Rozlíšenie
Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty · перевод (Slovenský) · раздел 18 из 32
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Rozlíšenie
Kostrovým základom procesu formovania osobnosti a jej rozvoja je nazhromaždenie ňou «prvotnej» informácie, ktoré sa začína ešte v embryonálnom období vývinu úmerne formovaniu telesných a biopoľových štruktúr budúceho človeka. Toto zhromažďovanie informácií pokračuje aj po narodení a najintenzívnejší charakter má v detstve. A v závislosti od toho, ako si osobnosť buduje svoje správanie v tomto Svete, a čo je jej dané v osude a čo sa jej ponúka k splneniu v Zámere Božom, zhromažďovanie «prvotnej» informácie môže dosť intenzívne pokračovať až do smrti v hlbokej starobe; alebo sa prerušiť niekde v tínedžerskom veku, po tom ako sa človek vymedzí vo svojej životnej ceste, zvoliac si tradičnú spoločenskú «normu» alebo ešte niečo skazenejšie či bezvýchodiskové; alebo môže mať dostatočne výrazný pulzujúci charakter v priebehu celého dospelého života[294].
Je nesporné, že proces zhromažďovania «prvotnej» informácie sa začína v období, keď človek ešte neovláda artikulovanú reč. V období, keď začína vyslovovať prvé slová a snaží sa skladať prvé zmysluplné vety, dieťa už má nazhromaždenú určitú zásobu «prvotnej» informácie, na základe ktorej si buduje svoje správanie — ktoré si už rozumne uvedomuje, čo je primerané úlohám jeho veku.
Je evidentné, že informačné zabezpečenie jeho správania a algoritmika tvorby správania počas tohto «predrečového» obdobia života nemá jazykový charakter, vylučuje artikulovanú reč, a zakladá sa na obrazoch, «melódiách», «súzvukoch-akordoch»[295], ktoré sa stanú vlastníctvom psychiky. Správanie sa buduje na základe porovnávania priebežného prúdu obrazov, «melódií», «súzvukov», prinášaných zmyslovými orgánmi, s tými obrazmi, «melódiami» a «súzvukmi», ktoré sa už stali vlastníctvom psychiky — vnútorného sveta — dieťaťa: takto bábätko rozpoznáva obraz svojej matky, ostatných príbuzných; vníma ich náladu, vníma charaktery ľudí; hoci nechápe zmysel ich artikulovanej reči nasmerovanej k nemu, no rozlišuje jej melodickosť a je schopné spojiť jej zmysel s nejakými svojimi obrazno-melodickými predstavami o Živote, čo sa aj odráža v jeho správaní pri kontakte s blízkymi, ale aj s ľuďmi, ktorých nepozná.
V procese zhromažďovania «prvotnej» informácie je najvýznamnejšie to, že v psychike každého sú to všetko — ROZLIČNÉ obrazy a «melódie».
Práve rozličnosť obrazov a «melódií», tvoriacich masívy «prvotnej» informácie, zároveň umožňuje porovnávať s nimi prúd obrazov a «melódií» prinášaných zmyslovými orgánmi, a dajako v predstihu vo svojom vnútornom svete modelovať priebeh udalostí, odohrávajúcich sa vo vonkajšom svete zdieľanom všetkými, a na tomto základe potom budovať svoje správanie, vyberajúc si ten najlepší variant zo subjektívneho pohľadu na vec. Toto je typické pre normálnu algoritmiku tvorby správania dospelého človeka, a dieťa sa vo svojom psychickom rozvoji pohybuje v smere tejto normy, počnúc od vnútromaternicového obdobia svojho života adekvátne rozvoju telesných a biopoľových štruktúr organizmu v súčinnosti s programom vlastnej genetiky a okolitým prostredím. A v tomto procese kontaktu so Životom sa dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie.
