5. O matriciach a egregoroch

Matrica a “Matrica” — dva protiklady · перевод (Slovenský) · раздел 6 из 8

Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.

5. O matriciach a egregoroch

Isteže, subjektívna realita je to čo vníma každý. No objektívna realita je aj to, čo sa nachádza mimo nášho vnímania. Zmena konfigurácie telesných zmyslových orgánov, zmena konfigurácie biopolového systému organizmu menia vedomé vnímanie Objektívnej reality, vo výsledku sa potom do subjektívnej reality dostáva (a aj ostáva v nej) to, čo v nej prv nebolo. Existujúci výraz „spil sa tak, až čertov videl“ je o tom, že do subjektívnej reality opilca sa dostalo to, čo predtým existovalo mimo nej.

Vo filme sa hlavný hrdina prebúdza akoby do pravdivej reality mimo ilúzie, plodenej strojovým systémom „Matricou“, pritom je to presun vedomia z jedného fragmentu (bunky) objímajúcej matrice do iného fragmentu (bunky), toho istého stupňa. Samotný proces prechodu z jednej reality (bunky) do vedľajšej je zobrazený ako nočná mora.

Protagonista sa vykľúva z nejakého vajca , ovinutý chápadlami, prenikajúcimi do jeho tela, ktorých je najviac v oblasti chrbtovej kosti; obzerá sa a vidí desivý pohľad: akési strojové mrakodrapy, postavené v radoch a ovešané podobnými vajcami v akých bol aj on videl v nich iných ľudí. Nejaké monštrum, ktoré očividne patrilo „imúnnemu systému“ „Matrica“, uvidelo poruchu vo „vajci“ v ktorom bol Anderson-Neo a identifikovalo to ako výrobnú chybu, takže z klbka chápadiel (káblov) odpojilo to čo bolo Andersonom, a spláchlo ho do kanalizácie, kde protagonista stráca vedomie. Z kanalizácie ho vyloví iný systém a ten ho oživí. Po tomto v novej realite dostáva medicínsku pomoc a miesta odkiaľ mu viedli káble predchádzajúceho systému na chrbtici mu ošetria (americkou supermastičkou).

Ak človeka toto dojme, potom aj všetko ostatné je dosť dojímavé. Ak človeka toto nepohne k emóciám, potom vstáva otázka: s čím by mal korelovať (vzájomne súvisieť) tento prenos vedomia protagonistu zo sveta živých snov do sveta inej reality, v ktorej sa akoby dosahuje takmer bezhraničná sloboda matríc rôzneho druhu?

Subjektívna realita je pre vedomie väčšiny ľudí tým, čo možno nazvať hmotným svetom. Avšak svet najrôznejších prírodných polí nie je prístupný vedomému vnímaniu väčšiny. Napriek tomu on objektívne jestvuje, a táto existencia je nepriamo fixovaná prístrojovou bázou súčasnej vedy. Priamo je a bola vždy dostupná vedomému vnímaniu menšiny. V minulosti o takých ľuďoch vraveli že „vidia duchov“, dnes ich nazývajú „senzibilmi“. Niektorí spomedzi tejto menšiny ľudí vedome vnímajú poľovú realitu (svet „duchov“) vizuálne ako navrstvenú na hmotný svet, podobne ako na fotografický list papiera možno preniesť obraz z dvoch rôznych negatívov. Sú aj taký, ktorí vnímajú poľovú a hmotnú realitu ako dva rôzne svety.

Pri opise vzájomných vzťahov jedincov s poľovou realitou slovami, niektorí senzibili rozprávajú o všelijakých „pripojeniach“ k človeku, chápadlách a prísavkách, prisávajúcich a prenikajúcich do tela skrze svietiacu „škrupinu vajca“ – hranicu aury jedinca. „Prípojky“ sú rozmiestnené prevažne pozdĺž chrbtovej kosti, tak ako to bolo ukázané i vo filme. „Prípojky“ majú svoj začiatok i koniec, a primerane tomu, všetci „pripojení“ spoločne vytvárajú kolektívne určitý systém, v ktorom každý z nich je špecializovaným funkčným elementom.

Takýto druh systému v ezoterickej vede, okultizme, v slangu „senzibilov“ sa nazýva egregor. Nakoľko vo filme nie je vidno, kam smerujú konce materiálnych „hadíc-prísaviek“, tak tento systém nie je zobrazený ako poľová štruktúra, ale ako stroj „Matrica“ patriaci do materiálneho sveta. Vo filme bolo povedané že, celé ľudstvo je pre stroj „Matricu“ zdrojom energie – jeho baterkami. Vo vzťahu k egregorom je to u väčšiny analogické: dobíjať ich svojou energiou, potrebnou na uskutočňovanie cieľov majiteľov a manažérov týchto egregorov. Cez tieto „prípojky“ každý jedinec dáva egregorom časť svojej energie, a cez tie isté „prípojky“ egregor a jeho manažéri pôsobia na všetkých „pripojených“, následkom čoho všetci títo (viac či menej) nemajú seba úplne pod kontrolou.

