Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty

Notes

Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 32 из 32

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

Notes

Uvedený © Copyright pri publikácii knihy neodstraňovať, lebo by to protirečilo jeho zmyslu. V prípade potreby možno za neho umiestniť ešte jeden © Copyright vydavateľa. TÚTO POZNÁMKU PRI PUBLIKÁCII ODSTRÁNIŤ.

Pravdoverný — objektívne spravodlivý, zladený so Zámerom a Pravdou Božou. Pravdovernosť nemožno nájsť v nejakých globálnych pravidlách, ale poznávaním skrze svedomie a osobné vnútorné spojenie s Bohom. Takto možno poznať čo je spravodlivé v každej konkrétnej situácii, ktorú Život prináša, a je špecifická vnútornou štruktúrou súvislostí, svojimi vnútornými parametrami. – pozn. prekl.

T.j. metód utajovania pravdy a jej predkladania ako vyložený nezmysel.

Ináč povedané, existuje Boh — Tvorca Prírody, Vesmíru? alebo neexistuje, a existujú len výmysly o Ňom?

A takéto zadanie základnej otázky prakticky užitočnej filozofie nachádza svoj prejav v široko známom aforizme: «Ak by som poznal talón, už by som žil v Soči». A hoci je v ňom prekrútená vypočítavo-parazitickými sklonmi milovníkov tohto aforizmu a zbavená vedeckej formy, má však oveľa bližšie k praktickým potrebám väčšiny ľudí a je čestnejšia vo všetkých ohľadoch, než zadanie «základnej otázky» marxistickej filozofie, prikrývajúcej snahu o parazitizmus oveľa väčšieho rozsahu, než je pustošenie peňaženiek dovolenkárov na pláži v Soči.

Viď jeho knihu „Primitívna kultúra“ (Moskva, r. 1989 — Reedícia ruského vydania z r. 1897 s vyňatím jednej kapitoly, zasvätenej matematickým názorom v primitívnych spoločenstvách).

Niekedy, keď sa dva čiastkové obrazy pravdy odlišujú, dôvodom môže byť, že u každého ide len o čiastkovú projekciu toho istého objektu na menejrozmerné „plátno“. Rôzne druhy stratovej komprimácie informácie. Napr. ako je to zjednodušene na tomto obrázku: http://s017.radikal.ru/i441/1601/d3/4650c93e8cbd.jpg - pozn. prekl.

Aj teória miery a integrálu (matematikov H.L.Lebesgue a T.J.Stieltjes) nie sú ľahko pochopiteľné abstrakcie, napriek tomu sú funkčné a použiteľné pri riešení mnohých praktických úloh, pretože nejde o neopodstatnené výmysly.

«Ezoterizmus», «ezoterický» a slová s rovnakým koreňom pochádzajú z gréčtiny a majú význam «vnútorný/interný». V súčasnom sociologickom lexikóne «ezoterický» označuje «tajný», «skrytý», «určený výlučne pre zasvätených» (ohľadom náboženských obradov, mystických učení, politických doktrín a pod.). Opakom «ezoterimu» je «exoterizmus». Slovo «exoterizmus», «exoterický» a iné slová s rovnakým koreňom pochádzajú z gréčtiny a majú význam «vonkajší». V súčasnom sociologickom lexikóne sa slovo «exoterický» používa oveľa zriedkavejšie a označuje «neobsahujúci tajnosti», «určený pre nezasvätených» (ohľadom náboženských obradov, mystických učení, politických doktrín a pod.), pre všetok dav. Objasnenie termínov je dané na základe príslušných článkov vo „Výkladovom slovníku cudzích slov“ pod redakciou L.P.Krysina (Moskva, «Ruský jazyk», r. 1998, str. 811, 814). Inými slovami, dvojica «ezoterizmus — exoterizmus» predpokladá, že musí existovať učenie (doktrína), určené za účelom širokej propagandy v spoločnosti (to je exoterizmus), a učenie (doktrína) pre «najlepších», «vyvolených» (to je ezoterizmus), utajované pred spoločnosťou pod rôznymi zámienkami. A obe tieto učenia (doktríny) musia byť navzájom zladené tak, aby táto dvojica ako celok zabezpečovala samoriadenie spoločnosti v duchu jednej a tej istej koncepcie, ktorej podstatu však nepoznajú ani «exoteristi», ani «ezoteristi», ale majitelia oboch učení aj ich nositeľov (a tiež tí, ktorí sú svojim videním a chápaním sveta vyššie od «exoterizmu», «ezoterizmu» a ich majiteľov).

Viac na túto tému v prácach VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ (SPb, r. 1999), „Príď na pomoc mojej neviere... (O podstate scientológie a dianetiky)“ (SPb, r. 1998). Menované a aj ďalšie práce VP ZSSR, spomínané v ďalšom texte a poznámkach, sú predstavené na internete na stránke http://www.vodaspb.ru, a sú tiež šírené na CD v zostave Informačnej bázy ohľadom sociológie VP ZSSR. (V SK/CZ verziách ich možno nájsť na stránke http://leva-net.webnode.cz/prace-vp-sssr/knihy/).

Všetky filozofické systémy a filozofické kultúry možno zaradiť do jeden z dvoch skupín (ktoré však nemajú nič spoločné s rozdelením na «idealizmus» a «materializmus», kultivovaný „dialektikmi“): ● Citátovo-dogmatické (v terminológii marxizmu — metafyzické, nedialektické), fungujúce podľa princípu: «vznikol problém? — hľadaj citáty vhodné pre tento prípad u zakladateľov a legitímnych klasikov-pokračovateľov». Takéto sú všetky cirkevné filozofie. A najrozvitejší a najefektívnejší vo vzťahu ku konkrétnym cieľom, spomedzi všetkých citátno-dogmatických filozofií obopínajúcich určitú spoločenskú skupinu vcelku, je starozákonný talmudický systém judaizmu, pod mocou ktorého vedie svoju existenciu rabinát a jeho ovečky. Rovnakou citátnovo-dogmatickou filozofiou sa stal aj marxizmus ako taký, ku koncu svojej existencie v ZSSR. ● Metodologické, fungujúce na inom princípe: «vznikol problém? — osvojuj si a zdokonaľuj metódy, ktoré umožnia tebe samému dať si odpoveď na túto aj iné otázky, v miere vzniku potreby odpovedí počas Života»

Algoritmus — skomolené Al-Chorezmí — meno perzského matematika zo stredoveku. Jeho menom sa nazýva kontinuálna postupnosť činov, ktorých vyplnenie umožní dosiahnuť určitý cieľ. Algoritmom sa nazýva aj opis takejto postupnosti činov. Samotný algoritmus predstavuje: ● súbor informácií, ktoré opisujú charakter premeny vstupného toku informácie v každom bloku algoritmu, a ● súbor mier (kritérií), ktoré riadia prenos tokov informácie (spracovanej v algoritme) od každého bloku k ďalším. Pod algoritmikou sa rozumie celý súhrn jednotlivých funkčne špecializovaných algoritmov. Spomedzi pojmov patriacich do subkultúry na základe humanitného vzdelania, je termínom «algoritmus», «algoritmika» významovo najbližší termín «scenár», pričom scenár — mnohovariantný.

Etika je vonkajším odrazom vnútornej mravnosti človeka. – pozn. prekl.

Alebo aj «od núdze až k cnosti». Jedna vec je oduševnená tvorba, kde sa tiež môžu vyskytnúť chyby a ich riešenie tiež môže predstavovať metódu pokus omyl. To je aktívny prístup. Druhá vec je pasívny prístup, kde človek prehodnotí svoje doterajšie myslenie, správanie, stereotypy až pod nepríjemným tlakom okolností. Avšak bez adekvátnych mravno-etických kritérií nemôže byť ani prvý ani druhý spôsob bez chýb. – pozn. prekl.

Odkaz na druhé vydanie diel K.Marxa a F.Engelsa.

«IMANENTNÝ — týkajúci sa vnútornej vlastnosti (zákonitosti) toho-ktorého predmetu, javu alebo procesu…» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníku“, str. 126). (“imanentné spojenie“ – možno chápať, ako spojenie so samotnou podstatou veci...)

«NEVYHNUTNOSŤ A NÁHODA — filozofické kategórie vyjadrujúce postoj k základu (podstate) procesu a jeho jednotlivých foriem (prejavov). Rôzne javy — súc realizáciou a rozvojom podstaty — sú nevyhnutné, no svojou jedinečnosťou, neopakovateľnosťou sa prejavujú ako náhodné. Inými slovami, nevyhnutnosť je to, čo sa nutne musí udiať v daných podmienkach, avšak náhoda nemá svoj základ v podstate javu, ale v pôsobení naň iných javov — je to to, čo môže byť i nemusí, môže sa udiať tak, alebo onak. (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 243). «PODSTATA — zmysel danej veci [tu sa „dialektici“-materialisti preriekli — sami si to nevšimnúc — v tom, že zmysel Života je objektívny: naša poznámka v citáte], to čím sama osebe je — na rozdiel od všetkých ostatných vecí a ich premenlivých stavov pod vplyvom rôznych okolností. Pojem «podstata» je veľmi dôležitý pre každý filozofický systém, pre rozlíšenie týchto systémov z pohľadu riešenia otázok o tom, aký vzťah má podstata k bytiu a ako sa podstata vecí vzťahuje k vedomiu, mysleniu. (...) PODSTATA A JAV — filozofické kategórie, odrážajúce všeobecné nevyhnutné aspekty všetkých objektov a procesov na svete. Podstata — to je súbor hĺbkových prepojení, vzťahov a vnútorných zákonov, definujúcich základné črty a rozvoj materiálneho systému. Jav — to sú konkrétne udalosti, vlastnosti alebo procesy vyjadrujúce vonkajšie aspekty reality, a predstavujúce formu prejavu a odhalenia nejakej podstaty. Kategórie ako podstata a jav sú vždy nerozlučne medzi sebou spojené. (…)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 361, 362).

Nakoľko sa v knihe tieto termíny vyskytujú často a ich chápanie vo filozofickej terminológii marxizmu je iné, než chápanie pojmov kvality a kvantity v bežnej reči, tak v rámci prekladu sem vkladáme túto vysvetlivku. Veľmi stručne možno zhrnúť, že kvalita je vo filozofii tým, čo robí vec alebo proces tým čím je vo svojej podstate, je to súbor vlastností a procesov vďaka čomu môžeme objekt nazvať špecifickým pojmom: napr. Jablko, strom, kvet, človek. Napriek tomu, že každá vec obsahuje aj doplnkové vlastnosti ktoré ju robia jedinečnou, ale neberú jej dôvod byť tým čím sú: napr. psy sú dlhosrsté, aj krátkosrsté, majú rôzne vlastnosti – každý z nich je však pes; nie každý kvet vonia, má rôzny tvar a farbu – ale každý z nich je aj tak kvet. Kvantita je ten súbor vlastností kvalitatívne rovnakých objektov (napr. jabĺk), ktoré možno nejakým spôsobom merať (počet, váha, farebný odtieň, intenzita vône, atď.) – dopl. prekl.

«Miera — filozofická kategória vyjadrujúca dialektickú jednotu kvality a kvantity objektu: uvádza hranicu, za ktorou zmena kvantity spôsobuje zmenu kvality objektu a naopak» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 791).

«Zrušenie (nem. Aufheben) — filozofická kategória zavedená G.Hegelom, ktorá označuje zničenie formy objektu, zmenu jeho obsahu a zachovanie životaschopných prvkov pri prechode na vyšší vývojový stupeň» („Sovietsky encyklopedický slovník”, Moskva, r. 1986, str. 1231). (* spresnenie – „aufheben“ nemá úplne jednoznačný preklad, znamená totiž aj „zdvihnúť“ aj „zrušiť“. Podľa uvedeného opisu znamená oboje, t.j. zrušenie starej formy „smrť“ a pozdvihnutie na novú úroveň „zrod novej formy“. Marx uprednostnil do ruštiny i angličtiny preklad slova „aufheben“ ako zrušenie, správnejšie by ale mal termín znieť “vývojová transformácia“ *).

Gramatika jazyka si žiada spresnenie: Kým? — Ak už tak uviazli vedomím v ateizme, mohli to napísať presnejšie, napríklad: «...príčinám jej vnútorne vlastným».

Podľa známeho aforizmu: jazyk (v zmysle reči) existuje preto, aby bolo možné skryť svoje myšlienky, ako aj absenciu myšlienok.

«JING A JANG — základné pojmy starej čínskej filozofie. V “Knihe premien“ (I-ťing) slúžia jang a jing na vyjadrenie svetlého a tmavého, tvrdého a mäkkého, mužského a ženského princípu v prírode. V procese rozvoja čínskej filozofie jang a jing čoraz viac symbolizovali vzájomné pôsobenie hraničných protikladov: svetla a tmy, dňa a noci, slnka a mesiaca, neba a zeme, horúčavy a chladu, kladného a záporného atď. (...) Koncepcia vzájomného pôsobenia protichodných síl Jang a Jing — ktoré sa považujú za základné vesmírne sily pohybu, prvopríčiny ustavičnej premenlivosti v prírode — tvorí základ väčšiny dialektických schém čínskych mysliteľov. Učenie o dualizme síl Jang a Jing, je bezpodmienečným prvkom dialektických teórií v čínskej filozofii. (...)» (citované zo spomenutého „Filozofického slovníka“, str. 134).

Pre lepšie pochopenie tohto menej frekventovaného slova (v RJ „nezadača“) v aktuálnom kontexte treba si spomenúť na zvolanie «Aká smola!» (RJ: „Eka nezadača“) — t.j. neurčitosť, prekážajúca žiť. Latinský analóg pre ruské slovo „nezadača“ je „problém“. Zadanie úlohy (RJ: „zadači“) — je prvou etapou pri odstraňovaní problému (RJ: „nezadači“), predstavuje vnesenie určitosti, t.j. odhalenia podstaty problému („nezadači“) a jeho vzájomných prepojení s objemnejšími procesmi; druhou etapou je riešenie úlohy („zadači“). Tým samým sa rieši problém („nezadača“), odstraňuje sa neurčitosť, prekážajúca žitiu. (Etymológia tu poukazuje na slovné hračky RJ, ktoré odhaľujú logické väzby rôznych slov)

V najširšom zmysle termínu: «jazyk» ako prostriedok výmeny informácií v spoločnosti.

Spomeňte si na pokus zo školského kurzu fyziky: na osku elektromotorčeka nasadíte disk, rozdelený rovnomerne na sedem sektorov, ktoré sú vyfarbené siedmimi farbami dúhy; disk sa začne otáčať, a pri dostatočne vysokej rýchlosti otáčania naše oko prestane rozlišovať hranice sektorov, a disk sa z rôznofarebného „mení“ na biely.

Aby sme vyjasnili otázku ohľadom «absolútne čiernej» farby, pripomenieme definíciu (hypotetického*) absolútne čierneho telesa v súčasnej fyzike: absolútne čierne teleso úplne pohlcuje všetko naň dopadajúce žiarenie, neodráža ani najmenšiu jeho časť. Ak teleso v nejakej časti spektra odráža hoc len malú časť naň dopadajúceho žiarenia, tak získava farbu, ktorá zodpovedá tejto časti spektra.

Tu bol pôvodne použitý termín „raznokačestvennostej“, t.j. rôznokvalitatívností = vecí a procesov rôznych kvalít, pričom pojem kvalita je tu chápaný čisto vo filozofickom zmysle, pod čím si možno predstaviť rôzne vlastnosti, objekty a procesy, ktoré možno rozdeľovať do skupín a kategorizovať (jablko, strom, tráva, biela farba, spievanie). Aj v ďalšom texte knihy bude termín „rôznokvalitatívnosti“ vyjadrený termínom „rozdielnosti“.– pozn. prekl.

Oplatí sa obrátiť pozornosť (bude sa to hodiť neskôr) na fakt, že v poznámke pod čiarou na začiatku tejto kapitoly pri formulácii zákona «prechodu kvantitatívnych zmien na kvalitatívne», v ktorej sa opisuje definícia pojmu «miera» podľa „dialektického“ materializmu, tak nič sa v nej nehovorí o usporiadaní, hoci jedno a to isté množstvo (kvantita) môže byť usporiadané rôzne, a kvalitu bude určovať nielen množstvo, ale aj usporiadanie.

Pozri jeho „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, hoci na to, aby bolo možné v tejto práci uvidieť odmietnutie marxizmu, je nutné poznať marxizmus a chápať Život na základe inej kultúry vnímania a chápania sveta. Lepšie je to objasnené v knihách „Krátky kurz...“, „Nastal čas o Stalinovi pohovořit...“, „Voda Mŕtva“ (v redakcií od roku 1998, zv. 2), „Ford a Stalin: O tom, jak žít lidsky“.

«Čas rozhadzovať kamene, i čas zbierať kamene» — jeden z najznámejších a často opakovaných veršov Starého Zákona, ako aj «všetko sa vracia do svojich kruhov (koľají*)» (hoci posledná veta nie je citát, ale zovšeobecnením viacerých výrokov Kazateľa, kap. 1:4-7).

Druhému do srdca — nevidíš. Táto okolnosť je mimoriadne nepríjemná pre vyšších svetských i náboženských hierarchov v davo-„elitárnych“ spoločnostiach: «Ó, ak by som tak mohol čítať v ľudských srdciach, ako v nich číta Boh...» — citát (možno nie doslovne presný) z árie Filipa II v opere G.Verdi „Don Carlos“ (r. 1867). Do svojho srdca ale — vidíš, takže oklamať seba priamo, rovnako ako oklamať Boha, to je dielo nemožné, hoci dlho možno seba opájať ilúziou akoby vydareného sebaklamu.

V nevedomej činnosti nikdy neoperuje vlastná vôľa, no môže operovať cudzia.

Spočiatku bola opísaná v rovnomennej kapitole knihy VP ZSSR „Voda Mŕtva“ vo vydaní r. 1991, a je súčasťou aj neskorších vydaní „Vody Mŕtvej“. Okrem toho, osnovné materiály kurzu Petrohradskej štátnej univerzity „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ boli publikované v samostatnom vydaní v rokoch 2000 a 2003.

Dané do úvodzoviek, pretože charakter jeho činnosti nezodpovedá zmyslu slova filozofia v gréckom jazyku — láska k múdrosti.

Ešte predtým, v r. 1832 bol zbavený vedenia katedry filozofie Ludwig Feuerbach (po zverejnení svojich ateistických názorov*), v r. 1836 ho nepustili do univerzity, v r. 1841 zakázali prednášať mladému profesorovi B.Bauerovi (K.Marx, pod zámienkou polemiky s ním, v článku „K židovskej otázke“ postavil mimo predmet skúmania, a teda aj mimo kritiku, starozákonno-talmudickú ideológiu a doktrínu skúpenia Sveta na základe nadštátneho mafiózneho monopolu judejov (židovskej elity*) na úžeru, predstavujúcu osebe základ Biblickej sociológie).

Ruských ruskojazyčných filozofov-západníkov a «všeľudí» (svetoobčanov*) prozápadného smeru – nezaraďujeme k ruskej tradícii rozvoja filozofickej vedy.

Táto selekcia: spomenúť «západníka» Čaadajeva, a zamlčať «slavjanofila» Chomjakova — je jedným z mnohých praktických prejavov judejského rasizmu v marxizme, krytého v ignorantskej spoločnosti, ktorá zabudla na svoje dejiny a svojich hrdinov, nezáväznými táraninami o «internacionalizme»: ● propagovanom pre všetkých ako náuka o rovnosti ľudskej dôstojnosti každého, bez ohľadu od národnej a rodovej príslušnosti; ● no v internom kruhu marxistov-«ezoteristov» chápaný ako medzinárodný-internacizmus, t.j. NE-príslušnosť skutočných internacistov ani k jednému národu Zeme, čo je základ pre cielený mafiózny i štátmi organizovaný parazitizmus na ich živote.

Subjektivita, predpojatosť, obmedzenosť. – pozn. prekl.

K tomuto bola v citovanom vydaní pridaná poznámka, v ktorej sa píše, že reč ide o utopickom socialistovi Robertovi Owenovi (1771 — 1856). Bol organizátorom pracovných komún (najhlavnejšie — „New Harmony“ v USA 1825-1829 a „Harmony Hall“ vo Veľkej Británii 1839-1845), ktoré stroskotali.

V citovanej publikácii je slovo «Logiky» uvedené bez úvodzoviek. Jedna z prác G.Hegela má názov „Veda o logike“ (1812 — 1816). Možnože v publikácii je chyba a A.S.Chomjakov mal na mysli túto prácu, a nie logiku ako súčasť algoritmiky psychiky samotného G.Hegela, nakoľko slovo je uvedené s veľkým začiatočným písmenom.

«Žiadna ľudská sila nezviaže fenomenológiu Hegela s jeho logikou» (A.S.Chomjakov, „Názor cudzincov o Rusoch”, citovaný zborník, str. 91): „Fenomenológia“ a „Logika” — skrátené názvy dvoch prác G.Hegela.

„Manifest komunistickej strany“ vyšiel v Európe na svetlo sveta v r. 1848. „Kapitál“ (1. zväzok, pripravený samotným Marxom) vyšiel v Európe na svetlo sveta v r. 1867, a jeho prvé ruské vydanie vyšlo v Petrohrade v r. 1872 vo vydavateľstve N.P.Poljakova.

Kým v slovenskom jazyku sa paušálne používa slovo „žid“ pre každého človeka, ktorý má niečo spoločné s židovskou kultúrou alebo rodovou príslušnosťou, tak v ruskom jazyku existujú tri odlišné výrazy: 1. slovo „žid“ stelesňuje tie najhoršie ľudské vlastnosti, ktoré boli kedy židom vyčítané (najmä chamtivosť a špekulantstvo), 2. slovo „jevrej“ predstavuje tú časť židov, ktorí sa hlásia k judaizmu, ale nedržia sa tradície a žijú svetsky, 3. slovo „judej“ predstavuje židov, ktorý žijú podľa ich náboženského zákona a tradícii. Keďže biblická civilizátorská misia je zverená práve tretej skupine – judejom, budeme aj v nasledujúcom texte používať práve tento ekvivalent slova. Skutočnými „dôstojníkmi na bojovom poli“ sú práve judeji a ich „predstavení“, preto tí, ktorí sa v ruskom jazyku označujú ako jevreji a židia (príliš asimilovaní s nežidmi, „otupené“ náradie), sa v dejinách často stávajú obeťami rôznych represií a pogromov, ktoré sa zvyknú v dejinách periodicky opakovať. – pozn. prekl.

Do polovice 20. storočia spomedzi všetkých, čo zanechali písomnú stopu v dejinách a spomedzi široko známych spisovateľov — vo svojom pohľade na svet sa nad Bibliou povzniesli len A.S.Puškin a M.A.Bulgakov (L.N.Tolstoj bol k tomu blízko, ale nedokázal to). Vo svojej podstate oni už nepatria do biblickej kultúry, či už je v cirkevno-kultovej alebo svetskej forme marxizmom totalitno-ideologizovanej spoločnosti, alebo vo forme „de-ideologizovanej“, takzvanej «občianskej spoločnosti».

Čomu boli príkladom opakované reedície „protináboženských“ prác L.Taksilja „Zábavná Biblia“, „Zábavné Evanjelium“, J.Jaroslavskogo (Gubeľmana) „Biblia pre veriacich i neveriacich“, rad diel Marka Twaina.

Komunistická strana Ruskej Federácie.

Týždenník „Ekonomika a život“, № 29, r. 2001 opublikoval článok „Z protivníkov spojenci“. V ňom A.G.Kuzmin, «ekonóm-marxista» (jeho vlastná charakteristika svojho presvedčenia) z Južného Sachalinu, píše nasledovné: «Komunizmus a pravoslávie sú vo svojej postate príbuznými duchovnými spojkami Ruska. Úloha RPC v zjednocovaní krajiny, hájení jej celostnosti, slobody a nezávislosti je neoceniteľná. Teraz pravoslávne a moslimské náboženstvo v mnohom zbližuje ich typický duch kolektivizmu (občiny), nesúhlas s obohacovaním sa ľubovoľnými prostriedkami, snaha o spravodlivosť, rovnosť a vzájomnú úctu ľudí. Komunistická ideológia a pravoslávie má jeden spoločný cieľ, konečný výsledok — a to je humánny (t.j. slobodný), úplne a všestranne rozvitý človek. Rozdiel je len v tom, že klasický (humanizmus*) vidí jeho dosiahnutie z pozície dialektického materializmu cez formuláciu „človek — výroba — humánny človek“, a cirkevný humanizmus zasa cez formuláciu „človek — Boh — humánny človek“. Pravda, úlohu prostredníkov Boha v materiálnom stelesnení na seba prijímajú služobníci cirkvi. Z pozície ateizmu nie je celkom jasné, prečo to, čo sa chápe ako Boh, nemôže silou svojej všemocnosti vkladať humanistické direktívy (prikázania) do človeka už pri jeho počatí. Je nespravodlivé robiť z pozemského života cvičisko na testovanie a zvádzanie ľudského ducha. Život smrteľníka môže byť krásny aj na zemi. To je už ale cieľ komunizmu. Avšak jednotný cieľ robí z komunistickej a pravoslávnej ideológie objekty nezmieriteľnej vojny zo strany ideológie imperialistickej nadvlády. Veď imperializmus a jeho formulácia „peniaze — trh — peniaze“ nemajú v sebe miesto pre humánneho človeka» Tí, čo s tým súhlasia by si mali prečítať aj Bibliu, aj práce klasikov marxizmu a porozmýšľať nad tým, ako tieto dva systémy zombírovania môžu zabezpečiť pre človeka slobodný rozvoj a dosiahnutie jeho dokonalosti (za života, nie po smrti! *)

Materialistický ateizmus hlása priamo: «Boh neexistuje!». Idealistický ateizmus ten hlása: «Boh existuje!» — no zmysel vierouky, ktorú v ľuďoch kultivuje je taký, že skutočného Boha, toho ktorý je, očierňuje, čím zamieňa v srdciach veriacich pravdivé predstavy o Bohu a na základe klebety plodí kolektívnu duchovnosť — t.j. egregor, pod mocou ktorého aj veriaci existujú, v odpadlíctve od Boha. V reálnych dejinách idealistický a materialistický ateizmus, súc dvoma druhmi nepravdy, sa medzi sebou úporne a nemilosrdne bijú, bez možnosti zdolať svojho protivníka v dôsledku ateizmu na oboch stranách. Otvorená spolupráca medzi nimi býva zriedkavá, vždy býva len vynútená a orientovaná na dosiahnutie nejakých blízkych a strategicky nevýznamných cieľov. Sú to dva umelo a cielene pestované «dialektické» protiklady, riadené treťou silou.

T.j. od tých foriem, ktoré boli vlastné jej výdobytkom na mieste ich vzniku.

T.j. pre A.S.Chomjakova nebolo historicky sformované kresťanstvo čistým kresťanstvom, hoci konkrétne rozdiely medzi čistým a cirkevným kresťanstvom neodhalil a preto nechápal, a následne ani nevyjadril svoje chápanie čistého Kresťanstva.

Nazývanom v marxizme-leninizme ako «objektívna realita».

Nemusia sa navzájom prelínať, alebo byť nejako ináč «jednotné» okrem toho, že majú spoločný základ v príslušnosti k Objektívnej realite.

Kvality – vo filozofickom zmysle, vysvetlenom v prechádzajúcich kapitolách. – pozn. prekl.

Ako už bolo povedané skôr, postupnosť premien je oveľa všeobecnejší termín než «dialekticko-materialistický» beznádejno-pekelný cyklus «negovania negácie negovania negácie...», reálne sa prejavujúci v rade katastrof, hoci to, čo je v „dialektickom“ materializme nazvané «negovaním negácie», môže byť jednou z udalostí v hierarchicky objemnejšom procese postupnosti premien.

Pričom počet týchto vzájomne na seba pôsobiacich rozdielností môže byť aj väčší než dva (t.j. nejde o protiklady), a ich vzájomné pôsobenie nemusí byť bojom.

Ako už bolo povedané skôr, otázky riadenia marxizmus neobjasňuje zrozumiteľne.

Text predchádzajúcich komentárov pod čiarou, týkajúcich sa tohto odseku bol potrebný len ako pripomenutie obmedzenosti a nepresnosti výrokov a škodlivosti zamlčaní vo formulácii zákonov dialektiky v marxizme.

«Mučenie» (pytka*), «skúsenosť» (opyt*) a «pokúsiť sa» (popytáťsja) — sú slová s rovnakým koreňom, na čo netreba zabúdať, a nestať sa tak ľahostajnými pri ich používaní.

Subjektívnemu chápaniu. – pozn. prekl.

D.T.Suzuki. „Základy Zen-Budhizmu“, MP «Odyseus», Hlavná redakcia Kirgizskej Encyklopédie, Biškek, r. 1993.

Jeden z takých príkladov v marxizme a filozofickej tradícii smerujúcej k G.Hegelovi — je pridanie slovu «zrušenie» (nem. „Aufheben“*) a slovám s rovnakým koreňom takého zmyslu, ktorý má len málo čo spoločné s tým, čo pod ním rozumie zvyšok spoločnosti.

Hoci história pozná príklady, keď po vytvorení takéhoto abstraktno-logického monštra dosahovali niektorí ľudia úspechy v sebauznaní, predávajúc toto strašidlo nepremýšľajúcej spoločnosti. No takýto druh úspechov nemôžeme považovať za riešenie reálnych životných problémov: je to len druh parazitizmu.

Tu je dobré priamo obrátiť pozornosť na kľúč k pochopeniu tohto aforizmu — spočíva v dvojitosti zmyslu ruského slova «nastojáščeje»: znamená aj «súčasnosť» (t.j. terajší moment) a znamená aj «skutočnosť» (t.j. reálnu a nie vymyslenú udalosť). «Minulý» aj «budúci» zármutok v tomto aforizme patria do kategórie subjektívnych (t.j. vymyslených) predstáv filozofov o minulej odohranej alebo možnej budúcej realite, ktoré môžu byť na míle vzdialené tým skutočným, reálne odohraným, alebo objektívne možným udalostiam.

On vyhodnotil G.Hegela ako človeka, «ktorý zboril celú „budovu“ západnej filozofie, položiac na ňu posledný kameň» („Názor Rusov o cudzincoch“, citovaný zborník, str. 108).

Ak u niekoho vznikla otázka, prečo je ladička práve tónom «la» prvej oktávy, tak odpoveď znie takto: frekvencia tónu «la» je 440 Hz, čo zodpovedá zvukovej vlne, ktorej priemerne ¼ dĺžky zapadá medzi sluchové receptory pravého a ľavého ucha človeka. Cez lineárne rozmery, ktoré sú násobkami vlnovej dĺžky a jej celočíselné frakcie (½, ¼ atď.), sa prejavujú rôzne rezonančné efekty a autooscilačné procesy.

Termín, ktorý označuje spev bez inštrumentálneho sprievodu.

A v podstate — odtrhnutej od Života. O takejto „čistej“ filozofii sa možno vyjadriť slovami A.K.Tolstého, zakončujúcimi jeho báseň „V čase mája veselom...“: «38. Nie, plný iného zmyslu,/ Ja verím realistom: / Umenie pre umenie/ Prirovnám vtáčím svistom; //39. Ja náuke novej/ Bezhranične oddaný,/ Chcem, aby vždy miere/ Vynikalo v umení.// 40. Slúžte že miere struny!/ Zanechajte reptu prázdnu!/ Ľudové občiny,/ Prijmite skúsenosť moju prvú!»

«Samoorganizujúcim sa» na základe čoho? Konkrétne, čo objektívne riadi jeho «samoorganizáciu» alebo čo mu dodalo schopnosť «samoorganizovať sa»?

Podľa všetkého je vo „Filozofickom slovníku“ preklep: malo tam byť «riadenia, rastu». To je ešte jeden príznak toho, že s riadením marxizmus nie je zadobre ani v slovách, ani v činoch.

Presnejšie: častica, vyjadrujúca zápor. A ak už mali potrebu použiť gramatickú formu «podstatné meno + prívlastok», tak je to častica negujúca, a nie negatívna (záporná), pretože demonštruje «dej» negovania čohosi vonkajšieho vo vzťahu k nej, a necharakterizuje samú seba v porovnaní s niečím vonkajším, definovaným ako pozitívne.

Život.

Zrod, vznik, pôvod.

Demaskujúc, odhaľujúc pravdu pod povrchom. – pozn.prekl.

Veľmi dialektické príslovie o vzájomnej podmienenosti kvantitatívnych a kvalitatívnych ukazovateľov.

Túto anekdotu neuvádzame ako reálny historický fakt, ale iba ako podobenstvo, preto mená reálnych filozofov-prototypov vynechávame. A tomuto sporu filozofov čelí, tiež oddávna, legenda o gréckom filozofovi Diogenovi (približne 400 — približne 325 pred n.l.), ktorý, ako zvestuje legenda, žil v sude a cez deň chodil po meste (dnes Sinope v Turecku) s lampášom, a na otázku: «Načo ti je cez deň lampáš?» — odpovedal: «Hľadám človeka...» Z toho možno pochopiť, že svojim spoluobčanom nepriznával dôstojnosť človeka, a dával im takým spôsobom najavo, že je čas pustiť sa do práce nad sebou, aby sa stali Ľuďmi, a nie len človeku sa podobajúcimi rozprávajúcimi opicami, vydrezúrovanými civilizáciou. — Je to veľmi aktuálne aj dnes...

To nie je preklep, ale «slovná hra», narážajúca na jednu štatisticky vyjadrenú osobitosť filozofickej vedy biblickej kultúry v priebehu niekoľkých storočí.

Dialektický materializmus. – pozn. prekl.

Ak z neho aj neboli veľmi sýty, tak sa ani nemuseli obťažovať namáhavou každodennou výrobnou alebo riadiacou prácou.

Koho by to zaujímalo, tak ľahko to môže nájsť na internete.

Začiatkom marca 2001 v „Rádiu Ruska“ odznelo, že podľa názoru Japoncov, ktorí prežívajú nový rozmach v rozpracovaní a predvádzaní humanoidných robotov, sa asi v polovici 21. storočia stane «umelý intelekt porovnateľný s tým ľudským v schopnosti chápať».

«Po ich» — v reči strojov.

«Po našom» — v ľudskej reči.

Hegel, „Encyklopédia filozofických vied“, § 81, 1. dodatok: «Život ako taký, nesie v sebe zárodok smrti».

Vo všeobecnosti, negáciou života nie je smrť (ako prechod na iný spôsob bytia duše), ale nebytie, úplná likvidácia, vylučujúca možnosť reprodukcie v budúcnosti.

Ako sa píše v predslove Inštitútu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSSZ k citovanému vydaniu, «za života Engelsa materiály vzťahujúce sa k „Dialektike prírody“ neboli publikované. Po jeho smrti ležal rukopis po dobu 30 rokov v zásuvke v archívoch germánskej sociálnej demokracie, opublikované boli len dva články, ním zaradené do zostavy „Dialektiky prírody“ (...) Úplne bola „Dialektika prírody“ opublikovaná až v ZSSR v r. 1925 v nemeckom jazyku paralelne s ruským prekladom („Archív Marxa a Engelsa“, kniha druhá)». To je jedna verzia. Druhá verzia spočíva v tom, že rukopisy F.Engelsa, tvoriace „Dialektiku prírody“, nikdy neexistovali, a dielo vydané v Moskve v r. 1925 s jeho menom bol len falzifikát, podvrh. No podľa nášho názoru to tak nebolo: pracovné materiály (výpisky z rôznych publikácií, komentáre k nim, hrubé koncepty atď.) na základe ktorých boli napísané „Anti-Duhring“ a ďalšie práca F.Engelsa museli existovať. Mohli existovať v podobe rozrobenej knihy, ktorá ním bola písaná počas mnohých rokov jeho života, no aj tak zakončená nebola pretože objektívne ani zakončená nemohla byť, pretože jej zakončenie počas života F.Engelsa by bolo možné len ako jeho koniec v úlohe človeka, ktorý analyzuje a prehodnocuje Život a svoje predstavy o ňom. Inými slovami, v ňom sa odrážali jeho priebežné predstavy o Živote, a len nástup marazmu alebo smrť mohli prerušiť ich priebeh a zhrnúť ich. No nezávisle od toho, ako v skutočnosti vznikla „Dialektika prírody“ — ona sama osebe predstavuje výklad filozofie „dialektického“ materializmu, preto v nej vyslovené názory považujeme za plne legitímne v hraniciach tohto filozofického systému.

Ak použijeme terminológiu 19. storočia, tak dialektický materializmus a marxizmus celkovo treba charakterizovať ako sugesciu (hypnózu), postrkujúcu ku kolektívnej samovražde celé ľudstvo.

«Justus Liebig (1803 — 1873), nemecký chemik, zakladateľ vedeckej školy, jeden z autorov agrochémie, zahraničný člen-korešpondent Petrohradskej AV (1830). V r. 1830 objavil izomériu. Získal celý rad organických zlúčenín. Jeden z autorov teórie radikálov. Autor chemickej teórie fermentácie a zahnívania, teórie minerálnej výživy rastlín» („Sovietsky encyklopedický slovník”, r. 1986, str. 708).

Moritz Friedrich Wagner (1813 — 1887), nemecký biológ darwinista, geograf a cestovateľ (Index mien v citovanom vydaní „Dialektiky prírody“, str. 309).

Podčiarknuté Engelsom.

Vesmíre. – pozn. prekl.

Ak by povedal: to presahuje hranice mojich predstáv — bolo by to korektnejšie (naša poznámka k citátu). Ale formulácia: «jedno i druhé je neprípustné» — je hodná subjektívneho idealistu, ktorý v svojom ume rieši otázku, čo vo svete ktorý si sám vymýšľa je prípustné, a čo nie.

V súvislosti s touto frázou môžu „dialektici“-materialisti kričať, že to práve F.Engels «geniálne predvídal» jadrové technológie.

A ako sa k tomu majú postaviť tí, ktorým sa od detstva z hlbín duše vynára zmyslom čosi analogické tejto vete: «Smrť v informačnom zmysle neexistuje. Informácia, určujúca svojráz každého človeka, sa v prírode nestráca smrťou tela» — ?

Predpoklad, že «mŕtve telo po sebe zanecháva nejaký životný princíp, niečo čo je viac alebo menej zhodné s dušou, princíp ktorý prežíva všetky živé organizmy, a nie len človeka» — je F.Engelsovi známy, ako ukazuje tento citát. No on hodnotí takúto možnosť ako neprirodzenú, t.j. vymyslenú a v skutočnosti nereálnu, neexistujúcu. Nanucuje tento názor, bez toho aby sa zamyslel, ako zákony zachovania a prechodu matérie z jednej formy do druhej, v tom čase už fyzike známe, sa prejavujú v zachovaní a premene toho, čo aj sám F.Engels nazýva odrazom reálneho sveta do vedomia ľudí. A tí čo súhlasia s materializmom, tiež súhlasia bez toho, aby sa zamysleli, kam a ako prechádza informácia vlastná duši človeka v okamihu ukončenia fyziológie látkovej výmeny v jeho tele.

T.j. odhaleného v nej (v schéme «diamatu») navzájom sa vylučujúceho zmyslu textu a podtextu, navzájom sa vylučujúceho zmyslu rôznych vyjadrení, priamo alebo nepriamo sa dotýkajúcich nejakých konkrétnych otázok (reálneho Života).

V slovenskom preklade tohto slovníka (r. 1988, nakl. „Pravda“, str. 218) sú termíny preložené ako „Jednotlivé, zvláštne a všeobecné“ (jediníčnoje, osóbennoje i vseóbščeje), kvôli lepšej pochopiteľnosti zmyslu textu sme sa rozhodli pre presnejší a jednoznačnejší preklad uvedených termínov. – pozn. prekl.

Preškrtnutý text sme vložili do hranatých zátvoriek pre ten prípad, ak by pri exporte súboru do iných textových editorov došlo k strate preškrtnutia textu, čím by sa stratil zmysel úpravy a sťažilo by to pochopenie opisovaného.

L.D.Trockij „K dejinám ruskej revolúcie“ — zborník prác L.D.Bronsteina pod redakciou N.A.Vaseckogo, Moskva, «Politizdat», r. 1990, str. 77.

V diele „Život Ježiša“ (zv. 1, 2, roky 1835 až 36) popieral hodnovernosť novozákonných kanonických evanjelií, Ježiša považoval za historickú osobnosť. Neskôr sa prikláňal ku panteizmu (t.j. zbožstvovaniu Vesmíru) („Sovietsky encyklopedický slovník“, r. 1986, str. 1531).

Tu je zaujímavé si uvedomiť, že jedným z najvýraznejších prejavov akéhokoľvek života je prejav riadenia, teda prítomnosť vôle, ktorá je zdrojom každého riadenia. Druhá vec je zistiť, kde je skutočný zdroj vôle, pretože prejav riadenej zmysluplnej činnosti u priemyselného robota ešte nie je prejavom jeho vlastnej vôle, ale vôle jeho programátora. No každý živý organizmus vykazuje určitú mieru organizácie, čo je prejavom riadenej činnosti vo vzťahu k sebe a okoliu, za čím možno hľadať vôľu a teda aj život. – pozn. prekl.

Prvé vydanie vyšlo na svetlo sveta v r. 1909.

Tu je dobré si spomenúť, že okrem čísloviek určujúcich množstvo (základné), existujú aj číslovky, ktoré určujú poradie (radové). To znamená, že «určenie kvantity» nestačí na predurčenie a charakteristiku podstaty vecí.

J.Liebig preukázal, že fulminát striebra Ag—O—N=C a izokyanát striebra Ag—N=C=O majú, čo do počtu, rovnakú zostavu atómov, ale rozdielne chemické vlastnosti. Termín «izoméria» bol navrhnutý v r. 1830 J.Berzeliusom („Sovietsky encyklopedický slovník“, r. 1986, čl. «Izoméria», str. 480).

Vákuum — nie je nič, ale niečo. Tam kde nie je nič, tam nemá čo vibrovať/kmitať; ale tam kde je materiálne prostredie, tam štruktúra matérie pripúšťa možnosť vibrovania elementov, tvoriacich toto prostredie. Šírenie vibrovania medzi elementmi pri ich vzájomnej interakcii je sprevádzané vznikom a šírením vĺn, ktorých charakter zodpovedá organizácii tohto materiálneho prostredia.

«Avenarius hovorí ohľadne matérie: «Vo vnútri očistenej «úplnej skúsenosti» niet nič «fyzického» — «matérie» v metafyzickom absolútnom pojatí, lebo «matéria» v tomto pojatí je len abstrakciou: bola by komplexom protičlenov pri abstrahovaní z každého centrálneho člena. Tak ako v principiálnej koordinácii (t.j. v «úplnej skúsenosti») je protičlen bez centrálneho člena nemysliteľným, tak aj «matéria» v metafyzickom absolútnom pojatí je totálnym nezmyslom» /.../ („Materializmus a empiriokriticizmus“, samostatné vydanie, Moskva, «Politizdat», r. 1986, str. 157; tu aj ďalej budeme vynechané odkazy autorov na nimi citované publikácie označovať trojbodkou medzi lomítkami: /.../). Richard Avenarius (1843 — 1896) — profesor filozofie na univerzite v Zürichu, jeden zo zakladateľov filozofie «empiriokriticizmu». «Empiriokriticizmus» v preklade znamená — «kritika skúsenosti». Uvedený V.I.Leninom citát od R.Avenariusa je ukážkovým exemplárom profesionálneho žargónu profesionálnych filozofov, „vďaka“ ktorému, z jednej strany, oni sami nechápu Život, a z druhej strany, zvyšok spoločnosti ostáva v rade prípadov bezradným (v snahe preniesť do života blúznenia profesionálnych filozofov) v dôsledku toho, že zažíva averziu k takejto kultúre reči, a radšej nečíta filozofické traktáty. V.I.Lenin, po uvedení citátu dáva hodnotenie tomuto druhu názorov: «Z tohto galimatiášu vidno jedno: Avenarius nazýva fyzično alebo matériu — absolútnom a metafyzikou, pretože v jeho teórii principiálnej koordinácie (alebo ešte po novom: «úplnej skúsenosti») je protičlen neoddeliteľný od centrálneho člena, prostredie je neoddeliteľné od JA, ne-JA je neoddeliteľné od JA (ako hovorieval I.G.Fichte). O tom, že táto teória je prezlečeným subjektívnym idealizmom, o tom sme už hovorili na inom mieste, a charakter avenariusovských útokov na «matériu» je absolútne jasný: idealista popiera existenciu fyzického (sveta*) nezávisle od psychiky a preto odmieta pojem vypracovaný filozofiou na označenie takejto existencie. To, že matéria je «fyzično» (t.j. to najznámejšie a človeku priamo dané, o existencii čoho nikto nepochybuje, okrem obyvateľov „žltých domov“ (blázincov*)) — to Avenarius nepopiera, vyžaduje si len prijať jeho teóriu o nerozlučnom spojení prostredia a JA» („Materializmus a empíriokriticizmus“, citované vydanie, str. 157, 158). Nehľadiac na svojráznosť filozofií R.Avenariusa a F.Engelsa vcelku, názor o «matérii všeobecne» ako o abstrakcii ich zjednocuje. A to je naše tvrdenie — nie švindľovanie ani žonglovanie citátmi: citované fragmenty sú uvedené tak, ako naozaj sú, nie sú vytrhnuté z kontextu, ale predstavujú ukončenie myšlienky jedného aj druhého, a umožňujú jednoznačné pochopenie. Rozdiel medzi výrokmi R.Avenariusa a F.Engelsa je len v tom, že R.Avenarius sa dotýka «matérie všeobecne» obracajúc pritom pozornosť na nemateriálny charakter toho, čo on sám nazýva «čistou skúsenosťou», a F.Engels charakterizuje «matériu všeobecne» ako abstrakciu mimo «teórie odrážania», kde sa hovorí o rovnakých javoch, ktoré R.Avenarius zhrnul pod pojmy «skúsenosť» a «čistá skúsenosť». S tým druhým si R.Avenarius neporadil rovnako, ako F.Engels s «matériou všeobecne», a «čistá skúsenosť» sa ukázala byť v jeho filozofii definovaná cez samú seba: «Čo je to čistá skúsenosť, — píše A.Riehl, — zostáva u Avenariusa nedefinovaným, a jeho výrok: «čistá skúsenosť, ku ktorej nie je primiešané nič, čo by samo nebolo skúsenosťou» sa očividne otáča v kruhu /.../. („Materializmus a empiriokriticizmus“, citované vydanie, str. 161).