Proces dopĺňania zásob «prvotnej» informácie je svojim charakterom rovnaký v priebehu celého ľudského života. A stretol sa s ním každý vo svojom živote, hoci väčšina si neuvedomuje čo sa deje, keď sa dopĺňajú ich osobné zásoby «prvotnej» informácie. Drvivá väčšina si však môže spomenúť, že v ich živote boli také momenty (a neraz), keď z celkového obrazu Života, maľovaného všetkými zmyslovými orgánmi, vynikal nejaký jeden prvok, vzhľadom na ktorý všetko ostatné na obraze vyzeralo ako kulisa, informačné pozadie. Vo výsledku sa tak obraz Života v takýchto okamihoch osvietenia skladal z párovej dvojice obrazov: «to», a všetko ostatné tvoriace jeho pozadie, t.j. «nie to». V niektorom z takýchto okamihov sa prejavia aj nové «to» v rámci už známych iných «to», ktoré v takomto prípade na seba preberú úlohu pozadia «nie to».
Pritom je dôležité zdôrazniť, že nie samotný človek obracal svoju vedomú pozornosť na «to». V momente osvietenia a nejaký čas po ňom mohla byť pozornosť človeka sústredená na niečo iné, a až po nejakom čase sa jeho pozornosť mohla vrátiť cez spomienku alebo zážitok k takémuto osvieteniu, ktoré prebehlo v minulosti, a rozdeleniu obrazu Života na «to» a podkladové «nie to».
Hoci takmer každý si môže spomenúť na takéto epizódy zo svojho života, no veľmi veľa takýchto epizód zostalo zabudnutých. A v živote človeka existuje také obdobie — ranné detstvo, dojčenský vek (ktoré si väčšina príliš nepamätá) — keď takéto epizódy boli častými a tvorili v tomto období života jeho hlavný obsah.
Keď bolo v kapitole 7.1 vyslovené tvrdenie o nesebestačnosti človeka v otázke výberu informácie z prúdu životných udalostí, mali sa tým na mysli práve takéto momenty osvietenia, v ktorých sa obraz Života zobrazí ako párová dvojica: «to», ktoré sa vyčlenilo z pozadia «nie to».
K podstate týchto epizód v živote všetkých a každého možno povedať nasledovné: Boh v súlade s realizáciou cieľov Svojho Zámeru dal človeku v Rozlíšení «to». Aký konkrétny objektívny obraz sa zobrazil v psychike subjektu ako «to», a čo zostalo na pozadí «nie to» — sa určuje konkrétnou situáciou, do ktorej Boh človeka priviedol a dal mu čosi v Rozlíšení. Pritom ani egregoriálne obmedzenia psychiky, ani posadnutosť osoby — nie sú pre Boha prekážkou v osvietení človeka Rozlíšením.
V takýchto epizódach osvietenia Rozlíšením sa dopĺňajú zásoby «prvotnej» informácie osoby, vďaka čomu sa možnosti človeka v tomto Svete rozširujú. No v takýchto, podstatou rovnakých, hoci možno menej výrazných epizódach osvietenia Rozlíšením človek získava nielen «prvotnú», ale aj «operatívnu» a «odvetnú» informáciu.
Rozvitosť príslušných zmyslových orgánov, vnemových kanálov nimi dodávanej informácie, ich citlivosť[296], «rozlišovacia schopnosť»[297], «selektívnosť»[298] atď., tvoria len predpoklad, základ k tomu, aby predstavy obrazu Života vo forme spojení: «to» a jeho pozadie «nie to» — boli možné. Inými slovami, ak niet základ, potom Rozlíšenie nemá kade prísť. A len samotný dobre rozvinutý základ — t.j. systém zmyslových orgánov a kanálov, po ktorých sa šíri nimi prijatá informácia — nestačí k tomu, aby bolo možné v Živote konať: okrem tohto základu je potrebné, aby Zhora bolo dané aj Rozlíšenie[299].