To jest, všetka postupnosť desivých obrazov vo filme - to nebola žiadna fantázia ani schizofrenický výplod mysle, ale kinematografická vizualizácia plne reálneho egregoru, ktorý riadi momentálne Západnú regionálnu civilizáciu.

A odpojenie hociktorého jedinca z pod moci ním neželaného egregoru (ako to bolo správne ukázané v „ Matrixe“) začína identifikovaním „prípojok“ a ich následným odstránením. Proces odpájania sa od egregoru môže v skutočnosti u jedinca prebiehať v dvoch etapách: V prvej etape – tretia strana svojim úsilím spretrhá energeticko-informačné putá medzi jedincom a egregorom; a v druhej etape, keď už je jedinec umelo izolovaný od egregoru, predloží sa mu informácia, charakter ktorej vylučuje návrat k predchádzajúcemu egregoru. Pri tom zároveň nevyhnutne vzniká informačná jednota s tým, kto mu poskytol túto informáciu. A ak je táto informácia majetkom určitej skupiny ľudí, automaticky tu vzniká pripojenie k tomuto nimi formovanému egregoru. Reálne nie je možné aby človek žijúci v spoločnosti sebe podobných nebol pripojený k absolútne žiadnemu egregoru.

No vzťahy jedinca s egregormi splodenými kultúrou môžu byť rôzne:

Jedinec môže byť nevoľníkom egregoru[15] (nevoľníkmi egregorov sú zároveň aj ich egregoriálni lídrovia – čiže tí jedinci, ktorých vôľa v egregore dominuje, každopádne iba v medziach egregoriálnej algoritmiky a informačného zabezpečenia, a prekročiť tieto hranice nedokážu)
Jedinec môže byť manažérom egregoru (manažér egregoru nie je zviazaný egregoriálnou algoritmikou a informačným zabezpečením), vo vzťahu ku ktorému sú iní jeho účastníci nevoľníkmi.
Egregor môže byť všeobecným majetkom jedincov, z ktorých ani jeden nie je jeho nevoľníkom, a práve toto je pre človeka normálnym vzťahom medzi individuálnou psychikou jedinca a egregoru.

Podľa námetu filmu, ak sa vytiahnu všetky „prípojky“ (k zlej „Matrici“ zotročujúcej ľudí), a miesta ich prieniku do tela s cieľom rýchleho uzdravenia rán sa namažú „americkou supermastičkou“, potom by u hrdinov filmu (oslobodených od „prípojok“ k zlej „Matrici“) malo prebiehať všetko v skvelej harmónií bez rozličných vnútorných problémov a konfliktov v ich kolektíve. Každopádne v tomto okamihu zápletka filmu zlyháva.

Následkom toho, že fantázia scenáristov, režisérov a hercov žije v zajatí matrice biblickej civilizácie, a tiež autori filmu v období jeho tvorby sa ukázali byť morálne nespôsobilí aby vystúpili z jej žalárnych stien, vďaka tomu nemajú ani najmenšiu predstavu o charaktere alternatívnej matrice-predurčenia a o obraze života pod jej konceptuálnou mocou. Práve z tohto dôvodu hrdinovia filmu, hoc sa formálne oslobodili od moci zlej „Matrice“, na slobode (v akoby „reálnom svete“) sa správajú presne tak isto, ako aj osoby žijúce v moci „Matrice“. Toto treba dať do súvisu s ruskou literatúrou, ktorej autori pracovali na tom, aby sa ľudstvo nie formálne, ale celou svojou podstatou oslobodilo z moci biblickej matrice: preto postavy — poém A.S.Puškina „Ruslan a Ľudmila“, románu N.G.Černiševskovo „Čo robiť?“, mnohých diel I.A.Jefremova a predovšetkým, - „Hmlovina v Andromede“ a „Hodina býka“ — sa chovajú úplne inak, než je to zvyčajne väčšine postáv v dielach davo-„elitárnej“ biblickej postavy. Aj to je indikátor, že fantázia mnohých ruských umelcov bola slobodná od Biblického jarma počas všetkých časov.

Špecialisti a ich konzultanti od „senzibilov“ po okultistov akosi zabudli na hlavný systém „prípojok“, ktorá v podstate premieňa ľudstvo (nositeľa technickej civilizácie) na vírus – parazita na tele Matky Zeme. O tomto systéme „prípojok“ bolo známe už pradávno, ešte počas doby kamennej sa táto „prípojka“ vyobrazovala priamo, názorne a zrozumiteľne (*jedna z jaskynných malieb objavených v Afrike).