Vnútorný systém pojmov, kde každá predstava (obraz, súzvuk, špecifický vnem) nejakej veci alebo procesu v Živote má priradený názov (termín), a tie by mali byť správne a systematicky roztriedené do skupín a podskupín, aby všetky väzby medzi nimi zodpovedali realite. No najväčšie chyby vznikajú, ak sa k veci (javu) priradí neadekvátny termín, zle vystihujúci daný jav, navyše ak navodzuje asociácie s úplne iným nesúvisiacim javom. To isté platí aj keď človek pochopí jav iba veľmi povrchne, a celý ho zhrnie pod termín, ktorý opisuje len jeho časť, alebo jednu z mnohých vlastností. Rovnako aj homonymá sú sabotérmi v logike ľudskej reči. – pozn. prekl.

T.j. objektívnej realite. – pozn. prekl.

Ešte raz pripomenieme: slovo «luna» je iba «prst» ukazujúci na lunu. Beda tomu, kto príjme «prst» za lunu. Alebo ináč: Život je dialektický, a subjektívna dialektickosť normálnej psychickej činnosti človeka je prirodzeným dôsledkom dialektickosti Života a jedným z jeho objektívnych prejavov.

«Panteizmus» — z gréckeho: «pan» = všetko a «theos» = boh — zbožstvenie Prírody, t.j. ateizmus vo forme povýšenia na úroveň samotného Boha (Tvorcu a Všedržiteľa) Jeho vlastného výtvoru.

Bez rozumu, slobodného v tvorbe línie svojho správania voči druhým subjektom, slobodného v určení si pre seba možného a nemožného (vrátane toho predpokladaného), prípustného a neprípustného, nemožno hovoriť o etike: možno hovoriť len o genetikou alebo kultúrou naprogramovaných automatizmoch (možno aj mnohovariantných) reagovania na okolie a ich činy.

Nový Zákon, Matúš kap. 4 rozpráva o takomto testovaní: «1. Vtedy Duch Ježiša zaviedol do púšte, aby ho diabol pokúšal, 2. a postil sa štyridsať dní a štyridsať nocí, až nakoniec vyhladol. 3. A pristúpil k nemu pokušiteľ a povedal: ak si Syn Boží, povedz, aby sa tieto kamene zmenili na chleba. 4. On mu ale odpovedal: je napísané: nie len chlebom bude žiť Človek, ale každým slovom, vychádzajúcim z Božích úst. 5. Potom Ho diabol vedie do svätého mesta a stavia Ho na krídlo chrámu, 6. a hovorí Mu: ak si Syn Boží, hoď sa dole, veď je napísané: Anjelom svojim dá prikázanie o Tebe, a ponesú Ťa na rukách, aby si si nezranil nohu o kameň. 7. Ježiš mu povedal: je tiež napísané: nepokúšaj Hospodina Boha tvojho. 8. Znova Ho diabol vedie na dosť vysokú horu a ukazuje mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu, 9. a hovorí Mu: toto všetko Ti dám, ak, padnúc na zem, sa mi pokloníš. 10. Vtedy mu Ježiš povedal: odíď odo mňa, satan, lebo je napísané: Hospodinovi Bohu tvojmu sa klaňaj a Jemu jedinému slúž. 11. Vtedy ho diabol zanechal, a hľa, pristúpili Anjeli a posluhovali Mu». Avšak, ako sa vyjasnilo, synodálny preklad Biblie do súčasného ruského jazyka na tomto miesto obsahuje podvod. V originálnych gréckych textoch Ježiš hovorí: «Nasleduj ma, satan...». Zmyslom analogický text je aj v Ostrožskej Biblii (prvotlačiara Ivana Fjodorova): «Poď za mnou, satan...» (Matúš, 4:10). Z toho možno pochopiť, že Ježiš sa k satanovmu návrhu postavil ako k prázdnej blafu podvodníka, a nie ako k reálnej ponuke „kniežaťa tohto sveta“; navyše, skrze Krista bolo Zhora satanovi ponúknuté pokánie (priznanie si chýb*) a poslušnosť, ktoré on odmietol. Tú istú epizódu v kap. 4 opisuje Lukáš analogicky Matúšovi, iba s tým rozdielom, že u Lukáša je iné poradie návrhov, zvádzajúcich Krista.

Tu sa má na mysli prístup niektorých ľudí: „Nemožno to logicky dokázať vlastným rozumom, tak to vlastne neexistuje. Načo veriť v niečo, čoho existenciu neviem dokázať?“. Z toho ale zároveň vyplýva fakt, že presvedčiť sa o Božej existencii možno len v spolupráci s Bohom, spojením vlastného úprimného záujmu, iniciatívy a Jeho vôle. Musí vzniknúť vzájomný, úprimný dialóg. – pozn. prekl.

Jedna z prác B.Spinozu (1632 — 1677), ktorého radia medzi panteistov, sa tak aj volá: „Traja veľkí podvodníci“, a v nej sú vyjadrené jeho názory na činnosť Mojžiša, Ježiša a Mohameda. Ohovoriac a krivo obviniac menovaných, B.Spinoza, ako aj mnohí ďalší ateisti, neodhalil biblické «svetové zákulisie», následkom čoho ono prispôsobilo jeho výtvory k svojim potrebám: existujú „Traja veľkí podvodníci“, no neexistuje luhajúce «svetové zákulisie», ktorého moc je založená na šírení lži a utvrdení ľudí v tom, že práve lož je pravda, a samotné «svetové zákulisie» existuje len v chorých predstavách psychopatov.

Navyše dôkaz, ktorý zodpovedá kritériám praktického overenia, čo je v „dialektickom“ materializme hodnotené ako kritérium pravdivosti ľudských predstáv o objektívnom svete. To znamená, že ak materialista po prečítaní tohto bude čestný sám pred sebou a pred „dialektickým“ materializmom, tak sa nevyhnutne stane človekom dôverujúcim Bohu a prestane byť „dialektickým“ materialistom. No a ak sa zachová nečestne, to je iná vec: učenie Marxa je samovražedné pre tých, čo sa mu podriaďujú, pretože je nepravdivé...

V.S.Solovjov definoval podstatu relígie správne: Relígiou, v nepochybne všeobecnom zmysle, nezávisle od pochybnej etymológie, my nazývame to, čo, po prvé, spája človeka s Bohom, a po druhé, v dôsledku tohto prvého spojenia zjednocuje ľudí medzi sebou» („Mohamed. Jeho život a religiózne učenie”, SPb, «Budovateľ», r. 1992, str. 15; prvé vydanie r. 1886 v sérii «Život pozoruhodných ľudí»). To, čo mal na mysli F.Engels, sa rusky nazýva «vierouka». Ináč povedané: viera, vierouka a relígia — to sú rozdielne javy v živote spoločnosti. No hatlavosť, nepresné používanie slov, principiálna neurčitosť a prekrútenie zmyslu používaných slov, vykonávanie zjavnej i skrytej zámeny jedných pojmov druhými počas úvah, utopenie pojmov v prázdnych rečiach, tautológia (definovanie pojmu samotným pojmom) — je vo «vedeckej filozofii», vrátane „dialekticko“-materialistickej, normou.

A to, že hoci pracovali vo dvojici celé desaťročia, no nedokázali realizovať tandemový princíp, ktorý čistí psychiku každého od klamlivého a zavádzajúceho subjektivizmu — je nesporným prejavom démonického režimu psychiky ich oboch. Ich činnosť bola kooperáciou agresívno-bojovného démonizmu. O tandemovom režime práce viď kapitolu 7.3 aktuálnej knihy. O typoch režimu psychiky viď knihy VP ZSSR Voda Mŕtva“ v redakcii r. 1998 aj neskoršie, „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „O imitačno-provokačnej činnosti“, samostatné vydania „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ a tiež v aktuálnej knihe neskôr v kapitole 7.2.

Mnohé mravno-etické systémy pokladajú za vhodné skúmať fyziológiu len v rámci kruhu profesionálov — biológov a medikov, a mimo tohto profesionálneho kruhu — len v rámci poskytnutia medicínskej pomoci pri poruchách fyziológie. No zakladatelia „dialektického“ materializmu, zaradením mravnosti a etiky do kategórií, ktoré sa vyskytujú výlučne vo vnútri spoločnosti, vytýčili fyziológiu bielkovinovej formy života za hlavnú charakteristiku života ako takého. Ak sa vyjadríme bez vedeckej terminológie («látková výmena», «termodynamická rovnováha s prostredím» atď.) a povieme to prostoducho, tak «žijeme a to znamená: jeme a kadíme, inokedy sa bezstarostne rozmnožujeme a páči sa nám, keď nás teplo, svetlo a muchy príliš neotravujú, a nech už by sme stvárali čokoľvek, nech by sme robili akékoľvek zvrhlosti — tak aby to všetko prebiehalo bez nepríjemných následkov voči nám». No vynára sa otázka: čím sa my — ľudia — pri takejto definícii života odlišujeme od zvierat, ktoré neriešia problém mravno-etickej voľby? A treba sa vôbec diviť hýreniu zlostnej zhovädilosti a bezohľadno-parazitického koristníctva v našej spoločnosti po štátnom krachu totalitne ideologizovaného ZSSR marxizmom-leninizmom? A v súvislosti s týmto dedičstvom kultu marxizmu-leninizmu uvedieme úryvok z básne A.K.Tolstého (jedna z autorských postáv K.Prutkova) „Posolstvo M.N.Longinovovi o darwinizme“: «(…) Nihilistov prápor vari /Vidíš v jeho (Darwinovom: naše spresnenie v citáte) systéme? /Bože chráň! /Čo má Darwin s nimi? //Od skotov nás Darwin chce /zaviesť do ľudského prostredia — /No nihilisti sa pilne snažia /aby sme sa skotmi stali (zvýraznené nami v citáte) //Niet v nich prápor, ale priame /potvrdenie darwinizmu, /Z ich divokého stroja vanú /všetky príznaky atavizmu: //Špinaví, nevzdelaní, drzí, /Domýšľaví a uštipační, /Títo ľudia očividne, /Mieria k svojim predkom//A že do Darwinových ideí /vyzdobili obe polovice (pohlavia*) — /To si regálie episkopa /odeli rovnaké opice. // (…)» (datované koncom roka 1872, «nihilistami» vtedy v Rusku volali tých, ktorý sa vtedy a aj neskôr označovali za «socialistov». (Pri preklade básne sa nie vždy dajú skĺbiť 1.pôvodné výrazy 2.poetickosť, rým 3. zachovanie jadra, pointy — preto kvôli lepšiemu chápaniu básne je text preložený doslova, so zachovaním jadra, na úkor rýmu, rytmu a umeleckého dojmu) Čiže takzvaní «slavianofilovia» odhalili ich podstatu veľmi presne: len na takejto poškodenej a zvrátenej mravnosti — diktujúcej negovanie všetkého a všetkých, a nezaväzujúcu k tvoreniu a tvorivému riešeniu rozporov spoločenského rozvoja — sa mohla uchytiť marxistická dialektika s jej zákonmi «boja protikladov» a «negovania negácie», odsudzujúca k ďalšej katastrofe spoločnosť, ktorá nebola schopná predložiť alternatívu bezmedznému nihilizmu. Po smrti Charlesa Darwina (1809 — 1882) povedala jeho vdova nasledovné: «On neveril v Boha, ale Boh veril v neho». Tento výrok blízkeho človeka, celoživotného partnera, si žiada komentár. Ch.Darwin začínal ako profesionálny, diplomovaný biblický teológ anglikánskej cirkvi. Na základe materiálov, ktoré zozbieral počas plavby okolo sveta (1831 — 1836) na lodi „Beagle“, Ch.Darwin rozpracoval teóriu o evolučnom pôvode biologických druhov, vyloženú v jeho práci „Pôvod druhov cestou prirodzeného výberu“ (r.1859). S publikáciou tejto knihy otáľal dlhé roky, pretože si bol vedomí toho, že obraz života prírody Zeme, odhalený mu Bohom počas jeho plavby, rozbije aj v spoločnosti biblický pohľad na svet, presne rovnako, ako ho rozbil aj v ňom samom. Pre samotného Ch.Darwina bolo rozbitie biblického pohľadu na svet ťažkým životným otrasom a zážitkom, pretože vzďaľujúc sa od úprimnej viery v biblického boha, s ktorou vyrástol on sám a s ktorou žila naďalej jeho manželka, nedokázal vyjadriť teológiu, alternatívnu k tej biblickej, hoc len pre seba samého a svojich blízkych. Hypotéza — t.j. predpoklad o možnosti — ľudského pôvodu od predka podobného opici, bola vyjadrená Ch.Darwinom v práci „Pôvod človeka a pohlavný výber“ (r.1871), ktorá spôsobila škandál v biblicky mysliacej spoločnosti. Väčšina tých, čo dnes nesúhlasia s Ch.Darwinom, jeho práce vôbec nečítali, a preto nepoznajúc jeho názory, oni v podstate nie sú v rozpore s Ch.Darwinom, ale s «vedecko-populárnym» výkladom jeho prác cudzími ľuďmi. V spojitosti s témou rodových egregorov, ktorej niektoré aspekty sú objasnené v práci VP ZSSR „Rasové doktríny: neuplatniteľné, no pravdepodobné“ a ktorá bude spomenutá v aktuálnej knihe neskôr, je potrebné zmieniť fakt, že Ch.Darwin nadviazal na dielo svojho deda Erasma Darwina (1731 — 1802) — lekára, prírodovedca a básnika, ktorý vyjadroval názor o evolúcii živočíchov pod vplyvom vonkajšieho prostredia.

(Hraničnými) rozdielnosťami (kategorizácie všetkého, čo možno zmyslami a rozumom „uchopiť“), t.j. kvalitami vo filozofickej terminológii „dialektického“ materializmu (nie akosť!) Inými slovami ide o zhodu vnútorných obrazov v psychike človeka s obrazmi štruktúry objektívnej reality. Proces poznania, ak vychádza z korektných objektívnych základov, je len zvyšovaním rozlíšenia a detailizáciou vlastného videnia a chápania sveta, mozaiky. No ak je v základe od ktorého odvíjame poznanie deformácia, celý proces sa bude deformovať. Preto platí: „V krivom oku všetko vyzerá krivo“... – pozn. prekl.

«Uvažuj len nad tým, čo ti tvoje pojmy umožňujú pochopiť. Takto: bez poznania zákonov jazyka Irokézkeho, vari si môžeš o ňom spraviť taký názor, ktorý by nebol nepodložený a hlúpy?» (K.Prutkov, „Plody rozmýšľania. Myšlienky a aforizmy”, № 55). (* Pravdivé, ale treba doplniť, že ak obmedzená množina pojmov človeku očividne nepostačuje na korektný opis javov reality, je nutné hľadať cestu adekvátneho rozšírenia pôvodnej nedostačujúcej množiny pojmov na dostatočnú. To je zároveň v súlade s iným výrokom K.Prutkova: „Mnohé veci sú pre nás nepochopiteľné nie preto, že je naše chápanie slabé, ale preto, že dané veci nespadajú do skupiny našich pojmov“. A tandemový dialektický proces tieto veci účinne rieši. O tom viac v ďalších kapitolách tejto knihy *)

T.j. ako sa rozpoznané objektívne veci a procesy premieňajú v psychike jedinca na jeho vlastný systém obrazov a pojmov, ktorý by mal byť identický (aspoň v redukovanej forme) s vnímanou časťou objektívnej reality? Kde dochádza k deformáciám, a ako im predísť? – pozn. prekl.

(* Udalosť: v r.j. „sobytie“=„spoluexistencia“=„súbytie“*) V ruskom jazyku je zmyslový obsah jednotlivých častí slova „udalosť“ taký, že slovo nevyjadruje nehybný fakt, ale jeden z čiastkových procesov bytia v množine sú-bytí.

Príklady tohto druhu spoločenských praktík, plne funkčných, uvádza E.B.Tylor v už spomínanej knihe „Primitívna kultúra“. Jednako, indiáni Severnej Ameriky, ktorých praktiky opisuje, prenechali životný priestor prišelcom spoza oceána, čo svedčí o tom, že tento prístup k organizácii samoriadenia spoločnosti nebol dosť efektívny.

Podľa mena rakúskeho fyzika a filozofa Ernsta Macha (1836 — 1916), zaraďovaného materialistami-“dialektikmi“ medzi «subjektívnych idealistov». E.Mach bol jedným zo zakladateľov «empiriokriticizmu». «Machovo číslo», jedno z kritérií podobnosti používané v aerodynamike (М = v/a , kde v — rýchlosť prúdenia plynu v bode; a — rýchlosť šírenia zvuku) dostalo názov po ňom na jeho počesť. Macha treba spomenúť aj v súvislosti s vyššie spomenutým prirovnaním vedeckej filozofie k ladičke. On dlhý čas pracoval v oblasti akustiky, a jeho sluch sa natoľko zostril, že nejaký čas nemohol navštevovať symfonické koncerty, pretože nesúlad v naladení nástrojov a v hre orchestra i sólistov-virtuózov, ktorý počul iba on, vyvolával uňho nepríjemné pocity. No ako filozof sa ukázal byť menej vnímavým k nesúladu svojej vlastnej filozofie a európskej filozofie v celku, než mnohí nevnímaví materialisti.

Ak máme byť presnejší, tak v tejto otázke sa zamotal nielen E.Mach, ale aj V.I.Lenin, hoci každý z nich sa zamotal inak, zamotajúc pri tom aj mnohých iných.

Agnosticizmus — termín «vedeckej filozofie», ktorým nazývajú náuky o principiálnej nemožnosti poznania objektívnej pravdy.

Jeden zo subjektívno-idealistických smerov vo filozofii na konci 19. storočia.

«O.M.Meňšikov (1859 — 1919), reakcionársky publicista, zamestnanec novín „Nový čas“ (Novoe vremja*). Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii viedol aktívny boj proti Sovietskej moci. Bol zastrelený v r. 1919» (Index mien v citovanom vydaní).

Dve posledné vety boli hrubým písmom zvýraznené nami. Jednako, navzdory zmyslu druhej z nich, „dialektický“ materializmus odmieta praktickú skúsenosť veľkého množstva ľudí rôznych pokolení a rôznych národov ľudstva iba na tom základe, že zakladatelia „dialektického“ materializmu takúto osobnú praktickú skúsenosť zmysluplnej komunikácie s Bohom nemali; alebo ju mali, no im sa „podarilo“ ju nejako prehliadnuť alebo si ju nejako prekrútene vysvetliť. A čo majú robiť nositelia praktickej skúsenosti takzvaných «mimozmyslových vedomostí»? — pretvarovať sa v rozpore so svedomím a tváriť sa, že oni sú tak isto a v rovnakej miere nevnímaví, ako aj tí, ktorí sú presvedčení o principiálnej fyzickej nemožnosti «mimozmyslového» vnímania rôznorodých prejavov Života? Boj proti nositeľom a prívržencom «mimozmyslových vedomostí» by bol opodstatneným, a nepredstavoval by očividnú hlúposť, ak by normálny zdravý človek svojimi zmyslovými orgánmi dokázal vnímať všetky (bez výnimky) druhy matérie a tiež všetky nimi nesené prúdy informácií. Ale normálny človek nevidí a nepočuje v rozsahu rádiových vĺn bez pomoci technických prostriedkov, a ešte pred niečo vyše 100 rokmi nikto nemal ani prístroje k tomu, aby mohol technicky vidieť a počuť v rozsahu rádiových vĺn. Ale sú aj takí, ktorí počujú vysielanie rádia bez reproduktoru v byte. A ak niekto vidí a počuje to, čo nevidia a nepočujú iní, pričom technické prostriedky na prácu s týmito druhmi prírodných žiarení ešte vypracované neboli, tak potom neexistuje ani toto žiarenie? a komu má veriť filozof — sám slepý a hluchý: vede a technike, ktoré tvrdia, že také niečo neexistuje? alebo tým, ktorí tvrdia, že vnímajú to, čo nevnímajú iní ľudia a prístrojová báza vedy? Ak to máme povedať v termínoch „dialektického“ materializmu, tak zažívajú interakciu s tými druhmi matérie, ktoré väčšina ich okolia a ani prístrojová báza vedy príslušnej epochy nevníma.

Bežne sa hovorí o piatich zmysloch: V.I.Lenin nespomenul chuť. Okrem toho, šiestym zmyslom človeka je zmysel miery, ako zmysel priameho vnímania objektívnej matrice možných stavov matérie a jej prechodov z jedného stavu do druhého, t.j. zmysel priameho vnímania Božieho predurčenia bytia.

Matéria nesúca obraz — nejedná sa výlučne iba o pozorovaný objekt, ale aj o matériu-médium (vlnenia), ktoré obraz prenáša z pozorovaného objektu do pozorujúceho subjektu. Lebo materiálny objekt môže vysielať/odrážať rôzne formy/fragmenty svojho obrazu-informácie, no to ako bude obraz zobrazený v našich vnemoch a či vôbec, to závisí jak od našich vnemov, tak aj od matérie-prenášača, ktorá nesie odraz objektu do subjektu (akú škálu kódovania informácii vôbec podporujú, a do akej miery je kompatibilná s vnemovými receptormi prijímajúceho subjektu). – pozn. prekl.

Na presných odpovediach ktorých sa buduje teória poznania.

Zväzok 2, článok „Zobrazovať“ („ОБРАЖÁТЬ”), str. 614, vo vydaní z r. 1881 i jeho reedíciách.

O problematickom dostupe k nej, v dôsledku pohŕdania a európskeho vzdelania, vyjadril ľútosť A.S.Chomjakov: viď 3. kapitolu aktuálnej knihy.

To sa týka aj osoby V.I.Lenina: čo urobil, okrem napísania „Rozvoja kapitalizmu v Rusku“, v Šušenskom od mája 1897 do januára 1900? — Stratil čas, hoci mal možnosť sa oboznámiť so svetonázorom, teóriou a praxou chápania sveta tamojších znacharok a ľudí, ktorých si miestni dedinčania ctili, ak už sa nedostal k šamanom okolitých severských národov, aby spoznal aj ich názory — podložené praxou mnohých storočí — ohľadom otázok, ktoré «vedecká filozofia» radí do takzvanej «gnozeológie».

Ak je reč o systéme organizácie matérie, a o usporiadaní matérie, myslím že autor naráža na ten istý jav. Pretože usporiadanie evokuje čosi statické, podobne ako rovnica bez premenných, vyjadrená len číslami a reprezentujúca nemenné pravidlo (napr. 2x2=4). No vzhľadom na to, že vo Vesmíre nie je nič statické, presnejšie bude pod pojmom usporiadanosť matérie vnímať systém organizácie matérie, kde matéria vyjadruje jednak nejakú zákonitosť, ale zároveň jej interakciu s prostredím podľa svojich vnútorných zákonitostí (algoritmu), podobne ako funkcia, do ktorej vstupných argumentov možno zadať rôzne čísla, a ona na ne reaguje rôznym spôsobom. A až pri zásahu do tela funkcie dochádza k jej narušeniu/zničeniu. – pozn. prekl.

Alebo «chaotizovaný»: komu sa ako viac páči.

Spomeňte si na úvahu F.Engelsa o večnosti zlúčenín uhlíka v tom zmysle, že «pri totožných podmienkach zmiešania, teploty, tlaku, elektrického napätia a pod. sa neustále reprodukujú».

Niečo, čo možno vyjadriť vzorcom, číslami... – pozn. prekl.

Podrobnosti o vektoroch a matriciach, tvorbe priestorov, súradnicových systémoch viď v kurze lineárnej algebry. Tu len dodáme, že rozdiel orientácie vpravo a vľavo je objektívna konkrétna (nie «abstraktná») danosť, pojmovo nevyjadriteľná pomocou iných kategórií. A toto vysvetlenie zmyslu pojmu miera sa podstatne odlišuje od chápania miery v „dialektickom“ materializme, ktoré bolo uvedené v poznámke pod čiarou na začiatku 2. kapitoly pri formulácií zákona o «prechode kvantitatívnych zmien na kvalitatívne».

Aforizmus V.O.Ključevského: «zákonitosť» historických javov je nepriamo úmerná ich duchovnosti».

Ako je známe, rozum v stave snívania plodí preludy. A jeden z takýchto preludov splodených snívajúcim rozumom je „dialektický“ materializmus.

V poradí od detailov k celku. – pozn. prekl.

A tiež idealisti, vrátane subjektívnych, agnostici a solipsisti, čo vidno vo všetkej filozofickej literatúre.

Toto je ďalšie miesto, kde «zajajkala» formulácia zákona európskej „dialektiky“ o jednote a boji protikladov: protiklady musia byť dva, a tu sú hneď tri rozdielne kvality (t.j. nie protiklady, ale odlišujúce sa kategórie*); absolútna (v zmysle nerozdeliteľná) jednota medzi nimi je, a vzájomný boj medzi nimi (dokonca «relatívny») nie je. Nakoniec formulácia zákonu funguje, ale svojrázne: deformuje myslenie, a subjektu nedáva možnosť sformovať vernú predstavu o Živote. I keď ešte F.Engels napísal: «Všetky idey sú získané zo skúsenosti, sú odrazom reality, presné alebo prekrútené» (…) Dva druhy skúsenosti: vonkajšia, materiálna, a vnútorná (zvýraznené nami v citáte: vnútorný svet sa F.Engelsom v zamlčaní charakterizuje nie ako materiálny svet, ale ako nemateriálny svet, vzhľadom ku ktorému je telo len jeho nosičom) — zákony myslenia a formy myslenia. Formy myslenia sú čiastočne zdedené vývojom (matematické axiómy sú, napríklad, samozrejmé pre Európanov, ale určite nie pre krovákov alebo austrálskych černochov) (…) Jediným obsahom myslenia je svet a zákony myslenia» („Anti-Duhring“, citované vydanie, str. 344, 345, z prípravných prác k „Anti-Duhringovi“). «Fakticky každé myšlienkové zobrazenie svetového systému zostáva ohraničené: objektívne — okolnosťami dejín; subjektívne — fyzickými a psychickými osobitosťami jeho autorov» („Anti-Duhring“, citované vydanie, str. 32).

Karl Wilhelm von Nägeli (1817 — 1891), švajčiarsky botanik, antidarwinista, agnostik, metafyzik.

Spomeňte si na citát zo „Sovietskeho encyklopedického slovníka“, uvedený v 2. kapitole: «Centrálnou kategóriou dialektického materializmu je matéria» — dokonca aj terminológia je blízka Avenariusovej.

Viď knihu VP ZSSR „Láska k múdrosti: od minulosti k budúcnosti...“ (SPb, r. 1998).

V zamlčaní: A žiadna «numerológia» — teda v podstate učenie o miere: ● aj ako o matrici možných stavov matérie a spôsoboch prechodu matérie z jedného stavu do druhého; ● aj ako o tom, čo v materiálnych nosičoch zaznamenáva obrazy, idei atď., a je objektívne celovesmírnym systémom kódovania informácie, ak to povieme jazykom súčasnej vedy. V tejto súvislosti si spomeňte na vyššie uvedený výrok F.Engelsa o «matérii ako takej», kde sa „krokom dozadu“ označoval návrat k názorom Pytagora, «ktorý už chápal číslo, určenie množstva, ako podstatu vecí». A v tejto súvislosti vzniká otázka, čo v skutočnosti zapríčinilo vyňatie z reedície knihy E.B.Tylora „Primitívna kultúra“ v r.1989 práve tej kapitoly, ktorá bola zasvätená matematickým názorom v primitívnych kultúrach? (Ešte čo sa týka trojjednoty matérie-informácie-miery, biblická kultúra akoby sa snažila tieto tri zložky izolovať a zdeformovať v procese dejín, lebo vidno materializmus, ktorý si ukradol názov od matérie; vidno idealizmus, ktorý si ukradol názov od idei – čo je iný termín pre obraz, alebo informáciu; a vidno numerológiu, respektíve matematiku, ktoré sa zaoberajú významom čísel, číselnými zákonitosťami a ich uplatnením, v podstate mierou. Takto ale existujú každá izolovane, akoby spolu nesúviseli, ba dokonca si odporovali, navyše sú aj neskutočne skomolené, snáď len s výnimkou matematiky, ktorá však zatiaľ neodpovedá na všetko čo predstavuje pojem „miera“, iba na časť.)

Opäť príklad dialektiky, ako umenia kladenia presných otázok a nájdenia na ne presných odpovedí.

Text, od odkazu na časopis „Most“, № 25, r. 1999 do aktuálnej poznámky, je prebratý z knihy VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ (SPb, 1999). Je aj súčasťou Príloh osnovných materiálov kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ v redakcii r. 2000. Tam sa tiež vysvetľuje filozofia, prameniaca z nášho chápania koranického Zvestovania o trojjednote matérie-informácie-miery a Rozlíšení.

O automatickom dedení subjektom prístupu k informácii zaznamenanej v rodových egregoroch viď knihu VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“ (SPb, r. 2000).

Egregor — naprogramovaný automat, ktorý sám chcieť nič nemôže. Preto je slovo vložené do úvodzoviek. (Zaujímavé, že tak ako sú inštinkty naprogramované skrze genetiku, tak negenetická informácia sa programuje skrze kultúru a stáva sa nadčasovou (prežíva pokolenia) tým že sa ukladá do egregoru, ktorý potom ovláda masy a dlhodobo formuje dejiny. Prvé stimuluje režim psychiky „zviera“, druhé „zombi“. Rozum a vôľa prekonávajú automatické programy až pri type psychiky „démon“ a “Človek“)

Text, miestami skorigovaný podľa gréckej verzie septuaginty, nakoľko synodálny preklad do ruštiny obsahuje skreslenia. Zdroj: http://manuscript-bible.ru/OT/Sap1.htm - pozn. prekl.

Gr. „krinontes“, myslené v oveľa širšom zmysle než len „sudcovia“, t.j. „všetci čo skúmajú a súdia o veciach života“, podobne ako v slovenčine „súdiš správne = uvažuješ správne“, dosť to v tomto kontexte sedí aj na filozofov. A keďže filozofia je ladička, jej vplyv na život celej spoločnosti je zásadný, prioritný. – pozn. prekl.

Nami zvýraznené kurzívou v citáte: Hovorí sa tu o mravno-etickej podmienenosti dôkazov Božieho bytia pre každého – priamo a v úplnom súlade s princípom «dialektického materializmu» «prax je kritériom pravdy». Okrem toho, stojí za to všimnúť si tiež, že Šalamún píše otvorene o viere Bohu a nie o viere v Boha.

Vrátane tých zmyslov, čo sa dnes radia k «mimozmyslovému vnímaniu».

Tak isto v plnom súlade s princípom «prax je kritérium pravdy» filozofie «dialektického materializmu».

Stojí za zmienku, akú pochabosť potom predstavujú všetky tie starozákonné krvavé obety, nemajúce pre Boha žiadnu cenu, lebo Boh stvoril všetko pre život, existenciu. Smrť, ako premena na niečo nové, je síce nutnosť, ale urobiť zo smrti cnosť, a ponúkať túto „cnosť“ Bohu je hlúpa pochabosť zo strany tých čo to robia, a zákernosť zo strany tých, čo tomu druhých učia... – pozn. prekl.

Ďalšie potvrdenie, že takzvané „knieža tohto sveta“ nie je kniežaťom a nemá na zemi moc. – pozn. prekl.

Dokonca nestačí byť rodeným židom, ale pochádzať výlučne z rabínskeho rodu, a v niektorých prípadoch iba z rodu levítov, pričom účastných v systéme tajných zasvätení v nadväznosti pokolení. Takto vyzerá systém nízkofrekvenčných filtrov, chrániacich vyššie úrovne hierarchie riadenia Biblického projektu od prevzatia riadenia vyslanými agentmi svojich nepriateľov.

Osmanov (Magomed-Nuri Osmanovič) — preložiac «al-Furkan» do ruštiny ako «Rozlíšenie», dáva k tejto zátvorke ešte komentár: «Má sa na mysli Korán».

Toto k otázke nicejskej dogmy o «Bohu Synovi» (tzv. druhej božskej osobe*).

V preklade G.S. Sablukova je k tomuto slovu pridaná poznámka: «T.j. Korán.»

«Nevidíš v tvorení Milosrdného žiadnu disproporciu. Obráť svoj pohľad: či vidíš rozvrat?» — Korán, súra 67:3. (* ad: rozmeranosť a úmernosť bytia, inými slovami algoritmická presnosť a proporcionalita, teda všetko stvorené sa dá vyjadriť číslami a zmysluplnými číselnými definíciami. Bytie môže byť aj zložité, no práve pozorovanie zákonitostí a podobnosti tvarov a procesov, vedie myseľ k hľadaniu matematiky v základoch stvorenia, k hľadaniu miery, ktorú do stvorenia vložil jej Tvorca. Druhá vec je, nakoľko je nám dané rozpoznať všetky relevantné parametre, ktoré sú súčasťou skúmanej miery *)

«… Boh daruje Svoju moc, komu si Sám zaželá» (Korán, súra 2:248)

«Rozmeral (každú vec*) mierou» (preklad I.J.Kračkovského) je analogické tomu, že všetkému dal určitý obraz. Na vytvorenie číselnej určitosti priestorovej proporcionality na úrovni makrosveta je potrebný bod, tri navzájom odlišné usporiadané (t.j. očíslované) smery a etalón jednotkovej dĺžky — to je miera, vytvárajúca priestor. V tomto súradnicovom systéme tri čísla — stojace na prvom, druhom a treťom mieste v určitom poradí (formáte), udávajú polohu bodu vzhľadom na začiatok súradníc. Ak sú v priestorovej proporcionalite vymerané súradnice množstva bodiek, tak v priestore vytvárajú obraz, či už ide o množstvo izolovaných bodiek, plochu alebo objem. Je to priestorová forma, rozmeraná v matérii (t.j. priestore) nachádzajúcej sa v nejakom agregátnom stave (a nie v prázdnom priestore-úložisku). Ak úlohu pridania číselnej určitosti riešime vo vzťahu k agregátnemu stavu matérie-priestoru, tak to znamená, že číselné charakteristiky musíme pridať kvantám matérie (jej štruktúrnym jednotkám), následkom čoho sa agregátny stav matérie vnútri a mimo priestorovej numericky zadefinovanej formy môže začať odlišovať a na základe rozdielov agregátnych stavov matérie vo vnútri a mimo predtým metricky zadanej priestorovej formy sa v matérii-priestore objaví nejaký nový objekt. Ak je agregátny stav matérie-priestoru vo vnútri aj mimo priestorovej formy rovnaký, tak sa potom dostaneme k aforizmu, pripisovaného v rôznych dobách rôznym vynikajúcim sochárom. Na otázku, ako robí svoje majstrovské diela, sochár odvetil: „Zoberiem balvan mramoru a osekám z neho všetko nadbytočné“, — veru, lepšie sa to povedať nedá. Tento proces osekávania nadbytočných častí z balvanu, obsahujúceho v sebe priestorovú formu, môže byť zapísaný aj číselne (digitálne) ako program pre prácu obrábacieho stroja s digitálnym programovým riadením. Sochár ale pracuje na základe svojho očného meradla a myslí v obrazoch, následkom čoho proces číselného porovnávania matérie-priestoru v procese tvorby sochy na úroveň jeho vedomia nevystupuje, hoci obrazy jeho vnútorného sveta v sebe takisto obsahujú číselné zákonitosti (miery), ako aj všetko ostatné. V procese sochárstva, realizovaného či už obrábacím strojom s digitálnym programovým riadením, alebo tvorivým úsilím človeka, obraz — objektívne už jestvujúci ako informácia zapísaná vo forme nejakého kódu — prechádza na iný materiálny nosič. Rozdiel je len v tom, že v obrábacom stroji s digitálnym programovým riadením, funguje jeden z kódov vytvorený ľudskou kultúrou, a človek-sochár tvorí na základe Zhora mu danej podmnožiny celovesmírneho hierarchicky mnohoúrovňového kódu-miery. Inými slovami, kód obrábacieho stroja začal pracovať až potom, ako kultúra dosiahla určitú úroveň rozvoja, a kód-miera človeka pracuje oddávna, od momentu objavenia sa druhu Človek rozumný. No potom, ako dostaneme obraz v podobe sochy, zostáva ešte spomenúť si na starogrécku legendu o sochárovi Pygmalionovi a Galatei, ktorá ilustruje proces zmeny číselnej určitosti (množstevnej i radovej), podmieňujúcej agregátny stav matérie vo vnútri priestorovej formy, v dôsledku čoho sa chladný mramor premenil na telo a socha sa zmenila na devu, ktorá sa stala sochárovou manželkou. A ako sa v dejinách už neraz hovorilo, tak každý človek je vo vzťahu k sebe samému aj «neotesaným mramorom» (alebo «hlinou»), aj «Pygmaliónom», aj «Galateou». Pohyb priestorovej formy vzhľadom na zvolený systém súradníc premieňa formu na «vibrácie» — melódiu a hudobný sprievod, a zápis melódie v priestore vytvára priestorovú formu: tento vzťah sa v kultúre civilizácie najlepšie prejavil na gramofónových platniach s mechanickým zápisom zvuku v podobe reliéfnej drážky. Preto aforizmus — «architektúra – to je stuhnutá hudba» — je v podstate správny. Tieto príklady ukazujú, že číselná určitosť (v množstve a poradí) a obraznosť sveta (samozrejme že materiálneho) sú navzájom prepojené. Možno uviesť aj ďalšie príklady, ktoré preukážu, že rovnako je navzájom prepojená aj číselná určitosť s «melódiou a hudobným sprievodom» jak v prírode, tak v spoločnosti. Preukázať absenciu tohto vzájomného prepojenia sa nepodarí. A Vesmír sa nám prezentuje ako trojjednota matérie-informácie-miery.

Treba ešte dodať, že tento zoznam prírodných živlov nie je uznávaný všade. Napríklad v čínskej kultúre je zoznam prírodných živlov-elementov iný: ...drevo < zem < voda < oheň < kov < drevo… (A.Devjatov, M.Martirosjan „Čínsky prienik a úlohy pre Rusko“, Moskva, «Veče», 2002, str. 51) čo v mnohom aj určuje osobitosť chápania sveta Číňanov. Znaky « < » poukazujú na poradie prekonávania elementmi jeden druhého a ostrá hrana (šípka) ukazuje na „silnejší“ element: drevo zdoláva zem, voda zdoláva oheň atď.

Podrobnejšie je táto téma preskúmaná v knihe VP ZSSR „Príď na pomoc mojej neviere. O podstate dianetiky a scientológie: pohľad zboku“.

«Princíp rozpracovaný Hubbardom, teória Théta — MEST, pričom Théta (Θ) (...) predstavuje kvalitu či potenciál. MEST je nové slovo, pozostávajúce z počiatočných písmen anglických slov Matter (hmota), Energy (energia), Space (priestor) a Time (čas), ktoré sú základnými komponentmi fyzického vesmíru. Toto je úryvok z knihy „Šach planéte Zem“ (Moskva, vydavateľstvo „Nová planéta“, 1997, str. 441) od Berndta von Wittenburga (scientológ-odpadlík: karhá činnosť scientologickej cirkvi, no zároveň propaguje scientológiu ako všetkým dostupné učenie o zveľaďovaní ľudskej psychiky). «Théta (Θ) je jednotkou vedomia, jej schopnosť je tvoriť.» Théta je definovaná ako: «Energia života, ktorá pôsobí na matériu vo fyzickom vesmíre, oživuje ju, uvádza ju do pohybu a mení ju.» („Šach planéte Zem“, str. 433 s odkazom na „Technický slovník dianetických a scientologických termínov“). Takže scientologická Théta (Θ) je vyčlenená z toho istého staroegyptského «boha NEFA», «ducha» Amonovej hypostázy, ako nedeliteľný «kvant duchovnosti» vlastný človeku, ležiaci v základe jeho prirodzenosti. Toto porovnanie potvrdzuje, že ak je vo videní sveta ležiacom v základoch scientológie skutočne aj niečo nové, tak sú to len nové slová a nové významy starých slov. A samotný «Ja-centrický» myšlienkový strom vyrastá z rovnakého koreňa maximálnych zovšeobecnení a prvotných rozdielov, ako aj všetky ostatné variácie západnej kultúry myslenia.

Zvýraznené nami v citáte. Tu J.I.Muchin dodal dosť významnú výhradu: ...je založené nie na viere všeobecne, ale na viere v niečo, «čo pravdou alebo faktom nie je». A ako vo viere odlíšiť to, čo predstavuje objektívne pravdivý fakt, pravdu od toho, čo pravdou alebo faktom nie je, keďže možnosti intelektuálno-rozumovej a experimentálnej činnosti sú ohraničené?

Hoci striktne vzaté, otázka o Božom bytí a otázka o nesmrteľnosti duše nie sú dve strany jednej otázky, ale sú to podstatou dve rozdielne otázky, čo vidno aj z názvu druhej knihy J.I.Muchina „Boha niet, duša je nesmrteľná“. No dejiny poznajú aj svetonázorové systémy, podľa ktorých Boh existuje, duša existuje, no nesmrteľnosť duše sa nekoná.

Ako sa píše vo vyššie spomenutej knihe E.B.Tylora „Primitívna kultúra“, takýchto ľudí v rôznych regiónoch sveta ich súkmeňovci nazývali v podstate vo všetkých jazykoch rovnako: «duchovidci», hoci v každom jazyku na vyjadrenie tohto zmyslu existuje vlastný súzvuk a vlastná gramatika a morfológia.

Pod biopoľom sa rozumie celý súbor prírodných (fyzikálnych) polí, vylučovaných živým organizmom.

Vzťah k dialektike je natoľko seriózna a spoločensky dôležitá téma, že v románe „Dvanásť stoličiek“ (I.Iľf a J.Petrov) sa v jednom z rozhovorov epocha do r. 1917 charakterizuje ako epocha «do historického materializmu», a nie ako epocha «do dialektického materializmu», aby nevzbudzovali záujem o túto otázku.

Úprimne presvedčených materialistov-«ezoteristov» dejiny asi len sotva poznajú. Ezoterizmus si vyžaduje utajenie svojej činnosti pred spoločnosťou. Jedným zo spôsobov utajenia je utvrdiť ostatných, t.j. ne-ezoteristov v tom, že «duch» neexistuje. Prevaha takéhoto druhu presvedčenia v spoločnosti vedie k tomu, že udalosti, javy, fakty, medzi ktorými nie sú vidno žiadne zhmotnené kontakty alebo sa takéto zhmotnené kontakty nepodarí odhaliť (napríklad v podobe hierarchicky organizovanej siete agentov-konšpirátorov používajúcich šifry, heslá atď.), spoločnosť vníma ako objektívne spolu nesúvisiace. V skutočnosti sú však medzi sebou objektívne prepojené, ale tieto prepojenia nie sú zhmotnené, a sú udržované v «duchu», ktorý (o čom sú materialisti presvedčení) «neexistuje». Tieto nezhmotnené prepojenia nesú dráhy informačných okruhov, tok informácií v duchu riadia subjekty pomocou osvojených «duchovných praktík», duch je v súčinnosti s hmotnými útvarmi, a proces beží v zadanom kurze v hraniciach možností vyťaženia Božieho dopustenia vo svojich záujmoch. Ale keďže duchovia podľa „zdravo mysliacej“ spoločnosti „realistov“ neexistujú, a aj duchovné praktiky sa radia medzi šarlatánstvo, tak skrze oblasť ducha riadené súhry okolností sú vnímané ako bezdôvodné, náhodné zhody, akoby nezapríčinené cieľmi, ktoré sa snažia zrealizovať príslušné riadiace zložky: skrátka, niekto mal šťastie, iný zas nie. V súvislosti s takýmto druhom systematického zdaru a nezdaru sa oplatí spomenúť si na anekdotu o podvodníkovi, ktorý hral s jedným džentlmenom «očko». Keď mu vysvetlili, že v kruhu džentlmenov si všetci navzájom veria jeden druhému na slovo, a ak niekto povedal, že má «očko», tak skutočne padlo «očko» a jeho karty nepreverujú, tak podvodníkovi sa zrazu začalo dariť, ako nikdy predtým!!!... Takýmto spôsobom, vyhlásením ducha za neexistujúceho, materializmus súčasne prekrútil predstavy spoločnosti aj o náhodách, aj o praxi uskutočňovania pravdepodobností v Živote, zlúčiac všetko do «teórie pravdepodobnosti», ktorá začína svoj výklad matematickej teórie mier neurčitostí od vrhania kostí alebo kariet (medzi ktorými nie sú žiadne zhmotnené mechanické prepojenia) na rozklad ktorých akoby poľový vplyv subjektov (ktoré sa zúčastňujú hry) nebol objektívne možný. Tieto okolnosti umožňujú tvrdiť, že úprimných presvedčených materialistov-«ezoteristov» dejiny asi len sotva poznajú, hoci presvedčení «ezoteristi», falošne sa vydávajúci za materialistov, mohli a aj neodbytne hlásali materializmus v spoločnosti.

A podstatou — biblický vzdelaná.

Zrozumiteľné rozdelenie objektov a subjektov stvoreného Vesmíru podľa atribútu «viditeľnosti — neviditeľnosti» je zafixované dokonca aj v symbole viery biblických cirkví Kristovho mena: «Verím v jediného Boha, Otca Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného...» (Aj podľa príznaku hmatateľnosti: slovo hmota má základ v slove hmat – hmotný vyjadruje všetko hmatateľné, a nehmotný všetko nehmatateľné... Aj preto je pojem „matéria“ nadradený pojmu „hmota“, lebo matéria zahŕňa do seba všetky druhy a formy hmoty.*)

Tento typ nedôvery k okolitým ľuďom je jedným zo základov individualizmu. Preto aj materializmus je jedným z vyjadrení individualizmu, ako postavenia proti sebe osobnosti v konečnom dôsledku proti celému ľudstvu. Takýto individualizmus, avšak vo vzťahu k Bohu, predstavuje démonizmus.

Napríklad v ruskom jazyku slová «vzduch» a «duch» („vozduch“ a „duch“) — patria do jednej pojmovej skupiny v dôsledku toho, že prejavy polí — dynamická nerovnorodosť prírodných polí — prejavy ducha — spôsobujú vzruchy v atmosfére: veje vánok, mení sa teplota, objavujú sa arómy (typické zvolania v rozprávkach: „Tu je Ruský duch, tu to Rusou vonia“) atď. Vo vzduchu nie sú tak pevné prepojenia medzi molekulami ako v tekutinách, a preto vzduch lepšie reaguje na silové pôsobenia polí-duchov.