Aj o epizódach, ktoré boli preberané v kapitole 7.1, keď pri «zatemnení zmyslov» ľudia pozerajú, ale nevidia, počúvajú, ale nepočujú a pod., možno povedať, že Boh ich zbavil Rozlíšenia, v dôsledku čoho nedostávajú želanú «operatívnu» informáciu z toho prúdu, ktorý im prinášajú všetky zmysly. Inými slovami, v takomto prípade Bohu nie je žiaduce, aby priamo im (takým, akí sú), alebo cez nich nepriamo iným ľuďom (takým, akí oni sú) ponúkol dostup k určitej informácií, a On odopiera Rozlíšenie tým, ktorých zámery a z nich plynúce činy sú v rozpore s realizáciou Zámeru.
A práve túto neobmedzenú moc Boha nad Rozlíšením nie je schopný obísť alebo si privlastniť žiadny démonizmus, a každá arogancia v Živote sa nakoniec stane obeťou bemocnosti démonizmu nad Rozlíšením.
A práve tá obmedzovala funkčnosť filozofie na základe prvotných kategórii objektívnych rozdielností trojjednoty matérie-informácie-miery, uzurpovanej židovskými «ezoteristami», o čom bolo povedané na konci kapitoly 6.1.
«Prvotná» informácia je v ľudskej psychike «stavebným materiálom» pre budovanie videnia sveta, líhajúceho si do základov chápania sveta. Celá množina ponúknutých v priebehu života skrze Rozlíšenie «to» a «nie to», tvoriacich pozadie ku každému «to», sa naozaj podobá roztriešteným, nespojitým sklíčkam v kaleidoskope.
A podľa toho, čo Boh dáva v Rozlíšení každému v jeho živote, je aj algoritmika psychiky človeka Bohom predurčená usporiadať celé to množstvo «to» a «nie to» tak, aby sa tieto v ľudskej psychike zložili do mozaikového obrazu Života, na základe ktorého človek dokáže riešiť úlohy subjektívneho modelovania variantov priebehu udalostí v Živote s cieľom zvolenia si tej najlepšej (z jeho pohľadu) účasti seba v ňom.
A v tomto procese budovania svojho vlastného videnia sveta na základe «prvotnej» informácie, predstavujúcej množinu rozličných obrazov, «melódií», «súzvukov» a ich pozadí v pároch «to — nie to», je človek slobodný natoľko, nakoľko ho neobmedzujú genetické programy rozvoja telesných a biopoľových štruktúr organizmu, zabezpečujúcich spracovanie informácií, a skutočné zdravie týchto štruktúr. Kým samotný genetický potenciál nie je podriadený nikomu v jeho živote, tak uchovanie vlastného zdravia na maximálne vysokej úrovni v medziach geneticky prednastaveného potenciálu je objektívne možné, no pre väčšinu nedosiahnuteľné pod vplyvom nezdravého životného štýlu (formovaného a podporovaného davo-„elitárnou“ kultúrou) ktorým sa riadia vo svojom živote[300].
Aj subjektívne rozdielnosti v psychike človeka vznikajú práve v Bohom darovanom Rozlíšení ako rôzne obrazy, «melódie», «súzvuky», sami osebe predstavujúce informačné duplikáty (obrazov, «melódií», «súzvukov») objektívnych rozdielností, ktorými disponuje Život.
Preto všetky problémy ohľadne toho, že subjektívne rozdielnosti, na základe ktorých ľudská psychika (vo svojom vnútri*) modeluje a opisuje Život, nezodpovedajú objektívnym rozdielnostiam — nepredstavujú len poruchu v algoritmike samotnej psychiky, ale je to najmä vyjadrením toho, že subjektu Zhora nebolo dané Rozlíšenie, a on, bez toho že by si to všimol (rovnaká príčina: nebolo mu dané Rozlíšenie) podvedome stotožňuje so Životom svoje subjektívne obrazné predstavy o ňom, plodené jeho psychikou, nezodpovedajúce Životu (obrazom ani mierou*) v dôsledku neodstránených porúch v algoritmike jeho psychiky, podmienených mravne i svetonázorovo.