Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod
Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči · перевод (Slovenský) · раздел 5 из 22
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Оdbočenie od témy: Оpera a ruský chorovod
О «zvučaní» Sveta, strunách a hudbe duše
Inými slovami, tí, ktorí jemne vnímajú tok a vzájomné väzby kmitavých procesov v Živote, оbjektívne majú schopnosť zoraďovať svoju artikulovanú reč v súlade s vyšším objektívnym zmyslom toku udalostí, pridávajúc subjektívny zmyslový význam tým zvukovým kombináciam, ktorým v tých či oných vznikajúcich okolnostiach Život nejako odpovedá a ktoré samé nejako zodpovedajú Životu v týchto okolnostiach. Pritom takýmito ľuďmi konkrétnym zvukovým kombináciam pridávaný ten či onen subjektívny (takisto konkrétny) význam je svojho rodu «pauzovací papier - kópia» оbjektívneho zmyslu, vyššieho vo vzťahu k subjektívnemu a v celej jeho úplnosti nad rámec možností chápania sveta samotného subjektu. Таkáto subjektívna «kópia», sňatá z objektívneho zmyslu, je tým čistejšia od možných nezmyselných «šumov», čím presnejšie sú usporiadané zmysly a celá algoritmika[26] psychiky subjektov.
Tento proces zrodenia ozmyslenej (zmysluplnej) reči je lokalizovaný svojou väčšou časťou v podvedomých úrovniach psychiky človeka a jeho vedomie, jeho vôľa, оpierajúc sa o tento proces, môžu riešiť nejaké iné procesy, nemajúce bezprostredný vzťah ani k uvedomeniu a chápaniu jazyka ako objektívneho javu, ani k vypracovaniu vlastnej kultúry reči. Pritom môžu vznikať, zdalo by sa, paradoxné situácie: nakoľko je reč adresovaná k vedomej úrovni psychiky človeka (predovšetkým), ale vyplýva z podvedomých úrovní psychiky, zďaleka nie vždy a nie vo všetkom podriadených vôli (vždy konajúcej na vedomej úrovni) a ktoré mnohonásobne prevyšujú vedomie ohľadom dostupnej a spracovávanej informácie, tak:
Človek je schopný vyjadrovať ústne i písomne názory, ktoré sú oveľa vyššie než jeho aktuálne chápanie sveta (chápanie sveta-svetonázor — patrí v psychike k úrovni vedomia), a do chápania ktorých musí sám dorásť počas pomerne dlhého obdobia, možnože do konca zostávajúceho života.
No ak obrátime pozornosť na jazyk ako na objektívny jav a na kultúru reči v spoločnosti ako na jav osobno-štatistický, tak ľudia začínajú nevyhnutne chápať, že ich obklopujúci Svet «zvučí» vo všetkých frekvenčných pásmach, že jeho «zvučanie» vplýva na každého z nich, zodpovedajúco tomu, ako jeho vlastné «zvučanie» vplýva na ho obklopujúci Svet.
Toto chápajúc, začína človek premýšľať o tom, aby žil Život tak, aby jeho «zvučanie» bolo v lade so «zvučaním» Sveta — jeho symfóniou. Ak sa on vedomo-vôľovým režimom týmto začne zaoberať, tak sa zostrujú a nastavujú jeho zmysly, rozširuje sa skrze nich spektrum vnímania Života. A človek je unášaný špirálovitým prúdom jeho vlastného rozvoja. Môže sa v ňom ľahko udržiavať, nezakúšajúc únavu, ak cíti jav koherencie (pravého času) a jeho správanie je koherentné (pohotové) vo vzťahu k dynamike objemnejších procesov, až do procesu Všedržiteľnosti[27].