Popieranie týchto názorov sa nebralo do úvahy; tým viac, ak nebolo vyjadrené v «stroho vedeckej, filozofickej» forme, ale poetickej, ako napríklad u Tjutčeva (* preložené doslova, bez poetiky *): «Nie tak, ako vy myslíte, príroda – /Nie odliatok je, nie bezduchý tvar. /V nej je duša, v nej sloboda, /V nej je láska, je jazyk a tvár. //(Na mieste týchto zátvoriek boli riadky, odstránené cenzúrou ešte v tých časoch a dnes stratené) //Pozrite list a kvet na dreve, /Azda ich záhradník prilepil? /Azda zrie plod v matkinom tele /Hrou vonkajších, cudzích síl?.. //(Na mieste týchto zátvoriek boli riadky, odstránené cenzúrou ešte v tých časoch a dnes stratené ) //Oni nečujú a nevidia, /Žijú vo svete tom, sťa v tmách, /Pre nich slnko, ani myšlienka nedýcha, /A života niet vo vlnách. //Lúče do duše ku nim nevchodili, /Jar v hrudi ich nekvitla, /Pri nich lesy nespievali /A noc vo hviezdach nič neriekla! //I jazykmi nadzemskými /Čeriac rieky a lesy, /V noci nezveroval sa im /V besede družnej vetrík pomocný. //Nie ich vina: pochop, či môže, /Nástroja život hluchonemý! /Ach, dušu v ňom neprebudí /Ani hlas vlastnej materi.» Stopy cenzúry v tejto básni hovoria o tom, že biblická cirkev aj na konci 19. storočia (ako aj koncom 10. storočia) bola netolerantná k Jazyčníctvu Božiemu Ruskej kultúry.

Synonymá — rozdielne znejúce slová, majúce ak aj nie rovnaký, tak veľmi podobný význam (minimálne v rámci určitej životnej situácie).

V novej terminológii boli fyzikálne polia síce správne zaradené pod matériu (matéria = hmota + polia), ale bola vynulovaná podstata týchto polí, pojmu duch a pojmu informácia (duch = polia + informácia)=0. Preto tento terminologický prevrat, sprevádzajúci pokrok vo vede posledných dvoch storočí, nemožno nazvať úspešným. Materialistická veda, nanútením novej „nezduchovnej“ kultúry, zničila tú dovtedajšiu — kultúru vnímania a chápania sveta — ktorá nepochybne mala svoje nedostatky a deformácie, ale nahradila ju ešte chybnejšou duchovnou kultúrou, neschopnou opísať poľovú stránku života a nemajúcou predstavu o informačných procesoch v spoločnosti a Vesmíre.

Cirkevný termín «duch» sa z povedomia spoločnosti vytláčal, pritom na inom mieste veda zaviedla nový pojem «fyzikálne polia». Spoločnosť si ale vôbec nemusela uvedomiť, že ide vlastne o totožné javy. No kým cirkevná kultúra mala predstavu o podstate ducha, materialistická kultúra sa k podstate polí neprepracovala, lebo ak by áno, rozbilo by to samotný materializmus. – pozn. prekl.

Pri pohľade z pozície dostatočne všeobecnej teórie riadenia na život spoločenstiev v historicky dlhých časových obdobiach (stovky rokov a viac), prostriedkami vplyvu na spoločnosť, ktorých premyslené použitie umožňuje riadiť ich život a smrť, sú nasledovné: 1. Informácia svetonázorového charakteru, metodológia, ktorej osvojením si ľudia (individuálne aj celospoločensky) vytvárajú svoje „štandardné automatizmy“ rozpoznávania jednotlivých procesov v plnosti a celistvosti Života a vo svojom vnímaní a chápaní si stanovujú ich hierarchické poradie v ich vzájomnej vloženosti. Je základom kultúry myslenia a úplnosti riadiacej činnosti, vrátane vnútrospoločenskej plnej moci. 2. Informácia kronikárskeho, chronologického charakteru všetkých odvetví Kultúry a všetkých odvetví Poznania. Ona umožňuje vidieť smer priebehu procesov a dávať do súvislostí jednotlivé odvetvia Kultúry vcelku a odvetvia Poznania. Pri ovládaní svetonázoru totožného so Životom, umožňuje táto informácia na základe zmyslu pre Mieru vyčleniť jednotlivé procesy zo vstupného „chaotického“ prúdu faktov a javov cez svetonázorové „sito“ — subjektívnu ľudskú mieru rozlišovania. 3. Informácia faktografického charakteru: opis jednotlivých procesov a ich vzájomných súvislostí je podstatou informácie tretej priority, ku ktorej sa radia vierouky náboženských kultov, svetské ideológie, technológie a faktológia (-grafia) všetkých odvetví vedy. 4. Ekonomické procesy, ako prostriedok vplyvu podriadený čisto informačných prostriedkom vplývania cez financie (peniaze), ktoré sú medzne zovšeobecneným druhom informácie ekonomického charakteru. 5. Prostriedky genocídy, ničiace nielen aktuálne žijúcich ľudí, ale aj budúce generácie. Ničia geneticky podmienený potenciál osvojenia a rozvíjania ľuďmi kultúrneho dedičstva predkov: nukleárne vydieranie (hrozba použitia); alkoholová genocída, tabaková a ďalšie narkotiká, potravinové prísady, všetky druhy ekologického znečistenia, niektoré lieky, kozmetika a parfuméria — reálne použitie; „génové inžinierstvo“ a „biotechnológie“ — potencionálna hrozba. 6. Ďalšie prostriedky vplyvu, predovšetkým silové — zbrane v tradičnom chápaní tohto slova, vraždiace a mrzačiace ľudí, poškodzujúce a ničiace materiálno-technické objekty civilizácie, hmotné kultúrne pamiatky a nositeľov ich ducha. Hoci úplne jednoznačné hranice medzi prostriedkami vplyvu neexistujú, pretože mnohé z nich disponujú kvalitami, ktoré ich umožňujú zaradiť k rôznym prioritám, avšak ich uvedená hierarchicky usporiadaná klasifikácia umožňuje vyčleniť dominantné faktory vplyvu, ktoré môžu byť použité ako riadiace prostriedky, alebo tiež, ako prostriedky na potlačenie a likvidáciu konceptuálne-manažérsky neprijateľných javov v živote spoločnosti. Pri použití tohto súboru prostriedkov v rámci jedného sociálneho systému — ide o zovšeobecnené prostriedky jej riadenia. A pri použití týchto prostriedkov jedným sociálnym systémom (sociálnou skupinou) voči inému, pri nezhode koncepcií riadenia — ide o zovšeobecnené zbrane, t.j. nástroje vedenia vojny, v najširšom chápaní tohto slova; prípadne môže ísť o nástroje podpory samoriadenia v inom sociálnom systéme, ak sú koncepcie riadenia v oboch systémoch kompatibilné. Uvedené poradie určuje prioritnosť vymenovaných kategórií prostriedkov riadenia na spoločnosť (1 – najvyššia priorita; 6 – najnižšia priorita), pretože zmena stavu spoločnosti pod vplyvom prostriedkov vyšších priorít má oveľa závažnejšie následky, než pod vplyvom nižších, napriek tomu že prebieha celkovo pomalšie bez „hlučných efektov“. To znamená, že v historicky dlhých časových obdobiach rýchlosť procesov narastá od prvej k šiestej priorite, a nezvratnosť výsledkov ich použitia, v mnohom predurčujúca aj efektívnosť riešenia problémov v živote spoločnosti v zmysle raz a navždy — klesá. Podrobnejšie o danej téme v spojitosti s dejinami viď knihy VP ZSSR „Mŕtva voda“, „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, a tiež v prílohe v samostatnom vydaní osnovného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ (r. 2000, 2003).

Nie je to smiešne: otázka viery a pravdy má mnoho hrán, a preto netreba jednou jej hranou nahrádzať všetky ostatné, pretože takto sa stráca prístup k určitým hranám pravdy. Obeťou tohto sa stal aj samotný J.I.Muchin.

LOGIKA — veda o metódach dokazovania a popierania. Všetky funkčne špecializované druhy logiky odpovedajú svojim spôsobom na otázku: ako sa z pravdivých úsudkov-premís (východiskových údajov) dopracovať k pravdivým úsudkom-záverom (výsledkom, odpovediam na otázky). T.j. logika, podobne ako matematika, je jednou z odnoží vedy o miere. Takže, umenie logicky myslieť predpokladá aj samokontrolu, ktorej cieľom je odhalenie chýb: vo východiskových údajoch, v samotných použitých logických procedúrach, v aplikácii logických procedúr, v získaných výsledkoch a pod. — na základe porovnania tohto všetkého so Životom, čo v mnohých prípadoch presahuje hranice možností akejkoľvek logiky.

Pretože «vedecké metódy» súčasnej civilizácie nerátajú so žiadnou etikou vo vzťahu ku skúmaným objektom. Trebárs, vo vzťahu k živým „objektom“ je základným princípom — uloviť, preparovať, urobiť vypchaninu a vystaviť ako exponát doplnený „vedeckým“ komentárom. No pri skúmaní otázok týkajúcich sa náboženského života sa takýto prístup ukazuje byť naozaj nefunkčným. A v mnohých prípadoch nadmieru snaživý výskumník, ktorý už vyčerpal mieru Božieho dopustenia voči sebe, má veľkú šancu stať sa sám v niekoho démonickej vede «objektom výskumu» a nakoniec aj vypchaninou: «Standartenführer bol preparátor. Cristobal Josévič tiež, no Cristobal Josévič bol rýchlejší» (bratia A. a B. Strugacký, „Pondelok začína v sobotu”). Vysvetlenie pre tých, ktorí nečítali túto «rozprávku pre mladších vedeckých spolupracovníkov»: v kabinete jedného zo šarmantných hrdinov tejto rozprávky — mága Cristobala Joséviča Juntu — stála vypchanina standartenführera SS v kompletnej slávnostnej uniforme. Uvedená veta objasňovala pôvod vypchaniny a vzťah Cristobala Joséviča k surovine, z ktorej bola vyrobená (počas svetovej vojny bol Cristobal Josévič nejaký čas väzňom v koncentračnom tábore, v ktorom standartenführer niečo riadil). Eticky analogická situácia vzájomných vzťahov zemskej a mimozemskej kultúry bola zobrazená aj v americkej filmovej sérii „Predátor“, v námete ktorej bola Zem poľovným revírom, a ľudia objektmi poľovačky a zároveň surovinou na výrobu poľovníckych trofejí-suvenírov mimozemskej civilizácie.

V podstate je to obvinenie veriacich v neetickosti vo vzťahu k Bohu, ktorá predstavuje druh ateizmu. (* Tu, konkrétne, autor poznámky nehovorí o historicky sformovaných náboženstvách, ich ovečkách a pseudobohu, ale o tých jedincoch, ktorí uverili reálnemu Bohu, a vnímajú jeho reč cez udalosti Života *)

Kto nevie alebo zabudol: Čikatilo — skutočné priezvisko sériového maniaka-vraha.

Ohľadom tejto otázky viď diela Marka Twaina: „Návšteva kapitána Stormfielda v nebi“, „Listy zo Zeme“.

Toto je v prípade Jurija Ignatieviča výplod sebaistoty materialistického ateizmu a neznalosti. Človek je, podľa Koránu (súra 2:28, 27:62, 35:37) — predurčený stať sa Božím zástupcom na Zemi: Súra 46 «2. My sme stvorili nebesia a zem i to, čo je medzi nimi, nie ináč ako pravdivo a na určitý čas. A tí, ktorí neveria, bočia od toho, čo im dohovárajú». Súra 21 «16. My sme nestvorili Nebesia a Zem i to, čo je medzi nimi, zo zábavy. 17. Ak by sme si (My) želali nájsť zábavu, urobili by sme si ju od Seba, ak by sme tak začali konať. 18. Áno, My pravdou prekonávame lož a ona ju drví, i hľa – tá mizne, a vám beda za to, čo (Bohu*) pripisujete.» Ako sa v Koráne píše, tak v jeho základoch je Zvestovanie Zhora. Napriek tomu, experimentálnymi metódami nemravno-neetickej materialistickej vedy, ani jej logikou — nemožno toto tvrdenie potvrdiť ani vyvrátiť.

Oplatí si všimnúť: v názve novín „Duel“ je vyjadrená presne tá «jednota a boj» dvoch protikladov do úplného odstránenia jedného z nich. A kto riadi tento boj? — zjavne nie J.I.Muchin: «na riadenie treba mať, koniec koncov, presný plán na nejakú aspoň ako-tak slušnú lehotu» (M.A.Bulgakov, „Majster a Margaréta”, z výkladov o živote a smrti Wollanda Berliozovi), a noviny „Duel“ sú riadené konceptuálne nevyhranenou redakciou.

Pod biopoľom sa rozumie celý súhrn fyzikálnych polí, vylučovaných živým organizmom.

Slovo majúce spoločný koreň s «agregor».

Všetci kazatelia a veriaci, ktorí mu prisvojili neexistujúce vlastnosti, a predovšetkým vlastnosti nie veľmi etického abstraktného človeka. – pozn. prekl.

Vo filme „P.K.“ (Rajkumar Hirani Films, r. 2014) zaznela fráza: „Majú zlé tel. číslo“ – týkalo sa ľudí, ktorí sa obracali na neexistujúcich bohov. Ak by reálny Boh odpovedal na „zlé telefónne číslo“, tým by ho vlastne legitimoval, t.j. legitimoval by ľudský podvod s „bohom“. Takto ide prosba smerom do egregoru, vytvoreného ľuďmi príslušnej mravnosti a emočného naladenia, schopného „svojim“ sem tam pomôcť, sem tam uškodiť, z toho aj vzniklo úslovie „som raz hore, raz dolu“. – pozn. prekl.

Je tu ešte jedna okolnosť, ktorá spočíva v tom, že znudenosť, a tým skôr znudenosť na smrť — sú dôsledkom straty zmyslu života, čo nie je vlastné Všedržiteľovi, takáto znudenosť je však zákonitým výsledkom, ku ktorému speje každý démonizmus.

Odsek bol zmenený. V prvej redakcii jeho text znel takto: Boh, ktorý má podstatou zmysluplné mená, vrátane takých ako Milostivý, Milosrdný, Všedržiteľ, Darca života, sa neozýva na oslovenie k Nemu tých, ktorí si myslia, že On je podstatou «sadista» a «milovník domina znudený na smrť», tým skôr, že znudenosť, a o to viac znudenosť na smrť je dôsledkom straty zmyslu života, čo nie je vlastné Všedržiteľovi, ale je zákonitým výsledkom, ku ktorému speje každý démonizmus. Podobne bol zmenený aj text ďalšieho odseku: bola pridaná aktuálna koncová fráza s textom v zátvorke.

V tom zmysle, že: po prvé, všetko čo sa nachádza mimo tunela a jeho odbočiek s umelým osvetlením, zostáva nepreskúmané alebo sa považuje za akoby neexistujúce; po druhé, pohyb v tunely si nevyžaduje až také úsilie, ako si to vyžaduje práca na vytvorení východu z tunela, s ktorým jeho projektanti a nimi vycvičení „sprievodcovia“ vôbec nerátali. Druhá vec je, že «tunelový scenár» nie je materiálny objekt, rukami ho nenahmatáš, prístrojom nezmeriaš; koniec, a tým skôr «svetlo na konci tunela» vôbec nemusí mať; a ak svetlo aj vidno, môžu to byť svetlá vlaku rútiaceho sa na subjekt, alebo žiarivé oči príšery bývajúcej v tunely...

Napríklad v matematike — ako si to každý môže pamätať zo školy — platnosť priamej teorémy nie je dôkazom obrátenej: obrátenú teorému tiež treba dokazovať (* napr. priama: ak A je deliteľné 4, je deliteľné aj 2 = pravda; obrátená: ak B je deliteľné 2, je deliteľné aj 4 = lož, t.j. nemusí vždy platiť *); čo sa týka formulácie «je nutné a stačí» dokazuje sa aj nutnosť aj dostatočnosť. U J.I.Muchina je situácia podobná, no on sa obmedzuje len na preskúmanie jednej veci.

I keď možno že sa to stalo pomimo jeho vôle a uvedomenia si ním tohto faktu.

Keď už hovoríme o intelektuálno-rozumových dôkazoch jak bytia, tak i nebytia Boha, a tiež celkovo o úsilí mnohých vybudovať ľudské videnie a chápanie sveta tak, aby nebolo nutné čomukoľvek veriť, je dobré si pripomenúť nasledujúci fakt. V r. 1931 Kurt Gödel (pôvodom rakúsky matematik a logik, narodil sa v r. 1906, od r. 1940 až do svojej smrti (v r. 1978) žil a pracoval v USA) dokázal teorému, ktorá dostala meno po ňom. Podľa teorémy Gödela platí, že v každom dostatočne rozvitom formálnom systéme možno sformulovať výrok, ktorý v tomto systéme nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Navyše, bolo preukázané, že v základoch každého názorového systému ležia minimálne dva postuláty (axiómy *), ktoré v hraniciach tohto systému nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Inými slovami, bezchybne logicky a rozumovo možno dokázať všetko, čo len bude objednané, pravdivým však bude iba to, čo skutočne preukázateľne pramení z objektívne pravdivého, ktoré musí byť získané mimo formalizmus skúmaného systému: t.j. intuitívne, vierou, pretože ak to získame z formálneho systému, hoc aj objemnejšieho a mohutnejšieho v určitom zmysle, tak aj tento systém sa bude stále nachádzať v hraniciach teorémy Gödela. Oveľa podrobnejšie o tom budeme hovoriť v kapitole 7.3 aktuálnej knihy.

«A keď sa ťa pýtajú <Mohameda> Moji otroci na Mňa, veď Ja som blízko, odpovedám na volanie volajúceho, keď na Mňa zavolá. Tak nech Mi odpovedajú a nech Mi uveria, snáď pôjdu priamo!» — súra 2: 182 (186).

«Subjektívne logicky bezchybný» (t.j. z jeho pohľadu logicky bezchybný) — pretože nebola dodržaná požiadavka plnosti systému logických dôkazov. T.j. J.I.Muchin si nevšimol logickú chybu vo svojich úvahách, a to znamená zlyhanie dokonca ani nie «dialektického», ale formálne logického myslenia.

Lepšie by bolo povedať: Aby sme skutočne pochopili konanie kohokoľvek, a tým skôr Boha, je nutné si v sebe zreprodukovať ich mravnosť. Mravnosť ako dostatočne plný a detailný, hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií (presne takto treba chápať termín) inej osobnosti. Mravnosť subjektu, konanie ktorého sa človek snaží pochopiť, sa nemusí nutne stať jeho mravnosťou, o to skôr ak sa jedná o objektívne chybnú mravnosť. No mravnosť druhého subjektu musí byť zreprodukovaná v psychike prvého kvôli tomu, aby ten mohol vo svojom vnútri zreprodukovať aj etiku a myšlienkový obraz druhého subjektu, algoritmiku jeho psychiky a emócií, a mohol ich porovnať so svojimi. Bez tohto nebude dosiahnuté chápanie pohnútok a konania druhého človeka: príde buď k odmietnutiu druhého, alebo budeme interpretovať svoju pravú mravnosť cez slová a činy druhého človeka («ja na jeho mieste...» — vzaté na posúdenie jeho činov vedome alebo automaticky), alebo vznikne nejaká kombinácia odmietnutia a interpretácie. A veta J.I.Muchina: «Aby sme pochopili prírodu, je treba postaviť sa na jej miesto» — je ukážková: o pochopenie Prírody sa vôbec nesnaží. Otvorene hovorí, že si želá zaujať jej miesto, t.j. zameniť jej objektívnosť za svoj subjektivizmus. V opačnom prípade (ak si skutočne želá pochopiť Prírodu), treba skonštatovať, že nevie vyjadriť svoje myšlienky v ruskom jazyku tak, aby bol jednoznačne pochopený: pochopiť ju — je jedna vec; postaviť sa na jej miesto — druhá; pozrieť sa z jej uhlu pohľadu — tretia.

Ako sme pochopili z predošlého textu článku, tak J.I.Muchin hovorí o tom, že nerozumná Príroda, aby vyriešila svoje problémy, ktoré sama riešiť nedokáže pre svoj nerozum, vytvorila dokonalý ľudský rozum a núti ho rôznymi okolnosťami k tomu, aby riešil úlohu jej vlastného prežitia, a zároveň zaistenia jej nesmrteľnej existencie.

Existujú: ● choroby — ľudstvo je najchorľavejším druhom v biosfére Zeme; ● živelné pohromy — aparát matematickej štatistiky umožňuje odhaliť prepojenie medzi mravne podmienenou sociálnou aktivitou a „vyčíňaním“ živlu; ● globálna biosférno-ekologická kríza. Toto všetko — je pripájanie spätných väzieb (v správaní tých, čo sa chovajú nepravdoverne) na seba samých. V minulosti takéto javy volali priamo a bez akýchkoľvek narážok: «Boží bič», t.j. Božie dopustenie.

Múdrosť Šalamúnova, neuznávaná cirkvami Kristovho mena a synagógou ako Bohom inšpirovaná posvätná kniha, 2. kapitola: «23.Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojho večného bytia; 24. No závisťou diabla prišla na svet smrť a zakúšajú ju tí, čo zdieľajú jeho osud».

Mimochodom, tento princíp bol prvý krát ohlásený nositeľom „nezabudnuteľnej kráľovskej charizmy“ (pravdaže, katolíckej), ale aj mnohí pravoslávni monarchovia žili v plnom súlade s týmto princípom, ibaže v tichosti (nehovoriac to nahlas), čo je ešte pokryteckejšie; alebo ako dobytok, v prípade že nechápali čo tvoria.

Vo všeobecnosti, počítač — to nie je len „pamäť“, ale minimálne aj procesor — t.j. menič informácie.

Nie je to pravda. Zvieratá sú rozumné, a ich rozum dokáže riešiť mnohé pred nimi stojace úlohy, program riešenia ktorých nie je vložený do ich inštinktov a podmienených reflexov. S tým bude iste súhlasiť každý, kto doma choval alebo chová mačku či psa, a doma ich netýral, ale umožnil im byť samými sebou. Takto mačka dokáže samostatne vyriešiť úlohu: Ako vyjsť von z izby, ktorej dvere sa otvárajú pomocou kľučky? — Treba vyskočiť, zavesiť sa prednými labami na kľučku dverí, pritom odovzdať svoj impulz (súčin hmotnosti a rýchlosti letu) dverám: západka oslobodí dvere, a tie sa pootvoria na pántoch zárubne. Overené: mačku tomu učiť netreba. Principiálny rozdiel medzi rozumom zvierat a rozumom človeka nespočíva v schopnosti alebo neschopnosti riešiť úlohy: veď riešiť úlohy, to predsa je úlohou rozumu. Rozum zvieraťa vo všetkých prípadoch koná v hraniciach možného, stanovených nie ním, ale sformovaných vôkol neho. A otázka tvorivosti spočíva v odpovedí na otázku, či je samotnému rozumu dovolené určovať a nastavovať nové hranice možného pre seba. Ľudskému rozumu to je dovolené Zhora. Po tom, ako bolo toto vyjadrené, je dobré si všimnúť aj to, že J.I.Muchin, začínajúc reč o ľudskom rozume príkladom s červenou a zelenou žiarovkou a kŕmidlom, obmedzuje možnosti ľudského rozumu možnosťami rozumu laboratórnej krysy. A až po vstupe do týchto obmedzení začínajú úvahy o tvorivosti a zmysle pre povinnosť. A toto obmedzenie možností ľudského rozumu možnosťami rozumu laboratórnej krysy nás núti ešte raz uviesť verše A.K.Tolstého: «Od skotov nás Darwin chce /zaviesť do ľudského prostredia — /No nihilisti sa pilne snažia /aby sme sa skotmi stali» (datované r. 1872). Inými slovami, nihilizmus minulých viac než sto rokov dosiahol určitý úspech, a názory J.I.Muchina v otázke ľudského rozumu sú kultúrne zapríčineným následkom nihilizmu ruskej inteligencie 19. storočia, pred nebezpečenstvom ktorého neraz varoval A.K.Tolstoj vo svojich dielach, napríklad: „Bojím sa ľudí moderných...“; „V čase mája veselom...“; „Potok-bohatier“. Avšak aj on, rovnako ako A.S.Chomjakov, nedokázal predložiť tvorivú alternatívu voči nihilizmu, o príčinách čoho sám rozprával v básňach „Bože, chystajú ma k boju...“ a „Nie som bojovníkom dvoch táborov...“. (A.K.Tolstoj, Zbierka diel v 4 zväzkoch, Moskva, vydavateľstvo «Pravda», r. 1969, zv. 1) Ľudia sú časťou biosfére Zeme, na to mnohí zabúdajú. Preto životarečenie (sociológia) nemá právo vyraďovať z analýzy účasť ľudí v biosférnych procesoch. Reálne v súčasnosti existuje ešte jedno nešťastie: psychologicky (na úrovni biopolí) každé dostatočne veľké mesto (vrátane Moskvy) je symbiózou krysy a človeka. A krysa, ak aj nepanuje, tak predsa len v tejto symbióze vedie, pretože krysa (krysí kolektívny duch - egregor) vie, čo od človeka chce, a psychika mnohých ľudí je potlačená egregorom krysy (a čiastočne aj švába). Je to priamym následkom osobného ateizmu každého z takýchto ľudí: ich mravné štandardy majú bližšie k inštinktom mestskej krysy než k pravdovernosti vlastnej Bohu. V tejto symbióze, podmienenej mravnosťou ľudí, krysí egregor nielenže dokáže využívať ľudí ako súčasť svojho biotopu, ale dokáže tiež v určitých veciach prinútiť ľudí (morálne ľahostajných, neizolujúcich sa od tohto egregoru a psychologicky ním potlačených) slúžiť svojim potrebám, vrátane využívania ich rozumu a tvorivého potenciálu. A človek (prevažná väčšina davu tvoriaca obyvateľstvo miest) nevníma, prípadne je nepozorný a preto si neuvedomuje, kedy sa jeho psychika zjednocuje s krysou psychikou v egregoriálnej symbióze; nepremýšľa o biosférnej kvalite spôsobu života veľkých miest, spôsobenej ľuďmi; a nehodnotí tento stav mestskej spoločnosti ako žalostný. A v spojitosti s týmto problémom sú odkazy J.I.Muchina v otázke rozumu vzhľadom na skúsenosti laboratórnych krýs, ktoré sa stretli s dvoma žiarovkami rozdielnej farby, kŕmidlom a elektrickou bleskoistkou — následkom a vyjadrením jeho osobného ateizmu. Tie odkazy sú charakteristické práve v medziach kryso-ľudskej mestskej symbiózy, no mimo týchto ohraničení, naviatych sformovanou kryso-ľudskou symbiózou, nemajú žiaden zmysel: je to chybný, nenázorný príklad pre objasnenie možností ľudského rozumu ako takého.

Viere (dôvere) Bohu nestojí v ceste nič — okrem reálnej mravnosti samotného subjektu (jej úpadok a defekty), ktorú tvrdohlavo sám odmieta prehodnotiť a zmeniť.

V tom zmysle, že po získaní slobody vôle odpadá nutnosť robiť čokoľvek s vypätím vlastnej vôle.

15. apríl 2001 — veľkonočná nedeľa aj v pravoslávnych cirkvách, majúcich liturgiu podľa juliánskeho kalendára; aj v katolíckych a ďalších cirkvách, majúcich liturgiu podľa gregoriánskeho kalendára — pripadlo na interval písania tejto kapitoly, začatej 9. apríla 2001.

Mravné zmeny sa odrážajú najviac zo všetkého v zmene etiky (mravne sa meniaceho) subjektu — t.j. v jeho vzťahu k iným subjektom, objektom a Životu celkovo.

„Skutky apoštolov“, 23:6.

Kristus, t.j. «Christos» znamená v gréckom jazyku «pomazaný» (Hlavy sa v tých časoch mazali kráľom*). Termín analogický starožidovskému «Mesiáš».

Úplný text menovaného článku bol vložený do Prílohy č.2 v knihe VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“, kde je článok L.N.Tolstoho citovaný podľa vydania časopisu „Slovo“, № 9, r. 1991, str. 6 — 10.

Zdôvodnenie tohto presvedčenia viď v knihách VP ZSSR „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu...“, „Viera a Miera“, „Nastal čas o Stalinovi pohovořit...“, „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“.

Druh matrično-egregoriálnej mágie, teda ovládnutie v prvom rade zmyslov človeka (zrak, sluch, čuch...) a vytváranie nepriameho tlaku na emócie a vôľu, skrze sugestívny vplyv egregoru (autonómnej duchovnej entity tvorenej kolektívnym podvedomím ľudí) a ľudského subjektu, ktorý ho riadi. V náboženskej terminológií do tejto kategórie spadajú aj rôzne javy ako: mámenia, pokušenia, vidiny, vytrženia (väčšina z nich) a tiež niektoré nesprávne vyhodnotené psychiatrické diagnózy. – pozn. prekl.

Nerozhodol sa nasledovať Krista na základe zmysluplného rozhodnutia, čo je ešte ďalším potvrdením toho, že Šavol sa stal obeťou sugestívneho preludu.

Sme toho názoru, že táto epizóda bola vymyslená dodatočne, po prvé, s cieľom nahradenia relígie človeka a Boha, ktorý existuje, chrámovou obradnosťou vytvorenia egregoru zatemňujúceho prejavy a obraz Boha v dušiach ľudí praktikovaním kultu egregoriálnej mágie; po druhé, s cieľom stotožnenia v ľudskom vedomí démonického všetko-si-dovoľovania a Božieho Zámeru (* v duchu pravidla: cieľ svätí prostriedky *). Začítajte sa do epizódy: «13. Blížila sa židovská Veľká noc, a Ježiš prišiel do Jeruzalemu 14. a zistil, že v chráme predávajú voly, ovce, holuby, a sedia tam peňazomenci. 15. A urobil si z povrázkov bič, a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a voly; peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16. A predavačom holubov povedal <podľa nášho názoru, «holubov» — očividne dopísané: reč bola adresovaná všetkým predavačom a peňazomencom>: vezmite to odtiaľto preč a z domu Môjho Otca nerobte dom obchodu. 17. Pritom si Jeho učeníci spomenuli, že je písané: horlivosť za Tvoj dom Ma zožiera. 18. Na to Židia povedali: akým znamením nám dokážeš, že máš moc takto konať?» (ev. p. Jána, 2:13 — 18). Nuž, to, čo sa píše vo verši 15, «nezapadá» do rozvoja situácie. Ak by sa také niečo prihodilo, ihneď by pribehla chrámová stráž. Kto o tom pochybuje — zoberte si povrázky, upleťte si bič a skúste vyhnať predavačov na hociktorom trhu; alebo skúste týmto spôsobom vyhnať z kresťanského kostola tých, čo uprostred jeho múrov predávajú (napriek uvedeným slovám Krista) kultové rekvizity (obetné zvieratá v Jeruzalemskom chráme tých čias boli kultovými rekvizitami) a «potvrdenky» o uhradení cirkevného poplatku za obrad: — budete mať čo robiť s davom, aj s políciou. A tu po údajnom Ježišovom výtržníctve na chrámovom dvore (veď obchodovanie s volmi neprebiehalo v budove) pokračuje pokojný rozhovor s obchodníkmi, vrátane predavačov holubov (tí vidiac pogrom, z nejakého dôvodu ich nenapadlo rozutekať sa, aby zachránili seba a svoj tovar pred údermi biča), i ostatnými židmi. Tvrdenie, že Prozreteľnosť je nevyspytateľná, že stráž nepribehla, lebo bola psychologicky brzdená, a dav z rovnakej príčiny bol naladený na pokojnú debatu a kladenie otázok ohľadom znamení — je len prázdnou výhovorkou na ochranu kánonického písma a cirkevnej tradície. Navyše takáto výhovorka robí z Krista lacného trhového iluzionistu: vyháňať obchodníkov bičom, vyvolávajúc v nich zlosť a urazenosť, a psychologicky paralyzovať stráž a dav? — to je démonické všetko-si-dovolovanie a pozérstvo. V skutočnosti obchodníci, sadajúci si kam netreba ako hlúpe muchy, opustili svoje «predajne» sami, pocítiac nepochopiteľný «diskomfort»: vypudila ich matrica (miera), podporovaná Ježišom, v ktorej nenašli svoje miesto.

Ľudská vôľa vždy pôsobí z úrovne vedomia, vôľa je vždy vedome cielená.

Oklamať sám seba, ako ani oklamať Boha, nie je možné, hoci dlho sa možno tešiť z ilúzie akoby vydareného sebaklamu. Úprimnou odpoveďou na Ježišom položené pomocné otázky ľudia získavali skutočné pochopenie rôznych stránok Života.

Ešte raz obrátime pozornosť: toto je definícia pojmu «mravnosť» v prácach VP ZSSR. Takže nemravnosť, to sú rôzne druhy neurčitostí (vrátane principiálneho odmietania čohokoľvek) v mravných kritériách a v ich hierarchickej usporiadanosti.

«A ak na teba zostupuje hocaké mámenie od satana, tak pros o ochranu u Boha — veď On — je počujúci, múdry!» (Korán, 41:36). (mámenie – prelud, pokušenie, vidina, hlasy*)

«Nie v sile je Boh, ale v Pravde!» — slová na Rusi pripisované Alexandrovi Nevskému.

V ruskom preklade je na mieste slova „ostrie“ použité slovo „rožón“ (Рожóн), čo bola palica alebo kôl s ostrým špicom na konci (z toho možno vznikol aj slovenský výraz „ražeň“). V ruštine je príslovie „liezť na «rožón»„, s významom vrhať sa do problémov. V danom kontexte novozákonného veršu možno túto vetu „ducha“ k Šavlovi chápať ako vyhrážku, ktorú pripisovať Kristovi, by znamenalo ohovárať ho. – pozn. prekl.

Podrobný výklad epizódy s Kanaánčankou (ev. p. Matúša, 15:21-28), v ktorom Kristus spočiatku akoby odmietal vyliečenie jej syna, viď v knihe „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Božiemu Kráľovstvu, neprijme Posledný Zákon“ (Súbor 990612-О_Последнем_Завете.doc v Informačnej báze VP ZSSR). Tu to objasníme len stručne. Reálna epizóda nachádzajúca sa v kánone Nového Zákona je roztrhnutá na dve témy a tým aj prekrútená. Ježiš Kanaánčanke neodmietol pomoc, a sám sa vrátil nazad — jej v ústrety, nechajúc apoštolov vzdialiť sa na ceste vpred. Po tom ako sa porozprával s Kanaánčankou a vrátil sa k apoštolom, našiel ich polemizovať: Práve im — hádajúcim sa — patria tieto človeko-nenávistné slová v Matúšovom evanjeliu, ktoré pripísali Kristovi (15:26), o dôstojnosti Kanaánčanky rovnej dôstojnosti psa a akoby ňou vyjadrený súhlas s týmto ponížením (15:27). Ježiš teda zastihol apoštolov pri spore o práve židov na rasistickú etiku voči nežidom a o práve Mesiáša (podľa ich názoru „prvého hierarchu“, stojaceho mimo kritiku) na odpadlíctvo od starozákonných pravidiel a politiky rozsievania rasizmu (v určitých jemu známych prípadoch) — a aby ich priviedol k rozumu a oslobodil od rasistických táranín, porozprával im podobenstvo „o blížnom“, ktoré je v kánone Nového Zákona uvedené u Lukáša (10:30 — 37). „Svätí“ otcovia-zakladatelia kresťanských cirkví, aby prekrútili pravdu a zablokovali rozum ľudí slepou vierou, roztrhli námet na dve časti a postavili dva útržky námetu proti sebe, prerobiac ich primerane svojim cieľom. Je to príkladom toho, ako zlomyseľne a zámerne sa umelo vytvára «jednota a boj protikladov» tam, kde ich reálne niet. Je to implicitné použitie dialektiky na riešenie úlohy riadenia procesu vzniku a formovania novej vierouky a egregoriálno-magického kultu, ktoré sa odohralo dávno predtým, ako G.Hegel a K.Marx niečo napísali.

Korán, 13:12 (11).

T.j. novozákonná téza o tom, že na slamku v cudzom oku nehľaď, kým nevyberieš brvno zo svojho oka (Matúš, 7:4-5; Lukáš, 6:41-42) — je lživá, pretože znepriateľuje ľudí pri riešení podstatou spoločných problémov; tým skôr, že samotný človek si zďaleka nie vždy dokáže poradiť so „slamkou“ alebo „brvnom“ v oku.

O typoch režimu psychiky si možno oveľa podrobnejšie prečítať v knihách „Voda Mŕtva“ v redakcii r. 1998, „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Príď na pomoc mojej neviere...“, „Princípy kádrovej politiky“ a ďalej v aktuálnej knihe v 7. kapitole. Tu len v krátkosti a stručne. Informačné zabezpečenie správania človeka možno rozdeliť do nasledujúcich kategórii: ● vrodené inštinkty a nepodmienené reflexy, a tiež kultúrne obaly týchto inštinktov; ● kultúrne tradície, stojace nad inštinktmi; ● vlastné ohraničené chápanie, vlastný rozum; ● «intuícia celkovo» — to čo sa vynára z nevedomých úrovní psychiky jednotlivca: ˇ informácia prichádzajúca z kolektívnej psychiky; ˇ sugestívne preludy prichádzajúce zvonka a posadnutosť v inkvizítorskom zmysle slova; ˇ vedenie Božím Zámerom. V psychike každého jednotlivca je možné alebo sa naozaj deje toto všetko. No jedno z nich môže prevládať nad všetkými ostatnými komponentmi správania jedinca. Ak prevládajú inštinkty — jedinec je človeku-podobným (antropoidným) zvieraťom (štatisticky najrozšírenejší typ minulej aj dnešnej spoločnosti, t.j. prevláda konzum a pôžitok); Ak prevláda kultúra — jedná sa o biorobota-zombi, naprogramovaného kultúrou (takáto je väčšina židov, a k tejto úrovni je dnes tlačená väčšina obyvateľov Západu; problém možného preľudnenia planéty sa snažia riešiť pomocou programov plánovania rodiny, legalizáciou pohlavných zvrhlostí (podpora LGBTI atď. + juvenálna justícia*) a nasadením kultúry „bezpečného sexu“); Ak prevláda rozum a z intuície je vytláčaná zložka, ktorú tvorí Božie vedenie — ide o démonické osoby (to je takzvané «svetové zákulisie»: vlastníci biblických kultov, lídri mondializmu, eurázijstva, vyšší hierarchovia scientológov, praví satanisti atď.). A až keď hierarchicky nad všetkým ostatným prevláda vedenie Božím Zámerom (ako súčasť intuície) — možno hovoriť o Človeku a ono je aj ľudskou normou (na uchytenie tejto normy v ľudskej spoločnosti pracovali Mojžiš, Ježiš, Mohamed, Stalin). Tu život jednotlivca už prestáva byť nezmyselnou hrou alebo hrou na získanie uspokojenia, a získava zmysel v realizácií Vyššieho Zámeru, zachovávajúc si pritom kvalitu ľahkosti detstva, žijúceho v radostnej hre. Takže v ideálnom prípade by človek mal byť slobodný od preludov a posadnutosti (čo je priamy vpád do cudzej psychiky zvonku, proti vôli jej nositeľa), a všetko ostatné – inštinkty, zvyky, rozum a intuícia (vzostupne podľa dôležitosti — inštinkty počúvajú rozum; rozum počúva intuíciu) – má byť v jeho psychike vo vzájomnom súlade a jedno druhému pomáhať v organizovaní ľudského správania v živote tak, aby nebolo konfliktov s Vyšším Zámerom.

Tieto veci sa dajú pochopiť, iba ak sa človek naladí na mentalitu a “mravnosť“ ducha (egregoru) historicky sformovaného kresťanstva, ktorého je Pavol „krstným otcom“, a ktorá je diametrálne odlišná od morálky človeka, ktorý hovorí o skutočnom Bohu, ktoré existuje. Inými slovami, rádový kresťan tie slová bežne chápe v duchu učenia a morálky ktorú s náboženstvom prijal, no Človek zotrvávajúci v relígii s Bohom vycíti v týchto slovách disharmóniu, neadekvátnu filozofiu a morálku. – pozn. prekl.

V ich hierarchickom usporiadaní sa prejavuje režim psychiky. Viď práce VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ (vydanie r. 2000 a ďalšie), „O imitačno-propagačnej činnosti“.

A o tomto postoji Ježiša svedčia činy: píše o tom aj Ján, v časti keď bol Ježiš u veľkňaza: «19. A veľkňaz sa pýtal Ježiša na Jeho učeníkov a na Jeho učenie. 20 Ježiš mu odpovedal: Ja som verejne hovoril svetu; vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa zakaždým zhromažďujú Židia, a tajne som nehovoril nič. 21. Prečo sa pýtaš Mňa? spýtaj sa tých, čo počuli, čo som im hovoril; hľa, oni vedia, čo som im hovoril. 22. Keď to dopovedal, jeden zo sluhov, čo stál blízko, dal Ježišovi facku, hovoriac: takto odpovedáš veľkňazovi? 23. Ježiš mu povedal: ak som povedal zle, ukáž, čo bolo zlé; a ak dobre, prečo Ma biješ?» (Ján, 18. kapitola). Pre „múdrosť“ tohto sveta je dôležité «kto, komu a ako?», no nie je dôležité «čo?» (obsah*) — a v tom je aj principiálny rozdiel medzi „múdrosťou“ tohto sveta a múdrosťou Bohom inšpirovanou.

V tom čase sa nachádzal vo väzení z vôle Herodiady — Filipovej manželky. Herodiada bola milenkou jedného zo spoluvládcov Judey tetrarchu Herodesa-Antipasa (brata svojho zákonitého manžela) a «omotávala si ho okolo prsta». Verejná kritika tohto cudzoložstva sa stala podnetom k tomu, aby Ján, ktorý sa nachádzal v oblasti Božieho dopustenia pre svoje kázanie o pravdivosti „proroctiev“ Izaiáša a budúcej poprave Krista, za to zaplatil životom, keď Herodiada cez svoju dcéru chytila Herodesa za slovo, a žiadala si priniesť Jánovu hlavu na tácke (ev. p. Matúša, 14:1-11). Podrobnejšie je táto téma objasnená v knihe VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

Napríklad Pavlovo poučenie o Láske v 13. kapitole Prvého listu Korinťanom je textovo zhodné s príslušným fragmentom textu apokryfu „Evanjelium sveta Ježiša Krista od učeníka Jána“ a predstavuje jeho skrátenú (a v podstate scenzurovanú) verziu. Text tohto apokryfu je uvedený v Informačnej báze VP ZSSR, šírenej na kompakt diskoch, a jeho fragmenty sú uvedené v knihách VP ZSSR: „Príď na pomoc mojej neviere...“, „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu...“, „Obzri sa v hneve...“, „Voda Mŕtva“ (2. časť, vydanie od r. 1998), „Viera a Miera“.

Toľko k odpovedi na otázku, ktorú si kladú mnohí: „A čo ja sám môžem zmeniť?“ — v prvom rade, každý môže identifikovať, prehodnotiť a zmeniť svoju mravnosť. A v rámci skúmanej tematiky formovania historicky reálneho kresťanstva – vplyv jedného obyčajného človeka na následnú históriu ľudstva v rozsahu mnohých storočí jasnejšie než všetko ostatné ukazuje epizóda, v ktorej Kristus nabáda apoštolov k modlitbe v Getsemanskej záhrade: ak by čo len jeden z vyzvaných apoštolov zostal aspoň bdieť, a ešte lepšie, ak by sa modlil spolu s Kristom, tak celá budúcnosť by pred nimi stála inak; historicky reálne kresťanstvo sa mohlo stať skutočnou relígiou ľudí a Boha, a nie egregoriálno-magickým kultom, akým sa reálne v dejinách stalo.

Možno až na ojedinelé výnimky, ktoré boli následne ľuďmi zabudnuté alebo zaradené k heretikom.

V.I.Lenin, popieraním existencie ducha a ním neseného zmyslu života, sa zmýlil aj v tom, čo je «ópiom» (t.j. drogou) národa. Jeho aforizmus: «náboženstvo, to je «ópium» národa» je tiež smutným následkom nedialektickosti materializmu. Napriek tomu, ten istý aforizmus bude správny s jedným spresnením: EGREGORIÁLNE náboženstvo, to je «ópium» národa. V egregoriálnych náboženstvách dialóg neprebieha s Bohom, ale s egregorom, vytvoreným samotnými ľuďmi. Je to podobné ako sa učiť múdrosť a čerpať silu z ozveny vlastného hlasu — činnosť vhodná pre bláznov a nezmyselná strata času a síl. Okrem toho je to uctievanie modiel, nie však v zhmotnenej forme, ale v duchu.

Vykúpení od koho? kto má silu pýtať výkupné od milujúceho Všemohúceho Boha, Všedržiteľa?

V Kristovej dobe «Zákon a proroci» tvorili to, čo sa dnes nazýva „Starý Zákon“.

Archaické sloveso, ktorým sa vyjadroval pojem „oznamovať dobré správy“. – pozn. prekl.

Veta: „a odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame svojim dlžníkom; a neuveď nás do pokušenia“ — vyzerá byť minimálne sporná. Človek viac ako Božie odpustenie (ktoré aj tak má pre Jeho Milosť) potrebuje stimul naučiť sa žiť pravdoverne a to sa dá, ak človek pravdovernosti otvára svoje srdce a Boh mu následne dáva v Rozlíšení potrebnú informáciu, pomocou ktorej môže po jej analýze meniť seba, svoju mravnosť. Náprava je konštruktívnejší prístup, než ustavičné ospravedlňovanie sa, a prosenie o odpustenie. A po druhé, Boh zaručene nikoho do pokušenia neuvádza. Pokušenie prichádza v dôsledku nepravdoverného života, ako dôsledok života v oblasti Božieho dopustenia, kde má každý tvor právo žiť v rozpore so Zámerom, avšak s následkami, ktoré pocíti on sám i všetci ktorých svojim konaním zasiahne. – pozn. prekl.

