Rozpaky liberálov
«О aktuální situaci» č.4 (115) Z čoho sa niektorí tak rozrušujú? · перевод (Čeština) · раздел 2 из 3
Перевод исходного произведения; точность перевода оценивается отдельно.
Rozpaky liberálov
Najvýraznejšie a všestranne ich vyjadril Michail Epštein{2} v článku „Od Sovietov k bobku“ (От совка к бобку), publikovanom v „Novoj Gazete“ 05.12.2014 (№ 137), hoci v ňom nie sú žiadne priame odkazy na Posolstvo prezidenta Federálnemu zhromaždeniu. Článok je špecifický tým, že je v ňom nielen veľa prózy, ale sú tam aj slová ktorých zmysel pozná len „pokročilá“ humanitná inteligencia, odtrhnutá od života v dôsledku neriešeného problému zaistenia metrologicky adekvátnej činnosti v humanitárnych disciplínach{3}. Tiež sú tam alegórie, na pochopenie ktorých je potrebné prečítanie značného objemu „elitárnej“ umeleckej a sociálno-filozofickej literatúry, predovšetkým F. M. Dostojevského.
«Vyzerá to tak, že roku 2014 je súdené byť medzníkom v histórií Ruska. Postsovietska epocha, ktorá sa začala v r. 1991, prišla k svojmu koncu, nová ešte zatiaľ nemá meno, a nie je ani jasné, či bude vôbec označená nejakým sociálno-politickým termínom.
Najväčšia krajina čo do rozlohy, super ozbrojená, ale zbavená spojencov a jasnej ideológie sa odvážila hodiť výzvu celému svetu a „odštiepiť sa“ zo systému medzinárodného práva. Výzva čisto emocionálna a existenčná. Proti všetkým, napriek všetkému...{4}
Samozrejme, má to aj svoje pragmatické dôvody: korupcia, banditizmus, trestné činy, strach z odhalenia, vojna všetko zakryje... No týmto samým sa ale nedá vysvetliť entuziazmus krajiny v odhodlanosti hrdo a samostatne odporovať všetkým nastaveným pravidlám civilizácie. Poteší aj samotná možnosť odhodiť všetky pravidlá „nanútené Západom“ a žiť podľa svojej vlastnej vôle, „suverénne“. Neexistujú pre nás viac žiadne pravidlá: ani OSN, ani medzinárodný systém zmlúv, ani povinnosti prevzaté z minulosti. Sami sme pánmi svojej tajgy. Politológovia sa predháňajú v pokusoch vysvetliť túto náhlu iracionálnu zmenu kurzu. Dobré by bolo prečítať si Dostojevského a jeho „Zápisky z podzemia“, tam je napísaná celá predpoveď:
«Napríklad nebudem vôbec prekvapený, ak sa zrazu v tej budúcej racionalite objaví z ničoho nič džentlman s neušľachtilým, alebo lepšie povedané so spiatočníckym a ironickým výrazom tváre, dá si ruky v bok, a všetkým nám povie: páni, čo poviete, nemali by sme celú tú racionalitu rozkopať na prach, aby všetky tie logaritmy šli do čerta a mohli si zasa žiť podľa svojej hlúpej vôle?»
A takto sa začala ona, epocha „hlúpej vôle“, epocha výzvy všetkému, iba kvôli jednej jedinej „najvýhodnejšej“ výhode: prežiť si svoj vlastný rozmar, hoci ten najhlúpejší a s ničím neporovnateľný. Čím bude škodlivejší voči sebe, tým slastnejšia to výzva. Je to hra o holú existenciu, v žilách vrie krv a zastavuje sa rozum. Tu sa treba pozrieť nie do sociálno-politického, ale filozofického a psychologického slovníka. Čo je to existencia? Je to prosté jestvovanie, nepodložené žiadnym zákonom, odôvodnením, podstatou, - naprieky všetkému. Je to presný protiklad Descartovho racionalizmu: „Myslím, teda som“. Po našom je to presne naopak: „Som, teda vyzývam svoj rozum“. A ešte ostrejšie povedané: „Šaliem, znamená existujem“.
(...) vo svete existuje dokonca niečo nebezpečnejšie ako fašizmus alebo komunizmus. Táto ideológia je v porovnaní s fašizmom, ako jadrová zbraň ku klasickej. Reč je o panfóbií – totálnej nenávisti: nie k iným triedam, národom alebo rasám, ale k svetu ako takému.
Je to túžba po absolútnej hegemónií nad svetom a snaha diktovať mu svoju vôľu – alebo ho zničiť. Je to bláznivá, iracionálna idea svetovlády jednej bandy, ktorá prikladá k spánku celého ľudstva jadrovú hlaveň{5}.».
Ďalej „veľa prózy“, ktoré preskočíme a uvedieme závery vyjadrené metaforicky na osnove poviedky F. M. Dostojevského „Bobok“:
«Hlavný hrdina poviedky Dostojevského sa v podnapitom stave túla po cintoríne a počuje rozhovory nebožtíkov. Vedomie neopúšťa nebožtíkov ihneď, ale postupne, v priebehu niekoľkých týždňov až mesiacov. Tento čas je im pridelený na pochopenie svojho života, pre pokánie. No pre nich sa tento moment stáva šťastnou chvíľkou, kedy sa konečne môžu odviazať od všetkých morálnych zábran. «Čert to ber, čo tam po nejakom hrobe! Všetci tu budeme nahlas rozprávať o sebe a už sa ničoho nebudeme hanbiť... Všetko tam hore bolo len hnilými šnúrkami zviazané. Preč so šnúrkami, prežijeme tieto dva mesiace v nehanebnej pravde! Odhalíme sa a obnažíme!
- Obnažíme sa, obnažíme sa! – zakričali všetky hlasy».
Ďalej znova „kopu prózy“ ktoré preskočíme a záver:
«Napríklad, je tu jeden taký, čo sa takmer celkom rozložil, a po šiestich týždňoch zrazu začal mrmlať iba jedno jediné slovko, samozrejme nezmyselné, – akýsi bobok: „Bobok, bobok...“»
Toto slovko „bobok“ môže poslúžiť k označeniu nastupujúcej epochy a vyplniť medzeru v sociálno-politickej terminológií. Všetka tá publicistika, geopolitika, zákonodarstvo ktoré útočia na krajinu, vzbudzujúce záchvaty entuziazmu, - je v princípe, samotný ten „bobok“. Praskajúca bublina posledného výdychu odchádzajúceho historického organizmu».
Bez rozvláčnosti a alegórií, z pohľadu liberála platí že:
● Rusko už dávno umrelo následkom toho, že kvôli hlúposti „Sovietov“ a nespočetných politikov odmietlo liberálnu – globálnu paradigmu civilizovaného strojiteľstva.
● Tento nebožtík, ktorého rozklad sa ešte nazavŕšil, predstavuje hrozbu pre zvyšok „civilizovaného“ humanistického sveta progresívneho liberalizmu, a snaží sa ho stiahnuť so sebou do nebytia.
● Chápu to len vyberaní inteligenti („ľudia s jemnou dušou a neoblomným duchom“: M. Epštein), ktorí vôbec nie sú „piatou kolónou“ inako zmýšľajúcich, ale osobnosti čeliace nezmyselnosti zadubenej väčšiny rozkladajúcich sa sťaby živých mŕtvych – „bobkov“, na ktorých sa zdegenerovali bývalí „Sovieti“.
● A nevypovedaná otázka: Čo robiť? – kam sa liberál podeje?