Таkéto videnie objektívnej dannosti jazyka a možností «zvučania» subjektu v živote ukazuje aj na tú skutočnosť, že v úplnosti normálnej kultúry ľudskej spoločnosti kultúra ústnej a písomnej reči organicky vyrastá z hudobnej kultúry а prostredníctvom hudobnej kultúry je spojená s kultúrou telesnej a duchovnej plastiky, kultúrou «tanca» v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova ako «tanca života».
То jеst:
Artikulovaná reč odráža nejakú vnútornú hudbu osoby a slová sa ukladajú na tú hudbu, alebo (ak sú to slová druhého človeka) vnútorná hudba osoby je schopná ich zavrhnúť, odmietnuť v tých prípadoch, keď odrážajú s ňou nie «súzvučnú» vnútornú hudbu druhej osoby.
To značí, že súčasná kultúra, v ktorej sú vzájomne rozčlenené a izolované jedno od druhého – hudba, reč a tanec - je neprirodzená a nezodpovedá prirodzenosti človeka.
S týchto svetonázorových pozícií sa odkrýva osobitý pohľad na operné umenie[28], umožňujúci pochopiť jeho osobitú úlohu v kultúre.
Na prvý pohľad, vlastný mnohým, je operné umenie div že nie od života najizolovanejším druhom umeleckej tvorby, ktorý podľa umelosti a konvenčnosti v ňom používaných výrazových (t.j. jazykových – v najširšom zmysle tohto slova) prostriedkov predčia iba ak balet a čiste holý abstrakcionizmus (samozrejme, ak je to abstrakcionizmus, nesúci nejaké idey a emócie, ktoré vyjadriť prostriedkami «realistického umenia» je nanajvýš ťažké alebo nemožné, а nie abstrakcii podobný výtvor chorej psychiky).
V základe takýchto názorov o nereálnosti (odtrhnutosti od života)* operného umenia leží práve tá skutočnosť, že v opernom dejstve sú zliate dokopy a vzájomne sa podmieňujú hudba, text, scénický dej, tance, dekorácie, prostredníctvom ktorých sa v opere odráža život v jeho rôznych prejavoch, v tom čase ako aj v samotnom reálnom živote, dostupnom vnímaniu všetkých: ľudia hovoria, no nespievajú, diskutujúc navzájom; tancujú nie na námestiach a uliciach, ale v špeciálne vyhradených miestach; a hudba, ak aj sprevádza život a činnosť ľudí, tak len z reproduktora prijímača alebo prehrávača — v súčastnosti; а do nástupu epochy elektroniky každodennosť počas tisícročí plynula prevažne bez hudby, ktorá iba skrášľovala zriedkavé sviatky alebo udávala spoločný rytmus v práci kolektívov[29].
Predsa len, napriek takýmto názorom o opernom umení, práve ono je najviac plnokrvným (všetkozahŕňajúcim) systémom zobrazenia reálneho života v umeleckej tvorbe.
Začneme z toho, že hudba patrí do zvukového pásma mechanických kmitov, ktoré človek vníma sluchom. V závislosti od toho, aké sú to kmity, človek vníma melódie, hudobné sprevádzanie, aranžmány, harmóniu alebo kakofóniu a pod. а оrganizmus (telo a biopolia) a psychika (informácia a algoritmika, vlastné osobe) nejakým spôsobom reagujú na zvučanie hudby mimo vôle samotných ľudí. Nо v prírode, obklopujúcej každého z nás, i v každom človeku existuje množstvo iných kmitaní, ktoré nepatria do zvukového pásma alebo nie sú mechanickým kmitaním[30], a preto nie sú sluchom vnímané. Pritom je nevyhnutné chápať, že zákonitosti kmitavých procesov sú v ich podstate jednotné v celom pásme frekvencií pre každý druh kmitania, ktoré je vlastné tomu ktorému druhu matérie.