Tu sa odzrkadlila mentalita a morálka, ktorá ho priviedla k podriadeniu sa tej „sile“, ktorá naň zaútočila na ceste do Damasku a naverbovala do služby, napriek tomu, že dovtedy slúžil horlivo iným „pánom“. Teraz to radí aj ostatným, úprimne slúžiť tým čo si ľudí podriaďujú silou – pozn. prekl.

Nový Zákon, alias Nový Testament/Závet (v ruštine „Новый Завет“, foneticky „Novyj Zavjet“). – pozn. prekl.

Ježiš Kristus je v Nicejsko-Konštantínopolskom symbole viery charakterizovaný ako: «pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom». Hoci v dobe, keď žil Pavol, tento SYMBOL viery a dogma o Trojici ešte neexistovali (na ich vymyslenie a vštepenie do vedomia veriaceho davu bolo treba asi 300 rokov) a hovorilo sa len o tom že Boh si na obetu zmierenia predurčil smrť spravodlivého. Hypostáza – v náboženskej terminológií, jedna z božských osôb. * Starodávne obete, akoby mali svoju kultúrnu obálku v “dueloch cti“, kde sa urazená česť jedného z adeptov riešila rituálnou vraždou protivníka. Nehovoriac už o tom, že česť, na rozdiel od svedomia, nemá s pravdovernosťou nič spoločné. A pohlavári cirkví sa nás snažia presvedčiť o tom, že Boh stavia otázku pochybnej cti, nad spravodlivosť, nad pravdovernosť objektívnej reality — t.j. že Tvorca/Architekt by sa mal smrteľne uraziť na svoj výtvor, Otec na dieťa – čo je hodné morálky abstraktného skazeného človeka — a ako satisfakciu požadovať vražedný rituál (volaný aj „krvavá obeť“), keďže sám sa zabiť nemôže, zabije aspoň telo v svojej božskej inkarnácií. A nevydarené „deti“ vraj bude večne týrať v pekle, a tých, čo mali účasť na jeho smrteľnom rituáli, po smrti ponechá vo večnom „tripe“ (drogovom opojení) z ktorých „niet úniku“. Tu asi ťažko vravieť o logike a vysokej morálke „boha“, svedčí to skôr o morálke ľudských tvorcov tejto ohavnosti, ktorá s mravnosťou Boha nemá nič spoločné. Nehovoriac o tom, že rituál eucharistie symbolicky ilustruje aj akt kanibalizmu – pojedanie tela a krvi toho, čo sa nechal zabiť. Žiadne vraždenia ani obete nie sú spravodlivé a nikomu česť nevrátia. Česť, to je diablova lesť. (pozn. prekl.)*

«A my hlásame Krista ukrižovaného, pre Židov pohoršenie, a pre Grékov bláznovstvo» (1. list apoštola Pavla Korinťanom, 1:23). A v listoch druhých apoštolov je tá istá doktrína: spása cez smrť na kríži, pochovanie a vzkriesenie Krista, ako o tom dopredu informoval starý zákon.

Na tomto mieste v oficiálnom cirkevnom texte Nového Zákona sú priamo dané odkazy k evanjeliám od Matúša 26:39; od Marka 14:35-36; od Lukáša 22:44 — kde sa hovorí o modlitbe v Getsemanskej záhrade. Posledný odkaz vedúci k Jánovi 12:27 — k tomuto vzťah nemá, pretože Ján udalosti v Getsemanskej záhrade rafinovane obchádza mlčaním.

Tu očividne zapracovala kolektívna psychika, a oficiálni slovenskí biblickí prekladatelia mali problém s doslovným prekladom slova „εκτρωματι“ zo starogréčtiny, ktoré znamená „potratený/nedonosený plod“. V ruskej verzii znel preklad „vyvrheľ“, a v 5-tich slovenských prekladoch jednotne „nedochôdča“: http://www.biblia.sk/index.php??akc=biblia_sk&hl_kniha=1co&cislo_2=8&cislo_1=15&hl_druh=0&hl_druh_x=2&id=0#ts1 – pozn. prekl.

Jeho viera tiež. Tu je charakteristické vyčlenenie seba z veriaceho davu, hoci k tomu, zdá sa, nie je dôvod v ním ohlasovanej viere.

No očividne ani pohľad z tejto hranice na danú vec mu nepomohol k prehodnoteniu svojho postoja, a tak pokračoval v slepej viere. – pozn. prekl.

Apoštoli Ján a Jakub (ev. p. Matúša, 4:21; ev. p. Marka, 14:33).

Navyše logicky, ak sa Ježiš vzdialil od ostatných, a Peter s ďalšími dvomi spali kým sa Ježiš modlil, odkiaľ mohli presne vedieť obsah jeho modlitieb, aj to koľko krát sa od nich vzdialil? Nikto iný tam zdá sa nebol. Veď práve preto si Ježiš vybral osamelé miesto, aby tam bol iba on a tí, ktorých si vzal so sebou, ktorých ale premohol spánok. – pozn. prekl.

Férovosť je v tom, že tie normy nie sú Zhora určené len pre človeka, ale sú spoločné pre celý Vesmír, vrátane Boha, ktorý ich tiež prijal za Svoje. – pozn. prekl.

Ešte raz k pojmu pravdovernosť. Pojmy „pravdovernosť“ (r.j. «pravednosť») a “spravodlivosť“ (r.j. «spravedlivosť») nie je to isté. To prvé vyjadruje objektívny stav vecí, a to druhé náš subjektívny pohľad na vec. My zväčša máme svoj vlastnú subjektívnu predstavu o tom, čo je spravodlivé, správne, humánne, a nazývame to spravodlivosťou, pravdou, niekedy aj humánnosťou a svätosťou, ale na rozdiel od nášho pohľadu existuje aj objektívna norma, objektívny stav vecí, pravidlá. A našou úlohou je túto normu odhaliť a uviesť subjektívnu spravodlivosť do súladu s objektívnou pravdovernosťou. A to sa bez osobného dialógu so skutočným Bohom nedá. A so skutočný Bohom možno rozprávať predovšetkým vtedy, ak očistíme svoje predstavy o ňom od všetkých povier a klamstiev, ktoré ľudstvo Bohu pripísalo. Len vtedy bude naše „telefónne číslo“ k Nemu správne – pozn. prekl.

Takto náraz kométy Shoemaker-Levy-9 do planéty Jupiter v r. 1994 niesol demonštratívno-poučný charakter vo vzťahu k ľudstvu Zeme. V prírodných a technogénnych katastrofách, vo vojnách a iných vnútrospoločenských neporiadkoch už nesie Božie dopustenie nie len demonštratívno-poučný, ale aj likvidačný charakter. No pre tých, čo neveria Bohu, sú znamenia k ničomu. Pragmatická veda ateistov, uvidiac stopy-škvrny v atmosfére Jupitera, ktoré sa vytvorili v dôsledku nárazu kométy (z ktorých každá rozmerom prevyšuje priemer planéty Zem), zintenzívnila výskum v oblasti včasnej detekcie (potencionálne nebezpečných) astronomických objektov a vypracovania prostriedkov na ich deštrukciu a presun na nové orbity. Vzniká otázka: možno sa pred Božím dopustením ochrániť pomocou technických prostriedkov, nemajúc moc nad Rozlíšením a súc malinkou čiastočkou Vesmíru?

T.j. «úroda» : «sejba» je v pomere 100 : 1.

Šoumeni V.Listjev, V.Vorošilo (Čo? Kde? Za koľko? — intelektuálne „elitárne“ kasíno), novinári A.Borovik, D.Cholodov, pop A.Meň, herci A.Mironov (všetci podvodníci, ktorých zahral, aj keď boli znázornení komicky, neprestali byť sociálne škodlivými typmi, no pre jeho osobný šarm, sa u mnohých stali príkladom pre napodobňovanie), E.Leonov (nebolo treba hrať v ohavnej ohováračskej „Zádušnej modlitbe“), N.Jerjomenko-mladší (film „Testy pre chlapov“), politici G.Starovojtova, L.Rochlin — súpis zomrelých v Božom dopustení, ktorý sa bude ešte dopĺňať... „Rozprávka o Fedotovi-strelcovi“ priviedla na kraj hrobu L.Filatova. Natália Varley, ako sama povedala v jednom interview, začala mať množstvo problémov po tom, čo si zahrala prízrak-vedmu vo filme „Vij„. Aj snímky filmu podľa námetu knihy «„Majster a Margaréta“ ako hymnus démonizmu» spôsobili veľa nepríjemností ich účastníkom atď.

A tiež: «4. Čo urobím tebe, Efraim? Čo urobím tebe, Júda? Vaša zbožnosť je ako ranná hmla, ako rosa, hneď sa rozplynie. 5. Preto Som ich ničil cez prorokov a drvil slovami Mojich úst, a Môj súd — ako vychádzajúce svetlo. 6. Lebo Ja milosrdenstvo chcem, a nie obetu, a poznanie Boha je viac, než zápalné obety» (synodálny preklad, Ozeáš 6. kapitola). (* verš 5 je akoby gramaticky vytrhnutý z kontextu, čo sa vysvetlí, keď ho nahradíme prekladom z omnoho staršej Septuaginty: „Preto Som ničil vašich prorokov, drvil ich v slovách Mojich úst, a Môj rozsudok ako svetlo vyjde“ (δια τουτο απεθερισα τους προφητας υμων, απεκτεινα αυτους εν ρημασιν στοματος μου, και το κριμα μου ως φως εξελευσεται.). To naznačuje, že ich „proroci“ neboli zďaleka vždy spravodliví, ale konali v medziach Božieho dopustenia, práve preto mnohí z nich aj doplatili na to životom. T.j. nedávali správny príklad národu, ako sa to od nich žiadalo. Nepracovali pre záujmy Boha ale „niekoho“ iného. *)

Čo v Biblii i v Živote dosvedčuje pravdivosť povznesenia Krista, aby tak unikol ukrižovaniu, je podrobne opísané v knihách VP ZSSR „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu...“, „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo evanjelium bezvýhradnej viery“. Môže vzniknúť otázka, a prečo sa povznesenie Krista, ktoré predišlo a zabránilo jeho ukrižovaniu, udialo skryto a nie pred zrakmi všetkých? Aký je v tom rozdiel? — Rozdiel tu je: ak by Ježiš zmizol pred očami ľudí, neveriacich Bohu, stal by sa pre nich mocným čarodejom, a po určitom historicky krátkom období by spomienky na neho zmizli. A takto, pri skrytom zmiznutí, zostali ľudia osamote so svojou nevierou Bohu, mravne im vyhovujúcou lžou ich zlostnej predstavivosti a sugestívnymi preludmi. Vďaka tomu ľudstvo, spútané touto vierou vo vyfabrikovanú (na Boha) klebetu svojich zlostných výmyslov a vsugerovaných vízií, prežilo celú epochu, a na základe získanej historickej skúsenosti má teraz možnosť zamyslieť sa nad tým, čo sa v skutočnosti v Jeruzaleme stalo začiatkom éry, i nad podstatou svojej viery. (Navyše, ak by Ježiš svojim verejným povznesením zabránil vzniku následnej sugestívnej ilúzii o jeho ukrižovaní, tak by fakt schopnosti ovládania matrično-egregoriálnej mágie, ktorou disponovali a disponujú pohlavári biblického projektu, ukrytí medzi levítmi zostal skrytý, a práve neznalosť udržiava ľudstvo v omyloch. Veď schopnosť ovládnuť zmysly človeka alebo davu, vsugerovať na diaľku človeku ilúziu akú zažil Šavol, alebo akú zažil dav mysliaci si, že vidí ukrižovanie Krista – to je významná informácia, pri prekonávaní nepravdovernej konceptuálnej moci, akou disponuje globálny prediktor. Človek môže zdolávať len tie prekážky o ktorých vie.)

Kto z vás trvá na tom, že do Božieho Predurčenia existencie Vesmíru bola vložená nutnosť popravy Ježiša počas jeho prvého príchodu — potvrďte to dôkazmi na základe Života, t.j. dôkazmi nepochádzajúcimi z Biblie. Biblia pre človeka, ktorý neverí v jej Bohom inšpirovaný pôvod, nie je o nič autoritatívnejšia, než Korán, dávajúci úplne iné informácie o živote Ježiša počas jeho prvého príchodu.

Celé kresťanské zdôvodnenie tejto krutosti stojí na životom nepodloženom tvrdení, že Boh (ktorého možnosti, múdrosť a milosrdenstvo je nekonečné – čomu neodporujú ani cirkvi) potrebuje krvavú satisfakciu na to, aby mohol svojim deťom, svojmu stvoreniu odpustiť, že ho „v raji“ v niečom neposlúchlo... A na to aby teraz prižmúril oči nad občasnými hriechmi kresťanov, bola nutná táto sadistická rituálna obeta (Pokiaľ by šlo o Baala alebo Molocha tak by som sa nedivil – oni sa len na bohov hrali). To vraví o láske a logike ktorá škrípe. Navyše psychologicky to evokuje v človeku ospravedlnenie zla na svete, poddávanie sa zlu v snahe napodobniť „Krista“, a vytvára to dojem, že Boh schvaľuje mučenie tých, ktorý sú skutočnou elitou tohto sveta, vzorom pre všetkých ostatných. Kto bude ale tomuto svetu vzorom, ak Spravodliví budú Zhora ponechaní vrahom? To je ako tvrdenie, že ľudstvo nekráča po ceste vlastného vývoja smerom k harmónii so všetkým čo ho obklopuje. – pozn. prekl.

«Noosféra» — to nie je abstrakcia idealistickej filozofie, vymyslená E.Le Roy-om a P.Teilhard de Chardin-om (r. 1927) a neskôr prehodnotená V.I.Vernadskim materialisticky, ako to možno pochopiť zo slovníkov epochy panovania «dialektického materializmu», ale je to materiálny (poľový) útvar, predstavujúci sám osebe súhrn egregorov, podporovaných celým ľudstvom v priebehu jeho dejín, v ktorých je zaznamenaná rôznorodá informácia a algoritmika.

My v ZSSR, v Rusku máme možnosť vidieť druhú svetovú vojnu 20. storočia v publikovaných fotografických a filmových dokumentoch, starostlivo nazbieraných Hlavným politoddelením Sovietskej armády a Vojensko-morskej flotily. No existujú aj iné foto- a videodokumenty. Autor týchto riadkov videl v jednom z francúzskych časopisov rozmernú farebnú fotografiu skupiny mladíkov kamikadze — poslednú v ich živote. Zaznamenala ich pohľady, a oči sú zrkadlom duše... A aj keď v súčasnom ruskom jazyku slovo «kamikadze» získalo ironický nádych subjektu, rútiaceho sa do problémov, tak v japonskom jazyku má od začiatku význam «vietor bohov»: tak boli pomenované tajfúny, ktoré dvakrát zničili flotilu kontinentálnych dobyvateľov Japonska v epoche Čingiz-chána. Je síce žalostné, že japonská kultúra k polovici 20. storočia zašla do slepej uličky a ponúkla vlastným ľuďom obetovanie sa na smrť, že boli touto kultúrou uvedení do omylu, no je neprípustné nevážiť si týchto ľudí, lebo oni túto ponuku prijali, a čestne, v miere svojho chápania, vyplnili svoj dlh voči Vlasti. No väčšina tých, čo si z nich robia posmešky, nie sú mravne pripravený obetovať seba ani na smrť, ani v živote. Schopní sú len premrhať svoj i cudzie životy na radovánky, nútiac k životným i smrteľným obetám iných pre vlastné zločiny proti Životu.

A pokým existuje davo-„elitarizmus“ a tendencie k jeho obnoveniu, Život bude zaväzovať ľudí k úprimne nezištnému sebaobetovaniu sa s vierou Bohu z lásky k Životu.

Tí „patrioti“, ktorí sú náchylní upadnúť do hystérie pre zmienku o Hitlerovi v tomto kontexte, by sa mali upokojiť a priznať, že v Živote je všetko navzájom prepojené. A na tom, že chlapci z hitler-jugend boli oklamaní hitlerovským nacizmom a zomreli ako zomreli, vezmúc so sebou aj životy Sovietskych vojakov, leží podiel viny aj na kultúre davo-„elitárneho“ Ruska: Hitler sa stal politikom v dôsledku prvej svetovej vojny 20. storočia, ktorá vznikla preto, lebo Nikolaj II. upustil od politiky, vykonávanej v časoch premiérovania P.A.Stolypina, snažiaceho sa vrátiť kurz k zahraničnej politike Alexandra III; Rosenberg, Ribbentrop — nie bezvýznamné postavy v hitlerovskom nacizme — vyrástli na kultúre dorevolučného Ruska; a jeden z faktorov, ktorý vyprovokoval Hitlera na postoj k Rusku a jeho národom ako k objektu potencionálnej nemeckej kolonizácie, bolo podriadenie sa Ruska (najmä jeho inteligencii) marxizmu, čo otvorene vyjadril v knihe „Main kampf“. Práve z týchto príčin je Rusko čiastočne zodpovedné za hitlerizmus v Nemecku a ním spôsobené nešťastia, vrátane aj národom samotného Ruska. Ak by bola kultúra v dorevolučnom Rusku iná, prvá svetová vojna by nevytvorila Hitlerovi sociálnu bázu, Ribbentrop a Rosenberg by boli vychovaní ináč, štátny prevrat v Rusku v r. 1917 by sa bez vojny neudial, a Hitler by nemal predpoklad urobiť tie závery ohľadom Ruska, ktoré boli vyjadrené v „Mein Kampf“. Žiaľ mnohé v dnešnej kultúre, ekonomike a politike Ruska dáva dôvod k tomu, aby niekto za jej hranicami napísal nový „Mein kampf“. Preto bude pre všetkých lepšie, ak budú Rusko za jeho hranicami posudzovať podľa jeho meniacej sa konceptuálnej moci, a nie podľa tej časti jeho narušeného obyvateľstva, ktoré si zvolilo narkotiká (vrátane piva, tabaku a televízie) slobodu mávať nohavičkami a podprsenkami na večierkoch, a iné neviazanosti, bezstarostnosť a všetkosidovoľovanie vo vzťahu k svojmu okoliu a Matke Zemi. Avšak na to, aby sa neobjavili nové podoby „Mein Kampf“ a «hitler-jugend» je potrebné žiť svedomito, lebo odpoveď na otázku ohľadom ruskej kultúry je aj dnes osudová, ako vždy.

Všetky slová v zátvorkách v tomto odseku sú z Nicejsko-Konštantínopolského Symbolu viery, vyjadrujúceho nevieru Bohu.

Málokedy je sebaobetovanie formou uznania si vlastných chýb a pokusom ochrániť pred ich následkami (aspoň čiastočne) okolitý Svet.

Prevzaté zo stránky rádia „Sloboda“, kde autor túto báseň prečítal po rusky, v preklade Jevgenija Jevtušenko 28.08.2001, v relácii „Evanjelium po gruzínsky. Gruzínsko očami umelca“. Bez ohľadu na to, či už autor Michail Kvlividze zdieľa postoje vyjadrené v básni alebo nie, no vetva kultúry chápania sveta solidárna s „Judášovým monológom“ je skutočne plodená Bibliou a marxizmom s jeho popletenou „dialektikou“. A „Judášov monológ“ núti spomenúť si na A.D.Sacharova, V.A.Korotčina, M.S.Gorbačova, E.A.Ševardnadze, A.N.Jakovleva, V.A.Krjučkova, B.N.Jeľcina a mnohých, mnohých ďalších lídrov celozväzových a republikánskych „elít“, ktorí priviedli ZSSR ku krachu v rokoch prestavby. Pritom treba vedieť, že Michail Kvlivlidze nie je prvým, ktorý otvára túto schému samo-ospravedlňovania podlosti. No kým on ju vyjadril vo vzletno-hrdinskom štýle, tak svoju pravú, trpkú podobu našla v replike Grišky Kutjerjmy v opere „Povesť o neviditeľnom meste Kitež a deve Fevrónii“ po tom, čo Griška zradil svoj národ a nepriateľom ukázal cestu do mesta: «Fevrónia (pokojne). Nesmej sa ale spamätaj sa; / Vedz, čo za hriech si vykonal. Kutjerjma. Stará pesnička, starý tón! / Nie som hriešnik, ale Boží pomocník, / Nebeskej brány stráž: / Nehubil som duše nevinné, — / Robil som z nich mučeníkov, / Zväčšoval Kristovu armádu».

To sa ešte výraznejšie prejavilo v básni Maximiliána Vološina „Apoštol Judáš“, v ktorej sa tvrdí, že misia zrady bola skryto (pred ostatnými apoštolmi) zverená Kristom Judášovi — najbližšiemu a najdôvernejšiemu učeníkovi, čím sa v zamlčaní myslí: to preto, aby hriechu zrady nebol vystavený ktokoľvek iný z ľudí tohto sveta, ktorí sú hriechmi aj tak zaťažení dosť. A treba priznať, že táto verzia je svojou podstatou lepšia vo vzťahu k ľudstvu pošpinenom hriechmi, než oficiálna cirkevná verzia. (V materiáloch VP ZSSR je väčšia časť menovanej básne uvedená v knihe „Otázky pre Jána, metropolitu Petrohradského a Ladožského, a pre hierarchiu Ruskej pravoslávnej cirkvi“).

Skutoční ľudia — prototypy starozákonných postáv prorokov z písem — sa líšili od obrazov vykreslených v starozákonných písmach jak v lepšom, tak aj horšom smere. „Múdri“ tohto sveta zliepali kánon textov Biblie cielene podľa doktríny zotročenia všetkých ľudí, a preto prekrúcali opis reálnych faktov podľa svojej chuti.

«Svedomie v hraniciach Biblie, Biblia v hraniciach znalostí» — „humorista“-zabávač M.Žvaneckij. A pretože znalosti sú, pre zmenu, v hraniciach mravne podmieneného «svedomia», tak M.Žveneckij svojim aforizmom charakterizoval špirálovú dráhu degradácie ľudí pod vplyvom biblickej kultúry.

V podstate vo vyššie uvedenej básni „Judášov monológ“ bola vyjadrená spoveď takéhoto zombi-biorobota, ktorého absolútne dobromyseľné správanie bolo naprogramované „proroctvami“ Izaiáša o nutnosti popravy Krista kvôli spáse ľudstva. Súhlas s týmito „proroctvami“ zahubil jeho vieru Bohu a pretrhol jeho dialóg s Najvyšším na základe Života. Pri vzniku historicky reálneho kresťanstva boli tieto zopakované už v mene Krista v Novom Zákone, čo sa odrazilo aj v námete uvedenej básne.

A či je to chyba Boha, že dal subjektu presne taký rozum, akým dokáže narábať, no on ho odmieta používať?

Nemravnosť je časťou celkovej mravnosti subjektu, sama osebe v podstate vyjadruje, po prvé, neurčitosť mravných kritérií, spôsobenú absenciou niektorých z kritérií alebo ich multiplicitou, ktorých použitie je možné v jednej a tej istej situácii, a po druhé, neurčitosť ich hierarchického usporiadania.

Idealistickému ateizmu je vo väčšine prípadov tento materiálny svet, náš pozemský domov ukradnutý. Nesnažia sa o jeho zveľaďovanie, ale živia ľudí klamlivou víziou nejakej budúcej existencie v nehmotnom svete a vzťah k materiálnemu svetu je potom – „po nás aj potopa“. A programovanie živelných katastrof vidno aj priamo v Biblii. – pozn. prekl.

несмышлёныш („nesmyšljonyš“) – slovo podobné termínu batoľa, nemluvňa, ktorý však kladie dôraz práve na to, že človek v rannom štádiu, má rozumu máličko. Občas sa používa aj pre väčšie deti alebo dospelých, ak im to nemyslí. – pozn. prekl.

O duchovnom dedičstve a súčinnosti osobnej psychiky s rodovými a ďalšími egregormi je podrobnejšie napísané v knihe VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.

To je práve to, čo nechýba drvivej väčšine „spasiteľov duší“ v dnešnej civilizácii, ktorí majú tendenciu vkrádať sa do cudzích duší a utláčať cudziu psychiku všetkými dostupnými prostriedkami podľa šablón, ktoré sa im zapáčili.

Ak sa máme vyjadriť ešte presnejšie, tak skúmanie formovania osobnosti človeka treba začínať nie od narodenia, a dokonca ani nie od okamihu počatia — vytvorenia zygóty (prvej bunky nového budúceho organizmu), ale od momentu, keď sa budúci rodičia rozhodli počať dieťa: samozrejme, ak sa počatie udialo ako vedomý zámerný čin. Ak k počatiu došlo „mimovoľne“, ako vedľajší efekt v procese oblaženia zmyslov pri vykonávaní inštinktívneho algoritmu reprodukcie nových pokolení biologického druhu, tak je potrebné zistiť moment začiatku práce tohto algoritmu na realizáciu daného počatia, a tiež odhaliť aj to informačné pozadie (prúdy myšlienok a ďalšej informácie vo vedomí, podporované oboma rodičmi), na ktorom prebiehala práca inštinktívneho algoritmu. Avšak žiaden z procesov, odohrávajúci sa pred narodením, informácia o ktorom je zaznamenaná v duchu, nie je pre väčšinu ľudí očividný; a pamäť ohľadom ich vlastného života z obdobia pred narodením nie je dostupná ich vedomiu. A hoci túto pamäť aj možno sprístupniť, pomocou špeciálnych psychologických praktík, no nie vždy to prebieha bez ujmy. Preto v tomto rozprávaní len poukážeme na to, čo všetko prebieha vo všetkými zdieľanom vonkajšom svete, ako aj vo vnútornom svete každého, čo vidno v Živote na vlastné oči alebo čo si možno pamätať, alebo na čo si možno spomenúť bez osvojenia si špeciálnych psychologických praktík, a čo možno zistiť rozumom. Hoci samozrejme, z pohľadu človeka, ktorý nepochopil myšlienku o objektívnosti informácie v Živote, všetko čo tu bolo povedané o prúdoch myšlienok pred počatím — bude nezmyslom, ktorého pravdivosť je pochybná alebo by najprv mala byť dokázaná. Tak nech sa zahľadí do svojej duše, na svoje deti a vnukov, nech si spomenie na niečo zo svojho života, alebo zo života príbuzných — dôkazov bude viac, než dosť, a mnohé z nich ho zarmútia.

«od tohto času Kráľovstvo Božie zvestuje sa a každý doň vlastným úsilím vchádza» (Lukáš, 16:16). – pozn. prekl.

V našom chápaní socializmus, komunizmus vyjadruje spoločnosť, v ktorej Ľudský režim psychiky je vnímaný ako norma a v ktorej tento režim prevláda v nadväznosti pokolení. Preto máme špeciálnu otázku k stúpencom komunizmu na osnove učenia Marxa, Engelsa, Lenina „víťaziaceho nad všetkým“: A čo vlastne napísali klasici o psychológii osobnosti, o rôznych typoch režimov psychiky? A to je ešte ďalšia okolnosť, ktorá poukazuje na to, že J.V.Stalin marxistom nebol, v dôsledku čoho vo svojej definícii termínu «národ» priamo poukázal aj na kultúrnu rozdielnosť rôznych národov, podmienenú zložením psychiky (mentalitou*): «Národ je historicky sformované, stabilné spoločenstvo ľudí, ktoré vzniklo na báze jednotného jazyka, teritória, ekonomického života a zloženia psychiky, ktorá sa prejavuje v jednotnej kultúre. <...> Iba prítomnosť všetkých príznakov, dohromady, nám dáva národ» („Marxizmus a národnostná otázka“). A termín «zloženie psychiky», je podľa nášho chápania synonymom pre termín «režim psychiky». Rovnakú otázku máme aj k obdivovateľom psychologických teórií, pochádzajúcich od narkomana a psychopata, materialistického ateistu Z.Freuda.

Inými slovami — dvojitými mravnými štandardmi.

Pri pochopení algoritmiky formovania vlastnej psychiky a účelovo premyslenému vzťahu k tomuto procesu sa človek zároveň stáva spolutvorcom samého seba v Božom Zámere.

Rozdiel medzi chápaním sveta a videním sveta je v tom, že chápanie sveta nie je možné bez jazykových prostriedkov, a videnie sveta (predstavujúce samo osebe subjektívny model Objektívnej reality na základe obrazov, ktorými disponuje psychika jednotlivca) môže existovať aj bez jazykových prostriedkov. Jedno a to isté videnie sveta môže byť vyjadrené rôznymi jazykovými prostriedkami jak jednej národnej kultúry, tak aj jazykovými prostriedkami rôznych národov, disponujúcich jazykovým svojrázom vlastných kultúr. Pojem — to je zosúladenie v psychike jednotlivca 1) konkrétneho slova, slovného spojenia, frázy, symbolu, skupiny alebo postupnosti symbolov príslušného jazyka používaného v spoločnosti a 2) subjektívneho obrazu, deja (a tiež ostatných pojmov). Chápanie sveta — to je súbor pojmov ktorými disponuje psychika subjektu. A keďže každý pojem je dvojzložkový jav (konkrétny obraz + konkrétne slovo, slovné spojenie), tak pojmy v tomto súbore môžu byť vzájomne prepojené jak na úrovni jazykových prostriedkov, tak aj na úrovni obrazových zložiek. Táto štruktúra prepojení a súvislostí medzi pojmami vytvára mozaikové chápanie a videnie sveta. Absencia takýchto presných vzájomných prepojení medzi pojmami vytvára kaleidoskopické chápanie a vnímanie sveta. Otázka súvislostí medzi videním sveta a chápaním sveta je podrobnejšie preskúmaná v knihách VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“ a „O imitačno-provokačnej činnosti“. O úlohe mravných kritérií a ich hierarchickej usporiadanosti v algoritmike psychiky sa hovorí v práci „Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi...“, ktorá bola zaradená do textu práce „Výmena názorov“ (s chopiorskými kozákmi) a vložená ako príloha do kníh „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“ a „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“.

Alebo inými slovami, je človek schopný na pozadí rozpoznať každú «prvotnú» informáciu, ktorá tam je (pred jeho zrakom a sluchom), alebo sa tieto schopnosti u rôznych ľudí líšia, a sú podmienené okrem vnútorných ešte aj nejakým vonkajším faktorom? – pozn. prekl.

V tejto súvislosti treba obrátiť pozornosť aj na ten fakt, že u žiadneho zo slepo-hlucho-nemých od narodenia, neprišlo na základe «pamäte prevtelení» k obnoveniu minulej osobnosti, ktorá sa sformovala v jeho minulom živote.

Je to podobné tomu, čo prebieha v počítačových sieťach, kde administrátor siete prideľuje rôzne prístupové práva užívateľom siete k informáciám a vykonáva adresné rozoslanie niektorých informácií a čistenie siete od parazitickej informácie nezávisle na činnosti užívateľov systému.

Uprostred tých, ktorí sú presvedčení, že je to skutočne tak, existuje množstvo ľudí, ktorí napriek svojim tvrdeniam, že „náhody“ nemajú žiaden kauzálny, mravno-eticky podmienený a účelový základ, tak najmä ak sa im „nedarí“ a zažívajú rôzne nepríjemnosti, predsa len veria na „znamenia“. A na základe znamení posudzujú o blížiacich sa priaznivých alebo nepriaznivých zhodách okolností, čím zároveň popierajú svoje vlastné tvrdenia. Skutočne, skôr než sa niečo udeje, matrica-scenár a bezprostredný zmysel pre mieru (matricu-scenár) samotného človeka a ľudí z jeho okolia sa začínajú prejavovať v znameniach. Mnohé z takýchto znamení, ktoré sa v živote mnohých ľudí zopakovali veľa krát, sa s priebehom času stali všeobecne známymi „znameniami“, automaticky a jednoznačne chápanými zo strany všetkých, čo v ne veria.

Jednoduchý príklad kaleidoskopického makrosveta — Vesmír, v ktorom neexistuje gravitácia: v ňom nie je možná existencia ničoho podobného planéte Zem, Slnečnej sústave atď. Príklad kaleidoskopického mikrosveta — «elektróny» a «protóny» zbavené ich elektrického náboja: žiadny z atómov nášho mikrosveta by v takomto mikrosvete nemohol existovať. Do týchto príkladov sme zahrnuli iba dva druhy fyzických polí, a čo sa stalo? Pritom existujú aj ďalšie polia, ku ktorým veda súčasnej civilizácie ešte nie je pripustená, ktoré napriek tomu, že ich nevidíme, prejavujú svoj vplyv na život Vesmíru a tvoriace ho objekty i nachádzajúce sa v ňom subjekty. A aby sme si uvedomili dôležitosť toho-ktorého poľa, treba ho identifikovať v Živote a predstaviť si čo sa stane, ak toto pole odrazu zmizne.

Preto, ak niekto nesúhlasí s tvrdením o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí, tak nech si dá tú námahu podložiť faktami zo života i „teoreticky“ tvrdenie opačné, o akoby sebestačnosti človeka v otázke výberu «prvotnej» a «operatívnej» informácie z prúdu udalostí Života. Dodať experiment na túto tému sa nepodarí... Možno len interpretovať fakty z reálneho života, o príčinách čoho bolo povedané skôr, konkrétne, v poznámke pod čiarou v kapitole 6.2.

To, že proces osvojenia «prvotnej» informácie musí prebiehať intenzívne počas celého života, bolo objasnené skrze Krista: «1. V tú hodinu učeníci pristúpili k Ježišovi a povedali: kto je väčší v Kráľovstve Nebeskom? 2. Ježiš, si zavolal dieťa, postavil ho doprostred nich 3. a povedal: pravdivo hovorím vám, ak sa nezmeníte a nebudete ako deti, nevojdete do Kráľovstva Nebeského» (ev. p. Matúša, 18. kapitola). Hoci podľa nášho názoru boli slová Krista prekrútené: reč šla o Božom Kráľovstve, nie Nebeskom. Preorientovanie veriacich z idey o vchádzaní do Božieho Kráľovstva úsiliami ľudí a o Božom Kráľovstve na Zemi na ideu o pokornom tolerovaní vlastného ponižovania na Zemi — domovine «kniežaťa tohto sveta» (tak učí Biblia) — s vierou v smrť Krista na kríži a dúfanie v Kráľovstvo Nebeské — to je atribút čistého antikresťanstva, z vôle ktorého boli slová Krista v Novom Zákone podrobené cenzúre a zredigované.

Úvodzovky «» tu poukazujú na skutočnosť, že objektívne melódie a súzvuky sa môžu nachádzať aj mimo frekvenčné pásmo, vzťahujúce sa pre zvukový rozsah, pričom v psychike sa premietajú ako zvuk. To isté sa týka aj obrazov vo vnútornom svete: ich objektívne prototypy môžu byť sprostredkované fyzickými poliami, ktoré sa neradia do svetelnej časti spektra elektromagnetických vĺn. Avšak slová «vnútorný zrak» sa predsa len používajú častejšie, než slová «vnútorný sluch», preto sme použili úvodzovky iba pri melódiách a súzvukoch.

Schopnosť odlíšiť signál od neprítomnosti signálu pri minimálnom výkone toku energie nesúcej signál.

Schopnosť čo najplnšie zachytiť informáciu zo signálu.

Schopnosť oddeliť signál od pozadia i od «susedného» (v určitom zmysle) signálu.

V názore vyjadrenom v tejto kapitole, o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života, nie je nič nového. Na túto okolnosť bolo priamo poukázané už pred 1300 rokmi: «Ó tí, ktorí uverili (Bohu*)! Ak si budete hlboko ctiť Boha <t.j. ak sa budete chrániť vyvolávať Boží nesúhlas>, On dá vám Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých činov a odpustí vám. Vpravde, Boh disponuje veľkou milosťou!» (Korán, súra 8:29). Rozdelenie celistvosti Života v osvietení človeka Rozlíšením samo osebe predstavuje darovanie človeku Zhora jedného bitu informácie, ak sa budeme vyjadrovať v termínoch súčasnej vedy: 1 bit formálne predstavuje mieru množstva informácie; a v podstate 1 bit, to je množstvo informácie potrebnej na vyriešenie neurčitosti 50 % na 50 %, t.j. informácia potrebná na vyriešenie neurčitosti typu «to»/«nie to», «áno»/«nie». «Jeden bit» je pre mnohých od života odtrhnutá abstrakcia, a preto na prvý pohľad sa im koránický oznam 8:29 môže javiť bezvýznamne malicherným. No zďaleka nejde o malichernosť — nedostatok iba jedného bitu informácie — môže mať v dnešnej životnej praxi pomerne ťažké následky. Príkladom toho je napríklad záhuba „Titaniku“, ktorú si po premietnutí rovnomenného filmu J.Camerona v r. 1997 pripomínajú, vhodným aj nevhodným spôsobom, veľmi mnohí. Jedinou povinnosťou hliadky bolo v každom časovom okamihu riešiť neurčitosť typu «áno» — «nie», a konkrétne: buď priamo v kurze lode je nejaká prekážka, kvôli ktorej treba vykonať manéver aby sa predišlo zrážke s ňou; alebo žiadnej prekážky niet, a loď môže ísť priamo svojim kurzom. Avšak ľadovec bol pre hliadku „Titaniku“ nerozoznateľným, a tak neurčitosť typu «áno» — «nie», ktorá si žiadala iba jeden bit informácie, sa zakončila katastrofou. Hoci tento príklad sa týka «operatívnej» a «odvetnej» informácie, no v podstate rovnako to vyzerá aj v prípade «prvotnej» informácie.

Napríklad, podľa slov patológov, mozog človeka pravidelne pijúceho alkoholické nápoje, dokonca aj slabé, také ako pivo, cider, džin-toniky, ľahké vína a pod., navonok pripomína plsť prežratú moľami. V živote pri neustálom vraždení neurónových sietí prebieha nevratná strata informácií v algoritmike psychiky, v dôsledku čoho nie je možný ani rozvoj videnia sveta, ani (ako následok) rozvoj osobnosti. Možná je len degradácia. Na obnovu informácie a štruktúry videnia sveta, stratených spolu s mŕtvymi neurónmi vo výsledku požitia pohára šampanského alebo jedného piva, je treba od dvoch do troch rokov pri fungovaní na hranici intelektuálnych možností pri absolútno triezvom štýle života, vylučujúcom počas celej doby akékoľvek narkotiká a jedy, deformujúce hmotnú aj biopoľovú fyziológiu organizmu, stav vedomia, a ako následok — spracovanie «prvotnej», «operatívnej» a «odvetnej» informácie.

„Assemblage point” (Castaneda) – na Slovensku prekladané rôznym spôsobom: zlučovací bod, bod spojenia... – pozn. prekl.

V technike sú vyvinuté metódy extrakcie signálu, ktorého výkon je výrazne nižší než výkon šumov. No aj v technike človek používa len to, čo existuje v Živote a môže byť realizované a aj sa realizuje na civilizáciou umelo vytvorených nosičoch. Práve na tomto poli (skúmania možností prenosu javov vyskytujúcich sa v biosfére do technosféry) vznikol vedný obor s názvom «bionika».

Napríklad v programovacom jazyku «Fortran» sú oblasti «COMMON» («SPOLOČNÉ») jedným z prostriedkov realizácie informačnej výmeny medzi jednotlivými funkčne špecializovanými podprogramami v rámci nadradenej spoločnej algoritmiky riešenia úlohy.

V živote spoločnosti, v ktorej prevládajú neľudské typy režimov psychiky, sa v rodových egregoroch v úlohách tých, ktorí dokážu čosi zmeniť v «zdieľaných oblastiach», štatisticky najčastejšie ocitajú — najstarší vo vzostupných rodových líniách. Táto objektívna egregoriálno-magická moc prvšie narodených v rode vytvára v mnohých prípadoch normu bezpodmienečného slepého a poslušného podriadenia si mladých staršími. Určité špecifiká dodávajú charakteru egregoriálnej rodovej mágie a adresácii podriaďovania si mladších staršími aj viditeľné prejavy príznakov matriarchátu a patriarchátu v kultúre, a tiež ich kombinácie v určitých vekových skupinách. Štatisticky zriedkavé výnimky v hierarchii rodovej egregoriálno-magickej moci tradičnej davo-„elitárnej“ spoločnosti sú spôsobené tým, že niekto z mladších príslušníkov rodu dosiahne vo svojom osobnom psychickom rozvoji v určitom období svojho života ukazovatele, vlastné efektívnejším typom režimu psychiky, než je ten, ktorého nositeľom je najstarší v rode: režim psychiky zombi je efektívnejším, než zvierací; démonický režim psychiky je efektívnejší, než zombi a zvierací; Ľudský režim psychiky je najefektívnejší zo všetkých. O príčinách, ktoré spôsobujú rozličnú efektivitu každého z menovaných typov režimu psychiky, si možno prečítať v knihách VP ZSSR „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“, začlenenej aj do samostatných vydaní „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ v redakciách od r. 2000. No starejší v rode, to je jeden z príkladov typu egregoriálneho líderstva, t.j. pozície najvyššej autority, ohraničenej hranicami určitého egregoru alebo súboru viacerých egregorov, nie nevyhnutne rodových: môžu to byť rôzne egregory, podporované spoločnosťou.

Stotožnenie osoby človeka s Bohom vylučujeme, hoci Boh sa môže prejavovať aj cez osobu človeka.

Táto podkapitola predstavuje prepracované fragmenty práce VP ZSSR „Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi...“.

Kvôli zmene porovnávacích štandardov počítaných v algoritme je potrebné prerobiť niektoré bloky algoritmu.

Zámerne nepoužívame termíny «podvedomie», «nadvedomie» a ich odvodeniny, pretože ich chápanie v spoločnosti nie je jednotné, avšak každý je schopný pochopiť, čo presne si uvedomuje, a čo sa odohráva mimo jeho vedomie a preto to patrí k jeho nevedomiu.

Toto tvrdenie sa vzťahuje aj na ľudské správanie, ako na proces trvajúci v živote.

Uvedieme veľmi názorný príklad: 17. augusta 2001 J.G.Bonnerová, vdova zomrelého politikána a akademika A.D.Sacharova, počas rozhovoru s korešpondentom rádia «Sloboda» o prvom dni GKČP (puč) 19. augusta 1991 si spomenula na interview, ktoré v tom čase poskytla americkým novinám «Los Angeles Times», ktoré zakončila slovami: «Naša dielo je pravé! Nepriateľ bude zničený! Víťazstvo bude naše!» No až po tom, ako tieto slová boli vyslovené, si zrazu uvedomila: «Čože to ja? Hovorím slovami mnou nenávideného vodcu!?» Životarečenie J.V.Stalina — slová majúce objektívny zmysel iba v kultúre boľševizmu — sa vyslovili «sami od seba», t.j. boli premenené na živú reč nevedomými úrovňami psychiky „elitárnej“ meňševičky J.G.Bonnerovej a vyjadrili svojrázne obrazné predstavy o smerovaní priebehu udalostí, ktorým nový impulz dodal GKČP. A to, že boli vyslovené navzdory presvedčeniu J.G.Bonnerovej (sama si zrazu uvedomila: «Čože to ja?»), je objektívnym prejavom vnútornej konfliktnosti algoritmiky jej psychiky, ktorej vzájomne sa vylučujúce fragmenty nebola schopná vo všednom živote odhaliť, ktoré však dali o sebe vedieť mimo jej vôľu v extrémnej situácii. Ak by prednesenie týchto slov bolo vedomým aktom vôle, tak by bolo sprevádzané predbežným dištancovaním sa od J.V.Stalina, a potom by sprievodné obrazy slov zodpovedali vedomej túžbe J.G.Bonerovej po konečnom víťazstve „demokracie“ v ZSSR, ako plenty pre neobmedzenú vnútrospoločenskú diktatúru «ezoteristov» — vlastníkov a pohlavárov projektu zotročenia všetkých. No vyštartujúc z jazyka jej bezvedomia, dané slová zapadli do egregoriálnej algoritmiky pokračovania diela boľševizmu, ktoré podporoval J.V.Stalin. Takto J.G.Bonerová — jedna z egregoriálnych lídrov „demokratov“, nositeľka dvoch matríc riadenia — sama nevedomky-mimovoľne podriadila celý priebeh procesu demokratizácie Ruska podľa Biblického projektu, ktorý nasledoval po GKČP, egregoriálnej algoritmike víťazstva boľševizmu mágiou výnimočných slov prepožičaných ňou od J.V.Stalina. A ona nie je jediný takýto príklad. Má aj svojich dôstojných pokračovateľov v tábore neochvejných „demokratizátorov“: B.J.Nemcov a jeho družina sa nazvali «Zväzom pravých síl» a rovnako bez premýšľania vyhlásili, že ich dielo je pravé. S takýmto pomenovaním a vyhlásením, že ich dielo je pravé, sú odsúdení pracovať na skutočné pravé dielo svojou nerozumnosťou a kaleidoskopickosťou psychiky v plnom súlade s tým, čo ešte v rokoch prestavby vyjadril v básni „Sapiens“ V.Levi (v 1970-tych rokoch autor populárnych kníh ohľadne psychológie a autotréningu „Umenie byť sám sebou“, „Rozhovor v listoch“, „Neštandardné dieťa“, „A ľuďom sa darí...“): «Som ten /komu dôsledky sú neznáma, /od zrodenia nástroj slepý len, /konštrukcia nešťastí bezmenná, /fantóm legiend bez svedomia. /Skutok vtákom je šialeným, /slová pokrmom otráveným. /Nemožno, nemožno zastaviť sa, /A smrťou je prebudiť sa. //Som ten, /koho vedomie, ak len /pochopí svoje tvorenie, /v úškľabku úlomkov vzlieta /a v ohni pekelnom skvie sa. //Som ten /muky vesmíru oheň, /požiar poslednej hanby, /ruky zuhoľnatené moje, /stroja miest vašich hradby». Je to jeden z najvýraznejších poetických opisov niektorých udalostí Biblického projektu zotročenia všetkých a jeho perspektív.

Jednoducho povedané: vo vzťahu k budúcnosti vie vedome čo tvorí len do tej miery, nakoľko je jeho schopnosť predvídať procesy správna a nakoľko sa zhoduje s realitou, a to sa dá overiť väčšinou až spätne. T.j. nakoľko správne vopred vie, čo sa stane. – pozn. prekl.