Na kresbe vôbec nejde o prapôvodnú analógiu súčasných nemravných obrázkov na stenách toaliet a výťahov. Ide o to, že v hmotnom svete neexistuje hmotná analógia k tomu čo je zobrazené na obrázku. Obrázok je preto alegóriou v upravených obrazoch hmotného sveta ktorý informuje o realite patriacej do jedného z nehmotných svetov. Na ňu sa teraz pozrieme.

Psychika akéhokoľvek jednotlivca – je mnoho - komponentovým informačným systémom. Presnejšie, psychika je informačno-metrickým systémom, nakoľko psychika je hlavne algoritmikou. A algoritmika – to je postupnosť krokov spracovávania informácií, ktorá by nebola možná bez rôznych druhov matríc špeciálnych pre túto konkrétnu algoritmiku – transformátorov mier, ktoré predstavujú určitý druh „kopirákov“ z objektívnej všeobjímajúcej miery-matrice – Vyššieho Predurčenia bytia.

Psychika rodí správanie človeka na osnove toho, čo sa v počítačovom svete zvykne nazývať informačným zabezpečením (software). Informačné zabezpečenie správania človeka je rôznorodé a zahrňuje do seba tieto zložky (komponenty):

Inštinkty biologického druhu „Homo Sapiens“;
Návyky, prebraté z kultúry spoločnosti v podobe hotovej k použitiu a vykonávané prevažne automaticky (podobne ako inštinktívne programi) v situáciách – spúšťačoch;
Plody vlastného intelektuálneho úsilia jednotlivca;
Intuíciu, ktorá tiež nie je rovnorodá a zahrňuje do seba:
Výsledky autonómnej (izolovanej od prostredia) práce podvedomých úrovní psychiky samotného jednotlivca;
Duchovný (biopoľový) vplyv kolektívnej psychiky na psychiku jedinca, za pomoci ktorého je prepojený s duchovným svetom;
Pokúšania z vonka a posadnutosť, ako výsledok pôsobenia poľa na jednotlivca zo strany iných subjektov, či už stelesnených, ako aj netelesných duchov;
Bezprostredné vedenie Zhora.

Informačné zabezpečenie správania, vyvierajúce z niektorej spomedzi vymenovaných rôznorodých zložiek, sa nie vo všetkých životných okolnostiach bezkonfliktne znáša s informačným zabezpečením z iných spomenutých zložiek. Podľa toho, čomu dáva jednotlivec prednosť(dovoľuje tej či onej algoritmike realizovať sa v jeho správaní, tak v hmotnom aj „nehmotnom“ (*neviditeľnom pre väčšinu) svete) – vyvíja sa stroj (typ struktúry) jeho psychiky (dokonca ani keď nevie čo to stroj psychiky je). Následkom nejednoznačnosti, čomu dať prednosť pri riešení konfliktov medzi rôznymi zložkami nášho informačného zabezpečenia v psychike, v spoločnosti sa prejavuje viac či menej zreteľná tendencia k polarizácií:

Jeden pól tvoria tí, ktorí sa zväčša podvedome snažia všetko podčiniť uspokojeniu svojich inštinktívnych potrieb;
Druhý pól tvoria tí, ktorí sa viac menej vedome usilujú všetko priviesť do harmónie s Božím zámerom a žiť v medziach Božieho vedenia.

Prví sú nositeľmi zvieracieho typu psychiky a svojou podstatou predstavujú hovoriace antropoidné opice, viac menej vycvičené vplyvom kultúrneho prostredia civilizácie. Druhí sa nachádzajú na rôznych štádiách cesty k tomu, aby sa nevratne stali Ľuďmi – nositeľmi ľudského typu psychiky.

Medzi týmito dvoma pólmi spoločnosti sú rozdelení (v matematickom zmysle štatistického rozdelenia) všetci ostatní: rôznorodí bioroboti-zombi – to sú tí, ktorí sa vzdávajú slobody svojho rozumu pri zadávaní a riešení úloh, a tiež odmietajú aj intuíciu a svoju vôľu podriaďujú vonkajším faktorom.

Uprostred zombi sa vyčleňuje jedna špecifická skupina – démonické osobnosti –to sú tí, ktorí sa nevzdávajú rozumu ani intuície, ale odmietajú pri tom vedenie Zhora a opájajú sa svojvôľou, či už vlastnou, alebo iných materiálnych pripadne nemateriálnych bytostí. Avšak pri detailnejšom pohľade sú všetci zombi, vrátane démonických bytostí rovnako nositeľmi zvieracieho typu psychiky, ktorej inštinkty sú spútané v okovách kultúrnych noriem alebo vystupujú pod rôznymi „zásterkami“ formálnych výdobytkov v kultúre hedonizmu[16], ktorému podriaďujú všetky komponenty psychiky, snažiac sa ťažiť potešenie zo všetkého.