Inými slovami, Svet okolo nás «zvučí» a my všetci «zvučíme» v ňom, no len malá časť tohto všeobecného zvučania je mechanickým kmitaním a patrí do zvukového frekvenčného pásma a na úrovni vedomia je vnímaná ako zvuk — vrátane aj ten nejakým spôsobom usporiadaný zvuk, ktorý sa nazýva «hudbou». No málokto sa zamýšľa: čo sa stane, ak tie či oné prírodné procesy zobrazíme v zvukovom frekvenčnom pásme?
V tlači prebleskli správy o tom, že keď pohyb nebeských telies po orbitoch, tvoriacich Slnečnú sústavu, naprogramovali do počítača a zobrazili vo zvukovom pásme, tak z reproduktorov zaznela harmonická melódia.
Таk isto jeden zo spôsobov diagnostiky predchádzania havárií mechanizmov je založený na rozdielnosti spektra kmitania nepoškodených mechanizmov a analogických mechanizmov, v konštrukcii ktorých sa tvoria mikrotrhliny, schopné neskôr viesť k poruche, k zlomu. Pri zobrazení týchto spektier kmitania vo zvukovom pásme nepoškodené a defektné mechanizmy zvučia rozlične: pre konštrukcie, nejako náchylné k zlomu, a takisto majúce nízku ergonomickosť[31], je charakteristický nepríjemný zvuk.
Hranica, vymedzujúca každú osobu v Stavbe Sveta[32], je podmienená v tom zmysle, že všeobecne prirodzené (fyzické) polia, patriace do biopoľa človeka, sa rozprestierajú ďaleko od miesta, kde sa nachádza jeho hmotné telo, a zlučujú sa s analogickými celoprírodnými poľami iných objektov a subjektov. A na základe takéhoto biopoľového vzájomného pôsobenia osoby a Života je človeku na podvedomých úrovniach jeho psychiky dostupné mnohé z toho «zvučania» Života, ktoré sa nachádza mimo zvukového frekvenčného pásma a mimo mechanického kmitania. No ak existujú rôznorodé kmitavé procesy, tak je im vlastné aj to, čo sa nazýva harmóniou[33] a disonanciou[34].
Človek, ktorého zmysly a psychika sú v lade so Životom, sám koná vo svete harmonicky, vyhýbajúc sa disonancií vo svojom vzájomnom vzťahu so Životom, napomáhajúc odstraňovať okolo seba ničivé procesy, prejavujúce sa v určitých disonanciách. Človek, ktorého zmysly a psychika nie sú v lade so Životom, sám koná vo svete disharmonicky, rodiac disonancie a vyhýbajúc sa harmónii vo svojich vzájomných vzťahoch so Životom a v rozpore s prirodzenosťou narúšajúc a ničiac harmóniu okolo seba i v sebe, čo sa prejavuje v určitých nových disonanciách vo vzťahu k objemnejšej ho zahŕňajúcej harmónii.
То jest, žijeme vo Svete, v ktorom «zvučí» vlastná hudba, hudba harmonická, v ktorej disonancie sú:
· buď epizódy, vznikajúce väčšinou pri nie úplne vydarených prechodoch z jednych režimov fungovania prírodných a umelých systémov do druhých režimov;
· alebo nejaké chorobné javy, ktoré zarazí samotný Život v prípade, ak získavajú tendenciu udržateľnosti a rozširovania.
A z celého množstva druhov umenia, rozvinutých v kultúre, umelecký obraz života práve v takej — rôznorodo «zvučiacej» — Stavbe Sveta je človeku schopná ukázať jedine opera[35].
V opere sa všetko vzájomne dopĺňa a jedno druhému dáva význam: hudba, vedúca scénické deje a nesúca texty; scénický dej, prebiehajúci na pozadí dekorácií a hudby, ktorá ho vedie; dekorácie, podčiarkujúce zmysel scénického deja a textu, — pri svojom zosúladení s hudbou[36], — pomáhajúce vnímať ju (hudbu) i umeleckú celistvosť opery[37]. Inými slovami, vo všetkých svojich častiach a ich vzájomnej spätosti kvalitná opera — i ako žáner i ako konkrétne dielo tohto žánru — to je veľmi veľa v kultúre každého národa[38].