V starozákonnej knihe „Numeri“, 14. kap. sa píše o tom, ako začalo 40-ročné putovanie starovekých židov po púšti. Šiel už druhý rok prebývania Mojžiša s jeho zverencami mimo Egypta. K tomuto času už Mojžiš dostal v Zvestovaní vierouku a organizoval život Židov v súlade s ňou: t.j. v podstate sa všetky hlavné religiózne udalosti už odohrali. Mnohoročné putovanie po Sinajskom polostrove sa v tom čase neplánovalo. Boli vyslaní prieskumníci na Palestínske územia, po vrátení ktorých sa v súlade s prisľúbením Palestíny Bohom Abrahámovi plánovalo začať s presídlením do tohto kraja, v tej dobe obývanom Kanaáncami a Amálechmi. Či by bolo plánované presídlenie pokojným, alebo by nieslo charakter vojenskej invázie je ťažké posúdiť, pretože práve po návrate prieskumníkov medzi zverencami Mojžiša vznikla vzbura. Odporcovia presídlenia do Palestíny prestali poslúchať Mojžiša a jeho stúpencov, a vyzývali národ aby ich ukameňoval (Numeri, 14:10). O udalostiach ktoré nasledovali Biblia rozpráva takto: «20. I povedal Hospodin [Mojžišovi]: odpúšťam, po slovách tvojich; 21. No ako žijem, [a večne žije Moje meno,] a slávy Hospodina plná je zem: 22. Všetci tí, ktorí videli Moju slávu a znamenia, ktoré som vykonal v Egypte a púšti, a pokúšali Ma už desať ráz, a nepočúvali Môj hlas, 23. Neuvidia zem, ktorú som pod prísahou sľúbil ich otcom; [len ich deťom, ktoré sú tu so Mnou a ktoré nevedia, čo je dobro a čo zlo, všetkým maloletým, ničomu nerozumejúcim, im dám zem, a] neuvidí ju nikto z tých, čo Ma dráždia». Text v hranatých zátvorkách je obnovený podľa prekladu sedemdesiatich prekladateľov — Septuaginty, ktorá je verziou udalostí v interpretácii vlastníkov vtedajšieho (3. st. pred. n.l.) kánonu Starého zákona. Takým spôsobom sa odkrýva možnosť porovnať zmysel verša 14:23 pred a po obnovení vyškrtnutých textov, čo bolo vykonané v záujmoch vlastníkov, historicky neskoršej než Septuaginta, kresťanskej kánonickej Biblii, ktorú používajú západné cirkvi a ich misionári. Výňatok z verša 14:23 informuje o tom, že z púšte vyjdú iba tí, ktorí v momente opisovaných udalostí nepoznajú, čo je dobro a čo zlo, a nič v živote nechápu; a tiež tí čo sa ešte len majú narodiť počas nadchádzajúceho obdobia vymierania dospelých, majúcich svojskú predstavu o tom, čo je dobro a čo zlo, a vidiacich zmysel života na základe svojej reálnej mravnosti. V podstate sa tu jedná o nadchádzajúcu výchovu maloletých a tých, čo sa ešte len narodia, tak, aby sa im kultúra a mnohé životné zvyklosti ich rodičov stali cudzími. Pokiaľ je kultúra rodičov objektívne skazená, tak jej odmietnutie môže v ďalších pokoleniach splodiť jak ďalšiu iným spôsobom skazenú kultúru, tak aj kultúru objektívne spravodlivú — pravdovernú. Prečo je biblická kultúra skazená aj celkovo, aj v jej židovských a kresťanských vetvách, sa v prácach VP ZSSR vysvetľovalo už neraz. A fakt výňatku z kánonu Biblie vo verši 14:23, ak ho dáme do súvisu s tým, čo je popísané v aktuálnej časti kapitoly, je charakteristické práve ako príznak zahladenia stôp toho, že počas nasledujúcich 40 rokov sa mravnosť dorastajúcich pokolení v kočovnom koncentračnom tábore programovala k určitým cieľom a zadaniam tak, aby svojou činnosťou zostávali v oblasti Božieho dopustenia. Po svojom odmietnutí nasledovať istinu, odhalenú skrz Mojžiša, ktorá mohla zachrániť starovekých židov z otrokárskej moci iniciátorov Biblického projektu zotročenia všetkých, starovekí židia vstúpili do zóny Božieho dopustenia a stali sa «etnografickou surovinou» na zhotovenie z nich biorobota-golema, nesúceho naprieč storočiami Biblický projekt zotročenia všetkých a jeho egregor, čo si mnohí mylne stotožňujú s dobrým Božím Zámerom. V našich dňoch je analogická (tej starozákonnej) situácia ohľadne masového odoberania detí z rodín, s cieľom ich správnej (v určitom konkrétnom zmysle) výchovy, vyjadrená v ontopsychológii. Zakladateľom ontopsychológie bol Antonio Meneghetti — filozof talianskeho pôvodu, teológ, sociológ, skladateľ, umelec a tak ďalej. V ontopsychológii existuje projekt «Človek tretieho tisícročia», z čoho možno pochopiť, že ambície pohlavárov ontopsychologického projektu sú globálne, a v určitých aspektoch je ontopsychológia ešte „hustejšia“ než scientológia, hoci rovnako ako scientológia, tiež sleduje cieľ — zachovanie davo-„elitárneho“ spoločenského zriadenia aj v budúcnosti. Ontopsychológia už prenikla aj do Ruska. Existuje «Slovanská akadémia ontopsychológie», a na internete sú stránky založené ontopsychológmi, kde sa možno zoznámiť s niektorými jej postojmi. V našom chápaní ontopsychológia predstavuje «potrat» Západnej regionálnej civilizácie, ktorý sa odohral pri pokuse splodiť vlastnú konceptuálnu moc, vlastného činného vnútorného prediktora pre život v pobiblickej epoche. Ide o to, že každá spoločnosť má v sebe predurčenosť riadiť v plnej funkcii riadenia, t.j. na základe schémy prediktor-korektor už len z toho dôvodu, že človek je rozumný. V situácii, keď riadenie na základe akejkoľvek koncepcie vchádza do krízy, moc tejto koncepcie nad spoločnosťou sa zmenšuje, čo otvára cestu tendencie pre vznik nového prediktora v spoločnosti a realizovania ním novej konceptuálnej moci. Ontopsychológia sa objavila práve v takomto období, keď biblická kultúra aj v svojej nábožensko-kultovej, aj v otvorene ateistickej svetskej forme vošla do hlbokej systémovej krízy. Avšak ontopsychológia sa predsa len nestala prostriedkom riešenia problémov, ale neživotaschopným «potratom» pri pokuse splodenia konceptuálnej moci pre život v pobiblickej epoche, pretože: ● súhlasí s davo-„elitárnou“ organizáciou života spoločnosti; ● jej pedagogika je zameraná na výchovu nositeľov démonického typu režimu psychiky, ktorí majú vytvoriť „elitu“ novej spoločnosti, a nie Ľudského typu režimu psychiky ako normy pre všetkých; ● sama sa vyjadruje a rozvíja (nakoľko je to len pre «potrat» možné) na osnove Ja-centrického vnímania sveta; ● systém maximálne zovšeobecňujúcich kategórií v ich chápaní sveta vôbec nie je trojjedinosť matérie-informácie-miery, ale «In Sé» (analógia scientologickej «» - Théty) — hlbinné vnútorné pravé «Ja» človeka, deformované vplyvom tohto sveta, zastúpeného implicitne hmotou a energiou v priestore a čase; ● Primerane kultivovaniu démonizmu, schopného korporatívnej spolupráce pri „pasení“ tlupy, sú tradičné vierouky zaradené do kategórie dočasných historických javov, jednako však otázky vzájomných osobných vzťahov medzi človekom a Bohom sa medzi tie najdôležitejšie pre osobu a spoločnosť neradia. ● Pre ontopsychológiu je typická dvojitá morálka, odkrývajúca možnosť vybudovania systému «ezoterizmus — exoterizmus» zneužívajúceho neznalosť a omyly, a preto samovražedného pre spoločnosť: «múdry človek v tomto svete potrebuje dvojitú morálku» (А.Meneghetti „Múdri človek a umenie života”, Perm, «Horton Limited», str. 40). «Treba sa učiť všetkému, čo nám príde do cesty, a len vlastnú najvyššiu pravdu ochraňovať pre samých seba. Hlúpe vedenie predstavuje nebezpečenstvo pre masy a výhodu pre najmúdrejších» (rovnaká kniha, str. 21).

Táto kapitola predstavuje prepracované fragmenty práce «Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi...»

Ak je čitateľ toho názoru, že informácia v Objektívnej realite neexistuje, a existuje len subjektívna kategória s názvom „informácia“, vytváraná ľudstvom v spoločnosti, tak tento čitateľ môže mať problém v chápaní ďalšieho textu knihy a nemusí s ním súhlasiť.

Ich «skladanie» riadi mravnosť.

Informácia v pamäti ako taká je tiež objektívna, hoci v nej môžu byť prítomné skreslenia, spôsobené rôznymi poruchami vo fungovaní psychiky subjektu.

«Prišiel som preto, aby mali život, a mali ho hojne» (Kristove slová v podaní apoštola Jána, kap. 10:10).

Cieľ najvyššieho významu v existencii jednotlivca, podľa názoru scientológov.

V tranzových stavoch sa vedomie presúva do iných frekvenčných rozsahov, a dokáže vnímať „spomalene“ aj taký rýchlostný jav, akým je výbuch delostreleckého granátu, a nie iba vyloviť z filmu povestný 25-ty snímok (Mimochodom, ako preukázal výskum, ani cez neho nemožno v psychike aktivovať to, čo odporuje jeho mravnosti) alebo priložený fonogram posunutý do infrazvukového rozsahu (prostriedky programovania nevedomého správania). Ako preukázali výskumy, nevedomé úrovne psychiky pri sledovaní premietaného filmu sú schopné zostrojiť aj tie fázy pohybu, ktoré by sa mali nachádzať v intervaloch medzi fázami, zaznamenanými na obrázkoch filmu. V «zmenených» stavoch vedomie na seba pripája aj tie druhy fyzických polí, ktorých informačné prúdy vo všednom stave vedomia väčšina ľudí — okrem «senzibilov» — nevníma. Okrem toho, ak sa vedomie nachádza v «zmenených» stavoch, tak sa mení aj algoritmika jeho súčinnosti s nevedomými úrovňami psychiky, ktoré sú tiež určitým spôsobom zmenené.

To je prirodzené. Neprirodzené je to, keď sú emočné zmeny vyvolávané zavádzaním do organizmu rôznych narkotík a iných medikamentov, čo privádza emočné pozadie do nesúladu so Životom a robí algoritmiku psychiky nefunkčnou tým viac, čím silnejšie sú tieto zmeny. A chápanie škodlivosti takéhoto vplyvu, najmä, na emócie sa vyjadrilo v ruskom prísloví: «Opitému more siaha po kolená». Čo sa týka „ľahkých“ štádií opitosti, aj o nich je povedané: «z malých príčin môžu byť veľké následky» (alebo „z malej iskry veľký oheň býva“ *), inými slovami aj malé umelé prekrútenia emočného pozadia, deformujúce algoritmiku psychiky, môžu spôsobiť natoľko závažné následky, že na prvý pohľad budú vyzerať neproporcionálne vzhľadom na príčinu, ktorá ich vyvolala. No v skutočnosti ich vymerala samotná algoritmika psychiky pod vplyvom nepatrného prekrútenia emočného pozadia. A je to tak, dokonca aj keď nezohľadníme poruchy v algoritmike, spôsobené inými «zmenami vedomia», potlačením a poškodením telesných a biopoľových štruktúr pod vplyvom omamných látok. A je to očividné. No menej očividné je v súčasnosti čosi iné. Ak sú emócie ovplyvnené spolucítením s hrdinami televíznych seriálov, tak televízia vlastne zastupuje emočné pozadie, ktoré normálne vyvolávajú okolnosti reálneho života subjektu, fiktívnym emočným pozadím, ktoré nemá nič spoločné s reálnymi okolnosťami jeho života. V skutočnosti ide o prerušenie dialógu vedomia a nevedomých úrovní psychiky subjektu, čo mu v živote neprináša nič dobré. Z ďalšieho textu bude jasné prečo je to tak. To isté sa týka aj pumpovaním v sebe objednaných emócií prehľadom správ, debatami komentátorov a «talk show» (diskusné predstavenie; rozhovor zameraný na efekt). V týchto televíznych žánroch sú fakty prevažne reálne, no štatistika rôznorodých faktov na obrazovke a v reálnom živote je odlišná; takisto sa líši aj zobrazovaný a reálny životný význam mnohých predvádzaných a komentovaných faktov (Takto sú aj osud židovského úžerníka V.Gusinskovo, majiteľa mediálneho holdingu „Media-Most“, a sloboda človeka vo vyjadrení svojho názoru a informovaní druhých ľudí — dve rôzne veci. Tým skôr, že žid-úžerník, zotročiteľ, nie je ani garantom takejto slobody). Okrem toho televízia má vo zvyku zveličovať a nafukovať spoločensky nevýznamné fakty (čoho príkladom bola aj spomínaná kampaň na ochranu V.Gusinskovo pred štátnym „totalitarizmom“ v r. 2001), zamlčujúc a snažiac sa bagatelizovať to, čo má potenciál vyvolať spoločensky závažné následky. Televízia, opierajúc sa o takýto štýl interpretácie informácií — svojrázne klame, dokonca aj keď ukáže občas čo-to bez zostrihu v priamom vysielaní. No algoritmika psychiky množstva divákov, v reakcii na štatistiku faktov zobrazených na obrazovke a prekrútený význam zobrazovaných tém — mení štatistiku reálnych faktov v Živote. A táto reakcia v davo-„elitárnej“ spoločnosti je vždy taká, že rôznorodé zlo z obrazovky preteká do reálneho života spoločnosti, pričom sa množí a stvárňuje v nej. A preto väčšina dnešných televíznych pracovníkov (a celkovo novinárov) konajú v hraniciach dopusteného im Zhora. A netreba bedákať, ak niektorí z nich v rozkvete svojich síl a talentu zaujmú miesta, podobné tým, ktoré už zaujali V.Listjev, A.Borovik, D.Cholodov.

„Čo jeden vníma ako chybu riadenia, u druhého môže byť cieľom“ — v duchu tejto poučky aj nezrozumiteľnosť učenia pre verejnosť môže byť narážkou na prítomnosť ezoterického hermetizmu v nich, ktorého adekvátnym chápaním disponujú len zasvätení – za účelom získania výhody oproti zvyšku spoločnosti, ľudstva. – pozn. prekl.

Špeciálne zdôrazňujeme pre tých, ktorí pokročili vo východnej mystike, jógach a praktike «rozšírenia poznania»: tu nie je reč o tom, ktoré z čakier sú zodpovedné za emócie, a ktoré za rozumovo-intelektuálnu činnosť. Reč je o tom, ako sú v celistvej algoritmike vytvárania línie správania na základe informácie dostupnej jednotlivcovi navzájom prepojené: emócie, vedome neanalyzované v tempe behu udalostí, a pochopený zmysel, plodený rozumovo-intelektuálnou činnosťou. Na ktorých čakrách a ako sú tieto zložky psychiky prerozdelené — to už je rozhodnutie Najvyššieho keď tvoril človeka. A je to otázka materiálnych nosičov príslušných informačných komponentov. No úloha naladenia algoritmického systému na objektívne bezchybné spracovanie informácií, jej zmysluplné vyplnenie bolo ponechané na každom jednotlivcovi. A je to otázka informačných modulov rôzneho predurčenia, ktoré nemenia svoju objektívnu kvalitu, nech by už boli zaznamenané na akomkoľvek materiálnom nosiči. Pri ľubovoľnom stupni rozšírenia svojho vedomia vždy zostáva niečo za jeho hranicami, preto nikdy neprestáva byť aktuálnou otázka dôvery Bohu (ohľadom svojej existencie), Ktorý je vševediaci a dokáže zosúladiť všetko nevedomé v živote tých, ktorí sa neprotivia Jeho Zámeru.

Uzavretosť duše v systéme osobnej psychologickej ochrany (osobnej informácie, energetiky a algoritmiky, vrátane egregoriálnych doplnkov) je následkom nedôvery Bohu alebo prejavom podvedomého ohodnotenia slabosti vlastnej psychiky (osobnostnej nevyzretosti) vo vzťahu k okolnostiam (vrátane iných ľudí), v ktorých sa človek ocitá.

Tento i nasledovné odseky sú dané v novej spresnenej verzii. V prvej verzii bol ich text nasledovný: — Dobrá nálada a radosť zo života ako emočné pozadie — je normou pre človeka zotrvávajúceho v súlade s Bohom, vo všetkých životných okolnostiach bez výnimky, a teda — normou pre nevratne Ľudský režim psychiky. Pýtame sa: Ak takáto radosť zo života chýba, a miesto toho je prítomná emočná skleslosť, zlá nálada alebo „žiadna“, tak čo týmto oznamujú nevedomé úrovne vedomiu, ktoré si väčšina ľudí stotožňuje s ich vlastným «Ja»? Vzhľadom na tieto spresnenia je zmenený text aj v niektorých nasledovných odsekoch, v ktorých sa prejednáva problematika normálneho emočného pozadia celkovej intelektuálno-rozumovej psychickej činnosti.

Túto vetu treba vnímať ako celok a nevypúšťať z nej žiadne slová, pretože inak vznikne nezmysel. Pointou je, že situácia v spoločnosti, ľudstve je vždy priamo úmerná mravnosti tejto spoločnosti súhrnne. Čiže vzhľadom na morálku spoločnosti sa procesy dejú natoľko dobre, nakoľko to umožňuje súhrnná mravnosť spoločnosti – to je optimistický tvorivý variant myslenia a interpretácie. Existuje aj pesimistický, deštruktívny, ale touto cestou predpokladám, že nechceme ísť... – pozn. prekl.

V historicky sformovanej kultúre ľudstva sa (spomedzi všetkých masovo rozšírených, exoterických, nábožensko-filozofických systémov) otázka navodenia určitého emočno-zmyslového režimu pred začiatkom činnosti podáva ako kľúčová, azda len v budhizme: «Niet veci, ktorá nás zvonka môže donútiť trpieť; všetko závisí od výkladu našej skúsenosti. Odtiaľto je evidentná veľká úloha rozumu v tom, či zažívame trápenie alebo radosť». «Neschopnosť vykonať nejakú vec nie je dôvodom pre nepokoj. Schopnosť vykonať nejakú vec tiež nie je dôvodom pre znepokojenie. Tak načo sa znepokojovať? Buďte šťastní». «Jediným zdrojom vašich trápení sú vaše vlastné činy. Vždy si všímajte, ako konáte». «Naučte sa vždy byť pokojným a múdrym. Keď ste pokojný a múdry, vaše činy budú zodpovedať situácii a nebudú pokazené negatívnymi emóciami». «Múdrosť bez súcitu je suchá a škodlivá. Súcit bez múdrosti je slepý a nevládny. Nepohŕdajte ani múdrosťou, ani súcitom». «Prvým krokom k múdrosti je uvidieť vlastné chyby. A tak, najprv, napravte svoje chyby». «Činy, vnuknuté hnevom svedčia o tom, že ste stratili moc nad sebou a viac nie ste schopný jasne vidieť a myslieť. Je to dosť nebezpečná cesta». Tieto budhistické inštrukcie sú uvedené z internetového článku na adrese (tak ako boli uvedené v r. 2003, tematický výber): http://www.budda.ru/old/teachings/Tinlay/buddhists_precepts.html

Zámery do budúcnosti — to je to najťažšie, pretože je potrebné predstaviť si prácu algoritmiky svojich nevedomých úrovní psychiky v budúcich okolnostiach, v ktorých je vždy nejaká nepredvídateľnosť, ktorá môže zapríčiniť aj nepredvídateľnú reakciu algoritmiky nevedomých úrovní psychiky. Je však lepšie pokúsiť sa s Božou pomocou odhaliť v nej poruchy a ich mravne podmienené príčiny vo svojej predstavivosti v predstihu, než odhaliť presne to isté na základe trpkej životnej skúsenosti.

Toto je termín, ktorý definuje pojem vzájomného súladu: po prvé, informácie v Objektívnej realite, po druhé, emočných prejavov a, po tretie, subjektívneho chápania Objektívnej reality jedincom.

Preto odporúčanie apoštola Pavla «staň sa bláznom» vylučuje možnosť získania jednoty emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti: sú tu emócie v širokom spektre — od eufórie až po ťažkú depresiu — a zmysel chýba. Presnejšie: zmysel tu je, no cez tieto emócie sa neodráža nimi samotnými vypracovaný zmysel života, ale zmysel prameniaci z toho, komu prenechali svoj rozum, keď poslúchli príkaz Pavla «stať sa bláznami». A toto charakterizuje skutočne mnohých veriacich cirkvám Kristovho mena. Aj v dôsledku tohto, za 2000 rokov existencie historicky sformovaného kresťanstva, práve kresťania — otroci a nevoľníci Biblického projektu zotročenia všetkých — postavili globálnu civilizáciu na pokraj katastrofy, dovedúc kultúru do nadvlády nezdravého spôsobu života, planétu do biosférno-ekologickej krízy, nebezpečenstva technogénnych katastrof a bezdôvodnej svetovej vojny s použitím zbraní hromadného ničenia.

V tejto súvislosti poukážeme na to, že vo väčšine primitívnych kultúr a v starobylých civilizáciách sa plnosť občianskych práv a zodpovednosti udeľovala vo veku pred ukončením pohlavného dozrievania. Pritom mnohé kultúry podmieňovali udelenie plných práv dospelého človeka podstúpením určitých skúšok, v ktorých mladistvý mal preukázať, že zodpovedá «štandardom» spoločnosti v tom, čo by mal človek vedieť. Ak mladistvý nebol schopný zvládnuť takéto skúšky, tak práva dospelého nezískal, a v tom najmiernejšom preň variante sa zostával hrať s deťmi do nasledujúceho roku; v oveľa tvrdších variantoch neschopnosť zvládnuť cenzusové skúšky v určitom veku znamenala v podstate smrť v tej či onej podobe: vyhnanie, predaj do otroctva, obetovanie božstvám atď.

Napríklad, známe ruské porekadlo: «kto nepije a nefajčí, ten zomiera zdravý» — vyjadruje jeden z aspektov ľahkej, Zhora požehnanej smrti a určitú možnosť zakončenia života v tomto svete bez trápenia.

Pod «antropocentrickým» chápeme také videnie sveta, v ktorom «stredom súradníc» určujúcim uhol pohľadu — nie je vlastné vedomie jednotlivca, ako je to v «Ja-centrickom» videní sveta, ale ľudstvo ako ucelený subjekt, v množstve osôb — predstaviteľov-«hypostáz» seba — prebývajúcich na planéte Zem.

Napr. športových turnajov a hier... No v 20. storočí stratili svoju efektívnosť v tejto svojej úlohe. Takto sa v júli 1969 rozpútala vojna medzi Salvádorom a Hondurasom. Dôvodom sa stal výsledok kvalifikačného zápasu na majstrovstvá sveta medzi mužstvami týchto krajín, kde prehral tím Hondurasu. Vo výsledku tak na oboch stranách zahynulo dohromady okolo tritisíc ľudí, a tomu, čo možno nazvať «ekonomikou» v týchto ekonomicky nesebestačných štátoch, bola spôsobená seriózna škoda. No aj o dosť menšie bitky a ruvačky futbalových «fanúšikov» s ľudskými obeťami a ničením na uliciach miest sa stali globálnym problémom v posledných desaťročiach 20. storočia. Rusko k nemu v r. 1991 priviedli aj reformátori. Takto, premietanie na obrovských pouličných monitoroch v Moskve zápasu mužstva Ruska proti mužstvu Japonska na svetovom šampionáte vo futbale r. 2002, ktoré sa konalo v Japonsku, a skončilo porážkou ruského mužstva, zapríčinila v Moskve masové pouličné neporiadky, v priebehu ktorých boli porozbíjané výklady, spálené a dokrivené autá stojace na uliciach, množstvo ľudí utrpelo zranenia a jeden školák (11. triedy) bol zabitý. Aj keď zozačiatku zámer nebol zlý: tí odvážnejší si pobehajú po ihrisku, menej odvážni si zakričia na tribúnach alebo pri pouličných monitoroch; unavia sa, vybijú emócie — robiť výtržnosti doma a na ulici už niet síl. (Nie je myslený len tento zápas, ale všeobecné rozdelenie fanúšikov na menšie skupinky*) Takéto priebežné výsledky, a jednoduchšie povedané, uspokojenie požiadaviek «Chlieb a hry!», nepriviedlo a neprivádza k blahu ani jeden národ, avšak k zániku priviedlo mnoho štátov, spočiatku dosť perspektívnych. No zatiaľ ešte stále je čas sa spamätať a zmeniť seba a svoj život.

«… tu sa stretávame s determinovaným javom prírody, za ktorý človek nenesie morálnu zodpovednosť, dokonca ak pri tom aj hynie prekrásna panenská príroda a veľkolepá cudzia kultúra. Smutné, veru, čo narobíš?» (L.N.Gumiliev, „Etnogenéza a biosféra Zeme“).

«Nestojí zato prispôsobovať sa premenlivému svetu, / Radšej nech sa prispôsobí on nám» — slová piesne súboru „Stroj času“. Bývajú často a bez chápania následkov citované, pretože znejú podmanivo krásne... Až do chvíle, kým si osobne spomenieš na tých, čo sa pokúšali vymodelovať zo sveta niečo vytúžené a boli rozšliapnutí Životom. Urobiť si meno na kulte tohto typu démonickej filozofie v piesni, mať kulinársku reláciu „Šmak“ je neporovnateľne jednoduchšie, než prehodnotiť svoj minulý život a tvorby, vyjadriť zmenené videnie a chápanie sveta v nových piesňach o tom, ako sa stať a byť človekom.

Všetky potreby človeka a celej spoločnosti sa delia na dve kategórie: prirodzené a neprirodzené; okrem toho, existujú určité hranice minima a maxima v uspokojovaní prirodzených potrieb, po prekročení ktorých sa tie isté potreby stávajú neprirodzenými. V dôsledku tohto, všetko čo sa vyrába z spoločenskom zjednotení práce a všetko čo sa spotrebováva z prírody v hotovej podobe — patrí do dvoch spektier produkcie: ● demograficky podmienené potreby, ktorých uspokojenie zabezpečuje existenciu jednotlivcov a ich rodín a osobnostný rozvoj, a objem ktorých je v každých prírodno-geografických podmienkach ohraničený, pretože závisí od prirodzenej fyziológie ľudského organizmu, množstva rodín, počtu obyvateľstva v regióne aj ich historicky sformovanému životnému štýlu. Demograficky podmienené potreby nemôžu byť anti-biosférne, pretože musia zabezpečovať život ľudstva v nadväznosti pokolení, a ľudstvo je časťou biosféry Zeme; ● degradačno-parazitické potreby, ktorých uspokojovanie podkopáva životný potenciál i samotných jednotlivcov-spotrebiteľov a ich potomkov. Na rozdiel od demograficky podmienených potrieb, degradačno-parazitické potreby sú nepredvídateľné a plne uspokojiť ich v princípe nemožno, pretože ich výroba v spoločnosti je charakterizovaná príslovím «nevie čo od dobroty» (to posledné sa lieči iba pôstom vo všetkých smeroch, bezprostrednou výrobnou prácou v sfére materiálnej výroby a modlitbou, aplikované všetko naraz). Všetky potreby, ktorých uspokojovanie ničí biocenózy a biosféru Zeme a vylučuje regeneráciu biocenóz v prirodzených pre biosféru rytmoch — sú degradačno-parazitické potreby.

Koho, ako a do akej miery uspokojujú vyrobenými i prírodnými vymoženosťami, produktmi a službami pre uspokojenie ich degradačno-parazitických potrieb — je určované koncepciou usporiadania života spoločnosti.

A v skutočnosti — nadvlády korporácií zviditeľnených i «skrytých» majiteľov Biblického projektu v mene «mesiáša». Ostatné modifikácie idealistického ateizmu nespomíname preto, lebo sú len pozadím, na ktorom sa v priebehu posledných približne 3500 rokov realizuje Biblický globálny projekt zotročenia všetkých.

«…podľa tvrdenia veľkých Zasvätených, moc človeka nad prírodou a nad sebou samým môže byť prakticky bezhraničná. A že všetko prebiehajúce vo vesmíre mu môže byť známe» (A.L.Kuľskij, „Na križovatkách Vesmíru“, str.342). A hoci v «ezoterizme» idealistického ateizmu to prezentuje ako efekt, ktorý sprevádza osobné zdokonaľovanie sa, pritom však vychádza zo sebestačnosti jednotlivca v otázke výberu informácie z prúdu udalostí Života a kultivuje «Ja-centrické» videnie a chápanie sveta, na osnove ktorého byť dokonalým mágom, ktorému sa podriaďuje všetko vo Vesmíre — nie je objektívne možné.

V našom chápaní vzťahov medzi Životom ako takým a okultnou terminológiou, reč ide o mravnej a štruktúrno-algoritmickej (psychickej) premene úsilím pozemských ľudí tej podstaty, ktorú protobiblické i biblické okultné tradície nazývajú «Adam Kadmon» — «Nebeský Človek».

Podobne, ako tomu bolo aj po štátnom rozpade Ruského impéria, štátnom rozpade ZSSR — ako foriem riadenia úrovne celospoločenského významu v regionálnej civilizácii Ruska.

Hoci existuje aj menšina dostatočne vysoko zasvätených, ktorí vedome riadia zavádzanie tejto tendencie do Života, realizujúc globálny civilizátorský projekt od samého začiatku rozvoja dnešnej globálnej civilizácie paralelne s jej dobou kamennou.

Nedostatočná rozvitosť pravej hemisféry mozgu dnešného človeka v porovnaní s jeho ľavou hemisférou môže byť toho dôsledkom. Hoci v kultúre súčasnej civilizácie je zvykom myslieť si opak: t.j. ľavá hemisféra je rozvinutá viac, a pravá „normálne“. No záleží aj od toho, aké sledujeme úlohy: ak ide o táranie naprázdno bez vedomého premýšľania — potom je ľavá hemisféra rozvinutá viac; ak ide o predstavovanie si a prenášanie do poľových štruktúr toho, čo prebieha v predstave — potom je pravá hemisféra málo rozvitá.

Zdôvodnenie takéhoto názoru VP ZSSR o spôsobe života minulej globálnej civilizácie viď v prácach: „Smutné dedičstvo Atlantídy (Trockizmus, to je «včerajšok», no určite nie «zajtrajšok»)“, a 8. kapitolu 1. zväzku „Vody Mŕtvej“: „Čo sa stalo jasným neskôr“, počnúc redakciou r. 1998.

«5. Otroci, podriaďujte sa svojim fyzickým pánom so strachom a chvením, v úprimnosti srdca svojho, ako Kristovi, 6. nie len naoko ochotne, ako pätolizači, ale ako Kristovi otroci, plniaci z duše Božiu vôľu, 7.slúžiaci horlivo ako Pánovi, nie ako ľuďom, (Toto je povýšenie všetko-si-dovoľovania otrokára — na úroveň Božej vôle. Ďalší z príznakov ateizmu a posadnutosti apoštola Pavla: — naša poznámka v citáte) 8. vediac, že každý dostane od Pána tú mieru dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný» (list Efezanom, 6. kapitola).

Vari len novoročný prípitok šampanského, «pivko» doma po práci alebo víkendové cigaretky a „ľahké“ narkotiká, televízne seriály, vášeň pre pozeranie športových zápasov, percentá na peniaze vo vkladných knižkách a pod. môžu byť prostriedkami zotročovania ľudí? — takto uvažuje ak nie väčšina, tak veľmi veľa ľudí. No v skutočnosti sú to nástroje zotročovania, priväzujúce množstvo ľudí k degradačno-parazitickému spektru potrieb a tak či onak brániace im uvedomiť si, že sú len nedorozvinutými ľuďmi, čo je nevyhnutné k tomu, aby sa skutočnými Ľuďmi mohli stať a vzoprieť sa aktuálnemu zotročovaniu, ktoré je realizované prevažne bez priameho vojensko-policajného násilia.

V lete 1994 dostalo súčasné ľudstvo demonštratívnu výstrahu Zhora: kométa Shoemaker-Levy-9 dopadla na planétu Jupiter; vedci vypočítali, že civilizácia na Zemi by takýto pád neprežila. No obyvateľ, ako vždy, pozrel si v televízii počítačové animácie a fotografie urobené teleskopom, pomrvil sa v kresle alebo na diváne, avšak nepochopil, že je to narážka k nemu: že už dávno je načase začať žiť inak.

K tejto téme si pozrite napríklad: G.Hancock „Stopy Bohov. Hľadanie počiatkov starobylých civilizácií“ (Moskva, «Veče», r.1997); I. Velikovskij „Zrážka svetov“ (Rostov na Done, «Fénix», r. 1996); T.N.Drozdova, E.T.Jurkina „Po stopách obrazu Atlantídy“ (Moskva, «Strojizdat», r. 1992); V.N.Djomin „Tajomstvá ruského národa. Po stopách počiatkov Rusi“ (Moskva, «Veče», r. 1997).

Má sa tým na mysli mýtus o vzniku človeka dnešného typu (Homo Sapiens Sapiens), ktorý má za to, že v dávnych dobách, dnešná rozumná podoba človeka absolútne neexistovala, a všetka civilizácia začala evolučne dobou kamennou. – pozn. prekl.

Táto kniha je len jednou z trilógie tohto spisovateľa (Д.С.Мережковский): „Тайна трёх. Египет — Вавилон“; „Тайна Запада: Антлантида – Европа“; „Иисус Неизвестный“.

Nemuselo ísť výlučne o obrov, ako sa tento význam snaží podať biblia, ale mohlo ísť o jedincov, ktorí zdedili po otcoch neobyčajné schopnosti a zrejme aj väčšiu dĺžku života, v porovnaní s väčšinou zotročenej a degradovanej civilizácie. Čosi ako hrdinovia gréckych báji, ktorých mali ľudia za polobohov - Herkules a podobne. – pozn. prekl.

Eschatológia – náuka o posledných veciach. Jazyčnícka – „pohanská“. – pozn. prekl.

Viď tiež práce VP ZSSR: „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ a Prílohu v publikáciách osnovných materiálov kurzu „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“ v redakciách od r. 2000.

Inými slovami, špeciálne pre priaznivcov obnovenia védickej kultúry: stavovsko-kastový systém je zvrhlý a protiľudský.

«Takmer maximálne», a nie «maximálne» preto, lebo dosiahnutie Ľudského typu režimu psychiky nie je samocieľom, ale iba vytvorením základu pre ďalší osobnostný rozvoj a tvorivosť v duchu Božieho Zámeru.

Ak ale zohľadníme dedenie mužskej genetickej informácie prostredníctvom biopoľa, okrem klasického dedenia na základe chromozomálneho mechanizmu v prípade, ak mala matka pred počatím pohlavné vzťahy s inými mužmi (jav zvaný «telegónia»), tak treba čítať: «v rodových líniách otcov a matky», pretože v tomto prípade má dieťa jedného otca podľa spermy, a niekoľkých otcov podľa biopoľa. To isté sa týka aj množstva dedov, ak telegónia prispela svojim dielom do genetiky rodičov, atď. po vzostupných líniách rodu.

Prípadne «dedičným hriechom». – pozn. prekl.

To isté sa týka aj zmeny obsahu «zdieľaných oblastí» egregoriálnymi lídrami vo všetkých ostatných egregoroch.

Podrobnejšie sú otázky formovania duchovného (egregoriálneho informačno-algoritmického) dedičstva preskúmané v práci VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.

Osud, to je matrica možností (variant), sprístupnených Bohom pre človeka, národ, ľudstvo: v závislosti od rozsahu skúmania tejto otázky.

Táto podkapitola je jediným celkom, dôležitým pre väčšinu našich súčasníkov. No väčšina jeho fragmentov, skúmaná bez spojitosti s ostatnými fragmentmi, je banálna a samy osebe mimoriadny význam nemajú. Preto z dôvodu, aby sme primäli určitú podskupinu čitateľov k vnímaniu tejto podkapitoly ako jedného celku, nerozdrobili sme ju na menšie podkapitoly, umelo tematicky izolované.

O rozdielnom zmysle týchto termínov už bolo povedané v poznámke pod čiarou v kapitole 7.1, a podrobnejšie je táto otázka rozobraná v práci VP ZSSR „O imitačno-provokačnej činnosti“.

Ukazovateľom je nasledovný pomer: «objem mozgu dospelej osoby» / «objem mozgu novorodenca» — tento rozdiel je najvyšší práve u človeka, spomedzi všetkých druhov žijúcich v biosfére Zeme.

Vo všetkých prácach VP ZSSR sa pod «kultúrou» rozumie všetok súhrn geneticky neprenášanej informácie, ktorú nesie spoločnosť v nadväznosti pokolení. T.j. kultúra predstavuje všetku informáciu, odovzdávanú v ústnej, písomnej, grafickej forme, aj vo forme rôznych neformalizovaných a nespísaných zručností, ktoré si ľudia osvojujú v bezprostrednej komunikácii.

Na túto tému existuje ruská národná rozprávka, ktorá dobre zobrazuje kontúry priamych a spätných väzieb v rodine mnohých pokolení, akou by aj mala byť normálna rodina. Mladí rodičia, poobedujúc osamote, začínajú z akéhosi škopku (malej dieže – drevená nádoba) kŕmiť zvyškami starých rodičov jedného z nich. A ich maloletý synček, sediac na zemi pri peci, sa zrazu snaží čosi zmajstrovať z polienok. — Ivanko, a čo to robíš? — No, keď vy, mama a otec, budete starý, ja zatiaľ nemám škopok aby som vás mohol kŕmiť... tak si ho robím: zíde sa! Od tých čias, si starých rodičov viacej vážili, a vždy sedeli za spoločným stolom aj s mladými rodičmi a vnukom. Tiež všetci vedia, že decká, keď vidia krčmu a to čo sa v nej odohráva, sami sa začínajú hrať na opilcov. To isté sa týka aj napodobňovania hrdinov z filmov a kreslených filmov. Prejdú roky a algoritmy správania, osvojené v detstve počas hry, začínajú riadiť život určitej časti dospelých. Preto zamýšľať sa nad tým, čo treba deťom ukazovať, a čo by vo svojom veku radšej nemali vidieť, a čo treba ukázať v predstihu a okomentovať — to je prospešné aj pre deti, aj pre celú spoločnosť. A preto je spoločensky žiaduce zamedziť predvádzanie deťom toho, čo vedie k rozkladu ich mravnosti. Preto zástancovia neohraničenej slobody slova, médií a sebavyjadrenia v umení aj samotní predstavitelia týchto sfér — sú v mnohých prípadoch hodní toho, aby nútené zamedzenie ich činnosti v týchto sférach bolo hodnotené ako akt spoločenskej hygieny, a nie porušenie nejakých «ľudských práv», pretože oni sami sú len ľuďom podobní, nakoľko ich mravnosť je protiľudská, a ich činnosť predstavuje reprodukciu neľudskej mravnosti v spoločnosti aj nasledujúcich pokoleniach.

Geneticky naprogramované «automatické» nastavenie biopolí dieťaťa na jeho rodové egregory v tomto období dodáva svojské špecifikum výchove osvojených detí. Mnohé z detí, ktoré boli narodené v rozvrátených rodinách alebo mimo nich, si vyžadujú ochranu pred vplyvom rodových egregorov na ich nevedomé úrovne psychiky. Jedná sa o rodové egregory ich skutočných, a nie adoptívnych rodičov, a v mnohých prípadoch aj o rodové egregory skupiny otcov cez jav telegónie, poväčšine tiež nie najlepších predstaviteľov ľudstva z hľadiska mravno-etických kvalít. Kým v útlom veku dieťaťa otázka jeho ochrany pred rodovými egregormi nie je natoľko aktuálna, kvôli podmienenosti jeho správania vrodenými reflexami a inštinktmi, tak od momentu jeho vstupu do rečového obdobia a začiatku rozvoja vedomej zložky intelektu dieťaťa a ním si uvedomovanej mravnosti — treba pútať jeho pozornosť na rozdiely v jeho správaní, líšiace sa od toho normálneho ľudského, pomáhajúc mu robiť správne hodnotenia toho, čo môže byť spôsobené vplyvom jeho rodových egregorov. Okrem toho, dospelí by mali energetickou silou svojich biopolí izolovať osvojené dieťa od jeho pravých rodových egregorov, t.j. preukázať mu duchovnú podporu. Preto by sa dospelí mali vždy správať tak, aby dieťaťu bolo príjemné vnárať sa do ich biopoľa, vytvárajúc tak vzájomné prepojenie ich polí, aby u dieťaťa nevznikala túžba izolovať sa od egregoru rodiny, v ktorej vyrastá (to sa týka aj svojich vlastných detí), pretože dieťa v prípade takejto izolácie bude duševnú podporu (v zmysle energetického dobytia svojich biopolí) hľadať: ak ide o vlastné dieťa — tak niekde inde; ak ide o adoptované dieťa — tak ju najskorej získa zo svojho pravého rodového egregoru. A spoločne s energiou nutne pritečie do nevedomých úrovní psychiky dieťaťa, počas poskytovania takejto v podstate duševnej podpory, aj informácia, mravné kritériá a algoritmika, charakteristická pre tento zdroj. Ak tieto zodpovedajú objektívnej pravdovernosti, tak je to dobré, no ak nezodpovedajú, tak dieťa nie je v stave, aby bolo vo väčšine prípadov schopné ich pravdoverne prehodnotiť, práve kvôli nerozvinutosti svojho organizmu, videnia sveta, chápania sveta a algoritmiky svojej psychiky. V tomto procese (ochrany adoptívnych detí od rodových egregorov ich pravých rodičov) prebieha postupné preladenie psychiky adoptívnych detí od procesov formovania ich nevedomo-automatického správania vplyvom pravých rodových egregorov, ak tieto nesú škodlivé prvky. Pritom sa dieťa postupne pripája na rodové egregory adoptívnych rodičov (alebo dospelých, ktorí nahradili jedného alebo oboch rodičov). Ak sa tento proces ochrany potencionálne nevydareného dieťaťa pred škodlivým vplyvom jeho pravých rodových egregorov začína od útleho veku, tak býva úspešný, a dokonca takéto adoptované dieťa sa počas rastu začne navonok podobať na svojich adoptívnych rodičov natoľko, nakoľko to len umožňuje plastickosť (mnohovariantnosť) genetického programu rozvoja organizmu. Krik, výčitky (my sme ťa vychovávali, kŕmili... a ty? — fagan jeden nepodarený) a tresty, špeciálne vo veku približujúcom sa k tínedžerskému a v tínedžerskom, keď už pravé rodové egregory vykonali svoje dielo, zatiaľ čo adoptívni rodičia si vybíjali svoje neuspokojené rodičovské inštinkty hrami s «živou bábikou», ktorú dostali (k dieťaťu sa správali práve takto, inak by ho ochránili od jeho rodových egregorov) — sú zbytočné: adoptívne dieťa vychovávané v úplne dobrej rodine, ktorá ho však neochránia od škodlivého vplyvu jeho pravých rodových egregorov v detstve, môže, počnúc tínedžerským vekom, začať prejavovať vo svojom správaní prakticky všetko, čo bolo zaznamenané v jeho pravých rodových egregoroch a doplniť k tomu, čo už v nich je, ešte veľa skazeného. A preto, adoptívne dieťa v rodine, to je osobitý záväzok voči nemu samému i voči zvyšku spoločnosti. Záväzok, ktorý si vyžaduje nielen nezištnosť, ale aj štedrosť: k osvojeniu si nevlastného drobca do rodiny sa nemožno stavať vypočítavo, podobne ako sa stavajú k lotériám, tým skôr výherným.

Štatistika úrazovosti detí a tínedžerov a analýza tohto druhu udalostí prezrádza, že dnešný štýl života civilizácie je pre deti nebezpečný, a v tomto sa prejavuje jedna z mnohých prejavov defektnosti panujúcej kultúry a nepravdovernosti dospelých, ktorý ju podporujú. Dokonca v poli, v lese, na mierne klesajúcom brehu vodnej nádrže je drobec viacej v bezpečí, než vo vlastnom dome, pretože vo veku, keď si dieťa Svet prispôsobuje sebe, dom v sebe nesie hrozbu úrazu elektrickým prúdom: «A čo sú to tam za dieročky v stene?» — vo výsledku: v lepšom prípade sa pod rukami nenájde nič, čo by sa podarilo do zásuvky strčiť; v horšom prípade ho elektrošok odoženie od zásuvky, a celkovo ho len vyplaší; a v tých najhorších prípadoch, minimálne, popáleniny a poškodenia vnútorných orgánov, amputácia poškodených končatín, až po smrť dieťaťa. A v elektroinštalácii obydlí a domácich spotrebičov je rozšírená všeobecná norma — nepoužívať žiadnu konštrukčnú alebo organizačnú ochranu... Okolnosť, že takéto prípady sú pomerne zriedkavé, ich nerobí menej tragickými a nikoho neoslobodzuje od toho, aby sa zmysluplne staval k otvoreným možnostiam tohto druhu. Spomeňte si na príslovie «pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže» a porozmýšľajte, či skutočne civilizácia potrebuje naďalej žiť takto?! alebo bude lepšie vypracovať a zapracovať do života inú podobu života civilizácie, bezpečnejšiu aj pre deti, aj pre dospelých?

O tom, že mŕtvi sú určitým spôsobom živí, hoc aj nedostupní pre komunikáciu s nimi, väčšina detí nepochybuje, a tento fakt nasvedčuje tomu, že pocit nesmrteľnosti duše človeka je genetickou informáciou, vloženou Bohom. A z vedomia dieťaťa sa vyháňa až v neskoršom veku pod vplyvom kultúry, v ktorej prevláda «Ja-centrické» vnímanie a chápanie sveta: Ja som tu a teraz. Ale drobec určitým spôsobom vie a cíti, že: «23. Boh stvoril človeka nie aby sa na prach zmenil, ale urobil ho obrazom Svojej večnosti; 24. No závisťou diabla prišla na tento svet smrť a zakúšajú ju tí, čo zdieľajú jeho osud.» (Múdrosť Šalamúnova, kap. 2).

Známe «klasické» odpovede: našiel som ťa v kapuste; kúpil v obchode; priniesol ťa bocian.