Inštinkty biologického druhu – to sú programy presného účelového správania sa ich nositeľa, a nie hocaké neurčité „všeobecné“ inštinkty. V živote akéhokoľvek druhu základnú úlohu hrajú pohlavné inštinkty, pod vplyvom ktorých prebieha reprodukcia populácie v následnosti pokolení. Algoritmy reprodukcie pokolení u všetkých dvojpohlavných druhov (ku ktorým sa radí aj človek) sú prerozdelené na predstaviteľov jednotlivých pohlaví (podľa rozdielnych funkčných špecializácií fragmentov ich činnosti).

U druhu „Homo Sapiens“ sú inštinkty sformované tak, že muž pri zvieracom type stroja psychiky je psychologicky podriadený žene.

Pri úlohe reprodukcie nových pokolení svojho druhu je inštinktívne naprogramovaný na starostlivosť o ženu spolu s deťmi ktoré porodila. No táto psychologická podriadenosť – závislosť muža so zvieracím typom psychiky od „zhovievavosti“ ženy k nemu tu existuje bez ohľadu na to, či sa reálne vytvorili medzi konkrétnym mužom a ženou pohlavné vzťahy alebo nie. To umožňuje lepšie pochopiť priamy význam hore uvedenej prekreslenej skalnej maľby: žena ovláda muža na diaľku, prostredníctvom psychologickej závislosti od nej na osnove pohlavných inštinktov, čo je alegoricky na obrázku znázornené ako dlhá šnúra medzi nimi, podobná káblu spájajúceho robota s ovládacím pultom.

No aj údel ženy so zvieracím typom stroja psychiky nie je závideniahodný. Nejeden osud bol zmarený podriadenosťou ženy inštinktom, spojených so známymi atribútmi jej tela: túžby po pohlavnom uspokojení, po čom v biosfére zákonite nasleduje počatie; zneužitia materských inštinktov niektorými deťmi, čím si ich „omotávajú okolo prsta“[17].

Podstatu tohoto javu nemenia ani vycibrené kultúrne „zásterky“, ktoré v správaní ľudí prikrývajú to, čo sa priamo a otvorene prejavuje v správaní mačiek a kocúrov v marci, ktorí nevedia čo zo sebou.

Nikto nemôže vyčítať americkej kinematografií, že by bola príliš delikátna v otázkach odhaľovania na verejnosti obnaženého ľudského tela a rôznorodých manipulácií s pohlavnými orgánmi. Preto tá skutočnosť, že „prípojka“ vyznačená na obrázku z doby kamennej vo filme chýba, hovorí o tom, že tvorcovia filmu nechápu jej skutočnú úlohu v osudoch dnešnej civilizácie. No ako sa hovorí, „príroda si vždy nájde cestu...“, takže ak problém skutočne existuje, umelec aj bez toho aby vedome chcel, zobrazí v svojom výtvore jeho existenciu. Tak tomu bolo aj vo filme „Matrix“.

Hoci sa „prípojka“ pohlavných inštinktov vo filme neukázala počas scény oslobodzovania Andersona od ostatných prípojok a ošetrenia „najlepšou americkou mastičkou“, aj tak si autori filmu neodpustili preskúmanie jej vplyvu na chod boja protagonistov so zlou „Matricou“. V scénach kde je zobrazená „bojová príprava“ Andersona na rôznych polygónoch, v jednom z cvičných programov (vypracovanými programátormi odboja pre hackerský boj s „Matricou“) je epizóda, ktorá má súvis práve s touto „prípojkou“.

Morfeus a Anderson idú po ulici mesta, vymodelovaného cvičným programom. V jednotvárnom dave oproti nim kráča žena v červenom, výrazne sa odlišujúca svojim zjavom od davu. Anderson prechádza ulicou, a keď sa míňa so ženou v červenom, vplyvom podvedomých automatizmov správania sa otáča za ňou, tak ako si to žiadajú inštinkty. Avšak „žena v červenom“ sa mení na „agenta“ „Matrixu“ a ide spustiť „smrteľnú“ paľbu z pištole. Vnímavý, premýšľajúci divák pochopí, že človek na to aby bol slobodný od zlých matríc, musí mať tak usporiadanú štruktúru algoritmiky automatizmov podvedomých úrovní psychiky, aby nebol rukojemníkom inštinktov a ani ich kultúrnych „zásteriek“.