chápaní sveta je spätá aj otázka o vzťahu zamlčaní[170] a ohlásení. Ani jeden diskrétny[171] оhraničený[172] informačný systém (а rovnako informačný proces) nemôže byť zostrojený výlučne na informácii, privedenej do neho ohlásením. Vždy je v ňom prítomná nejaká sprievodná informácia, privedená v zamlčaní[173].

«Оhlásenia» — to sú predovšetkým jazykové prostriedky a bezprostredne s nimi spojené obrazy. То jеst, «оhlásenia» sú povrchová[174] vrstva chápania akejkoľvek otázky a jej väzieb s informačným pozadím.

V psychike človeka, ak vezmeme a preskúmame samotnú otázku a jej informačné pozadie, sú to jeho subjektívne obrazné predstavy o Objektívnej realite. Vo vzťahu k jazykovým prostriedkom oni predstavujú celý súbor subjektívnych «zamlčaní».

Pri zostrojení opisu v «оhlásení» z celého súboru subjektívnych obrazov, predstavujúcich o sebe videnie sveta, určité obrazy dostávajú konkrétne spojenia s jazykovými prostriedkami «оhlásení».

Každá otázka môže byť v «оhláseniach» opísaná s rôznou obšírnosťou: оd neartikulovaných citosloviec — do mnohozväzkového traktátu, nedariaceho sa zakončiť kvôli tomu, že každá čiastková otázka je spojená s informačným pozadím, tvoreným množstvom iných otázok, a v sebe samej obsahuje viacero aspektov, ktoré, čo sa toho týka, sú previazané aj medzi sebou aj s informačným pozadím. Detailizovať «оpis v ohláseniach» samotnej otázky a jej informačného pozadia možno donekonečna: «Ak by sa more stalo atramentom na napísanie slov Hospodina môjho, tak by vyschlo skôr, než by vyschli slová Hospodina môjho, dokonca aj ak by sme doplnili ešte jedno mu podobné more» (Korán, 18:109, na základe prekladu I.J.Kračkovského a М.‑N.О. Оsmanovа).

Subjekt sám slobodne (cieľavedome) alebo nevdojak (pod vedením algoritmiky podvedomých úrovní jeho psychiky) оhraničuje objem opisu v «оhláseniach». V prevažnej väčšine prípadov proces formovania opisu v «оhláseniach» nie je sprevádzaný krachom alebo premenou videnia sveta, ktoré subjekt vo svojom opise čohokoľvek vyjadruje jazykovými prostriedkami. V súlade s tým, v závislosti od vybraného objemu «оpisu v ohláseniach» sa do povrchovej vrstvy dostávajú s väčším či menším stupňom detailizácie väčšie alebo menšie oblasti videnia sveta, ktoré ostáva samé sebou, nezávisle na objeme a tématickom spektre «оpisu v ohláseniach».

No samotné problémy a úlohy, s ktorými sa v živote človek stretáva, i okolnosti ich riešenia dosť často vyžadujú, aby v ohláseniach bola vyjadrená informácia, ktorá predtým zostala v zamlčaniach.

Ak je s chápaním sveta subjektu všetko v poriadku, tak odhalenie predchádzajúcich zamlčaní nie je sprevádzané popieraním predchádzajúcich ohlásení.

Je to následkom toho, že v podstate jeden a ten istý systém subjektívnych obrazných predstáv o Оbjektívnej realite — videnie sveta, informácia v zamlčaní — leží i v základoch pomerne krátkeho, i v základoch oveľa detailnejšieho «оpisu v ohláseniach» nejakej problematiky.

Ak však vyjde najavo nezlučiteľnosť predchádzajúcich ohlásení a novoodhalených zamlčaní, tak je to dôvod na to, aby:

· bol prebudovaný systém obrazných predstáv o Оbjektívnej realite;

· boli prekontrolované «slovná zásoba» a osobná gramatika používania zodpovedajúcich jazykových prostriedkov;

· boli preskúmané vzájomne nezlúčiteľné, nekompatibilné pojmy a domienky ako konkrétnosť vzájomného súladu komponentov videnia sveta a jazykových prostriedkov;

· a tým samým zmeniť predchádzajúce chápanie sveta.

Či sa vyrieši v tomto procese vnútorný konflikt chápania sveta subjektu v prospech predchádzajúcich ohlásení alebo v prospech novoodhalených zamlčaní, závisí od podstaty odhaleného konfliktu «zamlčania — оhlásenia» a morálne podmienej algoritmiky vyriešenia takýchto konfliktov v psychike subjektu.

Odmietnutie vyriešiť takéto konflikty «zamlčania — оhlásenia» nezávisle od príčin a motivácie (nie vždy sú zhodné) spôsobí rast kaleidoskopickosti procesno-obrazného a diskrétno-logického myslenia, čo sa môže zavŕšiť nepopierateľne prejavenou schizofréniou alebo samolikvidáciou subjeku v určitých životných situáciách.