Nehovoriac o tom, že dospelí už pri samotných pokusoch vysvetliť dieťaťu svoje vlastné chápanie týchto otázok a pri odpovedaní na jeho reakcie (deti ľahko vycítia slabé miesta v postojoch dospelých) môžu sami lepšie pochopiť mnohé veci v Živote, vrátane svojho osobného života. «Ústami batoliat hlaholí Pravda»… Avšak ona hlaholí ústami detí z veľkej časti tak, že nedáva dospelým hotové pravdivé odpovede a riešenia, ale zadáva im dobré a kvalitné otázky, ktoré dospelých navigujú k pravdivému chápaniu Života. A v tomto je práve vyjadrená dialektickosť života vo vzťahu k dospelým, nakoľko jedna z definícií dialektiky znie: — je to metóda chápania Pravdy cestou kladenia pomocných otázok.

Autora týchto riadkov vo veku 5 rokov veľmi zaujala jedna z úradných učebníc Ministerstva dopravy a spojov ZSSR, v ktorom sa skúmala organizácia železničných ciest: inžiniersko-technická stránka cestného a staničného hospodárstva, lokomotívneho a vozňového parku, technická a organizačná stránka bezpečnosti premávky. V učebnici bolo pomerne veľa obrázkov a technických schém, objasňujúcich rôzne problémy zloženia a fungovania techniky, a tiež otázky ohľadne organizácie prepravy a bezpečnosti dopravy. Keďže ešte nevedel čítať, tak jeho záujem o neznáme obrázky uspokojovala mama, pre ktorú bola táto učebnica pred niekoľkými rokmi oporou pri jej práci. Mama si našla čas, aby porozprávala o tom, čo je nakreslené na obrázkoch a prečo sa na železnici niektoré veci robia práve tak, a nie inak. A železnica, to je sieť ciest s množstvom staníc, techniky a obslužným personálom. V dnešnej civilizácií je to jeden z najnázornejších príkladov «veľkých systémov», «zložitých systémov», vytvorených človekom; železnica v uvedenom zmysle je fakticky takmer — supersystémom, ak použijeme termín Dostatočne všeobecnej teórie riadenia. A na základe rozhovorov s mamou o obrázkoch z úradnej učebnice sa uňho v detstve vytvorila akási obrazná predstava o «veľkých systémoch», procesoch ktoré v nich prebiehajú, o ich riadení, súvislostiach medzi ich fragmentmi a procesmi v nich. Takto po niekoľkých desaťročiach, opierajúc sa o systém vnútorných predstáv sformovaný v detstve, bolo oveľa ľahšie pochopiť Dostatočne všeobecnú teóriu riadenia, než v prípade, ak by ho od detského záujmu o úradnú knižku pre dospelých mama odohnala, povediac: «Si ešte moc malý. Keď vyrastieš a pôjdeš pracovať na železnicu, všetko sa tam dozvieš. A predtým než sa pôjdeme poprechádzať do parčíku: ty sa pekne pohraj v piesku s druhými deťmi a ja si zatiaľ prečítam knižku».

Aby sme tým, čo zabudli na svoje detstvo a žijú v moci skepticizmu a nihilizmu, názorne ukázali, že s maloletými deťmi treba viesť hĺbavé debaty na „nadpozemské“ svetonázorovo-teologické témy, uvedieme úryvok z listu-reakcie jedného z čitateľov na prácu VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“, ktorý nám prišiel elektronickou poštou: «… vo Vašej analytickej práci bolo vyslovených aj veľa iných potrebných a užitočných vecí, no mne očividne chýbala takáto dobrá systematizácia vlastných vedomostí o Bohu pre plnohodnotnejší život, preto som sa v svojej reakcii zameral práve na túto stránku vašej analytiky. Povedal som „vlastných vedomostí“, pretože niektoré veci a presnejšie povedané polovicu, som poznal už od narodenia, dávno predtým, než mi začali rozprávať o Bohu. A pamätám si ako od veľmi ranného detstva vo mne narastal odpor, keď mi dospelí začali rozprávať o biblickom zlom bohovi. Ja, asi ako štvorročné dieťa, som si myslel, že voľakto asi ľuďom klame». A toto nie je jediné svedectvo tohto druhu. V mnohým známej autobiografickej poviedke „Kniha priestupkov a Švambránia“ (Lev Abramovič Kassil) je kapitola s názvom „Boh a Oska“ (* Oska je meno jedného z chlapcov, protagonistov *), v ktorej Lev Kassil píše o teologickej debate, ktorú viedol s Popom jeho mladší brat, približne vo veku štyroch rokov. Jeho rodina bola „pokroková“, t.j. neveriaca, preto aj Oska po tom, čo si všeličo vypočul od dospelých, popovi dokazoval, že Boha niet. Pop mu kládol otázky, ktoré mali rozkývať ateizmus dieťaťa. Nakoniec dospeli až k otázke: „A odkiaľ sa vzala celkom prvá mama?“ A malý špunt, osvietený darvinizmom, dal odpoveď približne v zmysle «a celkom prvá mama — sama sa objavila... postupne... z opičky...». Nakoniec boli v rozpakoch všetci, okrem Osku: aj pop, aj „pokrokoví“ rodičia.

„Hlas Ameriky“ (alebo rádio „Sloboda“?) raz v jednom zo svojich vysielaní porozprával, čo predchádzalo vzniku aerobusu „Boeing 747“, a ten príbeh je v skratke nasledovný: Firma „Boeing“ má múzeum leteckej techniky. A v tom múzeu, okrem knihy návštev, je aj zošit, do ktorého možno kresliť leteckú techniku podľa svojich predstáv. Nejaké dieťa, tak ako vedelo, nakreslilo do zošita «dvojposchodové lietadlo». Dospelí ujovia — perspektívni leteckí špecialisti firmy, medzi povinnosti ktorých spadá aj analýza názorov neodborníkov-návštevníkov múzea — hľadiac na detský obrázok, zaujali k nemu seriózny postoj a zamysleli sa. Po úvahe vykonali ekonomický a inžiniersky prepočet na tému detského obrázku, na výstupe ktorých sa objavilo nové lietadlo, ktoré dalo zrod novej ére v rozvoji civilného letectva. V tejto súvislosti tiež treba spomenúť mnohým známe sovietske turbovrtuľové lietadlo „An-22“ (hlavným konštruktérom bol O. K. Antonov) — “Antej“ (lat. Antaeus), rekordér 1960-tych rokov v preprave ťažkotonážnych nákladov, objavil sa ešte skôr než turboreaktívny „Boeing-747“. Prvé publikácie o ňom v sovietskej tlači informovali aj o pasažierskej modifikácii do 700 ľudí (v závislosti od dĺžky letu). Napriek tomu, táto modifikácia zostala len na papieri a An-22 sa nestal prvým aerobusom. Tu ešte raz pripomenieme, že vo voľnom čase sa Oleg Konstantinovič (Antonov) venoval maliarstvu.

O tom hovorí aj ruské príslovie, narážajúc na výprask, ako jeden z presvedčovacích prostriedkov pri výchove detí: «vychovávať človeka treba, kým sa na lavicu po šírke zmestí; keď je už na dĺžku lavice, potom treba prevychovávať».

V tejto súvislosti uvedieme slová proroka Mohameda: «Každý človek sa rodí moslimom (v preklade „oddaný Bohu“) a až rodičia z neho urobia žida, kresťana alebo modlára» („Korán, preklad zmyslov a komentáre“ Valerij Prochorov, Moskva, 1993, str. 547). Jediné, čo sa od čias Mohameda zmenilo, je nárast množstva vieroúk (kriviacich v rannom detstve smerovanie života človeka, odvádzajúc ho od viery Bohu na základe svedomia) a pribudol k nim aj otvorený ateizmus a historicky sformovaný „islam“, degradovaný na rituál a vyžadovanie rituálnej disciplíny. Ale slová Mohameda poukazujú na jednotu emočného a zmyslového režimu psychickej činnosti pri narodení dieťaťa, ktorá sa napokon ničí kultúrou spoločnosti, ktorou sa riadia dospelí, a konkrétne, rodičia.

Mladučké dievčiny, po ukončení pedagogickej strednej školy (čo už ich len dokázali naučiť za dva roky) s neusporiadaným životom (na vysokú sa nedostali, je čas vydať sa, niektoré sú z dediny a žijú v podnikovej ubytovni majiteľa detskej škôlky) — ešte toho veľa nezažili ani ako matky, či partnerky, alebo občan. To čo chápu a cítia nie je to, čo sa nachádza v dušiach bežnej 20 až 30 člennej skupiny detí, no ani v ich živote a živote spoločnosti... Ak sú v spoločnosti detské škôlky, tak práve v nich musia byť najviac znajúci a zruční, mravne pravdoverní pedagógovia — vychovávatelia a MRAVOukovia.

A stalo sa to navyše v meste, ktoré hlúpy architekti pod diktátom nemenej hlúpej chruščevsko-trockistickej straníckej nomenklatúry, zastavali «chruščevkami» tak nahusto, že tráva nemala kde rásť, nieto ešte aby sa našlo miesto pre sad, kde by sa detváky samé mohli vybrať na čerešne.

Inými slovami, v utláčaní dieťaťa stratégiami módnej výchovy sa prejavuje ateizmus rodičov vo forme ich nedôvery Bohu ohľadom osudu a života dieťaťa, a zároveň ich zombírovanosť módou alebo démonizmus.

V zmysle osvojenia si znalostí a praktických zručností.

„Záznamníkovom“ – bezduché učenie sa cudzích názorov a vedomostí, bez vlastného uvažovania nad obsahom, s cieľom si to len zapamätať a zopakovať učiteľovi ako zo záznamníku... Takýto prístup je pestovaný jak u žiakov, tak aj u učiteľov. – pozn. prekl.

Informačná kapacita chemických reakcií, podmienená zlučovaním atómov do molekúl a rýchlosťou chemických reakcií, nie je dostatočná na spracovanie všetkej informácie v potrebnom tempe. Okrem toho samotná fyziológia látkovej výmeny v činnosti vyššej nervovej sústavy u človeka a zvierat je vo všeobecnosti homogénna. A táto homogénnosť fyziológie nevysvetľuje kvalitatívne rozdiely možností u človeka a zvierat.

Pravá hemisféra zabezpečuje obrazné myslenie jak statickými obrázkami, tak aj videním procesov vo vnútornom svete. Ľavá hemisféra zabezpečuje diskrétne myslenie ako proces nespojitého, postupného prechodu od videnia jedných obrazov k druhým. Inými slovami, vo vzťahu k bohocentrickému vnímaniu sveta trojjednoty matérie-informácie-miery je pravá hemisféra zodpovedná za informáciu ako takú a ľavá hemisféra za mieru. Ich koordinovaná činnosť zabezpečuje tandemovú súhru rozumovej činnosti. (totožnosť obrazov-“vnemov“ a mier-“vnútornej lexikálnej logiky týchto obrazov a procesov“ *)

A ak existuje nesúlad medzi rodičmi, tak ten sa prejavuje aj ako nezlučiteľnosť nimi vyžarovaných biopolí. Dieťa pri kontakte s nimi nevie, na koho z nich sa má naladiť, a tento stav ho často odsudzuje na dvojtvárnosť a mnohotvárnosť: pri jednaní s jedným rodičom je také, pri jednaní s druhým rodičom je zasa iné. Dieťa v štádiu vytvárania kostrových základov mravnosti, uvedomujúc si túto svoju mnohotvárnosť, nie vždy sa dokáže zorientovať a ujasniť si, kým je ono samo bez ohľadu na to, s kým je v kontakte. Ak sa už nachádza v tom veku, môže sa stať egregoriálnym lídrom v rodine rodičov, neschopných udržiavať súlad vo vzájomných vzťahoch, a sám — bez toho aby si to uvedomoval — nastaví v rodine taký režim vo vzťahoch medzi staršími, ktorý bude zodpovedať jeho mravom. No v sporoch medzi dospelými sa štatisticky často prejavuje ich zvierací typ režimu psychiky, možno trochu prikrášlený nadstavbami zombi a démonizmu. V tomto prípade je otec inštinktívne podriadený matke dieťaťa a pripútaný k dieťaťu; matka je inštinktívne podriadená dieťaťu; algoritmika nevedomých úrovní psychiky dieťaťa egregoriálne ovláda (uvedomelá vôľa sa väčšinou u dieťaťa prejavuje až v o niečo staršom veku) celý život rodiny rôzne, v závislosti od toho, čo sa dostalo do kostrových základov jeho mravnosti. Na základe toho sa môže rodinný nesúlad buď zhoršovať (malým despotom), alebo naopak, nesúlad nakoniec vymizne.

Práve z tohto dôvodu ani televízia, ani počítač nabitý hrami „rozvíjajúcimi intelekt“, nedokážu nahradiť čas družne strávený s rodičmi, s inými vychovávateľmi, SPOLOČNE PREŽÍVAJÚCIMI s deťmi ich záujmy. Pri „trávení času“ iba za počítačom môže prebiehať len proces formovania „osobnosti“ bezCitného (v zmysle nedostatočnej vyvinutosti systému zmyslov a emócií) individualistu, v mnohom nespôsobilého k priamej komunikácii s ľuďmi a Životom, závislého od technických prostriedkov objasnenia situácie a rozhovoru rovnako, ako je postihnutý človek závislý od protézy a invalidného vozíka.

Preto jedným z aktov genocídy (v 20. storočí na území ZSSR) bolo zničenie mnohogeneračnej rodiny prevažne dvojizbovými «chruščovkami» a štátno-legislatívnym ohraničením plochy vidieckeho rodinného domu na 27m2; zničenie mnohogeneračnej rodiny nebolo prirodzeným procesom, bol to skrytý zlý zámer, ktorý sa podarilo politicky zrealizovať.

K tomu navyše nie vždy zodpovedajúcimi objektívnej pravde, ale prednášanými žiakom ako objektívna pravda. Reálne škola vyučuje celkovo iba dve objektívne vedy: matematiku a geografiu. Ich objektívnosť je podmienená tým, že matematika skúma vzájomné vzťahy medzi množstvami a poradím (čísla a zákonitosti*), ktoré ležia v základoch existencie Vesmíru a nepodriaďujú sa človeku; geografia skúma planétu Zem, ktorej zmeny prebiehajú veľmi pomaly (vzhľadom na priebeh ľudských dejín) a do začiatku 21. storočia sa tiež nepodriaďovali človeku. Ďalej ešte škola učí zručnostiam-remeslám, medzi ktoré možno zaradiť ovládanie písania a jazykov, informatiku a pod. Všetko ostatné čo škola učí — sú len subjektívne interpretácie pozorovaní a experimentálnych údajov (prírodné vedy) a interpretácie zväčša textov a artefaktov zdedených z minulosti (humanitné vedy). No tradičné kultové interpretácie prevládajúce vo vzdelávacom systéme — nie sú jediné možné vysvetlenia, a už vôbec nemusia byť tými najlepšími z hľadiska praktického využitia a adekvátnosti k Životu. Takto sa vo všetkých učebných disciplínach okrem matematiky a geografie (pre všeobecnú krízu ateistickej „prírodovedy“) menili v priebehu niekoľkých storočí aj predstavy o pravdivosti rôznych teórií, spoločne so zmenou pokolení «vedeckých velikánov». Dokonca v teoretickej mechanike, nepoznajúcej kvantové efekty a pod., sa v priebehu tohto času neraz zmenil vzťah k takým kategóriám ako «sila inercie»: v jedných modeloch predstavovala — fiktívnu silu, objektívne neexistujúcu, ale teoreticky potrebnú na dosiahnutie rovnosti v systéme rovníc; v iných modeloch — bola reálnou silou prírody. Jeden z modelov, ktorý ju považuje za reálnu silu prírody, ju chápe ako silu odporu gravitačného poľa voči zmene parametrov rovnovážneho pohybu makroobjektu. A v našej epoche prax zasa ukazuje, že podstatná časť zručností a interpretácií v súčasnom svete zastaráva behom 5 — 10 rokov. A to vedie k odpovedi na otázku: Čo škola neučí a čo by škola učiť mala, aby nevyčerpávala učiteľov a žiakov bifľovaním interpretácií, ktoré aj tak v mnohom stratia svoju praktickú aktuálnosť skorej, než deti ukončia ak aj nie všeobecnovzdelávaciu, tak vysokú školu? Odpoveď je jednoduchá: Škola neučí deti umeniu interpretovať pozorovanie, experimentálne údaje, texty a artefakty v tempe vzniku potrieb riešiť na základe interpretácie rôzne praktické úlohy, najmä také, ktoré si vyžadujú kolektívnu činnosť. To je ale práve to, čo je nutné na prekonanie celkovej krízy systému vzdelávania, a na realizáciu všeobecného rastu KULTÚRY RIADENIA V SPOLOČNOSTI. V súčasnom vedeckom lexikóne sa opis takéhoto umenia interpretácie pozorovaní, experimentálnych údajov, textov a artefaktov nazýva — metodológiou poznania. Ju treba učiť deti, a za týmto účelom sa toto umenie musíme učiť aj my sami, vyjadrujúc ho v teóriách — čo je tiež interpretáciou tohto umenia. Jeden z druhov tohto umenia sa oddávna nazýva dialektika, a jej objasneniu je zasvätená táto práca.

V tom je aj jeden z prejavov neadekvátnosti súčasného prístupu k výučbe telocviku v detských predškolských zariadeniach a v škole.

Mnohí žiaci a rodičia si v starších ročníkoch školy prešli hrôzou stereometrie (priestorovej geometrie). Riešenie úloh stereometrie si vyžaduje: ● Priestorovú predstavivosť objektov, tvoriacich úlohu (to má na starosti pravá hemisféra mozgu). ● Predstavovanie (interpretácia) priestorovej úlohy ako súvislej postupnosti úloh rovinnej geometrie si vyžaduje koordinovanú spoluprácu pravej a ľavej hemisféry, kde pravá zodpovedá za priestorové a rovinné obrazy; ľavá za logiku prechodu od jednej rovinnej úlohy k druhej a ich súvislej postupnosti, a tiež za riešenie každej rovinnej úlohy na základe známych teorém, potvrdení stavov nevyjadrených v štandardnej zostave teorém, a okrem toho za algebru a aritmetiku v priebehu riešenia všetkých úloh. Väčšina rodičov ide na to chybne: začnú úlohy riešiť sami (ak vedia), potom nechajú deti aby si ich odpísali a vysvetľujú im algoritmiku riešenia, ktorú si deti musia zapamätať a pochopiť. Súbor riešení štandardných úloh, ktoré takto ostali v pamäti, umožňuje takouto metódou riešiť nové úlohy, komponujúc kúsky z už vyriešených úloh pri minimálnej myšlienkovej aktivite. Proces hromadenia (hotových) riešení štandardných úloh je zdĺhavý, mučivý jak pre školáka, tak aj pre rodičov ktorí mu pomáhajú, a preto všetky nové úlohy zo stereometrie vyvolávajú u mnohých školákov zdesenie, a takto paralyzovaní, celkom strácajú schopnosť myslieť a pod. Tento scenár mnohí poznajú z vlastnej skúsenosti. Efektivita väčšiny doučovateľov z matematiky je podmienená tým, do akej miery poznajú «skratku» — teda vloženie najefektívnejšieho základného množstva riešení štandardných úloh do povedomia školákov, po čom následne zostáva už len školákov dotiahnuť na otestovanie (typu „sito“) štandardného súboru úloh a jeho fragmentov, pri riešení úloh neštandardných. V tomto zmysle je efekt doučovateľa podobný efektu „cvičiteľa zvierat“, ak nie ešte horší. No všetky problémy ohľadom neschopnosti osvojiť si žiakom stereometriu a ostatnú matematiku sa dajú vyriešiť približne za týždeň — dva, ak: ● je tu človek, ktorý disponuje kultúrou myslenia, ktorá mu umožňuje tieto úlohy riešiť, dokonca i keď nepozná súbor riešení štandardných úloh; ● žiak sa pri kontakte s týmto človekom neznevoľňuje, a preto je schopný pri kontakte s ním pripojiť svoje biopolia na jeho biopolia, a meniť tak naladenie svojich biopolí, nastavujúc sa na jeho naladenie v procese myslenia. Ak si sadnú vedľa seba, tak žiak sa ocitne v biopoli dospelého. Pre dospelého je pomerne jednoduché sedieť vedľa a pozorovať činnosť žiaka, počúvajúc jeho návrhy, mlčky si predstavovať postupnosť krokov vedúcich k riešeniu úlohy: predstavenie si priestorovej úlohy, jej rozčlenenie na postupnosť rovinných úloh, riešenie každej rovinnej úlohy v ich nadväznej postupnosti, ktorá napokon vedie k vyriešeniu priestorovej úlohy. Ak žiak nebude znevoľnený a obaja budú k sebe naladení ľudsky, tak akonáhle žiak vedome sústredí svoju pozornosť na úlohu, začne podvedome nalaďovať svoje biopolia na režim vyžarovania biopolí dospelého v závislosti od toho, ako bude napredovať riešenie úlohy. Od dospelého sa nežiada aby riešil úlohu, ukazoval a objasňoval jej riešenie. Od neho sa žiada, aby si stabilne udržoval svoju pracovnú náladu (určitú harmóniu vyžarovania biopolí), a v naťahujúcich sa pauzách dával žiakovi pomocné otázky, ktoré jeho intelekt vyvedú zo stavu zamrznutia či zacyklenia (v počítačovo-programátorskom zmysle týchto slov) a podporia prechod z jednej etapy riešenia úlohy do ďalšej. Po nejakom čase si žiak všimne (alebo ho na to tiež treba upozorniť), že sám nedokáže riešiť nové úlohy, no ak sedí vedľa dospelého, tak každú z týchto úloh rieši bez veľkej námahy za niekoľko minút. A ak proces beží tak, ako je to opísané (čiže v biopoľovej jednote žiaka i dospelého), tak nakoľko fakt prakticky samostatného riešenia úloh v prítomnosti dospelého je faktom reálnym a žiak sa s ním stotožňuje, hoci sám ho možno nevie vysvetliť, — potom mu treba dať vedieť a vysvetliť, že: ● riešenie úloh si vyžaduje určité presné fungovanie ducha žiaka (jeho biopoľa), pretože práve duch (biopole) je nositeľom všetkých procesov psychickej činnosti, vrátane myslenia; ● na to, aby sa úlohy dali riešiť, je treba si ešte pred samotným riešením úloh vytvoriť pracovnú náladu, teda nastaviť svoje biopole (ducha) tak, aby psychika bola v stave vyriešiť úlohu; ● akonáhle si uvedomíme, že potrebné naladenie sme získali, možno začať s riešením úlohy. A takto je možné poskytnúť „recept“ na riešenie všetkých úloh zo stereometrie a matematiky celkovo: predtým než sa začneš venovať úlohe, predstavíš si, že sedíš na gauči so mnou, a riešime ju spoločne, ako vždy. Keď si uvedomíš, že cítiš svoje hmotné telo, svoje biopolia tak isto, ako tomu zvykne byť, keď riešime úlohy spolu, potom aj ty môžeš začať riešiť svoju úlohu, pretože tvoja pravá a ľavá hemisféra pracujú jednotne a nastavenie tvojho organizmu je schopné podporiť algoritmiku tvojej psychiky v priebehu riešenia úlohy. Tento recept potom možno zovšeobecniť v tom zmysle, že úspešná realizácia každého diela si vyžaduje presnú konkrétnu pracovnú náladu: normálny emočno-zmyslový režim psychickej činnosti (o čom sme hovorili skôr v rovnomennej kapitole) a zodpovedajúcu algoritmiku psychiky, ktoré sa odrážajú v plastickosti hmotného tela a biopoľa. Pochopiac tento fakt a disponujúc určitými vôľovými zručnosťami i tvorivým potenciálom, je človek schopný sa v ľubovoľnom veku naučiť samostatne riešiť mnohé životné problémy na tomto základe (tým že v sebe cielene vypracuje a slobodne vytvorí náladu zodpovedajúcu danej úlohe/činnosti). No aj tak je lepšie naučiť sa to v detstve A rozpovedané v tejto poznámke pod čiarou je pravda priamo zo života, reálna pedagogická prax, nie výmysel.

Našich 5 telesných zmyslov nám prináša vstupnú informáciu a emócie sú spätnou väzbou nevedomia na výsledok a priebeh ich spracovania. Ďalšia vec je „lexikálny zmysel“, či vôbec podľa farby emócií vieme správne vyhodnotiť z akého podnetu, udalosti tieto emócie pramenia, na čo reagujú. Lebo ak správne chápanie vlastných emócií necháme na autopilota, nevšímajúc si ich, tak potom, keď pôjde v živote o vážne veci, nebudeme rozumieť sami sebe, nebudeme chápať, čo sa v nás odohráva. To už nehovorím o tom, že informácia, ktorú emócie tlmočia, a jej správne chápanie, je mravne podmienená a formuje naše videnie a chápanie sveta. Ničmenej, úmyselným navodením emócií nastavujeme svoj organizmus na rôzne druhy činnosti, a teda aj na efektívne myslenie s minimom chýb. – pozn. prekl.

«A My sme stvorili duchov i ľudí, z ktorých mnohí sú dedičstvom geenny*, lebo majú srdcia, ktorými nechápu; oči, ktorými nevidia; uši, ktorými nepočujú. Sú ako dobytok, dokonca ešte zblúdilejší. Sú ľahostajní.» — súra 7:178, preklad v chápaní zmyslu pisateľmi, odlišný od prekladov I.J.Kračkovského a G.S.Sablukova. * Geenna – (arabsky foneticky „žahannam“- جهنم), v prekladoch Koránu sa prekladá aj ako peklo (biblický termín!). V etymologických výkladoch býva tento výraz spájaný s hebrejským slovom „Gehinnam“ (םנהג), čo je názov doliny na juhu Jeruzalemu spomínanej aj v Tóre ako „Gai-ben-hinnom“, teda dolina synov Hennoma, vraj tam kedysi neustále horel oheň, lebo sa tam spaľoval odpad a mŕtvoly zvierat. Čiže tu sa spoločnosť zbavovala všetkého neužitočného a škodlivého. Dedičstvo geenny – môže to byť aj metafora opisujúca správanie tých, čo nevyužívajú potenciál v sebe ukrytý v súlade s prostredím, čo žijú ako slepí a hluchí iba pre seba, a nie sú ničím užitoční svojmu prostrediu, len mu škodia. Preto ak je situácia s “odpadom“ neúnosná, a je ohrozený normálny život, dochádza v biosfére k samočinnému čisteniu „smetiska“. Stačilo by pritom učiť sa od prírody, ktorá neprodukuje žiaden odpad, ale iba recyklovateľné, do budúcna užitočné veci. Geenna je možno tiež miestom recyklácie odpadu. http://wikikoran.kz/index.php/%D0%93%D0%B5%D0%B5%D0%BD%D0%BD%D0%B0 – dopl. prekl.

Vo výsledku tohto sa človek v tomto Sveta stráca, stáva sa v ňom bezmocným, a druhé subjekty, zneužívajúc pritom nedorozvitosť alebo zvrátenosť jeho videnia a chápania sveta, sa môžu pokúsiť urobiť ho na sebe závislým, vyjadrujúc vo svojom správaní životnú stratégiu «hlupáci boli stvorení na to, aby ich bolo možné neobmedzene využívať». No priaznivci takýchto a podobných stratégií, prameniacich z «Ja-centrického» videnia sveta, nechápu to, že: každý jeden z nich mierou svojho chápania pracuje na seba, a mierou svojho nechápania — na tých, ktorí chápu v Živote viac. Vo výsledku sa tak či onak stávajú nakoniec využitými sami, pretože v Živote najlepšie zo všetkých chápe a všetkému rozumie Všedržiteľ, nastavujúc dráhy spätných väzieb tak, aby každý mohol vo svojom živote pocítiť to, čo spôsobil druhým. Neefektívnosť tejto iluzórnej, no mnohým sympatickej stratégie «brať všetko, čo sa núka», je známa oddávna: «... človeku, dobrému pred Jeho tvárou, On dáva múdrosť i vedomosti i radosť; a hriešnikovi dáva ustarostenosť hromadiť a kopiť, aby to potom splatil dobrému pred tvárou Božou. A to je márnosť a mučenie ducha!» (Kazateľ, 2:26). Mučenie ducha pokračuje do tých čias, kým sa človek nezamyslí nad mravno-etickými príčinami svojho neutešeného mučenia a kým nezmení svoju mravnosť; po tomto prídu radosť Života, v ktorej sa Všedržiteľ nemýli, a to prinesie vedomosti a nevýslovnú (jazykmi kultúry spoločnosti) múdrosť.

A niektorí aj k pomoci narkológov, v davo-„elitárnej“ kultúre od polovice 20. storočia stabilne usadených na rozhraní medzi psychiatriou a fyziológiou látkovej výmeny.

A taktiež aj svoju vlastnú pozornosť a rozum.

Inými slovami, vôľa sa vôbec nemusí nutne prejavovať len v samotnom podriaďovaní si (niečoho/niekoho*), hoci ono «podriadenie si» môže byť tiež jedným z cieľov aplikácie osobnej vôle.

T.j. subjekt, majúci v dôsledku platnosti nejakého zákona alebo zvyku v spoločnosti status otroka, môže byť nositeľom vôle; a ten, koho spoločnosť považuje za jeho pána na základe platnosti zvyku alebo zákona — reálne môže byť nevoľníkom.

O plnej funkcii riadenia (PFR) sa možno dozvedieť viac v Dostatočne všeobecnej teórii riadenia, v samostatných vydaniach (r. 2000 a 2003) alebo ako súčasť knihy VP ZSSR „Voda Mŕtva“.

Jeden zo zdrojov, zasvätených ezoterickým vedám, vysvetľuje rozdiel medzi chémiou a alchýmiou v otázke výroby «kameňa mudrcov». Chémia — to je keď reakcie prebiehajú sami od seba v “automatickom“ režime. Alchýmia — to je keď sa reakcií s rovnakými reagentami zúčastňuje biopole človeka, jeho vôľa. Pri tomto prístupe «kameň mudrcov» skutočne nemožno získať v rámci zákonitostí klasickej chémie, no pri alchýmii je jeho získanie nevyhnutné, ak alchymista, pripojac sa do reakcie svojim duchom, dosiahne úspech v osvojení svojho osobnostného potenciálu (pritom tým najhlavnejším je preň dosiahnutý výsledok vo svojom osobnom rozvoji a nie získaný «kameň mudrcov»). A hoci sme «kameň mudrcov» osobne nevideli a v tomto smere ani nepracovali, no toto vysvetlenie rozdielov medzi chémiou a alchýmiou poukazuje na dôležitosť subjektívnych faktorov v Živote, nositeľom ktorých človek (na dosiahnutom stupni rozvoja) ak aj zatiaľ nie je, no časom môže byť.

V podmienkach vojny sa množstvo ľudí aj na fronte, aj v tyle ocitli v postavení zdrojov, ktorých množstvo a kvalita predurčovala možnosť víťazstva celej spoločnosti a jej štátnosti ako i jej «cenu», prípadne nevyhnutnosť porážky a jej «cenu». A toto je jeden z prejavov dvojakosti postavenia každej osoby v dejinách; dvojakosti, ktorá vzniká v dôsledku toho, že jedna osoba nedokáže sama sebou zastúpiť celú spoločnosť, celé ľudstvo. No ak sa ocitne v postavení «zdroja», osoba je aj tak povinná splatiť svoj dlh pred ostatnými ľuďmi (vrátane predkov i potomkov) v súlade so Zámerom.

Jak v zmysle dosiahnutia subjektívne zvolených cieľov cestou realizácie subjektívne zvolených činov (ciele i činy v dôsledku ich subjektívnej podmienenosti nemusia byť vždy pravdoverné), tak aj v oveľa širšom zmysle — zotrvávania v harmónii so Životom a konaním v smere realizácie Božieho Zámeru (odpoveď v tejto poznámke sa týka fragmentu textu zvýraznenom kurzívou).

Alebo ich poškodenie nepriaznivými faktormi prostredia v ktorom osoba žije, vrátane kultúrne podmieneného degradačno-parazitického spektra potrieb.

Škála — v zmysle: zoznam činností + reálne dosiahnuteľná efektívnosť činov pri každej položke zoznamu.

«VÔĽA ž. svojvôľa konania daná človeku; sloboda, priestor v činoch; absencia neslobody, znásilňovania sa, nútenia. Tvorivá činnosť rozumu, Chomjakov. (…) Človek má vôľu, zviera má popud. || Vláda alebo sila, mravná moc, právo, mohúcnosť. (...) Vôľa — to je vlastný boh. ... Božiu vôľu nepremôžeš. (...) V opitosti a vo sne, človek i nad sebou stráca vôľu. (...)» („Slovník“ V. I. Daľja, zv. 1, str. 238 — 240 útržkovito). «…Pud, popud m. dar, vrodený všetkým zvieratám, vykonávať všetky potreby nevedome. V zvieracom pude sú do jedného spojené um aj vôľa, alebo rozum a srdce, v človeku oddelené» („Slovník“ V. I. Daľja, zv. 3, str. 138). Takéto bolo chápanie «vôle» ako komponenty ľudskej psychiky a chápanie rozdielu medzi algoritmikou psychiky človeka a algoritmikou psychiky zvierat v druhej polovici 19. storočia v Rusku na pokraji krachu biblicko-“pravoslávnej“ kultúry idealistického ateizmu.

Preto nositelia zvieracieho typu režimu psychiky i keď navonok môžu byť rituálne bezúhonný z pohľadu okolia, no aj tak veľkú časť svojho života žijú mimo relígie v neviere Bohu, a inštinkt sebazáchovy sa môže maskovať pod rúškom kultúrnych obalov, z ktorých najmocnejší je — zabezpečenosť jednotlivca (od mnohých prírodných hrozieb pre jeho život) historicky sformovanou civilizáciou, ktorá však už väčšinou populácie Zeme nie je vnímaná ako reálne nebezpečenstvo pre existenciu všetkých a každého.

Čiže nemám odvahu mať svoj názor („veď ako by sa potom na mňa pozerali ostatní?“) a preto „Plávam s davom“ – aj keď sa mi to nepáči. – pozn. prekl.

„Dialektický“ materializmus nemohol vo svojich sociologických teóriách rozlíšiť stádovitosť, svorkovitosť a súbornosť bez toho, aby najprv odhalil rozdiely v typoch režimov psychiky, a všetky tieto kvalitatívne rozdielne zoskupenia nazýval jedným slovom — «kolektivizmus». Avšak socializmus a komunizmus nemôžu byť založené na stádovitosti a svorkovitosti, pretože ide o prejav súbornosti množstva ľudí, disponujúcich svojráznosťou. A pohlavári marxistickej modifikácie Biblického projektu zlomyseľne kultivovali stádovitosť-svorkovitosť a osvojovali si návyky prepínania davu z jedného režimu na druhý. Pritom niektoré z démonických typov sa tým nechali natoľko uniesť, že dav v režime stádovitosti ich zrazil alebo rozdupal, pričom si možno ani nevšimol ich démonický „majestát“, alebo ich v režime svorkovitosti — uštval alebo roztrhal. Dnes KSRF, ako i niektoré iné strany, sa neopodstatnene nazývajú «komunistickými», nakoľko nikde vo svojich programových dokumentoch, v publicistike, v nimi rozvíjanej vedeckej sociológii nehovoria nič o štatistickom prerozdelení ľudí podľa typov režimu psychiky a o nevyhnutnosti prechodu k nadvláde Ľudského typu režimu psychiky ako psychologickej osnovy komunizmu. Preto odporučenie V.V.Putina vedeniu KSRF (Komunistickej strany RF) dobrovoľne premenovať ich stranu na RSDSP (Ruskú sociálno-demokratickú strana pracujúcich) je v podstate správnym odporúčaním: lepšie je prestať balamutiť ľudí názvom «komunistická», ak strana prakticky nepozná ideály komunizmu, nepozná jeho osnovy, nepozná cesty a metódy vybudovania komunizmu.

Spomeňte si na obraz Rešetnikova „Zase štvorka“, na ktorej je zobrazený chlapec, ktorý dostal štvorku, i jeho sestra, v tom veku už solidárna s matkou v odsúdení správania sa brata, ktorý nemal myseľ na učenie, kým niekde vystrájal pri zápasoch s nebezpečenstvami. Vyjadrenie vekovej psychológie v tvárach postáv na obraze je veľmi presné. http://b1.m24.ru/c/720713.jpg

Aforizmus, ktorý sa objavil v „Literárnych novinách“ ešte v 1970-tych rokoch: «Nemôžeme čakať milosť od Prírody po tom, čo sme s ňou vykonali».

Je to spôsobené kvantitatívnym prevládaním neĽudských typov režimu psychiky.

V priebehu celej histórie rôzne národy a regionálne civilizácie zaplatili veľkým množstvom preliatej krvi za oslobodenie sa od tejto ilúzie: v minulosti hynuli celé štáty v dôsledku toho, že ich vojvodcovia považovali vojnovú fintu falošného ústupu za zbabelosť, a hnali celé pluky na porážku do vopred pripravenej pasce, a tí čo padli do zajatia, s opovrhnutím hľadeli na víťazov; o storočie neskôr, rytieri považovali za prejav zbabelosti ak niekto proti nim použil kušu alebo pušku; začiatkom 20. storočia sa recidívy a atavizmy jednostranného chápania statočnosti prejavovali v dešpekte k nutnosti zabezpečiť svoj vlastný oddiel a techniku ochranným brnením, opovrhovali rozviedkou a maskovaním, tajením, nácvikom techník obranného boja a pod. Dnes určitá časť rusov, nevnímavá k lekciám histórie, vyjadruje odpor k prostriedkom «tlačidlovej vojny» („pushbuton warfare“ – keď nevidíš koho zabíjaš, len stláčaš gombík). A NATOvci, tiež nevnímaví k lekciám histórie, sa spoliehajú len na «tlačidlovú vojnu», zabúdajúc alebo skrývajúc ten fakt, že na vstup Sovietskych vojsk do Afganistanu 30. decembra 1979 ozbrojené sily USA zareagovali... dvojtýždňových prudkým vzostupom havárijnosti v dôsledku chýb ich vlastnej zostavy. A po skončení «tlačidlovej vojny» v Perzskom zálive americká medicína nevedela ako liečiť «syndróm zálivu» — psychosomatické ochorenie, ktoré si odniesla so sebou z bojových zón podstatná časť preživších účastníkov vojny (USA falzifikovali štatistiky svojich strát, pričom ich podstatne znížili). A na to, že veľká vojna je pre ľudstvo samovražedná, vojenskí dôstojníci načisto zabúdajú pri posudzovaní problematiky realizácie cieľov politiky silovými prostriedkami.

Veľmi výrazne sa to prejavovalo vo vojnách v armádach mnohých krajín: postoj k cvičeniam, k príprave na cvičisku bol u mnohých veliteľov a nižších hodností lajdácky. Vo výsledku sa tak učili vojenskej profesii skutočne až v priebehu bojov, platiac za takéto lekcie množstvom krvi (v tom spočívala aj jedna z príčin rozdrvenia pohraničného zoskupenia Sovietskych vojsk v lete 1941; a tiež jedna z príčin vážnych strát počas kárnej operácie v Čečne v druhej polovici 1990-tych rokov). Bolo to v rozpore so suvorovským «ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku».

Ženská forma od slova žrec; vedma. – pozn. prekl.

Oplatí sa obrátiť pozornosť aj na to, že medzi varovaniami Zhora pre Nemecko, bolo aj jedno takéto: Heinrich Schliemann, objaviteľ Tróje, nemec. Pri odkrytí pahorku Hissarlik objavil Heinrich Schliemann okolo 9000 zlatých artefaktov, ktoré chybne nazval «pokladom kráľa Priama» (nakoľko on Homérovskú Tróju zničil ešte raz, tým že ju «prekopal skrz naskrz» kvôli chybe v datovaní kultúrnych vrstiev: taký je súčasný oficiálny názor vedy). Nakoniec boli vyvezené do Nemecka. Prvýkrát sa «trójske zlato» vystavovalo v roku 1882 v Berlínskom múzeu (dávno pred 1. svetovou vojnou 20. storočia). Potom boli klenoty darované múzeu „Pergamon“, odkiaľ boli v roku 1945 po porážke Nemecka vyvezené do ZSSR. Dnes je časť týchto zlatých artefaktov uložená v Múzeu výtvarných umení A.S.Puškina (Moskva) a v Ermitáži (Petrohrad). V súčasnosti sú trójske nálezy H.Schliemanna jedným z predmetov rokovaní so SRN o návrate «kultúrnych hodnôt», premiestnených počas druhej svetovej vojny. Pritom obe strany vedia, že H.Schliemann žil v rokoch 1846 až 1866 v Rusku, kde si aj založil rodinu — ženu a tri deti. Jeho starší syn Sergej, narodený v roku 1855, prežil dlhý život a zomrel v ZSSR v roku 1939, v roku kedy začala druhá svetová vojna (nejaký čas si písal s otcom). Fakt výskytu trójskych nálezov H.Schliemanna v ZSSR (dnes v RF) možno interpretovať v tom zmysle, že aj Rusi by sa mali zamyslieť o príčinách, ktoré Tróju priviedli k záhube, aby ich zavčasu mohli odstrániť zo svojho života. A ak už vydať trójske zlato aj so všetkou naň pripojenou „mystikou“, tak nie Nemecku, ale Turecku, na území ktorého sa nachádzajú ruiny Tróje: tureckým mužom a ženám tiež prospeje, ak sa zamyslia nad svojou budúcnosťou na príklade starovekých národov. V tejto súvislosti treba napomenúť, že minister kultúry RF Michail Naumovič Švydkoj, na predložený návrh vrátiť Nemecku trójske zlato sa kategoricky ohradil: „Len nie zlato Tróje“.

Ešte koncom 1960-tych a začiatkom 1970-tych rokov, niektorí vojaci Japonskej imperátorskej armády na ostrovoch Tichého oceánu (konkrétne Filipín) pokračovali osamote v bojoch proti USA. Takéto prípady vôbec neboli ojedinelé, a ako sa ukázalo v praxi, jedným zo spôsobov ako zastaviť ich bojové akcie z ich strany bolo: nájsť v Japonsku ich veliteľa, ktorý by sa kontaktoval so svojimi bývalými podriadenými, a ktorý by im dal patričný legitímny rozkaz. Ak sa ich veliteľa nájsť nedarilo, zostávalo už len jedno — uskutočniť plnohodnotnú vojenskú operáciu za účelom likvidácie alebo zajatia tých vojakov, ktorý stále ešte bojovali v mene dávno porazenej armády.

Možno uviesť aj iné príklady, menšieho rozsahu, než uvedený príklad s pádom starovekej Tróje a Nemeckej tretej ríše. Možno budú presvedčivejšie pre tých, ktorým sa príklad pádu Tróje a tretej ríše zdal byť vymyslenou „mystikou“, bezdôvodnou a bezcieľnou náhodou. Výrazný príklad ženskej nespôsobilosti k účelnému jednaniu v nebezpečných podmienkach ukázala skaza talianskej pasažierskej linkovej lode „SS Andrea Doria“ vo výsledku zrážky so švédskou linkovou loďou „MS Stockholm“ v Severnom Atlantiku v roku 1956. Loď „Andrea Doria“ sa pomaly plnila vodou cez vzniknutú trhlinu, a z toho dôvodu mala posádka dostatok času vyviesť pasažierov na palubu a usadiť všetkých do záchranných člnov. Počasie bolo tiché, žiadne vlny, a preto okrem pár ľudí, ktorí zomreli priamo pri samotnom náraze, ďalších obetí nebolo. Počas evakuácie pasažierov skupina námorníkov prezerala potápajúcu sa loď, a objavila na jednej zo spodných palúb, ktoré sa už zalievali vodou skupinu polonahých žien (k zrážke došlo skoro ráno, keď väčšina pasažierov ešte spala) zamazaných od oleja (voda sa liala cez trhlinu v palivových nádržiach). Nájdené vystrašené ženy, ukryté v zastrčených uličkách potápajúcej sa lode, predviedli svojim záchrancom hystériu typu «Vypadnite odtiaľto: som nahá... takto ja hore nepôjdem...» — všetky ich vyvliekli na palubu a usadili do záchranných člnov hrubou silou, napriek ich kriku, škriabaniu a hryzeniu. Príklad mužskej neschopnosti zavčasu vycítiť nebezpečenstvo a konať v duchu bezpečnosti dáva Černobyľská katastrofa. Ona je dôsledkom prevažne mužskej slepoty (personálna zostava AE), otvárajúcej cestu nielen nebezpečenstvu, ale aj mnohým tragédiám, ako tomu už neraz bolo v dejinách predtým. Podľa niektorých zverejnených údajov personál odpojil 11 (!!!) nezávislých obvodov kontroly bezpečnosti v systéme riadenia reaktora. Vzniká otázka: kde zostalo vnímanie nebezpečenstva tých, ktorí vydali príkaz vypnúť automatiku bezpečnostnej kontroly a havarijnej ochrany, a tých, ktorí sa podriadili tomuto príkazu? Čím boli zaneprázdnení zástupcovia KGB na AE? — že by tam neboli, nie je možné uveriť. Ako na doklady KGB reagovali orgány moci? Pritom táto katastrofa je len dôsledkom strategickej chyby, urobenej predtým mnoho-znalými mužmi z Akadémie Vied ZSSR a Politbyra KSSZ: energetika na základe reakcií, ktoré sprevádza rádioaktívne žiarenie, zanechávajúce po sebe indukovanú radiáciu v konštrukciách energetických zariadení a rádioaktívny odpad — predstavuje nebezpečenstvo dokonca v štandardných režimoch fungovania techniky. Napríklad je dobré vedieť, že polčas rozpadu plutónia je — 25.000 rokov (t.j. za 25.000 rokov sa množstvo dodnes reaktorom vyprodukovaného plutónia zmenší o polovicu), a to hromadenie odpadov uránovej jadrovej energetiky prebieha oveľa rýchlejšie, než stihnú byť zneškodnené prirodzeným spôsobom. To znamená, že toto je nielen slepá cesta rozvoja civilizácie, ale aj samovražedná — na toto poukazoval ešte v roku 1957 I.A.Jefremov v románe „Hmlovina Andromedy“.

Kým tohto uvedomenia niet, mnohé deti hovoria o sebe v tretej osobe (Nevidíte: Ivankovi treba vymeniť gate? atď.). Keď sa prebúdza uvedomenie si svojej vlastnej osobitosti, tak dieťa prechádza v reči k používaniu prvej osoby (Ja chcem... Ja musím... atď.).

Plač alebo krik, alebo «mamina (ocino) nás má na rukách a ničoho sa nebojíme».