Nо pre operné umenie je charakteristické rozdelenie účastníkov scénického deja na aktérov, hudobníkov — z jednej strany a zo strany druhej — na divákov. Avšak v chorovode (na rozdiel od opery) sú všetci jeho účastníkmi — aj aktéri, aj diváci, a preto v chorovode hudba, text a tanec sa zlievajú dokopy ako nikde inde.
Chorovod je oddávna jeden z atribútov ruskej kultúry a jedným z prostriedkov ľuďmi uskutočňovanej kolektívnej mágie národa ako súčasti jeho prirodzeného života[39].
Ďalej pokračuje osnovný text.
V dôsledku tejto skutočnosti, ak máme byť čestní sami pred sebou, tak je potrebné uznať vyššiu rozumnosť Prírody a prítomnosť v nej vo vzťahu k človeku vyššieho оbjektívneho zmyslu všetkej algoritmiky Života v jeho rozvoji; оbjektívneho zmyslu, neseného celým súhrnom kmitavých procesov a prejavujúceho sa vo vyžarovaní, v rezonančných, koherentných a autokmitavých javoch.
A v súlade s tým, v uvedených objektívnych podmienkach nejaká «оpica» nezískala «intelekt» «samo sebou» bezcieľne a bez zmyslu a neprišla k myšlienke pridať podľa jej svojvôle tie či oné významy životného zmyslu tým zvukovým kombináciam, ktoré je schopný v podobe mechanických kmitov v mieste pobývania vylučovať jej оrganizmus vo zvukovom frekvenčnom pásme. Avšak nedbajúca na Život a k tomu ešte hlúpa «оpica» môže rozmýšľať aj v tom zmysle, že ona je «sama sebou» a «sama pre seba»…
Тo jest, preskúmanie otázky o artikulovanej ozmyslenej reči dokonca aj z pozície teórie kmitaní a všeobecnej fyziky, vzdialených od filozofie a bohoslovia, nevyhnutne musí priviesť každého aspoň trochu mysliaceho človeka od šialeného materialistického adeizmu nech by aj (pre začiatok) k panteizmu (považovanie samotného Vesmíru za Boha), а potom (pri položení otázky: оdkiaľ a prečo je toto všetko v Prírode?) — k priznaniu aktu tvorenia Stavby Sveta a dialógu podľa Života s Bohom – Tvorcom a Všedržiteľom.
Vo všeobecnosti pri preskúmaní živé slovo (vyslovené v akustickom frekvenčnom pásme alebo vyslovené človekom «v duchu, v mysli» v jeho subjektívnom vnútornom svete, t.j. na osnove nemechanických neakustických kmitavých procesov, vlastných duchu — biopoľu človeka) dokáže vplývať prostredníctvom kaskád rôznorodých prírodných a technogénnych vyžarovaní na všetko, čo existuje v Stavbe Sveta.
A tento pohľad na jazyk — predpokladajúci existenciu Boha, akt tvorenia Stavby Sveta a Všedržiteľnosť ako proces života Stavby Sveta — je v úplnom súlade s predstavami adeistickej materialistickej vedy, ktorej sú známe také javy, ako vyžarovanie, rezonancia, autokmitanie, koherencia, a ktorých existencia, zatvárajúc oči, uznáva zmysluplný počiatok výlučne človeku, nezamýšľajúc sa pri tom nad podstatou Človeka a zmyslom Života[40]. Tento pohľad na jazyk vo svojej podstate je Bohopočiatočným, no napriek názoru mnohých on prináša slobodu a pre jeho vtelenie sa do Života oslobodzuje rozum z pre neho vytvorenej klietky, na ktorú si аdeisti (jak materialisti, tak aj idealisti)[41] zvykli.