O tomto viac nižšie, a tak isto v prácach VP ZSSR: „Od antropoidnosti k ľudskosti...“, „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ (príloha v zostave samostatných publikácií „Dostatočne všeobecnej teórie riadenia“, počnúc od roku 2000).

Konanie na spôsob «klin sa klinom vyráža». Spisovateľ-marinista K.M.Stanjukovič (1843 — 1903) v jednej zo svojich poviedok uvádza takýto príklad spásonosnej hrozby. Hoci sa nevzťahuje na detský vek, ale podstatu vplyvu na samotnú situáciu to demonštruje správne. Námorník-nováčik, pracujúci s plachtami na jednom z najvyšších rahien lode, sa zošmykol, no pri páde sa mu podarilo zachytiť o nejaké lano. Loďmajster, ktorý stál na palube pri sťažni a videl, že námorník slabne a môže sa pustiť lana, na ktorom visí, skôr, než mu starší námorníci stihnú pomôcť, zreval: „Ak spadneš — zderiem ťa!!!“ Nováčik, zadrapiac sa o lano, odpovedal: „Držím sa, pán loďmajster!“ Strach pred bitkou (telesné tresty boli stanovené predpismi, a námorníkov mlátili — občas nemilosrdne, nasmrť) zohral svoju úlohu a pomoc prišla včas. Uvedomiť si, že sa pri páde rozbije o palubu alebo sa utopí po náraze o vodu (skákať z výšky zhruba 30 metrov (a viac) do vody, bezpečne sa ponoriť a vynoriť — to treba vedieť), nemal nováčik kedy, a tým sa aj zachránil.

V skutočnosti neexistuje dokonca ani «milosrdná lož», a pravá ľudská pozemská múdrosť spočíva v tom, aby človek vo všetkých životných okolnostiach nielenže neklamal, ale aj našiel tú pravdu, ktorú je nutné povedať alebo mlčky urobiť v duchu Božieho Zámeru. «Milosrdná lož» a lož, ktorú si akože «žiada situácia» — to nie je Ľudská „múdrosť“, a keďže informácia je objektívna, tak lož sa zo spoločnosti nikam nestráca, ale po uplynutí nejakého času je vkladaná do základov kohosi rozhodnutí, odsudzujúc ich na väčšiu či menšiu mieru chybovosti, plody ktorej budú musieť zožínať všetci.

Predstavivosť — svojim spôsobom trenažér, ktorý je človeku daný Zhora.

Napríklad, chlapec vstúpil na ženskú cestu prekonania inštinktu sebazáchovy a napreduje po nej, následkom čoho cíti nebezpečenstvo v predstihu a inštinktívne sa ani k nemu nepriblíži, preto uňho ani nevzniká potreba prekonávať inštinktívne nutkanie «utiecť pred nebezpečenstvom».

V ruskom jazyku toto slovo (foneticky „trus“ *) patrí do rovnakej pojmovej skupiny ako «triasť», «triasť sa» (podobne ako slovenské „trasorítka“ *), pretože v staroveku aj zemetrasenie nazývali „trus“ (v slovenčine napr. „tras“, „otras“ *). Inými slovami slovo „trus“ (zbabelec, trasorítka) charakterizuje absenciu odvahy podľa jeho vonkajšieho reflexného prejavu: triasť sa od strachu. Vzhľadom na túto dvojakosť zmyslu, ten kto si myslí, že človek s priezviskom «Trusov» mal určite predkov ľudí, ktorým chýbala odvaha a túto vlastnosť po nich zdedil, sa môže škaredo zmýliť. Napríklad, počas rusko-japonskej vojny krížnik „Rjurik“ pod velením kapitána prvého rangu E.A.Trusova 1. augusta 1904 prijal boj s presilou na strane protivníka. Vo výsledku boja, ktorý trval 5 hodín, krížnik padol, ale nevzdal sa; zo 796 ľudí statočných na smrť padlo 193 ľudí, vrátane E.A.Trusova.

Nasledujúci text až po ďalšie hviezdičky sa týka nielen detí pri ich hrách s nebezpečenstvom, ale aj dospelých v ich každodennom živote. Text opisuje normálnu algoritmiku zaistenia bezpečnosti v živote, ktorú si deti nutne potrebujú osvojovať vo vekovom období nebezpečných hier na odvahu.

Takto manželka jedného z dôstojníkov, ktorí zahynuli následkom katastrofy atómovej ponorky K-8 (7. apríla 1970), ešte niekoľko mesiacov pred tragédiou videla vo sne celú katastrofu a menovite vedela kto v nej zahynie a kto prežije. Ona sama porozprávala o tomto fakte v dokumentárnom filme „Tajný obelisk“, ktorý bol zasvätený tejto tragédii. Behom určitého času po tomto varovnom sne blížiaceho sa nešťastia bolo ešte možné katastrofe zabrániť, o čom bude reč ďalej, no neumožnil tak učiniť ateizmus a deformácie videnia a chápania sveta „dialektickým“ materializmom (zoberme si ,že v minimálnom objeme ho učili už v starších triedach školy, a na vysokých školách sa prednášal dosť objemný kurz).

Fragment miery — matrice možných stavov matérie tvoriacej Vesmír, a prechodov matérie z jedného stavu do druhého. T.j. matrica možných stavov (ako aj každý jej fragment) predstavuje sama osebe mnohovariantný algoritmus života Vesmíru a je zároveň hierarchicky mnohoúrovňovým systémom kódovania objektívnej a subjektívnej informácie vo Vesmíre.

O tomto existuje podobenstvo z jedného apokryfu. Kristus s učeníkmi kráča po ceste. Vedľa nej sedí beznohý muž a prosí o milodar. Krista sa pýtajú: „A tento čím zhrešil?“ — Ničím... — ??? — Ak by mal nohy, prešiel by Zem skrz naskrz ohňom a mečom.

Ako už bolo spomenuté, budúca vdova jedného z dôstojníkov, ktorí zahynuli na atómovej ponorke K-8, niekoľko mesiacov pred tragédiou videla katastrofu vo sne. Znamená to, že jej cit pre mieru detailne zobrazil vo sne sformovanú matricu-scenár katastrofy. A tento fakt hovorí o tom, že dokonca v epoche prevahy materialistického ateizmu v ZSSR sa Boh nedištancoval od krajiny, jej národov i každého človeka osobne, no väčšina neprijímala Jeho preventívne varovania pred problémami.

Za to zodpovedá zmysel miery (cit pre mieru)— bezprostredné vnímanie Matrice Božieho Predurčenia.

Podobný príklad vybitia a premeny matrice-scenára mnohý poznajú z baletu, z Puškinovej rozprávky „Spiaca krásavica“ (podobné ako „Šípková Ruženka“ *). Keď sa narodila princezná Auróra, víly jej dávajú dary. Zlá starena Karabos, ktorú nepozvali na slávnosť, sa rozhodla pomstiť sa a zavŕšiť (ako si myslela) plnenie životnej matrice princeznej udalosťami: „A keď dovŕši vek 16 rokov, pichne sa vretenom a zomrie!!!“ No víla Jari, poznajúc zákernosť stareny Karabos a predvídajúc jej výtržnosť, sa schovala a nevyslovila svoje želanie princeznej spolu s druhými vílami. Potom, ako Karabos vyslovila svoje želanie, pred všetkými sa objavila víla Jari a premenila matricu-scenár princezninho života smerom k šťastnému zavŕšeniu jej mladosti: „Nie, princezná neumrie, ale len zaspí, a o sto rokov ju zobudí princ. Vezmú sa a budú žiť šťastne...“ Nakoľko v tom okamihu bola už starena Karabos energeticky vybitá, tak nedokázala zabrániť víle Jari zmeniť matricu. Toto nie je neopodstatnený výmysel, ale podobenstvo (v Bohocentrickom videní sveta matérie-informácie-miery) — správne ukazujúce, ako možno a treba predchádzať problémom. Avšak v «Ja-centrickom» videní sveta na základe systému prvotných rozdielov a zároveň hraničných stotožnení «hmota-energia-priestor-čas» — je to len neopodstatnený výmysel, pekná rozprávka pre deti, nemajúca nič spoločné s reálnym životom. A výber videnia sveta a zároveň možností podriadených vôli človeka je mravnou voľbou samotného človeka.

V ruskej verzii „všetko sa vracia do svojich kruhov“. Fráza pochádza z Biblie (Kazateľ 1:6) kde sa hovorí o krúživom, prirodzene špirálovitom pohybe vetra, ktorý sa stále vracia na začiatok kružnice, ale v každom kole naberá novú kvalitu, stúpa na novú úroveň. – pozn. prekl.

Konflikt v matričnom riadení — nemusí nutne znamenať konflikt osôb, v ktorom sa prejavuje rozdiel ich vedomých zámerov a vôlí.

Prameniacej z vnútorného zdroja zmysluplného ľudského života v relígii s Bohom, ktorý je; zo správnej súčinnosti Rozlíšenia od Boha, pozornosti a intelektu samotného človeka.

V roku 1941 sa Červená armáda musela vzdať rozmiestnenia pešiakov-strelcov na prednom okraji pri vedení obranných bojov v samostatných pozíciách. Príčina zrieknutia sa tohto systému, vyskúšaného na cvičeniach a nariadeného predpismi, bola v tom, že vojaci sediaci po jednom na pozícii a čakajúci na začiatok boja, masovo prepadali strachu a pri prvých výstreloch protivníka hromadne vyskakovali bez zbraní a s rukami hore, vyjadrujúc odhodlanie nechať sa zajať. Avšak tento systém samostatných pozícií Červená armáda prevzala od Japoncov, po analýze bojov v priebehu konfliktu s Japonskom na Ďalekom Východe koncom 1920-tych — 1930-tych rokov, pretože v japonskej armáde tento systém dokázal svoju efektívnosť. Tam bol efektívny preto, lebo japonský vojak bol väčšinou mravno-eticky a celkovo psychologicky odhodlaný viesť boj aj samostatne až do víťazného konca alebo svojho pádu v boji, čo sa napríklad aj preukázalo vo vedení bojov individuálnymi vojakmi a malými jednotkami až do začiatku 1970-tych rokov na ostrovoch Tichého oceánu. Oproti klasickému zákopovému systému vybavenia predného kraja, ktorý bol typický pre európske armády, takýto jednobunkový systém (okopu pre jedného strelca*) znižoval straty pechoty pri spracovaní predného kraju delostrelectvom a letectvom protivníka: jeden náboj alebo bomba do bunky = zomrel jeden pešiak; jeden náboj alebo bomba do zákopov = celý oddiel je preč, a to i čata... V r. 1941 v prvej fáze obrany Leningradu na príkaz maršala K.J.Vorošilova boli v nemocniciach odhalení «sebapoškodzovači» — takí príslušníci armády, ktorí kvôli tomu aby sa nemuseli zúčastniť bojov sa sami mrzačili, imitujúc bojové zranenia. Samopoškodzovači mali často dostatok fantázie a nebojácnosti, aby si prestrelili mäkké tkanivo ľavej ruky alebo ľavú dlaň. No takéto špecifické zranenia, tým skôr po výstrele z tesnej blízkosti, sa odlišujú od skutočných bojových zranení, preto samopoškodzovačov aj rýchlo odhalili. Všetkých odhalených samopoškodzovačov nechali zastreliť. Tento príkaz bol daný na vedomie celej personálnej zostave brániacej Leningrad, čím sa počet čudne zranených vojakov, ktorí opustili front po svojich vlastných, prudko znížil. O takýchto prípadoch, ktoré boli jednou z príčin straty veľkej časti európskych území ZSSR pod nemeckú okupáciu, o nich kultová história, a tým skôr školské učebnice, neradi spomínajú, aby pod zámienkou úcty k «národnej hrdosti» (najmä «veľkorusov») zakonzervovali túto zvrátenú zložku kultúry mnohých národov Ruskej regionálnej civilizácie pre potrebu v budúcnosti, podľa uváženia «svetového zákulisia».

Slovo pôžitok — rusky „udovoľstvie“, rozčlenené: «u — do — voľ + stv — ie». Koreň «voľ», t.j. «vôľa» sa v ňom nachádza, no jeho obkolesenie druhými morfologickými konštrukciami je také, že priamo ukazuje — pôžitok plynie mimo vôľu: buď bezvôľne na základe činnosti algoritmiky nevedomých úrovní psychiky, alebo v dôsledku zamerania vôle na cieľ «dosiahnuť rozkoš».

Slovný zvrat, ktorý zovšednel, aby sa narkotické oblbováky nenazývali podľa svojej podstaty — oblbovákmi a boli schované v oveľa širšej skupine látok a liečiv rôzneho predurčenia. Okrem toho treba chápať, že spoločne so zmenou vedomia prebiehajú aj zmeny súčinnosti nevedomých úrovní psychiky s vedomou úrovňou.

Jednej z takýchto subkultúr sú posvätené aj knihy Carlosa Castanedu.

Takto sa mnohí povzbudzujú čajom alebo kávou, o škodlivosti či prospešnosti ktorých sa sporia už celé storočia rôzne školy medicíny.

No v mnohých prípadoch ani vôľa vodcu nemusí byť samostatnou, ale formovanou buď jeho samičkou, alebo niektorým z jeho najbližších kumpánov, svojimi svalmi, biopoľom a vôľou oveľa slabších od vodcu, ale plniacich úlohu programátora jeho algoritmiky psychiky na základe nejakých závislostí vodcu od nich (väčšinou na nevedomých úrovniach psychiky). Je to častý jav v zlodejsko-banditskom prostredí.

Možno menovať ešte jeden typ kolektívnosti: korporatívnosť pri démonickom režime psychiky, keď subjekty si starostlivo ochraňujú nezávislosť svojej vôle (v ich chápaní) od stádovito-svorkovitých efektov, pritom im však ani len nenapadne, že by svoju osobnú a korporatívnu činnosť mohli svojou vôľou zosúladiť s Božím Zámerom.

Keďže vo svorke môže byť iba jeden vodca, tak kandidáti na vodcov (reálni aj domnelí) vstupujú do tretieho vekového vrcholu všakovakých nepríjemností, podmienených obhajovaním vodcami svojich hierarchických pozícií. Trpia ujmu, buď v podmienkach duelu s vodcami pri zhovievavosti zo strany všetkých ostatných bezvôľnych účastníkov stáda-svorky; alebo keď vodca na nich poštve stádo-svorku (to je ďalší z prostriedkov zjednotenia stáda-svorky); alebo niekto z nich «deklasuje» vodcu (až do prípadnej likvidácie) a sám zaujme jeho miesto; alebo kandidáti odídu, stanú sa organizátormi nových stád-svoriek alebo celkovo odmietnu stádovito-svorkovitú kolektívnosť. Posledná možnosť môže viesť k samotárstvu, k démonickej korporatívnosti alebo k súbornosti.

Tam kde nie je vôľa, tam správanie beží automaticky ako nejaký program. – pozn. prekl.

Tieto vlastnosti stádovito-svorkovitého správania «Homo Sapiens» sa prejavujú v davo-„elitárnej“ kultúre v rôznych podobách. Najvýraznejšie z nich sú: Zvýšená špeciálna starostlivosť spoločnosti o svojich vodcov (elity*): svojim i spriateleným vodcom musia byť poskytnuté všetky možné vymoženosti a musí byť zabezpečená maximálne vysoká úroveň ich bezpečnosti; a vodcovia nepriateľov a ich spojencov sa stávajú objektmi lovu najvyššej dôležitosti. Nanajvýš hostina, a minimálne pohárik niečoho alkoholického sa dáva pred bojom v čase, keď sila ľudských svalov a bojových zvierat, vytvárajúcich vojsko, musí fungovať riadená jedinou vôľou. A tiež operácie zamerané na zničenie vodcu nepriateľa ešte pred samotným bojom alebo v jeho priebehu, aby sa egregor nepriateľského vojska rozsypal na množstvo individuálnych strachov a hrôz a začal sa panický útek. Súbornosť, na rozdiel od stádovito-svorkovitých a korporatívnych egregorov, sa nerozpadá pri odchode z nej jedného alebo skupiny účastníkov.

Jedným z príkladov je článok Júlie Larionovej „Červené ústa — chorá pečeň“ v týždenníku „Kuriér“, № 28 z 20 — 26. júla 2000: «Keď si vyberáte rúž, oplatí si všímať nielen jeho odtieň, ale aj zloženie. Medici a ekológovia varujú: mnohé rúže sa vyrábajú na základe škodlivých syntetických látok. Zhotoviť z nich rúž je oveľa jednoduchšie, než z prírodných olejov, práca s ktorými si vyžaduje väčšie umenie i viac času. A chemici vymysleli mnoho syntetických náhrad, ktoré rúžu skutočne dodávajú vylepšené vlastnosti. No kým rastlinné oleje sú neškodné, tak minerálne oleje a ropné produkty sa usadzujú v pečeni, obličkách a lymfatických uzlinách, to sa stáva spúšťačom mnohých ochorení, nepohody, a napomáha to vzniku syndrómu zvýšenej únavy. A pri dlhodobej aplikácii kryštalického parafínu, používaného v rúžoch, sa spúšťajú zápalové procesy srdcových chlopní. Týka sa to nielen lacných rúžov, ktoré dostať kúpiť na každom rohu, ale aj produkcie mnohých známych výrobcov kozmetiky. Pozrite sa na zloženie svojho rúžu. Ropné produkty a chemické tuky môžu byť „skryté“ v podobe parafínu, mikrokryštalického vosku, petrolátumu (to je vazelína získaná z ropných zvyškov), minerálnych olejov, ceresitu, methiconu a ďalších. Dokonca pred niekoľkými rokmi Svetová zdravotnícka organizácia určila maximálnu normu — človek denne môže užiť maximálne 0,01 miligramu minerálnych olejov na každý kilogram svojej váhy. No pri používaní rúžov, ceruziek, leskov na pery, ženy neúmyselne «zjedia» oveľa viac a škodia tak svojmu zdraviu. (A pri bozkoch všetko to svinstvo jedia aj muži: naše doplnenie v citáte). Ekológovia a lekári si myslia, že firmy by sa mali úplne zriecť používania škodlivých ropných produktov a ísť cestou používania prírodných produktov. Pre firmy to ale nie je výhodné». A okrem rúžov na pery existujú ešte aj ďalšie prostriedky líčenia, šampóny, krémy, pleťové vody, farby na vlasy, dezodoranty, zubné pasty a pod., syntetické tkanivá a farby na bielizni v zónach, kde sa telo potí, chemická látka sa rozpadáva alebo rozpúšťa, a následne cez póry vstrebáva naspäť do tela. V tlači bolo písané — a nie je to v rozpore s chémiou a biochémiou — o tom, že bola zistená súvislosť štatistiky onkologických ochorení v súvislosti s výrobou podprseniek z niektorých druhov syntetických vlákien; a všemožné vložky a tampóny, obsahujúce v sebe chemicky reaktívne zložky, sami predstavujú ešte ďalší faktor chemického rizika, ale aj genetického rizika pre budúce potomstvo, vplývajúci priamo na pokožku a sliznicu orgánov dievčat a žien.

Ergonomika — veda o zhode alebo nezhode predmetov technosféry a jej infraštruktúr s fyziológiou a psychológiou človeka a kolektívov, a tiež — umenie dodávať predmetom a infraštruktúram technosféry najvyššiu možnú úroveň takejto zhody. Spoločne s ekológiou by mala zabezpečiť prechod ľudstva k biologickej civilizácii, v ktorej ľudia budú žiť v súlade s Prírodou.

Okrem toho vedecko-technický a technologický pokrok k tomuto dodal ešte nové možnosti: napr. «unisex» ženy oblbnuté módnymi trendmi sa uchyľujú k plastickej chirurgii za účelom zmenšenia pŕs a ich amputácie.

Je snáď veľa veliteľov, ktorých nižšie hodnosti volajú «tatko»? — máloktorý veliteľ alebo generál sa dopracoval do hodnosti «tatka»...

Aj keď to mnohých naštve, no najpríšernejšie, čo do výsledkov, je takzvané «humanitárne», a svojou podstatou neprirodzené vzdelanie, ktoré samo osebe predstavuje nácvik táranín a pestovanie kaleidoskopického videnia a chápania sveta, odtrhnutého od reálneho života.

Roky 1969 — 1975. V epoche vnútrospoločenskej (zdalo by sa absolútnej) moci materialistického ateizmu, bola vtedajším pokoleniam 12 — 15-ročných táto problematika poskytnutá na uskutočnenie životnej voľby v umeleckých formách vedecko-fantastickej literatúry. Čo si vyberie tínedžer: „Hodinu býka“ I.A.Jefremova (1969)? alebo „Ťažké je byť bohom“ A. a B. Strugackých? (Jedno z interview s preživším B.N.Strugackým bolo zverejnené pod titulkom „Ťažké je byť človekom“, čo tiež nie je presné: byť Človekom je ľahké, pretože to znamená žiť v súlade s Bohom, ale stať sa Človekom — to si vyžaduje námahu...; no démonom skutočne býva ťažko pod tlakom okolností, ktoré sa im nepodriaďujú.) Približne v tej istej dobe (v r. 1968) teologická problematika, ktorá nenašla svoj prejav v uvedených dielach ateistickej literatúry, bola predstavená celej spoločnosti vo forme podobenstiev prvýkrát v ZSSR zverejneného románu M.A.Bulgakova „Majster a Margaréta“. A okrem umeleckej literatúry bola táto problematika predstavená v umeleckých obrazoch-inotajoch filmu „Biele slnko púšte“ (1969). S kým ti je lepšie, tínedžer: so súdruhom Suchovom? s Čiernym Abdulom? s «colnicou»-Vereščaginom? alebo si smoliarsky Petrucha alebo činnosti neschopný táraj Rachimov? A ty si kto, dievčina? — Jekaterina Matvejevna, ktorú nemožno spochybniť; Anastázia, pod papučou ktorej sa krčil celý život Vereščagin, ktorý nakoniec aj tak v strese hynie následkom svojho podpapučníctva a despotizmu krátkozrako-vypočítavej ženy Anastázie, ktorá sa nepredvídavo zamiešala do vecí siahajúcich nad jej rozum, a sama zo seba spravila vdovu na prahu bezdetnej staroby; alebo hlúpa a neposedná Gjulčataj, ktorá sa nepriamo zahubila sama, zahubila trdlo Petruchu a vystavila pod úder aj všetkých ostatných?

Inými slovami, stabilného v dlhšej časovej lehote. T.j. poruchy algoritmiky charakteristickej pre Ľudsky režim psychiky môžu vzniknúť v živote človeka aj pod vplyvom nejakých vonkajších okolností alebo odhalených nejakých mravných problémov samotného človeka, no môžu existovať len ako krátkodobé epizódy, ktoré nevedú k degradácii a rozpadu osobnosti.

Inými slovami, sformovanie Ľudského režimu psychiky musí predchádzať začiatku pohlavného dozrievania.

V dlhodobej perspektíve sú vlastne všetci démoni odsúdení byť smoliarmi, no «démoni-smoliari» sú smoliarmi od začiatku a neustále. Nie je to žiaden nový problém. V 1970-tych rokoch, v kruhoch sovietskej inteligencie bola populárna poviedka „Violista Danilov“, o muzikantovi «démonovi na dohodu», ktorý bol démonom-smoliarom, v dôsledku čoho mal problémy vo svojich vzťahoch s hierarchiou démonov.

Treba chápať, že Boh nesiaha na otrokárstvo (nie je policajtom*). No tieto slová boli adresované ľuďom epochy, v ktorej otrokárstvo bolo normou života spoločnosti. Treba ich chápať ako metaforu, pretože podľa zvykov a právnych noriem tej doby, otrok v tamtom svete nedisponoval ničím, ani samým sebou. A na túto úlohu dobrovoľného vzdania sa «Ja-centrizmu», s jeho nerozumnými nárokmi na čokoľvek, poukazujú slová veršu 19:94 (93).

Tvorenie dobrých diel podľa svojho chápania predchádza darovaniu Ľúbosti Zhora.

Prívrženci toho názoru, že fyziológia muža a ženy si akože vyžaduje na podporu — psychického a fyzického zdravia — určitú frekvenciu a kvalitu pohlavných stykov, by mali vedieť, že fyziológia a režim psychiky si vždy navzájom korešpondujú. Inými slovami, prechod k Ľudskému režimu psychiky mení aj fyziológiu, garantujúc ochranu a zlepšenie zdravia vzhľadom na tú úroveň, ktorú mal jedinec pri neľudských typoch režimu psychiky.

Chyby predkov minulých pokolení, chyby samotných rodičov, chyby vychovávateľov a chyby samotného dieťaťa v tých-ktorých životných okolnostiach..

«Niet smutnejšieho príbehu na svete, než je príbeh o Rómeovi a Júlii...» pretože mladíkovi a dievčine, preplnenými naivnou dobromyseľnosťou, bola Zhora daná možnosť zmieriť v ich Láske dva oddávna znepriatelené klany, a oni túto možnosť spálili v plameni vášní a zahynuli pritom sami... a nemal im kto pomôcť zrealizovať všetko najlepším spôsobom: mních — knihovník, nie žrec — im nedokázal objasniť prebiehajúcu situáciu, a pristúpiac na cestu klamstva (pomohol vymyslieť zinscenovanie smrti), zabil oboch. A keby bol žrecom — pomohol by deťom získať Ľúbosť, ktorá by ochránila ich, ich blízkych, a priniesla im dlhý a šťastný život. Všetko ostatné, povedané k námetu tohto shakespearovského príbehu behom niekoľkých storočí — je honosné, no netýka sa podstaty, ktorú zobrazil Shakespeare.

Následkom vyššieho rozumovému potenciálu, ktorý je u niektorých jedincov rozvinutý viac a u iných menej. Pritom človek má vyšší aj mravný potenciál, ale dáva prednosť rozvoju vedomostí pred mravnosťou, čo plodí disharmóniu vo vzťahoch medzi sebou i k prírode (vedomosti zbavené mravného rozmeru sú pseudovedomosťami). – pozn. prekl.

Stupňujú sa tým, že u muža jedným zo spôsobov ako uniknúť z moci inštinktívnej podriadenosti žene, je uchýliť sa k alkoholu: pod vplyvom alkoholu sa stimulujú tie isté mozgové zóny ako pri orgazme počas pohlavného styku. A algoritmika rodinného problému je jednoduchá: Babský inštinktívne podmienený despotizmus → únik slabošského muža z jej moci pomocou alkoholu → psychologická aj fyziologická pohlavná nespokojnosť ženy + vznik u muža závislosti na alkohole → škandály a hystérie podmienené nevedomými úrovňami psychiky a preto vedome neodôvodnené → ťaživý deformujúci vplyv na výchovu detí → možný rozpad rodiny + zaznamenanie celej tejto hrôzy v rodovom egregore, čo vytvára predpoklad pre nevedomo-automatickú reprodukciu rovnakej hrôzy v nasledujúcich pokoleniach. Vzťahy v rodine Vereščagina v „Bielom slnku púšte“ sú typické pre život pod diktátom inštinktov, hoc dokonca aj skrytých pod kultúrnymi obalmi civilizácie. Podrobnejšie na túto tému viď práce VP ZSSR „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Princípy kádrovej politiky: štátu, „antištátu“, spoločenskej iniciatívy“, „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.

Ku koncu puberty, pri vstupe do zrelosti, človek musí prekonať ešte jednu hranicu, čo môže byť témou samostatného rozhovoru. Tu len povieme to základné. Pri vstupe do zrelosti sa musí zmeniť aj stravovací režim, v dôsledku toho, že sa mení aj potreba organizmu v jedle. V detstve a puberte musí strava zabezpečovať budovanie štruktúr rastúceho organizmu. V zrelosti musí strava zabezpečovať maximum práceschopnosti a podporu štruktúr organizmu v dobrom zdraví. Napríklad maximum práceschopnosti sa dosahuje pri stravovacom režime, keď je hlavný príjem stravy navečer. Množstvo stravy by malo byť mierne: také, aby človeka uspávalo. Po prebudení, ráno by sa prirodzene biorytmicky malo začínať vyprázdnením čriev. Môžu byť ľahké raňajky, no dá sa zaobísť aj bez nich. Pitie prevažne v prvej polovici dňa: popri raňajkách a ďalej v závislosti od potrieb. Z pohľadu väčšiny je opísané stravovanie nedostatočným. Avšak zjesť «koľko sa žiada» reálne označuje zjesť viac, než «koľko vojde»; a «koľko vojde» je viac, než «koľko potrebuje» organizmus. Reálna potreba jedla organizmu (s výnimkou žien v tehotenstve a počas dojčenia) pre podporu práceschopnosti a zdravia je oveľa menšia, než je väčšina ľudí zvyknutá. Okrem toho, potreba jedla, ako aj celá fyziológia organizmu, sú podmienené režimom psychiky. Stravovanie 3x — 4x denne (a tým skôr častejšie jedenie v menších množstvách), odporúčané dnešnou medicínou, mení človeka na doplnok ku svojmu tráviacemu traktu: celý čas niečo žuje a vyvára, a algoritmika riadenia fyziológie organizmu dáva väčšiu časť zdrojov tráviacemu traktu a vylučovaciemu systému (rôznych žliaz*): vyššia nervová činnosť (intelektuálna a tvorivá) a svalová činnosť sa zabezpečujú zo zvyškov zdrojov. Ako následok je práceschopnosť vo všetkých jej prejavoch blízka k minimu; zdravie tiež čoraz viac upadá v priebehu celého života, pretože matrične predurčené množstvo funkčne špecializovaných buniek organizmu potrebuje pre normálnu fyziologickú činnosť podstatne menšie množstvo jedla: to jedlo, ktoré je prebytočné a nemôže byť osvojené bunkami organizmu, ide na obživu mikroorganizmov, pre ktoré je ľudský organizmus — životným prostredím. Okrem toho sa usadzuje ako fyziologický odpad v samotnom organizme, čo je v mnohých prípadoch sprevádzané ničením systémov organizmu a buniek.

A.L.Kuľskij v knihe „Na križovatkách Vesmíru“ (Ukrajina, m. Doneck, vydavateľstvo «Stalker», r. 1997, str. 76, 77) uvádza varovanie, nastolené jednému zo žrecov Atlantídy: «Zahyňte vy všetci, spolu s vašimi nevoľníkmi a klenotmi, a z vášho prachu vstanú nové národy. A ak tie zabudnú, že sa musia povzniesť nad všetkým, nie len nad tým, čo si vybojovali, ale aj nad tým, čo stratili — stretne ich rovnaký údel!» Prechod ku kultúre, kde Ľudský režim psychiky je prirodzenou prevládajúcou normou, aj znamená «povzniesť sa nad všetkým, nie len nad tým, čo si vybojovali, ale aj nad tým, čo stratili», pretože práve Človek je zástupcom Boha na Zemi. A to sa vnútorne, kvalitatívne odlišuje od všemoci, po ktorej túži «ezoterizmus»: «moc človeka nad prírodou i nad sebou samým môže byť prakticky bezhraničná. A môže mu byť známe všetko, čo vo vesmíre prebieha». („Na križovatkách Vesmíru”, str. 342) — hoci vonkajšie prejavy jedného i druhého môžu byť veľmi podobné.

Môžeme uviesť pár príkladov takéhoto chápania citeľných rozdielov medzi ľuďmi podľa typov režimu psychiky v súčasnosti. Uvedieme niektoré knihy: 1. Boris Didenko. „Civilizácia kanibalov. Ľudstvo také, aké je“ (Moskva, r. 1999). V nej je ľudstvo predstavené, ako symbióza niekoľkých biologických druhov, ktoré sa odlišujú jak správaním vo vnútri spoločnosti, tak aj celkovým postojom k Životu. Medzi týmito druhmi existujú aj dravé-parazitické druhy, predstaviteľov ktorých treba zvyšnému ľudstvu odhaliť, aby tak či onak zlikvidovali svoju dravo-parazitickú sortu a zosúladili sa so Životom: «V procese antropogenézy sa sformovali dva dravé druhy: superanimáli (nadzvieratá) — potomkovia «prvých zabijakov», «adelfofágov» (ktorí začali zabíjať a jesť sebe podobných: naša spresnenie v citáte) a suggestori (pseudoľudia) — agresívni a zákerní prispôsobivci. Suggestori sa stali imitátormi a prisluhovačmi superanimálov. Dravé druhy kráčali cestou najmenšieho odporu, už «otestovanou» v Prírode: zverskou (krutosť a prefíkanosť). Prejavy dravého správania sú pomerne rozmanité — od morálneho výsmechu až do fanatického týrania a vrážd. Dva nie dravé druhy sú charakteristické vrodeným inštinktom odmietania násilia. Difúzny druh (od slova «difúzia», presakovanie, prelínanie) — ľudia, ktorí ľahko podliehajú sugescii, hypnóze, a neantrópi — menej ovplyvniteľní ľudia, disponujúci vyostrenou mravnosťou. Nie draví ľudia majú sklon k sebakritickému mysleniu, žiaľ, nie vždy realizovateľnému. Takýmto spôsobom, na základe tejto koncepcie vrodených druhových rozdielov správania v ľudskej rodine, samotné ľudstvo predstavuje paradoxné súžitie bytostí nezlučiteľne rôznych, obdarených od narodenia diametrálne odlišnými psychogenetickými motivačnými komplexmi správania: stádovým, presnejšie spoločenským (prevažná väčšina) a dravým (zopár percent). A spôsobené je to, ako už bolo povedané, samotným procesom antropogenézy» (str. 6). Kniha je zasvätená pamiatke profesora B.F.Poršneva (1905 — 1972) a založená na jeho koncepcii antropogenézy (pôvodu človeka), prezentovanej v jeho monografii „O počiatku ľudskej histórie“, ktorá bola vydaná až po tragickej smrti B.F.Poršneva. Vzhľadom na epochu svetonázorovej prevahy ateistického materializmu v tejto koncepcii Príroda existuje, no Boha niet, Zámeru niet. Záhuba predchádzajúcej nepravdovernej civilizácie, strata pamäti a zdivočenie mnohých preživších globálnu katastrofu, sa tu neodohrala, alebo táto udalosť nemala pre B.Didenko a skúmanú problematiku význam a bolo možné o nej pomlčať... A preto «stádovitosť» je tu neoprávnene stotožnená so spoločenským spôsobom života, a «dravosť» nie je stotožnená s druhou tvárou stádovitosti — svorkovitosťou. 2. Absolón Podvodnyj (pseudonym) „Psychológia a astrológia. 2. zv. Evolúcia osobnosti“ (Vysoká Škola Klasickej Astrológie, Moskva, r. 2001). Kniha zahrňuje päť lekcii, nazvaných: Detinská osobnosť, Pubertálna osobnosť, Mladícka osobnosť, Zrelá osobnosť, Integrovaná osobnosť. O «integrovanej osobnosti» ako o vrchole osobného rozvoja sa píše: «Tu jednota medzi človekom a svetom dochádza do predmetnej úrovne. Človeku sa zdá, že všetko, čo existuje v (rozprestretom k nemu) svete, to je vlastne on. Všetko, čo sa deje so svetom, deje sa s ním. Celý svet je jeho. On je jeho centrom, jeho ohniskom. Tento vnem nie je zvýrazneným zmyslom vlastnej dôležitosti. Je to skôr zmysel vlastnej zodpovednosti. Človek seba vníma ako jemný nenásilný stred sveta. Svet je k nemu rozprestretý, a to znamená, že on má nad svetom veľkú moc, môže ho jemne vyvažovať, môže s ním pracovať» (str. 214). Je to podobné výroku K.Marxa: «Filozofovia iba rozličným spôsobom objasňovali svet, no podstata spočíva v tom, aby bol zmenený» — ktorý nadšenci marxizmu uvádzajú kvôli tomu, aby ukázali jeho akože osloboditeľsko-tvorivý charakter, nezamýšľajúc sa nad tým, akým presným smerom treba meniť svet a či to vôbec treba. Je to tak tým skôr, že v knihe A.Podvodného existuje podkapitola nazvaná «vzťahy s egregormi», no neexistuje podkapitola s názvom «VZÁJOMNÉ vzťahy s Bohom», hoci vzájomné vzťahy hociktorého človeka so všetkými egregormi bez výnimky a dynamika zmien týchto vzájomných vzťahov sú podmienené VZÁJOMNÝMI vzťahmi s Bohom. Tiež sa nekladie úloha pretvorenia «noosféry» kvôli tomu, aby všetci dosahovali Ľudský režim psychiky (hoc aj pomenovaný nejako ináč). To jest, na základe týchto nedopovedaných vecí, znachari majú stále možnosť znovu-obnovovať svoju hierarchiu a pod ušľachtilou zámienkou «pomoci druhým» parazitovať na všetkých, ktorí sú slabší alebo nedosiahli Ľudský režim psychiky.

„Sovietsky encyklopedický slovník“ (r. 1986) charakterizuje dialektiku v článku zasvätenom Sokratovi (starogrécky filozof, žil približne v rokoch 470 — 399 pred. n.l.), «jeden z praotcov DIALEKTIKY, AKO METÓDY VYPÁTRANIA ISTINY CESTOU ZADÁVANIA POMOCNÝCH OTÁZOK», čo presnejšie charakterizuje «subjektívnu dialektiku», na rozdiel od skôr uvedenej definície z „Filozofického slovníku“: «spočiatku sa týmto termínom «dialektika» (dialektike techne — umenie dialektiky) označovali: 1) schopnosť viesť spor prostredníctvom otázok a odpovedí; 2) umenie klasifikácie pojmov, rozdelenia vecí na rody a druhy». Toto — je len ďalší lživý výklad otázky, odvádzajúci od podstaty skúmaného javu, prítomný vo „Filozofickom slovníku“ „dialektikov“-ateistov. Je osobitne škodlivý v tom, že sa vzťahuje k metóde odhalenia a pochopenia istiny: a prekrútením predstavy o tejto metóde bráni jej osvojeniu, podporujúc tak moc omylov a umŕtvujúceho dogmatizmu. Ide o to, že celkovo v sporoch, a tým skôr v sporoch, kde ide o vlastné víťazstvo — sa pravda nerodí, pretože formálne logicky pravdepodobne možno dokázať všetko, čo si kto objedná, alebo čo mu samému bude vyhovovať; a oponentov možno vedome alebo nevedome mimozmyslovo udržovať počas celého «sporu» v hraniciach svojho «tunelového scenára» skúmania problematiky, vedúceho k výsledkom potrebným pre majiteľov scenáru. Takto, konajúc v duchu tradície vedenia sporov, napríklad talmudistika stojí na kvalifikačnej norme: vo vzťahu k hocijakej všednej otázke je zručný talmudista povinný vydať viac než sedemdesiat dôvodov «pre» a takisto viac než sedemdesiat dôvodov «proti». Prirodzene, že všetky dôvody «pre» aj «proti» musia byť presvedčivo pravdepodobné. No otázka toho «čo je to pravda?» je v sporoch, ktoré prebiehajú v takomto duchu tradícií, neriešiteľná, hoci v mnohých z nich ani k takej otázke nedôjde. Nakoľko v davo-„elitárnej“ kultúre je tento druh vedenia polemík, jak vedeckých, tak aj spoločensko-politických — prevládajúci, tak Bernard Shaw ich všeobecné odmietnutie vyjadril aforizmom: «Nikdy sa nehádaj, ale stoj si pevne na svojom». A to je správne, ak to «svoje» — je subjektívnym priblížením sa k istine, ktoré je dostatočne dobré na riešenie životných problémov.

To je jedna z príčin nízkej efektívnosti filozofického vzdelania: naučili sa všetci, a metódu v živote ovládajú len podaktorí.

Preto ak niekto používa termín «všeobecná teória riadenia» bez akýchkoľvek obmedzení (vyjadrených nahlas, alebo myslených samo sebou), tak v konečnom dôsledku je to vyjadrením démonických «Ja-centrických» ambícií na sebestačnosť človeka v úlohe „všedržiteľa“.

V Puškinovom „Domčeku v Kolomne“ (Domčeku vôkol mňa) je o tom: „Ja veršotepec nerozumný, horko-ťažko vymanil som sa z oktávy tej zložitej...“

„Veľká sovietska encyklopédia“, jej 3. vydanie, v článku posvätenom K.Gödelovi túto teorému vôbec nespomínajú. Vyššie citovaný „Filozofický slovník“, určený pre užší kruh, než „Veľká sovietska encyklopédia“, a ktorý vyšiel z tlače neskôr, než spomenutý zväzok encyklopédie, sa ohľadom teorémy Gödela ohraničuje nasledujúcim oznamom: «Najdôležitejší výsledok, získaný Gödelom, spočíva v dôkaze (1931) neúplnosti dostatočne bohatých formálnych systémov (vrátane axiomatickej teórie množín a aritmetiky prirodzených čísel): v takých systémoch sa vždy nájdu pravdivé vety, ktoré v ich rámci nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Tento záver viedol k intenzívnemu skúmaniu hraníc formálnych systémov (práce A.Churcha, S.C.Kleeneho, A.Tarského, A.Mostowského, P.Novikova a i.) a vo filozofickej rovine znamenal tvrdenie principiálnej nemožnosti úplnej formalizácie vedeckých poznatkov» (str. 65). No otázku o vytvorení súladu medzi formalizovanými vedomosťami a neformalizovanými zručnosťami v životnej činnosti „Filozofický slovník“ obchádza mlčaním, hoci ide o najvýznamnejšiu otázku v ľudskom živote.

Jednako, prívrženec okultizmu-ezoterizmu si nevšimol poruchu v práci formálnej racionality pri vyzdvihnutí «matérie» na úroveň všeobecného pojmu «objektívnej reality».

Pravdepodobne Ľudovíta XVI. – pozn. prekl.

Tu si treba uvedomiť, že dokonalé vedomosti sú len u Boha, a človek sa im rôznym spôsobom poznávania len približuje. A Boh napriek tomu, že disponuje dokonalými vedomosťami, ich nerozdáva len tak hala-bala ale v súlade s morálkou a vnútornou psychickou vyspelosťou tých, ktorí o múdrosť žiadajú. Hoci je pravda, že ak by ľudia aj nenapodobovali túto božiu stratégiu udeľovania vedomostí, podľa schopnosti príjemcu prejaviť zodpovednosť, a urobili by zo seba bláznov (bez rozumu a zodpovednosti), ktorí všetky mravne podmienené informácie na požiadanie vychrlia hocikomu na počkanie, priateľom aj nepriateľom, tak aj tak by Boží plán nestroskotal a Zámer by bol nakoniec naplnený – no bola by to veľmi bolestivá cesta, veľmi krvavá, a nemyslím si že Boh má záujem na tom, aby sa ľudia zbavovali svojho rozumu a zodpovednosti za svoje skutky a zvyšovali mieru krvavosti. Pretože ľudstvo disponuje IBA nedokonalými vedomosťami, a prevažne nedokonalou morálkou, ktorá zvyšuje potenciál krvavosti udalostí v spoločnosti. Boh dáva sám krásny príklad tým, že poznanie Pravdy-Istiny a osvojenie si Pravdovernosti je z Jeho strany dostupné v dostatočnej forme úplne každému, ale prepracovať sa k nim, skrze vlastnú premenu musí každý sám, čo bez úsilia, rozumu a zodpovednosti nie je možné. Takže ak nechceme žiť v extrémnej a ešte násilnejšej spoločnosti, musíme tiež predvídať dopad svojich slov, odovzdaných vedomostí iným ľuďom, môžeme im napomáhať pomocnými otázkami, no každý si musí vyššie vedomosti zaslúžiť tým, že začne meniť sám seba a potom mnohé príde samo. Aj KSB dáva človeku a spoločnosti len nástroj, v podobe základných vedomostí a metodológie, no Človekom ho to ešte neurobí, to príde až ako plod vlastného úsilia práce na sebe a komunikácie s Bohom a Životom. Inak má potenciál stať sa len zlým alebo dobrým démonom, a škodiť sebe aj spoločnosti, zámerne alebo „dobrými úmyslami“ – pozn. prekl.

Teológ, filozof, od roku 1903 arcibiskup v Canterbury. „Veľká sovietska encyklopédia“ (3. vydanie, zv. 2, str. 47) uvádza jeho výrok trochu v inej redakcii: «nesnažím sa porozumieť, aby som uveril, ale verím, aby som porozumel» („Proslogion“, str. 1). Jeho tvrdenie by bolo správnym, ak by pritom veril – nie biblickému Starému a Novému zákonu a cirkevnej tradícii ich výkladu – ale prostredníctvom Života nezištne priamo Bohu: v tom aj spočíva podstata prepojenia rôznych výrokov (otázok i odpovedí) so Životom — bez čoho sa subjektívna dialektika mení na nefunkčný abstraktný formalizmus.

Zrejme sa má na mysli Zen-Budhizmus (poznámka v citáte).

No otázka, či: „Treba v Biblii a iných ľudských doktrínach odhaľovať vnútornú sebadeštruktívnu konfliktnosť algoritmiky správania sa ľudí a spoločenstiev vznikajúcu na ich základe?“ — sa tu nekladie.

Toto tvrdenie autora citovanej práce je chybné: odpoveď na otázku ohľadom existencie Boha — nie je predmetom viery, ale výsledkom etiky — hodnoverné poznanie, na základe mravne podmienenej viery Bohu. V dôsledku tohto presvedčenia autor citovanej práce ostáva v hraniciach védickej — znacharskej kultúry, o čom svedčí aj ním ďalej používaná terminológia: «Sansára» atď.

Toto tvrdenie je tiež chybné: všetko presne naopak: Obraz Boží, určitosť pojmu Boh je začiatkom, od ktorého treba vždy odvíjať normálne videnie a chápanie sveta, normálny algoritmus odhalenia a vyriešenia ľuďmi životných problémov, ale v žiadnom prípade nie je zavŕšením toho alebo onoho «logického systému».

«DEDUKCIA (lat. deductio — odvodenie) — jeden z hlavných spôsobov usudzovania (úsudku) a metód skúmania. Pod dedukciou v širokom zmysle chápeme akýkoľvek záver, v špecifickejšom a najpoužívanejšom zmysle — dôkaz alebo vyvodenie tvrdenia (dôsledku) z jedného alebo viacerých iných tvrdení (premís) na základe logických pravidiel, ktoré majú hodnoverný charakter. (...) Súčasné chápanie dedukcie je ďalekosiahlym zovšeobecnením aristotelovskej interpretácie dedukcie ako vyvodzovania „od všeobecného k jednotlivému“ a ukazuje jej jednostrannosť» (skôr citovaný „Filozofický slovník“, str. 85).

Tento faktor objektívne exituje nezávisle od faktu potvrdenia v súčasnosti alebo nepotvrdenia v minulosti teorémy K.Gödela, a tiež nezávisle od toho, či je táto teoréma potvrdená «pre veľmi primitívne schémy logických úvah» alebo pre oveľa rozvinutejšie schémy logických úvah (objektívne možno dokázať určitú všeobecnejšiu teorému), na čo sa nepodložene odkazoval kandidát fyzikálno-matematických vied špecializovaný 01.01.06 S.B—k, nepodložene sa ohradzujúc proti odkazom na teorému K.Gödela pri skúmaní svetonázorovo-náboženskej problematiky. Svojimi neopodstatnenými námietkami S.B—k de-fakto aj demonštruje svojim príkladom ohraničenosť možností diskrétno-logického vnímania sveta a ľudského myslenia, a zároveň, tým samotným aj potvrdzuje oprávnenosť odkazovania sa na teorému K.Gödela v svetonázorovo-náboženských otázkach.

V prvej redakcii bola táto fráza v nasledovnej podobe: «Subjektívna dialektika» i samotná teoréma K.Gödela si vyžadujú, aby sa ohraničenia tejto teorémy zakaždým prekonávali životne-tvorivo, t.j., aby sa zakaždým primerane životným okolnostiam našla taká forma (formálny systém), aby sa v nej najlepším spôsobom ukázal a prejavil objektívny zmysel Pravdy-Istiny. Nová podoba frázy presnejšie vyjadruje jej zmysel.

Čiže nestačí len správne identifikovať objekty Reality v ich subjektívnej diskretizovanej nám dostupnej forme, no treba správne určiť aj ich funkciu, ich funkčnú spojitosť s inými objektmi, ich vnútorný algoritmus, štruktúru, zákonitosť (to všetko si možno predstaviť pod pojmom Miera), a to tak, aby subjektívny diskretizovaný obraz tejto Miery bol svojou podstatou súrozmerný (identifikovateľný podľa podstaty) objektívnemu obrazu analogickej objektívnej Miery. – pozn. prekl.

Neurčitosť a nestabilnosť vzájomných prepojení medzi komponentmi videnia sveta.

Ako už bolo povedané vyššie: jediný rozdiel je v tom, že pre Boha sú tieto normy — Jeho subjektívne normy, zvolené Ním a vložené Ním do Predurčenia bytia Vesmíru — ako Pravdovernosť; a pre všetkých ostatných, Ním stvorených, sú už objektívnou nevyhnutnosťou, v prípade ak si želajú byť pravdovernými.

Predpoklady k takémuto chápaniu činnosti VP ZSSR dávajú ľahko a pomerne často mnohí samotní prívrženci Koncepcie spoločenskej bezpečnosti. Preskúmame jeden z možných príkladov takéhoto druhu správania. Takto, ak si priaznivec Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v diskusiách s druhými i celkovo vo svojej činnosti neudržuje normálny emočno-zmyslový režim, tak okolie to vníma. A tak ich (okolitých ľudí*) algoritmika psychiky minimálne nevedomky pracuje na tom, aby dala odpoveď na otázky: ● Či je: Koncepcia spoločenskej bezpečnosti len ďalší propagandistický mýtus, ukrývajúci nejaké korporatívne záujmy? Aký postoj zaujať k tejto korporácii: pridať sa k nej a napomáhať, aby sa jej podriadila štátnosť, biznis, spoločnosť? alebo sa od nej dištancovať? alebo nejako začať bojovať s ňou a jej činnosťou? ● A ak Koncepcia nie je mýtus a odporúčanie udržovať normálny emočno-zmyslový režim je skutočne efektívny základ osobnostného rozvoja a činnosti človeka (toto mnohí UŽ DOKÁZALI pocítiť vo svojom živote), tak prečo takýto (Ferko Mrkvička) prívrženec Koncepcie sám seba neudržuje v normálnom emočno-zmyslovom režime: skrátka, nevie sa ovládať? alebo vôbec nie je prívržencom Koncepcie, ale predstaviteľom či inštrumentom nejakej korporácie, ktorá sa pokúša osedlať Koncepciu a prispôsobiť si ju svojim záujmom? A určitá časť tých, čo sa zoznámili s materiálmi Koncepcie — vidiac, že mnohí jej prívrženci neudržujú sami seba v normálnom emočno-zmyslovom režime, a niektorí i nástoja na svojom práve „fičať“ na emóciách (formujúcich sa pod tlakom okolností) — skutočne začína vedome alebo nevedome (t.j. necítiac a neuvedomujúc si to) budovať korporáciu, orientujúc sa na svoje osobné «Ja-centrické» záujmy, a zneužívajúc Koncepciu ako ušľachtilú ideovú zásterku ich osobnej alebo korporatívnej vypočítavosti.

A ako by malo byť zrejmé z poznámky pod čiarou, v ktorej sa objasňoval rozdiel medzi chémiou a alchýmiou, aj samotná možnosť objektívne získať ten či onen výsledok môže byť ovplyvnená subjektívnymi faktormi, vlastnými osobe kandidáta na získanie výsledku.

V jednom zo zborníkov „Fyzici žartujú“ alebo „Fyzici neprestávajú žartovať“, ktoré boli populárne v rokoch 1960 — 1970, sa uvádza anekdota s nasledujúcim obsahom: Vynikajúci fyzik-experimentátor priniesol vynikajúcemu fyzikovi-teoretikovi list papiera, na ktorom boli v systéme súradníc bodkami zobrazené čerstvé výsledky nejakého experimentu. Fyzik-teoretik hneď začal vysvetľovať, prečo bodky ležia tak ako ležia, a nie inak. Všetko znelo presvedčivo, no tu si zrazu fyzik-experimentátor všimol, že počas besedy fyzik-teoretik nechtiac otočil list papiera «hore nohami» a svoju teóriu odvodil z toho, čo sa reálne v experimente neodohralo. Takže na túto okolnosť upozornil teoretika, ten list obrátil správne, na minútku sa zamyslel, a znova presvedčivo objasnil, prečo bodky v experimente ležia práve takto... Takéto anekdoty nevznikajú bezdôvodne. Okrem toho vzniká otázka: a bolo posledné objasnenie pravdivé, t.j. dostatočne zhodné (obrazom i mierou) s objektívnou realitou? alebo bolo iba pravdepodobné? Táto anekdota, majúca svoj pôvod v živote vedy, je len ďalším dôkazom oprávnenosti «voľného» výkladu teorémy Gödela: čo do formálneho systému vložíš (pravdu alebo lož), to isté aj získaš — v podobe spracovanej formálnym systémom.

História ukazuje, že sotva sa nájde niekto zo znamenitých predstaviteľov fundamentálnej alebo aplikovanej vedy, kto by vyhlásil, že všetky filozofické systémy sú nezmyslami. Podobné vyhlásenia vo vede robí prevažne mládež, no veľavážené vedecké kapacity inklinujú väčšinou k niektorým už sformovaný filozofickým tradíciám alebo rozvíjajú nové filozofické prúdy.

Fyzika vákua, fyzika atómového jadra a elementárnych častíc, genetika, psychológia, parapsychológia, anomálne javy atď.

Príkladom tomu bola Černobyľská katastrofa, ktorou sa zavŕšil akýsi experiment s reaktorom v AE.

V ruštine aj vo význame: pravdivý, spravodlivý. – pozn. prekl.

Na porovnanie: v anglojazyčnom opise života «truth» = aj «istina», aj «pravda»; «justice» = «spravodlivosť», «súdnictvo», «opodstatnenosť»; «righteousness» — «pravdovernosť». T.j. gramaticky to nie sú slová s rovnakým koreňom, v dôsledku čoho spravodlivosť, pravdovernosť a pravda sa navzájom spájajú doplnkovými jazykovými prostriedkami, a samotný jazyk dopúšťa možnosť nejakej «spravodlivosti» pomimo Pravdy-Istiny.

Vznik jeho počiatočného kapitálu, to je tiež samostatná mravno-etická a trestno-právna otázka.

Jej vlastné sebahodnotenie, viď. str. 156 v tom istom zborníku; a chaotickosť výkladu je jeden z prejavov nestabilnosti algoritmiky psychiky a kaleidoskopickosti videnia a chápania sveta.

No ak sa navrchu ocitne inteligentný, ale nie gauner, ani podliak, tak „elita“, tvoriaca kádrový korpus moci na tomto princípe, ktorý ohlásil N.N.Mojsejev, mu neodpustí ani jeden akt činnosti, ktorý by potláčal gaunerov a podliakov v spoločnosti. V oddanosti „elity“ princípu ospravedlňovania inteligentných gaunerov a podliakov sa odkrýva aj dôvod jej nezmieriteľnej nenávisti k J.V.Stalinovi.

A.A.Bogdanov — pravým menom Alexander Alexandrovič Malinovskij (1873 — 1928) — ekonóm, filozof, prírodovedec, politik, spisovateľ-fantasta. Člen sociálno-demokratickej strany od r. 1896, v roku 1903 sa pridal k boľševikom. Jeho názory boli v mnohom nemarxistické (napríklad, skúmal otázku ceny z pohľadu «energetického zamerania») (Veľká Sovietska encyklopédia, vyd. 3, zv. 3, str. 442). Organizátor a riaditeľ na svete prvého Inštitútu transfúzie krvi (od r. 1926). Zahynul vo výsledku medicínskeho experimentu uskutočneného na sebe samom. Tektológia – „Všeobecná organizačná veda” (zv. 1, 2, r. 1913 – 1917) staval ju do protikladu marxistickej dialektike. «Vo viacerých najnovších štúdiách sovietskych aj zahraničných autorov je poznamenané, že niektoré tézy tektológie predvídali idey kybernetiky (princíp spätnej väzby, idea modelovania a pod.)» (VSE, 3. vyd., zv. 3, str. 443). O jednej z príčin postavenia tektológie do protikladu marxistickej dialektike bolo už povedané skôr: «Všeobecná organizačná veda» je vo svojej podstate «dostatočne všeobecnou teóriou riadenia» v jej chápaní a interpretácii Bogdanovom. A tak A.A.Bogdanov ju správne dal do súvisu s dialektikou, tým skôr s prekrútenou a chybnou „dialektikou“ marxizmu. Napriek tomu A.A.Bogdanov si neporadil s vysvetlením dostatočne všeobecnej teórie riadenia v dôsledku svojho ateizmu, čo predurčilo jeho «subjektívnu dialektiku» na nefunkčnosť, čo sa aj prejavilo v neuplatniteľnosti „Tektológie“ ako celku. Viac o tom v práci VP ZSSR r. 2002 „Ford a Stalin: O tom, ako žiť Ľudsky“.

Je to jeden z príkladov toho, že ak si Život žiada prehodnotiť niečo s prechodom na nové chápanie sveta, tak akademici sú ľudia najmenej vhodní na túto úlohu, o čom bola reč v minulej kapitole.

V časoch, keď svetový systém socializmu existoval, on bol zástupcom oddelenia spoločných problémov svetového socializmu Inštitútu ekonomiky svetového socialistického systému AV ZSSR. Z toho, čo píše, možno pochopiť, že pri takejto metodologickej kultúre vedeckej „elity“, poskytujúcej poradenstvo politikom, pripravujúcej a zdôvodňujúcej politické rozhodnutia, sa tento systém nemohol nerozpadnúť.

Po rusky udalosť = „So-bytie“ (sú-bytie, spolu-existencia), ako vyplýva zo štruktúry slova — je to proces, ktorý je súčasťou iných procesov, a nie strnulý fakt.

Preto je toto jeden z nesporných ukazovateľov hlúposti alebo rafinovanej zákernosti (vzhľadom na jeho post) lídra vládnucej strany a hlavy štátu M.S.Gorbačova. To isté sa týka aj ostatných politicky aktívnych demokratizátorov obdobia prestavby na území ZSSR.

V tejto súvislosti sa oplatí pripomenúť samorozoblačujúcu sa preambulu Leva Roitmana (jeden z moderátorov rádia „Sloboda“) k vysielaniu „Fakty a názory. Komentátori za okrúhlym stolom“, neopodstatnene nazvanej «analytickou»: «Názory môžu byť subjektívne, fakty výlučne objektívne. Sloboda názorov sa garantuje. Sloboda faktov nie». Začneme tým, že objektívne fakty sú dostupné len očitým svedkom a účastníkom udalostí, a aj to len sčasti, pretože väčšina z nich nevidí proces-súbytie v jeho plnosti; okrem toho sú objektívne fakty v určitej forme dostupné aj «jasnovidcom». Všetkým ostatným ľuďom, vrátane účastníkov relácie „Fakty a názory“, schádzajúcim sa za „okrúhlym stolom“ (občas aj pomocou telefonického spojenia), sú fakty dostupné len v subjektívnych opisoch, v dôsledku čoho väčšinou nemôžu byť objektívne, hoci túto otázku možno radiť aj medzi „filozofické nuansy“. No ešte horšie na rádiu „Sloboda“ stojí vec so slobodou, a špeciálne, so slobodou názorov. Ak sa sloboda názorov skutočne garantuje, tak medzi iným aj tým, že je garantovaná sloboda doplnenia na preskúmanie nových faktov. Ak na základe konkrétneho (zložením a tematicky) súboru «faktov» možno odôvodniť určitý názor, tak doplnením k analýze nových faktov, vrátane na prvý pohľad zdanlivo týkajúcich sa inej témy, môže nájsť a odhaliť tie procesy a ich vzájomné prepojenia, ktoré preukážu neadekvátnosť prvého názoru, zdôvodneného obmedzeným súhrnom faktov. Zákaz doplnenia faktov na preskúmanie je v podstate jedným z prostriedkov vytvorenia «tunelových scenárov» skúmania problematiky, nevyhnutne vedúcich k vopred objednaným názorom. Pritom, ak je sloboda doplnenia nových názorov na preskúmanie odoprená, tak to znamená, že organizátorov diskusií odhalenie skutočných názorov, skutočného stavu a priebehu vecí — nezaujíma. Organizátori diskusií sledujú iné ciele, a konkrétne: programovanie psychiky ľudí vopred objednanými názormi, na ktoré by účastníci diskusie mali prísť akože sami pod tlakom (organizátormi diskusie) cielene vybraných reálnych aj vymyslených faktov. Bez ohľadu na to, či je uvedená preambula výrazom zombírovanosti Leva Roitmana prevládajúcou kultúrou, alebo to robí vedome, ako špecialista na vedenie informačnej, psychologickej vojny, ktorý vyslovil formulku-zaklínadlo — pri takomto vzťahu k faktom a názorom zostáva len vyvodiť záver, že personál rádia „Sloboda“ zďaleka nie je slobodný. Tiež je to jedným z ukazovateľov toho, že misia tohto zariadenia, financovaného zo štátneho rozpočtu USA, nielenže nemá nič spoločné s upevňovaním slobody, vlády ľudu, ľudských práv, ale naopak spočíva v tom, aby rafinovane potláčala slobodu, vládu ľudu, snažila sa obmedziť objektívne ľudské práva dané Bohom v záujme globálnej „elitárnej“ menšiny, parazitujúcej na ľudstve a podporujúcej parazitický vo vzťahu k biosfére Zeme charakter dnešnej globálnej civilizácie. A je to skutočne tak, pretože slobodného posúdenia tém relácií na stránkach rádia „sloboda“ niet: každý názor, ktorý internetový užívateľ odosiela na stránku sa skutočne prijíma, no potom administrátor stránok, v súlade s danými inštrukciami, ho buď zobrazí na príslušnom fóre, ak vyhovuje príslušnému «tunelovému scenáru» podporovanému rádiom „Sloboda“; alebo ak nevyhovuje, tak sa na stránkach nikdy neobjaví, hoci špecialisti na vedenie psychologickej vojny ho možno aj vezmú na vedomie, zvážia a možno urobia «patričné závery».

Meno starogréckeho pôvodu (Βησσαρίων = Béssarion). – pozn. prekl.

Ohľadne názoru VP ZSSR v tejto otázke viď prácu „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Božiemu Kráľovstvu, neprijme Posledný Zákon?“ (súbor 990612-О_Последнем_Завете.doc v Informačnej báze VP ZSSR šírenej na kompaktných diskoch). Sú v nej vyjadrené názory aj ohľadne všeobecných svetonázorovo-náboženských otázok, ktoré nemajú priamu súvislosť s činnosťou sekty „Vissariona“, preto sa oplatí s ňou zoznámiť aj tým, ktorých činnosť „Vissariona“ a jeho sekty nezaujíma. (* Navyše biblický termín Starý/Nový/Posledný Zákon, sa v ruskom jazyku prekladá nie ako v slovenčine Zákon, Zmluva ale ako Závet a vo všeobecnosti je tak aj chápaný, že zostaviteľ závetu musí zomrieť, ako písal apoštol Pavol židom, a potom sa ostatní stávajú dedičmi. Preto je pomýlená viera chcieť sa stať dedičom Božích darov cez pochybné závety. V ruskom jazyku ďalej existuje výraz „bez-zavetnyj“, v preklade „bezhraničný, oddaný, obetavý“. Viera, ktorá nepotrebuje závet „bezzavetnaja vera“ a napriek tomu koná, sa nazýva „bezhraničná/oddaná viera“. Viera Bohu cez svedomie a prostredníctvom Života *)

V zmysle: potom, čo je určená istina.

A ako sa možno presvedčiť o pravosti alebo lživosti každého z týchto dvoch vzájomne sa vylučujúcich tvrdení bez viery Bohu prostredníctvom Života? (* Z pohľadu toho, kto vidí prelud-vidinu, sa udalosť môže zdať „Istinou“, no z pohľadu objektívneho chodu vecí, pomýlená interpretácia je čisto subjektívna, a preto nie je objektívne pravdivá ani pravdoverná – je hodná názvu „istina“ s malým „i“. Čiže je istinná len v ľudskom vnútornom fantazijnom svete, odtrhnutom od Pravdy Božej a od pravdovernosti. *)

Takto, Sergej Anatoljevič „Vissarion“ svojou peknou, ale nepravdovernou a antiruskou slovnou hračkou motá ľuďom hlavu a privádza ich tým do omylu presne tak isto, ako pred sto rokmi držal svojim paradoxom ľudí v omyle F.M.Dostojevskij. Majú sa na mysli slová, pripísané F.M.Dostojevskému v relácii kresťanského rádia „Mária“ v auguste r. 2000: «Ak by mi niekto dokázal, že Kristus stojí mimo istiny, ja by som dal prednosť zostať s Kristom, a nie s istinou».

«Všetko» — pod týmto slovom sa zvyčajne chápu všelijaké drobnosti z každodenného života, hoci v hranične zovšeobecnenom zmysle ono označuje to, čo sa v jazyku filozofie nazýva «Objektívnou realitou».

Román I.A.Jefremova „Hmlovina Andromedy“, ktorého jednou z obsahových línii je záhuba civilizácie na planéte Zirda v dôsledku katastrofy jadrovej energetiky, bol vydaný r. 1957, t.j. 29 rokov pred katastrofou v Černobyle, ktorej predchádzali tajené havárie a katastrofy s jadrovými energetickými zariadeniami ponoriek (spoločnosť o tom nebola informovaná). 29 rokov je dostatočne dlhá doba, umožňujúca uzavrieť práce na uránovo-plutóniových technológiách, nájsť a rozvinúť iné (pre biosféru prijateľné) zdroje energie.

O tom píše aj Korán: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým sami ľudia nezmenia svoje zámery» (súra 13:12).

Buď priamy pokus uviesť človeka do omylu tvárou v tvár, alebo aj mimozmyslové sugescie a manipulácie zvonka na diaľku s rovnakým cieľom, posadnutosť. – pozn. prekl.

Vrátane cudzieho (hotového k použitiu) názoru «autority», čo v davo-„elitárnej“ spoločnosti väčšina ľudí nevníma ako vonkajší riadiaci vplyv na ich správanie.

Strata stability riadenia podľa prvej schémy sa v algoritmike psychiky ľudí prejavuje buď vo forme strnulosti/zmeravenia (absencia akejkoľvek reakcie na priebeh udalostí) alebo vo forme hystérie (emočného zrútenia, v ktorom je reakcia neadekvátna (obrazom i mierou) priebehu udalostí).

Dalo by sa to zhrnúť aj takto: 1. schéma je častá u ľudí, ktorí reagujú inštinktívne a pudovo, patria sem aj nacvičené reflexy, ale aj tzv. engramy (inštinktívne programy, ktoré vznikli umelo ako reakcia na nejakú vypätú situáciu, ktorú sme rozumom nedokázali spracovať, pochopiť). Najčastejšie v extrémnych situáciách, ale aj v živote ľudí, ktorí sa ním horko-ťažko predierajú a potrebujú často reagovať rýchlo, inštinktívne. Táto schéma je typická pre režim psychiky „zviera“. 2. schéma je vlastná ľuďom, ktorí sa riadia prevažne tým, čo ich druhí naučili, čo im vložili do pamäte ako dobré alebo zlé. Táto schéma je typická pre režim psychiky „biorobot/zombi“. 3. schéma je najpoužívanejšia u tých, ktorí sa stavajú k informáciám s nadhľadom, a sami premýšľajú nad tým čo je správne a čo nie, prehodnocujú svoje videnie a chápanie sveta. Táto schéma je typická pre režimy psychiky „démon“ a „Človek“. – pozn. prekl.

V súvislosti s témou hraničných stotožnení je nutné spomenúť scientológiu. L.R.Hubbard vo svojich prácach opakovane karhá myslenie stotožneniami, pri ktorom miznú rozdiely medzi rozličnosťami a tie všetky sa navzájom stotožňujú, vo výsledku čoho v modeli Života (na základe ktorého si človek vytvára svoje správanie) sa nič nelíši od všetkého ostatného, a reálny Život nemôže byť daný do súvisu s týmto modelom. L.R.Hubbard píše: «Zdravie rozumu, to je schopnosť nachádzať rozdiely. Čím lepšie niekto dokáže určiť rozdiely — je jedno, nakoľko sú malé — a hodnotu týchto rozdielov, tým viac je racionálny. Čím menej je človek schopný nachádzať rozdiely a čím bližšie pristupuje k mysleniu stotožneniami (A=A), tým menej je zdravý jeho rozum a duch» (L.R.Hubbard, „Dianetika. Moderná veda duševného zdravia”, Moskva, Vydavateľská skupina «Nový Vek», r. 1996, str. 404). Sčasti je to skutočne tak, keďže L.R.Hubbard implicitne riešil prvotnú otázku psychológie v prospech sebestačnosti jednotlivca v otázke výberu informácie. No chybné je to, že L.R.Hubbard neodlišuje pohraničné stotožnenie objektov «A» a «B» od mnohonásobne ním karhaného myslenia stotožneniami všeobecne А  В (navyše aj zápis vzorca je chybne uvedený ako А=А: Totiž А je vždy rovné A, všeobecne však platí А  В, preto formálny zápis stotožnenia A a B by mal vyzerať aspoň ako А  В). No zápis všeobecného stotožnenia v podobe А = А svedčí o celkovom nezdraví jeho ducha, a konkrétne, rozumu v rámci ním samotným stanovenej normy, nakoľko otázka úlohy stotožnenia je pri budovaní života jednotlivcom a spoločenstvami veľmi dôležitá. No neschopnosť poradiť si s hraničnými stotožneniami v súhrne rozdielností je prejavom nezdravého rozumu a ducha, presahujúcim hranice v dialektike a scientológii stanovenej psychickej normy. A samotné normy psychického a intelektuálneho zdravia v dianetike a scientológii sú k takýmto prejavom chorôb nevnímavé. Preto dianetiku (aj scientológiu ako celok) zaraďujeme k antidialektickým kultúram organizácie psychickej činnosti ľudí a spoločenstiev, zameraným na podporu kaleidoskopického alebo «Ja-centrického» videnia sveta s cieľom podpory davo-„elitarizmu“ na tomto svetonázorovom základe. Podrobnejšie o tom v práci VP ZSSR „Príď na pomoc mojej neviere. O podstate dianetiky a scientológie: pohľad zo strany“.

Spomedzi týchto druhotných chýb-následkov treba špeciálne vyčleniť jednu: v algoritmike psychiky, opierajúcej sa o «Ja-centrické» videnie sveta nutne vznikajú rôzne informačné «ozveny» — útržkovité a vrstvené jedna na druhú — nebrané na vedomie, t.j. nelegálne duplikáty objektívnych rozdielností (a predovšetkým — prvotných), svojou «virtuálnosťou» analogické odrazom reálnych sklíčok v zrkadlovom systéme kaleidoskopu. Preto «Ja-centrizmus» spoločne s kaleidoskopickosťou videnia a chápania sveta plodí ešte vyššiu úroveň «vlastných šumov» systému spracovania informácie v psychike človeka.

To je úryvok z článku „Ruská idea: demokratický rozvoj Ruska“ autorskej skupiny (profesor M.Rac, M.Ojzerman, B.Slepcov, S.Tarutin a ďalší), zverejnený v časopise «Otázky metodológie», № 1‑2, r. 1995, založenom G.P.Ščedrovickým, a po jeho smrti vydávanom jeho žiakmi a stúpencami.

Z takej mravnosti aj vznikajú citátno-dogmatické filozofie.

Iba v zlom a vsugerovanom sne môže Ježiš vystúpiť ako kverulant, súdne sa dožadujúci svojho © copyright-u na Evanjelium.

Preto VP ZSSR neuznáva osobné autorské práva a práva na „duševné vlastníctvo“ fyzických a právnických osôb: všetko je dedičstvom kultúry patriacej všetkým. Otázka odmeny za prácu v spoločnosti umelcov, vynálezcov, konštruktérov, výskumníkov a pod. — to je obsahovo celkom iná otázka.

Touto frázou sa I.Newton doznal k «Ja-centrizmu» svojho videnia a chápania sveta.

Aj toto je jedna z príčin, prečo pohlavári Biblického projektu preklínajú a likvidujú Jazyčníctvo, nie však mnohobožstvo ani modlárstvo, ktoré sami kultivujú v rozmanitých skrytých formách.

Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté takouto automatickou systémovou väčšinou s rozdielom jeden hlas, nemusí byť nutne najlepším.

Rimania v staroveku si nemysleli že «tretí je navyše» a „rozmýšľali trojmo“. «Triumvirát (lat. triumviratus, od „tres“, genitív „trium“ — tri a vir — muž). v St. Ríme: 1) kolégium z troch osôb, menované alebo volené so špeciálnymi cieľmi; 2) v čase občianskej vojny 1. st. pred n. l. zväzy vplyvných politických činiteľov a vojvodcov, vznikajúce s cieľom uzurpácie štátnej moci» — Veľká Sovietska Encyklopédia, 3. vydanie, zv. 26, str. 225 v skratke.

1. zväzok, str. 72 vydanie SPb, r. 1909: Okolo r. 230 pred n.l. na čele Veľkej Synagógy stál Antigon zo Sicho. «Po tomto Antigonovi, ľudia stojaci na čele rabínskeho učenia Z NEZNÁMEJ PRE NÁS PRÍČINY (zvýraznené nami v citáte), nasledujú po dvoch. Najpravdepodobnejšie je asi to, že tento dualizmus označuje nezhodu v pohľadoch a tendenciách, ktorá však nedospela do rozkolu». No prečo «nezhoda v pohľadoch a tendenciách» nedospela do rozkolu, je vlastne to najhlavnejšie, čo ostalo mimo chápanie A.Révilla.

Egypt v časoch faraónov sa skladal z dvoch území: Severu a Juhu, zjednotených pod jednou korunou faraóna (preto malo aj dve hlavné mestá. Moskva a Petrohrad sú dve hlavné mestá Ruska: čo sa v tom odráža?). Obe desiatky aj vedúci každého z družstiev najvyššieho žrečestva (ktoré nakoniec degradovali do znacharstva) v celkovom systéme mocenských vzťahov Egypta stáli v skutočnosti hierarchicky vyššie než faraón, hoci v spoločnosti bol podporovaný kult osobnosti faraóna, a nie znacharskej hierarchie, a faraón zvyčajne disponoval dostatočne vysokým stupňom zasvätenia.

Toto slovo znamená: poznajúci budúcnosť, čítajúci osud.

V prípade, ak prvohierarcha niečo také dopustil (prospešnosť hlasovania ako nástroja voľby rozhodnutia, záväzného pre všetkých — je diskutabilnou otázkou, pretože v životnej praxi spoločenstiev sa to nepotvrdzuje a protirečí to zásade «v otázkach mravnosti nemá miesto diktatúra väčšiny» (alebo menšiny*)), a neprijímal rozhodnutie samostatne.

Zďaleka nie všetky vierouky sú toho názoru, že žrebovanie v tej či onej forme (dokonca aj vykonané po modlitbe) predstavuje ponechanie rozhodnutia na Bohu. Korán ukladá priamy zákaz na žrebovanie, radiac ho k satanovmu údelu. T.j. výber riešenia metódou žrebovania vždy prebieha v hraniciach Božieho dopustenia (a týmto spôsobom si Ruská pravoslávna cirkev volí Patriarchu Moskovského a celej Rusi). Normálne by mal človek vypracovávať a schvaľovať riešenie na základe procesu, v ktorom je intelekt povolaný plniť kľúčovú úlohu: ««prvotná» informácia dávaná v Rozlíšení + informácia z pamäti + «operatívna» informácia + «odvetná» informácia podmienená minulými činmi → intelekt → správanie sa vo vnútornom svete (prehodnotenie minulosti, zámery do budúcnosti, formovanie videnia a chápania sveta) → správanie sa vo vonkajšom svete (vplývanie na prostredie) → «odvetná» informácia».

Vo väčšine hlasov sa totiž môže odrážať aj chybné myslenie panujúce v spoločnosti (podmienené zdeformovanou kultúrou), nasledovanie ktorého je pre spoločnosť škodlivé, tým skôr v krízových situáciách.

Okrem toho, v prípade žrebovania najvyššími hierarchami, ktorí boli zároveň aj mágmi, vôle ktorých sa podriaďovalo mnohé, by žrebovanie mohlo byť aj podvedomým súperením o to, koho vôľa zvíťazí. T.j. žrebovanie by kľudne mohlo byť zamenené ľubovoľným duelom. To isté sa týka aj zabezpečenia prevahy o jeden hlas.

Cez perifériu egyptskej hierarchie sprevádzajúcu Mojžiša, ktorá sa napokon usadila v rode levitov.

Ruské slovo „sočetánie“ (spojenie, zlúčenie, zladenie) je tu veľmi presné: tandem, v rade prirodzených čísel vytvára prvý «čet» (pár) vytvorený dvomi jednotkami-«nečet» (nepármi), ktoré sa párujú navzájom. (* Podobne ako čísla 22, 33, 44 atď. Dvojica rovnocenných a preto najkompatibilnejších čísel pre tandem. Preto nebola reč o dvojici čísel ako 10, ktorá je ešte pred číslom 11 *)

Efektívny tandem predpokladá rovnocennosť oboch aj na intelektuálnej úrovni, mravnej úrovni, aj vôľa oboch by sa mala prejavovať v schopnosti pracovať synchronizovane, a nie dominovať jeden nad druhým. Vtedy dvojica rovnocenných má potenciál znásobiť svoje individuálne schopnosti v tandeme. – pozn. prekl.

Dosť ťažko sa rozpráva o niečom, pre čo v kultúre niet «slov».

Samotná, dokonca možno ani nie hlúpa, no samoľúbo hrajúca sa s mužskými pohlavnými inštinktmi — Kleopatra, ktorej kraľovanie sa skončilo samovraždou a pripojením Egypta k Rímu ako provincie, zameniť túto štruktúru nemohla. No Kleopatra bola poslednou z radu egyptských monarchov, vládnucich bez ochrannej starostlivosti štruktúry najvyšších znacharov, ktorí opustili Egypt. Na obdobie jej panovania len pripadlo zavŕšenie procesu, ktorý sa začal oveľa skorej, a ktorému ona čeliť nemohla, pretože išlo o dlhodobý proces, nedostupný vnímaniu a chápaniu vrtošivo zmyselnému rozumu kráľovnej a jej okolia.

Tento román, ktorý vyšiel na svetlo sveta v r. 1895, a ktorý mal v Rusku po r. 1985 mnoho reedícií — je jedným z mála umeleckých stvárnení, v ktorom sú procesy spoločenského samoriadenia v štáte opísané v umeleckých obrazoch v ich spojitosti s procesom samoriadenia globálnej civilizácie. Osobitný význam románu spočíva v tom, že autor správne uvidel a opísal v tomto procese samoriadenia davo-„elitárnej“ spoločnosti funkčnú záťaž rôznych (stabilných pri zmene pokolení) spoločenských skupín a úradných osôb v štruktúrach štátnej i neštátnej moci. Ak v románe vyčleníme riadiacu zložku námetu, oslobodiac ju od druhoradých faktov dodávajúcich rozprávaniu pútavosť a dojímavosť, tak treba obrátiť pozornosť na nasledovný systém vzťahov: ● roľníctvo aj remeselníci, t.j. produktívne pracujúce národné masy, mimo sféru ich profesionalizmu v spoločenskom zjednotení práce — boli v plnej závislosti od činnosti úradníckeho korpusu, zosobňujúceho štátny aparát v regiónoch (scéna „živých obrazov“ v chráme); ● celá úradnícka periféria v regiónoch a v oblastiach (v armáde), hoc aj počtom prevyšovala centrálny aparát – faraónov dvor, napriek tomu nebola schopná samostatne čeliť politike centra a bola na ňom plne závislá; ● kľúčová scéna románu — epizóda národnej vzbury, ktorú znacharstvo synchronizovalo so slnečným zatmením. Tá ukazuje, že aj centrálny aparát, na čele so svojim nominálnym faraónom, bol ohraničený v akcieschopnosti činnosťou hierarchie egyptského znacharstva (zvyčajne nazývaného «žrečestvom»), pretože administratívna „elita“ nebola schopná vo svojom videní sveta odlíšiť (a zmysluplne si osvojiť) informáciu dôležitú pre riadenie od hlúposti: na to sú jej potrebné konzultácie znacharov, čo znacharom umožňuje manipulovať rôznymi vrstvami spoločnosti pomocou konzultačných dávok; ● no ukazuje sa, že ani samotná hierarchia znacharov Egypta nie je slobodná vo svojich činoch, a uznávajúc prvenstvo Babylonskej hierarchie znacharov bola vynútená súhlasiť s jej vyslancom a kardinálne zmeniť politiku Egypta. Dobromyseľný faraón toto vníma ako záškodníctvo a vlastizradu, nakoľko on nepatrí medzi vyšších zasvätených, ktorí ako verní prívrženci hierarchickej disciplíny neboli v práve vysvetliť mu celý prúd príčinno-následkových podmieneností pri ich konzultatívnej činnosti voči štátnemu aparátu. To jest, systém vzťahov: «nadštátne znacharstvo – znacharské klany v štáte – „elitárny“ aparát štátneho riadenia – produktívne pracujúce národné masy» — je ukázaný správne podľa podstaty ich možností a podstaty ich činnosti v davo-„elitárnej“ spoločnosti. Ak urobíme paralelu so súčasnosťou, tak sa zmenilo len jedno: znacharstvo vnútroštátne a znacharstvo globálne — nekonajú v spoločnosti až tak otvorene, ako tomu bolo v Egypte, a ako je to ukázané B.Prusom v románe. Znacharstvo sa zamaskovalo pod iné sociálne skupiny, pričom v biblickej civilizácii vládnuce nadštátne znacharstvo a jeho miestna periféria — sa stotožnili s „elitou“ (odtiaľto pramení aj stotožnenie cirkevného činovníka K.P.Pobedonosceva, mravne aj svetonázorovo potlačeného Bibliou, s najvyšším žrecom, ktoré sa udialo v kruhoch ruskej inteligencie keď bol vydaný román začiatkom panovania Nikolaja II.; ide o to, že žrečestvo sa od davu oddeľovalo kultom, no samotné nebolo potlačené autoritou kultu); a vnútroštátne znacharstvo, ktoré sa nezapredalo nadštátnemu globálnemu a nebolo ním potlačené svetonázorovo, bolo vytesnené zo sféry riadenia života spoločnosti a konzultovania štátneho aparátu do oblasti „liečiteľstva“ a praktickej ľudovej mágie, hoci časom sa znova aktivovalo aj v politike cez „rádové“ ľudové štruktúry. Spolu s týmto treba ešte poznamenať, že aj B.Prus — produkt biblickej kultúry a možno aj z nejakých vlastných príčin, prispel svojou trochou do ochrany jej stability. Prejavilo sa to v románe v zobrazení židovsko-úžerníckej témy. ● Úžerníctvo, podľa námetu románu dusiace Egypt, bolo „zvalené“ na Feničanov, ktorí zmizli z historickej scény a chýbajú aj v našej súčasnosti ako živá národná kultúra. ● Sára, zaľúbená do mladého faraóna, ktorý vstúpil do konfliktu s vyšším žrečestvom, a jej syn žid-následník egyptského trónu — boli označené ako nevinné obete despotizmu znacharskej hierarchie. Niečo podobné sa odohralo aj v mladosti u Nikolaja II: zaľúbená židovka tam bola, no včas zasiahla tretia strana a k civilnému alebo cirkevnému sobášu a židovskému kandidátovi na trón vec nedospela. Zlému a despotickému znacharstvu Egypta je mimochodom v románe postavený do protikladu Mojžiš, ktorý je postavou žreca charakterizovaný ako «žrec-odpadlík», porušujúci klanovú disciplínu hierarchie, v dôsledku čoho si Sára na rieke verejne pospevuje posvätnú pieseň, v ktorej sa ospevuje Jediný Najvyšší Boh. Toto poznanie bolo v Egypte údelom vyšších zasvätení, skryté v chrámoch, a nespadalo do národnej propagandy, pretože viedlo k likvidácii zemskej hierarchie znacharstva kvôli nepotrebnosti v tej kultúre, ku ktorej vyzval Mojžiš (viď prácu VP ZSSR „Sinajský «pochod»„, ktorá je v šírenej Informačnej báze súčasťou zborníku „Intelektuálna pozícia“, № 2, r. 1997). No naznačiac túto pravdu, B.Prus nezacitoval Biblickú sociologickú doktrínu, podľa ktorej nie je úžernícka moc nad štátmi a národmi údelom Feničanov, odídených z historickej scény, ale údelom historicky reálneho a súčasného B.Prusovi aj nám židovstva, predkovia ktorého odmietli misiu osvietenia všetkých národov pravou relígiou, ktorá im bola ponúknutá cez Mojžiša, aby aj sami zostali ochránení pred despotizmom egyptskej hierarchie, ktorá si vyvolila židovstvo ako nástroj realizácie svetovej nadvlády. Tým samotným, nezávisle od zámerov B.Prusa, sa táto doktrína úžerníckeho parazitizmu v zamlčaní stotožnila s učením Mojžiša, proroka Najvyššieho Boha, k čomu neexistujú žiadne náboženské a historické dôvody. A súcitný postoj čitateľa k nevinne zomrelej Sáre a jej synovi sa tiež v zamlčaní má rozšíriť aj na celú židovskú diaspóru, realizujúcu túto doktrínu úžerníckej tyranie v priebehu histórie.

Podľa súčasnej chronológie a značenia ide pravdepodobne o Ramzesa XI. – pozn. prekl.

A rovno aj počiatok histórie dnešnej biblickej civilizácie — skryť vo vodách Léthé (rieky zabudnutia všetkej minulosti v starogréckej mytológii). (* Konce do vody – ustálený ruský frazeologizmus v zmysle „zamiesť stopy“. Ak je na jednom konci lana ťažký kameň a na druhom nepohodlná osoba, tak potopením oboch koncov lana v rieke sa odstránia stopy.*)

Vedomosti, ktorými disponovali predstavitelia rôznych spoločenských skupín, vyjadrené v tej či onej terminológii a symbolike — boli celkovo len „venom“ k režimu psychiky. Preto možnosť alebo nemožnosť realizovania tandemového princípu v intelektuálnej činnosti vôbec nespočíva v požadovanom vzdelaní rôznych sociálnych skupín.

Práve kvôli tejto príčine zápletka filmu „Múmia“ (konflikt medzi najvyšším žrecom a faraónom kvôli sexuálnej pripútanosti k žene), premietanom na plátnach celého sveta v posledných rokoch 20. storočia, nie je adekvátna ani z historického, ani z psychologického hľadiska.

Od čias prastarého kráľovstva, t.j. samotného začiatku dnes známej histórie civilizácie Egyptu, existoval v Egypte «Dom života» — žrečeská štruktúra, obrazne povedané – spájajúca v sebe informačné možnosti dnešnej Akadémie vied ZSSR a mocenské možnosti tajných služieb. Na prvé požiadanie Domu života, bol hospodársky systém Egypta povinný ho zabezpečiť všetkým o čo požiadal v potrebnom množstve bez akýchkoľvek sporov.

A niekto ju zákulisne dovádza do absurda, stimulujúc tvorbu takých zákonov o „autorských a príbuzných právach“, že ak si zanôtime popod nos obľúbenú melódiu alebo hromadne zaspievame cez sviatky obľúbenú pieseň, môžu nás posadiť pre narušenie «autorských a príbuzných» práv.

Podobne ako to bolo v potvrdeniach, ktoré žiadal ruský patentový úrad ohľadom vkladov každého účastníka kolektívnej autorskej prihlášky do vynálezu. V súbore dokumentov prihlásenia vynálezu bolo aj potvrdenie, z ktorého sa bolo možné dozvedieť, že „Vašo“ predložil technický návrh; „Peťo“ vypracoval formuláciu vynálezu; „Kolja“ prehľadal archívy patentových služieb atď. A odmena za vynález musí byť rozdelená medzi účastníkmi v pomere «x : y : z». Tento právnický nezmysel, z pohľadu právnika možno vyzerá pekne, a možno, že „Vašo“ je skutočne neprekonateľný projektant, avšak neschopný sformulovať dve slová; „Peťo“ je ako projektant príliš slabý, no je majster právnych kľučiek, schopný dokonale právnicky odôvodniť, že koleso vymyslel on a jeho priatelia; a „Kolja“ môže presvedčivo preukázať aj s odkazmi na patentové archívy, že ako prototyp nimi vymysleného kolesa im poslúžila všeobecne známa šesťhranná matka. No najčastejšie to bolo tak, že niekoľko ľudí, navzájom sa dopĺňajúc, podporovali jeden druhého aj pri projektovaní, aj pri formulácii, aj pri patentovom prieskume (či už taký existuje), a okrem toho do prihlášky akoby «sami» vpisovali aj niekoľko samotnej práce nezúčastnených parazitov, prevažne administratívnych osôb, od ktorých záviselo vydanie rozhodnutia o zápise. A až potom, čo sa určila zostava autorského kolektívu, formálne požiadavky potvrdenia o účasti sa uspokojili jedným človekom, kto vzal na seba administratívnu agendu pri vyslaní materiálov prihlášky vo VNIIGPE (skratka, za ktorou sa ukrýva Štátny inštitút patentovej expertízy, ktorý stvoril a podporoval tento právny marazmus v priebehu desaťročí existencie ZSSR, podrývajúci akcieschopnosť sovietskej vedy a techniky a plodiaci v nej parazitov na riadiacich pozíciách).

Vo vyššej hierarchii Egypta celá desiatka obsluhovala činnosť svojho prvohierarchu, no žiaden z prvohierarchov neobsluhoval činnosť toho druhého.

Analýza listov V.I.Uľjanova (Lenina) a L.D.Bronsteina (Trockého) ukazuje, že ak by boli schopní prekonať ich vlastné vodcovské ambície a vzájomné urážky, ktorými sa navzájom zahŕňali v priebehu viac ako desať rokov, tak na základe toho, čo napísal každý z nich sám od seba, v tandemovej činnosti sa mohli oslobodiť od chýb vytvorených ich subjektivizmom, a spoločne vyviesť komunistické hnutie v Rusku a vo Svete z prokrustovho lôžka scenára biblického projektu vybojovania svetovej nadvlády metódou «kultúrnej spolupráce». Viac o tom v práci VP ZSSR „Rozhermetizácia“, 5. kap., § 8. Trockizmus-“leninizmus“ preberá „moc“.

Je rozumné predpokladať, že prvohierarcha každej staroegyptskej desiatky s ňou pracoval v polytandemovom režime, a každý z jeho účastníkov sa špecializoval v nejakej konkrétnej oblasti ľudskej činnosti. Hlasovalo sa, ak sa vôbec niekedy hlasovalo, len ohľadne všeobecných otázok, ktoré tak či onak chápali všetci.

Práve z tohto dôvodu je každá lož pracovníka štátneho aparátu alebo súkromného podnikateľa alebo iného administrátora — zločinom s vopred nepredvídateľnými následkami, hodné, ak aj nie trestu smrti, tak nemilosrdného odstránenia zo sféry spoločenského riadenia do inej oblasti, kde od jeho lži bude závisieť minimálne množstvo ľudí.

Opis tandemového princípu je uvedený podľa textu práce „Od antropoidnosti k Ľudskosti“ s určitými spresneniami a doplneniami.

Šťastia alebo smoly, zdanlivo ničím neodôvodnené, no reálne odôvodnené rozdielmi v mravnosti, ktorá určuje: videnie sveta, výber cieľov činnosti, jej charakter a výsledky; a tiež odôvodnené eticky, jak vnútrospoločensky, tak aj nábožensky.

Tak aj my teraz, počas perestrojky a reforiem sa presviedčame, že minulý súhlas s uzneseniami XX. zjazdu KSSZ, ktorý oklebetil J.V.Stalina i celú jeho epochu, a ľahostajnosť k rozhodnutiam tohto zjazdu — sú plodmi judášovho hriechu, ktoré následky teraz žneme. V tejto súvislosti odporúčame porovnať politiku trockistov 2. pokolenia v KSSZ čias N.S.Chruščova a mizerných imitátorov J.V.Stalina z čias L.I.Brežneva, s tým, čo bolo napísané samotným J.V.Stalinom v jeho závete — „Ekonomických problémoch socializmu v ZSSR“ (september r. 1952). Menovaná práca J.V.Stalina je podrobne preskúmaná v knihe „Ford a Stalin: O tom, ako žiť Ľudsky“.

Príkladom čoho sa stal aj osud Jána Krstiteľa, popraveného na žiadosť nemravnej Salome. Zdôvodnenie tohto tvrdenia nájdete v práci VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezhraničnej viery“.